Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 13. november 2023

Súd: Okresný súd Pezinok
Spisová značka: 9C/43/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1722202306
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 11. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Lapšanská

ECLI: ECLI:SK:OSPK:2023:1722202306.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Pezinok, v konaní pred sudkyňou JUDr. Zuzanou Lapšanskou, v právnej veci žalobcu :

práp. W. B., I.. XX.XX.XXXX, Z. O. B., Y.. I. Č.. XXXX/XX, zastúpený : Advokátska kancelária prof. JUDr.
Ján Klučka, CSc, s.r.o., so sídlom Ku potoku č. 4, Košice, IČO : 54725542, proti žalovanej : Slovenská
republika-MinisterstvovnútraSlovenskejrepubliky,sosídlomvBratislave,Pribinova2,IČO:00151866,
o náhradu nemajetkovej ujmy , takto

r o z h o d o l :

Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 2500,- eur a to do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto
rozsudku.

Žalobcovi súd priznáva náhradu trov konania v rozsahu 50 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žaloboudoručenousúdudňa22.12.2022sažalobcaprotižalovanejdomáhalzaplatenianemajetkovej
ujmy v sume 5000,- eur na nasledujúcom skutkovom základe : Žalobca je príslušníkom Hasičského a
záchranného zboru Slovenskej republiky s miestom výkonu štátnej služby v Pezinku a okolí. Žalobca
sa touto žalobou proti žalovanej domáha zaplatenia nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu, že do
právneho poriadku Slovenskej republiky nebola správne transponovaná smernica Európskej únie č.
2003/88/ES, v dôsledku čoho vzniká žalobcovi škoda. Na strane žalobcu dochádza k porušeniu práva
garantovaného mu právom Európskej únie, keďže týždenný pracovný čas žalobcu ako príslušníka

Hasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky presiahol dĺžku týždenného pracovného času
určeného smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 04. novembra 2003 a prekročenie
limitu pracovného času členským štátom Európskej únie zakladá zodpovednosť štátu pre osoby
postihnuté týmto prekročením. Žalovanou je Slovenská republika. Podľa ust. § 21 Občianskeho
zákonníka pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov štát, je právnickou osobou. Žalovaná ako
členský štát a adresát smernice 2003/88/ES po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie je
zodpovedná za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu

smernice. Nakoľko smernica 2003/88/ES je určená štátu, ktorý zodpovedá za jej správnu transpozíciu, v
konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice 2003/88/ES do právneho poriadku
je pasívne vecne legitimovaná žalovaná Slovenská republika (štát). Za Slovenskú republiku, ktorá je
vecnepasívnelegitimovanýmsubjektomvkonaníonáhraduškodyprenesprávnutranspozíciusmernice
EÚ, v konaní koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy pre
Hasičský a záchranný zbor v zmysle ust. § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti
vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov, a ktoré bolo garantom právnej

úpravy.

2. Žalobca si svojou žalobou uplatňuje nárok na náhradu škody spôsobenej žalovanou v dôsledku
porušenia práva Európskej únie k jeho ujme. K okolnostiam prípadu je potrebné uviesť, že týždennýpracovný čas žalobcu ako príslušníka Hasičského zboru Slovenskej republiky sa skladá zo 16,5
hodinových pracovných zmien, po ktorých nasleduje 7,5 hodinová pohotovosť (t.j. 24 hodinové zmeny)
v takom rozsahu, že súhrn takto „naskladaného“ týždenného pracovného času pravidelne prekračuje

48 hodín. Úprava dovoleného rozsahu týždenného pracovného času zamestnancov (vrátane hasičov)
tvorí predmet úpravy práva Európskej únie (ďalej len „ EÚ“), ktoré záväzne určuje maximálnu dĺžku
týždenného pracovného času na 48 hodín. Jedná sa o Smernicu 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, pričom jej porušenie členským štátom EÚ vyvoláva jeho zodpovednosť
podľa práva EÚ a pre osoby postihnuté takýmto porušením zakladá právo na náhradu spôsobenej

ujmy pred vnútroštátnymi súdmi členského štátu. O takýto prípad sa jedná aj u žalobcu. okolnostiach
prípadu žalobcu sa jedná o Smernicu 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 4.novembra 2002
o niektorých aspektoch organizácie pracovného času. Ich základným cieľom je zaručiť lepšiu ochranu
bezpečnosti a zdravia pracovníkov garantovaním minimálneho denného a týždenného času odpočinku,
ďalej primeraných prestávok v práci ako aj stanovením maximálneho týždenného pracovného času.
Účinná ochrana bezpečnosti a zdravia pracovníkov sa zabezpečuje tým, že členské štáty EÚ sú

povinné zabezpečiť pracovníkom právo na stanovený týždenný pracovný čas ako aj minimálny čas
odpočinku. Článok 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES (Maximálny týždenný pracovný čas) stanovuje,
že : „Priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín“.
Napriek tomu, že Príloha č. 4 k Zákonu o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej len „Zákon o
Hasičskom zbore“ alebo „Zákon“) uvádza, že do jeho znenia bola prebratá Smernica Európskeho

parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4.novembra 2002 o niektorých aspektoch organizácie pracovného
času(bod6.Prílohyč.4),zneniejehopríslušnýchustanovenítútoskutočnosťnepotvrdzuje.okolnostiach
prípadu žalobcu je potrebné uviesť, že žiadne ustanovenie Zákona o Hasičskom zbore nepotvrdzuje,
že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich týždenného
pracovného času v zmysle úniového práva. V tomto smere sa Zákon o Hasičskom zbore ako právna

úprava lex specialis odlišuje od § 96 Zákonníka práce, ktorý zohľadňuje uvedenú Smernicu ES
a na ňu nadväzujúcu judikatúru ESD (a túto skutočnosť výslovne potvrdzuje vo svojom odseku
2). Zákonník práce sa však na právnu kvalifikáciu pohotovosti na príslušníkov Hasičského zboru
nevzťahuje. Ďalším nedostatkom zákona o Hasičskom a záchrannom zbore je, že zo Smernice 2003/88/
ES nepreberal ustanovenia jej Článku 6 písmeno b) stanovujúce dĺžku týždenného pracovného času

na 48 hodín napriek tomu, že podrobne definuje termíny služobná doba, služobná pohotovosť, spôsoby
ich finančného ohodnotenia a pod. Služobnú pohotovosť hasičov Zákon o Hasičskom zbore nepovažuje
za súčasť ich týždenného pracovného času v zmysle úniového práva, v dôsledku čoho dochádza
k jeho pravidelnému prekračovaniu. Takáto právna úprava nie je v súlade s Článkom 2 (definícia
pracovného času) ako aj Článkom 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES (48 hodinový týždenný pracovný

čas) Slovenskou republikou ako členským štátom EU a zakladá jej povinnosť na náhradu škody
takto postihnutým jednotlivcom v rámci a prostredníctvom súdnych konaní pred vnútroštátnymi súdmi.
Skutočnosť, že týždenný pracovný čas hasičov prekračuje 48 hodín žalobca dokumentuje listinami o
týždennejdochádzke,ktorétvoriaprílohutejtožaloby.Článok6písmenob)Smernice2003/88/ESukladá
členským štátom povinnosť dosiahnuť určený výsledok, ktorý nie je obmedzený žiadnou podmienkou

a fixuje stanovenie hranice týždenného pracovného času na 48 hodín vrátane nadčasov. Vzhľadom na
túto formuláciu ESD vo veci C-429/09 (G. Fuß) uviedol, že Článok 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES
má priamy účinok (bod 35), keďže priznáva priamo jednotlivcom právo, ktoré môžu priamo uplatniť v
konaní pred vnútroštátnymi súdmi.

