Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 16. december 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8Co/73/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7122201982
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miloš Greguš

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7122201982.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miloša Greguša a členov senátu

JUDr. Agnesy Hricovej a JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej v spore žalobcu Mesto Košice so sídlom
v Košiciach na Triede SNP č. 48/A, IČO: 00 691 135, proti žalovanej A. B. nar. XX.X.XXXX, bývajúcej
v C. D. E. F. G. XX/X zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. JCLic. Tomáš Majerčák, PhD., s.r.o.,
IČO: 52 858 774, so sídlom kancelárie v Košiciach na Južnej triede č. 28 o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Košice č.k. 34C/10/2022 - 370
zo dňa 20.2.2024 takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok Mestského súdu Košice č.k. 34C/10/2022 - 370 zo dňa 20.2.2024.

II. Žalovaná má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len súd prvej inštancie) zhora označeným rozsudkom výrokom I. žalobu
zamietol a výrokom II. priznal žalovanej proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Rozhodnutie právne posúdil podľa § 137 písm. c) CSP, § 1 ods. 1, § 2 ods. 1, 2, 3, 5, 7, § 14
ods. 1, 4 zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, § 34, § 37 ods. 1, 2, 3, § 39, § 40 ods. 1, § 123,
§, 126 ods. 1, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 131 ods. 2, § 132a ods. 1, § 134 ods. 1, 2, 3, 4, §

135a ods. 1 OZ v znení v rozhodnom období. Uviedol, že predmetom konania je určenie vlastníckeho
práva, pričom žalobca odvodzuje vlastnícke právo od svojho právneho predchodcu (čsl. štátu), ktorý
mal nadobudnúť vlastnícke právo na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia Obvodného národného
výboru, odboru výstavby, ÚPAaD č. Výst. 9860/2617/84 - Go zo dňa 4.1.1985 s vyznačením dátumu
právoplatnosti dňa 10.4.1985, a následne malo dôjsť k prechodu vlastníckeho práva na žalobcu ex
lege v súlade s ust. § 2 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí ku dňu účinnosti tohto zákona,
t.j. ku dňu 1.5.1991. Súčasne konštatoval naliehavý právny záujem žalobcu na spore. Z vykonaného

dokazovania bolo zrejmé, že žalovaná je právnou nástupkyňou po poručiteľovi H. E., nar. XXXX,
naposledy bytom C. – C., zomrelom dňa 31.5.1926, po poručiteľke I. E., J. A., nar. XX.X.XXXX,
naposledy bytom C. D. K. G. X, zomrelej dňa 6.11.1957 a po poručiteľovi H. L., nar. XX.XX.XXXX,
naposledy bytom C. - C., ktorý bol vyhlásený za mŕtveho rozsudkom Okresného súdu Košice I zo
dňa 5.12.1997 vydanom pod č.k. Nc 1655/97 - 13, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 9.2.1998, s
určením dňa smrti 31.12.1918. Obvodný národný výbor Košice I., odbor výstavby, územného plánovania
a architektúry svojím rozhodnutím zo dňa 10.11.1984 vydaným pod č. Výst. 9860/2617/84 - Go ustanovil

účastníkom vyvlastňovacieho konania - neznámym dedičom po vlastníkoch nehnuteľností (uvedení
pod bodom 1. až 169.) a účastníkom konania, ktorí sa zdržujú na neznámom mieste (uvedení pod
bodom 1. až 180.) opatrovníka v osobe L. H. A., bytom C. G. XX M. C.. Uvedeným rozhodnutím bol
ustanovený opatrovník aj právnym predchodcom žalovanej H. E., I. E., J. A. a neznámym dedičompo poručiteľovi H. L.. Konštatoval, že obvodný národný výbor vo vyvlastňovacom konaní konal s
osobami, ktoré v tom čase nemali právnu subjektivitu, a teda nemohli byť v žiadnom prípade účastníkmi
konania. Takýmto osobám nemohol byť ustanovený opatrovník, nakoľko toho bolo možné ustanoviť iba

žijúcim osobám, ktorých pobyt nie je známy. Správny orgán vydal rozhodnutie proti zomrelej osobe
(H. E. a I. E., J. A.), a tým rozhodol o právach a povinnostiach zomrelej osoby, ktorá nemala v čase
vydania rozhodnutia procesnú subjektivitu. V prípade ustanovenia opatrovníka dedičom po zomrelom
H. L., súd prvej inštancie poukázal na všeobecné zásady dedenia, a to najmä na tú skutočnosť, že
dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa, preto k zmene vlastníka dochádza dňom smrti pôvodného

vlastníka. Správny orgán pochybil, keď v rámci vyvlastňovacieho konania a rozhodnutia nedodržal svoju
zákonnú povinnosť zisťovať okruh právnych nástupcov po pôvodnom vlastníkovi a s týmito následne
nekonal a nedoručoval im vyvlastňovacie rozhodnutie, a ktorí dedičstvo nadobudli okamihom smrti
poručiteľa. Uviedol, že nemožno poskytnúť právnu ochranu takému konaniu, keď sa správny orgán
„uspokojil“ s konštatovaním, že dedičia pôvodného vlastníka - poručiteľa sú neznámi. Dospel k záveru,
že vyvlastňovacie rozhodnutie Obvodného národného výboru Košice I., odboru výstavby, územného

plánovania a architektúry zo dňa 4.1.1985 číslo Výst. 9860/2617/84 - Go nielenže nemohlo nadobudnúť
právoplatnosť a vykonateľnosť, a to ani na základe doručenia ustanovenej opatrovníčke, ale došlo k
takej vade, ktorá je tak závažná, že vyvlastňovacie rozhodnutie je potrebné považovať za nulitný akt a
nemohlo nadobudnúť právne účinky, v dôsledku čoho nemohlo dôjsť ani k vyvlastneniu predmetných
nehnuteľností. Právne uzavrel, že uvedené rozhodnutie o vyvlastnení je ničotným (nulitným) aktom a

aj po jeho vydaní zostalo zachované vlastnícke právo dedičov zomrelých pôvodných vlastníkov H. E.,
I. E., J. A. a H. L. k sporným pozemkom registra E - KN parc. č. 239/16, č. 239/13, č. 239/12, č.
322 a č. 237. Vzhľadom na tento záver, že československý štát neúčinne vyvlastnil sporné pozemky a
vychádzajúc zo zásady nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet (z nepráva nemôže
vzniknúť právo), ak štát riadne nenadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom

tohto konania, nemohlo dôjsť ani k platnému prevodu vlastníckeho práva na žalobcu s poukazom na
ust. § 2 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Argumentáciu o nadobudnutí vlastníckeho
práva vydržaním k pozemkom registra E - KN parc. č. 239/16, č. 239/13, č. 239/12, č. 322 a č.
237 nepovažoval tiež za dôvodnú. Žalobca uvádzal, že vlastníctvo nadobudol priamo zo zákona a
nemusel mať ani vedomosť o spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva svojho predchodcu - štátu,

a teda ani o vadách vyvlastňovacieho rozhodnutia. Pre účely posúdenia vydržania daného pozemku
mal za to, že vstúpil do dobromyseľnej držby na základe iných skutkových okolností než jeho právny
predchodca (čsl. štát), a to dňom nadobudnutia účinnosti zák. č. 138/1991 Zb., t.j. dňom 1.5.1991,
kedy jeho dobromyseľnosť je potrebné odvodzovať od citovaného zákona ako titulu vstupu do držby.
Podľa názoru súdu prvej inštancie bolo potrebné v prvom rade posúdiť dobromyseľnosť žalobcu v čase

vstupu do držby, teda či žalobca bol vo vzťahu k všetkým okolnostiam presvedčený o oprávnenosti
vstupu do držby. Uviedol, že žalobca si nemôže započítať držbu svojho právneho predchodcu, pretože
ten ako štát nebol dobromyseľný v čase vstupu do držby, keďže spôsobil nezákonnosť vyvlastňovacieho
rozhodnutia, nemožno toto rozhodnutie považovať za právne akceptovateľný titul vstupu do držby (čo
vyplýva aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/107/2008). Preto sa osobitne zaoberal,

