Rozsudok – Sloboda a ľudská dôstojnosť ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 5. november 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 6To/33/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2318010360
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Batisová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2318010360.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Batisovej a sudcov Mgr.

Pavla Macháča a Mgr. Kristíny Ferencziovej, v trestnej veci obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C.,
trvalébydliskoD.,prezločinvydieraniapodľa§189ods.1,ods.2písm.a)Trestnéhozákonaspoukazom
na § 138 písm. a) Trestného zákona, o odvolaniach prokurátorky Okresnej prokuratúry Galanta
a obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 27.11.2023, č. k. 31T/48/2018-398, na
verejnom zasadnutí konanom dňa 05.11.2024 v Trnave takto

r o z h o d o l :

I. Podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 3 Trestného poriadku zrušuje sa napadnutý rozsudok vo výroku
o treste a spôsobe jeho výkonu a vo výroku o ochrannom dohľade.

II. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku s poukazom na § 2 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona sa

obžalovaný A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., trvalé bydlisko D.,

o d s u d z u j e

podľa§189ods.2Trestnéhozákonavzneníúčinnomod06.08.2024(ďalejlenTrestnýzákon)spoužitím

§ 37 písm. m), § 38 ods. 2, ods. 3, § 39 ods. 1, § 41 ods. 2 a § 42 ods. 1 Trestného zákona na súhrnný
trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona sa obžalovaný na výkon uloženého trestu odňatia slobody
zaraďuje do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona ruší sa výrok o treste uloženom obžalovanému rozsudkom
Okresného súdu Galanta zo dňa 12.04.2017, sp. zn. 0T/17/2017 v spojení s uznesením Krajského súdu

v Trnave zo dňa 11.01.2018, sp. zn. 6To/67/2017, právoplatný dňa 11.01.2018, ako aj ďalšie rozhodnutia
na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Podľa § 76 ods. 1 a § 78 ods. 1 Trestného zákona sa obžalovanému ukladá ochranný dohľad na 1
(jeden) rok.

III. Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie prokurátora Okresnej prokuratúry Galanta zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Galanta (ďalej len okresný súd) rozsudkom zo dňa 27.11.2023, č. k. 31T/48/2018-398
(ďalej aj napadnutý rozsudok) uznal obžalovaného A. B. (ďalej len obžalovaný) za vinného zo spáchania
zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm.
a) Trestného zákona, na tom skutkovom základe, žedňa 28.12.2016 v presne nezistenom čase v ranných hodinách v rodinnom dome na adrese E. F. XX
povedal svojej bývalej družke E. G., aby mu vyplatila peniaze za uvedený rodinný dom, pretože ak mu
peniaze nevyplatí, pichne do nej nožnice, ktoré držal v ruke, a dňa 30.12.2016 v presne nezistenom

čase v dopoludňajších hodinách v kuchyni rodinného domu na adrese E. F. XX, po hádke kvôli peniazom
za polovicu tohto domu, žiadal od E. G., aby mu vyplatila na ruku polovicu rodinného domu, lebo inak
ju zabije a z kuchynskej linky vytiahol veľký keramický nôž s dĺžkou čepele približne 20 cm, po čom sa
smerom k poškodenej zaháňal bodavými pohybmi a povedal, že ju zabije.
Okresný súd za to obžalovanému uložil podľa § 189 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 5, § 39

ods. 3 písm. e), § 41 ods. 2 a § 42 ods. 1 Trestného zákona, s poukazom na § 37 písm. h), písm. m) a §
39 ods. 1 Trestného zákona, súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov. Na výkon uloženého
trest odňatia slobody podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona zaradil obžalovaného do ústavu
na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Súčasne podľa § 42 ods. 2 Trestného
zákona zrušil výrok o treste uloženom obžalovanému rozsudkom Okresného súdu Galanta, sp. zn.
0T/17/2017 zo dňa 12.04.2017 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6To/67/2017

zo dňa 11.01.2018, právoplatného 11.01.2018, ako aj ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo
nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Okresný súd podľa §
76 ods. 2 a § 78 ods. 1 Trestného zákona uložil i ochranný dohľad na 1 (jeden) rok.
Po vyhlásení rozsudku na hlavnom pojednávaní a poučení o opravnom prostriedku prokurátorka
Okresnej prokuratúry Galanta (ďalej len prokurátorka) zahlásila odvolanie čo do výroku o treste

v neprospech obžalovaného. Obžalovaný zahlásil odvolanie v celom rozsahu.
Prokurátorka zahlásené odvolanie odôvodnila písomným podaním doručeným okresnému súdu
02.02.2024, v ktorom po úvodnej rekapitulácii výroku a odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedla, že
výrok o treste nepovažuje za zákonný a správny, pretože podľa jej názoru boli porušené ustanovenia
§ 34 Trestného zákona.

Argumentovala tým, že trest plní funkciu ochrany spoločnosti jednak pred páchateľom trestného činu,
voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabránenie v ďalšom páchaní trestnej činnosti) a prvok
individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu), a jednak aj voči ďalším občanom potenciálnym
páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu na
ostatných členov spoločnosti). Zmyslom a účelom trestu v najvšeobecnejšom zmysle je ochrana

spoločnosti pred kriminalitou. V tejto súvislosti citovala § 34 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona a § 39 ods.
1 Trestného zákona.
Zdôraznila, že v osobe obžalovaného sa jedná o recidivistu, ktorého skoršie odsúdenia neodradili
od páchania ďalšej trestnej činnosti. Obžalovaný bol okrem iného dvakrát odsúdený za trestný čin
nebezpečného vyhrážania podľa § 360 Trestného zákona a raz za trestný čin týrania blízkej osoby

a zverenej osoby podľa § 208 Trestného zákona, pričom išlo o trestné činy násilného charakteru, za
spáchanie ktorých mu boli uložené aj nepodmienečné tresty odňatia slobody.
Poukázala na to, že inštitút mimoriadneho zníženia trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu zákonom
stanovenej trestnej sadzby možno aplikovať, v súlade so zásadou individualizácie trestu, len vo
výnimočných a odôvodnených prípadoch u páchateľov, u ktorých by uloženie trestu v rámci trestnej

sadzby nezodpovedalo konkrétnym okolnostiam prípadu alebo pomerom páchateľa. Za také okolnosti
možno považovať i viaceré poľahčujúce okolnosti, ak ich význam alebo rozsah prekračuje bežné hranice
statusupoľahčujúcichokolností(osobnépomerypáchateľa,silnécitovérozrušenie,ťažká,nevyliečiteľná
chorobapáchateľa,starostlivosťpáchateľaoviaceroosôb,ktorésúvýživoupriamoodkázanévýlučnena
neho). Mimoriadnou okolnosťou prípadu môže byť napr. dĺžka trestného konania, avšak nie spôsobená

úmyselným vyhýbaním sa úkonom trestného konania páchateľom. Pomermi páchateľa sa rozumejú
okolnosti bezprostredne súvisiace s jeho osobou, ktoré nesúvisia s trestným činom a existujú v čase
rozhodovania o treste. Povinnosťou súdu je veľmi starostlivo zvážiť povahu mimoriadnych okolností
prípadualebopomerovpáchateľaasúčasnedôsledneodôvodniť,prečopovažujeuloženietrestuvrámci
trestnej sadzby za neprimerane prísne. Súd ukladá trest v každom konkrétnom prípade individuálne, s

prihliadnutím na osobu páchateľa a charakter trestnej činnosti. Súd je pri ukladaní trestu povinný veľmi
starostlivo zvážiť jednotlivé okolnosti prípadu a pomery páchateľa.
V posudzovanom prípade použitie ustanovenia § 39 ods. 1 Trestného zákona nebolo namieste. V osobe
obžalovaného sa jedná o recidivistu, v odpise registra trestov má 16 záznamov prevažne za trestné
činy majetkového a násilného charakteru, pričom ho od páchania trestnej činnosti neodradili ani skôr

uložené nepodmienečné tresty. Vo vzťahu k okolnostiam prípadu uviedla, že žiadne také mimoriadne
okolnosti sa v konaní nevyskytli, obžalovaný svoju vinu odmieta (je to samozrejme jeho právo), ani pod
ťarchou usvedčujúcich dôkazov neprehodnotil svoj postoj k danej veci. Mala za to, že zdravotný stav
obžalovaného, na ktorý poukázal okresný súd vo svojom rozsudku, nemožno považovať za také pomeryna strane obžalovaného, ktoré by zakladali dôvodnosť mimoriadneho zníženia trestu. Skutočnosť, že
obžalovaný má amputovanú nohu, ešte nevylučuje páchanie ďalšej trestnej činnosti.
Keďže v prípade obžalovaného v plnej miere zlyháva prvok individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu

životu), má v jeho prípade trest aj vzhľadom na jeho bohatú kriminálnu minulosť, plniť predovšetkým
represívnu funkciu, t. j. funkciu ochrany spoločnosti pred páchateľom trestného činu. Z uvedeného
dôvodu považovala pristúpenie okresného súdu k mimoriadnemu zníženiu trestu odňatia slobody podľa
§ 39 ods. 1 Trestného zákona za nespravodlivé a v hrubom rozpore so základným účelom a cieľom
trestu, ktorým je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a ich páchateľmi. V prípade obžalovaného

neexistuježiadnaokolnosť,ktorábymalatakvýraznezmierňovaťjemuuloženýtrestzaspáchanýtrestný
čin. Zároveň poukázala na potrebu uloženia ochranného dohľadu vo výmere 2 rokov, ako bolo pôvodne
navrhnuté prokuratúrou.
V rámci konečného návrhu žiadala, aby v zmysle § 321 ods. 1 písm. d), písm. e) Trestného poriadku
zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste, ktorý bol obžalovanému uložený a sám rozhodol postupom
podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku o treste.

Obžalovaný zahlásené odvolanie odôvodnil sám ako i prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. Juraja
Gavalca.
Obžalovaný vo vlastnoručne písanom podaní doručenom okresnému súdu dňa 12.02.2024 (skrátene)
úvodom popísal priebeh trestného konania vedeného voči jeho osobe.
Argumentoval tým, že 27.11.2023 bolo vykonané hlavné pojednávanie, v rámci ktorého bol opätovne

uznaný vinným a bol mu uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov za vydieranie.
Uviedol, že na tom pojednávaní boli vypočuté svedkyne H. G. a jej dcéra B. G., ktoré zhodne vypovedali
ako v prípravnom konaní, pričom hlavne H. G. potvrdila, že bol 30.12.2016 na adrese I. J. X, F., čo
konajúci okresný súd nezobral do úvahy. Dňa 28.12.2016 bol na chirurgií v ranných hodinách v Galanta,
čo opätovne okresný súd nezohľadnil, a tak nemôže dokázať svoju nevinu.

Namietal, že na uznanie jeho viny nebol zabezpečený žiaden priamy či nepriamy dôkaz. Jeho vina je
založená len na výpovedi poškodenej E. G., čo je tvrdenie proti tvrdeniu. Poukázal na to, že nemal
motív, aby od poškodenej žiadal vyplatenie jeho podielu z rodinného domu. Práve naopak, tento rodinný
dom zálohoval a vyplácal, samotná poškodená navrhla, aby jej predal svoj podiel, keď mu poškodená
vracala polovicu peňazí za kúpu domu, chcela to mať úradne overené, k čomu došlo na matrike

v Nitre. Takisto chcela mať úradne overený predaj jeho podielu, ktorý mal byť realizovaný notárom
z Galanty pánom Szabom, kde spolu s poškodenou aj osobne boli. Poškodená sa ho chce za každú
cenu zbaviť. Predaj jeho podielu mohol byť uskutočnený najskôr koncom marca, čo poškodenej oznámil.
Zopakoval, že nemal žiaden motív poškodenú vydierať. Namietal, že poškodená ani nevedela uviesť
dni, kedy ho videla, pretože mal alibi, z tohto dôvodu postupne menila svoje výpovede. Na hlavnom

pojednávaní žiadal, aby bola poškodená G. ešte raz vypočutá, aby jej mohol klásť otázky, konkrétne
prečo s ním chcela kupovať dom v K., keď ju mal v decembri vydierať. Podotkol, že tento dom boli spolu
pozerať v januári 2017 aj s pracovníkom spoločnosti, ktorej tento doma patril. Keď nesúhlasil s prepisom
domu na poškodenú, tak o týždeň bol zatknutý. Poškodená sa teda chcela nabaliť na dome. Žiadosť
o opätovne vypočutie poškodenej bola okresným súdom zamietnutá. Dodal, že svoje odsúdenie nemôže

akceptovať, pretože žalovaný skutok nespáchal.
K svedkovi L. uviedol, že tohto v žiadnom prípade na krivú výpoveď nenahováral, pričom nie je žiadna
zmienka o tom, že by ho žiadal ako má vypovedať. Jediné, čo sa svedka spýtal bolo, že či si pamätá na
30.12.2016. Je zrejmé, že okresný súd ho potreboval odsúdiť, tak ním uvádzané skutočnosti, nezobral
do úvahy pri rozhodovaní. Sám svedok L. namietal, že vyšetrovateľ na neho vyvíjal tlak, že mu urobili

nezákonnú domovú prehliadku.
Taktiež argumentoval, že ho poškodená nezákonne nahrávala a pokúšala sa z neho dostať niečo
z predaja domu v E. F., ale na nahrávke nič ohľadom domu nebolo zaznamenané. Namietal i údajné
facky. Podotkol, že poškodená ho niekoľkokrát poudávala a bolo to len tvrdenie proti tvrdeniu, konanie
bolo následne zastavené.

Dôvodil, že obvinenému musí byť jednoznačne preukázaná vina a nie je prípustné konštatovanie, že
skutok mohol spáchať, pretože to opačne znamená, že skutok nemusel spáchať, čo naznačujú dôkazy.
Opätovne namietal výpoveď poškodenej, neakceptuje tú skutočnosť, že okresný súd uveril poškodenej.
V tomto kontexte poukázal na výpoveď H. G., ktorá potvrdila jeho verziu, že pred Silvestrom, t. j.
30.12.2016, bol v F., pretože svedkyňa piekla koláče, teda táto výpoveď nevyvracia tú jeho.

Zopakoval, že jeho vina zo žalovaného skutku nebola bez akýchkoľvek pochybností preukázaná.
Poukázal na to, že chýba motív, pretože nejde len tak predať nehnuteľnosť, ktorý nastáva len za
prítomnosti notára a zápisu do katastra nehnuteľností. Touto otázkou sa okresný súd vôbec nezaoberal.
Aj samotná poškodená uvádza, že boli spolu u notára v Galante, aby bola vypracovaná kúpnopredajnázmluva, tak prečo by poškodenú vydieral. On svoju výpoveď neprispôsobuje ako poškodená, on
vypovedá len pravdivo. Dostal neprávoplatných 5 rokov nepodmienečného trestu pre vymyslenú vec.
V rámci konečného návrhu žiadal, aby ho Krajský súd v Trnave (ďalej aj krajský súd) oslobodil spod

obžaloby pre nedostatok dôkazov, poprípade doplnil dokazovanie o opätovnú výpoveď poškodenej,
prečo bola s ním v januári 2017 v obci K., keď ju mal v decembri 2016 údajne vydierať. Pri vynesení
napadnutého rozsudku nemohol byť, pretože má amputovanú ľavú nohu. Nemôže súhlasiť ani s jedným
dňom uloženého trestu, pretože je nevinný. Namietal celú dôkaznú situáciu, na podklade ktorej bol
uznaný za vinného. Záverom žiadal o prípadné vrátenie veci okresnému súdu, pretože je presvedčený

o tom, že jeho odvolanie je dôvodné.
Obžalovaný odvolanie odôvodnil i prostredníctvom svojho obhajcu osobitným písomným podaním
doručeným krajskému súdu 11.06.2024.
Obhajca v mene obžalovaného namietal skutkové okolnosti, konkrétne, že skutok sa nestal z dôvodov,
ktoré uvádzal v priebehu trestného konania a ktoré obhajoba už v rámci odvolacieho konania nebude
rozoberať, pretože krajský súd si k nim vytvorí vlastný názor.

V rámci právnych okolnosti argumentoval tým, že žalovaný skutok v napadnutom rozsudku nenapĺňa
znaku skutkovej podstaty zločinu vydierania podľa § 189 Trestného zákona.
Obhajca tvrdil, že z vykonaného dokazovania nie je možné dospieť bez akýchkoľvek logicky
odôvodnených pochybností k záveru (ak by aj zistenia súdu boli správne a skutok sa stal), že obžalovaný
žiadal od poškodenej peniaze spôsobom, z ktorého je možné vyvodiť, že hrozba, že ju pichne nožnicami

alebo nožom bola prostriedkom na vynútenie vyplatenia peňazí (R 25/1983). Pre právne kvalifikovanie
konania ako trestného činu vydierania podľa § 189 Trestného zákona je potrebné, aby bol (okrem iných)
naplnený aspoň jeden z alternatívne vymedzených znakov objektívnej stránky trestného činu (konania
páchateľa) spočívajúci v násilí (použití fyzickej sily k prekonaniu alebo zabráneniu skutočného alebo
očakávaného odporu), hrozbe násilia (bezprostrednej alebo budúcej) alebo inej ťažkej ujmy. Páchateľ

preto musí konať aktívne v uskutočňovaní násilia, hrozby alebo inej ujmy, ktoré smeruje k vynúteniu
plnenia zo strany poškodenej.
V tejto súvislosti poukázal na to, že na hlavnom pojednávaní dňa 01.02.2019 poškodená uviedla, že
dňa 28.12.2016 sa jej obžalovaný vyhrážal nožnicami, ktoré prebiehalo tak, že vykrikoval, aby skapala
a podobne a nožnicami sa zaháňal smerom k nej. Tiež uviedla, že ako obžalovaný vyliezol z izby, tieto

nožnice zobral a bodal s nimi smerom k nej, pričom spomínal tie peniaze. Ku dňu 30.12.2016 uviedla,
že v ten deň bol obžalovaný už od rána nervózny, stále spomínal tie peniaze, že nech mu ich vyplatí a
on odíde, aby mohli žiť ako ľudia, pri tom ju udrel dlaňou do tváre kvôli peniazom, na čo spadla na gauč.
Taktiež poškodená uviedla, že pri tých incidentoch ju obžalovaný k ničomu nenútil, ale chcel tie peniaze.
K tomuto ešte poškodená dodala, že obžalovaný bodal smerom k nej a vykrikoval, že mu tie peniaze dá.

Akbytedaajexistovaliokolnostipreukazujúcepravdivosťvýpovedepoškodenej,vyhrážaniesazostrany
obžalovaného k zmocneniu sa veci nebolo preukázané a popiera to aj poškodená, ktorá situáciu vnímala
skôr ako nebezpečné vyhrážanie a nie ako vydieranie, ak to má obhajoba hodnotiť z právneho pohľadu.
Obhajca zdôraznil, že pri trestnom čine vydierania sa vyžaduje, aby bolo použité násilie alebo jeho
hrozba, ak sa napadnutý nepodrobí vôli útočníka v tom, že nesplní jeho požiadavku, pričom v konaní

obžalovaného nebol preukázaný takýto úmysel a ani z objektívnych okolností nie je možné na takýto
ani úmysel usudzovať (najmä vo vzťahu k tomu, ako vnímala konanie obžalovaného poškodená).
Touto zásadnou otázkou sa súd napokon v rozsudku nezaoberal. Subjektívna stránka trestného činu
je vždy charakterizovaná zavinením, ktoré možno definovať ako vnútorný vzťah páchateľa k určitým
skutočnostiam zakladajúcim trestný čin.

Úmyselné zavinenie podľa § 15 ods. 1 Trestného zákona ustanovuje, že trestný čin je spáchaný
úmyselne, ak páchateľ buď chcel spôsobom uvedeným v zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený
zákonom, alebo vedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, a pre prípad,
že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený.
Aby sa jednalo o trestný čin vydierania, cieľ, ktorý chce páchateľ dosiahnuť, musí byť adresovaný

poškodenému. Cieľom páchateľa je dosiahnutie majetkovej alebo nemajetkovej výhody páchateľa, na
ktorú nemá zákonný nárok. Pre právnu kvalifikáciu trestného činu vydierania je osobitne dôležité zistenie
úmyslu páchateľa, t. j. za akým cieľom bolo použité násilie, či hrozba násilím. Cieľ, ktorý chce páchateľ
dosiahnuť, však musí byť adresovaný poškodenému a poškodený ho musí tak aj vnímať, pričom táto
okolnosť v danej veci preukázaná nebola a súd ju ani v rozsudku neodôvodnil. Jeho rozhodnutie je

nepreskúmateľné.
Podľa uznesenia NS SR sp. zn. 3To 4/2010 zo dňa 02.06.2010, str. 4, aplikácia zásady voľného
hodnotenia dôkazov je vlastne nevyhnutným prostriedkom pre náležité zistenie skutkového stavu veci. A
práve táto procesnoprávna zásada vyžaduje, aby súd oprel svoje zistenia o vine a treste o jednoznačnezistené a preukázané fakty a nie iba o pravdepodobnosť, či domnienku. Tam, kde nie je možné bezpečne
určiť, ktorá z variant skutkového riešenia zodpovedá skutočnosti, volí súd po vyčerpaní všetkých
dosiahnuteľných dôkazov tú, ktorá je pre obžalovaného priaznivejšia.

V rámci konečného návrhu v mene obžalovaného obhajca žiadal, aby krajský súd napadnutý rozsudok
podľa § 321 ods. 1 písm. a), b), c), d), e) Trestného poriadku zrušil a podľa § 322 ods. 1 Trestného
poriadku, aby vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol.
Za účelom prejednania podaných odvolaní nariadil krajský súd termín verejného zasadnutia na
05.11.2024. Verejného zasadnutia sa zúčastnila prokurátorka krajskej prokuratúry, náhradná obhajkyňa

obžalovaného JUDr. Viera Caková a obžalovaný. Verejné zasadnutie sa konalo v neprítomnosti
obhajcu obžalovaného, ktorý bol o termíne procesného úkonu súdu riadne upovedomený a svoju účasť
ospravedlnil.
Na verejnom zasadnutí po podaní správy o stave veci, zameranej na otázky, ktoré je potrebné riešiť,
po oboznámení podstatného obsahu spisu, obžalovaný predniesol svoju žiadosť o opätovné prepočutie
poškodenej. Zároveň uviedol, že pred okresným súdom vypočutá bola, ale niektoré otázky opomenul

z dôvodu jeho zdravotného stavu. Krajský súd odmietol návrh obžalovaného na doplnenie dokazovania
o prepočutie poškodenej, pretože by sa jednalo o dôkaz nadbytočný vzhľadom na skutočnosť, že
poškodená už bola vypočutá v rámci prvostupňového konania a obžalovanému i jeho obhajobe bola
daná možnosť klásť jej otázky.
Následne sa pristúpilo ku konečným návrhom. Prokurátorka sa v plnom rozsahu pridržala písomného

