Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. december 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 28Co/84/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2623200151
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Duman
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2623200151.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov – predsedu: JUDr. Peter Duman a členiek: Mgr.
Lucia Mizerová a JUDr. Erika Tischlerová, v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt C.
XXX/X, D., zast.: JUDr. Jozef Žilinek, PhD., advokát, Župné námestie 1, Nitra, proti žalovaným: 1. E. F.
G. B., H., nar. XX.XX.XXXX, I. XXXX/XX, J., zast.: Grand Oak Legal, s.r.o., IČO: 51 673 541, Konventná
6, Bratislava, a 2. K. L. M., nar. XX.XX.XXXX, N. XXXX/XX, D., zast.: ŠTEPANOVSKÝ & Partners, s.r.o.,

IČO: 36 865 117, Žellova 6, Bratislava, o určenie neplatnosti právneho úkonu a iné, o odvolaní žalobkyne
proti uzneseniu Okresného súdu Senica zo 14.08.2023, č. k. 5C/1/2023-143 v časti trov konania, takto

r o z h o d o l :

I. Napadnuté uznesenie sa vo výroku II o trovách konania potvrdzuje.

II. Žalovaným sa priznáva voči žalobkyni nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Uznesením označeným v záhlaví (ďalej len „napadnuté uznesenie“) súd prvej inštancie konanie
zastavil (výrok I) a vyslovil, že žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovaným náhradu trov konania v rozsahu
100 % (výrok II). Výrok o zastavení konania odôvodnil podľa § 144 a § 145 ods. 1 Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“) späťvzatím žaloby pred prvým pojednávaním. O náhrade trov konania
rozhodol podľa § 256 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP s tým, že zastavenie konania procesne zavinila
žalobkyňa tým, že vzala podanú žalobu bez uvedenia dôvodu v celom rozsahu späť.

2. Včasným odvolaním proti výroku II napadnutého uznesenia žalobkyňa žiadala, aby odvolací súd
žalovaným nepriznal náhradu trov konania. Súdny spor začatý žalobkyňou by nebol bez úspechu, práve
naopak, len sa súdneho sporu vzdala výlučne zo zdravotných dôvodov, pričom nebola konajúcim súdom
ani oboznámená s dvomi replikami protistrán.

3. Žalovaná 1 sa k odvolaniu žalobkyne vyjadrila tak, že argumentácia žalobkyne, že by nebola bez
úspechu, je irelevantná a hlavne nesprávna. Žalovaní nedali príčinu žalobkyni na podanie žaloby.
Odpustenie povinnosti uhradiť trovy je možné len z dôvodov osobitného zreteľa. Taktiež je nutné
prihliadnuť aj na pomery žalovanej, ktorá musela vynaložiť nemalé finančné prostriedky. Žalobkyňa má
úplný prístup k elektronickému súdnemu spisu, kde boli všetky vyjadrenia spoločne s prílohami zo strany
súdu riadne zverejnené, a teda žalobkyňa mala možnosť vidieť predmetné vyjadrenie viac ako dva

mesiace pred tým ako bolo podané späťvzatie žaloby. Žalovaná 1 navrhla uznesenie vo výroku o trovách
potvrdiť.

4. Žalovaný 2 vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne predniesol, že odvolanie nie je riadne odôvodnené
a keďže žalobkyňa zastavenie konania procesne zavinila, zaoberať sa podrobnejšie jej tvrdením, že
podala žalobu „odôvodnene aj oprávnene“, je zbytočné. Ak žalobkyňa chcela, aby súd s odkazom na jej

zdravotný stav postupoval podľa ust. § 257 CSP, mala ho o to požiadať (najneskôr) spolu so späťvzatím
žaloby. Tvrdenia a dôkazy o svojom zdravotnom stave predložila až v odvolaní, avšak na tie už odvolacísúd nemôže prihliadať. Výška trov konania, ktoré má žalobkyňa každému zo žalovaných nahradiť, bude
predstavovať rádovo len stovky eur. To žalobkyňu nijako nezasiahne, keďže len jej nehnuteľný majetok
má trhovú hodnotu státisícov eur. To, či vyjadrenia žalovaných k žalobe boli žalobkyni pred späťvzatím

žaloby doručené, je vo vzťahu k otázke náhrady trov konania úplne irelevantné. Napadnuté uznesenie
je vo výroku o trovách správne.

5. Odvolací súd, viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1
CSP), preskúmal napadnuté uznesenie, ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie aj

z hľadiska vád týkajúcich sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP) bez nariadenia pojednávania,
pretože neboli splnené podmienky § 385 ods. 1 CSP, a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie
je dôvodné.

6. Žalobkyňa namieta voči svojej povinnosti nahradiť trovy konania žalovaným v podstate preto, lebo
spor, ktorý by údajne vyhrala, nemohla dokončiť pre svoj zdravotný stav, a preto, lebo súd prvej

inštancie ju neoboznámil s „replikami“ žalovaných (správne: vyjadreniami žalovaných k žalobe – pozn.
odvolacieho súdu).

7. Napadnuté uznesenie vychádza z ustanovenia § 256 ods. 1 CSP o náhrade trov konania, ktoré platí
pre každé konanie bez ohľadu na to, z akého dôvodu bolo zastavené. Zásada procesnej zodpovednosti

za zavinenie vyjadrená v tomto ustanovení znamená, že povinnosť nahradiť trovy konania zaťažuje
stranu, ktorá zavinila zastavenie konania. Pojem „procesné zavinenie“, ktorý citované ustanovenie
používa, je jasný v tom zmysle, že zastavenie konania nemožno posudzovať inak, než z procesného
hľadiska. Zásada zodpovednosti za zavinenie je inštitútom procesného práva, a preto rozhodujúcimi
skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po začatí konania. Zavinenie

môže existovať na strane žalobcu, aj na strane žalovaného. Pri zodpovedaní otázky, ktorá zo strán
z procesného hľadiska zavinila zastavenie konania, treba vychádzať z toho, čo spôsobilo zastavenie
konania. Neskúma sa, či by bol žalobca v meritórnom konaní úspešný alebo nie.

8. V prejednávanej veci je zrejmé, že konanie bolo zastavené podľa § 145 ods. 1 CSP pre späťvzatie

žaloby pred prvým pojednávaním. Späťvzatie žaloby je procesným úkonom – podaním vo veci samej (§
123 ods. 1 a 2 CSP), ktoré môže v konaní učiniť len žalobca. Späťvzatím žaloby žalobca uskutočňuje
svoje právo disponovať so žalobou, ktorú sa pred tým rozhodol podať z vlastnej vôle. Pokiaľ žalobca
takýto úkon vykoná, súd v civilnom sporovom konaní nemá inú možnosť, než konanie zastaviť.
Výnimočne konanie nezastaví, keď tomu bráni kvalifikovaný procesný úkon žalovaného – nesúhlas so

späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov (§ 146 ods. 1 CSP), čo však nebol tento prípad. V tunajšej veci
došlo k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo prvé pojednávanie a keďže nešlo ani o prípad uvedený v
§ 146 ods. 2 CSP, súhlas žalovaných nebol potrebný. V prejednávanej veci musel súd prvej inštancie
reagovať na späťvzatie žaloby nevyhnutne vydaním rozhodnutia, ktorým sa konanie zastaví. Keďže
zastaveniu konania predchádzal procesný úkon žalobkyne, ktorý tak tvoril procesný dôvod, a tým aj

právny základ rozhodnutia o zastavení konania, procesné zavinenie zastavenia tohto konania nemožno
pričítať nikomu inému, než žalobkyni.

9. Ak sa konanie zastaví pre späťvzatie žaloby, zastavenie konania procesne zavinil žalobca práve
späťvzatím žaloby. Správanie žalovaného môže byť relevantné len z hľadiska dôvodnosti žaloby, nikdy

nie z hľadiska procesného zavinenia zastavenia konania (k tomu pozri ďalej).

10. Keďže uznesenie o zastavení konania je rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, musel súd prvej
inštancie rozhodnúť zároveň o nároku na náhradu trov konania (§ 262 ods. 1 CSP). V dôsledku
procesného zavinenia zastavenia konania boli splnené podmienky na to, aby súd o nároku na náhradu

trov konania rozhodol podľa § 256 ods. 1 CSP, a priznal ich náhradu protistrane.

