Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 5. november 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13CoCsp/17/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8122205475
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8122205475.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu

JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Kataríny Krochtovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C. XX, XXX XX C., proti žalovanému: Československá obchodná banka, a. s., so sídlom
Žižkova 11, 811 02 Bratislava, IČO: 36 854 140, o vydanie bezdôvodného obohatenia 849,84 EUR s
príslušenstvom, o primerané finančné zadosťučinenie 1.500,- EUR, o náhradu škody 138,60 EUR a o
náhradu nemajetkovej ujmy 3.800,- EUR, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Prešov č. k. 17Csp/92/2022-157 zo dňa 12.03.2024 takto

r o z h o d o l :

I. Návrh žalobcu na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie zamieta.

II. Potvrdzuje rozsudok.
III. Stranám náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ a „súd“) rozhodol tak,
že cit.:
„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 847,84 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 %
ročne zo sumy 379,22 EUR od 30.06.2021 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo
sumy 175,02 EUR od 30.04.2022 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy
295,60 EUR od 11.01.2024 do zaplatenia, a to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300 EUR v lehote
3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
III. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.
IV. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.“

2. Súd svoje rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 497, § 499, § 502 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb.
Obchodný zákonník; § 1, § 2 písm. a) a b), § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských

úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej
inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“); § 52 ods. 1 až 3;
§ 53 ods. 1, 2 a 4, § 54 ods. 1 a 2, § 100 ods. 1, § 107 ods. 1 a 2, § 451 ods. 1 a 2, § 489, 517 ods. 1
a 2, § 563, § 879f ods. 3 a 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník; § 23a ods. 1 a 2 zákona č.
634/1992 Z. z. o ochrane spotrebiteľa; § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o
zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov;
§ 3 ods. 1, 3 a 5 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia

Občianskeho zákonníka.

3. Súd konštatoval, že žalobca sa žalobou podanou na súde dňa 10.06.2022 domáhal, aby súd zaviazal
žalovaného zaplatiť mu bezdôvodné obohatenie vo výške 554,24 EUR spolu s úrokom z omeškaniavo výške 5 % ročne zo sumy 379,22 EUR od 29.06.2021 a zo sumy 175,02 EUR od 29.04.2022 do
zaplatenia, ako aj primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.000,- EUR a náhradu škody 93,10
EUR.

4. Na pojednávaní dňa 13.02.2024 žalobca spresnil rozšírenie žaloby a súd pripustil zmenu žaloby
tak, že žalobca sa voči žalovanému domáhal bezdôvodného obohatenia vo výške 849,84 EUR spolu
s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 379,22 EUR od 29.06.2021 do zaplatenia, s
úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 175,02 EUR od 29.04.2022 do zaplatenia, s úrokom

z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 295,60 EUR odo dňa doručenia podania žalobcu zo dňa
24.11.2023 žalovanému, a to do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, zaplatenia
primeraného finančného zadosťučinenia 1.500,- EUR do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, zaplatenia
náhrady škody 138,60 EUR do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu
škody-nemajetkovejujmy3.800,-EURdo3dníodprávoplatnostirozsudku,akoajnáhradytrovkonania.

5. Súd prvej inštancie zistil, že žalobca uzavrel dňa 19.11.2003 so spoločnosťou ISTROBANKA , a.s.,
IČO: 31331491 zmluvu, na základe ktorej mu bol poskytnutý úver. Zo zmluvy vyplýva, že schválený
úverový rámec bol vo výške 40.000,- Sk (1.327,76 EUR) a schválená povinná mesačná splátka bola vo
výške 1.200,- Sk (39,83 EUR). Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú Všeobecné obchodné podmienky
(VOP) a Obchodné podmienky pre vydanie a používanie kreditných kariet KOZ Cirrus/Maestro. V

samotnom texte zmluvy o vydanie kreditnej karty KOZ sa nenachádza rozhodcovská doložka.

6. Z rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie sp. zn.
II/2009-903 zo dňa 11.06.2009 vyplýva, že žalobca (v rozhodcovskom konaní v postavení žalovaného)
bol zaviazaný zaplatiť spoločnosti ISTROBANKA, a.s. sumu 1.325,76 EUR s príslušenstvom ku dňu

06.08.2007, a to úroky vo výške 867,43 EUR a poplatky vo výške 70,87 EUR, ako aj s úrokom z
omeškania vo výške 22,5 % ročne zo sumy 1.325,76 EUR od 07.08.2007 až do zaplatenia a trovy
rozhodcovského konania vo výške 56,60 EUR, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozhodcovského
rozsudku. Z uvedeného rozhodnutia taktiež vyplýva, že rozhodcovský súd odvodil svoju príslušnosť
rozhodnúť v spore z článku 36 VOP, kde sa žalobca a spol. ISTROBANKA, a.s. dohodli, že akékoľvek

prípadné spory z právnych vzťahov vyplývajúcich zo zmluvy o vydaní kreditnej karty KOZ, resp. z
akéhokoľvek prípadného sporu s týmto vzťahom súvisiaceho, ktorý sa nepodarí vyriešiť vzájomnou
dohodou, bude predložený na rozhodnutie Stálemu rozhodcovskému súdu Slovenskej bankovej
asociácie so sídlom v Bratislave. Žalobca mal vyjadriť súhlas s rozhodcovskou doložkou podpisom
na príslušnej zmluve. Zároveň mal žalobca vyhlásiť, že berie na vedomie Štatút a Rokovací poriadok

Rozhodcovského súdu, s ktorými sa oboznámil.

7. Z uvedeného rozhodcovského rozsudku ďalej tiež vyplýva, že žalovaný čerpal spotrebný úver, avšak
neplatildohodnutépovinnémesačnésplátky.ISTROBANKA,a.s.vyhlásilasplatnosťposkytnutéhoúveru
ku dňu 28.03.2005. Žalovaný po dni zaslania upomienky zo dňa 25.04.2005 uhradil ku dňu 06.08.2007

žalobcovi časť dlžnej sumy vo výške 165,97 EUR, pričom následne nevykonal už žiadnu úhradu. Stav
pohľadávky žalobcu voči žalovanému bol ku dňu 06.08.2007 vo výške 2.264,06 EUR a pozostával z
nezaplatenej istiny 1.325,76 EUR, úrokov vo výške 867,43 EUR a poplatkov vo výške 70,87 EUR.

8. Z histórie úverového účtu za obdobie od 29.05.2010 do 06.10.2015 (čl. 109-115), vyplýva, že čerpaná

bola istina úveru vo výške 40.000,- Sk, t.j. 1 327,76 EUR (pri prepočte konverzným kurzom 1 EUR =
30,1260 Sk). Z predmetnej histórie úverového účtu tiež vyplýva, že žalobca v období od 22.10.2010 do
06.10.2015 uhradil za účelom splatenia úveru 41 úhrad v úhrnnej výške 2.009,63 EUR (viď žalovaným
spracovaný prehľad úhrad na č.l. 116).

9. Z informatívneho výpisu z obchodného registra spoločnosti ISTROBANKA, a.s., IČO: 31331491
vyplýva, že na základe zmluvy o zlúčení spísanej vo forme notárskej zápisnice č. N 281/2009, Nz
13065/2009, NCRls 13235/2009 notárkou D. E. F. dňa 23.04.2009 sa stáva právnym nástupcom
spoločnosti ISTROBANKA, a.s. žalovaný a tento preberá všetky jej práva a záväzky.

10. Zo scanu exekučného spisu EX 366/2009 vyplýva, že exekučné konanie bolo začaté na návrh
oprávneného zo dňa 30.09.2009, pričom podkladom pre vykonanie exekúcie bol rozhodcovský rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie v Bratislave sp. zn. II/2009-903 zo dňa
11.06.2009. Okresný súd Bratislava IV vydal dňa 02.12.2009 poverenie pre súdneho exekútora navymoženie istiny 1.325,76 EUR s príslušenstvom, úrokov vo výške 867,43 EUR a poplatkov vo výške
70,87 EUR, ako aj pre vymoženie trov exekúcie. Súdny exekútor vydal dňa 21.06.2010 upovedomenie
o začatí exekúcie, ako aj príkaz na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke. V

spise sa nachádza doručenka svedčiaca o doručení upovedomenia o začatí exekúcie oprávnenému
- žalovanému. Dňa 05.11.2015 bol súdnemu exekútorovi doručený návrh oprávneného na zastavenie
exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku. Dňa 27.10.2017 súdny exekútor prípisom
predložil exekučnému súdu návrh oprávneného na zastavenie exekúcie. Zároveň toho istého dňa vydal
súdny exekútor aj príkaz na odblokovanie účtu žalovaného. Okresný súd Bratislava IV zastavil exekúciu

uznesením č.k. 15Er/2656/2009-37 zo dňa 02.12.2020, a to podľa § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného
poriadku.

11.Zvykonanéhodokazovaniavyplynulo,žeprávnypredchodcažalovanéhoažalobcauzavrelizmluvuo
úvere, ktorá je spotrebiteľského charakteru. S ohľadom na obsah zmluvných dojednaní Zmluvy o vydaní
kreditnej karty KOZ zo dňa 19.11.2003, povahu strán sporu, kde žalobca vystupuje ako spotrebiteľ a

žalovaný, resp. jeho právny predchodca ako dodávateľ, má súd za to, že uvedený právny vzťah sa
má spravovať ustanoveniami zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v
čase uzavretia dotknutej zmluvy. Žalovaný namietal, že na právny vzťah nemožno aplikovať ustanovenia
Občianskehozákonníka,ktoréboliplatnéaúčinnéažpouzatvorenízmluvyovydaníkreditnejkartyKOZ.

12. Vstupom Slovenskej republiky do európskeho hospodárskeho a právneho systému boli do
Občianskeho zákonníka zákonom č. 150/2004 Z. z. s účinnosťou od 01.04.2004 začlenené ustanovenia
o spotrebiteľských zmluvách. Uvedená právna úprava má základ v smernici Rady č. 93/13
EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. V zmysle ustanovenia § 879f
ods. 3Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 uzavreté predo dňom nadobudnutia

účinnosti tohto zákona sa musia dať do súladu s ustanovením § 53 a 54 tohto zákona a s
ustanovením tohto zákona do troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a ak sa
tomu tak nestane, po uplynutí troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti novely sú neplatné. Preto
súd považuje za podstatný súlad spotrebiteľskej zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania s ust. §
53 a 54 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.04.2004 i keď zmluva bola medzi žalobcom a

žalovaným, resp. vtedy ešte jeho právnym predchodcom, bola uzavretá dňa 19.11.2003.

13. Na uvedený právny vzťah súd aplikoval taktiež zákon č. 634/1992 Z. z. o ochrane spotrebiteľa
účinný v čase uzavretia úverovej zmluvy a vychádzal z ustanovenia § 23a ods. 1 a 2. Uviedol, že typová
zmluva nesmie obsahovať neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný

nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, resp. podmienky v rozpore s dobrými
mravmi. Nepochybne zmluva uzavretá medzi účastníkmi je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle
zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou
ochrany spotrebiteľa v zmysle smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách.

14. Na základe vykonaného dokazovania - s ohľadom na výpis z obchodného registra spol.
ISTROBANKA, a.s. - súd považoval za preukázané, že žalovaný je právnym nástupcom uvedenej
spoločnosti a prevzal všetky práva a povinnosti uvedenej banky voči žalovanému titulom uzavretej
zmluvy o vydaní kreditnej karty KOZ.

15. Žalovaný sa v danom spore bránil predovšetkým tvrdením, že v danom prípade nemohlo dôjsť k
bezdôvodnému obohateniu, pretože žalovaný (dobrovoľne) plnil v priebehu exekúcie a na podklade
exekučného titulu, ktorý nebol zrušený (rozhodcovský rozsudok), a teda predmetná vec už bola uzavretá
a prejednaná príslušným súdom (súdmi).

16. Vzhľadom na všetky okolnosti mal súd zato, že v danom prípade rozhodcovský rozsudok nevytvoril
prekážku už rozhodnutej veci a skutočnosť, že exekúcia bola ukončená iným spôsobom než vyhlásením
neprípustnosti exekúcie, nie je prekážkou pre posúdenie, že dotknutý exekučný titul je paakt, nulitný,
neexistujúci akt i bez výslovného rozhodnutia exekučného súdu. Na prípady, kedy exekučné súdy

zastavili exekúciu pre jej neprípustnosť z dôvodu neprijateľnosti zmluvnej podmienky týkajúcej sa
rozhodcovskej doložky dopadá následok, že takýto rozhodcovský rozsudok, resp. exekúcia, ktorá sa
vykonávala na jeho podklade, nepredstavuje prekážku pre úspešné kompenzačné konanie. V danom
prípade exekúcia skončila na návrh oprávneného podľa § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku.Podľanázorusúduvšakuvedenénebrániposúdeniu,čisavskutočnostinejednalooexekúciuvedenúna
podklade paaktu, nulitného exekučného titulu. Skúmanie vykonateľnosti exekučného titulu môže nastať
aj v (neskorších) štádiách exekučného konania, ktoré nasledujú po postupe exekučného súdu v zmysle

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

17. Prípadné neoprávnené nároky sa samotným vykonaním exekúcie nestávajú oprávnenými. Ak
teda boli v exekučnom konaní v dôsledku existencie formálneho exekučného titulu (napr. nulitného
rozhodcovského rozsudku) vymožené určité nároky, neznamená to, že by tieto nároky oprávneného

boli aj hmotnoprávne opodstatnené a že by bolo vylúčené domáhať sa ich vrátenia napríklad ako
bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka. Eventuálna neprípustnosť takejto
žaloby môže vyplývať len z procesného práva (napr. § 230 CSP), nie však zo samotnej skutočnosti, že
vo veci prebehlo exekučné konanie.

18. Súd pritom vzhľadom na znenie rozhodcovskej doložky, ktorá sa nachádzala iba vo VOP, nebola

osobitne vyjednaná a nútila spotrebiteľa riešiť spory s dodávateľom v rozhodcovskom konaní, má za to,
žeuvedenézmluvnédojednanievoVOPjeneprijateľnouzmluvnoupodmienkouvspotrebiteľskejzmluve
podľa § 53 ods. 1 a 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.04.2004 do 31.12.2007 v spojení s
prechodnýmustanovením§879fods.3a4Občianskehozákonníka,apretojeneplatné.AkajObčiansky
zákonník pred 01.04.2004 neobsahoval ustanovenia § 52 a nasl. týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa a

spotrebiteľských zmlúv, v zmysle prechodných ustanovení § 879f ods. 3 a 4 Občianskeho zákonníka mal
žalovaný povinnosť dať prípadné neprijateľné zmluvné dojednania do súladu s § 53 a § 54 Občianskeho
zákonníka do troch mesiacov, a to pod hrozbou neplatnosti týchto ustanovení. Rozhodcovský rozsudok
vydaný na podklade neplatného zmluvného dojednania - neprijateľnej rozhodcovskej doložky, nebol
spôsobilým exekučným titulom.

19. Súd ďalej podrobil zmluvu o vydaní kreditnej karty KOZ skúmaniu nevyhnutných náležitostí zmluvy
o spotrebiteľskom úvere. Vykonaným dokazovaním súd zistil, že zmluva o vydaní kreditnej karty
zo dňa 19.11.2003 neobsahuje údaj o RPMN, ktorý je jedným z najvýznamnejších ukazovateľov
výhodnosti poskytovaného úveru. Absenciu uvedenej obligatórnej náležitosti pritom zákon sankcionuje

bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou celého úveru. Zmluva o spotrebiteľskom úvere ako taká je síce
platná, avšak vzhľadom na jej nedostatok nemohol veriteľ - žalovaný požadovať od spotrebiteľa viac
než vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov bez úrokov a poplatkov.

20. Na základe vykonaného dokazovania súd mal ďalej za preukázané, že žalobca plnil celkovo

minimálne sumu 2.175,60 EUR (165,97 EUR dňa 06.08.2007 a od 29.05.2010 do 06.10.2015 celkom
sumu 2.009,63 EUR). Žalobca pritom čerpal na základe dotknutej úverovej zmluvy sumu 1.327,76 EUR
(40 000 Sk). Vzhľadom na uvedené na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie na úkor
žalobcu vo výške 847,84 EUR.

21. Čo sa týka vznesenej námietky premlčania zo strany žalovaného, súd mal za to, že táto je
nedôvodná. Pri premlčaní práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je ustanovená
kombinovaná premlčacia doba, a to subjektívna (§ 107 ods.1 Občianskeho zákonníka) a objektívna
(§107 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Začiatok subjektívnej i objektívnej premlčacej doby je stanovený
odlišne, na sebe nezávisle a ich plynutie a skončenie je tiež vzájomne nezávislé. Subjektívna premlčacia

doba môže plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú nemôže prekročiť. Subjektívna
premlčacia doba je dvojročná a na začatie jej plynutia vždy treba rešpektovať subjektívnu stránku
oprávneného týkajúcu sa jeho vedomosti o bezdôvodnom obohatení a vedomosti o tom, kto sa
na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Vyžaduje sa skutočná vedomosť o skutkových okolnostiach,
nielen predpokladaná vedomosť oprávneného o skutkových okolnostiach zakladajúcich bezdôvodné

obohatenie. Zo skutkových tvrdení žalobcu i predloženého úradného záznamu o nazretí do súdneho
spisuvyplýva,žežalobcasaopotenciálnombezdôvodnomobohatenídozvedelaždňa12.06.2020,kedy
nahliadol do exekučného spisu. Sám žalobca uviedol, že až po nahliadnutí do spisu dospel k záverom
o bezdôvodnom obohatení. Dokonca možno konštatovať, že až následne v priebehu tohto konania
žalovaný dospel k záveru o možnej bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a vzniku bezdôvodného

obohatenia vyplývajúceho z tohto záveru, v reakcii na čo rozšíril svoju žalobu. Žalobca počas trvania
úverovej zmluvy riadne plnil v zmysle zmluvných dojednaní, čo jasne indikuje, že nevedel o potenciálnej
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. V tomto prípade nebol žalovaným produkovaný žiaden dôkaz,
ktorý by uvedené tvrdenia žalobcu vyvrátil, resp. ktorým by bol predložený dôkaz spochybnený. Žalobcadostatočným spôsobom osvedčil, kedy sa skutočne o bezdôvodnom obohatení na strane veriteľa
- žalovaného na svoj úkor dozvedel a voči komu ho má uplatniť. Keďže žaloba bola podaná na
súde dňa 10.06.2022, teda pred uplynutím dvojročnej subjektívnej premlčacej doby plynúcej odo dňa

nazretia do spisu, resp. k rozšíreniu žaloby došlo bezprostredne po uvedomení si vzniku bezdôvodného
obohatenia titulom bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, súd mal zato, že žaloba, resp. rozšírenie
žaloby bolo podané včas v rámci plynutia subjektívnej premlčacej doby, a teda nárok žalobcu na vydanie
bezdôvodného obohatenia nie je premlčaný z dôvodu uplynutia subjektívnej premlčacej doby.

22. Pokiaľ ide o objektívnu premlčaciu dobu, v danom prípade treba vychádzať zo záverov o minimálne
nepriamom úmysle na strane veriteľa, a teda v zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka použiť
objektívnu premlčaciu lehotu v trvaní desiatich rokov. Pôvodný veriteľ bol bankou, ktorá sa dlhodobo
zaoberala aj poskytovaním úverov, a teda jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy
vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. Rešpektovanie princípu „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť
zákona neospravedlňuje) v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa treba vyžadovať v

najvyššej možnej miere. Žalovaný je taktiež subjektom dlhodobo pôsobiacim na finančnom trhu, ktorého
predmetom činnosti je taktiež aj poskytovanie úverov. Ak teda takýto subjekt pôsobiaci na finančnom trhu
akoveriteľ,tedabezpochybyčosaznalostíaproblematikynáležitostízmlúvospotrebiteľskomúveretýka
silnejšia zmluvná strana v spotrebiteľských vzťahoch, v rozpore so zákonom prijíma i plnenia, na ktoré v
dôsledku zmlúv koncipovaných v rozpore so zákonom nemal nárok, jeho konanie nemožno hodnotiť inak

ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia plnením bez právneho dôvodu minimálne
s nepriamym úmyslom získať majetkový prospech. Súd mal tak za to, že od prijatia úhrad žalobcu, ktoré
žalovaný prijal v období od 10.06.2012 až do 06.10.2015 (a tieto sú úhrnne v sume 1.354,66 EUR)
neuplynula desaťročná objektívna premlčacia lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia a prípadný
nárok žalobcu na bezdôvodné obohatenie do výšky tejto sumy si tak žalobca uplatnil včas.

23. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd zaviazal žalovaného na vydanie bezdôvodného
obohatenia v sume 847,84 EUR, pričom súd zároveň priznal žalobcovi aj nárok na príslušné úroky z
omeškania, a to vo výške 5 % ročne zo sumy 379,22 EUR od 30.06.2021 do zaplatenia, s úrokom
z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 175,02 EUR od 30.04.2022 do zaplatenia a s úrokom z

omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 295,60 EUR od 11.01.2024 do zaplatenia. V prevyšujúcej
časti istiny a úrokov z omeškania súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Čo sa týka úrokov z omeškania
tie súd priznával žalobcovi až odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti plnení bezdôvodného obohatenia
v zmysle výziev zo strany žalobcu, resp. rozšírenia žaloby podľa § 563 Občianskeho zákonníka. Dňom
splatnosti bezdôvodného obohatenia v takomto prípade bol až deň nasledujúci po doručení výzvy

žalobcu, resp. rozšírenia žaloby žalovanému, a teda v prípade plnenia vo výške 379,22 EUR nastalo
omeškanie v zmysle § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka až dňa 30.06.2021, v prípade plnenia vo
výške175,02EURaždňa30.04.2022avprípadeplneniavovýške295,60EURaždňa11.01.2024.Vždy
v deň predchádzajúci uvedeným dátumom mohol ešte žalovaný dobrovoľne splniť svoju povinnosť a
nebol v omeškaní, a to s ohľadom na preukázané dátumy doručenia jednotlivých výziev, resp. rozšírenia

žaloby (viď odpoveď žalovaného zo dňa 28.06.2021 na čl. 14, výsledok sledovania zásielok na čl. 17
a viď doručenka na čl. 133 spisu). Čo sa týka výšky úrokových sadzieb, tieto boli určené v súlade s §
3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. vo výške o 5 percentuálnych bodov vyššej ako základná
úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu,
ktorá bola k jednotlivým dňom omeškania vo výške 0,00 % a vo výške 4,5 %.

24. Vzhľadom na úspech žalobcu v spore o vydanie bezdôvodného obohatenia súd priznal žalobcovi
tiež nárok na primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa, keďže žalobca bol ako spotrebiteľ úspešný v konaní proti dodávateľovi. Zákonné
predpoklady úspešného uplatnenia primeraného finančného zadosťučinenia vyplývajú z ustanovenia §

3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa. Všetky uvedené podmienky boli v danom prípade naplnené.
Súd sa však nestotožnil so žalobcom uplatnenou výškou primeraného finančného zadosťučinenia.
Za primeranú daným okolnostiam, tak ako ich popísal aj samotný žalobca v žalobe (predovšetkým
majetkový zásah do práv žalobcu, postoj žalovaného, porušenia práv a povinností na strane žalovaného
- absencia nevyhnutného údaja v zmluve o spotrebiteľskom úvere a vedomé obohacovanie sa

na úkor žalobcu, trvanie zásahu do práv žalobcu) súd považoval za adekvátnu s ohľadom aj na
rozhodovaciu prax súdov vo výške 300 EUR. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol. Priznané
finančné zadosťučinenie je vyrovnaním ujmy, ktorá žalobcovi vznikla konaním žalovaného. Je zároveň
určitou satisfakciou za stav, ktorý musel v dôsledku konania žalovaného trpieť a je aj sankcioupostihujúcou žalovaného, resp. jeho právneho predchodcu, ktorý pri dojednávaní spotrebiteľskej zmluvy
konal závadne.

25. Čo sa však týka ďalších nárokov uplatnených žalobcom - náhradu škody a náhradu škody -
nemajetkovej ujmy, tieto súd nepovažoval v súdnom konaní za preukázané a dôvodné. Žalobca podľa
názoru súdu neuniesol dôkazné bremeno, ktorým by preukázal vznik materiálnej alebo imateriálnej
škody. Preto súd v uvedenej časti žalobu zamietol. Žalobca pritom v časti náhrady škody uplatnenej vo
výške 138,60 EUR prakticky požadoval obdobu trov vzniknutých v súvislosti s týmto konaním. Žalobca

však nie je advokát a nemá právo na trovy právneho zastúpenia, keďže nebol právne zastúpený. Navyše
doklad o zaplatení tonera a o nákupe kancelárskeho papiera súd nepovažuje za dostatočne preukázané
a nevyhnutné náklady v súvislosti s týmto konaním. Čo sa týka nemajetkovej ujmy v peniazoch vo
výške 3.800,- EUR, túto súd taktiež považoval za nepreukázanú, nedôvodnú a prakticky prelínajúcu sa
s primeraným finančným zadosťučinením (hoci pri primeranom finančnom zadosťučinení sa nevyžaduje
preukázanie vzniku nemajetkovej ujmy, nie je vylúčené, že spotrebiteľ môže poukazovať aj na vznik

tejto ujmy).

26. Pokiaľ ide o zamietnutie návrhu žalovaného na doplnenie dokazovania vyžiadaním listín o
doručovaní písomností žalobcovi zo strany exekútora, súd nepovažoval za prínosné a vôbec potrebné
sa bližšie zaoberať tým, ktoré písomnosti boli presne žalobcovi doručené v priebehu exekučného

konania, nakoľko uvedené by nebolo spôsobilé ovplyvniť konečné rozhodnutie vo veci. Žalovaný hodlal
navrhovaným dôkazom preukázať, že žalovaný sa mohol alebo aj dozvedel o exekúcii už skôr. To by
však nemalo vplyv na jeho vedomosť o vzniku bezdôvodného obohatenia alebo vedomosť o možnej
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.

27. O trovách konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a 2 CSP tak, že
žiadnej zo strán sporu nepriznal nárok na náhradu trov konania. Žalobca síce bol v určitých častiach
konania úspešný, avšak v niektorých častiach konania bol neúspešný. Vyjadriť pritom konkrétny pomer
jeho úspechu exaktným spôsobom je pritom značne obtiažne. Žalobca mal iba nepatrný neúspech v
časti týkajúcej sa nároku o vydanie bezdôvodného obohatenia a plný neúspech mal v časti týkajúcej sa

náhrady škody a náhrady škody - nemajetkovej ujmy. Za plný úspech žalobcu je potrebné považovať
jeho úspech v konaní o primerané finančné zadosťučinenie - hoci súd v konečnom dôsledku nepriznal
žalobcovi ním požadovanú výšku primeraného finančného zadosťučinenia, a to z dôvodu, že výška
priznaného nároku závisela výlučne na posúdení súdu. Za daného stavu súd považoval za spravodlivé
vysloviť, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Zo spisu navyše nevyplýva, že by

niektorej zo strán vznikli nejaké trovy konania, keďže žiadna zo strán nebola v konaní právne zastúpená
a doposiaľ nehradili strany sporu žiadne súdne poplatky.

28. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalobca aj žalovaný.

29. Žalobca v odvolaní namietal, že podal žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 849,84
EUR s príslušenstvom, ale súd mu priznal vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 847,84 EUR.
Preto v rozdiele zamietnutej časti podal odvolanie z dôvodu, že ide o extrémne nelogické rozhodnutie,
ktoréjeporušenímprávanaspravodlivésúdnekonanie.Užlensúčetsúmspríslušnýmiúrokmi,ktorésúd
priznal v rozsudku žalobcovi odporuje výslednej sume uvedenej súdom vo výške 847,84 EUR a taktiež

všetkým dôkazom nachádzajúcim sa v spise. Súd nedisponoval žiadnou históriou úveru, na základe
ktorej by mohol uviesť, ako v bode 59 rozsudku, že žalobca pritom čerpal na základe dotknutej úverovej
zmluvy sumu 1.327,76 EUR a takáto istá suma bola aj nesplatenou istinou úveru a vzhľadom na túto
výšku úveru na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie na úkor žalobcu vo výške 847,84
EUR.

30. Žalobca namietal aj výšku priznaného primeraného finančného zadosťučinenia, keďže požadoval
zaplatenie 1.500,- EUR, ale súd mu priznal len 300,- EUR. Suma 300 Eur je pritom v Slovenskej
republike mesačné životné minimum, pričom priznaná suma je neporovnateľná so sankčnou funkciou
pre dodávateľa s miliónovými ziskami. V tomto ohľade považoval žalobca rozhodnutie súdu aj za

nepreskúmateľné.

31. Súd sa absolútne nezaoberal argumentami žalobcu o výške úžerníckych úrokov a následnej
neplatnosti celej úverovej zmluvy v kontexte ich zohľadnenia na určenie výšky primeraného finančnéhozadosťučinenia, aj z pohľadu takéhoto výsledku do zásahu osobnostných práv žalobcu a určenia výšky
nemajetkovej ujmy.

32. Pri zamietnutí nároku žalobcu na náhradu škody vo výške 138,60 EUR prvoinštančný súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Záver súdu o tom, že žalobcom riadne
uplatnený nárok je požadovanie obdoby trov konania, nemá pre tento riadne uplatnený nárok žiadnu
relevanciu, keďže náhrada škody a náhrada trov konania sú dva samostatne uplatniteľné nároky pred

súdom, ktoré naviac žalobca riadne odôvodnil a nikde nepožadoval náhradu trov právneho zastúpenia.

33. Podľa žalobcu sa súd nezaoberal jeho argumentáciou týkajúcou sa náhrady nemajetkovej ujmy.
Konštatovanie súdu o tom, že uplatnený nárok sa prelína s primeraným finančným zadosťučinením,
je irelevantné, nakoľko primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z.
náleží tomu, kto preukáže existenciu porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane

spotrebiteľa a úspešné uplatnenie porušenia tohto práva alebo povinnosti spotrebiteľom na súde, ale
nie je potrebné sa zaoberať porušením osobnostných práv spotrebiteľa a ich preukázaním, ako je to
pri nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, čo absolútne nevylučuje, aby žalobca na súde súčasne
uplatňoval obidva nároky a naopak vylučuje, že ide o totožné nároky.

34. Vo vzťahu k rozhodnutiu o trovách konania žalobca namietal, že súd rozhodol podľa § 255 ods.
1 a 2 napriek tomu, že konštatoval, že žalobca bol plne úspešný v časti o vydanie bezdôvodného
obohatenia a v časti primeraného finančného zadosťučinenia a neúspešný v časti náhrady škody a
nemajetkovej ujmy, čím nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a to bez toho,

aby sa zaoberal § 257 CSP. Každé rozhodnutie súdu, ktorým sporovej strane neprizná náhradu trov
konania musí byť zo svojej podstaty výnimočným rozhodnutím prijatým na základe riadneho zváženia
všetkých relevantných okolností konkrétneho prípadu a na základe prísne reštriktívneho výkladu § 257
CSP. Konštatovanie súdu, že doklad o zaplatení tonera a nákupe kancelárskeho papiera nepovažuje za
dostatočne preukázané a nevyhnutné náklady v súvislosti s týmto konaním, sú absurdné.

35. Žalobca navrhol odvolaciemu súdu, aby predložil na Súdny dvor EÚ návrh na začatie prejudiciálneho
konania v súvislosti s tým, že podľa súdu prvej inštancie zo súdneho spisu nevyplýva, aby niektorej zo
strán vznikli nejaké trovy konania, keďže žiadna zo strán nebola v konaní právne zastúpená. Z toho by
vyplynulo, že fyzické osoby nemajú nárok na náhradu trov konania, ak nie sú zastúpené advokátom.

Podľa žalobcu by bolo potrebné zodpovedať, či uvedené nie je v rozpore s čl. 21 Charty základných
práv EÚ - zákaz diskriminácie, keďže v demokratickom spoločenstve za každú dobre vykonanú prácu
náleží odplata, bez rozdielu rasy, pohlavia, náboženstva, vierovyznania, atď.

36. Na základe uvedeného žalobca žiadal, aby odvolací súd rozsudok v ním napadnutej časti zrušil

apostupompodľa§384ods.1CSPžalobevyhovel.Žalovanýsizároveňuplatnilnároknanáhraduškody
odvolacieho konania vo výške 59,50 Eur (zmenšenie majetku žalobcu v súvislosti s vyhotovovaním
odvolania - 7 hod. x 8,50 EUR -výška priemernej hodinovej mzdy na Slovensku) a trovy odvolacieho
konania.

37. Žalovaný podal odvolanie z dôvodov, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

38. Žalovaný v odvolaní namietal, že odôvodnenie rozhodnutia súdu nespĺňa kvalitatívne nároky,
ktoré naň kladie právna úprava a judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavného súdu
Slovenskej republiky a vyšších súdnych autorít. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s rozhodujúcu
argumentáciou žalovaného, odkazuje na rozhodnutia, v ktorých sú uvedené iné závery, aké prezentuje
v odôvodnení. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je nepreskúmateľné. Určitý nedostatočný pokus o

odôvodnenie záveru o paakte, nulitnosti a neexistencii je možné následne nájsť až v bode 57. K nulitnosti
rozhodcovského rozsudku súd mal zodpovedať na jednu z rozhodujúcich právnych otázok a svoj
myšlienkový postup adekvátne priblížiť stranám sporu. Následne sa súd nevysporiadal s argumentáciou
žalovaného, že predpokladom úspešného kontumačného konania je zrušený rozhodcovský rozsudokalebo minimálne rozhodnutie exekučného súdu o nespôsobilosti predmetného rozhodcovského
rozsudku ako exekučného titulu a že v kontumačnom konaní nie je možné posudzovať spôsobilosť
exekučného titulu. Žalovaný nesúhlasil s postupom súdu o posudzovaní spôsobilosti exekučného

titulu v predmetnom kompenzačnom konaní. Súd taktiež dostatočne neodôvodnil, na základe čoho
aplikoval ust. § 52 Občianskeho zákonníka a tiež ustanovenia o premlčaní podľa občianskeho práva,
a nie podľa Obchodného zákonníka, keďže ide o absolútny obchod. Spočiatku žalobca tvrdil, že sa o
exekúcii dozvedel až po nahliadnutí do exekučného spisu dňa 12.06.2020. Neskôr uviedol, že sa musel
vysťahovať pre exekúciu do zahraničia a od 15.06.2009 pracoval v Holandsku. Podľa žalovaného súd

ignoroval, že žalobcovi bol doručený návrh dohody na vysporiadanie dlhu zo dňa 11.08.2015, na základe
ktorého bola žalobcom uhradená (platba od exekútora s dátumom 28.08.2015) navrhovaná suma, na
základe čoho žalovaný podal návrh na zastavenie exekúcie zo dňa 03.11.2015.

39. Podľa žalovaného súd nesprávne zistil skutkový stav. Rozhodcovský rozsudok nie je možné označiť
za paakt alebo nulitné rozhodnutie. Samotný návrh na vykonanie exekúcie a všetky jeho prílohy, teda

aj rozhodcovský rozsudok, ex lege vždy podliehajú preskúmaniu exekučným súdom. Súd mal a má
povinnosť vydať poverenie na vykonanie exekúcie pre súdneho exekútora iba vtedy, ak nezistí niektorý
z dôvodov na zamietnutie návrhu.

40. Predpokladom úspešného kompenzačného konania (konanie o vydanie bezdôvodného obohatenia

pri plnení na základe rozhodnutia) je zrušenie rozhodnutia, na základe ktorého bolo plnené. V tomto
prípade nebol exekučný titul zrušený a ani iným spôsobom spochybnený. Žalobca nepodal námietky
proti exekúcii, návrh na zastavenie exekúcie, nepodal žalobu na súd, nenamietal nedostatok právomoci
rozhodcovského súdu a ani nepodal žalobu na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Exekúcia bola
zastavená na základe návrhu oprávneného, a to na základe plnení žalobcu a splnenia dohody, nie pre

jej nezákonnosť.

41. Žalovaný ďalej namietal, že zmluvné strany uzavreli predmetnú zmluvu podľa ust. § 497 a nasl.
Obchodného zákonníka, a to na základe kogentnej zákonnej úpravy. Predmetný právny vzťah je
absolútnym obchodom. Súd prvej inštancie na vec nesprávne aplikoval právne normy obsiahnuté v ust.

52 a násl. Občianskeho zákonníka, pretože predmetná úverová zmluva nespĺňa predpoklady definované
v hypotéze právnej normy vyjadrenej v ust. § 52 Občianskeho zákonníka. Pre tento prípad sú irelevantné
aj súvisiace prechodné ustanovenia.

42. Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. apríla 2004 sú upravené v desiatej hlave deviatej

časti Občianskeho zákonníka. V znení Občianskeho zákonníka účinnom od 01.04.2004 do 30.04.2004
sa objavuje duplicitne § 879e, čo je v nasledujúcom znení upravené. Pre žalovaného v súvislosti
s touto zmluvou nevznikla povinnosť v zmysle ust. § 879f ods. 3 Občianskeho zákonníka, a teda
nemohla nastúpiť žiadna sankcia podľa ust. Občianskeho zákonníka. Pri predmetnej úverovej zmluve
a rozhodcovskej doložke nie je možné konštatovať rozpor s ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho

zákonníka, a teda nie je ani možné uvažovať o sankcii neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, a teda ani
spochybňovať rozhodcovský rozsudok touto argumentáciou. V prípade, že nie je možné v tomto konaní
spochybniť rozhodcovský rozsudok (či už z dôvodu nemožnosti aplikácie ust. § 53 ods. 4 písm. r)
Občianskeho zákonníka alebo z dôvodu, že toto konanie nie je konaním o zrušení rozhodcovského
rozsudku a ani exekučným konaním), tak závery rozhodcovského súdu o absencii neprijateľných

zmluvných podmienok a o úročnosti a poplatkovosti úveru, sú pre konajúci súd záväznými a tvoria
prekážku veci rozhodnutej - res iudicata. Taktiež súd nesprávne aplikoval ust. Občianskeho zákonníka
o premlčaní, a to vzhľadom na to, že v danej veci ide o absolútny obchod. V zmysle ust. § 397
Obchodného zákonníka ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky.

43. Na základe uvedeného žalovaný žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

44. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Považoval odvolanie žalovaného v celom rozsahu za
nedôvodné. Namietal, že exekučným súdom nebol vykonaný prieskum nekalých zmluvných podmienok.

Bolo úlohou súdu v tomto konaní posúdiť, či spotrebiteľská zmluva obsahovala neprijateľné zmluvné
podmienky, a to všetko bez ohľadu na to, že na neprijateľnosť takej doložky nepoukazoval v samotnom
rozhodcovskom konaní. Súd dostatočne a zrozumiteľne určil, že znenie rozhodcovskej doložky, ktorá
sa nachádzala iba vo VOP, nebola osobitne vyjednaná a nútila spotrebiteľa riešiť spory s dodávateľomv rozhodcovskom konaní. Rozhodcovský rozsudok bol tak vydaný na podklade neplatného zmluvného
dojednania - neprijateľnej rozhodcovskej doložky, a preto nebol spôsobilým exekučným titulom. Taktiež
súd správne aplikoval ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v zmysle prechodných

ustanovení§879fods.3a4Občianskehozákonníka.Nezmyslyžalovanéhoodoručenírozhodcovského
rozsudku žalobcovi nie sú nijako preukázané, navyše sú vyvrátené aj dôkazom žalobcu, že od
15.06.2009 do roku 2017 pracoval a žil v Holandsku. Aj keby bol rozhodcovský rozsudok doručený
žalobcovi, tak to nič nemení na podaní žaloby v dvojročnej subjektívnej premlčacej lehote od okamihu,
kedy sa skutočne a preukázateľne dozvedel o možnosti podania žaloby o vydanie bezdôvodného

obohatenia. Pokiaľ ide o námietku žalovaného o premlčaní práva na vydanie bezdôvodného obohatenia,
žalovaný zmätočne poukázal na Obchodný zákonník. Ak by žalobca už pri poslednej platbe bol vedel,
že sa žalovaný bezdôvodne obohacuje na jeho úkor, tak by určite nebol zaplatil poslednú platbu,
ale podal žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia. Čiže ani platba z roku 2007 žalobcom by
nepodliehalapremlčaniu,akžalobabolapodanávsubjektívnejdvojročnejpremlčacejlehoteodokamihu,
kedy sa žalobca skutočne dozvedel o dôvodoch na jej podanie, resp. rozšírenie. Žalobca si uplatnil

náhradu škody odvolacieho konania vo výške 76,50 EUR za vypracovanie predmetného vyjadrenia -
vyhľadávanie judikatúry, spísanie podania, kopírovanie (9 hod. x 8,50 EUR - výška priemernej mzdy).
Tento uplatnený nárok predstavuje zmenšenie majetku žalobcu v súvislosti s uplatňovaním a bránením
svojho práva na súde(náhrady straty času pri písaní odvolania), a to v priamej príčinnej súvislosti s
porušením právnej povinnosti žalovaného. Ak by bol žalovaný vydal žalobcovi bezdôvodné obohatenie

na základe výziev, žalobca by nemusel tráviť čas nad zhotovovaním odvolania, ale mohol napríklad
vykonávať zárobkovú činnosť. Žalobca si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.

45. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol, aby ho odvolací súd odmietol a zároveň zotrval
na dôvodoch svojho odvolania.

46. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania žalobcu a žalovaného
boli podané včas, oprávnenými subjektami - stranami, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania
pripúšťal (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 127

a § 365 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody, preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolaní (§ 380 ods. 1 CSP), s
prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods.
2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať
alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385

ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej
tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel
k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny.

47. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal

správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom
prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

48. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v takom rozsahu, v

ktorom sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví aj medze, v ktorých má odvolací súd po stránke
kvalitatívnej rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

49. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov
uplatnených žalobcom a žalovaným do uplynutia lehoty pre podanie odvolania, to, či súd prvej inštancie
svoje rozhodnutie riadne odôvodnil, vychádzajúc z toho, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. II.ÚS 78/05).

50. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu, že súd prvej inštancie mal priznať voči žalovanému
bezdôvodné obohatenie vo výške 849,84 EUR, nie vo výške 847,84 EUR, pričom súd prvej inštancienedisponoval žiadnou históriou úveru, na základe ktorej by mohol uviesť, že žalobca čerpal na základe
dotknutej úverovej zmluvy sumu 1.327,76 EUR, odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie mal
k dispozícii históriu – prehľad o čerpaní a splácaní úveru predloženú žalovaným, pričom z tejto histórie

nepochybne vyplýva, že žalobca vyčerpal na istine sumu 40.000,- SK, t. j. 1.327,76 EUR (č. l. 115 spisu).

51. Za stavu, kedy žalobca plnil žalovanému sumu 2.175,60 EUR, vzniklo na strane žalovaného
bezdôvodné obohatenie vo výške 847,84 Eur (2175,60 - 1327,76 = 847,84), teda nie vo výške
849,84 EUR. V tejto súvislosti žalobca tiež namietal, že priznaná suma 847,84 EUR vo výrokovej

časti nekorešponduje so súčtom súm, z ktorých súd priznal úrok z omeškania, keďže súčet súm
predstavuje 849,84 EUR. Je potrebné uviesť, že táto časť výroku rozsudku je v prospech žalobcu.
Strana sporu pritom nemôže kvalifikovane namietať tú časť výroku rozsudku, ktorá je v jej prospech.
Na druhej strane žalovaný danú skutočnosť v konaní nenamietal, a preto v súlade s princípom neúplnej
apelácie v odvolacom konaní, odvolací súd túto skutočnosť nepreskúmaval. Keďže táto námietka bola
v odvolacom konaní prednesená žalobcom, pričom pokiaľ ide o jej rozsah (do sumy 2,- EUR), žiada sa

uviesť, že hľadanie spravodlivosti by nemalo tkvieť v malichernostiach.

52. Preto je vyššie uvedené odvolacia námietka žalobcu nedôvodná.

53. Žalobca v odvolaní tiež namietal nesprávnosť záveru súdu týkajúcu sa zamietnutia žaloby

v prevyšujúcej časti, a to pokiaľ ide o nárok na náhradu škody vo výške 138,60 EUR titulom nákladov na
kancelársky papier a čas strávený realizáciou procesného útoku pri uplatňovaní práv v súdnom konaní
(spísanie žaloby, kopírovanie príloh, doručovanie žaloby na súd vyjadrené v hodinách x priemerná
hodinová mzda na Slovensku). Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvej
inštancie, že nárok žalobcu nie je dôvodný, nakoľko žalobca nie je advokátom. Ide o náklady, ktoré

v prípade advokátov konzumuje režijný paušál vypočítaný v súlade s vykonávacím predpisom. Táto
kategória nároku je subsumovateľná pod inštitút náhrady trov konania, a nie náhrady škody. Inštitút
náhrady škody je hmotnoprávnym nárokom, zatiaľ čo inštitút trov konania je nárokom procesnoprávnym
spojeným so zásadou úspechu v spore. Pritom aj fyzická osoba bez právneho zastúpenia, ktorá úspešne
uplatnila alebo bránila svoje práva pred súdom, má právo na náhradu trov, ktoré nemožno stotožňovať

s nárokom na náhradu škody, hoci aj v jednom a druhom prípade ide o zmenšenie majetkovej sféry
dotknutejosoby.Rovnakotakakosúdprvejinštancie,ktorýdanédôvodypopísalvbode65.odôvodnenia
rozsudku, aj odvolací súd je toho názoru, že tento nárok žalobcu nie je dôvodný.

54. V kontexte odvolacích námietok žalobcu sa odvolací súd stotožňuje aj so záverom súdu prvej

inštancie o tom, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú si žalobca uplatnil v sume 3.800,- EUR,
je konzumovaný v nároku na primerané finančné zadosťučinenie, a teda v okolnostiach danej veci
nemôže predstavovať samostatný nárok. Tento nárok je nepochybne spojený s prežívaním osoby, do
spotrebiteľských práv ktorej bolo zasiahnuté. Náhrada nemajetkovej ujmy je spojená so zásahom do
osobnostných práv dotknutej osoby, pričom kvalifikačným kritériom pre priznanie náhrady nemajetkovej

ujmy v peniazoch je skutočnosť, že v značnej miere došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo
jej vážnosti v spoločnosti. Takéto okolnosti z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie
nevyplývajú.

55. Pokiaľ ide o žalobcom uplatnený nárok na primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.500,-

Eur, odvolací súd konštatuje, že výšku primeraného finančného zadosťučinenia priznanú súdom prvej
inštancie (300 EUR) považuje za primeranú. Odôvodnenie súdu prvej inštancie je v tomto smere
presvedčivé. Pri jej stanovení je potrebné vychádzať zo závažnosti porušenia práv a povinností, z
okolností tak na strane žalobcu, ako aj žalovaného a okolností, za ktorých došlo k porušeniu práv a
povinností.

56. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné obohatenie sa žalobcu,
resp. na kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného
a odradzujúceho prostriedku ochrany. Kritériom kvantifikácie nároku by mali byť podľa odvolacieho súdu
najmä okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo, ich dosah na sféru individuálnych preferencií spotrebiteľa,

ako aj závažnosť porušenia práv spotrebiteľa. Konkrétna výška priznaného finančného zadosťučinenia
musí zohľadňovať skutkové okolnosti danej veci a spĺňať požiadavku primeranosti.57. Je nepochybné, že žalobca úspešne uplatnil svoje spotrebiteľské práva podaním žaloby o vydanie
bezdôvodného obohatenia. Už tento samotný fakt odôvodňuje priznanie finančného zadosťučinenia
v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. Odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie

poskytol žalobcovi dostatočnú odpoveď uvedením rozhodujúcich skutočností, na ktorých postavil svoj
záver o primeranosti finančného zadosťučinenia v sume 300,- EUR. Skutočnosť, že súd prvej inštancie
neuviedol spisové značky konkrétnych súdnych rozhodnutí, nemôže znamenať nepreskúmateľnosť jeho
záverov, a to s poukazom na dôvody uvedené v bode 64. odôvodnenia rozsudku. Súd má povinnosť
rozhodovať v medziach zákona a na základe zisteného skutkového stavu, pričom prípadný odkaz na

judikatúru súdov nie je obligatórnou súčasťou rozhodnutia. Rozhodovacia činnosť súdov sa časom
vyvíja, a tak tomu je aj v prípadoch sporov o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.
V aktuálnej rozhodovacej praxi sa vyskytuje tendencia smerujúca k znižovaniu priznaných súm.
Príkladom sú napríklad rozhodnutia Krajského súdu v Prešove vo veciach sp. zn. 8CoCsp/4/2024,
16CoCsp/5/2024, 26CoCsp/8/2024.

58. Odvolacie argumenty žalobcu, že finančné zadosťučinenie v priznanej výške 300,- EUR je
potrebné vzhľadom na zisk a aktíva žalovaného v poslednom období a s prihliadnutím na životné
minimum v Slovenskej republike považovať za nedostatočné, vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodné.
Skutočnosť, že žalovaný je významnou finančnou inštitúciou, neznamená, že výška finančného
zadosťučinenia môže byť uplatniteľná v akejkoľvek sume. Žalobcom požadovanú sumu nemožno

kvalifikovať ako primeranú s ohľadom na všetky okolnosti danej veci.

59. Priznaná suma 300,- EUR zodpovedá svojmu účelu, teda poskytuje žalobcovi ako spotrebiteľovi
satisfakciu za prežitú nepohodu počas vedenia predchádzajúceho konania a odradí dodávateľa od
ďalšieho porušovania práv spotrebiteľov. Žalobca zároveň žiadne ďalšie okolnosti odôvodňujúce

výšku uplatneného nároku dôkazmi nepreukázal. V súvislosti s výškou primeraného finančného
zadosťučinenia je dôkazná povinnosť a povinnosť tvrdenia na strane spotrebiteľa. Výška nároku musí
byť objektívne preukázaná. Žalobca svoje dôkazné bremeno uniesol len čiastočne, preto odvolací
súd pri určení výšky uplatneného nároku zohľadnil skutočnosti predchádzajúce tomuto konaniu
a úspešné uplatnenie jeho práv v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia s príslušenstvom.

Výška primeraného finančného zadosťučinenia v sume 300,- EUR je postačujúca na kompenzáciu
nekomfortnej situácie žalobcu. Preto je potrebné postup súdu prvej inštancie, ktorý v prevyšujúcej časti
nárok žalobcu zamietol, považovať za dostatočne zdôvodnený a správny.

60. Vo vzťahu k odvolaniu žalovaného odvolací súd konštatuje, že sa v celom rozsahu stotožňuje so

závermi súdu prvej inštancie a len na doplnenie dodáva:

61.Vzhľadomnato,že súdprvejinštanciesvojerozhodnutieajnáležiteodôvodnil,jehozáverunemožno
nič vytknúť. Odvolací súd po preskúmaní veci konštatuje, že súd prvej inštancie správne aplikoval
relevantné zákonné ustanovenia a jeho záver, na ktorom spočíva napadnuté rozhodnutie, je v súlade s

výsledkami vykonaného dokazovania a ich právnym vyhodnotením.

62. K neprijateľnosti rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky, na základe ktorej došlo k vydaniu
rozhodcovského rozsudku, odvolací súd uvádza, že rozhodcovská doložka nebola medzi účastníkmi
zmluvy individuálne dojednaná (bola len súčasťou VOP), nemohla založiť právomoc rozhodcovského

súdu, v dôsledku čoho exekučný titul – rozhodcovský rozsudok, nie je spôsobilým exekučným titulom
a ako taký nemohol byť podkladom pre vykonanie exekúcie.

63. Najvyšší súd už vo viacerých rozhodnutiach konštatoval oprávnenie exekučného súdu preskúmať
existenciu rozhodcovskej zmluvy. Vo veci 3Cdo 146/2011 Najvyšší súd SR judikoval, že cit.: ,,Pokiaľ

oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu,
je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe
uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či
rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný

súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť
súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods.
2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený
výkon rozhodnutia neprípustný.“ Obdobne porov. aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republikyvo veci sp. zn. 6Cdo 143/2011, sp. zn. 2Cdo 245/2010, uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky
vo veciach sp. zn. IV. ÚS 55/2011, sp. zn. IV. ÚS 60/2011 a nález Ústavného súdu Českej republiky sp.
zn. II. ÚS 2164/10 zo dňa 1.11.2011.

64. Rozhodcovská doložka podľa čl. 36 VOP upravuje riešenie sporov pred rozhodcovským súdom,
čo vyplýva z rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. II/2009-903 zo dňa
11.06.2009.

65.PodľarozsudkuSúdnehodvoraEurópskej únieC-243/08voveciPannonGSMvnútroštátnemusúdu
prislúcha určiť, či zmluvná podmienka spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať
v zmysle článku 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS ako nekalú.

66. Odvolací súd poukazuje na spoločné stanovisko občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia
Krajského súdu v Prešove zo dňa 27.09.2010, podľa ktorého: ,,Zmluvná podmienka v štandardnej

formulárovej zmluve uzavretej po 31. 12. 2007 alebo vo všeobecných obchodných podmienkach
inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje
od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby
na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na
udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa

nejmámožnosťvybraťsimedzirozhodcovskýmaštátnymsúdom,aleakbypodľatakejtodoložkyzačalo
rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému
konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Súdu nič
nebráni postupovať obdobne aj za stavu, že zmluva bola uzavretá pred 1. januárom 2008.“

67. V naznačených súvislostiach súd prvej inštancie rozhodol v súlade s právnou úpravou a judikatúrou
Súdneho dvora EÚ o ochrane spotrebiteľa, a preto odvolací súd predmetnú námietku žalovaného
vyhodnotil ako nedôvodnú.

68. Pokiaľ ide o otázku oprávnenosti súdu posudzovať v kontumačnom konaní spôsobilosť exekučného

titulu, odvolací súd uvádza, že podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ je pre naplnenie účinkov Smernice
93/13/EHS potrebné zamedziť uplatneniu neprijateľnej zmluvnej podmienky v ktoromkoľvek štádiu
konania a v prípade, že bolo na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky plnené, je potrebné toto
plnenie vrátiť. Ak bolo v konaní preukázané, že rozhodcovská doložka má povahu neprijateľnej zmluvnej
podmienky, exekučnému titulu chýba materiálna vykonateľnosť a nemohol byť spôsobilým podkladom

v exekučnom konaní. Uvedeným postupom vzniklo bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného, ktoré
je povinný vydať žalobcovi.

69. K odvolacej námietke žalovaného, že v danom prípade nie je dôvod na aplikáciu ust. § 52
Občianskeho zákonníka, odvolací súd v plnom rozsahu odkazuje na dôvody rozhodnutia súdu prvej

inštancie obsiahnuté v bodoch 51. a 52. napadnutého rozsudku.

70. Je nepochybné, že v prejednávanej veci žalobca vystupoval ako fyzická osoba, ktorá nekonala
v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti a žalovaný vystupoval v predmetnom
právnom vzťahu ako osoba konajúca v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Predmetná

zmluva o úvere je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, pretože bola uzavretá medzi veriteľom, bankou,
predmetom činnosti ktorej je aj poskytovanie úverov a spotrebiteľom, fyzickou osobou, ktorej bol
poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

71. Aj s poukazom na uvedené je potrebné v danej veci prednostne aplikovať právnu úpravu o ochrane

spotrebiteľa. Preto aj premlčaciu dobu na uplatnenie práva na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia je potrebné posudzovať v zmysle občianskeho práva, ktoré je pre spotrebiteľa priaznivejšie.
V zmysle ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka subjektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku
na vydanie bezdôvodného obohatenia je dva roky a plynie odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že
došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Žalobca nepochybne osvedčil,

že o bezdôvodnom obohatení na strane žalovaného sa dozvedel dňa 12.06.2020, keď nahliadol do
exekučného spisu. Ide o skutkové tvrdenie žalobcu, ktoré preukázal, pričom takýto dôkaz nemožno bez
ďalšieho spochybňovať žalovaným prednesenou argumentáciou. Žaloba bola podaná dňa 10.06.2022,
a teda pred uplynutím dvojročnej subjektívnej premlčacej doby. Z tohto pohľadu nie je významnánámietka žalovaného o tom, že žalobca sa musel kvôli exekúcii v roku 2009 vysťahovať. Toto zistenie
nevylučuje nadobudnutie poznatku žalobcu o bezdôvodnom obohatení žalovaného až v neskoršom
období.

72. K námietke žalovaného o nesprávnom posúdení objektívnej lehoty súdom prvej inštancie odvolací
súd poukazuje na dôvody napadnutého rozhodnutia obsiahnuté v bodoch 61. a 62.

73. Je potrebné uviesť, že aj aktuálna rozhodovacia činnosť odvolacieho súdu (napr. rozhodnutie

sp. zn. 20CoCsp/40/2020 zo dňa 29.06.2021) prijatá po rozsudkoch Súdneho dvora EÚ vo veci
C-485/19, PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., z 22.04.2021 a v spojených veciach C-698/18 a C-699/18,
SC Raiffeisen Bank SA, samozrejme, pri zohľadnení osobitostí prípadu, zotrváva na plynutí 2-ročnej
subjektívnej a 10-ročnej objektívnej premlčacej dobe pri premlčaní nárokov titulom bezdôvodného
obohatenia vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv. Totiž dodávateľ, a nie spotrebiteľ by mal dokazovať,
že pri koncipovaní spotrebiteľských zmlúv nekonal úmyselne. Tak by mal dodávateľ šancu dokázať len

nedbanlivosť, aby sa aplikovala pre neho priaznivejšia kratšia trojročná objektívna premlčacia doba.
Daná skutočnosť však z vykonaného dokazovania nevyplýva.

74. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne posúdil začiatok plynutia 10-ročnej
objektívnej premlčacej doby od prijatia platieb žalovaným za obdobie od 10.06.2012 do 06.10.2015

v celkovej výške 1.354,66 EUR, a to s prihliadnutím na dátum podania žaloby dňa 10.06.2022 a sumu,
ktorú súd žalobcovi priznal titulom bezdôvodného obohatenia vo výške 847,84 EUR. Táto suma totiž
svojim rozsahom zodpovedá nepremlčaným platbám za obdobie od 10.06.2012.

75. Vo vzťahu k návrhu žalobcu na predloženie veci Súdnemu dvoru EÚ na začatie prejudiciálneho

konania odvolací súd uvádza, že podľa ust. § 162 ods. 1 písm. c) CSP, súd konanie preruší, ak podal
návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej
zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania
súd bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti.

76. Odvolací súd je toho názoru, že v danom konaní na poskytnutie spravodlivej ochrany práv a
oprávnených záujmov strán sporu nie je potrebný na rozhodnutie vo veci výklad práva Európskeho
spoločenstva, podávaný Súdnym dvorom v konaní o prejudiciálnej otázke. Za daného stavu nie je
potrebné aktuálne riešiť prejudiciálne otázku nastolenú žalobcom, a to vzhľadom na to, že prvoinštančný
súd aj odvolací súd vychádzali z toho, že len vo vzťahu k právnemu zastúpeniu prostredníctvom

advokáta si môže tento nárokovať zaplatenie náhrady za stratu času a náhradu za kancelárske práce,
čo je nepochybne premietnuté v rámci režijného paušálu.

77. Žalobca namietal aj výrok o trovách konania, keďže súd v súlade s § 255 ods. 2 CSP pomer
úspechu strán sporu rozdelil a vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Podľa

názoru odvolacieho súdu je daný záver logický, keďže žalobca bol takmer úplne úspešný čo do vydania
bezdôvodnéhoobohatenia(neúspešnýlenvnepatrnejčasti2,-EUR)aplnýúspechdosiaholajpokiaľide
o primerané finančné zadosťučinenie, keďže bol úspešný v základe nároku, ktorého priznanie záviselo
od úvahy súdu. Na druhej strane bol žalobca v celom rozsahu neúspešný čo do nároku na náhradu
škody a náhradu nemajetkovej ujmy. Z uvedeného je zrejmé, že pomer úspechu bol na oboch stranách

rovnaký, čo zodpovedá aj aplikácii § 255 ods. 2 CSP. Žalovaný súčasne namietal neaplikovanie § 257
CSP, ale len v kontexte toho, že žalovanému nemali byť priznané žiadne trovy. Napokon výrok rozsudku
súdu prvej inštancie zodpovedá (pokiaľ ide o trovy žalovaného) predstavám žalobcu.

78. Ak teda žalobca namietal diskrimináciu v súvislosti so skutočnosťou, že právnemu zástupcovi možno

priznaťnáklady,ktorémuprivykonaníúkonuprávnejslužbyvznikli,zatiaľčofyzickejosobebezprávneho
zastúpenia nie, odvolací súd uvádza, že z tohto pohľadu neidentifikoval ani nepriamu diskrimináciu. Totiž
trovy právneho zastúpenia ako trovy konania sa priznávajú a vypočítavajú na základe osobitnej právnej
úpravy vlastnej advokátskemu povolaniu. Naopak, predpoklady vyčíslenia takýchto nákladov nemožno
bez ďalšieho vzťahovať na fyzickú osobu bez právneho zastúpenia, ktorá inak má právo na náhradu

účelne vynaložených nákladov. V tomto smere však žalobca svoje tvrdenia nepreukázal.79. Na základe uvedených skutočností odvolací súd návrh žalobcu na začatie prejudiciálneho konania
pred Súdnym dvorom Európskej únie zamietol a napadnutý rozsudok postupom podľa ust. § 387 ods.
1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

80. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd postupom podľa ust. § 255 ods. 2 CSP v
spojenísustanovením§396ods.1CSPtak,žestranámsporunebolapriznanánáhradatrovodvolacieho
konania. Podaným odvolaním nedosiahla ani jedna zo strán zvrátenie rozhodnutia súdu prvej inštancie
vo svoj prospech, čo znamená, že ani jedna strana nebola úspešná. Preto nebolo možné ani žalobcovi

ani žalovanému priznať náhradu trov odvolacieho konania.

81. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 CSP v dovolacom konaní zastúpený

advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).