Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. október 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1Co/24/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8323203109
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Angelovič

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8323203109.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a sudcov JUDr.

Mareka Kohúta a JUDr. Mareka Košča, v sporovej veci žalobcu: A.. B. C., nar. XX.X.XXXX, bytom
D. XXXX/XX, XXX XX E., zastúpeného: Advokátska kancelária prof. JUDr. Ján Klučka, CSc, s.r.o.,
so sídlom Ku potoku 4, 040 16 Košice – mestská časť Myslava, IČO: 54 725 542, proti žalovanému:
Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova
2, 812 72 Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO: 00151866, o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo
výške 5.000,- eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné, č. k. 6C/76/2023-88
z 6.2.2024, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.

Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 2.000,- eur do 15
dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Priznal žalobcovi voči žalovanému
nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

2. Vychádzal zo zistenia, že predloženým prehľadom o odpracovaných hodinách žalobcu za obdobie

od 13.10.2020 do 12.10.2023 zo systému SAP mal súd za preukázané, že žalobca v uvedenom období
počas 30 kalendárnych týždňov odpracoval v tom-ktorom kalendárnom týždni viac ako 48 hodín.

3. Žalobca vo svojej výpovedi pred súdom uviedol, že pracuje ako technik - strojník Záchrannej brigády
HaZZ v E., a to takým spôsobom, že začína ráno o 7.00 hod. a na pracovisku je 24 hodín, t. z., že končí
ďalší deň znova ráno o 7.00 hod.. Ďalších 24 hodín má nariadenú pohotovosť, trávi ju doma a musí
byť na telefóne. Až ďalší deň má 24 hodín osobné voľno. Celý cyklus sa znova opakuje bez ohľadu na

sviatky alebo víkendy.

4. Prekáža mu najmä to, že nie je možné naplánovať si, kedykoľvek dovolenku, lebo po 24-hodinovej
zmene nasleduje pohotovosť, kedy musí byť doma na telefóne.

5. Má vnučku, ktorá má 1,5 roka a od narodenia ju videl len dvakrát, lebo žije spolu s rodičmi v F..
Vzhľadom na vzdialenosť jej bydliska ju nemôže navštevovať tak často ako by si želal. Nemôže si ani

naplánovať čerpanie dovolenky na viac dní za sebou, lebo plánovanie musí vopred odsúhlasiť s plánom
dovoleniek svojich kolegov. Keď má aj naplánovanú dovolenku, ale je zásah, tak sa mu dovolenka zruší
a musí nastúpiť do práce.6. Keďže je členom Záchrannej brigády v E. a na Slovensku sú len 3 takéto útvary, chodí na všetky
veľké zásahy, či už sú to požiare, povodne alebo iné nešťastné udalosti. Zvyčajne k týmto udalostiam
dochádza v lete, keď má naplánované čerpanie dovolenky, ale tie sú mu zrušené, lebo musí nastúpiť na

zásah. Pravidelne počas letných mesiacov v roku sa mu stáva, že naplánovanú dovolenku musí zrušiť
kvôli zásahom v teréne. Aj cez nariadenú pohotovosť, ktorú trávi doma, musí byť pripravený dostaviť sa
na pracovisko do pol hodiny a teda sa nemôže vzdialiť na väčšiu vzdialenosť.

7. Pravidelne chodí na školenia a výcvik, lebo v rámci protipovodňového modulu je vodca plavidla a má

ďalšie školenia v oblasti pilčík. Všetky školenia sú zvyčajne plánované cez osobné voľno.

8. Žalobca uviedol, že nemá dostatok času na regeneráciu síl a organizáciu svojho voľného času, lebo
sa musí prispôsobiť naplánovaným školeniam a pohotovosti. Z toho dôvodu sa nemôže venovať ani
svojim záľubám a koníčkom a navštevovať vnučku, ktorá žije v F.. Problémom je preňho aj prežívanie
stresu na pracovisku, lebo keď zahúka siréna, tak musí byť v absolútnej pohotovosti a nevie, kam ide

a čo bude robiť. Kvôli tomu vznikali aj konfliktné situácie medzi ním a manželkou, ktorá chcela navštíviť
vnučku, avšak on musel ísť do práce.

9. V konaní sa žalobca domáhal nahradenia škody formou nemajetkovej ujmy, ktorá mu podľa jeho
tvrdení vznikla tým, že žalovaný nesprávne transponoval Smernicu EP a R č. 2003/88/ES do zákona

č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom záchrannom zbore, tento zákon neustanovuje maximálne vymedzenie
dĺžky týždenného pracovného času v rozsahu 48 hodín. V zmysle tohto zákona ani služobná pohotovosť
nie je súčasťou týždenného služobného času.

10. Žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru SR s miestom výkonu štátnej služby v E. a

okolí. V období od 13.10.2020 do 12.10.2023 týždenný pracovný čas žalobcu prekročil dĺžku týždenného
pracovného času v rozsahu 48 hodín určeného Smernicou EP a R č. 2003/88/ES zo dňa 4.11.2003, a
to celkovo 17 krát.

11. V rokoch 2020-2021 žalobca pracoval na 17 hodinové zmeny a na ne nadväzovala 7 hodinová

služobná pohotovosť, v rokoch 2022-2023 pracoval na 16 hodinové zmeny a na ne nadväzovala 8
hodinová služobná pohotovosť. Do služobného času žalobcu zo strany v uvedených rokoch nebol
započítavaný čas služobnej pohotovosti.

12. Tieto skutočnosti v konaní neboli sporné.

13. Žalovaný v konaní v prvom rade namietal nedostatok pasívnej vecnej legitimácie na jeho strane a
z uvedeného dôvodu žiadal žalobu zamietnuť.

14. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu

- navrhovateľovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento
hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného
práva na strane navrhovateľa), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane odporcu) je
imanentnou súčasťou súdneho konania (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
29.6.2010, sp. zn. 2Cdo/205/2009).

15. Predpokladom úspešnosti žaloby je preukázanie toho, že strany sporu sú vecne legitimované (t. j. že
žalobu podal nositeľ určitého hmotnoprávneho oprávnenia proti tomu, kto je z hľadiska hmotnoprávneho
nositeľom tomu zodpovedajúcej povinnosti).

16. Súd je toho názoru, že žalovaný je v danej právnej veci pasívne vecne legitimovaný. Slovenská
republika, v zastúpení Ministerstvom vnútra SR, predstavuje garanta riadnej transpozície Smernice do
zákona č. 315/2001 Z. z., pokiaľ ide o nezarátanú pracovnú pohotovosť hasiča na pracovisku počas
jej neaktívnej časti do pracovného času, keďže absentujúca alebo nesprávna transpozícia Smernice
EÚ do noriem vnútroštátneho práva je výsledkom zákonodarného a legislatívneho procesu. Ide teda

o objektívnu zodpovednosť štátu, ktorá tu existuje bez ohľadu na to, ktorý konkrétny verejný orgán sa
porušeniaprávaEÚdopustil,resp.,ktorýzorgánovbymalpovinnosťškodupodľavnútroštátnychnoriem
nahradiť.17. Za dodržiavanie, rešpektovanie a zabezpečenie dodržiavania a rešpektovania práva Európskej únie
sú zodpovedné jednotlivé členské štáty EÚ a v prejednávanej veci je týmto zodpovedným subjektom
Slovenská republika. Zo samotného rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci G. H. vyplýva, že v prípade

porušenia práva na dodržiavanie 48 hodinového pracovného času poškodený má právo domáhať sa
náhrady škody proti členskému štátu. Žalovaná teda disponuje pasívnou legitimáciou a žalobca teda
dôvodne uplatnil nárok na náhradu škody z dôvodu porušenia práva Európskej únie voči Slovenskej
republike ako pasívne legitimovanej strane sporu, v mene ktorej koná ústredný orgán verejnej správy,
do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor SR.

18. V otázkach neupravených normami komunitárneho práva, resp. judikatúrou SDEÚ v sporoch o
nárokoch na náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva únie členským štátom, sa
subsidiárne použije vnútroštátne právo pri zachovaní princípu rovnocennosti (ekvivalencie) a účinnosti
(efektivity). Zásada rovnocennosti znamená, že vnútroštátny súd nemôže v prípade konania s úniovým
prvkom aplikovať prísnejšie procesnoprávne alebo hmotnoprávne pravidlá ako tie, ktoré by aplikoval v

konaniach bez úniového prvku s podobným predmetom, čo znamená, že dotknutý subjekt musí mať
možnosť uplatniť si nárok, ktorý mu vyplýva z úniovej právnej normy za takých podmienok, za akých by
si mohol nárok uplatniť založený na podobnej vnútroštátnej právnej norme bez úniového prvku. Zásada
účinnosti - efektivity znamená, že procesné predpisy, ktoré platia vo vnútroštátnych konaniach určených
na zabezpečenie ochrany práv, ktoré zakladá úniové právo v prospech právnych subjektov, nemôže byť

upravené takým spôsobom, ktorý by výkon práv priznávaných úniovým právnym poriadkom prakticky
znemožňoval alebo nadmerne sťažoval.

19. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že pokiaľ pre takto vymedzenú oblasť zodpovednosti štátu neexistuje
špecializovaná vnútroštátna právna úprava, namieste je využitie právnej úpravy obsahom a účelom

čo najbližšej v zmysle zásad analógie iuris a analógie legis rešpektujúc princípy úniového práva.
Vo všeobecnosti otázku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci upravuje
zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov, ktorý v § 4 písm. e) vymedzuje ako za škodu zodpovedný orgán konajúci v
mene štátu ministerstvo, či iný ústredný orgán štátnej správy, ak v dôsledku nesprávneho prebratia

Smernice EÚ alebo v dôsledku nedodržania lehoty určenej na prebratie, vznikla škoda pri výkone
verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného
orgánu štátnej správy. Zodpovednosť štátu, za ktorý koná zákonom označený orgán je však daná len
v prípade, ak existuje nezákonné rozhodnutie, či nesprávny úradný postup, v príčinnej súvislosti s
ktorými vznikla škoda. Sporová vec sa týka porušenia práva únie pre absentujúcu, resp. nesprávnu

transpozíciu Smernice do zákona č. 315/2001 Z. z., pretože do pracovného času hasiča sa nezarátava
aj jeho pracovná pohotovosť na pracovisku počas jej neaktívnej časti (§ 12 ods. 6 v spojení s § 193
zákona č. 315/2001 Z. z vylúčil aplikáciu § 96 ods. 2 Zákonníka práce na služobné pomery hasičov).
Absentujúca alebo nesprávna transpozícia Smernice EÚ do noriem vnútroštátneho práva je výsledkom
zákonodarnéhoalegislatívnehoprocesu,ktorýjevzmysle§9vylúčenýzpôsobnostizákonač.514/2003

Z. z., keďže za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady
SR pri výkone jej pôsobnosti podľa Článku 86 písm. a), d) Ústavy SR a postup alebo výsledok postupu
vlády SR pri výkone jej pôsobnosti podľa Článku 119 písm. b) Ústavy SR.

20. Žalovaný v konaní ďalej namietal, že dotknutá smernica bola do právneho poriadku Slovenskej

republiky transponovaná správne a tvrdila, že paragrafové znenie zákona o HaZZ neodporuje dotknutej
smernici. Z citovaných paragrafových znení zákona o HaZZ však nevyplýva, že by služobná pohotovosť
hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť služobného času. Čas služobnej
pohotovosti, pokiaľ nedochádza k služobným výjazdom, sa do služobného času nezapočítava a práve
v tom spočíva rozpor s právom Európskej únie. Žalovaný argumentoval, že nemožno výkon neaktívnej

služobnej pohotovosti započítať do pracovného služobného času. Služobnú pohotovosť zákon explicitne
nezaraďuje do výkonu štátnej služby, práve naopak, z § 86 zákona o HaZZ pri nerovnomernom
rozvrhnutí služobného času vyplýva, že zákon rozlišuje medzi dĺžkou vykonávania štátnej služby a na
ňu nadväzujúcou služobnou pohotovosťou v mieste vykonávania štátnej služby. Rozlíšenie vyplýva z §
122 ods. 3 zákona o HaZZ, pretože ak počas trvania služobnej pohotovosti dôjde k vykonaniu výjazdu,

až takéto vykonávanie je štátnou službou. Podľa citovanej smernice je pracovný čas aj čas pracovnej
pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorej je pracovník fyzicky prítomný na pracovisku a 48-
hodinová hranica pre priemerný týždenný pracovný čas zahŕňa nadčasy aj pracovnú pohotovosť. Zákon
o HaZZ umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobnéhočasu a rozvrhnúť žalobcovi služobný pracovný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú
v článku 6 písm. b) smernice.

21. Súd dospel k záveru, že žalovaný v rámci preberania Smernice 2003/88/ES po vstupe do Európskej
únie nezohľadnila skutočnosť, že pracovná (služobná) pohotovosť predstavuje pracovný (služobný)
čas pracovníka. Cieľ článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES nebol v prípade zákona č. 315/2001
Z. z. dosiahnutý. Vo všeobecnosti platí, že smernica ako špecifický prameň práva únie vyžaduje od
členských štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom

právnom poriadku. Na tento účel musia byť ustanovenia smernice prebraté tak, aby bola ich záväznosť
nespochybniteľná, aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby sa prebratím smernice
do vnútroštátneho práva dosiahol stav, ktorý je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje
jej úplnú účinnosť v členskom štáte. Z hľadiska prejednávaného sporu Článok 6 písm. b) Smernice
2003/88/ES jednoznačne stanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane
nadčasov neprekročí 48 hodín.

22. Súdny dvor EÚ potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej
službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný
čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený Smernicou 2003/88/ES. Nakoľko
aj žalobca musí byť počas výkonu služobnej pohotovosti k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku,

celý čas služobnej pohotovosti je potrebné započítavať do pracovného času žalobcu. Bez vplyvu na
porušenie článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES je preto aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť
je žalobcovi vyplácaná náhrada. Súdny dvor EÚ dodal, že ak povaha a rozsah povinností a režim
zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka, vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na mieste výkonu
práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomuto

pracovníkovi počas doby pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú
možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon
práce nepožaduje, a venovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje táto doba služobnej
pohotovostipracovnýčaspracovníka(C-214/20zodňa11.11.2021,C-580/19zodňa9.3.2021,C-107/19
zo dňa 9.9.2021 a C-344/19 zo dňa 9.3.2021).

23. Podľa rozsudku Súdneho dvora C-518/2015 Matzar členské štáty sa nemôžu pokiaľ ide o určité
kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských služieb odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich
z ustanovení tejto smernice, ktorá definuje pojmy pracovný čas a čas odpočinku. Článok 15 smernice
neumožňuje, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali menej reštriktívnu definíciu pojmu

pracovný čas. Článok 2 smernice sa má vykladať tak, že čas pracovnej pohotovosti, ktorú pracovník
trávi doma s povinnosťou reagovať na výzvu zamestnávateľa do ôsmich minút, čo do značnej miery
ovplyvňuje jeho možnosti venovať sa iným činnostiam sa má považovať za pracovný čas.

24. Uvedený názor je podporený tiež závermi uznesenia Súdneho dvora EÚ vo veci C-52/04 Personalrat

der Feuerwehr Hamburg, podľa ktorých čl. 2 Smernice 89/391/EHS a čl. 1 ods. 3 Smernice 2003/88/
ES, sa majú vykladať v tom zmysle, že činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej
služby, akou je verejná služba, o ktorú ide v konaní vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti
uvedených smerníc, takže Článok 6 bod 2 Smernice 2003/88/ES v zásade bráni prekročeniu maximálnej
hranice 48 hodín určenej ako maximálny týždenný čas, vzťahujúcej sa aj na služby hliadky. Jeho

prekročenie je však možné v prípade výnimočných okolností takej závažnosti a rozsahu, ktoré dočasne
prevážia cieľ smerujúci k zabezpečeniu riadneho fungovania služieb nevyhnutných pre ochranu takých
verejných záujmov, ako sú verejný poriadok, zdravie a bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim v
zabezpečení bezpečnosti a zdravia pracovníkov pridelených do zásahových a záchranných jednotiek.
Súdny dvor EÚ aj v tomto uznesení dospel k záveru, že jediným cieľom výnimky uvedenej v čl. 2 odsek

2 prvého pododseku Smernice 89/391/EHS bolo zabezpečenie riadnej činnosti služieb nevyhnutných
na účely ochrany bezpečnosti, zdravia, tiež verejného poriadku v prípade závažných a svojim rozsahom
mimoriadnych okolností, napr. v prípade katastrofy, pre ktoré je charakteristická najmä skutočnosť, že
môžupracovníkovvystaviťrizikám,ktoréniesúzanedbateľné,pokiaľideoichbezpečnosťalebozdravie,
a ktoré, vzhľadom na ich povahu, nie je možné zohľadniť pri rozvrhu pracovného času zásahových a

bezpečnostných zložiek.

25. Ohľadom uvedenej žalovaným namietanej skutočnosti súd ešte uvádza, že na záver o porušení
Článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES nemá vplyv ani skutočnosť, že žalovaná v zmysle Článku 16písm. b) Smernice 2003/88/ES v spojení s článkom 17 ods. 3 písm. b) bod iii) Smernice 2003/88/ES
uplatnil na výpočet priemerného pracovného času žalobcu referenčné obdobie 6 mesiacov (§ 86 ods. 1
druhá veta zákona č. 315/2001 Z. z.), pretože podľa výsledkov dokazovania v spornom období žalobcov

priemerný služobný čas viackrát mesačne presiahol hranicu 48 hodín (za žalované obdobie to bolo 30
krát). Porušenie Článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné,
pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného
týždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o
porušenie práva Únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho dvora (napr. C-429/09).

26. Súd sa okrem toho nestotožňuje ani so záverom žalovaného, že Článok 17 ods. 1 Smernice
2003/88/ES umožňuje odklon od článku 6 Smernice 2003/88/ES v prípade príslušníkov Hasičského a
záchranného zboru. Tento článok sa vzťahuje sa len na a) vrcholových riadiacich pracovníkov alebo
iných osôb s právomocou nezávislého rozhodovania, b) rodinných pracovníkov alebo c) pracovníkov
slúžiacich náboženské obrady v kostoloch a náboženských spoločenstvách. Pracovníkov protipožiarnej

službyaslužbycivilnejochranysatýkačlánok17ods.3Smernice2003/88/ES,ktorýneumožňujeodklon
od článku 6 Smernice 2003/88/ES).

27. Ako nedôvodnú súd tiež vyhodnotil žalovaným namietanú skutočnosť, že ustanovenia Smernice EP
a R č. 2003/88/ES sa na žalobcu ako hasiča nevzťahujú.

28. Článok 6 písm. a) Smernice má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcovi práva, ktoré môžu
jednotlivci uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi, a teda poškodený pracovník má právo sa
domáhať náhrady škody v prípade porušenia práva na dodržiavanie 48 hodinového týždenného
pracovného času vyplývajúceho z čl. 6 písm. b) Smernice priamo proti členskému štátu.

29. Vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora EÚ je potrebné konštatovať, že z rozsahu úpravy Smernice
nie sú vyňatí ani hasiči.

30. Súdny dvor EÚ v rozsudku C-429/09 z 25.11.2010 G. H. uviedol, že z rozsahu úpravy tejto smernice

nie sú vyňatí ani hasiči. V bode 33 konštatuje, že Článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje
pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník,
keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré
ukladáčlenskýmštátompovinnosťstanoviť48hodinovúhranicuprepriemernýtýždennýpracovnýčas,v
súvislostisktoroujevýslovnestanovené,žezahŕňanadčasy,aodktorejsavprípadeneprebratiaČlánku

22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také
činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom
súhlasu dotknutého pracovníka. Členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6
písm. b) Smernice 2003/88 tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný
pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým

spôsobom obmedzia (obdobne aj rozsudky z 5. októbra 2004, Pfeifferai. C-397/01 až 103/01, s. I-8835,
body 98 a 100, C-518/15 vo veci Matzak).

31. Smernica sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami
v teréne a nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným

osobám, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným, a to aj vtedy, keď
zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť
pracovníkov určitým rizikám. Na účely Smernice nemôže byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa
vnútroštátnych právnych predpisov, ale má autonómny význam vlastný právu únie, keď za pracovníka
sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa a právna povaha

pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie
pracovníka v zmysle práva Únie. Vzhľadom na uvedené sú irelevantné námietky žalovanej o tom, že
Smernica sa nevzťahuje na postavenie žalobcu ako príslušníka hasičského zboru, a bez právneho
významu je aj fakt, či hasič plní svoje úlohy v pracovnom (služobnom) pomere ako hasič dobrovoľný,
mestský alebo štátny Článok 6 písm. b) Smernice predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským

štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna
požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva únie, ktoré nemožno
podrobiť akejkoľvek podmienke, alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva,
ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi.32. Na účely smernice nemôže byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa vnútroštátnych právnych
predpisov, ale má autonómny význam vlastný právu únie, keď za pracovníka sa považuje každý, kto

vykonávaskutočnéakonkrétnečinnostiprezamestnávateľaaprávnapovahapracovnoprávnehovzťahu
z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva
únie.

33. Po vysporiadaní sa s vyššie uvedenými skutočnosťami tvrdenými žalovaným, súd následne pristúpil

kposúdeniudôvodnostinárokužalobcunanáhradunemajetkovejujmy,kposúdeniasplneniazákonných
predpokladov nároku uplatneného žalovaným na náhradu nemajetkovej ujmy a k posúdeniu výšky
žalobcom uplatneného nároku.

34. Na základe vyššie uvedených skutočností súd dospel k záveru, že žalovaný zodpovedá za škodu
spôsobenú žalobcovi porušením jeho práva vyplývajúceho z noriem únie, predpoklady zodpovednosti

vyplývajú z judikatúry Súdneho dvora, podľa ktorej štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú
porušením práva únie, ak:
a) porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám alebo
zakladá povinnosti pre členský štát,
b) porušenie práva únie je dostatočne závažné a

c) medziporušenímprávaúniečlenskýmštátomavznikomškodyjednotlivcaexistujepríčinnásúvislosť
s tým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd.

35. Predpoklady, že žalovaný zodpovedá za škodu spôsobenú žalobcovi porušením jeho práva
vyplývajúceho z noriem EÚ, súd mal splnené, pretože:

1. Článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES priznáva pracovníkom právo na priemerný týždenný
pracovný čas vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín,
2. uvedené ustanovenie nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, pretože
slovenský právny poriadok umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov
presiahol 48 hodín,

3. porušenie uvedeného článku vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie
jasnej a konkrétnej normy EÚ, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného
času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva, ktoré je
v zjavnom rozpore aj s judikatúrou Súdneho dvora EÚ (napr. C-429/09) a
4. porušenie tejto normy malo za následok ukrátenie času na odpočinok žalobcu, resp. času tráveného

inak ako v mieste jeho pracoviska.

36. Súd vyhodnotil ako nedôvodnú námietku žalovaného, že medzi porušením práva Európskej
únie a vznikom škody žalobcu nie je príčinná súvislosť z dôvodu, že žalobca neupozornil svojho
zamestnávateľanaporušovaniejehoprávaanepožiadalhoonáhraduškody,atedanevyvinulprimerané

úsilie na zamedzenie vzniku škody. Na postavenie žalobcu ako hasiča sa vzťahuje judikatúra súdneho
dvora (rozsudky C-429/09 a C-445/06), z ktorej vyplýva, že Článok 6 písm. b) smernice nevyžaduje, aby
dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržanie minimálnych požiadaviek upravených
týmto ustanovením a takýto postup by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám
povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo

nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať, výkon práv priznaných
jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva Európskej únie by bol znemožnený alebo
nadmerne sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody založené na porušení práva Európskej únie
museli byť zamietnuté alebo čiastočne zamietnuté iba z dôvodu, že sa jednotlivci nedomáhali práva,
ktoré im priznáva právo Európskej únie, a ktoré im vnútroštátny zákon odoprel.

37. Ujma môže nastať tak v majetkovej, ako i v nemajetkovej sfére osoby poškodenej. Nemajetková
ujma je ujmou v osobnej sfére poškodeného. Náprava nesleduje cieľ navrátenia do pôvodného stavu či
poskytnúť poškodenému peňažné zadosťučinenie, ale predstavuje skôr určité spravodlivé zmiernenie
následkov vzniknutej ujmy.

38. Vnútroštátna právna úprava v zmysle zákona č. 315/2001 Z. z. v dôsledku nedostatočného
transponovania Smernice 2003/88/ES umožnila zamestnávateľovi, resp. služobnému úradu rozvrhnúť
žalobcovi služobný čas tak, že tento presiahol maximálnu hranicu, stanovenú v Čl. 6 písm. b) Smernice2003/88/ES, v dôsledku čoho žalobca v rozhodnom období vykonával prácu nad čas povolený právom
Únie, kedy sa vyžadovalo, aby bol nepretržite dostupný a plne k dispozícii svojmu zamestnávateľovi,
pričom došlo k zásahu do práva žalobcu na súkromie, ktorého súčasťou je aj právo na rodinný život, teda

právo utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny založené na silných citových väzbách.
Žalobca sa objektívne nemohol venovať rodine v rozsahu, v akom by chcel, ale najmä nemohol zo
svojim časom voľne nakladať, nemohol sa venovať svojim záľubám. Pre nedostatok času nemohol ani
oddychovať, hoci relax je vzhľadom na rizikovosť jeho práce nesmierne potrebný. Právo na odpočinok
bolo u žalobcu permanentne niekoľko rokov porušované, napriek tomu, že plní v spoločnosti veľmi

zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života.

39. Súd nárok na náhradu nemajetkovej ujmy preto posúdil podľa právnej úpravy, ktorá je svojou
povahou a účelom najbližšia uplatnenému nároku žalobcu, teda v zmysle ust. § 11 až 13 Občianskeho
zákonníka. Žalobcovi vznikla ujma v nemajetkovej sfére tým, že v dôsledku vnútroštátnej úpravy žalobca
musel reálne odpracovať viac, ako by bol povinný, ak by bola Smernica implementovaná správne. Súdmi

SR pritom už bolo ustálené, že v zmysle slovenského právneho poriadku náhradu ujmy v nemajetkovej
sfére možno zabezpečiť len cez inštitút ochrany osobnosti v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka
a nie cez inštitút náhrady škody, čo bude platiť aj pre prípad porušenia práva jednotlivca garantovaného
právom EÚ.

40. Žalobca bol teda ukrátený v nemajetkovej sfére o čas odpočinku, ktorý mohol stráviť s blízkymi,
fyzicky a psychicky regenerovať. V súlade s princípom rovnocennosti komunitárneho a vnútroštátneho
práva, súd preto aplikoval ustanovenia o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej fyzickým
osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv v zmysle § 13 v spojení s § 11 Občianskeho
zákonníka zohľadniac pri určení výšky náhrady kritéria stanovené zákonom a vyplývajúce z judikatúrnej

praxe.

41. Účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času podľa Smernice 2003/88/ES
je zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania alebo iného
nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a

aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie. Pokiaľ súčasne došlo k zásahu do práva žalobcu
na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), pretože musel reálne
odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle Smernice 2003/88/ES a na úkor svojich blízkych musel tráviť
čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším, rodine, priateľom,
záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením, došlo k zásahu do práv

osobnostných práv žalobcu.

42. So zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené a jeho
okolnosti nemožno podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie požadovaním následku,
ktorým je zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti. Občianskoprávne prostriedky

ochrany osobnosti uvedené v § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka sú uvedené len príkladmo, právna
úprava nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Z ustanovenia § 13 ods. 1
Občianskeho zákonníka vyplýva, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané
zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením sa rozumie morálna satisfakcia. Vychádzajúc z povahy

porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo (t. j. žalovaný ako členský štát Únie
neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica
priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES) je dôvodný
záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov
nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Rovnako neprichádza

do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie,
odvolanie výrokov a podobne. Aj z formulácie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie
dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti je len príkladom, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť
právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Berúc do úvahy judikatúru Súdneho dvora EÚ možno
nárok na náhradu takto vzniknutej škody podľa úniového práva posúdiť ako nemajetkovú ujmu v zmysle

slovenského práva.

43. Posúdenie výšky nemateriálnej ujmy je závislé od úvahy súdu. Súd vo svojom rozhodnutí musí
uviesť dôvody, pre ktoré bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v konkrétnej výške. Aj keď výškanemateriálnej ujmy je predmetom voľnej úvahy súdu, táto úvaha sa musí opierať o preskúmateľné
hľadiská. Výška náhrady nemajetkovej ujmy je určovaná základnými zákonnými kritériami, a to
predovšetkým závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami za ktorých k porušeniu práva došlo. Za

závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu
práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú, pritom
nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, te dato, či by predmetnú ujmu takto
v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. Samotná závažnosť ujmy v dôsledku
neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným a výlučným kritériom pre určenie

výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd musí prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva
došlo.

44. Súd konštatuje, že nemajetková ujma žalobcovi nevznikla tým, že pracovná pohotovosť je
ohodnotená nižšie ako výkon v rámci pracovného času (smernica uvedené nerieši), ale tým, že v
dôsledku vnútroštátnej úpravy musel reálne fyzicky odpracovať viac, ako by bol povinný v tom prípade,

akbybolaSmernicaprebratádozákonasprávne.Akékoľvekmatematickévýpočtyvychádzajúcezvýšky
mzdy, resp. doplatku peňažnej náhrady, by preto neboli pre súd tým správnym meradlom pre stanovenie
výšky nároku. Pre rozhodnutie súdu bol dôležitý rozsudok ESD vo veci C 429/09 G. H. a jednoznačné
znenie Smernice, z ktorých vyplynula povinnosť žalovaného k náhrade škody ako nemajetkovej ujmy,
ktorá žalobcovi vznikla.

45. Všeobecné okolnosti, za ktorých k porušeniu práva Európskej únie došlo, ktoré aj ESD v rozhodnutí
vo veci C-429/09 H. považoval za vážne, zakladajú v spojitosti s objektom zásahu (vnútorné prežívanie
dôsledkov nerešpektovania limitu pracovného času žalobcom), intenzitou porušenia (prekračovanie
limitu 48 hodín pravidelne vždy o niekoľko hodín týždenne - priemerne okolo 5 až 10 hodín) a jeho trvanie

(v posudzovanom období 3 roky), potrebu odškodniť tým vzniknutú ujmu peňažnou náhradou.

46. Pri stanovení náhrady za zásahy žalovaného do nemajetkovej sféry žalobcu - práva na odpočinok,
súkromie a rodinný život, súd prihliadal na vyššie uvedené kritéria v Rozsudku H., a na závažnosť
ujmy, ktorá mu takým (dostatočne závažným) zásahom vznikla, na následky takým zásahom vyvolané,

okolnosti zásahu a v neposlednom rade aj na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá je priznávaná
všeobecnými súdmi v iných prípadoch, keď súdy aplikujú ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka.

47. Žalobca do súčasnej doby vykonáva náročnú prácu nad čas povolený právom únie, ktorá vyžaduje
aby bol nepretržite dostupný a plne k dispozícii svojmu zamestnávateľovi. Tým dochádza k zásahu do

jeho práva na súkromie, ktorého súčasťou je aj právo na rodinný život, teda právo utvárať, udržiavať
a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny založené na silných citových väzbách. Žalobca sa objektívne
nemôže venovať rodine v rozsahu v akom by chcel, ale najmä nemôže zo svojim časom voľne nakladať,
nemôže sa venovať svojim záľubám. Pre nedostatok času nemôže v dostatočnom rozsahu oddychovať,
hoci relax je vzhľadom na rizikovosť jeho práce nesmierne potrebný. Právo na odpočinok je u žalobcu

permanentne niekoľko rokov porušované, napriek tomu, že plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy,
ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života. Súd považuje pracovnú pozíciu žalobcu za vysoko
zodpovednú, rizikovú a fyzicky aj psychicky náročnú.

48. Práca žalobcu ako hasiča je nielen náročná a riziková, ale aj veľmi dôležitá, nakoľko v súčasnosti

okrem požiarov zasahujú hasiči aj pri dopravných nehodách, hromadných haváriách, živelných
pohromách, úniku nebezpečných, rádioaktívnych látok, množstve rôznych technických zásahov a
rôznych záchranných prácach, pričom nezanedbateľná je aj ich osvetová činnosť ohľadom poučenia
obyvateľstvaakontrolypožiarnehozabezpečeniabudov.Otoviacsajavípotreba,abyžalobcaakohasič
mal dostatok času na odpočinok, regeneráciu, súkromie, rodinný život, aby sa mohol venovať svojim

záľubám, príp. aj aktivitám ktoré priamo, či nepriamo súvisia s výkonom jeho povolania

49. Aplikujúc vyššie uvedené kritériá súd v okolnostiach prípadu uzavrel, že žalobca bol v období
od 13.10.2020 do 12.10.2023 ukrátený o čas odpočinku, ktorý by mohol tráviť regeneráciou svojich
psychických a fyzických síl, ako aj budovaním vzťahov v rámci rodiny, keď tento čas musel tráviť

výkonom pracovnej pohotovosti nad rámec stanovený Smernicou. Tento stav trval dlhodobo. Zároveň
súd zohľadnil, že žalobca v konaní nepreukázal reálny trvalý, resp. závažný dopad tohto zásahu na
jeho medziľudské vzťahy, rodinné vzťahy, prípadne na zhoršenie zdravotného stavu. Zohľadniac túto
skutočnosť, ako aj doterajšiu súdnu prax v obdobných veciach súd dospel k záveru, že primeranouvýškou nemajetkovej ujmy za posudzované obdobie je suma 2.000,- eur, v ktorej časti žalobe vyhovel
a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

50. Súd nezistil dôvody, pre ktoré by mal konanie zastaviť, lebo namietaný nedostatok splnenia
procesných podmienok (žalovaná nemá vo veci vecnú pasívnu legitimáciu), námietka nedôvodnosti
žaloby a námietka pôsobnosti Smernice 2003/88/ES by mali za následok zamietnutie žaloby. Vzhľadom
na výsledky dokazovania súd podanej žalobe čiastočne vyhovel, keď zohľadnil porušenie práv na
rodinný život žalobcu. Žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že najväčšiu ujmu pociťuje v oblasti rodinného

života, pretože sa nemôže vídať s vnučkou, ktorá žije v F. a má 1,5 roka. Od jej narodenia ju mohol vidieť
len dvakrát, čo je veľmi málo. Vzhľadom na nariadenú pracovnú pohotovosť a nutnosť dostaviť sa na
pracovisko do pol hodiny, aj keď je doma, si nemôže naplánovať osobné voľno viac dní za sebou tak,
aby sa mohol stretnúť s vnučkou. Problematické je aj plánovanie dovolenky v letných mesiacoch, lebo
zvyčajne sa vyskytujú živelné udalosti, ktoré si vyžadujú zásah brigády, kde pracuje. Niekoľkokrát sa už
stalo, že naplánovanú dovolenku musel zrušiť, čo vyvolalo aj spor medzi ním a manželkou. Manželka si

čiastočne na jeho pracovné podmienky zvykla, ale nevie sa zmieriť so situáciou, že nemôžu navštevovať
svoju jedinú vnučku tak často ako by chceli.

51.Žalobcauviedol,žepociťujeajzásahdoprávanaosobnýživot,lebomáveľmimálovoľnéhočasutak,
aby ho mohol venovať svojim záľubám, najmä športu, ktorý predtým robil a nemá ani dostatok času na

regeneráciu síl. Sústavne pociťuje v zamestnaní stres z toho, že keď zahúka siréna, tak okamžite musí
byť pripravený na výjazd, hoci nevie, ani kam ide a čo bude robiť. Tieto stresové situácie naňho vplývajú
veľmi zle a problematické je aj nariaďovanie účasti na školeniach a výcvikoch v rámci osobného voľna.

52. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol, lebo žalobca nepreukázal neprimeraný zásah do iných

osobnostných práv, než tých, ktoré sú popísané vyššie a súd považoval priznanú výšku nemajetkovej
ujmy za dostatočnú.

53. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 255 ods. 1 CSP.

54. Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný a navrhol, aby odvolací súd rozsudok
zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol.

55. Žalovaný v prvom bode odvolania namietal, že na to, aby mohol súd prvej inštancie v napadnutom
rozsudku skonštatovať, že uplatnený nárok žalobcu je dôvodný, musel by žalobca v prvom rade

preukázať, že zákon č. 315/2001 Z. z. prebral Smernicu 2003/88/ES nesprávne, t. j. žalobca by musel
preukázať také ustanovenia zákona, ktoré by boli v rozpore s touto smernicou. V tejto súvislosti žalovaný
namietal právomoc všeobecného súdu posudzovať súlad slovenských zákonov alebo iných všeobecne
záväzných právnych predpisov platných na území Slovenskej republiky so smernicou Európskej únie.
Pokiaľ súd prvej inštancie konštatoval, že obsah Smernice 2003/88/ES bol do zákona č. 315/2001 Z.

z. prevzatý nesprávne, súd prvej inštancie si takýto záver podľa žalovaného nemohol osvojiť ani ako
predbežnú právnu otázku, nakoľko dôsledky a aplikácia takéhoto konštatovania by presiahli predmet
súdneho sporu, kde sa posudzuje len individuálny nárok žalobcu na náhradu škody, či nemajetkovej
ujmy.

56. V druhom bode odvolania žalovaný opätovne namietol svoju pasívnu legitimáciu, pričom zdôraznil,
že je nevyhnutné rozlišovať medzi Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky
ako dvomi samostatnými subjektmi, ktorých postavenie v súdnom konaní ani v pracovnoprávnych
vzťahoch nemožno zamieňať. Podľa žalovaného súd prvej inštancie nevzal do úvahy potrebu
rozlišovania medzi „prebratím smernice“ a „aplikáciou smernice“. Poukázal tiež na to, že ak sa žalobca

domnieval, že Slovenská republika v pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky nesprávne
prebrala Smernicu 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z., musel práve žalobca preukázať, v čom
vidí zásadné pochybenie, pre ktoré by mohla vzniknúť škoda, k čomu nemohlo dôjsť bez porovnania
znenia zákona so smernicou. Skutočnosť, že zákon č. 315/2001 Z. z. výslovne neustanovuje, že
služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich služobného času,

ani neobsahuje ustanovenie stanovujúce dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín, neznamená
že by Smernica 2003/88/ES bola do zákona č. 315/2001 Z. z. prebratá nesprávne. Nebolo povinnosťou
žalovaného skopírovať doslovné znenie každého ustanovenia Smernice 2003/88/ES do textu zákona
č. 315/2001 Z. z., aj vzhľadom na priamy účinok smernice Európskej únie. Prípad nesprávnej aplikáciesmernice môže byť spôsobený, ak si adresát účinkov smernice vyloží jej ustanovenia v rozpore s jej
obsahom, čo v inom ponímaní znamená, že smernica môže byť do vnútroštátneho právneho poriadku
prebratá správne, ale jej konkrétne použitie (t. j. aplikácia) môže byť v konkrétnom prípade v rozpore s

cieľom a obsahom smernice. Preto až nesprávna aplikácia smernice by mohla v konečnom dôsledku
založiť prípadný nárok na náhradu škody. Žalobca namietal nesprávne prebratie Smernice 2003/88/
ES, nie však jej aplikáciu v individuálnom prípade žalobcu, pričom žalovaný pri preberaní Smernice
de facto neporušil žiadne predpisy, preto pri absencii protiprávneho konania nemohla vzniknúť žiadna
škoda a tým ani zodpovednosť žalovaného za nároky, ktoré si žalobca uplatňuje v tomto súdnom

konaní, navyše, ide o nároky, ktoré vyplývajú z pracovnoprávneho vzťahu, pričom sa mzdový nárok
„skrýva“ za náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy. Miera zodpovednosti za prípadný vznik škody
sa musí rozlišovať medzi dvomi samostatnými subjektmi (Slovenskou republikou a Ministerstvom
vnútra Slovenskej republiky, resp. Hasičským záchranným zborom). Žalovaný teda nemôže niesť
zodpovednosťzaprípadnúnesprávnuaplikáciuSmernice2003/88/ESnapracovnoprávnyvzťahžalobcu
u jeho zamestnávateľa. Preto aj keby súd prvej inštancie konštatoval, že aplikácia smernice na služobný

pomer žalobcu bola nesprávna, nijako táto skutočnosť nesúvisí so zodpovednosťou žalovaného za
správnosť prebratia smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky. Preto súd prvej inštancie
nesprávne právne posúdil otázku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v tomto konaní.

57. V treťom bode odvolania žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil aj

pôsobnosť Smernice 2003/88/ES, ktorá sa na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru vzhľadom na charakter vykonávaných činností a tým spojený rozvrh služobného času nevzťahuje
vplnomrozsahu.ŠtátnuslužbupríslušníkovHasičskéhoazáchrannéhozboruvykonávajúcichzásahovú
činnosť možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/
EHS v Článku 2 ods. 2. Oproti štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna služba príslušníkov

Hasičského a záchranného zboru vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov policajného zboru
ako aj profesionálnych vojakov. Rovnako úlohy, ktoré príslušníci Hasičského a záchranného zboru
plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného
záchranného systému ako aj právnej úpravy samotného Hasičského a záchranného zboru, bez
akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle

článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Hasičský a záchranný zbor, resp. jeho príslušníci vykonávajúci
zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi aj úlohy na úseku civilnej
ochrany obyvateľstva predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností. Z tohto dôvodu
sú činnosti vykonávané príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru pri zásahovej činnosti práve
tými osobitnými činnosťami služieb civilnej obrany, na ktoré sa Smernica 89/391/EHS nevzťahuje.

Rozhodnutie vo veci V-429/09 G. H. sa týka „mestského hasiča“ - zamestnanca B., preto ho nie je
možné považovať za smerodajné, nakoľko režim výkonu hasičských činností v takomto zriadení a
štruktúre mestských hasičov sú absolútne odlišné od režimu, v akom fungujú príslušníci Hasičského a
záchranného zboru v Slovenskej republike, ktorého zriaďovateľom je štát (nie obec) a sú im poskytnuté
rôzne osobitné výhody od „definitívy“ až po systém sociálneho zabezpečenia, tak ako v prípade

príslušníkov Policajného zboru.

58. V štvrtom bode odvolania k nároku na náhradu škody žalovaný poukázal na všeobecné podmienky
vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora, ktoré musia byť kumulatívne splnené na úspešné upletenie
si nároku na náhradu škody za porušenie práva únie nasledovne: 1) cieľom porušenej právnej

normy Európskej únie je priznať jednotlivcom práva, 2) porušenie je dostatočne závažné a 3) medzi
týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje príčinná súvislosť. Žalobca neosvedčil,
že by mu vznikol nárok na náhradu škody nejakým spôsobom. Žalovanému nie je zrejmé, ako
žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť,
za ktorú bol odmeňovaný. Hoci počas tejto služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v

zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, od žalobcu sa nevyžaduje „aktívna činnosť“, teda nemusí
uskutočňovať žiaden výkon práce z vlastnej iniciatívy, len na základe pokynu svojho zamestnávateľa,
čo znamená, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti.
Pokiaľ súd prvej inštancie napriek všetkým skutočnostiam dospel k záveru, že služobná pohotovosť je
pracovným časom, a teda má sa zarátavať do pracovného fondu, samo o sebe to ešte nie je dôvodom

na priznanie nároku na náhradu škody. Čo sa týka posúdenia, či došlo v prípade žalobcu k porušeniu
práva na maximálne 48 hodinový týždenný pracovný čas, bolo by potrebné zo strany žalobcu preukázať,
či skutočne pracoval nad takýto limit za rozhodné obdobie, keďže nie všetky hodiny odpracovanej
pohotovosti sú totiž hodinami nad maximálny limit pracovného času. Takisto bolo potrebné zohľadniťnerovnomerné rozvrhnutie služobného času u hasičov v referenčnom období 6 mesiacov. Tabuľky
priložené k žalobe nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku ujmy. Dôkazné bremeno
v sporovom konaní zaťažuje žalobcu, pričom žalobca nepreukázal a ani riadne neodôvodnil výšku ujmy,

ktorá mu mala byť spôsobená.

59. Keďže súd prvej inštancie právny nárok na náhradu škody subsumoval pod ustanovenia
Občianskeho zákonníka v podobe nemajetkovej ujmy, žalovaný zotrval na svojich tvrdeniach ohľadne
určenia jej výšky, ktorá je na zvážení súdu, pričom priznanú výšku považuje za neprimeranú, a

to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v
porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podľa jeho názoru podstatne vyššia. Žalobca doposiaľ nepreukázal
zásah do súkromného, rodinného života či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s
výkonom povolania v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku súdom priznanej sumy. Náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch môže súd podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznať len ako
sekundárnu kompenzáciu vtedy, ak by iná náprava nebola možná, resp. ak by sa takáto satisfakcia

nezdala postačujúca, avšak vždy len vtedy, ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej
osoby alebo vážnosť v spoločnosti, čo v prípade žalobcu nebolo preukázané. Žalovaný poukázal aj
na skutočnosť, že žalobca sa žalobou nedomáha, aby sa „upustilo od neoprávneného zásahu“ do
jeho práva na ochranu jeho osobnosti, ani aby sa odstránili následky takéhoto zásahu, teda podaná
žaloba tak vôbec nerieši (údajný protiprávny) stav do budúcnosti, ale naopak vytvára priestor pre

opätovné čiastkové žaloby. V súdnom konaní nebolo na základe výpovede žalobcu ani iným dôkazným
prostriedkom preukázané, ako súčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu, ako základný
predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy.

60. Žalovaný zároveň podal odvolanie aj voči výroku, ktorým súd priznal žalobcovi nárok na náhradu

trov konania v plnom rozsahu. Žalovaný sa s týmto názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje, pretože
nárok žalobcom bol nesprávne uplatnený a má za to, že aj v danom prípade sa jedná o nesprávne
právne posúdenie veci.

61. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

62. V následnom vzájomnom vyjadrení (§ 374 ods. 1, 2 CSP) zotrval žalovaný na svojich doterajších
stanoviskách.

63. Odvolací súd prejednal vec podľa § 378 ods. 1 CSP a nasl., a to bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a zistil, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

64. So zreteľom na obsah odvolania žalovaného v odvolacom konaní bol preskúmavaný výrok
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bolo žalobe čiastočne vyhovené ako aj súvisiaci
výrok o trovách konania, a preto výrok rozsudku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, ktorý

odvolanímžalovanéhonapadnutýnebol,vodvolacomkonanípreskúmavanýnebolaakotakýnadobudol
právoplatnosť (§ 367 ods. 2 CSP).

65. Žalovaný napadol rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d), f) a h),
teda že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej

inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

66. K posúdeniu odvolacej námietky týkajúcej sa inej vady konania s následkom nesprávneho
rozhodnutia vo veci podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP odvolací súd uvádza, že odvolateľ by mal

minimálne uviesť, aké pochybenie v procesnom postupe súdu prvej inštancie nastalo, ktoré nie je
subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohlo mať za následok
nesprávnerozhodnutievoveci.Zároveňpochybenievprocesnompostupesúduznemožňujúcirealizáciu
práv strany sporu by malo dosiahnuť určitú intenzitu, ktorá by odôvodnila záver o tom, že celé konanie
sa javí ako nespravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého

konania.

67. Odvolací súd po preskúmaní odvolania žalovaného nezistil, aké konkrétne pochybenie v procesnom
postupe súdu prvej inštancie je žalovaným vytýkané. Z obsahu odvolania vyplýva, že žalovaný namietanesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci, čo sú však samostatné odvolacie
dôvody. Preto odvolací súd konštatuje, že odvolacia námietka podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) nie je
dôvodná.

68. Čo sa týka námietky žalovaného, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd uvádza, že nielen súdnou praxou, ale aj teóriou práva
je ustálené, že dokazovanie v súdnom spore prebieha vo viacerých fázach - od navrhnutia dôkazu,
cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a

zároveň procesnou povinnosťou strán sporu, len súd rozhodne, ktorý z označených a navrhnutých
dôkazov vykoná. Miera dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých
súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne
aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu,
ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania,
pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je

významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena,
ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní. (pozri nález Ústavného súdu
SR, sp. zn. I. ÚS 350/08 zo dňa 30.9.2010 a primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012)

69. Čo sa týka nesprávneho právneho posúdenia veci, odvolací súd poukazuje, že právnym posúdením

veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav; je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného
skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach
účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Právne posúdenie
je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej
normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil,

prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

70. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

71. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje, pokiaľ ide o základ nároku, s odôvodním napadnutého
rozhodnutia, ktoré vo svojom odôvodnení reflektuje na všetky námietky žalovaného, ktoré opätovne

predkladá aj v odvolacom konaní. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav vychádzajúc
z vykonaných dôkazov a správne aplikoval príslušné právne normy, ako aj právo Európskej únie
vrátane záväznej judikatúry Súdneho dvora EÚ. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia v
nadväznosti na odvolacie námietky žalovaného odvolací súd dodáva nasledovné.

72. Podľa článku 7, druhá, tretia veta Ústavy SR právne záväzné akty európskych spoločenstiev a
európskej únie majú prednosť pred zákonmi SR. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú
implementáciu sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa článku 120 ods. 5.

73. Podľa článku 1 bod 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES z 4.11.2003 o

niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „smernica“), táto smernica sa vzťahuje na:
a) minimálnu dobu denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a
na prvý týždenný pracovný čas a b) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.

74. Podľa článku 2 ods. 1 smernice na účely tejto smernice platia tieto definície: 1. "pracovný čas" je

príslušnýčas,počasktoréhopracovníkpracujepodľapokynovzamestnávateľaavykonávasvojučinnosť
alebo povinnosti v súlade s príslušnými právnymi predpismi a/alebo praxou.

75. Podľa článku 6 písm. b) smernice členské štáty musia zabezpečiť zabezpečenie toho, že v súlade
s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: a) týždenný pracovný čas bude obmedzený

zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo
dohodami medzi sociálnymi partnermi; b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní
vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.76. Podľa ust. § 85 ods. l zákona č. 315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore v znení účinnom
v rozhodnom období (ďalej len „Zákon“) služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník
vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia služobný čas

príslušníka je 40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť
v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.

77. Podľa § 86 ods. 1 a 2 Zákona služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne.
Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Pri

nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia
ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej
služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.

78. Podľa ust. § 92 ods. 1 Zákona služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej
službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej

služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

79. V prejednávanej veci je nesporné, že žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru
s miestom výkonu služby v E. a okolí. Žalobca tabuľkovým prehľadom dochádzky preukázal, že v
danom období, ktoré zistil súd prvej inštancie (10/2020 – 10/2023) bolo porušované jeho právo na

48 hodinový týždenný pracovný čas vyplývajúci z článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES a právo na
primeraný odpočinok po práci, za čo požadoval od Slovenskej republiky ako členského štátu Európskej
únie náhradu nemajetkovej ujmy vo forme finančného plnenia. Žalovaný nerozporoval skutočnosť, že
žalobca v uvedenom období bol v rámci výkonu štátnej služby a služobnej pohotovosti v mieste výkonu
služby k dispozícii zamestnávateľovi pripravený na prípadný zásah viac ako 48 hodín týždenne, avšak

namietal, že by žalobcovi nárok na škodu voči nemu z dôvodov ním uvádzaných vôbec vznikol.

80. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva EÚ v dôsledku nesprávneho
prebratia (transpozície) smernice do vnútroštátneho právneho poriadku možno zaradiť medzi tzv.
súkromnoprávne spory. Skutočnosť, že žalovanou stranou v takomto spore je štát, je bez právneho

významu, keďže z judikatúry Súdneho dvora EÚ jednoznačne vyplýva, že spory o náhradu škody
spôsobenej porušením práva únie medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne
súdy.

81. Súd prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci v prejednávanom spore oprávnený a povinný

skúmať, či zo strany žalovaného došlo k tvrdenému porušeniu práva únie pri preberaní Smernice do
právneho poriadku Slovenskej republiky, to znamená skúmať, či zákon č. 315/2001 Z. z. zodpovedá
cieľom Článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. Každý vnútroštátny súd členského štátu EÚ je v
rámci svojich právomocí a voľnej úvahy, ktorú mu priznáva vnútroštátne právo, povinný vykladať
vnútroštátne ustanovenia čo najviac v súlade s právom únie. Ak takáto interpretácia nie je možná, súd je

povinný bezodkladne neaplikovať nezlučiteľné vnútroštátne ustanovenie bez toho, aby požiadal alebo
vyčkal na predchádzajúcu legislatívnu úpravu ktorou by sa mala uviesť vnútroštátna právna norma do
súladu s úniovým právom (C-231-233/06, C-128-131/07). Každý vnútroštátny súd musí rešpektovať
prednosťúniovéhoprávapredvnútroštátnymprávomanemôžesazbaviťpovinnostiuprednostniťúniovú
normu pred vnútroštátnou normou. Súd prvej inštancie tak mal právomoc posudzovať súlad zákona č.

315/2001Z. z. so Smernicou 2003/88/ES.

82. Odvolací súd poukazuje na to, že žalovaný v rámci preberania Smernice 2003/88/ES po vstupe
do Európskej únie nezohľadnil skutočnosť, že pracovná (služobná) pohotovosť predstavuje pracovný
(služobný) čas pracovníka, a teda cieľ Článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES nebol v prípade zákona

č.315/2001 Z. z. dosiahnutý. Vo všeobecnosti platí, že smernica ako špecifický prameň práva únie
vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou prijatím transpozičných opatrení
vo svojom právnom poriadku. Na tento účel musia byť ustanovenia smernice prebraté tak, aby bola ich
záväznosť nespochybniteľná, aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby sa prebratím
Smernice do vnútroštátneho práva dosiahol stav, ktorý je v súlade s účelom sledovaným smernicou

a zaručuje jej úplnú účinnosť v členskom štáte. Z hľadiska prejednávaného sporu Článok 6 písm. b)
Smernice 2003/88/ES jednoznačne stanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich
dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.83. Z vyššie citovaných ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. vyplýva, že zákon oddeľuje vykonávanie
štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru v rámci služobného času a vykonávanie
štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru v rámci určenej služobnej pohotovosti.

Aj keď v oboch prípadoch ide o výkon štátnej služby, služobná pohotovosť sa nezapočítava do
služobného času príslušníka Hasičského a záchranného zboru. Smernica 2003/88/ES v článku 2 bod
1 a 2 ustanovuje, že pracovný čas predstavuje akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa
pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi predpismi
a (alebo) praxou a čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Z uvedeného

vyplýva, že čas určenej služobnej pohotovosti príslušníka Hasičského a záchranného zboru má byť
súčasťou služobného času, pretože nejde o čas odpočinku. Zákon č. 315/2001 Z. z. tak v rozpore so
Smernicou 2003/88/ES zo služobného (pracovného) času príslušníka Hasičského a záchranného zboru
vyčleňuje čas určenej služobnej pohotovosti, pričom Smernica 2003/88/ES neumožňuje, aby členské
štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v
smernici.

84. Ohľadne námietky žalovaného, či sa Smernica 2003/88/ES vzťahuje aj na žalobcu ako príslušníka
Hasičského a záchranného zboru, odvolací súd uvádza, že pri rozhodovaní je potrebné vychádzať
nielen zo samotného znenia Smernice 2003/88/ES, ale aj z príslušnej judikatúry Súdneho dvora EÚ,
tak ako to učinil aj súd prvej inštancie, pretože súd je povinný plne uplatňovať výklad práva Únie, ktorý

podal Súdny dvor EÚ (rozsudok C-261/21 zo dňa 7.7.2022). Súdny dvor EÚ rozhodol, že článok 6
písm. b) Smernice 2003/88/ES má priamy účinok, teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť
priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor EÚ tiež rozhodol, že smernica sa má uplatniť
na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, či
sú zamerané na boj proti požiarom, alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za

obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným, a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto
činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkom určitým rizikám.
Na účely Smernice 2003/88/ES nemôže byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa vnútroštátnych
právnych predpisov, ale má autonómny význam právo únie, keď za pracovníka sa považuje každý,
kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa a právna povaha pracovnoprávneho

vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie pracovníka v zmysle
práva únie. Skutočnosť, či je niekto podľa vnútroštátneho práva profesionálny alebo dobrovoľný hasič
nie je relevantná na charakteristiky pracovníka, na ktorého sa vzťahujú ustanovenia Smernice 2003/88/
ES (C-397/01 až C-403/01 vo veci I., body 52 a 55,C-429/09 vo veci H., bod 27 až 30, C-518/15 vo
veci Matzak). Súdny dvor EÚ v uvedených rozhodnutiach tiež opakovane judikoval, že čas pracovnej

pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo
týždenného pracovného času a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime
fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od
toho, akú prácu skutočne pracovník vykonáva. Odvolacia námietka žalovaného, že Smernica 2003/88/
ES sa nevzťahuje na žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru, je tak nedôvodná.

85. Osobitne v prípade hasičov Súdny dvor EÚ potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej
pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku,
je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený
Smernicou 2003/88/ES. Nakoľko aj žalobca musí byť počas výkonu služobnej pohotovosti k dispozícii

zamestnávateľovi na pracovisku, celý čas služobnej pohotovosti je potrebné započítavať do pracovného
časužalobcu.Bezvplyvunaporušeniečlánku6písm.b)Smernice2003/88/ESjepretoajskutočnosť,že
za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada. Súdny dvor EÚ dodal, že ak povaha a rozsah
povinností a režim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka, vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť
na mieste výkonu práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia

uložené tomuto pracovníkovi počas doby pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne
ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa
od neho výkon práce nepožaduje, a venovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje táto
doba služobnej pohotovosti pracovný čas pracovníka (C-214/20 zo dňa 11.11.2021, C-580/19 zo dňa
9.3.2021, C-107/19 zo dňa 9.9.2021 a C-344/19 zo dňa 9.3.2021). Tento záver sa preto aj podľa

odvolacieho súdu vzťahuje aj na žalobcu.

86. Čo sa týka samotného nároku na náhradu škody, predpoklady, že žalovaný zodpovedá za škodu
spôsobenú žalobcovi porušením jeho práva vyplývajúceho z noriem EÚ, sú splnené, pretože 1/ Článok6 písm. b) Smernice 2003/88/ES priznáva pracovníkom právo na priemerný týždenný pracovný čas
vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín, 2/ uvedené ustanovenie nebolo do právneho poriadku Slovenskej
republiky prebraté správne, pretože slovenský právny poriadok umožňuje, aby priemerný týždenný

pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov presiahol 48 hodín, 3/ porušenie uvedeného článku vo vzťahu
k žalobcovi je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy EÚ, ktorá pokiaľ
ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor
na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva, ktoré je v zjavnom rozpore aj s judikatúrou Súdneho
dvora EÚ (napr. C-429/09) a 4/ porušenie tejto normy malo za následok ukrátenie času na odpočinok

žalobcu resp. času tráveného inak ako v mieste jeho pracoviska.

87. Povaha vzniknutej škody má nemajetkovú povahu, preto aj podľa názoru odvolacieho súdu, je
pri priznaní nároku na jej náhradu možné použiť pravidlá tykajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy
fyzickej osobe podľa § 11 až 13 Občianskeho zákonníka, nakoľko tieto ustanovenia upravujú vzťahy
obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody žalobcu v dôsledku porušenia jeho úniového práva.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že aj úniové právo uznáva, že v dôsledku jeho porušenia môže
dôjsť u poškodenej osoby k náhrade nemateriálnej ujmy. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že
neboli splnené podmienky pre uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa
§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, odvolací súd uvádza, že so zreteľom na povahu osobnostného
práva,ktorébolovdanomprípadeporušenéajehookolnostinemožnopodmieňovaťmožnosťuplatnenia

peňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým je zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v
spoločnosti. Občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti uvedené v § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka sú uvedené len príkladmo, právna úprava nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné
prostriedky ochrany. Z ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že fyzická osoba má
právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky

týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením sa rozumie
morálna satisfakcia. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo
(t. j. žalovaný ako členský štát Únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby
nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm.
b) Smernice 2003/88/ES) je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani

žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za
neoprávnený zásah (štát). Rovnako neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa
súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a podobne. Aj z formulácie § 13
ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti
je len príkladom, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Berúc do úvahy judikatúru Súdneho dvora EÚ možno nárok na náhradu takto vzniknutej škody podľa
úniového práva posúdiť ako nemajetkovú ujmu v zmysle slovenského práva, k náhrade ktorej dochádza
v peniazoch. Závery súdu prvej inštancie o primeranosti finančnej náhrady vo výške 2.000,- eur v tomto
prejednávanom prípade sú tak aj podľa názoru odvolacieho súdu správne a priznaná výška je aj riadne
a presvedčivo odôvodnená.

88. Odvolací súd ďalej pripomína princíp právnej istoty, ktorý je imanentným znakom právneho štátu
(napr. PL. ÚS 36/95), a ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú
otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS
16/95 a II. ÚS 80/99). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej

otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne
odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Obsahovým
komponentom princípu právnej istoty je veľmi zjednodušene povedané rovnaká odpoveď na právnu
otázku za rovnakého alebo analogického skutkového stavu. Z uvedeného zároveň vyplýva, že pokiaľ
je splnená podmienka existencie rovnakého alebo analogického skutkového stavu, je splnený základný

predpoklad na to, aby súd na účel dodržania princípu právnej istoty a predvídateľnosti súdneho
rozhodnutia musel dať na určitú právnu otázku rovnakú odpoveď.

89. Aj súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí poukázal na iné rozhodnutia iných všeobecných súdov
v konaniach o náhradu škody začatých žalobcami ako príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru

proti žalovanému z totožných dôvodov, ktoré riešili námietky žalovaného predložené žalovaným aj v
tomto konaní. Aj v týchto iných sporoch bola žalobcom priznaná náhrada nemajetkovej ujmy z dôvodu
nesprávnej transpozícii smernice umožňujúcej vyžadovať od príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru výkon štátnej služby nad smernicou stanovený maximálny týždenný pracovný čas 48 hodín,a všetky námietky žalovaného boli posúdené ako nedôvodné. Preto aj odvolací súd poukazuje na
rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/1/2020 zo dňa 19.11.2020, sp. zn. 2Co/54/2020 z
3.12.2020 a tiež rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/86/2022 zo dňa 10.5.2023,

sp. zn. 16Co/36/2022 zo dňa 23.3.2023.

90. Predovšetkým je potrebné si uvedomiť, že výsledkom súdneho konania je autoritatívne rozhodnutie,
podľa ktorého je v sporovom konaní vždy jedna strana sporu úspešná a druhá strana neúspešná.
Súčasťou práva na spravodlivý proces tak nemôže byť právo na to, aby bola procesná strana (žalobca, i

žalovaný) pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa všeobecný súd stotožnil práve s jej právnymi
názormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväznýchprávnych
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom strany sporu, z čoho vyplýva, že

všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom sporových strán, vrátane
ich dôvodov a námietok (porov. sp. zn. II. ÚS 4/94, sp. zn. II. ÚS 3/97, sp. zn. I. ÚS 204/2010).

91. Vzhľadom na uvedené odvolací súd konštatuje, že odvolacie námietky žalovaného nie sú dôvodné
a skutočnosti uvedené v jeho odvolaní neboli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych

záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie, preto bol rozsudok súdu prvej inštancie v jeho vyhovujúcej
časti podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdený, teda pokiaľ ide o sumu 2.000,- eur, ktorú súd prvej inštancie
žalobcovi ako nemateriálnu ujmu priznal. Keďže súd prvej inštancie rozhodoval o priznaní nároku na
náhradu škody vzniknutej v nemateriálnej sfére na základe vlastnej úvahy, správny je aj jeho výrok o
trovách konania, o ktorých súd prvej inštancie rozhodol priznaním plného úspechu žalobcovi, ktorých

výška bude vyrátaná z priznanej sumy.

92. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP, podľa
ktorého má žalobca ako sporová strana, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, nárok na náhradu
trov tohto štádia konania proti žalovanému, ktorý v odvolacom konaní úspech nemal. Výšku týchto

trov ustáli postupom podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia
odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

93. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).