Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. november 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/151/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1522203616
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:1522203616.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a

sudkýň JUDr. Aleny Svetlovskej a JUDr. Nory Halmovej v spore žalobkyne S.. C. J., narodenej XX.
K. XXXX, I., O. XXXX/XX, zastúpenej advokátom JUDr. Františkom Kurnotom, Malacky, Bernolákova
5188/1A, proti žalovanej obchodnej spoločnosti News and Media Holding a. s., Bratislava, Einsteinova
25, IČO: 47 256 281, zastúpenej advokátskou kanceláriou Škubla & Partneri s. r. o., Bratislava, Digital
Park II, Einsteinova 25, IČO: 36 861 154, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy vo
výške 50.000 eur, vedenom na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. B5-49C/104/2016, o dovolaní
žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 24. mája 2023 sp. zn. 4Co/87/2022 takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalobkyni priznáva náhradu trov dovolacieho konania voči žalovanej v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava V (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom z
27. apríla 2018 č. k. 49C/104/2016-958 I. uložil žalovanej povinnosť odstrániť z internetových portálov
L..O..I. a L..N..I. článok zo dňa 10. novembra 2015 s názvom „EXKLUZÍVNE: F. pomáhala so zmluvami,
dnes sedí v predstavenstve poisťovne“, článok zo dňa 10. novembra 2015 s názvom „Záhadná žena
v pozadí F. zmlúv: Dnes má teplé miestečko“ a článok zo dňa 11. novembra 2015 s názvom „F. aj Č.

pri pokračovaní kauzy F. už nemajú čo povedať“, vrátane diskusií k týmto článkom; II. žalovanej uložil
povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v sume 5.000 eur; III. vo zvyšnej časti žalobu
zamietol a IV. žalobkyni priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 2/3.

1.1. Súd prvej inštancie poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax všeobecných súdov, z ktorej vyplýva,
že pre vznik zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnostných práv je potrebná existencia
protiprávneho zásahu objektívne spôsobilého vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození

osobnosti fyzickej osoby. Všetky podmienky musia byť splnené súčasne, aby vznikol právny vzťah,
obsahom ktorého je právo fyzickej osoby domáhať sa ochrany a povinnosť pôvodcu zásahu súdom
uloženú povinnosť znášať. Zásah musí byť spôsobilý narušiť osobnú integritu fyzickej osoby, jej
súkromného života, alebo znížiť hodnotu jej osobnosti, privodiť jej ujmu na cti, dôstojnosti a spoločenskej
vážnosti. Súd prvej inštancie uviedol, že ide o objektívnu zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie
pôvodcu neoprávneného zásahu, ktorý môže byť spôsobený predovšetkým uverejnením nepravdivých
údajov dotýkajúcich sa dobrého mena, cti, vážnosti, dôstojnosti osoby, no tiež uverejnením pravdivých

tvrdení, ktoré majú osočujúcu povahu, a teda pôsobia difamujúco a majú znevažujúci účinok, a rovnako
aj údajmi pravdu skresľujúcimi, ktoré samé o sebe síce nie sú nepravdivé, ale sú podané takou formou
a v takých súvislostiach, že môžu viesť k skresleniu informácie podávanej verejnosti. Dodal, že v súlade
s ustálenou judikatúrou a výkladovou praxou treba za značné zníženie dôstojnosti či vážnosti fyzickejosoby v spoločnosti spravidla považovať taký zásah, ktorý by vzhľadom na jeho intenzitu, rozsah a
trvanie vedúce k zníženiu jeho dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti pociťoval ako závažný každý,
kto by sa ocitol na mieste a v postavení dotknutej osoby.

1.2. Prvoinštančný súd v danom prípade konštatoval, že žalovaná je "nositeľom" slobody prejavu a
preto sa na ňu vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná novinárom, resp.
masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu. V prejednávanej veci téma
žalovanej týkajúca sa kauzy "zmlúv tety O." bola v čase uverejnenia predmetných článkov legitímnou

témou verejného záujmu, keď sa venovala celospoločenskej téme nehospodárneho nakladania s
verejnými finančnými prostriedkami. Niet pochýb, že verejnosť mala právo byť informovaná i o zmene
člena predstavenstva Všeobecnej zdravotnej poisťovne, a.s. (ďalej len „VšZP“). K osobe žalobkyne
uviedol, že ju bolo možné v čase uverejnenia napadnutých článkov považovať za osobu verejného
záujmu, keď od 1. októbra 2015 bola členkou predstavenstva VšZP, čím sa stala verejným funkcionárom.
Podotkol, že články boli uverejnené v období po jej vymenovaní do predstavenstva VšZP, keď

ešte rezonovala téma „F. zmlúv“, pričom žalovaná ich uverejnila na internetových portáloch, ktorých
sledovanosť je na 4. a 10. mieste spomedzi internetových portálov s počtom reálnych užívateľov (nad
500 000 pri stránke L..O..I. a nad 1 400 000 pri stránke L..N..I.).

1.3. Súd prvej inštancie ďalej vyslovil, že predmetom konania nebolo posudzovanie efektívnosti/

neefektívnosti nakladania s finančnými prostriedkami VšZP, ani posudzovanie tvrdenia o antedatovaní/
neantedatovaní "zmlúv tety O.", či skúmanie pravdivosti o fiktívnosti poskytovania zdravotnej
starostlivosti poskytovateľmi uvedenými v predmetných zmluvách a dodatkoch. Skúmal obsah článkov,
pravdivosť skutkových tvrdení obsiahnutých v článkoch, posudzoval, či celkové vyznenie určitej
informácie zodpovedalo pravde a či články uverejnené žalovanou mohli predstavovať neprípustný zásah

do práva na ochranu osobnosti žalobkyne. Súd prvej inštancie konštatoval, že z obsahu jednotlivých
článkov vyplývajú nasledovné sporné skutkové tvrdenia: „Dohliadala na všetky škandalózne zmluvy,
dnes sedí vo vedení. Zdá sa, že vo Všeobecnej zdravotnej poisťovni je možné všetko. O..I. sa podarilo
zistiť, že osoba, ktorej rukami prešli všetky zmluvy podpísané exriadileľom štátnej poisťovne K. F.,
bola povýšená do predstavenstva poisťovne. Ide o vedúcu sekretariátu generálneho riaditeľa C. J.“ ...

„Škandalózne zmluvy exriaditeľa Všeobecnej zdravotnej poisťovne K. F. mala pod palcom jedna osoba.
Dnes sa teší pohodlnému miestu v predstavenstve poisťovne. K. F. musel pre škandalózne zmluvy
odstúpiť z postu riaditeľa VšZP. C. J., to je meno ženy, ktorej rukami prešli škandalózne zmluvy počas
vedenia K. F.“ ... „Osoba, ktorá vedela o všetkých škandalóznych zmluvách Všeobecnej zdravotnej
poisťovne, vláde W. F. v predstavenstve poisťovne zrejme neprekáža. Ide o vedúcu sekretariátu

generálneho riaditeľa C. J., ktorá pôsobila počas vedenia K. F. ako šéfka právneho odboru. Jej rukami
teda prechádzali všetky zmluvy či dodatky z jeho dielne. Po jeho odchode z funkcie postúpila do
predstavenstva štátnej poisťovne“.

1.4. Za vyššie uvedenými skutkovými tvrdeniami nasledovali podľa súdu prvej inštancie i hodnotiace

úsudky autorky článku týkajúce sa opodstatnenosti menovania žalobkyne do funkcie členky
predstavenstva VšZP s ohľadom na jej predchádzajúce pracovné zaradenie. Z obsahu článkov
podľa názoru prvoinštančného súdu vyplynulo, že autorka článku neuverejnila odpoveď hovorkyne
VšZP, z ktorej vyplývalo popretie kompetencie žalobkyne týkajúce sa prípravy zmlúv s konkrétnymi
poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti. Z vykonaného dokazovania zároveň vyplynulo, že autorka

článku žalobkyňu nekontaktovala za účelom preverenia akýchkoľvek informácií, ktoré boli obsahom
uverejnených článkov. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobkyňa v konaní poprela skutkové
tvrdenia týkajúce sa jej súčinnosti pri uzatváraní predmetných zmlúv a dodatkov, čo v konaní podporila
nielen svojou výpoveďou, doložením odpovede hovorkyne VšZP adresovanej autorke článkov, ale i
predložením jednotlivých „sporných“ zmlúv a dodatkov, Organizačným poriadkom VšZP. Z predmetných

zmlúvadodatkovvyplynulo,žeichuzatvorilikrajskíriaditeliapobočkyVšZPvKošiciachsposkytovateľmi
zdravotnej starostlivosti, pričom z Organizačného poriadku a jeho prílohy je zrejmé, že právny odbor
mal kompetenciu pri vypracovávaní, posudzovaní a pripomienkovaní zmlúv a dodatkov k zmluvám, kde
za VšZP uzatváral zmluvy generálny riaditeľ. Zároveň právnemu odboru neprináležalo ani vedenie a
evidencia zmlúv o poskytovaní a úhrade zdravotnej starostlivosti. Súd prvej inštancie zdôraznil, že v

článku boli uverejnené tvrdenia, ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na cti žalobkyne v očiach
ostatných fyzických osôb, teda pôsobiť difamačne. Z obsahu článkov jednotlivo i v ich nadväznosti
možno vyvodiť záver o odhalení vinníka/osoby zúčastnenej „na kauze zmluvy tety O.“, ktorá napriekpodieľaní sa na uzatváraní/antedatovaní zmlúv nebola žiadnym spôsobom postihnutá, naviac bola
menovaná ako člen predstavenstva VšZP po odstúpení ex-riaditeľa VšZP X.. K. F., K..

