Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 16. december 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8Co/26/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7122211178
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miloš Greguš

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7122211178.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miloša Greguša a členov senátu

JUDr. Agnesy Hricovej a JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej v spore žalobcu Mesto Košice so sídlom
v Košiciach na Triede SNP č. 48/A, IČO: 00 691 135, proti žalovanému A. B. nar. X.X.XXXX bývajúcom
v Rozhanovciach na Viničnej ulici č. 478/12 zastúpenom advokátskou kanceláriou JUDr. JCLic. Tomáš
Majerčák,PhD.,s.r.o.,sosídlomkancelárievKošiciachnaJužnejtriedeč.28,IČO:52858774,ourčenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Košice č.k.
34C/46/2022 - 217 zo dňa 26.10.2023 takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok Mestského súdu Košice č.k. 34C/46/2022 - 217 zo dňa 26.10.2023.

II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len súd prvej inštancie) zhora označeným rozsudkom výrokom I. konanie
v časti určenia, že žalobca je spoluvlastníkom pozemku parcely registra E - KN parc. č. 1001/8 - trvalý
trávny porast o výmere 8 020 m2 a parcely registra E - KN parc. č. 1001/9 - trvalý trávny porast o
výmere 4 648 m2 v katastrálnom území C., obec C. - C., D. C. E., vo výške spoluvlastníckeho podielu
1/9 zapísaného na LV č. XXXX v časti B pod poradovým č. 6 zastavil a výrokom II. žalobu v prevyšujúcej
časti zamietol. Výrokom III. žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu

100 % s tým, že o samotnej výške bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením
po právoplatnosti rozsudku.

2. Rozhodnutie o zastavení konania v časti určenia, že žalobca je spoluvlastníkom pozemku parcely
registra E - KN parc. č. 1001/8 - trvalý trávny porast o výmere 8 020 m2 a parcely registra E - KN parc.
č. 1001/9 - trvalý trávny porast o výmere 4 648 m2 v katastrálnom území C., obec C. - C., D. C. E., vo
výške spoluvlastníckeho podielu 1/9 zapísaného na LV č. XXXX v časti B pod poradovým č. 6 právne

posúdil podľa § 161 ods. 1, 2 v spojení s § 156 a § 159 CSP a konanie v tejto časti zastavil z dôvodu
litispendencie.Zvyšnúčasťžalobyprávneposúdilpodľa§137písm.c)CSP,§1ods.1,§2ods.1,2,3,5,
7, § 14 ods. 1, 4 zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, § 39, § 40 ods. 1, § 123, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, §
131ods.2,§132aods.1,§134ods.1,2,3,4,§135aods.1OZvznenívrozhodnomobdobí.Uviedol,že
predmetom konania je určenie vlastníckeho práva, pričom žalobca odvodzuje vlastnícke právo od svojho
právneho predchodcu (Československého štátu), ktorý mal nadobudnúť vlastnícke právo na základe
vyvlastňovacieho rozhodnutia Obvodného národného výboru, odboru výstavby, územného plánovania

a architektúry č. Výst. 9860/2617/84 - Go zo dňa 4.1.1985 s vyznačením dátumu právoplatnosti dňa
10.4.1985 a na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia Obvodného národného výboru, odboru výstavby,
územného plánovania a architektúry č. Výst. 10863/2865/84/85 - Go zo dňa 5.2.1985 s vyznačením
dátumu právoplatnosti dňa 5.2.1985, a následne malo dôjsť k prechodu vlastníckeho práva na žalobcuex lege v súlade s ust. § 2 ods. 2 zákona 138/1991 Zb. ku dňu účinnosti tohto zákona, t.j. ku dňu
1.5.1991. Základnou podmienkou úspešnosti určovacej žaloby podľa ust. § 137 písm. c) Civilného
sporového poriadku je preukázanie naliehavého právneho záujmu na určení, ktorého sa žalobca

domáha, keďže naliehavý právny záujem v prejednávanom spore nevyplýva zo žiadneho právneho
predpisu. Uviedol, že naliehavý právny záujem predstavuje podmienku úspešnosti žaloby v zmysle ust.
§ 137 písm. c) CSP, pričom rozhodujúcim kritériom je skutočnosť, či prípadný vyhovujúci rozsudok
bude mať pre žalobcu právny význam a či sporové konanie bude užitočné, t.j. odstráni spory medzi
stranami. Konštatoval, že súdna prax je dlhodobo jednotná v tom, že žalobca má naliehavý právny

záujem na určení svojho vlastníckeho práva, ak je ako vlastník nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností
zapísaný žalovaný, pretože vyhovujúci rozsudok je podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri
nehnuteľností. Povinnosť preukázať existenciu naliehavého právneho záujmu na určení, či tu právo
je alebo nie je, v konaní zaťažuje žalobcu, pričom naliehavý právny záujem musí nutne existovať v
čase vyhlásenia rozhodnutia. Z uvedeného nepochybne vyplýva naliehavý právny záujem žalobcu na
požadovanom určení, pretože bez tohto určenia je jeho právo ohrozené resp. jeho právne postavenie

neisté, pretože v katastri nehnuteľností je na príslušných LV č. XXX, B. XXXX F. B. XXXX pre okres C.
E., D. C. - C., kat. územie C. ako podielový spoluvlastník sporných nehnuteľností evidovaný žalovaný,
pričom zmenu zápisu vlastníckeho práva bez rozhodnutia súdu nemožno vykonať. Z vykonaného
dokazovania považoval za zrejmé, že žalovaný je synom a právnym nástupcom po poručiteľke G. B., H.
I., nar. X.X.XXXX, naposledy bytom v J. B. XXX, zomrelej dňa 26.12.2010, ktorá bola dcérou poručiteľky

F. I., H. D., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom C. B. XXX a tam zomrelej dňa 20.2.1985 (poznámka
súdu - vo vyvlastňovacom rozhodnutí na str. 21 a str. 27 je uvedená ako F. D.) a dcérou poručiteľa
A. I., zomrelého dňa 19.12.1968. Za nesporné považoval, že Obvodný národný výbor Košice I., odbor
výstavby, územného plánovania a architektúry svojím rozhodnutím zo dňa 10.11.1984 vydaným pod
č. Výst. 9860/2617/84 - Go ustanovil účastníkom vyvlastňovacieho konania - neznámym dedičom po

vlastníkoch nehnuteľností (uvedení pod bodom 1. až 169.) a účastníkom konania, ktorí sa zdržujú
na neznámom mieste (uvedení pod bodom 1. až 180.) opatrovníka v osobe E. A. G., bytom C. B.
XX K. C.. Konštatoval, že A. I. sa nachádza na strane 4 rozhodnutia pod poradovým číslom 168 a F.
D. sa nachádza na strane 5 pod poradovým číslom 65. Nebolo sporným, že Obvodný národný výbor
Košice I., odbor výstavby, územného plánovania a architektúry verejnou vyhláškou zo dňa 4.1.1985

číslo Výst. 9860/2617/84 - Go vyvlastnil v prospech čsl. štátu v správe ZOO Košice, Alejová č. 2
nehnuteľnosti - parcelu č. 210 o výmere 14 682 m2 zapísanú v pôvodnej pozemkovej knihe vložke
č. 152 a parcelu č. 235 o výmere 7 275 m2 zapísanú v pôvodnej pozemkovej knihe vložke č. 197
a to voči vlastníčke - právnej predchodkyni žalovanej F. I., H. D. (str. 21 a str. 27 vyvlastňovacieho
rozhodnutia), ktorá sa mala v tom čase zdržiavať na neznámom mieste. Podľa rozhodnutia o vyvlastnení

o vydaní tohto rozhodnutia boli upovedomení ZOO Košice, Stredisko geodézie, Košice - mesto, Štátne
notárstvo Košice - mesto, Štátne notárstvo Košice - vidiek, E. A. G. a ostatným účastníkom konania
verejnou vyhláškou podľa ust. § 26 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny
poriadok). Za nepochybnú tak súd prvej inštancie považoval skutočnosť, že právna predchodkyňa
žalovaného F. I., H. D., zomrelá dňa 20.2.1985, v čase vydania uznesenia o ustanovení opatrovníka

a v čase vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia žila, zdržiavala sa v tom čase na známom mieste -
v mieste svojho bydliska v Košiciach v Kavečanoch č. 113, no aj napriek tejto skutočnosti jej správny
orgán ustanovil v rámci vyvlastňovacieho konania opatrovníka ako osobe zdržujúcej sa na neznámom
mieste v osobe E. A. G.. Na tomto vadnom a nesprávnom postupe správneho orgánu nemení nič
ani tá skutočnosť, že v čase vyvesenia vyvlastňovacieho rozhodnutia a doručovania vyvlastňovacieho

rozhodnutia ustanovenej opatrovníčke, bola právna predchodkyňa žalovaného už mŕtva. V konaní bolo
vykonaným dokazovaním taktiež preukázané, že Obvodný národný výbor Košice I., odbor výstavby,
územného plánovania a architektúry verejnou vyhláškou zo dňa 5.2.1985 číslo Výst. 10863/2865/84/85
- Go vyvlastnil v prospech čsl. štátu v správe ZOO Košice, Alejová č. 2 nehnuteľnosti - parcelu č. 213
o výmere 7 107 m2 zapísanú v pôvodnej pozemkovoknižnej vložke č. X a parcelu č. 328 o výmere

