Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. september 2023

Súd: Mestský súd Bratislava IV
Spisová značka: B1-19C/99/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1116218511
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ágnes Nagyová

ECLI: ECLI:SK:MSBA4:2023:1116218511.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Bratislava IV sudkyňou Mgr. Ágnes Nagyovou v spore žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX,

C. X, D., právne zast.: JUDr. Libuša Dočkalová, Lachova 32, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská
republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Račianska 71, Bratislava,
o náhradu nemajetkovej ujmy,

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 12.080,- eur titulom náhrady nemajetkovej
ujmy, a to do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Súd žalobu vo zvyšnej časti z a m i e t a .

III. Žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 80,46%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou (v znení jej opravy) domáhal náhrady škody v sume 1 615,16 eur a nemajetkovej
ujmy vo výške 19 000,- eur titulom nezákonného rozhodnutia a rozhodnutia o väzbe.

2. Žaloba bola odôvodnená na tom skutkovom základe, že žalobca bol trestne stíhaný pre trestný
čin – poškodzovanie cudzej veci vykonaný spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 257 ods.
1 Trestného zákona na základe uznesenia Okresného riaditeľstva PZ Bratislava IV, Úrad justičnej

a kriminálnej polície, Odbor skráteného vyšetrovania, Oddelenie skráteného vyšetrovania Malacky
ČVS: ORP-3477/3-OSV-MA-2005 zo dňa 24.12.2005. Žalobca tvrdil, že uznesením Okresného súdu
Bratislava IV sp. zn. Tp 427/2005 zo dňa 27.12.2005 bol vzatý do väzby, pričom väzba začala plynúť
dňa 23.12.2005 o 21.15 hod. Uviedol, že následne bol uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
1Tpo/14/06 zo dňa 9.3.2006 prepustený z väzby z dôvodu, že väzba nebola primeraná okolnostiam
prípadu, ani právnej kvalifikácii, keďže medzičasom došlo k prekvalifikovaniu skutku. Poukázal na to,
že nakoniec bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 1T/63/2006-793 zo dňa 29.5.2015,

ktorýnadobudolprávoplatnosťdňa29.5.2015,oslobodenýspodobžaloby,pretožeskutokneboltrestným
činom. Žalobca v žalobe ďalej uviedol, že trestné stíhanie a výkon väzby u neho predstavovali väčší
zásah aj z dôvodu, že je invalidným dôchodcom. Tvrdil, že je zdravotne ťažko postihnutý, pričom
toto zdravotné postihnutie u neho spôsobuje dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav, ktorý sa počas
prebiehajúceho súdneho konania zhoršil, čo považoval za zrejmé zo znaleckých posudkov. Mal za to,
že u neho došlo k závažnému zásahu do jeho osobnostných práv, keď po dobu 9 rokov a 158 dní od
začatia trestného stíhania do vydania oslobodzujúceho rozsudku bol denne konfrontovaný s tým, že

je trestne stíhaný a že na neho bola podaná obžaloba za skutok, ktorý nespáchal. Uviedol, že trestné
stíhanie a výkon väzby negatívne ovplyvňovali jeho osobný život a predstavovali pre neho enormnú
psychickú záťaž. Poukázal na to, že neprimeraná dĺžka trestného konania a čas strávený vo väzbe
po dobu 77 dní zvýšili intenzitu zásahu do jeho osobnostných práv, pričom trestné stíhanie hlbokozasiahlo do jeho súkromia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, došlo k zníženiu jeho vážnosti a vzatím
do väzby bola obmedzená jeho osobná sloboda. Tvrdil, že trestné stíhanie negatívne ovplyvnilo jeho
život, keďže trestné stíhanie je samo osebe záťažou pre každého obvineného, predstavuje obmedzenie

súhrnu osobnostných práv garantovaných v čl. 10 Listiny základných práv a slobôd.

3. Žalovaný v rámci vyjadrenia k žalobe vzniesol námietku premlčania podľa § 19 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z. z. s poukazom na to, že žaloba bola podaná na súd až dňa 02.09.2016, hoci nezákonné
rozhodnutie, ktorým žalobcovi mala vzniknúť škoda, mu bolo doručené dňa 24.12.2005, t.j. viac ako

10 rokov pred podaním žaloby. Ďalej nemal za preukázané kumulatívne splnenie predpokladov na
vznik zodpovednosti štátu za škodu. Ohľadom nezákonného rozhodnutia poukázal na nález Ústavného
súdu SR sp. zn. II ÚS 163/2013 zo dňa 13.11.2013 a tvrdil, že žalobcom uvedené závery o existencii
nezákonného rozhodnutia nie je možné prijímať paušálne a automaticky, v každej veci je potrebné
prihliadať na konkrétne okolnosti prípadu. Ohľadom rozhodnutia o väzbe žalovaný uviedol, že žalobca
bol vzatý do väzby z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, keďže zistené skutočnosti

nasvedčovali tomu, že by žalobca mohol pokračovať v páchaní ďalšej trestnej činnosti, pretože zo
spisu vyplynul jeho konflikt s poškodeným v minulosti, pre ktorý bol právoplatne odsúdený. Táto
obava bola podľa žalovaného o to viac opodstatnená, že žalobca bol v tom čase 12 rokov liečený na
psychiatrii a viackrát hospitalizovaný, následkom čoho bolo potrebné ozrejmiť, či jeho pobyt na slobode
bol nebezpečný pre spoločnosť. Mal za to, že dôvody väzby boli zavinené samotným žalobcom, čím

vylúčil jeho prípadný nárok na náhradu škody podľa § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. Vo
vzťahu k nemajetkovej ujme žalovaný považoval za nevyhnutné preukázať ujmu, ktorá bola spôsobená
nezákonným rozhodnutím alebo rozhodnutím o väzbe a v prípade jej existencie je možné podľa neho
priznať peňažné plnenie iba vtedy, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením. Uviedol, že priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch predpokladá značnú mieru

zásahu a pri posudzovaní uplatneného nároku je potrebné vziať do úvahy závažnosť vzniknutej ujmy,
okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva, intenzitu, povahu a spôsob neoprávneného zásahu.
Mal za to, že rozhodujúce je objektívne hľadisko a nie subjektívne pocity žalobcu. Žalovaný uviedol,
že vzhľadom na osobu žalobcu, uvedené okolnosti prípadu (recidivista, invalidný dôchodca, dlhodobo
nepriaznivý duševný stav a jeho zhoršenie pred vznesením obvinenia, väzba trvajúca 77 dní oproti

predošlej väzbe, v ktorej sa nachádzal takmer 2 roky za predchádzajúce trestné stíhanie), tu nie sú
dôvody na priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Mal za to, že už samotné
konštatovanie porušenia práva musí byť považované za dostačujúce. Žalovaný sa nakoniec vyjadril aj
k uplatnenému úroku z omeškania, a to s poukazom na R45/2000 a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 6Cdo/185/2011, pričom mal za to, že sa štát môže dostať do omeškania s náhradou nemajetkovej

ujmy v peniazoch až nesplnením povinnosti na základe rozhodnutia súdu. Na záver, pre prípad úspechu
žalobcu v spore, navrhol určiť v rozsudku lehotu na plnenie 30 dní vzhľadom na administratívno-časovú
náročnosť vykonania úhrady, potrebou schvaľovacieho procesu úhrady za účelom vykonania základnej
finančnej kontroly a časovým obdobím potrebným na realizáciu úhrady.