3. Žalobca tvrdil, že v jeho prípade boli splnené úniové podmienky založenia zodpovednosti Slovenskej
republiky zastúpenej Ministerstvom vnútra SR, za porušenie jeho práva garantovaného Článkom 6
písmeno b) Smernice 2003/88/ES, z ktorých vyplýva jeho nárok na náhradu takto spôsobenej škody.
Svoje tvrdenie opiera o judikatúru ESD, a to predovšetkým o judikát vo veci G. Fuß (C-429/09), v
ktorom ESD výslovne potvrdil právo na 48 hodinový pracovný čas pre príslušníkov hasičských zborov,

za ktoré im v prípade jeho porušenia patrí právo na náhradu škody uplatniteľné pred súdnymi orgánmi
členských štátov EÚ. Náhrada škody členským štátom spôsobená jednotlivcom porušením ich práva
podľa musí byť primeraná vzniknutej škode. V prípade neexistencie ustanovení práva EÚ v danej
oblasti je na vnútroštátnom práve dotknutého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti
a efektivity určilo, či škoda vzniknutá pracovníkovi, ktorý odpracoval priemerný týždenný pracovný

čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v Článku 6 písm. b) Smernice 2003/88
o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, v dôsledku porušenia právnej normy EÚ, mu
bude uhradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením, a jednak
definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Podľa judikatúry ESD týkajúcej sa priamoškôd vznikajúcich hasičom pre nerešpektovanie 48 hodinovej pracovnej doby podľa Smernice 2003/88/
ES pod škodou treba rozumieť : „škodu ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku,
na ktorý mal nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený Článkom 6 písmeno b)

Smernice 2003/88/ES dodržaný“ (bod 59 rozsudku ESD vo veci C-429/09 G.Fuß). V tejto súvislosti
uvádza bod 5 Preambuly Smernice č.2003/88/ES, že pojem „odpočinok" znamená, že pracovníci by
mali mať primeraný čas odpočinku, trvanie ktorého sa musí vyjadriť v jednotkách času. Pracovníkom
spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané
prestávky v práci. V tejto súvislosti je tiež potrebné zaviesť „maximálnu hranicu týždenného pracovného

času“. V dôsledku toho a vychádzajúc z povahy škody, ktorá má nemajetkovú povahu (škoda vzniknutá
v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok v prípade rešpektovania jeho 48
hodinového týždenného pracovného času), ako aj z podmienok jej uplatnenia, je v slovenskom právnom
poriadku možné použiť pravidlá týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osobe podľa §§ 11-13
Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), nakoľko tieto ustanovenia upravujú vzťahy obsahom aj účelom
najbližšie k náhrade škody žalobcu v dôsledku porušenia jeho úniového práva. V tejto súvislosti je

potrebné uviesť, že aj úniové právo uznáva, že v dôsledku jeho porušenia môže dôjsť u poškodenej
osoby k náhrade nemajetkovej ujmy (Čl. 82 Nariadenia EU č. 2016/679 o ochrane fyzických osôb pri
spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov). Podmienky uplatnenia vnútroštátnej
zodpovednosti spôsobenej zásahom do osobnosti fyzickej osoby podľa OZ sú v zásade identické s
tými, ktoré sú obsiahnuté v režime úniovej zodpovednosti, nakoľko sa rovnako predpokladá existencia

zásahu spôsobilého objektívne vyvolať nemajetkovú ujmu, ďalej že musí ísť o zásah neoprávnený (t.j.
zásah ktorý je v rozpore s objektívnym právom) a napokon že musí existovať príčinná súvislosť medzi
uvedenými podmienkami.

4. Žalovaná sa k žalobe a jej prílohám vyjadrila podaním doručeným súdu dňa 23.03.2023. Poukázala,

že žalobca sa domnieva, že uplatnený nárok na náhradu škody žalobcovi vznikol v dôsledku porušenia
práva Európskej únie k jeho ujme, a to v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného
času (ďalej len ako ,,Smernica“ či „Smernica 2003/88/ES“) do právneho poriadku Slovenskej republiky v
podobe zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej

len ako ,,zákon č. 315/2001 Z. z.“). Z tohto dôvodu žalobca tvrdí, že počas celého žalovaného obdobia
pracoval nad stanovený limit vyplývajúci z článku 6 písm. b) Smernice, v zmysle ktorého priemerný
pracovný čas pre každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. Podľa článku 1 ods.
2 Smernice 2003/88/ES, cit.: „Táto smernica sa vzťahuje na: a) minimálne doby denného odpočinku,
týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas a b)

určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.“ Z vyššie uvedeného článku vyplýva
vecná pôsobnosť Smernice 2003/88/ES, ktorá v článku 1 ods. 2 definuje okruh vzťahov, na ktoré sa má
Smernica 2003/88/ES aplikovať. Otázka osobnej pôsobnosti, t.j. určenia jednotlivých odvetví činnosti,
na ktoré sa má Smernica 2003/88/ES vzťahovať je upravená v článku 1 ods. 3 Smernice 2003/88/ES a
článku 1 ods. 4 Smernice 2003/88/ES. Podľa článku 1 ods. 3 Smernice 2003/88/ES, cit.: „Táto smernica

sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle článku 2 smernice 89/391/
EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice. Táto smernica sa nevzťahuje
na námorníkov definovaných v smernici 1999/63/ES bez toho, aby bol dotknutý článok 2 ods. 8 tejto
smernice.“ Podľa článku 1 ods. 4 Smernice 2003/88/ES, cit.: „Ustanovenia smernice 89/391/EHS sa
úplneuplatňujúnazáležitostiuvedenévodseku2,beztoho,abybolidotknutéprísnejšiea/aleboosobitné

ustanovenia tejto smernice.“ Pôsobnosť Smernice 2003/88/ES je v zmysle článku 1 ods. 3 Smernice
2003/88/ES a článku 1 ods. 4 Smernice 2003/88/ES vymedzená s odkazom na článok 2 smernice
Rady 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany
zdravia pracovníkov pri práci (ďalej len ako „Smernica 89/391/EHS“).Podľa článku 2 ods. 1 Smernice
89/391/EHS,cit.:„Tátosmernicasavzťahujenavšetkyodvetviačinnosti,verejnéasúkromné(priemysel,

poľnohospodárstvo, obchod, administratívu, služby, vzdelávanie, kultúru, voľný čas atď.).“ Podľa článku
2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS, cit.: „Táto smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v
rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené
sily, polícia alebo určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany.“ Z vyššie uvedeného možno vyvodiť
záver, že rozsah pôsobnosti Smernice 2003/88/ES je pozitívne vymedzený v článku 2 ods. 1 Smernice

89/391/EHS ako aj negatívne vymedzený v článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Inak povedané,
Smernica2003/88/ESsaneuplatňujenaodvetviačinností,ktorézahŕňajúurčitéosobitnéčinnostislužieb
civilnej ochrany. Vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času
sa Smernica 2003/88/ES na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahujev plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak ako to tvrdí žalobca. Podľa názoru
žalovanéhopretoštátnuslužbupríslušníkovHasičskéhoazáchrannéhozboruvykonávajúcichzásahovú
činnosť, (ktorá je špecifická nerovnomerným rozvrhnutím služobného času, na ktorý priamo nadväzuje

určená služobná pohotovosť), možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti
Smernice 89/391/EHS v článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Oproti štandardným pracovnoprávnym
vzťahom štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykazuje aj špecifiká štátnej
služby príslušníkov Policajného zboru ako aj profesionálnych vojakov (napr. v osobitnom systéme
sociálneho zabezpečenia, prísnej subordinácii a pod.) Rovnako úlohy, ktoré príslušníci Hasičského a

záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany,
integrovaného záchranného systému ako aj právnej úpravy samotného Hasičského a záchranného
zboru, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“
v zmysle článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS.

5. Žalovaná zaujala názor, že Hasičský a záchranný zbor, resp. jeho príslušníci vykonávajúci zásahovú

činnosť, plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi aj úlohy na úseku civilnej ochrany
obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností. Z tohto dôvodu
sú činnosti vykonávané príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru pri zásahovej činnosti práve
tými osobitnými činnosťami služieb civilnej ochrany, na ktoré sa Smernica 89/391/EHS nevzťahuje.
Inak povedané v súčasnosti iné zložky (okrem Hasičského a záchranného zboru), ktorým by boli

zverené činnosti služieb civilnej ochrany neexistujú. Nakoľko Smernica 2003/88/ES sa na príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovania nevzťahuje, je
táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy. Vzhľadom na uvedené sa príslušné
ustanoveniaSmernice2003/88/ESnaprípadžalobcunemôžuaplikovať,pretožalobcovivzmysležaloby
nemohla vzniknúť žiadna škoda.

6. Žalovaná namietla, že Žalobu pre nestransponovanie Smernice, resp. pre nesprávnu transpozíciu
smernice môže podať: 1. Európska Komisia na Súdny dvor Európskej únie (ďalej len ako „SDEÚ“),
2. Fyzická / právnická osoba, ktorá bola týmto priamo dotknutá, t.j. došlo k porušeniu / poškodeniu
jej práv a to na vnútroštátny súd členského štátu Európskej únie. Žalobca však nezažaloval svojho

zamestnávateľa, ale štát, v mene ktorého koná ten ústredný orgán verejnej správy, do ktorého
pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor, čo je zásadný rozdiel v
označení žalovaného, teda v jeho pasívnej vecnej legitimácii. Navyše, ak mal žalobca za to, že mu
zamestnávateľ určoval pohotovosť nad Smernicou povolený limit, mal na túto skutočnosť upozorniť
svojho nadriadeného v súlade s § 69 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z. a žiadať, aby mu táto nebola

určovaná z dôvodov, ktoré v žalobe uvádza. Žalovaný v tomto prípade podotýka, že žalobca za
každú hodinu určenej služobnej pohotovosti, vrátane tých hodín, o ktorých tvrdí, že mali byť vykonané
nad limit určený Smernicou, mu boli riadne vyplatené príslušné zložky služobného príjmu, resp.
poskytnuté náhradné voľno. Ak má žalobca za to, že Smernica nebola v jeho prípade správne použitá,
žalovaná namieta nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie z dôvodu, že táto mu nie je daná.

Smernica 2003/88/ES v zásade ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia
pre organizáciu pracovného času, pokiaľ ide o doby denného odpočinku, prestávok v práci, týždenného
odpočinku, maximálneho týždenného pracovného času, ročnej dovolenky a aspekty nočnej práce, práce
na zmeny a rozvrhnutie práce. Smernica upravujúca minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu
zdravia pre organizáciu pracovného času bola transponovaná do slovenského právneho poriadku okrem

iného zákonom č. 315/2001 Z. z., čo je uvedené aj v transpozičnej prílohe č. 4 zákona pod bodom
6. Žalobca konštatuje, že malo dôjsť k nesprávnej transpozícii Smernice 2003/88/ES do zákona č.
315/2001Z.z.,podľaktoréhosapodľažalobcudobaslužobnejpohotovostinezapočítavadotýždenného
pracovného času hasičov. Podľa žalovaného však takéto tvrdenia žalobcu nie sú opodstatnené. V
zmysle článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je teda pracovným (služobným) časom akýkoľvek čas,

počas ktorého zamestnanec pracuje podľa pokynov zamestnávateľa1 a vykonáva svoju činnosť alebo
povinnosti v súlade so vnútroštátnymi právnymi predpismi. Do služobného času teda spadá samotný
výkon pracovných úloh na pracovisku na základe pokynov zamestnávateľa ako aj zdržiavanie sa
na pracovisku k dispozícii zamestnávateľa na základe jeho nariadenia, napr. vo forme pracovnej
pohotovosti.PodľaustálenejjudikatúrySúdnehodvoraEurópskejúniejetotižrozhodujúcimfaktorompre

posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu „pracovný čas“ aj v pohotovostnej službe, ktorú
pracovník vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste
určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť
primerané služby. Tieto povinnosti je preto potrebné považovať za výkon činnosti tohto pracovníka.Pracovný čas teda v sebe zahŕňa riadny pracovný čas, prácu nadčas a pracovnú pohotovosť na
pracovisku. V prípade domácej pohotovosti Súdny dvor rozhodol, že do maximálneho týždenného
pracovného času sa zarátava iba čas skutočného výkonu práce pre zamestnávateľa2. Zmysel článku 2

ods. 1 Smernice 2003/88/ES je transponovaný v štvrtej hlave zákona č. 315/2001 Z. z. v ustanoveniach §
85 a nasl. upravujúcich služobný čas hasičov, služobnú pohotovosť, štátnu službu nadčas a dovolenku.
Ustanovenia § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. rozhodne nepopierajú, že služobná
pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale ako už bolo uvedené vyššie, svojou
formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods.

1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 2 písm. a)
zákonač.315/2001Z.z.).Prinariadenejslužobnejpohotovostivštátnejslužbepodľa§92ods.2písm.a)
zákona č. 315/2001 Z. z. ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby,
ale mimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené napríklad aj vo výške peňažnej náhrady za čas
tejto služobnej pohotovosti v štátnej službe. Žalobca zrejme v tejto súvislosti opomenul, že ním citované
ustanovenia zákona, najmä § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1, rozhodne nepopierajú, že služobná pohotovosť v

štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou
služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a nariadenou služobnou
pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z.) a slová v § 92 ods. 1
zákona č. 315/2001 Z. z.3 len vystihujú časovú kontinuitu medzi výkonom štátnej služby a služobnou
pohotovosťou. V oboch prípadoch je však nesporné, že ide o výkon štátnej služby v rámci služobného

času. Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok
2021 (ďalej len ako „Kolektívna zmluva 2021“) a Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru na rok 2022 (ďalej len ako „Kolektívna zmluva 2022“) (ďalej Kolektívna
zmluva 2019 - 2020, Kolektívna zmluva 2021 a Kolektívna zmluva 2022 spolu len ako „Kolektívne
zmluvy“), ktoré vo väzbe na citované ustanovenia zákona rozvrhuje služobný čas na vykonávanie štátnej

služby a služobnú pohotovosť. Explicitnejšie rozlíšenie jednotlivých častí služobného času je upravené
v čl. 3 s nápisom „Podmienky výkonu štátnej služby“ ods. 1 Kolektívnej zmluvy 2019 - 2020, ďalej
v čl. 3 s nápisom „Podmienky výkonu štátnej služby“ ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2021, kde sa taktiež
uvádza, cit.: „Pre príslušníkov vykonávajúcich štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným
časom je služobný čas rozvrhnutý spravidla na 17 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej

pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej
služby, v trvaní 7 hodín v jednej 24 - hodinovej zmene.“ a v čl. 3 s nápisom „Podmienky výkonu štátnej
služby“ ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2022, kde sa uvádza, cit.: „Pre príslušníkov vykonávajúcich štátnu
službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom je služobný čas rozvrhnutý spravidla na 16 hodín
vykonávaniaštátnejslužbyačasťslužobnejpohotovosti,ktorábezprostrednenadväzujenavykonávanie

štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby, v trvaní 8 hodín v jednej 24 - hodinovej zmene.“

7. Podľa Smernice 2003/88/ES teda priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní nesmie prekročiť
48 hodín vrátane nadčasov, pričom týždenný pracovný čas pre každého zamestnanca musí byť
ustanovený zákonom, správnym opatrením alebo kolektívnou zmluvou. Smernica 2003/88/ES tiež

umožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné ako 7 dní, čo prichádza do úvahy najmä pri
nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Článok 16 Smernice 2003/88/ES stanovuje na účely
uplatnenia maximálneho týždenného pracovného času referenčné obdobie na 4 mesiace. Článok 17
ods. 3 Smernice 2003/88/ES poskytuje protipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky a určiť
dlhšie referenčné obdobie prípadne na 6 mesiacov, alebo ak je to uvedené v Kolektívnych zmluvách,

tak na celých 12 mesiacov. Podmienkou uplatnenia takéhoto iného referenčného obdobia navyše je,
že príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo (vo výnimočných
prípadoch), kde z objektívnych dôvodov nie je možné poskytnúť taký čas odpočinku, sa príslušným
pracovníkom poskytne primeraná ochrana. Ako vyplýva z ustanovenia § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001
Z. z. môže byť služobný čas hasičov rozvrhnutý aj nerovnomerne. Pri nerovnomernom rozvrhnutí

však nesmie byť dĺžka riadneho služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18
hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej
pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni podľa § 86 ods.
2 zákona č. 315/2001 Z. z. V zmysle Kolektívnej zmluvy 2019 - 2020 ako aj Kolektívnej zmluvy 2021,
či Kolektívnej zmluvy 2022 hasiči vykonávajúci štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným

časom majú výkon štátnej služby v rámci 12 hodinového riadneho služobného času alebo služobný
čas rozvrhnutý na 17 hodín / 18 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá
bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby v trvaní 7 /
6 hodín v jednej 24 hodinovej zmene v zmysle vyššie citovaného čl. 3 ods. 1 Kolektívnej zmluvy 2019- 2020, čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2021 a čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2022. Podľa žalovanej sa
žalobcovi nepodarilo preukázať, že by štát neprebral Smernicu 2003/88/ES do zákona správne, preto sa
mu nepodarilo ani preukázať, že by existovala údajná škoda, ktorá by bola v priamej príčinnej súvislosti

s článkom 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. Zo žaloby vyplýva, že žalobca uplatňuje svoje domnelé
nároky,ktorémalivzniknúťzporušeniajehoprávvyplývajúcichzprávaEurópskejúnievčasovomobdobí
od októbra 2019 do októbra 2022. Žalobca vo svojej žalobe žiada náhradu za čas dlhší ako je zákonom
stanovená obligatórna podmienka troch rokov, a teda by v prípade priznania takto žiadaného nároku išlo
o neoprávnený majetkový prospech žalobcu. Žalovaná týmto vzniesla i námietku premlčania.

8. Žalovaná napokon poukázala, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody
žiadnym spôsobom. V prvom rade žalovanému nie je zrejmé ako žalobcovi mohla vzniknúť ním
uplatnená škoda. Sám žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť
tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú mimochodom, bol žalobca v zmysle platnej
vnútroštátnej legislatívy odmeňovaný. Žalovaná zdôraznila, že počas tejto služobnej pohotovosti je

pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na
výkon práce na požiadanie svojho zamestnávateľa. Pokiaľ nie je zásah, v takom prípade žalobca môže
odpočívať alebo sa venovať inej činnosti (teda v čase, keď sa od neho nežiada výkon práce). Rovnako
tak v zmysle platnej legislatívy pri takto nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej
služby určený resp. vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ si je vedomý a

dokonca vytvára podmienky na oddych (spánok) . zamestnanca, t.j. žalobcu. Podľa uvedených výpočtov
aj po započítaní pohotovosti na pracovisku do maximálneho týždenného pracovného času žalobca
bol v práci v prvom referenčnom období v priemere 47,84 hodín týždenne, v druhom referenčnom
období v priemere 38,67 hodín týždenne a v treťom referenčnom období v priemere 41,05 hodín
týždenne (Smernica umožňuje odpracovať 48 hodín týždenne). Predchádzajúce roky sú v počte

odpracovaných hodín v jednotlivých referenčných obdobiach obdobné; nakoľko nárok na dovolenku nad
rámec zákonnej úpravy a služobné voľno za sviatok sa v posledných rokoch nemenili. Žalobca pred
podaním žaloby nevyvinul žiadnu snahu upozorniť zamestnávateľa na údajné porušovanie Smernice
ako tvrdí žalobca v žalobe. Ak by žalobca pred podaním žaloby riešil odpracované hodiny a ich počítanie
so zamestnávateľom (napríklad v čase, keď žalobca odsúhlasil bez výhrad plán výkonu služieb),

mohol byť problém vyriešený zmierlivo a bez potreby súdneho konania. V neposlednom rade žalovaný
upozorňuje na to, že žalobca pri vzniku služobného pomeru akceptoval všetky podmienky, ktoré sa
vzťahujú na výkon štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru v zmysle zákona č.
315/2001 Z. z. S plánovaným rozvrhom služobného času bol žalobca vždy oboznámený v súlade s §
86 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z., čo potvrdzoval svojim podpisom. Rovnako bol žalobca vždy riadne

oboznámený so všetkými internými predpismi a Kolektívnymi zmluvami a to aj s tými, ktoré upravujú
rozsah výkonu služby. Určenie prípadnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy je na zvážení súdu, avšak
žalovaný musí podotknúť, že výšku nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje vo výške 5.000,- EUR,
žalovaná považovala za zjavne neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná
obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podľa nášho názoru

neporovnateľne vyššia. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva náhrada nemajetkovej
ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené
kráľovstvo), pričom pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku
ujmy (napr. Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo).

9. Žalobca sa k vyjadreniu žalovanej vyjadril podaním zo dňa 27.04.2023. Uviedol, že Žalobca
je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru (ďalej HaZZ), pričom vykonáva štátnu službu v
služobnom pomere v súlade s ustanoveniami zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom
zbore. Štátnu službu aktuálne vykonáva v hodnosti práporčík, vo funkcii hasič záchranár na hasičskej
stanici Pezinok. Žalobca si uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za obdobie 3 rokov pred

podaním žaloby, t.j. od 22.12.2019 do 21.12.2022. Žalobca si svojou žalobou uplatňuje nárok na
náhradu škody spôsobenej žalovaným v dôsledku porušenia práva Európskej únie k jeho ujme. K
okolnostiam prípadu je potrebné uviesť, že týždenný pracovný čas žalobcu ako príslušníka Hasičského
zboru Slovenskej republiky sa skladá zo 16,5 hodinových pracovných zmien, po ktorých nasleduje
7,5 hodinová pohotovosť (t.j. 24 hodinové zmeny) v takom rozsahu, že súhrn takto „naskladaného“

týždenného pracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín. Úprava dovoleného rozsahu týždenného
pracovného času zamestnancov (vrátane hasičov) tvorí predmet úpravy práva Európskej únie (ďalej
len „EÚ“), ktoré záväzne určuje maximálnu dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín. Jedná
sa o Smernicu 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, pričom jej porušeniečlenským štátom EÚ vyvoláva jeho zodpovednosť podľa práva EÚ a pre osoby postihnuté takýmto
porušením zakladá právo na náhradu spôsobenej ujmy pred vnútroštátnymi súdmi členského štátu.
O takýto prípad sa jedná aj u žalobcu. Žalovaná Slovenská republika ako členský štát Európskej

Únie neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna
hranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES.
Predmetná smernica bola prijatá v záujme zamedzenia pracovných úrazov a chorôb z povolania a jej
cieľom bolo zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia
pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, a to bez podriaďovania sa ekonomickým úvahám.

Porušenie článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné, pretože
ideoporušeniejasnejakonkrétnejnormyÚnie,ktorápokiaľideohornúhranicupriemernéhotýždenného
pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu, a súčasne ide o porušenie
práva Únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (napr. C-429/09).
Služobný (pracovný) čas príslušníka HaZZ je rozvrhnutý nerovnomerne (§ 86 zákona o Hasičskom a
záchrannom zbore v znení neskorších predpisov). Jeden služobný deň žalobcu sa skladá zo štátnej

služby, t.j. pracovnej zmeny v trvaní 16 hodín alebo 17 hodín a na ňu bezprostredne nadväzujúcej
určenej služobnej pohotovosti na pracovisku (§ 92 ZoHaZZ) v trvaní 7 alebo 8 hodín. Počas rokov
2019-2021 sa jednalo o 17 hodinové pracovné zmeny (výkon štátnej služby), po ktorých bezprostredne
nasledovala určená 7 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku. Počas roku 2022 sa jednalo o 16
hodinové pracovné zmeny (výkon služby), po ktorých bezprostredne nasledovala určená 8 hodinová

služobná pohotovosť na pracovisku. Celkovo strávil žalobca na pracovisku sústavne (minimálne) 24
hodínvjednomslužobnomdni.Služobnápohotovosťjeurčovanápočasslužobnéhodňanačasnočných
hodín nasledovne : V rokoch 2019-2021 na čas od 22:30 hod. do 5:30 hod., t.j. 7 hodín (od 7:00 do
22:30 a od 5:30 do 7:00 - štátna služba, t.j. pracovná zmena v trvaní 17 hodín). V roku 2022 na čas od
22:00 hod. do 6:00 hod., t.j. 8 hodín (od 7:00 do 22:00 a od 6:00 do 7:00 -štátna služba, t.j. pracovná

zmena v trvaní 16 hodín)V prípade, že je počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči sú
vyslaní na zásah, režim služobnej pohotovosti sa mení na prácu nadčas . Keďže v mieste výkonu
služby žalobcu sa strieda niekoľko hasičských zmien, každý tretí deň odslúži každá pracovná zmena 24
hodín a následne majú príslušníci v tejto zmene dva dni voľna. Ide teda o už spomínané nerovnomerné
rozvrhnutie služobného času. Ako už bolo vyššie uvedené, žalobca každý tretí deň odslúži 24 hodín

a následne má dva dni voľna. Mesačne odslúži každá hasičská zmena 10 pracovných zmien, pričom
každý tretí mesiac je to až 11 zmien, čo je v priemere 10,4 zmeny mesačne. Nakoľko na každú zmenu
bezprostredne nasleduje určená služobná pohotovosť, žalobca teda strávi na pracovisku bežne 240
až 264 hodín za mesiac, pričom do tohto rozsahu nie sú zahrnuté hodiny nadčasov. Počas služobnej
pohotovosti sa žalobca ako príslušník HaZZ musí zdržiavať na pracovisku, z tohto sa nesmie vzdialiť a

musí byť vždy počas celej doby pohotovosti pripravený na vykonanie zásahu. Ak je vyhlásený výjazd,
vykonáva sa do 1 minúty od vyhlásenia, teda žalobca musí byť počas celej doby služobnej pohotovosti,
ktorá mu je nariaďovaná v noci, okamžite pripravený na vykonanie zásahu. Napriek tejto skutočnosti sa
mu však čas pracovnej pohotovosti nezapočítava do fondu pracovného času. Táto skutočnosť sa potom
v konečnom dôsledku prejavuje tak, že aj keď reálne v súvislosti so služobnou činnosťou na pracovisku

napr. v mesiaci október 2022 strávil 239 hodín, v rámci fondu pracovného času mu je vykázaných len
167 hodín. Z takto vykazovaného fondu pracovného času, ktoré nezohľadňuje skutočný čas pracovnej
pohotovosti, sa potom javí, že jeho priemerný týždenný pracovný čas neprekračuje 48 hodín, čo je
však v absolútnom rozpore so skutočnosťou. V príčinnej súvislosti s porušením práva Únie zo strany
žalovaného došlo u žalobcu k vzniku škody (nemajetkovej ujmy) v dôsledku :1/ zásahu do jeho práva

na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy Slovenskej republiky), pretože účelom stanovenia maximálneho
týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia smernice 2003/88/ES zabezpečenie potreby
odpočinku, aby pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia
práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo
dlhodobo nepoškodil zdravie, 2/ a súčasne zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok

19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle
smernice 2003/88/ES, na úkor svojich blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by
chcel a mohol venovať svojim najbližším, rodine, priateľom atď. Žalovaným je Slovenská republika.
Podľa ust. § 21 Občianskeho zákonníka pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov štát, je
právnickou osobou. Žalovaná ako členský štát a adresát smernice 2003/88/ES po vstupe Slovenskej

republiky do Európskej únie je zodpovedná za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy
s cieľom dosiahnutia účelu smernice. Nakoľko smernica 2003/88/ES je určená štátu, ktorý zodpovedá
za jej správnu transpozíciu, v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice
2003/88/ESdoprávnehoporiadkujepasívnevecnelegitimovanážalovanáSlovenskárepublika(štát).ZaSlovenskú republiku, ktorá je vecne pasívne legitimovaným subjektom v konaní o náhradu škody pre
nesprávnu transpozíciu smernice EÚ, v konaní koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako
ústredný orgán štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor v zmysle ust. § 11 písm. c) zákona č.

575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších
predpisov, a ktoré bolo garantom právnej úpravy podľa zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a
záchrannom zbore v znení neskorších predpisov. Na podporu svojho tvrdenia, že smernica bola riadne
transponovaná do zákona č.315/2001 Z.z., žalovaná popisuje (cituje), akým spôsobom sa viaceré jej
ustanovenia (vrátane Čl.2 ods.1) premietli do Zákona o hasičskom a záchrannom zbore, a keďže sa

tak po legislatívnej stránke stalo, má za to, že transponovanie smernice bolo správne. Takýto výklad
však nespĺňa požiadavky úniového práva, nakoľko je len formálny a nedosahuje sa ním Smernicou
požadovaný výsledok - t.j. zabezpečenie 48 hodinového priemerného služobného času pre príslušníkov
Hasičského zboru Slovenskej republiky. Žalobca tvrdí, že nakoľko služobná pohotovosť hasiča nie
je považovaná za súčasť jeho služobného času, spolu s rozvrhnutým týždenným služobným časom
pravidelne prekračuje dovolený limit 48 hodín požadovaný Čl.6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES. Z

argumentácie žalobcu ako aj z vybranej judikatúry ESD vyplýva, že zákon o Hasičskom a záchrannom
zborenesprávnetransponovalSmernicu2003/88/ES.Jetomutakztohodôvodu,žezasúčasťpracovnej
(služobnej) doby hasičov nepovažuje ich pracovnú pohotovosť na pracovisku, čo je v rozpore s Čl.2
ods.1 a 2 Smernice. Nakoľko za súčasť pracovnej doby pracovná pohotovosť nie je považovaná, súčet
„riadnej“ služobnej doby a služobnej pohotovosti prekračuje požiadavku 48 hodinového priemerného

pracovného času požadovaného článkom 6 písmeno b) Smernice.

10. Výpis z dochádzkového systému SAP predložený súdu zo strany žalobcu za ten-ktorý mesiac
prestal byť plánovaným rozvrhom služobného času hneď po ukončení daného mesiaca, keď nadriadený
žalobcu potvrdil do evidencie softvéru SAP skutočne odpracované hodiny žalobcu za daný mesiac

(bez času služobnej pohotovosti). Údaj o rozdiele medzi plánovaným a skutočne odpracovaným časom
(skratka “RO”), ktorý je uvedený v predloženom výpise za každý mesiac odpracovaný žalobcom,
potvrdzuje jeho reálne odpracované hodiny (bez času služobnej pohotovosti), a teda neopodstatnenosť
námietky žalovaného. Ohľadom formy a spôsobu výpočtu náhrady škody Súdny dvor v rozhodnutí C-
429/09, G. Fuß, uviedol veľmi jasne, cit.: „Smernica 2003/88 neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce

sa náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. V prípade neexistencie ustanovení práva
Únie v danej oblasti je na vnútroštátnom práve dotknutého členského štátu, aby pri rešpektovaní
zásad rovnocennosti a efektivity jednak určilo, či škoda vzniknutá pracovníkovi, ako je G. Fuß vo
veci samej, v dôsledku porušenia právnej normy Únie, musí byť nahradená udelením dodatočného
náhradného voľna alebo finančným odškodnením a jednak definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu

výpočtu tejto náhrady.“ Argumentácia žalovaného, že žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa
na porušovanie jeho práv a nepožiadal ho o náhradu škody (t.j. nevyvinul primerané úsilie na
zamedzenie vzniku škody) je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ. V tejto súvislosti žalobca
poukazuje na to, že na jeho postavenie ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru sa vzťahuje
judikatúra Súdneho dvora (C-429/09 a C- 445/06), z ktorej vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou

efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky,
ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné
rozumne vyžadovať. Podľa názoru Súdneho dvora EÚ by bol výkon práv priznaných jednotlivcom
priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva EÚ znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by sa od
žalobcov ako slabšej strany v pracovnoprávnych vzťahoch vyžadovalo najprv uplatniť svoje práva

voči zamestnávateľovi. Znamenalo by to aj spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ
v právnom poriadku EÚ a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie. Článok 6 písm.
b) smernice 2003/88/ES teda nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa
o dodržiavanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením. Predpoklady zodpovednosti
žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi boli splnené.

11. Žalobca nesúhlasil s námietkou žalovanej, že neboli splnené podmienky pre uplatnenie nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého
možno žiadať peňažné odškodnenie len vtedy, ak nie je postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods.
1 Občianskeho zákonníka a neoprávneným zásahom bola v značnej miere znížená dôstojnosť, resp.

vážnosť žalobcu v spoločnosti. So zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade
porušené (právo na ochranu zdravia a právo na súkromie) a jeho okolnosti nemožno podľa žalobcu
podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým je zníženie
dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti. Občianskoprávne prostriedky ochrany osobnostiuvedené v § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka sú uvedené len príkladmo, právna úprava nevylučuje,
aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Z ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka
vyplýva, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov,

aby boli odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, pričom
týmto zadosťučinením sa rozumie morálna satisfakcia. Pokiaľ ide o námietku premlčania vznesenú
žalovaným, žalobca poukazuje na to, že námietka premlčania je bez právneho významu vzhľadom na
skutočnosť, že žalobcom uplatnený nárok je v paušálnej výške 5 000,- eur a nejde o nárok za jednotlivé
mesiace. Žalobca tiež poukázal na to, že Súdny dvor rozhodol, že spôsoby definované členskými

štátmi na účely zabezpečenia plnenia povinností stanovených smernicou 2003/88 nemôžu zbaviť práva,
ktoré sú zakotvené v článku 31 ods. 2 Charty a článkoch 3 a 5, ako aj v článku 6 písm. b) tejto
smernice, ich podstaty (rozsudok Komisia/Spojené kráľovstvo, C-484/04, bod 44, rozsudok C-55/18,
bod 43). V tejto súvislosti treba pripomenúť, že pracovník sa má považovať za slabšiu stranu v rámci
pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné zabrániť tomu, aby ho mohol zamestnávateľ v jeho právach
obmedzovať (rozsudky Pfeiffer a i., C- 397/01 až C-403/01, bod 82). Na to, aby bola v plnom rozsahu

zaručená účinnosť smernice 2003/88, je nutné, aby členské štáty zabezpečili dodržiavanie minimálnych
dôb odpočinku a zabránili tak každému prekročeniu maximálnej dĺžky pracovného času (rozsudok Fuß,
Žalobca okrem predložených výpisov z dochádzkového systému SAP navrhol konajúcemu súdu, aby
ho vypočul ako stranu sporu.

12. Vo vyjadrení doručenom súdu dňa 01.06.2023 žalovaná poukázala, že zotrváva na svojich
vyjadreniach a tvrdeniach, najmä trvá na svojom výklade pôsobnosti Smernice Európskeho parlamentu
a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej
len ako ,,Smernica“ či „Smernica 2003/88/ES“), konkrétne vo vzťahu k všetkým odvetviam činností,
verejných a súkromných v zmysle článku 2 Smernice Rady 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní

opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci (ďalej len ako
„Smernica 89/391/EHS“), založenom na negatívnom vymedzení pôsobnosti Smernice 89/391/EHS v
zmysle článku 2 odseku 2 vo vzťahu k štátnej službe príslušníkov Hasičského a záchranného zboru
vykonávajúcichzásahovúčinnosť.Žalovanáuviedla,žetrvánaskutočnosti,žedotknutéprávnepredpisy
transponovali článok 6 Smernice 2003/88/ES správne, tak ako to žalovaný odôvodňuje vo svojom

vyjadrení žalovaného k žalobe zo dňa 10.03.2023 (ďalej len ako „vyjadrenie žalovaného k žalobe“), ako
aj vo svojich ostatných tvrdeniach vo vzťahu k transpozícii relevantných článkov Smernice 2003/88/
ES. Poukázala, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym spôsobom.
Žalovanému nie je zrejmé ako žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda. Sám žalobca veľmi
nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú

pohotovosť, za ktorú mimochodom, bol žalobca v zmysle platnej vnútroštátnej legislatívy odmeňovaný.
rozhodujúcou skutočnosťou nie je plán služieb hasičských jednotiek (striedanie troch zmien v 24
hodinových intervaloch), ale to, koľko času konkrétny príslušník skutočne strávil vykonaním štátnej
služby za týždeň priemerne v rámci konkrétneho referenčného obdobia. Z tohto dôvodu je pre zistenie,
či skutočne došlo k porušeniu práv žalobcu, nevyhnutné vypočítať čas, ktorý naozaj strávil vykonávaním

štátnej služby, prípadne v služobnej pohotovosti bezprostredne nadväzujúcej na vykonávanie štátnej
služby v rámci rozvrhnutia služobného času, teda služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 zákona č.
315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len ako ,,zákon
č. 315/2001 Z. z.“) rozvrhnutej podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. Žalovaná mala naďalej za
to, že žalobca, ako ani jeho právny zástupca, v konaní nepreukázali zásah do súkromného, rodinného

životaanajmäzásahdomedziľudskýchvzťahovčinepriaznivosťzdravotnéhostavuvpríčinnejsúvislosti
s výkonom povolania v takej miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú
žalobca požaduje.

