Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. december 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/55/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5122207381
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Topoľančík

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:5122207381.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra

Topoľančíka a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého v spore žalobcu: A. B.
C. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXXX/XX, XXX XX F., právne zastúpeného spoločnosťou RYBÁR
advokát s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Andreja Kmeťa 11, 010 01 Žilina, IČO: 51 273 225, proti
žalovanému: Mesto Žilina, so sídlom Námestie obetí komunizmu 3350/1, 011 31 Žilina, IČO: 00 321 796,
právne zastúpenému spoločnosťou Advokátska kancelária Lukáš Bútora, s.r.o., advokátska kancelária
so sídlom Jána Milca 8, 010 01 Žilina, IČO: 55 088 244, o nahradenie prejavu vôle, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 49C/71/2022-369 zo dňa 05.12.2023, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov aktuálneho odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina (ďalej aj „súd prvej inštancie“, prípadne „okresný súd“) v poradí druhým
rozsudkom žalobu o nahradenie prejavu vôle uzavrieť nájomnú zmluvu v celom rozsahu zamietol
(výrok I. napadnutého rozsudku) a rozhodol, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov
prvoinštančného a druhoinštančného konania v rozsahu 100 % (výrok II. napadnutého rozsudku).

1.1 Z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie v kontexte pokynu
vyplývajúceho zo zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu (č.k. 11Co/72/2023 zo dňa 26.09.2023)
uznesením zo dňa 27.10.2023 vyzval žalobcu na opravu žalobného petitu tak, aby obsahoval doplnenie
podstatných náležitostí nájomnej zmluvy, pričom žalobca petit žaloby doplnil tak, že dňa 20.11.2023
doručil súdu prvej inštancie doplnené znenie nájomnej zmluvy, uzatvorenia ktorej sa nahradením prejavu
vôle žalovaného v prejednávanom spore domáhal, pričom dospel k záveru, že aj napriek doplneniu

znenia nájomnej zmluvy nebolo možné žalobe vyhovieť.

1.2 Primárne súd prvej inštancie zdôraznil, že platnosť poslednej nájomnej zmluvy, ktorú uzatvorili
strany sporu, skončila dňa 31.10.2020. Za zásadnú považoval tú skutočnosť, že žalobca sa domáhal
nahradenia prejavu vôle žalovaného za účelom opakovaného uzatvorenia nájomnej zmluvy, pričom
táto skutočnosť medzi stranami sporu počas celého konania nebola sporná. Súd prvej inštancie potom
z uvedenej skutočnosti ako rozhodnej v ďalšom vychádzal. Z dôvodu, že naposledy uzatvorená nájomná

zmluva za účelom nájmu bytu č. X v dome súpisné číslo XXXX na ulici E. bola so žalobcom uzatvorená
s trvaním do 31.10.2020, považoval súd prvej inštancie za potrebné pre účely opätovného uzatvorenia
nájomnej zmluvy vychádzať z ustanovení zákona č. 443/2010 Z. z. o dotáciách na rozvoj bývania a
o sociálnom bývaní (ďalej aj „zákon č. 443/2010 Z .z.“) v znení účinnom do 31.12.2020, z ktoréhovyvodil, že pre dojednanie podmienok pre opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy ponechal predmetný
zákon priestor v nájomnej zmluve. Konštatoval, že nemôže byť nad rámec zákona, resp. v rozpore
s ním, pokiaľ v nájomnej zmluve, resp. vo všeobecnom záväznom nariadení mesta – žalovaného, na

ktoré nájomná zmluva odkazuje, sú dojednané konkrétne podmienky, ktoré majú byť splnené za účelom
využitia práva na opakované uzavretie nájomnej zmluvy. V tejto súvislosti poukázal na čl. II. ods. 2
Nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným dňa 14.11.2018, podľa ktorého nájomca
má právo na opakované uzavretie nájomnej zmluvy o nájme bytu pri dodržaní podmienok uvedených
v tejto nájomnej zmluve a všeobecne záväzných právnych predpisoch, pričom dospel k záveru, že medzi

všeobecne záväzné právne predpisy nepochybne patrí aj všeobecne záväzné nariadenie žalovaného,
t. j. Mesta Žilina č. 18/2019 v spojení s všeobecne záväzným nariadením Mesta Žilina č. 11/2020, podľa
ktorého (čl. 9 ods. 1 druhá veta) nájomca požiada na základe žiadosti o opakované uzavretie nájomnej
zmluvy najneskôr 30 dní pred skončením nájmu. V nadväznosti na vyslovený záver súd prvej inštancie
poukázal na to, že v uvedenej lehote - t. j. 30 dní pred skončením nájmu - podal žalobca žiadosť
o opakované uzavretie nájomnej zmluvy, ktorá bola doručená Mestskému úradu Žilina dňa 25.09.2020,

a v ktorej žalobca uvádza ako užívateľa bytu G. A. s tým, že uvedená žiadosť bola žalobcom doplnená
dňa 22.10.2020 aj o H. I.. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nesplnil zákonné podmienky
pre opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy, nakoľko nespĺňal podmienky stanovené zákonom č.
443/2010Z.z.preopakovanéuzatvorenienájomnejzmluvy.Ustálil,žežalobcavčasepodávaniažiadosti
o opakované uzavretie zmluvy (žiadosť zo dňa 18.09.2020, doplnenie žiadosti o opakované uzatvorenie

nájomnej zmluvy zo dňa 19.10.2020) tvoril spoločnú domácnosť s B. H. I., čo vyplynulo aj z jeho
výpovede na pojednávaní konanom dňa 30.03.2023, na ktorom uviedol, že v čase podania žiadosti býval
v predmetnom byte s B. I. a s pánom G. A. nikdy v predmetnom byte nebýval, a to ani pred a ani po
podaní žiadosti na opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy u žalovaného. Zdôraznil, že aj v Zmluve o
nájme bytu č. Z490/2018 zo dňa 14.11.2018 uzatváranej na dobu určitú od 01.12.2018 do 31.10.2020

bola ako osoba tvoriaca spoločnú domácnosť označená I. H.. V nadväznosti na uvedené poukázal na
ust. § 12 ods. 4 zákona č. 443/2010 Z. z. v znení účinnom v čase podávania žiadosti, v zmysle ktorého
príjem domácnosti žalobcu ako oprávnenej osoby, ktorá zabezpečuje sociálne a všeobecne prospešné
spoločenské služby k 31. decembru roku 2019 (t.j. roku, ktorý predchádzal roku opakovaného prenájmu
bytu) presahoval 4,5 násobok jeho životného minima. Súd prvej inštancie z dokladov predložených

žalobcom na č. l. 17 spisu (potvrdenia o príjme žalobcu za rok 2019 od zamestnávateľa), ako aj
potvrdenia príjmu za predchádzajúci kalendárny rok od zamestnávateľa B. H. I. ustálil, že priemerný čistý
mesačný príjem žalobcu v roku 2019 predstavoval 1.439,52 eur (17.274,26 eur : 12) a čistý príjem B.
H. I. predstavoval 599,66 eur (7.195,95 : 12), a teda súhrnný čistý mesačný príjem domácnosti žalobcu
ku koncu roka 2019 predstavoval 2.039,18 eur (1.439,52 + 599,66). Súd prvej inštancie ďalej poukázal

na to, že životné minimum ku koncu roka 2019 predstavovalo 210,20 eur mesačne pri plnoletej fyzickej
osobe a 146,64 eur pri ďalšej spoločne posudzovanej plnoletej fyzickej osobe, t. j. spolu za obe osoby
356,84 eur mesačne a potom 4,5 násobok z uvedenej sumy predstavoval sumu 1.605,78 eur, čo je
suma nižšia, ako ku koncu roka 2019 predstavoval príjem domácnosti žalobcu (t. j. 2.039,18 eur). Ďalej
vyslovil záver, že pokiaľ by domácnosť tvoril iba žalobca, jeho priemerný mesačný príjem ku koncu roka

2019 (ktoré obdobie bolo rozhodné na účely posudzovania žiadosti o opakované uzatvorenie nájomnej
zmluvy) presahuje 4,5 násobok životného minima (t. j. sumu 945,90 eur /210,20 x 4,5/, keďže mesačný
príjem žalobcu ku koncu roku 2019 bol na úrovni 1.439,52 eur), čo sú podmienky stanovené zákonom
č. 443/2010 Z. z. pre opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy. Na základe uvedeného dospel k záveru,
že žalobca v čase podania žiadosti o opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy nespĺňal podmienky pre

jej opakované uzatvorenie s tým, že žalobca v spore opak nepreukázal.

1.3 Súd prvej inštancie súčasne zdôraznil, že pri výpočte príjmu domácnosti žalobcu nezohľadnil osobu
G. A., nakoľko z vykonaného dokazovania vyplynulo, že tento nebol osobou, ktorá tvorila spoločnú
domácnosť so žalobcom. Vychádzal zo záveru odvolacieho súdu (vysloveného v zrušovacom uznesení

sp. zn. 11Co/72/2023 zo dňa
26.09.2023), podľa ktorého si žalobca nemôže jednostranne stanovovať osoby, ktoré s ním budú žiť v
byte, ale vyžaduje sa určitá kvalita, resp. trvácnosť spolužitia nájomcu a osôb spolu s ním bývajúcich.
Vychádzajúczvyššievyslovenýchzáverovpotomsúdprvejinštanciedospelkzáveru,žetakútodefiníciu
nemožno vyvodiť z konania žalobcu, ktorý na účely žiadosti o opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy

uviedol v žiadosti zo dňa 25.09.2020 ako užívateľa nájomného bytu G. A. a v doplnení žiadosti zo dňa
19.10.2020 uvádza ako užívateľov nájomného bytu G. A. a H. I., pričom následne
v žiadosti zo dňa 29.11.2021 už zoznam užívateľov nájomného bytu opätovne zmenil, keď v tejto žiadosti
už nespomína G. A., ale iba H. I.. V tejto súvislosti poukázal na čestné prehlásenie otca G. A. zo dňa28.03.2023 na č. l. 202 spisu (v ktorom B. G. A. uvádza, že so svojím synom G. A. býva od roku 2017 po
rozvode jeho manželstva u rodinného príbuzného) a je zrejmé, že G. A. domácnosť spolu so žalobcom
netvoril, a to ani v roku 2019, 2020 a ani v roku 2021. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie dospel

k záveru, že osobu G. A. nebolo možné zohľadniť na účely výpočtu príjmu domácnosti nájomcu pri
posudzovaní podmienok na opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy, a to s poukazom na ustanovenie
§ 12 ods. 4 zákona č. 443/2010 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2020. Na základe uvedeného súd prvej
inštancie uzavrel, že žalobca nepreukázal, že spĺňal podmienky na opakované uzatvorenie nájomnej
zmluvy.Vyslovil,žesúdnemôženahrádzaťvôľužalovanéhonaopakovanéuzatvorenienájomnejzmluvy

so žalobcom, keďže takáto povinnosť žalovanému zo zákona a ani z nájomnej zmluvy pri zohľadnení
okolností súdenej veci nevyplývala.

1.4 Z odôvodnenia napadnutého rozsudku ďalej vyplýva, že žalobca po vrátení predmetnej veci súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie žiadal, aby súd nahradil prejav vôle žalovaného na uzatvorenie
nájomnej zmluvy s trvaním od 01.12.2021 do 30.11.2024. Vo vzťahu k uvedenému súd prvej inštancie

zdôraznil, že vymedzenie takejto doby trvania nájomnej zmluvy je nepreskúmateľné a podľa vyjadrenia
samotného žalobcu na pojednávaní konanom dňa 05.12.2023 z jeho strany zvolené tak, aby zákonom
stanovená maximálna doba nájmu
(3 roky) ku dňu rozhodnutia súdu neuplynula. Súd prvej inštancie súčasne konštatoval, že skutočnosť,
že mesačný príjem domácnosti žalobcu (§ 12 ods. 4 zákona č. 443/2010 Z. z. účinného do 31.12.2020),

resp. mesačný príjem žalobcu spolu s mesačným príjmom ostatných osôb žijúcich v byte k 31. decembru
kalendárneho roka predchádzajúceho roku opakovaného prenájmu nájomného bytu (to však už podľa
znenia § 12 ods. 4 zákona č. 443/2010 Z. z. účinného od 01.01.2021 – 31.12.2021) mala byť skúmaná
za rok 2020, nevyplýva
zo žiadneho zákonného ustanovenia a nevyplýva ani z poslednej medzi stranami sporu uzatvorenej

nájomnej zmluvy a nevyplýva ani zo všeobecne záväzného nariadenia Mesta Žilina. Mal za to, že
jediné odôvodnenie, pre ktoré bola zvolená táto doba trvania nájomnej zmluvy, vo vzťahu ku ktorej sa
žalobca domáhal nahradenia prejavu vôle na jej uzatvorenie žalovaným, bolo odôvodnenie založené
vyslovene na praktických dôvodoch zo strany žalobcu (t. j. aby nájomná zmluva trvala aj naďalej).
Súd prvej inštancie dospel k záveru, že praktické dôvody na strane žalobcu súdu neumožňujú, aby

nahrádzal prejav vôle žalovaného na opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy s tým, že zo strany
žalobcu nemožno bez opory
v akomkoľvek predpise, resp. v dvojstranne uzatvorenom právnom úkone si jednostranne stanoviť
pre účely tohto sporu dobu, za ktorú je potrebné vypočítať príjmy domácnosti žalobcu na účely
vyhodnotenia, či tieto zodpovedajú zákonným požiadavkám pre opätovné uzatvorenie nájomnej zmluvy

a rovnako nemožno bez takej opory si jednostranne stanovovať dobu trvania nájmu. Súd prvej inštancie
potom aj z týchto dôvodov dospel k záveru, že nebolo možné nahradiť prejav vôle žalovaného
na opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy, keďže doba trvania nájmu nezodpovedá ustanoveniam
pôvodne uzatvorenej nájomnej zmluvy, ako aj všeobecne záväzného nariadenia Mesta Žilina, podľa
ktorých je potrebné podať žiadosť

o opakované uzavretie nájmu najneskôr 30 dní pred skončením nájmu. Z uvedených dôvodov potom
súd prvej inštancie ani nepristúpil k vykonaniu analýzy, či žalobca spolu s osobami žijúcimi s ním byte
by spĺňali podmienky pre opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy,
v prípade, ak by bolo odôvodnené vychádzať z príjmov týchto osôb za rok 2020.

1.5 Súčasne súd prvej inštancie dospel k záveru, že nie je oprávnený aprobovať prejav vôle, z ktorého
je zrejmé, že dochádza k antedatovaniu nájomnej zmluvy (podľa doplnenej nájomnej zmluvy sa má táto
uzatvárať ku dňu 01.12.2021, na dobu určitú od
01.12.2021 – 30.11.2024), pričom zdôraznil, že bezprostredným účinkom právoplatnosti rozsudku
súdu, ktorým sa nahrádza prejav vôle je, že zmluva sa považuje za uzatvorenú dňom nadobudnutia

právoplatnosti tohto rozsudku, a preto nemožno nesplnenie podmienky pre opakované uzatvorenie
nájomnej zmluvy zhojiť autoritatívnym rozhodnutím súdu, ktorým má byť nahradený prejav vôle
žalovaného spätne do minulosti, nakoľko rozsudok, ktorým sa prejav vôle nahrádza, právo zakladá
a má konštitutívny charakter, ktorý na základe hmotného práva umožňuje konštitutívne vytváranie
práv a povinností medzi stranami, a teda takým rozsudkom nemožno vynucovať konkludentný súhlas

žalovaného s uzavretím nájomnej zmluvy.

1.6 Súd prvej inštancie ďalej vyslovil záver, že nie je možné nahradiť prejav vôle prenajímateľa
opakovane uzatvoriť so žalobcom nájomnú zmluvu, keď ani samotný zákonč. 443/2010 Z. z. takú povinnosť žalovanému nestanovuje a tento zákon upravuje možnosť uzatvoriť s
fyzickou osobou opakovane nájomnú zmluvu a určuje podmienky, ktoré musí taká osoba splniť (§ 12
ods. 4 zákona č. 443/2010 Z. z.). Dospel k záveru, že súd nemôže ísť nad rámec zákona a uložiť mu takú

povinnosť, ktorú mu ani sám zákon neukladá a takáto povinnosť žalovanému nevyplýva ani z pôvodnej
nájomnej zmluvy, keďže podmienky
na opätovné predĺženie nájomnej zmluvy splnené neboli.

1.7 Z odôvodnenia napadnutého rozsudku ďalej vyplýva, že súd prvej inštancie nevykonal

žalobcom navrhované dokazovanie, ktorý návrh žalobca formuloval „pre prípad dôkaznej núdze“, t. j.
vypočutie G. H. J., zamestnancov referátu bytového Mestského úradu v Žiline, pani G. H., pani G. K.
a to z dôvodu, že vykonanie výsluchov týchto osôb by nemalo akýkoľvek dopad na rozhodnutie vo veci
a navyše ich vykonanie by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. Súd prvej inštancie ďalej
konštatoval, že v spore sa nezaoberal žalobcom uvádzanými prípadnými nárokmi, ktoré by mu voči
žalovanému podľa jeho tvrdení mohli vzniknúť, keďže tieto skutočnosti nemali súvis s prejednávanou

vecou.

1.8 O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku
(ďalej aj „CSP“) v spojení s § 262 ods. 1 CSP a § 396 ods. 3 CSP tak, že priznal žalovanému, ktorý bol
v predmetnom spore úspešný v plnom rozsahu, voči žalobcovi právo na náhradu trov prvoinštančného

a druhoinštančného konania v rozsahu 100 %.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, a to proti všetkým jeho výrokom, podal žalobca riadne a včas
odvolanie z dôvodov prezumovaných § 365 ods. 1 písm. b), d), f), g) a h) CSP, keď namietal, že
súd prvej inštancie nerešpektoval odvolacím súdom vyslovený právny názor v odseku 18. uznesenia

a vec opätovne posúdil jednostranne v neprospech žalobcu, a to bez zbytočného odkladu, aplikoval
príslušné predpisy tak, že poprel ich účel, podstatu a zmysel, v čom žalobca vzhliadal porušenie práva
na spravodlivý proces, ktoré v sebe zahŕňa aj právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými
skutočnosťami zo strany súdu a právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Má za to, že súd vo svojom
rozhodnutí neponúkol jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na nastolené otázky a dôvody, na ktorých založil

svoje rozhodnutie.

2.1 Žalobca sa súčasne nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odseku 34.
odôvodnenia rozsudku, podľa ktorého súd nemôže nahradiť prejav vôle prenajímateľa (žalovaného)
opakovane uzatvoriť so žalobcom nájomnú zmluvu, keď ani samotný zákon č. 443/2010 Z. z. takúto

povinnosť žalovanému nestanovuje, pričom žalobca zastáva názor, že zákon upravuje možnosť
uzatvoriť s fyzickou osobou opakovane nájomnú zmluvu a určuje podmienky, ktoré musí taká osoba plniť
(§ 12 ods. 4 zákona č. 443/2010 Z. z.). Podľa názoru žalobcu s odkazom na znenie § 12 ods. 3 zákona
č. 443/2010 Z. z. v spojení s čl. II ods. 2 nájomnej zmluvy právu nájomcu na opakované uzatvorenie
nájomnej zmluvy zodpovedá povinnosť prenajímateľa takúto nájomnú zmluvu s nájomcom opakovane

uzatvoriť, ak tento spĺňa podmienky ustanovené v zákone, resp. v nájomnej zmluve. Zdôraznil, že pri
akceptácii takéhoto právneho názoru súdu prvého stupňa sa potom javia všetky jeho ostatné úvahy
prezentované v napadnutom rozhodnutí (odsek 27. až 33. rozsudku) ako nadbytočné.

2.2 Žalobca súčasne poukázal na procesný postup súdu prvej inštancie, ktorý uznesením sp. zn.

49C/71/2022 zo dňa 27.10.2023 vyzval žalobcu, aby v lehote 10 dní od doručenia tohto uznesenia
v znení neskorších úprav s odkazom na uznesenie Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 11Co/72/2023 zo dňa 26.09.2023 opravil žalobný petit tak, aby obsahoval doplnenie podstatných
náležitostí nájomnej zmluvy, pričom poukázal na pokyn odvolacieho súdu uvedený v odseku 16.1
zrušujúceho uznesenia sp. zn. 11Co/72/2023 zo dňa 26.09.2023. V tejto súvislosti žalobca poukázal

na to, že on žiadal žalovaného, prípadne jeho právneho zástupcu, o špecifikáciu (oznámenie)
požadovaných údajov a to začiatok nájmu, doba nájmu, výška mesačného nájomného, výšky úhrady za
plnenie spojené s užívaním nájomného bytu, ktoré určoval žalovaný, pričom žalovaný túto požadovanú
súčinnosť neposkytol. Preto on sám bez súčinnosti žalovaného, ktorej poskytnutie bolo nevyhnutné na
riadne doplnenie žalobnej žiadosti, podaním zo dňa 20.11.2023 upravil petit žaloby, pričom táto úprava

žaloby nebola podľa jeho názoru žalovanému súdom riadne doručená, pričom v tejto súvislosti poukázal
na svoju argumentáciu, ktorú uvádzal aj na pojednávaní konanom dňa 05.12.2023.2.3 Žalobca súčasne uviedol, že platnosť poslednej nájomnej zmluvy skončila dňa 31.10.2023, pričom
v zmysle § 12 ods. 2 zákona č. 443/2010 Z. z. doba nájmu dohodnutá v nájomnej zmluve môže byť
najviac tri roky, teda do 31.10.2023 s tým, že on sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa

12.09.2022 v znení jej úpravy zo dňa 13.10.2022 domáhal uloženia povinnosti žalovanému uzatvoriť
so žalobcom nájomnú zmluvu v znení predloženom žalobcom a až na výzvu súdu podaním zo dňa
20.11.2023upravilžalobnúžiadosťtak,žežiadal,abysúdprvejinštancienahradilprejavvôležalovaného
na uzatvorenie nájomnej zmluvy s trvaním od 01.12.2021 do 30.11.2024, pričom v konaní tvrdil,
že od skončenia platnosti poslednej nájomnej zmluvy spĺňa podmienky pre opakované uzatvorenie

nájomnej zmluvy. V tejto súvislosti zdôraznil, že nemôže byť dôvod (právny záujem) domáhať sa
nahradenia prejavu vôle uzatvoriť nájomnú zmluvu na dobu určitú, keď už v čase uplatňovania takéhoto
nároku uplynula, nakoľko pre rozhodnutie súdu je rozhodný skutkový a právny stav v čase vyhlásenia
rozhodnutia. V tejto súvislosti poukázal na to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vyhlásené dňa
05.12.2023, ktorým by nahradil súd prejav vôle žalovaného na uzatvorenie nájomnej zmluvy s trvaním
od 01.11.2020 do 31.10.2023, by bolo bez právneho významu. Závery súdu prvej inštancie, ktorý

v uvedenom postupe žalobcu videl len praktické dôvody, považoval žalobca potom za nesprávne,
vyplývajúce z neporozumenia jeho argumentácie. V tejto súvislosti zdôraznil, že výšku nájomného ako
aj výšku platieb v spojení s nájmom určoval žalovaný ako prenajímateľ na podklade podkladov, ktoré
má k dispozícii, a rovnako určoval aj začiatok a dobu nájmu.

