Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 3. december 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/155/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7923201936
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Koščová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7923201936.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Koščovej

a sudcov JUDr. Jozefa Maruščáka a JUDr. Viktórie Midovej v spore žalobkyne: A. B., narodená
XX.XX.XXXX, bytom v C., C. XXXX/X, zastúpenej Mgr. Miroslavou Pyšniakovou, advokátkou, so sídlom
vMichalovciach,M.Gorkého1,protižalovanému:D.B.,narodenýXX.XX.XXXX,bytomvC.,C.XXXX/X,
zastúpenému JUDr. Miroslavom Berešom, advokátom, so sídlom v C., E. XXX/X, o vylúčenie z užívania
nehnuteľností a o zrušení spoločného nájmu k bytu, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného
súdu Trebišov zo dňa 06. júna 2024, sp. zn. 14C/38/2023

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Trebišov zo dňa 06. júna 2024, č.k. 14C/38/2023-133.

Žalovaný má proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trebišov (ďalej len súd prvej inštancie alebo súd) rozsudkom zo dňa 06. júna 2024 č.k.
14C/38/2023-133 žalobu zamietol (výrok I.) a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania (výrok
II.).

2. Rozhodol tak o žalobe žalobkyne, ktorou sa domáhala, aby súd vylúčil žalovaného z užívania
nehnuteľnosti, a to spoločného bytu č. X, B. F. C. XXXX/X, C., na 1. poschodí, ktorý je zapísaný na LV č.

XXXX, k.ú. C. a tiež, aby sa nezdržiaval v priestoroch, spoločných častiach a spoločných zariadeniach
bytového domu vrátane pivnice, kočikárne a pozemkoch k ním patriacich v okolí bytového domu a
zároveň žiadala, aby súd zrušil žalovanému nájom k predmetnému bytu.

3. Žalobkyňa poukázala na to, že sa domáhala nariadenia neodkladného opatrenia v konaní vedenom
na Okresnom súde Trebišov sp.zn. 10C/29/2023, v ktorom okrem iného jej bola uložená povinnosť podať
žalobu o vylúčenie žalovaného z užívania nehnuteľnosti a zrušenia nájmu žalovaného k spoločnému

bytu. Žalobkyňa dôvodila, že od svojho bývalého manžela zažíva psychické, fyzické, ekonomické násilie
vrátane izolácie. So žalovaným žila v spoločnej domácnosti do 19.04.2023, kedy bol príslušníkmi PZ
vykázaný z obydlia, pretože jej bez príčiny vulgárne nadával a začal sa jej vyhrážať pobitím. Ďalšie
spolužitie s ním už nie je bezpečné a veľmi sa ho bojí. Žalovaný ničí aj zariadenie žalobkyne a žiadnym
spôsobom neprispieva na chod domácnosti.

4. Po vykonanom dokazovaní právne vec posúdil podľa ustanovení § 702 ods. 1,2, § 703 ods. 1, § 705a

Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), článku 8 CSP, § 185 ods. 1 a § 191 ods. 1 CSP.

5. Súd žalobu v časti vylúčenia žalovaného z užívania predmetného bytu považoval za nedôvodnú,
pretože v danom prípade nevznikol nájom k bytu za trvania manželstva strán sporu. Manželstvo stránsporu bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Trebišov sp.zn. 13C/888/99 zo dňa 22.12.1999,
právoplatným dňa 12.01.2000, pričom predmetný byt bol iba žalovanému pridelený do nájmu až v roku
2002, teda dva roky po rozvode manželstva. Strany sporu v roku 2003 obnovili spolužitie a následne

už obaja ako nájomcovia uzavreli dňa 01.03.2008 zmluvu o nájme bytu, čím došlo k vzniku spoločného
nájmu bytu, nie však spoločného nájmu manželov, resp. rozvedených manželov v zmysle ust. § 703
ods. 1 OZ.

6. Súd poznamenal, že ustanovenie § 705a OZ nie je možné aplikovať v tomto prípade, keďže tu

nevznikol spoločný nájom bytu manželov a byt nebol pridelený do nájmu za trvania manželstva strán
sporu, preto súd v tejto časti nepovažoval žalobu za dôvodnú a zamietol ju.

7. Následne skúmal, či v danom prípade sú splnené podmienky zakladajúce dôvod pre zrušenie nájmu
žalovanému k spoločnému bytu podľa ust. § 702 ods. 2 OZ.

8.1 Súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutia vyšších súdnych autorít a výklad k ust. § 702 ods. 2 OZ.
8.2 Podmienkou rozhodovania súdu je to, že ide o prípad hodný osobitného zreteľa a vznikne stav,
ktorý bráni spoločnému užívaniu bytu spoločnými nájomcami. Tieto zdanlivo dve samostatné podmienky
splývajú v skutočnosti do jednej, pretože prípadom hodným osobitného zreteľa je predovšetkým taký
prípad, v ktorom je preukázané, že ďalšie spoločné užívanie bytu spoločnými nájomcami nie je možné,

a teda zrušenie spoločného nájmu bytu je jediným riešením. Posúdenie závisí od skutkových okolností
danej veci. Spravidla pritom nie je rozhodujúce, z akých dôvodov ďalšie spoločné užívanie bytu nie
je možné. Táto podmienka je splnená vtedy, keď nie je ďalšie spoločné užívanie riadne možné, nie je
potrebné, aby toto spoločné užívanie nebolo možné vôbec. Rozhodujúce sú najmä zmeny, ktoré nastali
v porovnaní so stavom, keď právo spoločného užívania vzniklo, inokedy to môžu byť nezhody, ktoré

tvoria takúto zábranu (R 45/1986).
8.3 Ustanovenie § 702 ods. 2 OZ predpokladá, že k rozhodnutiu súdu o zrušení práva spoločného nájmu
bytu môže dôjsť až po tom, keď už vznikol stav, ktorý bráni riadnemu ďalšiemu spoločnému nájmu bytu.
Predpoklady tohto ustanovenia nie je možné považovať za splnené v dobe, keď možno iba usudzovať,
že v budúcnosti vznikne stav, ktorý pravdepodobne znemožní pokračovanie v spoločnom nájme bytu.

Stav, ktorý bráni ďalšiemu trvaniu spoločnému nájmu bytu, musí byť daný v dobe rozhodovania súdu
(R 23/1989).
8.4 Zákon výslovne nedefinuje stav, ktorý bráni riadnemu spoločnému užívaniu bytu spoločnými
nájomcami, ten je potrebné posudzovať s prihliadnutím na súlad s dobrými mravmi. S poukazom na
ustanovenie § 705a OZ možno konštatovať, že jedným z takýchto prípadov môže byť aj situácia, keď z

dôvodu fyzického alebo psychického násilia alebo jeho hrozby sa stalo spolužitie neznesiteľným. Hoci
§ 705a nesmeruje výslovne k zrušeniu spoločného nájmu, ale iba k vylúčeniu z užívania, nepochybne
obdobné prípady môžu byť aj dôvodom na rozhodnutie podľa § 702 ods. 2 OZ.
8.5 Ďalšími prípadmi rozhodovania súdu podľa § 702 ods. 2 OZ môže byť nadmerné požívanie
alkoholu jedným zo spoločných nájomcov, bránenie v užívaní predmetu nájmu ostatným spoločným

nájomcom, poškodzovanie ich majetku, krádeže, umožnenie užívania bytu ďalšími osobami bez súhlasu
spolunájomcov a pod. V takomto prípade správanie sa jedného zo spoločných nájomcov odôvodňujúce
takéto rozhodovanie súdu nemusí byť iba porušením jeho povinností vyplývajúcich priamo z nájomnej
zmluvy.

9. V spore nebolo spornou skutočnosťou, že byt bol pridelený žalovanému v roku 2002, teda po rozvode
manželstva so žalobkyňou. Z uvedeného súd vyvodil, že o nadobudnutie predmetného nájomného bytu
sa postaral výlučne žalovaný, ktorý následne po obnovení vzťahu so žalobkyňou v roku 2003 súhlasil
s jej nasťahovaním do bytu a v roku 2008 už uzavreli s prenajímateľom spoločný nájom bytu na dobu
určitú.

10. Z vyjadrení strán sporu a listinných dôkazov súd ustálil, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno vo
svojich tvrdeniach o ich izolácii, psychickom, fyzickom a ekonomickom násilí žalovaného voči jej osobe
a dcéram.

11. Výpoveďou svedkýň, dcér strán sporu G. a E. B. nebolo potvrdené, že sa žalovaný voči nim správal
násilne, svedkyne zhodne uviedli, že ako žalovaný, tak aj žalobkyňa konzumujú alkoholické nápoje,
pričom žalovaný ich požíva v tzv. časových etapách, keď ich požíva nepretržite niekoľko týždňov a potom
abstinuje aj niekoľko rokov, avšak žalobkyňa podľa svedkýň, ale aj žalovaného, ich požíva na dennejbáze, pričom svedkyne potvrdili aj to, že žalobkyňa má rovnaký podiel na hádkach so žalovaným, ktoré
vie sama vyprovokovať. Obidve svedkyne vyvrátili tvrdenie žalobkyne, že z otca majú strach, hanbia
sa za neho a domov opustili kvôli jeho správaniu, pričom zhodne uviedli, že s otcom majú pozitívny

vzťah, nehanbia sa za neho a majú s ním lepší vzťah ako s matkou. Svedkyňa E. B., dcéra strán sporu
zároveň potvrdila, že rodičovskú domácnosť neopustila kvôli správaniu žalovaného, ale práve žalobkyňa
sa nemohla dočkať toho, kým svedkyňa nadobudne plnoletosť a odsťahuje sa, pričom aj pri poslednej
návšteve bola zo strany žalobkyne upozornená na to, aby si zrušila trvalé bydlisko k predmetnému bytu.
RovnakoajzvýpovedesvedkyneH.B.,dcérystránsporusúdnezistiljejstrach,resp.obavuzosprávania

sa žalovaného. Čo sa týka tvrdení žalobkyne, že s dcérou H. boli v izolácii a nemohli mať návštevy,
tie boli vyvrátené výpoveďou svedkýň G. a E. B., ktoré potvrdili prítomnosť pána D. v ich domácnosti,
ale aj čestným vyhlásením I. J., ktorý potvrdil, že sám bol svedkom incidentov v ich domácnosti, z
čoho je zrejmé, že ich domácnosť navštevoval. Pokiaľ mal byť žalovaný vykázaný dňa 18.04.2023 z
užívania bytu, k uvedenému skutku sa svedkyne vyjadrili a zhodne uviedli, že žalovaný v mikrovlnke
zohrieval vec nevhodnú do mikrovlnky a teda jeho konanie nebolo zámerné. Zároveň súd poukázal na

to, že žalobkyňa nepredložila žiadnu aktuálnu lekársku správu preukazujúcu jej napadnutie žalovaným,
resp. že by žalovaný voči nej spáchal fyzické násilie, ale súdu boli predložené len dve lekárske správy,
a to z roku 2010 a 2015. Súd nemal za jednoznačne preukázané ani tvrdenie žalobkyne, že bez jej
súhlasu sa v byte zdržiavali cudzie osoby, nakoľko už len z konania žalobkyne, ktorá uviedla, že na
Vianoce odišla s dcérou k ďalšej dcére do Bratislavy, keďže žalovaný chcel byť na Vianoce s priateľkou