4. Žalobca v replike nesúhlasil so vznesenou námietkou premlčania, mal za to, že uplatnený nárok
je v kauzálnej súvislosti s oslobodzujúcim rozsudkom. Tvrdil, že mu obvinenie bolo vznesené bez
relevantných dôkazov a väzba nebola v súlade s čl. 17 ods. 5 Ústavy SR. Bol názoru, že jeho invalidita,
nepriaznivý duševný stav a zhoršenie zdravotného stavu ešte pred vznesením obvinenia mu nemôžu
byť na ujmu. Podľa neho práve toto zistenie vysvetľuje, prečo nebol schopný brániť sa, keď v rámci

vyšetrovania prvotne odmietol vypovedať. Namietol svoje označenie ako recidivista, uvedené tvrdenie
považoval za ničím nepodložené aj vzhľadom na jeho odpis z registra trestov z 16.8.2011.

5. Žalovaný v duplike žiadal žalobu zamietnuť ako nedôvodnú okrem iného aj pre nesplnenie
kumulatívnych podmienok pre uplatnenie nároku na náhradu škody titulom nezákonného rozhodnutia

a rozhodnutia o väzbe, pre nepreukázanie nároku na náhradu škody spočívajúcej v trovách obhajoby
a pre nepreukázanie nemajetkovej ujmy a potreby jej náhrady práve v peniazoch. Tvrdil, že pokiaľ podľa
žalobcu nemajetková ujma vznikla v dôsledku tvrdeného nezákonného rozhodnutia, potom nie je daná
príslušnosť Ministerstva spravodlivosti SR konať za štát v tejto časti. Uviedol, že príslušnosť Ministerstva
spravodlivosti SR prichádza do úvahy len v súvislosti so vznikom škody, ktorá je v príčinnej súvislosti

s rozhodnutím o väzbe. Ďalej mal žalovaný za to, že v danej veci nie je možné vzhliadnuť také okolnosti,
aby sa priznaná suma náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch rovnala alebo sa blížila k žalovanej
sume 19 000,- eur, presahujúcej tak výšku nemajetkovej ujmy priznávanej Európskym súdom pre ľudské
práva v obdobných prípadoch a navyše výška ktorej by bola v rozpore so spôsobom odškodňovaniaobetí poškodených násilnými trestnými činmi s trvalými následkami na zdraví, či dokonca na živote.
Žalovaný poukázal na rozsudok Kučera vs. Slovensko, ktorým Európsky súd pre ľudské práva priznal
sťažovateľovi za porušenie čl. 5 ods. 3, 4 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (za väzbu v trvaní 2 rokov, za vstup polície bytu a za obmedzenie súkromného a rodinného
života sťažovateľa) náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6 000,- eur. Uviedol, že v iných prípadoch
Európsky súd pre ľudské práva za porušenie uvedených osobnostných práv považoval za dostatočné
zadosťučinenie samotné konštatovanie porušenia práva.

6. Žalobca v priebehu konania na pojednávaní dňa 04.05.2018 a dňa 03.09.2018 a tiež v písomnom
vyjadrení uviedol, že náhradu nemajetkovej ujmy žiada ako odškodnenie za nezákonné rozhodnutie
spojené s trestným stíhaním, vrátane vykonania väzby, za zásah do jeho osobnostných práv počas
celého trestného stíhania vrátane väzby. Bol názoru, že ten, kto bol oslobodený spod obžaloby a bolo
voči nemu nesprávne vedené trestné stíhanie, má zásadne právo na náhradu škody spôsobenej
uznesením o vznesení obvinenia, uznesením o vzatí do väzby vrátane výkonu väzby a nasledujúcim

nesprávnym postupom prokurátora vrátane podania obžaloby. Tvrdil, že žalovaná suma nemajetkovej
ujmy predstavuje maximálnu výšku, keďže trestné stíhanie je závažným zásahom do osobnostných
práv jednotlivca, došlo k obmedzeniu jeho práva podľa čl. 10 Listiny základných práv a slobôd
a v neposlednom rade bol aj vo väzbe, pričom súd takmer po desiatich rokoch dospel k záveru, že skutok
nie je trestným činom. Uviedol, že výkonom väzby došlo k obmedzeniu jeho súkromného a rodinného

života, bol obmedzovaný vo svojom pohybe a v kontakte s blízkymi osobami. Mal za to, že pri hodnotení
následkov neoprávneného držania vo väzbe v osobnej sfére poškodenej osoby je potrebné vychádzať
z toho, že už samotné držanie vo väzbe má z povahy veci negatívne dopady na slobodu pohybu,
či na právo na súkromie a v tomto ohľade výkon väzby sám osebe spôsobuje ujmu na základných
právach, slobodách a dôstojnosti dotknutej osoby. Poukázal na to, že samotné trestné stíhanie výrazne

zasahuje do súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho cti, dobrej povesti, a to tým viac, ak
ide o nepravdivé obvinenie. Bol názoru, že dĺžka trestného stíhania (takmer 10 rokov) bola neprimerane
dlhá a predstavovala pre neho enormnú psychickú záťaž. Žalobca nakoniec špecifikoval žalovanú
sumu 19 000,- eur uplatnenú titulom náhrady nemajetkovej ujmy a uviedol, že za dobu strávenú vo
väzbe (77 dní) žiada odškodnenie vo výške 7 667,66 eur (99,58 eur za deň) a za dĺžku trestného

stíhania (10 rokov) odškodnenie v sume 10 000,- eur. Rozdiel do výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy
1 332,34 eur určil ako sumu približne zodpovedajúcu sume priznávanej ústavným súdom pre porušenie
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Poukázal pritom na rozhodnutie NS ČR sp.
zn. 30Cdo/2357/2010, rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Co/527/2014 z 26.1.2017
a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/15/2009. Mal za to, že podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd automaticky vzniká nárok na odškodnenie za vykonanú
väzbu, ak bola osoba oslobodená spod obžaloby, keďže sa v takom prípade všetky predchádzajúce
uznesenia považujú za nezákonné. Tvrdil, že ten, kto bol oslobodený spod obžaloby a teda bolo voči
nemu nesprávne vedené trestné stíhanie, má zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením
o vznesení obvinenia, uznesením o vzatí do väzby vrátane výkonu väzby a nasledujúcim nesprávnym

postupom prokurátora vrátane podania obžaloby. Podľa žalobcu v zmysle rozhodovacej praxe súdov
vznikánároknanáhradunemajetkovejujmyajpriamozDohovoruoochraneľudskýchprávazákladných
slobôd v zmysle čl. 5 ods. 1 a ods. 5, podľa ktorého každý, kto bol zatknutý alebo pozbavený slobody
v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie. Tvrdil, že pri určení rozsahu jeho
odškodnenia za obmedzenie osobnej slobody výkonom väzby možno vychádzať aj z kritérií, ako je

povaha trestnej veci, celková dĺžka obmedzenia osobnej slobody a následky v osobnej sfére poškodenej
osoby.

7. Žalovaný mal naďalej za to, že žalobca nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy. Tvrdil, že žalobca bol
obžalovaný z dvoch trestných činov, preto mu nebolo zrejmé, či práve z uznesenia o vznesení obvinenia,

o ktoré žalobca opieral svoju žalobu, mu bola spôsobená nemajetková ujma.

8. Vo veci samej súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 19C/99/2016 zo dňa 03.09.2018 tak, že žalovaného
zaviazal na zaplatenie náhrady škody vo výške 276,66 eur spolu s príslušenstvom a vo zvyšnej časti,
t.j. v časti majetkovej škody v sume 1 338,50 eur s príslušenstvom a v časti nemajetkovej ujmy v sume

19 000,- eur s príslušenstvom žalobu zamietol. Úspešnému žalovanému súd nepriznal nárok na náhradu
trov konania. Súd žalobu v časti nemajetkovej ujmy zamietol z dôvodu nepreukázania nemajetkovej
ujmy žalobcom, neunesenia dôkazného bremena.9. Proti uvedenému rozsudku podali odvolanie obe strany sporu.

9.1 Žalobca nesúhlasil so zamietnutím žaloby vo zvyšnej časti. Uviedol, že v priebehu konania

s poukazom na súdnu prax špecifikoval svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch tak,
že za dobu strávenú vo väzbe (77 dní) žiadal odškodnenie v sume 7 667,66 eur (99,58 eur/deň)
a za dĺžku trestného stíhania (10 rokov) odškodnenie v sume 10 000,- eur (1000 eur/rok) s tým, že
zostatok v sume 1 332,34 eur si uplatnil titulom odškodnenia za prieťahy v konaní. Mal za to, že
z oslobodzujúceho rozsudku pre neho vyplýva právo požadovať náhradu škody v príčinnej súvislosti

s nezákonnými uzneseniami a výkonom väzby. Vyčítal súdu prvej inštancie, že neaplikoval článok 5 ods.
5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, z ktorého priamo vzniká nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy. Tvrdil, že väzba predstavuje najzávažnejší zásah do osobnej slobody obvineného
v čase, keď ešte nebolo právoplatne rozhodnuté o jeho vine. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 1Tpo/14/2006 zo dňa 9.3.2006, ktorým bol okamžite prepustený z väzby na slobodu,
keďže väzba nebola primeraná okolnostiam prípadu a ani právnej kvalifikácii. Uviedol, že jeho pokles

schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť je dôsledkom jeho zdravotného postihnutia, pričom považoval
za preukázané, že počas prebiehajúceho trestného konania sa jeho zdravotný stav rapídne zhoršil,
o čom podľa neho svedčí znalecký posudok zo dňa 20.8.2012. Bol názoru, že nezákonné rozhodnutie
o väzbe a výkon väzby priamo zakladá jeho nárok bez toho, aby musel dokazovať význam dopadu
väzby do jeho súkromnej sféry. Ohľadom požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie

uviedol, že každé trestné stíhanie predstavuje obmedzenie súhrnu osobnostných práv vymenovaných
v článku 10 Listiny základných práv a slobôd. Poukázal na to, že na základe vzneseného obvinenia zo
dňa 24.12.2005 bol po dobu takmer 10 rokov vystavený zásahom do svojich práv a slobôd a neistote
o svojom osude, ktorá nebola primeraná okolnostiam a ani povahe veci.

9.2 Žalovaný zotrval na vznesenej námietke premlčania, žiadal preto rozsudok zmeniť a žalobu
zamietnuť v celom rozsahu. Okrem toho tvrdil, že si žalobca sám zavinil väzbu, keď zostal pasívny
a nepodal sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia, zároveň dôvodom, ktorý vyvolal obavu
z pokračovania v trestnej činnosti, bol práve predchádzajúci konflikt žalobcu s poškodeným, a preto mal
za to, že žalobcovi nevzniklo právo na náhradu škody.

10. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 9Co/35/2019-297 zo dňa 30.01.2020 napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti a v zamietajúcej časti týkajúcej sa náhrady škody vo výške
1338,50 eur s príslušenstvom potvrdil a vo zvyšnej zamietajúcej časti napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplýva,

že sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil so závermi súdu prvej inštancie o tom, že uznesenie
o vznesení obvinenia bolo potrebné považovať za nezákonné rozhodnutie, keďže žalobca bol spod
obžaloby oslobodený z dôvodu, že skutok nebol trestným činom. Podľa odvolacieho súdu preto nemôžu
v žiadnom prípade obstáť námietky žalovaného, podľa ktorých v prípade žalobcu nebolo trestné
konanie ukončené štandardne a na osobitosť trestnej veci žalobcu, a to s poukazom na duševný stav

žalobcu, nebolo možné vychádzať z ustálenej judikatúry. Rovnako za správny považoval záver súdu
prvej inštancie, že nezákonným rozhodnutím bolo aj rozhodnutie o vzatí žalobcu do väzby a žalovaný
neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že si žalobca väzbu zavinil sám. Odvolací súd uzavrel,
že samotná skutočnosť, že žalobca bol v minulosti viackrát súdne trestaný, sama osebe neznamená,
že žalobca väzbu zavinil, keď neboli preukázané žiadne ďalšie skutočnosti, že by mohol pokračovať

v trestnej činnosti. Krajský súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie aj ohľadom odôvodnenia
o neprihliadnutí na vznesenú námietku premlčania.

10.1 Ohľadom žalobcom uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy titulom trestného stíhania,
rozhodnutia o väzbe a prieťahov odvolací súd uviedol, že trestné stíhanie trvajúce 9 rokov a 5

mesiacov za trestnú činnosť s výkonom väzby v trvaní 77 dní, ktoré bolo skončené oslobodením
spod obžaloby, pretože skutok sa nestal alebo nebol trestným činom, predstavuje veľmi závažný
zásah do súkromnej a osobnej sféry jednotlivca a v právnom štáte je nevyhnutné, aby bol za taký
závažný zásah odškodnený. Krajský súd odkázal na článok 46 ods. 3 Ústavy SR a uviedol, že
použitím zákona č. 514/2003 Z. z. v prípadoch zodpovednosti štátu za škodu nesmie dôjsť priamo

ani nepriamo k obmedzeniu rozsahu základného práva zaručeného v článku 46 ods. 3 ústavy, t.j. je
nutné kompenzovať všetku ujmu, ktorú by bolo možné namietať podľa článku 46 ods. 3 ústavy. Podľa
uvedeného rozhodnutia za nesplniteľné dôkazné bremeno odvolací súd označil požiadavky súdu prvej
inštancie na preskúmanie finančného ocenenia nehmotnej ujmy žalobcu, najmä v oblasti osobných,rodinných, sociálnych vzťahov či psychického stavu, pretože sa nemajetková ujma nepreukazuje.
Vzniká samotným porušením základných práv a slobôd fyzickej osoby nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom. Ide o stav mysle poškodenej osoby, ktorý sa preukazuje empaticky.

Podľa odvolacieho súdu za situácie, kedy žalobca nie je schopný presne určiť a preukázať výšku škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím, pričom však preukáže a odôvodní, že mu taká škoda vznikla,
nemôže súd prvej inštancie rozhodnúť, že mu preto škoda nebude vôbec priznaná alebo že medzi
protiprávnym konaním žalovaného a vzniknutou škodou nie je príčinná súvislosť.

11. Podľa § 391 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ak bolo
rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie
je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

12. Po vrátení veci súdu prvej inštancie zostal predmetom sporu žalobcom uplatnený nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy v celkovej sume 19 000,- eur s príslušenstvom.