432 m2 zapísanú v pôvodnej pozemkovoknižnej vložke č. X a to voči neznámym dedičom po A. I.
(str. 2 vyvlastňovacieho rozhodnutia). Podľa rozhodnutia o vyvlastnení o vydaní tohto rozhodnutia boli
upovedomení ZOO Košice, Stredisko geodézie, Košice - mesto, Štátne notárstvo Košice - mesto, Štátne
notárstvo Košice - vidiek, E. A. G. a ostatným účastníkom konania verejnou vyhláškou podľa ust. §
26 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok). V tomto prípade však právna

predchodkyňa žalovaného G. B., zomrelá dňa XX.XX.XXXX, bola riadne zúčastnená na dedičskom
konaní po nebohom A. I., ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX, ktorá skutočnosť aj vyplýva z rozhodnutia
Štátneho notárstva Košice - vidiek v Košiciach zo dňa 15.6.1969 vydaného pod sp. zn. D 56/69. Vo
vyvlastňovacom rozhodnutí sa uvádzajú „osoby zdržujúce sa na neznámom mieste“, avšak všetkyosoby, t.j. dedičia sa zdržiavali na známych adresách tak, ako boli evidovaní v registri obyvateľov, keďže
každý občan musel byť prihlásený na trvalý pobyt. Dokazovaním v spore súd prvej inštancie zistil, že
v správnom konaní, v ktorom bolo vydané predmetné vyvlastňovacie rozhodnutie, správny orgán konal

ako s účastníkmi - vlastníkmi vyvlastňovaných pozemkov podľa údajov zistených z pozemkovej knihy,
v ktorej sa zápisy prestali vykonávať už v roku 1964. Doplnil, že v niektorých prípadoch úrad konal
vo vyvlastňovacom konaní aj s osobami, ktoré boli vedené v pozemkovej knihe ako vlastníci, ale v
čase vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia boli mŕtvi, a teda správny orgán konal s osobami, ktoré
v tom čase nemali spôsobilosť mať práva a povinnosti, a teda aj nemali spôsobilosť byť účastníkmi

takéhoto konania, resp. ustanovil v konaní opatrovníka žijúcim osobám, ktorých pobyt bol známy, resp.
„neznámym“ dedičom, ktorí však boli známi, a ktorých pobyt bol rovnako známy. V tejto súvislosti
zdôraznil, že opatrovníka bolo možné aj v čase vyvlastňovacieho konania ustanoviť len účastníkovi
konania, ktorého pobyt nie je známy; alebo ktorému sa nepodarilo doručiť písomnosť na známu adresu v
cudzine a ktorý si neustanovil zástupcu; ako aj účastníkovi konania, ktorý je postihnutý duševnou alebo
inou poruchou, pre ktorú nemôže konať, a nemá zákonného zástupcu. Jeho ustanovenie tak nemohlo

v žiadnom prípade prichádzať do úvahy u fyzickej osoby, ktorá žila a zdržiavala sa na známom mieste,
resp. žijúcim známym dedičom, ktorí sa zdržiavali na známych adresách. Konštatoval, že z dôvodu,
že právna predchodkyňa žalovaného F. I., H. D. (po ktorej dedila matka žalovaného G. B.) zomrela
dňa XX.X.XXXX t.j. v čase po vydaní vyvlastňovacieho rozhodnutia č. výstavby 9860/2617/84 - Go,
ale pred jeho doručením verejnou vyhláškou resp. doručením ustanovenej opatrovníčke (rozhodnutie

vydané dňa 4.1.1985, doručované verejnou vyhláškou t.j. vyvesením na obvyklom mieste dňa 11.3.1985
podľa vtedy platného a účinného ust. § 26 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny
poriadok), resp. doručované ustanovenej opatrovníčke dňa 11.3.1985), musel poukázať na všeobecné
zásady dedenia, a to najmä na tú skutočnosť, že dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa, preto
k zmene vlastníka dochádza dňom smrti pôvodného vlastníka. Následne pochybil aj správny orgán,

keď pri doručovaní rozhodnutia nedodržal svoju zákonnú povinnosť zistiť okruh právnych nástupcov
po pôvodnej vlastníčke a s týmito následne nekonal a nedoručoval im rozhodnutie. Rovnako pochybil
správny orgán, keď v prípade vyvlastňovacieho rozhodnutia č. výstavby 10863/2865/84/85 - Go zo dňa
5.2.1985, keď ustanovil opatrovníka neznámym dedičom po A. I., ktorí žili a boli riadne zúčastnení
na dedičskom konaní v roku 1969. Konštatoval nezákonný postup správneho orgánu, ktorý nekonal v

rámci vyvlastňovacieho konania so žijúcimi známymi dedičmi, nedoručoval im rozhodnutia, ale ustanovil
im opatrovníka. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že vyvlastňovacie rozhodnutia Obvodného
národného výboru Košice I, odboru výstavby, územného plánovania a architektúry zo dňa 4.1.1985
číslo Výst. 9860/2617/84 - Go a zo dňa 5.2.1985 číslo Výst. 10863/2865/84/85 - Go nielenže nemohli
nadobudnúťprávoplatnosťavykonateľnosť,atoaninazákladedoručeniaustanovenejopatrovníčke,ale

došlo k takej vade, ktorá je tak závažná, že vyvlastňovacie rozhodnutia je potrebné považovať za nulitné
akty a nemohli nadobudnúť právne účinky. Právna predchodkyňa žalovaného F. I., H. D. totiž v čase
vydania rozhodnutia o ustanovení opatrovníka a vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia žila, zdržiavala
sa na známej adrese tak, ako bola evidovaná v registri obyvateľov, keďže každý občan musel byť
prihlásený na trvalý pobyt, pričom nemala žiadnu vedomosť o vyvlastňovacom rozhodnutí, ani o konaní,

ktoré mu predchádzalo, nikdy jej nebolo vyvlastňovacie rozhodnutie doručené, a ani jej nebola vyplatená
žiadna náhrada za vyvlastnený pozemok. Za ďalšiu relevantnú okolnosť považoval, že správny orgán
pochybil, ak opomenul spoľahlivo zistiť okruh právnych nástupcov po zomrelej pôvodnej vlastníčke a
nepribral ich do vyvlastňovacieho konania, a teda po smrti právnej predchodkyne žalovaného nekonal
s vlastníkmi predmetných nehnuteľností - právnymi nástupcami po pôvodnej vlastníčke, ktorí dedičstvo

nadobudliokamihomsmrtiporučiteľky.RovnakobolznámyokruhdedičovponebohomA.I.,ktorýzomrel
dňa XX.XX.XXXX, čo vyplýva aj z rozhodnutia Štátneho notárstva Košice - vidiek zo dňa 19.12.1968.
Aj v tomto prípade možno konštatovať nezákonný postup správneho orgánu, ktorý nekonal v rámci
vyvlastňovacieho konania s dedičmi po nebohom A. I., nedoručoval im rozhodnutia, ale jeho dedičom
ustanovilopatrovníka.Poukázalnato,ževrámcisúdnehoprieskumusprávnehoaktuplatí,žeaksprávny

orgán nekonal s vlastníkom, ktorému nebolo ani doručené rozhodnutie o vyvlastnení, toto rozhodnutie
nemohlo nadobudnúť právoplatnosť, v dôsledku čoho nemohlo dôjsť v právom slova zmysle ani k
vyvlastneniu nehnuteľnosti. Uviedol, že v zásade pre všetky správne rozhodnutia platí tzv. prezumpcia
správnosti. To znamená, že správne rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie, ktoré vyvolá právom
predpokladané účinky, pokiaľ sa zákonom stanoveným spôsobom nestane neplatným (je zrušené alebo

zmenené). Súdna prax ale ustálila, že prezumpcia správnosti neplatí pre nulitné rozhodnutia, ktoré
majú tak závažné chyby, že to spôsobuje ich neexistenciu od samotného počiatku. Nulitné správne
rozhodnutie nemôže vyvolať žiadne právne účinky a nikoho žiadnym spôsobom nezaväzuje. Ak súd
zistí, že správny orgán vydal nulitný správny akt, teda paakt, čo je vlastne neexistujúce rozhodnutie,nezaoberásaprípadnýmiďalšíminámietkami,pretožemožnoskúmaťlenzákonnosťaktu,ktorýexistuje.
Neexistencia rozhodnutia znamená, že rozhodnutie nebolo doteraz v zákonom ustanovenej forme
vydané alebo, že vydané bolo, ale trpí takými ťažkými vadami, ktoré mali za následok jeho ničotnosť.

Nulita je dôsledok takých závažných vád, ktoré spôsobujú, že o akte už vôbec nemožno hovoriť. V
prípade nulity aktu nemožno vôbec uvažovať o prezumpcii správnosti aktu. Uzavrel, že povaha účinkov
správnych rozhodnutí (aktov) teda závisí od rozlišovania chybných (vadných) a nulitných správnych
aktov, hlavne s dôrazom na dôvody vedúce k nulite a na zásadu prezumpcie správnosti správneho aktu.
Pokiaľ pôjde o akt nulitný (ničotný alebo tzv. paakt), nevznikajú z neho žiadne právne následky, na rozdiel

od neplatného aktu, pri ktorom sa uplatní prezumpcia jeho správnosti, až do doby zrušenia jeho účinkov.
Ďalej uviedol, že súdna prax tiež ustálila, že všeobecné súdy sú oprávnené skúmať, či správny akt
nadobudolprávoplatnosťavykonateľnosť.Zaustálenúsúdnupraxvovzťahukposúdeniuspornejotázky
možnosti (a povinnosti) všeobecných súdov /okrem skúmania, či sa jedná o nulitný (ničotný) správny akt/
zároveň preskúmavať aj to, či tento akt nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť, pričom poukázal na
rozsudok Najvysˇsˇieho su´du SR sp. zn. 4 Cdo/123/2003, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1

Cdo/3/2003, či rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo/157/2007 zo dnˇa 14.10.2008. S poukazom
na vyššie uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že rozhodnutia o vyvlastnení sú ničotným
(nulitným) aktom, a teda čsl. štát (právny predchodca žalobcu) sa nikdy nemohol stať podielovým
spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností. Vzhľadom na tento záver, že čsl. štát neúčinne vyvlastnil
sporné pozemky a vychádzajúc zo zásady nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet (z

nepráva nemôže vzniknúť právo), ak štát riadne nenadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré
sú predmetom tohto konania, nemohlo dôjsť ani k platnému prevodu vlastníckeho práva na žalobcu
s poukazom na ust. § 2 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších zmien
a doplnkov. V tejto súvislosti súd prvej inštancie odkázal na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa
10.2.2010, sp. zn. I. ÚS 50/2010, ktorý v ňom poukázal na zásadu rímskeho práva (nemo plus iuris

ad alienum transferre potest, quam ipse habet), v zmysle ktorej z nepráva nemôže vzniknúť právo.
Zdôraznil, že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého
odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda
ho ani nemohol ďalej platne previesť. Ďalšiu argumentáciu žalobcu o nadobudnutí vlastníckeho práva
vydržaním súd prvej inštancie nepovažoval taktiež za dôvodnú. Poukázal na to, že žalobca uvádzal,

že vlastníctvo nadobudol priamo zo zákona a nemusel mať ani vedomosť o spôsobe nadobudnutia
vlastníckeho práva svojho predchodcu - štátu, a teda ani o vadách vyvlastňovacieho rozhodnutia. Pre
účely posúdenia vydržania daných pozemkov mal za to, že vstúpil do dobromyseľnej držby na základe
iných skutkových okolností než jeho právny predchodca (čsl. štát), a to dňom nadobudnutia účinnosti
zákona č. 138/1991 Zb., t.j. dňom 1.5.1991, kedy jeho dobromyseľnosť je potrebné odvodzovať od

citovaného zákona ako titulu vstupu do držby. Podľa názoru súdu prvej inštancie bolo potrebné v
prvom rade posúdiť dobromyseľnosť žalobcu v čase vstupu do držby, teda či žalobca bol vo vzťahu
k všetkým okolnostiam presvedčený o oprávnenosti vstupu do držby. Existencia alebo neexistencia
dobromyseľnosti sa totiž odvíja od skutočností, na základe ktorých sa strana sporu, ktorá sa domáha
určenia vlastníckeho práva, získala vec do držby - svojej faktickej moci, t.j. či sa žalobca so zreteľom

na všetky okolnosti domnieval, že vec mu vlastnícky patrí a nakladal s ňou ako s vecou vlastnou.
Žalovaný namietal skutočnosť, že žalobca žiada určenie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam
na základe domnelého titulu, ktorým bolo neúčinné vyvlastňovacie rozhodnutie a tiež nedodržanie ust.
§ 2 a § 14 ods. 4 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Žalobca argumentoval tým, že s vecou
nakladal ako s vlastnou, vynakladal na ňu náklady a nebol rušený v jej užívaní. Podľa názoru súdu prvej

inštancie žalobca si nemôže započítať držbu svojho právneho predchodcu, pretože ten ako štát nebol
dobromyseľný v čase vstupu do držby, keďže štát spôsobil nezákonnosť vyvlastňovacích rozhodnutí,
nemožno tieto rozhodnutia považovať za právne akceptovateľný titul vstupu do držby (uvedené vyplýva
aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo/107/2008). Preto sa osobitne zaoberal, či bol žalobca
dobromyseľný v čase vstupu do držby, a teda či vstúpil do dobromyseľnej držby na základe iných

skutkových okolností, než jeho právny predchodca (čsl. štát), a to dňom nadobudnutia účinnosti zákona
č. 138/1991 Zb., t.j. či dňom 1.5.1991 došlo k začatiu plynutia vydržacej doby. Keďže štát nebol v čase
nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí vlastníkom uvedených parciel, nemohol
ich ani žalobca podľa uvedeného zákona od neho, ako nevlastníka, platne nadobudnúť. Uviedol, že
dôkazné bremeno o dobrej viere a že žalobcovi svedčí nadobúdací titul (a teda nadobudol vlastnícke

právo) v danom prípade zaťažovala žalobcu, ako osobu, ktorej je dobrá viera na prospech. Poukázal
na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/165/2022, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia
vychádzal z úvahy, že vo všeobecnosti dobrá viera musí byť hodnotená veľmi prísne, kedy poskytnutie
ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanejveci musí javiť ako spravodlivé. V prípade, ak nadobudnutie vlastníckeho práva na základe vydržania
tvrdí štát (resp. orgán štátu), je nevyhnutné okolnosti vstupu do držby a dobrú vieru posudzovať ešte
prísnejšie. Súd poukázal na odôvodnenie bodu 82. citovaného rozhodnutia odvolacieho súdu sp. zn.

6Co/165/2022, kde podľa odvolacieho súdu je potrebné pod bežnú opatrnosť (ktorú bolo možné od
žalobcu požadovať) zahrnúť požiadavku aktívneho zisťovania konkrétnych skutočností, vedúcich (z
hľadiska kritéria priemernej obozretnosti) k presvedčeniu, že štát na neho platne previedol vlastnícke
právo. Pre nadobudnutie takéhoto presvedčenia je pritom nevyhnutné poznanie, či štát bol v čase
nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí vlastníkom sporných nehnuteľností a

disponovalplatnýmnadobúdacímvlastníckymtitulomknehnuteľnostiamazároveňčibolisplnenévšetky
podmienky stanovené uvedeným zákonom. Z uvedeného teda vyplýva, že žalobca tak nedisponuje
právnym titulom na vstup do držby, na základe ktorého by bolo možné ho považovať za dobromyseľného
držiteľa. Žalobca pri bežnej opatrnosti nemohol nadobudnúť presvedčenie, že štát v čase nadobudnutia
účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. bol vlastníkom nehnuteľností a že disponoval platným nadobúdacím
vlastníckym titulom k sporným nehnuteľnostiam, nemohol teda nadobudnúť presvedčenie, že na

neho prešlo ex lege vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam. Žalobca mohol mať aspoň
pochybnosti o nadobudnutí vlastníckeho práva, keďže osoby uvedené vo vyvlastňovacom rozhodnutí
neboli riadne identifikované, a niektoré osoby dokonca boli v tom čase mŕtve. Dobromyseľnosť žalobcu
tiež spochybňuje to, že sa nesprával ako vlastník nehnuteľnosti, a ani si nedal zapísať svoje vlastnícke
právo k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pokiaľ sa cítil žalobca ako vlastník, uvedená povinnosť

mu vyplývala aj z ust. § 14 ods. 4 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Z tohto dôvodu ani Protokol
č. 5 o prechode vlastníctva nehnuteľného majetku v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí
nemohol byť domnelým titulom pre vstup žalobcu do dobromyseľnej držby. Vzhľadom na uvedené
dôvody a citované zákonné ustanovenia súd prvej inštancie právne uzavrel, že žalobca nie je vlastníkom
nehnuteľností, ktoré sú predmetom sporu a žalobu ako nedôvodnú zamietol. Na záver pripomenul, že

súd nemusí dať odpoveď na všetky nastolené otázky stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Pri rozhodovaní o trovách konania
aplikoval ust. § 255 ods. 1 v spojení s ust. § 256 ods. 1 CSP a zaviazal žalobcu k náhrade trov konania
žalovanému, pretože žalovaný bol úspešný nielen v časti zamietnutia žaloby, ale aj v časti zastaveného

konania.

3. Proti výrokom I. a II. tohto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP pričom uviedol, že súd prvej inštancie zamietnutie
žaloby odôvodnil tým, že vyvlastňovacie rozhodnutia Obvodného národného výboru, predložené

žalobcom v konaní považoval za nulitné z dôvodu, že právny predchodca žalovaného nebol účastníkom
vyvlastňovacieho konania, a tiež z dôvodu, že v čase doručovania vyvlastňovacieho rozhodnutia
bol právny predchodca žalovaného mŕtvy. Má za to, že súd prvej inštancie nepostupoval správne,
keď v konaní preskúmaval zákonnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia, keďže v konaniach o určenie
vlastníckeho práva nie je v kompetencii súdov preskúmavať zákonnosť rozhodnutia vydaného správnym

orgánom. Súd môže toto rozhodnutie preskúmavať len z hľadiska existencie právomoci správneho
orgánu na jeho vydanie v súlade s v tej dobe platnými a účinnými právnymi predpismi, nie však jeho
zákonnosť, pretože v danom prípade nejde o žalobu o preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia.
V konaní o určovacej žalobe nie je prípustné preskúmavať hmotnoprávne podmienky konštitutívneho
rozhodnutia správneho orgánu alebo konanie, ktoré tomuto konaniu predchádzalo, pretože by išlo o

neoprávnený zásah do právomoci správnych orgánov a správnych súdov. V zmysle teórie práva sa za
nulitný správny akt považuje správny akt vydaný absolútne vecne nepríslušným správnym orgánom, z
ktorého v tomto dôsledku nevznikajú a ani nemôžu vznikať žiadne právne účinky, t. j. hľadí sa na neho,
ako keby neexistoval. Tu poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 419/2014, obdobne
I. ÚS 252/2008, I. ÚS 379/2016, či III. ÚS 258/2017 a poukázal aj na závery rozsudkov Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 2 Cdo/24/2007 zo dňa 29.4.2008 a 5 Cdo 198/2008 zo dňa 17.6.2009. Zastáva
názor, že ak bol teda platne a účinne všetkým dotknutým účastníkom konania ustanovený opatrovník
(rozhodnutie o ustanovení opatrovníka nebolo zrušené a platí prezumpcia jeho správnosti) a tomuto
opatrovníkovi bolo vyvlastňovacie rozhodnutie riadne doručené, tak akékoľvek námietky o nedoručení
vyvlastňovacieho rozhodnutia nemôžu obstáť. Naviac vyvlastňovacie rozhodnutie bolo doručované aj

verejnou vyhláškou, čo vtedy platný právny poriadok pripúšťal. Má za to, že vyvlastňovacie rozhodnutie
Obvodnéhonárodnéhovýboru,odborvýstavby,ÚPAaDč.Výst.9860/2617/84-Gozodňa4.1.1985,ktoré
súd prvej inštancie v rozpore s citovanou judikatúrou preskúmaval, nie je nulitným aktom (paaktom),
pretože bolo vydané v súlade s predpismi hmotného aj procesného práva, v požadovanej forme, ato orgánom na to príslušným. Podľa jeho názoru, súd pri posudzovaní tejto veci nesprávne procesne
postupoval, čím znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces, resp. spôsobil vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, ďalej na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam
a vec nesprávne právne posúdil. Nesúhlasil ani s názorom súdu prvej inštancie, že nemohol predmetné
pozemky vydržať, pretože nebol dobromyseľný v tom, že je vlastníkom sporného pozemku, keďže nebol
evidovaný ako vlastník v katastri nehnuteľností. Podľa jeho názoru, aj v tejto otázke dospel súd prvej
inštancie na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne

posúdil. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo/149/2007. Zopakoval, že ďalším
možným titulom na nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam je vydržanie
s tým, že titulom jeho vstupu do dobromyseľnej držby týchto nehnuteľností bol zákon č. 138/1991 Zb.
omajetkuobcí.Účinnosťoutohto zákona(1.5.1991)žalobcapriamozozákonavstúpildodobromyseľnej
držby predmetných pozemkov a nemusel mať vedomosť o spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva
štátom, a teda ani o prípadných vadách vyvlastňovacieho rozhodnutia resp. o procesných vadách

konania, ktoré tomuto rozhodnutiu predchádzalo. Pre účely posúdenia splnenia zákonných podmienok
vydržania je podľa jeho názoru právne významné to, že vstúpil do dobromyseľnej držby na základe iných
skutkových okolností ako štát; a to dňom účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. Zdôraznil, že existencia alebo
neexistencia dobromyseľnosti sa totiž odvíja od skutočností, na základe ktorých strana, ktorá sa domáha
určenia vlastníckeho práva, získala vec do držby – do svojej faktickej moci, t. j., či sa so zreteľom na

všetky okolnosti prípadu domnievala, že vec jej vlastnícky patrí a nakladala s ňou ako s vecou vlastnou.
Súčasne je dôležité a právne významné, že status dobromyseľného držiteľa si udržal počas celej 10
ročnej vydržacej lehoty a v držbe nehnuteľností nebol počas jej plynutia žalovanými rušení (1.5.1991 –
1.5.2001). Nadobúdateľ držby preukazuje len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia držby, svoju
dobrú vieru nemusí preukazovať, lebo aj v pochybnostiach platí, že držba je oprávnená. Tu poukázal na

§ 130 ods. 1 OZ a aj na rozhodnutia NS SR sp. zn. 4 Cdo/102/2017 a 5 Cdo/64/2018. Dodal, že o to
viac to platí v prípade, keď sa vstup do dobromyseľnej držby odvodzuje od účinnosti zákona. Zdôraznil,
že z konania nevyplynulo, že žalovaný ani jeho právni predchodcovia nemali a objektívne ani nemohli
mať sporný pozemok v držbe, keďže ten dlhodobo užíva a nakladá s ním ako s vlastným žalobca,
pretože na predmetnej parcele sa od konca osemdesiatych rokov nachádza oplotený areál ZOO v

Košiciach. Má za to, že všetky zákonom stanovené podmienky vydržania boli naplnené a vlastnícke
právo (spoluvlastníctvo) k predmetným pozemkom nadobudol vydržaním dňom 1. 5.2001. Navrhol, aby
odvolací súd v zmysle § 388 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne (tu
zrejme došlo zo strany žalobcu k omylu, lebo z logiky veci vyplýva, že chcel navrhnúť žalobe vyhovieť –
poznámka odvolacieho súdu), alebo aby v zmysle § 389 CSP rozhodnutie zrušil a vrátil vec súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že s dôvodmi odvolania žalobcu sa nemožno
stotožniťanisúhlasiť,lebosúvrozporesozákonom,skutočnosťou,judikatúrouatvrdeniamiuvádzanými
v tomto súdnom konaní. Má za to, že súd prvej inštancie rozhodol vecne správne. Poukázal na to, že

súd prvej inštancie pri posudzovaní vyvlastňovacieho rozhodnutia správne postupoval, keď sa zaoberal
platnosťou vyvlastňovacieho rozhodnutia. Vychádzal pritom z aktuálneho rozhodnutia Krajského súdu v
Košiciach, sp. zn. 6Co/165/2022 zo dňa 25.4.2023, ktorého závery potvrdzujú argumentáciu žalovaného
ohľadom neúčinnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia a taktiež ohľadom nenaplnenia predpokladov
vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zo strany žalobcu. Zároveň poukázal aj na právne

závery rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/104/2023 zo dňa 12.9.2023, ktorý sa tiež týkal
určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, a v ktorom právne uzavrel, že pri zvýšenej opatrnosti
žalobca mal a mohol sám dospieť k záveru o neúčinnosti rozhodnutia o vyvlastnení, a teda mal vedieť
už v čase tvrdeného vstupu do držby, že dotknuté nehnuteľnosti nepatrili do vlastníctva štátu a pôvodní
vlastníci nikdy nestratili vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam z vyššie uvedených dôvodov.

Má za to, že v ich prípade žalobca nielenže vstúpil do nedobromyseľnosti štátu, ale naviac štát, ani
žalobca nikdy nebol zapísaný ako vlastník v evidencii nehnuteľností. Preto od 1.5.1992 nemohol byť
žalobca dobromyseľný, že mu vlastnícke právo, že mu vlastnícke právo svedčí. Poukázal na to,
že zo zápisov v katastri nehnuteľností jednoznačne vyplýva, že štát ani Mesto Košice nikdy neboli
zapísané ako vlastníci predmetných pozemkov a taktiež ani ZOO Košice – Kavečany nikdy nebola

evidovaná ako vlastník predmetných pozemkov. Podľa informácií aj zápisov z katastra ZOO Košice –
Kavečany dokonca po roku 1993 začala od niektorých vlastníkov odkupovať spoluvlastnícke podiely a
niektorým platili aj nájom. Teda v žiadnom prípade nie je možné hovoriť o vydržaní pozemkov žalobcom.
Žalobca riadne dedil svoje spoluvlastnícke podiely na predmetných parcelách na základe dedičskýchkonaní, vlastníctvo potvrdil notár, ako súdny komisár. Teda dobromyseľným držiteľom od zdedenia bol
jednoznačne žalovaný, predsa tieto spoluvlastnícke podiely nadobúdal v dobrej viere v rámci dedičských
konaní. Ďalej zdôraznil, že vyvlastňovacie rozhodnutie z roku 1985 bolo vydané štátnym orgánom,

pričom malo spôsobiť zmenu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a to v prospech štátu. Štát, ktorého
orgán rozhodnutie vydal a účelom ktorého mala byť zmena vlastníckeho práva v prospech štátu nesie
zodpovednosť za to, že toto rozhodnutie ako aj procesný postup predchádzajúci vydaniu rozhodnutia
trpelo vadami, ktoré spôsobili jeho nulitnosť a nezákonnosť (vyvlastnenie voči mŕtvym osobám, neúčinné
zastúpenie vo vyvlastňovacom konaní, a teda nedoručenie vyvlastňovacieho rozhodnutia). Zároveň

poukázal na § 14 ods. 4 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, že obce, mestá, mestské časti a
organizácie založené alebo zriadené obcou sú povinné podať do 12 mesiacov od účinnosti tohto zákona
návrh na zápis do evidencie nehnuteľností. Ak sa nadobudnutie majetku viaže na ďalšie podmienky, sú
povinnépodaťnávrhdo12mesiacovodprevzatiamajetku.Poukázalnato,žezákonnadobudolúčinnosť
1.5.1991. Žalobca nie len, že nepodal návrh na zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností
k sporným parcelám do 12 mesiacov, ale ani nebol zapísaný ako vlastník. Preto ani nemohol byť

dobromyseľný, že je vlastníkom. Nakoľko žalobca nepodal návrh na zápis, tak sa ani nemohlo cítiť ako
vlastník. Z evidencie nehnuteľností vedel, že ani on ani štát nie je zapísaný ako vlastník nehnuteľnosti,
nakoľko táto skutočnosť vyplývala a nič s tým nerobil, nedomáhal sa údajného vlastníckeho práva
celých 31 rokov. Žalobca túto skutočnosť mal vedieť najneskôr 1.5.1992. Preto od tohto dátumu
nemohol byť ani dobromyseľným, že mu niečo patrí, alebo že je vlastníkom pozemkov. Poukázal

na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, ktorý konštatoval, že omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti
alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny
omyl neospravedlniteľný. Za dôležitý fakt, ktorý svedčí o tom, že žalobca nebol dobromyseľný je, že
ZOO Košice platila vlastníkom pozemkov v areáli ZOO nájomné za užívanie ich pozemkov. Preto, ak
by sa žaloba cítil ako vlastník, ZOO Košice (mestská príspevková organizácia) by nájomné zmluvy

neuzatvárala a neplatili by nájom. Preto tvrdenia žalobcu o vydržaní sú zjavne nepravdivé. Navrhol, aby
odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil ako vecne správne.

5. Ďalšie vyjadrenia do spisu doručené neboli.

6. Podľa § 145 ods. 2 CSP, ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom
späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.

7. Podľa § 146 ods. 1 CSP súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov
nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby

skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.

8. Podľa § 159 CSP začatie konania bráni tomu, aby o tom istom spore prebiehalo na súde iné konanie.
Ak na súde prebieha o tom istom spore iné konanie, súd zastaví konanie, ktoré sa začalo neskôr.

9. Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len
do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

10. Podľa § 373 ods. 1 CSP, ak odvolanie obsahuje odstrániteľné vady, súd prvej inštancie vyzve
odvolateľa, aby chýbajúce náležitosti doplnil, a poučí ho o následkoch neodstránenia vád odvolania.

Súd nevyzýva na doplnenie odvolacích dôvodov.

11. Podľa § 380 ods. 2 CSP na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd,
aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.

12. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

13. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas
oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho

pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a §
380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP) a dospel
k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.14. Žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP, t.j., že
súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b)), konanie má inú vadu,

ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d)), súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f)) a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h)).

15. Ako žalobca v odvolaní uviedol, odvolanie podal proti výrokom I. a II. rozsudku. V celom odvolaní

však proti výroku I. rozsudku neuviedol žiaden odvolací dôvod.

16. Odvolací súd uvádza, že v posudzovanom prípade ide výslovne o odvolanie bez uvedenia
konkrétneho odvolacieho dôvodu tzv. blanketové odvolanie. Z ustanovenia § 373 ods. 1 CSP vyplýva, že
sa týka procesnej situácie vadného odvolania, v ktorom absentuje niektorá zo zákonom vymedzených
náležitostí, pričom súd je povinný vyzvať odvolateľa na doplnenie chýbajúcich náležitostí, avšak s jednou

výnimkou spočívajúcou v tom, že súd nevyzýva na doplnenie chýbajúcich odvolacích dôvodov (§ 373
ods. 1 CSP). Z toho vyplýva, že aj v prípade tzv. blanketového odvolania je odvolací súd povinný z
úradnejmocirozhodnutiesúduprvejinštanciepreskúmaťvrozsahu,čibolisplnenéprocesnépodmienky
(§ 380 ods. 2 CSP). Uvedený právny názor zaujal aj veľký senát Najvyššieho súdu SR vo svojom
uznesení sp. zn. 1VCdo/2/2023 zo dňa 8.11.2023.

17. Procesné podmienky (podmienky konania) definuje Civilný sporový poriadok v § 161 ods. 1
ako podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť. Odvolací súd dodáva, že teória civilného
práva procesného rozoznáva vecné procesné podmienky (kvalifikovaný spôsob začatia konania
– t.j. v sporovom konaní žaloba, splnenie poplatkovej povinnosti), podmienky na strane súdu

(právomoc,príslušnosť,zákonnéobsadeniesúdu),procesnépodmienkynastraneúčastníkov(procesná
subjektivita, procesná spôsobilosť, prípadné povinné zastúpenie advokátom, spôsobilosť byť zástupcom
a riadne plnomocenstvo zástupcu), tzv. negatívne procesné podmienky (prekážka začatého konania,
prekážka rozsúdenej veci). Zistenie nedostatku procesnej podmienky je procesnou úlohou súdu.
Nedostatky niektorých podmienok sú neodstrániteľné, čo znamená, že prítomnosť takého nedostatku

absolútne bráni súdu v konaní a rozhodnutí vo veci a má za následok zastavenie konania. Nedostatky
iných procesných podmienok sú odstrániteľné, a teda súd po zistení nedostatku procesnej podmienky
sa pokúsi tento nedostatok odstrániť. V prípade neodstránenia odstrániteľného nedostatku súd konanie
zastaví.Súdjepovinnýskúmaťprocesnépodmienkyvktoromkoľvekštádiukonania,tedaajvodvolacom
konaní.

18. Na základe vyššie uvedeného odvolací preskúmal odvolaním napadnutý výrok I. rozsudku len v
rozsahu, či boli splnené procesné podmienky, pričom zistil, že žaloba bola podaná na vecne a miestne
príslušnom súde, ktorý má právomoc o veci rozhodovať. Vo veci neboli zistené nedostatky procesnej
subjektivity ani procesnej spôsobilosti účastníkov konania, pričom žalovaný je aj riadne, na základe plnej

moci zastúpený advokátskou kanceláriou ako svojimi právnymi zástupcami. Keďže bola vo veci zistená
prekážka skôr začatého konania pri dvoch parcelách, ku ktorým žalobca žiadal určiť spoluvlastníctvo vo
výške spoluvlastníckeho podielu 1/9 a to parcely registra E - KN parc. č. 1001/8 - trvalý trávny porast
o výmere 8 020 m2 a parcely registra E - KN parc. č. 1001/9 - trvalý trávny porast o výmere 4 648 m2
v katastrálnom území C., obec C. - C., D. C. E., zapísané na LV č. XXXX v časti B pod poradovým č.

