Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. november 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/1/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6114227353
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Šalamún

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6114227353.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra

Šalamúna a členov senátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Evy Dzúrikovej, v právnej veci žalobkyne:
A. B., C. D., nar. XX. XX. XXXX, bytom E. F. XXX, E. F., zastúpenej: IVANOVIČ LEGAL s.r.o., so sídlom
Štúrova11,Bratislava-mestskáčasťStaréMesto,IČO:54434556,protižalovanej:Slovenskárepublika
zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Račianska 71, Bratislava, IČO:
00 166 073, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej správy, o odvolaní
žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 16C/212/2014-643 zo dňa 25. augusta
2023, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 16C/212/2014-643 zo dňa 25. augusta 2023 v I.,
III. a IV. výroku p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % v
lehote troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom č.k. 16C/212/2014-643 zo dňa 25. augusta 2023 Okresný súd
Banská Bystrica (ďalej v texte aj ,,okresný súd“, resp. ,,súd prvej inštancie“) uložil žalovanej povinnosť
zaplatiť žalobkyni titulom nemajetkovej ujmy sumu 32.320 €, a to v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto

rozhodnutia (I. výrok), v prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol (II. výrok), žalovanej uložil povinnosť
nahradiť žalobkyni trovy konania v časti o náhradu nemajetkovej ujmy z prisúdenej sumy v rozsahu
100 %, a to do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky trov konania
žalobkyne (III. výrok) a žalobkyni uložil povinnosť nahradiť žalovanej trovy konania v časti o náhradu
majetkovej škody v rozsahu 100 %, a to do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie
o určení výšky trov konania žalovanej (IV. výrok).
1.1 V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou doručenou

súdu prvej inštancie dňa 22.12.2014 domáhala náhrady škody vo výške 9.099,00 € titulom náhrady
škody a titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumy 50.000,00 €, ktorá škoda a nemajetková ujma mali
byť spôsobené pri výkone verejnej moci titulom nezákonného rozhodnutia a rozhodnutia o väzbe
a o trestnom stíhaní žalobkyne. Žalovaná navrhla žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Súd prvej inštancie
vydal vo veci rozsudok č.k. 16/212/2014-414 zo dňa 18.07.2018, ktorým rozhodol, že žalovaná je
povinná zaplatiť žalobkyni sumu 50.000,00 € v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (I. výrok),
vozvyškužalobu zamietol(II.výrok)ažalovanejuložilpovinnosťzaplatiťžalobkynináhradutrovkonania

v rozsahu 69,2 % v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým vyšší súdny úradník rozhodne o
ich výške (III. výrok). Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č.k. 13Co/4/2019-468 zo dňa 17.12.2020
tento rozsudok zrušil v I. výroku, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu
50.000,00 € a v III. výroku o trovách konania. Výrok rozsudku prvej inštancie, ktorým žaloba bola vozvyšnej časti zamietnutá (výrok II. rozsudku), ktorý nebol napadnutý riadne podaným odvolaním, zostal
nedotknutý.
1.2 Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie stranami navrhnutými dôkazmi a z vykonaného

dokazovania zistil, že uznesením vyšetrovateľa Úradu justičnej a kriminálnej polície Krajského
riaditeľstva Policajného zboru Banská Bystrica pod sp. zn. ČVS:KRP-9/OEK-BB-2004 zo dňa
21.02.2004 bolo začaté trestné stíhanie za trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej
skupiny a teroristickej skupiny v zmysle § 185a ods. 1 Trestného zákona a za pomoc k trestnému činu
krátenia dane a poistného podľa § 10 ods. 1 písm. c/, § 148 ods. 5 Trestného zákona. Dňa 21.07.2004

po rozsiahlej policajnej akcii boli vykonané domové prehliadky a prehliadky iných priestorov vo viac ako
päťdesiatich objektoch, kde bolo podozrenie, že sa tam nachádzajú fiktívne účtovné doklady, súvisiace
s vyšetrovanou vecou. Toho istého dňa uznesením Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Banskej
Bystrici, Úradu justičnej a kriminálnej polície, Odbor ekonomickej kriminality ČVS:KRP-9/OEK-BB-2004
bolo voči žalobkyni v zmysle § 163 ods. 1 Trestného zákona začaté trestné stíhanie pre trestný čin
založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny v zmysle § 185a ods.

1 Trestného zákona a za účastníctvo pri trestnom čine krátenia dane a poistného v zmysle § 148
ods. 5 Trestného zákona formou pomoci. Okresný súd Banská Bystrica uznesením sp. zn. Tb/61/2004
zo dňa 24.07.2004 rozhodol, že žalobkyňu berie do väzby počnúc dňom a hodinou obmedzenia
osobnej slobody, a to 21.07.2004 o 11.45 h. Proti rozhodnutiu podala žalobkyňa sťažnosť, ktorá bola
Krajskou prokuratúrou sp. zn. Kv/23/2004 zamietnutá ako nedôvodná. Krajský súd v Banskej Bystrici

dňa 25.08.2004 rozhodol uznesením o zrušení uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa
24.07.2004 sp. zn. Tp/61/2004 o prepustení z väzby žalobkyne z dôvodu absencie dôvodov väzby
v zmysle § 67 ods. 1 písm. b/, c/ Trestného zákona. Počas vyšetrovania a predbežného analyzovania
dôkazov vyšetrovateľ dňa 03.12.2010 zmenil právnu kvalifikáciu a konanie obvinených členov tzv.
skupiny, bolo ďalej posudzované ako trestný čin krátenia dane a poistného spáchaný formou pomoci.

Po uplynutí takmer 10 rokov vyšetrovateľ a dozorujúci prokurátor dospeli k záveru, že skutok, pre
ktorý bolo začaté trestné stíhanie nespáchal žiadny z obvinených a uznesením Úradu Špeciálnej
prokuratúry Generálnej prokuratúry SR sp. zn. Zn VII/1 Gv 239/09-1553 zo dňa 12.03.2013 bolo
trestné stíhanie žalobkyne zastavené. Žalobkyňa písomnosťou zo dňa 25.07.2014 podala žiadosť
i predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody z titulu uplatneného nároku náhrady škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím a rozhodnutím o väzbe na Ministerstvo vnútra SR a Ministerstvo
spravodlivosti SR. Predmetná žiadosť bola postúpená na Ministerstvo spravodlivosti SR. Žalobkyňa
doplnila a rozšírila žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody písomnosťou zo dňa
10.09.2014. V právnej veci predbežného prerokovania nároku na náhradu škody nebolo do dňa podania
žaloby rozhodnuté a žalovaná nebola zo strany žalovanej v žiadnom rozsahu odškodnená.

1.3 Takto zistený skutkový stav súd prvej inštancie posúdil podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z.
v znení planom v dobe, kedy došlo k nezákonným rozhodnutiam, t. j. v znení účinnom od 01.07.2004 do
31.08.2007 (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“). Predmetom konania, po tom ako bola po zrušujúcom
rozhodnutí odvolacieho súdu vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
zostali už len nároky žalobkyne uplatňované voči žalovanej v rozsahu nemajetkovej ujmy vo výške

48.980,€ za nezákonné trestné stíhanie v trvaní od 21.07.2004 do 12.03.2013, nemajetková ujma
vo výške 1.120,00 € za nezákonnú väzbu v trvaní od 21.07.2004 do 25.08.2004 a trovy právneho
zastúpenia.
1.4 V súvislosti so zastavením trestného stíhania žalobkyne súd prvej inštancie uviedol, že pri
nezákonnom rozhodnutí sa vychádza z predpokladu, že zastavenie trestného stíhania má rovnaké

dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť.
Súdprvejinštanciemaltaktiežvkonanízanespornésplneniepodmienok§15ods.1zákonač.514/2003
Z. z., keď žalobkyňa doručila na Ministerstvo spravodlivosti SR a na Ministerstvo vnútra SR žiadosť na
prerokovanie náhrady škody a nemajetkovej ujmy, avšak v zákonnej 6-mesačnej lehote nárok žalobkyne
uspokojený nebol. V súvislosti so žalobkyňou uplatneným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy

spôsobenej rozhodnutím o väzbe sa súd prvej inštancie čo do samotného základu tohto nároku zaoberal
aj otázkou vylúčenia tzv. negatívnych podmienok upravených v ustanovení § 8 ods. 6 písm. a/ zákona
č. 514/2003 Z. z., keď právo na náhradu škody nevznikne, ak by si žalobkyňa väzbu zavinila sama. Na
tomto mieste súd prvej inštancie poznamenal, že zavinenie väzby žalovanou bolo vylúčené, a to práve
poukazom na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 25.08.2004, ktorým súd rozhodol

o prepustení žalobkyne z väzby, a to práve z dôvodu absencie dôvodov väzby v zmysle § 67 ods. 1
písm. b/, c/ Trestného zákona.
1.5 Súd prvej inštancie uviedol, že nárok na odškodnenie nemajetkovej ujmy žalobkyne vznikol podľa
zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý inštitút nemajetkovej ujmy síce pozná, samotné kritéria stanoveniajej konkrétnej výšky v čase účinnosti tohto zákona ku dňu vydania nezákonných rozhodnutí zákon
v ustanovení § 17 neupravoval. Pri posudzovaní nároku žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy
prihliadalpredovšetkým na povahutrestnejveci,celkovúdĺžkuobmedzeniaosobnejslobodyjejväzbou,

dĺžku vedenia trestného stíhania, ako aj na preukázané následky v osobnej sfére žalobkyne. Súd prvej
inštancie dospel k záveru, že bez vznesenia obvinenia a na jeho základe vedeného trestného stíhania
a vykonanej väzby, by žalobkyni nebola vznikla nemajetková ujma, keď práve tieto boli objektívne
spôsobiléprivodiťžalobkyniujmuvrodinnom,sociálnomaprofesijnomživote.Prirozhodovaníonáhrade
nemajetkovej ujmy vychádzal súd prvej inštancie z presvedčenia, že väzba trvajúca od 21.07.2004 do

25.08.2004 a trestné stíhanie trvajúce od 21.07.2004 do 12.03.2013 bezpochybne zasiahli negatívne
do osobnostných práv žalobkyne. Žalobkyňa bola nepochybne v strese a neistote, hrozil jej vysoký trest
a ako sama žalobkyňa v rámci jej výsluchu uviedla, celé jej zadržanie a trestné stíhanie boli pre ňu a jej
rodinu neúnosne traumatizujúce, ktoré sa nedajú ani opísať, pričom jej to zmenilo celý život, ktorý mohla
prežiť inak. Žalobkyňa prišla o dobre sa rozbiehajúcu živnostenskú činnosť, stratila klientelu, stratila
priateľov, utiahla sa. Trestné stíhanie a obmedzenie slobody zasiahlo citeľne nielen žalobkyňu, ale aj jej

celú rodinu, ktorá aj pod tlakom týchto udalostí nezostala súdržná a manželstvo žalobkyne sa rozpadlo
a skončilo rozvodom. Podľa názoru súdu prvej inštancie vzniklo žalobkyni právo na peňažnú náhradu
nemajetkovej ujmy, nakoľko iné satisfakčné prostriedky (prepustenie z väzby a zastavenie trestného
stíhania) neboli objektívne postačujúcim zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu. Pri hodnotení
závažnosti vzniknutej ujmy s prihliadnutím na okolnosti, za ktorých k nim došlo, súd prvej inštancie

konštatoval, že samotné vzatie žalobkyne do väzby, ktorú si žalobkyňa nezavinila a dĺžku väzby ako
následku nezákonného rozhodnutia a nespochybniteľne mimoriadne dlhou dobou vedenia trestného
stíhania voči žalobkyni došlo k vážnemu poškodeniu žalobkyne v súkromnom i pracovnom živote.
1.6 Výkonom väzby žalobkyne v trvaní 36 dní a trvaním trestného stíhania v rozsahu 104 mesiacov bolo
podľa súdu prvej inštancie nepochybne zasiahnuté do ústavných práv žalobkyne, nakoľko jej osobná

sloboda bola v rámci trestného konania obmedzená a táto väzba nebola zákonná a trestné konanie,
ktoré sa voči nej viedlo, bolo nedôvodné a zasiahlo do jej osobnosti. Súd prvej inštancie zastal názor, že
za situácie, keď v právnych predpisoch vzťahujúcich sa na prejednávanú vec neexistujú žiadne kritériá
pre určenie náhrady nemajetkovej ujmy ani žiadna metodika výpočtu, ani žiadne bodové ohodnotenie,
na základe ktorých by sa výška priznávanej náhrady súdom určila, je treba určiť túto výšku na základe

zákona podľa voľnej úvahy súdu, ktorá však musí byť odôvodnená a musí mať svoj základ v zistenom
skutkovom stave. Náhrada by mala byť taká vysoká, aby mohla splniť úlohu odškodňovaciu, nielen
symbolickú. Na druhej strane však nemôže byť táto náhrada ani neprimerane vysoká. Určité hranice, v
ktorých je možné sa pohybovať pri úvahe súdu o výške náhrady nemajetkovej ujmy, je možné vyvodiť zo
súčasneplatnejprávnejúpravy,atozákonač.514/2003Z.z.vzneníúčinnomvčaserozhodovaniasúdu,

avšak ide výlučne len o vodítka k voľnej úvahe súdu, keď je potrebné rešpektovať základné princípy
zákazu retroaktivity, keď sa neskoršie zmeny právnej úpravy predmetného právneho predpisu uplatniť
nemôžu. Súd preto pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal aj z povahy trestnej veci,
zdĺžkyväzby,samotnejdĺžkyvedenéhotrestnéhostíhaniaapredovšetkýmzdopadovtrestnéhostíhania
do osobnostnej sféry poškodenej osoby, pričom výška náhrady nemajetkovej ujmy nesmie byť v rozpore

so všeobecne vnímanou predstavou spravodlivosti.
1.7 Pokiaľ išlo o žalobkyňu ako osobu poškodenú, tak v čase rozhodovania súdu prvej inštancie bol
jej vek XX rokov, pričom v čase výkonu väzby a začatia jej trestného stíhania bola žalobkyňa vo veku
XX rokov, teda nepochybne v čase jej produktívneho veku. Žalobkyňa v tom čase pred jej nástupom
do väzby viedla riadny usporiadaný rodinný život. V čase vzatia do väzby mala stabilné zamestnanie

a podnikala aj ako živnostníčka v oblasti poskytovania účtovníckych služieb so stabilnou klientelou. Bola
vydatá, s manželom vychovávala v tom čase XX ročného syna. Zúčastňovala sa na spoločenských
podujatiach, čas trávila aj športom, obklopená fungujúcou rodinou a priateľmi. Súd prvej inštancie
poukázal na samotný charakter trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej
skupiny a teroristickej skupiny a za trestný čin skrátenia dane a poistného, z ktorých bola žalobkyňa

