Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. december 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/168/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7114226444
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Koščová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7114226444.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Koščovej a sudkýň

JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Andrey Galdunovej v spore žalobcu: Rímskokatolícka cirkev, Farnosť sv.
Ladislava, Košice - Košická Nová Ves, so sídlom v Košiciach, Ul. sv. Ladislava 75, zastúpeného Sýkora
- advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Murgašova 3, IČO: 47 256 206, proti žalovanému:
Mesto Košice, so sídlom v Košiciach, Trieda SNP 48/A, IČO: 00 691 135, o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 18. júla 2024
sp. zn. 25C/271/2014

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok Mestského súdu Košice zo dňa 18. júla 2024 č.k. 25C/271/2014-923.

Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len súd prvej inštancie alebo súd) rozsudkom zo dňa 18. júla 2024 č.k.
25C/271/2014-923 určil, že nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctve č. 1050 v katastrálnom území
A. B. C., obec: A. - A. B. C., okres: A. D., parcely registra „C“ evidované na mape určeného operátu,
a to parcely č.:
- 673/5, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvoria o výmere 330 m2;
- 722/1, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie o výmere 225 m2;

- 724/1, druh pozemku: záhrada o výmere 347 m2;
- 750/1, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie o výmere 1971 m2;
- 750/2, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie o výmere 368 m2;
- 750/18, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie o výmere 26 m2;
- 752/1, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie o výmere 834 m2;
- 752/5, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie o výmere 160 m2;
- 1145/2, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie o výmere 3552 m2;

- 1145/4, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie o výmere 318 m2;
- 1145/5, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie o výmere 319 m2;
- 1198/1, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie o výmere 4540 m2;
- 1210, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie o výmere 2742 m2
- 1223, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie o výmere 3170 m2;
- 1249/1, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie o výmere 7069 m2
patria do výlučného vlastníctva žalobcu (výrok I.). Žalobcovi voči žalovanému priznal nárok na náhradu

trov konania v plnej výške (výrok II).

2. Rozhodol tak o žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal určenia, že nehnuteľnosti špecifikované vo výroku
rozhodnutia patria do výlučného vlastníctva žalobcu.3.1 Vykonaným dokazovaním vzal za preukázané, že pôvodným vlastníkom uvedených parciel bol
žalobca, uvedené vyplynulo z PKV č. 72 , A. B. C.. Dňa 28.07.1960 došlo k odpísaniu parciel č. 367/2,

972, 975, 976, 358, 367/1, 980, 982, 983, 973, 1106 do novovytvorenej vložky č. 1032, ktorá skutočnosť
je zaznamenaná v PKV č. 72 pod B8. O odpísaní uvedených parciel svedčí aj PKV č. XXXX k.ú. A. B. C.,
podľaktorejdňa28.07.1960,Čd1979,t.j.totožnýdeňpodľaprávoplatnéhorozhodnutiaONVvKošiciach
zo dňa 20.04.1960 sa zapísali do uvedenej vložky vyššie uvedené parcely, ktoré boli odpísané z PKV č.
72 pozemkovej knihy a parcela č. 1185/2 odpísaná z PKV č. 1016, kedy sa vložilo vlastnícke právo pre

Československý štát. Podľa rozhodnutia pôdohospodárskeho odboru ONV v Košiciach č. 611/5959 sa
poznamenala zmena operatívnej správy pre Štátny majetok národný podnik Košice v celosti.
3.2 Dňa 30.12.1949 - Čd 1979/60 pod sp. zn. 611-30/12-1949-IX/1 sa Výmerom poznamenal výkup
pôdy podľa § 1 ods. 3 zák. č. 46/1948 Zb. pre Československý štát. Jednotný národný výbor v Košiciach
podľa § 10 ods. 4, zák. č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme rozhodol tak, že štát vykúpil podľa §
1 ods. 3 cit. zákona z pozemkového vlastníctva Rímskokatolíckej cirkvi Košická Nová Ves nehnuteľnosti

v kat. území obce Košická Nová Ves vo výmere 9.5493 hektárov, t.j. tie nehnuteľnosti, ktoré doteraz z
tejto výmery vykúpené neboli. Ponechala sa len zastavaná plocha, dvor a záhrada v intraviláne, plocha
zastavaná kostolom, zabratá cintorínom a 1 hektár poľnohospodárskej pôdy. V zmysle § 1 ods. 9 zák. č.
46/1948 Zb., o náhrade za vykúpenú pôdu malo byť rozhodnuté samostatne. Z odôvodnenia uvedeného
Výmeru je zrejmé, že vlastník tejto výmery na pôde trvalo nepracoval. Pri výbere pozemkov, ktoré mu

boli ponechané, bolo prihliadnuté k účelnosti použitia. Pokračovanie podľa § 10 ods. 4 zákona o novej
pozemkovej reforme bolo odôvodnené tým, že MNV v Košickej Novej Vsi napriek viacerým vyzvaniam
nepodal NV návrh podľa § 10. Uvedený Výmer nadobudol právoplatnosť 11.06.1960.
3.3 Na základe uvedeného Výmeru JNV v Košiciach zo dňa 30.12.1949, dňa 24.01.1950 - č. d. 343 v PK
vložke č. 72, bod B6 došlo k zápisu poznámky - podľa výmeru JNV v Košiciach zo dňa 30.12.1949 zn.

611-30/12-1949-IX/1 poznamenáva sa výkup podľa § 1 ods. 3 zák. č. 46/48 Zb. pre Československý štát.
3.4Odborpôdohospodársky radyONVvKošiciachdňa29.08.1959 (dátumnečitateľný)podč.611/1959
vo veci Rímskokatolíckej cirkvi Košická Nová Ves - výkup poľnohospodárskej pôdy podľa zák. č. 46/1948
Zb. ponechanej v rámci jedného hektára, vydal rozhodnutie podľa § 10 ods. 4 cit. zákona a vykúpil
pre Československý štát podľa § 1 ods. 3 cit. zákona pozemno-knižného vlastníka Rímskokatolíckej

cirkvi v Košickej Novej Vsi zbytok poľnohospodárskej pôdy v k.ú. A. B. C. pôvodne ponechanej cirkvi
v rámci jedného hektára tak, že vlastníkovi zostala len zastavaná plocha, dvor, záhrada v intraviláne,
plocha zastavaná kostolom a zabratá na cintorín. Uvedené rozhodnutie nadväzuje na rozhodnutie JNV
v Košiciach zo dňa 30.12.1949, keď došlo k vykúpeniu poľnohospodárskych nehnuteľností pozemno-
knižného vlastníka Rímskokatolíckej cirkvi v Košickej Novej Vsi zapísaných v pozemkovej knihe obce

Košická Nová Ves vo výmere 218146, z ktorej vlastníkovi bola ponechaná zastavaná plocha, dvor,
záhrada v intraviláne, plocha zastavaná kostolom, zabratá cintorínom a 1 hektár poľnohospodárskej
pôdy. Odbor pôdohospodársky rady ONV v Košiciach na návrh MNV rozhodol podrobiť výkupovému
pokračovaniuajzostávajúcupoľnohospodárskupôduponechanúvrámci1hektáraatozdôvodu,žetáto
už neslúži účelu vyslovenému v § 1 ods. 3 cit. zákona. Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť

11.06.1960.
3.5 Jednotný národný výbor v Košiciach - odbor poľnohospodársky dňa 20.04.1960 vydal rozhodnutie,
podľa ktorého Odbor pôdohospodársky rady ONV v Košiciach Výmer JNV v Košiciach zo dňa
30.12.1949 a Rozhodnutie zo dňa 29.08.1959 doplnil vymedzením vykúpených nehnuteľností tak, že
Československým štátom bol vykonaný výkup v zmysle zák. č. 46/1948 Zb., ktorý sa vzťahuje na

nehnuteľnosti býv. maj. Rímskokatolícka cirkev, Československý štát., Škol. správa MNV k.ú. A. B. C.,
obec: A. B. C., č. vložky - 72, 1016 pod A.I. rad. č. 2, 3, 4, 5 pod A.II. rad. č. 4 - 8, pod A.I. rad č. 2,
napísané parc. čísla; 367/2, 972, 975, 976, 358, 367/1, 980/1, 982/1, 983, 973, 1106, 1185/2 poznačené
pod B/1 na meno Rímskokatolícka cirkev v celosti a pod B/2 na Čsl. štát školskú správu MNV v Košickej
Novej Vsi. Aj toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 11.06.1960.

