Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. november 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1Co/35/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8322202159
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Angelovič

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8322202159.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a členov senátu

JUDr. Mareka Kohúta a JUDr. Mareka Košča, v spore žalobcu: A. B., nar. X.X.XXXX, bytom C. XXXX/
XX, XXX XX D. - E., zastúpeného: JUDr. Eva Kákošová, advokátka, so sídlom Partizánska 1057, 069 01
Snina, IČO: 37938398, proti žalovaným: 1/ F. B., nar. XX.X.XXXX, bytom F. XXX/XX, XXX XX D., 2/ G.
H. I., nar. XX.X.XXXX, bytom J. XXX/XXX, XXX XX J. K., 3/ G. L. I., nar. X.XX.XXXX, bytom M. XXX/X,
XXX XX K., všetci zastúpení: JUDr. Tomáš Turcsányi, advokát, so sídlom Krmanova 14, 040 01 Košice,
IČO: 50489674, o určenie, že dôvody vydedenia žalobcu nie sú dané a listina o vydedení spísaná v
notárskej zápisnici je neplatná, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Humenné, č.k.

21C/97/2022-227 zo dňa 14.6.2024, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovaným v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že dôvody hodné vydedenia žalobcu jeho otcom
poručiteľomA.B.,ktorýzomrelXX.X.XXXX,uvedenévlistineovydedeníspísanejdonotárskejzápisnice
notára N. G. D., so sídlom v C. zo dňa 5.8.2020 pod sp. zn. O. XXX/XXXX, O. XXXXX/XXXX, O. XXXX/
XXXX nie sú dané a listina o vydedení spísaná do notárskej zápisnice notára N. G. D., so sídlom v C.

dňa 5.8.2020 pod sp. zn. O. XXX/XXXX, O. XXXXX/XXXX, O. XXXX/XXXX je neplatná. Určil, že závet
poručiteľa A. B., ktorý zomrel XX.X.XXXX, spísaný do notárskej zápisnice N. G. D., so sídlom v C. dňa
5.8.2020 pod sp. zn. O. XXX/XXXX, O. XXXXX/XXXX, O. XXXX/XXXX, ktorým závetom bol žalobca
opomenutý ako plnoletý potomok v rozsahu jeho zákonného dedičského podielu je v tejto časti neplatný.
O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že žalobcovi priznal voči žalovaným spoločne
a nerozdielne nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu s tým, že o výške bude rozhodnuté
samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Vychádzal zo zistenia, že z notárskej zápisnice sp. zn. 17D/134/2022 zo dňa 8.6.2022 v dedičskej
veci po poručiteľovi A. B., nar. XX.X.XXXX, zomr. XX.X.XXXX, notárkou N. G. D. súd zistil, že sa robilo
pojednávanie za prítomnosti A. B., zastúpeného JUDr. Evou Kakošovou - advokátkou, F. B., G. H. I.,
G. L. I. na notárskom úrade v C.. Účastníci boli oboznámení, že poručiteľ zanechal závet a listinu o
vydedení v notárskej zápisnici notárky N. G. D. so sídlom v C. zo dňa 5.8.2012 sp. zn. O. XXX/XXXX,
pričom bolo konštatované, že ako dedič v prvej zákonnej skupine do úvahy prichádza syn poručiteľa A.

B., ktorý bol však listinou o vydedení po poručiteľovi vydedený. Ako dedičia zo závetu prichádzajú do
úvahy F. B., G. H. I., G. L. I., ktorí ako závetní dedičia prehlásili, že dedičstvo neodmietajú, sú spôsobilí
dediť a započítania na dedičské podiely neprichádza. Syn poručiteľa ako zákonný dedič v prvej zákonnej
skupine A. B. sa vyjadril, že neakceptuje vyhlásenie o vydedení, pretože dôvody v listine o vydedenínezodpovedajú pravde a bude túto listinu rozporovať v súdnom konaní. Závetní dedičia vyhlásili, že s
obsahom závetu a listine o vydedení súhlasia. Notár uložil synovi poručiteľa lehotu 30 dní na podanie
žaloby o určenie neplatnosti listiny a to závetu a listiny o vydedení.

3. Z rozsudku Okresného súdu Humenné sp. zn. 9C/228/2002 vyplýva, že súd rozviedol manželstvo
účastníkov navrhovateľky K. B. a odporcu A. B., pričom maloletý A. B. bol zverený do výchovy matky -
navrhovateľky a odporca - otec je povinný prispievať na jeho výživu sumou 500,- Sk mesačne platbou
k navrhovateľke. Rozsudok je zo dňa 17.9.2002 a právoplatný 11.11.2002. Z rozsudku Okresného súdu

