Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. december 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1Co/40/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8122205016
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Angelovič

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8122205016.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a členov senátu

JUDr. Mareka Kohúta a JUDr. Mareka Košča, v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C.
XX, XXX XX D. E. A., zastúpenej: Mgr. Peter Troščák, advokát, so sídlom Hlavná 50, 080 01 Prešov,
IČO: 50003500, proti žalovanému: F. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G. XX, XXX XX H., toho
času I. E. A. J. K. H., C. E. X, XXX XX L., zastúpenému: JUDr. Vladimír Mačík, advokát, so sídlom
Hlavná 137, 080 01 Prešov, IČO: 52763579, o náhradu škody titulom nemajetkovej ujmy vo výške
100.000,- eur, o odvolaniach strán sporu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 17C/44/2022-112
zo dňa 10.5.2024, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby a vo výroku o trovách konania.

Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobkyni v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 5.000,-
eur v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. O trovách
konania rozhodol tak, že žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v plnom rozsahu
vychádzajúc pri výpočte trov konania z prísudku s tým, že o výške trov konania bude rozhodnuté
samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Vychádzal zo zistenia, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 27.5.2022 domáhala, aby súd
zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 100.000,- eur titulom nemajetkovej ujmy. Žalobu odôvodnila
tým, že v dôsledku jej sexuálneho zneužívania žalovaným u nej došlo k zásahu do osobnostného
práva tak, že bol značne narušený jej intímny vývoj, narušená intímna sféra a bolo zasiahnuté do jej
súkromného a rodinného života, pričom následky sú trvalé a neodstrániteľné, keď náprava v tejto oblasti
je prakticky nedosiahnuteľná. Voči žalovanému sa viedlo trestné stíhanie pre sexuálne zneužívanie

žalobkyne ako maloletej osoby (a aj iné súvisiace trestné činy) na Okresnom riaditeľstve PZ v Prešove
pod sp. zn. ČVS: K./M., neskôr na Krajskom riaditeľstve PZ v Prešove pod sp. zn. ČVS: G./X-XXX-
XX-XXXX, kde žalobkyňa bola v postavení poškodenej. Rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k.
5To/23/2021-332 zo dňa 24.11.2021, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 24.11.2021, súd podľa § 321
ods. 1 písm. b) Tr. poriadku na podklade odvolania obžalovaného - žalovaného v tomto súdnom konaní
zrušil rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 33T/10/2019 z 8.6.2021 v celom rozsahu a zároveň na
základe § 322 ods. 3 Tr. Poriadku podľa § 41 ods. 3 Tr. zákona zrušil rozsudok Okresného súdu Prešov

sp.zn.33Tk/1/2020z21.9.2020vspojenísrozsudkomKrajskéhosúduvPrešovesp.zn.10To/34/2020z
13.1.2021vovýrokuovine,celývýrokotreste,akoajďalšievýroky,ktorémajúvuvedenomvýrokuovine
svoj podklad, pričom obžalovaného - žalovaného v tomto súdnom konaní uznal vinným, za pokračujúci
obzvlášť závažný zločin sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods.3 Tr. zákonas poukazom na § 138 písm. b) Tr. zákona v súbehu s prečinom sexuálneho zneužívania podľa § 201b
Tr. zákona a prečinom ohrozovania mravnej výchovy mládeže podľa § 211 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm.
a) Tr. zákona s poukazom na § 138 písm. b) Tr. Zákona na tom skutkovom základe, ako to popísala

žalovaná v svojej žalobe, za čo bol žalovanému uložený podľa § 201 ods. 3 Tr. zákona s použitím § 41
ods. 1, 3, § 38 ods. 2, § 36 písm. j), § 37 písm. h) Tr. zákona spoločný a úhrnný trest odňatia slobody
vo výmere 13 (trinásť) rokov nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon trestu s maximálnym
stupňomstráženia.Zároveňbolžalovanémuuloženýpodľa§76ods.1a§78ods.1Tr.zákonaochranný
dohľadna3(tri)rokyapodľa§73ods.2písm.b)a§74ods.1Tr.zákonaochrannésexuologickéliečenie

ústavnou formou. Predmetným rozsudkom bol súd napokon podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku taktiež
uložil povinnosť nahradiť poškodenej - žalobkyni v tomto konaní škodu vo výške 4.350,- eur, pričom
so zvyškom nároku na náhradu škody ju podľa § 288 ods. 2 Tr. poriadku odkázal na civilný proces.
Žalovaný uhradil žalobkyni v trestnom konaní priznanú náhradu škody v troch platbách realizovaných
dňa 31.3.2022, a to 1.700,- eur, 1.700,- eur a 950,- eur.

3. Z nesporných skutkových tvrdení žalobkyne vyplýva, že utrpela psychickú ujmu, vrátane
posttraumatickej stresovej poruchy, ktorá trvala od leta roku 2017 do decembra roku 2018. Žalobkyňa
potrebuje doteraz psychoterapeutickú pomoc a túto pravidelne podstupuje, aby mohla každodenne
fungovať. Zo znaleckého posudku č. XX/XXXX zo dňa 9.12.2019 znalkyne C. G.. M. vyplýva, že pod
vplyvom dlhodobo pôsobiaceho sexuálneho zneužívania bol narušený harmonický psychosociálny,

emocionálny a možno aj normálny sexuálny vývoj žalobkyne. Zo znaleckého posudku č. XX/XXXX zo
dňa 21.10.2019 znalkyne D. M. H., D. vyplýva, že konanie žalovaného ovplyvnilo zdravý psychický vývin
žalobkyne, a to negatívnym zásahom do jej citového, mravného a sexuálneho vývoja. Z diferenciálne-
diagnostického psychologického hľadiska psychický stav žalobkyne bolo možné hodnotiť ako narušený,
prítomná bola porucha afektivity (depresívna - klinicky stredne ťažkého stupňa), pravdepodobný bol

výskyt posttraumatickej symptomatológie ako dôsledok prežitej traumatizácie vysoko pravdepodobne
v súvislosti s vyšetrovaným konaním u žalovaného a jeho dopadom na psychiku žalobkyne. Uvedené
mali potvrdzovať okrem vyššie uvedeného i vtedajšie psychosomatické a telesné ťažkosti žalobkyne
ako poruchy spánku, vyššia unaviteľnosť, zvýraznená fobická symptomatológia (obavy, strach), prejavy
anhedónie, nápadne zosilnené sebaobviňovanie u žalobkyne. Konanie obvineného ohrozilo mravný,

psychickýasexuálnyvývojžalobkyneavysokopravdepodobnebudemaťtrvalonegatívnydopadabude
naďalejdeterminovaťzpsychologickéhohľadiskanegatívnevšetkyzložkyjejživota,jejbudúcipsychický
stav, duševné zdravie a kvalitu života; s vysokým rizikom vývinu v smere jej osobnostnej patológie
práve v dôsledku tejto sexuálnej traumatizácie, čo je obvyklé prognosticky negatívneho charakteru s
minimálnou možnosťou terapeuticky pozitívneho ovplyvnenia. Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní vo