C., evokuje súdu akceptáciu prítomnosti cudzej osoby v predmetnom byte. Rovnako neboli preukázané
tvrdenia žalobkyne, že žalovaný neuhrádzal platby a výdavky za byt a uvedené bolo vyvrátené listinnými
dôkazmipredloženýmivspore.Vsúvislostisexistujúcimdlhomzanájomaslužbysnájmomspojenésúd
poukázal na to, že bol uzatvorený dvakrát splátkový kalendár, ktorý uzatvorila žalobkyňa a aj žalovaný,
teda z uvedeného je zrejmé, že na úhradách výdavkov spojených s užívaním bytu sa podieľali aj

žalobkyňa aj žalovaný. K predloženým čestným vyjadreniam súd uviedol, že ich považuje za účelové,
keďže svedok J. D. je priateľom žalobkyne a I. J. je bývalým priateľom dcéry H., ktorá má so žalovaným
zlý vzťah. Zároveň uvedenými čestnými vyhláseniami neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by mali
preukázať dôvodnosť zrušenia spoločného nájmu bytu žalovanému.

12. Aj keď súd mal za to, že vzťahy medzi stranami sporu nie sú dobré, keďže sa počas spolužitia
často hádajú a nespochybnil ani to, že žalobkyňa by mohla mať obavu zo žalovaného, v konaní
nemal dostatočne preukázané žalobkyňou tvrdené skutočnosti ani to, že zo strany žalovaného ide
o sústavné psychické a fyzické násilie voči nej. Keďže žalobkyňa v spore neuniesla dôkazné bremeno a
nepreukázala súdu dôvody hodného osobitného zreteľa, ktoré sú podmienkou pre zrušenie spoločného

nájmu k bytu, súd žalobu zamietol.

13. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 257, § 262 ods. 1, 2 CSP a žalovanému priznal
náhradu trov konania v plnom rozsahu, pričom nevzhliadol dôvody pre aplikáciu ust. § 257 CSP.

14.1 Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa
§ 365 ods. 1 písm. d/, f/, h/ CSP a navrhla, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie
zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie a priznal žalobkyni proti žalovanému nárok na
náhradu trov konania.
14.2 Žalobkyňa sa nestotožnila so skutkovým konštatovaním a právnymi závermi súdu prvej inštancie

a rozsudok súdu považuje za arbitrárny, neobjektívny a nezákonný. Poukázala na to, že v konaní
o nariadenie neodkladného opatrenia mal súd naplnené všetky zákonné podmienky na uloženie zákazu
vstupu žalovaného do obydlia ako aj zákazu priblíženia sa žalovaného k nej, kedy trvanie zásahov do jej
integrity ako aj možná hrozba jeho pokračovania bola dostatočne osvedčená. V konaní nebolo sporné,
že sú spoločnými nájomcami bytu. Nájomnú zmluvu uzavreli dňa 01.03.2008, pričom ich manželstvo

bolo rozvedené rozsudkom zo dňa 22.12.1999. Dôvodnosť podania žaloby prezentoval aj súd prvej
inštancie s poukazom na ust. § 702 ods. 2 OZ. Dokazovaním bolo potrebné zistiť, kto zavinil tento
stav a následne, či ide o dôvod hodný osobitného zreteľa spočívajúci v tom, že z dôvodu fyzického
a psychického násilia alebo jeho hrozby sa stalo spolužitie neznesiteľným. V danom prípade vzhľadom
na násilné správanie sa žalovaného bolo potrebné domáhať sa vo veci samej vylúčenia žalovaného

z užívania predmetnej nehnuteľnosti a zrušenia spoločného nájmu bytu. Právo má chrániť slabšiu
stranu, ktorou je žalobkyňa, a to aj za cenu zásahu do práva žalovaného na obydlie. Právo na ochranu
života a zdravia, ktoré je násilníkom ohrozované má absolútnu povahu a je teda silnejšie ako právo
na obydlie, či iné právo násilníka. Preto užívacie právo násilníka k spoločnému obydliu môže byťv záujme ochrany života a zdravia obetí ohrozené. Konštatovanie súdu, že v konaní bolo preukázané,
že nejde o sústavné psychické a fyzické násilie voči žalobkyni a nejde o dôvod hodný osobitného zreteľa
považuje za nedôvodné. Práve naopak vykonaným dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že ich

vzájomné vzťahy sú dlhodobo vážne narušené a vyhrotili sa útokmi žalovaného na jej osobu. V čase
spoločného bývania sa žalovaný voči nej dopustil agresívneho správania viackrát, nešlo len o jednu
situáciu, pričom sa jej vyhrážal smrťou takým spôsobom, že to u nej vzbudilo dôvodnú obavu o život
a zdravie. Naviac použil proti nej fyzické násilie, v jednom prípade aj zbraň, baseballovú palicu. Medzi
stranami sporu dochádzalo k častým konfliktom a hádkam, pri ktorých žalovaný ničí zariadenie v byte.

Nemusí ísť o sústavne násilie ako konštatoval súd, nevyplýva to zo žiadneho zákonného ustanovenia.
Nevyžaduje sa, aby u poškodenej vznikli následky na zdraví, musí však ísť o konanie, správanie, ktoré
obeť násilníka pre jeho bezohľadnosť, násilnosť alebo bolestivosť pociťuje ako ťažké príkorie. Agresívne
správanie sa žalovaného, jeho fyzické útoky, boli dôvodom nariadenia neodkladného opatrenia súdom
a tiež vykázania žalovaného z obydlia príslušným orgánom polície. Vzájomné spolužitie so žalovaným
sa stalo pre ňu neznesiteľné, o čom svedčia aj potvrdenia OR PZ o vykázaní zo spoločného obydlia dňa

22.07.2020, 19.04.2023, 26.04.2015 a 09.03.2020 a predložené lekárske správy.
14.3 Po citácii ust. § 705a OZ uviedla, že v konaní bolo nesporne preukázané, že spolu s deťmi
obývali predmetný byt ako rodina, pričom dochádzalo ku konfliktným a vyhroteným situáciám, preto
dve staršie dcéry odišli bývať inam. Nebolo sporným, že žalovaný má určitý problém s alkoholom, aj
pod vplyvom ktorého dochádza k hádkam, konfliktom nielen so spolužijúcimi, ale aj medzi susedmi,

prípadne tretími osobami, ktoré prišli k nim na návštevu. Zo strany žalovaného dochádzalo k verbálnemu
a fyzickému napádaniu, rôznym schválnostiam a závažným nezhodám, ktoré mali a majú dopad aj na ich
dcéry, toho času hlavne najmladšiu dcéru H., bývajúcu so žalobkyňou v byte. Ďalšie spoločné obývanie
bytu so žalovaným nie je možné. O tom, že správanie žalovaného je násilné a výbušné, vyplýva aj
z priebehu pojednávaní, kedy ho súd musel upozorniť na nevhodné správanie, ako aj sms komunikácia

po poslednom pojednávaní. Žalovaný na poslednom pojednávaní uviedol, že ho žalobkyňa mala údajne
kontaktovať a že by jej mal požičať peniaze. Je to klamstvo, ktoré svedčí len o tom, že zavádza súd
a seba prezentuje ako spoľahlivú osobu. Po tom, čo bol vykázaný z obydlia ho vôbec nekontaktuje,
nerozpráva sa s ním, bojí sa ho. Súd pochybil aj pri hodnotení dôkazov a právnom posudzovaní vzťahu
medzi ňou a žalovaným, keď nebral do úvahy skutočnosti, ktoré vyplývali z vykonaných dôkazov.

Jednostranne vyhodnotil výpovede svedkov, pričom z výpovede svedkov navrhnutých žalobkyňou alebo
predložených listín vybral len tie časti, ktoré sa súdu hodili v prospech žalovaného. Súd bezhlavo
uveril tvrdeniam svedkýň G. a E. B., navrhnutých zo strany žalovaného. Vierohodnosť a objektívnosť
týchto svedkýň je narušená jednak tým, že sú v oveľa bližšom vzťahu so žalovaným, čo vyplynulo
aj z ich svedeckých výpovedí s cieľom pomôcť žalovanému a jednak tým, že voči nej cítia údajnú

krivdu s cieľom jej uškodiť. Obidve svedkyne už niekoľko rokov nežijú v spoločnej domácnosti strán
sporu, bývajú v Bratislave, pričom len sporadicky sa navštevujú a komunikujú. Obidve svedkyne
odišli zo spoločnej domácnosti, pretože vzájomné spolužitie medzi žalobkyňou a žalovaným bolo
neznesiteľné. Objektívnosť ich výpovede je narušená aj tým, že pred svojim výsluchom na pojednávaní
boli vopred oboznámené so zápisnicou z predchádzajúceho pojednávania o výsluchu strán sporu, ako

aj s výpoveďou svedkyne dcéry H., ich sestry, s ktorou nemajú dobré vzťahy ako uviedli. Ich výpovede
preto hodnotí ako neobjektívne a tendenčné, v snahe pomôcť žalovanému a potvrdiť jeho tvrdenia. Súd
nesprávne vyhodnotil vierohodnosť svedkyne H. B., obsah čestného prehlásenia svedka J. D. a svedka
I. J., bývalého priateľa dcéry H., ktoré označil za účelové pre blízky vzťah, pričom sa týmto dôkazom
dostatočne nevenoval. Poukázala na to, že samotný vzťah svedka, napríklad príbuzenský jednej zo

strán, nemôže byť sám o sebe dôvodom pre diskvalifikáciu výpovede takéhoto svedka. Svedkyňa H.
B. býva so žalobkyňou v spoločnej domácnosti a bola účastná pri viacerých incidentoch zo strany
žalovaného, preto vyhodnotenie súdom iba jej časti výpovede, že sa ho nebojí, že nemá strach, obavu zo
správania žalovaného, nemôže byť smerodajné pri rozhodovaní vo veci samej. Svedkyňa je dospelá, už
sa nenechá biť žalovaným, vzoprela sa mu, pričom toto ešte predsa nemôže byť dôkazom, že žalovaný

nepokračuje v násilnom konaní nielen voči nej, ale i voči žalobkyni. Taktiež súd tvrdenie, že svedok J. D.
je priateľom žalobkyne mal iba osvojené z výpovede svedkyne G. B., je to založené iba na domnienkach,
ktoré svedkyňa, ak odišla zo spoločnej domácnosti pred niekoľkými rokmi a o situácii v rodine a jej
súkromnom živote, nemôže mať vedomosť. Súd logicky nevysvetlil, prečo tieto výpovede náležitým
spôsobom nevyhodnotil, pričom svedok D. poukázal aj na jeho fyzické napadnutie zo strany žalovaného

a svedok I. J. opísal incident správania sa žalovaného k žalobkyni, ktorého bol účastný, pričom poukázal
na jeho agresivitu a násilné konanie, na ktoré skutočnosti súd neprihliadol.
14.4 Zároveň súd neskúmal účelnosť využitia bytu. Žalobkyňa uviedla, že v byte býva so svojou dcérou
H., platí všetky poplatky spojené s užívaním bytu, pričom nemá inú možnosť, než bývať v danombyte, žalovaný nie je odkázaný na tento byt. Konštatácia súdu, že žalovaný sa postaral výlučne
o nadobudnutie tohto bytu, keď ešte v roku 1988 pred uzavretím manželstva podal žiadosť o pridelenie
bytu, je nedôvodná. Túto okolnosť s odstupom času viac ako 36 rokov od podania žiadosti a následného

pridelenia bytu podľa jej názoru nemožno považovať za tak právne významnú, aby mala o sebe možnosť
viesťkzáveru,žežalovanýmusímaťkbytuprávoprednostioprotinej.Žalovanýniejeodkázanýnatento
byt v ktorom sa zdržiava spolu s dcérou po jeho odchode. Jeho potreba bývania je uspokojená bývaním
v rodinnom dome svojej matky, ktorý obýva sama. Žalovaný sa o tento byt nestaral, poškodzoval ho
a často si do bytu vodil cudzie osoby, bezdomovcov. Vzhľadom na existenciu fyzického a psychického

násilia žalovaného smerujúce voči nej, pričom povaha útokov voči nej má takú intenzitu, že ďalšie
spolužitie s násilníkom, žalovaným sa stalo a je neznesiteľným, sú predpokladmi pre vyhovenie jej
žaloby v celom rozsahu. V záujme potreby minimalizovania kontaktu s osobou žalovaného je namieste
poskytnúť jej ochranu a zabrániť tak ďalšiemu zhoršovaniu jej postavenia.

15.1 Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že rozsudok vo veci samej považuje za

zákonný a správny. Je presvedčený, že v byte môžu riadne existovať aj za situácie, že už nie sú ani
manželia, ani druhovia. Pred podaním žaloby tak žili, že byt mali reálne rozdelený, kde on samostatne
užíval jednu izbu, žalobkyňa s dcérou H. ďalšie dve, pričom spoločne používali kuchyňu aj kúpeľňu
a sociálne zariadenie. So žalobkyňou žili akoby na internáte dve už cudzie osoby, čo využívali vlastné
izby aj spoločné priestory. Do bytu sa chce vrátiť, lebo nemá kde byť, núdzovo prespáva u známych.

Tvrdenie žalobkyne, že má možnosť bývať v rodičovskom dome po mame je zavádzajúce, mama
zomrela viac ako pred mesiacom, predtým bola dlhšie v domove dôchodcov. Sú štyria súrodenci a všetci
chcú dom odpredať, je v opotrebovanom stave, nevhodnom na slušné bývanie. Rodičovský dom sa
nachádzavobciK.,čojeďalekoodTrebišova,kdemámožnosťzamestnania.Niktoznichnemápeniaze,
aby tento dom prípadne kúpil a vyplatil ostatných súrodencov. Práve žalobkyňa v roku 2022 si podala

žiadosť o pridelenie mestského bytu, a tak jej bola poskytnutá možnosť iného bývania.
15.2 Poukázal na to, že rovnako násilne a nevhodne sa aj žalobkyňa voči nemu správala, a to pod
vplyvom alkoholu a provokovala. Je presvedčený, že tak zadávala zámienku privolať políciu na zákrok
voči nemu. Nie je pravdivé tvrdenie, že úmyselne ničil zariadenie bytu a že ju mal zbiť baseballovou
palicou. To všetko napokon potvrdili aj ich dcéry G. a E. B.. Jednak, že alkohol a následne hádky a násilie

boli z oboch strán, aj to, že byt úmyselne neničil a žalobkyňu nezbil baseballovou palicou a že žalobkyňa
to vlastne zveličuje. Žalobkyňa zdôraznila, že obe dcéry pred výsluchom čítali výpovede z predošlých
pojednávaní, k tomu uviedol, že ako účastník konania disponoval zápisnicou z pojednávaní a aj G. a E.
hovoril, čo bolo na súde predtým, ako išli svedčiť. Samé sa na to pýtali, čo považuje za logické z ich
strany, že chceli vedieť, ako prebieha ich spor. Je presvedčený, že to nemalo vplyv na pravdovravnosť

a hodnovernosť. Nikto ich neovplyvňoval, pričom poukázal na neradostnú situáciu, keď mali svedčiť nie
pozitívne informácie voči vlastným rodičom. Odmieta, že súd im bezhlavo uveril, ako tvrdí žalobkyňa.
K čestnému vyhláseniu p. J. D. uviedol, že za údajnú zlomeninu nosa nebol trestne stíhaný, čo v prípade
takého vážneho zranenia by ho určite odsúdili. Dal menovanému jednu facku, lebo sedel na stoličke jeho
nebohého otca v jeho byte a provokoval ho. Za facku bol priestupkovo postihnutý. Čestné vyhlásenie

ale potvrdilo jeho podozrenie, že tento pán je blízkym človekom pre žalobkyňu a že podstata jej žaloby
zrejme pramení z toho, že chcú spolu byť a obaja potrebujú dostať žalovaného z bytu preč. K čestnému
vyhláseniu I. J. uviedol, že to, že dcéra H. ho chytila a vyhodila von z bytu podľa neho potvrdzuje,
že sa ho nebála. Doplnil, že dcéra E. mu po súdnom pojednávaní povedala, že sestra H. odstránila
digestor nad varičom v kuchyni a E. kúpila do bytu nový, lebo nechcela, aby sa varilo bez digestora.

Žalobkyňa dobre vedela, že v byte prespávali iné ženy a je nelogické, aby to nezistila, keď tamtie ženy
podľa tvrdení aj dcéry H. mali byť viacej dní, aj mesiac. Tieto ženy dočasne prichýlil nie z roztopaše,
ale z ľútosti, lebo nemali kde byť. Sama žalobkyňa ho poslala po C. B. s deťmi, lebo videla, že sú
v noci v zime pred Vianocami vonku, pričom sa poznali. Obe čestné prehlásenia považuje za nadsadené
a nevierohodné, môžu byť ovplyvnené v jeho neprospech tým, že J. D. má blízky vzťah so žalobkyňou

a I. J. je bývalý priateľ ich dcéry H. B., ktoré obidve ženy chcú, aby v byte nebol, aby ho mali len pre seba.
To, že bol domovníkom 20 rokov v bytovom dome nasvedčuje, že mal dôveru ostatných susedov, aj
samotného správcu bytového domu. Ak by bol taký zlý a násilný ako tvrdí žalobkyňa, tak by určite nebol
dlhé roky poverený funkciou domového dôverníka. Funkcie domovníka sa sám vzdal, lebo to bolo slabo
platené, pričom na úrade práce mu povedali, že tým stráca nárok na podporu v nezamestnanosti, ktorá

je vyššia. Platby spojené s užívaním bytu uhrádzal a pokiaľ vznikol nejaký dlh, tak ten po dohode so
spoločnosťou Bytový podnik Trebišov, s.r.o. riadne vyrovnal. Pokiaľ žalobkyňa k odvolaniu pripojila výpis
zo vzájomnej komunikácie prostredníctvom telefonických SMS správ a uviedla, že žalovaného sudkyňa
na pojednávaní upozornila na nevhodné správanie, z čoho má vyplývať jeho výbušnosť a násilnosť,žalovaný uviedol, že podľa obsahu SMS nie je vidieť, že je násilný a výbušný, pričom za svoju unáhlenú
reakciu na pojednávaní sa ospravedlnil a mrzí ho to. Rovnako nie je pravdivé tvrdenie, že si žalobkyňa
od neho nepožičala peniaze. Daroval jej 100 € pred Veľkou nocou, lebo sa obávala, že nebude mať

financie na zabezpečenie dôstojných sviatkov. Má za to, že jeho správanie k žalobkyni nie je prípad
hodný osobitného zreteľa, ktorý by mal viesť k zrušeniu ich spoločného nájmu bytu. Vzťahy medzi nimi
neboli ideálne, ale z jeho strany nešlo o sústavné, jednostranné, psychické alebo fyzické násilie voči
nej alebo o také závažné konanie, že by z neho mala žalobkyňa dôvodný strach. Z uvedeného dôvodu
navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.

16. Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobkyne bolo žalobkyni prostredníctvom právnej zástupkyne
doručené dňa 25.09.2024. Ďalšie vyjadrenia v spore doručené neboli.

17. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP)
prejednal odvolanie žalobkyne ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému

je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1
CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených
odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/, h/ CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne
nemožno vyhovieť.

18. Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1
CSP potvrdil.

19. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 03.12.2024 o 9.05 hod.
v pojednávacej miestnosti č. dverí 207, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia

rozhodnutia boli zverejnené dňa 27.11.2024 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle
ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario.

20. Žalobkyňa namietala odvolacie dôvody podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d/, f/,h/ CSP, t. j.,
že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d/), súd prvej

inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f/), rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

21. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolacie dôvody uplatnené odvolateľom nie sú naplnené.

22.Zodôvodnenianapadnutéhorozsudkujednoznačnevyplývaúvahasúdu,nazákladektorejdospelku
svojim záverom s poukazom na zistený skutkový stav a príslušné zákonné ustanovenia, ktoré aplikoval
v prejednávanej veci a odôvodnenie rozsudku dáva odpoveď na všetky odvolacie námietky žalobkyne.

23. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalobkyne

odvolací súd uvádza nasledovné:

24. Predmetom konania je nárok žalobkyne na vylúčenie žalovaného z užívania bytu č. X B. F. C. XXXX/
X D. C. a na zrušenie nájmu žalovaného k predmetnému bytu.

25. V prejednávanej veci podstatou odvolacích námietok žalobkyne je tvrdenie, že súd na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne právne posúdenie veci.

26. K odvolacím námietkam žalobkyne odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že byt môže byť v
spoločnom nájme viacerých osôb. Spoloční nájomcovia majú rovnaké práva a povinnosti (§ 700 ods. 1

OZ). Spoločný nájom bytu manželmi (§ 703 ods. 1 OZ) je osobitným druhom spoločného nájmu bytu,
ktorý sa vzťahuje výlučne na manželov. Spoločný nájom bytu manželmi vzniká ako zákonný dôsledok
existencie manželstva a faktického trvalého spolužitia manželov. Na spoločný nájom bytu manželmi
možno aplikovať ustanovenia o spoločnom nájme bytu (§ 700 až 702), pokiaľ pri spoločnom nájme bytu
manželmi nie sú osobitné ustanovenia.

27. V prejednávanom spore nebolo spornou skutočnosťou, že žalobkyňa a žalovaný ako bývalí manželia
boli rozvedení rozsudkom súdu, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 12.01.2000 a k bytu, ktorý užívajú
žalobkyňa aj žalovaný, bola uzavretá nájomná zmluva až dňa 01.03.2008. Z uvedeného vyplýva, ženájomná zmluva nebola medzi nimi a prenajímateľom uzavretá za trvania manželstva, a je potrebné
vysporiadať ich vzťah k bytu po zániku ich manželstva podľa ustanovení § 703 až § 705a OZ.

28. Nájomná zmluva v prejednávanom spore bola uzavretá medzi prenajímateľom a nájomcami –
žalobkyňouažalovanýmpozánikuichmanželstva,apretostranámsporunevznikolspoločnýnájombytu
manželmi, ktorý je potrebné vysporiadať, ale spoločný nájom k bytu, na ktorý sa vzťahujú ustanovenia
§ 700 až 702 OZ.

29. Z uvedeného dôvodu vecne správne vyvodil súd prvej inštancie záver, že žaloba žalobkyne v časti
vylúčeniažalovanéhozužívaniapredmetnéhobytujenedôvodná,nakoľkopredmetsporunebolomožné
posudzovať podľa ust. § 705a OZ.

30. Čo sa týka spoločného nájmu (viacerých osôb) k bytu, právo spoločného nájmu bytu môže zrušiť
iba súd.

31. Predpokladom zrušenia práva spoločného nájmu bytu je : a/ vznik takého stavu, ktorý bráni
spoločnému užívaniu bytu, b/ tento stav nezavinil ten, kto zrušenie navrhuje, c/existencia okolností
hodných osobitného zreteľa.

32. V praxi ide o taký stav, ktorý spôsobil niektorý zo spoločných nájomcov svojim správaním (napr.
vyvolanie nezhôd, konfliktov alebo iných porušovaní zásad dobrých mravov). Môže ísť i o taký stav,
ktorý nemožno pripočítať správaniu ani jedného zo spoločných nájomcov (napr. nákazlivá choroba
niektorých zo spoločných nájomcov). V každom prípade musí ísť o taký stav, ktorý bráni riadnemu
užívaniu bytu (nemusí teda ísť o stav, ktorý bráni spoločnému užívaniu bytu vôbec). Podmienkou

zrušenia spoločného nájmu bytu je existencia stavu, ktorý bráni spoločnému užívaniu bytu nájomcovi,
pričom tento stav žalobca sám nezavinil. Súd posúdi prípad podľa zásady dobrých mravov (§ 3 ods. 1
OZ). Ak dokazovaním zistí, že tento stav zavinil žalobca, žalobu zamietne. O okolnosti hodné osobitného
zreteľa ide vtedy, ak sa zrušenie spoločného nájmu bytu bude javiť ako jediné možné riešenie stavu,
ktorý bráni spoločnému nájmu (užívaniu) bytu. Súd musí preto prihliadať na všetky okolnosti prípadu,

najmä na to, či sa návrhom na zrušenie spoločného nájmu bytu nesnažia spoloční nájomcovia bytu
dosiahnuť neoprávnené výhody, či nezneužívajú svoje právo v rozpore so zásadou dobrých mravov
alebo, či by zrušenie práva spoločného nájmu bytu nebolo v rozpore s dobrými mravmi.

33. Zrušenie spoločného nájmu bytu prichádza do úvahy len v celkom ojedinelých prípadoch. Súd môže

rozhodnúť o zrušení spoločného nájmu len v prípadoch osobitného zreteľa, ktoré majú svoj pôvod v
osobách spoločných nájomcov alebo v okolnostiach, ktoré sú od nich nezávislé. Uvedené predpoklady
nemožno považovať za splnené v dobe, kedy len možno usudzovať, že v budúcnosti vznikne stav,
ktorý pravdepodobne znemožní pokračovanie v spoločnom užívaní bytu. Stav, ktorý bráni spoločnému
užívaniu bytu musí byť daný v dobe rozhodnutia súdu.

34. Súd prvej inštancie pri posúdení dôvodnosti zrušenia spoločného nájmu k bytu strán sporu dôsledne
skúmal vychádzajúc z vykonaného dokazovania, či v danom prípade boli naplnené dôvody hodné
osobitného zreteľa, z dôvodu ktorých by bolo zrušenie spoločného nájmu k bytu dôvodné.

35. Nakoľko zákon výslovne nedefinuje prípady hodné osobitného zreteľa, z dôvodu ktorých by bolo
zrušenie spoločného nájmu k bytu dôvodné, súd prvej inštancie v tomto smere vychádzal z rozhodovacej
praxe vyšších súdnych autorít (R 45/1986, R 23/1989), ktorú zároveň citoval a ktorá ďalším vývojom
rozhodovacej praxe nebola prekonaná.

36. Súd vychádzajúc z obsahu žaloby posudzoval, či sú naplnené dôvody pre zrušenie spoločného
nájmu k bytu strán sporu z dôvodu izolácie žalobkyne, fyzického, psychického a ekonomického násilia
žalovaného voči žalobkyni a ich deťom, či dcéry majú zo svojho otca strach a hanbia sa za neho, či
na strane žalovaného dochádza k nadmernému požívaniu alkoholu, či žalovaný ničí veci v domácnosti,
ktoré zakúpila žalobkyňa, a či žalovaný prispieva na chod domácnosti.

37. Súd dospel k záveru, že žalobkyňa v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno.38.Odvolacísúdpopreskúmaníobsahusúdnehospisudospelkzáveru,žesúdprvejinštanciejednotlivé
dôkazyvyhodnotilpodľasvojejúvahy,každýjednotlivoavšetkydôkazyvichvzájomnejsúvislosti,pričom
prihliadol na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

39. Odvolací súd sa nestotožňuje s odvolacou námietkou žalobkyne, že súd jednostranne vyhodnotil
výpovedesvedkovazpredloženýchlistínvybrallentiečasti,ktorésasúduhodilivprospechžalovaného.

40.Pokiaľžalobkyňanamietala,žesúduveriltvrdeniamsvedkýňG.aE.B.,ktorébolinavrhnutézostrany

žalovaného, pričom vierohodnosť a objektívnosť týchto svedkýň je narušená tým, že sú v bližšom vzťahu
k žalovanému, odvolací súd uvádza, že výpovede týchto svedkýň boli súdom vyhodnotené objektívne,
aj keď sa žalobkyni javí dané odôvodnenie ako jednostranné.

41. Svedecká výpoveď G. a E. B. bola totiž rovnocenná s výpoveďou svedkyne H. B., ich sestry, ktorá žije
so žalobkyňou a žalovaným v spoločnej domácnosti. Nebolo dôvodné uprednostniť výpoveď svedkyne

H. B. iba z toho dôvodu, že momentálne žije so stranami sporu v spoločnej domácnosti.

42. Odvolací súd zdôrazňuje, že jednotlivé svedecké výpovede je potrebné vyhodnotiť nielen
samostatne, ale aj v ich vzájomných súvislostiach s prihliadnutím aj na iné dôkazy predložené
v prejednávanom spore.

43. Ani obsahom čestného prehlásenia svedka J. D. a svedka I. J. nebolo jednoznačne preukázané, že
dôvodom zlých vzťahov medzi stranami sporu sú výslovne iba dôvody na strany žalovaného.

44. Je nevyhnutné zdôrazniť, že k zrušeniu spoločného nájmu k bytu v prípade spoločných nájomcov

možno pristúpiť iba v celkom výnimočných prípadoch, ak daný stav nebol zavinený výslovne žalovaným.

45. V prejednávanom spore bolo síce preukázané, že vzájomné vzťahy medzi stranami sporu sú
dlhodobo vážne narušené, avšak na základe vykonaného dokazovania nemožno jednoznačne a bez
akýchkoľvek pochybností dospieť k záveru, že daný stav zavinil iba žalovaný.

46. Už z rozsudku o rozvode manželstva (z 22.12.1999) vyplynulo, že vzájomné vzťahy medzi stranami
sporu sú dlhšiu dobu narušené, čo je spôsobené rozdielnymi názormi a očakávaniami strán sporu od
postavenia muža a ženy v rodine a v manželstve. V danom rozhodnutí už vtedy súd konštatoval, že
účastníciniesúschopníkonštruktívneuvažovaťanechápuvýznaminštitútumanželstva,anapriektomu,

že z ich spolužitia pochádza maloleté dieťa, nie sú ochotní svoje správanie sa a konanie prehodnotiť.

47. Odvolací súd iba dopĺňa, že napriek týmto vzťahom strany sporu spoločne v roku 2008 uzavreli
nájomnú zmluvu k predmetnému bytu a od vtedy (od roku 1999) zo vzájomného spolužitia strán
sporu pochádzajú ešte dve deti, avšak z vykonaného dokazovania sa javí, že nedošlo k zmene v ich

vzájomnom vzťahu.

48. Pre účely zrušenia spoločného nájmu k bytu nemožno totiž považovať za dostačujúce, že medzi
spoločnými nájomcami dochádza k nezhodám ohľadom užívania bytu a v ich vzájomných vzťahoch a že
tak vzniká stav brániaci riadnemu užívaniu bytu. Jedným z predpokladov zrušenia práva spoločného

nájmu je vznik takého stavu, ktorý bráni jeho spoločnému užívaniu, pričom tento predpoklad je splnený,
ak nie je možné riadne spoločné užívanie. Nie je potrebné, aby toto spoločné užívanie nebolo možné
vôbec. Skutočnosťami napĺňajúcimi uvedený predpoklad budú predovšetkým zmeny, ktoré nastali
v porovnaní so stavom, kedy právo spoločného nájmu vzniklo.

49. V prejednávanom spore je zrejmé, že toho času vyhrotený vzťah medzi stranami sporu je narušený
dlhodobo, pričom každá zo strán sporu má na danom stave svoj podiel.

50. Odvolací súd preto uzatvára, že v prejednávanom spore neboli preukázané také dôvody hodné
osobitného zreteľa, z dôvodu ktorých by mal súd pristúpiť k zrušeniu práva spoločného nájmu bytu.

51. Nakoľko súd prvej inštancie nerozhodoval o tom, ktorý z nájomcov bude byt ďalej užívať, bolo
pre podstatu sporu právne irelevantné, ktorý z nájomcov sa vo väčšej miere postaral o nadobudnutie
predmetného bytu.52. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, ako
vecne správny potvrdil.

53. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Žalobkyňa nebola v odvolacom konaní
úspešná, nemá preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania a vznikla jej povinnosť nahradiť trovy
odvolacieho konania úspešnému žalovanému. Žalovaný má preto nárok na náhradu trov odvolacieho

konania voči neúspešnej žalobkyni v plnom rozsahu. O výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2
CSP), zohľadňujúc ustanovenie § 251 CSP.

54. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie jepodané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).