Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. december 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23CoCsp/66/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116223087
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Duman

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2116223087.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov – predsedu senátu: JUDr. Peter Duman a členov

senátu: JUDr. Eva Behranová a Mgr. Matúš Staríček, v sporovej veci žalobcu: Bytové družstvo so
sídlom v Trnave, IČO: 00 175 480, Ludvika van Beethovena 26, Trnava, zast.: UNITED LAWYERS,
advokátska kancelária, s. r. o., IČO: 36 662 291, Mliekarenská 2, Bratislava, proti žalovanému: Prima
banka Slovensko, a.s., IČO: 31 575 951, Hodžova 11, Žilina, zast.: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o.,
IČO: 36 853 186, Štefánikova 8, Bratislava, o 1.011,08 € s prísl., o odvolaní žalobcu a žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Trnava z 15.03.2019, č. k. 22Csp/86/2017-377, takto

r o z h o d o l :

I. Napadnutý rozsudok sa vo výroku I potvrdzuje a vo výroku II sa mení tak, že žalovaný je povinný

do troch dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi sumu 499,40 € s 5 %-ným ročným úrokom
z omeškania od 17.10.2016 do zaplatenia.

II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu 100 % trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 511,68 € spolu s
úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 511,68 €, od 17.10.2016 do zaplatenia, do troch dní
od právoplatnosti rozsudku (výrok I), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok II) a žiadnej zo strán
nepriznal právo na náhradu trov konania (výrok III).

2. Súd prvej inštancie zistil skutkový stav takto:

3. Zo zmluvy o termínovanom úvere č. 06/101/08 zo 16.12.2008 vyplýva uzatvorenie zmluvy medzi
klientom označeným ako vlastníci bytov v bytovom dome na ul. A. XX-XX, č. súp. XXXX obec B.,
špecifikovaný v zmysle prílohy č. 1 tejto zmluvy, zastúpeným Bytovým družstvom so sídlom v Trnave a
žalovaným Prima banka Slovensko, a. s. s označením ako banka na účel v zmysle bodu 2.2.2. zmluvy:

zateplenie obvodového a strešného plášťa a odstránenie systémovej poruchy schodísk na bytovom
dome. Klientom sa na účely zmluvy podľa bodu 1. Definície a výkladové pravidlá rozumie podľa povahy
záväzku vyplývajúceho z tejto úverovej zmluvy aj jednotlivo každá z osôb uvedených na strane klienta.
Úver bol dojednaný vo výške 76.346,01 € (2.300.000 Sk) s dojednaným úročením v bode 2.2.4. celkovou
revizibilnou úrokovou sadzbou, ktorá je hodnota 6 mesačného BRIBORU + úrokové rozpätie 1,75 %
p. a. Bod 5.5 zmluvy obsahuje dojednanie: „banka má právo adekvátnym spôsobom meniť úrokovú
sadzbu v prípade, ak dôjde k zmene miery rizika klienta. Zmena miery rizika klienta môže súvisieť

predovšetkým so zmenou ratingu klienta stanoveného bankou, alebo so zmenou rizikovej váhy klienta
podľa pravidiel stanovených Národnou bankou Slovenska. Pre posúdenie zmeny miery rizika klienta sú
rozhodujúce skutočnosti platné v čase ich ostatného posúdenia v porovnaní s aktuálnymi rozhodujúcimi
skutočnosťami. Príslušnú zmenu úrokovej sadzby je banka oprávnená uskutočniť automaticky bezdodatkov k úverovej zmluve. Banka predmetnú zmenu písomne v primeranej lehote oznámi klientovi“.
Podľa bodu 5.6 zmluvy, banka môže kedykoľvek počas trvania úverového vzťahu klientovi ponúknuť
inú zmenu spôsobu úročenia. Túto zmenu budú v prípade súhlasu klienta zmluvné strany riešiť formou

dodatku k úverovej zmluve. Podľa bodu 5.7 zmluvy, klient je oprávnený jedenkrát za kalendárny rok
za poplatok určený v sadzobníku poplatkov požiadať banku o prehodnotenie miery jeho rizika a s tým
súvisiaceprehodnotenieúrokovejsadzby.Podľabodu13.1zmluvy,písomnépodaniaadresovanédruhej
zmluvnej strane budú považované za riadne podané a včas uskutočnené, ak budú doručené osobne,
doporučenou poštou alebo oficiálnou kuriérskou poštou podľa bodu 13.2 úverovej zmluvy na adresy

uvedené v bode 13.4 úverovej zmluvy, ak sa zmluvné strany nedohodnú inak. V bode 15.3.2 zmluvy
je uvedené: ak sa niektoré ustanovenia úverovej zmluvy stanú neplatnými alebo neúčinnými, zmluvné
strany sa dohodli, že uzatvoria dodatok zmluvy, v ktorom takéto ustanovenie nahradia ustanoveniami,
ktoré budú zodpovedať obsahu a účelu neplatných alebo neúčinných ustanovení. Z oznámenia o
zmene úrokového rozpätia z 01.12.2011 vyplýva, že banka v súvislosti s bodom 5.5 úverovej zmluvy
č. 06/101/08 oznamuje, že pristúpila k zmene úrokového rozpätia na 2,5 % p. a. Táto zmena bude

realizovaná odo dňa 15.12.2011. Celková úroková sadzba bude predstavovať hodnotu 6 mesačného
EURIBORU + 2,5 % p. a. Zo sťažnosti na postup a žiadosť o preskúmanie postupu Prima banky
Slovensko a. s. vyplýva, že dňa 26.07.2016 podalo Bytové družstvo so sídlom v Trnave žiadosť aj za
vlastníkov bytov v bytovom dome na ul. A. XX-XX C. B. žiadosť o prešetrenie zvýšenia úrokového
rozpätia úverovej zmluvy bez ďalšieho zdôvodnenia. Z odpovede NBS z 28.04.2016 k žiadosti o

preskúmanie postupu Prima banka Slovensko, a. s. k označeným úverovým zmluvám po prešetrení
všetkých podkladov vyplýva o. i. jej záver, že či už sa jedná o zmluvy uzavreté priamo so správcom
alebo vlastníkmi bytov, vlastníci bytov uzatvorili s bytovým družstvom v zmysle § 8a ZoVB zmluvu
o výkone správy, predmetom ktorej je obstarávanie služieb a tovaru, ktorými správca zabezpečuje
pre vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome činnosti uvedené v § 6 ods. 2 ZoVB. V zmysle

§ 8b ZoVB je správca povinný vykonávať správu domu samostatne v mene a na účet vlastníkov
bytov a nebytových priestorov v dome a je oprávnený konať pri správe domu za vlastníkov bytov a
nebytových priestorov v dome pred súdom. Podľa § 9 ods. 2 ZoVB právne úkony týkajúce sa domu,
spoločných častí domu a spoločných zariadení domu, príslušenstva a pozemku zaväzujú spoločenstvo,
a ak sa spoločenstvo nezriaďuje, zaväzujú všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome...

Uzatvorením úverovej zmluvy preto práva a povinnosti z právneho úkonu vznikli priamo vlastníkom
bytov. Spotrebiteľská ochrana vrátane ochrany pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami v zmysle §
53 OZ sa vzťahovala aj na Bytové družstvo. Účelom právnej formy bytového družstva je uspokojovanie
potreby bývania svojich členov, čo nie je činnosťou smerujúcou k dosiahnutiu zisku. Zastúpenie vlastníka
bytu naplňujúceho zákonnú definíciu spotrebiteľa osobou nenaplňujúcou definíciu spotrebiteľa pri

právnom úkone uzatvorenia zmluvy nemôže spotrebiteľa zbaviť spotrebiteľskej ochrany garantovanej
právnymporiadkom.Záujemzákonodarcunazvláštnejochranevlastníkovbytovanebytovýchpriestorov
nachádza svoju reflexiu aj v § 24a zákona o spotrebiteľských úveroch priznáva špeciálny právny režim.
Preto všetky osoby na dlžníckej strane je podľa zákona účinného v dobe kontraktácie je treba považovať
za spotrebiteľov. S odkazom na uvedené NBS bližšie zdôvodnila svoje podozrenie na neprijateľnosť

zmluvnej podmienky obsiahnutej v bode 12.1.1 jednotlivých zmlúv, ktorá znie: V prípade, ak klient poruší
ľubovoľnú povinnosť vyplývajúcu z úverovej zmluvy, banka je oprávnená: zvýšiť úrokovú sadzbu až
do obnovenia dodržiavania povinností klienta v rozpätí stanovenom v jednotlivých zmluvách, pričom
toto zvýšenie sa nedotýka ustanovení o sankčných úrokoch. Predmetná zmluvná podmienka je, podľa
názoru NBS, vo viacerých svojich častiach neurčitá. Z oznámenia NBS z 25.08.2016 vyplýva, že

sťažnosť na postup a žiadosť o preskúmanie postupu Prima banky Slovensko a. s. pri výkone bankových
činností jej bola doručená dňa 26.07.2016, a pretože ide o obdobné úverové zmluvy ako tie, ktoré
prešetrovala s predchádzajúcimi podnetmi, jedná sa o typovo rovnaké úverové zmluvy s rovnakými resp.
obdobnými účastníkmi, odkazuje sa na predchádzajúce podrobné stanoviská s upriamením pozornosti
sťažovateľa na príslušný súd pre rozhodnutie o ním uplatňovaných nárokoch. Z výzvy na úhradu

pohľadávky - predžalobná upomienka zo 04.10.2016 mal súd preukázanú výzvu žalobcu vo veci vydania
bezdôvodného obohatenia - úrokov v dôsledku neoprávneného zvýšenia úrokovej sadzby u bytového
domu A. XX-XX, žalovanému, v sume 1.011,08 € so splatením do troch dní odo dňa doručenia tejto
výzvy na nižšie uvedený účet. Výzva bola doručená žalovanému dňa 12.10.2016. Z prepočtu výšky
jednotlivých splátok odo dňa 21.11.2011 mal súd preukázaný výpočet výšky bezdôvodného obohatenia

sažalovanéhouplatňovanýžalobouod21.11.2011do20.01.2014,kedydošlokpredčasnémuvyplateniu
splátky zostatku termínovaného úveru bytového domu A. XX-XX, B. s prepočtom a porovnaním výšky
splátok úveru pri vstupných údajoch základnej sadzby 6mesačného EURIBOR + 2,5 % úrokového
rozpätia a základnej sadzby 6mesačného EURIBORU + 1,75 % úrokového rozpätia. Z rozsudkuKrajského súdu v Žiline z 10.02.2016, sp. zn. 7Co/563/2015, a po zrušení a vrátení dovolacím súdom
(rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/223/2016) z rozsudku Krajského súdu v Žiline z
18.04.2018 sp. zn. 7Co/13/2018 vyplýva o. i. vo výroku určenie, že ustanovenie bodu 4.6 zmluvy o

poskytnutí úveru č. 99/589/05 z 29.09.2005 v znení: banka má právo adekvátnym spôsobom meniť
úrokovú sadzbu podľa bodu 4.4 úverovej zmluvy prípade, ak dôjde k zmene rizika klienta. Zmena miery
rizika klienta môže súvisieť predovšetkým zmenou rizikovej váhy klienta podľa pravidiel stanovených
NBS. Pre posúdenie zmeny miery rizika klienta sú rozhodujúce skutočnosti platné v čase podpisu
úverovej zmluvy v porovnaní so skutočnosťami platnými v čase vykonanej zmeny. Príslušnú zmenu

úrokovej sadzby je banka oprávnená uskutočniť automaticky bez dodatkov k úverovej zmluve, je
neprijateľnou podmienkou a je neplatné. Z kópie podacieho hárku žalovaného (v tom čase Dexia banka
Slovensko a. s.) vyplýva podanie zásielky 50726334 adresátovi Bytové družstvo so sídlom v Trnave dňa
01.12.2011, druh zásielky „R“ - doporučene.

