Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 31. júl 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7CoCsp/13/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1120210234
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Harvancová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1120210234.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Harvancovej a členiek

senátu Mgr. Adely Unčovskej a Mgr. Niny Dubovskej, v spore žalobcu: BL PLUS, s.r.o., so sídlom
Prenčov 177, 969 73 Prenčov, IČO: 50 798 243, zast. Mgr. Richard Bebjak, advokát, so sídlom
Lermontovova 14, 811 05 Bratislava, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
81109Bratislava,IČO:35807598,zast.JUDr.KatarínaHegedüšová,advokátka,sosídlomMajerníková
3/A, 841 05 Bratislava, o zaplatenie 7397,94 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti
rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 21.02.2024, č.k. B1-10Csp/41/2020-210, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.

II. Žalobca m á proti žalovanému n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
7 397,94 eur spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 8,75 % zo sumy 7 397,94 eur odo dňa
10.06.2020 do zaplatenia, náklady na vymáhanie pohľadávky vo výške 247,96 eur, všetko v lehote 15
dní odo dňa právoplatnosti rozsudku ( výrok I.) a žalobcovi vo vzťahu k žalovanému priznal nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100% ( výrok II.).

2. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 1 ods. 1, § 9 ods. 1, § 9 ods. 2 a § 11 ods. 1 zákona
č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov ( ďalej len „zákon č. 129/2010 Z.z.“), § 52 ods. 1, 2,3, 4, §
53 ods. 1,2,3, § 53 ods. 4 písm. a), § 53 ods. 5,6, § 53b ods. 1, § 54 ods. 1,2, § 107 ods. 1,
2, § 451 ods. 2, § 454 a § 456 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky
zákonník“). Vecne rozhodnutie odôvodnil tým, že mal za preukázané, že právna predchodkyňa žalobcu
so žalovaným uzatvorila zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 01.02.2011, zmluvu o úvere č.

XXXXXXXXX zo dňa 26.08.2011, zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 16.11.2011, zmluvu o úvere
č. XXXXXXXXX zo dňa 29.03.2012, zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 14.08.2012, zmluvu o
úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 29.09.2014, zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 21.11.2014, zmluvu
o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 02.10.2015, zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 21.01.2016,
všetky na vlastnú potrebu. Ako nedôvodnú vyhodnotil súd prvej inštancie obranu žalovaného, že úvery
poskytnuté právnej predchodkyni žalobcu jej boli poskytnuté ako podnikateľke, respektíve pre účely
zamestnania. Z výsluchu svedkyne (právnej predchodkyne žalobcu) a ani z obsahu úverových zmlúv

č. XXXXXXXXX, č. XXXXXXXXX, č. XXXXXXXXX nemal za preukázané, že by finančné prostriedky
boli právnej predchodkyni žalobcu poskytnuté na účel zamestnania. Vzhliadnuc k uvedenému súd prvej
inštancie všetky predmetné zmluvy posudzoval ako spotrebiteľské zmluvy. Pri posudzovaní dôvodnosti
námietky premlčania vznesenej v konaní žalovaným, súd prvej inštancie vychádzal z uzneseniaNajvyššieho súd SR sp. zn. 7Cdo/268/2021 zo dňa 28.02.2022, majúc za to, že je potrebné na vec
aplikovať desaťročnú objektívnu premlčaciu lehotu. Pri určení začiatku plynutia subjektívnej premlčacej
doby súd prvej inštancie vzhliadol k tomu, že právna predchodkyňa žalobcu sa dozvedela o tom, že

žalovaný sa na jej úkor bezdôvodne obohatil, až po porade so svojím právnym zástupcom, t.j dňa
02.06.2020. V uvedený deň tak mala skutočnú, teda preukázanú, nielen predpokladaná vedomosť, o
tomktosanajejúkorbezdôvodneobohatil.Logickýmnásledkomzisteniatýchtovedomostíboloudelenie
plnej moci právnou predchodkyňou žalobcu právnemu zástupcovi a podanie žaloby, predmetom ktorej
je uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré žalovaný na úkor právnej predchodkyne

žalobcu v žalovanom rozsahu získal. Na základe uvedeného súd prvej inštancie námietku premlčania
uplatnenú v konaní žalovaným vyhodnotil ako nedôvodnú a ustálil, že právna predchodkyňa žalobcu si
nárok uplatnila včas. Nakoľko predmetné spotrebiteľské zmluvy uzavreté medzi právnou predchodkyňou
žalobcu a žalovaným neobsahovali všetky náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch,
predmetné zmluvy vyhodnotil súd prvej inštancie ako bezúročné a bez poplatkov. V konaní nebolo
sporným, že právna predchodkyňa žalobcu žalovanému uhradila okrem istiny i ďalšie sumy, ktorých sa

v konaní domáhala a ktorých výšku žalovaný nenamietal, preto súd posúdil nárok žalobcu na vydanie
bezdôvodného obohatenia v sume 7397,94 eur ako dôvodný. Za dôvodné mal žalobcovi priznať aj
náklady na vymáhanie pohľadávky voči žalovanému, ktorých výšku a dôvodnosť žalovaný rovnako v
konaní nerozporoval. Na základe uvedeného súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť vydať
žalobcovi bezdôvodné obohatenie pozostávajúce z plnenia poskytnutého právnou predchodkyňou

žalobcužalovanémunadrámecjednotlivýchúverovvsume7397,94eurazaplatiťnákladynavymáhanie
pohľadávky v sume 247,96 eur. Zároveň priznal žalobcovi nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo
výške 8,75 % ročne od 10.06.2020 do zaplatenia, vzhliadnuc k tomu, že žalovaný v stanovenej lehote
(najneskôr do 09.06.2020) na výzvu právnej predchodkyne žalobcu zo dňa 04.06.2020, žalovanú sumu
neuhradil.

3. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1, § 262 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a priznal žalobcovi vo vzťahu k žalovanému
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, dôvodiac tým, že žalobca mal v konaní plný úspech.
S tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,

ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

4. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Poukázal na to,
že dňa 01.02.2011 uzavrel s právnou predchodkyňou žalobcu (ďalej len ,, žalobca“) zmluvu o úvere č.
XXXXXXXXX, na základe ktorej bol žalobcovi poskytnutý úver na účel zamestnania. V zmluve o úvere

žalobca uviedol a aj osobitne podpísal vyhlásenie, že poskytované peňažné prostriedky budú využité
na tento účel (ďalej len ,,zmluva o úvere 1“). Žalobca so žalovaným uzatvorili teda dňa 01.02.2011
zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX, ktorou veriteľ poskytol dlžníkovi sumu vo výške 800 eur, ktorú sa
dlžník zaviazal vrátiť spolu s úrokom a odplatou spolu vo výške 1.500 eur v 12 mesačných splátkach
po 125 eur. Zmluva žalobcom bola uhradená v roku 2011. Žalovaný vstúpil do právneho vzťahu so

žalobcom na základe vyhlásenia, že poskytnuté peňažné prostriedky použije na výkon zamestnania,
a teda nie na svoju súkromnú potrebu. Na preukázanie uvedenej skutočnosti poukázal na Dodatok k
zmluve o úvere zo dňa 01.02.2011, prostredníctvom ktorého žalobca vyhlásil, že peňažné prostriedky vo
výške 800 eur použije na ,, náklady na školenie a rekvalifikáciu“. Povinný (žalobca) následne k tomuto
vyhláseniu pripojil svoj podpis na znak súhlasu. Dňa 26.08.2011 uzavrel so žalobcom zmluvu o úvere

č.XXXXXXXXX, na základe ktorej bol žalobcovi poskytnutý úver na účel zamestnania. Žalobca v zmluve
o úvere uviedol a aj osobitne podpísal vyhlásenie, že poskytované peňažné prostriedky budú využité
na tento účel (ďalej len ,,zmluva o úvere 2“). Žalobca so žalovaným uzatvorili teda dňa 26.08.2011
zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX, ktorou veriteľ poskytol dlžníkovi sumu vo výške 350 eur, ktorú sa dlžník
zaviazal vrátiť spolu s úrokom a odplatou spolu vo výške 650 eur v 10 mesačných splátkach po 65 eur.

