Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. október 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Cdo/133/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6720203876
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Šobichová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:6720203876.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Šobichovej a

členov senátu Mgr. Petra Melichera a JUDr. Martina Vladika v spore žalobkyne: C. G., narodená XX.
R. XXXX, U., O. XX, zastúpená advokátom JUDr. Martinom Lopuchom, PhD., Michalovce, Námestie
Slobody 7, IČO: 52 994 571, proti žalovanému: Banskobystrický samosprávny kraj, Banská Bystrica,
Námestie SNP 23, IČO: 37 828 100, o zaplatenie 32.159,67 eura s prísl., vedenom na Okresnom súde
Zvolen pod sp. zn. 10C/32/2020, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 27. apríla 2023 sp. zn. 13Co/29/2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie žalobkyne z a m i e t a.

Žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Zvolen (ďalej aj „súd prvej inštancie“) žalobu zamietol (výrok I.). O trovách konania
okresný súd rozhodol tak, že žalovanému priznáva voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100 % (výrok II.).
1.2. Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku odcitoval ust. § 1 ods. 1, § 2 ods. 2,
§ 3 ods. 1 a 3, § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom
usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky

(ďalej len „zákon č. 66/2009 Z. z.“), na ust. § 100 ods. 1, § 101 zákona č. 40/1964 Zb., Občianskeho
zákonníka a uviedol, že vychádzajúc zo skutkových zistení a ustanovení citovaných právnych predpisov
dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Žalobkyňa sa po späťvzatí žaloby voči žalovanému I.,
voči žalovanému (pôvodne v žalobe označený žalovaný II.) domáhala zaplatenia sumy 32.159,50
eura s príslušenstvom na tom právnom základe, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností, ktoré v
žalobe špecifikovala, pričom sa má jednať o pozemky pod stavbou, ktorá stavba je vo vlastníctve
žalovaného, t.j. vyššieho územného celku, pričom touto stavbou má byť pozemná komunikácia,

konkrétnecestaII.triedy.Žalobkyňavžalobepozemkyvjejvlastníctve,ktorésanachádzajúpodstavbou
žalovanéhošpecifikovala,čodočíslaparcielavýmerypredmetnýchparciel,ktorémalizodpovedaťpráve
ceste II. triedy. Po právnej stránke odôvodnila žalobkyňa žalobou uplatnený nárok tým, že žalovaný
užíva nehnuteľnosti, resp. ich pomernú časť vlastnícky patriace žalobkyni bez zaplatenia primeranej
náhrady za povinnosť žalobkyne strpieť tzv. zákonné vecné bremeno držby a užívania pozemkov
v zmysle vyššie citovaného § 4 zákona č. 66/2009 Z. z.. Pokiaľ ide o výšku žalobou uplatneného
nároku, túto žalobkyňa vypočítala tým spôsobom, že pomernú časť predmetných pozemkov, ktorá

mala zodpovedať rozsahu pozemkov užívaných žalovaným na základe toho, že je na nich postavená
stavba - pozemná komunikácia - cesta II. triedy, vynásobila priemernou cenou nájmu pozemkov na
území Mesta Zvolen v rozhodnom období, t. j. v období, za ktoré si žalobkyňa uplatnila svoj nárok,
pričom sa konkrétne jednalo o obdobie od 27. augusta 2017, t. j. tri roky spätne pred podaním žalobyaž do 31. júla 2020 s výnimkou medziobdobia, v ktorom boli uzavreté vyššie špecifikované kúpne
zmluvy, na základe ktorých žalobkyňa nadobudla vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam až do
momentu ich zavkladovania v katastri nehnuteľností. Pokiaľ si žalobkyňa uplatňovala tieto nároky aj

za obdobie, kedy nebola vlastníčkou predmetných nehnuteľností, tento svoj nárok odôvodnila tým, že
predchádzajúci vlastníci predmetných nehnuteľností v rámci uzavretých kúpnych zmlúv postúpili na
žalobkyňu svoje pohľadávky voči žalovanému z titulu nezaplatenej úhrady za užívanie predmetných
pozemkov v predchádzajúcom období. Obrana žalovaného spočívala okrem iného vo vznesenej
námietke premlčania žalobou uplatneného nároku, pričom žalovaný pokiaľ ide o námietku premlčania

vychádzal z toho názoru, že odplata za zákonné vecné bremeno v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z.
má charakter jednorazovej náhrady, preto keďže zákon č. 66/2009 Z. z. nadobudol účinnosť od 1. júla
2009, všeobecná trojročná premlčacia doba ohľadne práva na náhradu za vecné bremeno uplynula 1.
júla 2012, v dôsledku čoho je nárok uplatnený žalobkyňou v tomto súdnom konaní premlčaný, pretože
žaloba bola podaná na okresnom súde dňa 27. augusta 2020; na základe uvedeného žalovaný žiadal
žalobu zamietnuť.

1.3. Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že na pojednávaní,
ktoré sa konalo dňa 5. mája 2021, postupom podľa ust. § 181 ods. 2 Civilného sporového poriadku
vyslovil okrem iného predbežný právny názor, že námietka premlčania vznesená žalovaným nie je
dôvodná a vzhľadom na to, že mu nebolo známe rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, ktoré by priamo
meritórneriešilootázkunáhradyzavecnébremenovzniknutépodľazákonač.66/2009Z.z.,okresnýsúd

(podľa obsahu odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku) vychádzal z toho názoru, že náhradu
za nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné vlastníkovi priznať aj opakovane za určitý časový
úsek až do usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom predpokladaným v § 2 a v § 3 zákona č.
66/2009 Z. z. Vyššie uvedené pojednávanie okresný súd odročil za účelom doplnenia dokazovania
nariadením znaleckého dokazovania, keďže minimálne otázka výšky nároku uplatneného žalobkyňou

zostala sporná. Následne sa do pozornosti okresného súdu dostali rozhodnutia najvyšších súdnych
autorít, na ktoré v rámci prostriedkov procesnej obrany poukázal žalovaný, a to konkrétne rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/17/2019 zo dňa 30. novembra 2020 a rozhodnutie Ústavného
súdu SR sp. zn. IV. ÚS 539/2020 zo dňa 28. októbra 2020, v ktorých sa najvyšší a ústavný súd
výslovne vysporiadali s otázkou, či má vlastník pozemku, na ktorom viazne zákonné vecné bremeno

v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. nárok na primeranú náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho
práva vo forme pravidelných platieb primeranej náhrady počas trvania núteného obmedzenia vo výške
ročného úžitku, ktorý sa viaže k tej časti nehnuteľnosti, ktorej vlastníctvo je nútene obmedzené, resp.
či existuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré by bránilo považovať náhradu
za obmedzenie vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009