4. Súd prvej inštancie právne posúdil zistený skutkový stav podľa § 52, § 53 ods. 1, § 54 ods. 2, § 451

ods. 2, § 100 ods. 1, § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 1 ods. 3 písm. r), §
24a zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „ZoSÚ“), § 6 ods. 2 písm. a), § 8a
ods. 7, § 8b ods. 1, § 9 ods. 2 a 7 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov
(ďalej len „ZoVB“), takto:

5. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že podaná žaloba je v časti
dôvodná. Nebolo sporným, že dňa 16.12.2008 vlastníci bytov v bytovom dome na A. D. XX-XX,
zastúpení žalobcom ako správcom bytového domu uzavreli zmluvu o termínovanom úvere č. 06/101/08
so žalovanou bankou (v čase uzavretia zmluvy pod obchodným menom Dexia banka Slovensko
a. s.). Zmluvu uzavrel správca bytového domu ako zástupca vlastníkov bytov, ktorí sú dlžníkmi

s povinnosťou vrátenia poskytnutých finančných prostriedkov veriteľovi. Vzťah založený zmluvou o
termínovanom úvere medzi vlastníkmi bytov ako dlžníkmi a bankou ako veriteľom súd prvej inštancie
posúdil ako spotrebiteľský vzťah, ktorý nie je priamo podriadený zvýšenej hmotnoprávnej ochrane
priznanej ZoSÚ, ale podľa jeho osobitného ust. § 24a sa pri poskytovaní úveru vlastníkom bytov
a nebytových priestorov na opravu, rekonštrukciu alebo modernizáciu spoločných častí, spoločných

zariadení a príslušenstva domu vzťahujú vybrané ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch. Preto
priznal žalobcovi konajúcemu pred súdom na účet vlastníkov bytov zvýšenú hmotnoprávnu ako aj
procesnoprávnu spotrebiteľskú ochranu. Po zhodnotení dôkazov súd prvej inštancie dospel k právnemu
záveru, že právo žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia vzniklo, avšak žalobou uplatnený
nárok je v časti premlčaný a to z dôvodu uplynutia trojročnej objektívnej premlčacej doby. K zvýšeniu

úrokového rozpätia žalovaným došlo na základe aplikácie bodu 5.5 zmluvy o termínovanom úvere č.
06/101/08 zo 16.12.2008, ktoré súd prvej inštancie považoval za absolútne neplatné z dôvodu, že
neumožňuje spotrebiteľom predpokladať obsah zmien úrokovej sadzby, ktoré môžu nastať v budúcnosti
pre neurčitosť pojmu „miera rizika klienta“, ktorý nie je nikde v zmluve vysvetlený a špecifikovaný.
Ustanovenie totožného znenia posúdil za neprijateľné tiež Krajský súd v Žiline rozsudkom z 18.04.2018,

ktoré určenie je v zmysle § 305 a 306 CSP záväzné pre každého. Za okamih rozhodný pre začiatok
plynutia subjektívnej premlčacej doby považoval súd prvej inštancie doručenie oznámenia NBS z
25.08.2016 do dispozičnej sféry žalobcu. Nestotožnil sa s tvrdením žalovaného, že správca mal
vedomosťozmenecelkovejrevizibilnejúrokovejsadzbyužzpísomnejkorešpondenciemedzižalovanou
bankou a žalobcom pri bytovom dome E. XX-XX C. B. z 24.06.2014 s ohľadom na totožný skutkový

základ, keďže súdy opakovane rozhodujú, že v spotrebiteľských sporoch o vydanie bezdôvodného
obohatenia nie je možné naviazať plynutie subjektívnej premlčacej doby na okamih predpokladu, t. j. že
oprávnená osoba mohla relevantné skutkové okolnosti vedieť resp. sa mohla dozvedieť alebo mala o
nich vedieť, ak by vynaložila potrebnú starostlivosť. Rozhodujúca je len skutočná vedomosť spotrebiteľa,
ktorú správca zastupujúci vlastníkov bytov nadobudol doručením odpovede NBS o prešetrení jeho

sťažnosti a žiadosti o preskúmanie postupu banky. Vzhľadom na to, že žaloba bola podaná 19.10.2016,
súd prvej inštancie dospel k záveru, že nedošlo k márnemu uplynutiu dvojročnej subjektívnej premlčacej
doby. Pokiaľ ide o plynutie objektívnej trojročnej premlčacej doby súd prvej inštancie vychádzal z toho,
že v prípade splácania termínovaného úveru táto plynula pri jednotlivých splátkach samostatne dňom
ich uskutočnenia. Posledná splátka bola vykonaná 20.01.2014, kedy došlo k vyplateniu splátky zostatku

úveru a teda k zániku úverového vzťahu predčasným splatením zostatku istiny úveru, úrokov a poplatkov
v sume 53.851,85 €. Žaloba bola na súd doručená 19.10.2016, preto žalobný nárok spočívajúci v
splácaní vyšších splátok termínovaného úveru po doručení oznámenia o zvýšení úrokového rozpätia
s účinnosťou od 15.12.2011 do 20.09.2013 vrátane je premlčaný vo všeobecnej premlčacej dobe. Ponesporovaní žalovaného prepočtu výšky anuít súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca plnil z neplatnej
časti zmluvy dňa 21.10.2013 o 36,42 € viac, dňa 20.11.2013 o 35,02 € viac, dňa 20.12.2013 o 34,81
€, dňa 20.01.2014 o 36,12 € viac a pri vyplatení zostatku úveru o 405,73 € viac, ako by platil v prípade

nezvýšenia úrokového rozpätia z 1,75 % na 2,5 %. Celkovo tak obohatenie žalovaného spočívalo
v sume 511,68 €, ktorú súd prvej inštancie uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi a v prevyšujúcej
časti uplatneného nároku žalobu ako nedôvodnú pre premlčanie zamietol. Pri posudzovaní plynutia
objektívnej premlčacej doby súd prvej inštancie, na rozdiel od tvrdení žalobcu, nedospel k záveru,
že k vzniku bezdôvodného obohatenia žalovaného došlo úmyselne. V čase oznámenia o zvýšení

úrokového rozpätia žalovaný nemohol vedieť a ani predpokladať, že o niekoľko rokov neskôr súd
posúdi bod 5.5 zmluvy za neprijateľnú podmienku a preto neplatnú. Pri posúdení, či ide o úmyselné
konanie nie je možné vychádzať zo súčasného stavu príp. zo stavu v rokoch 2014-2016, ale zo stavu
v čase uzatvárania úverovej zmluvy (16.12.2008) a v čase oznámenia o zvýšení úrokového rozpätia
(01.12.2011). K zmenám úrokového rozpätia dochádzalo vždy individuálne na základe zhodnotenia
konkrétnych okolností u každého klienta samostatne, pričom nešlo o jednotný pokyn, ale o niekoľko

porušení povinností klienta, ktoré malo za dôsledok prehodnotenie jeho bonity. Nešlo preto o úmyselný
postup žalovaného, či už priamy alebo nepriamy, úmysel žalovaného obohatiť sa z neplatného zvýšenia
úrokovéhorozpätiaatýmajcelkovejúrokovejsadzbynebolpreukázaný.Kžalobcomspochybňovanému
účinnému doručeniu oznámenia o zmene úrokového rozpätia spochybňovaním kópie podacieho hárku s
cenou 1 € pri doporučenej zásielke, ktorá obsahovala viacero listín adresovaných žalovaným žalobcovi,

súd prvej inštancie uviedol, že z bodu 5.5 zmluvy o termínovanom úvere vyplývalo dojednanie
oprávnenia banky uskutočniť zmenu úrokovej sadzby bez dodatkov k úverovej zmluve a z bodu 13.1
zmluvy o termínovanom úvere vyplýva, že písomné podania adresované druhej zmluvnej strane sa budú
považovať za riadne podané a včas uskutočnené, ak budú doručené osobne, doporučenou poštou,
alebo kuriérskou poštou, ak sa zmluvné strany nedohodnú inak. Zmluvné strany sa v prípade bodu

5.5 úverovej zmluvy nedohodli inak. Súd prvej inštancie preto uzavrel, že žalovaný si splnil povinnosť
oznámenia zmeny žalobcovi. Pri rozhodovaní o úroku z omeškania súd prvej inštancie s odkazom
na § 563 OZ vychádzal z toho, že dlžník je povinný vydať bezdôvodné obohatenie prvý deň po tom,
čo ho veriteľ požiadal o splnenie. Žalobca si uplatnil u žalovaného nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia výzvou zo 04.10.2016, ktorá bola žalovanému doručená 12.10.2016. Žalobca si uplatnil úrok

z omeškania z vydania bezdôvodného obohatenia od 17.10.2016 v zákonnej výške, preto mu ho súd
prvej inštancie v súlade s § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3 nar. vlády č. 87/1995 Z. z. žalobcovi priznal
zo sumy 511,68 € do zaplatenia. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP, keď náhradu trov
konania pomerne rozdelil. Žalobca bol v spore úspešný v rozsahu 50,61 % a žalovaný v rozsahu 49,39
%, potom čistý úspech žalobcu je 1,22 %. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie žiadnej zo strán

nepriznal nárok na náhradu trov konania.

6. Včasným odvolaním sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie. Namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým tvrdeniam a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho

posúdeniaveci.Žalobcanesúhlasilsprávnymzáveromsúduprvejinštancie,žeuplatnenýnárokjesčasti
premlčaný. Poukázal na princíp pacta sunt servanda, z ktorého vyplýva zásada nezmeniteľnosti zmluvy
jednostranným úkonom zmluvnej strany, okrem zákonných výnimiek, ktorých účelom je prispôsobenie
zmlúv zmeneným podmienkam. Kritériom pre posúdenie oprávnenosti nároku na jednostrannú zmenu
je prijateľnosť zmenovej klauzuly v zmysle § 53 OZ. Právo uplatňovať tieto zmenené podmienky

voči spotrebiteľovi vzniká dodávateľovi až po riadnom oznámení takejto zmeny spotrebiteľovi, ktorého
obsahom je aj dostatočne určité a zrozumiteľné objasnenie dôvodu zmeny. Úmysel žalovaného získať
bezdôvodné obohatenie bol zrejmý už v čase koncipovania spotrebiteľskej zmluvy, ako i v čase
koncipovania jednostranného oznámenia. Žalovaný vedel, že jediným účelom čl. 5.5 zmluvy o úvere
uzatváranej so spotrebiteľmi, je oprávnenie banky ako subjektu konajúceho so špecifickou a osobitnou

odbornou starostlivosťou v zmysle zákona o bankách, kedykoľvek pristúpiť na základe vlastného
uváženia a bez akýchkoľvek objektívnych dôvodov, v akejkoľvek miere a na základe subjektívneho
rozhodnutia k zmene úrokovej prirážky, zisku žalovaného jednostranným oznámením, bez ohľadu na
súhlas alebo nesúhlas spotrebiteľov, bez absencie akýchkoľvek objektívnych a kvantifikovateľných
parametrov. Toto ustanovenie spotrebiteľskej zmluvy bolo už v čase kreácie v rozpore s vtedy platným

a účinným § 53 ods. 4 písm. i) a v) OZ. Už v čase podpísania zmluvy bolo žalovanému zrejmé,
že sa na základe takto koncipovaného ustanovenia môže obohatiť. Účelom zmluvného dojednania
nebolo nastolenie rovnováhy plnenia a protiplnenia v prípade zmeny podmienok na trhu, ale zjavná
nerovnováha medzi žalovaným a spotrebiteľmi. Zároveň jediným cieľom jednostranného oznámenia oprehodnotení miery rizika bolo získanie bezdôvodného obohatenia od spotrebiteľov skrytým spôsobom
a bez akéhokoľvek vysvetlenia a odôvodnenia. Žalovaný aplikoval čl. 5.5 zmluvy o úvere plošne,
na veľký počet zmlúv s obdobne nastaveným výpočtom úrokovej sadzby, z čoho je možné vidieť

úmysel dosiahnuť čo najväčší zisk. Žalovaný v rozhodnom čase mal vedieť, že pri koncipovaní čl.
5.5 zmluvy o úvere v roku 2006, ako aj následnej aplikácii v roku 2011, existovala smernica Rady
93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica
93/13“), ktorá upravovala zákaz uplatňovania neprijateľných zmluvných podmienok, a to aj z dôvodu,
že dodávateľ nesmie predkladať a následne uplatňovať voči spotrebiteľom ustanovenia, v ktorých

nemožno predpokladať obsah zmien úrokovej sadzby, ktoré by mohli nastať v budúcnosti. Nie je
preto správne tvrdenie súdu prvej inštancie, že žalovaný nemohol predpokladať, že by ustanovenie
čl. 5.5 mohlo byť neplatné a jeho následné konanie považované za neúmyselné. Žalobca dal do
pozornosti viacero súdnych konaní, v ktorých súdy právoplatne rozhodli, že čl. 5.5 zmluvy o úvere je
neplatný z dôvodu neprijateľnosti zmluvnej podmienky, a preto ustanovenie čl. 5.5 je neplatné aj vo
všetkých ostatných spotrebiteľských zmluvách ex lege. V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutia

Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 7Co/563/2015 a sp. zn. 7Co/13/2018. S odkazom na § 107 ods. 2
OZ žalovaný uviedol, že úmysel žalovaného získať bezdôvodné obohatenie je potrebné skúmať v
čase, kedy sa začalo bezdôvodné obohatenie, teda v čase uskutočnenia jednostranného právneho
úkonu žalovaného, oznámením o zmene miery rizika a rovnako je dôležité vychádzať aj z motívu a
pohnútky, ktorá viedla žalovaného k uskutočneniu oznámenia o prehodnotení miery rizika. V danom

prípade postačuje preukázať nepriamy úmysel, t. j. vedomosť žalovaného o tom, že svojím konaním
(napr. jednostranným právnym úkonom) môže spôsobiť bezdôvodné obohatenie a uzrozumenie s týmto
následkom (že získa bezdôvodné obohatenie). Žalovaný je podnikateľským subjektom - bankou, ktorej
hlavným predmetom činnosti je poskytovanie úverov jednotlivým spotrebiteľom, pričom koná s odbornou
starostlivosťou. V rozhodnom čase neboli žalobcovia v omeškaní ani s jednou splátkou, teda žalovaní

ako spotrebitelia si riadne a včas plnili všetky zmluvné povinnosti z úverových zmlúv, preto nebol
žiadny zákonný a ani zmluvný dôvod k pristúpeniu zvýšenia úrokovej sadzby. Žalovaný mal a má
presnú vedomosť o výške finančných rezerv na účtoch žalobcov, pretože spravuje účty fondu údržby
a opráv bytových domov, ktoré spravuje žalobca a kde sa vytvára dostatočná finančná rezerva na
pokrývanie finančných záväzkov bytových domov. Vychádzajúc z názoru NBS, nedošlo k zmene miery

rizika žalobcov a je veľmi nepravdepodobné, že by došlo v krátkom časovom období (cca 10 mesiacov)
k zmene miery rizika v 49 prípadoch úverových zmlúv v rôznom štádiu splatenia úverov. K zmene
miery rizika klientov došlo plošne pri všetkých úverových zmluvách uzatvorených so žalovaným, resp.
jeho právnym predchodcom, pričom žalovaný neuviedol žiadny dôvod, ktorý ho viedol k zmene miery
rizika. Miera rizika bola v čase zvýšenia úrokových sadzieb nižšia, ako v čase uzatvárania úverových

zmlúv, pretože tieto boli uzatvárané v čase krízy, najmä v rokoch 2007/2008 a k prehodnoteniu miery
rizika došlo v čase hospodárskeho rastu až v roku 2011 a 2012. Keďže v rozhodnom čase poklesla
základná úroková sadza EURIBOR o viac ako 1 %, za ktorú si žalobca zaobstarával finančné zdroje
na medzibankovom trhu, došlo k poklesu obstarávacej ceny finančných zdrojov na finančnom trhu, čím
sa znížilo aj riziko žalovaného vo vzťahu k úverovej zmluve uzatvorenej so žalobcami. Táto skutočnosť

sa však úplne opačne prejavila v konkrétnych úverových vzťahoch, pretože došlo k nárastu úrokovej
sadzby práve o 1 % (čo v podstate pokrýva pokles základnej sadzby EURIBOR), čím sa zvýšil zisk
žalovanéhopráveotútozvýšenúúrokovúmieru.Žalobcasanestotožnilsozáveromsúduprvejinštancie,
že žalobca nepreukázal úmysel žalovaného, keď konštatoval, že žalovaný údajne nemohol vedieť, že
o niekoľko rokov posúdi súd príslušné ustanovenie ako neprijateľnú podmienku. Rozhodnutie súdu

o určení neprijateľnej podmienky nemá konštitutívny účinok vo vzťahu k neplatnosti či neprijateľnosti
tejto podmienky. Táto podmienka bola neprijateľnou a neplatnou od počiatku a vzhľadom na zákonné
povinnosti žalovaného, na jeho postavenie, predmet činnosti, personálne a organizačné kapacity
(vlastné právne oddelenie) tento o dôvodoch neplatnosti musel vedieť. Bol by absurdný záver, že banka
vytvorila obsah predmetného ustanovenia bez toho, aby jej nebol známy jeho obsah. Ak mal žalovaný

vedomosť o tom, že ustanovenie je neplatné, musel mať vedomosť aj o tom, že akékoľvek peňažné
prostriedky, ktoré nadobudne na základe takéhoto ustanovenia, budú získané protiprávne. Navyše,
banka neoznámila žalobcovi jednostrannú zmenu sadzby. Banka doručenie nepreukázala podacím
lístkom, ani doručenkou a v odôvodnení rozsudku sa súd nevysporiadal s dôkazným prostriedkom v
podobe oznámenia Slovenskej pošty a.s. Toto nasvedčuje tomu, že v čase jednostranného zvýšenia

úrokovej sadzby tu existoval úmysel banky získať neoprávnene peňažné prostriedky na úkor majetku
klienta a to či už v dôsledku toho, že by klient zvýšenie úrokovej sadzby nezistil nikdy, alebo by ho zistil po
uplynutí premlčacej doby vo vzťahu k takto získanému bezdôvodného obohateniu (jeho časti). Banka do
dnešného dňa neuviedla žalobcovi, aké konkrétne skutočnosti mali vplyv na údajnú zmenu miery rizikaklienta. Žalovaný má svoje pohľadávky na vrátenie úveru s príslušenstvom dvojnásobne zabezpečené,
jednak záložným právom na bytových domoch a aj finančnými prostriedkami tvorenými na fonde služieb
a fonde prevádzky, údržby a opráv, ktorých finančné prostriedky niekoľkonásobne prevyšujú istiny

úverov. Žalovaný úmyselne nekonal a nereagoval na výzvy, reklamácie a žiadosti spotrebiteľov, ako
i správcu smerujúce k upresneniu výšky zmeny úrokovej sadzby a jej výpočtu s úmyslom dosiahnuť
natiahnutie času a premlčanie. Žalovaný aj v týchto dňoch, sústavne vykonáva inkaso a jednostranne
si zráža finančné prostriedky od spotrebiteľov aj so zvýšeným úrokovým rozpätím. Z tohto jasne badať
úmysel žalovaného tieto peňažné prostriedky si v čo najširšom rozsahu ponechať, napriek vedomiu,

že mu nepatria. V tomto kontexte a vo svetle celospoločensky presadzovaného verejného záujmu na
ochrane spotrebiteľa, by takáto námietka premlčania mala byť podľa názoru žalobcu posudzovaná
ako výkon práva v rozpore s dobrými mravmi a mala by byť súdom odmietnutá ako zjavné zneužitie
práva. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove z 12.12.2011, sp. zn.
7Co/84/2011. Vyššie uvedené skutočností prinajmenšom spoľahlivo preukazujú nepriamy úmysel banky
bezdôvodne sa obohatiť na úkor klientov. Žalovaný konal úmyselne (či už priamo alebo nepriamo) tým,

že jednostranným právnym úkonom závislým od vôle žalobcu od 01.12.2011 zmenil úrokové rozpätie
úveru na 2,50 % p. a., pričom žalovaný vykonával bez ďalšej súčinnosti žalobcov jednostrannú zrážku,
inkasozbankovéhoúčtufonduprevádzkyúdržbyaoprávžalobcov,každújednotlivúmesačnúsplátkuza
úver po 01.12.2011 navýšenú aj o jednostranne zvýšenú úrokovú sadzbu. Preto podľa § 107 ods. 2 OZ
od tohto momentu plynie 10-ročná objektívna premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia v

súlade s jednotlivými splátkami. V konaní pritom nebolo riadne preukázané, či vôbec došlo k doručeniu
oznámenia o zmene úrokového rozpätia žalobcom. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenie nie je
premlčané v subjektívnej ani v objektívnej premlčacej dobe. Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil
rozpor vznesenej námietky premlčania žalovaným, ktorá je nepochybne v rozpore s dobrými mravmi.
Vznesená námietka premlčania nie je dôvodná, a to s poukazom na tú skutočnosť, že vedomosť

žalobcov, že žalovaný sa na ich úkor bezdôvodne obohacuje sa dozvedeli až doručením stanoviska
NBS z 28.04.2016, v ktorom banka jednoznačne uviedla, že žalovaný porušuje práva žalobcov ako
spotrebiteľov (napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 19.02.2009, sp. zn. 25 Cdo 539/2008, rozsudok
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/459/2011, II. ÚS 176/2011 a IV. ÚS 542/2013 týkajúce sa vznesenej
námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi, rozhodnutie Krajského súdu v Trnave z 29.03.2017,

sp. zn. 10Co/90/2016 týkajúce sa ochrany práv spotrebiteľov).

7. Žalovaný sa včasným odvolaním proti výrokom I a III domáhal zrušenia napadnutého rozsudku
a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal, že súd prvej inštancie založil
svoje rozhodnutie na nesprávnom skutkovom zistení, že subjektívna premlčacia lehota začala

plynúť 25.08.2016, pretože vtedy sa spotrebiteľ na základe oznámenia NBS dozvedel, že došlo k
bezdôvodnému obohateniu. K tomuto zisteniu dospel napriek tomu, že samotný žalobca pri podaní
žaloby tvrdil, že sa o zvýšení úrokového rozpätia dozvedel už na základe oznámenia o zvýšení
úrokového rozpätia z 01.12.2011, a že žalovaný preukázal, že už 26.05.2014 mu žalobca adresoval list,
z ktorého je zrejmé, že vedel o spornom zvýšení úrokového rozpätia. Pokiaľ súd tvrdí, že spotrebiteľmi,

ktorí v spore vystupujú, sú vlastníci bytov, títo sa rozhodne o bezdôvodnom obohatení ani o odpovedi
NBS nedozvedeli. Subjektívnu vedomosť o bezdôvodnom obohatení mohol nadobudnúť len správca,
nie spotrebiteľ. Ten je podľa § 24a zákona o spotrebiteľských úveroch jediný oprávnený vykonávať
práva a povinnosti vo vzťahu k žalovanému. Správca je navyše podľa § 8b ods. 1 písm. a) ZoVB
povinný vykonávať správu s odbornou starostlivosťou. Pokiaľ táto objektívna starostlivosť správcom

dodržaná nebola, vytvára to zodpovednostný vzťah medzi ním a vlastníkmi. Okrem toho súd skutkovo
nevyhodnocoval ani to, že okrem stanoviska NBS z 25.08.2016, ktoré malo byť údajne rozhodujúce,
zaslala NBS žalovanému dve rovnaké skoršie stanoviská, na ktoré odkazuje v stanovisku z 25.08.2016.
Tieto boli datované 28.04.2015 a 26.01.2016. Z nich je zrejmé, že správca mal subjektívnu vedomosť
o súdom požadovaných predpokladoch bezdôvodného obohatenia najneskôr už 28.04.2015, kedy

obdržal prvú odpoveď NBS. Navyše, správca podal prvú žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia
proti žalovanému na základe rovnakých skutkových okolností 17.12.2015 a ďalších 40 obsahovo
totožných žalôb dňa 30.06.2016. Správca sa o okolnostiach súvisiacich s bezdôvodným obohatením
v tomto a ďalších bytových domoch dozvedel už doručením oznámenia o zvýšení úrokového rozpätia.
Preukázateľne mal však najneskôr 26.05.2014 o neoprávnenom postupe žalovaného takú vedomosť, že

o tom s ním začal písomne komunikovať. Súd nevykonal dokazovanie za účelom preukázania termínu
splatnosti jednotlivých splátok, preto nemohol zistiť, či splátka splatná v októbri 2013 bola skutočne
zaplatená v nedeľu 20.10.2013 alebo v iný deň. V bankovej praxi je pritom bežné, že splátky splatné
počas dní pracovného pokoja sa z účtu odpočítavajú predchádzajúci pracovný deň. Pokiaľ by bolatáto splátka zaplatená v piatok 18.10.2013 a žaloba bola doručená súdu 19.10.2016, súd by musel
dospieť k záveru, že aj táto splátka je premlčaná, keďže k bezdôvodnému obohateniu žalovaného došlo
18.10.2013 (skutočným zaplatením konkrétnej splátky). Napriek tomu, že žalovaný namietal, že žalobca

nepreukázal reálne zaplatenie ani jednej splátky, žalobca nenavrhol dôkaz na preukázanie skutočnej
splatnosti splátok a súd sa pri svojom rozhodnutí touto námietkou nedostatočného zistenia skutkového
stavu vôbec nezaoberal. Súd prvej inštancie tiež nesprávne právne posúdil, že ide o spotrebiteľský spor;
že nárok je čiastočne premlčaný v objektívnej premlčacej lehote, nie je však premlčaný v subjektívnej
premlčacej lehote, ktorá začala plynúť od doručenia listu NBS z 25.08.2016, že žalovaný sa bezdôvodne

obohatilpreto,žečl.5.5zmluvyoterminovanomúverebolvyhlásenýzaneprijateľnúzmluvnúpodmienku
rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 18.04.2018, sp. zn. 7Co/13/2018 a že nárok si od začiatku
uplatňoval oprávnený subjekt. Podľa názoru žalovaného nejde o spotrebiteľský spor, pretože v spore
vystupujú dva rovnocenné subjekty - žalovaný ako banka a správca ako profesionál, ktorý má v zmysle
§ 24a zákona o spotrebiteľských úveroch právo uzatvárať v mene a na účet vlastníkov bytov zmluvy
o úvere poskytované týmto vlastníkom, vykonávať v ich mene práva a povinnosti a prijímať plnenia.

Rozhodujúce v tejto veci nie je ani rozhodnutie Krajského súdu v Žiline o námietke nedostatku miestnej
príslušnosti. To, že nejde o bežný spotrebiteľský vzťah reflektuje aj § 24a zákona o spotrebiteľských
úveroch, ktorý priznáva vlastníkom ako spotrebiteľom špecifickú (avšak značne obmedzenú) ochranu
ich práv, ktoré by im inak v tomto vzťahu nepatrili. Súd je oprávnený priznať vlastníkom bytov voči
žalovanému len tú spotrebiteľskú ochranu, ktorá im vyplýva zo zákona. Plná spotrebiteľská ochrana

im patrí len voči správcovi, ktorý je tiež ich dodávateľom. Pri aplikácii § 107 ods. 1 OZ je pri skúmaní
začiatku plynutia subjektívnej dvojročnej premlčacej lehoty dôležitá vedomosť žalobcu o tom, že došlo
k zvýšeniu úrokovej sadzby a vedomosť o tom, že takéto zvýšenie je realizované v rozpore so zmluvou.
Žalobca v spore tvrdil (a súd aj zistil), že sa o zvýšení úrokového rozpätia ako zložky úrokovej sadzby
dozvedel doručením oznámenia o zvýšení úrokového rozpätia z 01.12.2011, doručeného v súlade s

čl. 13.1 zmluvy o úvere doporučenou zásielkou. Reálne však bezdôvodné obohatenie začalo vznikať
až momentom inkasovania prvej splátky úveru so zvýšenou sadzbou, čo by mal byť začiatok plynutia
premlčacej lehoty. Pokiaľ žalobca tvrdí, že o neoprávnenom obohatení sa dozvedel inokedy, je povinný
túto skutočnosť preukázať. Svedkovia F. G., F. H. a F. I. pritom potvrdili subjektívnu vedomosť o
bezdôvodnom obohatení na prelome apríla a mája 2014, najneskôr však 26.05.2014, keď žalovanému

adresoval list týkajúci sa uplatneného nároku. O vzniku bezdôvodného obohatenia sa oprávnený dozvie
vtedy, keď má k dispozícii údaje, ktoré mu umožňujú podať žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia,
t. j. pozná skutkové okolnosti týkajúce sa bezdôvodného obohatenia a osoby, ktorá sa obohatila.
Nezáleží na to, ako oprávnený posúdi známe skutočnosti z právneho hľadiska (rozsudok Najvyššieho
súdu ČR z 27.11.12014, sp. zn. 33Cdo/466/2014). Súdna prax teda pre rozsah subjektívnych okolností

nevyžaduje, aby mal oprávnený 100 % vedomosť o bezdôvodnom obohatení a výške, ktorú si uplatní
žalobou vrátane posúdenia, že ide o bezdôvodné obohatenie. Postačuje vedomosť o tom, že došlo
k zúčtovaniu splátky úveru pri použití úrokového rozpätia určeného v rozpore so zmluvou. V danom
prípade súd musí brať do úvahy aj fakt, že správca uzavrel so žalovaným minimálne 49 obsahovo
totožných zmlúv v prospech vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Pokiaľ sa oznámenie týkalo

viacerých úverov, zasielal viacero oznámení spolu v jednej obálke. Preto pokiaľ žalobca nepreukáže
opak, preukázateľne vedel o bezdôvodnom obohatení pri všetkých úveroch, ktorých sa týkali oznámenia
o zvýšení úrokového rozpätia. Keďže právne posúdenie nároku ako bezdôvodného obohatenia nemá
žiaden relevantný súvis so subjektívnou vedomosťou o bezdôvodnom obohatení žalobcu pre účely
určenia začiatku plynutia premlčacej lehoty, nemožno považovať list NBS z 25.08.2016 za relevantný.

Jedinú 100 % istotu o bezdôvodnom obohatení nemôže nikomu poskytnúť list NBS, ale len rozhodnutie
súdu o priznaní nároku. Súd totiž v zmysle § 193 CSP nie je viazaný právnym posúdením oprávnenosti
účtovania úroku Národnou bankou Slovenska. Tá sa navyše nevyjadrovala k aplikácii čl. 5.5 zmluvy o
terminovanom úvere, ale k aplikácii čl. 12.1, ktorý vôbec nebol predmetom tohto konania. Subsumovanie
bezdôvodného obohatenia pod rovnaký vzťah, aký bol rozhodovaný rozsudkom Krajského súdu v Žiline

z 18.4.2018, sp. zn. 7Co/13/2018 bolo tiež nesprávnym právnym posúdením. Pokiaľ chcel súd určiť
čl. 5.5 zmluvy o termínovanom úvere ako neprijateľnú podmienku, mal sám o tom rozhodnúť a svoje
rozhodnutie riadne odôvodniť. Toto ani iné žalobcom citované rozhodnutia nie sú v spore použiteľné,
pretože v žiadnom z týchto sporov sa nerozhodovalo o posúdení neprijateľnosti zmluvnej podmienky
zo zmluvy o úvere poskytnutej vlastníkom bytov zastúpených správcom. Súd nezohľadnil, že zmluva

o úvere bola uzatváraná medzi dodávateľom a správcom, ktorý pri jej uzavretí konal v rámci predmetu
svojej podnikateľskej činnosti. V konaní sa preukázalo (svedeckými výpoveďami), že žalovaný konal so
správcom individuálne ako s veľkým korporátnym klientom, s ktorým individuálne dojednával podmienky
pre ním uzatvárané úvery. Navyše v prípade tohto typu úveru sa uplatní osobitná znížená spotrebiteľskáochrana len v tom rozsahu, ktorý stanovuje § 24a zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalovaný trvá na
tom, že čl. 5.5 nie je neprijateľnou podmienkou, ani ak je takáto formulácia obsiahnutá v spotrebiteľskej
zmluve. V spore sa navyše preukázalo, že z pohľadu banky došlo k zmene miery rizika klienta tým, že

žalobca žalovanému riadne a včas nepredkladal tie dokumenty, na ktoré bol povinný a preto žalovaný
nevedel vyhodnotiť ním sledované ukazovatele, v dôsledku čoho mieru rizika klienta zvýšil. V zmysle
§ 24a zákona o spotrebiteľských úveroch bol jediným subjektom oprávneným uplatňovať nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia správca konajúci v mene a na účet vlastníkov bytov a nebytových
priestorov v bytovom dome A. XX-XX, B. a takto mal byť ako subjekt aj označený. Správca nezastupuje

individualizované fyzické osoby, ale hromadný subjekt bez ohľadu na to, aké osoby ho tvoria, keďže
rozhodujúcim nie je ich osobné postavenie, ale právny vzťah k bytu. Z tohto dôvodu bol nárok od začiatku
uplatnený neoprávneným subjektom. Žalovaný ďalej namieta, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie z 22.01.2019, č. k. 22Csp/86/2017-354, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má
vadu, ktorá mala vplyv na nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Na základe tohto uznesenia z konania
vystúpili žalobcovia 1 - 102 a na ich miesto vstúpil ako žalobca Bytové družstvo so sídlom v Trnave,

zastupujúce v zmysle § 9 ods. 7 ZoVB vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome so súp.
č. XXXX na A. D. E. XX, XX, XX C. B.. Súd rozhodol na základe návrhu advokátskej kancelárie UNITED
LAWYERS, advokátska kancelária, s.r.o. z dôvodu novelizácie § 6 ods. 1 a § 9 ods. 7 ZoVB. s odkazom
na § 79 a § 80 ods. 1 CSP, pretože na základe zmeny ZoVB údajne musí dôjsť k správnemu označeniu
subjektov na strane žalobcu. V čase podania žaloby súd prvej inštancie konal so 102 fyzickými osobami,

ktorémalivovecikonaťvosvojomvlastnommene.Títožalobcoviavšaknávrhnazmenunepodali.Podal
ho len advokát ich zástupcu, ktorý navrhol, aby došlo k zmene žalobcov zo 102 fyzických osôb (ktoré
reálne nikdy nezastupoval) na nového žalobcu, jeho klienta. Domnelý advokát v spore nepreukázal
oprávnenie na to, aby mohol zastupovať 102 označených fyzických osôb, svoje oprávnenie vystupovať
v spore si odvodzoval iba od splnomocnenia udeleného správcom. Pokiaľ by bol správny záver súdu, že

fyzické osoby konali svojím zákonným zástupcom (čo žalovaný popiera), k žiadnej zmene v skutočnosti
nedošlo, keďže ani pred zmenou ani po nej by v spore nevystupoval iný subjekt. Aby mohlo dôjsť k
zmene, musel by súd zistiť, že v spore vystupuje 102 fyzických osôb, ktoré vo vlastnom mene podali
návrh na zmenu z dôvodu zmeny ich hmotnoprávneho postavenia. Ako dôvod svojho rozhodnutia súd
uviedol, že ním dochádza k „správnemu označeniu žalobcov“. Napadnutým uznesením však nedošlo k

zmene označenia, ale k zásadnej zámene pôvodných 102 žalobcov (fyzických osôb) za jedného žalobcu
(právnickú osobu). Pokiaľ súd tvrdí, že na základe § 80 CSP mení označenie žalobcov, nesprávne
vyhodnocuje vzniknutú procesnú situáciu. Ust. § 80 CSP totiž nerieši prípady, keď je strana nesprávne
označená, kedy súd postupuje podľa § 129 CSP a stranu vyzve na opravu alebo doplnenie žaloby.
Následne žalovaný v odvolaní poukazuje na znenie § 8b ods. 1 ZoVB účinného do 31.10.2018 a

znenie § 9 ods. 7 ZoVB účinného po novele ZoVB od 01.11.2018 a vyvodzuje záver, že novela ZoVB len
špecifikovalapôvodnútextáciu(správcakonázavlastníkov)nanovéznenie,podľaktoréhosprávcakoná
na účet vlastníkov a doplnila výluku z možnosti zastúpenia. V dôsledku tejto novely nedošlo k zmene
spôsobu konania vlastníkov bytov pred súdom, keďže aj do 31.10.2018 konal správca ako zákonný
zástupca vlastníkov bytov na ich účet. Správcu nič nelimitovalo v tom, aby podal žalobu vo svojom mene

(o čo opiera svoju obranu v prípade námietky žalovaného týkajúcej sa zastúpenia v spore v rozpore s §
89 ods. 1 CSP). Naopak, správca bol povinný podať žalobu vo vlastnom mene v zmysle § 24a zákona o
spotrebiteľských úveroch. Žalobcovia však to, že by podal žalobu správca, opakovane popreli. Zmena
žalobcu,ktorúpripustilsúduznesenímz22.01.2019,niejedôsledkomprávnejskutočnosti,keďžezmena
zákona sa za právnu skutočnosť nepovažuje. Súd nemal vôbec možnosť analogicky aplikovať § 80 ods.

1 CSP, a to ani v zmysle čl. 4 CSP ako navrhovali žalobcovia. V takomto prípade je použitie § 80 CSP
nesprávne a použitie analógie v zmysle čl. 4 CSP vzhľadom na porušenie princípu legality podľa čl. 2
ods. 2 Ústavy SR, neprípustné.

8. Vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žalobca navrhol, aby odvolací súd odvolanie žalovaného

odmietol. Uviedol, že podľa jeho názoru bolo odvolanie žalovaného podané oneskorene. Domnieva
sa, že žiadny odvolací dôvod, pre ktorý žalovaný podal odvolanie nie je naplnený. Súd prvej inštancie
zistil skutkový stav úplne a vzal do úvahy všetky dôkazy, ktoré boli významné z hľadiska právneho
posúdenia uplatneného nároku. Jeho zistenia a skutkové závery zodpovedajú obsahu spisu, sú správne
a logické. Argumentácia žalovaného je totožná s argumentáciou na súde prvej inštancie a súd sa s ňou

riadne a ucelene vysporiadal už v prvoinštančnom konaní. Žalovaný nešpecifikuje, ktorým konkrétnym
úkonom, vykonaním ktorého konkrétneho dôkazu mal súd prvej inštancie dospieť k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Súd vyhodnotil listiny predložené žalobcom a to konkrétne tri listiny NBS v ich
celkovom kontexte, prihliadajúc aj na listiny predložené žalovaným, na svedecké výpovede a aj inédôkazy procesných strán. Žalovanému nie je jasný vzťah medzi vlastníkmi bytov (spotrebiteľmi) a
správcom (zákonným zástupcom spotrebiteľov na základe zák. č. 182/1993 Zb.). Súd prvej inštancie
v bodoch 21 až 35 rozsudku ustálil právne predpisy, ktoré na daný spor aplikuje, ide o OZ, ZoSÚ o

spotrebiteľských úveroch a ZoVB. Žalovaný nekonkretizuje, ktorý právny predpis prvoinštančný súd
nesprávne aplikoval, nevysvetľuje v čom vidí nesprávnu aplikáciu právneho predpisu a ktorý správny
predpis podľa žalovaného mal súd na daný prípad aplikovať, žalovaný iba vo všeobecnosti poukazuje
na § 24a ZoSÚ a § 8b ods. 1 ZoVB, pričom jeho právny výklad daných predpisov a argumentácia sa
zhoduje s argumentáciou žalovaného v prvoinštančnom konaní a bola súdom riadne vzatá do úvahy,

dokonca aj v odôvodnení rozsudku. Žalovaný poukazuje v súvislosti s námietkou premlčania nároku a jej
posudzovanímpodľa§107OZnarozsudokNajvyššiehosúduČRz27.11.2014sp.zn.33Cdo/466/2014,
čo však nie je odvolacím dôvodom v zmysle § 365 CSP. Odvolávanie sa na súdnu prax inej krajiny,
Českej republiky, nie je tiež odvolacím dôvodom, preto ani odvolací dôvod spočívajúci v nesprávnom
právnom posúdení nebol uplatnený dôvodne. Súd prvej inštancie tiež správne postupoval pri vydávaní
uznesenia z 22.01.2019.

9. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že jediným relevantným dôvodom podaného
odvolania je nesprávne právne posúdenie objektívnej 10-ročnej premlčacej lehoty. Podľa názoru
žalovaného súd prvej inštancie ale nesprávne posúdil začiatok plynutia dvojročnej subjektívnej
premlčacej lehoty a trvá na svojom stanovisku uvedenom v odvolaní. Žalobca aj súd aplikujú § 107 OZ

nesprávne, pretože subjektívnu premlčaciu lehotu nepočítajú v rámci objektívnej premlčacej lehoty, ale
pro futuro. Ust. § 107 ods. 1 a 2 OZ síce určujú rozdielny moment začiatku ich plynutia, nie však rozdielny
spôsob zistenia, či je nárok premlčaný. Subjektívna premlčacia lehota totiž vždy plynie iba v rámci
objektívnej premlčacej lehoty. Ak súd dospel k záveru, že objektívnu premlčaciu lehotu treba počítať
spätneodpodaniažalobykmomentuzaplateniatej-ktorejsplátky,rovnakojenutnépočítaťajsubjektívnu

premlčaciu lehotu, keďže právnym dôvodom premlčania je neuplatnenie práva na súde v stanovenej
lehote. Pokiaľ je premlčaný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v subjektívnej lehote, nemá
zmysel uvažovať o tom, či by mala byť objektívna premlčacia lehota trojročná alebo desaťročná. Preto
sú všetky argumenty žalobcu, ktorými sa snaží súd presvedčiť, aby mu priznal nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia za (dokonca) viac ako 5 rokov, irelevantné. V tomto totiž posúdenie, či od

uhradenia splátky uplynuli tri roky alebo desať rokov, nemôže zmeniť právnu kvalifikáciu, keďže v oboch
prípadoch uplynula subjektívna premlčacia lehota. Navyše, nemožno aplikovať žiaden z uvedených
skutkových záverov ohľadom údajného dôvodu na uplatnenie 10-ročnej premlčacej lehoty, keďže
žalovaný nemohol mať v čase uzavretia zmluvy, ani v čase zvýšenia úrokového rozpätia, vedomosť o
zmene legislatívy alebo o súdnych rozhodnutiach, ku ktorým došlo neskôr (výklad smernice prijatý v

roku 2013, 2014). Aplikovateľné nie je ani uplatnenie korektívu dobrých mravov na vznesenú námietku
premlčania, ktorá je možná len výnimočne (napr. II. ÚS 176/2011, IV. ÚS 542/2013, III. ÚS 44/2017).
Pri posúdení konkrétnych okolností je zrejmé, že premlčanie nároku od doručenia oznámenia o zvýšení
úrokového rozpätia zavinil správca, ktorý nárok neuplatnil, pretože nevenoval pozornosť doručeným
oznámeniam o zvýšení úrokového rozpätia. V dôsledku toho nemožno dospieť k záveru, že by bolo

takéto mimoriadne predĺženie premlčacej lehoty spravodlivé (napr. I. ÚS 33/2012, III. ÚS 44/2017).

10. Vo svojej odvolacej replike žalobca uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava podaného odvolania.
Odvolanie sa netýka len nesprávneho posudzovania 10-ročnej premlčacej lehoty súdom, ale aj
posudzovania subjektívnej premlčacej lehoty, ktorú súd prvej inštancie vyhodnotil správne, v súlade s

rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 67/2011, podľa ktorého oprávnený sa dozvie o vzniku
bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne (preukázateľne)
zisti skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia,t.j.keďnadobudnevedomosťorozsahubezdôvodnéhoobohateniaaoosobeobohateného,
a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. Žalobca sa o rozsahu

bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného dozvedel z oznámenia NBS. Žalobca trvá na tom,
že žalovaný nebol oprávnený zvýšiť úrokové rozpätie, či už podľa ustanovení Obchodného zákonníka,
alebo OZ, ale ani podľa ustanovení zmluvy o termínovanom úvere č. 06/101/08, čl. 2.2.4. ods. 2.2.2.4.3,
v ktorých bolo úrokové rozpätie dojednané fixne 1,75 %, a ak tak urobil, išlo o úmyselné konanie s cieľom
získať bezdôvodné obohatenia. V ďalšej časti vyjadrenia neuvádza žiadne nové skutočnosti, ktoré by

už neboli obsahom jeho odvolania.

11. Žalovaný vo svojej odvolacej replike uviedol, že podal odvolanie 02.05.2019, teda v posledný deň
procesnej lehoty. Uviedol, že žalobca svojou vágnou procesnou obranou nespochybňoval skutočnosti,ktoré sa namietajú v odvolaní. Žalovaný dal do pozornosti odvolaciemu súdu aktuálny rozsudok
Okresného súdu v Trnave z 27.06.2019, č. k. 11Csp/134/2016-343, v zmysle ktorého o tom, že došlo k
bezdôvodnému obohateniu na strane žalovanej, mal správca vedomosť najneskôr však dňa 26.05.2014,

kedy žalovanej adresoval list, kde uvádza, že správcovi nie je známa žiadna skutočnosť, ktorá by
oprávňovala banku k zvýšeniu úroku. Súd tiež skonštatoval, že na veci nič nemení fakt, že ide o inú
zmluvu, pretože správca mal nevyhnutne vedomosť o bezdôvodnom obohatení aj v prípade iných
úverov, keďže uzavrel viaceré obdobné zmluvy. Žalobca nereagoval ani na námietku žalovaného, že súd
nevykonal žiaden dôkaz o dátume skutočného uhradenia poslednej splátky, pri ktorej je sporné uplynutie

objektívnej premlčacej lehoty. Uvedený dôkaz nebol súdom vykonaný. Žalovaný už pred súdom prvej
inštancie uviedol, v čom spočíva nesprávne právne posúdenie, ako aj to, ako mal prvoinštančný súd
aplikovať príslušné právne normy. Žalobca tiež nebol schopný zaujať kvalifikované stanovisko ani k
odvolaciemu dôvodu spočívajúcemu vo vadách uznesenia, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci
samej.

12. Vo svojej odvolacej duplike žalovaný neuviedol žiadne nové skutočnosti, ako tie, ktoré už uviedol
v predchádzajúcich podaniach.

13. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (v poradí prvým) rozsudkom z 28.09.2020, č. k.
23Co/185/2019-503 na odvolanie žalobcu a žalovaného zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak,

že žalobu zamietol z dôvodu, že nárok žalobcu ako celok bol premlčaný pre uplynutie subjektívnej
premlčacej doby (výrok I) a žalovanému priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho
konania v plnom rozsahu (výrok II).

14. Na dovolanie žalobcu Najvyšší súd SR ako súd dovolací svojím uznesením z 30.11.2022, sp. zn.

5Cdo/218/2021 rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pretože odvolací
súd sa pri otázke posúdenia začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného
obohatenia odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v spotrebiteľských veciach.
Dovolací súd odvolaciemu súdu uložil, aby sa zaoberal otázkou, kedy ten, na úkor koho bezdôvodné
obohatenie vzniklo, nadobudol skutočnú vedomosť o vzniku a o výške bezdôvodného obohatenia.

Proti tomuto uzneseniu najvyššieho súdu žalovaný podal 14.03.2024 ústavnú sťažnosť, ktorou sa
okrem iného domáhal zrušenia uznesenia dovolacieho súdu. O ústavnej sťažnosti žalovaného ústavný
súd rozhodol nálezom z 24.09.2024, sp. zn. IV. ÚS 253/2024, ktorým ústavnej sťažnosti žalovaného
nevyhovel.

15. Odvolací súd, viazaný rozsahom odvolaní (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP),
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie aj z hľadiska
vád týkajúcich sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP) a bez nariadenia pojednávania, pretože
neboli splnené podmienky § 385 ods. 1 CSP dospel k záveru, že dôvodné je len odvolanie žalobcu.

16. Žalovaný svojím odvolaním kritizuje predovšetkým výrok I napadnutého rozsudku, ktorým súd
prvej inštancie žalobe čiastočne vyhovel, v podstate z dôvodu nesprávnych skutkových zistení v
súvislosti s premlčaním a nesprávneho právneho posúdenia veci, pokiaľ ide o spotrebiteľský charakter
sporu, premlčanie, účinky vyhlásenia sporného článku 5.5 za neprijateľnú podmienku rozsudkom iného
krajského súdu a oprávnenia uplatňovať žalovaný nárok. Zároveň žiada ako nesprávne zrušiť aj

uznesenie o zmene na strane žalobcov, pretože k žiadnej zmene nedošlo.

17. Hneď na úvod treba odmietnuť názor žalovaného, že nejde o spotrebiteľský spor, pretože v spore
vystupujú dva rovnocenné subjekty - žalovaný ako banka a správca ako profesionál, ktorý má v zmysle
§ 24a ZoSÚ právo uzatvárať v mene a na účet vlastníkov bytov zmluvy o úvere poskytované týmto

vlastníkom, vykonávať v ich mene práva a povinnosti a prijímať plnenia.

18. Podľa skutkových zistení súdu prvej inštancie, ktorými je odvolací súd viazaný, pretože ich žalovaný
v odvolaní nespochybnil, spornú zmluvu o termínovanom úvere č. 06/101/08 zo 16.12.2008 uzatvoril
so žalovaným za vlastníkov bytov žalobca ako ich zástupca (bod 10 napadnutého rozsudku). Udialo sa

tak po účinnosti zákona č. 268/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej
republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov
(01.07.2007). Touto novelou zároveň zákonodarca sa do právnej úpravy výslovne zaviedlo oprávnenie
správcu konať pri správe domu za vlastníkov bytov a nebytových priestorov na súde, a to práve vustanovení § 8b ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. V dôsledku toho správca v čase uzavretia zmluvy
vystupoval ako priamy zástupca vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ktorý koná v ich mene a na
ich účet. Z uvedeného vyplýva, že aj zmluvy súvisiace s výkonom správy bytového domu na základe

tohto zákonného splnomocnenia uzatváral zástupca vlastníkov v mene vlastníkov a na ich účet. Plnenia
zo zmlúv neboli poskytované správcovi, ale samotným vlastníkom, zmluvu však za všetkých vlastníkov
fyzicky podpisoval správca. (pozri v tomto zmysle aj I. ÚS 428/2019)

19. Skutočnosť, že žalobca ako správca uzatváral za vlastníkov spornú zmluvu o termínovanom úvere

a že týchto vlastníkov v súdnom spore súvisiacom s touto zmluvou aj zastupuje, nemá vplyv na povahu
uzatvorenej zmluvy. Kritériá pre posúdenie zmluvy ako spotrebiteľskej sú iné. Spotrebiteľskou zmluvou
je zmluva, ktorú uzatvára dodávateľ (obchodník) so spotrebiteľom (§ 52 ods. 1 OZ).

20. Občiansky zákonník obsahuje definíciu pojmu spotrebiteľ v ustanovení § 52 ods. 4, ktoré sa od
uzavretia spornej zmluvy (16.12.2008) nezmenilo. Z jeho znenia je jasné, že rozhodujúce z hľadiska

určenia, či sa fyzická osoba považuje za spotrebiteľa, je, či zmluvu uzatvára v rámci predmetu svojej
obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Táto definícia nehovorí nič o vedomostiach, ktoré
daná osoba má. Inak to nie je ani v prípade ustanovenia článku 2 písm. b) smernice 93/13, ktoré sa
do slovenského právneho poriadku prebralo práve ustanovením § 52 ods. 4 OZ. Podľa článku 2 písm.
b) smernice 93/13 totiž spotrebiteľ znamená akúkoľvek fyzickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich

tejto smernici koná s cieľom, nevzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu. Línia
judikatúry Súdneho dvora týkajúca sa výkladu pojmu „spotrebiteľ“ je jasná a podporuje extenzívny
výklad. Súdny dvor sa v rozsudku Costea (z 03.09.2015, C-1140/14, EU:C:2015:538, body 21, 26 a
27) zaoberal otázkou postavenia advokáta, ktorý uzatvoril s bankou zmluvu o úvere bez toho, aby v
nej bol špecifikovaný účel tohto úveru. Súdny dvor vysvetlil, že pojem „spotrebiteľ“ v zmysle článku

2 písm. b) smernice 93/13 má objektívnu povahu a nezávisí od konkrétnych vedomostí, ktoré môže
dotknutá osoba mať, alebo od informácií, ktoré táto osoba skutočne má k dispozícii. Ďalej v podstate
konštatoval, že advokát, ktorý uzavrie s dodávateľom zmluvu, ktorá nie je spätá s výkonom jeho
povolania advokáta, sa vo vzťahu k dodávateľovi nachádza v znevýhodnenom postavení. V takom
prípade by ani za predpokladu, že advokát je vo vyššej miere odborne kompetentný, nebolo možné

dospieť k záveru, že nie je vo vzťahu k predajcovi alebo dodávateľovi slabšou stranou. Znevýhodnené
postavenie spotrebiteľa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom, ktoré má vyrovnať systém ochrany
zavedený smernicou 93/13, sa týka tak úrovne informovanosti spotrebiteľa, ako aj jeho vyjednávacej
sily vo vzťahu k podmienkam, ktoré sú pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom a na ktorých
obsah nemá tento spotrebiteľ vplyv. To, že pojem „spotrebiteľ“ v zmysle článku 2 písm. b) smernice 93/13

má objektívnu povahu a nezávisí od konkrétnych vedomostí, ktoré môže dotknutá osoba mať, alebo od
informácií, ktoré táto osoba skutočne má k dispozícii, zdôraznil Súdny dvor aj v rozsudku z 21.03.2019,
Pouvin a Dijoux (C-590/17, EU:C:2019:232, bod 24). Skutočnosť, že ochrana udeľovaná smernicou
93/13 závisí od cieľov, s akými koná fyzická osoba, teda cieľov nevzťahujúcich sa k jej podnikaniu, a nie
od osobitných znalostí, ktorými táto osoba disponuje, pripomenul Súdny dvor aj v nedávnom rozsudku

z 21.09.2023, mBank (C-139/22, EU:C:2023:692, bod 67).

21. Požiadavka eurokonformného výkladu ustanovenia § 52 ods. 4 OZ ako nepriameho účinku
smernice 93/13 (pozri napríklad rozhodnutia Súdneho dvora z 13.11.1990, Marleasing SA, C-106/89,
EU:C:1990:395, z 27.06.2000, Océano Grupo, spojené veci C-240/98 až 244/98, EU:C:2000:346

a zo 04.07.2006, Konstantinos Adeneler, C-212/04, EU:C:2006:443), potom na základe judikatúry
Súdneho dvora citovanej v predchádzajúcom bode vedie k záveru, že osobitné znalosti a informácie,
ktorými osoba nekonajúca pri uzatváraní zmluvy s dodávateľom v rámci svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskejčinnostidisponuje,nemajúvplyvnaochranu,ktorútejtoosobeslovenskýprávnyporiadok
priznáva v spotrebiteľskom vzťahu.

22. Z toho tiež vyplýva, že ak hľadisko osobitných znalostí a informácií nie je pre priznanie spotrebiteľskej
ochrany podstatné, nie je podstatné ani to, či takýmito osobitnými znalosťami a informáciami disponuje
osoba, ktorá spotrebiteľa (či už priamo alebo nepriamo) zastupuje. Zastúpenie osoby profesionálom
(podnikateľom) v záväzkovom vzťahu s dodávateľom nezbavuje zastúpeného ochrany, ktorú mu

právny poriadok ako spotrebiteľovi priznáva, ak nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti
alebo inej podnikateľskej činnosti. Tento záver podporuje aj nedávno vyjadrený názor Súdneho dvora,
podľa ktorého je nerozhodné, ak fyzickú osobu zastupuje pri uzatváraní zmluvy odborník (rozsudok z
24.10.2024, Zabitoń, C-347/23, EU:C:2024:919, body 12 a 34).23. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že obdobné úvahy, založené na hmotnom práve, možno
použiť aj pri posudzovaní charakteru sporu ako spotrebiteľského, pretože Civilný sporový poriadok pri

vymedzení znakov spotrebiteľských sporov používa terminológiu hmotného práva (§ 290 CSP). Hoci
Civilný sporový poriadok priznáva v niektorých procesnoprávnych súvislostiach zastúpeniu spotrebiteľa
profesionálom - advokátom relevanciu (§ 291 ods. 3 CSP), takéto zastúpenie nespája so zníženou
ochranou vyplývajúcou z hmotného práva. Preto ani to, ak je spotrebiteľ v konaní zastúpený správcom
ako zákonným zástupcom, neznamená, že by uplatňovaný nárok nepodliehal pravidlám na ochranu

spotrebiteľa.

24. Zavádzajúca je argumentácia žalovaného ustanovením § 24a zákona č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch, ktoré podľa neho priznáva vlastníkom ako spotrebiteľom špecifickú (avšak
značne obmedzenú) ochranu ich práv, ktoré by im inak v tomto vzťahu nepatrili. Žalovaným citované
ustanovenie bolo vložené do ZoSÚ zákonom č. 352/2012 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2013 a nemalo

vplyv na právne vzťahy, ktoré vznikli pred týmto dátumom na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere (§
25aods.1ZoSÚ).Spornázmluva(vrátanejejdodatkuč.1)bolauzavretániekoľkorokovpredúčinnosťou
tejto novely ZoSÚ (dokonca pred účinnosťou samotného ZoSÚ), takže ustanovenie § 24a ZoSÚ sa na
ňu ani nemôže vzťahovať.

25. Neobstojí ani názor žalovaného, že nárok si uplatnil neoprávnený subjekt, pretože v zmysle §
24a ZoSÚ jediným subjektom oprávneným uplatňovať nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
je správca konajúci v mene a na účet vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Predovšetkým je
tento názor v rozpore s jazykovým výkladom cit. ustanovenia, pretože to výslovne stanovuje, že
vlastníci „vykonávajú svoje práva v súvislosti s uvedenými úvermi spoločne prostredníctvom správcu“.

Nezodpovedá ani účelu zákona, ktorým je uľahčiť uplatňovanie práv a plnenie povinnosti vo vzťahoch,
kde vystupujú vlastníci bytových domov ako celok, a nie naopak, obmedzovať, či sťažovať právny styk. V
tomto zmysle možno odkázať aj na niektoré rozhodnutia ústavného súdu, ktoré sa týkali aj žalovaného,
a ktoré vysvetľujú vzťah vlastníkov a postavenie správcu podľa ZoVB, najmä podľa § 8b ods. 1, resp.
§ 9. ZoVB sa v tomto rozsahu viackrát menil, avšak správca vždy bol a je len zástupcom vlastníkov,

ktorí sú nositeľmi hmotného práva podľa cit. zákona (II. ÚS 302/2019). Žiada sa zdôrazniť najmä názor
ústavného súdu k zákonu č. 283/2018 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa ZoVB (účinnému od 01.11.2018),
podľa ktorého boli do ZoVB vložené nové ustanovenia § 9 ods. 7 a 8. Ústavný súd vysvetlil, že vzhľadom
na problémy aplikačnej praxe pri zastupovaní vlastníkov bytov a nebytových priestorov na súde sa
zmenil spôsob konania správcu (aj spoločenstva vlastníkov bytov a nebytových priestorov) pri súdnych

sporoch, a to tak, že správca zastupuje a koná vo vlastnom mene na účet vlastníkov bytov a nebytových
priestorov v dome pred súdom a iným orgánom verejnej moci. Z uvedeného vyplýva, že po tejto novele je
správca aktívne alebo pasívne vecne legitimovaný zastupovať vlastníkov bytov a nebytových priestorov
nasúdevovlastnommene,nonaichúčet.Správcatedabudesámúčastníkomkonania.(I.ÚS428/2019)
V tomto zmysle treba vykladať aj § 24a ZoSÚ. Niet rozumného dôvodu (žalovaný žiaden dôvod ani

neopísal), pre ktorý by toto ustanovenie malo viesť k zvráteniu legislatívneho trendu badateľného zo
spomenutých noviel ZoVB. Z rovnakých dôvodov je nedôvodná aj námietka žalovaného týkajúca sa
splnomocnenia právneho zástupcu žalobcu.

26. Súvisiacou, avšak opäť nedôvodnou odvolacou námietkou žalovaný vyčíta napadnutému

rozsudku jeho nesprávnosť aj preto, že mu predchádzalo vydanie uznesenia z 22.01.2019, č. k.
22Csp/86/2017-354, ktorým z konania vystúpili žalobcovia 1. - 102. a na ich miesto vstúpil súčasný
žalobca, zastupujúci v zmysle § 9 ods. 7 ZoVB vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom
dome. Keďže išlo o uznesenie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej (napadnutému rozsudku),
akákoľvek s ním súvisiaca vada by mohla byť z hľadiska dôvodnosti odvolania relevantná len vtedy, ak

by mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP). Tak to však nebolo, pretože rozhodnutie
vo veci samej by bolo rovnaké aj v prípade, že by toto uznesenie vydané nebolo, a žalobcami by
zostali jednotliví vlastníci bytov a nebytových priestorov. Vlastníci bytov a nebytových priestorov, ako
aj správca bytového domu majú vecnú legitimáciu v sporoch týkajúcich sa správy bytového domu.
Procesné uznesenie súdu prvej inštancie nebolo spôsobilé zasiahnuť do práva na spravodlivý proces

žalovaného (pozri napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/71/2022). Rovnaké závery
platia aj pre uznesenia podobného charakteru, ktoré predchádzali uzneseniu z 22.01.2019.27. V ďalšej časti svojho odvolania sa žalovaný venuje tomu, ako súd prvej inštancie právne posúdil
sporný článok 5.5, ktorý znie takto:

„Banka má právo adekvátnym spôsobom meniť úrokovú sadzbu v prípade, ak dôjde k zmene miery
rizika klienta. Zmena miery rizika klienta môže súvisieť predovšetkým so zmenou ratingu klienta
stanoveného bankou, alebo so zmenou rizikovej váhy klienta podľa pravidiel stanovených Národnou
bankou Slovenska. Pre posúdenie zmeny miery rizika klienta sú rozhodujúce skutočnosti platné v
čase ich ostatného posúdenia v porovnaní s aktuálnymi rozhodujúcimi skutočnosťami. Príslušnú zmenu

úrokovej sadzby je banka oprávnená uskutočniť automaticky bez dodatkov k úverovej zmluve. Banka
predmetnú zmenu písomne v primeranej lehote oznámi klientovi.“

28. Nepodstatná a do istej miery opäť zavádzajúca je v tomto smere odvolacia námietka žalovaného,
ktorou nesúhlasí s tým - čo žalovaný predstavuje ako nosný záver súdu prvej inštancie - že žalovaný
sa bezdôvodne obohatil preto, že citovaný článok 5.5 je neprijateľnou podmienkou podľa rozsudku

Krajského súdu v Žiline z 18.04.2018, sp. zn. 7Co/13/2018. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie takto
celkom neodôvodnil. Relevantná časť (bod 36) napadnutého rozsudku totiž znie nasledovne:

„Súd mal za to, že k zvýšeniu úrokového rozpätia žalovaným došlo na základe aplikácie bodu 5.5
zmluvy o termínovanom úvere č. 06/101/08 zo dňa 16.12.2008, ktoré ustanovenie považoval súd

za absolútne neplatné z dôvodu, že neumožňuje spotrebiteľom predpokladať obsah zmien úrokovej
sadzby, ktoré môžu nastať v budúcnosti pre neurčitosť pojmu ,miera rizika klienta‘, ktorý nie je nikde
v zmluve vysvetlený a špecifikovaný. Predmetné ustanovenie totožného znenia posúdil za neprijateľné
tiež Krajský súd v Žiline rozsudkom zo dňa 18.04.2018, ktoré určenie je v zmysle § 305 a 306 [CSP]
záväzné pre každého.“

29. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zjavné, že sporný článok 5.5 vyhodnotil súd prvej inštancie
ako absolútne neplatný právny úkon nie pre neprijateľnosť, ale pre neurčitosť. Odkaz na rozsudok
Krajského súdu v Žiline, ktorý totožné ustanovenie posúdil ako „neprijateľné“, je potom logicky nanajvýš
podporný, nie však rozhodujúci.

30. Odvolací súd zdôrazňuje, že je viazaný odvolacími dôvodmi, ktoré vymedzuje odvolateľ (s výnimkou
vád konania, o ktoré tu ale nejde). Je to teda odvolateľ, od ktorého závisí aj predmet odvolacieho
prieskumu. Preto pokiaľ namieta nesprávnosť právneho záveru súdu prvej inštancie, musí uviesť
skutočnosti, ktoré umožnia odvolaciemu súdu uplatniť zásadu iura novit curia. Ak má odvolací súd vďaka

odvolateľovi k dispozícii rozhodujúce skutočnosti, môže kvalifikovane vyjadriť svoj právny názor na ne.
Žalovaný ale nepredniesol žiadne argumenty, ktoré by sa týkali východísk, ktoré viedli súd prvej inštancie
k právnemu záveru, že sporný článok 5.5 je neplatný pre neurčitosť. Inými slovami žalovaný nevzniesol
žiadne výhrady voči tomu, že sporný článok 5.5 neumožňuje spotrebiteľom predpokladať obsah zmien
úrokovej sadzby, ktoré môžu nastať v budúcnosti pre neurčitosť pojmu „miera rizika klienta“, ktorý nie

je nikde v zmluve vysvetlený a špecifikovaný.

31. Predsa len odvolací súd na zdôraznenie správnosti právneho posúdenia, ktoré predostrel súd prvej
inštancie v napadnutom rozsudku, dopĺňa aj vlastné úvahy.

32. Aj podľa odvolacieho súdu je pri vyhodnocovaní platnosti sporného článku 5.5 podstatnou otázkou,
či spĺňa náležitosti platného právneho úkonu, najmä či vyhovuje požiadavke dostatočnej určitosti a
zrozumiteľnosti. Koniec koncov, sporný článok 5.5 obhajoval žalovaný ako súladný s ustanovením § 37
ods. 1 OZ už vo vyjadrení k žalobe. V odvolaní síce túto svoju argumentáciu výslovne nezopakoval,
avšak pre poriadok sa k nej odvolací súd vyjadrí, pretože súd prvej inštancie sa jej podrobnejšie

nevenoval.

33. Pravidlá ochrany spotrebiteľa pri kontraktačnom procese sú vo všeobecnej časti Občianskeho
zákonníka obsiahnuté v piatej hlave, konkrétne v ustanoveniach § 52 až § 54a. Ide prevažne o
ustanovenia, ktorými sa do slovenského právneho poriadku preberajú najmä ustanovenia smernice

93/13. To však neznamená, že ustanovenia smernice nenachádzajú svoj odraz aj v iných ustanoveniach
všeobecnej časti Občianskeho zákonníka.34. O takéto ustanovenie ide v prípade článku 5 prvej vety smernice 93/13/EHS, ktoré je vzhľadom na
svoj obsah relevantné aj v tejto veci. Toto ustanovenie upravuje tzv. požiadavku transparentnosti, podľa
ktorej v prípade zmlúv, v ktorých sú všetky alebo niektoré podmienky ponúkané spotrebiteľovi v písomnej

forme, musia byť vždy tieto podmienky vypracované zrozumiteľne. Podľa tabuľky zhody návrhu zákona
(k zákonu č. 150/2004 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení
neskorších predpisov) s právom Európskych spoločenstiev a právom Európskej únie sa ustanovenie
článku 5 prvej vety smernice 93/13 odráža v § 37 ods. 1 OZ Občianskeho zákonníka (s poznámkou
režimu tzv. úplnej transpozície). Z tohto dôvodu je pre výklad § 37 ods. 1 OZ v spotrebiteľských vzťahoch

relevantná aj judikatúra Súdneho dvora EÚ, ktorá vykladá jemu zodpovedajúci článok 5 smernice 93/13.

35. Keďže obsahom článku 5.5 je právo žalovaného zmeniť úrokovú sadzbu, odvolací súd pri jeho
posudzovaní vychádzal najmä rozhodnutí Súdneho dvora EÚ týkajúcich sa požiadavky transparentnosti
takéhoto ustanovenia podľa článku 5 smernice 93/13:

36. Pokiaľ ide o posúdenie zmluvnej podmienky, ktorá predávajúcemu alebo dodávateľovi umožňuje
jednostranne meniť poplatky za dodávku, Súdny dvor už uviedol, že z článkov 3 a 5, ako aj z bodu
1 písm. j) a l) a bodu 2 písm. b) a d) prílohy k smernici 93/13 vyplýva, že na tento účel má zásadný
význam odpoveď na otázku, či po prvé zmluva transparentným spôsobom uvádza dôvod a spôsob
zmeny poplatkov spojených s dodávkou, aby spotrebiteľ mohol na základe jasných a zrozumiteľných

kritérií predpokladať prípadné zmeny týchto poplatkov, a po druhé, či má spotrebiteľ právo zmluvu
ukončiť v prípade, že tieto poplatky sa skutočne zmenili (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26.04.2012,
Invitel, C-472/10, body 24, 26 a 28).

37. Na tomto svojom názore Súdny dvor zotrval a doplnil, že nedostatok informácií v tejto súvislosti pred

uzavretímzmluvyvzásadenemožnonahradiťlentým,žespotrebiteliabudúvpriebehurealizáciezmluvy
v dostatočnom predstihu informovaní o zmene poplatkov a o ich práve zmluvu vypovedať, ak s touto
zmenou nesúhlasia (pozri rozsudok z 21.03.2013, RWE, C-92/11, EU:C:2013:180). Tiež poznamenal,
že legitímnemu záujmu predávajúceho alebo dodávateľa chrániť sa pred zmenou okolností zodpovedá
rovnako legitímny záujem spotrebiteľa po prvé poznať, a teda môcť predpokladať dôsledky, ktoré táto

zmena preňho môže mať v budúcnosti a po druhé, mať v takej situácii k dispozícii údaje, ktoré mu
umožnia čo najvhodnejším spôsobom reagovať na jeho novú situáciu (tamtiež, bod 53).

38. Dôležité tiež je, že požiadavka transparentnosti zmluvných podmienok stanovená v článku 4 ods.
2 a článku 5 smernice 93/13, ktoré majú inak zhodný dosah, nemôže byť obmedzená len na ich

zrozumiteľnosť z formálneho a gramatického hľadiska (pozri v tomto zmysle rozsudok Kásler a Káslerné
Rábai, C-26/13, 30.04.2014, EU:C:2014:282, body 69 a 71).

39. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Súdny dvor v podstate rozhodol, že pokiaľ ide o podmienku
úverovej zmluvy, ktorá upravuje „poplatok za riziko“, túto zmluvu nemožno považovať za zmluvu, ktorá

transparentným spôsobom uvádza dôvody pre existenciu odmeny zodpovedajúcej tomuto poplatku,
keďže bolo spochybnené, že za získanie uvedeného poplatku by veriteľ bol povinný poskytnúť skutočnú
protihodnotu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26.02.2015, Matei, C-143/13, EU:C:2015:127, bod 77).
Súdny dvor upozornil, že pokiaľ ide o podmienky umožňujúce veriteľovi jednostranne zmeniť úrokovú
sadzbu, treba si klásť otázku o predvídateľnosti, pokiaľ ide o spotrebiteľa, zvýšenia tejto sadzby, ktoré

môže veriteľ uskutočniť v závislosti od kritéria, na prvý pohľad transparentného, týkajúceho sa „vzniku
podstatných zmien na finančnom trhu“, aj keď je táto posledná uvedená formulácia sama osebe z
gramatického hľadiska jasná a zrozumiteľná (tamtiež, bod 76).

40. Súdny dvor ďalej vysvetlil, že požiadavka transparentnosti sa má chápať tak, že stanovuje nielen

to, aby dotknutá podmienka bola pre spotrebiteľa gramaticky jasná a zrozumiteľná, ale aj to, aby bol
tento spotrebiteľ schopný na základe jasných a zrozumiteľných kritérií posúdiť hospodárske dôsledky,
ktoré z toho pre neho vyplývajú (pozri v tomto zmysle rozsudok z 09.07.2015, Bucura, C-348/14,
EU:C:2015:447, bod 55 a citovanú judikatúru).

41. V súvislosti s požiadavkou transparentnosti zmluvnej podmienky stanovujúcej pohyblivú úrokovú
sadzbu v zmluve o hypotekárnom úvere Súdny dvor rozhodol, že táto podmienka musí byť nielen
zrozumiteľná z formálneho a gramatického hľadiska, ale musí tiež umožňovať, aby priemerný
spotrebiteľ, ktorý je riadne informovaný a primerane pozorný a obozretný, bol schopný pochopiťkonkrétne fungovanie spôsobu výpočtu tejto sadzby a posúdiť tak na základe presných a zrozumiteľných
kritérií potenciálne významné ekonomické dôsledky tejto zmluvnej podmienky na jeho finančné záväzky.
Na účely posúdenia, ktoré musí v tejto súvislosti vykonať vnútroštátny súd, sú osobitne relevantnými

skutočnosťami jednak okolnosť, že hlavné údaje výpočtu tejto sadzby sú ľahko dostupné každej osobe,
ktorá má v úmysle uzavrieť zmluvu o hypotekárnom úvere, vzhľadom na uverejnenie spôsobu, akým
sa uvedená sadzba vypočíta, a jednak to, že boli poskytnuté informácie o vývoji indexu v minulosti,
na základe ktorého sa táto sadzba vypočíta. (pozri rozsudok z 03.03.2020, Gómez del Moral Guasch,
C-125/18, EU:C:2020:138)

42. Súdny dvor tiež rozhodol, že obsah podmienky zmluvy o úvere uzavretej medzi predajcom alebo
dodávateľom a spotrebiteľom, ktorá upravuje nákupný a predajný kurz cudzej meny, v ktorej je úver
indexovaný, musí umožniť riadne informovanému a primerane pozornému a obozretnému spotrebiteľovi
pochopiť na základe jasných a zrozumiteľných kritérií spôsob, akým sa určuje výmenný kurz cudzej
meny používaný pri výpočte výšky splátok úveru tak, aby tento spotrebiteľ mohol kedykoľvek sám určiť

výmenný kurz uplatňovaný predajcom alebo dodávateľom (rozsudok z 18.11.2021, A. S.A., C-212/20,
EU:C:2021:934).

43. Článok 5.5, o ktorý ide v prejednávanej veci, preto treba posudzovať na základe vyššie opísaných
kritérií transparentnosti.

44. Čo sa týka požiadavky, aby mohol spotrebiteľ na základe jasných a zrozumiteľných kritérií
predpokladať prípadné zmeny úrokovej sadzby (rozsudok Invitel), článok 5.5 obsahuje len jedno
kritérium: zmenu miery rizika klienta. Tento pojem zmluva osobitne nevymedzuje, ale príkladom uvádza,
že zmena miery rizika klienta môže súvisieť so zmenou ratingu klienta stanoveného bankou alebo

so zmenou rizikovej váhy klienta podľa pravidiel stanovených Národnou bankou Slovenska. Zmenu
miery rizika klienta teda môžu spôsobiť aj iné okolnosti (čo v konečnom dôsledku pripustil aj žalovaný).
Skutočnosť, že článok 5.5 nekonkretizuje všetky skutočnosti, ktoré žalovaný považuje za rozhodujúce z
hľadiska možnosti zmeny miery rizika klienta, sama o sebe vylučuje, aby mohol spotrebiteľ predpokladať
prípadnú zmenu svojej „miery rizika“, a teda aj zmenu úrokového rozpätia. Ani príklady, ktoré tento

článok uvádza, to neumožňujú. Po prvé, žalovaný nevysvetlil, aké skutočnosti majú za následok zmenu
ratingu klienta. Po druhé, v konaní sa nepreukázalo, že by Národná banka Slovenska stanovila pravidlá
upravujúce rizikovú váhu klienta.

45. Ak spotrebiteľ nemôže predpokladať zmeny úrokovej sadzby, nemôže predpokladať ani dôsledky,

ktoré zmena miery rizika preňho môže mať v budúcnosti (rozsudky RWE a Bucura).

46. Ďalšou dôležitou okolnosťou je, že sporný článok 5.5 nekonkretizuje spôsob výpočtu zmeny úrokovej
sadzby v závislosti od zmeny miery rizika klienta. V skutočnosti tento článok nielenže neobsahuje žiadne
pravidlá, ktoré by spotrebiteľovi umožňovali pochopiť konkrétne fungovanie spôsobu výpočtu zmeny

(rozsudky Gómez del Moral Guasch a A. S.A.), ale tieto pravidlá nie sú spotrebiteľom vôbec dostupné
(rozsudok Gómez del Moral Guasch), pretože žalovaný ich pod výhradou obchodného tajomstva
nezverejňuje.

47. Na základe vyššie uvedených úvah odvolací súd uzatvára, že sporný článok 5.5 nespĺňa požiadavku

transparentnosti podľa článku 5 smernice 93/13, a tým ani požiadavku určitosti a zrozumiteľnosti
právneho úkonu upravenú v § 37 ods. 1 OZ. To potom spôsobuje neplatnosť článku 5.5 podľa § 37 ods.
1 vety za bodkočiarkou OZ.

48. Žalobca v tejto súvislosti správne poznamenal, že nedostatok transparentnosti sporného článku 5.5

sa prejavil aj v oznámení žalovaného o zvýšení úrokovej sadzby rozpätia, v ktorom žalovaný neuviedol
ani zmluvné alebo zákonné ustanovenie, na základe ktorého svoje právo využil, a ani samotný dôvod
zmeny úrokového sadzby.

49.Súdprvejinštancietedanepochybil,akčlánok5.5posúdilakoneplatnýzdôvoduneurčitosti.Správne

potom uzavrel, že žalobca plnil žalovanému viac, než mal, v dôsledku čoho vznikol žalobcovi voči
žalovanému nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 451 ods. 2 OZ).50. Pokiaľ ide o otázku premlčania tohto nároku, žalovaný súdu prvej inštancie odvolaním vytýka, že pre
začiatok subjektívnej premlčacej doby považoval za rozhodujúce doručenie listu NBS z 25.08.2016, čo
podľa žalovaného nezodpovedá správnemu výkladu § 107 ods. 1 OZ.

51. Je ustálenou judikatúrou, že pre určenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby v prípade
bezdôvodného obohatenia získaného plnením na základe spotrebiteľskej úverovej zmluvy, ktoré je
bezúročné a bez poplatkov, je podstatná skutočná vedomosť spotrebiteľa o tom, že nemá (nemal) plniť
splátky spotrebiteľského úveru vo výške dohodnutej v úverovej zmluve (uznesenie Najvyššieho súdu

SR z 28.09.2021, sp. zn. 5Cdo/29/2021, uverejnené ako R 14/2022). V konaní sp. zn. 5Cdo/29/2021
sa najvyšší súd síce zaoberal otázkou určenia počiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby v prípade
bezdôvodného obohatenia získaného plnením na základe spotrebiteľskej úverovej zmluvy, ale toto
vzniklovdôsledkutoho,žespotrebiteľskýúverbolvyhodnotenýakobezúročnýabezpoplatkov.Najvyšší
súd v kasačnom uznesení z 30.11.2022, sp. zn. 5Cdo/218/2021 vyjadril pre odvolací súd záväzný
(§ 455 CSP) právny názor, že závery judikátu R 14/2022 sú vo vzťahu k posudzovanému sporu

(vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré malo vzniknúť neplatným navýšením úrokovej sadzby úveru
v spotrebiteľskom právnom vzťahu) prejudikatórne, lebo jeho podstatou je otázka navýšenia úveru v
spotrebiteľskom právnom vzťahu. S odkazom na tento judikát následne odvolaciemu súdu uložil, aby
sa vychádzajúc z obsahu listu žalobcu z 26.05.2014, listu žalovaného z 24.06.2014 a oznámenia NBS
zo 25.08.2016 zaoberal otázkou, kedy ten, na úkor koho bezdôvodné obohatenie vzniklo, nadobudol

skutočnú vedomosť o vzniku bezdôvodného obohatenia a o výške bezdôvodného obohatenia.