13. Žalobca v podaní zo dňa 01.04.2020 vo vzťahu k nemajetkovej ujmy utrpenej v dôsledku výkonu
väzby uviedol, že väzba predstavuje najzávažnejší zásah do osobnej slobody obvineného, a preto treba
dbať na zásadu primeranosti a zdržanlivosti. Tvrdil, že samotné držanie vo väzbe malo negatívny dopad
do jeho osobnostných práv, minimálne do práva na slobodu pohybu, do práva na súkromie a práva

na rodinný život. Poukázal na to, že výkon väzby vo všeobecnosti spôsobuje ujmu na základných
právach a slobodách a dôstojnosti dotknutej osoby, spôsobuje stres, neistotu, úzkosť a vylučuje možnosť
kontaktu s okolím a rodinnými príslušníkmi. Tvrdil, že významná je aj psychická kondícia, t.j. či ide
o zdravú osobu alebo osobu postihnutú psychickou poruchou ovplyvňujúcou jej myslenie, správanie
a emócie. Uviedol, že od začiatku vyšetrovania poukazoval na nezákonnosť postupu policajných

orgánov, nakoniec bol spod obžaloby oslobodený. Zdôraznil, že bol trestne stíhaný 9 rokov a 158 dní pre
skutok, ktorý sa nestal. Uviedol, že tento stav negatívne ovplyvnil kvalitu jeho života, bol každým dňom
konfrontovaný s faktom, že čelí trestnému stíhaniu. Poukázal na to, že obmedzenie osobnej slobody
a jeho trestné stíhanie malo o to závažnejší negatívny dopad do jeho osobnostných práv, pretože trpí
závažnýmpsychickýmochorenímodroku1995,jedržiteľompreukazuZŤPajenastarobnomdôchodku.

14. Súd na prejednanie veci samej nariadil na deň 26.09.2023 pojednávanie.

14.1 Právna zástupkyňa žalobcu sa v plnom rozsahu pridržiavala podanej žaloby. S poukazom na zákon
č. 514/2003 Z. z., Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd a rozhodnutie odvolacieho

súdu v predmetnej veci mala za to, že nárok žalobcu je dôvodný. Vo vzťahu k žalovanej sume 1332,34
eur dodala, že takúto sumu by žalobca dostal v prípade, keby podal ústavnú sťažnosť na prieťahy.
Trestné stíhanie žalobcu vedené v minulosti, ktoré bolo zahladené, považovala za irelevantné, keďže
sa v danom konaní skúmalo konkrétne trestné stíhanie, ktoré skončilo oslobodzujúcim rozsudkom.

14.2 Poverená zástupkyňa žalovaného namietala vyčíslenie náhrady nemajetkovej ujmy v sume
11 332,34 eur, keď poukázala na to, že sa žalobca domáhal náhrady nemajetkovej ujmy titulom
nezákonného rozhodnutia a rozhodnutia o väzbe, avšak nie v dôsledku prieťahov v trestnom konaní.
Mala za to, že tvrdenia žalobcu ohľadom vzniku a výšky požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy sú
všeobecne formulované, podľa nej takýmto spôsobom nie je možné preukázať ani vznik a ani výšku

nemajetkovej ujmy. Poukázala na žalobcov odpis z registra trestov, ako aj na skutočnosť, že žalobca už
bolpredtýmprávoplatneodsúdenýzatrestnýčinspáchanývočiosobe,ktorávystupovalaakopoškodená
v trestnom konaní, pričom žalobca ešte pred vykonaním tejto väzby bol vo väzbe dva roky. Bola názoru,
že nemajetková ujma u žalobcu nebola preukázaná, podľa nej absentovala aj príčinná súvislosť medzi
jednotlivými titulmi a vznikom ujmy.

15. Súd vo vzťahu k uplatnenému nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vychádzal z
listinných dôkazov, z ktorých ustálil nasledovný skutkový a právny stav veci.

15.1 Zo žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 2.3.2016 súd zistil, že sa

žalobca titulom trestného stíhania (uznesenia o vzatí do väzby) a rozhodnutia o väzbe domáhal nároku
na náhradu škody a nemajetkovej ujmy obdobne, ako opísal v žalobe.15.2 Z podania Generálnej prokuratúry SR zo dňa 12.4.2016 vyplýva, že odmietla žiadosť žalobcu
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, pretože nespĺňala zákonné požiadavky pre jej
vyhovenie. Poukázala na to, že vyšetrovateľ OR PZ Malacky začal proti žalobcovi a ďalšej osobe

trestné stíhanie, následne obaja obvinení boli trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava IV uznaní
vinnými zo žalovaných trestných činov. U žalobcu bolo následne nariadené znalecké dokazovanie,
z ktorého vyplynulo, že žalobca trpí vážnym duševným ochorením, nechápe zmysel trestného konania,
súd preto trestné stíhanie prerušil. Po troch rokoch súd pokračoval v trestnom stíhaní žalobcu a z nového
znaleckého posudku vyplynulo, že žalobca trpí duševnou chorobou spojenou s organickým poškodením

mozgu, stav je trvalý, nechápe zmysel trestného konania. Prokurátor vzhľadom na zdravotný stav
žalobcu a odstup času, ktorý uplynul od skutku, ako i na podiel žalobcu na spáchaní skutku, navrhol
žalobcu oslobodiť spod obžaloby z dôvodu, že skutok nie je trestným činom.

15.3 Z oznámenia Ministerstva spravodlivosti SR o výsledku predbežného prerokovania nároku na
náhradu škody zo dňa 15.8.2016 súd zistil, že žiadosti žalobcu nebolo vyhovené, a to pre nesplnenie

podmienok vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci titulom nezákonného
rozhodnutia a pre nesplnenie podmienok vzniku nároku na náhradu škody podľa § 7 zákona č. 514/2003
Z. z., keď podľa Ministerstva spravodlivosti SR žalobca sám zavinil väzbu.

15.4 Uznesením Okresného riaditeľstva PZ Bratislava IV, Úrad justičnej a kriminálnej polície,

Odbor skráteného vyšetrovania, Oddelenie skráteného vyšetrovania Malacky, ČVS: ORP-3477/3-OSV-
Ma-2005 zo dňa 24.12.2005 bolo voči žalobcovi a ďalšej osobe vznesené obvinenie pre trestný čin
poškodzovania cudzej veci vykonaný spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona k § 257
ods. 1 Trestného zákona.

15.5 Okresná prokuratúra Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 3Pv/1785/05 podala dňa
25.12.2005 návrh na vzatie žalobcu do väzby podľa § 77 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodov
uvedených v § 67 ods. 1 písm. b) a c). Z odôvodnenia uvedeného návrhu vyplýva, že obaja obvinení
popierali spáchanie skutku a hrozilo u nich, že v prípade ponechania ich na slobode by na seba
navzájom pôsobili ako spoluobvinení, u žalobcu hrozila aj obava z pokračovania v trestnej činnosti

vzhľadom na predchádzajúce konflikty s poškodeným a vzhľadom na lekárske správy z 7.11.2005, podľa
ktorýchžalobcaje12rokovvsústavnejpsychiatrickejstarostlivostisklinickoudiagnózouschizoafektívna
psychóza. Z uvedeného návrhu bolo tiež zistené, že si žalobca zvolil obhajcu.

15.6 Uznesením Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. Tp 427/2005 zo dňa 27.12.2005 boli obvinení, t.

j. aj žalobca vzatí do väzby podľa § 68 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1
písm. c) (obava z pokračovania v páchaní ďalšej trestnej činnosti) s tým, že väzba u oboch začala plynúť
dňa 23.12.2005 o 21.15 hod. Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že sa žalobca priznal, že v minulosti
mal konflikt s poškodeným, za ktorý bol právoplatne odsúdený. Žalobca bol liečený pre psychiatrické
ochorenie.

15.7 Okresné riaditeľstvo PZ Bratislava IV, Úrad justičnej a kriminálnej polície v konaní vedenom pod
ČVS: ORP-17/OVK-MA-2006 Hd vydalo dňa 27.2.2006 upozornenie o zmene právnej kvalifikácie, podľa
ktorého sa skutok, pre ktorý bolo aj žalobcovi vznesené obvinenie, bude v ďalšom konaní posudzovať
vo vzťahu k žalobcovi ako pomoc k pokusu trestného činu poškodzovania cudzej veci podľa § 10 ods.

1 písm. c), § 8 ods. 1, § 257 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona účinného do 31.12.2005.