Bratislava II. sp. zn. 49P/90/2005 zo dňa 21.11.2005 právoplatný 21.12.2005 vyplýva, že súd zvýšil
vyživovaciu povinnosť otca, nebohého A. B., na jeho maloletého syna A. B. zo sumy 500,- Sk na sumu
1.000,- Sk počnúc dňom 1.2.2005. Z rozsudku Okresného súdu Bratislava II. sp. zn. 28P/35/2007 zo
dňa 11.9.2007 vyplýva, že súd zvýšil výživné odporcovi - otcovi pre jeho syna maloletého A. B. zo sumy
1.000,- Sk na sumu 1.500,- Sk, pričom rozsudok nadobudol právoplatnosť 3.11.2007. Z upovedomia
o začatí exekúcie M. exekútora N. P. J., D. vyplýva, že začala exekučné konanie na vymoženie

výživného pre maloletého syna proti odporcovi, nebohému poručiteľovi, na základe rozsudku sp. zn.
49P/90/2005. Z návrhu matky žalobcu K. B. zo dňa 23.9.2013 podanom na Okresný súd Bratislava II.,
kde podala návrh na zvýšenie výživného, kde uvádza, že nad rámec bežného výživného otec neplní nič.
Z výpisu hovorov mobilu žalobcu vyplýva, že kontaktoval nebohého otca, tak ako to uvádzal v návrhu
23.9.2021, 30.3.2021. Z Facebookovej komunikácie medzi žalobcom a jeho nebohým otcom vyplýva,

že sa kontaktovali 29.4.2018, 14.11.2020 a 24.12.2020 s tým že komunikácia prebiehala normálne, tak
ako medzi otcom a synom.

4. Z notárskej zápisnice zo dňa 23.4.2020 spísanej notárkou N. G. D., notárom v C., číslo O. vyplýva,
že táto spísala vo forme notárskej zápisnice závet a listinu o vydedení účastníka A. B., nar. XX.X.XXXX,

kde tento uviedol, že všetok svoj majetok odkazuje neteri F. B.. Zároveň vydeďuje svojho syna A. B. z
dôvodu, že „sa dlhodobo o mňa ako svojho otca, nezaujíma, dlhodobo mám vážne zdravotné problémy
a syn sa o mňa vôbec nestará, nezavolá mi, dlhé roky ma nebol navštíviť a to i napriek tomu, že snaha
o kontakt a stretávanie z mojej strany vždy boli. Môj syn A. B. sa ku mne nespráva tak, ako by sa dieťa
k rodičovi správať malo. Taktiež vydeďujem právnych nástupcov - potomkov môjho syna A. B.“.

5. Z notárskej zápisnice zo dňa 7.7.2020 spísanej notárkou N. G. D. v C. číslo O. účastník konania A.
B. urobil odvolanie závetu a listinu o vydedení, kde uviedol: „Ja A. B. vyhlasujem, že som 23.4.2020
spísal na notárskom úrade N. G. D. závet a listinu o vydedení. Týmto odvolávam listinu - závet a listinu
o vydedení zo dňa 23.4.2020 v celom rozsahu“.

6. Z notárskej zápisnice zo dňa 5.8.2020 spísanej notárkou N. G. D. v C. číslo O. účastník A. B. spísal
závet a listinu o vydedení, kde uviedol, že všetok svoj majetok odkazuje neteri F. B., synovci G. H. I. a
G. L. I., každému rovnakým dielom. Zároveň týmto vydedil svojho syna A. B. z dôvodu, že „sa dlhodobo
o mňa ako o svojho otca nezaujíma, dlhodobo mám vážne zdravotné problémy a syn sa o mňa vôbec

nestará, nezavolá mi, dlhé roky ma nebol navštíviť, a to i napriek tomu, že snaha o kontakt a stretávanie
z mojej strany vždy bola. Môj syn A. B. sa ku mne nespráva tak, ako by sa dieťa k rodičovi správať malo.
Taktiež vydeďujem aj právnych nástupcov - potomkov môjho syna A. B.. Toto je moja posledná vôľa“.

7.Zožalobcomdoloženejzdravotnejdokumentácievyplýva,žedňa28.10.2014absolvovalpsychiatrické

vyšetrenie u A. P. D.. Z lekárskej správy Q. R. B. vyplýva, že 7.1.2015 absolvoval psychodiagnostické
interview s terapiami 19.1.2015 a 2.2.2015. Z lekárskej správy z psychiatrického vyšetrenia u A. S.
T., Q. zo dňa 7.3.2016 vyplýva diagnóza žalobcu: úzkostná porucha, porucha osobnosti schizoidná.
Doporučené psychologické vyšetrenie, klinický psychológ, žalobcu stresuje styk s inými ľuďmi. Z
potvrdenia Grow Me s.r.o. so sídlom v Bratislave vyplýva, že v roku 2016 S. U. - psychológ a sociálny

kouč spolupracovala so žalobcom za účelom zmiernenia sociálnej úzkosti, ktorá mu znemožňovala
využívať efektívne komunikačné schopnosti a zručnosti a bránila mu v nadväzovaní medziľudských
vzťahov a kontaktov s ľuďmi vo všeobecnosti. Sedení sa žalobca zúčastňoval dobrovoľne a hradil si ich
samostatne, išlo o 10 sedení na obdobie cca 15 mesiacov, posledné bolo v roku 2018. S. U. uviedla, že
nebolaaniejeposkytovateľomzdravotnejstarostlivostiajejslužbynenahrádzajúzdravotnústarostlivosť