veci 33T/10/2019 zo dňa 22.10.2019 o 10.00 hod. vyplýva, že žalobkyňa si v trestnom konaní (ktoré
sa týkalo zločinu sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1 Trestného zákona na skutkovom základe
opísanom pod bodom 2. skutkovej vety) uplatnila nárok na náhradu škody vo výške 4.000,- eur z
dôvodu psychickej ujmy žalobkyne a poukázala na podanie z 13.2.2019, kde poukazovala na závažné
procesné chyby, ktorými bolo znemožnené riadne uplatnenie škody do záverečného preštudovania

spisu. Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní vo veci 33T/10/2019 zo dňa 8.6.2021 o 10.00 hod. vyplýva,
že žalobkyňa si náhradu škody v tomto konaní následne neuplatňovala. Zo záznamu o preštudovaní
vyšetrovacieho spisu zo dňa 23.1.2020 nachádzajúceho sa vo vyšetrovacom spise, ktorý je súčasťou
spisu sp. zn. 33Tk/1/2020 vyplýva, že žalobkyňa si v tomto trestnom konaní uplatnila nárok na náhradu
škody v sume 10.000,- eur z dôvodu psychickej ujmy žalobkyne ako aj ostatných rodinných príslušníkov

vrátane rodičov a ostatných súrodencov, pričom ju špecifikovala ako náhradu nemajetkovej ujmy.

4. Žalobkyňa si v tomto súdnom konaní uplatňovala nemajetkovú ujmu v peniazoch, ktorú odôvodňovala
zásahom do jej osobnostných práv, kedy bola narušená jej fyzická integrita, ktorá sa prejavila v jej
zdraví, ako ja zásahom do jej práva na súkromný a rodinný život, a to v dôsledku protiprávneho konania

žalovaného, za ktoré bol žalovaný aj právoplatne odsúdený v trestnom konaní.

5. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania sa súd prioritne zaoberal posúdením jej dôvodnosti.
Žalobkyňa si uplatnila v rámci plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby podľa § 101 OZ nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch iba v časti 5.650,- eur. Premlčacia doba začala plynúť v

presne nestotožnený deň letných prázdnin v roku 2017, pričom vzhľadom na uplatnenie nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- eur v trestnom konaní dňa 23.1.2020, počnúc týmto dňom
premlčacia doba spočívala v súlade s § 112 OZ, a to až do právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku, t.
j. do dňa 24.11.2021. Žaloba bola na súd podaná dňa 27.5.2022, t. j. po uplynutí 6 mesiacov a 3 dníodkedy začala premlčacia doba po jej spočívaní opäť plynúť. Keďže od konca letných prázdnin 2017 do
dňa uplatnenia nároku v trestnom konaní ubehla doba bez mála takmer 2 rokov 5 mesiacov, je zrejmé,
že v súčte týchto dôb sa jedná o lehotu neprekračujúcu v súhrnne tri roky 2 roky a ani nie 11 mesiacov.

6. Čo sa týka otázky aplikácie premlčacej doby podľa § 106 Občianskeho zákonníka, obdobné nároky
z nemajetkovej ujmy sa spravujú všeobecnou trojročnou premlčacou dobou podľa § 101 Občianskeho
zákonníka. Uvedené vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 265/2009 zo dňa
17.2.2011 a rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 194/2011, ktoré okrem toho, že vzťahujú

na náhrady nemajetkovej ujmy všeobecnú premlčaciu lehotu, definujú aj počiatok jej plynutia dňom
zásahu do práv na ochranu osobnosti. Tento zásah do práv žalobkyne v danom prípade nastal primárne
vykonaním posledného dielčieho útoku pokračovacieho trestného činu, a teda v presne nestotožnený
deň letných prázdnin 2017. Skutočnosť, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je v rámci trestného
konania častokrát považovaný za časť uplatňovanej náhrady škody pritom nezakladá dôvod pre odklon
od vyššie uvedenej ustálenej praxe pre určenie premlčacej doby náhrady nemajetkovej ujmy. Ak by súd

s ohľadom na argumentáciu žalobkyne extenzívne vychádzal z toho, že žalobkyňa si mienila uplatniť v
tomtokonaníajnáhradunaškodunazdravítitulomdiagnostikovanejposttraumatickejstresovejporuchy,
tak v tomto smere je jej nárok premlčaný. Na tento prípad je dôvodné aplikovať § 106 ods. 1 a 2
Občianskeho zákonníka, pričom v zmysle § 106 ods. 2 OZ neplynie objektívna premlčacia lehota, ale
uplatňuje sa iba subjektívna premlčacia lehota, ktorá začína plynúť podľa § 106 ods. 1 Občianskeho

zákonníka od okamihu kedy sa poškodený dozvie o škode a kto za ňu zodpovedá. V danom prípade,
keďže žalobkyňa mohla nadobudnúť vedomosť o škode jej spôsobenej na zdraví zo záverov znaleckých
posudkov, s ktorých obsahom sa oboznámila (resp. vtedy právny zástupca jej zákonných zástupcov)
najneskôr dňa 23.1.2020 (pri záverečnom preštudovaní spisu), tak svoj nárok na náhradu škody na
zdraví titulom uvedenej diagnózy si žalobou doručenou súdu dňa 27.5.2022 uplatnila až po uplynutí

dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty.

7. Čo sa týka samotného zásahu do osobnostných práv žalobkyne, žalovaný túto skutočnosť a
argumentáciu žalobkyne nerozporoval. Pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
súd prihliadal predovšetkým na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu

práva došlo. Pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch súd považoval za potrebné
zohľadniť taktiež okolnosti na strane zodpovednej osoby (pôvodcu zásahu) - žalovaného, a to jeho
postoj (ľútosť, náhrada škody, ospravedlnenie a pod.) a jeho majetkové pomery (tieto predovšetkým
za účelom predpokladanej vykonateľnosti rozhodnutia súdu). Zásah do jednotlivých zložiek osobnosti
žalovanej bol závažného a opakujúceho sa, resp. dlhšie trvajúceho charakteru (vzhľadom na viaceré

dielčie útoky), pričom jeho dôsledky na právach žalobkyne mali nielen krátkodobý charakter (napríklad
samotný zásah do dôstojnosti žalobkyne), ale aj dlhodobý (prežívanie útrap, nepohody, pocitov
úzkosti). Niektoré z následkov zásahu žalobkyňa pociťuje už istú dobu a niektoré sa možno prejavia
a žalobkyňa ich bude pociťovať a prežívať aj v budúcnosti (predovšetkým sa to týka nadväzovania
partnerského vzťahu a prežívania vlastnej sexuality - prežívania žalobkyne v budúcom partnerskom

zväzku, a to možno tak v citovej ako aj sexuálnej oblasti, budovania dôvery a potlačenia prípadných
patologických prejavov žalobkyne, ktoré môžu vyplynúť z jej prežitých útrap v dôsledku protiprávneho
zásahu žalovaného). Predovšetkým dôstojnosť žalobkyne bola v dôsledku konania žalovaného vážne
narušená. Zásah do práv žalobkyne bol jednoznačne zavinený iba žalovaným, do úvahy nepripadá
žiadna spoluúčasť na zavinení zo strany žalobkyne. Súd zohľadňoval aj žalovanému uložený trest

ako určitú mieru nemateriálnej satisfakcie pre žalobkyňu, ktorá v danom prípade nie je bezvýznamná.
Majetkové pomery žalovaného podľa zistení súdu nie sú nadštandardné, žalobkyňa ani nerozporovala a
netvrdila, že by žalovaný disponoval nejakými úsporami, prípadne bol zamestnaný - jeho príjem aktuálne
pozostáva iba z invalidného dôchodku približne vo výške 400,- eur a približne o rok bude mať nárok
na starobný dôchodok. Preto považoval za primerané priznať žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v

sume 5.000,- eur. Priznanie uvedenej sumy náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch pritom zohľadňuje
aj už žalovaným vyplatenú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch priznanú v trestnom konaní vo
výške 4.350,- eur. Súhrnne tak náhrada nemajetkovej ujmy za zásah žalovaného do osobnostných
práv žalobkyne dosahuje sumu 9.350,- eur. Preto zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 5.000,- eur a v prevyšujúcej časti žalobu ako nedôvodnú

zamietol.

8. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 a 2 CSP. Vychádzal pritom zo
skutočnosti, že žalobkyňa bola v základe nároku plne úspešná a rozhodnutie o výške nároku záviselolen od úvahy súdu, preto priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v plnom
rozsahu vychádzajúc ale pri výpočte trov konania z prisúdenej istiny.

9. Proti rozsudku v zákonnej lehote podali odvolania obe strany sporu.

10. Žalovaný podal odvolanie len voči výroku o trovách konania a navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok vo výroku o trovách konania zmenil tak, že žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania
proti žalobkyni v rozsahu 100 %.

11. Odvolanie podal z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).

12. Namietal, že nie je možné súhlasiť s právnymi úvahami súdu, ktorými sa spravoval pri rozhodovaní
o nároku na náhradu trov konania, keď vychádzal z úvahy, že žalobkyňa niesla zodpovednosť za

úspech v spore len čo do nároku a nie do uplatňovanej výšky, teda žalobkyňa nebola limitovaná
pri uplatňovaní výšky pohľadávky ktorej výška závisela len od úvahy súdu žiadnymi parametrami.
Úvahy žalobkyne o výške žalobou požadovaného plnenia, rovnako ako úvaha súdu o výške priznaného
plnenia nemôžu byť svojvoľné a bezbrehé, teda absolútne nepredvídateľná, ale musia vychádzať z
platnej právnej úpravy, ktorá bola v prejedávanej veci determinovaná ust. § 13 ods. 3 Občianskeho

zákonníka, v zmysle ktorého súd určí výšku náhrady nemajetkovej ujmy s prihliadnutím na závažnosť
vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo v ktorých je rozsah nároku upravený
vymedzením právne relevantných kritérií aplikujúc konkrétne skutkové okolností veci. Výška žalobkyňou
požadovaného peňažného plnenia nebola otázkou odbornou, ktorá by mala byť posudzovaná znalcom
a ktorá by presahovala odborné možnosti strany sporu. Žalobkyňa ako pomôcku si spravovaní sa

výšky uplatňovaného peňažného nároku mala k dispozícii pomerne rozsiahlu ustálenú rozhodovaciu
činnosť všeobecných súdov pri priznávaní výšku nemajetkovej ujmy v peniazoch pri zásahoch do
súkromného, rodinného života a zdravia fyzickej osoby. Preto nie je možne súhlasiť z názorom súdu,
že žalobkyňa žalobou neuplatňovala zjavne nedôvodnú výšku, ktorú by bolo možné vyhodnotiť ako
šikanózne uplatňovanie práva nesledujúce dosiahnutie spravodlivej majetkovej reparáciu spôsobení

ujmy a ako aj snahu o navyšovanie trov konania. Žalobkyňou žalobou uplatnená pohľadávka nemá od
počiatku reálny základ, ide o pohľadávku násobné nadhodnotenú oproti prezentovanej (požadovanej)
výške nemajetkovej ujmy v peniazoch. Zo strany žalobkyne ide o nepochybné uplatňovanie práva
šikanóznym spôsobom nesledujúc dosiahnutie spravodlivej reparácie práv do ktorých bolo konaním
zasiahnuté. Žalobkyňa musí niesť plnú procesnú diligenciu za výsledok sporu, a to nie je len do základu

uplatňovanejpohľadávky,aleajdojejvýšky.Vopačnomprípadebydošloklegitimáciípostupužalobkyne
pri uplatňovaní si svojich práv majetkovej povahy spôsobom, ktorý nemôže požívať právnu ochranu.
Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania je v danej veci potrené aplikovať ust. § 255 ods.
1 CSP ale bez jeho interpretácie spôsobom, akým zvolil súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu
trov konania, ktorý je interpretáciou contra legem nerešpektujúc základné princípy civilného sporového

konania výkladu právnych noriem vyjadrených v čl. 3 bod 1. a 2 CSP, kedy súd išiel nad rámec jasne
danej právnej úpravy a štylizoval sa do role normotvorcu, čo mu neprináleží (v danom prípade sa nie
je možné odvolávať na čl. 4 ods. 2 základných princípov CSP z dôvodu existencie určitej a výslovnej
právnej úpravy).

13. Žalobkyňa podala odvolanie voči výroku rozsudku, ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol
a navrhla, aby odvolací súd v tejto časti rozsudok zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni
sumu 95.000,- eur.

14. Odvolanie podala z dôvodov, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) CSP), súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) CSP), súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP),

zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (§ 365 ods. 1 písm. g) CSP) a rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).15. Namietala, že súd prvej inštancie predmetnú vec, najmä z hľadiska otázky premlčania, posudzoval
podivuhodným spôsobom, ktorý nijako nevysvetlil odkazom na konštantnú rozhodovaciu prax vyšších
súdov, resp. odkazom na názory právnej vedy. Žalovaný sa proti žalobe primárne bránil iba tým, že

vzniesol námietku premlčania a súd prvej inštancie sa s tým stotožnil. Vznesená námietka premlčania
je nedôvodná a neopodstatnená. Žalobkyňa si žalobou uplatnila nárok na náhradu škody, konkrétne
nemajetkovej ujmy, ktorú utrpela ako obeť trestnej činnosti žalovaného. Počítanie plynutia trojročnej
premlčacej doby zo strany žalovaného je nesprávne a zavádzajúce, pretože ak by aj táto plynula
od 2.9.2017 (prvý deň po letných prázdninách), tak jej plynutie bolo prerušené dňa 23.1.2020, kedy

žalobkyňa uplatnila nárok v adhéznom konaní, čo je zrejmé zo záznamu o preštudovaní vyšetrovacieho
spisu zo dňa 23.1.2020. Premlčacia doba teda neplynula odo dňa 23.1.2020 až do dňa 24.11.2021, kedy
nadobudol právoplatnosť rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5To/23/2021 zo dňa 24.11.2021.
Premlčacia doba začala opäť plynúť až dňa 25.11.2021. Žaloba bola podaná dňa 26.5.2022, a preto
uplatnený nárok nie je premlčaný. V dôsledku sexuálneho zneužívania žalobkyne u tejto došlo k zásahu
do osobnostného práva žalobkyne tak, že bol značne narušený jej intímny vývoj, narušená intímna sféra

a bolo zasiahnuté do jej súkromného a rodinného života, pričom následky sú trvalé a neodstrániteľné,
keď náprava v tejto oblasti je prakticky nedosiahnuteľná. V dôsledku sexuálneho zneužívania došlo k
psychickej ujme, vrátane posttraumatickej stresovej poruchy, ktorá trvala od leta roku 2017 do decembra
roku 2018. Táto ujma (nemajetková ujma) bola zistená a je opísaná až v znaleckom posudku č. XX/
XXXX zo dňa 9.12.2019 od znalkyne C. G.. M. v tom zmysle, že pod vplyvom dlhodobo pôsobiaceho

sexuálneho zneužívania bol narušený harmonicky psychosociálny, emocionálny a možno aj normálny
sexuálny vývoj žalobkyne, u ktorej bola zistená aj posttraumatická stresová porucha, ktorá trvala od
leta roku 2017 do decembra roku 2018. Ďalšia ujma (nemajetková ujma) bola zistená a je opísaná v
znaleckom posudku č. XX/XXXX zo dňa 21.10.2019 od znalkyne D. M. H., D.. Žalobkyňa sa o konkrétnej
(nie hypotetickej) ujme (nemajetkovej povahy) dozvedala až z vyššie uvedených znaleckých posudkov

na prelome rokov 2019 a 2020, a práve od tohto momentu jej začala plynúť trojročná premlčacia doba
na uplatnenie jej nároku. Ak by dokonca aj bol nárok žalobkyne uplatnený po uplynutí premlčacej doby,
tak vznesenie námietky premlčania zo strany žalovaného je v rozpore s dobrými mravmi. Žalobkyňa
(v relevantnej dobe maloleté dieťa) ani hypoteticky nemohla zaviniť uplynutie premlčacej doby (ak by
k tomu aj došlo), pretože až do vypracovania vyššie uvedených znaleckých posudkov, v ktorých je

uvedená konkrétna ujma (nemajetkovej povahy), pričom nemožno na súd podať žalobu bez uvedenia
rozhodujúcich skutočností (najmä k tomu, aká konkrétna ujma vznikla) a dôkazov, ktoré ju preukazujú, a
v prípade priznania účinkov premlčania by išlo o neprimerane tvrdý postih žalobkyne, ktorá bola obeťou
trestnej činnosti žalovaného, čiže žalobkyňa je obeť trestného činu (protiprávneho konania žalovaného).

16. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, táto vyjadruje najmä náhradu za narušený harmonický
psychosociálny, emocionálny a normálny sexuálny vývoj žalobkyne, teda celkový vývin a všetky zložky
života, pričom bola zistená aj posttraumatická stresová porucha, ktorá trvala od leta roku 2017 do
decembra roku 2018. Žalobkyňa bola v čase páchania trestnej činnosti maloletým dieťaťom, teda
nevyvinutou osobnosťou, pre to je zásah v jej duševnej oblasti o to závažnejší (oproti dospelej osobe).

Išlo o enormný zásah do ľudskej dôstojnosti. Žalobkyňa doteraz potrebuje psychoterapeutickú pomoc a
túto pravidelne podstupuje, aby mohla každodenne fungovať. Argumenty súdu prvej inštancie o výške
náhrady nemôžu obstáť. Zjavne nesprávnym je poukaz súdu prvej inštancie na majetkové pomery
žalovaného, ktoré nemajú nič spoločné s určením výšky náhrady, teda nemôžu mať priamy vplyv na jej
obmedzenú výšku. Žalobkyňa poukázala na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Co/157/2022

zo dňa 10.8.2023, pričom dala do pozornosti tú skutočnosť, že je zjavne nesprávne, nelogické a pre
žalobkyňu ako živú ľudskú bytosť nepochopiteľné, že by osobe, ktorá bola nezákonne trestne stíhaná 5
rokov za sexuálne zneužívanie, bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v sume 15 000 € a žalobkyni
ako obeti trestnej činnosti spáchanej zo strany žalovaného, u ktorej to oveľa viac ovplyvnilo celý ďalší
vývin osobnosti (z maloletého dieťaťa na dospelú ženu), bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v

sume 5.000,- eur. So zreteľom na to v prípade žalobkyne nemôže byť naplnená idea spravodlivosti, ak
osoba oslobodená spod obžaloby pre sexuálne zneužívanie (do ktorej telesnej integrity nebolo trestným
stíhaním zasiahnuté takým spôsobom, ako do telesnej integrity žalobkyne ako obete trestnej činnosti)
má priznanú niekoľkonásobne vyššiu náhradu nemajetkovej ujmy ako obeť trestnej činnosti (sexuálneho
zneužívania). Preto mal súd prvej inštancie priznať žalobkyni oveľa vyššiu sumu.

17. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný. Vo svojom vyjadrení z 6.8.2024 uviedol, že vo vzťahu k
neoprávnenému zásahu do ľudskej dôstojnosti, cti a práva na súkromný a rodinný život z vykonaného
dokazovania vyplynul jednoznačný zaver, kedy súd bol podľa ust. § 193 CSP viazaný skutkovýmstavom za spáchaný pokračujúci trestný čin. Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby
v prípade náhrady za nemateriálnu ujmu za neoprávnené zásahy do týchto práv bol fixovaný na deň,
ktorý nastal po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostným práv žalobkyne. Týmto

dňom bol deň posledného dielčieho ataku pokračovacieho trestného činu, kedy bol trestný čin v
zmysle trestnoprávnej teórie dokončený (presné nestotožnený deň v čase letných prázdnin roka 2017).
Žalobkyňa mohla svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vykonať prvýkrát nasledujúci
deň po tom ako bol vykonaný posledný dielčí atak pokračujúceho trestného činu, ktorý mal zasiahnuť
do jej osobnostných práv (presné nestotožnený deň v čase letných prázdnin roka 2017). Od tohto dňa

začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá márne uplynula v presne nestotožnený deň
v čase letných prázdnin roka 2020. Žalobkyňa však svoju žalobu podala na súde až 27. mája 2022,
teda po uplynutí premlčacej doby. Žalobkyňa z vlastnej viny zmeškala uplatnenie svojho majetkového
práva, pričom ho mohla uplatniť už v samotnom trestnom konaní v ktorom si ho aj čiastočne uplatnila
a to v trestnom konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 33T/10/2019 v ktorom si
uplatnila peňažnú pohľadávku vo výške 10.000,- eur titulom vzniknutej nemajetkovej ujmy spôsobnej

