Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. október 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Cob/100/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119330795
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Krišková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:6119330795.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a členiek

senátuJUDr.NoryVladovejaJUDr.VieryMalinowskejvprávnejvecižalobcu:Wüstenrotpoisťovňa,a.s.,
DigitalParkI,Einsteinova21,85101Bratislava,IČO:31383408,zastúpenýSEDLAČKO&PARTNERS,
s.r.o., Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36 853 186, proti žalovanému: Y.. O. V., nar. XX.XX.XXXX,
R. XXXX/XXA, XXX XX D., zastúpený Y.. B.. A. N., bytom R. XXA, XXX XX D., v konaní o zaplatenie
1.860,63 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava III č. k. 25Cb/263/2019 - 278 zo dňa 18.11.2021 takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č. k. 25Cb/263/2019 - 278 zo dňa

18.11.2021 v druhom, treťom a štvrtom výroku p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
88,06%, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava III rozsudkom č. k. 25Cb/263/2019 - 278 zo dňa 18.11.2021 prvým výrokom
konanie o vzájomnom návrhu žalovaného zastavil, druhým výrokom uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi istinu 1.860,63 Eur s 9% úrokom z omeškania ročne od 16.8.2019 do zaplatenia,

paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 40,- Eur, všetko do 3 dní
odo dňa právoplatnosti rozsudku, tretím výrokom vo zvyšku žalobu zamietol a štvrtým výrokom priznal
žalobcovi právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%. V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol,
že žalobou doručenou súdu dňa 11.7.2019 sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi istinu 1.860,63 Eur s príslušenstvom titulom vrátenia nábehových odmien vo výške
1.534,51 Eur, neprináležiacich odmien vo výške 351,92 Eur, výkonnostných odmien vo výške 120,- Eur
s tým, že v prospech žalovaného boli pripísané kladné provízie vo výške 134,79 Eur a rezervný fond

vo výške 11,01 Eur. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 28.11.2014 uzavrel ako poisťovňa so žalovaným ako
finančným agentom v súlade s § 652 a nasl. zák. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej aj
„ObZ“) Zmluvu o finančnom sprostredkovaní, na základe ktorej sa žalovaný zaviazal realizovať činnosť
smerujúcu k uzatváraniu zmlúv v oblasti poisťovníctva v rozsahu zákona č. 186/2009 Z. z. o finančnom
sprostredkovaní a finančnom poradenstve v znení neskorších predpisov a žalobca sa mu zaviazal
vyplácať províziu, ďalej uzavrel so žalovaným dňa 28.11.2014 Zmluvu o poskytnutí nábehovej odmeny,
ktorej predmetom je určenie podmienok výplaty mesačnej nábehovej odmeny, jej výšky, vrátenia a

ďalšíchprávapovinnostístrán.PlatnosťZmluvyonábehovejodmenebolaviazanánaexistenciuZmluvy
o finančnom sprostredkovaní. Nábehová odmena je svojou povahou províziou za obchodné zastúpenie
viazanou na počet uzavretých obchodov (§ 659 ods. 1 Obchodného zákonníka in fine), t.j. podlieha
režimu zániku nároku na províziu v zmysle § 662 Obchodného zákonníka, vyplácala sa mesačne(čl. III zmluvy o nábehovej odmene) a bola rovná rozdielu, ktorý vznikol odpočítaním mesačného
príjmu finančného agenta od sumy 1.200,- Eur. Vrátenie nábehovej odmeny (zánik nároku obchodného
zástupcu na províziu podľa § 662 ObZ) je upravený v čl. VII ods. 1 zmluvy o nábehovej odmene. Žalobca

uviedol, že Obchodný zákonník rozlišuje pojem „uzavretie obchodu“ (napr. § 652 ods. 1, § 659a ObZ)
a pojem „uskutočnenie obchodu“ (napr. § 662 ObZ), ktorým odlišuje časovo a funkčne rôzne právne
skutočnosti. Uzavretie obchodu predstavuje vznik zmluvného vzťahu, uskutočnenie obchodu nastáva
realizáciou jeho účelu. Žalobca si uplatnil podľa čl. VII. odsek 1 písm. a) bod i. zmluvy o nábehovej
odmenenároknavrátenie100%vyplatenejnábehovejodmenyvsume1.534,51Eur,t.j.zdôvodustorna

viac ako 30% zo všetkých poistných zmlúv v období dvoch rokov od prvého dňa prvého sledovaného
mesiaca. Zmluvné strany sa podľa § 662 ods. 3 ObZ dohodli v čl. 8 ods. 5 písm. b) bod v) Zmluvy o
finančnom sprostredkovaní v nadväznosti na provízny poriadok na vrátení alikvotnej časti vyplatenej
provízie v závislosti na skutočnom trvaní dojednaného obchodu. Nárok na vrátenie neprináležiacej
provízie vo výške 351,92 Eur si žalobca uplatnil podľa čl. 5 ods. 1 Provízneho poriadku. Nárok na
vrátenie neprináležiacich výkonnostných odmien v sume 120,- Eur odôvodnil tým, že ak dosiahne

obchodná skupina v príslušnom kalendárnom mesiaci zápornú netto produkčnú hodnotu poistenia, je
poisťovňa oprávnená vykonať storno výkonnostnej prémie spôsobom dohodnutým v Dodatku č. 8 k
Províznemu poriadku poisťovne za použitia § 662 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka. Výkonnostné
odmeny sa vyplácajú podľa čl. 5 Dodatku č. 8 k Províznemu poriadku v prípade, ak sa v danom mesiaci
dosiahne určená výška mesačnej netto produkčnej hodnoty poistenia a určený počet uzatvorených

zmlúv stavebného sporenia, výška sa určí maticou uvedenou v Tabuľke č. 1 Dodatku č. 8 k Províznemu
poriadku.

2. Žalovaný namietal, že na základe zmluvného vzťahu so žalobcom mal zodpovednosť aj za stav,
ktorý nemohol ovplyvniť, čo je v rozpore s platným právnym poriadkom. Podľa zmluvných obmedzení

nemohol z vlastnej iniciatívy vedieť o problémoch pri plnení zmluvy medzi žalobcom a jeho klientom,
je preto v rozpore s dobrými mravmi požadovať, aby znášal sankcie za porušenie zmluvy zo strany
klienta žalobcu. V zmluvách uzatvorených medzi žalobcom a jeho klientom žalovaný nie je zmluvnou
stranou, nemôže zodpovedať za ich plnenie. Žalovaný mal za to, že ustanovenia zmluvy o nábehovej
odmene v časti určujúcej povinnosť vrátenia vyplatenej nábehovej odmeny a provízií na základe storna

zmluvných vzťahov žalobcu sú neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Konanie žalobcu možno
považovaťzakonanievrozporesdobrýmimravmiapoctivýmobchodnýmstykom.Žalovanýtiežuviedol,
že poskytnutú nábehovú odmenu považuje za mzdu podľa Zákonníka práce, preto nárok nie je dôvodný.
Poukázal tiež na § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, že v prípade storna platí
inštitút nemožnosti plnenia.

3. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie doplnil skutkové tvrdenia a upresnil, že na základe
Zmluvy o nábehovej odmene vyplatil žalovanému nábehovú odmenu nasledovne: 2. nábehový mesiac
(1/2015) 582,- Eur; 3. nábehový mesiac (2/2015) 617,59 Eur a 7. nábehový mesiac (6/2015) 334,92 Eur,
t.j. spolu: 1.534,51 Eur. Keďže v 2. nábehovom mesiaci (1/2015) žalovaný splnil produkčné podmienky,

vznikol mu nárok na vyplatenie nábehovej odmeny vo výške rozdielu mesačného príjmu finančného
agenta od sumy 2.000,- Eur. V mesiaci 1/2015 bol mesačný príjem žalovaného 230,- Eur a bola mu
vyplatená nábehová odmena vo výške 970,- Eur (WP 582,- Eur a WSS 388,- Eur v súlade s čl. V
ods. 2 Zmluvy o nábehovej odmene). Zmluva o finančnom sprostredkovaní ako aj Zmluva o poskytnutí
nábehovej odmeny sú obchodným záväzkovým vzťahom, podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka sa

obligatórne uplatní úprava Obchodného zákonníka ako lex specialis k všeobecnej úprave v Občianskom
zákonníku, preto aplikácia § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je možná a nábehová odmena
nepredstavuje mzdu. Žalobca vyplatil žalovanému celú províziu pred uskutočnením obchodu, keďže k
uskutočneniu obchodu nedošlo, žalovanému nárok na províziu zanikol. Žalobca so žalovaným si podľa
§ 662 ods. 3 ObZ dohodli vrátenie alikvotnej časti vyplatenej provízie v závislosti na skutočnom trvaní

dojednaného obchodu.

4.Žalovanývzniesolnámietkupremlčaniapohľadávokžalobcu,ktorévzniklipred13.3.2015avzájomnou
žalobou sa domáhal započítania nákladov na zriadenie a prevádzku kancelárie a technického vybavenia
rozsahu do 50% celkových nákladov vo výške 4.352,- Eur, ktoré vynaložil v rokoch 2014 a 2015 voči

nárokom žalobcu. Žalovaný uplatnil námietku „ne bis in idem“ s odôvodnením, že skutok, ktorý bol
dôvodom na podanie žaloby, je totožný so skutkom uplatneným v konaní pred Okresným súdom Banská
Bystrica č.k. 17Up/318/2019 a následne v konaní sp. zn. 25Csp/106/2019 vedenom Okresným súdom
Žiar nad Hronom, ktoré bolo právoplatne skončené a žalovanému bola uložená sankcia. Žalovanýpoukázal na Protokol č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a pre podporu
argumentácie uviedol rozhodnutia s danou právnou otázkou (rozhodnutie ESĽP vo veci Nodet proti
Francúzsku zo dňa 6.6.2019, číslo sťažnosti 47342/14, rozhodnutie ESĽP vo veci Bjarni Ármansson

proti Islandu zo dňa 16.4.2019, číslo sťažnosti 72098/14 a rozhodnutie Veľkého senátu ESĽP vo veci
Michalache proti Rumunsku zo dňa 8.7.2019 číslo sťažnosti 54012/10).