či bol žalobca dobromyseľný v čase vstupu do držby, a teda či vstúpil do dobromyseľnej držby na
základe iných skutkových okolností, než jeho právny predchodca (čsl. štát), a to dňom nadobudnutia
účinnosti zákona č. 138/1991 Zb., t.j., či dňom 1.5.1991 došlo k začatiu plynutia vydržacej doby.
Keďže štát nebol v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí vlastníkom
uvedených parciel, nemohol ich ani žalobca podľa uvedeného zákona od neho, ako nevlastníka, platne

nadobudnúť. Mal za to, že dôkazné bremeno o dobrej viere a že žalobcovi svedčí nadobúdací titul
(a teda nadobudol vlastnícke právo) v danom prípade zaťažovala žalobcu, ako osobu, ktorej je dobrá
viera na prospech. Poukázal na to, že aj Krajský súd v Košiciach v odôvodnení svojho rozhodnutia
sp. zn. 6Co/165/2022 vychádzal pri svojom rozhodovaní z úvahy, že vo všeobecnosti dobrá viera
musí byť hodnotená veľmi prísne, kedy poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s

prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé. V prípade, ak
nadobudnutie vlastníckeho práva na základe vydržania tvrdí štát (resp. orgán štátu), je nevyhnutné
okolnosti vstupu do držby a dobrú vieru posudzovať ešte prísnejšie. Poukázal na odôvodnenie bodu 82
citovaného rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 6Co/165/2022, kde podľa odvolacieho súdu je potrebné
podbežnúopatrnosť(ktorúbolomožnéodžalobcupožadovať)zahrnúťpožiadavkuaktívnehozisťovania

konkrétnych skutočností, vedúcich (z hľadiska kritéria priemernej obozretnosti) k presvedčeniu, že
štát na neho platne previedol vlastnícke právo. Pre nadobudnutie takéhoto presvedčenia je pritom
nevyhnutné poznanie, či štát bol v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. vlastníkom
sporných nehnuteľností a disponoval platným nadobúdacím vlastníckym titulom k nehnuteľnostiama zároveň, či boli splnené všetky podmienky stanovené uvedeným zákonom. Z uvedeného teda vyplýva,
že žalobca tak nedisponuje právnym titulom na vstup do držby, na základe ktorého by bolo možné
ho považovať za dobromyseľného držiteľa. Konštatoval, že žalobca pri bežnej opatrnosti nemohol

nadobudnúť presvedčenie, že štát v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. bol vlastníkom
nehnuteľností a že disponoval platným nadobúdacím vlastníckym titulom k sporným nehnuteľnostiam,
nemohol teda nadobudnúť presvedčenie, že na neho prešlo ex lege vlastnícke právo k predmetným
nehnuteľnostiam. Žalobca mohol mať aspoň pochybnosti o nadobudnutí vlastníckeho práva, keďže
osoby uvedené vo vyvlastňovacom rozhodnutí neboli riadne identifikované, a niektoré osoby dokonca

boli v tom čase mŕtve. Dobromyseľnosť žalobcu tiež spochybňuje to, že sa nesprával ako vlastník
nehnuteľnosti, a ani si nedal zapísať svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností.
Pokiaľ sa cítil žalobca ako vlastník, uvedená povinnosť mu vyplývala aj z ust. § 14 ods. 4 zákona č.
138/1991 Zb. o majetku obcí. Z tohto dôvodu ani Protokol č. 5 o prechode vlastníctva nehnuteľného
majetku v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. nemohol byť domnelým titulom pre vstup žalobcu do
dobromyseľnej držby. Náhradu trov konania priznal procesne úspešnej žalovanej.

3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa
§ 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), g) a h) CSP. Uviedol, že súd prvej inštancie sa nesprávne
stotožnil s tvrdením žalovanej o nulitnosti správneho aktu vyvlastňovacieho rozhodnutia. Má za to,
že otázka právomoci súdu posudzovať otázku nulity správneho aktu predstavuje z jeho pohľadu

odklon od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Poukázal pri tom na rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 2 Cdo/24/2007 zo dňa 29.4.2008, sp. zn. 5 Cdo/198/2008 zo dňa 17.6.2009,
sp. zn. 4 Cdo/123/2003, sp. zn. 5 Cdo/110/2000, 2 Cdo/337/2006 zo dňa 27.11.2007 ako aj na
uznesenia sp. zn. 4 Sž/88/1995 a sp. zn. 4 Sž/34/1997, v ktorých bolo zhodne konštatované,
že mimo rámec správneho súdnictva všeobecný súd nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť

správneho aktu. Môže ho preskúmať len so zreteľom na to, či ide o akt nulitný (ničotný), ako i to,
že nulitným aktom je správny akt vydaný tzv. absolútne vecne nepríslušným správnym orgánom.
K otázke rozsahu preskúmavacej právomoci civilného súdu poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu
SR sp. zn. I. ÚS 419/2014, v ktorom konštatoval, že v konaní o určovacej žalobe nie je prípustné
preskúmavať hmotnoprávne podmienky konštitutívneho rozhodnutia správneho orgánu alebo konanie,

ktoré tomuto konaniu predchádzalo, pretože by išlo o neoprávnený zásah do právomoci správnych
orgánov a správnych súdov. K otázke prezumpcie správnosti správneho aktu poukázal na už citované
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a zároveň poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 6 Cdo/309/2012 zo dňa 29.4.2015. Uviedol, že nemožno mať pochybnosti, že Obvodný národný
výbor Košice I bol príslušným orgánom majúcim právomoc rozhodnúť o vyvlastnení, rovnako ako

bol príslušný na vydanie rozhodnutia o ustanovení opatrovníka účastníkom konania. Má za to, že
vyvlastňovacie rozhodnutie ani netrpí vadou omylov v osobe adresáta. Poukázal na vtedy platný
právny poriadok, ktorý pripúšťal ustanovenie opatrovníka účastníkom konania a to aj neznámym
dedičom, pripúšťal doručenie vyvlastňovacieho rozhodnutia verejnou vyhláškou, nespájal účinnosť
rozhodnutia o vyvlastnení s intabuláciou rozhodnutia práve naopak, ak išlo o nadobudnutie vlastníctva

rozhodnutím štátneho orgánu nadobúdalo sa vlastníctvo dňom v ňom určeným a ak nebol určený, dňom
právoplatnosti rozhodnutia. Zdôraznil, že ak bol platne a účinne všetkým dotknutým účastníkom konania
ustanovený opatrovník (rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 11.12.1984 a nikdy nebolo zrušené)
a tomuto opatrovníkovi bolo vyvlastňovacie rozhodnutie riadne doručené do vlastných rúk (doručenka zo
dňa 11.3.1985), tak akékoľvek námietky o neúčinnosti doručenia vyvlastňovacieho rozhodnutia nemôžu

obstáť. Navyše, vyvlastňovacie rozhodnutie bolo doručované aj verejnou vyhláškou, čo vtedy platný
právny poriadok pripúšťal. Tu poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo/24/2007
a sp. zn. 5 Cdo/198/2008, v ktorých je uvedené, že skúmanie otázky doručovania správneho rozhodnutia
v posudzovaní otázky nulitnosti správneho aktu nespadá do právomoci všeobecného súdu. Konštatoval,
že v danom prípade správny orgán ustanovil opatrovníka H. E. a I. E., J. A. (ako účastníkom

nachádzajúcim sa na neznámom mieste) a taktiež neznámym dedičom po H. L.. Má však za to, že
správny orgán vychádzal z právneho stavu a skutkových okolností, ktoré mu boli známe v čase vydania
jeho rozhodnutia. Nemohol mať objektívnu vedomosť o tom, že podielový spoluvlastníci mali zomrieť.
Poukázal na to, že ani po H. L. (podľa dôkazov mal zomrieť dňa XX.XX.XXXX) a ani po H. E. (podľa
dôkazov mal zomrieť v roku 1926) neprebehli po ich smrti žiadne dedičské konania (v týchto prípadoch

dokonca ešte podľa uhorského práva, t.j. podľa právnej úpravy platnej na území Slovenska do 1.1.1951)
a po I. E., J. A. síce malo v roku 1958 dedičské konanie prebehnúť, ale jeho predmetom pravdepodobne
neboli sporné parcely, pretože inak by v roku 2005 nebolo dedičmi po nebohých dedičoch poručiteľky
iniciované dodatočné dedičské konanie o novoobjavenom majetku. Uviedol, že ak by po týchtoporučiteľoch prebehli riadne dedičské konania, v príslušnej evidencii nehnuteľností by boli ako vlastníci
(spoluvlastníci) zapísaný tí, ktorí toto dedičstvo nadobudli a správny orgán by s nimi v rozhodnom
období konal ako s účastníkmi. Dodal, že zápisy sa do pozemkovej knihy vykonávali až do roku 1964

a navyše tieto zápisy mali až do 1.1.1951 konštitutívny charakter. Má za to, že správny orgán objektívne
konal s posledne mu známymi a riadne evidovanými vlastníkmi (spoluvlastníkmi) predmetných parciel.
Nesúhlasí ani s posúdením súdu prvej inštancie o dobromyseľnosti žalobcu, že žalobca nemohol byť
dobromyseľný, že je vlastníkom pozemkov, lebo ich čsl. štát do vlastníctva nenadobudol a tento subjekt
ani žalobca neboli zapísaný ako vlastníci (podielový spoluvlastníci) v evidencii nehnuteľností. Má za to,

že úvaha súdu prvej inštancie, podľa ktorej žalobca nemohol nadobudnúť presvedčenie, že štát v čase
nadobudnutia účinnosti zák. č. 138/1991 Zb. bol vlastníkom nehnuteľností a že disponoval platným
nadobúdacím titulom k sporným nehnuteľnostiam a mohol mať aspoň pochybnosti o nadobudnutí
vlastníckeho práva nemá logiku, pretože vyvlastňovacie rozhodnutie bolo vydané vecne a miestne
príslušným správnym orgánom, rozhodnutie bolo datované, malo všetky náležitosti rozhodnutia podľa
zákona č. 71/1967 Zb., bolo riadne podpísané a opatrené doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti.

