Rozsudok ,
Odmietajúce odvolanie, Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. október 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/94/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2122202593
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Matúš Staríček

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2122202593.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: Mgr. Matúš Staríček a sudkýň: JUDr. Ľubica

SpálováaJUDr.DominikaHorváthová,vsporežalobkyne:A.B.,nar.XX.XX.XXXX,trvalebytomC.XXX/
XX,D.,zastúpenáadvokátkou:Mgr.EvaBačiková,sosídlomPaulínska17,Trnava,protižalovanému:E.
B., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom F. XXX/XX, G., zastúpený: VESTENICKÁ & BD advokátska kancelária,
s.r.o., so sídlom Ševčenkova 5, Bratislava, IČO: 50217020, o určenie neúčinnosti právnych úkonov, o
odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 31C/22/2022-144 zo dňa 19.5.2023,
takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd odvolanie žalovaného proti výroku III. rozsudku súdu prvej inštancie o d m i e t a .

II. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a II. a IVp o t v r d z u j e .

III. Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie výrokom I. určil, že Zmluva o zriadení
záložného práva k spoluvlastníckemu podielu záložcu o veľkosti 1 k nehnuteľnostiam, uzatvorená dňa
28.1.2022 medzi záložcom, E. B., H. B., nar. dňa X.XX.XXXX, r. č. XXXXXX/XXXX, bytom F. XXX/
XX, G. a žalovaným, ako záložným veriteľom, ktorej predmetom bolo zriadenie záložného práva na

spoluvlastnícky podiel 1-ica vzhľadom k celku na nehnuteľnostiach v k. ú. G. zapísaných na liste
vlastníctva XXX Okresného úradu Trnava, katastrálneho odboru pre obec G. a katastrálne územie G.
a tam označených ako parcely registra C evidované na katastrálnej mape ako parc. č. 44/1, zastavaná
plocha a nádvorie o výmere 495 m2, parc. č. 44/2 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 66 m2 a
stavba - rodinný dom č. s. XXX, postavený na parc. č. 44/1, na základe ktorej rozhodol Okresný úrad
Trnava, katastrálny odbor rozhodnutím č. k. V 666/2022 zo dňa 2.2.2022 o povolení vkladu záložného
práva k nehnuteľnostiam v prospech žalovaného v podiele 1 vzhľadom k celku, je voči žalobkyni právne

neúčinná; výrokom II. určil, že Zmluva zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
uzatvorená dňa 16.2.2022 medzi dlžníkom, E. B., H. B., nar. dňa X.XX.XXXX, r. č. XXXXXX/XXXX,
bytom F. XXX/XX, G. a žalovaným, ako veriteľom, ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam v k. ú. G. zapísaným na liste vlastníctva XXX Okresného úradu Trnava, katastrálneho
odboru pre obec G. a katastrálne územie G. a tam označeným ako parcely registra C evidované na
katastrálnej mape ako parc. č. 44/1, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 495 m2, parc. č. 44/2
zastavaná plocha a nádvorie o výmere 66 m2 a stavba - rodinný dom č. s. XXX, postavený na parc. č.

44/1, na základe ktorej rozhodol Okresný úrad Trnava, katastrálny odbor rozhodnutím č. k. V1289/2022
zo dňa 23.2.2022 o povolení vkladu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v prospech žalovaného v
podiele 1/1 vzhľadom k celku, je voči žalobkyni právne neúčinná; výrokom III. návrh na prerušenie
konania zamietol a výrokom IV. rozhodol, že žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trovkonania v rozsahu 100%. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne § 149, § 151 ods. 1, § 153 ods. 1 až 3, §
164 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a § 42a ods. 1 a 2, § 42b
ods. 2, § 151h ods. 6 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“).

2. Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 25.4.2022
domáhala určenia neúčinnosti vyššie označených právnych úkonov - Zmluvy o zriadení záložného práva
zo dňa 28.1.2022 a Zmluvy zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zo dňa
16.2.2022.

3. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že v konaní nebolo
sporným, že rozsudkom vo veci sp. zn. 11C/39/2020 zo dňa 11.1.2022 schválil súd prvej inštancie súdny
zmier účastníkov konania žalobkyne a E. B., nar. X.XX.XXXX, bytom F. XXX/XX, G. (ďalej „dlžník“),
ktorým zrušil ich podielové spoluvlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam, tieto prikázal do výlučného
vlastníctva dlžníka, ktorého zaviazal zaplatiť žalobkyni ako náhradu za jej spoluvlastnícky podiel sumu

41.850 eur, a to v pravidelných mesačných splátkach vo výške 1.200 eur (uvedené preukazuje i
rozsudok sp. zn. 11C/39/2020 zo dňa 11.1.2022). Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 19.1.2022
a vykonateľnosť dňa 11.2.2022. Taktiež nebolo sporným, že dlžník neuhradil v lehote splatnosti prvú
splátku dlhu v zmysle rozsudku, čím sa stal splatným celý dlh, žalobkyňa podala návrh na vykonanie
exekúcie, ktorá sa vedie u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Vargu pod č. 186EX 205/22. Taktiež v

konaní nebolo sporné, že ešte pred skončením súdneho konania vo veci vyporiadania podielového
spoluvlastníctva, dlžník zriadil Zmluvou o zriadení záložného práva zo dňa 8.12.2021 záložné právo v
prospech žalovaného na podiele 1 predmetných nehnuteľností (Zmluva o zriadení záložného práva zo
dňa 8.12.2021 a rozhodnutie OÚ Trnava zo dňa 18.1.2022). Z uvedenej Zmluvy o zriadení záložného
práva zo dňa 8.12.2021 tiež vyplýva, že záložným právom zabezpečovanou pohľadávkou je pohľadávka

z finančných prostriedkov poskytovaných záložným veriteľom záložcovi (dlžníkovi) započítaných v
období od 1.6.2011 ku dňu 8.12.2021, v celkovej hodnote 35.000 eur (čl. III body 1. až 3. zmluvy).
Nebolo sporným, že následne ďalšou Zmluvou o zriadení záložného práva zo dňa 28.1.2022, t. j. už
po vyporiadaní podielového spoluvlastníctva žalobkyne a dlžníka, a po vzniku záväzku dlžníka voči
žalobkyni, zriadil dlžník záložné právo aj na druhú polovicu predmetných nehnuteľností (polovicu, ktorú

nadobudol po vyporiadaní), pričom zabezpečovaná má byť stále tá istá pohľadávka vo výške 35.000
eur (Zmluva o zriadení záložného práva zo dňa 28.1.2022 a rozhodnutie OÚ Trnava zo dňa 2.2.2022).
Taktiež nebolo sporným, že následne Zmluvou o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam zo dňa 16.2.2022 dlžník previedol na žalovaného vlastnícke právo k predmetným
nehnuteľnostiam, podľa danej zmluvy rovnako za účelom zabezpečenia vyššie uvedenej pohľadávky

žalovaného voči dlžníkovi vo výške 35.000 eur (Zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam zo dňa 16.2.2022 a rozhodnutie OÚ Trnava zo dňa 2.2.2022). V konaní nebolo
sporným a rovnako to vyplýva i zo Zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva zo dňa
16.2.2022, že hodnota predmetných nehnuteľností bola určená znaleckým posudkom č. 148/2021
znalca Ing. Tanušku ku dňu 14.7.2021 vo výške 83.700 eur (čl. III Zmluvy o zabezpečovacom prevode

vlastníckeho práva zo dňa 16.2.2022).

4. Účelom a zmyslom odporovateľnosti ako inštitútu občianskeho práva je zabrániť dlžníkovi, aby
nepoctivými úkonmi zmenšujúcimi svoj majetok ukrátil vymáhateľné pohľadávky veriteľa a ochrana
veriteľa spočívajúca v možnosti dosiahnuť rozhodnutie súdu, ktorým by bolo určené, že dlžníkom

urobený právny úkon je voči veriteľovi neúčinný. Takáto žaloba môže byť úspešná vtedy, ak sú
preukázané tieto predpoklady: (i) existencia platného odporovaného právneho úkonu, (ii) existencia
vymáhateľnej pohľadávky voči dlžníkovi, (iii) ukrátenie veriteľa, tzv. objektívna stránka odporovateľnosti,
(iv) úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa a vedomosť druhej strany o tomto úmysle, t.j. subjektívna stránka
odporovateľnosti, pričom úmysel ukrátiť veriteľa sa predpokladá pri právnych úkonoch, ktorými boli

veritelia dlžníka ukrátení a ku ktorým došlo medzi dlžníkom a blízkymi osobami, alebo ktoré dlžník
urobil v prospech týchto osôb. Predmetom odporovateľnosti sú právne úkony. Musí ísť o taký právny
úkon, ktorým sa zhoršuje možnosť veriteľa na uspokojenie jeho pohľadávky. Dlžníkov právny úkon musí
skutočne ukracovať uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa. Musí ísť o kvalifikované zmenšenie
majetku dlžníka, teda o odňatie možnosti, aby sa pohľadávka veriteľa mohla reálne uspokojiť z majetku

dlžníka. Právne úkony dlžníka ukracujú uspokojenie pohľadávky veriteľa vtedy, ak vedú k zmenšeniu
majetku dlžníka, a ak v dôsledku nich vzniknuté zmenšenie majetku má súčasne za následok, že veriteľ
nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z majetku dlžníka, hoci nebyť týchto úkonov by sa z
majetku dlžníka aspoň čiastočne uspokojil (Rc 64/2002). Za ukracujúce sa nepovažujú tzv. ekvivalentnéprávne úkony, pri ktorých nedochádza k objektívnemu zmenšeniu majetku dlžníka. O ukracujúci právny
úkon v zmysle ustanovenia § 42a OZ nejde vtedy, ak dlžník dostal za prevedené veci, práva alebo
iné majetkové hodnoty od nadobúdateľa skutočne (reálne) ich obvyklú cenu alebo mu za ne bola inak

poskytnutá primeraná (rovnocenná) náhrada (Rc 30/2009). K ukráteniu pohľadávky veriteľa v zmysle §
42a OZ nedochádza, ak dlžník vlastní taký majetok, ktorý postačuje na to, aby sa z neho veriteľ uspokojil
(rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR z 22.6.2001 sp. zn. 21 Cdo 2088/2000).

5. Medzi stranami bolo základnou spornou skutkovou otázkou, či dlžník má okrem založeného a

následneprevedenéhonehnuteľnéhomajetku(predmetnýchnehnuteľností)iinýmajetok,ktorýbymohol
slúžiť na uspokojenie alebo aspoň čiastočné uspokojenie pohľadávky žalobkyne (ktorého existenciou
argumentoval žalovaný v súvislosti s tvrdením, že predmetnými právnymi úkonmi nedošlo k ukráteniu
uspokojenia pohľadávky žalobkyne). Na základe vykonaného dokazovania súd zistil, že dlžník nemá
iný príjem, či majetok, ktorý by mohol slúžiť na reálne uspokojenie žalobkyne. Z exekučného konania
vedeného na dlžníka pod č. 186EX 205/22, v ktorom súdny exekútor zisťuje majetok povinnej osoby,

vyplýva, že ku dňu 11.4.2022 bol dlžník poberateľom dôchodku (vo výške 316,40 eur), ktorý umožňoval
uskutočňovanie zrážok mesačne vo výške 3,70 eur. V prípade uskutočňovania zrážok v uvedenej výške
mesačne by úhrada dlhu, ktorý má dlžník voči žalobkyni trvala viac ako 900 rokov, a teda uvedený
príjem dlžníka, ktorý bol zistený v danom štádiu exekučného konania, nemožno považovať za príjem
umožňujúci postupnú reálnu úhradu dlhu dlžníka a vylučujúci tak ukrátenie žalobkyne zo žalobou

napádaných právnych úkonov dlžníka (predmetné právne úkony). Okrem uvedeného dôchodku nebol
dlžník ku dňu 14.11.2022 vlastníkom žiadneho iného majetku, ktorý by mohol byť použitý na účely
uspokojenia pohľadávky žalobkyne, pričom pohľadávka žalobkyne nebola k danému dňu uspokojená
v žiadnom rozsahu. V súčasnosti je dlžník poberateľom dôchodku vo výške 353,80 eur mesačne,
okrem ktorého nedisponuje žiadnym iným príjmom, či majetkom, pohľadávka žalobkyne nie je naďalej

uspokojená v žiadnom rozsahu, pričom aktuálne nie je možné z dôchodku dlžníka uskutočňovať žiadne
zrážky na uspokojenie pohľadávky žalobkyne, keď jeho dôchodok nedosahuje vyššiu sumu, ako tú, ktorú
nie je možné zrážať. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie č. k. 11C/29/2020-290 zo dňa 17.8.2021 vyplýva,
že v čase pred schválením súdneho zmieru a pred uskutočnením predmetných právnych úkonov dlžník
z hľadiska jeho majetkových pomerov disponoval iba príjmom v podobe invalidného dôchodku 312,30

eura, vlastnil podiel na predmetných nehnuteľnostiach a motorové vozidlo Ford Galaxy rok výroky
2002 v hodnote 400 - 500 eur. Z vyššie uvedeného mal súd prvej inštancie preukázané, že dlžník
aktuálne nedisponuje a ani v čase vykonania predmetných právnych úkonov nedisponoval majetkom,
ktorý by bolo možné reálne použiť na uspokojenie, či efektívne postupné uspokojovanie pohľadávky
žalobkyne, a teda predmetné právne úkony preukázateľne ukrátili uspokojenie pohľadávky žalobkyne,

keď v ich dôsledku došlo k zmenšeniu majetku dlžníka, ktoré má za následok, že žalobkyňa nemôže
dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z majetku dlžníka, pričom nebyť týchto úkonov, žalobkyňa
by mala nepochybne možnosť svoju pohľadávku z majetku dlžníka uspokojiť (konkrétne zo záložným
právom nezaťaženého podielu 1 predmetných nehnuteľností pred ich prevodom). Žalovaný v konaní
argumentovalajkonkrétnymznenímuzneseniaočiastočnomoslobodeníodsúdnehopoplatku,ktorémá

preukazovať skutočnosť, že dlžník nie je úplne nemajetný. K uvedenému súd prvej inštancie uviedol, že
predmetskúmaniavrámcirozhodovaniaooslobodeníodsúdnehopoplatkujeiný,akovtomtoprípade.V
časedanéhorozhodovaniabolžalovanývlastníkomimotorovéhovozidlavhodnote400až500eur,ktorá
majetková položka môže byť relevantnou vo vzťahu k rozhodovaniu o oslobodení od súdnych poplatkov,
ale určite nemôže byť dostačujúcou na konštatovanie existencie iného majetku dlžníka postačujúceho

na riadne uspokojenie (či postupné uspokojovanie) žalobkyne, pričom v exekučnom konaní už nebol
u dlžníka zistený ani tento majetok. Predmetné právne úkony pritom nemožno považovať ani za
ekvivalentné, keď ich vykonaním nedošlo na strane dlžníka k nadobudnutiu žiadnych vecí, práv, či iných
majetkových hodnôt, ich vykonanie bolo na vôli dlžníka, ktorý nemal žiadnu právnu povinnosť takéto
zabezpečovacie úkony vykonať, pričom pohľadávka ktorá má byť nimi zabezpečovaná je dokonca sčasti

i premlčanou.

6. K ukracovaciemu charakteru každého z napádaných právnych úkonov súd prvej inštancie uviedol,
že zmluvou o zriadení záložného práva zo dňa 28.1.2022 došlo k ukráteniu uspokojenia vymáhateľnej
pohľadávky žalobkyne tým, že v zmysle ustanovenia §151h ods. 6 OZ bol podiel 1 predmetných

nehnuteľností (po už predchádzajúcom založení podielu 1 predmetných nehnuteľností patriaceho
dlžníkovi ešte pred vyporiadaním podielového spoluvlastníctva) vylúčený z možnosti exekúcie a
následného uspokojenia pohľadávky žalobkyne. Konanie dlžníka, ktorým založil i druhú polovicu
predmetných nehnuteľností nemožno hodnotiť inak ako špekulatívne a uskutočnené s cieľom vyhnúťsa splneniu pohľadávky žalobkyne. Ani v prípade akceptácie tvrdenia žalovaného, že dlžník má voči
nemu dlh 35.000 eur, ktorý má preukazovať v listinnej podobe uznanie dlhu spísané dňa 8.12.2021,
nie je totiž vysvetliteľná skutočnosť, prečo malo byť na zabezpečenie splnenia tohto dlhu (35.000 eur)

potrebné zriadiť záložné právo i na druhú polovicu predmetných nehnuteľností, keď predchádzajúcou
Zmluvou o zriadení záložného práva zo dňa 8.12.2021 bola už žalovaným tvrdená pohľadávka 35.000
eur zabezpečená v kvantitatívne dostatočnom rozsahu. Nesporná hodnota predmetných nehnuteľností
bola ku dňu 14.7.2021 83.700 eur, čo na podiel 1 predmetných nehnuteľností predstavujúci záloh podľa
prvej zmluvy o zriadení záložného práva (ktorá nie je žalobou napádaná) predstavuje hodnotu 41.850

eur. Hodnota zálohu zabezpečujúceho žalovaným tvrdenú pohľadávku dlžníka vo výške 35.000 eur tak
už v čase zriadenia záložného práva na prvú polovicu predmetných nehnuteľností presahovala výšku
tvrdenej zabezpečovanej pohľadávky o viac ako 5.000 eur. Súčasne sám žalovaný v duplike uviedol, že
reálna hodnota predmetných nehnuteľností sa od vyhotovenia znaleckého posudku ešte navýšila, a teda
je zrejmé, že pohľadávka žalovaného voči dlžníkovi musela byť už po uzatvorení prvej Zmluvy o zriadení
záložného práva zo dňa 8.12.2021 zabezpečená v dostatočnom rozsahu. Uzatvorenie ďalšej Zmluvy o

zriadení záložného práva za účelom zabezpečenia v tom čase už dostatočne zabezpečeného záväzku
tak nebolo potrebné ani právne či racionálne odôvodniteľné. O to menej vysvetliteľným v smere potreby
ďalšieho zabezpečenia pohľadávky žalovaného je následné uzatvorenie Zmluvy o zabezpečovacom
prevodevlastníckehoprávaknehnuteľnostiamzodňa16.2.2022,keďtátoakoprostriedokzabezpečenia
už duplicitne zabezpečenej pohľadávky stráca akýkoľvek reálny právny význam v smere úmyslu

tvrdeného žalovaným (úmyslu skutočného zabezpečenia pohľadávky žalovaného). Priamo v tejto
zmluve sa konštatuje hodnota predmetných nehnuteľností 83.700 eur, čo preukazuje jednoznačnú
vedomosť žalovaného i dlžníka o existujúcom rozsahu zabezpečenia žalovaného a napriek tomu
pretrvala ich vôľa na uskutočnení tohto ďalšieho “zabezpečovacieho” právneho úkonu, keďže k nemu
napriek uvedenému pristúpili. Žalovaným a dlžníkom bola pritom táto zmluva uzatváraná už po

hodnotovo duplicitnom (viac ako dvojnásobnom) zabezpečení žalovaným tvrdenej pohľadávky voči
dlžníkovi, v čase kedy žalovaný disponoval už záložným právom k celku predmetných nehnuteľností,
a teda i zo samotnej podstaty uzatvorenia tohto konkrétneho právneho úkonu je zrejmé, že žalovaný
a dlžník konali jednotne v smere zmariť uspokojenie pohľadávky žalobkyne. Na základe uvedenej
následnosti uzatvárania právnych úkonov, ich časových súvislostí (datovanie bezprostredne po vzniku

pohľadávky žalobkyne) a ich podstaty, súd prvej inštancie dospel k záveru, že jediným skutočným
zmyslom uzatvorenia predmetných právnych úkonov mohlo byť iba vyhnúť sa uspokojeniu pohľadávky
žalobkyne dlžníkom, a teda v tomto konaní mal súd prvej inštancie za preukázaný úmysel dlžníka ukrátiť
žalobkyňu ako svojho veriteľa. Vzhľadom na uvedené sa súd prvej inštancie nestotožnil s tvrdením
žalovaného, že v konaní nebol preukázaný úmysel dlžníka ukrátiť uspokojenie nároku žalobkyne ako

veriteľa, keď skutočným úmyslom predmetných právnych úkonov malo byť zabezpečenie pohľadávky
žalovaného, a preto podľa žalovaného nemožno hovoriť ani o vedomosti žalovaného o ukracovacom
úmysle dlžníka. Keďže v tomto konkrétnom prípade boli predmetné právne úkony uskutočnené medzi
blízkymi osobami (žalovaný je synom dlžníka), nebolo pre úspešnosť žaloby ani potrebné preukazovať
ukracujúci úmysel dlžníka (ktorý sa v zmysle OZ predpokladá), avšak vzhľadom na uvedené súvislosti

v konaní bola preukázaná i samotná existencia tohto úmyslu dlžníka.

7. Žalovaný mal v zmysle znenia ustanovenia § 42a ods. 2 OZ možnosť brániť sa v konaní preukázaním
skutočnosti, že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa ani pri vynaložení náležitej starostlivosti nemohol poznať,
uvedenú skutočnosť však v konaní ani riadne a efektívne netvrdil a ani nepreukázal. Primárne v

konaní argumentoval skutočnosťou, že k ukráteniu žalobkyne ani nedošlo, s čím sa súd prvej inštancie
z už vyššie uvedených dôvodov nestotožnil. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalovaný pri
vynaložení náležitej (t.j. vyššej úrovne ako bežnej) starostlivosti jednoznačne mohol poznať ukracujúci
úmysel dlžníka a súd prvej inštancie mal za to, že v skutočnosti si tohto ukrátenia žalobkyne pri
uzatváraní predmetných právnych úkonov bol i sám dobre vedomý a konal vedome spoločne s dlžníkom

s cieľom ukrátenia uspokojenia pohľadávky žalobkyne. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že
žalovaný mal vedomosť o prebiehajúcom súdnom konaní o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva
medzi žalobkyňou a dlžníkom a v tejto veci (hoc nie ako sporová strana, ale fakticky) vystupoval
podporujúc pozíciu a konajúc v zhode s dlžníkom (uvedené preukazuje návrh na ukončenie sporu
zo dňa 30.5.2011, predstavujúci ponuku dlžníka, žalovaného a jeho dvoch sestier žalobkyni ohľadne

vyporiadania spoluvlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam). Uvedené konanie žalovaného v zhode s
dlžníkom a vedomosť o súdnom konaní potvrdzuje i žalovaným na poslednom pojednávaní predložená
zápisnica o výsluchu žalovaného, z ktorej je priamo z jeho vyjadrenia, ktoré urobil v trestnom konaní,
zrejmé, že vedel o celom priebehu súdneho konania, o súvisiacom spore rodičov ohľadne investíciído nehnuteľnosti (žalovaný do zápisnice uviedol: “my sme stále v priebehu konania tvrdili, že sme my
investovali do tej nehnuteľnosti, že chceme, aby podiel sa zohľadnil a potom aby ho matka vyplatila.
Tu sme potom my dali vzájomnú žalobu, ona (pozn. sudkyňa) potom rozhodla, že o týchto investíciách

do nehnuteľnosti to vylúčila na samostatné konanie…to druhé konanie ako vzájomná žaloba nie je do
dnešného dňa vysporiadané a konanie stále prebieha…Môj otec v tej vzájomnej žalobe sa domáhal,
aby matka nám uhradila investície do nehnuteľnosti a to je cca 25.000,- eur, nakoľko sme tam dávali
robiť znalecký posudok.”), vrátane procesu ako sa na pojednávaní dohadoval súdny zmier. Žalovaný tiež
vedel o tom, že Zmluva o zriadení záložného práva zo dňa 28.1.2022 sa uzatvárala až po právoplatnosti

rozhodnutia vo veci vyporiadania podielového spoluvlastníctva jeho rodičov (samotná zmluva obsahuje
ustanovenie o tom, že súd “Rozsudkom zo dňa 11.1.2022, ktorý nadobudol právoplatnosť 19.1.2022
zrušil a vyporiadal podielové spoluvlastníctvo v rámci konania sp. zn. 11C/39/2020, čím sa stal záložca
výlučným vlastníkom nehnuteľností”), na základe ktorého nehnuteľnosti nadobudol jeho otec (dlžník), a
teda žalovaný musel vedieť, že existuje i pohľadávka dlžníka voči žalobkyni z titulu vyporiadania. Súd
prvej inštancie tak v konaní nemal za preukázané, že by žalovaný pri vynaložení náležitej starostlivosti

nemohol poznať ukracujúci úmysel dlžníka, naopak mal za to, že žalovaný bol podrobne oboznámený so
situáciou dlžníka a ukracujúci úmysel dlžníka pri uskutočňovaní právnych úkonov mu musel byť zrejmý.

8. Súd prvej inštancie v konaní nepovažoval za hospodárne vykonávať podrobné dokazovanie ohľadne
existencie žalovaným tvrdenej pohľadávky dlžníka voči nemu. Ako bolo uvedené samotným žalovaným,

zisťovanie skutočnej existencie tejto pohľadávky je predmetom trestného konania, pričom súd prvej
inštancie pri svojom právnom posúdení vychádzal z toho, že aj v prípade, ak by predmetná pohľadávka
existovala, nie je jej existencia skutočnosťou, ktorá by spôsobovala nedôvodnosť žaloby, pretože aj v
prípade jej existencie v súlade s tvrdeniami žalovaného v konaní, sú naplnené predpoklady určenia
odporovateľnosti predmetných právnych úkonov a žalobu súd prvej inštancie vyhodnotil ako dôvodnú

v celom rozsahu. Existenciu pohľadávky žalovaného voči dlžníkovi vo výške 35.000 eur žalovaný
preukazoval Uznaním dlhu zo dňa 8.12.2021, v ktorom dlžník uznal voči žalovanému dlh 35.000 eur
vzniknutý v dôsledku poskytovania finančných prostriedkov dlžníkovi v období od 1.6.20211 ku dňu
8.12.2021 za účelom investícií do nehnuteľností vrátane uhrádzania mesačných nákladov spojených
s užívaním predmetných nehnuteľností. Podľa uznania dlhu sa dlžník zaviazal dlh uhradiť na výzvu

veriteľa, a to do 5 dní od výzvy, pričom v konaní nebolo tvrdené uskutočnenie tejto výzvy, a teda nebola
tvrdená ani konkrétna splatnosť tohto dlhu.

9. K argumentácii žalovaného vo vzťahu k postaveniu žalobkyne v konaní o vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva (že bolo vecou žalobkyne, aby v prípade, ak mala za to, že žalovaný v danom konaní /

dlžník/ nebude schopný jej pohľadávku uhradiť, ako bude ďalej postupovať, t. j. že mala dispozičné
právo žalobu v priebehu konania meniť alebo aj žalobu vziať v celom rozsahu späť, mohla sa v konaní
domáhať aj predaja spoločnej nehnuteľnosti a rozdelenia výťažku medzi podielových spoluvlastníkov,
čo však neurobila) súd prvej inštancie uviedol, že v prípade uzatvárania súdneho zmieru v podobe,
v ktorej bol uzatvorený, nemala žalovaná dôvod obávať sa akejkoľvek nemajetnosti dlžníka, keď

práve on sa stal nadobúdateľom predmetných nehnuteľností, ktoré nesporne predstavujú dostatočnú
majetkovú hodnotu postačujúcu na uspokojenie v konaní jej priznanej pohľadávky a nemala prečo
predpokladať, že v prípade riadneho nesplácania dlhu dlžníkom (ktorý na seba dobrovoľne prevzal
uzatvorením zmieru) sa nebude mať z čoho uspokojiť. Aj uvedená argumentácia žalovaného iba
evokuje akoby neuznávanie záväzku prevzatého na seba uzatvorením zmieru dlžníkom a podporuje

súdom nadobudnuté presvedčenie, že dlžník nemal skutočný záujem tento záväzok splniť, čo potvrzuje
i následné spochybňovanie súdneho zmieru v exekučnom konaní (ktorého znenie pritom navrhujú
v súdnom konaní samotné sporové strany a súd ho následne schvaľuje), namietajúc materiálnu
nevykonateľnosť výroku (uznesením súdu bol návrh na zastavenie exekúcie zamietnutý), ktoré všetky
skutočnosti spoločne s využitím tohto typu argumentačnej obrany žalovaným potvrdzujú existenciu

ukracovacieho úmyslu dlžníka a celkovú nekorektnosť jeho postupu voči žalobkyni. V prípade existencie
sporu dlžníka a žalobkyne ohľadne investícií do nehnuteľností je potrebné si tieto práva chrániť v konaní,
ktoré je na to určené, ale nie je možné tento cieľ dosahovať marením uspokojenia už judikovanej
pohľadávky vzniknutej dokonca na základe vzájomnej dohody cestou uzatvorenia súdneho zmieru.

10. Hoci Zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zo dňa 16.2.2022
rovnako ako i Zmluva o zriadení záložného práva zo dňa 28.1.2022 sú “iba” zabezpečovacími právnymi
úkonmi, z ich právnej podstaty účinne zabraňujú možnosti žalobkyne uspokojiť sa z majetku dlžníka,
ktorý ich vykonaním ukrátil uspokojenie jej pohľadávky, keď bez ich existencie by už mohla efektívneprebiehať exekúcia postihnutím tohto majetku dlžníka. Argumentácia žalovaného, že k prevodu
vlastníckeho práva na jeho osobu došlo iba dočasne, t. j. do uspokojenia pohľadávky žalovaného, po
úhrade ktorej bude tento majetok opätovne vlastníctvom dlžníka a bude môcť slúžiť na uspokojenie

žalobkyne, je právne irelevantnou, keďže v aktuálnej situácií preukázateľne dochádza k ukráteniu
uspokojenia žalobkyne pri splnení všetkých ostatných predpokladov odporovateľnosti predmetných
právnych úkonov. OZ v ustanovení § 42a ods. 2 pritom nepožaduje “trvalé ukrátenie”, ale aktuálne
faktické ukrátenie veriteľa úkonom dlžníka (nemožnosť uspokojenia pohľadávky veriteľa), ktoré v tomto
prípade jednoznačne trvá i v čase rozhodovania o žalobe. I z hľadiska samotného účelu ustanovení OZ

o odporovateľnosti právnych úkonov by bolo vylúčenie určitých konkrétnych typov právnych úkonov z
aplikácie týchto ustanovení (a tým popretie samotného zmyslu inštitútu odporovateľnosti, keď uvedeným
spôsobom by bol vlastne posvätený spôsob vyhnutia sa splneniu pohľadávky) právne neudržateľným.
Súd prvej inštancie mal za to, že konanie dlžníka v podobe uzatvorenia predmetných právnych úkonov
bolo špekulatívnym a účelovým, v úmysle ukrátiť uspokojenie pohľadávky žalobkyne, pričom takéto jeho
konanie nemôže požívať právnu ochranu.

11. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol na pojednávaní dňa 19.5.2023, na ktorom pripustil na návrh
žalobkyne zmenu žalobného petitu v znení uvedenom vo výrokoch I. a II. napadnutého rozsudku. Na
pojednávaní mali byť vypočutí žalovaným navrhovaný svedok - dlžník a samotný žalovaný. Keďže
však tieto osoby neboli na pojednávanie stranou žalovaného zabezpečené (napriek tomu, že pri

odročovaní predchádzajúceho pojednávania bolo žalovanej strane uložené zabezpečiť ich prítomnosť
na pojednávaní za účelom ich navrhovaného výsluchu), súd v konaní ich výsluch neuskutočnil, keď
žalovaná strana mala súdom poskytnutú možnosť tento dôkaz vykonať, ale dobrovoľne túto možnosť
nevyužila. Súd prvej inštancie namiesto pôvodne navrhovaného výsluchu pripustil a vykonal žalovaným
až na pojednávaní doložený dôkaz v podobe zápisníc o výsluchu dlžníka a žalovaného v trestnom

konaní, keď v konaní bol už pôvodne navrhovaný ich výsluch, avšak nevykonal dokazovanie zápisnicami
o výsluchu I. a C. B. (zo septembra 2022), keď tieto dôkazy žalovaný predložil až na pojednávaní
dňa 19.5.2023, pričom ich mohol predložiť, či označiť už skôr, ale neurobil tak, a súd tak tieto dôkazy
považoval za predložené oneskorene a s poukazom na zásadu sudcovskej koncentrácie konania na ne
neprihliadal a ich nevykonal (§ 153 CSP). Vzhľadom na právne posúdenie veci (kde samotná existencia

pôžičky žalovaného dlžníkovi či reálnosť investícií do nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom trestného
konania, nie sú pre posúdenie tejto veci relevantnými) pritom zdôraznil, že uvedené dôkazy ani nemali
potenciál zmeniť právne posúdenie veci súdom a ich vykonávanie by nebolo ani hospodárnym.

12. Žalovaný na pojednávaní dňa 19.5.2023 navrhol prerušiť konanie (§ 164 CSP) z dôvodu

prebiehajúceho trestného konania s tým, že trestné konanie môže mať vplyv na rozhodnutie v tejto
veci, keď predmetom daného trestného konania je trestný čin poškodzovania veriteľa. Ide o trestné
oznámenie zo strany žalobkyne, pričom predmetom tohto konania je to, či pôžička 35.000 eur zo strany
žalovaného dlžníkovi bola fiktívna, a tak ide o rovnaký predmet konania. Podľa ustanovenia § 164 CSP
je na rozhodnutí súdu, či konanie preruší, alebo nie. Súd prvej inštancie však nemal za to, že by bolo

potrebné či vhodné konanie prerušiť do skončenia označeného trestného konania, keď skutočnosť, či
pôžička bola, alebo nebola fiktívna, môže rovnako posúdiť (v prípade potreby, ktorá v tomto konaní ani
nebola daná) v tomto konaní. Prerušenie konania by tak nebolo v súlade so zásadou rýchlosti konania,
a preto návrh na prerušenie konania zamietol (výrok III. rozhodnutia).

13. O náhrade trov konania sporových strán rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 a § 262
ods. 1 CSP a žalobkyni priznal voči žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100%, keď žalobe bolo
vyhovené v celom rozsahu, a teda žalobkyňa bola v konaní plne úspešná, pričom v konaní nebol tvrdený
a súd sám nezistil žiaden z dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle ustanovenia § 257 CSP,
pre ktoré by náhradu trov konania nepriznal, s tým, že o výške náhrady trov konania, bude rozhodnuté

v zmysle § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

14.Protirozsudkusúduprvejinštanciepodalodvolaniežalovanýsnávrhom,abyodvolacísúdnapadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol, alt. ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na

ďalšiekonanieanovérozhodnutie.Odvolanieodôvodnilprávne§365ods.1písm.e),f)ah)CSPapodľa
obsahu odvolania aj § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Žalovaný rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za
nesprávne a arbitrárne. Podľa názoru žalovaného, prvoinštančný súd nesprávne vyhodnotil vykonané
dôkazy, keď tieto boli vyhodnotené výlučne v prospech žalobkyne, a to aj napriek tomu, že nepripustilďalšie dokazovanie za účelom zistenia rozhodujúcich skutočností, čo viedlo k nesprávnemu a súčasne
nedostatočnému zisteniu skutkového stavu, v dôsledku čoho vec nesprávne právne posúdil. V prípade
právnych úkonov medzi blízkymi osobami nemusí žalobca preukazovať ukracujúci úmysel dlžníka, ktorý

sa predpokladá, a dôkazné bremeno vyvrátenia možnosti poznať ukracujúci úmysel tu prechádza na
dotknutú blízku osobu, ktorá právny úkon uzatvorila, avšak povinnosť preukázať splnenie ostatných
predpokladov odporovateľnosti mu zostáva zachované. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno o tom, že
dlžníkove právne úkony ukracujú uspokojenie jeho pohľadávky nesie veriteľ (rozhodnutie Najvyššieho
súdu ČR sp. zn. 21 Cdo 549/2001, sp. zn. 30 Cdo 2435/2006). Žalovaný v predmetnom konaní nemôže

suplovať dôkaznú povinnosť žalobkyne, pričom splnenie uvedenej povinnosti nemožno ani od neho
spravodlivo požadovať.

15. Z predložených listinných dôkazov ako aj z písomných a ústnych prednesov žalovaného nepochybne
vyplýva, že žalovaný poskytol svojmu otcovi (dlžníkovi) peňažnú pôžičku za obdobie od 1.6.2011 do
2.12.2021 v celkovej výške 35.000 eur. Z predmetných právnych úkonov vyplýva, že ich účelom bolo

zabezpečenie pohľadávky žalovaného, ktorá vznikla omnoho skôr v porovnaní s pohľadávkou žalobkyne
voči dlžníkovi, ktorá bola žalobkyni priznaná až na základe právoplatného rozsudku Okresného súdu
Trnava, teda dňom 19.01.2022. Výsledkom súdneho sporu mohlo byť aj nariadenie predaja spoločnej
nehnuteľnosti a rozdelenie výťažku z predaja, kedy by ani pohľadávka žalobkyne voči dlžníkovi titulom
náhrady za spoluvlastnícky podiel ani nevznikla. Súd odignoroval vykonať dokazovanie v predmetnej

veci, keď ani raz v rámci predmetného konania neskúmal reálnosť a dôvodnosť poskytnutia peňažných
prostriedkov žalovaným svojmu otcovi (dlžníkovi). Súd prvej inštancie si vystačil s tvrdením, že išlo o
blízke osoby. V tomto smere žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa je matka žalovaného, ktorý
žije v jednej domácnosti so svojim otcom a dvoma školopovinnými sestrami (I. a C. B.), ktoré žalobkyňa
ako matka opustila a o ktoré sa vôbec nestará, nakoľko žalobkyňa opustila manžela - otca žalovaného,

ktorého nechala samotného s tromi deťmi. To bol jeden z hlavných dôvodov, prečo žalovaný poskytoval
peňažné pôžičky svojmu otcovi, pričom žalovaný dosahoval najvyšší príjem práve v posledných rokoch
a z tohto titulu poskytoval svojmu otcovi ako dlžníkovi finančné prostriedky aj vo vyšších sumách.
Žalovaný poskytoval finančné prostriedky svojmu otcovi – dlžníkovi – za účelom uhrádzania investícií
do nehnuteľnosti, ako aj uhrádzania mesačných nákladov, spojených s užívaním nehnuteľností, ktoré

sú predmetom sporných právnych úkonov.

16. Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil skutkový stav, keď
svoje rozhodnutie postavil na premise o existencii úmyslu dlžníka ukrátiť žalobkyňu ako veriteľa.
Zabezpečovacím prevodom práva a záložným právom bola naviac zabezpečená pohľadávka

žalovaného iba do výšky poskytnutých finančných prostriedkov, teda do výšky 35.000 eur. Ako uviedol
samotný súd vo svojom rozsudku, hodnota týchto nehnuteľností bola znaleckým posudkom č. 148/2021
určená (až) na sumu 83.700 eur, teda hodnota nehnuteľností dosahuje omnoho vyššiu sumu ako
pohľadávka žalovaného voči svojmu otcovi - dlžníkovi. Naviac súd odignoroval fakt, že od času
vypracovania znaleckého posudku sa s ohľadom na aktuálny vývoj cien na realitnom trhu hodnota

týchto nehnuteľností ešte navýšila. Pokiaľ ide o zabezpečovací prevod vlastníckeho práva, po splnení
zabezpečenej pohľadávky dôjde k spätnému nadobudnutiu vlastníckeho práva dlžníkom, kedy bude mať
žalobkyňa reálnu možnosť uspokojenia svojej pohľadávky aj z tohto majetku dlžníka, za predpokladu,
že k jej uspokojeniu nedôjde už skôr, a to napríklad z príjmu dlžníka. Súd odignoroval neexistenciu
úmyslu žalovaného ukrátiť veriteľa realizovaným právnym úkonom, resp. vedomosť druhej strany o

takomto úmysle, čím nie je splnená základná podmienka, aby mohol súd takejto žalobe vyhovieť.
Súd síce rovnako ako žalobkyňa poukazuje na vedomosť žalovaného ohľadom vedeného súdneho
konania o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva pod sp. zn. 11C/39/2020, avšak
uvedené považuje žalovaný za právne irelevantné. K tomu je potrebné poukázať na skutočnosť, čo bolo
účelom vykonaných právnych úkonov, ktorých neúčinnosti sa žalobkyňa podanou žalobou domáhala.

Predmetom zmluvy o zriadení záložného práva ako aj zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam bolo zabezpečenie pohľadávky žalovaného voči dlžníkovi. V danom prípade
nemožno hovoriť o ukrátení uspokojenia nároku žalobkyne a už vôbec nie o vedomosti žalovaného
o tvrdenom ukracujúcom úmysle dlžníka. Čo sa týka tvrdení konajúceho súdu, že nie je predpoklad
zániku zabezpečenej pohľadávky zmluvou o zriadení zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva

ani predpoklad nadobudnutia vlastníckeho práva v prospech dlžníka, tieto nevyplývajú zo žiadnych
skutkových okolností, a preto tieto tvrdenia možno považovať iba za nepreukázané domnienky
konajúceho súdu. Rovnako konajúci súd žiadnym spôsobom nepreukázal úmysel dlžníka ukrátiť
uspokojenie nároku žalobkyne ako veriteľa, nakoľko skutočným úmyslom odporovaných právnychúkonov bolo práve zabezpečenie pohľadávky žalovaného, ktorá naviac vznikla skôr ako pohľadávka
žalobkyne.

17. Žalovaný ďalej namietal, že súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre
úplné zistenie skutkového stavu, keď nevykonal dôkazy, ktoré navrhol žalovaný v rámci konania, čo
súd odôvodnil tým, že to nepovažoval za hospodárne a súčasne, že ich žalovaný predložil neskoro.
V zmysle § 187 ods. 1 CSP ako dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu
veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. Žalovaný predložil dôkazy –

zápisnice z výsluchov z prebiehajúceho trestného konania (zápisnice o výsluchu dlžníka, žalovaného
a zápisnice o výsluchu I. a C. B.) na pojednávaní dňa 19.05.2023. Konajúci súd pripustil a vykonal
žalovaným predloženým dôkaz – zápisnice z výsluchov žalovaného a dlžníka, no zápisnice z výsluchu
I. a C. B. odignoroval. Žalovaný považuje postup súdu prvej inštancie za nesprávny, keď nevykonal
navrhované listinné dôkazy a rovnako výsluchy žalovaného a dlžníka. Ďalšie dokazovanie súd prvej
inštancie nepripustil, čo dôvodil neskoro predloženými dôkazmi a nehospodárnosťou, čím hrubo porušil

právožalovanéhonariadnyaspravodlivýproces.Napriektomu,žepredloženélistinybysvojimobsahom
mohli odhaliť rozhodujúce skutočnosti a navrhovaní svedkovia sa vedeli vyjadriť k rozhodujúcim
skutočnostiam, súd prvej inštancie bez ďalšieho ďalšie dokazovanie nepripustil.

18. Žalovaný za nesprávny označil aj postup súdu prvej inštancie, ktorý návrh žalovaného na prerušenie

konania zamietol. Žalovaný na pojednávaní dňa 19.5.2023 navrhol v zmysle § 164 CSP prerušiť konanie
do právoplatného rozhodnutia v trestnej veci ČVS: ORP-273/2-VYS-TT-2022 (vedenej na základe
trestného oznámenia žalobkyne na žalovaného a dlžníka), s odôvodnením, že v tejto veci sa rieši otázka,
či poskytnuté peňažné prostriedky vo výške 35.000 eur boli reálne žalovaným dlžníkovi poskytnuté, a
tedaideootázku,ktorámôžemaťvýznamnývplyvnacelékonanie.Žalovanýsanestotožňujesnázorom

súdu, že uvedené trestné konanie nemá mať pre prejednávanú vec význam. V prípade, ak by bolo v
predmetnom trestnom konaní určené, že peňažné prostriedky boli žalovaným pre dlžníka poskytnuté,
nemohlabytakbyťzostranyžalobkyneasúdunamietanáúčelovosťnapadnutýchprávnychúkonov.Súd
prvej inštancie mal konanie do právoplatnosti rozhodnutia v predmetnej trestnej veci prerušiť. Súd prvej
inštancie pri rozhodovaní o jeho návrhu na prerušenie konania nezohľadnil ani predložené zápisnice z

predmetného trestného konania, ktoré preukazovali prebiehajúce konanie.

19. Žalobkyňa s odvolaním žalovaného nesúhlasila a navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdiť. Poukázala na to, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia uviedol, čoho sa domáhala žalobkyňa, aké dôkazy označila na preukázanie svojich tvrdení

a aké prostriedky procesného útoku použila, ako sa k návrhu vyjadril žalovaný, aké dôkazy označil a
aké prostriedky procesnej obrany využil. Súd následne jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil skutkové
tvrdenia strán ako i právne argumenty strán sporu. Z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, ktoré skutočnosti
považuje súd za preukázané a ktoré nie, prečo jednotlivé dôkazy vykonal a prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Z odôvodnenia rozsudku jasne vyplýva, že súd nevykonal

dokazovanie, ktoré navrhol žalovaný na pojednávaní dňa 19.5.2023 z dôvodu, že tieto dôkazy (zápisnice
zo septembra 2022) mohol žalovaný označiť už skôr, ale neurobil tak, a preto súd s poukazom na zásadu
sudcovskej koncentrácie konania v zmysle § 153 CSP na tieto dôkazy neprihliadol a nevykonal ich.
Žalobkyňa uvádza, že žalovaný bol v konaní zastúpený právnym zástupcom a o povinnosti označiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení bol riadne poučený. Nemožno preto tvrdiť, že súd porušil

právo žalovaného na riadny a spravodlivý proces z dôvodu že strana žalovaného nevyužila svoje
procesné práva a nesplnila si povinnosť uplatniť prostriedky procesnej obrany včas v zmysle § 153
CSP. Vykonanie výsluchu žalovaného a dlžníka nebolo zmarené súdom, ale stranou žalovaného, keď
na pojednávanie odročené na deň 19.5.2023 za účelom vykonania dokazovania výsluchmi žalovaného
a dlžníka (viď zápisnica z pojednávania zo dňa 10.3.2023) strana žalovaného nezabezpečila prítomnosť

ňou navrhnutých osôb, a to žalovaného a dlžníka.

20. Podľa názoru žalovaného súd na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnemu
a nedostatočnému zisteniu skutkového stavu, v dôsledku čoho vec neprávne právne posúdil. Z
textu odôvodnenia rozsudku konštatovanie súdu o tom, že v konaní nebolo preukázané, že by

medzi žalovaným a jeho otcom došlo k reálnemu poskytnutiu pôžičky, nevyplýva. Naopak súd
konštatoval, že samotná existencia pôžičky žalovaného dlžníkovi, či reálnosť investícií do nehnuteľnosti,
ktoré sú predmetom trestného konania, nie sú pre právne posúdenie tejto veci relevantnými. So
záverom, že pre rozhodnutie vo veci samej je irelevantné zistenie, či došlo k reálnemu poskytnutiupôžičky zo strany žalovaného osobe dlžníka alebo nie, sa stotožňuje aj žalobkyňa. Aj v prípade,
ak by existovala pohľadávka žalovaného voči dlžníkovi, nemožno považovať žalobu za nedôvodnú.
Pohľadávka žalovaného voči dlžníkovi z titulu požičania finančných prostriedkov bola dostatočne

zabezpečená Zmluvou o zriadení záložného práva zo dňa 8.12.2021. Žalovaný nepreukázal žiaden
relevantný a logický argument, ktorým by odôvodnil potrebu ďalšieho zabezpečenia tejto pohľadávky
aj ďalšími právnymi úkonmi a to Zmluvou o zriadení záložného práva zo dňa 28.1.2022 a Zmluvou
o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva zo dňa 16.2.2022. Z podaného odvolania nemožno
ustáliť, ktoré zistenia súdu považuje žalovaný za nesprávne. Skutkový stav v rozsahu, ako ho súd zistil a

označilvbode13odôvodneniarozsudku,t.j.existenciavymáhateľnejpohľadávkyžalobkyneaexistencia
právnych úkonov, vyslovenia neúčinnosti ktorých sa žalobkyňa domáha, neboli spochybnené žiadnou
zo strán sporu. Z dokazovania vykonaného súdom je tiež zrejmé, že pohľadávku žalobkyne nie je možné
v dôsledku právnych úkonov dlžníka uspokojiť. Žalovaný nepredložil žiaden dôkaz, ktorým by preukázal
opak uvedeného zistenia. Jeho tvrdenia o tom, že pohľadávku žalobkyne je možné uspokojiť z iného
majetku či z príjmu dlžníka, boli žalobkyňou úspešne popreté. Žalobkyňa svoje tvrdenia o nemožnosti

uspokojiť svoju pohľadávku riadne preukázala doložením a označením dôkazov (zistenia exekútora o
majetkových pomeroch dlžníka v konaní sp. zn. 186EX 205/22).

21. Žalobkyňa sa stotožnila aj s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie. Priamo zo Zmluvy
o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva, v ktorej sa konštatuje hodnota celku nehnuteľností

83.700 eur vyplýva vedomosť žalovaného a dlžníka o existujúcom rozsahu zabezpečenia pohľadávky
v hodnote 35 000 eur, t.j. vedomosť o tom, že predmet zabezpečenia viac ako dvojnásobne prevyšuje
hodnotu zabezpečovanej pohľadávky, pričom táto pohľadávka bola v čase uzatvorenia Zmluvy o
zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva duplicitne zabezpečená zmluvami o zriadení záložného
práva k celku prevádzaných nehnuteľností (Zmluva o zriadení záložného práva zo dňa 8.12.2021 a

Zmluva o zriadení záložného práva zo dňa 28.1.2022). Žalovaný a dlžník sú blízkymi osobami (syn
a otec) a zákon v tomto prípade vedomosť o ukracovacom úmysle dlžníka predpokladá. Žalovaný
neoznačilskutkovétvrdeniaanidôkazy,ktorébypreukazovali,žebyukracovaníúmyseldlžníkanemohol
ani pri náležitej starostlivosti poznať. Judikáty Najvyššieho súdu ČR označené žalovaným v odvolaní
sú pre právne posúdenie veci irelevantné, pretože sa týkajú posúdenia iných skutkových okolností a

nevzťahujú sa na dokazovanie vedomosti o ukracovanom úmysle dlžníka v prípade úkonov vykonaných
medzi žalovaným a dlžníkom ako blízkymi osobami.

22. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávnenou stranou sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),

proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie
v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného

vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej
je vecne správny a odvolanie smerujúce voči rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
je potrebné odmietnuť.

23. Predmet konania v prejednávanej veci je žaloba žalobkyne, ktorou sa domáha určenia neúčinnosti
právnych úkonov - Zmluvy o zriadení záložného práva zo dňa 28.1.2022 a Zmluvy o zabezpečovacom
prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zo dňa 16.2.2022, ktoré boli uzatvorené medzi dlžníkom
žalobkyne E. B., nar. X.XX.XXXX (otcom žalovaného) a žalovaným.

24. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. určil, že Zmluva o zriadení záložného práva
zo dňa 28.1.2022 je voči žalobkyni právne neúčinná, výrokom II. určil, že Zmluva o zabezpečovacom
prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zo dňa 16.2.2022 je voči žalobkyni právne neúčinná,
výrokom III. návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol a výrokom IV. rozhodol o náhrade trov
konania tak, že žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

25. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie,
ktorým súd žalobe vyhovel, pričom žalovaný napadol rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu,t. j. odvolanie smerovalo aj voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie, ktorý návrh na prerušenie konania
zamietol, a tiež voči závislému výroku o náhrade trov konania.

26. Podľa § 164 CSP, ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne
alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo
ak súd dal na také konanie podnet.

27. Podľa § 355 ods. 2 CSP, proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon

pripúšťa.

28. Podľa § 357 písm. n) CSP, odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o prerušení
konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164 CSP.

29. Podľa § 386 písm. c) CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti

ktorému odvolanie nie je prípustné.

30. Jednou z objektívnych náležitostí odvolania je, že musí smerovať proti rozhodnutiu, proti ktorému
je prípustné podať odvolanie. Na rozdiel od právnej úpravy obsiahnutej v zákone č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok bola zmenená koncepcia prípustnosti odvolania proti uzneseniu. Proti tejto

forme súdneho rozhodnutia totiž vo svojej podstate odvolanie prípustné nie je. Pripúšťa sa len v tých
prípadoch, ktoré sú v zákone taxatívne vypočítané (por. Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová
S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016,
s. 1195).

31. V zmysle ust. § 357 písm. n) CSP je odvolanie prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o
prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164 CSP. Zo znenia citovaného ustanovenia je zrejmé,
že zákon pripúšťa podať odvolanie proti uzneseniu o prerušení konania. V predloženej veci však súd
prvej inštancie zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania, pričom proti zamietajúcemu uzneseniu
odvolanie nie je prípustné (por. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obo/15/2018 zo dňa 4.12.2018,

uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obo/11/2018 zo dňa 20.6.2019).

32. Vzhľadom na skutočnosť, že v danom prípade odvolanie smerovalo aj proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je odvolanie prípustné, nemohol odvolací súd rozsudok vo výroku III., ktorým súd prvej
inštancie návrh na prerušenie konania zamietol, vecne preskúmať, ale musel odvolanie smerujúce voči

tomuto výroku v súlade s ust. § 386 písm. c) CSP odmietnuť.

33. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia
o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo
podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi

stranami vyplýva z osobitného predpisu.

34. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

35. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo

výroku vecne správne (1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (2).

36. Odvolací súd následne pristúpil k vecnému prieskumu meritórneho rozhodnutia a predchádzajúceho

procesného postupu súdu prvej inštancie z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu
námietok odvolateľa uvedených v odvolaní a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je
opodstatnené a preskúmavané rozhodnutie vo veci samej je vecne správne. Na základe skutočností
uvedených v odvolaní nemožno urobiť záver o vadách rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré namietal
odvolateľ v ním podanom odvolaní, keďže súd prvej inštancie daný spor správne právne posúdil,

použil pritom relevantné právne normy, ktoré aj správne interpretoval a aplikoval na zistený skutkový
stav a z preukázaných skutkových okolností vyvodil zodpovedajúce právne závery. Odvolací súd
ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov
prvoinštančného súdu o dôvodnosti podanej žaloby odchýliť.37. Podstatou právneho inštitútu odporovateľnosti právnych úkonov je neúčinnosť platného právneho
úkonu voči určitej osobe, v dôsledku čoho môže táto osoba (veriteľ) požadovať uspokojenie svojej

pohľadávky z predmetu odporovateľného právneho úkonu tak, akoby k tomuto úkonu vôbec nedošlo.
Určením právnej neúčinnosti právneho úkonu podľa § 42a OZ nastáva stav tzv. relatívnej bezúčinnosti
dotknutého právneho úkonu. Odporovaný právny úkon zostáva platným právnym úkonom, avšak v
pomeroch účastníkov sa naň hľadí tak, akoby nenastali jeho účinky. Vyvolal všetky predvídané právne
následky. Inštitút odporovateľnosti slúži potrebám exekučného konania, keďže jeho účelom je umožniť

veriteľovi, ktorý má voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, domôcť sa v exekúcii uspokojenia tejto
pohľadávky. Rozhodnutie súdu, ktorým bolo vyhovené žalobe o určenie, že právny úkon dlžníka je
voči veriteľovi neúčinný, predstavuje podklad k tomu, že sa veriteľ môže na základe titulu spôsobilého
k exekúcii vydaného proti dlžníkovi domáhať vykonania exekúcie postihnutím toho, čo odporovaným
právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to nie proti dlžníkovi samotnému, ale voči osobe, v ktorej
prospech bol právny úkon urobený (porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 20Cdo/1501/2005).

38. Právna úprava odporovateľnosti právnych úkonov je obsiahnutá v ustanoveniach § 42a a § 42b
OZ. Z hľadiska jej systematiky treba rozlišovať medzi aktívnou vecnou legitimáciou na uplatnenie
odporovateľnosti (§ 42a ods. 1 OZ), podmienkami odporovateľnosti (§ 42a ods. 2 až 5 OZ), spôsobom
uplatnenia odporovateľnosti (§ 42b ods. 1 OZ), pasívnou vecnou legitimáciou (§ 42b ods. 2 a 3 OZ) a

právnymi následkami spojenými s úspešným odporovaním právnemu úkonu (§ 42b ods. 4 OZ).

39. Žaloba o určenie, že dlžníkov právny úkon je voči veriteľovi neúčinný, môže byť úspešná len vtedy,
ak bola podaná voči osobe, s ktorou alebo v prospech ktorej bol urobený právny úkon. Pasívne vecne
legitimovaná je tak zásadne osoba, ktorá získala odporovateľným právnym úkonom majetkový prospech

(porov. R 86/2003). Preukázanie úmyslu dlžníka, že mienil ukrátiť právnym úkonom svojho veriteľa nie
je podmienkou odporovateľnosti vtedy, ak druhou stranou sú osoby blízke dlžníkovi (blízkou osobou
je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom
sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne
pociťovala ako vlastnú ujmu). Úmysel dlžníka ukrátiť jeho veriteľa v takomto prípade zákon predpokladá

a je na osobách dlžníkovi blízkych, aby preukázali opak, t. j. že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa nemohli aj
pri náležitej starostlivosti poznať. Táto vyvrátiteľná právna domnienka uľahčuje právnu pozíciu veriteľa.

40.Žalovanáosoba,ktorájeosoboublízkoudlžníkovisamôžeodporovacejžalobeubrániť,akpreukáže,
že úmysel dlžníka ukrátiť odporovaným právnym úkonom veriteľa nemohla ani pri náležitej starostlivosti

poznať. Úspešná obrana tejto žalovanej osoby blízkej dlžníkovi podľa ustanovenia § 42a ods. 2 OZ teda
spočíva nielen v jej tvrdení, že o úmysle dlžníka ukrátiť odporovaným právnym úkonom veriteľa nevedela
a ani nemohla vedieť, ale tiež v tvrdení a preukázaní toho, že o tomto úmysle nevedela a ani nemohla
vedieť, napriek tomu, že vyvinula starostlivosť za účelom rozpoznania tohto úmyslu dlžníka a išlo pritom
o náležitú starostlivosť. Je preto na žalovanej osobe blízkej dlžníkovi, aby si splnila dôkaznú povinnosť

a navrhla také dokazovanie, z ktorého by nepochybne vyplynulo, že boli naplnené vyššie uvedené
podmienky ubránenia sa odporovacej žalobe vo vzťahu k jej osobe. Musí preukázať, či a akú vyvinula
v dobe uzavretia odporovaného úkonu činnosť (aktivitu), aby úmysel dlžníka ukrátiť týmto úkonom
veriteľa poznala (mohla poznať) a že táto činnosť (aktivita) predstavovala s ohľadom na okolnosti
prípadu náležitú starostlivosť. Ak by žiadnu takú činnosť (aktivitu) v dobe úkonu nevyvinula alebo ak

vyvinutá činnosť nepredstavovala náležitú starostlivosť, nemôže sa už z tohto dôvodu odporovacej
žalobe ubrániť. Blízka osoba dlžníka sa môže žalobe podľa § 42a OZ účinne ubrániť, ak hodnoverným
spôsobom preukáže, že v súvislosti s odporovaným právnym úkonom postupovala s takou náležitou
starostlivosťou, aby ukracujúci úmysel rozpoznala, alebo sa o ňom aspoň mohla dozvedieť, pričom
z hľadiska posúdenia požiadavky vynaloženia náležitej starostlivosti zo strany blízkej osoby dlžníka

nemôže odkaz na vzájomnú dôveru medzi blízkymi osobami nahrádzať dôkaznú povinnosť žalovanej
stranypreukázaťvynaloženieurčitýchkonkrétnychúkonovnáležitejstarostlivostitak,akotopredpokladá
ust. § 42a OZ (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/4/2016 zo dňa 30.3.2017).

41. V nadväznosti na vyššie uvedené sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje so záverom súdu

prvej inštancie, že preukázanie naplnenia podmienok odporovateľnosti právneho úkonu je na žalobcovi,
ktorý je vo veci nositeľom dôkazného bremena. V prípade právnych úkonov medzi blízkymi osobami
nemusí žalobca preukazovať ukracujúci úmysel dlžníka, ktorý sa predpokladá, a dôkazné bremeno
vyvrátenia možnosti poznať ukracujúci úmysel tu prechádza na dotknutú blízku osobu, ktorá právnyúkon uzatvorila, avšak povinnosť preukázať splnenie ostatných predpokladov odporovateľnosti mu
zostáva zachované. V prejednávanej veci neboli tvrdené a súd v danej veci nezistil dôvody neplatnosti
v konaní odporovaných právnych úkonov. V konaní nebola sporná existencia vymáhateľnej pohľadávky

žalobkyne voči dlžníkovi (už judikovaná pohľadávka vyplývajúca z rozsudku súdu prvej inštancie sp.
zn. 11C/39/2020 zo dňa 11.1.2022). V konaní boli preukázané i ostatné predpoklady odporovateľnosti
predmetných právnych úkonov, a to reálne ukrátenie veriteľa (dlžník nemá iný príjem, či majetok,
ktorý by mohol slúžiť na reálne uspokojenie žalobkyne, keď podiel v rozsahu 1 na predmetných
nehnuteľnostiach bol predmetnými právnymi úkonmi vylúčený z možnosti exekúcie a následného

uspokojenia pohľadávky žalobkyne), uskutočnenie predmetných právnych úkonov v posledných troch
rokoch pred podaním žaloby, pričom ukracujúci úmysel sa vzhľadom na vzťah dlžníka a žalovaného
ako blízkych osôb vo veci predpokladá a žalovaný v konaní nepreukázal, že by tento ukracujúci úmysel
pri vynaložení náležitej starostlivosti nemohol pri uzatváraní právnych úkonov poznať. Žalobkyňa si
tiež nárok uplatnila správne voči žalovanému, ako tomu, kto mal z odporovateľných neekvivalentných
právnych úkonov dlžníka prospech, keďže právnymi úkonmi došlo k zabezpečeniu už zabezpečenej

pohľadávky(sprihliadnutímnahodnotuzabezpečenejpohľadávkyahodnotunehnuteľností).Knámietke
žalovaného ohľadom skúmania reálnosti a dôvodnosti poskytnutia peňažných prostriedkov žalovaným
svojmu otcovi (dlžníkovi) sa vyjadril už súd prvej inštancie tým spôsobom, že v konaní nepovažoval
za hospodárne vykonávať podrobné dokazovanie ohľadne existencie žalovaným tvrdenej pohľadávky
dlžníka voči nemu, pretože aj v prípade, ak by predmetná pohľadávka existovala, nie je jej existencia

skutočnosťou, ktorá by spôsobovala nedôvodnosť žaloby, pretože aj v prípade jej existencie (v súlade
s tvrdeniami žalovaného) sú naplnené predpoklady určenia odporovateľnosti predmetných právnych
úkonov.Žalobkyňatakvkonanípreukázalasplnenievšetkýchpodmienokodporovateľnostipredmetných
právnych úkonov, pričom súd prvej inštancie svoje závery v tomto smere náležite a podrobne odôvodnil
(§ 387 ods. 2 CSP).

42. K námietkam ohľadom rozsahu vykonaného dokazovania odvolací súd poukazuje na bod 7.
odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde súd prvej inštancie relevantným spôsobom vysvetlil, ktoré
dôkazy a z akých dôvodov vykonal a ktoré nevykonal. Súd prvej inštancie namiesto pôvodne
navrhovaného výsluchu pripustil a vykonal žalovaným až na pojednávaní doložený dôkaz v podobe

zápisníc o výsluchu dlžníka a žalovaného v trestnom konaní, keď v konaní bol už pôvodne navrhovaný
ich výsluch, avšak nevykonal dokazovanie zápisnicami o výsluchu I. a C. B. (zo septembra 2022), keď
tieto dôkazy žalovaný predložil až na pojednávaní dňa 19.5.2023, pričom ich mohol predložiť či označiť
už skôr, ale neurobil tak, a preto súd prvej inštancie tieto dôkazy považoval za predložené oneskorene
a s poukazom na zásadu sudcovskej koncentrácie konania na ne neprihliadal a ich nevykonal. Súd

prvej inštancie tiež uviedol, že vzhľadom na právne posúdenie veci (kde samotná existencia pôžičky
žalovaného dlžníkovi, či reálnosť investícií do nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom trestného konania,
nie sú pre posúdenie tejto veci relevantnými), uvedené dôkazy ani nemali potenciál zmeniť právne
posúdenie veci súdom a ich vykonávanie by nebolo ani hospodárnym.

43. V zmysle § 153 CSP civilné sporové konanie sa spravuje zásadou koncentrácie konania, na ktorú
poukázal aj súd prvej inštancie s tým, že strany sporu nie sú oprávnené vykonať niektoré procesné
úkony kedykoľvek v priebehu konania, ale iba v určitom štádiu konania. Ak procesný úkon strany,
ktorý podlieha koncentrácii konania, nie je vykonaný včas, nespôsobuje (za zákonom ustanovených
podmienok) procesnoprávne účinky. Absencia procesnoprávnych účinkov sa prejaví v tom, že súd na

procesný úkon neprihliada. Povinnosť riadneho vedenia sporu je všeobecne vyjadrená v článku 8 CSP
tak, že strany sporu sú povinné vykonať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
v súlade s princípom hospodárnosti. Účelom a zmyslom koncentrácie konania je prispieť k rýchlosti
konania, zabrániť zdržiavaniu konania a pôsobiť na strany sporu, aby procesné úkony vykonávali včas.
Zásada koncentrácie konania sa uplatňuje v dvoch podobách, a to ako koncentrácia vhodná (§ 153

- sudcovská koncentrácia konania) a koncentrácia nutná (§ 154 - zákonná koncentrácia konania).
Sudcovská koncentrácia konania je v diskrečnej právomoci súdu. Zákonná koncentrácia konania je pre
súd a strany sporu obligatórna. Účelom sudcovskej koncentrácie konania je zabrániť tomu, aby strany
zdržiavali spor neskoro vykonanými procesnými úkonmi.

44. Ustanovenie § 153 CSP o sudcovskej koncentrácii konania je normatívnym vyjadrením základného
princípu zakotveného v článku 5 CSP (súd môže v rozsahu ustanovenom zákonom odmietnuť procesné
úkony,ktorévedúknedôvodnýmprieťahomvkonaní).Keďžesudcovskúkoncentráciukonaniauplatňuje
príslušný sudca podľa vlastnej úvahy, spadá do jeho kompetencie rozhodnúť, či na prostriedokprocesného útoku či obrany, ktorý strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom
na rýchlosť a hospodárnosť konania, bude prihliadať (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS
530/2018 z 15.11.2018). Včasnosť predloženia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej

obrany tak vyhodnocuje v okolnostiach konkrétneho prípadu súd a je ponechané na jeho úvahe, či
prípadné omeškanie procesného úkonu ospravedlní alebo či prijme procesnú sankciu, ktorá spočíva v
tom, že súd na procesný úkon neprihliadne, a tým mu neprizná procesné účinky. V prípade porušenia
povinnosti predložiť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas, môže nastúpiť
sankcia predpokladaná v § 153 ods. 2 a 3 CSP, prípadne aj iné právne následky (napr. § 256 ods. 2).

Procesný úkon nie je vykonaný včas, ak ho strana sporu mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko), ak by
konala starostlivo (subjektívne hľadisko). Ak neexistujú osobitné dôvody, v zásade platí, že predloženie
dôkazných návrhov až na pojednávaní nemožno považovať za včasné, z ktorého dôvodu bol postup
súdu prvej inštancie vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu vecne správy.

45. Podľa ustálenej judikatúry (napr. uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03, uznesenie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/145/2011) súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzanými účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvoinštančného,
ako i odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o

tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. Súd prvej
inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, stanoviská procesných
strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávaný prípad, z ktorých vyvodil právne závery, ktoré primerane vysvetlil. V posudzovanej
veci odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nemožno považovať za svojvoľné,

či zjavne neodôvodnené, keďže zrozumiteľne poskytuje odpovede na právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Do práva na spravodlivý proces nepatrí súčasne právo
strany konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami strany konania a jej právnymi názormi (viď
rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 a sp. zn. I. ÚS 50/04). Odvolací súd zároveň

nezistil existenciu ďalšieho odvolacieho dôvodu v odvolaní žalovaného, ktorý by mal pre danú vec
podstatný význam.

46. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd, viazaný odvolacími dôvodmi, ktoré
vyhodnotilakoneopodstatnené,rozsudoksúduprvejinštancievovýrokoch I.aII.avsúlades§380CSP

i v závislom výroku IV. o náhrade trov konania podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

47. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, 255
ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania,
vzhľadom na to, že bola v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešná a neboli tu dané žiadne dôvody

hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne jej náhradu trov konania nepriznať (§ 257
CSP). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie
po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

48. Senát odvolacieho súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).