Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. november 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/60/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1615202833
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Krajčová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1615202833.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Michaela Krajčová a členovia

senátu JUDr. Darina Kriváňová a JUDr. Branislav Král, v spore žalobcu: Prvá stavebná sporiteľňa, a.s.,
IČO: 31 335 004, so sídlom Bajkalská 30, Bratislava, proti žalovaným: X. G. D., X.. XX.XX.XXXX, L. J.
Š. XXX, X. Z. D., X.. XX.XX.XXXX, L. J. Š. XXX, X. H. Z., X.. XX.XX.XXXX, L. R. XX, L., o zaplatenie
5.009,08 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Malacky č.k.
5C/466/2015-424, zo dňa 18. januára 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave napadnutý rozsudok Okresného súdu Malacky č.k. 5C/466/2015-424 zo dňa
18. januára 2024 p o t v r d z u j e.

II. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovaným v 1., v 2. a v 3. rade nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Malacky v poradí druhým rozsudkom č.k. 5C/466/2019-424 zo dňa 18.01.2024 zaviazal
žalovaných v 1., 2. a 3. rade zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 5.009,08 Eur spolu s 4,70% ročným
úrokom z úveru zo sumy 4.999,94 Eur od 15.01.2015 do zaplatenia a s 3% úrokom z omeškania zo sumy
5.009,08 Eur ročne od 15.01.2015 do zaplatenia a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku,

s tým že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných žalovaných.
Žalobcovi súd prvej inštancie priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorej výške rozhodne
samostatným uznesením vyšší súdny úradník.

2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa
18.03.2015 domáhal voči žalovaným v 1. až 3. rade zaplatenia sumy 5.009,08 Eur spolu s 4,70%
úrokom za úver zo sumy 4.999,94 Eur od 15.01.2015 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo

výške 3%% ročne zo sumy 5.009,08 Eur od 15.01.2015 do zaplatenia a náhrady trov konania. Na
základe zmluvy o stavebnom sporení č. 2633247 3 01 bola so žalovanými v 1., 2. a 3. rade uzavretá
zmluva o úvere č. 2633247 0 02 zo dňa 03.08.2004, predmetom ktorej bolo poskytnutie medziúveru
vo výške 13.277,57 Eur žalovaným v 1. a 2. rade. Žalovaní v 1. a 2. rade sa zaviazali do pridelenia
cieľovej sumy splácať úroky medziúveru 7,79% ročne pravidelnými mesačnými splátkami 86,21 Eur a
do nasporenia 35% cieľovej sumy sa zaviazali vkladať na účet zmluvy o stavebnom sporení pravidelné
vklady v sume 53,11 Eur. Po pridelení cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení sa žalovaní v 1. a

2. rade zaviazali splácať stavebný úver vrátane úrokov vo výške 4,70% ročne pravidelnými mesačnými
splátkami 132,78 Eur. Žalovaný v 3. rade prevzal na seba ručiteľský záväzok za pohľadávku žalobcu.
Žalovaní si napriek upomienkam svoje zmluvné povinnosti neplnili riadne a dlžné splátky neuhradili,
preto žalobca listom zo dňa 29.12.2014 vyzval žalovaných na doplatenie omeškaných splátok, pričomich upozornil, že bude požadovať splatenie celého zostatku úveru s príslušenstvom pred dohodnutou
dobou splatnosti v prípade, že omeškané splátky nebudú doplatené. Nakoľko sa tak nestalo, žalobca
dňa 14.01.2015 vyhlásil mimoriadnu splatnosť zostatku úveru s príslušenstvom. Ku dňu vyhlásenia

mimoriadnej splatnosti úveru bola celková výška dlžnej sumy 5.009,08 Eur pozostávajúca z istiny
4.999,94 Eur a z nezaplatených úrokov za úver a poplatkov vo výške 9,14 Eur.

3. Žalovaní v 1., 2. a 3.rade sa k žalobe vyjadrili zhodnými podaniami. Uviedli, že od žalobcu nikdy
neobdržali výzvu na splatenie úveru, nemôžu zodpovedať za záväzky staršie ako 10 rokov a zároveň

podávajú námietku premlčania, nakoľko sa má jednať o záležitosť z roku 2004. V následnom vyjadrení
žalovaní súdu prvej inštancie oznámili, že sú členmi International Common Law Court od Justice
Vienna (ICCJV) a vzťahuje sa na nich diplomatická imunita podľa medzinárodného práva a výhradného
práva, potvrdené Organizáciou spojených národov, špeciálne Generálnym tajomníkom OSN Antionem
Guterresem a overené Medzinárodným súdnym dvorom v Den Haagu. Úradníci ICCJV nepodliehajú
žiadnemu civilnému a trestnému právu.

4. Podaním doručeným súdu dňa 02.11.2018 žalobca zaslal súdu vyjadrenie Ministerstva zahraničných
vecí a európskych záležitostí SR zo dňa 25.10.2018 k postaveniu organizácie ICCJV, ktorej členmi sú
žalovaní. Podľa vyjadrenia ministerstva organizácia ICCJV nie je orgánom OSN ani jej pridruženou
organizáciou, nemá status európskej inštitúcie, nie je žiadnym oficiálnym spôsobom prepojená s

Európskou úniou a ani nejde o medzinárodný súd či medzinárodnú vládnu organizáciu, ktorej by SR
bola členom. Vzhľadom na to, že nejde o entitu, ktorá vznikla podľa medzinárodného práva a SR s
ňou nemá nadviazané žiadne diplomatické vzťahy, jej členovia či zástupcovia nepožívajú na území SR
žiadne výsady a imunity podľa medzinárodného práva. Neexistuje ani žiadna medzinárodná zmluva,
ktorá by upravovala jej vznik, pôsobnosť či úpravu vzťahov so SR vrátane úpravy postavenia jej členov

či zástupcov.

5. Žalovaní ďalej uviedli, že nemajú vedomosť o tom, že by obdržali výzvu na splatenie úveru.
Doručenka podľa nich nie je relevantný dôkaz, že obsah listu je totožný s uvedenou výzvou. Je pre nich
nepochopiteľná skutočnosť, že návrh na súd bol podaný 18.03.2015 a oni boli vyzvaní na vyjadrenie zo

strany súdu dňa 12.07.2018. Podľa ich názoru nemôžu zodpovedať za pohľadávky staršie ako 10 rokov
a za prieťahy súdu. Ďalej tvrdili, že neboli zákonne poučení a oboznámení so všetkými podmienkami
úveru. Ak by boli vedeli vopred, že pri nesplácaní úveru musia splatiť celú sumu naraz, tak tým sú
porušené „práva klientov o zárobkoch, čím ich banka zámerne dostala do platobnej neschopnosti“.
Výzvu žalobcu o jednorazové splatenie úveru žalovaní považovali za „zavádzanie“ človeka v núdzi,