2.4 Žalobca súčasne považoval posúdenie súdu prvej inštancie v odseku 32. odôvodnenia rozsudku
týkajúce sa vyhodnotenia žalobcom vymedzenej doby nájmu od 01.12.2021 do 30.11.2024 ako
nepreskúmateľné, keď má za to, že súd prvej inštancie sa opomenul vysporiadať s jeho argumentáciou
na pojednávaní konanom dňa 05.12.2023, kde on k vymedzeniu začiatku a doby nájmu poukázal na
písomné podanie žalobcu zo dňa 29.11.2021, doručené žalovanému dňa 01.12.2021, ktorého prílohou

bola aj žiadosť o opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy s prílohami. Má za to, že on v konaní tvrdil
a dokladmi aj preukázal, že po celú dobu spĺňal aj podmienky príjmu podľa ust. § 12 ods. 4 zákona,
pričom súd v tomto smere nevykonal žiadne dokazovanie a nepristúpil k vykonaniu analýzy a v rozpore
s právnym názorom odvolacieho súdu sa ani nevysporiadal s predloženým čestným vyhlásením B. I.
zo dňa 30.11.2023, keď má za to, že ak by súd prvej inštancie vykonal predmetnú analýzu, dospel by

k záveru, že žalobca spĺňa podmienky opakovaného uzatvorenia nájmu.

2.5 Vo vzťahu k záveru súdu prvej inštancie, že súd nemôže aprobovať prejav vôle, z ktorého je zrejmé,
že dochádza k antedatovaniu nájomnej zmluvy a nemôže nahradiť prejav vôle žalovaného spätne do
minulosti s tým, že zmluva sa považuje za uzatvorenú dňom nadobudnutia právoplatnosti rozsudku

o nahradení prejavu vôle, žalobca namietal, že on nedokáže predpokladať, kedy bude rozsudok súdu
právoplatný a v tomto smere prispôsobiť začiatok a dobu trvania nájmu. Podľa jeho názoru by pri
akceptovaní výkladu súdu prvej inštancie bolo prakticky nemožné sa v súdnom konaní úspešne domôcť
práva nahradenia vôle žalovaného na opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy.

2.6 Žalobca súčasne namietal, že zákon č. 443/2010 Z. z. a ani iný zákon žalovaného nesplnomocnil
k vydaniu Všeobecne záväzného nariadenia č. 18/2019, resp. Všeobecne záväzného nariadenia č.
11/2020, na ktoré súd prvej inštancie odkazuje, pričom uviedol, že pri výkone štátnej správy môže obec
a vyšší územný celok vydávať v rámci svojej územnej pôsobnosti na základe splnomocnenia v zákone
a v jeho medziach všeobecne záväzné nariadenia.

2.7 Žalobca súčasne namietal postup súdu, ktorý na účely posúdenia splnenia podmienok opakovaného
uzatvorenia nájmu nezapočítal/nezahrnul aj pána G. A., a to s poukazom na skutočnosť, že tento nikdy
v predmetnom byte nebýval, a to ani pred a ani po podaní žiadosti o opakované uzatvorenie nájmu,
pričom uvedené považuje za nesprávne a v rozpore s účelom zákona. V tejto súvislosti zopakoval, že

on ako nájomca v žiadosti o opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy zo dňa 19.10.2020, ktorá bola
doručená na mestský úrad dňa 22.10.2020, žiadosť vyplnil a úradne overil svoj podpis a v časti menný
zoznam všetkých užívateľov nájomného bytu uviedol B. H. I., G. A., pričom sa jedná o vzor žiadosti
určenej žalovaným pre opakované uzatváranie nájomnej zmluvy, ktorá ako žiadosť je podaním. Ďalej
poukázal na čl. III bod 4 nájomnej zmluvy, podľa ktorého sa nájomca zaväzuje oznámiť prenajímateľovi

najneskôr v deň vzniku nájmu počet, mená a osobné údaje osôb vrátane ich vzťahu k nájomcovi,
ktoré budú s nájomcom v predmetnom byte bývať. Podľa žalobcu, on v súlade s vyššie uvedenými
ustanoveniami nájomnej zmluvy a so zaužívaným postupom (praxou) u žalovaného tomuto riadne
oznámil osoby, ktoré budú s ním na podklade novej nájomnej zmluvy v predmetnom byte bývať,pričom takto postupoval aj v minulosti pri opakovanom uzatváraní nájomnej zmluvy, resp. napríklad
v žiadosti o opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy z 24.09.2018 (ktorá bola doručená žalovanému
dňa 28.09.2018) alebo žiadosti o opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy zo dňa 23.02.2017, ktorá

bola doručená žalovanému dňa 02.03.2017, v ktorých uviedol osobu, ktorá v byte s ním pred podaním/
po podaní žiadosti nebývala a žalovaný takúto žiadosť akceptoval a uzatvoril s ním Nájomné zmluvy
Z490/2018, Z088/2017/2018, kde tieto osoby boli uvedené v nájomnej zmluve v časti osoby tvoriace
domácnosť nájomcu. Žalobca konštatoval, že platnosť týchto nájomných zmlúv žalovaným nikdy
nerozporoval, a takto dojednaný opakovaný nájom skončil uplynutím dojednanej doby nájmu. Žalobca

má za to, že odmietnutie zahrnúť osobu G. A. nemá oporu v zákone a je v rozpore so zaužívanou praxou
žalovaného a podľa jeho názoru ide o diskriminačné konanie.

2.8 Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie
zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná mu voči žalovanému nárok na náhradu trov
prvoinštančného ako aj odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

3. Žalobca v doplnení odvolania zo dňa 12.01.2024 namietal nesprávne právne posúdenie veci zo strany
súdu prvej inštancie a rozsudok súdu prvej inštancie považoval za jednostranný a v rozpore s dobrými
mravmi. Má za to, že súd prvej inštancie jednostranne nezahrnul do výpočtu príjmu domácnosti žalobcu
osobu G. A. a nevyhodnotil ju podľa obsahu ako údaj deklarovaný ako vôľu nájomcu uvedenú vyplnením

žiadosti vo svojej (žalovaným predtlačenej) žiadosti, ktorú vyplňoval ako oprávnená osoba nájomca,
ktorá je zo dňa 25.09.2020 a v jej doplnení zo dňa 22.10.2020 s vysvetlením v rozpore s § 12 ods. 3
zákona a v rozpore s odstavcom 3 bod 4 zmluvy o nájme bytu č. Z490/2018 v spojení s § 22 ods. 6
zákona č. 443/2010 Z. z.. Má za to, že on si splnil povinnosť oznámiť prenajímateľovi mená a osobné
údaje osôb, ktoré s ním v predmetnom byte budú bývať, prípadne ich príbuzenský vzťah a to ešte

pred vznikom nájmu. Tieto údaje sú uvedené v žiadostiach a ich prílohách. Má za to, že súd prvej
inštancie nezohľadnil a nevyhodnotil postup žalovaného podľa dôkazov predložených už pri podaní
žaloby a podľa dôkazov uvedených v jej prílohách zo dňa 09.09.2022, príloha 10 (žiadosť o opakované
uzatvorenie nájomnej zmluvy zo dňa 23.02.2017 na č. l. 85 až 89 spisu), kde v žiadosti bola uvedená
pani L. L. ako užívateľka nájomného bytu, na základe ktorej bola žalovaným uzatvorená s nájomcom

Zmluva o nájme bytu Z088/2017 (príloha 11 žaloby na č. l. 90 – 93 spisu), v ktorej ako osoba tvoriaca
spoločnú domácnosť bola označená a uvedená pani L. L. a žalobca ako nájomca (žiadosť o opakované
uzatvorenie nájomnej zmluvy – príloha 12, na č. l. 94 až 103 spisu), kde v žiadosti bola uvedená pani I.
H. ako užívateľka nájomného bytu, na základe ktorej bola žalovaným uzatvorená s nájomcom Zmluva
o nájme bytu Z490/2018 (príloha 13 žaloby na č. l. 104 – 107 spisu), v ktorej ako osoba tvoriaca

domácnosť nájomcu bola uvedená pani I. H.. Uviedol, že pani L. L. ani pani I. H. pred podpisom vyššie
uvedených zmlúv taktiež s ním ako nájomcom nebývali a ich osoby boli zohľadnené v súlade s § 22
ods. 4, 5 a ods. 6 zákona č. 443/2010 Z. z. Uviedol, že v predmetnom byte ani nemohli bývať, pretože
by mu ako nájomcovi hrozila výpoveď nájmu v spojení s ustanoveniami a podmienkami uvedenými v
§ 687 a nasl. Občianskeho zákonníka. Má za to, že z uvedeného vyplýva, že príjmové podmienky boli

v predchádzajúcich žiadostiach posudzované s takými údajmi a počtom a osobami, ktoré budú bývať
v deň vzniku nájmu spolu s nájomcom v byte, tak ako boli nájomcom uvedené v žiadosti. Poukázal na
to, že aj v týchto zmluvách o nájme sú podmienky v odstavci III. bod 4 rovnaké, a tieto texty zmlúv úplne
vyhotovoval nájomca. Podľa žalobcu takéto nerovnaké a svojvoľné nezohľadnenie osôb zapísaných
do tlačiva jeho žiadosti zo dňa 25.09.2020 a 22.10.2020 pri výpočte príjmu je zo strany žalovaného

i súdu diskriminačné, hlavne, keď v predchádzajúcich žiadostiach boli tieto osoby zapísané v žiadostiach
a zahrnuté do výpočtu príjmu, a to i za rovnakých skutkových podmienok a pri právnych následkoch,
a toto nadobudnuté a v praxi uplatňované právo nájomcu mu bolo oproti žiadostiam (na č. l. 85 a 94
spisu) žalovaným i súdom odňaté, čo je v rozpore so zásadou ochrany takéhoto nadobudnutého práva,
keď konanie žalovaného bolo konzistenčné a zrazu nie je.

3.1 Žalobca má za to, že ust. § 12 ods. 4 písm. b) zákona v znení účinnom do 31.12.2020 ustanovuje
len výšku príjmu na účely posúdenia príjmových kritérií a to budúcnosti, avšak nestanovuje, že osoby,
s ktorými sa zmluva neuzatvára a nie sú nájomcami, by museli žiť v byte v domácnosti. Uviedol, že
fyzickou osobou, s ktorou žiadateľ – žalovaný uzatvára nájomnú zmluvu, je len fyzická osoba nájomca

alebo nájomcovia (manžel/manželka) a on ako fyzická osoba nájomca v domácnosti žil, a teda možnosť
uzatvorenia zmluvy splnil s poukázaním aj na doktrinálnu definíciu domácnosti, kde žil v byte v súžití s H.
I.,sktoroutvorilidomácnosťminimálnedveosoby,takakotobolouvedenévzmluveZ490/2018.Uviedol,
že s ostatnými osobami ako členmi domácnosti, ktoré tvoria domácnosť nájomcu, sa nájomná zmluvamedzi nimi a prenajímateľom neuzatvára a nie sú v tomto prípade ani subjektom tohto právneho vzťahu.
Z uvedených dôvodov potom žalobca nesúhlasil so záverom súdu v odseku 29., 30. a 31. rozsudku, kde
súd prvej inštancie uviedol, že nebolo možné osobu G. A. zohľadniť na účely výpočtu s poukázaním na

§ 12 ods. 4 zákona, keďže tvoriť domácnosť s nájomcom ani nemusí, i s tým, že nepreukázal, že spĺňa
podmienky na opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy. Má za to, že súd podľa obsahu žiadosti mal
zahrnúť všetky osoby, ktoré v žiadostiach boli uvedené.

3.2 Žalobca súčasne poukázal na to, že rešpektuje skutočnosť, že je výlučným právom žalovaného,

komu v prípade pridelenia bytu nájomcovi byt pridelí, ale zastáva názor, že v prípade opakovaného
nájmu, kedy sa má periodicky zmluva opakovať, je výlučne na nájomcovi, s kým chce v byte bývať, keď
za byt a aj za povinnosti spojené s nájmom zodpovedá výlučne nájomca. Žalobca má za to, že z dôvodu,
že nájomný vzťah vzniká a vznikol len medzi ním ako nájomcom a žalovaným, dispozičné právo
žalovaného, kto bude s ním ako nájomcom v byte bývať, je obmedzené, a práve on ako nájomca určuje
skutočnosť, ktoré osoby sa k nemu prisťahujú alebo odsťahujú a on je len povinný za účelom prepočtu

výšky nájomného a iných poplatkov viažucim sa k počtu osôb bývajúcich v byte oznámiť žalovanému,
resp. jeho správcovskej spoločnosti, takýto počet osôb. Zdôraznil, že pri opakovanom nájme toto právo
žalovaný nemá za podmienky, ak sa osoba nájomcu nemení a osoby splnili podmienky a predložili
k žiadosti nájomcu všetky potrebné prílohy, a to aj prílohy, že nemajú nedoplatky voči žalovanému
na daniach a iných poplatkoch a ako spoluposudzované osoby s nájomcom spĺňajú príjmové kritériá

zákona na opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy. Žalobca má za to, že pridelenie bytu a opakované
predĺženie nájmu sú dve odlišné veci a rozdielne sa posudzujú, pokiaľ sa nájomca nemení. Podľa
žalobcu pri opakovanom nájme musí postupovať nájomca výlučne podľa zákona a nemôže do zmlúv
ani do všeobecne záväzného nariadenia uvádzať a zakotvovať iné podmienky nad jeho rámec, napr.
podmienku, že žiadosť o opakovaný nájom treba podať 30 dní pred skončením nájmu, nakoľko

takáto podmienka nie je uvedená v zákone č. 443/2010 Z. z.. Zdôraznil, že podmienka podať žiadosť
o opakovaný nájom 30 dní pred skončením nájmu nie je v zmluve uvedená a odkazuje len na všeobecne
záväzné nariadenie Mesta Žilina a do tohto všeobecne záväzného nariadenia bola takáto podmienka
uvedená v rozpore so zákonom a nad rámec zákona č. 443/2010 Z. z.. Podľa žalobcu je každá ďalšia
žiadosť o pridelenie nájomného bytu opakovaná, a to aj keď sa viaže k tomu istému bytu a ako podporný

dôkaz predložil do prílohy 1 odvolania list od žalovaného „Žiadosť o predĺženie nájmu – odpoveď“
značka 471/2016-760129/2016-SKL zo dňa 25.04.2016, v ktorom je konštatované, že po podaní žiadosti
o predĺženie nájmu, ktorej sa nedoložením nejakého dokladu k žiadosti nevyhovelo, ak jeho záujem
o predĺženie nájomnej zmluvy naďalej pretrváva, má žalovanému predložiť novú žiadosť o predĺženie
nájmu, aj keď nájomný vzťah by tu dávno skončil. Uviedol, že on ako nájomca a užívateľ a užívatelia

bytu majú stále záujem o predĺženie nájmu a tento záujem pretrváva nepretržite od skončenia nájmu,
čo vyplýva aj z jeho listov, ktoré adresoval žalovanému na č. l. 48 a č. l. 83 – 84 spisu. Zdôraznil, že on
platí žalovanému podľa predpisu mesačnej zálohovej platby za užívanie bytu platného od 01.02.2023
vypočítaného pre dve osoby minimálne vo výške ním ustanovenej, ktorý mu zaslal riadne a včas a platby
žalovaný prijíma roky a užíva z nich výnos. Na podporu tejto skutočnosti predložil žalovaný do spisu aj

vyúčtovanie nákladov spojených za užívanie bytu za obdobie od 01.01.2021 do 31.12.2021 a obdobie
01.01.2022 do 31.12.2022, kde sú v ich obsahu aj informácie o platbách i doklady o úhrade nájmu
aspoň za posledných šesť mesiacov. Žalobca súčasne čestne prehlásil, že voči prenajímateľovi nemajú
k dnešnému dňu žiadne nedoplatky, čo prehlásila k 30.11.2023 aj pani I. v prehlásení.

3.3 Nesúhlasil so záverom súdu uvedeným v odseku 32. odôvodnenia rozsudku, t. j. že skutočnosť, že
mesačný príjem jeho domácnosti spolu s mesačným príjmom ostatných osôb atď. „mala byť skúmaná
za rok 2020, nevyplýva zo žiadneho zákonného ustanovenia“. Má za to, že žiadosť o opakované
uzatvorenie nájomnej zmluvy zo dňa 21.10.2021 podpísaná s úradne overeným podpisom nájomcu bola
žalovanému doručená poštou dňa 01.12.2021 spolu s postupovým listom zo dňa 29.11.2021, v ktorej

žiadal o predĺženie nájmu v predmetnom byte, a keďže nájom bol skončený, žiadosť o uzatvorenie nájmu
je dňom doručenia žiadosti žalovanému a tento deň 01.12.2021 je dňom začiatku nájmu, tak ako to
do prílohy petitu návrhu zmluvy uviedol, čo má byť dátum vzniku nájmu uvedeného obdobia. Poukázal
na ustanovenia zákona č. 443/2010 Z. z. účinné od 01.01.2021 do 31.12.2021 a to na ust. § 22 ods.
4 (odsek 5) zákona, kde ustanovenie taxatívne hovorí, ako sa vypočíta životné minimum oprávnenej

osoby podľa § 22 ods. 3 písm. b) a c), a teda ak mal vzniknúť nájom jeho začiatkom 01.12.2021,
predchádzajúci posudzovaný rok je 2020, tak ako to vyplýva aj zo žiadosti a jej doložených príloh ako
dokladov k preukázaniu skutočnosti za určité obdobie príjmov osôb.3.4 Poukázal na to, že antedatovanie zmluvy je bežnou a praktickou praxou, pričom je dôležité, aby
dátum uzatvorenia zmluvy nebol dátumom, ktorý presahuje maximálne obdobie doby dohodnutého
nájmu a bol v tomto intervale. Zdôraznil, že podľa prílohy petitu je v prílohe uvedený iba Návrh – Zmluva

o nájme bytu č..., a strany zmluvného vzťahu môžu pred uzatvorením a podpisom riadnej zmluvy v rámci
dohody okrem znenia zmluvy dátum podpisu zmluvy kedykoľvek zmeniť i opraviť v lehote troch dní od
právoplatnosti rozsudku. Domnieva sa, že ak sa má podľa súdu zmluva považovať za uzatvorenú dňom
právoplatnosti rozsudku, je uvedenie dátumu podpisu v návrhu zmluvy nadbytočné a jeho uvedenie
v rámci doby nájmu nemá vplyv na znenie zmluvy ako i uzatvorenie a platnosť zmluvy vyplývajúcej

z bezprostredného účinku právoplatnosti rozsudku v určitý čas.

3.5Žalobcasúčasnemázato,žežalovanýakoobecrozhodovalojehoprávachapovinnostiachiprávom
chránených záujmoch uvedených v zákone č. 443/2010 Z. z. ako oprávnenej fyzickej osoby, a preto
podmienky a povinnosti uvedené v zákone č. 443/2010 Z. z. a vybavovanie žiadosti sú tak preneseným
výkonom štátnej správy na obec v oblasti dotácií na rozvoj bývania a sociálnom bývaní. Žalobca potom

zastáva názor, že žalovaný pri vybavovaní jeho podaní o opakované uzatvorenia nájomných zmlúv
postupoval v rozpore so zákonmi a Ústavou SR a mal vydať vo veci rozhodnutie podľa Správneho
poriadku so všetkými jeho formálnymi a neformálnymi náležitosťami. Uviedol, že rozhodovanie o tom,
či spĺňa daná osoba príjmové kritériá na opakované uzatvorenie nájmu v byte postaveného zo štátnych
dotácií a ŠFRB, teda financovaných z verejných financií štátneho rozpočtu, alebo nie, je tak závažným

rozhodnutím pre fyzickú osobu, ktorá má rozhodný vplyv na prípadnú stratu jej obydlia a pre všetky
osoby tvoriace domácnosť. Poukázal aj na § 22 ods. 7 zákona č. 443/2010 Z. z., podľa ktorého žiadateľ
– obec (žalovaný) je splnomocnený na vydanie VZN vo veci okruhu oprávnených fyzických osôb, ktorým
sa poskytuje bývanie z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 22 ods. 3 písm. f/). Má za to, že ak obec
môže vydávať nariadenie len na základe splnomocnenia zákonom a v jeho medziach, teda v súlade s § 6

ods. 2 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, plní úlohy štátnej správy, a tieto všeobecne záväzné
nariadenia musia byť v súlade so zákonom. Obec ako právnická osoba vrátane starostu ( primátora)
sú potom správnym orgánom, nakoľko rozhodujú o právach a právom chránených záujmoch alebo
povinnostiach fyzických osôb pri prenesenom výkone v oblasti verejnej správy. Preto má žalobca za to,
že žalovaný postupoval v rozpore so zákonom a žaloba v uvedenej veci bola vynútená, keďže nesúhlasy

žalobcu a odvolania nepostúpil so spisovým materiálom na dvojinštančné nezávislé konanie o rozklade,
a to na vecne a miestne príslušný nadriadený správny orgán, ktorým je Odbor výstavby a bytovej politiky
Okresný úrad Žilina, ktorý vec poprípade postúpi na vecne príslušné ministerstvo. Má za to, že aj dĺžka
konania a strata doby (tri roky) prípadného nájmu prislúchajúceho do 31.10.2020 z predchádzajúceho
konania k žiadosti zo dňa 25.09.2020 a opakovaný nájom nemôže byť pripisovaná na jeho vinu, keďže

podľa Správneho poriadku by už bolo s konečnou platnosťou rozhodnuté na odvolacom správnom
orgáne a to bezplatne bez jeho nákladov, pretože § 49 Správneho poriadku má na vybavenie lehoty, ale
súdne konanie také lehoty určené zákonom, pokiaľ nejde o neodkladné opatrenie, nemá. Má za to, že
mu vznikla škoda a ujma na spravodlivý a nestranný proces a konanie o vybavení i vybavení odvolaní
jeho žiadostí, a preto bol nútený sa práva dovolávať až podaním žaloby na súde. Zdôraznil, že žalovaný

mal žiadosti ako podania vybavovať podľa Zákona o správnom konaní a to že tak neurobil, je v rozpore
so zákonmi a Ústavou SR a takéto nekonanie pri vybavení žiadosti malo podstatný vplyv okrem iného
aj na podmienky a konanie v súdnom konaní. Zotrval na tom, že si splnil všetky príjmové podmienky,
podmienky na opakované uzatvorenie zmlúv vo všetkých žiadostiach a ich prílohách o opakované
uzatvorenie nájomných zmlúv, ktoré doručil na konanie žalovanému v období od 01.09.2020 uvedený

v oddiele 1 a 2 odvolania. Uviedol, že byt mu bol transparentne pridelený v roku 2007 a užíval ho spolu
s osobami v domácnosti od januára 2008 pred účinnosťou zákona č. 443/2010 Z. z., t. j. v byte býva 15
rokov s tým, že počas tohto obdobia bolo 5 x vyhovené jeho žiadosti o opakovaný nájom. Žalobca ďalej
uviedol, že on má naďalej záujem na predĺžení nájmu po prípadnom úspechu v spore, tak aby si mohol
po skončení nájmu podať novú žiadosť o opakovaný nájom bytu.

