Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 7. november 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 26Co/7/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122375070
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eduard Valenčin

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:6122375070.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Eduarda Valenčina a členov

senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD., v právnej veci žalobcu: A. A., nar.
XX.XX.XXXX, bytom B., C. XXX, právne zastúpený: Mgr. Adrián Bobko, advokát, so sídlom Námestie
sv. Egídia 78, Poprad, proti žalovanej: D. A. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. E. XXXX/XX, A., právne
zastúpená: JUDr. Milan Ficek, advokát s.r.o., so sídlom Žilinská 14, 811 05 Bratislava, IČO: 47 232 757,
v spore o zaplatenie 56.000 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Poprad č.k. 20C/63/2022-220 zo dňa 26.06.2023 takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. P r i z n á v a žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad, ako súd prvej inštancie, odvolaním napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že
žalobu zamietol (I. výrok) a vyslovil, že žalovaná má voči žalobcovi právo na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %, o ktorých súd rozhodne samostatným uznesením (II. výrok).

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že žalobca v podanej žalobe uviedol, že sa so
žalovanou dohodol, že jej požičia peňažné prostriedky vo výške 56.000 eur. Podľa žalobcu k poskytnutiu

peňažných prostriedkov došlo. Podmienky poskytnutia a splácania uvedenej pôžičky si strany dohodli
vdohodeouznanízáväzkuzodňa09.12.2015avzhľadomnaneskoršiuzmenupomerovmedzistranami
sporu a vzhľadom na poskytnutie ďalších finančných prostriedkov, strany sporu uzavreli dňa 11.02.2016
dodatok č. 1 k tejto dohode. Podľa tohto dodatku mala žalovaná splácať svoj dlh vo výške 64.700 eur
tak, že v lehote najneskôr do konca marca 2016 uhradí čiastku 2.000 eur a potom každé 4 mesiace
počnúc mesiacom jún 2016 po 7.000 eur, pričom žalovaná svoj peňažný záväzok uhradila len v časti
3.500 eur. V zostávajúcej časti 61.200 eur zostal záväzok žalovanej nesplnený.

3. Upomínací súd v Banskej Bystrici vydal v predmetnej veci dňa 22.07.2022 platobný rozkaz, ktorým
žalobe v celom rozsahu vyhovel. Proti tomuto platobnému rozkazu podala odpor žalovaná, v ktorom
uviedla, že žalovanú sumu od žalobcu nikdy nedostala a doklady, ktoré žalobca k žalobe pripojil,
podpísala pod nátlakom. Žalobca jej nemohol poskytnúť takúto sumu, keďže jeho majetkové pomery
mu to nedovoľovali. Žalovaná poukázala na to, že dohoda o uznaní záväzku v znení dodatku č. 1 je
neplatným právnym úkonom, a to z dôvodu, že neobsahuje obligatórne náležitosti uznania záväzku, tak

ako ich definuje zákon. Preto tento právny úkon nevyvoláva žiadne právne účinky. Konkrétne v dohode
o uznaní záväzku zo dňa 09.12.2015 úplne absentuje vymedzenie reálneho dôvodu (právneho titulu), na
základe ktorého mal predmetný záväzok vzniknúť. V tejto listine je len formálne uvedené, že sa uznáva
„čo do dôvodu“, ale reálne tento dôvod nie je nijako vymedzený. V zmysle právnej teórie nie je sícepotrebné vymedziť dôvod dlhu exaktne, ale aj v takomto prípade je potrebné, aby určenie dôvodu dlhu
vyplývalo aspoň z odkazu na konkrétny právny záväzok (napr. zmluvu), resp. iný úkon (napr. výzva,
faktúra, atď.), z ktorého je dôvod dlhu nepochybne určiteľný, pričom vymedzením dôvodu dlhu sa myslí

určeniejehoprávnehotitulu,zktoréhovznikol,t.j.primárnehozáväzku.Žalovanátaktiežpoukázalanato,
že v dohode zo dňa 09.12.2015 absentuje tiež určitý alebo aspoň určiteľný záväzok na zaplatenie dlhu.
Jednoducho nie je nijako vymedzená splatnosť, či už konkrétnym dátumom, opakujúcimi sa splátkami
alebo iným určiteľným spôsobom. Žalovaná zároveň vzniesla námietku premlčania nároku a žalobu
navrhla zamietnuť.

4. Súd prvej inštancie konštatoval, že z dohody a uznania záväzku zo dňa 09.12.2015 zistil, že žalovaná
mala uznať záväzok voči žalobcovi vyhlásením: ... týmto uznávam čo do dôvodu a výšky v zmysle § 110
Občianskeho zákonníka, že dlhujem A. A. ... čiastku päťdesiatšesťtisíc eur. Túto čiastku sa zaväzujem
splatiť ročnými splátkami po á 25 % z dlžnej sumy so štvorpercentným ročným úrokom. Uvedené činím
na tom skutkovom základe, že uznanie záväzku čo do dôvodu a výšky bude exekučným titulom v prípade

nesplnenia čo i len jednej splátky. V takomto prípade sa stane s ročným celý dlh. Toto uznanie záväzku
čo do dôvodu a výšky v zmysle § 110 Občianskeho zákonníka, bude podpísané a tento podpis overený
u notára“.
Z dodatku č. 1 k dohode a uznaní záväzku zo dňa 09.12.2015, ktorým sa mení výška dlžnej sumy,
spôsob splácania a odmena, vyplýva nasledovné:

Dlžník: D. A. G., F. E. XXXX/XX, XXX XX A., r. č.: 835228/...... Dlžník uznáva zostatok pohľadávky po
úprave v sume 64.700 eur, ktorá tvorí dlžnú sumu:
- vo výške 56.000 eur, doklad Dohoda a uznanie záväzku zo dňa 09.12.2015,
- vo výške 700 eur, odovzdané veriteľom osobne do rúk dlžníka dňa 20.01.2016,
- vo výške 2.000 eur, prevedené veriteľom na bankový účet dlžníka, číslo účtu dlžníka: E. XXXX XXXX

XXXX XXXX XXXX, vedený v H. I., prevedené najneskôr dňa 11.02.2016,
- vo výške 6.000 eur, dlžníkom sľúbená odmena pre veriteľa,
Dlžník sa týmto dodatkom a po dohode ďalej zaväzuje dlžnú sumu splácať takto: marec 2016 v sume
2.000 eur, neskôr každé 4 kalendárne mesiace v sume 7.000 eur až do úplného zaplatenia, pričom prvá
splátka sa stanovuje na mesiac jún 2016.

V prípade neuhradenia niektorej splátky v lehote splatnosti sa stáva splatný celý uznaný dlh, resp. jeho
zostatok po čiastočnej úhrade. V takomto prípade dlžník stráca výhodu splátok dohodnutých v tomto
dodatku a veriteľ má neobmedzené právo domáhať sa úhrady dlhu prostredníctvom návrhu na začatie
exekučného konania.
Tento dodatok č. 1 k dohode a uznaní záväzku zo dňa 09.12.2015 uzatvárajú zmluvné strany vážne,

určite a zrozumiteľne, bez nátlaku a nevýhodných podmienok.
Dodatok č. 1 k dohode a uznaní záväzku sa spisuje v dvoch rovnopisoch, z ktorých jeden si ponecháva
dlžník a jeden si ponecháva veriteľ. Zároveň zmluvné strany prehlasujú, že si dodatok prečítali a na znak
súhlasu s jeho obsahom ho podpisujú.
Dodatok č. 1 k dohode a uznaní záväzku zo dňa 10.02.2016 nadobúda platnosť podpísaním oboma

zmluvnými stranami.

5. Súd prvej inštancie mal za nepochybné, že v prejednávanej veci neboli splnené podmienky na uznanie
dlhu, tak ako ich predpokladá zákonné ustanovenie v § 588 Občianskeho zákonníka. Pre platnosť
uznania dlhu je potrebné, aby bola zachová písomná forma, čo v danom prípade bolo zachované. Na

uznaniedlhujepotrebné,abyzpísomnéhoúkonuvyplývaťvôľasplniťdlhbezohľadunajehoformu.Sľub
tak nemusí byť vymedzený v konkrétnom vyhlásení dlžníka, resp. v ustanovení, v ktorom je vymedzený
dôvod a výška. Okrem prísľubu splnenia sú ďalšími náležitosťami uznania dlhu, vymedzenie čo do
dôvodu a výšky.
Dôvod dlhu je spravidla vyjadrený jeho právnou kvalifikáciou, napr. pôžička zo dňa.... a pod., avšak nie

je významné, či v prejave je správne kvalifikovaný právny dôvod, ale stačí, ak je z prejavu dôvod zrejmý.
Uvedenie dôvodu dlhu znamená označenie, akého dlhu sa uznanie týka, alebo v čom dlh (skutkovo)
spočíva. Z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že je nutné záväzok, ktorého sa uznanie týka, identifikovať
takým spôsobom, aby nebol zameniteľný. Tento dôvod v predloženom uznaní dlhu absentuje, teda
z tohto písomného právneho úkonu nie je zrejmý dôvod vzniku pohľadávky. Uznanie dlhu zo dňa

09.12.2015 tak nie je platným úkonom z dôvodu absencie predpísaných náležitostí. Dodatok č. 1 logicky
nasleduje neplatnosť pôvodnej listiny.6. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na to, že v konaní bolo sporné, že žalobca žalovanej poskytol
pôžičku v žalovanej výške. Ako vyplýva z ust. § 657 Občianskeho zákonníka, zmluvou o pôžičke
prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť

po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Z tohto zákonného ustanovenia teda vyplýva,
že pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, takže takáto zmluva môže byť
uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je
okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky. Z obsahu zmluvy musí
vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou

zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom
dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky
nevznikne (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo 325/2009). Zo strany žalobcu nebolo
preukázané reálne odovzdanie poskytnutých finančných prostriedkov žalovanej. Žalobca svoje skutkové
tvrdenia opieral o výpisy z účtu, ktorými však svoje skutkové tvrdenia nepreukázal. Keďže sa jedná o
reálny kontrakt, je úlohou žalobcu preukázať reálne poskytnutie finančných prostriedkov.

V tomto smere súd prvej inštancie poukázal na existujúcu judikatúru, z ktorej vyplýva, že: „Skutočnosť
poskytnutia pôžičky v konaní vždy preukazuje veriteľ, v danom prípade žalobca. Neobstojí preto právny
záver odvolacieho súdu, že nebolo povinnosťou žalobcu preukázať, že k pôžičke (teda jej poskytnutiu)
prišlo, ale bolo povinnosťou žalovaného preukázať, že v danom prípade o uzavretie právneho úkonu -
poskytnutie pôžičky nejde. Dovolací súd dáva do pozornosti, že sa musí preukázať skutočné odovzdanie

predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi, nie preukázať možnosť veriteľa disponovať príslušnou peňažnou
sumou“. (Najvyšší súd SR, sp. zn. 4Cdo/403/2014)
Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca nepreukázal splnenie podmienok reálneho kontraktu, teda
odovzdanie predmetu pôžičky žalovanej. Pokiaľ by súd pripustil existenciu pôžičiek, ich výška by bola
rovnako spornou skutočnosťou, a to predovšetkým s ohľadom na skutočnosť, že účet žalobcu bol

využívaný žalobcom aj žalovanou. Na účet žalobcu vedený v Tatra banke, a.s. boli preukázateľne
poukazované aj provízie Wüstenrot stavebnej sporiteľne, a.s., pričom sa malo jednať o platby v prospech
žalovanej, čo potvrdil žalobca vo svojom výsluchu. Za obdobie od 10.01.2014 do 07.10.2015 tak
bolo od Wüstenrot stavebnej sporiteľne, a.s. na účet žalobcu poukázaných minimálne 22.876,93 eur,
ktoré mali patriť žalovanej. Vo vzťahu k týmto prostriedkom zo strany žalobcu absentujú akékoľvek

skutkové tvrdenia. Pokiaľ žalovaná využívala účet žalobcu a na tento účet boli poukazované aj jej
náležiace prostriedky, je povinnosťou žalobcu preukázať, že pri jednotlivých výberoch realizovaných
žalovanou žalovaná nevyužívala vlastné prostriedky, ale prostriedky žalobcu. Tieto skutkové tvrdenia
však žalobca neuviedol. Ak žalovaná čerpala z účtu žalobcu jeho osobné prostriedky, mohlo by sa
jednať o bezdôvodné obohatenie, avšak k tomuto malo dôjsť pred 09.12.2015, resp. 10.02.2016, pričom

vzhľadom na vznesenú námietku premlčania je zrejmé, že žaloba podaná dňa 22.07.2022 bola podaná
oneskorene a nárok žalobcu z titulu bezdôvodného obohatenia je premlčaný.

7. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol,
nakoľko žalobca neuniesol dôkazné bremeno a existenciu a výšku svojho nároku nepreukázal.

O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a v konaní úspešnej žalovanej
priznal voči žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorých rozhodne v zmysle § 262 ods.
2 CSP samostatným uznesením.

8. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h)

zákona č. 160/2015 Z.z. – Civilný sporový poriadok (CSP). Poukázal na to, že súd prvej inštancie
nesprávne dospel k záveru o neplatnosti predloženého uznania dlhu pre absenciu dôvodu, teda, že
v uznaní dlhu absentuje označenie akého dlhu sa uznanie týka, alebo v čom dlh (skutkovo) spočíva.
Žalobca má za to, že pri skúmaní týchto písomných dôkazov mal súd prvej inštancie prihliadať na všetky
okolnosti prípadu, najmä na vôľu strán, ktorá je, podľa žalobcu, najmä emailom žalovanej z 09.02.2016

úplne jednoznačná. Žalovaná si požičala od žalobcu sumu 56.000 eur, pričom na základe dohody
o uznaní záväzku zo dňa 09.12.2015 uznala dlh voči žalobcovi v tejto výške a strany tejto dohody si
dohodli splátky pre tento záväzok, ktoré dovtedy neboli písomne zachytené, a to dodatkom č. 1 zo
dňa 11.02.2016. Týmto dodatkom, okrem iného, došlo zo strany žalovanej ako dlžníka znovu k uznaniu
záväzku v navýšenej sume 64.700 eur.

Žalobca citoval rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 640/2014, podľa ktorého
prehnané formalistické požiadavky všeobecného súdu na formuláciu predmetu zmluvy sú ústavne
neakceptovateľné. Úloha všeobecného súdu pri hľadaní riešenia súdnej právnej veci a interpretácii
relevantných právnych úkonov totiž nespočíva vo „vyhľadávaní” dôvodov neurčitosti predmetu zmluvy(prípadne iných dôvodov jeho neplatnosti), ale v poskytnutí súdnej ochrany účastníkom občianskeho
súdneho konania. Táto má byť založená okrem iného aj na zohľadnení a plnej aplikácii všetkých
zákonných kritérií platných pre výklad právnych úkonov a súčasnej preferencii výkladu v prospech

platnosti, a nie neplatnosti právneho úkonu.
Žalobcazároveňpoukázalnato,žespoukazomnatextdodatkuč.1zodňa11.02.2016,kdejevyslovene
uvedený spôsob odovzdania peňažného plnenia žalobcom priamo žalovanej, neobstojí záver súdu prvej
inštancie, že medzi stranami sporu nedošlo k reálnemu odovzdaniu peňazí. Má zato, že v tomto súd
prvej inštancie jednoznačne favorizuje žalovanú, pričom takýto

záver súdu prvej inštancie je v rozpore s vyššie citovaným vyhlásením dlžníka – žalovanej, ktorý sama
spísala a podpísala, a ktorým jednoznačne potvrdila reálne odovzdanie peňažných prostriedkov. Navyše
pokiaľ by žalobca prijal tento záver súdu prvej inštancie a nejednalo by sa o dlh žalovanej voči žalobcovi,
ale o jej vlastné finančné prostriedky, prečo by žalovaná podpisovala predmetné uznanie dlhu, ktorým
sa zaviazala žalovanému peniaze splatiť. Zároveň ak by malo ísť o plnenie bez právneho dôvodu,
o bezdôvodné obohatenie, prečo by strany sporu sa dohodli na odplate za poskytnutie peňazí, ktorá

je v dohode o uznaní dlhu dohodnutá medzi stranami vo forme štvorpercentného ročného úroku a v
Dodatku č. 1 zo dňa 11.02.2016 vo forme pevnej sumy, a to sľúbenej odmeny vo výške 6.000 eur.
Závery, ku ktorým dospel súd prvej inštancie sú absolútne nelogické a v rozpore s týmito preukázanými a
nespochybnenýmiskutočnosťami.Odôvodnenieneplatnostipísomnémudodatkuč.1zodňa11.02.2016
súdom prvej inštancie, v ktorom sa len uvádza, že Dodatok č. 1 uznania logicky nasleduje neplatnosť

pôvodnej listiny (bod 20. rozsudku posledná veta v odseku), je odôvodnenie jednoznačne nedostatočné
a rozhodnutie súdu prvej inštancie týmto považuje žalobca za nepreskúmateľné pre nedostatok a
nezrozumiteľnosť dôvodov.

9. Žalobca má zato, že „Dohodu a uznaní záväzku zo dňa 09.12.2015“ a „Dodatok č. 1 zo dňa

11.02.2016“ k tejto dohode je potrebné vnímať ako samostatné právne úkony. Dokonca každú vetu,
každý prejav strany sporu urobený v týchto dokumentoch je potrebné skúmať individuálne. Súd by mal
pri skúmaní týchto písomných dôkazov prihliadať na všetky okolnosti prípadu, najmä na vôľu strán,
ktorá je, podľa žalobcu, najmä emailom žalovanej z 09.02.2016 úplne jednoznačná. Žalovaná si požičala
od žalobcu sumu vo výške 56.000 eur, pričom „Dohodou a uznaní záväzku zo dňa 09.12.2015“ si

strany dohodli splátky pre túto pôžičku a termíny splatnosti týchto splátok, ktoré dovtedy neboli písomne
zachytené. „Dodatkom č. 1 zo dňa 11.02.2016“ došlo, okrem iného, aj k uznaniu záväzku žalovanej voči
žalobcovi vo výške 56.000 eur. Keďže samotná žalovaná bola autorom „Dodatku č. 1 zo dňa 11.02.2016“
a iniciátorom jeho uzavretia, je zrejmé, že vedela, čoho sa tento dokument týka, čo sa ním sleduje a k
čomu sa sama zaväzuje. Súd prvej inštancie pri výklade týchto písomných právnych úkonov nesprávne

vyložil vôľu strán a nepostupoval najmä v súlade s § 35 Občianskeho zákonníka. Vôľa strán sporu bola
na oboch stranách jednoznačná: potvrdiť si a uznať existenciu pôžičky 56.000 eur, rovnako aj ďalších
záväzkov menovaných v dokumente „Dodatku č. 1 zo dňa 11.02.2016“ a dojednať si splátky dlžnej
sumy s lehotou ich splatnosti. Prehnané formalistické požiadavky súdu prvej inštancie na predmetné
uznanie dlhu sú ústavne neakceptovateľné. Takýto formalizmus nemôže ísť nad rámec materiálnej

pravdy, dobrých mravov a princípov spravodlivosti.
Žalobca uviedol, že uznanie záväzku zo dňa 09.12.2015 a dodatok č. 1 zo dňa 11.02.2016 jednoznačne
preukazujú, že žalobca ako veriteľ prenechal žalovanej ako dlžníkovi peniaze, s tým, že sa žalovaná ako
dlžník zaviazala tieto peniaze vrátiť v dohodnutých splátkach a v dohodnutej dobe. Navyše žalovaná
ako dlžník v predmetnom písomnom uznaní záväzku poukazujúc na ust. § 110 Občianskeho zákonníka

tento peňažný záväzok uznala, čím došlo k prolongácií premlčacej doby na desať rokov.

10. K tvrdeniu súdu prvej inštancie, že nebolo preukázané reálne odovzdanie poskytnutých finančných
prostriedkov, žalobca uviedol, že žalovaná ho neustále žiadala o finančnú výpomoc formou pôžičiek
v rôznych výškach. Žalobcovi vykresľovala svoju ťažkú životnú situáciu (rôzne rodinné a zdravotné

problémy) a prosila ho o pôžičky, ktoré jej umožnia túto situáciu zvládnuť. Súhrnná dlžná suma sa
zvyšovalaažalovanátakzačalavymýšľaťrôznepodnikateľsképlányazámery,ktorýmichcelasvojedlhy
voči žalobcovi splatiť. Uviedla mu, že ak jej ďalšie pôžičky nedá, nepodarí sa jej uskutočniť podnikateľský
zámer a žalobca už nikdy nedostane svoje peniaze späť. Žalobca jej preto v strachu o úplnú stratu
všetkých požičaných peňazí a vo viere, že žalovanej sa podnikateľské zámery naplnia požičal ďalšie

peniaze, a to opakovane. Poskytovanie pôžičiek fungovalo takým spôsobom, že žalovaná sa vždy
vopred opýtala, či môže sumu v konkrétnej výške z účtu žalobcu zobrať. Ten jej to povolil a žalovaná
následne sumu vybrala. Žalobca netvrdí, že žalovaná si vyberala peniaze z jeho účtu bez jeho vedomia.
Je pravdou, že žalovaná vyberala aj iné čiastky, ktoré sa týkali provízií od spoločnosti Wüstenrotpoisťovňa, a.s., ktoré patrili žalovanej, a preto žalobca tieto peniaze od žalovanej nežiada. Žalobca sa
taktiež vyjadril k údajnému nátlaku z jeho strany, pričom žalovaná dodatok č. 1 zo dňa 11.02.2016 sama
spísala a poslala na podpis žalobcovi, pričom jej podpis bol notársky overený a bol realizovaný bez

prítomnosti žalobcu, preto je zrejmé, že nekonala pod žiadnym nátlakom. Pokiaľ by žalovaná nemala
vôľu dodatok č. 1 zo dňa 11.02.2016 podpísať, tak by túto listinu predsa nepodpísala. Žalobca má za to,
že z vykonaného dokazovania, a to listinnými dôkazmi bola preukázaná medzi stranami sporu dohoda
o pôžičke a reálne poskytnutie finančných prostriedkov.

11. Žalobca taktiež namietal, že súd prvej inštancie nepostupoval podľa § 181 ods. 2 CSP a
neuviedol, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporu sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje
za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná a neuviedol svoje predbežné právne
posúdenie veci, pričom neuviedol, že by listiny predložené žalobcom nevykonal (tieto už boli vykonané
doručením protistrane v zmysle ust. § 204 CSP), a pre absenciu predbežného právneho posúdenia veci
stranám nemohlo byť známe, že z doposiaľ predložených listinných dôkazov nemá súd prvej inštancie

preukázanú existenciu pôžičky, príp. preukázanú skutočnosť, že žalovaná si z účtu žalobcu vyberala
len vlastné finančné prostriedky od spoločnosti Wüstenrot poisťovňa, a.s. a nie finančné prostriedky
žalobcu, a teda, že z doposiaľ vykonaných dôkazov – z predložených výpisov z účtu, nemá preukázané
reálne odovzdanie predmetu pôžičky.
Súd prvej inštancie k týmto zásadným otázkam, ktoré v odôvodnení rozsudku považoval za preukázané

a rozhodujúce, mal uviesť predbežné právne posúdenie veci už na prvom pojednávaní nakoľko mu
tieto skutkové okolnosti museli byť už z predložených dôkazov známe. V konaní nebol vykonaný jeden
jediný dôkaz, ktorý by tieto listiny predložené žalobcom alebo ich obsah spochybnil. Napriek uvedenému
súd prvej inštancie v bode 20. a nasl. napadnutého rozsudku stroho bez uvedenia bližších dôvodov
konštatuje, že žalobca tvrdenú existenciu pôžičky a reálne odovzdanie predmetu pôžičky nepreukázal

a neuniesol tak dôkazné bremeno.
Žalobca považuje takéto tvrdenie za zmätočné, arbitrárne a predovšetkým prekvapivé ktorým bolo
spôsobené, že žalobca nemohol náležite uplatňovať svoje procesné práva. O tzv. prekvapivé
rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak súd založí svoje rozhodnutie vo veci na nečakaných právnych
záveroch, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti týmto iným (odlišným) právnym záverom súdu

nemá strana konania možnosť vyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy,
ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvej inštancie nejavili ako významné. Princíp tzv.
„predbežného právneho posúdenia veci“ vychádzajúci z § 181 ods. 2 CSP teda súvisí so zameraním sa
na dokazovanie sporných skutočností, aby strany sporu dostali príležitosť predstaviť vlastné argumenty
týkajúce sa právneho posúdenia veci. Tým by sa mohol predbežný právny názor všeobecného súdu

potvrdiť alebo vyvrátiť (III. ÚS 446/2010).
Vzhľadom na uvedené preto žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil
a žalobe vyhovel, prípadne napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

12. Žalovaná k odvolaniu žalobcu uviedla, že súd prvej inštancie náležite zistil skutkový stav a vec po
právnej stránke správne vyhodnotil. Poukázala na to, že žalobca sa snaží bagatelizovať vady listiny,
z ktorej vyvodzuje uplatnený nárok (dohoda o uznaní záväzku zo dňa 09.12.2015), pričom vady tejto
listiny sú natoľko vážne, že žiadnym výkladom, ani výkladom preferujúcim platnosť právneho úkonu, ich
nemožno preklenúť.

Odborná komentovaná literatúra (Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F.,
Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník II. § 451 - 880. 2. vydanie. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2019,
komentár k § 558), označuje za obsahové náležitosti uznania dlhu nasledovné: (1) písomná forma, (2)
sľub zaplatiť dlh a (3) vymedzenie dlhu čo do dôvodu aj výšky. Pre náležité vymedzenie dôvodu vzniku
dlhujepritomnevyhnutné,abyzúkonudlžníkabolomožnédôvoddlhustanoviťurčitoazrozumiteľne.Na

základe uvedeného, nie je potrebné vymedziť dôvod a výšku dlhu exaktne, ale stačí, ak takéto určenie
bude vyplývať napríklad z odkazu na konkrétny právny záväzok (napr. zmluvu), resp. iný úkon (napr.
výzva, faktúra, atď.), z ktorého sú nepochybne určiteľné, čo však v danom prípade úplne absentuje. V
žiadnom prípade sa nemožno stotožniť s tým, že by dôvod mohol byť vyvoditeľný v spojení s mailovou
správnou zo dňa 09.02.2016. Vymedzením dôvodu dlhu sa totiž myslí určenie jeho právneho titulu, z

ktorého vznikol, t. j. primárneho záväzku. Toto musí byť v uznaní dlhu aspoň nepriamo označené tak, aby
bolo objektívne zistiteľné, o aký záväzok, resp. inú právnu skutočnosť ide, čo však nie je daný prípad.
Taktiež neobstojí ani výklad žalobcu, ktorý sa snaží poukazovať na dojednanie splatnosti v dohode auznanízáväzkuzodňa09.12.2015,keďžeznejniejezrejméanilento,kedysamalosročnýmisplátkami
začať.
Za veľmi zvláštnu považuje žalovaná argumentáciu žalobcu, ktorý tvrdí, že dohodu a uznanie záväzku

zo dňa 09.12.2015 a dodatok č. 1 zo dňa 11.02.2016 je potrebné vnímať ako samostatné právne úkony.
Toto je úplne prekrútený výklad a snaha o umelé oddelenie dohody a uznaní záväzku zo dňa 09.12.2015
a dodatku č. 1 k tejto dohode zo dňa 10.02.2016, ktoré sú nepochybne previazané. Takáto interpretácia
je však len dôkazom toho, že aj sám žalobca si je vedomý nedostatkov pôvodného právneho úkonu, na
ktorý sa má dodatok vzťahovať. Zo znenia dodatku je pritom nepochybne zrejmé, že nejde o takpovediac

samostatný právny úkon uznania dlhu, ale ide o nadväzujúci úkon na dohodu a uznanie záväzku zo
dňa 09.12.2015, kde hneď prvá veta po označení žalobcu uvádza, že „Dodatok č. 1 k dohode o uznaní
záväzku zo dňa 09.12.2015, ktorým sa mení výška dlžnej sumy, spôsob splácania a odmena“.

13. Žalovaná ďalej uviedla, že s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a tiež s ohľadom na
odôvodnenie napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prejednávanú vec rozhodol správne, keďže

jednoznačne správne posúdil dohodu a uznanie záväzku zo dňa 09.12.2015 ako absolútne neplatný
právny úkon uznania dlhu pre absenciu podstatnej obsahovej náležitosti, a to konkrétne nevymedzenie
dôvodu dlhu, na ktorý následne nadväzoval dodatok, ktorý však nemohol nijako zhojiť absolútnu
neplatnosť pôvodného právneho úkonu. S ohľadom na tento fakt, pokiaľ by aj žalobca preukázal
poskytnutie peňazí (čo však nepreukázal), tak v spojení s námietkou premlčania nemohlo byť žalobe za

žiadnych okolností vyhovené. Žalobkyňa uviedla, že v konaní nepreukazovala nátlak, keďže to nebolo,
s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, hospodárne a nevyhnutné (keďže aj pri jeho preukázaní,
rovnako ako pri jeho nepreukázaní, by bol výsledok konania rovnaký).

14. Žalovaná poukázala na to, že ak by aj skutočne nebol realizovaný procesný postup v súlade s § 181

ods. 2 CSP, žalobca bol kvalifikovane právne zastúpený a mal možnosť to počas pojednávania namietať
a na dodržaní uvedeného procesného postupu trvať. Tiež nemožno súhlasiť s názorom žalobcu, podľa
predstavy ktorého, má predbežné právne posúdenie fakticky prejudikovať výsledok sporu. V rámci
predbežného právneho posúdenia má súd len uviesť, aké právne predpisy na vec plánuje predbežne
aplikovať. Nemôže však upozorňovať strany sporu na nedostatočné dôkazy, prípadne chýbajúce dôkazy

a požadovať predloženie takých dôkazov, ktoré dostatočne podporia ich tvrdenia.
Žalovaná uviedla, že odvolaním napadnuté rozhodnutie nemožno považovať za žiadnych okolností za
prekvapivé. Práve naopak, výsledok sporu je plne v súlade so zásadou právnej istoty, predvídateľnosťou
a legitímnymi očakávaniami. Pokiaľ sa žalobca rozhodol ignorovať vecnú argumentáciu už v rámci
reakcie na jeho mimosúdnu výzvu a následne ju ďalej ignoroval aj v konaní pred súdom, nemožno

to vnímať ako vadu procesného postupu, či rozhodnutia súdu. Súd totiž nerozhodol spôsobom, že
by aplikoval nejakú prekvapivú právnu úpravu. Z hľadiska právneho posúdenia hmotného práva súd
aplikoval § 558 Občianskeho zákonníka, na ktorú normu sa odvolávali obe sporové strany, pričom každá
strana sporu mala len odlišnú predstavu o jej interpretácii.

15. K vyjadreniu žalovanej sa vyjadril žalobca, ktorý poukázal na to, že podanou žalobou a odvolaním
uplatňuje svoje práva, ktorými chce v konečnom dôsledku dosiahnuť vrátenie svojich finančných
prostriedkov, ktoré poskytol žalovanej, a ktoré žalovaná dvakrát aj písomne uznala. Žalobca súhlasí so
žalovanou v tom, že v uznaní dlhu nie potrebné vymedziť dôvod dlhu exaktne, a že primárny záväzok
musí byť aspoň nepriamo označený tak, aby bolo objektívne zistiteľné, o aký záväzok, resp. inú právnu

skutočnosť ide. Žalovaná opomínajúc argumentáciu žalobcu v odvolaní však má zato, že uvedené sa
na dotknuté právne úkony nevzťahuje. K tomuto nesprávnemu záveru žalovanej, žalobca poukazuje na
rozsudok NS ČR z 29.05.2008, sp. zn. 33Odo 454/2006, podľa ktorého rozhodujúci je obsah dojednania,
a nie, ako zmluvné strany označia svoju dohodu, poprípade či použijú termín priamo použitý v zákone.
Pri posúdení platnosti právneho úkonu sa má prihliadať na obsah právneho úkonu a nie na prílišný

formalizmus, na ktorý nabáda žalovaná, a predmetné uznania dlhu považovať za neplatné len preto, že
neodkazujú na zmluvu o pôžičke teda na termín priamo použitý v zákone.
Žalovaná opomína skutočnosť, že všetky podstatné náležitosti zmluvy o pôžičke, sú obsiahnuté v týchto
uznaniach dlhu, čím je zároveň špecifikovaný dôvod dlhu, aj keď výslovne v texte uznania dlhu absentuje
slovo pôžička. Žalobca má zato, že právna kvalifikácia dlhu vymedzením jeho podstatných náležitosti

v uznaniach záväzku svedčí v prospech platnosti, a nie neplatnosti týchto právnych úkonov. Žalobca
súhlasí so žalovanou, že pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, je spravodlivé vykladať v prospech
strany, ktorá právny úkon nenapísala. Žalovaná však pozabudla, že v poradí jej druhé uznanie dlhu
označené ako „Dodatok č. 1 zo dňa 11.02.2016“ spísala práve sama žalovaná, čo žalobca nie len tvrdilv konaní, ale aj preukázal dôkazmi, a to komunikáciou so žalovanou z 09.02.2016, o 11:52 hod., kde sa
uvádza: „Peťko, tu ti posielam ten spracovaný dodatok. Mrkni sa na neho, že či môže takto byť a či ho
teda môžem overiť u notára. Peťa“. Z toho vyplýva, že ak v poradí druhé uznanie dlhu označené ako

„Dodatok č. 1 zo dňa 11.02.2016“ by sa mohlo vykladať rozdielne, je spravodlivé, aby sa vykladalo v
prospech žalobcu, keďže uvedenú listinu spísala žalovaná.
Žalobca zároveň nesúhlasí s tvrdením žalovanej, že nepreukázal poskytnutie peňazí. S poukazom na
text uvedený v dodatku, v ktorom sa výslovne uvádza spôsob odovzdania peňažného plnenia veriteľom
(žalobcom) priamo dlžníkovi (žalovanej), a to 20.01.2016 a 11.02.2016 neobstojí záver súdu prvej

inštancie a ani argumentácia žalovanej vo vyjadrení k odvolaniu, že medzi stranami sporu nedošlo
kreálnemuodovzdaniupeňazí,resp.,žetátoskutočnosťpredsúdomprvejinštancienebolapreukázaná,
a že, išlo vlastne o finančné prostriedky žalovanej, s tým, že ak vybrala z účtu žalobcu peniaze nad
rámec svojich peňazí išlo o bezdôvodné obohatenie, ktoré je už toho času premlčané.
Žalobca taktiež uviedol, že neignoroval procesnú obranu žalovanej spočívajúcej v popretí poskytnutia
pôžičky, v rámci, ktorej sa do jej dispozície nikdy nedostali finančné prostriedky žalobcu. Žalobca

predloženými listinnými dôkazmi túto skutočnosť preukázal a tvrdenie žalovanej v konaní vyvrátil, na čo
súd prvej inštancie neprihliadol. Na základe vyššie uvedeného má žalobca naďalej za to, že odvolanie
je dôvodné, preto na ňom trvá ako aj na dôvodoch, ktorými odvolanie podrobne odôvodnil. Žalobca
zároveňnavrhol,abymuodvolacísúdpriznalnáhradutrovodvolaciehokonaniavočižalovanejvrozsahu
100 %.

16. K replike žalobcu sa odvolacou duplikou vyjadrila žalovaná, ktorá okrem iného poukázala na to, že
žalobca odkazuje na rozsudok NS ČR z 29.05.2008 sp. zn. 33Odo 454/2006 (a podobne aj na uznesenie
NS SR z 22.10.2008 sp. zn. 5Obdo 4/2008) argumentujúc, že rozhodujúci je obsah dojednania a nie
to, ako zmluvné strany označia dohody, resp. či použijú termín priamo uvedený v zákone. Presne

týmto spôsobom však súd postupoval, keďže dohodu a uznaní záväzku zo dňa 09.12.2015 posudzoval
v kontexte ustanovenia upravujúceho uznanie dlhu (a nie uznania záväzku, čo je termín používaný
v predpisoch obchodného práva). Problém tejto listiny vôbec nie je v tom, že by nemala správne
označenie v záhlaví ale to, že text neobsahuje podstatné náležitosti (resp. pojmové znaky) uznania
dlhu tak, ako to vyžaduje § 558 Občianskeho zákonníka. Konajúcemu súdu a ani procesnej obrane,

ktorú v konaní žalovaná vzniesla, sa za nijakých okolností nedá vytýkať prílišný, resp. vôbec žiadny,
formalizmus. To, že sa trvá na dodržaní zákonných náležitostí právneho úkonu nie je formalizmus, ale
riadna aplikácia práva. Z dohody a uznania záväzku zo dňa 09.12.2015 jednoznačne a nepochybne
vyplýva, že nespĺňa zákonné náležitosti uznania dlhu a nič na tom nezmení akýkoľvek typ interpretácie.
Výkladové pravidlá by sa dali použiť jedine na preklenutie akejsi nejasnosti v použitých pojmoch

ale nie na odstránenie neodstrániteľného nedostatku v podobe absencie podstatnej náležitosti, resp.
definičného znaku uznania dlhu. Inak povedané v dohode a uznaní záväzku zo dňa 09.12.2015 nie
je uvedený žiadny konkrétny dôvod dlhu, a to nielen explicitne, ale ani implicitne. Absentujúci dôvod
sa nedá z ničoho vyvodiť. Po prečítaní obsahu listiny s názvom dohoda a uznanie záväzku zo dňa
09.12.2015 sa nedá odpovedať na to, o aký dlh sa má jednať (akým právnym titulom mal vzniknúť)

a dokonca ani to, kedy mala nastať splatnosť. Údajná pôžička, ktorú žalobca tvrdí, sa nedá z ničoho
vyvodiť, pretože o žiadnu pôžičku sa nikdy nejednalo. Podobne ako pri listine s názvom „dohoda a
uznanie záväzku“ zo dňa 09.12.2015, ani pri dodatku č. 1 zo dňa 11.02.2016 sa nejedná o uznanie
dlhu. Prvý menovaný „úkon“ je ničotným, nulitným (po právnej stránke absolútne neplatným) právnym
úkonom a druhý menovaný úkon za žiadnych okolností nemožno vykladať ako samostatné uznanie

dlhu, ale iba ako úkon nadväzujúci, resp. meniaci pôvodný absolútne neplatný úkon, z ktorého dôvodu
sa naň rovnako vzťahuje vada spôsobujúca absolútnu neplatnosť. Ani tu niet priestor na akúkoľvek inú
interpretáciu. Po obsahovej stránke je hneď z prvej vety celkom jednoznačne jasné, že dodatkom č. 1 k
dohode a uznaní záväzku zo dňa 09.12.2015 sa má meniť (1) výška dlžnej sumy, (2) spôsob splácania
a (3) odmena. Nejde teda o samostatný (nový) právny úkon, ale úkon, ktorým sa má meniť už existujúci

(starý, pôvodný) úkon. Toto jednoznačné jazykové vyjadrenie samé o sebe nepripúšťa žiadny iný výklad.
Okrem prvej vety však aj na ďalších troch miestach (viď čl. IV a V) je jasne uvedené, že ide o dodatok č. 1
k dohode a uznaní záväzku zo dňa 09.12.2015. Je priam nepochopiteľné, ako dokáže žalobca prekrúcať
jasné fakty, ktoré sú zrejmé zo samotnej textácie dohody a uznania záväzku zo dňa 09.12.2015, ako
aj z dodatku č. 1 k tejto dohode a uznaní záväzku zo dňa 10.02.2016. V dohode a uznaní záväzku zo

dňa 09.12.2015 nie je zmienka o žiadnej pôžičke a ani odkaz na žiadny iný úkon, výzvu, faktúru a pod.
Najmä s prihliadnutím na tento fakt treba prijať jednoznačný záver, ktorý prijal aj konajúci súd, a síce,
že nejde o (platné) uznanie dlhu v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka. Rovnako nejde o pôžičku,
ani nič iné. Takéto vykonštruované tvrdenia žalobcu, žalovaná odmieta. Podstata tohto sporu vôbec nieje v tom, že by sa úkon vykladal nesprávne s ohľadom na jeho nepresné označenie a ani to, že by tu
mohol byť prípustný rozdielny výklad nejakých sporných pojmov. Podstata je v tom, že na listinách, z
ktorých žalobca vyvodzuje domnelý nárok, nie sú zachytené platné právne úkony. Dohoda a uznanie

záväzku zo dňa 09.12.2015 nie je uznaním dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka (viď argumentácia
vyššie, resp. argumentácia prednesená skôr v konaní) a dodatok č. 1 k tejto dohode datovaný na
deň 10.02.2016, ktorým sa má meniť už neplatný právny úkon, je taktiež postihnutý vadou absolútnej
neplatnosti pôvodného úkonu, keďže dôvod absolútnej neplatnosti právneho úkonu sa dodatočne nedá
žiadnym spôsobom zhojiť.

To,žežalobcanebolschopnýpreukázaťposkytnutiepeňazíjeobjektívnezistiteľnýmfaktomvychádzajúc
z obsahu spisového materiálu. Toto je však, podľa žalovanej, len sekundárny dôvod zamietnutia žaloby,
keďže primárny dôvod je absolútna neplatnosť uznania dlhu (viď bod 20 napadnutého rozsudku) a
premlčanie (viď bod 25 napadnutého rozsudku). Nič to však nemení na vecnej správnosti záverov súdu
sumarizovaných v bodoch 21 až 24 napadnutého rozsudku.
Čo sa týka prostriedkov od Wüstenrot stavebnej sporiteľne, žalovaná uviedla, že súd prvej inštancie v

tomto smere zhodnotil to, čo mu v konaní vyšlo najavo na základe vykonaného dokazovania (vrátane
výsluchu samotného žalobcu). Opätovne však treba zdôrazniť, že toto nie je nosná argumentácia
súdu pre zamietnutie žaloby. To, že ide o obiter dictum je jasné hneď z úvodu bodu 24 napadnutého
rozhodnutia, kde sa výslovne uvádza, že „Žalobca nepreukázal splnenie podmienok reálneho kontraktu,
teda odovzdanie predmetu pôžičky žalovanej. Pokiaľ by súd pripustil existenciu pôžičiek, ich výška by

bola rovnako spornou skutočnosťou, a to predovšetkým s ohľadom na skutočnosť, že účet žalobcu bol
využívaný žalobcom aj žalovanou.“
Žalovaná zotrvala na svojom odvolacom návrhu a uplatnila si nárok na náhradu trov odvolacieho
konania.

17. Krajský súd v Prešove (odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015
Z.z. - Civilný sporový poriadok (CSP)), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362 ods. 1 CSP)
osobouoprávnenoupodaťodvolanie(§359CSP),preskúmalrozhodnutiesúduprvejinštancievrozsahu
vyplývajúcom z dôvodov uvedených v odvolaní, ako aj konanie, ktoré rozhodnutiu súdu prvej inštancie
predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP. Odvolanie prejednal bez nariadenia

pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací
súd viazaný dôvodmi uvedenými v odvolaní do tej miery, že nebol oprávnený rozsudok preskúmať
z iných dôvodov než z tých, ktoré boli explicitne do uplynutia odvolacej lehoty uvedené (§ 380 ods.
1, 2 CSP). Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku zverejnil na úradnej tabuli, ako aj na webovej
stránke Krajského súdu v Prešove dňa 30.10.2024 (§ 219 ods. 3 CSP). Odvolací súd dospel k záveru o

neexistencii predpokladov pre zrušenie alebo zmenu odvolaním napadnutého rozsudku.

18. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko

s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

19. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie v predmetnej veci správne a v dostatočnom

rozsahu zistil skutkový stav, na tento správne aplikoval príslušné právne predpisy a dospel k správnemu
záveru o zamietnutí žaloby. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP), pričom ho považuje za logické a konzistentné. Súd prvej inštancie
sa vysporiadal so všetkými podstatnými námietkami žalovanej, a preto odvolací súd iba na doplnenie a
zdôraznenie jeho správnosti uvádza nasledovné:

20. Žalobca v odvolaní, okrem iného, argumentoval aj tým, že právny úkon sa posudzuje podľa jeho
obsahu a nie podľa jeho názvu. Odvolací súd k tomu uvádza, že v predmetnom konaní takýto problém
ani nevyvstal, a teda bez ohľadu na to, že uznanie dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka (OZ) bolo
nazvané ako „dohoda o uznaní záväzku“, tak táto okolnosť nie je pre posúdenie predmetnej právnej veci

vôbec podstatná. Podstatné je, tak ako na to správne poukázal súd prvej inštancie, resp. aj žalovaná,
preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok uznania dlhu v zmysle § 558 OZ, pričom uznanie dlhu
podľa tohto zákonného ustanovenia je jednostranný právny úkon, ktorým dlžník písomne vyhlasuje, že
svojdlhuhradíčododôvoduavýšky. Jenepochybné,ževprejednávanejveci máuznaniedlhupísomnúformu a aj keď je koncipované ako dohoda oboch strán sporu, tak z tejto dohody zo dňa 09.12.2015
vyplýva sľub žalovanej zaplatiť dlh a konkrétnejšia špecifikácia splatnosti dlhu je uvedená v dodatku
zo dňa 10.02.2016. Z dohody resp. jej dodatku je taktiež zrejmá výška dlhu, ale ani z jednej z týchto

listín nevyplýva vymedzenie dlhu, čo do jeho dôvodu. Ani z dohody, ani z jej dodatku nevyplýva, že
by sa malo jednať o pôžičku, tak ako to tvrdí žalobca. Žalobca ani len vo všeobecnosti neuviedol, že
sa má jednať o pôžičku a na žiaden takýto právny úkon ani len neodkazuje. Z textu týchto listín nie
je ani možné určiť, na základe akého konkrétneho titulu si žalobca žalovanú sumu uplatňuje. V listine
zo dňa 09.12.2015 je síce uvedené, že: „uznanie záväzku čo do dôvodu a výšky bude exekučným

titulom v prípade nesplnenia“, ale dôvod uznania dlhu v tejto listine nie je vôbec uvedený a rovnako
nie je uvedený ani v dodatku zo dňa 10.02.2016. V tomto dodatku je síce uvedené, aká je výška dlžnej
sumy, a že táto pozostáva zo sumy 56.000 eur na základe dohody zo dňa 09.12.2015, sumy 700 eur,
ktorá mala byť osobne odovzdaná žalovanej a sumy 2.000 eur, ktorá mala byť prevedená na bankový
účet žalovanej, pričom dlh je ešte tvorený aj sumou 6.000 eur, ktorá má predstavovať sľúbenú odmenu
pre žalobu, ale ako už bolo viacnásobne uvedené, konkrétny dôvod vzniku tohto dlhu, t.j. označenie

primárneho právneho úkonu, vzťahu, resp. skutočnosti, z týchto listín nevyplýva. V dodatku sú síce
použité pojmy veriteľ a dlžník, avšak nie je špecifikované vymedzenie konkrétneho dôvodu, na základe
ktorého dlžná suma mala vzniknúť.
Vzhľadom na skutočnosť, že v dohode o uznaní dlhu a jej dodatku nie je vymedzený dôvod tohto dlhu, sú
tieto právne úkony neplatné pre rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka), nakoľko neobsahujú

obligatórne náležitosti vyplývajúce z § 558 Občianskeho zákonníka, tak ako to správne uzavrel súd prvej
inštancie.

21. Za správny považuje odvolací súd taktiež záver súdu prvej inštancie o tom, že pokiaľ by mal byť
právny vzťah medzi stranami sporu posúdený podľa § 657 Občianskeho zákonníka ako pôžička, tak

pôžička je reálnym kontraktom, ktorý vzniká reálnym plnením, čiže poskytnutím peňazí, ktoré majú byť
predmetom pôžičky. Žalobca preukazoval poskytnutie pôžičiek výpismi z účtu, avšak s týmto účtom
disponovali obe strany sporu, pričom okrem prostriedkov, ktoré prichádzali na účet žalobcovi, na tento
účet prichádzali aj prostriedky, ktoré patrili žalovanej (provízie Wüstenrot stavebnej sporiteľne). Za týchto
okolností je preto sťažené odlíšiť, ktoré čerpané finančné prostriedky patrili žalobcovi a ktoré žalovanej.

Žalovaná poprela poskytnutie pôžičiek, pričom pokiaľ žalobca v dodatku napr. uviedol, že suma 700
eur mala byť odovzdaná osobne, tak túto skutočnosť nepreukázal, rovnako ani skutočnosť, že suma
2.000 eur mala byť prevedená účet žalovanej. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že konanie
žalobcu, s ktorého účtom mohla disponovať aj žalovaná, nepovažuje za obozretné, pretože pokiaľ mohli
účtom disponovať obe strany sporu, tak to samozrejme kumulovalo zvýšené riziko vzniku možných

nezhôd a komplikácií, čo preukázalo vlastne aj toto konanie.

22. Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie posúdil predmetnú vec formalisticky, čo je v
rozpore s princípom spravodlivosti, pričom žalobcovi sa jedná o to, aby mu boli vrátené jeho finančné
prostriedky. Taktiež poukázal na to, že dodatok pripravila žalovaná a ak by sa mal vykladať rozdielne,

je spravodlivé, aby sa vykladal v prospech žalobcu, keďže ho spísala žalovaná. Odvolací súd k
tomu uvádza, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie nepostupoval neprimerane formalisticky,
ale správne, z úradnej povinnosti, skúmal platnosť právnych úkonov, od ktorých žalobca odvodzoval
svoje právo a dospel k správnemu záveru, že tieto listiny neobsahujú obligatórne zákonné náležitosti,
a preto nie sú platné. V tejto súvislosti taktiež nie je podstatné to, kto pripravil dodatok č. 1, keďže ani

tento nespĺňa podmienky uznania dlhu v zmysle § 558 OZ, pričom je zároveň logické že ho vyhotovila
žalovaná, keďže uznanie dlhu je jednostranným právnym úkonom. V tomto dodatku, rovnako ako v
dohode o uznaní záväzku ale nie je uvedený dôvod vzniku dlhu. Odvolací súd opätovne poznamenáva,
že disponovanie s účtom, spôsobom ako to realizovali strany sporu, vytvára živnú pôdu pre vznik
budúcich sporov a je otázkou prečo žalobca, pokiaľ skutočne žalovanej požičiaval peniaze, náležitým

spôsobom neuzavrel zmluvu o pôžičke resp. nevyužil právne služby pri koncipovaní uznania dlhu
žalovanou, pretože práve v dôsledku jeho vadnosti, nemôžu byť predložené listiny relevantným
podkladom pre uplatnenie jeho nárokov, pričom v tomto konaní sa vlastne žalobca snaží iba zhojiť
nedostatky ktoré vznikli v minulosti, a ktoré boli dôvodom pre zamietnutie tejto žaloby.

23.Žalobcataktiežnesúhlasilsozáveromsúduprvejinštancie,ženeplatnosťdodatkunasledujeuznanie
dlhu. V tomto ohľade odvolací súd opätovne dáva za pravdu súdu prvej inštancie, ktorý správne
konštatoval, že z neplatného právneho úkonu nemôže vzniknúť platný právny úkon, teda pokiaľ je
neplatná dohoda a uznanie záväzku zo dňa 09.12.2015, tak len tým že odkaz na túto dohodu budeuvedený v jej dodatku, nemožno zhojiť jej neplatnosť. V dodatku č. 1 k tejto dohode je uvedené,
že dlžnú sumu, okrem iného, tvorí: „vo výške 56. 000 eur, doklad dohoda a uznanie záväzku zo dňa
09.12.2015“, pričom, ale ani z tohto dodatku nevyplýva dôvod vzniku dlhu, ktorý nie je uvedený k tejto

sume, ale ani ďalším sumám uvedeným v tomto dodatku.

24. Odvolací súd nespochybňuje, že žalovaná žiadala žalobcu o finančné prostriedky, ktoré boli na
ich spoločnom účte, pričom samotný žalobca sa vyjadril, že žalovaná ho vždy požiadala o to, či si
môže nejaké peniaze vybrať a bez jeho súhlasu tieto peniaze nevyberala, avšak tak ako správne

uviedol súd prvej inštancie, nárok žalobcu pri neplatnosti uznania dlhu, resp. nesplnení podmienok §
657 OZ, teda zmluvy o pôžičke ako reálneho kontraktu, by bolo možné právne posúdiť ako bezdôvodné
obohatenie. Súd prvej inštancie ale tento prípadný nárok správne vyhodnotil ako premlčaný z dôvodu,
že k bezdôvodnému obohateniu malo dôjsť najneskôr 09.12.2015 resp. 10.02.2016 a žaloba v tejto
veci bola podaná až 22.07.2022. Podľa § 107 ods. 1 OZ nepochybne uplynula dvojročná subjektívna
lehota, keďže žalobca minimálne od 10.02.2016 mal vedomosť o tomto bezdôvodnom obohatení a o

tom kto sa na jeho úkor obohatil. Rovnako na základe § 107 ods. 2 uplynula aj objektívna trojročná
premlčacia lehota, ktorá začína plynúť od momentu keď k bezdôvodnému obohateniu došlo, nakoľko
v danom prípade nebolo preukázané, že sa jednalo o úmyselné bezdôvodné obohatenie.

25. Súd prvej inštancie teda správne uzavrel, že dohoda o uznaní dlhu a dodatok k tejto dohode sú

neplatné právne úkony, a preto si žalobca nemôže na základe týchto neplatných právnych úkonov
úspešne uplatňovať žalovaný nárok. Keďže z týchto právnych úkonov nevyplýva uznanie dlhu, čo do
dôvodu, nemožno z dôvodu ich neplatnosti, s poukazom na ust. § 110 Občianskeho zákonníka ani
uzavrieť, že právo žalobcu sa premlčuje za 10 rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo, keďže k uznaniu
dlhu platne nedošlo.

26. Žalobca zároveň namietal že súd prvej inštancie nepostupoval podľa § 181 ods. 2 CSP a neuviedol
svoje predbežné právne posúdenie veci. Odvolací súd k tomu uvádza, že takéto opomenutie nemalo
zásadný právny význam pre rozhodnutie v tejto veci a zároveň ním nedošlo k takému porušeniu
práv žalobcu, ktoré by mali vplyv na správnosť rozhodnutia súdu v tejto veci. Rovnako je potrebné

poznamenať, že pokiaľ súd prvej inštancie takýto postup opomenul, tak žalobca, ktorý je v konaní právne
zastúpený, mohol súd požiadať o predbežné právne posúdenie. Odvolací súd v tejto súvislosti taktiež
poznamenáva, že aplikácia tohto zákonného ustanovenia v praxi prináša rôzne podoby jeho realizácie,
avšak odvolací súd má za to, že uvedenie predbežného právneho posúdenia neznamená, že súd by
mal uviesť ako vo veci rozhodne, ale ktoré právne predpisy, resp. ich ustanovenia, bude s poukazom na

prípravupojednávaniavdanejveciaplikovať,ajkeďjesamozrejmemožné,žepovykonanídokazovania,
môže byť právne posúdenie aj iné, než to, ktoré uviedol na začiatku pojednávania.

27. Vzhľadom na vyššie uvedené, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

28. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP s použitím § 262
ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v odvolaní úspešnej žalovanej, priznal voči neúspešnému žalobcovi, nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, pričom o výške týchto trov rozhodne súd prvej
inštancie do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 CSP v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).