1.5. Súd prvej inštancie konštatoval, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že nemožno trvať na úplnej
presnosti skutkových tvrdení a klásť tak na novinárov v konečných dôsledkoch nesplniteľné nároky, ale
významné musí byť vždy to, aby celkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo vždy pravde. Táto
podmienka podľa súdu v danom prípade nebola splnená, keď v článkoch bola žalobkyňa označená za
osobu, ktorá dohliadala, mala vedomosť, prešli jej rukami "zmluvy tety O.", pričom uvedené nemožno

považovať za tolerovateľnú nepresnosť podávanej informácie. Vzhľadom na to, že meno, priezvisko
a pracovné zaradenie bolo v tejto informácii uvedené, ako aj vzhľadom na závažnosť obvinenia, v
konkrétnom prípade podľa názoru súdu prvej inštancie došlo k presiahnutiu prípustnej miery a intenzity
takýmspôsobom,ktorýužvdemokratickejspoločnostinemožnotolerovať.Podotkol,žeslobodaprejavu,
ktorájezaloženánanepravdivomaleboneúplnominformovaníanaskresľovaní,nemôžepožívaťprávnu
ochranu.

1.6. V nadväznosti na konštatované súd prvej inštancie vyslovil, že bolo tak povinnosťou žalovanej
preukázať "dôkaz pravdy“ o uverejnených sporných skutkových tvrdeniach, avšak žalovaná v konaní
neuniesla dôkazné bremeno, dôkazy preukazujúce pravdivosť tvrdení v článku neprodukovala. Nebola
tak podľa neho preukázaná akákoľvek súčinnosť žalobkyne pri príprave, či uzatváraní predmetných

zmlúv, ani jej vedomosť o predmetných zmluvách v rozhodnom čase. Obsah článkov zároveň
nevyhodnotil ako oprávnenú kritiku osoby žalobkyne, nakoľko v danej veci kritika vychádzala z
nepravdivých podkladov, z ktorých sa dali vyvodiť vlastné hodnotiace úsudky znevažujúceho charakteru.
Zdôraznil, že na odlíšenie kritiky od neoprávneného zásahu je rozhodujúce na prvom mieste hľadisko
pravdivosti, čo v danej veci splnené nebolo.

1.7. Z vyššie uvedeného súd prvej inštancie vyvodil záver, že uverejnením predmetných článkov
žalovanej došlo k zásahu do práva na česť a dôstojnosť žalobkyne, zároveň došlo k tomuto zásahu
verejným publikovaním na portáloch s celoštátnou pôsobnosťou, čím tento zásah bol objektívne
spôsobilý znížiť dôstojnosť, vážnosť žalobkyne v spoločnosti v značnej miere. V danom prípade bola

žalobkyňa prezentovaná viacerými charakterovými znakmi (meno, priezvisko, pracovné zaradenie),
pričom bola spájaná s kritizovanou/odsudzovanou činnosťou (podieľaní sa na nehospodárnom
nakladaní s verejnými finančnými prostriedkami, antedatovaní zmlúv), čím došlo k zásahu do jej práva
na česť a dôstojnosť, čo pre súd prvej inštancie vyplývalo aj z reakcií v diskusných príspevkoch pod
zverejnenými článkami.

1.8. Súd prvej inštancie mal za to, že morálna satisfakcia formou požadovaného ospravedlnenia by sa
vzhľadomnajehonavrhovanéneurčitéznenievpetitežalobymíňalaúčinku.Zostalobytotižnaposúdení
čitateľa ospravedlnenia, ktoré výroky mali byť uvedené ako nepravdivé (prípadne, či celý článok sa
nezakladal na pravde), pričom z dokazovania vyplýva, že v článku boli uverejnené viaceré skutkové

tvrdenia, ktoré neboli ani medzi stranami sporu sporné. Vo vzťahu k uloženiu povinnosti žalovanej
odstrániť predmetné články z internetových portálov, súd prvej inštancie žalobe vyhovel, keď na základe
vykonaného dokazovania dospel k záveru, že predmetné články sú spôsobilé zásahu do zákonom
chránených zložiek osobnosti žalobkyne a je nevyhnutné predísť i do budúcnosti následkom zverejnenia
týchto článkov, keďže zásah naďalej vo forme uverejnenia predmetných článkov trvá.

1.9. Zároveň ozrejmil, že ani prípadné ospravedlnenie by nepostačovalo na odstránenie následkov
zásahu do osobnostných práv žalobkyne, a to aj vzhľadom na povahu nepravdivých tvrdení, intenzitu
a spôsob zásahu, charakter a dôležitosť dotknutej hodnoty. Taktiež mal v danom prípade za splnenú aj
ďalšiu zákonom stanovenú podmienku pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobkyni

podľa § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), a to že neoprávneným zásahom
bola znížená dôstojnosť a vážnosť žalobkyne v spoločnosti v značnej miere. Ujmu vzniknutú na
osobnostných právach žalobkyne uverejnením predmetných článkov týkajúcich sa žalobkyne posúdil
súd prvej inštancie ako závažnú, keď prihliadol na objektívne hľadisko a dospel k záveru, že predmetnú
ujmu v danom mieste a čase by každá fyzická osoba v postavení žalobkyne pociťovala ako závažnú.

Z uvedených dôvodov zaviazal žalovanú na náhradu nemajetkovej ujmy žalobkyne v sume 5 000,- eur,
ktorú považoval za primeranú. Takto priznaná suma podľa neho na jednej strane zodpovedá skutkovému
stavu ustálenému vykonaným dokazovaním, pokiaľ ide o zásah do práv žalobkyne, a na strane druhej
rešpektuje aj práva a oprávnené záujmy žalovanej v súvislosti s výkonom jej práv vydavateľa, ktoré všakmôžu požívať plnú ochranu iba v prípade, ak pri realizácii slobody tlače postupuje čestne, oprávnene
a dôsledne rešpektujúc všetky práva a oprávnené záujmy osôb, ktoré sú predmetom záujmu v ňou
uverejnených článkoch. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a 2 v spojení s

§ 262 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov
(ďalej len „CSP“).

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie žalovanej v poradí prvým rozsudkom z
25.septembra2019sp.zn.4Co/220/2018rozhodnutiesúduprvejinštancievnapadnutejčastiakovecne

správny podľa § 387 ods. 1 potvrdil a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) uznesením z 27.
apríla 2022 sp. zn. 8Cdo/37/2020 uvedený rozsudok odvolacieho súdu z 25. septembra 2019 sp. zn.
4Co/220/2018 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie; konštatoval, že aj napriek výslovnému príkazu v
ustanovení§387ods.3CSPvysporiadaťsaspodstatnýmitvrdeniamiuvedenýmivodvolaní,saodvolací

súd (navzdory rozsiahlosti samotného odôvodnenia s efektom formálne sofistikovaného právneho textu)
vôbec nevysporiadal v odôvodnení svojho rozsudku s kľúčovými tvrdeniami žalovanej v odvolaní a
to ani v najvšeobecnejšej rovine. Išlo o argumentáciu, v rámci ktorej žalovaná v odvolaní oponovala
tým, že vznik závažnej ujmy bol zo strany súdu prvej inštancie nie len nedostatočne odôvodnený, ale
naopak, pochybnosti o vzniku závažnej ujmy súd ešte viac prehĺbil, keď hodnotil, že v konaní nebol

preukázaný reálny negatívny dopad článkov na rodinné, pracovné či iné prostredie žalobkyne. Dovolací
súd preto poukázal, že pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že v konaní nebol preukázaný reálny
negatívny dopad článkov na žalobkyňu, nie je jasné, na základe čoho zhodnotil vznik nemajetkovej ujmy
a jej závažnosť na osobe žalobkyne. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu vo vzťahu k viacerým
skutkovým záverom podľa názoru dovolacieho súdu úplne ignorovalo skutočnosti uvádzané žalovanou

v odvolaní (žalobkyňa ako vedúca právneho odboru VšZP už len z jej postavenia ako vedúcej musí
niesť zodpovednosť za činnosť tejto organizačnej zložky, žalobkyňa ako svedkyňa vypovedala v inom
konaní sp. zn. 24C/26/2016, že do interného systému o nahrávaní zmlúv mala všeobecný prístup)
a tiež zhodnotenia oprávnenosti kritiky uverejnenej v rámci jednotlivých článkov (podľa argumentov
žalovanej kritika vychádzala z pravdivých informácií o tom, že žalobkyňa ako vedúca právneho odboru

dohliadala na predmetné zmluvy), kedy odvolací súd tieto prevzal od súdu prvej inštancie bez toho,
aby sa vysporiadal s tvrdeniami žalovanej v odvolaní. K charakteru jednotlivých (sporných) výrokov
obsiahnutých v článku žalovaná zase zastávala názor, že sa jedná o hodnotiace úsudky, majúce
vlastnosti polemických výrokov a že nejde o skutkové tvrdenia, avšak odvolací súd ani tieto namietané
skutočnosti pri posúdení skutkového stavu nevzal do úvahy. Dovolací súd uzavrel, že takýto postup

zo strany odvolacieho súdu je nutné označiť ako arbitrárny, odporujúci princípu materiálneho právneho
štátu, v dôsledku čoho v danom prípade došlo k zaťaženiu konania pred odvolacím súdom tvrdenou
zmätočnostnou vadou podľa § 420 písm. f) CSP.