pretože klientom bol poskytnutý úver vo finančnej tiesni a oni neboli riadne poučení o rizikách. K
uzavretej zmluve uviedli, že je v nej len jedna kolónka na podpis a povinný súhlas so všetkým. Takáto
zmluva je už od začiatku neplatná, pretože na „nepráve“ nie je možné postaviť právo. Nemali možnosť
odmietnuť alebo zmeniť to, čo podpisovali a teda taký dokument je neplatný. Museli by mať totiž priestor
dobrovoľne prijať alebo neprijať alebo odmietnuť jednotlivé odrážky (asi odseky zmluvy) s pripojeným

podpisom bez následkov. Každý odsek (odrážku) považovali za samostatný právny úkon.
Zmluvu o úvere považovali za neplatnú od začiatku, pretože obchádza zákon, prieči sa zákonu a je v
rozpore s dobrými mravmi; v momente, keď žiadali o úver, banka takéto finančné prostriedky nemala, čo
im zatajila. Videli v tom úmyselné uvedenie do omylu zo strany žalobcu. Podpisom na úverovej zmluve
vytvorili„cennýpapier“,ktorýbankaprevzalaazaúčtovalamedzisvojeaktívaanáslednenajehozáklade

vytvorila kredit v tej istej výške. Banka v skutočnosti „nepožičiava“ svoje peniaze, ale peniaze iných
vkladateľov a teda aj ich peniaze. Pokiaľ banka tvrdí, že im požičala peniaze, je jej povinnosťou, aby
to aj dokázala. Žalovaní žiadali, aby žalobca predložil dôkazy, že pri úvere išlo o vlastné prostriedky
banky alebo aby vyvrátila fakt, že tieto tzv. „úverové peniaze“ boli vytvorené z ničoho a len na základe
ich platobného prísľubu. Žiadali dokumentáciu žalobcu k vlastníctvu finančných prostriedkov, majetku

a eventuálne z toho vyplývajúce práva o nakladaní s prostriedkami určenými k poskytnutiu na „údajný“
úver. Banka je totiž povinná oznámiť, odkiaľ pochádzajú peniaze na poskytnutý úver. Napokon tvrdili, že
požadovať úroky (a úroky z úrokov) z peňažných prostriedkov vytvorených z „ničoho, čiže zo vzduchu“,
alebonekrytýchpeňažnýchprostriedkovjetrestnéajetoúžera.Takýtozmluvnývzťahjepotomneplatný.
Ďalej tvrdili, že je povinnosťou žalobcu predložiť originál zmluvy s nimi uzavretej.

6. Žalobca na tvrdenia žalovaných uviedol, že v predmetnej veci žalovaní dňa 29.06.2004 požiadali
žalobcu o úver. Na základe tohto žalobca uzatvoril so žalovanými zmluvu o mimoriadnom medziúvere a
stavebnom úvere zo dňa 03.08.2004 a poskytol žalovaným úver vo výške 13.277,57 Eur s tým, že dňa19.08.2004 bola žalovaným vyplatená suma vo výške 10.622,05 Eur a dňa 14.10.2004 suma vo výške
2.539,33 Eur na účet, ktorý žalovaní uviedli v žiadosti o úver a ktorý bol uvedený v zmluve o úvere -
účet vedený na meno žalovaného v 1. rade v Tatrabanke a.s.. Suma vo výške 99,58 Eur ako poplatok

za spracovanie úveru a 16,60 Eur ako poplatok za zmenku boli individuálne dojednané v zmluve o
úvere v čl. II., časť medziúver a boli zúčtované pri prvej výplate medziúveru tak, že suma poskytnutého
medziúveru bola znížená o výšku týchto poplatkov. Žalovaní v štádiu medziúveru splácali 7,79 % ročný
úrok za medziúver pravidelnými mesačnými vkladmi vo výške 86,21 Eur a vkladali na konto sporenia
sumu vo výške 53,11 Eur. Dňa 28.02.2011 nastalo pridelenie cieľovej sumy a nastalo zúčtovanie dlžnej

sumy z medziúveru vo výške 13.601,90 Eur s nasporenou sumou vo výške 4.882,27 Eur a rozdiel medzi
týmito sumami predstavuje sumu poskytnutého stavebného úveru - 8.719,63 Eur. Žalovaní sa zaviazali
splácať stavebný úver, vrátane 4,70 % ročného úroku za úver mesačnou splátkou vo výške 132,78
Eur. Žalovaní prestali plniť svoje povinnosti riadne a včas, boli v omeškaní, žalobca ich upozornil na
zaplatenie omeškaných splátok listom zo dňa 29.12.2014, keďže však tieto nezaplatili, listom zo dňa
14.01.2015 žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru. Žalobca mal za to, že nepochybne v danom

prípade riadne vznikol záväzkový vzťah, boli reálne vyplatené peňažné prostriedky a žalovaní porušili
svoje povinnosti splácať úver riadne a včas, v dôsledku čoho došlo k zosplatneniu úveru.

7. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol v poradí prvým rozsudkom zo dňa 31. januára 2019, č.k.
5C/466/2015-234, v ktorým zaviazal žalovaných v 1., 2. a 3. rade zaplatiť žalobcovi sumu vo výške

5.009,08 Eur s 3 % úrokom z omeškania zo sumy 5.009,08 Eur ročne od 15.01.2015 do zaplatenia
spoločne a nerozdielne, to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, s tým, že plnením jedného
zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných žalovaných. V prevyšujúcej časti súd prvej
inštancie žalobu zamietol. Žalobcovi súd prvej inštancie priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %,
o ktorej výške rozhodne samostatným uznesením vyšší súdny úradník. Proti uvedenému rozsudku súdu

prvej inštancie podali odvolanie žalobca aj žalovaní v 1. až 3. rade.

8. Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 14Co/92/2023-369 zo dňa 31. júla 2023 napadnutý rozsudok
Okresného súdu Malacky, č.k. 5C/466/2015-234 zo dňa 31. januára 2019, zrušil a vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie, pričom uložil súdu prvej inštancie povinnosť podrobiť predmetný

právny vzťah spotrebiteľskej kontrole, posúdiť uplatnené nároky aj podľa právnych predpisov o ochrane
spotrebiteľa a posúdiť námietku premlčania uplatnenú žalovanými a taktiež posúdiť nárok žalobcu na
zaplatenie úrokov z úveru po zosplatnení v intenciách aktuálnej ustálenej judikatúry najvyšších súdnych
autorít (čl. 2 CSP).

9. Po vrátení veci odvolacím súdom, súd prvej inštancie zopakoval dokazovanie listinnými dôkazmi
predloženými stranami sporu a opätovne vyhodnotil už vykonané dokazovanie a dospel k záveru, že
žaloba je dôvodná.

10. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 1 ods. 1, § 2 písm. a/, § 4 ods. 1a 2, § 4 ods. 5

zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, účinnom v čase uzavretia zmluvy, § 43c ods. 1, §
44 ods. 1 § 52 ods. 1 až 3, § 53 ods. 1, § 54 ods. 2, § 57, § 101, § 103, § 565, § 546, § 548 ods. 1 a
2 a 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej
zmluvy a § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z..