52. Odvolací súd v tejto súvislosti pripomína, že z bodu 13 rozhodnutia R 14/2022 tiež vyplýva, že
rozhodujúcim okamihom, keď si spotrebiteľ sám musel byť vedomý, že bez existujúceho (platného)
právneho dôvodu previedol na účel veriteľa určitú sumu, bola porada s právnym zástupcom, pretože

vtedy sa dozvedel o rozpore niektorých jednotlivých konkrétnych dojednaní zmluvy o spotrebiteľskom
úvere so zákonnou úpravou. Najvyšší súd poznamenal, že túto vedomosť treba odlišovať od
znalosti právnej kvalifikácie plnenia poskytnutého spotrebiteľom nad rámec základnej sumy úveru ako
bezdôvodného obohatenia.

53. Na tomto mieste dáva odvolací súd do pozornosti aj judikatúru Súdneho dvora EÚ, ktorá sa týka
súladu súdneho výkladu vnútroštátneho práva upravujúceho začiatok a plynutie premlčacej lehoty na
podanie žaloby spotrebiteľa o vrátenie neoprávnene zaplatených poplatkov súvisiacich so zmluvami o
hypotekárnomúveresosmernicou93/13.Súdnydvorskonštatoval,ženato,abybolispôsobyuplatnenia
premlčacej lehoty v súlade so zásadou efektivity, nestačí, aby stanovovali, že spotrebiteľ musí mať

vedomosť o skutkových okolnostiach nekalej povahy zmluvnej podmienky bez toho, aby sa zohľadnila
jednak jeho vedomosť o právach, ktoré mu vyplývajú zo smernice 93/13, a jednak skutočnosť, že má
dostatok času na to, aby mu umožnil účinne pripraviť a podať žalobu na uplatnenie týchto práv (rozsudok
Súdneho dvora z 25.01.2024, Caixabank, spojené veci C-810/21 až C-813/21, EU:C:2024:81, bod 50).

54. Na základe vyššie uvedeného potom odvolací súd dospel k záveru, že § 107 ods. 1 OZ treba
eurokonformne vykladať v tom zmysle, že pre určenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej
doby v prípade bezdôvodného obohatenia získaného plnením na základe neplatného ustanovenia
spotrebiteľskej úverovej zmluvy je podstatná skutočná vedomosť spotrebiteľa o právach, ktoré mu
vyplývajú zo smernice 93/13 a z ustanovení OZ, ktoré túto smernicu preberajú.

55. Žalovaný začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby spája s korešpondenciou strán, ktorá sa
uskutočnilavmájiajúni2014vsúvislostisinýmbytovýmdomom.Predovšetkýmzkasačnéhouznesenia
dovolacieho súdu vyplýva, že názor, že subjektívna premlčacia lehota začala plynúť dňom 26.05.2014,
je v rozpore s ustálenou súdnou praxou. Súd prvej inštancie teda postupoval správne, keď list žalobcu

z 26.05.2014 nepovažoval za dôležitý, lebo sa týkal iného bytového domu. Odvolací súd tu pripomína
aj skutkové zistenia súdu prvej inštancie, z ktorých je zrejmé, že oznámenie NBS z 25.08.2016 je
odpoveďou na žiadosť žalobcu o prešetrenie postupu žalovaného súvisiaceho s určením výšky úroku
o. i. v spornej úverovej zmluve č. 06/101/08, ktorú so žalovaným uzatvoril žalobca v mene vlastníkov
bytovej budovy. NBS v tomto oznámení odkázala na svoje predchádzajúce stanoviská týkajúce sa

podobných úverových zmlúv. Je teda nepochybné, že NBS až týmto oznámením informovala žalobcu,
že k úverovej zmluve č. 06/101/08, o ktorú ide v prejednávanej veci, zaujíma rovnaké stanovisko, aké
žalobcovi oznámila v súvislosti s inými úverovými zmluvami. V skorších stanoviskách sa pritom NBSvenovala otázke neplatnosti neprijateľných podmienok v súvislosti so zvýšením úrokového rozpätia, ale
výslovne sa vyjadrila tiež, že spotrebiteľská ochrana sa vzťahuje aj na bytové družstvo (teda žalobcu).

56. Na zdôraznenie správnosti záveru o nepodstatnosti listu žalobcu z 26.05.2014 z hľadiska začiatku
subjektívnej premlčacej lehoty odvolací súd odkazuje aj na jeho nesporný obsah. Predmetom listu bola
žiadosť o vysvetlenie spôsobu hodnotenia miery rizika klienta a žiadosť o doloženie dokladov na účely
posúdenia odôvodnenosti zvýšenia úrokového rozpätia podľa článku 5.5 spornej úverovej zmluvy. V
tomto liste sa nenachádza zmienka o tom, že by žalobca považoval článok 5.5 za odporujúci zákonnej

úprave, či o tom, že žalobca si je vedomý práv, ktoré spotrebiteľom zaručuje smernica 93/13 a príslušné
ustanovenia OZ, čo sú ale predpoklady, ktoré vyžaduje vnútroštátna judikatúra (R 14/2022) a judikatúra
Súdneho dvora (spojené veci C-810/21 až C-813/21).

57. Vychádzajúc z vyššie uvedenej judikatúry a kasačného uznesenia dovolacieho súdu potom ale
argumentácia žalovaného nie je spôsobilá spochybniť správnosť právneho záveru súdu prvej inštancie,

že nedošlo k uplynutiu dvojročnej subjektívnej premlčacej doby (bod 38 napadnutého rozsudku). Nemá
na ňu vplyv ani žalovaným neustále zdôrazňovaný § 24a ZoSÚ. Odvolací súd už vysvetlil, prečo je názor
žalovaného na použitie tohto ustanovenia nesprávny.

58. Z tohto dôvodu je tiež nepodstatná odvolacia námietka žalovaného, že súd prvej inštancie nesprávne

posúdil plynutie subjektívnej premlčacej doby a premlčanie splátky splatnej v októbri 2013.

59. Pokiaľ ide o objektívnu premlčaciu dobu, tej sa týka odvolanie žalobcu proti výroku I napadnutého
rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobu sčasti zamietol ako premlčaný z dôvodu uplynutia trojročnej
premlčacej doby podľa § 107 ods. 2 OZ. Prvoinštančný súd zaujal názor, že objektívna trojročná doba

v prípade splácania termínovaného úveru č. 06/101/08 plynula pri jednotlivých splátkach samostatne
dňom ich uskutočnenia, pričom posledná splátka bola vykonaná dňa 20.01.2014, ktorou došlo k
vyplateniu splátky zostatku úveru a teda k zániku úverového vzťahu predčasným splatením zostatku
istiny úveru, úrokov a poplatkov v sume 53 851,85 €. S odkazom na deň doručenia žaloby na súd dňa
19.10.2016 uzavrel, že žalobný nárok spočívajúci v splácaní vyšších splátok termínovaného úveru po

doručení oznámenia o zvýšení úrokového rozpätia s účinnosťou od 15.12.2011 do 20.09.2013 vrátane je
premlčaný vo všeobecnej premlčacej dobe. Žalobca v odvolaní napáda východisko súdu prvej inštancie,
že na prejednávanú vec sa má uplatniť trojročná objektívna doba, a argumentuje, že by sa mala použiť
desaťročná premlčacia doba, pretože išlo o úmyselné bezdôvodné obohatenie.

60. Odvolací súd súhlasí so žalobcom, že žalobou uplatnený nárok treba posudzovať v kontexte
desaťročnej premlčacej doby, avšak nie preto, že by bolo nevyhnutné preukazovať úmysel žalovaného
bezdôvodne sa obohatiť.

61. Ustanovenie § 107 ods. 2 OZ skúmal Súdny dvor EÚ v rozsudku z 22.04.2021, LH proti Profi Credit

Slovakia s.r.o. (C-485/19, EU:C:2021:313) a dospel k záveru, že zásada efektivity sa má vykladať v tom
zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že na žalobu podanú spotrebiteľom o
vrátenie súm neoprávnene zaplatených v rámci plnenia zmluvy o úvere na základe nekalých podmienok
v zmysle smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
alebo na základe podmienok, ktoré sú v rozpore s požiadavkami smernice Európskeho parlamentu a

Rady 2008/48/ES z 23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/
EHS, sa vzťahuje trojročná premlčacia doba, ktorá začína plynúť odo dňa, keď došlo k bezdôvodnému
obohateniu. Okrem toho poznamenal, že spotrebiteľ nemôže mať na účely uplatnenia svojich práv
vyplývajúcich z ustanovení smernice povinnosť preukazovať úmyselnú povahu konania príslušného
predajcu alebo dodávateľa, takže možnosť predĺžiť trojročnú premlčaciu dobu pod podmienkou, že

spotrebiteľ preukáže úmysel predajcu alebo dodávateľa, ako je stanovená v § 107 ods. 2 OZ, nemôže
vyvrátiť záver Súdneho dvora uvedený v predchádzajúcej vete.

62. Na túto odpoveď Súdneho dvora EÚ reagovala vnútroštátna judikatúra tak, že analogická
aplikácia desaťročnej objektívnej premlčacej doby súdmi Slovenskej republiky pri práve spotrebiteľa na

vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 107 ods. 2 OZ) získaného plnením na základe spotrebiteľskej
úverovej zmluvy, je právnym dôsledkom prednosti rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-485/19 z
22.04.2021 v právnom poriadku Slovenskej republiky (R 15/2022).63. V čase rozhodovania odvolacieho súdu teda už z ustálenej praxe najvyšších súdnych autorít
vyplýva, že § 107 ods. 2 OZ treba eurokonformne vykladať tak, že nárok spotrebiteľa voči dodávateľovi
(obchodníkovi) na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo plnením na základe spotrebiteľskej

úverovej zmluvy sa nepremlčiava v trojročnej, ale v desaťročnej objektívnej premlčacej dobe.

64. Tieto východiská potom nevyhnutne vedú k tomu, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci
nesprávne uplatnil § 107 ods. 2 OZ, teda dopustil sa nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobcom
namietaný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je preto daný.

65. Žalobou uplatnený nárok teda nie je premlčaný ani v objektívnej, ani v subjektívnej premlčacej dobe.

66. Ako poznamenal súd prvej inštancie, výšku žalobou uplatneného bezdôvodného obohatenia v sume
1 011,08 € žalovaný nespochybnil, a neurobil tak ani v odvolacom konaní. Odvolací súd preto vychádzal
z toho, že žalovaný sa na úkor žalobcu obohatil (§ 451 ods. 2 OZ touto sumou. Žalobca má tak voči

žalovanému nárok na zaplatenie tejto sumy.

67. Čo sa týka žalobou uplatneného úroku z omeškania, aj tento nárok je daný, pretože žalovaný
je v omeškaní so zaplatením sumy bezdôvodného obohatenia. Keďže pre tento nárok nebol čas
splnenia dohodnutý, ustanovený právnym predpisom ani určený v rozhodnutí, treba vychádzať z toho,

že žalovaný je povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie žalobca požiadal (§ 563 OZ).
Podľa skutkových zistení, ktorými je odvolací súd viazaný, pretože ich strany v odvolacom konaní
nespochybnili, žalobca vyzval žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia listom z 04.10.2016,
ktorý žalovanému doručil 12.10.2016. Žalobcovi preto patrí podľa § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3
nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., od nasledujúceho dňa aj nárok na úrok z omeškania v ročnej sadzbe

5 %. Žaloba je aj v tejto časti dôvodná, pretože žalobca si nárok uplatnil v tejto sadzbe, hoci až od
17.10.2016.

68. Keďže súd prvej inštancie žalobe výrokom I napadnutého rozsudku vyhovel v časti sumy 511,68
€ (spolu so zákonným úrokom z omeškania od 17.10.2016) a žalovaný svojím odvolaním neuspel,

odvolací súd napadnutý rozsudok v tejto časti podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil (výrok
I). Pretože žalobcovi patrí aj nárok na zvyšok žalobou uplatnenej sumy, t. j. 499,40 € spolu s 5 %-ným
ročným úrokom z omeškania od 17.10.2016, teda aj v časti, v ktorej súd prvej inštancie žalobu výrokom
II napadnutého rozsudku nesprávne zamietol pre premlčanie, odvolací súd jeho rozhodnutie v tomto
rozsahu podľa § 388 CSP zmenil tak, ako je uvedené vo výroku I.

69. Vzhľadom na to, že týmto rozhodnutím sa konanie končí a odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu
prvej inštancie, bolo nevyhnutné rozhodnúť aj o nároku na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho
konania, ako aj dovolacieho konania (§ 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 a 2 a § 453 ods. 1 a 3
CSP). Pretože žalobe sa v celom rozsahu vyhovelo, treba žalobcu považovať podľa § 255 ods. 1 CSP

za plne úspešného, a preto mu odvolací sú priznal voči žalovanému nárok na náhradu všetkých trov
konania (výrok II).

70. Senát odvolacieho súdu prijal toto rozhodnutie jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok § 419 a § 420 CSP. Dovolanie možno podať
v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V
dovolaní treba popri všeobecných náležitostiach podania (označenie súdu, ktorému je určené, spisovej
značkyaoznačenieveci,ktorejsatýka,označenieapodpisdovolateľa)uviesť,protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v
dovolacom konaní zastúpený advokátom, ktorý musí dovolanie a iné podania dovolateľa spísať, ibaže
ide o prípady § 429 ods. 2 CSP.