Možno bez pochýb konštatovať, že pri bežnej opatrnosti bolo teda vyvlastňovacie rozhodnutie (z
právneho hľadiska) bez vád. Konštatoval, že ako subjekt práva vznikol až zákonom č. 369/1990
Zb. a vyvlastňovacie konanie uskutočňoval štát v rokoch 1984/1985 a to podľa zákonov platných
a účinných v rozhodnom období. Následne účinnosťou zákona č. 138/1991 Zb. na obce a mestá
prechádzalo veľké množstvo hnuteľného a nehnuteľného majetku. Všetky nehnuteľnosti, ktoré obce

a mestá nadobúdali podľa tohto zákona boli preberané protokolárne, nie fyzicky a obciam a mestám
z toho ani iného zákona nikdy nevyplývala žiadna povinnosť kontroly alebo revízie majetku štátu. Taktiež
preskúmavanierozhodnutísprávnychorgánovprípadnekonaní,ktorétýmtorozhodnutiampredchádzali,
nikdy nepatrilo do právomoci obcí a miest, preto nemal ani žiadny dôvod pochybovať o vlastníctve
štátu (rešpektoval a mal dôveru v právoplatné a vykonateľné rozhodnutia). Zdôraznil, že účinnosťou

zákona č. 138/1991 Zb. (1.5.1991), priamo zo zákona vstúpil do dobromyseľnej držby predmetných
pozemkov a nemusel mať vedomosť o spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva štátom a teda ani
o prípadných vadách vyvlastňovacieho konania, resp. o procesných vadách konania, ktoré tomuto
rozhodnutiu predchádzalo. Pre účely posúdenia splnenia zákonných podmienok vydržania považuje za
právne významné to, že vstúpil do dobromyseľnej držby na základe iných skutkových okolností ako štát;

a to dňom účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. Existencia alebo neexistencia dobromyseľnosti sa totiž
odvíja od skutočností, na základe ktorých strana, ktorá sa domáha určenia vlastníckeho práva, získala
vec do držby – do svojej faktickej moci, t.j. či sa zo zreteľom na všetky okolnosti prípadu domnievala,
že vec jej vlastnícky patrí a nakladala s ňou ako s vecou vlastnou. Súčasne považuje za dôležité, že
status dobromyseľného držiteľa si udržal počas celej desaťročnej vydržacej lehoty. Poukázal na to, že

v priebehu konania nebolo žalovanou spochybňované, že žalovaná (ani jej právny predchodcovia), po
právoplatnostivyvlastňovaciehorozhodnutianikdynevstúpilidoužívaniapredmetnýchparcielažiadnym
spôsobom nevykonávali svoje vlastnícke právo. Naopak, tieto nehnuteľnosti dlhodobo (od nadobudnutia
vlastníckeho práva) užíva a nakladá s nimi ako vlastnými žalobca, pretože na predmetných parcelách
stojí oplotený areál ZOO Košice. Ďalej poukázal na to, že s výnimkou nadobúdania do socialistického

vlastníctva (§ 134 ods. 2 OZ v znení zákona č. 131/1982 Zbierky), podmienkou prevodu nehnuteľností
bola v rokoch 1964 až 1992 registrácia štátnym notárstvom s tým, že zápis na vtedajšej geodézii mal len
evidenčný charakter. Dobová registrácia bola skôr hmotnoprávnym povoľovaním štátu k prevodu než
intabuláciou. Dá sa ustáliť, že nedostatok zápisu nemal vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva štátu
k vyvlastnenému pozemku. Zároveň poukázal aj na to, že štát neprevádzal vlastnícke právo na žalobcu,

žalobca tento majetok nadobudol zo zákona, teda nešlo o prevod majetku ale prechod majetku ex
lege na žalobcu. Keďže delimitačné protokoly, ktoré o prechode majetku štátu uzatvárali odovzdávajúce
a preberajúce právnické osoby mali len deklaratórny charakter, preto Protokol č. 5 nebol titulom pre vstup
žalobcu do dobromyseľnej držby. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie nové rozhodnutie.

4. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že súd prvej inštancie rozhodol správne, v súlade
so zákonom a judikatúrou, pričom sa v plnom rozsahu stotožňuje s výrokmi a odôvodnením rozsudku.
Zdôraznila, že z vykonaného dokazovania je nepochybné, že jej právny predchodcovia H. E. a I. E.
v čase vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia nežili a aj napriek tejto skutočnosti im správny orgán

ustanovil v rámci vyvlastňovacieho konania opatrovníka, ako osobám zdržujúcim sa na neznámom
mieste.NakoľkoboliH.E.aI.E.mŕtvi,takimnemohlobyťdoručenérozhodnutieovyvlastneníanemohla
byť ani účastníčkou takéhoto vyvlastňovacieho konania ani nebolo možné im ustanoviť opatrovníka.
Tieto skutočnosti sú jednoznačne preukázané. Žalobca sa nemôže vyhovárať na to, že nepoznal okruhdedičov,nakoľkookruhdedičovboldanývpôvodnýchadodatočnýchdedičskýchkonaniachpoprávnych
predchodcoch žalovanej. Poukázala aj na tú skutočnosť, že Obvodný národný výbor vo vyvlastňovacom
konaní konal s osobami, ktoré v tom čase nemali právnu subjektivitu a teda nemohli byť v žiadnom

prípade účastníkmi konania. Takýmto osobám nemohol byť ustanovený opatrovník, nakoľko toho bolo
možné ustanoviť iba žijúcim osobám, ktorých pobyt nie je známy. V danom prípade správny orgán vydal
rozhodnutie proti zomrelej osobe (H. E. a I. E.) a tým rozhodol o právach a povinnostiach zomrelej osoby,
ktorá nemala v čase vydania rozhodnutia procesnú subjektivitu. V prípade ustanovenia opatrovníka
dedičom po zomrelom H. L. uviedol, že správny orgán pochybil, keď v rámci vyvlastňovacieho

konania a rozhodnutia nedodržal svoju zákonnú povinnosť zisťovať okruh právnych nástupcov po
pôvodnom vlastníkovi a s týmito následne nekonal a nedoručoval im vyvlastňovacie rozhodnutie, a ktorí
dedičstvo nadobudli okamihom smrti poručiteľa. Zdôraznil, že nemožno poskytnúť právnu ochranu
takému konaniu, keď sa správny orgán „uspokojil“ s konštatovaním, že dedičia pôvodného vlastníka –
poručiteľa sú neznámi. Poukázala na správny poriadok, ktorý upravoval aj postup stavebného úradu
vo vyvlastňovacom konaní, v tom čase hneď na niekoľkých miestach, upravoval postup správneho

orgánu, ktorý je povinný dbať na rovnaké procesné práva účastníkov. V danom prípade sa správny orgán
zásadami správneho konania neriadil. V konaní navyše rozhodoval štát za účasti štátu a v prospech
štátu, pričom to bol zase štát, ktorého organizácie disponovali rozhodujúcimi údajmi o spôsobilosti
občana byť účastníkom konania a jeho právnych nástupcoch, čo ešte umocňuje porušenie uvedených
zásad správneho konania, ktorým boli oprávnení účastníci vylúčený z konania a boli im odopreté ich

procesné práva vyplývajúce zo správneho a stavebného zákona. Vzhľadom na všetky tieto okolnosti,
kedy štát zavinil či už vedome alebo z nedbanlivosti porušenie zákonov, nemožno považovať jeho
takto vzniknutú držbu v celej dĺžke za dobromyseľnú a preto ani z tohto titulu nesplnením podmienok
ustanovenia § 137 OZ nebolo možné vyhovieť žalobe (bližšie rozsudok Okresného súdu Bratislava
III sp. zn. 8C/213/2007 zo dňa 5.10.2011). Má za to, že súd prvej inštancie správne konštatoval,

