Rozsudok – Hospodárske trestné činy ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. júl 2023

Súd: Okresný súd Vranov nad Topľou
Spisová značka: 12T/174/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8815010383
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 07. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Havírová

ECLI: ECLI:SK:OSVT:2023:8815010383.23

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Vranov nad Topľou, samosudkyňou JUDr. Andreou Havírovou, na hlavnom pojednávaní

konanom dňa 26. júla 2023 vo Vranove nad Topľou, takto

r o z h o d o l :

Obžalovaný: A. B., nar. XX. XX. XXXX vo C. D. E., trvale bytom F. G. XXX, okr. Vranov nad
Topľou, súkromný podnikateľ,

u z n á v a s a z a v i n n é h o , ž e

ako zodpovedná osoba v daňovom subjekte A. B., F. G. XXX, okr. Vranov nad Topľou, IČO: XXXXXXXX,
v priebehu zdaňovacieho obdobia II. až IV. štvrťrok 2012, ako štvrťročný platca dane z pridanej hodnoty,
skrátil daň z pridanej hodnoty v celkovej sume 18.732,51 Eur ku škode Slovenskej republiky, zastúpenej
Daňovým úradom Prešov, pobočka Vranov nad Topľou, tým, že si neoprávnene uplatnil právo na
odpočítanie dane z dodaných tovarov, aj keď k ich dodaniu - nákupu tovaru od spoločnosti H. A. B.
B., I. B. a J. B. - nedošlo, nakoľko išlo o fiktívne pokladničné doklady, ktoré neboli týmito spoločnosťami

vystavené, na základe čoho daňovému subjektu A. B., F. vznikla nižšia daňová povinnosť ako tá, ktorú
skutočne mal,

t e d a

vo väčšom rozsahu skrátil daň,

t ý m s p á c h a l

zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 2 písm. d) Trestného zákona účinného od
01. 10. 2012.

Z a t o m u s ú d u k l a d á :

Podľa § 276 ods. 2 Trestného zákona, za použitia § 38 ods. 2 Trestného zákona, pri zistení neexistencie
poľahčujúcich okolností podľa § 36 Trestného zákona a neexistencie priťažujúcich okolností podľa §
37 Trestného zákona, trest odňatia slobody v trvaní 3 (troch) rokov.
Podľa § 51 ods. 1 Trestného zákona, v spojení s § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, výkon trestu
odňatia slobody podmienečne odkladá s probačným dohľadom.

Podľa § 51 ods. 2 Trestného zákona určuje skúšobnú dobu podmienečného odsúdenia s probačným
dohľadom v trvaní 3 (troch) rokov.Podľa § 51 ods. 2 Trestného zákona, v spojení s § 51 ods. 4 Trestného zákona, povinnosť spočívajúcu
v príkaze zúčastniť sa minimálne 8 (ôsmich) hlavných pojednávaní vedených na okresných súdoch,
či krajských súdoch v rámci územia Slovenskej republiky v trestných veciach pre trestný čin skrátenia

dane a poistného podľa § 276 Trestného zákona, alebo v iných trestných veciach vedených pre trestné
činy proti mene a trestné činy daňové upravené v treťom diely piatej hlavy – trestné činy hospodárske
Trestného zákona.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 2, ods. 6 Trestného zákona trest zákazu činnosti vykonávať podnikateľskú

činnosť na základe živnostenského oprávnenia alebo iného oprávnenia na podnikanie, zákaz pôsobiť
ako štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu, dozorný alebo kontrolný orgán alebo člen
dozorného alebo kontrolného orgánu právnickej osoby, alebo konať ako splnomocnený zástupca
obchodných spoločností, ktorej predmetom činnosti je výkon podnikateľskej činnosti, vo výmere 6
(šiestich) rokov.

o d ô v o d n e n i e :

Hlavné pojednávania boli v predmetnej trestnej veci vykonané prevažne v neprítomnosti obžalovaného
v zmysle ustanovenia § 252 ods. 3 Trestného poriadku, keďže obžalovaný na vykonanie každého,
okrem jedného, nariadeného hlavného pojednávania v jeho neprítomnosti udelil. výslovný súhlas.
Z uvedeného dôvodu ani nebolo obžalovanému umožnené urobiť vyhlásenie podľa ustanovenia § 257
ods. 1 Trestného poriadku.

Na hlavnom pojednávaní bolo vykonané dokazovanie výsluchom splnomocnenca poškodeného
Daňového úradu Prešov K. L., svedkov M. N., M. O. J., M. A. B., N. M. O. H., M. A. P., K. L., M. J.,
K. Q., M. D. E., oboznámením výpovede svedkyne R. K. z prípravného konania, prečítaním výpovede
obžalovaného z prípravného konania, oboznámením listinných dôkazov, na základe čoho mal súd

skutkový stav za preukázaný tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Po vrátení veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, síce konajúci súd oboznámil pripojený spis
Okresného súdu v Považskej Bystrici sp. zn. 2T/224/2015, avšak predvolaný svedok S. odmietol vo
veci vypovedať a teda súd ani nemohol vykonať konfrontáciu tohto svedka s obžalovaným. Vo veci bolo

neskôr vykonané aj znalecké dokazovanie znalcom Ing. Vasilišinom, vrátane jeho výsluchu v konaní
pred súdom ako aj oboznámené ďalšie listinné dôkazy.

Vo veci už pritom prvostupňový súd raz rozhodol rozsudkom č. k. 12T/174/2015-335 zo dňa 24. 04.
2017 tak, že obžalovaného A. B. podľa ustanovenia § 285 písm. b) Trestného poriadku spod obžaloby

oslobodil.

Na podklade odvolania podaného prokurátorom, uznesením Krajského súdu v Prešove č. k.
8To/12/2019-362, zo dňa 03. 09. 2019, bol napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušený a vec
vrátená súdu prvého stupňa na znovuprejednanie a rozhodnutie. V zrušujúcom rozhodnutí bolo uložené

prvostupňovému súdu zabezpečiť trestný spis, vo veci ktorého rozhodoval na podklade odvolania
Krajský súd v Trenčíne, pod sp. zn. 2To/98/2016. V uvedenom druhostupňovom rozhodnutí mal tento
odvolací súd, v rámci obvodu iného krajského súdu, rozhodnúť o vine a o treste obžalovaného L., ktorý
mal vystupovať pod menom „C.“ a ktorý mal vystupujúc v mene rôznych dodávateľských firiem, vrátane
podnikateľských subjektov vystupujúcich v tomto konaní, a to konkrétne I. s. r. o. Košice a H. A. B. A.

B., odovzdávať rôzne fiktívne vystavené daňové doklady rôznym podnikateľským subjektom v rámci
celého územie Slovenskej republiky. Úlohou konajúceho súdu v ďalšom štádiu tohto konania bolo teda
zistiť totožnosť odsúdeného „C.,“ ktorého bolo potrebné ako svedka vypočuť na hlavnom pojednávaní,
a prípadne aj vykonať konfrontáciu tohto svedka s obžalovaným, pričom výsluch tohto svedka mal byť
zameraný na okruh oblastí, tak ako ich uviedol vo svojom zrušujúcom rozhodnutí tunajší odvolací súd.

Obžalovaný A. B., keďže tento sa hlavného pojednávaní ani nezúčastnil, vypovedal v prípravnom konaní
a jeho výpoveď bola v konaní pred súdom aj prečítaná, že na stavbe v roku 2012 ho oslovil jeden človek,
ktorý mu ponúkol možnosť kupovať materiál, náradie a iné veci súvisiace so stavbou. S týmto človekom
sa dohodli, že voziť materiál mu bude na konkrétne miesto stavby a to na základe jeho telefonického

privolania. Keď mu tento človek, ktorý sa mu predstavil ako pán C., doviezol materiál, tak mu stále zatento materiál zaplatil v hotovosti a pán C. mu odovzdal pokladničné doklady. Nemal vedomosť o tom,
že uvedené pokladničné doklady nie sú pravé a takisto ani netušil, odkiaľ pán C. tento stavebný materiál
vozil. Uvedené pokladničné doklady zúčtoval do svojho účtovníctva a takisto ich zohľadnil v daňovom

priznaní. Na pána C. nemal v čase svojho výsluchu už telefonický kontakt, avšak podľa evidenčného
čísla jeho vozidla, na ktorom vozil tento materiál, predpokladal, že bol z okolia Košíc. Vyjadril sa, že pán
C. ho oslovil priamo na stavbe v Košiciach, prišiel za ním sám a ponúkol, že mu bude dodávať stavebný
materiál a náradie lacnejšie. Zdôraznil, že pokladničné doklady mu pán C. osobne odovzdal vždy, keď
mu doviezol materiál. Vyjadril sa, že nemal vedomosť o tom, že by tieto doklady boli fiktívne, keďže na

prvý pohľad vyzerali ako každý iný doklad. Takisto sa pána Vargu nepýtal, odkiaľ vozil tento materiál,
pričom pán C. vyzeral dôveryhodne. V súvislosti s otázkou vyšetrovateľa PZ, že uvedené pokladničné
dokladyboliodtrochrôznychpredajcov,ztrochrôznychmiest,pričomvzhľadovobolirovnakéhoformátu,
rozloženia údajov a písma a teda vyzerali identicky, sa vyjadril, že vôbec netušil, že pán C. tieto doklady
falšoval. Tieto doklady si uschoval a neskôr ich odovzdal účtovníčke. O skutočnosti, že ide o falošné
doklady, sa dozvedel až pri daňovej kontrole. V súvislosti so svojim vyjadrením do protokolu z daňovej

kontroly, že materiál spotreboval na opravu sídla svojej spoločnosti sa vyjadril, že okrem tejto opravy
sídla sa najviac materiálu použilo pri opravách na stavbách v Košiciach a to konkrétne stavby Panoráma
a Kultúrparku. Na týchto stavbách sa opravovali omietky, potery, resp. betónové podklady spolu so
železom a takisto aj sadrokartóny. Na stavbe Panorámy sa pritom podľa jeho vyjadrenia opravovali tiež
múry a omietky. Nevedel sa vyjadriť k rozsahu a množstvu použitého materiálu, ale skonštatoval, že to

bolo vo väčších množstvách. Zdôraznil, že všetok materiál, ktorý mu doviezol pán C., použil na tú ktorú
konkrétnu stavbu a nejakú časť využil aj na opravu sídla svojej spoločnosti.

ZástupcapoškodenéhoDaňovéhoúraduPrešovK.L.uviedolnahlavnompojednávaní,ktoréhovýpoveď
z prípravného konania bola neskôr aj oboznámená, že daňovú kontrolu u spoločnosti A. B. vykonávali

kontrolóri a všetky ich zistenia boli zhrnuté v protokole, pričom sa vyjadril, že výsledky tejto kontroly môže
zaslať súdu v samostatnej správe. Nemal vedomosť o tom, že by dlžná suma daňového nedoplatku
bola zo strany daňového subjektu uhradená a že by bolo začaté daňové exekučné konanie voči tomuto
daňovému subjektu. Vyjadril sa, že keď sa pri daňovej kontrole zistia nejaké výsledky, tak sa daňový
subjekt vyzve na vyjadrenie k týmto výsledkom a bez ohľadu na jeho vyjadrenie sa či nevyjadrenie

sa, vydá sa na základe tohto protokolu rozhodnutie, ktoré sa doručuje daňovému subjektu. Voči
takémuto rozhodnutiu môže daňový subjekt podať odvolanie do 15 dní, o ktorom rozhoduje Finančné
riaditeľstvo, pričom jeho rozhodnutie je právoplatné, pokiaľ potvrdí rozhodnutie prvostupňového orgánu
a môže byť napadnuté na súde. Vyjadril sa, že predmetom súdneho preskúmania takéhoto rozhodnutia
daňového úradu je aj samotná suma rozdielu dane a pokiaľ ide o spôsob, akým sa takáto suma rozdielu

dane vymáha, sa tento splnomocnený zástupca vyjadril, že súd preskúmava len tú skutočnosť, či
v daňovom konaní nedošlo k nejakým pochybeniam a môže zrušiť rozhodnutie Finančného riaditeľstva,
ako aj rozhodnutie prvostupňového daňového orgánu, avšak samotnou sumou rozdielu dane sa súd
nezaoberá. V ďalšom konaní po právoplatnosti takéhoto rozhodnutia sa rozdiel príslušného druhu dane
vymáha v daňovom exekučnom konaní.

Kontrolórka Daňového úradu Prešov M. N. N. uviedla na hlavnom pojednávaní, ktorej výpoveď
z prípravného konania bola tiež neskôr aj oboznámená, že spolu so zamestnankyňou toho istého
správcu dane M. A. vykonávala daňovú kontrolu zameranú na daň z pridanej hodnoty (ďalej len DPH) za
zdaňovacie obdobie roku 2012 u daňového subjektu A. B., ktorý vykonával stavebnú činnosť a ku ktorej

predložil všetky doklady predstavujúce vstupy, ktoré si uplatňoval daňový subjekt v každom zdaňovacom
období. Daňový subjekt im pritom konkrétne predložil všetky daňové doklady a to faktúry, doklady z ERP,
záznamy o DPH, doklady o úhrade, výpisy z banky, takisto hlavnú knihu a účtovný denník. Táto daňová
kontrola začala 24.10.2013. Daňový subjekt im pritom predložil doklady z ERP konkrétne spoločností H.
A. B. B., I. spol. s. r. o. a J. spol. s. r. o. Správca dane na základe týchto dokladov vyhľadal v evidencii

pokladníc ERP toho ktorého daňového subjektu. Doklady predložené týmto daňovým subjektom však
mali rovnaký tvar a aj štruktúra týchto dokladov bola rovnaká. Správca dane pri tejto daňovej kontrole
zistil, že spoločnosť A. B. mala vykonávať len stavebnú činnosť. Preverovaní odberatelia obchodnej
spoločnosti A. B. a to spoločnosti B. M. spol. s. . o. a B. M. s. r. o. potvrdili, že tento daňový subjekt im
dodával iba služby. Na uvedených dokladoch z ERP bol pritom zvýšený počet pracovných pomôcok ako

vŕtačky, stavebný materiál a podobne. Keď správca dane zisťoval, kde tento materiál použila spoločnosť
A. B., tak obžalovaný B. im odpovedal, že ich použil na opravy a v menšom množstve ich použil aj na
nejaké práce u seba doma. Následne vykonali miestne zisťovanie u týchto troch spoločností, ktoré mali
obžalovanému predložiť vyššie uvedené doklady z ERP. Na základe miestneho zisťovania u týchto trochspoločností zistili, že takéto doklady tieto spoločnosti nemali vo svojej evidencii a na týchto dokladoch
niekde nesúhlasilo číslo DKP, niekde nesúhlasila pečiatka, niekedy nesúhlasil formát dokladov, tiež
názov a adresa daňového subjektu a takisto bol rozdielny spôsob o informácii nakúpeného tovaru, ktorý

sa uvádzal na týchto dokladoch. Celkovo doklady predložené k výkonu tejto kontroly spoločnosťou A.
B. boli odlišné od dokladov predložených im týmito troma daňovými subjektmi, teda spoločnosťami H.
A. B. s. . o., J. spol. s. r. o. a I. spol. s. r. o. S niektorými tovarmi uvedenými na týchto dokladoch
tieto tri spoločnosti ani neobchodovali. Obžalovaný B. sa k týmto zisteniam daňovej kontroly vyjadril,
že ho oslovil nejaký pán menom C. a ponúkol mu dodávanie lacnejšieho stavebného materiálu spolu

s príjmovými pokladničnými dokladmi, ktorý mu aj vozil na dodávke zn. Fiat Ducato, evidenčné číslo
ktorého nevedel uviesť a ktoré malo na nej nálepku „Dodávka materiálu.“ Obžalovaný za tento tovar
platil v hotovosti, pričom si neoveroval množstvo dodaného tovaru. Na základe týchto zistení spoločnosti
A. B. neuznali odpočítanie DPH z týchto dokladov, keďže obžalovaný nepreukázal použitie materiálu
z týchto dokladov na svoju podnikateľskú činnosť. V protokole o výsledkoch tejto kontroly bolo pritom
podrobnerozpísané,včombolidokladypredloženéspoločnosťouA.B.odlišnéoddokladovvystavených

týmito troma spoločnosťami. Poukázala takisto na tú skutočnosť, že číselné poradie týchto dokladov
nasvedčovalo tomu, ako keby tieto tri spoločnosti dodávali materiál len spoločnosti A. B., pričom na
týchto dokladoch boli rôzne nákupy a tieto doklady nasledovali za sebou. Vo vzťahu k spoločnosti A. B.
bol vyhotovený protokol týkajúci sa II. až IV. štvrťroku zdaňovacieho obdobia roku 2012, v ktorých sa
zistili rozdiely. V II. štvrťroku sa zistil rozdiel na DPH v sume 2.388,27 EUR, v III. štvrťrok v sume 6.246,26

EUR a za IV. štvrťrok bol zistený rozdiel vo výške 10.101,88 EUR, teda celkový rozdiel na DPH za II., III.
a IV. štvrťrok roku 2012 predstavoval sumu 18.736,41 EUR. Zdôraznila takisto to, že napriek tomu, že
obžalovanému bol predbežným opatrením uložený zákaz predaja osobných motorových vozidiel v jeho
vlastníctve, obžalovaný počas daňovej kontroly predal jedno motorové vozidlo a druhé motorové vozidlo
predalpokontrole.Uvedenýprotokolovýsledkutejtodaňovejkontrolyprerokovalipriamosobžalovaným

B., ktorý sa k nemu nevyjadril. Doplnila tiež, že ešte počas vykonávania daňovej kontroly im obžalovaný
povedal, že materiál dodal na opravy stavieb. Zistili, že v prípade spoločností B. M. spol. s. r. o. a B.
M. s. r. o. išlo o hlavných odberateľov spoločnosti A. B.. O výsledkoch daňovej kontroly boli vydané
rozhodnutia, v ktorých boli uvedené rozdiely dane na pridanej hodnote za každý štvrťrok príslušného
zdaňovacieho obdobia. Obžalovaný B. nezaplatil dodatočne vyrubenú DPH. U tohto daňového subjektu

nebola vykonaná žiadna ďalšia daňová kontrola. Poprela, že by daňovú kontrolu vykonávali aj na mieste
výkonu práce daňového subjektu A. B. a len prostredníctvom dožiadania zisťovali, či bol dodávaný
materiál alebo len služby, pričom odberatelia spoločnosti A. im oznámili, že tejto spoločnosti dodávali
len služby.

Svedok M. O. J., jediný majiteľ a konateľ spoločnosti J. B.. Kráľovský Chlmec sa na hlavnom pojednávaní
ako aj v prípravnom konaní vyjadril, že predmetom podnikateľskej činnosti tejto spoločnosti bol predaj
stavebného materiálu a že so spoločnosťou A. B. neboli v kontakte. Doklady jeho spoločnosti, ktoré
evidovala spoločnosť A. B. a ktoré mu predložil vyšetrovateľ PZ sa nezhodovali s dokladmi vydanými
jeho spoločnosťou, pričom na týchto dokladoch predovšetkým nesedeli položky tovarov. Po predložení

dokladov evidovaných u spoločnosti A. B. sa svedok vyjadril, že forma ako aj typ písma na týchto
dokladoch, umiestnenie na bločkoch, neboli totožné s dokladmi vystavenými jeho spoločnosťou a teda
poprel, že by takéto doklady vystavila jeho spoločnosť. Okrem iného poukázal tiež na to, že síce DKP
na týchto dokladoch mohlo súhlasiť, ale nemuselo byť správne umiestnené, takisto pečiatka na týchto
dokladoch nebola totožná s pečiatkou jeho spoločnosti. Skonštatoval, že príjmové pokladničné doklady

vystavené jeho spoločnosťou boli vyhotovené odlišným spôsobom. Vyjadril sa tiež, že v prípade predaja
tovaru cez pokladňu sa neevidujú klienti a konkrétny klient zaplatí len konkrétny príjmový doklad. Pokiaľ
satovarvydávanazákladefaktúry,taknanejjeužuvedenýkonkrétnyklient.Vdatabázejehospoločnosti
pritom neevidovali spoločnosť A. B.. Uviedol, že obžalovaného B. nepoznal a že jeho spoločnosť má
iba jednu prevádzku v Kráľovskom Chlmci. Pripustil možnosť, že s niektorým tovarom uvedeným na

dokladoch nachádzajúcich sa v účtovníctve spoločnosti A. B. obchodovali, nachádzal sa na nich však
aj tovar, ktorý nepredávali.

