Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. október 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2CdoPr/10/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8721200412
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Trubanová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:8721200412.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Trubanovej,

PhD. a členiek senátu JUDr. Viery Nevedelovej a JUDr. Aleny Adamcovej, v spore žalobcu F. I.,
narodeného Y., O., zast. advokátom JUDr. Branislavom Volochom, Humenné, Laborecká 81, IČO: 43
920 551, proti žalovanému KONTACT SERVIS s. r. o., Humenné, Jasenovská 2497, IČO: 36 509 973,
zast. advokátom JUDr. Jánom Vrbom, Humenné, Námestie slobody 2, IČO: 33 842 388, o určenie, že
pracovný pomer sa zmenil na neurčitý čas a naďalej trvá, vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp.
zn. 17Cpr/2/2021, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 20. apríla 2023 sp.
zn. 5CoPr/2/2023, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a .

Žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom (prvým
v poradí) z 19. októbra 2021 č. k. 17Cpr/2/2021-234 výrokom I. zamietol žalobu; výrokom II. priznal
žalovanému voči žalobcovi právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne
súd uznesením po právoplatnosti rozsudku.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej aj ako „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) uznesením z 12. mája 2022
č. k. 19CoPr/2/2022-279 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, pretože nepostupoval v zmysle § 167 ods. 3 Civilného sporového poriadku zák. č. 160/2015
Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“), keď nedoručoval podania žalovaného žalobcovi,
zároveň v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol, prečo nevykonal žalobcom navrhnuté dôkazy.

3. Okresný súd rozsudkom (druhým v poradí) zo 16. novembra 2022 č. k. 17Cpr/2/2021-322 výrokom

I. zamietol žalobu; výrokom II. stranám sporu náhradu trov konania nepriznal.

3.1. Svoje rozhodnutie okresný súd právne odôvodnil podľa ustanovenia § 48 ods. 1 až 9, § 252 ods.
1 Zákonníka práce zák. č. 311/2001 Z. z. (ďalej aj „Zákonník práce”).

3.2. Predmetom konania je v posudzovanom prípade nárok na určenie, že pracovný pomer uzavretý
medzi žalobcom a žalovaným na dobu určitú na základe pracovnej zmluvy z 29. júna 2018, ktorá bola

následne zmenená a dopĺňaná v zmysle dohody o zmene pracovnej zmluvy z 31. decembra 2019 a
dohody o zmene pracovnej zmluvy z 9. júna 2020, sa dňom 9. júna 2020 zmenil na pracovný pomer na
neurčitý čas a naďalej trvá. Žalobca v konaní osvedčil naliehavý právny záujem na podanej určovacej
žalobe,keďprávnepostaveniežalobcujeneistéavyhoveniepodanejžalobejespôsobilévýraznezlepšiťprávne postavenie žalobcu v pracovnoprávnej oblasti. Vyhovením žalobe by sa stal zamestnancom
žalovaného a pracovný pomer by bol na neurčitý čas.

3.3. V konaní bolo sporné, či uzavretá dohoda o zmene pracovnej zmluvy bola uzavretá 9. júna 2020
alebo 29. júna 2020, a či dohoda bola uzavretá v súlade s § 48 Zákonníka práce. Z vykonaného
dokazovania súd prvej inštancie dospel k názoru, že dohoda o zmene pracovnej zmluvy medzi žalobcom
a žalovaným bola uzavretá 29. júna 2020. Je zrejmé, že na písomnom vyhotovení dohody o zmene
pracovnej zmluvy je uvedený dátum 9. júna 2020. Štatutárna zástupkyňa žalovaného, svedkyne T.

A., F. V. potvrdili, že dohoda bola uzavretá 29. júna 2020. Súd prvej inštancie v tomto smere uveril
tvrdeniu štatutárnej zástupkyne žalovaného, keďže dátum 29. júna 2020 bol potvrdený i výsluchom
svedkov, vyplýva z pripojenej písomnosti z internetu z 11. júna 2020 a podľa názoru súdu prvej
inštancie je logicky odôvodnený preklep v dohode týkajúci sa dátumu uzavretia dohody. Svedkyňa F.
V. vysvetlila, ako v dôsledku chyby pri kopírovaní dohody zo vzoru na stránke bol uvedený dátum 9.
júna 2021. Pokiaľ žalobca namietal vierohodnosť svedkov, súd prvej inštancie konštatoval, že výpoveď

svedkýň nepovažoval za účelovú. Je logické, že v pracovnoprávnych sporoch v pozícii svedka vystupujú
práve zamestnanci, resp. bývalí zamestnanci. Z priebehu konania a logických vyjadrení svedkýň, ktoré
zapadajú do vzájomných súvislostí s listinnými dôkazmi súdu sa výpovede svedkýň javia pravdivé.
Napokon i z listinných dôkazov vyplýva nepriamo uzavretie dohody o zmene pracovnej zmluvy 29.
júna 2020. Z vyúčtovaní pracovných ciest žalobcu vyplýva, že v deň 9. júna 2020 žalobca vykonal

cesty od 08.30 hod. - 19.20 hod. na trase Humenné - Michalovce - Slovenské Nové Mesto, Maďarsko,
Slovenské Nové Mesto, Strážske, je preto vysoko nepravdepodobné, že by v deň 9. júna 2020 stihol
v sídle žalovaného podpísať dohodu o zmene pracovnej zmluvy. Naopak v deň 29. júna 2020 žalobca
vykonával opravy v Strážskom do 15.30 hod., teda mohol sa dostaviť v popoludňajších hodinách do
sídla žalovaného.

3.4. Z § 9 zákona č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov a
uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 111 z 11. marca 2020 vyplýva, že od 12. marca 2020
od 06.00 hod. bola vyhlásená mimoriadna situácia na území Slovenskej republiky. Podľa uznesenia
vlády Slovenskej republiky č. 366 z 10. júna 2020 mimoriadna situácia vyhlásená uznesením vlády

Slovenskej republiky č. 111 z 11. marca 2020 trvá naďalej aj po ukončení núdzového stavu. Z uvedeného
je zrejmé, že k 29. júnu 2020 na území Slovenskej republiky netrval núdzový stav, ale trvala mimoriadna
situácia. Z ustanovenia § 252o Zákonníka práce vyplýva, že aj v čase mimoriadnej situácie bolo možné,
pracovný pomer na určitú dobu, ktorý sa mal skončiť podľa § 59 ods. 2 Zákonníka práce uplynutím doby,
v prípade žalobcu dňom 30. júna 2020, predĺžiť jedenkrát a najviac o 1 rok. Pokiaľ dohodou o zmene

pracovnej zmluvy z 29. júna 2020 žalovaný predĺžil pracovný pomer od 1. júla 2020 do 15. decembra
2020, predĺženie trvania pracovného pomeru na určitý čas bolo učinené v súlade s ustanovením §
252o Zákonníka práce, preto nemožno vyvodiť, že podľa § 48 ods. 1 Zákonníka práce neboli pri zmene
pracovnej zmluvy splnené zákonné podmienky na uzatvorenie pracovného pomeru na dobu určitú, a
teda je pracovný pomer dohodnutý na neurčitý čas. Pri zmene pracovnej zmluvy žalobcu boli splnené

zákonné podmienky na predĺženie pracovného pomeru na určitý čas do 15. decembra 2020.

3.5. K námietke premlčania vznesenej žalovaným súd prvej inštancie poznamenal, že ustanovenie §
77 Zákonníka práce upravuje prekluzívnu lehotu na podanie žaloby o neplatnosť skončenia pracovného
pomeru, nejde o premlčanie práva. V konaní sa neuplatňuje nárok na určenie neplatnosti skončenia

pracovného pomeru, ale nárok na určenie, že pracovný pomer na určitý čas sa zmenil na pracovný
pomer na neurčitý čas.

3.6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP.

4. Krajský súd na odvolanie žalobcu rozsudkom z 20. apríla 2023 č. k. 5CoPr/2/2023-373 výrokom
I. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP; výrokom II.
náhradu trov odvolacieho konania stranám nepriznal.

4.1. Odvolací súd súhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že k 29. júnu 2020 na území Slovenskej

republiky netrval núdzový stav, ale trvala mimoriadna situácia. Z ustanovenia § 252 písm. o) Zákonníka
práce vyplýva, že aj v čase mimoriadnej situácie bolo možné pracovný pomer na určitú dobu, ktorý sa
mal skončiť podľa § 59 ods. 2 Zákonníka práce uplynutím doby, v prípade žalobcu dňom 30. júna 2020,
predĺžiť jedenkrát a najviac o jeden rok.4.2. V prvom rade žalobca namietal, že výrok rozhodnutia, čo do trov konania nekorešponduje s jeho
odôvodnením. Odvolací súd k tomu uvádza, že je tomu skutočne tak, výrok rozsudku nekorešponduje

s odôvodnením v tejto časti, ale podľa názoru odvolacieho súdu je tento výrok vecne správny, keď súd
prvej inštancie aplikoval ustanovenie § 257 CSP.

4.3. K žalobcom uplatnenej námietke ohľadom porušenia zásady kontradiktórnosti v konaní odvolací
súd uviedol, že porušenie povinnosti tvrdenia sa považuje za procesnú pasivitu strany sporu, ktorá má

za následok procesnú sankciu vo forme buď nespornosti nepopretých skutkových tvrdení protistrany,
v zmysle ustanovenia § 151 ods. 1 CSP, alebo neúčinnosti nekvalifikovaného popretia skutkového
tvrdenia protistrany v zmysle § 151 ods. 2 CSP. Odvolací súd považoval obranu žalovaného za obranu
kvalifikovanú a nepovažuje jeho obranu za neúčinnú. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na znenie
ustanovenia § 153 ods. 2 CSP. Vychádza sa z názoru, že sudca so znalosťou konkrétnej veci vie
najlepšie posúdiť adekvátnosť a včasnosť uplatnenia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov

procesnej obrany, teda nejde o otázku, ktorú by mal posudzovať žalobca.

4.4. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že advokát v konaní vystupoval vo vlastnom mene, nie v mene
klienta odvolací súd uviedol, že v spise na č. l. 35 sa nachádza plnomocenstvo žalovaného, ktorým bol
splnomocnený advokát JUDr. Ján Vrba, Advokátska kancelária JUDr. Ján Vrba, Námestie slobody 2,

066 01 Humenné, vo veci vedenej na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 17Cpr/2/2021. Plnomocenstvo
je riadne podpísané oboma stranami a bolo doručené súdu elektronickými prostriedkami. V spise na č.
l. 36 sa nachádza osvedčovacia doložka. Preto niet dôvod pochybovať o jeho vierohodnosti, i o tom, že
advokát skutočne za žalovaného konal.

4.5. Žalobca ďalej namietal, že v rozsudku sa uvádza, že žalobca sa v replike nevyjadril. Vzhľadom na
preukázanie tejto skutočnosti predložil výpis z elektronického súdneho spisu, ktorý obsahuje podanie
z 31. mája 2022 označené ako Vyjadrenie k podaniu z 1. marca 2021. Zároveň žalobca uviedol, že
nakoľko zo strany súdu neboli opäť vo vyjadrení k žalobe doručené dôkazy v samotnom vyjadrení z 31.
mája 2022, žiadal žalobca od súdu predloženie všetkých dôkazov a podaní. Sám žalobca tvrdí, že k

tomu došlo až po vykonaní podania, čo svedčí o tom, že sa súd prvej inštancie nemal vyporiadať s týmto
tvrdením žalobcu uvedeným v replike, a má sa jednať o neodôvodnený rozsudok, ktorý v podmienkach
právneho štátu nemôže obstáť. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na zápisnicu o pojednávaní zo
16. novembra 2022 č. l. 319 strana druhá spisu, z ktorej vyplýva, že zo strany súdu spolu s právnym
zástupcom žalobcu boli prítomní na pojednávaní oboznámení s podaniami žalobcu, ktorými navrhoval

vykonanie dôkazov, pričom právny zástupca na otázku súdu, aby sa vyjadril, či všetky dôkazy navrhnuté
žalobcom v písomných podaniach boli vykonané uviedol, že áno, tieto dôkazy sú pripojené v spise, a že
nemá ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania okrem navrhnutej prehrávky zápisnice z pojednávania.
Následnenač.l.320právnyzástupcažalobcutvrdí,žepredmetnédôkazybolizaradenédospisu,ajena
súde, aby ich vykonal a nepotvrdil vykonanie dôkazov. Preto súd prvej inštancie oboznámil s listinnými

dôkazmi najmä pripojenými na č. l. 41 - 180 spisu, a následne právny zástupca žalobcu uviedol, že
potvrdzuje doručenie dôkazov, ktoré boli doručené po zrušení rozsudku, rovnako vyjadrenia žalovaného.
Zároveň bol vykonaný dôkaz, a to prehratie zvukového záznamu z pojednávania z 22. júna 2021,
konkrétne v pasáži, ktorá je čiastočne zaznamenaná v zápisnici z pojednávania na strane 6, teda dôkaz,
ktorý navrhol žalobca vykonať, súd prvej inštancie skutočne vykonal. Zo zápisnice zároveň vyplýva, že

návrhy na dokazovanie nie sú. Zároveň súd prvej inštancie prítomných oboznámil s listinnými dôkazmi
pripojenými na č. l. 6, 7, 8 Dohoda o pracovnej zmluve, pracovná zmluva č. l. 41 - 180 a ostatné, ktoré
tvoria súčasť spisu tak, že súd prečítal prítomným podstatný obsah predmetných listinných dôkazov.
Prítomní uviedli, že obsah listinných dôkazov im je známy, nežiadajú o ich bližšie oboznámenie. Súd
prvej inštancie zároveň konštatoval, že ďalšie dôkazy nevykonal, lebo neboli navrhnuté. V záverečnej

reči právny zástupca žalobcu popísal skutkový stav, tak ako ho vidí žalobca, a záverom poukázal na
doktrínu RAVEN, o nepoužiteľnosť výpovedí konateľky X., svedkov A. a V. s tým, že ich považuje za
zaujatých svedkov, nedôveryhodných svedkov, ktorí vypovedajú účelovo. Preto žiadal, aby súd rozhodol
v zmysle petitu. Žalobca plne súhlasil s právnym názorom svojho zástupcu, že výpovede svedkýň sú
účelové. Mal za to, že z listinných dôkazov jasne vychádza, že dodatok bol podpísaný 9. júna 2020.

4.6. Podľa názoru odvolacieho súdu možno súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, ktorý uzavrel, že
dohoda o zmene pracovnej zmluvy bola uzavretá dňa 29. júna 2020 a údaj o dátume uvedený v dohode
o zmene pracovnej zmluvy možno považovať za chybu pri kopírovaní a vyhotovení dohody.4.7. Podľa názoru odvolacieho súdu poznatky, ktoré získal súd prvej inštancie hodnotením obsahu
svedeckých výpovedí, porovnal s poznatkami, ktoré získal na základe jeho hodnotenia ostatných

dôkazov a zvážil, do akej miery sú tieto poznatky súladné, či protichodné, vzájomne sa doplňujúce.
Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov bol záver o pravdivosti tvrdených skutočností
žalovaným,ktorébolipodkladomprezáverotom,žejepotrebnéžalobuzamietnuť.Zároveňodvolacísúd
poukázal na skutočnosť, že autori komentára k CSP v súvislosti s vierohodnosťou svedeckej výpovede
skutočne uvádzajú doktrínu RAVEN, podľa ktorej sa hodnotia faktory na strane svedka, ktorú v

bode 33. odôvodnenia svojho rozsudku popísal vo vzťahu k posudzovanej veci.

4.8. Žalovaný zároveň namietal, že súd prvej inštancie sa nezaoberal absolútnou neplatnosťou
právneho úkonu, ktorú namietal žalobca, pričom má byť zarážajúce, že slová „absolútna neplatnosť
právneho úkonu“, sú vynechané v rámci celého rozsudku. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na
ignoráciu ustanovenia § 220 ods. 2 CSP, i na skutočnosť, že odvolací súd priamo súdu prvej inštancie

určil, že sa má vyporiadať so všetkými argumentmi žalobcu uvedenými v odvolaní. V tejto súvislosti
odvolací súd uviedol, že nie je rozhodné, či súd prvej inštancie priamo uviedol, že právny úkon
nepovažujezaabsolútneneplatný,keďrozhodolopačneažalobuourčenie,žepracovnýpomeruzavretý
medzi žalobcom a žalovaným na dobu určitú na základe pracovnej zmluvy z 29. júna 2018, ktorá bola
následne zmenená a dopĺňaná v zmysle dohody o zmene pracovnej zmluvy z 31. decembra 2019 a

dohody o zmene pracovnej zmluvy z 9. júna 2020 sa dňom 9. júna 2020 zmenil na pracovný pomer
na neurčitý čas a naďalej trvá, zamietol. Otázkou absolútnej neplatnosti právneho úkonu tak, aby ju
bolo potrebné rozobrať a právne odôvodniť, by bolo dôvodné sa zaoberať iba v prípade, pokiaľ by súd
prvej inštancie považoval tento právny úkon za absolútne neplatný z dôvodu, že na tejto dohode je
uvedený zlý dátum, teda nie 29. júna 2020, ako tvrdil žalobca, ale 9. júna 2020, aký dátum fakticky na

dohode uvedený je. Preto aj táto odvolacia námietka žalobcu vo vzťahu k dôvodom rozsudku súdu prvej
inštancie neobstojí.

4.9. Tak ako uviedol súd prvej inštancie vyššie súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania inak, a inak
tento výrok odôvodnil. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie považoval odvolací súd za vecne správny.

Dôvody tejto vecnej správnosti však nekorešpondujú s rozhodnutím vo veci. Preto odvolací súd doplnil,
z dôvodu nehospodárnosti zrušovať rozsudok, v tejto časti dôvody pre rozhodnutie o trovách konania
tak, ako uviedol súd prvej inštancie. Odvolací súd mal za to, že v danom prípade existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa na strane žalobcu, ktoré umožňujú odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok
konania a zodpovednosti za zavinenie pri rozhodovaní o náhrade trov konania, ktorá prichádza do

úvahy v prípade, keď sú naplnené všetky predpoklady pre priznanie náhrady trov konania. Odvolací súd
dospel k záveru, že nepriznanie náhrady trov konania žalovanému zodpovedá zvláštnym okolnostiam
konkrétneho prípadu, a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, že rozhodnutie, ktorým by boli priznané
trovy konania žalovanému vo vzťahu k žalobcovi, ktorý je stále nezamestnaný, a uzatvoril dohodu
za okolností, tak ako sú popísané vyššie, by sa javilo odvolaciemu súdu ako neprimeraná tvrdosť, a

odporovalo by to dobrým mravom. K tejto súvislosti je potrebné uviesť aj skutočnosť, že proti výroku o
nepriznaní trov konania nepodal žalovaný odvolanie. Preto by mu ani trovy prvoinštančného konania
priznané byť nemohli. Trovy prvoinštančného konania by v prípade úspechu mohli byť priznané iba
žalobcovi, ktorý však v odvolacom konaní úspešný nebol, a rozsudok, ktorým bola žaloba zamietnutá
bol odvolacím súdom potvrdený.

4.10. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v
spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP a ustanovením § 257 CSP.

5. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj ako „dovolateľ“) dovolanie, ktorého

prípustnosť odôvodnil poukazom na § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP.

5.1. K dovolaciemu dôvodu § 420 písm. f) CSP žalobca uviedol, že považuje napadnutý rozsudok za
zmätočný, nepreskúmateľný a arbitrárny a nezodpovedajúci kritériám § 220 CSP.

5.2. Odvolací súd napriek jasnej argumentácii uvádzanej v odvolaní sa s toutoargumentáciouvôbec
nevysporiadal, dokonca ani odôvodnenie odvolania žalobcu správne neodcitoval, resp. neparafrázoval
pri jeho zhrnutí. Obsah odôvodnenia akoby navodzoval skutkové tvrdenie žalobcu, ktorý tvrdí, že dohoda
o zmene pracovnej zmluvy bola uzavretá 9. júna 2020, a preto je tento úkon absolútne neplatnýmprávnym úkonom. Žalobca opakovane uviedol to, čo podľa neho uviedol v odvolaní, že ak súd mal za
to, že k podpisu došlo 29. júna 2020, s čím žalobca výhradne nesúhlasí a trvá na tom, že k uzavretiu
došlo 9. júna 2020 tak, ako je to uvedené na tejto dohode o zmene pracovnej zmluvy, podľa tejto právnej

konštrukcie, keďže na listine je podľa názoru súdu nesprávny dátum, tak sa jedná o absolútne neplatný
právny úkon, v dôsledku čoho zamestnanec pokračoval v práci s vedomím zamestnávateľa po skončení
pracovnej zmluvy na dobu určitú, v dôsledku čoho rovnako žalobcovi vzniká pracovný pomer na dobu
neurčitú.

5.2.1. Na toto nadväzuje ďalšia zmätočnosť argumentácie súdu na strane 17. Žalobca v rámci
argumentácie vytýka, že súd prvého stupňa sa vôbec nezaoberal argumentáciou žalobcu ohľadom
absolútnej neplatnosti právneho úkonu. Tu žalobca poukazuje, že nielenže sa s otázkou absolútnej
neplatnosti nevyporiadal okresný súd, ale ani krajský súd, ktorý túto absenciu riadneho odôvodnenia
vo svojom rozsudku sanuje záverom o tom, že na dohode o zmene pracovnej zmluvy by musel byť
uvedený zlý dátum. Okresný súd to práve takto vyhodnotil vo svojich záveroch, že na zmluve je uvedený

nesprávny dátum.