13. Súd sa oboznámil s obsahom listinného dôkazu - výpisom zo systému dochádzky žalobcu ( l č. 10

- 12 ), preukazujúci dĺžku pracovného času žalobcu za obdobie od 12/2019 do 10/2022. Z uvedeného
dôkazu súd mohol zistiť odpracované hodiny v jednotlivých mesiacoch.

14. Súd predvolal strany sporu na ústne pojednávanie, kde sa dostavili zástupcovia strán sporu, ktorí v
celom rozsahu poukázali na svoje písomné vyjadrenia.

15. Súd vypočul žalobcu, ktorý vypovedal, že pracuje v Pezinku , na pozícii strojník. V práci trávi veľa
času, je to 240 hodín mesačne. Chcel by viac času tráviť s rodinou, viac si oddýchnuť, má zlý spánok.
Ďalej uviedol, že je ženatý, má dve deti. Chcel by s deťmi tráviť viac času, športovať s nimi, tráviť srodinou voľný čas, tiež sa venovať svojím koníčkom - športu a vinárstvu. Na otázky súdu odpovedal, že
do práce nastupuje o 7. hodine rannej a vracia sa ďalší deň o 7. hodine ráno. Mal by 8 hodín odpočívať,
ale stane sa, že je výjazd a musí odísť. Uviedol, že je zdravý, ale má problémy so spánkom a tiež je

nútený nepravidelne sa stravovať. Tiež, pokiaľ ide o manželstvo, tak cíti, že to nie je také, ako by malo
byť. Manželka mu často vyčíta, že trávi veľa času v práci. Stalo sa, že musel odísť z oslavy narodením
dcéry a manželka sa na to veľmi hnevala.

16. Na otázky svojho právneho zástupcu žalobca odpovedal, že máva 16 hodinovú pracovnú zmenu

a potom 8 hodinovú pracovnú pohotovosť, ktorú nemá prakticky zaplatenú. Musí byť prítomný na
pracovisku. Potom má dva dni voľno a potom znovu 24 hodín na pracovisku. Doma by mal oddychovať,
ale prakticky je na telefóne. Nemá dostatok času na regeneráciu. V manželstve dochádza ku kríze a
obáva sa, aby to nedošlo k rozvodu. Kamarátske vzťahy udržiava iba málo, nakoľko na to si to nedokáže
kvôli zmenám naplánovať. Po zdravotnej stránke pociťuje únavu a slabosť.

17. Na ďalšie otázky súdu, žalobca odpovedal, že počas dní voľna sa snaží odviesť deti do školy a
škôlky, pospať si, byť s rodinou, trochu športovať. Rád by sa venoval vinárstvu. O zmene povolania
neuvažuje, nakoľko ho vníma ako poslanie.

18. Na otázky zástupkyne žalovanej, odpovedal žalobca, že za posledné dva týždne mal 3-4 nočné

výjazdy. Problémy so spánkom pretrvávajú stále, vypne iba na dovolenke. Keď výjazd nemá, tak sa na
stanici starajú o techniku, majú výcviky, udržiavajú sa v kondícii. Keď nie je doma , jeho neprítomnosť
supluje svokra.

19. Strany nemali ďalšie návrhy na dokazovanie a nevyužili právo záverečného slova.

20. Právne posúdenie veci : Na posúdenie nároku žalobcu súd aplikoval článok 7 a článok 144 ods. 1
Ústavy SR, Smernicu 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 4. novembra 2003 o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „smernica“) a to čl. 1 ods. 2, 3, čl.2 ods. 1, čl. 6
písm. b), čl.16 písm. b), ust. § 1 od. 2, § 85 ods. l, § 85 ods. 2, § 86 ods. 1 a 2, § 91 ods. 1 až

ods. 3, § 92ods. 1, § 97 ods. l písm. h) zákona č. 315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore v
znení účinnom v rozhodnom období ( ďalej len „ZoHaZZ“), ust. § 11, § 13 ods. 1 až ods. 3 zákona č.
40/1964Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“), a čl. 3 ods. 1 zákona č. 160/2015
Z. z. Civilného sporového poriadku ( ďalej len ,,CSP“).

21. Podľa článku 7, druhá, tretia veta Ústavy SR právne záväzné akty európskych spoločenstiev a
európskej únie majú prednosť pred zákonmi SR. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú
implementáciu sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa článku 120 ods. 5.

22. Podľa článku 1 bod 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES z 4.11.2003 o

niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „smernica“), táto smernica sa vzťahuje na:
a) minimálnu dobu denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a
na prvý týždenný pracovný čas a b) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.

23. Podľa článku 2 ods. 1 smernice na účely tejto smernice platia tieto definície:1."pracovný čas" je

príslušnýčas,počasktoréhopracovníkpracujepodľapokynovzamestnávateľaavykonávasvojučinnosť
alebo povinnosti v súlade s príslušnými právnymi predpismi a/alebo praxou.

24. Podľa článku 6 písm. b) smernice členské štáty musia zabezpečiť zabezpečenie toho, že v súlade
s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: a) týždenný pracovný čas bude obmedzený

zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo
dohodami medzi sociálnymi partnermi; b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní
vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

25. Podľa ustanovenia § 85 ods. l zákona č. 315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore v znení

účinnom v rozhodnom období ( ďalej len „Zákon“) služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom
príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia
služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka
možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.26. Podľa § 86 ods. 1 a 2 Zákona služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne.
Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Pri

nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia
ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej
služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.

27. Podľa ustanovenia § 92 ods. 1 Zákona služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť

v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie
štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

28. Súd sa zoberal v prvom rade námietkou miestnej príslušnosti a námietkami ohľadom pasívnej vecnej
legitimácie a nesplnenia procesných podmienok konania vznesených žalovanou. K námietke miestnej
príslušnostisúdkonštatoval,žežalobcanepožadujenáhraduškodyzanesprávnutranspozíciuSmernice

2003/38/ES do slovenského právneho poriadku, ale náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla v
rámci režimu zodpovednosti Slovenskej republiky za porušenie jeho práva na 48 hodinový pracovný
čas ( čl. 6 písmeno b) Smernice), preto podľa § 17 CSP skutočnosť zakladajúca právo žalobcu na
náhradu škody (nemajetkovej ujmy) nastala v obvode Okresného súdu Pezinok, pretože škoda vznikla
v mieste výkonu služobnej činnosti žalobcu. Za nedôvodné považoval súd námietky žalovanej týkajúce

sa nedostatku procesných podmienok, ktorých existenciu súd skúma aj bez námietok strany sporu ako
jednu zo základných predpokladov pre vedenie spravodlivého súdneho proces, pričom dospel k záveru,
ževovecineexistujúžiadneprocesnénedostatkykonania,ktorébybolidôvodomprezastaveniekonania
alebo postúpenie veci inému súdu alebo orgánu.

29. Súd sa tiež zaoberal pasívnou vecnou legitimáciou žalovanej a dospel k záveru, že porušenia
úniového práva sa môže dopustiť každý orgán, ktorý koná v mene členského štátu, pričom predpoklady
zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry SD EÚ vychádzajú z absolútnej objektívnej
zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu, ktorá sa vzťahuje na prípady ad 1/ porušenia
práva únie členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu smerníc, ad 2/ aplikáciu

ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku odporujúcu úniovému právu , ad 3/ vydanie súdneho
alebo správneho rozhodnutia, ktoré je v rozpore s právom Únie, ad 4/ neprijatie alebo ponechanie v
platnosti legislatívu, ktorá je v rozpore s právom Únie. zodpovednosť členského štátu za vzniknutú škodu
podľa judikatúry SD EÚ nastáva, ak sú splnené tri predpoklady: 1/ porušená úniová norma priznáva
právo fyzickým alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát, 2/ porušenie

úniového práva je dostatočné závažné a 3/ medzi porušením úniového práva členským štátom a škodou
spôsobenou fyzickým a právnickým osobám existuje príčinná súvislosť. Súd prvej inštancie zdôraznil,
že pokiaľ pre vymedzenú oblasť zodpovednosti štátu neexistuje špecializovaná vnútroštátna právna
úprava, namieste je využitie právnej úpravy obsahom a účelom čo najbližšej v zmysle zásad analógie ,
rešpektujúc princípy úniového práva. Zodpovednostným subjektom za prípadné porušenie práva Únie,

ktoré vedie k vzniku škody spôsobenej jednotlivcovi je samotný štát, v ktorom takéto porušenie práve
Únie nastalo, bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade
povinnosť túto škodu nahradiť, preto pasívna vecná legitimácia žalovaného v tomto spore je daná. V
konaní o nároku na náhradu škody je Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR
ako orgán do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor SR, subjektom pasívne vecne

legitimovaným .

30. Žalovaná namietala, že Smernica 2003/88/ES by sa na nemala na činnosť žalobcu aplikovať, súd
uvádza, že z rozsudku Súdneho dvora EÚ, podľa ktorého z rozsahu úpravy tejto smernice nie sú
vyňatí ani hasiči, pričom článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva

Únie s osobitným významom, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre
priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy,
31. Súdny dvor EU v rozsudku ESD C-429/09 s tým, že potvrdil, „ že pracovná pohotovosť tvoriaca
súčasť ich týždenného pracovného času a bežný pracovný časom nesmie prekročiť maximálny týždenný
pracovný čas, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku. „ .

32. Súd preto uzavrel, že žalovaná je vecne pasívnym subjektom, nesúcim zodpovednosť a sú splnené
podmienky na poskytnutie náhrady za vznik nemajetkovej ujmy na strane žalobcu. Pokiaľ ide o vznesenú
námietku premlčania, súd túto posúdil ako nedôvodnú, vzhľadom na fakt, že žalobca v žalobe poukázaliba na ujmu vzniknutú mu za roky 2019 až 2022, kedy v sledovanom období bola povolená dĺžka
pracovného času prekročená niekoľkokrát.

33. Napokon sa súd zaoberal výškou nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla , pričom súd zdôrazňuje, že ide
o voľnú úvahu súdu. Nemajetková ujma je ujma, ktorá vznikla v nemajetkovej sfére človeka a zasiahla
jeho právo napríklad na rodinný život, súkromie a podobne. Náhrada nemajetkovej ujmy poskytnutá v
peniazoch má mať predovšetkým satisfakčnú povahu a pôsobiť ako zhojenie ( i keď len čiastočné )

následkov porušenia práv fyzickej alebo právnickej osoby.

34. V tomto prípade žalobca videl ujmu v zásahu do súkromia a práva viesť rodinný život a to v dôsledku
nedostatku voľného času . Súd zistil, že žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru
Slovenskej republiky, pracuje na pozícii strojník. Pracuje na 24 hodinové pracovné zmeny, počas ktorých
je po celý čas na pracovisku. V dňoch voľna musí byť tzv. na telefóne v prípade výjazdu. Žalobca uviedol,

že aj v dňoch voľna si nedokáže dostatočne odpočinúť, má problémy so spaním a cíti sa unavený.
Množstvo hodín strávených v práci ide na úkor rodiny, priateľov, koníčkov a tiež vlastného odpočinku.
Žalobca je ženatý, má dve maloleté deti.

35. Je nepochybné, že žalobca pracuje na spoločensky potrebnej pozícii od ktorej výkonu je často

závislý život a zdravie iných osôb, či ochrana majetku. Je nepochybné, že sa jedná o prácu mimoriadne
fyzicky náročnú, nebezpečnú, emocionálne vypätú a časovo zaťažujúcu, najmä z ohľadom na nočné
zmeny a nepredvídateľné výjazdy na záchranné akcie. Súd mal tiež za preukázané, že žalobca počas
mesiaca 2/2020 odpracoval žalobca 225 pracovných hodín, pri priemernom pracovnom čase 56,25
hodín týždenne, v mesiaci 3/2020 odpracoval 216 hodín, pri priemernom pracovnom čase 50,40 hodín

týždenne, v mesiaci 7/2020 odpracoval 240 hodín , pri týždennom pracovnom čase 54,19 hodín
priemerne, v mesiacoch 9-10/2020 pracoval 216 hodín mesačne, v mesiaci 11/2020 226,27 hodín
mesačne atď. Celkovo za roky 2020-2022 jeho odpracované hodiny 19 krát presiahli týždenný pracovný
čas 50 hodín. Je zrejmé, že čas strávený v práci nutne skracuje čas voľný, ktorý mohol žalobca venovať
rodine, priateľom, či športovým aktivitám a koníčkom. Súd má za to, týmto spôsobom došlo k porušeniu

práva na rodinný život, práva na odpočinok a regeneráciu.
36. Výška náhrady nemajetkovej ujmy je vždy na úvahe súdu. Žalobca si žalobou uplatnil náhradu
nemajetkovej ujmy v sume 5000,- eur. Súd však po výsluchu žalobcu konštatoval, že žalobca nie celkom
dostatočne ozrejmil mieru zásahu do jeho práv, nakoľko síce tvrdil, že jeho rodinný život trpí jeho
neprítomnosťou a jeho manželstvo prechádza krízou, ale súdu neponúkol žiadne dôkazy preukazujúce

tieto tvrdenie. Ak by žalobca predložil súdu dôkazy o kríze v manželstve, napríklad výsluch svedka,
alebo , potvrdenie o návšteve párového terapeuta, mal by súd jeho tvrdenia za preukázané. Žalobca
však nenavrhol vykonať žiadne dôkazy smerujúce k osvedčeniu jeho tvrdení.

37. Rovnako tak v prípade tvrdenia, že zle spí a nevie si dostatočne odpočinúť. V prípade takéhoto

tvrdenia,bybolovhodnéakodôkazpredložiťpotvrdenieodlekára,čipsychológa,spánkovéhoterapeuta,
jednoducho odborníka, ktorý by potvrdil, že žalobca skutočne má problém so spánkom a tento je
spôsobený náročnosťou jeho povolania. V opačnom prípade ide o ničím nepreukázané tvrdenie.

38. Súd pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z faktu, že žalobcov čas určený na

voľnočasové aktivity, či už je to čas strávený s rodinou, priateľmi, odpočinkom, či športom je obmedzený
výkonom pracovnej činnosti nad rozsah stanovený v Smernici 2003/88/ES a v príčinnej súvislosti s
tým. Už samotná táto skutočnosť bola postačujúca na konštatovanie , že žalobca má nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy, avšak pre absenciu ďalších dôkazov, súd dospel k úvahe, že suma 2500,- eur ako
náhrada nemajetkovej ujmy vzniknutej žalobcovi sa javí ako primeraná.

39. Súd dňa 13.11.2023 vyhlásil vo veci rozsudok, ktorým priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v
sume 2500,- eur a náhradu trov konania v rozsahu 50 % , nakoľko žalobca nebol v konaní plne úspešný.
Súd však vo výroku rozsudku opomenul rozhodnúť o zvyšnom nároku žaloby a v tejto časti žalobu
zamietnuť. Toto opomenutie súd napraví dopĺňacím rozsudkom, aby tak rozhodol o celom predmete

konania.40.Podľa§255ods.1aods.2CSPsúdpriznástranenáhradutrovkonaniapodľapomerujejúspechuvo
veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Okresnom súde Pezinok do 15 dní do doručenia tohto
rozsudku, písomne , v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha.