Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 24. október 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/43/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6923202914
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6923202914.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alexandra Mojša a sudcov

JUDr. Ivice Hanuskovej a Mgr. Štefana Baláža, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C.
XXX, XXX XX C., zast. Mgr. Martinom Jankovičom, advokátom so sídlom v Revúcej, Železničná 257/19,
proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,
so sídlom Bratislava, Pribinova 2, IČO: 00 151 866, o zaplatenie nemajetkovej ujmy o zaplatenie
5.998,45 EUR, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota sp.
zn. 3C/16/2023 zo dňa 13. 03. 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

II. Žiadna strana sporu nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.000,-
EUR spolu s 9,50 % ročným úrokom z omeškania od 30. 09. 2023 do zaplatenia, všetko do 15 dní od
právoplatnosti rozsudku (výrok I.) a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok II.).

2.1. Žalobou podanou 08. 08. 2023 a po pripustení zmeny žaloby na pojednávaní 16. 02. 2024,
žalobca uplatnil peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.998,45 EUR spolu s 9,50 % úrokom

z omeškania ročne od doručenia žaloby, ktorú utrpel tým, že Slovenská republika porušuje právo
Európskej únie, ktoré záväzne určuje dĺžku týždenného pracovného času, vrátane nadčasov na 48
hodín a to v čl. 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES zo 04. 11. 2003
o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej tiež „Smernica“).
2.2. Porušenie spočíva v tom, že týždenný pracovný čas žalobcu ako príslušníka hasičského
a záchranného zboru Slovenskej republiky sa skladá zo 16,5 hodinových pracovných zmien, po ktorých
nasleduje 7,5 hodinová pracovná pohotovosť, čo zodpovedá 24 hodinovej pracovnej zmene, takže

súhrn týždenného pracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín. Žalovaný nárok spočíva v tom,
že žiadne ustanovenie zákona nestanovuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je
považovaná za súčasť ich týždenného služobného času.
2.3. Žalobca požadoval náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka v sume 5.998,45 EUR, pretože boli porušené jeho osobnostné práva. Žalobca je hasičom na
Okresnom riaditeľstve HaZZ v Revúcej ako technik – strojník. Do služobného pomeru bol prijatý 01. 12.
2002, je ženatý, má dve dcéry vo veku 14 a 21 rokov, s manželkou a mladšou dcérou bývajú v rodinnom

dome, staršia dcéra študuje na vysokej škole v Nitre. Žalobca sa venuje športu, turistike, prácam okolo
domu, ako hudobník hral v kapele. V r. 2019 a 2022 prekonal infarkt, má vysoký cholesterol, prekonal
hepatitídu typu B, avšak jeho zdravotný stav je dobrý a môže vykonávať prácu hasiča. Došlo k zásahu
do jeho osobnostných práv, práva na ochranu zdravia, bezpečnosti a zdravia pri práci, na najvyššiuprípustnú dĺžku pracovného času, na primeraný odpočinok, na vedenie súkromného rodinného života.
K nemajetkovej ujme dochádzalo vzhľadom na nerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas a v priamej
príčinnejsúvislostisporušenímsmernice.Žalobcasinárokyuplatnilzačaspočnúcmesiacomjúl2020až

do mesiaca jún 2023, teda za obdobie troch rokov pred podaním žaloby. Nemajetkovú ujmu v peniazoch
vyčíslil podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a ktoré mu neboli započítané
do služobného času. Za primeranú náhradu považuje rozdiel medzi odmenou za nariadenú služobnú
pohotovosť (50 % platu) a odmenou za služobnú pohotovosť, ktorá mu bola vyplatená (15%, resp. 30%),
t.j. 35%, resp. 20% platu za každú hodinu odslúženej služobnej pohotovosti. Za primeranú náhradu

považuje finančné odškodnenie rovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva zákona č. 315/2001 Z. z. (ďalej
tiež „ Zákon o HaZZ“) ako pri nariadenej služobnej pohotovosti (t.j. mimo určenej služobnej pohotovosti).
Iná forma odškodnenia, napr. morálne zadosťučinenie, predovšetkým ospravedlnenie je nepostačujúca,
a to vzhľadom na trvanie zásahu do osobnostných práv žalobcu, ktoré trvá niekoľko rokov.

3.1. Žalovaný namietal, že vnútroštátna úprava neodporuje ustanoveniam posudzovanej Smernice.

Zákon o HaZZ upravuje limity dĺžky služobného času tak, že pri rovnomernom služobnom čase je
služobný čas 40 hodín týždenne. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka riadneho služobného
času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a
na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby
je najviac 24 hodín v služobnom dni. V zmysle kolektívnych zmlúv, hasiči vykonávajúci štátnu službu

s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom majú výkon štátnej služby v rámci 12 hodinového
riadneho služobného času alebo služobný čas rozvrhnutý na 17 hodín/18 hodín vykonávania štátnej
služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby
v mieste vykonávania štátnej služby v trvaní 7/6 hodín v jednej 24 hodinovej zmene. Čo sa týka
referenčného obdobia, nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý na obdobie 6 mesiacov.

Uvedené referenčné obdobie však neodporuje tomu, aby bolo dodržané zákonné ustanovenie 40
hodín priemerného týždenného služobného času v súlade s rozvrhnutými službami. Napriek tomu,
že vnútroštátne právo neupravuje explicitne maximálny priemerný týždenný služobný čas uvedený
konkrétnym počtom hodín, zákon a kolektívne zmluvy dostatočne ustanovujú počty hodín služobného
času hasičov, počas ktorého hasiči vykonávajú štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby nadčas za

príslušný rok. Dotknuté právne predpisy sú teda transponované v čl. 6 smernice správne.
3.2. Mal ďalej za to, že štátnu službu príslušníkov HaZZ vykonávajúcich zásahovú činnosť možno
subsumovať pod negatívne vymedzenie v čl. 2 ods. 2 Smernice. Žalobcovi nevznikol nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, nepreukázal zásah do súkromia, do rodinného života v príčinnej
súvislosti s výkonom povolania a požadovaná náhrada je neprimerane vysoká.