v zdravotníckom zariadení. Z výpisu účtu poistenca Všeobecnej zdravotnej poisťovni - žalobcu rovnako
vyplývajú tieto skutočnosti za obdobie od 1.1.2014 do 31.12.2022.8. V predmetnom prípade nebohý otec žalobcu zomrel vo veku cca 55 rokov, a to náhle. Nešlo teda o
dlhodobo starú osobu, ktorá dlhodobo trpí vážnymi zdravotnými problémami a o ktorú by mali po čase
začať prejavovať jej deti, v tomto prípade žalobca, väčší záujem. V konaní bolo preukázané, že nebohý

otec bol na čiastočnom invalidnom dôchodku, avšak riadne vykonával prácu, a to následkom operácie
pankreasu, ktorá však bola ešte cca pred 27 rokmi. Jeho zdravotný stav, ako aj osobný stav nebol
taký, že vyžadoval dlhodobejšiu a neustálu pomoc tretej osoby. Žalobcovi bola objektívne psychiatrom
a psychológom diagnostikovaná vyššia uvedená duševná porucha, o ktorej taktiež nevedel jeho nebohý
otec. Žalobca ako maloletý syn nezapríčinil rozvod svojich rodičov, žiadnym spôsobom sa nepričinil o

to, že po rozvode bol zverený do výchovy mame, ktorá s ním odišla do D. a tento stav trval niekoľko
rokov, pričom otec ostal bývať na opačnom konci republiky. V rámci tohto skutkového stavu, ktorý vyšiel
najavo z dokazovania je zrejmé, že obe strany, t. j. nebohý otec, ako aj syn - žalobca nespôsobili
úmyselne tento minimálny kontakt medzi sebou a ich vzťahy boli v rámci takéhoto skutkového stavu
viac-menej normálne. Je zrejmé, že nebohý otec žalobcu po čase začal pociťovať ako každý otec
nedostatok kontaktu so svojim synom, avšak je zrejmé, že syn mal vážne zdravotné problémy, riešil

svoje vzdelávanie, neskôr zamestnanie, ako aj ďalšie vážne problémy, o ktorých otec nevedel a tento
stav nevyvolal ani žalobca ani nebohý otec. Taktiež je zrejmé z vykonaného dokazovania, že nebohý
otec nehovoril žalovaným, respektíve svojim súrodencom vždy celú pravdu, ale išlo o domnienky, ktoré
sa následne rozšírili, napríklad, že našiel vrecúško, možno s drogami, u syna, keď tento bol raz u neho
na návšteve, čo sa potom v rodine na strane žalovaných rozchýrilo, s čím operovali počas súdneho

konania. Tieto skutočnosti preukázané neboli.

9. V konaní sa nepreukázalo, aby zo strany syna došlo vo vzťahu k otcovi k správaniu v rozpore s
dobrými mravmi, k nejakému excesu, útoku, či nezáujmu. Vzťahy medzi synom - žalobcom a nebohým
otcom boli takéto v podstate po celú dobu od rozvodu jeho rodičov a od odsťahovania sa mamy, ktorej

bol zverený do výchovy do D.. Ako zo strany otca, tak aj zo strany syna, pričom mali len sporadický
kontakt cez mobil a sociálne siete. S výnimkou jednej návštevy syna u otca a jednej návštevy otca
v D., tak ako je to popísané vo výpovediach. Navzájom o sebe nevedeli ani o svojom zdravotnom
stave. U syna bola okrem toho v rozhodnom období pred spísaním vydedenia a závetu diagnostikovaná
vyššie uvedená psychiatrická duševná porucha, ktorej objektívnym následkom bolo, že sa izoloval aj od

najbližších ľudí, vrátane otca (nedvíhanie telefónu) a podobne. Za takýchto podmienok nie je možné v
tomto konkrétnom prípade žiadať od syna, aby v konaní preukázal, že ako dospel a otec bol starší, že
mal začať prejavovať väčší záujem o nebohého otca. Hlavne keď ten v rozhodnom období nebol starý
(náhla smrť cca v 55 rokoch) a nebol dlhodobo chorý, ani odkázaný na pomoc tretej osoby. V konaní
nebolopreukázanéžiadnekonanievrozporesdobrýmimravmizostranyžalobcuvovzťahuknebohému

otcovi a to takej intenzity, ktoré by malo za následok naplnenie niektorého z dôvodu vydedenia, či už
konanie v rozpore s dobrými mravmi, neposkytnutie potrebnej pomoci v chorobe, v starobe alebo v iných
závažnýchprípadoch,respektívežežalobcaakojehosynneprejavovalonebohéhoporučiteľaopravdivý
záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať.

10. V konaní bolo preukázané, že rodičia žalobcu, to znamená nebohý otec - poručiteľ a jeho manželka
- matka žalobcu sa rozviedli, keď mal žalobca cca 5 rokov. Následne rozsudkom o rozvode bol zverený
vo výchovy svojej mamy a otec bol povinný prispievať stanovené výživné. Po rozvode sa jeho mama
spolu so zvereným maloletým synom - žalobcom odsťahovala za prácou do D., kde žijú dodnes. Táto
skutočnosť - rozvod a rozpory medzi manželmi - rodičmi žalobcu nemôžu byť kladené za vinu žalobcovi

ako maloletému dieťaťu. Tento nemôže za to, že po rozvode sa jeho mama spolu s ním odsťahovala
na druhý koniec republiky do D. a teda na slovenské pomery medzi otcom - nebohým poručiteľom a
synom žijúcim v D. bola veľká vzdialenosť, čím došlo k pretrhnutiu predovšetkým osobných kontaktov
a možností stretávania sa. V konaní bolo preukázané, že túto situáciu žiadnym spôsobom nezapríčinil
žalobca. Súd dal za pravdu tvrdeniam žalobcu, že bolo predovšetkým na jeho rodičoch, v tomto prípade

jeho nebohom otcovi, aby prejavoval o maloletého syna opravdivý záujem po rozvode, to znamená nie
len osobné stretnutia ale aj iné, respektíve sa informoval u jeho mami ako sa syn má, či je zdraví, kde
študuje a či študuje, respektíve neskôr či pracuje a kde pracuje. V konaní bolo preukázané, že nebohý
otec takýto opravdivý záujem o syna nejako intenzívne žiadnym spôsobom neprejavoval. Situácia, ktorá
po rozvode vznikla a kontakty medzi žalobcom a jeho nebohým otcom, ktoré boli sporadické spravidla

len telefonicky, cez Facebook alebo tri maximálne štyri stretnutia od rozvodu, boli za daných okolností
normálne a nešlo o konanie v rozpore s dobrými mravmi alebo konanie, ktoré by malo charakterizovať
ako nedostatočne opravdivý záujem zo strany syna pre nebohého otca. Takúto situáciu syn nezapríčinil
a objektívne za ňu nemôže. V konaní nebolo preukázané, aby nebohý poručiteľ - otec žalobcu ho žiadalo pomoc v chorobe, starobe alebo z iných dôvodov. Na oboch stranách, teda na strane žalobcu ale aj
na strane otca, nebola vyvíjaná nejaká mimoriadna iniciatíva na bližší kontakt. Nebolo zistené žiadne
konanie, ktoré by intenzitou napĺňalo rozpor s dobrými mravmi vzhľadom na okolnosti konkrétneho

prípadu, neboli preukázané žiadne dôvody vydedenia. Vzhľadom na to, že nie sú dané dôvody pre
vydedenie, je listina o vydedení neplatná, a v nadväznosti na ňu aj závet, ktorý bol spísaný vo forme
notárskej zápisnice. Preto súd žalobe žalobcu vyhovel.

11. Obrana žalovaných, že súd nemôže vzhľadom na koncentračnú zásadu a zásadu hospodárnosti po

zrušení prvého rozsudku odvolacím súdom prihliadať na nové skutočnosti a tvrdenia zo strany žalobcu,
konkrétne o jeho duševnej poruche, ktorá mu bola diagnostikovaná a o jeho liečení, pretože to neuviedol
už pred rozhodnutím odvolacieho súdu je nedôvodná. Súd poukázal na právny názor Krajského súdu
v Prešove v zrušujúcom uznesení, ktorý práve nariadil súdu prvého stupňa skúmať dôvody ohľadom
vydedenia a tvrdenia žalobcu a v takomto prípade je možné, aby žalobca uviedol aj nové skutočnosti,
ako to bolo v tomto prípade. Rovnako obrana žalovaných, že z doložených listinných dôkazov žalobca

nepreukázal, aby sa liečil z tejto diagnostikovanej poruchy je nedôvodná. Podstatné pre posúdenie
týchto tvrdení žalobcu je, že žalobcovi bola objektívne diagnostikovaná vyššie uvedená duševná
porucha, a to psychiatrom a psychológom. Súd nemôže hodnotiť spôsob liečby ako to navrhovali
žalovaní u pacienta, pretože každý pacient má právo si zvoliť, či sa bude liečiť napríklad prírodnými
prostriedkami alebo chemickými liekmi alebo akú liečbu zvolí. Dôležité je objektívne diagnostikovaná

psychická porucha psychiatrom a psychológom, čo v tomto prípade splnené bolo. Rovnako z výpovedi
svedkov,predovšetkýmmatkyžalobcu,jehonebohéhootca,akoajďalšíuvedenísvedkoviajezrejmé,že
v uvedenom období, čo vlastne trvá až doteraz, žalobca vlastne nevychádzal z ich spoločného bývania,
bol zavretý v izbe, prestal komunikovať s ľuďmi, stratil kamarátov, čomu predchádzalo, že sa mu skončil
dlhoročný partnerský vzťah s priateľkou, v dôsledku toho nedokončil vysokú školu, prestal športovať,

hoci predtým sa profesionálne venoval kulturistike, nevedel sa poriadne zamestnať, pričom následky
tejto jeho choroby trvajú doteraz.

12. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 a 2 CSP.

