Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 24. október 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/188/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121462153
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Zborovjanová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:6121462153.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a členiek

senátu JUDr. Zuzany Stolárovej a JUDr. Danice Hovančákovej v spore žalobcu A. B. B. C., nar.
X.X.XXXX, D., E. F. X, proti žalovanému MOLD-Trade, spoločnosť s ručením obmedzeným, IČO: 31 730
337, Cestice 23, zast. Advokátska kancelária NIŽNÍK & Partners, s.r.o., Košice, Žižkova 4E, o zaplatenie
9600,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku č.k. K3-16C/131/2021-198
z 5. júna 2023, Mestského súdu Košice

r o z h o d o l :

I. O d m i e t a odvolanie žalobcu proti I. výroku rozsudku.

II. P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku I. a III.

III. M e n í rozsudok vo výroku IV. o trovách konania tak, že žalovanému priznáva proti žalobcovi náhradu
trov konania v rozsahu 100 %.

IV. Žalovanému priznáva proti žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 50 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.Mestský súd Košice (ďalej len súd prvej inštancie alebo súd) napadnutým rozsudkom rozhodol tak,
žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 25,04 eur s úrokmi z omeškania vo výške 5% ročne

zo sumy 25,04 eur od 23.5.2021 do zaplatenia, všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku
(I. výrok), konanie v časti o zaplatenie istiny 3 600,- eur zastavil (II. výrok), žalobu v zostávajúcom
rozsahu zamietol (III. výrok) a žiadnej zo strán sporu náhradu trov konania nepriznal (IV. výrok).

2.1.Rozhodoltakožalobe,ktorousažalobcadomáhalzaplateniasumy9600,-eursúrokmizomeškania
vo výške 5% ročne od 23.5.2021 do zaplatenia na tom skutkovom základe, že žalovaný dlhodobo
užíval na komerčné účely a bez právneho dôvodu pozemky v obci G. H., ktorých vlastníkom bol otec

žalobcu a od apríla 2019 žalobca. Ide o parcelu č. 1959 - zastavané plochy a nádvoria, o výmere
277 m2 a parcelu č. 1956/2 - zastavané plochy a nádvoria, o výmere 1400 m2. Obe tieto parcely
užíval žalovaný od roku 1996 až do mája 2021 bez platnej nájomnej zmluvy a bez platenia nájomného
ako prístupovú cestu k veľkému množstvu pozemkov, ktoré v danej lokalite dlhodobo obhospodaruje
v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Žalobca v rokoch 2020-2021 opakovane ponúkal žalovanému
odkúpenie resp. prenájom týchto pozemkov, pričom so žalovaným uzavreli 10.5.2021 nájomnú zmluvu,
v ktorej sa dohodli na prenájme predmetných pozemkov za sumu 300,- eur mesačne. Žalobca tvrdiac, že

uzatvorenie tejto nájomnej zmluvy nemá vplyv na bezdôvodné obohatenie žalovaného za mnohoročné
protiprávne užívanie týchto parciel pred májom 2021, od žalovaného požadoval zaplatiť mu sumu 9
600,- eur s prísl. za obdobie od augusta 2018 do augusta 2021 (t.j. za obdobie posledných troch
rokov pred podaním žaloby), vychádzajúc z výšky dohodnutého nájomného 300,-eur mesačne. Keďžeod mája 2021 žalovaný platí nájomné, požadoval finančnú kompenzáciu za 32 mesiacov. Úroky z
omeškania požadoval od 23.5.2021, nakoľko žalovaný 21.5.2021 prevzal jeho výzvu zaslanú 17.5.2021
a kompenzáciu bol povinný uhradiť do 22.5.2021.

2.2.Žalovaný nárok žalobcu neuznal a žalobu navrhol zamietnuť. Situáciu so žalobcom uzavretím
nájomnej zmluvy 10.5.2021 považoval za vyporiadanú, majúc za to, že táto kompenzovala užívanie
nehnuteľnosti za obdobie pred podpisom nájomnej zmluvy. Zdôraznil, že výška žalobcom uplatneného
nárokujevrozporesoz.č.504/2003Z.z.onájmepoľnohospodárskychpozemkov,poľnohospodárskeho
podniku a lesných pozemkov v znení neskorších predpisov (ďalej len z. č. 504/2003 Z.z.), je neprimeraná

a súdne nevymožiteľná. Uviedol, že žalobca pri zdôvodňovaní svojho nároku nemôže vychádzať z
nájomnej zmluvy, ktorou sa upravujú práva a povinnosti do budúcna, preto v predmetnom prípade nie je
možné použiť pre výpočet bezdôvodného obohatenia sumu mesačného nájomného v zmysle uzavretej
nájomnej zmluvy z 10.5.2021.
2.3.Žalobca pred začatím pojednávania vzal žalobu späť v časti o zaplatenie istiny prevyšujúcej sumu
6 000,- eur, na základe čoho súd konanie v tejto časti v súlade s § 145 ods.2 CSP zastavil.

2.4.Súd vec právne posúdil podľa § 663, § 451 ods.1 a 2, § 456 veta prvá, § 458 a § 517 OZ, § 1
ods. 2 a 3, § 10 ods.2 veta prvá a § 14 ods.3 z. č. 504/2003 Z.z. a konštatoval, že v predmetnom
spore ide o nárok uplatnený titulom bezdôvodného obohatenia pri tej nespornej skutočnosti, že žalovaný
užíval žalobcovi patriace v žalobe označené pozemky, bez nájomnej zmluvy, čím sa žalovaný mal
bezdôvodne obohatiť, pričom po čiastočnom späťvzatí žaloby predmetom sporu zostal nárok na vydanie

bezdôvodného obohatenia za obdobie neplatenia nájomného za dva roky pred podaním žaloby, t.j. za
obdobie od septembra 2019 vo výške 300,- eur mesačne, zohľadňujúc úhradu nájomného v období od
mája do augusta 2021 (v zmysle stranami sporu uzavretej nájomnej zmluvy z 10.5.2021).
2.5.V prejednávanom prípade nebola sporná skutočnosť, že žalovaný užíval žalobcom označené
pozemky, ktoré sú v jeho výlučnom vlastníctve.

2.6.Sporným bol rozsah užívania pozemkov, pretože cestná komunikácia tvorí len časť v žalobe
označených pozemkov (to vyplýva aj z grafického znázornenia pozemkov a cesty v ZBGIS).
2.7.Strany sporu zhodne tvrdili, že žalovaný užíva pozemok žalobcu za účelom prechodu k pozemkom,
ktoré obhospodaruje. Účel užívania nebol sporný.
2.8.Žalobca tvrdil, že v dôsledku umiestnenia závory mu nie je umožnené užívať jeho pozemky (a to

nielentie,ktorésúpredmetomtohtosporu,aleajsusediace).Pretožiadalnáhraduzaužívaniepozemkov
v celej ich výmere. Žalovaný sa bránil, že on užíva len cestu vybudovanú na sporných pozemkoch,
čo je cca 280 m2. Nakoľko v tomto rozsahu bola zhoda strán na užívanej výmere, súd ju považoval v
uvedenomrozsahuzanespornú.Vzostávajúcomrozsahusúdnemalzapreukázanéužívaniepozemkov
žalobcu žalovaným, pretože nejde o oplotený areál, kam by sa žalobca nevedel dostať a svoje pozemky

užívať. Závora je umiestnená v časti pozemkov a v zostávajúcom rozsahu sú pozemky „voľné“, je k
nim prístup (i keď nie po spevnenej komunikácii) a žalobcovi nie je bránené v ich užívaní. Pozemky sú
(mimo cesty) značne zarastené, aj preto sa k nim žalobca nevie dostať, avšak za tento stav pozemkov
nezodpovedá žalovaný, ale ich vlastník. Pri vymedzení rozsahu užívania súd teda vychádzal z výmery
280 m2.

2.9.Súd uzavrel, že užívaním pozemkov vo vlastníctve žalobcu získal žalovaný majetkový prospech vo
výške ekvivalentu, ktorý sa rovná cene nájmu za pozemky. Vychádzal z toho, že užívateľ cudzej veci bez
právneho dôvodu je povinný vydať bezdôvodné obohatenie peňažnou formou, rozsah ktorého plnenia
je vyjadrený peňažnou čiastkou, ktorú by obvykle bolo nevyhnutné vynaložiť v danom mieste a čase za
porovnateľné užívanie (prenajatie) veci.

2.10.Spornou medzi stranami bola samotná výška bezdôvodného obohatenia. Žalobca požadoval
vydanie bezdôvodného obohatenia odvíjajúceho sa od výšky nájomného dohodnutého v nájomnej
zmluve z 10.5.2021, ktorú so žalovaným uzavreli a žalovaný trval (pri určení výšky nájmu) na aplikácii z.
č. 504/2003 Z.z., ktorý určuje osobitný režim pri užívaní poľnohospodárskych pozemkov, pričom v tejto
súvislosti potom spornou bola aj skutočnosť, či užívanie pozemkov žalobcu žalovaným má charakter

užívania na poľnohospodárske účely v zmysle z. č. 504/2003 Z.z., ktorý predstavuje osobitný právny
predpis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku a stanovuje výšku nájmu poľnohospodárskych pozemkov
a teda aj výšku obvyklého nájmu, ktoré predstavuje výšku bezdôvodného obohatenia, ak absentuje
nájomná zmluva.
2.11.Súd po zistení skutkového stavu a vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že predmetné pozemky

sú poľnohospodárskou pôdou v zmysle § 1 ods.2 písm. b) zákona č. 504/2003 Z.z. Jedná sa o
pozemky sčasti (v rozsahu, ktorý súd ustálil ako nesporný) zastavané stavbami (cestnou komunikáciou),
evidované v katastri nehnuteľností v registri „C“ ako zastavaná plocha a nádvorie a slúžiace na
poľnohospodárske účely. V tej súvislosti poukázal na novelu z. č. 504/2003 Z.z. (§1 ods.2) účinnú od1.5.2018, ktorá doplnila definíciu pozemku o pozemok, ktorý je v katastri nehnuteľností klasifikovaný
ako zastavané plochy a nádvoria, pričom však slúži na poľnohospodárske účely, čím sa odstránila
nejednotnosťvýkladu,čijemožnéajtakýtodruhpozemkupovažovaťzapozemoknaúčelytohtozákona.

Zároveň bola dopracovaná definícia toho, čo treba rozumieť pod pojmom obvyklá výška nájomného. V
spojitosti so spresnenou definíciou pozemku novela zákona (§ 10 ods.2) rieši aj ďalší aplikačný problém,
ktorý vyvstával pri určovaní výšky nájomného za pozemok slúžiaci na poľnohospodárske účely. Citoval
pritom z dôvodovej správy k zákonu č. 504/2003 Z.z. z ktorej vyplýva, že zo súkromnoprávneho hľadiska
nie je rozhodujúce administratívnoprávne začlenenie pozemku ani druh pozemkov evidovaný v katastri

nehnuteľností, ale skutočné hospodárske využitie pozemku. Úmyslom zákonodarcu bolo poskytnúť
zvýšenú ochranu nájomných vzťahov pre zohľadnenie špecifík predmetu a účelu poľnohospodárskych
a lesných nájmov vzhľadom na podporu hospodárskeho využívania potenciálu poľnohospodárskej
a lesnej pôdy za účelom intenzívnej ekonomickej podpory výrobcov.
2.12.Zo zhodného vyjadrenia sporových strán súdu vyplynulo, že žalovaný užíva pozemky žalobcu
za účelom prístupu k poľnohospodárskym pozemkom obrábaných žalovaným. Majúc za to, že

pre posúdenie, či sa jedná o poľnohospodárske pozemky, je rozhodujúci skutočný charakter ich
využitia, zistiac, že žalovaný po ceste vybudovanej na pozemkoch žalobcu prechádza strojmi
k obhospodarovaným pozemkom, potom uzavrel, že predmetné pozemky sekundárne slúžia na
poľnohospodárske účely, a ich užívanie súvisí s poľnohospodárskou výrobou. V konaní pritom nebolo
tvrdené ani preukázané, že by žalovaný pozemky využíval iným spôsobom ako na poľnohospodárske

účely,nazákladečohoustálil,žebezdôvodnéobohateniejepotrebnéurčiťvsúladesoz.č.504/2003Z.z.
2.13.Pri určovaní výšky bezdôvodného obohatenia potom postupoval v súlade s § 10 ods.2 z. č.
504/2003 Z.z., ktorý stanovuje minimálne nájomné vo výške dvojnásobku obvyklej výšky nájomného v
príslušnomkatastrálnomúzemí.Uviedol,ževychádzajúcz §14ods.3cit.zákonaobvyklávýškaročného
nájomného určovaná Ministerstvom pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR je priemernou výškou

nájomného za užívanie poľnohospodárskej pôdy, ktorá vychádza z údajov nájomcov o dohodnutom
a zaplatenom nájomnom a je nutné ju považovať za cenu obvyklú v príslušnom katastrálnom území za
užívanieobdobnýchpozemkovatoajpreúčelybezdôvodnéhoobohatenia.Výškaobvykléhonájomného
v katastrálnom území G. H. zverejnená v zmysle § 14 ods.3 z. č. 504/2003 Z.z. zodpovedá za rok
2019 sume 45,79 eur/ha/rok, za rok 2020 sume 55,01 eur/ha/rok a za rok 2021 sume 57,54 eur/ha/

rok. Minimálna výška nájomného predstavuje dvojnásobok uvedených súm. Poukázal na to, že strany
sporu sa pre obdobie od mája 2021 dohodli na značne vyššej výške nájomného, preto za primeranú a
spravodlivú považoval výšku bezdôvodného obohatenia ako päťnásobok stanovenej minimálnej výšky
nájomného. Potom vychádzajúc z rozsahu preukázaného užívania pozemkov žalobcu žalovaným o
výmere 280 m2, predstavuje dvojnásobok ročného nájomného za rok 2019 sumu 2,56 eur a jeho

päťnásobok sumu 12,82 eur, za rok 2020 sumu 3,08 eur a jej päťnásobok 15,40 eur a za rok 2021 sumu
3,22 eur a jej päťnásobok 16,11 eur. Nakoľko žalobca žiadal bezdôvodné obohatenie za rok 2019 za
obdobie mesiacov september - december, výška bezdôvodného obohatenia za uvedený rok činí 4,27
eur. Za rok 2020 predstavuje bezdôvodné obohatenie sumu 15,40 eur (celý rok) a za rok 2019 (zrejme
za rok 2021 – pozn. odvolacieho súdu), za mesiace január - apríl sumu 5,37 eur, a tak dospel k tomu,

že celková suma bezdôvodného obohatenia zodpovedá sume 25,04 eur, ktorú žalobcovi priznal (v tejto
časti žalobe žalobcu vyhovel) a v prevyšujúcom rozsahu žalobu ako nedôvodnú zamietol.
2.14.Zároveň súd dodal, že nemohol vychádzať z nájomnej zmluvy z 10.5.2021, uzavretej stranami
sporu, aj keď sa vzťahuje na danú nehnuteľnosť i obdobie bezprostredne nasledujúce po žalovanom
období, nakoľko dojednaný nájom predstavuje zmluvnú voľnosť účastníkov zmluvy (kedy výška

nájomného môže byť aj nadhodnotená, alebo naopak neprimerane nízka v závislosti od osobitostí
vzťahu zmluvných strán), pričom (však) súd musí vždy prihliadať na to, ako ten, kto sa užívaním veci
obohatil, vec skutočne užíval a aké nájomné by za takéto užívanie veci bol nútený za normálnych
okolností platiť. Stranami sporu dohodnutú výšku nájomného pritom považoval za neprimerane vysokú,
keďže ide o nájom pozemkov slúžiacich poľnohospodárskym účelom, čo potvrdzuje aj hodnota nájmov

zverejňovaná Ministerstvom pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR, pričom na uvedenom nič nemení
skutočnosť, že zmluva uzavretá stranami sporu 10.5.2021 bola uzavretá v zmysle Občianskeho
zákonníka a nie podľa zákona č. 504/2003 Z.z..
2.15.Keďže žalobca vyzval žalovaného na vydanie požadovaného bezdôvodného obohatenia listom
zo 17.5.2021, prevzatým 21.5.2021, žalovaný bol povinný vydať bezdôvodné obohatenie 22.5.2021 a

keďže tak neučinil, nasledujúceho dňa, t.j. 23.5.2021 sa dostal do omeškania, preto žalobcovi súd popri
istine priznalajúrokyzomeškaniavzákonnejvýškevsúlades §517ods.2OZvspojenís§3nariadenia
vlády č. 87/1995 Z.z..2.16.O trovách konania súd aplikujúc § 257 CSP, keď za výnimočný dôvod hodný osobitného zreteľa
vzhliadol skutočnosť, že žalovaný dlhodobo užíval pozemky žalobcu bez akejkoľvek náhrady. Tento stav
riešil až po opakovaných výzvach žalobcu, aj to len do budúcna. Sám sa uvedený stav nesnažil vyriešiť.

I keď žalovaný tvrdil, že účelom dohodnutého, neštandardne vysokého nájomného bola kompenzácia
užívania nehnuteľnosti pred momentom podpisu nájomnej zmluvy, táto okolnosť zo znenia kúpnej
zmluvy (zrejme nájomnej zmluvy – pozn. odvolacieho súdu) nevyplýva a nebola v konaní potvrdená
druhou zmluvnou stranou. Žalobca sa musel svojich práv domáhať súdnou cestou a aj počas konania
žalovaný odmietal žalobcovi uhradiť akúkoľvek náhradu za užívanie pozemkov žalobcu (pred podpisom

nájomnej zmluvy). Na základe uvedeného rozhodnutie o trovách konania (tak, že žiadnej zo strán sporu
náhradu trov konania nepriznáva), považoval za zodpovedajúce spravodlivému usporiadaniu vzťahov
medzi stranami sporu.

3.1.Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca v rozsahu jeho výrokov I. a III. z odvolacích
dôvodovpodľa§365ods.1písm.f)ah)CSPanavrhol,abyodvolacísúdzmenilnapadnutýrozsudoktak,

že zaviaže žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu bezdôvodného obohatenia vo výške 6 000,- eur vrátane
úroku z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 6000,- eur od 23.5.2021 do zaplatenia, všetko v lehote
do troch dní od právoplatnosti rozsudku a aby žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnej
výške (100%), resp. aby nepriznal žalovanému nárok na náhradu trov konania vzhľadom k okolnostiam
prípadu.

3.2.V odôvodnení odvolania žalobca v úvode hodnotil neochotu žalovaného mimosúdne sa s ním
dohodnúť, na čo v podrobnostiach poukázal. Vo vzťahu k napadnutému rozsudku uviedol, že nesúhlasí
so záverom súdu, že pozemok, predstavujúci cestnú komunikáciu v jeho vlastníctve, má byť považovaný
za poľnohospodársky pozemok v zmysle zákona č. 504/2003 Z.z.. Uviedol, že uvedená prístupová
cesta sa nachádza na dvoch parcelách a to na malej časti parcely č. 1959 - zastavané plochy a nádvoria

o výmere 277 m2 a veľká väčšina na parcele č. 1959/2 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 1400
m2, kde podľa listu vlastníctva účel použitia pozemku je vymedzený tak, že ide o pozemok, na ktorom
je postavená inžinierska stavba - cestná, miestna a účelová komunikácia, lesná cesta, poľná cesta,
chodník.
3.3.Považoval preto za nesporné, že ide o cestnú komunikáciu, resp. o cestu, a to nielen po faktickej

stránke, ale aj po stránke právnej. V tej súvislosti vyslovil, že ak je ten istý pozemok (cestná komunikácia)
zároveňpoužívanýrôznymisubjektamikrôznymúčelom,potomniejemožnétakýtopozemokpovažovať
zapozemokslúžiacinapoľnohospodárskeúčelyibaztohodôvodu,žejedenzosubjektovpoužíva/ltento
pozemok protiprávne ako prístupovú cestu pri svojej poľnohospodárskej činnosti. Správne podľa neho
pritom súd použil pojem, že predmetné pozemky iba „sekundárne“ slúžia na poľnohospodárske účely,

pretožeprimárny,resp.hlavnýspôsobpoužívaniatýchtopozemkovbolvždyprístupkostatnýmparcelám
v jeho vlastníctve, t.j. táto cesta vždy slúžila v prvom rade ako prístupová cesta k iným parcelám.
3.4.Nesúhlasil potom ani s názorom súdu, že bezdôvodné obohatenie je potrebné určiť v súlade so z.
č. 504/2003 Z.z. a výšku bezdôvodného obohatenia počítať podľa obvyklej výšky ročného nájomného
za užívanie poľnohospodárskej pôdy (prepočítaného na výmeru pozemku), ktorú každoročne zverejňuje

Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR. V tej súvislosti poukázal, že aj samotná nájomná
zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným 10.5.2021 bola uzatvorená podľa Občianskeho
zákonníka a nie podľa z. č. 504/2003 Z.z. a o tom, že by sa mal uvedený nájomný vzťah riadiť
ustanoveniami z. č. 504/2003 Z.z. nepadlo pri dohadovaní sa o obsahu nájomnej zmluvy medzi
žalobcom a žalovaným ani slovo, čím aj žalovaný implicitne súhlasil, že sa v tomto prípade nejedná o

poľnohospodársky pozemok. Mal za to, že pri výpočte bezdôvodného obohatenia je potrebné vychádzať
z nájomného dohodnutého v nájomnej zmluve, pretože toto nájomné podstatne lepšie konkretizuje
špecifiká daného pozemku, cestnej komunikácie, a zároveň veľmi presne ukazuje výšku majetkového
prospechu, ktorý používaním tohto pozemku osoba získala.
3.5.Obvyklé nájomné je nájomným tržným a len pri absencii nájomnej zmluvy môže súd vychádzať aj

z výšky náhrad v iných (obdobných) prípadoch. V posudzovanom prípade tržné nájomné predstavuje
(práve) výška nájomného dohodnutá v nájomnej zmluve, a je to suma rovnajúca sa 300,- eur mesačne,
pri ktorej výške ako prenajímateľ súhlasil s prenajatím uvedených parciel žalovanému ako nájomcovi,
pričom s takouto cenou nájmu súhlasil aj žalovaný. Rozhodnutie súdu považoval preto v celkových
súvislostiach za nespravodlivé, porušujúce základný princíp, že nikto nemôže mať prospech zo svojho

protiprávneho konania.4.1.Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu, tvrdenia žalobcu o jeho neochote mimosúdne sa
dohodnúť označil za nepravdivé a skresľujúce, a súčasne ohľadne toho podal vlastnú verziu skutkových
okolností.

4.2.K žalobcom spochybňovanému záveru súdu ohľadne výkladu pojmu „pozemok slúžiaci na
poľnohospodárskeúčely“uviedol,ževýklad,ktorýsúdprijal,jevšeobecnerešpektovanýmedziodbornou
verejnou aj súdnou praxou a v tvrdeniach uvádzaných žalobcom, postavených na ničím nepodložených
hypotézach, absentuje akýkoľvek racionálny a relevantný argument spôsobilý rozporovať závery súdu
prvej inštancie, prezentované v napadnutom rozsudku.

4.3.Uviedol, že sa nestotožňuje ani s názorom žalobcu, že pri určení sumy bezdôvodného obohatenia je
potrebné vychádzať z dohodnutého nájomného a v tomto smere poukázal na odôvodnenie napadnutého
rozsudku, ktorý sa s týmito tvrdeniami žalobcu vysporiadal. Dodal, že dohoda strán zmluvy nemôže
zakladať obchodnú prax týchto strán smerom do minulosti a dohodu strán o výške nájomného je
nevyhnutné vnímať výlučne ako prejav zmluvnej voľnosti a nie úkonu spôsobilého stanovovať výšku
bezdôvodného obohatenia. Zároveň však zdôraznil, že aj samotná výška nájmu, na základe uzavretej

zmluvy medzi stranami sporu, bola výsledkom nátlaku zo strany žalobcu, ako prenajímateľa, a nie
výsledkom zohľadňujúcim reálnu trhovú cenu nájmu v danej lokalite.
4.4.Záverom dodal, že žalobca nesprávne vyhodnotil závery rozsudku súdu prvej inštancie, a vo svojom
odvolaní neprezentoval relevantné dôvody nesprávnosti napadnutého rozsudku, iba demonštroval svoju
nespokojnosťsvýsledkomkonania,ktoréhoúčelombolonadobudnutieprospechu,ktorýžalobcovipodľa

práva nepatrí. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalovaný poukazujúc na svoj vlastný odvolací
návrh uvedený v odvolaní (ktoré tiež podal) navrhol, aby odvolací súd výroky I. a IV. rozsudku súdu
prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100 %.

5.V odvolacej replike k vyjadreniu žalovaného žalobca okrem toho, že zopakoval tvrdenia o priebehu
komunikácie so žalovaným pred podaním žaloby a nevôli žalovaného dohodnúť sa, zotrval na svojej
predchádzajúcej argumentácii, že pri určení sumy bezdôvodného obohatenia je potrebné vychádzať
z nájomného dohodnutého v nájomnej zmluve, ktoré najlepšie vystihuje výšku majetkového prospechu,
dodajúc, že nájomná zmluva bola uzatvorená na základe slobodného rozhodnutia a na základe zmluvnej

voľnosti medzi ním a žalovaným a rozhodne nie na základe nátlaku, ako to klamlivo uvádza žalovaný.

6.1.Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie aj žalovaný v rozsahu jeho výrokov I. a IV. z
odvolacích dôvodov podľa § 365 ods.1 písm. b), f) a h) CSP a navrhol, aby odvolací súd výroky I. a IV.
rozsudku súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu

trov konania v rozsahu 100 %.
6.2.V dôvodoch odvolania poukázal v prvom rade na to, že dojednania strán týkajúce sa obdobia
nasledujúceho po období, za ktorý si žalobca uplatňuje žalobný nárok, nie je možné použiť ako
odôvodnenie zvýhodnenia jednej strany voči strane druhej a v predmetnej veci preto nie sú dané
dôvody odôvodňujúce zvýšenie nájomného až na 5-násobok obvyklého nájomného (ako to ustálil súd

prvej inštancie), a to tým viac, že ani žalobca v priebehu konania netvrdil a následne ani nepreukázal
existenciu dôvodov preukazujúcich potrebu, či odôvodnenie zvyšovania nájomného nad zákonom
stanovené minimum. Zvýšenie nájomného na 5-násobok obvyklého nájomného stanoveného z. č.
504/2003 Z. z. je preto arbitrárne a nedôvodné. Zdôraznil pritom, že pri zvýšení výšky obvyklého
nájomného na jeho 5-násobok súd opomenul v konaní preukázanú skutočnosť, že predmetné pozemky

využíva za účelom prechodu nielen on (žalovaný), ale aj tretie osoby, voči ktorým si žalobca svoj nárok
neuplatňuje a zároveň súd nezohľadnil ani tú skutočnosť, že žalobca v konaní neosvedčil, že by tým,
že prechádza cez pozemky vo vlastníctve žalobcu, výrazne zasahoval do vlastníckeho práva žalobcu a
zásadným spôsobom ho obmedzoval pri výkone vlastníckeho práva.
6.3.Vo vzťahu k odvolaním napadnutému výroku o trovách konania (IV. výrok), ktorým súd žiadnej zo

strán nárok na náhradu trov konania, aplikujúc § 257 CSP, nepriznal, súdu vytkol, že v priebehu konania
súd neprezentoval zámer aplikovať cit. ustanovenie, a teda mu nedal možnosť sa k nemu vyjadriť.
Zároveň však dodal, že pokiaľ súd ako výnimočný dôvod hodný osobitného zreteľa vymedzil skutočnosť,
žedlhodoboužívalpozemkyžalobcubezakejkoľveknáhrady,azároveňsanikdynesnažiltentostavsám
vyriešiťažalobcasamuseldomáhaťsvojichprávsúdnoucestou,stýmtonesúhlasil,pretožeskutočnosť,

že sa žalobca, resp. jeho právny predchodca, nedomáhal ochrany svojich práv, mu nemôže byť pričítaná
a znevýhodňovať ho v tomto konaní. Žalobca bol pritom na začiatku konania zastúpený právnym
zástupcom, a aj samotný žalobca má právnické vzdelanie a už v priebehu rokovaní pred iniciovaním
súdneho konania žalobcu upozorňoval, že ním uplatnený nárok presahuje rámec ustanovený osobitnýmpredpisom a upozorňoval ho, že s takto uplatneným nárokom nemôže uspieť ani v konaní pred súdom.
Žalobca však aj napriek týmto skutočnostiam uplatnil na súde nárok, ktorý markantne vybočuje z rámca
právnej úpravy aj ustálenej rozhodovacej praxe. V priebehu konania pritom nerozporoval samotné

užívaniepozemkov,avšakupriamovalpozornosťnarozsahužívania,spôsobužívaniaatiežnazákonom
ustanovenú výšku nájomného pri užívaní poľnohospodárskych pozemkov a bol to žalobca, kto napriek
vyslovenému predbežnému právnemu názoru súdu, neustúpil z neprimeranosti uplatneného nároku,
pričom až na poslednom pojednávaní vo veci vzal žalobu v časti späť (avšak len v istine prevyšujúcej
sumu 6 000,- eur). Na základe uvedeného dôvodil, že práve žalobca je osobou, ktorá zapríčinila vznik

sporu, a to uplatnením nedôvodne vysokého nároku. Vyslovil preto, že nepriznanie náhrady trov konania
úspešnej strane v konaní, má za následok nie zmiernenie tvrdosti, ale nedôvodné zvýhodnenie žalobcu,
ktorý vznik sporu a tým aj trov svojim správaním vyvolal a zapríčinil. Tým súd pri aplikácií § 257 CSP
nevzal do úvahy svoje vlastné tvrdenie, že pri posudzovaní dôvodov sa prihliada aj na okolnosti, ktoré
viedli strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní.

7.1.Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného tvrdenia, že v priebehu konania netvrdil
a ani nepreukázal existenciu dôvodov preukazujúcich potrebu, či odôvodnenie zvýšenia nájomného nad
zákonom stanovené minimum, označil za nepravdivé, pretože v konaní opakovane poukazoval na to,
že bezdôvodné obohatenie sa nemá počítať z minimálnej výšky nájmu za prenájom poľnohospodárskej
pôdy. Za nepravdivé považoval tiež tvrdenie žalovaného, že v konaní bola preukázaná skutočnosť, že

predmetné pozemky za účelom prechodu využívajú okrem žalovaného aj tretie osoby, voči ktorým si
svoj nárok neuplatňuje, keď uviedol, že ide o skutočnosť síce tvrdenú žalovaným, ale ničím nepodloženú
a navyše úplne irelevantnú vo vzťahu k výške bezdôvodného obohatenia.
7.2.Ako na nepravdivé nazeral aj na tvrdenie žalovaného, že neosvedčil, že by žalovaný prechodom
cez pozemky v jeho vlastníctve výrazne zasahoval do jeho vlastníckeho práva a zásadným spôsobom

ho obmedzoval vo výkone vlastníckeho práva, keď opak tohto tvrdenia je pravdou, pretože žalovaný
nielenže dlhodobo neoprávnene používal uvedenú prístupovú cestu, ale túto aj protiprávne ohradil
závorou, o ktorej mal a ešte stále má kľúče, ktoré jemu nikdy neboli poskytnuté. Zdôraznil pritom, že
na veľkú časť parciel v jeho vlastníctve sa nie je možné dostať dopravnými prostriedkami inak ako po
predmetnej spevnenej prístupovej ceste.

7.3.Nestotožnil sa ani s tvrdením, že neustúpil z neprimeranosti svojho uplatneného nároku, keď
opakovane zdôraznil, že sa po celú dobu snažil so žalovaným dohodnúť mimosúdne, a to už pred
uplatnením svojho nároku na súde, vysloviac, že celý spor zapríčinil práve žalovaný svojim prístupom
a neochotou sa dohodnúť na ľubovoľnej finančnej kompenzácii a v tej súvislosti za správny považoval
záver súdu a odôvodnenie, akým sa vyporiadal s rozhodnutím o náhrade trov konania, keď aj podľa jeho

názorubypriznanienáhradytrovkonaniažalovanémuvkontextesokolnosťamitohtosporujednoznačne
odporovalo dobrým mravom.

8.1.V odvolacej replike žalovaný vo vzťahu k svojmu tvrdeniu, že žalobca v priebehu konania
nepreukázal potrebu zvýšenia nájomného podotkol, že požadovanie násobne vyššieho nájomného, ako

je nájomné podľa z. č. 504/2003 Z.z. a nerešpektovanie špeciálnej právnej úpravy obsiahnutej v z. č.
504/2003 Z. z. nie je možné považovať za skutočnosti, ktoré sú spôsobilé vyvolať následok spočívajúci
vozvýšenínájomnéhonadzákonomč.504/2003Z.z.stanovenéminimum.Vovzťahuktvrdeniužalobcu,
že v priebehu konania nepreukázal, že predmetné nehnuteľnosti používajú ako cestu aj iné subjekty,
poukázal na § 151 ods.1 CSP, v zmysle ktorého, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne

nepoprela, sa považujú za nesporné.
8.2.Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu o tom, že žalovaný neoprávnene ohradil predmetné nehnuteľnosti
závorou poukázal na skutočnosť, že toto tvrdenie nebolo v priebehu konania preukázané, pričom
žalovaný uvedenú skutočnosť v priebehu konania viackrát poprel.
8.3.K tvrdeniam o jeho neochote sa so žalobcom dohodnúť uviedol, že v skutočnosti žalobcovi

kompenzáciuamožnostimimosúdnehoriešeniasporovponúkal.Nepristúpenienaabsurdnépožiadavky
žalobcu nemožno hodnotiť ako jeho nevôľu riešiť spor mimosúdnou cestou.
8.4.Vo vzťahu k nároku na náhradu trov konania zotrval na svojich tvrdeniach, že trovy konania by mali
byť priznané v zmysle § 255 CSP, teda podľa pomeru úspechu vo veci.

9.Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie žalobcu a žalovaného
bolo podané včas oprávnenými osobami, preskúmal rozsudok ako aj konanie mu predchádzajúce bez
nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods.1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom
z § 379 a § 380 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov, a dospel k záveru, že pokiaľ ideo odvolanie žalobcu proti výroku I., toto je potrebné odmietnuť a jeho odvolanie proti výroku III. nie je
dôvodné a pokiaľ ide o odvolanie žalovaného, toto proti výroku I. nie je dôvodné a odvolanie proti výroku
o trovách konania napadnutého rozhodnutia (IV. výrok) odôvodňovalo jeho zmenu.

10.Rozhodnutie vo výroku, ktorým súd konanie zastavil (II. výrok), odvolaním nebol napadnutý,
nadobudol právoplatnosť, preto tento nebol predmetom odvolacieho prieskumu.

11.Žalobca okrem zamietavého III. výroku odvolaním napadol aj vyhovujúci I. výrok, ktorým súd

žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 25,04 eur s úrokmi z omeškania vo výške 5% ročne
zo sumy 25,04 eur od 23.5.2021 do zaplatenia, všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

12.V zmysle § 359 CSP odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

13.1.Prípustnosť odvolania má vo všeobecnosti stránku objektívnu a subjektívnu. Objektívna stránka

zohľadňuje vecný aspekt tohto opravného prostriedku - či smeruje proti rozhodnutiu, vykazujúcemu
zákonné znaky rozhodnutia, proti ktorému je odvolanie prípustné. Subjektívna stránka prípustnosti
odvolania sa viaže na osobu konkrétneho odvolateľa a zohľadňuje osobný aspekt toho, kto podáva
odvolanie - či je u neho daný dôvod, ktorý ho oprávňuje podať odvolanie. Takýmto dôvodom je
skutočnosť, že rozhodnutím súdu bol odvolateľ po procesnej stránke negatívne dotknutý a bola mu

spôsobená ujma dopadajúca na jeho pomery. Toto subjektívne procesné oprávnenie však nemá
účastník, v neprospech ktorého rozhodnutie nevyznelo a ktorý týmto rozhodnutím nebol dotknutý na
svojich právach. Záver o tom, že podané odvolanie je prípustné, predpokladá prijatie záveru, o jeho
oboch stránkach prípustnosti (tak objektívnej ako aj subjektívnej).
13.2.Napadnutým rozhodnutím vo výroku I., ktorým súd uložil žalovanému povinnosť plniť žalobcovi -

zaplatiť mu sumu 25,04 eur s príslušenstvom, nebolo rozhodnuté v neprospech žalobcu, súd rozhodol
v súlade s dispozitívnym úkonom žalobcu, hoci jeho žalobnému nároku len sčasti vyhovel, preto týmto
výrokom nemohol byť žalobca žiadnym spôsobom dotknutý na svojich právach.
13.3.Z vyššie uvedeného dôvodu žalobca nie je osobou oprávnenou na podanie odvolania proti I.
vyhovujúcemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie, a preto odvolací súd odvolanie žalobcu v tomto

rozsahu (proti I. výroku rozsudku), podľa § 386 písm. b/ CSP, odmietol.

14.Žalobca v odvolaní namietal odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f/, h/ CSP, t.j. že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci; žalovaný navyše aj odvolací

dôvod podľa § 365 ods.1 písm. b/ CSP, t.j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

15.1.Obsah práva na spravodlivý proces je pomerne široký (medzi jeho zložky možno zaradiť

predovšetkým právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný
súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne
poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a
vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz
ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany

súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia). Porušenie
ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie súdu.
15.2.Onaplnenieodvolaciehodôvoduvzmysle§365ods.1písm.b)CSPvšakpôjdevtedy,aknesprávny
procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá
odôvodnízáverotom,žecelékonaniesanejavíakospravodlivé.Konkrétnepochybeniesúdupretomusí

byť hodnotené v kontexte celého konania (vplyv na ďalšie pochybenia, možnosť zvrátenia nesprávneho
postupu, následky, atď.). Zároveň nie je možné prehliadnuť, že niektoré čiastkové práva, tvoriace právo
na spravodlivý súdny proces, zákon normuje ako samostatné odvolacie dôvody.
15.3.Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP spočíva predovšetkým v nesprávnom
postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že súd berie

do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané či vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkovézisteniamôžubyťajvýsledkomlogickýchrozporovprihodnotenídôkazovsosobitnýmzreteľom
na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.15.4.Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h/ CSP je v praxi vykladaný tak, že právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení súd vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na

správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil právny predpis iný, než
ktorý použiť mal alebo ak síce použil správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný
prípad.
15.5.Odvolací súd dospel k záveru, že odvolacie dôvody uplatnené odvolateľmi nie sú naplnené.
Odvolacie námietky odvolateľov boli už predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie, ktorý sa

s nimi dôsledne vysporiadal pri rozhodovaní v danej veci. Súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že
pri rozhodovaní v merite veci vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov
strán sporu nevyplynuli, a ani inak nevyšli za konania najavo alebo, že by z vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Tiež nebolo zistené, že by na zistený skutkový stav súd
prvej inštancie aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenie nesprávne
vyložil. A ani ďalšie skutočnosti uvedené v podaných odvolaniach neumožňujú odvolaciemu súdu prijať

iné závery a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto odvolací súd
rozsudok napadnutý odvolaniami v merite veci (v rozsahu I. a III. výroku) ako vecne správny potvrdil
podľa § 387 ods. 1 CSP.

16.1.Podľa § 387 ods.2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody.
16.2.Odvolací súd konštatuje, že vecne správne, podrobné a presvedčivé, ale aj zákonu zodpovedajúce
sú dôvody rozsudku súdu prvej inštancie v merite veci, s ktorými dôvodmi sa aj odvolací súd v celom
rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje.

16.3.Na doplnenie a zvýraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza:

17.1.Predmetom konania je nárok uplatneným žalobcom titulom bezdôvodného obohatenia pri tej
nespornej skutočnosti, že žalovaný užíval (po čiastočnom späťvzatí žaloby) v rozhodnom období
september 2019 až apríl 2021 (spolu 20 mesiacov) pozemky patriace žalobcovi bez právneho dôvodu,

t.j. bez platnej nájomnej zmluvy a bez platenia nájomného.
17.2.Spornou medzi stranami sporu zostala výška bezdôvodného obohatenia žalovaného, najmä však
spornou zostala otázka, či výška bezdôvodného obohatenia má byť určená podľa zákona č. 504/2003
Z.z. v priamej súvislosti s posúdením charakteru pozemkov vo vlastníctve žalobcu, t.j. či spĺňajú
charakter pozemku na poľnohospodárske účely, tak ako ho definuje zákon č. 504/2003 Z.z

18.1.V posudzovanom prípade časti predmetných pozemkov žalobcu tvoriacich prístupovú cestu spĺňajú
kritéria pozemku na poľnohospodárke účely podľa § 1 ods.2 písm. b) cit. zákona č. 504/2003 Z.z.
a odvolací súd v tomto smere poukazuje na správne závery súdu prvej inštancie.
18.2.Pojem „pozemok“ nie je legislatívne upravený, možno ho však definovať ako časť zemského

povrchu oddelenú od susedných častí hranicou územnej správnej jednotky, katastrálneho územia,
zastavaného územia obce, hranicou vymedzenou právom k nehnuteľnosti, hranicou držby alebo
hranicou druhu pozemku, alebo rozhraním spôsobu využívania pozemku.
18.3.Odsek 2 cit. zákona definuje pojem pozemok na poľnohospodárske účely ako: a) pozemok alebo
jeho časť, ktorý je poľnohospodárskou pôdou - za poľnohospodársku pôdu sa považuje produkčne

potenciálna pôda, evidovaná v katastri nehnuteľností ako orná pôda, chmeľnice, vinice, ovocné sady,
záhrady a trvalé trávne porasty, b) pozemok alebo jeho časť, ktorý je evidovaný v katastri nehnuteľností
v registri „C“ ako zastavaná plocha a nádvorie, a zároveň slúži na poľnohospodárske účely, alebo
pozemok zastavaný stavbou slúžiacou na poľnohospodárske účely, c) iný pozemok prenechaný na
poľnohospodárske účely; ustanovenia osobitného predpisu tým nie sú dotknuté.

18.4.Prístupová cesta patrí pod kategóriu účelovej cesty, ktorá je jednou zo štyroch kategórií pozemnej
komunikácie, ktoré rozlišuje naša legislatíva. Ide o jedinú kategóriu pozemnej komunikácie, ktorú môže
vlastniť aj súkromná právnická alebo fyzická osoba, pričom ako jediný druh pozemnej komunikácie
nevzniká rozhodnutím tzv. cestného správneho orgánu (resp. obce pri miestnych cestách), ale vzniká
automaticky jej vybudovaním, resp. užívaním pozemku ako pozemnej komunikácie, keďže účelová

cesta nemusí byť stavba. Účelová cesta môže dokonca vzniknúť aj konkludentným prejavom vlastníka
pozemku, ktorý nevyslovil zrejmý nesúhlas pri vzniku účelovej cesty. Ak vlastník pozemku v minulosti,
kedy pozemok začal slúžiť ako účelová cesta, nevyslovil kvalifikovaný nesúhlas, ide o účelovú cestu,
ktorá vznikla zo zákona. Stačí, aby vlastník strpel užívanie pozemku ako komunikácie, v prípadenesúhlasu však musí ísť o aktívne konanie. (Rozsudok Nejvyššího správního soudu České republiky z
30.9.2009 sp. zn. 5 As 27/2009-66).

19.V konaní medzi stranami nebolo sporné tvrdenie žalovaného, že sporná prístupová cesta,
nachádzajúca sa na pozemkoch žalobcu, bola v minulosti vybudovaná žalovaným práve za účelom,
aby sa mohol dostať k pozemkom, ktoré poľnohospodársky obhospodaruje (užíva). Pokiaľ medzi
stranami nebolo sporné, že žalovaný predmetný pozemok užíva/l ako prístupovú cestu pri svojej
poľnohospodárskej činnosti aj v rozhodnom období takým spôsobom, že po ceste vybudovanej na

pozemkoch žalobcu prechádza/l strojmi k ním obhospodarovaným pozemkom, potom pod pojmom
užívanie pozemku na poľnohospodárske účely treba chápať aj také jeho využitie, ktoré slúži na
zabezpečenie účelu užívania ďalších (poľnohospodárskych) pozemkov, tak ako predmetnému pozemku
súd prvej inštancie celkom správne priznal jeho sekundárne využitie na poľnohospodárske účely.

20.Pokiaľ je výška obvyklého nájomného v danom mieste a čase závislá aj na účele a spôsobe užívania,

treba prihliadnuť aj na podstatu (spôsob a rozsah) faktického užívania subjektom, ktorý sa bezdôvodne
obohatil (pozri rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. júla 2008 sp.zn. 3Cdo 252/2007
a z 26. júla 2007 sp.zn. 3 Cdo 298/2006).

21.1.Správnetedasúdprvejinštancievychádzalztoho,žepriposudzovanícharakterupozemkudôležité

je jeho skutočné hospodárske využitie, pričom správne prihliadol na podstatu (spôsob a rozsah)
faktického užívania žalovaným.
21.2.V reláciách súdenej veci žalobca žalovaným tvrdený spôsob užívania predmetných pozemkov (ako
prístupovej cesty pri jeho poľnohospodárskej činnosti) nerozporoval a ani nespochybnil a ich užívanie
iným spôsobom v konaní nepreukázal. S poukazom na vyššie uvedené je pritom celkom irelevantné, na

aký účel je predmetný pozemok užívaný inými subjektami. Rozhodujúci je spôsob faktického užívania
subjektom, ktorý sa bezdôvodne obohatil, t.j. žalovaným.

22.Z hľadiska rozsahu užívaných pozemkov žalovaným, pokiaľ mal súd prvej inštancie z vykonaného
dokazovania preukázané, že k zásahom do vlastníckeho práva žalobcu nemožnosťou užívať jeho

pozemky dochádzalo len využívaním časti spevnených plôch pozemkov (prístupovej cesty) a v
zostávajúcom rozsahu užívanie pozemkov žalobcu žalovaným súd nezistil, potom bezdôvodné
obohatenie vznikalo na strane žalovaného len ohľadne tých častí pozemkov, ktoré reálne užíval a pokiaľ
súd tento rozsah ustálil v rozsahu 280 m2, tento jeho záver je založený na spoľahlivo zistenom
skutkovom stave.

23.Predmetom konania nie je určenie výšky nájmu, ale výška bezdôvodného obohatenia, pričom
pri jej určení sa vychádza z výšky obvyklého nájmu pozemku, ktorého užívanie je dôvodom vzniku
bezdôvodného obohatenia. Keďže pozemok, ktorého užívanie je dôvodom vzniku bezdôvodného
obohatenia v posudzovanom prípade, je poľnohospodárskym pozemkom, správne súd prvej inštancie

pri určovaní výšky náhrady za užívanie týchto pozemkov vychádzal z ustanovení z. č. 504/2003 Z.z.,
ktorý reguluje nájom poľnohospodárskych pozemkov, pričom správne odpoveď na túto otázku hľadal aj
v účele príslušnej právnej normy, ktorá vyplýva z dôvodovej správy k tomuto zákonu. Z nej je zrejmý
sledovaný verejný záujem. Uvádza sa v nej, že cieľom tohto zákona (z. č. 504/2003 Z.z.) je zohľadnenie
špecifík predmetu a účelu poľnohospodárskych a lesných nájmov ako aj ochrana verejných záujmov

spojenýchspozemkamipriichvyužívanívpoľnohospodárstvealesníctve.Účelomjepodporiťintenzívnu
ekonomickú poľnohospodársku výrobu a zohľadniť skutočnosť, že využitie pôdy na poľnohospodársku
výrobu vyžaduje rozsiahle výdavky na udržiavanie, obnovu a zvyšovanie úrodnosti pôdy, na výkonnú
techniku pre rastlinnú výrobu, dopravu a manipulácie a na stavby a infraštruktúru.

24.Žalovaný má v predmete svojej činnosti poľnohospodársku výrobu, pričom zákonodarca práve
takémuto podnikaniu mienil poskytnúť zvýhodnenie spočívajúce v regulovanom nájomnom na úkor
vlastníkov pozemku.

25.V prípade žalovaného súd správne vzhliadol spomínaný verejný záujem súvisiaci s priamou

poľnohospodárskou výrobou a pokiaľ ide o výšku bezdôvodného obohatenia túto správne určoval
podľa z. č. 504/2003 Z.z. upravujúceho reguláciu nájomného a ktorý v § 10 ods.2 (vzťahujúci sa na
pozemok podľa § 1 ods. 2 písm. b/) stanovuje minimálne nájomné vo výške dvojnásobku obvyklej výšky
nájomného v príslušnom katastrálnom území.26.Správne tiež poukázal, vychádzajúc z § 14 ods.3 cit. zákona, že obvyklá výška ročného nájomného
určovaná Ministerstvom pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR je priemernou výškou nájomného za

užívanie poľnohospodárskej pôdy, ktorá vychádza z údajov nájomcov o dohodnutom a zaplatenom
nájomnom a je nutné ju považovať za cenu obvyklú v príslušnom katastrálnom území za užívanie
obdobných pozemkov a to aj pre účely bezdôvodného obohatenia.

27.V intenciách vyššie uvedeného odvolacie námietky žalobcu ohľadne právneho posúdenia podľa z. č.

504/2003 Z.z. považoval odvolací súd v celom rozsahu ako nedôvodné.

28.1.Súdu prvej inštancie však nemožno vytknúť ani, že pri zohľadnení individuálnych okolností
posudzovaného prípadu využil právo určiť výšku bezdôvodného obohatenia (aj) podľa svojej vlastnej
úvahy a túto určil so snahou o vyváženie vzájomných práv žalobcu a žalovaného, keď za primeranú
a spravodlivú považoval výšku bezdôvodného obohatenia (až) vo výške päťnásobku stanovenej

minimálnej výšky nájomného a dôvody, ktoré ho k tomu uviedli, v rozhodnutí ozrejmil. Neporušil tým ani
§ 10 ods. 2 cit. zákona č. 504/2003 Z.z., pretože výška nájomného, ktorú zákonodarca kogentne určil,
predstavuje iba hranicu minimálneho nájmu a nie jeho zákonný limit.
28.2.Zároveň je však nutné zdôrazniť, že ustanovenia zákona č. 504/2003 Z.z. neobmedzujú dispozičnú
autonómiu zmluvných strán a nie je preto vylúčené, že bude uzatvorená aj taká nájomná zmluva, v ktorej

výška nájomného výrazne presiahne nájomné určené ustanoveniami z. č. 504/2003 Z. z. alebo inak
bežne platené nájomné. Takéto zmluvy však s ohľadom na motiváciu ich subjektov vedúcu k uzatvoreniu
zmluvy za individuálne dojednaných podmienok nemožno vziať za základ pre učenie výšky bežného
(pravidelného resp. primeraného) nájomného.
28.3.Ak medzi stranami nedôjde k inej dohode (a to medzi žalobcom a žalovaným za obdobie pred

májom 2021 nedošlo), platia ustanovenia z. č. 504/2003 Z.z.. Celkom správne preto súd prvej inštancie
uviedol, že pri určení výšky obvyklého nájomného nemohol vychádzať z nájomnej zmluvy z 10.5.2021,
uzavretej stranami sporu, aj keď sa vzťahuje na danú nehnuteľnosť i obdobie bezprostredne nasledujúce
po žalovanom období.

29.Odvolací súd preto aj odvolaciu námietku žalovaného ohľadne navýšenia výšky bezdôvodného
obohatenia nad zákonom stanovené minimum považoval za nedôvodnú.

30.V zmysle vyššie uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie dal stranám sporu
odpoveď na všetky podstatné otázky pokiaľ ide o právne odôvodnenie bezdôvodného obohatenia, ktoré

ustálil v rozsahu, v akom bol vlastník nehnuteľností vylúčený z ich užívania. Odôvodnil, z akého dôvodu
považoval pozemky žalobcu za pozemky na poľnohospodárske účely a z toho dôvodu pri posudzovaní
výšky bezdôvodného obohatenia aplikoval ustanovenia zákona č. 504/2003 Z.z. a preskúmateľné sú aj
závery súdu prvej inštancie pokiaľ ide o výšku obvyklého nájmu.

31.Žalovaný osobitne spochybnil vecnú správnosť napadnutého rozsudku v časti výroku o trovách
konania, pričom podstata jeho odvolacej námietky spočíva v nedôvodnosti a nesprávnosti aplikácie §
257 CSP.

32.V prejednávanom spore súd prvej inštancie správne pri rozhodovaní o náhrade trov konania skúmal

či ne/boli splnené podmienky na aplikáciu § 257 CSP, keď správne zhodnotil, čo je účelom citovaného
ustanoveniaaoktorédôvodyhodnéosobitéhozreteľavovšeobecnostimôžeísťvprípadejehoaplikácie.
Odvolací súd je však toho názoru, že jeho následné posúdenie, že v prejednávanom prípade je potrebná
aplikácia cit. ustanovenia, nie je správne.

33.1.Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.
33.2.Citované ustanovenie predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP)
aodzásadyzodpovednostizazavinenie(§256ods.1CSP).Zákonprerozhodnutieonepriznanínáhrady
trov konania podľa § 257 vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok: dôvody hodné osobitného

zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon bližšie
nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax. V zmysle už ustálenej judikatúry
nemožno § 257 považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle
svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujúzvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy
konania výnimočne prihliadnuť. Dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajú buď v dôvodoch na strane
sporu alebo v okolnostiach prejednávaného sporu. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť

vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, tento dôvod je daný charakterom
tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Aj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z
výnimky, či teda na ponechanie účinkov právnej normy nie sú dané dôvody.
33.3.Pokiaľ súd prvej inštancie v posudzovanom prípade existenciu dôvodov hodných osobitného
zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania inak úspešnému žalovanému vzhliadol v okolnostiach

prejednávanej veci s poukazom na skutočnosť, že žalovaný dlhodobo užíval pozemky žalobcu bez
akejkoľvek náhrady, tento stav riešil až po opakovaných výzvach žalobcu, aj to len do budúcna, z ktorého
dôvodu sa žalobca musel svojich práv domáhať súdnou cestou, odvolací súd sa s týmto jeho názorom
nestotožňuje.
33.4.Odvolací súd je predovšetkým v zhode so žalovaným, že skutočnosť, že žalobca, resp. jeho
právny predchodca, sa skôr nedomáhal ochrany svojich práv, nemôže byť pričítaná za vinu žalovanému.

Prisvedčiť možno žalovanému tiež v tom, že (práve) z dôvodu, v akom rozsahu si žalobca uplatnil svoj
nárok (značne presahujúci rámec právnej úpravy), žalovaný bol nútený sa v konaní brániť poukazujúc
na rozsah a spôsob užívania a zákonom ustanovenú (regulovanú) výšku nájomného pri užívaní
poľnohospodárskych pozemkov, s ktorou argumentáciou napokon v konaní uspel a preto nie je daný
dôvod, aby znášal trovy takéhoto konania, ktoré mu v súvislosti s bránením svojich práv vznikli.

33.5.Z hľadiska výsledku sporu prihliadnuť bolo pritom potrebné aj na skutočnosť, že žalobca si pôvodne
uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie tri roky spätne pred podaním žaloby,
na pojednávaní dňa 4.5.2023 však žalobu vzal čiastočne späť, požadujúc vydanie bezdôvodného
obohatenia (už) len za dva roky pred podaním žaloby, pričom tak učinil bez udania dôvodu.

34.1.Podľa § 256 ods.1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.
34.2.Ustanovenie § 256 ods.1 CSP vychádza pri náhrade trov konania zo zásady procesného zavinenia,
ktoré je aplikačne bezproblémovou zásadou, pričom je založené na vyriešení otázky, ktorá zo sporových
strán zavinila jeho zastavenie a zavinenie je potrebné posudzovať len z procesného hľadiska.

34.3.Vposudzovanejvecijenepochybné,žečiastočnézastaveniekonaniazavinilžalobcatým,žezobral
žalobu späť, pričom dôvodom tohto späťvzatia nebolo správanie žalovaného.
34.5.Za danej situácie okolnosti prejednávaného sporu, ako ich uviedol súd prvej inštancie, t.j. postoj
žalovaného v konaní, nie sú dôvodom hodným osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania
inak v konaní úspešnému žalovanému.

34.6.Z uvedeného dôvodu odvolací súd zmenil napadnuté uznesenie vo výroku o trovách konania v
zmysle § 388 CSP tak, že žalovaný má nárok proti žalobcovi na náhradu trov celého konania v plnom
rozsahu, keďže úspech žalobcu v konaní bol len nepatrný (0,2%). O výške tejto náhrady rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník
(§ 262 ods.2 CSP), zohľadňujúc § 251 CSP.

35.O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s § 396 ods.1 CSP v spojení
s ustanovením § 255 ods.2 a § 262 ods.1 CSP tak, že žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho
konania proti žalobcovi v rozsahu 50 %, pretože v odvolacom konaní žalobca nebol úspešný a žalovaný
bol úspešný iba v rozsahu napadnutého zamietavého III. výroku a IV. výroku o trovách konania.

36.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej

veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčenýsudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)

dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.