Zmluva žalobcom bola uhradená v roku 2012. Žalovaný vstúpil do právneho vzťahu so žalobcom na
základe vyhlásenia, že poskytnuté peňažné prostriedky použije na výkon zamestnania, a teda nie na
svoju súkromnú potrebu. Poukázal na Dodatok k zmluve o úvere zo dňa 26.08.2011, prostredníctvom
ktorého žalobca vyhlásil, že peňažné prostriedky vo výške 350 eur použije na ,,nákup technických
zariadení za účelom výkonu zamestnania“. Povinný následne k tomuto vyhláseniu pripojil svoj podpis na

znak súhlasu. Dňa 16.11.2011 uzavrel so žalobcom zmluvu o úvere č.XXXXXXXXX, na základe ktorej
bol žalobcovi poskytnutý úver na účel zamestnania. Žalobca v zmluve o úvere uviedol a aj osobitne
podpísal vyhlásenie, že poskytované peňažné prostriedky budú využité na tento účel (ďalej len ,,zmluva
o úvere 3“). Žalobca so žalovaným uzatvorili teda dňa 16.11.2011 zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX,ktorou veriteľ poskytol dlžníkovi sumu vo výške 1.400 eur, ktorú sa dlžník zaviazal vrátiť spolu s úrokom
a odplatou spolu vo výške 2.748 eur v 12 mesačných splátkach po 229 eur. Zmluva žalobcom bola
uhradená v roku 2012. Žalovaný vstúpil do právneho vzťahu so žalobcom na základe vyhlásenia, že

poskytnuté peňažné prostriedky použije na výkon zamestnania, a teda nie na svoju súkromnú potrebu.
Poukázal na Dodatok k zmluve o úvere zo dňa 26.08.2011, prostredníctvom ktorého žalobca vyhlásil,
že peňažné prostriedky vo výške 1 400 eur použije na ,,náklady na školenie a rekvalifikáciu“. Povinný
následne k tomuto vyhláseniu pripojil svoj podpis na znak súhlasu. V danom prípade pri poskytnutí
úveru vychádzal z vyhlásení žalobcu, že ide o úver poskytnutý na výkon zamestnania. Skutočnosť,

na čo konkrétne bol povinným následne poskytnutý úver aj využitý, žalovaný neskúma, nakoľko je
to pre neho už nepodstatná informácia. Bolo potrebné akceptovať jeho dobrú vieru, s ktorou do
právneho vzťahu so žalobcom vstupoval. Dňa 29.03.2012 žalobca uzatvoril so žalovaným zmluvu o
úvere č.XXXXXXXXX, na základe ktorej mu bol poskytnutý úver vo výške 350 eur, ktorý sa klient zaviazal
vrátiť spolu celkovými nákladmi spojenými s poskytnutím úveru vo výške 300 eur, t.j. spolu v celkovej
výške 650 eur v 10 mesačných splátkach po 65 eur (ďalej len ,,Zmluva o úvere 4“). Zmluva bola

žalobcom uhradená v roku 2013. Dňa 14.08.2012 uzatvoril so žalobcom Zmluvu o úvere č.XXXXXXXXX,
na základe ktorej mu bol poskytnutý úver vo výške 2.000 eur, ktorý sa klient zaviazal vrátiť spolu
celkovými nákladmi spojenými s poskytnutím úveru vo výške 1.924 eur, t.j. spolu v celkovej výške
3.924 eur v 12 mesačných splátkach po 327 eur (ďalej len ,,Zmluva o úvere 5“). Zmluva žalobcom
bola uhradená v roku 2013. Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX a XXXXXXXXX boli uzatvorené v zmysle

VPPÚ – „Zmluvné strany sa dohodli v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, že všetky ich
právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Táto zmluva sa uzatvára podľa § 269 ods.
2 Obchodného zákonníka ako nepomenovaná zmluva.“ Nestotožnil sa s tým, že v uvedených zmluvách
nepriamo vmanipuloval žalobcu do uzavretia dohôd o splátkach úveru, nakoľko tie boli špecifikované
priamo v Zmluvách o úvere a žalobca bol o splátkach vopred oboznámený. Vo vzťahu k zmluve o

spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa 21.11.2014 (ďalej
len „zmluva o spotrebiteľskom úvere 6“), zmluve o spotrebiteľskom úvere 7 uzavretej medzi žalobcom
a žalovaným dňa 29.09.2014 (ďalej len „zmluva o spotrebiteľskom úvere 7“), zmluvy o spotrebiteľskom
úvere č. XXXXXXXXX uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa 02.10.2015 ( ďalej len „zmluva o
spotrebiteľskom úvere 8“) a zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX uzavretej medzi žalobcom

a žalovaným dňa 21.01.2016 (ďalej len „zmluva o spotrebiteľskom úvere 9), žalovaný poukazoval na
to, že v bode 3. na prednej strane predmetných zmlúv je uvedená výška, počet a termíny splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov, preto nemožno hovoriť o absencii výšky, počtu a termínu splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov. Dlžník sa zmluvou o úvere 6 zaviazal k úhrade jednej splátky vo výške 650 eur s
termínom splatnosti dňa 21.11.2015. Následne však dlžník požiadal v ten istý deň o možnosť využitia

splátkového kalendára - Dohody o plnení v splátkach. Dlžník bol dňa 21.11.2014 s predmetnou Dohodou
oboznámený, na znak čoho ju podpísal, a preto mal vedomosť aj o existencii náležitosti, ktoré v nej
následne boli uvedené. Spotrebiteľ sa zaviazal uhradiť celkovú čiastku v 10 pravidelných mesačných
splátkach vo výške 65 eur, vždy k 26. kalendárnemu dňu v mesiaci, počnúc dňom 26.12.2014. Podľa
dohody o splátkach spotrebiteľ vzal na vedomie, že výška ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN)

sa vypočíta v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch podľa vzorca uvedeného vo Všeobecných
podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru a je vo výške 15,89 %. Dohoda o splátkach oprávňuje
spotrebiteľa plniť v splátkach (nie jednorazovo, tak, ako je to ustanovené v zmluve o úvere), na základe
ktorých logicky vzrastá aj RPMN. To znamená, že RPMN vo výške 15,89 % stanovená v zmluve o
úvere je hodnota vypočítaná pre prípad splatenia úveru v jednej splátke. Naproti tomu RPMN vo výške

342,43 % dohodnutá v dohode o splátkach, predstavuje RPMN vypočítanú v prípade spotrebiteľa, ktorý
požiadal o plnenie v splátkach tak, ako je tomu aj v predmetnom prípade. Vzorec výpočtu RPMN je
naviac jasne a zreteľne uvedený vo Všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru. V
zmluve o spotrebiteľskom úvere 6 je odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov vo výške 105 eur čo
predstavuje RPMN vo výške 30 %. V zmluve o úvere spotrebiteľ zobral na vedomie, že výška priemernej

hodnoty ročnej RPMN na poskytnutý spotrebiteľský úver platnej ku dňu podpísania tejto zmluvy o
spotrebiteľskom úvere je vo výške 18,89 %. Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že výška odplaty
pri poskytnutí peňažných prostriedkov je v súlade s nariadením a neprevýšila dvojnásobok priemerných
hodnôt RPMN ako aj uvedenie priemernej ročnej RPMN. Dňa 29.09.2014 uzavrel žalobca so žalovaným
zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 614603608, ktorou veriteľ poskytol dlžníkovi sumu vo výške 700 eur,

ktorú sa dlžník zaviazal vrátiť spolu s úrokom a odplatou spolu vo výške 1.380 eur (ďalej len „zmluva
o spotrebiteľskom úvere 7“). Zmluva bola žalobcom uhradená v roku 2015. Zákon č. 129/2010 Z. z.
považuje zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov v prípade, ak dôjde k naplneniu § 11 ods. 1. Nakoľko
nedošlo k naplneniu dôvodov, nemožno zmluvu o spotrebiteľskom úvere považovať za bezúročnú abez poplatkov. Dlžník sa zmluvou o spotrebiteľskom úvere zaviazal k úhrade jednej splátky vo výške
1.380 eur s termínom splatnosti dňa 29.09.2015 Následne však dlžník požiadal v ten istý deň o možnosť
využitia splátkového kalendára - Dohody o plnení v splátkach. Dlžník bol dňa 29.09.2014 s predmetnou

Dohodou oboznámený, na znak čoho ju podpísal, a preto mal vedomosť aj o existencii náležitosti, ktoré v
nej následne boli uvedené. Spotrebiteľ sa zaviazal uhradiť celkovú čiastku v 12 pravidelných mesačných
splátkach vo výške 115 eur, vždy k 6. kalendárnemu dňu v mesiaci, počnúc dňom 06.11.2014. Podľa
dohody o splátkach spotrebiteľ vzal na vedomie, že výška ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN)
sa vypočíta v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch podľa vzorca uvedeného vo Všeobecných

podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru a je vo výške 16,49 %. Dohoda o splátkach oprávňuje
spotrebiteľa plniť v splátkach (nie jednorazovo, tak, ako je to ustanovené v zmluve o úvere), na základe
ktorých logicky vzrastá aj RPMN. To znamená, že RPMN vo výške 16,49 % stanovená v zmluve o
úvere je hodnota vypočítaná pre prípad splatenia úveru v jednej splátke. Naproti tomu RPMN vo výške
305,74 % dohodnutá v dohode o splátkach, predstavuje RPMN vypočítanú v prípade spotrebiteľa, ktorý
požiadal o plnenie v splátkach tak, ako je tomu aj v predmetnom prípade. V zmluve o spotrebiteľskom

úvere č. 614603608 zo dňa 29.09.2014 je odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov vo výške 224
eur čo predstavuje RPMN vo výške 32 %. V zmluve o úvere spotrebiteľ zobral na vedomie, že výška
priemernej hodnoty ročnej RPMN na poskytnutý spotrebiteľský úver platnej ku dňu podpísania tejto
zmluvy o spotrebiteľskom úvere je vo výške 16,49 %. Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že
výška odplaty pri poskytnutí peňažných prostriedkov je v súlade s nariadením a neprevýšila dvojnásobok

priemerných hodnôt RPMN ako aj uvedenie priemernej ročnej RPMN. Uvedené právo žalobca nevyužil,
z čoho jednoznačne vyplýva, že súhlasil s obsahom zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX
a so všetkými podmienkami poskytnutia spotrebiteľského úvere. Dňa 02.10.2015 uzavrel žalobca so
žalovaným zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, ktorou veriteľ poskytol dlžníkovi sumu vo
výške 1.400 eur, ktorú sa dlžník zaviazal vrátiť spolu s úrokom a odplatou spolu vo výške 1.348 eur

(ďalej len „zmluva o spotrebiteľskom úvere 8“) Zmluva žalobcom bola uhradená v roku 2016. Zákon č.
129/2010 Z. z. považuje zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov v prípade, ak dôjde k naplneniu § 11
ods. 1. Nakoľko nedošlo k naplneniu dôvodov, nemožno zmluvu o spotrebiteľskom úvere považovať
za bezúročnú a bez poplatkov. Dlžník sa zmluvou o spotrebiteľskom úvere zaviazal k úhrade jednej
splátky vo výške 2.748 eur s termínom splatnosti dňa 02.10.2016 Následne však dlžník požiadal v

ten istý deň o možnosť využitia splátkového kalendára - Dohody o plnení v splátkach. Dlžník bol dňa
02.10.2015 s predmetnou Dohodou oboznámený, na znak čoho ju podpísal, a preto mal vedomosť
aj o existencii náležitosti, ktoré v nej následne boli uvedené. Spotrebiteľ sa zaviazal uhradiť celkovú
čiastku v 12 pravidelných mesačných splátkach vo výške 229 eur, vždy k 26. kalendárnemu dňu v
mesiaci, počnúc dňom 26.10.2015. Podľa dohody o splátkach spotrebiteľ vzal na vedomie, že výška

ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) sa vypočíta v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch
podľa vzorca uvedeného vo Všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru a je vo
výške 24,67 %. Dohoda o splátkach oprávňuje spotrebiteľa plniť v splátkach (nie jednorazovo, tak, ako
je to ustanovené v zmluve o úvere), na základe ktorých logicky vzrastá aj RPMN. To znamená, že RPMN
vo výške 24,67 % stanovená v zmluve o úvere je hodnota vypočítaná pre prípad splatenia úveru v

jednej splátke. Naproti tomu RPMN vo výške 301,65 % dohodnutá v dohode o splátkach, predstavuje
RPMN vypočítanú v prípade spotrebiteľa, ktorý požiadal o plnenie v splátkach tak, ako je tomu aj
v predmetnom prípade. Vzorec výpočtu RPMN je naviac jasne a zreteľne uvedený vo Všeobecných
podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru. Podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka účinného
v čase uzavretia zmluvy o úvere: ,,Ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných

prostriedkov, nesmie odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri
poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať. Odplatu, podrobnosti o stanovení odplaty, kritériách
jej stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku odplaty ustanovuje vykonávací predpis.“ Vykonávacím
predpisom je Nariadenie vlády, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.
Bol názoru, že úrok nie je odplatou pri poskytnutí peňažných prostriedkov, ale je odplatou, ktorá sa

platí pri užívaní alebo v súvislosti s vrátením peňažných prostriedkov. V prípade úroku ide o plnenie,
ktoré je dohodnuté pri podpise spotrebiteľskej zmluvy, ale nie je spojené s poskytnutím peňažných
prostriedkov z dôvodu, že je spojené s užívaním a vrátením peňažných prostriedkov a úrok nie je ani
vyžadovaný pri poskytnutí peňažných prostriedkov, ale až po poskytnutí peňažných prostriedkov. V
zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 02.10.2015 je odplata pri poskytnutí peňažných

prostriedkov vo výške 392 eur čo predstavuje RPMN vo výške 28 %. V zmluve o úvere spotrebiteľ
zobral na vedomie, že výška priemernej hodnoty ročnej RPMN na poskytnutý spotrebiteľský úver platnej
ku dňu podpísania tejto zmluvy o spotrebiteľskom úvere je vo výške 24,67 %. Z vyššie uvedeného
jednoznačne vyplýva, že výška odplaty pri poskytnutí peňažných prostriedkov je v súlade s nariadeníma neprevýšila dvojnásobok priemerných hodnôt RPMN ako aj uvedenie priemernej ročnej RPMN. Dňa
21.01.2016 žalobca uzavrel so žalovaným zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 614604513, ktorou veriteľ
poskytol dlžníkovi sumu vo výške 500 eur, ktorú sa dlžník zaviazal vrátiť spolu s úrokom a odplatou

spolu vo výške 91,60 EUR (ďalej len „zmluva o spotrebiteľskom úvere 9). Zákon č. 129/2010 Z. z.
považuje zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov v prípade, ak dôjde k naplneniu § 11 ods. 1. Nakoľko
nedošlo k naplneniu dôvodov, nemožno zmluvu o spotrebiteľskom úvere považovať za bezúročnú a
bez poplatkov. Dlžník sa zmluvou o spotrebiteľskom úvere zaviazal k úhrade 12. splátok. RPMN vo
výške 23,66 % je stanovená v zmluve o úvere. Vzorec výpočtu RPMN je naviac jasne a zreteľne

uvedený vo Všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru. Poukázal na to, že žalobca
v prípade, že po podpise zmluvy o spotrebiteľskom úvere nadobudol pocit, že podpísal nevýhodnú
zmluvu alebo že odplata, úrok či ročná percentuálna miera nákladov je vysoká, mal právo odstúpiť od
zmlúv bez uvedenia dôvodu do 14 kalendárnych dní odo dňa uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
Uvedené právo žalobca nevyužil, z čoho jednoznačne vyplýva, že súhlasil s obsahom zmlúv o úvere
a so všetkými podmienkami poskytnutia spotrebiteľského úvere. Mal za to, že pri vyššie uvedených

zmluvách nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon. Žalobca plnil
na základe platne uzavretých zmlúv o úvere, ktoré neboli nikdy právoplatne vyhlásené za neplatné,
rovnako tak právny dôvod na plnenie nikdy neodpadol (nedošlo k odstúpeniu od zmluvy, zrušeniu zmluvy
a pod.) a majetkový prospech získal žalovaný z poctivých zdrojov. Mal za to, že nárok žalobcu na vydanie
bezdôvodného obohatenia je premlčaný v celej výške a poukázal na odôvodnenie rozsudku Krajského

súdu v Trenčíne, zo dňa 27.06.2018, sp. zn. 17Co/263/2017-82. Zároveň namietal, že by s jeho strany
mohlo dôjsť k úmyselnému bezdôvodnému obohateniu. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

5. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril.

6. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 379, § 380 ods. 1 a 378 ods.
1 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo o prípad, v
ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval
ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je podané dôvodne.

7. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj celého obsahu spisového materiálu a
odvolania žalovaného dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav
nazákladevykonanýchdôkazovdospelksprávnymskutkovýmzisteniamavecisprávneprávneposúdil,
svoje rozhodnutie náležite, podrobne, logicky odôvodnil. Odvolací súd preto konštatuje vecnú správnosť

napadnutého rozsudku a stotožňuje sa s dôvodmi v ňom uvedenými a v celom rozsahu na ne poukazuje.

8. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval správne, ak
v danej veci vyvodil, že zmluvy o úvere uzavreté medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným
je potrebné posudzovať ako spotrebiteľské zmluvy. V prejednávanej veci je nepochybné, že zmluva

o úvere 1, zmluva o úvere 2, zmluva o úvere 3, zmluva o úvere 4 a zmluva o úvere 5 uzavreté
medzi žalovaným ako právnickou osobou, ktorá pri uzatváraní zmluvy konala v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a právnou predchodkyňou žalobcu ako fyzickou osobou,
boli zmluvami formulárového typu, do obsahu ktorých nemohol právny predchodca žalobcu zasahovať.
Vzhľadomnamožnývýskytzastieraniaskutočnéhoúčeluuzatvoreniazmluvyoúvere,atopredovšetkým

na údaje vyplnené v zmluve o úvere, mal žalovaný povinnosť preukázať nespotrebiteľský charakter
zmluvného vzťahu. Po preskúmaní obsahu uzavretých zmlúv o úvere (zmlúv o úvere 1 až 5) je zrejmé,
že tieto okrem základných identifikačných údajov žalobcu (meno, priezvisko, bydlisko, dátum narodenia,
rodné číslo, číslo občianskeho preukazu a číslo účtu) neobsahovali žiadne údaje o jeho zamestnaní.
Je ale pravdou, že na samotných zmluvách o úvere 1 až 3 na ich prvej strane, je v časti, týkajúcej sa

uvedenia účelu, na ktorý majú byť úverové prostriedky použité, právna predchodkyňa žalobcu ako dlžník
prehlásila, že tieto sú poskytnuté na výkon jeho zamestnania (čl. 49, čl. 47, čl. 148 spisu) a v prípade
zmlúv 4 až 5 ( čl. 456 a čl. 43) bol uvedený iný účel použitia. Pre rozhodnutie o otázke, či je uzavretá
zmluva spotrebiteľskej povahy alebo nie (ako tvrdí žalovaný), je nutné sa vysporiadať s otázkou, či
právny predchodkyňa žalobcu (zo zmluvy o úvere dlžník) mala postavenie spotrebiteľa, alebo či takéto

postavenie nemala. Z obsahu zmlúv o úvere je zrejmé, že právna predchodkyňa žalobcu je ako dlžník
v zmluve identifikovaná svojím menom a priezviskom, ďalej trvalým bydliskom, číslom občianskeho
preukazu a rodným číslom. V konaní nebolo preukázané, že by právna predchodkyňa žalobcu zmluvy
o úvere uzatvárala ako živnostník (fyzická osoba podnikateľ), pre účely výkonu podnikateľskej činnosti,keď v konaní nebolo nijako preukázané (ani tvrdené), že by bola osobou, vykonávajúcou podnikateľskú
činnosť. Občiansky zákonník v ust. § 52 ods. 4 v znení účinnom v čase uzavretia zmlúv o úvere definoval
spotrebiteľa ako fyzickú osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci

predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Znamená to, že pokiaľ fyzická osoba pri
uzatváraní zmluvy nemá postavenie podnikateľa (typicky držiteľ živnostenského oprávnenia), je nutné
ju považovať za spotrebiteľa. Na to, aby fyzická osoba pri uzatváraní zmluvy nepožívala postavenie
spotrebiteľa, by musela byť splnená požiadavka, že zmluva sa uzaviera alebo jej plnenie spadá do
predmetu obchodnej či inej podnikateľskej činnosti, ktorú vykonáva táto fyzická osoba. Vzhľadom na

údaje, ktorými bola právna predchodkyňa žalobcu identifikovaná pri uzatváraní predmetných zmlúv o
úvere, za stavu, že nebolo preukázané, že zmluvu uzatvárala pre potreby výkonu podnikateľskej činnosti
- keď nebolo preukázané, že by vôbec mala postavenie fyzickej osoby - podnikateľa - musel odvolací
súd dospieť v otázke posudzovania charakteru predmetných zmlúv k záveru, že právna predchodkyňa
žalobcu mala pri uzatváraní zmlúv o úvere 1 až 5 postavenie spotrebiteľa, a teda že uvedené zmluvy sú
svojou povahou zmluvami spotrebiteľskými. Nespotrebiteľský charakter zmlúv o úvere nebol zo strany

žalovaného hodnoverne preukázaný, keď z obsahu zmluvy o úvere ani z predložených listín nevyplýva
žiadny konkrétny súvis výkonu povolania s uzatvorením zmlúv o úvere.

9. Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní tvrdil, že do zmluvného vzťahu s právnou predchodkyňou
žalobcu ( zmluvy o úvere 1 až 3, pozn. odvolacieho súdu) vstupoval s dobrou vierou, že ide o úvery

poskytnuté na výkon zamestnania právnej predchodkyne žalobcu, uvedené v konaní pred súdom prvej
inštancie nepreukázal. Na Dodatky k zmluvám o úvere ( zo dňa 01.02.2011, zo dňa 26.08.2011 a zo
dňa 26.08.2011) predložené žalovaným v odvolacom konaní odvolací súd neprihliadol. Žalovaný tieto
prostriedky procesného útoku neuplatnil v konaní pred súdom prvej inštancie a z obsahu odvolania
nevyplýva, že by išlo o niektorý z prípadov uvedených v písm. a), b), c) alebo d) uvedeného ust. § 366

CSP, preto odvolací súd vyhodnotil, že sa jednalo o neprípustné novoty v odvolacom konaní.

10. Žalovaný nemohol vylúčiť aplikáciu spotrebiteľských právnych noriem ani len označením
zmluvy o úvere ako zmluvy nepomenovanej, uzavretej podľa ustanovení zákona č. 513/1991 Zb.
Obchodný zákonník a pokiaľ chcel žalovaný touto zmluvnou podmienkou o voľbe obchodného práva

dosiahnuť vylúčenie aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a
zákona o spotrebiteľských úveroch, ide o neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá
nebola individuálne dojednaná a nevylúčenie tejto zmluvnej podmienky zo spotrebiteľskej zmluvy by
spôsobovalo značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech právnej
predchodkyne žalobcu ako spotrebiteľa z dôvodu, že by mu bola odopretá ochrana poskytovaná práve

ustanoveniami Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a zákonom č. 129/2010 Z. z..

11. Pokiaľ žalovaný namietal závery súdu prvej inštancie, že právnu predchodkyňu žalobcu
„vmanipuloval“ do uzavretia Dohôd o splátkach úverov ( Dohoda o plnení v splátkach, pozn. odvolacieho
súdu) k zmluvám o úvere 6 až 9, tento záver je súladným s rozhodnutím Bankovej rady Národnej

banky Slovenska zo dňa 7. júna 2016, č. A./XXXX. Uvedeným rozhodnutím Banková rada Národnej
banky Slovenska rozhodovala o rozklade proti prvostupňovému rozhodnutiu Národnej banky Slovenska,
útvaru dohľadu nad finančným trhom č. OFS-13342/2015-1 zo dňa 23.11.2015 o vydaní predbežného
opatrenia, ktorým spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. (veriteľovi v oblasti poskytovania spotrebiteľských
úverov a iných úverov pre spotrebiteľov) bolo – podľa § 25 ods. 1 v spojení s § 35e ods. 3 zákona

o dohľade nad finančným trhom – uložené predbežné opatrenie, a to 1. zákaz preberať, predkladať
na platenie, indosovať, prevádzať alebo vymáhať plnenie zo zmeniek vystavených po 30. apríli 2014
spotrebiteľmi na meno alebo na rad spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. za účelom zabezpečenia záväzku
spotrebiteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere; 2. povinnosť zdržať sa používania nekalej obchodnej
praktiky spočívajúcej v tom, že so spotrebiteľom je súčasne alebo v bezprostrednej časovej následnosti

uzatváraná zmluva o spotrebiteľskom úvere splatnom jednorazovo a dohoda o splátkach toho istého
úveru, V odôvodnení rozhodnutia konštatovala, že sú naplnené znaky nekalej obchodnej praktiky vo
forme klamlivého konania a klamlivého opomenutia (zamlčania) vo vzťahu k záväzkom spotrebiteľa
(podmienkam splácania spotrebiteľského úveru) vo vzťahu k cenovým podmienkam (vrátane RPMN na
spotrebiteľský úver) a vo vzťahu k poskytovaniu podstatných informácií pre spotrebiteľa (priemerného

spotrebiteľa) nevhodným spôsobom podľa ustanovení § 7 ods. 1, 2 a 4, § 8 ods. 1 písm. a) a d) v spojení
s § 8 ods. 3 a 4 a § 2 písm. b), p), r) a u) zákona o ochrane spotrebiteľov, pričom v takýchto prípadoch
ide aj o nedostatky postihnuteľné podľa ich závažnosti na základe ustanovení § 23 ods. 2 zákona o
spotrebiteľských úveroch a ustanovení § 35e ods. 1 až 3, § 35f ods. 1 a 2 a § 35g ods. 1 zákona odohľade nad finančným trhom. Nakoľko bezprostredne po uzavretí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je
so spotrebiteľom uzavretá dohoda o plnení v splátkach, ktorej dôsledkom je zdraženie úveru (zvýšenie
RPMN), pričom táto skutočnosť nie je spotrebiteľovi prostredníctvom RPMN náležite odôvodnená a

vysvetlená. Doplnila, že k uzavretiu dohody o plnení v splátkach spotrebiteľ pristúpi, keďže sa domnieva,
že sa nemení výhodnosť jeho úveru. Pričom konštatovala, že takéto konanie spoločnosti Pohotovosť (v
danej veci žalovaného) je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti a môže podstatne narušiť
ekonomickésprávaniepriemernéhospotrebiteľavovzťahukuzavretiuzmluvyospotrebiteľskomúverea
následnej dohode o plnení v splátkach. Vzhliadnuc k uvedenému argumentácia žalovaného o správnosti

stanovenia výšky RPMN práve s ohľadom na Dohody o plnení v splátkach, ktoré uzavrela právna
predchodkyňa žalobcu v prípade zmlúv o úvere 6 až 9 v ten istý deň ako zmluvu o úvere (t.z. súčasne),
nemá opodstatnenie. Preto pri posudzovaní splnenia podmienok uvedených v ust. § 9 ods. 2 písm.
j) zákona č. 129/2010 Z.z., bolo potrebné vychádzať výlučne zo znenia zmlúv o úvere 6 až 9, bez
zohľadnenia Dohôd o plnení v splátkach.

12. Pokiaľ žalovaný namietal, že výška odplaty pri poskytnutí peňažných prostriedkov je v súlade s
nariadením a neprevýšila dvojnásobok priemerných hodnôt RPMN ako aj uvedenie priemernej ročnej
RPMN, odvolací súd uvádza. Zmyslom zákonnej úpravy o spotrebiteľských úveroch je ochrana záujmov
spotrebiteľa. Jednou z podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 2 písm.
j)zákonač.129/2010Z.z.,jeuvedenieročnejpercentuálnejmierynákladovacelkovúčiastku,ktorúmusí

spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom
úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, ak v
zmluveospotrebiteľskomúverejeuvedenánesprávneročnápercentuálnamieranákladovvneprospech
spotrebiteľa,čomázanásledok,žetentoúversapovažujezabezúročnýabezpoplatkov.Výškaúrokovej
sadzby a RPMN predstavuje údaj dôležitý pre vyjadrenie celkových nákladov na úver a spotrebiteľom

pomáha tento údaj spoznať, aké všetky náklady budú spojené so spotrebiteľským úverom. Tým, že
celkové náklady sú vyjadrené v percentuálnych bodoch, zjednodušuje sa tým spotrebiteľovi porovnanie
obdobných produktov na finančnom trhu a tak aj výber úveru, pre toho - konkrétneho spotrebiteľa
najvýhodnejšieho. Nemožno pochybovať o tom, že úrok ako odplata za poskytnutie úveru je základným
nákladom spojeným s úverom, ktorý vstupuje do výpočtu RPMN.

13.VrozsudkuvoveciC-377/14Radlinger,RadlingerováprotiFinwaya.s.saSúdnydvorEurópskejÚnie
okrem iného vyjadril k požiadavkám na náležitosti spotrebiteľských zmlúv a na otázku vnútroštátneho
súdu, akým spôsobom sa má vykladať pojem „celková výška úveru” obsiahnutý v článku 3 písm. l) a
článku 10 ods. 2 smernice 2008/48 a pojem „výška čerpania” obsiahnutý v bode I prílohy I tejto smernice

odpovedal, že článok 3 písm. l) a článok 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES ako aj bod I prílohy I tejto
smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú
celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru
účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne
vyplatené. V rozhodnutí Súdny dvor uviedol, že dôsledkom takéhoto postupu, t. j. zahrnutia nákladov

spotrebiteľa spojených s úverom do výšky čerpania úveru, je podhodnotenie RPMN, ktorého výpočet
závisí od celkovej výšky úveru (bod 87). Zároveň informácia o celkových nákladoch úveru umožňuje
spotrebiteľovi porovnať ponuky úverov a posúdiť rozsah jeho záväzku (bod 90).

14. Aby bolo možné konštatovať splnenie povinnosti veriteľa vyplývajúcej z ustanovenia § 9 ods.

2 zákona o spotrebiteľských úveroch, musia byť údaje v spotrebiteľskej zmluve uvedené nielen
formálne, ale zároveň musia byť aj úplné, určité, zrozumiteľné a správne. Týmto spôsobom zákonodarca
chráni spotrebiteľa a napĺňa účel sledovaný právnou úpravou spotrebiteľských zmlúv, ktorým je úplné
informovanie spotrebiteľa o podmienkach v tomto prípade úverovej zmluvy v záujme ochrany slabšej
zmluvnej strany. Správnosť údajov totiž nepochybne ovplyvňuje rozhodnutie spotrebiteľa vstúpiť do

určitého záväzku. Zároveň spotrebiteľ musí mať možnosť zoznámiť sa so skutočným obsahom právneho
úkonu, aby vedel, čo konkrétne je predmetom dojednania a aké sú jeho práva a záväzky z toho plynúce.
Ak by sa pripustil výklad, že akýkoľvek údaj (teda aj chybný) uvedený v zmluve spĺňa podmienky § 9 ods.
2 cit. zákona, stratilo by toto ustanovenie zmysel. Spotrebiteľ na základe správne v zmluve uvedených
informácií o výške skutočne poskytnutého úveru, dostáva jasnú predstavu o celkovej hodnote svojho

záväzku o tom, čo vlastne spláca a akú sumu si skutočne požičal, ako aj to, akú má povahu jeho záväzok
z hľadiska nákladov s ním spojených. Zároveň nesprávne uvedený údaj môže mať za následok vplyv na
správnosť ďalších údajov spotrebiteľskej zmluvy a tiež na samotnú výšku záväzkov spotrebiteľa (výšku
splátky, úročenie úverovej sumy). Pokiaľ teda údaje predstavujúce obligatórne náležitosti spotrebiteľskejzmluvy nie sú uvedené v zmluve správne, nemožno hovoriť o splnení povinnosti podľa § 9 ods. 2
zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom nesplnenie z neho vyplývajúcej povinnosti zákon striktne
sankcionuje tým, že spotrebiteľský úver sa stáva od počiatku bezúročný a bez poplatkov. V tomto smere

teda neexistuje žiadna výnimka a veriteľ sa nemôže zbaviť svojej povinnosti, resp. nemôže konvalidovať
nesprávne, či zavádzajúce údaje v zmluve tým, že v nej síce výslovne uvedie, akú čiastku predstavuje
náklad, avšak zároveň ho prezentuje ako súčasť poskytnutého úveru, teda aktívum, hoci v skutočnosti
ideonákladspotrebiteľa,atoanizatejpodmienky,žeklientsúhlasísokamžitýmzapočítanímnákladudo
výšky úveru. K uvedenému právnemu záveru dospel dovolací súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach

(porovnaj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/165/2020 z 27. októbra 2021,
sp. zn. 4Cdo/322/2020 z 30. novembra 2022, ako aj sp.zn. 9Cdo/291/2021 z 27. novembra 2023).

15. Údaj o výške priemernej ročnej RPMN uvedený žalovaným v zmluve o úvere 6 v bode 3 v rozsahu
15,89 % je na prvý pohľad nesprávny, vo vzťahu k spotrebiteľovi zavádzajúci, nezohľadňujúci zmysel
a účel zavedenia povinného inštitútu RPMN do spotrebiteľských zmlúv, t.j. informovať spotrebiteľa o

celkovej výške nákladov spojených so spotrebiteľským úverom (úrokov vrátane všetkých poplatkov),
čo priemerná ročná RPMN uvedená v zmluve jednoznačne nemôže zohľadňovať, pretože len výška
dohodnutého úroku v sadzbe 55,71 % ročne ju násobne prekračuje, čím v nej nemôžu byť logicky
zahrnuté všetky náklady na poskytnutie tohto úveru, ktoré sú špecifikované v zmluve. Tento údaj o
priemernej ročnej RPMN je tak vo vzťahu k spotrebiteľovi jednoznačne klamlivý a zjavne neobhájiteľný,

čo navodzuje i skutočnosť, že odplata bola dojednaná vo výške 105 eur, čo malo predstavovať RPMN
vo výške 30 %.

16. Rovnako údaj o výške priemernej ročnej RPMN uvedený žalovaným v zmluve o s úvere 7 v
bode 3 v rozsahu 16,49 % je na prvý pohľad nesprávny, vo vzťahu k spotrebiteľovi zavádzajúci,

nezohľadňujúci zmysel a účel zavedenia povinného inštitútu RPMN do spotrebiteľských zmlúv, t.j.
informovaťspotrebiteľaocelkovejvýškenákladovspojenýchsospotrebiteľskýmúverom(úrokovvrátane
všetkých poplatkov), čo RPMN uvedená v zmluve jednoznačne nemôže zohľadňovať, pretože len výška
dohodnutého úroku v sadzbe 65,14 % ročne ju násobne prekračuje, čím v nej nemôžu byť logicky
zahrnutévšetkynákladynaposkytnutietohtoúveru,ktorésúšpecifikovanévzmluve.TentoúdajoRPMN

jetakvovzťahukspotrebiteľovijednoznačneklamlivýazjavneneobhájiteľný,čonavodzujeiskutočnosť,
že odplata bolo dojednaná vo výške 224 eur, čo malo predstavovať RPMN vo výške 32 %.

17. Obdobné závery možno prijať i vo vzťahu k zmluve o úvere 8, v ktorej je údaj o výške priemernej
ročnej RPMN uvedený žalovaným v rozsahu 24,67 %, pretože len výška dohodnutého úroku v sadzbe

68,29 % ročne ju násobne prekračuje, čím v nej nemôžu byť logicky zahrnuté všetky náklady na
poskytnutie tohto úveru, ktoré sú špecifikované v zmluve. Tento údaj o výške priemernej ročnej RPMN je
tak vo vzťahu k spotrebiteľovi jednoznačne klamlivý a zjavne neobhájiteľný, keď odplata bola dohodnutá
vo výške 392 eur, čo malo predstavovať RPMN vo výške 28%. V zmluve o úvere 9 je výška priemernej
ročnej RPMN uvedená žalovaným v rozsahu 23,66 %, zatiaľ čo výška dohodnutého úroku vo výške

32,26 % ju rovnako prekračuje, čím v nej nemôžu byť logicky zahrnuté všetky náklady na poskytnutie
tohto úveru, ktoré sú špecifikované v zmluve.

18. Ak je výška RPMN v zmluve síce uvedená, ale v nesprávnej výške, je to v neprospech spotrebiteľa.
Uvedenie nesprávneho údaja RPMN je bezo sporu klamaním spotrebiteľa, a preto nie je možné

priznať takejto praktike miernejšie dôsledky ako tie, ktoré predpokladá § 11 ods. 1 písm. b) zákona č.
129/2010 Z.z.. Uvedenie takéhoto nesprávneho údaja je potrebné hodnotiť tak, ako keby údaj RPMN
v zmluve uvedený nebol, pretože správny údaj o RPMN v zmluve absentuje. Povinnosťou žalovaného
vystupujúcemu v postavení dodávateľa bolo postupovať voči spotrebiteľovi s odbornou starostlivosťou,
a teda uviesť údaj o RPMN zodpovedajúci skutočnosti (teda zohľadňujúci všetky náklady s poskytnutím

tohto úveru spojené), keďže dodávateľ je v porovnaní so spotrebiteľom profesionálom so skúsenosťami
a výrazne lepšími poznatkami v oblasti, v rámci ktorej vyvíja podnikateľskú činnosť.

19. Zákon č. 129/2010 Z.z. ustanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za
účelom odstránenia tejto faktickej nerovnováhy medzi dodávateľom a spotrebiteľom bol spotrebiteľ

účinným spôsobom informovaný o podmienkach spotrebiteľského úveru a vedel čo najlepšie posúdiť
všetky právne dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Bez toho, aby boli v
zmluve uvedené objektívne údaje umožňujúce spotrebiteľovi orientovať sa medzi úvermi poskytovanými
rôznymi dodávateľmi a posudzovať výhodnosť podmienok, za akých má byť spotrebiteľovi úverposkytnutý, nedochádza k naplneniu cieľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Spotrebitelia môžu
právom očakávať, že im ako tzv. slabšej zmluvnej strane bude poskytnutá ochrana v rozsahu a kvalite
ustanovenej platnými právnymi predpismi a za daných okolností je preto potrebné prisvedčiť správnosti

záveru súdu prvej inštancie, ktorý poskytnuté úvery pre nesprávne uvedenú, tým chýbajúcu podstatnú
náležitosť zmluvy (RPMN), vyhodnotil ako bezúročné a bez poplatkov.

20. Zmluvná sloboda účastníkov právneho vzťahu nie je neobmedzená a nesmie vybočiť z určitých aj
právom akceptovateľných hraníc. Jednou z týchto hraníc je i inštitút dobrých mravov (porov. 1MCdo

1/2009, 21Cdo 1484/2004 /ČR/). Naviac v zmluvách o úvere 6 až 9 tam uvedený úrok vo výške 55,71
% ročne, 65,14 % ročne, 68,29 % ročne a 37,48 % ročne nemá žiadne opodstatnenie v demokratickej
spoločnosti, nemožno ho označiť inak ako úžerný a odporujúci dobrým mravom a odvolaciemu súdu
neprináleží ho upravovať tak, aby zodpovedal zákonnej požiadavke súladu s dobrými mravmi. Súdy sa
značne kriticky vyjadrili už aj k nižším úrokovým sadzbám (Krajský súd v Prešove vo veci 3Co/67/2008
(25 %)). Nemecký BGH v rozsudku z 13.03.1990 AZ XI ZR 252/89 vyhlásil úver s rozdielom o 12 %

percentuálnych bodov oproti priemeru na trhu pre obdobný úver za nemravný a žalobu zamietol pre
rozpor plnenia s dobrými mravmi (civilnoprávna úžera). Švajčiarsky spolkový súd znížil v roku 1967
rozhodnutím z 01.04.1967 úrokovú sadzbu v prípadoch úverov pre spotrebiteľov z 26 % na 18 % a
sadzbu 26 % vyhlásil za odporujúcu dobrým mravom.

21.Pridojednávaníúrokovkonávsúladesdobrýmimravmilentenveriteľ,ktorýpožadujeprimeranýúrok
bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi
je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri poskytnutí peňažných prostriedkov uspokojí bez ohľadu na
to, v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty za užívanie poskytnutých finančných
prostriedkov,aktorýsvojevoľnépeňažnéprostriedkymienizhodnotiťobvyklýmspôsobom.Niejemožné

neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu a dohodu o úrokoch často práve z dôvodov
svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi
ľuďmi, aby dlžník v takejto situácii poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou
a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v
dobe dojednania obvyklú určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokových sadzbám uplatňovaným

bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Pri nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou
finančného trhu sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky,
rozhodne nie však viac ako o 100 % oproti priemeru bánk. V zmluve o úvere 6 uvedený úrok vo výške
55,71 %, v zmluve o úvere 7 uvedený úrok 65,14 % ročne, v zmluve o úvere 8 uvedený úrok vo výške
68,29% a v neposlednom rade i úrok vo výške 37,48% dohodnutý v zmluve o úvere 9 niekoľko násobne

prevyšujú priemernú úrokovú sadzbu uplatňovanú bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek v
rozhodnom období. Dohodnutá úroková miera teda podstatne prevyšuje obvyklú úrokovú mieru, čo
navodzuje záver o neplatnosti dojednania o úrokoch pre rozpor s dobrými mravmi podľa ustanovenia
§ 39 Občianskeho zákonníka.

22. Ďalšou podstatnou otázkou, ktorú bolo potrebné v spore vyriešiť, bola otázka premlčania nároku
žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia. Vychádzajúc z už konštantnej judikatúry v otázke
začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby pri vydaní bezdôvodného obohatenia je potrebné uviesť,
že v prípade subjektívnej premlčacej doby je jej začiatok viazaný na skutočnú vedomosť žalobcu
ako oprávneného o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o osobe, ktorá sa na jej úkor

obohatila. Oprávnená osoba musí nadobudnúť vedomosť o skutočnostiach uvedených v ust. § 107 ods.
1 Občianskeho zákonníka a nie je možné len predpokladať, že by oprávnená osoba mohla skutkové
okolnosti vedieť alebo že by sa to mohla dozvedieť alebo mala dozvedieť, ak by vynaložila potrebnú
starostlivosť. Podľa uznesenia NS SR z 28.09.2021, sp. zn. 5Cdo 29/2021 (R 14/2022): „Pre určenie
začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby v prípade bezdôvodného obohatenia získaného plnením

na základe spotrebiteľskej úverovej zmluvy, ktoré je bezúročné a bez poplatkov je podstatná skutočná
vedomosť spotrebiteľa o tom, že nemá (nemal) plniť splátky spotrebiteľského úveru vo výške dohodnutej
v úverovej zmluve.“ Rovnaké závery judikoval NS SR aj v ďalších rozhodnutiach (uznesenia NS SR
sp. zn. 7Cdo/79/2021 z 31.01.2022, sp. zn. 7Cdo/96/2020 z 28.02.2022, sp. zn. 8Cdo/189/2020 z
27.04.2022).

23. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp.zn.5Cdo/29/2021 zo dňa 28.09.2021 vyslovil: „ Za skutkovú
okolnosť (skutkové okolnosti), ktorá je (sú) podstatná pre nadobudnutie vedomosti spotrebiteľa o
vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil, potrebnej prezačatie plynutia subjektívnej premlčacej doby, je podľa názoru dovolacieho súdu potrebné považovať
skutočnú vedomosť spotrebiteľa o tom, že nemá (nemal) plniť splátky spotrebiteľského úveru vo výške
dohodnutej v úverovej zmluve. Bez tejto vedomosti je spotrebiteľ v presvedčení, že jeho povinnosťou

je (bolo) plniť zmluvne dohodnutý záväzok a splácať dlh splátkami vo výške dohodnutej v zmluve,
ktorej návrh riadne a podľa dôvery spotrebiteľa v súlade so zákonom vypracoval veriteľ - dodávateľ
ponúkajúci svoj produkt. Nestačí preto len predpokladať, že oprávnená osoba skutkové okolnosti
mohla vedieť, alebo sa ich mohla alebo mala dozvedieť, ak by vynaložila potrebnú starostlivosť.
Dovolací súd zdôrazňuje, že spotrebiteľova vedomosť o tom, že výška splátok (resp. celého konečného

dlhu zahŕňajúceho aj úroky a poplatky) je v úverovej spotrebiteľskej zmluve uvedená nesprávne, je
sama osebe skutkovou okolnosťou, nie okolnosťou právnou (zistenie o rozpore takéhoto zmluvného
dojednania so zákonom je len dôvodom nadobudnutia tejto vedomosti).Otázku nadobudnutia skutočnej
vedomosti spotrebiteľa o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor bezdôvodne
obohatil, nemožno oddeliť od ustálenia momentu, kedy spotrebiteľ túto vedomosť získal. Ide totiž o to,
či je možné pri každej zmluve o spotrebiteľskom úvere a u každého spotrebiteľa automaticky usudzovať

nadobudnutie skutočnej vedomosti o bezdôvodnom obohatení len na základe spotrebiteľovej dôkladnej
znalosti obsahu zmluvy o úvere a povinnosti plnenia na účet veriteľa, čo by v podstate znamenalo
prezumpciu jeho vedomosti o rozpore jej (niektorých) ustanovení so zákonom. Najvyšší súd Slovenskej
republiky už v rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/1/2012 uviedol, že starorímsky princíp „vigilantibus iura scripta
sunt“ (práva patria bdelým) v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti

od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. V
uznesení sp. zn. 6MCdo/9/2012 zo dňa 16.01.2013 najvyšší súd doplnil, že ochrana spotrebiteľa je
predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie životnej úrovne a kvality života občanov.
Poukázal na povinnosť súdu rešpektovať základné právo na spravodlivú súdnu ochranu zaručené
článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré sa zaručuje nielen tomu, kto uplatňuje svoje

práva, ale aj tomu, proti komu je nárok uplatňovaný. Najvyšší súd tiež uviedol, že rešpektovanie
princípu „ignorantia iuris non excusat“ v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa
treba vyžadovať v najvyššej možnej miere. Jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať
do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto
princípu platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu,

ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov
realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka podrobnej (až detailnej)
znalosti právnych predpisov zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho
nedostatočná informovanosť v tejto oblasti mu nemôže byť na ujmu. Hoci najvyšší súd v uvedenom
konaní posudzoval oprávnenie exekučného súdu skúmať platnosť rozhodcovskej doložky a samotnú

platnosť rozhodcovskej doložky, tieto závery sú platné aj v tejto dovolacím súdom posudzovanej kauze,
a to tiež s poukazom na článok 6 základných princípov medzičasom prijatého Civilného sporového
poriadku (princíp ochrany tzv. slabšej strany sporu). Na základe východísk uvedených v bodoch 15. a 16.
tohto uznesenia dovolací súd udáva, že podstatnou skutkovou okolnosťou, ktorú by sa mal spotrebiteľ
dozvedieť, aby mu začala plynúť subjektívna premlčacia lehota, je vedomosť o tom, že úver sa považuje

za bezúročný a bez poplatkov. Pri skúmaní momentu, kedy spotrebiteľ nadobudol vyžadovanú skutočnú
(preukázanú) vedomosť o tejto podstatnej skutkovej okolnosti (viď uznesenie Ústavného súdu SR sp.
zn. III. ÚS 413/2013) je potrebné si uvedomiť, že ide o subjektívny okamih, v ktorom sa spotrebiteľ dozvie
také skutkové okolnosti, ktoré mu umožnia uplatniť svoje práva v súdnom konaní žalobou o vydanie
plnenia z bezdôvodného obohatenia, t. j. keď sa jeho právo stalo nárokom (actio nata). Rozhodujúce nie

je, či možnosť dozvedieť sa tieto skutočnosti mal už skôr“.

24. Najvyšší súd v uznesení z 28. septembra 2021, sp. zn. 5Cdo/29/2021, ktoré bolo publikované v
Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 2/2022, pod R 14/2022
judikoval, že pre určenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby v prípade bezdôvodného

obohatenia získaného plnením na základe spotrebiteľskej úverovej zmluvy, ktoré je bezúročné a
bez poplatkov je podstatná skutočná vedomosť spotrebiteľa o tom, že nemá (nemal) plniť splátky
spotrebiteľského úveru vo výške dohodnutej v úverovej zmluve.

25. Pri posudzovaní začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby je potrebné vychádzať zo skutočnej,

nie z predpokladanej vedomosti oprávneného o tom, že na jeho úkor k získaniu bezdôvodného
obohatenia došlo a kto ho získal (m.m. R 37/1982). Touto vedomosťou sa v zmysle § 107 ods. 1
Občianskeho zákonníka nemieni znalosť právnej kvalifikácie, ale skutkových okolností, z ktorých možnozodpovednosť za bezdôvodné obohatenie vyvodiť. Nie je rozhodujúce, že oprávnený sa mohol o získaní
tohto bezdôvodného obohatenia dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti prípadne aj skôr.

26. Vyššie uvedené závery sú plne súladné s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie vydaného
dňa 22. apríla 2021 vo veci LH proti Profi Credit Slovakia s.r.o. (C-485/19). Podstatou prvej položenej
prejudiciálnej otázky bolo určiť, či sa má zásada efektivity vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej
právnej úprave, ktorá stanovuje, že na žalobu podanú spotrebiteľom o vrátenie súm zaplatených
neoprávnene na základe nekalých podmienok v zmysle smernice 93/13 alebo na základe podmienok,

ktoré sú v rozpore s požiadavkami smernice 2008/48, sa vzťahuje trojročná premlčacia lehota, ktorá
začína plynúť odo dňa, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu. Súdny dvor Európskej únie (ďalej aj
„Súdny dvor“) v odpovedi na túto prejudiciálnu otázku vyložil zásadu efektivity (bod 52. označeného
rozsudku) tak, že: „...podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora v prípade neexistencie pravidiel Únie
v danej oblasti prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu, aby na základe
zásady procesnej autonómie upravil procesné podmienky týkajúce sa žalôb určených na zaručenie

ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, avšak pod
podmienkou, že nie sú menej výhodné ako procesné podmienky, ktoré upravujú podobné situácie podľa
vnútroštátneho práva (zásada ekvivalencie), a nevedú k praktickému znemožneniu alebo nadmernému
sťaženiu výkonu práv priznaných právom Únie (zásada efektivity) (pozri v tomto zmysle rozsudky zo
16. júla 2020, Caixabank a Banco Bilbao Vizcaya Argentaria, C-224/19 a C-259/19, EU:C:2020:578,

bod 83, ako aj zo 6. októbra 2020, B. C. D. E. F. G., H./18, H./18 a C- 520/18, EU:C:2020:791,
bod 223, ako aj citovanú judikatúru).“ Súdny dvor tiež spresnil (v bodoch 54. a 55. rozsudku), že
„povinnosť členských štátov zabezpečiť efektivitu práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci
vyplývajú z práva Únie, zahŕňa, osobitne pokiaľ ide o práva vyplývajúce zo smernice 93/13, požiadavku
účinnej súdnej ochrany zakotvenú tiež v článku 47 Charty, ktorá osobitne platí pre procesné podmienky

žalôb založených na takýchto právach (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 17. júla 2014, I. J. a F. A.,
C-169/14, EU:C:2014:2099, bod 35, ako aj z 31. mája 2018, Sziber, C-483/16, EU:C:2018:367, bod 49).
S prihliadnutím na tieto skutočnosti je potrebné preskúmať, či také vnútroštátne pravidlo premlčania, aké
je uvedené v bode 51. tohto rozsudku, možno považovať za zlučiteľné so zásadou efektivity, pričom toto
preskúmanie sa musí týkať nielen dĺžky lehoty, o ktorú ide vo veci samej, ale aj podmienok jej uplatnenia,

vrátane právnej skutočnosti zvolenej pre začatie jej plynutia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. júla
2020, Raiffeisen Bank a BRD Groupe Société Générale, C-698/18 a C-699/18, EU:C:2020:537, bod
61).“ K začiatku plynutia objektívnej trojročnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia
Súdny dvor uviedol, že za okolností, o ktoré ide v prejednávanej veci existuje nezanedbateľné riziko, že
sa spotrebiteľ nebude počas stanovenej lehoty dovolávať svojich práv, priznaných právom Únie (keď k

premlčaniu v trojročnej premlčacej dobe v zmysle § 107 ods. 2 OZ dôjde aj vtedy, keď spotrebiteľ sám
nie je schopný posúdiť, či je zmluvná podmienka nekalá, alebo keď nevedel o nekalej povahe zmluvnej
podmienky). Potrebné je zohľadniť znevýhodnené postavenie spotrebiteľa pokiaľ ide o vyjednávaciu
silu, ale aj úroveň informovanosti a skutočnosť, že je možné, že spotrebitelia nevedia o svojich právach.
Na prvú položenú prejudiciálnu otázku potom Súdny dvor odpovedal, že: „zásada efektivity sa má

vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že na žalobu podanú
spotrebiteľom o vrátenie súm neoprávnene zaplatených v rámci plnenia zmluvy o úvere na základe
nekalých podmienok v zmysle smernice 93/13 alebo na základe podmienok, ktoré sú v rozpore s
požiadavkami smernice 2008/48, sa vzťahuje trojročná premlčacia lehota, ktorá začína plynúť odo dňa,
keď došlo k bezdôvodnému obohateniu.“

27. Vychádzajúc z uvedenej ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, správne vyvodil
súd prvej inštancie, že o svojom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia sa právna predchodkyňa
žalobcu dozvedela po porade so svojím právnym zástupcom dňa 02.06.2020 (plnomocenstvo, čl.17),
kedy zároveň udelila plnomocenstvo na zastupovanie v tomto konaní (02.06.2020). Subjektívna
premlčacia doba tak začala plynúť dňom, keď sa právna predchodkyňa žalobcu skutočne dozvedel

okolnosti, z ktorých možno bezdôvodné obohatenie vyvodiť, t.j. dňa 02.06.2020 a uplynula dňa
02.06.2022. Nakoľko právna predchodkyňa žalobcu získala skutočnú vedomosť o tom, že podpísala
nevýhodné zmluvy so žalovaným až na základe porady so svojim právnym zástupcom, t.j. dňa
02.06.2020, nemohla už s odstupom času od uzavretých zmlúv odstúpiť ( tak ako v podanom odvolaní
namietal žalovaný), nakoľko v danom čase už uplynula stanovená lehota ( 14 dní od ich uzavretia zmlúv

o úvere).

28. Vo vzťahu k plynutiu objektívnej premlčacej doby poukazuje odvolací súd na uznesenie NS
SR z 28.02.2022, sp. zn. 7Cdo/268/2021, publikovaného v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutísúdov pod R 15/2022, podľa ktorého: „Analogická aplikácia desaťročnej objektívnej premlčacej doby
súdmi Slovenskej republiky pri práve spotrebiteľa na vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 107 ods.
2 Občianskeho zákonníka) získaného plnením na základe spotrebiteľskej úverovej zmluvy, je právnym

dôsledkom prednosti rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C - 485/19 zo dňa 22. apríla 2021 v
právnom poriadku Slovenskej republiky.“ Z uznesenie NS SR z 28.02.2022, sp. zn. 7Cdo/268/2021 (R
15/2022) vyplýva aj to, že vzhľadom na to, že podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ C - 485/19 zásada
efektivity bráni vnútroštátnej úprave objektívnej trojročnej premlčacej doby, je nevyhnutné na tento
typ nárokov subsidiárne uplatňovať 10-ročnú objektívnu premlčaciu lehotu na vydanie bezdôvodného

obohatenia (a to bez skúmania zavinenia).

29.Vychádzajúcztoho,žežalobabolapodaná14.06.2020aakoajzprezentovanýchzáverovopočiatku
aplynutítaksubjektívnejakoajobjektívnejpremlčacejdoby,žalobouuplatnenýnárokžalobcupremlčaný
nie je. Objektívna 10-ročná premlčacia doba začala vo vzťahu k nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia plynúť postupne pri každej zmluve o úvere ( t.j. zmluve o úvere 1 až 9) samostatne, čo v

prípade zmluvy o úvere 1 nastalo najneskôr v roku 2011, v prípade zmluvy o úvere 2 v roku v roku
2012, v prípade zmluvy o úvere 3 v roku 2012 , v prípade zmluvy o úvere 4 v roku 2013, v prípade
zmluvy o úvere 5 v roku 2013, v prípade zmluvy o úvere 6 a 7 v roku 2015, v prípade zmluvy o úvere
8 a 9 v roku 2016 (zhodné tvrdenia strán sporu). V rámci plynutia objektívnej premlčacej doby uplynula
subjektívna 2-ročný premlčacia doba dňa 02.06.2022, preto ak žaloba bola podaná v rámci tejto doby

dňa 14.06.2020, bola podaná včas.

30. Pokiaľ žalovaný namietal, že v danom prípade nejde o vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu,
že nenastal ani jeden z predpokladaných dôvodov stanovených v ust. § 451 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, odvolací súd uvádza. Právna úprava bezdôvodného obohatenia vychádza zo zásady, že

ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí takéto obohatenie vydať. To, komu je povinný
bezdôvodné obohatenie vydať (§ 456 OZ) vyplýva z konkrétneho právneho dôvodu, na základe ktorého
záväzok vydať bezdôvodné obohatenie vznikol. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech
získaný plnením bez právneho dôvodu, z neplatného právneho úkonu, z právneho dôvodu, ktorý
odpadol, z nepoctivých zdrojov alebo tým, že sa za iného plnilo, hoci mal podľa práva plniť sám (§

451 ods. 2, § 454 OZ). Pre vyriešenie otázky, o ktorú skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia
ide v posudzovanom spore, treba prihliadať na právnu úpravu zákona o spotrebiteľských úveroch
účinného v čase vzniku záväzkového vzťahu žalobkyne a žalovaného (29.06.2012). Podľa § 11 ods.
1 uvedenej právnej úpravy sa poskytnutý spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov,
ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti

podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1, b) je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená
nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa. Z citovanej právnej normy
vyplýva, že následkom dohody zmluvných strán odporujúcej tam uvedeným ustanoveniam zákona o
spotrebiteľských úveroch je tzv. fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru („považuje sa“). Ide teda
o prípad bezdôvodného obohatenia, ktorý nastáva v dôsledku existencie osobitnej sankcie postihujúcej

jednu zo zmluvných strán, upravenej priamo v zákone. Ústavný súd v náleze sp. zn. I. ÚS 51/2020
uviedol : „Nemožno pochybovať o tom, že bezúročnosť úveru nastupujúca ako ex lege dôsledok
porušenia konkrétnych ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch má v prípade spotrebiteľovho
plnenia nad rámec požičanej istiny ten následok, že na strane prijímajúceho veriteľa vzniká bezdôvodné
obohatenie. Ide o špecifický predpoklad vzniku bezdôvodného obohatenia. Jeho základ je daný

porušením zákona už v priebehu kontraktačnej fázy, pričom však toto porušenie nemá vplyv na platnosť
spotrebiteľskej zmluvy ako takej.“ Preto plnenie spotrebiteľa poskytnuté dodávateľovi nad rámec istiny
dohodnutého spotrebiteľského úveru je bezdôvodným obohatením vzniknutým na strane dodávateľa
z neplatného právneho úkonu. Zákonná fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského
úveru je totiž z hľadiska Občianskym zákonníkom pevne daných skutkových podstát bezdôvodného

obohateniaakousimodifikáciouneplatnostiprávnehoúkonuvyvolanou(danou)špeciálnymcharakterom
aplikovaného hmotnoprávneho ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch (vzhľadom na neskoršie
zmeny a dopĺňanie odsekov v ustanovení § 11 ide v tejto veci o § 11 ods. 1).

31. Vo vzťahu k námietke žalovaného, že z jeho strany sa nejednalo o úmyselné bezdôvodné obohatenie

odvolací súd považuje za potrebné upriamiť pozornosť na rozsudok Súdneho dvora EU C-485/19, v
ktorom Súdny dvor EU vyslovil : „ zásada efektivity bráni vnútroštátnej úprave objektívnej trojročnej
premlčacej lehote je nevyhnutné na tento typ nárokov subsidiárne uplatňovať 10 ročnú objektívnu
premlčaciu lehotu na vydanie bezdôvodného obohatenia (a to bez skúmania zavinenia). Dovolací súdsúčasne poukazuje na vecne správny názor odvolacieho súdu, podľa ktorého vo vzťahu k aplikovaniu
10-ročnej alebo 3-ročnej objektívnej premlčacej doby odvolací súd poukazuje na bod 42. v spojení
so záverom Písomných pripomienok Európskej komisie vo veci C-485/19 zo dňa 07.10.2019, kde

Európska komisia uviedla, že 51. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vo svetle zásady efektivity vykladať tak,
že mu odporuje taká vnútroštátna úprava, v zmysle ktorej spotrebiteľa, ktorý uplatňuje svoj nárok
na vrátenie plnenia bezdôvodného obohatenia vzniknutého na základe plnenia spotrebiteľa z nekalej
zmluvnej podmienky má pre uplatnenie 10-ročnej objektívnej premlčacej doby povinnosť dokázať, že

veriteľ úmyselne porušil práva spotrebiteľa (7Cdo/268/2021 28.02.2022.

32. Ďalšie odvolacie argumenty žalovaného odvolací súd pre rozhodnutie vo veci považoval už za pre
konanie nepodstatné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. Podľa konštantnej judikatúry súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia
tak nemusí dať odpoveď na každú jednu námietku účastníka konania. Je však nevyhnutné, aby súd
reagoval na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II. ÚS
251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu odvolateľa už
nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie a privodiť úspech odvolaniu, odvolací súd nepovažoval za potrebné

reagovať špecifickou odpoveďou.

33. Odvolaním žalovaného (konkrétnymi odvolacími námietkami) závery súdu prvej inštancie, ktorými
odôvodnil výšku žalobcovi priznaného nároku na zaplatenie nákladov na vymáhanie pohľadávky vo
výške 247,96 eur ako i priznanie úrokov z omeškania, rozporované neboli. Z uvedeného dôvodu

odvolací súd nepodrobil napadnutý rozsudok prieskumu v tejto časti a konštatovanie uvedeného vedie k
záveru o správnosti posúdenia nároku žalobcu v uvedenom rozsahu ako dôvodného tak, ako to vyvodil
súd prvej inštancie.

34. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP

ako vecne správne, potvrdil.

35. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s §
262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP a v konaní úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na plnú
náhradu trov odvolacieho konania s tým, že podľa ust. § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania

rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

36. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).