Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 23. október 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/12/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1422201200
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1422201200.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členiek
senátu JUDr. Ivany Jahnovej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej v právnej veci navrhovateľov: X. F.. O. H.,
nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom: F. XX, G., 2. S.. O. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom: F. XX, G.,
obaja zastúpení JUDr. Tomášom Kozovským, advokátom, so sídlom: Björsonova 8, Bratislava, za účasti
účastníkov: 3. S. N. - správca Slovenský pozemkový fond, so sídlom: Búdkova 36, Bratislava, IČO: 17

335 345, 4. S. N. - správca Slovenský pozemkový fond, so sídlom: Búdkova 36, Bratislava, IČO: 17
335 345, 5. Slovenský pozemkový fond, so sídlom: Búdkova 36, Bratislava, IČO: 17 335 345, 6. Lesy
Slovenskej republiky, štátny podnik, so sídlom: Námestie SNP 8, Banská Bystrica, IČO: 36 038 351, o
návrhu na potvrdenie vydržania, na odvolanie navrhovateľov 1/ a 2/ voči uzneseniu Mestského súdu
Bratislava IV, zo dňa 21.11.2023, č.k. 18Vyd/1/2022-83, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd uznesenie Mestského súdu Bratislava IV, zo dňa 21.11.2023, č.k. 18Vyd/1/2022-83 p

o t v r d z u j e.

II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava IV uznesením zo dňa 21.11.2023, č.k. 18Vyd/1/2022-83 rozhodol tak, že návrh

na potvrdenie vydržania zamietol.

2. Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovatelia v 1. a 2. rade sa návrhom podaným na súde prvej inštancie
dňa 25.03.2022 domáhali vydania potvrdenia o vydržaní nehnuteľnosti - pozemku, zapísaného na LV
č. XXXX, k.ú. O. J. I., a to ku dňu 18.11.1953. Svoj návrh odôvodnili tým, že navrhovateľ v 1. rade
zdedil po smrti rodičov spolu s bratom X. H. rodinný dom, ktorý stojí na parcele registra „U.“, parc.

č. XXX, súp. č. XXXX, zapísaný na LV č. XXXX, k.ú. O. J. I.. Navrhovateľka v 2. rade nadobudla
kúpou od brata navrhovateľa v 1. rade spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1 k rodinnému domu. Rodinný
dom je postavený na pozemku s parc. č. XXX, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie o výmere
XXX m2, parcela registra „U.“ (predtým parcela registra „D.“, parc. č. XXXX/XXX o výmere XXX m2).
Pozemok je zapísaný na LV č. XXXX pre k.ú. O. J. I.. Rodičia navrhovateľa v 1. rade a jeho brata (Š. a
I. H.) nadobudli tento pozemok pridelením od starých rodičov z matkinej strany, a to S. N. a S. N. dňa

30.12.1953. Rodičia navrhovateľa v 1. rade a jeho brata opomenuli požiadať kataster nehnuteľností o
zápis pozemku do ich vlastníctva a súčasne pri obnove evidencie pozemkov v roku 2004 nepredložili
potrebné doklady tak, aby im svedčal zápis vlastníckeho práva k pozemku. Navrhovateľ v 1. rade podal
na Okresnom úrade, katastrálnom odbore žiadosť o opravu v katastri nehnuteľností tak, aby predmetný
pozemok bol vo vlastníctve zosnulých rodičov navrhovateľa v 1. rade a jeho brata. Jednou z príloh
bolo aj čestné vyhlásenie H. J., ktorá vyhlásila, že rodičia navrhovateľa v 1. rade a jeho brata si od jej

starého otca S. N. odkúpili pozemok, v súčasnosti označený ako parcela registra U.-H. č. XXX, k.ú. O.J.
J. I., postavili na ňom rodinný dom, v ktorom bývali od roku 1955 až do ich smrti v roku 2008, kedyzomrela matka navrhovateľa v 1. rade, resp. do roku 2019, kedy zomrel otec navrhovateľa v 1. rade.
Do doby vydržania sa započítava už čas, keď nadobudli pozemok pôvodní vlastníci, t.j. deň uvedený v
potvrdení 18.11.1953, teda deň, kedy MNV v O. J. I. pridelil pozemok rodičom navrhovateľa v 1. rade, tí

postavili podľa podmienky uvedenej v potvrdení MNV na uvedenom pozemku dom v lehote 2 rokov, teda
s pozemkom už od toho času nakladali ako so svojím vlastníctvom. Nezrovnalosť v zápise si všimli až
po prededení majetku po zomrelom Š. H. a začali overovať a robiť príslušné kroky a podania na úrady
tak, aby dosiahli súlad skutkového a zapísaného stavu k pozemku. Majú za to, že do doby vydržania sa
započítava doba, počas ktorej pozemok vlastnili už právni predchodcovia a pôvodní domnelí vlastníci

pozemku, t.j. postupne I. H., rod. N. a Š. H., potom ich dvaja synovia, a to navrhovateľ v 1. rade a jeho
brat a po prevode z brata navrhovateľa v 1. rade je právnym nástupcom brata navrhovateľa v 1. rade,
navrhovateľka v 2. rade. Z týchto dôvodov majú za to, že ich návrh na potvrdenie vydržania je dôvodný.

3. Súd prvej inštancie svoje uznesenie právne odôvodnil ustanovením § 359a, § 359d ods. 1, 2, § 359e
ods. 2, § 359f ods. 1 Civilného mimosporového poriadku, § 134 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka a

vecne tým, že konanie o potvrdení vydržania pozostáva z dvoch fáz. Prvá fáza je konanie o vydaní
vyzývacieho uznesenia a druhá po vydaní vyzývacieho uznesenia. V rámci prvej fázy konania súd návrh
zamietne, ak zistí, že nie sú splnené podmienky pre vydanie vyzývacieho uznesenia, teda skúma, či
navrhovateľosvedčilsplneniepredpokladovvydržania.Vychádzapritomzopísaniaskutkovýchokolností
navrhovateľom v návrhu a ním označených a predložených dôkazov. V konaní bolo vydané vyzývacie

uznesenie (pôvodne Okresným súdom Bratislava IV), avšak napriek tomu po dôkladnom preskúmaní
návrhu a predložených listinných dôkazov súd prvej inštancie dospel k záveru, že nie sú splnené
predpoklady pre potvrdenie vydržania vlastníckeho práva k pozemku zapísanému na LV č. XXXX,
nachádzajúcemu sa v k.ú. O. J. I.. Vydanie vyzývacieho uznesenia nepredstavuje pre súd záväzné
rozhodnutie, následkom ktorého je bezpodmienečne vydanie potvrdenia o vydržaní vlastníckeho práva.

Súd prvej inštancie vyzval ostatných účastníkov konania na uplatnenie námietok proti potvrdeniu
vydržania vlastníctva k pozemku. Súd prvej inštancie, následne uviedol, že vyjadrenie Slovenského
pozemkového fondu (ďalej len „SPF“) podľa obsahu nespĺňa náležitosti námietok, keďže v zmysle
§ 359h ods. 3 písm. b) Civilného mimosporového poriadku, je SPF v námietkach povinný osvedčiť,
že vydržaním môžu byť dotknuté práva k nehnuteľnosti, ktorú táto osoba podľa osobitných predpisov

spravuje, alebo práva osôb, ktoré podľa osobitných predpisov zastupuje. SPF vo svojom písomnom
podaní v nadväznosti na vyzývacie uznesenie takéto skutočnosti neuvádzal, vyjadril len názor, že
navrhovatelia by sa mali svojich práv domáhať určovacou žalobou, ale rozhodnutie nechal v zásade
na úvahe súdu. Na základe vyzývacieho uznesenia tak žiaden z účastníkov nevzniesol námietky proti
potvrdeniu vydržania. Konanie o potvrdení vydržania je upravené v Civilnom mimosporovom poriadku,

v zmysle ktorého je súd povinný zistiť skutočný stav veci (čl. 6 Základných princípov CMP), na rozdiel
od Civilného sporového poriadku, ktorý je budovaný na princípe kontradiktórnosti, kedy sa priorizuje
procesná aktivita sporových strán a súd nezisťuje skutočný stav veci. Napriek tomu, že po vydaní
vyzývacieho uznesenia účastníci konania nepodali proti vydržaniu kvalifikované námietky, v zmysle
zásady materiálnej pravdy, na ktorej je budovaný Civilný mimosporový poriadok, bol súd prvej inštancie

toho názoru, že v danom prípade nemôže vydať potvrdenie o vydržaní nehnuteľnosti, keďže nebolo
osvedčené, že navrhovatelia splnili predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
vydržaním. Z uvedeného dôvodu nič nebránilo tomu, aby súd prvej inštancie rozhodol o zamietnutí
návrhu podľa § 359e ods. 2 CMP.

4. Predmetom tohto konania bolo potvrdenie vydržania vlastníckeho práva k pozemku s parc. č. XXX,
parcela registra „U.“, ku ktorému nebol založený list vlastníctva. Tento pozemok zodpovedá pozemku
s parc. č. XXXX/XXX, parcela registra „D.“, zapísanému na LV č. XXXX, k.ú. O. J. I. (ďalej len
„pozemok“). Ako vlastníci tohto pozemku sú evidovaní S. N. a S. N. (každý v podiele 1) v zastúpení
Slovenským pozemkovým fondom. Jednou z podstatných náležitostí návrhu je označenie dňa, kedy

navrhovateľ nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti vydržaním. Navrhovatelia v petite návrhu
uviedli, že predmetnú nehnuteľnosť vydržali ku dňu 18.11.1953. Dňa 30.12.1953 bolo vydané potvrdenie
MNV O. J. I., podľa ktorého sa rada MNV na zasadnutí konanom dňa 18.11.1953 uzniesla, že pozemok,
ktorý je predmetom tohto konania, pridelí Š. H. a jeho manželke I., t.j. rodičom navrhovateľa v 1. rade.
Ku dňu 18.11.1953 mal byť pozemok pridelený rodičom navrhovateľa v 1. rade, t.j. nie je možné, aby

k tomuto dátumu navrhovateľ v 1. rade (ktorý mal v tom čase 5 mesiacov a jeho rodičia, ktorým z
potvrdenia MNV DNV vyplývali práva k pozemku, boli vtedy nažive, t.j. boli riadnymi nositeľmi práv a
povinností) vydržal vlastnícke právo k pozemku. Zároveň navrhovateľka v 2. rade sa narodila v roku
1982, preto nemohla nadobudnúť vlastníctvo k pozemku dňa 18.11.1953. Navrhovatelia boli povinníuviesť v návrhu dátum, ku ktorému žiadajú potvrdiť vydržanie a úlohou súdu bolo preskúmať, či na
základe tvrdených skutočností a predložených dôkazov bolo alebo nebolo osvedčené, že k tomuto dňu
navrhovatelia splnili predpoklady vydržania. Nie je úlohou súdu vlastnou úvahou dospieť k dátumu,

ku ktorému mali navrhovatelia nadobudnúť vlastníctvo k nehnuteľnosti. Už na základe skutočnosti, že
navrhovatelia v návrhu uviedli dátum, ku ktorému objektívne nemohli nadobudnúť vlastnícke právo k
pozemku, by bolo potrebné návrh zamietnuť.

5. Súd prvej inštancie taktiež uviedol, že navrhovatelia odvodzovali svoje právo od potvrdenia MNV O.

J. I. zo dňa 30.12.1953 (ďalej len „potvrdenie“), v zmysle ktorého bol predmetný pozemok pridelený
rodičom navrhovateľa v 1. rade. V zmysle potvrdenia rodičia navrhovateľa v 1. rade zaplatili kúpnu cenu
pozemku S. N. (ktorému aktuálne stále svedčí zápis vlastníckeho práva k pozemku na príslušnom liste
vlastníctva) a zároveň im bola uložená povinnosť začať so stavbou domu na pozemku v priebehu dvoch
rokov. Podľa predložených listinných dôkazov - poistiek k združenému poisteniu budov - domácnosti,
potvrdenia MČ G. - O. J. I. zo dňa 17.05.2021 o trvalom pobyte, čestného vyhlásenia H. J. zo dňa

20.04.2021 bolo osvedčené, že na pozemku bol rodičmi navrhovateľa v 1. rade postavený rodinný dom
v roku 1955, t.j. boli dodržané podmienky určené v potvrdení MNV O. J. I.. V zmysle § 111 a § 112
zákona č. 141/1950 Zb. (Občiansky zákonník v znení účinnom ku dňu vydania potvrdenia) sa vlastníctvo
k veciam jednotlivo určeným prevádzalo zmluvou, pričom prevod vlastníctva k nehnuteľným veciam,
zapísaným v pozemkovej alebo železničnej knihe, sa zapísal do týchto kníh. Súdu ani Okresnému

úradu Bratislava, katastrálnemu odboru nebola predložená zmluva uzavretá medzi S. a S. N. a Š. a I.
H., predmetom ktorej by bol prevod vlastníctva k pozemku, a preto okresný úrad na základe žiadosti
navrhovateľa v 1. rade ani nevykonal zápis vlastníckeho práva k pozemku v prospech jeho rodičov Š.
a I. (oznámenie OÚ Bratislava, katastrálny odbor zo dňa 21.07.2021). Potvrdenie MNV nepredstavuje
vkladuschopnú listinu, keďže nespĺňa náležitosti kúpnej zmluvy, navyše na nej nie je zachytený prejav

vôle rodičov navrhovateľa v 1. rade nadobudnúť pozemok do vlastníctva, keďže potvrdenie obsahuje
iba podpis predsedu MNV a S. N.. Hypoteticky by tak vlastníctvo k pozemku mohli vydržať rodičia
navrhovateľa v 1. rade uplynutím desiatich rokov dobromyseľnej držby v zmysle ustanovení § 115 a
nasl. zákona č. 141/1950 Zb. (Občiansky zákonník) účinného do 31.03.1964. Zákon č. 40/1964 Zb.
účinný od 01.04.1964, ktorým bol zrušený zákon č. 141/1950 Zb., už inštitút vydržania neupravoval a

následne bol opätovne zavedený do právneho poriadku novelou Občianskeho zákonníka č. 131/1982
Zb., účinnou od 01.04.1983. V takom prípade by prichádzalo do úvahy, aby sa dedičia žalobou podanou
na súd domáhali určenia, že predmetný pozemok patrí do dedičstva po Š. a I. H.. Následne by súd v
rámci tohto konania na základe argumentácie sporových strán a predložených dôkazov dospel k záveru,
či boli rodičia navrhovateľa v 1. rade ku dňu svojej smrti vlastníkmi predmetného pozemku. V prípade

vyhovenia tejto žalobe by v následnom dedičskom konaní bolo vydané rozhodnutie v prospech dedičov
Š. a I. H., na základe ktorého by mohol byť vykonaný zápis vlastníctva dedičov k pozemku do katastra
nehnuteľností. V takom prípade by navrhovateľ v 1. rade a jeho brat X. nadobudli vlastníctvo k pozemku
titulom dedenia a nie titulom vydržania.

6. Pokiaľ by navrhovateľ v 1. rade chcel osvedčovať splnenie podmienok pre vydržanie tým, že pozemok
mal mať v oprávnenej držbe po dobu 10 rokov on sám, z predložených listinných dôkazov súd prvej
inštancie nemal splnenie týchto predpokladov za osvedčené. Už z osvedčenia o dedičstve, sp.zn.
65D/273/2009, zo dňa 20.01.2010, právoplatného dňa 05.02.2010, po matke navrhovateľa v 1. rade
vyplýva, že pozemok s parc. č. XXX (resp. parc. č. XXXX/XXX), na ktorom je postavený rodinný dom so

súp. č. XXXX, nebol zahrnutý medzi aktíva dedičstva. Rovnako sa predmetný pozemok nenachádza ani
medzi aktívami dedičstva po otcovi navrhovateľa v 1. rade uvedenými v uznesení, č.k. 65D/54/2019-125,
zo dňa 23.09.2019, právoplatnom dňa 23.09.2019. Navrhovateľ v 1. rade tak pri vynaložení náležitej
starostlivosti nemohol byť dobromyseľný v tom, že mu pozemok patrí. Rovnako navrhovateľka v 2.
rade (dcéra navrhovateľa v 1. rade) nadobudla spoluvlastnícky podiel na dome súp. č. XXXX o veľkosti

1 kúpnou zmluvou od brata navrhovateľa v 1. rade, X. H.. Brat navrhovateľa v 1. rade rovnako na
základe výsledkov dedičských konaní po jeho rodičoch nemohol byť dobromyseľný v tom, že mu
pozemok, na ktorom je postavený rodinný dom, patrí. Zároveň v čase uzavretia kúpnej zmluvy s
navrhovateľkou v 2. rade bratovi navrhovateľa v 1. rade nesvedčal zápis vlastníckeho práva k pozemku v
katastri nehnuteľností, preto nemohol kúpnou zmluvou previesť navrhovateľke v 2. rade spoluvlastnícky

podiel na pozemku. Navrhovateľka v 2. rade taktiež neosvedčila, že by bola dobromyseľná v tom,
že jej príslušný podiel na pozemku patrí. Navyše aj v návrhu na potvrdenie vydržania sa uvádza, že
navrhovateľka v 2. rade nadobudla od X. H. len spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1 na rodinnom dome.
Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie nepovažoval za dôvodné bližšie sa oboznámiť s obsahomkúpnej zmluvy uzavretej medzi navrhovateľkou v 2. rade a X. H., keďže uvedené by nebolo spôsobilé
zvrátiť zamietnutie návrhu. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia
súd prvej inštancie vyhodnotil návrh ako nedôvodný, a preto ho zamietol.

7. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podali navrhovatelia 1/ a 2/ prostredníctvom ich právneho
zástupcu v zákonnej lehote odvolanie, s poukazom na ustanovenie § 365 ods. 1 písm. b) CSP, nakoľko
súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, v zmysle § 365 ods. 1 písm. d)

CSP, nakoľko konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v
zmysle § 365 ods. 1 písm. f) CSP, nakoľko súd prvej inštancie dospel podľa názoru žalobcu na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP, nakoľko
rozsudok podľa názoru žalobcu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa § 220 ods. 2
CSP „V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy
označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky

procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a
právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal,
z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku
bolo presvedčivé. Podľa právnej teórie „odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje,

akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Preto zákon stanovuje
konkrétne zákonné požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho
opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť. Dostatočné odôvodnenie je nevyhnutné aj z pohľadu práva
neúspešnej strany namietať konkrétne skutkové alebo právne závery súdu pri uplatňovaní prípadných
opravných prostriedkov. (..) Je potrebné zdôrazniť, že odôvodnenie rozsudku nemá byť sumarizáciou

celého obsahu súdneho spisu alebo všetkých písomných podaní sporových strán. (...) Judikatúra ESĽP
zdôrazňuje, že je potrebné podľa okolnosti veci dať odpoveď na rozhodujúce argumenty. To znamená,
že z odôvodnenia sa má strana dozvedieť o dôvodoch prijatia či odmietnutia svojho argumentu. Samotné
konštatovanie, že uplatnený argument je irelevantný, nezodpovedá požiadavke riadneho odôvodnenia.“.
Navrhovatelia majú za to, že konajúci súd rozhodovacou praxou nepristúpil k posúdeniu opodstatnenosti

ich argumentácie. Navrhovatelia namietajú porušenie práva na spravodlivý proces. Prvoinštančný súd
posudzoval vlastnícke právo k pozemku v rámci predbežnej otázky kedy vlastnícke právo podľa názoru
súdu nadobudli vydržaním navrhovatelia a nie právni predchodcovia navrhovateľov. Ústavný súd SR,
IV. ÚS 110/2009: Za svojvôľu, ktorá má za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky všeobecným súdom, treba považovať aj (...) prípady,

ak všeobecný súd svoje rozhodnutie nezdôvodnil buď vôbec, alebo tak urobil celkom nedostatočne,
prípadne ak ho založil na dôvodoch, ktoré v okolnostiach konkrétnej veci nemajú zjavne žiadnu
relevanciu. Ústavný súd SR, II. ÚS 78/05: Súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom
súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého
štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 OSP. (...) Podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky

arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom
súvislosti ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami
formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti
takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Navrhovatelia majú za to, že súd prvej inštancie dospel na

základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP.
„Vykonané dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v
ich vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie vykonaných dôkazov súd uvedie v odôvodnení rozsudku (§
220 ods. 2). Voľné hodnotenie dôkazov súdom, prirodzene, neznamená ľubovôľu hodnotenia. Súd
hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti (relevancia vo vzťahu k zisťovaným skutočnostiam),

zákonnosti a pravdivosti (hodnovernosť zdroja). Po „individuálnej selekcii“ následne súd hodnotí všetky
dôkazy vo vzájomnej súvislosti (pri tomto hodnotení už pravdivosť dôkazu posudzuje aj v súvislosti s
prípadným rozporom s inými dôkazmi). K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd
dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel
formálnejlogiky.“Navrhovateliasažaloboudomáhali,abysúdurčil,žesúvlastníkmipozemku,naktorom

je postavený rodinný dom, ktorý navrhovateľ 1/ zdedil po smrti rodičov spolu s bratom X. H., ktorý stojí
na parcele registra „U.“ číslo XXX, súpisné číslo rodinného domu je XXXX, zapísaný na liste vlastníctva
č. XXXX, vedenom Okresným úradom G., katastrálny odbor, pre okres: G. F., obec: BA - m. č. O. J. I.,
katastrálne územie: O. J. I.. Navrhovateľka 2/ je dcérou navrhovateľa 1/, ktorá kúpou nadobudla od bratanavrhovateľa 1/ p. X. H. spoluvlastnícky podiel na rodinnom dome vo výške 1, ktorý je postavený na
pozemku špecifikovanom nižšie. Právny vzťah k parcele na ktorej leží stavba XXXX nie je evidovaný na
listevlastníctvaXXXX,k.ú.O.J.I..Pozemok,naktoromjepostavenýrodinnýdomjeparcelaregistra„U.“,

parcelné číslo XXX, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie o výmere XXX m2 (predtým parcela
registra „D.“ číslo XXXX/XXX o výmere XXX m2). Parcela je zapísaná na liste vlastníctva číslo XXXX,
vedenom Okresným úradom Bratislava, katastrálny odbor, pre okres: G. F., obec: G. - m. č. O. J. I.,
katastrálne územie: O. J. I. (ďalej len ako „Pozemok“). Z predložených príloh k návrhu ako aj z dôkazov
navrhovatelia majú za to, že bolo preukázané, že do doby vydržania sa započítava už čas, keď nadobudli

pôvodní vlastníci pozemok, t.j. deň uvedený v potvrdení 18.11.1953, teda deň, kedy MNV v O. J. I. pridelil
Pozemok Š. H. a manželke I. H., rod. N., ktorí zaplatili predošlému vlastníkovi S. N. tam uvedenú sumu.
Túto skutočnosť preukazuje aj čestné vyhlásenie H. J., r. N. a potvrdenie vtedy Miestneho národného
výboru v O.Í. J. I.. Oba dôkazy boli k návrhu priložené. Š. H. a I. H., rod. N., postavili podľa podmienky
uvedenej v Potvrdení MNV zo dňa 30.12.1953 na uvedenom pozemku rodinný dom, a to v lehote do 2
rokov, čo potvrdzuje aj čestné vyhlásenie sestry p. I. H. p. H. J., rod. N., že jej sestra s manželom bývali v

rodinnom dome od roku 1955, čím aj súčasne potvrdzuje, že s pozemkom už od toho času, postavením
domu, nakladali ako so svojím vlastníctvom. Okresný úrad Bratislava, katastrálny odbor, svojím listom č.
R - 3486/21 zo dňa 21. 07. 2021, označeným ako Oznámenie, doručeným navrhovateľovi 1 konštatoval,
že prešetril údaje katastra nehnuteľností a zistil, že zápis vlastníctva k pozemku registra „D.“ parc. č.
XXXX/XXX bol vykonaný zmenou č. XXX/XX na základe Rozhodnutia KÚ v Bratislave č. X/XXXX zo dňa

30.12.2004, ktorým bol schválený register obnovenej evidencie pozemkov (ďalej len „ROEP“) v k.ú. O. J.
I.. V oznámení sa ďalej uvádza, že podľa ust. § 1 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach
na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon č. 180/1995
Z.z.“) v konaní o obnove evidencie niektorých pozemkov a právnych vzťahov k nim sa zisťujú dostupné
údaje o pozemkoch a právnych vzťahoch k nim a na ich základe sa zostavuje a schvaľuje register

obnovenej evidencie pozemkov a podľa ust. § 1 ods. 5 Zákona č. 180/1995 Z.z. predmetom konania
sú pozemky vymedzené plošne vlastníckymi vzťahmi alebo držbou, ktoré nie sú evidované alebo sú
evidované neúplne podľa osobitných predpisov v súbore geodetických informácií a v súbore popisných
informácií, ak v zákone nie je ustanovené inak. Medzi takéto nehnuteľnosti patril aj pozemok registra „U.“
parc. č. XXX, zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2, ktorý je evidovaný ako majetkovoprávne

neusporiadaný bez zápisu na liste vlastníctva. Spracovateľ ROEP-u zistil, že pozemok registra „U.“ parc.
č. XXX je zhodný s pôvodným pozemkom parc. č. XXXX/XXX, stavebný pozemok o výmere XXX m2,
ktorý bol evidovaný v pozemkovoknižnej vložke č. XXXX v prospech S. N. v podiele 1 a S. N. v podiele
1. Na základe týchto zistení bol vykonaný zápis vlastníckeho práva k pozemku registra „D.“ parc. č.
XXXX/XXX v prospech pozemkovoknižných vlastníkov. Podľa príručky zápisu vlastníckych práv a iných

práv k nehnuteľnostiam do katastra nehnuteľností vydanej Úradom geodézie, kartografie a katastra
SR v XX/XXXX v 6. časti - zápis práv k nehnuteľnostiam 1. diel - listiny vyhotovené do 31.12.1992
sa uvádza, že vlastníctvo k nehnuteľnostiam na základe zmlúv o prevode uzavretých po 01.01.1951
sa nadobudlo už zmluvou, ak nič iné nevyplývalo z osobitných predpisov. Zápis v pozemkovej knihe v
období od 01.01.1951 do 31.03.1964 mal len deklaratórny význam. V čase vyhotovenia predloženého

potvrdenia č. XXX/XX sa vlastníctvo k nehnuteľnostiam upravovalo zákonom č. 141/1950 Občiansky
zákonník účinný od 01.01.1951 do 31.03.1964. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že rodičia navrhovateľa
1/ a jeho brata nadobudli pozemok v roku 1953, na tomto postavili rodinný dom a celú dobu až do
svojej smrti, nakladali s pozemkom ako so svojím vlastníctvom, o ktorom boli presvedčení, že je správne
zapísaný vo vtedy príslušných registroch a pozemkovoknižných zápisoch. V zmysle ustálenej praxe sa

za oprávnenú držbu považuje nakladanie s vecou ako so svojou vlastnou, ak je držiteľ so zreteľom
na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec patrí; je teda objektívne presvedčený o svojom
domnelomvlastníckompráve.Navrhovateliasúpresvedčení,ževšetkypodmienkyvydržaniasúsplnené
nepretržite počas zákonom stanovenej doby, ktorá je v prípade nehnuteľností (a práv zodpovedajúcim
vecnému bremenu) 10-ročná. Do tejto doby sa započítava aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe

právny predchodca. Zrejme nedopatrením si už pri dedičskom konaní po zomrelej, p. I. H., rod. N., nar.
XX.XX.XXXX, uvedenú nezrovnalosť dedičia, p. Š. H., navrhovateľ 1/, ani jeho brat, ktorého právnou
nástupkyňou je navrhovateľka 2, nevšimli (teda nesvedčal zápis vlastníckeho práva k pozemku ako
majetok určený na dedenie po poručiteľovi. Po prededení majetku po zomrelom Š.P. H., nar. 29.10.1926,
zomrelom 05.02.2019 si nezrovnalosť v zápise všimli a začali overovať a robiť príslušné kroky a podania

na úrady tak, aby dosiahli súlad skutkového a zapísaného stavu k pozemku, spolu s potvrdením, po
preukázaní, právneho stavu. Navrhovatelia majú za to, že do doby vydržania sa započítava doba, počas
ktorej pozemok vlastnili už predchodcovia a pôvodní domnelí vlastníci pozemku, t.j. postupne I. H.Á.,
rod. N. a Š. H., potom dvaja bratia, synovia I. a Š. H., a to F.. O. H., t.j. navrhovateľ 1/ a X. H., bratnavrhovateľa 1/ a po prevode z brata navrhovateľa 1/ je právnym nástupcom brata navrhovateľa 1/
navrhovateľka 2/. V napadnutom uznesení konajúci súd rozhodol, že návrh na potvrdenie vydržania
zamieta. Avšak s uvedeným výrokom rozhodnutia súdu sa navrhovatelia nijakým spôsobom nemôžu

stotožniť. Súd prvej inštancie v napadnutom uznesení konštatuje, že potvrdenie o vydržaní pozostáva z
dvoch fáz. Prvá fáza je konanie o vydaní vyzývacieho uznesenia, ktoré bolo konajúcim súdom vydané
a žiaden z účastníkov nevzniesol námietky. SPF len vo svojom podaní konštatoval, že navrhovatelia
sa mali svojich práv domáhať podaním určovacej žaloby. Čo súd prvej inštancie vyhodnotil tak, že
námietky voči vydaniu potvrdenia neboli vnesené. V druhej fáze súd vydá uznesenie o potvrdení/

zamietnutí vydržania. Avšak v danej veci súd prvej inštancie usúdil, že nemôže vydať potvrdenie o
vydržanínehnuteľnosti,keďženeboloosvedčené,ženavrhovateliasplnilipredpokladyprenadobudnutie
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vydržaním. Navrhovatelia sú presvedčení, že doložili všetky dôkazy
a doklady tak, aby súd potvrdil vydržanie nehnuteľnosti. Právny predchodcovia navrhovateľov pozemok,
na ktorom je postavený rodinný dom, ktorého boli právoplatní vlastníci ho užívali dobrej viere, že im
patrí a je ich vlastníctvom už od roku 1953. Keďže v danej veci sa jednalo o vydržanie v rámci právnych

predchodcov navrhovateľov, Navrhovatelia vo svojom návrhu uviedli dátum potvrdenia vydržania ku dňu
18.11.1953, čo bolo v napadnutom uznesení súdom vytknuté. Ako dôvod súd prvej inštancie uviedol, že
navrhovateľ 1/ mal v tom čase 5 mesiacov a navrhovateľka 2/ ešte ani na svete nebola. Navrhovatelia
v rámci podaného odvolania poukázali na ustanovenia § 359d ods. 2 CMP, § 134 ods. 3, 1, § 130
ods. 1 Občianskeho zákonníka uviedli, že z uvedeného dôvodu považujú v návrhu určený dátum práva

zodpovedajúcemu vecnému bremenu vydržaním za správny a v súlade s právnou úpravou SR. Majú
za to, že predložili všetky relevantné doklady preukazujúce nimi uplatňovaný nárok a spĺňajú všetky
predpoklady na vydržanie dotknutého pozemku. Zdôraznili, že na pozemku, ktorý je predmetom tohto
konania je postavený rodinný dom, ktorého podieloví spoluvlastníci sú navrhovatelia každý v podiele
1 k celku. V zmysle predložených dokladov je jasné, že pozemok od roku 1953 užívali predchodcovia

navrhovateľov. „Do obsahu práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa
v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom
poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika
ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Každý má právo, aby sa v jeho veci
vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu

súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná,
platná a účinná právna norma“. (IV. ÚS 77/02). Podstatou tejto odvolacej námietky je nesprávne právne
posúdenie súdu prvej inštancie, pre ktoré podľa jeho slov vyhodnotil návrh ako nedôvodný, a preto
ho zamietol. V bode 22. rozsudku (správne má byť uznesenia/ poznámka súdu) súd prvej inštancie
uviedol, že: „Pokiaľ by navrhovateľ 1/ chcel osvedčovať splnenie podmienok pre vydržanie tým, že

mal mať v oprávnenej držbe po dobu 10 rokov on sám, z predložených listín súd nemá splnenie
týchto predpokladov za osvedčené.“ Navrhovateľ 1/ je presvedčený, že ako právny predchodca je
podľa ustanovenia § 134 ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník oprávnený predmetnú
nehnuteľnosť vydržať, keďže do doby vydržania sa započítava aj doba po ktorú mal vec v držbe aj právny
predchodca. Z uvedeného dôvodu majú za to, že nesprávnym procesným postupom bolo znemožnené

navrhovateľom, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces. Na základe vyššie uvedeného navrhujú, aby odvolací súd po preskúmaní
skutkovej i právnej stránky veci sám meritórne rozhodol tak, že návrhu vyhovie v plnom rozsahu.

8. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej nie je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 65 a § 66

Civilného mimosporového poriadku), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie
pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku neboli splnené zákonné
podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný
záujem) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľov nie je nedôvodné. Uznesenie verejne vyhlásil
dňa 23.10.2024 (§ 378 CSP, § 219 ods. 3 CSP). O termíne verejného vyhlásenia uznesenia boli účastníci

konania ich právny zástupca upovedomení zákonným spôsobom.

9. Konanie o potvrdení vydržania upravené v ôsmej hlave Civilného mimosporového poriadku je
novým typom konania, ktorého predmetom je potvrdenie vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.
Ustanovenie § 359d ods. 2 CMP stanovuje podstatné náležitosti, ktoré musí návrh na začatie

konania obsahovať, aby súd mohol posúdiť dôvodnosť navrhovateľom podaného návrhu. Pokiaľ však
navrhovateľ opomenie uviesť všetky nevyhnutné náležitosti návrhu, súd nie je schopný pristúpiť k
posúdeniu, či navrhovateľ splnil všetky predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva, a teda
zaoberať sa podaným návrhom z hľadiska jeho relevantnosti. V konaní o potvrdení vydržania je totižuvedenie a preukázanie všetkých podstatných náležitostí návrhu elementárnym predpokladom pre
osvedčenie splnenia zákonných požiadaviek vydržania zo strany súdu. V prípade, ak tieto náležitosti
v návrhu chýbajú, nemožno ich ničím nahradiť a bránia ďalšiemu postupu v konaní v zmysle § 359f a

nasl. CMP. Podanie navrhovateľov v danej veci tak ako už uviedol súd prvej inštancie neobsahuje všetky
podstatné náležitosti návrhu na vydanie potvrdenia o vydržaní vlastníckeho práva k pozemkom, nakoľko
absentuje deň, ku ktorému mali navrhovatelia nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, respektíve
tento deň nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním je nesprávne uvedený. Navrhovatelia vo svojom
návrhu uviedli, že vlastnícke právo vydržaním nadobudli ku dňu 18.11.1953, avšak tento deň bol

dňom kedy sa rada MNV na svojom zasadnutí uzniesla, že pozemok, ktorý je predmetom tohto
konania, pridelí Š. H. a jeho manželke I., t.j. rodičom navrhovateľa v 1. rade. Uvedené znamená,
že tento deň teda nemohol byť dňom nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, ale „možno“ iba
dňom ktorým mohlo dôjsť k uchopeniu sa držby právnymi predchodcami navrhovateľov, ak držitelia s
ohľadom na všetky okolnosti mohli byť v danom čase dobromyseľní, že im uvedený pozemok patrí.
Inak povedané, ak by súd pripustil výklad, že právni predchodcovia navrhovateľov sa v tento deň

chopili držby, tak vydržacia doba im uplynula uplynutím 10 rokov od tohto dňa, t.j. dňa 18.11.1963
a dňa 19.11.1963 by sa dalo hovoriť o nadobudnutí vlastníckeho práva vydržaním, avšak zo strany
právnych predchodcov navrhovateľov a nie zo strany navrhovateľov. Inak povedané, ak vydržacia doba
už uplynula právnym predchodcom navrhovateľov, muselo by uplynutím tejto vydržacej doby zo zákona
nastať vydržanie ako originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, t.j. právny následok uplynutia

vydržacej doby. Inými slovami „hypoteticky“ by vzniklo vlastnícke právo k predmetným pozemkom už
právnym predchodcom navrhovateľov, nakoľko v tom čase vznikalo vlastnícke právo uplynutím desiatich
rokov dobromyseľnej držby v zmysle ustanovení § 115 a nasl. zákona č. 141/1950 Zb. (Občiansky
zákonník) účinného do 31.03.1964. Zákon č. 40/1964 Zb. účinný od 01.04.1964, ktorým bol zrušený
zákonč.141/1950Zb.,užinštitútvydržanianeupravovalanáslednebolopätovnezavedenýdoprávneho

poriadku novelou Občianskeho zákonníka č. 131/1982 Zb., účinnou od 01.04.1983. Ak teda by sa
hypoteticky (za splnenia všetkých zákonných podmienok stali vlastníkmi už právni predchodcovia
navrhovateľov, navrhovatelia sa nemôžu domáhať osvedčenia ich vydržania, nakoľko navrhovatelia už
nemohli byť držitelia predmetného pozemku. Agrumentácia navrhovateľov, že je potrebné do vydržacej
doby započítať držbu ich právnych predchodcov je preto právne irelevantná. Je treba si uvedomiť,

že ak hypoteticky nadobudli vlastnícke právo k predmetnému pozemku už právny predchodcovia
navrhovateľov a toto nebolo predmetom dedičských konaní ani po jednom z nich, nie je možné
mimo konania o dedičstve deklaratórnym rozhodnutím určiť, že dedič je vlastníkom veci patriacej do
dedičstva. Nie je totiž možné obchádzať zákonný postup pri prejednaní dedičstva, určovacím výrokom
vyhovieť žalobe (návrhu) a určiť, že priamo dedič je vlastníkom veci (že nadobudol vlastníckeho

právo vydržaním) patriacej do dedičstva, ktorá v dedičskom konaní dosiaľ nebola prejednaná. Ak by
súd takémuto návrhu vyhovel, legalizoval by nadobudnutie dedičstva bez prejednania a rozhodnutia
príslušného súdu v konaní o dedičstve. Podľa konštantnej judikatúry nie je možné s úspechom sa
domáhať určenia vlastníckeho práva k veci (ani potvrdením vydržania, hlavne za situácie, že hypoteticky
vzniklo vlastnícke právo právnym predchodcom), ak by tým dochádzalo k obchádzaniu dedičského

konania (R 3/2015). V posudzovanej veci ide o analogickú situáciu, keď sa navrhovatelia dožadujú
pre seba potvrdenia nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vydržaním, vo vzťahu ktorým
by však za preukázania zákonných podmienok vydržania, vlastnícke právo svedčilo skôr ich právnym
predchodcom. V prípade potvrdenia vydržania vlastníckeho práva by došlo k obídeniu dedičského
konania po právnych predchodcov navrhovateľov (pozri rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn.

3Cdo/154/2010 zo dňa 16. decembra 2010, sp.zn. 8Cdo/218/2020 zo dňa 28. októbra 2021, sp.zn.
7Cdo/139/2023 zo dňa 13. decembra 2023).

10. Okrem vyššie uvedeného odvolací súd vo všeobecnosti opätovne zdôrazňuje, že vydržanie je
osobitný originárny spôsob nadobudnutia vlastníctva. K tomu, aby bolo možné nadobudnúť vlastnícke

právo vydržaním musia byť splnené súčasne zákonné predpoklady a to, že držba veci musí byť
oprávnenápocelúvydržaciudobu,žemusíísťoneprerušovanýstavužívaniapredmetuvydržaniapočas
zákonom ustanovenej doby, a že musí ísť o spôsobilý predmet vydržania. Predpokladom vydržania
je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo
patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí,

nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť
posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na
okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že
užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opieraťoexistujúciprávnydôvod,stačíaktubolidomnelýprávnydôvod,tedaideoto,abydržiteľbolsozreteľom
na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul svedčí. Pri posudzovaní oprávnenosti držby
treba teda vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná

bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Medzi základné okolnosti, ktoré budú svedčiť o oprávnenosti
držby veci patrí aj okolnosť, ako vec nadobudol - či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul.
Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit
vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva. Vo všeobecnosti platí, že
dobromyseľnosť zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli

vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec právom patrí, alebo že je subjektom práva, ktorého obsah
vykonáva.

11. Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ 1/ svoj vstup do oprávnenej držby odvíja od smrti svojho
právneho predchodcu - rodičov (matka v roku 2008, a otec v roku 2019) a navrhovateľka 2/ od kúpy
svojho spoluvlastníckeho podielu rodinného domu (v roku 2021), ktorý stojí na predmetnom pozemku,

t.j. odkedy navrhovatelia užívajú predmetnú nehnuteľnosť - pozemok. Užívanie nehnuteľnosti však
samo o sebe nezakladá titul oprávnenej držby ani vstup do oprávnenej držby. Rovnako smrť právnych
predchodcov navrhovateľov nie je takýmto titulom. V tejto súvislosti odvolací súd opätovne zopakuje,
že konaním o potvrdení vydržania nie je možné obchádzať dedičské konanie, nakoľko v prípade
konania o potvrdení vydržania súd potvrdí vydržanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ak má na

základe tvrdení navrhovateľov a predložených dokladov za osvedčené kumulatívne splnenie zákonných
podmienok, ktorými sú spôsobilý subjekt, spôsobilý predmet držby, dobrá viera (dobromyseľnosť)
vydržiteľa, oprávnená držba po zákonom stanovenú dobu a uplynutie vydržacej doby. Vo vzťahu k
splneniu podmienky dobromyseľnosti, odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 3 Cdo 17/2016 z 24. apríla 2017, v ktorom tento súd konštatoval: „Pri posudzovaní oprávnenosti

držby treba vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná
bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Ide o psychický stav, o jeho vnútorné presvedčenie, ktoré
sa prejavuje aj navonok a z ktorého možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje za vlastníka veci.
Medzi základné okolnosti, ktoré nasvedčujú v prospech oprávnenosti držby veci patrí aj okolnosť, ako
vec nadobudol - či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit držiteľa nemôže

byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne
nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva (porovnaj rozhodnutie najvyššieho súdu sp.zn. 5 Cdo
260/2008). Dobromyseľnosť, ako kategória patriaca do vnútornej sféry držiteľa, môže byť v praxi
subjektívne držiteľom vyvodzovaná z najrozmanitejších skutkových okolností (právne relevantných, ale
aj irelevantných). Posúdenie, či držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu

vec patrí, nemôže ale vychádzať iba zo subjektívnych predstáv držiteľa. Z hľadiska dobromyseľnosti
držby ako podmienky nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním je právne relevantnou len tá skutočnosť,
ktorá má objektívne znaky titulu [prípadne aj len domnelého (putatívneho)] nadobudnutia vlastníctva.
Takýmtodomnelýmtitulommôžebyťvpraxinapríklad(a)dedičskérozhodnutieonadobudnutíveci,ktorá
však v čase smrti poručiteľa objektívne nepatrila do jeho majetku, (b) neprávoplatné rozhodnutie súdu

určujúce vlastníctvo veci, (c) kúpna alebo darovacia zmluva, ktorá je z niektorého dôvodu neplatná.“
Na základe uvedeného je treba v danom prípade uzavrieť, že u navrhovateľov absentuje aj právny
titul, od ktorého navrhovatelia odvodzujú svoju dobromyseľnosť. Rovnako, ak by súd posudzoval
dobromyseľnosť právnych predchodcov navrhovateľov, musel by zohľadniť skutočnosť, že vlastníctvo
k nehnuteľnostiam na základe zmlúv o prevode uzavretých po 01.01.1951 sa nadobudlo už zmluvou,

ak nič iné nevyplývalo už z osobitných predpisov. Zápis v pozemkovej knihe v období od 01.01.1951
do 31.01.1964 mal len deklaratórny charakter. Zmluvy o prevode nehnuteľností uzavreté po 30.08.1951
potrebovali na svoju platnosť privolenie Okresného národného výboru, v obvode ktorého sa nachádzala
nehnuteľnosť. Privolenie na prevod sa udeľovalo priamo na zmluve, alebo vo forme výmeru, ktorý
musel obsahovať doložku právoplatnosti. Z dokladov predložených navrhovateľmi však nevyplýva,

že by bola predložená listina, ktorou pôvodný vlastníci S. N. a S. N. previedli vlastnícke právo k
pozemku parc. č. XXXX/XXX manželom Š. H. a I. H.Í.. Avšak s ohľadom na to, že predmetom tohto
konania nie je posudzovanie podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním v prospech
právnych predchodcov navrhovateľov odvolací súd túto otázku týkajúcu sa dobromyseľnosti právnych
predchodcov nevyhodnocoval do detailov, nakoľko táto sa aj vzhľadom k vyvíjajúcej sa judikatórnej praxi

môže rôzne posudzovať.

12. Predmetom tohto konania bolo posúdenie, či navrhovatelia predmetnú nehnuteľnosť t.j. pozemok
na ktorom stojí ich rodinný dom vydržali, pričom odvolací súd musí vzhľadom k vyššie uvedenémukonštatovať, že navrhovatelia nesplnili podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním.
Skutočnosť, či ich právni predchodcovia splnili tieto podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva
vydržaním je potrebné riešiť v rámci sporového konania, t.j. prostredníctvom dokazovania vo veci

samej t.j. žalobou o určenie, že predmetná nehnuteľnosť patrí do dedičstva po poručiteľovi. Na základe
uvedeného odvolací súd uznesenie prvoinštančného súdu ako vecne a právne správne potvrdil. Ani v
odvolaní navrhovatelia neuviedli žiadne skutočnosti, ktoré by iným spôsobom boli spôsobilé vyhodnotiť
skutočný stav zistený prvoinštančným súdom, a preto odvolanie navrhovateľov nepovažoval odvolací
súd za dôvodné a uznesenie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a podľa § 387 ods. 2

CSP sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie.

13. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy) je umožniť každému bez
akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo
veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a

právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by
poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo
účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,
teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí

ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/1997),
resp.toho,abysúdypreberalialebosariadilivýkladomvšeobecnezáväznýchpredpisov,ktorýpredkladá
účastník konania (II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003).

14. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva
účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný
dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutiabeztoho,abyzachádzalidovšetkýchdetailovuvádzanýchstranousporu,čosanepochybne

v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa
25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008).

15. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 52 CMP tak, že žiaden z
účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

16. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového

poriadku).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej

v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).