5. Žalobca námietku premlčania považoval za neopodstatnenú. Podľa § 397 Obchodného zákonníka
sa nárok na vrátenie neprináležiacich odmien vyplatených žalovanému premlčí v lehote štyroch rokov

odo dňa zániku prvej poistnej zmluvy, ktorej uzavretie malo vplyv na vyplatenie provízií žalovaného,
poistná zmluva zanikla dňa 16.1.2016, k uplynutiu premlčacej doby došlo dňa 16.1.2020, žaloba
bola podaná 11.7.2019. Nesúhlasil s námietkou porušenia zásady poctivého obchodného styku z
dôvodu nerovnomerne dohodnutých práv a povinností s odkazom na zásadu zmluvnej voľnosti v
obchodnoprávnych vzťahoch. Zánik práva obchodného zástupcu na províziu je upravený v § 662
ObZ, ktorý nemá povahu kogentného ustanovenia a preto si zmluvné strany mohli podmienky

vrátenia provízie dohodnúť podľa vlastného uváženia. K vzájomnej žalobe uviedol, že nespĺňa základné
náležitosti podľa § 127 a § 132 a nasl. zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“),
keďže žalovaný nešpecifikoval, ako dospel k sume 4.352,- Eur, na základe akých ustanovení mu tvrdený
nárok vznikol a nepodložil ho žiadnymi dôkazmi.

6. Súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia § 144, § 145 ods. 1, § 146 ods. 1 CSP, § 2 ods. 5, § 6
ods. 1 zák. č. 186/2009 Z.z. o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve v znení neskorších
predpisov (ďalej len „ZoFS“), § 261 ods. 1, § 269 ods. 1 a ods. 2, § 369 ods. 1 a ods. 2, § 387 ods. 1 a ods.
2, § 388, § 394 ods. 1, § 397, § 652 ods. 1, § 659 ods. 1 § 662 ods. 2 Obchodného zákonníka. Nakoľko
žalovaný na pojednávaní dňa 1.7.2021 zobral späť vzájomnú žalobu, súd prvej inštancie konanie o

vzájomnej žalobe zastavil.

7. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že dňa 28.11.2014 uzavrel žalovaný ako finančný agent so
žalobcom a spoločnosťou Wüstenrot stavebná sporiteľňa a. s. Zmluvu
o finančnom sprostredkovaní, na základe ktorej sa zaviazal realizovať činnosť smerujúcu k uzatváraniu

zmlúv v oblasti poisťovníctva v rozsahu stanovenom zákonom č. 186/2009 Z.z. o finančnom
sprostredkovaní a finančnom poradenstve znení neskorších predpisov. Zmluva bola uzatvorená na dobu
neurčitú. Súd prvej inštancie právne posúdil zmluvu
z hľadiska zmluvného typu ako zmluvu o obchodnom zastúpení podľa § 652 a nasl. Obchodného
zákonníka. Ďalej uviedol, že medzi tými istými zmluvnými stranami bola dňa 28.11.2012 (ide o chybu

v písaní pozn. odvolacieho súdu, správne 28.11.2014) uzatvorená Zmluva o poskytnutí odmien pre
finančného manažéra, na základe ktorej žalovaný ako finančný agent vykonával pre poisťovňu a
stavebnú sporiteľňu finančné sprostredkovanie v oblasti poistenia a stavebného sporenia na základe
písomnej Zmluvy o finančnom sprostredkovaní zo dňa 21.11.2014 a Poverenia na výkon funkcie
finančného manažéra zo dňa 28.11.2014. Podľa článku II bod 3 v spojení s Dodatkom č. 1 zo dňa

19.12.2014 prvým sledovaným mesiacom je 1/2015. Zmluva bola uzatvorená podľa § 269 ods. 2 ObZ.
Podľa článku VIII bod 3 písm. b) Zmluvy okrem zániku uplynutím času zmluva zanikne okamihom
zániku zmluvy o finančnom sprostredkovaní, teda platnosť Zmluvy o poskytnutí nábehovej odmeny
bola viazaná na existenciu Zmluvy o finančnom sprostredkovaní (opačne to neplatilo), čo znamená, že
Zmluva o finančnom sprostredkovaní nie je závislá na Zmluve o poskytnutí nábehovej odmeny a keďže

bola uzatvorená na dobu neurčitú, nezaniká uplynutím doby dvanástich mesiacov tak, ako Zmluva o
poskytnutí nábehovej odmeny.

8. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že nábehová odmena je svoju povahu províziou za obchodné
zastúpenie podľa § 659 ods. 1 Obchodného zákonníka, preto podlieha režimu zániku nároku na províziu

podľa § 662 Obchodného zákonníka. Je to druh provízie viazaný na počet uzatvorených zmlúv, ako
to vyplýva z článku IV bod 1 Zmluvy o nábehovej odmene s odkazom na Prílohu číslo 1. Vrátenie
nábehovej odmeny ako ekvivalentu zániku nároku obchodného zástupcu na províziu podľa § 662
ObZ, ktoré je predmetom konania, je upravené v článku VII ods. 1, písm. a/ Zmluvy o nábehovej
odmene, t.j. z dôvodu stornovania viac ako 30% zo všetkých poistných zmlúv v období dvoch rokov

od 1. dňa sledovaného mesiaca vznikne žalovanému povinnosť vrátiť 100% vyplatených nábehových a
nadštandardných odmien. Žalobca preukázal a žalovaný nesporoval, že mu bola vyplatená nábehová
odmena vo výške 1.534,51 Eur, z toho za 2. nábehový mesiac (január 2015) vo výške 582,- Eur,
za 3. nábehový mesiac (február 2015) vo výške 617,59 Eur a za 7. nábehový mesiac (jún 2015) vovýške 334,92 Eur. Žalobca tiež preukázal, že v rozhodujúcom období (v období dvoch rokov od 1. dňa
1. sledovaného mesiaca 1/2015) bolo celkovo sprostredkovaných obchodnou skupinou žalovaného 25
zmlúv, z toho 12 bolo stornovaných, čo predstavuje storno kvótu 46,86%, žalobcovi teda vznikol nárok

na vrátenie 100% z celkovej vyplatenej nábehovej odmeny. Všetky poistné zmluvy, ktoré sú zahrnuté v
storno kvóte 46,86% boli ukončené najneskôr v roku 2016 v rámci dvojročného obdobia podľa článku VII
ods. 1 písm. a) Zmluvy o nábehovej odmene. Žalobcovi vznikol nárok na vrátenie sumy 2.006,43 Eur, v
konaní nárok vyčíslil ako súčet nároku na vrátenie nábehových odmien vo výške 1.534,51 Eur, nároku na
vrátenie neprináležiacich provízií v sume 351,92 Eur a neprináležiacich výkonnostných odmien v sume

120,- Eur, žalobou uplatnil iba sumu 1.860,63 Eur z dôvodu započítania rezervného fondu vo výške
11,01 Eur a kladných provízií vo výške 134,79 Eur v prospech žalovaného.

9. Obranu žalovaného súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodnú. Námietku premlčania pohľadávok
žalobcu, ktoré vznikli pred dátumom 13.3.2015 súd prvej inštancie posudzoval podľa ustanovení
Obchodného zákonníka. Účinky odstúpenia podľa čl. 8 bod 4 Zmluvy o finančnom sprostredkovaní

nastávajú okamihom doručenia odstúpenia finančnému agentovi, týmto dňom začala plynúť štvorročná
premlčacia lehota v súlade s § 394 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktorá uplynula 23.5.2021, žaloba
bola podaná na Okresnom súde Banská Bystrica dňa 11.7.2019, žalobca uplatnil svoje právo včas.
Námietku porušenia zásady „ne bis in idem“, ktorú odôvodnil tým, že v inom konaní, ktoré bolo vedené
Okresným súdom Žiar nad Hronom, rozhodnuté rozsudkom zo dňa 29.5.2020 č. k. 25Csp 106/2019-185

(potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 2.12.2020 č. k. 15CoCsp/47/2020-227),
bol predmetom nárok žalobcu na vrátenie nábehovej odmeny uplatnenej na rovnakom skutkovom
základe a žalovanému bola uložená povinnosť zaplatiť sumu 984,86 Eur s príslušenstvom, vyhodnotil
ako nedôvodnú. V konaní pred Okresným súdom Žiar nad Hronom si uplatňovala svoj nárok na
vrátenie „svojich“ 40% vyplatenej nábehovej odmeny spoločnosť Wüstenrot stavebná sporiteľňa a.s., v

prebiehajúcom konaní si žalobca uplatňuje „svojich“ 60%, takže žalovaný rozhodne nie je „súdený“ za
rovnakýnárokdvakrát.Uvedenévyplývazčl.Vods.2Zmluvyonábehovejodmene,vzmyslektoréhosa
nábehová odmena vypláca mesačne v prospech provízneho účtu finančného agenta vedeného osobitne
poisťovňou a stavebnou sporiteľňou tak, že 60% nábehovej odmeny vyplatí finančnému agentovi na jeho
účet poisťovňa a 40% nábehovej odmeny vyplatí finančnému agentovi na jeho účet stavebná sporiteľňa.

Súd prvej inštancie dospel k záveru, že každá z uvedených spoločností je oprávnená vymáhať si
svoj nárok zodpovedajúci vyplatenej sume nábehovej odmeny. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s
námietkou nemožnosti plnenia, neplatnosti právneho úkonu z dôvodu obchádzania zákona a kolízie
s dobrými mravmi a poctivým obchodným stykom. Okolnosti a podmienky, za ktorých boli zmluvy
uzatvorené a plnené nenasvedčujú, že žalovaný bol šikanovaný. Súd prvej inštancie poukázal na to,

že žalovaný bol pri uzatváraní zmlúv v pozícii podnikateľa, jednou zo zásad obchodno-záväzkových
vzťahov je zásada zmluvnej voľnosti, žalovaný ako podnikateľský subjekt sa po oboznámení s obsahom
zmlúv rozhodol do takéhoto zmluvného vzťahu so žalobcom vstúpiť, pokiaľ mal za to, že zmluvy sú
koncipované nerovnomerne a zaťažujú neprimerane len jednu zo zmluvných strán, mohol sa slobodne
rozhodnúť, že do takéhoto pre neho nevýhodného zmluvného vzťahu nevstúpi. Súd prvej inštancie

poukázal na uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 15Cob/132/2018 zo dňa 19.7.2019, podľa ktorého
jeneakceptovateľné,abyvšeobecnýsúdzasahovaldoobsahuobchodnoprávnehovzťahuaneprípustne
vyvažoval pomer práv a povinností v prospech niektorej zo zmluvných strán vystupujúcich v pozícii
podnikateľov a tiež ustálenú prax súdov Slovenskej republiky, vrátane ústavnej praxe (nález ÚS SR sp.
zn. I.US 242/2007), že súdy majú právne úkony interpretovať tak, aby bola ich platnosť zachovaná.

10. O úrokoch z omeškania rozhodol podľa § 369 ods. 1 a ods. 2 Obchodného zákonníka v spojení
s § 1 ods. 1 Nariadenia vlády 21/2013 Z.z., ako prvý deň omeškania ustálil deň nasledujúci po dni
15.8.2019, kedy bola žalovanému doručená žaloba s prílohami, nakoľko nemal preukázané, že sa výzva
žalobcu na plnenie dostala do dispozičnej sféry žalovaného skôr. Nárok žalobcu na zaplatenie úroku z

omeškania za obdobie od 6.9.2017 do 16.8.2019 preto zamietol. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi
aj paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur v zmysle § 369c
ods. 1 Obchodného zákonníka. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1 a ods. 2 CSP tak, že priznal žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu, nakoľko
bol v konaní ako procesná strana plne úspešný.

11. Proti rozsudku podal v celom rozsahu odvolanie žalovaný, žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie zrušil (a samotnú žalobu „odmietol ako nedôvodnú“). Podané odvolanie odôvodnil tým, že
súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil právnu situáciu, vydaný rozsudok je nezákonný a nesprávnezávery poškodzujú práva a právom chránené záujmy žalovaného, pričom žalovaný zastáva názor, že
tento rozsudok je výlučne v prospech žalobcu. Žalovaný namieta, že súd prvej inštancie nesprávne
vyhodnotil situáciu „ne bis in idem“ vo vzťahu ku konaniu a rozsudku vydaného Okresným súdom Žiar

nad Hronom. Podľa žalovaného skutok, za ktorý je navrhovaná sankcia žalovanému v tomto konaní a
skutok,zaktorýbolsankcionovanývkonanípredOkresnýmsúdomŽiarnadHronom,sútotožnévplnom
rozsahu. Žalovaný namieta, že súd prvej inštancie neposudzoval zhodu skutkov v oboch konaniach ani
splnenie podmienok konania podľa § 161 CSP, keď mal konať ex offo najmä po vznesení tejto námietky
žalovaným. Žalovaný na podporu tejto odvolacej námietky poukazuje na čl. 40 ods. 5 Listiny základných

práva slobôd a čl. 4 protokolu č. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, odôvodnenie
rozsudku Veľkého senátu NS SR č. k. 1Vs/6/2020 zo dňa 24.11.2020, rozhodnutia ESĽP a odbornú
literatúru k zásade.

12.Žalovanýďalejnamietavyhodnotenieotázkydispozitívnosti,ktorávprávnomvzťahuvovšeobecnosti
znamená možnosť účastníkov vzťahu pretvárať právny priestor stanovovaním pravidiel správania

sa podľa svojej vôle. Podľa odvolateľa súd prvej inštancie prevzal právny názor žalobcu v otázke
dispozitívnosti zmluvných strán, ktorý nie je v súlade s právnou teóriou a vedeckým výkladom
práva. Žalovaný uvádza, že v najvšeobecnejšej forme rieši možné prelínanie kolízie dispozitívnosti a
kogentnosti Ústava SR v čl. 2 ods. 3, podľa ktorého každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané
a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Podľa žalovaného súd prvej inštancie

vyhodnotil plnú aplikáciu dispozitívnosti v predmetných zmluvných vzťahoch. Bezbrehá dispozitívnosť
nie je podľa žalovaného v súlade s právnym poriadkom a princípmi právneho štátu. Ak by aj bolo možné
pripustiť, že zmluvné strany sa môžu dohodnúť na iných pravidlách než ustanovuje zákon, nemajú
právo na vylúčenie platnosti niektorých platných zákonných ustanovení. Obchodný zákonník podľa
žalovaného umožňuje dispozitívnosť a určuje hranice jej aplikácie, ale bližšie neurčuje, že by aplikáciou

dispozitívnosti boli anulované niektoré ustanovenia zákona. Kritériá kogentnosti je potrebné skúmať
individuálne v každom jednotlivom právnom vzťahu. Žalovaný upozorňuje, počas konania argumentoval
aplikáciou § 649 Obchodného zákonníka na predmetné zmluvné vzťahy, navyše podľa žalovaného
nebolo žalobcom využité v tejto otázke ani sporné ustanovenie § 263 Obchodného zákonníka. Súd prvej
inštancie aplikáciu tohto ustanovenia zamietol všeobecných tvrdením o dispozitívnom práve zmluvných

strán.

13. Podľa žalovaného je žaloba tiež nedôvodná pre neplatnosť rozhodujúcej časti zmluvných
vzťahov. Podľa žalovaného boli zmluvy uzatvorené podľa obchodného zákonníka ako inominátne
zmluvy, zmluvné dokumenty pripravil a predložil na podpis žalovanému žalobca. Zmluva o finančnom

sprostredkovaní je základná zmluva, na ktorej platnosť sú naviazané ostatné zmluvy a podľa žalovaného
má charakter sprostredkovateľskej zmluvy, nie je zmluvou o obchodnom zastúpení. Žalovaný má za
to, že článok VII Zmluvy o nábehovej odmene je v rozpore s § 649 Obchodného zákonníka a podľa §
39 Občianskeho zákonníka je neplatný pre rozpor so zákonom, a to z dôvodu, že ide o vyvodzovanie
zodpovednosti žalovaného za neplnenie záväzku tretích osôb, preto je celý článok zmluvy neplatný a

žaloba podaná na takomto základe neoprávnená.

14. Žalovaný od odvolacej argumentácie, že žalobca žalobou požaduje sankciu za skutočnosti, o ktorých
žalovaný nevedel a ani nemohol vedieť a ktoré nespôsobil, odvodzuje námietku nemožnosti plnenia
od samého začiatku, pričom dodal, že vzniknutý stav storna zmlúv je aj výsledkom nekonania žalobcu,

ktorý o vývoji platobnej disciplíny klientov musel vedieť. Podľa zmluvy o finančnom sprostredkovaní
čl. 2 bod 3 nebol oprávnený v mene poisťovne robiť žiadne právne úkony voči tretím osobám alebo
iné činnosti, ak na to nebol v zmluve alebo osobitne splnomocnený. V zmysle zmluvy bola jeho
pôsobnosť v oblasti uzatvárania obchodov, nie uskutočňovania obchodov. Stav storna, za ktorý má
byť sankcionovaný, je výsledkom nekonania žalobcu a zabránenie realizácie storna poistnej zmluvy,

o ktorom žalovaný nevedel, je plnenie nemožné od začiatku zmluvného vzťahu a tieto skutočnosti
sú preto okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť žalovaného. Podľa žalovaného je čl. VII zmluvy o
náborovej odmene absolútne neplatný pre rozpor s § 374 a iných Obchodného zákonníka, preto je
žaloba nedôvodná.

15. Žalovaný ďalej zastáva názor, že zmluvný systém medzi stranami sporu obchádza zákon a zneužíva
právo, keď žalobca pri uzatváraní zmlúv zvolil nezákonný postup, odvoláva sa na dispozičné právo
účastníka zmluvy a snaží negovať účinok § 649 Obchodného zákonníka, ktorý chráni žalovaného -
sprostredkovateľa. Zákaz zneužitia práva sa odvíja od čl. 13 a 20 Ústavy SR a je premietnutý do § 3 ods.1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práva oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi. Podľa žalovaného je článok VII zmluvy o nábehovej odmene absolútne

neplatný, nakoľko je typickou ukážkou obchádzania zákona. Žalobca ako navrhovateľ textu zmluvných
vzťahov zasadil do zmluvného vzťahu ustanovenie článku VII zmluvy, ktoré prikazuje finančnému
agentovi v prípade storna zmlúv (neplnení povinností klientov žalobcu) ako sankciu vrátenie oprávnene
poskytnutého plnenia, čím ho robí zodpovedným za neplnenie záväzku tretích osôb, pričom § 649
Obchodného zákonníka upravuje, že sprostredkovateľ neručí za splnenie záväzku klienta.

16. Žalovaný sa napokon dovoláva porušenia zásady dobrých mravov žalobcom a výkonu práva v
rozpore s poctivým obchodným stykom. Žalovaný poukazuje na čl. 2 bod 4, ako aj iné zmluvné
dojednania, z ktorých pre neho vyplývali zmluvné povinnosti, s ktorými boli spojené náklady, okrem nich
žalovaný dostával od žalobcu aj celý rad ústnych pokynov. Žalobca neuhradil žiadny vynaložený náklad,
hoci bol o nich priebežne informovaný, nakoľko boli účelne vynaložené na dosiahnutie cieľa. Žalovaný

v tejto súvislosti poukazuje na čl. 3 bod 1 zmluvy o finančnom sprostredkovaní, kde o.i. zvýrazňuje časť
textu ....“poisťovňa je oprávnená hradiť finančnému agentovi na základe vlastného uváženia vedľajšie
náklady...“, z bodu 2: „....poisťovňa je oprávnená poskytnúť...elektronické, príp. iné pracovné pomôcky..“
a bodu 13: „táto zmluva nezakladá nárok finančného agenta na úhradu nákladov...“. Konanie žalobcu a
realizáciu zmluvných ustanovení vyhodnotil žalovaný ako konanie, ktoré porušuje poctivý obchodný styk

a dobré mravy a je toho názoru, že súd prvej inštancie posudzoval dodržania týchto zásad nesprávne.
Žalovaný vyjadril presvedčenie, že žalobca zneužil neskúsenosť žalovaného v danej oblasti, ako aj
právnu neskúsenosť, keď zmluvný systém žalobcu mal skryté riziká a kľučky. Žalobcovi nemôže byť
preto poskytnutá právna ochrana.

17. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním zo dňa 21.12.2021. Žalobca sa stotožnil s
napadnutým rozsudkom (s výnimkou III. výroku, voči ktorému podal odvolanie), má za to, že dostatočne
preukázal opodstatnenosť uplatnenej pohľadávky, jej výšku a svoje tvrdenia podložil relevantnými
dôkazmi. Pokiaľ žalovaný namieta porušenie zásady dobrých mravov a poctivého obchodného styku z
dôvodu nerovnováhy medzi právami a povinnosťami žalobcu a žalovaného, žalobca uvádza, že strany

uzavreli zmluvu o finančnom sprostredkovaní v súlade s § 652 a nasl. Obchodného zákonníka, ktorou
sa žalovaný zaviazal realizovať činnosť smerujúcu k uzatváraniu zmlúv v oblasti poisťovníctva v rozsahu
stanovenom zákonom č. 186/2009 Z. z. o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve, pričom
podľa § 2 ods. 5 zákona je finančné sprostredkovanie vykonávané podľa tohto zákona podnikaním.
Žalovaný sa ako podnikateľský subjekt riadne oboznámil so zmluvou a za stanovených podmienok sa

rozhodoldozmluvnéhovzťahusožalobcomvstúpiť.Vobchodnoprávnychvzťahochsauplatňujezásada
zmluvnej voľnosti, definičným znakom obchodnoprávnych vzťahov nie je rovnoprávnosť v zmluvných
právach a povinnostiach.

18. Ďalej žalovaný v odvolaní poukázal na § 649 Obchodného zákonníka, podľa ktorého

sprostredkovateľ neručí za splnenie záväzku tretích osôb, s ktorými sprostredkoval uzavretie zmlúv
a namieta, že súd prvej inštancie neaplikoval toto ustanovenie, odvolávajúc sa na dispozičnú úpravu
zmluvného vzťahu. V danom prípade je uzatvorená zmluva o finančnom sprostredkovaní zmluvou
o obchodnom zastúpení, v čl. 10 ods. 8 odkazuje na použitie Obchodného zákonníka, konkrétne
ustanovení zmluvy o obchodnom zastúpení. Ustanovenie § 649 Obchodného zákonníka sa uplatňuje

v prípade zmluvného typu zmluvy o sprostredkovaní. Naviac žalobca si uplatňuje nárok na vrátenie
neprináležiacich provízií, výkonnostných odmien a nábehovej odmeny v súlade s § 662 Obchodného
zákonníka, ktorý nesúvisí s ručením za záväzky tretích osôb. Keďže žalovanému vyplatil celú províziu
naraz podľa čl. 4 ods. 1 písm. e) a f) Provízneho poriadku, ešte pred uskutočnením obchodu, k
uskutočneniuobchodunedošlo,žalovanémuzanikolnároknatútoprovíziu.Obchodnýzákonníkrozlišuje

pojem „uzavretie obchodu“ (napr. § 652 ods. 1, § 659a ObZ) a pojem „uskutočnenie obchodu“ (napr. §
662 ObZ), ktorým odlišuje časovo a funkčne rôzne právne skutočnosti. Uzavretie obchodu predstavuje
vznik zmluvného vzťahu, pričom uskutočnenie obchodu nastáva až realizáciou jeho spoločensko-
ekonomického účelu (kauzy), t.j. dosiahnutím cieľa, ktorý bol dôvodom pre uzavretie daného obchodu.
Celý „obchod“ je úplne uskutočnený až po dožití sa poisteného dňa konca poistenia, t. j. dňa poistnej

udalosti alebo smrti poisteného ako poistnej udalosti, v dôsledku čoho je poistenému alebo inej
oprávnenej osobe vyplatené poistné plnenie ako súčasť spoločensko-ekonomického účelu poistenia.
Keďže k uskutočneniu obchodu nedošlo, žalovanému zanikol nárok na vyplatenú províziu. Žalobca
si so žalovaným v súlade s § 662 ods. 3 Obchodného zákonníka dohodli vrátenie alikvotnej častivyplatenej provízie podľa čl. 8 ods. 5 písm. b) bod v) zmluvy o finančnom sprostredkovaní v závislosti na
skutočnom trvaní dojednaného obchodu, uplatnený nárok tak predstavuje vrátenie časti provízie, ktorá
bola žalovanému vyplatená akoby „naviac“ resp. aj za obdobie, čo mala sprostredkovaná zmluva trvať,

ale zanikla skôr. Tvrdenie žalovaného, že ide o sankciu za stornovanie poistných zmlúv, či ručenie za
záväzky tretích osôb, žalobca považuje za absurdné.

19. K námietke porušenia zásady ne bis in idem žalobca uviedol, že žalovaný vykonával činnosť
týkajúcu sa uzatvárania poistných zmlúv výhradne pre žalobcu a činnosť týkajúcu sa uzatvárania zmlúv

o stavebnom sporení výhradne pre Wüstenrot stavebná sporiteľňa, a.s., oba subjekty žalovanému
samostatne poukazovali provízie, výkonnostné odmeny a nábehové odmeny. Podľa čl. IV ods. 1 zmluvy
o nábehovej odmene, finančnému agentovi vznikne nárok na vyplatenie nábehovej odmeny, ak sú
splnené dve podmienky, a to a) splní produkčné a náborové podmienky stanovené nábehovým plánom
tvoriacim Prílohu č. 1 k zmluve o nábehovej odmene a b) mesačný príjem agenta neprevyšuje sumu
1.200,- Eur. V každom mesiaci musí finančný agent sprostredkovať uzatvorenie určitého počtu zmlúv,

získať nových finančných poradcov alebo dosiahnuť produkčnú hodnotu v predpokladanej výške. Ak
sa naplnia tieto produkčné a náborové podmienky, je potrebné skúmať dosiahnutý príjem finančného
agenta v danom mesiaci. Ak bol finančný príjem pod 1.200,- Eur, vzniká nárok na poskytnutie nábehovej
odmeny, ak prevyšoval sumu 1.200,- Eur, napriek splneniu produkčných a náborových podmienok mu
nevznikne nárok na vyplatenie nábehovej odmeny. Podľa čl. V ods. 2 zmluvy o nábehovej odmene sa

nábehová odmena vypláca mesačne v prospech provízneho účtu finančného agenta vedeného osobitne
poisťovňou a stavebnou sporiteľňou tak, že 60% nábehovej odmeny vyplatí finančnému agentovi na jeho
účet poisťovňa a 40% nábehovej odmeny vyplatí finančnému agentovi na jeho účet stavebná sporiteľňa.
Žalovanému bola vyplatená nábehová odmena vo výške 2.557,51 € pozostávajúca z nábehovej odmeny
vo výške 1.023,- Eur za Wüstenrot stavebnú sporiteľňu, a.s. a z nábehovej odmeny vo výške 1.534,51

Eurzažalobcu,ktorábolavyplatenánasledovne:nábehovýmesiac1/2015-582,-Eur, nábehovýmesiac
2/2015 - 617,59 Eur a nábehový mesiac 6/2015 - 334,92 Eur. Jedným z dôvodov na vrátenie 100% z
vyplatenej nábehovej odmeny je zánik 30% poistných zmlúv, ktorých sprostredkovanie sa započítalo na
splnenie produkčných podmienok a následné vyplatenie nábehovej odmeny. V takomto prípade vznikol
nárok na vrátenie nábehovej odmeny ako celku, t. j. tak časti, ktorú vyplatil žalobca, ako aj časti, ktorú

vyplatila Wüstenrot stavebná sporiteľňa, a.s. a tento nárok si poisťovne aj samostatne uplatňujú. Nejde
tak o uplatnenie toho istého nároku a nejde o sankciu za stornovanie poistných zmlúv. Zásada ne bis in
idem sa dá uplatniť najmä v trestnom, prípadne správnom konaní, kde najčastejšie dochádza k uloženiu
trestu resp. sankcie, avšak v tomto prípade o také konanie nejde.

20. Žalovaný k vyjadreniu žalobcu doručil dňa 14.3.2022 odvolaciu repliku (podanie zo dňa 10.03.2022).
Uviedol, že je jeho cieľom, aby súd potvrdil jeho názor, že proces nastavený a realizovaný žalobcom
je v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný opakoval, že nesúhlasí s tým, ako boli nastavené povinnosti
zmluvných strán v prospech žalobcu, pričom nárok žalobcu by nemal mať súdnu ochranu, pretože sa
nedá hovoriť o dobrých mravoch a poctivom obchodnom styku. Žalovaný uvádza „následky (plusy a

mínusy)“ zmluvného systému strán sporu. Žalovaný nepovažuje za súladné s dobrými mravmi, ak vzťah
dvoch subjektov je nastavený tak, že prikazuje jednému plniť a hradiť náklady a druhý subjekt na tejto
činnosti zarába a naviac si uplatňuje nárok na vrátenie finančných prostriedkov, ktoré si prvý subjekt
zarobil vlastnou prácou, ak vznikne situácia ktorú nezavinil. Žalovaný trvá na námietke nesprávnej
kvalifikácie zmluvného vzťahu, uzatvorená zmluva o finančnom sprostredkovaní sa má spravovať

ustanoveniami o sprostredkovaní, nejde o obchodné zastúpenie aj z dôvodu, že žalobca nevyplatil
žalovanému odstupné. O použití zmluvného typu zmluvy o obchodnom zastúpení podľa žalovaného
hovorí len čl. 10 bod 8 zmluvy o finančnom sprostredkovaní. Žalovaný poukázal na § 652 ods. 5 a
nasl. Obchodného zákonníka. Zmluvný systém vypracoval žalobca a predložil na podpis žalovanému,
tento je v rozpore so zákonom, preto nemôže byť dôvodom na uplatňovanie nároku v žalobe. Žalovaný

ďalej namieta, že žalobca odôvodňuje nárok na vrátenie provízií ustanovením § 662 Obchodného
zákonníka, ale nepreukázal, že storná zmlúv napĺňajú podstatu podmienky, ktorú požaduje uvedené
ustanovenie, nepreukázal, že neuskutočnenie obchodu nie je dôsledkom okolností, za ktoré zodpovedá
žalobca. Žalovaný je názoru, že by sa dalo zachrániť veľa stornovaných zmlúv, ak by ho žalobca poveril
rokovaním. K porušeniu zásady ne bis in idem žalovaný odkazuje na odvolaciu argumentáciu.

21. Žalobca v duplike zo dňa 11.04.2022 odkázal na svoje vyjadrenie k odvolaniu žalovaného
(súčasne kopírujúc časť jeho obsahu), zdôraznil že žalovaný má postavenie podnikateľa, keďže
finančné sprostredkovanie je podnikaním. V obchodnoprávnych vzťahoch sa uplatňuje zásada zmluvnejvoľnosti, žalovaný sa riadne oboznámil so zmluvou o finančnom sprostredkovaní a za stanovených
podmienok sa rozhodol do zmluvného vzťahu so žalobcom vstúpiť. Ak žalovanému nevyhovovala
zmluva, dojednané podmienky výkonu sprostredkovateľskej činnosti, či rozsah práv a povinností

zmluvných strán, mohol od zmluvy kedykoľvek odstúpiť. Žalobca opätovne uviedol, že uzatvorená
zmluva o finančnom sprostredkovaní je zmluvou o obchodnom zastúpení, ustanovenie § 652 ods. 5
Obchodného zákonníka, na ktoré odkazuje žalovaný, sa použije iba za predpokladu, že zákon v časti
ustanovení o zmluve o obchodnom zastúpení alebo samotná zmluva neustanovuje inak. Keďže nárok
na vrátenie neprináležiacich provízií vyplýva priamo nielen zo zmluvy, ale aj zo zákonných ustanovení,

nie je dôvod na aplikáciu ustanovení zmluvy o sprostredkovaní. Nárok na vrátenie neprináležiacej
provízie závisí od trvania dojednaného obchodu, nie od konania finančného agenta, preto tvrdenie
žalovaného,žemunebolumožnenýprístupksprostredkovanýmzmluvámanemoholovplyvniťichzánik,
je irelevantné. V prípade argumentu o porušení zásady ne bis in idem žalobca uviedol, že žalovaným
prezentovaný záver o tom, že napadnutým rozsudkom bol „potrestaný“ za skutok, ktorý bol riešený v
konanívedenomnaOkresnomsúdeŽiarnadHronompodsp.zn.25Csp/106/2019jenesprávny,nakoľko

v uvedenom konaní sa nárok týkal časti, ktorú vyplatila Wüstenrot stavebná sporiteľňa, a.s. a v tomto
konaní sa nárok týka časti, ktorú vyplatil žalobca.

22. Voči rozsudku podal odvolanie aj žalobca, a to v rozsahu tretieho výroku, ktorým súd prvej
inštancie zamietol žalobu v časti úroku z omeškania vo výške 9% zo sumy 1.860,63 Eur od 6.9.2017

do 15.8.2019. Podľa žalobcu rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP. Súd prvej inštancie
zamietol žalobu v uvedenej časti z dôvodu, že žalobca nepreukázal, že sa výzva na plnenie dostala
do dispozičnej sféry žalovaného skôr, ako mu bola doručená žaloba s prílohami. Žalobca sa odvolacím

návrhom domáha podľa § 388 CSP zmeny rozhodnutia v ním napadnutej časti tak, že žalobe aj vo
zvyšku vyhovie a prizná žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

23. Vadu nesprávneho právneho posúdenia veci žalobca vidí v nesprávnom posúdení doručenia

výzvy na plnenie, pričom poukazuje na čl. 10 ods. 6 Zmluvy o finančnom sprostredkovaní a čl.
9 ods. 3 zmluvy o nábehovej odmene. Podľa čl. 10 ods. 6 Zmluvy o finančnom sprostredkovaní:
„Pre doručovanie písomností platí, že písomnosť bola doručená tretím pracovným dňom odo dňa
odoslania doporučenej poštovej zásielky druhej zmluvnej strane na poslednú známu adresu alebo v
prípade, ak ide o doručovanie elektronickou poštou platí, že zásielka bola doručená na tretí deň odo

dňa jej preukázateľného odoslania. V danom prípade však musí dotknutá zmluvná strana, ktorá sa
doručenia dovoláva, preukázať deň odoslania písomnosti formou doporučenej poštovej zásielky. Ak
bude písomnosť doručovaná osobne, je preberajúca zmluvná strana povinná toto prevzatie písomne
potvrdiť na kópii alebo na druhopise. V prípade, ak adresát odmietne prevziať písomnosť, písomnosť
sa považuje za doručenú dňom jej odmietnutia.“. Podľa čl. 9 ods. 3 zmluvy o nábehovej odmene:

„Výzva na vrátenie odmeny podľa článku VII ods. 4 tejto zmluvy a písomné odstúpenie od tejto
zmluvy sa finančnému agentovi doručuje zásielkou adresovanou do vlastných rúk na adresu uvedenú v
záhlaví tejto zmluvy ako trvalý pobyt alebo miesto podnikania finančného agenta, prípadne na zmenenú
adresu, ktorú finančný agent stavebnej sporiteľni alebo poisťovni písomne nahlási. Zásielky sa považujú
doručené aj dňom, keď sa zásielka vráti odosielateľovi s poznámkou, že adresát ju neprevzal v odbernej

lehote na pošte alebo s poznámkou, že adresát je na adrese neznámy, a to aj v prípade, ak sa finančný
agent o zásielke a jej obsahu nedozvedel.“

24. Žalobca uvádza, že zmluvné strany si osobitne dohodli spôsob doručovania písomností, písomnosť
sa považuje za doručenú tretím pracovným dňom odo dňa odoslania doporučenej poštovej zásielky

na poslednú známu adresu, pričom to, či sa adresát reálne dozvedel o jej obsahu, nie je smerodajné.
Žalobca ako poslednú známu adresu, na ktorej sa zdržiava žalovaný, evidoval adresu Č. XX, XXX XX
S.. Listom zo dňa 15.8.2017, odoslaným dňa 17.8.2017 a doručeným podľa čl. 10 ods. 6 zmluvy o
finančnom sprostredkovaní dňa 22.8.2017, vyzval žalobca žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy vo
výške1.860,63Eurvlehote14dníoddoručeniavýzvy.Žalobcovisazásielkavrátilasoznačenímadresát

neznámy. V nadväznosti na vyššie citované ustanovenia zmlúv sa považovala za riadne doručenú a
žalobcovi nemôže byť na ťarchu, že žalovaný mu neoznámil adresu, na ktorej sa zdržiava a preberá
zásielky. Žalobca naviac poukazuje na to, že žalovaný bol s výzvou oboznámený, o čom svedčí list zo
dňa 3.10.2017, v ktorom uvádza: „v našej odpovedi na Vašu prvú výzvu zo dňa 15.8.2017...“ a v listežalovaný uvádza ako svoju adresu práve Č. XX, XXX XX S.. O korešpondenčnej adrese (R. XX, XXX
XX D.) žalobca nemal vedomosť.

25. Keďže v priebehu konania žalovaný nespochybňoval doručenie a oboznámenie sa s výzvou na
zaplatenie dlžnej pohľadávky, žalobca tieto dôkazné prostriedky predkladá až v odvolacom konaní.
Žalobca mal legitímne za to, že jeho skutkové tvrdenia neboli relevantne spochybnené a nie je potrebné
tieto preukazovať, spoliehal sa na skutočnosť, že súd prvej inštancie bude postupovať podľa § 151 ods.
1 CSP. Napadnutý rozsudok považuje z tohto dôvodu za prekvapivý aj s poukazom na predchádzajúce

vydanie platobného rozkazu, ktorým bolo vyhovené žalobe v celom rozsahu. Prvoinštančný súd
napriek tomu, že nešlo o spornú skutočnosť, vyhodnotil nesprávne prvý deň omeškania so zaplatením
pohľadávky, pričom nezohľadnil zmluvné ustanovenia o doručovaní písomnosti, ktoré si zmluvné strany
dohodli v súlade so zásadou zmluvnej voľnosti, keďže ide o obchodnoprávny vzťah, preto je podľa
žalobcu nevyhnutná revízia napadnutej časti rozhodnutia.

26. Inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1
písm. d/ CSP) žalobca vidí v porušení § 220 ods. 2 CSP nedostatočným odôvodnením. Účelom
odôvodnenia rozsudku je umožniť stranám sporu vyabstrahovať myšlienkový postup súdu pri jeho
rozhodovaní. Pokiaľ súd žalobu zamietne, musí žalobcovi presvedčivým a preskúmateľným spôsobom
uviesť dôvody takéhoto procesného postupu, inak dochádza k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio

iustitiae). Naznačeným spôsobom však súd prvej inštancie nepostupoval, čím znemožnil vecnú
reakciu žalobcu na správnosť jeho rozhodnutia. Tieto pochybenia súdu vedú k nepreskúmateľnosti
napadnutého rozhodnutia. Prvoinštančný súd sa dostatočným spôsobom nevysporiadal s čl. 10 ods.
6 zmluvy o finančnom sprostredkovaní, upravujúcim doručovanie písomností, na ktorý odkazoval
žalobca už v žalobe, odôvodnenie obmedzil iba na jednu vetu (ods. 72), pričom takto radikálne

zjednodušené odôvodnenie nemôže spĺňať zákonné požiadavky na riadne odôvodnené rozhodnutie.
Absencia riadneho a presvedčivého odôvodnenia napadnutého rozsudku v načrtnutých súvislostiach
má za následok jeho nepreskúmateľnosť. Uvedené závery vyplývajú aj zo zjednocujúceho stanoviska
občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, publikovaného pod R 2/2016, podľa ktorého
nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá tzv. inú vadu konania.

27. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 22.12.2021, uviedol, že rozsudok napadol
odvolaním v celom jeho rozsahu a navrhuje ho zrušiť. K obsahu odvolania žalobcu uviedol, že konajúci
súd zamietol žalobu v časti zaplatenia úrokov z omeškania za obdobie 06.09.2017 do 16.08.2019
nakoľko nemal za preukázané, že výzva na plnenie sa dostala do dispozičnej sféry žalovaného skôr

ako doručením žaloby a nárok žalobcu tak vznikol až 16.08.2019, túto skutočnosť potvrdzuje aj
žalovaný. Tvrdenia žalobcu o adresách žalovaného sú nepravdivé, nakoľko vo všetkých zmluvách
bola uvedená adresa v tom čase dlhodobého pobytu žalovaného na adrese A. XX, XXX XX I., po
zrušení pobytu mal žalovaný dva roky zabezpečené preberanie zásielok na tejto adrese. Taktiež mal
žalovaný zabezpečené preberanie zásielok na adrese trvalého pobytu Č. X, XXX XX S., hoci sa táto

adresa v dokumentoch týkajúcich sa vzťahov žalobcu a žalovaného nikde neobjavuje. List žalobcu
zo dňa 1.6.2017 bol poslaný na neexistujúcu adresu Č. XX, preto mu takáto zásielka nemohla byť
doručená, netýkal sa ani zmluvného vzťahu v tejto veci, ale išlo o list Wüstenrot stavebnej sporiteľne,
a.s. Žalobca doručoval zásielku na nesprávnu adresu, pričom ostatné písomnosti boli riadne doručené
na adresu A. XX, I.. Žalovaný považuje tvrdenia žalobcu o nepreberaní zásielok za nepravdivé. Žalovaný

nesúhlasí ani uplatnením fikcie doručenia, nakoľko preberal zásielky na adrese A. XX, I., ako aj Č.
X, S.. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal doručenie predmetnej výzvy žalovanému a
posúdenie okamihu doručenia výzvy súdom prvej inštancie považuje za správne.

