Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. október 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 15CoP/150/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1118207380
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:1118207380.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členiek
senátu Mgr. Patrície Železníkovej a Mgr. Aleny Čakváriovej, v právnej veci osoby oprávnenej na výživné:
A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XX, E., zastúpená JUDr. Ľubomírom Hnátom, advokátom, so
sídlom Guothova 20, Bratislava, proti osobe, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné: F. G. B.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XX, E., zastúpený JUDr. Sylviou Filipovou, advokátkou, so sídlom

Radvanská 1, Bratislava, o určenie výživného na manželku, na odvolanie osoby oprávnenej na výživné
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 01.02.2023, sp.zn. 5Pc/14/2018, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1.Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku zamietol návrh osoby oprávnenej na výživné ( .ďalej aj
„ oprávnená “), ktorým sa domáhala, aby súd počnúc dňom 01.04.2018 zaviazal osobu, ktorá je podľa

návrhu povinná platiť výživné (ďalej aj „ povinný „) k povinnosti prispievať na jej výživu sumou 1400
eur mesačne, vždy do 10. dňa v mesiaci vopred. O trovách konania rozhodol podľa § 52 zákona č.
161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej „ C.m.p.“) a nárok na ich náhradu nepriznal žiadnemu
z účastníkov.

2.Rozhodnutie právne odôvodnil § 71 ods. 1,2, § 75 ods. 1, 2 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej „Zákon o rodine“) a vecne tým, že účastníci konania sú manželmi,
žijú v spoločnej domácnosti, ktorú spoločne vedú a starajú sa o ňu, spoločne sa stravujú a prevažne
spoločne trávia spolu so svojimi dospelými deťmi a ich rodinami víkendy a sviatky. Manželia spolu naviac
podnikajú, spoločne vlastnia obchodnú spoločnosť D. H., obaja sú akcionármi akciovej spoločnosti G. I..
Životné náklady, najmä pokiaľ ide o bývanie a stravu, ale aj zdravotnú starostlivosť nad rámec bezplatnej
hradia zo spoločných finančných prostriedkov, ich bezpodielové spoluvlastníctvo trvá. Medzi účastníkmi

bolo nesporným, že oprávnená v rámci zabezpečovania svojich osobných potrieb ako aj niektorých
potrieb domácnosti používa bankomatovú kartu k bankovému účtu patriacemu spoločne vlastnenej
obchodnej spoločnosti, kde povinný zasiela finančné prostriedky cca 1 000 eur mesačne, z ktorých
hradí časť nákladov na bývanie. Ďalšie náklady najmä na stravu, údržbu nehnuteľnosti a prevádzku
motorových vozidiel používaných účastníkmi hradí manžel. Z výpovede oprávnenej vyplynulo, že k
potravinám a k jedlu, ktoré zakúpi ktorýkoľvek z manželov podľa vlastného uváženia, majú navzájom

prístup, väčšinu potravín nakupuje povinný, ktorý varí jedlo pre obidvoch, oprávnená pečie. Oprávnená
poberápočnúcseptembrom2021starobnýdôchodokvovýške525eurmesačne(včasejehopriznania),
ktorý používa na svoje potreby (kupuje z neho darčeky vnučkám). Súd prvej inštancie konštatoval, že
z takto zisteného skutočného stavu nevyplýva žiadna skutočnosť umožňujúca prijať záver, že povinný
si vyživovaciu povinnosť voči oprávnenej (manželke) riadne neplní, a že je tak splnený základný a
nevyhnutý predpoklad na určenie výživného podľa § 71 ods. 1 Zákona o rodine, ktorým je neplnenie

vyživovacej povinnosti zo strany povinného (manžela). Zdôraznil, že až po prijatí tohto záveru možno
pristúpiť k určeniu vyživovacej povinnosti, ktorú súd určí tak, aby životná úroveň oboch manželov bola vzásaderovnaká.Vrozhodnutínapokonuviedol,žetaknebolomožnéprisvedčiťargumentáciioprávnenej
o odlišnej životnej úrovni manželov ako dôvodu pre určenie výživného.

