Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. november 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 11Co/23/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6623203029
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Kočičková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6623203029.1

Uznesenie

KrajskýsúdvBanskejBystrici,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.Danice
Kočičkovej a sudcov JUDr. Renáty Deákovej a Michala Tagaja ako členov senátu, v spore žalobcu: A.
B., nar. XX. XXXXXXX XXXX, trvale bytom C. X, D., zast. Mgr. Ivanom Bugrim, advokátom so sídlom
Námestie SNP 23, Zvolen, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, o náhradu nemajetkovej

ujmy vo výške 7.189,45 Eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k.
16C/55/2023-213 zo dňa 20. decembra 2023, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Lučenec (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k.
16C/55/2023-213 zo dňa 20. decembra 2023 (ďalej len „napadnutý rozsudok“ alebo „napadnuté

rozhodnutie“) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7.189,45 Eur v lehote 3 dní od
právoplatnosti rozhodnutia (prvá výroková veta) a rozhodol o povinnosti žalovaného nahradiť žalobcovi
trovy konania v rozsahu 100 % v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu o ich výške (druhá
výroková veta).

1.1 Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že predmetom sporu je nárok žalobcu ako

príslušníka Hasičského a záchranného zboru na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávnej
transpozície smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES zo dňa 4.11.2003 o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „smernica“ alebo „smernica č. 2003/88/ES“) do
vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky. Žalobca v rámci prostriedkov procesného
útoku argumentoval tým, že služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru je rozvrhnutý
nerovnomerne; pracovná zmena pozostáva z výkonu štátnej služby, na ktorú nadväzuje služobná

pohotovosť, ktorá sa do pracovného času nezapočítava; v rámci jednej pracovnej zmeny žalobca
odpracuje 24 hodín; ak je počas pracovnej pohotovosti žalobca povolaný na výjazd, mení sa služobná
pohotovosť na prácu nadčas. Poukázal na to, že v zmysle čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES
nesmie nerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas presiahnuť 48 hodín v rámci 7 dní; podľa čl. 2 ods.1
smernice a judikatúry Súdneho dvora Európskej únie je služobná pohotovosť na pracovisku považovaná
za pracovný čas. Tým, že zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej len „zákon č.

315/2001 Z. z.“ alebo „zákon o Hasičskom a záchrannom zbore“) pracovnú pohotovosť nezarátava do
pracovného času, je daný rozpor medzi vnútroštátnym právom a právom Európskej únie; ak by žalovaný
transponoval smernicu správne, nedochádzalo by k porušeniu práv žalobcu a ani k strate odpočinku
po práci. Žalobca pri určení výšky nemajetkovej ujmy analogicky vychádzal z ustanovenia § 122 ods.2
písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z., ktorý upravuje odmenu za tzv. nariadenú pracovnú pohotovosť,
pretože je z hľadiska analógie najbližším inštitútom; za primeranú náhradu považoval rozdiel medzi

peňažnou náhradou za určenú služobnú pohotovosť a nariadenú služobnú pohotovosť za každú jednu
odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti za žalované obdobie.1.2 Žalovaný, poukazujúc na čl. 2 ods.2 smernice č. 89/381/EHS, mal v rámci procesnej obrany
za to, že ustanovenia smernice č. 2003/88/ES sa na príslušníkov Hasičského a záchranného

zboru nevzťahujú – ich činnosť je možné subsumovať pod pojem osobitné činnosti civilnej obrany;
namietol svoju pasívnu vecnú legitimáciu v spore ako aj spôsob výpočtu priemerného týždenného
pracovného času. Žalovanému nebolo zrejmé, ako mohla žalobcovi vzniknúť škoda, keď za služobnú
(neaktívnu) pohotovosť je žalobca odmeňovaný. Spôsob výpočtu náhrady škody žalobcom označil
za mätúci, predstavujúci skôr mzdový nárok. Náhradu uplatnenej nemajetkovej ujmy považoval za

neprimeranú; konštatoval aj, že posúdenie referenčných období je potrebné vnímať v súvislosti
s pandémiou COVID-19; vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku a námietku miestnej
nepríslušnosti.

1.3 Súd prvej inštancie po predbežnom prejednaní sporu nepovažoval za sporné, že žalobca je
od 01.04.2002 príslušníkom Hasičského a záchranného zboru (ďalej aj „HaZZ“) s nerovnomerne

rozvrhnutým pracovným časom; do konca roku 2021 mal pracovné zmeny rozvrhnuté na 17 hodín
výkonu služby a 7 hodín určenej služobnej pohotovosti, od januára 2022 sú tieto pracovné zmeny
rozvrhnuté na 16 hodín výkonu služby a 8 hodín služobnej pohotovosti; žalobca sa v rámci jednej zmeny
nachádza v mieste výkonu služby minimálne 24 hodín. Služobná pohotovosť bola upravená do konca
roka 2021 čase od 22:30 hod. do 5:30 hod. a od 01. 01. 2022 čase od 22:00 hod. až do 06:00 hod.

Žalobca počas určenej služobnej pohotovosti je povinný byť v mieste výkonu služby aj k dispozícii k
plneniu služobných povinností a nemôže sa vzdialiť z pracoviska.

1.4 Okresný súd na pojednávaní vykonal dokazovanie navrhnutými dôkazmi podľa § 185 ods. 1 CSP,
z ktorých zistil, že na priložených výplatných páskach položka FPČ predstavovala fond pracovného

času za daný mesiac. Položka odpracované hodiny predstavuje reálne odpracovaný čas bez zarátania
služobnej pohotovosti. Údaj pohotovosť na pracovisku a prvá číselná hodnota k tejto položke je počet
hodín odslúženej pohotovosti na pracovisku a ďalšia číselná hodnota je odmena za túto službu. Žalobca
nastúpil ako príslušník ešte v tom čase požiarneho zboru 01. 12. 1993, t. j. pred nadobudnutím
účinnosti smernice dňa 2.8.2004. Odo dňa nadobudnutia účinnosti smernice mal žalobca vykonávať

službu v rámci 6 mesačného referenčného obdobia upraveného v § 86 ods.1 zákona č. 315/2001 Z. z.;
podľa názoru okresného súdu sa tak referenčné obdobie u žalobcu aplikuje od 2.8. – 2.2. a následne
od 2.2. – 2.8.. Deň začiatku a konca je totožný s poukazom na § 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Súd prvej inštancie pri výpočte počtu hodín, ktoré žalobca odslúžil v priemere na týždeň (7 dní) naviac
nad 48 hodín vychádzal zo súčtu fondu pracovného času na mesiac a doby strávenej pohotovosťou

na pracovisku z výplatných pások; v konkrétnostiach uviedol, že na referenčné obdobie od 2.8.2020 –
2.2.2021 pripadlo priemerne 25,86 týždňa. Z predložených výplatných pások za dané obdobie („ktoré
žalobca označil ako dôkaz až od júla 2020, nie od 02. februára 2020“) okresný súd zistil, že žalobca
za toto referenčné obdobie odslúžil 219,7 hodín. Priemerne za týždeň tak žalobca odslúžil 8,5 hodiny
(219,7:25,86týždňa). Zareferenčnéobdobieod02.08.2020–do02.02.2021,t.j.26,29 týždňaodslúžil

1 404,25 hodín, čo je v priemere na týždeň 53,41hod. Za dané obdobie tak v každom týždni odslúžil 5,41
hod. nad 48 hodín, čo je spolu 5,41 x 26,29 =142,23 hod.. Za referenčné obdobie od 02. 02. 2021 - 02.
08.2021,t.j.25,86týždňaodslúžil1339,79hodín,čojevpriemerenatýždeň51,81hod.Zadanéobdobie
tak vkaždomtýždniodslúžil4,81hod.nad48 hodín,čojespolu4,81x25,86=98,53hod. Zareferenčné
obdobie od 02. 08. 2021-02. 02. 2022, t. j. 26,29 týždňa odslúžil žalobca 1 303,87 hodín, čo je v priemere

49,60 hod., Za dané obdobie tak v každom týždni odslúžil 1,60 hod. nad 48 hodín, čo je spolu 1,60 x
26,29= 42,06 hod. Za referenčné obdobie 02. 02. 2022 – 02. 08. 2022, t. j. 25,86 týždňa odslúžil žalobca
1329,08 hodín, čo je v priemere na týždeň 51,40 hodín. Za dané obdobie tak v každom týždni odslúžil
3,40 hod. nad 48 hodín, čo je spolu 3,40 x 25,86 = 87,92 hod. Za referenčné obdobie 02. 08. 2022 -02.
02. 2023, t. j. 26,29 týždňa žalobca odslúžil 1347,78 hodín, čo je v priemere na týždeň 51,27 hod. Za

dané obdobie tak v každom týždni žalobca odslúžil 3,27 hod. nad 48 hodín, čo je spolu 3,27 x 26,29 =
85,97 hod. Za referenčné obdobie 02. 02. 2023 02.08. 2023, t. j. 25,86 týždňa odslúžil žalobca 961,18
hodín čo je v priemere na týždeň 37,17 hod., Súčtom hodín, ktoré žalobca v rámci každého referenčného
obdobia odslúžil v priemere na týždeň viac nad 48 hodín, okresný súd dospel k záveru, že celkový počet
odslúžených hodín (fondu pracovného času plus pohotovosť na pracovisku) predstavoval za všetky

uplatnené referenčné obdobia 456,71 hodiny, teda 19 dní. V nadväznosti na uvedené okresný súd
v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca nepreukázal, že za prvé referenčné
obdobie odslúžil viac hodín ako mal, pretože za obdobie od 02. 02. 2020 do 02. 08. 2020 nepredložil
dôkaz, preto súd prvej inštancie „pri zisťovaní údajov“ za prvé referenčné obdobie, z ktorého si žalobcauplatnil len časť vychádzal len z dôkazov, ktoré mal k dispozícii „(výplatná páska júl 2020)“.Rovnako
pokiaľ ide o referenčné obdobie, ktoré plynulo od 02. 02. 2023 do 02. 08. 2023 žalobca predložil dôkazy
len do mája 2023, preto súd prvej inštancie nemal preukázané, že žalobca v uvedenom období slúžil

nad stanovený limit. Súd prvej inštancie nepovažoval teda priemerné vyčíslenie hodín žalobcom za celé
žalované obdobie bez zohľadnenia referenčného obdobia za správne. Tiež nebolo podľa súdu prvej
inštancie správne vyčíslenie hodín žalobcom v doplnení skutkových tvrdení na referenčné obdobia 4
a 6 mesiacov, pretože to nezohľadňovalo počiatok plynutia referenčného obdobia u žalobcu. Pokiaľ
žalobca uplatnenú výšku nemajetkovej ujmy odvíjal od celkového počtu odslúžených hodín pracovnej

pohotovosti za celé obdobie, to podľa súdu prvej inštancie nezodpovedalo hypotéze čl. 6 písm. b)
smernice, ktorý stanovuje limit v priemere 48 hodín v rámci 7 dní príslušného referenčného obdobia.
Čiže žalobca mal podľa okresného súdu preukazovať, že v príslušnom referenčnom období slúžil v rámci
fondu pracovného času a pracovnej pohotovosti nad uvedený rámec. „To však neznamená, že súd
nahrádzal procesnú činnosť žalobcu. Žalobca totiž predložil dôkazy a uviedol tvrdenia o celkovom
rozsahu odslúžených hodín, tiež uniesol bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno o zásahu do jeho práv.

1.5Poprejednanísporudospelokresnýsúdkzáveru,že žalobajedôvodná.Konštatoval,žepredmetom
sporu bolo posúdenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú žalobcovi porušením práva Európskej
únie, konkrétne v dôsledku nesprávnej implementácie smernice do právneho poriadku Slovenskej
republiky. Vychádzajúc zo záverov rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie C-368/07 vo veci Komisia

vs. Taliansko, okresný súd konštatoval, že členské štáty sú povinné prijať všetky opatrenia potrebné
na zabezpečenie plného účinku smernice v súlade s cieľom, ktorý smernica sleduje. Ak je vnútroštátne
právo v rozpore so smernicou, má smernica prednosť (C-106/77 vo veci Simmenthal). Ďalej uviedol, že
štát nesie zodpovednosť za škodu v dôsledku porušenia práva Európskej únie (C-46 až 48/93); členské
štáty sú preto povinné nahradiť fyzickým a právnickým osobám škodu spôsobenú porušením úniového

práva (C-231 až 233/06). Na základe uvedeného potom okresný súd dospel k záveru, že žalovaný ako
štát je pasívne vecne legitimovaný v spore založenom na porušení práva Európskej únie tvrdenou
nesprávnou transpozíciou smernice, čo priamo definuje aj judikatúra Súdneho dvora Európskej únie.
Za správne považoval okresný súd aj žalobcom označený orgán, ktorý koná v mene štátu; na rozdiel
od doterajšej judikatúry v obdobných veciach bol však toho názoru, že na predmetný vzťah je potrebné

primerane aplikovať zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu pri výkone verejnej moci
(ďalej len zákon č. 514/2003 Z. z.). V uvedenej súvislosti okresný súd aplikoval jeho ustanovenie §
4 ods.1 písm. e), v zmysle ktorého koná za štát ministerstvo v prípade škody vzniknutej nesprávnou
transpozíciou smernice v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo iného
ústredného orgánu, pričom Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej

správy pre Hasičský a záchranný zbor. Aplikujúc ustanovenie § 19 písm. b) zákona č. 160/2015 Z. z.,
Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) mal súd prvej inštancie za to, že je príslušným na prejednanie
sporu, pretože v obvode jeho súdu nastala skutočnosť, ktorá založila právo na náhradu škody.

1.6 Vzhľadom na uvedené sa okresný súd zaoberal podmienkami vzniku nároku žalobcu na náhradu

škody voči žalovanému. Konštatoval, že konkrétne podmienky zodpovednosti štátu za škodu v dôsledku
porušeniaprávaEurópskejúnievyplývajúzrozsudkovSúdnehodvoraEurópskejúnie,vkonkrétnostiach
vo veci C-6/90 a C- 9/90 Francovich a Bonifaci, rozsudku SD EU vo veci C-46/93 a C-48/93 Brassierie,
FactoramearozsudkuvoveciC-224/01.Zároveňustálil,žesmernicač. 2003/88/ESbolatransponovaná
do zákona o Hasičskom a záchrannom zbore, čo vyplýva z jeho prílohy č. 4.

1.7 V nadväznosti na uvedené venoval okresný súd pozornosť výkladu pojmu pracovný čas v zmysle
čl. 2 ods.1 smernice č. 2003/88/ES ako aj § 85 ods.1 zákona č. 315/2001 Z. z. Vychádzajúc zo znenia
§ 86 ods.2, § 92 ods.1 a § 122 ods.3 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore vyvodil záver, že zákon
výkon služobnej pohotovosti na pracovisku oddeľuje od výkonu štátnej služby, čo vyplýva z ustanovenia

§ 86 ods.2 zákona č. 315/2001 Z. z., v zmysle ktorého celková dĺžka vykonávania štátnej služby (18
hodín) a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti nesmie byť viac ako 24 hodín.
Ustálil, že právna úprava obsiahnutá v zákone o HaZZ odporuje čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES,
pretože do pracovného času nezarátava trvanie služobnej pohotovosti, ktorá sa má v zmysle čl. 2 ods.1
smernice považovať za pracovný čas.

1.8 Konštatoval, že Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí vo veci Fu? (C-429/09 zo dňa 25.11.2010)
ustálil, že hasič v prípade porušenia čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES má právo domáhať sa
náhrady škody voči štátu; štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva únie,ak (a) porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám alebo
zakladá povinnosti pre členský štát, (b) porušenie práva únie je dostatočne závažné, (c) existuje
priama príčinná súvislosť medzi porušenou úniovou normou a spôsobenou škodou a (d) existuje škoda.

Cieľom čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES je zabezpečenie pravidla sociálneho práva Európskej
únie, z ktorého má mať prospech každý pracovník. Daný článok smernice má priamy účinok, keďže
priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Porušenie
čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES považoval okresný súd za dostatočne závažné, pretože došlo
k porušeniu jasnej a zrozumiteľnej normy únie; judikatúra Súdneho dvora EÚ definovala, že táto právna

úprava sa vzťahuje aj na príslušníkov hasičského a záchranného zboru; rovnako definovala, že služobnú
pohotovosť je potrebné považovať za pracovný čas (rozsudok súdneho dvora vo veci C-303/98 alebo
vo veci C-518/15). V uvedenej súvislosti považoval súd prvej inštancie porušenie úniovej normy za
závažné. Súd prvej inštancie považoval za splnenú aj podmienku existencie priamej príčinnej súvislosti
medzi porušenou úniovou normou a spôsobenou škodou; mal za to, že nebyť nesprávnej vnútroštátnej
úpravy v rozpore s článkami smernice, nedochádzalo by k tomu, že služobná pohotovosť na pracovisku

sa nepovažuje za služobný čas; príčinnú súvislosť zároveň vyvodil aj priamo z judikatúry (pozri rozsudok
SD EÚ C-243/09). Pre posúdenie, či žalobcovi vznikla škoda vo forme nemajetkovej ujmy bolo podľa
názoru súdu prvej inštancie potrebné zistiť kedy a či vôbec došlo priamo voči žalobcovi k porušeniu čl. 6
písm. b) smernice č. 2003/88/ES. Konštatoval, že ak by bol žalobca v službe v príslušnom referenčnom
období v priemere menej ako 48 hodín za 7 dní, nemohlo by u neho dôjsť k zásahu do jeho práv. V rámci

vykonaného dokazovania však okresný súd zistil, že žalobca bol za žalované obdobie v službe viac ako
podľa smernice mal byť, a to celkovo o 19 dní viac za žalované obdobie. Tým, že žalobca strávil v službe
o 19 dní viac za žalované obdobie, objektívne to muselo mať vplyv na jeho súkromný a rodinný život
podľa článku 8 Dohovoru, ako aj na právo na uspokojivé pracovné podmienky, primeraný odpočinok
po práci podľa článku 36 ods. 1 Ústavy SR. Primárnou funkciou práva na rešpektovanie súkromného

života je zaistiť priestor pre rozvoj a sebarealizáciu individuálnej osobnosti. Žalobca bol za žalované
obdobie v práci viac ako dovoľuje úniové právo. To u žalobcu spôsobilo, že sa nemohol plnohodnotne
rozvíjať v súkromí, venovať sa záujmovým činnostiam, nadväzovať, uchovávať a prehlbovať svoje
osobné vzťahy, či už v rámci rodiny, ako aj v rámci spoločenského uplatnenia. Zlou transpozíciou
úniového práva dochádza k porušeniu pozitívneho záväzku štátu, aby prijal opatrenia na ochranu

súkromného a rodinného života žalobcu, ktorý svoju prácu vníma ako poslanie. Súd prvej inštancie na
základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobcovi vznikla nemajetková ujma, ktorá by
mala byť odškodnená formou relutárnej náhrady, peňažného plnenia s poukazom na primeranú aplikáciu
kritérií podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. , pretože samotné konštatovanie porušenia práva
s poukazom na obdobné prípady nepostačuje. Z rozsudku SD EÚ vo veci Fuß, C-429/09 vyplýva,

že žalobca nárok na finančné odškodnenie má. V zmysle judikatúry SD EU má byť odškodnenie
fyzických a právnických osôb pri porušení práva únie primerané vzniknutej ujme (C-470/03). Zároveň
kritériá odškodnenia nemôžu byť menej priaznivé ako kritéria platné pre obdobné nároky na základe
vnútroštátneho práva a nemôžu byť upravené takým spôsobom, ktorý by prakticky znemožňoval alebo
nadmerne sťažoval dosiahnutie náhrady. Žalobca výšku svojho nároku neodvodzoval od hodín, ktoré

strávil v práci naviac v rámci referenčného obdobia; výšku škody odvíjal od celkového počtu hodín
určenej služobnej pohotovosti za žalované obdobie, ktoré mali byť prvkom odškodnenia. Uvedené podľa
názoru súdu prvej inštancie nezohľadňovalo hypotézu čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES, pretože
nie všetok čas určenej služobnej pohotovosti predstavoval porušenie smernice. Súd prvej inštancie
sa zároveň nestotožnil so spôsobom vyčíslenia výšky nemajetkovej ujmy žalobcom, pretože medzi

namietaným porušením práv žalobcu a žalobcovým určením odškodnenia nebol vecný súvis. Zdôraznil,
že nakoľko súd nie je viazaný výpočtom žalobcu, ktorým dospel k požadovanej výške ujmy, pretože tá je
na voľnej úvahe súdu, mal za to, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
zásahom do jeho práv v rozsahu 19 dní za žalované obdobie, čo muselo mať vplyv na jeho súkromný
a rodinný život. V nadväznosti na uvedené mal okresný súd ďalej za to, že žalobca bol za žalované

obdobie v práci viac, ako to dovoľuje úniové právo. V tom čase sa teda žalobca nemohol venovať
svojej rodine či záujmom, ani oddychu, s ktorého nedostatkom je spojená okrem nadmerného fyzického
a psychického vypätia pri často náročných zásahoch aj možnosť pochybenia žalobcu pri výkone
služobnej činnosti.

1.9 Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku ďalej zdôraznil, že zlou transpozíciou
úniového práva dochádza k porušeniu pozitívneho záväzku štátu, aby prijal opatrenia na ochranu
súkromného a rodinného života žalobcu. Žalobca je ukrátený na svojich právach tiež tým, že štát
neprijal z hľadiska jeho pozitívneho záväzku právnu úpravu, ktorá má práva žalobcu prijaté na pôdeEurópskej únie ochraňovať. Žalobca tak stratil nádej na pozitívnu zmenu právnej úpravy v prospech
rešpektovania nielen záväzkov štátu voči Európskej únii, ale aj záväzkov štátu voči nemu samému.
Vzhľadom na uvedené dospel okresný súd k záveru, že žalobcovi vznikla nemajetková ujma, ktorá by

mala byť odškodnená formou relutárnej náhrady peňažného plnenia s poukazom na primeranú aplikáciu
kritérií podľa § 17 ods.3 zákona č. 514/2003 Z. z.; mal za to, že samotné konštatovanie porušenia práva
žalobcu by nebolo postačujúce (§ 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.). Ďalej konštatoval, že nárok
žalobcu na finančné odškodnenie vyplýva aj z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-429/09 vo
veci Fuß; pričom v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie má byť odškodnenie fyzických

a právnických osôb pri porušení práva únie primerané vzniknutej ujme (C-470/03). Najbližším inštitútom,
s ktorým je možné porovnať protiprávne konanie ako jeden z predpokladov vzniku zodpovednosti
za škodu v danej veci, je podľa okresného súdu odškodnenie nezákonnej väzby fyzickej osoby, pri
odškodnení za ktorú sa taktiež vychádza z rozsahu dní jej trvania. Pri nezákonnej väzbe, obdobne
ako v prejednávanej veci, poškodená osoba nemá možnosť na sebarealizáciu, vytváranie, udržiavanie
a rozvíjanie spoločenských a rodinných väzieb; rozdiel je však z hľadiska závažnosti zásahu do týchto

práv, pretože pri väzbe dochádza k podstatnému obmedzeniu osobnej slobody, a to s väčším dôsledkom
na živote poškodeného. Žalobca nebol z hľadiska rozhodovania o vlastnom živote nútený byť v práci,
dokonca bol za ten čas určitým spôsobom odmeňovaný. Nebol obmedzený na osobnej slobode, mal
možnosť do služby nenastúpiť, aj keď pod následkom straty zamestnania, príjmu a pod. Za jeden
deň trvania nezákonnej väzby súdy priznávajú sumu 31,50 Eur. Väzba však predstavuje podstatne

závažnejší zásah do práv poškodenej osoby, pretože okrem zásahu do práva na súkromie podľa článku
8 Dohovoru sa k tomu pripája aj porušenie práva na osobnú slobodu podľa článku 5 ods. 1 Dohovoru.
Naproti tomu v predmetnej veci došlo u žalobcu okrem porušenia práva na súkromie a práva na
rodinný život aj k porušeniu práva na uspokojivé pracovné podmienky podľa článku 36 ods. 1 Ústavy
SR. Vzhľadom na charakter porušení práv žalobcu a komparáciu odškodňovania nezákonnej väzby

považoval súd prvej inštancie z hľadiska závažnosti následkov u žalobcu za primerané odškodnenie
za jeden deň, ktorý žalobca strávil v práci nad stanovený rámec 20,- Eur/deň. Oproti iným prípadom,
v ktorých za štandardnú sumu považoval sumu 15,- Eur, zvýšil súd prvej inštancie odškodnenie žalobcu
za jeden deň, pretože mal za preukázané, že žalobca v dôsledku plnenia pracovných povinností nemôže
poskytovať plnohodnotnú súčinnosť svojim deťom pri aktivitách vrcholového športu. Nemajetková ujma

žalobcuzačas,ktorýstrávilvprácinadrámecupravenýsmernicoutakpodľaokresnéhosúdu prestavuje
sumu 20,- Eur x 19 dní, t. j. 380,- Eur. Túto sumu náhrady nemajetkovej ujmy následne súd prvej
inštancie posúdil cez prizmu judikatúry Súdneho dvora Európskej únie a dospel k názoru, že žalobcovi
nepatrí náhrada nemajetkovej ujmy len za čas, ktorý strávil v práci nad stanovený rámec v dôsledku
porušenia úniového práva, pretože tento nárok nepokrýva celý zásah do práva žalobcu na súkromie

a neodškodňuje aj legitímne očakávania žalobcu, že si štát voči nemu bude plniť pozitívne záväzky
z úniového práva. Podľa názoru okresného súdu, štát prijatou právnou úpravou porušil úniové právo,
pretože mal vedomosť o judikatúre Súdneho dvora Európskej únie v otázke aplikácie čl. 6 písm. b)
a čl. 2 ods.1 smernice č. 2003/88/ES, avšak právnu úpravu nezmenil, preto mal okresný súd za to,
že v dôsledku flagrantného správania sa žalovaného došlo u žalobcu k strate nádeje, že sa uvedený

právny stav v právnom poriadku niekedy zmení.

1.10 Na základe uvedeného dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca má nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy, spočívajúcej v strate nádeje na zmenu legislatívy, ktorá má za individuálnych
okolností prípadu plniť okrem reparačnej funkcie aj funkciu preventívno-sankčnú; výška náhrady

nemajetkovej ujmy musí podľa súdu prvej inštancie štát odradiť od ďalšieho porušovania práv žalobcu
tolerovaním protiprávneho stavu. Uviedol, že v prípade zlého úmyslu, o ktorom súd prvej inštancie
nadobudol presvedčenie, že je daný, bolo potrebné navýšiť náhradu ujmy za každý mesiac výkonu
služby žalobcu v 24 hodinových zmenách, a to bez ohľadu na to, či bolo v spore preukázané, že žalobca
slúžil v práci viac ako stanovujú normy úniového práva. V uvedenej súvislosti okresný súd v odôvodnení

odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že ide o odškodnenie za trvanie nezákonnej právnej úpravy
a jej dopad na prežívanie žalobcu v spoločnosti. Smernica č. 2003/88/ES nadobudla účinnosť dňa
02.08.2024 a žalobca začal slúžiť v 24 hodinových zmenách po nadobudnutí účinnosti tejto smernice.
Od momentu nadobudnutia jej účinnosti vznikol žalobcovi nárok požadovať náhradu nemajetkovej ujmy.
Z hľadiska trvania protiprávneho stavu, závažnosti ujmy, ktorá žalobcovi vznikla a existencie zlého

úmyslu žalovaného považoval súd prvej inštancie za spravodlivé a slušné, aby žalobcovi patrilo za každý
mesiac trvania protiprávneho stavu odškodnenie tejto zložky nemajetkovej ujmy v sume 500,- Eur, ktorú
nepovažoval za disproporčnú k ujmám, ktoré sú priznávané v iných prípadoch, keď napríklad za trvanienezákonnej väzby ako vážnejšieho následku je primerané priznanie sumy 1.000,- Eur za mesiac jej
trvania.

1.11 Pokiaľ ide o žalovaným vznesenú námietku premlčania žalobou uplatneného nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy, okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že pri
posúdení premlčania nároku žalobcu primerane aplikoval § 19 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý
upravuje plynutie subjektívnej ako aj objektívnej premlčacej doby. Uviedol, že keďže nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy za stratu nádeje na zmenu legislatívy vymedzil za každý mesiac jej trvania, je v tomto

kontexte potrebné prihliadnuť na premlčanie tohto nároku za každý mesiac samostatne. Konštatoval,
že mu bola žaloba žalobcu doručená dňa 8.8.2023, žalobca sa o škode dozvedel minimálne v okamihu
podania žaloby na súd nevynímajúc skutočnosť, že v obdobných veciach už súdy ohľadne kolegov
žalobcu rozhodovali minimálne od roku 2018. „Keďže sa však nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
za stratu nádeje na zmenu legislatívy premlčuje za každý mesiac samostatne a ide o pretrvávajúci
stav, počnúc dňom účinnosti smernice, t. j. od 02.08.2004, nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej

ujmy v tejto časti bol premlčaný za nároky do 02.08.2020“. Na druhej strane nie je podľa okresného
súdu premlčaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za čas, ktorý žalobca strávil v službe nad rámec
stanovený smernicou. Zdôraznil, že je potrebné si uvedomiť, že žalobca je s ohľadom na plynutie
referenčného obdobia spôsobilý dozvedieť sa o ujme podľa § 19 ods.1 zákona č. 514/2003 Z. z. až po
uplynutí príslušného referenčného obdobia, t. j. keď mu je zamestnávateľom vystavená výplatná páska

za 6. (posledný) mesiac. Len vtedy si žalobca vie celkový čas na pracovisku hodnoverne verifikovať a
zistiť, či v referenčnom období došlo k prekročeniu konkrétneho rámca, preto v tejto časti okresný súd
nepovažoval námietku premlčania vznesenú žalovaným za dôvodnú.

1.12 Na základe uvedených skutočností dospel okresný súd k záveru, že žalobcovi patrí nárok na

náhradu nemajetkovej ujmy za stratu nádeje na zmenu legislatívy za mesiace od 02.09.2020 až do
02.12.2023, a to vo výške 19.500,- Eur (39 mesiacov x 500,- Eur). Konštatoval, že žalobcovi prislúcha
celkovo nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v 1. a v 2. časti v sume 19.880,- Eur. „Nakoľko je
však súd v sporovom konaní v zmysle ustanovenia § 216 ods.1 CSP viazaný žalobným návrhom
a žalobca si uplatnil menej, ako bol ním zistený nárok, žalobcovi priznal len sumu 7.189,45 Eur“. Zároveň

uviedol, že nevzhliadol dôvod na to, aby opakovane reagoval na procesnú obranu žalovaného, na ktorú
dali odpovede už iné súdy v právoplatne skončených sporoch; tu okresný súd poukázal na viaceré
rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici a Krajského súdu v Košiciach. Zároveň uviedol, že
pri primeranej aplikácii zákona o zodpovednosti štátu za škodu nevyžadoval od žalobcu predbežné
prejednanie nároku podľa § 15 ods. 1 tohto zákona; v predmetnom ustanovení totiž zákonodarca

spredbežnýmprejednanímnárokupriporušeníprávaúnienesprávnoutranspozíciousmernicenepočítal
a uvedenú situáciu nebolo možné subsumovať pod prípady tam uvedené.

1.13 V závere odôvodnenia okresný súd konštatoval, že sa odchýlil od doterajšej súdnej praxe
v obdobných veciach v otázke 6 mesačného referenčného obdobia, aplikácie zákona o zodpovednosti

štátu za škodu a aj čo sa týka rozsahu a spôsobu náhrady nemajetkovej ujmy, pričom uviedol,
z akých dôvodov nebolo možné vychádzať z priemeru hodín určených žalobcom a na to nadväzujúceho
výpočtu výšky ujmy formou nariadenej služobnej pohotovosti s tým, že „týmto svojim postupom sledoval
vyvolanie diskusie s vyššími súdmi. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa pomeru
úspechu vo veci (§ 255 ods.1 CSP), a teda žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi nárok na

náhradu trov konania v rozsahu 100 %, v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia o výške trov konania.
Okresný súd zároveň nepredĺžil paričnú lehotu, napriek tomu, že s tým žalobca súhlasil; mal za to, že
štát mal dostatok času mimosúdne odškodniť žalobcu.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný (ďalej aj „odvolateľ“) v zákonom stanovenej lehote

podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP odvolanie s návrhom, aby odvolací súd zmenil rozsudok
okresného súdu tak, že žalobu zamietne; zároveň žiadal priznať nárok na náhradu trov konania. Uviedol,
že súd prvej inštancie mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že konanie má inú
vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie dospel na

základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.2.1 Žalovaný v odvolaní v prvom rade namietal právomoc súdu prvej inštancie posudzovať súlad
slovenských zákonov alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov so smernicou Európskej
únie. Zdôraznil, že súdu prvej inštancie nebola zverená právomoc na vyslovenie ne/súladu zákona č.

315/2001 Z. z. so smernicou č. 2003/88/ES; takýto záver súd prvej inštancie nemohol podľa žalovaného
vysloviť ani ako otázku predbežnú, pretože dôsledky takéhoto konštatovania by presiahli predmet tohto
súdneho sporu, v ktorom sa posudzuje len individuálny nárok žalobcu na náhradu škody či nemajetkovej
ujmy.

2.2Prinamietanípasívnejvecnejlegitimáciepoukázalžalovanývodvolanínanevyhnutnosťrozlišovania
medzi Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky s tým, že ide o dva
samostatné subjekty, ktorých postavenie v súdnom konaní ani v pracovnoprávnych vzťahoch nemožno
zamieňať. Súd prvej inštancie nevzal podľa žalovaného do úvahy potrebu rozlišovania medzi „prebratím
smernice“ a „aplikáciou smernice“. Mal za to, že prebratie smernice je premietnuté do textu právneho
predpisu, ktorý musí byť s obsahom a znením smernice v súlade. Ak sa žalobca domnieval, že

Slovenská republika v pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky nesprávne prebrala smernicu
č. 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z., mal preukázať, v čom dané pochybenie spočíva. Na
konštatovanie nesprávneho prebratia smernice č. 2003/88/ES bolo nevyhnutné vykonať porovnanie
znenia zákona č. 315/2001 Z. z. pred a po účinnosti smernice č. 2003/88/ES; k porušeniu smernice môže
dôjsť až aplikáciou jej jednotlivých ustanovení, ak si adresát účinkov smernice (napr. zamestnávateľ)

vyložil ustanovenia v rozpore s jej obsahom. Prípadný nárok na náhradu škody by tak mohla založiť len
nesprávna aplikácia smernice. Žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z. z. nie je možné považovať za
rozporné so smernicou; Slovenská republika pri preberaní smernice č. 2003/88/ES neporušila žiadne
predpisy, preto pri absencii protiprávneho konania nemohla vzniknúť žalobcovi žiadna škoda a tým ani
zodpovednosť žalovaného za nároky, ktoré si žalobca v tomto konaní uplatnil. Zároveň mal žalovaný za

to, že žalobcom uplatnené nároky vyplývajú z pracovnoprávneho vzťahu; žalobca za nárok na náhradu
škody vo forme nemajetkovej ujmy skryl svoj mzdový nárok.

2.3 Ohľadom pôsobnosti smernice č. 2003/88/ES žalovaný v odvolaní tvrdil, že táto sa na služobný
pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vzhľadom na charakter vykonávaných činností

a s tým spojený rozvrh služobného času nevťahuje; rozsah pôsobnosti smernice č. 2003/88/ES je
vymedzený pozitívne v čl. 2 ods.1 Smernice č. 89/391/EHS a negatívne v jej čl. 2 ods.2; na základe
uvedeného žalovaný v odvolaní konštatoval, že smernica č. 2003/88/ES sa na odvetvia činností, ktoré
zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany nevzťahuje. Úlohy, ktoré plnia príslušníci HaZZ,
možno podľa žalovaného subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle

čl. 2 ods.2 smernice č. 89/391/EHS. Rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-429/09 vo veci Fu?
nepovažoval odvolateľ za relevantné, pretože predmetné rozhodnutie sa týka mestského hasiča, výkon
činnosti ktorého je odlišný od režimu, v akom fungujú príslušníci Hasičského a záchranného zboru v
Slovenskej republike.

2.4 Odvolateľ upriamil v odvolaní pozornosť aj na čl. 17 ods.1 smernice č. 2003/88/ES, ktorý umožňuje
členským štátom odchýliť sa od uplatňovania čl. 6 za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu
ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov; jedným z dôvodov neuplatnenia daného článku je situácia,
že sa jedná o protipožiarne služby a služby civilnej ochrany.

2.5 v nadväznosti na uvedené žalovaný v odvolaní poukázal na judikatúru Súdneho dvora Európskej
únie, z ktorej vyplýva povinnosť kumulatívneho splnenia všeobecných podmienok nevyhnutných na
úspešné uplatnenie si nároku na náhradu škody za porušenie práva únie. Mal za to, že žalobca vznik
nárokunanáhraduškodyžiadnymspôsobomnepreukázal.Stanovenievýškyškodyžalobcomoznačilza
nejasné; pripomenul, že za nariadenú pohotovosť bol žalobca riadne odmeňovaný. V uvedenej súvislosti

žalovaný v odvolaní zdôraznil, že v čase služobnej pohotovosti nie je od žalobcu vyžadovaná aktívna
činnosť; môže tak odpočívať, či venovať sa inej činnosti. Skutočnosť, že služobná pohotovosť žalobcu,
za ktorú je odmeňovaný, je pracovným časom a má sa zarátavať do pracovného fondu, ešte samo o
sebe nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody.

2.6 Žalovaný mal za to, že žalobca vydávaním svojho nároku za nemajetkovú ujmu údajne vzniknutú
porušením smernice maskuje svoje mzdové nároky, z ktorého dôvodu nie je žalovaný pasívne vecne
legitimovaný, pretože mzdových nárokov je možné sa domáhať len od žalobcovho služobného úradu,
a teda od Ministerstva vnútra Slovenskej republiky.2.7 Namietol, že súd prvej inštancie v rámci dokazovania bral do úvahy žalobcom predložené výplatné
pásky, avšak nevzal do úvahy žalobcom predložený výpočet priemerne odpracovaného času za

ním stanovené referenčné obdobia. Súd prvej inštancie nepovažoval žalobcom predložené výpočty
za relevantné a namiesto toho si sám vypočítal priemerne odpracovaný čas žalobcu podľa vlastnej
metodiky, čím porušil viaceré zásady, na ktorých je civilný sporový proces budovaný. Jednou z týchto
zásad je zásada rovnosti strán sporu, keď aj pozitívny zásah do práv jednej strany sporu je porušením
tejto zásady. Ďalšou porušenou zásadou bola zásada prejednacia, v zmysle ktorej súd skúma len

podklady predložené stranami sporu a sám si ďalšie podklady z vlastnej iniciatívy nezabezpečuje
a nevytvára. Vzhľadom k tomu, že v civilnom sporovom konaní je dôkazné bremeno na strane žalobcu
a súd prvej inštancie žalobcom predložený výpočet odpracovaných hodín nevzal do úvahy, malo to mať
za následok, že žalobca v otázke preukazovania odpracovaných hodín neuniesol dôkazné bremeno;
napriek tomu súd prvej inštancie sám z vlastnej iniciatívy zabezpečil vlastný výpočet, ktorý v konečnom
dôsledku dopomohol potvrdiť žalobcove tvrdenie o údajnom prekračovaní maximálneho týždenného

pracovného času. Týmto postupom súd prvej inštancie nahradil podľa žalovaného procesnú aktivitu
žalobcu, čo žalovaný označil za neprijateľné.

2.8 Pokiaľ ide o nárok na náhradu škody, tu žalovaný v odvolaní argumentoval tým, že žalobca žiadnym
spôsobom nepreukázal, že by mu vznikol nárok na náhradu škody. Zdôraznil, že z rozhodnutia Súdneho

dvora Európskej únie vo veci C-742/19 vyplýva, že článok 2 smernice sa má vykladať v tom zmysle,
že tento článok smernice nebráni tomu, aby sa doba, ktorú príslušník Hasičského a záchranného zboru
strávi zdržiavaním sa na svojom útvare počas služobnej pohotovosti bezprostredne nadväzujúcej na
vykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom nevykonáva skutočnú prácu,
odmeňovala iným spôsobom ako doba štátnej služby, počas ktorej tento príslušník plní služobné úlohy.

Vzhľadom na uvedené, žalobca nebol podľa žalovaného z hľadiska odmeny vyplatenej v predmetnom
období za vykonávanú štátnu službu na svojich právach ukrátený. Žalovaný v odvolaní ďalej uviedol,
že pokiaľ žalobca opiera svoju žalobu okrem ust. § 13 Občianskeho zákonníka aj o rozsudok Súdneho
dvora EÚ vo veci Günter Fuß, pričom tvrdí, že ide o skutkovo a právne identickú vec, aká je predmetom
tohto sporu, tak s týmto tvrdením žalobcu nemožno podľa žalovaného súhlasiť, nakoľko v uvedenom

prípade išlo o mestského hasiča, ktorého výkon služby sa značne odlišuje od príslušníka Hasičského
a záchranného zboru, ktorého zriaďovateľom je štát. Žalovaný v odvolaní poukázal tiež na tú časť
odôvodnenia rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci Günter Fuß (C-429/09), kde ohľadom formy
a spôsobu výpočtu náhrady škody Súdny dvor EÚ uviedol, že „Smernica 2003/88 neobsahuje nijaké
ustanovenie týkajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. V prípade neexistencie

ustanovení práva Únie v danej oblasti je na vnútroštátnom práve dotknutého členského štátu, aby
pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity jednak vnútroštátne právo určilo, či škoda vzniknutá
pracovníkovi ako je Günter Fuß v dôsledku porušenia právnej normy Únie musí byť nahradená udelením
dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením a jednak definovalo pravidlá týkajúce
sa spôsobu výpočtu tejto náhrady“.

2.9 Pokiaľ ide o výšku náhrady nemajetkovej ujmy žalovaný v odvolaní uviedol, že výška náhrady
nemajetkovej ujmy, tak ako ju požaduje žalobca vo výške 7.189,45 Eur, je podľa jeho názoru
neprimeraná, a to aj v porovnaní s výškou náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých
ujmajevporovnanísúdajnouujmoužalobcuneporovnateľnevyššia.Následnevychádzajúczuznesenia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/19/2020 žalovaný v odvolaní namietol súdom
prvej inštancie vypočítanú výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, kde súd prvej
inštancie nad rámec žaloby vykonal výpočet v dvoch častiach; prvú časť náhrady nemajetkovej ujmy
súd prvej inštancie poňal ako náhradu nemajetkovej ujmy za čas, ktorý žalobca strávil v službe nad
rámec stanovený smernicou č. 2003/88/ES. Žalovaný poukázal na to, že súd prvej inštancie prirovnal

údajné porušenie smernice k inštitútu nezákonnej väzby a uviedol, že súdy priemerne za jeden deň
nezákonnej väzby priznávajú poškodeným sumu 31,50 Eur. Nakoľko však nezákonná väzba predstavuje
závažnejší zásah do práv poškodenej osoby ako porušenie smernice, súd prvej inštancie stanovil
za jeden deň strávený žalobcom v práci nad rámec stanovený smernicou č. 2003/88/ES náhradu
nemajetkovej ujmy v sume 20,- Eur (t. j. za 19 dní celkom v sume 380,- Eur), čo označil žalovaný za

neprijateľné. Rovnako za neprijateľné považoval žalovaný aplikovanie hoci len niektorých ustanovení
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci tak, ako to
urobil súd prvej inštancie. V uvedenej súvislosti upriamil žalovaný v odvolaní pozornosť na ustanovenie
§ 9 ods.1 citovaného zákona a uviedol, že pokiaľ je aplikácia zákona č. 514/2003 Z. z. napredmetný prípad vylúčená, posudzuje sa náhrada nemajetkovej ujmy striktne podľa ustanovení §
13 a nasl. Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že druhú časť priznanej náhrady nemajetkovej ujmy
poňal okresný súd ako náhradu nemajetkovej ujmy „za stratu nádeje na zmenu legislatívy“; tu žalovaný

namietal, že sám žalobca nikde vo svojich vyjadreniach ani netvrdil, že svoju ujmu vidí aj v „strate nádeje
na zmenu legislatívy“, z ktorého dôvodu súd prvej inštancie rozhodol o náhrade nemajetkovej ujmy
nad rámec podanej žaloby. Žalovaný označil za neprijateľné, aby si súd sám nad rámec žaloby „rozšíril“
nemajetkovú ujmu žalobcu o „stratu nádeje na zmenu legislatívy“, keď žalobca na nič podobné ani len
okrajovo nepoukazoval. Takýmto postupom súd prvej inštancie neopodstatnene navýšil výslednú sumu

priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, a to o čiastku 500,- Eur za každý mesiac žalovaného obdobia,
z ktorého dôvodu konštatoval, že by žalobcovi prislúchal nárok vo výške 19.880,- Eur, ale nakoľko je súd
viazaný žalobným návrhom, priznal žalobcovi len sumu vo výške 7 189,45 Eur. Hoci súd prvej inštancie
konštatoval, že náhrada nemajetkovej ujmy má plniť za individuálnych okolností okrem reparačnej
funkcie aj preventívno-sankčnú funkciu, žalovaný v odvolaní zdôraznil, že náhrada škody ako inštitút
súkromného práva v podmienkach Slovenskej republiky sleduje výlučne reparačnú funkciu a namietol

aj súdom prvej inštancie konštatovaný „zlý úmysel“ štátu“.

2.10 V nadväznosti na uvedené žalovaný v odvolaní konštatoval, že výšku náhrady škody, resp.
nemajetkovej ujmy 7.189,45 Eur, ktorú žalobca požaduje, považuje za zjavne neprimeranú, a to
aj v porovnaní s výškou náhrad, ktoré sú priznávané obetiam trestných činov, ktorých ujma je

v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podstatne vyššia. Zdôraznil, že v zmysle judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva náhrada nemajetkovej ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme, pričom
pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy. V uvedenej
súvislosti žalovaný v odvolaní zdôraznil, že žalobca doposiaľ neodôvodnil výšku požadovanej náhrady
a nepreukázal neoprávnený zásah do súkromného, rodinného života či neoprávnený zásah, ktorý by sa

odrazil napríklad v medziľudských vzťahoch alebo v nepriaznivom zdravotnom stave žalobcu v príčinnej
súvislosti s výkonom povolania v takej miere, ktorá by odôvodňovala výšku priznanej sumy náhrady
nemajetkovej ujmy súdom prvej inštancie. Zdôraznil, že náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch môže
súd priznať len ako sekundárnu kompenzáciu vtedy, ak by iná náprava nebola možná v zmysle § 13 ods.
1 Občianskeho zákonníka, resp. ak by takáto satisfakcia nebola postačujúca, a to len za predpokladu,

že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, čo v
prípade žalobcu nebolo podľa názoru žalovaného preukázané. Vo vzťahu k výške súdom prvej inštancie
priznanej náhrady nemajetkovej ujmy poukázal žalovaný v odvolaní na nález Ústavného súdu SR sp.
zn. III. ÚS z 5. decembra 2017, kde ústavný súd uviedol, že „pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia
všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť a teda v súlade s princípom

rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako“. Žalovaný v odvolaní namietol aj výrok o nároku
na náhradu trov konania, ktorým súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči
žalovanému v rozsahu 100 %, pretože podľa názoru žalovaného vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia.

3. Žalobca sa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného stotožnil s rozsudkom súdu prvej inštancie
a navrhol ho potvrdiť; považoval ho v celom rozsahu za zákonný a vecne správny.

3.1 Vo vzťahu k námietke žalovaného, že súd prvej inštancie nemal právomoc posudzovať súlad
slovenských zákonov alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov so smernicou Európskej

únie žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného zdôraznil, že Súdny dvor EÚ vo svojej konštantnej
judikatúre výslovne vyžaduje od vnútroštátnych súdov, aby správnosť prebratia smerníc kontrolovali;
za nespochybniteľnú považoval skutočnosť, že vnútroštátny súd pri rozhodovaní o nároku jednotlivca
na náhradu škody vzniknutej porušením úniového práva má a musí mať právomoc posudzovať, či
vnútroštátna právna norma je v súlade s predpismi úniového práva, a teda posudzovať aj to, či konkrétna

smernica bola do vnútroštátnej právnej úpravy transponovaná správne; v tejto súvislosti poukázal na
rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie C-106/89 zo dňa 13.11.1990, C-456/98 zo dňa 13.07.2000
či C-429/09 zo dňa 25.11.2010 či C-243/09 zo dňa 14.10.2010. Vyjadril presvedčenie, že na území
Slovenskejrepublikyneexistujeinýorgánnežvšeobecnýsúd,ktorýbybolvzhľadomnapredmetpodanej
žaloby a jeho skutkový a právny základ oprávnený a súčasne povinný prejednať a rozhodnúť daný spor.

3.2 Žalobca označil za nedôvodnú a za neopodstatnenú aj odvolaciu námietku žalovaného, týkajúcu
sa nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, ktorý sa síce snažil spochybniť ju, neuviedol
však žiadne nové, skutkovo a právne relevantné argumenty, s ktorými by sa už nevysporiadal súdprvej inštancie. Zdôraznil, že pasívna vecná legitimácia žalovaného vyplýva z dlhoročnej konštantnej
judikatúry Súdneho dvora Európskej únie.

3.3 Za nepochybnú považoval žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného skutočnosť, že smernica
č. 2003/88/ES sa v celom rozsahu a bez obmedzenia vzťahuje na činnosť hasičov. Poukázal na to,
že žalovaný v uvedenej súvislosti neuviedol v odvolaní žiadne nové skutočnosti ako tie, ktoré uvádzal
v konaní pred súdom prvej inštancie; odvolaciu námietku žalovaného ohľadom rozsahu pôsobnosti
smernice označil žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného za nedôvodnú a právne posúdenie veci

súdom prvej inštancie za správne a zákonné.

3.4 Na odvolaciu námietku žalovaného, že v čase služobnej pohotovosti nie je od hasičov vyžadovaná
aktívna činnosť, a teda môžu odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, žalobca vo vyjadrení k odvolaniu
žalovaného uviedol, že ako hasič vykonáva určenú služobnú pohotovosť (ktorá mu nie je započítavaná
do fondu odpracovaného času a žalovaný ju za pracovný čas nepovažuje) výlučne na pracovisku, ktoré

nemôže opustiť, musí byť v pracovnej pohotovosti v služobnej rovnošate pripravený v prípade potreby
do 1 minúty opustiť stanicu a vykonať služobný zákrok. Žalobca aj s ohľadom na judikatúru Súdneho
dvora Európskej únie považoval za nepochybné, že ním vykonávaná služobná pohotovosť je pracovným
časom v zmysle čl. 2 ods.1 smernice č. 2003/88/ES.

3.5 Za zavádzajúce označil žalobca tvrdenie o uplatňovaní si mzdového nároku. Uviedol, že suma
3,73 Eur nebola základom pre výpočet výšky nároku, ale je výsledkom porovnania žalovanej sumy
s počtom hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré žalobcovi neboli započítané do pracovného
času; vydelením žalovanej sumy (7.189,45 Eur) s celkovým počtom odpracovaných hodín určenej
služobnej pohotovosti (1 949,97 hodín) a následným porovnaním výslednej sumy 3,73 Eur so zákonnými

minimálnymi mzdovými nárokmi pre prvý stupeň náročnosti práce, ktorá suma predstavovala 3,66 Eur/
hodinu, považoval žalobca za zrejmé, že napadnutým rozsudkom priznaná suma náhrady škody nie je
neprimeraná a privysoká.

3.6 V kontexte správnej transpozície smernice a jej reálneho dodržiavania žalobca vo vyjadrení

k odvolaniu žalovaného zdôraznil, že transpozícia smernice je súladná s právom Európskej únie len
vtedy, ak sa ňou reálne dosahuje výsledok smernicou sledovaný. Vo vzťahu k smernici č. 2003/88/ES
uviedol, že táto bola do právnej úpravy zákona č. 315/2001 Z. z. transponovaná len formálne, pretože
ciele ňou sledované nie sú a ani neboli dosiahnuté; vnútroštátna právna úprava zákona o Hasičskom a
záchrannom zbore ustanovenia smernice nerešpektuje.

3.7. Bol toho názoru, že žalovaný len paušálne popiera akékoľvek negatívne následky porušovania
smernice č. 2003/88/ES na každodenný život žalobcu a vznik akejkoľvek ujmy. Poukázal na to, že
podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, už samotné porušovanie čl. 6 písm. b) smernice č.
2003/88/ES spôsobuje ujmu, keďže znamená aj zasahovanie do bezpečnosti a zdravia dotknutého

hasiča. Žalobca vyjadril presvedčenie, že svoj nárok odôvodnil a preukázal.

3.8 Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného, týkajúcej sa posúdenia prisúdeného nároku tak, ako
ho konštatoval súd prvej inštancie, žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že súd nie je
viazaný právnou kvalifikáciou nároku tak, ako je táto uvedená v žalobe; žalobou uplatnený nárok je súd

oprávnený právne posúdiť aj inak, z ktorého dôvodu nebol ani v prejednávanej veci viazaný žalobcom
prezentovaným právnym posúdením. Napriek tomu, že súd prvej inštancie právne vyhodnotil žalovaný
nárok podľa iných zákonných ustanovení, než ktoré označil v žalobe žalobca, nemá to za následok
vecnú nesprávnosť rozhodnutia. Hoci žalobca označil právnu kvalifikáciu žalobou uplatneného nároku
súdom prvej inštancie za špecifickú, odlišnú od doterajšej rozhodovacej praxe súdov v obdobných

sporoch, uviedol, že súd prvej inštancie svoje skutkové zistenia a právne závery podrobne vysvetlil
a preskúmateľne odôvodnil v odôvodnení odvolaním napadnutého rozhodnutia, pritom nerozhodoval
o inom, než o uplatnenom nároku a z rozhodujúcich skutkových tvrdení a vykonaných dôkazov len
vyvodil vlastné skutkové zistenia a tieto následne právne kvalifikoval inak, než boli uvedené v žalobe.

3.9 Reagujúc na ďalšiu odvolaciu námietku žalovaného, žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného
uviedol, že sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že vzhľadom na prejednávaný prípad,
má náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch plniť okrem satisfakčnej funkcie aj funkciu preventívno-
sankčnú, čo sa má prejaviť aj v samotnej výške relutárnej náhrady a má tak odradiť porušovateľa právžalobcu od protiprávneho konania. Pokiaľ ide o výšku nároku, táto musí byť primeraná. Súdom prvej
inštancie priznaná náhrada škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch bola podľa názoru žalobcu
primeraná, zohľadňujúca následky na jeho osobnom živote, mieru závažnosti ako aj intenzitu a dĺžku

trvania zásahu do základných práv; za zákonný a vecne správny považoval žalobca aj výrok o nároku
na náhradu trov konania.

4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu (replika) zotrval na podanom odvolaní a na
svojich predchádzajúcich vyjadreniach; s právnym názorom žalobcu, ktorý podľa jeho názoru vo

vyjadrení k odvolaniu neuviedol žiadne nové relevantné skutkové ani právne tvrdenia, sa nestotožnil.
Keďže je nárok na náhradu nemajetkovej ujmy absolútne individuálnym nárokom, nemôže podľa názoru
žalovaného obstáť poukazovanie žalobcu na rozhodovaciu prax konajúceho súdu v obdobných veciach.

5. Krajský súd ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 ods. 1 CSP, preskúmal
vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods.1 CSP v rozsahu a z dôvodov

vymedzených v odvolaní podľa § 379 a § 380 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods.1
písm. b) CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie podľa § 391 ods.1, 2 CSP na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

6. Preskúmaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a obsahu súdneho spisu odvolací
súd zistil, že žalobca sa podanou žalobou domáhal náhrady škody spôsobenej porušením práva
Európskej únie, v konkrétnostiach smernice č. 2003/88/ES a jej čl. 2 ods.1 a čl. 6 písm. b). Žalobca
v konaní tvrdil a preukazoval, že žalovaný v dôsledku nesprávnej transpozície smernice nerešpektoval
smernicou garantovaný maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas; zároveň argumentoval tým, že

nesprávnym prebratím smernice č. 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z. sa do služobného času
hasiča nezapočítava služobná pohotovosť. Nakoľko nerešpektovaním ustanovení smernice malo dôjsť
k zásahu do osobnostných práv žalobcu, tento svoj nárok analogicky uplatnil v zmysle ustanovení § 11
- § 13 Občianskeho zákonníka.

7. V konaní nebolo sporné, že žalobca bol v žalovanom období príslušníkom Hasičského a záchranného
zboru; štátnu službu vykonával v služobnom pomere na hasičskej stanici v meste Lučenec, spadajúcej
pod Okresné riaditeľstvo HaZZ v Lučenci. Podanou žalobou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy
7.189,45 Eur ako náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch „pri odpracovaných hodinách
určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom

zbore v rozsahu 1 927,04 hodín (vyčíslených v odsekoch 36-39 žaloby)“.

7.1 Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa správne vysporiadal
s námietkou žalovaného o nedostatku právomoci konajúceho súdu a o nedostatku pasívnej vecnej
legitimácii žalovaného; pokiaľ konštatoval, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy

spôsobenej zásahom do jeho práv, aj tento záver súdu prvej inštancie bol správny. Nesprávny však
bol postup okresného súdu, ktorý žalobcom uplatnený nárok subsumoval pod ustanovenia zákona č.
514/2003 Z. z., ako aj postup, na základe ktorého sa súd zaoberal iným plnením, než aké bolo v žalobe
uvedené, čím porušil zásadu „ne ultra petitum“ ako aj právo žalovaného na spravodlivý proces.

8. Jednou z náležitostí žaloby je povinnosť žalobcu pravdivo a úplne opísať rozhodujúce skutočnosti, na
základe ktorých si v konaní uplatňuje svoje právo a ktoré mu zakladajú tvrdený nárok voči žalovanému.
Súd je predmetom sporu, a teda skutkovým základom uplatneného nároku uvedeným v žalobe, viazaný.
„V súlade s autonómiou súkromnoprávnych vzťahov súdy neposkytujú ochranu právnemu vzťahu, právu
ani nároku na plnenie, o ochranu ktorého žalobca nežiadal.“ (pozri Civilný sporový poriadok, Komentár,

doc. JUDr. Marek Števček, PhD. a kolektív, str. 800).

8.1 Súd tak nie je v sporovom konaní oprávnený zaoberať sa iným právnym vzťahom, iným právom ani
iným plnením čo do druhu a výšky, než aké boli vymedzené v žalobe a nemôže ani priznať iné plnenie
ako to, ktoré bolo v petite žaloby žiadané. Súd teda nemôže žalobcovi prisúdiť niečo iné, než žiadal;

musí rešpektovať predmet konania vymedzený žalobným návrhom. Vyplýva to jednak z dispozičného
princípu sporového procesu ako aj z viazanosti súdu žalobným návrhom v zmysle ustanovenia § 216
CSP (zásada „ne ultra petitum“).9. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na zásadu „iura novit curia“; konštatoval,
že„stranysporusúpovinnévymedziťlenskutkovéokolnostiprípadu,otázkaprávnehoposúdenianároku
na náhradu nemajetkovej ujmy je vecou súdu“. S uvedeným sa odvolací súd stotožňuje. Zásada „súd

pozná právo“ znamená, že súd nevykonáva dokazovanie v otázkach právnych, ale iba v otázkach
skutkových; súd musí pri rozhodovaní posúdiť vec sám; strany sporu nie sú povinné uplatnený nárok
právne kvalifikovať.

9.1 Odvolací súd však konštatuje, že v posudzovanej veci nešlo o otázku „iura novit curia“, ale o otázku

skutkovú. Žalobca v žalobe uplatnený nárok skutkovo vymedzil tak, že si uplatňuje nárok, ktorý mu
vznikol v dôsledku dlhodobého zásahu do jeho osobnostných práv; domáhal sa náhrady škody vo
forme nemajetkovej ujmy, ktorú vyčíslil podľa počtu hodín nariadenej služobnej pohotovosti, ktoré reálne
odslúžil a ktoré hodiny mu neboli, v rozpore s čl. 2 ods.1 a čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES,
započítané do fondu pracovného času. Žalobca sa nedomáhal nároku z dôvodu straty nádeje na zmenu
legislatívy; rovnako sa nedomáhal nemajetkovej ujmy za počet hodín odpracovaných nad smernicou

č. 2003/88/ES stanovený limit 48 hodín týždenne tak, ako tento výpočet uskutočnil súd prvej inštancie
v rámci jednotlivých referenčných období.

9.2 Súd prvej inštancie, ktorý vlastným výpočtom určil výšku náhrady nemajetkovej ujmy odôvodňujúc
uvedené stratou nádeje na zmenu legislatívy, svojim postupom nahradil procesnú aktivitu žalobcu

a porušil tým zásadu „ne ultra petitum“ predpokladanú ustanovením § 216 CSP. Na uvedenom závere
nič nemení ani skutočnosť, že súd prvej inštancie v konečnom dôsledku priznal žalobcovi čo do výšky
žalovanej sumy len ním uplatnené plnenie vo výške 7.189,45 Eur, keď v odôvodnení napadnutého
rozsudku konštatoval, že žalobcovi „patrí aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za stratu nádeje na
zmenu legislatívy za mesiace od 02.09.2020 až do 02.12.2023 v celkovej sume 19.500,- Eur.“.

10. Keďže je v sporovom konaní základnou povinnosťou žalobcu uviesť rozhodujúce skutkové tvrdenia
a predložiť dôkazy za účelom ich preukázania a žalobca svoj nárok v žalobe odôvodnil porušovaním
práva na ochranu súkromia a rodinného života, práva na ochranu zdravia a práva na spravodlivé
a uspokojujúce pracovné podmienky, nebol daný dôvod, aby súd prvej inštancie vytváral nový/iný právny

nárok a skutkovo ho inak odôvodňoval (spôsob výpočtu žalovanej sumy, „strata nádeje na zmenu
legislatívy“ u žalobcu).

10.1 Zároveň platí, že súd má poznať svoju vlastnú judikatúru, t. j. rozhodnutia iných sudcov (resp.
senátu) toho istého súdu. Rozhodovacia prax Okresného súdu Lučenec (ako aj iných okresných súdov

v obvode pôsobnosti konajúceho krajského súdu) je jednotná v názore, že v obdobných veciach si
žalobcovia správne uplatňujú nárok na náhradu nemajetkovej ujmy s poukazom na ustanovenia § 11
- § 13 Občianskeho zákonníka, ktoré závery boli niekoľkokrát potvrdené odvolacím súdom; predmetné
ustanovenia sú totiž obsahom aj účelom najbližšie náhrade škody spôsobenej jednotlivcovi porušením
práva únie; inštitútom najbližším prejednávanej veci tak nie je odškodnenie za nezákonnú väzbu, preto

konštatovanie súdu prvej inštancie v tomto smere nebolo správne.

11. Ako už odvolací súd vyššie uviedol, stotožniť sa nemohol ani s aplikáciou ustanovení zákona č.
514/2003 Z. z. na prejednávanú vec. Súd prvej inštancie síce správne konštatoval, že pokiaľ ide o otázku
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, túto vo všeobecnosti upravuje zákon

č. 514/2003 Z. z., ktorý v ustanovení § 4 ods.1 písm. e) ako za škodu zodpovedný orgán verejnej moci
špecifikuje ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak v dôsledku nesprávneho prebratia
smernice Európskej únie alebo ak v dôsledku nedodržania lehoty určenej na jej prebratie vznikla škoda
pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto
ústredného orgánu štátnej správy. Predmetné ustanovenie však nie je možné aplikovať izolovane, bez

súčasnej aplikácie ustanovenia § 3 v spojení s § 9 daného zákona.

11.1 Prejednávaná vec sa týka ujmy vzniknutej žalobcovi porušením práva únie z dôvodu nesprávnej
transpozície smernice č. 2003/88/ES do zákona o Hasičskom a záchrannom zbore. Absentujúca alebo
nesprávna transpozícia smernice Európskej únie do noriem vnútroštátneho práva je však výsledkom

zákonodarného a legislatívneho procesu, ktorý je v zmysle ustanovenia § 3 ods.1 písm. d) v spojení
s § 9 ods.2 z pôsobnosti zákona č. 514/2003 Z. z. vylúčený, keďže za nesprávny úradný postup
nie je považovaný postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jejpôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu
Vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.

11.2 Na základe tejto skutočnosti nie je možné prisvedčiť súdu prvej inštancii, že príslušné ustanovenia
zákona č. 514/2003 Z. z. je možné na predmetný právny vzťah aplikovať a za primeranej aplikácie
ustanovenia § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. priznať žalobcovi uplatnený nárok.

12. S ohľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie svojim postupom

(aplikáciou ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z.; odôvodňujúc priznanie uplatneného nároku stratou
nádeje na zmenu legislatívy) prekročil rámec vymedzený petitom žaloby tým, že žalobcovi priznal
plnenie z iného skutkového, než v žalobe vymedzeného, základu, čím porušil zásadu „ne ultra petitum“;
uvedené malo za následok porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces.

12.1 Z týchto dôvodov potom odvolací súd rozsudok okresného súdu postupom podľa ustanovenia §

389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a v zmysle ustanovenia § 391 ods. 1, 2 CSP mu vec vrátil na ďalšie
konanie, v ktorom súd prvej inštancie vychádzajúc z obsahu žaloby a skutkových tvrdení strán sporu
vec opätovne prejedná a posúdi dôvodnosť uplatneného nároku.

13. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§393 ods. 2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP); dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)
až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 CSP); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).