Z výpovede svedka M. A. B. ako konateľa a majiteľa spoločnosti B. M. B. a spolumajiteľa spoločnosti
B. M. spol. s. r. o. na hlavnom pojednávaní ako aj z prípravného konania vyplýva, že spoločnosť A.

s. r. o. vykonávala stavebné práce na stavbe II. etapy A. a takisto na Kultúrparku, ale tam bol iba
spolumajiteľom spoločnosti B. M. spol. s. r. o. Obžalovaný B. vykonával práce na stavbách Panorámy
a Kultúrparku spolu so svojimi zamestnancami, pričom v druhej etape Panorámy obžalovaný s partiou
ľudí postavil dva kompletné domy a to konkrétne omietky, murovanie, zatepľovanie, ale na tejto stavbesa celkovo postavilo 35 domov. Na stavbe Kultúrparku obžalovaný urobil stavebné práce a murovacie
práce, teda murovanie, omietanie, betónovanie. Spoločnosti B. M. spol. s. r. o. a B. M. s. r. o. si u
spoločnosťou A. B. objednali stavebné práce v Košiciach na stavbe Panorámy a Kultúrparku na základe

zmluvy o dielo. Na základe tejto zmluvy normovaný stavebný materiál dodávala spoločnosť B. M. spol.
s. r. o., resp. B. M. s. r. o. a materiál na práce, ktoré sa nevydarili a ktoré neboli vykonané v zmysle
normy, teda materiál na opravy nedostatkov si uhrádzala spoločnosť A. B. sama. Podrobnejšie sa
vyjadril, že 60 % materiálu na opravy zabezpečovali spoločnosti B. M. spol. s. r. o. a B. M. B. a zvyšok
materiálu si zabezpečovala spoločnosť A. s. r. o. sama. Nemal však vedomosť o tom, akým spôsobom

si spoločnosť A. B. zabezpečovala stavebný materiál na opravy, takisto nevidel konkrétnu osobu, ktorá
by zabezpečovala spoločnosti A. B. stavebný materiál na opravy spoločnosti, ani to, ako bol stavebný
materiál zapracovaný na opravy a takisto nevidel ani osobu, ktorá spoločnosti A. B. dodávala stavebný
materiál. Vyjadril sa tiež, že spoločnosť A. B. . L. na opravy nedostatkov potrebovala veľa materiálu,
keďže táto spoločnosť dodala materiál na tri či štyri domy a z tohto dôvodu, aj keď sama síce postavila
dva domy, ale v skutočnosti sa podieľala na výstavbe približne 20 domov, na ktorých vykonávala len

isté stavebné práce. Zhrnul, že v spoločnosti B. M. spol. s. r. o. boli majiteľmi M. B., teda on a M. B.,
konateľom tejto spoločnosti bol svedok N. M. H. a v spoločnosti B. M. B. bol majiteľom a konateľom len
on sám. Spoločnosť B. M. B. aj v čase jeho výsluchu na súde existovala ďalej a spoločnosť B. M. spol. s r.
o. bola v likvidácii, ktorá sa ešte neskončila. Nevedel sa vyjadriť k množstvu a ani k cene materiálu, ktorý
si na opravy dodala spoločnosť A. B. T. L. . a až pri vyšetrovaní predmetnej trestnej veci sa dozvedel,

že malo ísť aj o spoločnosť I. B..

Zo svedeckej výpovede svedka N. M. O. H. na hlavnom pojednávaní ako aj z prípravného konania súd
zistil, že tento bol konateľom spoločnosti B. M. spol. s r. o. od roku 2009, resp. 2010 do roku 2013,
kedy bol na túto spoločnosť vyhlásený konkurz a majiteľmi tejto spoločnosti bol svedok M. B. a M. B.,

pričom od vyhlásenia konkurzu na túto spoločnosť je na invalidnom dôchodku. Nebol v žiadnom vzťahu
so spoločnosťou B. M. B.. Spoločnosť A. B. patrila medzi ich dodávateľov na realizácii stavieb, pričom
v roku 2012 ich spoločnosť realizovala minimálne 3 stavby, na ktorých sa zúčastnila aj spoločnosť A.
B. a boli to konkrétne stavby Kultúrpark v Košiciach, Východoslovenská galéria Košice a Panoráma
Košice. Spoločnosť A. B. sa pritom zúčastnila na oboch etapách stavby Panoráma v Košiciach, pričom

v rámci druhej etapy stavby Panoráma spoločnosť A. s. r. o. vykonávala omietky a zateplenie. Materiál
na tieto práce pre spoločnosť A. B. zabezpečovala spoločnosť B. M. spol. s. r. o., avšak keď potom
zistili, že spoločnosť A. B. neurobila niektoré práce podľa ich zadania, tak materiál na opravy týchto prác
si zabezpečovala spoločnosť A. B. sama a to napr. na novú omietku. Skonštatoval, že síce hlavným
vykonávateľom zadaných stavebných prác spoločnosť A. B. nebola, avšak táto spoločnosť výrazne

prispela k výstavbe Kultúrparku. V prácach objednaných u spoločnosti A. B. však boli zistené nedostatky
a to predovšetkým pri vyhotovení sadrokartónovej steny, ktorú táto spoločnosť musela zbúrať a urobiť
novú omietku. Vyjadril sa, že väčšinu základného murárskeho materiálu zabezpečovala pre spoločnosť
A. B. spoločnosť B. M. spol. s. r. o. Na opravu nedostatkov si materiál zabezpečovala spoločnosť A.
B. sama, avšak nevedel uviesť akým spôsobom a nevidel ani konkrétnu osobu, ktorá dovážala tento

materiál obžalovanému B.. Uvedený svedok ako aj predchádzajúci svedok na bližšie okolnosti týkajúce
sa spoločnosti A. B. odkazovali na svedka P.. Vyjadril sa, že všetky doklady týkajúce sa spoločnosti B.
M. spol. s. r. o. sú u správcu konkurznej podstaty.

Svedok M. A. P. na hlavnom pojednávaní, totožne ako v prípravnom konaní, uviedol, že pracoval ako

výrobný riaditeľ spoločnosti B. M. spol. s. r. o. a že nebol v žiadnom vzťahu k spoločnosti B. M. B.. Vyjadril
sa,žespoločnosťA.B.participovalanastavbáchKultúrparkuakoajnastavbePanorámy.NaKultúrparku
sa táto spoločnosť A. B. podieľala na hlavnej budove s označením SO 02, na ktorej vykonávala hlavné
práce a to najprv búracie práce, potom v druhej fáze betonárske a debnárske práce a v poslednej
fáze murárske práce. Materiál na tieto hlavné práce zabezpečovala spoločnosť B. M. spol. s. r. o. a

materiálnapodružnéprácesizaszabezpečovalaspoločnosťA.s.r.o.sama.Tátospoločnosťtotižsčasti
robila aj interiér, ako napríklad omietky či vysprávky, pričom sčasti participovala aj na sadrokartóne.
Spoločnosť A. B. participovala aj na rekonštrukcii budovy vrátnice Kultúrparku. Spoločnosť A. B. teda
vykonávala betonárske, tesárske, murárske práce a v rámci interiéru omietky, vysprávky a na záver
robili aj sadrokartóny. Niektoré práce spoločnosť A. B. urobila v horšej kvalite a z toho dôvodu ich

musela opravovať na vlastné náklady, napríklad na budove SO 02 musela táto spoločnosť opravovať
potery ako aj podlahové vrstvy. Pokiaľ ide o projekt Panorámy, tak hrubú stavbu na jednej časti domov
vykonávala spoločnosť A. B. a táto spoločnosť participovala aj na zatepľovaní domov. Vyjadril sa tiež, že
nemal vedomosť, akým spôsobom si obžalovaný zabezpečoval materiál na opravu nedostatkov, tentosi však privážal na červenej dodávke v závislosti od množstva materiálu, avšak nemal vedomosť, či išlo
o dodávku vo vlastníctve obžalovaného a takisto si nevšimol žiadneho pána, ktorý by obžalovanému
vozil stavebný materiál. Podrobnejšie sa vyjadril aj k termínu dodania stavieb Panorámy a Kultúrparku

ako aj k okolnostiam úhrad faktúr sa vykonané práce. Vyjadril sa tiež, že spoločnosť A. B. nedostatky
odstraňovala na základe požiadaviek investora tej ktorej stavby.

Podľa výpovedí svedkov K. L., M. J. a K. Q. na hlavnom pojednávaní ako aj v prípravnom konaní, títo
boli zamestnaní v spoločnosti A. B. a spolu s obžalovaným B. vykonávali práce na stavbe Kultúrparku

a Panorámy.

Svedok L. sa na hlavnom pojednávaní, ako aj v prípravnom konaní, bližšie vyjadril, že na opravu
nedostatkov obžalovaný B. kupoval materiál, ktorý vozila nejaká červená dodávka s košickou
poznávacou značkou a spolu s ostatnými zamestnancami z tejto dodávky vykladali potrebný stavebný
materiál. Pri výstavbe komplexu A. boli pritom nedostatky hlavne na sadrokartóne. Základný stavebný

materiál im dodávala spoločnosť B. M. spol. s r. o. Materiál na opravu vád diela im pritom zabezpečoval
obžalovaný B.. Tento svedok takisto uviedol, že nepoznal osobu muža, ktorý im na červenej dodávke
vozil stavebný materiál a to konkrétne cement, sadrokartón, potery, CD profily ako aj pracovné náradie
a to konkrétne lopaty, fúriky, zbíjačky a elektrické náradie. Videl, že obžalovaný B. uhrádzal v hotovosti
kúpnu cenu tohto materiálu, avšak nevšimol si, či tento pán odovzdával obžalovanému B. aj nejaké

doklady.

Svedok J. zas doplnil na hlavnom pojednávaní či aj v prípravnom konaní, že stavebný materiál im vozil
jeden pán, ktorému za materiál platil obžalovaný B. v hotovosti a spolu s ostatnými zamestnancami
tento materiál potom odniesli na stavbu. Na stavbe Panorámy a Kultúrparku vykonávali stavebné práce

a to konkrétne sadrokartón, omietky, podlahy a drevené platne. Keďže predovšetkým na sadrokartóne
boli nedostatky, tieto museli opraviť. Základný stavebný materiál na nimi vykonávané práce im dodala
spoločnosť B. M. spol. s r. o. a ostatný materiál zas obžalovaný B. kupoval od pána na červenej dodávke
s košickou poznávacou značkou, ktorý im vozil sadrokartón, CV a UV profily, štukové a jadrové omietky
a podobný stavebný materiál. Videl, že obžalovaný B. tomuto pánovi odovzdával peniaze a tento ich

dodávateľ zas obžalovanému odovzdával nejaké doklady. Nemal vedomosť o pôvode materiálu, ktorý
im doviezla táto neznáma osoba. Zdôraznil však, že všetok dovezený stavebný materiál spotrebovali na
stavbe Panorámy, pričom druhá skupina zamestnancov zas pracovala na stavbe Kultúrparku.

Z výpovede svedka Q. na hlavnom pojednávaní ako aj z prípravného konania, súd ešte zistil, že

nedostatky v ich prácach sa objavili na sadrokartóne, poteroch a omietkach. Základný stavebný materiál
im pritom dodávala spoločnosť B. M. spol. s r. o. a zvyšný materiál na opravu nedostatkov uhrádzal
samotný obžalovaný B. z vlastných peňazí, keďže veľa stavebných prác a to konkrétne omietky,
potery, sadrokartóny bolo pokazených. Rozsah opráv pritom odhadol na 60 % či 70 %, pričom väčšina
nedostatkov bola na sadrokartóne. Neznámy pán im pritom na červenej dodávke vozil sadrokartóny,

CD a UV profily, omietky, potery, nie však aj pracovné náradie, keďže pracovné náradie mali vlastné.
Zdalo sa mu, že tento pán odovzdával obžalovanému B. nejaké doklady, asi faktúry. Uviedol ďalej, že
nemal vedomosť o pôvode tohto stavebného materiálu, že všetok stavebný materiál spotrebovali na
prácu a takisto nemal vedomosť ani o tom, akým spôsobom boli uhrádzané práce obžalovanému B.
spoločnosťou B. M. spol. s r. o.

Svedok M. E. uviedol na hlavnom pojednávaní, ako aj v prípravnom konaní, že naďalej je spoločníkom
a konateľom spoločnosti I. B.. Vyjadril sa, že so spoločnosťou A. B. a ani priamo s obžalovaným B.
jeho spoločnosť neobchodovala. Vo vzťahu k príjmovým pokladničným dokladom sa vyjadril, že tieto
sa nenachádzajú v jeho účtovníctve a spoločnosť A. B. takisto neevidujú v ich databáze odberateľov

a dodávateľov. Uviedol, že príjmové pokladničné doklady, ktoré mu boli predložené v predmetnej trestnej
veci, nie sú originálmi príjmových pokladničných dokladov jeho spoločnosti I. B.. Poukázal na to, že
na týchto predložených pokladničných dokladov, podľa jeho názoru falošných, bolo uvedené iné číslo
registračnej pokladne ako boli čísla jeho registračných pokladní a že na nich nie je vyznačené ani jedno
číslo z ich registračnej pokladne, pričom jeho spoločnosť má dve registračné pokladne. Vyjadril sa ďalej,

že predmetom podnikania jeho spoločnosti je nákup a predaj stavebného materiálu a takisto realizácia
stavebných striech. Bližšie opísal, že tieto, podľa jeho názoru, falošné príjmové doklady, sú vzhľadovo
a rozmerovo odlišné od jeho príjmových dokladov, keďže tieto falošné doklady majú užší rozsah, je na
nich použitý iný typ písma, je tam odlišná hlavička, napríklad adresa jeho spoločnosti nie je zarovnos názvom ich spoločnosti a tiež na falošnej hlavičke nie je uvedená adresa jeho prevádzky. Zhodnotil,
že tieto príjmové doklady sú na prvý pohľad odlišné od originálov jeho príjmových dokladov. Uviedol
ďalej, že s niektorým stavebným materiálom uvedeným na falošných dokladov ich spoločnosť obchoduje

a to konkrétne s materiálom – pálená tehla, Ytong, omietka, lepidlo Baukleber, akrilový tmel, drevo,
kari rohož, pracovné rukavice, paropriepustná fólia, sadrokartón, Hydrobit, poter Baumit, roxor, šťuková
omietka, Nobasil, hranol, penetračný náter, Duvilax, dosky, ale nie pod týmto názvom a pálená tehla. Ich
spoločnosť však nepredávala ostatný materiál uvedený na falošných dokladoch a to konkrétne uhlovú
brúsku, miešačku, vŕtačku, sklotkaninu, búracie kladivo, fasády, pracovný odev, maľbu Stano, maľbu

Stand, silikátové farby, ktoré však predávali pod iným názvom. Zdôraznil tiež, že vo veci bol vypočutý
v súvislosti s falšovaním príjmových pokladničných dokladov vo viacerých prípadoch a to na daňovom
úrade, na polícii či na súdoch a to v podobných prípadoch. Tento svedok aj v konaní pred súdom predložil
originály svojich príjmových pokladničných dokladov vystavených síce až v roku 2016.

Svedkyňa K. vypovedala v prípravnom konaní, že bola konateľkou spoločnosti H. A. B. B. a predmetom

podnikateľskej činnosti tejto spoločnosti bol predaj stavebného materiálu. Spoločnosť A. B. a ani
obžalovaného B. nepoznala a nevedela o koho ide. Po oboznámení sa so spornými dokladmi
z elektronickej registračnej pokladne (ďalej už len ERP) sa vyjadrila, že ich spoločnosť tieto doklady
nevystavila, s tovarom na ňom uvedeným síce čiastočne ich spoločnosť obchodovala, ale v uvedenom
období s ním neobchodovali v takýchto množstvách a ani cena za jednotlivé tovary nesúhlasila. Forma

a typ písma ERP bola v sporných dokladoch úplne odlišná ako ten, ktorý mali v ich počítačovom
programe. Zároveň aj predložila originál dokladu ERP ich spoločnosti.

V ďalšom štádiu súdneho konania bolo na základe pokynov nadriadeného súdu nariadené vypočuť ako
svedka odsúdeného v trestnom konaní vedenom na Okresnom súde Považská Bystrica pod sp. zn.

2T/224/2015, ktorý odsúdený bol identifikovaný ako p. N. S.. Tento svedok však na hlavnom pojednávaní
využil svoje zákonné právo, a vo veci odmietol vypovedať z dôvodu neprivodenia si nebezpečenstva
svojho trestného stíhania, pričom tento sa odmietol aj podrobiť vykonaniu konfrontácii s obžalovaným B..
Z tohto dôvodu teda súd ani nepristúpil k vykonaniu konfrontácii medzi týmto svedkom a obžalovaným.

V znaleckom posudku znalca M. C. č. 2/2022 zabezpečeného v rámci ďalšieho štádia súdneho
konania, tento znalec najprv uviedol, že spoločnosť A. B., bola povinná a aj viedla účtovníctvo v súlade
s príslušnými právnymi predpismi; a to za účtovné obdobie roka 2012, t. j. aj za žalované obdobie II. až
IV. štvrťroka 2012; v sústave podvojného účtovníctva. K samotnému spôsobu vedenia tohto účtovníctva
sa tento znalec vyjadril tak, že účtovná jednotka A. B. neviedla účtovníctvo preukázateľne. Znalec tvrdil,

že hoci tento daňový subjekt zostavil účtovnú závierku, všetky účtovné záznamy nie sú preukázateľné,
a to v značnej hodnote týkajúcej sa fiktívnych dokladov, ktoré nepreukazujú reálne účtovné prípady.
Tento znalec ďalej skonštatoval, že tento daňový subjekt nepreukázal vo všetkých prípadoch nákup
tovaru od ním uvádzaných dodávateľov H. A. B. B., I. B. a J., spol. s r. o., a to uskutočnenie dodávok
tovaru, keďže tieto pokladničné doklady boli fiktívne. K tvrdeniu obžalovaného, že tovary nadobúdal od

osoby vystupujúcou pod menom "C.," sa tento znalec vyjadril tak, že aj v takom prípade potom znova
pokladničné doklady neboli vyhotovené osobou realizujúcou dodávku tovaru, t .j. pánom “C.," ktorá
osobamalaodovzdávaťobžalovanémufiktívnedoklady,atovyhotovenévmenevyššieuvedenýchtroch
dodávateľov. Znalec ďalej poukázal ešte aj na ten fakt; že aj v tomto prípade, t. j. že tovar dodávala
osoba pod menom "C.;" ide o nepreukázaný účtovný prípad, keďže neexistujú doklady vyhotovené

dodávateľom "C.." Na základe týchto vyššie uvedených zistení o týchto fiktívnych dokladov teda vyplynul
aj rozdiel dane v sume 18.732,51 eur, ktorý mal byť predmetom tohto trestného konania. Znalec ešte
doplnil, že z dôvodu neúplnosti predloženého účtovníctva; a to v podobe účtovného denníka, ako aj
hlavnej knihy, a ostatných súvisiacich písomností za účtovné obdobie kalendárneho roku 2011; sa
znalec nevedel vyjadriť k úplnosti a správnosti vedenia účtovníctva účtovnej jednotky A. s. r. o. Znalec

teda uzavrel, že vzhľadom na nepreukáznosť účtovných záznamoch sa teda domnieva, že účtovná
jednotka A. s. r. o. neviedla účtovníctvo v súlade so zákonom o účtovníctve za účtovné obdobie roka
2012, teda ani v období druhého a štvrtého štvrťroka 2012, keďže viedla účtovníctvo nepreukázateľne,
t. j. všetky účtovné záznamy nie sú preukázateľné a to v značnej hodnote týkajúce sa fiktívnych
dokladov, ktoré nepreukazujú reálne účtovné prípady. Vo vzťahu k podávaniu daňových priznaní k DPH

týmto preverovaným daňovým subjektom sa tento znalec vyjadril, že v predložených písomnostiach
nezistil dátum podania riadnych daňových priznaní k DPH, avšak z protokolu Daňového úradu Prešov,
pobočka Vranov nad Topľou a z rozhodnutí o vyrubení rozdielu dane vyplývalo, že daňový subjekt A.
B. podal v zákonnej lehote riadne daňové priznania, t .j. do 25. dňa nasledujúceho mesiaca po uplynutízdaňovacieho obdobia a nepodal žiadne opravné a ani dodatočné daňové priznanie za II. až IV. štvrťrok
2012. Za II. štvrťrok roku 2012 si samotný daňový subjekt vyčíslil daňovú povinnosť na sumu 264,95 eur,
zaIII.štvrťrokroku2012daňovýsubjektustálildaňovúpovinnosťnasumu337,66eurazIV.štvrťrokroku

2012 zas daňový subjekt určil daňovú povinnosť na sumu 110,56 eur. Znalec ďalej skonštatoval, že
po preverení informácií a písomností v predloženom spise dospel k totožnému záveru, ako bol záver
správcu dane uvedeným v protokole z daňovej kontroly č. 9715401/5/3606568/2014/MiMa z 24.07.2014;
a teda dospel k totožnému záveru, že nie sú rozdiely v daňovej povinnosti priznanej daňovým subjektom
a sú rozdiely v odpočítaní dane oproti podaným daňovým priznania k DPH za II. až IV. štvrťrok

2012.Výsledný vzťah daňového subjektu A. B. bol pritom zrejmý z rekapitulácie, ktorý vypracoval znalec
vo svojom znaleckom posudku, podľa jednotlivých zdaňovacích obdobiach s uvedením aj rozdielov dane
oproti podaným daňovým priznaniam podľa správcu dane a podľa znalca za II. až IV. štvrťrok 2012. Za
II. štvrťrok roku 2012 predstavoval rozdiel dane určený znalcom sumu 2.653,22 eur a správcom dane
bol tento rozdiel vyčíslený vo výške 2.388,27 eur. Za III. štvrťrok zas znalec určil rozdiel dane na sumu
6.583,92 eur a správca dane zas hodnotu tohto rozdielu vyčíslil na sumu 6.246,26 eur. Za IV. štvrťrok

roku 2012 zas znalec určil hodnotu rozdielu dane vo výške 10.212,44 eur, pričom správca dane túto
hodnotu rozdielu zas ustálil na sume 10.101,88 eur. Znalec bližšie rozviedol svoje znalecké zistenia,
že v prípade zdaňovacieho obdobia II. ako aj III. štvrťroka roku 2012, zistený rozdiel dane vyplýval
z neoprávneného odpočítania dane podľa jednotlivých dokladov špecifikovaných v rozhodnutiach o
vyrubení rozdielu dane Daňového úradu Prešov, pobočka Vranov nad Topľou. Totožne teda ako správca

dane aj znalec zistil, že preverovaný daňový subjekt si uplatnil odpočítanie dane v rozpore s § 49
ods. 1 a ods. 2 písm. a), § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, keďže v prvom rade pri dodaní tovaru
nevznikla povinnosť a odpočítanie dane tento subjekt preukazoval fiktívnymi dokladmi vystavenými v
mene dodávateľa H. A. B. s. r. o. v prípade II. štvrťroku roku 2012 či dokladmi spoločnosti I. s. r.
o. v prípade III. štvrťroku roku 2012, ktoré spoločnosť tieto doklady nevydali. Znalec ďalej dodal, že

obaja vyššie uvedení deklarovaní dodávatelia potvrdili, že predmetný tovar nikdy nedodali, pričom vo
viacerých prípadoch ani s predmetným tovarom vôbec neobchodovali. Preverovaný daňový subjekt
zároveň podľa vyjadrenia znalca nesplnil dôkaznú povinnosť preukázať materiálnu podstatu tovaru ako
aj nesplnil dôkaznú povinnosť, teda nepreukázal, že tovar nadobudol od platiteľa dane a použil ho v
súvislosti s vlastnými zdaniteľnými obchodmi. Skúmaný daňový subjekt takisto postupoval v rozpore

so zásadami poctivého obchodného styku, pričom zanedbal základné zásady riadneho obchodníka
nekontrolovaním množstva a druhu preberaného tovaru, neoverením osoby vystupujúcej pod menom
"C." v mene viacerých deklarovaných dodávateľov, nemal teda žiadne znalosti o reálnom priebehu
dodávok tovaru. Znalec teda ustálil rozdiel dane v prípade zdaňovacieho obdobia II. štvrťroka roku
2012 v sume 2.388,27 eur a v prípade zdaňovacieho obdobia III. štvrťroka roku 2012 zas v sume

6.246,26 eur. U IV. štvrťroka roku 2012 zas znalec uviedol, že rozdiel dane v sume 10.101,88 eur
vyplývalzneoprávnenéhoodpočítaniadane podľajednotlivýchdokladovšpecifikovanýchvrozhodnutío
vyrubení rozdielu dane Daňového úradu Prešov, pobočka Vranov nad Topľou. Vychádzajúc z informácií
uvedených v spise mal tento znalec za to, že daňový subjekt si uplatnil odpočítanie dane v rozpore
s § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a), § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, keď si jednak v sume 3,90

eur uplatnil odpočítanie dane z dokladu iného odberateľa a v sume 10.097,98 eur pri dodaní tovaru
zas daňovému subjektu nevznikla povinnosť a odpočítanie dane tento subjekt preukazoval fiktívnymi
dokladmivystavenýmivmenedodávateľovJ.,spol.sr.o.,I.spol.sr.o.aH.A.B.s.r.o.,ktorídodávatelia
tieto doklady nevydali. Obdobne ako v prípade predchádzajúcich zdaňovacích obdobiach, deklarovaní
dodávatelia potvrdili, že predmetný tovar nikdy nedodali a vo viacerých prípadoch ani s predmetným

tovarom vôbec neobchodovali. Preverovaný daňový subjekt si opätovne nesplnil dôkaznú povinnosť
preukázať materiálnu podstatu tovaru, nesplnil dôkaznú povinnosť a nepreukázal, že tovar nadobudol
od platiteľa dane a použil ho v súvislosti s vlastnými zdaniteľnými obchodmi, pričom postupoval v
rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, zanedbal základne zásady riadneho obchodníka
nekontrolovaním množstva a druhu preberaného tovaru, neoverením osoby vystupujúcej pod menom

"C." v mene viacerých deklarovaných dodávateľov, teda nemal žiadne znalosti o reálnom priebehu
dodávok tovaru. Znalec ďalej bližšie v znaleckom posudku identifikoval rozdiel dane za II. štvrťrok roku
2012, ktorý mal vzniknúť nepriznaním práva na odpočítanie dane z fiktívnych dokladov vystavených v
mene dodávateľa H. A. B. B., ktoré doklady boli uvedené v osobitnej tabuľke a v prílohe č. 3, v celkovej
výške 2.388,27 eur. V prípade zdaňovacieho obdobia III. štvrťroku roku 2012 zas rozdiel dane vznikol

nepriznaním práva na odpočítanie dane z fiktívnych dokladov vystavených v mene dodávateľa I. spol.
s r. o., uvedených v osobitnej tabuľke ako aj v prílohe č. 4, teda v celkovej čiastke 6.246,26 eur.
Za IV. štvrťrok roku 2012 zas rozdiel dane vznikol uplatnením odpočítania dane z faktúry č. FVSS
1221743 zo dňa 07.12.2012 vo výške 3,90 eur od dodávateľa B. B., za opravu vŕtacieho kladiva preodberateľa P. B., spol. s r. o., avšak predmetné prijaté plnenie sa vôbec netýkalo daňového subjektu A.
B. a doklad bol podľa vyjadrenia zástupcu tohto daňového subjektu A. B. zúčtovaný omylom. Rozdiel
dane v prípade tohto zdaňovacieho obdobia ďalej vznikol aj nepriznaním práva na odpočítanie dane

z fiktívnych dokladov vystavených v mene dodávateľa J., spol. s r. o. , v sume 1.443,34 eur, v mene
dodávateľaI.spol.sr.o.,vsume6.032,10eur,akoajvmenedodávateľaH.A.B.B.vsume2.622,54eur,
a to podľa rozhodnutia Daňového úradu Prešov, pobočka Vranov nad Topľou, uvedeného v prílohe č. 5,
teda celkovo predstavovalo uplatnené odpočítanie dane na základe fiktívnych dokladov sumu 10.097,98
eur. Znalec v znaleckom posudku v osobitných tabuľkách uviedol prehľad faktúr, ako aj jednotlivých

náležitostí týchto faktúr všetkých troch dodávateľov daňového subjektu A. B., vrátane samotnej výšky
DPH. Znalec v ďalšom bode svojho znaleckého posudku ďalej uviedol, že vzhľadom na absenciu údajov
odaninavýstupeahodnotyuskutočnenýchzdaniteľnýchplnenízazdaňovacieobdobie2.až4.štvrťroka
2012, nevedel vyčísliť hodnotu dane na výstupe za predmetné obdobie; avšak hodnota dane na výstupe
pri kontrole správcom dane nebola podľa vyjadrenia znalca spornou skutočnosťou. Podľa dostupných
údajov vychádzajúc z protokolu daňového úradu uvedeného v prílohe č. 2, znalec teda skonštatovať, že

daň na vstupe za zdaňovacie obdobie II. štvrťroku roku 2012 bola v sume 2.388,27 eur, za III. štvrťrok
roku 2012 zas bola vo výške 6.246,26 eur a za IV. štvrťrok roku 2012 bola vo výške 10.101,88 eur;
teda celkovo bol rozdiel dane na vstupe za tieto tri zdaňovacie obdobia roku 2012 v sume 18.736,41
eur, teda v rovnakej výške ako v skutkovej vete obžaloby. Znalec ďalej vo svojom znaleckom posudku
vysvetlil, že daňový subjekt A. s .r. o. v zdaňovacích obdobiach II. až IV. štvrťroka roku 2012 nevykázal v

podaných riadnych daňových priznaniach k DPH ani v jednom prípade nadmerný odpočet, ale vykázal v
každom zdaňovacom období roku 2012 daňovú povinnosť, tak ako už znalec uviedol v predchádzajúcich
častiach svojho znalecké posudku. Daňová povinnosť bola následne zvýšená o hodnotu neoprávnene
uplatneného odpočítania dane, a to znova v každom predmetnom zdaňovacom období roku 2012.
Vychádzajúc z protokolu ako aj z nadväzujúcich rozhodnutí uvedených v prílohe č. 2 až 5 znaleckého

posudku, aj podľa názoru znalca, si daňový subjekt A. s. r. o. uplatnil odpočítanie dane v celkovej výške
18.736,41 eur. Znalec v znaleckom posudku teda skonštatoval, že daňový subjekt A. B. si v rozpore s
ustanoveniami zákona o DPH uplatnil nárok na odpočítanie dane v celkovej výške 18.736,41 eur. Tento
rozpor vznikol jednak z titulu fiktívnych dokladov vystavených v mene dodávateľov H. A. B. B., I. B. a
J. B. kedy si daňový subjekt A. B. nezákonne uplatnil odpočítanie dane spolu v sume 18.732,51 eur,

a rozdiel dane vzniknutý aj z iného porušenie zákona o DPH, a to z titulu dokladov vystaveného pre iného
odberateľa, konkrétne pre P. SR, s. r. o., predstavoval sumu 3,90 eur. Teda rozdiel dane z titulu fiktívnych
dokladov vystavených v mene dodávateľov H. A. B. B., I. B. a J. B. uplatnených neoprávnene daňovým
subjektom A. s. r. o. predstavoval sumu 18.732,51 eur, pričom rozdiel dane z dôvodu iných porušení
zákona predstavoval zas sumu 3,90 eur. Vychádzajúc z údajov z protokolu správcu dane a z rozhodnutí

uvedených v prílohe č. 2 až č. 5 znaleckého posudku; teda znalec vyčíslil, že daňový subjekt A. B. za
zdaňovacie obdobie II. až IV. štvrťrok 2012 mal mať určitú výšku dane z pridanej hodnoty; teda podľa
znaleckého posudku daňová povinnosť za II. štvrťrok roku 2012 predstavovala sumu + 2.653,22 eur, za
III. štvrťrok roku 2012 sumu + 6.583,92 eur a za IV. štvrťrok roku 2012 sumu + 10.212,44 eur. Rozdiel
dane z pridanej hodnoty, vychádzajúc z údajov z protokolu ako aj z rozhodnutí uvedených v prílohe č. 2

až 5, teda znalec vyčísliť totožne, ako tento rozdiel dane ustálil aj správca dane. Rozdiel dane za 2. až 4.
štvrťrok 2012; vyplývajúci z neoprávneného uplatnenia odpočítania dane, opätovne znalec vyčíslil tak,
ako to uviedol tento znalec v predchádzajúcich častiach svojho znaleckého posudku; teda v prípade II.
štvrťrokuroku2012,pozostávallenzfiktívnychdokladov,vovýške2.388,27eur;zaIII.štvrťrokroku2012
bol vo výške 6.246,26 eur; a za IV. štvrťrok roku 2012 zas tento rozdiel dane pozostávajúci z hodnoty

fiktívnych dokladov bol vo výške 10.097,98 eur. V prípade zdaňovacieho obdobia IV. štvrťroku roku 2012
bol zistený rozdiel dane vyplývajúci aj z iného porušenia zákona, teda z titulu dokladov vystaveného
pre iného odberateľa P. B., s. r. o., a to v sume 3,90 eur. Obranu obžalovaného A. B. znalec zhrnul vo
viacerýchtvrdeniachobžalovaného;žetovar,naktorýbolivystavenéfiktívnedokladyvmenespoločností
H. A. B. B., I. B. a J. B., v skutočnosti nadobúdal od osoby vystupujúcej pod menom "C.", ktorá osoba

predmetný tovar dodávala na miesto jeho spotreby automobilom charakteru dodávky; že obžalovaný
hradil vo všetkých prípadoch platbu za tovar v hotovosti do rúk osoby vystupujúcej pod menom "C."
a prebral od tejto osoby pokladničné doklady vyhotovené v mene spoločností H. A. B. B., I. B. a J.
B.; ako aj to, že tovar charakteru stavebného materiálu, náradia a iných súvisiacich vecí, bol podľa
obžalovaného A. B. a podľa výpovede svedkov, použitý pri stavebných prácach na opravách pôvodne

už vykonaných prác na stavbách projektov "Panoráma" a "Kultúrpark" v meste Košice. Znalec teda,
nad rámec svojho znaleckého zadania, v znaleckom posudku, prihliadal aj na eurokomformný výklad
DPH, keďže súčasťou právneho základu po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie bol aj výklad
práva spoločenstva podľa Zmluvy o fungovaní Európskej únie (Ú.V. EÚ 2012/C 326/01) a výklad právaspoločenstva uvedený v rozsudkoch Súdneho dvora Európskej únie, ktorý je záväzným prameňom
práva a súčasťou právneho základu rozhodovania vnútroštátnych orgánov v Slovenskej republike.
Vnútroštátnu právnu úpravu dane z pridanej hodnoty tak bolo potrebné podľa názoru znalca vykladať

spolu s právom Európskej únie, Smernicou Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom
systéme dane z pridanej hodnoty s jej právnou úpravou pre túto nepriamu daň v Slovenskej republike,
teda zákonom č. 222/2004 Z .z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších zákonov. Znalec zobral
ďalej do úvahy aj judikatúru Súdneho dvora Európskej únie. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti,
tak znalec skonštatoval, že predpokladom pre uplatnenie, resp. pre priznanie práva na odpočítanie dane

bolo obzvlášť dôležité splnenie hmotnoprávnych podmienok, keďže nesplnenie niektorých formálnych
požiadaviek nemôže byť dôvodom pre nepriznanie tohto práva, čo však neplatí absolútne, pretože ak
má porušenie formálnych požiadaviek za následok, že daňový subjekt nie je schopný doložiť jasný
dôkaz o splnení hmotnoprávnych požiadaviek, môže to viesť k nepriznaniu práva na odpočítanie dane.
Pre zákonné uplatnenie nároku na odpočítanie dane nie je teda potrebné, a v mnohých prípadoch ani
možné,preukazovaťbezprostrednépriamespojeniemedzikonkrétnymplnenímnavstupeakonkrétnym

plnením na výstupe alebo plneniami, ktoré sú dôvodom pre vznik nároku na odpočet. Podstatnou je
teda tá skutočnosť, že dodávka je reálna, reálne aj bezprostredne súvisí s uskutočneným zdaniteľným
obchodom a teda jej cena bola zahrnutá do ceny tohto obchodu. S poukazom na príslušnú Smernicu
Rady Európskej únie, zamietnuť právo na odpočítanie je eurokomformné, ak daňový podvod spáchala
samotná zdaniteľná osoba, alebo aj ak vedela alebo mala vedieť, že sa svojou kúpou zúčastňuje na

podvodnom konaní, pričom dôkazná povinnosť je na strane správcu dane. Na zamietnutie práva na
odpočítanie dane je teda potrebné splnenie dvoch podmienok; a to, že táto skutočnosť predstavuje
podvodnékonanieažejezároveňpreukázané,ževzhľadomnaobjektívneskutočnostizdaniteľnáosoba
vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo súčasťou tohto
podvodu. Podľa vyjadrenia znalca rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí sp.

zn.1Sžf/31/2016,nadväzujúcnajudikatúruSúdnehodvoraEurópskejúnie,boliakozákladnépovinnosti,
v súvislosti s podvodným konaním na DPH, formulované štyri kumulatívne podmienky pre odopretie
subjektívneho práva na odpočítanie a to; či vznikol z posudzovaných zdaniteľných obchodov daňový
únik; či daňový únik bol výsledkom podvodného konania; či boli posudzované zdaniteľné obchody
daňového subjektu s týmto konaním spojené a či daňový subjekt vedel o tom alebo mohol a mal vedieť.

Súdny dvor Európskej únie takisto skonštatoval, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby
subjekt prijal všetky opatrenia, obozretné úkony, ktoré od neho možno dôvodne požadovať, aby sa
uistil, že transakcia, ktorú uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode, t. j. opomenutie
uskutočniť takéto obozretné úkony môže viesť k odopretiu práva na odpočítanie dane. Znalec teda
ďalej zobral do úvahy aj príslušné ustanovenia zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH, že daňový subjekt bol

povinný preukázať reálnosť a hmotnú podstatu predmetu dodania v zmysle § 24 Daňového poriadku,
teda zákona č. 563/2009 Z. z. V zmysle ustanovenia § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň
vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť a podľa ustanovenia
§ 49 ods. 2 zákona o DPH, môže platiteľ odpočítať daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky
tovarov a služieb ako platiteľ, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov

a služieb, čiže platiteľ dane nemôže teda uplatniť daň, ak táto daň nebola voči nemu uplatnená iným
platiteľom registrovaným v tuzemsku, napr. nemôže uplatniť daň uplatnenú platiteľom registrovaným
v inom členskom štáte EÚ. Zhrnúc vyššie uvedené, s prihliadnutím aj na judikatúru Súdneho dvora
Európskej únie, takisto znalec uviedol, že zo spisu vyplývajú nasledovné skutočnosti týkajúce sa
priebehu obchodov, z ktorých si uplatnil právo na odpočítanie dane daňový subjekt A. B. v zastúpení

obžalovaným A. B.. V prvom rade bolo podľa vyjadrenia znalca, bez pochýb preukázané, že doklady
zaevidovanévevidenciídaneA.s.r.o.,vystavenévmeneplatiteľovdaneregistrovanýmvtuzemsku,ato
spoločnostíH.A.B.B.,I.B.aJ.B.,súfiktívnymidokladmi,podrobnešpecifikovanýmivpredchádzajúcich
častiachznaleckéhoposudkutohtoznalca.Znalecsatedadomnieval,žefiktívnedokladynepreukazovali
hmotnú podstatu dodávky tovarov a súčasne bolo zrejmé, že dodanie neuskutočnili platitelia dane

registrovaní v tuzemsku, teda spoločnosti H. A. B. B., I. B. a J. B., čiže nebola splnená hmotnoprávna
podmienka na uplatnenie odpočtu dane v zmysle § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, t. j. teda
daň nebola voči daňovému subjektu A. B. uplatnená iným platiteľom registrovaným v tuzemsku, t.j.
deklarovanými platiteľmi na základe fiktívnych dokladov vystavených v mene H. A. B. B., I. B. a J. B..
Znalec ďalej v znaleckom posudku skonštatoval, že obžalovaný A. B. podľa vlastnej výpovede nekonal

z pozície riadneho obchodníka, neprijal žiadne obvyklé a rozumne očakávané opatrenia pri nákupe
tovaru, keď počas relatívne dlhého časového obdobia 2. až 4. štvrťroka 2012 opakovane dohadoval
nákup rozličného tovaru bez akejkoľvek identifikácie osoby dodávateľa, a to priamo s fyzickou osobou
vystupujúcoupodmenom"C.;"vskutočnostitovarpreberaltakýmspôsobom,ženekontrolovalvkaždomprípade ani jeho druh a množstvo, hoci tvrdil, že tovar bol dodávaný na miesta výkonu stavebných prác v
meste Košice; ďalej obžalovaný preberal opakovane od tej istej fyzickej osoby vystupujúcej pod menom
"C." pokladničné doklady vyhotovené troma rozličnými platiteľmi dane H. A. B. s. r. o., I. s. r. o. a J. s.

r. o., bez overenia, v akom právnom vzťahu je táto fyzická osoby voči týmto trom rozličným platiteľom
dane, v mene ktorých dodáva opakovane a počas relatívne dlhého časového obdobia rozličný tovar
a zároveň odovzdával opakovane peňažné prostriedky v hotovosti neidentifikovanej osobe vystupujúcej
pod menom "C.," a to v mene troch rozličných dodávateľov, teda spoločnosťami H. A. B. B., I. B. a J.
B.. Zároveň znalec považoval za irelevantné skutočnosti; vo vzťahu k uplatnenému odpočítaniu dane

na základe fiktívnych dokladov, čo samo osebe je daňovým podvodom; aj skutočnosti uvádzané v rámci
obhajoby obžalovaného a aj niektoré výpovede svedkov, že reálne tovar existoval, hoci hmotná podstata
dodávok tovarov zo strany daňového subjektu nebola v daňovom konaní preukázaná a tovar; konkrétne
stavebný materiál, náradie a pomôcky; boli reálne použité pri stavebných prácach v meste Košice; čo
podľa vyjadrenia znalca ani nie je možné spätne overiť, pričom súčasne daňový subjekt v daňovom
konaní to nepreukázal, keď daňový subjekt A. B., si mohol uplatniť daň výlučne uplatnenú voči nemu

iným platiteľom dane. Znalec ďalej tvrdil, že aj pokiaľ by bolo pravdivé tvrdenie obžalovaného; že tovar
reálneexistovalabolajreálnedodávanýfyzickouosobouvystupujúcoupodmenom"C.";potombynešlo
o zdaniteľný obchod, nevznikla by daňová povinnosť na strane dodávateľa a neexistovala by ani daň
uplatnená registrovaným platiteľom dane v tuzemsku; keďže je zrejmé, že fyzická osoba vystupujúca
pod menom "C.," nepreukázala svoje postavenie ako registrovaný platiteľ dane a takisto neuplatnila daň

z dodávok tovarov ako platiteľ dane v tuzemsku; teda nemôže ani v tejto alternatíve vzniknúť právo na
odpočítanie dane daňovému subjektu A. B.. Zhrnúc vyššie uvedené zistenia teda znalec uzavrel, že bolo
preukázané, že daň nebola voči A. s. r. o. uplatnená inými platiteľmi dane, t. j. H. A. B. s. r. o., I. s .r.
o. a J. B., keďže išlo o fiktívne doklady, teda pre daňový subjekt A. B. nevznikol nárok na odpočítanie
dane v celkovej sume 18.732,51 eur. Pre úplnosť znalec ešte ďalej opätovne dodal, že suma 3,90 eur

nepriznaného odpočítania dane v IV. štvrťroku 2012, sa týkala nesprávnosti zahrnutia do evidencie
dane dokladu týkajúceho sa iného subjektu, tak ako znalec uviedol v predchádzajúcich častiach svojho
znaleckého posudku. V ďalšom bode svojho znaleckého posudku znalec ďalej uviedol, že je zrejmé,
že dodávka tovaru, na základe preukázanej skutočnosti; že išlo o fiktívne doklady vystavené v mene
spoločností H. A. B. B., I. B. a J. B.; a teda daňová povinnosť nenastala od týchto platiteľov dane, teda

nie je preukázaná ani hmotná podstata dodania tovaru na základe fiktívnych dokladov. Opätovne znalec
zotrval na tom, že pokiaľ by dodávku tovaru realizovala fyzická osoba pod menom "C.," preukázanie
hmotnej podstaty dodávok tovaru je irelevantným vo vzťahu k zákonnému uplatneniu odpočítania dane,
keď fyzická osoba nebola identifikovaná ako platiteľ dane registrovaný v tuzemsku. Znalec vysvetlil, že
všeobecne inou osobou, ako je osoba daňového subjektu, alebo osoba jeho dodávateľa, nie je možné

preukázaťhmotnúpodstatudodávok.Znalecďalejuviedol,žekeďženiesúkdispozíciížiadneinformácie
o stave a o pohybe peňažných prostriedkov v hotovosti v pokladni daňového subjektu A. B., nevedel sa
vyjadriť k reálnosti úhrad pokladničných dokladov v hotovosti ako argumentu obhajoby obžalovaného
A. B.. Znalec ešte najviac doplnil, že je zrejmé, že tovar pre daňový subjekt A. B., nebol v skutočnosti
dodanýspoločnosťamiH.A.B.B.,I.B.aJ.B.,pretožejepreukázané,žeideofiktívnedokladyvystavené

v ich mene. Znalec ešte vysvetlil, že keďže tovar nebol dodaný týmito troma dodávateľmi, nemohol
byť ani použitý v súvislosti so zdaniteľnými plneniami daňového subjektu A. B.. Aj pokiaľ by bolo teda
pravdivé vyjadrenie obžalovaného; že dodávky tovarov realizovala, podľa vyjadrenia obžalovaného A.
B., fyzická osoba vystupujúca pod menom "C.;" preukázanie použitia tovaru na podnikateľské účely
daňového subjektu A. B., je irelevantným vo vzťahu k zákonnému uplatneniu odpočítania dane, keďže

fyzická osoba nebola identifikovaná ako platiteľ dane registrovaný v tuzemsku. Všeobecne inou osobou,
ako je osoba daňového subjektu, alebo osoba jeho dodávateľa, nie je možné preukázať alebo vyvrátiť,
či tovar predstavuje hmotnú podstatu dodávok.

Znalec Ing. Vasilišin na hlavnom pojednávaní najprv vysvetlil; že keďže ako znalec vypracoval znalecký

posudokkudňu31.12.2012,tedasadomnieval,ževyhláškuč.490/2004Z.z.;ktorejplatnosťaúčinnosť
namietala obhajoba v osobitnom písomnom podaní; bola uvedená správne. Svoje znalecké závery
znalec ďalej bližšie špecifikoval, zotrval teda aj na tom, že účtovná jednotka A. s. r. o. viedla účtovníctvo
nepreukázateľne vo vzťahu k vyčísleniu daňových povinností na DPH, keďže tieto sa vyčísľujú podľa
daňových dokladov a evidencie dane, avšak táto skutočnosť podľa názoru znalca nemá vplyv na daňové

povinnosti spoločnosti A., s. r. o. Evidencia dane je samostatnou evidenciou, ktorá síce vychádza
z účtovníctva, ale je vedená samostatne v zmysle zákona o DPH. Pri určovaní rozdielu DPH znalec
vychádzal z toho, že spoločnosť A. B. podala riadne daňové priznania s vyčíslením vlastnej daňovej
povinnosti za predmetné tri štvrťroky roku 2012. Znalec skonštatoval, že po preverení písomností zospisu dospel k totožnému záveru, ako bol záver správcu dane, ktorý nepriznal daň z fiktívnych dokladov
troch dodávateľov uvedených v skutkovej vete rozsudku. Bližšie teda znalec konkretizoval, že za II.
štvrťrok 2012 daňový subjekt A. B. vykázal vlastnú daňovú povinnosť v sume 264,95 eur, správne

daňová povinnosť mala byť 2.653,22 eur, s rozdielom dne 2.388,27 eur; za III. štvrťrok 2012 v riadnom
daňovom priznaní vyčíslil preverovaný subjekt daň v sume 337,66 eur, správne daňová povinnosť mala
byť 6.583,92 eur, s rozdielom dane 6.246,26 eur a za IV. štvrťrok 2012 v riadnom daňovom priznaní
bola vyčíslená daň 110,56 eur, správne daňová povinnosť mala byť 10.212,44 eur, s rozdielom dane
v sume 10.101,88 eur. Zhrnúc vyššie uvedené rozdiely tak znalec vo svojom znaleckom posudku zotrval

na tom, že celkový rozdiel dane predstavoval sumu 10.097,98 eur z titulu preukazovania odpočítania
dane fiktívnymi dokladmi už spomenutých troch dodávateľov s tým že suma rozdielu dane 3,90 eur
bola z titulu uplatnenia odpočítania dane z dokladu znejúceho na iného odberateľa, ktorý bol pritom
bližšie špecifikovaný na strane 11 znaleckého posudku tohto znalca. Rozdiel dane za IV. štvrťrok 2012
bol teda síce v sume 10,101,88 eur, ale pozostával z dvoch titulov nepriznania odpočítania dane; ktoré
znalec považoval pre účely trestného konania za vhodné súdu podrobne uviesť; t. j. rozdiel dane bol

súhrnne totožný s rozdielom dane určeným správcom dane vo výške 10.101,88 eur za IV. štvrťrok
2012. Celkový rozdiel za všetky tri štvrťroky roku 2012 predstavoval rozdiel dane v sume 18.736,41
eur. Znalec zvýraznil to, že je rozdiel, ak nedopatrením alebo neúmyselne daňový subjekt zahrnie
do svojho účtovníctva nejakú faktúru a je rozdiel, keď niekto zaúčtuje do svojho účtovníctva fiktívne
faktúry, ktoré nezodpovedajú reálnej dodávke tovaru a služieb. K obrane obžalovaného, týkajúcej sa

skutočnosti; že stavebný materiál nakupoval od osoby, ktorá sa mu predstavila ako p. C.; že platby
uhrádzal v hotovosti priamo tejto osobe a tento stavebný materiál použil väčšinou na opravu vád
diel pri stavbe Panoráma a Kulturpark Košice; sa znalec vyjadril tak, že nárok na odpočítanie dane
nemohol vzniknúť z toho dôvodu, že fiktívne doklady nepreukazujú hmotnú podstatu dodávok a aj
v prípade, pokiaľ by fyzická osoba vystupujúca pod menom „C.“ dodávala reálne tovar, táto osoba

nebola registrovaným platiteľom dane v tuzemsku a z toho dôvodu by znova nevznikol nárok na
odpočítanie dane. V súvislosti s námietkou obhajoby sa znalec nevedel vyjadriť k hmotnej podstate
dodávok tovaru a týmto argumentom obhajoby sa ani samotný znalec nezaoberal, ktorú skutočnosť
by dokázala preukázať podľa vyjadrenia znalca iba osoba daňového subjektu alebo zúčastnené osoby
dodávateľov. Samotné preukazovanie fiktívnosti dokladov nebolo podľa názoru tohto znalca predmetom

znaleckého posudku s tým, že znalec si osvojil záver správcu dane, ktorý bol podrobne odôvodnený
a nachádzal sa v spise predloženom pre znalecké skúmanie. Fiktívnosť dokladov podľa vyjadrenia
znalca mali potvrdzovať aj ďalšie písomnosti zo súdneho spisu. Z uvedeného dôvodu teda znalec vo
vzťahu k obrane obžalovaného sa vyjadril v dvoch variantoch a to; pokiaľ by tovar reálne existoval, nárok
na odpočítanie by nevznikol, keďže ho dodával osoba C., čiže neregistrovaný platiteľ a zas v prípade,

ak by tovar neexistoval a nárok by bol uplatňovaný na základe fiktívnych dokladov; znova by nárok na
odpočítanie dane nevznikol.

V prípravnom konaní bol zabezpečený protokol Daňového úradu Prešov č. 9715401/5/3606568/2014/
MiMa zo dňa 24. 07. 2014, týkajúci sa daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty kontrolovaného

daňového subjektu A. B. a to za II. až IV. štvrťrok 2012. Súčasťou vyšetrovacieho spisu bol aj
listinný materiál zabezpečený týmto daňovým úradom pri predmetnej daňovej kontrole, a to oznámenie
o daňovej kontrole zo dňa 02. 09. 2013 so začiatkom daňovej kontroly dňa 24. 10. 2013 o 09:00
hod., poverenie príslušných zamestnancov správcu dane na výkon tejto daňovej kontroly, zápisnica
o ústnom pojednávaní s obžalovaným ako zástupcom daňového subjektu zo dňa 24.10.2013, úradný

záznam daňového úradu, potvrdenie o zapožičaní dokladov, dožiadania predmetného daňového úradu
Daňovému úradu Košice spolu s faktúrami odberateľa B. M., s. r. o. č. 10/2012, 17/2012,15/2012 a
odberateľa B. M., spol. s r. o. č. 19/2012,18/2012,14/2012,11/2012,8/2012, 4/2012, 1/2012, odpoveď
na dožiadanie Daňového úradu Košice, ako aj zápisnica o ústnom pojednávaní so zástupcom daňového
subjektu B. M. spol. s r. o. – N. O. H. a s konateľom tejto spoločnosti M. A. B..

Ďalej bola Daňovým úradom Prešov zabezpečená zápisnica o miestnom zisťovaní u daňového subjektu
H. A. B. s. r. o. s príjmovými pokladničnými dokladmi, ktoré mali byť vyhotovené touto spoločnosťou.
Daňový úrad Prešov opätovne dožiadal Daňový úrad Košice o preverenie požadovaných skutočností
u daňového subjektu J. spol. s r. o. spolu s príslušnými pokladničnými dokladmi tejto obchodnej

spoločnosti.DaňovýúradKošicespolusodpoveďoupredložilajzápisnicuomiestnomzisťovaní,spísanú
so splnomocnenou zástupkyňou tejto spoločnosti C. J.. Daňový úrad Prešov takisto dožiadal Daňový
úrad Košice aj o preverenie skutočností týkajúcich sa daňového subjektu I. spol. s r. o., na čo Daňový
úrad Košice príslušnému správcovi dane predložil zápisnicu o ústnom pojednávaní spísanú s konateľomtejto spoločnosti M. D. E., spolu s originálmi príjmových pokladničných dokladov tejto spoločnosti.
Daňový úrad Prešov vyhotovil aj úradný záznam z telefonického rozhovoru s konateľom tejto spoločnosti
a takisto si zabezpečil aj identifikačné údaje spoločnosti I. spol. s r. o. Daňový úrad Prešov takisto

uložil predbežné opatrenie daňovému subjektu A. B. spočívajúce v zákaze nakladania s jeho majetkom.
Daňový úrad Prešov tiež vyhotovil zápisnicu o ústnom pojednávaní, v ktorom sa obžalovaný ako konateľ
spoločnosti A. B. podrobne vyjadril k výsledkom daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobieI.ažIV.štvrťroka2012.DaňovýúradPrešovvyhotoviltiežprotokolovrátenídokladovkonateľovi
spoločnosti A. B., ako aj výzvu doručenú spoločnosti A. B. na písomné vyjadrenie sa k týmto zisteniam.

Podľa úradného záznamu, vyhotoveného týmto správcom dane, sa daňový subjekt A. B. nevyjadril
k zisteniam uvedeným vo vyššie citovanom protokole daňového úradu zo dňa 24. 07. 2014, na základe
výzvy z toho istého dňa.

Rozhodnutím Daňového úradu Prešov č. 9715401/5/3977458/14/4108/MiMa, zo dňa 25. 08. 2014, bol
platiteľovi dane z pridanej hodnoty – A. B. – vyrubený rozdiel dane na DPH v sume 2.388,27 EUR za

II. štvrťrok 2012.

Rozhodnutím Daňového úradu Prešov č. 9715401/5/3977535/14/4108/MiMa, zo dňa 25. 08. 2014, bol
platiteľovi dane z pridanej hodnoty – A. B. – vyrubený rozdiel dane na DPH v sume 6.246,26 EUR za
III. štvrťrok 2012.

Rozhodnutím Daňového úradu Prešov č. 9715401/5/3977608/14/4108/MiMa, zo dňa 25. 08. 2014, bol
platiteľovi dane z pridanej hodnoty – A. B. – vyrubený rozdiel dane na DPH v sume 10.101,88 EUR za
IV. štvrťrok 2012.

V ďalšom štádiu súdneho konania, po opätovnom pridelení veci nadriadeným súdom súdu prvého
stupňa, bol oboznámený predovšetkým spis Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 2T/224/2015;
a z neho predovšetkým prvostupňové ako aj druhostupňové rozhodnutie súdu vo veci samej; týkajúceho
sa svedka N. S..

Zároveň boli oboznámené aj správy a rozhodnutia súdov či prokuratúr, a to Krajskej prokuratúry Košice,
Okresného súdu Nitra, ako aj Krajského súdu Nitra, Okresného súdu Trnava, ako aj Krajského súdu
Trnava,čiajinýchsúdov,akoajsprávatýkajúcasanajnovšiehotrestnéhostíhaniavedenéhovočitomuto
svedkovi na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 3T/8/2021,

Takisto bol zabezpečený aj protokol Daňového úradu Prešov, pobočka Vranov nad Topľou, týkajúci sa
daňovej kontroly na dani z príjmov právnickej osoby subjektu A. B., vo vzťahu k zdaňovacieho obdobia
roku 2012.

Na základe takto vykonaného dokazovania, hodnotiac dôkazy jednotlivo, ako i v ich súhrne, považoval

súdzajednoznačnepreukázané,žeobžalovanýB.sadopustilskutkutak,akojetouvedenévovýrokovej
časti tohto rozsudku.

Podstata žalovanej trestnej činnosti v prejednávanom prípade mala spočívať v tom, že obžalovaný ako
spoločník a jeden z konateľov v daňovom subjekte A. s. r. o. si neoprávnene uplatnil odpočet na dani

z pridanej hodnoty z dodaných tovarov, aj keď k dodaniu tovarov od spoločnosti H. A. B., s. r. o.; I. spol.
s. r. o. a J. spol. s. r. o. nedošlo a malo tak ísť o fiktívne pokladničné doklady, ktoré týmito spoločnosťami
neboli vystavené, čím došlo ku skráteniu dane z pridanej hodnoty (ďalej už len DPH) za zdaňovacie
obdobie II. až IV. štvrťroku 2012 v celkovej výške 18.736,41 eur.

Z obsahu protokolu príslušného Daňového úradu Prešov č. 9715401/5/3606568/2014/MiMa, zo dňa 24.
07. 2014, v súlade s ktorým vyznieva aj výpoveď svedkyne M. N. ako zamestnankyne tohto správcu
dane súd ustálil, že obžalovaný bol v roku 2012 štvrťročným platcom DPH, pričom ako platca tohto
druhu dane bol registrovaný od 14. 06. 2010. Zároveň bolo touto kontrolou zistené, že obžalovaný si za
jednotlivé preverované kalendárne štvrťroky roku 2012 podal riadne daňové priznania a ani v jednom

prípade nepodal dodatočné daňové priznanie. Preverovaním u odberateľov kontrolovaného daňového
subjektu a to spoločnosti B. M. spol. r. o., ako aj B. M. B., obe so sídlom v Košiciach, sa ustálilo, že
tieto spoločnosti si u daňového subjektu A. s. r. o. objednali len stavebné služby bez dodávky materiálu;
že práce, ktoré boli predmetom kontroly boli aj skutočne vykonané spoločnosťou A. B.; boli vykonanébez dodávky materiálu a tento materiál dodával samotný odberateľ či už spoločnosť B. M. spol. s. r.
o. alebo B. M. s. r. o. Obžalovaný ako konateľ spoločnosti A. B. sa v rámci daňového konania vyjadril,
že zakúpené tovary a služby, z ktorých si odpočítal daň z pridanej hodnoty, že niektoré nedostatky

zadaných stavebných prác musel opraviť na vlastné náklady a že takto zapracovaný stavebný materiál
neuvádzal do výstupných faktúr. Výsledkami tejto kontroly tak bolo zistené, že v prípade zdaňovacieho
obdobia II. štvrťroku roku 2012 si spoločnosť A. s. r. o. uplatnila odpočítanie dane z dokladov ERP od
spoločnosti H. A. B. B. za nákup rôzneho stavebného materiálu a pomôcok. Miestnym zisťovaním, pri
ktorom sa preverovala pokladnica s prideleným DKP u tohto daňového subjektu bolo pritom ustálené,

že pokladnica spoločnosti H. A. B. B. s pridelením DKP č. 9242022719237001 bola vyradená dňa
21. 10. 2011. Porovnaním príjmových pokladničných dokladov nachádzajúcich sa u spoločnosti A. B.
a originálov týchto dokladov zabezpečených od spoločnosti H. A. B. B. sa zistilo, že ide o rozdielne
doklady, pričom tieto rozdiely sa týkali formátu papiera, názvu a adresy daňového subjektu, rozloženia
údajov týkajúcich sa čísla dokladov, rozdielneho spôsobu o informácii nakúpeného tovaru a odlišná bola
aj pečiatka tohto dokladu, pričom spoločnosť H. A. B. B. pečiatku ani nestratila a používala naďalej

tú istú pečiatku. Zároveň príslušní zástupcovia vystupujúci v mene tejto obchodnej spoločnosti sa pri
miestnom zisťovaní vyjadrili, že doklady nachádzajúce sa v účtovníctve spoločnosti A. B. ich spoločnosť
nevydala a niektoré tovary uvedené na týchto dokladov ani v uvedenom čase nepredávali. Rozdiel na
dani z pridanej hodnoty pritom príslušní kontrolóri správcu dane za zdaňovacie obdobie II. štvrťroku roku
2012 vyčíslili na sumu 2.388,27 eur. V prípade III. štvrťroku roku 2012 si zas kontrolovaný daňový subjekt

uplatnil odpočet dane z dokladov ERP od spoločnosti I. spol. s r. o., Košice takisto za nákup rôzneho
stavebného materiálu a pracovných pomôcok. Totožne ako v prípade spoločnosti H. A. B. B. zástupcovia
spoločnosti B. M. spol. s r. o. a B. M. s. r. o. uviedli, že práce, ktoré boli predmetom fakturácie, boli
naozaj vykonané spoločnosťou A. B., avšak boli dodané a vykonané zo strany tohto kontrolovaného
daňového subjektu bez dodávky materiálu. Porovnaním originálov príjmových pokladničných dokladov

vystavených spoločnosťou I. spol. s r. o. a dokladov zaúčtovaných v kontrolovanom daňovom subjekte
boloustálené,žedokladynachádzajúcesavúčtovníctvespoločnostiA.B.nevystavilaspoločnosťI.spol.
s r. o. Bolo ustálené, že na týchto odlišných dokumentoch nesúhlasil formát papiera; v záhlaví dokladu,
vktoromboluvedenýnázovdaňovéhosubjektuchýbalaadresa;nadokladepredloženomkontrolovaným
daňovým subjektom chýbala adresa sídla spoločnosti I. spol. s r. o., nebola tam uvedená prevádzka

a potom jej adresa, ale len adresa prevádzky; na doklade nebolo uvedené DIČ; nezodpovedalo písmo;
iná bola skladba čísla dokladu; iná štruktúra rozmiestnenia údajov na doklade a chýbali informačné
údaje v závere dokladu. Konateľ spoločnosti I. B., aj v predmetnej trestnej veci vypočutý svedok
M. E., sa pritom vyjadril, že s tovarom obsiahnutým na týchto kontrolovaných daňových dokladoch
nachádzajúcich sa u kontrolovaného daňového subjektu neobchodovali okrem pracovných odevov,

obuvi, búracieho kladiva, vŕtačky BOSCH a miešačky. Kontrolou týchto príjmových dokladov bolo
takisto zistené, že na nich nesúhlasil formát papiera; v záhlaví dokladu, v ktorom bol uvedený názov
daňového subjektu a adresa a to na doklade predloženým kontrolovaným daňovým subjektom chýbala
adresa sídla spoločnosti I. spol. s r. o. a nebola tam uvedená ani prevádzka a potom jej adresa, ale
len adresa prevádzky; na doklade nebolo uvedené DIČ; nezodpovedalo písmo; bola iná skladba čísla

dokladu; iná štruktúra rozmiestnenia údajov na doklade a chýbali informačné údaje v závere dokladu ako
otváracie hodiny, telefón a pod. Porovnaním konkrétneho dokladu predloženého ku kontrole a dokladov
uvedených v zozname v elektronickom formáte u spoločnosti I. spol. s r. o. bolo zároveň zistené,
že v danom dni bolo vydaných menej dokladov, ako je poradové číslo predloženého dokladu a že
v čase uvedenom na preverovanom doklade nebol vydaný žiaden doklad. Na základe týchto zistení

bol ustálený rozdiel dane z pridanej hodnoty za III. štvrťrok roku 2012 v sume 6.246,26 eur. Pokiaľ
ide o IV. štvrťrok roku 2012 tak bolo zas zistené, že kontrolovaný daňový subjekt A. B. si uplatnil
odpočítania dane za nákup tovaru na základe dokladov z ERP vydaných spoločnosťou J. spol. s. r. o.,
spoločnosťou I. spol. s r. o. ako aj spoločnosťou H. A. B. B.. Miestnym zisťovaním u spoločnosti J. B.
bolo zistené, že preverované zjednodušené daňové doklady neboli vyhotovené ERP spoločnosti u J.

spol. s. r. o.; pečiatka spoločnosti nachádzajúca sa na prednej časti týchto dokladov bola odlišná od
pečiatky, ktorá bola v spoločnosti v obehu pod č. 3; veľkosť, typ písmen a číslic bol odlišný; sortiment
tovaru nachádzajúci sa na zjednodušených daňových dokladov bol síce predávaný touto spoločnosťou,
avšak predaj tovaru v takom množstve, v takej cene a v tom čase ako bol uvedený na preverovaných
dokladov nebol. V skladovej evidencii sa pritom nenachádzal výdaj takéhoto tovaru v tých dňoch, v tom

čase, v takom množstve a určitý tovar na týchto dokladov sa začal predávať v tejto spoločnosti J. spol.
s. r. o. až od r. 2014, ale v termíne, v hodine, v množstve a v cene, ktoré boli uvedené na kontrolovaných
dokladov nebol predaný a nahliadnutím do elektronického žurnálu bolo zistené, že preverované doklady
sa v žurnále nenachádzali. V prípade spoločnosti I. spol. s. r. o. boli daňovou kontrolou u spoločnostiA. B. v tomto zdaňovacom období zistené totožné výsledky ako v prípade kontrolovaného III. štvrťroku
roku 2012 a vo vzťahu k spoločnosti H. A. B. B. takisto ich zistenia boli v súlade so závermi daňovej
kontroly vzťahujúcich sa na kontrolovaný daňový subjekt A. B. týkajúcich sa II. štvrťroku roku 2012.

V prípade spoločnosti I. spol. s. r. o. ešte správca dane pri kontrole zistil, že porovnaním kontrolovaného
dokladu z ERP zo dňa 12. 09. 2012, č. d. 010033 predložený kontrolovaným daňovým subjektom s
dokladom zabezpečeným od spoločnosti I. spol. s r. o. v elektronickej forme podľa čísla dokladu sa
zistilo, že doklad s takýmto číslom sa v kontrolovanom zázname ani nenachádza, že za daný deň bolo
vydaných 20 dokladov s č. 20/174 a v čase uvedenom na preverovanom doklade nebol vydaný žiaden

doklad. Voľným posúdením dokladov všetkých troch preverovaných spoločností bolo tak zistené, že
doklady z ERP, ktoré mali byť vystavené spoločnosťami J. spol. s. r. o., H. A. B. s. r. o. a I. spol. s
r. o. sú rovnakého formátu, rozloženia údajov aj písma. Zohľadniac výsledky tejto kontroly tak bolo
ustálené, že rozdiel dane z pridanej hodnoty za tento posudzovaný štvrťrok roku 2012 tak predstavoval
sumu 10.101,88 eur. Keďže v prípade všetkých troch posudzovaných zdaňovacích období sa ďalej
daňovou kontrolou preukázalo, že odberateľom daňového subjektu boli zo strany spoločnosti A. B.

dodávané len služby bez dodávky materiálu a že spoločnosť A. B. nepreukázala použitie množstva
nakúpeného stavebného materiálu, pričom obžalovaný ako konateľ tejto spoločnosti nevedel ani bližšie
opísať osobu, ktorá mu mala tento tovar dodať spolu s príslušnými dokladmi, teda spoločnosť A. B.
nepreukázala použitie nakúpeného stavebného materiálu na podnikateľské účely a na druhej strane bol
preukázané tiež, že doklady z ERP predložené ku kontrole neboli vydané platiteľmi na nich uvedenými,

dospeli tak kontrolóri správcu dane k záveru, že obžalovaný si neoprávnene uplatnil odpočet dane
z pridanej hodnoty a rozdiel dane z pridanej hodnoty za II., III. a IV. štvrťrok roku 2012, tak predstavoval
celkovo sumu 18.736,41 eur. Svedkyňa M. N. sa nad rámec týchto výsledkov daňovej kontroly ešte
vyjadrila, že okrem výrazných odlišností v samotných dokladoch predložených kontrolovaným daňovým
subjektom oproti originálom pokladničných dokladov vyhotovenými spoločnosťami H. A. B. s. r. o.,

I. spol. s. r. o. a J. spol. s. r. o., aj číselné poradie týchto dokladov nasvedčovalo tomu, ako keby
tieto tri preverované obchodné spoločnosti dodávali stavebný materiál len spoločnosti A. B., pričom
číselné poradie týchto pokladničných dokladov nasledovali ihneď za sebou. Na záver svojej výpovede
sa v zhode s výsledkami daňovej kontroly táto svedkyňa vyjadrila, že keďže obžalovaný nepreukázal
použitiestavebnéhomateriáluzpreverovanýchdaňovýchdokladovtýchtotrochobchodnýchspoločností

nasvojupodnikateľskúčinnosť,okremtohoichobžalovanýaninemalkdepoužiťpresvojupodnikateľskú
činnosť, odpočet DPH uplatnený spoločnosťou A. B. z uvedených preverovaných dokladov troch
obchodných spoločností ani neuznali.

Vyššie spomenutý protokol Daňového úradu Prešov okrem iného obsahuje aj vyjadrenie sa

obžalovaného ako konateľa spoločnosti A. s. r. o. k výsledkom tejto kontroly a to tak, že pán, ktorý sa mu
predstavil ako C., sa mu ponúkol dodávať stavebný materiál spolu s potrebnými príjmovými dokladmi
a tento tovar mu aj dodával na konkrétne miesto stavby na dodávke zn. FIAT DUKATO s označením
„Dodávka materiálu“. Uvedený tovar mal pritom podľa vlastného vyjadrenia použiť pri oprave sídla svojej
spoločnosti v rodinnom dome, avšak k jeho ďalšiemu využitiu sa nevedel vyjadriť. Za tento materiál

pritom uhradil p. C. vždy v hotovosti ihneď, keď mu tento dodal stavebný materiál. Zároveň obžalovaný
ešte uviedol, že pritom neoveroval množstvo dovážaného materiálu.

Z výpovedí konateľov všetkých troch spoločností vypočutých v rámci tohto trestného stíhania a to svedka
M. J. ako zástupcu spoločnosti J. B.. s. r. o., M. E. ako konateľa a spoločníka spoločnosti I. spol. s.

r. o., či svedkyne K. ako štatutárneho orgánu spoločnosti H. A. B. B. vyplýva, že so spoločnosťou
A. B. neobchodovali, túto spoločnosť nemali medzi svojimi obchodnými partnermi a vo vzťahu ku
kontrolovaným daňovým dokladom nachádzajúcim sa v účtovníctve spoločnosti A. B. sa vyjadrili, že tieto
doklady sa výrazne odlišovali od originálov nimi vystavených dokladov s tým, že mnohokrát s tovarom
uvedeným na podľa ich názoru falošných príjmových dokladov ani neobchodovali, na týchto dokladoch

bolo napríklad uvedené iné registračné číslo pokladne ako tie čísla pokladne, ktoré používali ich
spoločnosti a tiež názov ich spoločnosti alebo pečiatka nachádzajúce sa na týchto dokladoch nesúhlasili
s originálmi ich dokladov. Na základe výsledkov daňovej kontroly vykonanej príslušným Daňovým
úradom Prešov aj v kontexte s výpoveďami všetkých troch predstaviteľov obchodných spoločností H.
A. B. B., I. spol. s. r. o., ako aj J. spol. s. r. o., tak mal súd za nepochybne preukázané, že predmetné

príjmovédoklady,zktorýchsiobžalovanýuplatnilvjednotlivýchžalovanýchzdaňovacíchobdobiachroku
2012 odpočet DPH, takéto doklady obchodné spoločnosti nevystavili a teda ani tovar na nich uvedený
priamo tejto spoločnosti A. B. nedodali.Z výpovedí svedka M. A. B., konateľa a majiteľa spoločnosti B. M. B. ako aj spolumajiteľa spoločnosti
B. M. spol. s r. o., svedka M. H. ako konateľa spoločnosti B. M. spol. s. r. o. a svedka M. P., výkonného
riaditeľa spoločnosti B. M. spol. s. r. o. mal súd za nepochybne preukázané, že obe tieto spoločnosti

a to podľa vyjadrenia svedka M. B. konkrétne spoločnosť B. M. B. si na druhú etapu stavby A. objednala
stavebné práce u spoločnosti B. M. spol. s. r. o. a táto si ako svojho subdodávateľa stavebných prác
zas objednala spoločnosť A. B.. Z výpovedí týchto svedkov tak jednoznačne vyplýva, že spoločnosť
A. B. na základe zmluvy o dielo vykonala práce na objednávku spoločnosti B. M. B., ktorá zas tieto
práce vykonávala na objednávku spoločnosti B. M. B. a to na výstavbe II. etapy Panorámy ako aj

Kultúrparku, pričom podľa vyjadrenia svedka M. H. spoločnosť A. B. sa podieľala aj na rekonštrukcii
Východoslovenskej galérie Košice. Týmito svedeckými výpoveďami mal súd takisto za nepochybne
preukázané, že pri vykonávaní stavebných prác na výstavbe II. etapa Panorámy ako aj Kulturparku
spoločnosť A. B. vykonávala v prvom rade murárske práce, aj keď podľa vyjadrenia svedka M. P. sa
podieľala aj na búracích, betonárskych a debnárskych prácach a táto spoločnosť sa aj v prevažnej miere
pričinila o výstavbu niekoľkých domov v rámci II. etapy Panorámy, keďže podľa tvrdenia svedka M.

B. zamestnanci tejto spoločnosti mali sami postaviť dva domy, avšak dodali materiál až na výstavbu
troch či štyroch domov. Všetci vyššie uvedení svedkovia takisto zhodne uviedli, že pri vykonávaní
týchto prác osobami pracujúcimi pre obžalovaného B. ako konateľa spoločnosti A. B. sa vyskytli viaceré
nedostatky, na ktoré obžalovaného upozornili aj investori tej – ktorej stavby, na výstavbe ktorej sa
podieľala spoločnosť A. B. a zároveň všetci títo svedkovia potvrdili, že obžalovaný vytýkané nedostatky

týchto svojich stavebných prác aj dodatočne odstránil. Z tvrdení týchto svedkov ďalej súd ustálil, že
základný stavebný materiál na základné stavebné práce dodávali spoločnosti A. s. r. o. buď spoločnosť
B. M. spol. s. r. o., či prípadne spoločnosť B. M. B. a materiál na opravu vád stavebných prác
zapríčinenýchkonanímosôbpracujúcichprespoločnosťouA.B.sizaobstaralasamotnátátospoločnosť.
Vypočutí svedkovia ako zástupcovia spoločností B. M. spol. s. r. o., či B. M. s. r. o. zhodne tiež

tvrdili, že nemali vedomosť o tom, akým spôsobom si obžalovaný B. ako zástupca spoločnosti A. B.
zabezpečoval stavebný materiál potrebný na odstránenie nedostatkov vykonaných stavebných prác.
Títo svedkovia pritom takisto nevideli ani konkrétnu osobu, ktorá by obžalovanému dodávala stavebný
materiál či prípadne pracovné náradie nevyhnutné na odstránenie týchto nedostatkov. Totožne všetci
títo svedkovia a to predovšetkým svedkovia M. B. a aj M. P. potvrdili, že obžalovaný B. odstránil všetky

nedostatky zadaných stavebných prác. Zároveň svedok M. B. doplnil, že okrem toho, že na zadaných
zákazkách spoločnosť A. B. odstránila všetky vytýkané nedostatky, osobne videl, že stavebný materiál
bol zapracovaný na opravy, pričom spoločnosť A. B. si sama zabezpečovala všetok stavebný materiál
na opravy vád nimi vykonaných stavebných prácach.

Svedok L., J. a Q. zhodne vypovedali, že vykonávali na základe obdobného pracovno-právneho vzťahu
so spoločnosťou A. B. B. A. na stavbe II. etapy A. či Kulturparku a že pomerne veľké množstvo nimi
vykonaných stavebných prác vykazovalo nedostatky, ktoré všetky odstránili. V zhode s výpoveďou
obžalovaného B. v prípravnom konaní vypovedali, že tento stavebný materiál, pričom svedok L. uviedol,
že aj niektoré pracovné náradie, dovážal obžalovanému B. neznámy muž na červenej dodávke zn.

FIAT Ducato a za tento stavebný materiál či príp. aj pracovné náradie obžalovaný B. zaplatil tejto
neidentifikovanej osobe peniaze v hotovosti. Svedok J. takisto doplnil, že tento neznámy pán odovzdával
obžalovanému B. aj nejaké doklady, pričom takéto odovzdávanie si nevšimli svedkovia L. a Q..

Obžalovaný B. takisto v prípravnom konaní a to v zhode so svojím vyjadrením pred kontrolórmi

príslušnéhosprávcudaneprivykonávanídaňovejkontrolyDPHzapríslušnézdaňovacieobdobietrvalna
to,ženaneidentifikovanejstavbevKošiciachhovroku2012oslovilneznámymuž,ktorýsamupredstavil
ako p. C., ktorý mu ponúkol dodávku stavebného materiálu ako aj pracovného náradia, ktorú prijal
a na základe takejto ústnej dohody mu osoba vystupujúca pod menom C. aj začala dovážať jednotlivý
stavebný materiál na konkrétne stavby, na ktorých pracoval. Obžalovaný ďalej uviedol, že na základe

žiadosti tohto pána C. mu za tovar zaplatil vždy v hotovosti a pán C. mu pri dodaní tohto stavebného
materiálu zároveň aj predložil príjmové pokladničné doklady. Obžalovaný sa tiež vyjadril, že nepoznal
pôvodtohtostavebnéhomateriálučiprípadnepracovnéhonáradia,tedanemalvedomosť,odkiaľmupán
C. tento stavebný materiál či prípadne pracovné náradie dovážal, trval však na tom, že vždy mu súčasne
s odovzdaním tohto tovaru odovzdal aj príjmové pokladničné doklady a že tento tzv. dodávateľ aj prejavil

ochotuvyčkaťnejakéčasovéobdobienaúhradufinančnejhotovostizadodanýtovar.Obžalovanýtakisto
uviedol, že nemal vedomosť o tom, že ide o fiktívne doklady a nevšimol si takisto tú skutočnosť, že už na
prvý pohľad, napriek tomu, že doklady ním zahrnuté do účtovníctva mali byť vystavené troma odlišnýmiobchodnými spoločnosťami, vzhľadom na ich rovnaký formát či rozloženie na nich nachádzajúcich sa
údajov a písma vyzerajú identicky, teda, ako keby boli vystavené tou istou obchodnou spoločnosťou.

Na základe takto, už v pôvodnom štádiu vykonaného dokazovania, tak bolo možno jednoznačne ustáliť,
že obžalovaný si ako zástupca daňového subjektu A. B. do svojho účtovníctva zaevidoval fiktívne
príjmové pokladničné doklady, ktoré neboli vystavené spoločnosťami H. A. B. B., I. spol. s r. o., či J. spol.
s r. o. a že všetky tieto tri obchodné spoločnosti obžalovanému ani nedodali tovar uvedený na týchto
falošných účtovných dokladoch; aj keď na druhej strane nielen samotnou výpoveďou obžalovaného

v prípravnom konaní, ale aj výpoveďami zástupcov spoločností B. M. B. a B. M. spol. s. r. o. Košice,
či aj výpoveďami svedkov; ktorí vykonávali pracovnú činnosť pre podnikateľský subjekt obžalovaného
pod označením A. s. r. o., teda konkrétne stavebné práce na stavbách predovšetkým II. etapy A., ako aj
Kulturparku v meste Košice; malo byť preukázané, že nejaký stavebný materiál, či aj pracovné náradie
dovážala obžalovanému neznáma osoba mužského pohlavia na dodávkovom motorovom vozidle, za
ktorý tovar jej mal obžalovaný uhrádzať v hotovosti a ktorá zároveň obžalovanému s odovzdaním

tohto tovaru poskytla aj nejaké doklady. Obžalovaný v podstate v štádiu prípravného konania; keďže
na hlavnom pojednávaní odmietol vo veci vypovedať a hlavného pojednávania sa väčšinou ani
nezúčastňoval; tvrdil, že stavebný materiál či prípadne aj pracovné náradie alebo aj iný tovar nevyhnutný
na výkon stavebnej činnosti; mu dodávala osoba vystupujúca pod menom „C.,“ ktorej mal za tento
tovar uhrádzať vždy v hotovosti. Tento stavebný materiál mal pritom tento obžalovaný využiť pri výkone

svojej podnikateľskej činnosti, teda ako už bolo aj vyššie uvedené, konkrétne pri realizácii zákazky
vpodobedodaniastavebnýchpráczadanejmuspoločnosťouB.M.spol.s.r.o.Košice,ktoréprácesizas
u tejto spoločnosti mala objednať spoločnosť B. M. B.. Z výpovedí predstaviteľov týchto dvoch hlavných
odberateľov podnikateľského subjektu obžalovaného pod označením A. s. r. o.; teda spoločností B.
M. spol. s. r. o. Košice, ako aj B. M., s. r. o.; čiže výpoveďami svedkov M. B., N. M. H., ako aj M. P.;

pritom súd zistil, že množstvo nedostatkov či vád diel bolo potrebné napraviť, avšak za použitia nie už
nimi poskytnutého stavebného materiálu, ktorý si mal tento obžalovaný; aj podľa vyjadrenia zástupcov
týchto obchodných spoločností; sám zadovážiť iným spôsobom a ktorý mal byť aj reálne zapracovaný
pri vykonávaní stavebných prác na účely odstránenia týchto nepodarkov.

Súd pritom považuje; pri posudzovaní naplnenia skutkovej podstaty nejakého trestného činu
obžalovaným; najprv za potrebné uviesť, že v prípade tzv. daňových trestných činov je nutné rozlišovať
medzi odpočtom dane a nadmerným odpočtom dane. V prípadoch, keď si napríklad daňový subjekt len
znižuje základ dane neoprávneným odpočítaním dane bez toho, aby vznikol nadmerný odpočet, pôjde
o podozrenie zo spáchania trestného činu skrátenia dane. V prípadoch, keď vznikne nadmerný odpočet,

pôjde o podozrenie zo spáchania trestného činu daňového podvodu a je možný aj jednočinný súbeh
týchto dvoch trestných činov (v prípadoch, ak pôjde zároveň o neoprávnené uplatňovanie odpočtov a to
až v takom rozsahu, že vznikne aj nadmerný odpočet).

Z dokazovania vykonaného ešte v štádiu pôvodného súdneho konania; opierajúc sa predovšetkým

o závery daňových kontrol na DPH za preverované zdaňovacie obdobia roku 2012; bolo pritom
nepochybne zistené, že daňový subjekt obžalovaného podnikajúceho pod označením A. B., si
neoprávnene uplatnil nárok na odpočet dane z tzv. fiktívnych dokladov vystavených troma obchodnými
spoločnosťami uvedenými v skutkovej vete tohto rozsudku, ktoré neboli vystavené obchodnými
spoločnosťami uvedenými v skutkovej vete tohto rozsudku, pričom tieto spoločnosti ani priamo

daňovému subjektu A. s. r. o. tento stavebný materiál nemali dodať. V rámci odvolacích námietok,
a ani v samotnom rozhodnutí nadriadeného súdu, neboli takéto predchádzajúce zistenia konajúceho
súdu spochybňované či vyvracané. Súd druhej inštancie pritom uložil prvostupňovému súdu, aby po
opätovnom pridelení veci na znovuprejednanie veci, najprv stotožnil osobu odsúdeného vystupujúceho
pod menom „C.,“ ktorá mala byť právoplatne odsúdená v odvolacom konaní vedenom na Krajskom súde

v Trenčíne pod sp. zn. 2To/98/2016, zo dňa 07. 03. 2017 a ktorej trestná činnosť mala spočívať práve
v ponúkaní takýchto tzv. fiktívnych dokladov, vystavených aj totožnými dodávateľmi ako v prejednávanej
trestnej veci; teda spoločnosťami I. spol. s. r. o., ako aj H. A. B. s. r. o.; iným podnikateľským subjektom
na účely úpravy vlastnej daňovej povinnosti, teda predovšetkým v podobe jej zníženia, či už DPH, alebo
aj dani z príjmov právnických osôb alebo fyzických osôb. Odvolací súd teda uložil konajúcemu súdu,

aby po identifikácii tohto odsúdeného, prvostupňový súd tohto odsúdeného predvolal ako svedka na
hlavné pojednávanie, na ktorom by ho vypočul ako svedka a tohto prípadne aj podrobil konfrontácii
s obžalovaným B., na účely preverenia obrany tohto obžalovaného.Súd prvého stupňa teda po opätovnom pridelení veci na znovuprejednanie veci, si najprv zabezpečil spis
Okresného súdu v Považskej Bystrici sp. zn. 2T/224/2015 a zistil totožnosť odsúdeného vystupujúceho
pod menom „C.;“ či aj menom „P.,“ ako aj pod vlastným menom; teda, že išlo o osobu odsúdeného N. S..

V ďalšom štádiu súdneho konania si pritom súd prvého stupňa zadovážil nielen tento spis Okresného
súdu Považská Bystrica, ale aj spisy, či prípadne väčšinou rôzne rozhodnutia iných súdov, či prokuratúr,
prípadne aj správ súdov či prokuratúr, týkajúcich sa tohto odsúdeného, na území Slovenskej republiky.

Za rozhodujúci a podstatný dôkaz však súd považoval nariadenie znaleckého dokazovania z odboru

ekonómia a manažment, z odvetvia účtovania a daňovníctva, znalcom Ing. Vasilišinom. Vychádzajúc
z tohto znaleckého dokazovania, súd najprv ustálil, že daňový subjekt obžalovaného podnikajúci pod
označením A. B., si za žalované zdaňovacie obdobie II. až IV. štvrťroku roku 2012; vyčíslil daňovú
povinnosť z uskutočnených zdaniteľných obchodov; čo ani nebolo spornou skutočnosťou; ako aj nárok
na odpočítanie dane z prijatých zdaniteľných plnení, pričom pochybným v prípade tejto zložky bolo práve
uplatnenie odpočítanie dane z fiktívnych dokladov. V zhode so závermi správcu dane; obsiahnutými

predovšetkým v príslušnom protokole týkajúceho sa DPH v preverovaných zdaňovacích obdobiach roku
2012, a následne pretaveného do rozhodnutí o vyrubení rozdielu dane za preverované zdaňovacie
obdobia roku 2012, vydaných Daňovým úradom Prešov, pobočka Vranov nad Topľou; aj z tohto
znaleckého dokazovania jednoznačne vyplynulo; že daňový subjekt A. s. r. o. si v týchto zdaňovacích
obdobiach II. až IV. štvrťroku roku 2012, v každom jednom prípade uplatnil len daňovú povinnosť, ktorú

si tento daňový subjekt vyčíslil správne, teda nie aj nadmerný odpočet. Túto daňovú povinnosť však bolo
potrebné následne zvýšiť o hodnotu neoprávnene uplatneného odpočítania dane, a to znova v každom
jednom preverovanom zdaňovacom období roku 2012.

V prípade zdaňovacích období všetkých troch stíhaných štvrťrokov roku 2012, opierajúc sa teda

opätovne nielen o znalecké dokazovanie; ale aj o výsledky daňových kontrol týkajúcich sa predovšetkým
daného druhu dane, teda DPH; súd zistil, že zo strany preverovaného daňového subjektu došlo
k porušeniu ustanovenia § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a), ako aj ustanovenia § 51 ods. 1 písm. a) zákona
o DPH. Nepriznanie odpočítania dane sa v prípade II. štvrťroku roku 2012 týkalo tzv. fiktívnych dokladov
vystavených v mene dodávateľa H. A. B. B., vo výške 2.388,27 eur a u III. štvrťroku roku 2012 sa

toto odpočítane dane týkalo fiktívnych dokladov vydaných dodávateľom I. spol. s r. o., v celkovej výške
6.246,26 eur. V prípade IV. štvrťroku roku 2012 zas nepriznanie odpočítane dane vzniklo z fiktívnych
dokladov vystavených v mene všetkých troch dodávateľov uvedených v skutkovej vete tohto rozsudku;
teda vydaných spoločnosťou J. spol. s r. o. v sume 1.443,34 eur, v mene dodávateľa I. spol. s r. o. v
sume 6.032,10 eur ako aj v mene dodávateľa H. A. B. B. v sume 2.622,54 eur; teda v prípade tohto

zdaňovacieho obdobia štvrťroku roku 2012 v celkovej výške 10.097,98 eur. Len v prípade IV. štvrťroku
roku 2012, znalec upriamil pozornosť súdu na ten fakt, že v sume 3,90 eur si daňový subjekt A. B. uplatnil
odpočítanie dane z dokladu iného odberateľa; teda konkrétne z faktúry dodávateľa B. B., za opravu
vŕtacieho kladiva pre odberateľa P. B., spol. s. r. o., vo výške 3,90 eur; pričom predmetné prijaté plnenie
sa vôbec netýkalo daňového subjektu A. B. a doklad bol podľa vyjadrenie samotného obžalovaného

zaúčtovaný omylom.

V prípade všetkých týchto troch stíhaných období roku 2012; opierajúc sa nielen o znalecké
dokazovanie, ale aj o znalosť odbornej problematiky, teda predovšetkým zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH
v znení neskorších predpisov; keďže daň je právny pojmom a výklad daňových zákonov je posudzovanie

právnych otázok, teda o konkrétne odbornej problematike môže rozhodnúť len súd, nie znalec; súd
dospel k záveru, že daňovému subjektu nemožno priznať odpočítanie dane z viacerých dôvodov. Pri
dodaní tovaru nevznikla povinnosť a odpočítanie dane tento subjekt preukazoval fiktívnymi dokladmi
vystavenými v mene dodávateľa H. A. B. B. v prípade II. štvrťroku roku 2012, či dokladmi spoločnosti
I. s. r. o. v prípade III. štvrťroku roku 2012 ako aj všetkých troch dodávateľov uvedených v skutkovej

vete tohto rozsudku v prípade zdaňovacieho obdobia IV. štvrťroku roku 2012, ktoré spoločnosti tieto
doklady nevydali či prípadne s daným druhom tovaru ani neobchodovali. Už z dokazovania vykonaného
v pôvodnom štádiu súdneho konania, v kontexte s dokazovaním vykovaným v prípravnom konaní, je
zrejmé, že predstavitelia všetkých týchto troch deklarovaných dodávateľov potvrdili, že predmetný tovar
nikdy nedodali, pričom vo viacerých prípadoch ani s predmetným tovarom vôbec neobchodovali. Ďalšou

formálnou podmienkou na nepriznanie odpočítanie dane bolo to, že preverovaný daňový subjekt nesplnil
jednak dôkaznú povinnosť preukázať materiálnu podstatu tovaru ako aj nesplnil dôkaznú povinnosť,
teda nedokázal, že tovar nadobudol od platiteľa dane a použil ho v súvislosti s vlastnými zdaniteľnými
obchodmi. Ako poslednou podmienkou na nepriznanie tohto nároku bolo to, že skúmaný daňovýsubjekt postupoval v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, pričom zanedbal základné
zásady riadneho obchodníka nekontrolovaním množstva a druhu preberaného tovaru, neoverením
osoby vystupujúcej pod menom "C." v mene viacerých deklarovaných dodávateľov, nemal teda žiadne

znalosti o reálnom priebehu dodávok tovaru. Súhrn nesplnenia všetkých týchto podmienok zo strany
tohto daňového subjektu teda viedol súd k záveru, že skrátenie daného druhu dane zodpovedá výške
neoprávneného uplatnenia odpočítanie dane vo všetkých troch preverovaných zdaňovacích obdobiach
roku 2012.

Na podklade takto vypracovaného znaleckého dokazovania tak teda ustálil, že obžalovaný ako
zodpovedná osoba v danom daňovom subjekte pod označením A. B., skrátil daň z pridanej hodnoty
v celkovej výške 18.732,51 eur; teda v podstate v totožnej sume ako ju ustálil správca dane; pričom
túto sumu bolo potrebné oproti hodnote určenej správcom dane znížiť len o sumu 3,90 eur, ktorá
čiastka zodpovedala neoprávnenému uplatnenému odpočítanie dane z omylom zaúčtovaného dokladu
obžalovaným. Súd takisto ako ustanovený znalec dospel k názoru, že uplatnenie odpočítania dane vo

výške 3,90 eur bolo z dokladu, ktorý sa vôbec netýkal obžalovaného podnikajúceho ako daňový subjekt
pod označením A. s. r. o.; teda nebol ním vydaný ani ako odberateľom, a ani ako dodávateľom; a teda,
že uvedený doklad bol preverovaným daňovým subjektom neúmyselne zaúčtovaný omylom.

Obžalovaný teda na svoju obhajobu od počiatku trestného stíhania pritom uvádzal, že dané skrátenie

DPH pozostávajúce z neoprávneného uplatnenia nároku na odpočet dane z tzv. fiktívnych dokladov;
vystavených spoločnosťami H. A. B., s. r. o., I. spol. s r. o., ako aj J. spol. s r. o.; mali byť
tomuto obžalovanému odovzdané pri kúpe tovaru od osoby vystupujúcej pred ním pod menom
„C..“ Osoba vystupujúca pod menom „C.,“ mala pritom sama ako prvá telefonicky kontaktovať tohto
obžalovaného a tomuto telefonicky ponúknuť na predaj stavebný materiál za výhodnejšiu predajnú

cenu. Spolu s odovzdaním stavebného materiálu mala táto osoba vystupujúca pod menom „C.,“
poskytnúť obžalovanému aj príjmové pokladničné doklady a obžalovaný mal zas tomuto jednotlivcovi
za dodávku tohto stavebného materiálu či prípadne aj nejakého pracovného náradia, odovzdať aj
finančné prostriedky v hotovosti. Do istej miery takéto tvrdenie obžalovaného potvrdili, ako už bolo aj
vyššie konštatované, aj svedkovia L., J., ako aj Q., ktorí vykonávali pracovnú činnosť pre podnikateľský

subjekt obžalovaného vystupujúceho pod označením A. s. r. o. Títo svedkovia teda potvrdili, že
obžalovaný nakupoval stavebný materiál od neznámeho muža, ktorý tento tovar dovážal na miesto
stavebných prác obžalovaného na dodávkovom vozidle zn. Fiat Ducato. Títo svedkovi ďalej potvrdili aj
obhajobu obžalovaného, že za kúpu tohto tovaru obžalovaný uhrádzal neznámemu mužovi peňažné
prostriedky v hotovosti; avšak nevedeli potvrdiť aj tvrdenie obžalovaného, že by tento muž odovzdával

obžalovanému aj nejaké doklady preukazujúce nákup tohto stavebného materiálu obžalovanému. Takto
získaný stavebný materiál uhrádzaný obžalovaným v hotovosti, čiže nadobudnutý takýmto spôsobom,
mal obžalovaný podľa svojho vyjadrenia zapracovať pri opravách nedostatkov či vád diela na stavbách
„Panoráma“ či „Kulturpark,“ v meste Košice. Zo znaleckého dokazovania však vyplývalo, že na
posúdenie oprávnenosti tohto nároku na odpočítanie dane nie je natoľko rozhodujúce, či podnikateľský

subjekt obžalovaného vykonával stavebnú činnosť pre odberateľov B. M. spol. s r. o. Košice a B. M., s.
r. o. na stavbách v objektoch Kulturparku a Panorámy a či ním vykonávané stavebné činnosti vykazovali
nejaké nedokonalosti, ktoré by bolo potrebné napraviť. Vierohodnosť tvrdenia obžalovaného o reálnosti
ním vykonanej kúpy stavebného materiálu od osoby vystupujúcej pod menom „C.,“ sa ani vykonaním
dokazovaním nedala preveriť. Podľa názoru súdu je dôvodné sa domnievať; a teda pripustiť aj tú

možnosť; že obžalovaný iba kúpil tzv. fiktívne doklady bez reálnej hmotnej dodávky tovaru za účelom
zníženia daňovej povinnosti neoprávneným uplatneným odpočítanie dane; aj keď súd pochopiteľne
nemohol rozhodnúť o vine obžalovaného len na podklade domnienok či indícií, bez existencie dôkazov
usvedčujúcich obžalovaného zo spáchania tohto skutku.

Nárok na odpočítanie dane totiž nebolo dôvodné; okrem už vyššie prezentovaných argumentov;
priznať obžalovanému aj z viacerých iných dôvodov; opierajúc sa predovšetkým o vykonané znalecké
dokazovanie; a ktoré v podstate úplne vyvracajú obranu obžalovaného.

Ako už bolo pritom aj vyššie konštatované, v predchádzajúcom štádiu súdneho konaniach

nebol vykonaným dokazovaním ani preukázaný skutočný nákup stavebného materiálu od osoby
predstavujúcou sa ako p. “C.,“ teda; či, aký konkrétne a v akom množstve, stavebný materiál mohla
reálne dodať obžalovanému aj osoba vystupujúca v danom konaní pod menom „C.;“ a ďalej, či
takýto jednotlivec aj mohol reálne nakúpiť stavebný materiál od predajcov, ktorí boli uvedení na týchtopokladničných dokladov; teda od troch podnikateľských subjektov H. A. B. B., I. spol. s r. o., ako aj J.
spol. s r. o. Predstavitelia týchto troch podnikateľských subjektov zhodne; ako v konaní pred súdom, tak
aj v prípravnom konaní; tvrdili, že daný tovar nedodali a s týmto subjektom A. s. r. o. ani neobchodovali.

Títo dodávatelia pritom pri svojich výpovediach teda zhrnuli, že daný stavebný materiál nepredali na
podklade takýchto pokladničných dokladov; ktoré boli zabezpečené ešte v prípravnom konaní a ktoré
boli týmto zástupcom aj predložené na oboznámenie; a to z toho dôvodu, že tieto pokladničné doklady
nezodpovedali po vizuálnej stránke pravým pokladničným dokladom vydávaným ich elektronickými
registračnými pokladnicami; aj keď zas nemožno jednoznačne vylúčiť, že daný stavebný materiál mohli

tieto tri podnikateľské subjekty predať aj nejakej neidentifikovanej fyzickej osobe. Súd pritom už len
na okraj pripomína aj vyjadrenie svedkyne M. N., v predchádzajúcom štádiu súdneho konania, ktorá
upriamilapozornosťsúdunatenfakt,žeajčíselnéporadietýchtodokladovnasvedčovalotomu,akokeby
tieto tri obchodné spoločnosti predávali stavebný materiál len podnikateľskému subjektu obžalovaného
vystupujúceho pod označením A. B., čo už v celom kontexte vykonaného dokazovania len podporilo
skutkové zistenia súdu o tom, že v danom prípade nešlo o pravé doklady.

Podstatnou skutočnosťou na priznanie práva na odpočítanie dane je totiž aj tá skutočnosť, že dodávka
tovaru je reálna a reálne aj bezprostredne súvisí s uskutočniteľným zdaniteľným obchodom, teda jej
cena bola zahrnutá do ceny tohto obchodu. Keďže tieto doklady nepreukazujú hmotnú dodávku tohto
tovarupodnikateľskémusubjektuobžalovanéhoasúčasnetítododávatelianeuskutočnilidodávkutovaru

subjektu A. B., teda títo dodávatelia si voči podnikateľovi A. B. neuplatnili ani daň, neboli splnené ani
zákonné podmienky na priznanie odpočítania dane tomuto subjektu A. B.. Platiteľ dane; čiže daňový
subjekt A. s. r. o.; si teda ani nemohol uplatniť daň, ak táto daň nebola voči nemu uplatnená iným
platiteľom registrovaným v tuzemsku. Dokonca, aj v prípade pripustenia tej možnosti, že by stavebný
materiál dodávala obžalovanému nejaká fyzická osoba, táto fyzická osoba vystupujúca pod menom

„C.“ nepreukázala samotnému obžalovanému vôbec svoje postavenie registrovaného platiteľa dane
v tuzemsku ako aj ten fakt, či si táto osoba uplatnila daň z dodávok tovaru v tuzemsku, keďže len
v takom prípade, ako už bolo aj vyššie vysvetlené, mohol byť uplatnený nárok na odpočet dane daňovým
subjektom A. B..

K vyššie uvedeným zisteniam pristupuje aj ďalší faktor; prihliadajúc k obhajobnému argumentu
obžalovaného, že nejaký stavebný materiál mal nakúpiť od osoby vystupujúcej pod menom „C.;“ že
nebolo ešte naviac aj dokázané, či obžalovaný v čase nákupu tohto stavebného materiálu mal vôbec
dostatok finančných prostriedkov; predovšetkým v hotovosti, alebo prípadne aj na bankovom účte, alebo
relatívne aj z iných zdrojov; na úhradu takto nadobudnutého stavebného materiálu. Zároveň nebolo

overené, či obžalovaný reálne kúpil dané množstvo ako aj druh stavebného materiálu, tak ako to bolo
uvedené na príjmových pokladničných dokladov; a či si obžalovaný aj reálne overil uvedené množstvo
či aj druh stavebného materiálu, ktorý mal kúpiť od osoby vystupujúcej pod menom „C..“ Zároveň je
potrebné poukázať ešte aj na to, že pokladničné doklady, ktoré mali byť vystavené spoločnosťami H.
A. B. B., I. spol. s r. o., ako aj J. spol. s r. o., napriek tomu, že mali byť vystavené troma odlišnými

spoločnosťami so sídlami svojich spoločností v iných mestách, boli na prvý pohľad identické, teda ako
keby boli vyhotovené tou istou spoločnosťou, čo si nepochybne musel všimnúť aj samotný obžalovaný.
Takisto si obžalovaný pri preberaní stavebného tovaru od pána C. nijakým spôsobom neoveril pôvod
tohto stavebného materiálu a ani to, akým spôsobom si tento pán C. zaobstaral jemu predaný stavebný
materiál, akým spôsobom získal príjmové pokladničné doklady, ktoré mu zároveň s dodaním tohto

stavebného materiálu aj odovzdal. Zhrnúc vyššie uvedené si teda obžalovaný vopred dohodol dodávku
tovaru bez overenia totožnosti tohto dodávateľa; preberal stavebný materiál bez prekontrolovania jeho
množstva a druhu; a opakovane preberal nielen samotný tovar, ale aj pokladničné doklady od tejto
fyzickej osoby, vystavenými troma odlišnými platiteľmi bez overenia, v akom právnom vzťahu je táto
fyzická osoba voči týmto trom platiteľom dane, ktorých tovar opakovane a počas relatívne dlhého

obdobia mala dovážať obžalovanému. Nemožno tiež opomenúť ani tú okolnosť, že aj v tom prípade,
ak by bol tovar dodaný osobou vystupujúcou pod menom „C.,“ tak ani v takom prípade by tieto doklady
neboli vyhotovené osobou realizujúcou dodávku tohto tovaru, teda pánom „C.,“ keďže doklady neboli
vyhotovené pánom C.; neexistujú totiž doklady vyhotovené dodávateľom Vargom, ale len doklady, ktoré
mali byť vystavené troma dodávateľskými subjektmi uvedenými v skutkovej vete tohto rozsudku. K týmto

zisteniam pristupuje najviac ešte aj ďalší podstatný fakt, či obžalovaný reálne takú finančnú čiastku, aká
bolauvedenánadanýchpríjmovýchdokladov,ajvôbecskutočnezaplatiltomutoneznámemupredajcovi,
ktorý sa mu predstavil ako p „C..“ Zároveň si obžalovaný ani nijakým spôsobom nepreveroval, či táto
fyzická osoba aj skutočne tieto prevzaté finančné prostriedky odovzdala týmto trom platiteľom daneuvedenými na týchto pokladničných dokladov; teda spoločnostiam H. A. B. s. r. o., I., spol. s r. o.,
ako aj J. spol. s r. o. Súd pritom všeobecne v súvislosti s takýmito dokladmi ešte rozvádza, že práve
platby v hotovosti za služby či tovar, ktorých objem nemožne reálne preveriť, tvoria v prevažnej väčšine

prípadov fiktívne náklady, čo zodpovedá aj prerokúvanému spôsobu uplatnenie základu dane. Samotné
preukázanie dokladu, a to v danom prípade príjmového pokladničného dokladu, nie je na zohľadnenie
tohto dokladu, týkajúceho sa ustálenia daňovej povinnosti na DPH, postačujúce. Aj príjmový pokladničný
doklad je relevantný doklad, len ak je nepochybné, že sú v ňom uvedené údaje odrážajúce skutočné
plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle

zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie
dane z tohto dokladu. Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ,
pričom splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predložením dokladu
s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom
podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané. Samotná existencia príjmového dokladu, na ktorom
je uvedená DPH, nezakladá právo na odpočítanie dane uvedenej na tomto doklade. Technicky je možné

vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne
poskytnuté bolo. Splnenie formálnej stránky je jednou z podmienok, aby bolo na základe týchto dokladov
uznané odpočítane dane, ale tieto doklady musia byť odrazom reálneho plnenia.

Zároveň súd nepovažoval za dôvodné ani ďalšie tvrdenie obžalovaného, že tovar reálne existoval

a že tento stavebný materiál použil na svojich stavebných zákazkách v meste Košice. Pokiaľ by
súd akceptoval aj tú alternatívu, že daný tovar bol reálne dodaný a bol aj použitý na obžalovaným
deklarovaný podnikateľský účel; aj v takom prípade by nešlo o zdaniteľný obchod, nevznikla by daňová
povinnosť a neexistovala by ani daň uplatnená registrovaným platiteľom dane v tuzemsku; keďže daná
osoba p. „C.,“ nepreukázala svoje postavenie registrovaného platiteľa dane v tuzemsku a súčasne si

ani neuplatnila daň z dodávok tovaru ako platiteľ dane v tuzemsku; teda registrovanému platiteľovi dane
obžalovaného A. s. r. o. ani nevznikol nárok na odpočet dane v tuzemsku.

Súd už len na okraj poznamenáva, že nielen na podklade znaleckého dokazovania; ale aj z ustálenej
súdnej judikatúry; teda aj z rozhodovacej praxe iných súdov; je zrejmé, že na uplatnenie nadmerného

odpočtu daňovým subjektom musia byť súčasne splnené viaceré podmienky. Súd pritom nemohol
opomenúť ani judikatúru, či už súdov vyššej inštancie na území Slovenskej republiky, ako aj rozhodnutia
súdnych orgánov platných na území Európskej únie. Súdy v rámci domovského štátu, na zapretie práva
na odpočítanie dane vyžadujú, aby zo zdaniteľných obchodov vznikol daňový únik, ktorý bol výsledkom
podvodného konania, a takisto, aby tieto posudzované zdaniteľné obchody daňového subjektu boli

s týmto konaním spojené, pričom daňový subjekt o tom vedel alebo mohol a mal vedieť. Vychádzajúc
z rozhodovacej praxe súdov v rámci Európskej únie je zas zrejmé, že na nepriznanie práva na
odpočítane dane musia byť súčasne splnené dve podmienky; teda, že táto skutočnosť predstavuje
podvodné konanie a je zároveň preukázané; že vzhľadom aj na objektívne skutočnosti, aké nastali aj
v prejednávanom prípade; zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce

právo na odpočet dane bolo súčasťou tohto podvodu.

Všetky vyššie uvedené skutočnosti; či už samostatne, ale predovšetkým vo svojom súhrne; spochybňujú
až úplne vyvracajú tvrdenie obžalovaného, že nakupoval stavebný materiál na účel výkonu svojej
podnikateľskej činnosti v oblasti stavebných prác a z tohto titulu si aj oprávnene uplatnil nárok na odpočet

dane v prípade DPH za preverované zdaňovacie obdobia roku 2012.

Na základe úloh uložených nadriadeným súdom v jeho zrušujúcom uznesení prvostupňovému súdu;
ako už bolo aj vyššie uvedené; konajúci súd zistil, že obžalovaný N. S. bol právoplatne odsúdený
rozsudkom Okresného súdu v Považskej Bystrici č. k. 2T/224/2015-8848, zo dňa 14. 06. 2016, v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 2To/98/2016-8882, zo dňa 07. 03. 2017; spolu s ďalšími
dvoma odsúdenými; za zločin skrátenia dane a poistného vo forme účastníctva podľa ustanovenia §
21 ods. 1 písm. d) Trestného zákona k ustanoveniu § 276 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona, ako aj
za prečin daňového podvodu formou účastníctva podľa § 21 od. 1 písm. d) Trestného zákona k §
277a ods. 1 Trestného zákona. Rozhodnutím príslušného odvolacieho súdu; teda rozsudkom Krajského

súdu v Trenčíne č. k. 2To/98/2016-8882, zo dňa 07. 03. 2017; bol síce tento rozsudok súdu prvého
stupňa zrušený, avšak len vo výroku o treste v prípade dvoch z troch odsúdených; a to vrátane
odsúdeného N. S.. Trestná činnosť tohto odsúdeného v tomto trestnom konaní vedenom na Okresnom
súde v Považskej Bystrici mala pritom spočívať v tom, že tento odsúdený vystupujúci; či už podsvojím vlastným menom, tak aj pod menami „P.,“ či „C.;“ mal vystavovať rôzne fiktívne doklady za istý
poplatok, či províziu, a tieto daňové dokumenty mal následne ponúkať na predaj rôznym podnikateľským
subjektom na území Slovenskej republiky a to za účelom zníženia vlastnej daňovej povinnosti týchto

iných podnikateľských subjektov, a to ako na DPH, tak aj alebo aj na dani z príjmov, či už fyzických
osôb alebo právnických osôb. Nemožno opomenúť aj ten podstatný fakt, vyplývajúci z dokazovania
vykovaného v tomto inom trestnom konaní, že to bol práve tento svedok S., ktorý ako obžalovaný
v tomto inom konaní, mal zohrávať najdôležitejšiu úlohu pri páchaní danej trestnej činnosti, tak ako to
konštatoval súd druhej inštancie vo svojom zrušujúcom rozhodnutí. Z tohto dôvodu bol preto tomuto

svedkoviakoobžalovanémurozhodnutímpríslušnéhoodvolaciehosúdunariadenýnepodmienečnýtrest
odňatia slobody namiesto pôvodne uloženého podmienečného trestu odňatia slobody, teda rozsudkom
Krajského súdu v Trenčíne č. k. 2To/98/2016-8882, zo dňa 07. 03. 2017 bol napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa vo výroku o treste zrušený, a konkrétne tomuto obžalovanému namiesto pôvodného
podmienečného trestu odňatia slobody s probačným dohľadom nariadený nepodmienečný úhrnný trest
odňatiaslobodyvtrvaní4(štyroch)rokovsozaradenímdoústavunavýkontrestusminimálnymstupňom

stráženia. Za rozhodujúcu skutkovú okolnosť majúcou vplyv na rozhodovanie súdu v prejednávanej
trestnej veci však súd považoval ten fakt, že odsúdený N. S.; tak ako už bolo vyššie zmienené; mal
ponúkať na predaj rôznym podnikateľským subjektom na území Slovenskej republiky na účely zníženia
daňovej povinnosti aj v prípade DPH tiež také doklady; ktoré mal mali byť, okrem iných; vystavené aj
spoločnosťami I. spol. s r. o., ako aj H. A. B. s. r. o.; teda tými istými dodávateľskými podnikateľskými

subjektmi, ktorými fiktívnymi dokladmi mal preverovaný daňový subjekt preukazovať svoju daňovú
povinnosť aj v tomto trestnom konaní. Nemožno takisto prehliadnuť ešte aj tú okolnosť, že; opierajúc sa
o viaceré súdne rozhodnutia či o rozhodnutia príslušných prokurátor; konajúci súd zistil, že odsúdený N.
S.bol;okremužspomínanéhorozhodnutiaOkresnéhosúduvPovažskejBystrici;trestnestíhanýajinými
orgánmi, a to prevažne súdmi v rámci obvodu mesta Košice, konkrétne v trestných konaniach vedených

na Okresnom súde Košice II. pod sp. zn. 7T/22/2015, ako aj pod sp. zn. 5T/158/2012, či Okresným
súdom Čadca, Trnava, Námestovo, Bratislava III, Nitra, Žiar nad Hronom a neskôr aj Okresným
súdom Prešov pod sp. zn. 3T/8/2021, pričom uvedené trestné stíhania sa týkali aj preverovaného
zdaňovacieho obdobia v tomto trestnom konaní, teda roku 2012, a aj toho istého druhu dane, teda
DPH. V mnohých vyššie uvedených trestných veciach bol tento svedok ako obžalovaný aj odsúdený,

aj keď zas v niektorých prípadoch bolo trestné stíhanie voči nemu zastavené, a to aj rozhodnutiami
príslušnej prokuratúry. Je však potrebné poznamenať, že pri niektorých súdnych konaniach či prípadne
aj rozhodnutiami príslušných prokuratúr malo dôjsť k zastaveniu trestného stíhania z toho dôvodu, že išlo
o totožný skutok, pre ktorý bol tento svedok odsúdený rozsudkom Okresného súdu v Považskej Bystrici
č. k. 2T/224/2015-8848, zo dňa 14. 06. 2016, v spojení s rozhodnutím nadriadeného súdu. Z týchto

zabezpečených rozhodnutí súdov či prokuratúr, je však nepochybne zrejmé, že svedok S. bol súdne
potrestaný alebo aspoň trestne stíhaný za poskytovanie fiktívnych daňových dokladov týkajúcich sa
práve zdaňovacieho obdobia roku 2012 pre iné podnikateľské subjekty, vrátane nepravých dokumentov
vystavených spoločnosťami I. spol. s r. o. Košice, či H. A. B. s. r. o.. Tento už právoplatne odsúdený N.
S. bol pritom na hlavné pojednávanie v prejednávanom konaní predvolaný ako svedok, avšak na tomto

hlavnom pojednávaní tento svedok odmietol vo veci vypovedať z dôvodu možného nebezpečenstva
privodenia si trestného stíhania, pričom práve tohto jediného hlavného pojednávania sa zúčastnil aj
tento obžalovaný. Obžalovaný po využití takéhoto zákonného oprávnenia týmto svedkom sa však
vyjadril, že svedka S. nikdy nevidel, pričom zároveň poprel, aby tento svedok bol tou osobou, ktorá
vystupovala pod menom „C.“ a ktorá mu mala dovážať stavebný materiál na miesta jeho stavebných

zákaziek v meste Košice. Napriek takémuto popretiu spoznania svedka S. obžalovaným B. na jednom
hlavnom pojednávaní; na inom hlavnom pojednávaní obhajca tohto obžalovaného v rozpore s takýmto
vyjadrením obžalovaného tvrdil; že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že osoba vystupujúca
pod menom „C.“ bol tento svedok a že s týmto svedkom bol obžalovaný aj v telefonickom kontakte.
Z tohto dôvodu preto súd nemohol ani vykonať konfrontáciu medzi týmto svedkom a obžalovaným

B., ktorej sa tento svedok aj odmietol podrobiť, a to v zmysle pokynov odvolacieho súdu. Teda aj
keď sa vykonaním dokazovaním v prejednávanom prípade nepodarilo jednoznačne preukázať; že by
aj v tomto konaní svedok N. S. vystupujúci pod menom „C.“ poskytoval stavebný materiál, ako aj
k tomu prislúchajúce doklady, obžalovanému; je nesporné, že v danom posudzovanom období sa
na území Slovenskej republiky vyskytovali takéto tzv. falošné doklady, ktoré boli ponúkané na predaj

rôznym podnikateľským subjektom, práve za účelom ovplyvnenia daňovej povinnosti, aj na DPH. Nebolo
teda možné; ani po takto doplnenom dokazovaní v intenciách zrušujúceho rozhodnutia súdu druhého
stupňa; jednoznačne potvrdiť, ale ani poprieť, že aj v prejednávanom prípade svedok N. S. takým istým
alebo obdobným spôsobom ako v trestnom konaní; v ktorom bol tento svedok právoplatne odsúdenýrozhodnutím Okresného súdu v Považskej Bystrici pod sp. zn. 2T/224/2015, zo dňa 14. 06. 2016;
poskytol obžalovanému B. takéto tzv. fiktívne doklady aj v tomto konaní, či prípadne aj stavebný materiál
vydaný aj na základe tzv. fiktívnych dokladov.

Súd teda po takto doplnenom dokazovaní dospel k záveru, že obžalovaný B. podnikajúci ako
podnikateľský subjekt s označením A., B., si musel zabezpečiť tzv. fiktívne doklady za účelom
neoprávneného uplatnenia nároku na odpočet dane. Už z dokazovania vykonaného v predchádzajúcom
štádiu súdneho konania; predovšetkým výsluchmi svedkov M. B., N. M. H., ako aj M. P.; ako

predstaviteľov hlavného odberateľa podnikateľského subjektu obžalovaného, teda spoločností B. M.
spol. s r. o. Košice a B. M. s .r. o.; bolo nepochybne zistené, že podnikateľský subjekt obžalovaného sa
podieľal v nie nepodstatnej miere na stavbách objektov prevažne „Panorámy“ a „Kulturparku“ v meste
Košice s tým, že stavebné práce, prevedené podnikateľským subjektom obžalovaného, vykazovali
výrazné nedostatky, či vady diela, ktoré musel odstraňovať obžalovaný na svoje vlastné náklady a ktoré
nedostatky, podľa výpovede svedka N. M. H., aj boli odstránené. Z uvedeného dôvodu je teda možné

vyvodiť ako podporný dôkaz, že obžalovaný za účelom ovplyvnenia výšky dane v prípade DPH si
zadovážil tzv. fiktívne daňové doklady od daňových subjektov H. A. B. B. T. o, I. spol. s r. o. a J. spol. s
r. o., keďže je nepochybné z vykonaného dokazovania; teda opätovne výsluchom predstaviteľov týchto
podnikateľských subjektov; že žiadne takéto doklady pre subjekt obžalovaného pod označením A. s.
r. o. nevystavili. Je pritom dostatočne osvedčené, nielen z výpovedí týchto zástupcov podnikateľských

subjektov; ale aj z listinných dôkazov predloženými týmito predstaviteľmi; že takéto pokladničné doklady
tieto subjekty nevystavili, s takýmto tovarom mnohokrát neobchodovali a takéto doklady ani nemohli
vystaviť osoby, ktoré mali podľa týchto tzv. fiktívnych dokladov ich aj vyhotoviť. Súhrn týchto skutočností
teda v dostatočnej miere preukazuje, že obžalovaný si tieto doklady mohol zabezpečil; a to aj v kontexte
s neskôr vykonaným znaleckým dokazovaním, ako aj zabezpečenými rozhodnutiami súdov, prokuratúr

či správ, týkajúcich sa svedka S.; pričom v danom zdaňovacom období sa na území Slovenskej republiky
aj vyskytovali fiktívne daňové doklady vystavené minimálne týmito dvoma spornými podnikateľskými
subjektmi, teda spoločnosťami I. spol. s r. o. a J. spol. s r. o.

Pokiaľ ide o zistenie skutkového stavu, tak vzhľadom na doplnené dokazovanie po vrátení veci

nadriadeným súdom prvostupňovému súdu, došlo k ustáleniu iného skutkového stavu oproti dôkaznej
situácii v pôvodnom štádiu súdneho konaniu. Súd už len na okraj poznamenáva, že odvolanie proti
rozhodnutiu prvostupňového súdu bolo podané len prokurátorom; a to nie výslovne v prospech tohto
obžalovaného; a teda z tohto dôvodu bolo možné v ďalšom konaní uznať obžalovaného za vinného, aj
keď pôvodným rozhodnutím konajúceho súdu bol obžalovaný spod skutku obžaloby oslobodený, teda

nedošlo k narušeniu zásady „zákazu zmeny k horšiemu“ („zákazu reformatio in peius“).

Pokiaľ obhajoba namietala aj do istej miery neriadenie sa zákonnými ustanoveniami pri podávaní
znaleckého posudku, či až nezákonnosť znaleckého dokazovania na podklade znaleckého posudku
podaného znalcom Ing. Vasilišinom, súd tento obhajobný argument nepovažoval za dôvodný. Pokiaľ

išlo o obranu obžalovaného spočívajúcu len v námietke, že znalec vychádzal pri vypracovaní svojho
znaleckého posudku z neúčinného právneho predpisu; teda z vyhlášky č. 490/2004 Z. z., ktorou
sa vykonáva zákon č. 382/2004 Z. z o znalcoch, tlmočníkoch a o prekladateľoch a o zmene a o
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorá mala byť zrušená vyhláškou č.
228/2018 Z. z.; tento obhajobný argument súd nepovažoval za dôvodný. Vyhláška č. 228/21018 Z. z,

nadobudla účinnosť dňa 01.08.2018 a teda do uvedeného momentu bola v platnosti predchádzajúca
vykonávacia vyhláška, čiže vyhláška č. 490/2004 Z. z., a táto sa teda vzťahovala aj na preverované
zdaňovacie obdobie roku 2012. Súd však zdôrazňuje, že uvedené podzákonne právne predpisy majú
podobu vykonávajúcich vyhlášok, ktorými sa bližšie upravujú niektoré náležitosti uvedené v príslušnom
zákone o znalcoch, tlmočníkoch a o prekladateľoch. Je teda zrejmé, že tieto vykonávanie predpisy

upravujú len procesný postup subjektov uvedených v tomto zákone, teda v danom prípade znalcov,
pri vypracovávaní znaleckých posudkov, vrátane ich výpovede pred príslušnými orgánmi. Takýto aj
prípadne omylom uvedený právny predpis upravujúci len procesný postup, v žiadnom prípade nemôže
spôsobiť nezákonnosť či neúčinnosť samotného znaleckého dokazovania, keďže sa netýka samotnej
odbornej problematiky, v ktorej bol znalec ustanovený na podanie znaleckého dokazovania. Zhrnúc teda

vyššie uvedené teda súd považoval túto obhajobnú argumentáciu za neopodstatnenú.

Obhajoba vo vzťahu k zabezpečenému znaleckému posudku z príslušného odboru a odvetvia namietala
však predovšetkým tú skutočnosť, že znalec sa vyjadroval k obrane obžalovaného, pričom znalcoviprislúcha vyjadrovať sa len k odborným otázkam a nie k právnemu posúdeniu. V tejto súvislosti treba
poznamenať, že primárne znalecké dokazovanie je zamerané na hodnotenie odborných otázok, na
ktoré nedokáže zodpovedať samotný súd. Je potrebné ešte doplniť, že v zmysle príslušných zákonných

ustanoveníznalecniejeoprávnenýsazaoberaťprávnymiotázkami.Dotejtooblastiprávnehoposúdenia
spadá aj oblasť súdnej judikatúry, vrátane judikatúry Súdneho dvora Európskej únie či rozhodnutí
alebo stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Pokiaľ sa teda znalec vo svojom znaleckom
posudku vyjadroval a obranu obžalovaného posudzoval v zmysle eurokomfortného výkladu, takéto
samotné vyjadrenie znalca nemôže spôsobovať právnu neúčinnosť celého znaleckého dokazovania,

ale prípadne len ten jej časti, v ktorej znalec prekročil svoje zákonné obmedzenie. Je potrebné ešte
dodať, že hodnotenie nie len samotného daného znaleckého posudku, ale aj informácií plynúcich z tohto
znaleckého posudku, je už úlohou súdu. Samotná skutočnosť, že prípadne zo znaleckého posudku
vyplýva aj poznatok, ktorého zodpovedanie neboli znalcovi uložené a teda nebolo práve hlavným cieľom
znaleckého dokazovania, ešte samo osebe neznamená, že na takúto informáciu získanú zo znaleckého
posudku, súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti nemôže prihliadať. Súd teda do istej miery prihliadal

v rámci znaleckého dokazovania len k tým poznatkom, ktoré znalec uvádzal a ktoré sa týkali odbornej
problematiky a pokiaľ sa znalec vyjadroval aj k judikatúre; či už slovenských súdov alebo Súdneho dvora
Európskej únie; tieto poznatky vyhodnocoval samostatne.

Za skrátenie dane pritom možno považovať také konanie páchateľa, ktorým sa dosiahne určenie dane u

daňového subjektu v nižšej sume než aká by zodpovedala zákonu, je to v podstate rozdiel medzi daňou,
ktorou má byť daňový subjekt podľa zákona zaťažený, a daňou, ktorú reálne priznal daňový subjekt v
dôsledku protiprávneho konania.

Ako už bolo vyššie konštatované samotné skrátenie dane z pridanej hodnoty daňovým subjektom

obžalovaného pozostávalo z neoprávneného uplatnenia práva na odpočítania dane v prípade II.
štvrťroku 2012 od dodávateľa H. A. B. s. r. o. vo výške 2.388,27 eur, v prípade III. štvrťroku 2012 od
dodávateľa I. spol. s r. o. v sume 6.246,26 eur a v prípade IV. štvrťroku 2012; týkajúceho sa odpočítania
dane na základe fiktívnych dokladov vydaných všetkými troma dodávateľmi uvedenými v skutkovej vete
tohto rozsudku, teda J. spol. s r. o., I. spol. s r. o., ako aj H. A. B. s. r. o.; v celkovej výške 10.097.98

eur. Aj znaleckým dokazovaním vykonaným v neskoršom štádiu súdneho konania bolo pritom skrátenie
dane ustálené v podstate v rovnakej výške ako samotným správcom dane pri daňovej kontrole; a len
v prípade IV. štvrťroku 2012 bolo zistené, že daňový subjekt A. B. si neoprávnene uplatnil odpočítanie
dane z dokladu iného odberateľa iba omylom v sume 3,90 eur. Z tohto dôvodu súd upravil skutok
obžaloby, len pokiaľ išlo o samotnú sumu tohto skrátenia dane, a teda ustálil výšku skrátenia dane na

sumu 18.732,51 eur, oproti obžalobou uvedenej sume 18.736,41 eur.

Z vykonaného dokazovania mal teda súd za preukázané, že obžalovaný ako zodpovedná osoba
v daňovom subjekte A. s. r. o. si neoprávnene uplatnil nárok na odpočet dane z tzv. fiktívnych dokladov,
ktoré neboli obchodnými spoločnosťami uvedenými v skutkovej vete tohto rozsudku vyhotovené a ktorí

dodávatelia ani reálne daný tovar nedodali, čím teda neboli splnené ani formálno-právne a ani hmotno-
právne podmienky na priznanie nároku na odpočítanie dane v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z o DPH
v znení neskorších predpisov. Keďže súd; len nepatrne upravil skutkovú vetu obžalobného návrhu v časti
výšky skrátenia dane v súlade so závermi znaleckého dokazovania z príslušného odboru a odvetvia;
teda ju ustálil na sumu 18.732,51 eur; čím tak hodnota skrátenia dane dosiahla „väčší rozsah“ v zmysle

ustanovenia § 125 Trestného zákona; došlo k naplneniu všetkých pojmových znakov nielen základnej
skutkovej podstaty trestného činu skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1 Trestného zákona; ale
aj všetkých znakov kvalifikovanej skutkovej podstaty uvedeného trestného činu v zmysle ustanovenia
§ 276 ods. 2 písm. d) Trestného zákona.

Pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu, súd prihliadol na všetky okolnosti spáchaného skutku, spôsob
spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na
osobu páchateľa (§ 34 ods. 4 Trestného zákona).

Z miesta trvalého pobytu, teda obce F., je obžalovaný v podstate pozitívne hodnotený s tým, že žije

usporiadaným rodinným životom, na verejnosti sa správa slušne a doposiaľ nebo riešený komisiou pre
ochranu verejného poriadku.Podľa najnovšieho výpisu z ústrednej evidencie priestupkov zabezpečeného opätovne v štádiu súdneho
konania, bol tento obžalovaný v období od roku 2018 do dátumu 14. 02. 2022, sedemkrát priestupkovo
postihnutý na úseku cestnej premávky, naposledy vyššie uvedeného dňa 14. 02. 2022.

Z odpisu registra trestov zas súd zistil, že obžalovaný bol v minulosti len jedenkrát trestne stíhaný.
Jediným súdnym potrestaním tohto obžalovaného bolo pritom jeho odsúdenie rozsudkom Okresného
súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 12T/85/2010, zo dňa 22. 07. 2010; a to za totožný trestný čin ako
v prejednávanej trestnej veci; teda za trestný čin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods.

2 písm. d) Trestného zákona. Uvedeným rozhodnutím bol obžalovanému uložený trest odňatia slobody
v trvaní dvoch rokov, výkon ktorého mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu vo výmere dvoch
rokov, ktorá mala obžalovanému plynúť do dňa 22. 07. 2012. V prípade tohto odsúdenia pritom došlo
k osvedčeniu obžalovaného dňa 22. 10. 2012, teda uvedeným dátumom došlo k zahladeniu tohto
odsúdenia u obžalovaného. Z tohto dôvodu teda nebolo možné na uvedené predchádzajúce odsúdenie
obžalovaného prihliadať ako na priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona, keďže

došlo k vzniku fikcie neodsúdenia.

Súd teda u obžalovaného nezistil žiadne poľahčujúce okolnosti podľa § 36 Trestného zákona, vzhľadom
na ten fakt, že obžalovaný bol v minulosti len jedenkrát súdne trestaný, ale za totožný trestný čin ako
v prejednávanej trestnej veci, aj keď už v dávnejšej minulosti a uvedené odsúdenie už bolo aj zahladené.

Obžalovaný sa pritom k spáchaniu trestného činu ani nepriznal a jeho spáchanie ani úprimne neoľutoval,
čo by mohlo byť prípadne vyhodnotené v zmysle ustanovenia § 36 písm. l) Trestného zákona, ako
najbežnejšie sa vyskytujúca poľahčujúca okolnosť podľa § 36 Trestného zákona. Zároveň súd na strane
obžalovaného nezistil žiaden priťažujúce okolnosti podľa § 37 Trestného zákona.

Z tohto dôvodu tak obžalovanému bolo potrebné ukladať trest odňatia slobody v rozmedzí základnej
trestnej sadzby trestu odňatia slobody u zločinu skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 2 Trestného
zákona, teda v rozmedzí od troch rokov do ôsmich rokov, teda pri aplikácii ustanovenia § 38 ods. 2
Trestného zákona a zároveň bez nevyhnutnosti nejakej ďalšej úpravy trestnej sadzby trestu odňatia

slobody podľa iných zákonných ustanovení Trestného zákona.

Pri rozhodovaní o konkrétnej výmere tohto druhu trestu súd prihliadol na tú skutočnosť, že uvedená
výmera trestnej sadzby trestu odňatia slobody je pomerne prísna a že aj keď bol obžalovaný síce
za totožný trestný čin v minulosti už odsúdený, stíhaný skutok v prejednávanej trestnej veci mal

spáchať v zdaňovacom období II. až IV. štvrťroku roku 2012, teda v blízkej časovej nadväznosti
k spáchaniu trestného činu, za ktorý bol obžalovaný odsúdený rozsudkom tunajšieho súdu sp. zn.
12T/85/2010, zo dňa 22. 07. 2010. Od doby vyhlásenia predchádzajúceho súdneho rozhodnutia do
doby vyhlásenia meritórneho rozhodnutia v prejednávanom prípade, však už uplynula doba viac ako
desiatich rokov, pričom obžalovaný od tohto svojho posledného súdneho odsúdenia do času vyhlásenia

rozhodnutia vo veci samej v predmetnej trestnej veci nebol súdne trestaný. Z tohto dôvodu teda súd
dospel k záveru, že pri rozhodovaní o konkrétnej výmere trestu odňatia slobody, takéto predchádzajúce
odsúdenie obžalovaného; aj napriek tomu, že zahladením odsúdenia, a to dokonca za totožný trestný
čin, sa nezahladzuje samotná skutočnosť spáchania trestného činu; by nemalo mať natoľko rozhodujúci
význam. Zároveň súd prihliadal aj na to, že aj samotná výška skrátenia daného druhu dane; ktorá síce

dosiahla hodnotu „väčšieho rozsahu,“ teda sumu prevyšujúcu hodnotu 2.660,00 eur; ale nedosiahla ešte
„značný rozsah,“ teda sumu presahujúcu výšku 26.600,00 eur.
Súd však vychádzajúc aj z rozhodovacej praxe iných súdov zohľadnil; a to berúc do úvahy kritéria ako
individuálnej, tak aj generálnej prevencie; že páchateľom takejto trestnej činnosti a v takomto rozsahu
spôsobeného skrátenia dane či poistného sa mnohokrát ukladajú aj vyššie tresty.

Z uvedeného dôvodu teda súd dospel k záveru, že uloženie trestu odňatia slobody nad dolnou hranicou
základnej trestnej sadzby trestu odňatia slobody, teda nad tri roky, by bol pre tohto obžalovaného
neprimerane prísne. Zo znenia ustanovenia § 49 ods. 1 Trestného zákona, a predovšetkým ustanovenia
§ 51 ods. 1 Trestného zákona, je však nepochybne zrejmé, že pri ukladaní trestu odňatia slobody
nad dolnou hranicou trestnej sadzby trestu odňatia slobody v trvaní troch rokov, by musel byť tomuto

obžalovanému ukladaný nepodmienečný trest odňatia slobody. Súd je však toho názoru, že na nápravu
tohto obžalovaného nie je potrebné na neho pôsobiť nepodmienečným trestom odňatia slobody a na
naplnenie účelu trestu je postačujúce uložiť mu trest odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho
výkonu, pochopiteľne s uložením aj probačného dohľadu.U obžalovaného pritom súd nezistil ani žiadne iné skutočnosti; okrem okolností; ktoré možno v zmysle
Trestného zákona posúdiť, či už ako poľahčujúce, ale predovšetkým ako priťažujúce okolnosti; ktoré by
bolo odôvodnené zohľadniť pri určovaní konkrétnej výmery trestu odňatia slobody ukladanému tomuto

obžalovanému.
Na základe vyššie prezentovaných úvah súdu, teda súd dospel k záveru, že na nápravu tohto
obžalovaného je postačujúce mu uložiť trest odňatia slobody na samej spodnej hranici danej trestnej
sadzby trestu odňatia slobody, teda v trvaní troch rokov.

Z hľadiska individuálnej, ako aj generálnej prevencie, súd zároveň považoval za dôvodné, výkon toho
trestu odňatia slobody, za súčasného uloženia probačného dohľadu, podmienečne odložiť.

Za primeranú a adekvátnu pritom súd považoval skúšobnú dobu podmienečného odsúdenia; za
súčasného uloženia probačného dohľadu, ako už bolo aj vyššie uvedené; tesne nad polovicou základnej
trestnej sadzby skúšobnej doby, teda v trvaní troch rokov. Počas plynutia tejto skúšobnej doby

podmienečného odsúdenia s probačným dohľadom má obžalovaný spôsobom svojho života preukázať,
že sa napravil a že uvedené protiprávne konanie; odhliadnuc od jeho predchádzajúceho odsúdenia za
totožný trestný čin, aj keď už zahladené; bolo len ojedinelým vybočením z jeho inak riadneho spôsobu
vedenia života; v opačnom prípade sa mu tento podmienečný trest odňatia slobody s probačným
dohľadom premení na nepodmienečný trest odňatia slobody.

Zároveň na posilnenie výchovného účelu podmienečného trestu odňatia slobody, a ako súčasť
probačného dohľadu, musel súd uložiť tomuto obžalovanému aj nejakú primeranú povinnosť, či
primerané obmedzenie. Vzhľadom na ten fakt, že uvedené primerané povinnosti a obmedzenia
upravené v ustanovení § 51 ods. 3 a ods. 4 Trestného zákona sú citované iba príkladmo; a žiadna

z týchto povinností nezodpovedala a teda nezohľadňovala stíhaný druh trestnej činnosti; súd dospel
k názoru; vychádzajúc z rozhodovacej praxe aj iných súdov; že na posilnenie výchovného účelu
tohto trestu je potrebné uložiť tomuto obžalovanému primeranú povinnosť spočívajúcu v účasti na
ôsmich hlavných pojednávaniach vedených na okresných, či na krajských súdoch, na území Slovenskej
republiky pre tento trestný čin skrátenia dane a poistného podľa § 276 Trestného zákona alebo pre iný

trestný čin spadajúci do kategórie trestných činov proti mene a daňových trestných činov. Je potrebné
zdôrazniť, že účasť na týchto hlavných pojednávaniach je obžalovaný povinný preukázať v rámci výkonu
probačného dohľadu, a to predložením potrebného dokladu vystaveného zamestnancom toho súdu, na
ktorom sa obžalovaný zúčastnil hlavného pojednávania, prípadne aj verejného zasadnutia. Súd už len
na okraj poznamenáva, že na splnenie preukázania tejto povinnosti nepostačuje len formálna účasť

obžalovaného na takomto hlavnom pojednávaní, trvajúca len niekoľko minút, ale je potrebné, aby sa
obžalovaný zúčastnil prevažnej časti daného hlavného pojednávania, teda aj keď nie počas celého
pojednávacieho dňa, avšak počas adekvátnej doby, aby takáto účasť na hlavnom pojednávaní splnila
svoj účel, pričom táto skutočnosť by mala byť aj výslovne poznačená vo vyššie uvedenom potvrdení
súdu vydanom na tento účel. Súd ešte dodáva, že je nevyhnutné, aby sa obžalovaný zúčastnil hlavného

pojednávania, prípadne aj verejného zasadnutia, buď na okresnom súde alebo na krajskom súde,
na ktorom sa aj reálne vykonalo dokazovanie, keďže Najvyšší súd SR v prevažnej miere rozhoduje
o mimoriadnych opravných prostriedkoch či o riadnych opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam
Špecializovaného trestného súdu, a verejnosť z mnohých hlavných pojednávaní na Špecializovanom
trestnom súde je veľakrát z rôznych dôvodov vylúčená.

Zároveň, keďže súd obžalovaného odsudzoval za trestný čin skrátenia dane a poistného podľa§ 276
od. 2 Trestného zákona, bol obligatórne ( povinne ) obžalovanému ukladaný v zmysle ustanovenia §
61 ods. 6 Trestného zákona aj trest zákazu činnosti vykonávať či už samotnú podnikateľskú činnosť na
základe živnosti alebo funkciu štatutárneho zástupcu alebo štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti,

či iného zodpovedného člena v jednotlivých orgánoch obchodných spoločností, či prípadne aj prokuristu,
a to v hornej polovici trestnej sadzby u tohto druhu trestu uvedenú v ods. 2 ustanovenia § 61 Trestného
zákona. Z vyššie uvedených dôvodov preto súd považoval za nevyhnutné uložiť obžalovanému tento
druh trestu v trvaní 6 (šiestich) rokov; teda tesne nad hornou polovicou trestnej sadzby. Súd pri určovaní
konkrétnej výmery tohto druhu trestu zohľadnil aj pomerne prísnu skúšobnú dobu podmienečného

odsúdenia s probačným dohľadom, ktorú súd uložil obžalovanému v danom prípade, ako aj všetky už
vyššie rozvedené úvahy súdu, týkajúce sa samotného uloženia podmienečného trestu odňatia slobody s
probačným dohľadom; počnúc samotnou ustálenou výškou skrátenia dane z pridanej hodnoty; celkovým
postojom obžalovaného v prejednávanej trestnej veci, ktorý sa prevažne hlavného pojednávaniavykonávaného počas viacerých pojednávacích dní ani nezúčastnil, aj keď zas vo väčšine prípadov
udeľoval výslovný súhlas alebo výslovnú žiadosť, aby sa hlavné pojednávanie vykonávalo v jeho
neprítomnosti.

Zohľadniac teda všetky vyššie uvedené dôvody, teda súd považoval za adekvátny a primeraný tento
druh trestu v trvaní tesne nad hornou polovicou trestnej sadzby, teda vo výmere 6 rokov.

Keďže poškodený daňový úrad si nárok na náhradu škody neuplatnil; pričom skrátenie daného druhu

dane, teda v danom prípade DPH; nepredstavuje v zmysle Trestného poriadku škodu; súd o tejto škode
v rámci tzv. adhézneho konania, čiže o nejakom nároku na náhradu škody ani nerozhodoval. Už len
na okraj je potrebné poznamenať, že v prípade skrátenia dane z DPH boli vo vzťahu k vyrubeným
rozdielom dane na DPH za žalované zdaňovacie obdobia II. až IV. štvrťroka roku 2012 vydané osobitné
rozhodnutia, pričom v čase vyhlásenia rozhodnutia súdu prvého stupňa v prvotnom štádiu súdneho
konania, konkrétne ku dňu 21. 04. 2017, tento daňový nedoplatok nebol obžalovaným ani v rámci

daňového konania, teda aj prípadne v rámci výkonu daňovej exekúcie, ešte uhradený.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 (pätnásť) dní od jeho oznámenia na Okresnom
súde Vranov nad Topľou. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba
rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie

rozsudku. Rozsudok môže odvolaním napadnúť prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku,
obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka, poškodený pre nesprávnosť výroku
o náhrade škody, zúčastnená osoba pre nesprávnosť výroku o zhabaní veci. Súdom prijaté vyhlásenie
obžalovaného,žejevinnýaleboženepopieraspáchanieskutkuuvedenéhovobžalobe,jeneodvolateľné
a v tomto rozsahu nenapadnuteľné odvolaním ani dovolaním, okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm.

c) Trestného poriadku. Osoba oprávnená podať odvolanie proti niektorému výroku rozsudku môže
ho napadnúť aj preto, že taký výrok nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré
predchádzalo rozsudku, ak toto porušenie mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny, alebo že chýba. Po
vyhlásení rozsudku sa môže oprávnená osoba odvolania výslovne vzdať.