Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. apríl 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1CoCsp/6/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8123202728
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 04. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Angelovič

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8123202728.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a sudcov JUDr.

Mareka Kohúta a JUDr. Jany Jančíkovej, v sporovej veci žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom
C. XXX, XXX XX D. a 2/ E. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXX, XXX XX D., oboch zastúpených: JUDr.
Igor Šafranko, advokát, so sídlom Sovietskych hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, IČO: 31954448, proti
žalovanému: Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Tomášikova 48, 832 37 Bratislava, IČO: 00 151 653,
zastúpenému: Advokátska kancelária Mária Grochová a partneri s.r.o., so sídlom Bočná 10, 040 01
Košice - Mestská časť Staré mesto, IČO: 36 863 017, o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok a
prísl.,oodvolaníobochsporovýchstránprotirozsudkuOkresnéhosúduPrešov,č.k.11Csp/24/2023-154

z 27.9.2023 v spojení s opravným uznesením č. k. 11Csp/24/2023-168 z 10.10.2023, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené.

V prevyšujúcej časti vrátane výroku o trovách konania rozsudok zrušuje a v rozsahu zrušenia vracia vec
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že:

„I. Súd určuje, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o splátkovom úvere, č. XXXXXXXXXX, zo

dňa 30.03.2009, v článku II. Záverečné ustanovenia, v bode 2., v znení: „Dlžník vyhlasuje, že sa
oboznámil so súčasťami Úverovej zmluvy, ktorými sú VOP, Úverové podmienky, Sadzobník a podmienky
určené Zverejnením, za ktorých sa Bankový produkt v zmysle Úverovej zmluvy poskytuje, súhlasí s
nimi a zaväzuje sa ich dodržiavať. Pre účely Úverovej zmluvy sa VOP rozumejú Všeobecné obchodné
podmienky vydané bankou s účinnosťou od 1.8.2002 a Úverovými podmienkami Obchodné podmienky
Banky pre poskytovanie Úverov a Povolených prečerpaní Privátnym klientom MIKRO podnikateľom
účinné od 1.7.2007. Dlžník ďalej vyhlasuje, že bol Bankou Informovaný o skutočnostiach podľa § 37

ods. 2 Zákona o bankách.“, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

II. Súd určuje, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o splátkovom úvere, č. XXXXXXXXXX, zo dňa
30.03.2009, v článku II. Záverečné ustanovenia, v bode 3., v znení: „Všetky právne vzťahy vyslovene
neupravené v Úverovej zmluve sa budú riadiť príslušnými ustanoveniami Úverových podmienok, VOP,
Obchodným zákonníkom a ostatnými právnymi predpismi, a to v tomto poradí.“ je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou.

III. Súd určuje, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o splátkovom úvere, č. XXXXXXXXXX, zo
dňa 30.03.2009, v článku II. Záverečné ustanovenia, v bode 4., v znení: „Zmluvné strany sa dohodli, žeich vzájomné právne vzťahy sa budú podľa § 262 Obchodného zákonníka, spravovať podľa príslušných
ustanovení Obchodného zákonníka.“, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

IV. Žalobu v prevyšujúcej časti zamieta.

V. Žalobcovia majú voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50%.“

2. Vychádzal zo zistenia, že ide o zmluvné podmienky podliehajúce súdnemu prieskumu, nie sú totiž

z neho vylúčené v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže nepredstavujú hlavný predmet
plnenia a netýkajú sa ani primeranosti ceny. Súd má za preukázané aj to, že všetky tieto zmluvné
podmienky neboli individuálne dojednané, keďže boli súčasťou predtlačeného formulára zmluvy zo
strany žalovanej, ktorých obsah v tejto časti žalobcovia nemohli žiadnym spôsobom ovplyvniť. Dôkazné
bremeno o opaku bolo na žalovanej, ktorá však ani netvrdila, že by malo ísť o individuálne dojednané
zmluvné podmienky.

3. Súd zaoberal tým, či žalované zmluvné podmienky predstavujú vyvážený právny vzťah medzi
zmluvnými stranami a či nespôsobujú hrubú nerovnováhu v ich právach a povinnostiach v neprospech
spotrebiteľa. Je potrebné vyhodnotiť aké dopady má zmluvné dojednanie (alebo môže mať) a ním
spôsobená nerovnováha v právach a povinnostiach na spotrebiteľa. Musí ísť o negatívne dopady

značnej intenzity. Značnú nerovnováhu možno tiež posúdiť ako hrubú nerovnováhu a tá je spájaná s
posúdením zmluvného ustanovenia s dobrými mravmi ako určitými morálnymi pravidlami alebo etickými
hodnotami, ktoré právna teória a súdna prax všeobecne uznáva. Pri neprijateľnej zmluvnej podmienke
musí ísť o zmluvné dojednanie v neprospech spotrebiteľa, teda také, ktoré zvýhodňuje dodávateľa a
zároveň znevýhodňuje spotrebiteľa.

4. Dôležité je však aj to, že právne posúdenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky sa sústreďuje
na objektívne posúdenie zmluvnej podmienky vo vzťahu k spotrebiteľovi a teda je bezvýznamné, či
dodávateľ ju použije alebo nie, nakoľko rozhodujúce je to, či je objektívne spôsobilá vyvolať stav hrubej
nerovnováhy bez ohľadu na pôsobenie tejto klauzuly v skutkových okolnostiach konkrétneho prípadu.

V tejto súvislosti súd poukazuje na článok 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS, ktorá nie je o výhodnosti
právnych následkov neprijateľnej zmluvnej podmienky pre spotrebiteľa, ale o objektivizácii jeho ochrany,
ktorá je vyjadrená pozitívnym príkazom, podľa ktorého členské štáty a ich orgány zabezpečia, aby
spotrebiteľ nebol viazaný neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

5. Ohľadom zmluvnej podmienky týkajúcej sa vyhlásenia spotrebiteľa sa súd stotožňuje so
zdôvodnením, ktoré je uvedené v rozhodnutí Ústredného inšpektorátu SOI č. F./XXXX zo dňa 24.3.2014,
ktorým za tú istú zmluvnú podmienku (ale aj ďalšie) bola žalovanému uložená sankcia vo výške 10.000,-
eur. Toto rozhodnutie síce bolo zrušené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave 6S/91/2014 zo dňa
29.4.2016 a konanie bolo zastavené z dôvodu nedostatku právomoci SOI konať v preskúmavanom

konaní, keďže orgánom dohľadu vo veciach ochrany spotrebiteľa pri výkone bankových činností je
NBS. Táto skutočnosť však neznamená, že súd v tomto spore si nemôže osvojiť argumentáciu SOI
použitú pri zdôvodnení záveru o neprijateľnosti zmluvných podmienok, keďže SOI je orgánom, ktorý má
v právomoci posudzovanie neprijateľných zmluvných podmienok vo všetkých spotrebiteľských zmluvách
okrem zmlúv uzatvorených s bankami a teda má s touto agendou skúsenosti. V spomínanom rozhodnutí

Ústredný inšpektorát SOI aj žalovanú zmluvnú podmienku považoval za neprijateľnú a v tejto súvislosti
uviedol: „Ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. l) Občianskeho zákonníka,
ktorá má za následok, že na spotrebiteľa je de facto prenášané dôkazné bremeno v otázke riadne
oboznámenia sa so zmluvnými podmienkami a okolnosťami uzavretia úverovej zmluvy. Práve skryté
prenesenie dôkazného bremena má pre spotrebiteľa neprijateľný účinok vo vzťahu k potencionálnemu

uplatneniu jeho práv na súde a u iných štátnych orgánov, keďže spotrebiteľ už len v dôsledku predmetnej
zmluvnej podmienky môže byť odradený od prípadného podania podnetov alebo návrhov štátnym
orgánom. Uvedenými zmluvnými podmienkami sa na spotrebiteľa taktiež neprijateľne prenáša dôkazné
bremeno v otázke oboznámenia sa s esenciálnymi informáciami podstatnými pre posúdenie vhodnosti
a únosnosti úveru podľa zmluvy v kontexte jeho majetkových pomerov a finančných možností. V

ustanoveniach § 4 a § 5 zákona o spotrebiteľských úveroch sú priamo definované informačné povinnosti
veriteľa a taktiež z ustanovenia § 7 zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že veriteľ je povinný pred
uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver pri zohľadnení skutočností uvedených v zákone. Je neprijateľné, aby bolona spotrebiteľa štandardnou zmluvnou podmienkou prenášané dôkazné bremeno oboznámenia sa so
zmluvnými podmienkami a splnenia si povinností veriteľa zo zákona. Priemerný spotrebiteľ nemusí byť
znalý povinností, ktoré veriteľovi ukladá zákon“.

6. Totožná zmluvná podmienka žalovanej bola už právoplatnými súdnymi rozhodnutiami vyhlásená za
neprijateľnú. Konkrétne rozsudkom Okresného súdu Kežmarok 9C/2/2014 zo dňa 16.9.2015, ktorý bol
potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove 20Co/41/2016 zo dňa 27.4.2017 alebo rozsudkom
Okresného súdu Prešov 19C/129/2016 zo dňa 14.10.2021, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského

súdu v Prešove 10Co/21/2021 zo dňa 11.1.2022. Ako už bolo uvedené, túto zmluvnú podmienku možno
zahrnúť do tzv. čierneho zoznamu neprijateľných podmienok vymenovaných v § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka, a to pod podmienku uvedenú pod písm. l). Toto ustanovenie je transpozíciou Smernice
Rady 93/13/EHS z 5.4.1993, a to bodu 1 písm. q) jej prílohy obsahujúcej indikatívny zoznam nekalých
podmienok. Pod písm. q) ide aj o podmienku, ktorá spotrebiteľovi ukladá povinnosť dôkazného bremena,
ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah malo spočívať na inej zmluvnej strane. Súd s

poukazom na vyššie uvedené závery teda žalobe o určenie neprijateľných zmluvných podmienok v
celom rozsahu vyhovel.

7. K zmluvným podmienkam týkajúcim sa aplikácie Obchodného zákonníka súd uvádza, že ide o
zmluvné ustanovenie, ktoré je v rozpore s aktuálnou právnou úpravou - § 52 ods. 2 vetou treťou

Občianskeho zákonníka, ktorý bol doplnený o túto vetu zákonom č. 102/2014 Z. z. s účinnosťou od
1.4.2015. Ide o zmluvnú podmienku, ktorá nepochybne spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach účastníkov zmluvy v neprospech spotrebiteľa, keďže vylučuje použitie Občianskeho
zákonníka, ktorého úprava v zásade je pre spotrebiteľa výhodnejšia ako úprava v Obchodnom
zákonníku, napr. v ustanoveniach o odstúpení od zmluvy, premlčaní alebo úrokoch z omeškania.

Súd v tejto súvislosti poukazuje aj na právny záver vyplývajúci z rozsudku Najvyššieho súdu SR
3MCdo/14/2014 z 21.4.2015, podľa ktorého vzhľadom na to, že zákon č. 102/2014 Z. z. neobsahuje
prechodné ustanovenie k § 52 ods. 2 vete tretej, toto ustanovenie sa vzťahuje aj na právne vzťahy
založené pred dňom účinnosti danej právnej normy. Zároveň však súd poukazuje aj na už citovaný
§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a preto táto zmluvná podmienka je v rozpore s citovaným

ustanovením. Ňou bolo upravené, že všetky vzťahy bez výnimky medzi účastníkmi zmluvy sa budú riadiť
Obchodným zákonníkom, hoci nepochybne uzavreli spotrebiteľskú zmluvu, ktorá sa posudzuje v zmysle
noriem občianskeho práva. Obchodný zákonník pritom neobsahoval úpravu neprijateľných zmluvných
podmienok a teda možno dospieť k záveru, že cieľom dojednania tejto zmluvnej podmienky zo strany
žalovanej, ktorá ju predformulovala, bolo znemožnenie aplikácie právnych predpisov zameraných na

ochranu spotrebiteľa. Nepochybne preto aj táto zmluvná podmienka, ktorá je navyše v rozpore s
aktuálnou právnou úpravou napĺňa všetky atribúty neprijateľnosti v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, a preto aj v tejto časti súd žalobe vyhovel. Opäť dodáva, že tú istú zmluvnú podmienku
voči žalovanej súdy už určili právoplatnými rozsudkami za neprijateľnú. Ide o rozsudok Okresného
súdu Prešov 32Csp/136/2019-85 z 31.3.2021, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v

Prešove 5CoCsp/22/2021 z 20.1.2022, rozsudok Okresného súdu Prešov 20Csp/171/2019-65 z
17.8.2020 potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove 7CoCsp/55/2020 z 24.6.2021, rozsudok
Okresného súdu Svidník 1Csp/38/2019 z 2.12.2019 potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove
5CoCsp/14/2020 zo dňa 15.7.2021, rozsudok Okresného súdu Prešov 29Csp/135/2019 z 8.4.2020,
potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove 7CoCsp/5/2021 zo dňa 29.4.2021. Navyše aj túto

zmluvnú podmienku SOI taktiež vyhodnotila ako neprijateľnú. UI SOI v tejto súvislosti uviedol, že
neexistuje žiadny ekonomický dôvod, ktorý by nútil spotrebiteľa, ktorý nemá možnosť ovplyvniť zmluvné
podmienky, aby svoj vzťah s dodávateľom podriadil pod ustanovenia Obchodného zákonníka, ktorý
prioritne upravuje vzťahy medzi podnikateľmi. Taktiež dospel k záveru, že favorizovanie Obchodného
zákonníka neprimerane znevýhodňuje spotrebiteľa.

8. Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu SR 7Cdo/294/2019 z 28.2.2022 súd uvádza, že v
spomínanom spore, ktorým sa spotrebiteľ domáhal určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a
neprijateľnosti viacerých zmluvných podmienok vrátane aplikácie Obchodného zákonníka súd prvej
inštancie žalobu zamietol a vo vzťahu k neprijateľným zmluvným podmienkam vyslovil názor o jej

procesnej neprípustnosti v individuálnom spotrebiteľskom spore. Z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho
súdu SR však nevyplýva, že by odvolací súd, ale aj dovolací súd sa stotožnil s touto argumentáciou.
Odvolací súd sa vôbec nezaoberal posúdením neprijateľnej zmluvnej podmienky ohľadom aplikácie
Obchodného zákonníka, to urobil až dovolací súd, ktorý uviedol len to, že ak spotrebiteľská zmluvaodkazuje na aplikáciu Obchodného zákonníka, tento sa bude aplikovať v prípade, ak bude mať za
následok priaznivejšie podmienky pre spotrebiteľa, ako je napr. premlčacia doba pri uznaní záväzku,
ktorá podľa Obchodného zákonníka je len 4 roky a podľa Občianskeho zákonníka až 10 rokov. S týmto

názorom však nie je možné sa stotožniť, keďže daný výklad nezodpovedá obsahu spornej zmluvnej
podmienky. Tá totiž nedáva stranám, či iným subjektom možnosť výberu občianskoprávnej alebo
obchodnoprávnej úpravy posúdenia právneho vzťahu strán, ale upravuje výlučnú aplikáciu Obchodného
zákonníka, čím si spotrebiteľ zhoršuje svoje zmluvné postavenie, keďže touto zmluvnou podmienkou
stráca oprávnenie domáhať sa ochrany aj pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, ktoré sú

upravené len v Občianskom zákonníku, a to je v rozpore s § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka a tiež s už
citovaným § 52 ods. 2 vetou treťou Občianskeho zákonníka. Opäť súd zdôrazňuje, že nie je rozhodujúce,
či a v akom rozsahu dodávateľ túto zmluvnú podmienku použije, ale dôležité je to, či objektívne táto
zmluvná podmienka môže zásadne zhoršiť právne postavenie spotrebiteľa a to nepochybne naplnené
je, keďže právna úprava v Obchodnom zákonníku je v celku nevýhodnejšia pre spotrebiteľa ako v
Občianskom zákonníku.

9. Súd nezdieľa názor žalobcov o neprijateľnosti spracovateľského poplatku a poplatku za správu
úveru. Uvedené poplatky sú v zmluve jasne a zrozumiteľne uvedené hneď v bode 1 I. časti Zmluvy
medzi základnými podmienkami úveru. Aj keď možno dôvodiť, že tento poplatok nebol individuálne
dojednaný, keďže je súčasťou predtlačeného formulára, obsah ktorého nemohli žalobcovia ovplyvniť, nič

to nemení na skutočnosti, že je zrozumiteľný a určitý a jasne z jeho označenia vyplýva, že protiplnením
je spracovanie zmluvy a poskytnutie úveru. Nie je možné opomenúť, že právna úprava nevylučuje,
aby účastníci úverovej zmluvy si nemohli dohodnúť ako odplatu za poskytnutie úveru okrem úroku
aj jednorazový poplatok. Možnosť dojednania odplaty pri úverovej zmluve jasne vyplýva z § 499
Obchodného zákonníka, ale aj § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, prípadne § 1 ods. 1 nariadenia Vlády

SR č. 87/1995 Z. z., ale poukázať možno aj na § 2 písm. g) a § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010
Z. z., keďže vo všetkých týchto ustanoveniach sa uvádza, že veriteľ môže od spotrebiteľa požadovať
úrok a poplatky.

10. V danom prípade zmluvne dohodnutý poplatok 531,07 eur pri úvere vo výške 56.429 eur je

dostatočnetransparentnýapretožalobcoviabolizrozumiteľneuzrozumenístým,žeokremdohodnutého
úroku majú zaplatiť aj tento poplatok. Vylúčenie súdnej kontroly zmluvnej podmienky nastáva (okrem
iného) v prípade, ak sú zmluvné podmienky formulované jasne a zrozumiteľne ako sa to uvádza v § 53
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Tento záver vyplýva aj z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-26/13
zo dňa 30.4.2014, v ktorom Európsky súd uviedol, že rozhodujúce je to, či zmluva transparentným

spôsobom uvádza príslušnú zmluvnú podmienku, či spotrebiteľ bol o nej riadne informovaný pred
uzavretím zmluvy a či mohol na základe jasných a zrozumiteľných kritérií predpokladať hospodárske
dôsledky, ktoré z nej pre neho vyplývajú. Podobný záver prijala aj Európska komisia v prejudiciálnom
konaní vedenom na návrh Krajského súdu v Prešove v spore G. F. proti spoločnosti Provident Financial
s.r.o. Európska komisia vo svojich pripomienkach z 3.2.2014 posudzovala takzvaný administratívny

poplatok v zmluve o spotrebiteľskom úvere a uviedla, že Smernica 93/13/EHS sa má vykladať v tom
zmysle, že zmluvná podmienka určujúca výšku administratívneho poplatku sa môže považovať za jasnú
a zrozumiteľnú vtedy, ak je jasná a zrozumiteľná z formálneho a gramatického hľadiska a umožňuje
spotrebiteľovi posúdiť hospodárske dôsledky, ktoré pre neho z danej zmluvnej podmienky vyplývajú. K
podobnému záveru napokon dospel aj Súdny dvor EÚ vo veci C-621/17 v rozsudku z 3.10.2019 vo veci

H. D. proti CIB bánk Zrt a spol., v zmysle ktorého článok 4 ods. 2 a článok 5 Smernice Rady 93/13/EHS
sa majú vykladať v tom zmysle, že z požiadavky, podľa ktorej musí byť zmluvná podmienka formulovaná
jasne a zrozumiteľne, nevyplýva povinnosť, aby také zmluvné podmienky, o aké ide vo veci samej,
ktoré neboli individuálne dohodnuté a sú obsiahnuté v zmluve o úvere uzatvorenej so spotrebiteľmi,
pričom presne určujú sumu poplatkov za správu a za poskytnutie úveru, ktoré znáša spotrebiteľ,

spôsob ich výpočtu a dátum ich splatnosti, tiež podrobne špecifikovali všetky služby poskytované ako
protihodnota dotknutých súm. Európsky súd uviedol aj to, že článok 3 ods. 1 citovanej smernice sa
má vykladať v tom zmysle, že taká zmluvná podmienka, ktorá sa týka poplatkov za správu zmluvy o
úvere, ktorá neumožňuje jednoznačne určiť konkrétne služby poskytované ako protihodnota, v zásade
nespôsobuje v rozpore s požiadavkou dobrej viery na úkor spotrebiteľa značnú nerovnováhu medzi

právami a povinnosťami strán, ktoré vyplývajú zo zmluvy. Súd rozhodne nesúhlasí s argumentáciou,
že tento rozsudok sa týka výkladu maďarského práva. Súdny dvor EÚ nemôže vykladať právne normy
členských štátov EÚ, ale len právne normy EÚ (v tomto prípade Smernice Rady 93/13/EHS) a jeho
výklad je záväzný pre všetky členské štáty EÚ, teda aj SR. Napokon v tejto súvislosti súd poukazuje ajna stanovisko občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu ČR Cpjn 200/2014 zo dňa
23.4.2014, podľa ktorého sa nevyžaduje pre poplatok za správu úveru, aby boli uvedené všetky činnosti,
za ktoré je poplatok dohodnutý a napokon k tejto problematike zaujal názor aj Ústavný súd ČR v náleze

III. Ú 3725/13 zo dňa 10.4.2014. Aj Ústavný súd uviedol, že nie je potrebné špecifikovať služby, ktoré
sú poskytované bankou za paušálny poplatok, ale klient musí byť dostatočne informovaný, tak aby po
zrelej úvahe akceptoval alebo odmietol ponúknuté podmienky. Je potrebné si uvedomiť, že banka pri
uzatváraní úverovej zmluvy kalkulovala s tým, že jej výnos bude tvorený úrokom a poplatkami, ak by
počítala iba s príjmom z úrokov nepochybne by sa to premietlo do výšky úrokovej sadzby.

11.SozáveromrozsudkuSúdnehodvoraEÚvoveciC-621/17sastotožnilajNajvyššísúdSRvrozsudku
7Cdo/294/2019 zo dňa 28.2.2020, v ktorom uviedol, že z označenia sporného poplatku vyplýva, že ide
o poplatok za poskytnutie úveru, teda za úkony na strane veriteľ, ktoré sú nevyhnutné pre uzavretie
zmluvy a ktoré sú jeho internou záležitosťou a súčasťou jeho nákladov, teda za úkony veriteľa súvisiace s
poskytnutím úveru, a to vypracovanie zmluvy, jej uzatvorenie a pod. Poplatok za poskytnutie úveru teda

predstavujecenuzaposkytovanieslužbyveriteľom,pričommožnosťjehouplatňovaniapripúšťaajzákon
č. 129/2010 Z. z. a táto možnosť vyplýva z judikatúry Súdneho dvora EÚ. Nemožno teda v súvislosti s
dojednaním poplatku za poskytnutie úveru dospieť k záveru o existencii nekalej zmluvnej podmienky.
Najvyšší súd poukázal aj na to, že nemožno opomenúť tú skutočnosť, že bolo na spotrebiteľovi, ktorý
mohol posúdiť hospodárske dôsledky vyplývajúce zo zmluvy, či ju uzavrie a ak sa mu poplatok za

poskytnutie úveru, ktorý bol v zmluve vyjadrený určito, jasne a zrozumiteľne, javil vysoký, nič mu
nebránilo obrátiť sa na iný subjekt. Dovolací súd mal za to, že nemožno tolerovať, aby dovolateľ
(spotrebiteľ), ktorý vopred vedel, že bude musieť zaplatiť poplatok za poskytnutie úveru a zároveň poznal
jeho výšku, zmluvu aj napriek tomu uzavrel, teda s poplatok a jeho výškou súhlasil a následne zaujal
stanovisko, že poplatok predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku.

12. Súd si osvojil aj závery vyplývajúce z rozsudku Krajského súdu v Prešove 23CoCsp/6/2022 zo dňa
20.4.2023, ktorý potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. 29Csp/9/2022-40 zo dňa 1.6.2022,
ktorým bola žaloba o určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky ohľadom spracovateľského poplatku
a poplatku za správu úveru voči žalovanej Tatra banke a.s. zamietnutá. Odvolací súd uviedol, že z

rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-621/17 vyplýva záver o tom, že Smernicu Rady 93/13/EHS je
potrebné vykladať tom zmysle, že pripúšťa dojednanie poplatkov za správu a poplatkov za správu a
poplatku za poskytnutie úveru, ktoré znáša spotrebiteľ, pričom nemusia byť špecifikované všetky služby
poskytované ako protihodnota dotknutých súm. Aj keď sa jednalo o výklad maďarského práva, podľa
názoru odvolacieho súdu, tento výklad sa bude vzťahovať aj na slovenský právny poriadok, pokiaľ ide o

posúdenie prijateľnosti obdobných poplatkov, pretože slovenské právo pripúšťa dojednanie uvedených
poplatkov. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 7Cdo/294/2019 zo dňa 28.2.2020 tiež vyplýva, že toto
rozhodnutie Súdneho dvora EÚ je relevantné aj pre slovenské právo. Súd 2.inštancie ďalej konštatoval,
že predmetné poplatky nepredstavujú poplatky za služby, ktorej poskytnutie dodávateľom v prevažnej
časti nesleduje záujmy spotrebiteľa (§ 53 ods. 4 písm. t) Občianskeho zákonníka). Dojednanie a správa

úverusúrovnakovzáujmedodávateľaajspotrebiteľa,ktorýpredsamalzáujemoposkytnutieúveruamá
záujem na tom, aby jeho úverový vzťah naďalej trval, aby mohol podľa svojich predstáv disponovať so
sumou úveru. Nedostatok správy úveru by mohol viesť k tomu, že by úverový vzťah predčasne skončil,
čoniejezáujmompoctivéhodlžníka.Napokonodvolacísúduviedolajto,žeajkeďrozsudokNajvyššieho
súdu SR 7Cdo/294/2019 neuvádza, že sa zaoberal aplikáciou § 53 ods. 4 písm. t) Občianskeho

zákonníka, z obsahu rozhodnutia vecne vyplýva, že dovolací súd sa v tejto veci zaoberal prijateľnosťou
dojednania poplatku za poskytnutie úveru, t. j. za úkony na strane veriteľa, ktoré sú nevyhnutné pre
uzavretie zmluvy a ktoré sú jeho internou záležitosťou a súčasťou jeho nákladov. Z tohto rozhodnutia
vyplýva záver o tom, že takýto poplatok je prijateľný. Napokon odvolací súd uviedol, že aj keď by
predmetné zmluvné podmienky vo vzťahu k žalovanému, skoršími súdnymi rozhodnutiami boli určené

za neprijateľné, právne posúdenie je potrebné zmeniť s ohľadom na spomínaný rozsudok Najvyššieho
súdu SR 7Cdo/294/2019 z 28.2.2022. K záveru o tom, že nejde o neprijateľnú zmluvnú podmienku pri
spomínaných poplatkoch dospel aj Krajský súdu v Nitre v rozsudku 9CoCsp/21/2021 z 28.7.2021, ale
tiež Krajský súd v Prešove v rozsudku 17CoCsp/46/2022 z 31.1.2023, ktorým bol potvrdený rozsudok
Okresného súdu Prešov č. k. 29Csp/19/2022-140 z 30.6.2022.

13. Súd teda argumentáciu žalobcov ohľadom zdôvodnenia neprijateľnosti spomínaných poplatkov
považuje za nesprávnu, nenáležitú a navyše nepochopiteľnú pokiaľ tvrdia, že spomínané poplatky boli vzmluve uvedené nezrozumiteľne a nejasne, s čím rozhodne nie je možné súhlasiť. Súd preto ich žalobu
v tejto časti zamietol.

14. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 255 ods. 2 CSP.

15. Proti rozsudku v zákonnej lehote podali odvolanie obe sporové strany.

16. Žalobcovia podali odvolanie len proti výroku, ktorým bola ich žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá

a proti súvisiacemu výroku o trovách konania.

17. Odvolanie odôvodnili ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP, t. j., že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t. j., že
rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

18. Poukázali na to, že súd prvej inštancie považuje predmetné poplatky za súčasť ceny úveru, a preto,
ak sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne, nepredstavujú neprijateľné zmluvné podmienky, aj keď
neboli individuálne dojednané.

19. Takýto názor súdu prvej inštancie je mylný, pretože z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-565/21

zo 16.3.2023 vyplýva, že článok 4 ods. 2 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej
judikatúre, ktorá vzhľadom na vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá stanovuje, že provízia za poskytnutie
úveru predstavuje odmenu za služby týkajúce sa posúdenia, poskytnutia alebo spracovania úveru, alebo
hypotekárneho úveru, alebo za iné podobné služby, považuje podmienku stanovujúcu takúto províziu

za hlavný predmet zmluvy v zmysle tohto ustanovenia z dôvodu, že je jednou z hlavných položiek ceny.

20. Pre správne posúdenie otázky neprijateľnosti predmetných poplatkov je potrebné vychádzať z §
53 Občianskeho zákonníka v kontexte so Smernicou Rady 93/13/EHS. Smernica obsahuje tzv. čierny
zoznam neprijateľných zmluvných podmienok, ale umožňuje členským štátom tento čierny zoznam

rozširovať. Slovenské právo rozšírilo čierny zoznam o ust. § 53 ods. 4 písm. t) OZ, podľa ktorého sa za
neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve považujú najmä ustanovenia, ktoré požadujú
od spotrebiteľa plnenie za služby, ktorej poskytnutie dodávateľom v prevažnej miere nesleduje záujmy
spotrebiteľa. Ak preto dodávateľ využíva spoplatnenie konkrétnych úkonov alebo služieb, môže v zmysle
§ 53 ods. 4 písm. t) OZ na spotrebiteľa prenášať len také nákladové bremeno, ktoré bude sledovať

prospech spotrebiteľa v prevažnej miere. Nie je preto jasné o akú právnu normu oprel súd prvej inštancie
svoj zamietavý výrok, keď zamietol našu žalobu v časti o určenie neprijateľnosti daných zmluvných
podmienok.

21. Vo vzťahu k smernici treba zdôrazniť, že v článku 3 ods. 3 táto smernica ustanovila, že príloha

obsahuje indikatívny, nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé, a to
na účely minimálnej harmonizácie. Nič preto nebráni tomu, aby národná právna úprava poskytla
spotrebiteľom ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami vo väčšom rozsahu a na účely
minimálnej harmonizácie slúži smernica a inšpirovanie národných zákonodarcov. Nakoľko smernica
rozširovanie čierneho zoznamu umožňuje, ust. § 54 písm. t) OZ nie je v rozpore so smernicou ani

s rozsudkami Súdneho dvora EÚ, ktoré smernicu vkladajú. Vychádzajúc z tohto konceptu slovenský
zákonodarca v § 53 ods. 4 OZ transponoval postupne viaceré zmluvné podmienky a postupne tento
zoznam rozširoval.

22. Naviac banka je podľa zákona o bankách (č. 483/2001 Z. z.) povinná pri splnení zákonom

požadovaných podmienok spotrebiteľom úvery poskytovať a pri výkone svojej činnosti je povinná
viesť účtovné a obchodné knihy a plniť si povinnosti voči Národnej banke Slovenska pri výkone jej
dohľadu nad bankou a pri vykonávaní vlastnej vnútornej kontroly. Je povinná vykonávať obchody
s odbornou starostlivosťou a riadiť aktíva a pasíva a dokumentovať spôsob uskutočnenia každého
obchoduakontrolovaťobjektívnosťevidovanýchúdajov,pričomjepovinnásledovaťschopnosťriadneho

a včasného plnenia peňažných záväzkov.

23. V prejednávanej veci ide o poplatky za činnosť žalovaného, ktorý je ako licencovaný poskytovateľ
úverov povinný vykonávať pri vykonávaní svoje bankové činnosti. Žalovaný je povinný viesť na účelyúčtovné, daňové a evidenčné, ako aj na účely kontroly jeho činnosti Národnou bankou SR a ďalšími
príslušnými inštitúciami evidenciu poskytovaných úverov a priebeh ich splácania. Je preto neoprávnená
požiadavka, aby spotrebiteľ platil za niečo, čo je pre banku zákonná povinnosť.

24. V súvislosti s povahou predmetných poplatkov treba vziať do úvahy body 3. a 4. rozsudku
Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-84/19, C-222/19 a C-252/19, podľa ktorých článok 4 ods. 2
Smernice 93/13, zmenenej Smernicou 2011/83, sa má vykladať v tom zmysle, že podmienky zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, ktoré spotrebiteľovi ukladajú iné poplatky, než je splatenie istiny a úrokov,

nespadajú pod výnimku stanovenú v tomto ustanovení, pokiaľ tieto podmienky nešpecifikujú ani povahu
týchto poplatkov ani služby, za ktoré stanovujú odmenu a sú formulované spôsobom spôsobilým uviesť
spotrebiteľa do omylu pokiaľ ide o jeho povinnosť a ekonomické dôsledky týchto podmienok, čo musí
overiť vnútroštátny súd. Článok 3 ods. 1 Smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že zmluvná
podmienka týkajúca sa nákladov na úver bez úrokov, ktorá stanovuje tieto náklady pod zákonnou
hranicouaktoráprenášanákladynaekonomickúčinnosťveriteľanaspotrebiteľa,môžespôsobiťznačnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy na úkor spotrebiteľa, ak
spotrebiteľovi ukladá povinnosť, aby znášal neprimerané náklady v porovnaní s poskytnutými službami
a výškou úveru, čo musí overiť vnútroštátny súd.

25. Tiež treba poukázať na bod 4. rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-602/10, z ktorého vyplýva, že

pravidlá zmluvy o fungovaní Európskej únie v oblasti slobodného poskytovania služieb sa majú vykladať
v tom zmysle, že ustanovenie vnútroštátneho práva zakazujúce úverovým inštitúciám vyberať niektoré
bankové poplatky s nimi nie je v rozpore.

26. Čo sa týka neprijateľnosti spracovateľského poplatku treba poukázať na rozhodnutia priamo vo

vzťahu k žalovanému, a to viaceré rozsudku Krajského súdu v Prešove (napr. 3CoCsp/177/2018,
5CoCsp/22/2021, 7CoCsp/32/2022, 18CoCsp/36/2010 a 20CoCsp/10/2023).

27. Na základe toho žalobcovia navrhli, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

28. Žalovaný podal odvolanie proti výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené a proti súvisiacemu výroku o
trovách konania, pričom navrhol, aby odvolací súd v tejto časti rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie.

29. Odvolanie odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP, t. j., že súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP, t. j., že konanie malo inú vadu, ktorá mohla
maťzanásledoknesprávnerozhodnutievoveci,ust.§365ods.1písm.f)CSP,t.j.,žesúdprvejinštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ust. § 365 ods. 1 písm. h)

CSP, t. j., že rozhodnutie súdu vychádza u nesprávneho právneho posúdenia veci ako aj okolnosťou, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.

30. Poukázal na to, že napadnutým rozsudkom boli porušené všetky fundamentálne požiadavky na

riadneodôvodneniesúdnehorozhodnutia,atonaujmuprávažalovanéhonaspravodlivésúdnekonanie.

31. Totiž mnoho zásadných námietok s podstatným významom pre rozhodnutie vo veci samej zostalo
nezodpovedaných. Súd prvej inštancie sa pri odôvodnení rozsudku viackrát odvolal na rozhodnutia
Krajského súdu v Prešove, ktoré však na prejednávanú vec nemali žiadnu inštančnú alebo precedenčnú

záväznosť. Ani odkazované rozhodnutia sa vôbec nevyporiadali s takými námietkami, aké boli vznesené
protiuplatnenýmprocesnýmnárokom.Toznamená,žesúdprvejinštanciesanevyporiadalsargumentmi
sporovej strany – žalovaného.

32. Treba poukázať na to, že pokiaľ ide o procesnú prípustnosť žaloby podstata námietky žalovaného

spočívala v tom aspekte žalobného práva, že je potrebné rešpektovať legitímnu limitáciu v záujme
zachovania právnej istoty. Ak by sa totiž právny názor súdu prvej inštancie dotiahol do nevyhnutných
dôsledkov, malo by byť prípustným žalovať o určenie neprijateľnosti určitej zmluvnej podmienky aj
po 50-tich alebo 100 rokoch po zániku záväzku. Takýto výklad treba považovať za neudržateľnýa absurdný. Užitočnosť určovacej žaloby sa neprezumuje, ale musí byť podložená presvedčivými
tvrdeniami a vysvetlením zo strany žalobcu. Totiž určovacie žaloby sa líšia od žalôb na plnenie, ktoré
smerujú k vynúteniu povinnosti zodpovedajúcej subjektívnemu právu, a teda aj k ochrane žalobcovho

práva. Ide o výraz dlhodobej a nespochybňovanej tradície sporového procesného práva, že určovacia
žaloba nesmie slúžiť na riešenie akademických alebo hypotetických otázok, keď prípadný určovací
rozsudok nemôže nijako pozitívne prejaviť v právnej sfére konkrétneho žalobcu.

33. Napriek všetkým jasne formulovaným námietkam sa súd s otázkou užitočnosti a praktickej

potrebnosti žalobného návrhu na určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok vôbec nezaoberal.
Žalobcovia neprodukovali žiadne tvrdenie ako sa napadnuté zmluvné podmienky stále negatívne
prejavujú v ich právnom postavení alebo ako by sa kladný určovací výrok mal pozitívne premietnuť do
ich právnej sféry.

34. Podstata námietky žalovaného v tomto smere spočíva v argumente, že už samotná okolnosť

absencie akýchkoľvek tvrdení žalobcov na splnenie esenciálnej podmienky praktickej potrebnosti
určovacieho návrhu, bola plne postačujúca pre jeho zamietnutie.

35. Je vylúčené, aby mohla byť riadne a najmä plnohodnotne splnená základná povinnosť súdu
preskúmať vec zo všetkých do úvahy prichádzajúcich hľadísk, ktorá je nevyhnutnou podmienkou,

aby sa na jeho rozsudok mohlo hľadieť ako správny a zákonný. Ak sa súd prvej inštancie vôbec
nezaoberal otázkou, či môže byť vyhovené určovacej žalobe bez toho, aby sa v konaní zistilo, že slúži
na ochranu konkrétneho ohrozeného alebo porušeného subjektívneho práva žalobcov a zároveň nijako
nereflektoval obranu v danom ohľade zo strany žalovaného a nevyrovnal sa s ňou, jeho rozsudok
nemôžeobstáťvmantinelochspravodlivéhoprocesu.Súdprvejinštancieneprípustnesuplovalprocesnú

pasivitu žalobcov, keď viackrát v bode 30. odôvodnenia za nich domýšľal, aký cieľ vlastne sledovali
uplatneným určovacím návrhom.

36. Súd prvej inštancie sa nevyrovnal s námietkou týkajúcou sa splnenia podmienok podľa § 137 písm.
d) CSP. Súd sa síce odvolal na právne názory vyslovené v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 6Cdo/27/2018 z 28.3.2019, avšak opomenul, že predmetné rozhodnutie vôbec
nereagovalo na taký obsah sporovej strany, aký bol uplatnený vo vyjadrení k žalobe zo 14.4.2023. Ak
sa žalobcovia domáhajú určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok, ide v skutočnosti o určenie ich
absolútnej neplatnosti. Teda prichádza do úvahy aj taký typ žalobného návrhu, ktorý nie je enumerovaný
v jednotlivých písmenách § 137 CSP, avšak iba za predpokladu, že ho nemožno podriadiť pod žiadne

z týchto písmen, čo nie je prípad určenia neprijateľnosti alebo neplatnosti zmluvných podmienok.

37. Treba poukázať na to, že vo všetkých prípadoch v rámci platného a účinného právneho poriadku sa
totiž na to, aby bola prípustná žaloba o určenie právnej skutočnosti vyžaduje existencia právnej normy,
ktorej znenie presne a konkrétne umožňuje podanie príslušného typu žaloby.

38. Treba zdôrazniť, že procesná neprípustnosť izolovaného určovania neprijateľnosti zmluvných
podmienok nie je na ujmu ochrany práv spotrebiteľov, ani nie je porušením záväzkov, ktoré pre
Slovenskúrepublikuvyplývajúzúniovejlegislatívyvdanejoblasti.Ajbezurčenianeprijateľnostizmluvnej
podmienky sa spotrebiteľ môže v plnom rozsahu domáhať ochrany svojich práv, najmä prostredníctvom

žalôb podľa § 137 písm. a), c) CSP, čo je zároveň plne v súlade s jedným z nosných princípov úniového
práva.

39. V priebehu konania sa žalobca vyjadril aj k jednotlivým ustanoveniam zákona, v ktorých by žaloba
mala údajne mať podklad. Vo vzťahu k § 53a ods. 1 OZ argumentoval, že je ním normovaná povinnosť

dodávateľa generálne, t. j. v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi zdržať sa používania neprijateľnej
podmienky. Jeho aplikácia neprichádza do úvahy v individuálnych spotrebiteľských sporoch, ktorých
výsledky sú striktne limitované na sporové strany.

40. Žalovaný namietal aj proti právnemu názoru, podľa ktorého prípustnosť určenia neprijateľnosti

zmluvnej podmienky má vyplývať z § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. Toto ustanovenie nestačí
na založenie žalobného oprávnenia domáhať sa určenia neúčinnosti odporovateľného právneho
úkonu alebo neplatnosti výpovede z nájmu bytu, ktoré majú základ v inštitútoch Občianskeho
zákonníka. Procesné prípustnosť žaloby nemôže byť daná ani ust. § 298 CSP. Odporuje výslovnémua jednoznačnému zneniu § 137 písm. d) CSP, ktoré vyžaduje existenciu osobitného predpisu, čo
samotný CSP nie je. Ust. § 298 CSP navyše zreteľne sleduje úplne iný cieľ, ktorým je implementácia
záväzku Slovenskej republiky z úniovej regulácie ochrany spotrebiteľa. So žiadnou z týchto námietok

sa však súd prvej inštancie nevyporiadal.

41. K ďalšiemu konfliktu so zaručeným právom na spravodlivé súdne konanie došlo rezignáciou súdu
prvej inštancie na riadnu aplikáciu relevantných hmotnoprávnych noriem týkajúcich sa neprijateľnosti
zmluvných podmienok, ktoré boli nahradené jeho svojvoľnými úvahami a kritériami, ktoré nemajú

žiadnu zákonnú oporu. Nemôže byť pochybnosť, že základné znaky právnej normy, ktorá musí byť
použitá na posúdenie spotrebiteľskej prijateľnosti zmluvných podmienok sú vyjadrené v § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Ide o vnútroštátnu transpozíciu kľúčových aspektov komunitárnej regulácie
ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, ktorá je sústredená do Smernice
Rady 93/13/EHS.

42. Ak otázka, ktorá je významná pre rozhodnutie, už bola riešená v rozhodovacej praxi Súdneho
dvora Európskej únie, je bezpodmienečnou povinnosťou vnútroštátneho súdu vysporiadať sa s takouto
judikatúrou a objasniť ako ju premietol do svojich úvah a hodnotení. Ak sa tak nestane, musí platiť, že
takéto rozhodnutie súdu nemožno považovať za vyhovujúce nárokom právnej istoty a predvídateľnosti.

43. V týchto súvislostiach žalovaný argumentoval, že základne znaky hypotézy relevantnej právnej
normy, teda značná nerovnováha a požiadavka dôvery, boli veľmi podrobne vysvetlené viacerými
všeobecne uznávanými rozhodnutiami Súdneho dvora Európskej únie. Ich význam spočíva najmä
z zadefinovaní záväzných objektívnych kritérií pre hodnotenie obsahu zmluvného vzťahu, najmä medzi
podnikateľom a spotrebiteľom. Ide o mimoriadne významný faktor, ktorý má zabrániť svojvôli pri

posudzovaní zmluvy a naopak zaručiť, aby tento proces bol čo naviac nestranný, neutrálny a objektívny.

44. V tomto smere treba poukázať na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-415/11
(Aziz) a C-226/12 (Constructora Principado), z ktorých vyplýva, že existencia značnej nerovnováhy
nevyhnutne nevyžaduje, aby výdavky, ktoré znáša spotrebiteľ na základe zmluvnej podmienky mali na

tohto spotrebiteľa značný ekonomický vplyv vzhľadom na hodnotu predmetnej transakcie, ale môže
vyplývať už zo samotnej skutočnosti dostatočne závažného narušenia právneho postavenia, v ktorom
sa tento spotrebiteľ ako zmluvná strana nachádza na základe platných vnútroštátnych predpisov.

45. V odôvodnení napadnutého rozsudku však nič nenasvedčuje tomu, aby súd prvej inštancie dôsledne

podrobil posudzované zmluvné podmienky prieskumu z hľadiska takto citovaných kritérií.

46. Z odôvodnenia nie je zrejmé, ako bola zmluvná úprava konfrontovaná s právnym postavením,
ktoré by spotrebiteľom vyplývalo zo všeobecne záväzných predpisov a v komparácii s ktorým by ich
zmluvná pozícia mala byť zásadne nevýhodnejšia. Súd rezignoval na zapojenie obligatórnych kritérií

zavedených v článku 4 ods. 1 Smernice 93/13, podľa ktorého nekalosť zmluvných podmienok sa hodnotí
so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená a na všetky okolnosti
súvisiace s uzatvorením zmluvy v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy.
Nemožno zistiť ako boli vytknuté zmluvné podmienky posudzované v kontexte povahy finančnej služby,
ktorá bola predmetom uzavretej zmluvy a aké bolo ich pôsobenie v rámci celého obsahu záväzkového

vzťahu. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že nestačí akákoľvek nerovnováha v právnom alebo zmluvnom
postavení subjektov záväzkového vzťahu, ale musí ísť o nerovnováhu intenzívnu, čomu musí úplne
prirodzene zodpovedať aj odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

47. Čo do určovacieho výroku týkajúceho sa zmluvného vyhlásenia o oboznámení sa so súčasťami

zmluvy, súd vyslovil právny názor o prenášaní dôkazného bremena, vôbec ho však nekonfrontoval
s procesnou obranou žalovaného, že to nielen nie je zámerom príslušného ustanovenia, ale najmä
takéto prenášanie pojmovo v mantineloch platného práva neprichádza do úvahy. Napadnuté zmluvné
ustanovenie neprenieslo na žalobcov žiadne dôkazné bremeno, ale slúži výlučne na unesenie
vlastného dôkazného bremena žalovaného o tom, akými zmluvnými dokumentmi bol sformovaný

obsah zmluvného vzťahu medzi žalobcami a bankou žalovaného. Určenie neprijateľnosti príslušného
zmluvného vyhlásenia má za následok vážny zásah do zaručených práv banky ako veriteľa zo zmluvy
o úvere, ktoré sú súčasťou ústavného konceptu práva na súdnu a inú právnu ochranu. Totiž vyhlasovať
za neprijateľné zmluvné vyhlásenie o oboznámení sa s obchodnými podmienkami je v jadre to isté, akokeby mala byť za neprijateľnú určená zmluvná klauzula, že sa kupujúci oboznámil so stavom predmetu
kúpy a že je si vedomí určitých vád.

48. Aj v spojitosti so zmluvnými podmienkami o aplikácii Obchodného zákonníka súd prvej inštancie
nebol ochotný podrobiť ich testu prijateľnosti, ako ich záväzne zadefinovala úniová judikatúra. Ide tu
najmä o prvý test podľa rozsudku C-415/11 spočívajúci v porovnaní zmluvnej podmienky s pravidlami
vnútroštátneho práva, ktoré by sa aplikovali v prípade jej absencie. Vykonanie takéhoto porovnania
pritom vedie k výsledku, že ak sa zo zmluvy so žalobcami odstráni dojednanie a použitie Obchodného

zákonníka, priamo sa aplikuje ust. § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka, ktoré ustanovuje, že
záväzkové vzťahy vyplývajúce zo zmluvy o úvere sa riadia Obchodným zákonníkom. Ani zneplatnenie
dohody zmluvných strán teda nič nezmení na charaktere právneho vzťahu zo zmluvy o úvere ako tzv.
absolútneho obchodu. Po odstránení zmluvnej podmienky úplne rovnaký právny účinok – aplikácia
Obchodného zákonníka nastáva priamo zo zákona. Samotný Obchodný zákonník a viacerých miestach
reflektuje, že ním regulované vzťahy môžu byť spotrebiteľské. Ak súd konštatuje, že predmetnou

klauzulou o použití Obchodného zákonníka chcel žalovaný vylúčiť aplikáciu Občianskeho zákonníka,
ako je možné, že nebolo zistené, že by žalovaný kedykoľvek v praxi postupoval voči žalobcom.

49. Neexistuje právna metodológia, pri zapojení ktorej by bolo možné dospieť k záveru, že zmluvná
podmienka o aplikácii Obchodného zákonníka bráni použitiu noriem občianskeho práva, a to najmä

§ 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka o preferencii ustanovení Občianskeho zákonníka v prípade
konfliktu občianskoprávnej a obchodnoprávnej regulácie. Predmetné zákonné ustanovenie výslovne
uvádza, že existujú aj spotrebiteľské vzťahy, ktoré sú zároveň vzťahmi obchodnoprávnymi a pre
takýto stred zavádza osobitné pravidlo o prednosti Občianskeho zákonníka. Atribút obchodnoprávnej
povahy záväzkového vzťahu nevylučuje atribút jeho spotrebiteľskej povahy. Zmluvná podmienka o voľbe

obchodného zákonníka vôbec nevylučuje použitie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka o Občianskeho
zákonníka ako takého, jej účinkom je výlučne založenie obchodného záväzkového vzťahu.

50. Ust. § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka výslovne umožňuje dohodu zmluvných strán, že ich
záväzkový vzťah sa bude spravovať Obchodným zákonníkom a táto možnosť nie je vylúčená ani pre

oblasť záväzkových vzťahoch, ktorých subjektom je spotrebiteľ. Žiadne zákonné ustanovenie, ktoré by
vo vzťahu so spotrebiteľom zakazovalo dohodu podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka neexistuje.

51. V následnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného (§ 373 ods. 3 CSP) zotrvali žalobcovia na svojich
doterajších stanoviskách.

52. Odvolací súd prejednal vec podľa § 378 ods. 1 CSP a nasl., a to bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a zistil, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné zatiaľ
čo vo vzťahu k odvolaniu žalobcov pretrvávajú pochybnosti o správnosti rozhodnutia v tejto časti,
nakoľko ide o časť rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorá je postihnutá vadou nepreskúmateľnosti,

ktorej intenzita dosahuje charakter nesprávneho procesného postupu znemožňujúceho strane (v danom
prípade žalobcom), aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nemožno odstrániť v odvolacom konaní.

53. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, každý spotrebiteľ má právo na

ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.

54. Podľa § 3 ods. 5 vety prvej citovaného zákona, proti porušeniu práv a povinností ustanovených
zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany
svojho práva.

55. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na
právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

56. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky

iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to
na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahomaleboúčelomjeobchádzanietohtoustanovenia,súneplatné.Navšetkyprávnevzťahy,ktorýchúčastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by
sa inak mali použiť normy obchodného práva.

57. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

58. Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej

činnosti.

59. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú
hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne

a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

60. Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa
nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol
ovplyvniť ich obsah.

61. Podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia
dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

62. Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej

zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré
a) má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy,
b) dovoľujú dodávateľovi previesť práva a povinnosti zo zmluvy na iného dodávateľa bez súhlasu
spotrebiteľa, ak by prevodom došlo k zhoršeniu vymožiteľnosti alebo zabezpečenia pohľadávky
spotrebiteľa,

c) vylučujú alebo obmedzujú zodpovednosť dodávateľa za konanie alebo opomenutie, ktorým sa
spotrebiteľovi spôsobila smrť alebo ujma na zdraví,
d) vylučujú alebo obmedzujú práva spotrebiteľa pri uplatnení zodpovednosti za vady alebo
zodpovednosti za škodu,
e) umožňujú dodávateľovi, aby spotrebiteľovi nevydal ním poskytnuté plnenie aj v prípade, ak spotrebiteľ

neuzavrie s dodávateľom zmluvu alebo od nej odstúpi,
f) umožňujú dodávateľovi odstúpiť od zmluvy bez zmluvného alebo zákonného dôvodu a spotrebiteľovi
to neumožňujú,
g) oprávňujú dodávateľa, aby bez dôvodov hodných osobitného zreteľa vypovedal zmluvu uzavretú na
dobu neurčitú bez primeranej výpovednej lehoty,

h)prikazujúspotrebiteľovi,abysplnilvšetkyzáväzkyajvtedy,akdodávateľnesplnilzáväzky,ktorévznikli,
i) umožňujú dodávateľovi jednostranne zmeniť zmluvné podmienky bez dôvodu dohodnutého v zmluve,
j) určujú, že cena tovaru alebo služieb bude určená v čase ich splnenia, alebo dodávateľa oprávňujú
na zvýšenie ceny tovaru alebo služieb bez toho, aby spotrebiteľ mal právo odstúpiť od zmluvy, ak cena
dohodnutá v čase uzavretia zmluvy je podstatne prekročená v čase splnenia,

k) požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako
sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku,
l) obmedzujú prístup k dôkazom alebo ukladajú spotrebiteľovi povinnosti niesť dôkazné bremeno, ktoré
by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, mala niesť iná zmluvná strana,
m) v prípade čiastočného alebo úplného nesplnenia záväzku zo strany dodávateľa neprimerane

obmedzujú alebo vylučujú možnosť spotrebiteľa domáhať sa svojich práv voči dodávateľovi vrátane
práva spotrebiteľa započítať pohľadávku voči dodávateľovi,
n)spôsobujú,žeplatnosťzmluvyuzatvorenejnadobuurčitúsapouplynutíobdobia,naktorúbolazmluva
uzavretá, predĺži, pričom spotrebiteľovi priznávajú neprimerane krátke obdobie na prejavenie súhlasu
s predĺžením platnosti zmluvy,

o) oprávňujú dodávateľa rozhodnúť o tom, že jeho plnenie je v súlade so zmluvou, alebo ktoré priznávajú
právo zmluvu vykladať iba dodávateľovi,
p) obmedzujú zodpovednosť dodávateľa, ak bola zmluva uzavretá sprostredkovateľom, alebo vyžadujú
uzavretie zmluvy prostredníctvom sprostredkovateľa v osobitnej forme,r) umožňujú, aby bol spor medzi stranami riešený v rozhodcovskom konaní bez splnenia podmienok
ustanovených osobitným zákonom,
s) požadujú, aby spotrebiteľ poskytol zabezpečenie splnenia svojho záväzku v hodnote neprimerane

vyššej, ako je výška jeho záväzku vyplývajúca zo spotrebiteľskej zmluvy v čase uzavretia dohody o
zabezpečení splnenia záväzku spotrebiteľa,
t) požadujú od spotrebiteľa plnenie za službu, ktorej poskytnutie dodávateľom v prevažnej miere
nesleduje záujmy spotrebiteľa,
u) požadujú od spotrebiteľa, aby bol neprimerane dlho viazaný zmluvou aj keď pri uzavieraní zmluvy

bolo zrejmé, že predmet zmluvy možno dosiahnuť v podstatne kratšom čase,
v) požadujú od spotrebiteľa uhradenie plnení, o ktorých spotrebiteľ nebol pred uzavretím zmluvy
preukázateľne informovaný, ktorých úhrada nebola upravená v zmluve alebo za ktoré spotrebiteľ
nedostáva dohodnuté protiplnenie,
w) požadujú, aby spotrebiteľ poskytoval alebo poukazoval tretej osobe alebo v prospech tretej osoby
akékoľvek plnenie plynúce zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiace so spotrebiteľskou zmluvou, ktoré

v prevažnej miere nesleduje jeho záujmy, alebo aby plnil v súvislosti s týmto plnením akékoľvek záväzky
tretej osobe.

63. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

64. Podľa § 53a ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v
spotrebiteľskej zmluve, ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah
zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje alebo vo všeobecných obchodných podmienkach za
neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky, alebo nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu

takejto podmienky, dodávateľ je povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s
rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi. Dodávateľ má rovnakú povinnosť aj vtedy,
ak mu na základe takejto podmienky súd uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť
škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie. Rovnakú povinnosť má aj právny nástupca
dodávateľa.

65. Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou
sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred
vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú,
alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

66. V prejednávanej veci bolo nepochybne preukázané, že žalobcovia uzavreli 30.9.2009 Zmluvu
o spotrebiteľskom úvere so žalovaným pod č. XXXXXXXXXX, predmetom ktorej bolo poskytnutie
splátkového úveru na nadobudnutie, úpravu a údržbu nehnuteľnosti, pričom úver bol poskytnutý vo
výške 56.429,- eur. V tejto zmluve boli bližšie špecifikované podmienky poskytnutia tohto úveru a ďalšie

zmluvné podmienky uvedené v bode II. – Záverečné ustanovenia zmluvy.

67. Súd prvej inštancie podrobil v zmysle žaloby tieto zmluvné podmienky prieskumu a správne
konštatoval neprijateľnosť zmluvných podmienok týkajúcich sa vyhlásenia, že dlžník sa oboznámil so
súčasťami úverovej zmluvy vrátane VOP, Úverových podmienok, Sadzobníka a podmienok určených

Zverejnením, Zmluvnej podmienky týkajúcej sa toho, že všetky právne vzťahy vyslovene neupravené
v úverovej zmluve sa budú riadiť príslušnými ustanoveniami úverových podmienok, VOP a Obchodným
zákonníkom, ako aj zmluvnej podmienky, že vzájomné právne vzťahy sa budú podľa § 262 Obchodného
zákonníka medzi stranami spravovať Obchodným zákonníkom.

68. Vo všeobecnosti k tejto vyhovujúcej časti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie treba uviesť,
že súd správne postupoval podľa § 137 písm. b) CSP a vyhovel v danom rozsahu určovacej žalobe
žalobcov, nakoľko ide o určenie právnej skutočnosti, ktorá vyplýva z osobitného predpisu, pričom v tomto
smere súd prvej inštancie správne konštatoval, že týmto osobitným predpisom, v ktorom má oporu
určovacia žaloba žalobcov je ust. § 3 ods. 3, 5 veta prvá zákona č. 250/2007 Z. z., ust. § 53 a § 53a

Občianskeho zákonníka, ako aj ust. § 298 CSP, z ktorého vyplýva nepochybne, že je oprávnením súdu
v spotrebiteľských sporoch aj bez návrhu vysloviť, že určitá zmluvná podmienka používaná dodávateľom
v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou
je neprijateľná.69. V tomto kontexte teda nemožno súhlasiť s odvolacou argumentáciou žalovaného spočívajúcou
v tom, že nie je právne možné, aby sa žaloba o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky posudzovala

ako nepomenovaná. Vyššie uvedené zákonné normy, o ktoré sa súd prvej inštancie oprel, sú
nepochybne osobitným právnym predpisom, ktoré dávajú priestor pre prípustnosť žaloby o určenie
právnej skutočnosti v podobe neprijateľnej zmluvnej podmienky, pričom nemusí ísť v zmysle odvolacej
argumentácie žalovaného o existenciu takej právnej normy, ktorej znenie presne a konkrétne umožňuje
podanie príslušného typu žaloby.

70. Treba totiž poukázať na to, že ust. § 3 ods. 3, 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa
zakotvuje právo spotrebiteľa na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách
a možnosť spotrebiteľa domáhať sa ochrany proti porušeniu jeho spotrebiteľských práv. Samotná táto
okolnosť uvedená v § 3 ods. 3, 5 zákona č. 250/2007 v spojení s ust. § 298 CSP je dostatočným
podkladom pre prípustnosť žaloby o určenie neprijateľných zmluvných podmienok. Správna je aj

aplikácia § 53 Občianskeho zákonníka zo strany súdu prvej inštancie a § 53a ods. 1 Občianskeho
zákonníka, ktoré zakazujú použitie zmluvných podmienok, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, t. j. neprijateľných zmluvných
podmienok a ukladajú dodávateľovi povinnosť, aby sa zdržal používania podmienky, ktorá bola súdom
určená za neprijateľnú.

71. K jednotlivým podmienkam, ktoré sú obsahom vyhovujúcej časti rozsudku súdu prvej inštancie
treba v kontexte odvolacej argumentácie žalovaného uviesť, že podmienka týkajúca sa vyhlásenia
dlžníka (žalobcov), že sa oboznámil so súčasťami úverovej zmluvy, ktorými sú VOP, Úverové
podmienky,SadzobníkapodmienkyurčenéZverejnením,zaktorýsabankovýproduktvzmysleúverovej

zmluvy poskytuje, súhlasí s nimi a zaväzuje sa ich dodržiavať, je zmluvnou podmienkou, ktorá bola
preskúmavaná aj v správnom konaní Ústredným inšpektorátom SOI pod sp. zn. SK0207/99/2014
z 24.3.2014. Už v tomto rozhodnutí správny orgán konštatoval, že ide o skryté prenášanie dôkazného
bremena na spotrebiteľa, pokiaľ ide o oboznámenie sa s konkrétnymi zmluvnými podmienkami
a okolnosťami uzavretia úverovej zmluvy. Súdna prax nepochybne potvrdila, že v skutočnosti takéto

vyhlásenie je len formálneho charakteru a neodráža reálnu skutočnosť, aby spotrebiteľ – dlžník
bol skutočne so všetkými ustanoveniami týchto súčasti úverovej zmluvy oboznámený, čo spravidla
vzhľadom na krátkosť času, v rámci ktorého sa zmluva o úvere uzatvára ani nie je dosť dobre
možné. Ide teda o zmluvnú podmienku, ktorá z hľadiska významu pre spotrebiteľa má formálny, avšak
negatívny, charakter a skutočne spôsobuje značnú nerovnováhu v postavení strán, nakoľko žalobca

takýto spravidla nereálnym (nepravdivým) vyhlásením preberá na seba dôkazné bremeno o tom, že
so všetkými ustanoveniami nielen úverovej zmluvy, ale aj súvisiacich súčasti, bol oboznámený, čo je
v rozpore s ust. § 53 ods. 4 písm. q) Občianskeho zákonníka, ktoré kvalifikuje ako neprijateľnú zmluvnú
podmienku takú podmienku, ktorá spotrebiteľovi ukladá povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa
práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane. Ako správne konštatuje

súd prvej inštancie, táto zmluvná podmienka bola vo viacerých rozhodnutiach súdov kvalifikovaná ako
neprijateľná.

72. Ďalšie dve zmluvné podmienky, o ktorých bolo rozhodnuté súdom prvej inštancie vo výroku II.
a III. napadnutého rozsudku možno vyhodnotiť spoločne, pretože sa týkajú aplikovania Obchodného

zákonníka jednak na všetky právne vzťahy výslovne neupravené v úverovej zmluve (spolu s Úverovými
podmienkami, VOP) a taktiež toho, že sa zmluvné strany dohodli, že ich vzájomné právne vzťahy sa
budú v zmysle § 262 Obchodného zákonníka spravovať Obchodným zákonníkom.

73. V tomto kontexte treba zdôrazniť, že v zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľ

má garantované, že zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od
Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa a spotrebiteľ sa najmä nemôže vzdať vopred svojich
práv, ktoré mu priznáva Občiansky zákonník a predpisy na ochranu spotrebiteľa.

74. Takúto ochranu spotrebiteľovi však Obchodný zákonník rozhodne neposkytuje, pretože neobsahuje

úpravu neprijateľných zmluvných podmienok a vzniká riziko, že výlučným aplikovaním Obchodného
zákonníka by v skutočnosti bola vylúčená ochrana a výhody, ktoré spotrebiteľovi zaručuje citované ust.
§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Treba súhlasiť s argumentáciou súdu prvej inštancie, že takouto
zmluvnou podmienkou by došlo k zhoršeniu spotrebiteľovho postavenia v právnom vzťahu, a to ažv rovine značnej nerovnováhy medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v dôsledku toho, že by
bola vylúčená ochrana spotrebiteľa, ktorú mu zaručuje Občiansky zákonník.

75. Tento záver rovnako platí aj pre primárnu aplikáciu ustanovení Úverových podmienok a VOP
v právnom vzťahu sporových strán, pretože taktiež takto formulovaná zmluvná podmienka vylučuje
primárne nutnú aplikáciu § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

76. V tomto kontexte nemožno súhlasiť s odvolacou argumentáciou žalovaného spočívajúcou v tom,

že samotný Obchodný zákonník na viacerých miestach reflektuje, že ním regulované vzťahy môžu
byť spotrebiteľské. Takáto argumentácia nestačí na to, aby bol vylúčený záver o neprijateľnosti takto
formulovaných zmluvných podmienok, ktoré zavádzajú exkluzivitu v aplikácii Obchodného zákonník
a súčasti úverovej zmluvy, čím zároveň znemožňujú aplikáciu právnych predpisov výhodných pre
spotrebiteľa, teda Občianskeho zákonníka. Odvolacia argumentácia žalovaného spočívajúca v tom,
že údajne nebolo zistené, žeby kedykoľvek žalovaný v praxi postupoval voči spotrebiteľom tak, žeby

vylúčil aplikáciu Občianskeho zákonníka, nie je náležitá a nevylučuje postup súdu podľa § 298 ods. 1
CSP v kontexte týchto neprijateľných zmluvných podmienok. V tomto kontexte je potom bez právneho
významu odvolacia argumentácia žalovaného spočívajúca v tom, že zmluvná podmienka o voľbe
Obchodné zákonníka vôbec nevylučuje použitie ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonník a už vôbec nie
Občianskeho zákonníka ako takého, pretože jej účinkom je výlučne založenie obchodného záväzkového

vzťahu, ktorý by v prípade jej absencie tak či tak vznikol priamo zo zákona, na ktorý sa následne všade
tam, kde by došlo ku konfliktu noriem obchodného práva a občianskeho práva, použijú normy práva
občianskeho.

77. Takáto argumentácia je bez právneho významu, pretože ide len o výklad zmluvných podmienok,

ktorých znenie však v skutočnosti zakladá možnosť vylúčenia pre spotrebiteľa priaznivejšej právnej
úpravy vyplývajúcej z Občianskeho zákonníka a nekorešponduje s týmto výkladom, ktorý je ako
odvolacia argumentácia použitý žalovaným.

78. Správne preto postupoval súd prvej inštancie pokiaľ určil zmluvné podmienky uvedené pod bodmi

I., II. a III. napadnutého rozsudku ako neprijateľné a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil.

79. V tomto kontexte nemožno súhlasiť s odvolacou argumentáciou žalovaného spočívajúcou v tom,
že sa súd nevyporiadal so všetkými námietkami, ktoré žalovaný v priebehu konania vznášal. Treba
konštatovať, že napadnuté rozhodnutie tak z hľadiska jeho vecného obsahu, ako aj z hľadiska vnútornej

štruktúry a použitej argumentácie, spĺňa všetky náležitosti riadne odôvodneného rozhodnutia výrokov I.,
II. a III. v zmysle § 220 ods. 2 CSP, nakoľko súd prvej inštancie jednoznačne uviedol čoho sa žalobcovia
domáhali, aké skutočnosti tvrdili, aké dôkazy označili, aké prostriedky procesného útoku použili, ako sa
vo veci riadil žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd prvej inštancie jasne a výstižne
vysvetlil ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval

za preukázané a ktoré nie. Predmetné rozhodnutie je v tejto časti aj náležite presvedčivé.

80. Preto odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 1 CSP rozsudok vo výroku, ktorým bolo žalobe
čiastočne vyhovené ako vecne správny potvrdil, pričom v podrobnostiach v tomto smere poukazuje na
správne a výstižné dôvody uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

81. Neboli však podmienky pre potvrdenie ani pre zmenu rozsudku týkajúceho sa zamietnutia žaloby
vprevyšujúcejčasti,ktorousažalobcoviadomáhaliurčenianeprijateľnostizmluvnejpodmienkytýkajúcej
sa spracovateľského poplatku a poplatku za správu úveru dohodnutého v článku I. bod 1 predmetnej
zmluvy o splátkovom úvere.

82. Súd prvej inštancie v tomto smere si osvojil závery vyplývajúce z rozsudku Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 23CoCsp/6/2022 z 20.4.2023 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k.
29Csp/9/2022-40 z 1.6.2022, ktorými bola žaloba o určenie takejto neprijateľnej podmienky v obdobnej
veci zamietnutá. V tomto smere poukázal súd prvej inštancie aj na rozsudok Súdneho dvora Európskej

únievoveciC-621/17z3.10.2019,zktoréhovyplýva,žeSmernicuRady93/13/EHSjepotrebnévykladať
v tom zmysle, že pripúšťa dojednanie poplatkov za správu a poplatkov za poskytnutie úveru, ktoré znáša
spotrebiteľ.83. Súd prvej inštancie sa však nijakým spôsobom nevyrovnal s argumentáciou žalobcov spočívajúcou
v tom, že toto rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie sa netýka Slovenskej republiky a v tomto
smere je potrebné brať do úvahy najmä zákon č. 483/2001 Z. z., ktorý stanovuje banke určité povinnosti

pri poskytovaní úverov a ich správe.

84. Zároveň súd prvej inštancie sa nijakým spôsobom nezaoberal novšou judikatúrou Súdneho dvora
európskej únie (rozhodnutie v spojených veciach C-224/19 a C-259/19 zo 16.7.2020), z ktorého vyplýva,
že článok 3 ods. 1 Smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že taká zmluvná podmienka, ktorá

spotrebiteľovi ukladá povinnosť zaplatiť províziu za poskytnutie úveru, môže v rozpore s požiadavkou
dobrýchmravovspôsobiťznačnúnerovnováhuvprávachapovinnostiachzmluvnýchstránvneprospech
spotrebiteľa, ak finančná inštitúcia nepreukáže, že táto provízia zodpovedá skutočne poskytnutým
službám a vynaloženým nákladom, čo prislúcha overiť vnútroštátnemu súdu. Musí ísť o služby sledujúce
záujmy spotrebiteľa a nie dodávateľa. V tomto smere Krajský súd v Prešove vo veci 20CoCsp/10/2023
poukázal na to, že v zmysle § 53 ods. 4 písm. t) Občianskeho zákonníka sa za neprijateľné zmluvné

podmienky považujú najmä ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa plnenie za službu, ktorej
poskytnutie dodávateľom v prevažnej miere nesleduje záujmy spotrebiteľa. Ak dodávateľ využíva
spoplatnenie konkrétnych úkonov alebo služieb, môže v zmysle § 53 ods. 4 písm. t) Občianskeho
zákonníka na spotrebiteľa prenášať len také nákladové bremeno, ktoré bude sledovať prospech
spotrebiteľa v prevažnej miere.

85. Súd prvej inštancie poukázal pri odôvodnení svojho rozhodnutia aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR 7Cdo 294/2019 z 28.2.2022. V tomto smere súd prvej inštancie poukázal na to, že najvyšší súd
konštatoval, že z označenia sporného poplatku vyplýva, že ide o poplatok za poskytnutie úveru, teda za
úkony na strane veriteľa, ktoré sú nevyhnutné pre uzavretie zmluvy a ktoré sú jeho internou záležitosťou

a súčasťou jeho nákladov.

86. K tomu je potrebné uviesť, že vo veci 7Cdo 294/2019 sa najvyšší súd primárne zaoberal
problematikou nastolenou dovolaním v prejednávanej veci, a to správnosťou určenia RPMN (výpočtu
RPMN) v úverovej spotrebiteľskej zmluve za situácie, že poplatok za spracovanie a poskytnutie úveru

je započítaný do RPMN. Najvyšší súd konštatoval v tomto rozhodnutí správnosť tohto postupu výpočtu
RPMN a len okrajovo, v bode 21 svojho rozhodnutia, sa zaoberal tým, že ide o poplatok za poskytnutie
úveru, ktorý takto predstavuje cenu služby. Inými slovami problematika protiplnení za tento poplatok,
ktoré by mali byť spotrebiteľovi logicky za tieto finančné prostriedky poskytnuté, v tomto rozhodnutí
riešená nebola.

87. Táto problematika je riešená práve vo vyššie uvedenom rozhodnutí Súdneho dvora, sp. zn. C-224/19
zo16.7.2020,zktoréhovyplývapovinnosťvnútroštátnehosúduzaoberaťsatým,čiprovízia,tedavlastne
poplatok, zodpovedá skutočne vynaloženým službám v prospech spotrebiteľa.

88. Za týchto okolností je rozhodnutie súdu prvej inštancie v naznačenom smere, t. j. vo výroku, ktorým
bola žaloba zamietnutá, nepreskúmateľné a ako také bolo zrušené postupom podľa § 389 ods. 1 písm.
b), c) CSP, pričom vec bola vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 391 ods. 1 CSP).

89. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie vyrovnať sa s uvedenou novšou judikatúrou

Súdneho dvora Európskej únie (t. j. C-224/19, C-259/19) a doplniť dokazovanie v otázke či predmetný
spracovateľský poplatok a poplatok za správu úveru v zmysle článku I bod 1 predmetnej zmluvy
o splátkovom úvere spĺňa kritéria vyplývajúce z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie C-224/19
zo 16.7.2020 v spojení so slovenskou právnou úpravou (§ 53 ods. 4 písm. t) Občianskeho zákonníka),
teda, či predmetný poplatok (v zmysle terminológie Súdneho dvora Európskej únie provízia) zodpovedá

skutočne poskytnutým službám a vynaloženým nákladom, čo by súd prvej inštancie mal v rámci
dokazovania aj bez návrhu (§ 295 CSP) overiť.

90. V tomto smere by mal žalovaný preukázať, že tento spracovateľský poplatok a poplatok za správu
úveru skutočne boli účtované za konkrétne a preukázateľné služby, ktoré boli spotrebiteľovi, t. j.

žalobcom, poskytnuté a že cena tohoto poplatku je skutočne reálna a zodpovedá hodnote poskytnutých
služieb.91. V tomto smere sa súd prvej inštancie uspokojil s konštatovaním, že služby, za ktoré tento poplatok
bol žalobcom účtovaný, sledujú záujmy spotrebiteľa, nakoľko žalobcovia by mali mať záujem na riadnom
trvaní úverového vzťahu a splácaní úveru.

92. Táto okolnosť však neznamená, že konkrétne služby, za ktoré bol tento poplatok žalobcom účtovaný,
bynemalibyťpresnezistenéašpecifikovanéžalovaným,naktoromvtomtosmereležídôkaznébremeno
(ako to vyplýva z rozhodnutia C-224/19), pričom cena, t. j. výška tohto poplatku, by mala byť aj náležite
verifikovaná na základe dôkazov, ktoré žalovaný predloží.

93. Až po takto vykonanom dokazovaní a právnych úvahách bude možné vo veci zákonne rozhodnúť.

94. O novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách tohto odvolacieho konania (§
396 ods. 3 CSP).

95. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).