Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. október 2024

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Co/48/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3809209138
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2024:3809209138.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny
Legerskej a členiek senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a JUDr. Ivety Sopkovej v spore žalobcu: Slovenská
sporiteľňa, a.s., IČO: 00 151 653, so sídlom Tomášikova 48, 832 37 Bratislava, proti žalovanej: A. B. C.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom K. B. XXX/X, XXX XX D. – D. A. B., zastúpená: E. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom
B.. B. XXX/X, XXX XX D. a Občianske združenie OPOS, IČO: 51 147 688, so sídlom A. Hlinku 1084/24A,

914 01 Trenčianska Teplá, o zaplatenie 7.376,24 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti výroku
II. a IV. rozsudku Okresného súdu Prievidza č. k. 4Cb/15/2009-385 zo dňa 13. novembra 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku II. m e n í tak, že žalobu
z a m i e t a.

II. Žalovanej sa proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov prvoinštančného
konania v rozsahu 60,50 %, nárok na náhradu trov odvolacieho konania v

rozsahu 100 % a nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom, v poradí druhým v predmetnom spore (keď jeho skorší
rozsudokč.k.4Cb/15/2009-215zodňa6.augusta2013,ktorýmrozhodolonárokužalobcunazaplatenie
7.376,24 tak, že výrokom I. konanie sčasti o zaplatenie istiny vo výške 1.456,91 Eur zastavil, výrokom
II. žalovanej uložil zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 1.456,91 Eur od
22.04.2009 do 19.09.2011 vyčíslený na sumu 325,28 Eur do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia /

výroky I. a II. nadobudli právoplatnosť dňa 13.12.2013/, výrokom III. návrh čo do zvyšku zamietol
a výrokom IV. rozhodol o trovách konania, bol uznesením Krajského súdu v Trenčíne pod č.
k. 8Cob/14/2014-245 zo dňa 17. februára 2016, právoplatným dňa 04.04.2016 vo výroku III.
a IV. zrušený a vrátený na ďalšie konanie), rozhodol o zvyšku nároku žalobcu na zaplatenie 5.919,33
Eur s príslušenstvom tak, že výrokom I. konanie sčasti o zaplatenie 97,66 Eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 0,05 % denne zo sumy 97,66 Eur od 22.04.2009 do zaplatenia zastavil, výrokom
II. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 4.051,97 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške

9,25 % ročne zo sumy 4.051,97 Eur od 22.04.2009 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti
rozhodnutia, výrokom III. žalobu čo do zvyšku zamietol a výrokom IV. žalobcovi priznal proti žalovanej
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 39,20 %.

1.2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že právny predchodca žalobcu
Leasing Slovenskej sporiteľne, a. s., IČO: 35 865 491 žalobou podanou dňa 10.08.2009 žiadal zaviazať

žalovanú na zaplatenie 7.376,24 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,05 % denne
zo sumy 7.376,24 Eur od 22.04.2009 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania. Žalobu
odôvodnil tým, že dňa 23.04.2008 uzatvoril so žalovanou Zmluvu o finančnom leasingu č. XXXXXXX,predmetom ktorej bolo poskytnutie finančného leasingu na hnuteľnú vec, a to motorové vozidlo Seat
Leon Diesel, rok výroky 2008. Obstarávacia cena predmetu leasingu bola stanovená na 862.300 Sk,
celková cena za leasing bola dohodou zmluvných strán rozdelená na prvú zvýšenú splátku vo výške

258.689,90 Sk, spracovateľský poplatok a 48 pravidelných mesačných splátok. Zmluvné strany sa
dohodli na možnosti žalovanej odkúpiť predmet zmluvy po skončení nájmu za dohodnutú sumu 1.190
Sk. Žalovaná pri podpise zmluvy uhradila sumu vo výške 258.689,90 Sk ako prvú zvýšenú
splátku. Nakoľko žalovaná porušila povinnosti vyplývajúce z predmetnej zmluvy, došlo k predčasnému
zániku leasingovej zmluvy. Podľa Finančného vyúčtovania si žalobca voči žalovanej uplatnil tieto nároky:

1. peňažné záväzky žalovanej, ktoré vznikli ku dňu predčasného ukončenia zmluvy vo výške 1.554,57
Eur (pozostávajúce z neuhradených leasingových splátok do dňa zániku zmluvy v súlade s bodom
5.1.16 písm. a) VP), 2. náklady žalobcu súvisiace s predčasným ukončením zmluvy vo výške 732,46
Eur (pozostávajúce z nákladov vyložených žalobcom v súvislosti s predčasným ukončením zmluvy v
súlade s bodom 5.1.16 písm. b) VP), 3. úhradu náhrady finančného výnosu vo výške 3.319,51 Eur
(pozostávajúce z nákladov finančnej služby vyčíslených v súlade s bodom 5.1.16 písm. d) VP v spojení

s bodom 5.1.19 VP), 4. osobitné peňažné plnenie vo výške 1.769,70 Eur (nárok uplatnený a vyčíslený
v súlade s bodom 5.1.16 písm. e) VP v spojení s bodom 5.1.19 VP).

1.3. V priebehu konania došlo k zmene na strane žalobcu v dôsledku zlúčenia Leasing Slovenskej
sporiteľne a. s., IČO: 35 865 491 so žalobcom.

1.4. Žalobca podaním zo dňa 04.04.2019 vzal žalobu sčasti späť, a to o zaplatenie 97,66 Eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,05 % denne zo sumy 97,66 Eur od 22.04.2009 do zaplatenia
s odôvodnením, že sa snažil získať ďalšie písomné listiny preukazujúce úhradu týchto nákladov, resp.
vykonanie predmetnej opravy, ale pre dlhé časové obdobie od odobratia PL nebol úspešný. Žalovaná

so späťvzatím žaloby v tejto časti súhlasila. Súd prvej inštancie preto konanie v späťvzatej časti zastavil
podľa § 145 ods. 2 CSP.

1.5. Predmetom žaloby zostal žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie sumy 5.821,67 Eur
(pozostávajúci z nákladov súvisiacich s predčasným ukončením zmluvy vo výške 732,46 Eur, z náhrady

finančného výnosu vo výške 3.319,51 Eur a z osobitného peňažného plnenia vo výške 1.769,70
Eur) spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,05 % denne zo sumy 5.821,67 Eur od 22.04.2009
do 19.09.2011, zo sumy 5.821,67 Eur od 20.09.2011 do zaplatenia.

1.6. Súd prvej inštancie mal z dokazovania vykonaného výsluchom žalovanej, vyjadreniami žalobcu,

výsluchom svedka F. G. a oboznámením obsahu listinných dôkazov predložených stranami sporu
preukázané, že predchodca žalobcu Leasing Slovenskej sporiteľne, a. s., IČO: 35 865 491 a
žalovaná uzatvorili dňa 23.04.2008 Zmluvu o finančnom leasingu č. XXXXXXX, predmetom ktorej bolo
„poskytnutie finančného leasingu na Predmet leasingu Prenajímateľom Nájomcovi na dobu určenú v
čl. II tejto zmluvy za odplatu". Predmetom leasingu bolo osobné vozidlo značky SEAT Leon Diesel 2.0

TDI FR, rok výroby 2008. Ako prenajímateľ bola uvedená spoločnosť Leasing Slovenskej sporiteľne,
a. s., IČO: 35 865 491 a ako nájomca bola žalovaná identifikovaná menom priezviskom,
bydliskom, rodným číslom, číslom OP. Ako dodávateľ bola v zmluve uvedená spoločnosť R.O.P.
car, s. r. o., IČO: 31 597 467. V článku II. zmluvy (Základné podmienky Zmluvy o finančnom leasingu)
boli uvedené nasledovné údaje: predbežná obstarávacia cena: 862.300 Sk, prvá zvýšená

splátka: 258.689,90 Sk, spracovateľský poplatok: 7.183 Sk, kúpna cena: 1.190 Sk, leasingová splátka
bez poistného: 18.354 Sk, perióda splácania: mesačne, RPMN 24,02 %, ročná úroková sadzba: 21 %,
doba trvania leasingu: 48 mesiacov. Podľa článku III. (Záverečné ustanovenia) neoddeliteľnou súčasťou
tejto zmluvy boli Všeobecné podmienky finančného leasingu, ktoré nájomca prevzal pri podpise tejto
zmluvy (ďalej „VPFL"), Splátkový kalendár a Protokol o prevzatí predmetu leasingu. Podľa tohto článku

nájomca vyhlásil, že pred podpisom tejto ZFL bol zo strany prenajímateľa písomne informovaný o
zmluvných podmienkach podľa § 4 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch,
a to prostredníctvom Formuláru o zmluvných podmienkach o spotrebiteľskom úvere. Zmluvné
strany sa dohodli, že ich vzájomné právne vzťahy súvisiace so zmluvou sa budú v súlade s § 262 ObZ
spravovať podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka. V záhlaví Zmluvy sa uvádza, že bola

uzatvorená podľa § 269 ods. 2 v spojitosti s § 262 ods. 1 ObZ.

1.7. Súd prvej inštancie pri právnom posúdení veci vychádzal zo zistenia, že aj keď žalovaná mala
oprávnenie na výkon podnikateľskej činnosti od 22.04.2008, vzhľadom na označenie zmluvných stránje zmluva o finančnom leasingu uzatvorená medzi predchodcom žalobcu a žalovanou spotrebiteľskou
zmluvou, ktorá má v zmysle § 51 Obč. zák. charakter inominátnej, čiže nepomenovanej zmluvy, na
ktorú sa vzťahovali ustanovenia zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v

znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy. Vychádzajúc z obsahu Všeobecných podmienok
finančného leasingu upravujúcich v bode 5.2. riadne ukončenie Zmluvy o finančnom leasingu
tak, že zmluva riadne končí dňom prevodu vlastníckeho práva k predmetu leasingu na nájomcu a že
nájomca nadobudne vlastnícke právo k predmetu leasingu, ak budú splnené podmienky uvedené v
týchto Všeobecných podmienkach, mal súd prvej inštancie za to, že predmetná zmluva zabezpečuje

prevod vlastníckeho práva na nájomcu po splnení príslušných podmienok a že na predmetnú zmluvu sa
vzťahuje právna úprava zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Zákon č. 258/2001 Z. z.
v § 3 ods. 1 a ods. 2 definuje osobu veriteľa a osobu spotrebiteľa tak, že veriteľom podľa tohto zákona
je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania;
v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci a že
spotrebiteľom podľa tohto zákona je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel

ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

1.8. K námietke žalovanej, že v danom prípade nejde o nájomnú zmluvu s následným odkúpením
vozidla, ale ide o kúpnu zmluvu tovaru na splátky, súd prvej inštancie poukázal na obsah zmluvy o
finančnom leasingu, v ktorej je predchodca žalobcu označený ako prenajímateľ a žalovaná ako nájomca.

Už v článku I. označenom zvýraznene "Predmet zmluvy" je uvedené, že je ním poskytnutie finančného
leasingu na predmet leasingu prenajímateľom nájomcovi na dobu určenú v čl. II. tejto zmluvy za odplatu.
V článku II. predmetnej zmluvy (Základné podmienky Zmluvy o finančnom leasingu) sú okrem iného
uvedené údaje: predbežná obstarávacia cena: 862 300 Sk, prvá zvýšená splátka: 258.689,90
Sk, spracovateľský poplatok: 7.183 Sk, kúpna cena: 1.190 Sk, leasingová splátka bez poistného: 18.354

Sk, perióda splácania mesačne, doba trvania leasingu 48 mesiacov, typ splátky: fixná. Podľa článku III.
(Záverečné ustanovenia) neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy sú Všeobecné podmienky finančného
leasingu, ktoré nájomca prevzal pri podpise tejto zmluvy (ďalej "VPFL"), Splátkový kalendár a Protokol
o prevzatí predmetu leasingu. Podľa tohto článku nájomca vyhlásil, že pred podpisom tejto ZFL bol zo
strany prenajímateľa písomne informovaný o zmluvných podmienkach podľa § 4 zákona č. 258/2001 Z.

z. o spotrebiteľských úveroch, a to prostredníctvom Formuláru o zmluvných podmienkach
o spotrebiteľskom úvere. Zmluvné strany sa ďalej dohodli, že na túto ZFL sa nevzťahuje ustanovenie
bodu 5.1.4. VPFL a tieto ustanovenia sa menia a dopĺňajú (okrem iného) v bode 4.1.1 takto: Leasingový
vzťah vzniká až podpísaním ZFL prenajímateľom a nájomcom. Nájomca si dodávateľa a PL vyberá
sám. Predmetnú ZFL žalovaná podpísala. Sama žalovaná potvrdila, že mala k dispozícii aj Splátkový

kalendár a keďže sama predložila VPFL k ZFL č. 9870666 a Formulár o zmluvných podmienkach
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, mala k dispozícii (prevzala) aj tieto neoddeliteľné súčasti ZFL.
Rovnako v listine Splátkový kalendár s podtextom "Dohoda o platbách k Zmluve o finančnom leasingu
č. XXXXXXX" je Leasing Slovenskej sporiteľne, H. označený ako prenajímateľ a žalovaná ako nájomca.
Naviac je v ňom uvedený dátum ukončenia predmetnej ZFL dňom 22.04.2012. Protokol o

prevzatí predmetu leasingu zo dňa 23. 04. 2008 svedčí o tom, že nájomca - žalovaná prezvala od
dodávateľa R.O.P. car, s.r.o. predmet leasingu dňa 23.04.2008. V Protokole sa tiež uvádza doba trvania
leasingu 48 mesiacov. Formulár o zmluvných podmienkach zmluvy o spotrebiteľskom úvere predložený
žalovanou obsahuje časti: Informácie o veriteľovi, Základné charakteristiky spotrebiteľského úveru a
Ďalšie informácie. Je označený ako Príloha k vyhláške č. 620/2007 Z. z. Touto vyhláškou, účinnou

od 01.01.2008 do 10.06.2010, sa ustanovoval vzor formulára o zmluvných podmienkach zmluvy o
spotrebiteľskom úvere podľa § 3 ods. 9 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene
a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení
neskorších predpisov v znení zákona č. 568/2007 Z. z., ktorého vzor bol uvedený v prílohe vyhlášky.
Predmetný Formulár zodpovedá predpísanému vzoru formulára. Z vysvetliviek na vyplnenie formulára o

zmluvných podmienkach zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplýva, že informácie obsiahnuté vo formulári
sa uvádzajú tak, aby boli jednoznačné, prehľadné a nezavádzajúce. Príslušný údaj
vo formulári sa vyplní, ak je pre príslušný spotrebiteľský úver relevantný. Ak údaj nie je pre príslušný
spotrebiteľský úver relevantný, označí sa príslušný riadok symbolom "-". V prípade bodu 1.B. (Vlastník
tovaru alebo služby) sa vo vysvetlivkách uvádza, že ak spotrebiteľský úver slúži na nákup tovaru

alebo služby, pričom vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa okamihom
odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, uvádza sa osoba, ktorá je vlastníkom tohto tovaru alebo
služby. V prípade bodu 2.B. (Čerpanie spotrebiteľského úveru) nie je v predmetnom Formulári žiadna
poznámka, pričom vo vysvetlivkách k tomuto bodu sa uvádza, že sa v ňom uvádzajú všetky informácieo podmienkach upravujúcich čerpanie ponúkaného spotrebiteľského úveru. Napríklad, či spotrebiteľský
úver je bezúčelový a finančné prostriedky budú vyplatené v hotovosti alebo prevodom na spotrebiteľom
zvolený účet alebo či je spotrebiteľský úver poskytnutý ako účelový len na nákup konkrétneho tovaru

alebo služby, alebo či existujú obmedzenia čerpania spotrebiteľského úveru, napríklad denný limit
čerpania a limit čerpania pri použití odlišných platobných prostriedkov. V prípade bodu 2.E. (Podmienky
nadobudnutia vlastníckeho práva k tovaru alebo službe) sa vo vysvetlivkách uvádza: Ak spotrebiteľský
úver slúži na nákup tovaru alebo služby, pričom vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na
spotrebiteľa okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, uvádzajú sa podmienky, za ktorých

spotrebiteľ nadobudne vlastnícke právo k tovaru alebo službe. V predmetnom Formulári sa v tomto bode
uvádzajú ako podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva k tovaru alebo službe "Uhradenie
všetkých platieb v zmysle ZFL a kúpnej ceny. Podľa Všeobecných podmienok finančného leasingu k ZFL
č. XXXXXXX k predmetnej zmluve o finančnom leasingu (predložených žalovanou) tieto VPFL
upravujú všetky vzťahy vznikajúce medzi prenajímateľom a nájomcom na základe ZFL, iných zmlúv
medzi prenajímateľom a nájomcom, ako aj na vzťahy vznikajúce v súvislosti s konaním, ktorého cieľom

je uzavretie takejto ZFL. VPFL tvoria neoddeliteľnú súčasť ZFL, uzatvorenej medzi prenajímateľom a
nájomcom. Vo Všeobecnej časti A. v bode 2. je okrem iného definícia pojmu "Dodávateľ" upravená takto:
fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá je s prenajímateľom v záväzkovom vzťahu,
na základe ktorého prenajímateľ nadobudne vlastnícke právo k PL, na základe ktorého je prenajímateľ
oprávnený PL dať do užívania a prípadne previesť toto svoje právo na tretiu osobu. Súd

prvej inštancie uviedol, že aj z výpovede žalovanej dňa 21.12.2010 vyplynulo, že vedela, že
ide o leasingovú zmluvu, že si berie auto na leasing a že predmetnú zmluvu vrátane dodatku uzatvorila
dňa 23.04.2008 s predchodcom žalobcu dobrovoľne, bez akéhokoľvek nátlaku. Vlastnícke
právo predchodcu žalobcu k predmetnému motorovému vozidlu podľa prvoinštančného súdu vyplynulo
aj z faktúry č. 280100143 zo dňa 23.04.2008 vystavenej dodávateľom R.O.P car, s.r.o.

pre odberateľa Leasing Slovenskej sporiteľne, a. s. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie vyhodnotil
námietku žalovanej týkajúcu sa typu uzavretej zmluvy ako neopodstatnenú a konštatoval,
že ani zmluva o finančnom leasingu ani všeobecné podmienky finančného leasingu, a ani formulár
o zmluvných podmienkach nie sú navzájom v rozpore a konanie predchodcu žalobcu nebolo nekalé;
naopak, všeobecné podmienky finančného leasingu tvoriace neoddeliteľnú súčasť leasingovej zmluvy

žalovanú zaväzujú.

1.9. K tvrdeniu žalovanej, že došlo k porušeniu § 49a, § 54 ods. 2 Obč. zák., súd prvej inštancie uviedol,
ževkonanínebolopreukázané,žežalovanápriuzatvorenípredmetnejZFLkonalavomyle(domnievajúc
sa, že uzatvára kúpnu zmluvu tovaru na splátky alebo zmluvu o spotrebiteľskom úvere), a

že by žalobca takýto (nepreukázaný) omyl, a už vôbec nie úmyselne, vyvolal. Ustanovenie § 54 ods. 2
OZ v znení účinnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy upravoval, že v pochybnostiach o obsahu
spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Podľa názoru prvoinštančného
súdu v tomto prípade neboli žiadne pochybnosti o obsahu predmetnej Zmluvy o finančnom leasingu.

1.10. Pri skúmaní opodstatnenosti jednotlivých nárokov žalobcu prvoinštančný súd uviedol, že
žalovaná sa nepochybne dostala do omeškania so splácaním leasingových splátok, čo bolo dôvodom
predčasného ukončenia zmluvného vzťahu a vyhotovenia finančného vyúčtovania predčasne ukončenej
leasingovej zmluvy zo dňa 07.04.2009 zo strany predchodcu žalobcu podľa bodu 5.1.2 písm. a) a bodu
5.1.15 osobitnej časti všeobecných podmienok finančného leasingu.

1.11. K nákladom žalobcu súvisiacich s predčasným ukončením leasingovej zmluvy spolu vo výške
732,46 Eur, pozostávajúcich z nákladov za zadržanie vozidla v sume 296,26 Eur, z nákladov
za uskladnenie vozidla v sume 282,15 Eur, z nákladov za prevoz vozidla v sume 154,05 Eur súd
prvej inštancie uviedol, že tieto si žalobca uplatnil v súlade s bodom 5.1.16 písm. b) všeobecných
podmienok leasingu a vznik týchto nákladov a opodstatnenosť ich vynaloženia žalobca náležite

preukázal predložením listinných dôkazov. K obrane žalovanej, že zmluvné podmienky v časti 5.1.16
VPFL sú neprijateľnou podmienkou vo vzťahu k spotrebiteľovi, konkrétne podľa § 53 ods. 4
písm. f), písm. h), písm. i), písm. j), písm. l), písm. o) Občianskeho zákonníka s poukazom na § 53 ods. 5
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách
sú neplatné, pretože zaplatenie nárokovaných čiastok patrí podľa týchto podmienok prenajímateľovi bez

ohľadu na dôvod ukončenia ZFL a sú tiež neprimeranou zmluvnou podmienkou spôsobujúcou hrubú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, pretože bez ohľadu na dôvod ukončenia zmluvy náklady
vrátenia a všetky náklady súvisiace s ním znáša nájomca, a teda žalovaná v tomto prípade nie je
viazaná takouto podmienkou, súd prvej inštancie uviedol, že žalobcom uplatnené nároky voči žalovanejpodľa ustanovenia bodu 5.1.16 VPFL sú uplatnené len v dôsledku predchádzajúceho porušenia
predmetnej ZFL žalovanou, ktoré nároky žalovaná objektívne mohla odvrátiť vlastným konaním (riadnou
a včasnou úhradou leasingových splátok), nezávislým od vôle žalobcu. Preto už samotný dôvod

predčasného ukončenia ZFL majúci svoj základ v zavinenom konaní žalovanej nemôže spôsobovať
neprijateľnosť zmluvnej podmienky podľa bodu 5.1.16 VPFL. Ustanovenia § 53 ods. 4 písm. f), písm. h)
písm. i), písm. j), písm. l), písm. o) OZ v znení účinnom v čase uzatvorenia predmetnej ZFL nesúvisia s
uplatnenými nárokmi v tomto spore. Prvoinštančný súd zdôraznil, že aj keď predmetný záväzkový vzťah
je vzťahom vyplývajúcim zo spotrebiteľskej zmluvy, aj ochrana spotrebiteľa, má byť v rámci právnej