obvinená a vzatá do väzby, na skutočnosť, že objektívna stránka skutkovej podstaty tohto trestného činu
bola koncipovaná v súvislosti s výkonom podnikateľskej činnosti žalobkyne, a taktiež poukázal na výšku
trestnej sadzby za takúto trestnú činnosť, pre ktorú bolo voči žalobkyni vznesené obvinenie. Závažnosť
tejto ujmy bezpochybne súvisela aj so samotnou dĺžkou väzby, a hoci napokon bolo trestné konanie po
104 mesiacoch zastavené, žalobkyňa už aj vzhľadom na celkovú dĺžku trestného stíhania a všeobecný

dešpekt, ktoré toto prinieslo vo vzťahu k jej osobe zo strany okolia, ako to vyplynulo aj zo svedeckých
výpovedí, keď žalobkyňa práve v dôsledku uvedených udalostí prišla o klientelu. Pokiaľ ide o závažnosť
následkov, ktoré mali vzniknúť žalobkyni v súkromnom živote, v tejto časti nepochybne výkon väzby
a dĺžka trestného stíhania mali vplyv na rodinný život žalobkyne. Predovšetkým sa zhoršili jej vzťahys manželom, čo vyvrcholilo až rozvodom. Po návrate z výkonu väzby žalobkyňa prestala vykonávať
svoju dovtedy úspešnú podnikateľskú činnosť a na zabezpečenie si zdroja príjmov bola s manželom
odkázanánazadlženiesavoformeúveru,čo vkonaníspornénebolo.Pokiaľideozávažnosťnásledkov,

ktoré vznikli navrhovateľovi v spoločenskom resp. pracovnom uplatnení, tak tieto súd prvej inštancie
považoval za preukázané zo skutočnosti, že to bolo práve trestné stíhanie a väzba obvinenej, ktoré
mali v priamej príčinnej súvislosti za následok, že keď sa žalobkyňa po prepustení z väzby vrátila
k podnikateľskej činnosti, zistila, že jej ďalšie vedenie, ktoré realizovala počnúc rokom 1993 pre stratu
klientely už možné nebude, a teda toto v roku 2005 ukončila. Pokiaľ ide o následky v osobnostnej sfére

žalobkyne, tieto súd prvej inštancie vyhodnotil ako primárne vyvolané vnútorným prežívaním výkonu
väzby žalobkyne, ako aj jej vnútorným prežívaním skutočne časovo dlhého a náročného obdobia celého
trestného stíhania.
1.8 Súd prvej inštancie poukazom na vyššie uvedené priznal žalobkyni nemajetkovú ujmu spôsobenú
väzbou, pričom vychádzal zo skutočnosti, že boli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti, a to
existencia rozhodnutia o väzbe, vykonanie väzby, došlo k zastaveniu trestného stíhania. V konaní

zostala sporná výška priznanej nemajetkovej ujmy. Podľa jeho názoru bol preukázaný jej vznik a príčinná
súvislosť medzi väzbou a nemajetkovou ujmou. Trestné stíhanie sa ukázalo ako nedôvodné, a teda
nedôvodná bola samotná väzba ako prostriedok vedúci k vyšetreniu trestnej činnosti. Žalobkyňa si
v žalobe uplatnila nemajetkovú ujmu za jeden mesiac väzby vo výške 1.120,00 €. Súd prvej inštancie
takúto výšku považoval za primeranú, keď zohľadnil skutočnosti, za akých okolností bola žalobkyňa

vzatá do väzby (t.j. aj za prítomnosti maloletého syna, bez možnosti akéhokoľvek vysvetlenia čo sa to
deje a bez možnosti rozlúčenia sa), nachádzala sa v cele predbežného zaistenia, a následne 36 dní
vo väzbe bez akéhokoľvek kontaktu s rodinnými príslušníkmi, pričom z uznesenia o prepustení z väzby
vyplynulo, že neexistovali dôvody väzby. Samotné držanie vo väzbe má z povahy veci negatívne dopady
na slobodu pohybu, právo na súkromie a výkon väzby sám o sebe spôsobí ujmu na základných právach

a slobodách, stres, neistotu, úzkosť. Zároveň súd prvej inštancie prihliadol na podmienky vo väzbe,
kde nebola žiadna možnosť kontaktu s príbuznými a okolím a s tým súvisí porušenie práva na rodinný
život. V danom prípade u žalobkyne malo uvalenie väzby aj dopad na jej profesijný život, spoločenskú
česť a povesť. Pokiaľ súd priznal žalobkyni odškodnenie za 36 dní väzby vo výške 1.120,00 € je asi
31,00 € za deň väzby, uvedené odškodnenie považoval za primerané vzhľadom na skutočnosť, akým

spôsobom bola žalobkyňa vzatá do väzby a na obmedzenia vyššie uvedené, poukázal pri tom na nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky III.ÚS 754/2016-42 zo dňa 24.01.2017, rozsudok Najvyššieho
súdu Českej republiky č. k. 30Cdo/2357/2010 zo dňa 11.01.2012. Pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy
vzal do úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie, ako napríklad zákon č. 215/2006
Z. z., vyhodnotil, že ide o primeranú náhradu i s poukazom na uvedený zákon. Súd prvej inštancie mal

za to, že takáto suma je nie neadekvátna, ale primeraná i s poukazom na európsku judikatúru (napr.
rozsudok zo dňa 28.05.2002 vo veci G. proti Spojenému kráľovstvu), ako i na rozhodovaciu prax iných
európskych krajín.
1.9 Súd prvej inštancie priznal žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie v zmysle
nezákonného rozhodnutia, ktoré u žalobkyne trvalo spolu 104 mesiacov. Žalobkyňa si uplatňovala za

každý mesiac náhradu 470,00 €. Súd prvej inštancie priznal žalobkyni za mesiac trestného stíhania
300,00 €, keď v takejto výške považoval náhradu nemajetkovej ujmy za primeranú i zodpovedajúcu
všeobecnej predstave spravodlivosti. Žalobkyni vznikla v dôsledku neprimerane dlho trvajúcej neistoty
ujma, na čo súd prvej inštancie prihliadol. Dospel k záveru, že sú naplnené ustanovenia § 17 ods. 1, 2
zákona č. 514/2003 Z. z.. Uvedený zásah bol v konaní preukázaný, nešlo len o tvrdenia žalobkyne, ako

namietala žalovaná, ale výsluchom svedkov bol v konaní preukázaný zásah nielen do osobnostnej sféry
žalobkyne, ale aj čo sa týka jej práce a podnikania a rodinného života. Zároveň spoločenské vzťahy,
ktoré boli narušené a sú v podstate narušené i dodnes. Žalobkyňa v dôsledku trestného stíhania prišila
o podnikateľské aktivity a podnikateľskú činnosť už ďalej po návrate z väzby a následne počas vedeného
trestného stíhania už nevykonávala. „Pracoval vo firme otca, nanovo si budoval spoločnosti, aby mal

zabezpečený príjem.“ V dôsledku uvedených skutočností bolo zhoršený aj zdravotný stav žalobkyne,
a to či už fyzický, tak aj psychický. Vzhľadom na dĺžku trestného stíhania, ako aj na rozhodovaciu
činnosť súdov vyššie uvedenú, súd prvej inštancie posúdil za primeranú sumu náhrady 300,00 € za
mesiac, čo predstavuje za deň sumu 10,00 € , t.j. celkovo sumu vo výške 31.200,00 €. Argumentoval,
že z dôvodu zákazu retroaktivity nie je možné prihliadnuť na to, že je tu daná horná hranica, ktorú

súd nemôže prekročiť. V roku 2023 bola minimálna mzda 700,00 € a 50-násobok predstavoval sumu
35.000,00 €, pričom trestné stíhanie trvalo od roku 2004 až do roku 2013, čo je značná doba za ktorú
žalobkyňa sa musela vyrovnávať s dôsledkami trestného stíhania, tak ako aj jej rodina. Uvedenú dĺžku
trestného stíhania súd považoval za závažný dôvod a dostatočný dôvod pre priznanie nemajetkovejujmy vo výške 10,00 € na deň trestného stíhania, kedy po dobu takmer 10 rokov dochádzalo k zásahu
do najzákladnejších práv žalobkyne vo všetkých oblastiach jeho života.
1.10 Návrh na náhradu nemajetkovej ujmy v prevyšujúcej časti súd prvej inštancie zamietol, nakoľko

priznanie náhrady vo väčšom rozsahu by nebolo primerané okolnostiam veci a v rozpore so základnými
zásadami spravodlivosti. Súd prvej inštancie poukázal aj na tú skutočnosť, že v prípadoch, ak náhrada
nemajetkovej ujmy pozostalým za smrť ich blízkeho človeka spôsobená trestným činom býva obvykle
na území Slovenskej republiky priznávaná vo výške od 20.000,00 € do 50.000,00 €, javí sa náhrada
za nemajetkovú ujmu spôsobenú väzbou a vedeným trestným stíhaním, hoci dlhoročným, v žalobkyňou

uplatnenej výške ako neprimerane vysoká.
1.11 O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 a ods. 2 a § 262 ods. 1
zákona č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (ďalej ako „CSP“). Vzhľadom však na skutočnosť,
že výška náhrady nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu, súd v danom prípade postupoval tak, že
vychádzal z výšky súdom priznanej nemajetkovej ujmy ako základu pre priznanie nároku žalobkyne na
náhradu trov konania v tejto časti, a to vzhľadom na procesný úspech žalobkyne, ktorá mala plný úspech

čo do základu uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a súčasne výška plnenia vyplývajúca
z tohto jeho procesného úspechu závisela výlučne od úvahy súdu. Zamietnutie žaloby v prevyšujúcej
časti však nepredstavovalo úspech žalovanej, ale je len dôsledkom úvahy súdu. Poukazom na uvedené
súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol tak, že žalovanej uložil povinnosť nahradiť žalobkyni
trovy konania z prisúdenej sumy v plnom rozsahu (III. výrok). Keďže výrok rozsudku súdu prvej inštancie

sp. zn. 16C/212/2014-414 zo dňa 18.07.2018, ktorým žaloba bola vo zvyšnej časti zamietnutá (výrok
II. rozsudku), ktorý nebol napadnutý riadne podaným odvolaním zostal nedotknutý, súd prvej inštancie
rozhodoval aj o trovách konania týkajúcich sa uplatneného nároku na náhradu škody vo výške 9.099,00
€, ktorý bol v celom rozsahu právoplatne zamietnutý, čo má vzhľadom na zásadu úspechu v konaní na
účely posudzovania nároku žalovanej na náhradu trov konania za následok, že súd prvej inštancie IV.

výrokovou vetou zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania úspešnej žalovanej v rozsahu 100%, a to
konkrétne v časti nároku na náhradu škody.

2. Proti I., III. a IV. výroku rozsudku súdu prvej inštancie podala včas odvolanie žalovaná z dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP, nakoľko súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom

znemožnil žalovanej, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.

3. K otázke vzniku nároku na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy poukázala na to, že ani prípadná
existencia právneho titulu (v tomto prípade uznesenia o vznesení obvinenia a rozhodnutia o väzbe)
sama o sebe nezakladá právo žalobkyne, bez preukázania zásahov do jednotlivých atribútov života
poškodeného, na náhradu vzniknutej nemajetkovej ujmy vo forme peňažného odškodnenia. Subjektívna
ujma poškodeného sa v konaní má podľa názoru žalovanej skúmať aj s poukazom na § 17 ods. 3

zákona č. 514/2003 Z. z. Je pravdou, že citované ustanovenie bolo do zákona č. 514/2003 Z. z. vložené
až novelou vykonanou zákonom č. 517/2008 Z. z., avšak jeho závery vyplynuli z dovtedy zaužívanej
aplikačnej praxe súdov v obdobných veciach, ktorá sa nepochybne vzťahuje aj na tu prejednávaný
prípad. Žalovaná bola toho názoru, že konštatovanie súdu týkajúce sa preukázania subjektívneho
zásahu v živote žalobkyne vychádza z nesprávneho právneho posúdenia skutočností zistených z

vykonaného dokazovania, čím sa naplnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP.
3.1 Poukázala na tú skutočnosť, že súd prvej inštancie postupoval pri dokazovaní podľa § 196 ods. 3
prvá veta CSP, svedkovia sa na výsluch nedostavili, svedeckú výpoveď do konania poskytli písomnou
formou, hoci už počas konania namietala, že v danej veci nebola splnená podmienka výnimočnosti
pre takýto postup, osobitne keďže žalobkyňou navrhovaní svedkovia mali trvalý pobyt buď priamo v

mieste sídla súdu prvej inštancie (4ks) alebo priamo v mieste pobytu samotnej žalobkyne (3ks), ktorá
sa sama pojednávaní zúčastňovala. Súd prvej inštancie podľa nej opomenul v napadnutom rozsudku
túto námietku žalovanej uviesť a odôvodniť svoj procesný postup. Okrem toho žalovaná poukázala aj
na skutočnosť, že súd sa nevysporiadal ani s jej námietkou, že k písomným výpovediam svedkov došlo
po značnom časovom odstupe, čo objektívne spochybňuje určitosť svedeckej výpovede.

3.2Ďalejtvrdila,žesúdprvejinštanciepriposudzovanínárokunanáhradunemajetkovejujmynesprávne
zohľadnil tvrdený zdravotný stav žalobkyne, prijal rovnako nesprávny záver i o relevantnosti ďalších
tvrdených následkov, ktoré podľa názoru žalovanej nemôžu byť cestou náhrady nemajetkovej ujmy
odškodňované. Uviedla, že z bodu 54. odôvodnenia napadnutého rozsudku v tomto smere vyplýva,že súd prvej inštancie vo vzťahu k závažnosti následkov, ktoré mali žalobkyni vzniknúť v súkromnom
živote, bral v úvahu aj negatívny dopad väzby na zabezpečenie si zdroja príjmov, keď žalobkyňa mala
byť s manželom odkázaná na zadlženie sa vo forme úveru. Opakovane poukázala na to, že žalobkyňa

predložila do konania Zmluvu o spotrebiteľskom úvere – refinanc zo dňa 10.01.2018, z ktorej podľa
žalovanej nevyplýva, že jej predmetom je refinancovanie pôvodného úveru z dôvodu trestného stíhania
resp. väzby žalobkyne. Súd prvej inštancie sa s predmetnou námietkou žalovanej nevysporiadal,
rovnakosanevysporiadalanisnámietkou,žedôvodomrefinancovaniamohlibyťvýhodnejšiepodmienky
na trhu. Súd prvej inštancie zároveň nesprávne zohľadnil v súvislosti s posúdením závažnosti následkov

žalobkyne v súkromnom živote aj finančné zabezpečenie jej rodiny. Pokiaľ by aj žalobkyňa preukázala,
že v dôsledku trestného stíhania alebo vykonanej väzby jej rodina utrpela po stránke jej finančného
zabezpečenia ujmu, táto by opäť mohla byť podľa žalovanej posudzovaná výlučne ako škoda majetková,
napr. v dôsledku straty na zárobku žalobkyne, prípadne ušlého zisku. Rovnako sa žalovaná nestotožnila
ani so zohľadnením dopadu trestného stíhania a väzby žalobkyne na podnikateľskú sféru v súvislosti
s odôvodnením priznania náhrady nemajetkovej ujmy tak, ako to učinil súd prvej inštancie v bode 61.

odôvodnenia napadnutého rozsudku. Takýto následok podľa žalovanej mohol byť relevantný výlučne
v súvislosti so vznikom majetkovej škody.
3.3 Namietala, že súd prvej inštancie v bode 48 nekriticky preberal úvahy, ktorými sa riadil vo veci
F. F. H. pojednávanom na Okresnom súde Banská Bystrica, sp. zn. 20C/268/2014. Súd sa podľa
žalovanej inšpiroval predmetným prípadom do takej miery, že práve v bode 61. predmetného rozsudku

je dokonca možné nájsť totožnú pasáž ako v bode 49 rozsudku Okresného súd Banská Bystrica,
sp. zn. 20C/268/2014 zo dňa 27.02.2020 „Pracoval vo firme otca, nanovo si budoval spoločnosti,
aby mal zabezpečený príjem.“ Uvedené podľa nej výslovne svedčí o nepresvedčivosti odôvodnenia
napadnutého rozsudku. Nepresvedčivosť rozsudku podľa žalovanej vyplývala aj zo skutočnosti, že body
44, 45, 49, 51 odôvodnenia napadnutého rozsudku sú totožné s bodmi odôvodnení rozsudkov vydaných

tým istým senátom 16C v právnych veciach sp. zn. 16C/97/2009 a sp. zn. 16C/87/2013. Žalovaná
nespochybňovala možnosť súdu rozhodovať v súlade s jeho skoršími rozhodnutiami, za neprijateľný
však považuje taký postup, keď súd preberá z týchto rozhodnutí i skutkové zistenia, ktoré logicky s tu
prejednávanou vecou vôbec nesúvisia a následne z nich prijíma právne závery.
3.4 Žalovaná namietla aj to, že sa súd prvej inštancie nevysporiadal s jej námietkou, zo živnostenského

registra je zrejmé, že žalobkyňa bola do 01.10.2022 aktívna v živnostenskom oprávnení – v predmetoch:
vedenia účtovníctva, administratívne služby, reklamné a marketingové služby, činnosť podnikateľských
poradcovorganizačných,ekonomickýchporadcov,kuktorýmjejvzniklooprávnenieeštepredskončením
trestného stíhania. Súd prvej inštancie rovnako podľa nej odignoroval skutočnosť, že žalobkyňa
sama potvrdila, že po skončení trestného konania založila s.r.o. s predmetom činnosti v účtovníctve,

t. j. aj po skončení trestného stíhania nepochybne podnikala, čo opäť spochybňuje záver súdu
prvej inštancie o následkoch v podnikateľskej sfére. V tejto súvislosti tiež žalovaná poukázala na
skutočnosti, ktoré mal súd za preukázané, avšak bez bližšieho vysvetlenia, čím podľa žalovanej
založil nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Nebolo jej známe, na základe akých skutočnosti súd prvej
inštancie skonštatoval, že žalobkyňa mala stabilnú klientelu. Žalobkyňa v konaní nepredložila žiaden

dôkaz, ktorým by preukazovala množstvo poskytnutých účtovných služieb za rok. Rovnako za ničím
nepodložený považovala aj záver súdu prvej inštancie, že žalobkyňa bola v podnikaní úspešná. Súd
prvej inštancie v tejto súvislosti podľa nej úplne opomenul skutočnosť, že žalobkyňa si v tomto konaní
uplatňovala i náhradu škody vo forme ušlého zisku tvrdiac, že v roku 2014 mala dosiahnuť zisk v
celkovej výške 137,- Sk. Už tvrdenia samotnej žalobkyne v žalobe, preto podľa nej, preukazovali opak.

Súčasne poukázala na irelevantnosť takýchto tvrdení, ktoré s preukazovaním resp. prijatím záveru o
vzniku nemajetkovej ujmy vôbec nesúviseli, vzťahovali sa výlučne k majetkovej škode.
3.5Napokonpoukázalaajnato,žesynžalobkynevovyhláseníprvotnepotvrdilskutočnosť,žeporokoch
došloknormalizáciivzťahovvrodine,čospochybňujenásledkyvovzťahukrodinnémuživotužalobkyne.
Takistožalovanánamietla,žezvykonanéhodokazovanianevyplynulo,žebydošlokodvráteniupriateľov

od žalobkyne, čo potvrdzuje aj empatia pani G. pri jej výpovedi vo vzťahu k žalobkyni.
3.6 Okrem doposiaľ uvedeného žalovaná namieta nevysporiadanie sa súdu prvej inštancie s jej
námietkami vo vzťahu k výpovediam svedkov. Súd prvej inštancie napriek tomu, že mu bol známy ich
blízky vzťah so žalobkyňou, nepoužil pri hodnotení hodnovernosti ich svedeckých výpovedi tzv. doktrínu
RAVEN. Súd prvej inštancie pritom pripúšťal, že takáto námietka zo strany žalovanej vznesená bola.

V tejto súvislosti žalovaná poukázala na výpoveď rodičov žalobkyne, ktorí jednoznačne potvrdili, že
disponujú informáciami
o predmete konania - výške uplatňovanej sumy, ako aj na vek syna žalobkyne, ktorý mal v tom čase XX
rokov a jeho vek mohol významne ovplyvniť jeho vnímanie udalostí.3.7 Žalovaná preto dospela k záveru, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je nedostatočné,
nepreskúmateľné a zároveň nereagujúce na konkrétne a početné námietky žalovanej, čím bol naplnený
odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP. Naplnenie uvedeného odvolacieho dôvodu však

žalovaná vzhliadla i v postupe pripusteného dokazovania súdom prvej inštancie (nahradenie výsluchu
svedkov ich písomným vyjadrením bez existencie zákonných dôvodov). Zároveň súd prvej inštancie
podľa nej dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (ohľadom
následkov v živote žalobkyne) a zároveň vec nesprávne právne posúdil, keď neaplikoval § 17 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z. z., čo predstavuje odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP.

4. K výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy žalovaná uviedla, že podľa judikatúry Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky je potrebné, aby súd pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy
aplikoval voľnú úvahu aj v kontexte s inými hmotnoprávnymi predpismi, ktoré odškodnenie priamo
upravujú. Na takýto hmotnoprávny predpis poukázal Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom
rozhodnutí sp. zn. 6MCdo/15/2012, a to konkrétne na zákon č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní

osôb poškodených násilnými trestnými činmi (v súčasnosti už nahradený zákonom č. 274/2017 Z.
z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov), pričom v zmysle jeho
záverov nie je možné osobám, domáhajúcim sa náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone
verejnej moci, priznávať vyššie alebo porovnateľné sumy ako v prípadoch, ak bola trestným činom
spôsobená smrť alebo ujma na zdraví. Uvedené rozhodnutie posudzovalo nárok, ktorý sa týkal zásahov

vykonaným pred účinnosťou zákona č. 412/2012 Z.z. (teda pred 01.01.2013). Ďalej uviedol, že v novších
rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako rozhodnutie sp. zn. 5Cdo/127/2019 dovolací
súd uviedol, že rozhodovacia prax dovolacieho súdu je už ustálená v názore, že pri určovaní primeranej
náhrady nemajetkovej ujmy je v konaniach o náhradu škody proti štátu potrebné vždy zohľadňovať
odškodňovanie obetí trestných činov podľa osobitných predpisov, a to bez ohľadu na to, kedy k zásahu

došlo, teda či sa vec posudzuje podľa zákona č. 58/1969 Zb. alebo zákona č. 514/2003 Z. z. v akejkoľvek
verzii jeho platnosti a účinnosti. Na potrebu zohľadňovať odškodňovacie predpisy upozornil aj Ústavný
súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. III. ÚS 432/2020 zo dňa 12.11.2020. Konštatovala, že
súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď neaplikoval pri rozhodovaní o výške náhrady
nemajetkovej ujmy zákonný limit upravený platným a účinným ustanovením § 17 ods. 4 zákona č.

514/2003 Z. z. a nezohľadnil skutočnosť, že tento sa aplikuje v prípadoch rovnakého porušenia práva
po 1. júli 2004, poukazujúc na § 6 zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodnení osôb poškodených násilnými
trestnými činmi, v zmysle ktorého celková škoda odškodnenia poskytnutá podľa tohto zákona nesmie
presiahnuť 50-násobok minimálnej mzdy. Pri určovaní primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy za
zásah orgánu štátu, ktorú by bolo možné považovať za rozumnú a spravodlivú, však nepostačuje vziať

do úvahy len samotné limity odškodnenia, ale je potrebné si uvedomiť, že tieto limity majú byť viazané na
najextrémnejšie prípady zlyhania štátu s najzávažnejšími dôsledkami na poškodeného. Ujma za stratu
na živote (ako najzávažnejší dôsledok, za ktorý zákon priznáva maximálnu výšku náhrady nemajetkovej
ujmy), nemôže byť odškodňovaná sumou porovnateľnou ako ujma pociťovaná v súkromnom živote.
Tvrdila, že maximálna možná náhrada za nemajetkovú ujmu spôsobenú vzatím do väzby a trestným

stíhaním v roku 2004 môže predstavovať kumulatívne sumu najviac 11.800,00 € a táto by zároveň mala
byť priznaná iba v tých prípadoch, kedy došlo k najzávažnejšiemu zásahu do práv poškodených, ktorý
je z pohľadu jeho následkov porovnateľný s najvyššou hodnotou – ľudským životom. Podľa názoru
žalovanej, však o taký prípad v uvedenej veci nešlo. Pre ilustráciu poukázala na rozhodovaciu činnosť
iných súdov Slovenskej republiky v obdobných veciach, ako aj na rozhodovaciu prax v zahraničí a na

ESĽP.
4.1 Žalovaná k nesprávnym úvahám súdu k otázke primeranosti poukázala aj na bod 64. odôvodnenia
napadnutého rozsudku, pričom zjavná neprimeranosť priznanej náhrady nemajetkovej ujmy podľa nej
predstavuje nielen nesprávne právne posúdenie, ale nemá oporu ani vo vykonanom dokazovaní. Ďalej
nemietla, že súd prvej inštancie zároveň v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec nezohľadňuje

skutočnosť,žezásahspôsobenýväzboujezávažnejším,vporovnanísozásahomspôsobenýmtrestným
stíhaním,čo potomznamená,žeujmaspôsobenáväzbousčastikonzumujeajujmuspôsobenútrestným
stíhaním. Súd prvej inštancie uvedené nezohľadnil, keď určil náhradu nemajetkovej ujmy za trestné
stíhanie v rozsahu zjavne neprimeranom náhrade za rozhodnutie o väzbe a navyše za dni, keď bola
žalobkyňa vo výkone väzby, jej duplicitne priznal aj náhradu za trestné stíhanie.

4.2 Žalovaná taktiež namietala nesprávnosť postupu súdu v časti ustálenia roku, z ktorého sa vypočítava
maximálny limit, keď súd prvej inštancie obhajoval správnosť svojich úvah o primeranosti odškodnenia
limitom z roku 2023 pri trestnom stíhaní a naopak, pri väzbe limitom z roku 2004. K tvrdeniam súdu
prvej inštancie, že priznaná náhrada je v súlade limitáciou pre rok 2023 žalovaná uviedla, že hocizákon č. 514/2003 Z. z. explicitne neurčuje, z minimálnej mzdy ktorého roku sa má vychádzať v
prípade odškodňovania obetí násilných trestných činov, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
ako orgán rozhodujúci o podaných žiadostiach o odškodnenie podľa zákona č. 215/2006 Z. z., však

konštantne vychádza pri rozhodovaní o výške odškodnenia z minimálnej mzdy v roku, v ktorom došlo k
spáchaniu skutku (trestného činu). Aj v prípadoch náhrady škody resp. nemajetkovej ujmy je preto podľa
názoru žalovanej pri výpočte maximálnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy nevyhnutné vychádzať z
roku, v ktorom malo dôjsť k namietanému zásahu (2004), príp. k ukončeniu trvania zásahu (2013).
4.3Vdôsledkuvyššieuvedenýchskutočnostížalovanápovažovalapriznanúnáhradunemajetkovejujmy

v peniazoch za neprimeranú, a to bez ohľadu na konkrétne okolnosti tohto prípadu, keďže prevyšuje
sumu odškodnenia obetí trestných činov. Namietla aj konkrétne skutkové závery, ktoré súd prijal a nimi
odôvodňoval potrebu priznania náhrady nemajetkovej ujmy v rozsudku uvedených výškach.

5. V súvislosti s náhradou nemajetkovej ujmy za vzatie do väzby žalovaná namietla, že sa súd prvej
inštancie nesprávne vysporiadal s kritériom následkov v osobnej sfére poškodenej osoby. Žalovanej

nebol zrejmý dôvod, pre ktorý súd použil za ťažiskové rozhodnutie svojho odôvodnenia nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky, č. k. III. ÚS 754/2016-42 zo dňa 24.01.2017. Poukázala na to, že Ústavný súd
Slovenskejrepubliky niejezásadneoprávnenýpreskúmavaťaposudzovaťprávnenázoryvšeobecného
súdu. Pokiaľ súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku poukazoval aj na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo 2357/2010, upozornila na to, že súd musí zohľadniť

rozdielnu životnú úroveň jednotlivých európskych štátov. Spôsob použitia predmetných rozhodnutí podľa
žalovanej je následkom nedostatočnej práce súdu prvej inštancie s judikatúrou, ktorej cieľom bolo za
každú cenu zdôrazniť primeranosť priznanej sumy bez kontextu so skutkovými zisteniami vyplývajúcimi
z vykonaného dokazovania.

6. V súvislosti s náhradou nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie žalovaná namietla, že sa súd prvej
inštancie nedostatočne vysporiadal so všetkými kritériami, ktoré sa aplikujú v prípade určovania výšky
náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej trestným stíhaním. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd
prvej inštancie venoval významnejšiu pozornosť len kritériu, v podobe trestného stíhania v rozsahu
104 mesiacov bez toho, aby intenzitu dopadu žalobkyne posúdil v kontexte s ďalšími dvoma kritériami

(povahatrestnejvecianásledkyspôsobenétrestnýmkonanímvosobnostnejsférepoškodeného).Podľa
jej názoru súd prvej inštancie nesprávne posúdil skutkové okolnosti prípadu a prijal nesprávny záver o
tom, že by žalobkyni mala patriť rovnaká paušálna náhrada za každý mesiac trvania trestného stíhania.
Zotrvala aj na výhrade, že súd nezohľadnil horný limit náhrady nemajetkovej ujmy a samotný podiel na
tejto náhrade za ujmu spôsobenú trestným stíhaním. Zdôraznila, že súd prvej inštancie svoje závery o

primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy vo vzťahu k trestnému stíhaniu vôbec neodôvodnil poukazom
na relevantné rozhodnutia. Takéto odôvodnenie o primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy podľa
nej nemôže v odvolacom prieskume obstáť.
6.1 Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je tiež zrejmé, že výška – suma priznanej náhrady
nemajetkovej ujmy bola súdom určená bez bližšieho odôvodnenia. V tejto súvislosti žalovaná poukázal

na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 27.10.2022, sp. zn. 6Cdo/224/2019
uviedol, že súd musí vo svojom odôvodnení odpovedať, prečo konkrétne v rámci rozpätia ohraničeného
zdola najnižšou jednotkou aktuálnej tuzemskej meny 0,01 € a zhora práve sumou prisúdenou súdom, je
dôvod ustáliť nárok presne na hornej hranici takto vzniknutého rozpätia. Zdôraznila, že súdom určená
výška náhrady nemajetkovej ujmy nevychádza tak z ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

nie je výsledkom komparácie s obdobnými prípadmi rozhodovanými súdmi, naopak je založená výlučne
na prirovnaní s nenáležitými (nijako nešpecifikovanými/nekonkretizovanými) rozhodnutiami súdov vo
veciach odškodnenia náhrady nemajetkovej ujmy pozostalým. Súdom prvej inštancie určená výška
náhrady nemajetkovej ujmy je podľa jej názoru nedostatočne odôvodnená, nepreskúmateľná a zjavne
neprimeraná, oproti náhradám priznávaným iným poškodeným podľa zákona č. 514/2003 Z. z. súdmi

všetkých inštancií.
6.2 S poukazom na vyššie uvedené žalovaná zastávala názor, že súd prvej inštancie rozhodnutie v časti
vzniku nemajetkovej ujmy a výšky jej náhrady nedostatočne odôvodnil, dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam a zároveň aj vec nesprávne právne posúdil, keď žalobkyni priznal náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 32.320,00 €, čo predstavuje naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/

a h/ CSP.

7. K otázke príčinnej súvislosti žalovaná namietla, že súd prvej inštancie len veľmi všeobecne formuloval
svoje závery vo vzťahu k priznanej náhrade nemajetkovej ujmy, a to bez konkretizácie titulu, na základektoréhomalabyťnáhradanemajetkovejujmyžalobkynipriznaná.Súdprvejinštancieúplnerezignovalna
priradenie konkrétnych následkov ku konkrétnemu zásahu, keďže pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia
používa v podstate ustálene spojenie „trestné stíhanie a väzba“. S ohľadom na uvedené je zrejmé,

že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nemožno jednoznačne určiť, ktoré tvrdené následky súd
prvej inštancie priradil k rozhodnutiu o väzbe, a ktoré k uzneseniu o vznesení obvinenia, či náhrada
nemajetkovej ujmy bola v skutočnosti žalobkyni priznaná titulom rozhodnutia o väzbe alebo titulom
rozhodnutia o vznesení obvinenia (trestného stíhania), resp. v akom rozsahu z každého z týchto titulov.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva jednoznačný záver, že súd spája právne tituly nároku

na náhradu nemajetkovej ujmy do jedného, v dôsledku čoho vôbec nediferencuje ani následky spojené
s týmito právnymi titulmi, čím sa stáva toto rozhodnutie nepreskúmateľným a zmätočným. Je pritom
zrejmé,ženásledkyspojenéstrestnýmstíhanímanásledkyspôsobenésvýkonomväzbysúdiametrálne
odlišné a nemožno ich stotožňovať alebo zamieňať. Tvrdila, že uvedeným postupom porušil súd prvej
inštancie jej právo na spravodlivý proces, čo predstavuje naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365
ods. 1 písm. b/ CSP.

7.1 Žalovaná ďalej vytýkala súdu prvej inštancie absenciu právneho posúdenia otázky existencie
príčinnej súvislosti medzi právnymi titulmi a vzniknutou nemajetkovou ujmou. Už samotná skutočnosť
posudzovania dvoch rozdielnych zásahov v tomto konaní, podľa nej vylučovala možnosť prijatia záveru,
že tie isté skutkové tvrdenia o vzniku nemajetkovej ujmy sú následkom dvoch rôznych titulov. Súd
prvej inštancie podľa nej absolútne odignoroval podmienku príčinnej súvislosti, ktorá je síce otázkou

predovšetkým skutkovou, ale v kontexte vyhodnotenia splnenia podmienok pre priznanie nároku na
náhradu škody je v konečnom dôsledku i na právnom posúdení súdu, ako sa so splnením tejto
podmienky vysporiada. Uvedené žalovaná zaradila pod odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/
CSP.

8. Žalovaná namietla aj právne posúdenie pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania, keď súd
prvej inštancie rozhodol samostatným výrokom o náhrade trov konania vo vzťahu k nemajetkovej ujme
a samostatne vo vzťahu k (majetkovej) škode, čím je podľa nej daný odvolací dôvod podľa § 365 ods.
1 písm. h/ CSP. Podľa nej rozhodnutie o trovách konania samostatnými výrokmi vo vzťahu ku každému
nároku spôsobuje neprehľadnosť a zmätočnosť pri rozhodovaní o konkrétnej výške trov konania, keďže

niejemožnéjednoznačneurčiť,akosanáslednebudepostupovaťprivyčíslenínáhradytrovzajednotlivé
úkony. Záver prijatý súdom prvej inštancie tak podľa nej spôsobuje stav právnej neistoty takého rozsahu,
že ho je možné považovať aj za porušenie práva na spravodlivý proces, čo zakladá odvolací dôvod
podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP.
8.1 V tejto súvislosti žalovaná poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. 7Cdo/339/2021 zo dňa 31.01.2022, v ktorom tento spôsob rozhodovania o trovách v obdobnom
prípade vyhodnotil ako nesprávny. Argumentovala, že v sporových konaniach sa pri rozhodovaní o
náhrade trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu, t. j. strane, ktorá mala vo veci úspech, súd prizná
náhradu trov proti neúspešnej strane. Žalobkyňa sa žalobou domáhala náhrady škody vo výške 9.099,00
€ titulom náhrady škody a titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumy vo výške 50.000,00 €, t. j. spolu vo

výške 59.099,00 €. Súd prvej inštancie rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu
32.320,00 €. Na základe uvedeného preto žalobkyni nemôže podľa nej patriť náhrada trov konania podľa
§ 255 ods. 1 CSP. O náhrade trov konania bolo potrebné rozhodnúť podľa § 255 ods. 2 CSP, teda súd
prvej inštancie vec v tejto časti nesprávne právne posúdil. V súlade so znením § 255 CSP za základ
uplatneného nároku možno považovať sumu 59.099,00 €. Úspech žalobkyne v konaní predstavuje

sumu 32.320,00 € t. j. 54,68 %, celkový (čistý) úspech žalobkyne tak predstavuje iba 9,36 % (54,68
% - 45,32 %). S prihliadnutím na uvedené mal podľa jej výpočtu potom súd prvej inštancie dospieť k
záveru, že žalobkyňa má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 9,36 %. Na podporu
svojej argumentácie žalovaná poukazuje na nález Ústavného súdu SR zo dňa 13.02.2020 č. k. IV. ÚS
652/2018-44, ako aj na viacero rozhodnutí odvolacích súdov, ktoré o nároku na náhradu trov rozhodli v

zmysle vyššie uvedeného. O náhrade trov konania bolo potrebné rozhodnúť podľa § 255 ods. 2 CSP,
teda súd prvej inštancie vec v tejto časti podľa nej nesprávne právne posúdil.
8.2 Žalovaná bola toho názoru, že žalobkyňu bolo potrebné zaťažiť zodpovednosťou za výsledok
sporu. Náhradu trov konania tak súd prvej inštancie neprávne právne posúdil, čo predstavuje naplnenie
odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Okrem uvedeného je napadnutý rozsudok v tejto

časti nepreskúmateľný, čo nepochybne napĺňa odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP.

9. Vzhľadom na žalovanou vyššie uvedené pochybenia súdu prvej inštancie, žalovaná navrhla
odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok vo výroku I. a v nadväzujúcom výroku III. a IV. v súlade s §390 CSP zmenil tak, že žalobkyni prizná maximálne sumu 11.800,00 € a rozhodne o nároku na náhradu
trov v jednom výroku a rešpektujúc zásadu úspechu, v súlade s ustanoveniami CSP.

10. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu prezentovala svoj nesúhlas s jeho odôvodnením. Stotožnila sa
s napadnutým rozsudkom, ktorý považovala za vecne a právne správny.
10.1 K otázke vzniku nároku na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy poukázala na to, že žalovaná v
tejto časti odvolania mylne odkazuje na ustanovenia § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. účinného od
01.01.2013. Právna úprava zákona č. 514/2013 Z. z. účinného od 01.07.2004 do 31.08.2007 takúto

právnu úpravu nepozná, z tohto titulu je argumentácia žalovanej v tejto časti bez právneho významu.
10.2 Trvala na tom, že výpoveďami žalobcu a svedkov a predloženými listinami bolo jednoznačne
preukázané: že pred začatím trestného stíhania a pred vzatím do väzby žalobkyňa viedla bezúhonný
život, žila stabilným, harmonickým a spokojným rodinným životom, udržiavala si blízke vzťahy so
známymi a priateľmi, bola úspešná v podnikateľskom prostredí, a mala cieľavedomé plány a vízie do
budúcnosti nielen ohľadom súkromného ale aj pracovného života; že bola zatvorená v cele predbežného

zaistenia, bez akéhokoľvek kontaktu s rodinou, priateľmi, či obchodnými partnermi, rozhodnutím o
väzbe a trvaním samotnej väzby bola obmedzovaná vo svojom pohybe, v kontakte s blízkymi osobami
a známymi; že trestná vec bola vysoko medializovaná v televízii ako aj v tlači; že preukázala poškodenie
svojho dobrého mena, kedy od momentu začatia trestného stíhania, predovšetkým po jej väzbe, sa jej
všetci jej známi vyhýbali, pod tlakom verejného pohoršenia sa od nej cielene odvracali, ignorovali ju,

a pri osobných stretnutiach jej dávali najavo, že „sedela vo väzbe“ a že je zločinec; že pred trestným
stíhaním a väzbou bola podnikateľom a že jej podnikateľské aktivity s obchodnými partnermi a klientmi,
boli prerušené / ukončené práve v dôsledku väzby a trestného stíhania; že v dôsledku trestného stíhania
a väzby prišla o životného partnera a o najkrajšie obdobie spoločného života, čo bude vnímať ako
celoživotnú traumu; že jej vzťah s rodinou bol výrazne narušený; že po väzbe sa priatelia žalobkyne s

ňouprestalistýkať.Ďalejdôvodila,že trestnéstíhanieavrámcinehoiprípadnývýkonväzbypredstavujú
vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvolávajú i ďalšie negatívne dopady na osobný život a
životný osud. Zasahujú do súkromného života jednotlivca, do jeho cti, dobrej povesti, preto sú spôsobilé
okremporušeniaprávanaosobnúslobodupodľačl.17ods.1ÚstavySR,obmedziť,čiporušiťajprávona
rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života tak, ako to zaručuje čl. 19 Ústavy SR. Je podľa

nej nepochybné, že trestné stíhanie, ako aj výkon väzby, ktoré boli realizované v rozpore so zákonom,
resp. ústavným poriadkom, sú spôsobilé vyvolať vedľa vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej
ujmy vo sfére osobnostných práv.
10.3 S poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 754/2016 zo dňa
24.januára 2017 tvrdila, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie trestného

stíhania, ktoré sa právoplatne skončilo inak než odsúdením (a to aj v prípade, ak nebolo realizované
väzobne), je ústavne akceptovateľným a ústavou predpokladaným spôsobom poskytnutia satisfakcie
takto stíhanej osobe. Poukázala na to, že jej nikto neospravedlnil a neočistil jej meno a napriek
skutočnosti, že trestná vec bola medializovaná, po zastavení trestného stíhania už k medializácii
nedošlo.

10.4 Tvrdila, že vzhľadom na rozsah spôsobenej ujmy (strata manžela, spokojného rodinného
života, naštrbené vzťahy s rodinou, priateľmi, strata zdravia, slušného kreditu v pracovnej oblasti,
pracovných ambícií, strata dôstojnosti a cti, súkromia a viery v ľudí, nálepka „kriminálnika“), ani
samotné konštatovanie porušenia práva by nebolo dostatočným zadosťučinením. Prípustnosť náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch považovala za opodstatnenú a danú.

10.5 Vyjadrila presvedčenie, že v konaní preukázala, že ujma na jej strane vznikla v dôsledku
nezákonného rozhodnutia a rozhodnutia o väzbe (vo vzájomnom pomere príčiny a následku), pričom
nebyť nezákonného rozhodnutia a rozhodnutia o väzbe, k už spomenutej ujme by nikdy nedošlo.
10.6 K vykonanému dokazovaniu poukázala na to, že právna úprava ustanovenia § 196 ods. 3 prvá
veta CSP zaviedla inštitút písomnej výpovede svedka, pričom k tejto forme výsluchu môže pristúpiť

súd z vlastnej úvahy výnimočne, ak je naplnená požiadavka hospodárnosti konania. Tieto požiadavky
považovala za zachované.
10.7 K zisteniam o nemajetkovej ujme uviedla, že za nemajetkovú ujmu možno vo všeobecnom chápaní
považovať akúkoľvek ujmu, ktorá pre poškodeného neznamená priamu stratu na majetku, čiže nie je
vyjadriteľná v peniazoch. Postihuje teda inú ako majetkovú sféru osobnosti, sféru osobnostnú, pričom

tentozásahsamôžedotýkaťzdravia,cti,súkromiaaleboosobnostnéhoživotapoškodenejosoby.Závery
žalovanej, že tvrdený zdravotný stav žalobkyne by mohol maximálne viesť k záveru o vzniku majetkovej
škody, nie ujmy nemajetkovej, považovala za ad absurdum.10.8 K otázke „bezpečného preukázania skutočnosti“, že práve v dôsledku väzby a trestného stíhania
sa stala pre dovtedajších klientov nedôveryhodnou osobou a že v dôsledku toho ukončila podnikanie,
uviedla, že judikatúra postúpila v záujme ochrany poškodených osôb ďalej a striktne sa nepridržiava

zásady „bezpečného“ preukázania súvislosti medzi konaním škodcu a vzniknutým následkom, ale skôr
so zreteľom na povahu činnosti, v dôsledku ktorej vznikla škoda, vychádza z miery pravdepodobnosti
vzniku škody práve pri takejto činnosti a z možností poškodeného, ako žalobcu, uniesť dôkazné
bremeno, že škoda vznikla v príčinnej súvislosti s touto činnosťou. Stabilná klientela, ich strata, je podľa
nej zrejmá z daňových priznaní k dani z príjmov fyzických osôb ňou predložených do konania.

10.9 K námietke nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku v časti vyhodnotenia svedeckých
výpovedí súdom prvej inštancie uviedla, že podľa rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. III. ÚS 199/09 za úplné a dostačujúce možno považovať také odôvodnenie rozsudku, ktoré
dostatočným spôsobom informuje účastníka konania o skutkových zisteniach a právnych záveroch, na
základe ktorých súd meritórne posúdil vec a rozhodol. Pokiaľ teda odôvodnenie obsahuje základné
prednesy a návrhy účastníkov konania, výpočet vyhodnotených dôkazov a skutočností, ktoré súd

považoval za preukázané, ako aj zrozumiteľný výklad právneho posúdenia skutkového stavu podľa
príslušných zákonných ustanovení, spĺňa v plnej miere požiadavku § 157 Občianskeho súdneho
poriadku. Ďalej s poukazom na rozhodnutie vo veci C. B. v. Španielsko argumentovala, že právo na
spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v
súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho

rozhodnutia považovaný za rozhodujúci. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b/ CSP
nepovažovala za naplnený.
10.10 K výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy uviedla, že právna úprava zákona č. 514/2013
Z. z. účinného od 01.07.2004 do 31.08.2007 výslovne nestanovuje kritériá na určenie výšky priznanej
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, a túto výšku ani nelimituje. V tejto súvislosti poukázala na

nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 754/2016 - zo dňa 24.01.2017. Stotožnila sa s
názorom, že obmedzenie legislatívnym určením hornej hranice náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch,
a to zásahom legislatívnej moci do výkonu súdnych právomocí nie je v demokratickom právnom štáte
akceptovateľný. Pojem škoda zahŕňa aj škodu morálnu a z hľadiska ústavnoprávneho je zodpovednosť
štátu konštruovaná ako zodpovednosť absolútna, ktorú zákonom nemožno vylúčiť, obmedziť ani zúžiť.

10.11 Okrem toho aplikovať § 17 v zmysle novely zákonom č. 412/2012 Z.z. na prípady, keď uznesenie
o vznesení obvinenia bolo vydané pred 1. januárom 2013 by znamenalo pripustiť, že hoci v čase pred
nadobudnutím účinnosti novely vzniklo poškodenému právo na náhradu nemajetkovej ujmy vo vyššej
výške, toto jeho právo v časti prevyšujúcej horný limit zavedený novelou zaniklo dňom jej účinnosti.
Takýto prístup by popieral princíp úplného odškodnenia, ale aj neprípustné odňatie už existujúceho

práva. Išlo by o porušenie zákazu retroaktivity, poukázal pritom na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sž/20/2010 a nález sp. zn. PL. ÚS 78/92 Ústavného súdu Českej a
Slovenskej federatívnej republiky a nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 36/95,
PL. ÚS 16/95.
10.12 K argumentácii žalovanej, v ktorej namietala výšku priznaného odškodnenia za nezákonnú

väzbu a trestné stíhanie, uviedla, že žalovaná obmedzila širokú mieru uváženia, ktorou všeobecné
súdy disponujú, limitovaním ich úvah na mechanické porovnávanie odškodňovania iných prípadov.
Zdôraznila, že v každom jednotlivom prípade je nevyhnutné vychádzať z osobitných okolností vecí
a mechanické prenášanie limitov právnej úpravy iných prípadov odškodnenia by muselo znamenať
predchádzajúce posúdenie tam stanovenej výšky odškodnenia z hľadiska spoločenskej spravodlivosti,

ktoré však žalovaná neuviedla. S poukazom na stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4Cdo/177/2005 a na zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu Českej republiky k otázke
odškodnenia za výkon väzby sp. zn. 30Cdo/2357/2010 dospela k záveru, že odvolací dôvod podľa
ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP nie je naplnený.
10.13 Nesúhlasila ani s výhradami žalovanej vznesenými v súvislosti s otázkou skúmania príčinnej

súvislosti. Tvrdila, že súdna prax sa ustálila na tom, že dôvodom vzniku škody môže byť v konkrétnom
prípade aj viac príčin. V prípade konkurencie viacerých príčin, ktoré viedli ku vzniku jednej a tej
istej škody, je relevantné, či je medzi príčinami pridruženými príčina rozhodujúca, pričom v takom
prípade postačuje k vzniku zodpovednosti za škodu príčina podstatná. Poukázala pritom na rozhodnutie
Najvyššieho súdu ČSR, sp. zn. 5 Cz/39/1965, uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. 1 Cdo 105/2012. Hoci žalovaná nepripúšťa za príčinu vzniku škody označenie dvoch rozhodnutí a
túto skutočnosť vyčítala prvostupňovému súdu aj vo svojom odvolaní, podľa žalobkyne tento argument
neobstojí, nakoľko dôvodom vzniku škody môže byť aj viac rovnocenných príčin, a to buď príčin
spoločných (keď viac príčin pôsobí spoločne, jedna podmieňuje druhú a jedna bez druhej by nemala zanásledok vznik škody), konkurujúcich (keď viac príčin pôsobí nezávisle od seba, pričom každá z nich by
sama o sebe viedla k vzniku škody), kumulatívnych (keď jedna z príčin sama o sebe nevedie k vzniku
škody, ale ak týchto príčin je viac, vznikne škoda), alebo progresívnych (keď každá z príčin vedie sama o

sebe k vzniku škody, avšak ich spoločné pôsobenie vedie ku škode, ktorá prekračuje súčet jednotlivých
škôd). Navyše, ak by nebolo možné označiť obe rozhodnutia, potom by zákonodarca nemal potrebu
osobitne upravovať aj otázku zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonnou väzbou, pretože tá by
sa automaticky odvíjala od nezákonného obvinenia.
10.14 Podľa žalobkyne je nepochybné, že právne tituly vzniku nárokov spôsobujú následky vo

vzájomnej súvislosti a predovšetkým sa vzájomne nevylučujú (uzneseniu o vzatí do väzby musí vždy
predchádzať uznesenie o vznesení obvinenia, avšak to automaticky neznamená, že po vznesení
obvinenia musí byť obvinený vzatý do väzby). Z toho vyplýva, že ak škoda uplatnená žalobcom vznikla
aj v príčinnej súvislosti s väzbou (pričom z časového hľadiska tieto príčiny pôsobia súbežne), žalobca
je oprávnený uplatniť si nárok na jeho náhradu nielen z titulu nezákonnosti obvinenia, ale aj z titulu
nezákonnosti väzby, a teda nie je možné špecifikovať dopad rozhodnutí individuálne, keďže nepriaznivé

dôsledky napr. na príjem žalobcu z podnikania spôsobujú obe rozhodnutia vo vzájomnej súvislosti.
Špecifikácia aká časť každého z nárokov sa uplatňuje v súvislosti s nezákonným rozhodnutím a aká
časť v súvislosti s rozhodnutím o väzbe, t.j. špecifikácia v podobe a rozsahu tvrdenom žalovanou,
nie je vzhľadom na existenciu viacerých príčin vzniku škody opodstatnená. Nárok žalobcu požadovať
náhradu škody a nemajetkovej ujmy z dôvodu nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia a zároveň

rozhodnutia o väzbe, napriek nemožnosti určiť podiel každej z nich na vzniku škody, je daný. Odvolací
dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP nebol podľa nej naplnený.
10.15 Vyjadrila svoj nesúhlas s odvolacou námietkou nesprávneho právneho posúdenia trov konania
a uviedla, že ak strana sporu v jednej žalobe uplatní niekoľko samostatných nárokov, postupuje sa pri
rozhodovaní o náhrade trov konania podľa zásad pre priznanie náhrady trov konania pri každom nároku

samostatne. Poukázala pri tom na osobitosti sporov o náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré je nevyhnutné
zohľadniť aj pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania. V štandardných sporoch o zaplatenie
určitej peňažnej sumy (napr. zo záväzkovo-právneho vzťahu alebo z titulu náhrady škody) vie žalobca
ním požadovanú pohľadávku presne špecifikovať k okamihu začatia konania. Naproti tomu v sporoch
o náhradu nemajetkovej ujmy výška požadovanej náhrady nie je stanovená podľa žiadnych exaktných

matematických pravidiel, ale určuje ju súd podľa svojej úvahy vychádzajúc zo všetkých okolností vzniku
nemajetkovej ujmy, hodnotiac rozsah a závažnosť nezákonného zásahu do osobnej sféry jednotlivca
a jeho vplyv na život konkrétneho jednotlivca. Hoci CSP neobsahuje konkrétne ustanovenie, ktoré by
upravovaloakýmspôsobommásúdrozhodovaťotrováchkonania,akvýškaplnenia,ktoréjepredmetom
sporu závisí od úvahy súdu, s poukazom na. čl. 4 ods. 2 CSP je nevyhnutné dospieť k záveru, že

žalobcovi patrí nárok na náhradu plnej výšky trov konania, nakoľko s podanou žalobou o náhradu
nemajetkovej ujmy bol žalobca úspešný v plnom rozsahu.

11. Žalovaná odvolaciu repliku nepodala.

12. V dôsledku podaného odvolania Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací (§ 34 CSP),
preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 „a contrario, len
v rozsahu odvolania žalovanej podľa § 379 CSP a z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380
ods. 1 CSP, rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., III. a IV. podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správny potvrdil.

13. Odvolací súd vzhľadom na obsah spisového materiálu, ako aj dôvody podaných odvolaní konštatuje,
že súd prvej inštancie náležite zistil skutkový stav veci. V zmysle ustanovenia § 383 CSP je odvolací súd
viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil prvoinštančný súd. Rozsah skutkových zistení považoval
odvolací súd za postačujúci aj pre svoje vlastné rozhodnutie, z tohto dôvodu na prejednanie podaného

odvolania nenariadil odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP a vo veci rozhodol rešpektujúc
skutkový stav zistený súdom prvej inštancie.

14. V materiálnom právnom štáte musí štát niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov,
aknimizasiaholdozákladnýchprávobčana.Zákonč.514/2003Z.z.uznávanáhradunemajetkovejujmy

ako jeden z nárokov na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci. V posudzovanom prípade
sa žalovaná domáhala náhrady nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie a nezákonnú väzbu.
Súd prvej inštancie podanej žalobe vyhovel, a žalovanej odvolaním napadnutým I. výrokom rozsudku
uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni titulom nemajetkovej ujmy sumu 32.320,00 € a v prevyšujúcejčasti uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalobu II. výrokom rozsudku zamietol.
Žalovaná s rozhodnutím súdu prvej inštancie nesúhlasila, považovala ho za nestatočne odôvodnené,
nepreskúmateľné, založené na nesprávnom právnom posúdení nesprávnych skutkových zistení súdu

prvej inštancie.

15. V prvom rade žalovaná spochybnila samotný vznik nároku žalobkyne na náhradu nemajetkovej
ujmy. Namietala, že konštatovanie súdu prvej inštancie týkajúce sa preukázania subjektívneho zásahu
v živote žalobkyne vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia skutočností zistených z vykonaného

dokazovania.

16. Dôkaznú povinnosť a s ňou súvisiace dôkazné bremeno má v spore každý, kto v konaní niečo tvrdí.
Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov teda leží zásadne na sporových stranách. V rámci dokazovania
platí zásada, že každá sporová strana musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia, a teda
musí preukázať to čo tvrdí a len potom môže súd zobrať jej tvrdenie za základ svojho rozhodnutia.

Dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto
skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky, ide teda o toho účastníka, ktorý existenciu takýchto
skutočností tvrdí (II. ÚS 38/2015). V danom prípade súd prvej inštancie po zrušení rozhodnutia a vrátení
veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie v súlade so záväzným právnym názorom odvolacieho súdu
doplnil dokazovanie ohľadne tvrdení žalobkyne vo vzťahu k nemajetkovej ujme a vykonal dokazovanie

stranami navrhnutými dôkazmi.

17. Žalovaná procesnému postupu súdu prvej inštancie vyčítala uskutočnenie výsluchov svedkov (F.
F. D., E.. I., J. G., F. B., F. F. B., A. D., I. D. a A. D.) postupom podľa § 196 ods. 3 CSP formou
písomných odpovedí na otázky. Namietala nenaplnenie podmienok takého postupu a potrebu ich

osobného vypočutia.

18. Výpoveď svedka je jeden zo základných dôkazných prostriedkov. Z obsahu súdneho spisu vyplýva,
že po tom ako žalovaná na súdnom pojednávaní konanom dňa 22.03.2024 spochybnila relevanciu
žalobkyňou predložených listinných dôkazov – písomných prehlásení jej rodičov, bratov, syna, bývalého

manžela a jej priateľky, ktorými preukazovala žalobou uplatnený nárok, právny zástupca žalobkyne
navrhol doplniť dokazovanie ich výsluchom, ktorý z dôvodu hospodárnosti navrhol uskutočniť písomne.
Súd prvej inštancie uvedenému návrhu na dokazovanie vyhovel a vyzval sporové strany, aby mu
oznámili otázky pre navrhovaných svedkov. Žalovaná uvedenú možnosť nevyužila, nakoľko na svedkov
nemala otázky (Odpoveď na výzvu súdu zo dňa 29.03.2023, č.l. 558), avšak vzhľadom k zvolenému

spôsobu výsluchu si vyhradila právo na kladenie otázok v nadväznosti na otázky zo strany žalobkyne
a samotné odpovede svedkov. Každému zo svedkov bola povinnosť odpovedať na položené otázky
súdom prvej inštancie uložená samostatným uznesením obsahujúcim poučenie o jeho povinnosti
vypovedať pravdu a nič nezamlčovať, o trestnoprávnych následkoch krivej výpovede a o jeho práve
odoprieť výpoveď. Zo súdneho spisu ďalej vyplýva, že všetky písomné odpovede svedkov boli žalovanej

doručené dňa 02.06.2023 a táto do vyhlásenia uznesenia o vyhlásení dokazovania za skončené na
pojednávaní konanom dňa 26.07.2023 svoje právo položiť svedkom doplňujúce otázky nevyužila a
návrhy na doplnenie dokazovania nemala. Z uvedeného je zrejmé, že uvedeným procesným postupom,
keď súd prvej inštancie z dôvodu hospodárnosti svedkom umožnil na otázky odpovedať písomne,
postupoval zákonom predvídaným postupom, v rámci ktorého bola žalovaná pri využívaní svojich

procesných oprávnení pasívna, pričom nemožno konštatovať, že by aplikáciou takéhoto procesného
postupu bola žalovaná na svojich procesných právach poškodená.

19. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky

poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a
právnezáveryniesúsvojvoľné,neudržateľnéaniesúprijatévzrejmomomylekonajúcichsúdov,ktoréby
popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba

rozumieťtakýpostupsúdu,ktorýmznemožnírealizáciutýchprocesnýchpráv,ktoréúčastníkomcivilného
sporového konania procesné predpisy priznávajú za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv
a právom chránených záujmov.20. Pokiaľ žalovaná spochybňuje relevancie svedeckých výpovedí tým, že k písomných svedeckým
výpovediam svedkov došlo po značnom časovom odstupe, čo mohlo podľa nej objektívne spochybniť
ich účinnosť, odvolací súd poukazuje na to, že opomenula na skutočnosť, že uvedený časový odstup

bol spôsobený práve neschopnosťou štátu a jeho orgánov činných v takmer desať rokov trvajúcom
trestnom konaní preukázať žalovanej spáchanie trestných činov z ktorých bola obvinená, čo napokon
viedlo k zastaveniu trestného stíhania. V konaní nebolo sporné, že žalobou uplatnený nárok žalobkyne
na náhradu spôsobenej nemajetkovej ujmy bol podaný včas, pred uplynutím premlčacej doby, pričom
dĺžka súdneho konania bola ovplyvnená dôslednou realizáciou procesných práv sporových strán, keď

v dôsledku žalovanou podaného odvolania, ako riadneho opravného prostriedku, bolo neprávoplatné
rozhodnutiesúduprvejinštanciezrušenéavovecibolopojejvráteníodvolacímsúdomnaďalšiekonanie
a nové rozhodnutie dopĺňané dokazovanie.

21. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom,

uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej než majetkovej sféry človeka, ktorý sa premieta do
psychickej sféry osoby a jej postavenia v spoločnosti. Jedná sa teda o ujmu, ktorá sa nepremieta
do fyzickej integrity poškodeného ani do jeho majetkovej sféry, a preto je potrebné ju odlišovať od
majetkovej ujmy, ako aj ujmy na zdraví s majetkovými dôsledkami.

22. Pokiaľ ide o vyjadrenie miery akou bola neoprávneným zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť
osoby spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom
či v inom prostredí fyzickej osoby. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy
vychádzal z presvedčenia, že väzba, ako aj trestné stíhanie, bezpochybne negatívne zasiahli do

osobnostných práv žalobkyne. Žalobkyňa bola v strese a neistote, hrozil jej vysoký trest, celé jej
zadržanie a trestné stíhanie boli pre ňu a jej rodinu neúnosne traumatizujúce, pričom jej to zmenilo
celý život, ktorý mohla prežiť inak. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku pri
konkretizácii žalobkyňou utrpenej ujmy podrobne venoval následkom väzby a trestného stíhania
v súkromnom živote, v spoločenskom resp. pracovnom uplatnení, ako aj v jej osobnostnej sfére.

23. Je nesporné, že každé trestné konanie negatívne ovplyvňuje osobný život trestne stíhaného, na
ktorého sa síce do okamihu právoplatnosti meritórneho rozhodnutia prihliada ako na nevinného, ale
už samotný fakt trestného stíhania je záťažou pre každého obvineného. Už samotné trestné stíhanie
výrazne zasahuje do súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, a to tým

skôr, ak ide o obvinenie nepravdivé. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že v konaní bol z tohto
dôvodu preukázaný zásah nielen do osobnostnej sféry žalobkyne, ale aj čo sa týka jej podnikania
a rodinného života a spoločenských vzťahov.

24. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká tiež už samotnou existenciou väzobného stíhania

žalobkynearozhodnutiaozastavenítrestnéhostíhania.Rozhodnutie,ktorýmsapriznávanáhradaškody
nemajetkovej ujmy v peniazoch v konkrétnej výške, už len deklaruje existenciu tejto zákonom priznanej
právnej skutočnosti a nárokov z nej vyplývajúcich. Súd prvej inštancie preto správne skonštatoval, že
samotné držanie vo väzbe má z povahy veci negatívne dopady na slobodu pohybu, právo na súkromie
a výkon väzby sám o sebe spôsobuje ujmu na základných právach a slobodách, stres, neistotu, úzkosť.

V danom prípade u žalobkyne malo uvalenie väzby dopad nie len na jej rodinný, ale aj na jej profesijný
život, spoločenskú česť a povesť.

25. Pokiaľ žalovaná namietala, že priznaná nemajetková ujma nemá oporu vo vykonanom dokazovaní,
odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/125/2019,

v zmysle ktorého: „Nemajetková ujma vzniká samotným porušením základných práv a slobôd fyzickej
osoby nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Ide o stav mysle poškodenej
osoby, ktorý sa preukazuje empaticky, pravda za predpokladu, že sa sudca bude vedieť aspoň
elementárne vcítiť do pozície trestne stíhaného človeka; a to sa sudcom odvolacieho súdu v tomto
konaní, žiaľ, nepodarilo, lebo aj oni postavili žalobcu do úlohy púheho objektu, kedy sa stáva iba

prostriedkom v rukách štátnej moci (orgánov činných v trestnom konaní), ktorý je potom zameniteľný aj
so skutočným zločincom, a tak sa musí podrobovať excesívnym úkonom orgánov činných v trestnom
konaní, hoci vo výsledku bol nevinný, čiže aj uznesenie o vznesení obvinenia nemalo byť vôbec vydané.
Takéto bezprávie voči ľudskej dôstojnosti musí byť v právnom štáte odškodniteľné. Škodu teda trebachápať ako ujmu na chránenom statku, ako je majetok, osoba, alebo iný chránený záujem, pričom
najvyššiu mieru ochrany požívajú ľudský život, integrita človeka, ľudská dôstojnosť a sloboda. Každé
trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje spoločenský, pracovný a osobný život stíhaného, a to bez ohľadu

na jeho výsledok, teda aj je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy najmä v takom
prípade, ak sa preukáže, že bolo od začiatku nezákonné; ide o zodpovednosť absolútne objektívnu a za
výsledok trestného konania vo veci samej, čím je založená zodpovednosť štátu za škodu obvineného
spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia.“

26. Žalobkyňa nikdy pred tým nebola trestne stíhaná, viedla bezúhonný život, žila harmonickým
a spokojným rodinným životom, udržiavala blízke vzťahy s priateľmi a známymi a podnikala ako
živnostníčka. O všetky tieto pre vedenie riadneho osobnostného, rodinného, spoločenského ako aj
profesionálneho života nevyhnutné predpoklady v dôsledku nezákonného obvinenia a väzby prišla.
Jej život sa podstatne a nenávratne zmenil k horšiemu, následkom a útrapám spojeným s jej väzbou
a dlhoročným trestným stíhaním čelí dodnes. Došlo k rozvratu vzťahov medzi manželmi, ktorý vyústil

až do rozvodu manželstva, stratila väčšinu priateľov a známych, prišla o klientelu a prosperujúcu
podnikateľskúčinnosť,pričomsamotnážalobkyňasasväzbouatrestnýmstíhanímdoteraznevyrovnala.
Odvolací súd preto nemôže súhlasiť s tvrdením žalovanej, že súd prvej inštancie do zásahu do
osobného života zahrnul aj irelevantné následky. Je nechybné, že uvedené následky sa prejavili aj
v jej vnútornom prežívaní a premietli sa do jej psychickej sféry, čo sa ako symptóm prejavilo aj v jej

zhoršenom zdravotnom stave. Riadnemu osobnostnému a rodinnému životu neprospieva ani strata
finančného zabezpečenia a zdroju príjmu ani ekonomické problémy, a preto aj tieto sú pre stanovenia
rozsahu a intenzity žalobkyňou utrpenej ujmy podstatné. Možno súhlasiť s tvrdením žalovanej, že z
predloženej Zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 10.01.2018 nevyplýva jej súvis s nezákonným
trestným stíhaním žalobkyne, no vplyv trestného stíhania a väzby na ekonomickú stabilitu a finančnú

situáciu žalobkyne vyplynul nielen zo svedeckých výpovedí, ale aj listinných dôkazov, ktorými žalobkyňa
preukazovala pokles príjmov z podnikania po vznesení obvinenia a väzbe v dôsledku straty dôvery
jej klientely v jej osobu. Prerušenie podnikania žalobkyne v oblasti účtovníctva v období od roku
2005 do roku 2013 bolo v konaní preukázané. Žalobkyňa si škodu titulom ušlého zisku z podnikania
v tomto súdnom konaní uplatnila v rámci nároku na náhradu škody vo výške 9.099,00 €, ktorý už

bol právoplatne súdom prvej inštancie zamietnutý. Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa ani súd prvej
inštancie nesubsumovali škodu v podobe ušlého zisku do nemajetkovej ujmy, ako to naznačovala
žalovaná v odvolaní. Z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že trestné stíhanie žalobcu malo vplyv na
jej spoločenské a pracovné, resp. podnikateľské uplatnenie. Z existencie svedeckej výpovede jednej
žalobkyninej priateľky nemožno vyvodiť záver o nepravdivosti tvrdenia vyplývajúci z iných dôkazných

prostriedkov o tom, že väčšina známych a priateľov sa od nej po vznesení obvinenia, jej väzbe a po
medializácii prípadu odvrátila. Z výpovede syna žalobkyne a ani z výpovede jej bývalého manžela
nemožno abstrahovať záver o normalizácii rodinných vzťahov, nakoľko napokon k rozpadu ich rodiny
došlo, pričom uvedený proces ovplyvnil takmer celé dospievanie jediného dieťaťa žalobkyne. Pokiaľ
žalovaná poukazovala na nedostatok napadnutého rozsudku spočívajúci v preberaní jeho odôvodnenia

z iných rozhodnutí súdu prvej inštancie rozoberajúce teoretické východiská a podmienky priznávania
náhrady za spôsobenie nepeňažnej ujmy nezákonnými rozhodnutiami štátu, uvedené nemá vplyv na ich
vecnú správnosť a argumentačnú presvedčivosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. No je nutné
prisvedčiť žalovanej, že v bode 61. odôvodnenia napadnutého rozsudku bola nevhodne a nesprávne
začlenené pasáž z bodu 49. rozsudku Okresného súd Banská Bystrica, sp. zn. 20C/268/2014 zo dňa

27.02.2020 v znení „Pracoval vo firme otca, nanovo si budoval spoločnosti, aby mal zabezpečený
príjem.“, z ktorej samotného znenia nesúvisiaceho s osobou a súdenou vecou žalobkyne je zrejmé, že
sa jedná o zrejmú nesprávnosť týkajúcu sa inej osoby, čo však neovplyvňuje zrozumiteľnosť a vecnú
správnosť záverov právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie uvedeného v bodoch 33. až 64.
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

27. Súdom prvej inštancie boli vyhodnotené dôkazy, ktoré vypovedali o okolnostiach súvisiacich s
prejednávanou vecou. CSP vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov. Táto zásada znamená,
že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre
rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu, pričom

hodnotiaca úvaha súdu musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a výsledok hodnotenia
dôkazov má byť súčasťou rozsudku. Vykonané dôkazy súd prvej inštancie vyhodnotil podľa svojej úvahy,
a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Prihliadol pri tom na všetko,
čo vyšlo počas konania najavo. Záver sudcu vychádzajúci z vykonaných dôkazov je vecou vnútornéhopostoja, presvedčenia a myslenia. Aj pokiaľ išlo o výpovede rodinných príslušníkov žalobkyne, súd prvej
inštancie pri ich hodnotení vyhodnocoval ich pravdivosť a dospel k záveru, že nemal dôvod pochybovať
o pravdivosti ich výpovede.

28. Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu, vykonaným dokazovaním a obsahom odôvodnenia
napadnutéhorozsudkuodvolacísúdkonštatuje,ženapadnutýrozsudokvychádzazoskutkovýchzistení,
ktoré majú oporu vo vykonanom dokazovaní, súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania
dospel k správnym skutkovým zisteniam a po aplikácii príslušnej právnej normy dospel k hodnovernému

záveru, že žalobkyňa uniesla svoje dôkazné bremeno a v konaní preukázala, že boli naplnené
predpoklady úspešného uplatnenia jej práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniknutej
v dôsledku predmetných nezákonných rozhodnutí. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že
žalobkyňa v spore preukázala všetky predpoklady objektívnej zodpovednosti žalovanej a správne určil,
že nezákonnými rozhodnutiami v danom prípade sú uznesenie o vznesení obvinenia i uznesenie o vzatí
do väzby. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie sa zaoberal aj otázkou vylúčenia

negatívnych podmienok upravených v § 5 ods. 2 písm. a) zákona č. 58/1969 Zb., a dospel k správnemu
záveru, že z vykonaného dokazovania nebolo preukázané zavinenie väzby žalobkyňou. Odvolací súd
sa rovnako stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že samotné konštatovanie porušenia práv
žalobkyne nebolo možné považovať za dostatočné, vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci a že ujmu
spôsobenú žalobkyni nemožno odčiniť inak, ako poskytnutím náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

29. Žalobkyňa v konaní pred súdom prvej inštancie preukázala a odôvodnila vznik nemajetkovej
ujmy, poskytla dostatok relevantných tvrdení vrátane ich hodnoverného preukázania vykonaným
dokazovaním. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie podrobne odôvodnil posúdenie
závažnosti vzniknutej ujmy, čo malo vplyv aj na priznanú výšku nemajetkovej ujmy. Hoci nárok na

odškodnenienemajetkovejujmyžalobkynevznikolpodľazákonač.514/2003Z.z.,ktorýsamotnékritéria
stanovenia jej konkrétnej výšky v znení ku dňu vydania nezákonných rozhodnutí neupravoval, súd prvej
inštancie pri posudzovaní nároku žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy prihliadol jednak na povahu
trestnej veci, celkovú dĺžku obmedzenia osobnej slobody jej väzbou, dĺžku vedenia trestného stíhania,
ako aj na preukázané následky v osobnej sfére žalobkyne (zasahujúce do jej súkromného, rodinného,

spoločenského, pracovného života i osobnostnej sféry). Vzhľadom na to, že kritériá ustanovené v § 17
ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. a že limitáciu výšky náhrady nemajetkovej ujmy nemožno aplikovať
na prípady, keď (nezákonné) uznesenie o začatí trestného stíhania a uznesenie o vzatí do väzby boli
vydané predo dňom nadobudnutia ich účinnosti (t. j. vo vzťahu k § 17 ods. 3 pred 1. januárom 2009
a vo vzťahu k § 17 ods. 4 pred 1. januárom 2013), súd prvej inštancie týmito viazaný nebol, a preto

bolo vecou súdu prvej inštancie, aby z právneho poriadku ako aj právnej praxe vyvodil kritériá, podľa
ktorých posúdil výšku náhrady nemajetkovej ujmy. Fakticky pritom vychádzal z obdobných kritérií ako
boli neskôr zapracované do § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.. Na základe vykonaného dokazovania
a právneho posúdenia veci súd prvej inštancie dospel k záveru, že bez vznesenia obvinenia a na jeho
základe vedeného trestného stíhania a vykonanej väzby, by žalobkyni nebola vznikla nemajetková ujma,

keď práve tieto boli objektívne spôsobilé privodiť žalobkyni ujmu v rodinnom, sociálnom a profesijnom
živote. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku zrozumiteľne uviedol, akými úvahami
sa riadil za situácie, keď v právnych predpisoch vzťahujúcich sa na prejednávanú vec neexistujú žiadne
kritériá pre určenie nemajetkovej ujmy, na základe ktorých by sa výška priznanej náhrady súdom určila
s tým, že túto výšku určoval na základe voľnej úvahy, ktorú náležite odôvodnil a ktorá mala svoj základ

v zistenom skutkovom stave tak, aby plnila odškodňovaciu úlohu (nielen symbolickú), no súčasne aby
nemohla byť považovaná za neprimerane vysokú.

30. Súd prvej inštancie osobitne odôvodnil výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy za väzbu
vykonanú v rámci trestného stíhania v trvaní 36 dní a osobitne odôvodnil výšku priznanej náhrady

nemajetkovej ujmy za vedenie trestného stíhania, ako takého, v trvaní 104 mesiacov. Odôvodneniu
uvedeného venoval súd prvej inštancie náležitú a dostatočnú pozornosť, keď v bodoch odôvodnenia
napadnutého rozsudku 52. až 56. uviedol vyhodnotenie vykonaného dokazovania a zistený dopad väzby
a vedeného trestného stíhania na život žalobkyne (rodinný, spoločenský, pracovný) a jej osobnostnú
sféru. V bodoch 57. až. 60. odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol svoje úvahy,

ktorými sa spravoval pri stanovení priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy za výkon väzby, pričom
poukázal existujúcu judikatúru najvyšších súdnych autorít v Slovenskej republike a v Českej republike,
ale i s poukazom na existujúcu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, pričom skonštatoval aj
výšku priznávanej náhrady za väzbu v jednotlivých európskych krajinách (Taliansko, Fínsko, Rumunsko,Maďarsko, Holandsko, Slovinsko a Nórsko). Žalobkyni priznal odškodnenie za 36 dní väzby vo výške
1.120,00 €, čo je približne 31,00 € za deň väzby. V bodoch 61. a 62. odôvodnenia napadnutého
rozsudku súd prvej inštancie uviedol svoje úvahy, ktorými sa spravoval pri stanovení priznanej výšky

náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie, a dospel k záveru, že pokiaľ určil nemajetkovú ujmu
za dobu trestného stíhania v trvaní 104 mesiacov v celkovej výške 31.200,00 € (300,00 € za mesiac,
čo predstavuje sumu 10,00 € za deň), tak táto je vzhľadom na dĺžku trestného stíhania, ako aj na
rozhodovaciu činnosť súdov, primeraná.

31. Žalovaná vo vzťahu k určeniu výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy namietala, že sa pri jej
určení nemôže jednať o ľubovôľu, nemôžu byť súdmi priznávané neprimerané sumy, ale je potrebné
voľnú úvahu aplikovať v kontexte s inými hmotnoprávnymi predpismi, ktoré upravujú odškodňovanie,
konkrétne zákon č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi.
Namietla, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď neaplikoval pri rozhodovaní o
výške náhrady nemajetkovej ujmy zákonný limit upravený platným a účinným ustanovením § 17 ods.

4 zákona č. 514/2003 Z. z. a nezohľadnil skutočnosť, že tento sa aplikuje v prípadoch rovnakého
porušenia práva po 1. júli 2004, poukazujúc na § 6 zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodnení osôb
poškodených násilnými trestnými činmi, v zmysle ktorého celková škoda odškodnenia poskytnutá podľa
tohto zákona nesmie presiahnuť 50-násobok minimálnej mzdy. Tvrdila, že maximálna možná náhrada
za nemajetkovú ujmu spôsobenú vzatím do väzby a trestným stíhaním v roku 2004 môže predstavovať

kumulatívne sumu najviac 11.800,00 € a táto by zároveň mala byť priznaná iba v tých prípadoch, kedy
došlo k najzávažnejšiemu zásahu do práv poškodených, ktorý je z pohľadu jeho následkov porovnateľný
s najvyššou hodnotou – ľudským životom.

32. Odvolací súd nemohol uvedenej odvolacej námietke vyhovieť. V súčasnosti kritériá na určenie výšky

priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určuje (nie taxatívne) § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003
Z. z. Podľa dnes účinného znenia tohto ustanovenia sa výška nemajetkovej ujmy v peniazoch určuje s
prihliadnutímnaosobupoškodeného,jehodoterajšíživotaprostredie,vktoromžijeapracuje;závažnosť
vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo; závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému
v súkromnom živote a závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. S

účinnosťou od 01. 01. 2013 bolo zákonom č. 412/2012 Z. z., ktorým sa mení zákon č. 514/2003 Z. z.,
doplnené ustanovenie § 17 ods. 4 limitujúce hornú hranicu výšky náhrady nemajetkovej ujmy, podľa
ktorého výška náhrady nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám
poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 215/2006 Z. z.
o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi v znení neskorších predpisov. Vzhľadom

na to, že kritériá a limitáciu výšky nemajetkovej ujmy ustanovené v zákone č. 514/2003 Z.z. nemožno
aplikovať na prípady, keď nezákonné rozhodnutia boli vydané predo dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona, bolo vecou súdu, aby z právneho poriadku vyvodil kritériá, podľa ktorých posúdi výšku
náhrady nemajetkovej ujmy (viď nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 754/2016).
Hoci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľne odôvodnil, prečo z dôvodu

zákazu retroaktivity neaplikoval § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01. 01.
2013 upravujúcom maximálnu prípustnú výšku náhrady, nárok na náhradu nemajetkovej ujmy priznal
žalobkyni len čiastočne, vychádzajúc pritom zo súdnej praxe v obdobných prípadoch, vyhodnotiac
osobitné okolnosti prejednávanej veci, tieto porovnajúc s ostatnými rozhodnutiami súdov Slovenskej
republiky ako aj zahraničných súdov. Pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy za výkon

väzby súd prvej inštancie vzal do úvahy aj limitáciu vyplývajúcu z iných hmotnoprávnych predpisov
upravujúcich odškodnenie a skonštatoval, že priznané odškodnenie za 36 dní väzby vo výške 1.120,00
€ je primerané i s poukazom na zákon č. 215/2006 Z.z. a z neho vyplývajúceho limitu odškodnenia
poskytovaného osobám poškodených násilnými trestnými činmi vo výške 50-násobku minimálnej mzdy
v roku 2004 (11.800,00 €). Pokiaľ ide o priznanú náhradu nemajetkovej ujmy za 104 mesiacov

trvajúce trestné stíhanie v sume 31.200,00 € súd prvej inštancie ju porovnal s limitom odškodnenia
poskytovaného osobám poškodených násilnými trestnými činmi vo výške 50-násobku minimálnej mzdy
v čase svojho rozhodovania (35.000,00 €) a jej výšku považoval za spravodlivú, primeranú neprimerane
dlhej dobe právnej neistoty žalovanej, kedy dochádzalo k zásahu do najzákladnejších práv žalobkyne
vo všetkých oblastiach života. Nakoľko výška náhrady musí byť určovaná s prihliadnutím na okolnosti,

za ktorých k porušeniu práva došlo, a v vzhľadom k tomu, že k zásahom do práv žalobkyne dochádzalo
v období rokov 2004 až 2013, možno súhlasiť s výhradou žalovanej k takémuto postupu súdu prvej
inštancie, ktorého dôsledkom je zvyšovanie porovnávaných peňažných náhrad (výške 50-násobku
minimálnej mzdy za rok 2013 činí 16.900,00 €). Na druhej strane však v danom prípade sa jednáo dlhotrvajúci zásah do základných práv žalobkyne, ku ktorému dochádzalo zo strany štátu voči
žalobkyni, ako jeho občanovi, v dôsledku nezákonného trestného stíhania (ktoré navyše začalo ešte
pred účinnosťou zákona č. 215/2006 Z.z.), v dôsledku ktorého došlo na jej strane k vzniku nemajetkovej

ujmy ovplyvňujúcej celý jej následný súkromný, spoločenský ako aj profesionálny život, a preto možno
súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, že po zohľadnení individuálnych okolností uvedeného prípadu
vyplývajúcich z vykonaného dokazovania možno priznanú náhradu vo výške 300,00 € za mesiac
(10,00 € za deň) nezákonného trestného stíhania považovať za zisteným okolnostiam primeranú,
pričom nemôže byť na ujmu žalobkyne, ktorá nemohla ovplyvniť dĺžku trestného stíhania, že štát

prostredníctvom konajúcich orgánov trestné stíhanie žalobkyne neukončil skôr.

33. Odvolací súd v tejto súvislosti ďalej považuje za potrebné uviesť, že výšku náhrady nemajetkovej
ujmy nemožno jednoducho ustáliť, či určiť výlučne mechanickým porovnaním, či určením priemeru
súdompriznávanýchsúmvobdobnýchveciach,avšaksúdkonajúciokonkrétnejuplatnenejžalobe,jepri
svojom rozhodovaní povinný prihliadať na všetky individuality prejednávanej veci a vyhodnotiť konkrétne

okolnosti, tvrdený a preukazovaný dopad vedeného trestného stíhania (prípadne väzby) na život osoby,
ktorá bola nezákonne trestne stíhaná, na jeho osobnú sféru, rodinný život, pracovný život, postavenie
a vnímanie trestne stíhanej osoby v ostatnom spoločenskom živote. Z úvah súdu obsiahnutých v
odôvodnení napadnutého rozsudku sú tak zrejmé okolnosti, na ktoré prihliadal, pričom súd prvej
inštancie dostatočne uvážlivo zohľadňoval, aby ním priznaný nárok výrazne neprekračoval sumy

priznávané v súdnej praxi v obdobných veciach, aby priznaná suma nebola premrštená, nadhodnotená
a aby predstavovala formu primeraného zadosťučinenia za trestné stíhanie žalobkyne a nie spôsob
nenáležitého obohatenia sa žalobkyne na úkor štátu. Týmito limitmi však v danom prípade správne
nebola maximálna výška náhrady nemajetkovej ujmy stanovená § 17 ods. 4 Zákona č. 514/2003 Z. z.
v znení účinnom od 01.01.2013.

34. Na podporu správnosti uvedeného právneho záveru a vyriešenie polemiky ohľadom tvrdenej
nepravej retroaktivity, poukazuje odvolací súd tiež na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 7Cdo 262/2015 zo dňa 16. 03. 2016, v ktorom k predmetnej problematike najvyšší súd okrem
iného uviedol: „Zákon č. 514/2003 Z. z. prešiel viacerými novelizáciami (v počte 5) problematiky

ustanovenia § 17 o náhrade nemajetkovej ujmy, Zák. č. 514/2003 Z. z. sa dotkli dve novely vykonané
zákonomč.517/2008súčinnosťouod01.01.2009aZák.č.412/2012Z.z.súčinnosťouod01.01.2013.
V období od 01. 07. 2004 do 31. 12. 2008 uvedené ustanovenie obsahovalo 2 odseky (odsek 1 znel
„uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk.“ Odsek 2 „ v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím,

alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.“). Novela vykonaná zákonom č. 517/2008 Z. z. stanovila kritéria pre určovanie
výšky nemajetkovej ujmy doplnením § 17 ods. 3 a zaviedla minimálnu výšku nemajetkovej ujmy pre
odškodňovanie väzby do (§ 17 ods. 4). Obsahovala prechodné ustanovenie § 27 b ods.1 podľa ktorého
zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami vydanými pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona

a za nesprávny úradný postup pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa riadi predpismi účinnými
do 31. 12. 2008. V tejto súvislosti poukazuje dovolací súd na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 12.
12. 2012 sp. zn. 7 Cdo/145/2011, v zmysle ktorého, ak bolo (nezákonné) rozhodnutie vydané pred 01.
01. 2009 má súd vec posudzovať podľa § 17 účinného do 31. 12. 2008. Novela Zák. č. 514/2003 Z.
z. vykonaná zákonom č. 412/2012 Z. z. (od 01. 01. 2013) v § 17došlo k vypusteniu minimálnej výšky

náhrady nemajetkovej ujmy v prípade väzby, a k zavedeniu limitu výšky náhrady nemajetkovej ujmy.
Novelavšakneobsahovalažiadneprechodnéustanovenia.Kdefinujúcimznakomprávnehoštátupatríaj
zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práv a právnej
istoty (PL ÚS 16/1995). Právo poškodeného na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) vzniká momentnom
vydania nezákonného rozhodnutia vzatia do väzby, či zbytočnými prieťahmi v konaní bez ohľadu na to,

že žalovateľným nárokom sa stáva až po splnení ďalších podmienok (napr. oslobodenie obžalovaného).
Preto aplikovať ust. § 17 v zmysle tejto novely (Zák. č. 412/2012 Z. z.) na prípade, keď uznesenie o
vznesení obvinenia bolo vydané pred 01. 01. 2013 (uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané 30. 11.
1999), by znamenalo pripustiť, že hoci v čase pred nadobudnutím účinnosti novely vzniklo poškodenému
právo na náhradu nemajetkovej ujmy vo vyššej výške, toto jeho právo v časti prevyšujúcej horný limit

zavedený novelou (Zák. č. 412/2012 Z. z.) zaniklo dňom jej účinnosti. Takýto postup by popieral nielen
princíp úplného odškodnenia, ale spôsoboval by aj neprípustné odňatie už existujúceho práva, zásah
do legitímnej nádeje poškodeného na satisfakciu a bol by aj porušením nákazu retroaktivity. Je preto
potrebnéuviesť,žekrajskýsúdsvojimrozhodnutímpopieranavrhovateľoviprincípúplnéhoodškodneniana satisfakciu, neprípustne odňal navrhovateľovi už existujúce právo a tým porušil aj zákaz retroaktivity“.
Uvedeným rozhodnutím Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel v podstate k rovnakému právnemu
záveru o zákaze retroaktivity vo vzťahu k novele zákona č. 514/2003 Z. z. vykonanej zákonom č.

412/2012 Z. z., ako Ústavný súd SR vo vyššie uvedenom náleze sp. zn. III. ÚS 754/2016.

35. Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy v zmysle nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky II. ÚS 288/2017 zo dňa 05.12.2017 zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu
činnosť, a teda v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako a v ich

judikatúre by tak mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej
náhrady. Náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 300,00 € za mesiac trvania nezákonného trestného
stíhania ako primeranú tunajší odvolací súd posúdil napr. v rozhodnutiach sp. zn. 11Co/50/2023 zo
dňa 24.07.2024, sp. zn. 14Co/54/2020 zo dňa 09.03.2021. Ako adekvátnu náhradu nemajetkovej ujmy
spôsobenej nezákonným rozhodnutím o väzbe tunajší odvolací súd posúdil sumu 50,00 € za každý
deň vykonanej väzby (rozhodnutie sp. zn. 16Co/94/2022 zo dňa 26.10.2023), sumu 40,00 € za každý

deň vykonanej väzby (rozhodnutie sp. zn. 11Co/36/2023 zo dňa 13.07.2023), sumu 33,00 € za každý
deň vykonanej väzby (rozhodnutie sp. zn. 12Co/68/2022 zo dňa 28.02.2024, sp. zn. 14Co/54/2020 zo
dňa 09.03.2021) a sumu 30,00 € za každý deň vykonanej väzby (rozhodnutie sp. zn. 13Co/53/2021zo
dňa 09.03.2023). Možno teda skonštatovať, že súdom prvej inštancie priznané náhrady zodpovedajú
náhradám nemajetkovej ujmy priznávaným odvolacím súdom v obdobných veciach.

36. Žalovaná napadnutému rozsudku vyčítala aj absenciu právneho posúdenia otázky príčinnej
súvislosti medzi právnym titulom a vzniknutou nemajetkovou ujmou, spájanie právnych titulov nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy a absenciu diferenciácie ich následkov. K uvedenej námietke považuje
odvolací súd za potrebné uviesť, že uplatňovanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej

nezákonným obvinením a nedôvodnou väzbou, ku ktorým došlo v tom istom trestnom konaní, v jednom
civilnom sporovom konaní je bežným javom, ku ktorému dochádza práve z dôvodu, že nebyť
nezákonného trestného stíhania obvineného, nemusel by sa podrobiť ani väzbe, ako procesnému
opatreniu, ktoré predstavuje najzávažnejší zásah do osobnej slobody obvineného. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, v bode 57. ktorého súd prvej inštancie

skonštatoval, že mal preukázaný vznik nemajetkovej ujmy a aj príčinnú súvislosť medzi väzbou
a nemajetkovou ujmou. Trestné stíhanie sa ukázalo ako nedôvodné, a teda nedôvodná bola samotná
väzba ako prostriedok vedúci k vyšetreniu trestnej činnosti a bolo potrebné vychádzať z toho, že nebyť
samotného trestného stíhania nebola by žalobkyňa podrobená povinnosti znášať jednotlivé procesné
úkony vrátane výkonu samotnej väzby.

37. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie osobitne odôvodnil výšku priznanej náhrady
nemajetkovej ujmy za väzbu vykonanú v rámci trestného stíhania a osobitne odôvodnil výšku priznanej
náhrady nemajetkovej ujmy za vedenie trestného stíhania. Pritom pri stanovení výšky náhrady
nemajetkovej ujmy za väzbu súd prvej inštancie okrem povahy trestnej veci a dĺžky väzby zohľadnil

aj jej dopady do osobnostnej sféry žalobkyne, ktorými bol šok zo zatknutia, odčlenenie od najbližších
a z toho vyplývajúci zásah do jej citového a intímneho života. Pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej
ujmy za nezákonné trestné stíhanie okrem povahy trestnej veci (ktorá sa aj po zmene trestnoprávnej
kvalifikácie skutku mala stále súvis s výkonom podnikateľskej činnosti žalobkyne) a dĺžky trestného
stíhania prihliadol na preukázaný zásah nielen do jej osobnostnej sféry, ale aj do jej pracovného

a rodinného života. Dešpekt okolia vyvolaný obvinením žalovanej bol jej vzatím do väzby len znásobený,
čo preukázateľne vyústilo do prerušenia jej rodinných, sociálnych a pracovných kontaktov a zhoršenia
jej postavenia v spoločnosti.

38. Trestné stíhanie osoby obvinenej môže síce prebiehať bez potreby väzobného stíhania, ale pre

väzbujevšaknevyhnutné,abyosobavzatádoväzbybolaztrestnejčinnostiobvinená.Striktnéoddelenie
jednotlivých kritérií pre posúdenie nemajetkovej ujmy v takomto prípade nie je ani dosť možné a
rovnako nie je ani možné jednoznačne oddeliť a definovať, ktoré následky sú spôsobené iba trestným
stíhaním a ktoré vznikli len v dôsledku výkonu väzby. Tieto následky sa vzájomne prelínajú a môžu byť
spôsobené samotným trestným stíhaním a aj výkonom väzby, väzba môže následky vyvolané trestným

stíhanímnielendopĺňať,aleajznásobovať.Nepochybnerozdielnydopadnarodinnýživotmáibavedené
trestné stíhanie naproti väzobnému stíhaniu spojenému iba so sporadickým a neosobným kontaktom s
rodinnými príslušníkmi. Uvedené v plnom rozsahu platí aj pre spoločenské kontakty osoby pozbavenej
osobnej slobody v dôsledku väzby. Na druhej strane existujú aj kritériá pre posúdenie nemajetkovejujmy, ktoré sa vzťahujú výlučne len na jeden titul odškodnenia, napr. v čase vzatia do väzby žalobkyňa
nemohla mať žiadnu vedomosť o budúcom trvaní trestného stíhania a tlaku dĺžky trestného stíhania
v čase výkonu väzby vystavená nebola. Odvolací súd v zhode so závermi súdu prvej inštancie nemá

pochybnosť o tom, že nielen samotné trestné stíhanie, ale aj výkon väzby mali dopad na osobnostné
práva žalovanej a nemajetková ujma žalobkyne vznikla v príčinnej súvislosti s nimi, pretože nebyť
nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia a rozhodnutia o väzbe žalobkyne, k nemajetkovej ujme
by u nej nedošlo.

39. Odvolací súd považuje priznanú náhradu nemajetkovej ujmy za primeranú s poukazom na
dokazovaním zistený rozsah nemajetkovej ujmy žalobkyne, ako aj vzhľadom na právnu úvahu súdu
prvej inštancie. Rozhodujúce je, že priznaná výška nemajetkovej ujmy neporušuje princíp primeranosti
k iným odškodneniam, zohľadňuje osobitosť daného prípadu, nevytvára priestor na obohacovanie sa
žalobcu, ale znamená preňho spravodlivé zadosťučinenie, pretože je primeraná intenzite ujmy danej
dĺžkou trvania zásahu v oblasti profesijnej, rodinnej a spoločenskej s prihliadnutím na osobu žalobkyne,

jej doterajší život, závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, keď žalobkyňa v
najproduktívnejšom období svojho pracovného a rodinného života de facto stratila všetko, čo do vtedy
vybudovala. V prípade, ak trestné stíhanie trvá takmer desať rokov a skončí zastavením trestného
stíhania, bez toho aby bola preukázaná vina obvinenej osoby, nie je možné konštatovať, že táto bola
vystavená z neho vyplývajúcim príkoriam po tak dlhý čas oprávnene a bez zodpovednosti štátu za taký

stav.

40. Po preskúmaní napadnutého rozsudku odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z riadne zisteného skutkového stavu a správneho právneho posúdenia veci.
Odvolací súd považuje rozsudok súdu prvej inštancie za riadne a v súlade so zákonom odôvodnený.

Odôvodnenie napadnutého rozsudku nevykazuje znaky nepreskúmateľnosti, v dôsledku ktorých by
nebolo možné zistiť, na základe akých dôvodov súd prvej inštancie vo veci rozhodol. Z napadnutého
rozsudku vyplýva, že jeho odôvodnenie dáva jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, v dostatočnom rozsahu uvádza
dôvody, na ktorých je rozhodnutie založené a obsahuje zákonom vyžadované obsahové náležitosti.

Právne závery sú súladné s vykonaným dokazovaním, čo je zistiteľné z obsahu spisu. Závery súdu
prvej inštancie a rozhodnutie vo veci samej považuje odvolací súd za vecne správne a odôvodnenie
napadnutého rozsudku za riadne, dostatočné, akceptovateľné a tiež presvedčivé. Odvolací súd sa v
podstatných otázkach stotožňuje so závermi a argumentáciou súdu prvej inštancie. Rovnako z hľadiska
procesnoprávnej úpravy odvolací súd za správny považoval aj procesný postup súdu prvej inštancie. Z

práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa súd stotožnil
s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne
záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Pre záver o nepreskúmateľnosti,
resp. arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie nepostačuje len skutočnosť, že strana (v danom
prípade žalovaná) s napadnutým rozhodnutím a jeho dôvodmi nesúhlasí alebo ich považuje za

nedostatočné.

41. Odvolací súd poukazujúc už na vyššie uvedené dôvody odvolacie námietky žalovanej nepovažoval
za dôvodné a preto rozsudok súdu prvej inštancie v jeho meritórnych výrokoch potvrdil ako vecne
správny.

42. Za vecne správne považuje odvolací súd aj výroky III. a IV. napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie, ktorými rozhodol o trovách konania. V prejednávanej veci došlo k rozhodovaniu o viacerých
samostatných nárokoch v spoločnom konaní. Uvedené nároky mohla žalobkyňa uplatniť aj samostatne.
Žalobkyňa si podanou žalobou uplatnila nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku nezákonného

rozhodnutia o vznesení obvinenia a rozhodnutia o väzbe a nárok na náhradu škody spôsobenej
uvedenými nezákonnými rozhodnutiami. V prípade, ak súd prejednáva v spoločnom konaní viacero
právnych vecí, považuje sa pre účely rozhodnutia o náhrade trov konania každá z týchto vecí za
samostatnú. V takomto prípade treba mieru úspechu a neúspechu strán pri každej veci posúdiť
samostatne. Určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy záviselo od voľnej úvahy súdu, určenie výšky

škody záviselo od preukázania vzniku škody (ušlého zisku z podnikania resp. straty na zárobku
a skutočnej škody) žalobkyňou. Takáto rozdielnosť v spôsobe zisťovania výšky nárokov nachádza svoj
odraz v dvojakom režime rozhodovania o nároku na náhradu trov konania. Kým v prípade nemajetkovej
ujmy prichádza do úvahy priznanie trov konania v závislosti na úvahe súdu, v prípade škody prichádzado úvahy striktne zásada úspechu v spore. Súd prvej inštancie tak rozhodol správne, pokiaľ o nárokoch,
ktoré mali osobitý charakter (nemajetková ujma, resp. náhrada škody) rozhodol osobitnými výrokmi o
nároku na náhradu trov konania.

43. Pokiaľ žalovaná namietala, že pri nemajetkovej ujme súd prvej inštancie nesprávne aplikoval § 255
CSP, keď priznal žalobkyni plnú náhradu trov konania, hoci jej úspech bol v tejto časti žaloby čiastočný,
odvolací súd sa s tou námietkou nestotožnil. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v
predmetnom spore samotná výška priznanej nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu prvej inštancie,

preto nemožno žalobkyňou uplatnený nárok nad súdom priznanú sumu nemajetkovej ujmy subsumovať
pod procesný neúspech žalobcu. Aj z príslušnej časti dôvodovej správy k CSP vyplýva, že súd môže
priznať náhradu trov konania v plnej výške aj v prípade, ak súd priznal nárok úspešnej strane, avšak nie
v požadovanej výške. Ide o prípady, keď výška nároku závisí od úvahy súdu. Z dôvodovej správy teda
vyplýva, že zmyslom novej právnej úpravy nebola snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade
trov konania koncepčne odchýliť od pravidla pôvodne vyjadreného v § 142 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb.

Občianskeho súdneho poriadku. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobkyninho práva bolo
zasiahnuté a nemožno ju zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy
súdu. V takýchto prípadoch sa žalobca považuje za plne úspešného, avšak výška náhrady trov sa bude
určovať podľa sumy prisúdenej (nie zo žalovanej sumy). Nemožno teda hovoriť o zjavne bezúspešnom
uplatňovaní práva zo strany žalobkyne. Ak súd prvej inštancie nárok na náhradu trov konania priznal nie

z uplatnenej nemajetkovej ujmy, ale prisúdenej sumy, ako to explicitne vyplýva z výroku III. napadnutého
rozsudku, odvolací súd považoval rozhodnutie o trovách konania o náhradu nemajetkovej ujmy za vecne
správne.

44. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP, § 262

ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní iniciovanom odvolaním žalovanej, táto nebola
úspešná ani sčasti, keď odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I., III.
a IV. z dôvodu vecnej správnosti potvrdil. Celý procesný úspech v odvolacom konaní tak prináleží
žalobkyni, ktorá sa k odvolaniu i vyjadrovala, a to prostredníctvom právneho zástupcu. V súvislosti
s odvolacím konaním tak žalobkyni trovy preukázateľne vznikli. S poukazom na ustanovenie § 255

ods. 1 CSP odvolací súd uložil žalovanej, ako procesne neúspešnej strane sporu v odvolacom konaní,
povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote troch dní odo
dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o výške náhrady trov odvolacieho
konania.

45. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená aleboc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.

1 CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,

a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.

(§ 127 ods. 1 CSP)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).
Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so

žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.