Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. november 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24CoCsp/51/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2119201371
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2119201371.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň:

JUDr. Dominika Horváthová a JUDr. Monika Vozárová, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom C. XX, D., zastúpeného: Občianske združenie Pomoc a Ochrana Ľuďom, so sídlom Trakovice
158, IČO: 51 563 193, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpenému splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária JUDr. Andrea
Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, IČO: 47 233 516, o neplatnosť právnych úkonov a o
vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k.
39Csp/18/2019-207 zo dňa 14. júla 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnuté výroky III. a V. rozsudku súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom konanie v časti o určenie neplatnosti
Rozhodcovskej zmluvy č. 8100059355 zo dňa 04.09.2013 a Rozhodcovskej zmluvy č. 8100059356
zo dňa 04.09.2013 zastavil; II. výrokom konanie v časti o určenie neplatnosti Dohody o zrážkach
zo mzdy č. 8100059355 zo dňa 04.09.2013 a Dohody o zrážkach zo mzdy č. 8100059356 zo dňa
04.09.2013 zastavil; III. výrokom žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.459,25 eur

do 15 dní od právoplatnosti rozsudku; IV. výrokom rozhodol, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na
náhradu trov konania o určenie neplatnosti Rozhodcovskej zmluvy č. 8100059355 zo dňa 04.09.2013,
Rozhodcovskej zmluvy č. 8100059356 zo dňa 04.09.2013, Dohody o zrážkach zo mzdy č. 8100059355
zo dňa 04.09.2013 a Dohody o zrážkach zo mzdy č. 8100059356 zo dňa 04.09.2013 v rozsahu 100
%; V. výrokom rozhodol, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania o vydanie
bezdôvodného obohatenia v rozsahu 100 %.

2. Súd prvej inštancie rozhodnutie právne odôvodnil aplikáciou § 144, § 145 ods. 2, § 146 ods. 1, §
290, § 297 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), § 488, § 489 zákona č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“), § 497, § 499 zákona č.
513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OBZ“), § 1 ods. 2, § 2 písm.
d), § 9 ods. 2 písm. f), j) a k), § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom ku dňu uzavretia úverových zmlúv
(ďalej len „ZoSÚ“ alebo „zák. č. 129/2010 Z.z.“), § 52 ods. 1 a 2 OZ, § 52 ods. 2 OZ v znení účinnom od

01.04.2015, § 53 ods. 6, § 37 ods. 1, § 39, § 451 ods. 1 OZ, § 7 ods. 1, 2 a 4, § 2 písm. u) a r), § 4 ods.
8 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom ku dňu uzavretia úverových zmlúv
(ďalej len „zák. č. 250/2007 Z.z.“), § 251, § 255 ods. 1, 2, § 256 ods. 1, § 257, § 262 ods. 1, 2 CSP.3. Pri rozhodovaní prvoinštančný súd vychádzal zo skutkových zistení, že žalovaný ako veriteľ a
žalobca ako dlžník uzavreli dňa 04.09.2013 Zmluvu o revolvingovom úvere č. 8100059355 a Zmluvu
o revolvingovom úvere č. 8100059356 (ďalej len „úverové zmluvy“), na základe ktorých sa žalovaný

zaviazal poskytnúť žalobcovi úver vo výške 1.500 eur, ktorý sa žalobca zaviazal splácať v 42-och
mesačných splátkach (vrátane úrokov) vo výške 80,37 eur. Ročná percentuálna miera nákladov úveru
bola uvedená jednak v časti 5., a to ako predpokladaná RPMN za úver vo výške 70,01 % a v časti 6. ako
RPMN za úver vo výške 69,68 %. Priemerná RPMN za úver bola uvedená vo výške 46,06 %. V rámci
oboch úverových zmlúv bola tiež obsiahnutá Dohoda o poskytnutí služby zo dňa 04.09.2013, ktorou

sa žalovaný zaviazal ako veriteľ poskytnúť žalobcovi ako dlžníkovi na jeho žiadosť službu spočívajúcu
v možnosti odkladu maximálne troch akýchkoľvek splátok úveru a záväzok dlžníka zaplatiť veriteľovi
odplatu vo výške 215,75 eur. Žalobcovi bol zo strany žalovaného na základe každej úverovej zmluvy
poskytnutý úver vo výške 1.500 eur, pričom došlo k započítaniu pohľadávky veriteľa vo výške 215,75 eur,
z ktorého dôvodu bola žalobcovi vyplatená suma 1.284,25 eur. Žalobca žalovanému zaplatil celkom na
zmluvu č. 8100059355 sumu 3.054,06 eur a na zmluvu č. 8100059356 sumu 2.973,69 eur. Nespornou

bola priemerná hodnota ročnej úrokovej sadzby pre podobné typy úverov so začiatočnou fixáciou
úrokovej sadzby v mesiaci september 2013 vo výške 11,04 %.

4. Súd prvej inštancie právne uzavrel, že právny vzťah medzi stranami sporu založený úverovými
zmluvami je právnym vzťahom založeným spotrebiteľskými zmluvami a je nevyhnutné posudzovať ho

nielen podľa príslušných ustanovení OBZ (§ 497 a nasl.), ale aj právnych predpisov, ktoré upravujú
právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (§ 52 a nasl. OZ, zák. č. 129/2010 Z.z., zák. č. 250/2007
Z.z.), keďže žalovaný pri uzatváraní zmlúv vystupoval ako veriteľ s poukazom na predmet podnikania
a žalobca vystupoval ako spotrebiteľ, pretože mu bol poskytnutý úver za iným účelom ako za účelom
výkonu zamestnania, povolania alebo podnikania. V zmysle zásady lex specialis derogat legi generali

má potom špeciálna právna úprava, ktorou je zák. č. 129/2010 Z.z. ako i ustanovenie § 52 a nasl.
OZ, prednosť pred všeobecnou právnou úpravou, ktorou je OBZ a je preto nevyhnutné predmetný
právny vzťah medzi účastníkmi zmluvy posudzovať podľa ustanovení OZ a príslušných ustanovení
zák. č. 129/2010 Z.z. a zák. č. 250/2007 Z.z. Súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn.
3MCdo/14/2014 zo dňa 21.04.2015, v ktorom dovolací súd uviedol, že ustanovenie § 52 ods. 2 tretej

vety OZ, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne
použijú ustanovenia OZ, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na
právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou.

5. Nakoľko úverové zmluvy majú charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle ustanovenia § 1

ods. 2 a § 2 písm. d) ZoSÚ, musia obsahovať náležitosti ustanovené zákonom pre takéto zmluvy podľa
§ 9 ods. 2 ZoSÚ. Pristupujúc ku skúmaniu jednotlivých obsahových náležitostí zmlúv prvoinštančný
súd zistil, že úverové zmluvy neobsahujú v rozpore s ustanovením § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ termín
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Lehota splatnosti je určená iba počtom splátok, čo nemožno
považovať za súladné s vyššie citovaným ustanovením. Zmyslom § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ bolo,

aby spotrebiteľ už pri podpise zmluvy bol informovaný o tom, ako dlho je povinný plniť si svoje
povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Uvedené ustanovenie preto vyžaduje
presnú dátumovú špecifikáciu konečnej splatnosti úveru, pričom k uvedenému záveru možno dôjsť aj
gramatickým výkladom dotknutého ustanovenia, ktoré rozlišuje pojem „doba trvania zmluvy“ a pojem
„termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“. Rovnako chýba v zmluvách aj obsahová náležitosť

v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ a síce výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.
V oboch zmluvách sa uvádza len výška mesačnej splátky 80,37 Eur, bez bližšej špecifikácie, t. j. nie
je splnená požiadavka, aby zmluva obsahovala výšku splátky istiny, výšku splátky úrokov a výšku
splátky iných poplatkov. Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru predstavuje
prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke, a aby zároveň

nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky, na ktoré nemá právo. Dlžník musí mať
od začiatku prehľad, z akých položiek pozostávajú jednotlivé splátky a ako dlho bude úver splácať, čo
z jednotlivých splátok predstavuje istinu, koľko úrok a odmena veriteľa a kedy je v prípade riadneho
splácania úveru splatná posledná splátka. Uvedené pritom nemožno nahradiť uvedením celkovej výšky
splátky, ani keby z iných ustanovení zmluvy vyplývala výška úrokov a poplatkov. Účelom náležitostí

ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) je teda informovanie spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká časť splátky
bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, pretože potom je dostatočne určité, akú časť istiny zaplatil,
ako bude s jeho platbou naložené a akú časť úveru platí na úroky a iné poplatky, teda odplatu veriteľa.
Uvedené údaje úverové zmluvy neobsahujú, ide pritom o absenciu podstatnej náležitosti zmluvy. Pokiaľide o výšku RPMN, zmluvy neobsahujú ani základnú obsahovú náležitosť v zmysle ustanovenia § 9
ods. 2 písm. j) ZoSÚ, a to ročnú percentuálnu mieru nákladov, nakoľko táto je v časti 5. uvedená iba
ako predpokladaná. Presná výška RPMN je uvedená až v časti 6. - údaje o schválenom revolvingovom

úvere, uvedené schválenie však žalobca neprijal písomnou formou, preto ho nemožno považovať za
písomnou formou uzatvorenú zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Z uvedených dôvodov považoval súd
prvej inštancie údaj o RPMN za v zmluve neuvedený. Cieľom ustanovenia § 11 v spojení s § 9 ZoSÚ je
ochrana spotrebiteľa tak, aby dodávateľ bol povinný spotrebiteľovi ešte pred uzavretím zmluvy, priamo
v nej, poskytnúť všetky relevantné údaje, na základe ktorých sa spotrebiteľ rozhoduje, či zmluvu o

úvere uzavrie alebo nie, keďže uvedené údaje predstavujú informácie o podmienkach a nákladoch
spojených s úverom a o jeho povinnostiach, ktoré spotrebiteľ môže zvážiť. Podporne poukázal na
rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 11Co/409/2015-72 zo dňa 11.05.2016 a rozsudok Krajského
súdu v Trnave č.k. 10Co/375/2016-119 zo dňa 13.09.2017.