15.8 Uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Tpo/14/06 zo dňa 9.3.2006 sa zrušilo sťažnosťou
napadnuté uznesenie Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 31.1.2006 v celom rozsahu, ktorým
súd prvého stupňa zamietol žiadosť žalobcu o prepustenie z väzby na slobodu a neprijal písomný

sľub, a žalobca sa ihneď prepustil z väzby na slobodu. Podľa odôvodnenia uznesenia Krajského
súdu v Bratislave bol odvolaciemu súdu dňa 2.3.2006 doručený znalecký posudok znalcov z odboru
zdravotníctvo, odvetvie psychiatria, z ktorého vyplývalo, že žalobca netrpí duševným ochorením
v pravom slova zmysle, ale ide o zmiešanú poruchu osobnosti, pričom v čase spáchania činu mal
rozpoznávacie aj ovládacie schopnosti plne zachované. Pobyt žalobcu na slobode nebol nebezpečný

a znalci nenavrhli u žalobcu uložiť ochranné psychiatrické liečenie. Odvolací súd zistil, že obvinený
bol trestne stíhaný pre trestný čin, u ktorého v zmysle nových trestnoprávnych kódexov ide o prečin
a u prečinov je podľa nových ustanovení možná väzba len do 12 mesiacov, z ktorých jedna polovica
pripadá na prípravné konanie. Vzhľadom na túto skutočnosť odvolací súd konštatoval, že žalobca je voväzbe od 23.12.2005, väzba nie je primeraná okolnostiam prípadu, ani právnej kvalifikácii a neexistujú
skutočnosti odôvodňujúce záver, že žalobca bude pokračovať v trestnej činnosti.

15.9 Okresný súd Bratislava IV uznesením sp. zn. 1T/63/2006 zo dňa 29.7.2009 rozhodol o prerušení
trestného stíhania žalobcu z dôvodu, že obvinený nebol schopný chápať zmysel trestného stíhania
pre duševnú chorobu, ktorá nastala po spáchaní činu. Okresný súd Bratislava IV uznesením sp. zn.
1T/63/2006 zo dňa 8.10.2012 rozhodol o pokračovaní v trestnom stíhaní žalobcu z dôvodu pominutia
dôvodu na prerušenie.

15.10 Okresný súd Bratislava IV dňa 29.5.2015 vydal rozsudok č. k. 1T/63/2006-793, ktorým žalobcu
oslobodil spod obžaloby, pretože skutok nie je trestným činom. Predmetný rozsudok nadobudol
právoplatnosť dňa 29.5.2015.

15.11 Z odpisu registra trestov žalobcu zo dňa 16.8.2011 súd zistil, že žalobca mal vykázaných 5

záznamov – rozhodnutie Vojenského obvodového súdu Bratislava z 15.5.1985 (zahladenie odsúdenia),
rozhodnutie Okresného súdu Nitra z 1.11.1985 (zahladenie odsúdenia), rozhodnutie Okresného súdu
Bratislavavidiekz12.4.1988(zahladenieodsúdenia),rozhodnutieOkresnéhosúduMalackyz23.7.2002
(zahladenieodsúdenia),rozhodnutieNajvyššiehosúduSRz27.4.2009(ochrannéliečeniepsychiatrické,
ústavné).

16. Podľa § 1 písm. a) a c) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), tento zákon upravuje
a) zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci,
c) predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a právo na regresnú náhradu.

Podľa§3ods.1zákonač.514/2003Z.z.štátzodpovedázapodmienokustanovenýchtýmtozákonomza
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej
moci
a) nezákonným rozhodnutím,

b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa§5ods.1zákonač.514/2003Z.z.právonanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím
má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe

má ten, kto bol vzatý do väzby, ak
a) bolo proti nemu zastavené trestné stíhanie,
b) bol oslobodený spod obžaloby alebo
c) vec bola postúpená inému orgánu.

Podľa § 9 ods. 1 a 4 zákona č. 514/2003 Z. z. (účinného v čase podania žaloby) štát zodpovedá
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo
iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za

nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej
republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo
výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) ÚstavySlovenskej republiky. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten,
komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. (účinného v od 1.7.2004 do 31.8.2007) Štát zodpovedá
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo
iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo

na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom
spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody

alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán
písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde
môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z
titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj

úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis

neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. (účinného v čase podania žaloby) výška nemajetkovej ujmy
v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. (účinného v čase podania žaloby) výška náhrady

nemajetkovejujmypriznanápodľaodseku2nemôžebyťvyššiaakovýškanáhradyposkytovanáosobám
poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu.

Podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 232 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z. z. CSP lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti
rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.

17. Súd v predmetnej veci rozsudkom sp. zn. 19C/99/2016 zo dňa 03.09.2018 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Co/35/2019 zo dňa 30.01.2020 právoplatne rozhodol o tom, že
všetky predpoklady na vznik zodpovednosti štátu za škodu sú splnené. Rovnako bola v danej veci
vyriešená otázka premlčania, či zavinenie žalobcu na vzatí do väzby. Preto spornou otázkou, a to ajs poukazom na právny názor odvolacieho súdu, ktorým je súd prvej inštancie viazaný, zostala už len
výška nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.

18. Žalobca špecifikoval ním uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v celkovej sume 19 000,-
eur tak, že si sumu vo výške 7 667,66 eur (99,58 eur/deň) uplatnil za dobu strávenú vo väzbe (77 dní),
sumu vo výške 10 000,- eur (1000 eur/rok) si uplatnil za dĺžku trestného stíhania (10 rokov) a sumu vo
výške 1 332,34 eur si uplatnil titulom odškodnenia za prieťahy v konaní.

19. Ako uviedol aj odvolací súd v rozsudku sp. zn. 9Co/35/2019 zo dňa 30.01.2020, väzobné trestné
stíhanie predstavuje zásah do základných práv jedinca, pričom náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch
patrí poškodenému za splnenia toho predpokladu, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie
je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú rozhodnutím o väzbe, ktorú nemožno
uspokojiť inak. V predmetnom spore nebolo preukázané, že by sa žalobcovi štát ospravedlnil za
vykonanú väzbu v rozsahu 77 dní a ani za bezdôvodne vedené trestné stíhanie v trvaní celkom 9 rokov

a 5 mesiacov. Podľa názoru odvolacieho súdu výkon väzby predstavoval tak závažnú ujmu zasahujúcu
do ľudských práv žalobcu, že uvedené nebolo možné kompenzovať žiadnou formou nepeňažnej
kompenzácie, a to aj s ohľadom na značný odstup času od výkonu väzby, kedy na reparáciu nie je
postačujúce ani samotné konštatovanie porušenia práva, či ospravedlnenie, pretože ujmu žalobcu za
výkon väzby nemožno odčiniť inak, ako poskytnutím náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Zároveň

v prípade náhrady nemajetkovej ujmy požadovanej za väzbu nie je možné opomenúť ani skutočnosť,
že pôvodne zákonná väzba nepredstavujúca porušenie čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, sa v dôsledku oslobodenia obžalovaného spod obžaloby stáva z hľadiska
vnútroštátnej úpravy nezákonnou a zakladá zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú oslobodenému
obžalovanému vykonanou väzbou (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 177/2005 z 31.5.2007).

20. V súvislosti s požadovanou náhradou nemajetkovej ujmy za výkon väzby súd podporne poukazuje aj
na ďalšie rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č. k. 3Co/122/2021-287 zo dňa 31.10.2022, v ktorom
krajský súd rovnako konštatoval, že vzatie do väzby samo osebe predstavuje a má za následok vážny
zásah do osobnej slobody jednotlivca, do jeho práva na súkromie, práva na ochranu súkromného života,

pričom má bezpochyby vplyv na jeho osobný, rodinný, sociálny život, keďže obvinený nemôže žiť svoj
bežný život, stretávať sa so svojimi blízkymi. Je teda nepochybné, že výkon väzby realizovanej naviac
v rozpore so zákonom je spôsobilý vyvolať popri materiálnej škode aj vznik nemateriálnej ujmy vo
sfére osobnostných práv. Tento následok nastáva bez ohľadu na to, či ide o osobu, ktorá sa dovtedy
nedopustila žiadnej trestnej činnosti alebo ide o osobu už súdne trestanú, pričom ho v zmysle príslušnej

judikatúry netreba osobitne preukazovať. Preto aj keď žalobca svojou výpoveďou, prípadne ani inými
dôkaznými prostriedkami nepreukázal dopady vykonanej väzby na svoj život, je nepochybné, že pobyt
vo väzbe predstavoval sám osebe mimoriadne stresujúci faktor a mohol mať dopad na žalobcu ako
v tom čase obvineného, najmä na jeho psychický stav a vnútorné prežívanie, ktoré sa v tejto výsostne
subjektívnej rovine napokon ani nedá preukázať, a preto sa v určitej miere prezumuje.

21. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/125/2019 zo dňa 27.08.2019 „za nesplniteľné
dôkazné bremeno (dôkaznú povinnosť) v takej situácii najvyšší súd označuje požiadavky odvolacieho
súdu na preskúmanie finančného ocenenia nehmotnej ujmy žalobcu, najmä v oblasti osobných,
rodinných, pracovných, sociálnych vzťahov či psychického stavu, pretože nemajetková ujma sa

nepreukazuje (porov. 4 Cdo 34/2018, bod 4.1.vi.). Nemajetková ujma vzniká samotným porušením
základných práv a slobôd fyzickej osoby nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom. Ide o stav mysle poškodenej osoby, ktorý sa preukazuje empaticky, pravda za predpokladu,
že sa sudca bude vedieť aspoň elementárne vcítiť do pozície trestne stíhaného človeka; a to sa sudcom
odvolacieho súdu v tomto konaní, žiaľ, nepodarilo, lebo aj oni postavili žalobcu do úlohy púheho objektu,

kedy sa stáva iba prostriedkom v rukách štátnej moci (orgánov činných v trestnom konaní), ktorý je
potom zameniteľný aj so skutočným zločincom, a tak sa musí podrobovať excesívnym úkonom orgánov
činných v trestnom konaní, hoci vo výsledku bol nevinný, čiže aj uznesenie o vznesení obvinenia nemalo
byť vôbec vydané. Takéto bezprávie voči ľudskej dôstojnosti musí byť v právnom štáte odškodniteľné.
Škodu teda treba chápať ako ujmu na chránenom statku, ako je majetok, osoba, alebo iný chránený

záujem, pričom najvyššiu mieru ochrany požívajú ľudský život, integrita človeka, ľudská dôstojnosť a
sloboda. Každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje spoločenský, pracovný a osobný život stíhaného,
a to bez ohľadu na jeho výsledok, teda aj je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy
najmä v takom prípade, ak sa preukáže, že bolo od začiatku nezákonné; ide o zodpovednosť absolútneobjektívnu a za výsledok trestného konania vo veci samej, čím je založená zodpovednosť štátu za škodu
obvineného spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia.“

22. Žalobca náhradu nemajetkovej ujmy za výkon väzby odôvodnil tým, že samotné držanie vo väzbe
negatívne zasiahlo jeho osobnostné práva, minimálne právo na slobodu pohybu, právo na súkromie
a právo na rodinný život, teda výkonom väzby došlo k obmedzeniu jeho súkromného a rodinného
života, bol obmedzovaný vo svojom pohybe a v kontakte s blízkymi osobami. Poukázal na to, že
výkon väzby vo všeobecnosti spôsobuje ujmu na základných právach a slobodách a dôstojnosti

dotknutej osoby, spôsobuje stres, neistotu, úzkosť a vylučuje možnosť kontaktu s okolím a rodinnými
príslušníkmi. Tvrdil, že významná je aj psychická kondícia, t.j. či ide o zdravú osobu alebo osobu
postihnutúpsychickouporuchouovplyvňujúcoujejmyslenie,správanieaemócie.Uviedol,žeodzačiatku
vyšetrovania poukazoval na nezákonnosť postupu policajných orgánov, nakoniec bol spod obžaloby
oslobodený. Zdôraznil, že bol trestne stíhaný 9 rokov a 158 dní pre skutok, ktorý sa nestal. Uviedol,
že tento stav negatívne ovplyvnil kvalitu jeho života, bol každým dňom konfrontovaný s faktom, že čelí

trestnému stíhaniu. Poukázal na to, že obmedzenie osobnej slobody a jeho trestné stíhanie malo o to
závažnejší negatívny dopad do jeho osobnostných práv, pretože trpí závažným psychickým ochorením
od roku 1995, je držiteľom preukazu ZŤP a je na starobnom dôchodku.

23. Pri odškodňovaní ujmy vzniknutej väzbou v danom prípade súd vychádzal zo skutočnosti, že väzba

má za následok zásah do ústavou garantovaného práva osobnej slobody, slobody pohybu a pobytu,
práva na súkromie. V zmysle článku 5 ods. 1 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť a každý, kto bol obeťou zatknutia alebo
zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie. Podmienkou práva na
odškodnenie je porušenie niektorého ustanovenia článku 5 ods. 1 až 4 Dohovoru, alebo že pozbavenie

osobnej slobody je v rozpore s vnútroštátnym právom. Predpokladom nároku je vznik škody v príčinnej
súvislosti s namietaným porušením článku 5. Podľa Judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa
pod škodou v zmysle článku 5 ods. 5 Dohovoru rozumie ako škoda materiálna, tak nemateriálna. Súd
vpredmetnejvecipriurčenívýškynáhradynemajetkovejujmyvychádzalzprávnehonázoruodvolacieho
súdu, ako aj rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR. Zistil, že žalobca má nepriaznivý zdravotný

stav od roku 1995, ktorý sa zhoršuje, disponuje preukazom zdravotne ťažko postihnutej osoby, ktorá
vyžaduje sprievodcu a v zmysle znaleckých posudkov vypracovaných v priebehu trestného stíhania
žalobca trpí duševnou chorobou spojenou s organickým poškodením mozgu, pričom jeho stav je trvalý,
nechápe zmysel trestného konania. Inak tomu nebolo ani v roku 2005, kedy bol žalobca vzatý do
väzby, v ktorej bol držaný 77 dní. Napriek znaleckému posudku z roku 2006 bolo neskôr zistené, že

žalobca trpí duševnou chorobou, a to už dlhšiu dobu. Súd tak považoval za zrejmé, že okrem toho,
že väzba predstavuje závažný zásah do základných ľudských práv, žalobca má zároveň poškodené
zdravie, ktorému výkon väzby v trvaní 77 dní neprospel, práve naopak. Zároveň súd podotýka, že
výkon väzby v trvaní čo i len 3 dni za predpokladu, že napokon osoba, ktorá bola trestne stíhaná,
je oslobodená spod obžaloby, nie je ospravedlniteľný, pretože dochádza k zásahu do práv osoby

a negatívne ovplyvňuje aj psychické zdravie. Bez ohľadu na život žalobcu pred vzatím do väzby a po
prepustení z väzby predstavuje väzba násilné pretrhnutie vzťahov s rodinou a okolím, obmedzenie styku
žalobcu s vonkajším prostredím, čo malo bez pochyby vplyv na jeho už i tak podlomené psychické
zdravie. Pokiaľ žalovaný v priebehu konania uvádzal, že žalobca už bol vo výkone väzby, a to 2 roky,
súd poukazuje na to, že sa s uvedenou procesnou obranou žalovaného zaoberal aj Najvyšší súd SR

v uznesení sp. zn. 9Cdo/30/2021 z 20.04.2023, ktorý mal za to, že samotná skutočnosť, že žalobca
v predchádzajúcom období preukázateľne spáchal totožnú alebo obdobnú trestnú činnosť (za ktorú
bol právoplatne odsúdený), sama osebe neznamená automaticky zánik jeho práva na náhradu škody
spôsobenej rozhodnutím o väzbe v zmysle ustanovenia § 8 ods. 6 zák. č. 514/2003 Z. z.