3.6 ONV pôdohospodársky odbor v Košiciach 08.12.1961 vydal rozhodnutie, ktorým uvedené
nehnuteľnosti v hodnote 17.684 Kčs boli dané do správy Štátnych majetkov, čím bolo zrušené
rozhodnutie pôdohospodárskeho odboru ONV, ktorým boli predmetné nehnuteľnosti dané do trvalého
užívania JRD.
3.7 V PKV č. 72 Košická Nová Ves pod bodom B9 dňa 28.07.1960, Čd 1979 sa vymazala poznámka

výkupu poznačená uznesením tunajšieho súdu Čd 343/50.

4. Právne vec posúdil podľa ust. § 10 ods. 1, 2, 3, 5 zák. č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme,
§ 6, § 7 ods. 1 vyhl. ministra pôdohospodárstva č. 1008/1948 Ú.v..5. Súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý bol vyslovený v uznesení zo
dňa 09. mája 2022 sp. zn. 6Co/30/2022 a po zadovážení overenej kópie spisového materiálu o výkupe

pôdy od Rímskokatolíckej cirkvi Košická Nová Ves z rokov 1948-1962 mal za preukázané, že Výmer zo
dňa 13.12.1949 JNV v Košiciach pod č. 611-30/12-1949-IX/1 o výkupe pôdy žalobcu bol poznamenaný
v pozemkovej knihe vo vložke 72 pod B6, dňa 24.01.1950 (č.d. 343), kedy došlo k vykonaniu zápisu
poznámky v pozemkovej knihe na základe neprávoplatného výmeru. Tento zápis nemohol byť platný,
keďže KNV rozhodoval o odvolaní žalobcu 20.02.1950, z ktorého dôvodu Československý štát sa

nemohol platne stať vlastníkom predmetných nehnuteľností.

6. Z obsahu archívneho spisu (č.l. 707 spisu) bolo totiž zrejmé, že rozhodnutie Jednotného národného
výboru v Košiciach zo dňa 30.12.1949 sp. zn. 611-30/12-1949-IX/1 bolo Rímskokatolíckej cirkvi v
Košickej Novej Vsi doručené 24.01.1950. Rímskokatolícka cirkev proti tomuto rozhodnutiu podala
odvolanie cestou Jednotného národného výboru Krajskému národnému výboru, o čom svedčí odvolanie

zo dňa 07.02.1950 (č. l. 705, 704-postúpenie odvolania JNV v Košiciach Krajskému národnému výboru,
pôdohospodárskemu referátu zo dňa 14.2.1950). Krajský národný výbor - pôdohospodársky referát v
Košiciach o odvolaní Rímskokatolíckej cirkvi rozhodol 20.02.1950, keď odvolaniu proti vykúpeniu jej
poľnohospodárskeho majetku v kat. úz. A. B. C. nevyhovel a výmer JNV v Košiciach zo dňa 30.12.1949
zn. 611-30/12-1949-IX/1 v celom rozsahu ponechal v platnosti. Súčasťou tohto spisu nie je doručenka

o doručení rozhodnutia KNV v Košiciach z 20.02.1950 Rímskokatolíckej cirkvi v Košickej Nove Vsi.

7. Otázku nadobudnutia vlastníckeho práva žalovaného k sporným nehnuteľnostiam titulom vydržania
právne posúdil podľa ust. § 134 ods. 1 a § 129 ods. 1 Občianskeho zákonník (ďalej len OZ) s poukazom
na rozhodnutia NS SR zo dňa 27.04.2021 sp. zn. 1VObdo/2/2020, sp. zn. 9Cdo/269/2022 z 29.04.2024,

sp. zn. 7Cdo/108/2022 z 28.02.2024.

8. V kontexte skutočností zistených vykonaným dokazovaním a tvrdených stranami sporu súd prvej
inštancie celý proces výkupu parciel žalobcu charakterizoval ako protiprávny a neplatný, ktorý nemôže
požívať právnu ochranu. Súd pri rozhodovaní o vydržaní zohľadnil aj to, že dobrá viera žalovaného

ako nadobúdateľa bola spochybnená okolnosťami výkupu parciel, o čom svedčia listinné doklady,
ktoré sú súčasťou zadováženého archívneho spisu. Pri vydržaní k dobromyseľnosti žalovaného súd
podotkol, že na základe absolútne neplatného právneho úkonu nebolo možné nadobudnúť vlastnícke
právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra
nehnuteľnostítak,akokonštatovalajodvolacísúdvosvojomrozhodnutí.Spoukazomnaprávnuzásadu,

podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má, nemohol Československý štát
platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na žalovaného, ktorý bol na základe absolútne
neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností. Dobrá viera
nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, mala vplyv na nadobudnutie
vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho

práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravoval, čo v tomto konaní o takýto
prípad nejde. V iných prípadoch právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od
nevlastníka s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňovala.

9. Na základe vykonaného dokazovania bolo preukázané, že zápis poznámky o výkupe pôdy žalobcu

v pozemkovej knihe, na základe ktorého malo dôjsť k prechodu vlastníctva vykúpenej pôdy na
Československý štát dňa 24.01.1950 (č.d. 343), sa uskutočnil na základe neprávoplatného výmeru, z
ktoréhodôvodunemoholbyťtentozápisplatnýaČeskoslovenskýštátsanemoholplatnestaťvlastníkom
nehnuteľností. Nemohlo dôjsť ani k vydržaniu vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam žalovaným,
poukazujúc na vyššie citovanú judikatúru a právny názor odvolacieho súdu vyslovený v zrušujúcom

uznesení. Z vyššie uvedených dôvodov súd žalobe vyhovel.

10. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1,2 CSP a žalobcovi ako úspešnej
strane sporu priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

11.1 Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa §
365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, h/ CSP a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
zmenil tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne.11.2 Žalovaný sa nestotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie v otázke výkupu sporných
pozemkov Československým štátom. Po citácií príslušnej časti rozhodnutia bod 41., 49., 50. žalovaný
poukázal na základné rozhodnutia archívneho spisu označeného ako Rímsko-katolícka cirkev K. N.

Ves, výkup pôdy – odňatie do správy ŠM, 1948 až 1961, č. d. 611/1959, a to výmer Jednotného
národného výboru v Košiciach, č. 611-30/12-1949-IX/1. zo dňa 30.12.1949, uznesenie Okresného
súdu v Košiciach zo dňa 25.01.1950 Čd 343/50, ktorým bol povolený zápis vo vložke č. 72, k.ú.
A. B. C. o výkupe, rozhodnutie Krajského národného výboru, pôdohospodársky referát v Košiciach
sp. zn. 611/11-18/2-50-IX/4c zo dňa 20.02.1950, ktorým odvolaniu cirkvi nevyhovel, rozhodnutie rady

Okresného národného výboru v Košiciach, odbor pôdohospodársky, č. 611/1959 zo dňa 29.08.1959,
ktorým došlo k výkupu zbytku poľnohospodárskej pôdy v k.ú. A. B. C. a rozhodnutie Okresného
národného výboru v Košiciach, odbor pôdohospodársky, č. 611/1959 zo dňa 20.04.1960, ktorým boli
rozhodnutia z 30.12.1949 a 29.08.1959 doplnené presným vymedzením vykúpených nehnuteľností. Na
základe vyššie uvedených rozhodnutí národných výborov Ľudový súd v Košiciach svojim uznesením
21 Čd 1979/1960 zo dňa 25.11.1960 povolil v pozemkovej knihe katastrálneho územia A. B. C. podľa

právoplatného rozhodnutia ONV v Košiciach, č. 611/1959 zo dňa 20.04.1960 nasledovné zápisy: I. vo
vložke č. 72, parc. č. 367/2, 972, 975, 976, 358, 367/1, 980, 982, 983, 973, 1106 odčleňujú sa do
novootvorenej vložky č. 1032 tejto pozemkovej knihy; II. vo vložke č. 1016, parc. č. 1185/2 odčleňuje
sa do novootvorenej vložky č. 1032 tejto pozemkovej knihy; III. v novootvorenej vložke č. 1032 zapisujú
sa parcely uvedené pod bodom I. a II. odpísané z vložiek č. 72 a 1016 a vkladá sa na nich podľa

§ 10 ods. 2 zákona č. 46/1948 Zb. vlastnícke právo Československý štát – ONV Košice a súčasne
vymazuje sa poznámka výkupu poznačená uznesením tunajšieho súdu č. d. 343/1950. Vyššie uvedené
dokumentypodľanázoružalovanéhojednoznačnepreukazujú,ženazákladevýmeruzodňa30.12.1949
v spojení s výmerom zo dňa 20.02.1950, s rozhodnutím Rady ONV v Košiciach z 29.08.1959 a s
rozhodnutím ONV v Košiciach z 20.04.1960 došlo k platnému výkupu sporných pozemkov z vlastníctva

žalobcu do vlastníctva Československého štátu. Napriek tomu, že v archívnom spise sa nenachádza
doručenka k rozhodnutiu KNV v Košiciach zo dňa 20.02.1950, skutočnosť, že toto rozhodnutie bolo
žalobcovi riadne doručené, vyplýva predovšetkým z listu žalobcu zo dňa 21.09.1959, v ktorom sám
žalobca správnemu orgánu oznámil, že od roku 1953 už žiadnu poľnohospodársku pôdu neužíval.
Z uvedeného listu žalobcu je teda zrejmé nielen to, že na základe riadne doručených právoplatných

rozhodnutí správnych orgánov došlo k platnému výkupu sporných pozemkov, ale aj to, že žalobca
nemal žiadnu pochybnosť o tom, ktorých konkrétnych nehnuteľností sa predmetný výkup týkal. K
otázke preukazovania riadneho doručenia špecifikovaných archívnych rozhodnutí žalovaný považuje za
potrebné zdôrazniť, že tieto rozhodnutia boli vydané v období rokov 1949 až 1960, pričom boli vydávané
orgánmi Československého štátu a nie žalovaným, na ktorého vlastnícke právo k sporným vykúpeným

pozemkom prešlo až účinnosťou zákona o majetku obcí. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/71/2008 zo dňa 24.02.2010, ktoré sa týkalo otázky nemožnosti
dokázať, že rozhodnutie vydané pred niekoľkými desaťročiami obsahovalo všetky zákonom predpísané
náležitosti a nadobudlo právnu moc.
11.3 K vydržaniu vlastníckeho práva k sporným pozemkom žalovaný poukázal na to, že obce a mestá

nadobúdali podľa zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí majetok protokolárne na základe podpísaných
delimitačných protokolov a nie fyzicky. Obciam a mestám zo žiadneho zákona nevyplývala povinnosť
kontroly alebo revízie majetku štátu. Vo vzťahu k plynutiu vydržacej doby žalovaný považuje za
rozhodujúce obdobie od 01.05.1991, kedy mal žalovaný vstúpiť do držby účinnosťou zákona č. 138/1991
Zb. do 01.05.2001, kedy žalovaný nadobudol sporné pozemky do vlastníctva vydržaním. Počas celého

rozhodného obdobia žalovaný sporné pozemky nerušene v dobrej viere užíval a nakladal s nimi ako
s vlastnými. Po citácii ust. § 134 ods. 1 a § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka žalovaný poukázal na
to, že súdna prax už ustálila, že titulom vstupu do držby môže byť aj putatívny (domnelý) právny úkon.
Oprávnená držba sa nemusí opierať o platný právny titul, ale oprávnený držiteľ musí byť so zreteľom na
všetky okolnosti v dobrej viere, že tu taký titul je. Postačí aj domnelý právny titul. Vo vzťahu k užívaniu

sporných pozemkov žalovaný opätovne poukázal na skutočnosť, že na týchto pozemkoch po ich výkupe
prebehla výstavba rozsiahlej infraštruktúry. Výstavbu realizoval štát a po prechode majetku štátu sa
o tieto nehnuteľnosti staral žalovaný. Najneskôr od roku 1953 už sporné pozemky neužíval žalobca,
ale štát a po ňom žalovaný. Tento stav trvá dodnes, pričom žalovaný s týmto majetkom nakladá a
vykonávajehoúdržbuaopravy.Pokiaľsúdpoukázalnarozhodnutianajvyššiehosúduaústavnéhosúdu,

a to sp.zn. I. ÚS 510/2016 zo dňa 19.01.2021 a uznesenie Veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia
NS SR sp.zn. 1VObdo/2/2020 zo dňa 27.04.2024, žalovaný uviedol, že v predmetných rozhodnutiach
bola riešená otázka nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka titulom uzavretej zmluvy o úvere,
resp. titulom kúpnej zmluvy a nie vydržania. Podľa názoru žalovaného preto nemožno považovať zasprávny postup, v rámci ktorého pri posúdení otázky vydržania vlastníckeho práva k sporným pozemkom
súd v tomto súdnom konaní aplikoval závery o nadobudnutí vlastníckeho práva od nevlastníka z
iného právneho titulu než vydržaním, prezentované v uvedených rozhodnutiach, pričom právnu vec

prejednávanú v tomto konaní neposúdil z hľadiska splnenia zákonných podmienok vydržania v zmysle
ust. § 134 OZ. Pre posúdenie námietky vydržania v tomto konaní je totiž zásadnou právna otázka,
či žalovaný účinnosťou zákona č. 138/1991 Zb. vstúpil do dobromyseľnej držby s ohľadom na všetky
okolnosti, ktorá následne nerušene trvala po zákonom stanovenú vydržaciu dobu. S touto otázkou
sa však súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia náležite nevysporiadal. Žalovaný

zastáva názor, že všetky zákonom stanovené podmienky vydržania sporných pozemkov boli naplnené a
žalovaný nadobudol vlastnícke právo k týmto pozemkom najneskôr vydržaním dňa 01.05.2001. Zároveň
poukázal na rozhodnutie ÚS SR zo dňa 12.04.2018 sp.zn. II. ÚS 196/2018.

12.1 Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že napadnuté rozhodnutie je v celom rozsahu
vecne správne. Poukázal na to, že žalovaný rekapituluje obsah archívneho spisového materiálu, pričom

označil jednotlivé rozhodnutia týkajúce sa danej dokumentácie a tak ako ich popísal žalovaný, to
nasvedčuje práve tomu, že v danej veci nikdy neprešlo vlastnícke právo zo žalobcu na Československý
štát, nakoľko neboli na to splnené zákonom stanovené podmienky. Účinky prechodu vlastníckeho práva
na Československý štát má výlučne poznámka výkupu vykonaná podľa ust. § 10 zákona č. 46/1948
Zb. o nové pozemkové reformě (trvalé úpravě vlastnictví k zemědělské a lesní půdě), v zmysle ktorého

poznámke vykonania výkupu má predchádzať právoplatné rozhodnutie. V danej veci bola poznámka
výkupu z PKV č. 72, k.ú. A. B. C. zapísaná na základe výmeru Jednotného národného výboru v
Košiciach zn. 611-30/12-1949-IX/1 zo dňa 30.12.1949 v čase, kedy predmetný výmer nenadobudol
právoplatnosť, a to vzhľadom na včas podané odvolanie Rímskokatolíckej cirkvi Košická Nová Ves.
K podaniu žiadosti o zápis poznámky výkupu (24.01.1949- správne 24.01.1950 poznámka odvolacieho

súdu) a k povoleniu zápisu poznámky výkupu (25.01.1949 – správne 25.01.1950 poznámka odvolacieho
súdu) došlo bez právoplatného výmeru zo dňa 30.12.1949, a preto na základe uvedenej poznámky
nedošlo k prechodu vlastníckeho práva na Československý štát. Žiadna iná poznámka výkupu nebola
k pozemkom, ktoré sú predmetom konania z PKV č.72, k. ú. A. B. C. zapísaná. Z predložených listín
zároveň vyplynulo, že tieto listiny sú zjavne neurčité, nezrozumiteľné a preto nevykonateľné, keďže z

nich nie je zrejmé, akých konkrétnych nehnuteľností sa týkajú. Táto špecifikácia bola odstraňovaná až
rozhodnutím zo dňa 20.04.1960, Okresného národného výboru, odbor poľnohospodársky, č. 611/1959.
Týmto rozhodnutím odbor pôdohospodársky rady ONV v Košiciach výmer JNV z 1949 a rozhodnutie
ONV z 1959 doplnil vymedzením vykúpených nehnuteľností. V samotnom rozhodnutí č. 611/1959
zo dňa 20.04.1960 sa uvádza, že presné vymedzenie vykúpených nehnuteľností nebolo prevedené,

a preto sa vydáva toto doplňujúce rozhodnutie. Z archívneho materiálu nevyplýva, aby predmetné
rozhodnutie, ktoré ako jediné obsahovalo špecifikáciu nehnuteľností, bolo doručované žalobcovi a
možnotedapredpokladať,žesajednalolenoformálnevydanérozhodnutiebezjehodoručeniažalobcovi
za účelom dosiahnutia nezákonného prepisu dotknutých nehnuteľností na Československý štát, ku
ktorému do roku 1960 nedošlo. Pri posudzovaní vyššie uvedených dokumentov a vydaní napadnutého

rozhodnutia bol súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Po zadovážení
archívneho spisového materiálu a riadneho preskúmania okolností zápisu súd správne aplikoval právnu
úpravu na zistený skutkový stav. Dospel k správnemu záveru, že v PKV č. 72, k.ú. A. B. C. sa vykonal
zápis poznámky v pozemkovej knihe, na základe neprávoplatného výmeru nemohol byť tento zápis
platný a Československý štát sa nemohol platne stať vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti.

12.2 K vydržaniu vlastníckeho práva žalovaným žalobca uviedol, že sa nestotožňuje s názorom
žalovaného,žesplnilpodmienkyvydržaniavlastníckehoprávakspornýmnehnuteľnostiam.Konštatoval,
že je vylúčená dobromyseľnosť žalovaného pri nadobudnutí a užívaní žalovaných nehnuteľností.
Žalovaný nenadobudol vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam vydržaním, vzhľadom na
nesplnenie zákonných podmienok vydržania, vyplývajúci z § 134 OZ.

1/ Držba žalovaného sa neopiera o žiadny relevantný právny titul, a to ani domnelý. Týmto titulom
nemôžebyťzákonč.138/1991Zb.omajetkuobcí,keďžežalovanýsastalnástupcomNárodnéhovýboru
v Košiciach, ktorý sa priamo podieľal na protiprávnom odňatí týchto nehnuteľností žalobcovi. Žalovaný
si musel byť vedomý toho, že uvedené nehnuteľnosti boli žalobcovi odňaté protiprávne. Samotný
zákon nemohol založiť dobromyseľnosť držby na strane žalovaného. Vlastnícke právo k sporným

nehnuteľnostiamarovnakoanidobromyseľnosťdržbynemôžubyťzaloženéaninazákladeevidenčného
zápisu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, ak Československý štát nebol nikdy legitímnym
vlastníkom žalovaných nehnuteľností. Sporné nehnuteľnosti neboli žalobcovi nikdy účinne vykúpené
ani vyvlastnené, žalobca ich nikdy nepreviedol ani k ním inak nestratil svoje vlastnícke právo. Žalovanýsi bol dobre vedomý spôsobu, akým sa štát v dobe neslobody zmocnil dotknutých nehnuteľností, keďže
sa sám na ich protiprávnom odňatí ako právny nástupca bývalých národných výborov podieľal.
2/ Právne postavenie žalovaného a právny dôvod od ktorého odvodzuje svoje vlastnícke právo

k sporným nehnuteľnostiam (prechod zo štátu ex lege na základe zákona č. 138/1991 Zb.) vylučuje
dobromyseľnosť držby žalovaného. Po citácii § 26 zákona č. 401/1990 Zb. o meste Košice, § 28 a
§ 5 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení žalobca uviedol, že mesto Košice je inherentnou
súčasťouštátu,subjektomverejnejsprávynapojenýmnaštátnyrozpočetfinancovanýzoštátnychdotácií
a výnosov z daní, z príjmov v správe štátu podieľajúci sa na plnení úloh štátnej správy pod dozorom

a kontrolou štátu. Vzhľadom na úzky vzťah žalovaného a štátu preto v danom prípade nie je možné ani
len uvažovať o dobromyseľnosti držby žalovaného v danom prípade. Mesto Košice je priamym právnym
nástupcom národných výborov pôsobiacich v dobe neslobody na území mesta. Na mesto Košice prešli
všetky práva a záväzky národných výborov v meste podľa § 26 zákona č. 401/1990 Zb. o meste Košice.
Je preto absurdné tvrdenie žalovaného, že bol dobromyseľný pri vstupe do držby a pri ďalšom užívaní
sporných nehnuteľností. Už Ústavný súd vo viacerých svojich rozhodnutiach poukázal na potrebu

citlivého prístupu k riešeniu problémov týkajúcich sa na jednej strane aktov štátu a na druhej strane práv
dotknutých osôb z obdobia neslobody. Pri hodnotení splnenia podmienok vydržania je v tejto súvislosti
nutné prihliadať nielen k vydržacej dobe, ale aj k oprávnenosti a zvláštnym požiadavkám na hodnotenie
dobrej viery držiteľa, ktorým je štát respektíve mesto. Akceptácia vydržania sporných nehnuteľností
žalovaným, či dobromyseľnosti v otázke vstupu do držby a ďalšieho užívania sporných nehnuteľností

je preto s prihliadnutím na okolnosti posudzovanej veci v podmienkach materiálneho právneho štátu
neakceptovateľná, v rozpore s dobrými mravmi a zásadami spravodlivosti. Protiprávne akty z doby
neslobody, kedy sa štát bez právneho dôvodu zmocnil nehnuteľností vo vlastníctve žalobcu, nemôžu byť
dodatočne aprobované iba na základe legislatívneho zakotvenia prechodu vlastníckeho práva zo štátu
na obce, či následným akceptovaním možností vydržania nehnuteľností zo strany obce s poukazom

na dobromyseľnosť držby. Štát nemôže autoritatívne dosiahnuť ústavne neakceptovateľné odňatie
vlastníckeho práva pôvodnému vlastníkovi bez právneho dôvodu, a tobôž dvojnásobným uplatnením
svojej moci, v prvom prípade aktom uskutočneným v diktátorskom režime, v druhom zakotvením
možnosti prechodu vlastníckeho práva zo štátu na obce.
3/ V civilnom práve je uznávaná zásada nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse

habet, z ktorej vyplýva, že nikto nemôže na druhého previesť viac práv, než má sám. Štát nebol
nikdy legitímnym vlastníkom žalovaných nehnuteľností, a preto ani žalovaný nemohol na základe
delimitačného protokolu v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. platne nadobudnúť vlastnícke právo
k uvedeným nehnuteľnostiam. Nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka je zásadne možné iba
na základe vydržania vlastníckeho práva, pri zachovaní dobromyseľnosti oprávneného užívateľa vecí.

Dobrá viera musí byť pri tom hodnotená veľmi prísne, pričom poskytnutie ochrany dobromyseľnému
užívateľovi sa musí s prihliadnutím na individuálne okolnosti veci javiť ako spravodlivé. Dobromyseľnosť
žalovaného pri nadobudnutí a užívaní žalovaných nehnuteľností je vylúčená najmä vzhľadom na
individuálne okolnosti posudzovanej veci, ako aj na okolnosti prechodu majetku štátu na mesto
v zmysle zákona č. 138/1991 Zb.. V danom prípade nemožno dobrú vieru vo vlastníctvo mesta

odvodzovaťodzákonač.138/1991Zb.,nakoľkopredmetnénehnuteľnostinepredstavovalitzv.historické
vlastníctvo obce. Podmienky vydržania vlastníckeho práva na strane žalovaného v danom prípade
nie sú splnené, žalovaný nebol dobromyseľný pri vstupe do držby a ani ďalšie faktické nakladanie
s týmito nehnuteľnosťami nemohlo viesť k dobrej viere žalovaného. Bolo by preto v rozpore s princípom
všeobecnej spravodlivosti, aby v okolnostiach posudzovanej veci nebola žalobcovi poskytnutá ochrana

jeho vlastníckemu právu. Žalobca následne poukázal na uznesenie ÚS SR sp. zn. IÚS/510/2016,
uznesenie veľkého senátu NS SR sp. zn. 1VObdo/2/2020, rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/49/2017 zo dňa
07.11.2017, rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/153/2020 zo dňa 30.09.2021 a rozsudok
NS SR sp. zn. 4Cdo/49/2017 zo dňa 07.11.2017. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd
napadnuté rozhodnutie potvrdil a žalobcovi priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania proti

žalovanému v plnom rozsahu.

13. Vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovaného bolo žalovanému doručené dňa 03.10.2024, ďalšie
vyjadrenia v spore doručené neboli.

14. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP)
prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1
CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnenýchodvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, h/ CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného
nie je možné vyhovieť.

15. Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd, v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1
CSP potvrdil.

16. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 17.12.2024 o 9.00 hod.
v pojednávacej miestnosti č. dverí 207, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia

rozhodnutia boli zverejnené dňa 09.12.2024 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle
ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario.

17. Žalovaný namietal odvolacie dôvody podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, h/ CSP, t. j.
že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b/), konanie má inú vadu,

ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d/), súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f/) a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h/).

18. Odvolací súd dospel k záveru, že uvedené odvolacie dôvody uplatnené žalovaným v odvolaní nie

sú naplnené.

19. Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli a ani
nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými

dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok
jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, §
193 a § 205 CSP alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo
použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená
ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

20. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového
stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné. Vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ustanovenia §
191 ods. 1,2 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového
stavu vyvodil aj správny právny záver, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, pričom rozsudok aj

náležiteodôvodnil,pretoodvolacísúd jehorozsudokakovecnesprávnypodľa§387ods.1CSPpotvrdil.

21. Správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd
stotožňuje a na tieto odkazuje. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré
by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Ani odvolacie námietky žalovaného nemali vplyv na vecnú

správnosť rozsudku a nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.

22. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v prejednávanom spore nebolo
preukázané splnenie podmienok pre platné nadobudnutie vlastníckeho práva Československým štátom
na základe výkupu, keďže k zápisu výkupu v pozemkovej knihe došlo na základe neprávoplatného

výmeru, ako aj so záverom, že žalovaný nenadobudol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam ani
na základe vydržania.

23. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva úvaha súdu, na základe ktorej dospel
k svojmu záveru s poukazom na zistený skutkový stav, a príslušné zákonné ustanovenia, ktoré aplikoval

v prejednávanej veci.

24. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalovaného
odvolací súd uvádza nasledovné:

25.Predmetomtohtokonaniajenárokžalobcunaurčenievlastníckehoprávaknehnuteľnostiam,ktorých
bol pôvodným vlastníkom, a ktoré boli odpísané z PKV č. 72, k.ú. A. B. C. do novovytvorenej vl. č. 1032
a z PKV č. 1016, k.ú. A. B. C. do novovytvorenej vl. č. 1032 a následne vo vzťahu ku ktorým bol dňa
30.12.1949 - Čd 1979/60 pod sp. zn. 611-30/12-1949-IX/1 Výmerom poznamenaný výkup pôdy podľa§ 1 ods. 3 zák. č. 46/1948 Zb. pre Československý štát. Jednotný národný výbor v Košiciach podľa § 10
ods. 4, zák. č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme rozhodol tak, že štát vykúpil podľa § 1 ods. 3
cit. zákona z pozemkového vlastníctva Rímskokatolíckej cirkvi Košická Nová Ves nehnuteľnosti v kat.

území obce Košická Nová Ves vo výmere 9.5493 hektárov. Uvedený Výmer nadobudol právoplatnosť
11.06.1960. Na základe uvedeného Výmeru JNV v Košiciach zo dňa 30.12.1949, dňa 24.01.1950 - č.
d. 343 v PK vložke č. 72, bod B6 došlo k zápisu poznámky - podľa výmeru JNV v Košiciach zo dňa
30.12.1949 zn. 611-30/12-1949-IX/1 poznamenáva sa výkup podľa § 1 ods. 3 zák. č. 46/48 Zb. pre
Československý štát.

26. Súd prvej inštancie riadiac sa právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v zrušujúcom
uznesení, po vrátení veci preskúmal spisový materiál Štátneho archívu Košice a zisťoval, či tento
ne/obsahuje listinné dôkazy o tom, kedy bola žiadosť o zápis poznámky doručená, či výmer JNV v
Košiciach zo dňa 30.12.1949 bol doručený pôvodnému vlastníkovi, a či tento spisový materiál ne/
obsahuje dôkazy o tom, že by výmer JNV v Košiciach zo dňa 30.12.1949, na základe ktorého došlo k

výkupu nehnuteľností pôvodného vlastníka, nadobudol právoplatnosť. Úlohou súdu prvej inštancie bolo
zodpovedať aj otázku, prečo predmetné rozhodnutie zo dňa 30.12.1949 nadobudlo právoplatnosť až
dňa 11.06.1960 a zaujať stanovisko k tomu, že návrh na zápis poznámky, ktorá má účinky prechodu
vlastníctva na Československý štát bol pozemkoknižnému súdu doručený už 24.01.1950 (č.d.343), z
čoho vyplýva, že Okresný národný výbor podal knihovnú žiadosť podľa § 10 ods. 2 zákona o novej

pozemkovej reforme ešte predtým, než bolo rozhodnutie o výkupe právoplatné (11.06.1960).

27. Súd prvej inštancie svoje zistenia uviedol v bode 34 odôvodnenia súdneho rozhodnutia,
a konštatoval, že z obsahu archívneho spisu (č. l. 707 spisu) je zrejmé, že rozhodnutie Jednotného
národného výboru v Košiciach zo dňa 30.12.1949 sp. zn. 611-30/12-1949-IX/1 bolo Rímskokatolíckej

cirkvivKošickejNovejVsidoručené24.01.1950.Rímskokatolíckacirkevprotitomutorozhodnutiupodala
odvolanie cestou Jednotného národného výboru Krajskému národnému výboru, o čom svedčí odvolanie
zo dňa 07.02.1950 (č. l. 705, 704-postúpenie odvolania JNV v Košiciach Krajskému národnému výboru,
pôdohospodárskemu referátu zo dňa 14.02.1950). Krajský národný výbor - pôdohospodársky referát
v Košiciach o odvolaní Rímskokatolíckej cirkvi rozhodol 20.02.1950, keď odvolaniu proti vykúpeniu jej

poľnohospodárskeho majetku v kat. úz. A. B. C. nevyhovel a výmer JNV v Košiciach zo dňa 30.12.1949
zn. 611-30/12-1949-IX/1 v celom rozsahu ponechal v platnosti. Súčasťou tohto spisu nie je doručenka
o doručení rozhodnutia KNV v Košiciach z 20.02.1950 Rímskokatolíckej cirkvi v Košickej Nove Vsi.

28. Z listín, ktoré tvoria obsah súdneho spisu aj pre odvolací súd vyplynul záver, že nakoľko Výmer zo

dňa 13.12.1949 JNV v Košiciach pod č. 611-30/12-1949-IX/1 o výkupe pôdy žalobcu bol poznamenaný
v pozemkovej knihe vo vložke 72 pod B6, už dňa 24.01.1950 (č.d. 343), kedy došlo k vykonaniu
zápisu poznámky v pozemkovej knihe, pričom poznámka prevedenia výkupu v pozemkovej knihe
mala účinky prechodu vlastníctva k vykúpenej pôde na československý štát v zmysle ust. § 10 ods.
3 prvá veta zák. č. 46/1948 Zb., došlo k jej zápisu na základe neprávoplatného výmeru. Krajský

národný výbor - pôdohospodársky referát v Košiciach o odvolaní Rímskokatolíckej cirkvi totiž rozhodol
až dňa 20.02.1950, a samotný výmer nadobudol právoplatnosť až dňa 11.06.1960, z ktorého dôvodu
Československý štát sa nemohol platne stať vlastníkom predmetných nehnuteľností, ako správne
uzavrel súd prvej inštancie.

29. Odvolací súd sa preto nestotožnil s odvolacou námietkou žalovaného, že vychádzajúc z listín
tvoriacich obsah súdneho spisu, bolo preukázané, že došlo k platnému výkupu sporných pozemkov
z vlastníctva žalobcu do vlastníctva československého štátu.

30. Bez právneho významu je totiž posúdenie otázky, či rozhodnutie KNV sp. zn. 611/11-18/2-IX/4c

zo dňa 20.02.1950 bolo žalobcovi doručené (žalovaný má za to, že doručenie daného rozhodnutia
vyplýva z následnej korešpondencie žalobcu), nakoľko bolo zrejmé, že k vykonaniu poznámky ohľadne
výkupu došlo pred nadobudnutím právoplatnosti výmeru, pričom práve poznámka prevedenia výkupu
v pozemkovej knihe mala účinky prechodu vlastníckeho práva k vykúpenej pôde na československý štát.

31. Za správny považuje odvolací súd aj záver súdu, že žalovaný nenadobudol vlastnícke právo k
dotknutým nehnuteľnostiam vydržaním, pretože neboli splnené zákonné podmienky pre nadobudnutie
vlastníckeho práva týmto spôsobom, najmä dobromyseľnosť žalovaného pri vstupe do držby a po celú
zákonom predpísanú dobu.32. V odvolaní žalovaný spochybňuje práve vyššie uvedený záver o nesplnení podmienok vydržania a
keďžeohľadnetohtozáverujeodôvodnenienapadnutéhorozsudkuveľmistručné(bod49.odôvodnenia)

s poukazom iba na rozhodnutia vyšších súdnych autorít, na ktoré poukázal odvolací súd v zrušujúcom
uznesení, vzhľadom na čo je odvolacia námietka žalovaného týkajúca toho, že súd sa v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia náležite nevysporiadal s otázkou, či žalovaný účinnosťou zák. č. 138/1991
Zb. vstúpil do dobromyseľnej držby, odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozsudku v tejto časti a k
odvolacím námietkam žalovaného uvádza nasledovné:

33. Žalovaný odvodzuje vlastnícke právo od svojho právneho predchodcu (Československého štátu),
ktorý mal nadobudnúť vlastnícke právo na základe zápisu poznámky o výkupe pôdy žalobcu
v pozemkovej knihe v zmysle § 10 ods. 3 zák. č. 46/1948 Zb., na základe ktorého malo dôjsť k prechodu
vlastníctva vykúpenej pôdy na Československý štát. Následne malo dôjsť k prechodu vlastníckeho
práva na žalovaného ex lege v súlade s § 2 ods. 4 zákona č. 138/1991 Zb. dňom účinnosti tohto

zákona, t.j. k 01.05.1991. Žalovaný ako titul nadobudnutia vlastníckeho práva uviedol (alternatívne) jeho
nadobudnutie vydržaním, pričom tvrdil vstup do oprávnenej držby dňom nadobudnutia účinnosti zákona
č. 138/1991 Zb., t.j. dňom 01.05.1991 a nerušenú oprávnenú držbu až do 01.05.2001, ktorým dňom mal
vlastnícke právo týmto spôsobom nadobudnúť.

34. Oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu 3 rokov, ak ide o
hnuteľnosť a po dobu 10 rokov, ak ide o nehnuteľnosť (§ 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Držiteľom
je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba (§ 129 ods. 1 Občianskeho
zákonníka). Ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo
patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená (§ 130 ods.

1 Občianskeho zákonníka).

35. Vydržanie je jeden zo spôsobov pôvodného nadobudnutia práva, pri ktorom sa na základe splnenia
zákonom stanovených podmienok priznávajú právne účinky aj len domnelému právu vyplývajúcemu z
domnelého právneho vzťahu medzi jeho určitými subjektmi, ak toto právo bolo vykonané po stanovenú

dobu nerušene a nepretržite v dobrej miere, že nejde o právo len domnelé.

36. Ustanovenie § 134 Občianskeho zákonníka ustanovuje podmienky vydržania, ktoré musia byť
splnené po celý čas plynutia vydržacej doby nasledovne: 1/ spôsobilý predmet vydržania, 2/ spôsobilý
subjekt vydržania, 3/ oprávnená držba a 4/ vydržacia doba.

37. Podmienky vydržania sú pritom stanovené tak, že musia byť splnené kumulatívne, to znamená, ak
nie je splnená čo i len jedna z nich, nedochádza k vydržaniu.

38. Jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva vydržaním je teda oprávnenosť držby, pričom otázku,

či držiteľ je v dobrej viere (že mu vec patrí) alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo
subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či
držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu
od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom,
že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré

objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že
držiteľbolajnaďalej(subjektívne)vdobrejviere.Dobrávieradržiteľasamusívzťahovaťajkokolnostiam,
za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva.
Oprávnená držba vyžaduje súčasné splnenie dvoch podmienok, a to dobromyseľnosti držiteľa o tom, že
mu vec patrí a danosť tejto dobromyseľnosti so zreteľom ku všetkým okolnostiam.

39. K oprávnenosti držby NS SR v rozhodnutí z 22. februára 2018 sp. zn. 3 Cdo 147/2016 publikovanom
vZbierkestanovískNSarozhodnutísúdovSR podč.62/2018uviedol,že:14.kpredpokladomvydržania
vlastníckeho práva zaujal už právne závery v mnohých rozhodnutiach 14.1. V rozhodnutí sp. zn. 2 Cdo
271/2007 najvyšší súd uviedol, že "predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na

všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom
na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych
predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť ale posudzovaná z objektívneho hľadiska, t.j. či
držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípaduna každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva veci, ktorých vlastníctvo
nenadobudol".

40. Za oprávnenú držbu sa považuje nakladanie s vecou ako so svojou, ak je držiteľ so zreteľom
na všetky okolnosti vrátane okolnosti nadobudnutia držby dobromyseľný v tom, že mu vec patrí ako
vlastníkovi. Oprávnenosť držby sa posudzuje z týchto hľadísk: 1/ existencia právneho titulu, o ktorý sa
opiera dobrá viera držiteľa, 2/ nakladanie s vecou počas celej vydržacej doby ako s vlastnou, 3/ dobrá
viera držiteľa, že mu vec podľa práva patrí, ktorá sa týka nielen titulu nadobudnutia držby, ale aj spôsobu

nakladania s držanou vecou.

41. Oprávnenosť držby musí byť daná nielen pri jej vzniku, ale v celom priebehu. Pri hodnotení dobrej
viery držiteľa je potrebné vziať do úvahy všetky okolnosti, za ktorých bola držba uchopená a vykonávaná.
Oprávnená držba musí existovať počas celej vydržacej doby, ktorá je v prípade nehnuteľných veci desať
rokov. Vydržacia doba začína plynúť uchopením veci do oprávnenej držby a jej uplynutím dochádza

za splnenia ostatných zákonných podmienok k vzniku vlastníctva. Počas plynutia vydržacej doby musí
byť oprávnená držba nepretržitá. Oprávnený držiteľ si do plynutia vydržacej doby môže započítať aj
vydržaciu dobu svojho právneho predchodcu.

42. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej

opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte
požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol.
Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba teda vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je
presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Vo všeobecnosti platí,
že dobromyseľnosť zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne

museli vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec právom patrí alebo že je subjektom práva, ktorého
obsah vykonáva. Pre zánik dobromyseľnosti a následné prerušenie vydržacej doby je teda rozhodujúca
vedomosť držiteľa o takýchto skutočnostiach (napr. rozsudok NS SR sp.zn. 2Cdo/119/2007 zo dňa 30.
júna 2008).

43. V nadväznosti na rozhodnutie sp. zn. 2 Cdo 271/2007 zo dňa 16. decembra 2008 najvyšší súd
v rozhodnutí sp. zn. 5 Cdo 49/2010 zo dňa 29. marca 2011 konštatoval, že "dobromyseľnosť, ako
vnútorný psychický stav, je potrebné objektivizovať s prihliadnutím na všetky okolnosti, za ktorých
došlo k faktickému nakladaniu s vecou, resp. vykonávaniu práva pre seba. Z týchto okolností potom
možno usúdiť, či držiteľ mohol, alebo nemohol rozpoznať, že mu vec alebo právo skutočne patrí.

Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú aj okolnosti týkajúce sa právneho
dôvodu nadobudnutia práva (právneho titulu), teda tzv. uchopenia sa držby. Subjektívny pocit držiteľa
nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne
nasvedčujúcimioprávnenostidržbypráva"(porovnajNSSRz22.februára2018sp.zn.3Cdo147/2016).

44. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp.zn. 3Cdo/12/2010 zo dňa 30. marca 2011 na vyššie uvedené
nadviazal konštatovaním, podľa ktorého posúdenie, či držiteľ v dobrej viere je alebo nie je, treba vždy
hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka,
a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na
okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu

dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj
k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu)
vzniku vlastníctva.

45. Aj v ďalších rozhodnutiach (viď napríklad sp. zn. 4 Cdo 287/2006 zo dňa 28. novembra 2007 a sp.

zn. 5 Cdo 234/2009 zo dňa 28. septembra 2010) najvyšší súd vysvetlil, že medzi základné okolnosti,
ktoré budú svedčiť o oprávnenosti držby veci patrí aj okolnosť, ako vec (držiteľ) nadobudol, či mu svedčí
nejaký nadobúdací titul. Na uvedené rozhodnutia nadväzovali ďalšie rozhodnutia NS SR napr. sp. zn.
4Cdo/91/2021 zo dňa 25. mája 2022.

46.1 Záver o potrebe preukázania dobromyseľnosti pri vstupe do držby vyplývajúcom z vyššie
prezentovaných rozhodnutí najvyššieho súdu nebol vyvrátený ani rozhodnutím NS SR z 13. mája 2024
sp. zn. 1VCdo/1/2024 – R 15/2024, v zmysle ktorého právny titul je len jedným z dôkazov preukazujúcich
dobromyseľnosť držiteľa a oprávnenosť držby, preto jeho nedostatok pre účely vydržania sám o sebenemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby. Rozhodujúcim vždy bude, či držiteľ konal poctivo, teda napr. či
za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie alebo preukázateľne
išlo o dar ako bezodplatné plnenie.

46.2 V danom prípade takéto okolnosti svedčiace o poctivosti konania žalovaného pri vstupe do držby
zistené neboli.

47. Vychádzajúc z vyššie uvedených záverov dovolacieho súdu, podstatným z hľadiska posúdenia
dobromyseľnosti žalovaného sú aj okolnosti, z ktorých žalovaný odvodzuje vstup do držby. Žalovaný

tvrdí vstup do oprávnenej držby dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí,
t.j. dňom 01.05.1991 s argumentáciou, že na základe výmeru o výkupe dotknutých pozemkov sa mohol
dôvodne domnievať, že jeho právny predchodca (štát) sa stal vlastníkom uvedených pozemkov s
poukazom na tú skutočnosť, že žalovanému zo žiadneho právneho predpisu nevyplývala povinnosť
skúmať právoplatnosť rozhodnutia štátu či priebeh konania o výkupe, ktoré predchádzalo jeho vydaniu.

48. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalovaný nemohol vstúpiť do
dobromyseľnej držby na základe zákona č. 138/1991 Zb. dňom nadobudnutia jeho účinnosti t.j.
01.05.1991.

49. Dôkazné bremeno o dobrej viere, že žalovanému svedčí nadobúdací titul (a teda nadobudol

vlastníckeprávo),vdanomprípade zaťažovaložalovanéhoakoosobu,ktorejjedobrávieranaprospech.
Odvolací súd pritom vychádza z úvahy, že kým vo všeobecnosti dobrá viera musí byť hodnotená veľmi
prísne, kedy poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne
okolnosti posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé, tak v prípade, ak nadobudnutie vlastníckeho
práva na základe vydržania tvrdí štát (resp. orgán štátu), je nevyhnutné okolnosti vstupu do držby a

dobrú vieru posudzovať ešte prísnejšie.

50. Bez takéhoto sprísneného posúdenia dobrej viery by došlo k neprípustnej strate vlastníckeho práva
fyzických osôb (cirkví) v prospech štátu. Zánik vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (najmä v situácii,
keď štátu na rozdiel od pôvodného vlastníka nesvedčí žiaden nadobúdací titul k nehnuteľnosti) by

zásadne popieral základné právo na vlastníctvo tak, ako to je garantované v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.

51. Tak, ako je to vyššie uvedené, o dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti ani pri
vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu
požadovať, nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca) dôvodné pochybnosti o

tom, že v skutočnosti subjektu, z ktorého naň malo prejsť vlastnícke právo, takéto právo nesvedčí.

52. Podľa odvolacieho súdu v danom prípade je potrebné pod bežnú opatrnosť (ktorú bolo možné od
žalovaného požadovať) zahrnúť požiadavku aktívneho zisťovania konkrétnych skutočností, vedúcich (z
hľadiska kritéria priemernej obozretnosti) k presvedčeniu, že štát na neho platne previedol vlastnícke

právo. Pre nadobudnutie takéhoto presvedčenia je pritom nevyhnutné poznanie, že štát bol v čase
nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. vlastníkom sporných nehnuteľností a disponoval
platným nadobúdacím vlastníckym titulom k týmto nehnuteľnostiam a zároveň či boli splnené všetky
podmienky stanovené uvedeným zákonom.

53. Uvedené je nevyhnutné aj s poukazom na to, že Ústavný súd SR už ustálil, že Ústava SR
neumožňuje,abykvyvlastneniualebonútenémuobmedzeniuvlastníckehoprávadošlopriamozákonom
(napr. nález ÚS SR sp.zn. PL. ÚS 38/95 z 03. apríla 1996). Je teda nevyhnutné, aby pre vznik
vlastníckeho práva štátu došlo aj k ďalším skutočnostiam.

54. Na tomto mieste odvolací súd upriamuje pozornosť na to, že v zmysle ust. § 2 zákona č. 138/1991
Zb. ku dňu účinnosti tohto zákona dochádza k prechodu vecí z majetku štátu, ku ktorému mali právo
hospodárenia národné výbory a organizácie v ich pôsobnosti, do vlastníctva obcí, t.j. k prechodu do
vlastníctva obcí dochádzalo iba vo vzťahu k majetku, ktorý bol ku dňu účinnosti zákona (01.05.1991)
vo vlastníctve štátu.

55. V tu prejednávanej veci žalovaný tvrdí vstup do oprávnenej držby dňom nadobudnutia účinnosti
zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, t.j. dňom 01.05.1991 s poukazom na poznámku o výkupe
v pozemkovej knihe, ktorá mala účinky prechodu vlastníctva k vykúpenej pôde na československý štát.56. Pri posudzovaní dobromyseľnosti držiteľa z objektívneho hľadiska súd prvej inštancie správne
vychádzal z okolností, ktoré mohli svedčiť v prospech dobrej viery právneho predchodcu žalovaného

(štátu), a to z okolností týkajúcich sa právneho dôvodu nadobudnutia práva (právneho titulu), teda
tzv. uchopenia sa držby. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, s ktorým
sa stotožňuje aj odvolací súd, že sporné nehnuteľnosti nikdy platne neprešli na československý štát
zdôvodu,žepoznámkaovýkupespornýchnehnuteľnostívpozemkovejknihe,ktorámáúčinkyprechodu
vlastníctva k vykúpenej pôde na československý štát, bola zapísaná na základe neprávoplatného

výmeru o výkupe. Pôvodný vlastník nikdy nestratil vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam z
vyššie uvedených dôvodov, aj napriek tomu, že vlastníctvo československého štátu bolo zapísané
v pozemkoknižnej vložke. Žalovanému teda chýbal titul, na základe ktorého bolo možné vyvodiť záver,
že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí.

57. Odvolací súd si je vedomý toho, že rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky nemožno

považovať za rozhodnutia dovolacieho súdu v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 CSP, no má za to, že ak
tieto rozhodnutia riešia v zásade totožnú (resp. analogická) právnu otázku, ako je riešená v tomto spore
a vychádzali z totožnej právnej úpravy, za situácie, keď slovenské súdne autority by doposiaľ uvedenú
otázku neriešili, nebolo by možné ignorovať ich „neformálnu judikatúrnu relevanciu“, čo znamená, že
súd by síce nebol právnym názorom v nich obsiahnutým žiadnym spôsobom viazaný, ale v prípade,

ak sa s týmto názorom stotožní, môže na takéto rozhodnutia podporne poukázať. Preto odvolací súd
poukazuje na tomto mieste aj na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 19. mája 2004 sp.zn.
22Cdo/469/2004, s ktorého závermi sa stotožňuje: „pokiaľ štátny orgán pochybil a postupom v rozpore s
právnymi predpismi (t.j. protiprávne) umožnil, aby sa štát stal detentorom veci, nie je možné o zásade, že
v pochybnostiach sa má za to, že držba je oprávnená (§ 130 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka),

ani uvažovať“.

58.Odvolacísúdtedauzatvára,žežalovanýpribežnejopatrnostinemoholnadobudnúťpresvedčenie,že
štát v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. bol vlastníkom nehnuteľností a že disponoval
platným nadobúdacím vlastníckym titulom k sporným nehnuteľnostiam, nemohol teda nadobudnúť

presvedčenie, že na neho prešlo ex lege vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, resp. mohol
mať aspoň pochybnosti o nadobudnutí vlastníckeho práva.

59. Vychádzajúc z uvedeného dobromyseľnosť žalovaného pri nadobudnutí a užívaní dotknutých
nehnuteľností bola vylúčená najmä vzhľadom na okolnosti prechodu majetku štátu na mesto v zmysle

zákona č. 138/1991 Zb..

60. Odvolací súd preto dospel k záveru, že žalovanému chýbal právny titul vstupu do dobromyseľnej
(oprávnenej) držby a už samotné nesplnenie tejto zákonnej podmienky vylučuje možnosť nadobudnúť
vlastnícke právo vydržaním.

61. Odvolací súd už v zrušujúcom uznesení poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR zo dňa
19.01.2021 sp. zn. I. ÚS 510/2016, ktoré riešilo otázku nemo plus iuris ad alium transferre potest
quam ipse habet (ďalej len „nemo plus iuris“). Predmetné rozhodnutie predstavuje návrat k tejto
zásade, nakoľko sa doposiaľ pripúšťala aj väčšia ochrana dobromyseľného nadobúdateľa. Odvolací súd

opätovne poukazuje na to, že otázkou nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka sa zaoberal aj
NS SR v uznesení zo dňa 27. apríla 2021, sp. zn. 1VObdo/2/2020 uverejnenom v Zbierke stanovísk NS
a rozhodnutí súdov SR 5/2021 pod č. 56. Nakoľko súd prvej inštancie bol viazaný právnym názorom
odvolacieho súdu a tento názor aj rešpektoval, nemohol dospieť k inému záveru než tomu, že žalovaný
nemohol (ani vydržaním) nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka.

62. Aj napriek tej skutočnosti, že pri posúdení otázky vydržania vlastníckeho práva k sporným
pozemkom súd poukázal na rozhodnutia, ktoré riešili otázku nadobudnutia vlastníckeho práva od
nevlastníka na základe zmluvy o úvere resp. kúpnej zmluvy a nie na základe vydržania, pre toto súdne
konanie bol zásadný moment, že riešili otázku posudzovania konfliktu ochrany vlastníckeho práva

pôvodného vlastníka a ochrany dobromyseľnosti nového nadobúdateľa a viedli k záveru, že je možné
vo všeobecnosti uzavrieť, že de lege lata vychádza náš právny poriadok z predpokladu, že ak zákon
neustanoví inak, nikto nemôže previesť na iného vlastnícke právo, ktorým sám nemôže disponovať.63. Ústavný súd totiž konštatoval, že „52. Platná právna úprava poskytuje ochranu dobromyseľným
držiteľom spočívajúcu jednak v možnosti nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka vydržaním po
splnení zákonom stanovených podmienok (10-ročná nepretržitá dobromyseľná držba), ako aj v možnosti

domáhať sa náhrady za prípadné zhodnotenie držanej nehnuteľnosti. Ďalej po dobu oprávnenej držby
držiteľ užívajúci cudziu vec ako vlastnú nemá povinnosť nahradiť skutočnému vlastníkovi náhradu
za užívanie tejto veci. 53. Možnosti dobromyseľného nadobudnutia nehnuteľnej veci od nevlastníka
aj v čase podania žaloby v slovenskom právnom poriadku existovali, ale na skutkové okolnosti veci
sťažovateľov sa ani jedna z nich nevzťahovala (porov.: „Z už uvedenej zásady nemo plus iuris existujú

výnimky, keď môže nadobúdateľ nadobudnúť vlastnícke právo k prevádzanej nehnuteľnosti aj napriek
tomu, že prevodca nebol jej vlastníkom, resp. nemal právo nehnuteľnosť previesť. Ide o tieto prípady:
1. nadobudnutie nehnuteľnosti od nepravého dediča, 2. nadobudnutie nehnuteľnosti od nevlastníka v
rámci konkurzného konania, 3. nadobudnutie nehnuteľnosti od nevlastníka v exekučnom konaní, 4.
nadobudnutie nehnuteľnosti od nevlastníka v rámci dobrovoľnej dražby, 5. nadobudnutie nehnuteľnosti
od oprávneného držiteľa podľa zákona č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k

nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov.“ SUDZINA, M. Výnimky zo zásady nemo plus iuris
so zameraním sa na nadobudnutie nehnuteľnosti od nevlastníka v slovenskom právnom poriadku. In:
Iuset Administratio 1/2013.). Rovnaká úprava je platná dosiaľ, pričom jednotlivé výnimky sú explicitne
vymedzené jednoznačne formulovanou právnou normou. Vo všeobecnosti je možné uzavrieť, že de lege
lata vychádza náš právny poriadok z predpokladu, že ak zákon neustanoví inak, nikto nemôže previesť

na iného vlastnícke právo, ktorým sám nemôže disponovať.“

64. Aj NS SR v uznesení zo dňa 27. apríla 2021, sp. zn. 1VObdo/2/2020 zaujal názor: „ II. S poukazom
na právnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má (nemo plus iuris
ad alium transferre potest quam ipse habet), nemôže platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na

inú osobu ten, kto je na základe absolútne neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností
ako vlastník nehnuteľností. III. Dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda
od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených
prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne
upravuje. V iných prípadoch právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka

s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje.“

65. Z vyššie citovanej zásady rímskeho práva (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse
habet), vyplýva, že z nepráva nemôže vzniknúť právo, t. j. platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo
právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti,

toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť. Uvedené možno analogicky
aplikovať aj v prípade prechodu majetku štátu podľa zák. č. 138/1991 Zb..

66. Ak štát nenadobudol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam z vyššie popísaných
a preukázaných dôvodov, nemohol vlastnícke právo nadobudnúť ani žalovaný, a to ani prechodom

v zmysle zák. č. 138/1991 Zb.. Na tomto závere nemení nič ani skutočnosť, že na týchto pozemkoch po
výkupe prebehla výstavba rozsiahlej infraštruktúry, ktorú realizoval štát a po prechode majetku štátu sa
o tieto nehnuteľnosti staral žalovaný, ktorý stav (podľa žalovaného) trvá dodnes.

67. Nedôvodné sú preto všetky odvolacie námietky žalovaného, týkajúce sa tvrdenia, že žalovaný

nadobudolvlastníckeprávokspornýmnehnuteľnostiamnazákladevydržania,uplynutímvydržacejdoby
k 01.05.2001, keď účinnosťou zák. č. 138/1991 Zb. t.j. 01.05.1991 vstúpil do dobromyseľnej držby a bol
po celé obdobie dobromyseľný.

68. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého

rozsudku, odvolací súd považuje rozsudok za vecne správny, a preto ho v zmysle ust. § 387 ods. 1
CSP potvrdil.

69. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení
s ust. § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol žalovaný neúspešný, nemá preto

nárok na náhradu trov odvolacieho konania a vznikla mu povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania
úspešnému žalobcovi. Odvolací súd preto priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania
proti žalovanému v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto
rozhodnutia.70. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak jea) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).