11. V prípade späťvzatia žaloby teda zásadne platí, že zastavenie konania zavinil žalobca, a nárok na
ich náhradu patrí podľa § 256 ods. 1 CSP žalovanému. Toto ustanovenie je z obsahového hľadiska v
podstate zhodné so skorším § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý stratil

účinnosť 30.06.2016, čo tiež znamená, že ustálená judikatúra týkajúca sa § 146 ods. 2 OSP je preto
naďalej uplatniteľná (pozri nález Ústavného súdu SR z 20.03.2018, sp. zn. II. ÚS 569/2017, bod 21).
Ak teda došlo k zastaveniu konania v dôsledku späťvzatia žaloby, možno žalovanému uložiť povinnosť
nahradiť trovy zastaveného konania, ak pre jeho správanie bola žaloba podaná dôvodne.12. Rozhodovanie o náhrade trov konania podľa § 256 ods. 1 CSP sa tak riadi všeobecnou zásadou,
podľa ktorej pri späťvzatí žaloby zásadne platí, že zastavenie konania zavinil žalobca, a výnimkou, že

povinnosť nahradiť trovy konania zaťažuje žalovaného vtedy, keď sa inak dôvodne podaná žaloba vzala
späť pre správanie žalovaného. Ako každú výnimku, aj túto treba vykladať zužujúco.

13. Predpokladom na uloženie povinnosti nahradiť trovy konania žalovanému je dôvodnosť podanej
žaloby. Dôvodnosť podanej žaloby sa posudzuje na základe vzťahu správania žalovaného k

požiadavkám žalobcu a vyhodnocuje sa z hľadiska toho, či sa žalobca domohol uplatneného nároku
alebonie.Presvedčeniežalobcu,žebyvkonaníbolúspešný,niejetedazhľadiskarozhodovaniaopodľa
§ 256 ods. 1 CSP podstatné.

14. V prejednávanej veci sa žalobkyňa domáhala, aby súd prvej inštancie a) potvrdil, že došlo
k porušeniu predkupného práva žalobkyne, b) určil neplatnosť kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi

žalovanou 1 a žalovaným 2 o prevode spoluvlastníckeho podielu k dvom pozemkom, uložil žalovanej 1
povinnosť písomne ponúknuť žalobkyni na odkúpenie tieto pozemky (za cenu 265,85 € a cenu 163,29
€), a to bez ťarchy, t. j. bez záložného práva zriadeného v prospech obchodnej spoločnosti ANTILIA,
s. r. o., IČO: 48 309 117, a c) určil, že žalobkyňa je povinná uskutočniť svoje predkupné právo v lehote
najneskôr do dvoch mesiacov odo dňa doručenia písomnej ponuky, pričom žalovaná 1 je povinná túto

ponuku odoslať žalobkyni najneskôr do piatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku súdu.

15. Z hľadiska správania žalovaných, ktoré by bolo relevantným dôvodom pre priznanie náhrady
trov konania žalobkyni, je tak podstatné, že žalobkyňa v späťvzatí žaloby netvrdila nič, čo by sa
týkalo správania žalovaných. Hoci v odvolaní tvrdí, že v späťvzatí žaloby uviedla, že „verí, že spor

vyrieši mimosúdne, nakoľko je už fyzicky a psychicky vyčerpaná zo svojho zdravotného stavu“, obsah
späťvzatia žaloby (č. l. 139) tomu celkom nezodpovedá. V skutočnosti totiž žalobkyňa v späťvzatí
žaloby neuviedla nič, čo sa týkalo jej zdravotného stavu, ale vyslovila len nádej, že sa so žalovanou 1
dohodne mimosúdne.

16. Zo späťvzatia žaloby, ale ani z odvolania žalobkyne teda nemožno vyvodiť, že by žalovaní svojím
správaním vyhoveli jej požiadavkám podľa žaloby. To, že spor v čase späťvzatia žaloby pretrvával,
vyplýva napokon aj zo žalobkyňou vyjadrenej nádeje, že spor sa vyrieši mimosúdnou cestou.

17. Vo svojom odvolaní sa žalobkyňa ďalej dovoláva uplatnenia § 257 CSP z dôvodu, že nemohla

dokončiť pre svoj zdravotný stav a preto, že ju súd prvej inštancie neoboznámil s replikami žalovaných.

18. Použitie ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania je namieste vtedy, keď sú
naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak sú tu dôvody hodné osobitného
zreteľa, pre ktoré súd náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o výnimočný prípad,

ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach
danej veci, ako aj v okolnostiach na strane strán. Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa
treba posudzovať osobné, majetkové, sociálne, zárobkové a iné pomery strán a prihliadať na to, čo ich
viedlo k uplatneniu práva na súde a aký mali postoj v konaní (porov. rozhodnutie ÚS SR, I. ÚS 469/2013).
Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a

jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť
voči strane a aby neodporovalo dobrým mravom. Moderačné právo súdu však neslúži na zmierňovanie
majetkových rozdielov medzi stranami (porov. rozhodnutie NS SR, sp. zn. 6MCdo/5/2011).

19. Pretože civilné sporové konanie sa riadi zásadou kontradiktórnosti, a nie princípom oficiality či

vyšetrovacím princípom, podľa odvolacieho súdu nie je úlohou súdu zisťovať okolnosti odôvodňujúce
uplatnenie § 257 CSP, najmä nie tie, ktoré spočívajú v skutočnostiach súvisiacich s pomermi strany.
Ak takéto okolnosti existujú, je možné od strany rozumne očakávať, že ich súdu predostrie z vlastnej
iniciatívy. Pokiaľ teda strana takéto tvrdenia nepredniesla a okolnosti hodné osobitného zreteľa nevyšli
najavo ani zo spisu, použitie § 257 CSP ako výnimočného opatrenia neprichádza do úvahy.

20. Žalobkyňa v odvolaní tvrdila, že v roku 2022 podstúpila vážnu operáciu rakoviny hrubého čreva
a odvtedy je onkologický pacient; myslela si, že sa jej zdravotný stav stabilizuje, a preto aj podávala
žalobnýnávrhnasúd;vroku2023podstúpilainédveoperácierakovinykože;žalobkyňamáajďalšie,inézdravotné problémy, ako napr. vytrácanie sluchu a operácia ciev, ktorú tiež už podstúpila; jej zdravotný
stav sa teda postupne zhoršil. Na dokončenie súdneho sporu už nemá ani fyzických ani psychických síl,
preto aj vo svojom zdôvodnení späťvzatia žalobného návrhu uvádza, že verí, že spor vyrieši mimosúdne.

21. Nové skutkové tvrdenia žalobkyne (o tom, že v roku 2022 podstúpila vážnu operáciu rakoviny
hrubého čreva a odvtedy je onkologický pacient, že má aj iné zdravotné problémy, ako napr. vytrácanie
sluchu a operácia ciev, ktorú tiež už podstúpila) a nový listinný dôkaz, ktorý k odvolaniu v tejto
súvislosti priložila (karta Onkologického ústavu sv. Alžbety, s.r.o., č. l. 153), predstavujú prostriedky

procesného útoku (§ 149 CSP), ktoré žalobkyňa neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie.
Odvolacie konanie sa riadi neúplným apelačným princípom, ktorý v zásade predpokladá, že skutkový
stav veci sa ustáli na súde prvej inštancie na základe procesnej aktivity strán konania, ktoré sú povinné
uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas (čl. 8 základných princípov),
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí (§ 154 CSP). Vo vyššie uvedenom
rozsahu žalobkyňa uplatnila tzv. novoty, ktoré možno v odvolacom konaní použiť len vtedy, ak sa týkajú

procesných podmienok, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, má byť nimi preukázané,
že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo ich
odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP). Žalobkyňa
však v tejto súvislosti netvrdí ani jednu z vyššie uvedených podmienok, čo znamená, že nebolo možné
postupovať podľa § 366 CSP a odvolací súd preto nemohol na tieto prostriedky procesného útoku

v odvolacom konaní prihliadať.

22. Čo sa týka tvrdenia o dvoch operáciách z dôvodu rakoviny kože v roku 2023, ktoré údajne vyústili
do neschopnosti žalobkyne dokončiť súdne konanie, z lekárskych správ, ktoré žalobkyňa priložila
k odvolaniu, nevyplýva, že by žalobkyňa trpela touto diagnózou už v čase späťvzatia žaloby. Obe

lekárske správy boli vydané po späťvzatí žaloby, takže medzi nimi a týmto dispozitívnym úkonom
žalobkyne nie je badateľná žiadna súvislosť.

23. Skutočnosť, že zdravotný stav žalobkyne jej bránil v pokračovaní v konaní, vyvracia aj samotná
žalobkyňa v odvolaní, keď argumentuje, že keby vedela o vyjadrení žalovaných k žalobe, tak by žalobu

nevzala späť.

24. Pokiaľ ide o druhý dôvod, na ktorý žalobkyňa žiadala prihliadnuť, predovšetkým tu nejde o správanie
strany v konaní, ktoré by mohlo byť relevantné z hľadiska § 257 CSP, ale o procesný postup súdu.
Žalobkyňa ale v odvolaní nevysvetľuje, prečo by na jej rozhodnutie vziať žalobu späť malo mať

podstatný vplyv, keby vedela, že žalovaní sa k žalobe vyjadrili. Vyjadrenie žalovaných k žalobe je bežný
procesný úkon a od žalobcu možno spravodlivo očakávať, že jeho vykonanie bude predvídať. Nejde teda
o úkon, ktorý by mal u žalobcu vyvolávať objektívne prekvapenie, ale práve naopak. Pokiaľ žalobkyňa
(subjektívne) pripisovala skutočnosti, že žalovaní sa budú procesne aktívne brániť, podstatný význam,
mala možnosť sa o nej informovať na súde prvej inštancie, prípadne nahliadnutím do elektronického

súdneho spisu. Aj preto je tento dôvod žalobkyne nepresvedčivý.

25. Čo sa týka obsahu vyjadrenia žalobkyne z 08.11.2023, toto žalobkyňa síce označuje ako vyjadrenie
podľa § 167 ods. 3 CSP „na výzvu súdu zo 16.10.2023“ (hoci prípis súdu prvej inštancie zo 16.10.2023
neobsahuje žiadnu výzvu a netýka sa ani vyjadrenia žalovaných k žalobe; ide len o upovedomenie

o možnosti vyjadriť sa k vyjadreniam žalovaných k odvolaniu), keďže sa v ňom ale žalobkyňa okrajovo
venuje aj § 257 CSP, odvolací súd pre poriadok uvádza, že toto vyjadrenie nemá vplyv na rozhodnutie
o trovách konania. Ako už odvolací súd naznačil vyššie, že ustanovenie § 366 CSP síce umožňuje
odvolateľovi za výnimočných okolností použiť aj ďalšie prostriedky procesného útoku alebo prostriedky
procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, no v každom prípade sa

tak musí udiať najneskôr v odvolaní. Rovnosť strán (čl. 6 ods. 1 základných princípov CSP) sa potom
prejavuje v tom, že protistrana v odvolacom konaní má právo uplatniť prostriedky procesného útoku
alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie, za splnenia
podmienok podľa § 366 CSP najneskôr v lehote na vyjadrenie k odvolaniu. Po uplynutí lehoty na
vyjadrenie k odvolaniu tak uplatnenie prostriedkov procesného útoku, či prostriedkov procesnej obrany

neprichádza vôbec do úvahy. V prejednávanej veci zastáva žalobkyňa v dôsledku podaného odvolania
postavenie odvolateľa, čo znamená, že novoty mohla uplatniť najneskôr do uplynutia lehoty na odvolanie
proti napadnutému uzneseniu. Rovnako to platí aj pre odvolacie dôvody, ktoré možno meniť a dopĺňať
len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP). Napadnuté uznesenie bolo žalobkynidoručené21.08.2023(č.l.149),takžeposlednýmdňomlehotynapodanieodvolaniaboldeň05.09.2023,
čo je zároveň najneskorší okamih na uplatnenie prípadných novôt a na doplnenie, či zmenu odvolacích
dôvodov. Žalobkyňa však spomenuté novoty a skutočnosti, ktoré by mohli zakladať odvolacie dôvody,

uplatnila až v replike k žalobe, ktorá bola súdu prvej inštancie doručená 09.11.2023 (č. l. 203), teda
zjavne oneskorene. Z tohto dôvodu odvolací súd nemohol na takto uplatnené prostriedky procesnej
obrany a odvolacie dôvody prihliadnuť. V dôsledku toho nebolo potrebné sa zaoberať ani tým, či by boli
splnené materiálne podmienky na použitie novôt podľa § 366 písm. a) až d) CSP.

26.Možnopretouzavrieť,žeinéokolnostihodnéosobitnéhozreteľa,napríkladskutočnostispočívajúcev
majetkových,sociálnychčiosobnýchpomerochstránžalobkyňanetvrdila.Keďžetietokritériázahŕňajúaj
posudzovaniemajetkovýchpomerov,žiadasadodať,žeakpovinnosťnahradiťtrovykonanianezasiahne
podstatným spôsobom do majetkových pomerov strany, spravidla nebude namieste uplatniť výnimočný
postup podľa § 257 CSP. Žalobkyňa o svojich majetkových pomeroch netvrdila v späťvzatí žaloby,
ale ani v odvolaní nič. Zodpovedajúce tvrdenia však predniesla žalovaná 1 vo vyjadrení k odvolaniu,

kde upriamila pozornosť na nehnuteľný majetok žalobkyne v hodnote státisícov eur. Žalobkyňa tieto
tvrdenia nevyvrátila, takže niet dôvodu pochybovať o ich správnosti. Možno dať za pravdu žalovanej
1 aj v tom, že vzhľadom na predmet sporu (určovacie rozhodnutie o predkupnom práve) nebudú
trovy konania dosahovať výšku, ktorá by v porovnaní s majetkovými pomermi žalobkyne naznačovala
hrozbu neprimeranej tvrdosti zákona, spočívajúcej v povinnosti ich nahradiť žalovaným, ktorú by bolo

nevyhnutné akokoľvek zmierňovať postupom podľa § 257 CSP.

27. Vychádzajúc z už spomenutej potreby vykladať každú výnimku zo všeobecnej zásady zavinenia
zastavenia konania pre späťvzatie žaloby žalobcom zužujúco, úvahy uvedené v predchádzajúcich
bodoch neumožňujú prijať záver, že by bolo na mieste odchýliť sa od všeobecnej zásady a nepriznať

nárok na náhradu trov konania strane, ktorá svojím procesným úkonom zastavenie konania nezavinila,
teda v tomto prípade žalovaným.

28. Keďže súd prvej inštancie vychádzal správne z toho, že zastavenie konania podľa § 256 ods. 1 CSP
zavinila žalobkyňa, a preto náhradu trov konania priznal žalovaným a odvolací súd nezistil dôvody hodné

osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali nepriznanie nároku na náhradu trov konania žalovaným podľa
§ 257 CSP, odvolanie žalobkyne nie je opodstatnené.

29. Na základe vyššie uvedených úvah odvolací súd v odvolaním napadnutej časti rozhodnutie súdu
prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil (výrok I).

30. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1
CSP vychádzajúc z plného úspechu žalovaných v odvolacom konaní (§ 255 ods. 1 CSP) a z nesplnenia
podmienok uplatnenia § 257 CSP z rovnakých dôvodov, aké odvolací súd uviedol vyššie, v dôsledku
čoho odvolací súd priznal žalovaným voči žalobkyni náhradu všetkých trov odvolacieho konania (výrok

II).

31. Senát odvolacieho súdu prijal toto rozhodnutie jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je prípustné dovolanie za podmienok § 419 a § 420 CSP. Dovolanie možno podať

v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto uznesenia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V
dovolaní treba popri všeobecných náležitostiach podania (označenie súdu, ktorému je určené, spisovej
značkyaoznačenieveci,ktorejsatýka,označenieapodpisdovolateľa)uviesť,protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v

dovolacom konaní zastúpený advokátom, ktorý musí dovolanie a iné podania dovolateľa spísať, ibaže
ide o prípady § 429 ods. 2 CSP.