Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. október 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10CoCsp/3/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123255363
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:6123255363.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana

a sudcov JUDr. Martiny Mochnáčovej a JUDr. Erika Vargu, v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Prievozská 2, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného Remedium Legal,
s.r.o., so sídlom tamtiež, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. E., o zaplatenie
884,78 eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k.
49Csp/22/2023-118 zo dňa 17. októbra 2023, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.
Strany n e m a j ú nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutýmrozsudkomokresnýsúdžalobuvcelomrozsahuzamietol.Východiskovoustálil,žemedzi

právnym predchodcom žalobcu a žalovaným bola uzatvorená zmluva podľa zákona č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch. Z úradnej povinnosti skúmal, či je daná aktívna vecná legitimácia žalobcu,
ktorý si pohľadávku voči žalovanému uplatňoval titulom postúpenia od jeho právneho predchodcu
(banky).
2. Okresný súd poukázal na § 17 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z. z., v zmysle ktorého nemožno
postúpiť pohľadávku zo spotrebiteľského úveru predtým, ako sa stane splatnou pred termínom konečnej
splatnosti. Mal za to, že v konkrétnostiach súdenej veci nedošlo k platnému vyhláseniu mimoriadnej

splatnosti dotknutého úveru podľa § 53 ods. 9 v spojení s § 565 Obč. zák. Zdôraznil, že ani „z tretej
upomienky“, ani z výzvy na predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom nebolo vôbec zrejmé,
pre ktorú omeškanú splátku bol úver žalovanému predčasne zosplatnený. Okresný súd pritom vysvetlil,
prečo je uvedenie/označenie konkrétnej omeškanej splátky (právne) významné. Nadväzne vyhodnotil
právny úkon zosplatnenia úveru zo strany právneho predchodcu žalobcu ako neurčitý, a teda v zmysle
§ 37 Obč. zák. neplatný.
3. Okresný súd uzavrel, že pokiaľ právny predchodca žalobcu postúpil na žalobcu pohľadávku z úveru,

ktorý pre neplatnosť predčasného zosplatnenia nebol v čase postúpenia pohľadávky splatný, je také
postúpenie pohľadávky z banky na tretí/iný subjekt pre rozpor s § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z.
o bankách, ako aj s § 17 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, neplatné. Z daného
titulu pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu žalobu zamietol.
4. O trovách konania rozhodol okresný súd tak, že v spore úspešnému žalovanému ich náhradu
nepriznal, lebo tomuto žiadne trovy nevznikli a ich náhradu ani nepožadoval.

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa alternatívne
domáhal jeho zmeny tak, že žalobe bude vyhovené, alebo jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. Poukazoval na to, že postupca využil svoje právo zosplatniť pohľadávku
v súlade s § 53 ods. 9 Obč. zák. (po omeškaní s platením splátok po dobu troch mesiacov a poupozornení žalovaného na možné uplatnenie tohto práva v podaní zo dňa 7.9.2020) a súčasne v súlade
s § 565 Obč. zák. pre nesplnenie splátky, ktorá využitiu tohto práva „predchádzala po dobu 3 mesiacov
za splnenia podmienky 3-mesačného omeškania“. Tvrdil, že právo zosplatniť úver bolo využité pre

nesplnenie splátky splatnej dňa 26.6.2020.
6. Odvolateľ namietal, že potreba špecifikovať konkrétnu splátku, pre ktorú bolo právo zosplatniť celý
úver uplatnené, nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu. Navyše, je takáto špecifikácia nadbytočná,
lebo ustanovenie § 565 Obč. zák. vymedzuje, pre ktorú splátku je možné využiť právo zosplatniť dlh/
úver. Podľa žalobcu právne posúdenie okresného súdu je rozporné s aktuálnou rozhodovacou praxou

Najvyššieho súdu SR.
7. V tejto súvislosti dával do pozornosti (osobitne) uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn.
5Cdo/224/2021 z 30.11.2022 a sp. zn. 4Cdo/132/2021 z 15.12.2022. Následne, ak žalobca (správne
právny predchodca žalobcu, resp. postupca; pozn. odvolacieho súdu) vyhlásil mimoriadnu splatnosť
úveru ku dňu 22.11.2020, platí, že toto právo uplatnil pre nezaplatenie splátky splatnej 26.6.2020,
lebo uvedené zodpovedalo § 53 ods. 9 a § 565 Obč. zák.; „nakoľko súd pozná právo“. Na podporu

svojej argumentácie odkazoval, resp. citoval aj z rozhodnutí iných odvolacích súdov a upozorňoval na
požiadavku, aby na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach sa dala
rovnaká odpoveď.
8. Odvolateľ poukazoval tiež na preferenciu platnosti právnych úkonov pred vyslovením ich neplatnosti.
Súvisiace odôvodnenie okresného súd považoval i za nepreskúmateľné. Vzhľadom na to, že okresný

súd svoj právny názor prezentoval až na pojednávaní, neumožnil žalobcovi sa k nemu vyjadriť; čo mohol
vykonať „jednoduchým vyzvaním žalobcu“.

9. Žalovaný zostal v odvolacom konaní nečinný.

10. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§
379 a § 380 ods. 1 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 219 ods.
3 CSP) rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

11. Odvolateľ vôbec nespochybňuje východiskové konštatovanie okresného súdu o tom, že súd vecnú

legitimáciu skúma z úradnej povinnosti. Rovnako nenamieta právnu konštrukciu okresného súdu,
v zmysle ktorej, ak nebolo spoplatnenie úveru platné, nebolo možné predmetnú pohľadávku (platne)
postúpiť na žalobcu (nebankovú inštitúciu) a v takom prípade žalobca nemá aktívnu vecnú legitimáciu.
V danej spojitosti – a v zásade nad bezprostredný rámec odvolania – krajský súd dodáva, že predmetná
právna úvaha/konštrukcia okresného súdu je vecne správna.

12.Žalobcatvrdí,žejehoprávnypredchodcapostupovalprizosplatnenívzmyslezákonaataktiež,že„zo
žiadneho právneho predpisu nevyplýva povinnosť veriteľa uviesť v oznámení o vyhlásení mimoriadnej
splatnosti konkrétne, ktorá splátka mimoriadnu splatnosť vyvolala“. Okresný súd však ani nekonštatoval,
že povinnosť označiť (prioritne) vo výzve podľa § 53 ods. 9 Obč. zák. splátku, pre ktorú môže byť

vyhlásená mimoriadna splatnosť (celého) úveru, je výslovne legislatívne zadefinovaná. Ak by tomu tak
bolo a veriteľ by túto povinnosť nesplnil, zosplatnenie by bolo neplatným právnym úkonom pre rozpor
so zákonom, prípadne jeho obchádzanie podľa § 39 Obč. zák., a nie pre neurčitosť právneho úkonu
v zmysle § 37 ods. 1 Obč. zák. V tomto smere si odvolateľ „prispôsobuje“ (nie je podstatné či nevedome
alebo účelovo) odôvodnenie napadnutého rozsudku svojej argumentácii.

13. Zároveň tvrdenie, že „zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva povinnosť veriteľa uviesť
v oznámení o vyhlásení mimoriadnej splatnosti konkrétne, ktorá splátka mimoriadnu splatnosť vyvolala“
rozhodne neznamená žalobcom (minimálne) nepriamo podsúvanú tézu, že ak veriteľ vyhlási, že
pri zosplatnení postupoval podľa príslušných zákonných ustanovení, tak bez ďalšieho je takéto

zosplatnenie platné. V tejto spojitosti odvolateľom použitý odkaz na zásadu „súd pozná právo (iura
novit curia)“ je vo svojich dôsledkoch prenášaním bremena tvrdenia – vymedzenia skutkového stavu
rešpektujúceho zákonné požiadavky (platného) zosplatnenia úveru – na konajúci súd; čo je neprípustné.
Naopak, povinnosťou veriteľa (v tomto prípade právneho predchodcu žalobcu) bolo/je v rámci procesu
zosplatnenia vymedziť splátku, pre ktorú dochádza/môže dôjsť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti. Až

následne je totiž možné zo strany súdu vyhodnotiť, či podmienky (osobitne časové súvislosti) obsiahnuté
v hypotézach príslušných právnych noriem boli veriteľom dodržané.14. Ako uvádza sám odvolateľ, vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru je právom (nie povinnosťou)
veriteľa a môže tak učiniť pre ktorúkoľvek – a to aj jedinú – splátku; samozrejme za splnenia zákonom
predpokladaných podmienok. Aj tento absolútne zásadný dôsledok, ktorý môže veriteľ dosiahnuť pre

nezaplatenie čo i len jedinej splátky podmieňuje nutnosť náležitého zadefinovania (práve tej konkrétnej)
splátky, od ktorej (tvrdeného) včasného nesplnenia sa zosplatnenie celého úveru má odvíjať.
15. V danej spojitosti náležite už okresný súd konštatoval, že účelom § 53 ods. 9 Obč. zák. je – okrem
iného – aj poskytnutie možnosti spotrebiteľovi odvrátiť dôsledok vyhlásenia mimoriadnej splatnosti; a
to zaplatením splátky, pre ktorú k takémuto mimoriadnemu úkonu zo strany veriteľa má/môže dôjsť.

Okolnosť náležitého zadefinovania konkrétnej splátky je relevantná tiež z hľadiska využitia predmetného
oprávnenia veriteľa, ktoré je podľa § 565 Obč. zák. časovo ohraničené/limitované do splatnosti najbližšej
splátky. Napokon, vymedzenie „zročnosti nesplnenej splátky“ je významné taktiež vo vzťahu k plynutiu
premlčacej doby podľa § 103 Obč. zák. (v spojení so závermi súvisiacej judikatúry Najvyššieho súdu
SR; bližšie napr. rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR
R 29/2023).

16. Na základe rozoberaného je nutné vysloviť, že ak upozornenie podľa § 53 ods. 9 Obč. zák.
nevymedzuje splátku, ktorej nezaplatenie je určujúce pre využitie oprávnenia zosplatniť úver, nie je
možný iný záver, než konštatovanie neplatnosti daného právneho úkonu pre jeho neurčitosť. Žalobca
vôbec nespochybňuje záver okresného súdu, že písomnosť ním označovaná za upozornenie podľa §

53 ods. 9 Obč. zák. neobsahuje označenie splátky, v dôsledku omeškania so zaplatením ktorej môže
dôjsť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru. Keďže výklad právneho úkonu nemôže dopĺňať právny
úkon, nie je opodstatnené ani žalobcove dovolávanie sa preferencie platnosti právnych úkonov pred
záverom o ich neplatnosti.

17. Bez ohľadu na „procesné limity“ v zmysle § 132 ods. 2 CSP odvolací súd (sčasti už opätovne)
zdôrazňuje, že nie je úlohou súdu v prípade nekonkrétneho upozornenia v zmysle § 53 ods. 9 Obč. zák.
preskúmavaním platobnej histórie úverového vzťahu alebo „rozpočítavaním“ dlžných súm zisťovať, pre
ktorú dlžnú splátku veriteľ úver zosplatnil; či skôr mohol zosplatniť. Vo svojej podstate by nešlo o nič iné,
ako len na základe vlastnej iniciatívy konajúceho súdu (a namiesto žalobcu, ktorého takáto povinnosť

zaťažuje) vymedzenie (presnejším je pojem vytvorenie, keďže spravidla – tak ako i v súdenom prípade
– absentujú v žalobe náležité jedinečné skutkové tvrdenia) takého skutkového stavu, ktorý zodpovedá
hypotéze príslušnej právnej normy a na základe ktorého by bol žalobca v spore (aspoň čiastočne)
úspešný. Niet najmenších pochýb, že takáto požiadavka je v absolútnom rozpore nielen s princípmi
civilného sporového konania, ale prioritne v rozpore s ústavnými zásadami nestrannosti súdu a rovnosti

postavenia strán pred súdom.

18. Vo vzťahu k zosplatneniu úveru žalobca v žalobe, ktorá je jeho jediným vecným podaním v štádiu
konania pred okresným súdom, vymedzil len veľmi strohé skutkové tvrdenia. Za výzvu/upozornenie
podľa§53ods.9Obč.zák.označil„tretiuupomienku–pokusozmierzodňa7.9.2020“,ktorújehoprávny

predchodca zaslal žalovanému a podľa ktorej veriteľ/postupca evidoval nesplatené splátky vo výške
76,38 eur. Bezprostredne v predchádzajúcom odseku žaloby však sám žalobca tvrdí (čo zodpovedá
i obsahu úverovej zmluvy), že výška mesačnej splátky činila 231,45 eur.
19. To znamená, že žalovaný mal byť v omeškaní so sumou rovnajúcou sa len cca tretine splátky;
čo už samo o sebe nerešpektuje zákonnú požiadavku omeškania s (celou) splátkou, ktorá je úplne

elementárnou podmienkou pre (dôvodné) využitie oprávnenia podľa § 53 ods. 9 Obč. zák. V podstate
už na základe týchto skutočností – tvrdených priamo žalobcom – je nutné uzavrieť, že jeho právny
predchodca nepostupoval v súlade s označeným zákonným ustanovením. Neplatné tak je nielen
zosplatnenie úveru, ale i následné postúpenie pohľadávky na žalobcu, z ktorého titulu nemôže byť
žalobca v súdenom spore aktívne vecne legitimovaný.

20. Odvolací súd v tejto spojitosti uvádza, že z pripojených listín sa javí, že v priebehu existencie
záväzkového vzťahu došlo k jeho určitej (a nie nepodstatnej) modifikácii. Avšak, ako už bolo opakovane
uvedené, konkrétne skutkové tvrdenia má (v zmysle musí, pokiaľ chce byť v spore úspešný) prezentovať
žalobca; zároveň v zmysle § 132 ods. 2 CSP opísanie rozhodujúcich skutočností nie je možné nahradiť
odkazom na označené dôkazy.

21. Pre úplnosť krajský súd dodáva, že nedostatky v procese zosplatnenia úveru (a následného
postúpenia takto vzniknutej pohľadávky) nemožno odstrániť, resp. konvalidovať zaslaním oznámenia
o postúpení pohľadávky. V tejto spojitosti pripája citáciu z rozhodnutia najvyššieho súdu publikovanéhov Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod R 60/2018, ktorá reaguje na staršiu
judikatúru: „...sa jedná o judikát (R 119/2003) v obchodnoprávnom spore staršieho dáta, ktorého závery
v súčasnosti nie je možné aplikovať v oblasti spotrebiteľského práva, ktoré spočíva na diametrálne

odlišných (až protichodných) princípoch ako právo obchodné.; ... Je preto logické, že ak bola postúpená
pohľadávka v rozpore so zákonom, nemožno uvedené konvalidovať ani včasným a riadnym oznámením
o postúpení pohľadávky dlžníkovi.

22. Právo na (riadne) odôvodnenie súdneho rozhodnutia je neoddeliteľnou súčasťou základného práva

na spravodlivý proces, resp. ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu. Jeho porušením však nie
je to, že konajúci súd neodôvodní svoje rozhodnutie podľa predstáv (nespokojnej) strany sporu. Navyše,
hoci odvolateľ formulačne tvrdí/prezentuje nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, obsahovo je
táto námietka „len“ iným, resp. ďalším vyjadrením jeho nespokojnosti s verdiktom okresného súdu.
23. Obdobne neobstojí ani odvolacia námietka, v zmysle ktorej okresný súd neumožnil žalobcovi
vyjadriť sa k veci (predovšetkým k jej právnemu posúdeniu). Žalobca bol riadne a včas predvolaný

na pojednávanie, ktorého súčasťou bolo aj predbežné právne posúdenie (ako je zrejmé i zo zápisnice
o pojednávaní) korešpondujúce so závermi vyslovenými v napadnutom rozhodnutí. Pokiaľ sa žalobca
rozhodol pojednávania nezúčastniť, nevyjadrenie sa k veci (k predbežnému právnemu posúdeniu)
je v dôsledkom jeho vlastného prístupu k využívaniu príslušných procesných práv. Okresnému súdu
v spojitosti s predbežným právnym posúdením nevyplýva zo žiadneho ustanovenia povinnosť vykonať

vo vzťahu k neprítomnej strane „jednoduchú (zrejme písomnú) výzvu“.

24. Napokon bezpredmetným je odkazovanie odvolateľa na závery rozhodnutí iných (odvolacích) súdov
v obdobných veciach, lebo tieto nie sú pre konajúce súdy záväzné (§ 193, eventuálne § 391 ods. 2
a § 455 CSP) a nepredstavujú ani ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít v zmysle

článku 2 ods. 2 CSP. Pokiaľ žalobca označuje rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (bod 7. odôvodnenia
tohto rozsudku), tieto riešili inú právnu otázku (plynutie premlčacej lehoty podľa § 103 Obč. zák.
v spotrebiteľských veciach); čo je zrejmé i so (zvýraznených) citácií uvádzaných odvolateľom.
25. Žalobca v priebehu odvolacieho konania predložil aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 1Cdo/132/2023 zo dňa 24.1.2024, v ktorom popri riešení určujúcej otázky plynutia premlčacej

lehoty podľa § 103 Obč. zák. v spotrebiteľských veciach bol (svojou povahou len okrajovo, resp.
doplňujúco) prezentovaný i nesúhlasný postoj ohľadne potreby špecifikácie splátky, pre ktorú dochádza
k zosplatneniu dlhu. Krajský súd uvádza, že ide o ojedinelé rozhodnutie najvyššieho súdu, na ktoré
nenadväzujú ďalšie rozhodnutia, preto nemožno hovoriť o ustálenej praxi najvyšších súdnych autorít
(bližšie napr. rozhodnutie ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 328/2022 z 21.9.2022). Zároveň základom

dotknutej úvahy najvyššieho súdu je premisa, že zákon neukladá povinnosť špecifikácie splátky; čo však
nie je východiskom, resp. podstatou posudzovaného rozhodnutia. Tou je požiadavka určitosti právneho
úkonu; osobitne vo vzťahu k (hmotným) právam spotrebiteľa, ktorého ochrana predstavuje v „európskom
právnom priestore“ hodnotu postavenú na roveň základným hodnotám verejného poriadku.
26. V rozoberanej súvislosti je podstatné, že okresný súd (v spojení i s dôvodmi tohto – odvolacieho

– rozhodnutia, keďže konanie v I. a II. inštancii tvorí jeden celok) dostatočne zdôvodnil/vysvetlil svoj
právny názor, t. j. argumentačne sa s riešením predmetnej právnej otázky plnohodnotne vyrovnal, preto
nekonal v rozpore s princípom právnej istoty (bližšie napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3
Cdo 144/2014 z 13.5.2014).

27. Nakoľko odvolacie námietky vymedzené žalobcom, ktorými je odvolací súd viazaný, neboli dôvodné
a odvolací súd nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré prihliada z úradnej povinnosti
(§ 380 ods. 2 CSP), v meritórnej časti napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny.

28. Žalobca síce odvolaním napadol rozsudok okresného súdu v celom rozsahu, ale vo vzťahu k výroku

o trovách prvoinštančného konania nevymedzil žiadnu konkrétnu námietku. Nadväzne, potvrdenie
posudzovaného rozhodnutia v meritórnej časti, od ktorej je výrok o trovách konania priamo závislý,
zakladá vecnú správnosť aj dotknutého bezprostredne podmieneného výroku o nároku na náhradu trov.
Len na okraj krajský súd dopĺňa, že okresný súd náležite aplikoval zásadu plného úspechu v spore
a zohľadnil, že žalovanému žiadne trovy konania nevznikli.

29. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396
ods. 1 CSP tak, že strany nemajú nárok na ich náhradu. Odvolateľ/žalobca nebol v tomto štádiu
konania úspešný, preto nemá nárok na náhradu jeho trov; naproti tomu žalovanému žiadne trovykonania v súvislosti odvolacím prieskumom nevznikli (§ 251 CSP). Takéto „jednoetapové“ rozhodnutie
o nároku na náhradu trov konania zodpovedá aj východiskám a záverom ustálenej rozhodovacej praxe
najvyšších súdnych autorít (bližšie napr. rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov SR pod R 72/2018).
30. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421
ods. 1 CSP.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov

od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.