Z. z. za nárok vo forme opakujúceho sa plnenia. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 8Cdo/17/2019 zo
dňa 30. novembra 2020 pritom poukázal na to, že touto právnou otázkou sa zaoberal aj v rozhodnutí
sp. zn. 2Cdo/194/2018 zo dňa 26. augusta 2019, kde uviedol, že obdobnú dovolaciu otázku už
riešil v rozhodnutí z 24. marca 2015 sp. zn. 7Cdo/26/2014 a v rozhodnutí zo dňa 14. apríla 2016
sp. zn. 3Cdo/49/2014, ktoré rozhodnutia sa týkali primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena

podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Zároveň
uviedol, že právny názor vyslovený v týchto súdnych rozhodnutiach je plne prijateľný a použiteľný
aj na priznanie primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z.,
keďže aj obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. patrí k tzv.
legálnym (zákonným) vecným bremenám, čiže k verejnoprávnym obmedzeniam vlastníckeho práva.

Verejnoprávny charakter a povaha tohto obmedzenia vlastníckeho práva nasvedčujú tomu, že sa
významne približuje k obmedzeniu vlastníckeho práva zakotveného v zákone č. 182/1993 Z. z., o čom
má svedčiť aj ich zhodná zákonná konštrukcia. Najvyšší súd v citovanom rozhodnutí taktiež výslovne
uviedol, že ak judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru, že právo
na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. vzniklo ex

lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže
byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. s tým, že
pre opačný právny názor niet žiadnych presvedčivých argumentov. Tiež poukázal na to, že Najvyšší
súd SR už vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/49/2014 konštatoval, že finančná náhrada za zriadenie
vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. je nepochybne majetkovým právom osoby,

ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné vecné bremeno vzniká in rem, vzťahuje
sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda
jeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná
náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorázová; nemá teda charakter opakovanéhoplnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový
nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno. Aj pri zriadení vecného bremena podľa § 4
ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. je jeho rozsah určiteľný už pri jeho vzniku. Naopak, práve v rozhodnutí

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/17/2019 zo dňa 30. novembra 2020 najvyšší súd ako dovolací
súd konštatoval, že odvolací súd sa pri riešení predmetnej otázky odklonil od ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu, vyjadrenej vo vyššie uvedených rozhodnutiach, a preto vyhodnotil dovolanie
žalovaného ako dôvodné. Krajský súd pritom na odvolanie žalobcov zmenil rozsudok súdu prvej
inštancie tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi tam špecifikované sumy za príslušné

obdobia s tým, že pri vyslovení záveru, že vlastníkovi pozemku užívaného vlastníkom stavby podľa
zákona č. 66/2009 Z. z. vznikne právo na náhradu zo zákonom zriadeného vecného bremena formou
opakovanej náhrady, vychádzal podporne z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/2/2004. V
závere odôvodnenia svojho rozhodnutia sp. zn. 8Cdo/17/2019 zo dňa 30. novembra 2020 ešte najvyšší
súd uviedol, že proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/194/2018 bola podaná ústavná
sťažnosť, ktorú ústavný súd odmietol, pričom v odseku 32. odôvodnenia rozhodnutia Ústavného súdu

SRústavnýsúdkonštatoval,žekeďžezústavnéhohľadiskanietžiadnehodôvodu,abysaspochybňovali
závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z pohľadu námietky sťažovateľa o nesprávnej a
arbitrárnej aplikácii použitej právnej úpravy zasahujúcej do jeho majetkových práv, ústavnú sťažnosť
v časti namietaného porušenia základných práv upravených článkom 20 ods. 1 a článkom 46 ods. 1
Ústavy SR napadnutým uznesením Najvyššieho súdu SR v súlade s § 56 ods. 2 písm. g) Zákona o

ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú odmietol.
1.4. S poukazom na uvedené okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku konštatoval,
že v priebehu konania zistil, že už existuje ustálená judikatúra ohľadne charakteru vecného bremena
v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. s tým, že sa jedná o jednorazovú náhradu. Právo na túto náhradu
vzniklo zo zákona vlastníkovi zaťaženého pozemku, a to ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z.,

t. j. ku dňu 1. júla 2009. Na toto právo sa vzťahuje všeobecná 3-ročná premlčacia doba v zmysle
§ 101 Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho sa toto právo premlčalo dňa 1. júla 2012 a keďže
žaloba nebola v súdenej veci na Okresný súd Zvolen podaná včas, okresný súd nemal inú možnosť
ako vyhodnotiť žalovaným vznesenú námietku premlčania ako dôvodnú, na základe čoho žalobu
žalobkyne v celom rozsahu zamietol. V nadväznosti na uvedené okresný súd v odôvodnení odvolaním

napadnutého rozsudku uviedol, že nakoľko žalobu zamietol z dôvodu premlčania uplatneného nároku,
neposudzoval opodstatnenosť podanej žaloby z vecnej stránky, teda z hľadiska toho, či je nárok
žalobkyne voči žalovanému dôvodný, čo do základu, prípadne v akom rozsahu, resp. následne, čo do
výšky uplatneného nároku, a to s poukazom na zásadu hospodárnosti konania. Z rovnakého dôvodu
sa bližšie neoboznamoval a nevyhodnocoval listinné dôkazy, ktoré mu boli stranami sporu do súdneho

spisu predložené ako dôkazy a zároveň upustil od doplnenia dokazovania, resp. nevykonal dokazovanie
znaleckým posudkom primárne vo vzťahu k výške nároku žalobkyne, hoci vykonanie dokazovania
týmto dôkazom bolo navrhnuté stranami sporu a pôvodne považoval vykonanie tohto dôkazu za
dôvodné, avšak vzhľadom na vyššie uvedené najaktuálnejšie rozhodnutia najvyšších súdnych autorít a
z nich vyplývajúci dôvod, pre ktorý žalobu zamietol, považoval už okresný súd vykonanie dokazovania

znaleckým posudkom za bezpredmetné.

2. Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdil. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
2.1. Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie správnosti záverov súdu prvej inštancie z

hľadiska odvolacích námietok uvedených žalobkyňou v odvolaní, ktorá podľa obsahu odvolania podala
odvolanie v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b), e), h) a f) CSP.
2.2. Po prejednaní odvolania žalobkyne odvolací súd sa v zmysle ust. § 378 ods. 2 CSP v celom rozsahu
stotožnil s odôvodnením odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a na zvýraznenie jeho
správnosti uviedol, že z odseku 17. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie je bez akýchkoľvek

pochybností zrejmé, prečo súd prvej inštancie žalobu zamietol a na základe akých úvah dospel k
záveru, že žalobou uplatnený nárok je premlčaný, keď vychádzajúc z aktuálnej rozhodovacej praxe
najvyšších súdnych autorít - Najvyššieho a Ústavného súdu SR (sp. zn. 8Cdo/17/2019 a sp. zn. IV.
ÚS 539/2020) dospel k záveru, že finančná náhrada za vznik vecného bremena v zmysle zákona č.
66/2009 Z. z. je nepochybne jednorázová, t. j. nemá charakter opakovaného plnenia, ktorý záver v

spojení s posúdením vznesenej námietky premlčania v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku
súd prvej inštancie riadne a presvedčivo vysvetlil, kde okrem iného uviedol, že právo na náhradu vzniklo
vlastníkovi zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., t. j. ku dňu 1. júla 2009 a
vzhľadom k tomu, že žaloba bola podaná na súd 27. augusta 2020, t. j. po uplynutí všeobecnej 3 - ročnejpremlčacej doby v zmysle ust. § 101 Občianskeho zákonníka, musel žalobu zamietnuť, pričom v závere
odseku 17. odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, „že nakoľko
žalobu zamietol z dôvodu premlčania uplatneného nároku, neposudzoval žalobou uplatnený nárok z

vecnej stránky, teda či je dôvodný, čo do základu, v akom rozsahu a v akej výške“. V uvedenej súvislosti
odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie postupoval vzhľadom na vznesenú námietku premlčania v
súlade so zákonom, bez toho, aby sa jeho postup vymykal zákonnej úprave a ustálenej rozhodovacej
praxi v tom, že súd vždy, skôr ako pristúpi k posudzovaniu uplatneného nároku z hľadiska hypotézy
príslušnej, naň dopadajúcej právnej normy skúma, či je daná aktívna a pasívna vecná legitimácia a či

nárok nie je premlčaný (v spotrebiteľských sporoch ex offo a v ostatných sporoch - čo je aj tento prípad
- na základe vznesenej námietky premlčania) a až potom, čo dospeje k záveru, že žalobca a žalovaný
sú aktívne a pasívne vecne legitimovaní a že žalobou uplatnený nárok nie je premlčaný, pristúpi súd
k posúdeniu žalobou uplatneného nároku, z hľadiska toho, či žalobcovi nárok uplatnený žalobou podľa
príslušnej právnej normy hmotného práva patrí alebo nie. Z obsahu odvolania žalobkyne vyplýva, že
žalobkyňa so skutočným dôvodom odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v odvolaní

polemizovala len okrajovo, keď v odvolaní pokiaľ ide o posúdenie vznesenej námietky premlčania súdom
prvej inštancie len stručne uviedla, že „zistený skutkový stav vo vzťahu k záveru o premlčaní nároku
je nesprávny“ (bez toho, aby toto tvrdenie bližšie v odvolaní konkretizovala); podstatnú časť odvolania
venovala žalobkyňa tomu, že v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. má vlastník dotknutého pozemku/
pozemkov nárok na opakovanú náhradu za zriadenie vecného bremena, pričom vyjadrila nesúhlas s

rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/194/2018 zo dňa 26. augusta 2019, na ktoré poukázal
najvyšší súd ako súd dovolací v uznesení sp. zn. 8Cdo/17/2019 zo dňa 30. novembra 2019 a v odvolaní
pod bodom 7. otázok „nastolených žalobkyňou“ výslovne položila okrem iných otázok otázku „prečo NS
SR svoje rozhodnutie (sp. zn. 8Cdo/17/2019) odôvodňuje rozhodnutím NS SR sp. zn. 2Cdo/194/2018 a
plne sa naň odvoláva (poukazuje naň), keď žalobkyňa poukazovala na nezrozumiteľnosť odôvodnenia

tohto rozhodnutia“. V uvedenej súvislosti odvolací súd uvádza, že voči vyššie uvedenému rozhodnutiu
NS SR sp. zn. 2Cdo/194/2018 zo dňa 26. augusta 2019 bola podaná ústavná sťažnosť, ktorú Ústavný
súdSRrozhodnutímsp.zn.IV.ÚS539/2020zodňa28.októbra2020odmietol.Rozhodnutienajvyššieho
súdu odvolací súd nie je oprávnený ani posudzovať ani komentovať, pretože na to nemá dôvod a v
konečnom dôsledku ani právomoc sa k správnosti, či nesprávnosti záverov najvyššieho súdu vyjadrovať

a akýmkoľvek spôsobom tieto závery najvyššieho súdu komentovať a spochybňovať ich; posudzovať
závery rozhodnutia NS SR je oprávnený iba Ústavný súd SR, v rámci konania o ústavnej sťažnosti, ktorý
tak ako je uvedené, ústavnosť sťažnosť proti predmetnému rozhodnutiu NS SR, na ktoré poukázal NS
SR v aktuálnom uznesení sp. zn. 8Cdo/17/2019, odmietol. V uvedenej súvislosti odvolací súd poukázal
na Čl. 2 ods. 1 Základných princípov CSP, podľa znenia ktorého „právna istota je stav, v ktorom každý

môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou
najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže
legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo“. V zmysle judikátu R 71/2018 do pojmu
ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 CSP) patria predovšetkým stanoviská alebo
rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je
tiež rozhodovacia prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho
súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané
(nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili,
prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali“. Ak teda Najvyšší súd SR v

rozhodnutí sp. zn. 8Cdo/17/2019 zo dňa 30. novembra 2020 (ktoré v zmysle vyššie citovanej právnej
vety R 71/2018 patrí do ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu ako jednej z najvyšších súdnych
autorít, čo okrem iného najvyšší súd v právnej vete citovaného rozhodnutia sp. zn. 8Cdo/17/2019 zo dňa
30. novembra 2020 výslovne uviedol), vyslovil právny názor, že „ak právo na náhradu za obmedzenie
vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. vzniká ex lege jednorazovo tomu, kto bol

vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak ani pri zriadení
vecnéhobremenapodľa§4ods.1zákonač.66/2009Z.z.Ideoustálenúrozhodovaciupraxdovolacieho
súdu“, je v záujme požiadavky právnej istoty vyplývajúcej z citovaného Článku 2 ods. 2 Základných
princípov CSP, aby súd prvej inštancie a rovnako tak aj odvolací súd rozhodli v súlade s aktuálnou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, od ktorej nemajú žiadny relevantný dôvod sa odkloniť.

