Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. november 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11CoCsp/14/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5123203601
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Topoľančík

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:5123203601.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Vladimíra Topoľančíka a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v spore
žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/X, XXX XX B. – D. E., právne zastúpenej:
Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., Kuzmányho 29, 040 01 Košice, IČO: 47 234 466, proti
žalovanému:PrimabankaSlovensko,a.s.,sosídlomHodžova11,01011Žilina,IČO:31575951,právne
zastúpenému: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., advokátska kancelária
so sídlom Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36 853 186, o zaplatenie 4.299,17 Eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 25Csp/19/2023-295

zo dňa 13. decembra 2023, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Žalobkyni priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým rozsudkom Okresný súd Žilina (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“, príp. „Okresný
súd“) uložil žalovanému titulom vydania bezdôvodného obohatenia povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu
4.299,17 Eur spolu s 8,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 4.299,17 Eur od 22.04.2023 do
zaplatenia a priznal žalobcovi právo na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

1.1. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa ako klient uzatvorila s bankou - Prima bankou Slovensko, a.s.,
dňa 28.10.2014 Zmluvu o úvere, na základe ktorej jej bol poskytnutý úver
v sume 5.000,- Eur, z ktorej sumy úveru žalovaný zrazil poplatok za poskytnutie úveru 250,- Eur a na
základe uvedeného na účet žalovanej vyplatil žalovaný len sumu 4.750,- Eur. Ďalej
v konaní nebolo sporné, že žalovaná uhradila na splátkach úveru celkove 9.081,70 Eur. Konštatoval, že
fakticky bolo na úvere žalobkyni poskytnutých 4.700,-Eur (suma úveru), pretože žalovaný si ponechal

na úhradu dohodnutého poplatku na samom začiatku 250,-Eur (nevyplatil žalobkyni celú sumu úveru
5.000,-Eur). Z predmetnej skutočnosti súd vychádzal pri posudzovaní náležitosti zmluvy v zmysle § 11
ods. 1/ písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej aj „zák. č. 129/2010 Z.z.“, príp. „ZoSÚ“), vysloviac pochybnosti, či náležitosť
§ 9 ods. 2/ písm. g/ zák. č. 129/2010 Z.z. je uvedená správne (výška úveru 5.000,-Eur, poskytnuté
len 4.750,-Eur ), čo bolo základom pre posudzovanie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského

úveru, aj s ohľadom na ostatné náležitosti zmluvy, ktoré nie sú v zmluve uvedené správne (úroková
sadzba, ročná percentuálna miera nákladov a výška, počet a termíny splátok), ktoré údaje boli počítané
- s ohľadom na fakticky vyplatenú výšku úveru 4.750,- Eur - nesprávne.1.2. Ďalej konštatoval, že v zmluve je uvedená výška splátky 77,72 Eur (pričom nikde nie je uvedené,
že splátka úveru je uvedená bez poistenia vo výške 1,90 Eur). Poukázal na to, že pri počte splátok 120
by mala žalovaná pri výške splátky 77,72 Eur uhradiť sumu 9.326,40 Eur. V zmluve je uvedená celková

čiastka, ktorú musí žalobkyňa zaplatiť vo výške 9.576,40 Eur, čo predstavuje rozdiel medzi údajmi sumu
250,-Eur. S poukazom na uvedené mal zato, že predmetný údaj je v zmluve uvedený nesprávne. Keby
prijal argumentáciu žalovaného, že do výšky splátky je potrebné (naviac) započítať sumu poplatku za
poistenie 1,90 Eur, suma splátky by predstavovala sumu 79,62 Eur a celková suma, ktorú má žalobkyňa
uhradiť, by predstavovala sumu 9.554,40 Eur, čo je zase odlišný číselný údaj uvedený v zmluve.

1.3. Súd prvej inštancie mal tiež za to, že v zmluve absentuje údaj v zmysle § 9 ods. 2 písm. f/ zák. č.
129/2010 Z.z., a to doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Nestotožnil sa s tvrdením žalovaného,
že uvedený údaj je možné nahradiť matematickým výpočtom slabšej strany sporu – žalobkyňou, pretože
tento údaj by mala zmluva s odkazom na zákon vyslovene obsahovať.

1.4. Tiež dospel k záveru, že veriteľ hrubo porušil povinnosť konať s odbornou starostlivosťou podľa §
7 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z., keď zhromaždil len niektoré údaje
okonkrétnejosobežalobkyne,ktoréúdajemalipreukazovaťschopnosťžalobkynesplácaťspotrebiteľský
úver. Údaj o výdavkoch žalobkyne (výška životného minima) je všeobecným štatistickým údajom,
týkajúcim sa neidentifikovaného počtu osôb Slovenskej republiky, ktorý údaj nie je možno považovať

za údaj o žalobkyni. Žalovaný mal za preukázané (pred poskytnutím úveru), že žalobkyňa mala príjem:
- za mesiac 9/2014: 658,13 Eur, - za mesiac 8/2014: 6.376,06 Eur, - za mesiac 7/2014: 691,40 Eur, -
za mesiac 6/2014: 1.858,76 Eur, - za mesiac 5/2014: 555,87 Eur, za mesiac 4/2014: 608,52 Eur. Tento
vyššie uvedený údaj
o príjmoch zistil žalovaný z výpisu účtu žalobkyne, pričom údaj za mesiac 8/2014: 6.376,06 Eur a za

mesiac 6/2014: 1.858,76 Eur nevedel žalovaný ako príjem (pre posúdenie poskytnutia úveru) žalobkyne
zdokladovať. Uvedené údaje žalovaný mal (podľa vlastného tvrdenia) preukázané z účtu žalobkyne
a predpokladal, že uvedené údaje sú príjmami žalobkyne. Bližšie sa uvádzanými údajmi a dôvodmi
pripísania súm na účet žalobkyne nezaujímal. Žalovaný pri výdavkoch žalovanej vychádzal zo sumy
životného minima 198,09 Eur a predpokladal, že výška životného minima je individuálnou výškou

nákladov žalobkyne bez toho, aby sa zaoberal skutočnými výdavkami žalobkyne. Oboznámiac sa
s listinnými dôkazmi predloženým žalobkyňou o jej príjmoch zo zamestnania za mesiace marec až
september 2014 súd prvej inštancie konštatoval, že priemerný zárobok žalovanej v rozhodnom období
predstavoval sumu 626,45 Eur. Ďalej uviedol, že sa nemôže pri výdavkoch stotožniť s výdavkami
uvedenými žalovaným vo všeobecnej výške životného minima v sume 198,09 Eur, pretože náklady

žalobkyne predstavovali minimálnu výšku úhrad služieb za byt v sume cca 350,- Eur (úhrady plynu,
elektrika, rozhlas ...). V uvedených nákladoch nie sú započítané ďalšie možné náklady na stravu,
oblečenie, cestovné náklady a iné, ktoré údaje žalovaného pri posudzovaní schopnosti splácať úver
žalobkyňou zrejme nezaujímali. Pokiaľ sa žalovaný zaoberal pred poskytnutím úveru údajmi z príslušnej
databázy údajov spotrebiteľov na účely posudzovania ich schopnosti splácania úveru v zmysle § 11 ods.

2zák.č.129/2010Z.z.,žalovanýdospisudoložiltvrdenieosplnenísiuvedenejpovinnosti,podľaktorého
tvrdenia má žalobkyňa výdavky súvisiace so splácaním iných úverov v sume 1.348,- Eur. Následne
upravil a zdokladoval výšku splátok pôžičiek a úverov na sumu 913,- Eur, ktorá suma nebola sporná
(žalobkyňa splácala 4 splátkové úvery a 3 kreditné karty). Vychádzajúc zo zdokladovaného priemerného
príjmu 626,45 Eur a výdavkov žalobkyne na bývanie 350,- Eur, výdavkov na úhradu splátok 913,- Eur

(nepočítajúcďalšienevyhnutnénákladyžalobkyne),potomsúdprvejinštanciekonštatoval,žežalobkyňa
nebola v období pred poskytnutím úveru schopná splácať poskytnutý úver, pretože pri výdavkoch vo
výške 1.263,- Eur a príjme 626,45 Eur, bola už v tom čase v hlbokej strate. Finančnú kondíciu (schopnosť
splácať úver) si mal žalovaný u žalobkyne pred poskytnutím úveru riadne overiť a zvážiť, či žiadaný úver
žalobkyni poskytne alebo neposkytne, pretože žalovaný nemá kontraktačnú povinnosť a žiadaný úver

nebol povinný osobe žalobkyne poskytnúť.

1.5.Vzhľadomnavyššieuvedenédospelkzáveru,ževyššieuvedenáspotrebiteľskázmluvaneobsahuje
všetky náležitosti § 11 ods. 1 písm. b/ zák. č. 129/2010 Z.z. a žalovaný ako poskytovateľ spotrebiteľského
úveru hrubo porušil svoje povinnosti uvedené v § 7 ods. 1/ a § 11 ods. 2/ zák. č. 129/2010 Z.z. (zistiť

údajeopríjmoch,výdavkoch,...),pretokonštatujúcbezúročnosťabezpoplatkovosťúveružalobevcelom
rozsahu vyhovel a zaviazal žalovaného vydať žalobkyni sumu, o ktorú poskytnutý úver zo strany veriteľa
preplatila.1.6. Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej aj
„CSP“) (hoc nedôvodne citujúc § 256 ods. 1 a 2 CSP) konštatujúc, že žalobkyňa mal vo veci plný úspech.

2. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný (ďalej aj „odvolateľ“) v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP, domáhajúc sa jeho zmeny tak, že žalobu súd zamietne a prizná
žalovanému voči žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

Žalovaný v prvom rade poukázal na to, že v čl. 1.2. zmluvy o úvere boli prehľadne uvedené všetky
náležitosti podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ, vrátane výšky poskytnutého úveru (5.000,- Eur), poplatku za
poskytnutie úveru (250,- Eur), poplatku za poistenie schopnosti splácať úver (1,90 Eur/mesačne), RPMN
(16,6 %), priemernej RPMN ku dňu podpisu zmluvy o úvere (16,81 %) a celkovej čiastky úveru, ktorú
musí klient zaplatiť (9.576,40 Eur). Pred uzavretím zmluvy o úvere žalovaný v súlade s § 7 ods. 1
ZoSÚ posúdil s odbornou starostlivosťou schopnosť žalobkyne splácať úver, a to na podklade informácií

obsiahnutých v žiadosti o poskytnutie spotrebného úveru zo dňa 28.10.2014 (ďalej len „žiadosť“),
údajov zo Spoločného registra bankových informácií (ďalej len „SRBI“) a na základe pohybov na účte
žalobkyne v sledovanom období. Vychádzajúc z dostupných informácií žalovaný dospel k záveru, že
žalobkyňa spĺňa podmienky pre poskytnutie úveru. Hoci dátum konečnej splatnosti úveru bol dohodnutý
ku dňu 21.10.2024 (čl. 1.2. zmluvy o úvere), zmluvný vzťah medzi stranami skončil predčasne už dňa

13.10.2022, keď žalobkyňa dobrovoľne splatila celý zostatok úveru, čím zanikol jej dlh splnením (§ 559
ods. 1 OZ). Počas trvania úverového vzťahu pritom nerozporovala žiadnu náležitosť zmluvy o úvere. Po
takmer ôsmich rokoch od uzavretia zmluvy o úvere a po splatení úveru sa žalobkyňa domáha vydania
údajného bezdôvodného obohatenia.

K argumentácii súdu prvej inštancie ohľadne zúčtovania poplatku za poskytnutie úveru v deň poskytnutia
úveru, čím žalobkyni bola poskytnutá iba čiastka 4.750,- Eur, t.j. že žalovaný „nesprávne“ zahrnul
poplatok za poskytnutie úveru do celkovej výšky spotrebiteľského úveru a došlo podľa súdu k určeniu
nesprávnej celkovej výšky úveru, čo sa malo následne negatívne premietnuť aj do výpočtu RPMN
(jej podhodnoteniu) a čo malo mať vplyv aj na iné náležitosti zmluvy (úroková sadzba, výška, počet

a termíny splátok), žalovaný poukázal na úverový účet žalobkyne v súlade s čl. 3.5 Obchodných
podmienok pre úvery občanom (ďalej len ako „OP“) uvádzajúc, že poplatok za poskytnutie úveru bol
účtovaný hneď na to, ako bol úver poskytnutý, a zvyšok bol žalobkyni vyplatený na ňou určený účet,
avšak týmto vopred dohodnutým postupom nebola žalobkyňa ukrátená na svojich právach a právom
chránených záujmoch. V zmysle čl. 3.5 OP: „Z poskytnutých prostriedkov bude zaplatený (zinkasovaný)

poplatok za poskytnutie úveru. Zvyšná časť bude vyplatená na klientom určený účet v zmluve o úvere
alebo v žiadosti o poskytnutie Pôžičky najneskôr nasledujúci pracovný deň po uzatvorení zmluvy o
úvere.“. Zdôraznil, že inštitút odplaty za dojednanie záväzku poskytnúť úver slovenský právny poriadok
vyslovene predpokladá (§ 499 ObZ). Legitimita poplatku rezonuje aj v rozhodovacej praxi súdov, vrátane
Súdneho dvora EÚ (rozhodnutia NS SR sp. zn. 7Cdo/294/2019 a 4Cdo/292/2021; rozsudok Súdneho

dvora EÚ zo dňa 3.10.2019 vo veci Gyula Kiss proti CIB Bank Zrt. a spol., C-621/17). Výklad, ktorý
zaujal súd prvej inštancie, je potom podľa žalovaného prísne formalistický a ignoruje reálny obsah
občianskoprávnych vzťahov. Dôvodil, že pokiaľ sú na úhradu poplatku použité peňažné prostriedky
z poskytnutého spotrebiteľského úveru, musí byť celková výška úveru vždy znížená o sumu tohto
poplatku. Nie je však ničím výnimočným, že spotrebiteľ nedisponuje inými peňažnými prostriedkami a

peniaze, ktoré inkasoval z banky, by použil na zaplatenie poplatku za poskytnutie úveru, aby sa vyhol
eventuálnemuomeškaniuanásledkompredpokladanýmvzmluveoúvere.Akspotrebiteľnemádostatok
finančných prostriedkov na úhradu poplatku za poskytnutie úveru, je účelné a vzájomne výhodné, ak
budetentopoplatokzúčtovanýzposkytnutéhoúveru.Nemusítobyťibaotázkanedostatkufinancií,aleaj
výsledok konsenzu medzi kontrahentmi, ako u žalobkyne a žalovaného. Súd dohodu medzi žalobkyňou

a žalovaným ignoroval. V tejto súvislosti zdôraznil, že OP tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy o úvere
v súlade s čl. 1.1. zmluvy o úvere. Žalobkyňa vopred vedela, že musí zaplatiť poplatok za poskytnutie
úveru, poznala jeho výšku a rovnako spôsob jeho zúčtovania. Ak napriek tomu zmluvu o úvere uzavrela
(čím nepochybne vyjadrila svoj súhlas aj s poplatkom, jeho výškou a spôsobom úhrady), poplatok za
poskytnutie úveru nielenže nepredstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, ale nemožno ani uvažovať

o ňom ako o náklade, ktorý by mal byť v rozpore so zákonom zahrnutý do celkovej výšky úveru. Určenie
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru predstavuje preto pre žalovaného neprimerane tvrdú sankciu.2.3. Pokiaľ ide o poplatok za poistenie schopnosti splácať a úver (a s tým spojenú celkovú čiastku,
ktorú má spotrebiteľ zaplatiť), žalovaný uviedol, že žalobkyňa už v žiadosti o poskytnutie úveru vyjadrila
súhlasspoistenímschopnostisplácaťúver,keďvlastnoručnýmpodpisompotvrdila,žebolaúplne,jasne,

jednoznačne a zrozumiteľne informovaná o poistení, poistnému produktu plne rozumie a má o neho
záujem. Pred poskytnutím úveru súčasne prevzala dokument Základné informácie o sprostredkovaní
poistenia schopnosti splácať úver. Konštatovanie súdu prvej inštancie, že „nikde nie je uvedené, že
splátka úveru je uvedená bez poistenia v sume 1,90 Eur“ je podľa žalovaného nedôvodné, nakoľko
poplatok za poistenie schopnosti splácať úver je špecifikovaný priamo v čl. 1.2. zmluvy o úvere ako

samostatná položka, nezávisle od anuitnej splátky. Evidentne tak nie je započítaný do výšky anuitnej
splátky (každý z týchto údajov je identifikovaný samostatne). Poukázal na § 2 písm. g) ZoSÚ a čl. 8 OP,
v ktorom zdôraznil, že „Podmienkou vzniku poistenia úveru je pristúpenie k poisteniu a súhlas klienta
s ním v rámci zvoleného súboru poistenia“ a čl. 10.1 Všeobecných obchodných podmienok účinných
od 20.5.2014, podľa ktorého „...Na poskytnutie služby finančného sprostredkovania ani dojednanie
poistenia nemá klient právny nárok.“. Skutočnosť, že žalobkyňa uzavrela poistenie schopnosti splácať

úver nemalo vplyv na parametre úveru ani na jeho poskytnutie. Žalovaný nie je v súlade s § 2 písm.
g) ZoSÚ povinný zahrnúť do celkových nákladov spojených so spotrebiteľským úverom aj poplatok
za poistenie schopnosti splácať úver. Celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ (žalobkyňa) zaplatiť, je v
zmluve o úvere vyčíslená správne [(výška anuitnej splátky 77,72 Eur x počet anuitných splátok 120) +
poplatok za poskytnutie úveru 250,- Eur = 9.576,40 Eur]. Uvedené namietal žalovaný už v odpore proti

platobnému rozkazu (čl. III). Nie je mu preto zrejmé, z akých dôvodov sa súd prvej inštancie domnieva,
že do výšky anuitnej splátky je nutné naviac započítať sumu poplatku za poistenie.

2.4. Nesúhlasil ani so záverom prvoinštatnčného súdu, že v zmluve absentuje tiež údaj o dobe
trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktoré nemá oporu v skutkových okolnostiach prípadu ani v

rozhodovacej praxi súdov. Zo zmluvy o úvere vyplýva, že bola uzavretá na dobu určitú (do splatenia
všetkých záväzkov, ktoré z nej vyplývajú). Pri riadnom plnení všetkých zmluvných povinností to
znamená, že doba trvania zmluvy o úvere je ohraničená dňom konečnej splatnosti úveru. V článku
1.2. zmluvy o úvere žalovaný stanovil počet anuitných splátok (120), periodicitu a termín splatnosti
anuitnej splátky (mesačne, v 20. deň kalendárneho mesiaca), termín splatnosti prvej anuitnej splátky

(20.11.2014) a splatnosť úveru (21.10.2024). Zmluva o úvere tak nepochybne obsahuje požadovaný
údaj - dobu trvania zmluvy, a to v dĺžke 120 mesiacov. Žalobkyňa bola dostatočne jasne, určito a
zrozumiteľne informovaná o dĺžke trvania zmluvného vzťahu so žalovaným. V tomto smere poukázal aj
na uznesenie NS SR zo dňa 21.04.2022 sp. zn. 7Cdo/277/2021,uznesenie NS SR zo dňa 27.04.2022
sp. zn. 1Cdo/167/2021, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 10.12.2019 sp. zn.

14Co/189/2019.

2.5. Nesúhlasil ani s argumentáciou súdu prvej inštancie, že žalovaný údajne hrubo porušil svoje
povinnosti pri skúmaní schopnosti žalobkyne splácať úver. Poukázal na to, že až po uzavretí zmluvy
o úvere (28.10.2014) bolo ustanovenie § 7 ZoSÚ postupne doplnené o nové odseky: ods. 3 až

17. Konštatovanie súdu, že žalovaný mal nad rámec zákona prakticky analyzovať domáci rozpočet
žalobkyne (náklady na stravu, oblečenie, cestovné výdavky a pod.), považuje za daných skutkových
a právnych okolností za argumentačne neudržateľný. Žalovaný v súlade s § 7 ods. 1 ZoSÚ v znení
účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere posúdil s odbornou starostlivosťou schopnosť žalobkyne
splácať úver, pričom zobral do úvahy predovšetkým dobu splácania (10 rokov), výšku úveru (5.000,-

Eur), čistý príjem žalobkyne (1.791,46 Eur) a ostatné peňažné záväzky (913,- Eur). Za účelom
preukázania tejto skutočnosti predložil do konania príslušné dôkazné prostriedky - „credit report“ zo
SRBI a žiadosť. Pri posudzovaní príjmov vychádzal žalovaný z pohybov na účte žalobkyne od 4/2014
do 9/2014. Priemerný mesačný príjem žalobkyne v tomto období predstavoval sumu vo výške 1.791,46
Eur. Skutočnosť, že samotná žalobkyňa nevedela súdu vysvetliť pôvod a účel peňažných prostriedkov

pripísaných na jej účet v mesiacoch 8/2014 (6.376,06 Eur) a 6/2014 (1.858,76 Eur), nemôže ísť na
ťarchu žalovaného. Tvrdenie, že šlo o peniaze poskytnuté rodinou, nebolo v konaní žiadnym spôsobom
preukázané. Žalobkyňa súčasne v žiadosti uviedla, že je vydatá, bezdetná, zamestnaná a má vlastné
bývanie. Napriek tomu, že je v zmysle § 7 ods. 2 ZoSÚ povinná poskytnúť úplné, presné a pravdivé
údaje, svoje výdavky nekonkretizovala. To, že žalovaný postupoval lege artis, napokon potvrdzuje

platobná disciplína žalobkyne. Žalobkyňa riadne a včas platila jednotlivé splátky od 11/2014 až do
10/2022 (bezmála 8 rokov), keď celý zostatok úveru predčasne splatila. Zákon rozlišuje nekonanie
veriteľa s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ a hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods.
1 ZoSÚ, s ktorými spája rozdielne právne následky. Sankciou za nekonanie s odbornou starostlivosťouje strata oprávnenia požadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie úveru. Až hrubé porušenie tejto
povinnosti je sankcionované bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru. Zákonodarca navyše výslovne
upravuje, čo sa rozumie pod hrubým porušením povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ. Žalovaný evidentne

neskúmal bonitu žalobkyne bez akýchkoľvek údajov o jej príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave alebo
bez prihliadnutia na údaje zo SRBI, ako napokon paradoxne uvádza aj súd (ods. 44, 50, 54, 55). Opačný
záver by bol neadekvátne prísny a nespravodlivý. Pokiaľ žalovaný nekonal podľa súdu s odbornou
starostlivosťou (čo naďalej odmieta), možno uvažovať iba o strate oprávnenia vyžadovať od spotrebiteľa
jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru, a nie o jeho bezúročnosti a bezpoplatkovosti (následok

predpokladaný v druhej vete § 11 ods. 2 ZoSÚ pri hrubom porušení povinnosti). K výkladu § 7 a § 11
ods. 2 ZoSÚ analogicky poukázal aj na aktuálnu rozhodovaciu prax: Rozsudok Súdneho dvora EÚ zo
dňa 18.12.2014 vo veci CA Consumer Finance SA proti Ingrid Bakkaus a spol., C-449/13: „Článok 8 ods.
1 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že jednak nebráni, aby bolo ohodnotenie úverovej
bonity spotrebiteľa uskutočnené len na základe ním predložených informácií za predpokladu, že sú
tieto informácie dostatočné a že k obyčajným vyhláseniam spotrebiteľa sú pripojené dôkazy, a jednak

neukladá veriteľovi povinnosť systematicky overovať pravosť informácií poskytnutých spotrebiteľom.“,
rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27.5.2021 sp. zn. 12CoCsp/28/2020: „... Zákon
za hrubé porušenie považuje absenciu akéhokoľvek údaju o výdavkoch spotrebiteľa. Z uvedeného je
preto zrejmé, že postačuje, ak veriteľ skúma aspoň niektoré výdavky spotrebiteľa, pričom nie je jeho
povinnosťou skúmať do podrobnosti úplne mesačné výdavky spotrebiteľa. Odvolací súd preto nesúhlasí

s tvrdením žalobcu v odvolaní o bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru podľa § 11
ods. 2 ZoSÚ.“, uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 13.5.2021 sp. zn. 17CoCsp/9/2021: „Len
v prípade, pokiaľ by veriteľ nezískal o spotrebiteľovi údaje o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave
spotrebiteľa,alebobynenahliadoldopríslušnejdatabázyúdajovospotrebiteľochnaúčelyposudzovania
ich schopnosti splácania úverov, teda by úver poskytol bez akýchkoľvek informácií, došlo by zo strany

veriteľa k hrubému porušeniu povinnosti pristupovať k bonite spotrebiteľa s odbornou starostlivosťou...“,
rozsudok Krajského súdu v Banskej v Bystrici zo dňa 15.8.2019 sp. zn. 41Co/10/2019: Z predloženej
žiadosti o poskytnutie spotrebného úveru a z lustrácie v SRBI podľa názoru odvolacieho súdu nevyplýva,
že by žalobca hrubo porušil svoje povinnosti pri overovaní bonity žalovaného, práve naopak, dostatočne
hodnoverne preukázal, aké úkony uskutočnil pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere so

žalovaným. Tu sa žiada zdôrazniť, že aj samotnému spotrebiteľovi vyplývajú z ustanovenia § 7 ods. 2
zákona č. 129/2010 Z. z. povinnosti, a to poskytnúť veriteľovi úplné, presné a pravdivé údaje potrebné na
posúdenie schopnosti splácať spotrebiteľský úver.“ (ods. 38 až 40). Obdobné právne závery vyplývajú
aj z uznesenia Krajského súdu v Banskej v Bystrici zo dňa 19.9.2018 sp. zn. 41Co/14/2018.

2.6. V nadväznosti na uvedené dôvodil, že inkasovanie úrokov a poplatkov v súvislosti s poskytnutým
úverom je esenciálnou podstatou fungovania bankového sektora (inak by veriteľ poskytol spotrebiteľovi
peňažné prostriedky de facto „zadarmo“). Vyhlásenie úveru za bezúročný a bez poplatkov tak pre
veriteľa predstavuje zásadnú sankciu. Ide pritom o voľnú transpozíciu čl. 23 smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2008/48/ES zo dňa 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení

smernice Rady 87/102/EHS, ktorý stanovuje, že sankcie musia byť primerané, účinné a odradzujúce.
Sankcia vo forme straty nároku na úroky a poplatky z úveru musí byť uplatňovaná primerane a hoci
má voči veriteľom pôsobiť odradzujúco, nemôže slúžiť ako nástroj spotrebiteľskej šikany. Ak vznikne
pochybnosť o tom, či je opatrenie primerané vzhľadom na všetky okolnosti prípadu, mal by sa súd
prikloniť k čo najmenej obmedzujúcej alternatíve [mutatis mutandis rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa

9.3.2010 vo veci Raffinerie Mediterranee (ERG) SpA a spol. proti Ministero dello Sviluppo economico a
spol., spojené veci C-379/08 a C-380/08; rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 9.2.2012 vo veci Vám- és
Pénzügyőrség Észak-alföldi Regionális Parancsnoksága, C-210/10]. Opätovne zdôraznil, že žalobkyňa
nevyužila právo odstúpiť od úverovej zmluvy, nepožadovala úpravu zmluvných podmienok (napr. formou
dodatku), nepodala sťažnosť ani reklamáciu na poskytnuté bankové služby, úver dobrovoľne predčasne

splatila v celom rozsahu pred podaním žaloby. Iniciovanie tohto konania vykazuje za daných okolností
znaky zneužitia subjektívnych práv na škodu žalovaného. Zneužitím práva je aj jeho výkon, ktorý
vzhľadom na doterajšie správanie strany nebolo možné očakávať (ako v tomto prípade). Súd prvej
inštancie napriek apelu žalovaného neposudzoval konanie žalobkyne cez prizmu dobrých mravov, a
už vôbec nezvážil aplikáciu základného princípu podľa čl. 5 CSP (zákaz zneužitia práva) v spojení so

súkromnoprávnymi zásadami neminem laedere (nikoho nepoškodzovať) a pacta sunt servanda (zmluvy
sa musia dodržiavať), ktoré platia aj pre „privilegovaných“ spotrebiteľov.2.7. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP odvolateľ vzhliada v tom, že súd prvej inštancie
opomenul skutočnosti preukázané vykonanými dôkazmi a neprihliadol na všetko, čo vyšlo v konaní
najavo, najmä na to, že v čl. 1.2. zmluvy o úvere sú identifikované všetky zákonom stanovené náležitosti

(parametre) spotrebiteľského úveru a žalobkyňa riadne a včas platila jednotlivé splátky bezmála 8
rokov, pričom celý zostatok úveru predčasne splatila. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva,
že výsledok hodnotenia dôkazov zjavne nezodpovedá kritériám obsiahnutým v ustanovení § 191 ods.
1 CSP. Prvoinštančný súd pre pochybenie pri hodnotení vykonaných dôkazov (či už izolovane alebo
vo vzájomnej súvislosti) a súčasné opomenutie skutočností významných pre rozhodnutie dospel v

nadväznosti na chybné právne posúdenie k nesprávnym skutkovým zisteniam, a to predovšetkým
ohľadom správnosti údajov obsiahnutých v zmluve o úvere a skúmania bonity žalobkyne.

2.8. K uplatneniu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP žalovaný uviedol, že súd
prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal s namietaným zneužitím práva zo strany žalobkyne a s
relevantnými rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR a odvolacích súdov, na ktoré poukázal žalovaný.

Už vôbec sa nevyjadril, prečo nevyhovel návrhu žalovaného na doplnenie dokazovania o vyjadrenie
F. (str. 9 odporu proti platobnému rozkazu). Odôvodnenie súdu v časti (ne)skúmania bonity vyznieva
zmätočne. Hoci súd uzavrel, že žalovaný zhromaždil v súvislosti so skúmaním bonity niektoré údaje
o žalobkyni (ods. 45), napokon dospel k záveru, že úver je bezúročný a bez poplatkov, ako keby
žalovaný posudzoval schopnosť žalobkyne splácať úver bez akýchkoľvek údajov. Absencia riadneho

a presvedčivého odôvodnenia rozsudku má za následok jeho nepreskúmateľnosť, čo zakladá tzv. inú
vadu konania.

3. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že závery prijaté súdom v rozsudku napádanom
odvolaní považuje za správne a to aj s poukazom na to, že sú výsledkom rozsiahleho dokazovania,

v rámci ktorého sa súd podrobne vysporiadal so spornými skutočnosťami, čo sa následne odzrkadlilo
v riadne odôvodnenom rozhodnutí. Žalovaný napádajúc závery súdu prvého stupňa na mnohých
miestachuvádzazavádzajúcetvrdenia,opomínaskutočnosti,ktorévyšlivkonanínajavo,dezinterpretuje
žalobkyňou uvádzané tvrdenia a v neposlednom rade vytýka súdu procesný postup, ktorý v samotnom
priebehu konania nenamietal aj keď na to mal priestor. Poukazujeme na nasledovné.

3.1. Jednou z najpodstatnejších skutočností, ktorá bola medzi stranami sporná, bola otázka výšky
poskytnutého úveru. Žalovaný napriek svojim opakovaným účelovým tvrdeniam nepredložil dôkaz, ktorý
by potvrdil, že žalobkyni poskytol úver vo výške 5.000,- Eur. Právny zástupca žalovaného sa opakovane
počas súdneho konania vyjadril, že žalobkyni bol poskytnutý úver len vo výške 4.750,- Eur (poukázala

na vyjadrenia žalovaného v zápisnici z pojednávania dňa 13.09.2023 str. 2 – „PZ žalovanej strany
dokladá na č.l. 201 spisu úverový účet, na ktorý bolo vyplatené 5.000 eur, avšak uvádza, že na účet
žalobkyne bolo vyplatených len 4.750 eur“ a str. 4 – „Fyzicky prišlo na účet žalobkyne, s ktorou sumou
mohla disponovať suma 4.750 eur“) a rovnako to uvádza aj v samotnom odvolaní (poukázal na odvolanie
žalovaného str. 3. – „Žalovaný poukázal na úverový účet žalobkyne v súlade s čl. 3.5 Obchodných

podmienok pre úvery občanom sumu 4.750,- Eur“). Sám žalovaný teda potvrdil, že suma, s ktorou mohla
žalobkyňa disponovať ako so sumou úveru bola len vo výške 4.750,- Eur, a nie vo výške 5.000,- Eur.
Žalovaný si zrejme neuvedomuje, že účelom zvýšenej ochrany spotrebiteľa a sprísňovaním právnej
úpravy smerom k potrebe zvýšenej informovanosti spotrebiteľa zo strany veriteľa sa zákonodarca snažil
primäť veriteľa informovať spotrebiteľa o skutočných náležitostiach zmluvy o spotrebiteľskom úvere

a nie fingovať ich splnenie uvádzaním zavádzajúcich formulácií a údajov, ktoré sú v rozpore s týmto
účelom. Veriteľ ju doslova zavádzal, keď deklaroval, že jej poskytne úver vo výške 5.000,- Eur (teda
sumu s ktorou bude môcť voľne disponovať v celom rozsahu), ale v skutočnosti jej poskytol len úver
vo výške 4.750,- Eur. To, že tento postup odporuje právnej úprave na ochranu spotrebiteľa a jednu
zo základných náležitostí spotrebiteľského úveru zneplatňuje natoľko, že to má v súlade s § 11 ZoSÚ

za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, samo o sebe stačí na to, aby súd konštatoval
povinnosť veriteľa vydať spotrebiteľovi všetko, o čo sa na jeho úkor obohatil nad rámce istiny úveru (teda
v rozsahu úrokov a poplatkov). Jej právnu argumentáciu ako aj súdu prvého stupňa potvrdzuje napríklad
aj rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 9Cdo/287/2021 zo dňa 30.06.2022, v ktorom konštatoval, že
navýšenie celkovej výšky úveru o poplatok za poskytnutie úveru má za následok pochybenie v jednej z

obligatórnych náležitostí upravenej v § 9 ods. 2 ZoSÚ, čo má za následok nástup sankcie podľa § 11 ods.
1 písm. b/ ZoSÚ. Zdôraznil, že predmetné rozhodnutie bolo vydané v konaní, ktorého účastníkom bol
žalovaný a predmetom prieskumu bola zmluva obdobná ako zmluva, ktorá je predmetom prejednávanej
veci. Napriek tomu, že žalovanému bolo Najvyšším súdom SR vytýkané takéto konanie, nezjednalnápravu v ostatných obdobných zmluvných vzťahoch, akým je aj zmluvný vzťah so žalobkyňou. Nad
rámec uvedeného poukázal aj na závery prijaté Súdnym dvorom Európskej únie pod č. C-372/14,
citované v uznesení Krajského súdu v Košiciach pod sp. zn. 1Co/626/2014-170 zo dňa 16.12.2015,

kde Súdny dvor priniesol výklad Smernice Rady 87/102/EHS, Smernice Európskeho parlamentu a Rady
2005/29/ES a Smernice Rady 93/13/EHS, konkrétne konštatoval nasledovné: „Smernica Rady 93/13/
EHS sa má vykladať v zmysle, že samotná výška administratívneho poplatku tak, ako je to vo veci
samej nebráni súdnej kontrole na účely tejto smernice.“ „Smernica Rady 93/13/EHS sa má vykladať tak,
že administrácia a administratívne práce a úkony vykonávané v súvislosti so spotrebiteľským úverom

nepredstavujú hlavný predmet plnenia pri spotrebiteľskom úvere.“ „Smernica Rady 93/13/EHS sa má
vykladať v tom zmysle, že na účely tejto smernice má relevanciu skutočnosť, že za poplatok za vedľajšiu
službu dostáva spotrebiteľ plnenie, ktoré prevažne nie je v jeho záujme, ale v záujme veriteľa. Ak je
zmluvná podmienka výlučne v záujme veriteľa, môže byť táto skutočnosť rozhodujúca pre skúmaní
nekalosti danej podmienky.“ To, že jej ako „spotrebiteľke“ v skutočnosti nebola poskytnutá v zmluve
deklarovaná výška úveru vyplynulo okrem iného z dôkazov predložených samotným žalovaným (výpis

u úverového účtu –
vsúdnomspise),akoajzdôkazovpredloženýchňou(výpiszúčtužalobkyne–vsúdnomspise).Vkonaní
tak bolo preukázané, že jej bol poskytnutý úver len vo výške 4.750,- Eur a nie vo výške 5.000,- Eur.
Zároveň zotrvala aj na tom, že predmetný poplatok za poskytnutie úveru bol v rozpore s ratio legis
právnej úpravy a v skutočnosti mal kryť poplatok za vedenie účtu, čo je v rozpore s ustanovením § 37

ods. 17 zákona č. 483/2001 Z. z. a to aj v zmysle podmienok, ktoré musí spotrebiteľ splniť pre jeho
„vrátenie“.Poukázalana§54Občianskehozákonníka,žezmluvnépodmienkyupravenéspotrebiteľskou
zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa a v pochybnostiach o obsahu
spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

3.2. K poplatku za poistenie schopnosti splácať úver a celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť,
žalobkyňa uviedla, že žalovaný v konaní nepreukázal, že akékoľvek poistenie, ktoré mala uzatvoriť so
žalovaným, bolo s ňou aj individuálne dojednané. Zdôraznila, že za individuálne dojednané v zmysle
ustanovenia § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemožno považovať také ustanovenie, s ktorým sa
spotrebiteľmalmožnosťoboznámiť,keďnemoholovplyvniťjehoobsah.Dôkaznébremenovtejtootázke

vzhľadom na ustanovenia § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka zaťažuje veriteľa. Súhlasila so záverom
súdu prvého stupňa, že zo zmluvy o úvere nevyplýva, či výška splátky 77,72 Eur je uvedená s poistením
alebo bez poistenia. Pri počte splátok 120 by mala pri výške splátky 77,72 Eur uhradiť sumu 9.326,40
Eur, pričom v zmluve je uvedená iná suma celkovej čiastky a to 9.576,40 Eur. Aj v prípade ak by
sa počet splátok 120 vynásobil sumou splátky 79,62 Eur (suma vrátane poistenia), tak výsledkom je

suma 9.554,40 Eur, t.j. suma taktiež nezhodná so sumou uvádzanou v zmluve. Celková čiastka ako
obligatórny údaj evidentne nebola potom podľa žalobkyne v zmluve uvedená správne s tým, že aj
samotný žalovaný v konaní skonštatoval, že je tam odchýlka, ktorú však bližšie nevysvetlil, čím však len
potvrdil jej argumentáciu o nesprávnosti tohto údaja. Zopakovala, že aj nesprávnosť celkovej čiastky,
rovnako ako výšky poskytnutého úveru má za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého

úveru v kontexte § 11 ZoSÚ. Argumentácia žalovaného v podanom odvolaní o správnosti celkovej
čiastky, ktorú mala ako spotrebiteľka zaplatiť preto vyznieva účelovo.

3.3. Pokiaľ ide o dobu trvania zmluvy o úvere, ktorá je v zmysle § 9 ods. 2 písm. f/ ZoSÚ samostatnou
obligatórnou náležitosťou, žalobkyňa má zato, že tento údaj sám o sebe musí nutne spĺňať kritérium

určitosti, zrozumiteľnosti a jasnosti, pričom akýto údaj v zmluve úplne absentoval. Žalovaný nepoukázal
na žiadne také ustanovenie zmluvy, ktoré by túto skutočnosť vyvracalo. Súd prvého stupňa preto v
kontexte rozhodovacej praxe správne uzavrel, že výpočet, či určenie tohto údaju nemá zaťažovať
spotrebiteľa, ale je to práve veriteľ ktorý je povinný tento údaj do zmluvy uviesť, čo sa v prejednávanom
prípade nestalo a žalovaný nepreukázal opak. Závery súdu o absencii údaja o dobe trvania zmluvy a

v tejto súvislosti v kontexte § 11 ZoSÚ bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru považuje žalobkyňa za
správne.

3.4. K otázke skúmania bonity žalobkyňa uviedla, že súd prvej inštancie sa v priebehu konania
niekoľkokrát vyjadril, že skúmanie spornosti tejto otázky bude posudzovať s ohľadom na ustanovenie

§ 11 ods. 2 ZoSÚ, ktorý rozlišuje dve situácie a to ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa
§ 7 ods. 1 ZoSÚ čo má za následok nemožnosť žiadať od spotrebiteľa jednorazové splatenie úveru,
a situáciu tzv. hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1, za ktoré sa považuje posudzovanie
schopnosti spotrebiteľa splácať úver bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch, rodinnom stave,alebo bez nahliadnutia do príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch na účely posudzovania ich
schopnosti splácania úverov. Súd prvého stupňa dospel na podklade vykonaného dokazovania (najmä
z listinných dôkazov a výsluchu žalobkyne) k záveru o tom, že veriteľ hrubo porušil svoju povinnosť

posudzovať schopnosť spotrebiteľa splácať úver, nakoľko zhromaždil len niektoré údaje, viacerými z
nich manipuloval a zavádzal o ich skutočnej výške a v neposlednom rade neposúdil ich s odbornou
starostlivosťou. Zdôraznila, že aj napriek tomu, že sa žalovaný v podanom odvolaní snaží odvolací
súd presvedčiť o tom, že si svoje povinnosti podľa § 7 ZoSÚ riadne splnil, opak je pravdou. Žalovaný
napríklad do žiadosti o úver uviedol, že jej výdavky boli vo výške 0,00 EUR, splátky úverov vo výške

0,00 EUR, splátky na kreditné karty vo výške 0,00 EUR a pod. napriek tomu, že v súdnom konaní tvrdil,
že schopnosť spotrebiteľky si zisťoval s portálu credit report, z ktorého vyplynulo, že jej záväzky ako
spotrebiteľky boli minimálne vo výške 913,- EUR. Táto suma, aj keď žalovaný tvrdil, že ju mal k dispozícii
pred poskytnutím úveru (o čom možno mať dôvodné pochybnosti) sa v predmetnej žiadosti vôbec
neuvádza a namiesto nej je tam údaj 0,00 EUR. Rovnako uviedla, že žalovaný tvrdil, že mal od nej údaje
o jej príjmoch, pričom v Zozname dokladov, ktoré do súdneho konania predložil sa neuvádzajú žiadne

výplatné pásky ani iné dokumenty, ktoré by jeho tvrdenie preukazovali, keďže Zoznam dokladov mal byť
tvorený len Žiadosťou o úver a Identifikačným dokladom – OP/pas. Zároveň žalovaný tvrdil, že vychádzal
z výpisov z jej účtu, ktorý bol vedený priamo u žalovaného. Z tohto výpisu bolo zrejmé aký je jej čistý
príjem a že tento nedosahuje v priemere viac ako 630,- eur a zároveň ak teda mal mať jej výpisy z účtu
k dispozícii ako tvrdil, musel vidieť aj jej výdavky, teda tieto rozhodne nemohli byť vo výške 0,00 EUR.

Argumentácia žalovaného je postavená na zavádzajúcich tvrdeniach čo sa týka príjmov, výdavkov ako aj
iných údajov potrebných pre skúmanie schopnosti spotrebiteľa splácať úver. Ak tieto údaje veriteľ nemá,
alebo o nich zavádza, aby zneužil slabšie postavenie spotrebiteľa, je zrejmé, že jeho konanie nutne
zakladá hrubé porušenie jeho povinnosti, nesprávne údaje o príjmoch a výdavkoch spotrebiteľa totiž
majú za následok stav, akoby veriteľ postupoval bez akýchkoľvek údajov o spotrebiteľovi. Z uvedených

dôvodov sa potom nemohla stotožniť s tým, že akýkoľvek údaj (aj nesprávny údaj, či vymyslený údaj,
napríklad, že spotrebiteľka má výdavky 0,00 EUR) je možné považovať za splnenie povinností veriteľa
podľa § 7 ZoSÚ. Účel zákonodarcu bol totiž iný, a to potrestať veriteľa za postup v rozpore s odbornou
starostlivosťou a čo viac, zaťažiť sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytovaný úver, ak svoje
povinnosti hrubo poruší. Nie je pravdou tvrdenie žalovaného v podanom odvolaní, že ona nevedela

vysvetliť sumy prijaté na jej účet (ktoré neboli jej príjmami). V tomto kontexte zdôraznila, že žalovaný sa
jej na žiadne také údaje pri poskytovaní úveru nedopytoval. V rámci jej výsluchu uviedla, že sa v čase
poskytnutia úveru nachádzala v neľahkej situácii, jej syn bol vo väzbe a potrebovala financie, ktoré jej
poskytlanapríkladrodina(uvedenékonštatovalajsúdprvéhostupňavnapádanomrozhodnutí–bod49).
Rovnako tak nie je pravdou, že o jej bonite má svedčiť splatenie úveru, nakoľko ako už uviedla, na jeho

splatenie si požičala peniaze od dcéry (viď zápisnica z pojednávania 13.12.2023 str. 4). Ani následné
splatenie úveru nekonvaliduje povinnosti, ktoré veriteľovi ukladá ustanovenie § 7 v spojení s § 11 ods.
2 ZoSÚ. Poukázala na viaceré rozhodnutia krajských súdov týkajúcich sa posúdenia bonity veriteľom.

3.5.Sargumentáciouodvolateľaohľadneodvolaciehodôvodupodľa§365ods.1písm.f/CSPžalobkyňa

nesúhlasila. Súd vykonal vo veci dokazovanie listinnými dôkazmi ako aj jej výsluchom. Na podklade
týchto dôkazov dospel k záveru, že poskytnutý úver je bezúročný a bez poplatkov. Nesúhlasila ani s
tvrdením žalovaného, že súd neprihliadol na všetky náležitosti v čl. 1.2 zmluvy o úvere. Súd prvého
stupňa identifikoval údaje v čl. 1.2 zmluvy o úvere v odseku 28. napádaného rozsudku, ale na ich
podklade dospel k záveru o tom, že tieto údaje nezodpovedali skutočnosti, resp. neboli úplné, jasné,

zrozumiteľné a určité. Samotná skutočnosť, že ona platila úver (aj keď si na jeho splatenie musela
požičať) nenapráva pochybenia veriteľa v obligatórnych náležitostiach zmluvy o úvere, ani nekonvaliduje
nesplnenie povinnosti podľa § 7 ZoSÚ.

3.6. Pokiaľ ide o uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, poukázala na názor

Ústavného súdu SR k odôvodneniu súdnych rozhodnutí, ktorý konštatoval: „Všeobecný súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam ...“ (II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04). Súd prvého stupňa sa vysporiadal so všetkými relevantnými
skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie, s dôkazmi predloženými stranami, s argumentáciou strán
sporu a v ich kontexte rozhodol tak, že žalobe vyhovel. Argumentácia žalovaného, že sa súd prvého

stupňa nevysporiadal s námietkou žalovaného o zneužití práva žalobkyňou podaním žaloby na vydanie
bezdôvodného obohatenia, je nesprávna. Súd sa s uvedenou otázkou vysporiadal už samotným
vyhovením žalobe. Podotkla, že spotrebiteľ je v zmysle aktuálnej právnej úpravy oprávnený obrátiť sa so
svojim nárokom na súd, dokonca žiadať bez časového ohraničenia súd o preskúmanie platnosti zmluvyo spotrebiteľskom úvere, či možnej bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru podľa § 11 ods. 4 ZoSÚ.
Konanie žalobcu, ktorým sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia, kde sa prejudiciálne skúma
možná bezúročnosť zmluvy, je preto plne v súlade s platnou a účinnou právnou úpravou a nemôže byť

považované za zneužitie práva. K námietke žalovaného, že súd nevykonal dokazovanie žiadosťou o
vyjadrenie F., ktorý návrh mal žalovaný údajne vzniesť už v podanom odpore uviedla, že žiadny takýto
návrh zo strany žalovaného podaný nebol. Žalovaný v podanom odpore zo dňa 09.05.2023 uviedol,
že „ponecháva na zvážení súdu, či by sa malo v konaní vykonávať znalecké dokazovanie vo vzťahu k
preskúmavaniu správnosti výpočtu RPMN“. Žalovaný teda priamo nenavrhol, aby tak súd postupoval,

ale ponechal tento postup čisto na zvážení súdu. Zároveň v čl. V odporu žalovaného zo dňa 09.05.2023
s názvom „K ďalším návrhom na doplnenie dokazovania“ uviedol, že tieto bude vedieť koncipovať až po
predbežnom právnom posúdení veci súdom. Následne na pojednávaní konanom dňa 13.12.2023, keď
sa súd po vykonanom dokazovaní dopytoval účastníkov konania, či majú nejaké návrhy na doplnenie
dokazovania, žalovaný uviedol, že žiadne také návrhy nemá (viď zápisnica z pojednávania 13.12.2023,
str. 7). Tvrdenie žalovaného, že súd prvého stupňa nereflektoval na ním vznesené návrhy na doplnenie

dokazovania, je potom celkom zjavne účelové. Ak by totiž žalovaný chcel, aby súd vykonal uvedený
dôkaz (dopyt na F.), mal dostatočný priestor na to, aby takýto návrhy riadne, jasne a určito predniesol,
čo sa však nestalo. Rozhodnutie súdu netrpí žalovaným namietanými vadami, nakoľko obsahuje riadne
odôvodnenie a v kontexte vyššie uvádzaného ho nemožno považovať za arbitrárne.

3.7. V zmysle vyššie uvedeného žalobkyňa je toho názoru, že nie je daný ani jeden z dôvodov
uvádzaných žalovaným v podanom odvolaní a jeho odvolanie je skôr vyjadrením nespokojnosti s
rozhodnutím vo veci samej ako celku. K rozhodnutiu o vyhovení žalobe súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaného dokazovania, a toto obsahuje riadne a presvedčivé dôvody, ktoré súd k prijatiu
rozhodnutia viedli a zároveň koreluje aj s rozhodovacou praxou, či názorom Najvyššieho súdu SR (napr.

v rozhodnutí sp. zn. 9Cdo/287/2021) v obdobnej veci. V ostatnom sa žalobkyňa pridržala argumentácie
v podanej žalobe a svojich ďalších písomných a ústnych vyjadrení a navrhla, aby odvolací súd potvrdil
rozhodnutie súdu prvého stupňa a priznal žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100 %.

4. Žalovaný k vyjadreniu žalobkyne a v štruktúre reflektujúcej na podanie žalobkyne uviedol nasledovné:

4.1. Namietol, že názor žalobkyne, že poplatok za poskytnutie úveru bol údajne v rozpore s ratio legis
právnej úpravy a v skutočnosti mal kryť poplatok za vedenie účtu, nemá oporu v skutkových ani v
právnych okolnostiach prípadu. Slovenský právny poriadok vyslovene predpokladá dojednanie odplaty

za poskytnutý úver [§ 499 ObZ v spojení s § 2 písm. n/ ZoSÚ]. Poplatok za poskytnutie úveru je
legitímny, čo rezonuje v rozhodovacej praxi najvyšších súdnych autorít [napr. rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 7 Cdo 294/2019 a 4 Cdo 292/2021; rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej
len „SD EÚ“) zo dňa 3.10.2019 vo veci Gyula Kiss proti CIB Bank Zrt. a spol., C-621/17]. Opätovne
poukázal na rozhodnutia NS SR sp. zn. 7Cdo/294/2019 a sp. zn. 4Cdo/292/2021 a rozsudok SD

EÚ vo veci Caixabank SA proti XA, C-565/21. Zopakoval argumentáciu o administratívnych úkonoch
nevyhnutne spojených s poskytnutím úveru (posudzovanie žiadosti klienta o úver, lustračné úkony za
účelom overenia bonity klienta, poskytnutie úverovej dokumentácie, bankového poradenstva a poučenia
kjednotlivýmzmluvnýmpodmienkamprostredníctvomodbornešpecializovanéhozamestnanca,vrátane
pomoci s ďalšími právnymi alebo technickými úkonmi). Opätovne zdôraznil, že na úverový účet

žalobkyne poukázal sumu 4.750,- Eur v súlade s čl. 3.5 OP2, zotrvajúc na tom, že týmto vopred
dohodnutým postupom nijako nezasiahol do práv a právom chránených záujmov žalobkyne. Poukázal aj
na uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 10.5.2022 sp. zn. 2CoCsp/21/2022, v zmysle ktorého
„keďže z povahy veci vyplýva, že ak spotrebiteľ žiada o úver, je logické že nedisponuje žiadnymi voľne
použiteľnými finančnými prostriedkami a pravdepodobne nie je schopný v deň poskytnutia úveru zaplatiť

veriteľovi poplatok za poskytnutie úveru. Potom je celkom logické aj to, že za účelom uhradenia poplatku
za poskytnutie úveru veriteľ zvolí taký postup, že pohľadávku na zaplatenie poplatku si započíta voči
pohľadávkespotrebiteľanaposkytnutieúveru.Spotrebiteľtakdostanečiastkuúveruzníženúozaplatený
poplatok. Takýto postup je bežný, zákonný a v súlade aj s ustanoveniami na ochranu spotrebiteľa.“.

4.2. K poplatku za poistenie schopnosti splácať úver a celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť,
uviedol, že zo zmluvy vyplýva: výška anuitnej splátky 77,72 Eur x počet anuitných splátok 120 (9.326,40
Eur) + poplatok za poskytnutie úveru 250,- Eur = 9.576,40 Eur. Celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ
(žalobkyňa) zaplatiť, je v zmluve o úvere vyčíslená správne. Súčasne zdôraznil, že priamo listinnýmidôkaznými prostriedkami, ktoré tvoria súčasť súdneho spisu – žiadosť o poskytnutie spotrebného úveru
a OP, je preukázané, že nebolo povinnosťou žalobkyne dojednať so žalovaným poistenie, aby získala
spotrebiteľský úver, alebo aby ho získala za ponúkaných podmienok. Žalovaný nebol v súlade s § 2

písm. g/ ZoSÚ povinný zahrnúť do celkových nákladov spojených so spotrebiteľským úverom aj poplatok
za poistenie schopnosti splácať úver.

4.3. Pokiaľ ide o skúmanie bonity, bolo povinnosťou žalobkyne poskytnúť mu úplné, presné a pravdivé
údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. To, že tak žalobkyňa

vedome neurobila, nemôže ísť automaticky na ťarchu žalovaného. Poukázal na uznesenie Krajského
súduvBanskejvBystricisp.zn.41Co/14/2018zodňa19.9.2018,vktoromsaakcentovalatátopovinnosť
spotrebiteľa. Pokiaľ žalobkyňa na podporu svojich záverov odkazovala na rozhodnutia krajských súdov,
tieto nie sú v tejto veci prima facie aplikovateľné, a to vzhľadom na odlišnú skutkovú a právnu
situáciu: i. rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 28.7.2021 sp. zn. 9CoCsp/77/2020: Zmluva o
spotrebiteľskom úvere bola uzavretá s nebankovou spoločnosťou dňa 07.07.2017, čiže po účinnosti

zákona č. 299/2016 Z. z., ktorým bolo ustanovenie § 7 ZoSÚ doplnené o nové odseky ods. 15 a ods.
19 až 42 (01.01.2017). Žalovaný uzavrel so žalobkyňou zmluvu o úvere dňa 28.10.2014, čiže viac ako
dva roky pred účinnosťou tohto zákona. ii. Rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 27.5.2019 sp.
zn. 23Co/174/2018: veriteľ v označenej veci na rozdiel od žalovaného nepredložil do konania report zo
SRBI. iii. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 26.11.2020 sp. zn. 22CoCsp/41/2020: „... pokiaľ

právnypredchodcažalobcuposkytolpôžičkusúžernýmiúrokmižalovanejsostatusomvdovyastarobnej
dôchodkyne s príjmom 280 eur mesačne bez odborného posúdenia jej bonity podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, sú
tú dané znaky úžery podľa § 39a OZ.“. Legitímny postup žalovaného evidentne nemožno stotožňovať
s úžerou a neprofesionálnym prístupom, ku ktorým malo dôjsť zo strany nebankovej spoločnosti. iv.
Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 31.3.2021 sp. zn. 5CoCsp/4/2021: „Právny predchodca

žalobcu pri uzatváraní zmluvy vychádzal len z vyjadrenia spotrebiteľa o jeho schopnosti splácať úver
(ktoré boli nepravdivé), uvedené nepochybne predstavuje formalistický prístup dodávateľa k splneniu
povinnosti vyplývajúcej mu z ustanovenia § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľskom úvere... čím sú naplnené
predpoklady hmotnoprávnej fikcie podľa § 11 ods. 2 zákona prvá veta, t.j. že právny predchodca
žalobcu nebol oprávnený vyžadovať od žalovaného jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru.“

Krajský súd v Trenčíne sankcionoval neskúmanie príjmov a výdavkov spotrebiteľa stratou oprávnenia
veriteľa požadovať jednorazové splatenie úveru, a nie bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru. Ani
pri akceptácii tvrdenia žalobkyne, že on neskúmal jej výdavky (čo žalovaný odmietol), nemožno podľa
žalovaného dospieť k záveru, že banka hrubo porušila svoju povinnosť podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ. V
tejto súvislosti analogicky poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 8.2.2024 č. k.

17CoCsp/13/2023-346, v ktorom odvolací súd konštatoval: V rámci procesu uzatvorenia zmluvy nedošlo
k porušeniu povinnosti veriteľa, nakoľko žalovaná preukázala nahliadnutie do príslušnej databázy údajov
o spotrebiteľoch na účely posudzovania ich schopnosti splácania úverov, pričom súdu predložila výpis
zo spoločného registra bankových informácii, a teda preukázala jeden z alternatívnych spôsobov, ktorým
má veriteľ v zmysle ust. § 11 ods. 2 ZoSÚ povinnosť overovať bonitu veriteľa. Zopakoval, že on v súlade

s § 7 ods. 1 ZoSÚ posúdil s odbornou starostlivosťou schopnosť žalobkyne splácať úver, pričom zobral
do úvahy predovšetkým dobu splácania (10 rokov), výšku úveru (5.000,- Eur), čistý príjem žalobkyne
(1.791,46 Eur) a ostatné peňažné záväzky (913,- Eur). Za účelom preukázania tejto skutočnosti predložil
do konania príslušné dôkazné prostriedky - „credit report“ zo SRBI a žiadosť o poskytnutie spotrebného
úveru.

4.4. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP zopakoval, že súd prvej inštancie opomenul
jeho argumentáciu, že motív podania žaloby je evidentne zištný a účelový. Žalobkyňa celý úver riadne
splatila. Počas trvania zmluvného vzťahu nikdy nepožiadala o úpravu zmluvných podmienok (napr.
formou dodatku), nepodala sťažnosť ani reklamáciu na poskytnuté bankové služby ani nevyužila právo

odstúpiťodúverovejzmluvy.Podobrovoľnompredčasnomsplateníúverunáhlepodalažalobuovydanie
bezdôvodného obohatenia primárne pre dohodnutý poplatok vo výške 250,- Eur, ktorý bol uhradený
na začiatku zmluvného vzťahu. V žalobe sa však nedomáha vrátenia „nesprávne“ zinkasovaného
poplatku vo výške 250,- Eur, ale zaplatenia sumy 4.299,17 Eur s prísl. Je preto zrejmé, že vytýkaný
„nedostatok“, ktorý je vo svojej podstate zanedbateľný, slúži žalobkyni iba ako formálna zámienka na

získaniemnohonásobnevyššiehoplnenia.Vovzťahukopomenutémunávrhunadoplneniedokazovania
poukázal na to, že on v odpore proti platobnému rozkazu zo dňa 09.05.2023 na str. 9 konkrétne
navrhol: „V prípade pretrvávajúcej spornosti ohľadom výpočtu RPMN žalovaný zároveň navrhuje, aby
súd postupom podľa § 189 CSP, § 190 CSP a § 206 CSP a) požiadal F. A. D. (F.), aby sa (i)vyjadrila k RPMN, (ii) konkretizovala, či existovalo v čase uzavretia spornej zmluvy o úvere opatrenie
alebo iný vnútorný predpis F., na základe ktorého mali veritelia postupovať pri výpočte RPMN; b)
vyžiadal od F., aby predložila do konania odborné vyjadrenie k tomu, (i) k akému výpočtu RPMN na

základe poskytnutých údajov dospela F. (ii) či možno považovať výpočet žalovaného za správny, (iii) v
akom rozsahu je prípadná matematická odchýlka vo výpočte RPMN (spravidla spôsobená rozdielnym
zaokrúhlením) prípustná z pohľadu F..“ s tým, že na pojednávaní dňa 13.12.2023 bol následne čítaný
obsah spisu, vrátane odporu proti platobnému rozkazu, v ktorom je obsiahnutý citovaný návrh na
doplneniedokazovania.Zdôraznil,ževzápisniciztohtopojednávaniajenastr.7následnekonštatované:

„Pripomienkykprečítanýmsprávamzostranystránsporuaichprávnychzástupcovneboli.Ďalšienávrhy
na dokazovanie neboli.“. Nikde v zápisnici nie je zmienka o tom, že by žalovaný upustil od svojho návrhu
v odpore proti platobnému rozkazu. Výber dôkazov, ktoré sa budú v rámci dokazovania vykonávať, je
výlučne na súde (§ 185 ods. 1 CSP). Ak však súd nevykoná navrhnutý dôkaz, dôvody zvoleného postupu
je povinný riadne vysvetliť v odôvodnení svojho rozhodnutia.

5. Žalobkyňa v následnom vyjadrení zotrvala na všetkých svojich predchádzajúcich písomných ako
aj ústnych vyjadreniach. Tvrdenia žalovaného prezentované v jeho vyjadreniach a podanom odvolaní
považuje za zavádzajúce a nesprávne. Žalovaný bol pri jej výsluchu, kládol jej otázky a preto mu
musí byť zrejmé, že tvrdenia, ktoré uvádza v podanom vyjadrení sú v zjavnom rozpore s vykonaným
dokazovaním.

5.1. Žalobkyňa zotrvala na tom, že žalovaný v rozpore s ochranou spotrebiteľa ju ako spotrebiteľku
zavádzal o skutočnej výške poskytnutého úveru. Žalovaný napriek svojim opakovaným účelovým
tvrdeniam nepredložil dôkaz, ktorý by potvrdil, že jej poskytol úver vo výške 5.000,- EUR. Veriteľ ju
potom doslova zavádzal, keď deklaroval, že spotrebiteľovi poskytne úver vo výške 5.000,- EUR (teda

sumu s ktorou bude môcť spotrebiteľ voľne disponovať v celom rozsahu), ale v skutočnosti jej poskytol
len úver vo výške 4.750,- EUR. V tomto smere zopakovala svoju argumentáciu z podaného vyjadrenia
k odvolaniu, vrátane odkazov na príslušnú judikatúru, z ktorej odvodzuje svoju argumentáciu.

5.2. K otázke poistenia, ktoré mala žalobkyňa uzatvoriť so žalovaným, podľa žalobkyne žalovaný

nepreukázal, že toto bolo s ňou aj individuálne dojednané. Za individuálne dojednané v zmysle
ustanovenia § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemožno považovať také ustanovenie, s ktorým sa
spotrebiteľmalmožnosťoboznámiť,keďnemoholovplyvniťjehoobsah.Dôkaznébremenovtejtootázke
zaťažuje veriteľa. Zo zmluvy o úvere nevyplýva, či výška splátky 77,72 EUR je uvedená s poistením
alebo bez poistenia (v ďalšom zopakovala svoju argumentáciu z vyjadrenia k odvolaniu).

5.3. Súd prvého stupňa dospel na podklade vykonaného dokazovania (najmä z listinných dôkazov a
výsluchu žalobkyne) k správnemu záveru o tom, že veriteľ hrubo porušil svoju povinnosť posudzovať
schopnosť spotrebiteľa splácať úver, nakoľko zhromaždil len niektoré údaje, viacerými z nich
manipuloval a zavádzal o ich skutočnej výške a v neposlednom rade neposúdil ich s odbornou

starostlivosťou (žalobkyňa zopakovala svoju argumentáciu z vyjadrenia k odvolaniu).

5.4. Podľa žalobkyne súd vykonal vo veci dokazovanie listinnými dôkazmi ako aj jej výsluchom a na
podklade týchto dôkazov dospel k záveru, že poskytnutý úver je bezúročný a bez poplatkov. Nesúhlasila
ani s tvrdením žalovaného, že súd neprihliadol na všetky náležitosti v čl. 1.2 zmluvy o úvere. Súd

prvého stupňa identifikoval údaje v čl. 1.2 zmluvy o úvere v bode 28. napádaného rozsudku ale na
ich podklade dospel k záveru o tom, že tieto údaje nezodpovedali skutočnosti, resp. neboli úplné,
jasné, zrozumiteľné a určité. Samotná skutočnosť, že platila úver (aj keď si na jeho splatenie musela
požičať) nenapráva pochybenia veriteľa v obligatórnych náležitostiach zmluvy o úvere, ani nekonvaliduje
nesplnenie povinnosti podľa § 7 ZoSÚ.

5.5. K námietke žalovaného, že súd nevykonal dokazovanie žiadosťou o vyjadrenie F., zopakovala (ako
vo vyjadrení k odvolaniu), že žiadny takýto návrh zo strany žalovaného podaný nebol. Ak by žalovaný
chcel aby súd vykonal uvedený dôkaz (dopyt na F.), mal dostatočný priestor na to, aby takýto návrhy
riadne, jasne a určito predniesol, čo sa však nestalo. Rozhodnutie súdu potom podľa žalobkyne netrpí

žalovaným namietanými vadami, nakoľko obsahuje riadne odôvodnenie a v kontexte vyššie uvádzaného
ho nemožno považovať za arbitrárne, a preto nie je daný ani jeden z dôvodov uvádzaných žalovaným
v podanom odvolaní ani následne v podanom vyjadrení.6. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané
oprávneným subjektom (§ 359 CSP), t. j. žalovaným, v neprospech ktorého bolo rozhodnuté, keďže
súd prvej inštancie žalobe vyhovel v celom rozsahu, včas (§ 362 ods. 1 CSP) a proti rozhodnutiu, proti

ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 a 2 v spojení s § 357 písm. m/ CSP),
preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, viazaný odvolacími
dôvodmi podľa § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania postupom podľa § 385 ods. 1 a contrario
v spojení s § 219 ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým súd prvej inštancie
žalobe vyhovel, ako aj v závislom výroku II. o práve na náhradu trov konania podľa ust. § 387 ods. 1

CSP ako vecne správny potvrdil.

7. Odvolateľ v odvolaní vzhľadom na obsah odvolania a charakter odvolacích námietok namietal
nesprávnosť zisteného skutkového stavu, jeho právneho posúdenia, ako aj absenciu riadneho
a presvedčivého odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Krajský súd posúdil relevantnosť týchto
konkrétnych odvolacích dôvodov, teda to, či súd prvej inštancie na správne a v úplnosti zistený

skutkový stav aplikoval príslušné právne predpisy, a či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s
prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).

8. Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho obsahu spisového materiálu a
vyhodnotením toho, čo uviedol v rámci odvolacieho konania odvolateľ – žalovaný, konštatuje, že súd
prvej inštancie vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre právne posúdenie
veci a po vykonaní dokazovania v potrebnom rozsahu dospel k správnym skutkovým aj právnym
záverom odôvodňujúcim vydanie napadnutého rozsudku v súdenej veci. V tomto smere sa odvolací súd

stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (ust.
§ 387 ods. 2 CSP). Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami
a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia preto nemožno považovať za rozporné s požiadavkou vyplývajúcou z práva
na spravodlivý proces, keďže je z neho zreteľné, z akého skutkového stavu súd prvej inštancie pri

rozhodovaní vychádzal, o aké ustanovenia právnych predpisov sa jeho rozhodnutie opieralo a ako boli
tieto relevantné ustanovenia ním interpretované. Tu treba podotknúť, že iba samotná skutočnosť, že
odvolateľ so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia súdu nesúhlasí a
nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama o sebe viesť k založeniu prípustnosti odvolania podľa § 365 ods. 1
písm. f/ a h/ CSP. Odvolací súd pritom nezistil žiaden dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s argumentáciou

použitou súdom prvej inštancie na odôvodnenie ním zvoleného postupu a rozhodnutia.

9. Vo všeobecnosti k námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že
vada predpokladaná v § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) je vadou skutkovou. Rozhodnutie trpí skutkovými vadami,

ak bol nesprávne vytvorený jeho skutkový základ (skutkové zistenia). Nesprávnosť skutkových zistení
pri tomto odvolacom dôvode je spôsobená nesprávnym postupom súdu prvej inštancie pri hodnotení
výsledkov dokazovania, keď buď súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo
prípadne neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku
jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané,

resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov
vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom
hodnotení dôkazov, v hodnotení dôkazov príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo,
ktoré vyšli najavo inak, nie je logický rozpor, a aj z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, event. vierohodnosti výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené

spôsobom vyplývajúcim z § 191 až § 194 CSP. Odvolací súd vzhľadom na uvedené konštatuje, že
v konaní pred súdom prvej inštancie bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné
pre právne posúdenie predmetnej sporovej veci a meritórne rozhodnutie súdu. Z uvedeného vychádzal
aj odvolací súd v zmysle ust. § 383 CSP, majúc za to, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má
potrebné atribúty vyžadované ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd v tejto súvislosti tiež zdôrazňuje

aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný
postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať
návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich, pretože do práva
na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná,teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou
predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami,
aleaniprávovyjadrovaťsakspôsobuhodnoteniaňounavrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnedožadovať

sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97,
II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Žalovaným uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP preto
nie je daný.

10. Pokiaľ ide o námietku nesprávneho právneho posúdenia vec, odvolací súd poznamenáva, že

právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnuprávnunormunazistenýskutkovýstav.Nesprávnymprávnymposúdenímvecijeomylsúdupri
aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, keď na zistený skutkový stav súd neaplikoval
príslušnú právnu normu (úplne ju opomenul aplikovať), alebo aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo
obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval, alebo správne zvolenú a správne interpretovanú
právnu normu nesprávne aplikoval. Ani tento žalovaným uplatnený odvolací dôvod nebol daný.

11. Pokiaľ ide o namietanú zmätočnosť súdneho rozhodnutia, podľa názoru odvolacieho súdu súd
prvej inštancie pri posudzovaní náležitostí zmluvy, ako aj splnenia povinnosti podľa § 7 ods. 1
ZoSÚ žalobcom zodpovedal všetky otázky, ktoré považoval pre rozhodnutie za podstatné, v
dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny záver. Nie

je možné konštatovať, že by rozhodovacím procesom došlo k odňatiu možnosti žalovaného konať
pred súdom a k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Za odňatie možnosti konať pred súdom
a za porušenie práva na spravodlivý súdny proces nie je možné považovať to, ak súd prvej inštancie
neodôvodní svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa.

12. Odvolací súd potom ani s prihliadnutím na žalovaným prezentované odvolacie argumenty
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť, pričom
v konkrétnostiach k nosným námietkam žalovaného prezentovaným v odvolacom konaní odvolací súd
na doplnenie a potvrdenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie uvádza nasledovné:

13. V prejednávanej veci bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že predmetom zmluvy o úvere
malo byť poskytnutie sumy 5 000,- Eur, avšak do dispozície spotrebiteľa bola daná len suma 4.750,-
Eur, t.j. suma ponížená o poplatok za poskytnutie úveru vo výške 250,-Eur. Žalovaný sa odvolával na
znenie obchodných podmienok, ktoré takýto postup umožňovali, zároveň predostierajúc argumentáciu
ohľadne „legitimity“ poplatku ako takého. Preskúmajúc okolnosti prejednávanej veci odvolací súd sa

stotožnil s právnym posúdením provinštatnčného súdu, pričom argumentáciu odvolateľa ani jeho poukaz
na judikatúru SDEÚ (Gyula Kiss; C-621/17, Caixabank SA; C-565/21) alebo rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR (7Cdo/294/2019 a 4Cdo/292/2021) nepovažuje za pre vec právne relevantnú. Sporným totiž
nebolo posúdenie dôvodnosti poplatku za poskytnutie úveru (t.j. jeho „legitimity“, ako uvádza samotný
odvolateľ) alebo jeho výšky (jeho primeranosti vo vzťahu k istine úveru), ale skutočnosť, že spotrebiteľovi

(v tomto prípade žalobkyni) nebol poskytnutý úver v dohodnutej (v zmluve určenej) výške, ale len suma
znížená o sumu poplatku, pričom suma poplatku bola zahrnutá do celkových nákladov spojených s
úverom, a teda aj úročená dohodnutým zmluvným úrokom. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na
to, že poplatok za poskytnutie úveru je nákladom spotrebiteľa súvisiaci s úverom a nemôže byť zároveň
považovaný aj za finančný prostriedok poskytovaný na základe úverovej zmluvy. Navýšenie celkovej

výšky úveru o poplatok za poskytnutie úveru má zároveň aj ten následok, že sa bude úročiť nielen
poskytnutý úver, ale aj poplatok za jeho poskytnutie, tým pádom dôjde k zvýšeniu celkovej splatnej
čiastky a mení sa tým výška hlavného predmetu zmluvy. V tomto kontexte nemožno nepoukázať na
kľúčový rozsudok Súdneho dvora vo veci C-377/14, v zmysle ktorého: „Článok 3 písm. l) a článok 10
ods. 2 smernice 2008/48/ES, ako aj bod I prílohy I tejto smernice sa majú vykladať v tom zmysle,

že celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii
spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s
predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené“. Uvedené závery si plne
osvojila aj súdna prax slovenských súdov aj na úrovni najvyšších súdnych autorít, keď Najvyšší súd
Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 9Cdo/287/2021, ktoré bolo publikované aj v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 4/2022. V tomto rozhodnutí
najvyšší súd uviedol: „Jednou z obligatórnych náležitostí spotrebiteľskej zmluvy je aj údaj o výške úveru,
ktorého definíciu podáva ustanovenie § 2 písm. l) zákona o spotrebiteľských úveroch. Spotrebiteľ na
základe správne v zmluve uvedených informácií o výške skutočne poskytnutého úveru, dostáva jasnúpredstavu o celkovej hodnote svojho záväzku, o tom, čo vlastne spláca a akú sumu si skutočne požičal,
ako aj to, akú má povahu jeho záväzok z hľadiska nákladov s ním spojených. Zároveň nesprávne
uvedený údaj môže mať za následok vplyv na správnosť ďalších údajov spotrebiteľskej zmluvy a

tiež na samotnú výšku záväzkov spotrebiteľa (výšku splátky, úročenie úverovej sumy). Pokiaľ teda
údaje predstavujúce obligatórne náležitosti spotrebiteľskej zmluvy nie sú uvedené v zmluve správne,
nemožno hovoriť o splnení povinnosti podľa § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom
nesplnenie z neho vyplývajúcej povinnosti zákon striktne sankcionuje tým, že spotrebiteľský úver
sa stáva od počiatku bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských

úveroch). V tomto smere teda neexistuje žiadna výnimka a veriteľ sa nemôže zbaviť svojej povinnosti,
resp. nemôže konvalidovať nesprávne, či zavádzajúce údaje v zmluve tým, že v nej síce výslovne
uvedie, akú čiastku predstavuje náklad, avšak zároveň ho prezentuje ako súčasť poskytnutého úveru,
teda aktívum, hoci v skutočnosti ide o náklad spotrebiteľa, a to ani za tej podmienky, že klient
súhlasí s okamžitým započítaním nákladu do výšky úveru.“. Predmetné rozhodnutie a jeho právne
závery nachádza plné uplatnenie aj v podmienkach prejednávanej veci; o to viac, že sa týka (znovu)

priamo osoby žalovaného ako dodávateľa a posudzovania prakticky obsahovo rovnako formulovanej
formulárovej zmluvy, ako aj príslušných ustanovení Obchodných podmienok, na ktorých znenie sa
žalovaný odvoláva aj v prejednávanej veci. V tomto smere je namieste akcentovať princíp právnej istoty
ako jeden zo základných princípov civilného sporového procesu zaručujúceho rovnakú rozhodovaciu
prax v skutkovo a právne rovnakých (obdobných) veciach keď okrem uvedeného rozhodnutia rovnaký

právny záver bol vyjadrený i v iných rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, napr. sp. zn. 4Cdo/322/2020
či sp. zn. 4Cdo/98/2023, sp. zn. 2Cdo/165/2020, sp. zn. 7Cdo/31/2022, ako aj sp. zn. 1Cdo/13/2023.

13.1 Zjednodušene povedané, výška úveru má korešpondovať reálne poskytnutým finančným
prostriedkom, t.j. poplatok za poskytnutie úveru zrazený z istiny hneď pri uzavretí zmluvy (s tým, že do

dispozície spotrebiteľa je daná nižšia suma úveru, než je uvedené v zmluve) do výšky úveru nemožno
zahrnúť, pričom táto právna otázka a jej riešenie vzhľadom na vyššie uvedené predstavuje ustálenú
rozhodovaciu prax, od ktorej odvolací súd nenachádza dôvod sa odchýliť.

13.2 V dôsledku navýšenia celkovej výšky úveru o náklad nemôže byť správne vypočítaná ani výška

RPMN, keďže výpočet RPMN je závislý od výšky poskytnutého úveru. Navýšenie celkovej výšky úveru
o náklady má zároveň aj ten následok, že sa bude úročiť nielen poskytnutý úver, ale aj náklad, čím
dôjde k zvýšeniu celkovej splatnej čiastky a mení sa tým výška hlavného predmetu zmluvy. Za tohto
stavu bol preto správny záver súdu prvej inštancie, že úverová zmluva neobsahuje správne údaje v
zmysle § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z., a preto správne bola uplatnená aj sankcia za porušenie tejto

povinnosti v zmysle § 11 ods. 1 písm. b/ zák. č. 129/2010 Z. z., pričom vykonanie ďalšieho dokazovania
(prostredníctvomNBS)byneboloúčelnéanihospodárne,pretožeužvýsledkyvykonanéhodokazovania,
z ktorého nesporne vyplývalo, že na účet žalobkyne bola žalovaným poukázaná a do jej dispozície bola
daná len suma 4 750,-Eur, a nie suma 5 000,-Eur deklarovaná ako výška úveru v zmluve, v dostatočnej
miere bez ďalšieho odôvodňujú záver súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.

14. Z uvedeného dôvodu už ďalšia argumentácia strán v odvolacom konaní (týkajúca sa prípadnej
absencie ďalších náležitostí zmluvy či posudzovania bonity spotrebiteľa) nemá pre vec význam, pretože
jej posúdenie odvolacím súdom by neprinieslo iné rozhodnutie vo veci. Judikatúra súdov, vrátane
európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia (porovnaj rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.05.1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka
rozsudkov a rozhodnutí 1997 - III.). Odvolací súd preto so zreteľom na vyššieuvedenénepovažoval
za potrebné zaoberať sa aj inými odvolacími námietkam, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite veci
bez významu.

15. Odhliadnuc od vyššie uvedeného, pre odstránenie akýchkoľvek pochybností odvolateľa o správnosti
rozhodnutia súdu v tejto veci a v snahe poskytnúť mu odpovede na otázky, ku ktorým okresný súd
nezaujal výslovne stanovisko, pričom ich zodpovedanie považoval žalovaný za rozhodné vo veci,
dovoľuje si odvolací súd vyjadriť sa aj k jeho ďalším argumentom, predovšetkým so zameraním sa na
otázku posudzovania bonity, ktorá vyvolala medzi stranami sporu v tomto konaní podstatný rozkol.

15.1. V prvom rade odvolateľ (tak v samotnom odvolaní, ale aj v konaní pred súdom prvej inštancie)
opakovane namietal uplatňovanie nároku žalobkyne na peňažné plnenie voči nemu s poukazom na už
ukončený zmluvný vzťah (predčasné a dobrovoľné splatenie úveru samotnou žalobkyňou), majúc zato, že ide o konanie v rozpore s dobrými mravmi, resp. šikanózny výkon práva, s touto argumentáciou
sa odvolací súd nestotožnil, keď (na podporu správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a jeho
doplnenie v tomto smere) musí konštatovať, že skutočnosť, že zmluva bola „vykonaná“ (záväzok zo

zmluvy zanikol splnením dlžníka veriteľovi), nemá žiadny vplyv na možnosť spotrebiteľa domáhať sa
vzájomných záväzkov majúcich základ v tejto zmluve, napr. aj vydania bezdôvodného obohatenia.
Obdobnú situáciu posudzoval aj Súdny dvor EÚ už v rozsudku C-755/22, v ktorom konštatoval, že
„články8a23smernice2008/48majúvykladaťvtomzmysle,ženebrániatomu,abybolveriteľvprípade,
že porušil svoju povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, sankcionovaný v súlade s vnútroštátnym

právomneplatnosťouzmluvyospotrebiteľskomúvereazánikomjehonárokunazaplateniedohodnutých
úrokov, hoci táto zmluva bola v celom rozsahu vykonaná zmluvnými stranami a spotrebiteľovi nevznikli
v dôsledku tohto porušenia žiadne nepriaznivé dôsledky.“. Súdny dvor mal za to, že porušenie povinnosti
veriteľa overiť úverovú bonitu spotrebiteľa stanovenej v tomto ustanovení nemožno napraviť len
samotným úplným vykonaním zmluvy o úvere a skutočnosť, že spotrebiteľ nenamietal voči tejto zmluve
počas obdobia splácania, je preto irelevantná. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ aj spotrebiteľ napriek

viacerým jeho záväzkom, ktoré prevyšovali jeho príjmy, uhradil všetky záväzky z úverovej zmluvy
(vrátane úrokov a poplatkov), nič mu nebráni následne sa domáhať zaplatenia čiastky korešpondujúcej
úrokom a poplatkom z dôvodu, že jeho úver bol bezúročný a bez poplatkov a banka sa nemôže účinne
brániť tvrdením, že zmluva je už vykonaná (že zmluvný záväzok už zanikol). Preto konanie žalobkyne
nemožno v žiadnom prípade hodnotiť ako rozporné s dobrými mravmi či ako šikanózny výkon práva

a snahu o získanie majetkového prospechu na úkor žalovaného.

15.2. Obdobne aj v rozsudku Súdneho dvora C-679/18 sa uvádza, že „články 8 a 23 smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o
zrušení smernice Rady 87/102/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu ukladajú

povinnosť preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v článku 8 tejto smernice, podľa
ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, a vyvodiť dôsledky, ktoré
z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve, pod podmienkou, že sankcie spĺňajú
požiadavky podľa uvedeného článku 23. Články 8 a 23 smernice 2008/48 sa majú ďalej vykladať v
tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa sankcia za porušenie povinnosti

veriteľa posúdiť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa, ktorá spočíva v neplatnosti zmluvy
o úvere spojenej s povinnosťou spotrebiteľa vrátiť veriteľovi poskytnutú sumu istiny v dobe primeranej
jeho možnostiam, uplatní len pod podmienkou, že daný spotrebiteľ túto neplatnosť namietne, a to v
trojročnej premlčacej dobe“. Vzhľadom na uvedené, bolo povinnosťou súdu v tomto konaní z úradnej
povinnosti (a bez ohľadu na to, že zmluva už zanikla splnením) skúmať aj dodržanie povinnosti

veriteľa preveriť pred uzavretím zmluvy bonitu spotrebiteľa a túto aj primerane (vzhľadom na výsledky
vlastného šetrenia) vyhodnotiť. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že pokiaľ ide o posudzovanie
cieľov sledovaných smernicou 2008/48, z ustálenej judikatúry SDEÚ vyplýva, že povinnosť posúdiť
úverovú bonitu spotrebiteľa stanovená v jej článku 8 tým, že smeruje k ochrane spotrebiteľov pred
rizikami nadmerného zadlženia a platobnej neschopnosti, prispieva k dosiahnutiu cieľa tejto smernice,

ktorý podľa jej odôvodnení 7 a 9 spočíva v úplnej a kogentnej harmonizácii v niekoľkých kľúčových
oblastiach spotrebiteľských úverov, ktorá sa považuje za potrebnú na to, aby sa všetkým spotrebiteľom
v Európskej únii zabezpečila vysoká a rovnocenná úroveň ochrany ich záujmov a aby sa uľahčil vznik
riadne fungujúceho vnútorného trhu so spotrebiteľskými úvermi (rozsudky C-565/12, bod 42 a C-679/18,
bod 21). Okrem toho Súdny dvor opakovane rozhodol, že vzhľadom na odôvodnenie 26 smernice

2008/48 je cieľom tejto povinnosti, aby veritelia konali zodpovedne a neposkytovali úvery spotrebiteľom,
ktorí nie sú schopní ich splácať (viď rozsudky C-449/13, bod 35, C-679/18, bod 20 a C-303/20,
bod 28). Z toho vyplýva, že povinnosť veriteľa spočívajúca v posúdení úverovej bonity spotrebiteľa
jednoducho smeruje k predchádzaniu rizika nadmerného zadĺženia alebo platobnej neschopnosti
vyplývajúceho z nedostatočného overenia jeho schopnosti a ochoty splatiť úver. Zodpovednosť veriteľov

a predchádzanie nezodpovedným praktikám pri poskytovaní úverov spotrebiteľom zásadným spôsobom
prispievajú k riadnemu fungovaniu trhu so spotrebiteľskými úvermi. Inými slovami, účinná ochrana
spotrebiteľa by sa nedala dosiahnuť, keby vnútroštátny súd nebol povinný, hneď ako disponuje na
tento účel potrebnými informáciami o právnych a skutkových okolnostiach, preskúmať ex offo dodržanie
povinnosti veriteľa stanovenej v článku 8 uvedenej smernice (analog. C-377/14, body 66 a 70).

