Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 5. november 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/63/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6724200890
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6724200890.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej

a členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Vladimíra Šalamúna, v právnej veci žalobkyne: A. B.,
nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D. XXX, XXX XX C. D., štátna občianka SR, zastúpená JUDr. Jánom
Krnáčom, advokátom, so sídlom Nám. SNP 70/36, 960 01 Zvolen, IČO: 37 894 692, proti žalovanej
Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2,
812 85 Bratislava, IČO: 00 166 481, o zaplatenie 1.560,- EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej
proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 10C/8/2024 – 102 zo dňa 05. 06. 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 10C/8/2024 – 102 zo dňa 05. 06. 2024 p o t v r d z u j e.

II. Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobkyni trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote
troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o výške náhrady trov
konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni
1.560,- EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 1.560,- EUR od 12.01.2024
do zaplatenia, a to všetko do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I.). O trovách konania
rozhodol tak, že žalovaná je povinná nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 100 % do 3 dní

od právoplatnosti uznesenia súdu I. inštancie o výške náhrady trov konania (výrok II.). Súd prvej
inštancie rozhodoval o žalobe žalobkyne, ktorou sa domáhala zaplatenia sumy 1.560,- Eur titulom
náhrady vynaložených nákladov na obhajobu v trestnom konaní spolu s úrokom z omeškania vo
výške 9,5 % ročne zo sumy 1.560,- Eur od 12.01.2024 do zaplatenia. Nárok uplatnený žalobou
žalobkyňa zdôvodnila tým, že uznesením vyšetrovateľky Okresného riaditeľstva PZ Zvolen, odbor
kriminálnej polície zo dňa 04.10.2019 ČVS: ORP-756/2-VYS-ZV-2019 bolo začaté trestné stíhanie
vo veci pre prečin neoprávneného nakladania s odpadmi podľa § 302 ods. 1 Trestného zákona a

následne uznesením vyšetrovateľa OO PZ Zvolen zo dňa 30.09.2020 ČVS: ORP-756/2-VYS-ZV-2019
bolo vznesené obvinenie voči žalobkyni pre prečin neoprávneného nakladania s odpadmi podľa §
302 ods. 1 Trestného zákona na tam špecifikovanom skutkovom základe. Okresný súd Zvolen dňa
28.04.2021 vydal trestný rozkaz sp.zn.2T/55/2021-210, ktorým bol obžalovanej uložený trest vo výmere
400,- EUR, pričom voči tomuto trestnému rozkazu podala žalobkyňa v zákonnej lehote odpor, ktorým
napadlavýrokyovineatrestetohtorozhodnutia,stým,ževynesenýtrestnýrozkaznezohľadňovalvšetky
skutkové okolnosti. Okresný súd Zvolen uznesením zo dňa 24.04.2023 sp.zn.2T/55/2021, právoplatným

dňa 24.04.2023, postupom podľa § 280 ods. 2 Trestného poriadku postúpil trestnú vec žalobkyne
pre prečin neoprávneného nakladania s odpadmi podľa § 302 ods. 1 Trestného poriadku Okresnému
úradu Zvolen, odboru všeobecnej vnútornej správy na prejednanie predmetného skutku ako priestupku.
Uvádzala, že v danom prípade sú splnené podmienky dôvodnosti nároku žalobkyne na náhradu škodyvyplývajúce z § 3 ods. 1 a § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. spočívajúce v nezákonnosti rozhodnutia,
ktoré bolo pre nezákonnosť zrušené.
Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania pri právnom posúdení v zmysle § 3 ods.

1, 2, § 4 ods. 1 písm. f/, § 5 ods. 1, 3, § 6 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, §
18 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., dospel
k názoru, že žaloba žalobkyne je dôvodná v celom rozsahu. Medzi stranami nebolo v konaní sporné,
že s poukazom na výsledok predmetného trestného konania, ktoré bolo vedené voči žalobkyni, keď

uznesením Okresného súdu Zvolen zo dňa 24.04.2023, právoplatné toho istého dňa, vedené pod
sp.zn.2T/55/2021, bola trestná vec žalobkyne v danom konaní v postavení obvinenej postúpená
príslušnému orgánu na prejednanie skutku ako priestupku, v dôsledku čoho je s poukazom na ustálenú
súdnu prax nutné považovať uznesenie vyšetrovateľky OR PZ Zvolen, ČVS: ORP-756/2-VYS-ZV-2019,
ktorým bolo žalobkyni vznesené obvinenie pre prečin neoprávneného nakladania s odpadmi podľa § 302
ods. 1 Trestného zákona za nezákonné rozhodnutie, ktoré zakladá právo žalobkyne uplatniť si nárok na

náhradu škody, čiže žalovaná nerozporovala existenciu právneho titulu, na základe ktorého si žalobkyňa
v konaní uplatnila svoj nárok. Obrana žalovanej spočívala v tom, že zastávala názor, že žalobkyni
predmetný nárok uplatnený v konaní nemožno priznať, z dôvodu, že nebola splnená základná zákonná
podmienka ustanovená v § 6 ods. 2 zákona č.514/2003 Z.z., keďže žalobkyňa nevyužila možnosť podať
riadny opravný prostriedok, t.j. nepodala sťažnosť voči predmetnému uzneseniu o vznesení obvinenia

a nakoľko zároveň nepreukázala žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, za splnenia ktorých by sa
podanie opravného prostriedku nevyžadovalo, žiadala, aby súd žalobu žalobkyne v celom rozsahu z
tohto dôvodu zamietol. Tento postoj žalovaná zaujala už v rámci predbežného prerokovania nároku na
náhradu škody, s tým, že o tom žalobkyňu žalovaná informovala listom zo dňa 08.01.2024, ktorý bol
reakciou na žiadosť žalobkyne o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 19.10.2023.

Súd sa s obranou žalovanej nestotožnil, pričom súd odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vo
veľkom senátu občiansko-právneho kolégia, ktorý rozsudkom zo dňa 24.10.2022 sp.zn.1VCdo/2/2022
vyslovil právny záver, že splnenie podmienky podať riadny opravný prostriedok v zmysle § 6 ods. 2
zákona č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci sa nevyžaduje,
ak bol žalobca spod obžaloby v trestnom konaní oslobodený. Veľký senát sa stotožnil s názorom,

že je potrebné vychádzať z extenzívneho výkladu ustanovenia § 6 ods. 2 zákona č.514/2003 Z.z., s
poukazom na to, že nezákonnosť trestného stíhania je spravidla konštatovaná až jeho právoplatným
zastavením alebo oslobodením spod obžaloby, k čomu dochádza zvyčajne po rade procesných úkonov
vrátane dokazovania, preto nie je možné od poškodeného žalobcu rozumne požadovať, aby namietal
nedôvodnosť a v dôsledku toho aj nezákonnosť trestného stíhania už na jeho začiatku, keďže podstata

nároku na náhradu škody v týchto prípadoch sa neviaže na správnosť postupu orgánov činných v
trestnom konaní, ale len na jeho výsledok, ktorým je v týchto analogických veciach oslobodzujúci
rozsudok. Striktná požiadavka na vyčerpanie tohto opravného prostriedku je prepiatym formalizmom
zakladajúcim porušenie práva na náhradu škody spôsobené nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
moci, a ktorý v týchto prípadoch znamená popretie účelu a zmyslu zákona, aby každá majetková ujma

spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu bola odčinená. Veľký senát Najvyššieho súdu
SR tiež konštatoval, že všeobecný súd pri svojom rozhodovaní nie je doslovným znením zákonného
ustanovenia viazaný absolútne, môže, dokonca sa musí od doslovného znenia právneho textu odchýliť
v prípade, ak to vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavou súladného
výkladu zákonov a obdobných všeobecne záväzných právnych predpisov. Samozrejme i v týchto

prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť
na racionálnej argumentácii (m.m.III.ÚS 72/2010); s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti bolo
plne opodstatnené, aby veľký senát občiansko-právneho kolégia Najvyššieho súdu SR uprednostnil
výklad e ratione legis, ustanovenia § 6 ods. 2 veta prvá zákona č.514/2003 Z.z. pred jeho doslovným
gramatickým (jazykovým) výkladom. Súd prvej inštancie zastával názor, že v rámci právneho štátu

jej potrebné vychádzať z princípu právnej istoty, ktorého súčasťou má byť aj princíp predvídateľnosti
súdnych rozhodnutí, pričom princíp právnej istoty má byť plne realizovaný aj v praxi súdov, a to najmä
prostredníctvom tzv. ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít. Práve inštitút veľkého
senátu bol zriadený za účelom toho, aby sa dosiahla jednota rozhodovania v zmysle jednoty judikatúry
a jej akceptovania súdmi nižších inštancií. Rozhodovacia činnosť veľkého senátu má slúžiť jednak na

zjednocovanie právnych názorov vnútri Najvyššieho súdu SR, ako aj na zabezpečovanie jednotnosti
rozhodovania súdov nižších inštancií, t.j. súdov krajských a okresných. Súd v súdenej veci sa v celom
rozsahu stotožnil s právnymi názormi veľkého senátu, ktoré boli uvedené v jeho citovanom rozhodnutí,
na ktoré súd odkázal a zároveň súd nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by malo dôjsť z jeho strany kodklonu od tejto ustálenej rozhodovacej praxe. Pokiaľ žalovaná v tejto súvislosti poukázala na fakt, že
po rozhodnutí veľkého senátu bolo iným senátom Najvyššieho súdu SR vydané odlišné rozhodnutie,
konkrétne v uznesení č.k.7Cdo/78/2022 zo dňa 30.03.2023, súd naopak poukázal na najnovšie jemu

známe rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v obdobnej veci, konkrétne uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp.zn.2Cdo/146/2022 zo dňa 24.01.2024, v ktorom sa tento senát stotožnil s vyššie uvádzaným názorom
veľkého senátu občiansko-právneho kolégia Najvyššieho súdu SR, v dôsledku čoho ani táto obrana
žalovanej nemohla byť úspešná. Pokiaľ žalovaná argumentovala tým, že nakoľko žalobkyňa v rámci
trestného konania nebola dostatočne aktívna, keď nevyužila svoje zákonné právo a proti uzneseniu o

vznesení obvinenia nepodala sťažnosť, čiže nevyčerpala všetky zákonné možnosti na nápravu, čím
by predišla prípadným budúcim škodám a v dôsledku toho svojim nekonaním spoluzapríčinila vznik
ujmy, ktorá nemôže byť následne daná výlučne na ťarchu žalovanej, k tomu súd uviedol, že rovnaký
argument možno aplikovať aj na dozorujúceho prokurátora v predmetnom trestnom konaní v rámci
prípravného konania, ktorý je oprávnený pri výkone dozoru nad dodržiavaním zákonností aj bez podania
sťažnosti postupovať tak, že zruší nezákonné rozhodnutie vyšetrovateľa resp. trestné stíhanie zastaví

alebo rozhodne o postúpení veci, k čomu však v predmetnom konaní nedošlo a naopak prokurátor podal
na súd obžalobu v predmetnej veci, hoci následne, voči rozhodnutiu Okresného súdu Zvolen, ktorým
tento postúpil predmetnú trestnú vec žalobkyne príslušnému orgánu na prejednanie tohto skutku ako
priestupku, nepodal opravný prostriedok, t.j. sťažnosť voči predmetnému uzneseniu zo dňa 24.04.2023
v konaní 2T/55/2021. S poukazom na vyššie uvedený postoj dozorujúceho prokurátora v prípravnom

konaní je možné mať za to, že prokurátor svojim nekonaním zachoval nezákonnosť predmetného
uznesenia o vznesení obvinenia, hoci mu právny poriadok dával oprávnenie konať aj inak, napríklad
zastaviť trestné stíhanie alebo postúpiť vec, avšak nakoľko naopak prokurátor vo veci podal obžalobu
na príslušný súd, čím dal najavo svoje presvedčenie o dôvodnosti a zákonnosti začatého trestného
stíhania, v dôsledku toho je možné predpokladať, že sťažnosť žalobkyne voči uzneseniu o vznesení

obvinenia by nebola úspešná, aj keby ju bola podala. Súd zároveň ustálil, že boli súčasne splnené
všetky tri podmienky nevyhnutné pre priznanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, t.j. 1) nezákonné rozhodnutie, 2) vznik škody, 3) príčinná súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím a vznikom škody. Nezákonným rozhodnutím bolo v tomto prípade predmetné uznesenie o
vznesení obvinenia zo dňa 30.09.2020, ČVS: ORP-756/2-VYS-ZV-2019, vyšetrovateľa OO PZ Zvolen,

keď následne uznesením Okresného súdu Zvolen zo dňa 24.04.2023 č.k.2T/55/2021 bolo rozhodnuté
tak, že táto trestná vec bola postúpená Okresnému úradu Zvolen, odboru všeobecnej vnútornej správy
na prejednanie predmetného skutku ako priestupku. Pokiaľ ide o ďalšiu z podmienok, a to vznik škody,
túto žalobkyňa špecifikovala a preukázala ako vynaložené trovy obhajoby v predmetnom trestnom
konaní vo výške 1.560,- EUR, s tým, že sa jednalo o dohodnutú paušálnu odmenu vyúčtovanú faktúrou

č.XXXXXXXXX zo dňa 07.08.2023, pričom zároveň žalobkyňa preukázala, že v danej výške predmetné
trovy aj uhradila (výňatok z výpisu z účtu jej obhajcu zo dňa 30.09.2023). Pokiaľ žalovaná namietala
nesprávnosťvýpočtutarifnejodmenyzaúkonprávnejslužbydruhejporadysklientomzodňa30.04.2021
v zmysle vyhlášky Ministerstva SR o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb č.655/2004 Z.z., súd síce túto námietku žalovanej akceptoval, avšak v konečnom dôsledku bola

táto právne irelevantná vo vzťahu k výške uplatneného nároku, keďže táto výška nároku na náhradu
škody, ktorú si žalobkyňa uplatnila, z titulu uhradenej paušálnej odmeny, bola aj pri akceptovaní tejto
námietky žalovanej uplatnená v nižšej výške, než by jej nárok vznikol, pokiaľ by si uplatnila nárok z
titulu trov právneho zastúpenia vo výške tarifnej odmeny za jednotlivé úkony právnej služby, ktoré ako
také žalovaná nenamietala. Pokiaľ ide o poslednú podmienku, t.j. preukázanie príčinnej súvislosti medzi

nezákonným rozhodnutím a vznikom škody, bola zo strany žalobkyne preukázaná nutnosť úhrady trov
obhajoby v súvislosti s jej trestným stíhaním. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti súd ustálil,
že žalobkyňa v konaní preukázala tak základ nároku, ako i jeho výšku, na základe čoho súd žalobe v
celom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovanú zaplatiť jej sumu 1.560,- EUR z titulu istiny vrátane úroku
z omeškania, keďže žalovaná je v súdenej veci preukázateľne v omeškaní, keď žiadosť žalobkyne o

predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bola zamietnutá, o čom bola žalobkyňa žalovanou
upovedomená listom zo dňa 08.01.2024, s tým, že žalobkyňa si úrok z omeškania uplatnila až odo
dňa 12.01.2024, t.j. zrejme odo dňa nasledujúceho po dni, kedy jej bol predmetný list doručený, s tým,
že úrok z omeškania bol žalobkyňou uplatnený v zákonnej výške, keďže z údajov dostupných súdu
bola výška základnej úrokovej sadzby ECB od 20.09.2023 4,5 %. Súd poskytol žalovanej lehotu na

plnenie, na základe jej žiadosti v súlade s ustanovením § 232 ods. 3 Civilného sporového poriadku tak,
že namiesto zákonnej 3-dňovej lehoty na plnenie jej umožnil súdom prisúdenú sumu, t.j. istinu vrátane
úroku z omeškania zaplatiť žalobkyni do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, keď prihliadol na to,
že žalovanou je Slovenská republika, ktorá koná prostredníctvom príslušného orgánu a tento potrebujedlhší čas na sprocesovanie peňažného plnenia. Pokiaľ ide o lehotu na náhradu trov konania, mal súd za
to, že tam nie je potrebné predlžovať zákonnú lehotu na plnenie, keďže o výške náhrady trov konania
buderozhodovanéažpoprávoplatnostirozsudku,atov60-dňovejlehote,toznamená,žežalovanábude

mať dostatočný časový priestor na nastavenie príslušných procesov. Súd zamietol návrh na doplnenie
dokazovania, ktorý navrhol právny zástupca žalobkyne, t.j. oboznámenie sa a prečítanie trestného spisu
Okresného súdu Zvolen sp.zn.2T/55/2021, nakoľko mal za to, že podstatné časti tohto trestného spisu
boli vykonané ako listinné dôkazy, a pokiaľ ide o jeho ostatné časti, súd s poukazom na dôvody, pre
ktoré žalobe vyhovel, nepovažoval za nutné sa s nimi bližšie oboznamovať, keďže bez ohľadu na to, čo

by bolo takýmto doplnením dokazovania zistené, nemohlo by to ovplyvniť to, akým spôsobom súd vo
veci rozhodol. Z toho istého dôvodu sa súd bližšie neoboznamoval s predloženým listinným dôkazom
lekárskou správou týkajúcej sa žalobkyne zo dňa 05.06.2018 resp. potvrdenia ohľadne jej zamestnania
zo dňa 04.09.2019.
O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania
voči žalovanej v plnej výške, keďže súd žalobe v celom rozsahu vyhovel.

2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podala
odvolanie žalovaná. Namietala nesplnenie zákonnej podmienky podania opravného prostriedku proti
nezákonnému rozhodnutiu podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.. Žalobkyňa v trestnom konaní
v procesnom postavení obvinenej nepodala riadny opravný prostriedok (sťažnosť) voči uzneseniu

o vznesení obvinenia. V priebehu konania prezentovala žalovaná, že stíhaný skutok nespáchala a pri
preštudovaní vyšetrovacieho spisu alternatívne navrhla buď trestné stíhanie zastaviť, alebo postúpiť
vec na prejednanie ako priestupku. Žalovaná si je vedomá, že podanie sťažnosti proti výslednému
rozhodnutiu vydanému v trestnom konaní nemá žiadny vplyv na posúdenie zákonnosti splnenia
zákonných podmienok podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., no uvedeným sa snaží ilustrovať

nekonzistentnýpostojžalobkyne,ktoránajednejstranenaďalejodmieta,žebysadopustilaakéhokoľvek
protiprávneho konania, no na druhej strane ani v konaní pred súdom nevyvíja aktivitu, ktorá by ju
úplne zbavila trestného obvinenia. Z ustanovenia § 6 ods. 2 cit. zákona vyplýva jednoznačne, že
priznanie nároku na náhradu škody voči štátu zákonodarca výslovne podmienil splnením si povinnosti
zo strany poškodeného spočívajúcej vo využití riadnych opravných prostriedkov proti nezákonnému

rozhodnutiu. Úspešnosť opravného prostriedku nie je pritom rozhodujúca. Dôležité je to, či poškodený
využil možnosti dané mu procesnými predpismi na uplatňovanie a presadzovanie svojich práv, v danom
prípade sťažnosti podľa trestného poriadku proti uzneseniu o vznesení obvinenia. Žalobkyňa mala
zákonnú možnosť podať voči nemu opravný prostriedok, čo nevyužila, hoci už v čase týchto úkonov
sama vyhodnotila vzniknutú situáciu so záverom, že nič zlé neurobila. Súd prvej inštancie svoje

odôvodnenie de facto obmedzil na odkaz a stotožnenie sa so závermi rozhodnutia veľkého senátu
občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Vcdo/2/2022 zo dňa 24.10.2022 bez toho, aby
vec právne posúdil na základe konkrétnych okolností prejednávanej veci a so zreteľom na explicitné
znenie právnej úpravy. Nepristúpil k vlastnému výkladu právnej úpravy, konkrétne § 6 ods. 2 cit. zákona
a argumentáciu žalovanej len stroho označil za takú, ktorou nemôže byť úspešná. Rozhodnutie súdu má

byť vydané so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci; vo vzťahu k uzneseniu NS SR sp.
zn. 7Cdo/78/2022, ktorým argumentovala žalovaná, poukázala na to, že jeho závery sú aplikovateľné
aj na prejednávanú vec, keďže žalobkyňa voči uzneseniu o vznesení obvinenia nepodala sťažnosť.
Práve týmto jej vlastným (ne)konaním bez pochyby spoluzapríčinila vznik ujmy, ergo škody. Žalovaná
trvá na tom, že v prejednávanej veci nebola splnená základná zákonná podmienky podľa prvej vety

ustanovenia § 6 ods. 2 cit. zákona, ktorou je absencia podania riadnych opravných prostriedkov proti
nezákonnému rozhodnutiu. Absentuje však aj splnenie zákonnej podmienky podľa § 6 ods. 2 cit. zákona,
keďže v prejednávanom prípade neboli zistené a preukázané ani žiadne dôvody hodné osobitného
zreteľa, za splnenia ktorých sa využitie riadneho opravného prostriedku nevyžaduje, a ktoré by mali
za následok nevyužitie práva napadnúť uznesenie riadnym opravným prostriedkom. Ustanovenie § 6

ods. 2 cit. zákona je potrebné interpretovať a aplikovať tak, že využitie riadneho opravného prostriedku
je jednou zo základných podmienok pre úspešné priznanie nároku na náhradu škody okrem prípadu,
ak existujú a boli preukázané dôvody hodné osobitného zreteľa, čo v tejto veci preukázané nebolo.
Poukázala na dôvodovú správu k predmetnému ustanoveniu. Zákonodarca podmienil priznanie náhrady
škody poškodenému voči štátu expressis verbis splnením povinnosti zo strany poškodeného podať

riadny opravný prostriedok voči nezákonnému rozhodnutiu. Právna úprava a znenie zákona č. 514/2003
Z.z. v tomto smere nepripúšťa žiadne výnimky. Splnenie tejto prevenčnej povinnosti poškodeným je
neprenosné na iný subjekt a už samotným podaním sťažnosti proti vznesenému obvineniu obvinený
deklaruje svoju nevinu a nezákonnosť rozhodnutia. Namietala závery súdu prvej inštancie, kde súdpoukazuje na postoj prokurátora dozorujúceho stíhanú trestnú vec a poukázal na jednotlivé oprávnenia
prokurátora v trestnom konaní a možnosť zastavenia alebo postúpenia veci prokurátorom, k čomu však
nedošlo a bola podaná obžaloba. V súdenej veci nebolo konštatované, že by k skutku nedošlo vôbec

a nespáchala ho žalobkyňa, len nedosahoval takú mieru závažnosti, aby mohol byť posúdený ako
trestný čin. Pokiaľ sa s takýmto záverom súdu prokurátor s poukazom na dôkazy vykonané na hlavnom
pojednávaní stotožnil a nepodal sťažnosť voči uzneseniu súdu, nie je možné mu pričítať akékoľvek
spoluzavinenie na konečnom výsledku trestného konania. K viazanosti rozhodnutím veľkého senátu
poukázalažalovanánazáveryuvádzanék§48ods.3CSPvodbornejliteratúrestým,žeanirozhodnutia

veľkého senátu nie sú nemenné a za splnenia zákonných predpokladov podľa § 48 vyžadujúcich si
uplatnenie adekvátnych opravných prostriedkov možno dosiahnuť zmenu rozhodovacej praxe, ktorú
v prejednávanej veci uplatnil aj súd prvej inštancie, keď nekriticky prevzal právnu vetu rozhodnutia
veľkého senátu bez toho, aby zohľadnil a vysporiadal sa so zjavným spoluzavinením žalobkyne na
vzniknutej ujme v dôsledku čoho je vydaný rozsudok zaťažený vadou nesprávneho právneho posúdenia.
Rozsudok odporujúci jednoznačnému zneniu zákona (§ 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.) nemožno

považovať za spravodlivý a všeobecne akceptovateľný. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedla, že názory a tvrdenia žalovanej strany
obsiahnuté v jej odvolaní pokladá za značne tendenčné, zavádzajúce a účelové, nekorešpondujúce so

skutkovým a právnym stavom veci, dezinterpretujúce objektívne skutkové zistenia a z nich odvíjajúce sa
právne posúdenie veci. Rozsudok súdu považuje za náležitý a zákonný aj z hľadiska jeho zdôvodnenia.
Rozhodnutie pokladá za kompatibilné aj z pohľadu práva strán na spravodlivý proces, do ktorého je
spravidla zahŕňané aj právo na riadne a preskúmateľné zdôvodnenie. Súd prvého stupňa sa dôsledne
riadil a spravoval aj rozsudkom veľkého senátu Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.10.2022 sp. zn.

1Vcdo/2/2022 a uznesením NS SR zo dňa 24.01.2024 sp. zn. 2Cdo/146/2022, ktoré rozhodnutia
sa zaoberali práve interpretáciou ustanovenia § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.. Trvanie na
doslovnom výklade § 6 ods. 2 cit. zákona, by bolo prejavom uprednostnenia formalizmu pred účelom
a teleologickým cieľom dotknutej regulácie. Doslovná interpretácia ustanovenia § 6 ods. 2 cit. zákona
nezohľadňuje okolnosť, že zákon výslovne neupravuje právo na náhradu škody v prípade trestného

stíhania; nezohľadňuje judikatúrou ustálený názor, že ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania; má za výsledok také posúdenie práva
na náhradu škody, ktoré ide proti zmyslu a obsahu zákona, aby každá majetková ujma spôsobená
nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu bola odčinená (sp. zn. 4Mcdo/15/2009). Ide o špecifický
prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania. Zákon č.

514/2003 Z.z. výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia obžalovaného
spod obžaloby, zastavenia trestného konania, resp. v prípade postúpenia veci. Ide o špecifický prípad
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba
vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenej
nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam, ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení

obvinenia pre nezákonnosť, má v tomto zmysle tiež oslobodenie spod obžaloby, zastavenie trestného
stíhania alebo postúpenie veci. Skutočnosť, že nedochádza k formálnemu zrušeniu rozhodnutia, ktorým
sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto
prípade neviaže na (ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného
stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania. Žalobkyňa v celom trestnom konaní zaujímala

konzistentné a hodnoverné postoje. Prokurátor má v zmysle ustanovenia § 230 ods. 2 písm. e/ Tr.
poriadku oprávnenie zrušiť nezákonné alebo neopodstatnené rozhodnutie policajta, a to bez ohľadu
na ne/prítomnosť podnetu či opravného prostriedku oprávnenej osoby. V posudzovanej veci prokurátor
dané oprávnenie nevyužil a neaplikoval. Obdobne prokurátor nepodal voči uzneseniu o postúpení
veci opravný prostriedok vo forme sťažnosti. Uznesenie o postúpení veci je konečným (meritórnym)

rozhodnutím v trestnom konaní, ktoré svojimi účinkami ruší uznesenie o vznesení obvinenia a neguje
trestnoprávnu zodpovednosť pôvodne obvinenej osoby a zároveň ide o rozhodnutie, ktoré nezakladá
iný druh zodpovednosti pôvodne obvinenej osoby. Okolnosť, že pôvodne obvinená osoba nenapadla
uznesenie o postúpení veci sťažnosťou neznamená, že táto osoba akceptovala záver o existencii
svojej prípadnej priestupkovej zodpovednosti. Žalobkyňa žila a žije riadnym a usporiadaným životom,

požíva dobrú povesť, nebola nikdy súdne trestaná ani stíhaná. Celý jej život možno hodnotiť ako
bezúhonný. Poukázala na čl. 2 ods. 1 a 2 CSP. Zároveň poukázala na to, že v zmysle zákona č.
757/2004Z.z.osúdoch,jezjednocovaniejudikatúryvšeobecnýchsúdovzverenénajvyššiemusúdu,keď
mu okrem iného priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a inýchvšeobecne záväzných právnych predpisov. Od 01.07.2016 je zabezpečenie jednoty rozhodovania
a jednoty judikatúry úlohou predovšetkým veľkého senátu najvyššieho súdu. Rozhodnutia veľkého
senátu Najvyššieho súdu SR sú zásadným právnym nástrojom, ktorým možno zjednotiť rozdielnu

rozhodovaciu prax. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

4. Žalovaná v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne uviedla, že na podanom odvolaní ako aj
jeho dôvodoch zotrváva v celom rozsahu. Žalovaná v priebehu celého sporu nenamietala, a teda
medzi sporovými stranami nebolo sporné, že vzhľadom na výsledok trestného konania (postúpenie

veci na prejednanie priestupku) možno za nezákonné rozhodnutie považovať uznesenie o vznesení
obvinenia. Spornou je výlučne otázka, či pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím je nevyhnutné podať proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný
prostriedok tak, ako to explicitne vyžaduje § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. Predmetom tohto
konania nie je posudzovanie postupov v trestnom konaní a ani vo vyjadrení uvádzané hodnotenie osoby
žalobkyne.

5. Žalobkyňa k vyjadreniu žalovanej uviedla, že argumentácia žalobkyne vychádza aj z úvah a právnych
názorov vyslovených v rozsudku veľkého senátu NS SR sp. zn. 1Vcdo/2/2022 a uznesenia NS SR
sp. zn. 2Cdo/146/2022, ktoré rozhodnutia sa týkajú výkladu a aplikácie ustanovenia § 6 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z.z.. Žalovaná ani v konaní pred súdom prvej inštancie, ani v odvolacom konaní, okrem

všeobecného nesúhlasu neprodukovala konkrétne dôvody a vysvetlenie, ktoré ju vedú k neakceptácii
označených súdnych rozhodnutí. Uviedla, že sa pridržiava svojich ústnych a písomných prednesov,
vyjadrení a stanovísk.

6. V dôsledku odvolania podaného žalovanou proti rozsudku súdu prvej inštancie krajský súd, ako súd

odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“), preskúmal
vec v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade
s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa § 387 ods.
1 a 2 CSP, ako vecne správny potvrdil.

7. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

8. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. Na základe podaného odvolania žalovanou voči rozsudku súdu prvej inštancie, tak v rozsahu
podaného odvolania podľa § 379 CSP a dôvodov podaného odvolania podľa § 380 CSP, po preskúmaní
rozsudku súdu prvej inštancie, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, berúc do úvahy zásadné

odvolacie námietky žalovanej v podanom odvolaní, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie
vo veci na základe vykonaného dokazovania v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval skutkový stav
správne, so skutkovými závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje a v zmysle § 383 CSP
je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie. Odvolací súd sa zároveň stotožňuje
aj s právnymi závermi súdu prvej inštancie ohľadom dôvodnosti žaloby žalobkyne, osvojuje si dôvody

napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP na tieto dôvody v plnom
rozsahu poukazuje.

10. Súd prvej inštancie dôkazy vykonané v konaní vyhodnotil v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 CSP,
rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd uvádza, že žalovaná, ako

odvolateľka v podanom odvolaní neuviedla žiadne nové relevantné skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé
vyvodiť zmenu či zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie; nežiadala ani doplniť dokazovanie za
podmienok ustanovených v § 384 ods. 2 a 3 CSP o ďalšie nové relevantné skutočnosti, ktoré by nemohli
byť bez jej viny prezentované v prvoinštančnom konaní. Odvolací súd preto pri rozhodovaní o veci
vychádzal zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu, pričom v súdenej veci neboli naplnené

procesné predpoklady doplňovať dokazovanie, prípadne nariaďovať odvolacie pojednávanie zo strany
odvolacieho súdu (§ 383, § 384 ods. 1, 2 a 3 v spojení s ustanovením § 366 CSP). S prihliadnutím na
rozsah odvolania žalovanej a odvolacie dôvody uvedené v podanom odvolaní odvolací súd konštatuje,
že na základe preskúmania veci dospel k záveru, že podané odvolanie žalovanej nie je dôvodné,nemožno mu vyhovieť. Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne správne; po
preskúmaní veci nezistil odvolací súd žiadne vady konania v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré
by sa týkali procesných podmienok.

11. S poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd považuje napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie za vecne správny ako vo výrokovej časti, tak aj v časti odôvodnenia a zároveň
v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Nad rámec uvedeného
k odvolacím námietkam žalovanej na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd

uvádza, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zistenia,
vo veci aplikoval na základe zisteného skutkového stavu správne ustanovenie právneho predpisu
a vec správne právne posúdil. V podanom odvolaní žalovaná opätovne uplatňuje totožnú námietku,
ako v konaní pred súdom prvej inštancie, spočívajúcu v tom, že ustanovenie § 6 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z.z. je potrebné interpretovať a aplikovať tak, že využitie riadneho opravného prostriedku
(ktorý opravný prostriedok žalobkyňa v trestnom konaní nevyužila) je jednou zo základných podmienok

pre úspešné priznanie nároku na náhradu škody okrem prípadu, ak existujú a boli preukázané dôvody
hodné osobitného zreteľa (čo v tejto veci preukázané nebolo). Odvolací súd rovnako v zhode so
súdom prvej inštancie konštatuje vývoj rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít a prihliada
na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúceho vo veľkom senáte. Odvolací súd
otázku obligatórnosti podmienky podania opravného prostriedku (sťažnosti) proti uzneseniu o vznesení

obvinenia, považuje za vyriešenú rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Vcdo/2/2022 zo dňa
24.10.2022, v ktorom bol vyslovený právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého „Splnenie podmienky
podať riadny opravný prostriedok v zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov sa nevyžaduje, ak bol žalobca
spod obžaloby v trestnom konaní oslobodený“. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že uznesením

Okresného súdu Zvolen zo dňa 24.04.2023 sp. zn. 2T/55/2021, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa
24.04.2023, súd postúpil trestnú vec obžalovanej (v tomto konaní žalobkyne) pre prečin neoprávneného
nakladania s odpadmi podľa § 302 ods. 1 Tr. poriadku Okresnému úradu Zvolen odboru všeobecnej
vnútornejsprávynaprejednaniepredmetnéhoskutkuakopriestupku,pričomsúdprvejinštanciesprávne
s prihliadnutím na výsledok trestného konania, a to postúpenie veci na prejednanie priestupku, za

nezákonné rozhodnutie považoval uznesenie o vznesení obvinenia, čo medzi sporovými stranami ani
sporné nebolo a žalovaná toto ani nenamietala. Odvolací súd uvádza, že veľký senát Najvyššieho súdu
SR v rozhodnutí sp. zn. 1Vcdo/2/2022 zohľadnil skutočnosť, že v danom prípade ide o špecifický prípad
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, že zákon č. 514/2003
Z.z. výslovne neupravuje právo na náhradu škody v prípade trestného stíhania a so zreteľom na to,

že podstata nároku na náhradu škody sa v tomto prípade neviaže na nesprávnosť postupu orgánov
činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného konania.
Podľa názoru veľkého senátu niet pochýb o tom, že zmyslu a účelu § 6 ods. 1 v spojení s ods. 2 veta prvá
zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovedá taká interpretácia, v zmysle ktorej rovnaké dôsledky ako zrušenie
nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia na základe podaného riadneho opravného prostriedku

podľa osobitných predpisov (sťažnosť podľa Trestného poriadku), má aj oslobodzujúci rozsudok vydaný
z dôvodu, že sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným. Na základe toho je
opodstatnené, aby bol uprednostnený výklad e ratione legis ustanovenia § 6 ods. 2 veta prvá zákona
č. 514/2003 Z.z. pred jeho doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Odvolací súd uvádza, že
predmetné rozhodnutie veľkého senátu je nutné považovať za ustálenie rozhodovacej praxe najvyššej

súdnej autority vzhľadom na predchádzajúcu rôznu rozhodovaciu prax jednotlivých senátov Najvyššieho
súdu SR. Odvolací súd bez ďalšieho akceptuje vyslovený právny názor v rozhodnutí veľkého senátu
občianskoprávneho kolégia a ustaľuje, že v súdenej veci okolnosť, že žalobkyňa nepodala sťažnosť
proti uzneseniu o vznesení obvinenia nevytvára prekážku pre priznanie nároku na náhradu škody.
Z uvedeného dôvodu preto v predmetnej veci nebolo ani dôvodné skúmanie existencie a dôvodov

hodných osobitného zreteľa podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.. S poukazom na uvedené, odvolací
súd odvolaciu námietku týkajúcu sa neuplatnenia opravného prostriedku vyhodnotil ako nedôvodnú.
Pokiaľ žalovaná v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie sa obmedzil len na poukaz a stotožnenie
sa so závermi veľkého senátu, nepristúpil k vlastnému výkladu a zároveň poukázal na iné rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/78/2022, ktorý dospel k inému názoru, pričom sa jedná o rozhodnutie

po rozhodnutí veľkého senátu a zároveň určitým spôsobom spochybňoval viazanosť súdov nižšej
inštancie rozhodnutím veľkého senátu, odvolací súd uvádza, že jedným zo základných princípov
právneho štátu je princíp právnej istoty zakotvený v čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý okrem
inéhovyžaduje,abyvprípade,keďsúdyrozhodnúvoveciskonečnouplatnosťou,ichrozhodnutieneboloviac spochybňované v zmysle predvídateľnosti práva. Tento princíp je zdôraznený aj v čl. 2 základných
princípov Civilného sporového poriadku. Aj Ústavný súd SR vo svojom nálete IV.ÚS 46/09 sa k tomuto
princípu vyjadril tak, že „...napriek skutočnosti, že v právnom poriadku Slovenskej republiky rozhodnutia

všeobecných súdov vo veci samej nezaväzujú ostatných sudcov rozhodnúť analogicky v podobných
prípadoch, taká situácia, keď súdy v druhovo rovnakej veci rozhodujú protichodným spôsobom,
podkopáva efektivitu fungovania systému spravodlivosti a neguje jeho elementárny princíp a základný
predpoklad, ktorým je požiadavka, aby sa o rovnakých veciach rozhodovalo rovnakých spôsobom“.
Hoci judikatúra najvyššieho súdu vrátane ním prijatých stanovísk na zjednotenie rozhodovania, nie je

formálne záväzná, ipso iure normatívnu silu má, a to tak vo vertikálnej línii – voči súdom nižších stupňov,
ako aj v horizontálnej línii – medzi senátmi najvyššieho súdu navzájom. Voči súdom nižších stupňov
možno hovoriť o dvoch typoch záväznosti rozhodnutí najvyššieho súdu, a to o záväznosti kasačných
rozhodnutí najvyššieho súdu v tej istej veci a o precedenčnej záväznosti rozhodnutí najvyššieho súdu.
V prípade precedenčnej záväznosti rozhodnutí najvyššieho súdu existuje možnosť, aby všeobecný
súd nereflektoval právne názory najvyššieho súdu s tým, že v dobrej viere predkladá konkurujúce

úvahy a začne viesť s najvyšším súdom legitímny dialóg v právnej rovine. Aj Ústavný súd SR
v mnohých rozhodnutiach priznal normatívne rozhodnutie judikatúry s odôvodnením, že bezdôvodné
opomenutie jeho rozhodnutia alebo rozhodnutia najvyššieho súdu či opomenutie ustálenej judikatúry,
alebo doterajšej judikatúry, má spravidla za následok nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť vydaného
rozhodnutia, ktoré potom ústavný súd považuje za protiústavné. Potom vo všeobecnej rovine z hľadiska

záväznosti judikatúry platí, že už raz urobený výklad právnej normy autoritatívnym orgánom by mal byť
východiskom pre rozhodovanie nasledujúcich prípadov rovnakého druhu, pokiaľ nedôjde k následnému
osvojeniu si dodatočne relevantných dôvodov podložených racionálnymi a presvedčivými argumentami,
svedčiacimi pre zmenu judikatúry. Odvolací súd poukazuje na to, že nová právna úprava v rámci
Civilného sporového poriadku (§ 48) predpisuje pre najvyšší súd, ako súd najvyššej inštancie, osobitné

a záväzné pravidlá prijímania rozhodnutí za situácie, keď má byť doterajšia judikatúra prekonaná, a to
z dôvodu zachovania princípu právnej istoty a princípu predvídateľnosti rozhodnutia. Rozhodovacia
činnosť veľkého senátu má slúžiť na zjednocovanie právnych názorov vo vnútri najvyššieho súdu a na
zabezpečovanie jednotnosti rozhodovania súdov nižších inštancií (súdov prvej inštancie a odvolacích
súdov). Právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu je pre senáty najvyššieho súdu záväzný.

Ak sa senát najvyššieho súdu pri svojom rozhodovaní chce odchýliť od právneho názoru vyjadreného
v rozhodnutí veľkého senátu podľa ods. 2 postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu.
Pokiaľ odvolateľka poukazovala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/78/2022 zo dňa
30.03.2023 odvolací súd uvádza, že dovolací súd v predmetnej veci posudzoval vo vzťahu k § 6 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z.z. prípady hodné osobitného zreteľa s poukazom na to, že v každej konkrétnej

veci je na posúdení orgánu, ktorý rozhoduje o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, vyloženie pojmu „prípady hodné osobitného zreteľa“; hoci dovolací súd v tomto uznesení uviedol,
že po preskúmaní spisu a s prihliadnutím na svoju ustálenú rozhodovaciu činnosť nezistil žiadne prípady
hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali žalobcov postup nepodania opravného prostriedku,
žiadnym spôsobom sa nevyjadril k právnemu názoru, ktorý bol vyslovený veľkým senátom Najvyššieho

súdu SR v konaní sp. zn. 1Vcdo/2/2022 a odvolaciemu súdu nie je zrejmé, že by (a odvolateľka to
v odvolaní ani neuvádzala) najvyšší súd vo veci sp. zn. 7Cdo/78/2022 postupoval v zmysle § 48 ods. 3
CSP. Zároveň odvolací súd uvádza, že odvolaciemu súdu nie je známe iné rozhodnutie s iným právnym
názorom veľkého senátu NS SR, ako rozhodnutie vo veci sp. zn. 1Vcdo/2/2022; potom správne súd prvej
inštancie pri právnom posúdení veci aplikoval právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu sp.

zn. 1Vcdo/2/2022 zo dňa 24.10.2022, ktoré rozhodnutie je nutné považovať za ustálenie rozhodovacej
praxe najvyššej súdnej autority.
Pokiaľ žalovaná namietala závery súdu prvej inštancie vo vzťahu k nečinnosti prokurátora v predmetnom
trestnom konaní, tieto námietky sú bez vplyvu na právne posúdenie veci, preto odvolací súd nepovažuje
za potrebné sa k týmto námietkam podrobnejšie vyjadriť.

S prihliadnutím už na vyššie uvedené, odvolací súd dospel k názoru, že rozsudok súdu prvej inštancie
je vecne správny, a preto ho postupom v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil v celom rozsahu vrátane
rozhodnutia súdu o trovách konania ako závislom výroku, keď súd prvej inštancie správne aplikoval
ustanovenie § 255 a žalobkyni, ako úspešnej strane sporu, v celom rozsahu priznal nárok na náhradu
trov konania.

12. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP pri aplikácii
ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní žalobkyňa bola úspešnou stranou sporu, preto
odvolací súd uložil žalovanej, ktorá bola neúspešnou stranou sporu v odvolacom konaní, zaplatiťžalobkyni trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %, pričom o výške trov rozhodne súd prvej inštancie
postupom v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

13. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).