Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 4. december 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/113/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116215198
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2116215198.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň: JUDr.
Eva Behranová a JUDr. Dominika Horváthová, v spore žalobcov: 1. A. B., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/
XXX, D., 2. E. B., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XXX, D., 3. F. B., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XXX, D.,
4. G. B., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XXX, D., 5. B. H., nar. XX.XX.XXXX, I. XXXX/XX, D., 6. J. K., nar.
XX.XX.XXXX, I. XXXX/XX, D., 7. I. L., nar. XX.XX.XXXX, B. XXXX/XX, M., 8. N. L., nar. XX.XX.XXXX,

B. XXXX/XX, M., 9. B. E., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XXX, D., 10. A. E., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/
XXX, D., 11. N. O., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XXX, D., 12. P. O., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XXX,
D., 13. Q. H., nar. XX.XX.XXXX, R.. S. XX, D., 14. T. T., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XXX, D., 15. F. U.,
nar. XX.XX.XXXX, E. XX, 16. M. O., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XXX, D., 17. J. O., nar. XX.XX.XXXX,
C. XXXX/XXX, D., 18. T. I., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XXX, D., 19. T. I., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/
XXX, D., 20. P. I., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XXX, D., 21. J. H., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XXX,
D., 22. V. H., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XXX, D., 23. T. W., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XXX, D.,

24. T. W., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XXX, D., 25. F. E., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XXX, D., 26.
C. X., nar. XX.XX.XXXX, N. N. XXXX/XX, D., 27. T. U., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XXX, D., 28. R.
U., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XXX, D., 29. R. G., nar. XX.XX.XXXX, B. E. XXXX/XX, I., 30. T. M.,
nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XXX, D., 31. G. L., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XXX, D., 32. F. L., nar.
XX.XX.XXXX, C. XXXX/XXX, D., 33. E. L., nar. XX.XX.XXXX, H. XXX, 34. T. T., nar. XX.XX.XXXX,
C. XXXX/XXX, D., 35. H. T., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XXX, D., 36. Bytové družstvo so sídlom v

Trnave, IČO: 00 175 480, L. van Beethovena 26, Trnava, 37. B. J., nar. XX.XX.XXXX, Y. R. XX/XX,
I. - I. O., 38. B. N., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XXX, D., 39. X. N., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/
XXX, D., 40. Bytové družstvo so sídlom v Trnave, IČO: 00 175 480, L. van Beethovena 26, Trnava,
41. T. C., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XXX, D., 42. U. I., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XXX, D., 43. J.
I., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XXX, D., 44. M. T., nar. XX.XX.XXXX, M. XXXX/XX, I., 45. P. T., nar.
XX.XX.XXXX, M. XXX, 46. O. Y., nar. XX.XX.XXXX, N. N. XXXX/XX, D., 47. H. Q., nar. XX.XX.XXXX,
B. XXXX/XX, D., 48. B. E., nar. XX.XX.XXXX, N. N. XXXX/XX, D., 49. Q. J., nar. XX.XX.XXXX, C.

XXXX/XXX, D., 50. R. L., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XXX, D., 51. X. L., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/
XXX, D., 52. F. E., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XXX, D., 53. T. E., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XXX,
D., 54. X. D., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XXX, D., 55. T. T., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XXX, D.,
56. J. T., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XXX, D., 57. G. D., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XXX, D., 58.
H. D., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XXX, D., 59. J. K., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XXX, D., 60. E. L.,
nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XXX, D., 61. C. Y., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XXX, D., 62. F. T., nar.

XX.XX.XXXX, E. XX, XX. C. E., nar. XX.XX.XXXX, T. XX, 64. F. R., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XXX,
D., 65. T. T., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XXX, D., 66. E. T., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XXX, D., 67. B.
H., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XXX, D., 68. T. H., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XXX, D., 69. I. H., nar.
XX.XX.XXXX, T. N. XXXX/XX, D., 70. F. H., nar. XX.XX.XXXX, C. XX, D., 71. E. T., nar. XX.XX.XXXX, C.
XXXX/XXX, D., 72. L. T., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XXX, D., 73. T. H., nar. XX.XX.XXXX, L. XXXX/XX,
D., 74. A. F., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XXX, D., 75. B. F., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XXX, D., 76. A.
W., nar. XX.XX.XXXX, E. XXXX/XX, T., 77. Bytové družstvo so sídlom v Trnave, IČO: 00 175 480, L. van

Beethovena 26, Trnava, 78. B. M., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XXX, D., 79. O. G., nar. XX.XX.XXXX,
C. XXXX/XXX, D., 80. X. J., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XXX, D., 81. C. J., nar. XX.XX.XXXX, C.
XXXX/XXX, D., 82. B. Z., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XX, D., 83. B. G., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/
XXX, D., 84. T. G., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XXX, D., 85. J. V., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/
XXX, D., 86. T. V., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XXX, D., 87. T. H., nar. XX.XX.XXXX, W. XXX/XX,G., 88. C. R., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XXX, D., 89. I. R., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XXX,
D., 90. F. Z., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XXX, D., 91. A. P., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XXX, D.,
92. B. P., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XXX, D., 93. I. E., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XXX, D., 94.

T. E., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XXX, D., 95. C. L., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XXX, D., 96.
X. L., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XXX, D., 97. I. L., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XXX, D., všetci
zastúpení zákonným zástupcom Bytovým družstvom so sídlom v Trnave, Trnava, Beethovenova 26,
IČO: 00 175 480, právne zastúpení: UNITED LAWYERS, advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 36 662
291, Mliekarenská 2, 821 09 Bratislava - mestská časť Ružinov, proti žalovanej: Prima banka Slovensko,

a.s., IČO: 31 575 951, Hodžova 11, 010 11 Žilina, zastúpenej advokátskou kanceláriou: SEDLAČKO
& PARTNERS, s.r.o., IČO: 36 853 186, Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, o vydanie bezdôvodného
obohatenia, na odvolanie žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 11C/25/2017-598 zo dňa
20.10.2020 vo výrokoch II. a III., takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu výrokov II. a III. p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. konanie v časti o zaplatenie sumy 88,13
Eur zastavil, vo výroku II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol a vo výroku III. vyslovil, že žalovaná má voči

žalobcom v 1. - 97. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Rozhodnutie prvoinštančný súd odôvodnil právne na základe aplikácie ust. § 52 ods. 1 a 4, § 53
ods. 1 až 3, § 53 ods. 4 písm. i), ods. 5, ods. 12, § 53a ods. 1, § 451 ods. 1 a 2, § 488 a § 489 zák. č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj len OZ), § 497 a § 502 ods. 1 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný

zákonník (ďalej aj len OBZ), § 1 ods. 2 písm. a), § 2 písm. a) a b) zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej aj len ZoSÚ), § 24a zák. č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, § 8b ods. 1, 3, § 9 ods. 2,
7 zák. č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej aj len ZoVB), § 290 a § 298,
ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj len CSP).

3. Pokiaľ ide o otázku oprávnenosti právneho zástupcu zastupovať žalobcov pri podaní predmetnej
žaloby, súd prvej inštancie uviedol (ods. 38. odôvodnenia preskúmavaného rozsudku), že táto bola (po
pôvodnom zastavení konania v časti týkajúcej sa žalobcov s výnimkou správcu ako vlastníka) s kladným
záverom vyriešená uznesením Krajského súdu v Trnave č.k. 9Co/25/2020-521 zo dňa 30.06.2020 (výrok

II.). V odôvodnení uznesenia odvolací súd uviedol právny názor, ktorým je súd prvej inštancie viazaný, a
síce že „odvolací súd sa nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že správca nie je v prejednávanej
veci priamym zákonným zástupcom vlastníkov bytov v zmysle § 8b ods. 1 ZoVB v znení účinnom do
31.10.2018, keď dáva do pozornosti aj vyššie uvedený právny názor ústavného súdu (v uznesení sp.
zn. I.ÚS 428/2019 zo dňa 29.10.2019), ktorý taktiež konštatoval, že vymáhanie pohľadávky z úverového

záväzku spadá pod výkon správy bytového domu, nakoľko vymáhanie pohľadávky vzniknutej z úverovej
zmluvy uzatvorenej so žalovaným za účelom získania úveru na zateplenie bytového domu žalobcov
(jeho modernizáciu) v širšom slova zmysle súvisí so správou bytového domu žalobcov“.

4. Prvoinštančý súd pokračoval (ods. 39. odôvodnenia preskúmavaného rozsudku), že medzi stranami

nebolo sporné, že žalovaná - banka ako veriteľ (pod obchodným menom Dexia banka Slovensko a.s.)
a vlastníci bytov v bytovom dome na ul. C. XXX-XXX R. D., v zastúpení správcom ako zákonným
zástupcom, ako dlžníci, uzavreli dňa 16.12.2008 Zmluvu o termínovanom úvere č. 06/100/08, ktorej
predmetom bolo poskytnutie úveru vo výške 1.810.000,- Sk (60.080,99 eur) za účelom obnovy bytového
domu. V konaní sa žalobcovia domáhali vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré malo vzniknúť tým,

že žalovaná zvýšila od 15.12.2011 úrokové rozpätie z 1,75% p.a. na 2,50% p.a., a to podľa žalobcov na
základe neprijateľnej zmluvnej podmienky. Suma bezdôvodného obohatenia mala predstavovať spolusumu 2.251,08 eura, z toho suma 1.521,53 eura ako bezdôvodné obohatenie za obdobie od 20.12.2011
do 30.06.2016, suma 467,51 eura ako bezdôvodné obohatenie za obdobie od 01.07.2016 do 22.06.2018
a suma 262,04 eura ako bezdôvodné obohatenie za obdobie od 01.07.2018 do 31.12.2019. Nebolo

pritom sporným, že úver bol splácaný v zmysle prehľadu splátok úveru na č.l. 401 spisu.

5. Vlastníci bytov uzatvorili s bytovým družstvom v zmysle § 8a ZoVB zmluvu o výkone správy,
predmetom ktorej je obstarávanie služieb a tovaru, ktorými správca zabezpečuje pre vlastníkov bytov
a nebytových priestorov v bytovom dome činnosti uvedené v zákone o vlastníctve bytov. V zmysle

ustanovenia § 8b ods. 1 ZoVB (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere) je správca povinný
vykonávať správu domu samostatne v mene vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome a na
ich účet. Podľa § 9 ods. 2 ZoVB právne úkony týkajúce sa domu, spoločných častí a spoločných
zariadení domu, príslušenstva a pozemku zaväzujú všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov
v dome. Uzatvorením úverovej zmluvy týkajúcej sa bytového domu preto práva a povinnosti z právneho
úkonu vznikli priamo vlastníkom bytov a nebytových priestorov v bytovom dome (ods. 40. odôvodnenia

preskúmavaného rozsudku).

6. Pokiaľ ide o charakter uzavretej zmluvy o úvere prvoinštančný prvoinštančný súd skonštatoval,
že ju uzavrel správca z titulu svojho oprávnenia vyplývajúceho mu zo znenia § 8b ods. 1 ZoVB (v
znení účinnom v čase uzavretia zmluvy), ako aj zo znenia článku III. Zmluvy o výkone správy č.

181 pre bytový dom C. XXX, XXX, XXX, D.. Je však nepochybné, že dlžníkmi z úverovej zmluvy sú
jednotliví vlastníci bytov v predmetnom bytovom dome, tak ako to vyplýva aj zo súčasného znenia
§ 24a zákona o spotrebiteľských úveroch, kým správca je ich zákonným zástupcom. Právny vzťah
založený zmluvou o úvere je tak právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou a je nevyhnutné
posudzovať ho nielen podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka (§ 497 a nasl.), ale aj

právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (§ 52 a nasl. OZ).
Žalovaná pri uzatváraní zmluvy o úvere vystupovala ako podnikateľ, ktorý koná v rámci predmetu
svojej podnikateľskej činnosti a zároveň ako veriteľ, ktorý poskytol úver v rámci svojho podnikania.
Daný úver pritom bol poskytnutý v súvislosti s obnovou bytového domu, a teda za účelom zveľadenia
majetku fyzických osôb - spotrebiteľov. Na strane dlžníka tak vystupovali spotrebitelia, subjektom

základného hmotnoprávneho vzťahu s bankou nebol správca bytového domu, ale jednotliví vlastníci
bytov a nebytových priestorov. S poukazom na vyššie uvedené a vychádzajúc zo zásady lex specialis
derogat legi generali, súd vyhodnotil zmluvný vzťah podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Hoci
teda v prípade zmluvy o termínovanom úvere nejde s poukazom na § 1 ods. 2 písm. a) zák.č. 258/2001
Z.z. (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy) o zmluvu o spotrebiteľskom úvere (pozn.: v súčasnosti

uvedené vylučuje § 1 ods. 3 písm. r) zák.č. 129/2010 Z.z.), vzťah medzi vlastníkmi bytov ako dlžníkmi a
bankou ako veriteľom bolo potrebné posúdiť ako spotrebiteľský vzťah v zmysle Občianskeho zákonníka
(ods. 41. odôvodnenia preskúmavaného rozsudku).

7. K námietke žalovanej o nedostatku právomoci súdov SR rozhodovať spor medzi stranami s poukazom

na rozhodcovskú doložku obsiahnutú v bode 15.11. zmluvy o termínovanom úvere, súd mal za
to, že je daná právomoc súdu konať v uvedenej veci, a to s prihliadnutím na to, že predmetnú
rozhodcovskú doložku súd považoval za neplatnú v zmysle § 37 ods. 1 OZ. Poukázal na to, že
rozhodcovský súd s uvedeným názvom „Stály rozhodcovský súd Asociácie bánk“ v čase vzniku
úverového vzťahu neexistoval (viď Základné informácie na č.l. 162), z ktorého dôvodu je uvedené

dojednanienezrozumiteľné,apretoneplatnépodľa§37ods.1OZ.Zároveň,rozhodnutímZhromaždenia
členov Slovenskej bankovej asociácie došlo medzičasom k zrušeniu Stáleho rozhodcovského súdu
Slovenskej bankovej asociácie ku dňu 01.01.2019. Navyše, súd poukázal na ustanovenie § 3 ods. 6
zákona č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, v zmysle ktorého spotrebiteľská
rozhodcovská zmluva neobmedzuje právo spotrebiteľa obrátiť sa na súd, pričom dodávateľ sa môže

účinne dovolávať nedostatku právomoci súdu, iba ak vo veci už skôr začalo spotrebiteľské rozhodcovské
konanie, čo preukázané nebolo. Vzhľadom na všetko uvedené dospel súd prvej inštancie k záveru,
že tu nie je prekážka konania spočívajúca v nedostatku jeho právomoci a spor prejednal (ods. 42.
odôvodnenia preskúmavaného rozsudku).

8. Pokiaľ ide o miestnu príslušnosť Okresného súdu Trnava, podľa súdu prvej inštancie táto bola
daná ustanovením § 87 písm. f) zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (v znení účinnom do
30.06.2016), v zmysle ktorého popri všeobecnom súde odporcu je na konanie príslušný aj súd, v obvode
ktorého má bydlisko spotrebiteľ, ak ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy, pričom vlastníci bytov akožalobcovia sú spotrebiteľmi s trvalým pobytom prevažne v obvode tunajšieho súdu. Na uvedenom nič
nemení to, že v konaní sa neuplatňuje nárok na plnenie zo zmluvy, ale uplatňuje sa nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia, keďže tento nárok so spotrebiteľskou zmluvou nepochybne priamo súvisí.

Zároveň súd poukázal na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 11NcC/3/2017-136 zo dňa 23.02.2017,
ktorým bolo konštatované, že miestne príslušným súdom na prejednanie a rozhodnutie veci je Okresný
súd Trnava, ktorým rozhodnutím je súd viazaný v zmysle § 43 ods. 2 veta posledná CSP (ods. 43.
odôvodnenia preskúmavaného rozsudku).

9. K námietke o nedostatku právomoci súdu a k námietke miestnej nepríslušnosti OS Trnava poukázal
súd aj na skutočnosť, že prejednávaná vec bola po vydaní pôvodného zastavujúceho uznesenia
predmetom odvolacieho konania. Odvolací súd pritom nepochybne skúmal procesné podmienky
konania, ako aj miestnu príslušnosť tunajšieho súdu (§ 161 ods. 1, § 5 ods. 1, § 41 CSP), avšak
nekonštatoval nedostatok právomoci alebo miestnej príslušnosti, preto možno mať za to, že aj odvolací
súd dospel k záveru, že je daná právomoc súdu a miestna príslušnosť tunajšieho súdu (ods. 44.

odôvodnenia preskúmavaného rozsudku).

10. Súd prvej inštancie pokračoval, že pokiaľ ide o subjekt, ktorý je oprávneným žiadať vydanie
bezdôvodného obohatenia, týmto nie je len správca (hoci nárok bude príjmom fondu prevádzky, údržby
a opráv bytového domu), k čomu poukázal na nález Ústavného súdu SR č.k. II. ÚS 302/2019-44 zo dňa

20.02.2020, v ktorom ústavný súd uviedol, že „z uvedeného nazerania na hmotnoprávne a procesné
postavenie vlastníkov bytov, ako aj správcu v posudzovanej veci vyplýva, že nositeľmi hmotného práva,
o ktorom sa koná, boli podľa predošlej, ako aj aktuálnej právnej úpravy vlastníci bytov, správca vždy bol
a je len zástupcom. Zmenou právnej úpravy správca len nadobudol procesné právo (popri vlastníkoch
bytov ako nositeľoch hmotných práv) tento hmotnoprávny nárok vlastníkov bytov uplatňovať vo vlastnom

mene (ods. 45. odôvodnenia preskúmavaného rozsudku).

11. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že v prejednávanej veci žalobcovia svoj nárok uplatnený
žalobou skutkovo vymedzili tak (a takto ho urobili predmetom posúdenia súdom), že ide o bezdôvodné
obohatenie žalovanej získané na úkor vlastníkov bytov tým, že žalovaná zvýšila úrokové rozpätie

na základe neplatného ustanovenia (bod 5.5. zmluvy), ktoré je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.
Okrem žaloby súd poukázal na repliku zo dňa 27.03.2017 (č.l. 154), kde žalobcovia výslovne uviedli,
že podstatou sporu je vydanie bezdôvodného obohatenia, o ktoré sa žalovaná obohatila na úkor
žalobcov ako spotrebiteľov v dôsledku neprijateľnej zmluvnej podmienky, resp. že predmetom konania
je neprijateľnosť zmluvnej podmienky, na základe ktorej sa žalovaná bezdôvodne obohatila (ods. 47.

odôvodnenia preskúmavaného rozsudku).

12. Pokiaľ ide o znenie bodu 5.5. zmluvy, súd ho (napriek dodatočnej námietke žalobcu po prvom
pojednávaní, a to v podaní zo dňa 16.10.2019 - č.l. 342) považoval za určité a zrozumiteľné, a teda
v tomto smere za platne dojednané (§ 37 ods. 1 OZ a contrario). Zo znenia bodu 5.5. zmluvy, za

použitia interpretačných pravidiel v § 35 ods. 2 OZ, vyplýva, že žalovaná je oprávnená jednostranne
zmeniť úrokovú sadzbu, ak dôjde k zmene miery rizika klienta, pričom zmena miery rizika klienta
môže súvisieť predovšetkým so zmenou ratingu klienta alebo so zmenou rizikovej váhy klienta. Rating
klienta predstavuje interné hodnotenie banky a hovorí o schopnosti splácať dlhy, pričom konkrétne
hodnotiace postupy sú súčasťou know-how banky alebo ratingovej agentúry a preto ich podrobnosti

nebývajú zverejňované (viď. M.)). Zároveň je potrebné brať do úvahy aj skutočnosť, že kontraktácia
prebiehala medzi dvoma právnickými osobami, pričom správca ako profesionál v danej oblasti má mať
dostatokvedomostínaporozumenieobsahuzmluvnýchdojednaní.Uvedenéznenieustanoveniazmluvy
je tak s poukazom na jeho formuláciu zrozumiteľné a určité. Pojem „miera rizika klienta“ sa pritom
nepoužíva len v uvedenom bode 5.5., ale aj v bode 5.7. zmluvy, ktorý rieši možnosť prehodnotenia

miery rizika na žiadosť klienta. Z uvedeného ustanovenia 5.5. je zrejmé, že správca si bol vedomý
toho, že banka môže jednostranne zmeniť úrokovú sadzbu v prípadoch uvedených v ustanovení. Tejto
vedomosti zodpovedalo jazykové vyjadrenie ustanovenia, predchádzajúce rokovania banky a správcu
o uzavretí zmluvy vrátane pripomienkovania, ako aj následné správanie sa, keď správca nakoniec
aplikáciu uvedeného ustanovenia zo strany banky akceptoval. Súd poukázal na to, že pri skúmaní

platnosti a určitosti zmluvy je potrebné preferovať výklad v prospech jej platnosti, pričom odkázal
na nález Ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS 640/2014 zo dňa 01.04.2015, v zmysle ktorého „úloha
všeobecného súdu pri hľadaní riešenia súdenej právnej veci a interpretácii relevantných právnych
úkonov totiž nespočíva vo ,,vyhľadávaní“ dôvodov neurčitosti predmetu zmluvy (prípadne iných dôvodovjeho neplatnosti), ale v poskytnutí súdnej ochrany účastníkom občianskeho súdneho konania. Táto
má byť založená okrem iného aj na zohľadnení a plnej aplikácii všetkých zákonných kritérií platných
pre výklad právnych úkonov a súčasnej preferencii výkladu v prospech platnosti, a nie neplatnosti

právneho úkonu.“ Zrozumiteľnosť a určitosť ustanovenia bodu 5.5. zmluvy vyplýva aj z dokazovania
výsluchom svedka Q. U. V., ktorý bol prokuristom správcu v čase uzatvorenia zmluvy a zmluvu, ako aj
viaceré iné zmluvy o úvere počas vykonávania funkcie prokuristu (podľa OR SR v období od 26.08.1994
do 01.02.2014) podpísal. Z výpovede tohto svedka (rub č.l. 590 a nasl.) vyplýva, že: s Dexiou bol
uzavretý väčší počet zmlúv; zúčastňoval sa rokovaní pred uzavretím týchto zmlúv; s prvými zmluvami

sa viacej pohrali, dohadovali sa o úverových podmienkach, o výške úrokov, bolo viacej jednaní na
prvých zmluvách, tie ostatné boli opisy predchádzajúcich zmlúv, týmto sa toľko nevenovali; kdesi získali
nejaký úspech, ale väčšinou ťahali za kratší koniec; bol samozrejme aj právnik, ktorého mali na zmluvy,
mal pripomienky, ktoré potom prednášali; čítal celú zmluvu, boli im vysvetlené ustanovenia na tých
jednaniach, veci ktoré im neboli jasné, rozporovali alebo o nich diskutovali a si ich ozrejmovali. Svedok
na otázku, či pred podpisom zmlúv považoval nejaké ustanovenie zmluvy za neurčité, uviedol, že si

vysvetlili problémové veci, takže nie. Z uvedeného vyplýva, že za účelom uzatvorenia zmluvy o úvere
prebehol vždy riadny kontraktačný proces, pripomienkovanie zmluvy sa zo strany správcu udialo za
pomoci právnika, pričom po kontraktačnom procese nezostalo žiadne ustanovenie zmluvy neurčité.
Zároveň súd poukázal aj na vyjadrenie žalobcov v replike zo dňa 27.03.2017 (č.l. 154), kde uviedli, že
predmetom konania nie je sporná neurčitosť, vážnosť alebo zrozumiteľnosť dotknutého článku (a preto

vyjadrenia žalovanej týkajúce sa výkladu právnych úkonov považujú za nadbytočné), ale predmetom
konania je neprijateľnosť zmluvnej podmienky, na základe ktorej sa žalovaná bezdôvodne obohatila.
Z uvedeného vyplýva, že pôvodne žalobcovia určitosť predmetného ustanovenia ani nespochybňovali
(ods. 48. a 49. odôvodnenia preskúmavaného rozsudku).

13. Žalobcovia v konaní svoj nárok odôvodnili tým, že žalovaná získala bezdôvodné obohatenie plnením
na základe neplatného ustanovenia bodu 5.5. zmluvy, ktoré je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a to
s poukazom na stanovisko Národnej banky Slovenska zo dňa 28.04.2016 (č.l. 47) a rozsudok Krajského
súdu v Žiline sp.zn. 7Co/563/2015 zo dňa 10.02.2016 (č.l. 155). Pokiaľ ide o stanovisko Národnej
banky Slovenska (NBS), súd poukázal na skutočnosť, že NBS sa v stanovisku (ktoré pre súd ani nie

je záväzné) žiadnym spôsobom nevyjadruje k citovanému bodu 5.5. zmluvy, ale iba k bodu 12.1.1.1.
zmluvy (uplatnenie sankčného zvýšenia), na základe ktorého ustanovenia však k zvýšeniu úrokového
rozpätia v tu prejednávanej veci neprišlo. Pokiaľ ide o vyššie uvedený rozsudok Krajského súdu v
Žiline, tento bol zrušený rozhodnutím Najvyššieho súdu SR a následne Krajský súd v Žiline opätovne
rozhodol obdobným rozsudkom sp.zn. 7Co/13/2018 zo dňa 18.04.2018. Rozhodnutie Krajského súdu v

Žiline je však na tu prejednávanú vec neaplikovateľné, keďže vychádza z iných skutkových okolnosti.
Predovšetkým, v uvedenom konaní nebola posudzovaná zmluva o termínovanom úvere uzavretá za
účelom obnovy bytového fondu, v ktorej by ako dlžníci vystupovali vlastníci bytov zastúpení správcom; v
uvedenom konaní bola posudzovaná zmluva o poskytnutí úveru s odkladacou podmienkou, do splnenia
ktorej sa poskytnutý úver nepovažoval za hypotekárny (t.j. iný typ úverového produktu), v ktorej ako

dlžníci vystupovali obyčajné fyzické osoby bez zastúpenia, a teda išlo o iný typ zmluvy ako v tu
prejednávanej veci, s iným počtom ustanovení. Naviac, znenie bodov 4.6. a 5.5. ani nie je totožné, keďže
je inak definovaná zmena miery rizika klienta. Vzhľadom na uvedenú odlišnosť skutkových okolnosti
oboch prípadov a odlišné znenie dojednaní zmlúv nie je možné automaticky prihliadať na to, že Krajským
súdom v Žiline bolo určené, že ustanovenie bodu 4.6. zmluvy o poskytnutí úveru č. 99/589/05 zo dňa

29.09.2005 je neprijateľnou podmienkou a je neplatné, t.j. nie je možné aplikovať ustanovenie § 53a ods.
1 OZ. Obdobne to platí aj o rozsudku Krajského súdu v Žiline sp.zn. 11Co/471/2015 zo dňa 28.06.2016
(ods. 50. odôvodnenia preskúmavaného rozsudku).

14. Žalobcovia v žalobe označili ustanovenia bodu 5.5. a bodu 12.1.1.1. zmluvy za neprijateľné

zmluvné podmienky, a preto neplatné. K bodu 12.1.1.1. zmluvy súd uvádza, že na základe uvedeného
ustanovenia nedošlo k zvýšeniu úrokového rozpätia, a preto je posudzovanie jeho prijateľnosti alebo
neprijateľnosti ako zmluvnej podmienky nadbytočné, keďže aplikácia sankčnej úrokovej sadzby nie je
predmetom tohto konania. Okrem toho, žalobcovia vo svojich ďalších podaniach (zo dňa 27.03.2017,
16.10.2019 a 24.02.2020) poukazovali na ustanovenie § 298 ods. 1 CSP (a teda aby súd aj bez

návrhu vyslovil neprijateľnosť zmluvnej podmienky) práve a len vo vzťahu k bodu 5.5. zmluvy (ods. 51.
odôvodnenia preskúmavaného rozsudku).15. Z vykonaného dokazovania navrhnutého žalovanou, a to z výsluchu svedka Q. U. V. (rub č.l.
590 a nasl.), mal prvoinštančný súd za preukázané, že uzatváranie zmlúv so žalovanou prebiehalo
takým spôsobom, že pred uzavretím prvých zmlúv bolo viacero rokovaní, na ktorých sa dohadovali

o úverových podmienkach, kdesi získali nejaký úspech, väčšinou ťahali za kratší koniec, pričom na
zmluvy mali právnika, ktorý mal pripomienky (B. T. - predseda predstavenstva) a tieto potom prednášali.
Z výpovede svedka Q. V. tiež vyplýva, že mal zmluvu o úvere vždy k dispozícii, pretože vlastníci
bytov sa podľa jeho výpovede mali možnosť oboznámiť sa s ňou u správcu. Z uvedeného vyplýva, že
znenie každej úverovej zmluvy bolo predmetom dojednávania banky a správcu, pričom správca mal

pri kontraktačnom procese aj pomoc práva znalej osoby. Je bez významu, či boli pripomienky zásadné
alebo minimálne, rozhodujúce je že zmluva bola pripomienkovaná a na niektoré pripomienky bolo pri
jej uzatváraní prihliadnuté. Z vyššie uvedeného vyplýva, že v prípade danej zmluvy o úvere nešlo o
formulárovú zmluvu, do ktorej dlžník nemá možnosť zasiahnuť, ale správca (ktorý je odborne spôsobilou
osobou) mal možnosť ovplyvniť obsah zmluvy, a to aj za pomoci právnika. Skutočnosť, že sa znenie
ustanovení neskôr dojednaných zmlúv väčšinou zhodovalo so znením ustanovení skorších zmlúv, nie

je daná jednostranným pôsobením banky, ale zhodnou vôľou banky a správcu pri procese kontraktácie,
a preto nejde o formulárové zmluvy, i keby sa niektoré ich ustanovenia zhodovali. Rozhodujúce je, že
kontraktačný proces prebehol medzi žalovanou ako bankou a správcom, ktorý bol odborne spôsobilou
osobou, a ktorý mal možnosť do znenia zmluvy zasiahnuť. Skutočnosť, že si svedok nepamätal rok
uzatvárania zmlúv nie je dôvodom, aby nebola akceptovaná ako hodnoverná jeho výpoveď ohľadom

spôsobu a priebehu kontraktácie. Vzhľadom na skutočnosť, že svedok vykonával funkciu prokuristu
v období 20 rokov, pričom s výkonom funkcie skončil pred 6 rokmi, je pochopiteľné, ak sa nevie
vyjadriť k časovým okolnostiam uzavretia zmlúv. Pokiaľ ide o pomoc právnika pri kontraktačnom
procese, z výpovede svedka Q. V. vyplýva, že právnikom, ktorý pripomienkoval zmluvy bol predseda
predstavenstva B. T., ktorý istý čas pracoval ako vedúci právneho oddelenia v Poľnobanke. Ak aj svedok

spomenul B. M. vo svedeckej výpovedi až v tu prejednávanej veci, vysvetlil, že išlo o právnika správcu,
ktorý sa ale vyjadroval len formálne, kým konkrétne veci so zmluvami riešil B. T., čo žiadnym spôsobom
nespochybňuje hodnovernosť výpovede svedka (ods. 54. odôvodnenia preskúmavaného rozsudku).

16. Vzhľadom na všetko vyššie uvedené dospel súd prvej inštancie k záveru, že spotrebitelia mali

prostredníctvom správcu (za pomoci práva znalej osoby) možnosť zmluvné podmienky si dohodnúť,
zmluvnépodmienkytakboliindividuálnedojednané,apretožiadnuznich(atedaanibod5.5.zmluvy)nie
je možné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Okrem toho súd poukazuje na skutočnosť, že
o neprijateľnú zmluvnú podmienku nejde ani vtedy, ak ide o cenu plnenia, pričom v prípade úroku možno
hovoriť o cene plnenia. Súd tiež dodáva, že za istých podmienok aj ustanovenie § 53 ods. 15 písm.

a) OZ (účinné od 01.06.2010) umožňuje jednostranné zvýšenie úrokovej sadzby zo strany dodávateľa
a nepovažuje ho za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. i) OZ. Odhliadnuc od
uvedeného, ustanovenie bodu 5.5. zmluvy umožňuje zmenu úrokovej sadzby aj v prospech spotrebiteľa
(keďže banka má možnosť meniť, a teda aj znížiť, nielen zvýšiť, úrokovú sadzbu), a preto tu chýba
značná nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ods. 55.

odôvodnenia preskúmavaného rozsudku).

17. Žalobcovia skutkovo vymedzili predmet konania tak, že namietali aplikáciu bodu 5.5. zmluvy s
odôvodnením, že ide o neplatné ustanovenie pre neprijateľnú zmluvnú podmienku. Žalobcovia tiež
tvrdili (v replike na č.l. 153), že o bezdôvodnom obohatení sa dozvedeli až zo stanoviska NBS zo

dňa 28.04.2016. Z uvedeného tvrdenia žalobcov potom nevyhnutne vyplýva, že do uvedeného dňa
žalobcovia nepovažovali plnenie žalovanej vo forme zvýšeného úroku za neoprávnené (ods. 56.
odôvodnenia preskúmavaného rozsudku).

18. Súd prvej inštancie pokračoval, že v konaní pritom bolo z výsluchu svedka Q. U. V. (č.l. 591 a nasl.),

ktorý bol prokuristom správcu v období od 26.08.1994 do 01.02.2014 a oprávneným konať vo veciach
týkajúcich sa úverových zmlúv, preukázané, že správca vedel o zvýšení úrokového rozpätia už v čase
jeho zvýšenia, toto zvýšenie bolo predmetom rokovaní so žalovanou, pričom nakoniec správca zvýšenie
úrokového rozpätia akceptoval (z výpovede svedka: myslí si, že fixná úroková sadzba nebola; žalovaná
zmenila úrokovú sadzbu na úveroch asi v roku 2012, keď Dexiu kúpila finančná skupina; myslí si, že

správca vedel o zvýšení ihneď, bolo to vidieť na výpisoch na platbách; bolo niekoľko jednaní ohľadne
výšky týchto úrokov, aj argumentovali, že nesúhlasia s tým, ale neboli úspešní; presne si už nepamätá,
či im to oznámili, že sa takéto čosi bude diať, ale rozhodujúce bolo, že to videli na výpisoch; nevie
teraz povedať, či im avizovali a potom to videli; museli sa s tým nejako vysporiadať; niektoré domyprešli z Dexie do inej banky, úver splatili a mali úver v ďalšej banke, ktorá bola výhodnejšia; rokovaní
po zvýšení úrokového rozpätia sa zúčastňoval on poprípade s ekonomickou námestníčkou; nechceli
byť rebelanti, aby neboli zablokované ďalšie úvery; boli aj také názory, aby neplatili zvýšenú mesačnú

splátku, to si nedovolili, aby nevystúpili ako neplatiči). Z uvedeného potom vyplýva, že správca, hoci
najprv so zvýšením úrokového rozpätia nesúhlasil, nakoniec zvýšenie úrokového rozpätia akceptoval
a úvery boli ďalej splácané aj pri zvýšenom úroku. Bolo tak preukázané, že správca vedel o aplikácii
bodu 5.5. zmluvy od začiatku jeho použitia a voči tomuto postupu po rokovaniach so žalovanou už
nenamietal, hoci mal viacero možností v spolupráci s vlastníkmi bytov riešiť situáciu inak (nesplácanie

úveru alebo jeho splácanie len do výšky pôvodného úroku; predčasné splatenie úveru; prechod do inej
banky; uplatnenie bodu 5.8. zmluvy) (ods. 57. odôvodnenia preskúmavaného rozsudku).

19. Súd dodal, že čo sa týka oznámenia zvýšenia úrokového rozpätia, s poukazom na znenie bodu
5.5. dodatku, ani prípadné neoznámenie zvýšenia by nebolo dôvodom neúčinnosti alebo neplatnosti
zvýšenia. Zvýšenie úrokového rozpätia však bolo žalobcovi oznámené, a to Oznámením o zmene

úrokového rozpätia zo dňa 01.12.2011 (č.l. 12), ktoré sami žalobcovia priložili k žalobe so skutkovým
tvrdením v žalobe, že žalovaná toto oznámenie zaslala žalobcovi, ktoré skutkové tvrdenie žalovaná
nepoprela. Žalovaná predložila tiež kópiu Podacieho hárku (č.l. 323), z ktorého vyplýva, že dňa
01.12.2011 bola podaná na poštovú prepravu zásielka pre správcu. Podací hárok samozrejme nie je
dokladom o doručení, ale preukazuje odoslanie zásielky správcovi. Hoci podacia pečiatka nie je úplne

čitateľná, je zrejmé, že sa na listine nachádza a nič z listiny nevzbudzuje pochybnosti o jej autenticite.
Súd tiež poukázal na výpoveď svedka Q. E. (č.l. 388), ktorý uviedol, že keď išlo viac oznámení, išli v
jednej obálke, čo vysvetľuje, prečo žalovaná preukazuje odoslanie viacerých oznámení jedným podacím
hárkom. Je bez významu, že správca nedisponuje údajom v knihe došlej pošty, že by čokoľvek bolo
doručené od žalovanej v decembri 2011, ale rozhodujúce je, že spolu so žalobou uvedené oznámenie

predložil, čo preukazuje, že mu doručené bolo. Súd mal za to, že v spojení s Podacím hárkom a
výpoveďou svedka Q. E. možno mať za preukázané, že list bol s prihliadnutím na obvyklú dobu prepravy
reálne doručený správcovi najneskôr do jedného týždňa po jeho spísaní a odoslaní, t.j. v prvom týždni
mesiaca december 2011. Okrem toho, v zmysle bodu 13.2.3. zmluvy o úvere sa zásielka doručovaná
doporučenou poštou považuje za doručenú tretí kalendárny deň po dni odoslania, v tomto prípade

dňa 04.12.2011, t.j. pred dňom zvýšenia. Predovšetkým súd poukazuje na skutočnosť, že uvedený list
bol priložený k žalobe, t.j. správcovi bol preukázateľne doručený, pričom v žalobe ani neskôr nebolo
uvádzané žiadne skutkové tvrdenie o dátume jeho doručenia. Súd tiež poukázal na výpoveď svedkyne
Q. O. H. (č.l. 386), ktorá potvrdila, že našli k niektorým bytovým domom doručené oznámenia o zmene
úrokovéhorozpätia.Svedkyňasapritomnemohlahodnovernevyjadriťkspôsobudoručovaniaoznámení

v roku 2011, keďže podľa jej vlastnej výpovede sa vie k tomu vyjadriť až od obdobia, keď do toho
vstúpila, t.j. od roku 2014. Ak žalobcovia neskôr v konaní začali spochybňovať doručenie oznámenia
správcovi, súd považoval takýto postup za účelový, a to z dôvodu vznesenej námietky premlčania zo
strany žalovanej. Žalobcovia spochybňovali pravosť podpisu svedka Q. E. na listine, avšak svedok uznal
podpis za vlastný (na rube č.l. 387) s tým, že ak sa podpis nezhoduje s inými jeho podpismi, je tomu tak

z dôvodu zmeny podpisového vzoru. Pokiaľ ide o námietku neurčitosti uvedeného oznámenia vznesenú
žalobcami, nie je zrejmé, od absencie akých zákonných náležitostí žalobcovia neurčitosť oznámenia
odvodzovali. Zároveň zo svedeckej výpovede Q. E. (č.l. 387) vyplýva, že správca bol pred doručením
listu o zmene úrokového rozpätia informovaný na osobnom rokovaní a až následne mu bol zaslaný list, v
ktoromsaoznámilo,ktorýchúverovsatýkazvyšovanie,atedakoznámeniuzvýšeniaúrokovéhorozpätia

došlo aj ústne. Svedok Q. V. (č.l. 592) pritom pri výsluchu nevylúčil, že im bolo predtým oznámené,
že k zvýšeniu úrokového rozpätia dôjde, keď uviedol, že si to presne nepamätá. Ústne prerokovanie
zvýšenia úrokového rozpätia preukazuje aj list Zvýšenie úrokového rozpätia zo dňa 08.06.2011 (č.l.
331), ktorý podľa nepopretého skutkového tvrdenia žalovanej predložila protistrana spolu so žalobou
v konaní sp.zn. 11C/42/2017, a v ktorom sa uvádza, že k zvýšeniu úrokového rozpätia dochádza na

základe predchádzajúcich spoločných rokovaní k problematike zvýšenia úrokového rozpätia podľa bodu
5.5. úverových zmlúv (ods. 58. odôvodnenia preskúmavaného rozsudku).

20. K výsluchu svedka Q. V. súd prvej inštancie dodal, že keďže v čase jeho plánovaného výsluchu
na pojednávaní došlo k zhoršeniu situácie v súvislosti s pandémiou koronavírusu a pojednávania v

danom období boli plošne zrušené, v záujme plynulosti konania (keď nebolo možné ani predvídať
ďalší vývoj) súd uprednostňoval výpoveď svedka písomne, k čomu začal vykonávať procesné úkony.
Žalobcovia s písomnou výpoveďou svedka nesúhlasili a trvali na jeho vypočutí na pojednávaní (podanie
zo dňa 25.04.2020 na č.l. 475). Keďže v ďalšom období už možnosť pojednávať nebola obmedzená,súd uprednostnil výsluch svedka na pojednávaní. Následne žalobcovia v podaní zo dňa 19.08.2020
(č.l. 540) spochybňovali výpoveď svedka Q. V. (ešte pred jej uskutočnením), keď zároveň označovali
výpovede svedkov Q. E. (navrhnutý práve žalobcami) a Q. V. za rozporuplné a protichodné a vzhľadom

na ich priateľský vzťah za zakrývajúce skutočný stav a priebeh udalostí (ods. 59. odôvodnenia
preskúmavaného rozsudku).

21. S poukazom na rozhodnutie NS ČR z 27.10.2010, sp. zn. 30Cdo/3577/2008, mal súd prvej inštancie
za to, že výpovede oboch svedkov je možné považovať za vierohodné, keď výpovede svedkov si

neodporovali v podstatných okolnostiach a neboli ani v rozpore s ostatnými dôkazmi. Hoci svedkovia
boli v minulosti zamestnancom žalovanej (Q. E.) a prokuristom správcu (Q. V.), v súčasnosti k nim
nie sú v žiadnom vzťahu podriadenosti alebo nadriadenosti a nemajú žiaden záujem na výsledku
konania. Zároveň súd prihliadol na prirodzené správanie sa svedkov pri výpovediach, kedy vypovedali
plynulo a presvedčivo. Žalobcovia ani nekonkretizovali, v čom majú byť výpovede svedkov protichodné
a rozporuplné, pričom tieto sa (vychádzajúc z predložených zápisníc č.l. 545-582) nevymykajú z rámca

výpovedí v iných konaniach. V konaní nebol preukázaný ani žalobcami tvrdený priateľský vzťah medzi
svedkami Q. E. a Q. V., keď svedok Q. V. označil vzťah za dobrý po pracovnej stránke, s tým, že niekedy
to pri rokovaniach zaškrípalo (ods. 61. odôvodnenia preskúmavaného rozsudku).

22. K dôvodnosti použitia bodu 5.5. zmluvy súd odkázal na výpoveď svedka Q. E., ktorý uviedol (rub

č.l. 386), že raz ročne sa robil monitoring každého klienta na základe predložených podkladov od BD a
tento monitoring išiel na centrálu; bolo im prezentované, že na základe zmeny refinančných nákladov
banky a zhoršenia ekonomických nákladov bolo treba upraviť úrokovú sadzbu; prezentované im to bolo
tak, že vo finančnej kríze došlo k rapídnemu zníženiu základnej úrokovej sadzby, ktorú predstavoval
EURIBOR z 5% na 2% potom na 1%, potom na mínus, to boli finančné náklady a zhoršenie ekonomickej

situácie bolo spôsobené tým, že strašne stúpla nezamestnanosť a väčšina vlastníkov mali nad 55 rokov,
stúplo riziko nesplácania. Dôvodom zmeny úrokového rozpätia tak bol podľa svedka zhoršený rating
klienta, čo bolo dané tým, že stúpla nezamestnanosť, väčšina vlastníkov bytov bola nad 55 rokov, čím
stúplo riziko nesplácania úveru. Uvedené je v súlade so skutočnosťou, že je všeobecne známe, že v
druhej polovici roka 2011 sa prehĺbila tzv. dlhová kríza v eurozóne a došlo k spomaleniu resp. k poklesu

ekonomického rastu (viď. napr. Výročná správa Európskej centrálnej banky za rok 2011 zverejnená na
stránke L.) a nešlo o obdobie hospodárskeho rastu ako sa mylne domnievajú žalobcovia. V uvedenom
období sa pritom miera rizika dlžníkov zhoršila vo všeobecnosti a zvýšilo sa riziko nesplácania úverov.
Od 01.01.2009 bol BRIBOR (Bratislava Interbank Offered Rate) nahradený sadzbou EURIBOR (Euro
Interbank Offered Rate), pričom podľa výpovede svedka Q. E. (č.l. 387) došlo k jej výraznému zníženiu,

čím sa stala pôvodná úroková sadzba s ohľadom na určený rating klienta neadekvátnou. Súd dodal,
že skutočnosť, že zmluva umožnila žalovanej zmenu úrokového rozpätia, nesúvisí so zmenou majiteľa
spoločnosti žalovanej v roku 2011, ale s dojednaním bodu 5.5. v čase uzatvorenia zmluvy v roku 2008.
Čo sa týka spochybňovania výpovede svedka Q. E. žalobcami, predovšetkým súd poukáazal na to,
že ide o svedka, ktorého výsluch navrhli práve žalobcovia. Z predložených zápisníc z pojednávaní v

iných veciach (č.l. 545-582) pritom nevyplýva, že by svedok vypovedal v rozpore s tým, čo vypovedal
v tomto konaní, keďže ako hlavný dôvod zvýšenia úrokového rozpätia uviedol zhoršenie ratingu klienta
a zvýšenie rizika nesplácania úverov, pričom v tu prejednávanej veci uviedol, že iba v roku 2014 išlo
o prípady porušenia povinností klienta (č.l. 388). V tu prejednávanej veci teda došlo k zmene miery
rizika klienta z dôvodu zmeny ratingu klienta, čím sa naplnil jeden z dôvodov, ktorý si banka a správca

ako dôvod jednostrannej zmeny úrokového rozpätia dojednali v bode 5.5. zmluvy. Zmenou úrokového
rozpätia (ktoré je jednou dvoch zložiek revizibilnej úrokovej sadzby) došlo v konečnom dôsledku aj
k zmene úrokovej sadzby ako takej. Zároveň je možné zvýšenie úrokového rozpätia považovať za
adekvátne, a to vzhľadom na to, že ustanovenie bodu 12.1.1.1. (ktoré žalovaná neaplikovala) umožňuje
za určitých podmienok zvýšenie úrokového rozpätia až do 6,74% p.a.. Bod 5.5. zmluvy pritom ani

nemá hornú hranicu zvýšenia, napriek tomu žalovaná úrokové rozpätie zvýšila iba na hodnotu 2,50%
p.a., čo ani zďaleka nedosahuje úroveň možného zvýšenia dojedaného podľa bodu 12.1.1.1. dodatku.
Súd dodal, že nebolo preukázané, že by v čase zvýšenia úrokového rozpätia žalobcovia namietali
neadekvátnosť zvýšenia. Súd opätovne zdôraznil, že žalobcovia žalobu skutkovo vymedzili tak, že
tvrdili bezdôvodné obohatenie žalovanej z dôvodu, že jej bolo plnené na základe neprijateľnej zmluvnej

podmienky v bode 5.5. zmluvy, s tým, že do doručenia stanoviska NBS ani nevedeli, že žalovaná
nemá na zvýšené úrokové rozpätie nárok. Znamená to teda, že podľa tvrdenia žalobcov voči použitiu
ustanovenia bodu 5.5. zmluvy správca namietal až o niekoľko rokov po tom, čo došlo k postupu
žalovanej podľa zmluvy. Avšak už v čase použitia tohto ustanovenia správca (ako vyplýva zo svedeckýchvýpovedí Q. V. a Q. E.) o použití bodu 5.5. zmluvy vedel a akceptoval jeho použitie, hoci mal aj iné
možnosti riešenia. Ak potom správca voči jeho použitiu namietal až o niekoľko rokov neskôr, možno to
považovať za účelové a odôvodnené zrejme iba zmenou v osobe prokuristu (ods. 62. a 63. odôvodnenia

preskúmavaného rozsudku).

23. Súd prvej inštancie považoval za potrebné tiež poukázať na povinnosť správcu v zmysle § 8b
ods. 3 ZoVB (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy), a síce pri obstarávaní služieb dojednať čo
najvýhodnejšie podmienky, aké sa dali dojednať v prospech vlastníkov bytov a nebytových priestorov

v dome. Správca je tou istou právnickou osobou, ktorá zastupovala vlastníkov bytov pri uzavretí
predmetnej zmluvy v roku 2008, pričom žalobou podanou o cca 8 rokov neskôr namieta znenie zmluvy,
ktorú v rámci riadneho kontraktačného procesu v roku 2008 dojednal a s ktorej znením súhlasil a použitie
bodu 5.5., ktoré v roku 2011 nakoniec akceptoval. Ak správca spochybňuje výhodnosť dojednania
zmluvy pre vlastníkov bytov, spochybňuje tým paradoxne splnenie si svojej povinnosti uloženej mu
citovaným ustanovením ZoVB. V súvislosti so zmluvou o úvere boli vlastníci bytov zastúpení správcom,

za ktorého pri uzatváraní zmluvy o úvere, ako aj pri rokovaniach o zmene úrokového rozpätia konal
prokurista. Skutočnosť, že následne došlo k zmene v osobe prokuristu, nič nemení na tom, že išlo stále
o toho istého správcu, ktorý bol povinný dodržiavať ustanovenie § 8b ods. 3 ZoVB (v znení účinnom
ku dňu uzavretia zmluvy). Žalobcovia v podaní zo dňa 19.08.2020 (č.l. 540) uviedli, že svedok V. sa
snaží svojimi účelovými výpoveďami preukázať riadne plnenie povinností prokuristu správcu, z čoho

možno a contrario odvodiť názor žalobcov, že si tieto riadne neplnil (?). Ak však správca prostredníctvom
prokuristu vyššie citované ustanovenie nedodržiaval, je namieste otázka zodpovednosti za škodu, ktorú
tým prípadne vlastníkom bytov a nebytových domov spôsobil. Podanie žaloby v tu prejednávanej veci
je tak potom možné považovať aj za obchádzanie vyššie citovaného ustanovenia ZoVB. Súd pritom
dodáva, že nárok na náhradu škody má v zásade prednosť oproti subsidiárnemu nároku na vydanie

bezdôvodného obohatenia (ods. 64. odôvodnenia preskúmavaného rozsudku).

24. Súd nevykonal dokazovanie navrhnuté žalobcami, a síce výsluch svedka B. M. ku kontraktačnému
procesu, pretože ho považoval za nadbytočný, keďže mal skutkový stav dostatočne preukázaný z
vykonaného dokazovania a výpoveď navrhnutého svedka by nebola spôsobilá viesť k inému rozhodnutiu

súdu (ods. 65. odôvodnenia preskúmavaného rozsudku).

25. Súd ešte dodal, že ak sa žalobcovia v podaniach zo dňa 13.06.2017, 09.12.2019 a 21.02.2020
domáhali aplikácie § 298 ods. 1 CSP, nešlo podľa názvu podaní ani podľa ich obsahu o návrh na
pripustenie zmeny petitu (ako tomu bolo napr. na č.l. 268, 372, 399), keď žalobcovia poukazovali na

možnosť, že súd môže aj bez návrhu vysloviť neprijateľnosť zmluvnej podmienky. Keďže však dospel
súd k záveru, že o neprijateľnú zmluvnú podmienku v bode 5.5. zmluvy nejde, nevyslovil jej neplatnosť
(ods. 66. odôvodnenia preskúmavaného rozsudku).

26. Keďže súd dospel k záveru, že žalovaná sa bezdôvodne neobohatila, bolo by nadbytočné podrobne

sa zaoberať otázkou premlčania nároku a vznesenou námietkou premlčania, keďže žalobcom voči
žalovanej žiadny nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia nevznikol. Súd k tomu uviedol, že v
konaní sa uplatňuje nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia (konkrétne zaplatenie sumy, o ktorú
mal byť úver preplatený na úroku, a tak mali byť poskytnuté žalovanej finančné prostriedky, na ktoré
táto nemala podľa žalobcov nárok), ktoré sa premlčuje v 2-ročnej subjektívnej a 3-ročnej alebo 10-

ročnej objektívnej premlčacej dobe podľa § 107 ods. 1 a 2 OZ. Keďže žaloba bola podaná dňa
30.06.2016, premlčané by boli všetky plnenia urobené viac ako 3 roky pred podaním žaloby, t.j. v
trojročnej objektívnej premlčacej dobe. V prejednávanej veci by pritom nebolo možné aplikovať 10-
ročnú objektívnu premlčaciu dobu, pretože v konaní nebol preukázaný úmysel žalovanej bezdôvodne
sa obohatiť, keď zvýšenie úrokového rozpätia malo základ priamo v zmluve. Podporne súd poukazal

najmä na rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 11Co/58/2019-398 zo dňa 30.06.2020, ale aj na
jeho rozsudky č.k. 24Co/632/2015 zo dňa 29.06.2016, č.k. 9Co/284/2017-86 zo dňa 27.03.2018, č.k.
9Co/199/2018-114 zo dňa 26.03.2019. Pokiaľ ide o výpoveď svedka Q. J., tento svedok vypovedal o
okolnostiach, ktoré sa týkali iného zmluvného vzťahu, súvisiaceho s iným bytovým domom a zároveň
svedok vyjadroval vlastný subjektívny názor na zvýšenie úrokového rozpätia, a preto ani z jeho

výpovede nebolo možné mať za preukázaný úmysel žalovanej bezdôvodne sa obohatiť v konkrétnom
právnom vzťahu žalobcov a žalovanej v tu prejednávanej veci. V konaní nebolo žiadnym dôkazom
preukázané tvrdenie žalobcov, že zo strany žalovanej išlo o sústavnú činnosť, ktorá vedome smeruje
k bezdôvodnému obohateniu, ale bolo preukázané, že išlo o postup v zmysle ustanovenia úverovejzmluvy z dôvodu zvýšenia miery rizika klienta. V prípade subjektívnej premlčacej doby by bolo potrebné
prihliadnuť na skutočnosť preukázanú výpoveďami svedkov Q. V. a Q. E., a síce, že správca o zvýšení
úrokového rozpätia vedel už od počiatku. Pokiaľ ide o poukazovanie žalobcov na uplatnenie námietky

premlčania zo strany žalovanej v rozpore s dobrými mravmi, súd vznesenie námietky premlčania
žalovanou za zneužitie práva nepovažoval. V zásade totiž platí, že vznesenie námietky premlčania
je uplatnením práva, ktoré zákon predpokladá, pričom neboli preukázané žiadne také individuálne
okolnosti prípadu, ktoré by umožňovali (v prípade uznania nároku žalobcu) na námietku premlčania
neprihliadnuť. Tieto okolnosti musia byť pritom naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol

odôvodnený tak významný zásah do právnej istoty, akým je neumožnenie práva uplatniť námietku
premlčania; tu súd odkázal na uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 25Cdo 2648/2003 zo dňa
31.08.2004 (ods. 67. odôvodnenia preskúmavaného rozsudku).

27. Okrem vyššie uvedeného vychádzal súd prvej inštancie zo skutočnosti, že nový vlastník bytu
prevodombytudosvojhovlastníctvanadobúdaprávaapovinnostisbytomspojené.Súdpritompoukázal

na ustanovenie § 8a ods. 7 ZoVB, v zmysle ktorého, nového vlastníka bytu zaväzujú aj právne úkony
týkajúce sa domu, spoločných častí domu a spoločných zariadení domu, príslušenstva a pozemku
vykonané pred prevodom alebo prechodom vlastníctva bytu, a najmä na ustanovenie § 19 ods. 2
ZoVB, v zmysle ktorého práva a povinnosti pôvodného vlastníka bytu, ktoré sa týkajú spoločných
častí domu, spoločných zariadení domu, príslušenstva, pozemku zastavaného domom a priľahlého

pozemku prechádzajú nadobudnutím vlastníctva bytu na nových vlastníkov bytov. Ustanovenie § 10
ods. 5 ZoVB zároveň vylučuje vrátenie alikvotnej časti zostatku fondu prevádzky, údržby a opráv od
správcu doterajšiemu vlastníkovi bytu v prípade prevodu alebo prechodu vlastníctva bytu. Z uvedeného
potom vyplýva, že prevodom alebo prechodom vlastníckeho práva k bytu v bytovom dome dochádza k
právnemunástupníctvuvšetkýchprávapovinnostívyplývajúcichprevlastníkabytu,atedavrátanepráva

na vydanie prípadného bezdôvodného obohatenia (ods. 68. odôvodnenia preskúmavaného rozsudku).

28. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie skonštatoval, že pre splnenie aktívnej vecnej
legitimácie je potrebné, aby ako žalobcovia vystupovali všetci aktuálni vlastníci bytov, keďže na týchto
(v prípade prevodu alebo prechodu vlastníckeho práva k bytu) prešlo právo pôvodného vlastníka na

vydanie prípadného bezdôvodného obohatenia, ktoré patrí do fondu prevádzky, údržby a opráv. Vlastníci
bytov tak tvoria nútené spoločenstvo (§ 78 ods. 1 CSP), pričom pre úspech v spore je potrebná účasť
všetkých aktuálnych vlastníkov bytov. Žalovaná predložením aktuálneho výpisu z LV č. XXXX pre k.ú.
D. (č.l. 486) preukázala, že ako žalobcovia nevystupujú aktuálni vlastníci bytu č. XX (F. V. a X. V.), bytu
č. 2 (P. M. a P. M.), bytu č. X (A. J. a E. J.), bytu č. 6 (M. H.), bytu č. XX (R. O. a Q. O.), bytu č. XX (J. E. a

B. E.), bytu č. XX (B. Z.) a bytu č. XX (T. Y. a I. Y.). Keďže žalobcami neboli ku dňu vyhlásenia rozsudku
všetci vlastníci bytov v bytovom dome, hoci suma bezdôvodného obohatenia by v prípade úspechu v
konaní patrila do fondu prevádzky, údržby a opráv (na tvorbe ktorého sa podieľajú všetci vlastníci bytov),
aj z tohto dôvodu bolo potrebné žalobu zamietnuť (§ 78 ods. 2 CSP). Išlo pritom o inú situáciu ako v
prípade úmrtia žalobcov označených pôvodne ako žalobcovia v 54. a 55. rade, keďže v tom prípade išlo

o pokračovanie v konaní v zmysle § 63 CSP ex offo. Uvedené ustanovenie je však pre prípad prevodu
vlastníckeho práva k bytu nepoužiteľné (ods. 69. odôvodnenia preskúmavaného rozsudku).

29. Súd prvej inštancie následne uzavrel, že keďže vzhľadom na vyššie uvedené nebolo možné
považovať bod 5.5. zmluvy za neprijateľnú zmluvnú podmienku (a ani ju za takú vyhlásiť), nebolo

možné dospieť k záveru, že by žalovaná prijala bezdôvodné obohatenie na úkor vlastníkov bytov,
pretože jej bolo plnené na základe uvedeného platného ustanovenia. Zároveň bolo potrebné konštatovať
nedostatok aktívnej vecnej legitimácie, keďže ako žalobcovia nevystupovali všetci aktuálni vlastníci
bytov. Z uvedených dôvodov súd žalobu vo výroku II. rozsudku zamietol, a to v časti istiny, ako aj
úroku z omeškania, keďže žalovaná sa s plnením do omeškania nedostala (ods. 70. odôvodnenia

preskúmavaného rozsudku).

30. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa ods. 76. odôvodnenia preskúmavaného
rozsudku v zmysle ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 256 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP,
keď žalobcovia procesne zavinili zastavenie konania v časti istiny 88,13 eura (zobrali v tejto časti žalobu

bez zavinenia žalovanej späť), pričom vo zvyšnej časti bola žalovaná úspešná, čo v konečnom dôsledku
znamenánárokžalovanejvočižalobcomnanáhraduúčelnevynaloženýchtrovceléhokonaniavrozsahu
100%, o čom súd rozhodol vo výroku III. rozsudku. Pokračoval, že civilné sporové konanie je v zásade
spojené so zásadou zodpovednosti strany sporu za výsledok konania, ktorá je vyjadrená aj v ustanovení§ 255 CSP. Aj v prípade plného úspechu niektorej zo strán však musí súd skúmať, či nie sú dané dôvody
na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. Ustanovenie § 257 CSP upravuje moderačné právo súdu, ktoré
umožňuje súdu z dôvodov hodných osobitného zreteľa nepriznať úspešnej strane nárok na náhradu trov

konania celkom alebo sčasti. Uplatnenie tohto ustanovenia je možné len z výnimočných dôvodov, ktorá
výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu, pričom ide
o odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu.
Dôvody hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu § 257 CSP však v konaní žalobcami neboli tvrdené a súd
ich sám nezistil. Takýmto dôvodom pritom nemôže byť skutočnosť, že na strane neúspešného v konaní

ide o spotrebiteľov. Súd po posúdení všetkých okolností konkrétnej veci, dospel k záveru, že tu nie sú
žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 257 CSP), pre ktoré by bolo potrebné žalovanej náhradu
trov konania celkom alebo sčasti nepriznať (ods. 77. odôvodnenia preskúmavaného rozsudku).

31. Proti tomuto rozsudku výslovne voči jeho zamietajúcemu výroku II. a výroku III. o náhrade trov
konania podali žalobcovia odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP - že súd dospel na

základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, písm. h) - že rozhodnutie vychádza
znesprávnehoprávnehoposúdeniaveci,písm.b)-žesúdnesprávnymprocesným postupomznemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, písm. d) - že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci a písm. g) - že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie

prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, ktorým
sa domáhali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že prizná žalobcom žalobou vznesený
nárok, zmení, prípadne, aby rozsudok zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

32. V nadväznosti na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku v bode 18 vyslovil názor, že súd

pri aplikácii výkladových pravidiel došiel k prekvapivému záveru. Ak by aplikoval výkladové pravidlá
v zmysle § 266 ods. 4 OBZ s poukazom na nálezy ÚS SR sp. zn. I.ÚS 243/07, I.ÚS 243/07, § 266 ods.
5 OBZ ako aj § 54 ods. 2 OZ, súd by pri posudzovaní predmetnej zmluvy, musel dospieť k záveru, že
ustanovenia čl. 5.5 sú neurčité a nezrozumiteľné a vyložil by ich v prospech spotrebiteľa. V zmluve sa
hovorí jednoznačne o možnosti zvýšiť úrokovú sadzbu, avšak v zmluve sa nespomína možnosť zvýšenia

úrokového rozpätia. Preto nie je jasné aké výkladové pravidlá súd aplikoval a ako vec správne posúdil,
ak sám v bode 41 konštatuje, že predmetný vzťah bolo potrebné posúdiť ako spotrebiteľský vzťah
v zmysle Občianskeho zákonníka. Uvedený právny záver odvolateľ považuje za nesprávny, nakoľko súd
vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.

33. Podľa odvolateľa v odôvodnení v bode 45. súd zmätočne konštatuje, odvolávajúc sa na nález
II.ÚS 302/2019, že žalobcami v tomto spore sú jednotliví vlastníci bytov a nebytových priestorov, avšak
táto skutočnosť z obsahu spisu nevyplýva, nakoľko žalobu iba podal správca v mene vlastníkov bytov
nebytových priestorov v dome a na ich účet. Všetky procesné úkony teda vykonával správca, správca
udelil aj plnomocenstvá na podanie žaloby. Ak by žalobu podávali jednotliví vlastníci ako sa mylne

domnieva súd, plné moci by podpísali jednotliví vlastníci, čo sa však v tomto prípade nikdy nestalo.
V tejto súvislosti odvolateľ odkázal na uznesenie I.ÚS 428/2019, ktoré prijalo opačný názor. Odkázal na
argumentáciu v podaniach žalobcu.

34. Za nesprávne právne posúdenie veci označil odvolateľ aj záver súdu prvej inštancie v bode 48.

rozsudku s tým, že zároveň súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Súd sa podľa neho
nevenoval neprijateľnosti zmluvnej podmienky a nezaoberal sa ani zrozumiteľnosťou a určitosťou čl. 5.5
zmluvy, pričom zmluvu napriek tomu, že sa jedná o spotrebiteľský vzťah vykladal z pohľadu výkladového
pravidla zachovania platnosti právneho úkonu. Ak by súd aplikoval správne interpretačné pravidlá
(na ťarchu strany, ktorá ako prvá v zmluve tento výraz použila - § 266 ods. 4 OBZ) a výklad pre

spotrebiteľa priaznivejší (§ 266 ods. 5 OBZ), dospel by k opačnému záveru. Súd sa podrobne zaoberal
interpretáciou pojmu „rating klienta“, hoci zmluva obsah tohto pojmu nevysvetľovala. Súd sa zaoberal
aj vzdelávaním z iných oblastí, napríklad výročnými správami ECB, čo je neobvyklé a súd z vlastnej
iniciatívy dohľadával informácie v prospech žalovaného, čo porušuje princíp rovnosti zbraní. Podľa
odvolateľa súd sa nezaoberal ani listinnými dôkazmi rozsudkom NS SR sp. zn. 6Cdo 127/2017 spolu

s uznesením ÚS SR sp. zn. III.ÚS 124/2020, pričom žalobca poukazoval na argumentáciu uvedených
súdov.Vtomtoprípadesúdyposudzovaličl.4.6zmluvyoúvere,ktorýjedoslovnýzčl.5.5preskúmavanej
zmluvy o úvere a vyhlásili ho za neprijateľnú podmienku už v roku 2015. S odkazom na konštatovanie
súdu v čl. 47. odôvodnenia považujú postup súdu za zmätočný, nakoľko súd svojvoľne nedodržalpredmet konania podľa žaloby a písomných podaní žalobcu, ktorý sa opakovane domáhal určenia
neprijateľnosti zmluvnej podmienky, hoci tak súd mal učiniť ex offo aj bez návrhu.

35. Odvolateľ doplnil, že z absolútne neplatného právneho úkonu nemôžu nastať právne následky
a to ani dodatočným schválením, ani odpadnutím vady prejavu vôle, resp. konsenzuálnym súhlasom.
Na túto neplatnosť musí súd prihliadať aj bez návrh z úradnej povinnosti. Absolútna neplatnosť je
objektívna a nemá nič spoločné s vnímaním strán, teda súd ju má posúdiť priamo z textu predloženej
zmluvy o úvere, nie výsluchom svedkov. Prvostupňový súd teda vykonával svojou činnosťou procesnú

obranu žalovanej, ktorá viedla k porušeniu princípu rovnosti zbraní, nakoľko neplatnosti čl. 5.5 zmluvy
z dôvodu neprijateľnosti zmluvnej podmienky sa ani nevenoval. Venoval sa zneniu čl. 5.5 z hľadiska
jeho určitosti a zrozumiteľnosti a hľadal dôvody a skúmal kontraktačný proces aj bez návrhu žalovaného
a predloženia dôkazu, pričom stačilo zodpovedať právnu otázku, či je vôbec možné zvýšiť úrokové
rozpätie alebo len úrokovú sadzbu. Nakoľko súdy už niekoľkokrát v spomínaných súdnych konaniach
právoplatne skonštatovali, že čl. 5.5 zmluvy je neplatný z dôvodu neprijateľnosti zmluvnej podmienky.

Toto ustanovenie je neplatné aj vo všetkých ostatných spotrebiteľských zmluvách ex lege. Následne sa
prvoinštančný súd otázkou neplatnosti ustanovenia zmluvy z dôvodu neurčitosti a nezrozumiteľnosti už
nezaoberal, v tomto smere nevykonal žiadne právne posúdenie, pričom v kontexte s rozhodcovskou
doložkou sa zrozumiteľnosťou a určitosťou zmluvného ustanovenia zaoberal. Súd sa ani racionálne
nepokúsil svoje rozhodnutie odôvodniť, ako vykladá jednotlivé ustanovenia, kedy a za akých okolností

vzniká žalobcovi právo jednostranne zvýšiť úrokové rozpätie. Súd sa zároveň nezaoberal ani rozporom
s dobrými mravmi podľa § 39 OZ.

36. V nadväznosti na bod 49. odôvodnenia rozsudku odvolateľ uviedol, že v ňom prijatý právny záver
súduprvejinštanciepovažujezanesprávnyzdôvodunesprávnehoprávnehoposúdeniaveciazdôvodu,

že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Dokazovanie vykonanými výsluchmi trpí zásadnými
vadami. Q. V. na pojednávaní 9.7.2020 vo veci 11C/33/2017 skonštatoval, že podmienky zmluvy si
preštudovalivzačiatkoch,potomakotobolaštandardnázmluva,nevstupovalidotoho.Dexiasipovedala
podmienky, na dome to odsúhlasili, oni podpísali. Svedok zároveň uviedol, že aspoň tie prvé zmluvy (rok
2006) čítali celé, potom už možno tie ďalšie zmluvy tak detailne nečítali. Na otázku, či vedel, že zmluva

sa dá jednostranne meniť zo strany banky, svedok uviedol, že nie. Až pri rokovaniach v roku 2012 svedok
uviedol, že tak nejako bolo v zmluve napísané, že môže prísť k úprave. Na základe toho neuspeli, keď
to rozporovali. Podľa odvolateľa teda z výsluchov vyplýva, že vedomosť svedka o možnosti zvýšenia
úrokového rozpätia bola až následná, po neúspešných rokovaniach so žalovanou, teda v roku 2012,
kedy boli žalovaným upozornení na existenciu čl. 5.5.

37. Z výpovedí Q. E. je zrejmé, že ani netušil, resp. tušil, ale nechcel priznať z akého dôvodu došlo
vskutočnostikzvýšeniuúrokovéhorozpätia.Zadôveryhodnévysvetlenieodvolateľpovažujevysvetlenie
na pojednávaní 9.7.2020 Q. V. v priamej súvislosti s výpoveďou Q. E., že banka sa pokúšala zvýšiť
maržu aj predtým, pričom bol potrebný podpis dodatku, ktoré žalobca odmietal realizovať, preto sa

žalovaný pokúšal využiť prepad ERIBORU spolu s jednostrannou zmenou úrokového rozpätia, čo bol
pokyn centrály, ktorá už v tom čase vedela, že sadzba ERIBOR bude záporná. Tvrdenie svedka Q. E.
z pojednávania spis 11C/51/2017 zo dňa 4.2.2020, že dôvodom prehodnotenia úrokového rozpätia bolo
zvýšenie nezamestnanosti z 2% na 14% neobstojí, nakoľko v histórii SR nikdy nebola nezamestnanosť
vovýške2%,vroku2008bolanaúrovni8,5%akzvýšeniunezamestnanostidošlovroku2009na12,5%,

teda k rastu nezamestnanosti došlo tri roky skôr, teda riziko splácania úverov proklamované centrálu
banky, resp. úverovou komisiou neexistovalo. Svedok Q. E. na pojednávaní vo veci 22Csp/86/2019
zo dňa 30.1.2019 tvrdil, že dôvodom zvýšenia úrokovej sadzby – rizikovej prirážky (pozn. úrokového
rozpätia) bolo porušenie podmienok zmluvy a bonita klienta.

38. Z výsluchov svedkov odvolateľ vyvodil, že prvé zmluvy uzatvárali v roku 2006, pripomienky žalobcu
boliakceptovanévminimálnomrozsahuadotýkalisamaličkostí,nie podstatnýchčastízmluvy.Následne
sa zmluvy kvôli veľkému počtu čítali sporadicky, nevenovala sa im žiadna pozornosť a automaticky sa
podpisovali. Pri podpise sa kontrolovali len základné parametre úveru. Svedok Q. V. síce tvrdí, že zmluvy
zbežne čítali, ale je zásadné, že si túto zmenu nevšimol a nevedel o tom, že sa dá jednostranne navýšiť

úrokové rozpätie žalovaným (zápisnica z pojednávania zo dňa 28.7.2020 vo veci sp. zn. 11C/21/2017).
Svedok Q. E. potvrdil, že boli minimálne tri varianty zmluvy, pričom svedok Q. V. tvrdil, že zmluvy boli
rovnaké. Vzhľadom na osobu Q. V., ktorý pôsobil vo funkcii viac ako 25 rokov nemožno predpokladať, že
by zmluvy podrobne čítal, nakoľko si variantnosť zmlúv ani nevšimol. Zmluva preto nebola individuálnedojednaná vôbec a ak boli nejaké jednania ohľadom zmluvy, tak len ohľadom prvej zmluvy v roku
2006 bez právneho odborného posúdenia. Podľa vyjadrenia Q. V. sa procesu pripomienkovania zmluvy
zúčastnil aj J. T., ktorého podľa vyjadrenia Q. E. v živote nevidel, iba vedel, že pôsobí vo vrcholovom

manažmente, teda nie ako právnik, ktorý viedol kontraktačný proces. Ak J. T. mal vstupovať do procesu,
tak je zrejmé, že do týchto procesov nikdy nevstupoval, nakoľko so žalovaným na osobných stretnutiach
nezúčastnil. J. T. nebol ani advokát, ani neposkytoval právne poradenstvo pre žalovaného, pôsobil
v predstavenstve od roku 1971 a vzhľadom na svoj dôchodkový vek zdravotný stav a mozgovú mŕtvicu
prekonanú v roku 2006 vykonával len čestnú funkciu. Od 1.8.2006 do 30.6.2009 zastával funkciu

predsedu Slovenského zväzu bytových družstiev, kde mal trvalý pracovný pomer, teda sa ani nemohol
zúčastňovať kontraktačného procesu, ako sa to snaží naznačiť Q. V.. J. T. zomrel v roku 2018.

39. Odvolateľ uzavrel, že dôvodom zvýšenia úrokového rozpätia neboli dôvody na strane žalobcu, ale
na strane žalovaného. Neboli splnené zmluvné podmienky podľa čl. 5.5 zmluvy na zvýšenie úrokového
rozpätia (ak by dojednanie bolo platné), pretože skutočné dôvody zvýšenia úrokového rozpätia a úmysel

žalovaného podrobne vysvetlil Q. E. na výsluchu dňa 4.4.2020 vo veci sp. zn. 11C/51/2017 s tým, že
v roku 2008 došlo k finančnej kríze, ročný ERIBOR mal hodnotu 4,8 až 5%, bol predpoklad, že bude
rýchlo klesať, dokonca, že dosiahne mínusové hodnoty. Preto výbor (centrála banky) ich poveril, aby so
všetkými klientmi, ktorí mali variabilnú úrokovú zložku, začali rokovať. K dohode s predstaviteľmi BD
neprišlo, prokurista Q. V. nesúhlasil niečo podpísať, čo mu o 3% zvýši úrokovú sadzbu. Po dvoch až

troch rokoch došlo k z výšeniu úrokového rozpätia. Túto skutočnosť potvrdil aj Q. V., ktorý vo svojich
výpovediach opakovane uviedol, že dôvodom zmeny úrokového rozpätia bolo zníženie sadzby ERIBOR
a jeho dorovnanie podľa požiadaviek nového akcionára v priebehu roku 2012.

40. Z vykonaného dokazovania podľa odvolateľa je zrejmé, že napriek pochybnostiam súd sa priklonil

v celom rozsahu ku skutkovým tvrdeniam bývalého zamestnanca banky Q. E. a napriek zásadným
rozporom v skutkových tvrdeniach a listinných dôkazoch vyhodnotil dokazovanie v neprospech
spotrebiľov, hoci žalovaný mal postupovať so zvýšenou odbornou starostlivosťou a uskutočniť
dokazovanie k procesnej obrane žalovaného sám. Vzhľadom na uvedené, ako aj dlhoročný priateľský
vzťah svedkov, je preukázané, že ich svedecké výpovede sú tendenčné, pričom je evidentná ich snaha

nepoškodiť sa navzájom, pričom výpoveď Q. E. ako bývalého zamestnanca žalovaného je v rozpore
s listinnými dôkazmi aj so samotnými tvrdeniami žalovaného. Súd môže z vlastnej iniciatívy bez návrhu
vykonať len tie dôkazy, ktoré budú v prospech spotrebiteľa a dôkaz v prospech dodávateľa, ktorý nebol
dodávateľom navrhnutý, nie je nevyhnutný pre rozhodnutie veci.

41. Následne odvolateľ s poukazom na § 366 ods. 1 písm. c) a d) CSP predložil zápisnice z výsluchov
Q. V. a Q. E. z iných súdu známych konaní, ktorými má byť preukázané, že v konaní došlo k vadám,
ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolateľ pripojil zápisnice, resp. odkázal
na zápisnice založené v spise vo veci sp. zn. 11C/21/2017 zo dňa 12.12.2019 a 28.7.2020, vo veci
sp. zn. 11C/33/2017 zápisnice zo dňa 9.7.2020 a 28.1.2020, vo veci sp. zn. 11C/25/2017 pripojil

zápisnice zo dňa 21.1.2020 a 22.9.2020 vo veci 22Csp/86/2019, zápisnicu zo dňa 30.1.2019 a vo veci
11Csp/134/2016 zápisnicu zo dňa 27.6.2019.

42. Tvrdenia súdu v bode 50. odôvodnenia preskúmavaného rozsudku odvolateľ označil za v celom
rozsahu nepravdivé. Argumentoval tým, že Okresný súd Žilina v rozsudku sp. zn. 14C/295/2014

druhým výrokom určil, že bod 4.6 zmluvy o poskytnutí úveru .... v znení „Banka má právo adekvátnym
spôsobom meniť úrokovú sadzbu podľa bodu 4.4 zmluvy v prípade, ak dôjde k zmene miery rizika
klienta a zmena miery rizika klienta môže súvisieť predovšetkým so zmenou rizikovej váhy klienta podľa
pravidiel ustanovených NBS. Pre posúdenie zmeny miery rizika klienta sú rozhodujúce skutočnosti
platné v čase podpisu úverovej zmluvy v porovnaní so skutočnosťami platnými v čase vykonávanej

zmeny.“ V prejednávanom prípade podobné dojednanie obsahuje zmluva v čl. 5.5 s tým rozdielom, že
vdanomprípadejemožnédokoncaalternatívnemeniťúrokovúsadzbuajzdôvoduzmenyratinguklienta
stanoveného bankou, pričom ustanovenie obsahuje ešte neurčitejšie a nezrozumiteľnejšie pojmy („v
čase ich ostatného posúdenia“ alebo „s aktuálnymi rozhodujúcimi skutočnosťami“). Zmluva neobsahuje
definíciu pojmov „miera rizika klienta“ a ani „zmena ratingu klienta“. V tejto súvislosti odvolateľ odkázal na

nález I.ÚS 243/07, podľa ktorého sa má nejasný pojem vykladať v neprospech strany, ktorá ho použila.
Odvolateľ má za to, že čl. 5.5 je ešte viac neurčitý, ako čl. 4.6. Podľa čl. 5.5 zmluvy nie je možné ani
úrokové rozpätie meniť, len úrokovú sadzbu. Právna kvalifikácia obidvoch zmlúv je totožná, obe boli
uzatvorené podľa § 497 OBZ, obe medzi spotrebiteľmi a obe sa týkali aj financovania bývania, v jednomprípade na nákup a v druhom na obnovu bývania. Preto odvolateľovi nie jasné aký podstatný rozdiel v
skutkových okolnostiach má súd na mysli.

43. Nadväzujúc na bod 51. odôvodnenia rozsudku odvolateľ uviedol, že aj napriek tomu, že opakovane
navrhoval, aby súd vyslovil neprijateľnosť zmluvnej podmienky v čl. 5.5 zmluvy, súd sa touto
skutočnosťou nezaoberal, hoci bola podstatná. Namiesto toho hľadal riešenie ako sa vyhnúť posúdeniu
neprijateľnosti a sám z vlastnej iniciatívy navrhol preskúmanie jej určitosti a zrozumiteľnosti. Podľa
názoru odvolateľa je právny úkon tak neurčitý a nezrozumiteľný, že sa nedá logicky zdôvodniť

a argumentácia súdu o zrozumiteľnosti a určitosti čl. 5.5 zmluvy je svojvoľná a nesprávna. Z výpovede
svedka Q. V. je zrejmé, že nevedel, že úrokové rozpätie sa dá meniť, ani za akých podmienok prvé
zmluvy, ktoré možno boli posudzované, ani zmluvné dojednanie čl. 5.5 neobsahovali, svedok si dokonca
nevšimol, že existovali rôzne varianty zmlúv.

44. V nadväznosti na body 53. a 54. odôvodnenia preskúmavaného prvoinštančného rozsudku žalobca

uviedol, že žalovaný ako banka nič nedokazoval, hoci v otázke individuálneho dojednania ustanovení
zmluvy mal v zmysle § 53 ods. 3 OZ dôkazné bremeno. Žalovaný nepreukázal individuálne dojednanie
zmlúv a nepreložil žiaden dôkaz, že by správcovi bol zaslaný návrh na pripomienkovanie, nepredložil
jednu e-mailovú správu, alebo záznam z rokovania, že vôbec kontraktačný proces prebiehal, dokonca sa
ani nevyjadril, že by navrhoval dôkaz a tvrdil, že zmluva bola individuálne dojednaná. Podľa žalobcu sa

súdprvejinštancievôbecnevysporiadalsvykonanýmdokazovanímavnapadnutomrozsudkuneuviedol
vôbec nič k uvedeným skutočnostiam. Súd vychádzal len z účelových a rozporuplných tvrdení Q. E. a Q.
V.. Je jasné, že spotrebitelia neboli oboznámení so znením zmluvy a ani neovplyvňovali jej obsah, ich
vedomosť bola až následná, nakoľko na schôdzi vlastníkov odsúhlasili len základné parametre zmluvy,
celý proces potom zastrešoval správca. Súd nenariadil výsluch B. M., ktorý sa mal danými zmluvami

zaoberaťadokoncabyťzúčastnenýnakontraktačnomprocese,hocitožalobcažiadal.Súdskonštatoval,
že sa nejedná o formulárovú zmluvu, pričom mal vedomosť o minimálne 50 prípadoch, v ktorých bolo
znenie zmluvy totožné. To, že sa jednalo o formulárovú zmluvu vyplýva aj zo skutočnosti, že zmluva sa
aplikovala aj na iné úverové prípady, ktoré boli podrobené súdnemu prieskumu. Súd zjavne nesprávne
používa v odôvodnení termín úroková sadzbe, namiesto úrokové rozpätie, ktoré je vlastne cenou peňazí

– ziskom žalovanej, ktorá sa zvýšila o 100%. Pokiaľ súd odkazuje na ust. § 53 ods. 15 písm. a) OZ
účinné od 1.6.2010, toto tvrdenie odvolateľ označil za účelové a zjavne nesprávne, nakoľko zmluva
o termínovanom úvere by musela súčasne obsahovať záväzok dodávateľa o možnosti spotrebiteľa
vypovedať spotrebiteľskú zmluvu a zároveň ak spotrebiteľ má právo bezplatne a s okamžitou účinnosťou
vypovedať zmluvu, čo zmluva neobsahuje.

45. V nadväznosti na body 56. a 57. odôvodnenia preskúmavaného rozsudku odvolateľ uviedol, že
v prípade subjektívnej premlčacej doby je jej začiatok viazaný na skutočnú vedomosť oprávneného
spotrebiteľa o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o osobe, ktorá sa na jeho úkor obohatila.
Žalobca dňa 26.5.2014 zaslal žalovanému žiadosť o doloženie, ktorá sa týkala zmeny úrokovej sadzby

v dôsledku zmeny rizika klienta, v ktorom bolo uvedené, že klient nesúhlasí s ročným vyúčtovaním
nákladov na údržbu a opravu bytového domu družstvom, do ktorého sa premieta zvýšený úrok vo
vzťahu k postupu banky. Žalobca na základe uvedeného listu nemohol mať vedomosť a už rozhodne nie
skutočnú vedomosť o vzniku bezdôvodného obohatenia o skutočnej výške bezdôvodného obohatenia.
Žalobca v zmysle predmetnej žiadosti žiadal žalovaného o doloženie hodnotenia miery rizika klienta.

Z odpovede žalovaného listom zo dňa 24.6.2014 nie je zrejmá výška bezdôvodného obohatenia a ani tá
skutočnosť,ktorábyoprávňovalažalovanéhoktakémutokroku,resp.postupu.Súdsazaoberalprávnym
posúdením čl. 5.5 zmluvy v rozpore s čl. 6 CSP a radšej postupoval v zmysle procesných námietok
žalovaného, ktoré žalobca označil v zmysle čl. 5 CSP za zneužitie práva. Dokazovanie v tomto smere
je plné rozporov a vychádza z protichodných tvrdení svedkov. Žalobcovia s tvrdením súdu nesúhlasia

a poukazujú na stanovisko NBS zo dňa 28.4.2016. Podľa nich sa súd nezaoberal ani vykonávaním
dôkazov, zoznámil sa s ich obsahom a dokonca stanovisko ani nečítal.

46. Nadväzujúc na bod 58. odôvodnenia preskúmavaného rozsudku odvolateľ uviedol, že skutočné
dôvody zvýšenia úrokového rozpätia a úmysel žalovaného podrobne vysvetlil Q. E. na výsluchu zo

dňa 4.4.2020 (č.l. 392). Súd teda opakovane nepochopiteľne vykonal posúdenie svedeckej výpovede
a nevyhodnotil dokazovanie správne. Svedok Q. E. v tejto časti podal rôzne výpovede, kde tvrdil,
že sa vždy doručovali oznámenie poštou, ak išlo o zásadné zmeny zmluvy, dokonca doporučene
poštou, následne tvrdil, že sa doručovali osobne, potom sa doručovali obyčajnou poštou, dokonca ajkuriérom, pričom potvrdil, že ich posielali dodatočne v roku 2014. Q. E. dvakrát vo svojich výpovediach
konštatoval, že sa robili oznámenia o zvýšení úrokového rozpätia ešte v roku 2014. Ako teda súd
mohol skonštatovať, že úkon bol zrealizovaný riadne a včas, ak existuje zásadné podozrenie, že so

zásielkami bolo manipulované, boli dorábané a poštové hárky boli pozmeňované. Súd kladie nekonanie
žalovaného na zodpovednosť spotrebiteľov a prikláňa sa pri nepreukázaní podstatných skutočností zo
strany žalovaného v neprospech spotrebiteľov k tvrdeniam žalovaného. Súd v tejto časti odôvodnenia
sa dostáva na hranicu svojvoľnosti a ohýbania práva. Ako vyplýva z výsluchov Q. V. sa dozvedel až
v roku 2012 o zvýšení úrokového rozpätia. Tvrdenia Q. E. sú účelové a tendenčné, nakoľko sa týkajú

priamo plnenia jeho pracovných povinností, ktoré si zjavne neplnil a časť oznámení nezaslal vôbec, časť
v roku 2014 a časť po začatí osobných rokovaní, teda v období rokov 2012 do roku 2014, kedy Q. V.
skončil výkon svojej funkcie prokuristu.

47. K výpovedi svedkov hodnotených súdom prvej inštancie v bode 61. odôvodnenia preskúmavaného
rozsudku odvolateľ uviedol, že z ich výpovedí je zrejmé, že si odporujú v zásadných otázkach, ktoré

sú predmetom sporu, teda či bola zmluva dojednaná individuálne, či prebiehal kontraktačný proces
ku každej jednotlivej zmluve, kedy boli zasielané oznámenia o zvýšení úrokového rozpätia, kedy
kontraktačný proces prebiehal, či Q. V. vôbec zmluvy čítal a na základe akých skutočností došlo
k zvýšeniu úrokového rozpätia. Súd skutkový stav nevyhodnotil vôbec a nezaoberal sa predloženými
dôkazmi, zápisnicami z iných súdnych pojednávaní, o ktorých mal vedomosť.

48. Hoci súd prvej inštancie v bode 62. odôvodnenia rozsudku sa vo všeobecnosti snaží potvrdiť
oprávnenosť zvýšenia úrokového rozpätia a teda aplikácie čl. 5.5 zmluvy, jeho tvrdenia sú zjavne
nesprávne. Hlavný faktor, ktorým je rast nezamestnanosti nastal už v roku 2009, teda nie je možné
reflektovať na tvrdený rast nezamestnanosti v roku 2011 a 2012, kedy bola miera nezamestnanosti

stabilná, dokonca klesala. V tejto súvislosti odvolateľ poukázal na oficiálne štatistiky ÚPSVaR. Podľa
neho teda reálne dôvody na prehodnotenie miery rizika a zmenu ratingu neexistovali, nakoľko v čase
poskytnutia úveru v roku 2009 bola hospodárska situácia a nezamestnanosť horšia ako v čase
prehodnotenia v rokoch 2011 a 2012. Súd ani žalovaný nevysvetlili, čo sa pod zmenou ratingu klienta
rozumie a termín zmena ratingu nie je nikde v zmluve vysvetlený. Poukázal na výpovede Q. E., ktorý

poukázal na rôzne dôvody, resp. príčiny zmeny úrokového rozpätia. Ak by aj reálne dôvody existovali,
otázne je, prečo ich žalovaný neposudzoval v roku 2009, ale až v roku 2011. Odpoveď je jednoduchá,
lebo v roku 2011 rapídne poklesol ERIBOR a zároveň prebiehali rokovania o akvizícii žalovaného novým
akcionárom skupinou PENTA. Pokiaľ súd poukázal na adekvátnosť zvýšenia úrokového rozpätia o 100%
s tým, že po zmene úrokovej sadzby z ERIBOR sa stala pôvodná úroková sadzba s ohľadom na určený

rating klienta neadekvátnou, súd túto zjavnú nesprávnosť uviedol, nakoľko nerozumie výkladu sadzby
ERIBOR. Dané vysvetlenie je absolútne nelogické, nakoľko zmena sadzby nemá žiadny vplyv na rast
úrokového rozpätia, práve naopak, ak má banka nižšie náklady na zaobstaranie peňazí, tak sa jej aj
úmerne percentuálne znižuje riziko, ktoré by podstupovala. Aj záver súdu s odkazom na bod 12.1.1.1
zmluvy umožňujúci za určitých podmienok zvýšenie úrokového rozpätia až do 6,74 p.a. označil odvolateľ

za nesprávny, nakoľko zvýšenie úrokového rozpätia nie je v zmluve dojednané vôbec, preto právne
posúdeniezmluvyjeprekvapivé,nakoľkoniejejasnéoktorézmluvnéustanoveniazmluvysasúd opiera,
alebo z neho vychádza. V čl. 5.5 sa explicitne uvádza len zvýšenie úrokovej sadzby, nie však úrokového
rozpätia. Preto neexistuje ani právny základ samotného rastu úrokového rozpätia.

49. K bodu 69. odôvodnenia rozsudku odvolateľ poukázal na stanovisko žalovaného zo dňa 17.3.2016,
kde uviedol, že prehodnotil riziko klienta z dôvodu porušenia záväzku zo zmluvy o termínovanom úvere
na základe nedodania správy o činnosti správcu bytového domu, vyúčtovanie použitia fondu prevádzky,
údržby a opráv bytového domu a špecifikácie objemu pohľadávok a záväzkov vzniknutých v súvislosti
s vlastníctvom bytov a nebytových priestorov v bytovom dome alebo vzniknutých v súvislosti so správou

bytového domu, žalovaný ako banka posúdila mieru rizika ako zvýšenú. Postup bol podľa názoru banky
oprávnený. Predložením uvedených dokumentov sa zvýšilo riziko banky a preto banka bola nútená
použiť postup podľa bodu 5.5 jednotlivých zmlúv. Na základe tejto skutočnosti banka považuje svoj
postup za správny a nevidí dôvod na jeho prehodnocovanie. Z uvedeného odvolateľ vyvodil, že buď
klame žalovaný vo vzťahu k NBS, alebo klame svedok Q. E. vo všetkých súdnych konaniach.

50.Vreakciinabod64.odôvodneniapreskúmavanéhorozsudkužalobcauviedol,žesúdpodsúvanázor,
že správca zodpovedá za konanie žalovaného, ktorý bezdôvodne zvýšil úrokové rozpätie.51. K bodu 65. odôvodnenia odvolateľ uviedol, že nepripustený navrhovaný svedok B. M. mohol
konštatovať, že žiadna kontraktácia neprebieha, prípadne mohol mať vedomosť o tom, či banka vôbec
prikročila k zvýšeniu úrokového rozpätia, či zmluvy boli dojednané individuálne, čo mohlo absolútne

zmeniť skutkové dokazovanie a vyvrátiť svedecké výpovede Q. E. a Q. V.. Žalobca preto napáda
rozsudok aj z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, že súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces.

52. V nadväznosti na bod 66. odôvodnenia preskúmavaného rozsudku odvolateľ skonštatoval, že súd
sa nezaoberal predmetom konania, porušoval princíp rovnosti zbraní, nevykonal právne posúdenie
veci vôbec a namiesto toho sa zaoberal výsluchmi, ktoré boli nadbytočné, nezaoberal sa rozsudkami
najvyšších súdnych autorít, odklonil sa od názoru NS SR aj ÚS SR a riešil určitosť a zrozumiteľnosť
ustanovenia zmluvy len z toho dôvodu, aby následne mohol žalovaný vykonať dokazovanie Q. V.
a následne skonštatovať, že zmluva bola individuálne dojednaná. Sám sudca viedol procesnú obranu

žalovaného a svojím procesným postupom spôsobil aj inú vadu, ktorá je odvolacím dôvodom podľa §
365 ods. 1 písm. d) CSP. Odvolateľ má podozrenie, že celý priebeh konania bol vedený tak, ako by
súd vedel o rozhodnutiach ÚS SR, resp. NS SR, pokiaľ boli v prospech žalovaného, tak čakal, aby
mal možnosť ich žalovaný predložiť. Súd sa nevysvetliteľne ponáhľal aj v prípade výsluchov Q. V.. Súd
zároveň konal nárazovito.

53. Žalobca napáda rozsudok súdu prvej inštancie aj z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP,
že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti namietal
porušenie princípu rovnosti zbraní tým, že súd neprípustným spôsobom nahrádzal dôkaznú povinnosť

žalovaného tým, že vlastnými úvahami a nad rámec navrhnutých a vykonaných dôkazov kompenzoval
neunesenie dôkazného bremena žalovaného a to najmä neúčinným popretím skutkových tvrdení
žalovaným. Následne odkázal na uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/122/2010 a znenie ust. čl. 15 ods. 1,
§ 191 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 15 CSP.

54.Reagujúcnazáveryrozsudkuvbode68.a69,odvolateľuviedol,žespoukazomnaznenie§10ods.5
ZoVB vyplýva, že bývalí vlastníci nemajú právo na vrátenie už raz poukázaných finančných prostriedkov
v prospech fondu. V zmysle § 10 ods. 3 cit. zák. akákoľvek výplata bezdôvodného obohatenia z fondu
prevádzky údržby a opráv nepripadá do úvahy ani v prípade súčasných vlastníkov, teda je účelovo
viazaná len v prospech fondu a jednotlivých vlastníkov bytov a nebytových priestorov, teda fond je

účelovým združeným majetku sui generis bez právnej subjektivity na základe § 10 ZoVB. Preto odvolateľ
považuje uvedený záver súdu bez ďalšieho za zjavne nesprávny. Za nepravdivé označil tiež tvrdenie
súdu, že koná s individuálnymi žalobcami. Súdny spis by vtedy totiž obsahoval plnú moc podpísanú 97
individuálnymi žalobcami, čo však neobsahuje, nakoľko obsahuje splnomocnenie udelené správcom,
teda priamym zákonným zástupcom vlastníkov bytov v zmysle § 8b ods. 1 ZoVB. Súd tak dospel

k prekvapivému záveru, ktorý nemá oporu v obsahu súdneho spisu. Ak by bola plná moc udelená
jednotlivými vlastníkmi, bolo by na nej 97 podpisov, čo však nie je pravda a v žalobe samotnej by
absentoval správca, ak by žalobu podávali jednotliví vlastníci. To, že sú v žalobe vymenovaní jednotliví
žalobcovia vyplýva z § 8 ods. 1 ZoVB, pretože správca konal v mene vlastníkov. Ak by si však
individuálne vlastníci uplatňovali svoje práva, v plnej moci by vôbec nefiguroval správca a žalobu by

si vlastníci vo svojom mene podali sami a tak udelili plnú moc. V zmysle novely zák. č. 182/1993 Z.z.
zákonom č. 283/2018 Z.z. s účinnosťou od 1.11.2018, novým ust. § 9 ods. 7 a 8, správca zastupuje
akonávovlastnommene(nievmenevlastníkov,tedastačíoznačeniesprávcu).Vtejtonovelejesprávca
aktívne alebo pasívne vecne legitimovaní zastupovať vlastníkov bytov a nebytových priestorov na súde
vo vlastnom mene a na ich účet. To vyplýva aj z dôvodovej správy k predmetnej novele, podľa ktorej bude

správca alebo spoločenstvo aktívne alebo pasívne legitimovaným bez ohľadu na zmenu vlastníckych
vzťahov v dome po začatí súdneho konania. V tejto súvislosti žaloba poukázal na rozhodnutie I.ÚS
428/2019. Vyslovil názor, že súd mal opakovane vyhodnotiť zmenu žaloby po novele zák. č. 283/2018
a po vrátení spisu z Krajského súdu v Trnave mal návrhu na zmenu vlastníkov vyhovieť, nakoľko svojou
činnosťou zapríčinil stav konania, ktorý ho následne viedol k presvedčeniu, že konanie je potrebné

zastaviť. V opačnom prípade by bolo upreté právo vlastníkov bytov domáhať sa súdnej ochrany. Na
poslednom pojednávaní žalovaný doložil list vlastníctva s tým, že došlo k zmene vlastníkov, súd sa s ním
oboznámil.Pokiaľsúdpociťovalpotrebupredložiťplnúmocnazastupovanienovýchúčastníkovkonania,
mohol požiadať o doloženie plnej moci udelenej správcom v prospech právneho zástupcu, čo neurobil.55. Žalobca sa nestotožňuje s argumentáciou a odôvodnením súdu prvej inštancie uvedenými v bodoch
62. a nasledujúcich rozsudku týkajúcich sa plynutia premlčacej doby a z toho vyplývajúci rozpor

s dobrými mravmi. Uvedený právny záver súdu prvej inštancie považuje za nesprávny, nakoľko
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, v spojení s vykonaným dokazovaním tiež súd dospel
k nesprávnym skutkovým tvrdeniam.

56. V ďalšej časti odvolania žalobca napadol rozhodnutie aj v druhom výroku o náhrade trov konania.

Uviedol, že je v rozpore s princípom spravodlivosti, ak súd prvej inštancie zaviazal žalobcu k povinnosti
uhradiť trovy konania vo výške 100% žalovanému najmä z dôvodu, že koná vo vlastnom mene a na
účet vlastníkov bytov a nebytových priestorov – spotrebiteľov. Z pozície zákonného zástupcu slabšej
strany spotrebiteľov je rozhodnutie súdu o nároku žalovaného na náhradu trov konania v plnom
rozsahu nespravodlivé. Nadväzne žalobca poukázal na znenie ust. § 257 CSP. Pokračoval, že súd
skonštatoval, že právo žalobcov je premlčané a preto nie sú úspešní (k čomu v danom prípade

nedošlo – pozn. odvolacieho súdu), avšak súd nebral do úvahy reálne poškodenie spotrebiteľov,
ktorí žalovanej banke platili viac ako mali a naturálne právo na vydanie bezdôvodného obohatenia
zostalo, hoci nie v žalovateľnej forme. V tomto prípade by spotrebitelia znášali okrem bezdôvodného
obohatenia aj trovy konania, čo by bolo zjavne nespravodlivé aj vzhľadom na dĺžku súdneho konania
a prieťahov spôsobených súdom a žalovaným, ktorý vznášal množstvo procesných námietok, na

ktoré súd prihliadal a ktoré sa ukázali ako neopodstatnené. Zdôraznil, že v prípade, ak sa vychádza
z účelnosti vynaložených právnych prostriedkov na právnu ochranu žalovaný, ktorý disponuje celým
právnym oddelením s desiatkami interných právnikov zamestnancov, požíva aj externú advokátsku
kanceláriu, pričom nič mu nebránilo na uvedené spory využiť vlastné kapacity, preto žalobca považuje
doteraz vzniknuté náklady na právnu obranu žalovaného na zbytočné, ak tieto majú znášať spotrebitelia.

Vzhľadom na uvedené žalobca má za to, že i v časti o náhrade trov konania rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci.

57. K odvolaniu žalobca pripojil rozhodnutie I.ÚS 428/2019 a IV.ÚS 161/2019 a vyššie spomenuté
zápisnice z pojednávaní súdu.

58. Žalovaný odvolanie nepodal. K doručenému odvolaniu žalobcov predložil prostredníctvom svojho
právneho zastúpenia písomné vyjadrenie, ktorým navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako
vecne správny potvrdil a žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

59. V časti I. k žalobcom uplatnenému odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP, že
súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces uviedol, že žalobcovia nezrozumiteľne
namietajú porušenie princípu rovnosti zbraní tým, že súd prvej inštancie neprípustným spôsobom
nahrádzal dôkaznú povinnosť žalovaného a kompenzoval neunesenie dôkazného bremena žalovaného.

Podľa žalovaného prvoinštančný súd neporušil rovnosť zbraní a spor rozhodol na základe riadne
vykonaných dôkazov. Obom stranám dal rovnaký priestor na navrhovanie dôkazov, dôkazy zákonným
spôsobom vykonal a vec rozhodol až po vykonaní všetkých navrhnutých dôkazov, na ktoré mohli
žalobcovi adekvátne reagovať. Preto je táto výhrada nedôvodná. Rozhodnutie súdu bolo prijaté výlučne
na základe dôkazov navrhnutých stranami sporu a súd pri ňom bral v súlade s čl. 11 ods. 4 CSP do

úvahy všetko, čo vyšlo v spore najavo. To, že z vykonaného dokazovania súd abstrahoval skutkový dej
inak ako ho prezentovali žalobcovia a odmietol vykonať nimi navrhnutý dôkaz z dôvodu nadbytočnosti,
nemožno považovať za procesnú vadu, ani porušenie rovnosti zbraní.

60. V časti II. k žalobcom uplatnenému odvolaciemu dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) CSP), ktorý mal spočívať v tom, že
súd viedol procesnú obranu žalovanej a nezaoberal sa názormi NS SR a ÚS SR a v nedostatočnom
odôvodnení rozsudku, žalovaný uviedol, že odôvodnenie považuje za adekvátne, súd konzistentne
a detailne posúdil všetky rozhodujúce skutočnosti, jednoznačne zdôvodnil prečo sa nezaoberal názormi
NS SR a ÚS SR. Je dôvodné, aby hodnotenie dôkazov rozsahom prevažovalo nad právnym posúdením,

ktorého predmetom bolo len to, či je ustanovenie určité a zrozumiteľné, alebo je daný iný dôvod
absolútnej neplatnosti tohto ustanovenia v zmysle § 37 ods. 1 OZ, ktorú súd skúma ex offo a či je
ustanovenie neprijateľnou zmluvnou podmienkou. S poukazom na judikatúru, pri riadnom odôvodnení
nie je nutné, aby dal súd podrobnú odpoveď na každú námietku, ale len na takú, ktorá je pre rozhodnutierozhodujúca. Ak súd dospel k záveru, že ustanovenie zmluvy nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou,
pretože bolo individuálne dojednané, nie je daný základ nároku. Následne súd nemusí posudzovať
ďalšie námietky strán, vrátane námietky premlčania, ani to, či malo byť bezdôvodné obohatenie

úmyselné a či by sa mala použiť 10-ročná premlčacia lehota. Súd tiež nebol povinný ex offo skúmať
ani výklad priaznivejší pre spotrebiteľa podľa § 265 ods. 6 OBZ, keďže z odôvodnenia je zrejmé, že o
obsahu právneho vzťahu medzi správcom a bankou nemal pochybnosti. Irelevantná je aj argumentácia,
že mal súd ex offo skúmať rozpor čl. 5.5 zmluvy o úvere s dobrými mravmi, s tým, že žalobcovia
jeho neplatnosť z tohto dôvodu údajne namietali. Avšak žalobcovia kvalifikovane namietali iba rozpor

námietkypremlčaniasdobrýmimravmi.Súdnebolpovinnýsámexoffovyhľadaťtentodôvodneplatnosti.

61. V časti III. k odvolaciemu dôvodu uplatnenému žalobcom, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) žalovaný uviedol:

62. K skúmaniu určitosti a zrozumiteľnosti čl. 5.5 zmluvy potreba tohto skúmania vyplynula z podania

prednesov žalobcov, ktorí tvrdili, že ustanovenie je neurčité. Z tohto dôvodu navrhol žalovaný na svoju
obranu výsluch svedkov Q. V. a Q. E., ktorí konali za strany pri podpise zmluvy. Obaja svedkovia
potvrdili, že správca mal možnosť zmluvu pripomienkovať, pýtať sa na obsah a to, že ustanovenia v čase
podpisu za určité nepovažoval. Určitosť a zrozumiteľnosť ustanovení zmluvy v čase jej podpisu bola
potvrdená samotnými zmluvnými stranami. K otázke individuálneho dojednania zmluvy o termínovanom

úvere žalovaný uviedol, že skutočnosť, že správca mal zmluvu o úvere k dispozícii pred podpisom
za účelom pripomienkovania, bola preukázaná svedeckými výpoveďami. Bývalý zamestnanec správcu
potvrdil, že mal možnosť zmluvu pripomienkovať, pripomienkoval ju jeho právnik a na obsahu zmluvy sa
dohodli. Či došlo počas kontraktácie k vzneseniu závažných alebo menej závažných pripomienok a či
boli akceptované, nebolo predmetom dokazovania. Preto sú tieto tvrdenia špekulatívne a nepreukázané.

Pre individuálnu dohodu stačí potvrdenie skutočnosti, že správca reálne zasiahol do zmluvných rokovaní
a mohol ovplyvniť obsah zmluvy, čo bolo jednoznačne potvrdené svedeckými výpoveďami. Preto
súd správne považoval zmluvu za individuálne dojednanú. Na tom nič nemení špekulatívne tvrdenie
žalobcov, že existovali tri varianty zmlúv, ktorí nepreukázali ich existenciu, ani to, čo konkrétne sa pri
jednotlivých variantoch menilo.

63. K tvrdeniu odvolateľa, že čl. 5.5 zmluvy o termínovanom úvere je totožný s čl. 4.6 zmluvy
o úvere, ktorý bol určený za neprijateľnú podmienku v iných rozsudkoch, poukázal na to, že žalobcovia
nerozlišujú, že v čl. 4.6 zmluvy o úvere išlo o zmluvu o úvere na bývanie uzavretú medzi fyzickými
osobami spotrebiteľmi, ktorí neboli pri uzavretí zmluvy zastúpení správcom, ani iným kvalifikovaným

subjektom, čo vytvára podstatné rozdiely. Súd v tomto prípade nemohol skúmať, ako by obsah zmluvy
interpretoval neskúsený spotrebiteľ, ale ako by ho interpretoval skúsený a odborne spôsobilý správca,
teda profesionál. Pri rokovaniach tak reálne absentovala slabšia strana. Absurdne vyznieva argument
žalobcu, že vlastníkov bytov treba ako spotrebiteľov chrániť viac, pretože ich je viac ako dlžníkov v
individuálnych zmluvných vzťahoch. ZoSÚ pritom túto kategóriu dlžníkov chráni v menšom rozsahu,

keďže ochranu spotrebiteľov v kontraktačnom procese má zabezpečiť odborne spôsobilý správca.
V údajne totožných zneniach čl. 4.6 a čl. 5.5 úverových zmlúv žalobcovia sami vyznačili rozdiely,
z ktorých vyplýva, že nejde o rovnaké ustanovenia. Je medzi nimi rozdiel napríklad aj v dôvode zmeny
úrokovej sadzby. Väčšina ďalších tvrdení žalobcov o nesprávnych skutkových zisteniach nevyplýva
z vykonaného dokazovania, ale z ich interpretácie posudzovanej udalosti. Účelová verzia žalobcov

pritom nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Nie je potvrdená žiadnym vykonaným, ani navrhnutým
dôkazom. Naopak dokazovanie vykonané súdom vrátane svedeckých výpovedí zamestnancov, resp.
bývalých zamestnancov správcu potvrdilo stav, ktorý prezentoval súd v rozsudku. Žalobcovia sa pritom
domáhajú aj predloženia takých dôkazov, ktoré neexistujú, napríklad údajnú e-mailovú komunikáciu
(ktorú žalovaný nebol povinný archivovať) a ktorej predloženia sa žalobcovia začali domáhať v roku

2020. Skúmanie e-mailovej komunikácie je pritom nadbytočné, ak jej existencia bola potvrdená
výpoveďou Q. V., bývalého zamestnanca správcu. Výpovede svedkov Q. E. a Q. V. sú v rôznych
sporoch totožné a drobné rozdiely svedčia o autentickosti ich výpovedí. Podľa žalovaného súd riadne
preskúmal všetky predložené listiny a skutkové tvrdenia a to, že čiastočne našiel ďalšie dôvody, pre
ktoré považoval nárok žalobcov za nedôvodný, nemožno považovať za vadu rozhodnutia, svojvôľu súdu

alebo porušenie rovnosti zbraní. Aj keď sa v spore vyskytuje spotrebiteľský prvok, neznamená to, že by
súd mal interpretovať predložené dôkazy len v prospech spotrebiteľa. Nemožno súhlasiť so záverom,
že skutočnosti v neprospech žalobcov nemožno abstrahovať nimi navrhnutých a predložených dôkazov.
Súd prvej inštancie konal pri dokazovaní aj hodnotením dôkazov správne.64.VčastiIV.kžalobcamiuplatnenémuodvolaciemudôvodu,žezistenýskutkovýstavneobstojí,pretože
sú tu prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (§

365 ods. 1 písm. g) CSP), žalovaný uviedol, že mu nie je zrejmé aké ďalšie prostriedky procesného
útoku neboli uplatnené, pričom nové prostriedky možno uplatňovať výlučne v súlade s § 366 CSP. To
sa ale netýka svedeckých výpovedí vykonaných v iných sporoch, keďže v danom prípade súd vykonal
výsluch svedkov a sám zistil rozhodujúce skutočnosti v spore. Žalobcami navrhovaný postup, aby sa
odvolací súd oboznámil so svedeckými výpoveďami v iných sporoch, ak sám vykonal výsluch svedkov

je neakceptovateľný a nemá oporu v CSP.

65. V časti V. k žalobcom uplatnenému odvolaciemu dôvodu, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP) v časti, že čl. 5.5 zmluvy o termínovanom
úvere už bol opakovane určený za neprijateľnú zmluvnú podmienku v rozsudku sp. zn. 6Cdo/127/2017
spolu s uznesením ÚS SR sp. zn. III.ÚS 124/2020. Žalovaný uviedol, že sporné ustanovenie nie je

rovnaké ako zmluvná podmienka posudzovaná uvedenými súdmi. Čl. 5.5 zmluvy o termínovanom
úvere doposiaľ nebol právoplatne vyhlásený za neprijateľnú zmluvnú podmienku. V spore sa pritom
jednoznačne preukázalo, že predmetný článok nie je neprijateľnou podmienkou, keď bolo preukázané,
že je individuálne dojednaný a aj to, že k zvýšeniu úrokovej sadzby došlo z dôvodu zmeny ratingu
klienta, ako bolo medzi stranami dohodnuté. Na margo rozporu so zisteniami NBS žalovaný dodal, že

súd správne deklaroval, že ide o irelevantné skutočnosti, keďže záver NBS sa týka aplikácie čl. 12.1.1
zmluva o termínovanom úvere, na základe ktorého žalobcovia bezdôvodné obohatenie nežiadali, okrem
toho záver NBS nie je pre súd záväzný. V tejto súvislosti žalovaný odkázal na rozsudok Krajského
súdu v Trnave sp. zn. 11Co/58/2019, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn.
33Csp/168/2017,ktorýmžalobusprávcuvobdobnejvecizamietol,ktorýrozsudokkrajskéhosúdupripojil

k vyjadreniu.

66. Žalovaný vyslovil, že považuje za správne skutkové zistenie aj právny záver týkajúci sa nedostatku
aktívnej legitimácie žalobcov. Žalobcami tvoriacimi nútené procesné spoločenstvo podľa § 78 ods. 1
CSP neboli v čase vyhlásenia rozsudku všetci jeho členovia. Argumentácia súdu prvej inštancie pritom

aprobuje závery vo veci sp. zn. I.ÚS 428/2019, III.ÚS 302/2019 podľa ktorých mali a aj po novele ZoVB
účinnej od 1.11.2018 majú vlastníci bytov právo uplatňovať nároky na súde aj vo vlastnom mene s tým,
že správca bol a stále je len ich zástupcom.

67. K odvolaniu žalobcov v časti náhrady trov konania žalovaný uviedol, že aj keď je právnickou osobou,

ktorá disponuje určitým počtom právnikov, má právo nechať sa zastúpiť advokátom (čl. 47 ods. 2 Ústavy
SR). V konkrétnom prípade navyše správca podal voči nemu spolu 50 žalôb. Na riešenie takéhoto
počtu sporov je potrebné vyčleniť samostatného zamestnanca, ktorým žalovaný nedisponuje. Povinnosť
zamestnať ďalšieho zamestnanca len preto, aby súd nemusel uložiť žalobcom povinnosť nahradiť trovy
konania,nemožnoodžalovanéhospravodlivopožadovať.VtejtosúvislostiodkázalnarozhodnutieIV.ÚS

84/2014. Doplnil, že návrh žalobcov na výnimočné uplatnenie § 257 CSP je vzhľadom na hromadné
podanie veľkého počtu žalôb jedným subjektom nedôvodný. O tom, že na aplikáciu § 257 CSP nie je
v tomto prípade dôvod rozhodol aj Krajský súd v Trnave v rozsudku sp. zn. 11Co/58/2019.

68. K doručenému vyjadreniu žalovaného k odvolaniu predložil žalobca prostredníctvom svojho

právneho zastúpenia písomné vyjadrenie.

69. K prvej časti vyjadrenia I. žalovaný uviedol, že žalobca nenamieta len porušenie princípu rovnosti
zbraní, ale celý chaotický postup súdu prvej inštancie, ktorý viedol k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Následne vo vyjadrení zosumarizoval chyby procesného postupu súdu, ktoré videl v tom,

že 31.8.2016 prvoinštančný súd vyzval uznesením sp. zn. 11C/207/2016-79 žalobcu, aby odstránil
nezrozumiteľnosť v označení toho, na koho strane vystupuje a predložil originál plnomocenstva
na zastupovanie všetkých subjektov na strane žalobcu, na ktorú výzvu žalobca reagoval. Dňa
31.1.2018 opätovne súd vyzval uznesením č.l. 175 žalobcu, aby predložil súdu originál splnomocnenia
preukazujúce oprávnenie advokátskej kancelárie na zastupovanie žalobcov alebo aby inak preukázal

súdu oprávnenie Bytového družstva so sídlom v Trnave na udelenie splnomocnenia advokátskej
kancelárii na zastupovanie žalobcov. Napriek vysvetleniu zo strany žalobcu v podaniach zo dňa
16.8.2017 a 13.2.2018 Okresný súd Trnava uznesením č.l. 199 konanie zastavil. Krajský súd Trnava
uznesením 9Co/194/2018-258 rozhodnutie prvoinštančného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšiekonanie a nové rozhodnutie. Následne žalobca poukázal na postup súdu prvej inštancie na pojednávaní
dňa 15.10.2019, kde označil sporné a nesporné skutočnosti a vyslovil predbežné právne posúdenie.
Na pojednávaní dňa 21.1.2020 súd predbežné právne posúdenie doplnil. Deň po pojednávaní dňa

22.1.2020 požiadal žalovaný o vykonanie dokazovania spolu so žiadosťou o predvolanie svedka Q. V.,
ktoré súd zaslal žalovanému s oznámením, že bude volaný tento svedok, hoci súd uznesením odročil
pojednávanie za účelom odstránenia vád zmeny žaloby. Súd teda ani nedal možnosť žalobcovi vyjadriť
sa k výsluchu svedka. Následne súd na základe žiadosti žalovaného chcel položiť otázky svedkovi
písomne, voči čomu sa žalobca ohradil. Výsluch svedka sa uskutočnil až na pojednávaní 22.9.2020,

hoci podaním zo dňa 24.2.2020 žalobca opätovne upozornil na prejudiciálny charakter rozsudku NS SR
sp. zn. 4Cdo/148/2018. Súd aj napriek tomu odročil pojednávanie za účelom doplnenia dokazovania,
hoci neexistovali dôvody podľa § 183 a § 196 CSP a postup pri výsluchu svedka bol v rozpore s §
202 CSP. Aj napriek druhému predbežnému posúdeniu súdom, v ktorom súd skonštatoval, že sa bude
zaoberať neplatnosťou zmluvy z dôvodu jej neurčitosti, nariadil doplnenie dokazovania, odročil termín
pojednávania, pričom sa jednalo len o posúdenie ne/platnosti zmluvy z dôvodu neurčitosti. Absolútna

neplatnosť je pritom objektívna a nemá nič spoločné s vnímaním strán, teda súd ju mal posúdiť priamo
z textu predloženej zmluvy o úvere. Postup súdu označil žalobca za svojvoľný. Dňa 2.12.2016 súd
oznámil listom postúpenie veci Okresnému súdu Žilina, pričom s poukazom na ďalšie veci tento súd
rozhodoval konzistentne, že na rozhodnutie sporov je príslušný v zmysle § 470 ods. 4 CSP Okresný
súd v Trnave. Postup súdu bol tak opätovne svojvoľný, viedol k prieťahom a k produkovaniu zbytočných

trov. Je neprípustné, aby o bežnom spotrebiteľskom spore rozhodoval dvakrát krajský súd ešte pred
meritórnym rozhodnutím. Podľa žalobcu súd nekriticky prijímal každé skutkové tvrdenie žalovaného bez
toho, aby mal oporu v legislatíve, postupoval v súlade s navrhovanou procesnou obranou žalovaného,
hoci bola nezmyselná a celé konanie viedol v rozpore s čl. 5 a čl. 17 CSP. Podľa žalobcu z celého
procesu je zrejmé, že súd stál na strane žalovaného, bol súčinný pri uskutočňovaní procesnej obrany

žalovaného a svojimi obštrukciami a prihliadaním na procesné námietky žalovaného vychádzal v ústrety
žalovanému. Súd posielal uznesenie sp. zn. 11C/207/2016-79, pričom žalobca nevie, ktorý zo sudcov
Okresného súdu Trnava ho produkoval, nakoľko totožné doslovné znenie sa objavilo vo väčšine zo
49 súdnych konaní, možno nebolo produkované ani zákonným sudcom, ale mimo súdu. Zmätočné
konanie súdu malo za následok aj zmätočný procesný útok žalobcu, nakoľko žalobca nevedel reagovať

na nekonformný a nekonzistentný spôsob vedenia súdneho konania v rozpore s CSP. Súd sa vôbec
nevyjadroval k meritu veci, ale riešil všetko, prečo by sa ním nemusel zaoberať. Snaha zhodiť spor
na formálnych náležitostiach bola enormná, aby sa náhodou nemusela v súdnom konaní posudzovať
neprijateľnosť zmluvných podmienok, ktorá už bola prejudiciálne rozhodnutá Najvyšším súdom SR.

70. K bodu II. vyjadrenia - odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. d) CSP - žalobca
uviedol, že rozsudok vychádza z nesprávnych skutkových zistení, na ktoré prvoinštančný súd aplikoval
nesprávne právne predpisy a dospel k prekvapivým a nesprávnym právnym záverom, pričom rozsudok
nezodpovedá zákonným kritériám § 220 CSP. Odvolací dôvod spočíva v tom, že súd sám viedol
procesnúobranužalovanej,nezaoberalsaprávnymposúdenímzmluvnejpodmienkyrozsudkamiNSSR

aÚSSR,hocirozhodlioneplatnostizmluvnejpodmienkyvspotrebiteľskejzmluvepoužívanejžalovanou.
S poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/446/2013 publikované v Zbierke stanovísk NS a súdov
SR 1/2015, právnou úpravou do právneho poriadku SR bol zavedený i keď nepriamo precedentný
charakter súdneho rozhodnutie v spotrebiteľských veciach, pretože sa ním rozšírila pôsobnosť súdneho
rozhodnutia konkrétnej veci na všetky zmluvné vzťahy, v ktorých dodávateľ použil tú istú alebo

obdobnú zmluvnú podmienku. V zmysle § 53a ods. 1 OZ, ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku
v spotrebiteľskej zmluve, ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah
zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje, alebo vo všeobecných obchodných podmienkach za
neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky, alebo priznal plnenie dodávateľov z dôvodu takejto
podmienky, dodávateľ je povinný zdržať sa používania takejto podmienky, alebo podmienky s rovnakým

významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi.

71. K bodu III. vyjadrenia žalovaného žalobca uviedol, že skutkové zistenia súdu sa nezakladajú na
vykonanom dokazovaní, sú v príkrom rozpore so zisteniami, ktoré odzneli vo svedeckých výpovediach,
pričom žalobca nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by preukázali individuálnosť dojednania konkrétnej

zmluvy v konaní, súd nevyhodnotil určitosť a zrozumiteľnosť ust. čl. 5.5 zmluvy, pričom žalobca poukázal
na precedentný charakter súdnych rozhodnutí NS SR, ako i ÚS SR.72. K bodu IV. vyjadrenia žalobca uviedol, že svedkovia v konaniach uvádzali zhodné skutkové tvrdenia,
súdichvšakignoroval.Súdnajmänevyhodnotilvierohodnosťvýpovedí,nakoľkovýpovederesp.ichčasti
si logicky odporujú, preto podrobne citoval tie časti, ktoré súd neposudzoval, alebo zámerne opomenul

vyhodnotiť, alebo ich prehliadol. Vety svedkov sú citované celé, bez toho, aby boli vytrhnuté z kontextu,
práveže výpovede v rozsudku sú vytrhnuté z kontextu a použité bez logického súvisu len s odkazom na
číslo listu, pričom v odvolaní poukázal na nesprávnosť ich citácie.

73. K bodu V. vyjadrenia žalobca uviedol, že nesprávne právne posúdenie sa týka priebehu celého

konania, nakoľko každú otázku týkajúcu sa čiastkových právnych otázok súd prvej inštancie vyhodnotil
zjavne nesprávne vrátane aplikácie § 53a OZ, na ktorý súd úplne zabudol, pričom tieto prvoinštančné
rozhodnutia museli byť opakovane opravované Krajským súdom v Trnave ako aj Krajským súdom
v Žiline.

74. Ďalšie podania strany do spisu v odvolacom konaní nedoručili.

75. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací v poradí prvým rozsudkom č.k. 25Co/8/2021-685 zo dňa
24.11.2021 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu výrokov II. a III. potvrdil a zároveň
žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom v plnom rozsahu.

76. Odvolací súd ako prvú riešil otázku aktívnej legitimácie žalobcov v spore. V odôvodnení
preskúmavaného rozsudku v ods. 68. a 69. prvoinštančný súd vyslovil názor, že v zmysle § 8a ods.
7 a § 19 ods. 2 ZoVB prevodom alebo prechodom vlastníckeho práva k bytu dochádza k právnemu
nástupníctvu všetkých práv a povinností vyplývajúcich pre vlastníka bytu, vrátane práva na vydanie
prípadného bezdôvodného obohatenia. Pre splnenie aktívnej vecnej legitimácie je teda potrebné, aby

ako žalobcovia vystupovali všetci aktuálni vlastníci bytov, ktorí tak tvoria nútené spoločenstvo (§ 78
ods. 1 CSP), pričom z predloženého LV č. XXXX vyplýva, že ako žalobcovia v čase rozhodovania
prvoinštančného súdu nevystupovali niektorí aktívni vlastníci dotknutých bytov. Keďže potom žalobcami
neboli ku dňu vyhlásenia prvoinštančného rozsudku všetci vlastníci bytov v predmetnom bytovom dome,
aj z tohto dôvodu súd žalobu zamietol.

77. Žalobca v podanom odvolaní s týmito závermi prvoinštančného súdu nesúhlasil. S poukazom na
ust. § 10 ods. 3 ZoVB zdôraznil, že akákoľvek výplata bezdôvodného obohatenia do fondu prevádzky,
údržby a opráv je účelovo viazaná len v prospech tohto fondu a nie je pre jednotlivých vlastníkov
bytov a nebytových priestorov. Žalovaný považoval záver prvoinštančného súdu týkajúci sa nedostatku

aktívnej legitimácie žalobcov za správny, keďže žalobcami tvoriacimi nútené spoločenstvo podľa § 78
ods. 1 CSP neboli v čase vyhlásenia rozsudku všetci jeho členovia.

78.Predmetomdanéhokonaniajevydaniebezdôvodnéhoobohatenia,ktorésavzmysle §456OZmusí
vydať tomu, na úkor koho sa získalo, v danom prípade teda vlastníkom bytov a nebytových priestorov

v predmetnom bytovom dome. V zmysle ust. § 8a ods. 7, § 19 ods. 2 a § 10 ods. 5 ZoVB pritom
platí, že prevodom alebo prechodom vlastníckeho práva k bytu v bytovom dome dochádza k právnemu
nástupníctvu všetkých práv a povinností, teda aj príp. práva na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Bezdôvodné obohatenie je teda potrebné vydať aktuálnym vlastníkom bytov a nebytových priestorov,
pričom ale vydané bezdôvodné obohatenie je účelovo viazané a patrí do fondu prevádzky, údržby

a opráv (§ 10 ods. 3 ZoVB). V zmysle uvedeného je tak potom na strane žalobcov pluralita veriteľov,
avšak dotknutá hmotnoprávna úprava nevynucuje účasť všetkých žalobcov. V danom prípade, keďže
ide o plnenie nedeliteľné (nemožno oddeliť aká časť bezdôvodného obohatenia patrí tomu ktorému
konkrétnemu vlastníkovi), v zmysle § 512 ods. 2 OZ platí, že dlžník je oprávnený plniť ktorémukoľvek
z veriteľov, keďže nebolo dohodnuté niečo iné, a splnením jednému alebo niektorým z veriteľov dlh

zanikne. A contrario potom platí, že ktorýkoľvek z veriteľov, prípadne ktorýkoľvek viacerí veritelia, sú
oprávnení žiadať plnenie od dlžníka a nie je podmienkou, že tak musia urobiť všetci naraz. Procesné
spoločenstvo žalobcov potom nie je nútené a pre úspech v spore sa nevyžaduje nevyhnutne účasť
všetkých subjektov právneho vzťahu (§ 78 CSP). Vychádzajúc z uvedených úvah, odvolací súd sa so
záverom súdu prvej inštancie, že žalobu bolo potrebné zamietnuť okrem iného aj z dôvodu, že žalobcami

ku dňu vyhlásenia rozsudku neboli všetci aktuálni vlastníci bytov v predmetnom bytovom dome, majúci
tvoriť nútené spoločenstvo, nestotožnil.79. V bode 55. odôvodnenia preskúmavaného rozsudku prvoinštančný súd prijal záver, že v prípade
úroku možno hovoriť o cene plnenia, preto nemôže ísť o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Odvolateľ sa
k tomuto záveru súdu v podanom odvolaní osobitne nevyjadril. Odvolací súd sa stotožnil so záverom

súdu prvej inštancie, že úrok z úveru predstavuje cenu plnenia, v dôsledku čoho, v zmysle cit. § 53 ods.
1 OZ, vo všeobecnej rovine najmä vo vzťahu k jeho výške, neprichádza do úvahy jeho posudzovanie
ako prípadnej neprijateľnej zmluvnej podmienky.

80. Žalobcovia v podanom odvolaní v bode II. namietali nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej

inštancie pri opomenutí výkladových pravidiel v zmysle § 266 ods. 5 OBZ a § 54 ods. 2 OZ v neprospech
spotrebiteľa, s tým, že súd mal správne dospieť k záveru, že ustanovenia čl. 5.5 zmluvy sú neurčité
a nezrozumiteľné, keďže sa v nich hovorí jednoznačne o možnosti zvýšiť úrokovú sadzbu, avšak nie
možnosť zvýšenia úrokového rozpätia. Prvoinštančný súd tejto otázke osobitne pozornosť v odôvodnení
preskúmavaného rozsudku nevenoval.

81. Odvolací súd uviedol, že podľa zmluvných dojednaní 2.2.4 a 5.4, 5.5, 5.6 banka má za splnenia
stanovených podmienok právo meniť úrokovú sadzbu (ako súčet 6-mesačného BRIBOR + úrokového
rozpätia 1,75% p.a.). Podľa oznámenia o zmene úrokového rozpätia zo dňa 1.12.2011 banka pristúpila
k zmene úrokového rozpätia na 2,5% p.a., s tým, že celková úroková sadzba bude predstavovať
hodnotu: 6 - mesačného EURIBORU + 2,5 % p.a. Z uvedeného je zrejmé, že úrokové rozpätie je jednou

z dvoch zložiek úrokovej sadzby, čo znamená, že jeho zmena má zákonite za následok aj priamoúmernú
zmenu úrokovej sadzby. Ak bola dojednaná možnosť zmeny úrokovej sadzby (ani nestanovenej jedným
číslom ale skladajúcej sa z dvoch zložiek) je tým daná možnosť zmeny ktorejkoľvek jej zložky, za
splnenia dojednaných podmienok. Ani odvolací súd nemal pochybnosti o obsahu tohto dojednania
a preto nebolo dôvodná aplikácia výkladových pravidiel podľa 266 ods. 5 OBZ ani § 54 ods. 2 OZ, ako

sa toho domáhali žalobcovia.

82. Žalobcovia tiež namietali závery súdu prvej inštancie o zrozumiteľnosti a určitosti bodu 5.5 zmluvy
v odseku 48. napadnutého rozsudku.

83. Súd prvej inštancie citované zmluvné dojednanie považoval za určité a zrozumiteľné. Uviedol,
že rating klienta predstavuje interné hodnotenie banky a hovorí o schopnosti splácať dlhy, pričom
konkrétne hodnotiace postupy sú súčasťou know-how banky alebo ratingovej agentúry a preto ich
podrobnosti nebývajú zverejňované. Zároveň súd považoval za potrebné zohľadniť, že kontraktácia
prebehla medzi dvoma právnickými osobami, pričom správca ako profesionál v danej oblasti mal mať

dostatok vedomostí na porozumenie obsahu zmluvných dojednaní. Z ust. 5.5 je zrejmé, že správca si bol
vedomý toho, že banka môže jednostranne meniť úrokovú sadzbu v prípadoch uvedených v ustanovení,
čomu zodpovedalo jazykové vyjadrenie ustanovenia, predchádzajúce rokovania banky a správcu, ako
aj následné správanie sa, keď správca nakoniec aplikáciu uvedeného ustanovenia akceptoval. Súd
zároveň poukázal na nález ÚS SR sp. zn. I.ÚS 640/2014, podľa ktorého je potrebné preferovať výklad

vprospechplatnostizmluvy.Zrozumiteľnosťaurčitosťustanoveniabodu5.5zmluvysúdnapokonvyvodil
aj z výpovede svedka Q. U. V., ktorý bol prokuristom správcu v čase uzatvorenia zmluvy, ktorý uviedol, že
čítal celú zmluvu a boli im vysvetlené ustanovenia na jednaniach. Veci, ktoré im neboli jasné rozporovali
alebo o nich diskutovali a si ich ozrejmovali, pričom pred podpisom zmluvy nepovažoval nejaké jej
ustanovenie za neurčité.

84. Tvrdenie žalobcov v odvolaní, že súd sa nezaoberal zrozumiteľnosťou a určitosťou čl. 5.5 zmluvy je,
vzhľadomnauvedenévpredchádzajúcomodseku,nedôvodné.Ztoho,žesúdsazaoberalinterpretáciou
pojmuratingklienta(použitéhovbode5.5.zmluvy),prípadnepoužilinformáciezwebovýchstránokECB,
nie je možné vyvodiť, že dohľadával informácie v prospech žalovaného a porušil tým rovnosť zbraní.

Nie je pravdivé ani tvrdenie odvolateľov, že súd sa nezaoberal v tejto súvislosti ani listinnými dôkazmi
a to rozsudkom NS SR sp. zn. 6Cdo/127/2017 spolu s uznesením III.ÚS 124/2020, keďže v bode 50.
odôvodnenia preskúmavaného rozsudku súd prvej inštancie uvádza, že tam uvedené závery obdobne
platia aj o rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co/147/2015, o ktorom rozhodoval NS SR v
danej veci pod sp. zn. 6Cdo/127/2017, ktoré rozhodnutie bolo napadnuté sťažnosťou a riešené pred

Ústavným súdom SR pod sp. zn. III.ÚS/124/2020. K tomuto prvoinštančný súd uviedol, že predmetné
rozhodnutie vychádza z iných skutkových okolností, keďže v danom konaní nebola posudzovaná zmluva
o termínovanom úvere uzavretá za účelom obnovy bytového domu, v ktorej by ako dlžníci vystupovali
vlastníci bytov zastúpení správcom, do splnenia ktorej sa poskytnutý úver nepovažoval za hypotekárnya v ktorej ako dlžníci vystupovali obyčajné fyzické osoby bez zastúpenia, pričom naviac znenie bodov 4.6
a 5.5 nie je totožné, keďže je inak definovaná zmena miery rizika klienta (čo je pravdou). Nadväzne súd
prvej inštancie správne uzavrel, že vzhľadom na absenciu totožnosti dotknutých zmluvných dojednaní

neprichádza do úvahy aplikácia ust. § 53a ods. 1 OZ vo vzťahu k dojednaniu v bode 5.5 predmetnej
úverovej zmluvy. Žiada sa dodať, že ani Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/127/2017, ani Ústavný
súd vo veci pod sp. zn. III.ÚS/124/2020, priamo neriešili otázku neprijateľnosti uvedenej zmluvnej
podmienky, keď nastolenými otázkami bola aktívna vecná legitimácia, naliehavý právny záujem a
možnosť vyslovenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky v zmluve uzavretej pred účinnosťou zák. č.

568/2007 Z.z. a priznania primeraného finančného zadosťučinenia. Sami žalobcovia vo vyjadrení
k bodu 50. odôvodnenia preskúmavaného rozsudku poukazujú na konkrétne rozdiely v texte čl. 4.6
zmluvy o poskytnutí úveru posudzovanej Okresným súdom Žilina pod sp. zn. 14C/295/2014 a čl. 5.5
posudzovanej zmluvy. Z porovnania je zrejmé, že tieto texty na viacerých miestach nie sú totožné.
Rozhodnutie súdu vo veci aj keď v obdobnej, pritom nezaväzuje ďalšie súdy rozhodujúce neskôr v inej
veci. Súd prvej inštancie na rozdiely v texte dotknutých ustanovení poukázal a svoj názor o určitosti

a zrozumiteľnosti čl. 5.5 textu dotknutej zmluvy riadne odôvodnil, pričom s jeho závermi v tomto smere
sa odvolací súd stotožnil a v podrobnostiach na ne odkazuje.

85. Odvolací súd nezistil ani žiaden rozpor daného dojednania s dobrými mravmi v zmysle § 39 OZ,
na ktorý odvolatelia vo všeobecnej rovine odkazujú a prvoinštančný súd sa mu osobitne nevenoval (§

387 ods. 3 CSP).

86. Pri posúdení textu ustanovenia 5.5 zmluvy odvolací súd žiadnu nemorálnosť čl. 5.5 zmluvy teda
jeho rozpor s dobrými mravmi nezistil, keď nezistil čím by predmetné dojednanie mohlo narúšať
základné morálne spoločenské zásady. Absencia niektorých okolností pre uplatnenie predmetného

ustanovenia, prípadne absencia výpočtu zmeny sadzby, ako na to poukazujú žalobcovia, by zakladala
neurčitosť alebo nezrozumiteľnosť predmetného právneho úkonu, nie však jeho rozpor s dobrými
mravmi. Ustanovenie ani jednostranne nezvýhodňuje banku na úkor žalobcov, keďže umožňuje
zvýšenie i zníženie úrokovej sadzby. Ani možnosť jednostranného zvýšenia úrokovej sadzby bankou
zakotvená v predmetnom ustanovení, sama osebe nezakladá rozpor s dobrými mravmi. Sám zákon totiž

jednostrannú zmenu zmluvných podmienok za splnenia zákonom stanovených podmienok, pripúšťa (§
53 ods. 4 písm. i) v spojení ods. 15 OZ).

87. Nie je pravdivé ani tvrdenie žalobcov v odvolaní, že súd sa vôbec nezaoberal otázkou neprijateľnosti
zmluvnej podmienky uvedenej v čl. 5.5 zmluvy. Naopak prvoinštančný súd sa touto otázkou zaoberal

a svoj záver, že predmetnú zmluvnú podmienku nie je možné považovať za neprijateľnú vyslovil
v bode 55. odôvodnenia, keďže na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že všetky
zmluvné podmienky boli individuálne dojednané. Skutočnosti, ktoré viedli k tomuto záveru súd prvej
inštancie riadne odôvodnil v ods. 54. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Podľa názoru odvolacieho
súdu na základe výsledkov vykonaného dokazovania, najmä výsluchov svedka Q. U. V. (bývalého

zamestnanca BD Trnava – prokuristu správcu v rokoch 1994 až 2014) a svedka Q. I. E. (bývalého
zamestnanca žalovanej), ktorých výpovede súd prvej inštancie podrobne analyzoval v ods. 54. až 61.
odôvodnenia, súd dospel k správnemu záveru, že správca ako odborne spôsobilá osoba mal možnosť
ovplyvňovať obsah predmetnej zmluvy a to aj za pomoci právnika, čo aj využil. Vzhľadom na obsah
výpovedí predmetných svedkov, ktorých súd prvej inštancie správne vyhodnotil ako vierohodných,

je potom nerozhodné, že žalovaný nepredložil žiadnu e-mailovú správu alebo záznam z rokovania,
ako to namietajú žalobcovia v odvolaní. V kontraktačnom procese boli žalobcovia zastúpení Bytovým
družstvom so sídlom v Trnave a preto je aj nerozhodné, či jednotliví vlastníci bytov a nebytových
priestorov boli priamo oboznámení so znením predmetnej zmluvy a či ne/ovplyvňovali jej obsah.

88. Po oboznámení sa s výpoveďami svedkov Q. E. a Q. V. (aj z iných obdobných sporov, z ktorých
zápisnice boli pripojené do spisu (č.l. 545 – 582), aj odvolací súd sa zhodol so záverom súdu prvej
inštancievbode61.odôvodnenia,žetietovýpovedemožnopovažovaťzavierohodné,keďsineodporujú
v podstatných okolnostiach a nie sú v rozpore s ostatnými dôkazmi. Určité nepresnosti vo výpovediach
svedkovoudalostiachspredmnohých(cca9)rokov,súvzhľadomnačasovýodstupprirodzené.Vpopise

podstatných okolností si ale výpovede neodporujú.

89. Žalobcovia v podanom odvolaní sa dotkli tiež otázky premlčania uplatneného nároku. Ako to správne
uviedol súd prvej inštancie v ods. 67. odôvodnenia, keďže dospel k záveru, že žalovaná sa bezdôvodneneobohatila, bolo by nadbytočné zaoberať sa otázkou premlčania nároku, ktorého existenciu súd nemal
za preukázanú.

90. Súd prvej inštancie správne v bode 58. odôvodnenia uviedol, že čo sa týka oznámenia zvýšenia
úrokového rozpätia, s poukazom na bod 5.5 dodatku, ani prípadné neoznámenie zvýšenia by nebolo
dôvodom neúčinnosti alebo neplatnosti zvýšenia, pričom ale zvýšenie bolo žalobcovi oznámené listom
zo dňa 1.12.2011 (č.l. 12), ktoré sami žalobcovia priložili k žalobe. Naviac žalovaná predložila kópiu
podacieho hárku (č.l. 323), z ktorého vyplýva, že dňa 1.12.2011 bola podaná na poštovú prepravu

zásielka pre správcu, pričom súd uzavrel, že nič z tejto listiny nevzbudzuje pochybnosti o jej autenticite.
Podporne o doručení oznámenia svedčí aj výpoveď svedka Q. E. (č.l. 388), podľa ktorého viac oznámení
išlo v jednej obálke. Prvoinštančný súd ale správne zdôraznil, že rozhodujúcim je, že žalobcovia spolu
so žalobou predmetné oznámenie doložili do spisu, čo preukazuje, že im doručené bolo. Tvrdenie
odvolateľov, že so zásielkami bolo manipulované, boli dorábané a poštové hárky boli pozmeňované,
v konaní ničím preukázané nebolo. Na uvedených záveroch prvoinštančného súdu preto nemôžu nič

zmeniť ani v tomto smere rozdielne výpovede svedka E. ohľadne všeobecne spôsobu doručovania
zásielok, na ktoré poukazujú žalobcovia v odvolaní.

91. V ďalšej časti odvolania žalobcovia namietali závery súdu prvej inštancie o oprávnenosti zvýšenia
úrokového rozpätia, teda aplikácie čl. 5.5 zmluvy v ods. 62. preskúmavaného rozsudku, ktoré

označujú za zjavne nesprávne. V tejto súvislosti odvolatelia namietali, že hlavný faktor, ktorým je rast
nezamestnanosti nastal už v roku 2009 a preto nie je možné reflektovať na tvrdený rast nezamestnanosti
v roku 2011 a 2012, kedy bola miera nezamestnanosti stabilná, dokonca klesala, teda reálne dôvody
na prehodnotenie miery rizika a zmenu ratingu neexistovali, nakoľko v čase poskytnutia úveru v roku
2009 bola hospodárska situácia a nezamestnanosť SR horšia ako v čase prehodnotenia v rokoch 2011

a 2012. Namietali tiež, že súd, ani žalovaný nevysvetlil čo sa pod zmenou ratingu klienta rozumie a tento
pojem nie je vysvetlený ani v zmluve. Svedok Q. E. pritom uvádzal rôzne dôvody zmeny úrokového
rozpätia (zmena ratingu, zmena rizika klienta, pokles EURIBOR, sankcia za nesplnenie povinností), teda
sám tápa v dôvodoch, pre ktoré banka pristúpila k zvýšeniu úrokového rozpätia. Ak by aj reálne dôvody
existovali, otázne je, prečo ich žalovaný neposudzoval v roku 2009, ale pristúpil k prehodnoteniu miery

rizika až v roku 2011 po štyroch rokoch. Podľa odvolateľov preto, lebo v roku 2011 rapídne poklesol
EURIBOR a zároveň prebiehali rokovania o akvizícii žalovaného novým akcionárom.

92. Je potrebné prisvedčiť námietke odvolateľa, že ak klesla sadzba EURIBOR (predtým BRIBOR) ako
úroková sadzba, za ktorú žalovaný získava peniaze na finančnom trhu, museli klesnúť žalovanému

náklady na zaobstarávanie peňazí, a nemôže to mať pozitívny vplyv na rast úrokového rozpätia a preto
táto časť výpovede svedka z č.l. 387, na ktorú prvoinštančný súd odkazuje v bode 62. odôvodnenia,
vyznieva z tohto hľadiska nelogicky. V ďalšej časti výpovede tento svedok ale už logicky správne
uvádza, že “ ...keď klesol EURIBOR z 5 % na 3 %, úroková sadzba išla dole.“ Pokiaľ v tejto súvislosti
odvolatelia namietajú, že zvýšenie úrokového rozpätia nie je v zmluve dojednané, súd prvej inštancie

v bode 62. odôvodnenia správne poukázal na to, že zmenou úrokového rozpätia (ktoré je jednou z dvoch
zložiek revizibilnej úrokovej sadzby) došlo v konečnom dôsledku aj k zmene úrokovej sadzby ako takej
a odvolací súd sa touto otázkou vysporiadal vyššie. Pokiaľ žalobcovia v odvolaní poukazujú na list NBS
zo dňa 28.4.2015 (č.l. 47 a nasl.), súd prvej inštancie sa s týmto listinným dôkazom vyporiadal v ods. 50.
odôvodnenia preskúmavaného rozsudku s tým, že takéto stanovisko nie je pre súd záväzné, ale najmä

sa nevyjadruje k citovanému bodu 5.5 zmluvy, ale iba k bodu 12.1.1.1 zmluvy o uplatnení sankčného
navýšenia, na základe ktorého ale k zvýšeniu úrokového rozpätia v prejednávanej veci neprišlo. Daný
list NBS je aj podľa odvolacieho súdu preto vo vzťahu k prejednávanej veci bez právnej relevancie.

93. Súd prvej inštancie opodstatnene v ods. 64 odôvodnenia skonštatoval, že správca je tou istou

právnickou osobou, ktorá zastupovala vlastníkov bytov pri uzavretí predmetnej zmluvy v roku 2008,
pričom žalobou podanou o osem rokov neskôr namieta znenie zmluvy, ktoré v rámci riadneho
kontraktačného procesu v roku 2008 dojednal a s ktorým súhlasil, ako aj použitie bodu 5.5, ktoré
nakoniec v roku 2011 akceptoval, čím spochybňuje plnenie si povinností podľa § 8b ods. 3 ZoVB. Súd
tiež správne v tejto súvislosti skonštatoval, že nárok na náhradu škody má v zásade prednosť pred

subsidiárnym nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia.

94. Odvolatelia tiež namietali nevykonanie dokazovania výpoveďou nimi navrhnutého svedka B. M.
(právnik BD Trnava) ku kontraktačnému procesu, čo súd prvej inštancie označil za nadbytočné, keďžemalskutkovýstavdostatočnepreukázanýzvykonanéhodokazovaniaavýpoveďnavrhnutéhosvedkaby
nemohla viesť k inému rozhodnutiu súdu (ods. 65). Odvolací súd sa s týmto postupom prvoinštančného
súdu zhoduje, keď podrobnými výpoveďami kľúčových svedkov najmä Q. U. V. a Q. I. E. priamo

zúčastnených kontraktačného procesu, bolo dojednávanie zmluvy dostatočne ozrejmené. Meno B. M.
uviedol po prvýkrát na pojednávaní prvoinštančného súdu dňa 22.9.2020 vypočúvaný svedok B. V., keď
uviedol, že právnika mali B. M., ale podstatné je, že zmluvy pozeral B. T. (predseda predstavenstva) a B.
M. po formálnej stránke, B. T. „rozprával také konkrétnejšie tam“, „...J. M. sa vyjadroval formálne, ale
podstatné J. T.“. Aj z uvedenej výpovede teda vyplýva, že podstatné slovo po právnej stránke zo strany

žalobcov mal B. T. a nie B. M.. Súd prvej inštancie vzhľadom na uvedené sa nepripustením dôkazu
výsluchom svedka B. M., nedopustil nesprávneho procesného postupu, ktorým by znemožnil žalobcom
uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

95. Žalobcovia v podanom odvolaní tiež namietajú, že súd porušil princíp rovnosti zbraní tým, že

neprípustným spôsobom nahrádzal dôkaznú povinnosť žalovaného, vlastnými úvahami a nad rámec
navrhnutých a vykonaných dôkazov kompenzoval neunesenie dôkazného bremena žalovaného. Po
oboznámení sa s vecou odvolací súd nezistil žiaden procesný postup prvoinštančného súdu, ktorým
by mohlo dôjsť k porušeniu uvedeného princípu rovnosti sporových strán. Naopak prvoinštančný súd
postupoval v súlade s ustanoveniami CSP a žiadnym svojím procesným postupom princíp rovnosti

zbraní neporušil. Zo skutočnosti, že žalobcovia pred súdom prvej inštancie neboli úspešní, nemožno
vyvodiť,žesúdvrozporesprincípomrovnostisporovýchstránrozhodolvprospechžalovanej.Porušeniu
uvedeného princípu nenasvedčujú ani hypotetické úvahy odvolateľov, že súd úmyselne čakal, aby mal
možnosť rozhodnutia Ústavného súdu žalovaný predložiť, a že sa ponáhľal s výsluchmi Q. V. (ktorý
postup súd vysvetlil v bode 59. odôvodnenia). Uvedený záver nevyplýva ani z odvolateľmi tvrdenej

skutočnosti, že súd mal konať nárazovito vo vlnách s úmyslom zahltiť právneho zástupcu žalobcu, aby
nestihol reagovať a splniť požiadavky súdu. Odvolací súd teda nezistil žiaden taký postup súdu prvej
inštancie, ktorým by mal porušiť princíp rovnosti sporových strán zakotvený v cit. čl. 6 CSP.

96. Žalobcovia preskúmavaný rozsudok napadli aj v časti výroku III., ktorým súd žalovanej voči žalobcovi

priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Žalobcovia pritom s poukazom na ust. §
257 CSP argumentovali tým, že je v rozpore s princípom spravodlivosti, keď súd zaviazal žalobcov
povinnosť uhradiť trovy konania žalovanému z dôvodu, že koná vo vlastnom mene a na účet vlastníkov
bytov a nebytových priestorov – spotrebiteľov a háji ich práva v súlade so zákonom o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov a je zo zákona ich zákonným zástupcom. Dodal tiež, že súd skonštatoval,

že právo žalobcov je premlčané a preto nie je sú úspešní, avšak nebral do úvahy reálne poškodenie
spotrebiteľov, ktorí žalovanej banke plnili viac ako mali a naturálne právo na vydanie bezdôvodného
obohatenia zostalo, hoci v nie žalovateľnej forme.

97. Z tejto časti odvolania je zrejmé, že nenáleží k predmetnému sporu, keďže v preskúmavanej veci

súd prvej inštancie zaviazal na náhradu trov konania žalovanej žalobcov v 1. až 97. rade a nie správcu
a tiež preto, že v danom prípade súd nezamietol návrh z dôvodu premlčania.

98. Otázkou možnej aplikácie § 257 CSP na daný prípad, podľa ktorého výnimočne súd neprizná
náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, sa súd prvej inštancie v bode

77. odôvodnenia zaoberal, pričom skonštatoval, že dôvody hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu
tohto ustanovenia žalobcami tvrdené neboli a súd ich sám nezistil, pričom takýmto dôvodom nemôže
byť skutočnosť, že strane neúspešného v konaní ide o spotrebiteľov. S uvedenými závermi súdu
prvej inštancie sa odvolací súd plne stotožňuje. Skutočnosť, že žalobcovia majú v spore postavenie
spotrebiteľov sama osebe nemôže byť dôvodom na nepriznanie náhrady trov konania úspešnej

protistrane a žiadne iné dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP ani odvolací súd
nevzhliadol.

99. Pokiaľ žalobcovia namietali, že žalovaný disponuje celým právnym oddelením s desiatkami interných
právnikov, a nič mu nebránilo využiť vlastné odborné kapacity a nepoužívať externú advokátsku

kanceláriu,odvolacísúduviedol,žežalovaný,hociprávnickáosoba,mávzmyslečl.47ods.2ÚstavySR
aj § 89 ods. 1 CSP právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, teda i právo dať sa zastúpiť advokátom.
Pojem „účelne“ v ust. § 251 CSP podľa ktorého trovy konania sú všetky preukázané a odôvodnené
a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránenímpráva, je nevyhnuté chápať ako určitú poistku pred hradením nákladov nesúvisiacich s konaním, pred
nadbytočnými, či nadmernými nákladmi. Vzhľadom na ústavne zaručené právo na právnu pomoc, nie je
možné prostredníctvom uvedeného termínu vymedziť kategóriu subjektov, ktoré by z hľadiska právneho

zastúpenia mala odlišné postavenie a tak jej de facto právo na zastúpenie advokátom v konaní upierať
a z hľadiska ostatných účastníkov ju diskriminovať. Aj podľa záverov Ústavného súdu SR v náleze I.
ÚS 264/2016 (a obdobne ja v nálezoch sp. zn. IV. ÚS 84/2014 a sp. zn. III. ÚS 457/2014) zo žiadnych
ustanovení ústavy ani vtedy Občianskeho súdneho poriadku nemožno vyvodiť záver, že by účastníkovi
konania, ktorý má zamestnancov s právnickým vzdelaním a napriek tomu si zvolí zástupcu z radov

advokátov, nemala byť priznaná náhrada trov konania. Za účelne vynaložené trovy konania podľa §
142 ods. 1 OSP možno pokladať iba také, ktoré museli byť procesnou stranou nevyhnutne vynaložené
na to, aby mohla riadne obhajovať svoje porušené alebo ohrozené subjektívne právo na príslušnom
súde. Trovy konania vzniknuté v súvislosti so zastúpením účastníka advokátom je potrebné zásadne
považovať za vynaložené účelne na riadne uplatňovanie, resp. bránenie práva na súde. Iba v celkom
výnimočných situáciách, najmä v prípade zneužitia práva na zastúpenie advokátom, by mohlo ísť o

trovy konania, ktoré by sa nedali kvalifikovať ako vynaložené účelne. Z uvedeného vyvstáva záver,
že skutočnosť, že žalovaný ako právnická osoba zamestnávajúca viacero právnikov s orientáciou na
problematiku, ktorá je predmetom konania neznamená, že trovy na zastúpenie žalovaného advokátom
boli neúčelne, v rozpore s ust. § 251 CSP, vynaložené. Ani z tohto hľadiska nie je potom daný dôvod na
odvolateľmi požadovanú aplikáciu § 257 CSP na rozhodnutie o náhrade trov prvoinštančného konania.

100. Odvolací súd vo svojom predchádzajúcom rozsudku uzavrel, že súd prvej inštancie správne vo
výroku III. napadnutého rozsudku v súlade s ust. § 255 ods. 1 a 262 ods. 1 CSP, zaviazal neúspešných
žalobcov na náhradu trov prvoinštančého konania úspešnej žalovanej v plnom rozsahu.

101. Po vyčerpaní relevantnej odvolacej argumentácie žalobcov, odvolací súd napokon dospel k záveru,
že ani jeden z odvolacích dôvodov uplatnených žalobcom nebol naplnený, resp. pokiaľ bola odvolacia
argumentácia sčasti dôvodná, nemalo to dopad na samotné rozhodnutie vo veci. Odvolací súd preto
preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu výrokov II. a III., ako vo výrokoch
vecne správny, s použitím § 387 CSP potvrdil.

102. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podali žalobcovia dovolanie, prípustnosť ktorého
vyvodzovalozust.§420písm.f)a§421ods.1písm.b)CSPanavrhli,abyodvolacísúdzrušilnapadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby žalobcom priznal náhradu trov
konania.

103. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací v uznesení sp. zn. 9Cdo/66/2022 zo dňa
28.8.2024 dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné, preto napadnuté rozhodnutie podľa § 449 ods. 1
CSP zrušil a podľa § 450 CSP vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

104. Dovolací súd uviedol, že dovolateľ namietanú vadu zmätočnosti v zmysle ustanovenia § 420 písm.
f) CSP odôvodnil tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné, vykazujúce prvky svojvôle
a arbitrárnosti. Namietal nepreukázanie individuálneho dojednania zmluvných podmienok najmä s
poukazom na zmenovú klauzulu 5.5., jej neurčitosť, svojvôľu banky pri zvyšovaní úrokovej sadzby
bez vysvetlenia, nedostatočné vysvetlenie kontrakčného procesu a nevykonanie niektorých dôkazov.

Ďalej argumentoval nesprávnym právnym posúdením veci a porušenie práva na spravodlivý proces
vyvodzoval zo skutočnosti, že súdy odignorovali aplikáciu ustanovení § 53a OZ a § 298 ods. 1 CSP
na vec.

105. K vzneseným námietkam dovolací súd vo všeobecnosti poukázal na to, že podľa konštantnej

judikatúry dovolacieho súdu nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa ustanovenia
§ 420 písm. f) CSP paušálne tvrdenie o nedostatočne zistenom skutkovom stave, nevykonanie
všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (9Cdo/224/202l
a 9Cdo/2l3/2021). Bez ďalších relevantných skutočností nemožno považovať za tzv. zmätočnostnú
vadu v procesnom postupe odvolacieho súdu jeho hodnotenie vykonaného dokazovania, a to preto,

že hodnotenie dôkazov prislúcha zásadne len tomu súdu, ktorý ich vykonal, v tomto prípade súdu
prvej inštancie, a pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho
rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, ale táto skutočnosť sama osebe prípustnosť dovolania v zmysle
--ustanovenia § 420 písm. f) CSP nezakladá.106. Dovolací súd v prejednávanej veci nezistil, že by odvolací súd alebo súd prvej inštancie opomenul
vykonať dokazovanie žalobcami predloženými listinami. Z obsahu spisu, ako aj z obsahu rozhodnutia

súdu prvej inštancie, bodu 15. a 17. odôvodnenia rozsudku vyplýva, aké dôkazy žalobcovia v spore
predložili a ako boli tieto listinné dôkazy súdom prvej inštancie vykonané a vyhodnotené. Záver
súdov bol výsledkom komplexného hodnotenia skutkových okolností prejednávanej veci, ktoré v konaní
vyšli najavo a ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov súdy viedli k rozhodnutiu veci.
Z obsahu práva na spravodlivý súdny proces procesnej strane nevyplýva právo vyjadrovať sa k

spôsobuhodnoteniaňounavrhnutýchdôkazovsúdomadožadovaťsanavrhnutéhospôsobuhodnotenia
vykonaných dôkazov.

107. Pokiaľ dovolateľ namietal nesprávny a nezákonný procesný postup dokazovania individuálneho
dojednania obsahu bodu 5.5. zmluvy o úvere, dovolací súd je toho názoru, že vykonané dokazovanie
dostatočne odôvodňuje skutkové i právne závery prijaté súdmi nižšej inštancie. Dovolací súd nezistil v

ich postupe pochybenia alebo vady v dokazovaní a hodnotení jeho výsledkov, ktoré by porušovali práva
žalobcov na spravodlivé súdne konanie.

108. K námietke dovolateľa, že súd zamietol žalobu po tom čo dospel k záveru o preukázaní
individuálneho dojednania zmluvy napriek tomu, že žalovaná nepredložila k tomuto žiadne dôkazné

prostriedky a ani nenavrhla dokazovanie v zmysle ustanovenia § 53 ods. 3 OZ, dovolací súd poukazuje
na odôvodnenie rozhodnutí obidvoch súdov, podľa ktorých tieto posudzovali zmluvnú podmienku aj
podľa kritérií stanovených v ustanovení § 53 ods. 12 OZ. Súdy neprijateľnosť zmluvnej podmienky
vyhodnocovali aj so zreteľom na okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy a na základe výsledkov
vykonaného dokazovania dospeli k záveru, že posudzovaná zmluva o termínovanom úvere (vrátane

bodu 5.5.) bola individuálne dojednaná.

109. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie potvrdeného odvolacím súdom vyplýva, že súdy
vychádzali z toho, že dôkazné bremeno preukázať individuálne dojednanie zmluvy zaťažovalo žalovanú
(bod52.a53.odôvodneniarozsudkusúduprvejinštancie).Súdysazaoberaliajdôsledkamiustanovenia

bodu 5.5 zmluvy pre spotrebiteľa, ku ktorým uviedli, že ustanovenie bodu 5.5. zmluvy umožňuje zmenu
úrokovej sadzby aj v prospech spotrebiteľa (keďže banka má možnosť meniť, a teda aj znížiť, nielen
zvýšiť,úrokovúsadzbu)vdôsledkučohovyhodnotilitotodojednanieakotaké,ktorénespôsobujeznačnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

110. V danom prípade odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie v odôvodneniach rozhodnutí
vysvetlili aj záver, že zmluvné dojednanie v bode 5.5. zmluvy o úvere je potrebné považovať za určité a
zrozumiteľné.Zodôvodneniarozsudkusúduprvejinštancieexplicitnevyplýva,žesúdvecprávneposúdil
okrem iného aj podľa ustanovenia § 37 ods. 1 OZ. K námietke dovolateľa o absencii dôvodu zmeny v
jednostrannom zvýšení úrokového rozpätia dovolací súd poukazuje na závery súdu prvej inštancie, s

ktorými sa stotožnil aj odvolací súd, že ani prípadné neoznámenie zvýšenia úrokového rozpätia by za
okolností prejednávaného prípadu nebolo dôvodom neúčinnosti alebo neplatnosti jeho zvýšenia.

111. Dovolací súd tak nezistil opodstatnenosť dôvodov, ktoré dovolateľ uvádzal v dovolaní o zmätočnosti
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu pre nedostatok riadneho odôvodnenia a právneho posúdenia

veci odvolacím súdom. Pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia z
hľadiska namietanej zmätočnostnej vady v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP správnosť právnych
záverov, ku ktorým odvolací súd dospel, nie je relevantná, lebo prípadné nesprávne právne posúdenie
veci túto vadu zmätočnosti nezakladá (R 24/2017); tento právny záver považuje za ústavnoprávne
akceptovateľný i ústavný súd (1. ÚS 61/2019).

D
112. Dovolateľ vyvodzoval porušenie práva na spravodlivý proces aj z toho, že odvolací súd opomenul
ustanovenie § 53a OZ a neaplikoval ustanovenie § 298 ods. 1 CSP nevyslovil, že zmluvná podmienka
používaná žalovanou v spotrebiteľskej zmluve uvedená pod bodom 5.5. zmluvy o termínovanom úvere
je neprijateľná.

113. Podľa dovolacieho súdu nie je dostatočne zrejmé, aký vplyv na posúdenie totožnosti uvedených
dvoch zmluvných podmienok malo zastúpenie správcom pri uzatváraní zmluvy a aké boli rozdiely v
definícii miery rizika klienta. Dovolací súd okrem toho zistil, že obsahovo totožná zmluvná podmienka vbode 5.5. zmluvy o termínovanom úvere č. 06/093/08 zo 16. decembra 2008 v znení: ,, Banka. má právo
adekvátnym spôsobom meniť úrokovú sadzbu v prípade, ak dôjde k zmene miery rizika Klienta. Zmena
miery rizika Klienta môže súvisieť predovšetkým so zmenou ratingu Klienta stanoveného Bankou,

alebo so zmenou rizikovej váhy Klienta podľa pravidiel stanovených Národnou bankou Slovenska.
Pre posúdenie zmeny miery rizika Klienta sú rozhodujúce skutočnosti platné v čase ich ostatného
posúdenia v porovnaní s aktuálnymi rozhodujúcimi skutočnosťami. Príslušnú zmenu úrokovej sadzby je
Banka oprávnená uskutočniť automaticky bez dodatkov k Úverovej zmluve. Banka predmetnú zmenu
v primeranej lehote oznámi Klientovi.", bola už predmetom skúmania v spore vedenom na Okresnom

súde Piešťany pod sp. zn. 14C/2l/2017 o vydanie bezdôvodného obohatenia a vo výroku rozsudku v
tejto veci z 13. augusta 2020 sp. zn. 14C/21/2017, v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského
súdu v Trnave z 24. novembra 2021 sp. zn. 25Co/90/2020, bola vyhlásená za neprijateľnú. Najvyšší
súd Slovenskej republiky rozsudkom z 31. mája 2023 sp. zn. 5Cdo/71/2022 dovolanie žalovanej Prima
banky Slovensko, a. s., zamietol a Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením z 5. decembra 2023
sp. zn. IV. ÚS 617/2023 ústavnú sťažnosť sťažovateľa Prima banka Slovensko, a. s., odmietol.

114. Dovolací súd vo veciach s obdobným predmetom konania (napr. sp. zn. 7Cdo/98/2022,
7Cdo/74/2023, 7Cdo/86/2023, 4Cdo/78/2023, 4Cdo/77/2023, 1 Cdo/51/2023, 2Cdo/66/2022)
rozhodoval o dovolaniach žalobcu proti rozsudkom odvolacieho súdu, ktorý potvrdil rozhodnutia súdu
prvej inštancie o zamietnutí žalôb žalobcu preto, že nepovažoval bod 5.5. zmluvy o úvere za neprijateľnú

zmluvnú podmienku, ale za bod platne dojednaný, určitý a zrozumiteľný. Význam tohto bodu bol podľa
názoru súdu prvej inštancie zmluvným stranám zrejmý a bolo preukázané, že zmluvy a ich zmeny boli
dojednané individuálne, pričom za vlastníkov konal správca, ktorý bol odborne spôsobilou osobou a
ktorý mal možnosť znenie zmluvy ovplyvniť. Najvyšší súd na dovolanie žalobcu rozsudky odvolacieho
súdu zrušil a veci mu vrátil na ďalšie konania, pričom vo vzťahu k obom dôvodom prípustnosti

dovolania uplatneným sťažovateľom (§ 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. b) CSP) uviedol, že „z
rozsudku Najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/71/2022 z 31. 05. 2023 vychádzal ako z prejudikatúry, ktorá už
vyhodnotila právnu otázku týkajúcu sa neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorá už bola v rozhodovacej
praxi dovolacím súdom vyriešená." I tieto rozhodnutia najvyššieho súdu boli posudzované ústavným
súdom a ústavné sťažnosti podané proti nim boli odmietnuté uzneseniami sp. zn. I. ÚS 140/2024,. IV.

ÚS 663/2023 a I. ÚS 111/2024 pre zjavnú neopodstatnenosť.

115. Podľa právneho názoru senátu dovolacieho súdu rozhodujúceho v prejednávanej veci, pokiaľ
obsahovo totožná zmluvná podmienka bola predmetom skúmania súdmi nižšej inštancie a vyhlásená
za neprijateľnú (z dôvodu neurčitosti pojmu „miera rizika klienta") a najvyšší súd sa s takýmto

posúdením stotožnil (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/71/2022), a v ďalších rozhodnutiach
najvyššieho súdu s obdobným predmetom konania názor uvádzaný v rozhodnutí najvyššieho súdu
sp. zn. 5Cdo/71/2022 nebol spochybnený (bod 22. tohto rozhodnutia), potom od takéhoto názoru sa
dovolací súd nepovažuje za potrebné odkloniť, stotožňuje sa s ním a v celom rozsahu naň odkazuje,
lebo je plne aplikovateľné aj na prejednávanú vec.

116. V danom prípade sa odvolací súd stotožnil so súdom prvej inštancie, že ak nebolo možné
považovať bod 5.5. zmluvy za neprijateľnú zmluvnú podmienku, nebolo možné dospieť k záveru, že
by žalovaný prijal bezdôvodné obohatenie na úkor vlastníkov bytov, čo je v rozpore s rozhodnutím
najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/71/2022 a ďalšími rozhodnutiami najvyššieho súdu uvedenými v bode

22. tohto rozhodnutia, v ktorých posúdenie a vyhlásenie tejto zmluvnej podmienky za neprijateľnú bolo
akceptované.

117. Vzhľadom na základný princíp Civilného sporového poriadku vyjadrený v ustanovení jeho článku
2 ods. 1 a ods. 2, ktorý chráni hodnotu predvídateľnosti práva, resp. súdnych rozhodnutí ako

jednu z najvyšších ústavných hodnôt materiálneho právneho štátu, dospel dovolací súd k záveru,
že rozhodnutím odvolacieho súdu, ktoré nezohľadňuje určenie predmetnej zmluvnej podmienky za
neprijateľnú, porušuje právo žalobcov na spravodlivý proces.

118. Keďže dovolanie podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP je nielen prípustné, ale aj dôvodné, bolo

potrebné napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie(§ 450 CSP).119. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu je ustálená v tom, že existencia dovolacieho dôvodu
podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP je sama osebe dôvodom pre zrušenie rozsudku odvolacieho
súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie bez toho, aby sa dovolací súd zaoberal ďalšími dovolacími

námietkami dovolateľa a správnosťou právnych záverov (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP), na ktorých
spočíva zrušované rozhodnutie odvolacieho súdu. V prípade dôvodne namietanej vady zmätočnosti
ide o procesnú nesprávnosť zásadného charakteru, pri ktorej je predčasné podrobiť napadnuté
rozhodnutie meritórnemu dovolaciemu prieskumu (1Cdo/166/2017, 2Cdo/88/2017, 3Cdo/146/2018,
4Cdo/191/2018, 5Cdo/29/2016, 8Cdo/70/2017). Dovolací súd napriek tomu len stručne uvádza k

dovolateľom nastoleným štyrom právnym otázkam (bod 3.3. odôvodnenia), že tie by mohli mať znaky
relevantnej otázky v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP za predpokladu, ak by výsledok ich riešenia
(posúdeniaavyhodnotenia)odvolacímsúdompredstavovaljedineavýlučnetiedôvody,prektorénebolo
odvolaniu žalobcu vyhovené, a pre ktoré bolo potvrdené ako vecne správne rozhodnutie súdu prvej
inštancie. Ak sa však odvolací súd riešením týchto otázok vôbec nezaoberal, na čo v dovolaní poukázal
sám dovolateľ a rozhodnutie odvolacieho súdu spočívalo na odlišných dôvodoch, dovolanie vo veci

podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP nie len že nie je dôvodné, ale nie je ani prípustné.

120. Po predmetnom zrušujúcom rozhodnutí dovolacieho súdu Krajský súd v Trnave ako súd odvolací
(§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku – ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo
podanévčas(§362ods.1CSP),oprávnenýmsubjektom–stranou,vktorejneprospechbolorozhodnutie

vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§
355 ods. 1 CSP, po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP)
a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d), f), g) a h) CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré

ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie
bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219
ods. 3 CSP), po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti rozhodnutia a jemu predchádzajúceho

konania dospel k záveru, že odvolaniu žalobcov nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutom rozsahu - v zamietajúcom výroku II., ako aj vo výroku III. o náhrade trov
prvoinštančnéhokonania,jevecnesprávny,vdôsledkučohobolisplnenépodmienkyprejehopotvrdenie
v zmysle § 387 CSP.

121. Predmetom konania pred súdom prvej inštancie bol žalobou uplatnený nárok žalobcov ako
spotrebiteľov (pôvodných a aktuálnych vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome v D.
Y. W. C. K. XXXX) na vydanie od žalovanej bezdôvodného obohatenia, ktoré mala získať zo vzťahu zo
zmluvyoterminovanomúvereč.06/100/08uzavretejstranamidňa20.06.2016,vdôsledkunedôvodného
zvýšenia úrokovej sadzby do 20.6.2016 v sume 1.808,99 Eur spolu s úrokom z omeškania 5% ročne

od 27.6.2016 do zaplatenia.

122. Predmetom odvolacieho prieskumu, vymedzeným použitými odvolacími dôvodmi žalobcu bolo
posúdiť, či boli naplnené odvolacie dôvody uplatnené žalobcom v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), d), f),
g) a h) CSP tak, ako boli konkretizované v podanom odvolaní. Odvolanie žalobcov nesmerovalo proti

výroku I. preskúmavaného rozsudku, ktorým bolo konanie v časti o zaplatenie 88,13 Eur, z dôvodu
čiastočného späťvzatia žaloby, zastavené, v tejto časti rozsudok nadobudol právoplatnosť a nepodliehal
prieskumu odvolacieho súdu.

123. Aj pri opätovnom zaoberaní sa vecou musel krajský súd prioritne vyriešiť otázku aktívnej legitimácie

žalobcov v spore. Odvolací súd sa ale medzičasom odklonil od svojho právneho názoru vysloveného
v predchádzajúcom rozsudku (ktorým nie je viazaný), že procesné spoločenstvo žalobcov v danom
prípade nie je nútené a pre úspech v spore sa nevyžaduje nevyhnutne účasť všetkých subjektov
právneho vzťahu. Na rokovaní občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Trnave dňa 8.11.2022
bolo totiž prijaté zjednocujúce stanovisko k otázke, či v prípade vlastníkov bytov žalujúcich o vydanie

bezdôvodného obohatenia zaplateného žalovanému z fondu prevádzky údržby a opráv, ak sú títo
v žalobe označení ako jednotlivé fyzické osoby, ide o nútené spoločenstvo v zmysle § 78 ods. 1 CSP,
že vlastníci bytov žalujúci o vydanie bezdôvodného obohatenia do fondu prevádzky, údržby a oprávvytvárajú nútené spoločenstvo podľa § 78 ods. 1 CSP. Odvolací súd nadväzne v prejednávanej veci
nevidel dôvod na odklon od tohto stanoviska.

124. V odôvodnení preskúmavaného rozsudku v ods. 68. a 69. prvoinštančný súd vyslovil názor, že
v zmysle § 8a ods. 7 a § 19 ods. 2 ZoVB prevodom alebo prechodom vlastníckeho práva k bytu
dochádza k právnemu nástupníctvu všetkých práv a povinností vyplývajúcich pre vlastníka bytu, vrátane
práva na vydanie prípadného bezdôvodného obohatenia. Pre splnenie aktívnej vecnej legitimácie je
teda potrebné, aby ako žalobcovia vystupovali všetci aktuálni vlastníci bytov, ktorí tak tvoria nútené

spoločenstvo (§ 78 ods. 1 CSP), pričom z predloženého LV č. XXXX vyplýva, že ako žalobcovia
v čase rozhodovania prvoinštančného súdu nevystupovali niektorí aktívni vlastníci dotknutých bytov.
Keďže potom žalobcami neboli ku dňu vyhlásenia prvoinštančného rozsudku všetci vlastníci bytov
v predmetnom bytovom dome, aj z tohto dôvodu súd žalobu zamietol.

125. Žalobca v podanom odvolaní s týmito závermi prvoinštančného súdu nesúhlasil. S poukazom na

ust. § 10 ods. 3 ZoVB zdôraznil, že akákoľvek výplata bezdôvodného obohatenia do fondu prevádzky,
údržby a opráv je účelovo viazaná len v prospech tohto fondu a nie je pre jednotlivých vlastníkov bytov
a nebytových priestorov.

126. Žalovaný považoval záver prvoinštančného súdu týkajúci sa nedostatku aktívnej legitimácie

žalobcov za správny, keďže žalobcami tvoriacimi nútené spoločenstvo podľa § 78 ods. 1 CSP neboli
v čase vyhlásenia rozsudku všetci jeho členovia. Podľa nálezov I.ÚS 428/2019 a III.ÚS
302/2019 aj po novele ZoVB účinnej od 1.11.2018 majú vlastníci bytov právo uplatňovať nároky na súde
aj vo vlastnom mene s tým, že správca bol a stále je len ich zástupcom. Ak sa vydania bezdôvodného
obohatenia domáhali aj tí žalobcovia, ktorí už neboli vlastníkmi bytov a nebytových priestorov v bytovom

dome je správny záver súdu o nedostatku ich aktívnej legitimácie. Žalovaný pritom poukázal na
uznesenie Krajského súdu v Trnave č.k. 23Co/132/2018-313, ktorým bol zamietnutý návrh na zmenu
žalobcov.

127. V zmysle § 78 CSP nútené spoločenstvo je procesné spoločenstvo, v ktorom osobitný predpis

vyžaduje pre úspech v spore účasť všetkých subjektov právneho vzťahu (ods. 1). Súd žalobu zamietne,
ak nie je splnená podmienka účasti všetkých subjektov podľa ods. 1 (ods. 2).

128. O nútené spoločenstvo ide vtedy, keď priamo zo zákona alebo z povahy veci je nevyhnutné,
aby v konaní vystupovalo spoločenstvo, teda keď existencia spoločenstva je vynútená hmotnoprávnou

úpravou. Typicky ak ide o neplatnosť právneho úkonu alebo o zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva.

129. Predmetom daného konania je vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré sa v zmysle § 456
OZ musí vydať tomu, na úkor koho sa získalo, v danom prípade teda vlastníkom bytov a nebytových

priestorov v predmetnom bytovom dome. V zmysle ust. § 8a ods. 7, § 19 ods. 2 a § 10 ods. 5 ZoVB
pritom platí, že prevodom alebo prechodom vlastníckeho práva k bytu v bytovom dome dochádza
k právnemu nástupníctvu všetkých práv a povinností, teda aj príp. práva na vydanie bezdôvodného
obohatenia. Bezdôvodné obohatenie je teda potrebné vydať aktuálnym vlastníkom bytov a nebytových
priestorov. Podľa povahy veci ide teda na strane žalobcov o nútené procesné spoločenstvo vlastníkov

bytov v bytovom dome v zmysle cit. ust. § 78 ods. 1 CSP. V zmysle § 78 ods. 2 CSP tak ide
o prípad, kedy osobitný právny predpis vyžaduje pre úspech v spore účasť všetkých subjektov právneho
vzťahu. V týchto prípadoch je potrebné vydať jediný rozsudok ohľadne všetkých spoločníkov. Jedná
sa o vymedzený okruh osôb, ktorým v konkrétnom konaní prináleží tzv. vecná legitimácia. Aktívna
vecná legitimácia všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome vyplýva nielen

zpredchádzajúcejprávnejúpravy,akoajzaktuálneprávnejúpravyvlastníkovbytov(§3zák.č.182/1992
Zb.), správca vždy bol a je len zástupcom. V danom prípade žalobcami neboli v čase vydania rozsudku
súdu prvej inštancie všetci aktuálni vlastníci bytov v bytovom dome, ktorých sa týka skutkový a právny
základ sporu (ktorý záver prvoinštančného súdu nebol stranami spochybnený) a preto opodstatnene
súd prvej inštancie žalobu aj z tohto dôvodu pre nedostatok aktívnej legitimácie v spore zamietol. Na

tomto posúdení postavenia žalobcov nič nemení ani odvolacia argumentácia žalobcov, že s poukazom
na § 10 ods. 3 ZoVB akákoľvek výplata bezdôvodného obohatenia do fondu prevádzky, údržby a opráv
je účelovo viazaná len v prospech tohto fondu a nie pre jednotlivých vlastníkov bytov a nebytových
priestorov.130. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd uzatvára, že záver súdu prvej inštancie
o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie, keď ako žalobcovia v čase rozhodovania prvoinštančného

súdu nevystupovali niektorí aktuálni vlastníci dotknutých bytov, teda všetci vlastníci bytov v predmetnom
bytovom dome, čo (tiež) malo za následok zamietnutie žaloby, bol správny.

131. Keďže už len vyššie uvedený záver o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcov v spore musel bez
ďalšieho nevyhnutne viesť k zamietnutiu žaloby, bolo už potom nadbytočným a v rozpore so zásadou

hospodárnosti civilného sporového konania (čl. 17 základných princípov CSP) zaoberať sa akoukoľvek
ďalšou, vzhľadom na uvedený záver už bezpredmetnou a pre rozhodnutie bezvýznamnou odvolacou
argumentáciou žalobcu.

132. Žalobcovia preskúmavaný rozsudok napadli aj v časti výroku III., ktorým súd žalovanej voči
žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Žalobcovia pritom s poukazom na ust.

§ 257 CSP argumentovali tým, že je v rozpore s princípom spravodlivosti, keď súd zaviazal žalobcov
povinnosť uhradiť trovy konania žalovanému z dôvodu, že koná vo vlastnom mene a na účet vlastníkov
bytov a nebytových priestorov – spotrebiteľov a háji ich práva v súlade so zákonom o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov a je zo zákona ich zákonným zástupcom. Dodal tiež, že súd skonštatoval,
že právo žalobcov je premlčané a preto nie je sú úspešní, avšak nebral do úvahy reálne poškodenie

spotrebiteľov, ktorí žalovanej banke plnili viac ako mali a naturálne právo na vydanie bezdôvodného
obohatenia zostalo, hoci v nie žalovateľnej forme.

133. Z tejto časti odvolania je zrejmé, že nenáleží k predmetnému sporu, keďže v preskúmavanej veci
súd prvej inštancie zaviazal na náhradu trov konania žalovanej žalobcov v 1. až 97. rade a nie správcu

a tiež preto, že v danom prípade súd nezamietol návrh z dôvodu premlčania.

134. Otázkou možnej aplikácie § 257 CSP na daný prípad, podľa ktorého výnimočne súd neprizná
náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, sa súd prvej inštancie v bode
77. odôvodnenia zaoberal, pričom skonštatoval, že dôvody hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu

tohto ustanovenia žalobcami tvrdené neboli a súd ich sám nezistil, pričom takýmto dôvodom nemôže
byť skutočnosť, že strane neúspešného v konaní ide o spotrebiteľov. S uvedenými závermi súdu
prvej inštancie sa odvolací súd plne stotožňuje. Skutočnosť, že žalobcovia majú v spore postavenie
spotrebiteľov sama osebe nemôže byť dôvodom na nepriznanie náhrady trov konania úspešnej
protistrane a žiadne iné dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP ani odvolací súd

nevzhliadol.

135. Pokiaľ žalobcovia namietajú, že žalovaný disponuje celým právnym oddelením s desiatkami
interných právnikov, a nič mu nebránilo využiť vlastné odborné kapacity a nepoužívať externú
advokátsku kanceláriu, je potrebné uviesť, že žalovaný, hoci právnická osoba, má v zmysle čl. 47 ods.

2 Ústavy SR aj § 89 ods. 1 CSP právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, teda i právo dať sa
zastúpiť advokátom. Pojem „účelne“ v ust. § 251 CSP podľa ktorého trovy konania sú všetky preukázané
a odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním
alebo bránením práva, je nevyhnuté chápať ako určitú poistku pred hradením nákladov nesúvisiacich
s konaním, pred nadbytočnými, či nadmernými nákladmi. Vzhľadom na ústavne zaručené právo na

právnu pomoc, nie je možné prostredníctvom uvedeného termínu vymedziť kategóriu subjektov, ktoré
by z hľadiska právneho zastúpenia mala odlišné postavenie a tak jej de facto právo na zastúpenie
advokátom v konaní upierať a z hľadiska ostatných účastníkov ju diskriminovať. Aj podľa záverov
Ústavného súdu SR v náleze I. ÚS 264/2016 (a obdobne ja v nálezoch sp. zn. IV. ÚS 84/2014 a
sp. zn. III. ÚS 457/2014) zo žiadnych ustanovení ústavy ani vtedy Občianskeho súdneho poriadku

nemožno vyvodiť záver, že by účastníkovi konania, ktorý má zamestnancov s právnickým vzdelaním
a napriek tomu si zvolí zástupcu z radov advokátov, nemala byť priznaná náhrada trov konania. Za
účelne vynaložené trovy konania podľa § 142 ods. 1 OSP možno pokladať iba také, ktoré museli byť
procesnou stranou nevyhnutne vynaložené na to, aby mohla riadne obhajovať svoje porušené alebo
ohrozené subjektívne právo na príslušnom súde. Trovy konania vzniknuté v súvislosti so zastúpením

účastníka advokátom je potrebné zásadne považovať za vynaložené účelne na riadne uplatňovanie,
resp. bránenie práva na súde. Iba v celkom výnimočných situáciách, najmä v prípade zneužitia práva
na zastúpenie advokátom, by mohlo ísť o trovy konania, ktoré by sa nedali kvalifikovať ako vynaložené
účelne. Z uvedeného vyvstáva záver, že skutočnosť, že žalovaný ako právnická osoba zamestnávajúcaviacero právnikov s orientáciou na problematiku, ktorá je predmetom konania neznamená, že trovy
na zastúpenie žalovaného advokátom boli neúčelne, v rozpore s ust. § 251 CSP, vynaložené. Ani z tohto
hľadiska nie je potom daný dôvod na odvolateľmi požadovanú aplikáciu § 257 CSP na rozhodnutie

o náhrade trov prvoinštančného konania.

136. Súd prvej inštancie preto správne vo výroku III. napadnutého rozsudku v súlade s ust. § 255 ods.
1 a 262 ods. 1 CSP, zaviazal neúspešných žalobcov na náhradu trov prvoinštančého konania úspešnej
žalovanej v plnom rozsahu.

137. S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutých výrokoch II. (ktorým bola žaloba vo zvyšnej nezastavenej časti zamietnutá) a III.
o náhrade trov prvoinštančného konania, ako vo výrokoch vecne správny, s použitím ust. § 387 CSP,
potvrdil.

138. V zmysle § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie. Podľa ods. 2 ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na
náhradu trov konania na súde prvej inštancie.

139. V zmysle § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu

vo veci. Podľa ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne
rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

140. V zmysle § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej

inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

141. V tomto odvolacom konaní bola plne úspešná žalovaná a preto podľa citovaných ustanovení
žalovanej vzniklo právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania voči v odvolaní neúspešným

žalobcom. Prípadnú existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP
odôvodňujúcich výnimočné nepriznanie náhrady trov úspešnej strane (či už úplné alebo čiastočné) ako
už bolo uvedené, odvolací súd nezistil. Odvolací súd preto žalovanej priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania voči žalobcom v plnom rozsahu - 100%, pričom o výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným

uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

142. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).