24. Pri zohľadnení uvedených skutočností a za situácie, že väzba nepochybne predstavuje vážny zásah
do života každého jedinca, do osobnej integrity, pričom v tomto prípade nesporne trvala 77 dní, súd
rozhodol aj vzhľadom na judikatúru v obdobných prípadoch (napr. rozsudok Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 8Co/57/2016 z 26.03.2019, nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 754/2016, rozsudok
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Co/26/2018 z 04.07.2019) tak, že žalobcovi priznal za jeden deň

väzby sumu 40,- eur, t.j. za 77 dní predstavuje náhrada nemajetkovej ujmy sumu 3 080,- eur. Výšku
nemajetkovej ujmy súd ustálil voľnou úvahou, vychádzal pritom zo skutočnosti, že väzba predstavuje
najzávažnejší zásah do osobnej slobody obvineného, ktorý je prípustný podľa článku 17 Ústavy SR. Pri
nej je potrebné dbať na zásadu primeranosti a zdržanlivosti, primárne využiť opatrenia, ktoré najlepšievedú k dosiahnutiu účelu trestného konania, ale nebudú neprimerane zasahovať do základných práv
a slobôd osoby, voči ktorej sa uplatňujú. Vo vzťahu k žalobcovi súd prihliadol aj na jeho nepriaznivý
zdravotnýstav,kedyjehopsychickýstavneboloptimálnyužanivčasevzatiadoväzby(aleanivpriebehu

celého trestného stíhania), ale v neposlednom rade aj na skutočnosť, že väzba u žalobca v žiadnom
prípade nebola primeraná skutku, ktorý sa mu kládol za vinu. Krajský súd v Bratislave totiž v uznesení
sp. zn. 2Tpo/14/06 zo dňa 9.3.2006 konštatoval, že väzba nebola primeraná okolnostiam prípadu a ani
právnej kvalifikácii a neexistovali skutočnosti odôvodňujúce záver, že žalobca bude pokračovať v trestnej
činnosti. Hoci sa žalobca domáhal náhrady nemajetkovej ujmy za väzbu v sume 99,58 eur/ deň, súdu sa

ako primerané a spravodlivé vzhľadom na daný prípad (kedy sa každý prípad posudzuje individuálne)
javilo priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 40 eur/ deň. Žalobca bol obmedzený na svojich
právach, okrem toho trpel duševnou chorobou a aj toho času je ťažko zdravotne postihnutý, no iné
významné okolnosti, ktoré by jeho prípad individualizovali od ostatných nezákonných väzieb, neuviedol.
Súd nespochybňuje závažnosť zásahu držania žalobcu vo väzbe, dokonca za situácie, kedy väzba
nebola primeraná, avšak výška nemajetkovej ujmy závisí od viacerých okolností, aj od dopadu väzby

do osobnostnej sféry žalobcu. Súd poukazuje na to, že široká komparácia rozhodovacej praxe ESĽP
uvedenávrozsudkuNSČRsp.zn.30Cdo2357/2010z11.januára2012uverejnenéhovZbierkesúdnych
rozhodnutí a stanovísk NS ČR pod č. R 52/2012 považovala za primerané odškodnenie väzby vo výške
1.000 eur za mesiac jej trvania (viď rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/74/2021 zo
dňa 29.06.2023). Súd tak žalobu vo zvyšnej časti požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy za výkon

väzby zamietol.

25. Súd žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch aj za trestné stíhanie za obdobie
od prepustenia žalobcu z výkonu väzby do nadobudnutia právoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku.
Pri hodnotení následkov trestného stíhania žalobcu súd vychádzal z dĺžky trestného konania (približne

9 rokov, keďže za väzbu bol žalobca samostatne odškodnený), zo skutku, ktorý sa žalobcovi kládol
za vinu a z výšky hroziaceho trestu odňatia slobody za trestný čin. Súd aj v prípade rozhodovania
o výške náhrady nemajetkovej ujmy poukazuje na právny názor odvolacieho súdu v predmetnej veci
a rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR, podľa ktorých nielen väzba, ale aj trestné stíhanie, ktoré
bolo skončené oslobodením spod obžaloby, pretože skutok sa nestal alebo nebol trestným činom,

predstavuje veľmi závažný zásah do súkromnej a osobnej sféry jednotlivca a v právnom štáte je
nevyhnutné, aby bol za taký závažný zásah odškodnený. Vychádzajúc z vyššie uvedeného súd uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie vo výške
9 000,- eur, pričom pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal zo sumy 1 000,- eur na
rok trestného stíhania. Takto priznaná náhrada nemajetkovej ujmy podľa súdu predstavuje dostatočné

zadosťučinenie za utrpenie žalobcu na tých nehmotných hodnotách, ktoré sa dotýkajú morálnej integrity
žalobcu, taktiež pokiaľ ide o stres, neistotu a frustráciu z výsledku trestného stíhania, ktoré trvalo od roku
2005. Podľa názoru súdu žalobcovi vznikla ujma trvajúca po celú dobu trestného stíhania, pričom tento
zásah bol o to intenzívnejší, keď sa preukázalo, že žalobca bol po celé toto obdobie trestne stíhaný pre
skutok, o ktorom bolo dokázané, že nie je trestným činom.

26. Pokiaľ ide o primeranosť výšky nemajetkovej ujmy a kritériá jej spravodlivého určenia, súd poukazuje
na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 754/2016-42 zo dňa 24.1.2017, v ktorom sa ústavný súd
okrem iného zaoberal aj otázkou ústavnej akceptovateľnosti priznania náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch za vedenie trestného stíhania, ktoré sa právoplatne skončilo inak než odsúdením. Ústavný

súd skonštatoval, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie trestného stíhania,
ktoré sa skončilo inak než odsúdením (a to aj v prípade, ak nebolo realizované väzobne), je ústavne
akceptovateľným a ústavou predpokladaným spôsobom poskytnutia satisfakcie takto stíhanej osobe.
Vedenie trestného stíhania na základe nezákonného uznesenia o jeho začatí bez ohľadu na to, či bolo
vydané za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. alebo za účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z., odôvodňuje s

ohľadom najmä na čl. 46 ods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 3 listiny právo na náhradu nemajetkovej ujmy takto
stíhanej osoby, pokiaľ jej táto v príčinnej súvislosti s vedením trestného stíhania vznikla. Z uvedených
záverovústavnéhosúdujezrejmé,žepriznanienáhradynemajetkovejujmysavzťahujenielennaväzbu,
ale aj na samotné trestné stíhanie, pričom primeranosť výšky jej náhrady je potrebné posudzovať bez
ohľadu na to, či trestné konanie bolo realizované väzobne, resp. či už bolo odškodnenie za nezákonnú

väzbu uplatnené, príp. bolo priznané a voči ktorému subjektu, ktorý koná v mene štátu (viď rozhodnutie
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/74/2021 zo dňa 29.06.2023). Súd vzhľadom na vyššie uvedené
považoval za primeraný nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 9 000,- eur za 9 rokov
(a nie 10 rokov, ako žalobca uviedol) trvajúce trestné stíhanie a tento nárok žalobcovi priznal ako formuzadosťučinenia za nezákonné trestné stíhanie. Súd tak žalobu vo zvyšnej časti uplatnenej náhrady
nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie zamietol.

27. Pokiaľ ide o žiadosť žalovanej prihliadnuť na zákon č. 215/2006 Z. z. vo vzťahu k maximálnej sume
odškodnenia, súd poukazuje na to, že obmedzenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy zohľadnením
práve uvedeného zákona č. 215/2006 Z. z. bolo zavedené až novelou zákona č. 514/2003 Z. z. účinnou
od 1.1.2013. Súd v danom prípade, kedy nebol obmedzený žiadnou zákonnou úpravou pri určení
výšky náhrady nemajetkovej ujmy, vychádzal z voľnej úvahy, ako aj zo súdnej praxe. Výška konkrétnej

priznanej sumy náhrady nemajetkovej ujmy by mala plniť satisfakčnú funkciu a musí vychádzať zo
zásady primeranosti, zodpovedať všeobecnej predstave o spravodlivosti a slušnosti a požiadavke
rozumného usporiadania vzťahov medzi stranami.

28. Napriek tomu, že odvolací súd v bode 33. svojho rozhodnutia konštatoval, že boli splnené všetky
predpoklady pre priznanie vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím

a súdu prvej inštancie uložil povinnosť zaoberať sa už len výškou náhrady nemajetkovej ujmy, žalovaný
zotrval na svojej procesnej obrane o nepreukázaní príčinnej súvislosti vzniku nemajetkovej ujmy
s nezákonným rozhodnutím. Súd preto na záver opätovne poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 4Cdo/125/2019 z 27.08.2019, podľa ktorého nemajetková ujma vzniká samotným
porušením základných práv a slobôd fyzickej osoby nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym

úradným postupom, pričom každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje spoločenský, pracovný a
osobný život stíhaného, a to bez ohľadu na jeho výsledok, teda je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať
vznik nemajetkovej ujmy najmä v takom prípade, ak sa preukáže, že bolo od začiatku nezákonné;
ide o zodpovednosť absolútne objektívnu a za výsledok trestného konania vo veci samej, čím je
založená zodpovednosť štátu za škodu obvineného spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia. Aj keď

žalovaný tvrdil, že žalobca bol v minulosti trestne stíhaný, uvedené tvrdenie nevie ovplyvniť rozhodnutie
súdu o tom, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za dané konkrétne trestné
stíhanie, keďže sa uznesenie o vznesení obvinenia považuje za nezákonné rozhodnutie. Rovnako
nie je možné bagatelizovať nemajetkovú ujmu žalobcu, prípadne tvrdiť, že mu žiadna nevznikla alebo
priznať len symbolickú sumu náhrady nemajetkovej ujmy len z dôvodu, že podľa znaleckého posudku

vypracovaného v trestnom konaní žalobca nebol schopný vnímať zmysel trestného stíhania, pretože trpí
duševnou chorobou spojenou s organickým poškodením mozgu a jeho stav je trvalý. Psychická choroba
nevylučuje vznik nemajetkovej ujmy, najmä nie vtedy, keď sa preukáže, že takáto osoba bola nezákonne
vzatá do väzby a trestné stíhanie sa skončilo oslobodzujúcim rozsudkom, pretože skutok, ktorý sa mu
kládol za vinu, nebol trestným činom. Pokiaľ by aj prípadne boli vedené voči žalobcovi súčasne iné

trestné stíhania, súd považoval za dôležité a pre spor rozhodujúce, že dané konkrétne trestné stíhanie,
za ktoré si žalobca uplatnil náhradu škody a nemajetkovej ujmy, sa skončilo oslobodzujúcim rozsudkom.

29. Žalobca sa nakoniec domáhal náhrady nemajetkovej ujmy aj v sume 1 332,34 eur, ktorú si uplatnil
titulom odškodnenia za prieťahy v konaní. Súd predmetnú sumu žalobcovi nepriznal, keďže v rámci

trestného konania neboli konštatované žiadne prieťahy. Odškodnenie za dĺžku trestného stíhania je
odzrkadlené práve v priznanej sume náhrady nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie, keďže
súd priznal žalobcovi náhradu za 9 rokov trvajúce trestné stíhanie. Samostatný nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy titulom prieťahov si žalobca neuplatnil. Prieťahy, ktoré by mohli predstavovať
nesprávny úradný postup, nikým neboli konštatované, a preto súd žalobu aj v tejto časti zamietol.

30. Súd určil žalovanému lehotu na plnenie 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, pretože žalovaný
žiadal v prípade úspechu žalobcu v konaní o určenie 30-dňovej lehoty na splnenie povinnosti s
odôvodnením administratívno-časovej náročnosti úhrady a potrebou schvaľovacieho procesu úhrady u
žalovaného. Súd na základe žiadosti žalovaného uložil žalovanému dlhšiu lehotu na splnenie uloženej

povinnosti (30 dní), túto považoval za primeranú vzhľadom na dôvody ním uvádzané.

31. Vo zvyšnej časti požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, t.j. nad súdom priznanú sumu 12.080,- eur
spolu s príslušenstvom súd žalobu zamietol. V súvislosti so žalobcom uplatneným úrokom z omeškania
z uplatnenej sumy nemajetkovej ujmy súd poukazuje na vznik povinnosti žalovaného zaplatiť náhradu

v peniazoch až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, t.j. až uplynutím
takto určenej lehoty plnenia sa dlžník dostáva do omeškania (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 6Cdo/185/20011), preto z priznaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy súd úrok z omeškania
nepriznal.32. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

33. O nároku na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania súd rozhodol jedným výrokom
podľa § 255 ods. 1 CSP s tým, že žalobca bol v predmetnom konaní sčasti úspešný. Žaloba bola sčasti
zamietnutá (aj rozsudkom sp. zn. 19C/99/2016 zo dňa 03.09.2018), predmetnom zamietnutia bola časť
uplatneného nároku na náhradu škody a časť nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Pretože výška
plnenia v časti náhrady nemajetkovej ujmy závisela výlučne od úvahy súdu, súd za základ sporu (za

žalovanú sumu) považoval sumu 13 695,16 eur (1615,16 eur náhrada škody a 12 080,- eur náhrada
nemajetkovej ujmy), z nej potom určil celkový úspech žalobcu v rozsahu 80,46% (zo žalovanej sumy vo
výške 13 695,16 eur súd priznal žalobcovi sumu 12 356,66 eur [t.j. priznaná náhrada nemajetkovej ujmy
v sume 12 080,- eur a rozsudkom sp. zn. 19C/99/2016 zo dňa 03.09.2018 právoplatne priznaná suma
vo výške 276,66 eur], t.j. čiastočný úspech žalobcu je 90,23%, čiastočný úspech žalovaného 9,77%,

celkový úspech žalobcu je 80,46%). Vzhľadom na uvedené súd za procesne úspešného považoval
žalobcu, a preto rozhodol tak, ako je uvedené v poslednej výrokovej vete tohto rozsudku. O výške
náhrady trov konania potom rozhodne súd samostatným uznesením v lehote do 60 dní po právoplatnosti
tohto rozsudku, pričom pri určení výšky náhrady trov konania bude vychádzať z prisúdenej istiny.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Mestskom súde
Bratislava IV.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie

dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený
môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.