Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 13. november 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41CoKR/21/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122348271
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miriam Boborová Sninská

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6122348271.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvBanskejBystrici,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.Miriam

Boborovej Sninskej a členiek senátu JUDr. Zuzany Konárikovej a Mgr. Radoslavy Strhárskej, v právnej
veci žalobcu BENCONT COLLECTION, a. s., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47
967 692, právne zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Veronika Doláková, PhD., s.r.o., so sídlom
Martinčekova 13, 821 01 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 50 361 368, proti žaloanému A. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. XX, XXX XX C., o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 6Odi/14/2022-90 zo dňa 29. novembra 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 6Odi/14/2022-90 zo dňa 29. novembra 2023 p o t

v r d z u j e .

II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom prvou výrokovou vetou žalobu žalobcu zamietol a druhou
výrokovou vetou žalovanému nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi nepriznal.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa
22.06.2022 domáhal zrušenia oddlženia žalovaného z dôvodu, že žalovaný nemal pri oddlžení poctivý

zámer, keď pri podaní návrhu naplnil zákonné predpoklady „nepoctivého zámeru“ podľa § 166g ods.
2 písm. c) zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“, resp. „ZKR“) (v návrhu alebo v prílohe návrhu
alebo na dopyt správcu uviedol nepravdivú dôležitú informáciu alebo neuviedol dôležitú informáciu,
aj keď vedel alebo s prihliadnutím na okolnosti musel vedieť, že ide o dôležitú informáciu), podľa §
166g ods. 2 písm. f) ZKR (dlžník nebol platobne neschopný), podľa § 166g ods. 2 písm. h) ZKR
(mal snahu poškodiť svojho veriteľa) a najmä zo správania žalovaného po podaní návrhu nemožno

usudzovať, že vynaložil úprimnú snahu riešiť svoj dlh v rámci svojich možností a schopností podľa ust.
§ 166g ods. 1 ZKR. Žalobu žalobca odôvodnil tým, že žalovaný nebol v čase podania návrhu platobne
neschopný, keď mal dostatočný príjem na postupnú úhradu svojich záväzkov a zo správania sa dlžníka
pred podaním návrhu možno usudzovať, že úmyselne naplnil formálne znaky platobnej neschopnosti,
aby bol oprávnený podať návrh a ďalej, že žalovaný, ako dlžník, nevynaložil úprimnú snahu riešiť svoj
dlh v medziach svojich možností a schopností. Žalobca odôvodnil svoju aktívnu vecnú legitimáciu na
podanie žaloby tým, že je veriteľom žalovaného na základe Zmluvy o úvere č. 2469406386 zo dňa

25.04.2013, ktorú uzatvorili žalovaný a jeho právny predchodca a z ktorej vyplývajúca pohľadávka bola
na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok č. IV/2017 zo dňa 10.10.2017 uzavretá medzi spoločnosťou
Poštová banka, a.s., ako postupcom a žalobcom ako postupníkom, postúpená na žalobcu. Konkurz na
majetok žalovaného vedený Okresným súdom Banská Bystrica pod sp.zn. 4OdK/26/2020 bol vyhlásenýdňa 30.01.2020 a žalobca svoju pohľadávku do konkurzu riadene prihlásil. Následne dňa 21.08.2020
bol konkurz pre nedostatok majetku zrušený, pričom žalobca ako veriteľ pohľadávky nebol v konkurze
uspokojenýanivčastisvojhonároku.Ktvrdeniu,žežalovanýnebolplatobneneschopnýžalobcauviedol,

že žalovaný v čase pred vyhlásením konkurzu splácal pohľadávku žalobcu pravidelnými mesačnými
platbami, a to prostredníctvom zrážok zo mzdy a neskôr prostredníctvom exekúcie, z čoho vyplýva,
že žalovaný je zamestnanou osobou, pričom disponuje finančnými prostriedkami, z ktorých by mohol
uhrádzať jeho pohľadávku, ako i ďalších veriteľov hoci len čiastočnou úhradou v malých mesačných
dávkach vo výške 20-30 Eur, čím by preukázal aj svoj poctivý zámer. Žalobca súdu predložil rozpis

platieb žalovaného v čase pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu. Pre dôkladné zistenie príjmov
žalovaného v čase pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu na jeho majetok žalobca navrhol
vykonať dopyt na Sociálnu poisťovňu za obdobie pol roka pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu
na majetok žalovaného, aj za obdobie pol roka po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok
žalovaného, z ktorého by bol preukázaný príjem žalovaného a jeho platobná schopnosť/neschopnosť,
ďalej to, že žalovaný mal dostatočný príjem na postupnú úhradu svojich záväzkov voči svojim veriteľom,

teda, že žalovaný mohol hoci len sčasti uspokojovať pohľadávky svojich veriteľov, tým prejaviť úprimnú
snahu riešiť svoje dlhy a tým preukázať svoj poctivý zámer. Žalobca ďalej navrhol vykonať dopyt na
Úrad geodézie, kartografie a katastra za účelom poskytnutia informácie o vlastníckom práve žalovaného
ako i prevodoch žalovaného za obdobie štyri roky pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurz na
jeho majetok a dva roky po oddlžení žalovaného. Žalobca navrhol vykonať dopyt aj na Policajný zbor,

dopravný inšpektorát za účelom poskytnutia informácie o tom, či žalovaný vlastnil pred podaním návrhu
na vyhlásenie konkurzu osobné motorové vozidlo a ak áno, kedy došlo k jeho prevodu, alebo odhláseniu
z evidencie a na poskytnutie informácie o evidencii osobného motorového vozidla evidovaného na
meno žalovaného aj po oddlžení. Žalobca ďalej navrhol vykonať dopyt aj na Centrálny register účtov
za účelom poskytnutia informácie o vedení osobných účtov na meno žalovaného, po ktorom vykonaní

žalobca žiadal vykonať dopyt na bankové inštitúcie, v ktorých má žalovaný evidovaný osobný účet
za účelom poskytnutia výpisu z bankového účtu žalovaného za obdobie rok pred podaním návrhu
na vyhlásenie konkurzu na jeho majetok, počas konkurzu, ako i pol roka po oddlžení, na základe
ktorého dôkazu bude podľa neho preukázaný poctivý/nepoctivý zámer žalovaného a zrejmé jeho
príjmy, výdavky a majetková situácia. Žalobca uviedol, že pred podaním žaloby o zrušenie oddlženia

zaslal žalovanému výzvu na preukázanie poctivého zámeru, ktorou vyzval žalovaného na zaplatenie
pohľadávky, pričom žalovaný napriek výzve neprejavil nielenže úprimnú snahu riešiť svoje dlhy, ale
žiadnu snahu a na výzvu žalobcu nereagoval. Žalobca vyslovil názor, že zo strany dlžníka bol stav
platobnej neschopnosti spôsobený samotným konaním žalovaného, keď tento prestal splácať svoje
dlhy nie z dôvodu objektívnej nemožnosti, nakoľko dosahoval príjem, ale z vlastného subjektívneho

rozhodnutia. Z uvedených dôvodov sa podľa názoru žalobcu jedná o zneužitie inštitútu oddlženia
a o zjavné zneužitie práva.

3. Súd prvej inštancie na základe nesporných skutkových tvrdení, o ktorých pravdivosti nenadobudol ani
na základe vykonaného dokazovania pochybnosti (§ 186 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový

poriadok/ďalejlen„CSP“/),nazákladevykonanéhodokazovaniaanazákladeskutočnostíznámychsúdu
z jeho činnosti (§ 186 ods. 1 CSP) zistil, že právny predchodca žalobcu Poštová banka, a.s. a žalovaný
uzatvorili Zmluvu o úvere č. 2469406386 zo dňa 25.04.2013, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru
veriteľom žalovanému vo výške 17.000,-- Eur, pričom Zmluvou o postúpení pohľadávok č. IV/2017 zo
dňa 10.10.2017 došlo k postúpeniu predmetnej pohľadávky právneho predchodcu žalobcu na žalobcu.

4. Za nesporné súd prvej inštancie vyhodnotil, že uznesením Okresného súdu Banská Bystrica
č.k. 4OdK/26/2020 zo dňa 30.01.2020 bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka - žalovaného,
konkurz bol uznaný za hlavné insolvenčné konanie, za správcu bol ustanovený správca JUDr. Juraj
Rybár, so sídlom kancelárie Stráž 223, 96001 Zvolen, zn.: S1709, súd vyzval veriteľov, aby si svoje

pohľadávky prihlásili u správcu a súd oddlžil dlžníka - žalovaného tak, že dlžníka zbavil všetkých
dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze, s výnimkou pohľadávok vylúčených z uspokojenia
a nedotknutých pohľadávok v rozsahu, v akom nebudú uspokojené v konkurze. Uznesenie bolo
publikované v Obchodnom vestníku č. 26/2020 dňa 07.02.2020.

5. Súd prvej inštancie zistil, že žalobca svoju pohľadávku do konkurzu prihlásil, pričom dňa 21.08.2020
bol konkurz pre nedostatok majetku zrušený a žalobca ako veriteľ pohľadávky nebol v konkurze
uspokojený ani v časti svojho nároku. Súd prvej inštancie mal preto v konaní preukázanú aktívnu
legitimáciu žalobcu na podanie návrhu na zrušenie oddlženia (§ 166f ods. 1 ZKR), kedy žalobca jeveriteľom dotknutým oddlžením žalovaného, nakoľko nebol v konkurze uspokojený ani v časti svojho
nároku.

6. Súd prvej inštancie posúdil ako nespornú aj skutočnosť, že žalovaný mal a stále má pravidelný príjem.

7. Súd prvej inštancie na návrh žalobcu vykonal dokazovanie oboznámením so Zoznamom majetku
dlžníka z pripojeného konkurzného spisu sp. zn. 5OdK/752/2019, kde žalovaný uviedol, že je vlastníkom
rodinného domu v hodnote 4.000,- Eur, katastrálne územie C. LV č. XX, orientačné a popisné číslo 28,

podiel 1/1 a pozemkov v katastrálnom území C. LV č. XX, parcela 83/1, zastavaná plocha, výmera 105
m2, podiel 1/1, LV č. XX, č. parcely 83/4, zastavaná plocha, výmera 81 m2, podiel 1/1, LV č. XX, č.
parcely 83/8, druh pozemku zastavaná plocha, výmera 43 m2, podiel 1/1, LV č. XX, č. parcely 87/2,
druh pozemku OP, výmera 535 m2, podiel 1/1, LV č. XX, č. parcely 83/7, druh pozemku OP, výmera
1006 m2, podiel 5/30.

8. Zároveň na návrh žalobcu súd prvej inštancie vykonal dokazovanie aj oboznámením s Odpoveďou na
lustráciu v Sociálnej poisťovni, ktorú si zaobstaral a je súčasťou súdneho spisu. Z tejto lustrácie vyplýva,
že za mesiac december 2019 bola žalovanému vyplatená nemocenská dávka vo výške 269,10 Eur a
v čase pol roka pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu mal žalovaný hrubý mesačný príjem v
priemere 933,72 Eur a v období po vyhlásení konkurzu a oddlžení jeho príjem teda za február 2022 až

júl 2022 bol v hrubom 1.117,64 Eur.

9. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že žiadosťou o preukázanie poctivého zámeru a komunikáciu s
veriteľom zo dňa 31.05.2022 vyzval žalobca žalovaného, aby preukázal svoj poctivý zámer oddlžiť
sa, pričom svoj poctivý zámer môže preukázať plnením, hoci aj čiastočným, na účet žalobcu. Súd

prvej inštancie nakoniec konštatoval, že právna zástupkyňa žalobcu nemala žiadne ďalšie návrhy
na doplnenie dokazovania, poukázala na žiadosť o preukázanie poctivého zámeru a komunikáciu s
veriteľom, ktorú žalobca zaslal žalovanému, pričom žalovaný bol pasívny a žiadnym spôsobom svoj
poctivý zámer nepreukázal a k príjmom žalovaného sa vyjadrila tak, že priemerná výška po konkurze
1.117,- Eur v hrubom je dostatočná na postupné splácanie dlhov, čím by žalovaný prejavil svoj poctivý

zámer.

10. Po posúdení podmienok splnenia podmienok, za splnenia ktorých sa môže veriteľ úspešne domáhať
oddlženia dlžníka pre nepoctivosť zámeru v danej veci súd prvej inštancie konštatoval, že návrh smeruje
voči dlžníkovi, ktorý je v konaní pasívne legitimovaný. Uznesenie o vyhlásení konkurzu na majetok

žalovaného č.k. 4OdK/26/2020 zo dňa 30.01.2020 bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 26/2020
dňa 07.02.2020. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 25.02.2020. Šesťročná lehota na podanie
žaloby na zrušenie oddlženia začala plynúť dňom 26.02.2020 a uplynie dňa 26.02.2026. Preto súd prvej
inštancie dospel k záveru, že žalobca podal žalobu dňa 22.06.2022, teda v zákonnej lehote.

11. Súd prvej inštancie posúdil, že žalobca disponuje aktívnou vecnou legitimáciou na podanie návrhu
na zrušenie oddlženia žalovaného (žaloby), ktorú žalobca preukázal Zmluvou o úvere č. 2469406386
zo dňa 25.04.2013, Zmluvou o postúpení pohľadávok č. IV/2017 zo dňa 10.10.2017, ako aj tým že si
pohľadávku prihlásil do konkurzu na žalovaného a nebol uspokojený ani sčasti, teda je preukázateľne
veriteľom žalovaného, ktorý bol dotknutý oddlžením žalovaného.

12. Vzhľadom na splnenie základných procesných podmienok súd prvej inštancie pristúpil k posúdeniu
ďalších hmotnoprávnych podmienok zrušenia oddlženia. Konštatoval, že žalobca žalobu odôvodnil tým,
že žalovaný nemal poctivý zámer pri oddlžení; keď pri podaní návrhu naplnil zákonné predpoklady
„nepoctivého zámeru“ podľa § 166g ods. 2 písm. c) ZKR, a to že v návrhu alebo v prílohe návrhu alebo

na dopyt správcu uviedol nepravdivú dôležitú informáciu alebo neuviedol dôležitú informáciu, aj keď
vedel alebo s prihliadnutím na okolnosti musel vedieť, že ide o dôležitú informáciu, ďalej podľa § 166g
ods. 2 písm. f) ZKR v čase podania návrhu dlžník nebol platobne neschopný, aj keď o tom vedel alebo s
prihliadnutím na okolnosti musel vedieť, podľa § 166g ods. 2 písm. h) ZKR zo správania sa dlžníka pred
podaním návrhu možno usudzovať, že mal snahu poškodiť svojho veriteľa alebo zvýhodniť niektorého

veriteľa a najmä zo správania žalovaného po podaní návrhu nemožno usudzovať, že vynaložil úprimnú
snahu riešiť svoj dlh v rámci svojich možností a schopností podľa ust. § 166g ods. 1 ZKR. Žalobca
tiež tvrdil, že žalovaný nevyužil možnosť oddlženia formou splátkového kalendára, hoci mal pravidelný
príjem. Žalobca ďalej tvrdil, že zo správania sa dlžníka pred vyhlásením konkurzu možno usudzovať, žesa úmyselne priviedol do platobnej neschopnosti, aby bol oprávnený podať návrh. Žalobca zdôraznil,
že zákon predpokladá uspokojovanie veriteľov aj po vyhlásení konkurzu, avšak žalovaný po vyhlásení
konkurzu nevykonal žiadne úhrady v prospech žalobcu. Žalovaný podľa neho navodil stav domnelej

platobnej neschopnosti, aby mohol podať návrh na vyhlásenie konkurzu.

13. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba žalobcu
nie je dôvodná, keďže zistil, že neboli splnené podmienky na zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer
žalovaného, o ktorom rozhodol Okresný súd Banská Bystrica uznesením č. k. 4OdK/26/2020 zo dňa

30.01.2020, právoplatným dňa 25.02.2020. Súd prvej inštancie vyslovil názor, že žalobca v konaní
nepredložil také dôkazy, ktoré by preukazovali, že žalovaný mal nepoctivý zámer v konaní o oddlžení.
Súd prvej inštancie v rámci tohto konania ex post vykonal kontrolu poctivého zámeru žalovaného v
oddlžovacom konaní a nezistil také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali tvrdenie žalobcu, že boli splnené
podmienky pre zrušenie oddlženia žalovaného pre nepoctivý zámer. Žalobca neuviedol, akú dôležitú
informáciu žalovaný neuviedol, aj keď vedel alebo s prihliadnutím na okolnosti musel vedieť, že ide o

dôležitú informáciu (§166g ods. 2 písm. c) ZKR) a neuviedol rozhodujúce skutočnosti svedčiace o tom,
že žalovaný nebol platobne neschopný (§ 166g ods. 2 písm. f) ZKR).

14. Súd prvej inštancie uviedol, že z definície platobnej neschopnosti fyzickej osoby podľa § 3
ods. 2 ZKR vyplývajú zákonné znaky, ktoré sú predpokladom vzniku platobnej neschopnosti dlžníka

fyzickej osoby, ktorými sú existencia aspoň jedného peňažného záväzku po lehote splatnosti 180
dní a objektívna neschopnosť dlžníka tento záväzok plniť. Objektívnou neschopnosťou dlžníka plniť
je pritom nutné rozumieť stav, kedy dlžník nemá dostatok objektívnych prostriedkov, aby splatný
peňažný záväzok uhradil. Podľa § 1 vyhl. č. 643/2005 Z.z. sa platobne neschopným rozumie ten,
koho peňažné záväzky nie sú kryté jeho finančným majetkom. Finančným majetkom sa rozumejú

peňažné prostriedky, pohľadávky z účtu, peňažné pohľadávky, dlhové cenné papiere atď. Konštatoval,
že uvedená vyhláška síce nereflektovala na zmenu definície platobnej neschopnosti fyzickej osoby v
ZKR účinnej od 01.03.2017, jej podstata spočívajúca v nekrytí splatných záväzkov finančným majetkom
dlžníka však platí. Podstatou definície platobnej neschopnosti teda nie je to, či je dlžník schopný záväzok
uhradiť v splátkach, ale či disponuje dostatkom finančného majetku, ktorým by záväzok mohol uhradiť v

celosti. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobca neuviedol také okolnosti, ktoré by v rámci zákonnej
definície platobnej neschopnosti (existencie splatného záväzku a nemožnosť jeho úhrady zo strany
dlžníka v lehote 180 dní po splatnosti) vyvrátili takto zákonom definovanú platobnú neschopnosť ku
dňu podania návrhu na oddlženie. Žalobca tvrdil, že žalovaného nie je možné považovať za platobne
neschopného, nakoľko aj pred svojim oddlžením bol riadne zamestnaný s dostatočným príjmom a

skutočnosť, že odmietal uhrádzať svoj záväzok voči žalobcovi ako veriteľovi nezakladá automaticky
jeho platobnú neschopnosť. Existenciu žiadneho finančného majetku, a to ani finančných prostriedkov
v hodnote spôsobilej na krytie záväzku, žalobca v konaní nepreukázal a ani to len netvrdil. Jeho závery
o tom, že bola čiastočne uhrádzaná jeho pohľadávka splátkami v rámci zrážok zo mzdy žalovaného a
následnej exekúcie ešte nevyvracia záver o platobnej neschopnosti žalovaného.

15. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno vo vzťahu k ním tvrdeným skutočnostiam, že sú naplnené zákonné podmienky zrušenia
oddlženia žalovaného pre jeho nepoctivý zámer. Z obsahu spisu nebolo preukázané, že žalovaný
ako dlžník v čase podania návrhu nebol platobne neschopný (§ 166g ods. 2 písm. e) a písm. f)

ZKR). Žalobca neoznačil ani nepreukázal hodnotu záväzkov dlžníka, čo je jednou z podmienok pre
určenie a posúdenie platobnej schopnosti, resp. neschopnosti dlžníka. Žalovaný mal aj iné záväzky,
ďalších veriteľov (v Zozname veriteľov ich uviedol 17), nielen záväzok voči žalobcovi, s ktorými bol
rovnako tak v omeškaní a ktoré bolo potrebné vziať do úvahy na posúdenie platobnej neschopnosti
podľa § 3 ods. 2 ZKR. Bez takéhoto posúdenia podľa názoru súdu prvej inštancie nie je možné

konštatovať nepoctivý zámer žalovaného (dlžníka). Žalobca v spore o zrušenie oddlženia pre nepoctivý
zámer musí súdu preukázať, že dlžník sa tak správal úmyselne. Z vykonaného dokazovania nemal
súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaný podnikol akékoľvek úmyselné konanie, ktorým by sa
zámerne priviedol do stavu platobnej neschopnosti a s jednoznačným cieľom zbaviť sa dlhov aj za
cenu poškodenia veriteľov, nič tomu nenasvedčuje, naopak boli vykonávané zrážky zo mzdy žalovaného

a neskôr aj exekučné zrážky. Pohľadávky voči žalovanému nevznikli bezprostredne, alebo účelne
bezprostredne pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu, o čom svedčí aj zmluva o úvere z roku
2013, z ktorej vyplýva pohľadávka žalobcu voči žalovanému. Pred podaním návrhu na vyhlásenie
konkurzu na majetok žalovaného, žalovaný svoj dlh voči žalobcovi splácal prostredníctvom zrážok zomzdy a neskôr prostredníctvom exekúcie. Z lustrácie v Sociálnej poisťovni vyplýva, že v čase pol roka
pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu, teda v období od pol roka pred podaním návrhu na
vyhlásenie konkurzu mal žalovaný hrubý mesačný príjem v priemere 933,72 Eur a v období po vyhlásení

konkurzu a oddlžení jeho príjem, teda za február 2022 až júl 2022 bol v hrubom 1.117,64 Eur. Súd
prvej inštancie aj napriek uvedenému považoval za potrebné zdôrazniť, že len samotná výška príjmu
nepostačuje pre konštatovanie platobnej schopnosti dlžníka. Vo vzťahu k zo strany žalobcu tvrdenému
vlastníctvu nehnuteľnosti žalovaným súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný nehnuteľnosť, a to rodinný
dom nachádzajúci sa v katastrálnom území C. na LV č. XX, orientačné a popisné číslo 28, podiel 1/1

riadne označil v zozname majetku dlžníka, ktorý pripojil k návrhu na vyhlásenie konkurzu. Správca o
uvedenom majetku vedel, čím nemožno tvrdiť, že by žalovaný túto skutočnosť zatajil a teda, že by mal
z tohto dôvodu nepoctivý zámer. Žalobca nepreukázal, ani neoznačil hodnotu záväzkov dlžníka, ktorá
je jednou z podmienok pre určenie a posúdenie platobnej schopnosti, resp. neschopnosti dlžníka. Iný
príjem dlžníka okrem toho, aký bol zistený šetrením v Sociálnej poisťovni, nebol zistený a ani žalobcom
tvrdený. V tomto smere sa súdu prvej inštancie javilo aj tvrdenie žalobcu, že žalovaný bol schopný

splátkami uspokojiť postupne žalobcu, ako aj všetkých ostatných veriteľov, za nepreukázané, keď mu
nebola známa výška dlhov žalovaného voči ostatným veriteľom.

16. Súd prvej inštancie uviedol, že naplnenie tej-ktorej skutkovej podstaty nepoctivého zámeru dlžníka
preukazuje žalobca - veriteľ (§ 166f ods. 1 ZKR), dlžník má možnosť skutkové tvrdenia žalobcu účinne

poprieť, uvádzať ďalšie svoje skutkové tvrdenia a tieto preukazovať a teda preukazovať svoj poctivý
zámer. V žiadnom prípade však nie je možné uvedené ustanovenie vykladať tak, že žalobca uvedie len
svoje ničím nepodložené závery tvrdiac nepoctivý zámer dlžníka, na základe čoho by sa mal dlžník v
konaní o zrušenie oddlženia „vyviňovať“ a preukazovať svoj poctivý zámer a opodstatnenosť návrhu na
vyhlásenie konkurzu. Súd prvej inštancie rovnako považoval za mylnú predstavu žalobcu, že súd by

mal v konaní o zrušenie oddlženia preskúmavať a dostatočným spôsobom preveriť skutočnú majetkovú
situáciu dlžníka v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu na jeho majetok a za týmto účelom
vykonať dopyt na úrady a inštitúcie evidujúce hnuteľný a nehnuteľný majetok (Úrad geodézie, kartografie
a katastra, Centrálny register účtov, dopravný inšpektorát, bankové inštitúcie), a to za obdobie niekoľko
rokov pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu a niekoľko rokov po oddlžení dlžníka a takto skúmať

majetkovú situáciu žalovaného. Súd by mohol takéto dokazovanie vykonať na návrh žalobcu za účelom
preukázania konkrétnych tvrdení, t.j. konkrétnych rozhodujúcich skutočností uvedených žalobcom v
návrhu. Takéto konkrétne tvrdenia však v návrhu žalobcu absentujú, žalobca v návrhu neuvádza, akým
majetkom mal žalovaný pred podaním návrhu a po svojom oddlžení disponovať, ak ním aj disponoval,
prečo táto skutočnosť zakladá nepoctivý zámer žalovaného. Skúmanie majetkových pomerov dlžníka vo

všeobecnosti je podľa názoru súdu prvej inštancie možné len v samotnom konkurznom konaní vedenom
na majetok dlžníka, a to aj na podnet veriteľa, ak veriteľ uhradí zálohu na trovy týchto šetrení (§ 166i
ods. 1 a 2 ZKR). Súdu prvej inštancie sa javilo, že žalobca chcel, aby súd skúmal majetkové pomery
dlžníka aj po skončení konkurzu, čím by suploval procesnú aktivitu žalobcu, avšak v spore o zrušenie
oddlženia má procesnú aktivitu prevziať žalobca sám tak, aby sa zachovala rovnosť zbraní, pričom

pri nedostatku skutkových tvrdení žalobcu súd prvej inštancie ani nemal k akému tvrdeniu vykonať
dokazovanie. Konštatoval, že konanie o zrušenie oddlženia sa nijako nelíši od iných súdnych konaní o
súkromnoprávnych sporoch (§ 3 CSP) a aj pre toto konanie platí povinnosť tvrdenia, a to v prvom rade
žalobcu vyplývajúca mu z § 132 ods. 1 a 2 CSP, následne povinnosť tvrdenia pre obe strany sporu (§
150 CSP), ako aj dôkazná povinnosť (§ 132, § 149 a nasl. CSP); zo žiadneho zákonného ustanovenia

nevyplýva preskúmavacia povinnosť súdu vo vzťahu k splneniu podmienok platobnej neschopnosti
a poctivého zámeru dlžníka a ani prevenčná a výchovná povinnosť súdu - „aby tak predchádzal
zneužívaniu inštitútu oddlženia“, len na základe dôvodných pochybností, pričom súd prvej inštancie
v tejto súvislosti poukázal na úmysel zákonodarcu. Súd prvej inštancie preto zásadne nesúhlasil s
argumentáciou žalobcu s poukazom na rozhodnutie Okresného súdu Trnava sp. zn. 36Odi/4/2022

zo dňa 23.11.2022, že súd v rámci konania o zrušenie oddlženia disponuje právomocou realizovať
šetrenie vo väčšom a dôkladnejšom rozsahu a kedy pre dané osobité konanie je úplne postačujúce,
aby navrhovateľ preukázal konkrétne dôvodné pochybnosti ako v danom prípade a súd následne v
konaní zisťuje, preveruje a preukazuje, či sú tieto pochybnosti dané. Takouto právomocou súd v konaní
o zrušenie oddlženia nedisponuje, disponuje ňou správca za podmienok podľa ust. § 166i ods. 1 a 2 ZKR

a súd v konaní o zrušenie oddlženia v rámci dokazovania postupuje v súlade s ust. § 185 a nasl. CSP.
Súd prvej inštancie z uvedených dôvodov zamietol ďalšie návrhy na dokazovanie zo strany žalobcu, a
to dopyt na Úrad geodézie, kartografie a katastra, na dopravný inšpektorát, na centrálny register účtov
a na bankové inštitúcie.17. Pokiaľ žalobca ďalej uvádzal, že pred podaním žaloby o zrušenie oddlženia zaslal žalovanému výzvu
na preukázanie poctivého zámeru, ktorou výzvou žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie pohľadávky

a žalovaný na výzvu nereagoval, a teda neprejavil úprimnú snahu riešiť svoje dlhy súd prvej inštancie
uviedol, že deklarovanie poctivého zámeru zo strany dlžníka takýmto spôsobom nemá oporu v zákone.
S poukazom na definíciu poctivého zámeru v § 166g ods.1 ZKR súd prvej inštancie mal za to, že ide
najmä o také správanie dlžníka, kedy dlžník prejavuje svoju snahu riešiť svoj dlh tým, že poskytuje v
konkurze správcovi a veriteľom potrebnú súčinnosť, vynakladá snahu na zabezpečenie svojich príjmov,

pracuje, je zamestnaný, ak obdrží neočakávaný a zároveň nie nepatrný príjem, ponúkne aspoň polovicu
z neho veriteľom na uspokojenie nevymáhateľného dlhu. Nejedná sa síce o taxatívny výpočet možností
poctivého zámeru, avšak podstatou a spoločným menovateľom takto definovaného poctivého zámeru
dlžníka je podieľanie sa na procese konkurzného konania, snaha dlžníka aktívne aj po oddlžení riešiť
svoje zárobkové pomery, pracovať a v prípade neočakávaného a nie nepatrného príjmu, poskytnúť
veriteľomaspoňpolovicuznehonauspokojenienevymáhateľnéhodlhu.Pokiaľsatedanastranedlžníka

z hľadiska jeho príjmov po podaní návrhu na oddlženie nič nezmení, t.j. dlžník neobdrží neočakávaný a
zároveň nie nepatrný príjem, podľa názoru súdu prvej inštancie nie je povinný na výzvu veriteľa splácať
jeho pohľadávku, resp. jej aspoň čiastočnou úhradou prejaviť svoj poctivý zámer, a teda nie je možné z
opačného konania dlžníka, t.j. neuhradenia ani časti pohľadávky, vyvodiť jeho nepoctivý zámer.

18. Súd prvej inštancie mal rovnako za to, že žalobca nepreukázal, že zo správania sa dlžníka pred
podaním návrhu možno usudzovať, že mal snahu poškodiť svojho veriteľa alebo zvýhodniť niektorého
veriteľa (§ 166g ods. 2 písm. h) ZKR). Mal za to, že tvrdenia žalobcu o takomto počínaní žalovaného
sú všeobecné, bez konkrétneho uvedenia spôsobu poškodenia, či zvýhodnenia konkrétneho veriteľa.
Skutočnosť, že žalovaný využil oprávnenie podať návrh na vyhlásenie konkurzu oddlžením nemožno

bez uvedenia a preukázania iných relevantných skutočností považovať za poškodenie veriteľa.

19. Súd prvej inštancie vychádzajúc z vykonaného dokazovania dospel k záveru, že nebola preukázaná,
ani tvrdená existencia nepoctivého zámeru podľa § 166g ods. 1 ZKR. Napriek tomu, že súd prvej
inštancie posúdil ako nespornú skutočnosť to, že žalovaný mal pravidelný príjem pred vyhlásením

konkurzu, ako aj po vyhlásení konkurzu, súd prvej inštancie sa nestotožnil s názorom žalobcu o
nepoctivom zámere žalovaného spočívajúcom vtom, že nepoctivý zámer vyplýva z toho, že žalovaný má
pravidelnýpríjem,tedamôžeamoholpovyhláseníkonkurzuďalejsplácaťsvojedlhy.Súdprvejinštancie
mal za to, že žalobcom tvrdená interpretácia skutočnosti neplnenia záväzku žalovaným po vyhlásení
konkurzu ako skutkovej podstaty nepoctivého zámeru je v rozpore so základným princípom inštitútu

oddlženia. Inými slovami takýto výklad by podľa súdu prvej inštancie popieral zmysel oddlženia formou
konkurzu, pretože by to znamenalo, že by prakticky nikto, kto bol zamestnaný v čase podania návrhu na
vyhlásenie konkurzu, nemohol využiť inštitút oddlženia a bol by a priori označený za osobu s nepoctivým
zámerom. Zákon v § 166c ZKR taxatívne vymedzuje okruh pohľadávok, na ktoré sa oddlženie podľa
§ 166e ZKR nevzťahuje, t.j. oddlžením nedotknuté pohľadávky. Aj napriek oddlženiu dlžníka, veriteľom

zostávazachovanéprávodomáhaťsaplneniaztýchtozáväzkovanatietozáväzkysanevzťahujúúčinky
§167ea§167fZKR.Pohľadávka,ktoroudisponuježalobcaniejenedotknutoupohľadávkou,alenaopak
je pohľadávkou podľa § 166a ZKR, t.j. tou ktorá sa uspokojuje konkurzom. Od dlžníka preto nemožno
očakávať, že dokáže splácať všetky svoje záväzky, ak má viacerých veriteľov a po procese oddlženia
nemôže samotný dlžník ani nahrádzať funkciu správcu konkurznej podstaty a vlastným výpočtom zistiť,

ako môže aj naďalej svojich veriteľov uspokojovať a akú čiastku zo svojho mesačného príjmu im môže
uhrádzať. Od dlžníka nemožno spravodlivo požadovať, aby konal s odbornou starostlivosťou, ktorá je
kladená na správcu konkurznej podstaty a aby po svojom oddlžení naďalej pomerne plnil svoje splatné
záväzky, a to aj s ohľadom na možné poškodzovanie práv ostatných veriteľov a na to nadväzujúcu
trestnoprávnu zodpovednosť. Súd prvej inštancie sa preto nestotožnil s tým, že ak žalovaný po vyhlásení

konkurzu sám dobrovoľne neuhrádzal čiastočne splátky svojich záväzkov, tak je takéto konanie dlžníka
potrebné posudzovať ako nepoctivý zámer. Súd prvej inštancie nevylúčil, že splácanie nevymáhateľnej
pohľadávky je prejavom poctivého zámeru oddlženého dlžníka, ale podľa názoru súdu prvej inštancie
sa to týka skôr dlžníkov, ktorí prešli procesom oddlženia formou splátkového kalendára a bola im určená
príslušná kvóta, v rozsahu ktorej sú povinní veriteľov aj uspokojovať. Dané ustanovenie tak nemožno

aplikovať na žalovaného, nakoľko mal viacerých veriteľov a do procesu oddlženia vstupoval preto, že
už zo svojich príjmov nebol schopný uhrádzať všetky záväzky voči veriteľom.20. V súvislosti s rozhodnutiami, na ktoré žalobca poukázal a ktoré pripojil aj k žalobe súd prvej inštancie
uviedol, že išlo o rozhodnutia prvoinštančného okresného súdu a jedno rozhodnutie odvolacieho súdu.
Obsahom princípu právnej istoty v Civilnom sporovom poriadku (čl. 2 ods. 2 CSP) je ochrana legitímneho

očakávania strany v to, že jeho vec bude rozhodnutá v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou
najvyšších súdnych autorít. Týmito sú z vnútroštátnych súdov Ústavný súd Slovenskej republiky a
Najvyšší súd Slovenskej republiky. Do tejto skupiny nepatria okresné súdy, konajúce v prvej inštancii.
Súdna prax okresných súdov, ani ak by bola ustálená, nespadá do ochrany legitímneho očakávania
sporovej strany tak, ako je výslovne normatívne vymedzená v čl. 2 ods. 2 CSP. Preto ani v prípade, ak

okresný súd dospeje k odlišnému právnemu názoru v porovnaní s iným rozhodnutím okresného súdu,
nevyžaduje sa dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu tak, ako je tomu v prípade odklonu
od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít (čl. 2 ods. 2 a 3 CSP). Napriek tomu súd
prvej inštancie uviedol, že v skutkovo obdobných veciach nie je ani len na úrovni súdov prvej inštancie
ustálená súdna prax, keď v skutkovo obdobných veciach než na aké poukazoval žalobca boli vydané
aj rozhodnutia s odlišným právnym záverom (napr. rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.

4Odi/4/2019 zo dňa 6. júla 2020 a rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn. 1Odi/1/2019 z 5. augusta
2020).

21. Súd prvej inštancie dospel k názoru, že nebolo preukázané nepoctivé konanie žalovaného a ani
úmysel žalovaného poškodiť veriteľov. Žalovaný využil zákonnú právnu úpravu oddlženia a nespadá do

skupiny dlžníkov s nepoctivým zámerom. Dôkazné bremeno preukázať nepoctivý zámer je na žalobcovi
a pokiaľ žalobca ako dôvod nepoctivého zámeru uvádzal existenciu platobnej schopnosti, ktorá mala
brániť povoleniu oddlženia, bol povinný preukázať svoje tvrdenie a uniesť dôkazné bremeno o tom, že
žalovaný bol platobne schopný v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu. Žalobca však žiadne
takéto dôkazy nepredložil. Súd prvej inštancie vyslovil, že tvrdenie o čiastočných úhradách pohľadávky

ešte nepreukazuje existenciu platobnej schopnosti žalovaného v čase podania návrhu na oddlženie,
ale naopak tento stav preukazuje len tú skutočnosť, že žalovaný nedisponoval žiadnym finančným
majetkom, ktorý by bol spôsobilý na krytie pohľadávky žalobcu (Uznesenie Krajského súdu v Banskej
Bystrici č. k. 43CoKR/17/2021 zo dňa 22. 09. 2021).

22. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd prvej inštancie dospel k záveru, že nárok žalobcu na zrušenie
oddlženia žalovaného pre nepoctivý zámer nie je preukázaný. Žalobca sa v danom prípade domáhal
zrušenia oddlženia žalovaného z dôvodov uvedených v § 166g ods. 2 písm. c), f) a h) ZKR a § 166
g ods. 1 ZKR, pričom nebol preukázaný ani jeden z dôvodov na zrušenie oddlženia žalovaného pre
nepoctivý zámer. Žalobca mal v konaní povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť v zmysle § 166f ods.1

ZKR, keďže dôkazné bremeno vždy zaťažuje účastníka, ktorý uplatňuje deklarované právo, teda v danej
veci žalobcu. Keďže žalobca dôkazné bremeno neuniesol, súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú
zamietol.

23. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že úspešnému žalovanému, ktorý mal vo veci

plný úspech nepriznal voči žalobcovi náhradu trov konania, nakoľko z obsahu spisu mal súd prvej
inštancie za preukázané, že mu ako úspešnej strane sporu žiadne trovy konania v zmysle § 251 CSP
nevznikli. Vzhľadom k tomu, že súd úspešnému žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania,
súd prvej inštancie nebude už po právoplatnosti tohto rozhodnutia postupovať v zmysle ustanovenia §
262 ods. 2 CSP.

24. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca.
Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej

inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Na úvod poukázal na to, že
žalovaný bol počas celého konania pasívny, nevyjadril sa k podanej žalobe, nedostavil sa na nariadené
pojednávanie, a to bez ospravedlnenia, ktoré skutočnosti preukazujú jeho nepoctivý zámer. Zároveň
poukázal na viaceré rozhodnutia súdov, kedy súdy vyhoveli žalobe a zrušili oddlženie pre pasivitu

dlžníka z dôvodu, že táto pasivita svedčí v nepoctivý zámer dlžníka (napr. rozhodnutie Okresného súdu
Banská Bystrica sp.zn. 2Odi/7/2019). Nesúhlasil ani s vyhodnotením platobnej neschopnosti súdom
prvej inštancie. Vyslovil názor, že ak dlžník v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu disponuje
príjmom postačujúcim na čiastočnú úhradu dlhov, takýto dlžník nemá využiť inštitút oddlženia formoukonkurzu, ale má prejaviť úprimnú snahu o vyriešenie jeho dlhov a má osloviť veriteľov za účelom
dohody ohľadom splácania ich pohľadávok. Žalovaný neprejavil žiadnu snahu, na jeho výzvu nereagoval
aneoslovilžiadnehoveriteľa,nazákladektorejskutočnostižalobcamalzato,žejepreukázanýnepoctivý

zámer žalovaného. Vyslovil názor, že ak je dlžník zamestnaný a disponuje príjmom postačujúcim na
čiastočnú úhradu dlhov, takýto dlžník nie je platobne neschopný a nemá využiť inštitút oddlženia.

25. Žalobca ďalej v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nevyhodnotil (nevysporiadal) sa s tým,
že ak by žalovaný uhrádzal čiastočne svoje dlhy, mohol by o pár rokov mať splatené všetky záväzky,

teda nemožno hovoriť o platobnej neschopnosti žalovaného, ale o zneužití inštitútu oddlženia zo strany
žalovaného. Ani skutočnosť, že žalovaný mal viacero veriteľov aj bez znalosti výšky ich pohľadávok
žalobca nepovažoval za relevantnú na vyslovenie záveru o jeho platobnej neschopnosti žalovaného.
Podotkol, že v rámci konkurzného konania neboli prešetrované a vykonané lustrácie bankových účtov
žalovaného. V rámci konkurzného konania správca neskúmal príjem žalovaného za obdobie pred
podaním a v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok žalovaného. Na základe

uvedených skutočností považoval za zrejmé, že majetkové pomery žalovaného neboli konkurznom
konaní dôkladne prešetrené. Uviedol, že v rámci konkurzného konania sa prešetruje len hnuteľný a
nehnuteľný majetok dlžníka a nie jeho finančný majetok a jeho príjmy, ktoré sú podstatným a významným
faktorom pri skúmaní platobnej schopnosti, respektíve neschopnosti dlžníka. Nakoľko dlžník nemusí
mať žiaden hnuteľný ani nehnuteľný majetok a napriek tomu môže dosahovať príjmy nadštandardné,

z ktorých môže aj naďalej plniť svoje záväzky, len by musel prejaviť úprimnú snahu o vyriešenie jeho
dlhov, čo v danom prípade žalovaný nespravil. Žalovaný žiadnym spôsobom nereagoval na jeho výzvu
pred podaním žaloby, preto žalobca mal za to, že žalovaný neprejavil úprimnú snahu o vyriešenie jeho
dlhov. Z vykonaného dopytu na Sociálnu poisťovňu vyplynul riadny a nemalý príjem žalovaného, ktorý
žalovaný dosahoval pred podaním a v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu na jeho majetok.

Preto uviedol, že žalovaný z uvedeného príjmu mohol naďalej uspokojovať pohľadávky svojich veriteľov.
Stačilo, aby žalovaný oslovil svojich veriteľov s tým, že by ich oboznámil s jeho majetkovou situáciou
a dohodol si s nimi splátky jemu vyhovujúce. Žalovaný však namiesto prejavenia snahy o vyriešenie
jeho dlhov zneužil inštitút oddlženia. Žalobca v odvolaní poukázal na závery rozsudku Okresného súdu
Trnava sp.zn. 36Odi/4/2022 zo dňa 23.11.2022, ktorým zrušil odloženie žalovaného a na rozhodnutie

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III.ÚS 570/2016. Podotkol, že je nevyhnutné preskúmať a
vziať zreteľ na to, na aký účel si žalovaný bral toľko pôžičiek a úverov, teda či sa nepriviedol formálnemu
naplneniu platobnej neschopnosti, teda či žalovaný úmyselne nebral pôžičky, ktoré vedel, že nebude
vedieť a môcť splácať a potom spôsobil zákonom požadované omeškanie, aby formálne naplnil znaky
platobnej neschopnosti, pričom platobne neschopný nemusel byť vzhľadom na jeho pravidelný mesačný

príjem. Žalobca ďalej považoval za nevyhnutné uviesť, že aj ten dlžník, ktorý disponuje finančnými
prostriedkamisa môže rozhodnúť, že navodí stav platobnej neschopnosti a využije, či zneužije inštitút
oddlženia a formálne splní zákonné podmienky stanovené alebo § 3 ods. 2 ZKR. Nestotožnil sa s
odôvodnením a záverom súdu prvej inštancie, nakoľko vykonaným dokazovaním, a to lustráciou zo
Sociálnej poisťovne bolo preukázané, že žalovaný bol riadne zamestnaný s pravidelným nemalým

príjmom postačujúcim na postupnú čiastočnú úhradu jeho dlhov. Nestotožnil sa ani s odôvodnením súdu
prvej inštancie ohľadom platobnej neschopnosti dlžníka, nakoľko sa opäť jedná len o akési formálne
znaky, ktorých splnenie môže sám dlžník navodiť. V tejto súvislosti poukázal aj na rozsudok Okresného
súdu Nitra sp.zn. 31Odi/1/2022 zo dňa 03.04.2023 a na rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica
sp.zn. 7Odi/6/2022. Uviedol, že žalovaný neprejavil žiadnu snahu o vyriešenie jeho dlhov a ani sa o to

nepokúsil napriek tomu, že jeho situácia nebola nepriaznivá a bolo v možnostiach jeho životnej, ako aj
majetkovej situácii čiastočne uspokojiť jeho veriteľov. Mal za to, že dlžník, ktorý sám svojím rozhodnutím
prestane splácať svoje záväzky napriek tomu, že sa mu nezmenili okolnosti a disponuje finančnými
prostriedkami na ich úhradu, nemožno označiť za dlžníka s poctivým zámerom a dlžníka, u ktorého je
dôvodné podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu na jeho majetok. Vyslovil názor, že súd prvej inštancie

nedostatočne odôvodnil zamietnutie žaloby, pričom aj z doplneného dokazovania vykonaného súdom
prvej inštancie na jeho návrh vyplynula platobná schopnosť žalovaného. Vyslovil, že nevykonaním
ostatných jeho návrhov na doplnenie dokazovania súd prvej inštancie zasiahol do jeho práv a do práva
na spravodlivý proces. Z uvedených dôvodov žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne, aby

napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná mu náhradu trov konania
v rozsahu 100 %.

26. K odvolaniu vyjadrenie podané nebolo.27. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa § 34 CSP, prejednal odvolanie žalobcu
v rozsahu danom ustanovením § 379 CSP, rešpektujúc svoju viazanosť odvolacími dôvodmi podľa § 380

CSP, nenariadil pojednávanie, pretože nepovažoval za potrebné doplniť alebo zopakovať dokazovanie
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, a preto podľa §
387 ods. 1 a 2 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

28. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

29.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

30. Podľa § 383 CSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie
okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.

31. V preskúmavanej veci krajský súd nezistil dôvod k tomu, aby zo strany odvolacieho súdu došlo
k zopakovaniu alebo k doplneniu dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie. V danom

prípade preto vychádzal zo skutkového zistenia zisteného súdom prvej inštancie. Po preskúmaní veci
na základe podaného odvolania žalobcom dospel krajský súd k záveru, že súd prvej inštancie zistil
v dostatočnom rozsahu skutkový stav veci potrebný pre rozhodnutie, vykonané dôkazy vyhodnotil v
súlade s ustanovením § 191 ods. 1 CSP a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil podľa
ustanovenia § 220 ods. 2 CSP. S dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie sa krajský súd stotožňuje

a v podrobnostiach na tieto dôvody odkazuje.

32. Odvolací súd zo obsahu spisu zistil, že žalobca predmetnou žalobou sa domáhal aby súd
zrušil oddlženie žalovaného, o ktorom rozhodol Okresný súd Banská Bystrica uznesením sp.zn.
4OdK/26/2020 zo dňa 08.02.2020. Žalobu odôvodnil tým, žalovaný nemal pri oddlžení poctivý zámer,

nakoľko v čase podania návrhu nebol platobne neschopný, keďže mal dostatočný príjem na postupnú
úhradu svojich záväzkov a zo správania sa dlžníka pred podaním návrhu možno usudzovať, že
úmyselne naplnil formálne znaky platobnej neschopnosti. Zároveň uviedol, že žalovaný ako dlžník
nevynaložil úprimnú snahu riešiť svoj dlh. Svoju aktívnu legitimáciu založil na tom, že je veriteľom
žalovaného na základe Zmluvy o úvere č. 2469406368, ktorú uzatvorili jeho právny predchodca

a žalovaný a Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 10.10.2017 uzavretej medzi spoločnosťou Poštová
banka, a.s. ako postupcom a žalobcom ako postupníkom. Uviedol, že konkurz na majetok žalovaného
vedený na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp.zn. 4OdK/26/2020 bol vyhlásený dňa 30.01.2020
a že svoju pohľadávku si do konkurzu riadne prihlásil. Následne dňa 21.08.2020 bol konkurz pre
nedostatok majetku zrušený, pričom žalobca ako veriteľ pohľadávky nebol v konkurze uspokojený

ani v časti svojho nároku. Nepoctivý zámer žalovaného žalobca odôvodnil tým, že žalovaný nemal
pri oddlžení poctivý zámer, keď pri podaní návrhu naplnil základné predpoklady nepoctivého zámeru
podľa § 166g ods. 2, písm. c), písm. f) a písm. h) zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Platobnú
schopnosť žalovaného žalobca odôvodnil tým, že žalovaný v čase pred vyhlásením konkurzu hradil
jeho pohľadávku pravidelnými mesačnými platbami vykonávanými prostredníctvom zrážok zo mzdy

a exekúcie, žalovaný je zamestnanou osobou s príjmom postačujúcim hoci na čiastočnú úhradu
jeho pohľadávky, prípadne pohľadávok ostatných veriteľov. Za účelom preukázania svojich tvrdení
žalobca navrhol vykonať dokazovanie dopytom na Sociálnu poisťovňu, Policajný zbor, dopravný
inšpektorát, Úrad geodézie, kartografie a katastra, Centrálny register účtov a následne na konkrétnu
bankovú inštitúciu a nakoniec pripojením konkurzného spisu Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn.

4OdK/26/2020.Žalobcazároveňvžalobeuviedol,žežalovanýpopodanínávrhunavyhláseniekonkurzu
na jeho majetok žiadnym spôsobom neprejavil úprimnú snahu riešiť svoje dlhy v medziach svojich
možností napriek tomu, že disponoval dostatočným príjmom na to, aby mohol čo i len sčasti uspokojovať
pohľadávky svojich veriteľov. Preto mal za to, že žalovaný tak naplnil skutkovú podstatu nepoctivého
zámeru.

33. Žalobca v podanom odvolaní okrem iného namieta, že súd prvej inštancie nedostatočne odôvodnil
napadnuté rozhodnutie.34. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné

skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

35. Je nepochybné, že jedným z aspektov na spravodlivý proces je aj právo strany na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky relevantné, právne a skutkové
otázky súvisiace s predmetom právnej ochrany (IV.ÚS 115/2003). Z práva na spravodlivé súdne konanie
vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými
návrhmi strán, avšak s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie ( I.ÚS 46/05, I.ÚS 353/06, II.ÚS
220/08, III.ÚS 12/07, IV.ÚS 163/08 ).

36. V preskúmavanej veci dospel odvolací súd k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá
vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v
odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré skutkové zistenia považoval za podstatné pre právny
záver o nedôvodnosti žaloby. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne odôvodnil, k svojím

záverom dospel na základe riadne vykonaného dokazovania a dostatočne zisteného skutkového stavu.
Odôvodnenie odvolaním napadnutého rozhodnutia dáva odpoveď na relevantné otázky súvisiace s
predmetom konania, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo dospel súd prvej inštancie k
záveru, že žalobca v konaní nepreukázal existenciu nepoctivého zámeru žalovaného. Okolnosť, že
táto odpoveď neúspešnú stranu sporu neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre

zákonného rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP.

37. Do práva na spravodlivý proces nepatrí ani právo strany konania, aby sa všeobecný súd stotožnil
s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená
ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté

v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva procesnej obrany,
ak si neosvojí ním navrhnutým spôsobom hodnotenia navrhnutých dôkazov a ak sa neriadi ním
predpokladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov ( III. ÚS 339/0 , II. ÚS 197/07,
IV.ÚS 251/03, II.ÚS 3/97 ).

38. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd nepovažuje námietku žalobcu týkajúcu sa
nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozsudku súdu prvej inštancie za opodstatnenú.

39. Žalobca v podanom odvolaní namietol aj vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.

40. Podľa § 3 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, právnická osoba je platobne neschopná, ak
nie je schopná plniť 90 dní po lehote splatnosti aspoň dva peňažné záväzky viac ako jednému veriteľovi.
Za jednu pohľadávku pri posudzovaní platobnej schopnosti dlžníka sa považujú všetky pohľadávky,
ktoré počas 90 dní pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu pôvodne patrili len jednému veriteľovi.
Predpokladá sa, že právnická osoba je platobne schopná, ak so zreteľom na všetky okolnosti možno

odôvodnene predpokladať, že v správe majetku alebo v prevádzkovaní podniku je možné pokračovať
a rozdiel medzi výškou jej splatných peňažných záväzkov a peňažného majetku (ďalej len "medzera
krytia") je menej ako desatina výšky jej splatných peňažných záväzkov, alebo v dobe nie dlhšej ako 60
dní medzera krytia pod takúto hranicu klesne. Fyzická osoba je platobne neschopná, ak nie je schopná
plniť 180 dní po lehote splatnosti aspoň jeden peňažný záväzok. Ak peňažnú pohľadávku nemožno voči

dlžníkovi vymôcť exekúciou alebo ak dlžník nesplnil povinnosť uloženú mu výzvou podľa § 19 ods. 1
písm. a), predpokladá sa, že je platobne neschopný.

41. Podľa § 166f ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, veriteľ, ktorý bol dotknutý oddlžením, má
právodomáhaťsazrušeniaoddlženianávrhomnazrušenieoddlženiapodanýmvočidlžníkovialebojeho

dedičom do šiestich rokov od vyhlásenia konkurzu alebo určenia splátkového kalendára na súde, ktorý
rozhodol o oddlžení, ak preukáže, že dlžník nemal pri oddlžení poctivý zámer. Ak je takýchto návrhov
viac, súd ich spojí na spoločné konanie. Vo veci samej rozhoduje súd rozsudkom.42. Podľa § 166g ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, dlžník má poctivý zámer, ak z
jeho správania po podaní návrhu možno usudzovať, že vynaložil úprimnú snahu riešiť svoj dlh v
medziachsvojichmožnostíaschopností,najmäakposkytovalsprávcoviaveriteľompotrebnúsúčinnosť,

vynaložil snahu získať zamestnanie, zamestnal sa alebo si zabezpečil iný zdroj príjmov, pokračoval
vo výkone podnikateľskej činnosti alebo inej obdobnej činnosti alebo začal podnikať, v prípade nie
nepatrného dedenia, daru alebo výhry zo stávky alebo hry ponúkol aspoň polovicu takéhoto zdroja
dobrovoľne veriteľom na uspokojenie nevymáhateľného dlhu, prípadne vynaložil snahu o zaradenie sa
do spoločnosti alebo sa do spoločnosti opätovne zaradil.

43. Podľa § 166g ods. 2 písm. c), f), h) zákona o konkurze a reštrukturalizácii, podľa ktorého dlžník
nemá poctivý zámer najmä, ak
c) v návrhu alebo v prílohe návrhu alebo na dopyt správcu uviedol nepravdivú dôležitú informáciu alebo
neuviedol dôležitú informáciu, aj keď vedel alebo s prihliadnutím na okolnosti musel vedieť, že ide o
dôležitú informáciu,

f) v čase podania návrhu dlžník nebol platobne neschopný, aj keď o tom vedel alebo s prihliadnutím na
okolnosti musel vedieť,
h) zo správania sa dlžníka pred podaním návrhu možno usudzovať, že mal snahu poškodiť svojho
veriteľa alebo zvýhodniť niektorého veriteľa.

44. Podľa § 166g ods. 5 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, Poctivý zámer dlžníka súd skúma iba v
konaní o návrhu na zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer. V konkurznom konaní ani v konaní o určení
splátkového kalendára súd poctivý zámer dlžníka neskúma.

45.Pozhodnotenískutočnostízistenýchzpredloženéhospisudospelodvolacísúdkzáveru,žesúdprvej

inštancie v tejto veci dostatočne zistil skutkový stav a zistené skutočnosti správne právne posúdil, keď
vydal napadnutý rozsudok, ktorým žalobu zamietol. V konaní súdu prvej inštancie nezistil odvolací súd
žiadne vady, okresný súd sa dostatočne vysporiadal s tvrdením strán sporu a odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia spĺňa zákonom stanovené podmienky na odôvodnenie rozsudku súdu ako rozhodnutia vo
veci samej. Odvolací súd tiež dospel k záveru, že súd prvej inštancie neodňal žalobcovi možnosť konať

pred súdom a stotožňuje sa s jeho záverom o tom, že žalobca nepreukázal, že by žalovaný v čase
podanianávrhunaoddlženienebolplatobneneschopný,akoajsjehozáveromotom,ženebolavkonaní
zistená existencia nepoctivého zámeru žalovaného pri oddlžení. Súd prvej inštancie preto postupoval
správne, keď žalobu zamietol a odvolací súd v zmysle § 387 ods. 2 CSP odkazuje na odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.

46. Na doplnenie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku s poukazom na dôvody odvolania odvolací
súd konštatuje, že podstatou definície platobnej neschopnosti nie je to, či dlžník je schopný záväzok
uhradiť v splátkach, ale či disponuje dostatkom finančného majetku, ktorým by záväzok mohol uhradiť
v celosti. Odvolací súd poukazuje na zákonnú definíciu platobnej neschopnosti fyzickej osoby podľa § 3

ods. 2, tretia veta ZKR, podľa ktorej za platobne neschopnú sa považuje fyzická osoba, ak nie je schopná
plniť 180 dní po lehote splatnosti aspoň jeden peňažný záväzok. Zákonná definícia teda nevyžaduje
pluralitu veriteľov pri definovaní platobnej neschopnosti fyzickej osoby, vyžaduje však splnenie dvoch
podmienok, a to existenciu aspoň jedného splatného peňažného záväzku a uplynutie doby viac ako
180 dní po splatnosti tohto záväzku, v rámci ktorej doby nie je fyzická osoba schopná plniť takýto

splatný záväzok. Žalobca v konaní o zrušenie oddlženia dlžníka pre nepoctivý zámer má povinnosť
hodnoverným spôsobom preukázať, že zo správania dlžníka nebolo možné usúdiť, že tento vynaložil
úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich možností a schopností, t.j. či bol v čase podania návrhu
platobne schopný. Žalobca však žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal, že žalovaný je platobne
schopný, t.j. neoznačil a ani nepreukázal hodnotu záväzkov dlžníka, pričom ide o jednu z podmienok pre

určenie a posúdenie platobnej schopnosti, resp. neschopnosti dlžníka. V konaní bolo preukázané, že
žalovaný mal v období pred vyhlásením konkurzu priemerný hrubý mesačný príjem 933,72 Eur, v období
po vyhlásení konkurzu a oddlžení jeho priemerný hrubý mesačný príjem za obdobie od februára do júla
2022 predstavoval 1.117,64 Eur. Odvolací súd konštatuje, že samotná existencia pracovnoprávneho
vzťahu a príjmu žalovaného ešte neznamená, že tento spĺňa podmienku platobnej schopnosti vzhľadom

na výšku pohľadávky žalobcu a existenciu finančného majetku žalovaného.

47. Odvolací súd zdôrazňuje, že pojem „platobná neschopnosť“ znamená taký majetkový stav dlžníka,
ktorý vzhľadom na nedostatok finančných prostriedkov (vrátane iného finančného majetku okremfinančných prostriedkov) nedosahuje hodnotu v takej výške, aby bol spôsobilý na úhradu pohľadávky
veriteľavlehote180dníodsplatnostitohtozáväzku.Preukázanienepoctivéhozámeru,vdanomprípade
z dôvodov tvrdenia zo strany žalobcu o existencii platobnej schopnosti, je na strane žalobcu. Žalobca

však neuviedol také okolnosti, ktoré by v rámci zákonnej definície platobnej neschopnosti (existencie
splatného záväzku a nemožnosť jeho úhrady zo strany dlžníka v lehote 180 po splatnosti ) vyvrátili
takto zákonom definovanú platobnú neschopnosť ku dňu podania návrhu na oddlženie. Odvolací súd
zdôrazňuje, že za účelom definovania platobnej neschopnosti v ustanovení § 1 vyhlášky č. 643/2005
Z.z. bol určený druh a výška finančného majetku, ktorého existencia vyvracia závery o platobnej

neschopnosti, pričom sa má jednať o finančný majetok v hodnote takej, aby bol spôsobilý na krytie
záväzkudlžníkavočiveriteľovi.Existenciužiadnehofinančnéhomajetku,atoanifinančnýchprostriedkov
v hodnote spôsobilej na krytie záväzku, žalobca v konaní nepreukázal a ani to len netvrdil. Jeho závery
o tom, že žalovaný má príjem z pracovnej činnosti, ešte nevyvracajú záver o platobnej neschopnosti
žalovaného.

48. Odvolací súd v súlade s názorom súdu prvej inštancie konštatuje, že v každom jednotlivom prípade
treba skúmať možný nepoctivý zámer dlžníka individuálne, a preto pokiaľ súd prvej inštancie neprihliadol
na žalobcom uvádzané súdne rozhodnutia nepochybil, nakoľko nejde o judikáty, ktoré by boli právne
záväzné.

49. Odvolací súd ďalej dopĺňa, že dôkazné bremeno preukázať nepoctivý zámer je na žalobcovi a
pokiaľ žalobca ako dôvod nepoctivého zámeru uvádzal existenciu platobnej schopnosti, zatajenia,
resp. neuvedenia dôležitej informácie ohľadne vlastníctva nehnuteľnosti, ktorá mala brániť povoleniu
oddlženia, bol povinný preukázať svoje tvrdenie a uniesť dôkazné bremeno o tom, že žalobca bol
platobne schopný v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu. Žalobca však žiadne takéto dôkazy

nepredložil. Tvrdenie o poberaní príjmu z pracovnej činnosti ešte nepreukazuje existenciu platobnej
schopnosti žalovaného v čase podania návrhu na oddlženie.

50. Na podporu tohto tvrdenia odvolací súd poukazuje aj na skutočnosť, že žalovanému boli na úhradu
pohľadávky v prospech žalobcu vykonávané zrážky zo mzdy a bolo vedené exekučné konanie, z ktorého

je možné vyvodiť, že žalovaný ako povinný v exekúcii nedisponoval majetkom podliehajúcim exekúcii
a okrem možnosti siahnutia na príjem žalovaného formou zrážky zo mzdy, žiaden finančný majetok,
ktorým by bola pokrytá pohľadávka žalobcu zistený nebol a žalobca preto nepreukázal svoje tvrdenie o
platobnej schopnosti žalovaného v čase podania návrhu na jeho oddlženie.

51. Odvolací súd tiež uvádza, že jedným zo zákonných predpokladov vyhlásenia konkurzu a oddlženia
fyzickej osoby je v zmysle § 166 zákona o konkurze a reštrukturalizácii existencia, t.j. vedenie
exekučného konania alebo iného vykonávacieho konania (s účinnosťou od 01.10.2020 za sprísnenej
podmienky, že sa musí jednať o exekúciu, v rámci ktorej od vydania poverenia po návrh na vyhlásenie
konkurzu musí uplynúť aspoň jeden rok). Citované ustanovenie § 166 ods. 3 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii teda ako zákonný predpoklad oddlženia vyžaduje existenciu vedenia exekučného
konania, pričom táto zákonná podmienka nie je vylúčená vtedy, ak v rámci exekučného konania je
vymožená čo i len čiastočne veriteľom uplatnená pohľadávka. Jedným z predpokladov oddlženia je
teda priamo zákonom vyžadovaná existencia vedenia exekučného konania a pri týchto špeciálnych
podmienkach oddlženia fyzickej osoby nemá zákonná úprava obmedzenie v tom zmysle, že za

vedenie exekúcie ako splnenie podmienky vyhlásenia osobného bankrotu sa nepovažuje taká exekúcia,
v rámci ktorej došlo k čiastočnému uspokojeniu pohľadávky veriteľa. Tvrdenie a závery žalobcu
o výklade domnienky platobnej neschopnosti, ak je dlžník poberateľom mzdy, teda je povinný aj
po vyhlásení konkurzu a oddlžení aspoň čiastočne uspokojovať svoje záväzky voči veriteľom, je
priamo v rozpore s účelom, charakterom a predpokladom oddlženia podľa § 166 a nasl. zákona

okonkurzeareštrukturalizáciiakolexspecialisosobitnéhoinštitútuoddlženiafyzickejosobypreplatobnú
neschopnosť.

52. Základná domnienka platobnej neschopnosti fyzickej osoby vo vzťahu k vedeniu exekučného
konania podľa § 3 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii bola zavedená do zákona o konkurze

a reštrukturalizácii s účinnosťou od 29.04.2015 zákonom č. 87/2015 Z.z. Dôvodová správa k zavedeniu
tohto inštitútu uvádza nasledovné: „V ustanovení sa výslovne vyjadrujú vyvrátiteľné domnienky platobnej
neschopnosti dlžníka. Existencia vyvrátiteľných domnienok uľahčí procesnú situáciu navrhovateľa. Ak
je na majetok dlžníka vedená exekúcia pre nesplnenie peňažnej pohľadávky a ak zo súpisu majetku,resp. vyhlásenia o majetku nemožno zistiť žiaden majetok postihnuteľný exekúciou bude sa mať za
to, že dlžník je platobne neschopný“. Zmyslom znenia § 3 ods. 2 posledná veta zákona o konkurze
a reštrukturalizácii je uľahčiť procesné postavenie veriteľa ako navrhovateľa pri návrhu na vyhlásenie

konkurzu a umožnenie dlžníkovi vyvrátiť zákonnú domnienku platobnej neschopnosti preukázaním
opaku.

53. K podobnému záveru dospel aj Komentár k ZKR autora D. E.: Zákon o konkurze a reštrukturalizácii,
Komentár 3.vydanie, C.H.BECK, rok 2019, strana 17: „Podľa novej definície pre platobnú neschopnosť

dlžníka, ktorý je fyzickou osobou stačí existencia jedného veriteľa, ktorému dlžník nie je schopný plniť
180 dní po lehote splatnosti aspoň jeden peňažný záväzok. Ostatné ustanovenia § 3 ods. 2 sú pre
platobnúneschopnosťfyzickejosobynepoužiteľné.Dlžník,ktorýjefyzickouosoboupreukazujeplatobnú
neschopnosť vyhlásením, ktoré je obligatórnou súčasťou návrhu na vyhlásenie konkurzu alebo návrhu
na určenie splátkového kalendára. Dôkazom o platobnej neschopnosti dlžníka je aj doklad nie starší
ako 30 dní preukazujúci, že voči dlžníkovi sa vedie exekučné alebo obdobné vykonávacie konanie.

Tento doklad je tiež obligatórnou súčasťou návrhu na vyhlásenie konkurzu alebo návrhu na určenie
splátkového kalendára“.

54. Záver súdu prvej inštancie o tom, že žalobca nepreukázal, že žalovaný nebol v čase podania návrhu
na oddlženie platobne neschopný, že žalovaný v návrhu neuviedol dôležitú informáciu a že mal snahu

poškodiť svojho veriteľa alebo zvýhodniť niektorého veriteľa, je preto správny a odvolací súd sa s ním
v celom rozsahu stotožňuje.

55. Žalobca podal odvolanie voči napadnutému rozhodnutiu v celom rozsahu, t.j. aj v časti druhej
výrokovej vety o náhrade trov konania. Pretože súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol, v

súlade so zásadou úspechu v konaní podľa § 255 ods. 1 CSP priznal žalovanému aj nárok na náhradu
trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %. Aj v tejto časti je preto napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie správny.

56. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa §

387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil v celom rozsahu.

57. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255
ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní by nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu vznikol žalovanému, avšak podľa obsahu spisu žalovanému v odvolacom konaní

žiadne trovy nevznikli. Odvolací súd preto v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového
poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu náhradu trov odvolacieho konania žalovanému nepriznal
(viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7Cdo 14/2018 zo dňa 28.02.2018).

58. Rozsudok bol schválený členmi odvolacieho senátu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).