15.3. Uvedené povinnosti dodávateľa zreteľne vyplývajú aj z judikatúry SDEÚ, na ktorú poukazoval
samotný žalovaný (Ingrid Bakkaus; C-449/13), keď samotný výrok rozsudku nemožno oddeliť a vykladať
izolovane bez zreteľa na celé na odôvodnenie. V tomto smere odvolací súd upriamuje pozornosťodvolateľa predovšetkým na body 37 a 38 uvedeného rozhodnutia, v zmysle ktorých „...veriteľ musí po
prvé v každom prípade a vzhľadom na osobitné skutočnosti prípadu posúdiť, či sú uvedené informácie
primerané a dostatočné na ohodnotenie úverovej bonity spotrebiteľa. V tejto súvislosti sa môže

dostatočný charakter uvedených informácií líšiť vzhľadom na okolnosti uzatvorenia zmluvy o úvere,
osobnú situáciu spotrebiteľa a výšku úveru. Toto ohodnotenie sa môže uskutočniť prostredníctvom
dokumentov preukazujúcich finančnú situáciu spotrebiteľa, ale nemožno vylúčiť, že veriteľ zohľadní
aj staršie informácie o finančnej situácii záujemcu na úver, ktorými môže disponovať. Obyčajné
nepodloženévyhláseniaspotrebiteľavšaknemôžubyťsamyosebedostatočné,akknimniesúpripojené

dôkazy. Po druhé a bez toho, aby bola dotknutá druhá veta článku 8 ods. 1 smernice 2008/48, podľa
ktorej si členské štáty môžu vo svojej právnej úprave zachovať povinnosť veriteľa nahliadnutia do
príslušnej databázy, smernica 2008/48 neukladá veriteľovi povinnosť systematicky overovať pravosť
informácií poskytnutých spotrebiteľom. Vzhľadom na okolnosti každého prípadu sa veriteľ môže buď
uspokojiť s informáciami, ktoré mu boli predložené spotrebiteľom, alebo sa rozhodnúť, že považuje za
nevyhnutné tieto informácie potvrdiť.“ Platí, že znenie článku 8 ods. 1 smernice 2008/48 vo svetle jej

odôvodnenia 26 priznáva veriteľovi mieru voľnej úvahy pri určení, či informácie, ktoré má k dispozícii, sú
dostatočné na potvrdenie úverovej bonity spotrebiteľa a či ju musí overiť aj inými prostriedkami. Z tohto
hľadiskabyvšakveriteliamalibyťzodpovednízaindividuálnekontrolyúverovejbonityspotrebiteľaamali
by mať možnosť využiť informácie, ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy
oúvere,aleajpočasdlhodobéhoobchodnéhovzťahu.Cieľomtejtopovinnostijetakzvýšiťzodpovednosť

veriteľov a zamedziť poskytnutiu nebonitných spotrebných úverov.

15.4. Preto v uvedenej veci, odhliadnuc od toho, že žalobkyňa v konaní výslovne namietala splnenie
povinnosti žalovaného skúmať jej bonitu s odbornou starostlivosťou pred poskytnutím úveru, nijako
nepochybil okresný súd, pokiaľ vykonával dokazovanie aj v tejto otázke, keď uvedené bol povinný

preskúmavať z úradnej povinnosti a vyhodnotiť podľa výsledkov dokazovania. V konaní pritom súd
prvej inštancie zistil, že príjem žalobkyne zo zamestnania v rozhodnom období bol cca. 626,-Eur
mesačne a jej výdavky (len na úverovom zaťažení) vo výške 913,-Eur mesačne. Je pochopiteľné,
pokiaľ žalovaný, u ktorého mala žalobkyňa už vedený účet, nepovažoval za potrebné vyžiadať si pred
poskytnutím úveru potvrdenie o príjme spotrebiteľa zo zamestnania, keďže disponoval vedomosťou

o kreditných operáciách na jej bankovom účte po dlhšiu dobu (t.j. za obdobie časovo predchádzajúce
poskytnutiu úveru o viac ako – posudzované – tri mesiace pred uzavretím zmluvy). Nie je už však
pre súd pochopiteľné, z akého dôvodu žalovaný, keď musel mať vedomosť, aký je „bežný“ pravidelný
príjem žalobkyne, započítal do rozhodného obdobia aj taký príjem na účet žalobkyne, z ktorého bolo
zjavné (a uvedené muselo byť zrejmé aj žalovanému, ktorý viedol účet žalobkyne po dlhšiu dobu ako

len tri mesiace pred poskytnutím úveru), že ide o príjem mimoriadny, nadštandardný, ktorý nie je možné
zahrnúť do priemerného pravidelného príjmu žalobkyne. Nemožno preto v žiadnom prípade akceptovať
argumentáciu odvolateľa, že pri posudzovaní bonity vychádzal z mesačného príjmu žalobkyne vo
výške cca. 1 791,-Eur. V opačnom prípade by totiž nastala situácia, kedy by každý spotrebiteľ,
ktorý by veriteľovi preukázal vyššiu finančnú hotovosť na svojom bankovom účte bezprostredne pred

poskytnutím úveru (či už z titulu daru, pôžičky od inej osoby, výhry v lotérii, dedičstva a pod.) mohol
žiadať (a dostať) úver vo výške nezohľadňujúcej jeho reálnu schopnosť tento úver pravidelne splácať v
budúcnosti. Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a
výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení nevyhnutných
výdavkov mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej

schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa preto musí vychádzať z existujúceho stavu a prezumpcie jeho
zachovania do budúcna. Je potom očividné, že žalovaný, ktorý tvrdí, že nahliadol aj do príslušných
registrovzaúčelomposúdeniaúverovejzaťaženostiaspoľahlivostiklientaohľadnesplácaniafinančných
pôžičiek, uvedené výsledky relevantným spôsobom nezohľadnil. Z obsahu spisu totiž vyplýva, že pri
posúdení len čistých príjmov žalobkyne zo zamestnania (cca. 626,-Eur) a jej výdavkov v podobe

splácania finančných záväzkov (913,-Eur) sa žalobkyňa nejavila ako klient, ktorý by bol schopný splácať
ďalší úver. Žalovaný sa tiež nemôže bez ďalšieho odvolávať ani na vyhlásenia žalovanej o jej príjmoch,
výdavkoch, osobnom stave atď., keď uvedené nebolo podložené žiadnymi listinnými dôkazmi. Je pritom
úplne zrejmé, že nikto nemôže mať výdavky na živobytie v nulovej výške.

15.5. Pokiaľ sa potom veriteľ v súdenej veci „uspokojil“ s tvrdením spotrebiteľky, že nemá žiadne
výdavky, zároveň si od nej nevyžiadal potvrdenie o jej mesačnom príjme zo zamestnania a súčasne,
majúc vedomosť o jej skutočnom príjme (v zmysle starších kreditných operácií na jej účte) a ďalších
existujúcich finančných záväzkoch žalobkyne, započítal (zrejme účelovo, z dôvodu „aby to vyšlo naposkytnutie úveru“) do výpočtu jej pravidelných mesačných príjmov aj mimoriadne príjmy, ktoré prišli na
účet žalobkyne iba dvakrát, a to v období bezprostredne prechádzajúcom uzavretiu zmluvy, (bez toho,
aby žiadal objasniť alebo predložiť dôkazy o jej reálnom pravidelnom príjme a pravidelných mesačných

výdavkoch), uvedené rozhodne nemožno hodnotiť inak ako hrubé porušenie predzmluvnej povinnosti
veriteľa skúmať bonitu spotrebiteľa, a to aj len pri zohľadnení povinností veriteľa podľa § 7 ods. 1
až 3 ZoSÚ platných v čase uzavretia zmluvy (preto na uvedenom závere nič nemení ani tvrdenie
žalovaného, že zmluva bola uzavretá v roku 2014, pričom ust. § 7 ZoSÚ bol doplnený o odseky 3 až 17
až novelou účinnou od 01.04.2015). Opätovne odvolací súd zdôrazňuje, že inštitút posudzovania bonity

nie je povinnosťou, ktorá má veriteľa „zaťažovať“ a neslúži primárne na ochranu spotrebiteľa, ale práve
naopak, slúži na ochranu obozretného veriteľa, ktorý nemá (a nemusí) poskytnúť úver nebonitnému
spotrebiteľovi. To je cieľ smernice a účel, ktorým sa má dosiahnuť zdravé fungovanie finančného
prostredia.

15.6. Ak veriteľ hrubo zanedbá svoje predzmluvné povinnosti (či už tým, že vôbec neskúma bonitu

spotrebiteľa, alebo nezohľadní údaje, ktoré vyplynú z jeho šetrenia), musí niesť následky v podobe
sankcií, ktoré majú mať (aj) odradzujúci účinok pre tohto veriteľa (resp. aj pre iných veriteľov)
do budúcna, aby sa porušovania týchto povinností vyvaroval. Pokiaľ potom žalovaný namietal
neprimeranosť sankcie bezúročnosti a bezpoplatkovsti úveru, odvolací súd sa s jeho argumentáciou
nestotožnil. Súdny dvor EÚ už vo veci C-679/18 rozhodol, že sankcia, z ktorej v prípade porušenia

povinnosti posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa vyplýva zánik nároku veriteľa na dohodnuté úroky, sa zdá
byť primeraná závažnosti porušenia, ktoré postihuje (pozri bod 30). Rovnako vo veci C-303/20, v ktorej
takisto išlo o povinnosť veriteľa posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, Súdny dvor uviedol, že „pokiaľ ide
o zánik nároku na úroky, Súdny dvor už rozhodol, že takáto sankcia stanovená vnútroštátnou právnou
úpravou sa musí považovať za primeranú v zmysle článku 23 smernice 2008/48, pokiaľ ide o prípady

porušenia povinnosti veriteľa, ktorá má podstatný význam
v kontexte tejto smernice (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. novembra 2016, Home Credit Slovakia,
C-42/15, body 69 až 71, ako aj citovanú judikatúru).“.

16. Vzhľadom na všetky vyššie uvádzané dôvody odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej

inštancie tak čo do veci samej, ako aj čo do výroku o náhrade trov konania, ktorý rovnako vykazuje
znaky vecne správneho rozhodnutia, keď nárok na náhradu trov konania patrí v zmysle § 255 ods. 1
CSP žalobkyni, ktorá mala vo veci úspech v celom rozsahu.

17. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 CSP v

spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, keď žalobkyni, ktorá mala
v odvolacom konaní úspech v plnom rozsahu, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania
voči neúspešnému žalovanému v rozsahu 100 %. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie
osobitným rozhodnutím.

18. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)

V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba

oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa
osobitného zákona [zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov].