Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. november 2024

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/4/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3123201113
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2024:3123201113.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a členov

senátu Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C. XXX, D. - E., zastúpenej JUDr. Marekom Pavlíkom, advokátom, so sídlom v Trenčíne, Nám.
Sv. Anny 361/20, proti žalovanému: F. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, D. - E., o uloženie zákazu
priblíženia, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 14. septembra 2023,
č.k. 5C/9/2023-89, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný m á proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol. Výrokom II. zrušil neodkladné
opatrenie nariadené výrokom I. uznesenia Okresného súdu Trenčín č.k. 15C/44/2022-19 zo dňa
26.07.2022 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne č.k. 17Co/128/2022-52 zo dňa
22.12.2022, ktorým súd uložil žalovanému, aby sa nepribližoval k žalobkyni na vzdialenosť menšiu ako
5 metrov. Výrokom III. súd rozhodol, že žalovaný má proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %.
2. Súd rozhodoval na základe žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhala, aby súd zakázal žalovanému

priblížiť sa k nej na vzdialenosť menšiu ako 5 metrov s výnimkou účasti oboch strán na procesných
úkonoch súdu v priestoroch budovy súdu, alebo akýchkoľvek iných procesných úkonoch orgánov
činných v trestnom konaní, alebo iných orgánov verejnej moci v priestoroch nimi určených, kedy
sa zákaz na dobu vykonávania jednotlivých procesných úkonov nebude na žalovaného vzťahovať.
Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že jej bolo uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 26.07.2022,
č.k. 15C/44/2022-19 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 22.12.2022, sp. zn.
17Co/128/2022-52 uložené, aby v lehote 30 dní od právoplatnosti uznesenia podala proti žalovanému

žalobu na ochranu osobnosti. Už v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia uviedla, že je so
žalovaným rozvedená viac ako 30 rokov. Napriek rozvodu ich manželstva zostali bývať v spoločnej
nehnuteľnosti na adrese C. XXX. Žalobkyňa bola zo strany žalovaného už v minulosti opakovane
napádaná, pričom toto konanie žalovaného bolo takej intenzity, že žalovaný bol opakovane právoplatne
odsúdený pre trestný čin, resp. pre prečin nebezpečného vyhrážania. Trestným rozkazom Okresného
súdu Trenčín zo dňa 09.02.2020, sp. zn. 0T/22/2020 bol žalovaný za skutok nebezpečného vyhrážania,
spáchaný dňa 04.02.2020 a 05.02.2020, odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 10 mesiacov

s podmienečným odkladom výkonu trestu na skúšobnú dobu 18 mesiacov s probačným dohľadom.
Protiprávnekonaniežalovanéhosavšakajpočasskúšobnejdobypodmienečnéhoodsúdeniaopakovalo
a žalovaný bol odsúdený znova, keď opäť spáchal voči žalobkyni skutok, právne kvalifikovaný ako
nebezpečné vyhrážanie, za ktorý bol rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 25.02.2021, sp.zn. 2T/117/2020 odsúdený, a to na nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov.
Žalovaný vykonal oba tresty, keďže aj pôvodný trest mu bol po neosvedčení premenený. Žalobkyňa
uviedla, že aj po prepustení žalovaného z výkonu trestu býva v dome v C., pričom žalovaný býva

v blízkosti, resp. v susedstve a žalobkyňa aj vzhľadom na recidívu žalovaného považuje za potrebné,
aby žalovaný bol naďalej súdom zaviazaný k tomu, aby sa k nej nepribližoval na vzdialenosť menšiu
ako 5 metrov (s výnimkou špecifikovaných procesných úkonov). Žalobkyňa dodala, že sa naďalej zo
strany žalovaného obáva o svoje zdravie a život, keďže bola dlhoročne vystavovaná jeho agresívnemu
správaniu a skutky, za ktoré bol žalovaný právoplatne odsúdený, sú len zlomkom toho, čomu roky čelila.

Žalovaný so žalobou nesúhlasil, uviedol, že vedome sa k žalobkyni nepribližuje, nechce ju vidieť, chce
mať od nej pokoj a potrebuje sa dať zdravotne do poriadku.