protiprávnym zásahov do jej osobnostných práv ktorým zároveň došlo k prerušeniu plynutia premlčacej
doby, ktorá od tohto momentu spočívala do nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, t. j. do 24.11.2021,
kedy začala plynúť v zmysle ust. § 112 ods. 1 Občianskeho zákonníka podľa ktorého ak veriteľ v
premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne
pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie. Žalobkyňa si vo vyššie

uvedenom trestnom konaní uplatnila nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- eur a
nie vo výške 100.000,-eur. Tým, že rozsudkom Krajského súdu Prešov, č. k. 5To/23/2021-332 zo dňa
24.11.2021 bola žalobkyňa s nárokom vo výške 5.650,- eur odkázaná na civilný proces, právoplatnosťou
tohto rozsudku vo vzťahu k žalobkyňou uplatnenej pohľadávke pokračovala plynúť premlčacia doba od
momentu,kedydošlokjejprerušeniu.Ztohtodôvodusaplynutiepremlčacejdobypohľadávkyžalobkyne

nad uplatnený rozsah nemohlo pretrhnúť a premlčacia doby plynula kontinuálne ďalej.

18. Vo vzťahu k žalobkyňou uplatnenej ujme na zdraví v podobe posttraumatickej stresovej poruchy,
ktorá mala trvať od leta do decembra roku 2018, ktorá jej mala byť spôsobená v súvislosti zo spáchaným
trestným činom žalovaný uviedol, že pri tomto druhu škody sa uplatňuje len subjektívna premlčacia

lehota v zmysle ust. § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka a ktorá začína plynúť podľa ust. § 106 ods.
1 Občianskeho zákonníka od okamihu kedy sa poškodený dozvie o škode a kto za ňu zodpovedá.
Poškodený sa nemusí dozvedieť o protiprávnom úkone, rovnako vedomosť poškodeného o osobe
škodcu je založená na nadobudnutí takých skutkových vedomosti, ktoré vedú k záveru o zodpovednosti
konkrétneho subjektu za spôsobenú škodu na zdraví. Objektívnymi dôkazmi o spôsobenej škode na

zdraví boli už vypracované znalecké posudky č. XX/XXXX vypracovaný znalkyňou D. H., D., zo dňa
21.10.2019 a znalecký posudok č. XX/XXXX vypracovaný znalkyňou C. M.. Na strane žalobkyne ako
poškodenej neexistovala žiadna prekážka aby si túto škodu uplatnila či už v rámci prebiehajúceho
trestného konania alebo samostatnou žalobou v občianskoprávnom konaní.

19. Odvolací súd prejednal vec podľa § 378 ods. 1 CSP a nasl., a to bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a zistil, že tak odvolanie žalobkyne čo do veci samej (výroku
o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti) ako ani odvolanie žalovaného čo do výroku o trovách konania,
nie sú dôvodné.

20. V odvolacom konaní bol preskúmavaný len výrok napadnutého rozsudku, ktorým prvoinštančný súd
žalobu v prevyšujúcej časti zamietol, ako aj súvisiaci výrok o trovách konania, a preto výrok rozsudku,
ktorým bolo žalobe žalobkyne čiastočne vyhovené, ktorý výrok napadnutý nebol, v odvolacom konaní
preskúmavaný nebol, a ako taký nadobudol právoplatnosť ( § 267 ods.2 CSP ).

21. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne
zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú
vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto
správnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania,
nemožno mať pochybnosti o správnosti právneho posúdenia prejednávanej veci súdom prvej inštancie

a neboli zistené žiadne vady, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvej
inštancie je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku koherentný, jeho
rozhodnutie je konzistentné. Rozsudok okresného súdu je presvedčivý, premisy zvolené v rozsudku,
rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací súd konštatuje, žeodôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám
uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Napadnuté rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné,
zjavne neodôvodnené, prípadne ústavne nekonformné, pretože súd prvej inštancie sa pri výklade

a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a
význam. Iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže
viesť k záveru o nepreskúmateľnosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu, teda k porušeniu práva na
spravodlivý proces (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/218/2010).

22. Vykonaným dokazovaním bolo nepochybne preukázané, že žalobkyňa sa žalobou doručenou
súdu dňa 27.5.2022 domáha, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 100.000,- eur titulom
nemajetkovej ujmy, ktorú odôvodňovala zásahom do jej osobnostných práv, kedy bola narušená jej
fyzická integrita, ktorá sa prejavila v jej zdraví, ako ja zásahom do jej práva na súkromný a rodinný život,
a to v dôsledku protiprávneho konania žalovaného, za ktoré bol žalovaný aj právoplatne odsúdený v
trestnom konaní. Voči žalovanému sa viedlo trestné stíhanie pre sexuálne zneužívanie žalobkyne ako

maloletej osoby, kde žalobkyňa bola v postavení poškodenej. Rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k.
5To/23/2021-332 zo dňa 24.11.2021, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 24.11.2021, súd obžalovaného
(žalovaného v tomto súdnom konaní) uznal vinným, za pokračujúci obzvlášť závažný zločin sexuálneho
zneužívania podľa § 201 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods.3 Tr. zákona s poukazom na § 138 písm. b) Tr.
zákona v súbehu s prečinom sexuálneho zneužívania podľa § 201b Tr. zákona a prečinom ohrozovania

mravnej výchovy mládeže podľa § 211 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. a) Tr. zákona s poukazom na §
138 písm. b) Tr. Zákona na tom skutkovom základe, ako to popísala žalovaná v svojej žalobe, za čo
bol žalovanému uložený podľa § 201 ods. 3 Tr. zákona s použitím § 41 ods. 1, 3, § 38 ods. 2, § 36
písm. j), § 37 písm. h) Tr. zákona spoločný a úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 13 (trinásť) rokov
nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Zároveň

bol žalovanému uložený podľa § 76 ods. 1 a § 78 ods. 1 Tr. zákona ochranný dohľad na 3 (tri) roky a
podľa § 73 ods. 2 písm. b) a § 74 ods. 1 Tr. zákona ochranné sexuologické liečenie ústavnou formou.
Predmetným rozsudkom súd taktiež uložil povinnosť nahradiť poškodenej (žalobkyni v tomto konaní)
škodu vo výške 4.350,- eur, pričom so zvyškom nároku na náhradu škody ju odkázal na civilný proces.
Priznanú náhradu škody žalovaný žalobkyni uhradil dňa 31.3.2022. Zo znaleckého posudku č. XX/XXXX

zo dňa 9.12.2019 znalkyne C. G.. M. vyplynulo, že pod vplyvom dlhodobo pôsobiaceho sexuálneho
zneužívaniabolnarušenýharmonickýpsychosociálny,emocionálnyamožnoajnormálnysexuálnyvývoj
žalobkyne. Zo znaleckého posudku N. XX/XXXX zo dňa 21.10.2019 znalkyne D. M. H., D. vyplynulo,
že konanie žalovaného ovplyvnilo zdravý psychický vývin žalobkyne, a to negatívnym zásahom do jej
citového, mravného a sexuálneho vývoja. Konanie žalovaného ohrozilo mravný, psychický a sexuálny

vývojžalobkyneavysokopravdepodobnebudemaťtrvalonegatívnydopadabudenaďalejdeterminovať
zpsychologickéhohľadiskanegatívnevšetkyzložkyjejživota,jejbudúcipsychickýstav,duševnézdravie
a kvalitu života; s vysokým rizikom vývinu v smere jej osobnostnej patológie práve v dôsledku tejto
sexuálnej traumatizácie, čo je obvyklé prognosticky negatívneho charakteru s minimálnou možnosťou
terapeuticky pozitívneho ovplyvnenia.

23. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

24. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto
zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

25. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa

odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

26. Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím
na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

27. Podľa § 444 Občianskeho zákonníka, pri škode na zdraví sa jednorazove odškodňujú bolesti
poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia.28.Podľa§101Občianskehozákonníka,pokiaľniejevďalšíchustanoveniachuvedenéinak,premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

29. Podľa § 106 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky
odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Najneskoršie sa právo na
náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď
došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

30. Vo vzťahu k žalobkyňou uplatnenej ujme na zdraví v podobe posttraumatickej stresovej poruchy,
ktorá mala trvať od leta do decembra roku 2018, ktorá jej mala byť spôsobená v súvislosti zo
spáchaným trestným činom odvolací súd uvádza, že pri tomto druhu škody sa uplatňuje len dvojročná
subjektívna premlčacia lehota v zmysle ust. § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka a ktorá začína
plynúť od okamihu kedy sa poškodený dozvie o škode a kto za ňu zodpovedá. Poškodený sa nemusí
dozvedieť o protiprávnom úkone, rovnako vedomosť poškodeného o osobe škodcu je založená na

nadobudnutí takých skutkových vedomosti, ktoré vedú k záveru o zodpovednosti konkrétneho subjektu
zaspôsobenúškodunazdraví.Objektívnymidôkazmiospôsobenejškodenazdravíboliužvypracované
znalecké posudky č. XX/XXXX vypracovaný znalkyňou D. H., D. zo dňa 21.10.2019 a znalecký posudok
č. XX/XXXX vypracovaný znalkyňou C. M. zo dňa 9.12.2019. Keďže žalobkyňa mohla nadobudnúť
vedomosť o škode jej spôsobenej na zdraví zo záverov znaleckých posudkov, s ktorých obsahom

sa oboznámila resp. vtedy právny zástupca jej zákonných zástupcov najneskôr dňa 23.1.2020 pri
záverečnom preštudovaní spisu, tak svoj nárok na náhradu škody na zdraví titulom uvedenej diagnózy
si žalobou doručenou súdu dňa 27.5.2022 uplatnila až po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej
lehoty.

31. V zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez ďalšieho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

32. Vyššie citované ustanovenie zakotvuje všeobecne záväznú zásadu v zmysle ktorej výkon inak

právom daných subjektívnych občianskych práv nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Definícia
dobrých mravov nie je v právnom poriadku Slovenskej republiky nikde normatívne upravená. Vo
všeobecnosti však ide o pravidlá morálneho charakteru všeobecne platné v demokratickej spoločnosti,
v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomné slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to v
podstate súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel v spoločnosti všeobecne uznávaných. Činnosť

namierenú proti takýmto pravidlám možno potom označiť za činnosť proti dobrým mravom.

33. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/137/2003 uviedol, že za právny úkon priečiaci sa
dobrým mravom v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka treba považovať úkon, ktorý je všeobecne
neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných

vzťahov medzi ľuďmi. Súlad právneho úkonu s dobrými mravmi treba posudzovať vždy komplexne
so zreteľom na konkrétnu situáciu na oboch stranách sporu (nielen osoby vykonávajúcej určité právo,
ale aj osoby týmto dotknutej), s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti a nezávisle od vedomia
a vôle (zavinenia) toho, kto právo alebo povinnosť vykonáva. V rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/49/1996
NS SR vyslovil, že ust. § 3 ods. 1 pritom nemá vlastnú priamu normotvornú platnosť – upravuje

iba spôsob aplikácie a interpretácie ustanovení, ktoré priamo upravujú právne vzťahy, a to aj na
základe všeobecných pravidiel morálnych elementárnej slušnosti a tolerancie a morálneho charakteru
konajúcich.

34. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/173/2011 zásada spravodlivej ochrany

práv vyplývajúca z § 1 O.s.p. vyžaduje, aby občianske súdne konanie ako celok bolo spravodlivé.
Spravodlivosť musí byť vždy prítomná v procese, ktorým sudca interpretuje a aplikuje právo, ako
hodnotový činiteľ spoločný všetkým demokratickým právnym poriadkom. Pri zisťovaní a formulovaní
odpovede súdu, čo je konkrétnym právom v prejednávanej veci, musí byť tento hodnotový činiteľ
rešpektovaný v maximálnej miere. Pre nachádzanie práva je nevyhnutné vychádzať z individuálnych

okolností každého jednotlivého prípadu. Požiadavka spravodlivého konania ako celku a povinnosť súdu
rozhodovať v súlade s pravidlami slušnosti (ekvity) v prejednávanej veci znamená, že v prípade, ak
by nemalo ísť o uznávací prejav vôle žalovanej, bude povinnosťou odvolacieho súdu zaoberať sa
otázkou,čivznesenienámietkypremlčanianeodporujedobrýmmravom.Nevyhnutnosťriešeniakonfliktumedzi právnou istotou (ktorá sa má dosiahnuť námietkou premlčania) a spravodlivosťou vyžadujú totiž
konkrétne okolnosti danej veci. Súčasťou dobrých mravov je dobrá viera (bona fides) v zmysle poctivosti,
vernosti danému slovu a mravnej povinnosti splniť záväzok. Je to morálne kritérium posudzovania

správania sa, ktoré má dve stránky - poctivosť vlastnú a zároveň dôveru v poctivosť druhých i vieru v
dôveryhodnosť ako takú. Stálosť a pravdivosť v sľuboch a dohodách bola už v rímskom práve chápaná
ako základ spravodlivosti.

35. Podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 176/2011-14 vo všeobecnosti nie je vylúčené,

aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť považované za konanie, ktoré je v rozpore
s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. O takýto
prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi môže byť však len taký výkon práva
účastníkom v občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhého
účastníka konania, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť
len vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu by za

tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie tejto
primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter
uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej
doby.