3. Proti rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie oprávnená dôvodiac, že súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces (§ 365 ods.1 písm. b/ zákona č. 160/2015 Z.z.
Civilný sporový poriadok, ďalej „ C.s.p.) a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci (§ 365 ods.1 písm. h/ C.s.p.). Poukazujúc na § 71 ods.1 Zákona o rodine konštatovala, že

zásada dobrých mravov je korektívom, ktorý môže spôsobiť, že napriek všeobecnej požiadavke rovnakej
životnej úrovne v manželstve, v dôsledku ich porušovania sa táto zásada nemusí uplatniť. Je to
odôvodnené tým, že inštitút manželstva, okrem svojej právnej stránky, je založený na určitých morálnych
a etických pravidlách, ktorých dodržiavanie sa sleduje aj v rámci majetkových vzťahov súvisiacich
s manželstvom. Zmyslom vyživovacej povinnosti medzi manželmi je vyrovnanie životnej úrovne oboch.
Táto zásada stanovuje, ktorý z manželov je oprávnený a ktorý je povinný, pričom výživné na manžela

je osobnej povahy, i keď ide o plnenie majetkové. Oprávnená namietla, že odôvodneniu napadnutého
rozhodnutia, okrem nesprávne a nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, chýba nevyhnutná
miera odôvodnenosti a rozhodnutie je arbitrárnym. Zdôraznila, že v konaní preukázala, že povinný
disponuje finančnými prostriedkami sám a podľa svojej úvahy vydeľuje peniaze na domácnosť čo
znamená, že nie je možné dosiahnuť rovnakú životnú úroveň. Počas konania bolo preukázané, že

životná úroveň povinného je vysoká, tento netoleruje potrebu jej návrhov na primerané uspokojovanie jej
potrieb (kultúrnych, hmotných) a dostáva ju do polohy človeka druhej triedy. Povinný si nakupuje cestou
spoločnosti, ako i osobne, rôzne nákladné veci (motorka, bicykel, zbierka alkoholu, značkové oblečenie)
a ju ponecháva mimo týchto nadštandardných požitkov. Ona sama má svoje špeciálne potreby (strava)
a je mimo prostriedkov, ktoré nevyhnutne potrebuje. Oprávnená poukázala na všetky písomné a ústne

dôkazy, ktoré sú založené v spise a s ktorými sa prvoinštančný súd vôbec nevysporiadal. S poukazom
na uvedené navrhla, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušil a vec
vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4. Povinný vo vyjadrení sa k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako

vecne správny potvrdil konštatujúc, že z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že stále žijú
v jednom rodinnom dome, v spoločnej domácnosti, ich odôvodnené potreby sú zabezpečené v rovnakej
miere, ich životná úroveň je rovnaká, spolu podnikajú a trávia spoločný čas s deťmi a vnučkami. Mal
za to, že v konaní neboli preukázané tvrdenia oprávnenej, rozhodnutie prvoinštančného súdu nie je
arbitrárne, nakoľko súd vykonal rozsiahle dokazovanie a z rozhodnutia je možné zistiť dôvody, pre ktoré

návrhu nevyhovel. S tvrdeniami oprávnenej, že disponuje s finančnými prostriedkami, a tieto vydeľuje
podľa svojej úvahy sa nestotožnil, tieto nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, rovnako ako tvrdenia
o jeho vysokej životnej úrovni. Z vykonaného dokazovania nie je zrejmá žiadna disproporcia životnej
úrovne a táto ani reálne neexistuje.

5. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom odvolania a nie je viazaný odvolacími
dôvodmi (§ 65, § 66 C.m.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 2 ods.1 C.m.p., § 378
ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že v posudzovanej veci nie sú splnené zákonné podmienky ani na
potvrdenie rozhodnutia (§ 387 C.s.p.) a ani na jeho zmenu (§ 388 C.s.p.).

6. Podľa § 2 ods. 1 C.m.p. na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

7. Podľa § 2 ods.2 C.m.p. na účely tohto zákona sa pojmy žalobca , strana a spor vykladajú ako návrh
na začatie konania, účastník konania a konanie podľa tohto zákona , ak z povahy veci nevyplýva inak.

8. Konštatuje, že v postupe súdu prvej inštancie nezistil žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok,
na ktoré je z úradnej povinnosti povinný prihliadať (§ 2 ods.1 C.m.p., § 380 ods. 2 C.s.p.).

9. Podľa § 220 ods. 2 C.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké

skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnutédôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

10. K námietke oprávnenej, že odôvodneniu napadnutého rozhodnutia, okrem nesprávne
a nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, chýba nevyhnutná miera odôvodnenosti a rozhodnutie
je arbitrárnym poznamenáva, že túto námietku je nutné podriadiť pod ust. § 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.,
podľa ktorého je odvolanie prípustné proti každému rozhodnutiu súdu vo veci samej alebo ktorým
sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej

patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Hlavnými
znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu zmätočnosti uvedenú v citovanom ustanovení sú: a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby (procesnou aktivitou) uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.

11. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR

tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo
nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol spor) znemožňujúca strane
sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R
129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012), vrátane práva na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Veľký senát občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR v

rozhodnutí sp.zn. 1 VCdo 2/2017 uviedol, že pojem „procesný postup“ súdu treba takto vykladať aj za
účinnosti C.s.p.

12. Odvolací súd zdôrazňuje, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo
účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na

spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že
majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v
§ 220 ods.2 C.s.p., pričom rozhodnutie nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument použitý
v priebehu konania pred súdom prvej inštancie , ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre

rozhodnutie o uplatnenej žalobe (II. ÚS 76/07). V tejto súvislosti poukazuje na zásadnú skutočnosť,
že z odôvodnenia rozhodnutia súdu musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri
hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na druhej strane. Nepreskúmateľné rozhodnutie
nedáva dostatočné záruky pre to, že nebolo vydané v dôsledku ľubovôle a spôsobom porušujúcim
ústavne zaručené právo na spravodlivý proces. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, z ktorého nemožno

zistiť, akým spôsobom súd postupoval pri posudzovaní rozhodných skutočností v konkrétnej veci,
nevyhovuje zákonným požiadavkám, ktoré Civilný sporový poriadok (v mimosporových konaniach s
odkazom na ustanovenie § 2 ods. 1 C.m.p.) kladie na obsah odôvodnenia rozhodnutia a v konečnom
dôsledku takéto rozhodnutie zasahuje do základných práv účastníka súdneho konania, ktorý má nárok
na to, aby bola jeho vec spravodlivo posúdená. Súd je preto povinný svoje rozhodnutie riadne odôvodniť,

je povinný tiež zrozumiteľným spôsobom vysvetliť, ako a prípadne prečo sa určitou podstatnou
námietkou, resp. tvrdením účastníka konania nezaoberal. Ak tak súd nepostupuje, porušuje právo
účastníka konania na spravodlivý proces garantovaný čl.36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

13. Pokiaľ ide o ďalšiu odvolaciu námietku odvolateľky, že rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods.1 písm. h/ C.s.p.) treba uviesť, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny

právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

14. V prejednávanej veci súd prvej inštancie rozhodoval o návrhu oprávnenej, doručeného súdu dňa
24.04.2018, ktorým sa počnúc dňom 01.04.2018 domáhala uložiť povinnému manželovi prispievať na jej

výživu sumou 1 400 eur mesačne v danom čase dôvodiac, že od roku 2017 je jej príjmom mzda vo výške
240 eur mesačne zo spoločnej obchodnej spoločnosti D. X H., ktorá jej však nie je vyplácaná, ona nemá
prístup k spoločným finančným prostriedkom a pre zdravotný stav je nemožné pre ňu sa zamestnať.
V priebehu konania oprávnená korigovala návrh tak, že žiadala priznať výživné vo výške 1 400 eurmesačne od podania návrhu (t.j. od 24.04.2018) poukazujúc na to, že po pojednávaní v apríli 2019
povinný zriadil účet, na ktorý jednorazovo zložil sumu 2 000 eur a následne tam poukazuje platby od
500 – 1 000 eur mesačne na chod domácnosti, z ktorej ona uhrádza čiastočné náklady na nehnuteľnosť

v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov a na domácnosť, je na povinnom úplne finančne závislá,
povinný v roku 2018 a 2019 „ upratal účty“, previedol peniaze na účty, ku ktorým sa ona nedostane,
ona udržiava rodinný dom o rozlohe 388 m2, pre zdravotný stav nemá iný príjem, keď najmä spôsob
života povinného, jeho podnikateľské aktivity a výška ním prezentovaných nákladov (za obdobie od mája
2019 do júna 2020) preukazuje výrazný a zásadný nepomer v ich životnej úrovni. Oprávnená v priebehu

konania ďalej poukazovala na to, že od septembra 2021 poberá starobný dôchodok (v danom čase vo
výške 552 eur mesačne), manželia žijú v rodinnom dome patriacom do bezpodielového spoluvlastníctva
manželov, každý užíva jedno poschodie, oprávnená používa osobné motorové vozidlo Mercedes GL r.v.
2007 a povinný osobné motorové vozidlo zn. Audi A5 obdobného veku, povinný disponuje s finančným
majetkom na jeho účtoch (cca milión eur), ku ktorým ona nemá prístup, zo sumy 1 000 eur mesačne
poukazovanej jej povinným uhrádza aj čiastočné náklady na dom (elektrinu, vodu , plyn, čistiace

prostriedky) , zabezpečuje z nich nákup stravy, povinný hradí svoje náklady z iného účtu, s ktorým ona
nedisponuje.

15. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie v ňom uviedol, čoho sa
návrhom, doručeným súdu dňa 24.04.2018 oprávnená domáhala a akými dôvodmi návrh odôvodnila,

ako sa k návrhu vyjadril povinný, označil aké dôkazy v konaní vykonal, podrobne uviedol obsah
výsluchov oprávnenej a povinného a následne citoval právne predpisy vzťahujúce sa na posudzovaný
prípad. Zamietajúce rozhodnutie o návrhu na určenie manželského výživného stručne odôvodnil
skutkovými zisteniami týkajúcimi sa vedenia spoločnej domácnosti (spoločné stravovanie, prevažne
spoločné trávenie času s dospelými deťmi a ich rodinami počas sviatkov a víkendov), spoločného

podnikania v spoločnosti D. H. I. G. B. I., používania bankomatovej karty oprávnenou, na ktorú
povinný poukazuje priemernú mesačnú sumu 1 000 eur, prístupom oboch manželov k potravinám,
ktoré jednotlivo zakupujú a od septembra 2021 poberaním starobného dôchodku oprávnenou v sume
cca 552 eur mesačne, ku ktorému nemá povinný prístup a oprávnená ho využíva na vlastné potreby.
Vychádzajúc výlučne z týchto skutočností následne dospel k záveru, že „v konaní nebolo preukázané, že

povinný si vyživovaciu povinnosť voči oprávnenej riadne neplní, že je tak splnený základný a nevyhnutný
predpoklad na určenie výživného podľa § 71 Zákona o rodine“. Vyslovil, že „až po prijatí takéhoto záveru
možno pristúpiť k určeniu vyživovacej povinnosti, pričom súd určí jej rozsah tak, aby životná úroveň
oboch manželov bola v zásade rovnaká“.

16. Podľa § 71 ods. 1 Zákona o rodine manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Ak jeden z
manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň
oboch manželov bola v zásade rovnaká. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd
prihliadne na starostlivosť o domácnosť.

17. Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby
oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti
a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu
výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané
majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.

18. Podľa § 75 ods. 2 Zákona o rodine výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými
mravmi; to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa.

19. Odvolací súd zdôrazňuje, že vyživovacia povinnosť medzi manželmi v zmysle ustanovenia § 71 ods.

1 Zákona o rodine vzniká uzavretím manželstva a končí sa jeho zánikom. Požiadavka rovnakej životnej
úrovnemanželovvzmysle§71ods.1Zákonaorodinejeodôvodnenáichrovnakýmpostavenímvrodine
a vyplýva aj z ich rovnakých práv a povinností v manželstve (§ 18 Zákona o rodine). Zásada rovnakej
životnej úrovne neznamená mechanickú rovnosť medzi manželmi, vyvodzovanú len z ich zárobkov. Aj
v tomto prípade platí ustanovenie § 75 ods. 1 Zákona o rodine, podľa ktorého pri určení výživného

súd prihliadne na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti a možnosti a majetkové
pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak
sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu,
rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Výživné možnourčiť až od podania návrhu na súd, pričom ho nemožno priznať, ak by bolo v rozpore s dobrými mravmi;
to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa (§ 75 ods.2 Zákona o rodine). Oprávnenou osobou z
vyživovacej povinnosti, ktorá existuje medzi manželmi, je jeden z manželov. Manžel alebo manželka je

legitimovaný na podanie návrhu na určenie výživného zo strany druhého manžela, ak je jeho životná
úroveň nižšia ako životná úroveň druhého manžela, resp. ak mu druhý manžel neprispieva na výživu
tak, aby ich životná úroveň bola v zásade rovnaká. Povinným je druhý manžel, pričom povinnosť vzniká
momentom uzatvorenia manželstva a zaniká spolu so zánikom manželstva niektorým zo spôsobov, ktorý
upravuje Zákon o rodine vo svojich ustanoveniach. Vyživovacia povinnosť medzi manželmi je základným

vyjadrením manželskej ekonomickej solidarity. V samotnom konaní súd zisťuje stav, či povinný manžel
plní svoju vyživovaciu povinnosť v miere , aby bola životná úroveň manželov rovnaká, zisťuje osobné
rodinné i majetkové pomery manželov, tiež odôvodnené potreby oprávneného i povinného manžela, ako
aj ich možnosti a schopnosti (vrátane posúdenia otázky starostlivosti o domácnosť a o deti). Vyživovacia
povinnosť medzi manželmi má v systéme vyživovacích povinností takmer prioritné postavenie. Zo
zásady rovnakej životnej úrovne manželov vyplýva, že nemusí byť splnená podmienka odkázanosti (ako

je to pri vyživovacej povinnosti detí k rodičom), pričom prostredníctvom inštitútu - výživné na manžela
alebo manželku sa teda okrem uspokojenia osobných potrieb sleduje aj naplnenie požadovaného
zákonného charakteru inštitútu manželstva z majetkového hľadiska. Uplatňovanie výživného medzi
manželmi je preto možné aj v prípadoch, keď sú napríklad obaja manželia zárobkovo činní, schopní
zabezpečiť svoje osobné potreby, v dôsledku oddeleného hospodárenia však vznikla disproporcia v ich

celkovej životnej úrovni.

20. S poukazom na uvedené za právne neudržateľný považuje záver prvoinštančného súdu (výlučne
ktorým a bez ďalšieho odôvodnil zamietnutie návrhu), že základným a nevyhnutným predpokladom pre
určenie výživného podľa § 71 ods.1 Zákona o rodine je riadne neplnenie si vyživovacej povinnosti medzi

manželmi, kedy až po prijatí tohto záveru možno pristúpiť k jej určeniu v rozsahu, aby životná úroveň
oboch manželov bola v zásade rovnaká. Zdôrazňuje mu, že v danom konaní nebolo medzi účastníkmi
sporným, že na jar 2019 (t.j. po roku od podania návrhu) povinný zriadil účet, na ktorý jednorazovo
zložil finančné prostriedky (podľa oprávnenej sumu 2 000 eur) a následne tam poukazoval platby
(od 500 do 1 000 eur mesačne), z ktorých oprávnená uhrádzala čiastočné náklady na nehnuteľnosť

v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov a na domácnosť, že v rozhodnom období sa povinný staral
o vybavenie rodinného domu, záhrady, mal náklady s prevádzkou osobných motorových vozidiel a
uhrádzal aj niektoré náklady oprávnenej súvisiace so zdravotnou starostlivosťou. Uvedené však bez
ďalšieho neznamená, že takéto plnenia povinného automaticky znamenajú riadne plnenie si vyživovacej
povinnosti povinného v zmysle zdieľania rovnakej životnej úrovne oboma manželmi. Dáva mu do

pozornosti, že z hľadiska zásady rovnakej životnej úrovne manželov má vyživovaciu povinnosť ten z
manželov, ktorého príjmy a majetkové možnosti sú vyššie voči druhému manželovi, a to v rozsahu, ktorý
znamená vyrovnanie oboch životných úrovní.

21. V nadväznosti na hmotnoprávnu úpravu vzťahujúcu sa na prejednávaný prípad, bolo úlohou

prvoinštančného súdu sa v rozhodnutí korektne vysporiadať s otázkami majúcimi podstatný význam
pre rozhodnutie, a to či manželia v rozhodnom období (t.j. od 24.04.2018 do rozhodnutia) vôbec
spoločne hospodárili, aká bola v tomto období výška ich životnej úrovne (vychádzajúc z ich osobných,
majetkových a príjmových pomerov, a tiež ich odôvodnených potrieb, ako aj ich možností a schopností,
pri súčasnom zohľadnení čiastočného spoluparticipovania oprávnenej na životnej úrovni manželov

samotným užívaním nehnuteľnosti v E. patriacej do bezpodielového spoluvlastníctva manželov), či
sa nejedná o návrh v rozpore s dobrými mravmi, a najmä, či a akým spôsobom povinný za celé
rozhodné obdobie prispieval na výživu oprávnenej, resp. či prispieval vo výške, aby životná úroveň
manželov bola v zásade rovnaká a nevykazovala znaky výraznej a zásadnej disproporcie. Pokiaľ
sa v posudzovanej veci v odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie týmito podstatnými

skutočnosťami vôbec nezaoberal, neskúmal ich a ani ich nevyhodnocoval, ním prijaté rozhodnutie
o návrhu oprávnenej na uloženie povinnosti povinnému uhrádzať jej od podania návrhu výživné vo
výške 1 400 eur mesačne, opierajúce sa o ust. § 71 ods.1,2, § 75 ods.1,2 Zákona o rodine (citované
v rozhodnutí), je potom nedostatočné, nezohľadňujúce pre rozhodnutie podstatné zákonné skutočnosti,
čoho následkom je bez ďalšieho úvaha odvolacieho súdu o nedostatočnom objasnení skutkového

a právneho základu rozhodnutia, absolútne nezodpovedajúceho ust. § 220 ods.2 C.s.p. V odôvodnení
rozhodnutia plne absentujú skutkové zistenia vyplývajúce z vykonaného rozsiahleho dokazovania,
označeného v ods. 4 odôvodnenia (v tomto smere nepostačuje iba stručné vymenovanie dôkazných
prostriedkov), súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozhodnutia nezaoberal, neposudzoval a nevysvetlilako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty účastníkov konania vzťahujúce sa
k ich životnej úrovni, majetkovým a finančným pomerom, k ich odôvodneným potrebám, ako aj ich
možnostiam a schopnostiam (vrátane posúdenia otázky starostlivosti o domácnosť), z ktorých dôkazov

vychádzal a ako ich vyhodnotil, čoho dôsledkom je zásadná nepresvedčivosť prijatého rozhodnutia,
nedávajúca odvolaciemu súdu ani možnosť vo vzťahu k odvolacím námietkam oprávnenej posudzovať
ich dôvodnosť a korektne sa s nimi vysporiadať.

22.Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b/, c/

C.s.p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vec vrátil na ďalšie konanie. Úlohou prvoinštančného súdu bude
pri ďalšom prejednaní veci posúdiť a ustáliť otázky naznačené odvolacím súdom v predchádzajúcej
časti rozhodnutia, po doplnení dokazovania potrebného na zistenie skutočného stavu veci opätovne
o predmete konania rozhodnúť a odôvodniť rozhodnutie tak, aby zodpovedalo ust. § 220 ods. 2 C.s.p.,
t.zn. v ňom uviesť stručný a jasný výklad o tom, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými
úvahamisariadilpriposudzovanínávrhuoprávnenejnaurčenievýživnéhonamanželku,riadnevysvetlí,

akoposúdilpodstatnéskutkovétvrdeniaaprávneargumentyúčastníkovkonania,týkajúcesazákonných
podmienok posudzovaných vo vzťahu k určeniu výživného na manželku (t.j. či manželia v rozhodnom
období spoločne hospodárili, aká bola v tomto období výška ich životnej úrovne pri komplexnom
zohľadnení osobných, majetkových a príjmových pomerov manželov, a tiež ich odôvodnených potrieb,
ako aj ich možností a schopností, či a akým spôsobom povinný za celé rozhodné obdobie prispieval

na výživu oprávnenej, resp. či prispieval vo výške, aby životná úroveň manželov bola v zásade
rovnaká a nevykazovala znaky výraznej a zásadnej disproporcie, znamenajúcej nutnosť vyrovnania
oboch životných úrovní), v rozhodnutí dôsledne a zrozumiteľne uvedie, ktoré skutočnosti považoval za
preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal, ako ich právne a skutkovo
vyhodnotil a dôvod prípadného nevykonania účastníkmi navrhnutého dokazovania. Z odôvodnenia

nového rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov
na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej tak, aby v nich neabsentovala žiadna relevantná
skutočnosť alebo okolnosť (predovšetkým ako vyhodnotil vyššie uvedené predpoklady na určenie
výživného na manželku a na základe čoho dospel k záveru o opodstatnenosti/neopodstatnenosti návrhu
oprávnenej).

23. Súd prvej inštancie je právnym názorom odvolacieho súdu viazaný (§ 391 ods.2 C.s.p.).

24. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov konania (§ 396 ods.3 C.s.p.).

25. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 2 ods.1 C.m.p., § 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).