že právny predchodcovia žalovanej v čase vyvlastňovacieho konania nežili, nemali žiadnu vedomosť
o vyvlastňovacom rozhodnutí ani o konaní, ktoré mu predchádzalo, nikdy im nebolo vyvlastňovacie
rozhodnutie doručené a ani im nebola vyplatená žiadna náhrada za vyvlastnený pozemok. Zdôraznila,
že v rámci súdneho prieskumu správneho aktu platí, že ak správny orgán nekonal s vlastníkom, ktorému
nebolo ani doručené rozhodnutie o vyvlastnení, toto rozhodnutie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť,

v dôsledku čoho nemohlo dôjsť v právnom slova zmysle ani k vyvlastneniu nehnuteľností. Poukázala na
rozsudky Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/165/2022 zo dňa 25.4.2023 a sp. zn. 6Co/104/2023
zo dňa 12.9.2023, uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Co/10/2023 zo dňa 19.1.2024,
rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/6/2024 zo dňa 5.3.2024, v ktorých odvolací súd
jasne konštatoval, že súd prvej inštancie neprekročil svoje kompetencie, keď skúmal, či predmetné

vyvlastňovacie rozhodnutie je nulitným aktom (ničotným, ktorý nikdy nenadobudol účinky) a to, či
toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. V uvedených rozhodnutiach odvolací súd vyslovil záver,
že čsl. štát nikdy nenadobudol vlastnícke právo na základe rozhodnutia o vyvlastnení. Zároveň
uviedol, že takéto rozhodnutie nemohlo ani zakladať dobromyseľnú držbu zo strany štátu, keďže
štát spôsobil nezákonnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia, nemožno toto rozhodnutie považovať za

právne akceptovateľný titul vstupu do držby. S poukazom na to, že žalobca nikdy nevstúpil do
dobromyseľnej držby nie sú právne relevantné jeho námietky vzťahujúce sa k posúdeniu plynutia, resp.
spočívania desaťročnej vydržacej doby a nenarušenia dobromyseľnosti žalobcu pri držbe predmetných
nehnuteľností. Uvedené námietky nie sú spôsobilé spochybniť vyššie uvedené úvahy odvolacieho súdu,
že žalobca nikdy nevstúpil do dobromyseľnej držby, nakoľko mu nesvedčí žiaden nadobúdací titul.

Zároveň poukázala na to, že odvolací súd v uvedených rozhodnutiach uviedol, že pri zvýšenej opatrnosti
žalobca mal a mohol sám dospieť k záveru o neúčinnosti rozhodnutia o vyvlastnení a teda mal vedieť
už v čase tvrdeného vstupu do držby (1.1.1991, resp. 13.3.1996), že dotknuté nehnuteľnosti nepatrili do
vlastníctva štátu (od 1.1.1993 Slovenskej republiky) a pôvodný vlastníci nikdy nestratili vlastnícke právo
k dotknutým nehnuteľnostiam z vyššie uvedených dôvodov. Má za to, že v tomto prípade žalobca nie

len že vstúpil do nedobromyseľnosti štátu ale naviac štát ani žalobca nikdy neboli zapísaný ako vlastníci
v evidencii nehnuteľností, preto od 1.5.1992 nemohol byť žalobca dobromyseľný, že mu vlastnícke
právo svedčí. Dodala, že podľa informácii aj zápisov z katastra ZOO Košice – Kavečany dokonca
po roku 1993 začala od niektorých vlastníkov odkupovať spoluvlastnícke podiely a niektorým platili
aj nájom, teda v žiadnom prípade nie je možné hovoriť o vydržaní pozemkov žalobcom. Žalovaná

pritom riadne dedila svoje spoluvlastnícke podiely na predmetných parcelách na základe dedičských
konaní, vlastníctvo potvrdil notár ako súdny komisár, teda dobromyseľným držiteľom od zdedenia bola
jednoznačne žalovaná. Opätovne poukázala na § 14 ods. 4 zákona č. 138/1991 Zb. s tým, že žalobca
nie len že nepodal návrh na zápis svojho vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností k spornýmparcelám do 12 mesiacov, ale ani nebol zapísaný ako vlastník, preto ani nemohol byť dobromyseľný,
že je vlastníkom. Žalobca z evidencie nehnuteľností vedel, že ani on ani štát nie je zapísaný ako
vlastník nehnuteľností nakoľko táto skutočnosť vyplývala a nič s tým nerobil, nedomáhal sa údajného

vlastníckeho práva celých 31 rokov. Zároveň zdôraznila, že ak by sa žalobca cítil ako vlastník, ZOO
Košice by nájomné zmluvy zo spoluvlastníkmi neuzatvárala a neplatila by nájom, preto tvrdenia žalobcu
o vydržaní považuje za zjavne nepravdivé. Navrhla, aby odvolací súd rozhodnutiu súdu prvej inštancie
ako vecne správne potvrdil.

5. Ďalšie vyjadrenia do spisu doručené neboli.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

7. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas

oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a
§ 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. b), d), f), g) a h) CSP) a
dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.

8. Žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), f), g) a h) CSP, t.j., že súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b)), konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d)), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f)), zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné

ďalšie prostriedky procesnej obrany a ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (g) a
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h)).

9. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 a 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k

správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu
vyvodil správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil a neboli zistené žiadne porušenia
procesných práv ani iná vada konania, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1 CSP.

10. Žalobca v odvolaní v podstatnej časti už len opakuje argumenty uvádzané v konaní pred súdom prvej
inštancie, s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu, a preto jeho
odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú
prijať iné závery.

11. Súd prvej inštancie svoje úvahy, ako dospel ku skutkovým a právnym záverom, podrobne uviedol
v odôvodnení napadnutého rozsudku s poukazom na zistený skutkový stav a právne predpisy, ktoré
aplikoval a odôvodnenie rozsudku dáva odpoveď na odvolacie námietky žalobcu.

12. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého výroku I. rozsudku vo vzťahu

ku skutkovým záverom, a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP). Vo vzťahu k právnym záverom tieto
rovnako považuje za správne. Obvodný národný výbor Košice I., odbor výstavby, územného plánovania
a architektúry rozhodnutím zo dňa 4.1.1985 číslo Výst. 9860/2617/84 - Go vyvlastnil v prospech čsl. štátu
v správe ZOO Košice nehnuteľnosti - parcelu E - KN č. 239/16, evidovanú pôvodne na PKV č. 163 pre
k.ú. C. ako mpč. 239/a/6 o výmere 2224 m2 za náhradu 889,60 Kčs právnemu predchodcovi žalovanej

H. E. (str. 30 rozhodnutia), a tiež parcelu E - KN č. 239/13, evidovanú pôvodne na PKV č. 160 pre k.ú.
C. ako mpč. 239/a/3 o výmere 249,88 m2 za náhradu 100 Kčs (str. 35 rozhodnutia). Parcela E - KN č.
239/12, evidovaná pôvodne na PKV č. XXX pre k.ú. C. ako mpč. 239/a/2 bola vyvlastnená právnemu
predchodcovi H. E. o výmere 280,75 m2 za náhradu 112,30 Kčs a právnej predchodkyni žalovanej I. E.,
J. A. o výmere 280,75 m2 za náhradu 112,30 Kčs (str. 30 rozhodnutia). H. E. a I. E., J. A. boli v rozhodnutí

uvedení ako vlastníci zdržujúci sa na neznámom mieste. Predmetným vyvlastňovacím rozhodnutím bola
vyvlastnená aj parcela E - KN č. 322 o výmere 65,84 m2 za náhradu 26,30 Kčs (str. 14 rozhodnutia)
a o výmere 10,59 m2 za náhradu 4,20 Kčs (str. 15 rozhodnutia), a tiež parcela E - KN č. 237 o
výmere 504,90 m2 za náhradu 202,- Kčs (str. 12 rozhodnutia), a to vo vzťahu k neznámym dedičompo právnom predchodcovi žalovanej H. L.. Právni predchodcovia žalovanej H. E. a I. E., J. A. v čase
vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia nežili, no aj napriek tejto skutočnosti im správny orgán ustanovil
v rámci vyvlastňovacieho konania opatrovníka ako osobám zdržujúcim sa na neznámom mieste v

osobe L. H. A.. Správny orgán ustanovil opatrovníka neznámym dedičom po H. L., pričom je zrejmé,
že právny predchodca žalovanej H. L. bol vyhlásený za mŕtveho rozsudkom súdu zo dňa 5.12.1997,
avšak z listinného dôkazu predloženého samotným žalobcom v konaní - návrhu ZOO Košice zo dňa
30.10.1984 na vyvlastnenie pozemkov adresovanom Obvodnému národnému výboru, odboru výstavby,
územného plánu a architektúry vyplýva, že správny orgán mal vedomosť o úmrtí právneho predchodcu

žalovanej, pretože na strane 37 a 49 návrhu je uvedený H. L. ako osoba zomrelá v roku 1919. Za správny
považuje záver o tom, že čsl. štát sa nikdy nestal vlastníkom uvedených parciel, pretože nadobúdací
titul – rozhodnutie Obvodného národného výboru Košice I., odboru výstavby, územného plánovania
a architektúry zo dňa 4.1.1985 číslo Výst. 9860/2617/84 – Go, ako vyvlastňovacie rozhodnutie, nebolo
právne účinné, keďže vyvlastnenie bolo uskutočnené s osobami bez právnej subjektivity (nenachádzali
sa na neznámom mieste, ako uviedol správny orgán, ale už nežili) a rozhodnutie nikdy nenadobudlo

právoplatnosť, keďže správny orgán nekonal s dedičmi po známom vlastníkovi. Rovnako správny je
záver, že čsl. štát nenadobudol vlastnícke právo vydržaním, lebo nedisponoval titulom, na základe
ktorého by mohol vstúpiť do dobromyseľnej držby. Napokon za správny odvolací súd považuje aj záver
o tom, že žalobca nenadobudol vlastnícke právo vydržaním účinnosťou zák. č. 138/1991 Zb., pretože
pre to neboli splnené zákonné podmienky.

13. Podstatou odvolacích námietok žalobcu bolo žalobcom tvrdené: 1/ prekročenie kompetencií
všeobecného súdu pri posudzovaní vyvlastňovacieho rozhodnutia (kde všeobecné súdy nemajú
oprávnenie preskúmavať zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu), 2/ nesprávne posúdenie
vydržania, ohľadne vstupu do držby na základe zák. č. 138/1991 Zb.

14. Otázkou preskúmavania zákonnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia sa Krajský súd v Košiciach
zaoberal už v rozhodnutí sp. zn. 6Co/165/2022 zo dňa 25.04.2023, či 6Co/6/2024 zo dňa 5.3.2024, v
ktorých dospel k záveru, že súd prvej inštancie neprekročí svoju kompetenciu, keď skúma, či predmetné
vyvlastňovacie rozhodnutie je nulitným aktom (ničotným, ktorý nikdy nenadobudol účinky) a to, či

rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Na tomto závere odvolací súd zotrváva aj v tejto prejednávanej
veci a vzhľadom na skutkový stav prejednávanej veci nevidel dôvod na odklon od už vysloveného
právneho názoru.

15. Pri posudzovaní námietky nedostatku kompetencie všeobecného súdu odvolací súd (rovnako ako

súd prvej inštancie) bral zreteľ na to, že v zásade pre všetky správne rozhodnutia (vrátane rozhodnutí, v
ktorých sú chyby) platí tzv. prezumpcia správnosti. To znamená, že správne rozhodnutie sa považuje za
rozhodnutie, ktoré vyvolá právom predpokladané účinky, pokiaľ sa zákonnom stanoveným spôsobom
nestane neplatným (je zrušené, alebo zmenené).

16. Zároveň však súdna prax už ustálila, že prezumpcia správnosti neplatí pre nulitné rozhodnutia, ktoré
majú tak závažné chyby, že to spôsobuje ich neexistenciu od samotného začiatku. Nulitné správne
rozhodnutie nemôže vyvolať žiadne právne účinky a nikoho žiadnym spôsobom nezaväzuje. Ak súd
zistí, že správny orgán vydal nulitný správny akt, teda paakt, čo je vlastne neexistujúce rozhodnutie,
nezaoberá sa prípadnými ďalšími námietkami, pretože možno skúmať len zákonnosť toho aktu, ktorý

existuje. Neexistencia rozhodnutia znamená, že rozhodnutie nebolo doteraz v zákonom ustanovenej
forme vydané, alebo že vydané bolo, ale trpí takými ťažkými vadami, ktoré mali za následok jeho
ničotnosť. Nulita je dôsledok takých závažných vád, ktoré spôsobujú, že o akte už vôbec nemožno
hovoriť. V prípade nulity aktu nemožno vôbec uvažovať o prezumpcii správnosti aktu.

17. Povaha účinkov správnych rozhodnutí (aktov) teda závisí od rozlišovania chybných (vadných) a
nulitných správnych aktov, hlavne s dôrazom na dôvody vedúce k nulite a na zásadu prezumpcie
správnosti správneho aktu. Pokiaľ pôjde o akt nulitný (ničotný alebo tzv. paakt), nevznikajú z neho žiadne
právne následky, na rozdiel od neplatného aktu, pri ktorom sa uplatní prezumpcia jeho správnosti, až
do doby zrušenia jeho účinkov.

18. Zároveň súdna prax už ustálila, že všeobecné súdy sú oprávnené skúmať, či správny akt nadobudol
právoplatnosť a vykonateľnosť.19. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie neprekročil svoje
kompetencie, keď skúmal, či predmetné vyvlastňovacie rozhodnutie je nulitným aktom (ničotným, ktorý
nikdy nenadobudol účinky) a to, či toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť.

20. Žalobca vo vzťahu k posúdeniu prvej otázky (kompetencie všeobecného súdu pri posudzovaní
vyvlastňovacieho rozhodnutia) poukazoval na rozsudky NS SR sp. zn. 5Cdo/198/2008, sp. zn.
2Cdo/24/2007 či uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 419/2014.

21. Odvolací súd za ustálenú súdnu prax vo vzťahu k posúdeniu možnosti (a povinnosti) všeobecných
súdov (okrem skúmania, či sa jedná o nulitný (ničotný) správny akt) zároveň preskúmavať aj to, či tento
akt nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť, považuje nasledovné rozhodnutia počnúc judikátom R
220/1950 Zbierky rozhodnutí československých súdov, z ktorého vyplýva, že „súd nie je oprávnený
skúmať meritórnu správnosť správneho aktu, ale z aktu samého skúma, či ide o správny akt (na rozdiel
od tzv. pseudoaktu), či je vydaný v medziach právomoci dotyčného úradu a či je právoplatný alebo

vykonateľný“. Najvyšší súd SR aj v rozsudku sp. zn. 4Cdo/123/2003 okrem iného uvádza, že „Mimo
rámec správneho súdnictva všeobecný súd nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť správneho aktu;
môže ho preskúmavať len so zreteľom na to, či ide o akt nulitný (ničotný). Nulitným aktom je správny
akt, vydaný tzv. absolútne vecne nepríslušným správnym orgánom“. Zároveň uviedol aj tú skutočnosť,
že „Okrem povinnosti skúmať, či predpokladaný správny akt vôbec je správnym aktom (či nie je paktom)

a či ide o akt vydaný v medziach právomoci príslušného orgánu, sú súdy rovnako povinné zaoberať
sa tým, či správny akt nadobudol právoplatnosť a či je vykonateľný (R 220/1950 Zbierky rozhodnutí
československých súdov)“. Odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo/3/2003,
v ktorom dovolací súd konštatoval, že „všeobecné súdy sú oprávnené skúmať, či správny akt je
vôbec správnym aktom, či nejde o akt ničotný, či nadobudol právoplatnosť a či je vykonateľný. V

rámci súdneho prieskumu správneho aktu potom prirodzene platí, že ak sa nekonalo so skutočným
vlastníkom a nebolo mu ani doručené rozhodnutie o vyvlastnení, toto rozhodnutie nemohlo nadobudnúť
právoplatnosť, v dôsledku čoho nemohlo dôjsť v právnom slova zmysle ani k vyvlastneniu nehnuteľnosti.
Inými slovami povedané, vlastník nemohol stratiť vlastníctvo k veci na základe rozhodnutia vydaného
v konaní, ktorého účastníkom nebol“. V uvedenom spore sa jednalo o skutkové okolnosti, keď v čase

vyvlastňovania pozemku pôvodný vlastník tohto pozemku, s ktorým bolo konané vo vyvlastňovacom
konaní, už bol mŕtvy. Teda bolo nesporným, že v tom čase vlastníkom bol jeho dedič, s ktorým
však nebolo pri vyvlastnení konané. Dovolací súd mal za to, že „vyvlastňovacie rozhodnutie nemohlo
nadobudnúť právoplatnosť, keďže nebolo doručené vlastníkovi (synovi pôvodného vlastníka), ktorý mal
byť aj účastníkom vyvlastňovacieho konania. Tým, že toto rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť,

nedošlo ani k vyvlastneniu pozemku a navrhovateľ je stále jeho vlastníkom“ (rozhodnutie publikované
pod č. 48/2003 ZSP). Podobne NS SR v rozsudku sp. zn. 5Cdo/157/2007 zo dňa 14.10.2008 okrem
iného vyslovil: „K preskúmateľnosti správnych aktov Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za
potrebné, okrem dôvodov uvádzaných odvolacím súdom, uviesť, že všeobecné súdy nie sú oprávnené
skúmať ich platnosť či zákonnosť (nejde totiž o právny úkon) mimo rámca správneho súdnictva, ale

zásadne len so zreteľom na to, či išlo o akty nulitné (ničotné), teda o akty, ktorých vady sú tak závažné
(čo do zápornej kvality vady), že sa neuplatní prezumpcia ich správnosti. Také akty nevyžadujú zvláštny
proces na odstránenie vady (alebo aktov samých), ale nikto ich nemusí rešpektovať a od začiatku sa
na ne hľadí ako na akty neexistujúce. Mimo povinnosť skúmať, či predpokladaný správny akt vôbec je
správnym aktom (či nie je paaktom) a či ide o akt vydaný v medziach právomoci príslušného orgánu,

sú súdy rovnako povinné zaoberať sa tým, či správny akt nadobudol právoplatnosť a či je vykonateľný.
Pri kategórii aktov, ktoré sú len vecne chybné alebo nezákonné platí prezumpcia ich správnosti, pokiaľ
nie sú vymedzeným postupom opravené alebo zrušené a musia byť považované za bezchybné, majú
právne účinky a sú pre súdy v zmysle § 135 ods. 2 O.s.p. záväzné.“ Z uvedeného jednoznačne vyplýva,
že všeobecný súd okrem toho, či sa jedná o nulitný akt je oprávnený a povinný skúmať, či tento akt

nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť.

22. Pokiaľ žalobca poukazuje na rozhodnutie sp. zn. 2Cdo/24/2007 zo dňa 29.04.2008, odvolací súd
uvádza, že v ňom dovolací súd konštatoval, že všeobecný súd môže preskúmavať správne akty zásadne
len so zreteľom k tomu, či sa jedná o akty nulitné, t.j. také vady, ktoré sú tak závažné, že sa neuplatňuje

prezumpcia ich správnosti (u ostatných platí prezumpcia ich správnosti). Odvolací súd však považuje
za potrebné uviesť, že sa v ňom jednalo o odlišné skutkové okolnosti, za ktorých dovolací súd vyjadril
názor, že „skutočnosť, že rozhodnutie konfiškačnej komisie bolo vydané osobe, ktorá bola v čase jeho
vydania už nebohá, nemá za následok ničotnosť, nulitu konfiškačného rozhodnutia“. Je pri tom potrebnébrať zreteľ na tú skutočnosť, že (na rozdiel od rozhodnutia o vyvlastnení) konfiškačné rozhodnutie nemá
konštitutívnu povahu, ale má iba povahu deklaratórnu, a preto prechod vlastníckeho práva na štát pri
konfiškácii nastupuje ex lege účinnosťou príslušného zákona (resp. nariadenia), bez ohľadu na prípadnú

nezákonnosť, nulitnosť konfiškačného rozhodnutia. Obdobne uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I.
ÚS 419/2014 sa vzťahovalo na prípad týkajúci sa preskúmavania konfiškačného výmeru.

23. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania a vyššie uvedenej judikatúry odvolací súd v danom prípade
má za to, že Obvodný národný výbor Košice I., odbor výstavby, územného plánovania a architektúry

rozhodnutímzodňa4.1.1985čísloVýst.9860/2617/84-Govyvlastnilvprospechčsl.štátuvspráveZOO
Košice nehnuteľnosti - parcelu E - KN č. 239/16, evidovanú pôvodne na PKV č. 163 pre k.ú. C. ako mpč.
239/a/6 o výmere 2224 m2 právnemu predchodcovi žalovanej H. E. (str. 30 rozhodnutia), a tiež parcelu
E - KN č. 239/13, evidovanú pôvodne na PKV č. 160 pre k.ú. C. ako mpč. 239/a/3 o výmere 249,88 m2
(str. 35 rozhodnutia). Parcela E - KN č. 239/12, evidovaná pôvodne na PKV č. XXX pre k.ú. C. ako mpč.
239/a/2 bola vyvlastnená právnemu predchodcovi H. E. o výmere 280,75 m2 a právnej predchodkyni

žalovanej I. E., J. A. o výmere 280,75 m2 (str. 30 rozhodnutia). H. E. a I. E., J. A. boli v rozhodnutí
uvedení ako vlastníci zdržujúci sa na neznámom mieste. Predmetným vyvlastňovacím rozhodnutím bola
vyvlastnená aj parcela E - KN č. 322 o výmere 65,84 m2 (str. 14 rozhodnutia) a o výmere 10,59 m2 (str.
15 rozhodnutia), a tiež parcela E - KN č. 237 o výmere 504,90 m2 (str. 12 rozhodnutia), a to vo vzťahu
k neznámym dedičom po právnom predchodcovi žalovanej H. L.. Právni predchodcovia žalovanej H.

E. a I. E., J. A. v čase vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia nežili, no aj napriek tejto skutočnosti im
správny orgán ustanovil v rámci vyvlastňovacieho konania opatrovníka ako osobám zdržujúcim sa na
neznámom mieste v osobe L. H. A.. Správny orgán ustanovil opatrovníka neznámym dedičom po H. L.,
pričom je zrejmé, že právny predchodca žalovanej H. L. bol vyhlásený za mŕtveho rozsudkom súdu zo
dňa 5.12.1997, avšak z listinného dôkazu predloženého samotným žalobcom v konaní - návrhu ZOO

Košice zo dňa 30.10.1984 na vyvlastnenie pozemkov adresovanom Obvodnému národnému výboru,
odboru výstavby, územného plánu a architektúry vyplýva, že správny orgán mal vedomosť o úmrtí
právneho predchodcu žalovanej, pretože na strane 37 a 49 návrhu je uvedený H. L. ako osoba zomrelá
v roku 1919. Preto je potrebné konštatovať nezákonný postup správneho orgánu, ktorý nekonal v rámci
vyvlastňovacieho konania so žijúcimi známymi dedičmi, nedoručoval im rozhodnutia, ale ustanovil im

opatrovníka.

24. Z uvedeného dôvodu nielenže nemohli uvedené rozhodnutia nadobudnúť právoplatnosť, a to
ani na základe doručenia ustanovenému opatrovníkovi, ale došlo k vade, ktorá je tak závažná, že
vyvlastňovacie rozhodnutia je potrebné považovať za nulitné akty a nemohli nadobudnúť účinky.

25. Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie poukazuje na všeobecné zásady dedenia, najmä na to,
že dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa, preto k zmene vlastníka dochádza dňom smrti pôvodného
vlastníka. Takýmto spôsobom (dedením) nadobudla vlastníctvo, resp. spoluvlastníctvo k predmetným
nehnuteľnostiam aj žalovaná po svojich právnych predchodcoch. Odvolací súd poznamenáva, že keďže

správny orgán opomenul svoju povinnosť spoľahlivo zistiť okruh právnych nástupcov po pôvodných
vlastníkoch a pribrať ich do vyvlastňovacieho konania, nekonal s vlastníkmi predmetných nehnuteľností
- právnymi nástupcami po pôvodných vlastníkoch, ktorí dedičstvo nadobudli okamihom smrti poručiteľa
(ktorí jediní prichádzali do úvahy ako účastníci vyvlastňovacieho konania). V prípade, ak nehnuteľnosť
neprešla na štát platne, nedošlo k zániku vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Takýto záver vyplýva

aj z ustálenej rozhodovacej praxe vyšších súdnych autorít (NS SR sp. zn. 1Cdo/68/2019 zo dňa 30.
októbra 2019).

26. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd v danom prípade dospel k záveru, že rozhodnutie o
vyvlastneníjeničotným(nulitným)aktomaajpojehovydanízostalozachovanévlastníckeprávodedičov

zomrelých pôvodných vlastníkov.

27. Správny je preto záver súdu prvej inštancie, že čsl. štát (a následne Slovenská republika) nikdy
nenadobudol vlastnícke právo k parcelám reg. E-KN č. 239/16, 239/13, 239/12, 322 a 327 v žalovaných
podieloch na základe rozhodnutia o vyvlastnení. Zároveň súd správne uzavrel, že takéto rozhodnutie

nemohlo ani zakladať dobromyseľnú držbu zo strany štátu. Keďže štát spôsobil nezákonnosť
vyvlastňovacieho rozhodnutia, nemožno toto rozhodnutie považovať za právne akceptovateľný titul
vstupu do držby.28. Žalobca v nadväznosti na vyvlastňovacie rozhodnutie (ktorým mal nadobudnúť vlastnícke právo
čsl. štát) odvodzoval svoje vlastnícke právo z ustanovenia § 2 ods. 1 a 7 zákona č. 138/1991 Zb. o
majetku obcí, majúc za to, že na neho prešlo vlastnícke právo k žalovaným pozemkom ku dňu účinnosti

tohto zákona (išlo o prechod majetku štátu na obec ex lege), t.j. k 01.05.1991 nadobudol priamo zo
zákona vlastnícke právo k žalovaným pozemkom v žalovanom podiele (bez potreby vykonať ďalšie
právne úkony).

29.Súdprvejinštanciesprávnepoukázalnazásadu,vzmyslektorej„zneprávanemôževzniknúťprávo“,

t.j. platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje
svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol. Aj odvolací súd je toho názoru, že
vzhľadom na to, že štát nebol v čase nadobudnutia účinnosti zák. č. 138/1991 Zb. vlastníkom uvedených
parciel, nemohol ich ani žalobca podľa uvedeného zákona od neho, ako nevlastníka, platne nadobudnúť.

30. Pretože žalobca v konaní zároveň tvrdil, že vlastnícke právo nadobudol vydržaním, správne sa súd

prvej inštancie následne zameral na posúdenie tejto otázky a dospel pri tom k záveru, že podmienky pre
nadobudnutie vlastníckeho práva na základe vydržania neboli splnené. Odvolací súd považuje uvedený
záver za vecne správny.

31. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že vydržanie je jeden zo spôsobov pôvodného nadobudnutia

práva, pri ktorom sa na základe splnenia zákonom stanovených podmienok priznávajú právne účinky
aj len domnelému právu vyplývajúcemu z domnelého právneho vzťahu medzi jeho určitými subjektmi,
ak toto právo bolo vykonávané po stanovenú dobu nerušene a nepretržite v dobrej viere, že nejde o
právo len domnelé. Základnými podmienkami vydržania vo všeobecnosti sú: l/ oprávnená držba, 2/
uplynutie zákonom určenej vydržacej doby, 3/ spôsobilý predmet vydržania. Podmienky vydržania sú

pritom stanovené tak, že musia byť splnené kumulatívne - ak z nich nie je splnená čo i len jedna,
nedochádza k vydržaniu.

32. Prvou z podmienok nadobudnutia vlastníctva vydržaním je teda oprávnenosť držby, pričom otázku,
či držiteľ je v dobrej viere (že mu vec patrí) alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo

subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či
držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu
od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom,
že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera zaniká v okamžiku, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré
objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že

držiteľbolajnaďalej(subjektívne)vdobrejviere.Dobrávieradržiteľasamusívzťahovaťajkokolnostiam,
za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva.

33. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej
opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte

požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol.
Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba teda vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je
presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Vo všeobecnosti platí,
že dobromyseľnosť zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne
museli vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec právom patrí alebo že je subjektom práva, ktorého

obsah vykonáva. Pre zánik dobromyseľnosti a následné prerušenie vydržacej doby je teda rozhodujúca
vedomosť držiteľa o takýchto skutočnostiach (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo/119/2007).

34. Problematika nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním je v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu
konštantne ustálená a k predpokladom vydržania vlastníckeho práva NS SR zaujal právne závery už

v mnohých rozhodnutiach, napr. v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/49/2010 konštatoval, že dobromyseľnosť,
ako vnútorný psychický stav, je potrebné objektivizovať s prihliadnutím na všetky okolnosti, za ktorých
došlo k faktickému nakladaniu s vecou, resp. vykonávaniu práva pre seba. Z týchto okolností potom
možno usúdiť, či držiteľ mohol, alebo nemohol rozpoznať, že mu vec alebo právo skutočne patrí.
Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú aj okolnosti týkajúce sa právneho

dôvodu nadobudnutia práva (právneho titulu), teda tzv. uchopenia sa držby. Subjektívny pocit držiteľa
nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne
nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/12/2010 na vyššie
uvedené nadviazal konštatovaním, podľa ktorého posúdenie, či držiteľ v dobrej viere je alebo nie je,treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého
účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom
na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú

vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera držiteľa sa musí
vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu
dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva.

35. Vychádzajúc z vyššie uvedených záverov, podstatným z hľadiska posúdenia dobromyseľnosti

žalobcu sú aj okolnosti, z ktorých žalobca odvodzuje vstup do držby. Žalobca tvrdí vstup do oprávnenej
držby dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, t.j. dňom 01.05.1991 s
argumentáciou, že na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia k dotknutým pozemkom sa mohol dôvodne
domnievať, že jeho právny predchodca (štát) sa stal vlastníkom uvedených pozemkov s poukazom na
tú skutočnosť, že žalobcovi zo žiadneho právneho predpisu nevyplývala povinnosť skúmať platnosť
vyvlastňovacieho rozhodnutia či priebeh vyvlastňovacieho konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu.

36. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalobca nemohol vstúpiť do
dobromyseľnej držby na základe zákona č. 138/1991 Zb. dňom nadobudnutia jeho účinnosti a ani dňom
podpísania protokolu č. 5 o prechode vlastníckeho práva k dotknutým pozemkom z 23.08.1993.

37. Dôkazné bremeno o dobrej viere, že žalobcovi svedčí nadobúdací titul (a teda nadobudol vlastnícke
právo) v danom prípade zaťažovalo žalobcu, ako osobu, ktorej je dobrá viera na prospech. Odvolací
súd pritom vychádza z úvahy, že kým vo všeobecnosti dobrá viera musí byť hodnotená veľmi prísne,
kedy poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti
posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé, tak v prípade, ak nadobudnutie vlastníckeho práva na

základe vydržania tvrdí štát (resp. orgán štátu) je nevyhnutné okolnosti vstupu do držby a dobrú vieru
posudzovať ešte prísnejšie. Bez takéhoto sprísneného posúdenia dobrej viery by došlo k neprípustnej
strate vlastníckeho práva fyzických osôb v prospech štátu. Zánik vlastníckeho práva pôvodného
vlastníka (najmä v situácii, keď štátu na rozdiel od pôvodného vlastníka nesvedčí žiaden nadobúdací
titul k nehnuteľnosti) by zásadne popieral základné právo na vlastníctvo, tak ako to je garantované v

Čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.

38.Takakojetovyššieuvedené,odobrúvieruidevtedy,aknadobúdateľnehnuteľnostianiprivynaložení
potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu požadovať,
nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca) dôvodné pochybnosti o tom, že v

skutočnosti subjektu, z ktorého naň malo prejsť vlastnícke právo, takéto právo nesvedčí.

39. Podľa odvolacieho súdu v danom prípade je potrebné pod bežnú opatrnosť (ktorú bolo možné
od žalobcu požadovať) zahrnúť požiadavku aktívneho zisťovania konkrétnych skutočností, vedúcich (z
hľadiska kritéria priemernej obozretnosti) k presvedčeniu, že štát na neho platne previedol vlastnícke

právo. Pre nadobudnutie takéhoto presvedčenia je pritom nevyhnutné poznanie, že štát bol v čase
nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. vlastníkom sporných nehnuteľností a disponoval
platným nadobúdacím vlastníckym titulom k týmto nehnuteľnostiam a zároveň, či boli splnené všetky
podmienky stanovené uvedeným zákonom.

40. Uvedené je nevyhnutné aj s poukazom na to, že Ústavný súd SR už ustálil, že Ústava SR
neumožňuje,abykvyvlastneniualebonútenémuobmedzeniuvlastníckehoprávadošlopriamozákonom
(napr. nález ÚS SR sp. zn. PL. ÚS 38/95 z 3.4.1996). Je teda nevyhnutné, aby pre potrebu vzniku
vlastníckeho práva štátu došlo aj k ďalším skutočnostiam.

41. Napokon odvolací súd poukazuje aj na názor, ktorý zaujal Krajský súd v Košiciach v rozhodnutí sp.
zn. 11Co/126/2020, kde vychádzal z úvahy, že presvedčenie odvolateľa (Mesta Košice) o vlastníckom
práve ku konkrétnej veci nemohol založiť len zákonom č. 138/1991 Zb. všeobecne upravený inštitút
prechodu vlastníctva na obce z majetku štátu, ale len na jeho základe deklarovaná skutočnosť, že na
žalobcu z majetku štátu prechádza konkrétne určená vec tak, ako to predpokladá ust. § 14 ods. 1 a 2

uvedeného zákona. V danom prípade (napriek tomu, že dôkazné bremeno o dobrej viere zaťažovala
žalobcu) žalobca v konaní nepreukázal a ani netvrdil žiadne ďalšie skutočnosti (okrem poukazu na
nadobudnutie vlastníctva ex lege nadobudnutím účinnosti zák. č. 138/1991 Zb.), t.j. ani tie, ktoré
predpokladá ust. § 14 ods. 1 a 2 uvedeného zákona.42. V tu prejednávanej veci žalobca tvrdí vstup do oprávnenej držby dňom nadobudnutia účinnosti
zákonač.138/1991Zb.omajetkuobcí,t.j.dňom01.05.1991spoukazomnavyvlastňovacierozhodnutie,

ktorým mal vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam nadobudnúť štát.

43. V tejto súvislosti odvolací súd upriamuje pozornosť na to, že v zmysle § 2 zákona č. 138/1991 Zb.
o majetku obcí ku dňu účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. dochádza „k prechodu z majetku Slovenskej
republiky (majetku štátu, ku ktorému mali právo hospodárenia národné výbory a organizácie v ich

pôsobnosti) do vlastníctva obcí“, t.j. k prechodu vlastníckeho práva do vlastníctva obcí dochádzalo iba
vo vzťahu k majetku, ktorý bol ku dňu účinnosti zákona vo vlastníctve Slovenskej republiky.

44. V prejednávanej veci však vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam v čase nadobudnutia účinnosti
zákona o majetku obcí (01.05.1991) ani v čase podpísania protokolu o prechode vlastníctva na žalobcu
(23.08.1993) vlastnícke právo Slovenskej republiky nevyplývalo ani zo zápisu v katastri nehnuteľností,

čoho dôsledkom je možné očakávať od žalobcu zvýšenú opatrnosť (ak nie povinnosť) pri posudzovaní
možnosti prevodu vlastníctva zo štátu.

45. Zhodne so závermi, aké vyslovil senát prejednávajúci túto vec v iných konaniach v skutkovo a
právne totožnej veci (sp. zn. 6Co/165/2022, rozsudok zo dňa 25.04.2023, sp. zn. 6Co/104/2023 zo dňa

12.09.2023čisp.zn.6Co/6/2024),odvolacísúduzatvára,žeprizvýšenejopatrnostižalobcamalamohol
sám dospieť k záveru o neúčinnosti rozhodnutia o vyvlastnení, a teda mal vedieť už v čase tvrdeného
vstupu do držby (01.05.1991, resp. 23.08.1993), že dotknuté nehnuteľnosti nepatrili do vlastníctva štátu
(od 01.01.1993 Slovenskej republiky) a pôvodní vlastníci nikdy nestratili vlastnícke právo k dotknutým
nehnuteľnostiam z vyššie uvedených dôvodov.

46. Odvolací súd si je vedomý toho, že rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR nemožno považovať za
rozhodnutia dovolacieho súdu v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 CSP, no má za to, že ak tieto
rozhodnutia riešia v zásade totožnú (resp. analogickú) právnu otázku ako je riešená v tomto spore a
vychádzali z totožnej právnej úpravy, za situácie, keď slovenské súdne autority by doposiaľ uvedenú

otázku neriešili, nebolo by možné ignorovať ich „neformálnu judikatúrnu relevanciu“, čo znamená, že súd
by síce nebol právnym názorom v nich obsiahnutým žiadnym spôsobom viazaný, ale v prípade, ak sa s
týmto názorom stotožní, môže na takéto rozhodnutia podporne poukázať. Preto odvolací súd poukazuje
na tomto mieste aj na rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 19. mája 2004 sp. zn. 22Cdo/469/2004, s ktorého
závermi sa stotožňuje: „pokiaľ štátny orgán pochybil a postupom v rozpore s právnymi predpismi (t.j.

protiprávne) umožnil, aby sa štát stal detentorom veci, nie je možné o zásade, že v pochybnostiach sa
má za to, že držba je oprávnená (§ 130 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka) ani uvažovať“.

47. Odvolací súd teda uzatvára, že žalobca pri bežnej opatrnosti nemohol nadobudnúť presvedčenie,
že štát v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. (resp. 23.08.1993) bol vlastníkom

nehnuteľností a že disponoval platným nadobúdacím vlastníckym titulom k sporným nehnuteľnostiam,
nemohol teda nadobudnúť presvedčenie, že na neho prešlo ex lege vlastnícke právo k predmetným
nehnuteľnostiam, resp. mohol mať aspoň pochybnosti o nadobudnutí vlastníckeho práva.

48. Vychádzajúc z uvedeného, dobromyseľnosť žalobcu pri nadobudnutí a užívaní žalovaných

nehnuteľností bola vylúčená najmä vzhľadom na okolnosti prechodu majetku štátu na mesto v zmysle
zákona č. 138/1991 Zb., ale zároveň ju spochybnili aj ďalšie individuálne okolnosti v posudzovanej veci.

49. Okolnosť, či sa žalobca skutočne ujal kvalifikovanej držby predmetných pozemkov, začal vykonávať
faktickú moc nad vecou a nakladať s ňou ako vlastnou po nadobudnutí účinnosti zákona č. 138/1991

Zb., a aj jeho dobromyseľnosť, je spochybnená aj tým, že sa nesprával ako vlastník nehnuteľnosti,
čomu nasvedčuje aj okolnosť, že ani nedal zapísať svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti do katastra
nehnuteľností (§ 14 ods. 4 zák. č. 138/1991 Zb.).

50. Žalobca nikdy nebol evidovaný ako vlastník dotknutých nehnuteľností a nikdy sa tohto práva

nedomáhal ani určovacou žalobou alebo v rámci ROEP, ako na to správne poukazuje žalovaná vo
vyjadrení k odvolaniu. Žalobca sa nedomáhal svojho vlastníckeho práva ani po tom, čo v rámci ROEP
nebol zapísaný ako vlastník dotknutých nehnuteľností (rok 2008) a prvýkrát podáva žalobu o určenievlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam až dňa 7.3.2022 v tu prejednávanej veci, teda po 31
rokoch od tvrdeného nadobudnutia vlastníckeho práva účinnosťou zákona č. 138/1991 Zb.

51. Odvolací súd preto dospel k záveru, že žalobcovi chýbal právny titul vstupu do dobromyseľnej
(oprávnenej) držby a už samotné nesplnenie tejto zákonnej podmienky vylučuje možnosť nadobudnúť
vlastnícke právo vydržaním, ako sa toho žalobca domáhal počas celého konania a opakovane aj v
odvolaní.

52. Odvolací súd dopĺňa, že o nedostatku dobromyseľnej (oprávnenej) držby žalobcu svedčí aj
skutočnosť, že ZOO Košice uzatvára s vlastníkmi pozemkov v areály ZOO nájomné zmluvy a za
užívanie pozemkov im platí nájomné, resp. že mesto už v roku 2010 pristúpilo k majetkovoprávnemu
vysporiadaniu pozemkov v ZOO, čo vyplynulo z obsahu spisu a ako na to opätovne poukázala žalovaná
v odvolaní.

53. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého
rozsudku, mal odvolací súd zato, že súd prvej inštancie v napadnutom výroku I. rozhodol vecne správne.
Preto napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, vrátane výroku o trovách
prvoinštančného konania (výrok II.).

54.Onárokunanáhradutrovodvolaciehokonaniabolorozhodnutépodľaust.§396ods.1CSPvspojení
s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol žalobca neúspešný, nemá preto nárok na
náhradu trov odvolacieho konania a vznikla mu povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania úspešnej
žalovanej. Žalovaná má preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi
v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

55. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní

vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania

len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšujesumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosťpodľaodseku1neplatí,akjea)dovolateľomfyzickáosoba,ktorámávysokoškolsképrávnické

vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu
koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej
strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na
ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní
a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý

za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).