11. Strany sporu dňa 03.08.2004 uzatvorili Zmluvu o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere.
Predmetom zmluvy bolo poskytnutie mimoriadneho medziúveru vo výške 13.277,57 Eur (400.000 Sk).
Žalovanísazaviazalivzmysleuvedenejzmluvydoprideleniacieľovejsumysplácaťúrokymimoriadneho
medziúveru 7,79% ročne pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 86,21 Eur a do nasporenia 35%
cieľovej sumy sa zaviazali vkladať na účet zmluvy o stavebnom sporení pravidelné vklady v sume 53,11

Eur. Po pridelení cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení sa žalovaní zaviazali splácať stavebný úver
vrátane úrokov vo výške 4,70% ročne pravidelnými mesačnými splátkami 132,78 Eur.

12. Súd prvej inštancie právny vzťah medzi žalobcom a žalovanými, ktorý je založený predmetnou
zmluvou, posúdil ako vzťah spotrebiteľský, podliehajúci právnemu režimu zák. č. 258/2001 Z.z. o

spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy (03.08.2004). Súd prvej inštancie
pri názore o správnosti aplikácie zák. č. 258/2001 Z.z. vychádzal zo skutočnosti, že žalobca mal v čase
uzavretia zmluvy postavenie veriteľa tak, ako ho definuje ustanovenie § 3 ods. 1 zák. č. 258/2001 Z.z.,
pretože ako právnická osoba zapísaná v obchodnom registri podnikajúca ako banka v právnej formeakciovej spoločnosti poskytol žalovaným v 1. a 2. rade spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej
činnosti vykonávanej v predmete podnikania zapísanom v obchodnom registri a tiež vykonávanom v
zmysle zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách. Žalovaní v 1. a 2. rade uzatvorili zmluvu ako fyzické osoby -

nepodnikatelia,atedamajúvzmysle§3ods.2zák.č.258/2001Z.z.postaveniespotrebiteľa.Predmetná
zmluva je tak v zmysle § 2 písm. a) a b) zák. č. 258/2001 Z.z. ako aj v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho
zákonníka aj zmluvou spotrebiteľskou.

13. Súd prvej inštancie po preskúmaní predmetnej zmluvy dospel k záveru, že predmetná zmluva bola

uzatvorená v súlade s § 4 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Medzi stranami sporu bola
dohodnutá suma, počet a termíny splátok istiny, boli dohodnuté aj ďalšie náležitosti zmluvy. Žalobca
nepožadoval ani na základe zmluvy a ani v žalobe žiadne iné náklady, iba dohodnutý úrok a v konaní na
súde úrok z omeškania. Je nesporné, že žalovaní sa dostali s plnením svojho záväzku do omeškania.
V prípade žalovaných v 1. a 2. rade išlo o opakované neplnenie si svojich zmluvných povinností
(opakovane boli vyzývaní na úhradu dlžných splátok). Až keď žalovaní v 1. a 2. rade neuhradili dlžné

splátky, žalobca ich upozornil na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru a túto mimoriadnu splatnosť
úveru aj vyhlásil ku dňu 14.01.2015.

14. Podľa ust. § 103 Občianskeho zákonníka začne plynúť premlčacia lehota odo dňa zročnosti
nesplnenej splátky. V konkrétnom prípade teda od 15.01.2015, keďže mimoriadna splatnosť bola

vyhlásená ku dňu 14.01.2015. Žaloba bola podaná už 18.03.2015 a teda uplatňovaná pohľadávka
žalobcu voči žalovaným nemôže byť premlčaná. Žalovaní absurdne tvrdia, že nemôžu zodpovedať za
záväzky, ktoré vznikli v roku 2004. Žalovaný v 3. rade prevzal za záväzok žalovaných v 1. a 2. rade
ručenie podľa § 546 Obč. zákonníka, žalobca si preto dôvodne uplatnil svoj nárok aj voči ručiteľovi,
žalovanému v 3. rade.

Ako vyplýva zo samotnej žaloby, žalobca úver zosplatnil k 14.01.2015. Podľa predložených výpisov
z účtu, k uvedenému dňu žalobca evidoval pohľadávku ku dňu zosplatnenia vo výške 5.009,08 Eur,
ktorá pozostáva z istiny 4.999,94 Eur a z nezaplatených úrokov za úver a nezaplatených poplatkov ku
dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti v celkovej výške 9,14 Eur. Medzi stranami sporu boli dohodnuté
zmluvné úroky vo výške 4,70 % ročne ako cena peňazí, ktorú by zaplatil dlžník pri riadnom plnení

povinností.

15. Zároveň s poukazom na ust. § 517 ods. 1 veta prvá priznal súd prvej inštancie žalobcovi úrok z
omeškania z nezaplatenej časti dlhu po celú dobu omeškania dlžníka. Súd prvej inštancie vzhľadom na
uvedené dôvody priznal žalobcovi aj úrok z omeškania vo výške 3 % ročne z nezaplatenej istiny a z

nezaplatených úrokov od 15.01.2015 do zaplatenia tak, ako je to uvedené vo výroku rozhodnutia.

16. Nakoľko sa jedná o solidárny záväzok žalovaných v 1. a 2. rade, za ktorý prevzal ručenie žalovaný
v 3. rade, súd zaviazal na zaplatenie vyššie uvedenej sumy s príslušenstvom a náhradu trov konania
žalobcovi všetkých žalovaných spoločne a nerozdielne, pričom plnením jedného zo žalovaných zaniká

v rozsahu plnenia povinnosť ostatných žalovaných.

17. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Vzhľadom na
to, že žalobca bol v konaní plne úspešný, vzniklo mu právo na náhradu 100% jeho účelne vynaložených
trov.

18. Proti zamietajúcemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie podali v zákonnej lehote obsahovo
totožné odvolania žalovaní v 1., 2. a 3. rade, z dôvodov podľa § 365 ods. 1písm. f) a h) CSP. Uviedli,
že súd prvej inštancie sa opätovne nezaoberal námietkami žalovanej strany a je evidentné, že sudca
neuložil žalobcovi povinnosť predložiť originál nimi podpísanej úverovej zmluvy a iné požiadavky. Na

pojednávaní dňa 18.1.2024 sudca sám vyhlásil, že on nebude žiadať korporáciu PSS o predloženie
originálu zmluvy, že čo sú toto za móresy. Tieto slová sú na zvukovej nahrávke. Ďalej sudca tvrdil, že
banka funguje tak, že nezištne pomáha ľudom. Tiež je to na zvukovej nahrávke z pojednávania. Týmto
vyvstáva otázka, či je sudca nestranný, keď obhajuje len a len záujmy korporácie PSS a jednostranne
rozhoduje v ich prospech a ignoruje požiadavky žalovaných, napr. o predloženie originálu úverovej

zmluvyužodroku2015.Jenamiesteotázka,čisudcaOkresnéhosúduMalackyjenezávislýanestranný
sudca, keď je súčasťou korporácie - zastupuje podnikateľský subjekt OS Malacky, ktorý je vedený
v medzinárodnej databáze DUNS ako firma. Podľa medzinárodne platných zmlúv, žaloby a súdnych
rozhodnutí, už nie sú sudcovia chránení ich zamestnávateľom a OS Malacky nie je nezávislý súd, aleje to podnikateľský subjekt. Podľa celosvetovej databázy UPIK.de, jednoznačne je to firma-korporácia,
a to s jedinečným identifikátorom DUNS 722815763.
V rozsudku sudca tvrdí, že banka je pod dohľadom Národnej banky a má základné imanie vo výške

66.500 000 Eur a vraj má prostriedky na požičiavanie, čo je nezmysel a sudca neovláda teóriu
požičiavania a vytvárania FIAT finančných prostriedkov a ďalej to nemení nič na fakte, že po celom svete
sú stovky prípadov bánk, ktoré boli usvedčené z prania špinavých peňazí, defraudácií, financovania
teroristických skupín, vojen... atď. Toto tvrdenie sudcu o tom, že banky pracujú pod dohľadom Národnej
banky a sú bezúhonné vyvracia aj ten fakt, že napr. prezident SR by mal byť čestný, morálny a mal by byť

príkladom pre občanov SR a pritom napr. F. je usvedčený a odsúdený podvodník a daňový kriminálnik.
Ďalej žalovaní žiadajú súd o preukázanie pôvodu finančných prostriedkov banky, že nepochádzajú z
trestnej činnosti a taktiež o splnenie všetkých požiadaviek spísaných už viackrát v ich podaniach a
vyjadreniach, s čím sa sudca absolútne nezaoberal.
Žalovaní nemajú vedomosť o tom, že by obdržali výzvu na splatenie úveru, pričom doručenka nie je
relevantný dôkaz, že obsah listu je totožný s uvedenou výzvou; takáto výzva im doručená nebola a

takáto výzva, resp. upozornenie sa uskutočnilo len telefonicky.
Žalovaní úver spočiatku splácali riadne a včas, tak ako to dokazuje splátkový kalendár. Po zhoršení
finančnej situácii, keď vedeli, že nebudú schopní splácať tento úver, požiadali žalobcu o odklad splátok.
Toto im nebolo umožnené i napriek tomu, že o odklad žiadali viackrát. Je pre nich nepochopiteľný fakt,
že keď sa sporiteľ dostane do platobnej neschopnosti, na základe zlej finančnej situácie, napr. keď príde

o prácu, požiada žalobcu o odklad splátok a seriózne rieši problém, no táto napriek tomu nie je ochotná
klientovi vyjsť v ústrety a práve naopak je klient vyzvaný na okamžité splatenie úveru, čím sa dostane
ešte do väčšej finančnej neschopnosti, finančných problémov.
Žalovaní navyše neboli zákonne poučení a oboznámení so všeobecnými podmienkami úveru, ak by
vedeli dopredu, že pri nesplácaní úveru, musia splatiť celú sumu úveru naraz, tak tým sú porušené

práva klientov o zárobkoch, čím ich banka zámerne dostala do platobnej neschopnosti. Účelom úveru
je poskytnutie finančných prostriedkov vo forme splátok, tak aby to klienta ekonomicky neohrozilo.
Výzvu žalobcu o jednorazové splatenie úveru považujú žalovaní za zavádzanie človeka v núdzi, pretože
klientom poskytli úver vo finančnej tiesni a klienti neboli riadne poučení o rizikách. Žalobca nedodržal
podmienky charakterného obchodovania, tým, že si hájila len a len svoj ekonomický záujem.

Podľa žalovaných je predmetná Zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere zo dňa
03.08.2004 od jej začiatku (podpísania) neplatná a to z dôvodu, že na nepráve nemôžete postaviť právo.
Občiansky zákonník hovorí jasne - právny úkon je krok, ktorým vzniká, zaniká alebo sa mení právny
vzťah. Podpis je právny úkon, či už na žiadosti, súhlase, dohoda o predčasnom splatení, zmena fixácie
úrokovej sadzby, poskytnutie osobných údajov...atď. Právny úkon musí mať strana možnosť dobrovoľne

prijať aj odmietnuť, bez nadviazania podmienky, napr. Nepodpíšeš = Nedostaneš. Predmetná zmluva
je univerzálne koncipovaná zmluva a podpisujú ju všetci klienti rovnako. V každej zmluve je len jedna
kolónka na podpis a povinný súhlas so všetkým. Takáto zmluva je už od začiatku neplatná, pretože
na nepráve nie je možné postaviť právo. Povinný súhlas, ktorý klienti nemali možnosť odmietnuť,
alebo nemali možnosť zmeniť to, čo podpisovali, teda obsah dokumentu, je neplatný. Klient musí mať

priestor, dobrovoľne prijať, alebo odmietnuť jednotlivé odrážky (jednotlivé podmienky áno/nie - podpis) s
pripojeným podpisom bez ďalších následkov. Pretože každá odrážka je samostatným právnym úkonom
(viď rozhodnutie Ministerstva spravodlivosti SR, príloha č. 1).
Žalobca neustále upravoval všeobecné podmienky a klient nemohol dopredu vedieť o jej zmenách a
tým pádom nemohol prijať alebo odmietnuť daný právny úkon. Ďalej neplatnosť zmluvy podmieňuje

fakt, že klient nemôže dať dopredu súhlas na zmeny v podmienkach, to je to isté ako sa zaviazať
k dvojstrannej dohode, kde jedna strana mení neustále podmienky v prospech seba a druhá strana
jej dala súhlas na niečo vopred neznáme, čo môže mať pre ňu fatálne dôsledky. Zmluva o úvere je
neplatná od začiatku, pretože obchádza zákon, prieči sa zákonu a je v rozpore s dobrými mravmi (ust.
39 Občianskeho zákonníka).

Žalovaní trvajú na predložení originálu úverovej zmluvy s ich pravými originálnymi podpismi, kde s našim
plným vedomím dávajú súhlas banke k týmto údajným ďalším zmluvám. Ak sa táto zmluva nachádza v
banke, tak žiadajú o jej predloženie. Ak ovšem nebol ich platobný prísľub použitý na ďalšie transakcie
vedúce k vytváraniu zisku banky. Žalovaní majú za to, že žalobca nekonal v tejto veci v dobrom úmysle,
hľadel si len a len na svoj prospech, popieral fakty dobrého mravného a obojstranného obchodovania,

ignoroval žiadosti o odklad, domáha sa práva na základe neplatnej zmluvy, nepredložil dôkazy, že v čase
podpísania zmluvy mal na účte svoje vlastné prostriedky a že prostriedky na poskytnutie úveru nevznikli
len a len na základe podpisu klientov, nepredložil originál úverovej zmluvy s originál podpismi (nie kópiu).19. V ďalšom žalovaní zopakovali argumenty uvádzané v konaní pred súdom prvej inštancie.

20. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol že žalovaní vo svojich odvolaniach voči rozsudku opätovne

uvádzajútieistétvrdenia,ktorébolipredostretévrámcikonaniapredsúdomprvejinštancieaneuvádzajú
žiadne dôvody, z ktorých by vyplývalo, že by súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel
k nesprávnym skutkovým tvrdeniam ako ani nepoukazuje na skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že by
súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, alebo že by mal vo veci rozhodovať sudca, ktorý
mal byť z rozhodovania veci vylúčený pre jeho nezaujatosť alebo nestrannosť.

Súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočne a rozsiahlo vysporiadal so všetkými
tvrdeniami, na ktoré žalovaní poukazovali a ktoré mali podstatný vplyv na spravodlivé rozhodnutie
vo veci. Pokiaľ v rozsudku neuviedol niektoré tvrdenia strán alebo sa tvrdeniami strán v rozsudku
výslovne nezaoberal, potom je to z dôvodu, že tieto tvrdenia nepovažoval za právne relevantné a
podstatné z hľadiska rozhodnutia v prejednávanej veci. Podľa už konštantnej judikatúry tak národných,
ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami
sporu. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku,
ktorú strany sporu nastolili. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné
argumenty strán sporu. Preto súd postupujúc podľa tejto zásady, v odôvodnení hodnotil to, čo malo

pre rozhodnutie veci podstatný význam (por. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16.11.2011, sp. zn.
6Cdo/145/2011). Žalobca má za to, že sa súd prvej inštancie dostatočne a v rozsahu potrebnom
na rozhodnutie vysporiadal s tvrdeniam žalovaných a vykonal všetky potrebné dôkazy potrebné na
spravodlivé rozhodnutie vo veci.

21. Žalovaní v ďalšom písomnom vyjadrení už len zopakovali svoje predchádzajúce tvrdenia.

22. Odvolací súd preskúmal vec, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), túto
prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie
(nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385

ods. l CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaných nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne
vyhlásil dňa 26.11.2024; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené
zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 CSP). Odvolací súd rozsudok
potvrdil, pretože je vo výroku vecne správny (§ 387 ods. l CSP), stotožňujúc sa s dôvodmi rozhodnutia,
ktoré odôvodňujú vecnú správnosť výroku napadnutého rozsudku.

23. V súvislosti s podaným opravnými prostriedkami žalovaného v 1., 2. a 3. rade odvolací súd
predovšetkým zdôrazňuje, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne
daný odvolaním. Podľa § 379 a § 380 CSP je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje
v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom

má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané.
Na základe uvedeného odvolací súd preskúmaval rozhodnutie súdu prvej inštancie len v rozsahu
dôvodov uvedených v odvolaní.

24. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom

na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 a nasl. CSP) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby;
výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. l CSP) a na ich základe dospel k
správnym skutkovým záverom, následne k správnym právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí
aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP). V postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho
neboli zistené žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, na ktorú by musel

odvolací súd prihliadať aj bez namietania stranou sporu (§ 380 ods. 2 CSP). V tomto smere považuje
odvolací súd skutkové zistenia súdu prvej inštancie za správne a v súlade s § 383 CSP z nich vychádzal
aj v odvolacom konaní, keď vzhľadom na správnosť skutkových zistení súdu prvej inštancie neboli
splnené podmienky na opakovanie vykonaných dôkazov ani doplnenie dokazovania odvolacím súdom
(§ 384 CSP).

25. V predmetnej právnej veci bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že dňa 03.08.2014 bola
uzatvorená Zmluva o mimoriadnom medziúvere a Stavebnom úvere medzi žalovanými v 1. a 2. rade
ako dlžníkmi a žalobcom ako veriteľom, ktorých návratnosť bola zabezpečená ručiteľským záväzkomžalovaného v 3. rade. Nakoľko si žalovaní svoje povinnosti z tejto zmluvy nesplnili, Prvá stavebná
sporiteľňa a.s. podaniami zo dňa 14.01.2015 oznámila žalovaným vyhlásenie mimoriadnej splatnosti
úveru s tým, že žiadala vrátiť celú dlžnú sumu vrátane príslušenstva. Keďže žalovaní na oznámenie

o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru zo strany veriteľa nereagovali, tento zaslal oznámenie o
vyhlásení mimoúradnej splatnosti aj žalovanému v 3. rade.

26. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že na predmetnú zmluvu sa vzťahuje spotrebiteľská
ochrana. S účinnosťou novely Občianskeho zákonníka prijatej zákonom č. 150/2004 Z. z. od 01.04.2004

sa pritom posilnila právna ochrana aj na vzťahy, ktoré vznikli spred jej účinnosti a táto ochrana sa
vzťahuje aj na predmetnú právnu vec. Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky
upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.
Právny vzťah medzi stranami je nevyhnutné bez ohľadu na to, že ide o zmluvu o mimoriadnom
medziúvere a stavebnom úvere posudzovať aj podľa Občianskeho zákonníka, pretože je potrebné
zohľadniť § 52 ods. 2 veta tretia Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa na všetky právne vzťahy,

ktorých účastníkom je spotrebiteľ, vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď
by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Zo žiadneho ustanovenia zákona totiž nevyplýva,
že by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka boli vylúčené niektoré typy
spotrebiteľských zmlúv. Teda ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka reguluje aj absolútne
obchody. Ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka je ustanovením lex specialis s dopadom

na všetky spotrebiteľské zmluvy, a teda aj na vzťahy založené zmluvu o mimoriadnom medziúvere
a stavebnom úvere. Odvolací súd sa domnieva, že ak by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods.
1 Občianskeho zákonníka mali byť vyňaté niektoré typy spotrebiteľských zmlúv, zákonodarca by
to explicitne upravil. To platí aj na zmluvné typy upravené v Obchodnom zákonníku. Niet preto v
prejednávanej veci žiadneho dôvodu, aby na predmetnú právnu vec spotrebiteľskej povahy nemala

dopadať právna ochrana vyplývajúca z ust. § 54 OZ.

27. Následne odvolací súd pristúpil k posudzovaniu dôvodnosti odvolania podaného žalovanými v 1., 2.
a 3. rade, ktorí podali odvolanie proti výroku rozsudku, ktorým súd prvej inštancie zaviazal žalovaných
v 1., 2. a 3. rade zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 5.009,08 Eur spolu s 4,70% ročným úrokom z úveru

zo sumy 4.999,94 Eur od 15.01.2015 do zaplatenia a s 3% úrokom z omeškania zo sumy 5.009,08 Eur
ročne od 15.01.2015 do zaplatenia a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vychádzajúc
z obsahu podaného odvolania, je zrejmé, že žalovaní opätovne namietajú predovšetkým zosplatnenie
úveru, pričom namietajú, že zo strany žalobcu nedošlo k doručeniu výzvy na zaplatenie dlžných splátok
a upozornenia na zosplatnenie a nedošlo ani k doručeniu oznámenia o zosplatnení, ďalej namietajú

neplatnosť zmluvy o úvere a zotrvali aj na vznesenej námietke premlčania.

28. V prvom rade je nevyhnutné uviesť, že v prejednávanej veci je predmetom posúdenia osobitný
typ úveru a to stavebný úver, ktorý je špecifickým typom úveru, ktorý poskytujú stavebné sporiteľne
a medziúver je špecifickým úverovým produktom stavebného sporenia, ktorý poskytujú iba stavebné

sporiteľne ako úver, ktorý slúži na preklenutie časového obdobia do pridelenia cieľovej sumy zo zmluvy
o stavebnom sporení a umožňuje stavebnému sporiteľovi rýchlejšie uskutočnenie finančného zámeru.
Žalobca - Prvá stavebná sporiteľňa, a.s. je špecializovaná banková inštitúcia, ktorej predmetom činnosti
je stavebné sporenie a financovanie bytových potrieb a potrieb súvisiacich s bývaním, na ktorú sa
vzťahuje zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách.

29. V zmysle ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka (do 30. júna 2011 - § 53 ods. 8), ak
ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže veriteľ uplatniť právo
na zosplatnenie úveru podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením
splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Z

ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka však vyplýva, že ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ
žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v
rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej
splátky. Inak povedané, právo veriteľa požadovať zaplatenie celej pohľadávky z dôvodu straty výhody
splátok je podľa citovaného ustanovenia časovo obmedzené tak, že veriteľ ho môže použiť najneskôr

do splatnosti najbližšej ďalšej splátky.30. Po oboznámení sa s obsahom spisu vychádzajúc z vyššie citovaných ustanovení § 53 ods. 9, v
spojení s § 565 Občianskeho zákonníka odvolací súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci došlo k
platnému vyhláseniu predčasnej splatnosti predmetného úveru.

31. Odvolací súd dospel zhodne so súdom prvej inštancie k záveru, že žalobca platne a súladne s §
565 v spojení s § 53 ods. 9 OZ zosplatnil celý dlh a to ku dňu 14. januára 2015, keď predtým dňa 29.
decembra 2014 upozornil žalovaných na ich omeškanie s plnením jednotlivých splátok o viac ako tri
mesiace a súčasne ich vyzval k úhrade zameškaných splátok s tým, že ich upozornil, že ak napriek

výzve svoj záväzok vyplývajúci zo záväzkovo-právneho vzťahu vzniknutého zo zmluvy o úvere nesplnia,
pristúpi k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru a bude žiadať o zaplatenie celej pohľadávky. Odvolací
súd konštatuje, že žalovaní bol ku dňu doručenia výzvy žalobcu z 29. decembra 2014 v omeškaní viac
ako 3 mesiace, teda splátka ktorá bola príčinou zročnosti celého dlhu bola práve splátka splatná k
15. septembru 2014 a neuhradená splátka k 15. decembru 2014 bola teda splátkou, ktorá v zmysle §
565, v spojení s § 53 ods. 9 OZ, umožnila veriteľovi uplatniť inštitút mimoriadneho zosplatnenia. Z toho

jednoznačne vyplýva, že veriteľ realizoval svoje právo na zaplatenie celej pohľadávky v súlade s druhou
vetou vyššie citovaného ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka.

32. Ďalej sa odvolací súd zaoberal aj námietkou premlčania vznesenou všetkými žalovanými, ktorí
v podanom odvolaní zopakovali svoje argumenty, podľa ktorých došlo k premlčaniu nároku žalobcu,

nakoľkomalizato,žetentonárokpodľanichvznikolvroku2004aniejehovsúčasnostimožnévymáhať.

33. Podľa § 103 Občianskeho zákonníka, ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť
premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok
stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.

Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky. Podľa § 53
ods. 9 Občianskeho zákonníka účinného ku dňu uzavretia zmluvy k 18. decembru 2015, ak ide o plnenie
zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa §
565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil
spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.

34. V prejednávanej veci odvolací súd zohľadnil, že s poukazom na § 103 OZ druhá veta okamih, ktorým
nastala zročnosť úveru ako celku sa viaže ku dňu 15. septembra 2014, t.j. ku dňu tej nesplatenej splátky,
ktorá je príčinou zročnosti úveru ako celku a zároveň týmto okamihom dochádza aj k začiatku plynutia
trojročnej objektívnej lehoty, ktorá uplynula najneskôr 16. septembra 2017.

35.Odvolacísúdsícenepovažovalzasprávneprávneposúdeniesúduprvejinštancievustálenízačiatku
plynutia objektívnej premlčacej doby ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru 14.01.2015, avšak
nič to nemení na závere súdu prvej inštancie, že žalobcom uplatnený nárok nie je premlčaný, pretože
začiatok jej plynutia nastal 16. septembra 2014 (deň nasledujúci po dni splatnosti splátky, ktorá spôsobila

zročnosť celého úveru), žalobca uplatnil svoje právo na súde 18. marca 2015, teda pred uplynutím
trojročnej objektívnej lehoty, ktorá uplynula 16. septembra 2017. Odvolací súd záverom dodáva, že po
mimoriadnom zosplatnení úveru objektívna premlčacia doba začína pre celý úver plynúť ako celok, a to
od okamihu zročnosti splátky, ktorá spôsobila zročnosť celého dlhu (§ 103 OZ druhá veta).

36. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalovaných, že im predmetné výzvy nikdy neboli doručené a žalobca
nepreukázal, že skutočne obsahom listinnej zásielky boli tvrdené výzvy, aj túto odvolaciu námietku
považoval odvolací súd za nedôvodné.

37. V súvislosti s doručovaním predmetných výziev odvolací súdu uvádza, že základným predpisom,

ktorý upravuje doručovanie písomností v hmotnoprávnom režime, je Občiansky zákonník. V tejto
súvislostí je významným ustanovením § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého platí, že:
„Prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde.“
Pri doručení písomnosti neprítomnej osobe, platí tzv. teória dôjdenia. Podľa tejto teórie sa písomnosť
považuje za doručenú v okamihu, keď sa písomnosť dostala do sféry dispozície jej adresáta (napr.

rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 32 Odo 442/2003, zo dňa 15.01.2004). Do sféry dispozície
adresátasapísomnosťdostanevtedy,akmádanýadresátobjektívnumožnosťoboznámiťsasobsahom
zásielky, a to bez ohľadu na to, či tak i skutočne urobil (rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 26
Cdo 2988/2011, zo dňa 13.11.2012). Za sféru dispozície adresáta sa preto považujú všetky zariadenia,ktoré sú zriadené zo strany adresáta na prijímanie písomností, ako napríklad poštové schránky, P.O.
Box schránky či e-mailové schránky (Š., H.., G., C.. a kol.: Občiansky zákonník I. §1 - 450. Komentár.
Praha: C.H. Beck, 2015, s. 358). Vzhľadom k tomu je pre doručenie písomnosti irelevantné, akým

spôsobom sa toto doručenie vykoná (kuriér, poštový doručovateľ). Preto ak adresát marí doručenie
písomnosti, napríklad tým, že nepreberá poštu alebo tým, že odmietne prevzatie doporučenej zásielky,
táto skutočnosť nemá vplyv na skutočnosť, že doručenie danej písomnosti sa považuje za riadne. Platí
totiž, že aj keď adresát nepreberá poštu alebo odmietne prevzatie doporučenej zásielky, mal objektívnu
možnosť oboznámiť sa s obsahom zásielky a ak tak následne v dôsledku vlastného konania neurobí,

túto skutočnosť nie je možné pripísať na ťarchu odosielateľa.
Účinnosť adresovaných jednostranných hmotnoprávnych úkonov teda v režime Občianskeho zákonníka
predpokladá, že prejav vôle dôjde, resp. je doručený adresátovi, t.j. že sa dostane do sféry jeho
dispozície-užtýmtookamihomzačínaprávnyúkonpôsobiťvočidruhejzmluvnejstrane.Slovnéspojenie
„dostane do jeho dispozičnej sféry“ nemožno vykladať v zmysle procesnoprávnych predpisov. Je ním
potrebné rozumieť objektívnu možnosť neprítomnej osoby zoznámiť sa s jej adresovaným právnym

úkonom. Právna teória i súdna prax takou možnosťou chápe nielen samotné prevzatie písomného
hmotnoprávneho úkonu adresátom, ale i také prípady, kedy doručením listu či telegramu, obsahujúceho
prejav vôle, do bydliska alebo sídla adresáta, či do jeho poštovej schránky, poprípade i hodením
oznámenia do poštovej schránky o uložení takej zásielky. nadobudol adresát. hmotnoprávneho úkonu
objektívnu príležitosť zoznámiť sa s obsahom zásielky. Pritom nie je nevyhnutné, aby sa adresát

skutočne zoznámil s obsahom hmotnoprávneho úkonu, postačuje, že mal objektívnu možnosť spoznať
jeho obsah (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. januára 2011 sp. zn.
5Cdo/129/2010). Teória dôjdenia vychádza z toho, že z hľadiska pôsobenia (perfektnosti) prejavu
vôle nie je dôležitá skutočná vedomosť adresáta právneho úkonu, pretože inak by adresát mohol
účinkom prejavu vôle druhého účastníka zabrániť nepreberaním písomností. Dôjdením prejavu vôle

do dispozičnej sféry adresáta sa završuje proces účinného doručenia právneho úkonu a od tohto
momentu je právny úkon pre konajúci subjekt záväzný a nemožno ho jednostranne odvolať. Dispozičná
sféra adresáta je pritom vymedzená zmluvne dohodnutým doručovacím režimom, t. j. kontaktnými
adresami účastníkov alebo určením kontaktnej osoby (spravidla v záhlaví zmluvy) s tým, že doručenie
písomnosti je účinné už tým, že sa doručí do dohodnutého miesta alebo určenej osobe. Týmto

okamihom sa zásielka dostáva do sféry adresáta, pričom už nie je dôležité, či sa adresát s obsahom
zásielky zoznámil alebo nie. Z podstaty doručovania tak pre účastníkov zmluvného vzťahu vyplýva
povinnosť zabezpečiť v danom mieste alebo u určenej osoby prijímanie zásielok. Navyše ustanoveniu
§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka neodporuje a zásade zmluvnej voľnosti zodpovedá aj dohoda
spotrebiteľa a veriteľa v spotrebiteľskej zmluve o tom, že pri doručovaní zásielky spotrebiteľovi sa môže

uplatniť fikcia doručenia zásielky na poslednú známu adresu spotrebiteľa (por. rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 15. decembra 2020 sp. zn. 5Cdo/36/2020). V prejednávanej veci bol
tento spôsob doručovania písomností medzi zmluvnými stranami jednoznačne dohodnutý v časti E,
čl. XXI. Oznamovanie, doručovanie a komunikácia Všeobecných podmienok pre stavebné sporenie
pre fyzické osoby. Skutočnosť, že žalobca doručoval na takto určenú adresu žalovaných jednotlivé

výzvy preukazujú jednoznačne doručenky predložené žalobcom spolu s výzvam a upozorneniami, z
ktorých zároveň vyplýva, že žalovaní si opakovane listinné zásielky nevyzdvihli v odbernej lehote; teda
žalovaní mali objektívnu možnosť zoznámiť sa s im adresovanými právnymi úkonmi avšak túto možnosť
nevyužili, keďže si zásielky neprebrali. Pokiaľ žalovaní tvrdia, že zásielky neobsahovali žalobcom
tvrdené písomnosti, nakoľko uvedené predložené doručenky nepreukazujú, čo bolo skutočne obsahom

doručovanej písomnosti, na preukázanie tohto tvrdenia nepreložili žiadne dôkazy, ktoré by toto ich
tvrdenie preukazovali.

38. Odvolací súd považoval za nedôvodnú aj odvolaciu námietku žalovaných, že je zmluva neplatná,
nakoľko žalovaní neboli oboznámení s obsahom obchodných podmienok, pretože tieto nepodpisovali a

žalobca tieto obchodné podmienky svojvoľne, kedykoľvek a bez ich súhlasu menil. Zo samotného textu
žiadosti pred podpisom zmluvy, s ktorou boli žalovaní oboznámení a po vyplnení ju odovzdali žalobcovi,
podpísali, že boli oboznámení aj s aktuálnymi podmienkami poskytovania úveru. Rovnako tak, ako
vyplýva z obsahu samotnej úverovej zmluvy, ktorá opakovane, na viacerých miestach obsahuje aj odkaz
na obchodné podmienky, sa súčasťou uzavretej zmluvy o úvere sa stali aj listiny, ktoré boli označené

v rámci zmluvných dojednaní za súčasť zmluvného textu - obchodné podmienky aj keď neboli osobitne
podpísané. Zmluva tak obsahovala všetky zákonom predpísané náležitosti, ktoré boli obsiahnuté tak
zmluveakoajvobchodnýchpodmienkach.Zobsahuspisujezrejmé,žeprisamotnomuzatváranízmluvy
mali žalovaní možnosť sa oboznámiť so všetkými dokumentmi a neboli v časovej tiesni. Zloženie zmluvyz viacerých listín je bežnou zmluvnou praxou, dôležité je preukázanie právneho puta, ktoré jednotlivé
komponenty zmluvy spája a znalosť oboch zmluvných strán o všetkých komponentoch zmluvy.
Pokiaľ žalovaní namietajú, že, cit.: „ neboli zákonne poučení a oboznámení so všeobecnými

podmienkami úveru, ak by vedeli dopredu, že pri nesplácaní úveru, musia splatiť celú sumu úveru
naraz, tak tým sú porušené práva klientov o zárobkoch, čím ich banka zámerne dostala do platobnej
neschopnosti“, ani táto ich námietka nie je dôvodná. Právo veriteľa požadovať v prípade omeškania
dlžníka s viac ako dvom splátkami alebo jednou splátkou po dobu dlhšiu ako 3 mesiace, zaplatenie
celého zostatku dlhu pred dohodnutou dobou splatnosti je upravené a dohodnuté priamo v zmluve, a

to v čl. VI. V bode 3, pričom túto zmluvy podpísali všetci traja žalovaní. Tomuto právu veriteľa navyše
zodpovedá aj ustanovenie § 565 Občianskeho zákonníka.

39. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalovaných, že súd prvej inštancie neuložil žalobcovi povinnosť
predložiť originál úverovej zmluvy, aj túto námietku považoval odvolací súd za nedôvodnú. V konaní
nebolo sporné, že došlo medzi stranami sporu k uzavretiu predmetnej zmluvy, pričom túto skutočnosť

potvrdili aj samotní žalovaní, ktorí nepopreli jej uzavretie, na základe tejto zmluvy obe strany aj riadne
plnili a žalovaní predmetný úver spočiatku aj riadne splácali. Žalovaní v konaní nespochybnili pravosť
podpisov na predmetnej zmluvy, ktoré podpisy v danom prípade navyše boli aj notársky overené.
Žalovaní neuviedli, na preukázanie akých skutočností požadujú vykonanie navrhovaného dôkazu, keď
ani z ich opakovaných podaní nie je zrejmé, na preukázanie akého skutkového tvrdenia požadujú

predloženie originálu predmetnej zmluvy. Je pritom vždy na zvážení súdu, aby v každom konkrétnom
prípade posúdil, či vykoná navrhnuté dôkazy. Aj keď má strana sporu procesné oprávnenie navrhovať
dôkazy, súd nemusí vykonať každý ňou navrhnutý dôkaz, musí však v rozhodnutí vysvetliť, prečo
ho nevykonal. Súd môže nevyhovieť návrhu strany na vykonanie dokazovania len z dôvodu, že
navrhnutý dôkaz: a) sa týka skutočnosti, ktorá je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania, b)

nie je spôsobilý overiť alebo vyvrátiť tvrdenú skutočnosť a c) je vzhľadom na nepochybné výsledky
dokazovania vykonaného inými dôkazmi nadbytočný. V prejednávanej veci, odvolací súd zhodne so
súdom prvej inštancie, považoval vykonanie žalovanými navrhovaného dôkazu za nadbytočné, nakoľko
jeho vykonanie, aj vzhľadom výsledky už vykonaného dokazovania inými dôkazmi, by nemalo význam
prerozhodnutiesúduanemohlobyprivodiťprežalovanýchiné(priaznivejšie)rozhodnutie. Kprocesným

právam strany sporu nepatrí, aby bol súdom vykonaný každý ňou navrhnutý dôkaz alebo dôkaz, o
ktorom sa procesná strana subjektívne domnieva, že by mal byť súdom vykonaný. Rozhodovanie o
tom, ktoré z dôkazov budú vykonané, patrí vždy výlučne súdu, a nie účastníkovi konania. Ak sa súd
rozhodne, že určité dôkazy nevykoná (napríklad preto, že sú podľa jeho názoru pre vec nevýznamné
alebo nadbytočné), nemôže to byť považované za postup znemožňujúci procesnej strane uskutočňovať

jej procesné oprávnenia (rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/26/2017).

40. Pokiaľ žalovaní v konaní pred súdom prvej inštancie ako aj v podanom odvolaní spochybňujú
výkon bankových činností a služieb poskytovaných žalobcom, namietajú pôvod finančných prostriedkov
poskytovaných žalobcom, spracovanie a využívanie údajov klientov a spochybňuje ďalšie bankové

činnosti a postupy žalobcu, odvolací súd uvádza, že oprávnenie na vykonávanie dohľadu nad finančným
trhom má výlučne Národná banka Slovenska, ktorá jediná je oprávnená pri výkone dohľadu zisťovať a
vyhodnocovať informácie a podklady o skutočnostiach, ktoré sa týkajú činnosti žalobcu ako banky; pri
výkone tohto dohľadu Národná banka Slovenska postupuje podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon
č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom.

41. Vo vzťahu k ostatným odvolacím námietkam žalovaných, z obsahu ktorých vyplýva, že žalovaní
namietajú, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k neprávnym skutkovým
zisteniamarozhodnutiesúduprvejinštancievychádzaznesprávnehoprávnehoposúdeniaveciodvolací
súd konštatuje, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku náležite rozviedol rozhodujúci

skutkový stav veci, jasne a zrozumiteľne vyložil svoj právny názor na vec; žalovaní v podanom odvolaní
nijako bližšie nešpecifikovali, v čom konkrétne vidí nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie,
ktorá má spočívať vo vyššie uvedených vytýkaných vadách napadnutého rozhodnutia, teda k akým
nesprávnym skutkovým a právnym záverom súd prvej inštancie dospel a v čom konkrétne spočíva omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav veci; nedostatočnou odvolacou argumentáciou v tejto

časti odvolania nie je vymedzený obsah prieskumnej činnosti odvolacieho súdu a rozhodnutie súdu prvej
inštancie nie je možné preskúmať z hľadiska opodstatnenosti takto uplatnených odvolacích dôvodov.42. Z vyššie uvedených dôvodov sa potom odvolací súd už ďalej nezaoberal odvolacími námietkami
žalovaných, nakoľko tieto odvolacie námietky žalovaných by nemohli ovplyvniť správnosť záverov súdu
prvej inštancie. Odvolací súd zároveň, poukazujúc na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky

z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04, uvádza, že „všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolenéúčastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a
jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (podobne aj rozhodnutia IV. ÚS 115/03, II.
ÚS 44/03, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Napokon aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre
uvádza, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú;
článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument,
pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia rozhodnutia
nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku zo dňa 21. januára 1999, Van de Hurk proti Holandsku zo

dňa 19. apríla 1994).

43. Pretože odvolací súd nezistil žiadne pochybenie, rozsudok prvoinštančného súdu ako správny
potvrdil. Nakoľko ani v odvolaní žalovaní neuviedli žiadne skutočnosti, ktoré by iným spôsobom boli
spôsobilé vyhodnotiť stav zistený prvoinštančným súdom, odvolanie nepovažoval odvolací súd za

dôvodné a preto rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a podľa § 387 ods. 2
CSP sa stotožnil so skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie.

44. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal proti žalovaným v 1., 2. a 3.

rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, nakoľko mal vo veci plný úspech.

45. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.
9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
zákonov, § 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 C.s.p. nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za

nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
C.s.p.).