6. K rozhodnutiu Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 9.11.2016 pod zn. C-42/15, Home Credit

Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová, súd prvej inštancie uviedol, že predmetnej zmluve o spotrebiteľskom
úvere súd nevytýkal len absenciu výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ale
aj neuvedenie údajov o termíne konečnej splatnosti, o výške RPMN a o adrese veriteľa na podanie
reklamácie a sťažnosti, ktoré sú ako náležitosti zmluvy o úvere upravené nielen v zák. č. 129/2010
Z.z., ale aj v smernici 2008/48, pričom článok 23 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že

nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva
neobsahuje všetky náležitosti uvedené v čl. 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať
za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť
možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Neuvedenie údajov o termíne konečnej splatnosti
a o RPMN môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku, preto aj v zmysle

výkladu článku 23 smernice 2008/48, sa tieto zmluvy považujú za zmluvy o spotrebiteľskom úvere bez
úrokov a poplatkov. Zároveň bol toho názoru, že zákon o spotrebiteľských úverov ku dňu uzavretia
zmlúv jednoznačne určoval náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom v prípade absencie čo i
len jednej z náležitostí je úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. V súvislosti s vyššie
uvedeným odkázal súd prvej inštancie na rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 9Co/262/2016-49 zo

dňa 31.10.2017 a na rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 23Co/294/2017-85 zo dňa 23.04.2018.

7. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v prejednávanom prípade sa spotrebiteľské úvery poskytnuté
žalovaným žalobcovi považujú v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ (v znení účinnom
ku dňu uzavretia zmluvy) za bezúročné a bez poplatkov. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný nemal

nárok na zaplatenie úroku z úverov, ani žiadnych poplatkov, ale len na vrátenie poskytnutej sumy
úverov. Okrem vyššie uvedeného bolo potrebné vyhodnotiť výšku úrokovej sadzby 70,01 % ročne
ako neprimerane vysokú, a preto odporujúcu dobrým mravom, nakoľko podstatne presahuje úrokovú
mieru v dobe dojednania obvyklú, najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovaným
bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Pri nebankových subjektoch sa vzhľadom na vyššiu

mieru rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky, nie však viac ako o 100 % oproti priemeru
bánk.Úrokovásadzbaúveruvovýške70,01%viacako6-násobneprevyšujepriemernúúrokovúsadzbu
11,04 % uplatňovanú v čase uzavretia zmluvy bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek, ktorú
výšku tvrdenú žalobcom v žalobe žalovaný nesporoval. Pod pojem „odplata obvyklá na finančnom
trhu“ je potrebné pritom zahrnúť aj odplatu obvykle požadovanú komerčnými bankami pri poskytovaní

spotrebiteľských úverov (viď napr. rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 6Co/703/2014 zo dňa
24.11.2015). Súd mal však za to, že odplatu je potrebné považovať za neprimerane vysokú aj keby len
s prihliadnutím na priemernú RPMN (46,06 %), ktorú prevyšovala o takmer 24 percentuálnych bodov,
čo je potrebné považovať za podstatné prevýšenie. Dohodnutá úroková miera v rozsahu 70,01% ročne
teda podstatne prevyšuje obvyklú úrokovú mieru, a preto je dojednanie o úroku pre rozpor s dobrými

mravmi a obchádzanie zákona (§ 53 ods. 6 OZ) podľa § 39 OZ neplatné (viď. napr. rozsudok Krajského
súdu v Trnave sp.zn. 11Co/55/2016 zo dňa 28.09.2016).

8. Pokiaľ ide o Dohody o poskytnutí služby zo dňa 04.09.2013, tieto boli jednoznačne uzatvárané v
súvislosti s úverovými zmluvami, čo je zrejmé aj z toho, že sú obsiahnuté v rámci zmlúv. Žalovaný

sa na základe týchto dohôd zaviazal poskytnúť žalobcovi na jeho žiadosť a po splnení stanovených
podmienok službu spočívajúcu v možnosti odkladu maximálne troch akýchkoľvek splátok úveru. Odplata
za túto službu vo výške 215,75 eur pritom dosahuje takmer 15 % z poskytnutej výšky úveru a
zároveň sa takouto odplatou dojednaná odplata za úver vo výške 1.875,54 eur (3.375,54 eur - 1.500eur) navyšuje o sumu 215,75 eur, teda o viac ako 11 %. Nakoľko právny úkon uzavretia Dohody o
poskytnutí služby je právnym úkonom, ktorý bezprostredne nadväzuje na spotrebiteľskú zmluvu, aj na
tento právny úkon je potrebné aplikovať ustanovenia, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského

charakteru. Súd prvej inštancie mal za to, že pri uzatváraní predmetných Dohôd o poskytnutí služby
(ktoré majú formu predtlačeného formulára) došlo k nekalej obchodnej praktike, ktorá bola v rozpore
s požiadavkou odbornej starostlivosti žalovaného, a ktorá podstatne narušila ekonomické správanie
priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k službe, ku ktorému sa dostala. Žalovaný nekonal pri uzatváraní
vyššie uvedených dohôd s odbornou starostlivosťou, pretože v konaní nepreukázal, že žalobcovi ako

priemernému spotrebiteľovi boli akokoľvek vysvetlené (v súlade s požiadavkou odbornej starostlivosti)
následky uzavretia uvedených dohôd, a to najmä s ohľadom na ich odplatnosť vo výške takmer
15 % z poskytnutej sumy úveru. Žalovaný takýmto konaním porušil odbornú starostlivosť vo vzťahu
k spotrebiteľovi, pretože nekonal na úrovni osobitnej starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať
od dodávateľa pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi a ktorá by zodpovedala čestnej obchodnej
praxi. Zároveň použitím obchodnej praktiky došlo k podstatnému narušeniu ekonomického správania

žalobcu ako priemerného spotrebiteľa, nakoľko obchodná praktika bola žalovaným využitá na značné
obmedzenie schopnosti spotrebiteľa urobiť rozhodnutie, ktoré by pri dostatku informácií inak neurobil. Je
nepochybné, že žalovaný tým, že nevysvetlil žalobcovi všetky dôsledky podpísania dohody o poskytnutí
služby z jeho strany (najmä navýšenie celkovej sumy už i tak vysokej odplaty o viac ako 11 %), narušil
ekonomické správanie žalobcu ako spotrebiteľa, v dôsledku ktorého urobil rozhodnutie, ktoré by ako

informovaný spotrebiteľ inak neurobil. Súd mal za to, že nie je dôvodné očakávať, že by sa spotrebiteľ
v prípade, že by mu boli poskytnuté podstatné informácie zo strany žalovaného, rozhodol podpísať
uvedenú dohodu o poskytnutí služby, keď v takom prípade pri poskytnutom úvere 1.500 eur by mal
dlžník celkovo uhradiť sumu 2.091,29 eur (1.875,54 eur + 215,75 eur) na každej zmluve, pričom by
za takto zvýšenú odplatu nemal dostať adekvátne protiplnenie. Služba pre žalobcu mala spočívať v

možnosti odkladu splatnosti maximálne troch splátok, aj to len za splnenia podmienok uvedených v
čl. 8.2 (práceneschopnosť dlhšia ako 3 týždne, alebo ak bol s dlžníkom skončený pracovný pomer,
pričom nárok na odklad nemá, ak bol v omeškaní s úhradou splátky dlhšie ako 30 dní). Výška odplaty
za uvedenú službu je úplne neprimeraná tomu, že táto služba ani nemusí byť poskytnutá v plnom
rozsahu, resp. nemusí byť za trvania úverového vzťahu poskytnutá vôbec. Okrem toho prvoinštančný

súd poukázal na to, že ide o bežnú službu, ktorú by mala pokrývať odplata za úver. Konanie žalovaného,
ktorým si pri podpisovaní úverových zmlúv nekalou obchodnou praktikou zabezpečil zo strany žalobcu
aj podpísanie Dohody o poskytnutí služby, nemožno hodnotiť inak ako špekulatívne konanie majúce za
cieľ zabezpečiť si vyššiu odplatu z poskytnutého úveru bez toho, aby podpísanie druhej zmluvy malo
prospech aj pre spotrebiteľa. Zároveň súd uvedené konanie považoval aj za obchádzanie zákona, keď

náklad na odplatu z dohody nie je zahrnutý do celkovej odplaty, a tým ani do informácie o RPMN,
pritom Dohoda o poskytnutí služby je zmluvou závislou od úverovej zmluvy, a preto by mala byť RPMN
vypočítaná z oboch zmlúv. Dohoda ako samostatné dojednanie o právach a povinnostiach zmluvných
strán absolútne neobstojí, pretože bez uzavretia úverovej zmluvy stráca uvedená dohoda akýkoľvek
význam. Samostatnosť dohody vylučuje aj skutočnosť, že text dohody je obsiahnutý v rámci článkov

zmluvy o úvere a nejde o samostatný dokument. Súd prvej inštancie poukázal napr. na rozsudok
Krajského súdu v Prešove sp.zn. 18Co/279/2014 zo dňa 21.10.2015, s ktorým sa stotožnil a v ktorom
odvolací súd uviedol, že „zmluva vypracovaná žalovaným a predložená žalobcovi na podpis vzbudzuje
zdanie, ako keby jej obsahom bol len jeden právny úkon. Je to evidentné hneď z jej označenia. Až
v strede pretlačeného formulára zmluvy je pod bodom 8 spomenutá ďalšia zmluva a to dohoda o

poskytnutí služby. V prípade dvoch alebo viacerých právnych úkonov obsiahnutých v jednej listine,
by preto malo byť bežnou praxou a zvyklosťou bankových alebo nebankových subjektov túto pluralitu
právnych úkonov zvýrazniť. Žalovaný túto pluralitu právnych úkonov vôbec nezvýraznil, ale naopak
vyvolal dojem, ako keby so žalobcom uzatvoril len jeden právny úkon. Takéto konanie žalovaného
bežnej praxi a zvyklostiam odporuje a preto je v rozpore s dobrými mravmi. Konanie priečiace sa

dobrým mravom je preto dôvodom neplatnosti právneho úkonu podľa ustanovenia § 39 Občianskeho
zákonníka.“ Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v uvedenom prípade pri uzatváraní predmetných
dohôd došlo k nekalej obchodnej praktike zo strany žalovaného, nakoľko boli naplnené znaky nekalosti
obchodnej praktiky v zmysle § 7 ods. 2 zák.č. 250/2007 Z.z.. Skutočným účelom Dohody o poskytnutí
služby bolo navýšiť odplatu za poskytnutý úver, a tým obchádzať § 53 ods. 6 OZ. Zároveň došlo k

obchádzaniu zákona č. 129/2010 Z.z., pretože žalovaný dosiahol to, že odplatu za službu nezapočítal
do výpočtu RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Z uvedeného dôvodu prvoinštančný súd obe
Dohody o poskytnutí služby zo dňa 04.09.2013 považoval za priečiace sa dobrým mravom a zároveň
za obchádzajúce zákon, preto v zmysle § 39 OZ za absolútne neplatné, a teda nespôsobujúce žiadneprávne účinky. Zároveň bolo neplatné aj dojednanie o započítaní, nakoľko bolo súčasťou dohody, ktorá
je neplatná ako celok a dojednanie o započítaní nie je možné od nej oddeliť. Z uvedeného dôvodu bolo
potrebné vychádzať z toho, že žalovaný z poskytnutého úveru vo výške 1.500 eur čerpal sumu 1.284,25

eur, keď k započítaniu nedošlo, nakoľko záväzok žalobcu plniť z dohody pre jej neplatnosť nevznikol.

9. Z nepopretých skutkových tvrdení žalobcu vyplynulo, že žalobca uhradil žalovanému na obe zmluvy
celkom sumu 6.027,75 eur, z čoho vyplýva suma bezdôvodného obohatenia vo výške 3.459,25 eur
(6.027,75 eur - 2 x 1.284,25 eur = 6.027,75 eur - 2.568,50 eur). Uvedená suma predstavuje bezdôvodné

obohatenie žalovaného, nakoľko o túto sumu mu žalobca plnil bez právneho dôvodu, keďže pre
bezúročnosť a bezpoplatkovosť úverov a neplatnosť dohôd o poskytnutí služby nebol povinný plniť
žalovanému viac ako sumu vyčerpaného úveru. S poukazom na uvedené považoval súd prvej inštancie
žalobu po čiastočnom späťvzatí žaloby za dôvodnú a žalovanému uložil vo výroku III. rozsudku
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.459,25 eur v primeranej lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku
v súlade s ustanovením § 232 ods. 3 CSP. Prvoinštančný súd sa ako nadbytočným nezaoberal otázkou

revolvingu, nakoľko žalobcovi revolving poskytnutý nebol, ale čerpal úvery jednorazovo.

10. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 1 CSP a prihliadol na to, že išlo
o konanie o viacerých čiastkových nárokoch, a preto bolo potrebné postupovať pri každom uplatnenom
nároku samostatne a úspech a neúspech strán sporu posudzovať osobitne pre ten-ktorý nárok s

tým, že započítanie nárokov nie je možné. Súd poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn.
3MCdo/11/2011 zo dňa 11.10.2012 a na rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 24Co/262/2016-49 zo
dňa 08.02.2017. O nároku na náhradu trov konania o určenie neplatnosti Rozhodcovskej zmluvy č.
8100059355 zo dňa 04.09.2013, Rozhodcovskej zmluvy č.8100059356 zo dňa 04.09.2013, Dohody o
zrážkach zo mzdy č. 8100059355 zo dňa 04.09.2013 a Dohody o zrážkach zo mzdy č. 8100059356

zo dňa 04.09.2013 súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 256 ods. 1 CSP,
keď žalovaný bol v tejto časti konania v plnom rozsahu úspešný, pretože zavinenie na zastavení treba
pričítať žalobcovi (keď vzal žalobu v týchto častiach späť), čo v konečnom dôsledku znamená nárok
žalovaného voči žalobcovi na náhradu účelne vynaložených trov celého tohto konania v rozsahu 100 %,
očomsúdrozhodolvovýrokuIV.Onárokunanáhradutrovkonaniaovydaniebezdôvodnéhoobohatenia

prvoinštančný súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, keď
žalobca bol v tejto časti konania v plnom rozsahu úspešný, čo v konečnom dôsledku znamená nárok
žalobcu voči žalovanému na náhradu účelne vynaložených trov celého tohto konania v rozsahu 10%, o
čom rozhodol vo výroku V. rozsudku, keď pri žiadnom z nárokov nezistil (a v konaní ani neboli tvrdené)
také dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by bola namieste aplikácia ustanovenia § 257 CSP.

11. Proti tomuto rozsudku výlučne výrokom III. a V. podal odvolanie žalovaný, ktorým navrhol napadnutý
rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť s poukazom na § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Argumentoval
tým, že ohľadne rozčlenenie splátky na časť istina, úrok a iné poplatky sa konajúci súd bez odôvodnenia
nielen odklonil od ustálenej súdnej praxe najvyšších súdnych autorít, ale rozhodol v priamom rozpore

so stanoviskom Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR publikovaným v Zbierke súdnych rozhodnutí a
stanovísk Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 1VCdo/4/2022 zo dňa 28.03.2023, z ktorého citoval bod
16.1. a bod. 18 a doplnil, že uvedené rozhodnutie, rovnako ako aj všetky v ňom označené rozhodnutia
dovolacieho súdu, mal konajúci súd povinný zohľadniť, pričom už len zo samotnej skutočnosti, kedy tak
súd nespravil je možné vyvodzovať nielen nesprávne právne posúdenie, ale aj dôvodné pochybnosti o

zachovaní princípu spravodlivého súdneho procesu. Žalovaný považuje za právne irelevantné, či súd
uvádza „podporné“ dôvody pre istotu, aby zdôvodnil svoje rozhodnutie. Zásadné popretie ustálenej
rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR nie je iba otázkou nesprávneho právneho posúdenia, ale
otázkou, kedy takýto postup súdu nejaví znaky objektívneho a nestranného rozhodovania. Kým samotné
rozhodnutia NS SR ako napr. sp. zn. 3Cdo/146/2017 z 22.02.2018, 3Cdo/56/2018 zo dňa 17.04.2018,

4Cdo/211/2017 z 23.04.2018, 5Cdo/132/2017 z 29.10.2018, 7Cdo/98/2018 zo dňa 30.01.2019 a
7Cdo/101/2019 nie sú predmetom samostatnej oficiálnej publikácie, v prípade rozhodnutia sp. zn.
1VCdo/4/2022 už tomu tak bolo a z neho vyplývajú aj odkazy na označené rozhodnutia. Súd dané
rozhodnutia preto bol povinný zohľadniť a pokiaľ sa rozhodol od neho odchýliť, bolo jeho povinnosťou
sa s ním argumentačne vyporiadať. Táto jeho povinnosť vyplýva zo základných princípov CSP (čl.

2) a jej porušenie je porušením práva na riadne a presvedčivé odôvodnenie ako súčasti práva na
spravodlivý súdny proces. Postup súdu sa javí tak, ako by bolo nutné žalobe vyhovieť bez ohľadu na
rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR práve a vďaka tomu, že na strane žalobcu je spotrebiteľ. Súdmu odôvodnením rozsudku totiž priznal neexistujúce právo na rozpis splátky, čo je v zjavnom rozpore
s ustáleným právnym názorom Najvyššieho súdu SR.

12. Žalovaný ďalej namietal, že podľa konajúceho súdu obe úverové zmluvy neobsahujú RPMN,
lebo cit. „presná výška RPMN je uvedená až v časti 6. - údaje o schválenom revolvingovom úvere,
uvedené schválenie však žalobca neprijal písomnou formou, preto ho nemožno považovať za písomnou
formou uzatvorenú zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Z uvedených dôvodov považoval súd údaj o
RPMN za v zmluve neuvedený.“ Z napadnutého rozsudku v prvom rade nevyplýva označenie právnej

normy a ani žiadny právny záver, podľa ktorého hodnota RPMN sa dojednáva, alebo inak povedané
RPMN má dlžník prijať. Rozsudok uvedené neobsahuje objektívne preto, lebo taká právna norma
neexistuje a odôvodnenie rozsudku je v tejto časti svojvoľné, nemá oporu v žiadnom zákone a je vecne
nepreskúmateľné. Ako a na základe čoho súd k tomu dospel totiž z rozsudku neplynie. Zákonná úprava
definuje RPMN ako údaj vypočítaný spôsobom určeným zákonom. Zákon č. 129/2010 Z.z. určuje aj to,
kedy sa tento údaj vypočíta – v čase uzavretia zmluvy. Už len z toho je vylúčené, aby išlo o dohodnuteľný

údaj, pretože jedna strana ho nevie objektívne navrhnúť a vypočítať, ak v čase jej návrhu nepozná
parametre na jeho určenie. Jednoznačne to vyplýva zo znenia § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. v
znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere : Ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje
náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k) a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a
bez poplatkov. Ak by hodnota RPMN bola podmienkou vzniku zmluvy (teda obligatórnou náležitosťou

pre jej vznik), potom by citované zákonné ustanovenie nemalo žiadny význam. Podľa žalovaného je
čiastkový záver súdu o nedohodnutí údaju o RPMN v rozpore so zákonom. Hodnota RPMN úveru sa
medzi stranami úverovej zmluvy nedojednáva a preto sa účastníci zmluvy na tejto náležitosti dohodnúť
ani nemôžu. To, že RPMN sa dohodnúť objektívne nedá (nedá sa teda navrhnúť, akceptovať a pod.)
vyplýva v prvom rade z právnej úpravy upravujúcej spôsob určenia tohto údaju. Aj súdna prax dospela

k obdobnému záveru. Ak sa uvedený údaj nedá dohodnúť, nie je možné ho navrhnúť, prijať alebo
odmietnuť. Ak má byť údaj o RPMN určený tak, že je vypočítaný na základe údajov platných v čase
uzavretia zmluvy, potom to znamená, že pri jeho určení sa vychádza z údajov jestvujúcich v čase
určenom v zákone – údaje platné v čase uzavretia zmluvy. Medzi tieto údaje (viď príloha č. 2 k zákonu č.
129/2010 Z.z.) patrí aj dátum prvého čerpania úveru (ktorý je známy v čase uzavretia zmluvy, nie v čase,

kedy sa podáva žiadosť o poskytnutie úveru). Zákonná úprava určenia RPMN teda nielen svojím textom
(vpodobespojenia„vypočítanénazákladeúdajovplatnýchvčaseuzatvoreniazmluvyospotrebiteľskom
úvere“), ale aj spôsobom jeho určenia (viď údaje, ktoré sú rozhodujúce pre určenie RPMN) vychádza
z toho, že nejde o údaj dohodnutý, ale určený presne stanoveným spôsobom. Žalovaný poukázal na
uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č.k. 5Co/839/2016 zo dňa 29.06.2016. RPMN nepredstavuje

predmet záväzku, je to iba informácia určená spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

13. Žalovaný napadol aj záver súdu prvej inštancie o tom, že úroková sadzba je „neplatná pre rozpor
s dobrými mravmi a pre obchádzanie zákona (§ 53 ods. 6 OZ). Toto odôvodnenie je podľa neho
zmätočné a nepreskúmateľné. Ide totiž o dva zásadne rozdielne dôvody neplatnosti právneho úkonu.

Z rozsudku a jeho odôvodnenia (bod 44.) nevyplýva ale, že by súd odôvodnil rozpor s dobrými mravmi
(ani ich nevymedzil, žiadny rozpor v odôvodnení neidentifikoval) a ani neuviedol, v čom spočíva
obchádzanie zákona. Obchádzaním zákona sa rozumie, že právny úkon neodporuje síce výslovnému
zneniu ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby zákon dodržaný nebol. Zákon
č. 129/2010 Z.z. nikde neuvádza, že náležitosti zmluvy sú zachované, ak sú uvedené správne a

platné údaje. Dokonca len v prípade RPMN uvádza, že ak je údaj uvedený nesprávne v neprospech
spotrebiteľa, vtedy je úver bezúročný. Ak je uvedená RPMN nesprávne v prospech spotrebiteľa, vtedy
úver bezúročným nie je. Takéto pravidlo však pre iné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere zákon
neupravuje, a preto na základe neexistujúcej právnej normy nie je možné podľa žalovaného tvrdiť, že
posúdenie neplatnosti úrokovej sadzby má automatický následok v tom, že daný údaj v zmluve uvedený

nie je. Záver súdu o bezúročnosti z dôvodu vzťahujúceho sa k úrokovej sadzbe nie je zákonný, vecne
daný a preskúmateľný.

14. Odvolateľ namietal aj nesprávnosť posúdenia Dohody o poskytnutí služieb. Súdom prvej inštancie
uvádzané závery nemajú oporu v dokazovaní – súd ani len nevypočul žalobcu, a teda ním uvádzané

skutkové hodnotenie je prezentáciou vlastných názorov na dohodu o poskytnutí služby. V konaní neboli
dokázané žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by umožnili záver o nekalej praktike. Súd sa podľa
odôvodnenia rozsudku obsahom dohody o poskytnutí služby nezaoberal, pretože obsah a podmienky
poskytnutia služby, jej cena a osobitne aj to, že ide o samostatný úkon, ktorého vznik nepodmieňujezískanie úveru (čo inak bolo nesporné v konaní a preto závery súdu o nezahrnutí do RPMN porušujú
§ 2 písmeno g) zákona č. 129/2010 Z.z.) vyplývajú práve z jej obsahu. Tvrdenie, že žalobca
nebol informovaný s odbornou starostlivosťou o dôsledkoch dohody, nemá oporu v preukázaných

skutočnostiach. Dohoda o poskytnutí služby má predsa písomnú formu, pričom žiadna spotrebiteľská
úprava nevyžaduje „vyššiu“ formu ako je písomná forma. Dohoda o poskytnutí služby je zreteľne
označená a samostatne podpisovaná. V kontexte záverov súdu je na mieste úvaha o tom, na čo
vlastne vo všeobecnosti slúži písomná forma (zákon ju určuje pre samotnú zmluvu o spotrebiteľskom
úvere, pre predzmluvné informácie, pre reprezentatívny výpočet RPMN), ak jej význam by sa mohol

spochybniť spôsobom, ako to robí súd. V kontexte záverov súdu nebude postačovať nikdy žiadna
písomná forma, rovnako nebude postačovať ani písomné prehlásenie svedkov o tom, ako prebiehalo
uzavretiedohody.Pritomprávnyporiadokneobsahuježiadneustanovenie,ktorébyspotrebiteľovidávalo
možnosť zbaviť sa viazanosti písomnou dohodou vyhláseniami, ako robí žalobca (ak to možné je,
potom zákon úplne zbytočne predpisuje písomnú formu spotrebiteľskej zmluvy, ak postačí vyhlásiť, že
v záujme získania úveru podpisuje čokoľvek). Zákon predsa ani pre zmluvu o prevode nehnuteľnosti

nevyžaduje inú ako písomnú formu. Z pohľadu záverov súdu by sa preto javilo, že jedinou možnosťou
akéhokoľvek poskytovateľa úveru (nech je to banka, veriteľ podľa zákona č. 129/2010 Z.z., vydavateľ
elektronických peňazí) je vyhotovenie zvukovo-obrazového záznamu, čo je mimo rámca racionálnej
prijateľnosti. Výklad označeného ustanovenia zákona potom podľa žalovaného ide o postup, ktorý nie
je v súlade s označeným nálezom Ústavného súdu SR. Žalovaný zvolil písomnú formu poučenia o

dôsledkoch uzavretia dohody, o možnosti ju odmietnuť. Formálne dohodu koncipoval tak, aby uvedené
informácie boli v popredí, kedy čitateľ možno venuje textu väčšiu pozornosť a taktiež uviedol informáciu
o dôležitosti prečítania si textu. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný tvrdí, že súd prvej inštancie
nesprávne ustálil skutkovú stránku veci a celú vec nesprávne posúdil aj po právnej stránke.

15. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania
pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 363
CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP),

preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie
bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), bez potreby doplnenia dokazovania, keď miesto a čas

verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne
5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť,
keďže rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutom rozsahu (III. a V. výrok) vecne správny, v dôsledku
čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 CSP.

16. Predmetom konania na súde prvej inštancie bola požiadavka na I. určenie, že Rozhodcovská
zmluva č. 8100059355 zo dňa 04.09.2013 a Rozhodcovská zmluva č. 8100059356 zo dňa 04.09.2013
je neplatná, II. určenie, že Dohoda o zrážkach zo mzdy č. 8100059355 zo dňa 04.09.2013 a Dohoda o
zrážkach zo mzdy č. 8100059356 zo dňa 04.09.2013 je neplatná, III. zaplatenie sumy bezdôvodného
obohatenia vo výške 3.459,25 eur.

17. Súd prvej inštancie I. výrokom konanie v časti o určenie neplatnosti Rozhodcovskej zmluvy č.
8100059355 zo dňa 04.09.2013 a Rozhodcovskej zmluvy č. 8100059356 zo dňa 04.09.2013 zastavil;
II. výrokom konanie v časti o určenie neplatnosti Dohody o zrážkach zo mzdy č. 8100059355 zo dňa
04.09.2013 a Dohody o zrážkach zo mzdy č. 8100059356 zo dňa 04.09.2013 zastavil; III. výrokom

žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.459,25 eur, a to do 15 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku; IV. výrokom rozhodol, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania o
určenie neplatnosti Rozhodcovskej zmluvy č. 8100059355 zo dňa 04.09.2013, Rozhodcovskej zmluvy
č. 8100059356 zo dňa 04.09.2013, Dohody o zrážkach zo mzdy č. 8100059355 zo dňa 04.09.2013 a
Dohody o zrážkach zo mzdy č. 8100059356 zo dňa 04.09.2013 v rozsahu 100 %; V. výrokom rozhodol,

že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania o vydanie bezdôvodného obohatenia
v rozsahu 100 %.

18. Žalobca ani žalovaný nenapadli odvolaním I., II. ani IV. výrok, preto nadobudli právoplatnosť.19. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného
boloposúdiť,čisúdprvejinštancierozhodolvovecisprávne,akIII.výrokomžalovanémuuložilpovinnosť

zaplatiť žalobcovi sumu 3.459,25 eur, a to do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a V. výrokom rozhodol,
že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania o vydanie bezdôvodného obohatenia
v rozsahu 100 %.

20. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý

vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobcom uplatneného nároku a pretože odvolací súd zároveň zdieľa i právne závery súdu
prvej inštancie vo veci samej, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na správne
a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre
ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na

zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie dopĺňa iba nasledovné:

21. Ustanovenie § 9 ZoSÚ má za cieľ ochranu spotrebiteľa tak, aby dodávateľ bol povinný spotrebiteľovi
ešte pred uzavretím zmluvy, resp. priamo v nej poskytnúť prehľadne všetky relevantné údaje na základe
ktorých sa spotrebiteľ môže rozhodnúť, či zmluvu o úvere uzavrie alebo nie. Spotrebiteľ musí byť

pred uzavretím zmluvy o úvere dôkladne informovaný. Na to, aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť na
základeúplnejznalostiveci,musiasamupreduzavretímzmluvyoúvereposkytnúťprimeranéinformácie
o podmienkach a nákladoch spojených s úverom a o jeho povinnostiach, ktoré môže zvážiť. Aby bolo
zabezpečené, že spotrebiteľ bude mať vždy dostatok relevantných informácií pre svoje rozhodnutie,
zákonodarca v § 9 citovaného zákona vymenúva zákonné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

V rámci nich vymenúva tie, ktorých neuvedenie v písomnej zmluve má za následok, že úver sa považuje
za bezúročný a bez poplatkov, čo predstavuje určitý postih – sankciu pre dodávateľa, ktorý zákonom
predpísané náležitosti v zmluve neuvedie. Cieľom zákonodarcu pod hrozbou uvedeného následku teda
je donútiť dodávateľov – veriteľov, aby stanovené náležitosti – údaje v zmluve o spotrebiteľskom úvere
uvádzali.

22. Výklad a aplikácia ust. § 11 ods. 1 ZoSÚ musí byť v súlade so zmyslom a účelom citovaného
zákona.Tým,žezákonnédodržanieibaniektorýchobsahovýchnáležitostízmluvy,akoajpísomnejformy
postihuje neplatnosťou, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahové náležitosti zmluvy.
Predpísaná písomná forma musí byť zachovaná vo vzťahu k esenciálnym, teda podstatným obsahovým

náležitostiam zo zmluvy vyplývajúcimi jednak z ust. § 497 OBZ a jednak vo vzťahu k tým náležitostiam,
ktoré sú vymenované v § 9 ods. 2 ZoSÚ. Pokiaľ zmluva uzavretá medzi účastníkmi niektorú z náležitostí
vymenovaných v ust. § 9 ods. 2 ZoSÚ neobsahuje, nie je zároveň vo vzťahu k tejto náležitosti zachovaná
písomná forma a poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

23. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca ako dlžník uzatvoril so žalovaným ako veriteľom zmluvu
označenú ako „Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/Zmluva o revolvingovom úvere“ č. zmluvy
8100059355,ktorúžalovanýpodpísal04.09.2013ažalobca26.08.2013.Žalovanýsazaviazalposkytnúť
žalobcovi úver vo výške 1.500 eur, ktorý sa žalobca zaviazal splácať v 42-och mesačných splátkach
(vrátane úrokov) vo výške 80,37 eur. Ročná percentuálna miera nákladov úveru bola uvedená jednak

v časti 5., a to ako predpokladaná RPMN za úver vo výške 70,01 % a jednak v časti 6. ako RPMN za
úver vo výške 69,68 %. Priemerná RPMN za úver bola uvedená vo výške 46,06 %. V zmluve bola tiež
obsiahnutá Dohoda o poskytnutí služby, ktorou sa žalovaný zaviazal ako veriteľ poskytnúť žalobcovi
ako dlžníkovi na jeho žiadosť službu spočívajúcu v možnosti odkladu maximálne troch akýchkoľvek
splátok úveru a záväzok dlžníka zaplatiť veriteľovi odplatu vo výške 215,75 eur. Žalobcovi bol zo strany

žalovanéhoposkytnutýúvervovýške1.500eur,pričomdošlokzapočítaniupohľadávkyveriteľavovýške
215,75 eur, z ktorého dôvodu bola žalobcovi vyplatená suma 1.284,25 eur. Žalobca zaplatil žalovanému
na úverovú zmluvu č. 8100059355 sumu 3.054,06 eur.

24. Žalobca ako dlžník uzatvoril so žalovaným ako veriteľom aj zmluvu označenú ako „Žiadosť

o poskytnutie revolvingového úveru/Zmluva o revolvingovom úvere“ č. zmluvy 8100059356, ktorú
žalovaný podpísal 04.09.2013 a žalobca 26.08.2013. Žalovaný sa zaviazal poskytnúť žalobcovi úver vo
výške 1.500 eur, ktorý sa žalobca zaviazal splácať v 42-och mesačných splátkach (vrátane úrokov) vo
výške 80,37 eur. Ročná percentuálna miera nákladov úveru bola uvedená jednak v časti 5., a to akopredpokladaná RPMN za úver vo výške 70,01 % a jednak v časti 6. ako RPMN za úver vo výške 69,68
%. Priemerná RPMN za úver bola uvedená vo výške 46,06 %. V zmluve bola tiež obsiahnutá Dohoda
o poskytnutí služby, ktorou sa žalovaný zaviazal ako veriteľ poskytnúť žalobcovi ako dlžníkovi na jeho

žiadosť službu spočívajúcu v možnosti odkladu maximálne troch akýchkoľvek splátok úveru a záväzok
dlžníka zaplatiť veriteľovi odplatu vo výške 215,75 eur. Žalobcovi bol zo strany žalovaného poskytnutý
úver vo výške 1.500 eur, pričom došlo k započítaniu pohľadávky veriteľa vo výške 215,75 eur, z ktorého
dôvodu bola žalobcovi vyplatená suma 1.284,25 eur. Žalobca zaplatil žalovanému na úverovú zmluvu
č. 8100059356 sumu 2.973,69 eur.

25. Súd prvej inštancie správne posúdil predmetné úverové zmluvy ako spotrebiteľské zmluvy v zmysle
§ 52 ods. 1 OZ a zároveň ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 1 ods. 2 a § 2 písm. d)
ZoSÚ, keď žalovaný pri uzatváraní zmlúv vystupoval ako veriteľ s poukazom na predmet podnikania
a žalobca vystupoval ako spotrebiteľ, pretože mu bol poskytnutý úver za iným účelom ako za účelom
výkonu zamestnania, povolania alebo podnikania. Predmetný právny vzťah medzi účastníkmi zmluvy je

preto potrebné posudzovať nielen podľa OBZ (§ 497 a nasl.), ale aj podľa špeciálnej právnej úpravy,
ktorou je § 52 a nasl. OZ, ZoSÚ a zák.č. 250/2007 Z.z., ktoré majú prednosť pred všeobecnou právnou
úpravou OBZ. Spotrebiteľský charakter právneho vzťahu, charakter zmluvy o úvere - ako spotrebiteľskej
zmluvy ani samotný odvolateľ nenamietal.

26.Postupsúduprvejinštancie,vrámciktoréhopreveroval,čivúverovýchzmluváchuvedenénáležitosti
obligatórneho charakteru vyžadované podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ sú (nie sú) v súlade so zákonom a či sú
úvery bezúročné a bez poplatkov, bol správny a zároveň nevyhnutný pre ustálenie konečného záveru,
či zaplatil žalobca na predmetný spotrebiteľský úver viac než mal podľa zákona, následne či sa domáha
oprávnene titulom vydania bezdôvodného obohatenia voči žalovanému sumy v uplatnenej výške.

27. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na právnom názore o absencii
obligatórnych obsahových náležitostí úverových zmlúv, a to termínu konečnej splatnosti úveru (§ 9 ods.
2 písm. f) ZoSÚ), výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. k)
ZoSÚ), ročnej percentuálnej miery nákladov (§ 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ) a neplatnosti dojednania o úroku

a Dohody o poskytnutí služby pre rozpor s dobrými mravmi a obchádzanie zákona, absencia ktorých
s poukazom na § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ má za následok, že oba spotrebiteľské úvery sa považujú
za bezúročné a bez poplatkov.

28. Právne posudzovanie veci je činnosť súdu, pri ktorej zistený skutkový stav podriaďuje pod skutkovú

podstatu príslušnej právnej normy, na základe čoho dospieva k záveru, či právo prizná alebo neprizná.
Právne posúdenie veci je nesprávne, ak sa súd pri tejto činnosti dopustil omylu (buď v tom, že na správne
zistený skutkový stav aplikoval iný právny predpis než mal, alebo ak správne aplikovaný právny predpis
nesprávne interpretoval).

29. Podľa § 9 ods. 2 písm. f), j) a k) ZoSÚ (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy), zmluva o
spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať
tieto náležitosti: f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru, j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ
zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere;

uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, k) výšku,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky
priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru
na účely jeho splatenia.

30. Podľa § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy), poskytnutý
spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere
neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y).

31. Odvolací súd je viazaný nielen rozsahom odvolania, ale aj jeho konkrétnymi dôvodmi, ktoré odvolateľ

vymedzí v zákonom stanovenej lehote na podanie tohto opravného prostriedku (§ 380 ods. 1 v
spojení s § 365 ods. 3 CSP). To znamená, že vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia posudzuje
(takmer výlučne) z dôvodov označených odvolateľom. Z hľadiska odvolacieho prieskumu konkrétneho
rozsudku predmetná viazanosť pritom veľmi úzko súvisí s určujúcimi závermi súdu prvej inštancie, naktorých argumentačne založil svoje rozhodnutie. Ak súd prvej inštancie vymedzí viacero dôvodov, z
ktorých každý aj samostatne podmieňuje určitý záver (v konkrétnostiach súdenej veci o bezúročnosti a
bezpoplatkovosti dotknutého úveru) a odvolateľ napadne len niektorý z nich, logicky jeho odvolanie nie

je spôsobilé privodiť zmenu, eventuálne zrušenie napadnutého rozsudku.

32. V predmetnej veci odvolací súd konštatuje, že žalovaný nijako nespochybňoval správnosť právneho
východiska súdu prvej inštancie, že úverové zmluvy neobsahujú v rozpore s ustanovením § 9 ods. 2
písm. f) ZoSÚ (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy) termín konečnej splatnosti spotrebiteľského

úveru, z ktorého dôvodu sa poskytnuté spotrebiteľské úvery považujú za bezúročné a bez poplatkov.
Za daného procesného stavu tak odvolanie žalovaného nebolo spôsobilé spochybniť záver súdu prvej
inštancie, že sa oba úvery poskytnuté žalobcovi považujú za bezúročné a bez poplatkov

33. Odvolací súd dodáva, že úverové zmluvy neobsahujú ani údaj o dobre trvania zmlúv a ani
žiadne iné informácie o spôsobe výpočtu či už doby trvania zmlúv alebo termínu konečnej splatnosti

úverov (ani odkaz na vymedzenie konečnej splatnosti alebo doby trvania zmlúv v ďalších zmluvných
dojednaniach), preto súd prvej inštancie dospel k správnemu skutkovému záveru o absencii náležitostí
podľa § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ. Nedostatok len tejto jednej náležitosti potom postačoval pre záver súdu
prvej inštancie o tom, že poskytnuté úvery sa považujú za bezúročné a bez poplatkov. Odvolací súd
zdôrazňuje,žežalovanývodvolanínenapadoltentosúdomprvejinštancieoznačenýdôvodbezúročnosti

a bezpoplatkovosti úverov, preto s poukazom na vyššie uvedené odvolací súd zhodne ako súd prvej
inštancie konštatuje, že úverové zmluvy neobsahujú základnú obsahovú náležitosť podľa § 9 ods. 2
písm. f) ZoSÚ a to dobu trvania zmlúv a termín konečnej splatnosti úverov a preto sa poskytnuté úvery
v zmysle § 11 písm. b) tohto zákona považujú za bezúročné a bez poplatkov.

34. Nakoľko pre záver o tom, že poskytnutý úver sa v zmysle § 11 písm. b) ZoSÚ považuje za bezúročný
a bez poplatkov stačí nesplnenie čo i len jednej zákonom stanovenej podmienky v ust. § 9 ods. 2 písm.
a) až k), r) a y), nebolo ďalej potrebné skúmať a vyhodnocovať, či v úverových zmluvách absentujú aj
ďalšie obligatórne náležitosti. Odvolací súd však na zvýraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie
považoval za potrebné doplniť nasledovné:

35. Žalovaný v odvolaní nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že úverové zmluvy neobsahujú údaj
o RPMN, lebo presná výška RPMN je uvedená až v časti 6. - údaje o schválenom revolvingovom úvere,
uvedené schválenie však žalobca neprijal písomnou formou, preto ho nemožno považovať za písomnou
formou uzatvorenú zmluvu o spotrebiteľskom úvere, z ktorých dôvodov považoval súd prvej inštancie

údaj o RPMN za v zmluve neuvedený. Podľa žalovaného záver súdu prvej inštancie o nedohodnutí
údaja o RPMN je v rozpore so zákonom, lebo hodnota RPMN sa medzi stranami nedojednáva, ale táto
sa vypočítava zákonom stanoveným spôsobom na základe údajov platných v čase uzavretia zmluvy.

36. Podľa § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí

podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku,
ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o
spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery
nákladov.

37. RPMN je pritom jeden z najdôležitejších údajov pre spotrebiteľa, pretože zohľadňuje všetky náklady,
ktoré musí spotrebiteľ za úver uhradiť, a preto je najlepším indikátorom posúdenia výhodnosti či
nevýhodnosti úveru. Je pravdou, že výška RPMN nemôže byť predmetom dohody, t.j. zmluvné strany
nedojednávanú jej výšku, ale jej výška musí byť vypočítaná na základe údajov platných v čase
uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa vzorca uvedeného v prílohe č. 2 ZoSÚ, avšak

s poukazom na § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ RPMN je obligatórnou náležitosťou zmlúv o spotrebiteľskom
úvere.

38. Súd prvej inštancie vychádzal zo zistení, že úverové zmluvy neobsahujú RPMN, nakoľko táto je
v časti 5. uvedená iba ako predpokladaná. Presná výška RPMN je uvedená až v časti 6. - údaje o

schválenom revolvingovom úvere, uvedené schválenie však žalobca neprijal písomnou formou, preto
ho nemožno považovať za písomnou formou uzatvorenú zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Z uvedených
dôvodov považoval prvoinštančný súd údaj o RPMN za v zmluve neuvedený.39. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že žalobca ako dlžník uzatvoril so žalovaným ako veriteľom
zmluvy označené ako „Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/Zmluva o revolvingovom úvere“ č.
8100059355 a č. 8100059356, ktoré žalobca podpísal dňa 26.08.2013 a žalovaný dňa 04.09.2013.

V oboch zmluvách je RPMN uvedená jednak v časti 5. „Údaje o požadovanom revolvingovom úvere
v EUR (vyplňte)“, kde je označená ako predpokladaná RPMN za úver vo výške 70,01 % a ďalej je
uvedená aj v časti 6. „Údaje o schválenom revolvingovom úvere v eur (nevypĺňajte)“, kde je označená
ako RPMN za úver vo výške 69,68 %. Z uvedeného vyplýva, že predpokladanú RPMN vo výške 70,01
% v časti 5. do zmlúv, resp. žiadostí napísal žalobca dňa 26.08.2013 a RPMN výške 69,68 %. v časti

6. do zmlúv dopísal žalovaný dňa 04.09.2013 na základe údajov platných k tomuto dňu. Text každej
úverovej zmluvy tak fakticky obsahuje dva rozdielne údaje o RPMN.

40. Údaj o predpokladanej RPMN v časti 5. vpísaný žalobcom dňa 26.08.2013 nie je údajom
vyžadovaným ustanovením § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ, nakoľko sa nejedná o údaj vypočítaný na

základe údajov platných v čase uzatvorenia zmlúv a naviac je označený len ako „predpokladaná“
RPMN. Žalovaný dopísal výšku RPMN do zmlúv v časti 6. až dňa 04.09.2013, pričom uviedol inú
výšku ako žalobca dňa 26.08.2013, ktorý ale zmluvy s takto zmenenou výškou už nepodpísal. Zmluva
o spotrebiteľskom úvere má povinnú zákonom predpísanú písomnú formu (§ 9 ods. 1 ZoSÚ), preto
bol správny záver súdu prvej inštancie, že nakoľko uvedené schválenie už žalobca neprijal písomnou

formou, nemožno ho považovať za písomnou formou uzatvorenú zmluvu o spotrebiteľskom v tejto časti.
Aj podľa odvolacieho súdu ani jeden z údajov RPMN sa účinne nestal súčasťou zmlúv, z čoho treba
vyvodiť, že predmetné úverové zmluvy riadne uvedenie RPMN neobsahujú.

41.Vzhľadomnato,ževpísomneuzavretýchúverovýchzmluváchnebolaúčinneobsiahnutáobligatórna

náležitosťatoRPMN(§9ods.2písm.j)ZoSÚ),jevzmyslesúdomprvejinštancieaplikovaného§11ods.
1 písm. b) ZoSÚ v dôsledku toho potrebné predmetné spotrebiteľské úvery považovať za bezúročné
a bez poplatkov. Už len absencia tejto jednej náležitosti v spotrebiteľských zmluvách spôsobuje, že
predmetné úvery sa považujú za bezúročné a bez poplatkov.

42. Odvolateľ ďalej napadol záver súdu prvej inštancie o tom, že úroková sadzba je neplatná pre rozpor
s dobrými mravmi a pre obchádzanie zákona. Vytýkal súdu, že uvedené neodôvodnil, pričom ide o dva
rozdielne dôvody. Podľa žalovaného nie je možné tvrdiť, že posúdenie neplatnosti úrokovej sadzby má
automaticky za následok, že daný údaj v zmluve uvedený nie je.

43. Ani s touto odvolacou námietkou žalovaného nebolo možné súhlasiť. Z obsahu spisu vyplýva, že
prvoinštančný súd v odseku 44. napadnutého rozsudku vyhodnotil výšku úrokovej sadzby 70,01 % ročne
ako neprimerane vysokú a preto odporujúcu dobrým mravom z dôvodu, že podstatne presahuje úrokovú
mieru v dobe dojednania obvyklú, najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovaným
bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Konštatoval, že pri nebankových subjektoch sa

vzhľadomnavyššiumierurizikavovšeobecnostidajúakceptovaťvyššieúroky,nievšakviacakoo100%
oproti priemeru bánk. Úroková sadzba úveru vo výške 70,01 % viac ako 6-násobne prevyšuje priemernú
úrokovú sadzbu vo výške 11,04 % uplatňovanú v čase uzavretia zmluvy bankami pri poskytovaní
úverov alebo pôžičiek, ktorú výšku tvrdenú žalobcom v žalobe žalovaný nesporoval. Odplatu je potrebné
považovať za neprimerane vysokú aj s prihliadnutím na priemernú RPMN (46,06 %), ktorú prevyšovala

o takmer 24 percentuálnych bodov, čo je potrebné považovať za podstatné prevýšenie. Dohodnutá
úroková miera v rozsahu 70,01% ročne teda podstatne prevyšuje obvyklú úrokovú mieru, a preto je
dojednanie o úroku pre rozpor s dobrými mravmi a obchádzanie zákona (§ 53 ods. 6 OZ) podľa § 39
OZ neplatné.

44. K výške úrokov a dobrým mravom sa vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn.
5Cdo/26/2011 zo dňa 26.4.2012, v ktorom konštatoval: „Pri dojednávaní úrokov pri peňažnej pôžičke
koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to,
že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je
preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke „uspokojí“ bez ohľadu na to, v akej situácii

sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty za užívanie požičanej istiny a ktorý svoje voľné
peňažné prostriedky mieni „zhodnotiť“ obvyklým spôsobom. Nie je možné neprihliadnuť na skutočnosť,
že dlžník uzatvára zmluvu o peňažnej pôžičke a dohodu o úrokoch z tejto pôžičky často z dôvodov svojej
inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi,aby dlžník v takejto situácii poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky“. Neprimeranou a
preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v
dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovaným

bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Pri nebankových subjektoch, ktoré sú tiež súčasťou
finančného trhu, sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika môžu akceptovať aj vyššie úroky, rozhodne nie však
viac ako 100% oproti priemeru bánk. Totiž aj podľa ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v
znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných
prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za

spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobných prípadov sa prihliada najmä
na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých
peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutočnosti, že nespornou
bola priemerná hodnota ročnej úrokovej sadzby pre podobné typy úverov so začiatočnou fixáciou
úrokovej sadzby v mesiaci september 2013 vo výške 11,04 %, preto ročný úrok z úveru vo výške
70,01 % (presahujúci viac ako šesť násobne úroky v danom čase obvyklé) správne vyhodnotil za

neprimerane vysoký. Dohodnutá úroková miera až v rozsahu 70,01% ročne teda podstatne prevyšuje
obvyklú úrokovú mieru a preto záver o neplatnosti dojednania o úrokoch pre rozpor s dobrými mravmi
a obchádzanie zákona (§ 53 ods. 6 OZ) podľa § 39 OZ je opodstatnený.

45. Žalovaný v odvolaní namietal aj nesprávnosť posúdenia Dohody o poskytnutí služieb súdom prvej

inštancie, ktorý nevypočul žalobcu, preto uvádzané závery nemajú oporu v dokazovaní. V konaní neboli
dokázané žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by umožnili záver o nekalej praktike. Súd sa obsahom
dohody o poskytnutí služby nezaoberal, pretože obsah a podmienky poskytnutia služby, jej cena a
osobitneajto,žeideosamostatnýúkon,ktoréhovzniknepodmieňujezískanieúveruvyplývajúprávezjej
obsahu. To, že žalobca nebol informovaný s odbornou starostlivosťou o dôsledkoch dohody nemá podľa

žalovaného oporu v preukázaných skutočnostiach. Dohoda o poskytnutí služby má predsa písomnú
formu, pričom žiadna spotrebiteľská úprava nevyžaduje „vyššiu“ formu ako je písomná forma.

46. Z obsahu spisu vyplýva, že súčasťou predmetných úverových zmlúv boli aj Dohody o poskytnutí
služby, na základe ktorých sa žalovaný zaviazal poskytnúť žalobcovi na jeho žiadosť a po splnení

stanovených podmienok (uvedených v čl. 8.2 -práceneschopnosť dlhšia ako 3 týždne alebo ak bol
s dlžníkom skončený pracovný pomer, pričom nárok na odklad nemá, ak bol v omeškaní s úhradou
splátky dlhšie ako 30 dní) službu spočívajúcu v možnosti odkladu maximálne troch akýchkoľvek splátok
úveru. Odplata za túto službu bola vo výške 215,75 eur. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku
konštatoval, že táto odplata dosahuje takmer 15 % z poskytnutej výšky úveru a zároveň sa takouto

odplatou dojednaná odplata za úver vo výške 1.875,54 eur navyšuje o sumu 215,75 eur, teda o viac
ako 11 %. Dohoda má formu predtlačeného formulára a došlo ňou k nekalej obchodnej praktike, ktorá
bola v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti žalovaného, pretože v konaní nepreukázal, že
žalobcovi ako priemernému spotrebiteľovi boli akokoľvek vysvetlené (v súlade s požiadavkou odbornej
starostlivosti) následky uzavretia uvedených dohôd, a to najmä s ohľadom na ich odplatnosť vo výške

takmer 15 % z poskytnutej sumy úveru, čím podstatne narušila ekonomické správanie priemerného
spotrebiteľa vo vzťahu k službe, ku ktorému sa dostala. Výška odplaty za uvedenú službu je úplne
neprimeraná tomu, že táto služba ani nemusí byť poskytnutá v plnom rozsahu, resp. nemusí byť za
trvania úverového vzťahu poskytnutá vôbec. Konanie žalovaného, ktorým si pri podpisovaní úverových
zmlúv nekalou obchodnou praktikou zabezpečil zo strany žalobcu aj podpísanie Dohody o poskytnutí

služby, nemožno hodnotiť inak ako špekulatívne konanie majúce za cieľ zabezpečiť si vyššiu odplatu z
poskytnutého úveru bez toho, aby podpísanie druhej zmluvy malo prospech aj pre spotrebiteľa. Zároveň
prvoinštančný súd uvedené konanie považoval za obchádzanie zákona, keď náklad na odplatu z
dohody nie je zahrnutý do celkovej odplaty, a tým ani do informácie o RPMN, pritom Dohoda o poskytnutí
služby je zmluvou závislou od zmluvy o spotrebiteľskom úvere a preto by mala byť RPMN vypočítaná

z oboch zmlúv. Súd prvej inštancie teda dospel k záveru, že v uvedenom prípade pri uzatváraní
predmetných dohôd došlo k nekalej obchodnej praktike zo strany žalovaného, nakoľko boli naplnené
znakynekalostiobchodnejpraktikyvzmysle§7ods.2zák.č.250/2007Z.z.azároveňskutočnýmúčelom
týchto dohôd bolo navýšiť odplatu za poskytnutý úver a tým obchádzať § 53 ods. 6 OZ. Zároveň došlo
k obchádzaniu zák. č. 129/2010 Z.z., pretože žalovaný dosiahol to, že odplatu za službu nezapočítal

do výpočtu RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Z uvedeného dôvodu prvoinštančný súd obe
Dohody o poskytnutí služby zo dňa 04.09.2013 považoval za priečiace sa dobrým mravom a zároveň
za obchádzajúce zákon, preto v zmysle § 39 OZ za absolútne neplatné, a teda nespôsobujúce žiadne
právneúčinky.Zároveňboloneplatnéajdojednanieozapočítaní,nakoľkobolosúčasťoudohody,ktorájeneplatná ako celok a dojednanie o započítaní nie je možné od nej oddeliť. Z tohto dôvodu bolo potrebné
vychádzať z toho, že žalovaný z poskytnutého úveru vo výške 1.500 eur čerpal sumu 1.284,25 eur, keď
k započítaniu nedošlo, nakoľko záväzok žalobcu plniť z dohody pre jej neplatnosť nevznikol.

47. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie, že pri uzatváraní Dohôd
o poskytnutí služby došlo k nekalej obchodnej praktike a tieto zároveň obchádzajú zákon (§ 53 ods.
6 OZ a ZoSÚ), z ktorého dôvodu sú absolútne neplatné v zmysle § 39 OZ, v dôsledku čoho je
neplatné aj dojednanie o započítaní. Uvedené Dohody o poskytnutí služby sú súčasťou predtlačených

formulárových zmlúv bez možnosti, aby do nich žalobca ako spotrebiteľ nejakým spôsobom zasiahol.
Súd prvej inštancie mal za to, že žalovaný nekonal s odbornou starostlivosťou, lebo nepreukázal, že
žalobcovi boli akokoľvek vysvetlené následky uzavretia uvedených dohôd najmä s ohľadom na ich
odplatnosť vo výške 15 % z poskytnutej sumy a tento záver nevyvrátil žalovaný ani v odvolaní, v
ktorom namietal len to, že on zvolil písomnú formu dohody (poučenia) a spotrebiteľská úprava inú
formu ako písomnú nevyžaduje. V Dohodách o poskytnutí služby ale nie sú vysvetlené následky ich

uzavretia v podobe odplatnosti vo výške 15 %, nezapočítanie do výpočtu RPMN, navýšenie odplaty
za úver a keďže žalovaný tieto žalobcovi nevysvetlil, nekonal potom s odbornou starostlivosťou. Nad
rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že predmetná Dohoda o poskytnutí služby bola viacerými
súdmi vyhlásená za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti tejto zmluvnej podmienky a preto žalovaný bol
povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách

so všetkými spotrebiteľmi ako aj uplatňovania nárokov z nej (viď. napr. rozsudok Okresného súdu
Prešov č.k. 10C/291/2014-36 zo dňa 05.12.2024 potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp.
zn. 15Co/70/2015 zo dňa 27.05.2015, rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 9C/258/2014-94
zo dňa 11.12.2015 potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp zn. 13Co/253/2016
zo dňa 28.11.2017, rozsudok Okresného súdu Humenné sp. zn. 21Csp/33/2019 zo dňa 09.07.2019,

rozsudok Okresného súdu Skalica č.k. 2C/214/2014-91 zo dňa 29.10.2015 potvrdený rozsudkom
Krajského súdu v Trnave č.k. 11C/55/2016-123 zo dňa 28.09.2016, rozsudok Okresného súdu Skalica
č. k. 5Csp/129/2016-91 zo dňa 11.07.2019 potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k.
9Co/221/2019-152 zo dňa 31.03.2020.

48. Odvolací súd poukazuje aj na rozsudok Okresného súdu Skalica č.k. 7C/802/2014-232 zo
dňa 29.01.2019 (ktorým rozhodol o určení neplatnosti zmluvnej podmienky o ročnej úrokovej sadzbe
úveru70,01%,ourčeníneplatnostizmluvnejpodmienkyoRPMN66,56%,ourčeníneplatnostizmluvnej
podmienky v bode 8.1 zmluvy o revolvingovom úvere o poplatku 367,49 eur za odklad splátok úveru,
o určení neplatnosti zmluvnej podmienky v bode 8.4 veta prvá zmluvy o revolvingovom úvere, že odplata

za poskytnutie odkladu splatnosti splátok úveru je splatná dňom uzavretia tejto dohody o poskytnutí
služby, o určení neplatnosti zmluvnej podmienky v bode 8.4 veta druhá zmluvy o revolvingovom
úvere, „veriteľ a dlžník sa dohodli na započítaní vzájomných pohľadávok, a to pohľadávky dlžníka
voči veriteľovi na poskytnutie schválenej výšky úveru podľa článku 2.3 zmluvných dojednaní žiadosti/
zmluvy oproti pohľadávke veriteľa voči dlžníkovi na zaplatenie odplaty podľa ods. 8.1 písm. a/ tejto

dohody o poskytnutí služby resp. zníženej výšky odplaty, a to ku dňu poskytnutia úveru dlžníkovi podľa
článku 2.3 zmluvných dojednaní žiadosti/zmluvy) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.
k. 10Co/46/2023-344 zo dňa 20.12.2023 (ktorým odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti
výroku o určení neplatnosti zmluvnej podmienky o ročnej úrokovej sadzbe revolvingu 80,98 %, o určení
neplatnosti zmluvnej podmienky o predpokladanej RPMN úveru po poskytnutí revolvingu 70,01 %,

o určení neplatnosti zmluvnej podmienky v bode 8.1 zmluvy o revolvingovom úvere o poplatku 167,04
eur za odklad splátok revolvingu, o určení neplatnosti zmluvnej podmienky v bode 8.4 veta tretia
zmluvy o revolvingovom úvere, že „odplata za poskytnutie odkladu splatnosti splátok revolvingu je
splatná dňom poskytnutia revolvingu dlžníkovi“, o určení neplatnosti zmluvnej podmienky v bode 8.4
veta štvrtá zmluvy o revolvingovom úvere, že „veriteľ a dlžník sa dohodli na započítaní vzájomných

pohľadávok, a to pohľadávky dlžníka voči veriteľovi na poskytnutie schválenej výšky revolvingu podľa
článku 4.1 zmluvných dojednaní žiadosti/zmluvy oproti pohľadávke veriteľa voči dlžníkovi na zaplatenie
odplaty podľa ods. 8.1 písm. b/ tejto dohody o poskytnutí služby (resp. zníženej odplaty), a to ku dňu
uskutočnenia revolvingu podľa článku 4.3 zmluvných dojednaní žiadosti/zmluvy“; potvrdil). V označenej
veci išlo o spor spotrebiteľa proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova 25, 824 96

Bratislava, IČO: 35792752. Porovnaním textu zmluvného dojednania v oboch zmluvách v posudzovanej
veci, so znením zmluvnej podmienky právoplatne vyhlásenej súdom za neprijateľnú, je dôvodné
konštatovať, že sú totožné (s výnimkou sumy tam uvedenej).49. Dôvodnou bola len odvolacia námietka žalovaného týkajúca sa náležitosti vyžadovanej § 9 ods. 2
písm. k) ZoSÚ a to rozčlenenia splátok na istinu, úroky a poplatky, absencia ktorej už nemá za následok
bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru a to s poukazom ustálenú súdnu prax a najmä na rozhodnutie

Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/4/2022 zo dňa 28.03.2023, na ktoré poukazoval
aj žalovaný a v ktorom Najvyšší súd SR uzavrel, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom
úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky
(istina, úroky a poplatky). Dovolací súd ďalej uviedol, že problematika výkladu ustanovenia § 9 ods. 2
písm. l) resp. k) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách

pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov bola judikatórne ustálená a potvrdená v
mnohých rozhodnutiach dovolacieho súdu ako napr. 3Cdo/146/2017 z 22.02.2018, 3Cdo/56/2018 zo
dňa 17.04.2018, 4Cdo/211/2017 z 23.04.2018, 5Cdo/132/2017 z 29.10.2018, 7Cdo/98/2018 zo dňa
30.01.2019 a 7Cdo/101/2019. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 28.2.2018
uviedol, že „vychádzajúc z účelu Smernice Európskeho parlamentu Rady 2008/48/ES z 23.4.2008
o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS, právnych záverov

vyjadrených Rozsudku Súdneho dvora (tretia komora) z 9.11.2016 vo veci C-42/15, Home Credit
Slovakia a.s. / Klára Bíróová, účelu § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ a jeho eurokonformného výkladu dovolací
súd konštatoval, že predmetné ustanovenie je potrebné interpretovať tak, že nie je potrebné, aby zmluva
ospotrebiteľskomúvereobsahovalačíselnévyjadrenietoho,akájekonkrétnavnútornáskladbatejktorej
anuitnej splátky. Pokiaľ predmetné ustanovenie ZoSÚ hovorí o výške, počte, termínoch splátok, istiny,

úrokovainýchpoplatkov,jepotrebnéhoeurokonformnevykladaťtak,žesatýmlenspresňuje,čosplátka
úveru zahrňuje. Neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke
(t. j. istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje
istinu, úroky a iné poplatky.“ Je potrebné dať za pravdu odvolateľovi, že súd prvej inštancie odklon od
tejto ustálenej praxe najvyšších súdnych autorít vôbec neodôvodnil, poukázal síce na dve rozhodnutia

Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11Co/409/2015-72 zo dňa 11.05.2016 a sp. zn. 10Co/375/2016-119 zo
dňa 13.09.2017, avšak tieto boli prekonané práve vyššie citovanými rozhodnutiami dovolacieho súdu.
So zreteľom na vyššie uvedené právne závery Najvyššieho súdu SR, právny názor súdu prvej inštancie,
podľa ktorého poskytnuté spotrebiteľské úvery v predmetnej veci treba považovať za bezúročné a bez
poplatkov z dôvodu, že úverové zmluvy pre absenciu rozpisu splátky na istinu, úrok, poplatky, nespĺňali

náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ v znení účinnom v čase jej uzavretia,
už nebolo možné považovať za správny.

50. Nesprávne právne posúdenie tejto náležitosti (§ 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ) zmlúv o spotrebiteľskom
úvere ale vzhľadom na absenciu iných obligatórnych náležitostí nemalo vplyv na správny právny záver

súdu prvej inštancie o tom, že úvery sa považujú za bezúročné a bez poplatkov. Na základe uvedeného
tak žalobca mal žalovanému zaplatiť iba poskytnutú výšku úveru, bez úrokov a bez poplatkov. V konaní
nebolo sporným, že žalovaný poskytol žalobcovi na základe každej úverovej zmluvy sumu 1.284,25 eur
(1.500 eur - 215,75 eur ako poplatok za Dohodu o poskytnutí služby) a že žalobca zaplatil žalovanému
na obe zmluvy spolu sumu 6.027,75 eur. V prípade plnenia žalobcu prevyšujúceho plnenia poskytnuté

žalovaným na základe zmlúv o úvere došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu, ktoré
je žalovaný povinný vydať žalobcovi, resp. žalobca má nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
žalovaným.

51. Keďže z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný vyplatil žalobcovi sumu 2.568,50 eur (2 x

1.284,25 eur) a žalobca zaplatil žalovanému (vyššiu) sumu 6.027,75 eur, vznikla žalovanému povinnosť
titulom plnenia z bezdôvodného obohatenia zaplatiť rozdiel týchto súm, ktorý žalobca žiadal žalobou vo
výške 3.459,25 eur. Preto prvoinštančný súd inštancie správne v zmysle § 451 ods. 1 a 2 OZ uložil
žalovanému zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu, ktorej vyčíslenie nebolo žalovaným spochybnené ani
pred súdom prvej inštancie ani v odvolaní a s ktorou sumou sa aj odvolací súd stotožnil.

52. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré

dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa odseku 3, ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej
praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.53. Žalovaný namietal aj to, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je v napadnutých
častiach zmätočné a nepreskúmateľné. Po oboznámení sa s obsahom spisu a odvolaním napadnutým

rozhodnutím odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie primerane dostatočne zrozumiteľne a
presvedčivo odôvodnil rozsudok, stručne, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za
preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil a ako vec
právne posúdil, čím splnil zákonné kritériá odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 CSP. Súd prvej
inštancie sa v rozsahu postačujúcom pre správne rozhodnutie vo veci samej vysporiadal s námietkami

žalovaného a ich právnou argumentáciou. Podľa odvolacieho súdu v danom prípade neobstojí ani
námietkažalovanéhoo(čiastočnej)nepreskúmateľnostinapadnutéhorozsudkuvnapadnutýchčastiach.
Zo strany súdu prvej inštancie podľa odvolacieho súdu nedošlo k nesprávnemu procesnému postupu
a to k absencii riadneho odôvodnenia rozhodnutia v súlade so zákonnými požiadavkami (§ 220 ods.
2 CSP) vo vzťahu k odôvodneniu vyhovenia žalobe. Zároveň podľa odvolacieho súdu teda nedošlo
ani k znemožneniu stranám realizovať ich procesné právo na vysvetlenie dôvodov rozhodnutia v takej

miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keď rozhodnutie okresný súd fakticky v
relevantných záveroch náležite právne aj vecne odôvodnil.

54. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je
však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu

argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací
súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

55. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd považoval napadnutý III. výrok za vecne správny, preto
postupom tento podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, vrátane vecne správneho a odvolacími dôvodmi ani

osobitne nenapadnutého výroku V. o náhrade trov prvoinštančného konania.

56. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalobcovi vznikol zásadne nárok na náhradu trov
odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP), o ktorom
v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd,

keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade
v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti tohto
rozhodnutia, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Prípadná existencia dôvodov hodných
osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP odôvodňujúca výnimočné nepriznanie náhrady trov úspešnej
strane (či už úplné alebo čiastočné), pritom v konaní nebola tvrdená, ani ju odvolací súd nezistil.

57. Z obsahu spisu ale vyplýva, že v danom prípade bol žalobca v odvolacom konaní pasívny, nevykonal
žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy
v odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd preto žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania voči
žalovanému nepriznal (i s poukazom na R 72/18).

58. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1

CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.
(§ 160 ods. 2 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)