Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 16. december 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8CoCsp/9/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121512945
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miloš Greguš

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:6121512945.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miloša Greguša a členov senátu

JUDr. Agnesy Hricovej a JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej v spore žalobcu Home Credit Slovakia,
a. s., IČO: 36 234 176, so sídlom v Piešťanoch na Teplickej ulici č. 7434/147 zastúpeného Advokátskou
kanceláriou GOLIAŠOVÁ GABRIELA s.r.o., IČO: 47 234 679, so sídlom kancelárie v Trenčíne na
Piaristickej ulici č. 707/25 proti žalovanej A. B. nar. XX. XX. XXXX bývajúcej v C. D. E. F. G. XXX/X
zastúpenej advokátom JUDr. Lukášom Kovaničom, IČO: 42 320 704, so sídlom advokátskej kancelárie
v Košiciach na Kmeťovej ulici č. 24 v konaní o zaplatenie 4.580,84 Eur s príslušenstvom o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Košice č.k. K2-33Csp/140/2021 - 149 zo dňa 18.7.2023 takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e výrok I. rozsudku Mestského súdu Košice č.k. K2-33Csp/140/2021 - 149 zo dňa
18.7.2023.

II. M e n í výrok III. rozsudku Mestského súdu Košice č.k. K2-33Csp/140/2021 - 149 zo dňa 18.7.2023
tak, že žalovanej priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 6 %, o výške ktorých
bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

III. N e p r i z n á v a stranám náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len súd prvej inštancie) zhora označeným rozsudkom výrokom I. zaviazal
žalovanú zaplatiť žalobcovi 2.682,99 Eur v mesačných splátkach po 50 Eur splatných do 25. dňa
každého mesiaca, počnúc mesiacom nasledujúcim po mesiaci, v ktorom nadobudne právoplatnosť daný
rozsudok do zaplatenia s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok splatnosť celého
plnenia. Výrokom II. žalobu v prevyšujúcej časti zamietol. Výrokom III. priznal žalobcovi proti žalovanej
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 17,16 %.

2. Vec právne posúdil podľa § 52, § 53 ods. 9, § 54a, § 101, § 103, § 565 Občianskeho zákonníka (OZ)
platného v rozhodnom období, § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka )ObZ), § 2 písm. a), b), d),
§ 9 ods. 2 písm. j), § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ZoSÚ) v znení účinnom
v čase uzavretia zmluvy, § 232 ods. 4, § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1, 2 CSP a rozhodnutie odôvodnil tým,
že najskôr sa zaoberal námietkou premlčania vznesenou žalovanou. Uviedol, že žalobca ako veriteľ
sa na súde mohol po prvý raz domáhať svojho práva prvý deň nasledujúci po uplynutí trojmesačnej
doby plynúcej od omeškania žalovanej ako spotrebiteľky so splnením splátky, pre nesplnenie ktorej sa

stal splatným celý dlh (za súčasného splnenia upozornenia na zosplatnenie). Konštatoval, že práve
tento deň je teda najskorším dňom, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz (§ 101 OZ), čo v danom
kontexte znamená, že tento deň je aj začiatkom premlčacej doby práva požadovať splnenie celého
dlhu, čím sa naplní i zámer zákonodarcu, aby premlčacia doba pri zosplatnení celého dlhu nezáviselaod vôle veriteľa (§ 103 OZ). Poukázal na to, že splatnosť jednotlivých splátok revolvingového úveru
bola v úverových podmienkach upravená tak, že dlžník bol povinný poskytnutý úver splácať vždy k
20. dňu v mesiaci; prvá splátka sa stala splatnou k 20. dňu mesiaca, ktorý nasledoval po mesiaci,

v ktorom došlo k prvému čerpaniu. Z platobnej histórie bolo pritom zrejmé, že prvý výber realizovala
žalovaná 1.12.2017. Prvá splátka revolvingového úveru bola preto splatná k 20.1.2018 a každá ďalšia k
20. dňu kalendárneho mesiaca, ktorému predchádzalo čerpanie peňažných prostriedkov poskytnutých
jej žalobcom. Z platobnej histórie nepochybne vyplynulo, že posledné čerpanie v sume 23,15 Eur
realizovala žalovaná 12.1.2021. Súd prvej inštancie uplatnený nárok vzhľadom na dohodnutý termín

splatnosti nepovažoval za premlčaný (§ 54a OZ), keďže žalobca ho na súde uplatnil 18.10.2021.
Všeobecná trojročná premlčacia doba pre uplatnenie zosplatnenej časti úveru v danom prípade začala
plynúť tri mesiace po dni nasledujúcom po splatnosti splátky za mesiac máj 2021, t.j. dňa 21.8.2021
a nakoľko k uplatneniu práva došlo na súde dňa 18.10.2021, teda pred uplynutím premlčacej lehoty,
nedošlovtomtoprípadekpremlčaniunároku.Následnesasúdprvejinštanciezaoberalotázkouplatnosti
uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere najmä dodržaním jej písomnej formy. Uviedol, že z listinných

dôkazov predložených stranami konania vyplýva, že žalobca ako veriteľ a žalovaná ako dlžník uzavreli
dňa 1.12.2017 na diaľku prostredníctvom sms - správ zmluvu o spotrebiteľskom úvere - revolvingový
úver č. 67120016905000. Pokiaľ ide o dodržanie písomnej formy právneho úkonu v zmysle § 9 ods.
1 ZoSÚ, v tomto prípade vzhľadom na to, že ide o zmluvu uzatvorenú prostriedkami elektronickej
komunikácie - prostredníctvom sms správ, je potrebné ako lex specialis na daný prípad aplikovať zák.

č. 266/2005 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku, v spojení s § 40 ods. 4 OZ.
Aplikujúc tieto zákonné ustanovenia sa v danom prípade nevyžaduje, aby zmluva mala charakter listiny
opatrenej vlastnoručnými podpismi zmluvných strán, ale stačí, ak je zmluva uzatvorená elektronickými
prostriedkami, ktoré umožňujú zachytenie obsahu právneho úkonu a určenia osoby, ktorá právny úkon
urobila, čo žalobca preukázal procesom uzatvorenia zmluvy, keď žalovaná akceptovala návrh zmluvy

zaslaním sms správy z jej overeného telefónneho čísla ako určitej osoby, ktoré uviedla v zmluve o
revolvingovom úvere. O zachovaní písomnej formy svedčí aj fakt, že obsah zmluvy o revolvingovom
úvere bol zachytený na trvale dostupnom médiu, a to vo forme textového dokumentu, ktorý žalobca
predložil spolu so žalobným návrhom. Za splnenia uvedených podmienok, ktorým je zachytenie obsahu
právneho úkonu a identifikácie osoby, ktorá právny úkon - zmluvu o revolvingovom úvere uzavrela, mal

jednoznačne za to, že pri uzatváraní zmluvy o revolvingovom úvere bola zachovaná jej písomná forma.
Následne uviedol, že jedným z najdôležitejších údajov pre spotrebiteľa je údaj o ročnej percentuálnej
miere nákladov (RPMN), pretože uvedený údaj zohľadňuje všetky náklady, ktoré musí spotrebiteľ za
úver uhradiť. RPMN je tak indikátorom posúdenia výhodnosti či nevýhodnosti úveru, keďže vyjadruje
celkovú úrokovú mieru úveru, pretože musí zohľadňovať nielen úrok úveru, ale aj ostatné poplatky

súvisiace s úverom. Súd prvej inštancie konštatoval, že v posudzovanej spotrebiteľskej zmluve nie je
správne uvedená RPMN, je uvedená len samotná výška RPMN 34,4 %, pričom v zmluve nie sú vôbec
uvedené predpoklady na výpočet RPMN, čo je potrebné posudzovať rovnako, ako keby RPMN nebola
uvedenávôbec.Malzato,žeRPMNmábyťposkytovateľomúveruuvedenápresneaurčito,nakoľkotáto
predstavuje celkové náklady spojené s úverom, a teda do jej výpočtu sa zahŕňa nielen výška úrokovej

sadzby, ale aj výška ostatných poplatkov spojených s úverom a pre spotrebiteľa ide o najdôležitejší
údaj,keďžemuumožňujenajjednoduchšieporovnaniecenyjednotlivýchspotrebiteľskýchúverov.Dodal,
že nepostačuje len uvedenie výšky RPMN, ale v zmluve je potrebné uviesť aj všetky predpoklady,
ktoré boli použité pre výpočet RPMN, ktorými sú uvedenie výšky úveru, výšky splátky, jej intervalu,
počtu splátok, uvedenie výšky úrokovej sadzby a prípadných poplatkov. Zdôraznil, že zákonodarca

jednoznačne stanovil povinnosť subjektu poskytujúceho spotrebiteľský úver uviesť v zmluve presný údaj
o hodnote RPMN, pričom na túto povinnosť poukazujú opakovane súdy SR v rámci svojich rozhodnutí.
Keďže v predmetnej Zmluve absentuje správny údaj o hodnote RPMN, predmetný spotrebiteľský úver
považoval v zmysle § 11 ods. 1 v spojení s § 9 ods. 2 písm. j) zák. č. 129/2010 Z. z. za bezúročný a
bez poplatkov. Nestotožnil sa s tvrdeniami žalovanej o ďalších dôvodoch, pokiaľ ide o skúmanie bonity,

pre ktoré je potrebné považovať úver za bezúročný a bez poplatkov, čo však s poukazom na vyššie
uvedené závery nebolo prekážkou pre konštatovanie, že predmetný úver je bezúročný a bezpoplatkový.
Konštatoval, že v zmysle uzatvorenej Zmluvy je výška bezúročného a bezpoplatkového úveru 5.994,97
Eur - uvedená suma prestavuje istinu, ktorá bola žalovanou reálne čerpaná. Z výpisu čerpania, splátok a
úhrad mal zistené, že žalovaná uhradila z poskytnutého úveru sumu 3.311,98 Eur. Keďže konštatoval, že