6, v tejto časti súd prvej inštancie konanie podľa § 159 CSP z dôvodu litispendencie zastavil. Vo veci
nebola zistená ani prekážka už rozsúdenej veci. Konanie o uvedených parcelách č. 1001/8 a 1001/9 sa
vedie na Mestskom súde Košice pod sp. zn. 15C/47/2022, ktoré začalo dňa 9.11.2022

19. Pri preskúmaní rozhodnutia o zastavení konania podľa § 159 CSP z dôvodu litispendencie odvolací

súd zistil, že konanie vedené pod sp. zn. 15C/47/2022 začalo dňa 9.11.2022 a konanie vedené pod
sp. zn. 34C/46/2022 začalo dňa 31.10.2022. Neskôr teda začalo konanie 15C/47/2022 a toto v zmysle
§ 159 CSP malo byť zastavené pre prekážku veci neskôr začatej. Z obsahu spisu je však zrejmé, že
žalobca písomným podaním, ktoré bolo súdu prvej inštancie doručené dňa 6.2.2023, teda ešte pred
prvým pojednávaním (26.10.2023) zobral žalobu čiastočne späť a to čo do určenia spoluvlastníctva vo

výške spoluvlastníckeho podielu 1/9 k parcele registra E - KN parc. č. 1001/8 - trvalý trávny porast o
výmere 8 020 m2 a k parcele registra E - KN parc. č. 1001/9 - trvalý trávny porast o výmere 4 648 m2
v katastrálnom území C., obec C. - C., D. C. E., zapísané na LV č. XXXX v časti B pod poradovýmč. 6, pre duplicitné uplatnenie nároku. Súd prvej inštancie teda výrokom I. procesne správne rozhodol
o čiastočnom zastavení konania, aj keď z iného dôvodu.

20. Keďže odvolací súd nezistil žiadne iné vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok mal za to, že
súd prvej inštancie v napadnutom výroku I. rozsudku rozhodol vecne správne.

21. Odvolací súd následne skúmal napadnutý výrok II. rozsudku a dospel k záveru, že ani v tomto
prípade odvolacie dôvody nie sú naplnené.

22. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 a 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k
správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu
vyvodil správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil a neboli zistené žiadne porušenia
procesných práv ani iná vada konania, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

preto odvolací súd výrok II. rozsudku ako vecne správny potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1 CSP.

23. Žalobca v odvolaní v podstatnej časti už len opakuje argumenty uvádzané v konaní pred súdom prvej
inštancie, s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu, a preto jeho
odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú

prijať iné závery.

24. Súd prvej inštancie svoje úvahy, ako dospel ku skutkovým a právnym záverom, podrobne uviedol
v odôvodnení napadnutého rozsudku s poukazom na zistený skutkový stav a právne predpisy, ktoré
aplikoval a odôvodnenie rozsudku dáva odpoveď na odvolacie námietky žalobcu.

25. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého výroku II. rozsudku vo vzťahu
ku skutkovým záverom, a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP). Vo vzťahu k právnym záverom tieto
rovnako považuje za správne. Za správny považuje záver o tom, že čsl. štát sa nikdy nestal vlastníkom
uvedených parciel, pretože nadobúdací titul ohľadne parc. reg. E-KN č. 213 a č. 328 na LV č. XXX

v k.ú. C., parc. reg. E-KN č. 210 na LV č. XXXX v k.ú. C. a parc. reg. E-KN č. 235 na LV č. XXXX
v k.ú. C. - vyvlastňovacie rozhodnutie - nebolo právne účinné, keďže vyvlastnenie bolo uskutočnené
bez osoby vlastníka, ktorý nebol na neznámom mieste a rozhodnutie nikdy nenadobudlo právoplatnosť,
keďže správny orgán nekonal s dedičmi po známom vlastníkovi. Rovnako správny je záver, že čsl.
štát nenadobudol vlastnícke právo vydržaním, lebo nedisponoval titulom, na základe ktorého by mohol

vstúpiť do dobromyseľnej držby. Napokon za správny odvolací súd považuje aj záver o tom, že žalobca
nenadobudol vlastnícke právo vydržaním účinnosťou zák. č. 138/1991 Zb., pretože pre to neboli splnené
zákonné podmienky.

26. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza že predmetom konania je

určenie vlastníckeho práva, pričom žalobca odvodzuje vlastnícke právo od svojho právneho predchodcu
(čsl. štátu), ktorý mal nadobudnúť vlastnícke právo k parc. reg. E-KN č. 213 a č. 328 na LV č. XXX
v k.ú. C., parc. reg. E-KN č. 210 na LV č. XXXX v k.ú. C. a parc. reg. E-KN č. 235 na LV č. XXXX
v k.ú. C. na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia Obvodného národného výboru, odboru výstavby,
územného plánovania a architektúry č. Výst. 9860/2617/84 - Go zo dňa 4.1.1985 s vyznačením dátumu

právoplatnosti dňa 10.4.1985 a na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia Obvodného národného
výboru, odboru výstavby, územného plánovania a architektúry č. Výst. 10863/2865/84/85 - Go zo
dňa 5.2.1985 s vyznačením dátumu právoplatnosti dňa 5.2.1985, a následne malo dôjsť k prechodu
vlastníckeho práva na žalobcu ex lege v súlade s ust. § 2 ods. 2 zákona 138/1991 Zb. ku dňu účinnosti
tohto zákona (t.j. ku dňu 1.5.1991).

27. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že právny predchodca žalobcu (štát) sa nikdy nestal vlastníkom
predmetných nehnuteľností, pretože nadobúdací titul - vyvlastňovacie rozhodnutie nebolo právne
účinné, keďže právna predchodkyňa žalovaného F. I., H. D. (po ktorej dedila matka žalovaného
G. B.) zomrela dňa XX.X.XXXX, t.j. v čase po vydaní vyvlastňovacieho rozhodnutia č. výstavby

9860/2617/84 - Go, ale pred jeho doručením verejnou vyhláškou resp. doručením ustanovenej
opatrovníčke (rozhodnutie vydané dňa 4.1.1985, doručované verejnou vyhláškou, t.j. vyvesením na
obvyklom mieste dňa 11.3.1985 podľa vtedy platného a účinného ust. § 26 ods. 1 zákona č. 71/1967
Zb. o správnom konaní (správny poriadok), resp. doručované ustanovenej opatrovníčke dňa 11.3.1985),pričom dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa, preto k zmene vlastníka dochádza dňom smrti
pôvodného vlastníka. Správny orgán pri doručovaní rozhodnutia nedodržal svoju zákonnú povinnosť
zistiť okruh právnych nástupcov po pôvodnej vlastníčke a s týmito následne nekonal a nedoručoval im

rozhodnutie. Rovnako pochybil správny orgán, keď v prípade vyvlastňovacieho rozhodnutia č. výstavby
10863/2865/84/85 - Go zo dňa 5.2.1985, keď ustanovil opatrovníka neznámym dedičom po A. I., ktorí
žili a boli riadne zúčastnení na dedičskom konaní v roku 1969 po nebohom A. I.. Správny orgán teda
nekonal v rámci vyvlastňovacieho konania so žijúcimi známymi dedičmi, nedoručoval im rozhodnutia,
ale ustanovil im opatrovníka. Vyvlastňovacie rozhodnutia Obvodného národného výboru Košice I.,

odboru výstavby, územného plánovania a architektúry zo dňa 4.1.1985 číslo Výst. 9860/2617/84 - Go
a zo dňa 5.2.1985 číslo Výst. 10863/2865/84/85 - Go nielenže nemohli nadobudnúť právoplatnosť a
vykonateľnosť, a to ani na základe doručenia ustanovenej opatrovníčke, ale došlo k takej vade, ktorá je
takzávažná,ževyvlastňovacierozhodnutiajepotrebnépovažovaťzanulitnéaktyanemohlinadobudnúť
právne účinky. Právna predchodkyňa žalovaného F. I., H. D. totiž v čase vydania rozhodnutia o
ustanovení opatrovníka a vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia žila, zdržiavala sa na známej adrese

tak, ako bola evidovaná v registri obyvateľov, pričom nemala žiadnu vedomosť o vyvlastňovacom
rozhodnutí, ani o konaní, ktoré mu predchádzalo, nikdy jej nebolo vyvlastňovacie rozhodnutie doručené,
a ani jej nebola vyplatená žiadna náhrada za vyvlastnený pozemok. Správny orgán taktiež pochybil, ak
opomenul spoľahlivo zistiť okruh právnych nástupcov po zomrelej pôvodnej vlastníčke a nepribral ich
do vyvlastňovacieho konania, a teda po smrti právnej predchodkyne žalovaného nekonal s vlastníkmi

predmetných nehnuteľností - právnymi nástupcami po pôvodnej vlastníčke, ktorí dedičstvo nadobudli
okamihom smrti poručiteľky. Rovnako bol známy okruh dedičov po nebohom A. I., ktorý zomrel dňa
XX.XX.XXXX, čo vyplýva aj z rozhodnutia Štátneho notárstva Košice - vidiek zo dňa 15.6.1969. Aj v
tomto prípade správny orgán nekonal v rámci vyvlastňovacieho konania s dedičmi po nebohom A. I.,
nedoručoval im rozhodnutia, ale jeho dedičom ustanovil opatrovníka.

28. Podstatou odvolacích námietok žalobcu bolo žalobcom tvrdené: 1/ prekročenie kompetencií
všeobecného súdu pri posudzovaní vyvlastňovacieho rozhodnutia (kde všeobecné súdy nemajú
oprávnenie preskúmavať zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu), 2/ nesprávne posúdenie
vydržania, ohľadne vstupu do držby na základe zák. č. 138/1991 Zb.

29. Otázkou preskúmavania zákonnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia sa Krajský súd v Košiciach
zaoberal už v rozhodnutí sp. zn. 6Co/165/2022 zo dňa 25.04.2023, v ktorom dospel k záveru,
že súd prvej inštancie neprekročí svoju kompetenciu, keď skúma, či predmetné vyvlastňovacie
rozhodnutiejenulitnýmaktom(ničotným,ktorýnikdynenadobudolúčinky)ato,čirozhodnutienadobudlo

právoplatnosť. Na tomto závere odvolací súd zotrváva aj v tejto prejednávanej veci a vzhľadom na
skutkový stav prejednávanej veci nevidel dôvod na odklon od už vysloveného právneho názoru.

30. Pri posudzovaní námietky nedostatku kompetencie všeobecného súdu odvolací súd (rovnako ako
súd prvej inštancie) bral zreteľ na to, že v zásade pre všetky správne rozhodnutia (vrátane rozhodnutí, v

ktorých sú chyby) platí tzv. prezumpcia správnosti. To znamená, že správne rozhodnutie sa považuje za
rozhodnutie, ktoré vyvolá právom predpokladané účinky, pokiaľ sa zákonnom stanoveným spôsobom
nestane neplatným (je zrušené, alebo zmenené).

31. Zároveň však súdna prax už ustálila, že prezumpcia správnosti neplatí pre nulitné rozhodnutia, ktoré

majú tak závažné chyby, že to spôsobuje ich neexistenciu od samotného začiatku. Nulitné správne
rozhodnutie nemôže vyvolať žiadne právne účinky a nikoho žiadnym spôsobom nezaväzuje. Ak súd
zistí, že správny orgán vydal nulitný správny akt, teda paakt, čo je vlastne neexistujúce rozhodnutie,
nezaoberá sa prípadnými ďalšími námietkami, pretože možno skúmať len zákonnosť toho aktu, ktorý
existuje. Neexistencia rozhodnutia znamená, že rozhodnutie nebolo doteraz v zákonom ustanovenej

forme vydané, alebo že vydané bolo, ale trpí takými ťažkými vadami, ktoré mali za následok jeho
ničotnosť. Nulita je dôsledok takých závažných vád, ktoré spôsobujú, že o akte už vôbec nemožno
hovoriť. V prípade nulity aktu nemožno vôbec uvažovať o prezumpcii správnosti aktu.

32. Povaha účinkov správnych rozhodnutí (aktov) teda závisí od rozlišovania chybných (vadných) a

nulitných správnych aktov, hlavne s dôrazom na dôvody vedúce k nulite a na zásadu prezumpcie
správnosti správneho aktu. Pokiaľ pôjde o akt nulitný (ničotný alebo tzv. paakt), nevznikajú z neho žiadne
právne následky, na rozdiel od neplatného aktu, pri ktorom sa uplatní prezumpcia jeho správnosti, až
do doby zrušenia jeho účinkov.33. Zároveň súdna prax už ustálila, že všeobecné súdy sú oprávnené skúmať, či správny akt nadobudol
právoplatnosť a vykonateľnosť.

34. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie neprekročil svoje
kompetencie, keď skúmal, či predmetné vyvlastňovacie rozhodnutie je nulitným aktom (ničotným, ktorý
nikdy nenadobudol účinky) a to, či toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť.

35. Žalobca vo vzťahu k posúdeniu prvej otázky (kompetencie všeobecného súdu pri posudzovaní
vyvlastňovacieho rozhodnutia) poukazoval na rozsudky NS SR sp. zn. 5Cdo/198/2008, sp. zn.
2Cdo/24/2007 či uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 419/2014.

36. Odvolací súd za ustálenú súdnu prax vo vzťahu k posúdeniu možnosti (a povinnosti) všeobecných
súdov (okrem skúmania, či sa jedná o nulitný (ničotný) správny akt) zároveň preskúmavať aj to, či tento

akt nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť, považuje nasledovné rozhodnutia počnúc judikátom R
220/1950 Zbierky rozhodnutí československých súdov, z ktorého vyplýva, že „súd nie je oprávnený
skúmať meritórnu správnosť správneho aktu, ale z aktu samého skúma, či ide o správny akt (na rozdiel
od tzv. pseudoaktu), či je vydaný v medziach právomoci dotyčného úradu a či je právoplatný alebo
vykonateľný“. Najvyšší súd SR aj v rozsudku sp. zn. 4Cdo/123/2003 okrem iného uvádza, že „Mimo

rámec správneho súdnictva všeobecný súd nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť správneho aktu;
môže ho preskúmavať len so zreteľom na to, či ide o akt nulitný (ničotný). Nulitným aktom je správny
akt, vydaný tzv. absolútne vecne nepríslušným správnym orgánom“. Zároveň uviedol aj tú skutočnosť,
že „Okrem povinnosti skúmať, či predpokladaný správny akt vôbec je správnym aktom (či nie je paktom)
a či ide o akt vydaný v medziach právomoci príslušného orgánu, sú súdy rovnako povinné zaoberať

sa tým, či správny akt nadobudol právoplatnosť a či je vykonateľný (R 220/1950 Zbierky rozhodnutí
československých súdov)“. Odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo/3/2003,
v ktorom dovolací súd konštatoval, že „všeobecné súdy sú oprávnené skúmať, či správny akt je
vôbec správnym aktom, či nejde o akt ničotný, či nadobudol právoplatnosť a či je vykonateľný. V
rámci súdneho prieskumu správneho aktu potom prirodzene platí, že ak sa nekonalo so skutočným

vlastníkom a nebolo mu ani doručené rozhodnutie o vyvlastnení, toto rozhodnutie nemohlo nadobudnúť
právoplatnosť, v dôsledku čoho nemohlo dôjsť v právnom slova zmysle ani k vyvlastneniu nehnuteľnosti.
Inými slovami povedané, vlastník nemohol stratiť vlastníctvo k veci na základe rozhodnutia vydaného
v konaní, ktorého účastníkom nebol“. V uvedenom spore sa jednalo o skutkové okolnosti, keď v čase
vyvlastňovania pozemku pôvodný vlastník tohto pozemku, s ktorým bolo konané vo vyvlastňovacom

konaní, už bol mŕtvy. Teda bolo nesporným, že v tom čase vlastníkom bol jeho dedič, s ktorým
však nebolo pri vyvlastnení konané. Dovolací súd mal za to, že „vyvlastňovacie rozhodnutie nemohlo
nadobudnúť právoplatnosť, keďže nebolo doručené vlastníkovi (synovi pôvodného vlastníka), ktorý mal
byť aj účastníkom vyvlastňovacieho konania. Tým, že toto rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť,
nedošlo ani k vyvlastneniu pozemku a navrhovateľ je stále jeho vlastníkom“ (rozhodnutie publikované

pod č. 48/2003 ZSP). Podobne NS SR v rozsudku sp. zn. 5Cdo/157/2007 zo dňa 14.10.2008 okrem
iného vyslovil: „K preskúmateľnosti správnych aktov Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za
potrebné, okrem dôvodov uvádzaných odvolacím súdom, uviesť, že všeobecné súdy nie sú oprávnené
skúmať ich platnosť či zákonnosť (nejde totiž o právny úkon) mimo rámca správneho súdnictva, ale
zásadne len so zreteľom na to, či išlo o akty nulitné (ničotné), teda o akty, ktorých vady sú tak závažné

(čo do zápornej kvality vady), že sa neuplatní prezumpcia ich správnosti. Také akty nevyžadujú zvláštny
proces na odstránenie vady (alebo aktov samých), ale nikto ich nemusí rešpektovať a od začiatku sa
na ne hľadí ako na akty neexistujúce. Mimo povinnosť skúmať, či predpokladaný správny akt vôbec je
správnym aktom (či nie je paaktom) a či ide o akt vydaný v medziach právomoci príslušného orgánu,
sú súdy rovnako povinné zaoberať sa tým, či správny akt nadobudol právoplatnosť a či je vykonateľný.

Pri kategórii aktov, ktoré sú len vecne chybné alebo nezákonné platí prezumpcia ich správnosti, pokiaľ
nie sú vymedzeným postupom opravené alebo zrušené a musia byť považované za bezchybné, majú
právne účinky a sú pre súdy v zmysle § 135 ods. 2 O.s.p. záväzné.“ Z uvedeného jednoznačne vyplýva,
že všeobecný súd okrem toho, či sa jedná o nulitný akt je oprávnený a povinný skúmať, či tento akt
nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť.

37. Pokiaľ žalobca poukazuje na rozhodnutie sp. zn. 2Cdo/24/2007 zo dňa 29.04.2008, odvolací súd
uvádza, že v ňom dovolací súd konštatoval, že všeobecný súd môže preskúmavať správne akty zásadne
len so zreteľom k tomu, či sa jedná o akty nulitné, t.j. také vady, ktoré sú tak závažné, že sa neuplatňujeprezumpcia ich správnosti (u ostatných platí prezumpcia ich správnosti). Odvolací súd však považuje
za potrebné uviesť, že sa v ňom jednalo o odlišné skutkové okolnosti, za ktorých dovolací súd vyjadril
názor, že „skutočnosť, že rozhodnutie konfiškačnej komisie bolo vydané osobe, ktorá bola v čase jeho

vydania už nebohá, nemá za následok ničotnosť nulitu konfiškačného rozhodnutia“. Je pri tom potrebné
brať zreteľ na tú skutočnosť, že (na rozdiel od rozhodnutia o vyvlastnení) konfiškačné rozhodnutie nemá
konštitutívnu povahu, ale má iba povahu deklaratórnu, a preto prechod vlastníckeho práva na štát pri
konfiškácii nastupuje ex lege účinnosťou príslušného zákona (resp. nariadenia), bez ohľadu na prípadnú
nezákonnosť, nulitnosť konfiškačného rozhodnutia. Obdobne uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I.

ÚS 419/2014 sa vzťahovalo na prípad týkajúci sa preskúmavania konfiškačného výmeru.

38. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania a vyššie uvedenej judikatúry odvolací súd v danom prípade
má za to, že obvodný národný výbor vo vyvlastňovacom konaní číslo Výst. 9860/2617/84 - Go zo
dňa 4.1.1985 týkajúceho sa parc. č. 210 a parc. č. 235, ktoré boli vyvlastnené voči vlastníčke -
právnej predchodkyni žalovaného F. I., H. D. nekonal s pôvodnou vlastníčkou, ktorá v čase vydania

vyvlastňovacieho rozhodnutia žila (zomrela XX.X.XXXX), zdržiavala sa v tom čase na známom mieste
- v mieste svojho bydliska v Košiciach a aj napriek tejto skutočnosti jej správny orgán dňa 11.3.1985
ustanovil v rámci vyvlastňovacieho konania opatrovníka ako osobe zdržujúcej sa na neznámom
mieste v osobe E. A. G.. Rovnako pochybil, keď v prípade vyvlastňovacieho rozhodnutia č. Výst.
10863/2865/84/85 - Go zo dňa 5.2.1985 týkajúceho sa parc. č. 213 a parc. č. 328, keď ustanovil

opatrovníka neznámym dedičom po A. I., ktorí žili a boli riadne zúčastnení na dedičskom konaní v roku
1969 po nebohom A. I.. Možno konštatovať nezákonný postup správneho orgánu, ktorý nekonal v rámci
vyvlastňovacieho konania so žijúcimi známymi dedičmi, nedoručoval im rozhodnutia, ale ustanovil im
opatrovníka.

39. Z uvedeného dôvodu nielenže nemohli uvedené rozhodnutia nadobudnúť právoplatnosť, a to
ani na základe doručenia ustanovenému opatrovníkovi, ale došlo k vade, ktorá je tak závažná, že
vyvlastňovacie rozhodnutia je potrebné považovať za nulitné akty a nemohli nadobudnúť účinky.

40. Na danom závere nič nemení ani skutočnosť, že právna predchodkyňa žalovaného zomrela

dňa XX.XX.XXXX, t.j. v čase po vydaní vyvlastňovacieho rozhodnutia, ale pred jeho doručením
verejnou vyhláškou, resp. doručením ustanovenej opatrovníčke (rozhodnutie vydané dňa 04.01.1985,
doručované verejnou vyhláškou, t.j. vyvesením na obvyklom mieste dňa 11.03.1985, resp. doručované
ustanovenej opatrovníčke dňa 11.03.1985)

41. Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie poukazuje na všeobecné zásady dedenia, najmä na to,
že dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa, preto k zmene vlastníka dochádza dňom smrti pôvodného
vlastníka. Odvolací súd poznamenáva, že keďže správny orgán opomenul svoju povinnosť spoľahlivo
zistiť okruh právnych nástupcov po pôvodných vlastníkoch a pribrať ich do vyvlastňovacieho konania,
nekonal s vlastníkmi predmetných nehnuteľností - právnymi nástupcami po pôvodných vlastníkoch,

ktorí dedičstvo nadobudli okamihom smrti poručiteľa (ktorí jediní prichádzali do úvahy ako účastníci
vyvlastňovacieho konania). V prípade, ak nehnuteľnosť neprešla na štát platne, nedošlo k zániku
vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Takýto záver vyplýva z ustálenej rozhodovacej praxe vyšších
súdnych autorít (NS SR sp. zn. 1Cdo/68/2019 zo dňa 30. októbra 2019).

42. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd v danom prípade dospel k záveru, že rozhodnutie o
vyvlastneníjeničotným(nulitným)aktomaajpojehovydanízostalozachovanévlastníckeprávodedičov
zomrelých pôvodných vlastníkov.

43. Správny je preto záver súdu prvej inštancie, že čsl. štát (a následne Slovenská republika) nikdy

nenadobudol vlastnícke právo k parcelám reg. E-KN č. 210, 235, 213 a 328 na základe rozhodnutia o
vyvlastnení. Zároveň súd správne uzavrel, že takéto rozhodnutie nemohlo ani zakladať dobromyseľnú
držbu zo strany štátu. Keďže štát spôsobil nezákonnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia, nemožno toto
rozhodnutie považovať za právne akceptovateľný titul vstupu do držby.

44. Žalobca v nadväznosti na vyvlastňovacie rozhodnutie (ktorým mal nadobudnúť vlastnícke právo čsl.
štát) odvodzoval svoje vlastnícke právo z ustanovenia § 2 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí,
majúc za to, že na neho prešlo vlastnícke právo k žalovaným pozemkom ku dňu účinnosti tohto zákona(išlo o prechod majetku štátu na obec ex lege), t.j. k 01.05.1991 nadobudol priamo zo zákona vlastnícke
právo k žalovaným pozemkom v žalovanom podiele (bez potreby vykonať ďalšie právne úkony).

45.Súdprvejinštanciesprávnepoukázalnazásadu,vzmyslektorej„zneprávanemôževzniknúťprávo“,
t.j. platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje
svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol. Aj odvolací súd je toho názoru,
že vzhľadom na to, že štát nebol v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o majetku
obcí vlastníkom uvedených parciel, nemohol ich ani žalobca podľa uvedeného zákona od neho, ako

nevlastníka, platne nadobudnúť.

46. Pretože žalobca v konaní zároveň tvrdil, že vlastnícke právo nadobudol vydržaním, správne sa súd
prvej inštancie následne zameral na posúdenie tejto otázky a dospel pri tom k záveru, že podmienky pre
nadobudnutie vlastníckeho práva na základe vydržania neboli splnené. Odvolací súd považuje uvedený
záver za vecne správny.

47. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že vydržanie je jeden zo spôsobov pôvodného nadobudnutia
práva, pri ktorom sa na základe splnenia zákonom stanovených podmienok priznávajú právne účinky
aj len domnelému právu vyplývajúcemu z domnelého právneho vzťahu medzi jeho určitými subjektmi,
ak toto právo bolo vykonávané po stanovenú dobu nerušene a nepretržite v dobrej viere, že nejde o

právo len domnelé. Základnými podmienkami vydržania vo všeobecnosti sú: l/ oprávnená držba, 2/
uplynutie zákonom určenej vydržacej doby, 3/ spôsobilý predmet vydržania. Podmienky vydržania sú
pritom stanovené tak, že musia byť splnené kumulatívne - ak z nich nie je splnená čo i len jedna,
nedochádza k vydržaniu.

48. Prvou z podmienok nadobudnutia vlastníctva vydržaním je teda oprávnenosť držby, pričom otázku,
či držiteľ je v dobrej viere (že mu vec patrí) alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo
subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či
držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu
od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom,

že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera zaniká v okamžiku, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré
objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že
držiteľbolajnaďalej(subjektívne)vdobrejviere.Dobrávieradržiteľasamusívzťahovaťajkokolnostiam,
za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva.

49. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej
opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte
požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol.
Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba teda vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je
presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Vo všeobecnosti platí,

že dobromyseľnosť zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne
museli vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec právom patrí alebo že je subjektom práva, ktorého
obsah vykonáva. Pre zánik dobromyseľnosti a následné prerušenie vydržacej doby je teda rozhodujúca
vedomosť držiteľa o takýchto skutočnostiach (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo/119/2007).

50. Problematika nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním je v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu
konštantne ustálená a k predpokladom vydržania vlastníckeho práva NS SR zaujal právne závery už
v mnohých rozhodnutiach, napr. v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/49/2010 konštatoval, že dobromyseľnosť,
ako vnútorný psychický stav, je potrebné objektivizovať s prihliadnutím na všetky okolnosti, za ktorých
došlo k faktickému nakladaniu s vecou, resp. vykonávaniu práva pre seba. Z týchto okolností potom

možno usúdiť, či držiteľ mohol, alebo nemohol rozpoznať, že mu vec alebo právo skutočne patrí.
Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú aj okolnosti týkajúce sa právneho
dôvodu nadobudnutia práva (právneho titulu), teda tzv. uchopenia sa držby. Subjektívny pocit držiteľa
nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne
nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/12/2010 na vyššie

uvedené nadviazal konštatovaním, podľa ktorého posúdenie, či držiteľ v dobrej viere je alebo nie je,
treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého
účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom
na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celúvydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera držiteľa sa musí
vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu
dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva.

51. Vychádzajúc z vyššie uvedených záverov, podstatným z hľadiska posúdenia dobromyseľnosti
žalobcu sú aj okolnosti, z ktorých žalobca odvodzuje vstup do držby. Žalobca tvrdí vstup do oprávnenej
držby dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, t.j. dňom 01.05.1991 s
argumentáciou, že na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia k dotknutým pozemkom sa mohol dôvodne

domnievať, že jeho právny predchodca (štát) sa stal vlastníkom uvedených pozemkov s poukazom na
tú skutočnosť, že žalobcovi zo žiadneho právneho predpisu nevyplývala povinnosť skúmať platnosť
vyvlastňovacieho rozhodnutia či priebeh vyvlastňovacieho konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu.

52. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalobca nemohol vstúpiť do
dobromyseľnej držby na základe zákona č. 138/1991 Zb. dňom nadobudnutia jeho účinnosti a ani dňom

podpísania protokolu č. 5 o prechode vlastníckeho práva k dotknutým pozemkom z 23.08.1993.

53. Dôkazné bremeno o dobrej viere, že žalobcovi svedčí nadobúdací titul (a teda nadobudol vlastnícke
právo) v danom prípade zaťažovalo žalobcu, ako osobu, ktorej je dobrá viera na prospech. Odvolací
súd pritom vychádza z úvahy, že kým vo všeobecnosti dobrá viera musí byť hodnotená veľmi prísne,

kedy poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti
posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé, tak v prípade, ak nadobudnutie vlastníckeho práva na
základe vydržania tvrdí štát (resp. orgán štátu) je nevyhnutné okolnosti vstupu do držby a dobrú vieru
posudzovať ešte prísnejšie. Bez takéhoto sprísneného posúdenia dobrej viery by došlo k neprípustnej
strate vlastníckeho práva fyzických osôb v prospech štátu. Zánik vlastníckeho práva pôvodného

vlastníka (najmä v situácii, keď štátu na rozdiel od pôvodného vlastníka nesvedčí žiaden nadobúdací
titul k nehnuteľnosti) by zásadne popieral základné právo na vlastníctvo, tak ako to je garantované v
Čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.

54.Takakojetovyššieuvedené,odobrúvieruidevtedy,aknadobúdateľnehnuteľnostianiprivynaložení

potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu požadovať,
nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca) dôvodné pochybnosti o tom, že v
skutočnosti subjektu, z ktorého naň malo prejsť vlastnícke právo, takéto právo nesvedčí.

55. Podľa odvolacieho súdu v danom prípade je potrebné pod bežnú opatrnosť (ktorú bolo možné

od žalobcu požadovať) zahrnúť požiadavku aktívneho zisťovania konkrétnych skutočností, vedúcich (z
hľadiska kritéria priemernej obozretnosti) k presvedčeniu, že štát na neho platne previedol vlastnícke
právo. Pre nadobudnutie takéhoto presvedčenia je pritom nevyhnutné poznanie, že štát bol v čase
nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. vlastníkom sporných nehnuteľností a disponoval
platným nadobúdacím vlastníckym titulom k týmto nehnuteľnostiam a zároveň, či boli splnené všetky

podmienky stanovené uvedeným zákonom.

56. Uvedené je nevyhnutné aj s poukazom na to, že Ústavný súd SR už ustálil, že Ústava SR
neumožňuje,abykvyvlastneniualebonútenémuobmedzeniuvlastníckehoprávadošlopriamozákonom
(napr. nález ÚS SR sp. zn. PL. ÚS 38/95 z 3.4.1996). Je teda nevyhnutné, aby pre potrebu vzniku

vlastníckeho práva štátu došlo aj k ďalším skutočnostiam.

57. Napokon odvolací súd poukazuje aj na názor, ktorý zaujal Krajský súd v Košiciach v rozhodnutí sp.
zn. 11Co/126/2020, kde vychádzal z úvahy, že presvedčenie odvolateľa (Mesta Košice) o vlastníckom
práve ku konkrétnej veci nemohol založiť len zákonom č. 138/1991 Zb. všeobecne upravený inštitút

prechodu vlastníctva na obce z majetku štátu, ale len na jeho základe deklarovaná skutočnosť, že na
žalobcu z majetku štátu prechádza konkrétne určená vec tak, ako to predpokladá ust. § 14 ods. 1 a 2
uvedeného zákona. V danom prípade (napriek tomu, že dôkazné bremeno o dobrej viere zaťažovala
žalobcu) žalobca v konaní nepreukázal a ani netvrdil žiadne ďalšie skutočnosti (okrem poukazu na
nadobudnutie vlastníctva ex lege nadobudnutím účinnosti zák. č. 138/1991 Zb.), t.j. ani tie, ktoré

predpokladá ust. § 14 ods. 1 a 2 uvedeného zákona.58. V tu prejednávanej veci žalobca tvrdí vstup do oprávnenej držby dňom nadobudnutia účinnosti
zákonač.138/1991Zb.omajetkuobcí,t.j.dňom01.05.1991spoukazomnavyvlastňovacierozhodnutie,
ktorým mal vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam nadobudnúť štát.

59. V tejto súvislosti odvolací súd upriamuje pozornosť na to, že v zmysle § 2 zákona č. 138/1991 Zb.
o majetku obcí ku dňu účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. dochádza „k prechodu z majetku Slovenskej
republiky (majetku štátu, ku ktorému mali právo hospodárenia národné výbory a organizácie v ich
pôsobnosti) do vlastníctva obcí“, t.j. k prechodu vlastníckeho práva do vlastníctva obcí dochádzalo iba

vo vzťahu k majetku, ktorý bol ku dňu účinnosti zákona vo vlastníctve Slovenskej republiky.

60. V prejednávanej veci však vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam v čase nadobudnutia účinnosti
zákona o majetku obcí (01.05.1991) ani v čase podpísania protokolu o prechode vlastníctva na žalobcu
(23.08.1993) vlastnícke právo Slovenskej republiky nevyplývalo ani zo zápisu v katastri nehnuteľností,
čoho dôsledkom je možné očakávať od žalobcu zvýšenú opatrnosť (ak nie povinnosť) pri posudzovaní

možnosti prevodu vlastníctva zo štátu.

61. Zhodne so závermi, aké vyslovil senát prejednávajúci túto vec v iných konaniach v skutkovo a
právne totožnej veci (sp. zn. 6Co/165/2022, rozsudok zo dňa 25.04.2023, sp. zn. 6Co/104/2023 zo dňa
12.09.2023čisp.zn.6Co/6/2024),odvolacísúduzatvára,žeprizvýšenejopatrnostižalobcamalamohol

sám dospieť k záveru o neúčinnosti rozhodnutia o vyvlastnení, a teda mal vedieť už v čase tvrdeného
vstupu do držby (01.05.1991, resp. 23.08.1993), že dotknuté nehnuteľnosti nepatrili do vlastníctva štátu
(od 01.01.1993 Slovenskej republiky) a pôvodní vlastníci nikdy nestratili vlastnícke právo k dotknutým
nehnuteľnostiam z vyššie uvedených dôvodov.

62. Odvolací súd si je vedomý toho, že rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR nemožno považovať za
rozhodnutia dovolacieho súdu v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 CSP, no má za to, že ak tieto
rozhodnutia riešia v zásade totožnú (resp. analogickú) právnu otázku ako je riešená v tomto spore a
vychádzali z totožnej právnej úpravy, za situácie, keď slovenské súdne autority by doposiaľ uvedenú
otázku neriešili, nebolo by možné ignorovať ich „neformálnu judikatúrnu relevanciu“, čo znamená, že súd

by síce nebol právnym názorom v nich obsiahnutým žiadnym spôsobom viazaný, ale v prípade, ak sa s
týmto názorom stotožní, môže na takéto rozhodnutia podporne poukázať. Preto odvolací súd poukazuje
na tomto mieste aj na rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 19. mája 2004 sp. zn. 22Cdo/469/2004, s ktorého
závermi sa stotožňuje: „pokiaľ štátny orgán pochybil a postupom v rozpore s právnymi predpismi (t.j.
protiprávne) umožnil, aby sa štát stal detentorom veci, nie je možné o zásade, že v pochybnostiach sa

má za to, že držba je oprávnená (§ 130 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka) ani uvažovať“.

63. Odvolací súd teda uzatvára, že žalobca pri bežnej opatrnosti nemohol nadobudnúť presvedčenie,
že štát v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. (resp. 23.08.1993) bol vlastníkom
nehnuteľností a že disponoval platným nadobúdacím vlastníckym titulom k sporným nehnuteľnostiam,

nemohol teda nadobudnúť presvedčenie, že na neho prešlo ex lege vlastnícke právo k predmetným
nehnuteľnostiam, resp. mohol mať aspoň pochybnosti o nadobudnutí vlastníckeho práva.

64. Vychádzajúc z uvedeného, dobromyseľnosť žalobcu pri nadobudnutí a užívaní žalovaných
nehnuteľností bola vylúčená najmä vzhľadom na okolnosti prechodu majetku štátu na mesto v zmysle

zákona č. 138/1991 Zb., ale zároveň ju spochybnili aj ďalšie individuálne okolnosti v posudzovanej veci.

65. Okolnosť, či sa žalobca skutočne ujal kvalifikovanej držby predmetných pozemkov, začal vykonávať
faktickú moc nad vecou a nakladať s ňou ako vlastnou po nadobudnutí účinnosti zákona č. 138/1991
Zb., a aj jeho dobromyseľnosť, je spochybnená aj tým, že sa nesprával ako vlastník nehnuteľnosti,

čomu nasvedčuje aj okolnosť, že ani nedal zapísať svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti do katastra
nehnuteľností (§ 14 ods. 4 zák. č. 138/1991 Zb.).

66. Žalobca nikdy nebol evidovaný ako vlastník dotknutých nehnuteľností a nikdy sa tohto práva
nedomáhal ani určovacou žalobou alebo v rámci ROEP, ako na to správne poukazuje žalovaný vo

vyjadrení k odvolaniu. Žalobca sa nedomáhal svojho vlastníckeho práva ani po tom, čo v rámci ROEP
nebol zapísaný ako vlastník dotknutých nehnuteľností (rok 2008) a prvýkrát podáva žalobu o určenie
vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam až dňa 31.10.2022 v tu prejednávanej veci, teda po
31 rokoch od tvrdeného nadobudnutia vlastníckeho práva účinnosťou zákona č. 138/1991 Zb.67. Dotknuté nehnuteľnosti boli predmetom dedičského konania po právnej predchodkyni žalovanej,
v roku 2002 po poručiteľke F. I., H. D., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom v C. B. XXX a zomrelej

dňa 20.02.1985. Z uznesenia Okresného súdu Košice I zo dňa 09.09.2004 vydaného v dedičskej veci
vedenej na súde pod sp. zn. 23D 500/02, Dnot 194/02 (poznámka súdu - predmetom dedičstva bol
novoobjavený majetok, ktorý v pôvodných dedičských konaniach vedených pod sp. zn. D/535/85, D
2240/91 nebol pojatý do dedičstva) je zrejmé, že pozemok registra E-KN, parc. č. 210, a parc. č. 235
bol predmetom dedičského konania.

68. Tento nadobúdací titul bol zapísaný aj v katastri nehnuteľností na LV č. XXXX, k.ú. C. (parc. č. 210)
a LV č. XXXX, k.ú. C. (parc. č. 235). Žalobca aj z týchto dôvodov objektívne musel mať pochybnosti
o oprávnenosti titulu vstupu do držby dotknutých pozemkov dňom nadobudnutia účinnosti zákona č.
138/1991 Zb. a následne aj ku dňu podpísania protokolu o prevzatí majetku dňa 23.08.1993.

69. Odvolací súd preto dospel k záveru, že žalobcovi chýbal právny titul vstupu do dobromyseľnej
(oprávnenej) držby a už samotné nesplnenie tejto zákonnej podmienky vylučuje možnosť nadobudnúť
vlastnícke právo vydržaním, ako sa toho žalobca domáhal počas celého konania a opakovane aj v
odvolaní.

70. Aj v danom prípade odvolací súd poukazuje na to, že dotknuté nehnuteľnosti boli predmetom
dedičského konania po právnom predchodcovi žalovaného v roku 1969 po poručiteľovi A. I., zomrelom
dňa 19.12.1968. Z rozhodnutia Štátneho notárstva Košice - vidiek v Košiciach z roku 1969 vydaného
pod sp. zn. D 56/69 vo veci prejednania dedičstva po nebohom je zrejmé, že predmetom prejednania
dedičstva bol aj pozemok registra E KN, parc. č. 213 a parc. č. 328, ktoré v rovnakom podiele ako

ostatní dedičia nadobudla tiež matka žalovaného G. B. (právna predchodkyňa žalovaného) ako dcéra
poručiteľa. Tento nadobúdací titul bol zapísaný aj v katastri nehnuteľností na LV č. XXX, k.ú. C.. Žalobca
aj z týchto dôvodov objektívne musel mať pochybnosti o oprávnenosti titulu vstupu do držby dotknutých
pozemkov dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. (01.05.1991) a následne aj ku dňu
podpísania protokolu o prevzatí majetku dňa 23.08.1993.

71. Odvolací súd na základe uvedeného dospel k záveru, že žalobcovi chýbal právny titul vstupu
do dobromyseľnej (oprávnenej) držby a už samotné nesplnenie tejto zákonnej podmienky vylučuje
možnosť nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, ako sa toho žalobca domáhal počas celého konania
a opakovane aj v odvolaní.

72. Odvolací súd dopĺňa, že o nedostatku dobromyseľnej (oprávnenej) držby žalobcu svedčí aj
skutočnosť, že ZOO Košice uzatvára s vlastníkmi pozemkov v areály ZOO nájomné zmluvy a za
užívanie pozemkov im platí nájomné, resp. že mesto už v roku 2010 pristúpilo k majetkovoprávnemu
vysporiadaniu pozemkov v ZOO, čo vyplynulo z obsahu spisu a ako na to opätovne poukázal žalovaný

v odvolaní.

73. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého
rozsudku, mal odvolací súd zato, že aj vo výroku II. napadnutého rozsudku súd prvej inštancie rozhodol
vecne správne. Preto napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, vrátane

výroku o trovách prvoinštančného konania (výrok III.).

74. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v
spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol žalobca neúspešný, nemá
preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania a vznikla mu povinnosť nahradiť trovy odvolacieho

konania úspešnému žalovanému. Žalovaný má preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania
voči neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti tohto rozhodnutia.

75. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná

veta CSP).Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej

veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je

rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosťpodľaodseku1neplatí,akjea)dovolateľomfyzickáosoba,ktorámávysokoškolsképrávnické
vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu
koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej

strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na
ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní
a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý
za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).