4. Odvolací súd v poradí druhým rozsudkom z 24. mája 2023 sp. zn. 4Co/87/2022 rozhodnutie súdu

prvej inštancie v napadnutých častiach potvrdil a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu.

4.1. V odôvodnení uviedol, že pri strete práva na ochranu osobnosti a slobody prejavu je kľúčovým
ich vyvažovanie, a teda rozhodovanie, ktoré z týchto práv má v prejednávanej veci prednosť - test

proporcionality. Poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej
aj „ústavný súd“), podľa ktorej je v takomto prípade nutné v zásade skúmať a) kto, b) o kom, c) čo,
d) kde, e) kedy a f) ako hovorí. Na základe odpovedí na tieto otázky možno potom pomocou testu
proporcionality určiť, ktorá sloboda (právo) má byť uprednostnená. Pri posudzovaní otázky KTO mal
neprípustným (podstatným) spôsobom zasiahnuť do práv konkrétnej fyzickej osoby alebo právnickej

osoby garantovaných čl. 19 ústavy uviedol, že z judikatúry ESĽP jednoznačne vyplýva, že privilegované
postaveniezhľadiskaochranyslobodyprejavupatrínovináromamasmédiám,atozvlášťpriinformovaní
o veciach verejného záujmu. V súvislosti s posudzovaním otázky „O KOM“ boli inkriminované články
poukázal na to, že hranice akceptovateľnosti šírenia informácií týkajúcich sa osobnostnej sféry sú
najširšie u verejne činných osôb (resp. osôb tzv. verejného záujmu) a najužšie u „bežných“ občanov,

pričom„štátnizamestnancipriplnenísvojichúradnýchpovinnostímusiatakakopoliticizniesťširšielimity
akceptovateľnej kritiky“. Odvolací súd zdôraznil, že v danom prípade zostávalo posúdiť, či predmetné
články skutočne obsahovali aj nepravdivé a poškodzujúce informácie o žalobkyni a jej podieľaní sa, resp.
možnosti ovplyvniť uvedené zmluvy a dodatky k zmluvám v zverejnených článkoch, počas jej pôsobeniaako vedúcej právneho odboru generálneho riaditeľstva, spôsobilé zasiahnuť do jej základného práva
garantovaného čl. 19 ústavy, resp. či prípadný zásah do nich by bolo možné hodnotiť ako podstatný. Pri
posudzovaní otázky „ČO“ bolo predmetom inkriminovaných článkov zároveň poukázal na nevyhnutnosť

posúdenia, či prostredníctvom nich sa poukazuje na dôležitú otázku verejného záujmu.

4.2. Odvolací súd zastával názor, že v danom prípade téma žalovanej týkajúca sa kauzy "zmlúv tety
O." bola v čase uverejnenia predmetných článkov legitímnou témou verejného záujmu, keď sa venovala
celospoločenskej téme nehospodárneho nakladania s verejnými finančnými prostriedkami. Považoval

za nepochybné, že verejnosť mala právo byť informovaná i o zmene člena predstavenstva VšZP.
Podľa názoru odvolacieho súdu prvoinštančný súd správne skonštatoval, že žalobkyňu bolo možné
v čase uverejnenia napadnutých článkov považovať za osobu verejného záujmu, keď od 1. októbra
2015 bola členkou predstavenstva VšZP, čím sa stala verejným funkcionárom, články boli uverejnené
v období po jej vymenovaní do predstavenstva VšZP, keď ešte rezonovala téma „F. zmlúv“. Dodal,
že žalovaná ich uverejnila na internetových portáloch, ktorých sledovanosť je na 4. a 10. mieste

spomedzi internetových portálov s počtom reálnych užívateľov (nad 500 000 pri stránke L..O..I. a
nad 1 400 000 pri stránke L..N..I.). Odvolací súd dospel k záveru, že uverejnenie inkriminovaných
článkov bolo objektívne spôsobilé svojím obsahom vyvolať negatívny zásah do osobnostnej sféry
žalobkyne (ako súkromnej osoby), pretože vo vzťahu k nej obsahovali nesprávne informácie (tvrdenia)
týkajúce sa jej pôsobenia ako vedúcej právneho odboru generálneho riaditeľstva, a to, že žalobkyňa

dohliadala na všetky škandalózne zmluvy, „jej rukami mali prejsť všetky zmluvy podpísané ex-riaditeľom
štátnej poisťovne K. F.“, „jej rukami prechádzali všetky zmluvy či dodatky z jeho dielne, mala mať
pod palcom všetky škandalózne zmluvy ako jedna osoba“. Uverejnené informácie boli príspevkom do
celospoločenskej diskusie o dôležitej otázke verejného záujmu, t. j. o privilegovanej téme a vyvolali
okamžitú a veľmi negatívnu reakciu verejnosti. Dodal, že žalobkyňa sa stala terčom nadávok, urážok

a hrubého osočovania kvôli nepravdivým článkom, ktoré sú naďalej uverejnené, a preto neustále trvá
neoprávnený zásah do jej práv. Odvolací súd v tomto kontexte zdôraznil, že dôležitým kritériom pri
posudzovaní zásahu do slobody prejavu je aj miesto, kde zazneli, resp. kde boli uverejnené sporné
výroky (t. j. otázka „KDE“ boli inkriminované články uverejnené). Uviedol, že čím hromadnejšie sa
informácia distribuuje, tým vyššia je ochrana osobnostných práv. V súvislosti s posudzovaním kritéria

„AKO“ boli informácie v inkriminovaných článkoch zverejnené, odvolací súd napokon dodal, že vo svojej
rozhodovacej činnosti štandardne vychádza z judikatúry ESĽP, ktorá nepopiera právo novinára dopustiť
sa aj určitého zjednodušenia či dokonca nepresnosti, avšak za súčasného rešpektovania zásady, že
uverejnenie informácií v relevantnom čase zodpovedalo reálne existujúcim skutočnostiam.

4.3. Odvolací súd ďalej konštatoval, že pri posudzovaní limitov slobody prejavu treba rozlišovať medzi
faktami a hodnotiacimi úsudkami. Pokiaľ žalovaná vo svojom odvolaní namietala, že súd prvej inštancie
sa nedostatočne a nesprávne vysporiadal s oprávnenosťou kritiky žalobkyne v rámci článkov, odvolací
súd uviedol, že je potrebné rozlišovať medzi kritikou oprávnenou (prípustnou) a kritikou, ktorá môže
tvoriť podstatu neoprávneného porušenia práva na ochranu osobnosti. To, že žalobkyňa bola vedúcou

právneho oddelenia, ktoré vypracovávalo zmluvy, podľa odvolacieho súdu neznamená, že mala aj dosah
na to, s kým a s akým limitom tieto zmluvy VšZP uzatvárala. Vypracovávanie a pripomienkovanie zmlúv
právnym odborom znamená predovšetkým ich formulárové vypracovanie ako také, bez obsahu a do
nich dopĺňaní nasledujúcich údajov. Odvolací súd poukázal, že podstatnú časť stanoviska hovorkyne
VšZP žalovaná ignorovala v priebehu celého konania, pričom sa jedná o informáciu, že „vecný obsah

zmlúv je v kompetencii príslušných odborných útvarov“, čo znamená, že nie je a ani nikdy nebolo v
kompetencii právneho odboru dopĺňanie vecného obsahu zmlúv, o čom bola autorka článku od počiatku
informovaná. Právny odbor riešil len vzory týchto dokumentov a nie ich finálne znenie. Z obsahu článkov
podľa odvolacieho súdu vyplýva, že autorka článku neuverejnila odpoveď hovorkyne VšZP, z ktorej
vyplývalo popretie kompetencie žalobkyne týkajúce sa prípravy zmlúv s konkrétnymi poskytovateľmi

zdravotnej starostlivosti, ani nekontaktovala žalobkyňu za účelom preverenia akýchkoľvek informácií,
ktoré boli obsahom uverejnených článkov. Dodal, že v zmysle konštantnej judikatúry nemožno trvať
na úplnej presnosti skutkových tvrdení novinárov, ale musí byť významné to, aby celkové vyznenie
určitej informácie zodpovedalo vždy pravde. Odvolací súd uzavrel, že práve v tomto prípade celkové
vyznenie článkov pravdivé nebolo. Bolo pritom povinnosťou žalovanej preukázať "dôkaz pravdy" o

uverejnených sporných skutkových tvrdeniach, avšak žalovaná v konaní neuniesla dôkazné bremeno,
dôkazy preukazujúce pravdivosť tvrdení v článku neprodukovala. Podľa odvolacieho súdu tak nebola
preukázaná akákoľvek súčinnosť žalobkyne pri príprave, či uzatváraní predmetných zmlúv, ani jej
vedomosť o predmetných zmluvách v rozhodnom čase.4.4. Odvolací súd dospel k záveru, že v žalobe označené výroky, ktoré žalovaná vyslovila na adresu
žalobkyne, sú svojim charakterom skutkové tvrdenia, keďže ani jednému z výrokov nechýba skutkový

základ, preto odvolaciu námietku žalovanej, že ide o polemické a nie skutkové tvrdenia, považoval
za nedôvodnú. Nestotožnil sa ani s jej odvolacou námietkou, že súd prvej inštancie sa nedostatočne
a nesprávne vysporiadal s oprávnenosťou kritiky žalobkyne v rámci článkov, pričom dodal, že ak by
išlo zo strany autora článkov o kritiku, táto by musela byť založená na pravdivom skutkovom základe,
čo v danom prípade splnené nebolo. Odvolací súd sa tak stotožnil so záverom súdu prvej inštancie,

že v článku boli uverejnené tvrdenia objektívne spôsobilé privodiť ujmu na cti žalobkyne v očiach
ostatných fyzických osôb, teda pôsobiť difamačne. Zdôraznil, že sloboda prejavu, ktorá je založená
na nepravdivom alebo neúplnom informovaní a na skresľovaní, nemôže požívať právnu ochranu a
vzhľadom na závažnosť obvinenia došlo k presiahnutiu prípustnej miery a intenzity takým spôsobom,
ktorý už v demokratickej spoločnosti nemožno tolerovať.

4.5. Pokiaľ išlo o odvolaciu námietku, v zmysle ktorej nebolo žalovanej jasné, na základe čoho
prvoinštančný súd zhodnotil vznik nemajetkovej ujmy a jej závažnosť na osobe žalobkyne, odvolací
súd poukázal na odôvodnenie súdu prvej inštancie, ktorý mal v danom prípade za splnenú aj ďalšiu
zákonom stanovenú podmienku pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobkyni podľa
§ 13 ods. 2 a 3 OZ, a to že neoprávneným zásahom bola znížená dôstojnosť a vážnosť žalobkyne

v spoločnosti v značnej miere. Zároveň poznamenal, že pre priznanie vyššej nemajetkovej ujmy (než
5 000,- eur) nemal súd prvej inštancie preukázané, že v dôsledku zverejnenia napadnutých článkov
došlo k reálnemu negatívnemu dopadu na rodinné prostredie (napr. rozvrat manželstva, nenapraviteľné
narušenie vzťahov v rodine), pracovné prostredie (napr. nezamestnanosť ako následok uverejnenia
článkov), či iné prostredie, v ktorom sa žalobkyňa môže realizovať (napr. strata členstva v záujmovom

združení). Odvolací súd dodal, že k zásahu došlo verejným publikovaním na internetovej stránke, ktorá
je považovaná za široko dostupný publikačný nástroj s potenciálom osloviť väčšinu obyvateľstva, ktoré
si aj na základe článkov publikovaných v daných médiách môže utvárať názor na osobu spomínanú v
daných článkoch. Teda predmetný zásah bol objektívne spôsobilý znížiť dôstojnosť, vážnosť žalobkyne
v spoločnosti v značnej miere, čím bolo znížené spoločenské hodnotenie, bola spochybnená jej

dôveryhodnosť a vážnosť, pričom tento zásah mal širokú publicitu. Z tohto dôvodu považoval odvolací
súd za oprávnený nárok žalobkyne aj na nemajetkovú ujmu, a to aj vzhľadom na povahu nepravdivých
tvrdení, intenzitu a spôsob zásahu, charakter a dôležitosť dotknutej hodnoty u žalobkyne. S prihliadnutím
na uvedené sa s priznaním výšky náhrady nemajetkovej ujmy súdom prvej inštancie stotožnil. O nároku
na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a 2 v spojení s § 255

ods. 1, § 262 ods. 1 a 2 CSP.

5. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, ktoré
odôvodnila poukazom na ustanovenia § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

5.1. Dovolateľka namietala, že odvolací súd nesprávne právne posúdil vec, keď napriek nepreukázaniu
závažnosti ujmy spôsobenej žalobkyni jej priznal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Uviedla,
že odvolací súd potvrdením prvoinštančného rozhodnutia, ktorým bol žalobkyni priznaný nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy bez toho, aby žalobkyňa preukázala vznik a závažnosť ujmy, sa odklonil
od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, pričom tento odklon dostatočne neodôvodnil.

Skutočnosť, že ani samotná existencia zásahu nebola zo strany žalobkyne v konaní preukázaná,
považovala žalovaná za významnú vadu konania, bez ktorej nie je v konaní objektívne možné vydať
rozsudok v jej neprospech. Žalovaná mala za to, že v kontexte uvedenej ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu (1Cdo/89/97, 4Cdo/15/2003, 4Cdo/171/2005, 5Cdo/42/2009) žalobkyňa neuniesla
súvisiace dôkazné bremeno, a preto žalobkyni nemala byť priznaná akákoľvek finančná náhrada.

5.2. Žalovaná zároveň namietala, že napadnuté rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené a z tohto
dôvodu nepreskúmateľné, keďže odvolací súd sa nevysporiadal ani s jedným argumentom žalovanej
obsiahnutým v odvolaní. Stroho formulované odôvodnenie odvolacieho súdu považovala za arbitrárne,
a to najmä v situácii, kedy sa súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe.

5.3. Vzhľadom na uvedené navrhla, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobu
zamieta, alternatívne ho zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.6. Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu zdôraznila, že v konaní na ochranu osobnosti nemusí osoba
dotknutá na svojich právach preukazovať, že sporným zásahom došlo k reálnemu negatívnemu dopadu
na rodinné, pracovné či iné prostredie. V takýchto prípadoch sa skúma iba objektívna spôsobilosť

privodenia ujmy na osobnosti. Napriek tomu mala za to, že v konaní jednoznačne preukázala, že
uverejnené články vyvolali okamžitú a veľmi negatívnu reakciu verejnosti, keď sa sama stala terčom
nadávok, urážok a hrubého osočovania. Súdy preto správne posúdili objektívnu možnosť vyvolania
negatívnych dôsledkov. Napokon dodala, že z jednotlivých skutkových tvrdení obsiahnutých v článkoch
nepochybne vyplýva záver, že články ako celok v žiadnom prípade nemajú polemický charakter, ani

nejde o oprávnenú kritiku (hodnotiace úsudky), ale ide jednoznačne o skutkové tvrdenia, ktoré sa
nezakladajú na pravde. Vzhľadom na to navrhla, aby dovolací súd podané dovolanie odmietol, prípadne
zamietol ako nedôvodné.

7. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§
427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo

napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru,
že dovolanie je potrebné zamietnuť.

8. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu

odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

9. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo

veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

10. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej

v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

11. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od

vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

12. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v

nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

13. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť

vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §
431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva

dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

14. Žalovaná vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietala
nedostatočné odôvodnenie a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia.

15. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej
miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou právana spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom.Podporušenímprávanaspravodlivýprocesvzmyslecitovanéhoustanoveniatrebarozumieť

nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie)
tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť

rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom
svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

16. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa
účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre

rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý
proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,
bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá
rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola

účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na
právnynázorodvolaciehosúdujavilaakovýznamnáprejehorozhodnutie,čirôznymizávažnýmideficitmi
v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia
dôkazov a pod.).

17. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v
zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil
vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho
súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017,
8Cdo/73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti

argumentácie dovolateľky, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jej práva na
spravodlivý proces.

18. V danom prípade napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňa náležitosti odôvodnenia
rozhodnutia (§ 393 ods. 2 v spojení s § 220 ods. 2 CSP), a preto ho nemožno považovať za nedostatočne

odôvodnené či nepreskúmateľné. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre
odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne)
náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia
rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej
strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna

relevantnáskutočnosťalebookolnosť.Argumentáciaodvolaciehosúdujekoherentnáajehorozhodnutie
konzistentné, logické a presvedčivé, premisy v ňom zvolené, aj závery, ku ktorým na ich základe dospel,
sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu je zrejmé, na
základe čoho dospel k záveru o potrebe potvrdenia prvoinštančného rozhodnutia.

18.1. Odvolacísúdvodôvodnenípovýpočterelevantnýchprávnychnoriemavšeobecnejcharakteristike
právna na ochranu osobnosti a slobody prejavu sa následne zaoberal stretom uvedených práv, v
nadväznosti na čo poukázal na potrebu aplikácie tzv. testu proporcionality. S poukazom na ustálenú
rozhodovaciu prax Ústavného súdu Slovenskej republiky (IV. ÚS 302/2010, I. ÚS 408/2010, I. ÚS
352/2011, I. ÚS 416/2011, I. ÚS 390/2011, IV. ÚS 107/2010, II. ÚS 326/09, II. ÚS 152/08) konštatoval,

že v takýchto prípadoch je nutné v zásade skúmať a) kto, b) o kom, c) čo, d) kde, e) kedy a f) ako
hovorí. Na základe odpovedí na tieto otázky možno potom pomocou testu proporcionality určiť, ktorá
sloboda (právo) má byť uprednostnená. S ohľadom na judikatúru ESĽP uviedol, že pri dokazovaní a
následnom rozhodovaní, či konkrétnym prejavom došlo k zásahu do práv na ochranu osobnosti, je
potrebné vždy starostlivo rozlišovať medzi skutkovými tvrdeniami a hodnotiacimi úsudkami, ktorých

postuláty vzápätí dôsledne rozobral. V tejto súvislosti odvolací súd zdôraznil, že každé zverejnenie
nepravdivého údaju nemusí automaticky znamenať neoprávnený zásah do osobnostných práv, pričom
konštatoval, že v tomto kontexte aj Ústavný súd SR vo svojej rozhodovacej činnosti štandardne aplikuje
tzv.testproporcionality,ktorýsaskladáztýchtotrochkrokov:1.identifikácieúčeluzásahudozákladnéhopráva a testu vhodnosti tohto zásahu na jeho dosiahnutie, 2. testu nevyhnutnosti tohto zásahu a 3. testu
proporcionality v užšom zmysle.

18.2.Odvolacísúdnáslednenáležitekonfrontovalskutkovézisteniavdanejvecisjednotlivýmiotázkami,
z ktorých pozostáva spomínaný test proporcionality. Uviedol, že sporná téma žalovanej týkajúca sa
kauzy "zmlúv tety O." bola v čase uverejnenia predmetných článkov legitímnou témou verejného
záujmu, keď sa venovala celospoločenskej téme nehospodárneho nakladania s verejnými finančnými
prostriedkami s tým, že verejnosť mala právo byť informovaná i o zmene člena predstavenstva VšZP.

Stotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyňu bolo možné v čase uverejnenia napadnutých
článkov považovať za osobu verejného záujmu, keď od 1. októbra 2015 bola členkou predstavenstva
VšZP, čím sa stala verejným funkcionárom, pričom články boli uverejnené v období po jej vymenovaní
do predstavenstva VšZP, keď ešte rezonovala téma „F. zmlúv“. Žalovaná ich pritom uverejnila na
internetových portáloch, ktorých sledovanosť je na 4. a 10. mieste spomedzi internetových portálov
s počtom reálnych užívateľov. Rovnako sa odvolací súd stotožnil aj s prvoinštančným názorom,

že predmetom konania nebolo posudzovanie efektívnosti/neefektívnosti nakladania s finančnými
prostriedkami VšZP, ani posudzovanie tvrdenia o antedatovaní/neantedatovaní "zmlúv tety O.", či
skúmanie pravdivosti o fiktívnosti poskytovania zdravotnej starostlivosti poskytovateľmi uvedenými v
predmetných zmluvách a dodatkoch. Odvolací súd v tomto kontexte dostatočne vysvetlil, prečo dospel
k záveru, že uverejnenie inkriminovaných článkov bolo objektívne spôsobilé svojím obsahom vyvolať

negatívny zásah do osobnostnej sféry žalobkyne (ako súkromnej osoby), a to najmä s ohľadom na
skutočnosť, že vo vzťahu k nej obsahovali informácie (tvrdenia) týkajúce sa jej pôsobenia ako vedúcej
právneho odboru generálneho riaditeľstva, a to, že žalobkyňa dohliadala na všetky škandalózne zmluvy,
„jej rukami mali prejsť všetky zmluvy podpísané ex-riaditeľom štátnej poisťovne K. F.“, „jej rukami
prechádzali všetky zmluvy či dodatky z jeho dielne, mala mať pod palcom všetky škandalózne zmluvy

ako jedna osoba“. Dodal, že uverejnené informácie boli príspevkom do celospoločenskej diskusie o
dôležitej otázke verejného záujmu, t. j. o privilegovanej téme a vyvolali okamžitú a veľmi negatívnu
reakciu verejnosti, v ktorej súvislosti poukázal na to, že čím hromadnejšie sa informácia distribuuje, tým
je vyššia ochrana osobnostných práv. Odvolací súd konštatoval, že žalobkyňa sa stala terčom nadávok,
urážok a hrubého osočovania kvôli nepravdivým článkom, ktoré sú naďalej uverejnené, a preto neustále

trvá neoprávnený zásah do jej práv.

18.3.Pokiaľžalovanávosvojomodvolanínamietala,žesúdprvejinštanciesanedostatočneanesprávne
vysporiadal s oprávnenosťou kritiky žalobkyne v rámci článkov, resp. poukazoval na výpoveď žalobkyne
na pojednávaní 08. marca 2017 v konaní vedenom pod sp. zn. 24C/26/2016, najmä že právny odbor

mal kompetenciu pri vypracovávaní, posudzovaní a pripomienkovaní zmlúv a dodatkov k zmluvám, kde
za Všeobecnú zdravotnú poisťovňu uzatváral zmluvy generálny riaditeľ a žalobkyňa v rozhodnom čase
pôsobila ako vedúca právneho odboru VšZP, odvolací súd riadne odpovedal, že je potrebné rozlišovať
medzi kritikou oprávnenou (prípustnou) a kritikou, ktorá môže tvoriť podstatu neoprávneného porušenia
práva na ochranu osobnosti. Predpoklad vecnosti kritiky vyžaduje, aby kritika vychádzala z pravdivých

skutočností/podkladov ako premisa pre hodnotiaci úsudok. Ak nie sú tieto podklady pre úsudok pravdivé,
a ak je hodnotiaci úsudok difamujúci, nie je možné kritiku považovať za prípustnú. Odvolací súd v
korelácii posudzovaného prípadu konštatoval, že skutočnosť, že žalobkyňa bola vedúcou právneho
oddelenia, ktoré vypracovávalo zmluvy, neznamená, že mala aj dosah na to, s kým a s akým limitom
tieto zmluvy VšZP uzatvárala. Vypracovávanie a pripomienkovanie zmlúv právnym odborom znamená

predovšetkým ich formulárové vypracovanie ako také, bez obsahu a do nich dopĺňaní nasledujúcich
údajov. Poukázal na to, že podstatnú časť stanoviska hovorkyne VšZP žalovaná ignorovala v priebehu
celého konania, pričom išlo o informáciu, že vecný obsah zmlúv je v kompetencii príslušných odborných
útvarov, čo znamená, že nie je ani nikdy nebolo v kompetencii právneho odboru dopĺňanie vecného
obsahu zmlúv, o čom bola autorka článku od počiatku informovaná. Právny odbor riešil len vzory týchto

dokumentov a nie ich finálne znenie. Uviedol,
že z obsahu článkov vyplýva, že autorka článku neuverejnila odpoveď hovorkyne VšZP, z ktorej
bolo možné vyvodiť popretie kompetencie žalobkyne týkajúce sa prípravy zmlúv s konkrétnymi
poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti, a ani nekontaktovala žalobkyňu za účelom preverenia
akýchkoľvek informácií, ktoré boli obsahom uverejnených článkov. Odvolací súd napokon poukázal na

konštantnú judikatúru, podľa ktorej nemožno trvať na úplnej presnosti skutkových tvrdení novinárov, ale
musí byť významné to, aby celkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo vždy pravde. V danom
prípade pritom dospel k záveru, že celkové vyznenie článkov pravdivé nebolo.18.4. Odvolací súd vzhľadom na rozloženie dôkazného bremena ďalej akcentoval, že pokiaľ žalobkyňa
v konaní poprela skutkové tvrdenia týkajúce sa jej súčinnosti pri uzatváraní predmetných zmlúv a
dodatkov, čo v konaní podporila nielen svojou výpoveďou, doložením odpovede hovorkyne VšZP

adresovanejautorkečlánkov,aleipredloženímjednotlivých„sporných“zmlúvadodatkov,Organizačným
poriadkom VšZP, bolo povinnosťou žalovanej preukázať "dôkaz pravdy" o uverejnených sporných
skutkových tvrdeniach. Žalovaná ale v konaní neuniesla dôkazné bremeno, dôkazy preukazujúce
pravdivosť tvrdení v článku neprodukovala, a preto akákoľvek súčinnosť žalobkyne pri príprave, či
uzatváraní predmetných zmlúv, resp. jej vedomosť o predmetných zmluvách v rozhodnom čase, ostala

nepreukázaná.

18.5. Následne odvolací súd reflektujúc odvolaciu námietku žalovanej jednoznačne vyhodnotil jej sporné
výroky ako skutkové tvrdenia, keďže ani jednému z výrokov nechýbal skutkový základ, a preto nemohlo
ísť o polemické tvrdenia. Nestotožnil sa ani s ďalšou odvolacou námietkou, podľa ktorej sa súd prvej
inštancie nedostatočne a nesprávne vysporiadal s oprávnenosťou kritiky žalobkyne v rámci článkov,

keďže podľa jeho názoru nešlo o pravdivé tvrdenia. A pokiaľ by išlo zo strany autora článkov o kritiku,
táto by musela byť založená na pravdivom skutkovom základe, čo v danom prípade preukázané nebolo.

18.6. Odvolací súd sa v závere jasne stotožnil s úsudkami súdu prvej inštancie, že v článku boli
uverejnené tvrdenia objektívne spôsobilé privodiť ujmu na cti žalobkyne v očiach ostatných fyzických

osôb, teda pôsobiť difamačne. Dôvodil, že sloboda prejavu, ktorá je založená na nepravdivom alebo
neúplnominformovaníanaskresľovaní,nemôžepožívaťprávnuochranu.Vtejtosúvislostisanestotožnil
ani s odvolacou námietkou žalovanej, že vznik závažnej ujmy nebol dostatočne odôvodnený, keďže
súd prvej inštancie priznanie nemajetkovej ujmy riadne odôvodnil tým, že mal v danom prípade za
splnenú podmienku existencie neoprávneného zásahu, ktorým bola znížená dôstojnosť a vážnosť

žalobkyne v spoločnosti v značnej miere. Uvedené mal preukázané najmä z obsahu diskusných
príspevkov pod predmetnými článkami, pričom zdôraznil, že žalovaná uviedla o žalobkyni nepravdivé
údaje, ktoré vytvorili o nej negatívny obraz, čím bolo znížené spoločenské hodnotenie, spochybnená
jej dôveryhodnosť a vážnosť, pričom tento zásah mal širokú publicitu. Odvolací súd poukázal na to,
že ujmu vzniknutú na osobnostných právach žalobkyne uverejnením predmetných článkov posúdil súd

prvej inštancie ako závažnú, keď prihliadol na objektívne hľadisko a dospel k záveru, že predmetnú
ujmu v danom mieste a čase by každá fyzická osoba v postavení žalobkyne pociťovala ako závažnú.
V nadväznosti na to poukázal na ustálenú rozhodovaciu a výkladovú prax najvyšších súdnych autorít,
podľa ktorej treba za značné zníženie dôstojnosti či vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti spravidla
považovať taký zásah, ktorý by vzhľadom na jeho intenzitu, rozsah a trvanie vedúce k zníženiu jeho

dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti pociťoval ako závažný každý, kto by sa ocitol na mieste a
v postavení dotknutej osoby. Z uvedeného dôvodu ani nevzniká osobe, ktorej bola spôsobená ujma,
procesná povinnosť preukazovať, že neoprávnený zásah mal za následok zníženie jej vážnosti a
dôstojnosti v spoločnosti.

18.7. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k preskúmateľnému záveru, že uverejnením
predmetných článkov žalovanej došlo k zásahu do práva na česť a dôstojnosť žalobkyne, zároveň došlo
k tomuto zásahu verejným publikovaním na portáloch s celoštátnou pôsobnosťou, čím tento zásah
bol objektívne spôsobilý znížiť dôstojnosť, vážnosť žalobkyne v spoločnosti v značnej miere. Podľa
odvolacieho súdu bola žalobkyňa prezentovaná viacerými charakterovými znakmi (meno, priezvisko,

pracovné zaradenie), pričom bola spájaná s kritizovanou/odsudzovanou činnosťou (podieľaní sa na
nehospodárnom nakladaní s verejnými finančnými prostriedkami, antedatovaní zmlúv), čím došlo k
zásahu do jej práva na česť a dôstojnosť verejným publikovaním na internetovej stránke, ktorá je
považovaná za široko dostupný publikačný nástroj s potenciálom osloviť väčšinu obyvateľstva, ktoré
si aj na základe článkov publikovaných v daných médiách môže utvárať názor na osobu spomínanú v

daných článkoch. Z tohto dôvodu mal za oprávnený aj nárok žalobkyne na nemajetkovú ujmu, a to aj
vzhľadom na povahu nepravdivých tvrdení, intenzitu a spôsob zásahu, charakter a dôležitosť dotknutej
hodnoty u žalobkyne.

18.8. Na základe uvedeného možno konštatovať, že odvolací súd neopomenul vziať do úvahy žiadnu

z (rozhodných) namietaných skutočností v odvolaní, či skutočností, ktoré v konaní vyšli najavo, z
uvedeného je zrejmé, z akých dôvodov odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie (s ktorým
tvorí kompletizujúcu organickú jednotu) a podľa názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia
odvolacieho súdu všetky náležitosti v zmysle § 393 CSP. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia §420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že žalovaná sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje
ažeodvolacísúdneodôvodnilsvojerozhodnutiepodľajejpredstáv.Samotnáskutočnosť,žedovolateľka
so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu nesúhlasí

a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420
písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi
a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov,
rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním

navrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnedožadovaťsanímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonaných
dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

19. Dovolací súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Súd v opravnom konaní
nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
(podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom

konaní (II. ÚS 78/05). Neostáva preto iné, než konštatovať, že v prejednávanej veci boli z tohto pohľadu
odvolacím súdom splnené ústavnoprávne nároky kladené na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

20. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, že žalovaná neopodstatnene namieta,
že odvolací súd jej nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [§ 420 písm. f) CSP].

21. Žalovaná prípustnosť svojho dovolania vyvodzovala aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

22. Hodno zdôrazniť, že dovolací súd je viazaný iba vymedzením právnej otázky, od ktorej záviselo

rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré považuje dovolateľ za nesprávne, nie však už určením, pod ktorý
prípad prípustnosti jej riešenia (§ 421 ods. 1 CSP) táto otázka spadá. Z uvedeného dôvodu dovolací súd
z hľadiska prípustnosti dovolania posudzuje (iba) materiálny substrát samotného dovolacieho konania
spočívajúci vo vymedzení právnej otázky a predostretí vlastnej argumentácie dovolateľa v zmysle §
432 ods. 2 CSP, súčasne zohľadňujúc vlastnú rozhodovaciu prax (iura novit curia, 4Cdo/11/2021,

8Cdo/54/2018, I. ÚS 51/2020).

23.Vychádzajúczobsahudovolaniaakocelkudovolacísúdzapoužitiavýkladovéhopravidlauvedeného
v ustanovení § 124 ods. 1 CSP ústavne súladným spôsobom (porovnaj nález ústavného súdu sp. zn.
I. ÚS 336/2019) z podaného dovolania vyabstrahoval podstatu právnej otázky, ktorej preskúmania sa

dovolateľka domáha, a to posúdenie existencie zásahu do osobnostných práv žalobkyne a preukázanie
závažnosti ujmy v dôsledku zverejnenia článkov žalovanou. Podľa jej názoru sa pri riešení uvedenej
otázky odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

24. Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca

v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a
povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich
riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne
posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa
právnejnormy,ktoránazistenýskutkovýstavnedopadá,alebosprávneurčenúprávnunormunesprávne

vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

25. Dovolateľka za účelom podpory svojej dovolacej argumentácie poukazovala v priebehu dovolania
(z hľadiska jeho obsahovej štruktúry) v kontexte preukázania existencie zásahu do osobnostných práv
fyzickej osoby a s tým spojenej závažnosti ujmy na viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu - sp. zn.

1Cdo/89/97, 4Cdo/15/2003, 4Cdo/171/2005, 5Cdo/42/2009.

25.1. V dovolateľkou označovanom rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/89/97 (R 29/2001) najvyšší súd uviedol, že
„Samotná závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnostinie je jediným a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení tejto
výšky súd musí prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Tieto okolnosti môžu byť
významné tak u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila.“.

25.2. V rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/15/2003 najvyšší súd judikoval, že „Pokiaľ ide o vyjadrenie miery, akou
bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti, treba vychádzať z následnej
reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom či inom prostredí fyzickej osoby. Túto mieru treba
zisťovať dokazovaním a posúdiť na základe poznania a vyhodnotenia tejto reakcie. Iba v prípade, ak

sa dostatočne preukáže reakcia svedčiaca o znížení dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej
miere v zmysle § 13 ods. 2 OZ, môže byť fyzickej osobe výnimočne subsidiárne priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy v peniazoch“.

25.3. V rozhodnutí z 27. apríla 2006 sp. zn. 4Cdo/171/2005 najvyšší súd konštatoval, že i keď je výška
zadosťučinenia v peniazoch predmetom úvahy súdu, jeho úvaha sa musí opierať o celkom konkrétne

a preskúmateľné hľadiská. Uplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou
súdu, vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole. Nemožno priznávať neprimerané či dokonca tak premrštené
sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa a ktoré by napríklad pri
porovnaní „odškodnenia“ zásahu do práva na ochranu osobnosti s „odškodňovaním“ zásahov do iných
základných práv zaručených Ústavou Slovenskej republiky mohli niektoré ujmy na iných základných

právach (napríklad ujmy na zdraví či dokonca živote) bagatelizovať.

25.4. Napokon v poslednom dovolateľom označenom rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/42/2009 najvyšší súd
konštatoval, že „Ďalšou podmienkou (pre priznanie peňažného zadosťučinenia - pozn. dovolacieho
súdu) je, že v dôsledku neoprávneného zásahu došlo ku zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej

vážnosti v značnej miere. Kedy o takto vymedzenú nemajetkovú ujmu na osobnosti fyzickej osoby pôjde
a kedy nie, bude musieť súd vždy hodnotiť tak podľa celkovej povahy, tak i podľa jednotlivých okolností
každého konkrétneho prípadu zvlášť. Keďže uloženie zadosťučinenia v peniazoch plní satisfakčnú
funkciu, je treba pociťovanie a prežívanie tejto nemajetkovej ujmy, spočívajúcej v znížení dôstojnosti
fyzickej osoby alebo jej vážnosti v značnej miere, hodnotiť vždy objektívne prihliadnuc ku konkrétnej

situácii, za ktorej k neoprávnenému zásahu došlo (tzv. konkrétne uplatnenie objektívneho kritéria), ako
i k osobe postihnutej fyzickej osoby, hlavne k jej veku a k jej postaveniu (tzv. diferencované uplatnenie
objektívneho kritéria). Uplatnenie konkrétneho a diferencovaného objektívneho hodnotenia znamená,
že o znížení dôstojnosti postihnutej fyzickej osoby či jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere pôjde len
tam, kde za konkrétnej situácie, za ktorej k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo,

ako i s prihliadnutím k záujmom dotknutej fyzickej osoby možno spoľahlivo vyvodiť, že by vzniknutú
nemajetkovúujmuvzhľadomkjejintenzite,rozsahuatrvaniaakozávažnúpociťovalkaždý,nachádzajúci
sa na mieste a v postavení postihnutej fyzickej osoby. Takto chápané objektívne kritérium vylučuje,
aby sa pre hodnotenie, či došlo alebo nedošlo k naplneniu zákonných podmienok podľa § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka, stali rozhodujúcimi subjektívne pocity samotnej postihnutej osoby (subjektívne

kritérium).Tedajetrebavylúčiťstav,kedybudúzarelevantnépovažovanévýlučnesubjektívnepsychické
reakcie jednotlivých individualizovaných fyzických osôb, alebo reakcie, ktoré sa môžu často diametrálne
odlišovať. A až súd dospeje na základe všetkých zistení k záveru, že v konkrétnom prípade k zníženiu
dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere skutočne došlo, prizná
postihnutej fyzickej osobe zadosťučinenie v peniazoch. Nestačí len možnosť zníženia dôstojnosti či

vážnosti fyzickej osoby v značnej miere, ale súdom musí byť vždy zistené, že k tomuto zníženiu
skutočne došlo (povinnosť tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno spočíva v tomto prípade
na navrhovateľovi).“.

26. Dovolací súd pripomína, že pri posudzovaní prípustnosti dovolania nie je viazaný (a zároveň

obmedzený) rozhodnutiami najvyššieho súdu, ktoré v dovolaní označil dovolateľ (viď rozhodnutie
veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia sp. zn. 1VObdo/2/2020). Vec prejednávajúci senát sa preto
neobmedzil len na dovolateľkou produkovaný výpočet rozhodnutí najvyššieho súdu, ale opodstatnenosť
jej dovolacej argumentácie posudzoval za použitia komplexnejšieho prístupu so zohľadnením skutkovo
i právne najpriliehavejšej rozhodovacej praxe (nielen) dovolacieho súdu.

27. Podľa čl. 19 ods. 1 ústavného zákona č. 460/1992 Z. z. Ústavy Slovenskej republiky v znení
neskorších predpisov (ďalej len ,,ústava“) každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej
cti, dobrej povesti a na ochranu mena.28. Podľa čl. 26 ods. 1, 2 veta prvá, ods. 4 ústavy, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom,

ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.
Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia
v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného
poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

29. Podľa čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“)
každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a
rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice.
Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo
filmovým spoločnostiam. Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže
podliehať takým formalitám, podmienkam obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a

ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti,
predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv
iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

30. Ustanovenie § 11 OZ priznáva každej fyzickej osobe právo na ochranu osobnosti, najmä života

a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy. Zákon nepodáva výpočet konkrétnych foriem relevantných zásahov, stanovuje ale znaky
správania zasahujúceho do osobnosti (objektívna spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť na osobnosť
fyzickej osoby, neoprávnenosť zásahu a príčinná súvislosť medzi určitým správaním a porušením alebo
ohrozením osobnostných práv). Ak sú v konkrétnom prípade tieto znaky dané, má fyzická osoba právo

najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby
sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie (viď § 13 ods. 1
OZ). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej
miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 OZ). Výšku tejto náhrady určuje súd s prihliadnutím

na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 OZ).

31. V posudzovanej veci vzhľadom na predmet sporu (ochrana osobnosti týkajúca sa posúdenia, či
uverejnením sporných článkov došlo k zásahu do osobnosti žalobkyne a vzniku závažnej ujmy na jej
osobnostných právach) a jeho okolnosti došlo ku kolízii práva na ochranu osobnosti a slobody prejavu (a

práva na informácie), ako dvoch navzájom konkurujúcich si práv. V tejto súvislosti je potrebné vychádzať
najmä z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), ktorý vo svojej
doterajšej rozhodovacej praxi viackrát zdôraznil, že každý konflikt vo vnútri systému základných práv
a slobôd treba riešiť prostredníctvom ich spravodlivej rovnováhy (pozri PL. ÚS 22/06, PL. ÚS 6/04, III.
ÚS 34/07). Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením

jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva
alebo slobody (PL. ÚS 7/96).

32. V prípade, ak dôjde k posudzovaniu vzájomného stretu práva na slobodu prejavu a práva na
ochranu osobnosti, súd môže rozhodnúť až na skutkovom základe, ktorý je spoľahlivo zistený ohľadne

oboch konkurujúcich si základných práv a slobôd (rozhodnutie PL. ÚS 25/01, rozsudok ESĽP vo veci
F. proti Slovenskej republike). Úvaha, či má dostať prednosť sloboda prejavu alebo základné právo
na ochranu osobnosti, závisí na celkovom kontexte každého individuálneho prípadu. Z relevantnej
judikatúryESĽPjemožnévyabstrahovaťistévýchodiská(typovéproblémy,faktory),naktorýchposúdení
by mali všeobecné súdy v takýchto prípadoch založiť svoje rozhodnutia. Predovšetkým by malo byť

vzaté do úvahy: l/ povaha výroku (t. j. či ide o skutkové tvrdenia, či hodnotiaci úsudok), 2/ obsah výroku
(napr. či ide o prejav „politický“, či „komerčný“), 3/ forma výroku (najmä nakoľko je predmetný výrok
expresívny, či dokonca vulgárny), 4/ postavenie kritizovanej osoby (napr. či ide o osobu verejne činnú,
či o osobu aktívnu v politickom živote, prípadne o osobu verejne známu), 5/ či sa výrok (kritika) dotýka
súkromnej alebo verejnej sféry tejto kritizovanej osoby, 6/ chovanie kritizovanej osoby (napr. či kritiku

sama „vyprovokovala“ a ako následne sa ku kritike postavila), 7/ kto výrok predniesol (oznámil, napísal,
napr. či sa jedná o novinára, bežného občana, politika a pod.), 8/ kedy tak urobil (čo znamená napr.
aké mal, či mohol mať jeho autor v daný okamih k dispozícii konkrétne údaje, z ktorých vychádzal
a v akej situácii tak urobil). Každý z týchto faktorov hrá istú úlohu pri hľadaní spravodlivej rovnováhymedzi základnými právami stojacimi v kolízii, pričom ich relevantná váha závisí vždy na jedinečných
okolnostiach každého prípadu. Tiež je potrebné zdôrazniť, že tento výpočet relevantných faktorov nie je
taxatívny (úplný, vyčerpávajúci), z hľadiska celkového kontextu veci môžu byť v osobitných prípadoch

významné aj okolnosti, ktoré nie je možné zaradiť ani do jedného z vyššie vymenovaných faktorov (pozri
aj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 577/13).

33. Pod vplyvom judikatúry ESĽP pre účely posúdenia kolízie označených základných práv ústavný súd
(II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09, I. ÚS 408/2010, IV. ÚS 492/2012) formuloval kritériá testu proporcionality

v užšom zmysle, ktorý je založený na hľadaní odpovedí na otázky, KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a
AKO v tomto prípade „uverejnil“, čo zodpovedá už uvedeným kritériám, ako ich skúma ESĽP. Ústavný
súd zároveň judikoval, že tento test proporcionality nemusí byť jediným univerzálnym nástrojom na
komplexné zhodnotenie stretu základných práv, všeobecný súd je v zásade oprávnený argumentovať
aj iným spôsobom, avšak jeho záver musí byť preskúmateľný, zdôrazňujúc, čo je pre prejednávanú
vec podstatné a z akých dôvodov, tak, aby jeho argumentácia bola udržateľná aj z hľadiska garancií

obsiahnutých v dohovore (IV. ÚS 295/2023).

34. Aj najvyšší súd v obdobných prípadoch stabilne judikuje, že v prípade stretu subjektívneho práva
žalobcu a práva slobody prejavu je predpokladom správneho rozhodnutia súdu test pomernosti, ktorý
zohľadní okolnosti na oboch procesných stranách. V takýchto prípadoch je nutné vyhodnocovať a v

zásade skúmať, kto, o kom, čo, kde, kedy a ako hovorí, pričom na základe odpovedí na dané otázky
možno pomocou testu proporcionality určiť, ktorá sloboda má byť uprednostnená. Po vykonaní testu
proporcionalitytakbudejednémuzdvochoprotisebestojacichzákladnýchprávaslobôdpriznanáväčšia
dôležitosť,vdôsledkučohovšaktodruhésmenšoudôležitosťounestrácasvojuplatnosť(5Cdo/42/2009,
2Cdo/177/2021, 4Cdo/206/2022).

35. V konkrétnom prípade je tiež relevantné, či obsah posudzovaného prejavu je formulovaný ako
skutkové tvrdenie alebo ako hodnotiaci úsudok. Hodnotiaci úsudok a tvrdenie skutočnosti sa zásadným
spôsobomlíšia,lebokýmexistenciaskutočnostimôžebyťpreukázaná,pravdivosťhodnotiacichúsudkov
nie je dokázateľná, keďže tie nepopisujú skutočnosť, ale naopak ju (viac alebo menej) voľne interpretujú

(k tomu pozri aj sp. zn. 4Cdo/34/2020, resp. 8Cdo/185/2020). Aj Európsky súd pre ľudské práva
pri posudzovaní limitov slobody prejavu starostlivo rozlišuje medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami.
Existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov nepripúšťa
dôkazy (Lingens c. Rakúsko, rozsudok z roku 1986, obdobne F. c. Slovenská republika, rozsudok z 27.
februára2001).Ajkeďhodnotiaciúsudokvzhľadomnasvojsubjektívnycharaktervylučujedôkazpravdy,

musí vychádzať z dostatočného faktického základu (Jeruzalem c. Rakúsko, rozsudok z 27. februára
2001).

36. Dovolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že meritórne posúdenie
veci a myšlienkový proces, ktorý predchádzal dosiahnutiu tam obsiahnutých záverov odvolacím súdom,

sa neprieči vyššie prezentovaným všeobecným interpretačným východiskám. Odvolací súd ústavne
akceptovateľne, vyčerpávajúco, dostatočne jasne a zrozumiteľne zohľadnil a vyvážil v intenciách
zmienených orientačných kritérií všetky relevantné okolnosti daného prípadu a konflikt slobody prejavu
žalovanej s osobnostnými právami žalobkyne rozhodol v duchu požiadavky spravodlivej rovnováhy.

37. Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí po výpočte relevantných právnych noriem a zadefinovaní
predmetu sporu ako stretu subjektívneho práva na ochranu osobnosti a slobody prejavu vykonal
pomerovanie dvoch ústavnoprávnych hodnôt, a to práva na ochranu osobnosti a práva na slobodu
prejavu podrobením sporných článkov žalovanej posúdeniu, do ktorého primerane zahrnul jednotlivé
kritériá formulované judikatúrou (najmä ESĽP) v takýchto prípadoch. Z odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia vyplýva, že odvolací súd vo vzťahu k posudzovaným zásahom dôsledne skúmal (1) povahu
(či ide o skutkové tvrdenie alebo hodnotiaci úsudok) (2) pravdivosť jednotlivých skutkových tvrdení,
(3) obsah a kontext, v akom boli prezentované (kauza „zmlúv tety O.“, ktorá bola celospoločenskou
témou nehospodárneho nakladania s verejnými finančnými prostriedkami), (4) formu (uverejnenie na
nadpriemerne sledovaných internetových portáloch), (5) kto výroky predniesol (novinári), (6) postavenie

kritizovanejosoby(verejnáfunkcionárka),(7)kedybolipredmetnéčlánkyuverejnené(včaseuverejnenia
predmetných článkov išlo o legitímnu tému verejného záujmu), v nadväznosti na čo náležite vyhodnotil
a zodpovedal otázky tvoriace v zmysle požiadaviek ustálenej judikatúry test primeranosti - „KTO“, „O
KOM“, „ČO“, „KDE“, „KEDY“ a „AKO“, a to vo vzťahu k všetkým okolnostiam sporných článkov, vdôsledku ktorých malo dôjsť k tvrdenému neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobkyne.
Odvolací súd následne dospel k záveru, že uverejnenie inkriminovaných článkov bolo objektívne
spôsobilé svojím obsahom vyvolať negatívny zásah do osobnostnej sféry žalobkyne (ako súkromnej

osoby). Za zásadnú skutočnosť pritom odvolací súd považoval to, že sporné články obsahovali
nepravdivé tvrdenia, pričom sloboda prejavu, ktorá je založená na nepravdivom alebo neúplnom
informovaní a na skresľovaní, nemôže požívať právnu ochranu. Vzhľadom na závažnosť obvinenia
predmetný zásah presiahol prípustnú mieru a intenzitu takým spôsobom, ktorý už v demokratickej
spoločnosti nemožno tolerovať. Dovolací súd s ohľadom na dôkladné a preskúmateľné odôvodnenie

napadnutého rozhodnutia konštatuje, že odvolací súd dal zadosť kritériám požadovaným judikatúrou
ESĽP, ústavným súdom, či najvyšším súdom v prípadoch posudzovania kolízie dvoch ľudských práv a
vzhľadomnadovolateľkouformulovanédovolacienámietkyostávaloposúdiť,čisúdysprávnevyhodnotili
predpoklady pre priznanie nemajetkovej ujmy.

38. Pokiaľ ide o dôvodnosť uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, v konkrétnom

prípade je vždy rozhodujúce vyriešenie otázky, či zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 OZ je alebo
nie je so zreteľom na zníženie dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti, a to nielen v bežnej, ale
v značnej miere, pre navrhovateľa postačujúce. Priznanie zadosťučinenia v peniazoch súdom teda
predpokladá splnenie určitých zákonom kvalifikovaných podmienok (citovaný v § 13 ods. 2 OZ). Týmito
kumulatívne stanovenými podmienkami sú, že a) morálne zadosťučinenie sa javí v konkrétnom prípade

nepostačujúce (musí byť splnená v každom prípade), b) neoprávneným zásahom došlo k zníženiu
dôstojnosti fyzickej osoby či jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere (pravidelná podmienka).

39. Otázku, či došlo v dôsledku neoprávneného zásahu ku zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo
jej vážnosti v značnej miere, bude musieť súd vždy hodnotiť tak podľa celkovej povahy, tak i podľa

jednotlivých okolností každého konkrétneho prípadu zvlášť. Keďže uloženie zadosťučinenia v peniazoch
plní satisfakčnú funkciu, je treba pociťovanie a prežívanie tejto nemajetkovej ujmy, spočívajúcej v znížení
dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v značnej miere, hodnotiť vždy objektívne prihliadnuc ku
konkrétnej situácii, za ktorej k neoprávnenému zásahu došlo (tzv. konkrétne uplatnenie objektívneho
kritéria), ako i k osobe postihnutej fyzickej osoby, hlavne k jej veku a k jej postaveniu (tzv. diferencované

uplatnenie objektívneho kritéria). Uplatnenie konkrétneho a diferencovaného objektívneho hodnotenia
znamená, že o znížení dôstojnosti postihnutej fyzickej osoby či jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere
pôjde len tam, kde za konkrétnej situácie, za ktorej k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej
osoby došlo, ako i s prihliadnutím k záujmom dotknutej fyzickej osoby možno spoľahlivo vyvodiť, že by
vzniknutú nemajetkovú ujmu vzhľadom k jej intenzite, rozsahu a trvania ako závažnú pociťoval každý,

nachádzajúci sa na mieste a v postavení postihnutej fyzickej osoby. Takto chápané objektívne kritérium
vylučuje, aby sa pre hodnotenie, či došlo alebo nedošlo k naplneniu zákonných podmienok podľa §
13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, stali rozhodujúcimi subjektívne pocity samotnej postihnutej osoby
(subjektívne kritérium) [sp. zn. 5Cdo/42/2009]. Inými slovami, za závažnú ujmu treba považovať ujmu,
ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho

trvanie alebo dopad a dôsledky, považuje za ujmu značnú, pričom nie sú rozhodujúce subjektívne pocity,
ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácií,
prípadnespoločenskompostaveníapod.)vnímalaajkaždáináfyzickáosoba(porovnajnálezÚstavného
súdu SR zo dňa 18. apríla 2013, sp. zn. IV. ÚS 492/2012).

40. Podľa názoru dovolacieho súdu nižšie súdy primerane a dostatočným spôsobom zohľadnili uvedené
interpretačné východiská pre vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a určenie jej výšky (§ 13
OZ), ale predovšetkým ich náležite premietli a konkretizovali v rámci posudzovanej veci. Zvážili pritom
všetky rozhodujúce okolnosti a po vyhodnotení vykonaného dokazovania (ktoré dovolací súd nie je
oprávnený prehodnocovať - § 442 CSP) vychádzajúc zo správneho rozloženia dôkazného bremena vo

vzťahu k preukázaniu, že neoprávneným zásahom žalovanej došlo k zníženiu cti, dôstojnosti a vážnosti
žalobkyne v spoločnosti v značnej miere, posúdili ujmu vzniknutú na osobnostných právach žalobkyne
uverejnením predmetných článkov ako závažnú, keď prihliadli na objektívne hľadisko a dospeli k záveru,
že predmetnú ujmu v danom mieste a čase by každá fyzická osoba v postavení žalobkyne pociťovala
ako závažnú. Aj podľa dovolacieho súdu, najmä s ohľadom na obsah diskusných príspevkov pod

predmetnýmičlánkamizverejnenýminainternetovejstránkeakoširokodostupnompublikačnomnástroji,
predmetný zásah bol objektívne spôsobilý znížiť dôstojnosť, vážnosť žalobkyne v spoločnosti v značnej
miere.41. Vzhľadom na to, že napadnutým rozhodnutím nedošlo k odklonu od podstaty všeobecných právnych
postulátovposudzovaniadôvodnostinárokunanáhradunemajetkovejujmypodľa§13OZaobsahspisu
neopodstatňuje záver, že by výsledok riešenia právnych otázok odvolacím súdom sa dostal do kolízie s

právnymi závermi zodpovedajúcimi ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu, dovolací súd dospel
k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu je z hľadiska napadnutého právneho posúdenia správny.

42. S ohľadom na vyššie uvedené dovolací súd konštatuje, že podané dovolanie nie je dôvodné a preto
ho zamietol (§ 448 CSP).

43. Žalobkyňa bola v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešná (§ 453 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1 CSP), preto jej dovolací súd proti žalovanej priznal v súlade s § 262 ods. 1 CSP nárok na
náhradu trov dovolacieho konania s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§
262 ods. 2 CSP).

44. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.