5.2.2. Žalobca poukazuje, že odvolací súd absolútne zmätočne uvádza, že otázkou absolútnej
neplatnosti by bolo dôvodné sa zaoberať iba v prípade, že na dohode o zmene pracovnej zmluvy
je zlý dátum, teda nie 29. júna 2020, ako tvrdil žalobca. Žalobca opakuje, že takéto tvrdenie nikdy

netvrdil, žalobca trval a trvá na tom, že k uzavretiu došlo 9. júna 2020, z uvedeného dôvodu je preto
nepochopiteľné, prečo odvolací súd tvrdí opak a dokonca tvrdí, že keďže na zmluve je správny dátum
9. júna 2020, tak sa dôvodmi absolútnej neplatnosti ani nebude zaoberať. Celý tento záver súdu je
nepochopiteľný. Nedáva žiadny zmysel, aby na jednej strane odvolací súd v rozsudku potvrdzoval záver
o nesprávnom dátume a na druhej strane sa s touto skutočnosťou vôbec ďalej nezaoberal, pričom

žalobca poukazuje, že na dôvody absolútnej neplatnosti je povinný súd prihliadnuť z úradnej povinnosti,
nie na námietku neplatnosti. K zmätočnosti je potrebné dodať, že v rozsudku je na strane 16 zle uvedený
dátum 9. júna 2021, pričom vypovedala o roku 2020, ďalej na strane 17 ods. 33. chýba v označení
žalovaný, zrejme mal na mysli žalobca zamenený 4 krát len v tomto odseku. V odseku 34. opätovne
zamenený žalobca so žalovaným a rovnako tak zamenené dátumy o tvrdeniach žalobcu.

5.3. Odvolací súd sa podľa dovolateľa vôbec nevysporiadal so zásadnými skutočnosťami, ktoré boli
vytknuté rozsudku okresného súdu. Tými boli medziinými aj tie, že rozsudok súdu prvej inštancie
neobsahoval vyjadrenia žalobcu, ktoré žalobca produkoval v súdnom procese. Žalobca uviedol, že sa
k replike vyjadril. Tu žalobca uvádza, že sa k vyjadreniu žalovaného k žalobe vyjadril, a to podaním

z 31. mája 2022, nechápe takúto zmätočnosť rozsudku, kde po zrušení rozsudku bolo uložené súdu
prvéhostupňa,žemápredložiťvyjadreniekžalobežalobcovi.Následnežalobcapodoručeníneúčinného
vyjadrenia sa k žalobe vykonal podanie, v ktorom sa vyjadril k vyjadreniu žalovaného (tzv. replika).
Žalobca má za to, že repliku ako ju označuje súd, vykonal a jedná sa o zjavne nepravdivú skutočnosť,
ktorá je uvedená v rozsudku. V tejto replike z 31. mája 2022 žalobca uviedol, že ak v súlade s § 151 ods.

2 CSP strana popiera skutkové tvrdenia protistrany, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie
vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

5.4. Ďalším dôvodom nepreskúmateľnosti celého rozsudku odvolacieho súdu je úplné ignorovanie
dôkazov, ktoré predložil žalobca, pričom tak urobil podaním doručeným súdu 17. februára 2021, kde

predložil súdu 2 dôkazy: podanie z 3. februára 2021, ktoré bolo odpoveďou žalovaného na predžalobnú
výzvu a oznámenie o zaradení žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie zo 17. decembra
2020. Žalobca uvádza, že ak sa súd rozhodol tieto dôkazy nevykonať, mal takéto konanie vysvetliť v
odôvodnení rozsudku, čo v rozsudku úplne absentuje.

5.5. Odvolací súd ignoroval jasné a preukázateľné argumenty žalobcu, že súd prvého stupňa sa vôbec
v rámci rozsudku nevyporiadal tak s podaním z 31. júna 2022 a rovnako sa nevyporiadal ani s podaním
z 15. júna 2022 označeným ako Vyjadrenie vo veci k predloženým dôkazom a poukázanie na doktrínu
RAVENprihodnotenívýpovedísvedkov.Odvolacísúdnapriektomu,žemutotobolovytknutékrozsudku
okresného súdu, v odvolacom rozsudku na toto vôbec nereaguje a len zhŕňa, že je podľa CSP viazaný

skutkovým stavom.

5.6. Rovnako žalobca v odvolaní namietal, že súd oprel svoj rozsudok o dôkazy, ktoré nepripúšťa §
187 CSP. Jedná sa o výsluch právneho zástupcu, o ktorom súd prvého stupňa tvrdil, že bol vykonaný.Pokiaľ nie je svedkom, nie je prípustným dôkazom v súdnom konaní. Žalobca nechápe, čo to vlastne
sudca píše o výsluchu právneho zástupcu, takýto výsluch sa predsa nikdy neuskutočnil. Prednes žaloby,
či záverečného zhrnutia predsa nespĺňa pojmový význam výsluchu a už vôbec nie právneho zástupcu.

Rovnako to platí o výsluchu právneho zástupcu žalovaného. Žalobca nemá vedomosť o vykonaní
takéhoto dôkazu. Takéto výsluchy právnych zástupcov sa nikdy neuskutočnili v rámci súdneho procesu.

5.7. OdvolacísúdrovnakonereagovalnavrozsudkuprvéhostupňauvádzanéOstatnélistinnédôkazy.O
akých ostatných dôkazoch súd hovorí. Buď opäť takéto dôkazy boli a súd ich žalobcovi taktiež nedoručil,

alebo zmätočne píše o niečom, čo ani neexistuje. Súd predsa nemôže určiť množinu ostatných dôkazov
a nevysvetliť, o aké dôkazy ide. Tieto závery striktne porušuje povinnosť súdu riadne odôvodniť rozsudok
v súlade s § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Nakoľko z takéhoto znenia nie je možné ani len
určiť, z akých dôkazov vychádzal. Rovnako tak aké dôkazy vykonal. Zároveň pri jednotlivých dôkazoch,
ktoré súd podľa rozsudku vykonal neuvádza, aké skutočnosti z týchto dôkazov vyplynuli. Čo tvorí ďalší
dôvod zmätočnosti celého rozsudku. Rovnako tak postupoval odvolací súd, keď píše o listine a vôbec

neuvádza, aké dôkazy z nej vyplývajú. Odvolací súd vôbec neuvádza, aké skutočnosti z jednotlivých
dôkazov vyplynuli. Týmito skutočnosťami uvedenými v odvolaní sa odvolací súd vôbec nezaoberal.

5.8. Žalovaný k žalobe uviedol, že „nemôže byť taký právny stav, aby bola žaloba dôvodná. Žiadal v
konaní vypočuť štatutárnu zástupkyňu a svedkyňu A..” Žalobca má zo všeobecného popretia, ktoré

je v ňom uvedené, za to, že žalovaný sa nevyjadril spôsobom zodpovedajúcim kritériám ustanoveným
§ 151 ods. 2 Civilného sporového poriadku a takéto popretie je právne neúčinné. V tomto popretí mal
žalovaný uviesť skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania a bol povinný uviesť
vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, čo žalovaný nespravil. V dôsledku toho je
jeho popretie právne neúčinné a nemožno naň prihliadať. K tomuto vyjadreniu k žalobe je potrebné

ešte uviesť, že samotné vyjadrenie sa k žalobe nie je vykonané žalovaným, ale advokátom; nikde
v podaní advokát neuvádza, že koná za žalovaného, ani v závere pri podpise neuvádza označenie
žalovaného, či KONTACT SERVIS s. r. o. Z uvedeného je zrejmé, že sa nejedná o vyjadrenie urobené
v mene žalovaného, ale vyjadrenie právneho zástupcu vykonané v jeho vlastnom mene. V dôsledku
toho má žalobca za to, že žalovaný sa písomne nevyjadril vôbec a túto skutočnosť nemení vyjadrenie

právneho zástupcu vykonané v jeho vlastnom mene. Rovnako do dnešného dňa nebola doručená plná
moc žalovaného pre právneho zástupcu. Zo samotného podania je zrejmé, že úkon nie je vykonaný
v mene žalovaného. Za týchto okolností má žalobca za to, že napriek tomu, že sa žalovaný vôbec
nevyjadril, vykonával súd bez návrhu na vykonanie dokazovania dôkaz: Výsluch svedka A.. Už len z
tohto dôvodu sa jedná o nezákonný dôkaz v spore, kde bol žalobca slabšou stranou.

5.9. Žalobca považuje za neprípustné, aby sudca rozširoval rozsah dôkazného tvrdenia žalovaného,
ktoré priamo vyplýva z § 167 CSP a sanoval absenciu popretia dôkazných tvrdení žalobcu zo
strany žalovaného. Konanie so slabšou stranou by malo zo strany súdu zohľadniť slabšie postavenie
zamestnanca voči zamestnávateľovi a žalobca má za to, že práve naopak súd rozširoval možnosti

dodatočnýchnávrhovnavykonaniedokazovaniaapredkladaniadôkazovžalovanýmasanovalabsenciu
samotných tvrdení žalovaného. Tu treba zároveň opätovne poukázať na absenciu akýchkoľvek tvrdení
žalovaného o podpise po skončení pracovnej zmeny. Tento záver si vytvoril samotný sudca okresného
súdu bez akýchkoľvek dôkazných tvrdení žalovaného a bez akýchkoľvek predložených dôkazov. Teda
je zrejmé, že sudca sa v rozsudku púšťa do úvah a hypotéz, ktorými nehodnotí vykonané dokazovanie,

ale sám prednáša vlastné skutkové tvrdenia. Žalobca dodáva, že samotné tvrdenia o uzavretí vo
večerných hodinách nikdy žalovaný netvrdil a sudca ich uvádza ako vlastnú myšlienkovú úvahu, ktorú
si samozrejme bez dôkazov vyhodnocuje a potvrdzuje.

5.10. Žalobca má za potrebné uviesť to, že svedok A. na pojednávaní 19. septembra 2021 predložil

listiny, ktoré taktiež neboli súdom žalobcovi nijako doručené. Rovnako tak súd prvého stupňa napriek
pokynu odvolacieho súdu nedoručil dôkazy a porušuje tak právo na spravodlivý proces. Žalobca uvádza,
že dôkazy: výpis z internetu z 11. júna 2020, úmrtným listom J. F. nedisponuje a nemohol sa s nimi
oboznámiť, nakoľko sudca opätovne tieto dôkazy žalobcovi nedoručil. Týmto postupom sudca zmaril
práva žalobcu v rámci zásady kontradiktórnosti vyjadrovať sa k týmto dôkazom v rámci práva na rovnosť

zbraní. Rovnako tým porušil procesné práva žalobcu uplatňovať aktívne prostriedky procesného útoku.
Táto absencia doručenia nebola napravená ani odvolacím súdom.5.10.1.Súdvodôvodnenírozsudkuodkazujenadôkaz„písomnosťzinternetuz11.06.2020“žalobcaani
nechápe, čo je to za písomnosť, keďže tento dôkaz nebol žalobcovi doručený a rovnako poukazuje na to,
že takéto označovanie dôkazov vytvára u žalobcu nemožnosť sa relevantne vyjadriť, nakoľko z internetu

môže pochádzať akákoľvek listina. Žalobca týmto alebo týmito dôkazmi nedisponuje, lebo zo strany
súdov nižšej inštancie neboli žalobcovi doručené. Nedoručením dôkazov zo strany súdu bola odopretá
v súlade so zásadou kontradiktórnosti akákoľvek možnosť sa k týmto dôkazom vyjadriť, namietať ich
zákonnosť alebo sa na výsluch svedkov akokoľvek pripraviť. Odvolací súd na tieto argumenty žalobcu
rovnako nereagoval.