13. Proti rozsudku v zákonnej lehote podali odvolanie žalovaní a navrhli, aby odvolací súd rozsudok
zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovaným prizná náhradu trov konania v celom rozsahu.

14. Odvolanie podali z dôvodov, že neboli splnené procesné podmienky (§ 365 ods. 1 písm. a) CSP),
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d)

CSP), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
(§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).

15. Namietali, že prvoinštančný súd sa po vrátení veci odklonil od právneho názoru odvolacieho súdu.

Súd prvej inštancie v podstate len zopakoval závery uvedené v zrušenom rozsudku č. k. 21C/97/2022-82
zo dňa 3.5.2023, pričom navyše len okrajovo spomenul duševnú poruchu žalobcu. Žalobca po vrátení
veci nijak netvrdil a ani nepreukázal skutočnosti, ktoré preukázať mal, a teda vo vzťahu k tomu
neprebehlo ani žiadne dokazovanie zo strany žalobcu. Prvoinštančný súd nesprávne vyhodnotil, na
kom spočívalo dôkazné bremeno a kto ho neuniesol. Práve žalobca netvrdil, resp. nepreukázal, svoje

tvrdenia rozhodné pre ním podanú žalobu, a teda nepreukázal, že dôvody vydedenia neexistovali. Súd
prvej inštancie konštatoval, že právnym názorom súdu vyššieho stupňa nie je viazaný z dôvodu, že
došlo k zmene skutkového stavu. Po vrátení veci a po doplnení dokazovania nemôže dôjsť k takej
zmene skutkových okolností, ktorá by mala za následok to, že právny názor krajského súdu už nie
je podstatný. Uvádzanie takýchto nových skutočností je v rozpore so zásadou koncentrácie konania.

Je neprípustné, aby žalobca po prvýkrát tvrdil svoju psychickú indispozíciu až po vrátení veci súdu
prvej inštancie. V štádiu konania po vrátení veci súdu prvého stupňa je možné dokazovanie len doplniť
v intenciách ktoré nastolil krajský súd. V štádiu po vrátení veci prvostupňovému súdu žalobca zvolil
úplne inú stratégiu, keď zistil, že tá predošlá bola neúspešná a s ohľadom na zmenu stratégie začal
uvádzať úplne nové skutočnosti a nové dôkazy, ktorými navyše disponoval už v čase prvostupňového

konania. Prvostupňový súd nemal prihliadať na žalobcom tvrdenú duševnú poruchu. Žalobca v konaní
nepreukázal, že trpel duševnou poruchou trvalého charakteru, ktorá by mala za následok to, že žalobca
nekontaktoval poručiteľa.16.Zmenažalobyjeokreminéhopodstatnázmenaalebodoplnenierozhodujúcichskutočnostítvrdených
v žalobe. V tomto prípade zmeny žaloby žalobca opiera svoj nárok o nové skutočnosti, ktoré sú
rozhodné pre uplatnený nárok. Nedochádza však k zmene žalobného petitu. V podstate teda ide o

zmenu v skutkovom stave, ktorá má vplyv na zmenu právnej kvalifikácie. Aj samotný prvoinštančný súd
uviedol, že v tomto spore však došlo po zrušení rozsudku krajským súdom a po vykonaní dokazovania
navrhovaný oboma stranami k zmene skutkového stavu oproti stavu, ktorý bol v čase rozhodovania
krajským súdom. Z uvedeného záveru súdu prvého stupňa tak jednoznačne vyplýva, že došlo k takej
zmene skutkového stavu, ktorá mala za následok zmenu žaloby. Žalobca totiž v žalobe duševnú poruchu

ani len netvrdil, pričom ju začal tvrdiť až po vrátení veci krajským súdom. Prvoinštančný súd pritom
na túto zmenu v skutkovom stave prihliadal. Prvoinštančný súd postupoval procesne nesprávne, ak
nerozhodol o zmene žaloby.

17. Vo vzťahu k trovám konania žalovaní poukázali na ustanovenie § 257 CSP, podľa ktorého výnimočne
súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Výnimočnosť

môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania.
Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať o.i. na okolnosti, ktoré viedli
účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní, a teda ako pristupovali v priebehu
konania k plneniu procesných povinností. Poukázali na to, že konanie sa týka vzťahu medzi žalobcom a
poručiteľom, a teda žalovaní nezavdali príčinu na súdne konanie. Poručiteľ prejavil v listine o vydedení

a v závete svoju poslednú vôľu. Žalobca túto poslednú vôľu spochybnil a začal toto súdne konanie.
Žalovaní ako tretie osoby, ktoré žiadnym spôsobom neparticipovali na jednostranných úkonoch žalobcu,
by teda nemali znášať trovy tohto súdneho konania. Ďalšou podstatnou okolnosťou je to, ako žalobca
pristupoval k plneniu svojich procesných povinností počas konania. Žalobca až po vrátení veci začal
tvrdiť skutočnosti súvisiace s jeho duševnou poruchou, pričom správou od psychiatra disponoval od

roku 2016, a teda už v čase podania žaloby. Uvádzanie týchto nových skutočností malo za následok
predlžovanie celého súdneho konania, a teda vznik ďalších trov konania a jeho nehospodárnosť. Vo
vzťahu k žalovaným sú splnené podmienky pre aplikáciu ust. § 257 CSP, aby voči nim neboli žalobcovi
priznané trovy konania.