odôvodnenia odvolania. Vzhľadom na trestnú minulosť obžalovaného považovala aplikáciu inštitútu
mimoriadneho zníženia trestu za nezákonnú a neprijateľnú. Navrhla, aby krajský súd zrušil napadnutý
rozsudok vo výroku o trestu a sám obžalovanému uložil zákonný a spravodlivý trest a zároveň
žiadala odvolanie obžalovaného zamietnuť ako nedôvodné. Náhradná obhajkyňa bola toho názoru, že
vykonanýmdokazovanímnebolipreukázanéznakyzločinu,prektorýbolobžalovanýuznanýzavinného,

ide najmä o subjektívnu a objektívnu stránku trestného činu, ktoré neboli preukázané, pričom sa v plnom
rozsahu pridržala písomného odôvodnenia odvolania. Preto navrhla, aby krajský súd zrušil napadnutý
rozsudok a vrátil vec okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
Odvolanie prokurátorky navrhla zamietnuť ako nedôvodné. Obžalovaný sa pridržal vyjadrenia jeho
náhradnej obhajkyne a navyše uviedol, že čo pani G. požadovala, to on vykonal. Celý dom vyplatil,

najprv ho zálohoval a potom celý vyplatil. Nemal od nej prečo žiadať ďalšie peniaze. Zopakoval, že
vinkriminovanédniboldomaanikdeinde.Navrhol,abyhokrajskýsúdoslobodilspodobžaloby.Okresný
súd ho odsúdil za to, čo mohol urobiť, ale za to predsa nemôže byť odsúdený, mal za to, že vina mu
musí byť jednoznačne preukázaná a táto preukázaná nebola.
Podľa § 315 Trestného poriadku, o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O

odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.
Podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku, odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene,
osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie,
ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie
je prípustné.

Podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého
stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že
a) súd rozhodol v nezákonnom zložení,
b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo
c)hlavnépojednávaniebolovykonanévneprítomnostiobžalovaného,hocinatoneboli splnenézákonné

podmienky.
Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali

podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.
Podľa § 319 Trestného poriadku, odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
Podľa § 321 ods. 1 Trestného poriadku, odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj
a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli
porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby,

b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových
zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie,
c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie
treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy,d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona,
e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo
f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom.

Podľa § 321 ods. 3 Trestného poriadku, ak napadnutý rozsudok je chybný len v tom, že niektorý výrok v
ňom chýba alebo je neúplný, môže odvolací súd bez zrušenia napadnutého rozsudku vec súdu prvého
stupňa vrátiť s nariadením, aby o chýbajúcom výroku rozhodol alebo neúplný výrok doplnil.
Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku, odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno
nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne

zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže
odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané
v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania
poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.
Podľa § 2 ods. 1 Trestného zákona, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného
v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú

účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre
páchateľa priaznivejší.
Podľa § 2 ods. 3 Trestného zákona, ak tento zákon neustanovuje inak, ochranné opatrenie sa ukladá
podľa zákona účinného v čase, keď sa o ochrannom opatrení rozhoduje.
Krajský súd ako súd odvolací, na základe riadne a včas podaných odvolaní na to oprávnenými osobami

prokurátorkou a obžalovaným - postupom podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť
a odôvodnenosť výrokov rozsudku, proti ktorým podali odvolania, ako aj správnosť postupu konania,
ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaniami vytýkané, prihliadal krajský súd len vtedy, ak
by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.
Po preskúmaní predloženého spisového materiálu krajský súd zistil, že odvolanie obžalovaného je

dôvodné len v časti, a to čo do výroku o treste, pričom dôvodnosť odvolania prokurátorky vzhliadnutá
nebola. Výrok o ochrannom dohľadom bol zrušený len v dôsledku aplikácie ust. § 2 ods. 3 Trestného
zákona.
Úvodom krajský súd poznamenáva, že tomuto napadnutému rozsudku predchádzalo uznesenie
Krajského súdu v Trnave zo dňa 03.06.2021, č. k. 6To/98/2020-351, ktorým bol prvotný odsudzujúci

rozsudokOkresnéhosúduGalantazodňa07.10.2019,č.k.31T/48/2018-287podľa§321ods.1písm.a)
Trestného poriadku zrušený v celom rozsahu a podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku bola vec vrátená
okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Odvolací súd dospel k záveru,
že je potrebné napadnutý rozsudok zrušiť v celom rozsahu pre porušenie práva obžalovaného na
obhajobu.Zobsahuspisovéhomateriáluodvolacísúdzistil,žeokresnýsúdvykonalhlavnépojednávanie

dňa 01.02.2019, 27.02.2019 a 07.10.2019, kedy okresný súd rozhodol v neprítomnosti obžalovaného.
Odvolaciemu súdu však neuniklo pozornosti, že obžalovaný doručil dňa 04.10.2019 podanie na Okresný
súd Galanta (č. l. 292 - 294), označené ako oznámenie a záverečná reč. V záverečnej reči okrem
iného sa nachádza námietka, že okresný súd nevypočul H. G.. Totižto na č. l. 210 sa nachádza
žiadosť obžalovaného o predvolanie svedkov H. G. a B. G.. Následne skonštatoval, že okresný súd

obžalovanému porušil právo na obhajobu zásadným spôsobom, keď jeho nielen záverečnú reč, ale
i návrh na doplnenie dokazovania nechal bez povšimnutia. Úlohou okresného súdu bolo zabezpečiť
obžalovanému právo na obhajobu, t. j. vysporiadať sa s obhajobnými námietkami obžalovaného
prezentovanými v jeho záverečnej reči, ako i s jeho návrhom na doplnenie dokazovania. Následne v
prípade doplnenia dokazovania vyhodnotiť jednotlivé dôkazy samostatne i v súhrne s ostatnými a až na

základe takto zisteného skutkového stavu dospieť k správnym skutkovým zisteniam a tak k správnemu
právnemu záveru.
Okresný súd postupoval v súlade s pokynom krajského súdu, keď vykonal hlavné pojednávanie
27.11.2023 v súlade so zákonom a za prítomnosti obžalovaného a jeho obhajcu, na ktorom doplnil,
resp. vykonal dokazovanie a rozhodol o vine, treste a ochrannom opatrení pre obžalovaného, pričom sa

v rámci odôvodnenia vyrovnal i obhajobou obžalovaného.
Pokiaľ ide o konanie, ktoré predchádzalo výroku o vine, odvolatelia mu v odvolaniach konkrétne
procesné pochybenia nevytýkali a krajský súd vlastným prieskumom nezistil také chyby, ktoré by
odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.
Krajský súd konštatuje, že okresný súd pri dodržaní procesného postupu správne zistil skutkový stav

veci, vykonal úplné dokazovanie a dôsledne prebral všetky dôkazy, takže z hľadiska dodržania zásad
obsiahnutých v ustanovení § 2 ods. 10 Trestného poriadku treba konštatovať, že neexistuje žiaden
relevantný dôkaz, ktorý by nebol v napadnutom konaní vykonaný. Následne okresný súd všetky zákonnevykonané dôkazy v intenciách § 2 ods. 12 Trestného poriadku správne vyhodnotil jednotlivo i v celom
ich súhrne a tak dospel k úplným a správnym skutkovým záverom.
Okresný súd pritom v odôvodnení svojho rozhodnutia v súlade s požiadavkami obsiahnutými v

ustanovení § 168 ods. 1 Trestného poriadku podrobne a jasne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za
preukázané a o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, existenciu ktorých skutočností pokladal
so zreteľom na výsledky dokazovania za vylúčené alebo pochybné, akými úvahami sa spravoval pri
hodnotení dôkazov a tiež sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného.
Ani krajský súd nemá pochybnosti o tom, že obžalovaný spáchal skutok v rozsahu skutkových zistení

napadnutého rozsudku okresného súdu. Z tohto dôvodu si skutkové závery okresného súdu osvojuje, a
keďže sa s nimi stotožňuje, v celom rozsahu na ne ako na správne aj odkazuje.
V posudzovanom prípade možno skonštatovať, že predostretá odvolacia argumentácia obžalovaného je
iba opakovaním jeho obrany v rámci konania na okresnom súde, na ktorú už dostal relevantné odpovede
v odôvodnení napadnutého rozsudku, pričom je zrejmé, že obžalovaný sa s nastolenými právnymi
názormi nevie, resp. nechce stotožniť.

Obžalovaného zo spáchania trestného činu usvedčuje najmä výpoveď poškodenej E. G.. V tejto
súvislosti krajský súd pripúšťa, že výpoveď poškodenej predstavovala rozhodujúci dôkaz pre odsúdenie
obžalovaného, avšak v konkrétnostiach posudzovaného prípadu krajský súd konštatuje, že okresný súd
vyhodnotil výpoveď poškodenej správne ako pravdivú a vierohodnú, nakoľko poškodená po zákonnom
poučení o práve odoprieť vypovedať toto právo nevyužila a obžalovaného zo žalovanej trestnej činnosti

bezpečne usvedčila (obžalovaný a poškodená žili vo vzájomnom vzťahu ako druh a družka od 2003 do
roku 2015, poznajú sa 15 rokov). Je potrebné zdôrazniť, že tvrdenia poškodenej vzájomne korelovali,
dopĺňali sa a vytvárali tak jasný obraz o tom, čo sa v inkriminované dni odohralo (protiprávne konanie
obžalovaného v podobe vydierania). Poškodená racionálne a uveriteľne popísala priebeh žalovaného
skutku, pričom samotný obžalovaný sa snažil predostrieť vlastnú verziu, čo je ale v zrejmom rozpore

s tvrdeniami poškodenej o tom, aké protiprávne konanie učinil spolu s vyhrážkami smrťou z jeho strany
odzneli a ako sa ho v tom čase bála.
Rovnako ako okresný, tak ani krajský súd u poškodenej nezistil žiadnu motiváciu, pre ktorú by
chcela obžalovanému vedome škodiť (správne okresný súd v tomto kontexte poznamenal, že
samotným odsúdením obžalovaného by si poškodená nijakým spôsobom majetkovo nepolepšila).

Pokiaľ ide o údajné nezrovnalosti vo výpovedi poškodenej, ktoré boli odstraňované prečítaním
výpovede z prípravného konania, je nevyhnutné uviesť, že krajský súd v oboch výpovediach žiadne
zásadné diskrepancie nezistil. Poškodená v rámci odstraňovania rozporov tieto uveriteľne vysvetlila,
pričom tieto mohli vzniknúť najmä plynutím času. V priebehu konania nebola zistená akákoľvek
motivácia poškodenej fabulovať. Práve naopak, výpoveď poškodenej bola konzistentná a podporená

i ďalšími vykonanými dôkazmi. Tiež zvukový záznam zachytávajúci konverzáciu medzi obžalovaným
a poškodenou v inkriminovaný deň 30.12.2016 verifikuje tvrdenie poškodenej, že protiprávne konanie
v tento deň začalo hádkou o kyslú kapustu. Obraz o predchádzajúcich skutočnostiach, ktoré mali byť
spúšťačom protiprávneho konania obžalovaného (majetkové spory) dotvárajú vykonané listinné dôkazy,
a to kúpna zmluva zo dňa 07.10.2016, čestné vyhlásenie zo dňa 27.10.2016 a písomné vyčíslenie

poškodenej. Tvrdenia o turbulentnom vzťahu medzi obžalovaným a poškodenou zhodnoverňujú listy,
ktoré obžalovaný adresoval poškodenej z výkonu väzby (opisuje svoje city k nej, ospravedlňuje sa za
hádky a prejavuje ľútosť) a taktiež odsúdenie obžalovaného v trestnej veci Okresného súdu Galanta
vedenej pod sp. zn. 0T/17/2017 pre spáchanie prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods.
1, ods. 2 písm. a), písm. b) Trestného zákona, ktorého sa dopustil na poškodenej, zároveň bol

obžalovaný v súvislosti s týmto konaním i väzobne stíhaný. Uvedené teda vyvracia odvolacie námietky
obžalovaného, v rámci ktorých namieta, že jeho vina nebola dostatočným spôsobom preukázaná, ergo
je postavená len na tvrdeniach poškodenej voči jeho tvrdeniam.
Spornými nezostali ani svedecké výpovede A. L., H. a B. G.. S prihliadnutím na obsah odvolacích
námietok obžalovaného, v ktorých opätovne hodnotil vykonané dôkazy, pričom v súhrne zastával názor,

že zmienené výpovede v spojení s jeho učineným vyhlásením o nevine a jeho výpoveďou potvrdzujú
ním predostretú verziu priebehu žalovaného skutku, ktorý sa vlastne nestal a tak ho ani on nespáchal,
krajský súd, totožne ako okresný súd, je toho názoru, že tieto výpovede vo svojej podstate nemajú
dopad na nevinu obžalovaného ako sa mylne domnieva. Z obhajobného pohľadu mala byť kľúčová
práve výpoveď svedka L.. Tejto svedeckej výpovedi i podľa názoru krajského súdu nebolo možné

uveriť, a to práve s poukazom na ovplyvňovanie svedka zo strany obžalovaného (vzhľadom na prepisy
záznamov vykonaných hovorov medzi obžalovaným a svedkom a listy písané obžalovaným z väzby
tomuto svedkovi). Hoci v hovoroch a listoch nemožno priamo badať nahováranie svedka, aby vypovedal
spôsobom vyhovujúcim verzii obžalovaného, tak je to zrejmé z celkového kontextu vzniknutej situácie,z ktorého možno ustáliť, že obžalovaný si prostredníctvom výpovede svedka L. vytváral alibi na mieru,
čo úplne znížilo hodnovernosť nie len svedka, ale i výpovede obžalovaného. Vzhľadom i na vzťah
svedka L. a obžalovaného (spoznali sa pri výkone trestu odňatia slobody) je možné túto výpoveď označiť

za tendenčnú, produkovanú v snahe pomôcť obžalovanému vyviniť sa zo spáchanej trestnej činnosti.
A pokiaľ ide o svedecké výpovede H. a B. G., tak okresný súd jasne a výstižne uviedol, prečo im neuveril,
pričom krajský súd nemá výhrady k takémuto síce stručnému, ale zato jasnému hodnoteniu dôkazov.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného krajský súd konštatuje, že nejde o situáciu opisovanú obžalovaným
v odvolaní, že voči nemu neexistujú usvedčujúce dôkazy, resp. že u neho nastala dôkazná núdza

a mal byť oslobodený spod obžaloby. Ide len o zjavnú snahu obžalovaného, aby boli vykonané dôkazy
hodnotené inak.
Preto v súhrne k odvolacím námietkam obžalovaného, podľa ktorých okresný súd nesprávne vyhodnotil
dôkazy, krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že v trestnom konaní platia zákonom stanovené pravidlá
pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov. Podľa nich je potrebné zisťovať
skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie. Trestný poriadok nestanovuje žiadne

pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých
dôkazov. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd
hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na
starostlivomuváženívšetkýchokolnostíprípadujednotlivoivichsúhrnenezávisleodtoho,čiichobstaral
súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Právo na spravodlivý proces neznamená právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom
úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd
neporuší žiadne práva strany v konaní, ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych
predpisov. Rovnako súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob
hodnotenia vykonaných dôkazov, lebo proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu

jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia,
kedy po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k
vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa
ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení
obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah

dokazovania je zásada vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 10 Trestného poriadku, podľa ktorej orgány
postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu
nevyhnutnom na rozhodnutie.
Krajský súd ako nedôvodnú vyhodnotil odvolaciu námietku obžalovaného smerujúcu k právnej
kvalifikácii skutku vo vzťahu k objektívnej i subjektívnej stránke zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1,

ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona.
Okresný súd správne ustálil, že skutok opísaný v skutkovej vete výroku o vine napadnutého rozsudku
napĺňa všetky zákonné znaky žalovaného zločinu, mimo znaku kvalifikovanej skutkovej podstaty podľa
§ 189 ods. 2 písm. b) Trestného zákona, teda že by trestný čin bol spáchaný na blízkej osobe. Pokiaľ
ide o rozbor jednotlivých zákonných znakov skutkovej podstaty tohto trestného činu, ktoré namietala

i obhajoba, krajský súd uvádza nasledovné.
Objektom trestného činu vyhrážania je slobodné rozhodovanie človeka, v prejednávanom prípade išlo
o slobodné rozhodovanie poškodenej či obžalovanému vyplatí peniaze zo spoločného rodinného domu
v E. F..
Objektívna stránka spočíva v tom, že páchateľ neoprávnene núti iného, aby niečo konal, opomenul

alebo trpel, pričom prostriedkom páchateľa na dosiahnutie svojho cieľa je použitie násilia, hrozby
násilia alebo hrozby inej ťažkej ujmy. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že obžalovaný bez
akéhokoľvek oprávnenia nútil poškodenú, aby mu vyplatila peniaze z rodinného domu, ktorého sú obaja
spolupodielovými vlastníkmi prostredníctvom hrozby násilia, konkrétne dňa 28.12.2016 sa vyhrážal, že
poškodenú pichne nožnicami, ktoré v tom čase držal v ruke a dňa 30.12.2016 sa poškodenej vyhrážal

zabitím, pričom túto vyhrážku učinil dôraznejšou, keď následne vytiahol nôž a zaháňal sa smerom
k poškodenej práve bodavými pohybmi, pričom vyslovil, že ju zabije. Je zrejmé, že ak sa páchateľ
chce zmocniť cudzej veci a použije na to hrozbu násilia, t. j. násilie, ktoré sa má uskutočniť až v
budúcnosti, ide o trestný čin vydierania podľa § 189 Trestného zákona (k tomu porovnaj R 1/1980,
R 30/1981). Pokiaľ ide o objektívnu stránku žalovaného zločinu, obhajoba namietala nepreukázanie

vyhrážania obžalovaného k zmocneniu sa veci, t. j. nie je možné vyvodiť, že hrozba, že obžalovaný
pichne poškodenú nožnicami alebo nožom bola prostriedkom na vynútenie vyplatenia peňazí. K tejto
námietke krajský súd uvádza, že obžalovaný vydieral poškodenú hrozbou násilia práve za účelom
zmocnenia sa peňazí, čo vyplynulo z výpovede poškodenej. Vyhrážky obžalovaného zabitím či ťažkouujmou na zdraví boli prostriedkom k vynúteniu určitého správania sa poškodenej, teda nejde o trestný čin
nebezpečného vyhrážania. Poškodená pri svojom výsluchu jasne uviedla, že hádky, ktoré predchádzali
protiprávnemu konaniu obžalovaného, prebiehali dlhšie časové obdobie a ich dôvodom boli práve

peniaze z ich spoločného rodinného domu. Tieto hádky vyústili do žalovaného skutku, keď najskôr
obžalovaný prostredníctvom hrozby násilia, ktoré učinil dôraznejším práve nožnicami „vymáhal“ od
poškodenej peniaze a následne sa o dva dni nato obžalovaný učinil voči poškodenej hrozbu násilia
prostredníctvom vyhrážok a noža za rovnakým účelom získania peňazí (napr. poškodená uviedla: „Ako
obžalovaný vyšiel z izby, tieto nožnice zobral a bodal smerom ku mne, pričom spomínal tie peniaze.“....

„Dňa 30.12. sa mi vyhrážal nožom a vždy pýtal iba tie peniaze.“). Z celkového kontextu prejednávanej
trestnej veci je zrejmé, že cieľom protiprávneho konania obžalovaného bolo dosiahnuť majetkový
prospech, teda vyplatenie spoluvlastníckeho podielu od poškodenej. Obhajoba v rámci námietok právnej
kvalifikácie si len prispôsobila tvrdenia poškodenej. Jednoznačným cieľom trestného činu vydierania
v zmysle § 189 ods. 1 Trestného zákona v prejednávanej trestnej veci bolo, aby obžalovaný donútil
poškodenú vyplatiť mu podiel z ich spoločného rodinného domu, ktorý poškodená vnímala a náležitým

spôsobom pri svojej výpovedi popísala. Krajský súd v tomto kontexte zároveň pripomína, že prekážkou
pre dokonanie trestného činu vydierania nie je tá skutočnosť, že obžalovaný použitím vyhrážky ťažkej
ujmy nedosiahol svojho zámeru, teda že od poškodenej nevymámil tieto peniaze.
Pokiaľ ide o subjekt a subjektívnu stránku žalovaného trestného činu možno doplniť, že obžalovaný
konal ako trestne zodpovedný subjekt v priamom úmysle podľa § 15 písm. a) Trestné zákona, lebo

chcel spôsobom uvedeným v Trestnom zákona porušiť záujem ním chránený (objekt), ktorým objektom
je v tomto prípade sloboda rozhodovania, do ktorej páchateľ zasiahne, resp. ju ovplyvní násilím alebo
jeho hrozbou.
Obžalovaný svojim protiprávnym konaním naplnil kvalifikovanú skutkovú podľa § 189 ods. 2 písm. a)
Trestného zákona práve s poukazom na ust. § 138 písm. a) Trestného zákona, keď učinil vyhrážky

dôraznejšími práve použitím zbrane v podobe nožníc a noža, pretože v priebehu vyhrážania sa použitím
hrozby násilia stačilo, aby obžalovaný len ukázal tieto zbrane poškodenej ako prostriedok vyvíjaného
nátlaku a taktiež k zdôrazneniu vyslovených vyhrážok. V prejednávanej veci nožnice a nôž obžalovaný
namieril voči poškodenej, čo je potrebné považovať za použitie zbrane.
Pokiaľ ide o konanie, ktoré výroku o treste predchádzalo, prokurátorka ani obžalovaný mu v odvolaní

žiadne chyby nevytýkali a chyby odvolaním nevytýkané, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa
§ 371 ods. 1 Tr. por., krajský súd vlastným prieskumom nezistil.
Avšak pokiaľ ide o samotný výrok o treste, krajský súd v tejto súvislosti zistil dôvodnosť odvolania
obžalovaného.
Úvodom k namietanému výroku o treste však krajský súd považuje za potrebné na úvod pripomenúť

niektoré teoretické východiská rozhodné pre ukladanie trestu.
K samotnému trestu je potrebné uviesť, že je právnym následkom trestného činu, a preto musí byť
úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Úmernosť trestu okrem iného
určujú aj pohnútka páchateľa a možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd
vytvára z veľkej časti už na základe hodnotenia povahy a závažnosti spáchaného trestného činu (t. j.

či ide o prečin, zločin, obzvlášť závažný zločin) pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Záver súdu
o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom
poskytuje záujmom spoločnosti, štátu a členom spoločnosti pred útokmi páchateľov trestných činov a
výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti.
Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona, čím je určená aj jeho funkcia

v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t. j. na ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa
a ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, jednak prvkom donútenia
(represia), ale tiež prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom
treba mať na zreteli dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou.
Trestný zákon vychádza z myšlienky, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti

pred trestnými činmi a pred ich páchateľmi. Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok
na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen
odradenie ostatných potenciálnych páchateľov od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu
právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva
ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie, za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce,

varuje ich pred páchaním trestnej činnosti a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu.
Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie,
pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi
prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu, tak na páchateľatrestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne
odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Inak povedané musí vyjadrovať spoločenské odsúdenie, negatívne
ohodnotenie páchateľa a jeho činu, tak právne, ako aj etické.

Vychádzajúc z vyššie uvedených teoretických východísk krajský súd konštatuje, že okresný súd u
obžalovaného správne preskúmaval pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností,
avšak nesprávne ustálil ich vzájomný výsledný pomer. Okresný súd uviedol, že pri rozhodovaní o uložení
trestu a jeho výmery obžalovanému A. B. zistil dve priťažujúce okolnosti podľa § 37 písm. h), písm. m)
Trestného zákona (že spáchal viac trestných činov a už bol za trestný čin odsúdený).

Krajský súd sa však nestotožnil s právny názorom okresného súdu ohľadom priznania priťažujúcej
okolnosti podľa § 37 písm. h) Trestného zákona, keď súčasne aplikoval ustanovenie § 41 ods. 2
Trestného zákona. Okresný súd založil svoje rozhodnutie vo výroku o treste na nesprávnom použití
hmotnoprávneho ustanovenia. Správny je postup, kedy za súčasného použitia ustanovenia § 41 ods.
2 Trestného zákona (asperačná zásada), sa priťažujúca okolnosť podľa § 37 písm. h) Trestného
zákona (spáchanie viacerých trestných činov) u obžalovaného neaplikuje, nakoľko uvedená okolnosť

už podmienila použitie vyššej trestnej sadzby podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona, tak ako učinil
i okresný súd. V kontexte tejto odvolacej námietky, krajský súd poukazuje na stanovisko trestnoprávneho
kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 1/2011, podľa ktorého spáchanie druhého trestného
činu ako priťažujúca okolnosť podľa § 37 písm. h) Trestného zákona sa nepoužije, ak je potrebné
z dôvodu viacčinného súbehu trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, aplikovať asperačnú

zásadu v zmysle § 41 ods. 2 Trestného zákona. Spáchanie druhého trestného činu je totiž okolnosťou
podmieňujúcou použitie prísnejšej trestnej sadzby podľa citovaného ustanovenia. Platí teda, že okolnosť
podmieňujúca použitie prísnejšej trestnej sadzby môže byť takto použitá nielen podľa úpravy obsiahnutej
v ustanovení osobitnej časti Trestného zákona (jeho príslušnom vyššom odseku), ale aj v ustanovení
všeobecnej časti Trestného zákona (§ 41 ods. 2). Ak je potom takto použitá, jej duplicitnému použitiu

ako priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. h) Trestného zákona bráni zásada „ne bis in idem“ vyjadrená
v § 38 ods. 1 Trestného zákona. Možno konštatovať, že povinné zvýšenie hornej hranice trestnej sadzby
je radikálne v tom rozsahu, ktorý odôvodňuje aplikáciu spomínaného stanoviska Najvyššieho súdu SR
sp. zn. Tpj 104/2009 zo dňa 14.06.2010, a teda vylučuje súčasné použitie priťažujúcej okolnosti podľa
§ 37 písm. h) Trestného zákona a ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona. Krajský súd vzhliadol

dôvodnosť odvolania obžalovaného v spojitosti s nesprávne priznanou priťažujúcou okolnosťou podľa
§ 37 písm. h) Trestného zákona, čo viedlo k zrušeniu napadnutého rozsudku v zmysle ust. § 321 ods.
1 písm. d) Trestného zákona. Aj keď táto skutočnosť nebola napadnutá podanými odvolaniami, krajský
súd napravil pochybenie okresného súdu z dôvodu, že ide o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
i) Trestného poriadku.

Pokiaľ ide o samotný napadnutý výrok o treste, okresný súd dospel k správnemu právnemu záveru, že
obžalovanému je potrebné ukladať súhrnný trest podľa § 42 ods. 1 Trestného zákona, keďže žalovanej
trestnej činnosti sa dopustil skôr, ako v trestnej veci Okresného súdu Galanta vedenej pod sp. zn.
0T/17/2017 bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom zo dňa 12.04.2017, právoplatným dňa 11.01.2018
v spojení z uznesením Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 6To/67/2017, pričom na tieto závery krajský

súd poukazuje bez potreby ich opakovania.
Hlavnou podstatou odvolacích námietok prokurátorky bola tá skutočnosť, že obžalovanému bol trest
uložený nezákonne bez komplexného posúdenia jeho osoby vzhľadom na charakter a okolnosti
spáchaných trestných činov a jeho doterajší život. S poukazom na obsah odvolania, kde prokurátorka
namietala uloženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu, krajský súd preto posúdil namietaný

aplikovaný inštitút mimoriadneho zníženia trestu pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby.
Následne preto u obžalovaného krajský súd preskúmal opodstatnenosť aplikácie § 39 ods. 1 Trestného
zákona. Krajský súd v kontexte tejto namietanej skutočnosti dospel k záveru, že sa jedná o nedôvodnú
námietku. Z vykonaného dokazovania mal aj krajský súd za preukázané, že u obžalovaného A. B.
možno konštatovať splnenie podmienok na aplikáciu § 39 ods. 1 Trestného zákona. K dôvodom pre

aplikáciu inštitútu podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona u obžalovaného treba uviesť, že krajský súd
vzhliadol mimoriadne okolnosti v podobe pomerov obžalovaného, konkrétne sa jedná o jeho zdravotný
stav v spojení s jeho vyšším vekom. Obžalovanému v priebehu trestného konania bola amputovaná
ľavá noha, trpí ochorením diabetes melitus 2. typu s mnohopočetnými komplikáciami, so syndrómom
diabetickej nohy a ďalšími chorobami ako ateroskleróza končatinových tepien s postihnutím panvy

a dolných končatín s Benígnou primárnou artériovou hypertenziou. Pokiaľ prokurátorka prostredníctvom
odvolaniapoukázalanato,žezdravotnýstavnemožnopovažovaťzataképomery,ktorébyodôvodňovali
mimoriadne zníženie trestu, tak krajský súd uvádza, že za pomery páchateľa treba považovať rodinné
a osobné pomery, ktoré sú v stave u každého páchateľa pri uložení trestu vyvolať osobitne citeľnýdopad. Tieto pomery (rodinné, osobné) musia existovať v čase rozhodovania o treste. Za takéto pomery
treba považovať predovšetkým narušený zdravotný stav, starostlivosť o početnú rodinu a skutočnú
odkázanosť viacerých osôb na príjem zo zárobkovej činnosti páchateľa, tehotenstvo páchateľky a

pod. Pomery páchateľa sú teda okolnosti nemajúce priamy vzťah k spáchaniu trestného činu a ktoré
v rámci nebezpečnosti činu pre spoločnosť hodnotené nie sú. Sú to len osobné pomery páchateľa.
Možno zhrnúť, že zdravotný stav obžalovaného v spojení s jeho vyšším vekom (68 rokov) je potrebné
subsumovať pod pomery na strane páchateľa majúce vplyv na aplikáciu mimoriadne zmierňujúceho ust.
§ 39 ods. 1 Trestného zákona. Je však potrebné poznamenať, že tieto osobné pomery obžalovaného by

sami o sebe nestačili na mimoriadne zníženie trestu, avšak v prejednávanej trestnej veci boli vzhliadnuté
i mimoriadne okolnosti prípadu, konkrétne v dĺžke trestného konania.
„Podľa ustálenej súdnej praxe dĺžka konania, ktorá s prihliadnutím na obtiažnosť veci, postoj obvineného
k trestnému stíhaniu a procesný postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu výrazne a
neprimerane presahuje dĺžku konania v porovnateľných veciach je takou okolnosťou prípadu, ktorá
môže odôvodniť pri ukladaní trestu použitie mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia podľa § 39 ods.

1 Trestného zákona a uloženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej
zákonom (primerane rozhodnutie Najvyššieho súdu publikované pod číslom 10 v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky číslo 1/2011).
S poukazom na citovanú judikatúru Najvyššieho súdu SR krajský súd uvádza, že vzhľadom na
skutočnosť, že od spáchania skutku v roku 2016, až do rozhodnutia na krajskom súde ubehlo skoro

8 rokov, pričom je možné túto dĺžku konania vyhodnotiť ako neprimerane dlhú dobu, bolo potom
nevyhnutné zohľadniť túto okolnosť pri výmere trestu. Vzhľadom teda na osobné pomery obžalovaného
a okolnosti prípadu správne okresný súd využil moderačné pravidlo spočívajúce v aplikácii mimoriadne
zmierňujúcehoustanovenia§39ods.1Trestnéhozákonapriukladanítrestuodňatiaslobodypodspodnú
hranicu ustanovenej trestnej sadzby. Krajský súd sa teda nestotožnil s argumentáciou prokurátorky,

pretože týmto spôsobom by v prípade konkrétneho páchateľa výrazne prevažoval prvok generálnej
prevencie nad individuálnou prevenciou, čo v právnom štáte nie je želaný stav.
Krajský súd zohľadnil, že v priebehu odvolacieho konania došlo k zmene zákona, preto trest ukladal v
zmysle ustanovení Trestného zákona účinného od 06.08.2024 po aplikácii § 2 ods. 1 Trestného zákona,
ktorý posúdil ako priaznivejší pre obžalovaného. Krajský súd preto o treste pre obžalovaného rozhodol

sám, a to takým spôsobom, že pokiaľ ide o ukladanie súhrnného trestu, krajský súd ho ukladal podľa
toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich (zo zbiehajúcich sa) najprísnejšie
trestný. Tým je zločin vydierania podľa § 189 ods. 2 Trestného zákona účinného od 06.08.2024
s trestnou sadzbou trestu odňatia slobody vo výmere od 4 rokov do 10 rokov. Krajský súd pri ukladaní
trestu obligatórne (§ 38 ods. 2 Trestného zákona) preskúmal pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich

a priťažujúcich okolností u obžalovaného, pričom u neho zistil jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37
písm. m) Trestného zákona (už bol za trestný čin odsúdený), bez zistenia poľahčujúcej okolnosti podľa
§ 36 Trestného zákona. Následne bolo nevyhnutné upraviť základnú trestnú sadzbu v zmysle ust. §
38 ods. 3 Trestného zákona, keďže obžalovaný už bol v minulosti odsúdený pre spáchanie zločinu
(odsúdenie v trestnej veci Okresného súdu Galanta vedenej pod sp. zn. 1T/80/2008). Dolná hranica

základnej trestnej sadzby sa teda zvýšila o 1/3, teda zo 4 rokov na 6 rokov. Súčasne bolo pri ukladaní
súhrnného trestu obžalovanému potrebné aplikovať aj ust. § 41 ods. 2 Trestného zákona (tzv. asperačná
zásada), keďže obžalovaný spáchal viacerými skutkami viac úmyselných trestných činov, z ktorých
aspoň jeden je zločinom, v dôsledku čoho bolo nutné zvýšiť hornú hranicu základnej trestnej sadzby
o 1/3, teda krajský súd ukladal trest v rozmedzí upravenej trestnej sadzby v rozpätí 6 rokov až 13

rokov a 4 mesiace. Vzhľadom na existenciu mimoriadnych okolností prípadu (dĺžka trestného konania)
i mimoriadnych osobných pomerov (zdravotný stav obžalovaného, jeho vek) na strane páchateľa,
i krajský súd pristúpil k aplikácii mimoriadne zmierňujúceho ust. § 39 ods. 1 Trestného zákona. Pokiaľ ide
o samotnú výmeru trestu odňatia slobody, krajský súd ukladal trest miernejší ako bol uložený okresným
súdom, keď obžalovaného odsúdil na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky. Krajský

súd je presvedčený, že na obžalovaného je potrebné pôsobiť uloženým trestom odňatia slobody, ktorý
považoval za zákonný a správny s prihliadnutím na závažnosť i charakter žalovanej trestnej činnosti,
okolnosti prípadu, a mieru kriminálneho narušenia obžalovaného a v konečnom dôsledku i mimoriadne
okolnosti prípadu a páchateľa, s presvedčením, že takto uložený trest bude dostačujúci na jeho nápravu
a prevýchovu, a zároveň bude plniť účel aj z hľadiska generálnej prevencie ako aj individuálnej prevencie

tak, ako to predpokladá zákonné ustanovenie § 34 ods. 1 Trestného zákona.
Na výkon uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody obžalovaného krajský súd zaradil do
ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona,
keď sa stotožnil v tomto smere s postupom okresného súdu.Pokiaľ ide o výrok o ochrannom opatrení v podobe ochranného dohľadu, obžalovaný mu žiadne
pochybenia nevytýkal, avšak prokurátorka poukázala na potrebu uloženia ochranného dohľadu s dlhším
trvaní 2 rokov.

V prvom rade krajský súd podotýka, že prokurátorka odvolaním výrok o ochrannom dohľade výslovne
nenapadla. Avšak krajský súd i napriek tomu dodáva, že v prípade obžalovaného postačí ochranný
dohľad uložený na samotnej dolnej zákonnej výmere vzhľadom na dĺžku výkonu nepodmienečného
trestu odňatia slobody, zdravotný stav obžalovaného, keďže má amputovanú ľavú dolnú končatinu,
pohybuje sa pomocou barly, čo urobí výkon ochranného dohľadu prostredníctvom dohľadu probačného

a mediačného úradníka podstatne ťažším a po zohľadnení i vyššieho veku obžalovaného.
Vzhľadom na skutočnosť, že v priebehu odvolacieho konania vstúpila 06.08.2024 do účinnosti
novela Trestného zákona, bolo nevyhnutné postupovať v zmysle ust. § 2 ods. 3 Trestného zákona,
keďže ochranné opatrenie plní primárne preventívnu funkciu a jeho účinky sú primárne viazané na
osobnosť páchateľa, je logické, že ochranné opatrenie sa bude ukladať podľa zákona účinného v čase
rozhodovania o ochrannom opatrení.

Krajský súd preto obžalovanému uložil podľa § 76 ods. 1 a § 78 ods. 1 Trestného zákona ochranný
dohľad na 1 (jeden) rok v zhode s právnym názorom okresného súdu. Obžalovaný už bol opakovane
v minulosti odsúdený pre násilný trestný čin vydierania, pre spáchanie ktorého bol i vo výkone
trestu odňatia slobody. Na obžalovaného v rámci nútenej postpenitenciárnej starostlivosti v podobe

ochranného dohľadu, ktorá je nevyhnutná na dovŕšenie jeho nápravy ako špeciálneho recidivistu
k násilnej trestnej činnosti, bude pôsobiť probačný a mediačný úradník v tom smere, aby po výkone
nepodmienečného trestu viedol riadny život a ďalej sa už nedopúšťal trestnej činnosti, čím bude
zavŕšená prevýchovná zložka trestu.
Na základe prezentovaných úvah krajský súd vyhodnotil odvolanie obžalovaného ako (z časti) dôvodné,

v dôsledku čoho zrušil postupom podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 3 Trestného poriadku napadnutý
rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a vo výroku o ochrannom dohľade a následne podľa
§322ods.3Trestnéhoporiadkusámrozhodolotresteaoochrannomdohľadepreobžalovaného,keďže
výsledky dokazovania vykonaného pred okresným súdom to umožňovali. Vzhľadom na tú skutočnosť,
že krajský súd nevzhliadol dôvodnosť odvolania prokurátorky, postupoval v zmysle § 319 Trestného

poriadku.
Tento rozsudok bol prijatý jednomyseľne (§ 163 ods. 4 Trestného poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.