daný úver je bezpoplatkový a bezúročný, uložil žalovanej uhradiť žalobcovi sumu 2.682,99 Eur (5.994,97
Eur - 3.311,98 Eur) a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Vzhľadom na návrh žalovanej a súhlas
žalobcu, povolil splácanie dlhu v mesačných splátkach. Výrokom III. priznal žalobcovi v súlade s ust. §
255 ods. 2 CSP nárok na náhradu trov konania podľa pomeru jeho úspechu v spore, t.j. 17,16 %, čopredstavuje pomerný úspech žalobcu v spore, nakoľko zo žalovanej istiny vo výške 4.580,84 Eur priznal
žalobcovi len 2.682,99 Eur, čo predstavuje úspech žalobcu 58,58 % a jeho 41,42 % neúspech).
3. Proti výrokom I. a III. rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná

z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP. Namietala, že žalobca žiadnym spôsobom
nepreukázal uzatvorenie formulárovej Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 6712001690 zo dňa 1.12.2017
a nepreukázal ani poskytnutie údajného úveru. Prečo súd prvej inštancie dospel k záveru, že takáto
úverová zmluva bola uzatvorená jej z rozsudku nie je zrejmé. Otázka uzatvorenia zmluvy bola v konaní
spornou, zo žiadneho dôkazu v spise nevyplýva určenie žalovanej ako osoby, ktorá mala uzatvoriť

zmluvu so žalobcom. V konaní nebolo preukázané, že by vôbec bola zaregistrovaná v internetovej
aplikácii Správca financií, že by túto využívala a už vôbec nie podpísanie zmluvy žalovanou sms
správou, ako to v rozpore s vykonaným dokazovaním tvrdí v rozsudku súd prvej inštancie. Má za to,
že písomná forma spravidla nie je zachovaná pri sms správe, pričom žalobca sa bez akéhokoľvek
dôkazu odvoláva práve na takýto podpis zmluvy a súd tieto ničím nepreukázané tvrdenia nekriticky
prebral do svojho rozsudku. Uviedla, že na neexistencii akéhokoľvek nároku žalobcu zo zmluvy nemôžu

nič zmeniť ani prípadné plnenia ktorejkoľvek so zmluvných strán, o to viac s ohľadom na v konaní
nesporné množstvo zmluvných vzťahov medzi stranami, ktoré spôsobovali pre priemerného spotrebiteľa
absolútny chaos v tom, koľko a aké by vlastne mal mať záväzky. Zároveň namietala aj nesplnenie
základných podmienok na zosplatnenie. Poukázala na ust. § 565 OZ, z ktorého vyplýva, že na to,
aby mohol veriteľ zosplatniť úver, musí byť spotrebiteľ v omeškaní s úhradou splátky po dobu aspoň

troch mesiacov. Z výzvy zo dňa 12.7.2021 absolútne nevyplýva, s omeškaním ktorej splátky (resp. či
vôbec splátky, prípadne akej jej časti) mala byť v omeškaní, ako dlho malo omeškanie trvať atď. Z
výzvy len vyplýva údajná dlžná suma 263,12 Eur, ktorá podľa doslovného textu výzvy mala zahŕňať
úroky zo 76. a 77. splátky, a to bez ich akejkoľvek špecifikácie čo do výšky a splatnosti. Poukázala
na to, že v zmysle zmluvy bola dohodnutá mesačná splátka v sume 37,08 Eur a celkom logicky tak

úroky z dvoch splátok nemohli predstavovať sumu 263,12 Eur. To svedčí o tom, že žalobca neosvedčil
predmetnou výzvou splnenie podmienok podľa § 53 ods. 9 OZ a § 565 OZ na platné zosplatnenie
úveru, a to že spotrebiteľ bol s úhradou konkrétnej splátky v omeškaní po dobu 3 mesiacov a súčasne,
že toto právo veriteľ použil najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky. Podľa jej názoru
neobstojí argument, že omeškanie vyplýva z výpisu čerpania splátok a úhrad žalobcu, nakoľko ide

len o interný dokument žalobcu, ktorého obsah v celom rozsahu rozporovala aj v kontexte námietok
o nepreukázaní uzatvorenia samotnej zmluvy so žalobcom. Poukázala aj na § 11 ods. 2 ZoSÚ, podľa
ktorého ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od
spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Namietala, že žalobca nijakým spôsobom
nepreveroval jej bonitu, nezisťoval si jej údaje od zamestnávateľa, údaj o jej mesačnom čistom príjme

uvedený v bode 25 zmluvy z ničoho nevyplýva a žalobca ho ani neskúmal. Uviedla, že pre účely
posúdenia splnenia povinnosti uloženej dodávateľovi v ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ, nie je smerodajné, aká
bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom dodávateľ (žalobca)
pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity klienta. Prístup súdu v rozsudku v tejto otázke nie je
eurokonformný, je porušením práv žalovanej, princípu rovnosti, princípu ochrany slabšej strany, a aj

preto rozsudok nemôže obstáť a musí byť revidovaný. Má za to, že rozsudok vychádza v tomto smere
znesprávnehoprávnehoposúdeniaveci,nakoľkoposkytoluplatnenémunárokuveriteľaochranunapriek
tomu, že veriteľ nebol oprávnený vyžadovať od nej jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru, ale
maximálne (pri preukázaní vyššie uvedeného a uzavretia zmluvy, k čomu v konaní nedošlo) len časť
zodpovedajúcu cca 24 mesačným splátkam vo výške 37,08 Eur splatných ku dňu vyhlásenia rozsudku.

Zdôraznila, že v dôsledku pochybení uvedených v tomto odvolaní súd prvej inštancie jej vo veci v zásade
odoprel právo na spravodlivé súdne konanie a ochranu jej práv. Vychádzajúc z uvedeného je rozsudok
nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, pre nesprávne skutkové zistenia a právne závery, a teda
nezákonný.Mázato,žeodôvodnenierozsudkunespĺňaatribútyuvedenév§220ods.2CSP.Namietala,
že nemôže obstáť ani výrok III. rozsudku o trovách konania, pretože súd prvej inštancie pri zohľadňovaní

pomeru úspechu a neúspechu opomenul, že žalobu zamietol aj v časti vyčísleného úroku uplatňovaného
žalobcom v sume 1.127,61 Eur ako súčasti istiny. Podľa jej názoru, záver súdu o úspechu žalobcu
v spore v rozsahu 17,16 % nemá oporu v spise ani vo výrokoch I. a II. rozsudku. Navrhla, aby odvolací
súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie tak, že žalobu v časti 1.682,99 Eur zamietne a prizná jej
voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, alternatívne, aby rozsudok súdu prvej

inštancie vo výroku I. a vo výroku III. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie s tým, že jej prizná voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.4.Žalobcavovyjadreníkodvolaniužalovanejuviedol,žezmluvaospotrebiteľskomúvere,zktorejnároky
sú transformované do žaloby, bola uzatvorená medzi účastníkmi sporu prostredníctvom internetovej
aplikácie Správa financií v niekoľkých krokoch na diaľku s využitím Overeného mobilu žalovanej

a podpísaná Virtuálnym podpisom – sms kód. Zastáva názor, že žaloba bola podaná riadne a včas, teda
po platnom vyhlásení predčasnej splatnosti budúcich splátok, ktorá bola dohodnutá v úverovej zmluve.
K otázke skúmania bonity žalovanej poukázal na ods. 78 napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvej
inštancie uviedol svoje právne posúdenie, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav ohľadne skúmania
bonity. Zároveň dal do pozornosti aj skutočnosť, že žalovaná uhradila sumu 3.311,98 Eur, a teda bonita

žalovanej na začiatku zmluvného vzťahu bola v poriadku. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací
súd potvrdil výroky I. a III. rozsudku súdu prvej inštancie ako vecne správne a zaviazal žalovanú na
náhradu trov odvolacieho konania.

5. Ďalšie vyjadrenia do spisu doručené neboli.

6. Rozsudok vo výroku II. o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti (nad priznanú sumu 2.682,99 Eur s 5
%-nýmročnýmúrokomzomeškaniazosumy4.580,84Eurod15.9.2021dozaplatenia)nebolodvolaním
napadnutý, v tomto výroku nadobudol právoplatnosť v zmysle ust. § 367 ods. 2 CSP, a preto v tejto časti
nebol v odvolacom konaní preskúmavaný.

7. Podľa § 1 zák. č. 266/2005 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku v znení
účinnom v čase uzavretia zmluvy tento zákon upravuje ochranu spotrebiteľa pri finančných službách
poskytovaných dodávateľom prostredníctvom prostriedkov diaľkovej komunikácie na základe zmluvy na
diaľku a uzavieranie zmluvy na diaľku.

8. Podľa § 2 písm. a) cit. zákona na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou na diaľku zmluva
medzi dodávateľom a spotrebiteľom o poskytnutí finančnej služby výlučne prostredníctvom prostriedkov
diaľkovej komunikácie, podľa písm. b) finančnou službou služba poskytovaná podľa bodu 7. veriteľom,
ktorý poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania, podľa písm. c) dodávateľom osoba,
ktorá je v rámci svojho podnikania zmluvným poskytovateľom finančných služieb prostredníctvom

prostriedkov diaľkovej komunikácie na základe zmluvy na diaľku, podľa písm. d) spotrebiteľom fyzická
osoba, ktorej sa výlučne na osobnú spotrebu poskytujú finančné služby na základe zmluvy na diaľku
a ktorá pri jej uzavieraní a plnení nekoná v rámci svojho zamestnania, povolania alebo podnikania,
podľa písm. e) prostriedkom diaľkovej komunikácie prostriedok, ktorý bez súčasného fyzického kontaktu
dodávateľa a spotrebiteľa možno použiť pri poskytovaní finančnej služby na diaľku, najmä elektronická

pošta, telefón, fax, adresný list, ponukový katalóg a podľa písm. f) trvanlivým médiom nástroj alebo
technický prostriedok, ktorý umožňuje spotrebiteľovi uchovať jemu adresovanú informáciu spôsobom
umožňujúcim použitie tejto informácie v budúcnosti na účely, ktoré plní táto informácia.

9. Podľa § 7 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách

pre spotrebiteľov účinného v čase uzavretia zmluvy veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom
úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť
s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy
najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa
a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.