36. Všeobecne možno bezpochyby dôvodiť, že v konaní účastníkom konania opodstatnene vznesenú
námietku premlčania voči uplatňovanej pohľadávke, nemožno pokladať za konanie, ktoré je v rozpore
s dobrými mravmi, pretože inštitút dobrých mravov je zákonným inštitútom a prispieva k istote v
právnych vzťahoch. Za špecifických okolností však výkon práva namietať premlčanie uplatneného
nároku by mohol byť konaním umožňujúcim poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu, ktorý

márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by zánik uplatňovaného nároku v dôsledku
uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom
ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas. Znaky konania vykazujúce
priamy úmysel poškodiť druhého účastníka je potrebné vyvodzovať z tých okolností, za ktorých
bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená a nie z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik

uplatňovaného nároku odvodzovaný, inými slovami, rozhodujúce (určujúce) pre odopretie účinkov
námietkypremlčaniasúokolnosti,ktoréexistovalivčaseuplatnenianámietkypremlčania.Tietookolnosti
musia byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do
právnej istoty, akým je neumožnenie práva uplatniť námietku premlčania (pozri uznesenie NS SR sp.
zn. 5Cdo/265/2009).

37. Otázkou premlčania a prípadného rozporu vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi sa
podrobne zaoberajú viaceré rozhodnutia súdov, napr. rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. II.ÚS
309/95, rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. II.ÚS 3168/09, rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn.
I. ÚS 718/11, rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo/1839/2000.

38. Cez prizmu vyššie citovaného ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a citovanej relevantnej
judikatúry je v danej veci nevyhnutné posúdiť, či výkon práva žalovaného, ktorý vzniesol námietku
premlčania, nie je taký výkon práva, ktorý by bol v rozpore s dobrými mravmi, a to s prihliadnutím
na všetky okolnosti daného vzťahu, opierajúc sa pritom o výsledky vykonaného dokazovania. V tejto

súvislosti odvolací súd konštatuje, že neexistoval žiaden rozumný dôvod, prečo nebola zo strany
žalobkyne žaloba podaná hneď po oboznámení sa s vyššie uvedenými znaleckými posudkami. Za
oneskorené uplatnenie práva je teda zodpovedná samotná žalobkyňa, ktorá nepreukázala žiadnu
skutočnosť, ktorá by jej bránila uplatniť si právo riadne a včas, jej právnu nevedomosť, resp. pochybenie
právneho zástupcu jej zákonných zástupcov musí znášať sama. Žalovaný nemal žiaden podiel na

márnom uplynutí premlčacej doby, nedopustil sa žiadneho konania, ktoré by bolo možné v súvislosti so
vznesenou námietkou premlčania posúdiť ako rozporné s dobrými mravmi.

39. Do rámca vymedzeného ustanoveniami § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti
patrí aj právo na ochranu ľudskej dôstojnosti, na ktoré sa žalobkyňa odvoláva tým, že bol narušený

jej psychosociálny, emocionálny a normálny sexuálny vývoj, teda celkový vývin a všetky zložky života.
Zákon neposkytuje ochranu akémukoľvek zásahu, ale len proti takému zásahu, ktorý je neoprávnený, a
ktorý je spôsobilý privodiť ujmu fyzickej osobe. Pokiaľ došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných
práv,máfyzickáosobadotknutázásahomprávodomáhaťsanasúde,abysaupustiloodneoprávnenýchzásahov, odstránili následky neoprávnených zásahov, poskytlo primerané zadosťučinenie. Podaním
žaloby na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sleduje fyzická osoba priznanie materiálnej
satisfakcie. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (ktorej sa žalobkyňa v prejednávanej veci domáha)

môže súd podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznať vtedy, ak by sa morálna satisfakcia nezdala
postačujúca, najmä ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v
spoločnosti. Zákon ustanovuje jedinú podmienku priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch,
ktorá je splnená vtedy, keď sa nemateriálne zadosťučinenie nezdá postačujúce. Pokiaľ sa v ďalšom texte
tohto ustanovenia uvádzajú slová „najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej

osoby, alebo jeho vážnosť v spoločnosti“, ide iba o príklad následku neoprávneného zásahu, v ktorom je
táto podmienka splnená. Dôsledkom každého neoprávneného zásahu do práv chránených ustanovením
§ 11 Občianskeho zákonníka je určitá ujma. Z hľadiska intenzity zásahu, okolností, za ktorých k nemu
došlo a stupňa negatívnych dôsledkov dopadu zásahu na chránené práva sa v praxi môžu vyskytnúť
ujmy,ktorésvojoupovahoualebostupňomzávažnostia/neopodstatňujúaninemateriálnuanimateriálnu
satisfakciu, b/ opodstatňujú (len) nemateriálnu satisfakciu, c/ opodstatňujú tak nemateriálnu, ako aj

materiálnu satisfakciu. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t. j. materiálnej
satisfakcie) je vždy - v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu - existencia závažnej
ujmy. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých
k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu
značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by

predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení
a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba (R 53/2010). Teda vnútorné útrapy spojené s poškodením
psychického zdravia žalobkyne je potrebné posudzovať z obvyklého pohľadu priemerného človeka. Z
výkladu § 13 ods. 2 OZ je potom zrejmé, že pre posúdenie toho, na aké zadosťučinenie (morálne alebo
materiálne) má dotknutá fyzická osoba právo je rozhodujúca objektívna povaha zásahu a objektívna

povaha vzniknutej ujmy, teda stav, kedy sa morálna satisfakcia nezdá dostačujúcou vo vzťahu k stupňu
intenzity ujmy. Vecou konajúcich súdov je posúdiť, či ujma, ktorá žalobkyni vznikla, je takej intenzity, že
ju treba odškodniť nemajetkovou ujmou v peniazoch.

40. Vykonaným dokazovaním bolo nepochybne preukázané, že v dôsledku trestnej činnosti žalovaného

páchanej na žalobkyni, táto utrpela psychickú ujmu, vrátane posttraumatickej stresovej poruchy, ktorá
trvala od leta roku 2017 do decembra roku 2018. Žalobkyňa potrebuje doteraz psychoterapeutickú
pomoc a túto pravidelne podstupuje, aby mohla každodenne fungovať. Zo znaleckého posudku č.
XX/XXXX zo dňa 9.12.2019 znalkyne C. G.. M. vyplýva, že pod vplyvom dlhodobo pôsobiaceho
sexuálneho zneužívania bol narušený harmonický psychosociálny, emocionálny a možno aj normálny

sexuálny vývoj žalobkyne. Zo znaleckého posudku č. XX/XXXX zo dňa 21.10.2019 znalkyne D.
M. H., D. vyplýva, že konanie žalovaného ovplyvnilo zdravý psychický vývin žalobkyne, a to
negatívnym zásahom do jej citového, mravného a sexuálneho vývoja. Z diferenciálne-diagnostického
psychologického hľadiska psychický stav žalobkyne bolo možné hodnotiť ako narušený, prítomná
bola porucha afektivity (depresívna - klinicky stredne ťažkého stupňa), pravdepodobný bol výskyt

posttraumatickej symptomatológie ako dôsledok prežitej traumatizácie vysoko pravdepodobne v
súvislosti s vyšetrovaným konaním u žalovaného a jeho dopadom na psychiku žalobkyne. Uvedené
mali potvrdzovať okrem vyššie uvedeného i vtedajšie psychosomatické a telesné ťažkosti žalobkyne
ako poruchy spánku, vyššia unaviteľnosť, zvýraznená fobická symptomatológia (obavy, strach), prejavy
anhedónie, nápadne zosilnené sebaobviňovanie u žalobkyne. Konanie žalovaného ohrozilo mravný,

psychickýasexuálnyvývojžalobkyneavysokopravdepodobnebudemaťtrvalonegatívnydopadabude
naďalejdeterminovaťzpsychologickéhohľadiskanegatívnevšetkyzložkyjejživota,jejbudúcipsychický
stav, duševné zdravie a kvalitu života; s vysokým rizikom vývinu v smere jej osobnostnej patológie
práve v dôsledku tejto sexuálnej traumatizácie, čo je obvyklé prognosticky negatívneho charakteru
s minimálnou možnosťou terapeuticky pozitívneho ovplyvnenia. Tieto okolnosti preto podľa názoru

odvolacieho súdu odôvodňujú záver, že u žalobkyne zvýšili intenzitu utrpenej duševnej ujmy nad obvyklú
mieru, čo opodstatňuje priznanie nemajetkovej ujmy žalobkyni v peniazoch.

41. U ujmy, ktorá nemá majetkový charakter je vylúčené uvedenie do pôvodného stavu. Exaktné
vyčíslenie peňažnej náhrady za túto ujmu je z povahy veci vylúčené. Preto nastupuje zadosťučinenie

(satisfakcia), ktorá má aspoň zmierniť nepriaznivé stavy vzniknuté škodlivým zásahom do osobnostnej
sféry poškodeného, pretože nemajetková ujmy vzniknutá porušením osobnostných práv sa vo
všeobecnom zmysle slova ani odškodniť nedá. Otázku výšky náhrady, respektíve rozsah peňažného
zadosťučinenia, platná právna úprava neupravuje. Určenie náhrady prináleží príslušnému súdu a jepredmetomvoľnejúvahysúdu.Jetrebavždyzohľadniťobjektívnehľadiská,ktorémôžubyťvýchodiskom
pre stanovenie výšky náhrady. Súd musí preto pri úvahe o primeranosti navrhovanej satisfakcie za
nemajetkovúujmuvzniknutúnaosobnostifyzickejosobyvychádzaťzjednotlivýchokolnostíkonkrétneho

prípadu, musí prihliadnuť k intenzite, povahe a spôsobe neoprávneného zásahu, k charakteru a
rozsahu zasiahnutej hodnoty osobnosti. Je treba vždy zohľadniť objektívne hľadiská, ktoré môžu byť
východiskom pre stanovenie výšky náhrady. Takýmto hľadiskom môže byť aj zákonodarcom nastavená
výška odškodňovania obetí trestných činov, keď obeť násilného trestného činu má nárok na vyplatenie
odškodnenia za spôsobenú morálnu škodu vo výške desaťnásobku sumy mesačnej minimálnej mzdy

platnej na obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu, t. j. odškodnenie
4.350,- eur (§ 12 ods. 3 zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov), ktorá suma bola
žalobkyni priznaná v trestnom konaní sp. zn. 5To/23/2021. Výšku priznanej nemajetkovej ujmy žalobkyni
5.000,- eur z dôvodov vyššie uvedených považuje odvolací súd za primeranú. Súhrnne tak náhrada
nemajetkovej ujmy za zásah žalovaného do osobnostných práv žalobkyne predstavuje sumu 9.350,-
eur. Za týchto okolností súd prvej inštancie správne žalobu žalobkyne v prevyšujúcej časti nad sumu

5.000,- eur zamietol.

42. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

43. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania

pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

44. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v súdnom konaní je poskytnúť úspešnému účastníkovi
náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel vynaložiť. Pomerovať
úspech a neúspech vo veci však nemožno len tým, ako bolo o konkrétnom návrhu rozhodnuté, ale je ich

treba posudzovať v širších súvislostiach. V rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 1/04 Ústavný súd Českej republiky
zdôraznil, že rozhodovanie o trovách konania nesmie byť len mechanickým posudzovaním výsledkov
sporu, bez komplexného zhodnotenia rozhodnutia v merite veci. Rozhodnutie o náhrade trov konania
má byť zrejmým a logickým ukončením celého súdneho sporu.

45. Civilný sporový poriadok však nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 O.s.p., ktoré sa
uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k § 142 ods. 2 O.s.p. (ak výška plnenia závisela od úvahy súdu,
prípadne znaleckého posudku). Zásadu úspechu vo veci je treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška
plnenia závisela od úvahy súdu (alebo znaleckého posudku). V týchto prípadoch však nejde o procesne
neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, pretože nemožno

ho ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu
alebo znaleckej činnosti (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J.,
Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 926 s.).

46. Nebolo by spravodlivé a v súlade so satisfakčnou funkciou nemajetkovej ujmy požadovať od

žalobkyne, aby svoju ujmu podceňovala len preto, aby potom nemusela hradiť trovy konania, pričom pri
rozhodovaní o náhrade trov v takýchto prípadoch treba rozlišovať čo je základné a čo sprevádzajúce
(porov. nález ÚS ČR sp.zn. III. ÚS 170/99). Za základ sa pritom považuje rozhodnutie, že do práva
žalobkynebolozasiahnutéavýškanemajetkovejujmyjepotomdruhotnáanadväzujúca(porov.Števček,
M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový

poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 926 s.). Riešenie spočíva v tom, že žalobkyňa má právo
na plnú náhradu trov konania, avšak výlučne iba z prisúdenej sumy (nie zo sumy žalovanej) a priznanie
plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy je zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu úspech
vo veci, keďže ten sa skúma čo do právneho základu a nie čo do výšky priznaného nároku. Typickým
príkladom je žaloba o ochranu osobnosti s nárokom na peňažné zadosťučinenie (porov. Števček, M.,

Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok.
Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 926 s.). Žalobkyňu bolo preto nevyhnutné považovať za plne
procesne úspešnú, pretože mala plný úspech čo do základu uplatneného nároku a výška plnenia,
vyplývajúca z tohto procesného úspechu, závisela od úvahy súdu.

47. So zreteľom na to, že správny je aj výrok napadnutého rozsudku o trovách konania, odvolací súd
postupom podľa § 387 ods. 1 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí
žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil.48. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP, podľa
ktorého žalovaný, ktorý mal v odvolacom konaní čo do veci samej plný úspech, má nárok na náhradu trov
tohto štádia konania proti žalobkyni, ktorá v odvolacom konaní úspech nemala. Výšku týchto trov ustáli

postupom podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia odvolacieho
súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

49. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).