4.1. Okresný súd mal preukázané, že žalobca je hasičom na Okresnom riaditeľstve Hasičského a
záchranného zboru v Revúcej, do služobného pomeru bol prijatý dňa 01.12.2002. Sporné medzi
stranami sporu boli skutkové tvrdenia, či došlo u žalovaného k prekračovaniu maximálneho týždenného
priemerného času nad rozsah 48 hodín podľa Smernice 2003/88/ES, či tým došlo k vzniku nemajetkovej

ujmy v osobnostnej sfére žalobcu, či nemajetková ujma bola tak závažná, aby došlo k jej odškodneniu
v peniazoch.
4.2. Za nedôvodnú považoval námietku miestnej príslušnosti na prejednanie sporu, lebo v obvode
konajúceho súdu nastala skutočnosť, ktorá zakladá žalované právo na náhradu nemajetkovej ujmy.
4.3. Okresný súd nepovažoval námietku žalovaného o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie za

dôvodnú. Za nesprávnu transpozíciu Smernice do zákona č. 315/2001 Z. z. zodpovedá štát, pričom
Ministerstvo vnútra SR je ústredný orgán verejnej správy, do ktorého pôsobnosti spadá hasičský
a záchranný zbor. Žalobca tvrdil porušenie práva Európskej únie, keď v dôsledku neúplnej alebo
nesprávnej transpozície smernice slovenský právny poriadok nemá stanovený limit maximálneho
týždenného pracovného času vrátane služobnej pohotovosti, preto je zodpovedným subjektom

žalovaný, a nie zamestnávateľ žalobcu, ktorý aplikuje existujúcu zákonnú úpravu.

5.1. Námietku, že Smernica sa nevzťahuje na príslušníkov hasičského a záchranného zboru, vyhodnotil
okresný súd ako nedôvodnú s poukazom na to, že výnimka uvedená v čl. 2 ods.2 Smernice sa vzťahuje
iba na výnimočné situácie, nie na výkon služby hasičov v obvyklých podmienkach. Zákon o HaZZ

umožňuje prekročiť maximálny týždenný pracovný čas v rozsahu 48 h stanovený v čl. 6 bod 2 smernice
2003/88/ES, v dôsledku čoho Slovenská republika netransponovala smernicu 2003/88/ES správne, teda
porušila právnu normu Európskej únie.5.2. Keďže do zákona o HaZZ nebol transponovaný čl. 6 ods. 2 Smernice o maximálnom týždennom
pracovnom čase, nemožno hovoriť ani o referenčnom období, teda za aké obdobie sa má robiť priemer
odpracovaných hodín za účelom zistenia, či bol dodržaný čl. 6 ods. 2 Smernice. To ako žalobca pracoval,

a v ktorých obdobiach išlo o prekročenie maximálneho 48 hodinového týždenného pracovného času
je uvedené v odseku 12 odôvodnenia rozsudku. Smernica umožňuje členským štátom Únie stanoviť
referenčnéobdobie,kedymôžebyťvtomtoobdobípracovnýčaszamestnancaprekročenýnad48hodín,
neskôr však musí odpracovať menej, aby v priemere za štátom stanovené obdobie neodpracoval viac
ako 48 hodín. Keďže do zákona o HaZZ nebol transponovaný čl. 6 ods. 2 Smernice o maximálnom

týždennom pracovnom čase, nemožno hovoriť ani o referenčnom období, teda za aké obdobie sa má
robiť priemer odpracovaných hodín za účelom zistenia, či bol dodržaný čl. 6 ods. 2 Smernice. Z toho
dôvodu súd vychádzal z obdobia siedmich dní (týždeň) počas rozhodného obdobia, teda od 01. júla
2020 do 30.06. júna 2023 a konštatoval, že porušenie čl. 6 písm. b) Smernice vo vzťahu k žalobcovi je
dostatočne závažné, pretože ide o porušenie Smernice, ktorá jasne, presne stanovuje práva jednotlivca,
a ktoré sú zo strany členského štátu Únie vo vzťahu k žalobcovi dlhodobo porušované.

6. Ďalej súd skúmal, či v príčinnej súvislosti s porušením právnej normy Európskej únie Slovenskou
republikou vznikla žalobcovi nemajetková ujma. V odseku 12 odôvodnenia rozsudku sú identifikované
týždne, kedy došlo k prekračovaniu priemerného 48 hodinového pracovného času. Súd pri zisťovaní
prekročenia 48 hodinového pracovného času vychádzal z výpisu dochádzky, pričom do odpracovaných

hodín započítal aj školenia, ktoré boli zistené z predloženej dochádzky, ale nezarátal rekondičné pobyty.
Z odseku 12 odôvodnenia rozsudku vyplýva, že u žalobcu dochádzalo k prekračovaniu maximálneho
týždenného pracovného času. Žalobca odrobil nad rámec 48 hodinového priemerného pracovného času
za žalované obdobie (júl 2020 – jún 2023) cca 562 hodín (590-28,5), ktoré mohol využiť na odpočinok,
regeneráciu,.VdôsledkuporušeniaprávaEÚSlovenskourepublikoudochádzaloužalobcuvžalovanom

období k výkonu práce nad maximálny smernicou stanovený limit a v príčinnej súvislosti s tím došlo u
žalobcu k nevratnej strate hodín voľného času, času potrebného na regeneráciu pracovných síl a vzniku
nemajetkovej ujmy.

7. Žalovaný vzniesol námietku premlčania práva na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú okresný súd

vyhodnotil tak, že žaloba bola na súde podaná 08. 08. 2023, žalobca si uplatňuje nárok na náhradu
nemajetkovej za obdobie od 01. 07. 2020 a premlčanie nároku sa týka obdobia od 01. 07. 2020 do 07.
08. 2020, v ktorom období žalobca odpracoval nad rámec 48 hodinového týždenného pracovného času
28,5 hodín. Vzhľadom na čiastočné premlčanie nároku, súd na prekročenie maximálneho priemerného
48 hodinového týždenného pracovného času v rozsahu 28,5 hodín v tomto období neprihliadol.

8.1. Peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie ujmy, ktorá žalobcovi porušením práva
vznikla.Výškunáhradynemajetkovejujmyurčilokresnýsúdvoľnouúvahousprihliadnutímnazávažnosť
vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Výšku nemajetkovej ujmy uplatnenú
v sume 5.998,45 EUR okresný súd nepovažoval za primeranú. Spôsob výpočtu nemajetkovej ujmy

uplatnený žalobcom nie je pre súd záväzný ani smerodajný, pretože zásah a jeho závažnosť do
osobnostnej sféry je u každého človeka jedinečný, individuálny a súd tento zásah do osobnostnej sféry
musí zisťovať. Podľa názoru súdu nemožno mechanicky dopisovať veličiny ako počet hodín služobnej
pohotovosti, hodinová odmena zvýšená o 15% a 30% ako sa priznáva za výkon nariadenej pohotovosti
a vypočítať náhradu nemajetkovej ujmy bez prihliadnutia na to, ako sa tento zásah prejavil v osobnostnej

sfére žalobcu. Z výpovede žalobcu vyplývalo, že síce má zdravotné problémy, v roku 2022 prekonal už
druhý infarkt, má vysoký cholesterol, ale jeho zdravotný stav je dobrý, prácu hasiča môže vykonávať.
Žalobca na pojednávaní uviedol, že pred nástupom do práce na pozíciu hasiča vedel, čo táto práca
obnáša. Vedel, že pracovný čas je rozvrhnutý nerovnomerne na 24 hodín, ale nevedel, že pohotovosť
sa mu nezarátava do odpracovaných hodín. Súd k tomu uvádza, že je všeobecne známe, že práca

hasiča si vyžaduje prácu aj počas víkendov, aj v noci. Preto argument, že žalobca nemohol hrať
v kapele v nedeľu nie je dôvod na to, aby súd prihliadol na túto skutočnosť ako zásah do súkromného
života žalobcu. Rovnako žalobca musel vedieť, že práca hasiča si vyžaduje aj prácu v noci. Žalobca
nepreukázal, že došlo u neho k narušeniu rodinných, citových vzťahov s rodinnými príslušníkmi, resp.
blízkymi osobami. Súd nemal preukázané, že by tento zásah do imateriálnej sféry žalobcu mal taký

negatívny dopad, že by sa v dôsledku tohto zásahu u žalobcu rozvinula duševná choroba, rozvinuli
nejaké duševné útrapy, zhoršilo jeho fyzické zdravie, pretrhli sa závažným spôsobom rodinné, citové
väzby. Pri úvahe o primeranosti a spravodlivosti peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal ajz princípu proporcionality a to prihliadnutím na prisúdené peňažná náhrady v skutkovo porovnateľných
konaniach.
8.2. Po zohľadnení doby porušenia práva žalobcu a charakteru následkov porušenia jeho práva -

skrátenie žalobcovho času na odpočinok, ktorý nebyť tohto porušenia, mohol využiť na svoju fyzickú
alebo psychickú regeneráciu, okresný súd z hľadiska závažnosti zásahu do osobnostnej sféry žalobcu,
ktorý je v príčinnej súvislosti s prácou nad rámec maximálneho 48 hodinového týždenného pracovného
času v rozsahu cca 562 hodín z hľadiska primeranosti výšky nemajetkovej ujmy a z hľadiska princípu
proporcionality priznal žalobcovi primeranú náhradu nemajetkovej ujmy v peňažnom vyjadrení vo výšky

2.000,- EUR.
8.3. Vo zvyšnej časti vyčíslenej nemajetkovej ujmy s príslušenstvom súd žalobu zamietol.
8.4. Žalobca požadoval úrok z omeškania od dátumu doručenia žaloby žalovanému. Nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je nárokom majetkovej povahy, ako peňažný dlh, ktorý plynie
z osobnostných práv. Žalovaný sa s plnením dlhu dostal do omeškania, preto vznikol žalobcovi tiež
nárok na úroky z omeškania. Okresný súd priznal úrok z omeškania v uplatnenej výške 9,50 % ročne

od 30.09.2023, kedy sa žalovaný dostal do omeškania potom, čo mu bola žaloba doručená 28.09.2023
a nasledujúci deň bol povinný plniť.

9.1. Na právne zdôvodnenie okresný súd uviedol čl. 1, čl. 2, čl. 6, čl. 16 písm. b), čl. 17 ods. 3 písm.
ii), čl. 22 Smernice č. 2003/88/ES zo dňa 04. 11. 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného

času, § 12 ods.1, ods. 6, § 85 ods. 1, 2 § 86 ods. 1, 2, § 92 ods. 1, § § 103 ods. 5, § 193 zák. č.
315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, § 11, § 13, § 100, § 101, § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, § 3, § 13 a § 19 ods. 1 písm. b) CSP.
9.2. Žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný priznal podľa § 255 ods. 1 CSP náhradu trov konania
v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy, pretože výška plnenia závisela od úvahy súdu.

10.1. Žalovaný v odvolaní zo dňa 18. 03. 2024 proti prvému a tretiemu výroku rozsudku okresného súdu
namietal,žepriposudzovaníindividuálnehonárokužalobcusúdnemoholakopredbežnúotázkuposúdiť,
že obsah Smernice č. 2003/88/ES bol zákonom č. 315/2001 Z. z. prebraný nesprávne, pretože takéto
právo nespadá do kompetencie žiadneho všeobecného súdu Slovenskej republiky, ktorý nemá zverenú

právomoc na porovnanie súladu, resp. na právne záväzné vyslovenie nesúladu zákona č. 315/2011
Z. z. s uvedenou Smernicou. Okresný súd nesprávne právne posúdil postavenie Slovenskej republiky
a Ministerstva vnútra a tým aj otázku pasívnej legitimácie žalovaného.
10.2. Namietal, že žiadne ustanovenie zákona 315/2001 Z. z. nie je v rozpore so Smernicou.
Skutočnosť, že tento zákon výslovne neustanovuje, že služobná pohotovosť hasičov je považovaná

za súčasť ich služobného času a neobsahuje ustanovenie o dĺžke týždenného pracovného času na
48 hodín, nie je dôvodom nesprávneho prebratia smernice, aj vzhľadom na priamy účinok smernice.
Žalobca namietal nesprávne prebratie smernice, nie však jej aplikáciu v individuálnom prípade žalobcu.
Porušenie smernice môže byť spôsobené až aplikáciou jednotlivých ustanovení smernice, ak si adresát
účinkov smernice (zamestnávateľ) vyloží jej ustanovenia v rozpore s jej obsahom. Až nesprávna

aplikácia smernice môže založiť prípadný nárok na náhradu. Žalovaný nemôže niesť zodpovednosť
za prípadnú nesprávnu aplikáciu smernice, lebo nie je zamestnávateľom žalobcu ani orgánom, ktorý
by sa na aplikácii smernice podieľal. Miera zodpovednosti za prípadný vznik škody sa musí rozlišovať
medzi Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra, resp. Hasičským a záchranným zborom ako
samostatnými subjektami. Okresný súd nesprávne právne posúdil aj pôsobnosť smernice, ktorá sa na

služobný pomer príslušníkov hasičského a záchranného zboru, vzhľadom na charakter vykonávaných
činností a s tým spojený rozsah služobného času, nevzťahuje v plnom rozsahu.
10.3. Žalovaný namietal, že rozsah pôsobnosti čl. 2 ods. 1 Smernice č. 2003/88/ES je treba vykladať
v spojení s negatívnym vymedzením v čl. 2 ods. 2 Smernice a teda, že Smernica sa neuplatňuje na
odvetvia činnosti, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Oproti štandardným

pracovnoprávnym vzťahom, štátna služba žalobcu ako príslušníka hasičského záchranného zboru
vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov policajného zboru a profesionálnych vojakov. Úlohy,
ktoré plnia hasiči možno podľa súvisiacich právnych predpisov zaradiť pod pojem osobitné činnosti
služieb civilnej ochrany v zmysle čl. 2 ods. 2 Smernice č. 89/391/EHS. Čl. 17 ods. 1 Smernice
2003/88/ES umožňuje členským štátom, aby sa odchýlili od uplatňovania článku 6 za predpokladu,

že dodržujú všeobecnú zásadu ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov, pričom jedným z dôvodov
neuplatňovania čl. 6 smernice je situácia, keď sa jedná o protipožiarne služby a služby civilnej ochrany.
Okresný súd prihliadol na rozhodnutie Súdneho dvora vo veci V-429/09 G. Fuss, ktoré sa týkamestského hasiča, ktorého režim výkonu činností je odlišný od režimu fungovania Hasičského a
záchranného zboru v Slovenskej republike.
10.4. K posúdeniu nároku ďalej uviedol, že z judikatúry Súdneho dvora vyplývajú podmienky pre

úspešné uplatnenie nároku, ktoré musia byť kumulatívne splnené a to: 1) cieľom porušenej normy
Európskej únie je priznať jednotlivcom práva, 2) porušenie je dostatočne závažné, 3) medzi týmto
porušením a škodou spôsobenou jednotlivcovi existuje príčinná súvislosť. V čase služobnej pohotovosti
sa od žalobcu nevyžaduje aktívna činnosť, môže odpočívať a venovať sa inej činnosti, z vlastnej
iniciatívy neuskutočňuje žiadny výkon práce, ktorá sa považuje za služobnú činnosť, len na pokyn

zamestnávateľa. Napriek tomu zamestnávateľ vypláca žalobcovi dohodnutú odmenu aj za túto
neaktívnu časť práce. Tou zamestnávateľ žalobcovi kompenzuje, že v prípade potreby je žalobca k
dispozícii. Žalovaný má za to, že žalobca neosvedčil žiadnym spôsobom, že mu vznikol nárok na
náhradu škody.
10.5. Žalovaný má za to, že žalobca nepreukázal a neodôvodnil výšku ujmy. Tabuľky pripojené k žalobe
nemožnopovažovaťzadôkaz,ktorýbypreukazovalvýškuujmy.Záver,žeslužobnápohotovosťžalobcu,

za ktorú je odmeňovaný, je pracovným časom a má sa rátať do pracovného fondu, samo osebe nie je
dôvodom na priznanie nároku na náhradu. Žalobca nepreukázal a neodôvodnil výšku ujmy, nepreukázal
zásah do súkromia, rodinného života či zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania
v takej miere, ktorá by odôvodňovala výšku priznanie peňažnej sumy. Peňažnú náhradu možno priznať
v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka len ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby,

jej vážnosť v spoločnosti. Zo strany žalobcu nebolo preukázané, že by utrpel ujmu, ktorá by v značnej
miere znížila jeho dôstojnosť a vážnosť, že súčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu.
10.6. Ak by v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice neoprávnený zásah do práv žalobcu skutočne
existoval, tak by v súčasnosti pretrvával a bolo by prirodzené, aby sa žalobca domáhal upustenia od
takého zásahu od svojho zamestnávateľa v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čo žalobca

nežiada a domáha sa finančného plnenia, ktorá má slúžiť ako kompenzácia bez toho, aby bol údajný
protiprávny stav do budúcna napravený .
10.7. Žalobcov nárok na úroky z omeškania považuje za rozporný so zákonom a judikatúrou súdov.
V prípade nemajetkovej ujmy vzniká povinnosť túto uhradiť až dňom právoplatného rozhodnutia
príslušného súdu, teda povinný sa môže dostať do omeškania až v prípade nesplnenia súdom uloženej

povinnosti. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 185/2011 zo dňa
14.03.2012, „Povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho
rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník
dostáva do omeškania.“
10.8. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu zamietne a

žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
10.9. Žalovaný predložil vyjadrenie k odvolaniu žalobcu a repliku, v ktorých zotrval na svojej skutkovej
a právnej argumentácii v konaní. Uviedol, že II. výrok rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota
č. k. 3C/16/2023 zo dňa 13.03.2024, ktorým súd prvej inštancie žalobu žalobcu vo zvyšnej časti
zamietol, považuje za vecne a právne správny a náležite odôvodnený. Zo strany žalobcu nedošlo k

preukázaniu žiadneho z odvolacích dôvodov, o ktoré opiera svoje odvolanie. V odvolaní sa nenachádza
právna a skutková argumentácia odôvodňujúca podanie odvolania, ktoré má smerovať proti výroku II.
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Samotný odkaz na rozhodovaciu prax či už odvolacích
súdov v rámci Slovenskej republiky alebo aj Súdneho dvora Európskej únie nie je ako dôkazom
utrpenej ujmy. Nemajetková ujma mohla žalobcovi vzniknúť až konkrétnym porušením ustanovení

predmetnej Smernice a len v rozsahu tohto porušenia. Uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy je individuálnym nárokom, ktorý zaťažuje žalobcu, ktorý odvolanie založil na iných rozhodnutiach
odvolacieho súdu. Úroky žalobcovi nepatria, pretože povinnosť zaplatiť nemajetkovú ujmu vzniká až
uplynutím doby plnenia určenej súdom ( viď R 45/2000, sp. zn. 7Cdo 100/2027 z 17. 10. 2018). Navrhol,
aby odvolací súd potvrdil rozsudok vo výroku II., ktorým okresný súd žalobu vo zvyšku zamietol.

11.1. Žalobca podal odvolanie zo dňa 19. 03. 2024 proti druhému výroku rozsudku okresného súdu čo
do nepriznanej žalovanej peňažnej sumy a navrhol, aby odvolací súd priznal žalobcovi celú žalobou
požadovanú peňažnú náhradu, teda aj v sume 3.998,45 EUR s úrokom z omeškania. V odôvodnení
rozsudku súdu prvej inštancie chýba myšlienkový postup súdu prvej inštancie, ako k priznanej sume

dospel, prečo nepriznal viac, z odôvodnenia nevyplýva ako sa vysporiadal s argumentáciou žalobcu.
Žalobca poukázal na rozhodovaciu činnosť odvolacieho Krajského súdu Banská Bystrica, z ktorej možno
vyvodiť, že žalobcom boli za nároky uplatnené rovnakým spôsobom, ako touto žalobou, priznávané
vyššie nemajetkové ujmy, ako vo výške 2.000 EUR.11.2. Súdny dvor osobitne v prípade hasičov potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej
pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku,
je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený

Smernicou 2003/88/ES (rozsudok C-429/09, C-52/04). Z dôvodu, že žalobca počas výkonu služobnej
pohotovosti musí byť k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, t. j. v mieste výkonu práce, celý čas
služobnej pohotovosti je potrebné započítať do pracovného času žalobcu, pričom skutočnosť, že za
pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada v zmysle § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.
nemá vplyv na porušenie článku 6 písm. b/ smernice č. 2003/88/ES. Súd prvej inštancie v závere bodu

45. odôvodnenia uviedol, že nezapočítal do odpracovaných hodín školenia a ani rekondičné pobyty,
ale žiadnu argumentáciu k tomu záveru neuviedol., hoci žalobca sa riadil aj v tomto prípade pokynmi
zamestnávateľa.
11.3. Z dôvodu, že žalobca počas výkonu služobnej pohotovosti musí byť k dispozícii zamestnávateľovi
na pracovisku, t. j. v mieste výkonu práce, celý čas služobnej pohotovosti je potom potrebné započítať
do pracovného času žalobcu, pričom skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná

náhrada v zmysle § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. nemá vplyv na porušenie článku 6
písm. b/ smernice č. 2003/88/ES. Práva žalobcu vyplývajúce zo Smernice 2003/88/ES neboli štátom
dodržiavané, pričom zároveň bolo pomerne dlhé obdobie porušované právo žalobcu na odpočinok, a
to aj napriek tej skutočnosti, že žalobca v spoločnosti plní zodpovedné a náročné úlohy, a preto bolo
dôležité, aby mal možnosť si po práci náležite odpočinúť. Súd prvej inštancie pri odôvodňovaní rozsahu

prekročenia 48 – hodinového priemerného pracovného týždňa v rámci bodu 12. odôvodnenia svojho
rozsudku postupoval nesprávne, keď v rámci tohto prekročenia neidentifikoval viacero kalendárnych
týždňov, kedy k tomu u žalobcu dochádzalo. Súd prvej inštancie nedôvodne uznal námietku premlčania.
Deň 01.07.2020 pripadol na stredu, a teda súd nepočítal rozsah prekročenia z každých 7 dní
pripadajúcich na ten ktorý kalendárny týždeň v roku, čo samozrejme skreslilo aj celkový výpočet 7 -

dňových období, v ktorých malo dôjsť k prekročeniu tzv. 48 – hodinového priemerného pracovného
týždňa. Podstatné je, že ak súd prvej inštancie identifikoval 7 – dňové obdobia, v ktorých malo dochádzať
k prekračovaniu rozsahu 48 – hodinového priemerného pracovného týždňa, tak žalobca v týchto 31
kalendárnych týždňoch odpracoval celkovo 2078 hodín, a nad rámec porušenia smernice odpracoval
celkovo 590 hodín. Žalobca má za to, že požadoval primeranú sumu nemajetkovej ujmy v tomto spore.

Približná priemerná hodinová sadzba za odpracovanú službu žalobcu vo výške 9,77 EUR vynásobená
sumou 590 hodín odpracovaných nad rámec 48 – hodinového priemerného pracovného týždňa, dáva
výslednú sumu 5.764,30 EUR. Žalovaný aj v iných obdobných právnych veciach dlhodobo odmieta
priznávať akúkoľvek náhradu nemajetkovej ujmy hasičom, pravidelne sa odvoláva voči rozsudkom
súdov prvých inštancií v prípade priznania nemajetkovej ujmy hasičom, aj do základu nárokov, kedy

absentuje akákoľvek forma sebareflexie žalovaného.
11.4. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v časti priznania sumy nemajetkovej ujmy 2.000 EUR
sa javí ako nepresvedčivé a v rozpore aj s ust. § 220 ods. 2 CSP.
11.5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného a v replike zopakoval svoju argumentáciu v spore.
Považuje svoj nárok za dôvodný a požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy za primeranú. Správne mu

bol priznaný úrok z omeškania čo vyplýva aj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/339/2021
z 31. 01. 2022. Vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva únie
a trvanie zásahu nie je dobre možné porovnanie s inými obdobnými prípadmi zásahov.

12. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu a žalovaného viazaný

rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania (§ 385
ods. 1 a contr. CSP) rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, pretože rozhodnutie
súdu prvej inštancie je vecne správne.

13.1. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä

života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.
13.2. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie
podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho
vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

13.3. Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím
na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.14.1. Odvolanie žalovaného nebolo dôvodné, pretože okresný súd vec správne skutkovo a právne
posúdil. Nemajetkovou ujmou je zásah do prirodzených osobnostných práv žalobcu, ktorými je právo
na ochranu zdravia, na primeraný odpočinok po práci, ktorá je vzhľadom na povahu práce žalobcu

ako hasiča psychicky aj fyzicky náročná, právo žalobcu na realizáciu súkromného a rodinného života
v mimopracovnom čase, ktoré práva má zabezpečiť právne záväzná úprava na najvyššiu prípustnú
dĺžku pracovného času.
14.2. Okresný súd vlastnou úvahou posudzoval správne, účelné a primerané vyčíslenie peňažnej
náhrady nemajetkovej ujmy, v ktorej zohľadnil priznanú výšku nemajetkovej ujmy a v prevyšujúcej časti

nárok uplatnený nad sumu 2.000,-EUR zamietol. Priznanie zadosťučinenia v peňažnej forme je podľa
odvolacieho súdu dôvodné aj vzhľadom na cenu práce, ktorá žalobcovi nie je zaplatená.
14.3. Námietka žalovaného, že na odmeňovanie pracovníkov za čas pracovnej pohotovosti sa
nevzťahuje Smernica nebola dôvodná, lebo premetom konania nie je odmeňovanie žalobcu, ale
nemajetková ujma za nesprávnu transpozíciu Smernice ohľadne uplatňovania najvyššej prípustnej
dĺžky pracovného času. Žalovaný považuje za rozhodujúce pre posúdenie veci, aby súd rozlišoval

prebratieSmerniceanásledne jejvnútroštátnuaplikáciu,leboajnesprávneprebratáSmernicamôžebyť
u adresátov aplikovaná správne a naopak. Uvedené tvrdenie je tak isto nedôvodné a mimo predmetu
konania, lebo v prípade správne prevzatej Smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky by
dotknutý zamestnanec žaloval zamestnávateľa z titulu porušenia vnútroštátnej úpravy pracovného
času. Námietka subsidiarity nároku voči žalovanému tak neobstojí, pretože žalobca nemôže dosiahnuť

odstránenie príčiny protiprávneho zásahu, ktorou je nesprávna transpozícia právnej normy v zákone č.
315/2001 Z. z. o Hasičskom záchrannom zbore.

15.1. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že žalobca má aktívnu legitimáciu na uplatnenie náhrady
nemajetkovej ujmy, resp. dosiahnutia satisfakcie takou formou, ktorú považuje za efektívnu,

vhodnú, možnú a účelnú. Zásada efektivity umožňuje žalobcovi, ktorý má slabšie postavenie
zamestnanca, domôcť sa práva voči žalovanému, ako pôvodcovi stavu, ktorý nie je v nesúlade so
záväznými ustanoveniami Smernice. Zamestnávateľ žalobcu sa riadi existujúcou právnou úpravou zák.
č. 315/2001 Z. z., za čo má niesť zodpovednosť výlučne žalovaný, ktorý vystupuje v postavení
normotvorcu, ktorý je zodpovedný za nesprávnu a neúplnú transpozíciu smernice Európskej únie.

15.2. Právomoc súdu konať o žalobe je daná priamym účinkom Smernice č. 2003/88/ES, ako záväzok
štátu zabezpečiť úpravu 48 hodinového pracovného týždňa v podmienkach zákona č. 315/2001 Z. z.,
ktorým sa riadi služobný pomer žalobcu, príslušníka hasičského záchranného zboru.
15.3. Neobstojí ani námietka, že pracovné zaradenie žalobcu možno zaradiť pod pojem osobitné
činnosti služieb civilnej ochrany, ktoré v zmysle čl. 17 ods. 1 Smernice 2003/88/ES umožňuje

členským štátom, aby sa odchýlili od uplatňovania čl. 6 za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu
ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov, pričom jedným z dôvodov neuplatňovania čl. 6 má byť
situácia, keď sa jedná o protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. Uvádzaný osobitný charakter
činností je výnimkou, ktorá sa uplatní iba v mimoriadnych situáciách, definovaných na základe zákona,
vyhlásením krízového stavu, napr. v dôsledku vojny alebo prírodnej katastrofy a nie v obvyklých

podmienkach bežného života spoločnosti. Z podstaty mimoriadnej situácie vyplýva, že v tom čase
ukladané povinnosti nemôžu mať charakter trvalého stavu.
15.4. Okresný súd sa s námietku premlčania, vzhľadom na priznanú peňažnú náhradu vysporiadal,
keď odôvodnil, že premlčanie v rozsahu kalendárneho mesiaca časti žalovaného obdobia, v ktorom
nemajetková ujma vznikala, nemalo zásadný vplyv na posúdenie žalovaného nároku.

16.1. Smernica 2003/88/ES je uvedená v Zozname preberaných právne záväzných aktov Európskej
únie, ktorý je prílohou č. 4 zák. č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom záchrannom zbore od 01. 01. 2006.
Podľa § 193 zák. č. 315/2001 Z. z. sa na služobný pomer príslušníkov použije primerane § 85 ods.
9 Zákonníka práce, ktorý znie: „Priemerný týždenný pracovný čas zamestnanca vrátane práce nadčas

nesmie prekročiť 48 hodín“. Z ustanovení zák. č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore
nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich
služobného času.
16.2. V posudzovanej veci sa jedná o pohotovosť na pracovisku, ktorá je v § 96 ods. 2 Zákonníka práce
upravená nasledovne: „Čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený

na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za
pracovný čas“. Ustanovenie § 193 zák. č 315/2001 Z. z. však primerané použitie odkazom na § 96
ods. 2 Zákonníka práce neuvádza. Z § 122 ods. 3 vyplýva, že ak počas služobnej pohotovosti dôjde k
vykonaniu štátnej služby, až takáto situácia je považovaná za štátnu službu nadčas.16.3. Za uvedeného stavu, z dôvodu nesprávnej transpozície smernice do zákona č. 315/2001 Z. z.
o Hasičskom záchrannom zbore, žalobca nemal možnosť požadovať od zamestnávateľa dodržiavanie
požiadaviek upravených ustanoveniami smernice. Na služobný pomer žalobcu sa vzťahuje právna

úprava zákona č. 315/2001 Z. z., preto porušenie právnej normy vyplývajúcej z unijného práva
nezaťažuje služobný úrad žalobcu, ale žalovaného.
16.4. V posudzovanej veci koná za žalovanú Slovenskú republiku Ministerstvo vnútra, do pôsobnosti
ktorého v zmysle § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii a činnosti vlády patrí Hasičský
a záchranný zbor.

17.1. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je smernica záväzná pre každý
členský štát, ktorému je určená a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má smernicou dosiahnuť, pričom
voľbu foriem a spôsobov transpozície ponecháva vnútroštátnym orgánom. Je nesporné, že právna
úprava pracovného času je regulovaná čl. 2 a čl. 6 Smernice č. 2003/88/ES, ktorá priznáva právo
na neprekročenie 48 hodinovej hranice pre priemerný týždenný pracovný čas, ktorý zahŕňa nadčasy,

aj pracovnú pohotovosť a od tejto hranice sa nemožno odchýliť ani pokiaľ ide o pracovné povinnosti
žalobcu ako hasiča.
17.2. Vôľa unijného normotvorcu musí byť splnená, obvykle vykonaním potrebnej zmeny vnútroštátnej
právnejúpravy.Preprípad,žezákonodarcatútopovinnosťnesplní,vyvinularozhodovaciapraxSúdneho
dvora teóriu priameho účinku smerníc. Ak by totiž bola Smernica náležite transponovaná, nemožno sa

domáhať priameho účinku smernice, ale len prostredníctvom vnútroštátnej normy, do ktorej je úprava
pracovného času transponovaná.

18.1. Zásada priameho účinku Smernice umožňuje žalobcovi, aby sa dovolal aplikácie vnútroštátnou
právnou úpravou nerešpektovanej smernice priamo pred orgánom verejnej moci, ktorým je všeobecný

súd, lebo v právnom poriadku Slovenskej republiky nie je pri uplatnení náhrady škody a nemajetkovej
ujmy v dôsledku priameho účinku Smernice iný orgán verejnej moci, ktorý by mal právomoc konať.
18.2. Súdny dvor EU priznal smerniciam priamu účinnosť za súčasného splnenia podmienok: a)
jasný, presný a určitý záväzok uvedený v smernici, b) záväzok je nepodmienený, c) uplynula lehota na
transpozíciu smernice do vnútroštátneho poriadku, d) nejde o záväzok, ktorý ukladá priamo povinnosť

jednotlivcovi, naopak, právo jednotlivcovi priznáva. Splnenie uvedených podmienok mal okresný súd
preukázané.
18.3. Zásada efektivity bráni uložiť žalobcovi povinnosť systematicky využívať iné vnútroštátne právne
prostriedky, ak to od žalobcu nemožno rozumne vyžadovať, alebo ak by iné právne prostriedky spôsobili
nadmerné ťažkosti pri uplatnení práva. Z rozhodnutia Súdneho dvora vo veci Gunter Fuss C-429/09

vyplýva,žeporušenieprávaúniespriamymúčinkomnemožnoprenášaťnadotknutéhozamestnancaani
nazamestnávateľa,čo bymalozanásledokprenášaniepovinnostidbaťododržiavanieprávnychnoriem
z orgánov štátu na jednotlivca. Smernica č. 2003/88/ES nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požadovali
zamestnávateľa o dodržiavanie minimálnych požiadaviek upravených ustanoveniami smernice.

19. Žalovaný v odvolaní nesprávne namietal, že omeškanie s platením nemajetkovej ujmy v peniazoch
je spojené až s nesplnením povinnosti uloženej súdnym rozhodnutím, ktorým bola nemajetková ujma
v peniazoch priznaná. Toto tvrdenie z rozhodnutí všeobecných súdov nemožno vyvodiť. Podľa § 563
Občianskeho zákonníka, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo
určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.

Treba vychádzať z toho, že v prípade sporu sa nárok žalobcu síce zakladá až na súdnom rozhodnutí,
ale tento nárok je spojený s obdobím, v ktorom vznikol. Preto nemôže byť na ujmu žalobcu, ktorý
svoj nárok preukázal, že žalovaný v súdnom konaní nárok popieral, prípadne odďaľuje vydanie
súdneho rozhodnutia. Žalobca správne poukázal na novšiu judikatúru, napr. rozhodnutie najvyššieho
súdu sp. zn. 4 Cdo 257/2019 z ktorého možno vyvodiť, že nárok žalobcu vzniká už samotnou existenciou

nemajetkovej ujmy (v uvádzanej veci existenciou trestného stíhania). Preto rozhodnutie, ktorým sa
priznávanáhradavoformenemajetkovejujmyvpeniazochvkonkrétnejvýškeužlendeklarujeexistenciu
právnej skutočnosti a nárokov z nej vyplývajúcich.

20.1. Odvolanie žalobcu nebolo dôvodné. Okresný súd sa so všetkými otázkami, podstatnými z hľadiska

predmetu konania, preukázania nemajetkovej ujmy žalobcu v príčinnej súvislosti s nesprávnou
transpozíciou Smernice do Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore vysporiadal, vec správne skutkov
a právne posúdil a odôvodnil.20.2. Okresný súd vychádzal v zmysle podanej žaloby, z obdobia siedmich dní (týždeň) počas
rozhodného obdobia, teda od 01. júla 2020 do 30.06. júna 2023 a konštatoval, že porušenie čl. 6 písm. b)
Smernice vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie Smernice, ktorá jasne,

presne stanovuje práva jednotlivca, a ktoré sú zo strany členského štátu Únie vo vzťahu k žalobcovi
dlhodobo porušované. Základ nároku na peňažné plnenie z nemajetkovej ujmy žalobcu odôvodnil
tým, že v dôsledku porušenia práva Európskej únie Slovenskou republikou dochádzalo u žalobcu v
žalovanom období k výkonu práce nad maximálny smernicou stanovený limit a v príčinnej súvislosti s
tím došlo u žalobcu k nevratnej strate hodín voľného času, času potrebného na regeneráciu pracovných

síl a vzniku nemajetkovej ujmy.
20.3. Žalobca sa odvolaním domáhal, aby mu súd priznal žalovanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy
v celom rozsahu, teda v sume 5.998,45 EUR. Z výpovede žalobcu vyplývalo, že zásah do práva sa
neprejavil vo forme konkrétnych negatívnych následkov v jeho rodinnom, spoločenskom živote alebo
na jeho zdravotnom stave. Žalobca uviedol, že jeho zdravotný stav je dobrý a prácu hasiča môže
vykonávať a pred nástupom do práce vedel, čo práca hasiča obnáša. Vedel, že pracovný čas je

rozvrhnutý nerovnomerne. Okresný súd výšku peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy odôvodnil voľnou
úvahou s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na individuálne okolnosti, za ktorých k porušeniu
právadošlo.Zaprimeranúaspravodlivúpeňažnúnáhradupovažovalsumu2.000EUR,keďvychádzalaj
z princípu proporcionality a to prihliadnutím na prisúdené peňažná náhrady v porovnateľných konaniach.
20.4. V odvolaní žalobca nespochybnil, že by okresný súd neprihliadol na individuálne skutkové

tvrdenia žalobcu, ani skutočnosť, že posudzovaná ujma je v príčinnej súvislosti s prácou
nad rámec maximálneho 48 hodinového týždenného pracovného času v rozsahu cca 590 hodín
z hľadiska primeranosti výšky nemajetkovej ujmy. Samotný žalobca nesie dôkazné bremeno za
tvrdené individuálne okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo aj pokiaľ uplatňoval peňažnú
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške presahujúcej priznanú sumu 2.000,- EUR, aj z hľadiska princípu

proporcionality.
20.5. K tvrdeniu, že odôvodnenie priznania sumy nemajetkovej ujmy 2.000 EUR sa javí žalobcovi ako
nepresvedčivé odvolací súd uvádza, že bolo povinnosťou žalobcu podrobnejšie preukazovať všetky
okolnosti nemajetkovej ujmy. Okresný súd priznal prisúdenú sumu aj s prihliadnutím na peňažné
náhrady, ktoré boli hasičom ako žalobcom priznané v iných skutkovo porovnateľných konaniach.

Vzhľadomnauvedenédôvody rozhodnutianestačilovodvolanížalobcu namietať,ževinýchkonaniach
súdy priznali žalobou požadované plnenia v celom rozsahu. Priznanie zadosťučinenia v peňažnej forme
bolo aj v iných odvolacích konaniach, vedených na Krajskom súde Banská Bystrica posudzované
vzhľadom na tvrdenia uvedené v tej ktorej žalobe. Teda aj vzhľadom cenu práce, ktorá žalobcovi nebola
zaplatená, ale vždy so zreteľom na individuálne okolnosti a skutočnosť, že uplatnená peňažná náhrada

nie je pracovný nárok. Žalovaný v tejto súvislosti správne argumentoval, že nie je zamestnávateľom
žalobcu a nemal žiadny dosah na individuálne pracovné zaradenie a cenu práce vykonávanej
žalobcom ako príslušníkom hasičského záchranného zboru.
20.6. V odvolaní žalobca nespochybnil záver okresného súdu o výške peňažného zadosťučinenia, ktoré
bolo priznané žalobcovi za porušenie práva žalobcu na realizáciu jeho súkromného a rodinného života

v mimopracovnom čase, ktoré práva má zabezpečiť právne záväzná úprava na najvyššiu prípustnú
dĺžku pracovného času. Z toho dôvodu náhradu za takto stanovenú majetkovú ujmu je povinný plniť
a zodpovedá žalovaný.

21. O nároku na náhradu trov konania súd rozhoduje v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 1

CSP). V odvolacom konaní nemala podľa § 255 ods. 1 CSP úspech žiadna strana sporu, preto odvolací
súd rozhodol, že žalobca ani žalovaný nemajú nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

22. Rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces
(§ 420 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.

1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci,

ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432
ods. 2 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b)
(§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a
čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní
(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP).
Je povinnosťou dovolateľa v dovolaní vysvetliť, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní
náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432
ods. 1 CSP).

Dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným
dovolacím dôvodom. Nedostatky dovolania vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP.