Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. október 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/134/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8717201687
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:8717201687.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne A. G., narodenej X. K. XXXX, C., P. XXX/XX,
zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Bašistom, Poprad, Štefánikova 8, proti žalovanému Š. G.,
narodenému XX. K. XXXX, C., Š. XXX/XX, zastúpenému advokátom JUDr. Petrom Behúňom, Poprad,
Námestie sv. Egídia 44, o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, vedenom na Okresnom
súde Poprad pod sp. zn. 20C/8/2017, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove

z 8. decembra 2022 sp. zn. 23Co/6/2022, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 8. decembra 2022 sp. zn. 23Co/6/2022 z r u š u j e a vec mu
v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej aj „prvoinštančný súd“ alebo „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“)
rozsudkom zo 17. septembra 2018 č. k. 20C/8/2017 - 262 I. zrušil podielové spoluvlastníctvo žalobkyne

a žalovaného k rekreačnej chate súp. č. XXXX, postavenej na pozemku C-KN parc. č. XXX a k
pozemku C-KN parc. č. XXX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 310 m2, všetko zapísané v katastri
nehnuteľností vedenom Okresným úradom Poprad, odborom katastrálnym na liste vlastníctva č. XXX
pre obec a katastrálne územie V., II. prikázal do výlučného vlastníctva žalovaného rekreačnú chatu
súp. č. XXXX, postavenú na pozemku C-KN parc. č. XXX a k pozemku C-KN parc. č. XXX, zastavané
plochy a nádvoria o výmere 310 m2, všetko zapísané v katastri nehnuteľností vedenom Okresným

úradom Poprad, odborom katastrálnym na liste vlastníctva č. XXX pre obec a katastrálne územie V.,
III. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni z titulu jej podielu na nadobúdanej nehnuteľnosti
sumu 53.266,66 eura do šesťdesiatich dní od právoplatnosti rozsudku, IV. žalobkyni uložil povinnosť
zaplatiť na účet Okresného súdu Poprad súdny poplatok vo výške 1.249,50 eura do troch dní od
právoplatnosti rozsudku, V. žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania. Vykonaným
dokazovaním zistil, že strany sporu sú podielovými spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností, pričom

podiel žalovaného je 7/24, podiel žalobkyne 17/24. Hodnota predmetu sporu je 75.200 eur. Z výpisu účtu
žalobkyne zistil, že táto disponuje dostatkom finančných prostriedkov na vyplatenie podielu žalovaného.
Žalovaný deklaroval svoj nehnuteľný majetok výpismi z listov vlastníctva, ktoré by mohol v prípade
potreby predať a získať tak dostatok finančných prostriedkov na vyplatenie podielu žalobkyne. Ďalej
zistil, že stavba nie je reálne deliteľná a navyše konflikty spoluvlastníkov by gradovali a znemožňovali
jej využitie a preto zrušil podielové spoluvlastníctvo strán sporu a prikázal ju do výlučného vlastníctva

žalovaného. Uviedol, že veľkosť podielov a účelné využitie veci nie sú jedinými hľadiskami, na ktoré
súd musí prihliadnuť, ale má prihliadnuť aj na ďalšie skutočnosti a to skutočnosť, že spoluvlastník sa
správal násilne voči ostatným spoluvlastníkom. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1Cdo/33/2010, podľa ktorého pri rozhodnutí súdu komu nehnuteľnosť prikázať nie je
absolútne rozhodujúce ani výška podielov, ani účelné využitie veci, ale ide o súhrn skutočností, ktoré
sú v danej veci relevantné. Nehnuteľnosť prikázal do vlastníctva žalovaného s prihliadnutím na to,

že účelné využitie preukazuje výlučne žalovaný. Mal za zrejmé, že žalobkyňa a jej rodina sa snažili
skontrolovať stav predmetu sporu výhradne v čase, kedy žalovaný organizoval oslavy či stretnutia apomerne direktívne, čo mohlo vyprovokovať prítomných k hrubým či vulgárnym výrazom. Prihliadol aj
na to, že nehnuteľnosť využíva výlučne a stará sa o ňu žalovaný a preto mu ju prikázal do výlučného
vlastníctva. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 257 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného

sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).

2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 18. decembra
2019 sp. zn. 23Co/48/2019 zmenil rozsudok súdu prvej inštancie s výnimkou výroku o povinnosti
žalobkyne zaplatiť súdny poplatok tak, že I. zrušil podielové spoluvlastníctvo žalobkyne a žalovaného

k rekreačnej chate súp. č. XXXX, postavenej na pozemku C-KN parc. č. XXX a k pozemku C-KN
parc. č. XXX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 310 m2, všetko zapísané na liste vlastníctva
č. XXX, katastrálne územie V., II. prikázal do výlučného vlastníctva žalobkyne rekreačnú chatu súp.
č. XXXX, postavenú na pozemku C-KN parc. č. XXX a k pozemku C-KN parc. č. XXX, zastavané
plochy a nádvoria o výmere 310 m2, všetko zapísané v katastri nehnuteľností na liste vlastníctva
č. XXX, katastrálne územie V., III. žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému titulom primeranej

náhrady za zrušené spoluvlastníctvo sumu 21.933,34 eura do desiatich dní od právoplatnosti rozsudku,
IV. žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania pozostávajúce zo súdneho poplatku
v rozsahu 50 %, pričom o výške týchto trov rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
Uviedol, že pri rozhodovaní o tom, komu nehnuteľnosť prikázať do výlučného vlastníctva, je potrebné
zohľadniť najmä veľkosť podielov a prihliadnuť na účelné využitie veci. Súd mal prihliadnuť na vyšší

podiel žalobkyne na spoločnej nehnuteľnosti a nemal zohľadniť to, že nehnuteľnosť výlučne užíva a
stará sa o ňu žalovaný, pretože v konaní bolo preukázané, že žalovaný takýmto spôsobom v podstate
popieral vlastnícke a užívacie práva žalobkyne. Žalobkyňa bola väčšinovou spoluvlastníčkou, mala mať
teda právo rozhodovať o hospodárení so spoločnou vecou, teda aj o tom, ako sa vec bude využívať.
Napriek tomu o využití spoločnej veci rozhodoval žalovaný. Žalovaný z takého nerešpektovania práv

žalobkyne nemôže profitovať tým, že jeho výlučné užívanie nehnuteľnosti je argumentom pre prikázanie
nehnuteľnosti do jeho vlastníctva. Taktiež je potrebné prihliadnuť aj na pripravenosť žalobkyne okamžite
zaplatiť žalovanému za jeho spoluvlastnícky podiel prislúchajúcu sumu. O trovách celého konania
rozhodol podľa § 396 ods. 2 v spojení s § 255 ods. 1 a § 257 CSP.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 4Cdo/269/2020 z 27. apríla 2022 rozsudok
Krajského súdu v Prešove z 18. decembra 2019 sp. zn. 23Co/48/2019 z dôvodu nepreskúmateľnosti
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení uviedol, že vo vzťahu k určeniu komu bude
nehnuteľnosť prikázaná do výlučného vlastníctva odvolací súd len skonštatoval, že „súd mal prihliadnuť
na vyšší podiel žalobkyne na spoločnej nehnuteľnosti a nemal zohľadniť to, že nehnuteľnosť výlučne

užíva a stará sa o ňu žalovaný“ a odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu vo vzťahu ku skutočnosti,
že „okrem žalovaného žiaden z dedičov, t. j. ani žalobkyňa ani pôvodný spoluvlastník K. G. neprejavil
záujem o predmet sporu, záujem predmet sporu udržiavať či využívať pre seba“ neobsahuje žiadne
odôvodnenie. Zároveň dovolací súd poukázal na bod 35. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý vo
svojom rozhodnutí citoval rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/33/2010, ktorý

vo svojom rozhodnutí vyslovil názor, že „v rámci posudzovania účelného využitia veci možno okrem
veľkostipodielovzohľadniťviaceréskutočnostirozhodujúceprerozhodnutieotom,ktorémuzúčastníkov
bude vec prikázaná do vlastníctva. Pre rozhodnutie súdu komu nehnuteľnosť prikázať nie je absolútne
rozhodujúca ani výška podielov, ani účelné využitie veci, ale ide o súhrn skutočností, ktoré sú v danej
veci relevantné. Zákon zohľadňuje variabilitu a zložitosť mnohých situácií a preto prenecháva riešenie

na úvahe súdu. Otázka, komu bude vec prikázaná, záleží vždy na úvahe súdu“. Dovolací súd vytkol
odvolaciemu súdu, že k tomuto záveru súdu prvej inštancie nezaujal žiadne stanovisko a vo svojom
rozhodnutí sa nevysporiadal ani s tvrdením žalovaného, že žalobkyňa mala záujem nehnuteľnosť
odpredať a teda nie je zrejmé, akými úvahami sa odvolací súd riadil, keď nehnuteľnosť prikázal do
výlučného vlastníctva žalobkyne napriek tomu, že túto užíva výlučne žalovaný a má záujem o jej

prikázanie do svojho vlastníctva.

4. Krajský súd v Prešove na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 8. decembra 2022 sp. zn. 23Co/6/2022
zmenil rozsudok súdu prvej inštancie s výnimkou výroku o povinnosti žalobkyne zaplatiť súdny poplatok
tak, že I. zrušil podielové spoluvlastníctvo žalobkyne a žalovaného k rekreačnej chate súp. č. XXXX,

postavenej na pozemku C-KN parc. č. XXX a k pozemku C-KN parc. č. XXX, zastavané plochy a
nádvoria o výmere 310 m2, to všetko zapísané na LV č. XXX, k. ú. V., II. prikázal do výlučného
vlastníctva žalobkyne rekreačnú chatu súp. č. XXXX, postavenú na pozemku C-KN parc. č. XXX a
pozemok C-KN parc. č. XXX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 310 m2, to všetko zapísané vkatastri nehnuteľností na LV č. XXX, k. ú. V., III. žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému titulom
primeranej náhrady za zrušené spoluvlastníctvo sumu 21.933,34 eura do 10 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku, IV. žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania pozostávajúce zo

súdneho poplatku v rozsahu 50 % pričom o výške týchto trov rozhodne súd prvej inštancie samostatným
uznesením a V. žalovanému trovy dovolacieho konania nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol, že pri rozhodovaní o tom, komu nehnuteľnosť prikázať do výlučného vlastníctva, je potrebné
zohľadniť najmä veľkosť podielov a prihliadnuť na účelné využitie veci a je potrebné zohľadniť všetky
skutočností, ktoré sú v danej veci relevantné. Za relevantné odvolací súd považoval veľkosť podielu,

pričom spoluvlastnícky podiel žalobkyne je väčší, ako spoluvlastnícky podiel žalovaného. Relevantné
je aj účelné využitie veci - v tomto smere je postavenie oboch spoluvlastníkov rovnaké, pretože obaja
majú možnosť nehnuteľnosť účelne využívať. Relevantná je aj skutočnosť, že okrem žalovaného žiaden
z dedičov nejavil záujem o predmet sporu a to, že podľa tvrdenia žalovaného žalobkyňa mala záujem
nehnuteľnosť odpredať. Odvolací súd k týmto skutočnostiam uviedol, že zo spisu aj z vyjadrenia
žalobkyne vyplýva, že v rámci snahy o uzavretie dohody o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva

bola žalobkyňa ochotná nehnuteľnosť predať, k predaju však nedošlo a teraz už žalobkyňa nemá záujem
o predaj nehnuteľnosti, ale chce sa stať jej výlučnou vlastníčkou. Odvolací súd bol názoru, že relevantné
by boli aj tvrdenia žalovaného, že žalobkyňa účelovo zvýšila svoj spoluvlastnícky podiel na spoločnej
nehnuteľnosti, že nemá reálny záujem o užívanie nehnuteľnosti, že nehnuteľnosť v jej správe chátra,
avšak tieto tvrdenia nemal preukázané. Relevantná by bola aj skutočnosť, že žalovaný chce v tejto

chate bývať, avšak z vyjadrenia žalovaného vyplýva, že svoju bytovú potrebu má vyriešenú nájmom.
Odvolací súd zohľadnil vyššie uvedený komplex skutočností a dospel k záveru, že nehnuteľnosť je
potrebné prikázať do výlučného vlastníctva žalobkyne. Uviedol, že obaja spoluvlastníci majú záujem o
prikázanie nehnuteľnosti do ich vlastníctva, obaja majú k dispozícii finančné prostriedky na vyplatenie
podielu druhého spoluvlastníka, obaja môžu nehnuteľnosť účelne využiť, tieto kritériá nie sú v prospech

ani žalobkyne ani žalovaného. Z ostatných kritérií je v prospech žalobkyne jej vyšší podiel na spoločnej
nehnuteľnosti, pričom v prospech žalovaného nesvedčí žiadne ďalšie kritérium. Z uvedených dôvodov
odvolací súd za výlučného vlastníka spoločnej nehnuteľnosti určil žalobkyňu a prikázal žalobkyni vyplatiť
žalovanému náhradu za jeho podiel na spoločnej nehnuteľnosti, ktorá je vo výške 21.933,34 eura (ako
7/24zosumy75.200eur,ktorúsúdprvejinštanciezistilakohodnotuspoločnejnehnuteľnosti).Vzhľadom

na pripravenosť žalobkyne zaplatiť cenu okamžite, súd určil lehotu plnenia 10 dní od právoplatnosti
rozsudku. Podľa názoru odvolacieho súdu pre rozhodnutie sú dôležitejšie postoje spoluvlastníkov
prezentované v súdnom konaní, nie postoje prezentované pri snahe o uzavretie dohody o vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva. Ak dohoda uzavretá nebola, je prirodzené, že spoluvlastníci môžu zmeniť
svoj postoj k tomu, kto má byť vlastníkom spoločnej veci po zrušení spoluvlastníctva. Preto odvolací súd

zohľadňuje postoj oboch spoluvlastníkov v čase rozhodovania, pričom v tom čase obaja spoluvlastníci
mali záujem o prikázanie nehnuteľnosti do svojho vlastníctva a úvodný postoj žalovaného nie je
argumentom, pre prikázanie veci do jeho vlastníctva, pretože ak by mal reálny záujem, bol by uzavrel
dohodu a vyplatil podiel žalobkyne. Pokiaľ žalovaný uviedol, že predal svoj byt aby mohol vyplatiť podiel
žalobkyne, odvolací súd nepovažoval za dôvod pre prikázanie nehnuteľnosti žalovanému skutočnosť, že

žalovaný predal byt aby získal finančné prostriedky na vyplatenie žalobkyne, nakoľko žalovaný tak urobil
až počas konania, pričom od doručenia návrhu mu bolo zrejmé, že žalobkyňa po neúspešnej snahe o
zrušenie spoluvlastníctva dohodou žiada nehnuteľnosť prikázať do svojho vlastníctva. Rovnako odvolací
súd nepovažoval za dôvod pre prikázanie nehnuteľnosti žalovanému skutočnosť, že chcel v tejto chate
bývať, pretože jeho bytová potreba je zabezpečená. O trovách celého konania rozhodol podľa § 255

ods. 1 CSP a § 257 CSP. Za dôvody hodné osobitného zreteľa považoval skutočnosť, že sa jednalo o
konanie, ktoré mohlo začať na návrh ktoréhokoľvek z podielových spoluvlastníkov a teda nie je možné
hovoriť o úspechu alebo neúspechu strán. Sporom sa riešil právny status oboch strán sporu k spoločnej
nehnuteľnosti. Považoval za spravodlivé, aby iba nevyhnutné náklady tohto konania (súdny poplatok)
znášali rovným dielom obaja podieloví spoluvlastníci a preto rozhodol, že žalovaný je povinný nahradiť

žalobkyni polovicu trov pozostávajúcich zo súdneho poplatku. O trovách dovolacieho konania rozhodol
podľa § 453 ods. 3 CSP, § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP.

5. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, ktoré odôvodnil
tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f)
CSP), rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, pričom záviselo
od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu ( § 421 ods. 1 písm. a) CSP) a záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktoráje dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 písm. c) CSP). Uviedol, že súd prvej
inštancie v bodoch 35. až 38. odôvodnil svoje rozhodnutie, pričom poukázal na rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 1Cdo/33/2010 a pri rozhodovaní vzal do úvahy skutočnosť, že podiel žalobkyne na

predmete sporu je vyšší, avšak v konaní bolo preukázané, že o nehnuteľnosť sa už niekoľko rokov stará
výlučne žalovaný. Bol názoru, že z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu však dostatočne nevyplýva,
prečo nebol správny právny názor prvostupňového súdu podložený aj judikatúrou Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, keď odvolací súd síce v odôvodnení rozsudku uviedol, že v zmysle rozhodnutia
dovolacieho súdu, okrem zohľadnenia veľkosti podielov a prihliadnutia na účelné využitie veci zohľadnil

aj všetky skutočností, ktoré sú v danej veci relevantné, avšak tento komplex skutočností nedostatočne
odôvodnil. Poukázal na skutočnosť, že prvostupňový súd odôvodnil svoje rozhodnutie dostatočne
poukazujúc tak na posúdenie veľkosti podielov ako aj na posúdenie účelného využitia veci a na súhrn
skutočností, ktoré sú v danej veci relevantné, pričom odvolací súd vo svojom odôvodnení dostatočne
nezdôvodnil súhrn skutočností relevantných na rozhodnutie v danej veci, keď sa nevysporiadal so
všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup nie je v odôvodnení dostatočne

vysvetlený a to nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s
poukazom na právne závery, ktoré prijal. Vytkol odvolaciemu súdu, že sa v rozhodnutí obmedzil iba
na stručné odôvodnenie a na všeobecnú úvahu, bez toho, aby sa akýmkoľvek spôsobom zaoberal
konkrétnymi a jednoznačnými námietkami žalovaného, ktoré boli pre rozhodnutie podstatné a právne
významné, čím je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Namietal, že až do podania žaloby nemala

žalobkyňa žiaden problém s tým, že danú nehnuteľnosť užíva žalovaný a tak ako uviedla vo svojej
výpovedi prístup k nehnuteľnosti mala, keďže chodila nehnuteľnosť kontrolovať a žalovaný v konaní
preukázal, že má dostatok finančných prostriedkov na vyplatenie žalovanej a že stále to bol on,
ktorý prejavoval záujem o kúpu tejto nehnuteľnosti, pričom práve žalobkyňa túto nehnuteľnosť chcela
odpredať. Uviedol, že odvolací súd sa vo svojom odôvodnení nevysporiadal s vyššie uvedenými

argumentmi a za rozhodujúce hľadisko zobral len veľkosť spoluvlastníckeho podielu, keď jednotlivým
posudzovaným kritériám nevenoval náležitú pozornosť, iba ich stroho vymenoval. Podľa žalovaného sa
odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v otázke posúdenia veľkosti
podielov a účelného využitia veci a v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 1Cdo/33/2010, rozbor Najvyššieho súdu SSR z 8. marca 1973, sp. zn. Cpj 8/72, R 54/1973,

rozhodnutie NS ČR, sp. zn. 22Cdo/1644/2005) s tým, že odvolací súd nepostavil všetky posudzované
relevantné rozhodujúce skutočnosti na rovnakú úroveň, čo následne viedlo k nesprávnemu záveru, že
žalobkyňa a žalovaný sú si v otázke posudzovania všetkých relevantných skutočností na roveň, okrem
vyššieho podielu na spoločnej nehnuteľnosti na strane žalobkyne, čo viedlo odvolací súd k nesprávnemu
rozhodnutiu, že pri hodnotení kritérií má žalobkyňa prospech, dôsledkom čoho bolo že veľkosť podielov

je rozhodujúca. Bol názoru, že odvolací súd nesprávne právne posúdil hľadisko účelného využitia veci,
keď účelné využitie veci (pričom v odôvodnení vôbec nie je konkrétne uvedené v čom má spočívať)
nie je u oboch spoluvlastníkov rovnaké, pričom v tejto rovine nie je možné uvažovať len o tom, či
na oboch stranách existuje možnosť nehnuteľnosť účelne využívať, ale je nevyhnutné zohľadniť napr.
aj skutočnosť, kto túto nehnuteľnosť zveľadil a pod. pričom vyplýva z vykonaného dokazovania, že

od úmrtia matky v roku 2013 výlučne iba žalovaný túto nehnuteľnosť účelne využíval a teda túto
nehnuteľnosťzveľaďoval,zhodnocovalatoajvzhľadomnajehozámerstoutonehnuteľnosťoupodnikať.
Zdôraznil, že túto stavbu udržiaval, vykonával na nej nespočetné opravy a investoval do nej nemalú
sumu a je i naďalej sám schopný sa o jej údržbu starať, pričom žalobkyňa na výzvy žalovaného ohľadom
potreby vykonania nutných opráv nikdy nereagovala a svojím konaním sama spôsobila taký stav, ktorý

viedol ku vzniku škôd (vypnutie ističov viedlo k poškodeniu bojlerov). Uviedol, že oznámil odvolaciemu
súdu právoplatnosť rozhodnutia Okresného súdu Poprad sp. zn. 20C/8/2018, v zmysle ktorého bola
žaloba žalobkyne, ktorou sa domáhala určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti parc. č. XXX/XX
o výmere 26 m2, zastavané plochy a nádvoria zapísanej na LV č. XXXX k. ú. V., ktorej vlastníkom
je žalovaný, zamietnutá. Na tomto pozemku je vybudovaná studňa, na ktorú je napojené vodovodné

potrubie do nehnuteľnosti - rekreačnej chaty (táto nehnuteľnosť je predmetom vyporiadania podielového
spoluvlastníctva). Mal za to, že aj túto skutočnosť mal vziať odvolací súd do úvahy, pretože pri prikázaní
nehnuteľnosti žalobkyne žalobkyňa nebude mať prístup k vode, ktorá sa nachádza na pozemku
žalovaného. Bol názoru, že odvolací súd nesprávne posúdil vec, keď pri rozhodovaní nezohľadnil
skutočnosť, že žalovaný mal od počiatku (od smrti matky) záujem o nadobudnutie tejto nehnuteľnosti,

pričom s touto žiadosťou sa obrátil na svojich súrodencov. V konečnom dôsledku, však nehnuteľnosť
bola prikázaná spoluvlastníkovi - žalobkyni - pôvodne nežiadajúcej, ktorá len z pomstychtivej pohnútky
o túto nehnuteľnosť prejavila záujem, ktorý trvá v pomere k záujmu žalovaného omnoho kratšiu dobu.
Nepovažoval za spravodlivé, aby bol zohľadnený len postoj prezentovaný v súdnom konaní, ale mal zato, že bolo potrebné prihliadnuť aj na záujem v rámci iných mimosúdnych jednaní a dohôd. Mal za to, že
podstatný je postoj prezentovaný práve pri snahe o uzavretie dohody, kedy aj sama žalobkyňa bola za jej
uzatvorenie a zo žalovanému neznámych dôvodov k tejto dohode nedošlo, čo mu však nemôže byť na

príťaž. Nepovažoval za správny názor súdu, že bytová potreba žalovaného je vyriešená, pretože tento
predal byt vo svojom výlučnom vlastníctve práve kvôli tomu, aby mal prostriedky na vyplatenie žalobkyne
a aby tak býval vo svojom, nie aby býval v prenajatom byte. Mal za to, že odvolací súd opomenul
skúmať a následne správne vyhodnotiť najmä to, ktorý z podielových vlastníkov chatu doposiaľ obýval
(žalovaný), je na užívanie z hľadiska naliehavosti bytovej potreby najviac odkázaný (žalovaný), dom

udržiaval a opravoval (žalovaný), vykonal investície na zveľadenie (žalovaný), je schopný a ochotný sa o
nehnuteľnosť naďalej starať (žalovaný). Uzavrel, že odvolací súd nesprávne určil primeranú náhradu za
podiel na spoločnej nehnuteľnosti, nakoľko vychádzal zo znaleckého posudku č. 13/2018 vypracovaným
10. mája 2018 a na účely výpočtu primeranej náhrady je nevyhnutné, aby súd vychádzal zo znaleckého
posudku o obvyklej cene nehnuteľnosti a z jej ceny v čase vyporiadania. Keďže odvolací súd vzal
za základ znalecký posudok vypracovaný pred viacerými rokmi, potom nevychádzal z ceny v čase

vyporiadania, a jeho rozhodnutie tak spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Navrhol odklad
právoplatnosti a vykonateľnosti napadnutého rozsudku. Zároveň navrhol, aby dovolací súd rozsudok
odvolacieho súdu zmenil tak, že potvrdí rozhodnutie súdu prvej inštancie.

6. Žalobkyňa sa k podanému dovolaniu nevyjadrila.

7. Podľa§444ods.1CSPdovolacísúdmôženanávrhodložiťvykonateľnosťnapadnutéhorozhodnutia,
ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Podľa § 444 ods. 2 CSP ak nejde o rozhodnutie, ktoré
ukladá povinnosť plniť, dovolací súd môže na návrh odložiť jeho právoplatnosť, ak sú tu dôvody hodné
osobitného zreteľa; ustanovenie § 230 tým nie je dotknuté.

8. Dovolací súd nezistil splnenie podmienok pre odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého
rozhodnutia podľa ustanovenia § 444 ods. 1 CSP a v súlade s ustálenou praxou o tom nevydal
samostatné rozhodnutie. Uvedený procesný postup z ústavnoprávneho hľadiska považuje za udržateľný
aj Ústavný súd Slovenskej republiky (m. m. IV. ÚS 158/2022,

IV. ÚS 442/2022).

9. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v
súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424

CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru,
že dovolanie je dôvodné.

10. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu

odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

11. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci

samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným

postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

12. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom

spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

13. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré vkonečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §

431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

14.Dovolateľvyvodzujúcprípustnosťdovolaniazustanovenia§420písm.f)CSPnamietalnedostatočné
odôvodnenie rozhodnutia, jeho arbitrárnosť, neodôvodnenie odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu, nedostatočné odôvodnenie a arbitrárnosť vo vzťahu k aplikácii § 142 Občianskeho
zákonníka.

15. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej

miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv
na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované
právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady

súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na
spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká
nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj
porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo

na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie
rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a
na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia
spravodlivosti).

16. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý
proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,
bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá
rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola
účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na
právnynázorodvolaciehosúdujavilaakovýznamnáprejehorozhodnutie,čirôznymizávažnýmideficitmi

v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia
dôkazov a pod.).

17. K tomuto dôvodu prípustnosti dovolania treba uviesť, že ustálená judikatúra Európskeho súdu
pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody,

na ktorých založili svoje rozhodnutia, musia sa zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými
stranamisporuauviesťdôvodypreprijatiealeboodmietnutietýchtoargumentov,aženedodržanietýchto
požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko,
Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).

18. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry
ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie
spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý
proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom

práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa
zaoberávšetkýmiprávnerelevantnýmidôvodmiuplatnenejžaloby,akoajšpecifickýminámietkamistrany
sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej,
sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom)odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia
prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia
súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť

dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.

19. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a
presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.

20. Keď sa odvolací súd rozhodujúci o opravnom prostriedku odvolateľa nevysporiada s právne
relevantnou argumentáciou odvolateľa adekvátne a preskúmateľne alebo nekonštatuje irelevantnosť
jeho právnej argumentácie, poruší základne právo na súdnu ochranu garantovanú podľa čl. 46 ods. 1
ústavyaprávonaspravodlivýprocesgarantovanépodľačl.6ods.1dohovoru(pozrinapr.III.ÚS402/08).
Pokiaľ odvolací súd vôbec nepristúpi k vysporiadaniu sa s podstatnými argumentami odvolateľa, tieto
bez primeraného vysvetlenia ignoruje

a neaplikuje relevantnú právnu úpravu, porušuje tým právo odvolateľa na spravodlivý proces (por. II.
ÚS 120/2020).

21. V súvislosti s vadou § 420 písm. f) CSP dovolateľ namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia
odvolaciehosúdu.Malzato,žeodvolacísúdsanevysporiadalsnímuvádzanýmipodstatnýmitvrdeniami

(§ 387 ods. 3 CSP), keď namietal, že danú nehnuteľnosť užíva od počiatku žalovaný a v konaní
preukázal,žemádostatokfinančnýchprostriedkovnavyplateniežalovanej,pričomodvolacísúdsatouto
argumentáciou vôbec nezaoberal.

22. Po preskúmaní dôvodov napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu dovolací súd dospel k záveru,

že toto rozhodnutie nespĺňa kritéria pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 CSP v spojení s
§ 393 ods. 2 CSP a preto ho nemožno považovať za preskúmateľné. Z dôvodov rozhodnutia odvolacieho
súdu vyplýva jednoznačný záver, že odvolací súd pri riešení otázky, ktorému zo spoluvlastníkov má byť
nehnuteľnosť prikázaná do výlučného vlastníctva (po tom ako obaja súhlasili so zrušením podielového
spoluvlastníctva) za rozhodujúce kritérium považoval veľkosť spoluvlastníckeho podielu. Súčasne však

z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že v skutočnosti žalobkyňa nehnuteľnosti, ktoré
sú predmetom vyporiadania neužíva, ale tieto nehnuteľnosti užíval v čase vyhlásenia napadnutého
rozhodnutia žalovaný. Dovolací súd nespochybňuje, že otázka, ktorému zo spoluvlastníkov bude vec
prikázaná za náhradu závisí od úvahy súdu. Predmetná úvaha však musí byť preskúmateľná tak, aby
bolo z nej zrejmé, podľa akých kritérií súd postupoval a akými sa riadil. V danom prípade odvolací súd

uviedol, že pri svojom rozhodovaní nezohľadňoval len veľkosť spoluvlastníckych podielov, ale skúmal i
ďalšie relevantné aspekty, neuviedol však presvedčivým spôsobom ako ich vyhodnotil. Odvolací súd vo
svojom rozhodnutí uviedol, že za relevantné považoval veľkosť podielu, pričom spoluvlastnícky podiel
žalobkyne je väčší, ako spoluvlastnícky podiel žalovaného; relevantné je aj účelné využitie veci - v tomto
smere je postavenie oboch spoluvlastníkov rovnaké, pretože obaja majú možnosť nehnuteľnosť účelne

využívať a relevantná je aj skutočnosť, že okrem žalovaného žiaden z dedičov nejavil záujem o predmet
sporu a to, že podľa tvrdenia žalovaného žalobkyňa mala záujem nehnuteľnosť odpredať. Odvolací
súd k týmto skutočnostiam uviedol, že zo spisu aj z vyjadrenia žalobkyne vyplýva, že v rámci snahy
o uzavretie dohody o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva bola žalobkyňa ochotná nehnuteľnosť
predať, k predaju však nedošlo a teraz už žalobkyňa nemá záujem o predaj nehnuteľnosti, ale chce sa

stať jej výlučnou vlastníčkou. Odvolací súd bol názoru, že relevantné by boli aj tvrdenia žalovaného,
že žalobkyňa účelovo zvýšila svoj spoluvlastnícky podiel na spoločnej nehnuteľnosti, že nemá reálny
záujem o užívanie nehnuteľnosti, že nehnuteľnosť v jej správe chátra, avšak tieto tvrdenia nemal
preukázané. Relevantná by bola aj skutočnosť, že žalovaný chce v tejto chate bývať, avšak z vyjadrenia
žalovaného vyplýva, že svoju bytovú potrebu má vyriešenú nájmom. Odvolací súd zohľadnil vyššie

uvedený komplex skutočností a dospel k záveru, že nehnuteľnosť je potrebné prikázať do výlučného
vlastníctva žalobkyne. Uviedol, že obaja spoluvlastníci majú záujem o prikázanie nehnuteľnosti do ich
vlastníctva, obaja majú k dispozícii finančné prostriedky na vyplatenie podielu druhého spoluvlastníka,
obaja môžu nehnuteľnosť účelne využiť, tieto kritériá nie sú v prospech ani žalobkyne ani žalovaného.
Z ostatných kritérií je v prospech žalobkyne jej vyšší podiel na spoločnej nehnuteľnosti, pričom v

prospech žalovaného nesvedčí žiadne ďalšie kritérium. Dovolací súd má za to, že odvolací súd na
námietky žalovaného, ktoré predostieral v priebehu celého konania riadne nereagoval. Ide pritom všetko
o skutočnosti (veľkosť podielov, účelné využitie veci, čo je predmetom vyporiadania a ďalšie), na ktoré
poukazoval žalovaný už počas celého sporu (nielen v odvolacom konaní). Odvolací súd nereagoval nanámietky žalovaného riadne, dostatočne nevysvetlil, prečo nevzal pri svojom rozhodovaní do úvahy
aj ním uvádzané argumenty. Len veľmi stroho uviedol, že skúmal i ďalšie relevantné aspekty, ktoré
však dostatočným spôsobom neodôvodnil. Odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal aspektom,

že predmetnú nehnuteľnosť od začiatku užíva žalovaný, zabezpečuje jej prevádzku i starostlivosť
o ňu, od začiatku prejavuje záujem o jej vlastníctvo a má i dostatok finančných prostriedkov na
vyplatenie spoluvlastníckeho podielu žalobkyni. Odvolací súd taktiež dostatočnou úvahou nevysvetlil,
akým spôsobom má žalovaný vyriešenú bytovú otázku, keď podnájom bytu nie je možné považovať za
trvalé vyriešenie bytovej otázky. V neposlednom rade odvolací súd nevysvetlil, na základe akých úvah

vychádzal pri určení primeranej náhrady za podiel na spoločnej nehnuteľnosti zo znaleckého posudku
vypracovaného 10. mája 2018, keď vyhlásil rozsudok 8. decembra 2022, teda štyri roky po vypracovaní
znaleckého posudku. Napokon sa odvolací súd vo svojom rozhodnutí nevysporiadal ani s tvrdením
žalovaného, že žalobkyňa mala záujem nehnuteľnosť odpredať a teda nie je zrejmé, akými úvahami sa
odvolací súd riadil, keď nehnuteľnosť prikázal do výlučného vlastníctva žalobkyne napriek tomu, že túto
užívavýlučnežalovanýamázáujemojejprikázaniedosvojhovlastníctva.Vdôsledkuabsencieriadneho

vyporiadania sa so všetkými relevantnými námietkami sa stala úvaha odvolacieho súdu, na základe
ktorejurčilktorémuzospoluvlastníkovpripadnevecdopodielovéhospoluvlastníctvanepreskúmateľnou.

23. Napokon dovolací súd dáva do pozornosti odvolaciemu súdu, že žalovaný v priebehu dovolacieho
konania predložil dovolaciemu súdu žiadosť o začatí konania o odstránení stavby, ktorú podala

žalobkyňa 15. augusta 2023 a ktorou žiada o odstránenie stavby, ktorá je predmetom tohto sporu.

24. Odvolací súd teda neposkytol dovolateľovi náležitú a zrozumiteľnú odpoveď na jeho podstatné
tvrdenia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť pritom aj dostatočným podkladom pre
uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti

uvedené v § 220 ods. 2 CSP v spojení s § 393 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné. Takéto arbitrárne
rozhodnutie súdu odníma strane sporu možnosť uskutočňovať procesné práva a v konečnom dôsledku
porušuje jej právo na spravodlivý súdny proces (čo zakladá vadu konania podľa § 431 ods. 1 CSP v
spojení s § 420 písm. f) CSP), pretože jej upiera možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti
rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov; tak ako tomu bolo v prejednávanom prípade.

25. Dovolací súd konštatuje, že uvedené nedostatky odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu v otázke
vád konania namietaných dovolateľom majú v danom prípade za následok, že napadnuté rozhodnutie
nespĺňa požiadavky stanovené súdu v ustanovení § 220 ods. 2 CSP v spojení s § 393 ods. 2 CSP na
riadne odôvodnenie rozsudku. Z tohto dôvodu je dovolanie žalovaného procesne prípustné podľa § 420

písm. f) CSP a dovolateľ v ňom dôvodne namieta ním uvádzanú procesnú vadu zmätočnosti, pretože
mu týmto nesprávnym procesným postupom súdu bolo znemožnené realizovať jemu patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

26. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je prípustné

a zároveň dôvodné, a teda je potrebné rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť (§ 449 ods. 1 CSP) a vec
mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 450 CSP).

27. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu sa do 30. júna 2016 ustálila na tom, že ak v konaní došlo
k procesnej vade zmätočnosti znemožňujúcej strane realizáciu jej procesných oprávnení, dovolací súd

napadnuté rozhodnutie zruší bez toho, aby sa zaoberal správnosťou právnych záverov, na ktorých
spočíva zrušované rozhodnutie súdu (1Cdo/44/2015, 2Cdo/111/2014, 3Cdo/4/2012, 4Cdo/263/2013,
5Cdo/241/2013, 6Cdo/591/2015, 7Cdo/212/2014, 8Cdo/137/2015) a na tom zotrváva rozhodovacia prax
najvyššieho súdu aj po nadobudnutí účinnosti predpisov tvoriacich súčasť rekodifikácie slovenského
civilnéhoprocesu(2Cdo/5/2018,3Cdo/146/2018,8Cdo/70/2017).Dovolacísúdpretoanivtomtoprípade

neposudzoval dovolanie z hľadiska opodstatnenosti argumentácie majúcej väzbu na riešenie právnych
otázok (čo v konkrétnostiach znamená tak z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm.
a) CSP, ako aj jeho dôvodnosti v zmysle § 432 rovnakého zákona).

28. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd

prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací
súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,
rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).29. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.