Uznesenie · Majetok · Rozhodnutie

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 3To/43/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6322010208
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mário Šulej
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6322010208.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mária Šuleja a sudcov
JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a Mg. Ivany Datlovej, na neverejnom zasadnutí dňa 23. októbra 2024,
v trestnej veci obžalovaného A. B. C. za zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. c), ods. 3
písm. a) Tr. zák. č. 300/2005 Z.z., účinného od 01.01.2006, o odvolaniach obžalovaného a krajského
prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, pracovisko Brezno zo dňa 26.03.2024, sp.

zn. BR-3T/60/2022 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 320 ods. 1 písm. c) Tr. por. napadnutý rozsudok okresného súdu z r u š u j e v celom rozsahu
a podľa § 281 ods. 1 Tr. por. s poukazom na § 9 ods. 1 písm. a) Tr. por. trestné stíhanie obžalovaného
A. B. C., nar. XX.XX.XXXX v D., trvalým bydliskom E. F., G.. H. XXX/XXX,

za skutok kvalifikovaný v obžalobe Krajskej prokuratúry Banská Bystrica zo dňa 26.06.2020, č. Kv

38/18/6600 ako zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. c), ods. 3 písm. a) Tr. zák. č. 300/2005
Z.z., účinného od 1.1.2006, ktorý mal spáchať tak, že

ako správca konkurznej podstaty úpadcu POĽNOSPOL, a.s. „v konkurze", 1. mája Jesenské, okres
Rimavská Sobota, IČO: 31 568 301 (ďalej len „úpadca"), so sídlom Banícka 33, Veľký Krtíš, do

ktorej funkcie bol ustanovený uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 36-24K 212/99 zo
06.09.1999, celkovo v dvanástich prípadoch, bez vedomia a súhlasu konkurzného súdu, vybral počas
trvania konkurzu, z účtov úpadcu a to konkrétne z účtu číslo XXXXXXX/XXXX vedeného v OTP Banke
Slovensko, a.s., so sídlom Štúrova 5, Bratislava, IČO: 31 318 916, v pobočke Veľký Krtíš, finančné
prostriedky dňa 06.04.2004 vo výške 80 000,- Sk, dňa 27.09.2004 vo výške 50 000,- Sk, dňa 22.03.2005
vo výške 200 000,-

Sk, dňa 27.04.2005 vo výške 320 000,- Sk, dňa 29.04.2005 vo výške 500 000,- Sk, dňa 10.06.2005 vo
výške 200 000,- Sk, dňa 20.06.2005 vo výške 531 000,- Sk, dňa 28.06.2005 vo výške 130 000,- Sk a
dňa 14.10.2005 vo výške 55 000,- Sk (spolu sumu 2 066 000,- Sk, po prepočte konverzným kurzom 68
578,60 EUR) a z účtu číslo XXXXXXXXXX/XXXX vedeného v Tatra banke, a.s., so sídlom Hodžovo
námestie 3, Bratislava, IČO: 00 686 930, v pobočke Veľký Krtíš, finančné prostriedky dňa 08.07.2004 vo
výške 180 000,- Sk, dňa 11.08.2004 vo výške 80 000,- Sk, dňa 17.08.2004 vo výške 50 000,- Sk (spolu

sumu 310 000,-Sk, po prepočte konverzným kurzom 10 290,10 EUR), pričom tieto finančné prostriedky
síce nechal formálne zaúčtovať ako vklad do pokladne úpadcu, ale vzápätí aj výber z pokladne úpadcu,
a použitie týchto finančných prostriedkov následne žiadnym spôsobom nezdokladoval, ani potom ako
bol uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 36-24K 212/99-Kl-404 z 31.01.2013 v spojení
s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Obo 17/2013 z 27.03.2013, právoplatným a vykonateľným
dňa 14.05.2013, zbavený funkcie správcu konkurznej podstaty

úpadcu, čím stratil oprávnenie nakladať s majetkom úpadcu v zmysle § 14 ods. 1 písm. a) zákona číslo
328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov, ani neskôr do dnešnej doby, tieto
finančné prostriedky nevydal späť do majetku úpadcu a to ani po výzve
surčenoulehotou15dníodnovoustanovenéhosprávcukonkurznejpodstatyA.I.C.,J.J.F.J.XXXX/X,I.
z 23.02.2017, ktorú obvinený prevzal 27.02.2017, čím týmto konaním spôsobil úpadcovi POĽNOSPOL,
a.s. „v konkurze", 1. mája, Jesenské, okres Rimavská Sobota, IČO: 31 568 301, so sídlom Banícka 33,

Veľký Krtíš, škodu v celkovej výške 78.868,70 Eur (2 376 000,- Sk)z a s t a v u j e , pretože je premlčané.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresného súdu samosudca uznal obžalovaného za vinného zo zločinu
sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. c), ods. 3 písm. a) Tr. zák., č. 300/2005 Z.z., účinného od
01.01.2006, na tom skutkovom základe, že
ako správca konkurznej podstaty úpadcu POĽNOSPOL, a.s. „v konkurze", 1. mája Jesenské, okres
Rimavská Sobota, IČO: 31 568 301 (ďalej len „úpadca"), so sídlom Banícka 33, Veľký Krtíš, do
ktorej funkcie bol ustanovený uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 36-24K 212/99

zo 06.09.1999, celkovo v dvanástich prípadoch, bez vedomia a súhlasu konkurzného súdu, vybral
počas trvania konkurzu, z účtov úpadcu a to konkrétne z účtu číslo XXXXXXX/XXXX vedeného v
OTP Banke Slovensko, a.s., so sídlom Štúrova 5, Bratislava, IČO: 31 318 916, v pobočke Veľký Krtíš,
finančné prostriedky dňa 06.04.2004 vo výške 80 000,- Sk, dňa 27.09.2004 vo výške 50 000,- Sk, dňa
22.03.2005 vo výške 200 000,- Sk, dňa 27.04.2005 vo výške 320 000,- Sk, dňa 29.04.2005 vo výške

500 000,- Sk, dňa 10.06.2005 vo výške 200 000,- Sk, dňa 20.06.2005 vo výške 531 000,- Sk, dňa
28.06.2005 vo výške 130 000,- Sk a dňa 14.10.2005 vo výške 55 000,- Sk (spolu sumu 2 066 000,-
Sk, po prepočte konverzným kurzom 68 578,60 EUR) a z účtu číslo XXXXXXXXXX/XXXX vedeného
v Tatra banke, a.s., so sídlom Hodžovo námestie 3, Bratislava, IČO: 00 686 930, v pobočke Veľký
Krtíš, finančné prostriedky dňa 08.07.2004 vo výške 180 000,- Sk, dňa 11.08.2004 vo výške 80 000,-

Sk, dňa 17.08.2004 vo výške 50 000,- Sk (spolu sumu 310 000,-Sk, po prepočte konverzným kurzom 10
290,10 EUR), pričom tieto finančné prostriedky síce nechal formálne zaúčtovať ako vklad do pokladne
úpadcu, ale vzápätí aj výber z pokladne úpadcu, a použitie týchto finančných prostriedkov následne
žiadnym spôsobom nezdokladoval, ani potom ako bol uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 36-24K 212/99-Kl-404 z 31.01.2013 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3

Obo 17/2013 z 27.03.2013, právoplatným a vykonateľným dňa 14.05.2013, zbavený funkcie správcu
konkurznej podstaty úpadcu, čím stratil oprávnenie nakladať s majetkom úpadcu v zmysle § 14 ods. 1
písm. a) zákona číslo 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov, ani neskôr do
dnešnej doby, tieto finančné prostriedky nevydal späť do majetku úpadcu a to ani po výzve s určenou
lehotou 15 dní od novoustanoveného správcu konkurznej podstaty A. I. C., J. J. F. J. XXXX/X, I. z

23.02.2017, ktorú obvinený prevzal 27.02.2017, čím týmto konaním spôsobil úpadcovi POĽNOSPOL,
a.s. „v konkurze", 1. mája, Jesenské, okres I. J., IČO: 31 568 301, so sídlom Banícka 33, Veľký Krtíš,
škodu v celkovej výške 78.868,70 Eur (2 376 000,- Sk).
Za to bol obžalovanému podľa § 213 ods. 3, § 38 ods. 2, 3, § 39 ods. 1, 3 písm. e) Tr. zák. uložený trest
odňatia slobody vo výmere 2 rokov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a), § 50 ods. 1 Tr. zák. bol obžalovanému výkon trestu odňatia slobody
podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 2,5 roka.
Podľa § 61 ods. 1, 2, § 38 ods. 2, 3, § 42 ods. 2 Tr. zák. bol obžalovanému uložený súhrnný trest zákazu
činnosti vykonávať funkciu správcu konkurznej podstaty vo výmere 8 rokov.
Podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. bol zrušený rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica, č.k. 5T/7/2013, zo dňa

06.12.2017 vo výroku o uložení trestu zákazu činnosti vykonávať funkciu správcu konkurznej podstaty.
Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. bol poškodený B. H. F. so svojim nárokom na náhradu škody odkázaný na
civilný proces.
Proti tomuto rozsudku podal obžalovaný priamo na hlavnom pojednávaní prostredníctvom svojho
obhajcu odvolanie, ktoré odôvodnil jednak sám písomným podaním doručeným okresnému súdu dňa

16.05.2024, ako aj ďalším písomným podaním prostredníctvom svojho obhajcu doručeným okresnému
súdu dňa 16.05.2024, a to proti výrokom o vine, o treste a o náhrade škody, ako aj proti konaniu, ktoré
im predchádzalo.
Najprv sám poukázal na výrokovú časť napadnutého rozsudku, s ktorou sa však v celom rozsahu
nestotožnil. Odvolaním ho napádal pre:

podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali najmä preto, že boli
porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby,
chyby v napadnutých výrokoch rozsudku najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení,
a preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie,
porušenie ustanovení Trestného zákona napadnutým rozsudkom,rozpor so zákonom v prípade rozhodnutia prvostupňového súdu o uplatnenom nároku poškodeného na
náhradu škody
a domáhal sa jeho zrušenia v celom rozsahu.

Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa považoval za nezákonný, nesprávny, neobjektívny,
nespravodlivý, nepresvedčivý, zmätočný, nepreskúmateľný, jednostranný, nelogicky, svojvoľný
(arbitrárny), náležité neodôvodnený, vnútorne rozporný a zásadným spôsobom porušujúci jeho právo
na spravodlivý súdny proces, ako aj právo na jeho obhajobu.
Uviedol: „Chcem poukázať na nesprávnosť a nezákonnosť postupu konania prvostupňového súdu, ako

i nesprávnosť a nezákonnosť výroku napadnutého rozsudku s dôrazom na právny názor súdu o mojej
vine, nakoľko trestná činnosť kladená mi za vinu nebola v dostatočnej miere preukázaná. Pre úplnosť
chcempoukázaťnato,ževskutkovejveterozsudkupribankovomúčtevedenomvH.,a.s.,jenesprávne
uvedená pobočka banky vo Veľkom Krtíši, keďže Tatrabanka, a. s. takúto pobočku vo Veľkom Krtíši
zriadenú nemá a na konci skutkovej vety POĽNOSPOL, a. s. Jesenské nikdy nemala a ani nemá adresu
sídla na ulici Baníckej 33 vo Veľkom Krtíši.

Treba povedať, že prvostupňový súd pri nedodržaní procesného postupu nesprávne zistil skutkový stav
veci,nevykonalúplnedokazovanieanedôsledne-mechanickypreberalvšetkydôkazyzdokumentované
v prípravnom konaní, takže z hľadiska zásad obsiahnutých v ustanovení § 2 ods. 10 Tr. por. súd
nezistil náležité a správne skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom pre takéto jeho rozhodnutie.
Následne prvostupňový súd všetky vykonané dôkazy poukazujúc na § 2 ods. 12 Tr. por. nevyhodnotil

správne jednotlivo i v celom ich súhrne a tak dospel k neúplným a nesprávnym právnym záverom,
pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia v rozpore s požiadavkami obsiahnutými v § 168 ods. 1 Tr.
por. nevyložil podrobne a jasne, ktoré skutočnosti vzal za preukázané a o ktoré dôkazy svoje skutkové
zistenia oprel, existenciu ktorých skutočností pokladal so zreteľom na výsledky dokazovania za vylúčenú
alebo pochybnú, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, najmä pokiaľ si niektoré vzájomne

odporovali a tiež ako sa vyrovnal s mojou obhajobou. Súd v rozpore s právom na spravodlivý súdny
proces predčasne už od podania obžaloby nesprávne a nedôvodné vychádzal z vopred poňatého
presvedčenia, že skutok sa stal, ide o zločin sprenevery a tento som spáchal ja.
Mám za to, že prvostupňový súd napadnutým rozsudkom zásadným spôsobom porušil
moje právo na obhajobu, pretože tento postráda riadne a presvedčivé odôvodnenie a

vysporiadanie sa so zásadnými a podstatnými významnými skutočnosťami týkajúcimi sa tejto
trestnej veci. Ide pritom o skutočnosti, na ktoré som po celý čas konania poukazoval na svoju
obhajobu a ktoré mi súd nevyvrátil a neposkytol na nich nielen presvedčivé, ale dokonca ani dostatočné
odôvodnenie. Napadnutý rozsudok preto považujem za svojvoľný, nevychádzajúci z vykonaného
dokazovania, len účelovo (avšak abstraktne a všeobecne) prispôsobený výroku o mojom zavinení a

teda za nesprávny. Z odôvodnenia rozsudku vyplývajú iba všeobecné závery, čím mi súd odňal právo
sa proti takýmto nepreskúmateľným tvrdeniam brániť. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov a dôkaznej
situácie tak viedlo aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, pretože dôkazná situácia neumožňovala
subsumovať skutky pod niektorú zo skutkových podstát trestného činu sprenevery ako to urobil
prvostupňový súd, ale naopak, mala viesť k môjmu oslobodeniu spod obžaloby.

Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie nesprávne právne posúdenie zisteného
skutku alebo nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia.
Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie zistenie, že skutok bol
vodvolanímnapadnutomrozhodnutíkvalifikovanýakotrestnýčinnapriektomu,ženešloožiadnytrestný

čin alebo že išlo o iný trestný čin alebo obvinený bol uznaný za vinného z prísnejšieho trestného činu,
než ktorého sa súdeným skutkom dopustil. Nesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia
sa rozumie nedostatočné posúdenie okolností vylučujúcich protiprávnosť činu (§ 24 a 30 Tr. zák.),
prípadne zániku trestného činu (najmä § 87 Tr. zák.), prípadne pochybenie súdu pri uložení úhrnného
trestu a spoločného trestu (§ 41 Tr. zák.), súhrnného trestu (42 Tr. zák.) a pod. Podstatou správnej

právnej kvalifikácie je, že skutok ustálený súdom bol subsumovaný (podradený) pod správnu skutkovú
podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone. Nesprávna subsumcia odôvodňuje aj naplnenie
dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por.

V prvom rade chcem uviesť to, že prvostupňový súd pri rozhodovaní o mojej vine si mal bez pochybností

ujasniť tú skutočnosť, na základe ktorého rozhodného práva má konať a rozhodovať . V tejto súvislosti
chcem poukázať na ustanovenie § 2 ods. 1 Tr. zák. č. 300/2005 Z. z. účinného od 01.01.2006, podľa
ktorého trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol spáchaný.
Ak v čase medzi spáchaním činua vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest
sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší. Podľa § 2 ods. 1 Tr. zák.
páchateľovi možno uložiť taký druh trestu, ktorý dovoľuje uložiť zákon účinný v čase, keď sa

o trestnom čine rozhoduje, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.

Jednoznačne zastávam názor, že prvostupňový súd sa s týmto rozhodným právom náležite, starostlivo
a presvedčivo nevysporiadal.

V súvislosti s uvedeným rozhodným právom chcem uviesť, že k predmetným výberom
uvedeným v skutkovej vete rozsudku nepochybne došlo v rokoch 2004 a 2005, čiže pred 20
rokmi, teda za účinnosti zákona č. 140/1961 Zb. (Trestný zákon), ako aj za účinnosti zákona č. 328/1991
Zb. o konkurze a vyrovnaní, teda za účinnosti týchto zákonov bola úplne odlišne
upravená právna kvalifikácia skutkov, kvalifikácia veci z hľadiska jej sprenevery, premlčacia
doba a jej začiatok, plynutie a dĺžka, ako aj škoda. Teda pokiaľ podľa § 2 ods. 1 Tr. zák.

trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného, keď bol čin spáchaný,
nemožno ho posudzovať podľa zákona účinného v čase rozhodovania súdu o ňom.

Podľa § 213 ods. 1 Tr. zák., kto si prisvojí cudziu vec, ktorá mu bola zverená, a spôsobí tak na
cudzom majetku škodu malú, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.

Podľa § 213 ods. 2 písm. c) Tr. zák. odňatím slobody na jeden rok až päť rokov sa páchateľ potrestá,
ak spácha čin uvedený v odseku. 1 ako správca konkurznej podstaty.

Podľa § 213 ods. 3 písm. a) Tr. zák. odňatím slobody na tri roky až desať rokov sa páchateľ potrestá,

ak spácha čin uvedený v odseku 1 a spôsobí ním značnú škodu.
Podľa § 130 ods. 1 písm. d) Tr. zák., vecou sa na účely tohto zákona rozumejú peňažné prostriedky
na účte.

Podľa § 130 ods. 3 Tr. zák.5 zverenou vecou sa na účely tohto zákona rozumie vec vo vlastníctve inej

osoby, ktorú má páchateľ na základe zmluvy v oprávnenom užívaní alebo z dôvodov plnenia určitých
úloh podľa dispozície jej vlastníka v držbe so záväzkom použiť ju len na dohodnutý účel, alebo za
dohodnutých podmienok ju vlastníkovi vrátiť.

Podľa § 130 ods. 4 Tr. zák., prisvojením veci sa na účely tohto zákona rozumie odňatie veci z dispozície

vlastníka alebo inej osoby, ktorá ju má oprávnene, bez súhlasu, s úmyslom s ňou nakladať ako s vlastnou
vecou.

Objektom trestného činu sprenevery je vlastnícke právo k veci alebo práva súvisiace s držbou.
Predmetom útoku je cudzia vec, ktorá bola páchateľovi zverená. Cudzia vec je páchateľovi zverená,

keď mu je odovzdaná do faktickej moci (do držania alebo do dispozície) spravidla s tým, aby s vecou
nakladal určitým spôsobom. Peniaze sú vecou druhovo zameniteľnou a pokiaľ nastanú také okolnosti,
je ten, ktorý peniaze prijal, povinný vrátiť vec rovnakého druhu a množstva.

Obsahom objektívnej stránky trestného činu sprenevery je konanie páchateľa, ktorý si prisvojí cudziu

vec, ktorá mu bola zverená, resp. keď s vecou naloží v rozpore s účelom, na ktorý mu bola cudzia
vec daná do dispozície na základe zmluvy alebo inej právnej skutočnosti, a to spôsobom, ktorý marí
základný účel zverenia. Prisvojením cudzej veci sa však nerozumie získanie veci do vlastníctva, pretože
trestným činom nemožno nadobudnúť vlastnícke právo, ale získanie možnosti neobmedzenej dispozície
s vecou. Nie je pritom podstatné, ako potom páchateľ s prisvojenou vecou nakladá. O prisvojenie preto

ide i vtedy, keď páchateľ vec po dokonaní činu niekomu dá do ďalšej dispozície, alebo s ňou inak naloží.
Týmto konaním páchateľa musí byť na cudzom majetku spôsobená škoda nie malá a v závislosti od
výškyspôsobenejškody-väčšiaškoda,značnáškodaaleboškodaveľkéhorozsahu,môžebyťnaplnená
i kvalifikovaná skutková podstata.

Zo subjektívnej stránky trestného činu sprenevery sa vyžaduje úmysel páchateľa a nie je pritom
rozhodné, či vznikne už pri zverení veci alebo neskôr. Trestný čin sprenevery je teda trestným činom
úmyselným, kde zákon pre naplnenie znakov jeho skutkovej podstaty vyžaduje vnútorný intelektový a
vôľový vzťah páchateľa k následkom činu, teda že páchateľ chcel spôsobom uvedeným v tomto zákoneporušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom, alebo vedel, že svojím konaním môže také
porušenie alebo ohrozenie spôsobiť a pre prípad, že ich spôsobí, bol s tým uzrozumený.

Na základe výsledkov vykonaného dokazovania a z neho vyplývajúcich skutkových záverov
som dospel k záveru, že mojím konaním nebola naplnená skutková podstata zločinu sprenevery podľa
§ 213 ods. 1, ods. 3 Tr. zák., pretože v tejto veci neboli kumulatívne splnené všetky znaky skutkovej
podstaty trestného činu potrebné pre vznik mojej trestnej zodpovednosti.

Výrok o vine tak ako to urobil prvostupňový súd, sa v žiadnom prípade nemôže založiť len na indíciách,
domnienkach, ničím nepodložených predpokladoch alebo pravdepodobných záveroch a subjektívnych
pocitoch súdu. Výrok o vine musí byť založený na skutkovom základe, o ktorom nie sú pochybnosti. Súd
musí svoje rozhodnutie založiť vždy na faktoch, ktoré sú jednoznačné a nepochybné a nie len v rovine
pravdepodobnosti; opačný postup by bol v rozpore so zásadou objektívnej pravdy.

Pokiaľ správca konkurznej podstaty pri výkone svojej funkcie spôsobí škodu, môže ísť o objektívnu
zodpovednosť správcu za vznik škody, čo by mohlo postačovať na vyvodenie občianskoprávnej
zodpovednosti založenej na nároku na náhradu spôsobenej škody, ktorej sa možno domáhať žalobou
v civilnom konaní, avšak vyššie uvedené zistenie vôbec nestačí na vyvodenie trestnej zodpovednosti,
nakoľko je postavená na zavinení (úmysle ako subjektívnej stránke) a hlavne na zavinenom

protiprávnom konaní a nie na princípe tzv. zodpovednosti. Rozdiel spočíva v tom, že tzv. objektívna
zodpovednosť je koncipovaná ako zodpovednosť správcu za následok (škodu), pričom trestnoprávna
zodpovednosť je koncipovaná ako zodpovednosť za úmyselné protiprávne konanie, ktorého znaky sú
uvedené v osobitnej časti Trestného zákona.

Tieto závery možno demonštrovať práve na znakoch základnej skutkovej podstaty trestného činu
sprenevery podľa § 213 Tr. zák., ktorá na vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti páchateľa vyžaduje
prisvojenie si cudzej veci, ktorá mu bola zverená a spôsobenie tak škody, pričom ustanovenie § 130 ods.
4 Tr. zák. definuje prisvojenie tak, že ide „o odňatie veci z dispozície vlastníka alebo inej osoby, ktorá ju
má oprávnene, bez súhlasu, s úmyslom s ňou disponovať ako s vlastnou vecou“, alebo inak povedané,

prisvojením sa rozumie také konanie, ktorým páchateľ cielene a vedome spôsobuje škodu tak, že si vec
trvalo ponechá. Trestný zákon pri trestnom čine sprenevery vyžaduje nielen to, že ide o „zverenú vec"
a páchateľ ňou nakladá tak, že „spôsobí škodu", ale Trestný zákon vyžaduje aj to, aby si páchateľ takúto
zverenú vec „úmyselne prisvojil", teda aby konal jednoznačne s cieľom (úmyslom) obohacovať sa na
zverených veciach (úmyselné protiprávne konanie páchateľa), čo v danom prípade preukázané nebolo.

Dôrazne odmietam svoju vinu a tvrdenie prvostupňového súdu, že by som úmyselne, cielene a vedome
mal spôsobiť škodu tým, že predmetné finančné prostriedky som si mal trvalé a úmyselne ponechať
a použiť pre svoju vlastnú potrebu, nakoľko uvedené tvrdenie súdu nie je ničím skutkovo a právne
podložené, nesvedčia o tom žiadne dôkazy alebo iné skutočnosti. Tieto prostriedky som použil výlučne

za účelom udržiavania a správy majetku konkurznej podstaty a s tým spojených aktivít a činností, v
neposlednom rade v súvislosti s prevádzkovaním podniku ešte v čase, keď v zákone č. 328/1991 Zb.
o konkurze a vyrovnaní vôbec nebolo zakotvené a upravené prevádzkovanie podniku, musel som tak
urobiť nakoľko u úpadcu bolo uskladnené veľké množstvo obilia vo vlastníctve Slovenských štátnych
hmotných rezerv, o ktoré bolo potrebné sa zodpovedne starať, spravovať a udržiavať. Nedôsledné

a nesprávne účtovanie jednotlivých operácií neskúsenou účtovníčkou alebo nezaúčtovanie dokladov
alebo chýbajúce doklady nemôže automaticky znamenať spreneverenie peňazí z mojej strany.

Chcem uviesť aj to, že vo výroku mojím odvolaním napadnutého rozsudku ohľadom nároku na náhradu
škody, súd poškodeného B. H. F. so svojím nárokom na náhradu škody v zmysle § 288 ods. 1 Tr.

por. odkázal na civilný proces. Jednoznačne treba konštatovať, že takýto výrok rozsudku je vo vážnom
rozpore s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku, je nezákonný, trpí zmätočnosťou a nie je
náležíte odôvodnený a to v prvom rade pre rozpor s § 46 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého
poškodený je osoba, ktorej bolo trestným činom ublížené na zdraví, spôsobená majetková, morálna a
iná škoda alebo boli porušené či ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody. Poškodený

má právo v prípadoch ustanovených týmto zákonom sa vyjadriť, či súhlasí s trestným stíhaním, má právo
uplatniť nárok na náhradu škody, robiť návrhy na vykonanie dôkazov alebo na ich doplnenie, predkladať
dôkazy, nazerať do spisov a preštudovať ich, zúčastniť sa na hlavnom pojednávaní a na verejnom
zasadnutí konanom o odvolaní alebo o dohode o priznaní viny a prijatí trestu, vyjadriť sa k vykonanýmdôkazom, má právo záverečnej reči a právo podávať opravné prostriedky v rozsahu vymedzenom
týmto zákonom. Poškodený má právo sa kedykoľvek v priebehu trestného konania informovať o stave
trestného konania. Informáciu poskytne orgán činný v trestnom konaní alebo súd, ktorý vo veci koná;

na tento účel sa poškodenému poskytnú potrebné kontaktné údaje. Informácia o stave konania sa
neposkytne,akbyposkytnutímtakejtoinformáciemoholbyťzmarenýúčeltrestnéhokonania,avdruhom
rade pre rozpor s § 46 ods. 3 Trestného poriadku, podľa ktorého poškodený, ktorý má podľa zákona
proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je tiež oprávnený
navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu; návrh

musí poškodený uplatniť najneskoršie do skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania. Z
návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje.

Prvostupňový súd o nároku na náhradu škody rozhodol v príkrom rozpore s vyššie citovanými
ustanoveniami § 46 ods. 1 a § 46 ods. 3 Trestného poriadku, keď za poškodeného určil B. H. F.,
bývalého štatutárneho zástupcu úpadcu, ktorý si v rámci tohto trestného konania náhradu škody vo

výške uvedenej v skutkovej vete rozsudku prvostupňového súdu ani neuplatnil (a ani uplatniť nemohol,
lebo po vyhlásení konkurzu na to bol oprávnený iba správca konkurznej podstaty). Teda pokiaľ by si
aj uplatnil, ide o neplatný (nulitný) úkon. Zrejme ušlo pozornosti súdu, že B. H. F. si v rámci trestného
konania uplatnil len pohľadávku z čias pred vyhlásením konkurzu formou prihlášky pohľadávky alebo
proti podstate vzniknutú po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu v zmysle zákona č. 328/1991 Zb. o

konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov, (čo navyše nemá nič spoločné s trestným konaním)
o ktorej mal rozhodnúť nový správca konkurznej podstaty A. I. C., či ju uznáva alebo popiera, no
zrejme tak neurobil, pokiaľ dal návrh na výmaz úpadcu z obchodného registra a k takémuto výmazu aj
skutočne došlo s účinkami od 24.11.2021. B. H. F. si mohol uplatniť pohľadávku proti podstate, avšak
pohľadávku nemožno kvalifikovať ako škodu aj z toho dôvodu, že pohľadávka nie jej škodou a menovaný

svoju pohľadávku si prihlásil z úplne iného právneho dôvodu a výšky ako je škoda uvedená v skutkovej
vete rozsudku súdu a je úplne iného charakteru, čiže B. H. F. po vyhlásení konkurzu stratil oprávnenie
nakladaťsmajetkomkonkurznejpodstaty,nakoľkooprávnenienakladaťsmajetkomkonkurznejpodstaty
zo zákona o konkurze a vyrovnaní č. 328/1991 Zb. dňom vyhlásenia konkurzu prešlo na správcu
konkurznej podstaty resp. novoustanoveného správcu konkurznej D. A. I. C.. Pokiaľ si A. I. C. riadne,

včas a zákonným spôsobom uplatnil náhradu škody, je jedinou osobou, ktorej by za určitých okolností
bolo možné priznať status poškodeného a zároveň aj priznať nárok na náhradu škody. Žiadna iná osoba
takýmto oprávnením nedisponovala a ani nemôže, ani len do budúcna disponovať.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť aj to, že pokiaľ nový správca konkurznej D. A. I. C. bol toho názoru, že

v konkurznej podstate vznikla škoda, túto škodu si mal uplatniť v civilnom konaní, teda nič mu nebránilo
v tom, aby sa žalobou v takomto civilnom konaní obrátil na súd a žiadal o náhradu spôsobenej škody ,
pretože súdy v civilnom konaní povoláva zákonodarca k tomu, aby riešili všetky zodpovednostné nároky,
ktoré vyplynú zo súkromno-právnych vzťahov, tak ako je to v tomto prípade. Taktiež poznamenávam, že
orgány činné v trestnom konaní a ani súdy v trestnom konaní nemôžu nahradiť činnosť súdov v civilnom

(občiansko-právnom) konaní a v zásade je neprípustné riešiť „klasické“ civilné spory cestou trestného
konania. A. I. C. takúto žalobu o náhradu škody na civilný súd v zákonnej trojročnej resp. dvojročnej
premlčacej dobe a ani po tejto dobe nepodal, teda takýto nárok na náhradu škody je premlčaný a
teda pokiaľ by bola vznesená námietka premlčania, súd by už nemohol priznať poškodenému nárok na
náhradu škody a ani ho s nárokom na náhradu škody odkázať na civilný proces. Pre úplnosť v tejto

súvislosti chcem uviesť, že v prípade iných konkurzov, ako aj iných bývalých správcov konkurzných
podstát, novoustanovení správcovia v každom prípade vždy v prvom rade podali na civilný súd žalobu o
náhradu škody a A. I. C. takúto žalobu nepodal, svoju povinnosť zjednodušil, podal trestné oznámenie,
následne pohľadávku z titulu náhrady škody vo výške 78 868,70 € vylúčil z konkurznej podstaty a podal
návrh na výmaz spoločnosti POĽNOSPOL, a. s. Jesenské z obchodného registra. Teda pokiaľ súd

piatym výrokom rozsudku podľa § 288 ods. 1 Tr. por. poškodeného B. H. F. so svojím nárokom na
náhradu škody odkázal na civilný proces, urobil to nesprávne, nezákonne, zmätočne a bez náležitého
odôvodnenia právne korektným a presvedčivým spôsobom.

Navyše treba uviesť, že nový správca konkurznej D. A. I. C. nielenže údajnú škodu neuplatnil v civilnom

konaní, ale túto škodu ako súdom nepriznanú pohľadávku nepredal, nespeňažil ani nepostúpil na inú
osobu, ale túto so súhlasom súdu vylúčil z konkurznej podstaty, podal návrh na zrušenie konkurzu a
následne návrh na výmaz úpadcu z obchodného registra, teda úpadca je vymazaný z obchodného
registra dňom 24.11.2021.V tejto súvislosti treba uviesť, že účinky výmazu spoločnosti z obchodného registra sú
rovnaké bez ohľadu na to, akým postupom a z akých dôvodov k nemu došlo. Výmazom

z obchodného registra spoločnosť zaniká a teda stratí spôsobilosť na práva a povinnosti
a podľa ustanovenia § 68 ods. 1 Obchodného zákonníka spoločnosť zaniká ku dňu výmazu z
obchodného registra, teda čo sa týka úpadcu POĽNOSPOL. a.s. Jesenské, ku dňu 24.11.2021 a teda
týmto dňom končí existencia obchodnej spoločnosti ako právnickej, osoby. a samostatného subjektu
práv a povinností.

S poukazom na uvedené skutočnosti a citované ustanovenia Trestného poriadku ku dňu vydania
predmetného, mojím odvolaním napadnutého rozsudku ohľadom poškodeného a náhrady škody je
jednoznačne taký právny stav, že

1. A. I. C. K. novoustanovený správca konkurznej podstaty za podmienok včasného a riadneho

uplatnenia náhrady škody, čo do právneho dôvodu a výšky, by mohol mať postavenie poškodeného,
nakoľko bol jedinou osobou, na ktorého prešlo oprávnenie nakladať s majetkom konkurznej podstaty a
súd by mu za určitých okolností mohol priznať nárok na náhradu škody, avšak menovaný podal návrh
na výmaz spoločnosti (úpadcu) POĽNOSPOL, a.s. Jesenské, IČO: 31568 301 z obchodného registra,
bol zbavený funkcie správcu konkurznej podstaty a následne ku dňu 24.11.2021 aj došlo k výmazu tejto

spoločnosti z obchodného registra, táto spoločnosť už neexistuje a navyše ide o premlčanú pohľadávku
resp. škodu . Teda za týchto okolností menovanému správcovi konkurznej podstaty súd za žiadnych
okolností nemohol priznať oprávnenie byť poškodeným a ani mu súd nemohol priznať nárok na náhradu
škody, ale ani nemohol ho odkázať s náhradou škody na civilný proces.

2. POĽNOSPOL, a.s. Jesenské, ale ani jej štatutárny L. B. H. F.
nemôžu mať v tomto trestnom konaní postavenie poškodeného, nakoľko oprávnenie nakladať
s majetkom konkurznej podstaty vyhlásením konkurzu prešlo na správcu konkurznej podstaty,
POĽNOSPOL, a.s. Jesenské, ale ani jej štatutárny zástupca B. H. F. si náhradu škody neuplatnili
zákonnýmspôsobom,aanivčasariadne,POĽNOSPOL,a.s.Jesenské,aleanijejštatutárnyzástupcaB.

H. F. po výmaze z obchodného registra si činnosť neobnovili, ide o premlčanú pohľadávku a tak úpadcovi
POĽNOSPOL, a.s. Jesenské, ani jej štatutárnemu zástupcovi za žiadnych okolností nemožno priznať
v trestnom konaní nárok na náhradu škody ani s takýmto nárokom ich odkázať na civilný proces.

3. Takisto čo sa týka piateho výroku rozsudku, kde súd podľa § 288 ods. 1 Tr. por.

poškodeného B. H. F. so svojím nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces, považujem
tento výrok rozsudku súdu za nesprávny a zmätočný jednak preto, že. ide o neidentifikovateľnú a
neidentifikovanú osobu, lebo podľa § 288 ods. 1 Tr. por. poškodeného treba označiť jeho menom a
priezviskom, dátumom a miestom narodenia a miestom bydliska a ak ide o právnickú osobu, tak ju
treba označiť jej obchodným menom alebo názvom, sídlom a identifikačným číslom podľa záznamu v

obchodnom registri, živnostenskom registri alebo inom registri a na druhej strane ide o súkromnú osobu,
ktorá si v tomto trestnom konaní neuplatnila nárok na náhradu škody riadne a včas, čo do právneho
dôvodu a výšky uvedenej v skutkovej vete výroku rozsudku a takejto súkromnej osobe nemožno priznať
status poškodeného a ani za žiadnych okolností mu priznať nárok na náhradu škody, ani ju len odkázať
s nárokom na náhradu škody v civilnom procese podľa § 288 ods. 1 Tr. por.

Považujem za priam chaotické, že súd „nenašiel“ osobu poškodeného, ktorému by bol priznal nárok na
náhradu škody, lebo takáto osoba neexistuje, za poškodeného stanovil a určil B. H. F. a toho s nárokom
na náhradu škody odkázal na civilný proces, čo považujem za výrok protizákonný, nesprávny a vadný.

Ešte v súvislosti s výrokom rozsudku súdu o priznanie nároku na náhradu škody resp. odkázaním B. H.
F. s nárokom na náhradu škody na civilný proces chcem uviesť nasledovné:

Podľa §287 ods. 1 Tr. por., ak súd odsudzuje obžalovaného pre trestný čin, ktorým
spôsobil inému škodu uvedenú v § 46 ods. 1, uloží mu spravidla v rozsudku, aby ju

poškodenému nahradil, ak bol nárok riadne a včas uplatnený. Súd uloží obžalovanému vždy
povinnosť nahradiť neuhradenú škodu alebo jej neuhradenú časť, ak jej výška je súčasťou
popisu skutku uvedeného vo výroku rozsudku, ktorým bol obžalovaný uznaný za vinného,
alebo ak ide o náhradu morálnej škody spôsobenej úmyselným násilným trestným činompodľa osobitného zákona, ak škoda nebola dosiaľ uhradená.

Som toho názoru, že prvostupňový súd opätovne závažným spôsobom porušil a obchádzal výslovné

ustanovenia Trestného poriadku. Pokiaľ súd bol toho názoru, že som poškodenému spôsobil škodu, v
odsudzujúcom rozsudku ma mal zaviazať- pokiaľ nárok na náhradu škody považoval za riadne a včas
uplatnený - k náhrade škody poškodenému, ktorý avšak s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti
vlastne neexistuje, ale to je druhoradá záležitosť.

Súd nepochybne mal preukázanú výšku škody, nakoľko vo výroku rozsudku, keď ma uznal vinným zo
spáchania skutku v tom, že presne vyčíslené sumy som vybral z konkurzného účtu a nevrátil
som ich novému správcovi konkurznej podstaty, mal uvedené čiastkové sumy výberov ako aj ich súčet
v skutkovej vete rozsudku, čiže výška škody podľa všetkého bola súdu známa a ustálená.