3.6 Žalobca sa súčasne pridŕžal a stotožnil v celom rozsahu čo do obsahu s odvolaním svojho právneho
zástupcu zo dňa 09.01.2024.

4. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je správne. Rozporoval

dôvody, ktoré uvádzal žalobca na svoju obranu v odvolaní proti predmetnému rozsudku. V celom
rozsahu sa pridržal všetkých svojich písomných vyjadrení, ako aj ústnych prednesov učinených ním
na pojednávaniach a na tieto v celom rozsahu odkázal. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje
žalovaný za dostatočné a presvedčivé. Poukázal na ust. § 12 ods. 3 zákona č. 443/2010 Z. z., podľaktorého sa v nájomnej zmluve upraví právo nájomcu na opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy
o nájme nájomného bytu pri dodržaní podmienok uvedených v nájomnej zmluve a v uvedenom zákone.
Taktiež poukázal na § 12 ods. 1 písm. d) tohto zákona, podľa ktorého musí nájomná zmluva obsahovať

podmienky opakovaného uzavretia nájomnej zmluvy. Má za to, že ust. § 12 ods. 3 zákona č. 443/2010 Z.
z. sa nemôže stotožňovať s nárokom na uzavretie nájomnej zmluvy, ale toto ustanovenie upravuje najmä
náležitosti nájomnej zmluvy, pričom v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 10Co/158/2019 zo dňa 30.01.2020. Podľa názoru žalovaného účel predmetnej právnej normy
je potrebné vidieť najmä v ochrane nájomcov, tak ako to v tomto rozsudku konštatoval aj krajský súd.

Žalovaný má za to, že žalobca nesplnil podmienky pre opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy, a preto
nebolo vyhovené jeho žiadosti o opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy a žalovanému nevznikla
povinnosť nájomnú zmluvu uzatvoriť. V tejto súvislosti sa žalovaný v celom rozsahu stotožnil so záverom
súdu prvej inštancie, že zákon č. 443/2010 Z. z. neukladá povinnosť žalovanému uzatvoriť nájomnú
zmluvu.

4.1 Žalovaný taktiež poukázal na to, že rozsudky ukladajúce povinnosť uskutočniť nejaký právny úkon
nahrádzajú prejav vôle tento právny úkon uskutočniť, len čo rozsudok, ktorý ukladá povinnosť uzavrieť
určitú zmluvu, nadobudne právoplatnosť. Prejav vôle subjektu právneho vzťahu je možné nahradiť
súdnym rozhodnutím len v tých prípadoch, kde to zákon výslovne umožňuje (§ 50a, § 715, § 719
ods. 2 Občianskeho zákonníka), resp. povinnosť k právnemu konaniu subjektu je stanovená zákonným

ustanovením (§ 603 ods. 3 Občianskeho zákonníka), alebo ak záväzková povinnosť strán sporu je
založená iným právnym úkonom.

4.2 Žalovaný súčasne sporoval tvrdenie, že neposkytol žalobcovi na výzvu súdu súčinnosť, keď on
sa vyjadril k výzve na poskytnutie súčinnosti žalobcovi v súdom stanovenej lehote a to listom zo dňa

22.11.2023. Uviedol, že doplnenie doby nájmu žalobcom od 01.12.2021 do 30.11.2024 do žalobného
petitu nemá žiadnu oporu v zákone ani v inej právnej skutočnosti a ak žalobca odvodzuje povinnosť
žalovaného na uzavretie nájomnej zmluvy z poslednej uzatvorenej nájomnej zmluvy, tak z tejto nájomnej
zmluvy je zrejmé, že žalovaný mal vôľu po splnení podmienok uzatvoriť nájomnú zmluvu, keď začiatok
doby nájmu by nadväzoval na predchádzajúcu nájomnú zmluvu. Žalovaný uviedol, že žalobca síce

zdôvodnil doplnený dátum začatia nájmu (01.12.2021) odvolaním sa na písomné podanie žalobcu zo
dňa 29.11.2021, ktorého prílohou bola žiadosť o opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy, avšak svoje
úvahy opakovane zakladá na nesprávnom predpoklade, že VZN č. 18/2019 nie je zákonné (pričom VZN
č. 18/2019 bolo vydané podľa čl. 68 a § 6 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. a pokiaľ nie je zrušené, platí
o ňom prezumpcia správnosti a je záväzné) a s týmto argumentom sa súd vysporiadal v odsekoch 28.

a 29. napadnutého rozsudku.
Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom
rozsahu potvrdil a zaviazal žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania žalovanému.

5. Žalobca v odvolacej replike v celom rozsahu zotrval na skutkových a právnych záveroch, ktorými

dôvodil ním uplatnené odvolacie dôvody v podanom odvolaní a na tieto odkázal. Nad rámec uvedených
skutočností poukázal na to, že žalovaným označené rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn.
10Co/158/2019 je na danú prejednávanú vec nepoužiteľné, nakoľko vychádza z úplne odlišného
skutkového stavu, nakoľko v uvedenej veci sa jednalo o neplatiča, ktorý z tohto dôvodu nespĺňal
podmienky na opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy a naproti tomu v prejednávanej veci on ako

žalobca riadne a včas od uzatvorenia prvej nájomnej zmluvy doposiaľ platí žalovaným predpísané
mesačné zálohové úhrady. Súčasne poukázal na to, že aj po podaní odvolania žalovaný mu
zaslal predpis mesačnej zálohovej úhrady za užívanie bytu k 01.02.2024, na podklade ktorého
stále žalovanému platí predpísané úhrady za užívanie predmetného bytu. Zdôraznil, že žalovaný
nesprávne vykladal označené právne vety dotknutého rozhodnutia odvolacieho súdu, keď krajský súd

v predmetnom konaní sp. zn. 10Co/158/2019 zdôraznil práve v súvislosti so vznesenou námietkou
žalovaného o jeho neinformovaní zo strany žiadateľa (prenajímateľa) o možnosti opakovaného
uzatvorenia nájomnej zmluvy, že len na podklade podanej žiadosti o opakované uzatvorenie nájomnej
zmluvy nájomcovi automaticky/paušálne nevzniká nárok na opakované uzatvorenie takejto zmluvy
a takáto žiadosť je jedným z nevyhnutných predpokladov na uzatvorenie nájomnej zmluvy. Žalobca

zastáva názor, že právny záver „ak žalobca spĺňa podmienky pre opakované uzatvorenie nájomnej
zmluvy stanovené zákonom nájomnou zmluvou, resp. všeobecne záväzným právnym predpisom,
je žalovaný povinný takúto nájomnú zmluvu so žalobcom aj opakovane uzatvoriť“, zostáva vyššie
označeným rozhodnutím Krajského súdu v Žiline nedotknutý. Žalobca má za to, že podmienkyustanovené v odseku 3 sa posudzujú pri uzavieraní nájomnej zmluvy a na zmeny podmienok počas
platnosti nájomnej zmluvy sa neprihliada (ust. § 22 ods. 6 zákona). Poukázal opätovne na čl. III.
bod 4 nájomnej zmluvy, podľa ktorého sa nájomca zaväzuje oznámiť prenajímateľovi najneskôr

v deň vzniku nájmu počet, mená a osobné údaje osôb vrátane ich vzťahu k nájomcovi, ktoré budú
s nájomcom v predmetnom byte bývať. Zastáva potom názor, že pokiaľ súd prvej inštancie na účely
posúdenia splnenia podmienok opakovaného uzatvorenia nájmu nezahrnul/nezapočítal aj osobu A.
G. s odôvodnením, že tento nikdy v predmetnom byte nebýval a to ani pred ani po podaní žiadosti
o opakované uzatvorenie nájmu žalobcom, takýto právny názor považuje za právne neudržateľný,

popierajúci účel, podstatu a zmysel príslušných právnych predpisov. Má za to, že pri akceptácii takéhoto
právneho názoru by de facto nikto okrem nájomcu nemohol bývať v predmetnom byte a nemohol byť
zahrnutý na účely posúdenia splnenia podmienok opakovaného uzatvorenia nájmu, pretože tam nikdy
predtým nebýval. Takáto osoba potom ani nemusí byť členom domácnosti nájomcu, nakoľko len do tejto
uzatvorením nájomnej zmluvy vstupuje. Súčasne má žalobca za to, že súd prvej inštancie a ani žalovaný
neposúdili žiadosti žalobcu o opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy podľa ich obsahu a žalovaný pri

ich vybavovaní potom nepostupoval v súlade so Správnym poriadkom. Na základe uvedeného žalovaný
zotrval na svojom odvolacom návrhu.

6. Strany sporu v odvolacom konaní ďalšie podania neprodukovali.

7. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané
oprávneným subjektom (§ 359 CSP), t.j. žalobcom, v neprospech ktorého bolo rozhodnuté, keďže súd
prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol, včas (§ 362 ods. 1 CSP) a proti rozhodnutiu, proti
ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 a 2 v spojení s § 357 písm. m/ CSP),
preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, viazaný odvolacími

dôvodmi podľa § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania postupom podľa § 385 ods. 1 a contrario
v spojení s § 219 ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým súd prvej inštancie
žalobu zamietol, ako aj v závislom výroku II. o práve na náhradu trov konania podľa ust. § 387 ods. 1
a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

8. Vo všeobecnosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v zmysle ust. § 380 CSP je viazaný
odvolacími dôvodmi (odsek 1) s výnimkou vád týkajúcich sa podmienok konania, na ktoré je povinný
prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (odsek 2). Z uvedeného vyplýva, že na iné
pochybenia súdu prvej inštancie mimo tých, ktoré namietali odvolatelia v odvolacej lehote, ktoré by inak
mohli byť odvolacím dôvodom v zmysle ust. § 365 CSP, prihliadať nemôže, aj keby takéto pochybenia

zistil. Odvolací súd konštatuje, že nevzhliadol žiaden nedostatok naplnenia podmienok konania.

9. Žalobca vzhliadal v odvolaní dôvody prezumované § 365 ods. 1 písm. b), d), f), g) a h) CSP.

10. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP (t. j. že súd nesprávnym procesným postupom

znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces) vzhliadal žalobca v tom, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nedáva
jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na podstatné otázky, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje
rozhodnutie.

10.1 Pri posúdení predmetnej odvolacej námietky odvolací súd východiskovo poukazuje na to, že
nedostatočné prípadne nepresvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je spôsobilým
nedostatkom zakladajúcim odvolací dôvod prezumovaný § 365 ods. 1 písm. b) CSP, t. j. porušenie
práva na spravodlivý proces. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie musí dávať dostatočnú
odpoveď na otázky, ktoré sú pre posúdenie skutkovej a právnej stránky veci rozhodujúce. Z ust. § 220

CSP vyplýva, že v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil,
aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného úkonu použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké
prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové
tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy
vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy

a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie
rozhodnutia bolo presvedčivé. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi
základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.
Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutiebezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.
Španielsko z 09. decembra 1994, Séria A, č. 303-A, strana 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 09.

decembra 1994, Séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko
z 19. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd SR vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje
rozhodnutia aj v Náleze sp. zn. III. ÚS 119/03-13. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivý proces je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. uplatnením nárokov a obranou proti takémuto
uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Odvolací súd zdôrazňuje, že odôvodnenie rozhodnutia má odrážať obsah
vykonaného dokazovania, súd je povinný ho riadne vyhodnotiť a následne vyvodiť z neho príslušné
závery. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak súd
prijme skutkové a právne závery, ktorých vysvetlenie v odôvodnení rozhodnutia nedáva jasný obraz
o všetkých podstatných otázkach, potom jeho rozhodnutie trpí vadou, ktorá musí viesť nevyhnutne

k zrušeniu rozsudku. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie musí byť dostatočným podkladom
pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní.

10.2Reflektujúcnavyššieuvedenévýchodiskáodvolacísúdnevzhliadolvodôvodnenírozhodnutiasúdu
prvejinštancietakénedostatky,ktorébyinglobomalizanásledoknepreskúmateľnosťtohtorozhodnutia,

nakoľko súd prvej inštancie v ňom z hľadiska určitosti zodpovedajúcim spôsobom vyjadril svoje skutkové
a právne závery. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí
právo strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov (IV. ÚS 252/04) ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby
sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods.

1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou
navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

10.3 Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie dostatočne presvedčivo uviedol dôvody, ktoré

ho viedli k tomuto rozhodnutiu a súčasne dostatočne konkretizoval právne východiská, pre ktoré sa
nestotožnil s argumentáciou žalobcu o dôvodnosti žalobou uplatneného nároku. S prihliadnutím na
zodpovedajúce uvedenie dôvodov, z ktorých súd prvej inštancie vychádzal pri svojom rozhodnutí,
odvolací súd len doplnil dôvody napadnutého rozhodnutia. Uvedený postup odvolacieho súdu je
v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 352/2009 zo dňa 08.10.2009, podľa

ktorého „...odôvodnenie rozhodnutí prvého a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože
prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/2005, III.
ÚS 264/2008, IV. ÚS 372/2008). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
všetkých rozhodnutí všetkých všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu
a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“.

11. V nadväznosti na uvedené, reagujúc na jednotlivé odvolacie námietky žalobcu, odvolací súd na
doplnenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie uvádza:

12. Žalovaný v odvolaní namietal záver súdu prvej inštancie uvedený v odseku 34. odôvodnenia

rozsudku, podľa ktorého „Súd nemôže nahradiť prejav vôle prenajímateľa (žalovaného) opakovane
uzatvoriť so žalobcom nájomnú zmluvu, keď ani samotný zákon č. 443/2010 Z. z. takúto povinnosť
žalovanémunestanovuje,zákontotižupravujemožnosťuzatvoriťsfyzickouosobouopakovanenájomnú
zmluvu a určuje podmienky, ktoré musí taká osoba splniť (§ 12 ods. 4 zákona č. 443/2010 Z. z.)“.
Uvedený záver považoval žalobca za nesprávny a právne neudržateľný, popierajúci účel, podstatu

a zmysel zákona inštitútu nahradenia prejavu vôle súdom. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 12 ods.
3 zákona č. 443/2010 Z. z. v spojení s čl. II. ods. 2 nájomnej zmluvy, podľa ktorého právu nájomcu na
opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy zodpovedá povinnosť prenajímateľa takúto nájomnú zmluvu
s nájomcom opakovane uzatvoriť, ak tento spĺňa podmienky ustanovené v zákone, resp. v nájomnej
zmluve.

12.1 Uvedenú odvolaciu námietku vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú, poukazujúc na to, že
námietka žalobcu voči vyslovenému záveru súdu prvej inštancie pôsobí izolovane a čiastočne
selektívne, nakoľko nereflektuje na predmetný záver v kontexte súdom prvej inštancie zrozumiteľnevyslovených súvislostí. Primárne odvolací súd upriamuje pozornosť na to, že súd prvej inštancie
uvedený záver vyslovil v nadväznosti na to, že žalovanému uvedená povinnosť nevyplýva ani zo
zákona č. 443/2010 Z.z. a ani z pôvodnej zmluvy, nakoľko „podmienky na opätovné predĺženie nájomnej

zmluvy splnené neboli“. S uvedeným záverom sa odvolací súd s poukazom na skutkový stav zistený
súdom prvej inštancie v celom rozsahu stotožňuje, keď práve v odsekoch 27. až 33. odôvodnenia
napadnutého rozsudku sú podrobne uvádzané úvahy a závery súdu prvej inštancie, ktoré ho viedli
k rezultátu vyslovenému v odseku 34., t.j. že nedošlo k splneniu podmienok na opätovné uzatvorenie
nájomnej zmluvy.

13. Žalovaný ďalej v odvolaní uviedol, že on v súlade s uznesením súdu prvej inštancie sp. zn.
49C/71/2022 listom zo dňa 02.11.2023 (prípadne 06.11.2023) požiadal žalovaného, resp. jeho právneho
zástupcu o špecifikáciu požadovaných údajov a to začiatku nájmu, dobu nájmu, výšku mesačného
nájomného, výšku úhrady za plnenie spojené s užívaním nájomného bytu, pričom žalovaný mu túto
súčinnosť neposkytol, a preto žalobca bez súčinnosti žalovaného podaním zo dňa 20.11.2023 upravil

petit žaloby. V súvislosti s uvedeným namietal, že táto úprava žaloby nebola žalovanému súdom riadne
doručená.

13.1 V súvislosti s touto námietkou odvolací súd poukazuje na to, že nedoručením predmetného podania
žalobcu zo dňa 20.11.2023 žalovanému nemohlo dôjsť k zásahu do práv samotného žalobcu, ale tento

procesný postup by bol spôsobilým zasiahnuť výlučne do práv žalovaného, ktorý však uvedené v spore
nijakým spôsobom nenamietal a odvolanie voči rozsudku súdu prvej inštancie nepodal.

14. Žalobca ďalej v odvolaní zopakoval svoju argumentáciu z predchádzajúcich štádií konania, a to že
platnosť poslednej nájomnej zmluvy skončila dňa 31.10.2020, pričom doba nájmu dohodnutá v nájomnej

zmluve v zmysle § 12 ods. 2 zákona č. 443/2010 Z. z. môže byť najviac tri roky, teda do 31.10.2023.
Preto by podľa žalobcu rozhodnutie súdu prvej inštancie vyhlásené dňa 05.12.2023, ktorým by nahradil
prejav vôle žalovaného na uzatvorenie nájomnej zmluvy s trvaním od 01.11.2020 do 31.10.2023, bolo
pre žalobcu bez právneho významu, nakoľko doba nájmu v čase rozhodnutia súdu by už uplynula.
V tejto súvislosti poukázal na to, že uvedené bolo dôvodom, pre ktorý on upravil žalobnú žiadosť tak,

že žiadal, aby súd prvej inštancie nahradil prejav vôle žalovaného na uzatvorenie nájomnej zmluvy
s trvaním od 01.12.2021 do 30.11.2024. V tejto súvislosti namietal záver súdu prvej inštancie uvedený
v odseku 32. odôvodnenia rozsudku spočívajúci v tom, že súd prvej inštancie vychádzal z toho, že
žalobcu viedli k uvedenému upresneniu doby nájmu len praktické dôvody a že ním vymedzenú dobu
nájmu od 01.12.2021 do 30.11.2024 vyhodnotil ako nepreskúmateľnú. V nadväznosti na to namietal,

že on už na pojednávaní dňa 05.12.2023 v súvislosti s vymedzením začiatku a doby nájmu poukázal
na svoje písomné podanie zo dňa 29.11.2021, doručené žalovanému dňa 01.12.2021, prílohou ktorého
bola aj žiadosť o opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy s prílohami s tým, že on v konaní tvrdil
a dokladmi aj preukázal, že po celú túto dobu spĺňal aj podmienky príjmu stanovené § 12 ods. 4 zákona
č. 443/2010 Z.z., avšak súd prvej inštancie v tomto smere nevykonal žiadne dokazovanie a ani sa

nevysporiadal s predloženým čestným vyhlásením B. I. zo dňa 30.11.2023. Podľa názoru žalobcu, ak
by súd prvej inštancie vykonal predmetnú analýzu, dospel by k záveru, že on spĺňal podmienky na
opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy.

14.1 Vo vzťahu k uvedenej odvolacej námietke odvolací súd primárne poukazuje na to, že táto

námietka (námietky) majú svoj základ v (stavu veci) nezodpovedajúcom abstrahovaní záverov súdu
prvej inštancie vyslovených v odseku 33. odôvodnenia napadnutého rozsudku zo strany žalobcu bez
akejkoľvek snahy o prijatie týchto úvah v kontexte záverov vyslovených v odseku 19., 28., 29., 30.
a 31. odôvodnenia napadnutého rozsudku. V odseku 28. odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej
inštancie zdôrazňuje, že platnosť poslednej (medzi stranami naposledy uzavretej) nájomnej zmluvy,

skončila dňa 31.10.2020 s tým, že zásadnou je tá skutočnosť, že žalobca sa domáhal nahradenia
prejavu vôle žalovaného za účelom opakovaného uzatvorenia nájomnej zmluvy, ktorá skutočnosť medzi
stranami sporu počas celého konania nebola spornou a z toho súd prvej inštancie ako z rozhodnej
skutočnosti v ďalšom vychádzal. Na uvedený záver potom nadväzujú úvahy súdu prvej inštancie
uvedené v odseku 29. odôvodnenia rozsudku súvisiace s posúdením, či žalobca v čase podania žiadosti

o opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy zo dňa 25.09.2020, prípadne doplnenia žiadosti zo dňa
22.10.2020 spĺňal podmienky na opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy. Súd prvej inštancie v odseku
30. odôvodnenia rozsudku sa podrobne zaoberal otázkou splnenia podmienok žalobcu na opätovné
uzatvorenie nájomnej zmluvy, pričom dospel k záveru, že žalobca v čase podania žiadosti o opakovanéuzatvorenie nájomnej zmluvy nespĺňal podmienky pre jej opakované uzatvorenie s tým, že žalobca
v spore opak nepreukázal. Súd prvej inštancie pritom vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil svoj záver,
prečo medzi posudzované osoby tvoriace spoločnú domácnosť nezaradil osobu G. A. (porovnaj odsek

31.odôvodnenianapadnutéhorozsudku),sktorýmizávermisaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňuje,
a preto ich nepovažuje za potrebné na tomto mieste opakovať. Práve v kontexte vyššie uvedených
skutkových záverov potom súd prvej inštancie produkoval závery uvedené v odseku 32. odôvodnenia
rozsudku.

14.1.1 Odvolací súd na doplnenie týchto záverov zdôrazňuje, že rozhodným pre posúdenie dôvodnosti
žiadosti žalobcu o opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy (t.j. pre vznik povinnosti žalovaného
opakovaneuzatvoriťnájomnúzmluvu)bolosplneniepodmienokuvedenýchvnájomnejzmluveuzavretej
medzi žalovaným ako prenajímateľom a žalobcom ako nájomcom dňa 14.11.2018 a všeobecne
záväzných právnych predpisov, a to v čase uplynutia doby nájmu v zmysle tejto nájomnej zmluvy. Pre
účely splnenia podmienok na opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy potom v zmysle § 12 ods. 4 písm.

b) zákona č. 443/2010 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2020 bolo rozhodné, aby príjem žalobcu spolu
s osobou žijúcou v domácnosti nebol v rozhodnom období vyšší ako štyriapolnásobok životného minima
domácnosti oprávnenej osoby podľa § 22 ods. 3 písm. b), pričom s uvedenou otázkou sa súd prvej
inštancie vo vzťahu k žalobcovi a H. I. vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal v odseku 30. odôvodnenia
napadnutého rozsudku a súčasne sa náležite vysporiadal aj s otázkou nezaradenia G. A. medzi osoby

tvoriace spoločnú domácnosť so žalobcom v odseku 31. napadnutého rozsudku, s ktorými závermi sa
odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. Vychádzajúc z vyššie uvedených záverov, keďže v prípade
opakovaného uzatvorenia nájomnej zmluvy sa jedná de facto
o pokračovanie v užívaní dotknutého bytu titulom opakovaného nájmu za obdobie po uplynutí
predchádzajúcej doby nájmu, sa možno stotožniť so záverom súdu prvej inštancie

o „praktických dôvodoch“ na strane žalobcu, ktoré ho viedli k nahradeniu prejavu vôle na uzatvorenie
nájomnej zmluvy s trvaním od 01.12.2021 do 30.11.2024. Uvedená úvaha súdu prvej inštancie je však
podľa názoru odvolacieho súdu z hľadiska relevancie na výsledku sporu nadbytočná, nakoľko žalobca
v spore nepreukázal, že spĺňal podmienky na opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy v čase uplynutia
doby nájmu dojednaného v nájomnej zmluve, ktorú uzatvoril so žalobcom v roku 2018 (č. Z490/2018).

14.1.2 Rovnako argumentácia žalobcu, že on podal žiadosť o uzatvorenie nájomnej zmluvy aj dňa
29.11.2021 (tak ako to súd prvej inštancie v rámci zistenia skutkového stavu veci uvádza v odseku 19.
odôvodnenia svojho rozsudku), a preto má byť skúmaný jeho príjem spolu s príjmom ostatných žijúcich
osôb v byte za rok 2020 (nakoľko deň 01.12.2021 mal byť dňom začiatku nájmu), a preto rozhodným

pre splnenie podmienok prezumovaných § 22 ods. 3 písm. b) zákona č. 443/2010 Z. z. mal byť príjem
posudzovaný za rok 2020, nie je podľa názoru odvolacieho súdu potom právne významná. Tak ako to
už vo svojom rozhodnutí východiskovo zdôrazňuje súd prvej inštancie, žalobca sa podanou žalobou
domáhal nahradenia prejavu vôle uzatvoriť opakovane zmluvu o nájme nájomného bytu, pričom toto
právo na opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy vyvodzoval z (predchádzajúcej) nájomnej zmluvy

uzavretej medzi žalovaným ako prenajímateľom a žalobcom ako nájomcom. Tak ako už bolo uvedené,
významným pre opakované uzavretie nájomnej zmluvy bolo teda splnenie podmienok prezumovaných
samotnou (predchádzajúcou) nájomnou zmluvou a všeobecne záväzným právnym predpisom v čase
rozhodnom pre posúdenie splnenia podmienok opakovaného uzavretia nájomnej zmluvy, ktoré (tak
ako to vyplýva zo samotnej podstaty opakovaného nájmu) má kontinuálne nasledovať po uplynutí

predchádzajúcej doby nájmu. Uvedené bezpochyby vyplýva z ust. § 12 ods. 3 zákona č. 443/2010
Z. z. druhá veta, podľa ktorej o možnosti opakovaného uzatvorenia nájomnej zmluvy bude žiadateľ
informovať nájomcu minimálne tri mesiace pred dohodnutým termínom skončenia nájmu nájomného
bytu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na dôvodovú správu k § 12 zákona č. 433/2010
Z. z., podľa ktorého „predpis umožňuje v nájomnej zmluve dohodnúť právo na opakované prenajatie

bytu v prípade, ak nájomník spĺňa podmienky stanovené v zákone a dohodnuté v nájomnej zmluve“,
pričom súčasne hovorí v tejto súvislosti o „možnosti zachovania nájmu bytu“ v prípade, ak súčasný
nájomca prekračuje stanovenú hranicu. V danej súvislosti odvolací súd opakovane poukazuje na odsek
34. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje, pričom zdôrazňuje, že zákon
č. 443/2010 Z. z. ukladá prenajímateľovi (v prejednávanom spore žalovanému) povinnosť (opakovane)

uzatvoriť s nájomcom (v prejednávanom spore žalobcom) ďalšiu nájomnú zmluvu len za splnenia
zákonných podmienok. Len ak by totiž boli splnené zákonné podmienky pre opakované uzatvorenie
nájomnej zmluvy (vrátane preukázania príjmu do maximálnej hranice uvedenej v zákone č. 443/2010
Z. z.), nájomca by mal na to právo v zmysle § 12 ods. 3 zákona č. 443/2010 Z. z. a prenajímateľtomu zodpovedajúcu povinnosť, a ak by odmietol dobrovoľne (ďalšiu) nájomnú zmluvu uzatvoriť, bol by
žalobca oprávnený domáhať sa
v sporovom konaní (žalobou o nahradenie prejavu vôle prenajímateľa) jej uzatvorenia. Tak ako uviedol

súdprvejinštancie,nastranežalobcuvšakvčaserozhodnomprevznikprávanaopakovanéuzatvorenie
nájomnej zmluvy neboli splnené podmienky prezumované § 12 ods. 4 v spojení s § 22 ods. 3 písm.
b) zákona č. 443/2010 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2020. V kontexte uvedeného záveru, keďže
žalobca v konaní nepreukázal, že spĺňal podmienky na opakované uzavretie nájomnej zmluvy v čase
uplynutia predchádzajúcej nájomnej zmluvy (ktorá uplynula dňa 31.10.2020) bola nadbytočná (a pre

konečné rozhodnutie vo veci bezvýznamná) úvaha súdu prvej inštancie o tom, že žiadosť o opakované
uzatvorenie nájomnej zmluvy zo dňa 29.11.2021 žalobca nepodal najneskôr 30 dní pred skončením
nájmu.

14.1.3 V tejto súvislosti odvolací súd nad rámec uvedeného poukazuje na to, že pokiaľ žalobca má za
to, že spĺňa podmienky na uzatvorenie nájomnej zmluvy v zmysle §§ 12 a 22 zákona č. 443/2010 Z.

z., nič mu nebráni v tom, aby si podal (novú) žiadosť o uzatvorenie nájomnej zmluvy podľa uvedeného
zákona. Žalobca však nemôže svoje právo na opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy odvodzovať
od svojho (v súčasnosti už neexistujúceho) „statusu“ nájomcu vyplývajúceho z nájomnej zmluvy, ktorú
mal v minulosti uzatvorenú so žalovaným podľa zákona č. 443/2010 Z. z., nakoľko vznik tohto práva
je podmienený splnením podmienok v čase uplynutia doby pôvodnej nájomnej zmluvy. Opačný výklad

by viedol k neudržateľnému záveru, že žalobca – pôvodný nájomca by bol oprávnený vyčkávať na
okamih,kedybudespĺňaťpodmienkyvyplývajúcezozákonač.443/2010Z.z.naopakovanéuzatvorenie
nájomnej zmluvy a až vtedy uplatniť svoje právo na opakované uzavretie nájomnej zmluvy.

14.1.4 Z uvedených dôvodov bol potom aj podľa názoru odvolacieho súdu správny postup súdu prvej

inštancie, keď z dôvodu nadbytočnosti nepristúpil k vykonaniu posúdenia, či žalobca spolu s osobami
žijúcimisnímvbytespĺňalipodmienkypreopakovanéuzatvorenienájomnejzmluvyvprípade,akbybolo
odôvodnené vychádzať z príjmov týchto osôb za rok 2020. Z uvedeného dôvodu bolo potom súčasne
nadbytočné, aby sa súd prvej inštancie osobitne vysporiadaval s predloženým čestným prehlásením B.
I. zo dňa 30.11.2023.

15. S poukazom na predmet konania, ktorým bolo nahradenie prejavu vôle žalovaného uzatvoriť
nájomnú zmluvu, odvolací súd vyhodnotil vo vzťahu k prejednávanému sporu ako nedôvodnú aj
námietku, že žalovaný ako obec mal rozhodnúť o právach a povinnostiach žalobcu uvedených v zákone
č. 443/2010 Z. z. ako oprávnenej fyzickej osoby podľa § 6 ods. 2 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom

zriadení a mal jeho žiadosť o opakované uzatvorenie zmluvy posúdiť ako podanie, ktoré mal vybaviť
v súlade s § 5 ods. 1 a 2 zákona č. 369/1990 Zb., a teda podľa predpisov o správnom konaní,
t. j. zákona č. 71/1967 Zb. v platnom znení. Odvolací súd poukazuje na § 3 CSP, podľa ktorého
súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa
zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány a § 9 CSP, podľa ktorého ak spor alebo vec

nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, súd konanie bezodkladne zastaví. Nakoľko žalobca
sa v prejednávanom spore domáhal svojich nárokov na nahradenie prejavu vôle žalovaného ako
prenajímateľa uzavrieť s ním ako nájomcom nájomnú zmluvu s požadovaným obsahom (t.j. dvojstranný
právny úkon), odvolací súd nevzhliadal dôvod, pre ktorý by nebola daná právomoc (všeobecných) súdov
rozhodnúť v prejednávanom spore, nakoľko sa jedná o spor, ktorý má súkromnoprávny základ a zo

samotnej skutočnosti, že žalovaný pri posúdení splnenia podmienok pre uzatvorenie nájomnej zmluvy
(príp. opakovaného uzatvorenia nájomnej zmluvy) je viazaný podmienkami stanovenými zákonom č.
443/2010 Z.z., podľa názoru odvolacieho súdu nezakladá jeho právomoc na vydanie rozhodnutia. Ak
má však žalobca za to, že žalovaný porušil v rámci správneho konania svoje povinnosti, nič mu nebráni
domáhať sa svojich nárokov v správnom konaní, prípadne v rámci správneho súdnictva.

16. Rovnako ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd odvolaciu námietku žalobcu uvedenú v bode 19.
jehoodvolania,ktorounamietalzáversúduprvejinštancie,ktorýnaúčelyposúdeniasplneniapodmienok
opakovaného uzatvorenia nájmu nezapočítal/nezahrnul aj pána G. A. s poukazom na skutočnosť, že
tento nikdy v predmetnom byte nebýval a to ani pred a ani po podaní žiadosti o opakované uzatvorenie

nájmu, považujúc tento záver za nesprávny a v rozpore s účelom zákona. Vo vzťahu k uvedenej
odvolacej námietke odvolací súd poukazuje na závery súdu prvej inštancie uvedené v odseku 31.
odôvodnenia rozsudku, keď má za to, že súd prvej inštancie sa vyčerpávajúcim spôsobom vyjadril
k otázke nezaradenia G. A. medzi osoby tvoriace spoločnú domácnosť so žalobcom. Odvolací súdna tomto mieste opätovne poukazuje na to, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS
252/04), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo

v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Na doplnenie argumentácie súdu prvej inštancie odvolací
súd rovnako ako vo svojom zrušujúcom uznesení poukazuje na to, že nájomca nie je oprávnený (v
posudzovanom prípade) bez splnenia ďalších podmienok si jednostranne stanovovať osoby, ktoré s ním
budú žiť v prenajatom byte, ale pre možnosť zahrnutia týchto osôb do „jeho domácnosti“ sa objektívne
vyžaduje určitá (nadštandardná) kvalita vzťahov medzi nájomcom a týmito „pridruženými“ osobami

a z tejto kvality vzťahov vyplývajúci reálny predpoklad trvácnosti spolužitia nájomcu a osôb spolu s ním
bývajúcich. V tejto súvislosti opätovne odvolací súd poukazuje na to, že novelou zákona č. 443/2010
Z. z. (zákon č. 358/2020 Z. z.) bol v dotknutých ustanoveniach zákona nahradený pojem „domácnosť“,
resp. „osoba žijúca v domácnosti“ pojmom „osoba žijúca v byte spolu s nájomcom“. Z uvedeného
však nemožno vyvodiť úmysel zákonodarcu preniesť oprávnenie rozhodovať o tom, kto bude spoločne
posudzovanou osobou žijúcou v byte spolu s nájomcom na účely splnenia podmienok na opakované

uzavretie nájomnej zmluvy v zmysle zákona č. 443/2010 Z. z. na nájomcu. Odvolací súd upriamuje
pozornosť na bod 29. dôvodovej správy k zákonu č. 385/2020 Z. z., podľa ktorého: „V súčasnosti
platné znenie zákona upravuje ako povinnú náležitosť nájomnej zmluvy zoznam osôb tvoriacich
domácnosť nájomcu. Domácnosťou sa tu rozumejú fyzické osoby, ktoré spolu trvale žijú a spoločne
uhrádzajú náklady na svoje potreby podľa § 115 Občianskeho zákonníka. Vlastník nájomného bytu

však zároveň má overovať príjem oprávnenej fyzickej osoby a ostatných osôb tvoriacich domácnosť
podľa zákona č. 601/2003 Z. z. o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov. Tento predpis však definuje okruh spoločne posudzovaných osôb odchylne.
V praxi tak žiadatelia mali problémy posudzovať splnenie zákonných podmienok pri domácnostiach
tvorených druhom a družkou (bez spoločných detí), dospelými súrodencami, či v prípade, ak sa starí

rodičia starajú o svoje maloleté vnúčatá. Aby sa tieto aplikačné problémy minimalizovali, navrhuje sa
v zákone namiesto pojmu „domácnosť“ používať jednoznačný opis, a teda nájomný byt môže užívať
nájomca a osoby žijúce spolu s ním v byte“. Z uvedeného možno potom vyvodiť, že osobou žijúcou
v byte spolu s nájomcom, prípadne osobou žijúcou v domácnosti môže byť iba osoba, s ktorou má
nájomca objektívne vytvorený taký kvalitatívny vzťah, ktorý by zodpovedal vzájomným vzťahom osôb

tvoriacichspoločnúdomácnosťasúčasnebybolvýsledkomvzájomnýchinterakcií,ktoréužvrozhodnom
čase vyústili do jeho kreovania v danej kvalite. Na druhej strane nemôže byť naopak výsledkom
(individuálneho) rozhodnutia nájomcu, nakoľko účelom zákona je poskytnutie/zabezpečenie bývania
nájomcu ako sociálne znevýhodnenej osoby a v prípade, ak nájomca býva/má bývať s ďalšími osobami,
s ktorými tvorí ucelenú sociálnu jednotku, tak aj osôb, s ktorými tvorí túto sociálnu jednotku založenú

na blízkych vzájomných vzťahoch. Akceptovanie výkladu založeného na tom, že samotný nájomca si
na základe individuálneho uváženia môže určiť osobu, s ktorou bude zdieľať spoločnú domácnosť, by
viedlo k neudržateľnému záveru, že nájomca by týmto svojím rozhodnutím dokázal subjektívne ovplyvniť
splnenie podmienok prezumovaných zákonom na uzavretie nájomnej zmluvy v zmysle dotknutého
zákona, prípadne opakované uzavretie nájomnej zmluvy v zmysle tohto zákona.

17. Žalobca v odvolaní ďalej namietal, že on v súlade s čl. III. bod 4 nájomnej zmluvy oznámil
prenajímateľovi najneskôr v deň vzniku nájmu počet, mená, osobné údaje osôb vrátane ich vzťahu
k nájomcovi, ktoré budú s nájomcom v predmetnom byte bývať a to v súlade so zaužívaným postupom
(praxou) u žalovaného, pričom takto postupoval aj v minulosti pri opakovanom uzatváraní nájomnej

zmluvy, kedy napríklad žiadosti o opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy zo dňa 24.09.2018 (doručená
žalovanému dňa 28.09.2018) alebo v žiadosti o opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy zo dňa
23.02.2017 (doručené žalovanému dňa 02.03.2017) uviedol osobu, ktorá v byte s ním pred podaním/
po podaní žiadosti nebývala a žalovaný túto žiadosť akceptoval a uzatvoril s ním Nájomné zmluvy
Z490/2018, Z088/2017/2018 a tieto osoby boli uvedené v nájomnej zmluve v časti osoby tvoriace

domácnosť nájomcu, pričom žalovaný platnosť týchto nájomných zmlúv nikdy nerozporoval a takto
dojednaný nájom skončil uplynutím dojednanej doby nájmu.

17.1 Uvedenú odvolaciu námietku odvolací súd rovnako vyhodnotil ako nedôvodnú a pre právne
posúdenie tejto veci ako irelevantnú, keď primárne poukazuje na to, že predmetom konania nebolo

posúdenie platnosti predchádzajúcich nájomných zmlúv, ale posúdenie povinnosti žalovaného uzavrieť
nájomnú zmluvu po uplynutí doby nájmu dňa 31.10.2020. Samotná skutočnosť, že žalovaný akceptoval
žiadosti o uzatvorenie predchádzajúcich nájomných zmlúv, nemožno považovať za relevantný dôvod na
založenie práva žalobcu, resp. tomu zodpovedajúcej povinnosti žalovaného, že žalovaný bude uvedenéžiadosti akceptovať aj do budúcna, keď pre posúdenie dôvodnosti žaloby bolo rozhodné posúdenie,
či žalobca spĺňal podmienky na opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy po uplynutí doby nájmu
dojednaného do 31.10.2020.

18. Odvolací súd súčasne nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu, že po ukončení písomnej
zmluvy o nájme užíval byt a platil riadne a včas úhrady spojené s užívaním bytu, keď uvedené rovnako
nemá žiadnu relevanciu vo vzťahu k predmetu konania. Nad rámec uvedeného odvolací súd upriamuje
pozornosť na závery súdu prvej inštancie uvedené v odseku 23. odôvodnenia rozsudku, v ktorom

poukazuje na to, že osobitný zákon, čiže zákon č. 443/2010 Z. z. v ust. § 12 vyžaduje obligatórne
písomnú formu a musí obsahovať a) začiatok nájmu, b) dobu nájmu, c) výšku mesačného nájomného,
d) podmienky opakovaného uzavretia nájomnej zmluvy, e) výšku úhrady za plnenia spojené s užívaním
bytu alebo spôsob ich výpočtu... Samotné správanie strán sporu po uplynutí doby nájmu v zmysle
predchádzajúcej nájomnej zmluvy nemá s poukazom na uvedené závery žiadny relevantný význam
vo vzťahu k posúdeniu dôvodnosti žaloby, nakoľko medzi stranami nebolo sporné, že nájomná zmluva

po uplynutí predchádzajúcej doby nájmu (t.j. po 31.10.2020) nebola uzatvorená (keď samotný predmet
konania v prejednávanom spore to svojou povahou vylučoval).

19. Taktiež strohý odkaz žalobcu na diskriminačné konanie žalovaného (z dôvodu nezaradenia G.
A. medzi osoby tvoriace domácnosť žalobcu) bez bližšieho skutkového vymedzenia tejto námietky

nezakladá dôvodnosť tejto námietky, keď dôvodom opakovaného neuzavretia nájomnej zmluvy bolo
nesplnenie príjmových podmienok na strane žalobcu.

20. Napriek tomu, že už vyššie uvedené závery vylučujú možnosť vyhovieť žalobe, odvolací súd
považuje za potrebné sa vyjadriť aj k ďalšej odvolacej námietke uvedenej v bode 17. odvolania zo dňa

09.01.2024, ktorá rovnako nie je dôvodná, s poukazom na to, že súd prvej inštancie sa v odseku 33.
odôvodnenia rozsudku zaoberá otázkou (zo strany žalobcu) jednostranného určenia počiatku nájmu
a datovania nájomnej zmluvy ku dňu 01.12.2021, pričom správne poznamenáva, že účinky rozhodnutia
vo veci samej (rozsudku), ktorým bolo žalobe na nahradenie prejavu vôle vyhovené, nastávajú až jeho
právoplatnosťou, t.j. až týmto momentom je nahradený prejav vôle, až týmto momentom dochádza

k uzatvoreniu zmluvy
s tým, že prejav vôle nemožno nahradiť s účinkami ex tunc (spätne do minulosti), aj keď sa toho žalobca
domáha (v tomto prípade pôvodne k 01.11.2020, príp. aktuálne k 01.12.2021). Žalobcovi v spore pritom
ničnebránilo,abyžalobnýpetitformulovaltak,abypočiatokdobyopakovanéhonájmubolčasovozávislý
od právoplatnosti rozsudku.

21. Vzhľadom na vyššie uvedené, konštatujúc nedôvodnosť odvolania žalobcu, odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP tak vo výroku vo veci samej, ako aj v súvisiacom
výroku o práve na náhradu trov prvoinštančného, ako aj druhoinštančného konania (ktorý nebol
odvolaním osobitne namietaný) ako vecne správny potvrdil.

22. O nároku na náhradu trov aktuálneho odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 262 ods.
1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP a ust. § 396 ods. 1 CSP tak, že žalovanému voči žalobcovi priznal nárok
na náhradu trov aktuálneho odvolacieho konania v rozsahu
100 %, nakoľko žalobca nemal v odvolacom konaní ani len čiastočný úspech, keďže odvolací súd

rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil. V súlade s ust. § 262 ods. 2 CSP o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za nej koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania. (§ 430 CSP)

V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľaosobitného zákona [zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov].