Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 12. november 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 28CoCsp/11/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2120209758
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Tischlerová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2120209758.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Tischlerovej a členov
senátu Mgr. Lucie Mizerovej a JUDr. Petra Dumana, v právnej veci žalobcu: Intrum Slovakia s.r.o., so
sídlom Mýtna 48, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 35 831 154, zastúpeného advokátom:
JUDr. Ján Šoltés, so sídlom Mýtna 48, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, proti žalovanému:
A. B., nar. X.X.XXXX, bytom C. D. XXX/X, E. F., zastúpenému splnomocnencom: WEBBER LEGAL,

s.r.o., so sídlom Duchnovičovo námestie 1, Prešov, IČO: 50 680 552, o zaplatenie 2.308,20 eura s
príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 25. októbra 2023
č.k. 37Csp/35/2020 - 198, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku v časti o zaplatenie
sumy 2.308,20 eura p o t v r d z u j e.

II. V časti o zaplatenie úrokov z omeškania napadnutý vyhovujúci výrok m e n í tak, že žalovaný

je povinný zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 67,73 eura od 21.1.2018
do 22.5.2020, zo sumy 69,03 eura od 21.2.2018 do 22.5.2020, zo sumy 77,09 eura od 21.3.2018 do
22.5.2020, zo sumy 71,81 eura od 21.4.2018 do 22.5.2020, zo sumy 75,34 eura od 21.5.2018 do
22.5.2020, zo sumy 74,60 eura od 21.6.2018 do 22.5.2020, zo sumy 78,10 eura od 21.7.2018 do
22.5.2020, zo sumy 77,51 eura od 21.8.2018 do 22.5.2020, zo sumy 78,99 eura od 21.9.2018 do
22.5.2020, zo sumy 82,42 eura od 21.10.2018 do 22.5.2020, zo sumy 82,07 eura od 21.11.2018 do

22.5.2020, zo sumy 85,44 eura od 21.12.2018 do 22.5.2020, zo sumy 85,25 eura od 21.1.2019 do
22.5.2020, zo sumy 5,38 eura od 23.5.2020 do 18.6.2020,
zo sumy 86,88 eura od 21.2.2019 do 18.6.2020, zo sumy 93,51 eura od 21.3.2019 do 18.6.2020, zo
sumy 85,77 eura od 19.6.2020 do 15.7.2020, zo sumy 90,31 eura od 21.4.2019 do 15.7.2020, zo sumy
76,08 eura od 16.7.2020 do 9.9.2020, zo sumy 93,50 eura od 21.5.2019 do 9.9.2020, zo sumy 69,58
eura od 10.9.2020 do 8.10.2020, zo sumy 93,81 eura od 21.6.2019 do 8.10.2020, zo sumy 63,39 eura
od 9.10.2020 do 10.11.2020, zo sumy 97,02 eura od 21.7.2019 do 10.11.2020, zo sumy 60,41 eura od

11.11.2020 do 16.12.2020, zo sumy 97,45 eura od 21.8.2019 do 16.12.2020, zo sumy 99,29 eura od
21.9.2019 do 16.12.2020, zo sumy 57,15 eura od 17.12.2020 do 11.1.2021, zo sumy 102,44 eura od
21.10.2019 do 11.1.2021, zo sumy 59,59 eura od 12.1.2021 do zaplatenia, zo sumy 103,14 eura od
21.11.2019 do zaplatenia, zo sumy 106,22 eura od 21.12.2019 do zaplatenia, zo sumy 107,13 eura od
21.1.2020 do zaplatenia, zo sumy 109,16 eura od 21.2.2020 do zaplatenia, zo sumy 113,09 eura od
21.3.2020 do zaplatenia, zo sumy 113,39 eura od 21.4.2020 do zaplatenia, zo sumy 116,34 eura od

21.5.2020 do zaplatenia, zo sumy 117,77 eura od 21.6.2020 do zaplatenia, zo sumy 120,64 eura od
21.7.2020 do zaplatenia, zo sumy 122,31 eura od 21.8.2020 do zaplatenia, zo sumy 124,64 eura od
21.9.2020 do zaplatenia, zo sumy 127,41 eura od 21.10.2020 do zaplatenia, zo sumy 129,44 eura od
21.11.2020 do zaplatenia, zo sumy 132,14 eura od 21.12.2020 do zaplatenia, zo sumy 134,42 eura od
21.1.2021 do zaplatenia, zo sumy 136,97 eura od 21.2.2021 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu v časti
úrokov z omeškania z a m i e t a.

III. Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 69,08 %. o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie prvou výrokovou vetou uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.308,20 eura s úrokom z omeškania vo výške 5 %

ročne zo sumy 2.708,20 eura od 29.5.2018 do 10.11.2020, zo sumy 2.608,20 eura od 11.11.2020 do
16.12.2020, zo sumy 2.408,20 eura od 17.12.2020 do 11.1.2021, zo sumy 2.308,20 eura od 12.1.2021
do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku; druhou výrokovou vetou priznal žalobcovi nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 90,14 %.

2. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 52, § 53 ods. 9, § 100 ods. 1, § 101, § 103, § 488,

§ 489, § 491, § 517 ods. 1, 2, § 565 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky
zákonník“ alebo „OZ“), § 497, § 499, § 504, § 506 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej
len „Obchodný zákonník“), § 1 ods. 2, § 2 písm. d/, § 7 ods. 1, § 9 od. 1, 2, § 11 ods. 1, 2 zákona
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej len „zákon o

spotrebiteľských úveroch“ alebo „ZoSÚ“), § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a
doplnení niektorých zákonov (ďalej „zákon o bankách“), § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým
sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.

3. Vecne dôvodil, že pôvodný žalobca (spoločnosť Všeobecná úverová banka, a.s., ako právny nástupca

spoločnosti Consumer Finance Holding, a.s.) sa svojím návrhom doručeným súdu dňa 29.12.2020
domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 2.848,60
eura, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 29.5.2018 do zaplatenia a trovy konania. Po
začatíkonaniapôvodnýžalobcaoznámil,žedošlokpostúpeniupohľadávkyspoločnostiIntrumSlovakia,
s.r.o. ako postupníkovi a navrhol, aby súd pripustil zmenu účastníkov na strane žalobcu, ktorú zmenu

súd uznesením zo dňa 13.7.2021 pripustil.

4. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol v poradí prvým rozsudkom dňa 15.11.2021 tak, že konanie v
časti o zaplatenie sumy 540,40 eura (400 eur úhrady žalovaného po podaní žaloby na súd + 140,40
eura náhrada nákladov) a prislúchajúceho úroku z omeškania zastavil, žalovanému uložil povinnosť

zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 2.308,20 eura s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy
2.708,20 eura od 29.5.2018 do 10.11.2020, zo sumy 2.608,20 eura od 11.11.2020 do 16.12.2020, zo
sumy 2.408,20 eura od 17.12.2020 do 11.1.2021, zo sumy 2.308,20 eura od 12.1.2021 do zaplatenia, do
trochdníodprávoplatnostirozsudku,žalobcovipriznalnároknanáhradutrovkonaniavrozsahu90,14%,
vrátil žalobcovi súdny poplatok vo výške 24,80 eura. Na základe odvolania žalovaného, odvolací súd

uznesením č. k. 11CoCsp/12/2022-170 zo dňa 14.4.2023 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
vyhovujúcom výroku a vo výroku o náhrade trov konania zrušil a vec mu v zrušenom rozsahu vrátil na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Predmetom konania tak (po rozhodnutí odvolacieho súdu) ostalo rozhodnutie o uložení povinnosti

žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 2.308,20 eura, s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy
2.708,20 eura od 29.5.2018 do 10.11.2020, zo sumy 2.608,20 eura od 11.11.2020 do 16.12.2020, zo
sumy 2.408,20 eura od 17.12.2020 do 11.1.2021, zo sumy 2.308,20 eura od 12.1.2021 do zaplatenia.

6. Po vykonanom dokazovaní dospel súd prvej inštancie k záveru, že nárok žalobcu (po čiastočnom

zastavení konania ohľadom sumy 540,40 eura s príslušenstvom - v tejto časti bolo konanie právoplatne
zastavenérozsudkomOkresnéhosúduTrnavač.k.37Csp/35/2020-144zodňa15.11.2021)jedôvodnýa
oprávnený. Žalovaný a právny predchodca žalobcu (spoločnosť Consumer Finance Holding, a.s., ktorej
právnym nástupcom je žalobca /z titulu zlúčenia spoločnosti Consumer Finance Holding, a.s. s VÚB,
a.s., v zmysle projektu rozdelenia zlúčením, keď spoločnosť VÚB, a.s. ako právny nástupca pokračuje

v prevádzkovaní tzv. ostatného podnikania zanikajúcej spoločnosti Consumer Finance Holding, a.s.,
ktorým sa rozumejú všetky ostatné zložky podnikania zanikajúcej spoločnosti okrem TRIANGEL -
splátkového predaja, a leasingu QCar Všeobecná úverová banka, a.s., ktorej práva a povinnosti prešli
na základe rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 30.11.2017 na žalobcu/, uzavreli dňa
16.2.2016 zmluvu o spotrebiteľskom úvere („Zmluva o poskytnutí Najľahšej pôžičky“) č. 7520502770, na

základe ktorej právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému pôžičku / úver vo výške 5.000 eur, ktorýsa žalovaný zaviazal splácať v 60-tich mesačných splátkach po 139,58 eura; v zmluve boli uvedené
celkové náklady spotrebiteľa vo výške 3.374,80 eura, celková čiastka 8.374,80 eura, RPMN vo výške
25%, priemerná hodnota RPMN 17,18%, fixná ročná úroková sadzba 25%, termín konečnej splatnosti

20.2.2021 (úverová zmluva obsahovala podľa názoru súdu prvej inštancie povinné náležitosti podľa §
9 ZoSÚ).

7. K výhrade žalovaného ohľadom ne/podpísania zmluvy súd prvej inštancie uviedol, že úverovú zmluvu
považuje za riadne podpísanú žalovaným (právny zástupca žalovaného tvrdil, že podpis žalovaného

„vyzerá“ ako elektronický podpis, môže sa jednať aj o biometrický podpis) - jedná sa o podpis vykonaný
technickými prostriedkami, elektronickým perom (k tomu viď aj čl. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu
s Rady EU č. 910/2014 - eIDAS), ktorý spôsob sa bežne využíva nielen pri podpisovaní dokumentov v
bankách, ale napr. aj pri podpisovaní občianskych preukazov, pasov a pod., a je teda úplne bežný (v
prípade ak by súd pripustil argumentáciu žalovaného, mali by byť zneplatnené všetky uvedené doklady
a dokumenty - pozn. sudcu). O tom, či sa jedná skutočne o podpis žalovaného, tento nenavrhol vykonať

žiadne dokazovanie, pričom súd mal za preukázané (aj s ohľadom na ďalšie správanie sa žalovaného),
že úverová zmluva je ním riadne podpísaná (akceptoval ju, obdržal na základe nej finančné prostriedky,
aj čiastočne plnil), a má teda písomnú formu ako to vyžaduje § 9 ods. 1 ZoSÚ.

8. K výhrade žalovaného ohľadom zisťovania majetkových pomerov žalovaného súd prvej inštancie

uviedol, že z úverovej zmluvy a aj z následne doložených dokladov žalobcom je zrejmé, že právny
predchodca žalobcu riadne zisťoval majetkové a príjmové pomery žalovaného aj jeho výdavky ako
dlžníka, a to dopytom na samotného dlžníka, zabezpečil si napr. jeho mzdové listy v období podpísania
úverovej zmluvy, zisťoval aj ďalšie potrebné údaje ohľadom žalovaného; správnosť údajov potvrdil
svojím podpisom na zmluve aj samotný žalovaný; žalovaný ako zamestnanec preukázal výšku jeho

mesačného príjmu aj výšku mesačných výdavkov - z uvedeného je zrejmé, že právny predchodca
žalobcu sa v tomto smere nedopustil konania, ktoré predstavuje hrubé porušenie povinností uvedených
v § 7 ods. 1, ktoré by malo za následok sankciu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru podľa § 11 ods.
2 veta druhá zákona o spotrebiteľských úveroch.

9. Vo vzťahu k úverovej zmluve žalovaný tvrdil, že právny predchodca žalobcu mu neposkytol úver vo
výške istiny 5.000 eur, tak ako je to uvedené (v zmluve ním samotným podpísanej), ale v inej výške,
a z tohto dôvodu vyvodzoval neplatnosť zmluvy a žiadal o zamietnutie žaloby ako celku - žalovaný
však napriek zastúpeniu advokátom nedokázal konkretizovať (resp. to odmietol s tým, že je to záležitosť
skúmania súdu) akú sumu v skutočnosti podľa jeho názoru mal z titulu úveru prevziať. Súd prvej

inštancie mal však za preukázané poskytnutie sumy úveru vo výške 5.000 eur, čo je zrejmé zo samotnej
úverovej zmluvy („Celková výška a mena úveru: 5000.00 €“) podpísanej žalovaným, pričom žalovaný
nie je osobou s obmedzenou spôsobilosťou na právne úkony, preto ako svojprávna bytosť vedel čo
podpisuje,nakoľkosajednáozákladnýaelementárnyparameterpriposkytnutíúveru-totižojehovýšku.
Táto skutočnosť vyplýva aj z iných dokumentov podpísaných žalovaným (napr. Štandardné európske

informácie..., Informácia o RPMN...) - v tejto časti tak žalovaný neuniesol ani len bremeno tvrdenia
(mohol napríklad doložiť relevantný doklad o poskytnutí inej sumy ako to tvrdí žalobca, čím by sa už
súd musel zaoberať).

10. Žalovaný tiež namietal proces a platnosť zosplatnenia dlhu. V tejto súvislosti súd prvej inštancie

uviedol, že vzhľadom na neplatenie splátok úveru riadne a včas právny predchodca žalobcu listom
z 28.3.2018 vyzval žalovaného k úhrade dlžnej sumy vo výške 418,32 eura, ktorým ho zároveň
upozornil, že ak do 5.5.2018 nedôjde k úhrade splátky splatnej v mesiaci január 2018, bude oprávnený
úver zosplatniť (zásielka bola žalovanému zaslaná doporučenou poštou, podľa oznámenia pošty si ju
žalovaný neprevzal v odbernej lehote). Následne právny predchodca žalobcu oznamoval žalovanému

listom z 23.5.2018 (doručovaným obyčajnou listovou zásielkou) vyhlásenie okamžitej splatnosti úveru,
ktorá nastala dňa ku dňu 19.5.2018 - pri dobe / termíne zosplatnenia súd vychádzal zo skutočnosti,
že splátky boli dohodnuté na 20. deň daného mesiaca a žalovaný sa dostal do omeškania s 23.
splátkou splatnou dňa 20.1.2018, zosplatnenie teda nastalo vo vzťahu k tejto splátke, ale žalobca
zosplatnenie definoval až ku dňu 19.5.2018 (keď žalovanému ešte poskytol dodatočnú lehotu na

zaplatenie omeškaných splátok). V tejto súvislosti sa potom súdu javilo zosplatnenie ku dňu 19.5.2018
v súlade so zákonom (nakoľko žalobca deklaroval zosplatnenie dokonca až neskôr, ako v skutočnosti
mohol). Žalovaný namietal nemožnosť úver zosplatniť, nakoľko predpokladom platného zosplatnenia
je, že veriteľ upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie práva vyhlásiťpredčasnúsplatnosťúveruaževýzvajeadresátovidoručená,pričomžalobcanepreukázal,ževýzvaako
jednostranný právny akt bola žalovanému riadne doručená. K zosplatneniu úveru došlo pre pohľadávku
splatnú dňa 20.4.2018, nakoľko bol žalovaný preukázateľne v omeškaní viac ako 90 dní so zaplatením

splátky splatnej v mesiaci január 2018 - bol preto právnym predchodcom žalobcu formou predžalobnej
upomienkyz28.3.2018vyzvanýnazaplatenie,pričombolzároveňupozornenýnamožnosťzosplatnenia
pohľadávky (predmetnú písomnosť žalovaný neprevzal, o čom svedčí vrátená doručenka), právny
predchodca žalobcu v predžalobnej upomienke identifikoval splátku, pre ktorú bude úver zosplatnený,
a síce splátku zo dňa 20.1.2018. Nakoľko zo strany žalovaného neprišlo k žiadnej platbe, právny

predchodca žalobcu pristúpil k zosplatneniu pohľadávky v celosti, a to ku dňu 19.5.2018, oznámenie o
vyhlásení okamžitej splatnosti bolo žalovanému zasielané obyčajnou listovou zásielkou dňa 23.5.2018
(k dátumu zosplatnenia úveru žalovaný z predpísaných 26. splátok uhradil 22 splátok, teda sa dostal do
omeškania s 23. splátkou splatnou dňa 20.1.2018). Súd prvej inštancie sa stotožnil s názorom žalobcu,
že nie sú vyžadované dva úkony pre vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru, teda výzva podľa § 53
ods. 9 OZ a vyhlásenie mimoriadnej splatnosti, ku ktorým musí byť preukázané doručenie - cieľom je,

aby bol dlžník upozornený na možnosť predčasného zosplatnenia úveru, t.j. aby sa mohol oboznámiť
s obsahom takého upozornenia. Nakoľko podľa názoru súdu bolo zosplatnenie riadne a je platné, bola
pohľadávka voči žalovanému riadne postúpená právnym predchodcom žalobcu (Všeobecná úverová
banka, a.s.) na žalobcu.

11. Napokon žalovaný namietal premlčanie dlhu - podľa názoru súdu prvej inštancie k premlčaniu nároku
žalobcu nedošlo, a tento bol uplatnený v rámci plynutia 3-ročnej premlčacej doby. Premlčanie dlhu
nemožno počítať od splatnosti prvej nezaplatenej splátky, ale rozhodujúcou pre posúdenie premlčania je
splatnosť tej splátky, ktorá vyvolala zročnosť celého dlhu. Žalovaný sa dostal do omeškania so splátkou
splatnou dňa 20.1.2018, avšak nakoľko musí veriteľ evidovať omeškanie jednej splátky počas doby

dlhšej ako 3 mesiace, zosplatnenie nastalo vo vzťahu k splátke splatnej 20.4.2018, pričom 3-ročná
premlčacia doba by uplynula až dátumom 20.4.2021 - žaloba bola však na súd podaná 29.12.2020
(teda dokonca ešte v dobe menej ako tri roky od nezaplatenej splátky splatnej dňa 20.1.2018). Naviac
súd uviedol, že údajné premlčanie takisto nebolo relevantne odôvodnené (námietku premlčania vzniesol
právny zástupca žalovaného podľa vlastného vyjadrenia iba „z opatrnosti“). Súd preto na túto námietku

neprihliadol.

12. Žalovaný uhradil právnemu predchodcovi žalobcu pred zosplatnením úveru sumu 3.071,18 eura,
po zosplatnení úveru žalovaný uhradil právnemu predchodcovi žalobcu sumu 1.400 eur (čo už bolo
zohľadnené v podanej žalobe). Po podaní žaloby na súd žalovaný zaplatil žalobcovi sumu 400 eur, a

to platbami zo dňa 10.11.2020 v sume 100 eur, zo dňa 16.12.2020 v sume 200 eur a zo dňa 11.1.2021
v sume 100 eur (v tejto časti žalobca žalobu vzal späť a konanie bolo, vrátane prislúchajúceho úroku
z omeškania, zastavené rozsudkom z 15.11.2021). Uplatnená pohľadávka (po čiastočnom späťvzatí) vo
výške 2.308,20 eura predstavuje mesačné úverové splátky od 16.2.2016 do 20.4.2018 (keď poslednú
splátku zaplatil žalovaný dňa 8.1.2018) po 139,38 eura, a zosplatnený zostatku úveru vo výške 3.550,30

eura (spolu 7.179,38 eura), ponížené o úhrady žalovaného do zosplatnenia úveru vo výške 3.071,18
eura, ponížené o úhrady žalovaného po zosplatnení úveru vo výške 1.400 eur a ponížené o úhrady
žalovaného po podaní žaloby na súd vo výške 400 eur. Nárok na náhradu nákladov pôvodne uplatnený
vo výške 140,40 eura vzal žalobca v priebehu konania späť (v tejto časti žalobca žalobu vzal späť
a konanie bolo vrátane prislúchajúceho úroku z omeškania zastavené). S poukazom na uvedené

súd rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi na istine sumu 2.308,20 eura
(3.629,08 eura mesačné úverové splátky od 16.2.2016 do 20.4.2018 plus 3.550,30 eura zosplatnený
zostatku úveru mínus 3.071,18 eura úhrady žalovaného do zosplatnenia úveru mínus 1.400 eur úhrady
žalovaného po zosplatnení úveru mínus 400 eur úhrady žalovaného po podaní žaloby na súd; nárok na
náhradu nákladov pôvodne uplatnený vo výške 140,40 eura vzal žalobca v priebehu konania späť).

13. Čo sa týka úroku z omeškania na tento má žalobca nárok vo výške základnej úrokovej sadzby
Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania (od 16.3.2016 do 27.7.2022 vo výške
0,00%) zvýšenej o 5 percentuálnych bodov, preto súd rozhodol tak že žalobcovi priznal nárok na úrok
z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.708,20 eura od 29.5.2018 (šiesty deň nasledujúci po

oznámení o vyhlásení okamžitej splatnosti) do 10.11.2020, zo sumy 2.608,20 eura od 11.11.2020 (deň
nasledujúci po čiastočnej úhrade žalovaného vo výške 100 eur) do 16.12.2020, zo sumy 2.408,20 eura
od 17.12.2020 (deň nasledujúci po čiastočnej úhrade žalovaného vo výške 200 eur) do 11.1.2021, zosumy 2.308,20 eura od 12.1.2021 (deň nasledujúci po čiastočnej úhrade žalovaného vo výške 100 eur)
do zaplatenia.

14.Nazáversúdprvejinštancieuviedol,žesanestotožnilaneakceptovalneustálesaopakujúcetvrdenia
právneho zástupcu žalovaného o neprípustnosti údajných nových skutkových tvrdení a o neprípustnosti
údajnej zmeny žaloby, s poukazom na to, že sa jedná o spotrebiteľský spor - žalobca totiž vo svojich
vyjadreniach iba reagoval na vyjadrenia a tvrdenia žalovaného, čo je normálny procesný postup,
prípustný dokonca aj v spore, kde je stranou v spotrebiteľ, a takýto postup nevykazuje známky zmeny

žaloby. Už vonkoncom nie je neprípustnou zmenou žaloby návrh na zmenu účastníka, alebo dokonca
čiastočné späťvzatie žaloby, ale sú to úkony, ktoré umožňuje procesný predpis aj v spotrebiteľských
veciach.

15. V časti o trovách konania súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil ust. § 255 ods. 1, § 256 ods.
1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), vecne prevažným úspechom

žalobcu v rozsahu v rozsahu 90,14% (100 % mínus 4,93 % ako neúspech žalobcu mínus 4,93 % ako
úspech žalovaného) vychádzajúc z toho, že žalobca žiadal o priznanie sumy istiny 2.848,60 eura, súd
rozhodol o jeho nároku vo výške 2.308,20 eura (návrh v časti sumy 140,40 eura vzal späť samotný
žalobca, a súd zastavenie konania v tejto časti späťvzatej žalobcom považoval za zastavené v dôsledku
zavinenia žalobcu /náhrada nákladov/, naopak návrh v časti sumy 400 eur vzal späť žalobca, súd však

zastavenie konania v tejto časti späťvzatej žalobcom považoval za zastavené v dôsledku zavinenia
žalovaného /úhrady žalovaného po podaní žaloby na súd/.

16. Proti tomuto rozsudku podal včas v celom rozsahu odvolanie žalovaný s návrhom na jeho zmenu tak,
že odvolací súd zamietne žalobný návrh vo vyhovujúcej časti a prizná žalovanému nárok na náhradu

trov konania v rozsahu 100 %. Odvolanie odôvodnil § 365 ods. 1 písm. b/, e/, f/, h/ CSP. Namietal, že
súd (opätovne) nesprávne právne vec posúdil, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam, nevykonal navrhované dôkazy podstatné pre zistenie rozhodujúcich skutočností,
jeho nesprávnym procesným postupom bolo porušené právo žalovaného na spravodlivý súdny proces,
nerešpektoval záväzný právny názor odvolacieho súdu a svoje závery dostatočne neodôvodnil,

následkom čoho je napadnutý rozsudok zmätočný, nepreskúmateľný, svojvoľný a arbitrárny. Dôvodil,
že žalovaný počas celého súdneho konania namietal, že žalobca mu neposkytol spotrebiteľský
úver v dojednanej výške 5.000 eur a že žalobca nepreukázal, že by mu spotrebiteľský úver v
tejto výške skutočne poskytol. Súd konštatoval, že žalovaný neuniesol ani len bremeno tvrdenia,
čo nie je pravda, pretože žalovaný poprel skutkové tvrdenie žalobcu, že pôvodný veriteľ poskytol

žalovanému spotrebiteľský úver vo výške 5.000 eur. V konaní bolo medzi žalobcom, profesionálnou
inkasnou agentúrou, zastúpenou advokátom, ktorá nadobudla pohľadávku od profesionálnej banky,
a nekvalifikovaným spotrebiteľom sporné, v akej výške bol spotrebiteľský úver žalovanému skutočne
poskytnutý. Žalobca tvrdil, že to bolo vo výške 5.000 eur, čo žalovaný popieral. Súd však namiesto
toho, aby vyhodnotil dôkaznú situáciu, uviedol iba to, že žalovaný neuniesol ani len bremeno tvrdenia.

Žalovaný – spotrebiteľ v danom prípade nemal k dispozícii všetky relevantné dokumenty týkajúce
sa poskytnutého spotrebiteľského úveru a presne si nepamätal, za akých podmienok mu bol úver
poskytnutý. Vedel iba to, že úver nebol poskytnutý v takej výške, v akej to bolo tvrdené. Uvedené
už nemal ako overiť, nakoľko nemal prístup ani k účtu, na ktorý mu boli peniaze poskytnuté. Bolo
by v rozpore s reáliami bežného života, aby zo strany súdov boli kladené na spotrebiteľov rovnaké

požiadavky, čo sa týka archivácie dokumentov a finančných operácii, ako sú kladené na profesionálne
banky, nebankové spoločnosti a inkasné agentúry. Poukázal v tejto súvislosti na rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie veci C-326/22. Zároveň žalovaný má postavenie spotrebiteľa a dôkazné bremeno
preukázania nároku leží na žalobcovi. Súd sa však nevysporiadal s unesením dôkazného bremena
zo strany žalobcu v tejto otázke a naopak prenáša dôkazné bremeno na žalovaného spotrebiteľa.

Vnútroštátne súdy sú povinné vykonať ex offo prieskum splnenia požiadaviek zákona č. 129/2010 Z.
z., ktorý implementoval Smernicu 2008/48, vo vzťahu k náležitostiam zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
medzi ktoré patrí aj náležitosť uvedenia správnej výšky spotrebiteľského úveru. V tomto poukázal na
rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-377/14. Súd prvej inštancie tento ex offo prieskum
nevykonal ani na námietku žalovaného. Ak tento ex offo prieskum nebol vykonaný, pretože spotrebiteľ

bol zastúpený advokátom, súd rozhodol v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európske únie vo veci
C-429/05. Neobstojí ani tvrdenie súdu, že výška spotrebiteľského úveru vo výške 5.000 eur je uvedená
vo formulári Štandardné európske informácie a vo formulári o výške RPMN a v zmluve o spotrebiteľskom
úvere,pretožezmluvaospotrebiteľskomúvereniejereálnykontraktpotvrdzujúciodovzdaniepeňazí,aleide o písomný kontrakt, ktorý zaväzuje veriteľa poskytnúť dlžníkovi tam uvedenú sumu úveru. Uvedené
ale nepreukazuje reálne poskytnutie finančných prostriedkov v dojednanej výške. Žalobca po zrušení
rozsudku neprodukoval žiadne dôkazy v otázke skutočne poskytnutej výšky spotrebiteľského úveru,

dokonca v tejto otázke nič netvrdil, a to napriek výzve súdu. Súd prvej inštancie svoj záver o tom,
že žalobca poskytol žalovanému sumu vo výške 5.000 eur dostatočne neodôvodnil a poukázal len na
znenie zmluvy a súvisiacich zmluvných dokumentov, čo však nie je postačujúce. V zmluve môže byť
uvedená ľubovoľná suma, ale rozhodujúce je, aká suma reálne bola poskytnutá a v tejto otázke žalobca
nepredložil žiaden dôkaz ani žiaden dôkaz neoznačil. Napriek tomu, súd preniesol dôkazné bremeno v

tejto otázke na žalovaného a keď sa tento bránil proti takémuto postupu, pripísal mu to na ťarchu.

17. Žalovaný od začiatku konania namietal, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia a následne ani
dôkazné bremeno o konaní s odbornou starostlivosťou. Skúmanie tejto otázky zo strany súdu prvej
inštancie bolo odvolacím súdom vyhodnotené ako nepostačujúce a išlo o jeden z dôvodov, pre ktorý
bol prvý rozsudok zrušený. Žalovaný namietal, že označené dôkazy žalobca predložil až po zrušujúcom

uznesení odvolacieho súdu napriek tomu, že išlo o spornú otázku od začiatku konania. Mal za to, že išlo
o neprípustnú zmenu žaloby a na tieto nové dôkazy súd nemal prihliadať. Zároveň mal žalovaný za to,
že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o tom, či a ako pôvodný veriteľ posúdil schopnosť žalovaného
splácať predmetný úver a na túto otázku nedal jasnú odpoveď ani súd. Súd síce v odôvodnení rozsudku
poukázal na to, aké doklady pôvodný veriteľ údajne skúmal, ale nie je zrejmé, ako ich vyhodnotil, z

ktorých skutočností a údajov vychádzal, na základe čoho mal preukázané, že žalovaný bude schopný
splácaťúver,ataksútietozáverysúdunepreskúmateľné.Niejezrejmé,akéúdajepôvodnýveriteľzistilo
žalovanom a jeho finančnej stránke (t.j. o príjme, pohľadávkach, výdavkoch a pod.) a ako ich vyhodnotil.
Pre záver o tom, či veriteľ konal alebo nekonal s odbornou starostlivosťou nepostačuje záver, že určité
údaje sú súčasťou zmluvy (t.j. veriteľ nemôže vychádzať len z tvrdení dlžníka, ale musí ich overiť) ani

záver, že veriteľ si vyžiadal doklady o príjme a výdavkoch bez toho, aby bolo zrejmé, čo z týchto dokladov
vyplýva. Porovnaním údaja v zmluve – priemerný čistý mesačný príjem 1.100 eur s dôkazmi, ktoré
predložil žalobca – mzdové listy za december 2015 a január 2016 je zrejmé, že ide o nepravdivý údaj,
keď v decembri 2015 síce čistá mzda po odrátaní ďalších zrážok predstavovala 1.124,37 eura, avšak v
mesiaci január 2016 už len 831,13 eura, čo je suma značne nižšia ako deklarovaná 1.100 eur. Súd sa

nevysporiadal ani s tým, či v tom čase mal žalovaný vyživovaciu povinnosť voči iným osobám, či mal iné
úvery, ktoré splácal a v akej výške, a tak sú jeho závery arbitrárne a nepreskúmateľné. Napriek tomu,
že v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ (C-679/18, C-303/20) sú vnútroštátne súdy povinné skúmať
ex offo, či veriteľ konal alebo nekonal s odbornou starostlivosťou, a v prípade zistenia porušenia tejto
povinnosti uplatniť účinné, primerané a odrádzajúce sankcie, súd túto otázku nielenže riadne neskúmal

z úradnej povinnosti, ale dokonca ani na opakované a dôvodné námietky žalovaného a túto otázku
posúdil iba povrchne a naoko.

18. Žalovaný v konaní ďalej namietal, že zo strany pôvodného veriteľa nedošlo k dodržaniu postupu pre
riadne a platné zosplatnenie úveru, následkom čoho nemohla byť pohľadávka postúpená na žalobcu.

Súd dospel k nesprávnym záverom, že k zosplatneniu došlo pre omeškanie so splátkou splatnou dňa
20.4.2018, že pôvodný veriteľ úver zosplatnil listom zo dňa 23.5.2018 ku dňu 19.5.2018 a tiež, že pre
zosplatnenie nie sú potrebné dva úkony – t.j. výzva podľa § 53 ods. 9 OZ a oznámenie o zosplatnení
podľa § 565 OZ. Ak súd konštatoval, že pôvodný veriteľ úver zosplatnil pre omeškanie so splátkou
splatnou 20.4.2018, pričom k zosplatneniu malo dôjsť ku dňu 19.5.2018, namietal, že išlo o neplatné

zosplatnenie, keďže ku dňu 19.5.2018 žalovaný nebol v omeškaní so splátkou splatnou 20.4.2018 po
dobu viac ako 3 mesiace, a teda nebol dodržaný postup podľa § 53 ods. 9 OZ. Ďalej opätovne namietal
záver súdu o tom, že k zosplatneniu došlo ku dňu 19.5.2018, keďže tento záver nevyplýva zo žiadneho
dôkazu a napriek tomu, že tento záver bol vytknutý i zo strany odvolacieho súdu, súd prvej inštancie
na ňom zotrval, pričom odôvodnenie v tejto časti je nejasné. Zároveň, ak by mal aj odvolací súd za

preukázané, že pôvodný veriteľ zosplatnil úver listom z 23.5.2018 skutočne ku dňu 19.5.2018, išlo by
o retrospektívny právny úkon vykonaný v rozpore so stavom právnym (§ 565 OZ), ktorý neumožňuje
takéto retroaktívne zosplatnenie úveru. Sám súd konštatoval, že žalovaný sa dostal do omeškania so
splátkou splatnou 20.1.2018, teda 3 mesiace omeškania sú 20.4.2018, pričom s poukazom na § 565 OZ
môže veriteľ vyhlásiť predčasnú splatnosť len do splatnosti najbližšej splátky. Ak by teda pôvodný veriteľ

vyhlásil predčasnú splatnosť až dňa 23.5.2018, teda k dátumu, k akému je datované aj oznámenie o
vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru, išlo by o úkon v rozpore s § 565 OZ, keďže splátky boli splatné
k 20-temu dňu. Žalovaný tiež odmietol záver súdu o tom, že pre zosplatnenie spotrebiteľského úveru nie
sú potrebné dva úkony – jednak výzva podľa § 53 ods. 9 OZ a jednak oznámenie podľa § 565 OZ. Cieľomvýzvy podľa § 53 ods.9 OZ je upozorniť dlžníka – spotrebiteľa na omeškanie s konkrétnou splátkou a
upozorniť ho na možnosť zosplatnenia úveru, ak k jej úhrade nedôjde. V prípade, že dlžník svoj dlh ani
po upozornení podľa § 53 ods. 9 OZ nesplní, môže veriteľ pristúpiť k zosplatneniu úveru samostatným

úkonom (v prípade, že sú splnené zákonné podmienky). K zosplatneniu nedochádza automaticky zo
zákona ale je na veriteľovi, či úver zosplatní alebo nie. Práve preto je potrebné, aby o zosplatnení bolo
rozhodnuté samostatným úkonom. Vzhľadom na závažnosť oboch dokumentov a ich následky je nutné,
aby oba boli riadne a preukázateľne doručené dlžníkovi, čo sa nestalo, dokonca pri oznámení podľa §
565 OZ žalovaný rozporoval a rozporuje aj jeho odoslanie (uvedené vyplýva aj z ust. § 45 ods. 1 OZ,

ako aj súdnej praxi – napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Obo 283/2003, zverejnené Zo
súdnej praxe č. 1/2007). Na ochranu spotrebiteľa pri zosplatňovaní úveru a postupovaní pohľadávky
bolo postupne prijatých niekoľko právnych noriem, a to najmä § 17 v spojení s § 7 ods. 1 a § 11 ods. 2
ZoSÚ a § 53 ods. 9 v spojení s § 565 OZ. Žiadne z citovaných ustanovení nepripúšťa jednak z povahy
veci, jednak z dôvodu znenia ust. § 54 ods. 1 OZ od nich odklon, a preto sa žalobca, ale ani súd nemôže
sám rozhodnúť, že upozornenie podľa § 53 ods. 9 OZ a zosplatnenie úveru podľa § 565 OZ stačí vykonať

1 úkonom (a to dokonca ešte aj pri nedodržaní zákonných lehôt a podmienok), prípadne, že tieto úkony
nemusia byť žalovanému riadne doručené, a teda nemusí byť oboznámený s ich obsahom. V tomto
prípade pôvodný veriteľ nedodržal zákonné podmienky, nedošlo k platnému zosplatneniu úveru, a tým
ani k platnému postúpeniu údajnej pohľadávky. Zároveň žalovaný poukázal aj na ust. § 92 ods. 8 zákona
o bankách, pričom súd prvej inštancie sa nevysporiadal s tým, či pôvodný veriteľ dodržal postup podľa

predmetného ustanovenia alebo nie.

19. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdiť. Mal za to, že žalovaný v podanom odvolaní opakovane namieta skutočnosti, s ktorými
sa súd dostatočne vysporiadal. Právny predchodca žalobcu pri uzatváraní spotrebiteľskej úverovej

zmluvy postupoval v zmysle platnej právnej úpravy a riadne skúmal schopnosť žalovaného splácať
spotrebiteľský úver. S uvedeným sa opakovane stotožnil aj súd prvej inštancie. V prílohe taktiež žalobca
predložil potvrdenie o reálnom poskytnutí finančných prostriedkov žalovanému, z ktorého vyplýva, že
právny predchodca žalobcu zaslal finančné prostriedky žalovanému na účet uvedený v spotrebiteľskej
zmluve, a pripomenul, že žalovaný spotrebiteľský úver riadne splácal. Námietky žalovaného, že mu úver

nebol poskytnutý, sa preto nezakladajú na pravde. Vo vzťahu k skúmaniu aktívnej vecnej legitimácie
žalobca predložil rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/165/2022, podľa ktorého z § 92 ods. 8
zákona o bankách pri použití žiadnej z výkladových metód nevyplýva povinnosť banky osobitne oznámiť
klientovi možnosť postúpenia čo i len časti pohľadávky banky na tretiu (nebankovú) osobu. Banka nie je
povinná osobitne upozorňovať, resp. informovať klienta/dlžníka na skutočnosť, že po márnom uplynutí

lehoty na zaplatenie dlhu bude oprávnená postúpiť pohľadávku na inú osobu. Ak banka klienta/dlžníka
písomne vyzve na úhradu presne špecifikovanej konkrétnej sumy pohľadávky, možno takúto písomnosť
považovať za výzvu pred postúpením, od ktorej doručenia musí uplynúť aspoň 90 dní a následne možno
pohľadávku postúpiť, pretože dlžník bol upozornený na omeškanie s úhradou jeho peňažného záväzku.

20. Žalovaný v replike uviedol, že zo strany žalobcu sa jedná zjavne o neprípustné novoty v odvolacom
konaní a navrhol, aby odvolací súd na tieto prostriedky procesného útoku žalobcu neprihliadal. Bol
toho názoru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, že skutočne poskytnutá výška spotrebiteľského
úveru bola práve vo výške 5.000 eur. Skutočnosť, že žalovaný spotrebiteľský úver riadne splácal, nie je
pravdivé skutkové tvrdenie – v opačnom prípade by bola žaloba žalobcu zjavne nedôvodná a nebol by

zo strany žalobcu alebo jeho právneho predchodcu dôvod iniciovať toto súdne konanie. Ak aj žalovaný
spotrebiteľský úver splácal v priebehu času v nejakej výške, uvedené nepreukazuje, že skutočná výška
spotrebiteľského úveru bola práve 5.000 eur.

21. Ďalšie vyjadrenia strany v odvolacom konaní nepodali.

22. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355
ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že

odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, e/, f/ a h/ CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1
CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§
380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potrebyzopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na
úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a

dospel k záveru, že rozsudok je potrebné v časti o zaplatenie sumy 2.308,20 eura ako vecne správny
potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP a v časti o zaplatenie úrokov z omeškania podľa § 388 CSP zmeniť,
pretože neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie ani zrušenie v tejto časti.

23. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na

odôvodneniepreskúmavanéhorozsudkuboloposúdiť,čisúdprvejinštancienazákladenímvykonaného
dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobe žalobcu
domáhajúceho sa zaplatenia sumy 2.308,20 eura s príslušenstvom (konanie bolo v časti o zaplatenie
istiny 540,40 eura s príslušenstvom rozsudkom súdu prvej inštancie č. k. 37Csp/35/2020-144 zo dňa
15.11.2021 právoplatne zastavené) titulom nesplatenej časti spotrebiteľského úveru vyhovel, keď dospel
k záveru, že v zmluva obsahuje všetky náležitosti vyžadované ZoSÚ, právny predchodca žalobcu riadne

poskytol žalovanému úver vo výške 5.000 eur, neporušil svoje povinnosti pri skúmaní bonity žalovaného,
a taktiež úver riadne a v súlade so zákonom zosplatnil.

24. Žalovaný podal odvolanie z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b/, e/, f/ a h/
CSP, a teda namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne vec posúdil, na základe vykonaných

dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, nevykonal navrhované dôkazy podstatné pre
zistenie rozhodujúcich skutočností, jeho nesprávnym procesným postupom bolo porušené právo
žalovanéhonaspravodlivýsúdnyproces,nerešpektovalzáväznýprávnynázorodvolaciehosúduasvoje
závery dostatočne neodôvodnil, následkom čoho je napadnutý rozsudok zmätočný, nepreskúmateľný,
svojvoľný a arbitrárny.

25. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku je naplnený
vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci strane realizáciu jej práv, dosiahne určitú
intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé, pričom konkrétne
pochybenie súdu musí byť hodnotené v kontexte celého konania.

26. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. e) Civilného sporového poriadku je
pochybenie súdu, ak zamietne návrh na vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné
skutkové zistenia a ktorého vykonanie je prípustné.

27. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku možno
napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať
len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu prvej inštancie v tomto smere vytknúť
žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

28. K odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku
odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva
ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny

predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

29. Pokiaľ ide o námietku žalovaného o nevykonaní navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie
rozhodujúcich skutočností, táto námietka bola celkom zjavne nedôvodná. Súd prvej inštancie totiž
nezamietol žiadne návrhy na vykonanie dokazovania a žalovaný v odvolaní ani neuvádza, ktoré ním

navrhnuté dôkazy súd prvej inštancie nevykonal. Žalovaný (prostredníctvom svojho právneho zástupcu)
pritom sám na pojednávaní dňa 25.9.2023 uviedol, že žiadne ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania
nemá /č.l. 196/. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e/ CSP sa totiž viaže k nevykonaniu
navrhnutých dôkazov, a nie dôkazov, ktoré žiadna zo strán nenavrhla vykonať, preto tento odvolací
dôvod nebol naplnený.

30. V ďalšom sa odvolací súd zaoberal námietkou žalovaného o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu, keďže žalovaný v odvolaní namietal nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie, ktorý
mal preukázané splnenie podmienok pre platné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti v zmysle § 53 ods.9 a § 565 OZ, a teda mal preukázanú aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v danom konaní. V tejto časti
vyhodnotil odvolací súd námietky žalovaného ako čiastočne dôvodné.

31. Aktívnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi
ním uplatnené právo, respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať.
Preskúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej - existencie tvrdeného práva na strane žalobcu, alebo
pasívnej - existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného, je imanentnou súčasťou súdneho
konania (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/205/2009). V danom prípade

bolo povinnosťou súdu prvej inštancie zaoberať sa predovšetkým skúmaním vecnej a procesnej
legitimácie strán sporu, predovšetkým aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, na základe ktorej by súd
mohol konštatovať, že žalobca je skutočným nositeľom práva, ktorého sa v spore voči žalovanému
domáha. Súd prvej inštancie sa touto otázkou vo svojom rozhodnutí síce nezaoberal, avšak
nedostatočne.

32. Pre konštatovanie platného postúpenia pohľadávky veriteľa v režime ZoSÚ na iný (hoci aj
nebankový) subjekt je nevyhnutné splniť určité podmienky; tieto sú definované v osobitnej úprave v
ustanovení § 17 ods. 1 ZoSÚ. V zmysle ustanovenia § 17 ods. 1 ZoSÚ je možné postúpiť pohľadávku z
veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver na iného veriteľa oprávneného poskytovať úvery,
a to na základe povolenia udeleného Národnou bankou Slovenska (písm. a/) za súčasného splnenia

ďalšej podmienky, ktorou je postúpenie pohľadávky po konečnom termíne splatnosti alebo pohľadávky,
ktorá sa stala splatnou (písm. b/). Pokiaľ však žalovaný v odvolaní namietal splnenie podmienok pre
platné postúpenie pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, odvolací súd poznamenáva,
že predmetom sporu nie je pohľadávka pôvodného veriteľa - banky, nejedná sa teda o úver poskytnutý
bankou, pôvodný veriteľ, ktorý poskytol žalovanému úver, bol nebankový subjekt - spoločnosť Consumer

Finance Holding, a.s., IČO: 35 923 130. V tejto súvislosti je však potrebné skúmať, a to bez ohľadu
na skutočnosť, či sa jedná pôvodne o pohľadávku banky alebo nebankového subjektu, či boli splnené
aj zákonné podmienky vyžadované pre postúpenie pohľadávky zo spotrebiteľskej zmluvy podľa § 17
ZoSÚ, čomu súd prvej inštancie nevenoval pozornosť.

33. Podľa § 17 ods. 1 ZoSÚ, práva vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere neprechádzajú a
veriteľ ich nemôže previesť na tretiu osobu; to neplatí, ak prechádza alebo sa postupuje pohľadávka so
všetkými právami s ňou spojenými a
a. ide o prechod alebo postúpenie z veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver podľa tohto
zákona alebo osobitného predpisu18b) na veriteľa podľa § 20 ods. 1 písm. a), banku, zahraničnú banku

alebo pobočku zahraničnej banky, a
b. prechádza alebo postupuje sa pohľadávka po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru
alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

34. Súd prvej inštancie v tomto smere dôvodil, že k zosplatneniu úveru došlo pre pohľadávku splatnú

dňa 20.4.2018, nakoľko bol žalovaný preukázateľne v omeškaní viac ako 90 dní so zaplatením
splátky splatnej v mesiaci január 2018 - bol preto právnym predchodcom žalobcu formou predžalobnej
upomienky zo dňa 28.3.2018 vyzvaný na zaplatenie, pričom bol zároveň upozornený na možnosť
zosplatnenia pohľadávky (predmetnú písomnosť žalovaný neprevzal, o čom svedčí vrátená doručenka),
právny predchodca žalobcu v predžalobnej upomienke identifikoval splátku, pre ktorú bude úver

zosplatnený, a síce splátku zo dňa 20.1.2018. Nakoľko zo strany žalovaného neprišlo k žiadnej platbe,
právny predchodca žalobcu pristúpil k zosplatneniu pohľadávky v celosti, a to ku dňu 19.5.2018,
oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti bolo žalovanému zasielané obyčajnou listovou zásielkou
dňa 23.5.2018 (k dátumu zosplatnenia úveru žalovaný z predpísaných 26. splátok uhradil 22 splátok,
teda sa dostal do omeškania s 23. splátkou splatnou dňa 20.1.2018). Súd prvej inštancie sa tiež stotožnil

s názorom žalobcu, že nie sú vyžadované dva úkony pre vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru, teda
výzva podľa § 53 ods. 9 OZ a vyhlásenie mimoriadnej splatnosti, ku ktorým musí byť preukázané
doručenie - cieľom je aby bol dlžník upozornený na možnosť predčasného zosplatnenia úveru, t.j. aby
sa mohol oboznámiť s obsahom takého upozornenia..

35. Odvolací súd však má za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v tejto časti nepreskúmateľné,
keďže nie je zrejmé, z čoho záver súdu prvej inštancie, že oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti
úveru z 23.5.2018 právny predchodca žalobcu zaslal žalovanému len obyčajnou poštovou zásielkou,
vychádza. Z obsahu spisového materiálu totiž takýto záver vyvodiť nemožno, keď v tomto smereabsentuje akýkoľvek dôkaz o doručení, či odoslaní zásielky obsahujúcej oznámenie o vyhlásení
okamžitej splatnosti úveru z 23.5.2018 žalovanému. Rovnako sa súd prvej inštancie len veľmi stroho
a okrajovo zaoberal otázkou aktívnej vecne legitimácie žalobcu, keď v tomto smere uviedol len toľko,

že pôvodný žalobca (Všeobecná úverová banka, a.s.) na základe Dodatku č. 4 zo dňa 11.1.2021 k
rámcovej zmluve o postúpení pohľadávok zo dňa 30.11.2017 postúpil pohľadávku voči žalovanému
(ktorú považoval za platne zosplatnenú) na žalobcu - táto skutočnosť medzi stranami sporu nebola
sporná, ani samotný žalovaný je nerozporoval, naviac žalovanému bolo doručované oznámenie o
postúpení pohľadávky dňa 28.4.2021.

36. Podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.10.2024, ak ide o plnenie zo
spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565
najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil
spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.

37. Podľa § 565 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie
celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené.
Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

38. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že podmienky na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru zo

spotrebiteľskej zmluvy sú upravené v § 53 ods. 9 OZ v spojení s § 565 OZ. Ustanovenie § 53 ods.
9 OZ (v znení účinnom do 31.10.2024) pred zosplatnením úveru vyžaduje výzvu veriteľa adresovanú
a preukázateľne doručovanú dlžníkovi s upozornením na aktuálny dlh a s výslovným upozornením na
možnosť veriteľa požadovať zaplatenie celého zvyšku dlhu naraz z dôvodu neplnenia si povinnosti
dlžníka. Právo na jednorazové splatenie celej neuhradenej pohľadávky má veriteľ najskôr po uplynutí

troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky spotrebiteľa. Ustanovenie § 565 OZ stanovuje, že
ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej
splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Keďže § 53 ods. 9 OZ predstavuje v
spotrebiteľských zmluvách lex specialis oproti všeobecnej norme § 565 OZ, je potrebné ustáliť, že právo
podľa § 53 ods. 9 OZ môže veriteľ vykonať len po uplynutí zákonnej lehoty, ktorú nemožno skrátiť, ale za

predpokladu,že omeškanie s uvedenou splátkou, s ktorou je spotrebiteľ v omeškaní viac ako tri mesiace,
trvá. Pred žiadosťou veriteľa na zaplatenie celej pohľadávky sa ďalej vyžaduje, aby veriteľ v zákonom
stanovenej lehote, ktorá nesmie byť kratšia ako 15 dní, upozornil spotrebiteľa na uplatnenie tohto práva.
Účinnosť uplatnenia práva podľa § 565 OZ je teda podmienená aj tým, že veriteľ v uvedenej lehote
pred uplatnením tohto práva upozornil spotrebiteľa na to, že toto právo využije. Lehota na doručenie

upozornenia spotrebiteľovi v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie zosplatnenia celej pohľadávky,
nemusí bez ďalšieho začať plynúť až potom, ako je dlžník v omeškaní so splátkou 3 mesiace. V § 53
ods. 9 OZ nie je upravená lehota, v ktorej musí veriteľ žiadať právo na predčasné zosplatnenie úveru
najneskôr, táto je však upravená v § 565 OZ, podľa ktorého toto právo môže veriteľ použiť najneskôr
do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky a súčasne spotrebiteľ musí byť v omeškaní so zaplatením

splátky 3 mesiace, pričom postačuje, aby bol v omeškaní len s jednou splátkou. Veriteľ je teda časovo
limitovaný využitím práva na zosplatnenie. Do splatnosti tejto splátky, ktorá nadväzuje na splátku, od
splatnosti ktorej uplynuli 3 mesiace, musí veriteľ právo na zosplatnenie uplatniť, inak jeho právo zaniká.
Účelom zániku práva na zosplatnenie dlhu je právna istota dlžníka, že obsah jeho záväzku sa nezmení
a naďalej má možnosť plniť svoj dlh v splátkach.

39. V zmysle vyššie uvedeného, keďže súd prvej inštancie nemal preukázané doručenie oznámenia
o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru z 23.5.2018 žalovanému (pred doručením žaloby), bolo potrebné
skúmať, či k momentu doručenia žaloby boli splnené podmienky podľa § 53 ods. 9 OZ a § 565 OZ vo
vzťahu k splátke, kvôli ktorej bol dlh zosplatnený. Tieto podmienky však v súdnej veci splnené neboli.

40. Je tiež potrebné prisvedčiť žalovanému i v tom, že splatnosť poskytnutého úveru nenastáva
automaticky neuhradením čo i len jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace v zmysle § 53 ods.
9 s použitím § 565 OZ, ale vychádzajúc z toho, že zosplatnenie úveru je právom (nie povinnosťou)
veriteľa, je toto právo viazané na prejav vôle veriteľa voči dlžníkovi, že si takéto právo aj uplatňuje.

Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že pre splatnosť celej pohľadávky nie je významné, kedy
veriteľ mohol dlžníka z dôvodu jeho omeškania so splátkami o zaplatenie celej pohľadávky najskôr
požiadať, ale či a kedy sa rozhodol svoje oprávnenie využiť a či, prípadne kedy dlžníka o zaplatenie
celej pohľadávky skutočne požiadal, lebo inak by mal voči dlžníkovi naďalej nárok len na dojednanésplátky (por. uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21 Cdo 426/2005). Zároveň možno konštatovať,
že zosplatnenie dlhu je jednostranný hmotnoprávny úkon, ktorého režim doručovania upravuje ust. § 45
ods. 1 Občianskeho zákonníka. V zmysle uvedeného ustanovenia prejav vôle pôsobí voči neprítomnej

osobe od okamihu, keď jej dôjde. V danom prípade sa jedná o tzv. teóriu dôjdenia, a teda pri
hmotnoprávnych úkonoch sa nevyžaduje skutočné doručenie a prevzatie písomnosti zachytávajúcej
právny úkon. Účinnosť adresovaných jednostranných hmotnoprávnych úkonov v režime Občianskeho
zákonníka, resp. celkovo v oblasti súkromného práva predpokladá, že prejav vôle dôjde, resp. je
doručený adresátovi, t. j. že sa dostane do sféry jeho dispozície - už týmto okamihom začína

právny úkon pôsobiť voči druhej zmluvnej strane. Slovné spojenie „dostane do jeho dispozičnej sféry“
nemožnovykladaťvzmysleprocesnoprávnychpredpisov.Jenímpotrebnérozumieťobjektívnumožnosť
neprítomnej osoby zoznámiť sa s jej adresovaným právnym úkonom. Právna teória i súdna prax takou
možnosťou chápe nielen samotné prevzatie písomného hmotnoprávneho úkonu adresátom, ale i také
prípady, kedy doručením listu či telegramu, obsahujúceho prejav vôle, do bydliska alebo sídla adresáta
či do jeho poštovej schránky, poprípade i hodením oznámenia do poštovej schránky o uložení takej

zásielky, nadobudol adresát hmotnoprávneho úkonu objektívnu príležitosť zoznámiť sa s obsahom
zásielky. Pritom nie je nevyhnutné, aby sa adresát skutočne zoznámil s obsahom hmotnoprávneho
úkonu, postačuje, že mal objektívnu možnosť spoznať jeho obsah (napr. uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 28. januára 2011 sp. zn. 5Cdo/129/2010). Rozhodujúce je objektívne hľadisko,
t. j. ak sa preukáže, že adresát mal reálnu možnosť oboznámiť sa s prejavom vôle, nastávajú právne

účinkyjednostrannéhoprávnehoúkonuobsahujúcehotakýtoprejavbezohľadunato,čisasnímadresát
skutočne oboznámil. Pre čas dôjdenia prejavu vôle ďalej platí, že prejav vôle musí dôjsť adresátovi v
čase, v ktorom sa podľa obvyklých okolností mohol s obsahom prejavu vôle oboznámiť; záleží teda
na tom, kedy adresát mal a mohol predpokladať prijatie prejavu. Dôjdením prejavu vôle do dispozičnej
sféry adresáta sa završuje proces účinného doručenia právneho úkonu a od tohto momentu je právny

úkon pre konajúci subjekt záväzný a nemožno ho jednostranne odvolať. Z povahy ustanovenia § 45
ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že ide o kogentné ustanovenie, ktoré nepripúšťa odchylnú
dohodu zmluvných strán v podobe fikcie doručenia. Právna konštrukcia doručovania upravená týmto
ustanovenímtotižzabezpečujespravodlivévyvažovaniezáujmovzmluvnýchstrán.Adresátoviprávneho
úkonu poskytuje možnosť oboznámiť sa s obsahom právneho úkonu a taktiež istotu, aby účinky daného

právneho úkonu nenastali bez toho, že mu to nebolo umožnené. Pritom nie je podstatné, či sa adresát s
obsahom zásielky aj skutočne oboznámil. Je potrebné si však uvedomiť, že v prípade sporu o doručení
písomnosti bude dôkazné bremeno o doručení zaťažovať odosielateľa. Je preto vhodné, aby odosielateľ
vhodným spôsobom doručenie zásielky adresátovi zdokumentoval, resp. ju vedel relevantne preukázať
(por. R 4/2021). Žalobca však doručenie ani odoslanie oznámenia o zosplatnení úveru žalovanému

v prejednávanej veci nepreukázal.

41. Keďže v súdenej veci neboli vyššie uvedené podmienky pre platné zosplatnenie úveru v zmysle §
53 ods. 9 (v znení účinnom do 31.10.2024) a § 565 OZ ku dňu podania žaloby splnené, úver nebol
zo strany postupcu riadne zosplatnený. Právny predchodca žalobcu teda nebol oprávnený vyžadovať

od žalovaného jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V ďalšom je však potrebné uviesť, že
termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru bol 20.2.2021, pričom k postúpeniu pohľadávky došlo
dňa 21.6.2021 /v zmysle – Dodatku č. 4 k Rámcovej zmluve o postúpení pohľadávok uzavretého dňa
11.1.2021 (č.l. 84) v spojení so Žiadosťou o postúpenie a prevod z 21.6.2021, podľa ktorej dátum
prevzatia je dátum postúpenia (č.l. 82)/. V danom prípade tak boli splnené podmienky v zmysle §

17 ZoSÚ, teda došlo k postúpeniu pohľadávky z veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver
na iného veriteľa oprávneného poskytovať úvery, a to na základe povolenia udeleného Národnou
bankou Slovenska (písm. a/) za súčasného splnenia ďalšej podmienky, ktorou je postúpenie pohľadávky
po konečnom termíne splatnosti (písm. b/). Žalobca sa tak v súlade so zákonom stal nositeľom
hmotnoprávneho oprávnenia z pohľadávky postupcu voči žalovanému, a teda disponuje aktívnou

vecnou legitimáciou v predmetnom spore. Vo výsledku tak súd prvej inštancie dospel k správnemu
záveru o aktívnej vecnej legitimácii žalobcu, i keď z iných dôvodov.

42. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že žalobca mu neposkytol spotrebiteľský úver v dojednanej výške
5.000 eur a že žalobca nepreukázal, že by mu spotrebiteľský úver v tejto výške skutočne poskytol,

túto námietku vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie
listinnými dôkazmi predloženými žalobcom, pričom mal za preukázané poskytnutie sumy úveru vo
výške 5.000 eur zo samotnej úverovej zmluvy („Celková výška a mena úveru: 5000.00 €“) podpísanej
žalovaným,pričomvyhodnotil,žežalovanýniejeosobousobmedzenouspôsobilosťounaprávneúkony,preto ako svojprávna bytosť vedel čo podpisuje, keďže sa jedná o základný a elementárny parameter
pri poskytnutí úveru - totiž o jeho výšku. Táto skutočnosť podľa súdu prvej inštancie vyplynula aj z iných
dokumentov podpísaných žalovaným (napr. Štandardné európske informácie, Informácia o RPMN).

Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie zistený skutkový stav nesprávne vyhodnotil, a
teda nesúhlasil s hodnotením dôkazov súdom prvej inštancie. Vo vzťahu k tejto odvolacej námietke
odvolací súd konštatuje, že CSP vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov. Záver, ktorý si sudca
urobí o vykonaní dôkazov z hľadiska pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného
presvedčenia a logického myšlienkového postupu. Voľnosť hodnotenia dôkazu neznamená, že súd nie

je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia, naopak konečné meritórne
rozhodnutie by malo vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania. Hodnotenie
dôkazov úvahou súdu teda neznamená ľubovôľu pri hodnotení dôkazov a hodnotiaca úvaha súdu musí
zodpovedať zásadám formálnej logiky a musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci. Súd
hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti (relevancia vo vzťahu zisťovaným skutočnostiam),
zákonnosti (a to z pohľadu jeho získania, ako aj vykonania) a pravdivosti. Po individuálnej selekcii

následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Pri tomto hodnotení už pravdivosť dôkazu
posudzuje aj v súvislosti s prípadným rozporom s inými dôkazmi. K nesprávnym skutkovým zisteniam z
vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym hodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov alebo
porušením pravidiel formálnej logiky. Výsledky hodnotenia dôkazov sú pritom imanentnou súčasťou
odôvodnenia rozsudku (§ 220 ods. 2 CSP). V tomto smere súd prvej inštancie postupoval v zmysle § 220

ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku stručne, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za
preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil.
Hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie neodporuje zásadám logiky a ani zistenému skutkovému
stavu.

43. Odvolací súd dodáva, že žalobca preukázal poskytnutie sumy 5.000 eur žalovanému až v odvolacom
konaní (výpis z účtu č.l. 232), na ktorú novotu odvolací súd nemohol prihliadnuť z dôvodu, že neboli
splnené podmienky v zmysle § 366 CSP pre uplatnenie tejto novoty v odvolacom konaní zo strany
žalobcu. Žalobca totiž netvrdil ani nepreukázal, že neporušil procesnú diligenciu, t.j. netvrdil ani
nepreukázal, že novotu (dôkaz – výpis z účtu) uplatnenú až v odvolacom konaní nemohol uplatniť skôr.

Napriek uvedenému však má odvolací súd za to, že v tejto časti zistil súd prvej inštancie skutkový
stav správne a jeho hodnotiaca úvaha vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu zodpovedá zásadám
logiky. Poskytnutie sumy úveru 5.000 eur žalovanému síce žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie
nepreukázal výpisom z účtu, avšak z ostatných listinných dôkazov poskytnutie úveru v tejto výške
bezpochyby vyplývalo, pričom poskytnutej výške úveru zodpovedala aj výška dojednaných mesačných

splátok, ktoré spočiatku žalovaný riadne hradil. Námietky žalovaného vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov
súdom prvej inštancie preto odvolací súd nepovažoval za dôvodné.

44. Odvolací súd nesúhlasí ani s námietkou žalovaného, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia a
následne ani dôkazné bremeno o konaní s odbornou starostlivosťou pri skúmaní bonity žalovaného.

Žalovaný namietal, že dôkazy o skúmaní bonity žalovaného žalobca predložil až po zrušujúcom
uznesení odvolacieho súdu napriek tomu, že išlo o spornú otázku od začiatku konania. Mal za to, že
išlo o neprípustnú zmenu žaloby a na tieto nové dôkazy súd nemal prihliadať. Zároveň mal žalovaný
za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o tom, či a ako pôvodný veriteľ posúdil schopnosť
žalovaného splácať predmetný úver a na túto otázku nedal jasnú odpoveď ani konajúci súd. Súd síce v

odôvodnení rozsudku poukázal na to, aké doklady pôvodný veriteľ údajne skúmal, ale nie je zrejmé, ako
ich vyhodnotil, z ktorých skutočností a údajov vychádzal, na základe čoho mal preukázané, že žalovaný
bude schopný splácať úver, a tak sú tieto závery súdu nepreskúmateľné. Podľa žalovaného nie je
zrejmé,akéúdajepôvodnýveriteľzistiložalovanomajehofinančnejstránke(t.j.opríjme,pohľadávkach,
výdavkoch a pod.) a ako ich vyhodnotil.

45. Súd prvej inštancie ohľadom zisťovania majetkových pomerov žalovaného uviedol, že z úverovej
zmluvy a aj z následne doložených dokladov žalobcom je zrejmé, že právny predchodca žalobcu riadne
zisťoval majetkové a príjmové pomery žalovaného, aj jeho výdavky ako dlžníka, a to dopytom na
samotného dlžníka, zabezpečil si napr. jeho mzdové listy v období podpísania úverovej zmluvy, zisťoval

aj ďalšie potrebné údaje ohľadom žalovaného; správnosť údajov potvrdil svojím podpisom na zmluve
aj samotný žalovaný a žalovaný ako zamestnanec preukázal výšku jeho mesačného príjmu aj výšku
mesačnýchvýdavkov.Nazákladeuvedenéhosúdprvejinštancieuzavrel,žeprávnypredchodcažalobcu
sa v tomto smere nedopustil konania, ktoré predstavuje hrubé porušenie povinnosti uvedených v § 7ods. 1, ktoré by malo za následok sankciu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru podľa § 11 ods. 2 veta
druhá zákona ZoSÚ.

46. Podľa § 11 ods. 1 ZoSÚ v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, ak veriteľ nekonal s odbornou
starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie
spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za
bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie
schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave

spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania
schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.

47. Veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy
spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa

poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel
spotrebiteľského úveru. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a
pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver; tým nie
je dotknuté právo veriteľa využívať informácie o spotrebiteľovi z príslušnej databázy za podmienok
ustanovených osobitným zákonom (§ 7 ods. 1, 2 ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia úverovej

zmluvy).

48. Len hrubé porušenie povinnosti posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver má za následok, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov (§ 11 ods. 2 druhá veta ZoSÚ). Zákon o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu

uzavretia zmluvy vymedzuje hrubé porušenie povinnosti skúmať bonitu spotrebiteľa tak, že za hrubé
porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom
bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia
na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver.

49. Z obsahu spisu vyplýva, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere je dlžník označený menom,
priezviskom, rodným číslom, dátumom narodenia, kontaktnými údajmi (e-mail, mobil), číslom OP,
bydliskom, sú tu údaje o dosiahnutom vzdelaní (stredoškolské), spôsobe bývania (vlastný byt/ dom),
údaje zamestnávateľa, typ pracovného pomeru (na dobu neurčitú), zamestnaný od 5/2011, priemerný

čistý mesačný príjem (1.100 eur), počet vyživovacích povinností (1), mesačné náklady (200 eur), iné
mesačné výdavky (30 eur), bez zrážok zo mzdy a tiež údaj o tom, že žalovaný je vlastníkom úverovej
karty. Rovnaké údaje o žalovanom vyplývajú aj zo žiadosti o úver. K zmluve žalovaný doložil kópiu OP
a potvrdenie príjme.

50. Žalobca sa k splneniu povinnosti podľa § 7 vyjadril tak, že právny predchodca žalobcu pred
uzatvorením zmluvy o úvere skúmal schopnosť žalovaného splácať spotrebiteľský úver s odbornou
starostlivosťou, občiansky preukaz žalovaného nebol odcudzený, žalovaný spĺňal štandardné riskové
podmienky; žalovaný podpisom zmluvy prehlásil, že všetky ním uvádzané údaje sú pravdivé a tiež
prehlásil, že mu neboli známe žiadne okolnosti, ktoré by mohli mať vplyv na riadne plnenie jeho záväzku,

žalovaný tiež ako zamestnanec preukázal výšku jeho mesačného príjmu aj výšku mesačných výdavkov.
Veriteľ si vyžiadal od žalovaného za účelom overenia jeho bonity súhlas s použitím jeho osobných
údajov za účelom preverenia jeho úverovej bonity v Nebankovom registri klientských informácií, ako aj
scieľomprevereniaexistenciejehopracovnéhopomeruvSociálnejpoisťovni.Kuvedenémutiežžalobca
predložil listinné dôkazy (výpis z registra klientských informácií, potvrdenie o príjme, kópia OP). Žalobca

taktiež uviedol, že žalovaný spočiatku riadne hradil predpísané splátky, pričom žalovaný neinformoval
právneho predchodcu žalobcu o zmene finančných pomerov, ktoré by znemožnili žalovanému riadne
splácanie poskytnutého úveru a o takýchto ani nemal vedomosť. Podľa žalobcu sa teda jeho právny
predchodca nedopustil konania, ktoré predstavuje hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1, za ktoré
by prichádzala do úvahy sankcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru podľa § 11

ods. 2 veta druhá ZoSÚ.

51. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že veriteľ (právny predchodca žalobcu) pred poskytnutím
spotrebiteľského úveru získaval údaje o príjmoch a výdavkoch žalovaného ako spotrebiteľa, a toz relevantných zdrojov. Z tvrdení žalobcu a predložených dôkazov (výstup z nebankového registra
klientských informácií) je nepochybné, že schopnosť žalovaného splácať spotrebiteľský úver veriteľ tiež
posudzoval s prihliadnutím na údaje z príslušnej databázy alebo registra. Nemožno teda prisvedčiť

námietke žalovaného, že nie je zrejmé, aké údaje pôvodný veriteľ zistil o žalovanom a jeho finančnej
stránke.

52. Prvoinštančným súdom zistený skutkový stav teda neumožňuje prijať zmysluplný právny záver,
že by bola naplnená hypotéza tretej vety § 11 ods. 2 ZoSÚ, teda, že právny predchodca žalobcu

hrubo porušil svoju povinnosť posudzovať schopnosť žalovaného splácať spotrebiteľský úver tým, že
schopnosť žalovaného splácať spotrebiteľský úver posudzoval bez akýchkoľvek údajov o príjmoch,
výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo
registra. Neobstojí ani námietka žalovaného, že žalobca predložil dôkazy až po zrušujúcom rozhodnutí
odvolacieho súdu, a preto naň súd prvej inštancie nemal prihliadať. Zrušujúcim rozhodnutím odvolacieho
súdu sa totiž zákonná koncentrácia konania zrušila, a pokiaľ ide o sudcovskú koncentráciu konania

(§ 153 CSP), tá je v plnej diskrečnej právomoci súdu prvej inštancie, tzn. včasnosť predloženia
prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany vyhodnotí v okolnostiach konkrétneho prípadu súd
a je ponechané na jeho úvahe, či prípadné omeškanie procesného úkonu ospravedlní alebo či prijme
procesnú sankciu, ktorá spočíva v tom, že súd na procesný úkon neprihliadne, a tým mu neprizná
procesné účinky. Súd prvej inštancie v danej veci na prostriedky procesného útoku žalobcu (dôkazy

o skúmaní bonity žalovaného) prihliadol. Niet žiadneho dôvodu, aby odvolací súd do tohto diskrečného
práva súdu prvej inštancie zasahoval, a teda posudzoval, či súd prvej inštancie mal alebo nemal na
prostriedky procesného útoku žalobcu prihliadnuť. Z uvedených dôvodov bol preto správny právny
názor súdu prvej inštancie, že spotrebiteľský úver nemožno postihnúť sankciou podľa druhej vety § 11
ods. 2 ZoSÚ a považovať ho tak za bezúročný a bez poplatkov. Pre úplnosť, ak by aj odvolací súd

vyhodnotil ako dôvodné námietky žalovaného, že nie je zrejmé ako pôvodný veriteľ vyhodnotil zistené
údaje o žalovanom a jeho finančnej stránke, bolo by možné konštatovať len to, že veriteľ nekonal
s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, čo by malo za následok sankciu nemožnosti zosplatnenia
spotrebiteľského úveru (§ 11 ods. 2 prvá veta ZoSÚ). V súdenej veci by to však bolo bez právneho
významu, keďže v konaní nebolo preukázané zosplatnenie úveru v súlade so zákonom, a teda odvolací

súd na zosplatnenie úveru právnym predchodcom žalobcu ani neprihliadol.

53.Akoužodvolacísúduviedolvyššie,právnemupredchodcovižalobcusícenevznikloprávopožadovať
od žalovaného jednorazové splatenie úveru, čo však neznamená zánik povinnosti žalovaného splatiť
žalobcovi úver v pravidelných mesačných splátkach. Žalobca má teda nárok na jednotlivé splátky istiny

úveru, ktoré sa stali splatnými do vyhlásenia rozsudku a ktoré zároveň neboli v čase podania žaloby
premlčané (§ 54a OZ). Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že právny predchodca žalobcu poskytol
žalovanému úver vo výške 5.000 eur, pričom v konaní medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný
uhradil právnemu predchodcovi žalobcu sumu 3.071,18 eura (predtým, ako právny predchodca žalobcu
úver neplatne zosplatnil), a následne sumu 1.400 eur (čo už bolo zohľadnené v podanej žalobe).

Žalovaný ďalej zaplatil žalobcovi sumu 400 eur, a to platbami zo dňa 10.11.2020 v sume 100 eur, zo
dňa 16.12.2020 v sume 200 eur a zo dňa 11.1.2021 v sume 100 eur (v tejto časti žalobca žalobu vzal
späť a konanie bolo vrátane prislúchajúceho úroku z omeškania právoplatne zastavené rozsudkom zo
dňa 15.11.2021). Nárok na náhradu nákladov pôvodne uplatnený vo výške 140,40 eura vzal žalobca
bez uvedenia dôvodu v priebehu konania späť (v tejto časti konanie bolo vrátane prislúchajúceho úroku

z omeškania právoplatne zastavené).

54. Žalovaný mal v zmysle zmluvy zaplatiť žalobcovi sumu 8.374,80 eura (60 splátok po 139,58 eura)
a celkovo uhradil žalobcovi sumu 4.871,18 eura, teda žalobca by nárok na zaplatenie sumy 3.503,62
eura (ako istiny úveru a úrokov z úveru). Keďže žalobcom uplatnená pohľadávka 2.308,20 eura (titulom

istiny a úrokov z úveru) je nižšia, odvolací súd pri viazanosti žalobným návrhom (§ 216 CSP), dospel
k záveru, že napadnutý rozsudok je v časti priznanej pohľadávky vo výške 2.308,20 eura vecne správny,
a preto boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v tejto časti v zmysle § 387 ods. 1 CSP.

55. Odvolací súd však zmenil napadnutý rozsudok v časti priznaných úrokov z omeškania, vychádzajúc

pritom zo záveru, že úver nebol platne zosplatnený, v dôsledku čoho má žalobca právo na úrok
zomeškaniazjednotlivýchomeškanýchsplátokposkytnutéhoúveru.Odvolacísúdpretouložilpovinnosť
žalovanému zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5 % ročne z jednotlivých omeškaných
splátok odo dňa nasledujúceho po ich splatnosti, pričom zohľadnil úhrady žalovaného v priebehu jehoomeškania (1.000 eur dňa 22.5.2020, 100 eur dňa 18.6.2020, 100 eur dňa 15.7.2020, 100 eur dňa
9.9.2020, 100 eur dňa 10.10.2020, 100 eur dňa 10.11.2020, 200 eur dňa 16.12.2020 a 100 eur dňa
11.1.2021). Odvolací súd pritom opätovne pri viazanosti žalobným petitom vychádzal zo sumy istiny

jednotlivých splátok, pretože samotný žalobca požadoval úrok z omeškania len z poskytnutej istiny
úveru. S poukazom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom
výroku v časti úrokov z omeškania zmenil podľa § 388 CSP tak, ako je uvedené vo výroku II. tohto
rozsudku.

56. Zmenou napadnutého rozsudku vznikla podľa § 369 ods. 2 CSP odvolaciemu súdu povinnosť
rozhodnúť o celom nároku na náhradu trov prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania. Tento nárok
tvorí jeden celok. O nároku na náhradu trov celého konania potom odvolací súd rozhodol podľa § 255
ods. 1, § 256 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 2 CSP tak, že žalobcovi priznal voči
žalovanému nárok na náhradu trov konania (prvoinštančného aj odvolacieho) v rozsahu 69,08 % z
dôvodu jeho čiastočného procesného úspechu vo veci. Odvolací súd pritom zohľadnil sumu istiny, ktorej

sa žalobca pôvodne domáhal 2.848,60 eura, pričom priznaných mu bolo 2.308,20 eura (čo predstavuje
úspech žalobcu) s tým, že v časti o zaplatenie sumy 540,40 eura zobral žalobca žalobu späť (z toho
140,40 eura náklady na vymáhanie a 400 eur úhrady žalovaného) a konanie bolo v tejto časti zastavené.
V časti o zaplatenie sumy 440,40 eura zavinil zastavenie konania žalobca, pretože zobral žalobu späť
v časti zaplatenie nákladov 140,40 eura bez uvedenia dôvodu a v časti o zaplatenie sumy 300 eur zobral

žalobu späť v dôsledku úhrad žalovaného, avšak pred začatím konania (konanie sa začalo 29.12.2020
a úhrady žalovaného boli zo dňa 10.11.2020 – 100 eur a 16.12.2020 – 200 eur). V časti o zaplatenie
440,40 eura sa tak úspech pričítal žalovanému. Naopak žalovaný zavinil zastavenie konania v časti
o zaplatenie sumy 100 eur – úhrada žalovanej sumy po začatí konania dňa 11.1.2021, a preto sa úspech
vtejtočastipričítalžalobcovi.Hrubýúspechžalobcutakpredstavuje84,54%ahrubýúspechžalovaného

15,46 %. Čistý úspech žalobcu tak predstavuje 69,08 %. O výške náhrady trov konania rozhodne podľa
§ 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

57. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie
môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa
§ 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do

konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).