Prvostupňový súd takýmto spôsobom vlastne poprel a negoval svoj vlastný výrok, ktorým ma v podstate

uznal za vinného za spáchanie predmetného skutku, nakoľko podľa § 287 ods. 1 druhá veta súd
uloží obžalovanému vždy povinnosť nahradiť škodu, ak jej výška je súčasťou popisu skutku uvedeného
vo výroku rozsudku, a takáto zmätočnosť jednoznačne predpokladá zrušenie takéhoto výroku rozsudku
odvolacím súdom.

Ďalej som toho názoru, že prvostupňový súd svojím výrokom, keď podľa § 288 ods. 1 Tr. por. miesto
tohto, že by ma zaviazal k náhrade škody, B. H. F. s nárokom na náhradu škody odkázal na civilný
proces, hoci na takýto postup neboli splnené zákonné podmienky a preto súd závažným spôsobom
porušil ustanovenie § 288 ods. 1 Tr. por. nakoľko podľa neho nepostupoval.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. por., ak podľa výsledku dokazovania nie je podklad na vyslovenie povinnosti na
náhradu škody alebo ak by bolo treba na rozhodnutie o povinnosti na náhradu škody vykonať ďalšie
dokazovanie, ktorý presahuje potreby trestného stíhania a predĺžilo ho, súd odkáže poškodeného na
civilný proces, prípadne na. konanie pred iným príslušným orgánom. Poškodeného treba, označiť jeho
menom a priezviskom, dátumom a miestom narodenia a miestom bydliska. Ak je poškodeným právnická

osoba, treba ju označiť jej obchodným menom alebo názvom, sídlom a identifikačným číslom podľa
záznamu v obchodnom registri, živnostenskom registri alebo inom registri.

Takýto postup resp. výrok súdu považujem aj za chybný aj za právne úplne vadný. Pokiaľ súd v skutkovej
vete výroku rozsudku konštatoval presnú výšku výberov z konkurzného účtu a podľa súdu som ich

nevrátil, teda ma aj uznal vinným z tohto dôvodu, tak má sa za to, že k výške škody dospel na základe
výsledkov dokazovania a to za určitých okolností je aj podklad na vyslovenie povinnosti na náhradu
škody a na druhej strane vo výroku rozsudku osoba poškodeného nie je identifikovaná zákonným
spôsobom. Pokiaľ si súd zvolil postup podľa § 288 ods. 1 Tr. por. považujem to za protizákonné,
nesúladné s Trestným poriadkom ale aj alibistické a svojvoľné. Ustanovenie § 288 ods. 1 Tr. por.

jednoznačne ustanovuje, že v akých prípadoch možno poškodeného odkázať s nárokom na náhradu
škodynacivilnýprocesavdanomprípade,keďvýškaškodyjesúčasťouskutkovejvetyvýrokurozsudku,
o takýto prípad nejde.

Osobitne a dôrazne chcem poukázať na to, že výrok rozsudku súdu o tom, že poškodeného B. H. F.

(ktorý vlastne ani nie je poškodeným v právnom slova zmysle) odkazuje s nárokom na náhradu škody
na civilný proces, nesmie spochybniť samotný výrok súdu o vine, ako je to v danom prípade, kde súd
odkázaním poškodeného s nárokom na náhradu škody na civilný proces jednoznačne spochybnil svoj
výrok o vine. V takomto prípade je totiž negovaný záver súdu o právnej kvalifikácii zisteného skutku a de
facto má za následok zrušenie takéhoto rozsudku odvolacím súdom, nakoľko v prípadoch, keď je výška

škody súčasťou skutkovej vety rozsudku, v žiadnom prípade nemôže v ďalšom kroku súd v podstate
spochybniť v dôsledku neznalosti zákona, nedôslednosti alebo svojej nepozornosti „seba samého“.

Preto, ak súd prvého stupňa ma uznal za vinného zo zločinu sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods.
2 písm. c) ods. 3 písm. a) Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. účinného od 01.01.2006 (ktorý už

v základnej skutkovej podstate predpokladá vznik aspoň malej škody), nie je vo vzťahu k nároku
poškodeného na náhradu škody možné rozhodnúť v podstate tak, že na jednej strane bude existovať
konštatovaná vina zo spáchania skutku, ktorý v sebe poníma spôsobenie tam uvedenej škody, zatiaľ
čo poškodeného s nárokom na náhradu škody súd v celom rozsahu odkáže na civilný proces. Podľa §287 ods. 1, druhá veta súd uloží obžalovanému vždy povinnosť nahradiť škodu, ak jej výška je súčasťou
popisu skutku uvedeného vo výroku rozsudku, nakoľko ide o zákonom predpokladaný dôsledok uznania
obžalovaného za vinného zo spáchania uvedeného zločinu. Takýmto spôsobom prvostupňový súd

závažným spôsobom porušil zákon, spochybnil, vyvrátil a anuloval svoj výrok o mojej vine.

Teda záverom bodu III. môjho odvolania je potrebné uviesť, že s prihliadnutím ku všetkým uvedeným
skutočnostiam a okolnostiam v danej trestnej veci nie je možné konštatovať spôsobenie škody a určiť
poškodeného, ktorému by súd mohol priznať nárok na náhradu škody.

Je potrebné uviesť, že v prípade trestného činu sprenevery škoda a spôsobenie škody je súčasť
objektívnej stránky a bez škody niet trestného činu a bez preukázania a odôvodnenia výšky škody a
povinnosti jej náhrady nie je možné považovať takýto rozsudok za zákonný, ústavne akceptovateľný,
a tým spravodlivý a správny.

Nakoľko škoda a spôsobenie škody je neoddeliteľnou súčasťou objektívnej stránky skutkovej podstaty
trestného činu sprenevery, som toho názoru, že v danom prípade popri subjektívnej stránke nie je
naplnená ani objektívna stránka tohto trestného činu, ale ani iného trestného činu.

Podľa § 321 ods. 1 Tr. por., odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj

a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali,
najmä pre to, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie
veci alebo právo obhajoby,
b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť
jeho skutkových zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými

okolnosťami významnými pre rozhodnutie,
c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na
ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy,
d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona,
e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo

f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore
so zákonom.

Podľa § 322 ods. 3 Tr. por., odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie
urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo

doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže odvolací súd
zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané v neprospech
obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania poškodeného, ktorý
uplatnil nárok na náhradu škody.

S poukazom na všetky uvedené skutočnosti a citované ustanovenia zákonov žiadam, aby Krajský súd
v Banskej Bystrici ako súd odvolací podľa § 321 ods. 1 Tr. por. mojím odvolaním napadnutý rozsudok
zrušil v plnom rozsahu a podľa § 322 ods. 3 Tr. por. s použitím § 285 písm. b) Tr. por. ma oslobodil
spod obžaloby prokurátora Krajskej prokuratúry Banská Bystrica č. Kv 38/18/6600 zo dňa 26.06.2020,
že ako správca konkurznej podstaty úpadcu POĽNOSPOL, a.s. „v konkurze", ul. 1. mája, Jesenské,

okres I. J., IČO: 31 568 301 (ďalej ako „úpadca"), so sídlom Banícka 33, Veľký Krtíš, do ktorej funkcie bol
ustanovený uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 36-24K 212/99 zo 06.09.1999, celkovo
v dvanástich prípadoch, bez vedomia súhlasu konkurzného súdu, vyberal počas trvania konkurzu, z
účtov úpadcu a to konkrétne z účtu číslo XXXXXXX/XXXX vedeného v OTP Banke Slovensko, a.s.,
so sídlom Štúrova 5, Bratislava, IČO: 31 318 916, v pobočke Veľký Krtíš, finančné prostriedky dňa

06.04.2004 vo výške 80 000,- Sk, dňa 27.09.2004 vo výške 50 000,- Sk, dňa 22.03.2005 vo výške 200
000,-Sk,dňa27.04.2005Vo výške320000,-Sk,dňa29.04.2005vovýške500000,-Sk,dňa10.06.2005
vo výške 200 000,- Sk, dňa 20.06.2005 vo výške 531 000,- Sk, dňa 28.06.2005 vo výške 130 000,- Sk
a dňa 14.10.2005 vo výške 55 000,- Sk (spolu sumu 2 066 000,- Sk, po prepočte konverzným kurzom
68 578,60 EUR) a z účtu číslo XXXXXXXXXX/XXXX vedeného v Tatra banke, a.s. so sídlom Hodžovo

námestie 3, Bratislava, IČO: 00 686 930, v pobočke Veľký Krtíš, finančné prostriedky dňa 08.07.2004 vo
výške 180 000,- Sk, dňa 11.08.2004 vo výške 80 000,- Sk, dňa 17.08.2004 vo výške 50 000,- Sk (spolu
310 000,- Sk, po prepočte konverzným kurzom 10 290,10 EUR), pričom tieto finančné prostriedky síce
nechal formálne zaúčtovať ako vklad do pokladne úpadcu, ale vzápätí aj výber z pokladne úpadcu, apoužitie týchto finančných prostriedkov následne žiadnym spôsobom nezdokladoval, ani potom ako bol
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 36-24K 212/99-K1-404 z 31.01.2013 v spojení s
uznesením Najvyššieho súdu SR sp, zn. 3 Obo 17/2013 z 27.03.2013, právoplatným a vykonateľným

dňa 14.05.2013, zbavený funkcie správcu konkurznej podstaty úpadcu, čím stratil oprávnenie nakladať
s majetkom úpadcu v zmysle §14 ods. 1 písm. a) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení
neskorších predpisov, ani neskôr do dnešnej doby, tieto finančné prostriedky nevydal späť do majetku
úpadcu a to ani po výzve s určenou lehotou 15 dní od novoustanoveného správcu konkurznej D. A. I.
C., so J. F. J. XXXX/X, I. z 23.02.2017, ktorú obvinený prevzal 27.02.2017, čím týmto konaním spôsobil

úpadcovi POĽNOSPOL, a.s. „v konkurze", 1. mája, Jesenské, okres Rimavská Sobota, IČO: 31568 301,
so sídlom Banícka 33, Veľký Krtíš, škodu v celkovej výške 78.868,70 EUR (2 376 000,- Sk), pretože
skutok nie je trestným činom.

Jeho obhajca poukázal na to, že „dňa 02.11.2022 sa na Okresnom súde v Brezne uskutočnilo
nahliadnutie do trestného spisu vedeného na Okresnom súde Brezno, sp.zn. 3T/60/2022 a to aj

súvisiacich spisov, a to spis Okresného súdu Banská Bystrica, sp.zn. 5T/7/2013, spis Krajského súdu
v Banskej Bystrici, sp.zn. 36-24K 212/1999.

Dôležitou skutočnosťou pre ďalší postup súdu je to, že podľa úradného záznamu, ktorý vyhotovil A.
I. I. M. 25.01.2022, kde tento úradný záznam sa nachádza na čísle listu 4406, sp. zn. 5T 7/2003,

je konštatované, že vo veci obž. A. B. C. dňa 19.10.2020 uplynula skúšobná doba podmienečného
odsúdenia a podľa § 50 ods. 7 zák. č. 300/2005 Z.z. Trestného zákona sa vyslovilo, že sa odsúdený v
skúšobnej dobe osvedčil a hľadí sa na neho ako keby nebol odsúdený.

Ďalšími skutočnosťami zistenými z konkurzného spisu Krajského súdu v Banskej Bystrici vyplýva podľa

názoru obhajoby tá skutočnosť, že správca konkurznej D. N. I. C. nepostupoval v súlade s vtedy platným
zákonom o konkurze a vyrovnaní a nepostupoval vo veci s odbornou starostlivosťou, pretože:

menovaný správca si bol naštudovať spis na Krajskom súde v Banskej Bystrici až 4 po rokoch
od vymenovania za správcu, nebola vyhotovená doteraz konečná správa, pričom došlo k zrušeniu

konkurzného konania a výmazu úpadcu z obchodného registra,

akákoľvek pohľadávka proti A. C., K. bývalému správcovi nebola uplatnená v civilnom konaní a bolo
podané len trestné oznámenie vo veci samej,
predmetná pohľadávka voči A. C. bola vylúčená z konkurznej podstaty a teda v tomto smere neexistuje

žiadne rozhodnutie o tom, kto je v tomto smere poškodený, keďže konkurzné konanie bolo ukončené,
správca konkurznej podstaty ponúkal na predaj premlčanú pohľadávku z hľadiska civilného práva a
žiadny subjekt v 2. kolách neprejavil záujem, aby nadobudol takúto pohľadávku, ktorá nebola potvrdená
ako pohľadávka z titulu náhrady škody v civilnom práve, pretože pokiaľ by bol podal správca konkurznej
podstaty civilnú žalobu, súd by zrejme vzhľadom k premlčaniu takýto nárok nepotvrdil a žalobu zamietol.

Z chronológie tohto konkurzu vyplýva, že takýto konkurz bol vyhlásený na majetok úpadcu 06.09.1999,
za správcu konkurznej podstaty bol ustanovený A. B. C., F. už 21.12.2005 uviedol súdu, že celý majetok,
t.j. hnuteľný a nehnuteľný bol speňažený a bude speňažovať už len pohľadávky, ktoré následne boli
speňažené v roku 2009 za sumu 253,- €.

V priebehu konkurzného konania kúpnymi zmluvami v slovenských korunách bol odpredaný majetok:
- Kúpna zmluva č. 1 - 13 296 286,- Sk
- Kúpna zmluva č. 2 - 560 000,- Sk
- Kúpna zmluva č. 3 - 11 500,- Sk

- Kúpna zmluva č. 4 - 101 000:- Sk
- Kúpna zmluva č. 5 - 15 150 000,-Sk
Spolu: 29.118.786,- Sk

Taktiež v priebehu konkurzného konania boli správcovi vyplatené preddavkovo odmeny a to:

- 01.12.1999 odmena 650.000,- Sk
- 24.02.2000 odmena 69.000,- Sk
- 24.02.2000 odmena 248.000,- Sk
- 24.02. 2000 odmena 7.719,70 Sk- 30.10.2001 odmena 140.000,- Sk
Spolu: 1.114.719,0 Sk

Predmetné sumy boli legálne vyplatené na základe žiadosti správcu a súhlasu súdu.

Dňa 14.06.2010 oznámil správca konkurznej D. A. B. C. na základe výzvy súdu, že na účte úpadcu v
OTP Banke je suma 62,09 € a v peňažnom ústave Volksbank je suma 26,11€.

J., ktorý dozoroval konkurzné konanie podľa zákona o konkurze a vyrovnaní bol A. O., ktorý v priebehu
konkurzného konania zomrel. Následne bol ustanovený sudca od 01.02.2012 A. F. K. následne bol spis
03.02.2014 D. A. F..

A. B. C. bol správcom konkurznej podstaty od vyhlásenia konkurzu, t.j. od 06.09.1999 do 31.01.2012,
kedy bol zbavený súdom správcovstva a takéto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 14.05.2013.

Následne súd vymenoval 31.01.2013 za správkyňu konkurznej podstaty N. K. H., J. J. P. J. XX, C. C.,
ktorej súd určil 30 dňovú lehotu na prevzatie spisu, pričom táto správkyňa požiadala súd o zbavenie
funkcie správcu dňom 21.11.2013 s tým, že urobila vo veci jediný úkon a to vyzvala dňa 22.03.2013
bývalého správcu konkurznej D. A. C. o poskytnutie súčinnosti.

Následne súd vyhovel žiadosti tejto správkyne a uznesením zo dňa 26.08.2014, ktoré sa stalo
právoplatným 27.09.2014 ustanovil za správcu konkurznej D. N. I. C., J. J. F. J. XXXX/X, I..

Tento správca, pokiaľ sa týka rozhodujúcich zistení, urobil len to, že skoro po 3 rokoch dňa 18.04.2017

podal trestné oznámenie na Okresnú prokuratúru v Banskej Bystrici, kde tvrdil, že správca A. B. C. N.
neodovzdal sumu 385.164,31 €. Vzhľadom na výšku tejto sumy došlo k tomu, že sa vecou zaoberalo
Krajské riaditeľstvo PZ Banská Bystrica, kde však z neznámych dôvodov bolo vznesené obvinenie voči
A. C. dňa 15.08.2019 pre sumu 78.868,70 €, čo je oveľa menšia suma, pretože tento nezdokladoval
výbery od 06.04.2004 do 14.10.2005 v sume 68.578,60 € z účtu OTP Banka Slovensko a z účtu

vedeného v Tatra banke, a.s. nezdokladoval výbery od 08.07.2004 do 17.08.2004 vo výške 10.290,10
€, t.j. spolu 78.868,70 €.

Trestné stíhanie bolo začaté po tom, keď boli vypočutí v procesnom postavení N. I. C., A. B. C., A. N.
F. K. A. K. F.. Títo boli vypočutí bez toho, aby boli zbavení mlčanlivosti a k ich zbaveniu mlčanlivosti

došlo až potom, keď boli vypočutí v postavení svedkov po vznesení obvinenia a teda už samotné začatie
trestného stíhania bolo nezákonné, pretože boli vypočutí ako svedkovia osoby, ktoré mali povinnosť
mlčanlivosti a tejto zbavení neboli.

Obžalovaný A. B. C. podal proti takémuto uzneseniu sťažnosť, ktorá však

bola dozorujúcim prokurátorom ako nedôvodná zamietnutá, čím došlo k porušeniu práva na
obhajobu a spravodlivý súdny proces, pričom takisto zo strany Generálnej prokuratúry SR
trestný odbor, Štúrova 2, 812 85 Bratislava, nebolo vyhovené podnetu na zrušenie
právoplatných rozhodnutí policajta a prokurátora, ktorí vo veci vydali uznesenie o začatí
trestného stíhania, ako aj ktorým bola zamietnutá sťažnosť obvineného. Jedná sa o oznámenie

GP SR zo dňa 21.02.2020. Podľa stanoviska Generálnej prokuratúry, čo nie je pravdou, mali byť
dôkazy vykonané v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku s tým, že je konštatované, že až
po zosumarizovaní všetkých relevantných dôkazov a ich poslednom vyhodnotení jednotlivo a v ich
vzájomnom súhrne bude možné rozhodnúť, či výsledky prípravného konania odôvodňujú postavenie
obvineného pred súd postupom podľa § 234 Trestného poriadku.

Takisto znalecký posudok vo veci samej, ktorý vypracovala znalkyňa B. J. K. D. bol vypracovaný pred
začatím trestného stíhania proti obvinenému, kde obvinený nemal možnosť namietať osobu znalkyne
a ani jej položiť otázky, resp. pokiaľ sa týka návrh obvineného pri preštudovaní vyšetrovacieho spisu
neboli žiadnym spôsobom vykonané a všetky návrhy na doplnenie dokazovania boli vyšetrovateľom

zamietnuté. Takýto stav je neúnosný, pretože samotné znalecké dokazovanie dokazuje nesporné
skutočnosti o tom, že boli vykonané výbery z účtov, ale nedokazuje v žiadnom prípade, že došlo k
spáchaniu zločinu sprenevery.V princípe k zločinu sprenevery by mohlo dôjsť vtedy, keby bolo preukázané, že finančné prostriedky
boli použité bez akéhokoľvek dôvodu v prospech osoby správcu konkurznej podstaty, pričom však
v konkurznom konaní, čo je nespochybniteľné, došlo k tomu, že správca konkurznej podstaty mal nárok

na tzv. odmenu správcu zo sumy, ktorú získal speňažením konkurznej podstaty a táto by mu tak, či tak
patrila, avšak zatiaľ sa nikto nezaoberal tým, že na akú sumu by mal správca konkurznej podstaty nárok,
pretože v prvom rade by sa uspokojili nároky správcu na odmenu a v tomto prípade sa žiadny orgán
činný v trestnom konaní týmito skutočnosťami nezaoberal a ani takáto odmena vypočítaná nebola vo
vzťahu k nároku správcu konkurznej podstaty pri speňažení majetku, pričom jediným nárokom, ktorý

nebol uspokojený bola odmena správcu N. I. C., ktorému takúto odmenu súd nepriznal.

Tiež nie je zrejmé kto má vystupovať v pozícii poškodeného, či to má byť B. H. F., štatutárny zástupca
úpadcu, alebo by to mal byť N. I. C., správca konkurznej podstaty.

Je konštatované, že správca konkurznej podstaty má nárok na odmenu podľa § 6 a 7 vyhlášky

Ministerstva SR 693/1991 Zb. a mal súhlas na vyplatenie zálohových odmien, ktoré sa mali zúčtovať v
konečnej správe, ktorá však vypracovaná nebola. Teda v konečnom M. A. C. bola vyplatená odmena
866,790,70 Sk, čo je v prepočte 28.772,18 €, pričom k speňaženiu z konkurznej podstaty došlo v sume
30.796.022,- Sk, čo predstavuje sumu 1.022.160,99 € + 253,- € je 1.022.413,99 €. Z tejto sumy sa teda
mala vypočítať odmena správcu, kde by boli odpočítané preddavkové odmeny, čo sa doteraz nestalo.

Pokiaľ sa týka zločinu sprenevery, tak podľa § 2 ods. 1 Tr. zák., trestnosť činu sa posudzuje a trest sa
ukladá podľa zákona účinného v čase keď bol spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením
rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa
zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší.

Podľa § 67 ods. 1 Tr. zák., trestnosť činu zaniká uplynutím premlčacej doby, ktorá je v tomto ustanovení
odstupňovaná podľa závažnosti trestného činu vyjadrenej výškou trestu v rámci trestnej sadzby za daný
trestný čin a podľa čl. 40 ods. 6 listiny základných práv a slobôd sa trestnosť činu posudzuje a trest sa
ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný, pričom neskorší zákon sa použije vtedy,

ak je to pre páchateľa priaznivejšie.

Obžaloba, ktorá bola podaná zo strany Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici, je podaná podľa zákona
č. 300/2005 účinného od 01.01.2006, podľa ktorého sa zločinu sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2
písm. c), ods. 3 písm. a) Trestného zákona účinného od 01.01.2006 dopustí ten, kto si prisvojí cudziu

vec, ktorá mu bola zverená, pričom trestná sadzba v tomto prípade je 3 až 10 rokov.

Premlčanie v tomto prípade v zmysle § 87 ods. 1 písm. b) Tr. zák., je stanovené na dobu 20 rokov.
Naproti tomu zákon účinný do roku 2006, t.j. v čase, keď malo dôjsť k výberu finančných prostriedkov,
upravoval spreneveru podľa § 248, kde bola trestná sadzba v tomto prípade 2 až 8 rokov a premlčacia

doba bola v tomto prípade podľa § 67 ods. 1 písm. c) Tr. zák. 5 rokov, pričom premlčanie trestného
stíhania sa prerušuje v zmysle ods. 3 citovaného uznesenia vznesením obvinenia pre takýto trestný čin,
kde vznesenie obvinenia bolo doručené obvinenému 20.08.2019, pričom jednotlivé výbery finančných
prostriedkov sa uskutočnili v roku 2004 a 2005, t.j. najmenej 14 rokov pred vznesením obvinenia.
Teda základnou otázkou je to, kedy malo dôjsť k spáchaniu trestného činu páchateľom, teda prisvojenie

si cudzej veci a kedy malo dôjsť k premlčaniu takéhoto trestného stíhania a ak je súd viazaný obžalobou
a znením obžaloby, tak z obžaloby vyplýva, že skutky sa mali udiať ako je to už uvedené v rokoch 2004
a 2005 kde prokuratúra deklaruje, že správca nevysvetlil použitie týchto prostriedkov a napriek výzve N.
I. C. z 23.02.2017 tieto peniaze nevrátil, teda ako keby z obžaloby malo byť tvrdené, že k sprenevere
došlo až 23.02.2017 kedy bola doručená predmetná výzva, hoci N. I. C. bol ustanovený za správcu

konkurznej podstaty uznesením zo dňa 26.08.2014.

Úlohou súdu by malo byť v prvom rade ustálenie, či vôbec v tomto smere vznikla škoda a v akej
výške, kto za túto škodu zodpovedá, pričom je potrebné prihliadnuť na princíp „ultima ratio“, kde v
tomto smere žiadna škoda nebola uplatňovaná prostredníctvom civilného sudu, pričom pokiaľ bude

zistená taká škoda, súd by si mal ozrejmiť pod aké ustanovenie trestného zákona by sa mal skutok
subsumovať vzhľadom k výške takejto škody a mal by sa zaoberať tým, či je preukázané úmyselné
konanie žalovaného takúto veci si prisvojiť a kedy nastala takáto skutočnosť, a nie kedy bola zistená,
pretože to, že na účte chýbajú finančné prostriedky bolo zo strany súdu ľahko zistiteľné už v roku 2005,pretože správca bol povinný na výzvu súdu preukazovať aj finančné prostriedky, a to v rámci dohľadu
súdu nad konkurzným konaním.

Ak teda vychádzame z toho, že podľa § 130 ods. 4 Tr. zák., prisvojenie veci na účely tohto zákona sa
rozumie odňatie veci z dispozícii vlastníka alebo inej osoby, ktorá ju má oprávnene s úmyslom s ňou
nakladať ako s vlastnou, tak odňatie finančných prostriedkov bolo realizované v rokoch 2004 a 2005, čo
vyplýva jednak z obžaloby, ako aj z vykonaného dokazovania, teda prisvojenie sa neudialo v roku 2017,
kedy bola doručená výzva na vrátenie veci. Ak teda vychádzame z toho, že skutok sa mal stať v rokoch

2004 a 2005 a premlčacia doba bola 5 rokov, ktorá uplynula v roku 2010, tak začatie trestného stíhania
v roku 2019 bolo neoprávnené a nezákonné, kde súd mal prihliadať, že ak by sa aj jednalo o akýkoľvek
trestný čin v tejto súvislosti, tak by takýto skutok bol premlčaný a súd by mal zastaviť trestné stíhanie.

Takisto je táto pohľadávka premlčaná z hľadiska občiansko-právneho, pretože 31.01.2013 bola
ustanovená nová správkyňa N. K. H. a od tej doby možné počítať možnosť vymáhať predmetnú

pohľadávku v civilnom konaní, pričom takáto pohľadávka nebola vymáhaná až do ukončenia
konkurzného konania a výmazu obchodnej spoločnosti z obchodného registra.

Teda trestné stíhanie začalo nezákonným spôsobom, kde na základe výpovedí svedkov, ktorí neboli
zbavení mlčanlivosti, nesprávnym spôsobom bol vypracovaný znalecký posudok, kde sa deklarovali len

výbery z účtov úpadcu a takisto orgány činné v trestnom konaní neprihliadli na premlčanie trestného
stíhania a premlčanie pohľadávky aj v civilnom konaní, teda obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu
žiada, aby odvolací súd vzal tieto skutočnosti na vedomie a aby bolo trestné stíhanie voči nemu už len
z dôvodu nezákonnosti trestného stíhania a premlčania trestného stíhania zastavené.

Následne na základe výslovnej požiadavky obhajcu bolo hlavné pojednávanie odročené za účelom
prípravy záverečnej reči, kde obhajca obžalovaného doručil súdu nasledovnú záverečnú reč v písomnej
podobe:

Na môjho klienta dňa 30.06.2020 bola zo strany Krajskej prokuratúry Banská Bystrica podaná obžaloba,

na základe ktorej si mal prisvojiť cudziu vec, ktorá mu bola zverená a mal spáchať taký čin ako správca
konkurznej podstaty a spôsobiť ním značnú škodu, čím mal spáchať zločin sprenevery podľa § 213
ods. 1, ods. 2 písm. c) ods. 3 písm. a) Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. na tom skutkovom základe,
že ako správca konkurznej podstaty úpadcu POĽNOSPOL, a.s. „v konkurze“, 1. mája, Jesenské,
okres Rimavská Sobota, IČO: 31 568 301 (ďalej „úpadca"), so sídlom Banícka 33, Veľký Krtíš, do

ktorej funkcie bol ustanovený uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 36-24K 212/99 zo
06.09.1999, celkovo v dvanástich prípadoch, bez vedomia a súhlasu konkurzného súdu, vybral počas
trvania konkurzu, z účtov úpadcu a to konkrétne z účtu číslo XXXXXXX/XXXX vedeného v Q. C. J.,
K., so sídlom Štúrova 5, Bratislava, IČO: 31 318 916, v pobočke Veľký Krtíš, finančné prostriedky
dňa 06.04.2004 vo výške 80.000,- Sk, dňa 27.09.2004 vo výške 50.000,-Sk, dňa 22.03.2005 vo výške

200.000,- Sk, dňa 27.04.2005 vo výške 320.000,- Sk, dňa 29.04.2005 vo výške 500.000,- Sk, dňa
10.06.2005 vo výške 200.000,- Sk, dňa 20.06.2005 vo výške 651.000,- Sk, dňa 28.06.2005 vo výške
130.000,- Sk a dňa 14.10.2005 vo výške 55.000,-Sk (spolu 2,066.000,- Sk, po prepočte konverzným
kurzom 68.578,60 EUR) a z účtu číslo XXXXXXXXXX/XXXX vedeného v H. C., K., so sídlom Hodžovo
námestie 3, Bratislava, IČO: 00 686 930, v pobočke Veľký Krtíš, finančné prostriedky dňa 08.07.2004 v

výške 180.000,- Sk, dňa 11.08.2004 vo výške 80.000,- Sk, dňa 17.08.2004 vo výške 50.000,- Sk (spolu
sumu 310.000,- Sk, po prepočte konverzným kurzom 10.290,10 EUR), pričom tieto finančné prostriedky
síce nechal formálne zaúčtovať ako vklad do pokladne úpadcu, ale vzápätí aj výber z pokladne úpadcu,
a použitie týchto finančných prostriedkov následne žiadnym spôsobom nezdokladoval, ani potom ako
bol uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 36-24K 212/99-K1-404 z 31.01.2013 v spojení

s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Obo 17/2013 z 27.03.2013, právoplatným a vykonateľným
dňa 14.05.2013, zbavený funkcie správcu konkurznej podstaty úpadcu, čím stratil oprávnenie nakladať
s majetkom úpadcu -v zmysle § 14 ods. 1 písm. a) zákona číslo 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní
v znení neskorších predpisov, ani neskôr do dnešnej doby, tieto finančné prostriedky nevydal späť do
majetku úpadcu a to ani po výzve s určenou lehotou 15 dní od novoustanoveného správcu konkurznej

podstaty A. I. C., J. sídlom F. J. XXXX/X, I. L. 23.02.2017, ktorú obvinený prevzal 27.02.2017, čím
týmto konaním spôsobil úpadcovi POĽNOSPOL, a.s. „v konkurze“, 1. mája, Jesenské, okres Rimavská
Sobota, IČO: 31 568 301, so sídlom Banícka 33, Veľký Krtíš, škodu v celkovej výške 78.868,70 EUR
(2.376.000,- Sk).Pokiaľ teda na základe tejto obžaloby ku spáchaniu skutkov malo dôjsť v rokoch 2004 a 2005, tak
nepochybne sa to stalo počas účinnosti zákona č.. 140/1961 Zb., čiže do 31.12.2005 a podľa § 2

ods. 1 Tr. Zák. trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol
čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré
zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší,
preto výklad Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici, podľa ktorého trestnosť činu sa posudzuje podľa
zákona č. 300/2005 Z. z., účinného od 01.01.2006, nakoľko spáchanie skutku vyšlo najavo až v roku

2017, keď nový správca doručil môjmu klientovi výzvu na vrátenie finančných prostriedkov je nesprávny,
neprípustný a nezákonný.

v civilnom konaní, avšak vyššie uvedené zistenie vôbec nestačí na vyvodenie trestnej zodpovednosti,
nakoľko táto je postavená na zavinení (úmysle ako subjektívnej stránke) a hlavne na zavinenom
protiprávnom konaní a nie na princípe tzv. objektívnej zodpovednosti. Rozdiel spočíva vtom, že tzv.
objektívna zodpovednosť je koncipovaná ako zodpovednosť správcu za následok (škodu), pričom
trestnoprávna zodpovednosť je koncipovaná ako zodpovednosť za úmyselné protiprávne konanie,

ktorého znaky sú uvedené v osobitnej časti Trestného zákona.

4 Tr. zák. definuje prisvojenie tak, že ide „o odňatie veci z dispozície vlastníka alebo inej osoby, ktorá m
má oprávnene, bez súhlasu, s úmyslom s ňou disponovať ako s vlastnou vecou", alebo inak povedané,
prisvojením sa rozumie také konanie, ktorým páchateľ cielene a vedome spôsobuje škodu tak, že si vec
trvalo ponechá. Trestný zákon pri trestnom čine sprenevery vyžaduje nielen to, že ide o „zverenú vec" a
páchateľ s ňou nakladá tak, že „spôsobí škodu", ale Trestný zákon vyžaduje aj to, aby si páchateľ takúto

zverenú vec „úmyselne prisvojil“, teda aby konal jednoznačne s cieľom (úmyslom) obohacovať sa na
zverených veciach (úmyselné protiprávne konanie páchateľa), čo v danom prípade preukázané nebolo.

Z vykonaného dokazovania tak v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní súdu nebola
preukázaná vina môjho klienta za spreneverenie finančných prostriedkov, bez konkrétneho stanovenia

príslušných spreneverených výberov a len na základe vnútorných a sporných a nie dostatočnými
dôkazmi preukázaných konkrétnych výberov, kedy a v akej výške a na základe akých dôkazov. Z
hľadiska subjektívnej stránky trestného činu sprenevery je potrebné preveriť a jednotlivo ku každej
položke preukázať zavinenie obžalovaného k predmetnej trestnej činnosti, lebo podstatnou okolnosťou
pre rozhodnutie nie je totiž posúdenie toho kto spáchal skutok, uvedený v obžalobe, ale to či skutok

uvedený v obžalobe napĺňa znaky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu sprenevery podľa §
248 Tr. zák., účinného v čase spáchania skutku.

V tejto, súvislosti však zdôrazňujem, že podľa Trestného zákona účinného do
31.12.2005 nestačí na vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti len zistenie, že obžalovaný

naplnil formálne znaky skutkovej podstaty určitého trestného činu, ale na vyvodenie
trestnoprávnej zodpovednosti je nevyhnutné aj zistenie, že konanie obžalovaného vykazuje
potrebný stupeň nebezpečnosti pre spoločnosť, teda okrem formálnych znakov skutkovej
podstaty trestného činu, musí byť naplnený aj tento materiálny znak každého trestného činu
a ak tomu tak nie je, o trestný čin ísť nemôže. Podľa § 3 ods. 2 Tr. zák. účinného do 31.12.2005 môže byť

teda za trestný čin považovaný len taký čin, ktorého stupeň nebezpečnosti pre spoločnosť je vyšší ako
nepatrný. Predmetné ustanovenie teda obsahuje zásadu podľa ktorej konanie, ktoré nedosahuje určitú
minimálnu výšku nebezpečnosti pre spoločnosť, nie je vôbec trestné, hoci inak vykazuje formálne znaky
niektorej skutkovej podstaty trestného činu. Predmetné obmedzenie trestnej represie touto minimálnou
hranicou je výrazom materiálneho pojatia trestného činu a uplatnenie zásady pomocnej úlohy trestnej

represie. Ide o korektív, ktorý vylučuje prípady, ktoré aj napriek tomu, že formálne napĺňajú znaky
niektorého trestného činu, nevyžadujú trestný postih. Uvedené vyplýva aj z ustálenej judikatúry k
predmetnému ustanoveniu, ktorá konštatovala, že pre posúdenie, či konkrétny trestný čin je trestný
činomalebonieje,nestačíjehozhodnotenielenvovzťahukznakomuvedenýmvpríslušnomustanoveníosobitnej časti Trestného zákona, ale je potrebné zhodnotiť aj stupeň jeho nebezpečnosti pre spoločnosť
(R 29/1966). Trestný zákon účinný do 31.12.2005 v ustanovení § 3 ods. 4 demonštratívne stanovoval
kritériá, ktoré spoluurčujú stupeň nebezpečnosti pre spoločnosť (spôsob vykonania činu, následok,

okolnosti za ktorých bol trestný čin spáchaný, osoba páchateľa, miera zavinenia a podobne) a z ktorých
bolo nutné vychádzať pri ustaľovaní toho, či konkrétne konanie, ktoré napĺňa formálne znaky skutkovej
podstaty trestného činu, dosahuje aj potrebný stupeň spoločenskej nebezpečnosti.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na konanie resp. nekonanie nového správcu konkurznej

podstaty, ktorý údajnú škodu nielenže neuplatnil voči obžalovanému v civilnom súdnom konaní, ale svoju
pohľadávku z titulu náhrady škody vôbec nepredal, nespeňažil, nepostúpil na inú osobu, ale túto vylúčil z
konkurznejpodstaty,podalnávrhnazrušeniekonkurzuanávrhnavýmazúpadcuzobchodnéhoregistra,
čiže úpadca je vymazaný z obchodného registra a od 24.11.2021už neexistuje.

Takisto pri tejto úvahe treba konštatovať, že pokiaľ nový správca konkurznej podstaty bol toho názoru,

že v konkurznej podstate vznikla škoda, nič mu nebránilo v tom, aby sa žalobou v civilnom konaní
obrátil na súd a žiadal náhradu spôsobenej škody od obžalovaného, pretože práve súdy v civilnom
(občianskoprávnom) konaní povoláva zákonodarca primárne k tomu, aby riešili všetky zodpovednostné
nároky, ktoré vyplynú zo súkromnoprávnych vzťahov, tak ako to je aj v tomto prípade. Taktiež
poznamenávam, že orgány činné v trestnom v konaní a ani súdy v trestnom konaní nemôžu suplovať

činnosť súdov v občianskom súdnom konaní a v zásade je neprípustné riešiť „klasické" civilné spory
cestou trestného konania.

Záverom uvádzam, že nakoľko trestné právo je prostriedkom ultima ratio (ide
o poslednú a najkrajnejšiu možnosť, ktorú je nevyhnutné brať do úvahy v rámci materiálnej

stránky trestného činu), pričom podľa tejto zásady má byť trestné právo použité len ako
najkrajnejší prostriedok a len pri typovo najzávažnejších porušeniach spoločenských vzťahov,
záujmov a hodnôt, teda len tam, kde iné možnosti, hlavne prostriedky ostatných právnych
odvetví, nie sú dostatočné, teda už boli vyčerpané, sú neúčinné alebo zjavne nie sú vhodné.
Princíp trestného práva ako prostriedku ultima ratio sa prejavuje najmä v prípadoch, ktoré majú

súkromnoprávny základ, pričom v takýchto prípadoch musia orgány činné v trestnom konaní a súd
vykladať znaky skutkových podstát s vedomím, že princíp ultima ratio má vplyv aj na subjektívnu stránku
trestného činu a musia tiež náležité zvažovať, či týmito inštitútmi možno reálne dosiahnuť nápravy, ak k
porušeniu práva skutočne došlo. Princíp ultima ratio tak umožňuje orgánom činným trestnom konaní a
súduodlíšiťprípady,ktoréspadajúvýhradnedosféryobčianskoprávnych,čiobchodnýchvzťahovaktoré

len zdanlivo vykazujú znaky skutkovej podstaty trestného činu od trestnej činnosti (princíp ultima ratio
aplikuje a využíva vo svojich rozhodnutiach Ústavný súd SR, napríklad nález L ÚS 402/2008, uznesenie
IV. ÚS 55/2009 a akceptuje ho aj Najvyšší súd SR, napríklad uznesenie z 13. augusta 2013, sp. zn.
2Tdo 35/2013).

Podľa obžaloby zo strany Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici sa skutok mal stať od roku 2004 do
roku 2005, teda pred cca 20 rokmi, kde trestné stíhanie bolo začaté uznesením vyšetrovateľa Krajského
riaditeľstva PZ v Banskej Bystrici zo dňa 15.08.2019. K právnej kvalifikácii a premlčaniu sa obžalovaný
vyjadroval prostredníctvom svojho obhajcu podaním zo dňa 10.11.2022, kde podrobne rozviedol všetky
konkrétne skutočnosti týkajúce sa daného prípadu, jeho posudzovania, právnej kvalifikácie a námietky

premlčania.

Je zrejmé, že je tu diametrálny postoj medzi stanoviskom obžalovaného a stanoviskom dozorujúceho
prokurátora kedy došlo k spáchaniu skutku, kedy začala plynúť premlčacia doba a samozrejme aj k
právnej kvalifikácii skutku. Pokiaľ sa týka konania pred súdom najprv Okresným súdom v Brezne a po

jeho zrušení Okresným súdom Banská Bystrica, pracovisko Brezno, tak je treba konštatovať, že ani
postupom súdu neboli objasnené okolnosti, ktoré by mali svedčiť o tom, že došlo k spáchaniu takéhoto
trestného činu, ako je to v obžalobe a ani k tomu, že by boli objasnené nové skutočnosti, ktoré by boli
podkladom pre prípadné rozhodnutie súdu o vine a treste obžalovaného.

V podstate došlo k tomu, že najskôr dozorujúci prokurátor navrhol vypočuť svedkov
poškodených a následne zmenil postoj, že súhlasil s čítaním E. N. R. G.
a A. K. F., F. dôležitým svedkom vypočutým v prípravnom konaní bol
svedok I. C., ktorý potvrdil, že napriek tomu, že mal vedomosti o tom, žev konkurznej podstate chýbajú peniaze, tieto nevymáhal a záhadným spôsobom ukončil
konkurz, pretože majetkom patriacim do konkurznej podstaty mala byť pohľadávka voči A. B. C.,
avšak tento nepodal žalobu na civilný súd, kde takáto pohľadávka je dávno premlčaná, ale podal len

trestné oznámenie, kde najskôr tvrdil, že mu chýba minimálne 300.000,- € a následne táto suma bola
redukovaná na 78.868,75 €. Táto suma je uvádzaná ako škoda, ktorá bola spôsobená v konkurznom
konaní,pričomakojesúduznáme,nielenvtýchtoprípadochdošloktomu,ževkonkurznýchpodstatách,
kde C. J. A. B. C., chýbali finančné prostriedky, ale každý správca podal žalobu v civilnom konaní,
kde sa preukazovala výška škody. Trestné konanie nie je prostriedkom na vymáhanie náhrady škody a

ustálenia jej výšky s akcentom na to, že správca konkurznej podstaty neznámym spôsobom nakladal s
pohľadávkou, t.j. ani ju nevymáhal, ani ju nepredal, ani neurobil žiadne kroky súvisiace so špecifikáciou
pohľadávky, ale podľa jeho názoru sa zbavil svojej zodpovednosti podaním trestného oznámenia s tým,
že konkurzné konanie bolo ukončené, I. C. už nie je správcom konkurznej podstaty a úpadca Poľnospol,
a.s., bol vymazaný z obchodného registra.

Teda možno si položiť otázku, ak tieto peniaze nechýbali správcovi a ani ich nevymáhal a ani ich
nezabezpečil, tak v trestnom konaní sa znižuje miera toho, že akým spôsobom orgány činné v trestnom
konaní majú postupovať, keď niet ani poškodeného a vymáhaná pohľadávka nebola jednoznačná, je
otázka podľa akého právneho predpisu účinného v konkrétnej dobe sa má skutok posudzovať.

Za súčasnej právnej úpravy, tak ako je koncipovaná obžaloba, by sa malo jednať o úmyselný trestný čin,
kde hrozí Q. A. B. C. v prípade uznania viny vysoký trest odňatia slobody, kde bola prijatá ďalšia novela
Trestného zákona, kde do času konania hlavného pojednávania jej účinnosť bola pozastavená Ústavný
súdom Slovenskej republiky a nie je možné predpokladať ďalší postup, ale súd by mal prihliadať aj na
to, že pokiaľ takáto novela bude účinnou, tak sa radikálne zmení právna kvalifikácia posudzovaného

prípadu, ako aj trestná sadzba.

Skutok, ktorý je uvedený v obžalobe súd nemôže modifikovať a obžalovaný nebol upozornený na možnú
zmenu právnej kvalifikácie a teda súd má dve možnosti a to buď oslobodí obžalovaného spod obžaloby,
resp. zastaví trestné stíhanie pre premlčanie skutku uvedeného v obžalobe alebo Q. A. B. C. v zmysle

trestnej sadzby, ktorá je až do 10 rokov odňatia slobody.

Tu treba poukázať na skutočnosť, že pôvodný znalecký posudok, ktorý vypracovala znalkyňa B. J. K.
I., bol spochybnený obhajobou, čo v podstate akceptoval aj súd tým spôsobom, že určil a ustanovil do
konania iného znalca, kde uznesením Okresného súdu Brezno 3T/60/2022 bola ustanovená do konania

znalkyňa B. S. N., kde proti takémuto uzneseniu bola podaná sťažnosť, ktorú súd akceptoval a ustanovil
do konania znalkyňu B. K. J., ktorá doručila takýto znalecký posudok č. 9/2023 Okresnému súdu v
Brezne.

Je legitímnym právom obžalovaného nesúhlasiť s čítaním znaleckého posudku, kde obžalovaný

prostredníctvomsvojhoobhajcupodaldňa03.10.2023písomnévyjadrenie,kdežiadal,abytátoznalkyňa
bola vypočutá na hlavnom pojednávaní a nesúhlasil s čítaním takéhoto znaleckého posudku.

Dňa 07.03.2024 sa uskutočnilo vo veci hlavné pojednávanie, kde sa znalkyňa nedostavila a obžalovaný
súhlasil s čítaním výpovede N. G., ktorá sa piaty krát bez riadneho ospravedlnenia nedostavila na

hlavné pojednávanie a na takomto pojednávaní nebola vypočutá, pričom ako je to už uvedené dozorujúci
prokurátor zmenil svoje stanovisko a najskôr žiadal N. G. vypočuť ako dôležitého svedka a následne
už konštatoval, že súhlasí s prečítaním jej výpovede, pretože sa jedná o svedka menšej dôležitosti.
V kontexte celej obžaloby možno konštatovať, že N. G. nie je takým svedkom, na základe ktorého
výpovede by mohol byť Q. A. B. C. odsúdený. Na tomto pojednávaní zákonná sudkyňa konštatovala,

že znalkyňa je práceneschopná a že sa môže dostaviť na hlavné pojednávanie v mesiaci august 2024,
pričom zákonná sudkyňa uviedla, že upúšťa od-vykonania dôkazu čítaním znaleckého posudku B. J.
a výsluchu znalkyne a teda v zásade neguje celý znalecký posudok a tento znalecký posudok by teda
nemal byť braný do úvahy pri rozhodovaní súdu o vine a treste obžalovaného, keďže súd upustil od
vykonania takéhoto dôkazu a teda prvý znalecký posudok bol spochybnený obhajobou a v podstate

aj súdom a druhý znalecký posudok bol nevykonaný v zmysle Trestného poriadku a teda nemôže byť
braný do úvahy, takže neexistuje žiadny listinný dôkaz, o ktorý by súd mohol oprieť rozhodnutie o vine
a treste z hľadiska konštatovania takýchto znaleckých posudkov.A. B. C. sa cíti byť nevinný zo skutku kladeného mu za vinu v obžalobe, na čo je poukázané v úvode
záverečnej reči s tým, že v rámci obrany obžalovaného je možné poukázať aj na iné aspekty daného
prípadu. Obžalovaný A. B. C. je vo veku skoro 61 rokov a teda je tzv. chránenou osobou, pričom jediným

jeho zdrojom príjmov je advokátska činnosť, kde ak by bol uznaný za vinného, Slovenská advokátka
komora by bola povinná pozastaviť jeho činnosť advokáta do právoplatného skončenia veci, pretože
podľa obžaloby sa jedná o úmyselný trestný čin, kde už odsúdenie súdom prvého stupňa je prekážkou
výkonu advokácie. Menovaný je vážne chorý, trpí viacerými ochoreniami vážneho charakteru a jeho
zdravotný stav si vyžaduje opakovanú zdravotnú starostlivosť. Tento je bezmajetný a žije v spoločnej

domácnosti so svojou manželkou, ktorá bola nútená pre zdravotný stav zanechať prácu učiteľky, už
vyše roka sa lieči na vážnu diagnózu, je na čakacom rade pre transplantáciu pľúc a súčasne vyžaduje
nepretržitú opateru a starostlivosť zo strany obžalovaného. A. B. C. vykonáva prácu advokáta vyše 30
rokov s tým, že pokiaľ sa týka predchádzajúceho odsúdenia za obdobné konanie, tak sa v skúšobnej
dobeosvedčilaanivsúčasnejdobenebolsúdnepotrestaný,pričomplatíajpreinékonanienaOkresnom
súde Nitra, tzv. prezumpcia neviny.

AkOkresnýsúdBanskáBystrica,pracoviskoBrezno,chcemeritórnerozhodnúťnahlavnompojednávaní
dňa 26.03.2024, tak podkladom pre zákonné a spravodlivé rozhodnutie je unesenie dôkazného
bremena, pokiaľ sa týka obsahu obžaloby, preukázanie jednoznačne skutku uvedeného v obžalobe,
prihliadnutie na obranu obžalovaného, kde by súd mal odôvodniť svoje rozhodnutie takým spôsobom, že

by bolo presvedčivé pre účastníkov konania z hľadiska toho, že by sa mal súd vysporiadať so všetkými
argumentami, ktoré predniesol na svoju obranu obžalovaný a okrem iných aspektov je tu aj princíp „in
dubio pro reo“, to znamená v prípade pochybností v prospech obžalovaného.

Je zrejmé, že sa jedná o reštančnú vec z pohľadu súdu, keďže obžaloba bola podaná pred takmer 4

rokmi pôvodne na Okresný súd Veľký Krtíš a následne vec začal riešiť z dôvodu prikázania inému súdu
vec Okresný súd Brezno.

Kritériá pre posudzovanie viny, či neviny obžalovaného A. B. C. sú jasne determinované, kde v prvom
radebysimalsúdujasniť,čiskutok,ktorýjepopísanývobžalobe,aktorýsastalvrokoch2004až2005je

skutok, ktorý by mal byť posudzovaný podľa trestného ustanovenia ohľadne trestného činu sprenevery,
či nie je možné posudzovať takéto konanie iným spôsobom, kde je dôležité, či takéto konanie by malo
byť subsumované pod trestnú sadzbu platnú v čase kedy malo dôjsť k spáchaniu skutku, kedy začala
plynúť premlčacia doba, či tento skutok nie je premlčaný, či sa jedná o úmyselné, resp. nedbanlivostné
konanie, pretože nebol produkovaný žiadny dôkaz, že by finančné prostriedky použil A. B. C. D. vlastnú

potrebu alebo iný účel.

V demokratickom právnom systéme neexistuje princíp seba obviňovania, ale v podstate pokiaľ by mal
byť páchateľ postavený pred súd na základe podanej obžaloby, tak je
úlohou prokuratúry preukazovať predmetné skutočnosti, kde v tomto prípade dozorujúci

prokurátor je v podstate pasívny, keďže nereagoval na upustenie od dôkazu znaleckého
dokazovania predvolaním znalkyne alebo čítaním znaleckého posudku a ak dozorujúci prokurátor
akceptuje takýto postup súdu, tak v podstate sa oslabuje pozícia obžaloby z hľadiska preukazovania
výšky škody.

V súčasnej dobe rezonuje skutočnosť, že bola prijatá novela Trestného zákona, ktorá
by sa dotýkala právneho posúdenia skutku v obžalobe z hľadiska výšky trestnej sadzby, ako aj
doby premlčania, avšak táto okolnosť je súdu známa a v súčasnej dobe sa nachádza súd
v štádiu, kedy sa očakáva definitívne rozhodnutie Ústavného súdu o protiústavnosti niektorých častí
novely Trestného zákona a teda je zrejmé, že súd pokiaľ vo veci rozhodne dňa 26.03.2024, sa musí

riadiť doteraz platnou legislatívou, avšak sa tu vynára otázka, či by súd nemal konanie prerušiť do doby,
kým nebude zrejmé v akom znení je novela Trestného zákona, ktorá by mohla vyriešiť otázky súdu,
ktoré v súčasnej dobe sú postavené len na úvahe súdu, ale v prípade prijatia novely Trestného zákona
by sa súd bol povinný riadiť novelou Trestného zákona, ktorá je pre obžalovaného najprijateľnejšia.

Obžalovaný A. B. C. bol za viaceré skutky obdobného charakteru potrestaný podmienečným trestom
odňatia slobody, pričom aj kolégium Najvyššieho súdu konštatovalo, že v prípade takýchto konaní sa
jedná o nedbanlivostné konania v súvislosti s porušovaním povinnosti pri správe cudzieho majetku,kde sa jedná z hľadiska obžaloby za určitý exces, pretože exitujú rozhodnutia viacerých súdov ohľadne
správcov konkurzných podstát, kde takéto otázky boli už riešené aj Najvyšším súdom SR.

Treba uvažovať aj o tom, či má zmysel trestať páchateľa za skutok, ktorý mal spáchať pred 20 rokmi, kde
tento nezapríčinil nejakým svojím úmyselným konaním, že skutky vyšli najavo takým spôsobom, že bol
menovaný odvolaný z funkcie správcu konkurznej podstaty a bol vymenovaný nový správca, kde by sa
malo pozerať na menovaného ako bezúhonného, vzhľadom k jeho osvedčeniu a spôsobu jeho života,
kde trestanie páchateľa za skutok z pred 20 rokov, kde sa premlčí aj vražda, by nemalo byť prípustné

zákonne aj v zmysle judikatúry ESĽP a Ústavného súdu SR.

Na základe doteraz zistených faktov obžalovaný A. B. C. navrhuje, aby Okresný súd Banská Bystrica,
pracovisko Brezno v označenej trestnej veci zastavil trestné stíhanie z dôvodu premlčania skutku, alebo
alternatívne navrhuje, aby došlo k oslobodeniu obžalovaného spod obžaloby, pretože v zmysle § 285
písm. b) skutok nie je trestným činom, resp. § 285 písm. c) nebolo dokázané, že skutok spáchal

obžalovaný.

Po doručení písomného vyhotovenia rozsudku obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu reaguje
na niektoré pasáže z hľadiska odôvodnenia takéhoto písomného vyhotovenia rozsudku zo strany
súdu s tým, že rozsudok súdu pokladá za nezákonný, nejasný, nezrozumiteľný a vydaný na základe

nedostatočne zisteného skutkového stavu. Jednoznačnou snahou súdu bolo za každých okolností vec
ukončiť odsudzujúcim rozsudkom bez ohľadu na to, že nevyhovel návrhom obhajoby v súvislosti s
doplnením dokazovania.

Zo zásady prezumpcie neviny, ktorá súvisí aj so zásadou zabezpečovania práva obvineného na

obhajobu (§ 2 ods. 9 TP) a zásadou náležitého zistenia skutkového stavu (§ 2 ods. 10 TP), vyplývajú
pre proces dokazovania aj pre oblasť prípravného konania tieto procesné pravidlá:

Pravidlo in dubio pro reo (pochybnosti v prospech obvineného), podľa ktorého ak existujú v otázke viny
obvineného (obžalovaného) pochybnosti a tieto nie je možné rozptýliť dostupnými dôkazmi, ani

ďalším dokazovaním, je nevyhnutné rozhodnúť v prospech obžalovaného. Ide o otázky skutkové a nie
otázky právne, o ktorých rozhodujú orgány činné v trestnom konaní a súd v zmysle zásady irua novit
curia (súd pozná právo).

Pravidlo, že nedokázaná vina má rovnaký význam ako dokázaná nevina. Podľa tohto pravidla, nemožno

robiť rozdiel medzi osobou dokázateľne vinnou a osobu, ktorej vina bez dôvodných pochybností
dokázaná nebola, u ktorej je teda len pravdepodobné, že páchateľom môže byť. V prípade dôvodných
pochybností o obvinenom sa trestné stíhanie zastaví, alebo v konaní pred súdom súd obžalovaného
oslobodí.

Pravidlo podľa ktorého obvinený nie je povinný dokazovať svoju nevinu, alebo inak povedané, pravidlo
podľa ktorého je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní uviesť tzv. „dôkazné bremeno“. V
zmysle tohto pravidla sú orgány činné v trestnom konaní povinné dokazovať všetky skutočnosti dôležité
pre rozhodovanie, a to skutočnosti usvedčujúce, ako aj ospravedlňujúce. Dokazovať svoju nevinu je
právom obvineného, to znamená, že obvinený nie je povinný dokazovať žiadnu skutočnosť, ktorá

by svedčila v jeho prospech, a bola by dôležitá pre rozhodnutie. Samotná skutočnosť, že obvinený
nespolupracuje s orgánmi činnými v trestnom konaní, svoje tvrdenia nepodopiera dôkazmi, prípadne
využije svoje právo nevypovedať, neumožňuje automaticky vysloviť záver o jeho vine.

Použitie zásady „in dubio pro reo“ prichádza do úvahy len v prípade, keď sa po vykonaní všetkých

dostupných dôkazných prostriedkov a po ich vecnom zhodnotení nedá bezpečne určiť, ktorá z viacerých
možných skutkových verzií zodpovedá objektívne pravde. V takom prípade má sa zvoliť tá verzia, ktorá
je pre obvineného najpriaznivejšie (R 71/1971). ESĽP uvádza, že zásada in dubio pro reo, ktorá je
špecifickým výrazom zásady prezumpcie neviny vyžaduje, aby sa nevychádzalo z vopred poňatého
presvedčenia, že obvinený spáchal skutok kladený mu za vinu, dôkazné bremeno spočíva na obžalobe

a prípadné pochybnosti musia byť využité v prospech obvineného.Základným predpokladom na to, aby súd mohol vo veci vykonať súdne pojednávanie je podanie
obžaloby prokurátorom. V zmysle § 234 ods. 1 Tr. por. prokurátor podá obžalobu vtedy, ak výsledky
vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania dostatočne odôvodňujú postavenie obvineného pred súd.

Posúdenie tejto otázky závisí od toho, či v prípravnom konaní boli dôkazy potrebné pre meritórne
rozhodnutie súdu obstarané v súlade so zákonom a úzko súvisí s ust. § 2 ods. 10 Tr. por. Podľa tohto
ustanovenia sú orgány činné v trestnom konaní pred podaním obžaloby povinné postupovať tak, aby
bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti a to v rozsahu nevyhnutnom na

ich rozhodnutie. S rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj
okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu
spravodlivé rozhodnutie, čo v danom prípade taktiež splnené nebolo.

Náležité zistenie skutkového stavu veci znamená, že orgán činný v trestnom konaní sám určuje mieru
dokazovania, ktorú musí v konaní vykonať, aby bola táto požiadavka splnená.

Orgán činný v trestnom konaní musí vykonať také dôkazy, ktoré zabezpečia náležité zistenie skutkového
stavu veci bez dôvodných pochybností tak, aby bolo možné vo veci spravodlivo rozhodnúť.

Prokurátor je v zmysle § 2 ods. 10 Tr. por. povinný zákonom upraveným postupom vždy náležité

zistiť skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom na jeho rozhodnutie a z neho vychádzať pri každom
procesnom i hmotnoprávnom rozhodnutí, vrátane rozhodnutia o podaní obžaloby v zmysle § 234 ods.
1 Tr. por.
Preto aj postup prokurátora podľa § 234 ods. 1 Tr. por. (podanie obžaloby) predpokladá dostatočné
objasnenie veci minimálne v takom rozsahu, aby z neho bolo zrejmé, že:

- skutok sa stal,
- skutok vykazuje všetky znaky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu,
- existuje spoľahlivý záver, že žalovaný skutok spáchal obvinený
- a nie sú dané okolnosti, vylučujúce trestnú zodpovednosť (§ 22, § 23 Tr. zák.).
Prokurátor nemôže vyvodzovať náležité zistenie skutkového stavu veci v zmysle § 2 ods. 10 Tr. por. len

z domnienok a hypotéz, z laických úvah, z nejasných, nelogických, nezrozumiteľných, nepresvedčivých,
nevierohodných dôkazných prostriedkov, ktoré sú inými dôkazmi spochybniteľné a dokonca vyvrátené,
pretože takýto stav vyvoláva vážne pochybnosti o náležitom zistení skutkového stavu veci a v žiadnom
prípade neumožňuje úvahy prokurátora o tom, že obvinený by mal byť dôvodne postavený pred súd.
Záver prokurátora o náležitom zistení skutkového stavu veci, vyjadrený napr. aj podaním obžaloby, musí

mať oporu v zhromaždených dôkazoch.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo nato, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v
primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o
jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti

nemu.
Právo na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 Dohovoru a z neho vyplývajúca judikatúra
ESĽP vyžaduje, aby rozhodnutie súdu bolo odôvodnené a presvedčivé. Odôvodnenie
rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny. Podcenenie povinnosti
súdu vytvoriť presvedčivé rozhodnutie, ktoré spĺňa parametre zákonnosti a ústavnosti, zreteľne vyvoláva

účinky arbitrárnosti a porušenia základného práva účastníka konania na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1
Dohovoru. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi konania
sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie zákonných
ustanovení príslušných procesných predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať uvedené právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru (čl. 46 ods. 1 Ústavy).

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je aj rovnosť zbraní či príležitostí tak, aby každá zo strán
mohla obhajovať svoju vec za podmienok, ktoré ju z pohľadu konania ako celku podstatným spôsobom
neznevýhodňujú vo vzťahu s protistranou. Cieľom zásady rovnosti zbraní je potom dosiahnutie

spravodlivej rovnováhy medzi stranami sporu (ESĽP vo veci MetalcoBt. v. Maďarsko, rozsudok z 1.
februára 2011, č. 34976/05).Nezávislosť rozhodovania súdov sa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a
limotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a
spravodlivého procesu, ako vyplývajú z článku 46 a nasl. Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Súčasťou

práva na riadny proces je povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie
náležité odôvodniť tak, aby bol zrejmý vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení
dôkazov na jednej strane a právnymi úvahami na strane druhej. Argumentácia súdu obsiahnutá v
odôvodnení nesmie byť nekoherentná, nekonzistentná. Musí dbať na celkovú presvedčivosť, na to,
aby premisy zvolené v rozhodnutí a závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli prijateľné,

racionálne, spravodlivé a presvedčivé. V opačnom prípade je takéto rozhodnutie mimo ústavný rámec
pravidiel spravodlivého procesu vymedzeného čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Jednou z najdôležitejších súčastí práva na spravodlivý proces je povinnosť súdu náležité sa vysporiadať
srelevantnými,argumentmiprocesnejstranytrestnéhokonania.Procesnejstranesúdmusídaťodpoveď
na podstatné otázky a námietky spochybňujúce závery napadnutého rozhodnutia v závažných a

samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich okolnostiach.

Právo na spravodlivý proces zahrňuje i povinnosť súdov vysporiadať sa so všetkým, čo v priebehu
konania vyšlo najavo a čo procesné strany tvrdia, keď to má vzťah k meritu veci. Ak súdy túto zákonnú
povinnosť nedodržia, a to jednak tým, že so zistenými skutočnosťami alebo tvrdenými námietkami

sa nezaoberajú vôbec alebo sa s nimi vysporiadajú nedostatočným spôsobom, má to za následok
nedostatok konania, premietajúci sa ako zásah do Ústavou zaručeného práva na spravodlivý proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a do práva na súdnu ochranu. Právu na spravodlivý proces zodpovedá
povinnosť súdov rozhodnutie riadne odôvodniť a adekvátne sa, čo do myšlienkových konštrukcií,
racionálne logickým spôsobom vysporiadať so všetkými dôkazmi. Rovnako i s argumentačnými

tvrdeniami uplatnenými účastníkmi konania, lebo v opačnom prípade dochádza k ústavnoprávnemu
deficitu obdobnému kategórii neústavnosti v podobe tzv. opomenutých dôkazov.

Následne na preukázanie viny obžalovaného, súhrn priamych a nepriamych dôkazov musí tvoriť logickú,
ničím nenarušovanú sústavu navzájom sa doplňujúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku nielen spoľahlivo

preukazuje všetky okolnosti žalovaného skutku a usvedčuje ho z jeho spáchania, ale súčasne vylučuje
možnosť akéhokoľvek iného záveru. Výrok o vine môže byť založený len na takých dôkazoch, ktoré
celkom vylučujú pochybnosť, že sa stal skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania a obžaloby, čo
v danej veci splnené nebolo.

V tejto súvislosti chcem uviesť, že nie je mojou povinnosťou dokazovať svoju nevinu,
pretože zásada prezumpcie neviny vyžaduje, aby to bol prokurátor, kto nesie v trestnom konaní dôkazné
bremeno.

V tomto smere nastali paradoxy v tom slova zmysle, že v rámci podanej obžaloby

dozorujúci prokurátor ako dôležitého svedka navrhol vypočuť svedkyňu N. R. G.,
kde táto sa opakovane viackrát nedostavila na pojednávanie, avšak súd nevykonal žiadne
opatrenia, aby bola táto svedkyňa predvedená, resp. iným spôsobom zabezpečená jej účasť, ale v
konečnom dôsledku so súhlasom obžalovaného, ktorý dal takýto súhlas po naliehaní zo strany súdu,
bola prečítaná výpoveď tejto svedkyne a prokurátor netrval na jej osobnom výsluchu hoci to v obžalobe

aj uviedol.

Ako poškodený bol v obžalobe T. B. H. F., ktorý nemal byť vo veci vypočutý ako poškodený, lebo pokiaľ
sa týka konania po vyhlásení konkurzu na majetok Poľnospol a.s., jediným subjektom, ktorý mohol konať
za poškodeného bol výlučne správca konkurznej podstaty K. B. F. takéto postavenie nemohol mať, teda

postup súdu bol po prijatí obžaloby v rozpore s Trestným poriadok a Zákonom o konkurze a vyrovnaní,
platným v čase vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu.

Takýto svedok si nemohol uplatňovať ani škodu, pretože jeho osobe nemohla škoda vzniknúť, čo je v
rozpore so znením obžaloby a ak nejaká škoda mala vzniknúť, tak len spoločnosti Poľnospol a.s., ktorá

však bola vymazaná z obchodného registra a teda v čase rozhodovania súdu už neexistovala.

Pohľadávka spoločnosti Poľnospol, a.s. voči bývalému správcovi konkurznej podstaty A. B. C. C.
vylúčená so súhlasom súdu a nikdy nebola uplatnená v civilnom konaní, pričom súd sa mal zaoberaťna základe akého titulu došlo k vylúčeniu pohľadávky z konkurznej podstaty, kde v tomto smere je
zrejmé, že by mal existovať dôvod na vylúčenie majetku zo súpisu konkurznej podstaty v zmysle §
81, kde správca je oprávnený vylúčiť majetok zo súpisu len po súhlase príslušného orgánu, t.j. súdu,

čoho majetkom je aj pohľadávka, kde správca zodpovedá veriteľom a iným osobám za škodu, ktorú im
spôsobí neúčelne alebo nehospodárne vynaloženými nákladmi na správu alebo speňaženia majetku
podliehajúceho konkurzu. To, že správca predával pohľadávku, ktorá bola zjavne premlčaná v dvoch
kolách,jelenvýsledkomprístupusprávcu,ktorýnekonalsodbornoustarostlivosťou,pretožepohľadávku
v inej hodnote si uplatnil len ako poškodený v trestnom konaní s tým, že v podstate takáto pohľadávka

mohla byť a nemusela byť uznaná súdom, ale nezabezpečil objektívnu výšku pohľadávky voči správcovi
v civilnom konaní, kde výsledok civilného konania mohol byť podkladom pre rozhodovanie o výške škody
voči správcovi a kde by bolo vykonané aj potrebné dokazovanie, čo v trestnom konaní súd nevykonal.

Ešte v prípravnom konaní pred začatí trestného stíhania bol vypracovaný znalecký posudok, kde tieto
okolnosti sú spomenuté v záverečnej reči obhajcu, ktorý bol zo strany obhajoby spochybnený, pričom

súd nenariadil doplnenie znaleckého dokazovania inou znalkyňou, ktorá už nebola zapísaná v zozname
znalcov a na upozornenie obhajoby bolo nariadené doplnenie znaleckého posudku treťou znalkyňou,
ktorá uviedla, že sa vie dostaviť na súd v neskoršom období, keďže je chorá a paradoxne Okresný
súd Banská Bystrica, pracovisko Brezno, rozhodol tak, že nevzal do úvahy znalecký posudok, ktorý
bol vypracovaný, nespomenul ho v odôvodnení rozsudku a nebolo vyhovené obhajobe, aby znalkyňa

bola vypočutá na hlavnom pojednávaní, pretože obžalovaný nesúhlasil s čítaním takéhoto znaleckého
posudku.

Ak teda jednoznačne zanedbaním povinností správcu konkurznej podstaty N.
I. C. M. k premlčaniu pohľadávky voči správcovi A. B. C. A.

neuplatnením na civilnom súde a tým aj nepredajnosti a následnému vylúčeniu takejto pohľadávky
z konkurznej podstaty, čím sa súd nezaoberal, tak mal dospieť k presvedčeniu, že takýto postup
nemôže ísť na úkor obžalovaného, keďže poškodený v čase rozsudku neexistoval, ale súd okopíroval
samotnú obžalobu len v tom, U. A. B. C. mal spôsobiť spoločnosti Poľnospol a.s., škodu, avšak nie je
konštatované v rozsudku, že takáto spoločnosť už neexistuje a bola vymazaná z obchodného registra.

Teda na jednej strane súd konštatuje škodu a na druhej strane sa nevysporiadal kto by mal byť
poškodený, pretože na jednej strane existuje právoplatné rozhodnutie súdu o vylúčení pohľadávky E.
A. B. C. z konkurznej podstaty a teda neexistencii takejto pohľadávky a na druhej strane je vo výroku
rozsudku konštatované, U. A. B. C. mal neexistujúcej spoločnosti spôsobiť škodu.

Ajinéodôvodneniasúdusúplnéparadoxov,kdeakojeuvedené,bolvypočutýB.F.aN.I.C.bolvypočutý
ako svedok, hoci tento mal byť vypočutý ako poškodený. Nevyhodnotil výpoveď N. C., ktorý tvrdil, že
mu tri roky trvalo od ustanovenia za správcu konkurznej podstaty až po podanie trestného oznámenia
na bývalého správcu konkurznej podstaty.

Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku, ak podľa výsledku dokazovanie nie je podklad na vyslovenie
povinnosti na náhradu škody, tak by mal súd odkázať poškodeného na civilný proces, pričom
poškodeného treba označiť jeho menom, priezviskom, dátumom a miestom narodenia a bydliskom. Toto
súd nevykonal, pretože fyzickú osobu údajného poškodeného označil len menom a priezviskom, a ako

poškodeného neoznačil právnickú osobu z hľadiska jej obchodného mena, sídla a identifikačného čísla
podľa záznamu v obchodnom registri.

Za dôležité považujeme zdôrazniť, že konkurzné konania bolo podľa právnej úpravy do decembra
roku 2005, avšak trestno-právnosť skutku bola posudzovaná podľa zákona platného až od 01.01.2006,

pretože skutok podľa názoru súdu mal byť dokonaný tým, že správca konkurznej podstaty neodovzdal
finančné prostriedky novému správcovi, pričom súd nevysvetlil rozpor medzi obsahom rozsudku, kde
je skutok determinovaný od 06.04.2004 do 14.10.2005, avšak trestnosť skutku je posudzovaná až do
vtedy, keď bol pozbavený funkcie správcu konkurznej podstaty a začiatok premlčacia bol delegovaný
odoslaním výzvy zo strany správcu na vrátenie finančných prostriedkov, čo sú tvrdenia, ktoré sú v

rozpore s elementárnymi princípmi z hľadiska kedy začala plynúť premlčacia doba, kedy mohol správca
a súd zistiť, že finančné prostriedky boli vybrané z účtu a pod.Taktiež súd konštatoval na strane 22 rozsudku, že obžalovaný nielenže nevypovedal, ale v tomto smere
nepredložil súdu žiadne listinné dôkazy, ktoré by preukazovali, že konal v prospech podstaty.
Uplatňovanie zásady „nikto nie je povinný obviniť seba samého“, vyplývajúci z čl. 37 ods. 1 a čl. 40

ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a výslovne zakotvený v čl. 14 ods. 3 psím. g) Medzinárodného
paktu o občianskych a politických právach, má chrániť obvineného pred bezprávnym donucovaním zo
stanyštátnychorgánovatýmprispieťkzaisteniuspravodlivéhoprocesu.Právoneprispievaťkvlastnému
obvineniu sa v prvom rade týka rešpektovania vôle obvineného mlčať, ako aj neprispievať ku svojmu
obvineniu a usvedčeniu iným aktívnym konaním. Obvineného však možno podrobiť strpeniu dôkazných

úkonov, ktoré predpokladajú len jeho pasívnu účasť, a to aj s požitím určitého stupňa nátlaku, ktorý však
nesmie byť zneužitý jeho neprimeranosťou. Od obvineného možno požadovať, aby strpel napr. odňatie
veci, odobratie vzorky dychu, moču, krvi, pachu, vlasov alebo tkanív pre účely testu DNA - a to i za
pomoci donútenia, napriek skutočnosti, že ho tieto dôkazy usvedčujú.

Teda to, že obžalovaný nevypovedal súd v odôvodnení rozsudku bral ako určitý dôkaz, že došlo k

spáchaniu skutku, čo je nezákonné a neprípustné a takisto konštatovanie, že ak obžalovaný nepredložil
žiadny doklad o účele výberu finančných prostriedkov, tak mal spáchať trestný čin sprenevery, kde v
prvom rade absentuje akýkoľvek dôkaz, že by si mal obžalovaný finančné prostriedky privlastniť, čo je
základným znakom spáchania takéhoto trestného činu, ktorý ani v jednom prípade nie je v odôvodnení
rozsudku citovaný s tým, že pre zločin sprenevery je charakteristické to, že musí byť preukázané, že

finančné prostriedky použil páchateľ pre vlastnú potrebu. Teda v tomto prípade tieto skutočnosti mali
byť preukazované aj znaleckými posudkami za celé obdobie, kedy bol správca konkurznej D. A. B. C.
správcom a nie len výňatok 2 rokov a takisto by mala byť predmetom dokazovania aj činnosť nového
správcu konkurznej podstaty.

Je legitímnym právom obžalovaného nevypovedať a brániť sa spôsobom, ktorý uzná za vhodné s tým,
že nie je povinný preukazovať svoju nevinu, ale to či je vinný sa musí preukázať v trestnom konaní na
základe podanej obžaloby a vykonaním dôkazov na hlavnom
pojednávaní, čo sa v tomto prípade nestalo. Súd sa dostatočne nevysporiadal s právnymi
otázkami podľa akého ustanovenia Trestného zákona sa má vec posudzovať, kedy začala

plynúť premlčacia doba, ktorá bola pretrhnutá vznesením obvinenia E. A. B. C..

V identickej veci už rozhodoval Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorý právoplatným rozsudkom vo veci
obžalovaného A. N. F., V. 5To/8/2017 zo dňa 23.01.2018 uznal vinným menovaného správcu s prečinu
porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 238 Tr. zák.

Z odôvodnenia takéhoto rozsudku vyplýva, že pôvodne obžaloba kvalifikovala takýto skutok ako zločin
marenia konkurzného a vyrovnávacieho konania podľa § 242 ods. 1 písm. a), ods. 2 psím. a) Trestného
zákona, pričom Okresný súd v Banskej Bystrici konanie obžalovaného kvalifikoval ako trestný čin
sprenevery podľa § 213 od. 1, ods. 2 písm. c), ods. 3 Trestného zákona, kde následne krajský súd

kvalifikoval takéto konanie správcu len ako prečin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku
podľa § 238 Tr. zák.

Jetedazrejmé,žesúdsaodchýlilajvtomtoprípadeodpredchádzajúcichrozhodnutísúdovvobdobných
veciach a vytvoril si fikciu, že ak obžalovaný nepreukázal na aký konkrétny účel ich použil, tak je

preukázané, že ich nepoužil v prospech konkurznej podstaty, kde takáto fikcia je zákonne neprijateľná a
vychádza len zo subjektívneho hodnotenia súdu v označenej trestnej veci, ktorá nemá oporu ani v logike,
ani v zákone, pretože sa nekonštatuje prisvojenie si takejto veci a použitie pre vlastnú potrebu, kde
dozorujúci prokurátor neuniesol dôkaznú povinnosť.

Súd konštatoval, že zistil jednu priťažujúcu okolnosť, ktorú neuviedol vo výroku rozsudku a to, že mal
obžalovaný spáchať viacero trestných činov v zmysle § 37 písm. h Tr. zák., ktorú bližšie neodôvodnil,
prečo tak konal, keď sa malo jednať len o jeden pokračujúci trestný čin, naopak konštatoval, len
mimoriadne zníženie trestu v zmysel § 39 ods. 1, ods. 3 písm. e) Trestného zákona, kde sa uvádza,
že pri ukladaní trestu pod zákonom ustanovenú trestnú sadzbu súd nesmie uložiť trest odňatia slobody

kratší ako 6 mesiacov, ak je v osobitnej časti tohto zákona dolná hranica trestnej sadzby menej ako 5
rokov, ale paradoxne pri zákaze činnosti takýto trest dokonca zvýšil.V iných konaniach, na ktoré poukazuje rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica, t.j. na rozsudok
Okresného súdu Banská Bystrica 5T/7/2013 je treba poukázať, že v tomto konaní boli vylúčení všetci
sudcovia Krajského súdu v Banskej Bystrici a vec bola pridelená Najvyšším súdom SR v Bratislave

Krajskému súdu v Nitre, ktorý vo veci rozhodol. Je dôležité v tomto prípade posudzovať, U. A. B. C.
mal pozastavenú činnosť správcu konkurznej podstaty na základe právoplatných rozhodnutí príslušných
orgánovvminulosti,pričomsúdmalzato,žetrestzákazučinnostivykonávaťfunkciusprávcukonkurznej
podstaty začína plynúť od právoplatnosti rozhodovania Krajského súdu v Nitre, pričom s analógiou
zákazu činnosti viesť motorové vozidlá mal súd skúmať, ak chcel Q. A. B. C. na vyšší trest zákazu

činnosti, alebo mu takýto trest uložiť, či takáto doba vzhľadom na plynutie času už neuplynula a následne
odôvodniť svoje rozhodnutie, k čomu nedošlo.

Teda tu je legitímna otázka, s ktorou by sa mal odvolací súd vysporiadať, či v tomto prípade rozhodnutie
o vylúčení sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici v inom konaní je aplikovateľné aj na tento prípade,
keďže sa jedná v podstate o rovnakú skutkovú vec, ktorá bola prejednávaná v predchádzajúcom konaní

Okresným súdom v Banskej Bystrici, t.j. činnosti J. A. B. C., ako konkurzného správcu, len sa jednalo
o iné prípady úpadcov.

Konanie na súde nemá byť určované lehotami, kde súd chce splniť len to, že v stanovej veci rozhodne,
ale hlavne to, či všetky dôkazy boli vo veci vykonané, či boli vykonané zákonným spôsobom.

Súd nekonštatoval v rozsudku vo veci samej ohľadne obžalovaného, aké sú správy z miesta jeho
bydliska, nevyžiadal si správy od Slovenskej advokátskej komory, pričom v obžalobe sa konštatuje
uloženie konkrétneho trestného činu, ale v rozsudku nie je uvedené, kedy sa mal obžalovaný osvedčiť a
ak v obžalobe je uvedené, že je poberateľom invalidného dôchodku, tak v tomto prípade súd si aktuálne

informácie z tohto titulu o obžalovanom nezisťoval, teda ani výšku invalidného dôchodku a ani zrážka
z dôchodku.

Aj keď sa zdá, že trest podmienečný, ktorý bol uložený súdom, je trestom, ktorý nespôsobí žiadne vážne
následky v osobnej integrite obžalovaného, je to práve naopak, pretože podľa príslušných ustanovení

Slovenskej advokátskej komory a to podľa Uznesenia predsedníctva SAK č. 77/10/2020 z 09.10.2020
a podľa § 8 ods. 1 písm. c) Zákona o advokácii, by mal byť pozastavený výkon advokácie, čo je pre
obžalovaného v podstate likvidačné, ktorý je vo veku nad 60 rokov a nemá inú možnosť sa zamestnať,
alebo vykonávať inú činnosť ako výkon advokácie, kde skutok sa mal stať pred 20 resp. 19 rokmi a
takýto postup súdu možno kvalifikovať ako výnimočný a nespravodlivý z hľadiska všetkých aspektov

voči obžalovanému A. B. C., kde obžalovaný verí, že odvolací súd si osvojí argumenty obžalovaného
a dôjde buď k zastaveniu trestného stíhania, resp. oslobodenie spod obžaloby, resp. zrušeniu takéhoto
nezákonného rozsudku a vrátenia veci na nové prejednanie a rozhodnutie.“

Obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu navrhol, aby odvolací súd v zmysle § 320 ods. 1 písm. c) Tr.

por. trestné stíhanie zastavil, pretože je tu niektorá z okolností, ktoré odôvodňujú zastavenie trestného
stíhania,
alebo aby v zmysle § 321 ods. 1 Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok
a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali najmä preto, že boli
porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby,

b) pre chyby napadnutých výrokov v rozsudku najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových
zistení a preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie,
c) preto, že napadnutým rozsudkom bolo porušené ustanovenie trestného zákona,
d) preto, že rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody je v rozpore so zákonom.

V takomto prípade zároveň navrhol, aby v zmysle § 322 ods. 1 Tr. por. odvolací súd vrátil vec súdu
prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol.

K odvolaniu obžalovaného sa vyjadril krajský prokurátor písomným podaním doručeným okresnému
súdu 03.06.2024.

Poukázalnato,žezobidvochodôvodneníodvolaniaobhajobouvyplývajúvpodstateneustáleopakujúce
sa argumenty, ktoré boli prezentované už v prípravnom konaní. Je podľa jeho názoru absolútnenesporné, že zo strany obžalovaného v pozícii správcu konkurznej podstaty došlo k spáchaniu trestného
činu sprenevery.

K výsluchu N. G. uviedol, že s prečítaním jej výpovede súhlasil obhajca a aj obžalovaný. Nesúhlasil
s tvrdením obhajoby, že „prokurátor zmenil svoje stanovisko a najskôr žiadal N. G. vypočuť ako
dôležitého svedka a následne už konštatoval, že súhlasí s jej prečítaním“, a preto podľa Q. N. G. vlastne
nie je ani dôležitý svedok. Tento záver obhajoby je vcelku účelový a je dezinterpretáciou jeho tvrdení.

Netvrdil, že výsluch svedkyne nie je dôležitý, tvrdil, že skutočnosti, ktoré uviedla v prípravnom konaní
sú pre neho dôležité a nepotrebuje ju opakovane k týmto skutočnostiam vypočúvať. Ako strana (§ 2
ods. 14 Trestného poriadku – strany v konaní sú si rovné) v konaní má právo disponovať s návrhovým
oprávneným v rámci súdneho konania, čo je viac potvrdené tým, že obžalobu podával iný intervenujúci
prokurátor ako on. Je absurdné, aby potom obhajoba na základe toho spochybňovala dôležitosť
svedkov. Ani samotné obhajobné námietky nespochybňujú samotné spáchanie skutku. Primárnym

stretom názorov medzi obžalobou a obhajobou spočíva v otázke trestnosti skutku, hlavne posúdenia
premlčania uvedeného konania obžalovaného. Čo sa týka trestnosti samotného konania vymedzeného
v skutkovej vete, poukázal na odôvodnenie obžaloby.

Objektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu sprenevery vyžaduje prisvojenie cudzej veci, ktorá

bola zverená. V intenciách ustanovenia § 130 ods. 3 Trestného zákona sa pod zverenou vecou rozumie
vec vo vlastníctve inej osoby, ktorú má páchateľ z dôvodov plnenia určitých úloh podľa dispozície jej
vlastníka v držbe, so záväzkom použiť ju len na dohodnutý účel alebo za dohodnutých podmienok ju
vlastníkovi vrátiť. V intenciách ustanovenia § 130 ods. 4 Trestného zákona sa prisvojením veci rozumie
odňatievecizdispozícievlastníkaaleboinejosoby,ktorájumáoprávnene,bezsúhlasu,súmyslomsňou

nakladať ako s vlastnou vecou. Uvedené ustanovenia interpretoval v intenciách špecifického postavenia
správcu konkurznej podstaty (ďalej len „SKP“) v samotnom konkurznom konaní. Táto špecifickosť
spočíva v tom, že SKP – obžalovaný bol generálne oprávnený nakladať s majetkom podstaty dlžníka
(s odkazom na ustanovenie § 14 ods. 1 písm. a) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v
znení účinnom v relevantnom čase). Oprávnenie vykonávať správcu u obžalovaného vzniklo vyhlásením

konkurzu na majetok dlžníka POĽNOSPOL, a.s. dňa 06. 09. 1999 Krajským súdom Banská Bystrica,
následne pretrvávalo a zaniklo až uznesením konkurzného súdu dňa 31. 01. 2013 s právoplatnosťou
dňa 14. 05. 2013 (zánik generálneho prechodu práv a povinností disponovať s konkurznou podstatou).
V tomto uznesení bola uložená obžalovanému povinnosť, aby v lehote do 15 dní odovzdal konkurznú
agendu novoustanovenému správcovi a aby súdu predložil správu o jeho činnosti – takzvanú záverečnú

správu, túto správu obžalovaný nepredložil konkurznému súdu, nebol vôbec súčinný a tiež nevydal
konkurznú agendu. Kompletnú konkurznú agendu obžalovaný vydal dňa 21. 06. 2016 sudkyni A. K. F.,
o čom je vyhotovený protokol o odovzdaní prevzatí konkurznej agendy POĽNOSPOL, a.s., v konkurze
(doplnil, že skutočnosť, že obžalovaný odovzdal správcovskú agendu až v roku 2016 je zapríčinená
výlučne jeho aktívnym a pasívnym obštrukčným konaním, čo potvrdila svedkyňa A. F. a svedok A. C.), H.

momentom došlo k prejaveniu vôle obžalovaného navonok, že finančné prostriedky nevydal a prisvojil
si ich – naplnenie objektívnej stránky a všetkých znakov skutkovej podstaty trestného činu sprenevery,
čím nastalo dokonanie trestného činu, pretože jednoznačne deklaroval, že tieto finančné prostriedky vo
výške 78 868,70 eur (2 376 000,- SK) nevrátil s celou konkurznou agendou. Uvedené má význam v tom,
že oproti obžalobe, v zmysle ktorej premlčacia doba začala plynúť dňa 27. 02. 2017 (doručenie výzvy J.

A. I. C. Q.), je jeho právny názor iný, a to z dôvodu, že dokonanie trestného činu nemôže byť závislé od
konania tretej (nezainteresovanej) osoby, v tomto prípade J. A. I. C.. Premlčacia doba tak začala plynúť
dňa 21. 07. 2016 (pozn. v tomto smere sa nestotožnil s právnym názorom súdu, že premlčacia doba
začala plynúť odo dňa, kedy bol obžalovaný zbavený funkcie SPK, ale na samotné závery premlčania
to nemá žiaden relevantný vplyv).

V tomto smere tak argumentácia obhajoby, že skutok bol dokonaný dňa 14.10.2005 (posledný
výber z účtu POĽNOSPOL, a.s.) neobstojí, pretože obžalovaný bol riadne oprávnený disponovať
s majetkom podstaty v zákonných mantineloch a prekročenie týchto mantinelov muselo byť
objektivizované vo vonkajšom svete (zrejmé a zistiteľné), prístupom ďalšej okolnosti, ktorú uviedol

vyššie. Okolnosti potvrdzujúce subjektívnu stránku v konaní obžalovaného vyplývajú predovšetkým z
výpovedí konkurzných sudcov a svedka A. I. C., ktorému obžalovaný (prostredníctvom súdu) odovzdal
konkurznú agendu konkurzu POĽNOSPOL, a.s. až dňa 21. 07. 2016, kedy bol obžalovaný predvedený.Z uvedeného je vcelku zrejmé, že obžalovaný samotné odovzdanie konkurznej agendy úmyselne
naťahoval, nikdy nepodal vo veci konečnú správu, nespolupracoval riadne ani s konkurzným
súdom, kedy nepredkladal predbežné správy (napríklad výzvy konkurzného súdu zo dňa 07.05.2009,

11.02.2010, 22.04.2010, ktorými žiadal o predbežnú alebo záverečnú správu o činnosti správcu), pričom
jeho cieľom bolo vcelku logicky naťahovať čas, čo má vždy za následok oslabovanie účelu trestného
stíhania.

Mal za to, že vo veci bolo preukázané, že uvedené finančné prostriedky boli použité pre osobné účely

obžalovaného. K uvedenému sa vyjadril aj súd, ktorý uvádza, bezpochyby mal za preukázané, že si
finančné prostriedky prisvojil.

Uvedené priamo preukazuje výpoveď účtovníčky K., ktorá uviedla, že účel vybratia finančných
prostriedkov jej jasný nebol, tieto neboli zo strany obžalovaného nikdy zdokladované a je jasné,
že ich vybral obžalovaný, je teda zrejmé, že to nebolo v záujme spoločnosti POĽNOSPOL, a.s. O

tomto svedčí aj účtovanie uvedených transakcií, kedy uvedené výbery boli účtované (v dôsledky účelu
výberu) v 3 rôznych dôvodoch, a to pohľadávky voči správcovi, prevod prevádzkových nákladov na
hospodársku činnosť a ostatné krátkodobé výpomoci. Uvedené nekorešpondovalo so skutočnosťou,
pretože medzi POĽNOSPOLOM, a. s., v konkurze a obžalovaným neexistovali žiadne pohľadávky,
zároveň obžalovaný nevyberal finančné prostriedky ako zálohu na predbežné trovy správcu zákonnou

formou (obžalovaný si bol jasne vedomý, že finančné prostriedky na predbežnú odmenu správcovi
podliehajú predchádzajúcemu opatreniu súdu, čo vyplýva z ustanovenia § 66a zákona o konkurze
a vyrovnaní). O takéto predbežné výdavky aj sám obžalovaný žiadal dňa 01. 12. 1999, 24. 02. 2000,
24. 02. 2000, 30. 10. 2001 (na základe čoho prijal zálohu spolu výške 740 719,70 SKK)] a jednoznačne
uvedené prostriedky neboli použité na prevádzkovanie nákladov na hospodársku činnosť, uvedené

potvrdila znalkyňa.

Ďalším argumentom obhajoby bolo, že nedošlo k žiadnemu vzniku škodu, pretože spoločnosť
POĽNOSPOL, a. s. už zanikla a bola vymazaná z obchodného registra a že ide o civilný nárok, ktorý si
mal uplatňovať J. A. C.. Uvedené nemá žiadnu právnu relevanciu na vznik alebo zánik trestného vzťahu,

ktorý je medzi štátom a páchateľom trestného činu, tento je izolovaný od súkromnoprávnych vzťahov.
V čase dokonania trestného činu subjekt POĽNOSPOL, a. s. existoval a mal právnu subjektivitu, výška
škody je riadne objektivizovaná súčtom jednotlivých výberov z účtov, ktoré sú predmetom skutkovej
vety obžaloby. Doplnil, že posudzovanie vzniku a výšky škody v kontexte objektívnej stránky skutkovej
podstaty trestného činu a kvalifikačného momentu je právnou otázkou nezávislou od vyjadrení alebo

momentálnej existencie poškodeného subjektu.

Vneposlednomraderozsudoksúdupovažovalzasprávnyadostatočneodôvodnený,kdesavysporiadal
so všetkými relevantnými skutočnosťami, ktoré namietala obhajoba počas hlavného pojednávania, preto
aj na jeho odôvodnenie v celom rozsahu poukázal (okrem vyššie uvedenej skutočnosti týkajúcej sa

začiatku plynutia premlčania).

K odvolaniu Q.. A. C., ktorý nesprávnosť výroku o vine odôvodnil tým, že nesprávnosť výroku o škode
podľa ustanovenia § 288 ods. 1 Trestného poriadku má sine qua non za následok nesprávnosť výroku o
vine, pretože súd tým vlastne spochybnil seba samého, uviedol, že uvedenú argumentáciu nepovažoval

za správnu a logickú, pretože takýto následok z prípadnej nesprávnosti výroku o škode vôbec nevyplýva.
To, že spoločnosť POĽNOSPOL, a.s. zanikla (v právnom význame) predsa nemá žiaden vplyv na
objektívnu stránku v konaní obžalovaného.

Na základe vyššie uvedených dôvodov navrhol, aby krajský súd zamietol odvolanie obžalovaného obž.

B. C. a jeho obhajcu postupom podľa ustanovenia § 319 Trestného poriadku.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie aj krajský prokurátor a to písomným podaním doručeným
okresnému súdu dňa 10.04.2024, a to proti výroku o treste v neprospech obžalovaného.

Podľa jeho názoru mal okresný súd pri ukladaní súhrnného trestu (§ 42 ods. 2 Trestného zákona) zrušiť

celý výrok o treste (nielen jeho časť vo vzťahu k trestu zákazu činnosti) z rozsudku Okresného súdu
Banská Bystrica pod č.k. 5T/7/2013 zo dňa 06.12. 2017. S výškou trestu sa stotožnil, pričom odvolanie
podal len z takzvaného právno-technického hľadiska. Uvedené vyplýva z judikátu R 31/1975, kde citoval,
že „pri ukladaní súhrnného trestu podľa § 35 ods. 2 TZ (pozn. dnes § 42 ods. 2 TZ) musí súd zrušiť skoršírozsudok v celom výroku o treste. Pri postupe podľa tohto ustanovenia nemožno zrušiť len niektorý z
viacerých trestov uložených popri sebe skorším rozsudkom.“

Navrhol, aby nadriadený súd napadnutú časť rozsudku zrušil, pretože táto trpí právnou chybou v zmysle
ustanovenia § 321 ods. 1 písm. d) Tr. poriadku pre porušené ustanovenie Trestného zákona (konkrétne
§ 42 ods. 2 Trestného zákona) a sám rozhodol v zmysle § 322 ods. 3 Tr. poriadku.

V novom rozhodnutí navrhol, aby odvolací súd uložil súhrnný trest tak, že zruší celý výrok o treste

rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica pod č. k. 5T/7/2013 zo dňa 06.12.2017 a uloží opakovane
obžalovanému prísnejší trest zákazu činnosti (§ 61 ods. 1, 2 TZ) vo výmere minimálne 8 rokov. Vo vzťahu
k uloženému podmienečného trestu odňatia slobody, ktorý bol v pôvodnom konaní OS BB (5T/7/2013)
osvedčený, je schodnou cestnou napríklad uloženie rovnakého podmienečného trestu ako v konaní
OS BB (5T/7/2013), kde vzhľadom na ustanovenie (§ 42 ods. 2 TZ), keď citoval „ako aj všetky ďalšie
rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením,

stratili podklad“, by nastal taký právny stav, že by nedošlo k zrušeniu rozhodnutia o osvedčení sa
v skúšobnej dobe, pretože by v tejto časti trestu nedošlo ku zmene, teda nebude potrebné započítať
vykonanú podmienku v intenciách ustanovenia § 45 ods. 3 Tr. zák.

K odvolaniu krajského prokurátora sa vyjadril obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu písomným

podaním doručeným okresnému súdu dňa 27.05.2024.

Uviedol, že rozsudok vo veci samej bol vyhlásený 26.03.2024, pričom odvolanie zo strany dozorujúceho
prokurátora bolo doručené Okresnému súdu Banská Bystrica dňa 10.04.2024, t.j. 15 deň po vyhlásení
rozsudku s tým, že toto odvolanie smeruje proti výroku o treste z dôvodu, že podľa názoru dozorujúceho

prokurátora mal Okresný súd Banská Bystrica, pracovisko Brezno pri ukladaní súhrnného trestu podľa
§ 42 ods. 2 Trestného zákona zrušiť celý výrok o treste a nielen jeho časť vo vzťahu k trestu zákazu
činnosti ohľadne rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica pod č.k. 5T/7/2013 zo dňa 06.12.2017,
pričom uvádza, že s výškou trestu sa stotožňuje, a že odvolanie podáva len z tzv. právno-technického
hľadiska,kdenavrhuje,abyodvolacísúdrozhodolvovecisámvzmysle§322ods.3Trestnéhoporiadku,

t.j. aby napravil pochybenia súdu prvého stupňa svojim rozhodnutím.

Zdôraznil, že v plnom rozsahu trvá na podanom odvolaní a dôvodoch takéhoto odvolania s tým, že
dozorujúci prokurátor po vyhlásení rozsudku sa vzdal práva vo výroku čo do viny a vo výroku o treste si
ponechal lehotu na odvolanie, pričom napadol rozhodnutie pre nesprávnosť výroku, nie pokiaľ sa týka

výšky uloženého trestu, ale toho, že súd vo IV. výroku rozhodol len o čiastočnom zrušení rozhodnutia
Okresného súdu Banská Bystrica, kde sa v zásade neuvádza spojenie, že v spojitosti s rozsudkom
KrajskéhosúduvNitre,kdeniejeuvedenéaničíslokonania,anideňrozhodnutiasúdu,aniprávoplatnosť
takéhoto rozsudku, čo len svedčí o nejasnosti a nezrozumiteľnosti rozsudku vo viacerých jeho výrokoch
a odôvodneniach, na ktoré poukazovala obhajoba vo svojom odvolaní.

Podľa jeho názoru nemôže byť úlohou krajského súdu, ktorý bude rozhodovať o jeho odvolaní, konať
tak, že by naprával pochybenia súdu prvého stupňa, ale tento súd by mal na nemeritórnom verejnom
zasadnutí zrušiť celý rozsudok z dôvodov, na ktoré poukazuje obžalovaný, ako aj jeho obhajca vo svojich
odvolaniach.

V skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia sa osvedčil a hľadí sa na neho akoby nebol trestne
stíhaný, kde je otázne ako je to už spomenuté v samotnom odvolaní zo strany obhajcu, pokiaľ sa
týka zákazu činnosti, či do zákazu činnosti nemala byť započítaná doba pozastavenia činnosti správcu
konkurznej podstaty a v tomto smere by bol trest zákazu činnosti už dávno vykonaný. V súčasnej dobe

nevykonáva funkciu správcu konkurznej podstaty a ani ju nemieni v budúcnosti vykonávať. Odvolanie
dozorujúceho prokurátora bolo doručené jeho obhajcovi po vyše jednom mesiaci od doručenia na
Okresný súd Banská Bystrica, kde odvolanie nebolo doručené na pracovisko v Brezne, ale priamo na
Okresný súd Banská Bystrica a takéto odvolanie bolo doručené na vyjadrenie jemu a obhajcovi po 42
dňoch od jeho doručenia na súd, pričom je zrejmé, že Okresný súd Brezno nemal vedomosť o takomto

odvolaní, pretože informačné centrum Okresného súdu Banská Bystrica, pracovisko Brezno informovalo
obhajcu, že proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica pracovisko Brezno zo strany dozorujúceho
prokurátora odvolanie podané nebolo.K vyjadreniu obžalovaného krajský prokurátor v písomnom podaní doručenom okresnému súdu
03.06.2024 poznamenal, že obhajoba namietala nejasnosť výroku rozsudku, pretože pri zrušení
rozhodnutia OS BB pod sp. zn. 5T/7/2013 zo dňa 06.12.2017 neuviedol v spojitosti s „rozsudkom (pozn.

správne uznesením) Krajského súdu v Nitre“. Námietku obhajoby považoval za čisto formalistickú a
nadbytočnú, z rozsudku je jednoznačne a nezameniteľne zrejmé, aké konkrétne rozhodnutie a v akej
časti súd pri ukladaní súhrnného trestu zrušil. K tvrdeniu obhajoby, že nie je úlohou krajského súdu, aby
naprával pochybenia súdu prvého stupňa, uviedol, že aj toto je jednoznačne úlohou odvolacieho súdu.
V danom prípade je vcelku jednoznačné, že je tu možnosť uplatnenia apelačného princípu, pričom ide

o zákonné oprávnenie vyplývajúce z ustanovenia § 322 ods. 3 Trestného poriadku.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací zistil, že odvolania podali obžalovaný a krajský
prokurátor ako oprávnené osoby, a to v zákonnej lehote, proti rozhodnutiu, proti ktorému bolo prípustné.
Následne preskúmal v intenciách § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov
rozsudku o vine, o treste a o náhrade škody, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo,

pričom dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného bolo podané čiastočne dôvodne a to vzhľadom na
spôsob jeho rozhodnutia v tejto trestnej veci. Dôvodnosť odvolania krajského prokurátora nebolo možné
práve preto v tomto štádiu trestného konania posúdiť. Krajský súd totiž dospel k záveru, že napadnutý
rozsudokokresnéhosúdubolopotrebnézrušiťvcelomrozsahuatrestnéstíhanieobžalovanéhozastaviť
z dôvodu jeho premlčania.

Podľa § 320 ods. 1 písm. c) Tr. por. odvolací súd napadnutý rozsudok zruší a trestné stíhanie zastaví,
ak zistí, že je tu niektorá z okolností, ktoré by odôvodňovali zastavenie trestného stíhania súdom prvého
stupňa podľa § 281 ods. 1 alebo 2 Tr. por.

Podľa § 281 ods. 1 Tr. por. súd zastaví trestné stíhanie, ak na hlavnom pojednávaní zistí, že je tu niektorá
z okolností uvedených v § 9 ods. 1 Tr. por.

Podľa § 9 ods. 1 písm. a) Tr. por. trestné stíhanie nemožno začať, a ak už bolo začaté, nemožno v ňom
pokračovať a musí byť zastavené, ak je trestné stíhanie premlčané.

Podľa § 2 ods. 1 Tr. zák., v znení účinnom od 06.08.2024, sa trestnosť činu posudzuje a trest sa ukladá
podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením
rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa
zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší.

Podľa § 87 ods. 1 písm. d) Tr. zák., v znení účinnom od 06.08.2024, trestnosť činu zaniká uplynutím
premlčacej doby, ktorá je päť rokov, ak ide o prečin, za ktorý tento zákon v osobitnej časti dovoľuje uložiť
trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby prevyšujúcou tri roky.

Podľa § 87 ods. 3 Tr. zák., v znení účinnom od 06.08.2024, premlčanie trestného stíhania sa prerušuje

a) vznesením obvinenia pre trestný čin, o ktorého premlčanie ide, ako aj po ňom nasledujúcimi riadnymi
úkonmi orgánu činného v trestnom konaní, sudcu pre prípravné konanie alebo súdu smerujúcimi k
trestnému stíhaniu obvineného, okrem prípadu, ak obvinenie bolo následne zrušené, alebo

b) ak páchateľ spáchal v premlčacej dobe nový trestný čin, za ktorý tento zákon ustanovuje trest rovnaký
alebo prísnejší.

Odvolací súd zdôrazňuje, že vzhľadom na ďalej uvedené skutočnosti nerozhodoval v tomto procesnom

štádiu o vine alebo nevine obžalovaného. Napriek tomu musel predbežne posúdiť otázku aká by bola
správna kvalifikácia skutku, kladeného obžalovanému za vinu a taktiež podľa ktorého Trestného zákona
by mala byť posudzovaná trestnosť činu, prihliadajúc na ust. § 2 ods. 1 Tr. zák. v spojení so zákonnými
ustanoveniami upravujúcimi inštitút premlčania trestného stíhania.

V danom prípade prichádzalo do úvahy aplikovanie príslušných zákonných ustanovení z dvoch
Trestných zákonov a to jednak zákona č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov (účinného do
31.12.2005, vrátane) a jednak zákona č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov, avšak v tomtoprípade najprv podľa znenia účinného od 01.01.2006 do 05.08.2024, vrátane a následne podľa znenia
účinného od 06.08.2024.

Z hľadiska právnej kvalifikácie prichádzalo do úvahy posúdenie obžalobného skutku ako trestného
činu sprenevery, ale taktiež aj ako trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku.
Zároveň bolo potrebné prihliadnuť na príslušné zákonné ustanovenia upravujúce inštitút premlčania
trestného stíhania.

Podľa Trestného zákona účinného do 31.12.2005, vrátane, by bolo možné skutok, kladený
obžalovanému za vinu, právne kvalifikovať ako trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 4 písm.
a), písm. c) Tr. zák., za ktorý bolo možné uložiť trest odňatia slobody na 2 roky až 8 rokov. Ak by bol
posúdený ako trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 255 ods. 1, ods.
3 Tr. zák. bolo by zaň možné uložiť trest odňatia slobody na 1 rok až 5 rokov.

Podľa § 67 ods. 1 Tr. zák., účinného do 31.12.2005, vrátane, by bola premlčacia doba pri trestnom čine
sprenevery 10 rokov a pri trestnom čine porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku 5 rokov.

Podľa Trestného zákona, účinného od 01.01.2006 do 05.08.2024, vrátane, by bolo možné skutok,
kladený obžalovanému za vinu, právne kvalifikovať ako zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2

písm. c), ods. 3 písm. a) Tr. zák., za ktorý bolo možné uložiť trest odňatia slobody na 3 roky až 10 rokov.
Ak by bol posúdený ako zločin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1,
ods. 3 písm. a) Tr. zák., bolo by zaň možné uložiť trest odňatia slobody na 3 roky až 10 rokov.

Podľa § 87 ods. 1 písm. b) Tr. zák., účinného od 01.01.2006 do 05.08.2024, vrátane, by bola premlčacia

doba pri obidvoch zločinoch 20 rokov.

Podľa Trestného zákona, účinného od 06.08.2024, by bolo možné skutok, kladený obžalovanému za
vinu, právne kvalifikovať ako prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. c) Tr. zák., za
ktorý bolo možné uložiť trest odňatia slobody až na 4 roky. Ak by bol posúdený ako prečin porušovania

povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák., bolo by zaň možné
uložiť trest odňatia slobody na 6 mesiacov až 5 rokov.

Podľa § 87 ods. 1 písm. d) Tr. zák. účinného od 06.08.2024, vrátane, by bola premlčacia doba pri
obidvoch prečinoch 5 rokov.

Z uvedeného je zrejmé, že pre posúdenie trestnosti činu a možného uloženia trestu by bol pre
obžalovaného najpriaznivejší Trestný zákon, v znení účinnom od 06.08.2024. To platí aj pre posúdenie
priaznivosti dĺžky dôb upravujúcich premlčanie trestného stíhania v danom prípade, naviac keď je
potrebné tieto skutočnosti posúdiť súčasne len podľa jedného, najpriaznivejšieho Trestného zákona ako

celku.

Vykonanédokazovanievpodstatepreukázalo,žeskutokkladenýobžalovanémuzavinusaakotakýstal.
Z jeho znenia, tak ako bol koncipovaný, nevyplýva v akom konkrétnom čase, akým spôsobom a na aký
účel mal obžalovaný použiť peňažné prostriedky v ustálenej sume po ich vybratí. V skutku bolo ustálené

len to, že ich použitie nezdokladoval a následne, že ich ani nevydal späť do majetku úpadcu a to ani po
výzve od novoustanoveného správcu konkurznej podstaty a takým konaním spôsobil škodu v uvedenej
výške. Z takéhoto znenia nevyplýva, že by takýmto konaním seba alebo iného úmyselne obohatil, ale
len to, že spôsobil na cudzom majetku predmetnú škodu. V tomto smere krajský súd podotýka, že podľa
aktuálne platnej právnej úpravy už nejde o značnú škodu, ale len väčšiu škodu.

Hoci skutkové podstaty obidvoch prečinov vyžadujú spôsobenie škody na cudzom majetku, resp. jej
spôsobenie inému, ani v jednej z nich nevyžadujú obohatenie seba alebo iného. V zmysle rozhodovacej
praxe súdov, napr. uznesenie NS SR z 08.12.1994, sp.zn. 8Tz 31/1994 (R 3/1995), sa v prípade, že sa
preukáže len spôsobenie škody na cudzom majetku úmyselným porušením povinnosti spravovať alebo

opatrovať cudzí majetok, ale nepreukáže sa úmyselné obohatenie seba alebo iného, sa takéto konanie,
samozrejme za splnenia ďalších zákonných znakov, právne kvalifikuje ako trestný čin porušovania
povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa ust. § 237 Tr. zák., ktoré je subsidiárne k iným
ustanoveniam osobitnej časti Trestného zákona, vrátane trestného činu sprenevery podľa § 213 Tr. zák.a to za predpokladu, že ide o subjekt, ktorý má povinnosť opatrovať a spravovať cudzí majetok. Okresný
súd mal teda skutok kvalifikovať ako trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku
a nie trestný čin sprenevery.

V tejto trestnej veci však bolo rozhodujúce ustálenie času, od ktorého začala plynúť premlčacia doba
trestného stíhania, ktorej uplynutím trestnosť činu zaniká s prihliadnutím na okamih dokonania trestného
činu.

Prokurátor podávajúci obžalobu mal za to, že sa tak malo stať odo dňa 27.02.2017, t.j. od doručenia
výzvy obžalovanému novoustanoveným správcom A. I. C. P. odovzdanie konkurznej agendy týkajúcej
sa subjektu POĽNOSPOL a.s., v konkurze. Prokurátor podávajúci odvolanie dospel k záveru, že sa
tak malo stať dňa 21.07.2016, t.j. protokolom o odovzdaní a prevzatí veci, keď obžalovaný odovzdal
predmetnú konkurznú agendu pri jeho predvedení na Krajský súd v Banskej Bystrici.

Okresný súd ustálil, že tento okamih nastal právoplatným rozhodnutím o pozbavení obžalovaného
z funkcie správcu konkurznej podstaty, t.j. uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa
31.01.2013, sp.zn. 36-24-K 212/99 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.03.2013,
sp.zn. 3 Obo 17/2013, právoplatným dňa 14.05.2013.

Podľa obžalovaného došlo k tomuto okamihu bezprostredne po vybratí poslednej sumy z bankového
účtu úpadcu, t.j. od 14.10.2005.

Krajský súd k uvedenému poznamenáva, že pre obžalovaného bolo síce z hľadiska trestnosti činu
priaznivejšie, aby bol tento dokonaný čím najneskôr, avšak úplne odlišná situácia nastala z hľadiska

ustálenia doby premlčania trestného stíhania, kde bolo pre neho priaznivejšie čím skoršie začatie jej
plynutia. Z vykonaného dokazovania, berúc do úvahy aj predtým uvedené, nebolo možné jednoznačne
určiť, kedy došlo k dokonaniu trestného činu, t.j. k naplneniu všetkých zákonných znakov skutkovej
podstaty a tým ani jednoznačne určiť, kedy došlo k začatiu doby rozhodnej pre premlčanie trestného
stíhania.Keďžeideoskutkovúokolnosťbolopotrebnévtomtosmereaplikovaťzásaduvpochybnostiach

v prospech obžalovaného („in dubio pro reo“).

Za takejto dôkaznej situácie totiž nemožno vylúčiť, že obžalovaný už uskutočnením posledného
výberu z bankového účtu úpadcu a to dňa 14.10.2005, ktorý dal formálne zaúčtovať ako vklad do
pokladne úpadcu a vzápätí aj ako výber z pokladne v ten istý deň, mohol dokonať trestný čin

porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. v znení
účinnom od 06.08.2024, nakoľko mohol už v tom čase inému spôsobiť väčšiu škodu tým, že porušil
všeobecne záväzným právnym predpisom ustanovenú povinnosť spravovať cudzí majetok. Odvolací
súd poznamenáva, že podľa aktuálne platného Trestného zákona možno dokonca za tento prečin uložiť
prísnejší trest ako za prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. c) Tr. zák.

Prihliadajúc na ust. § 136 Tr. zák., účinného od 06.08.2024, začala odo dňa 15.10.2005 plynúť
premlčacia doba 5 rokov, ktorá uplynula dňom 14.10.2010, teda dňom 15.10.2010 zanikla trestnosť činu.

Premlčacia doba sa podľa § 87 ods. 3 písm. a), písm. b) Tr. zák. účinného od 06.08.2024 prerušuje len

v dvoch prípadoch a to vznesením obvinenia pre trestný čin, o ktorého premlčanie ide, pričom v danom
prípade sa tak stalo až uznesením vyšetrovateľa zo dňa 15.08.2019, ktoré bolo doručené obžalovanému
dňa 20.08.2019, teda z tohto dôvodu nedošlo k jej prerušeniu. To platí aj pre druhú možnosť, pri ktorej
musí páchateľ spáchať v premlčacej dobe nový trestný čin, za ktorý Trestný zákon ustanovuje rovnaký
alebo prísnejší trest, nakoľko obžalovaný bol síce jedenkrát odsúdený za skutok z rokov 2005 až 2009,

tento bol však právne kvalifikovaný ako trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku
podľa § 238 Tr. zák., v znení účinnom odo dňa 06.08.2024, za ktorý bolo možné uložiť trest odňatia
slobody až na 2 roky, čiže za tento nový trestný čin bolo možné uložiť len miernejší trest ako v tomto
konaní a teda ani z tohto dôvodu nedošlo k jej prerušeniu.

Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 320 ods. 1 písm. c) Tr. por. napadnutý rozsudok okresného
súdu zrušil v celom rozsahu a podľa § 281 ods. 1 Tr. por. s poukazom na § 9 ods. 1 písm. a) Tr. por.
trestné stíhanie obžalovaného A. B. C., za skutok kvalifikovaný v obžalobe Krajskej prokuratúry Banská
Bystrica zo dňa 26.06.2020, č. Kv 38/18/6600 ako zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. c),ods. 3 písm. a) Tr. zák. č. 300/2005 Z.z., účinného od 01.01.2006, ktorý mal spáchať tak, ako je predtým
uvedené, zastavil, pretože je premlčané.

Vzhľadom na vyššie uvedený spôsob rozhodnutia odvolacieho súdu sa tento k ďalším jednotlivým
námietkam obidvoch odvolateľov bližšie nevyjadroval, nakoľko by to bolo za danej situácie nadbytočné.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Záverom odvolací súd poučuje obžalovaného podľa § 9 ods. 4 Tr. por., že v tomto trestnom stíhaní, ktoré
bolo zastavené z vyššie uvedeného dôvodu, sa bude pokračovať, ak vyhlási do 3 dní odvtedy, čo mu
bolo uznesenie o zastavení trestného stíhania oznámené, že na prejednaní veci trvá.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 6. 2. 2026. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.

Uznesenie – Majetok , Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 23. október 2024

Uznesenie – Majetok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 23. október 2024