2.3. Pokiaľ žalobkyňa súdu prvej inštancie v odvolaní vytkla, že jeho rozhodnutie je nedostatočne
odôvodnené, pretože nedáva odpovede na rozhodujúce argumenty žalobkyne, ktoré žalobkyňa
rozvinula pod bodom 1. až 8. odvolania, odvolací súd uviedol, že s uvedeným tvrdením žalobkyne nie jemožné sa stotožniť, pretože odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa všetky zákonom
(ustanovením § 220 ods. 2 CSP) vyžadované náležitosti.
2.4. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust.

§ 255 ods. 1 tak ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku, pretože v odvolacom konaní úspešnému
žalovanému žiadne trovy odvolacieho konania preukázateľne nevznikli.

3. Proti predmetnému rozsudku podala dovolanie žalobkyňa. Dovolanie podala z dôvodov podľa § 420
písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

Porušenie práva na spravodlivý proces videla v porušení práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia a
v hrubej svojvôli v rozhodovaní. Rozhodnutie podľa názoru žalobkyne nespĺňa požiadavky na riadne
zdôvodnenie podľa § 220 ods. 2 CSP. Žalobkyňa poukazuje na absenciu právneho posúdenia veci v
rozhodnutí súdu prvej inštancie a rovnako nedostatku materiálneho výkladu práva, odvolací súd nedal
odpovede na otázky zásadného významu a stále odkazuje na rozhodnutia NS SR. Žalobkyňa počas
konania poukazovala na absenciu formálnoprávneho i materiálneho výkladu § 4 ods. 1, 2 zákona č.

66/2009 Z.z. Poukázala na článok 20 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky, pričom vyvlastnenie alebo
nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme a to
na základe zákona a za primeranú náhradu. Poukázala aj na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky PL. ÚS 16/2021, PL. ÚS 7/2022, z týchto by odvolací súd zistil, že Ústavný súd SR nabáda
všeobecné súdy k uprednostneniu materiálneho výkladu zákona, teda v prospech vlastníka pozemku.

Vzhľadom k tomu, že materiálny výklad ustanovenia § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 66/2009 Z.z. vykonaný
podľa Ústavy SR je jednoznačne v prospech opakovanej peňažnej náhrady, podľa všeobecných
ustanovení Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení, pretože zásah do vlastníctva vecným
bremenom neprichádza do úvahy, nárok žalobkyne je dôvodný. Ak v ustanovení zákona č. 66/2009
Z.z. chýba orgán, ktorý má obmedzenie vlastníckeho práva uskutočniť a vyplatiť primeranú náhradu za

obmedzenievlastníckehopráva,akomoholvlastníkpozemkuuplatniťvtrojročnejpremlčacejdobenárok
na vyplatenie náhrady, keď ani nevedel, kam má svoj nárok adresovať. Podstatou vyvlastňovacieho
konania bolo a je to, že je začaté vždy na podnet toho, kto chce vlastnícke právo obmedziť a vyvlastniť.
Nie naopak. Takýto postup plne prevzal i zákon č. 282/2015 Z.z. o vyvlastnení pozemkov a stavieb a
o nútenom obmedzení vlastníckeho práva. Vlastník predmetných pozemkov pod cestou doteraz nebol

administratívnym rozhodnutím na svojich vlastníckych právach k pozemkom obmedzený, preto mu
náhrada za obmedzenie vlastníctva stavbou - cestou postavenou na jej pozemkoch patrí.
3.1. Aj z uvedenej argumentácie plynie záver o potrebe posudzovania tohto vzťahu ako bezdôvodné
obohacovanie sa vlastníkom stavby na úkor vlastníka pozemku, na, ktorom je stavba postavená, podľa
§ 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka a to plnením bez právneho dôvodu a nutnosti vyplatenia peňažnej

náhrady vo výške všeobecného nájomného za pozemok. Žalobca v tomto smere poukazuje na ustálenú
judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - rozsudok 1Cdo/91/2010, 5Cdo/8/2009, pričom od
týchto rozhodnutí došlo k odklonu rozhodnutia odvolacieho súdu.
3.2. K porušeniu práva na spravodlivý proces došlo aj tým, že odvolací súd sa nevyjadril k zásadným
argumentom žalobkyne, že podľa článku 20 ods. 1 a 4 Ústavy nemohlo dôjsť k obmedzeniu vlastníckeho

práva priamo zo zákona ustanoveniami § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 66/2009 Z.z. a žiadne právne posúdenie
v odôvodnení rozhodnutia nevykonal. Vzhľadom k tomu, že právne argumenty uplatňované žalobkyňou
sú zásadne iné ako tie, ktoré boli posudzované v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
8Cdo/17/2019, či 2Cdo/194/2018, nemohli pre odvolací súd predstavovať ustálenú rozhodovaciu prax.
Žiadala, aby bol rozsudok odvolacieho súdu zrušený a vec mu vrátená na ďalšie konanie.

4. K dovolaniu podal písomné vyjadrenie žalovaný. Odvolací súd ako aj súd prvého stupňa nijakým
spôsobom neznemožnili žalobkyni uskutočňovanie jej práva, k porušeniu práva na spravodlivý proces
žalobkyni nedošlo a nedošlo ani k žiadnym vadám, ktoré by mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Vyjadrenia odvolacieho súdu sú riadne podporené ustálenou a najmä aktuálnou

judikatúrou najvyšších súdnych autorít, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky. Vzhľadom na
uvedené, pokiaľ ide o zákonné vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z.z., patrí pôvodnému
vlastníkovi pozemku, ktorý vlastnil pozemok v čase nadobudnutia účinnosti predmetného zákona,
jednorazová náhrada, ktorá sa premlčuje vo všeobecnej premlčacej lehote podľa § 101 Občianskeho
zákonníka. Na podporu svojho tvrdenia žalovaný poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a to

sp. zn. 8Cdo/17/2019, Ústavného súdu IV. ÚS 539/2020 a Najvyššieho súdu 2Cdo/194/2018. Navrhol
dovolanie zamietnuť.5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení,
že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom
(§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), skúmal

prípustnosť dovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) a dospel k záveru, že dovolanie je
potrebné zamietnuť.
5.1. Žalobkyňa odôvodňuje dovolanie s poukazom na § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

Vo vzťahu k dovolaniu podľa § 420 písm. f) CSP.

5.2. Žalobkyňa namieta vo vzťahu k § 420 písm. f) CSP nedostatok dôvodov rozhodnutia, v ktorom však
v skutočnosti polemizovala s právnym posúdením veci zo strany súdov.
5.3. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces.
5.4. Podľa 431 ods. 1 a 2 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní
došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení.
5.5. K uvedenej námietke možno (vo všeobecnosti) uviesť, že dovolanie nepredstavuje opravný
prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací

súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený
preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený
prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu)
v dovolacom súde nemá možnosť vykonávať dokazovanie. Dovolaním sa preto nemožno úspešne
domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného

dokazovania. Inými slovami, na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú teda
povolané súdy prvej inštancie a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle
§ 442 CSP viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových
zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho
zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť

a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (napr. problematika
opomenutého dôkazu) alebo či konajúcimi súdmi prijaté závery nie sú svojvoľné, neudržateľné
alebo chybné. Je tomu tak v prípade, ak existujú výrazné rozpory medzi vykonanými dôkazmi a
skutkovými zisteniami alebo, keď sú právne závery súdu alebo orgánu verejnej moci v extrémnom
nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia

meritórneho rozhodnutia nevyplývajú. Ide o prípady svojvoľného hodnotenia dôkazov vykonaného
bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu (m. m. I. ÚS 548/2015, IV. ÚS 607/2021,
III. ÚS 104/2022, I. ÚS 417/2022). Nedostatočne zistený skutkový stav veci, nevykonanie všetkých
navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je v rozhodovacej
praxi dovolacieho súdu považované za vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP (1Cdo/41/2017,

2Cdo/232/2017, 3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 7Cdo/11/2017, 8Cdo/187/2017). Pri
posudzovaní ústavnosti tohto právneho názoru nedospel ústavný súd (II. ÚS 465/2017) k záveru o jeho
ústavnej neudržateľnosti.
5.6. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 420 CSP nie je významný subjektívny názor
dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce

je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017,
2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto aj v
danom prípade skúmal opodstatnenosť argumentácie žalobkyne, že v konaní došlo k nej tvrdenej vade
zmätočnosti.
5.7. Citované ustanovenie zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v

ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý
proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré
tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej

ochrany práva. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že
dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP, treba považovať
aj taký postup súdu, ktorým sa strane odmieta možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a ktorým dochádza k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae), keď súdomprijaté závery nemajú svoj racionálny základ v interpretácii príslušných ustanovení právnych predpisov
a teda sú svojvoľné a neudržateľné a keď rozhodnutie súdu neobsahuje žiadne dôvody alebo ak
v ňom absentuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie vo veci, prípadne, ak

argumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia je natoľko vnútorne rozporná, že rozhodnutie ako
celok je nepresvedčivé.
5.8. Judikatúrou konkretizovaný obsah práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) je veľmi pestrý. Procesné elementy tohto práva zdôrazňujú „stanovený postup“, teda

dodržanie procesných pravidiel v konaní ako celku pred všeobecným súdom. Nezávislosť jeho
rozhodovania sa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci.
Jedným z takýchto princípov, predstavujúcim súčasť práva na riadny proces, vylučujúcim svojvôľu pri
rozhodovaní, je i povinnosť súdu svoje rozhodnutie odôvodniť spôsobom zakotveným v ustanovení
§ 220 ods. 2 a 3 CSP. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami
pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. V prípade, kedy sú

právne závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej
možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, alebo ignorujú kogentnú normu,
či popierajú všeobecne akceptované chápanie dotknutého právneho inštitútu, treba také rozhodnutie
považovať za stojace v rozpore s čl. 46 ods. 1 ústavy, ako i čl. 1 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
5.9. UstálenájudikatúraEurópskehosúdupreľudsképráva(ESĽP)uvádza,žesúdymusiavrozsudkoch

jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať
najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie
týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý
proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).
5.10. Rozhodnutie je nepreskúmateľné vtedy, keď jeho písomné vyhotovenie neobsahuje zásadné

vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu (porovnaj závery vyplývajúce zo stanoviska
občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3. decembra 2015, publikovaného
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
1/2016 pod č. 2). Za nedostatok zásadného vysvetlenia dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu
treba považovať predovšetkým úplnú absenciu dôvodov vysvetľujúcich právny záver súdu v otázke,

od riešenia ktorej bola závislá opodstatnenosť uplatneného nároku, ako aj vnútornú rozpornosť
odôvodnenia rozhodnutia, priečiacu sa pravidlám logického uvažovania.

6. V prejednávanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie
odôvodnil spôsobom, ktorým by založil nepreskúmateľnosť, nepredvídateľnosť či arbitrárnosť (ktorú

žalobkyňa naznačuje) predmetného rozhodnutia napadnutého dovolaním. Právo na spravodlivý proces
je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych
noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté
v zrejmom omyle konajúcich súdov, dôsledkom čoho by bolo popretie zmyslu a podstaty práva na
spravodlivý proces.

6.1. Odvolací súd v spojení s rozsudkom súdu prvej inštancie zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom
uviedol dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu, pričom sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal s
rozhodujúcimi skutočnosťami a s podstatnými odvolacími námietkami žalobkyne.
6.2. Z uvedeného je celkom zrejmé, ako a z akých dôvodov odvolací súd rozhodol a podľa názoru
dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu všetky náležitosti v zmysle § 393 CSP.

Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že žalobkyňa
sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožnila a že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa
jej predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľ so závermi vyjadrenými v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti
dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to,

aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s
jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne
záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS

251/03).
6.3. Z obsahu dovolania je celkom zrejmé, že žalobkyňa sa svojou argumentáciou existencie vady
zmätočnosti snaží spochybniť právne posúdenie sporu odvolacím súdom, ktorá však aj v prípade jej
opodstatnenosti by mala za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladalaby ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP (k tomu pozri aj R 24/2017,
9Cdo/248/2021, 9Cdo/265/2021).
6.4. Dovolací súd pri posudzovaní dôvodnosti namietaného porušenia procesných práv dovolateľky

nezistil také nedostatky v postupe súdov nižšej inštancie, ktoré by odôvodňovali záver, že ich výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. záver, že odôvodnenie rozhodnutia je
zmätočné, nepreskúmateľné, či v rozpore s princípom právnej istoty. Dovolací súd s poukazom na
vyššie uvedené preto dospel k záveru, že procesný postup súdov, ktoré konali v zmysle zásad Civilného
sporového poriadku, nemožno považovať za porušenie práva na spravodlivý proces. Napadnuté

rozhodnutie sa nevymyká v tomto smere nielen zo zákonného, ale ani z ústavnoprávneho rámca.
Uvedeným postupom preto nedošlo k založeniu namietanej vady podľa § 420 písm. f) CSP a
žalobkyňa neopodstatnene namieta, že odvolací súd nesprávnym procesným postupom jej znemožnil
uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý
proces (§ 420 písm. f) CSP).

Dovolanie vo vzťahu k § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

7. Podľa § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci.
7.1. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za

nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné charakteristické
znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu a tiež, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil
rozhodnutie. Dovolací súd je viazaný iba vymedzením právnej otázky, ktoré považuje dovolateľ za
nesprávne, nie určením, pod ktorý prípad prípustnosti jej riešenia (§ 421 ods. 1 CSP) táto otázka spadá.

Prípustnosť podaného dovolania teda dovolací súd posudzuje vždy autonómne podľa jeho obsahu
(8Cdo/54/2018, I. ÚS 51/2020).
7.2. Podľa názoru žalobkyne odvolací súd vec nesprávne právne posúdil, keď sa odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu o potrebe posudzovania vzťahu žalobkyne a žalovaného, keď
vlastník stavby (žalovaný) sa na úkor vlastníka pozemku (žalobkyne), na ktorom je stavba postavená

bezdôvodne obohacuje podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a to plnením bez právneho dôvodu
a nutnosti vyplatenia peňažnej náhrady vo výške všeobecného nájomného za pozemok. Žalobkyňa
považuje jednorazovú náhradu za zákonné vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. za nesúladnú
s ústavou, pričom v tejto súvislosti poukazuje na nález, sp. zn. PL. ÚS 42/2015, ktorým Ústavný súd SR
vyhlásil za protiústavnú jednorázovosť náhrady za zákonné vecné bremeno podľa zákona č. 657/2004

Z. z., zastáva názor, že vlastníci pozemkov pod stavbami, ktoré prešli zo štátu na obce, resp. VÚC, by
nemali byť obmedzení zákonným vecným bremenom, ale mali by mať nárok na bezdôvodné obohatenie,
rovnajúci sa výške všeobecnej ceny nájomného za obdobný (nezastavaný) pozemok v danom mieste
a čase. V tomto smere poukázala na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky -
rozhodnutia sp. zn. 1Cdo/91/2010, 5Cdo/8/2009.

7.3. Dovolací súd konštatuje, že z rozhodnutia NS SR sp. zn. 1Cdo/91/2010 vyplýva, že ,,pokiaľ nie
je daný právny dôvod na bezodplatné užívanie pozemku (napr. zmluva), potom platí, že povinnosti
vlastníkapozemkustrpieťjehoužívaniezodpovedápovinnosťvlastníkastavbyposkytnúťmuzaužívanie
náhradu. V prípade, že vlastník stavby užíva cudzí pozemok bez poskytnutia náhrady, obohacuje sa na
úkor vlastníka pozemku (prijíma plnenie bez právneho dôvodu), pretože sa nezmenšuje jeho majetok,

ku ktorému by za riadneho plnenia uvedenej povinnosti nepochybne došlo. Ak ide o stavbu, ktorá je
spojená so zemou pevnými základmi, teda o nehnuteľnosť, na vznik bezdôvodného obohatenia stačí už
to, že sa stavba na pozemku nachádza. V takomto prípade je totiž zastavaný pozemok užívaný (jeho
úžitková hodnota sa konzumuje) tým, že je na ňom stavba postavená a je pritom právne irelevantné,
akýmspôsobomvlastníkstavbysvojevlastníckeprávorealizuje,tedačijuužívaosobnealebojuprenajal

inému, či mu jej užívanie prináša zisk, prípadne komu prináša zisk.“
7.4. Z rozhodnutia NS SR sp. zn. 5Cdo/8/2009 vyplýva, že ,,Užívateľ cudzej veci bez právneho dôvodu
je povinný vydať bezdôvodné obohatenie peňažnou formou, rozsah ktorého plnenia, ak tento nie je
stanovený predpisom (takýmto predpisom nie sú Zásady pre určenie výšky nájomného za prenájom a
podnájom nehnuteľností vo vlastníctve mesta z 24. februára 2006), je vyjadrený peňažnou čiastkou,

ktorúbyobvyklebolonevyhnutnévynaložiťvdanommiesteačasezaporovnateľnéužívanie(prenajatie)
veci. Prihliadne sa pritom na účel a spôsob užívania a na druh právneho dôvodu, ktorým sa spravidla
právo užívania veci vzhľadom na jeho rozsah a spôsob zakladá; najčastejšie ide o nájomnú zmluvu,
kedy sa výška náhrady určuje podľa obvyklej hladiny nájomného, ktoré by nájomca v danom mieste ačase platil, ak by vec užíval na základe platnej nájomnej zmluvy. Obvyklé nájomné je nájomným tržným.
Až pri absencii zodpovedajúcich podkladov môže súd vychádzať aj z výšky náhrad v iných prípadoch;
v takom prípade ale skutkové zistenia je potrebné podrobiť ďalšiemu posúdeniu z hľadiska toho, do

akej miery je obmedzený vlastník v prípade nájmu pozemku, pri ktorom mu so zreteľom na účel nájmu
zostane po dobu nájmu „holé vlastníctvo“ bez možnosti užívať pozemok.“
7.5. Dovolací súd súhlasí s právnym názorom v uvedených rozhodnutiach, uvedené rozhodnutia NS SR
však nie je možné považovať za ustálenú rozhodovaciu prax v nastolenej právnej otázke, vzhľadom na
to, že nejde o totožné (skutkovo a právne) veci od ktorých by sa odvíjalo právne posudzovanie veci tejto.

7.6. V predmetnej súdenej veci (o čom nie je spor) išlo o právne posudzovanie náhrady za
zriadenie vecného bremena podľa § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach
pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a
vyššie územné celky (ďalej len zákon č. 66/2009 Z.z.) Odvolací súd sa neodklonil od rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu v posudzovanej právnej otázke.
7.7. Dovolací súd poukazuje, že za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu treba považovať

predovšetkým rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, vydávanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky od 1.
januára 1993 s pôvodným názvom Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky (pokiaľ
neboli v neskoršom období judikatórne prekonané) ako i rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých bol
opakovane potvrdený určitý právny názor alebo výnimočne aj jednotlivé rozhodnutie, pokiaľ neskôr

vydané rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v tomto rozhodnutí nespochybnili, prípadne
ich akceptovali a vecne na ne nadviazali. Odvolací súd sa preto neodklonil od rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu v posudzovanej právnej otázke, vzhľadom na nižšie uvádzané právne názory, ktoré je
možné označiť za ustálenú súdnu prax dovolacieho súdu v otázke posudzovania náhrady za zriadenie
vecného bremena podľa zák. č. 66/2009 Z.z.

7.8. Podľa názoru dovolacieho súdu v prejednávanej veci súdy správne zistili skutkový stav vo veci a
na takto zistený skutkový stav správne aplikovali ustanovenia zákona č. 66/2009 Z.z., keď napokon
odvolací súd konštatoval (bod 14. odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu), ,,že žalobou uplatnený
nárok je premlčaný, keď vychádzajúc z aktuálnej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít -
Najvyššieho a Ústavného súdu SR (sp. zn. 8Cdo/17/2019 a sp. zn. IV. ÚS 539/2020) dospel k záveru,

že finančná náhrada za vznik vecného bremena v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. je nepochybne
jednorázová, t. j. nemá charakter opakovaného plnenia, ktorý záver v spojení s posúdením vznesenej
námietky premlčania v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku súd prvej inštancie riadne a
presvedčivo vysvetlil, kde okrem iného uviedol, že právo na náhradu vzniklo vlastníkovi zaťaženého
pozemku ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., t. j. ku dňu 1. júla 2009 a vzhľadom k tomu, že žaloba

bola podaná na súd 27. augusta 2020, t. j. po uplynutí všeobecnej 3 - ročnej premlčacej doby v zmysle
ust. § 101 Občianskeho zákonníka, musel žalobu zamietnuť, pričom v závere odseku 17. odôvodnenia
odvolaním napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, „že nakoľko žalobu zamietol z dôvodu
premlčania uplatneného nároku, neposudzoval žalobou uplatnený nárok z vecnej stránky, teda či je
dôvodný, čo do základu, v akom rozsahu a v akej výške“.

7.9. Vzhľadom k tomu, že právne posúdenie náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zák.
č. 66/2009 Z.z. v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu bolo ustálene vyriešené s poukazom najmä
na uznesenie NS SR sp. zn. 8Cdo/17/2019, rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Cdo/194/2019, sp. zn.
1Cdo/255/2021 je možné konštatovať, že dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP v tomto
smere nie je prípustný podľa § 447 písm. f) CSP. Z bodov 41. a nasledujúce uznesenia Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 8Cdo/17/2019 vyplýva:
,,Tak ako zákon č. 182/1993 Z.z., ani zákon č. 66/2009 Z.z. expressis verbis neuvádza, že vecné
bremenovznikázanáhradu.Ústavnýsúdvšakvosvojomrozhodnutí,sp.zn.I.ÚS474/2013konštatoval,
že aj keď zákon č. 182/1993 Z.z. neuvádza, že vecné bremeno vzniknuté podľa § 23 ods. 5 vzniká len
za náhradu, je potrebné, aby vychádzal z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a v kontexte s

tým aj s právnou úpravou obsiahnutou v pôvodnom ustanovení § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka.
Najvyšší súd už skôr uzavrel, že pri nedostatku právnej úpravy možno náhradu za vzniknuté bremeno
odvodiť zo všeobecne uznávaných princípov, príkazom na ochranu základných práv a slobôd, teda aj
zo základného práva vlastniť a užívať majetok (rozhodnutie najvyššieho súdu, sp. zn. 4Cdo/89/2008).
I v prípade zriadenia vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. je primeraná

náhrada namieste. Všeobecné súdy vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti plne rešpektujú, že
vlastníkom pod stavbami patriacimi obci alebo vyššiemu územnému celku patrí primeraná náhrada
podľa všeobecných zásad upravujúcich inštitút vecného bremena determinovaná proporcionalitou a
vyvažovaním hodnoty vlastníckeho práva a hodnoty verejného záujmu (rozsudok Krajského súdu vTrnave,sp.zn.10Co/134/2012,uznesenieKrajskéhosúduvPrešove,sp.zn.19Co/198/2014,uznesenie
najvyššieho súdu, sp. zn. 4MCdo/2/2014).
Ak judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru, že právo na náhradu za

obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. vzniklo ex lege jednorazovo
tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak
ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. Ak tieto legálne (zákonné)
vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t. j. ide o obmedzenia vlastníckeho práva založené
verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom súkromnoprávnym, okruh

oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, vyjadrené v
zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie
vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor niet žiadnych presvedčivých argumentov.
Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí, sp. zn. 3Cdo/49/2014 konštatoval, že finančná náhrada za zriadenie
vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. je nepochybne majetkovým právom osoby,
ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné bremeno vzniká „in rem“, vzťahuje sa na

každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho
vznik posudzovať samostatne v prípade každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná
náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová; nemá teda charakter opakovaného
plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok
na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno.“

Podstatou predmetného názoru považoval za „ústavne udržateľný“ aj ústavný súd v rozhodnutí, sp.
zn. IV. ÚS 227/2012. Ani ďalšie rozhodnutia ústavného súdu týkajúce sa posudzovania opakovanosti
finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z., v ktorých
posudzoval ústavnosť rozhodnutí založených na obdobných záveroch (sp. zn. I. ÚS 474/2013, IV. ÚS
227/2012, I. ÚS 1/2012, II. ÚS 506/2011), na tom nič nezmenili.

Ani nález ústavného súdu, sp. zn. PL. ÚS 42/2015 neovplyvnil vyššie ustálený právny názor. Ako
vyplýva z uznesenia ústavného súdu, sp. zn. II. ÚS 323/2017 „nemožno stotožňovať právnu úpravu
zákona č. 657/2004 Z.z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o tepelnej
energetike“), ktorý upravoval primeranú jednorazovú náhradu za zriadenie vecného bremena a náhradu
za vecné bremeno upravené v § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, keďže

upravujú rozličné situácie, ktoré vyjadrujú rôznu formu obmedzenia v užívaní nehnuteľností. Kým pri
obmedzení vlastníckeho práva podľa zákona o tepelnej energetike sa poskytuje náhrada za výmeru,
v ktorej je vlastník obmedzený pri užívaní nehnuteľnosti v dôsledku uplatnenia zákonného vecného
bremena držiteľom povolenia, a to pri výkone práv a povinností podľa § 10 ods. 1 zákona o tepelnej
energetike, ktorých rozsah a frekvenciu nemožno vopred určiť, pri právnej úprave zákona o vlastníctve

bytov a nebytových priestorov vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ak vlastník
domu nie je vlastníkom pozemku, teda rozsah vecného bremena je určiteľný už pri jeho vzniku, t. j. od
účinnosti zákona 1. septembra 1993“.
Je tomu tak aj pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z., ktorého rozsah
je určiteľný už pri jeho vzniku.

8. Z rozhodnutia NS SR sp. zn. 8Cdo/17/2019 napokon vyplynula aj nasl. právna veta zverejnená v
ZSP 1/2022: ,,Pokiaľ vlastník pozemku nemal k 1. júlu 2009 s obcou, ktorá na jeho pozemku nadobudla
vlastníctvo stavby podľa osobitného predpisu (napr. zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v z. n. p.)
zmluvne dohodnuté iné právo, vzniklo mu týmto dňom právo na primeranú jednorazovú náhradu za

obmedzenie jeho vlastníckych práv vecným bremenom zriadeným podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009
Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli
z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky. Na premlčanie tohto práva vlastníka zaťaženého
pozemku na takú náhradu sa vzťahovala všeobecná premlčacia doba troch rokov (§ 101 Občianskeho
zákonníka), ktorá začala plynúť uvedeným dňom.“

8.1. Aj z rozhodnutia NS SR sp zn. 1Cdo/255/2021 vyplýva, že nárok na odplatu za jeho zriadenie
nevzniká pri každej zmene vlastníka, náhrada patrí pôvodnému vlastníkovi a má jednorazový charakter
a nárok na jej zaplatenie mohol žalobca uplatniť v trojročnej premlčacej lehote, ktorá začala plynúť odo
dňa nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z.
8.2. Zuvedenéhovyplýva,žeuvedenérozhodnutiapredstavujúustálenúrozhodovaciupraxdovolacieho

súdu v nastolenej právnej otázke, pričom prejednávajúci senát sa plne stotožňuje s vysloveným právnym
názorom v uvedených rozhodnutiach, bez toho, aby z dôvodov podľa § 48 ods. 1 CSP vec postupoval
Veľkému senátu NS SR.8.3. Ako obiter dictum k uvedenej veci dovolací súd uvádza, že vo vzťahu k zákonnému vecnému
bremenu podľa zákona č. 66/2009 Z.z. nemožno automaticky aplikovať závery vyjadrené v náleze
Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 42/2015, ktorý sa týkal náhrady za zákonné vecné bremeno podľa

zákona č. 657/2004 Z.z. o tepelnej energetike, tento zákon o tepelnej energetike umožňuje držiteľovi
povolenia zriaďovať na pozemkoch mimo zastavaného územia obce verejné rozvody tepla aj bez
súhlasu vlastníka, pričom po vybudovaní tohto rozvodu vznikne k dotknutým pozemkom zákonné vecné
bremeno. Zákonné vecné bremeno v zmysle zákona o tepelnej energetike tak neslúži na vysporiadanie
sa s určitou historickou fázou nášho spoločenského vývoja, ale smeruje pro futuro. Nie je možné súhlasiť

stým,žejednorazovánáhradazazákonnévecnébremenopodľazákonač.66/2009Z.z.popieravýznam
nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 42/2015, ktorým bola vyslovená nesúladnosť primeranej
náhrady za zákonné vecné bremeno podľa zákona č. 657/2004 Z.z. o tepelnej energetike s čl. 20 ods.
4 ústavy. Jednorazová náhrada za zákonné vecné bremeno neznamená, že obce, resp. VÚC užívajú
cudzie pozemky bezplatne. To, že mnohí vlastníci neboli ostražití a nepožiadali o náhradu za zákonné
vecné bremeno v trojročnej premlčacej lehote počítanej odo dňa účinnosti zákona, prípadne odo dňa

skončenia pôvodného právneho vzťahu medzi vlastníkom stavby a vlastníkom pozemku, neznamená,
že tu náhrada nie je. Rovnako možno poukázať na to, že v závislosti od konkrétnych okolností prípadu
môže byť aj námietka premlčania vlastníka stavby vznesená v súdnom konaní v rozpore s dobrými
mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čo v danom prípade žalobkyňa neučinila. Taktiež je
potrebnéuviesť,žejednorazovánáhradapredchádzatomu,abybolsúčasnýstavzneužívanýapozemky

pod týmito stavbami obcí, resp. VÚC boli prevádzané na ďalšie subjekty len s cieľom dosiahnutia
neprimeraného majetkového prospechu týchto tretích osôb (najmä pokiaľ ide o lukratívnejšie pozemky
na území väčších miest). Náhrada za vznik zákonného vecného bremena by mala istým spôsobom
reparovať krivdu spôsobenú vlastníkom, keď pôvodne v období socializmu na pozemku súkromného
vlastníka došlo k vybudovaniu stavby. Takáto jednorazová náhrada počítaná v zmysle vyhlášky č.

492/2004 Z.z., sama osebe neznamená, že by tu došlo k porušeniu spravodlivej rovnováhy medzi
základnými právami vlastníkov pozemkov a vlastníkov stavieb. Zároveň si je potrebné uvedomiť, že
v tomto prípade je prítomný silný verejnoprávny prvok, resp. verejný záujem na usporiadaní vzťahov.
Ide tu o verejnoprospešné stavby vo vlastníctve obcí a VÚC, kedy v konečnom dôsledku náhradu platí
spoločnosť ako taká. Cieľ zákona č. 66/2009 Z.z., takto usporiadať vzťahy k pozemkom pod stavbami

obcí a VÚC, ktoré na ne prešli zo štátu, je namieste. Tento cieľ má byť podľa zákona č. 66/2009
Z.z. dosahovaný aj cestou zákonného vecného bremena, ktoré trvá do definitívneho usporiadania
vlastníckeho práva k pozemku pod stavbou (v prípade, ak nie je medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom
stavby uzavretá iná dohoda, ktorá oprávňuje vlastníka stavby užívať pozemok). To znamená, že
zakotvenie zákonného vecného bremena je priamo naviazané na trvalé usporiadanie vlastníckych

vzťahov k dotknutým pozemkom.
8.4. Vzhľadom na uvedené je dovolanie neopodstatnené, preto ho bolo potrebné v časti dovolania podľa
§ 420 písm. f) CSP zamietnuť postupom podľa § 448 CSP, v časti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm.
a) CSP nie je dovolanie prípustné (§ 447 písm. c) a f) CSP).
8.5. V dovolacom konaní úspešnému žalovanému (§ 453 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP) dovolací

súd trovy dovolacieho konania nepriznal, pretože mu žiadne trovy nevznikli.

9. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.