úpravy, a nie bezbrehá. Ak žalobcovi v súvislosti s porušením právnej povinnosti zo strany
žalovanej vznikli náklady, má na ich náhradu nárok v primeranej a preukázanej výške. Ak žalovaná
tvrdí, že si predmetnú ZFL neprečítala (toto tvrdenie žalovaná inak nepreukázala), ani toto tvrdenie
ani z hľadiska zvýšenej ochrany poskytovanej spotrebiteľom v spotrebiteľských vzťahoch nezbavuje
žalovanú zodpovednosti za následky svojich úkonov. Žalovanú vzhľadom na jej úplné stredoškolské
vzdelanie možno považovať za osobu s rozumovými schopnosťami na úrovni priemerne spôsobilej

osoby schopnej vnímať a posúdiť svoje konanie aj z hľadiska svojej zmluvnej zodpovednosti za plnenie
svojich povinnosti z predmetnej ZFL, a tiež z hľadiska svojej zodpovednosti za jej porušenie. K obrane
žalovanej,žebolporušený§553evspojenís§151mods.7Občianskehozákonníka,nakoľkožalobkyňa
si neuplatnila predaj auta zákonným spôsobom, ale iba svojím štandardným spôsobom, preto ani nie je
zrejmé, či si finančné vyučovanie uplatňuje ako náhradu škody alebo ako neuhradené plnenie žalovanou

zo spotrebiteľského úveru, súd prvej inštancie uviedol, že na tento prípad ustanovenia § 553 a nasl.
Občianskeho zákonníka vrátane § 553e OZ o zabezpečovacom prevode práva nie sú aplikovateľné.
Súd prvej inštancie uzavrel, že nárok žalobcu na úhradu nákladov 2/ vyplývajúci žalobcovi z bodu 5.1.16
písm. b) VPFL bol žalobcom preukázaný čo do dôvodu i výšky a je dôvodný ako zmluvný záväzok
žalovanej z predmetnej Zmluvy o finančnom leasingu, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú VPFL bez

ohľadu na spotrebiteľský charakter predmetnej ZFL.

1.12.Knárokužalobcunaúhradunáhradyfinančnéhovýnosuvovýške3.319,51Euruplatnenémupodľa
bodu 15.1.16 písm. d) v spojení s bodom 15.1.19 všeobecných podmienok finančného leasingu súd
prvej inštancie uviedol, že tento nárok bol preukázaný čo do dôvodu i výšky z titulu zmluvného záväzku

žalovanej z predmetnej zmluvy o finančnom leasingu, a to bez ohľadu na spotrebiteľský charakter
predmetnej zmluvy s tým, že základom pre výpočet je súčet istín v splátkach splatných od 23.05.2008
do 23.03.2009, počet dní, a to 296 dní (od vrátenia vozidla dňa 10.06.2008 do dňa obdržania
sumy za jeho odpredaj dňa 02.04.2009) a sadzba leasingového úroku 21 % ročne v zmysle leasingovej
zmluvy. K námietkam žalovanej, že úrok z nesplatenej časti istiny po zániku záväzkového vzťahu medzi

stranami je nedôvodný, a že je nemysliteľné, aby zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorá bola ukončená v máji
2008, boli účtované zmluvne dohodnuté úroky za ďalšie obdobie 11 mesiacov, v tomto prípade došlo k
predčasnému skončeniu zmluvy dňa 26.05.2008, a teda žalobca má nárok len na úrok z omeškania, ale
nie na úroky, súd prvej inštancie uviedol, že z hľadiska podstaty je finančný výnos leasingové navýšenie,
tedaodmenaprenajímateľazaposkytnutieleasingu,ktorásarozpočítavanajednotlivésplátky.Vprípade

predčasného ukončenia zmluvy prenajímateľ o tento výnos príde, preto si ako náhradu ušlého zisku
pre prípad predčasného ukončenia zmluvy spravidla dohaduje v zmluve nárok na zaplatenie náhrady
ušlého finančného výnosu. Ak žalovaná ako zmluvná strana tento nárok pre prípad ukončenia zmluvy
na seba platne prevzala, má žalobca preukázať iba existenciu záväzku na základe zmluvy a to, že
výšku náhrady vypočítal v súlade so zmluvou. Žalobca tvrdil, že výšku finančného výnosu vypočítal s

poukazom na výšku nesplatenej časti istiny vo výške 16.380,61 Eur s tým, že základom je súčet istín v
splátkach splatných od 23.05.2008 (správne má byť od 23.06.2008) do 23.03.2009, ďalej na počet dní
- 296 dní (od vrátenia vozidla dňa 10.6.2008 do jeho predaja dňa - obdržania sumy za odpredaj dňa
02.04.2009) a na sadzbu úroku 21% ročne (úrok vo výške 21 % ročne je leasingový úrok vyplývajúci
z predmetnej ZFL). Podľa bodu 5.1.19 a), aa) druhá veta tejto časti VPFL pri predčasnom ukončení

ZFL podľa bodu 5.1.1., prípadne podľa bodu 5.1.2., náhrada finančného výnosu sa počíta ako úrok z
nesplatenej časti istiny za obdobie odo dňa vrátenia, prípadne odobratia PL do dňa odpredaja PL. Úrok
vo výške 21 % ročne vyplýva z predmetnej Zmluvy o finančnom leasingu, podľa ktorej je ročná úroková
sadzba 21 % ročne. Nesplatená časť istiny je súčet istín splátok od 3. splátky až po 48. splátku vo
výške 16.380,61 Eur, deň vrátenia PL je 10.06.2008 a deň odpredaja auta (obdržanie sumy za odpredaj)

je deň 02.04.2009, čo je 296 dní. Podľa výpočtu 296 dní/365=0,811; 0811 krát 0,21 (21 %)=0,1703
krát 16.380,61 Eur =2789,78 Eur bez DPH, t.j. 3.319,84 Eur s 19 % DPH. K obrane žalovanej, že
žalobca má nárok len na úroky z omeškania, a nie na zmluvné úroky v čase po ukončení predmetnej
zmluvy, súd prvej inštancie uviedol, že predmetná ZFL síce zanikla predčasne ku dňu 26.05.2008 (zdôvodu porušenia zmluvných povinností žalovanou), ale nezanikla pohľadávka žalobcu vyplývajúca z
predmetnej ZFL a VPFL. Námietky žalovanej preto vyhodnotil ako nedôvodné.

1.13. Nárok žalobcu na osobitné peňažné plnenie vo výške 1.769,70 Eur uplatnený podľa bodu 5.1.16
písm. e) všeobecných podmienok finančného leasingu predstavujúci rozdiel medzi zostatkom istiny
evidovanej v účtovníctve prenajímateľa - predchodcu žalobcu ku dňu vrátenia, prípadne odobratia
predmetu leasingu a cenou, za ktorú prenajímateľ predmet leasingu odpredal, súd prvej inštancie
vyhodnotil ako nedôvodný, keď vychádzajúc z vykonaného dokazovania dospel k

záveru, že predmetné vozidlo bolo predchodcom žalobcu predané za neprimerane nízku cenu, ktorá
skutočnosť nemôže ísť na ťarchu leasingového nájomcu. Ak predmetné vozidlo bolo predchodcom
žalobcu inzerované ešte v čase 03.02.2009 za inzerovanú cenu vo výške 22.903,80 Eur, potom výťažok
z predaja vo výške 17.386,98 Eur s DPH je neprimerane nízky. Ak teda zostatok istiny bol vo výške
16.380,61 Eur a výťažok z predaja predmetného vozidla mohol byť vyšší (napr. vo výške 22.903,80 Eur
aj pri odpočítaní DPH z tejto sumy), potom by žalobcovi nevznikol nárok na osobitné plnenie. Žalobca

nepreukázal, že cena, za ktorú predal predmetné vozidlo, zodpovedá trhovej cene zodpovedajúcej v
priemere cenám, za ktoré sa vozidlá rovnakej značky a typu v rozhodnej dobe po ukončení leasingu
predávali. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti skonštatoval, že pri posúdení výšky nároku na osobitné
plnenie nemôže byť pri jeho výpočte jediným kritériom len cena, za ktorú žalobca, resp. jeho predchodca
predal predmet leasingu tretej osobe.

1.14. Súd prvej inštancie žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.051,97 Eur pozostávajúcu
zo sumy 732,46 Eur (náklady žalobcu súvisiace s predčasným ukončením zmluvy) a zo sumy 3.319,51
Eur (úhrada náhrady finančného výnosu) a vo zvyšku žalobu čo do istiny zamietol (osobitné peňažné
plnenie vo výške 1.769,70 Eur). K úroku z omeškania uplatnenému žalobcom vo výške 0,05 %
denne zo sumy 5.821,67 Eur od 22.04.2009 do zaplatenia podľa bodu 4.3.4 všeobecných podmienok

finančného leasingu prvoinštančný súd uviedol, že v sprievodnom liste zo dňa 07.04.2009 k finančnému
vyúčtovaniu bola žalovaná vyzvaná na úhradu svojho záväzku z finančného vyúčtovania do 14 dní
odo dňa vyhotovenia finančného vyúčtovania. Posledný deň lehoty na úhradu bol 21.04.2009 a počnúc
22.04.2009 sa žalovaná dostala do omeškania. O povinnosti žalovanej zaplatiť úrok z omeškania
prvoinštančný súd prvej inštancie rozhodol podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalovaná je

v omeškaní so zaplatením priznanej pohľadávky 4.051,97 Eur od 22.04.2009. Priznaná výška úroku z
omeškania zodpovedá § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., podľa ktorého výška úrokov z omeškania
je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba ECB platná k prvému dňu omeškania
s plnením peňažného dlhu s prihliadnutím na prechodné ustanovenie § 10b nariadenia vlády SR č.
87/1995 Z. z. účinného od 1. júla 2010, podľa ktorého ak došlo k omeškaniu pred 1. júlom 2010,

výška sankcie za omeškanie spotrebiteľa sa riadi podľa predpisov účinných do 30. júna 2010. Základná
úroková sadzba ECB platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu (22.04.2009) bola 1,25
%, potom výška úroku z omeškania je o 8 % vyššia a činí 9,25 % ročne. Keďže predmetný záväzkový
vzťah je vzťahom občianskoprávnym, a nie obchodným, nárok na úrok z omeškania súd
prvej inštancie posudzoval podľa občianskoprávneho predpisu, ktorým je nariadenie vlády č. 87/1995

Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, vrátane § 517 ods. 2 OZ.
Ak žalobca žiadal priznať vyšší úrok (zmluvne dohodnutý je vyšší úrok ako priznaný úrok) a z vyššej
istiny, jeho žalobu čo do zvyšku zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 262 ods.
1 a § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci. Žalobca mal vo veci úspech v rozsahu 69,60 % a neúspech v rozsahu 30,40 %, jeho pomer

jeho úspech a neúspechu je 39,20 %. Preto rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov konania
proti žalovanej v rozsahu 39,20 % s tým, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným
uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

2. Proti tomuto rozsudku v časti vo výroku II. a IV. podala žalovaná v zákonnej lehote odvolanie a

navrhla, aby odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu v napadnutej časti zmenil a rozhodol tak,
že žalobu v časti nároku žalobcu vo výške 4.051,97 Eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 4.051,97 Eur od 22.04.2009 do zaplatenia zamietne a
žalobcovi uloží povinnosť nahradiť trovy konania žalovanej v plnom rozsahu. Uplatnila odvolacie dôvody
uvedené v § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g), h) CSP. Poukázala na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a slobôd a na čl. 46 Ústavy SR zakotvujúcich právo na spravodlivé súdne
konanie, ku ktorému patrí najmä právo na prístup súdu, právo na nezávislý a nestranný súd, právo
na verejnosť konania a rozhodnutia, právo na rozhodnutie v primeranej lehote a právo na spravodlivé
prejednanie veci, pričom právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa princíp rovnosti strán, princíprovnostizbraní,princípkontradiktómostikonaniaaprávonaodôvodneniesúdnehorozhodnutia.Uviedla,
že rozsudok prvoinštančného súdu je nepreskúmateľný a arbitrárny. K základným právam účastníka
konania obsiahnutým v práve na spravodlivý proces, patrí právo na uvedenie dostatočných dôvodov,

na ktorých je rozhodnutie založené. V súvislosti s riadnym odôvodnením uviedla, že vychádzajúc z
konštantnejjudikatúryEurópskehosúdupreľudsképrávaarozhodnutíÚstavnéhosúduSR,niejenutné,
aby na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď a rozsah povinnosti odôvodniť
súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na
okolností každého prípadu, ak však súd v odôvodnení nereaguje na zásadnú, relevantnú

námietku, súvisiacu s predmetom súdnej ochrany prednesenú žalobcom, je potrebné tento nedostatok
považovať za prejav arbitrárnosti (svojvoľnosti). Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol,
že vo veci už bola rozhodnuté rozsudkom 4Cb/15/2009-215 zo dňa 06.08.2013. Proti rozhodnutiu sa
odvolal žalobca a v odvolaní napádal rozhodnutie súdu aj s poukazom na skutočnosť, že súd žalobcovi
zamietol nárok na náhradu škody vo výške 99,76 Eur v súvislosti s opravou predmetného motorového
vozidla (v ďalšej časti pojednávaní však zobral žalobu späť v tejto časti nároku bez udania dôvodu).

Celé odvolanie žalobcu bolo odôvodňované z nároku na náhradu škody z leasingovej zmluvy/nájomnej
zmluvy. Avšak žalobca až po zrušení v poradí prvého rozsudku uznesením Krajského súdu v Trenčíne
zo dňa 17.02.2016 nepredložil dôležité dôkazy, ktoré mali mať za následok iné rozhodnutie vo veci. Išlo
o dôkaz, ktorý nebol žalobcom celých 10 rokov predložený, a to „Formulár o zmluvných podmienkach
zmluvy o spotrebiteľskom úvere“, z ktorého vyplýva, že žalovaná nemala v úmysle prenajímať si vozidlo,

ale prišla k dodávateľovi vozidlo si kúpiť. Keďže ide o spotrebiteľský úver, ale nárok žalobcu vychádza
v časti priznanej súdom prvej inštancie z nároku z náhrady škody už po odstúpení od zmluvy, kde
žalovaná vozidlo majiteľovi vrátila, mimo iného mu zaplatila 30 % z ceny vozidla, zaplatila za dva
mesiace používania a nemala možnosť ovplyvniť konanie žalobcu, ako bude ďalej nakladať zo svojim
majetkom, bolo povinnosťou súdu skúmať, či takáto škoda bola spôsobená žalobcovi. Od začiatku

pritom napádala Všeobecné podmienky leasingu (ďalej len " VPFL"), konkrétne ich neplatnosť v časti
bodu 5.1.16 a 5.1.19, na ktoré odkazoval žalobca. V týchto bodoch sú uvedené práva a povinnosti
zmluvných strán, respektíve zmluvnej jednej strany, a to žalobcu, ktorý si môže podľa tohto bodu/článku
VPFL 5.1.16 a 5.1.19 kedykoľvek nárokovať na vzniknutú škodu spôsobenú dlžníkom/spotrebiteľom.
Predmetné ustanovenia VPFL považuje za neprijateľné zmluvné podmienky a jednoznačne konanie

žalobcu za v rozpore z dobrými mravmi. Žalovaná citovala § 3 ods. 3 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa a § 3 ods. 1 a § 39 Obč. zák., poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3Cdo 173/2003, a tiež na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. PL ÚS 10/1995 zo dňa 28.02.1995, z ktorých rozhodnutí vyplýva, že zásada zmluvnej voľnosti v
súkromnom práve nie je absolútna a nachádza svoje obmedzenie z hľadiska obsahovej náplne právnych

úkonov, napr. pri aplikácii korektívov rozporu s dobrými mravmi. Usmerňovanie zásady zmluvnej voľnosti
prostredníctvom uvedených korektívov ako aj zákonnom zákaze nepochybne prispieva k spoločenskej
a právnej akceptácii zásady zmluvnej spravodlivosti v súkromnom práve. V odôvodnení rozsudku na
str.16 ods. 34 sa uvádza tvrdenie žalobcu, že zmluva je uzatvorená medzi prenajímateľom a nájomcom.
Súd však túto právnu otázku zmluvného vzťahu neriešil, či ide o zmluvu nájomnú alebo zmluvu na

základe, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver. Zastáva názor, že v tomto konaní si žiada žalobca
plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorej predmetom je poskytnutie spotrebiteľského úveru, aj keď ho
nazval nájomná zmluva alebo zmluva leasingová. Žalobca za spotrebiteľa zaplatil predajcovi kúpnu
cenu vozidla v 2/3, z 1/3 si uhradila sumu za vozidlo žalovaná. Je absolútne nemysliteľné, aby žalobca
v čase podpisu zmluvy nevedel, že ide o zmluvu spotrebiteľskú, a o spotrebiteľský úver.

Nakoľko sa jedná o spoločnosť dlhodobo poskytujúcu spotrebiteľské úvery v prípade dofinancovania
auta, dá sa povedať, že ide o takzvané plnenie v splátkach. Žalobca vedel a vedome klamal spotrebiteľa
pri podpise zmluvy, a ten bol presvedčený že podpisuje spotrebiteľský uver. Je potrebné poukázať na
nekalé konanie žalobcu, na základe ktorého môže súd vyhodnotiť zmluvu v jednotlivých častiach za
neplatnú. Ide práve o dojednania vo VPFL, ktoré zakladajú hrubú nerovnováhu v právach a

povinnostiach zmluvných strán a porušujú tiež ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa 250/2007 Z.
z. (§ 5 ods.1, § 7 ods. 2 písm. a), b) a § 8 ods. 1 a 2 zákona o ochrane spotrebiteľa). Obchodná
praktika sa má posúdiť ako "klamlivá" v zmysle článku 6 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a
Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom
na vnútornom trhu, pokiaľ táto praktika jednak obsahuje nesprávne informácie alebo je spôsobilá uviesť

do omylu priemerného spotrebiteľa a jednak je spôsobilá zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o
obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil. Článok 2 písm. k) tejto smernice sa má vykladať v tom
zmysle, že pojem "rozhodnutie o obchodnej transakcii" zahrňuje akékoľvek rozhodnutie, ktoré priamo
súvisí s rozhodnutím o tom, či kúpiť, alebo nekúpiť určitý výrobok. V prípade, že ideo spotrebiteľský úver alebo leasing, žalovaná neobdržala žiadne finančné prostriedky, práve naopak,
žalobcovi zaplatila 30 % z kúpnej ceny vozidla, ktorého majiteľom je výlučné žalobca, vrátila mu predmet
financovania a nemôže zodpovedať za to, že si majiteľ predá svoj majetok pod cenu, nakoľko zmluvný

vzťah podľa žalobcu skončil dva mesiace po podpise zmluvy. V tomto prípade mal súd skúmať, prečo
žalobca nevrátil akontáciu žalovanej, ktorá bola vo výške predplatených 13-tich splátkach úveru. To
znamená, že žalovaná vlastne zaplatila za požičanie auta, ktoré nikdy nebolo jej majetkom 15 splátok
a ešte má zapovedať za škody, ktoré si spôsobil sám žalobca predajom vozidla hlboko pod cenu, hoci
ho po odobratí mohol poskytnúť ďalšiemu záujemcovi o leasing. K obchodnej praktike žalobcu je nutné

poukázať na skutočnosť, že ku klamaniu spotrebiteľa došlo pri uzatváraní samotnej zmluvy a jej znení
a príslušných listín, kde uvádza žalobca zmluvu ako leasingovú teda zmluvu medzi prenajímateľom a
nájomcom, ale vo formulári o zmluvných podmienkach zmluvy o spotrebiteľskom úvere (ktorý žalobca
nepriložil k žalobe), uvádza informácie pre spotrebiteľa ako poskytnutie spotrebiteľského úveru, čím
porušil zákon a použil už spomenutú nekalú obchodnú praktiku § 5 ods.1, § 7 ods.2 písm. a), b) a
§ 8 ods. 1 a 2 zákona o ochrane spotrebiteľa. Žalovaná ďalej označila dôkazy predložené žalobcom

za nevierohodné, nepreukazujúce plnenie údajne poskytnuté tretím osobám, ktoré požadoval žalobca
od nej. Ušlý zisk žalobca nezdokladoval predložením znaleckého posudku, hoci sa naň odvolával.
Podľa názoru žalovanej nedôvodný je aj nárok na zaplatenie nákladov na odobratie motorového vozidla
a nedôvodný je aj nárok na zaplatenie nákladov za odťah vozidla a aj parkovanie vozidla. Záväzok
žalovanej znášať úhradu týchto nákladov vyplýva zo zmluvných ustanovení zmluvy o spotrebiteľskom

úvere 5.1.16 a 5.1.19, čo už žalovaná uviedla na predchádzajúcich pojednávaniach. Ide o dodávateľom
vopred pripravené formulárové ustanovenia zmluvy, VPLZ ani nie sú v zmysle zmluvy súčasťou, (čo
vyplýva aj z bodu III: záverečné ustanovenia zmluvy), kde nie sú individuálne dojednané podmienky
odobratia motorového vozidla, prípadnej prepravy, či parkovania, preto je potrebné aby súd vyhodnotil
neprijateľnosť zmluvných dojednaní vo VPLZ, ktoré žalobkyňa považuje za súčasť zmluvy, hoci takáto

skutočnosť z predložených listín nevyplýva. Žalovaná trvala na tom, že ustanovenia VPLZ 5.1.16 a
5.1.19 sú neprijateľné zmluvné podmienky v zmysle § 53 ods. 1 a ods.4 Občianskeho zákonníka. Dané
zmluvné ustanovenia zakladajú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán na neprospech
žalovanej ako spotrebiteľa a naviac neboli individuálne dojednané. Žalobca nepreukázal, že
žalovaná pri podpise zmluvy mohla ovplyvniť obsah týchto zmluvných podmienok, a preto sa v zmysle

§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka považujú za podmienky, ktoré neboli individuálne dojednané.
Neprijateľnosť zmluvných podmienok je treba vidieť v tom, že od žalovanej ako spotrebiteľa vyžaduje
žalobca úhradu nákladov spojených s odobratím a odťahom vozidla bez toho, aby bol dodávateľ povinný
preukazovať skutočnú výšku týchto nákladov. K rovnakému záveru v obdobnej právnej veci
dospel aj Krajský súd v Trenčíne v rozsudku č. k. 27Co/109/2018-287 zo dňa 28.08.2018. Žalovaná

poukázala na znenie § 53 ods. 5 Obč. zák., v zmysle ktorého neprijateľné zmluvné podmienky sú
absolútne neplatné a súd plnenie na ich základe nemôže priznať. Podľa jej názoru mal žalobca v zmysle
zmluvy o spotrebiteľskom úvere pri predaji vozidla postupovať v rámci zákona a o všetkých úkonoch mal
informovaťžalovanú.Akchcelunejuplatniťnáhraduškody,maljejumožniťvyjadriťsaktakémupostupu,
a nie odpredať auto a následne sa obrátiť na súd. Postup žalobcu označila žalovaná za nemysliteľný a

nepredstaviteľný. Žalobca mal žiadať náhradu škody, ktorú by bol povinný preukázať, a nie si uplatniť
plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, lebo zánikom zmluvy zanikajú aj povinnosti z nej. Žalobca však takto
nepostupoval a vznik škody nepreukázal. Žalovaná tiež namietla, že súd sa nezaoberal ani tým, či v
jej prípade žalobca postupoval s odbornou starostlivosťou a či skúmal jej bonitu. Prvoinštančný súd
teda nepostupoval správne, nevykonal všetky dôkazy, dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho

rozhodnutie tak vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej navrhol rozsudok prvoinštančného súdu v
napadnutej časti potvrdiť ako vecne správny. Odvolanie žalovanej označil za všeobecné, bez uvedenia
konkrétnychodvolacíchtvrdení,odkazujúclennaznenie§365CSP.Poukázalnato,žežalovanánaďalej

bez akéhokoľvek zdôvodnenia spochybňuje existenciu leasingovej zmluvy ako nepomenovaného
zmluvného typu a v odvolaní uvádza, že leasingová zmluva č. XXXXXXX zo dňa 23.04.2008 v znení jej
neskorších dodatkov uzatvorená medzi žalobcom ako prenajímateľom a žalovanou ako nájomcom má
mať údajne právnu povahu nájomnej zmluvy, resp. spotrebiteľského úveru. Uvedené tvrdenia žalovanej
o údajnej právnej povahe predmetnej zmluvy sú však v zrejmom rozpore s predchádzajúcou výpoveďou

žalovanej na pojednávaní dňa 07.03.2019, keď sama žalovaná uviedla "vedela som, že je to zmluva
na lízing, teda, že si berieme auto na lízing, že sa bude auto splácať a keď ho splatíme bude naše".
Z uvedenej svedeckej výpovede žalovanej vyplýva, že v čase uzatvorenia leasingovej zmluvy, ako aj
v čase po uzatvorení leasingovej zmluvy žalovaná poznala význam leasingovej zmluvy a rozumela,za akých podmienok nadobudne financované vozidlo do svojho vlastníctva. Žalovaná zároveň nikdy
nespochybňovala, že financované vozidlo nie je v jej vlastníctve a jej vlastníctvom sa stane
až vtedy, keď riadne a včas žalovaná splní všetky svoje povinnosti z leasingovej zmluvy. Žalobca

nesúhlasil s tvrdeniami žalovanej, podľa ktorej sú ustanovenia zmluvy o finančnom leasingu v bodoch
5.1.16 a 5.1.19 všeobecných podmienok finančného leasingu neplatné pre ich neprijateľnosť a rozpor
s dobrými mravmi. K bodu 5.1.16 uviedol, že k predčasnému ukončeniu leasingovej zmluvy
došlo len z dôvodu podľa bodu 5.1.2 písm. a) VPFL (t. j. omeškanie žalovanej, ktorá pred podaním
žaloby neuhradila ani jednu leasingovú splátku), a teda už samotný dôvod predčasného ukončenia

leasingovej zmluvy majúci svoj základ v zavinenom konaní žalovanej nemôže spôsobovať neprijateľnosť
zmluvnej podmienky podľa bodu 5.1.16 VPFL, nakoľko všetky nároky podľa ustanovenia bodu 5.1.16
VPFL žalobca voči žalovanej uplatňuje len v dôsledku predchádzajúceho porušenia leasingovej zmluvy
žalovanou, ktoré žalovaná objektívne, vlastnými silami, mohla odvrátiť vlastným konaním nezávislým
od vôle žalobcu - riadnou a včasnou úhradou leasingových splátok. K bodu 5.1.19 žalobca
poukázal na to, že predmetné ustanovenie zakladá zmluvným stranám leasingovej zmluvy vzájomné

práva a povinnosti. Výkladom ustanovenia bodu 5.1.19 písm. a) odseku aa) VPFL možno zistiť, že
žalovaná má právo (t. j. žalobca má povinnosť) na to, aby sa od osobitného peňažného plnenia (položka
č. 4 finančného vyúčtovania) odrátala suma (výťažok) získaná za odpredaj predmetu leasingu. Inými
slovami, predmetné ustanovenie síce zakladá právo žalobcu na úhradu osobitného peňažného plnenia,
avšaklenvrozsahu,ktorýmnebolototoplnenieuspokojenézvýťažku zpredajapredmetuleasingu,

pričom predmetný predaj je povinný zabezpečiť žalobca ako vlastník predmetu leasingu. Žalovanej
citované ustanovenie VPFL teda priznáva právo na zohľadnenie predmetného výťažku z predaja.
Zároveň predmetné ustanovenie pokrýva aj situácie, pri ktorých by bol predmet leasingu predaný za
tak vysoký výťažok, že by právo na osobitné peňažné plnenie žalobcu bolo tým úplne uspokojené a
žalovanej by tak mohol vzniknúť nárok (právo) na vrátenie preplatku. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovanej

v odvolaní o tom, že ustanovenia 5.1.16 a 5.1.19 VPFL údajne nie sú súčasťou leasingovej
zmluvy v nadväznosti na bod 7 článku III. leasingovej zmluvy, tak žalobca uvádza, že predmetné
tvrdenie žalovanej je účelové a v rozpore so znením bodu 7 článku III. leasingovej zmluvy. Zo znenia
článku III. bod 7 leasingovej zmluvy vyplýva, že na leasingovú zmluvu sa nevzťahovalo len ustanovenie
bodu 5.1.4 VPFL a VPFL sa menia a dopĺňajú o ďalšie ustanovenia uvedené v leasingovej zmluve.

Uplatnenie ustanovení 5.1.16 a 5.1.19 VPFL na právny vzťah vyplývajúci z leasingovej zmluvy tak nebol
vylúčený a VPFL sú v súlade s článkom III bod 1 leasingovej zmluvy súčasťou leasingovej
zmluvy.

4.Žalovanávodvolacejreplikenesúhlasilastvrdeniamižalobcuoabsenciiodvolacíchdôvodov.Uviedla,

že v danom prípade súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku nereagoval na ňou
prednesenú zásadnú, relevantnú námietku súvisiacu s predmetom súdnej ochrany, čo je prejavom
arbitrárnosti. Podľa jej názoru je nesporné, že mala splácať spotrebiteľský úver, ktorý má v zákone
jasne definované náležitosti a skutočnosť, že ide o spotrebiteľský úver vyplýva aj z
"Formulára o zmluvných podmienkach zmluvy o spotrebiteľskom úvere", ktorý ako už

bolo v odvolaní uvedené, žalobca k pôvodnej žalobe ani len súdu nepredložil, čím maril spravodlivosť
tohto súdneho konania. Žalovaná je presvedčená, že ide o spotrebiteľský úver obsahujúci neprijateľné
zmluvné podmienky (uvedené v odvolaní). Právna otázka, či zmluva obsahuje neprijateľnú zmluvnú
podmienku, však nebola súdom prvej inštancie vyriešená. Trvala na podanom odvolaní.

5. Žalobca sa k stanovisku žalovanej nevyjadril.

6. Odvolací súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 8Cob/7/2020-426 zo dňa 31. marca 2021, ktorým
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku II a IV. potvrdil ako vecne správny podľa §
387 ods. 1 CSP.

7. Za podstatné odvolacie námietky žalovanej považoval odvolací súd tvrdenia o
arbitrárnosti napadnutého rozsudku, keďže súd prvej inštancie sa v odôvodnení nevysporiadal so
všetkýminámietkamitýkajúcimisaneplatnostizmluvnýchdojednanívbode5.1.16a5.1.19všeobecných
podmienok finančného leasingu pre ich neprijateľnosť a rozpor s dobrými mravmi, vykonané dôkazy

nesprávne vyhodnotil, v dôsledku čoho dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a
vec nesprávne právne posúdil. Žalovaná argumentovala tým, že uvedené zmluvné dojednania zakladajú
hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v jej neprospech ako spotrebiteľky, tieto neboli
individuálne dojednané, ona pri podpise zmluvy nemohla ovplyvniť ich obsah, pričom na ich základežalobca od nej požaduje úhradu nákladov bez toho, aby ich skutočnú výšku a vynaloženie náležite
preukázal.

8. Odvolací súd námietky žalovanej vyhodnotil ako nedôvodné, keďže súd prvej inštancie sa náležitým
spôsobom vysporiadal so všetkými vykonanými dôkazmi, tvrdeniami a vyjadreniami strán, keď tieto
vyhodnotil nielen samostatne, ale aj vo vzájomných súvislostiach a celkom zrozumiteľne vysvetlil, ako
na ich základe dospel k záveru o tom, že zmluva o finančnom leasingu uzavretá medzi predchodcom
žalobcu a žalovanou je nepomenovanou zmluvou v zmysle § 51 a § 491 Obč. zák. s prvkami nájomnej

zmluvy s možnosťou nadobudnúť predmet leasingu za splnenia zmluvných podmienok do
vlastníctva,aženejdeoklasickúzmluvuospotrebiteľskomúverealebookúpnuzmluvutovarunasplátky
tak, ako to tvrdila žalovaná. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že žalovaná vedela,
že uzatvorila leasingovú zmluvu. Súd prvej inštancie správne dôvodil tým, že všeobecné podmienky
finančného leasingu žalovanú zaväzovali a následkom porušenia zmluvných povinností bol vznik nároku
na náhradu nákladov súvisiacich s predčasným ukončením leasingového vzťahu.

9. Odvolací súd poukázal na odseky 44 až 53 odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorých
súd prvej inštancie objasnil, na základe čoho vyvodil záver o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi z
titulu predčasného ukončenia leasingového vzťahu náhradu nákladov vzniknutých v súvislosti s takýmto
ukončením zmluvného vzťahu, pričom sa vysporiadal so všetkými námietkami žalovanej o

neprijateľnosti jednotlivých zmluvných dojednaní z pohľadu právnej úpravy obsiahnutej v
§ 52 ods. 1 a nasl. Obč. zák., príslušných ustanovení zákona č. 258/2001 Z. z. v znení platnom v čase
uzavretia predmetnej zmluvy.

10. Odvolací súd tiež ako nedôvodnú vyhodnotil argumentáciu žalovanej, podľa ktorej výška žalobcom

vynaložených nákladov nebola v konaní preukázaná, nakoľko súd prvej inštancie starostlivo preskúmal
nároky žalobcu a z uplatnených vecných nákladov priznal len tie, ktoré žalobca reálne vynaložil a ich
úhradu tretím osobám preukázal výpismi obratov na účte v banke.

11. Odvolací súd ďalej uviedol, že v postupe žalobcu pri realizácii jeho práv vo vzťahu k žalovanej

nevzhliadol rozpor s dobrými mravmi. Žalobca si svoje povinnosti zo zmluvy o finančnom
leasingu, ktorú žalovaná s ním uzatvorila dobrovoľne, splnil. Naopak, bola to práve žalovaná, ktorá si
svoje zmluvné povinnosti neplnila, a hoci predmetný záväzkový vzťah z leasingovej zmluvy je vzťahom
spotrebiteľským, ani napriek zvýšenej ochrane poskytovanej spotrebiteľom nemožno žalovanú zbaviť
úplne zodpovednosti za následky jej konania.

12. Na základe žalovanej podaného dovolania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského
súduvTrenčínepodč.k8Cob/7/2020-426zodňa31.marca2021zrušilavecvrátilodvolaciemusúduna
ďalšie konanie z dôvodu, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dostatočné
a preskúmateľné, pretože neposkytuje odpoveď na námietku žalovanej o nerovnomernosti práv a

povinností zmluvných strán spotrebiteľskej zmluvy, a to pre výkon práva v rozpore s dobrými mravmi,
resp.značnejnerovnováhyvprávachapovinnostiachzmluvnýchstránvneprospechspotrebiteľa,keďže
rozhodnutie neobsahuje „test proporcionality“ rovnováhy takýchto práv a povinností zmluvných strán pri
uzatváraní zmluvy, ktorý test má rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní.

13. Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že žalovaná počas celého konania výslovne namietala, že
sporná zmluva vrátane jej príloh je neplatná pre rozpor jej ustanovení s dobrými mravmi, ktoré majú
vytvárať medzi stranami nerovnomerné postavenie, ktoré sú navyše formulárového charakteru, ktorých
obsah žalovaná ako spotrebiteľka nemohla v žiadnom smere ovplyvniť. Dovolací súd súhlasil s názorom
konajúcich súdov, že hoci je žalovaná v postavení tzv. slabšej strany ako spotrebiteľka, táto

skutočnosť ju úplne nezbavuje a ani nemôže zbaviť zodpovednosti za prípadné porušenie jej zmluvných
povinností, avšak jedine za tých okolností, ak je skúmaná spotrebiteľská zmluva v súlade s generálnou
klauzulou v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorej sú „neprijateľné
také ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa“.

14. Identifikácia spôsobenia značnej nerovnováhy je podstatným kritériom pre vyhodnotenie zmluvného
dojednania ako neprijateľnej podmienky, preto je vhodné posúdiť najskôr to, či zmluvné dojednanie
spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach strán. Ak sa prijme záver, že zmluvné dojednaniespôsobuje nerovnováhu, posúdi sa aj to, či je takto spôsobená nerovnováha značná (viď Števček, M. a
kol.: Občiansky zákonník I. Veľký komentár. 2. vydanie. Nakladatelství C. H. Beck, 2019).

15. Zároveň dovolací súd uviedol, že v rámci testu neprijateľnosti je potrebné v prvom rade posúdiť to,
či zmluvné dojednanie spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach strán. Posúdenie existencie
stavu nerovnováhy možno vykonať pomocou testu proporcionality. Vykonaním testu proporcionality
sa porovná stav medzi stranami, ktorý vyplýva z obsahu zmluvného dojednania so stavom, ktorý by
pre ne znamenal absolútnu rovnosť v ich právach a povinnostiach (Smernica 93/13/EHS o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách).

16. Preskúmaním odôvodnení rozhodnutí súdu prvej inštancie v spojení s rozhodnutím odvolacieho
súdu, ktoré spolu vytvárajú jeden celok dovolací súd konštatoval, že hoci súd prvej inštancie pomerne
rozsiahloapodrobnepoukázalnajednotlivéustanoveniaskúmanejzmluvyvrátanejejpríloh(podmienok
a pod.), s ktorým skúmaním sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, v súvislosti s osobitne

vznesenou námietkou zo strany žalovanej ohľadom nerovnomernosti práv a povinností zmluvných strán
v neprospech slabšej strany, ktoré dojednania sú podľa žalovanej v rozpore s dobrými mravmi, v oboch
skúmaných rozhodnutiach absentuje vyššie špecifikovaný a zákonom vyžadovaný test proporcionality
medzi stranami zmluvy, ktorý by identifikoval rovnováhu v právach a povinnostiach. Z rozhodnutí
sa javí, že sa súdy nevyhodnocovali proporcionalitu práv a povinností zmluvných strán pri uzatváraní

zmluvy, ale sa zamerali na následné správanie sa žalobcu pri uplatnení svojho nároku, čo je zrejmé aj z
konštatovania odvolacieho súdu, ktorý uviedol, že „v postupe žalobcu pri realizácii jeho práv vo vzťahu
k žalovanej nevzhliadol rozpor s dobrými mravmi (bod 15 napadnutého rozsudku)“.

17. Dovolací súd zdôraznil, že hmotnoprávna námietka výkonu práva v rozpore s dobrými mravmi v

súdenej veci v procese uzatvárania spotrebiteľskej zmluvy je podstatnou a zásadnou,
ktorú konajúci súd musí v každom jednotlivom prípade skúmať na základe objektívnych kritérií a takéto
svoje zistenie odôvodniť, a to obzvlášť na námietku strany sporu – slabšej strany ako spotrebiteľa. Tým,
že sa odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite nevysporiadal s podstatnou (kľúčovou)
odvolacou námietkou žalovanej o neprijateľnosti zmluvných dojednaní pre ich neprijateľnosť

a rozpor s dobrými mravmi, kedy takúto námietku považoval za podstatnú aj samotný odvolací súd (bod
11. napádaného rozhodnutia), a ktorej námietky sa žalovaná v odvolaní domáhala (§ 387 ods. 3 CSP),
odvolací súd zaťažil konanie v tejto časti vadou zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP.

18. Krajský súd v Trenčíne príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP) vzhľadom na včas

podané odvolanie oprávnenou stranou sporu opätovne preskúmal rozsudok v napadnutej časti a v
rozsahu zrušenia dovolacím súdom, viazaný jeho právnym názorom (§ 455 CSP), ako aj konanie
mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia
pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.

19. V rámci procesného postupu podľa § 382 CSP vyzval odvolací súd sporové strany na, aby sa vyjadrili
k možnému použitiu § 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v súvislosti s uzatváraním zmluvy
o finančnom leasingu č. 9870666 zo dňa 23.04.2008.

20. Žalovaná zotrvala na svojich predchádzajúcich vyjadreniach podaných vo veci pričom uviedla, že

počas súdneho konania poukazovala na nekalé praktiky pri uzatváraní samotnej zmluvy. Považuje
konanie žalobcu za nemorálne a neakceptovateľné zavádzanie spotrebiteľa od počiatku uzatvorenia
zmluvného vzťahu, čím sa snažil si privodiť priaznivejšie právne účinky v prípade iniciovania súdneho
konania, na základe čoho by mohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu na strane žalobcu.

21. Žalobca zotrval na svojich predchádzajúcich vyjadreniach a ďalej uviedol, že z uznesenia
Najvyššieho súdu SR zo dňa 23.08.2023, sp. zn. 2Obdo/79/2022 je zjavné, že rozsudok Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 31.03.2021, č. k. 8Cob/7/2020-426 bol zrušený len pre formálny nedostatok,
ktorým je podľa dovolacieho súdu vada odôvodnenia, ak toto neobsahuje tzv. test proporcionality vo
vzťahu k námietke žalovanej o nerovnosti práv a povinností v spotrebiteľskej zmluve

pre výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, resp. značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Zdôraznil, že Najvyšší súd SR v posudzovanej veci netvrdí,
ani neidentifikoval, že by in concreto došlo k výkonu práva contra bonos mores, či k značnej
nerovnováhe v neprospech spotrebiteľa, a odvolaciemu súdu bolo uložené iba doplniť odôvodnenie otzv. test proporcionality. Žalobca považuje rozhodnutie dovolacieho súdu za neprimerane formalistické,
nakoľko má za to, že odvolací súd a tiež súd I. inštancie na vec § 3 OZ už plne uplatnili a test
proporcionality reálne vykonali, keď žalobcovi priznali žalovanú istinu v rozsahu 4.051,97 Eur.

Žalobca je presvedčený, že s posúdením súladu s dobrými mravmi v posudzovanej veci ako
s generálnou (neopomenuteľnou) klauzulou v súkromnoprávnych vzťahoch sa súdy už vysporiadali a
uvedené preskúmali ako prejudiciálnu otázku, keď žalobcovi žalovaný nárok priznali len z časti. Žalobca
považuje argumentáciu žalovanej za zjavne účelovú, keďže na pojednávaní dňa 07.03.2019 žalovaná
potvrdila, že vedela od počiatku, už keď šla podpísať zmluvu a aj keď ju uzatvárala, že ide o zmluvu

na leasing, t. j. že si berie auto na leasing a bude povinná ho splácať, pričom až ho splatí,
bude auto jej, nekonala v omyle. Z výpovede žalovanej vyplýva, že predmetnú zmluvu sama uzatvorila,
uzatvoriť ju chcela, pričom uviedla, že motorové vozidlo bude potrebovať pre živnosť. Nebolo sporné
ani to, že žalovaná motorové vozidlo prevzala a toto sa počas leasingu používalo. Žalovaná právneho
predchodcu žalobcu dňa 20.05.2008 požiadala listom zo dňa 19.05.2008 o zmenu v osobe leasingového
nájomcu tak, aby nájomcom bola ona, avšak ako podnikateľka, t. j. s uvedením jej IČO: 44 147 058,

čo preukazuje, že okolnosti uzatvárania zmluvy o finančnom leasingu č. 9870666 zo dňa 23.04.2008
v ničom neodporovali § 3 Občianskeho zákonníka a žalovaná chcela predmet finančného leasingu za
dojednaných podmienok ďalej používať (pozn. pričom zjavne ho obstarala a používala i na podnikanie,
avšak aby si s jeho užívaním spojené náklady mohla uplatňovať pre zníženie svojho zisku z
podnikania v rámci účtovníctva, mala záujem vyvolať zmenu v záväzkovom vzťahu tak, aby sa do zmluvy

pro forma doplnilo i jej IČO, t. j. aby bolo zjavné, že finančný leasing súvisí s jej podnikaním
pre účely zníženia si príslušnej dane z príjmu z podnikania). Zo strany právneho predchodcu žalobcu
na žalovanú nebol vyvíjaný žiaden nátlak na uzatvorenie predmetnej leasingovej zmluvy. Žalovaná
svojim podpisom na zmluve jednoznačne potvrdila, že sa oboznámila so znením zmluvy i príslušných
Všeobecných podmienok finančného leasingu, právami a povinnosťami z nich vyplývajúcimi, čo okrem

iného potvrdzuje i jej žiadosť z 19.05.2008, keď žiadala o prevod leasingovej zmluvy na seba ako
podnikateľku. Správanie sa žalovanej potvrdzuje danosť a nemennosť vôle žalovanej byť viazaná
dojednanými zmluvnými podmienkami a tiež ich znalosťou a súhlasom s nimi bez toho, aby žalovaná
vôbec mala vôľu do dojednaných podmienok akokoľvek zasahovať, hoci mohla požadovať/navrhovať
ich zmeny, ak by o to mala záujem. Ak teda odvolací súd na vec plánuje opätovne uplatniť § 3 ods. 1

OZ, nemalo by jeho pozornosti uniknúť práve konanie (správanie sa) žalovanej, ktoré v posudzovanej
veci odporuje výkonu práva a povinností v súlade s dobrými mravmi. Nečestnému konaniu
žalovanej totiž nemožno poskytnúť právnu ochranu. Žalovaná svoje povinnosti veľmi rýchlo prestala
plniť z dôvodu výlučne na strane žalovanej. Následky porušenia povinností žalovanej sú neprenosné na
žalobcu, s ktorým sa nepokúsila nájsť žiadne riešenie v ňou zapríčinenej situácii. Tvrdenie žalovanej o

tom, že jej povinnosti mala plniť iná osoba nezodpovedá zmluvnej dokumentácii a uvedené preukazuje,
že žalovaná svoje práva z finančného leasingu zneužívala, pričom vykonávať ich v rozpore s
informáciami poskytnutými právnemu predchodcovi žalobcu mala vôľu od počiatku. Žalobca zopakoval,
že k postúpeniu práv a povinností z finančného leasingu mohlo dôjsť len na základe predchádzajúceho
písomného súhlasu leasingového prenajímateľa, o čom žalovaná vzhľadom na jej žiadosť z 19.05.2008

zjavne vedela, avšak vo vzťahu k tretej osobe jej takýto súhlas nebol nikdy udelený, ani ňou žiadaný.
Podľajejvýpovedetakžalovanákonalavedomevrozporesdohodnutýmipodmienkami,keďodpočiatku
bez vedomia a súhlasu leasingového prenajímateľa previedla svojvoľne práva a povinnosti z finančného
leasingu na tretiu osobu, čo jednoznačne nezodpovedá výkonu práv a povinností v súlade s dobrými
mravmi. Z uvedeného je zjavné, že práve žalovaná vykonávala svoje práva contra bonos

mores, pričom takýto úmysel mala od samého počiatku. Nikto nemôže legitímne očakávať, že z jeho
vlastného neplnenia (porušenia) zmluvy, neplnenia (porušenia) povinností, mu vzniknú práva, ako je to
u žalovanej v posudzovanej veci. Žalovaná nemôže očakávať, že z neplnenia zmluvy aj tak nadobudne
vlastnícke právo k motorovému vozidlu. Žalobca preto vyjadril presvedčenie, že aj vzhľadom na rovnosť
účastníkov je nutné, aby súdy posúdili i správanie sa žalovanej, teda či výkon práv a povinností

žalovanou pri uzatváraní predmetnej zmluvy o finančnom leasingu bol/nebol contra bonos mores, teda v
rozpore s § 3 Občianskeho zákonníka, nakoľko z obsahu súdneho spisu takýto rozpor s dobrými mravmi
na strane žalovanej vyplýva.

22. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z

občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.23. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia

alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

24. Podľa 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa
nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol
ovplyvniť ich obsah.

25. Podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia
dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

26. Podľa § 53 ods. 4 písm. a) Občianskeho zákonníka za neprijateľné podmienky uvedené
v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal

možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy.

27. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v
spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

28. Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou
sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred
vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

29. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom

odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

30. Vo vzťahu k citovanému ustanoveniu § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa žiada uviesť, že:
„Pre právne posúdenie stavu nerovnováhy je potrebné predovšetkým vykonať test proporcionality, ktorý
vychádzavúvodnejfázezporovnaniazmluvnýmipodmienkamiprivodenéhostavusostavomabsolútnej

- teoretickej rovnosti zmluvných strán. Práve uvedená komparácia je spôsobilá umožniť vykonanie
testu proporcionality vo vzťahu ku konkrétne namietaným zmluvným podmienkam. Z praktického
pohľadu možno nadobudnúť dojem, že značná nerovnováha je implikovaná práve záväzkami, v ktorých
vystupuje na jednej strane slabšia zmluvná strana. Uvedená premisa môže mať štatút vyvrátiteľnej
domnienky a jej aplikácia je nanajvýš opodstatnená, keďže aj samotná filozofia smernice Rady 93/13/

EHS prezumuje, že nadvláda dodávateľov nad spotrebiteľmi zakladá východiskový stav určitej miery
nerovnováhy, ktorý je potrebné korigovať pozitívnym zásahom štátu. Dané myšlienky vychádzajú
z teórie spotrebiteľského správania a ekonómie, v rámci ktorých pristupujúca nadvláda
dodávateľa predstavuje len využitie existujúcej výhody na maximalizáciu prospechu jednej strany na
úkor strany druhej. Filozofiu, ktorú naznačujeme, dlhodobo potvrdzuje aj Súdny dvor EÚ vo svojich

rozhodnutiach Mostaza Claro, Godard, Asturcom a pod. Z uvedeného plynie, že vlastným testom
neprijateľnosti zmluvnej podmienky je potrebné preveriť prvotnú prezumpciu založenú na predpokladaní
existencienerovnovážnehopostaveniazmluvnýchstrán.Ztohtodôvodujezrejmé,žetestneprijateľnosti
zmluvných podmienok nie je hľadaním nerovnováhy, ale preverovaním existujúceho stavu rovnováhy so
zreteľom na právne postavenie spotrebiteľa. V poradí druhým významným bodom z pohľadu koncepcie

odseku 1 je už spomenutá implicitná legálna definícia neprijateľnej zmluvnej podmienky s poukazom
na materiálne kritériá spôsobovania značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa. Abstrahovaním od aspektu dobrej viery a účinku podmienky na škodu
spotrebiteľa, ktoré sú v predmetnej definícii podľa našej mienky implicitne obsiahnuté, je jadrom legálnej
definície práve spôsobovanie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach v konkrétnom zmluvnom

postavení, a to v neprospech spotrebiteľa.“ (Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko,
F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1 - 450. Komentár. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2019).

31. V súvislosti s inštitútom dobrých mravov a inštitútom neprijateľnej zmluvnej podmienky rovnako
odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. februára 2011

č. k. IV. ÚS 55/2011-19, v zmysle ktorého zákon tieto inštitúty explicitne nekonfrontuje a preto ich treba
vykladať v zmysle „ratio legis“ tak, že „pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti
uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku, aj takto sa dajú definovať dobré
mravy, ak tomuto kritériu zmluvná podmienka nevyhovuje, prieči sa dobrým mravom. Nie každá zmluvnápodmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa, je neprijateľná.
Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej
zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý teória i prax navyše

označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná
podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej, rovnosti,
pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu...“.

32. V oblasti práva ochrany spotrebiteľa je to práve dodávateľ, ktorý je vo fakticky výhodnejšom

postavení, pretože má nad spotrebiteľmi, ktorým svoje služby poskytuje, odbornú prevahu. A preto
možno od dodávateľa vyžadovať, že vo vzťahu k spotrebiteľovi bude konať v súlade s dobrými
mravmi. Ak týmto spôsobom nepostupuje, spreneverí sa dôvere druhého účastníka zmluvného vzťahu,
a takémuto správaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu.

33. V tomto smere odvolací súdu poukazuje na body 25. a 26 rozsudku Súdneho dvora Európskej únie

zo dňa 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, podľa ktorého
systém ochrany zavedený smernicou Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo

dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom
apredajcomalebododávateľommôžebyťkompenzovanýibapozitívnymzásahom,vonkajšímvovzťahu
k samotným účastníkom zmluvy.

34. Zhora uvedené východiská sa vzťahujú i na uplatnenie všeobecných obchodných podmienok,

ktorých aplikácia nie je neobmedzená; naopak, právna úprava vymedzuje základné limity. Pre
spotrebiteľské zmluvy platí, že nesmú pod hrozbou absolútnej neplatnosti obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
ako slabšej zmluvnej strany. Podľa demonštratívneho výpočtu sa za také považujú aj ustanovenia, ktoré
ma spotrebiteľ plniť a s ktorými nemal možnosť sa oboznámiť pred uzavretím zmluvy. Znaky neprijateľnej

podmienky napĺňa nielen podmienka, ktorá je neprimeraná (neprimeraná sankcia za porušenie záväzku
spotrebiteľa), ale aj podmienka, ktorá je neurčitá alebo v rozpore s „ratio legis“ zákonného ustanovenia,
podľa ktorého bola dojednaná alebo ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktorému
po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa.

35. Všeobecné obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách, na rozdiel napr. od obchodných
zmlúv, majú slúžiť predovšetkým na to, aby nebolo nutné do každej zmluvy prepisovať ustanovenia
technického a vysvetľujúceho charakteru. Nesmú ale slúžiť k tomu, aby do nich v neprehľadnej, zložito
formulovanej, malým písmom písanej forme alebo v oddieloch, ktoré vzbudzujú dojem nepodstatného
charakteru, dodávateľ skryl ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá,

že pozornosti spotrebiteľa najskôr uniknú (typicky rozhodcovská doložka, zmluvná pokuta). Ak tak
dodávateľ urobí, koná v rozpore s dobrými mravmi, čomu nemožno priznať právnu ochranu.

36. V prejednávanej veci Všeobecné podmienky finančného leasingu vzťahujúce sa k Zmluve
o finančnom leasingu formulárového charakteru obsahujú dojednania o žalobcom nárokovaných

čiastkach v prípade predčasného ukončenia zmluvy, ktoré z povahy veci neboli individuálne dojednané
(ani v tomto smere žalobca nepreukázal opak), pričom tieto splývajú so všetkými nespočetnými
informáciami do jedného celku tak, že priemerný spotrebiteľ (žalovaná v čase uzatvorenia zmluvy 21
ročná) v kontraktačnej fáze je viac dezorientovaný, než seriózne dodávateľom informovaný o význame
týchto podmienok.

37. Žalobca sa voči žalovanej domáha sumy vo výške 732,46 Eur, ktorá pozostáva z nákladov, ktoré
vznikli žalobcovi v súvislosti s predčasným ukončením zmluvy podľa bodu 5.1.16 písm. b) Všeobecných
podmienok finančného leasingu a sumy vo výške 3.319,51 Eur ako úhrady náhrady finančného výnosu
podľa bodu 5.1.16 písm. d) v spojení s bodom 5.1.19 Všeobecných podmienok finančného leasingu.

38. Ide o zmluvné podmienky nachádzajúce sa v časti 5. Ukončenie Zmluvy o finančnom leasingu na
strane 5 Všeobecných podmienok finančného leasingu nasledovného znenia:5.1.16 V prípade predčasného ukončenia ZFL, bez ohľadu na dôvod jeho ukončenia vzniká
Prenajímateľovi právo požadovať od Nájomcu zaplatenie (čiastky nárokované Prenajímateľom):
b) všetky náklady, ktoré vzniknú Prenajímateľovi v súvislosti s predčasným ukončením ZFL, najmä

náklady spojené s odobratím, prepravou, skladovaním a následným predajom PL; náklady spojené
s mimosúdnym vymáhaním pohľadávok voči Nájomcovi, náklady právneho zastúpenia Prenajímateľa,
ako aj náklady na poistenie PL od doby predčasného ukončenia ZFL do doby predaja PL, náklady na
prípadnénezaplatenéalebodoúčtovanépoistnézapovinnézmluvnépoistenie,nákladynavypracovanie
znaleckého posudku PL, náklady súvisiace s uvedeným PL do primeraného stavu zodpovedajúcemu

veku a bežným prevádzkovým podmienkam; náklady súvisiace s predpredajným servisom vykonaným
v primeranom rozsahu z dôvodu zhodnotenia PL, vrátane nákladov, ktoré vzniknú po zániku ZFL;
d) úhradu náhrady finančného výnosu. Náhrada finančného výnosu sa určí v súlade s bodom 5.1.19
VPFL. Prenajímateľ ma na túto úhradu nárok aj vtedy, ak Nájomca nezavinil porušenie povinností
vyplývajúcich z tejto ZFL A VPFL;
5.1.19 Pri predčasnom ukončení ZFL:

a) podľa bodu 5.1.1 prípadne podľa bodu 5.1.2
aa) výška osobitného peňažného plnenia sa vypočíta ako rozdiel medzi zostatkom istiny v účtovníctve
Prenajímateľa ku dňu vrátenia, prípadne odobratia PL a cenou, za ktorú sa Prenajímateľ PL odpredal.
Náhrada finančného výnosu sa počíta ako úrok z nesplatenej časti istiny za obdobie odo dňa vrátenia,
prípadne odobratia PL do dňa odpredaja PL;

39. Podľa čl. 4 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách nekalosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru
alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy
v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí.

40. Pri vyhodnocovaní zmluvných podmienok z hľadiska ich neprijateľnosti je teda potrebné okrem
koncepcie zmluvnej podmienky v kontexte celej zmluvy prihliadať tiež na všetky okolnosti vzťahujúce sa
k procesu uzatvárania spotrebiteľskej zmluvy.

41. Žalovaná vo vyjadrení k veci uviedla, že pri podpisovaní zmluvy nebola konkrétne oboznámená
so Všeobecnými podmienkami finančného leasingu, boli jej predložené ako jeden z papierov, ktoré je
potrebné podpísať, aby mohla prevziať auto. Celkovo podpisovanie všetkých dokumentov trvalo 15
minút. Ak by jej zamestnanec predajne vysvetľoval jednotlivé všeobecné podmienky obsiahnuté na
mnohých stranách, písané veľmi malým písmom, tento čas by sa podľa žalovanej predĺžil i na niekoľko

hodín. Keďže s nimi nebola oboznámená, nemohla im ani porozumieť, či ich akýmkoľvek spôsobom
ovplyvniť. Rovnako z výsluchu žalovanej vyplynulo, že stretnutie so zástupcom pôvodného žalobcu
trvalo 15 minút a bolo o tom, kde má listiny podpisovať. Bol jej predložený súbor dokumentov a bolo
jej povedané, kde má dokument podpísať. Zo stretnutia odchádzala s informáciou, že kúpila auto, že
ho bude splácať a že zaplatila akontáciu. Všeobecné podmienky finančného leasingu boli pripravené,

vytlačené, žalovaná nezasahovala do obsahu zmluvy, kontrolovala len svoje osobné údaje.

42. Žalobca v tomto smere ohľadom procesu uzatvárania spotrebiteľskej zmluvy so žalovanou
nepreukázal opak.

43. Je nesporné, že pri uzatváraní formulárovej zmluvy, resp. pri „dojednávaní“ zhora uvedených
všeobecných obchodných podmienok bola zmluvná sloboda žalovanej iba zdanlivá. Žalovaná ako
spotrebiteľka nemala možnosť participovať na ich vytvorení, nakoľko ich pripravil dodávateľ, pričom
s ohľadom na nepomer vo vyjednávacej pozícii a v miere informovanosti žalovanej spotrebiteľky
ako slabšej zmluvnej strany (žalovaná v čase uzatvorenia zmluvy 21 ročná, nezamestnaná a

nemajetná) je zrejmé, že sa len ťažko mohla domôcť zmeny vopred pripravených rozsiahlych a pre
priemerného spotrebiteľa na porozumenie náročných ustanovení všeobecných podmienok finančného
leasingu. Z tohto dôvodu existuje nezanedbateľné riziko, že sa žalovaná ako spotrebiteľka zaviazala
k splneniu povinností, ktorých si v čase uzavretia zmluvy nebola vedomá a pri znalosti ktorých by
k uzavretiu zmluvy nepristúpila, navyše, keď výška sporných nákladov nie je uvedená transparentne.

Ide o bližšie nešpecifikované a nejednoznačné náklady, ktoré žalovanej ako spotrebiteľke neboli pri
uzatváraní zmluvy vysvetlené a ktorých obsah nie je možné pri uzatváraní zmluvy ustáliť. Viažu sa
k dátumu odpredaja predmetu leasingu, ktorý žalovaná nemohla ovplyvniť, pričom žalobcu nič nenúti
minimalizovať náklady za zadržanie vozidla, jeho uskladnenie, parkovanie, prípadný prevoz, resp. abyčo najrýchlejšie predal predmetu leasingu za čo najvyššiu cenu. Je v rozpore s dobrými mravmi žiadať
od žalovanej rozdiel medzi zostatkom istiny ku dňu odobratia predmetu leasingu a ceny, za ktorú žalobca
auto odpredal, pričom táto bola nižšia než skutočná hodnota, resp. súčet leasingových splátok, ktoré

by bola povinná žalovaná platiť, ak by zmluvný vzťah trval. Vzhľadom na zhora uvedené východiská
nemohli tak posudzované zmluvné podmienky v teste proporcionality obstáť.

44. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že žalovaná už žalobcovi zaplatila pri podpise
zmluvy a prevzatí predmetu leasingu sumu 8.586,93 Eur (258.689,90 Sk) ako prvú zvýšenú splátku

a následne sumu 1.456,91 Eur zodpovedajúcu dvom splátkam a spracovateľskému poplatku, teda
spolu sumu 10.043,94 Eur, pričom predmet leasingu užívala necelé dva mesiace, od 23.04.2008 do
10.06.2008. Požadovať po žalovanej ostatné nárokované čiastky považuje odvolací súd za hrubo
amorálne a takémuto konaniu nemožno priznať právnu ochranu a priznať z nich žalobcovi plnenie.

45. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že žalovaná konala vedome v rozpore s dohodnutými podmienkami,

keď od počiatku bez vedomia a súhlasu leasingového prenajímateľa previedla svojvoľne práva a
povinnostizfinančnéholeasingunatretiuosobu,čojednoznačnenezodpovedávýkonuprávapovinností
v súlade s dobrými mravmi, odvolací súd uvádza, že sám žalobca na pojednávaní uviedol, že
k postúpeniu práv a povinností zo strany žalovanej na tretiu osobu nedošlo.

46. Žalobca argumentoval tým, že žalovaná právneho predchodcu žalobcu dňa 20.05.2008 požiadala
listom zo dňa 19.05.2008 o zmenu v osobe leasingového nájomcu tak, aby nájomcom bola ona, avšak
ako podnikateľka, t. j. s uvedením jej IČO, čo malo preukazovať, že okolnosti uzatvárania zmluvy o
finančnom leasingu č. XXXXXXX zo dňa 23.04.2008 v ničom neodporovali § 3 Občianskeho zákonníka a
žalovaná chcela predmet finančného leasingu za dojednaných podmienok ďalej používať. Odvolací súd

v tomto smere uvádza, že dôvody, pre ktoré žalovaná spotrebiteľka zotrvávala v nevýhodnom zmluvnom
vzťahu, neboli predmetom tohto konania.

47. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu
prvej inštancie je nevyhnutné postupom podľa § 388 CSP vo výroku II. zmeniť a žalobu v tejto časti

zamietnuť.

48. Zmenou napadnutého rozhodnutia vznikla odvolaciemu súdu podľa § 396 ods. 2 CSP povinnosť
rozhodnúť o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania. Žalobca vzal žalobu v časti o zaplatenie
istiny vo výške 1.456,91 Eur späť z dôvodu, že žalovaná dňa 19.09.2011 uvedenú sumu uhradila, v tejto

časti procesne zavinila zastavenie konania žalovaná. Žalobca vzal žalobu v časti o zaplatenie 97,66
Eur s príslušenstvom späť s odôvodnením, že sa snažil získať písomné listiny preukazujúce úhradu
nákladov, resp. vykonanie opravy, ale pre dlhé časové obdobie nebola táto snaha úspešná, a teda v tejto
časti procesne zavinil zastavenie konania. Vo zvyšku bola žaloba zamietnutá. V konečnom dôsledku
mal žalobca z celkovej žalovanej sumy 7.376,24 Eur úspech len v časti 1.456,91 Eur, čo zodpovedá

úspechu žalobcu v 19,75 % a jeho neúspech, ktorý zodpovedá úspechu žalovanej v 80,25 %. Pomer
úspechu žalovanej 80,25 % k úspechu žalobcu 19,75 % potom predstavuje 60,50 %. Preto odvolací
súd žalovanej podľa § 255 ods. 1 CSP proti žalobcovi priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného
konania v rozsahu 60,50 %.

49. Zároveň bola žalovaná v odvolacom konaní ako aj v dovolacom konaní úspešnou stranou sporu,
preto odvolací súd postupom podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 453 ods. 3 CSP a § 255 ods. 1 CSP
rozhodol, že s ohľadom na výsledok odvolacieho a dovolacieho konania priznáva žalovanej vo vzťahu
k žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
50. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté v ďalšom konaní postupom podľa § 262

ods. 2 CSP.

51. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule

(§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP) :

- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v pln0om rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu
záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).