Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 22. október 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 14CoCsp/6/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123360486
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:6123360486.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu

JUDr. Branislava Brezu a doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD., v spore žalobcu: Intrum Slovakia s.r.o.,
so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava, IČO: 35 831 154, právne zastúpeného JUDr. Jánom Šoltésom,
advokátom so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava, IČO: 37927795, proti žalovanej: A. A. B., nar.
X.X.XXXX, bytom C. XXXX/XX, XXX XX D., o zaplatenie 1.490,28 eur s prísl., o odvolaní žalovanej proti
rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 7Csp/133/2023-86 zo dňa 31.1.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žalobcovi priznáva voči žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanej zaplatenia istiny vo výške 1.490,28 eur,
kapitalizovaného úroku z úveru vo výške 653,47 eur, ako aj úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo
sumy 1.490,28 eur odo dňa 17.11.2020 do zaplatenia.

2. Okresný súd Prešov (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol,
cit.:

„I. Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 2.143,75 Eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 5% ročne zo sumy 1.490,28 Eur odo dňa 17.11.2020 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti
rozsudku.

II. Žalobca m á vo vzťahu k žalovanej n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorých
bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

3. Rozhodnutie súd prvej inštancie právne zdôvodnil ustanovením § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, 2
Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 7 ods. 1, 2, 19, 20, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1, 2 zákona č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov účinnému
ku dňu 23.7.2019.

4. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázanú dôvodnosť žalobného návrhu. Zistil, že dňa
23.7.2019 bola medzi žalovanou a pôvodným veriteľom, spoločnosťou E. F. E., podpísaná zmluva o

spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úver vo výške
1.700,- eur, ktorý sa zaviazala splácať v 60 mesačných splátkach vo výške 43,75 eur, s dátumom
splatnosti prvej splátky 20.8.2019 a konečnou splatnosťou 20.7.2024.5. Z platobnej disciplíny žalovanej vyplynulo, že žalovaná mala zaplatené splátky za obdobie od
20.8.2019 do 20.6.2020. Prvá nezaplatená splátka tak bola splatná v júli 2020. V zmysle rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/231/2021 zo dňa 26.1.2023 pri strate výhody

splátok v spotrebiteľských vzťahoch podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka začne premlčacia
doba plynúť prvý deň nasledujúci po uplynutí troch mesiacov od omeškania so splnením splátky, pre
nesplnenie ktorej sa stal splatný celý dlh za podmienky, že v lehote uvedených troch mesiacov od
omeškania uplynula tiež 15-dňová lehota na upozornenie spotrebiteľa. Až vtedy sa totiž môže veriteľ
s úspechom obrátiť na súd po prvýkrát. V kontexte predmetných skutkových okolností, tri mesiace od

splatnostisplátkyvjúli2020uplynulidňa20.10.2020,kdenasledujúcideň,t.j.dňa21.10.2020začalapre
veriteľa plynúť trojročná všeobecná premlčacia doba, ktorá uplynula dňom 21.10.2023. Žalobný návrh
žalobcu na vydanie platobného rozkazu bol doručený Okresnému súdu Banská Bystrica dňa 14.7.2023.
Nárok žalobcu preto premlčaným nie je a neopodstatnenou bola námietka žalovanej.

6. Žalovaná stroho konštatovala, že zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky bez toho, aby

ich bližšie špecifikovala. Súd prvej inštancie bol však toho názoru, že zmluva o spotrebiteľskom úvere
neprijateľné zmluvné podmienky neobsahuje. Poukázal aj na rozhodovaciu prax všeobecných súdov
vo veci pôvodného žalobcu spoločnosti Ahoj a.s., napríklad vo veci Okresný súd Prešov sp. zn.
34Csp/105/2023 bolo v celom rozsahu vyhovené návrhu žalobcu a vydaný platobný rozkaz, rozsudkom
Okresného súdu Žilina sp. zn. 16Csp/6/2023 zo dňa 16.8.2023 bolo v celom rozsahu vyhovené žalobe

žalobcu, tiež rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 43CoCsp/20/2023 zo dňa 7.8.2023,
platobným rozkazom Okresného súdu v Lučenci sp. zn. 10Csp/91/2023, rozhodnutím Okresného súdu
Žiar nad Hronom sp. zn. 28Csp/19/2023, rozhodnutím Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn.
8Csp/80/2023 zo dňa 12.7.2023 a ďalšie konania, v ktorých súdy v spotrebiteľských veciach posúdili
zmluvy o úvere pôvodného veriteľa Ahoj, a.s. a nezistili neprijateľné zmluvné podmienky.

7. Súd prvej inštancie sa nestotožnil ani s námietkou žalovanej o neskúmaní jej bonity pri poskytnutí
úveru. Veriteľ predložil súdu prvej inštancie dotazník o klientovi, v ktorom zisťoval osobný stav žalovanej,
žiadal o predloženie občianskeho a vodičského preukazu, zároveň si vyžiadal výplatné pásky žalovanej
za obdobie troch mesiacov predchádzajúcich uzatvoreniu úverového vzťahu, a to za obdobie apríl 2019,

máj 2019 a jún 2019, z ktorých zistil čistý mesačný príjem žalovanej. Z výpisu z registra klientskych
informácií vyplynul jeden splátkový úver žalovanej s mesačnou splátkou vo výške 37,- eur. Podľa
konštatovania súdu prvej inštancie veriteľ preveril príjmy, ako aj výdavky žalovanej. Výpočtom z čistej
mzdy žalovanej vo výške 812,52 eur veriteľ odpočítal životné minimum platné od 1.7.2019 do 30.6.2020
vo výške 210,20 eur a odrátal splátky iných úverov, ktoré vyplynuli z NRKI vo výške 37,- eur. Z tohto

dôvodu výška maximálnej splátky, ktorú bola žalovaná schopná splácať, činila sumu 565,32 eur. Keďže
splátka zmluvy o spotrebiteľskom úvere bola vo výške 43,75 eur, súd prvej inštancie bol toho názoru,
že veriteľ postupoval s odbornou starostlivosťou. Podporne poukázal súd prvej inštancie aj na opatrenie
Národnej banky Slovenska č. 10/2017, v zmysle ktorého preskúmaval ukazovateľ schopností žalovanej
splácať úver. Záväzky žalovanej titulom splátky úveru vo výške 43,75 eur a záväzkov vyplývajúcich

z NRKI vo výške 37,- eur, predstavovali mesačne sumu 80,75 eur. Po odrátaní životného minima vo
výške 210,20 eur z čistého mesačného príjmu vo výške 888,48 eur, činila ostávajúca suma 678,28
eur. Podiel výdavkov žalovanej tak predstavoval hodnotu 0,12 (menej ako 1). Pri prieskume celkovej
zadlženosti žalovanej z úverového registra vyplynul zostatok úveru vo výške 1.239,- eur, čo spolu s novo
poskytnutým úverom vo výške 1.700,- eur, predstavoval vo vzťahu k 12-násobku čistého mesačného

príjmu žalovanej podiel 0,28.

8. Súd prvej inštancie sa napokon nestotožnil ani s námietkou žalovanej, že úrok z úveru je v rozpore
s dobrými mravmi, a zároveň veriteľ nemá právo požadovať úroky po zosplatnení úveru. Súd prvej
inštancie v tejto súvislosti uviedol, že dojednaný úrok v úverovej zmluve vo výške 20,60 % je v súlade s

§ 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka a stanovenou maximálnou výškou odplaty pri poskytnutí peňažných
prostriedkov spotrebiteľovi podľa § 1a ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995. Najvyššia prípustná výška
odplaty pre zmluvy, ktoré boli uzatvorené od 21.5.2019 do 20.8.2019 so zmluvnou splatnosťou od 1 do
5 rokov totižto predstavovala 20,60 %. Žalobca o tom predložil doklad, ktorý bol zverejnený na stránke
Ministerstva financií Slovenskej republiky. Súd prvej inštancie nezistil ani rozpor úrokov s dobrými

mravmi.

9. K právu veriteľa na zaplatenie úrokov z úveru po zosplatnení úveru citoval súd prvej inštancie
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 8Cdo/237/2019 zo dňa 26.8.2020, podľa ktorého:„Dovolací súd dospel k záveru, že v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru veriteľovi prináleží
úrok z istiny vo výške, ako pri riadnom plnení povinnosti by dlžník zaplatil ako cenu peňazí.“
Uvedené rozhodnutie považoval súd prvej inštancie za ustálenú rozhodovaciu prax, s poukazom na iné

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. 1Cdo/94/2019, 3Cdo/113/2019,
7Cdo/118/2019, 8Cdo/237/2019 a 9Cdo/24/2020. K obdobnému záveru mal pritom dospieť aj Súdny
dvor Európskej únie vo veci C-192/2020.

10. Z úhrad žalovanej na splácanie úveru v celkovej sume 481,25 eur bolo na istinu započítaných 209,72

eur, zvyšná časť v sume 271,53 eur bola započítaná na úroky. Nesplatená istina úveru v predmetnom
prípade preto predstavovala sumu 1.490,28 eur, s nárokom veriteľa na zaplatenie zmluvných úrokov.
Po odpočítaní sumy 271,53 eur, započítaných na úhradu úrokov, od celkových nákladov spotrebiteľa vo
výške 925,- eur, predstavovali neuhradené zmluvné kapitalizované úroky sumu 653,47 eur. Súd prvej
inštancie zároveň v zmysle § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády č.
87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, priznal žalobcovi aj

úrok z omeškania z dlžnej sumy istiny. Vyhlásenie okamžitej splatnosti pohľadávky úveru s výzvou na
zaplatenie dlžnej sumy bolo žalovanej doručené dňa 9.11.2020. Žalovaná v poskytnutej 7-dňovej lehote
od doručenia vyhlásenia okamžitej splatnosti úveru dlžnú sumu nezaplatila. Z tohto dôvodu súd prvej
inštancie priznal žalobcovi od 17.11.2020 úroky z omeškania z dlžnej sumy.

11. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku.
Žalobcovi priznal vo vzťahu k žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O ich výške
bude rozhodnuté samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník po právoplatnosti rozsudku
postupom podľa § 262 Civilného sporového poriadku.

12. Proti rozsudku podala odvolanie žalovaná. Napadnutý rozsudok navrhla zrušiť a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

13. S poukazom na vybranú rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov Slovenskej republiky z roku 2018
a 2019 žalovaná uviedla, že žalobcovi neprináležia úroky z úveru po jeho zosplatnení. Po splatnosti dlhu

sa totižto dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania. V opačnom prípade by
na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov
z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi konania.

14. Žalovaná ďalej namietala, že veriteľ neposúdil s odbornou starostlivosťou jej schopnosť splácať

poskytnutý úver. Pred uzavretím úveru jej neboli poskytnuté informácie o výsledku nahliadnutia veriteľa
do príslušnej databázy, zároveň veriteľ neposúdil s odbornou starostlivosťou schopnosť žalovanej
splácať poskytnutý úver s ohľadom na jej skutočné príjmy. Žalovaná sa domnievala, že mohlo dôjsť
k porušeniu aj iných povinností a k nesplneniu podmienok poskytnutia spotrebiteľského úveru v zmysle
zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov,

ktoré by mohli mať za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť predmetného spotrebiteľského úveru.

15. Za neprimerane vysoké považovala žalovaná aj úroky z úveru, vo vzťahu ku ktorým poukázala na
vybranú rozhodovaciu činnosť súdov.

16. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej považoval napadnuté rozhodnutie za vecne správne.
Uviedol, že súd prvej inštancie sa v dostatočnom rozsahu vyporiadal s právnou aj skutkovou stránkou
veci a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam. Uplatnený nárok
považuje žalobca za riadne preukázaný, preto navrhol napadnuté rozhodnutie potvrdiť a zaviazať
žalovanú na náhradu trov odvolacieho konania.

17. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal podané odvolanie v zmysle
zásad daných aplikáciou ust. § 378 a nasl. CSP. Odvolací súd prejednal odvolanie žalovanej bez
nariadenia pojednávania. Vychádzal pritom z aplikácie ustanovenia § 385 ods. 1 CSP, pričom mal za
to, že nariadenie pojednávania v predmetnej veci si nevyžadovala potreba zopakovania, či doplnenia

dokazovaniaaanidôležitýverejnýzáujem.Nazákladetakéhotoprieskumuuvedenéhorozhodnutiasúdu
prvej inštancie v napadnutej časti, i konania ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd po prejednaní
veci v senáte k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné, a preto je potrebné napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.18. V prejednávanom prípade je nesporné, že medzi právnym predchodcom žalobcu ako dodávateľom
a žalovanou ako spotrebiteľom vznikol spotrebiteľský vzťah na základe uzatvorenej zmluvy o

spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 23.7.2019, na ktorú je potrebné aplikovať ustanovenia
zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom a účinnom v čase uzavretia
zmluvy. V zmysle ustanovenia § 7 ods. 1 predmetného zákona bolo povinnosťou veriteľa pred uzavretím
zmluvy o spotrebiteľskom úvere posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver, t. j. vziať zreteľ najmä na dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku

spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. V prípade, ak
veriteľ túto svoju zákonnú povinnosť zanedbá, zákon sankcionuje takéto konanie v zmysle § 11 ods. 2
nemožnosťou vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Zákon v tejto
súvislosti ustanovuje tiež, že v prípade ak dôjde k hrubému porušeniu § 7 ods. 1, v takom prípade zákon
sankcionuje takéto konanie veriteľa bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou poskytnutého úveru. Za hrubé
porušenie povinnosti sa považuje najmä posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez údajov

o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa a účelové použitie údajov o sociálno-ekonomickej situácii
spotrebiteľa na vytvorenie zdania väčšej schopnosti spotrebiteľa splácať úver, ako tomu v skutočnosti je.

19. Zákon o spotrebiteľských úveroch ukladá veriteľovi pri skúmaní bonity klienta postupovať s odbornou
starostlivosťou, pričom neuviedol zákonnú definíciu tohto pojmu. Aj napriek absencii takejto zákonnej

definície možno vychádzať z toho, že odborná starostlivosť predpokladá overenie údajov, ktoré dlžník
veriteľovi uviedol, teda vyžaduje sa overenie príjmov a výdavkov spotrebiteľa, a to aspoň na základe
podloženia potvrdenia zamestnávateľa dlžníka o výške jeho príjmov, ako aj preukázanie základných
výdavkov dlžníka, t. j. výdavkov na zabezpečenie základných životných potrieb. Taktiež kľúčovým pri
skúmaní bonity klienta je aj využívanie verejne dostupných informácií, ako napr. štátom zverejňovaných

údajov o životnom minime, existenčnom minime a tieto porovnávať so známymi alebo od spotrebiteľa
zistenými (nie iba tvrdenými) informáciami o jeho príjmoch a výdavkoch (do pozornosti rozsudok
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Cdo/2178/2018).

20. V predmetnom spore je z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie zrejmé, že dodávateľ

(veriteľ) vyžadoval od žalovanej ako spotrebiteľky informácie o jej osobnom stave, mesačnom príjme,
aj o jej výdavkov. Žalovanou tvrdené skutočnosti dodávateľ verifikoval z predložených výplatných pások
žalovanejzaobdobieposlednýchtrochmesiacov(aprílažjún2019)predposkytnutímúveru.Pretenúčel
nahliadol dodávateľ aj do registra klientskych informácií, z ktorého zistil jeden splátkový úver žalovanej s
mesačnou splátkou vo výške 37,- eur. Dodávateľ teda disponoval pred poskytnutím úveru dostatočným

penzom informácií o platobnej schopnosti žalovanej. S ohľadom na výšku jej zisteného čistého príjmu
812,52 eur, výšku poskytnutého úveru 1.700,- eur a výšku mesačnej splátky 43,75 eur nezistil súd
prvej inštancie porušenie odbornej starostlivosti zo strany dodávateľa. Jeho postup pritom posúdil súd
aj v zmysle opatrenia Národnej banky Slovenska č. 10/2017, pričom vyslovil súlad s ustanoveniami
o ukazovateli schopností žalovanej splácať úver a jej celkovej zadlženosti. Odvolací súd považuje

skutkové závery súdu prvej inštancie o skúmaní bonity žalovanej pred poskytnutím úveru za správne,
dostatočne a zrozumiteľne vysvetlené, preto sa s nimi v celom rozsahu stotožnil. Poskytnutý úver nie je
možné v kontexte zistených skutkových okolností považovať za bezúročný a bez poplatkov, čo odvolaciu
námietku žalovanej činí neopodstatnenou.

21. Za poskytnutie úveru si dodávateľ dojednal odplatu vo forme úroku z úveru vo výške 20,60 %.
Primeranosť odplaty, resp. jej dojednanie v zákonných limitoch § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka
v spojení s § 1a ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka, preukázal žalovaný súdu prvej inštancie dokladom zverejneným na stránke
Ministerstva financií Slovenskej republiky. Najvyššia prípustná výška odplaty pre zmluvy, ktoré boli

uzatvorené od 21.5.2019 do 20.8.2019 so zmluvnou splatnosťou od 1 do 5 rokov predstavovala 20,60 %.
Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že žalovaný v okolnostiach preskúmavaného prípadu rešpektoval
zákonný limit najvyššej prípustnej odplaty za dojednanie spotrebiteľského úveru. Takto zákonne
dojednanú odplatu nemožno súčasne považovať za dojednanú v rozpore s dobrými mravmi. Odvolací
súd sa pritom pridŕža uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/191/2022 zo dňa

26.1.2023, podľa ktorého tým, že súd priznal ustanoveniu § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a inštitútu
dobrých mravov väčšiu váhu, než mu v konfrontácii s jasnými a z hľadiska obsahu dispozície právnej
normy pochybnosti nevzbudzujúcimi ustanoveniami § 53 ods. 6. Občianskeho zákonníka v spojení s
§ 1a ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. prináležala, zásadne poprel účel a význam príslušnýchustanovení. Pokiaľ súdy v preskúmavanej veci vyhodnotili odplatu za poskytnutý spotrebiteľský úver
ako rozpornú s dobrými mravmi napriek skutočnosti, že bola dohodnutá v zákonom stanovených
mantineloch, vo svojich dôsledkoch nenaplnili ústavnoprávnu požiadavku vyplývajúcu z princípu právnej

istoty, a to legitímnu predvídateľnosť postupov súdu a práva.

22. V rozsahu odvolacej argumentácie žalovanej bolo v rámci odvolacieho prieskumu potrebné posúdiť
ešte opodstatnenosť nároku veriteľa na zaplatenie úrokov z úveru po jeho predčasnom zosplatnení.
Napadnuté rozhodnutie v tomto kontexte však dostatočne odôvodnilo prijatý právny záver súdu, ktorý

reflektuje ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, preto sa s nim stotožnil aj odvolací
súd.

23. Ustálená rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je vyjadrená predovšetkým
publikáciou rozhodnutí v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.
Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných

rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí,
pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté
v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali
(uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 6. marca 2017, sp. zn. 3Cdo/6/2017).

24. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/43/2019 zo dňa 23.6.2020,
zverejneného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2021,
cit.: „Po vyhlásení predčasnej splatnosti spotrebiteľského úveru veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške,
akú by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí.“

25. V súlade s citovanou rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, súd prvej
inštancie vecne správne priznal žalobcovi nárok na zaplatenie zmluvných úrokov z úveru aj za obdobie
po predčasnom zosplatnení úveru. Doba splácania úrokov z úveru nie je neobmedzená, pretože jej
limitom je zmluvne dohodnutá doba splácania úveru. Keďže v preskúmavanom prípade odplata za
poskytnutie úveru v celom rozsahu pozostávala z dojednaného úroku z úveru, celková suma úrokov,

ktorú by bol dlžník povinný zaplatiť pri riadnom plnení povinností, bola ľahko čitateľná z kvantifikovanej
celkovej odplaty vo výške 925,- eur. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že zo sumy zaplatených
splátok úveru bola na úroky započítaná suma 271,53 eur. Ostávajúcu časť kapitalizovaných úrokov vo
výške 653,47 eur je preto žalovaná povinná zaplatiť žalobcovi, čomu korešponduje vecne správny výrok
napadnutého rozsudku.

26. Odvolací súd sa za daného stavu stotožnil so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej
inštancie. Napadnutý rozsudok je v kontexte odvolacích námietok žalovanej dostatočne odôvodnený
a zrozumiteľný, preto naň odvolací súd v celom rozsahu poukazuje v súlade s ustanovením § 387 ods.
2 CSP a napadnutý rozsudok potvrdzuje postupom podľa § 387 ods. 1 CSP.

27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Odvolanie žalovanej nebolo dôvodné, v dôsledku čoho nárok na náhradu
trov odvolacieho konania patrí žalobcovi v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré

vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

28. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 CSP).Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).