18. Žalobca sa k odvolaniu žalovaných nevyjadril.

19. Odvolací súd prejednal vec podľa § 378 ods. 1 CSP a nasl., a to bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a zistil, že odvolanie žalovaných nie je dôvodné.

20. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne
zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú
vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto
správnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania,
nemožno mať pochybnosti o správnosti právneho posúdenia prejednávanej veci súdom prvej inštancie

a neboli zistené žiadne vady, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

21. Z notárskej zápisnice zo dňa 5.8.2020 spísanej notárkou N. G. D. v C. č. O. XXX/XXXX vyplýva,
že účastník A. B. spísal závet a listinu o vydedení, kde uviedol, že všetok svoj majetok odkazuje neteri
F. B. a synovcom G. H. I. a G. L. I., každému rovnakým dielom. Zároveň vydedil svojho syna A. B. z

dôvodu, že „sa dlhodobo o mňa ako o svojho otca nezaujíma, dlhodobo mám vážne zdravotné problémy
a syn sa o mňa vôbec nestará, nezavolá mi, dlhé roky ma nebol navštíviť a to i napriek tomu, že snaha
o kontakt a stretávanie z mojej strany vždy bola. Môj syn A. B. sa ku mne nespráva tak, ako by sa dieťa
k rodičovi správať malo. Taktiež vydeďujem aj právnych nástupcov - potomkov môjho syna A. B.. Toto
je moja posledná vôľa“.

22. Podľa § 469a ods. 1 Občianskeho zákonníka, poručiteľ môže vydediť potomka, ak a) v rozpore s
dobrými mravmi neposkytol poručiteľovi potrebnú pomoc v chorobe, v starobe alebo v iných závažných
prípadoch, b) o poručiteľa trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať,
c) bol odsúdený pre úmyselný trestný čin na trest odňatia slobody v trvaní najmenej jedného roka, d)

trvalo vedie neusporiadaný život.

23. Fyzická osoba ako subjekt svojich oprávnení a povinností má právo vylúčiť určité osoby, ktorým
síce svedčí zákonný dedičský titul, ale nedisponujú takými vlastnosťami, ktorými by podľa poručiteľadisponovať mali, pričom toto presvedčenie poručiteľa musí byť v súlade s niektorým z dôvodov
vydedeniauvedenýmvustanovení§469aodsek1písmenoa)ažd)Občianskehozákonníka.Vydedenie
je jednostranný právny úkon poručiteľa, ktorým odníma svojim potomkom ako neopomenuteľným

dedičom právo na ich povinné dedičské podiely. Na platnosť právneho úkonu o vydedení sa vyžaduje
písomná forma. Poručiteľ môže prejav o vydedení urobiť aj vlastnoručne, (musí dodržať podmienky
uvedené v § 476 OZ) alebo ho môže zriadiť vo forme notárskej zápisnice. Nemožno vylúčiť, že poručiteľ
urobí v jednej listine závet, a súčasne do neho zahrnie aj ustanovenie o tom, že svojho potomka vylučuje
z dedenia, čo je aj predmetný prípad. Okrem formálnych náležitostí musí vydedenie ako jednostranný

právny úkon poručiteľa spĺňať aj materiálne náležitosti, medzi ktoré okrem iného patrí uvedenie dôvodu
vydedenia v súlade s taxatívnym vymedzením v zmysle § 469a ods. 1 OZ. Zákonný dôvod vydedenia
musí byť prítomný v čase spísania listiny o vydedení. To znamená, že prejav o vylúčení dediča možno
urobiť len vtedy, keď už dedič spĺňal niektorú zákonnú podmienku na vydedenie. Najvyšší súd už vo
svojom rozsudku sp. zn. 2Cdo 109/2010 zo dňa 29.2.2012 uviedol, že „dôvod vydedenia sa musí uviesť
v listine o vydedení a tento dôvod musí existovať už v čase pred prejavom poručiteľovej vôle v listine

o vydedení.“ Pre všetky zákonom stanovené dôvody vydedenia je charakteristické určité negatívne
správanie sa potomka. Aby poručiteľ mohol niektoré z nich uviesť ako dôvod vydedenia v listine o
vydedení, musí dôjsť k takémuto správaniu potomka ešte pred spísaním listiny o vydedení. Poručiteľ
nemôže ako dôvod vydedenia uviesť konanie potomka, ktorého by sa mal dopustiť v budúcnosti.
Poručiteľ musí teda dôvod vydedenia poznať ešte pred spísaním listiny o vydedení. Z uvedeného

následne možno vyvodiť, že pre záver o tom, či sú alebo nie sú dané dôvody vydedenia uvedené v
listine o vydedení, sú rozhodujúce len skutočnosti, vrátane správania sa potomka (ale aj poručiteľa),
ku ktorým došlo v čase, kedy bol tento právny úkon urobený, teda v čase, ktorý predchádzal spísaniu
listiny o vydedení.

24. V prejednávanej veci bolo preukázané, že poručiteľ vydedil žalobcu a aj osoby uvedené v § 473 ods.
2 OZ formou notárskej zápisnice dňa 5.8.2020. Poručiteľ vydedil žalobcu preto, že sa k nemu nechová
ako k otcovi, čo je dôvod vydedenia podľa § 469a ods. 1 písm. b) OZ, v zmysle ktorého potomok o
poručiteľa trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať.

25. Ustanovenie § 469a ods. 1 písm. b) OZ uvádza dôvod vydedenia, ktorým je zo strany potomka trvalé
neprejavovanie opravdivého záujmu o poručiteľa, ktorý by ako potomok prejavovať mal. Súdna prax
a judikatúra ustálila, že dôvody vydedenia je vzhľadom na nespočetné osobitosti, špecifiká, variabilitu
rodinných vzťahov nevyhnutné zisťovať a posudzovať s prihliadnutím na individuality konkrétneho
prípadu a v intenciách normy dobrých mravov. Preto zákonom stanovené dôvody vydedenia nemožno

paušalizovať a vykladať určitým striktným spôsobom, tieto sú totiž subjektívnym vnímaním rodinných
pomerov a vzťahov poručiteľa, dlhodobo žijúceho v konkrétnom prostredí a pri každom jednotlivcovi
sa posudzujú a zdôvodňujú inak. Možno nimi postihnúť široký priestor sociálnej a emočnej interakcie
medzi poručiteľom a potomkami existujúci v rodinnej väzbe. Tento dôvod vydedenia možno použiť v tých
prípadoch, v ktorých poručiteľ o záujem potomka a o náležitý príbuzenský vzťah stál, čo je aj prípad

súdenej veci.

26. Pri úvahe, či ide o dôvod vydedenia uvedený v § 469a ods. 1 písm. b) OZ, t. j. neprejavovanie
opravdivého záujmu potomka o poručiteľa treba považovať za významný vzťah medzi poručiteľom a
potomkom, najmä, či tento vzťah mal charakter skutočného vnútorného vzťahu a nielen predstieraného,

formálneho.Existenciutakéhotokvalifikovanéhovzťahumožnovyvodiťzrozličnýchvonkajšíchprejavov,
napr. z osobného, prípadne písomného styku, zo vzájomnej starostlivosti potomka a poručiteľa a
pod., pričom pri posudzovaní otázky, či existuje dôvod vydedenia v tomto ustanovení uvedený,
nemožno opomenúť ani konkrétne možnosti dediča prejavovať takýto záujem a tiež okolnosti, za
ktorých k vydedeniu došlo. Najmä, či potomkovi v prejavovaní opravdivého záujmu o poručiteľa

nebránili objektívne okolnosti, prípadne, či zo strany potomka nejde o nezavinené neprejavenie takéhoto
kvalifikovaného záujmu.

27. Vychádzajúc z časového vymedzenia správania sa žalobcu, pre ktoré ho poručiteľ vydedil v listine
o vydedení, rozhodujúcim z hľadiska posúdenia existencie dôvodov pre vydedenie je obdobie od

roku 2005, kedy sa žalobca spolu s matkou po rozvode rodičov presťahovali do D., pričom v tom
čase mal žalobca 14 rokov, teda jeho možnosti navštevovať poručiteľa a osobne pestovať vzťah
a kontaktovať ho, boli z objektívneho hľadiska obmedzenejšie, do spísania listiny o vydedení dňa
5.8.2020. V súdenej veci bolo z vykonaného dokazovania nesporné, že poručiteľ sa so žalobcomnestretával, ani s ním neudržiaval bežné príbuzenské vzťahy, nebudoval si k nemu vzťah od detstva
(žalobca vo veku 5. rokov po odchode matky za prácou do U. bol vo výchove u starých rodičov) a
ani v dospelosti, kde z vykonaného dokazovania vyplynulo len jedno stretnutie iniciované poručiteľom

počas jeho pracovnej cesty, kedy sa so žalobcom stretli na čerpacej stanici v D.. V konaní nebol
preukázaný opak a to ani z listinných, ani svedeckých výpovedí. Z týchto naopak vyplýva, že po
dovŕšení plnoletosti syna od tohto poručiteľ očakával, že ho bude kontaktovať žalobca. Z uvedeného
dôvodu možno konštatovať, že neprejavenie záujmu žalobcu o poručiteľa bol v značnej miere vyvolaný
samotným poručiteľom. Rozhodujúcou okolnosťou, ktorá podľa názoru odvolacieho súdu žalobcovi

objektívne bránila v prejavovaní opravdivého záujmu o poručiteľa je skutočnosť, že od roku 2014
má žalobca psychické problémy, v roku 2016 mu bola diagnostikovaná úzkostná porucha, porucha
osobnosti, schizoidná. Na základe odporúčaní A. T. žalobca absolvoval sedenia s psychologičkou. Išlo
o 10 sedení v rozmedzí rokov 2016 až 2018. Za daných okolností sa odvolací súd stotožnil so záverom
súdu prvej inštancie, že nie je daný dôvod vydedenia žalobcu.

28. Pokiaľ žalovaní namietali spôsob hodnotenia dôkazov súdom prvej inštancie, odvolací súd uvádza,
že hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich
pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Skutkový záver sudcu, vychádzajúci z vykonaných dôkazov je
vecou vnútorného postoja (presvedčenia) a myslenia konajúceho sudcu. Súd prvej inštancie vo svojom
rozsudku najprv skonštatoval obsah všetkých dôkazov, ktoré boli v konaní vykonané a ktoré vyplývajú

z obsahu spisu, a až následne sa zaoberal ich hodnotením jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach,
pričom presne a zrozumiteľne odôvodnil konečný záver o dôvodnosti žalovaného nároku.

29. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

30. Vo všeobecnosti platí v konaní podľa CSP, že náhrada nákladov konania je ovládaná zásadou
úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Jej zmyslom je sankčná náhrada nákladov
konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich zavinil.
Ustanovenie § 257 CSP a jeho použitie pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy

vtedy, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa zásady úspechu
v konaní, avšak súd môže dôjsť k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré
náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci,
ako aj v okolnostiach strán sporu. Dôvody hodné osobitného zreteľa nebolo možné stanoviť v zákone
vyčerpávajúcim spôsobom, avšak je možné uviesť aspoň niekoľko dôvodov hodných osobitného zreteľa

ako na ne poukázala N. N. D.: neprimeraná tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu,
povaha a okolnosti sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, zložitosť prípadov výkladu
medzinárodnej zmluvy, osobné pomery strany sporu a nízky príjem.

31. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) aj

zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd podľa neho nemusí zaviazať neúspešnú
stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila
vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Dôvody hodné osobitného zreteľa
ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza ani exemplifikatívne. Výklad týchto podmienok ponecháva
na súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. V zmysle

dnes už ustálenej judikatúry (uznesenia NS SR sp. zn. 2MCdo 17/2009, sp. zn. 5Cdo 67/2010, či sp.
zn. 3MCdo 46/2012) ustanovenie § 257 CSP nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal
jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný
skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je
potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 CSP

preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady
rozhodovania o trovách konania. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov
podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia
o určitom druhu nárokov. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému
typu konania (nálezy ÚS ČR sp. zn. III. ÚS 292/07 či sp. zn. I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie,

nie ľubovôle zo strany súdu (nález ÚS ČR sp. zn. III. ÚS 727/2000). Hranice sudcovskej úvahy sú dané
účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len
ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§
255 ods. 1 CSP). Priamo z textu zákonného ustanovenia vyplýva, že súd by mal podľa neho rozhodovaťiba vo výnimočných prípadoch. Zmyslom predmetného zákonného ustanovenia je, že ak súd zvolí
postup podľa neho, nemôže žiadnej zo strán (ani úspešnej, ani neúspešnej) priznať náhradu trov
konania. Napriek doslovnému zneniu ustanovenia § 257 CSP nepriznanie sa môže týkať všetkých trov

alebo len ich časti. Ustanovenie § 257 CSP má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda, inými
slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho
výsledok. Dôvody hodné osobitného zreteľa možno zhrnúť nasledovne: neprimeraná tvrdosť, podiel
oboch strán na vzniku a priebehu sporu, povaha a okolnosti sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej
problematiky, zložitosť prípadov výkladu medzinárodnej zmluvy, osobné pomery strany sporu a nízky

príjem.

32. Po preskúmaní obsahu spisu a argumentácie strán sporu dospel odvolací súd k záveru, že v súdenej
veci nie sú splnené podmienky na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. Samotná skutočnosť, že žalovaní
nezapríčinili vznik sporu nezakladá automaticky ich nárok na aplikáciu tohto ustanovenia pri rozhodovaní
o trovách konania.

33. Z uvedených dôvodov za správny považoval odvolací súd aj výrok súdu prvej inštancie o trovách
konania, ktorým súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods. 1 CSP priznal úspešnému žalobcovi nárok na
náhradu trov konania proti žalovaným v rozsahu 100 %.

34. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania správne vychádzal zo zásady zodpovednosti
za výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu, pričom svoje rozhodnutie zrozumiteľne a jasne
odôvodnil. Žalobca bol v konaní pred súdom prvej inštancie úspešný, preto súd prvej inštancie rozhodol
správne, keď priznal žalobcovi voči žalovaným nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

35. Žalovanými uplatnené podstatné odvolacie tvrdenia nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a
v právnom posúdení veci súdom prvej inštancie, a preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
potvrdil ako vecne správny v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP.

36. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP, podľa

ktorého žalobca, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, má nárok na náhradu trov tohto štádia
konania proti žalovaným, ktorí v odvolacom konaní úspech nemali. Výšku týchto trov ustáli postupom
podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia odvolacieho súdu
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

37. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).