28. K vyjadreniu žalovaného (k odvolaniu žalobcu) žalobca doručil odvolaciu repliku zo dňa 15.3.2022.

Žalobca opätovne uvádza, že ako poslednú známu adresu, na ktorej sa zdržiava žalovaný, evidoval
adresu Č. XX, XXX XX S.. Listom zo dňa 15.8.2017, odoslaným dňa 17.8.2017 a doručeným podľa
čl. 10 ods. 6 zmluvy o finančnom sprostredkovaní dňa 22.8.2017, vyzval žalovaného na zaplatenie
dlžnej sumy vo výške 1.860,63 Eur v lehote 14 dní od doručenia výzvy. O tom, že žalovaný bol s
výzvou oboznámený svedčí jeho list zo dňa 3.10.2017. Žalovaný uvedenú skutočnosť vo vyjadrení k

odvolaniu spochybňuje a uvádza, že išlo o list určený Wüstenrot stavebnej sporiteľni, a.s., preto nemôže
mať vplyv na toto konanie a o dlžnej sume sa mal dozvedieť až po doručení žaloby. Žalobca má za
to, že ide o zavádzajúce tvrdenia, žalovaný v danom liste presne špecifikoval výšku neprináležiacich
provízií, ktoré si žalobca uplatňuje, naviac list adresoval nielen Wüstenrot stavebnej sporiteľni, a.s., aleaj žalobcovi. Žalovaný tak najneskôr dňa 3.10.2017 vedel o výške uplatneného nároku. Žalobca na
list žalovaného zo dňa 3.10.2017 reagoval listom zo dňa 11.10.2017, kde opätovne špecifikoval svoju
pohľadávku, ako aj pohľadávku Wüstenrot stavebnej sporiteľni, a.s., ktorú žalovanému doručoval na

ním uvedenú korešpondenčnú adresu R. XX, XXX XX D. (žalobca sa túto adresu dozvedel až z listu zo
dňa 3.10.2017). Žalovaný v priebehu konania nespochybňoval doručenie a oboznámenie sa s výzvou
na zaplatenie dlžnej pohľadávky, žalobca mal preto legitímne za to, že jeho skutkové tvrdenia neboli
relevantne spochybnené a nie je osobitne potrebné tieto ďalej preukazovať. Žalobca sa totiž spoliehal
na skutočnosť, že súd prvej inštancie bude postupovať v súlade s § 151 ods. 1 CSP. Vo zvyšku podania

žalobca opakoval argumentáciu prezentovanú v odvolaní.

29. Na vyjadrenie žalobcu reagoval žalovaný podaním zo dňa 6.4.2022. Uviedol, že na všetkých
zmluvných dokumentoch uzatvorených medzi sporovými stranami, je uvedená adresa žalovaného A.
XX, XXX XX I., čo bola doručovacia adresa počas neprerušovaného dočasného pobytu žalovaného
od roku 2013 a aj v dobe, keď vykonával činnosť pre žalobcu. Skutočnosťou je tiež, že žalovaný mal

v relevantnom čase adresu trvalého pobytu Č. X, XXX XX S.. Žalovaný nikdy nepoužíval, ani ako
doručovaciu adresu ani adresu bydliska adresu Č. XX, XXX XX S.. Žalovaný ďalej dodal, že o výzve
žalobcu sa pravdepodobne dozvedel ústnym podaním od niektorej pracovníčky žalobcu a v snahe
zachovať serióznosť reagoval na informáciu o uvedenej výzve skôr, než mu bola písomne doručená.
Žalovaný uvádza, že skutočnosťou je, že vyhotovenie výzvy mu bolo doručené až v rámci dokumentácie

v tomto konaní a nemôže niesť zodpovednosť a ani následky za administratívnu chybu nesprávnej
adresy žalobcu. Vo zvyšku podania žalovaný opakoval argumentáciu prezentovanú v predchádzajúcich
podaniach.

30. Na vyjadrenie žalovaného zo dňa 6.4.2022 reagoval žalobca podaním zo dňa 26.05.2022. Žalobca

opakovane uvádza, že ako poslednú známu adresu, na ktorej sa zdržiava žalovaný, evidoval X. Č.
XX, XXX XX S.. Listom zo dňa 15.8.2017, odoslaným dňa 17.8.2017 a doručeným podľa čl. 10 ods. 6
zmluvy o finančnom sprostredkovaní dňa 22.8.2017, vyzval žalobca žalovaného na zaplatenie dlžnej
sumy vo výške 1.860,63 Eur v lehote 14 dní od doručenia výzvy. O tom, že žalovaný bol s danou výzvou
oboznámený, svedčí jeho list zo dňa 3.10.2017, v ktorom uvádza: „v našej odpovedi na Vašu prvú

výzvu zo dňa 15.8.2017...“. „Už tá skutočnosť, že vo vašej prvej výzve zo dňa 02.08.2017 uvádzate
storno nábehovej odmeny vo výške 984,86 € a v tejto výzve zo dňa 26.09.2017 ste už zvýšili váš
nárok o 1.860,63 Eur je zvláštna.“. Podľa žalobcu žalovaný tak najneskôr dňa 3.10.2017 vedel o výške
uplatneného nároku a tento list adresoval nielen Wüstenrot stavebnej sporiteľni, a.s., ale aj žalobcovi.
Podľa žalobcu žalovaný vo vyjadrení zo dňa 6.4.2022 priznal, že sa o výzve žalobcu dozvedel už

pred podaním žaloby. Žalobca podotýka, že list, ktorý má preukazovať vedomosť žalovaného o výške
pohľadávky a výzve na jej úhradu bol datovaný ku dňu 3.10.2017 a žaloba zo strany Wüstenrot stavebnej
sporiteľne, a.s. bola podaná až v roku 2019. Tvrdenie žalovaného sa tak nezakladá na pravde. Žalovaný
si podľa žalobcu protirečí, keď v jednom vyjadrení uvedie, že list, ktorý preukazuje jeho vedomosť o
výzve bol určený inej spoločnosti a v druhom vyjadrení uvádza, že bol adresovaný žalobcovi, keďže sa

snažil vystupovať seriózne a vec riešiť pred doručením výzvy, obzvlášť ak prebiehalo už jedno súdne
konanie.

31. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia
o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo

podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi
stranami vyplýva z osobitného predpisu.

32. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

33. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

34.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

35. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v zmysle § 379 a § 380 ods. 1
CSP v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného a odvolania žalobcu bez nariadeniapojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 3 CSP oznámený
na úradnej tabuli a na webovej stránke Krajského súdu v Bratislave v zákonnej lehote najmenej päť dní
pred jeho vyhlásením, dňa 30.9.2024.

36. Odvolací súd primárne posúdil s poukazom na § 379 a 380 CSP odvolanie žalovaného podľa
jeho obsahu a ustálil rozsah odvolacieho prieskumu. Žalovaný v odvolaní uvádza, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie napáda v celom rozsahu, avšak v odvolaní neuvádza žiadne dôvody nesprávnosti
prvého výroku, ktorým súd prvej inštancie konanie o vzájomnom návrhu žalovaného zastavil a ani jeho

nesprávnosť nenamieta. Z uvedeného dôvodu dospel odvolací súd k záveru, že prvý výrok rozhodnutia
nebol žalovaným napadnutý opravným prostriedkom.

37. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu,
oboznámením sa s odvolaniami žalobcu a žalovaného a vyjadreniami strán sporu v odvolacom konaní
dospel k záveru, že odvolanie žalovaného a ani odvolanie žalobcu nie sú dôvodné a napadnuté

rozhodnutie je vecne správne. Súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na základe
vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, svoje
rozhodnutie náležite a logicky odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým
rozsudkom súdu prvej inštancie i s jeho odôvodnením a v podrobnostiach na neho poukazuje. Na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uvádza nasledovné:

38. Vo vzťahu k odvolaniu žalovaného odvolací súd konštatuje, že napriek obsiahlosti textu odvolania
odvolacia argumentácia neobsahuje žiadne skutočnosti (vo vzťahu k právnym aj skutkovým otázkam),
s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal v napadnutom rozhodnutí. Opravný prostriedok
žalovaného síce je spracovaný ako rozsiahle podanie obsahujúce značný počet citácií právnych

predpisov a rozhodnutí, i nesúvisiacich s vecou, viac strán textu a citácie odbornej literatúry a judikatúry
ale neznamená vecnú správnosť ani dôraznosť odvolacej argumentácie. Odvolací súd nenachádza
dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie odkloniť.

39. K odvolacej námietke nesprávneho vyhodnotenia zásady „ne bis in idem“ vo vzťahu ku konaniu

a rozsudku vydaného Okresným súdom Žiar nad Hronom dňa 29.05.2020, ktorá podľa žalovaného
bola porušená tým, že súd prvej inštancie nepochopil túto zásadu, neposudzoval zhodu skutkov v
oboch konaniach a tým neposudzoval ani splnenie podmienok konania podľa § 161 CSP odvolací súd
uvádza, že zásada „ne bis in idem“ ako pôvodne trestnoprávna zásada, sa presadila aj v civilnom
procese v podobe prekážok začatej veci a rozsúdenej veci (teda prekážok litispedencie a rei iudicatae),

ak je daná zhodnosť v troch základných aspektoch: totožnosť sporových strán, totožnosť skutkového
stavu a totožnosť predmetu konania. Podľa § 161 ods. 1 CSP, súd kedykoľvek počas konania prihliada
na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť, teda skúma ex effo procesné
podmienky. Vyhodnotiac námietku žalovaného z pohľadu civilného procesu je potrebné ju kvalifikovať
ako námietku prekážky právoplatne rozhodnutej veci (§ 230 CSP), ktorú má predstavovať existencia

právoplatného rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 25Csp 106/2019-185 zo dňa 29.5.2020
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 2.12.2020 č. k. 15CoCsp 47/2020-227,
s ktorou sa súd prvej inštancie zaoberal a správne ju vyhodnotil ako nedôvodnú, pričom odvolací súd
odvolateľa v plnom rozsahu odkazuje na body 65. a 66. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Čo sa
týka vecného posúdenia námietky, nárok na vrátenie nábehovej odmeny, ak došlo k naplneniu niektorej

skutočnosti predpokladanej uzatvorenou zmluvou o nábehovej odmene, vyplývajúci zo zmluvného
vzťahu žalobcu a žalovaného, nie je sankciou správneho alebo trestného práva, nie je zmluvnou
pokutou ani inou sankciou z obchodno-záväzkového vzťahu alebo mimozmluvnej zodpovednosti.
Obchodné záväzkové vzťahy sú v Obchodnom zákonníku upravené na princípe dispozitívnosti, resp. na
zásade zmluvnej voľnosti vyplývajúcej z autonómie vôle zmluvných strán, taxatívne výnimky upravuje

§ 263 Obchodného zákonníka. Pokiaľ si zmluvné strany dojednali v zmluvnom vzťahu podmienky
zániku nároku na nábehovú odmenu, ktoré zmluvné dojednania neodporujú kogentným ustanoveniam
Obchodného zákonníka, všeobecný súd nemá právny dôvod do ich zmluvnej autonómie autoritatívne
zasahovať.

40. Z tohto dôvodu aj námietku žalovaného, že zmluvný systém medzi stranami sporu obchádza zákon,
keď žalobca pri uzatváraní zmlúv zvolil nezákonný postup a snaží negovať účinok § 649 Obchodného
zákonníka,odvolacísúdhodnotíakonedôvodnú.Žalovanýmnamietanéustanovenie§649Obchodného
zákonníka, podľa ktorého sprostredkovateľ neručí za splnenie záväzku tretích osôb, s ktorýmisprostredkoval uzavretie zmlúv, je ustanovením dispozitívnym, od ktorého sa strany môžu pri úprave
zmluvných práv a povinností odchýliť. Odvolací súd zároveň pripomína žalovanému, že do zmluvného
vzťahu so žalobcom vstupoval ako podnikateľ dobrovoľne a v prípade, že žalobcom vypracovaný návrh

zmluvy nespĺňal jeho predstavu o obsahu zmluvného vzťahu, nemusel do takéhoto zmluvného vzťahu
vstúpiť. Odvolací súd dodáva, že žalobcom uplatnený nárok na vrátenie nábehovej odmeny tak nie
je následkom protiprávneho úkonu žalobcu, ale výsledkom zmluvného konsenzu medzi žalobcom a
žalovaným a tento zmluvný konsenzus nemôže byť zo strany žalovaného reparovaný dodatočne,
prehodnotením jeho rozhodnutia uzavrieť zmluvu za takto navrhnutých zmluvných podmienok, ak sa

nesplnia jeho očakávania, ktoré do zmluvného vzťahu so žalobcom vkladal. Odvolací súd žiadne
žalovaným tvrdené prelínanie kolízie dispozitívnosti a kogentnosti ani porušenie Ústavy SR čl. 2 ods.
3, podľa ktorého každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal
niečo, čo zákon neukladá, v posudzovanej veci nevzhliadol.

41. Ako nedôvodnú odvolací súd vyhodnotil aj námietku neplatnosti rozhodujúcej časti zmluvných

vzťahov, ktorú odôvodnil žalovaný tak, že zmluvy uzatvorené podľa obchodného zákonníka ako
inominátne zmluvy, zmluvné dokumenty pripravil a predložil na podpis žalovanému žalobca, Zmluva
o finančnom sprostredkovaní (základná zmluva, na ktorú sú naviazané ostatné) má charakter
sprostredkovateľskej zmluvy a nie je zmluvou o obchodnom zastúpení, preto je článok VII Zmluvy o
nábehovej odmene v rozpore s § 649 Obchodného zákonníka a podľa § 39 Občianskeho zákonníka

neplatný pre rozpor so zákonom. Právne posúdenie zmluvného typu súdom prvej inštancie nie je možné
považovať za nesprávne. Z ustanovenia § 652 ods. 1 Obchodného zákonníka (ktoré je ustanovením
kogentným) vyplýva, že zmluvou o obchodnom zastúpení sa obchodný zástupca ako podnikateľ
zaväzuje pre zastúpeného vyvíjať činnosť smerujúcu k uzatvoreniu určitého druhu zmlúv, zmluvný
záväzok žalovaného z uzatvorenej zmluvy o finančnom sprostredkovaní je plne v súlade s dikciou §

652 ods. 1 ObZ. Odvolací súd k právnemu posúdeniu zmluvy odkazuje odvolateľa na odôvodenie
napadnutého rozhodnutia v bode 53.

42. Predmetom konania nie je ani nárok na náhradu škody, preto je vo vzťahu k posúdeniu nároku
žalobcu nerelevantná argumentácia žalovaného, že žalobca žalobou požaduje sankciu za skutočnosti, o

ktorýchžalovanýnevedelaaninemoholvedieťazároveň,ktorénespôsobilažestavstornajevýsledkom
nekonania žalobcu a zabránením realizácie storna poistnej zmluvy je plnenie nemožné od začiatku,
pričom by tieto skutočnosti mali byť okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť žalovaného podľa § 374
Obchodného zákonníka. Odvolací súd nevzhliadol ani namietanú absolútnu neplatnosť čl. VII zmluvy
o nábehovej odmene z dôvodu podľa § 374 Obchodného zákonníka upravujúci okolnosti vylučujúce

zodpovednosť za škodu, keď naviac uvádza, že i toto ustanovenie nie je ustanovením kogentným.

43. Žalovaný sa napokon dovoláva porušenia zásady dobrých mravov žalobcom a výkonu práva v
rozpore s poctivým obchodným stykom, čo odôvodňuje konaním žalobcu a realizáciou zmluvných
ustanovení, ktorými porušuje poctivý obchodný styk a dobré mravy. Žalobca podľa neho zneužil

neskúsenosť žalovaného v danej oblasti, jeho právnu neskúsenosť, keď zmluvný systém žalobcu
mal skryté riziká a kľučky a žalobcovi nemôže byť preto poskytnutá právna ochrana. Z námietok
žalovaného vyplýva, že takýmto konaním má byť postup podľa čl. 3 bod 1, bod 2, bod 13 zmluvy o
finančnom sprostredkovaní, keď zo zmluvných dojednaní žalovanému vyplýval vznik nákladov, ktoré
boli účelne vynaložené na dosiahnutie cieľa a tieto mu žalobca neuhradil. Odvolací súd námietku

žalovaného považuje za nedôvodnú, v rozpore so samotnou podstatou podnikania ako sústavnej
činnosti vykonávanej samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Pokiaľ
žalovaný vstúpil dobrovoľne do zmluvného vzťahu za podmienok, z ktorých vyplýva, že žalobca je
oprávnený, nie povinný, uhrádzať náklady žalovaného spojené s plnením zmluvy (čl. 2 bod 4 “poisťovňa
je oprávnená hradiť finančnému agentovi na základe vlastného uváženia vedľajšie náklady...“ , bod 2:

„....poisťovňa je oprávnená poskytnúť...elektronické, príp. iné pracovné pomôcky..“, bod 13 „táto zmluva
nezakladá nárok finančného agenta na úhradu nákladov...“), postup žalobcu ako zmluvnej strany v
súlade s dohodnutými podmienkami nie je šikanóznym výkonom práva, ani nie je v rozpore s poctivým
obchodným stykom.

44. Rovnako ako nedôvodné odvolací súd vyhodnotil aj odvolanie žalobcu voči tretiemu výroku,
ktorým súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti úroku z omeškania vo výške 9% zo sumy 1.860,63
Eur od 6.9.2017 do 15.8.2019. Žalobca vytýka súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie
veci, a to posúdenie doručenia výzvy na plnenie dôvodiac, že zmluvné strany si osobitne dohodlispôsob doručovania písomností, písomnosť sa považuje za doručenú tretím pracovným dňom odo
dňa odoslania doporučenej poštovej zásielky na poslednú známu adresu, pričom to, či sa adresát
reálne dozvedel o jej obsahu, nie je smerodajné. Žalobca ako poslednú známu adresu, na ktorej sa

zdržiava žalovaný, evidoval adresu Č. XX, XXX XX S.. Listom zo dňa 15.8.2017, odoslaným dňa
17.8.2017 a doručeným podľa čl. 10 ods. 6 zmluvy o finančnom sprostredkovaní dňa 22.8.2017, vyzval
žalobca žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy vo výške 1.860,63 Eur v lehote 14 dní od doručenia
výzvy. Žalobcovi sa zásielka vrátila s označením adresát neznámy, v nadväznosti na vyššie citované
ustanovenia zmlúv sa považovala za riadne doručenú a žalobcovi nemôže byť na ťarchu, že žalovaný

mu neoznámil adresu, na ktorej sa zdržiava a preberá zásielky.

45. Odvolací súd súhlasí so žalobcom, že si zmluvné strany dohodli spôsob doručovania písomností,
a to ako uvádza v odvolaní v čl. čl. 10 ods. 6 Zmluvy o finančnom sprostredkovaní a čl. 9 ods.
3 zmluvy o nábehovej odmene. Podľa čl. 10 ods. 6 Zmluvy o finančnom sprostredkovaní: „Pre
doručovanie písomností platí, že písomnosť bola doručená tretím pracovným dňom odo dňa odoslania

doporučenej poštovej zásielky druhej zmluvnej strane na poslednú známu adresu alebo v prípade,
ak ide o doručovanie elektronickou poštou platí, že zásielka bola doručená na tretí deň odo dňa
jej preukázateľného odoslania. V danom prípade však musí dotknutá zmluvná strana, ktorá sa
doručenia dovoláva, preukázať deň odoslania písomnosti formou doporučenej poštovej zásielky. Ak
bude písomnosť doručovaná osobne, je preberajúca zmluvná strana povinná toto prevzatie písomne

potvrdiť na kópii alebo na druhopise. V prípade, ak adresát odmietne prevziať písomnosť, písomnosť
sa považuje za doručenú dňom jej odmietnutia.“. A tiež si dohodli osobitne doručovanie v čl. 9 ods. 3
Zmluvy o nábehovej odmene: „Výzva na vrátenie odmeny podľa článku VII ods. 4 tejto zmluvy a písomné
odstúpenie od tejto zmluvy sa finančnému agentovi doručuje zásielkou adresovanou do vlastných rúk
na adresu uvedenú v záhlaví tejto zmluvy ako trvalý pobyt alebo miesto podnikania finančného agenta,

prípadnenazmenenúadresu,ktorúfinančnýagentstavebnejsporiteľnialebopoisťovnipísomnenahlási.
Zásielky sa považujú doručené aj dňom, keď sa zásielka vráti odosielateľovi s poznámkou, že adresát
ju neprevzal v odbernej lehote na pošte alebo s poznámkou, že adresát je na adrese neznámy, a to aj
v prípade, ak sa finančný agent o zásielke a jej obsahu nedozvedel.“.

46.Zobsahuspisuvšaksplneniefikciedoručenianevyplýva.ŽalobcakžalobepredložilvýzvuWüstenrot
stavebnej sporiteľne, a.s. zo dňa 25.04.2017 s doručenkou, ktorú (iný právny subjekt) doručoval
žalovanému na adresu A. XX, XXX XX I., táto sa vrátila Wüstenrot stavebnej sporiteľni, a.s. 11.05.2017
ako zásielka doručovaná neznámemu adresátovi. Rovnaká adresa žalovaného vyplýva zo Zmluvy o
finančnom sprostredkovaní a Zmluvy o poskytnutí nábehovej odmeny, dodatku č. 1 k nej a poverenia

na výkon činnosti finančného agenta. Doručenie akejkoľvek výzvy žalovanému žalobcom listom zo dňa
15.8.2017, odoslaným dňa 17.8.2017 žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie nepreukázal. V
odvolaní žalobca tvrdí, že ako poslednú známu adresu, na ktorej sa zdržiava žalovaný, evidoval adresu
Č.XX,XXXXXS.,takátoadresažalovanéhovšaknevyplývazožiadnehozmluvnéhodokumentuaanizo
žiadnej písomnosti žalovaného. Žalovaný ani v liste zo dňa 3.10.2017 neuvádza ako svoju adresu práve

Č. XX, XXX XX S., ako tvrdí v odvolaní žalobca, ale adresu Č. X. Tento listinný dôkaz naviac žalobca
predložil až v odvolacom konaní. Jediný údaj o adrese Č. XX, XXX XX S. vyplýva z výstupov Úseku
informačných technológií žalobcu predložených k žalobe, ktoré sú však interným dokladom žalobcu, kde
sám žalobca zjavne nesprávne zaevidoval adresu žalovaného.

47. Žalobca podľa názoru odvolacieho súdu nesprávne právne posudzuje aplikáciu fikcie, ak odkazuje
na čl. 10 ods. 6 zmluvy o finančnom sprostredkovaní a tiež ak fikciu odvodzuje od doručovania na
poslednú známu adresu, na ktorej sa zdržiava žalovaný, ktorú evidoval. V posudzovanej veci sa žalobca
domáha vrátenia nábehovej odmeny, preto pre doručovanie je potrebné aplikovať čl. 9 ods. 3 zmluvy o
nábehovej odmene, ktorá špeciálne upravuje doručovanie písomností, a to tak, že „výzva na vrátenie

odmeny podľa článku VII ods. 4 tejto zmluvy a písomné odstúpenie od tejto zmluvy sa finančnému
agentovi doručuje zásielkou adresovanou do vlastných rúk na adresu uvedenú v záhlaví tejto zmluvy ako
trvalý pobyt alebo miesto podnikania finančného agenta, prípadne na zmenenú adresu, ktorú finančný
agent stavebnej sporiteľni alebo poisťovni písomne nahlási.“ Je preto právne bez významu, akú adresu
„evidoval“ žalobca, doručovať výzvu mal v zmysle zmluvy na adresu uvedenú v záhlaví zmluvy ako

trvalýpobytalebomiestopodnikaniažalovaného,prípadnenazmenenúadresu,ktorúžalovanýpísomne
nahlásil. Odvolací súd preto zhodne ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca doručenie
výzvy na plnenie žalovanému nepreukázal, a to ani fikciou dojednanou v čl. 9 ods. 3 zmluvy o nábehovej
odmene (a ani v čl. 10 ods. 6 zmluvy o finančnom sprostredkovaní), keď za poslednú známu adresužalovaného v žiadnom prípade nemožno považovať nesprávnu adresu pobytu zaevidovanú interne
samotným žalobcom.

48. Odvolací súd sa nestotožnil ani s názorom žalobcu, že súd prvej inštancie mal aplikovať §
151 ods. 1 CSP, na čo sa žalobca spoliehal aj s poukazom na predchádzajúce vydanie platobného
rozkazu, ktorým bolo vyhovené žalobe v celom rozsahu. Platobný rozkaz je rozhodnutím, ktoré je
súdom vydané len na základe skutočností tvrdených žalobcom, súd ho môže vydať aj bez vyjadrenia
žalovaného, ustanovenie § 265 ods. 1 CSP umožňuje protistrane postupovať zaplatením pohľadávky

žalobcualebopodanímodporu.Zosamotnéhocharakteruinštitútuplatobnéhorozkazunemožnovyvodiť
aplikáciu ustanovení o nespornosti nároku žalobcu ani prípadnom prekvapivom rozhodnutí vo veci
samej po vykonaní dokazovania v riadnom procesnom postupe. Nakoľko žalovaný poprel pohľadávku
žalobcu, úrok z omeškania nebol uplatnený ako samostatný nárok, ale ako príslušenstvo pohľadávky,
ktorú žalovaný popieral, popretie sa tak podľa názoru odvolacieho súdu vzťahuje aj na príslušenstvo
popieranej pohľadávky. Naviac, žalobca k žalobe nepripojil výzvu žalovanému zo dňa 15.8.2017, ktorú

mal odoslať dňa 17.8.2017, ale výzvu iného právneho subjektu (Wüstenrot stavebnej sporiteľne, a.s.) zo
dňa 25.04.2017 s doručenkou, doručovanú žalovanému na adresu A. XX, XXX XX I., nie na ním tvrdenú
adresu Č.K. XX, XXX XX S..

49.Vsporovomkonanímajústranypovinnosťtvrdenia,t.j.povinnosťpravdivoaúplneuvádzaťpodstatné

a rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa sporu (§ 150 CSP) a povinnosť dôkaznú, ktorá znamená, že
strana sporu musí na preukázanie svojich tvrdení označiť dôkazy. Pokiaľ žalobca k žalobe pripojil na
preukázanie skutkového tvrdenia o doručení výzvy žalovanému zo dňa 15.8.2017 výzvu iného subjektu
zo dňa 25.04.2017, nie je možné posúdiť ako nesporné, ak žalovaný nepoprel doručenie výzvy, ktorá
predložená žalobcom nebola (k žalobe a ani v ďalšom priebehu konania). Civilný sporový poriadok

obsahuje aj výnimku z pravidla, keď súd vychádza z nesporných skutkových tvrdení strán sporu, a
to v § 186 ods. 2 CSP, keď súd nevychádza z nesporných skutkových tvrdení, ak existuje dôvodná
pochybnosť o ich pravdivosti. Žalobca sa nemohol potom dôvodne domnievať, že jeho skutkové tvrdenia
o doručení konkrétnej výzvy žalovanému bude možné súdom považovať za nesporné (keď predložil v
konaní inú listinu), nakoľko nespornosť by sa mohla týkať iba výzvy zo dňa 25.04.2017 (avšak aj jej

prípadné doručenie fikciou je pre posudzovaný nárok právne bez významu, nakoľko ide o výzvu iného
subjektu na inú adresu).

50. Zároveň predloženie výzvy žalovanému zo dňa 15.08.2017 v odvolacom konaní odvolací súd posúdil
ako tzv. neprípustné novoty. Odvolací súd poukazuje na znenie § 366 CSP, ktoré upravuje konkrétne

prípady, kedy je odvolateľ oprávnený uplatniť prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej
obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie. Podľa § 366 CSP, prostriedky
procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom
prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú
vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k

vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej
viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. V danom prípade podľa názoru odvolacieho
súdu ani jedna z podmienok pre uplatnenie novôt v konaní v zmysle § 366 nebola naplnená. Žalobcom
uplatnené novoty sa netýkajú procesnej situácie upravenej v § 366 písm. a, b, v konaní pred súdom prvej
inštancie neprišlo z vyššie vysvetlených dôvodov k vadám, ktorých následkom by malo byť nesprávne

rozhodnutie vo veci a predložené prostriedky procesného útoku (listinné dôkazy) odvolateľ nepochybne
mohol (a mal) uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (písm. c, d). Odvolací súd preto na dodatočne
predložené prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie
pri rozhodovaní o podanom odvolaní nemohol prihliadať. Predkladanie novôt nie je možné odôvodniť
tým, že sa strana sporu spolieha, že súd prijme ním predpokladaný záver o konkrétnom nároku aj bez

unesenia bremena dokazovania.

51. Žalobca napokon namieta existenciu inej vady konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d CSP), čo vidí v porušení § 220 ods. 2 CSP nedostatočným
odôvodnením, keďže sa prvoinštančný súd dostatočným spôsobom nevysporiadal s čl. 10 ods. 6

zmluvy o finančnom sprostredkovaní upravujúcim doručovanie písomností, na ktorý odkazoval žalobca
už v žalobe. Odvolací súd sa s námietkou nestotožňuje. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
nepochybne vyplýva, že dôvodom zamietnutia žaloby v časti príslušenstva je, že žalobca neuniesol
dôkazné bremeno doručenia výzvy žalovanému na plnenie. Ak aj súd prvej inštancie neuviedol vodôvodnení dôvody, prečo neaplikoval čl. 10 ods. 6 zmluvy o finančnom sprostredkovaní, namietaný
nedostatok odôvodnenia nemá charakter vady konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Rozsudok súdu prvej inštancie dostatočne objasňuje skutkový a právny základ

rozhodnutia a rozhodnutie nie je možné považovať za nepreskúmateľné.

52. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutom rozsahu podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP, ako vecne správny potvrdil.

53. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

54. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

55. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.

56. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s
§ 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP tak, že priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 88,06%. Odvolací súd vychádzal z predmetu odvolacieho konania,

ktorým bol celý nárok vyčíslený ku dňu rozhodovania vo výške 2.720,39 Eur. Žalovaný podal odvolanie
k celému predmetu sporu: istina 1.860,63 Eur, úrok z omeškania od 16.8.2019 do 29.10.2024 (859,76
Eur), t.j. 2.720,39 Eur a v odvolacom konaní bol neúspešný v plnom rozsahu. Žalobca podal odvolanie
len čo do úroku z omeškania z istiny od 6.9.2017 do dňa 15.8.2019, predmetom jeho odvolania tak ku
dňu rozhodovania je suma 324,82 Eur, ktorá predstavuje 11,94% z predmetu odvolacieho konania a

rovnako bol v odvolacom konaní neúspešný. Vyhodnotiac celkový pomer úspechu a neúspechu strán
sporu v odvolacom konaní potom odvolací súd priznal úspešnejšiemu žalobcovi voči žalovanému nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 88,06% (100% - 11,94% = 88,06%). O výške trov
odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie samostatným uznesením.

57. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá
CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii.
Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v
rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).