5.11. Vo veci sa konalo dňa 22. júna 2021 prvé pojednávanie, kde prišla svedkyňa žalovaného
(švagriná), na ktorej výsluch sa žalobca nemohol pripraviť a ani namietať jeho vykonanie. Toto
pojednávanie sa vykonalo napriek nedoručeniu podania vyjadrenia z 1. marca 2021. Námietku
žalobca podal ústne na pojednávaní, rovnako tak námietku podal k výsluchu svedka V.. Sudca týmto
postupom znemožnil možnosť žalobcu podať námietky proti návrhom na vykonanie dokazovania a

znemožnil žalobcovi možnosť pripraviť sa na výsluch svedkov, čím porušil princípy rovností zbraní a
kontradiktórnosti súdneho konania. Žalobca sa nemohol na výsluch svedkov a strany konania pripraviť.

5.12. Sudca na pojednávaní neaplikoval ustanovenie § 168 až § 171 CSP. Zároveň po začatí
pojednávania súd nepostupoval podľa § 181 ods. 2 CSP, teda neurčil, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi

stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy
nevykoná. Súd zároveň neuviedol svoje predbežné právne posúdenie veci. Toto vyplýva aj zo znenia
zápisnice z pojednávania. Odvolací súd napriek tomu, že táto skutočnosť bola vytknutá, na toto nijako
nereagoval, jedná sa o bezprecedentné porušenie vyššie uvedených ustanovení a v kontexte toho
má žalobca za to, že týmto nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi uskutočňovať jeho

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

5.13. K absencii doručovania dôkazov uviedol odvolací súd, že na pojednávaní právny zástupca a
žalobca uviedli, že boli oboznámení so všetkými dôkazmi. V prvom rade, právny zástupca potvrdzoval,
že boli doručené niektoré listiny po zrušení rozsudku krajským súdom, ale nepotvrdil nikdy to, že

mu boli doručené všetky listiny, ktoré doručoval žalovaný súdu. Žalobca, ani jeho právny zástupca
nemôžepredsavedieť,akédôkazypredložilžalovaný.Rovnakodávažalobcadopozornostidovolacieho
súdu, že oboznamovanie (resp. neoboznamovanie) obsahu listín sa vzťahuje na dôkazy, ktoré boli
doručené strane a nie na tie, čo neboli strane doručené. Žalobca uviedol, že postupom odvolacieho
súdu, ktorý tvrdí, že právny zástupca potvrdil doručenie dôkazov po zrušení rozsudku, prenáša odvolací

súd povinnosť súdu doručovať dôkazy okresným súdom a sanuje akousi fikciou potvrdenia právnym
zástupcom. Žalobca má právo mať doručené všetky dôkazy a tieto práva nemožno obísť. Pričom právny
zástupca uviedol a potvrdil len doručenie niektorých dôkazov, teda len tých, ktoré boli doručené po
zrušení rozsudku. To neznamená, že potvrdil doručenie všetkých dôkazov, ktoré predložil žalovaný, či
jeho svedkovia.

5.14. Ďalej súd porušil procesný postup, ak na pojednávaní konanom dňa 28. septembra 2021 pri
otázkachprávnehozástupcužalobcudovolil,napriektomu,žezástupcažalobcuneskončil s výsluchom,
otázky právneho zástupcu žalovaného. Otázka zástupcu žalovaného: aby sa svedok vyjadril, či ju
nahovárala p. X., aby klamala. Otázky zástupcu žalovaného mali nasledovať až po skončení výsluchu

zástupcom žalobcu. Teda znamenajú ďalšie porušenie práva žalobcu na spravodlivý súdny proces.

5.15. Rovnako tak má žalobca za to, že sudca porušil procesné práva žalobcu, ak dovolil vykonanie
výsluchu svedka V., ktorého výsluch žalovaný navrhol až na prvom pojednávaní konanom dňa 22. júna
2021 napriek tomu, že mu v tom bránila sudcovská koncentrácia konania, kde táto výzva na vyjadrenie

sa bola zo strany súdu doručovaná vo februári 2021. Teda súd pripustil nové návrhy na vykonanie
dokazovania po viac ako 4 mesiacoch.

5.16. K dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolateľ uviedol, že odvolací súd sa odklonil od
rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, keď sa rozhodol, že sa nebude otázkou neplatnosti právneho

úkonu zaoberať, a to napriek tomu, že prijal sám názor, ktorý prevzal do svojho rozhodnutia, že
k uzavretiu dohody o zmene pracovnej zmluvy malo dôjsť v iný deň, ako je uvedený na samotnej
listine. Zvlášť poukazuje žalobca, že v rozhodovacej činnosti so slabšou stranou súdy skúmali platnosť
právneho úkonu aj bez uvedenia tejto skutočnosti. Na základe uvedeného má žalobca za to, že odvolacírozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Pričom dovolateľ poukázal na rozhodnutia
najvyššieho súdu z 28. apríla 2005 sp. zn. 4Cdo/33/2005, z 23. augusta 2017 sp. zn. 6Usam/1/2017, sp.
zn. 5MCdo/11/2009, 3Cdo/144//2010, 2MCdo/2/2006. Citovane´ rozhodnutia sa týkajú povinnosti súdu

zaoberať sa otázkou absolútnej neplatnosti právneho úkonu z úradnej povinnosti.

5.17. K odvolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľ poukazuje na to, že v tomto
prípade sa prejednáva vec, kde súdy vychádzajú z právneho stavu položeného na tej skutočnosti, že
neakceptujú listinu ako priamy platný dokument zakladajúci práva a povinnosti v pracovnoprávnych

vzťahoch, resp. z nej výlučne nevychádzajú. Žalobca má za to, že keďže sa jedná o písomný právny
úkon, teda nie ústny, je nutné pozerať na tento úkon z pohľadu právnej perfektnosti. Žalobca má za to,
že odvolací súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, ak akceptoval iný názor než ten, že
pri posúdení dodržiavania Zákonníka práce je potrebné vychádzať striktne zo znenia listiny a dátumov
na nej uvedených. V tejto súvislosti žalobca poukazuje na to, že ak súd prvej inštancie a odvolací súd
mali za to, že k podpisu došlo 29. júna 2020, s čím žalobca výhradne nesúhlasí a trvá na tom, že k

uzavretiudošlo9.júna2020,takakojetouvedenénatejtodohodeozmenepracovnejzmluvy,podľatejto
právnej konštrukcie, keďže na listine je podľa názoru súdu nesprávny dátum, tak sa jedná o absolútne
neplatný právny úkon, v dôsledku čoho zamestnanec pokračoval v práci s vedomím zamestnávateľa po
skončení pracovnej zmluvy na dobu určitú, v dôsledku čoho rovnako žalobcovi vzniká pracovný pomer
na dobu neurčitú. V samotnom úkone Dohode o zmene pracovnej zmluvy nie je uvedený ani žiaden

dôvod predĺženia pracovného pomeru, z tohto pohľadu rovnako bolo úlohou súdu sa touto skutočnosťou
zaoberať, či vôbec je tento úkon platný aj z tohto dôvodu, nakoľko dôvod predĺženia pracovného pomeru
má byť uvedený v listine.

5.17.1. Žalobca ďalej poukázal, že samotný dokument Dohodu o zmene pracovnej zmluvy vypracoval

dňa 9. júna 2020 žalovaný a je na jeho ťarchu a zodpovednosti zamestnávateľa zodpovedať za
správnosť dokumentu. Žalovaný zodpovedá za jeho právnu perfektnosť a súd sa nemôže odchýliť od
listinných dôkazov - Dohody o zmene pracovnej zmluvy uzavretej dňa 9. júna 2020 a sám konštatovať,
že dokument bol podpísaný v iný deň, ako je uvedené na listine. V tejto súvislosti žalobca uvádza, že
akákoľvek chyba na listine, či porušenie práv zamestnanca je sankcionovaná neplatnosťou právneho

úkonu. Táto neplatnosť nemôže byť nikdy na ujmu slabšej strany zamestnanca. Z tohto dôvodu má za to,
že ak súdy skonštatovali, že sa jedná o chybu na listine, má táto chyba za následok to, že táto listina trpí
v dôsledku tejto chyby neplatnosťou a v dôsledku toho vzniká medzi zamestnancom a zamestnávateľom
pracovný pomer na dobu neurčitú. Žalobca predsa nemôže byť v žiadnom prípade sankcionovaný za
akékoľvek nesprávne konanie žalovaného, ktorého sa mal údajne dopustiť. Žalobca tvrdí, že nie je

možné sa púšťať do dokazovania v rozsahu, v akom to vykonal okresný súd a akceptoval krajský súd
a v pracovnoprávnych sporoch je potrebné striktne vychádzať z posúdenia listiny a skutočností na nej
uvedených. V prípade, že sa odvolací súd pustil do akceptácie iných právnych záverov, jedná sa u neho
o nesprávne právne posúdenie veci. Predmetom pracovnoprávnych sporov je určenie jedinej právnej
skutočnosti, či je alebo nie je listina (výpoveď, dohoda, či okamžité skončenie pracovného sporu) platná.

Dodatočná konvalidácia nesprávneho vyhotovovania listín nie je prípustná, teda ani právny výklad, na
základe ktorého by vznikol pracovný pomer v iný deň ako je uvedený v samotnej listine. V tomto prípade,
ak súdy akceptovali názor žalovaného o uzatvorení dohody o zmene pracovnej zmluvy v inom dátume,
mali podľa názoru žalobcu vysloviť, že je tento úkon neplatný pre nedodržanie formálnych náležitostí.
Ich nedodržanie nemôže byť v žiadnom prípade vykladané v neprospech slabšej strany - zamestnanca.

5.18. Žalobcanavrhol,abydovolacísúdzrušilrozsudokkrajskéhosúduavecmuvrátilnaďalšiekonanie
a priznal mu právo na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.

6. Žalovaný sa k dovolaniu nevyjadril.

7. Najvyšší súd Slovenskejrepubliky (ďalej aj„najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35
CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade
so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)
bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je potrebné zamietnuť.

8. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutiaodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

9. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

9.1. Hlavnýmiznakmicharakterizujúcimiprocesnúvaduvzmysle§420písm.f)CSPjea)zásahsúdudo
práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby
svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite),
v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

9.2. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať

sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce súdne konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného
ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom
porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z

ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených
procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci
za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní,
na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne

uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

10. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

11. Dovolateľ v súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 420 písm. f) CSP namietal nedostatky v procese
dokazovania a zistenia skutkového stavu, zároveň podľa dovolateľa rozhodnutie odvolacieho súdu je
nepreskúmateľné (nedostatočne odôvodnené), arbitrárne a nezodpovedajúce kritériám § 220 CSP,
súdy nižšej inštancie sa dopustili nesprávneho procesného postupu, čím došlo k porušeniu jeho práva

na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP.

12. K dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP treba uviesť, že ustálená judikatúra
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne
a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať

najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie
týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý
proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).

13. Rovnako podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný

súd“) riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne
korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,
ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou
všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie

založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať skutkovej i právnej stránky
rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení
v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie
považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení

koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný
záver. Súčasne musí dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené
v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú(ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I.
ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).

14. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry
ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie
spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý
proces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom

práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa
zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami
strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane
druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným
spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci
využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak je nedostatok riadneho

odôvodnenia súdneho rozhodnutia porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá
i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.

15. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a
presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa

odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup
musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho
súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzení
predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného

právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne
nepodriadil zistený skutkový stav. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu navyše musí byť aj
dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie odvolacieho
súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 393 CSP, je nepreskúmateľné.

16. K dovolacej námietke týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, a
teda jeho nepreskúmateľnosti, dovolací súd vo väzbe na body 12. až 15. tohto rozhodnutia uvádza, že
v posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie
odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP.

17. Dovolateľ v rámci dovolania ťažiskovo namietal, že odôvodnenie súdov nižšej inštancie je zmätočné
vo vzťahu k ne/skúmaniu ne/platnosti právneho úkonu (absolútnej neplatnosti) z dôvodu, že tento úkon
- dohoda o zmene pracovnej zmluvy obsahuje nesprávny dátum - 29. júna 2020, kedy malo dôjsť k jej
uzavretiu, s čím žalobca výhradne nesúhlasí a trvá na tom, že k uzavretiu došlo 9. júna 2020.

17.1. Z obsahu odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdil ako vecne správny v zmysle § 387 ods. l CSP stotožniac sa s dôvodmi rozsudku súdu
prvej inštancie (§ 387 ods. 2 CSP) vrátane správnych skutkových a právnych záverov (pozri bod 6.
a 7. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu). Odvolací súd svoje rozhodnutie nezaložil v porovnaní
so súdom prvej inštancie na žiadnych iných, či nových skutkových a právnych záveroch. V dôvodoch

rozsudku sa vyjadril k nosnej argumentácii odvolateľa (žalobcu) uplatnenej v odvolaní (aj v dovolaní)
týkajúcej sa dátumu uvedeného v dohode o zmene pracovnej zmluvy, ktorá podľa dovolateľa spôsobuje
jej absolútnu neplatnosť.

18. Keďže odvolací súd sa s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie stotožnil, treba jeho dôvody

posudzovať v kontexte s dôvodmi uvedenými v rozsudku okresného súdu, s ktorým vytvára organickú
(kompletizujúcu) jednotu, keďže prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu
jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09). Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody
rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové
zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po

obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.

18.1. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej
inštancie, má podľa názoru dovolacieho súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysleustanovenia § 393 CSP a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry, obsahuje aj zdôvodnenie
všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok, vykazuje logickú, funkčnú a teleologickú
zhoduspriebehomkonaniaanemožnohopovažovaťzaneodôvodnené,čizjavnearbitrárne(svojvoľné).

Dovolací súd nezistil, že by v danej veci išlo o takýto prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 393
ods. 2 CSP, ktorým by došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces. Odvolací súd odôvodnil
potvrdzujúci výrok svojho rozhodnutia spôsobom zodpovedajúcim zákonu. V odôvodnení rozhodnutia
odvolací súd podrobne zdôvodnil, prečo potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým súd žalobu
žalobcu o určenie, že pracovný pomer sa zmenil na neurčitý čas a naďalej trvá zamietol, keď zhodne

so súdom prvej inštancie uzavrel, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným už netrvá, pretože
ku dňu podpísania dohody o zmene pracovnej zmluvy (29. júna 2020) na území Slovenskej
republiky netrval núdzový stav, ale trvala mimoriadna situácia. Z ustanovenia § 252o Zákonníka práce
vyplýva, že aj v čase mimoriadnej situácie bolo možné, pracovný pomer na určitú dobu, ktorý sa mal
skončiť podľa § 59 ods. 2 Zákonníka práce uplynutím doby, v prípade žalobcu dňom 30. júna 2020,
predĺžiť jedenkrát a najviac o 1 rok. Dohodou o zmene pracovnej zmluvy z 29. júna 2020 žalovaný

predĺžil pracovný pomer od 1. júla 2020 do 15. decembra 2020; predĺženie trvania pracovného pomeru
na určitý čas bolo učinené v súlade s ustanovením § 252o Zákonníka práce, preto nemožno vyvodiť, že
podľa § 48 ods. 1 Zákonníka práce neboli pri zmene pracovnej zmluvy splnené zákonné podmienky na
uzatvorenie pracovného pomeru na dobu určitú, a teda je pracovný pomer dohodnutý na neurčitý čas.

18.1.1. Odvolací súd v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie,
skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská strán sporu k prerokúvanej veci,
výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne
názory vysvetlené v odôvodnení, a prečo rozhodnutie okresného súdu považuje za vecne správne, k
čomunazdôrazneniejehosprávnostidopĺňaajďalšiedôvody,najmävreakciiazaúčelomvysporiadania

sa s podstatnými odvolacími námietkami žalobcu (§ 387 ods. 2 CSP, viď uvedené vyššie), ktoré napokon
boli opakovaním rovnakých skutočností, ako v konaní pred súdom prvej inštancie.

18.2. Pokiaľ dovolateľ poukazoval na zmätočnosť rozhodnutia odvolacieho súdu v bodoch 33. a
34. odôvodnenia, kde sa má nachádzať nesprávne označenie žalobcu/žalovaného a tieto majú byť

vnútorne nekonzistentné, keď podľa dovolateľa odvolací súd raz uvádza, že dohoda o zmene pracovnej
zmluvy je z 9. júna 2020 a raz z 29. júna 2020, dovolací súd uvádza, že pokiaľ sa aj z bodov 33. a
34. odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu môže javiť ich zmätočnosť, z bodu 32. odôvodnenia
rozhodnutia krajského súdu je zrejmé, že odvolací súd sa stotožnil so súdom prvej inštancie, keď
konštatoval uzavretie dohody dňa 29. júna 2020 „Podľa názoru odvolacieho súdu možno súhlasiť so

záverom súdu prvej inštancie, ktorý uzavrel, že dohoda o zmene pracovnej zmluvy bola uzavretá dňa
29. 06. 2020 a údaj o dátume uvedený v dohode o zmene pracovnej zmluvy možno považovať za chybu
pri kopírovaní a vyhotovení dohody.“ Z uvedeného tak nemožno konštatovať nedostatok odôvodnenia
a vnútornú nekonzistentnosť rozhodnutia odvolacieho súdu.

19. Podľa dovolateľa odvolací súd sa vôbec nevysporiadal so zásadnými skutočnosťami, ktoré boli
vytknuté rozsudku okresného súdu. Tými boli medziinými aj tie, že rozsudok súdu prvej inštancie
neobsahoval vyjadrenia žalobcu, ktoré žalobca produkoval v súdnom procese.

19.1. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na bod 28. odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho

súdu, v ktorom sa k predmetnej námietke odvolací súd vyjadril: „Žalobca znova namietal, že v rozsudku
sa uvádza, že žalobca sa v replike nevyjadril. Vzhľadom na preukázanie tejto skutočnosti predložil
výpis z elektronického súdneho spisu, ktorý obsahuje podanie z 31. 05. 2022 označené ako Vyjadrenie
k podaniu z 01. 03. 2021. Zároveň žalobca uviedol, že nakoľko zo strany súdu neboli opäť vo
vyjadrení k žalobe doručené dôkazy v samotnom vyjadrení z 31. 05. 2022, žiadal žalobca od súdu

predloženie všetkých dôkazov a podaní. Sám žalobca tvrdí, že k tomu došlo až po vykonaní podania,
čo svedčí o tom, že sa súd prvej inštancie nemal vyporiadať s týmto tvrdením žalobcu uvedeným
v replike, a má sa jednať o neodôvodnený rozsudok, ktorý v podmienkach právneho štátu nemôže
obstáť. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na zápisnicu o pojednávaní zo 16. 11. 2022 č. l.
319 strana druhá spisu, z ktorej vyplýva, že zo strany súdu spolu s právnym zástupcom žalobcu

boli prítomní na pojednávaní oboznámení s podaniami žalobcu, ktorými navrhoval vykonanie dôkazov,
pričom právny zástupca na otázku súdu, aby sa vyjadril, či všetky dôkazy navrhnuté žalobcom v
písomných podaniach boli vykonané, uviedol, že áno, tieto dôkazy sú pripojené v spise, a že nemá ďalšie
návrhy na doplnenie dokazovania okrem navrhnutej prehrávky zápisnice z pojednávania. Následne nač. l. 320 právny zástupca žalobcu tvrdí, že predmetné dôkazy boli zaradené do spisu, a je na súde, aby
ich vykonal a nepotvrdil vykonanie dôkazov. Preto súd prvej inštancie oboznámil s listinnými dôkazmi
najmä pripojenými na č. l. 41 - 180 spisu, a následne právny zástupca žalobcu uviedol, že potvrdzuje

doručenie dôkazov, ktoré boli doručené po zrušení rozsudku, rovnako vyjadrenia žalovaného. Zároveň
bol vykonaný dôkaz, a to prehratie zvukového záznamu z pojednávania z 22. 06. 2021, konkrétne v
pasáži,ktoráječiastočnezaznamenanávzápisnicizpojednávanianastrane6,tedadôkaz,ktorýnavrhol
žalobca vykonať, súd prvej inštancie skutočne vykonal. Zo zápisnice zároveň vyplýva, že návrhy na
dokazovanie nie sú. Zároveň súd prvej inštancie prítomných oboznámil s listinnými dôkazmi pripojenými

na č. l. 6, 7, 8 Dohoda o pracovnej zmluve, pracovná zmluva č. l. 41 - 180, a ostatné, ktoré tvoria
súčasť spisu tak, že súd prečítal prítomným podstatný obsah predmetných listinných dôkazov.
Prítomní uviedli, že obsah listinných dôkazov im je známy, nežiadajú o ich bližšie oboznámenie. Súd
prvej inštancie zároveň konštatoval, že ďalšie dôkazy nevykonal, lebo neboli navrhnuté. V záverečnej
reči právny zástupca žalobcu popísal skutkový stav, tak ako ho vidí žalobca, a záverom poukázal na
doktrínu RAVEN, nepoužiteľnosť výpovedí konateľky X., svedkov A. a V. s tým, že ich považuje za

zaujatých svedkov, nedôveryhodných svedkov, ktorí vypovedajú účelovo. Preto žiadal, aby súd rozhodol
v zmysle petitu. Žalobca plne súhlasil s právnym názorom svojho zástupcu, že výpovede svedkýň
sú účelové. Mal za to, že z listinných dôkazov jasne vychádza, že dodatok bol podpísaný 09. 06.
2020.“ V rozpore s uvedeným vyznieva potom tvrdenie dovolateľa, že odvolací súd sa nevysporiadal
so zásadnými skutočnosťami vytknutými rozsudku súdu prvej inštancie, že neobsahoval vyjadrenia

žalobcu produkované v súdnom procese.

20. V reakcii na dovolacie argumenty žalobcu uvedené aj v bodoch 5.5. a 5.6. tohto rozhodnutia
dovolací súd uvádza, že za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to,
že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil

objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je daný prípad. Žalobca preto neopodstatnene namieta, že
odvolacísúdmunedostatočnýmodôvodnenímrozhodnutiaznemožnil,abyuskutočňovalsvojeprocesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti považuje
dovolací súd za potrebné poznamenať, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať
odpoveď na všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o

odvolaní podstatný význam, ktoré zostali sporné alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné
dať odpoveď z hľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05).

20.1. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, IV. ÚS 324/2011)
rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strán
sporu vrátane ich dôvodov a námietok. Samotné odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované právo strany sporu na spravodlivé súdne konanie (IV. ÚS 112/05, IV. ÚS
324/2011).

21. Pre úplnosť dovolací súd poznamenáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne
odôvodnenie rozhodnutia z hľadiska namietanej zmätočnostnej vady v zmysle § 420 písm. f) CSP,
správnosť právnych záverov (vrátane posudzovania ne/platnosti právneho úkonu), ku ktorým oba súdy
nižšej inštancie dospeli, nie je relevantná, lebo prípadné nesprávne právne posúdenie sporu túto vadu

zmätočnostinezakladá(porovnajjudikátyR54/2012aR24/2017),tentoprávnyzáverpovažujeiústavný
súd za akceptovateľný (I. ÚS 61/2019). Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že
dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie ako
vecne správne, nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho
rozhodnutia (I. ÚS 188/06).

22. Vychádzajúc z vyššie uvedeného dovolací súd môže len konštatovať, že námietka dovolateľa o
nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nezodpovedá kritériám § 220 CSP,
je neopodstatnená.

23. Dovolateľvdovolanítiežspochybňujevykonanédokazovanieajehohodnotenieanavodzujevlastné
hodnotenie smerujúce k založeniu svojho názoru na skutkové a právne posúdenie sporu a úspechu
v spore, že dohoda o zmene pracovnej zmluvy bola uzavretá dňa 9. júna 2020 a nie 29. júna 2020
ako konštatovali súdy nižšej inštancie, resp. dohoda o zmene pracovnej zmluvy je neplatná, a pretopracovnýpomernezanikolanaďalejtrvá. Dovolateľtaktvrdí,žekporušeniuprávanaspravodlivýproces
došlo nesprávnym právnym posúdením, ako aj nesprávnym vyhodnotením dokazovania, nesprávnym
zistením skutkového stavu a tým, že odvolací súd nevzal do úvahy ním namietané skutočnosti. V reakcii

na uvedené dovolací súd pripomína, že sporové konanie je konaním, v ktorom vždy proti sebe stoja dve
strany, ktorých tvrdenia a záujmy sú v zásade protichodné, úloha súdu je práve v tom, aby na základe
vykonanéhodokazovaniadospelkzáveruo(ne)pravdivostitvrdenítej-ktorejstranyaprijalprávnezávery
tomu zodpovedajúce. Je teda zrejmé, že jedna strana v spore musí byť vždy tou neúspešnou. Podstata
dovolania a jeho dôvodov nemôže byť založená na samotnej skutočnosti neúspechu v konaní a na

argumentácii, že súdy mali považovať tvrdenia neúspešnej strany za pravdivé a relevantné.

23.1. Ak dovolateľ podľa obsahu jeho dovolania (§ 124 CSP) namietal, že odvolací súd vyhodnotil
nesprávne výpovede svedkov a ostatné dôkazy v súvislosti s dohodou o zmene pracovnej zmluvy,
keď podľa jeho názoru dohoda o zmene pracovnej zmluvy nebola uzavretá dňa 29. júna 2020, ale
9. júna 2020, podľa názoru dovolacieho súdu uvedená námietka dovolateľa predstavuje jeho prostý

nesúhlassvyhodnotenímdôkazovaskutkovýmzáverom,keď sa dovolateľ nestotožňuje s posúdením/
vyhodnotením dátumu uzatvorenia dohody o zmene pracovnej zmluvy súdmi nižšej inštancie.

24. Nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov, ktoré dovolateľ naznačuje v dovolaní, nie je v
rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považované za vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP,

ktorá by zakladala prípustnosť dovolania. Uvedenú dovolaciu námietku bez ďalších relevantných
skutočností nemožno považovať za tzv. zmätočnostnú vadu v procesnom postupe odvolacieho súdu,
a to preto, že hodnotenie dôkazov prislúcha zásadne len tomu súdu, ktorý ich vykonal, teda v
danom prípade súdu prvej inštancie, pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov,
môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, ale táto skutočnosť sama osebe prípustnosť

dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP nezakladá. Už dávnejšia judikatúra najvyššieho
súdu (R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000), ako aj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu
(napr. sp. zn. 2Cdo/130/2011, 5Cdo/244/2011, 6Cdo/185/2011 a 7Cdo/38/2012) zastávali názor, že ani
prípadná neúplnosť, či nesprávnosť skutkových zistení a skutkových záverov nie je v rozhodovacej
praxi najvyššieho súdu považovaná bez ďalšieho za dôvod zakladajúci tzv. zmätočnostnú vadu

konania. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1.
júla 2016, sa podstaty a zmyslu týchto judikátov a rozhodnutí nedotkli a treba ich považovať za
naďalej aktuálne. Preto nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP
nedostatočnézistenieskutkovéhostavu,nevykonanievšetkýchnavrhovanýchdôkazovalebonesprávne
vyhodnotenie niektorého dôkazu (viď rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017,

8Cdo/187/2017). Súlad tohto právneho názoru s ústavou posudzoval ústavný súd a nedospel však k
záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti (II. ÚS 465/2017, III. ÚS 40/2020).

24.1. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu dovolací súd nie je oprávnený,
lebo je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). Dovolaním sa preto

nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie. Inými
slovami, na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a
druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorého prieskum skutkových zistení nespočíva v
prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porovnaj
I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie

je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz,
porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.), a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery
nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f)
CSP, avšak tieto vady v súdenej veci dovolací súd nezistil.

25. V súvislosti s námietkami dovolateľa týkajúcimi sa ne/doručenia mu všetkých dôkazov (pozri
body 5.7., 5.10., 5.13. tohto rozhodnutia) dovolací súd poukazuje na bod 28. odôvodnenia rozhodnutia
krajského súdu, ktoré sa vysporadúva s predmetnými námietkami nasledovne: „Zo zápisnice zároveň
vyplýva,ženávrhynadokazovanieniesú.Zároveňsúdprvejinštancieprítomnýchoboznámilslistinnými

dôkazmi pripojenými na č. l. 6, 7, 8 Dohoda o pracovnej zmluve, pracovná zmluva č. l. 41 - 180
a ostatné, ktoré tvoria súčasť spisu tak, že súd prečítal prítomným podstatný obsah predmetných
listinných dôkazov. Prítomní uviedli, že obsah listinných dôkazov im je známy, nežiadajú o ich bližšie
oboznámenie.“ Zároveň dovolací súd poukazuje na zápisnicu z pojednávania na č. l. 320 spisu, zktorej vyplýva, že strany boli oboznámené a uviedli, že im je ich obsah známy, nežiadajú o ich bližšie
oboznámenie. Preto dovolací súd považuje uvedené dovolacie námietky za neopodstatnené.

26. Ak dovolateľ namietal nevykonanie dôkazov, ktoré navrhol vo svojom podaní doručenom súdu dňa
17. februára 2021 (č. l. 17 spisu), dovolací súd poznamenáva, že predmetné podanie neobsahuje návrh
na vykonanie: odpovede žalovaného na predžalobnú výzvu z 3. februára 2021, oznámenia o zaradení
žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie zo 17. decembra 2020, na ktoré dovolateľ poukazoval,
pričom tieto podania nie sú ani prílohou k uvedenému podaniu zo 17. februára 2021 na č. l. 17 spisu.

Predmetná námietka je preto neopodstatnená.

27. Ďalej dovolateľ v súvislosti s vykonaným dokazovaním namietal, že sudca okresného súdu sa bez
akýchkoľvek dôkazných tvrdení žalovaného a bez akýchkoľvek predložených dôkazov dopracoval k
záveruotom,žekpodpisudohodyozmenepracovnejzmluvydošloposkončenípracovnejdoby.Kčomu
dovolací súd opätovne upozorňuje, že dovolaním sa nemožno úspešne domáhať revízie skutkových

zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie. Inými slovami na hodnotenie skutkových okolností
a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie
dovolací súd, ktorého prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale
len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porovnaj I. ÚS 6/2018).

28. Dovolateľ v rámci námietok dokazovania taktiež spochybňoval popretie skutkových tvrdení
žalovaným, ktoré je podľa jeho názoru len všeobecné bez tvrdenia vlastných skutkových tvrdení
žalovaného,pretojeneúčinné,pričomnavyšespochybňovalajzastúpeniežalovaného.K tejto námietke
dovolací súd poukazuje na body 26. a 27. odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu „Odvolací
súd považuje obranu žalovaného za obranu kvalifikovanú a nepovažuje jeho obranu za neúčinnú.

V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na znenie ustanovenia § 153 ods. 2 CSP, teda, že na
prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas nemusí
súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších
úkonov súdu. Vychádza sa z názoru, že sudca so znalosťou konkrétnej veci vie najlepšie posúdiť
adekvátnosť a včasnosť uplatnenia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany,

teda nejde o otázku, ktorú by mal posudzovať žalobca. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že advokát
v konaní vystupoval vo vlastnom mene, nie v mene klienta odvolací súd uvádza, že v spise na č.
l. 35 sa nachádza plnomocenstvo žalovaného, ktorým bol splnomocnený advokát JUDr. Ján Vrba,
Advokátska kancelária JUDr. Ján Vrba, Námestie slobody 2, 066 01 Humenné, vo veci vedenej na
Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 17Cpr/2/2021. Plnomocenstvo je riadne podpísané oboma stranami

a bolo doručené súdu elektronickými prostriedkami. V spise na č. l. 36 sa nachádza osvedčovacia
doložka. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 92 CSP ods. 1, 2, z ktorého
vyplýva, že zástupcovi, ktorého si strana zvolila, udelí písomné splnomocnenie buď na celé konanie,
alebo len na určité úkony. Splnomocnenie udelené na celé konanie, splnomocnenie udelené advokátovi
nemožno obmedziť. Zástupca, ktorému bolo takéto splnomocnenie udelené je oprávnený na všetky

úkony, ktoré môže v konaní urobiť strana. Je teda nerozhodné, či vo vyjadrení advokát uviedol, že
koná za žalovaného, ani či v závere pri podpise uvádza alebo neuvádza označenie žalovaného. Advokát
riadne predložil do spisu plnú moc za žalovaného. Preto niet dôvod pochybovať o jeho vierohodnosti, i o
tom, že advokát skutočne za žalovaného konal. Nie je pravda, že by do dnešného dňa nebola doručená
plná moc žalovaného pre právneho zástupcu. V spise sa plná moc nachádza na č. l. 35 tak, ako to

odvolací súd uviedol vyššie.“ Z uvedeného vyplýva, že predmetné námietky sú len zopakovaním
odvolacích námietok, ktoré predstavujú prostý nesúhlas dovolateľa s rozhodnutím odvolacieho súdu.

29. Dovolateľ v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP tiež namietal nesprávny
procesný postup súdov nižšej inštancie.

30. Podľa dovolateľa nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie spočíval v nemožnosti podať
námietky proti návrhom na vykonanie dokazovania a pripraviť sa na výsluch svedkov na pojednávaní
dňa 22. júna 2021 z dôvodu nedoručenia vyjadrenia z 1. marca 2021, k čomu dovolací súd uvádza,
že predmetná námietka nezohľadňuje časovú súslednosť (chronológiu) veci, pretože dovolateľovi bolo

vyjadrenie z 1. marca 2021 doručené po zrušení a vrátení veci krajským súdom okresnému súdu.
Dovolateľom formulovaná námietka navodzuje absurdný predpoklad, že ak okresný súd po vrátení
veci krajským súdom nezopakoval dokazovanie (na ktoré by sa mohol dovolateľ pripraviť a namietať
svedkov), došlo tým k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces, v danom prípade, ale nebolorozhodnutie okresného súdu zrušené z dôvodu vád vykonaného dokazovania, preto nemohlo dôjsť v
dôsledku takto formulovanej námietky dovolateľa k zásahu do jeho práva na spravodlivý proces (pozri
bod 2. tohto rozhodnutia).

31. Ďalej podľa dovolateľa nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie spočíval v tom, že právny
zástupca žalovaného kládol otázky svedkovi napriek tomu, že právny zástupca žalobcu neskončil s
kladením otázok, otázky zástupcu žalovaného mali nasledovať až po skončení výsluchu zástupcom
žalobcu. K uvedenej námietke dovolací súd poznamenáva, že z obsahu spisu nevyplývajú žalobcom

vznesené námietky ohľadom vedenia pojednávania, na ktorom sa uskutočnil výsluch svedkov, ani po
pojednávaní, na pojednávaní neboli vznesené žiadne návrhy na doplnenie zápisnice, ani námietky proti
jej zneniu.

31.1. Z princípu racionálneho, efektívneho a inštančného súdneho konania o dovolaní vyplýva, že
dovolateľ musí uplatniť celú argumentáciu, ktorú považuje za významnú, rovnako ako všetky dovolacie

návrhy už v odvolacom konaní. Úlohou dovolacieho súdu je potom posúdiť, či tieto argumenty a návrhy
odvolací súd riadne preskúmal, a či k nim zaujal správny právny záver. Dovolanie ako mimoriadny
opravný prostriedok nemôže predstavovať nástroj na obchádzanie (hoci aj neúmyselné) povinnosti
vyčerpania riadnych opravných prostriedkov na ochranu subjektívnych práv dovolateľa, a to nielen
formálne, ale aj materiálne, teda vecne (argumentačne), čo znamená, že dovolateľ môže v mimoriadnom

opravnom prostriedku (úspešne) argumentovať len takými dôvodmi, ktoré namietal už v rámci riadneho
opravného prostriedku, a ktoré boli meritórne posudzované odvolacím súdom v jeho neprospech (R
73/2019).

31.2. Ak potom žalobca predmetné dovolacie námietky neuplatnil v odvolacom konaní v rámci ochrany

svojich práv, nemôže ich dovolací súd posudzovať pre nedostatok svojej právomoci (§ 419 CSP a
contrario), lebo inak by fakticky preskúmaval rozsudok súdu prvej inštancie, prípadne jeho procesný
postup v konaní namiesto odvolacieho súdu, ktorý však na to nedostal príležitosť (obdobne tiež sp. zn.
7Cdo/161/2019, 4Cdo/122/2020, 4Cdo/40/2019, 8Cdo/140/2018, 8Cdo/ 157/2018). Preto dovolací súd
na uvedené námietky žalobcu v súvislosti s vadou zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP neprihliadol.

32. Žalobca vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP ďalej namietal, že súd
prvej inštancie porušil ustanovenie § 168 až § 171 CSP, resp. neaplikoval § 181 ods. 2 CSP, keď počas
sporu neuviedol, ktoré skutkové tvrdenia strán sporu považuje za sporné, a ktoré za nesporné. Taktiež
neuviedol svoje predbežné právne posúdenie veci a ani neuviedol, ktoré z navrhovaných dôkazov

vykoná a ktoré nie.

33. V súvislosti s námietkou žalobcu týkajúcou sa porušenia práva na spravodlivý súdny proces tým, že
došlo k porušeniu povinnosti súdu prvej inštancie počas konania uviesť, ktoré skutkové tvrdenia strán
sporu považuje za sporné, a ktoré za nesporné a takisto uviesť svoje predbežné právne posúdenie veci

a oboznámiť stany sporu s tým, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná a ktoré nie, dovolací súd najskôr
poukazujenaustanovenie§181ods.2CSP(t.j.povinnosťsúduuviesť,ktoréskutkovétvrdeniasúmedzi
stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy
nevykoná a povinnosť súdu tiež uviesť svoje predbežné právne posúdenie veci). Ďalej dovolací súd
uvádza, že zo žiadnej zápisnice o pojednávaní pred súdom prvej inštancie výslovne nevyplýva splnenie

tejto povinnosti súdom, ale zároveň ani to, že žalobca, resp. jeho právny zástupca, hoci boli prítomní na
pojednávaní, podali voči nej výhrady, resp. namietali nesplnenie povinnosti súdom v zmysle § 181 ods. 2
CSP. Z povahy tejto procesnej povinnosti je však zrejmé, že k zhojeniu („skonzumovaniu“) jej prípadného
nesplnenia dochádza samotným rozhodnutím súdu, v dôvodoch ktorého v zmysle § 220 ods. 2 CSP
súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré

skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a
ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže
na ustálenú rozhodovaciu prax. Náprava prípadného nesprávneho postupu súdu prvej inštancie v tomto
smere bola daná tiež možnosťou podania odvolania ako riadneho opravného prostriedku, ktorý žalobca
v predmetnej veci aj využil. Bolo by neefektívne, až nezmyselné považovať prípadné nedodržanie §

181 ods. 2 CSP súdom prvej inštancie za tzv. zmätočnostnú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP a z
tohto dôvodu zrušovať v dovolacom konaní rozhodnutia súdov v základnom konaní a vec vracať na
ďalšie konanie, hoci strana sporu mala možnosť namietať nesprávnosť postupu súdu prvej inštanciev opravnom konaní a hoci mala možnosť dozvedieť sa o skutkových a právnych záveroch súdov v
základnom konaní z odôvodnení ich rozhodnutí.

33.1. Dovolací súd tak zastáva názor, že opomenutie aplikácie § 181 ods. 2 CSP v prejednávanom
prípade sa konvalidovalo vydaním rozhodnutia vo veci samej súdom prvej inštancie, v ktorom rozhodnutí
súd oznámil svoje názory a tým zhojil tento procesný nedostatok (mutatis mutandis rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 4CdoPr/4/2023). Z uvedených dôvodov bolo potrebné aj námietku dovolateľa
týkajúcu sa absencie vyslovenia predbežného právneho názoru okresným súdom vyhodnotiť ako

neopodstatnenú a nespôsobilú založiť tzv. zmätočnostnú vadu spočívajúcu v porušení práva
na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP (viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.
3Cdo/236/2010, 6Cdo/417/2015, 6Cdo/17/2017, 2Cdo/145/2020).

34. Nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie ďalej podľa dovolateľa spočíval v neaplikácii
zásady sudcovskej koncentrácie konania, keď okresný súd vyhovel návrhu žalovaného na výsluch

svedka na pojednávaní.

34.1. V súvislosti s koncentráciou konania je potrebné zdôrazniť, že účelom a zmyslom koncentrácie
v civilnom sporovom konaní (§ 153 a § 154 CSP) je najmä prispieť k naplneniu princípu procesnej
ekonómie vrátane rýchlosti konania, zabrániť zdržiavaniu konania a motivačne pôsobiť na strany sporu,

aby procesné úkony vykonávali včas. Procesný úkon nie je vykonaný včas, ak ho strana sporu mohla
vykonať skôr (objektívne hľadisko), ak by konala starostlivo (subjektívne hľadisko). Toto pravidlo je lex
generalis. Neaplikuje sa, ak osobitná právna úprava poskytuje strane sporu lehotu na vykonanie určitého
procesného úkonu. Ak neexistujú osobitné dôvody, v zásade platí, že predloženie skutkových tvrdení
alebo dôkazných návrhov až na pojednávaní nie je včasné, pretože by to mohlo znamenať zmarenie

účelu už nariadeného pojednávania a požiadavku na vytýčenie ďalšieho pojednávania. Včasnosť
predloženia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany vyhodnocuje v okolnostiach
konkrétneho prípadu súd a je ponechané na jeho úvahe, či prípadné omeškanie procesného úkonu
ospravedlní alebo či prijme procesnú sankciu, ktorá spočíva v tom, že na procesný úkon neprihliadne,
a tým mu neprizná procesné účinky. Sudcovská koncentrácia konania podľa § 153 CSP (na rozdiel

od zákonnej koncentrácie konania) je teda v diskrečnej právomoci súdu. O tom, či súd omeškaný
procesný úkon strany ospravedlnení alebo nie, nevydáva procesné uznesenie (bližšie pozri Števček, M.,
Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol., Civilný sporový poriadok,
Komentár, Praha: C. H. Beck 2016).

34.2.Vyššie uvádzané závery vyplývajú aj z rozhodovacej činnosti ústavného súdu, napr.vuznesení
z 26. januára 2021 sp. zn. I. ÚS 33/2021 ústavný súd medziiným uviedol: „(...) Je plne v diskrečnej
právomoci súdu, či omeškaný procesný úkon strany ospravedlnení alebo nie. (...)“, v uznesení z 15.
novembra 2018 sp. zn. II. ÚS 530/2018 ústavný súd medziiným uviedol: „Keďže sudcovskú koncentráciu
konania uplatňuje príslušný sudca podľa vlastnej úvahy, spadá do jeho kompetencie rozhodnúť, či na

prostriedok procesného útoku, či obrany, ktorý strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo
so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania, bude prihliadať. (...)“

34.3. Vzhľadom na uvedené je tak zjavné, že sudcovská koncentrácia konania nie je vystavaná na
princípe, že súd „nemôže“, ale na princípe „nemusí“, preto ak okresný súd vykonal výsluch svedka

na návrh žalovaného, ktorý žalovaný podal až na pojednávaní a nie vo svojom skoršom vyjadrení,
nekonal v rozpore so zákonom. Dovolací súd vzhľadom na uvedené uzatvára, že postupom súdu
prvej inštancie a následne aj odvolacieho súdu, ktorý sa nepriečil zákonu, nemohlo dôjsť k porušeniu
práva žalobcu na spravodlivý súdny proces v zmysle § 420 písm. f) CSP.

35. Žalobca prípustnosť podaného dovolania vyvodil aj z nesprávneho právneho posúdenia veci
odvolacím súdom v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP.

35.1. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od

vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.35.2. Pre všetky tri procesné situácie, v ktorých § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny
význam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní.
Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková), ktorá

musí mať zreteľné charakteristické znaky. Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia
vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa
odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce,
Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných
ustanovení). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie

napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu
(vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne
v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto
ustanovenia. V prípade dovolania podaného v zmysle tohto ustanovenia je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní, o ktorú z možností uvedených v § 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP ide, teda
z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania (porovnaj napríklad sp. zn. 1Cdo/126/2017, 2Cdo/225/2016,

3Cdo/235/2016, 4Cdo/89/2017, 5Cdo/12/2017, 7Cdo/20/2017, 8Cdo/73/2017).

35.3. Ak dovolací súd má riešiť právnu otázku, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od rozhodovacej
praxe najvyššieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP), tak v zmysle vyššie citovaných zákonných
ustanovení je povinnosťou dovolateľa ako procesnej strany a) konkretizovať právnu otázku riešenú

odvolacím súdom, uviesť ako ju riešil odvolací súd, b) uviesť ako mala byť táto otázka správne riešená
(viď uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/146/2017 z 22. februára 2018) a c) uviesť rozhodnutia
dovolacieho súdu, od ktorých sa mal odvolací súd odkloniť.

36. Pred posúdením samotného ,,vyriešenia právnej otázky“ (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP) dovolací

súd zdôrazňuje, že správnosť súdmi riešených skutkových otázok nemôže byť v dovolacom konaní
podrobená meritórnemu prieskumu, lebo dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil
odvolací súd (§ 442 CSP); skutková okolnosť (t. j. skutková otázka, resp. riešenie skutkovej otázky) z
hľadiska § 421 ods. 1 CSP je irelevantná.

36.1. Riešenie skutkovej otázky (quaestio facti) je v civilnom sporovom konaní spojené s obstarávaním
skutkových poznatkov súdu v procese dokazovania. Na rozdiel od toho riešenie právnej otázky (quaestio
iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme,
jej aplikácie na podklade skutkových zistení (napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/218/2017,
3Cdo/150/2017, 4Cdo/7/2018, 4Cdo/32/2018, 7Cdo/99/2018).

37. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP musí byť procesnou stranou vymedzená v
dovolaní jasným, určitým, zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť (prípadne aj
dôvodnosť) dovolania. V prípade absencie náležitého vymedzenia právnej otázky najvyšší súd nemôže
pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili/

neriešili prvoinštančný a odvolací súd.

38. Dovolací súd sa preto najskôr zaoberal tým, či sú splnené tieto predpoklady prípustnosti dovolania,
a to najmä z hľadiska, či žalobca v podanom dovolaní vôbec nastolil právnu otázku, resp. ním nastolená
právna otázka je taká otázka, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu.

39. Žalobca v súvislosti s uvádzaným dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. a) uviedol, že
odvolací súd sa odklonil od rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, keď sa rozhodol, že sa nebude
otázkou neplatnosti právneho úkonu zaoberať, a to napriek tomu, že prijal sám názor, ktorý prevzal
do svojho rozhodnutia, že k uzavretiu dohody o zmene pracovnej zmluvy malo dôjsť v iný deň ako je

uvedený na samotnej listine, pričom sa mal odkloniť od nasledujúcich rozhodnutí najvyššieho súdu z 28.
apríla 2005 sp. zn. 4Cdo/33/2005, z 23. augusta 2017 sp. zn. 6Usam/1/2017, sp. zn. 5MCdo/11/2009,
3Cdo/144//2010, 2MCdo/2/2006.

40. Dovolací súd k uvedenému poznamenáva, že dovolateľ v skutočnosti k dovolaciemu dôvodu podľa

§ 421 ods. 1 písm. a) CSP podsúva svoj skutkový a právny názor, že dohoda o zmene pracovnej
zmluvy podľa neho bola uzatvorená 9. júna 2020 a nie 29. júna 2020, ako to uzavreli súdy nižšej
inštancie, a odvolací súd sa nezaoberal otázkou neplatnosti právneho úkonu z dôvodu nesprávneho
dátumu, čo podľa dovolateľa predstavuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Skutkový záver,ktorý predchádza právnemu záveru, je spojený s obstarávaním skutkových poznatkov súdu v procese
dokazovania, preto tento záver je z hľadiska dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 CSP irelevantný.
Na základe uvedeného dovolací súd môže len konštatovať, že dovolateľ nevymedzil právnu otázku,

ale jeho argumentácia smeruje k vykonanému dokazovaniu a súdmi nižšej inštancie prijatému
skutkovému záveru v spore, s ktorým dovolateľ nie je spokojný.

40.1. Napriek uvedenému dovolací súd k dovolateľom uvádzaným rozhodnutiam, od ktorých sa
mal odvolací súd odkloniť uvádza, že v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/33/2005 bolo

predmetom konania určenie neplatnosti darovacej zmluvy darovaných nehnuteľností. Je tak zjavné,
že toto rozhodnutie najvyššieho súdu posudzovalo odlišnú skutkovú situáciu a ide o nesúvisiace
rozhodnutie.

40.2. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6Usam/1/2017 sa týka preskúmania zániku mandátu
poslanca obecného zastupiteľstva, v rámci ktorého súdy skúmali ako dôvod zániku mandátu poslanca

ne/platnosť dohody o vykonaní práce. Ide preto o odlišnú skutkovú, aj právnu situáciu ako v
posudzovanom spore.

40.3. V rozhodnutí sp. zn. 5MCdo/11/2009 najvyšší súd zamietol mimoriadne dovolanie generálneho
prokurátora v spore o určenie vlastníckeho práva, v ktorom spore bola posudzovaná

neplatnosť právneho úkonu, ktorý bol predstieraný, resp. urobený naoko (tzv. simulovaný právny úkon)
- kúpna zmluva, resp. zastieraný iný právny úkon (tzv. disimulovaný právny úkon) - darovacia zmluva.
Z uvedeného tak vyplýva, že najvyšší súd v tejto veci riešil inú skutkovú, aj právnu situáciu ako v
posudzovanom spore.

40.4. Rovnako tak v rozhodnutí sp. zn. 2MCdo/2/2006 najvyšší súd posudzoval neplatnosť kúpnej
zmluvy, išlo o inú skutkovú, aj právnu situáciu ako v posudzovanom spore.

41. Skutočnosť, že dovolateľ nesúhlasí so záverom odvolacieho súdu o posúdení/ vyhodnotení
dátumu uzatvorenia dohody o zmene pracovnej zmluvy a prijatého záveru súdmi nižšej inštancie, sama

osebe nemôže byť spôsobilá založiť prípustnosť jeho dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP,
pretože tento záver súdov bol výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia skutkových okolností
prejedávaného sporu, ktoré v konaní vyšli najavo, a ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov
súd prvej inštancie viedli k skutkovému a právnemu záveru a prijatiu jeho rozhodnutia, ktoré
rozhodnutie odvolací súd potvrdil, pretože so skutkovým, aj právnym záverom súdu prvej inštancie sa

stotožnil. Prípustnosť dovolacieho dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP nie je tak daná.

42. Pokiaľ dovolateľ uplatnil v dovolaní aj dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, dovolací
súd posudzujúc dovolanie v rozumnej miere podľa jeho obsahu (§ 124 CSP) a v snahe autenticky
porozumieť jeho textu ako celku (viď nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 15/2021 z 25. mája 2021 alebo

jeho nález sp. zn. I. ÚS 336/2019 z 9. júna 2020) dospel k záveru, že sám dovolateľ k dovolaciemu
dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP neformuloval zákonným spôsobom v rámci svojich námietok
žiadnu právnu otázku a zároveň z argumentácie dovolateľa nie je možné žiadnu právnu otázku odvodiť,
pretože dovolateľ len bez ďalšieho spochybňuje, že odvolací súd vychádzal z nesprávneho právneho
posúdenia veci, ak akceptoval iný názor než ten, že pri posúdení dodržiavania Zákonníka práce je

potrebné vychádzať striktne zo znenia listiny a dátumu na nej uvedenej, pričom opomína ďalšie dôkazy,
resp. vykonané dokazovanie a závery z neho vyplývajúce. V tejto súvislosti žalobca poukazuje na to,
že ak súd prvej inštancie a odvolací súd mali za to, že k podpisu dohody o zmene pracovnej zmluvy
došlo 29. júna 2020, s čím žalobca výhradne nesúhlasí a trvá na tom, že k uzavretiu došlo 9. júna
2020 tak, ako je to uvedené na tejto dohode bez ohľadu na vykonané dokazovanie, k čomu dovolací

súd poznamenáva, že takáto dovolacia argumentácia žalobcu nezodpovedá zákonnému vymedzeniu
dovolacieho dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP a § 432 CSP.

43. Námietky dovolateľa v súvislosti s dovolacím dôvodom v zmysle § 421 ods. l písm. b) CSP sú
formulované všeobecne bez náležitého odôvodnenia a jasného a určitého vymedzenia právnej otázky

a uvedenia právneho posúdenia veci, ktoré pokladá za nesprávne a bez uvedenia, v čom spočíva
nesprávnosť tohto posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolateľ v danom prípade vymedzil iba všeobecnú
charakteristiku nesprávnosti, ku ktorej došlo podľa jeho názoru v konaní pred odvolacím súdom, aj
súdom prvej inštancie. Sama polemika s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovaniesprávnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika prístupu odvolacieho súdu k vykonanému dokazovaniu/
hodnoteniu dôkazov, či právnemu posudzovaniu veci významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v
ustanovení § 421 ods. 1 CSP.

43.1. V námietkach dovolateľa ide dokonca o otázky týkajúce sa skutkových okolností. Dovolateľ preto
nesprávneprávneposúdenieveciodôvodňujespochybnenímskutkovýchzistení,kuktorýmdospelisúdy
nižších inštancií v súvislosti s dátumom uvedeným v písomnosti/listine. Dovolací súd zdôrazňuje, že v
dovolaní nastolené otázky, ktoré majú skutkovú (nie právnu) povahu, nemôžu byť relevantné z hľadiska

§421ods.1písm.b)CSPanemôžuviesťkzaloženiuprípustnostidovolaniavzmysletohtoustanovenia.

43.2. Na základe uvedeného nemôže najvyšší súd pristúpiť k posúdeniu prípustnosti dovolania a v
súvislosti s tým „suplovať“ aktivitu dovolateľa; v opačnom prípade by dovolací súd uskutočnil procesne
neprípustný, bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa účelu ustanovenia § 421 ods. 1 CSP. Je tak
nepochybné, že v dovolaní absentuje zákonom požadovaná náležitosť - dovolacie dôvody v ňom nie sú

vymedzené spôsobom uvedeným v § 432 CSP. Prípustnosť dovolacieho dôvodu v zmysle § 421 ods.
1 písm. b) CSP nie je tak daná.

44. Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobcu v časti
namietajúcej vadu podľa § 420 písm. f) CSP je v časti prípustné, ale nie je dôvodné a v časti neprípustné

a ohľadom namietajúceho nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) a b)
CSP je neprípustné, pretože dovolacie dôvody neboli vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až §
435 CSP. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dovolanie ako celok zamietol (§ 448 CSP).

45. Výrok o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta

druhá CSP), avšak v danej veci dodáva, že v dovolacom konaní žalovanému vznikol zásadne nárok na
náhradu trov dovolacieho konania v zmysle § 453 ods. 1 s použitím § 255 ods. 1 CSP, ale z obsahu
spisu vyplýva, že mu v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli, pretože ostal v dovolacom konaní
pasívny, nevykonal žiaden procesný úkon (k dovolaniu žalobcu sa nevyjadril), náhradu trov konania
si neuplatnil. Na základe uvedeného v súlade so svojou judikatúrou dovolací súd rozhodol o trovách

dovolacieho konania tak, že žalovanému nárok na ich náhradu nepriznal (R 72/2018).

46. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.