10. Podľa § 7 ods. 2 cit. zákona spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné,
presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver; tým
nie je dotknuté právo veriteľa využívať informácie o spotrebiteľovi z príslušnej databázy za podmienok
ustanovených osobitným zákonom.

11. Podľa § 565 OZ, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre
nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže
veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

12. Podľa § 53 ods. 9 OZ, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach,
môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so
zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie
tohto práva.13. Podľa ust. § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril

žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

14. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

15. Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

16.KrajskýsúdvKošiciachakoodvolacísúd(ďalejlenodvolacísúd)podľa§34CSPprejednalodvolanie
žalovanej voči napadnutým výrokom rozsudku ako podané včas, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods.1

CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 CSP ako aj z hľadísk uplatnených odvolacích
dôvodov, pričom dospel k záveru, že odvolanie proti výroku I. rozsudku nie je dôvodné.

17. Žalovaná v odvolaní namietala odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP.

18. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces. Obsah práva na spravodlivý proces je pomerne široký, medzi
jehozložkymožnozaradiťpredovšetkýmprávonaprístupksúdu,právonasúdzriadenýzákonom,právo
na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej

lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo
navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých
rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v
konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia.
Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie súdu.

O naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP však pôjde vtedy, ak nesprávny
procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá
odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto
musí byť hodnotené v kontexte celého konania zohľadňujúc možnosť zvrátenia nesprávneho postupu,
jeho následky a pod.

19. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom
postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu,
že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom takejto vady môže byť nesprávne
realizovaná manudukčná povinnosť súdu (a to tak v prípade, keď bola poskytnutá v užšom rozsahu, ako

aj v prípade jej realizácie v širšom než zákonom predpokladanom rozsahu), pochybenia vo vykonanom
dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez splnenia predpokladu uvedeného v
článku 16 ods. 2 CSP, alebo vypočutie relevantného svedka bez poučenia o práve odoprieť výpoveď),
porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami (§ 193 CSP) alebo posúdenie predbežnej otázky v
rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu (§ 194 ods. 2).

20. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP je daný v prípade, ak súd zamietne návrh na
vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia a ktorého vykonanie je
prípustné,pretožetakýmtopostupomčiužsťažujedôkaznúpozíciustranysporu,čomôženespravodlivo
rezultovať v neunesení jej dôkazného bremena, alebo sa neodôvodnene vzďaľuje od želanej a možnej

miery zistenia skutkového stavu.

21. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu
prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahyskutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne nevyšli
počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré
boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v

prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov
stránalebovyšlivkonanínajavoinak,súdvyhodnotiltak,žetovyvolávalogickýrozpor.Skutkovézistenia
nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods.
1, 2 CSP, alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z § 192, § 193 a § 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých

súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.

22. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že vo všeobecnosti
je právnym posúdením činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy na zistený skutkový
stav vyvodzuje zo skutkových zistení aké práva a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného
práva. Nesprávnym právnym posúdením je potom potrebné rozumieť omyl v tomto postupe, a teda

nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd
neaplikoval právnu normu vôbec, alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo
ak aj aplikoval správny predpis, ktorý si nesprávne interpretoval alebo napokon ak aplikoval správny
predpis, ktorý tiež správne interpretoval avšak právnu normu nesprávne na zistený skutkový stav použil,
v skutkových okolnostiach teda z právnej normy vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach

strán.

23. Po oboznámení sa s obsahom spisu odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal vo
veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy
vyhodnotil podľa ust. § 191 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých

aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, svoje
rozhodnutie riadne odôvodnil, preto odvolací súd výrok I. napadnutého rozsudku ako vecne správny
potvrdil.

24. Správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd

plne stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP). Odôvodnenie súdu prvej inštancie dáva odpoveď
na všetky argumenty uvádzané žalovanou v odvolaní, preto odvolacie námietky nie sú spôsobilé
spochybniť vecnú správnosť rozsudku.

25. Správne súd prvej inštancie posudzoval daný zmluvný vzťah, založený medzi zmluvnými stranami

Zmluvou o spotrebiteľskom úvere - revolvingový úver uzavretou dňa 1.12.2017 ako spotrebiteľský,
na ktorý je potrebné aplikovať zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov v spojení so zákonom č. 266/2005 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri
finančných službách na diaľku. Dospel k správnemu záveru, že posudzovaná zmluva obsahuje všetky
obligatórne zákonom stanovené náležitosti vyplývajúce predovšetkým z § 9 ods. 1 a 2 zák. č.

129/2010 Z.z., s prihliadnutím na obranu žalovanej z dôvodov, ktoré podrobne opisuje v jednotlivých
bodoch odôvodnenia a s ktorými sa odvolací súd stotožňuje. Za ničím nepodložené považuje tvrdenie
žalovanej o nepreukázaní uzavretia zmluvy z jej strany. Je zrejmé, že zmluvu uzatvorila na diaľku
prostredníctvom mobilného telefónu, z jej telefónneho čísla, finančné prostriedky jej boli žalobcom
riadne poskytnuté, žalovaná úver splácala zmluvne dohodnutým spôsobom v dohodnutých mesačných

splátkach, v dohodnutom termíne splatnosti, na dohodnutý účet. O zachovaní písomnej formy svedčí
aj fakt, že obsah zmluvy o revolvingovom úvere bol zachytený na trvale dostupnom médiu, a to vo
formetextovéhodokumentu,ktorýžalobcapredložilspolusožalobnýmnávrhom.Zasplneniauvedených
podmienok, ktorým je zachytenie obsahu právneho úkonu a identifikácie osoby, ktorá právny úkon -
zmluvu o revolvingovom úvere uzavrela, má odvolací súd jednoznačne za to, že pri uzatváraní zmluvy

o revolvingovom úvere bola zachovaná jej písomná forma. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil aj
nesprávne uvedenie RPMN, či pre žalovanú ako spotrebiteľku neidentifikovateľný spôsob jeho výpočtu,
akoajneidentifikovaniekonkrétnychúdajov,ktorébolikvýpočtupoužité,čomalozanásledokvyhlásenie
poskytnutého úveru za bezúročný a bez poplatkov.

26. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca ako veriteľ zisťoval a posudzoval (hodnotil bonitu klienta), aký
úver žalovaná žiada poskytnúť, aký má príjem, či je zamestnaná, kto je jej zamestnávateľ, druh jej
bývania, či žije s partnerom, jeho príjem, či má vyživovaciu povinnosť, aké sú jej životné výdavky, koľko
má úverových zmlúv uzavretých, akého druhu, aké má splátky. Uvedené informácie poskytla jednakžalovaná, ktorá bola podľa § 7 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. povinná poskytnúť úplné, presné a pravdivé
údaje a jednak mal informácie z elektronického registra údajov o spotrebiteľských úveroch dlžníkov. Na
základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania

správne ustálil, že žalobca ako dodávateľ postupoval plne v súlade s ust. § 7 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z.,
a teda s odbornou starostlivosťou posúdil pred uzavretím zmluvného vzťahu so žalovanou jej schopnosť
ako spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, s prihliadnutím na hľadiská stanovené zákonom.

27. K námietke žalovanej o nesplnení zákonných podmienok na zosplatnenie poskytnutého

spotrebiteľského úveru odvolací súd poukazuje na to, že rozhodovacia prax dovolacieho súdu (porov.
uznesenie NS SR z 29. novembra 2022, sp. zn. 7Cdo/268/2020, publikované v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3/2023 ako R 29/2023) sa už ustálila v
závere,žeprespotrebiteľskévzťahy-akýmjeajposudzovanývzťahmedzisporovýmistranami-platí,že
veriteľ môže žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky až najskôr po uplynutí
troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie

kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva (§ 53 ods. 9 OZ). Veriteľ (v postavení dodávateľa) môže
požadovať splnenie celého dlhu pre nesplnenie niektorej zo splátok za podmienok, že už uplynuli tri
mesiace od omeškania so zaplatením príslušnej splátky a že upozornil dlžníka (v postavení spotrebiteľa)
v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Účinnosť uplatnenia práva veriteľa podľa § 565
OZ je teda podmienená tým, že veriteľ v uvedenej lehote pred uplatnením tohto práva upozornil dlžníka

nato,žetotoprávovyužije.Beztakéhotovčasnéhoupozorneniajeuplatnenieneúčinné.Vtejtosúvislosti
zastáva najvyšší súd názor, že 15-dňová lehota na upozornenie spotrebiteľa by mala byť realizovaná
ešte pred uplynutím troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky, vychádzajúc z charakteru
upozornenia na možnosť zosplatnenia ako vytvorenia príležitosti pre dlžníka ho ešte odvrátiť, navyše
pokiaľ uplatneniu tohto práva nebráni, ak spotrebiteľ zaplatí niektorú so skorších splátok (porovnaj aj

sp. zn. 9Cdo/245/2022 zo dňa 26. marca 2024).

28. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne posúdil platnosť zosplatnenia úveru, keďže
z predložených dôkazov (na č.l. 24-27 a č.l. 58 spisu) mal nepochybne za preukázané doručenie
výzvy pred zosplatnením úveru podľa § 53 ods. 9 OZ ako aj výzvy na zaplatenie celého zostatku

úveru podľa § 565 OZ. Žalovaná doručenie uvedených listín nerozporovala. Odvolací súd ďalej dodáva,
že vo výzve, ktorou veriteľ upozorňuje dlžníka na skutočnosť, že je v omeškaní a že môže dôjsť k
vyhláseniu mimoriadnej splatnosti, ako ani v oznámení dlžníkovi, že došlo k vyhláseniu mimoriadnej
splatnosti, zákon vyslovene nestanovuje povinnosť veriteľa uvádzať, pre omeškanie s ktorou konkrétnou
splátkou sa pre predmetný úver vyhlasuje mimoriadna splatnosť, avšak právny úkon musí spĺňať

podmienky jasnosti, určitosti a zrozumiteľnosti, tak ako to vyžaduje § 37 ods. 1 OZ pod hrozbou
neplatnosti. Z obsahu spisu je však zrejmé, že splatnosť jednotlivých splátok revolvingového úveru
bola v úverových podmienkach upravená tak, že žalovaná bola povinná poskytnutý úver splácať vždy
k 20. dňu v mesiaci; prvá splátka sa stala splatnou k 20. dňu mesiaca, ktorý nasledoval po mesiaci,
v ktorom došlo k prvému čerpaniu. Z platobnej histórie bolo pritom zrejmé, že prvý výber realizovala

žalovaná 1.12.2017. Prvá splátka revolvingového úveru bola preto splatná k 20. 1. 2018 a každá ďalšia
k 20. dňu kalendárneho mesiaca, ktorému predchádzalo čerpanie peňažných prostriedkov poskytnutých
jej žalobcom. Z platobnej histórie nepochybne vyplynulo, že poslednú splátku v sume 134,06 Eur
realizovala žalovaná 20.12.2020. Ďalšiu (76.) splátku v sume 134,06 Eur mala zaplatiť 20.1.2021, ktorú
však nezaplatila. Keďže sa dostala s jej zaplatením do omeškania o viac ako 3 mesiace, žalobca ju

listom zo dňa 12.7.2021 vyzval na zaplatenie spolu so splátkou č. 77 v sume 129,06 Eur, plus 5 Eur
zmluvná pokuta, čo je spolu 268,12 Eur. Zároveň bola upozornená, že ak dlžnú sumu nezaplatí do 15 dní
od doručenia výzvy, bude žalobca požadovať okamžité jednorazové vrátenie celého úveru. Následne
žalobca listom zo dňa 30.8.2021 vyzval žalovanú na zaplatenie celého úveru. Na základe uvedeného
odvolací súd konštatuje vecne správny a zákonný postup žalobcu pri zosplatnení úveru.

29. Žalovaná svojimi odvolacími námietkami, v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust §
365 ods. 1 písm. b) CSP, nastolila predmetom odvolacieho prieskumu aj správnosť procesného postupu
súdu prvej inštancie z hľadiska rešpektovania jej práva na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie
rozhodnutia. K tomu odvolací súd uvádza, že odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd

vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Preto zákon v
§ 220 ods. 2 CSP určuje konkrétne zákonné požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku tak, aby
z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť. Zákon vyžaduje, aby súd v
odôvodnení rozhodnutia vymedzil tiež, ktoré skutočnosti boli pre jeho rozhodnutie zásadné, ktoré z nichboli medzi stranami nesporné a aké skutkové závery a na podklade ktorých dôkazov urobil vo vzťahu
k skutočnostiam sporným. V odôvodnení rozsudku súd ďalej vysvetlí, aké skutkové zistenie odôvodnilo
aplikáciu zvolenej právnej normy, podá jej interpretáciu na konkrétne okolnosti prípadu a vyvodí z

nej závery o spornom práve či povinnosti. Povinnosťou súdu je v odôvodnení sa vysporiadať tiež s
rozhodujúcimiargumentmistrán;zodôvodneniamápritompodľaprávnejpraxevyplývaťdôvod,prektorý
súd prijal či odmietol rozhodujúce argumenty, pričom len konštatovanie nesprávnosti či irelevantnosti
argumentácie bez náležitého zdôvodnenia požiadavku riadneho odôvodnenia nespĺňa.

30. Už skoršia judikatúra Najvyššieho súdu SR (R111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť
rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola považovaná len
za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada
konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci (viď § 241 ods. 2 písm. b) OSP). S tým
názorom sa stotožnil aj Ústavný súd SR (por. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III.
ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016). Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu

konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ OSP“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna
veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods.
2 písm. b/ OSP. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania
podľa § 237 ods. 1 písm. f/ OSP“. Zmeny v procesnej úprave, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016,

sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. I
naďalej teda z pohľadu odvolacích dôvodov nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje nesprávnosť
postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva v zmysle
ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP (z hľadiska podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ust. § 420
písm. f) CSP, do 30.6.2016 ust. § 237 ods. 1 písm. f) OSP) len v celkom ojedinelých (extrémnych)

prípadoch, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O
taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie,
alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti
Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný
omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Za procesnú vadu konania podľa ust. § 365 ods.

1 písm. b) CSP teda nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv odvolateľa (por. uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/84/2017 zo dňa 25.10.2017). I Ústavný
súd SR v zmysle svojej judikatúry považuje za protiústavné a aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých
odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané
skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). V otázke, za akých okolností je možné

považovať rozhodnutie za nepreskúmateľné sa výstižne vyjadril tiež Najvyšší súd ČR vo svojom
rozsudku sp. zn. 29 Cdo 2543/2011 z 25. júna 2013, publikovanom v Zbierke súdnych rozhodnutí a
stanovísk pod číslom 100/2013. Prezentoval v ňom názor, že merítkom toho, či rozhodnutie súdu prvej
inštancie je alebo nie je preskúmateľné, nie sú požiadavky odvolacieho súdu na náležitosti odôvodnenia
rozhodnutia prvoinštančného súdu, ale predovšetkým záujem strán sporu na tom, aby mohli v odvolaní

náležite použiť proti tomuto rozhodnutiu odvolacie dôvody. Aj keď rozhodnutie súdu prvej inštancie
nevyhovuje všetkým požiadavkám na jeho odôvodnenie, nie je spravidla nepreskúmateľné, pokiaľ
prípadné nedostatky odôvodnenia neboli podľa obsahu odvolania na ujmu uplatnenia práv odvolateľa.

31. Súd prvej inštancie podľa zistenia odvolacieho súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol

čoho sa žalobca domáhal i aké bolo procesné stanovisko žalovanej k žalobe; z ich tvrdení a
argumentácie výstižne vyselektoval podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty a vo vzťahu k
rozhodujúcim sporným skutočnostiam podrobne ozrejmil tiež, aké zistenia vyplynuli z toho - ktorého
z vykonaných dôkazov. Zistené skutočnosti následne zrozumiteľne a v súlade so zásadami formálnej
logiky premietol do rozhodujúcich skutkových záverov a z nich právnymi úvahami zdôvodnil výber

právnych noriem, ktoré aplikoval, a tiež aj konkrétne následky, ktoré z nich za daného skutkového
stavu vyvodil. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne vysporiadal
s odvolateľkou nastolenými otázkami majúcimi význam pre posúdenie platnosti úverovej zmluvy,
podmienkami zosplatnenia pohľadávky a tiež skúmania bonity žalovanej. Odvolací súd pripomína, že
podľa judikatúry ESĽP, ktorá je jednotne premietaná aj v rozhodovacej praxi Ústavného súdu SR,

súd sa musí v odôvodnení rozhodnutia vyrovnať s len s argumentom, ktorý je podstatný a zároveň
aj konkrétny, teda formulovaný dostatočne jasným a presným spôsobom. Za spĺňajúci tieto parametre
nemožno považovať napríklad ani argument, že právne posúdenie ako také alebo jeho parciálna časť
je nesprávne (v rozpore so zákonom), bez konkretizácie aký právny predpis bol nesprávne aplikovaný avyjadrenia, ako má byť podľa predstavy dotknutého subjektu dané ustanovenie aplikované na konkrétny
prípad. Vo svetle východísk uvedených v predchádzajúcom bode preto podľa posúdenia odvolacieho
súdu nemožno odôvodnenie napadnutého rozsudku v žiadnom prípade považovať ani za arbitrárne ani

za úplne odchylné od veci samej a ani za extrémne nelogické, a preto odvolaciu námietku žalovanej proti
odôvodneniu napadnutého rozsudku, odvolací súd vníma len ako nespokojnosť odvolateľky so závermi
prezentovanými v odôvodnení, ktorá ale nezakladá nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane
sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva, a teda dôvodnosť odvolacieho dôvodu podľa ust. §
365 ods. 1 písm. b) CSP.

32. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého
rozsudku, mal odvolací súd zato, že súd prvej inštancie v napadnutom výroku I. rozhodol vecne správne,
preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

33. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky

na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

34. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

35. Podľa § 396 ods. 2 CSP, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.

36. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

37. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

38. Podľa ust. § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

39. Podľa ust. § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

40.ŽalovanávodvolanínamietalanesprávnerozhodnutievovýrokuIII.onáhradetrovkonania.Odvolací
súd po preskúmaní napadnutého výroku konštatuje, že súd prvej inštancie pri zohľadňovaní pomeru
úspechu a neúspechu v spore opomenul, že žalobu zamietol aj v časti vyčísleného úroku uplatňovaného
žalobcom v sume 1.127,61 Eur ako súčasti istiny. Zo žaloby je zrejmé, že žalobca si uplatnil nárok
na zaplatenie celkovej sumy 5.708,45 Eur pozostávajúcej z istiny 4.580,84 Eur a vyčísleného úroku

1.127,61 Eur. Súdom mu bola priznaná suma 2.682,99 Eur, čo z celkovej sumy 5.708,45 Eur predstavuje
jeho úspech v pomere 47 % oproti jeho neúspechu v pomere 53 %. Odpočítaním neúspechu od úspechu
vychádza, že žalovaná má nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 6 %. Pretože týmto
rozhodnutím sa končí konanie vo veci samej, odvolací súd podľa § 262 ods. 1 CSP v súlade s § 388 CSP
zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku III. tak, že žalovanej priznal proti žalobcovi

nárok na náhradu trov konania v rozsahu 6 %, o výške ktorých bude podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodnuté
súdom prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

41. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s
§ 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol čo do rozhodnutia o odvolaní proti výroku I. v plnom rozsahu

úspešný žalobca, čo do rozhodnutia o odvolaní proti výroku III. bola úspešná v plnom rozsahu žalovaná.
Preto odvolací súd nepriznal žiadnej zo strán náhradu trov odvolacieho konania.

42. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej

veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý

výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosťpodľaodseku1neplatí,akjea)dovolateľomfyzickáosoba,ktorámávysokoškolsképrávnické
vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu
koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej
strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na

ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní
a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý
za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).