3. Súd svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 11, § 13 Občianskeho zákonníka, § 217 ods. 1 Civilného
sporovéhoporiadku,§51ods.1až4Trestnéhozákona.Pozhodnotenívykonanéhodokazovaniadospel
k záveru, že v predmetnej veci neboli splnené podmienky pre vyhovenie podanej žalobe. Uviedol, že

vykonanýmdokazovanímbolozistené,žežalovanýsavočižalobkynidopustiltrochskutkov(04.02.2020,
05.02.2020 a 15.09.2020), ktoré naplnili znaky skutkovej podstaty trestného činu nebezpečného
vyhrážania, za ktoré bol právoplatne odsúdený. Predmetné konanie žalovaného je neakceptovateľné,
spoločensky neprípustné a vážne zasahuje do integrity obete, pričom súd v konaní jeho závažnosť
nijako nespochybňuje, ani neznižuje. V konaní o ochranu osobnosti však súd musí vyhodnotiť, či v čase

rozhodnutia súdu dochádza konaním žalovaného k neoprávneným zásahom do práva na ochranu
osobnosti žalobkyne, resp., ak k nim už nedochádza, musí vyhodnotiť, či je dôvodná obava, že by takýto
zásah zo strany žalovaného voči žalobkyni hrozil v budúcnosti. K uvedeným skutkom pritom došlo pred
viac ako troma rokmi pred vyhlásením rozsudku, a teda nejde o skutky, ktorých by sa žalovaný dopustil
v čase, do ktorého siaha predmetné konanie, resp. bezprostredne pred ním, pričom od septembra

2020 do vyhlásenia rozsudku sa žalovaný žiadneho trestného činu obdobného charakteru, ktorý by
opodstatnene vzbudzoval u žalobkyni obavu zo žalovaného, nedopustil. V konaní nebolo tvrdené, že
by sa žalovaný voči žalobkyni dopustil niekedy v minulosti (alebo v súčasnosti) akéhokoľvek fyzického
násilia, fyzických útokov, keď na tomto tvrdení dôvodnosť svojej žaloby žalobkyňa nezakladala a ani
vykonaným dokazovaním nevyšlo fyzické násilie najavo. Pokiaľ žalobkyňa opisovala viacero incidentov

v r. 2023, ktorými odôvodňovala to, že jej hrozí opakovanie prípadného neprípustného a ohrozujúceho
správania žalovaného voči nej, súd konštatoval, že pokiaľ ide o prvý incident počas veľkonočných
sviatkov, nejednalo sa o žiadne verbálne, či fyzické útoky zo strany žalovaného, ktoré by ju mohli
ohroziť na živote, zdraví, či osobnej integrite. Opisovaná situácia má povahu schválností, ktoré sa týkajú
hospodárenia so spoločnou, dosiaľ nevysporiadanou nehnuteľnosťou - rodinným domom v C.. Napokon

žalobkyňa bola v tom čase odcestovaná v Tatrách bez žalovaného, a teda osobný stret bol tak vylúčený.
To isté platí aj na tvrdený incident, týkajúci sa kosenia spoločných pozemkov brigádnikmi, ktorých
zabezpečil žalovaný bez vedomia žalobkyne, keď opäť sa tieto nezhody týkali vstupu na spoločné
pozemky, aktivít na nich a ich obhospodarovania. Sama žalobkyňa pritom neopisovala žiaden útok
zo strany žalovaného, ktorý by prípadne ju mohol ohroziť alebo vyvolať v nej strach, naopak sama

namietala voči údržbe spoločného hospodárstva. Tieto nezhody neindikujú ani obavu z toho, že by
sa žalovaný v budúcnosti pravdepodobne opäť mohol pokúsiť žalobkyňu obdobným spôsobom ako
v minulosti ohroziť, vyhrážať sa jej, pretože ani závažnosťou ani povahou sa o ohrozujúce konanie
žalovaného v týchto prípadoch nejednalo. Pokiaľ ide o posledný incident, ktorý sa udial v máji 2023
a týkal sa toho, že pri príležitosti sťahovania žalobkyne zo spoločného domu jej žalovaný mal svojím

autom znemožniť odjazd s autom naloženým vecami, žalobkyňa tvrdila, že jej mal žalovaný nadávať
a tiež až na výzvu policajta od nej odstúpiť. Súd bol toho názoru, že táto situácia opäť má svoj pôvod
v konfliktoch ohľadom spoločného majetku, keď hádky a ingerencia žalovaného spočívala v nezhodách
o tom, čo si žalobkyňa z domu odnášala pri sťahovaní. Z opisu situácie nemožno vyvodiť, že by
žalobkyňu žalovaný zámerne vyhľadal s cieľom ju ohroziť alebo jej ublížiť, pričom to bol práve žalovaný,

kto volal políciu k tejto situácii, a nie je preto možné dôvodne sa domnievať, že by žalovaný mal
v úmysle žalobkyňu ohrozovať za prítomnosti polície, ktorú sám zavolal. Neuniklo pritom pozornosti
súdu, že v súvislosti s touto situáciou, ktorú žalobkyňa opisovala ako pre ňu strach vzbudzujúcu, podala
oznámenie o priestupku na osobu žalovaného nie hneď po incidente, ku ktorému prišlo 13.05.2023, ale
až ráno 16.05.2023, v deň prvého pojednávania v danej veci, ktoré sa konalo o 13.00 hod. Súd mal za to,

že ak by konanie žalovaného u žalobkyne objektívne vyvolalo obavy a strach, nebol by dôvod vyčkávať
na podanie oznámenia niekoľko dní až do dňa konania pojednávania. Závažnosť tohto stretu uvedená
skutočnosť znižuje a aj preto ani nie je možné na základe tejto situácie pri sťahovaní konštatovať reálne
a aktuálne trvajúce ohrozenie žalobkyne alebo riziko hroziace v budúcnosti. Žalobkyňa netrvala natom, aby súd s rozhodnutím v tejto veci vyčkal do času, kým bude táto priestupková vec právoplatne
ukončená, ale ani súd nevidel na uvedený postup dôvod. Len samo o sebe toto posledné konanie
z mája 2023, aj keby bolo preukázané tak ako ho tvrdí žalobkyňa, by nepostačovalo na konštatovanie,

že hrozí opakujúce sa konanie žalovaného, ktorým by mohol žalobkyňu pripraviť o zdravie, či život.
Skutočnosť, že žalobkyni nehrozí v súčasnosti ujma zo strany žalovaného na jej integrite, a to ani
v budúcnosti, napriek tomuto poslednému stretu, súd konštatoval aj so zohľadnením toho, že žalovaný
je osoba vyššieho veku, ktorý aj počas sporu, ako bolo vidieť na pojednávaniach, má značný problém
s pohybom, chodí len s pomocou dvoch barlí a na pojednávaní mu s pohybovaním sa po pojednávacej

miestnosti musela pomáhať dcéra. Žalovaný má problém s chôdzou, ale aj s postavením sa zo stoličky,
resp. usadením sa na ňu, preto je viac ako nepravdepodobné, že by žalovaný v takomto zdravotnom
stave predstavoval pre žalobkyňu reálnu hrozbu a že by (prípadne aj pred troma rokmi vyslovené
verbálne vyhrážky) bol vôbec reálne schopný vykonať, alebo že by ju bol schopný fyzicky ohroziť.
To všetko platí o to viac, ak žalobkyňa nežije so žalovaným v čase rozhodnutia súdu v spoločnej
domácnosti, a teda nie je odkázaná na každodenné súžitie s osobou, ktorá sa voči nej v minulosti

dopustila trestného činu, čo pravdepodobnosť budúcich stretov za súčasnej výrazne zhoršenej mobility
žalovaného tiež znižuje. Žalobkyňa na pojednávaní, na ktorom súd vyhlásil dokazovanie za skončené
uviedla, že od 06.06.2023 vôbec nežije v spoločnom dome v C., odišla do Švajčiarska, čo taktiež znižuje
hrozbu budúcich útokov žalovaného na žalobkyňu. Žalobkyni sa pritom nepodarilo preukázať žiadne
ďalšie také konanie, ktorým by ju žalovaný ohrozoval, či už tvrdené vyhrážky, že ju nechá zlikvidovať,

čo si mal zariadiť v Ilave, alebo že jej bude robiť prieky, až kým skončí na psychiatrii, čo žalovaný
výslovne poprel ako vymyslené tvrdenia. Žalobkyňa tvrdila, že žalovaný ju v súčasnosti nevyhľadáva,
ale keď príde do domu do Ivanoviec, tak má žalovaný avízo, že je tam, príde a vulgárne jej nadáva,
čo však žalobkyňa nepreukázala. Žalovaný žalobkyňu ani nekontaktuje iným spôsobom, čo ak by bolo
preukázané, by svedčalo v prospech toho, že je žalovaný na obťažovanie žalobkyne akýmikoľvek

formami zameraný a skôr by to svedčalo tomu, že je tu riziko, že by ju mohol aj osobne vyhľadávať
a týmto spôsobom ju obťažovať. Uvedené konanie by tak bolo spôsobilé posilniť obavu z možných
nežiadúcich stretov v budúcnosti, avšak toto nebolo preukázané. Rovnako nebolo preukázané ani
to, že by sa žalovaný zámerne opakovane dostával do blízkosti žalobkyne, čo i len s cieľom svojou
blízkosťou u nej vzbudzovať strach. Zo žiadneho z vykonaných dôkazov nevyplynula obava, že by

žalovaný mohol nevyspytateľne a úmyselne v budúcnosti žalobkyňu vyhľadávať, či sledovať jej kroky,
keď napokon ani v súčasnosti toto nečiní a jediná možnosť, kde sa strany občasne stretávajú je spoločný
dom v C., ktorá nehnuteľnosť je aj jediný dôvod ich vzájomných verbálnych nezhôd. V konaní bola
preukázaná existencia dlhodobých nezhôd medzi stranami sporu v podobe hádok, verbálnych výčitiek,
nezhôd, schválností alebo nadávok. Uvedené jednoznačne vyplynulo z výpovede svedkyne - dcéry

účastníkov, ktorá potvrdila, že prakticky celý jej život sú medzi rodičmi konflikty a existencia dlhodobých
nezhôd vyplýva aj z písomne zachytenej výpovede G. H., obsiahnutej v priestupkovom spise. Pritom ani
žalobkyňa nevyvinula snahu, aby podielové spoluvlastníctvo k nehnuteľnostiam zrušila a vyporiadala,
keď takúto žalobu nepodala, čo viedlo napokon k zrušeniu neodkladného opatrenia vo vzťahu k zákazu
vstupu žalovaného na spoločné nehnuteľnosti. Je preto paradoxné, že na jednej strane žalobkyňa tvrdí,

že má zo žalovaného strach a na druhej strane za stavu, keď prakticky jediné miesto, kde je šanca sa
stretnúť a kde môže vzniknúť vzájomný konflikt, je spoločný dom v C.. Žalobkyňa svojim nekonaním
spôsobila zrušenie neodkladného opatrenia, ktoré jej poskytovalo v tomto konfliktom priestore nerušený
pobyt, či pohyb a žiadne kroky vedúce k odstráneniu zdroja konfliktov nevyvíja. Podľa názoru súdu
uvedené potom nie celkom svedčí tomu, že by mala žalobkyňa skutočne obavu zo žalovaného, z toho,

že by jej v súčasnosti mohol ublížiť alebo ju inak obťažovať; napokon nepreukázala ani žalovaným
popreté tvrdenie, že by ju mal v dome, či na dvore vyhľadávať tak, že si na ňu svieti baterkou. Súd
mal vzhľadom k uvedenému za to, že aj keby nariadil trvalý zákaz priblíženia na menej ako 5 metrov
tak ako sa domáhala žalobkyňa, prakticky by to nebolo riešenie na predídenie konfliktu, pretože dokiaľ
budú strany musieť spoločne komunikovať ohľadom spoločného vlastníctva, dovtedy ani 5 metrová

vzdialenosť jedného od druhého nezabráni tomu, aby sa verbálne napádali. Vzhľadom na zdravotný
stav žalovaného, obmedzené možnosti jeho pohybu a na jeho problém aj len s bežnými činnosťami,
je pritom prakticky nereálne, aby mohol žalovaný na žalobkyňu nebezpečne zaútočiť; to všetko o to
viac, ak žalobkyňa sa trvalo odsťahovala zo spoločného domu kam chodí len po poštu, občas nakŕmiť
psa a ak ani žalovaný nežije v tomto dome, lebo dostal obecný byt a občas chodí na nehnuteľnosti pre

poštu, poliať skleník. Súd dodal, že nemal preukázané, že by aktuálne dochádzalo zo strany žalovaného
k porušeniu práv žalobkyne na ochranu jej osobnosti a k zásahom do jej telesnej integrity, keď trestný
čin, pri ktorom bola žalobkyňa poškodená sa udial pred troma rokmi a odvtedy nedošlo k tak vážnym
incidentom vykonaným žalovaným, s cieľom žalobkyni ublížiť, ktoré by zreálňovali obavu z toho, že bysa neprípustné protiprávne zásahy namierené voči žalobkyni v budúcnosti mohli zopakovať. Vzhľadom
na uvedené súd žalobu v celom rozsahu zamietol. V súlade s ust. § 336 ods. 1, ods. 4 CSP, s poukazom
na ust. § 335 ods. 1 CSP súd výrokom II. zrušil neodkladné opatrenie nariadené pred začatím konania,

spočívajúce v uložení zákazu priblíženia sa žalovaného k žalobkyni na vzdialenosť menšiu ako 5 metrov,
keďže žaloba bola v celom rozsahu zamietnutá. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd odôvodnil
ust. § 255 ods. 1 CSP a úspešnému žalovanému v spore priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %.

4. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie
žalobkyňa, domáhajúc sa jeho zmeny tak, že súd žalobe vyhovie, prípadne rozsudok zruší a vec vráti
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň žiadala zaviazať žalovaného k náhrade trov odvolacieho
konania. Uplatnila odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Bola toho názoru, že súd na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď zhodnotil skutkový stav
tak, že v predmetnej veci neboli splnené podmienky pre vyhovenie podanej žalobe. Súd konštatoval, že

odseptembra2020dovyhláseniarozsudkusažalovanýžiadnehotrestnéhočinuobdobnéhocharakteru,
ktorý by opodstatnene vzbudzoval u nej obavu zo žalovaného nedopustil. Rovnako súd uviedol, že ani
vykonaným dokazovaním nevyšlo najavo fyzické násilie. Toto považuje za nesprávne skutkové zistenia
súdu. Podľa nej správanie žalovaného voči nej nemusí nevyhnutne dosahovať intenzitu až páchania
fyzického násilia a dokonania trestného skutku, za spáchanie ktorého by sa žalovaný zodpovedal

v trestnom konaní. V minulosti boli takéto dokonané trestné skutky tri, pritom k jednému došlo počas
plynutia skúšobnej doby. Tieto skutkové zistenia nie sú konzistentné s poukazom na výpoveď svedka -
dcérystránsporu,ktorástojívsporerodičovnastraneotca(žalovaného).Uviedla,žeabyminimalizovala
kontakt so žalovaným a nebola vystavená stresom, zmenila dočasne miesto svojho pobytu (v C.), pričom
bola toho názoru, že práve táto skutočnosť je dôvodom, že sa žalovaný voči nej nedopustil znova

trestného skutku. Jej odsťahovanie sa z adresy v C. pritom nemôže byť vnímané v jej neprospech.
Výčitky súdu, že nepodala žalobu o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva nie sú
korektné, keďže ona by v súdnom konaní, vzhľadom na veľkosť jej spoluvlastníckeho podielu (1/4),
mala potencionálne horšiu pozíciu, keďže dcéra, majúca podiel 1, stojí na strane žalovaného. Ona
má stále záujem v dome v budúcnosti bývať a dúfa, že samotné zrušenie a vyporiadanie podielového

spoluvlastníctva nakoniec bude predmetom mimosúdnej dohody a nie súdneho konania. Nepovažuje
za opodstatnené, keď súd poukazuje na problémy žalovaného s jeho pohybom. Prechodne zhoršený
zdravotný stav žalovaného nebol žalovaným nijako preukazovaný a preto vizuálne zhodnotenie mobility
žalovaného súdom nemôže mať takú váhu pri hodnotení skutkových zistení, ako mu súd prvej inštancie
dal. Taktiež namietala konštatovanie súdu, že správanie žalovaného voči nej s poukazom na zistený

skutkový stav nevzbudzuje obavy, že by neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti hrozil
v budúcnosti. Práve neustále pretrvávajúce spory strán sporu dávajú predpoklad, že sú u nej dôvodné
obavy, že zo strany žalovaného dôjde v budúcnosti minimálne k neoprávnenému zásahu do jej
osobnostných práv, ak nie už k recidíve trestnej činnosti.

5. K odvolaniu žalobkyne podal písomné vyjadrenie žalovaný, ktorý žiadal rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že napriek tvrdeniam žalobkyne neboli doposiaľ z jej strany súdu
predložené žiadne relevantné dôkazy o dokonanom spáchaní fyzického násilia voči nej z jeho strany,
ktoré by boli relevantnou príčinou opodstatnenej obavy z neho. S poukazom na doložené prepúšťacie
správy a ambulantné nálezy sú evidentné jeho fyzické zdravotné problémy chronického a dlhodobého

charakteru, ktoré mu neumožňujú, resp. znemožňujú akúkoľvek formu vedenia fyzického útoku, resp.
inej formy násilia voči žalobkyni, čím negujú dôvodnú obavu žalobkyne voči takémuto konaniu. Bola
to práve žalobkyňa, ktorá sa po vydaní rozsudku v tejto veci k nemu priblížila na vzdialenosť menšiu
ako 5 metrov. Podľa jeho názoru tomu tak bolo z dôvodu jej vedomosti o jeho zdravotných ťažkostiach,
ktoré sú aj viditeľné, čo taktiež svedčí o neopodstatnenosti jej obavy z neho. Poukázal na to, že

žalobkyňa sa svojím konaním pokúša brániť mu v užívaní majetku v jeho vlastníctve, či už výlučnom
alebo v podielovom, nejaví žiadny záujem o udržiavanie a zveľaďovanie spoločného majetku a bez
súhlasu ostatných spoluvlastníkov neoprávnene a proti ich vôli nakladá s hnuteľným majetkom, ako aj
s vybavením rodinného domu v C.. Pritom odôvodnené námietky a výčitky ostatných spoluvlastníkov
žalovaná vydáva za pokusy o verbálne útoky voči jej osobe. Dodal, že on má výlučne záujem

o spravovanie, údržbu, zveľaďovanie a užívanie spoločného majetku a nemá záujem o obmedzovanie
vlastníckych a iných práv ostatných spoluvlastníkov. Jeho kontakty so žalobkyňou sú minimálne
a spojené výlučne so spoločnou nehnuteľnosťou.6. Vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného žalobkyňa zotrvala na svojich predchádzajúcich vyjadreniach
a zopakovala, že pociťuje zo správania žalovaného obavy o svoju bezpečnosť, keďže v minulosti bola
opakovane obeťou jeho trestnej činnosti.

7. Žalovaný v ďalšom vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne taktiež zotrval na svojich predchádzajúcich
vyjadreniach a dodal, že nie je pravdivé tvrdenie žalobkyne, že sa z rodinného domu odsťahovala
z obavy o svoju bezpečnosť. Zmena pobytu u nej je podľa jeho názoru spojená s údajným vzťahom, ktorý
žalobkyňa nadviazala a v neposlednom rade tiež s neochotou znášať náklady spojené s prevádzkou

a údržbou rodinného domu.

8. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie
je potrebné ako vecne správy podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdiť.

9. Súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov
účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané
alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z ust. § 191 až § 194 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny
právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa

preto stotožňuje so skutkovými aj právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd
aj osvojil dôvody napadnutého rozsudku, v celkom rozsahu na ne v zmysle § 387 ods. 2 CSP poukazuje
a dodáva nasledovné:

10. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na

odôvodnenie preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie bolo posúdiť, či súd prvej inštancie
rozhodol vecne správne, keď žalobu žalobkyne o ochranu osobnosti, spočívajúcu v zákaze priblíženia
sa žalovaného ku nej na vzdialenosť menšiu ako 5 metrov, zamietol ako nedôvodnú. Žalobkyňa uplatnila
ako odvolacie dôvody nesprávne skutkové zistenia súdom prvej inštancie ( odvolací dôvod podľa § 365
ods. 1 písm. f) CSP) a nesprávne právne posúdenie veci (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h)

CSP).

11. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, ak súd prvej inštancie
nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to
každý jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo

vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia
dôkazovsudcomzhľadiskaichpravdivostiadôležitostiprerozhodnutie.Nesprávnehodnoteniedôkazov
by bolo možné vytknúť súdu len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov,
alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne by si nepovšimol rozhodné
skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto,

že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesu strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska
ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.

12. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného

právneho predpisu, než ktorý mal byť správne použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený
právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval.

13. V sporovom konaní platí prejednací princíp, ktorým je ovládané dokazovanie a ktorý spočíva v tom,
že tvrdiť skutočnosti rozhodné pre posúdenie daného prípadu a navrhovať a predkladať dôkazy pre tieto

skutočnosti, je zásadne vecou strán sporu, na ktorých spočíva hlavná zodpovednosť za zhromaždenie
skutkového podkladu, potrebného pre rozhodnutie vo veci samej. Rozsah dôkazného bremena vyplýva
z hmotného práva. V zásade platí, že dôkazné bremeno má ten, komu je podľa hmotného práva na
prospech existencia určitej skutočnosti. Ak tak strany nevykonajú, potom postihne tú stranu, ktorá je
povinná potrebné tvrdenie vykonať, nepriaznivý procesný následok, spočívajúci v tom, že súd rozhodne

v jej neprospech.

14. V predmetnej veci je potrebné zdôrazniť, že nevyhnutným predpokladom aplikácie negatórnej žaloby
v zmysle ust. § 13 ods. 1 OZ ako v danej veci, je existencia skutočností, odôvodňujúcich uloženiepovinnosti žalovanému zdržať sa približovania k žalobkyni, čím by bola žalobkyňa ohrozená na živote
a zdraví v čase rozhodnutia súdu. Teda, bolo na žalobkyni preukázať, že v čase vyhlásenia rozsudku
dochádza konaním žalovaného k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobkyne.

Pritom v prípade, ak k takémuto zásahu v čase vyhlásenia rozsudku konaním žalovaného nedochádza,
je možné žalobe vyhovieť jedine v prípade preukázania, že takýto neoprávnený zásah, alebo jeho
opakovanie reálne hrozí.

15. Z výsledkov vykonaného dokazovania, ako správne konštatoval súd prvej inštancie, nevyplýva, že

konaním žalovaného dochádza, resp. by mohlo v budúcnosti dochádzať k neoprávneným zásahom do
práva na ochranu osobnosti žalobkyne. Ako bolo uvedené, k skutkom, ktorých sa žalovaný dopustil
voči žalobkyni a pre ktoré bol právoplatne odsúdený a vykonal trest odňatia slobody, došlo pred viac
ako troma rokmi. Od spáchania posledného skutku (9/2020) sa žalovaný žiadneho obdobného skutku
alebo správania, ktoré by odôvodnene mohlo u žalobkyne vzbudzovať obavu zo žalovaného, nedopustil.
Incidenty a nezhody medzi stranami sporu, ku ktorým dochádza kvôli spoločným nehnuteľnostiam

v C. (znemožnenie prístupu žalobkyne k spoločným nehnuteľnostiam, kosenie trávnika na spoločných
nehnuteľnostiach, zabránenie odnášaniu vecí z domu), nemožno považovať za také, ktorými by bolo
možné privodiť žalobkyni ujmu na jej osobnej integrite, alebo že by týmito mohlo dôjsť k zásahu do
jej intímnej, osobnej sféry. Uvedené nezhody rovnako nepreukazujú obavu z toho, že by sa prípadne
v budúcnosti mohol žalovaný pokúsiť žalobkyňu ohroziť, vyhrážať sa jej, keďže aj podľa názoru

odvolacieho súdu, v predmetných prípadoch nešlo ani povahou a ani závažnosťou o život ohrozujúce
správanie (konanie) žalovaného voči žalobkyni. Rovnako skutočnosti, že žalobkyňa od júna 2023 nežije
v predmetnej nehnuteľnosti a na Slovensku, bez ohľadu na to, aký mala na odsťahovanie dôvod,
ako aj žalovaným preukázaný zlý zdravotný stav, ktorý nie je len prechodný, súvisiaci predovšetkým
s jeho pohyblivosťou a chôdzou, nepochybne znižujú hrozbu akýchkoľvek možných budúcich útokov

na žalobkyňu. V spore žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala, že by sa mal žalovaný
dostávať do jej blízkosti a taktiež zo žiadneho dôkazu nevyplynulo, že by žalovaný mohol úmyselne
žalobkyňu vyhľadať alebo vyhľadávať, keďže tak nerobí ani v súčasnosti (zvlášť keď žalobkyňa na
Slovensku už ani nežije).

16. Odvolacie námietky žalobkyne preto odvolací súd vyhodnotil ako neopodstatnené, bez opory
v zistenom skutkovom stave. Preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods.
1, 2 CSP potvrdil.

17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení

s ust. § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol žalovaný úspešný a patrí mu preto nárok
na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v rozsahu 100%, ktorú náhradu trov odvolacieho
konania je žalobkyňa povinná zaplatiť žalovanému v sume, aká bude určená rozhodnutím súdu prvej
inštancie.

18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa

(§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)

(§ 428 CSP).