Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. október 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/90/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119300338
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:6119300338.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne obchodnej spoločnosti EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
Bratislava, Prievozská 2, IČO: 35 724 803, zastúpenej advokátskou kanceláriou Remedium Legal, s.r.o.,
Bratislava, Prievozská 2, IČO: 53 255 739, proti žalovanému P. C., nar. XX. C. XXXX, S., M. J.. XXX/
XXX, zastúpenému Advokátskou kanceláriou UHRINČAŤ - VAJDA s.r.o., Bratislava, Rybné námestie 1,
IČO: 51 308 185, o zaplatenie 2.158,92 eura s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Trenčín

pod sp. zn. 17Csp/119/2019, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 28. júla
2022 sp. zn. 17CoCsp/2/2022, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 28. júla 2022 sp. zn. 17CoCsp/2/2022 zrušuje a vec mu vracia
na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trenčín (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo 14. októbra 2021 č.k.

17Csp/119/2019-160 výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.658,92 eura
spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 26,89 eura od 26. 07. 2016 do 11. 05. 2017,
zo sumy 138,89 eura od 26. 08. 2016 do 11. 05. 2017, zo sumy 65,78 eura od 12. 05. 2017 do 19. 01.
2018, zo sumy 138,89 eura od 27. 09. 2016 do 19. 01. 2018, zo sumy 138,89 eura od 26. 10. 2016 do
19. 01. 2018, zo sumy 93,56 eura od 20. 01. 2018 do 26. 03. 2018, zo sumy 138,89 eura od 26. 11. 2016
do 26. 03. 2018, zo sumy 32,45 eura od 27. 03. 2018 do 14. 06. 2018, zo sumy 138,89 eura od 28. 12.

2016 do 14. 06. 2018, zo sumy 138,89 eura od 26. 01. 2017 do 14. 06. 2018, zo sumy 110,23 eura od
15. 06. 2018 do 15. 10. 2018, zo sumy 138,89 eura od 28. 02. 2017 do 15. 10. 2018, zo sumy 138,89
eura od 28. 03. 2017 do 15. 10. 2018, zo sumy 138,89 eura od 26. 04. 2017 do 15. 10. 2018, zo sumy
126,90 eura od 16. 10. 2018 do 25. 03. 2019, zo sumy 138,89 eura od 26. 05. 2017 do 25. 03. 2019,
zo sumy 138,89 eura od 27. 06. 2017 do 25. 03. 2019, zo sumy 104,68 eura od 26. 03. 2019 do 02. 05.
2019, zo sumy 138,89 eura od 26. 07. 2017 do 02. 05. 2019, zo sumy 138,89 eura od 26. 08. 2017 do

02. 05. 2019, zo sumy 82,46 eura od 03. 05. 2019 do 01. 07. 2019, zo sumy 138,89 eura od 26. 09. 2017
do 01. 07. 2019, zo sumy 21,35 eura od 02. 07. 2019 do zaplatenia, zo sumy 138,89 eura od 26. 10.
2017 do zaplatenia, zo sumy 138,89 eura od 28. 11. 2017 do zaplatenia, zo sumy 138,89 eura od 28. 12.
2017 do zaplatenia, zo sumy 138,89 eura od 26. 01. 2018 do zaplatenia, zo sumy 138,89 eura od 27.
02. 2018 do zaplatenia, zo sumy 138,89 eura od 27. 03. 2018 do zaplatenia, zo sumy 138,89 eura od
26. 04. 2018 do zaplatenia, zo sumy 138,89 eura od 26. 05. 2018 do zaplatenia, zo sumy 138,89 eura

od 26. 06. 2018 do zaplatenia, zo sumy 138,89 eura od 26. 07. 2018 do zaplatenia, zo sumy 138,89
eura od 28. 08. 2018 do zaplatenia, zo sumy 138,89 eura od 26. 09. 2018 do zaplatenia. Vo výroku II.
súd žalobu vo zvyšnej časti zamietol a výrokom III. žalobcovi súd priznal proti žalovanému náhradu trov
konania v rozsahu 51,92 %.
1.1. Rozhodoval na základe žaloby, ktorou sa pôvodný žalobca (Poštová banka a.s.) domáhal proti
žalovanému zaplatenia sumy 2.158,92 eura s príslušenstvom na tom právnom základe, že dňa 16. 09.

2015 uzatvoril so žalovaným ako dlžníkom zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 1557447342, na základe
ktorej poskytol žalovanému peňažné prostriedky v sume 5.000 eur, pričom žalovaný neplnil dlh riadnea včas podľa zmluvy, v dôsledku čoho pôvodný žalobca upozornil žalovaného na možné vyhlásenie
predčasnej splatnosti úveru podľa § 565 v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a následne
dňa 24. 10. 2016 vyhlásil úver za predčasne splatný. Súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že

predmetná zmluva o úvere č. 1557447342 je spotrebiteľskou zmluvou na ktorú je potrebné aplikovať
ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj špeciálnu úpravu podľa zákona č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch, či zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. V upomínacom
konaní žalobca súhlasil s vydaním platobného rozkazu tak, že si neuplatnil úroky a poplatky, pričom
následne žiadal iba o vrátenie istiny úveru vo výške 1.658,92 eura spolu s úrokom z omeškania. Súd sa

vyporiadalsprocesnouobranoužalovanéhovpodobejehonámietokaargumentovadospelkzáveru,že
medzi zmluvnými stranami bola uzatvorená platná zmluva o úvere. Súd nevzhliadol rozpor predmetnej
zmluvy s dobrými mravmi. Medzi pôvodným žalobcom a žalovaným nebola nezhoda ohľadne určitosti
pohľadávky, ktorá bola postúpená. Z predložených listín podľa súdu vyplývalo, že pôvodný žalobca
ako banka upozornila žalovaného na jeho omeškanie so splácaním dlhu v zmysle § 92 ods. 8 zákona
č. 483/2001 Z. z. o bankách a výzvu žalovanému aj riadne doručila. Súd vyjadril názor, že za takúto

výzvu je nakoniec možné považovať aj samotnú žalobu banky voči žalovanému. Ako dôvodnú vyhodnotil
námietku žalovaného, že v danom prípade nedošlo k riadnemu a platnému vyhláseniu predčasnej
splatnosti úveru pôvodným žalobcom, pretože dňa 24. 10. 2016, teda v čase vyhlásenia predčasnej
splatnosti úveru, žalovaný nebol viac ako tri mesiace s omeškaním s úhradou splátky. Ku dňu 24. 10.
2016 mal žalovaný uhradiť celkovo čiastku 1.666,68 eura (12 x 138,89 eura) pričom žalovaný k 24.

10. 2016 uhradil celkovo 1.391,80 eura. Rozdiel medzi čiastkou, ktorá mala byť uhradená a reálne
vykonanými úhradami žalovaným je 274,88 eura. Keďže splátka úveru istiny bola v sume 138,89 eura
(bez úrokov a poplatkov, keďže úver je bezúročný a bezpoplatkový), tak žalovaný nebol v omeškaní viac
ako 3 mesiace, resp. s viac ako tromi splátkami. Jednotlivé splátky úveru boli súdom určené v sume
138,89 eur, nakoľko úver je bezúročný a bezpoplatkový, čo v prípade istiny úveru vo výške 5.000 eur a

36 splátok tvorí jednu splátku v uvedenej výške 138,89 eura. Súd ďalej posúdil premlčanie uplatneného
nároku. Žaloba pôvodného žalobcu bola podaná na súde dňa 28. 05. 2019. Splátky splatné do 25. 05.
2016 by tak podľa súdu boli premlčané. Súd však uviedol, že žalobca si uplatňuje iba sumu istiny a
neuplatňuje si žiadnu premlčanú splátku. Podľa súdu nebolo možné ani aplikovať dĺžku premlčacej doby
z bezdôvodného obohatenia, nakoľko súd nepovažoval listinu z 24. 10. 2016 za odstúpenie od úverovej

zmluvy. Z vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že celkový dlh žalovaného na istine úveru je
1.658,92 eura. Podľa súdu sa žalovaný dostal do omeškania prvýkrát so zaplatením splátky splatnej
dňa 25. 07. 2016, ktorú dovtedy zaplatil iba v sume 112 eur, pričom jej výška bola 138,89 eura. Žalovaný
splácal dlh nepravidelne. Súd započítal platby žalovaného chronologicky na najstaršie splatné splátky
úveru. Na základe toho potom súd uložil žalovanému aj zaplatiť úroky z omeškania z dlhu, splnením

ktorého je v omeškaní, a to tak, že platby započítal na skôr splatnú splátku a ak platba nepokryla celú
splátku istiny vo výške 138,89 eura, tak omeškanie trvalo až do najbližšej vykonanej platby. Žalobu v
časti prevyšujúcej sumu 1.658,92 eura a uplatnených úrokov z omeškania zamietol. O trovách konania
súdrozhodolpodľa§255ods.2Civilnéhosporovéhoporiadkutak,žežalobcovipriznalprotižalovanému
náhradu trov konania v rozsahu 51,92 %.

2. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovaného proti rozsudku súdu
prvej inštancie rozsudkom z 28. júla 2022 sp. zn. 17CoCsp/2/2022 rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutom výroku I. zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1.658,92 eura spolu
s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 136,71 eura od 24. 10. 2016 do 10. 05. 2017, zo

sumy 36,71 eura od 11. 05. 2017 do 18. 01. 2018, zo sumy 138,89 eura od 24. 10. 2016 do 18. 01. 2017,
zo sumy 138,89 eura od 26. 10. 2016 do 18. 01. 2018, zo sumy 64,49 eura od 19. 01. 2018 do 26. 03.
2018, zo sumy 138,89 eura od 26. 11. 2016 do 25. 03. 2018, zo sumy 3,38 eura od 26. 03. 2018 do 14.
06. 2018, zo sumy 138,89 eura od 26. 12. 2016 do 14. 06. 2018, zo sumy 138,89 eura od 26. 01. 2017
do 13. 06. 2018, zo sumy 81,16 eura od 14. 06. 2017 do 15. 10. 2018, zo sumy 138,89 eura od 26. 02.

2017 do 15. 10. 2018, zo sumy 138,89 eura od 26. 03. 2017 do 15. 10. 2018, zo sumy 138,89 eura od
26. 04. 2017 do 14. 10. 2018, zo sumy 97,83 eura od 15. 10. 2018 do 25. 03. 2019, zo sumy 138,89
eura od 26. 05. 2017 do 25. 03. 2019, zo sumy 138,89 eura od 26. 06. 2017 do 24. 03. 2019, zo sumy
75,61 eura od 25. 03. 2019 do 02. 05. 2019, zo sumy 138,89 eura od 26. 07. 2017 do 02. 05. 2019,
zo sumy 138,89 eura od 25. 08. 2017 do 01. 05. 2019, zo sumy 53,39 eura od 02. 05. 2019 do 01. 07.

2019, zo sumy 138,89 eura od 26. 09. 2017 do 01. 07. 2019, zo sumy 138,89 eura od 26. 10. 2017 do
31. 06. 2019, zo sumy 131,17 eura od 01. 07. 2019 do zaplatenia, zo sumy 138,89 eura od 26. 11. 2017
do zaplatenia, zo sumy 138,89 eura od 26. 12. 2017 do zaplatenia, zo sumy 138,89 eura od 26. 01.
2018 do zaplatenia, zo sumy 138,89 eura od 26. 02. 2018 do zaplatenia, zo sumy 138,89 eura od 26.03. 2018 do zaplatenia, zo sumy 138,89 eura od 26. 04. 2018 do zaplatenia, zo sumy 138,89 eura od
26. 05. 2018 do zaplatenia, zo sumy 138,89 eura od 26. 06. 2018 do zaplatenia, zo sumy 138,89 eura
od 26. 07. 2018 do zaplatenia, zo sumy 138,89 eura od 26. 08. 2018 do zaplatenia, zo sumy 138,89

eura od 26. 09. 2018 do zaplatenia. Výtokom II. žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči
žalovanému v rozsahu 100%.
2.1. Žalovaný v podanom odvolaní namietal neexistenciu žalobcovej vecnej aktívnej legitimácie z
dôvodu, že tomuto bola postúpená pohľadávka banky, avšak neboli splnené zákonné podmienky na
postúpenie pohľadávky banky podľa ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z o bankách (ďalej

ako „zákon o bankách“). V tomto smere mal za to, že listinné dôkazy, a to výzvu na úhradu dlžnej sumy
zo dňa 24. 10. 2016, upozornenie na splatenie dlžnej časti úveru zo dňa 28. 09. 2016, predžalobnú
výzvu zo dňa 21. 03. 2019, či samotnú žalobu, nie je možné považovať za písomnú výzvu v zmysle § 92
ods. 8 zákona bankách, a teda žalobca nimi nepreukázal splnenie podmienok na postúpenie bankovej
pohľadávky. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že vyššie uvedené námietky žalovaného
nie sú dôvodné. Zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách upravuje v prípade bankovej pohľadávky osobitné

podmienky jej postúpenia v ustanovení § 92 ods. 8, ktorými sú preukázateľné zaslanie písomnej výzvy
banky dlžníkovi a dlžníkovo omeškanie dlhšie ako 90 dní, pričom predmetom postúpenia môže byť iba
pohľadávka, alebo jej časť, ktorá je už splatná. Uvedené podmienky pre platné postúpenie pohľadávky
banky voči žalovanému žalobcovi podľa ustanovenia § 92 ods. 8 o bankách splnené boli, ich splnenie
bolo preukázané, zmluva o postúpení pohľadávok je platná a žalobca je podľa názoru odvolacieho súdu

vo veci aktívne legitimovaným subjektom. Pokiaľ ide o listinu označenú ako „upozornenie na splatenie
dlžnej časti úveru“ zo dňa 28. 09. 2016, už tento právny úkon možno podľa odvolacieho súdu považovať
za výzvu podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. I keď neboli splnené podmienky na postup právneho
predchodcu žalobcu podľa § 565 v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, a to z dôvodu, že
žalovaný v danom čase nebol v omeškaní viac ako 3 mesiace, súčasťou uvedenej listiny je aj výzva

na úhradu dlhu žalovaného v lehote 15 dní po doručení výzvy. Rovnako tak listina „výzva na úhradu
dlžnej sumy“ zo dňa 24. 10. 2016, napriek tomu, že jej obsahom bol aj právny úkon zosplatnenia
úveru, ktorý bol posúdený ako neplatný (čo žalovaný v odvolaní nenamietal), obsahuje tiež aj výzvu
na zaplatenie dlhu v lehote 10 dní od jej doručenia. Týmito výzvami bol tak žalovaný upozornený na
omeškanie so splácaním dlhu v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách. Právne úkony je potrebné

posudzovať v zmysle ich obsahu bez ohľadu na ich označenie a nie je ani vylúčené, aby obsahom jednej
listiny bolo aj niekoľko právnych úkonov, a teda právny úkon zosplatnenia úveru a právny úkon výzvy
na úhradu dlžnej sumy, ako v prípade listiny zo dňa 24. 10. 2016. Ako bolo už uvedené, predmetom
postúpenia bankovej pohľadávky môže byť len pohľadávka alebo jej časť, ktorá je splatná. K postúpeniu
pohľadávky z právneho predchodcu žalobcu (Poštová banka a.s.) na žalobcu došlo na základe zmluvy

o postúpení pohľadávky zo dňa 09. 04. 2020. Z predmetnej zmluvy o úvere č. 1557447342 zo dňa 16.
09. 2015 vyplýva, že termín konečnej splatnosti bol dohodnutý na deň 25. 09. 2018. Na žalobcu tak bola
postúpená už splatná pohľadávka. Zákon o bankách v uvedenom ustanovení § 92 ods. 8 neupravuje
podmienku postúpenia pohľadávky výzvu banky až potom, čo je pohľadávka alebo jej časť splatná. Nie
je teda vylúčené, aby bol klient banky upozornený na omeškanie so splácaním dlhu aj pred samotnou

splatnosťou pohľadávky. Námietka žalovaného o tom, že vyššie uvedené listiny nemožno považovať
za výzvu banky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách z dôvodu, že tieto boli zaslané pred splatnosťou
pohľadávky nebola dôvodná.

3.Protitomutorozhodnutiuodvolaciehosúdupodalžalovaný(ďalejaj„dovolateľ“)dovolanie,prípustnosť

ktorého vyvodzoval z ust. § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Navrhol, aby dovolací súd zrušil rozsudok
odvolacieho súdu a konanie zastavil.
3.1. Žalovaný má za to, že predmetné dovolanie je prípustné s ohľadom na ust. § 421 ods. 1 písm.
a) CSP, nakoľko odvolací súd sa pri riešení právnej otázky odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, poukazujúc na rozhodnutie sp.zn. 1Cdo/147/2017. V prvostupňovom, ako aj v

odvolacom konaní žalovaný namietal skutočnosť, že žalobca nedisponuje aktívnou vecnou legitimáciou
v konaní s ohľadom na absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, a to s ohľadom na
rozpor s kogentným ustanovením § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 o bankách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v spojení s ust. § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.
Ak je spotrebiteľský úver splatný v splátkach a banka alebo pobočka zahraničnej banky má záujem

postúpiť pohľadávku postupníkovi, môže tak urobiť výhradne v prípade ak postupovaná pohľadávka
je po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru, alebo sa postupuje pohľadávka, ktorá sa
stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru; omeškanie klienta s plnením
postupovanej pohľadávky trvá nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní; na zaplatenie omeškanejčasti peňažného záväzku bol klient preukázateľne písomne vyzvaný. Listinné dôkazy, na ktoré sa
odvoláva krajský súd vo svojom odôvodnení pri riešení otázky existencie aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu nie je možné podľa názoru žalovaného považovať za písomnú výzvu v zmysle ust. 92 ods. 8

zákona č. 483/2001 Z. z o bankách a to z dôvodu, že: i) „Výzva na úhradu dlžnej sumy“ zo dňa 24.
10. 2016, ktorá je zároveň oznámením o predčasnej splatnosti úveru obsahuje výzvu na zaplatenie
dlžnej časti zosplatneného úveru, pričom ako sa preukázalo v odvolacom konaní, tento právny úkon
je neplatný z dôvodu jeho rozporu so zákonom, a teda žalovaný fakticky nemohol byť vyzvaný v roku
2016 na úhradu zostávajúcej časti úveru s ohľadom na jeho konečnú splatnosť, ktorá nastala až 25.

10. 2018, čo potvrdil sám Okresný ako aj Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v tomto konaní.
ii) „Upozornenie na splatenie dlžnej časti úveru“ zo dňa 28. 09. 2016 predchádzalo „Výzve na úhradu
dlžnej sumy“, pričom deklarované omeškanie malo byť v celkovej výške 857,92 eura. Uvedená suma
zahrňovala neoprávnený nárok procesného predchodcu žalobcu v časti úrokov a poplatkov, pričom v
oprávnenom rozsahu bola uhradená zo strany žalovaného v roku 2016, a teda žalovaný s jej úhradou v
dobe postúpenia pohľadávky nebol v omeškaní viac ako 90 kalendárnych dní. S ohľadom na uvedené

má žalovaný za to, že v odvolacom konaní nebolo preukázané, že by žalobca, prípadne právny a
procesný predchodca žalobcu (Poštová banka a.s.), prípadne jej právny zástupca, písomne vyzval
žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy po konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a zároveň pred
postúpením predmetnej pohľadávky postupníkovi, a teda po 25. 10. 2018. Zároveň žalovaný poukazuje
na skutočnosť, že splatná časť úveru, s ktorou bol žalovaný v omeškaní v dobe doručenia „Výzvy na

úhradu dlžnej sumy“ zo dňa 24. 10. 2016 ako aj „Upozornenia na splatenie dlžnej časti úveru“ zo dňa 28.
09. 2016, bola žalovaným uhradená v priebehu rokov 2016 a 2017, a teda pre uzatvorením samotnej
zmluvy o postúpení pohľadávky medzi postupcom a žalobcom.

4. Žalobkyňa sa k dovolaniu žalovaného nevyjadrila.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací
(§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu
- žalobkyňa, v neprospech ktorej bolo rozhodnuté, zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP, skúmal
prípustnosť dovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie podľa

§ 421 ods. 1 písm. a) CSP je nielen prípustné ale aj dôvodné.

6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.

7. Z hľadiska ústavného aspektu treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným
spôsobom vymedzovať si prípustnosť veci v konaní o dovolaní a vychádzať z toho, že v prvom rade
je vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných
prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a
slobôd.

8. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných
prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a
dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia
inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z

akýchkoľvek dôvodov a hľadísk.

9. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,
ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými a jasne čitateľnými
podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže

byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať bezbreho;
namieste je skôr zdržanlivý (uvážený) prístup.

10. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na

opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom
sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých
môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho
konania. Na týchto záveroch zotrváva aj súčasná rozhodovacia prax najvyššieho súdu.11. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je
poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné

podmienkysúdnehokonania(viďnapr.rozhodnutiaústavnéhosúdu sp.zn.I.ÚS80/09,II.ÚS79/08,IV.
ÚS476/2012).Dovolacísúdpretopristupujekpodanémudovolaniutak,ženajskôrskúma,čijeprocesne
prípustné; k posúdeniu opodstatnenosti dovolania (t. j. posúdeniu, či je v ňom opodstatnene uplatnený
dovolací dôvod) sa dovolací súd dostáva len v prípade prijatia záveru, že dovolanie je prípustné.
Dovolanie je prípustné, ak jeho prípustnosť vyplýva z ustanovenia § 420 CSP alebo § 421 CSP. Dôvody

zakladajúceprípustnosťdovolaniatrebadôsledneodlišovaťoddôvodov,ktorézakladajúopodstatnenosť
dovolania. Opodstatnené (dôvodné) je také prípustné dovolanie, v ktorom je oprávnene uplatnený
dovolací dôvod. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). V
prípade dovolania prípustného podľa § 420 CSP je dovolacím dôvodom procesná vada zmätočnosti
uvedená v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP), v prípade dovolania, ktoré je prípustné podľa § 421
ods. 1 CSP, je dovolacím dôvodom nesprávne právne posúdenie veci (§ 432 ods. 1 CSP).

12. Dovolateľ v dovolaní namietal výlučne nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom v zmysle
§ 421 ods. 1 písm. a) CSP.

13. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

14. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

15. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na
nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti
dovolania. Právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP (podobne ako predchádzajúca právna
úprava, pozn.) dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.

16. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP, musí mať
zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie
o skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že má ísť o
otázkou riešenú odvolacím súdom a to buď o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie
napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), alebo

o procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).

17. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a) CSP, je charakteristický odklon jej
riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o
situáciu,vktorejsaužrozhodovaniesenátovdovolaciehosúduustálilonaurčitomriešeníprávnejotázky,

odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“.
Ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu vyjadrujú predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia
najvyššiehosúdu,ktorésú(akojudikáty)publikovanévZbierkestanovískNajvyššiehosúduarozhodnutí
súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo
viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ

nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho
súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z
hľadiska vecného na ne nadviazali (3Cdo/6/2017, 6Cdo/21/2017).
17.1. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a) CSP, by mal dovolateľ: a/
konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť, v

čomsariešenieprávnejotázkyodvolacímsúdomodkloniloodustálenejrozhodovacejpraxedovolacieho
súdu, c/ uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená (k tomu pozri napr. rozhodnutie najvyššieho
súdu sp. zn. 3Cdo/6/2017; podobne tiež napr. 4Cdo/95/2017 a 7Cdo/140/2017).17.2. Bez konkretizovania podstaty odklonu odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu nemôže najvyšší súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a
hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým

nahrádzať aktivitu dovolateľa, resp. advokáta, ktorý spísal dovolanie a zastupuje dovolateľa. V
rozhodovacej praxi dovolacieho súdu je tiež ustálený názor, v zmysle ktorého sama polemika dovolateľa
s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len
kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu niektorého problému, významovo nezodpovedajú
kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

18. Zhrnúc vyššie uvedené, z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP je
relevantnálentakáotázka,ktorákumulatívnevykazujevšetkynižšieuvedenéznaky:a/musíísťootázku
riešenú odvolacím súdom, ktorá je buď hmotnoprávneho alebo procesnoprávneho charakteru, b/ spôsob
jej vyriešenia odvolacím súdom zakladá "odklon" od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
c/ odvolací súd na jej riešení založil svoje rozhodnutie, d/ uvedená otázka musí byť procesnou stranou

nastolená v dovolaní, e/ vždy musí ísť o otázku právnu, nie skutkovú; ak niektorý z týchto znakov chýba,
dovolanie nie je podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP prípustné (k tomu pozri R 1/2018).

19. Predmetom dovolacieho prieskumu bolo posúdenie dôvodnosti uplatneného dovolacieho dôvodu v
zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP s vymedzením právnej otázky dovolateľa, aký úkon/výzvu banky je

možné považovať za písomnú výzvu banky v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách.

20. Vo všeobecnosti platí, že postúpenie pohľadávky (cesia) spočíva v tom, že do existujúceho záväzku
namiesto doterajšieho veriteľa vstúpi nový veriteľ, čiže dochádza k zmene v osobe veriteľa. Táto zmena
sa nedotýka práv ani povinností dlžníka vyplývajúcich pre neho zo záväzku, a preto sa na platnosť

zmluvy o postúpení nevyžaduje súhlas dlžníka. Zámerom právnej úpravy postúpenia pohľadávky je
zabrániť tomu, aby postúpením pohľadávky došlo k zhoršeniu právneho postavenia dlžníka. Za týmto
účelomsamuzachovávajúvšetkynámietkyprotipostúpenejpohľadávkearovnakoajmožnosťnamietať
voči tejto pohľadávke svoje vzájomné pohľadávky. Následky postúpenia sa tak predovšetkým prejavia v
právnom postavení postupcu, ktorý stráca postúpenú pohľadávku so všetkým príslušenstvom i právami

s ňou spojenými. Postupník sa na základe postúpenia pohľadávky stane veriteľom namiesto postupcu
a pohľadávku nadobudne so všetkými právami, ktoré sú s ňou spojené. Keďže ide o významnú zmenu
v osobe veriteľa, ustanovuje Občiansky zákonník pre postúpenie pohľadávky písomnú formu a zároveň
ustanovuje, ktoré pohľadávky nie sú spôsobilým predmetom postúpenia. Osobitné predpisy môžu
upravovať postúpenie pohľadávok v špecifických prípadoch odlišne, resp. môžu upravovať osobitné

podmienky, ktorých splnenie je na platné postúpenie potrebné.

21. Podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách (účinného v čase postúpenia uplatnenej pohľadávky, pozn.),
ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako
90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke

alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku
zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe,
ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta; týmto nie sú dotknuté pravidlá pre
postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere podľa osobitného predpisu ani pravidlá
pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o úveroch na bývanie podľa osobitného predpisu. Toto právo

banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky
uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane
jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho
istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri
postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj

dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo
pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových
vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu
ustanovených týmto zákonom.

22. V zmysle dôvodovej správy k zákonu o bankách mal zákonodarca úpravou § 92 ods. 8 na mysli
oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek
písomnej výzve banky v omeškaní. Uvedené ustanovenie malo banku motivovať k tomu, aby podnikla
určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkového vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom anemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky, poplatky,
úroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie banky nespĺňa
požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa.

Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek, počas
trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napríklad
nepodlieha dozoru a dohľadu Národnej banky Slovenska. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a
zmyslu zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym
predpisom upravenou činnosťou.

23. Rozhodnutie najvyššieho súdu z 24. apríla 2018 sp. zn. 1Cdo/147/2017 publikované v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí všeobecných súdov Slovenskej republiky ako R 60/2018
jednoznačne určilo, že zákon č. 483/2001 Z. z. je kľúčovým právnym predpisom upravujúcim činnosť
bánk, ktorého § 92 ods. 8 zároveň veľmi presne upravuje, za akých okolností môže banka postúpiť
pohľadávku z úveru na inú banku a tiež aj na tretiu osobu, a to aj na osobu bez bankovej licencie a

bez súhlasu dlžníka. Pre platné postúpenie pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 vyššie citovaného zákona
musí banka a/ písomne vyzvať svojho klienta, aby dlh zaplatil a b/ ak je napriek písomnej výzve klient
v omeškaní viac ako 90 kalendárnych dní čo i len s časťou dlhu, môže uplynutím uvedených 90 dní
pohľadávku postúpiť. Postúpenie pohľadávky banky v rozpore s uvedenými zákonnými podmienkami je
absolútne neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 OZ pre rozpor so zákonom (nasledované ďalej

v rozhodovacej činnosti napr. v rozhodnutiach sp. zn. 7Cdo/26/2017, 4Cdo/83/2021, 5Cdo/36/2020,
4Cdo/162/2020).

24. Vyššie uvedené sú zákonné špeciálne podmienky, ktoré musia byť splnené v prípade postúpenia
čo i len časti pohľadávky banky na tretiu (nebankovú) osobu, nakoľko zákon o bankách je vo vzťahu k

Občianskemu zákonníku špeciálnym predpisom. Len v prípade, ak by tieto podmienky podľa § 92 ods. 8
prvá veta zákona o bankách pri postúpení bankovej pohľadávky na nebankový subjekt neboli splnené,
jednalo by sa o postúpenie v rozpore so zákonom (v tomto prípade so zákonom o bankách), kedy je
postúpenie pohľadávky v zmysle § 525 ods. 2 OZ vylúčené/zakázané a len v takom prípade by išlo o
neplatný právny úkon v zmysle § 39 OZ.

25. Inak povedané, citované ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky
voči klientovi za splnenia určitých podmienok. Predpokladom postupiteľnosti pohľadávky banky na inú
osobu v zmysle citovaného ustanovenia je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň
90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka

banky nie je postupiteľná. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne
neprípustné, zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so
zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 OZ, a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale
aj navonok, voči dlžníkovi.

26. Primárnym právnym problémom v prejednávanej veci je posúdenie (ne)platnosti právneho úkonu
postúpenia pohľadávky podľa § 39 OZ, pretože od tejto skutočnosti sa odvíja aktívna vecná legitimácia
žalobkyne. Rozhodujúcim je teda posúdenie, aké podmienky musia byť splnené, aby došlo k platnému
postúpeniu pohľadávky banky voči žalovanému na žalobkyňu zmluvou o postúpení pohľadávok, keď je
zrejmé, že ich nedodržanie je sankcionované absolútnou neplatnosťou tohto právneho úkonu pre rozpor

so zákonom (§ 39 OZ).

27. Dovolací súd v rozsudku z 31. 03. 2022 sp.zn. 2Cdo/266/2020 špecifikoval podmienky, ktoré musia
byť naplnené, aby mohlo dôjsť k postúpeniu pohľadávky. Prvý takýto úkon je písomná výzva banky
klientovi, že je v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke. Z obsahu

oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti síce sekundárne vyplýva, že žalovaní sú pre prípad
porušenia v omeškaní so splatením splátky úveru, ktoré trvá viac ako 3 mesiace, avšak primárne je
predmetom tejto výzvy oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru. Obsah ustanovenia § 92
ods. 8 veta prvá zákona o bankách predpokladá výlučnú a samostatnú písomnú výzvu banky, že je jej
klient v omeškaní so splnením čo len časti svojho záväzku. Skrz spotrebiteľského charakteru dojednanej

zmluvy o úvere nemožno prisvedčiť oznámeniu o mimoriadnej splatnosti úveru aj charakter výzvy v
zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách. Rovnaký právny záver je konštatovaný aj v uznesení dovolacieho
súdu z 27. 10. 2022 sp.zn. 4Cdo/75/2020.28. Dovolateľ preto dôvodne namietal, že „Výzva na úhradu dlžnej sumy“ zo dňa 24. 10. 2016,
ktorá je zároveň oznámením o predčasnej splatnosti úveru, obsahuje výzvu na zaplatenie dlžnej časti
zosplatneného úveru, pričom v odvolacom konaní sa preukázalo, že tento právny úkon je neplatný z

dôvodu jeho rozporu so zákonom, a teda žalovaný fakticky nemohol byť vyzvaný v roku 2016 na úhradu
zostávajúcej časti úveru s ohľadom na jeho konečnú splatnosť, ktorá nastala až 25. 10. 2018, ako
aj to, že „Upozornenie na splatenie dlžnej časti úveru“ zo dňa 28. 09. 2016 predchádzalo „Výzve na
úhradu dlžnej sumy“, pričom deklarované omeškanie malo byť v celkovej výške 857,92 eura, ktorá suma
zahrňovala aj neoprávnený nárok právneho predchodcu žalobkyne v časti úrokov a poplatkov, pričom v

oprávnenom rozsahu bola uhradená zo strany žalovaného v roku 2016, a teda žalovaný s jej úhradou v
dobe postúpenia pohľadávky nebol v omeškaní viac ako 90 kalendárnych dní.

29. Odvolací súd dospel k nesprávnemu právnemu záveru, keď uzavrel, že zákonné podmienky pre
platné postúpenie pohľadávky banky voči žalovanému podľa ustanovenia § 92 ods. 8 o bankách splnené
boli, ich splnenie bolo preukázané, zmluva o postúpení pohľadávok je platná a žalobca je vo veci aktívne

legitimovanýmsubjektom,keďzavýzvubankypovažovallistinuoznačenúako„upozornenienasplatenie
dlžnej časti úveru“ zo dňa 28. 09. 2016, napriek tomu, že neboli splnené podmienky na postup právneho
predchodcu žalobcu podľa § 565 v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, a to z dôvodu, že
žalovaný v danom čase nebol v omeškaní viac ako 3 mesiace, keď za rozhodujúce považoval, že
súčasťou uvedenej listiny bola aj výzva na úhradu dlhu žalovaného v lehote 15 dní po doručení výzvy;

a rovnako tak listinu „výzva na úhradu dlžnej sumy“ zo dňa 24. 10. 2016, napriek tomu, že jej obsahom
bol aj právny úkon zosplatnenia úveru, ktorý bol posúdený ako neplatný, táto obsahuje tiež aj výzvu na
zaplatenie dlhu v lehote 10 dní od jej doručenia.

30. Vec prejednávajúci senát poznajúc vlastnú rozhodovaciu činnosť si je vedomý rozhodnutia z 27.

septembra 2023 sp.zn. 9Cdo/165/2022, v ktorom dospel k čiastočne iným právnym záverom, keď
skonštatoval, že nie je možné považovať za správny právny názor odvolacieho súdu, že vo výzve
podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách musí banka klienta informovať o možnosti postúpiť pohľadávku
na tretiu osobu, pričom výzvou v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách môže byť aj oznámenie o
vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru za predpokladu, že dlžník mal objektívnu možnosť oboznámiť

sa s obsahom takéhoto adresovaného jednostranného právneho úkonu (§ 45 ods. 1 OZ). Vznikla preto
otázka povinnosti vec predložiť na rozhodnutie veľkému senátu v zmysle § 48 ods. 1 CSP. Dovolací súd
napokon dospel k záveru, že táto povinnosť mu v danej veci nevznikla, poukazujúc pritom na dôležité
rozdielne skutkové i právne okolnosti prejednávaných sporov.
30.1. V konaní sp.zn. 9Cdo/165/2022 bolo rozhodujúce posúdenie, či vo výzve podľa § 92 ods. 8 zákona

o bankách musí banka klienta informovať o možnosti postúpiť pohľadávku na tretiu osobu, keď dovolateľ
namietal, že postupca (banka) nebol v prípade splnenia zákonných podmienok povinný upozorňovať a
informovať dlžníka na skutočnosť, že po márnom uplynutí lehoty na zaplatenie dlhu bude oprávnený
postúpiť pohľadávku na inú osobu, nakoľko zo znenia ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách mu takáto
povinnosťakobankeaninevyplýva.Dovolacísúdvtomtorozhodnutíuzavrel,žeakbankaklienta/dlžníka

písomne vyzve na úhradu presne špecifikovanej konkrétnej sumy pohľadávky, možno takúto písomnosť
považovať za výzvu pred postúpením, od ktorej doručenia musí uplynúť aspoň 90 dní a následne možno
pohľadávku postúpiť, pretože dlžník bol upozornený na omeškanie s úhradou jeho peňažného záväzku,
pričom z výzvy na zaplatenie nemusí výslovne vyplývať, že ak dlžník sumu neuhradí, veriteľ pristúpi k
postúpeniu pohľadávky, musí z nej však byť bez akýchkoľvek pochybností zrejmá konkrétna špecifikácia

pohľadávky, ktorú má dlžník uhradiť. V tomto konaní teda nebolo sporné, že dlžník bol v omeškaní s
konkrétne špecifikovanou časťou pohľadávky voči banke.
30.2. Na rozdiel od toho v konaní sp.zn. 9Cdo/90/2023 bolo rozhodujúcou skutkovou okolnosťou to,
že žalobkyňou predložené výzvy na zaplatenie pohľadávky banky voči žalovanému boli posúdené
ako neplatný právny úkon, nakoľko neboli splnené podmienky zosplatnenia úveru, preto ani

špecifikovanésumyzáväzkudlžníkavočibankenezodpovedaliskutočnosti,atedaobsahvýzvyneobstál
predovšetkým z materiálneho hľadiska.
30.3. Napokon, povinnosť predložiť vec veľkému senátu nevzniká ani vtedy, ak senát nasledujúc
ustálenú rozhodovaciu činnosť dovolacieho súdu sa dostáva do rozporu s právnym názorom ojedinele
vysloveným v inom rozhodnutí senátu, ktorý túto ustálenú rozhodovaciu činnosť nenasledoval a ani

predpísaným spôsobom neinicioval jej zmenu (práve predložením veci veľkému senátu), k tomu por.
napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu z 24. februára 2022 sp.zn. 1Vs/1/2021.31. Vzhľadom na to, že dovolaním napadnutý rozsudok (v riešení otázky naplnenia predpokladov pre
postúpenie pohľadávky na žalobkyňu, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu) spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP), dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil

(§449ods.1CSP)avecmuvrátilnaďalšiekonanie(§450CSP)stým,ženápravazrušenímrozhodnutia
odvolacieho súdu je v tomto prípade možná i postačujúca (§ 449 ods. 2 CSP).

32. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej
inštancie a odvolací súd sú viazané právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací

súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,
rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).

33. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.