Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. november 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/86/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6922201337
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Ďurian

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6922201337.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dušana

Ďuriana a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Ľubomíra Šablu, ako členov senátu, v spore žalobcu:
A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v C., D. XXX, zastúpeného právnym zástupcom Advokátska
kancelária prof. JUDr. Ján Klučka, CSc, s.r.o., IČO: 54725542, so sídlom v Košiciach, Ku Potoku č. 4,
v mene ktorého pred súdom koná prof. JUDr. Ján Klučka, CSc., advokát a konateľ, proti žalovanému:
Slovenská republika, za ktorého pred súdom koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO:
00151866, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 2, o zaplatenie 5.000,- €, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č.k. 14C/60/2022-167 zo dňa 07.05.2024, ako súdu prvej

inštancie, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu
2.000,- € (prvý výrok) a v závislom výroku o trovách konania (tretí výrok)p o t v r d z u j e.

Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %, do troch dní
od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky trov odvolacieho konania žalobcu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 prvá veta prvá rubrika Civilného sporového
poriadku; ďalej len „C.s.p.“).

1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
2.000,- € do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia (prvý výrok), v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu
zamietol (druhý výrok) a žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100
% z prisúdenej sumy do 15 dní od právoplatnosti uznesenia súdu o určení výšky náhrady trov konania
(tretí výrok).

1.2 Súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní zo skutkového stavu zisteného vykonaným
dokazovaním, podľa ktorého žalobca pracuje ako hasič s miestom výkonu práce v okrese Rimavská
Sobota; z doloženého dochádzkového systému za sporné obdobie od 24.04.2019 do 24.03.2022 súd
zistil, že žalobca pravidelne odpracoval nad právom únie povolený limit hodín služobnej pohotovosti
(konkrétne v mesiacoch 07/2019, 08/2019, 01/2020, 04/2020, 07/2020, 09/2020, 11/2020, 12/2020,
05/2021, 09/2021, 10/2021, 02/2022 a 03/2022) a tieto hodiny služobnej pohotovosti neboli započítané
do fondu pracovného (služobného) času; žalobca pracoval na zmeny a do fondu pracovného času

sa mu zo zmeny v trvaní 24 hodín započítal iba čas služby v trvaní 16,50 hodín, na ktorý však
bezprostredne nadväzovala služobná pohotovosť v trvaní 7,50 hodín, počas ktorej bol stále fyzicky
prítomný na hasičskej stanici a pripravený na prípadný výjazd; počas jednej zmeny bol k dispozícii
svojmu zamestnávateľovi celých 24 hodín napriek tomu, že do fondu pracovného času sa mu počítalaiba časť v rozsahu 16,50 hodín a prípadný nadčas počas služobnej pohotovosti, ale nie celá služobná
pohotovosť.

1.3 Podľa právneho posúdenia veci zo strany súdu prvej inštancie je žaloba žalobcu dôvodná; súd prvej
inštancie dospel k záveru a argumentoval, že:
(1) je miestne príslušný na prejednanie a rozhodnutie sporu, pretože škoda žalobcovi vznikla v mieste
výkonu práce (okres Rimavská Sobota);
(2) žalovaného v konaní zastupuje Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, pretože ministerstvo vnútra

je ústredným orgánom štátnej správy pre hasičský a záchranný zbor;
(3) predmetom konania bol nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) za porušenie práva Európskej
únie (ďalej aj „právo EÚ“ alebo „právo únie“) v dôsledku nesprávnej transpozície smernice Európskeho
parlamentu a Rady č. 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného
času (ďalej aj „smernica 2003/88/ES“) do právneho poriadku Slovenskej republiky (konkrétne do zákona
č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov; ďalej aj „zákon č.

315/2001 Z. z.“);
(4) pasívne vecne legitimovaný v prejednávanom spore je žalovaný (štát), ktorý zodpovedá za prebratie
smernice 2003/88/ES do vnútroštátneho právneho poriadku; ide o objektívnu zodpovednosť štátu, bez
ohľadu na skutočnosť, že zodpovednosť je založená na nesprávnej aplikácii vnútroštátneho práva, resp.
bez ohľadu na skutočnosť, ktorý orgán sa porušenia práva únie dopustil;

(5) smernica 2003/88/ES nebola správne transponovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky,
konkrétne do ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z., ktorého ustanovenia sú v rozpore s článkom 6 písm.
b) smernice 2003/88/ES, pretože zákon č. 315/2001 Z. z. umožňuje služobnému úradu, aby služobný
(pracovný) čas hasiča bol rozvrhnutý tak, že tento pravidelne sústavne prekračuje smernicou 2003/88/
ES stanovený maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas z dôvodu, že čas služobnej pohotovosti

sa v celom rozsahu nezahrňuje do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času;
zo žiadneho ustanovenia zákona č. 315/2001 Z. z. nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v
miestevýkonuslužbybolapovažovanázasúčasťichslužobnéhočasu,pričomvskutočnostisatentočas
služobnej pohotovosti nezapočítava do pracovného času hasiča (ide o zjavný rozdiel oproti ustanoveniu
§ 96 ods. 2 Zákonníka práce, podľa ktorého čas neaktívnej pracovnej pohotovosti sa považuje za

pracovný čas); vnútroštátna právna úprava v zákone č. 315/2001 Z. z. je preto v rozpore s článkom 6
písm. b) smernice 2003/88/ES z dôvodu, že táto nebola správne implementovaná do právneho poriadku
Slovenskej republiky;
(6) čas služobnej (pracovnej) pohotovosti žalobcu je potrebné zahrnúť do pracovného času žalobcu,
pretože tento je povinný byť počas pohotovosti prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a musí

mu byť okamžite k dispozícii v prípade potreby;
(7) žalobca v spornom období od 24.04.2019 do 24.04.2022 odpracoval služobný čas priemerne v trvaní
viac ako 48 hodín týždenne, čo je viac ako maximálny týždenný pracovný čas podľa článku 6 písm. b)
smernice 2003/88/ES; právo žalobcu vyplývajúce z ustanovenia článku 6 písm. b) smernice 2003/88/
ES bolo v spornom období sústavne porušované;

(8) smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na žalobcu ako hasiča, pretože vo vzťahu k žalobcovi nemožno
uplatniť žiadnu výnimku z jej pôsobnosti; výnimku z pôsobnosti smernice 2003/88/ES vo vzťahu
k žalobcovi ako hasičovi nemožno založiť ani na opatreniach prijatých z dôvodu pandémie COVID-19;
(9) žalobcovi vznikol nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) proti žalovanému, pretože bolo
preukázané splnenie predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu podľa judikatúry súdneho

dvora, t.j. (a) cieľom porušenej právnej normy únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je
dostatočne závažné, (b) existencia škody a (c) priama príčinná súvislosť medzi porušením práva
únie a škodou; článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES priznáva právo, ktoré možno uplatniť priamo
pred vnútroštátnym súdom; porušenie smernice 2003/88/ES bolo voči žalobcovi preukázané, pretože
jeho priemerný týždenný pracovný čas presiahol 48 hodín; porušenie práva žalobcu bolo dostatočne

závažné, pretože bolo v rozpore s judikatúrou súdneho dvora; existuje aj príčinná súvislosť medzi
porušením článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES a vznikom škody (ujmou) žalobcu v dôsledky straty
času na odpočinok; s poukazom na súdnu prax súdneho dvora skutočnosť, že žalobca neupozornil
zamestnávateľa na porušovanie smernice 2003/88/ES, resp. neuplatnil nárok na náhradu škody najskôr
voči zamestnávateľovi, je pre záver o danosti príčinnej súvislosti medzi porušením článku 6 písm. b)

smernice 2003/88/ES a vznikom škody nepodstatná;
(10) smernica 2003/88/ES ani vnútroštátne právo výslovne neupravuje otázku náhrady škody vzniknutej
porušením práva únie; podľa judikatúry súdneho dvora náhrada škody spôsobenej jednotlivcovi
porušením práva únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranupráv poškodených za podmienky dodržania zásady ekvivalencie a zásady efektivity, súčasne náhrada
škody musí byť primeraná vzniknutej ujme; uplatnený nárok je pri absencii výslovnej vnútroštátnej
úpravy nároku na náhradu škody z porušenia práva únie jednotlivcovi, potrebné posudzovať analogicky

podľa ustanovení slovenského právneho poriadku, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie,
t.j. v tomto prípade podľa § 11 Občianskeho zákonníka až § 13 Občianskeho zákonníka (náhrada
nemajetkovej ujmy v dôsledku zásahu do práva na ochranu osobnosti);
(11) porušením článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES bolo porušované právo žalobcu na ochranu
zdravia (primeraný odpočinok po práci) a súčasne právo žalobcu na súkromie a rodinný život (voľný

čas nemohol tráviť podľa svojho uváženia); vzhľadom na povahu porušeného práva a okolností, za
ktorých k porušeniu došlo, keď žalovaný ako členský štát únie neprijal opatrenia nevyhnutné na
zabezpečenie požiadavky neprekročenia maximálnej hranice týždenného pracovného času, resp. prijal
vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá toto prekročenie umožňuje, je možné dospieť k záveru, že žaloba na
upustenie od neoprávneného zásahu, prípadne na odstránenie trvajúcich následkov, nie je vhodným
riešením vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát); do úvahy neprichádza ani

morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie a podobne;
ak by sa celý čas strávený na pracovisku započítal do pracovného času, žalobca by mohol a musel
stráviť na pracovisku reálne oveľa menej času; ide teda o zásah, ktorý vytvoril nezvratný stav straty
(rádovo) stoviek až tisícok hodín voľného času vzhľadom na skutočnosť, že žalobca pracuje ako
hasič aj v súčasnosti, toto porušovanie je dlhodobé, a preto len samotné konštatovanie porušenia

práva a prostriedky nápravy podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka za takýchto okolností strácajú
svoj zmysel; naopak peňažná náhrada predstavuje spôsobilý prostriedok odškodnenia ujmy vzniknutej
žalobcovi; z formulácie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pritom vyplýva, že zníženie dôstojnosti
a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti nie je jediným prípadom, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť
právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ako sa domnieva žalovaný; podmienky pre vznik

tohto práva sú splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahov obdobnej závažnosti, kedy bude
len morálne zadosťučinenie nepostačujúce; do práva žalobcu bolo zasiahnuté závažným spôsobom,
pretože žalobca vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom, musí tam byť fyzicky prítomný,
nemôže odísť domov a bez ohľadu na to, že nemusí byť aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej
pohotovosti a má vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený

okamžite poskytnúť služby a plniť si svoje povinnosti, ale tento čas sa mu nezapočítava do pracovného
času; je oddelený od svojho vlastného súkromného prostredia, rodinných a spoločenských väzieb a jeho
možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám je výrazne
obmedzená,resp.vdanomčaseúplnevylúčená;právonaodpočinokužalobcujepermanentneniekoľko
rokov porušované, pritom plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie

vlastného života; je potom dôležité, aby mal možnosť si po práci aj riadne odpočinúť, venovať sa svojim
záľubám, rodine (manželke), resp. vykonávaniu aktivít, ktoré priamo či nepriamo súvisia s výkonom
jeho povolania; súd považuje prácu hasiča za spoločensky veľmi významnú, zodpovednú, spojenú
so značným rizikom a v súčasnosti ťažko nahraditeľnú; ide o náročnú prácu, a to nielen po fyzickej,
ale aj psychickej stránke, kde je nevyhnutné mať zabezpečený dostatočný priestor na regeneráciu

a oddych; z uvedených dôvodov súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca má nárok na primeranú
finančnú náhradu, ktorú ustálil na sumu 2.000,- €, keď porušením práva únie bolo skutočne do jeho
osobnostnej sféry zasiahnuté; jeho právo na odpočinok je dlhodobo porušované, neumožňuje mu to
riadnu regeneráciu potrebnú pre výkon jeho povolania a bolo zasiahnuté aj do práva na jeho súkromný
život, ktorý nemôže využívať v plnej miere; v prevyšujúcej časti súd žalobu žalobcu zamietol, pretože

žalobca nepreukázal, že sa tento zásah negatívne odrazil napr. v jeho medziľudských vzťahoch alebo
že by mal vážny dopad na jeho zdravotný stav a súčasne túto sumu považoval súd prvej inštancie za
primeranú aj s prihliadnutím na podmienky priznávania náhrady nemajetkovej ujmy v iných prípadoch
zásahov do osobnostných práv jednotlivca (práva na rodinný, súkromný život, ochranu zdravia) aj na
priznanú výšku nemajetkovej ujmy v obdobných sporoch týkajúcich sa hasičov, ktoré prebiehali na

slovenských súdoch;
(12) súd prvej inštancie konštatoval, že „žalobcom žiadanú náhradu nemajetkovej ujmy v sume 5.000,-
€ súd považoval za primeranú len čo do sumy 2.000,- € pri zohľadnení dĺžky doby porušenia práva
žalobcu na 48 hodinový pracovný týždeň (tento stav trval od doby kedy žalobca nastúpil do hasičského
a záchranného zboru a v žalovanom období nepretržite od roku 2019) a charakteru následkov porušenia

jeho práva, a to skrátenie žalobcovho času na odpočinok, ktorý nebyť tohto porušenia, mohol využiť na
svoju fyzickú alebo psychickú regeneráciu, resp. tráviť ho s rodinou; súd sa stotožnil s argumentáciou
žalobcu, že počas pracovnej pohotovosti žalobcu na pracovisku tento nemôže voľne disponovať so
svojim časom, venovať sa sebe, rodine, oddychovať, regenerovať svoje sily, t.j. nemôže využívaťtento čas pre seba a tým reálne napĺňať úniovým pravom priznané právo na odpočinok, zotavenie
a nutnú regeneráciu; preto súd po zohľadnení všetkých okolností súdeného prípadu priznanú výšku
nemajetkovej ujmy považoval za primeranú a spôsobilú zabezpečiť účinné zmiernenie vzniknutej

nemajetkovej ujmy“;
(13) pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania uplatneného nároku zo strany žalovaného, podľa súdu
prvej inštancie „táto námietka je síce čiastočne dôvodná, pokiaľ ide o obdobie presahujúce tri roky pred
podaním žaloby, ale súčasne nemajúca zásadný vplyv na posúdenie uplatneného nároku na náhradu
škody, keďže táto škoda je uplatnená v paušálnej sume 5.000,- € (nejde o nárok za jednotlivé mesiace)

a zvyšné obdobie už premlčané nie je“, keď na inom mieste súd prvej inštancie uviedol, že považuje za
„nepremlčané obdobie 3 rokov pred podaním žaloby“;
(14) nakoľko bol žalobca v spore v plnom rozsahu úspešný ohľadne základu nároku a len výška plnenia
závisela od úvahy súdu, priznal mu súd prvej inštancie nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu
(100 %) z prisúdenej sumy (2.000,- €);
(15) na základe uvedeného súd prvej inštancie žalobe žalobcu v rozsahu o zaplatenie sumy 2.000,- €

vyhovel (prvý výrok) a v prevyšujúcej časti (t.j. o zaplatenie sumy 3.000,- €) žalobu žalobcu zamietol
(druhý výrok).

1.4.1 Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na článok 1 ods. 2 a 3, článok 2 ods. 1, článok 6 písm.
b), článok 16 písm. b), článok 17 ods. 3 písm. ii) smernice č. 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých

aspektoch organizácie pracovného času; pri rozhodovaní súd prvej inštancie poukázal aj na príslušnú
súdnu prax Súdneho dvora Európskej únie.

1.4.2 Súd prvej inštancie ďalej rozhodol s poukazom na ustanovenia článkov 7 ods. 2 a 144 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, ďalej s poukazom na ustanovenia § 85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 1 a 2, § 91

ods. 1 a 3, § 92 ods. 1 a 2, § 97 ods. 1 písm. h), § 103 ods. 5, § 122 ods. 1 a 2 zákona č. 315/2001 Z.
z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov v spojení s § 11, § 13 ods. 1, 2 a 3,
§ 100 ods. 1 a 2, § 101 Občianskeho zákonníka; o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p.
a plne úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní (§ 393 ods.
2 prvá veta druhá rubrika C.s.p.).

2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný včas odvolanie zo dňa 27.05.2024 (č.l. 196-207
spisu); rozsudok súdu prvej inštancie napadol v rozsahu výroku o vyhovení žalobe (prvý výrok) a výroku

o trovách konania (tretí výrok); uplatnil odvolacie dôvody a vyjadril názor, že konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.), súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.)
a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.);
v odvolaní konkrétne namietal a argumentoval, že:

(1) žalobca nepreukázal tvrdenú nesprávnu transpozíciu smernice 2003/88/ES do právneho poriadku
Slovenskej republiky (zákona č. 315/2001 Z. z.); predmetom konania bol pritom nárok žalobcu na
náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť z dôvodu nesprávneho prebratia smernice 2003/88/ES do
právneho poriadku Slovenskej republiky, na vyhovenie žalobe bol preto žalobca povinný toto svoje
tvrdenie preukázať (t.j. poukázať na konkrétne ustanovenia zákona č. 315/2001 Z. z., ktoré by boli

v rozpore so smernicou 2003/88/ES);
(2) súd prvej inštancie nemal právomoc skúmať súlad zákona č. 315/2001 Z. z. so smernicou
2003/88/ES; posudzovanie súladu všeobecne záväzných právnych predpisov platných na území
Slovenskej republiky so smernicou Európskej únie nespadá do právomoci súdu prvej inštancie, resp.
do právomoci iného všeobecného súdu členského štátu Európskej únie; záver o takomto nesúlade si

súd prvej inštancie nemohol osvojiť ani ako predbežnú otázku, pretože dôsledky a aplikácia takéhoto
konštatovania by presiahli predmet konania, ktorým je len individuálny nárok žalobcu na náhradu škody,
resp. nemajetkovej ujmy;
(3) napadnutý rozsudok je arbitrárny, pretože súd prvej inštancie priznal žalobcovi uplatnený nárok bez
primeraného odôvodnenia a nedostatočne sa zaoberal námietkami žalovaného vznesenými v priebehu

konania;
(4) žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z. z. nie je v rozpore so smernicou 2003/88/ES;
(5) súd prvej inštancie nevzal do úvahy rozdiel medzi prebratím (transpozíciou) smernice a aplikáciou
smernice;(5.1) v prípade prebratia smernice do právneho poriadku ide o prebratie konkrétneho znenia alebo
obsahu smernice do vnútroštátneho právneho poriadku členského štátu, ktorý následne musí byť
v súlade s obsahom smernice; pokiaľ žalobca tvrdil, že žalovaný (Slovenská republika) v pôsobnosti

MinisterstvavnútraSlovenskejrepublikynesprávneprebralsmernicu2003/88/ESdozákonač.315/2001
Z. z., bol povinný preukázať konkrétne pochybenie, ktoré mu spôsobilo škodu a to porovnaním textu
zákona pred prebratím smernice 2003/88/ES a po ňom (až po takomto porovnaní bolo možné zaoberať
sa správnosťou alebo nesprávnosťou prebratia smernice 2003/88/ES); len v dôsledku skutočnosti, že
zákon č. 315/2001 Z. z. výslovne neustanovuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu

služby je považovaná za súčasť ich služobného času, resp. neobsahuje ustanovenie stanovujúce dĺžku
týždenného pracovného času na 48 hodín, nemožno dospieť k záveru, že smernica 2003/88/ES bola
do zákona č. 315/2001 Z. z. prebratá nesprávne; nebolo povinnosťou žalovaného skopírovať doslovné
znenie každého ustanovenia smernice 2003/88/ES do textu zákona č. 315/2001 Z. z., a to aj vzhľadom
na priamy účinok smernice; zdôraznil, že žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z. z. nie je možné
považovať za rozporné so smernicou 2003/88/ES;

(5.2) v prípade aplikácie smernice ide o použitie konkrétnych článkov smernice na konkrétny prípad;
porušenie smernice môže byť spôsobené až aplikáciou jednotlivých ustanovení smernice, ak si adresát
účinkov smernice (napr. zamestnávateľ) vyloží jej ustanovenia v rozpore s jej obsahom; môže nastať
prípad, že smernica je do vnútroštátneho právneho poriadku prebratá správne, ale jej konkrétne použitie
(t.j. aplikácia) môže byť v konkrétnom prípade v rozpore s cieľom a obsahom smernice; až nesprávna

aplikácia smernice by mohla v konečnom dôsledku založiť prípadný nárok na náhradu škody; preto je
nevyhnutné rozlišovať prebratie a aplikáciu smernice, nakoľko aj nesprávne prebratá smernica môže
byť u rôznych adresátov aplikovaná správne a naopak; v prejednávanom spore žalobca pritom namietal
nesprávne prebratie smernice 2003/88/ES, nie však jej aplikáciu v individuálnom prípade; žalovaný
(Slovenská republika) nemôže niesť zodpovednosť za prípadnú nesprávnu aplikáciu smernice 2003/88/

ES na pracovnoprávny vzťah žalobcu u jeho zamestnávateľa; žalovaný (Slovenská republika) má podľa
žalobcu zodpovedať za škodu, ktorá mala vzniknúť nesprávnym prebratím (nie aplikáciou) smernice
2003/88/ES; žalovaný (Slovenská republika) však nie je zamestnávateľom žalobcu a nie je ani orgánom,
ktorý by sa na aplikácii smernice 2003/88/ES podieľal; akýkoľvek nárok žalobcu z iného ako žalovaného
titulu totiž nie je predmetom tohto súdneho konania;

(6) súd prvej inštancie nedostatočne zohľadnil rozdiel medzi Slovenskou republikou (žalovaným)
a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, ktoré treba považovať za dva samostatné subjekty,
ktorých postavenie v súdnom konaní ani v pracovnoprávnych vzťahoch nemožno zamieňať; súd
prvej inštancie celkom opomenul, že žalovaný (Slovenská republika) pri preberaní smernice neporušil
žiadne predpisy, preto pri absencii protiprávneho konania nemohla vzniknúť žiadna škoda, teda ani

zodpovednosť žalovaného za nároky, ktoré si žalobca uplatňuje v prejednávanom spore, pretože ide
o nároky, ktoré vyplývajú z pracovnoprávneho vzťahu, pričom mzdový nárok sa „skrýva“ za náhradu
škody vo forme nemajetkovej ujmy; nie je prípustné, aby sa zodpovednosť žalovaného (Slovenskej
republiky) odvodzovala od individuálneho prístupu inej osoby k pracovnoprávnym vzťahom konkrétneho
zamestnanca; aj keby súd prvej inštancie konštatoval, že aplikácia smernice na služobný pomer žalobcu

bola nesprávna, nijako táto skutočnosť nesúvisí so zodpovednosťou žalovaného za správnosť prebratia
smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky; zamieňanie žalovaného (Slovenskej republiky) za
ministerstvo vnútra predstavuje ďalší dôvod nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného;
(7) súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil aj pôsobnosť smernice 2003/88/ES, ktorá sa na
služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru (žalobcu) vzhľadom na charakter

vykonávaných činností a rozvrh služobného času nevzťahuje v plnom rozsahu, pretože sa neuplatňuje
na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany (článok 1 ods. 3
smernice 2003/88/ES v spojení s článkom 2 smernice Rady 89/391/EHS zo dňa 12.06.1989 o zavádzaní
opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci); rozhodnutie
súdneho dvora C-429/09 sa týka „mestského hasiča“, preto ho nie je možné považovať za smerodajné,

nakoľko režim výkonu hasičských činností v takomto zriadení a štruktúre mestských hasičov sú
absolútne odlišné od režimu, v akom fungujú príslušníci Hasičského a záchranného zboru v Slovenskej
republike, ktorého zriaďovateľom je štát (nie obec) a sú im poskytnuté rôzne osobitné výhody od
„definitívy“ až po systém sociálneho zabezpečenia; nakoľko smernica 2003/88/ES sa na príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovania nevzťahuje, je

táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy; vzhľadom na uvedené sa príslušné
ustanovenia smernice 2003/88/ES na prípad žalobcu nemôžu aplikovať, preto žalobcovi v zmysle žaloby
nemohla vzniknúť žiadna škoda;(8) súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil aj otázku splnenia predpokladov zodpovednosti štátu
za náhradu škody jednotlivcovi z dôvodu porušenia práva únie; v tomto smere zdôraznil, že článok 6
smernice 2003/88/ES je spomenutý v článku 17 ods. 1 smernice 200388/ES, ktorý umožňuje členským

štátom, aby sa odchýlili od uplatňovania tohto článku za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu
ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov, pričom jedným z dôvodov na neuplatňovanie článku 6
smernice 2003/88/ES je situácia (ako v prejednávanom spore), keď sa jedná o protipožiarne služby a
služby civilnej ochrany;
(9) všeobecné podmienky zodpovednosti štátu za náhradu škody z dôvodu porušenia práva únie sú

definované ako (a) cieľom porušenej právnej normy únie je priznať jednotlivcom práva, (b) porušenie
je dostatočne závažné a (c) medzi porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje príčinná
súvislosť; žalobca žiadnym spôsobom neosvedčil vznik nároku na náhradu škody; spôsobenú škodu
žalobca stanovil nejasným spôsobom, že mu mala vzniknúť vykonávaním nariadením služobnej
pohotovosti, za ktorú bol však žalobca riadne odmeňovaný; počas služobnej pohotovosti je pracovník
povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon

práce na požiadanie svojho zamestnávateľa; pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, žalobca môže
odpočívať alebo sa venovať inej činnosti; počas služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej
služby vymedzený priestor na odpočinok, teda zamestnávateľ vytvára podmienky na oddych (spánok)
zamestnanca; v čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje aktívna činnosť; za čas služobnej
pohotovosti vypláca zamestnávateľ žalobcovi dohodnutú odmenu, t.j. nie len za vykonanú prácu, ale aj

za takúto neaktívnu časť práce; pokiaľ súd prvej inštancie napriek uvedeným skutočnostiam dospel k
záveru, že služobná pohotovosť žalobca, za ktorú je riadne odmeňovaný, je pracovným časom a má
sa započítať do pracovného fondu, táto skutočnosť sama osebe nie je dôvodom na priznanie nároku
na náhradu škody;
(10) súd prvej inštancie dostatočne neoveril, či žalobca prejavil primeranú snahu na odvrátenie škody

alebo obmedzenie jej rozsahu a či včas využil všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu; žalobca
do dnešného dňa nevyvinul snahu na to, aby vzniku škody (ujmy) predišiel; poškodená osoba pod
hrozbou toho, že sama bude znášať škodu, musí vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila rozsah
škody; žalobca nepreukázal, že oznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú
pohotovosť, resp. do dňa podania žaloby zamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť o tom, že výkon

služobnej pohotovosti (za ktorú každý mesiac dostáva žalobca odmenu), považuje, resp. pociťuje ako
výraznú ujmu; z uvedeného dôvodu nebolo možné, aby zamestnávateľ včas zamedzil vzniku takejto
ujmy alebo aspoň obmedzil jej rozsah;
(11) žalobca nepreukázal a ani riadne neodôvodnil výšku ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená;
nemajetkovúujmunemožnolentvrdiť,jenutnéjupreukázať,pričomsamotnétvrdeniažalobcuoukrátení

času s rodinou sú len v rovine tvrdenia o vzniku nemajetkovej ujmy; predmet sporu musí byť dostatočne
určitý, nárok dôkladne odôvodnený a argumentácia žalobcu presvedčivá, aby tak v zmysle rovnosti
sporových strán mal žalovaný riadnu možnosť uplatniť prostriedky procesnej obrany už v rámci konania
pred súdom prvej inštancie, nie až ako reakciu na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie; žalobca
neosvedčil vznik nároku na náhradu škody žiadnym relevantným spôsobom; nie je zrejmé ako mohla

žalobcovi vzniknúť uplatnená škoda; žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu
mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol mimochodom riadne
odmeňovaný v zmysle platnej vnútroštátnej legislatívy;
(12) súd prvej inštancie nárok na náhradu škody subsumoval pod ustanovenia Občianskeho zákonníka
o nemajetkovej ujme (§ 11 až § 13 Občianskeho zákonníka); priznanú náhradu nemajetkovej ujmy

považuje za zjavne neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam
trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu, podľa názoru žalovaného
podstatnevyššia;vzmyslejudikatúryEurópskehosúdupreľudsképrávamusíbyťnáhradanemajetkovej
ujmy rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti, pričom pri určovaní výšky náhrady ujmy treba
vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy; podľa Európskeho súdu pre ľudské práva výška

náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v
iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti; pri určovaní výšky náhrady za porušenie
osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo
ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv
by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov, prevyšovať maximálnu výšku náhrady

priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy; navyše prisúdená suma nemajetkovej ujmy je
aj v rozpore so súdnou praxou, pretože priemerná suma doposiaľ priznanej nemajetkovej ujmy v
obdobných rozhodnutiach súdov predstavuje sumu od 1.000,- € do 2.500,- €;(13) súd prvej inštancie nezdôvodnil, prečo nebolo pre žalobcu postačujúce zadosťučinenie podľa §
13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. čím bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby,
ktorá by odôvodňovala priznanie nemajetkovej ujmy v danej výške; žalobca nepreukázal zásah do

súkromného a rodinného života, či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom
povolania v takej miere, ktorá by odôvodňovala výšku priznanej sumy nemajetkovej ujmy;
(14) náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch môže súd podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka
priznať len ako sekundárnu kompenzáciu vtedy, ak by iná náprava nebola (vôbec) v zmysle § 13 ods.
1 Občianskeho zákonníka možná, resp. ak by sa takáto satisfakcia nezdala postačujúca, avšak vždy

len vtedy, ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti;
podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy v
závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencia závažnej ujmy, ktorú treba riadne
a konkrétne preukázať; za závažnú ujmu sa v zmysle ustálenej judikatúry môže považovať ujma, ktorú
utrpela fyzická osoba, vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu,
trvanie zásahu alebo celkový dopad a dôsledky; rozhodujúce nemôžu byť subjektívne pocity adresáta

zásahu, ale objektívne hľadisko, t.j. či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii,
prípadne v spoločenskom postavení a podobne) vnímala aj každá iná fyzická osoba; žalobca žiadnym
spôsobomnepreukázal,žebyutrpelujmu,ktorábyvznačnejmiereznížilajehodôstojnosť,resp.vážnosť
v spoločnosti;
(15) žalobca sa žalobou nedomáha aby sa „upustilo od neoprávneného zásahu“ do jeho práva na

ochranu osobnosti, ani aby sa odstránili následky takéhoto zásahu; podaná žaloba tak vôbec nerieši
(údajný protiprávny) stav do budúcnosti, ale naopak vytvára priestor pre opätovné čiastkové žaloby;
ak by v dôsledku nesprávneho prebratia smernice 2003/88/ES neoprávnený zásah do práv žalobcu
skutočne existoval, tento zásah by v súčasnosti stále pretrvával, potom by bolo celkom prirodzené, aby
sa žalobca v prvom rade domáhal upustenia od takéhoto zásahu u svojho zamestnávateľa v zmysle §

13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čo však žalobca vo svojej žalobe nežiada, ale naopak sa domáha len
finančnéhoplnenia,ktorémáslúžiťlenakoakásikompenzácia,beztohoabyboltentoúdajnýprotiprávny
stav do budúcna napravený; nemožno preto hovoriť o vzniku škody, či nemajetkovej ujmy, ktorá má
byť kompenzovaná v peniazoch; úvahy súdu prvej inštancie o porušení práva žalobcu na primeraný
odpočinok a z toho vyplývajúci zásah do jeho osobnostných práv sú preto celkom bezpredmetné,

nakoľko žalobca podanou žalobou nechce dosiahnuť zlepšenie, či úpravu svojej pracovnej pozície
u zamestnávateľa; žalobca napokon sám potvrdil, že by chcel, aby sa mu čas pohotovosti započítaval
do fondu pracovného času; žalobca však nič také v žalobe nežiada a nežiadal to ani od svojho
zamestnávateľa, ktorý navyše nie je žalovanou stranou v tomto konaní;
(16) v spore nebolo žiadnym spôsobom preukázané, ako súčasný stav zasahuje do osobnostnej

sféry žalobcu ako základný predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy; žalobca vidí problém vo svojom
(nedostatočnom) finančnom ohodnotení počas služobnej pohotovosti, keď sa žalobou domáha len
(sekundárneho) finančného plnenia od Slovenskej republiky; otázne zostáva, akú inú činnosť by chcel
žalobca vykonávať v čase služobnej pohotovosti, kedy musí byť prítomný na pracovisku, keď tento čas
pripadá na nočné hodiny, ktoré každá fyzická osoba využíva na spanie a je objektívne (takmer) vylúčené,

aby sa tento čas mohol využívať nejakou inou zmysluplnou činnosťou, prípadne ho plnohodnotne tráviť
s rodinou; povinnosťou žalobcu však bolo preukázať vznik ako aj intenzitu zásahu do jeho osobnostných
práv, ak takýto zásah na strane žalobcu existuje, keď uvedené riadne preukázané nebolo;
(17) žalobou uplatnený nárok považoval za mzdový nárok žalobcu; poukázal na skutočnosť, že
žalobca uplatnený nárok označil za nemajetkovú ujmu, napriek tomu k žalobe prikladá ako listinné

dôkazy tabuľky, ktorých výpočet je mätúci a predstavuje skôr výpočet odškodnenia vo forme vyplatenia
primeranej peňažnej náhrady škody formou doplatku; takýmto spôsobom výpočtu „nemajetkovej ujmy“
podľa zákona č. 315/2001 Z. z. žalobca žiada akési odškodnenie vo forme vyplatenia peňažnej náhrady
škody vo forme doplatku (mzdový nárok) a nie nemajetkovú ujmu; je nepochopiteľné, prečo sa žalobca
domáhanáhradynemajetkovejujmy,ktorúvyčíslilpodľacelkovéhopočtu(súčtu)hodínurčenejslužobnej

pohotovosti, ktoré mal reálne odslúžiť a to bez ohľadu na skutočnosť, či tým malo dôjsť k prekročeniu
48 hodinového týždenného pracovného času; je nesporné, že žalobca pri výpočte žalovanej sumy
vychádzal nie len z počtu hodín nad maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas, ale zo všetkých
hodín odpracovanej služobnej pohotovosti, teda aj z tých, ktorými maximálny týždenný pracovný čas
prekročený nebol; nie je zrejmé, prečo si žalobca svoju údajnú nemajetkovú ujmu „ohodnotil“ sumou

2,80 € za každú hodinu, počas ktorej malo dochádzať k porušovaniu jeho práv; žalobca úplne ignoruje
fakt, že zásah do osobnostných práv a rozsah nemajetkovej ujmy je u každého jednotlivca individuálny,
posudzuje sa v každom prípade osobitne, a to aj s ohľadom na preukázateľný zásah do súkromného
života; za žiadnych okolností teda nemožno nemajetkovú ujmu vypočítať „tabuľkovo“ na základe akéhosiuniverzálneho vzorca, ktorý vo svojom výsledku zodpovedá mzdový nárokom; podľa jeho názoru
žalobca svoju ujmu v skutočnosti vidí v tom, že nebol za odslúženú určenú služobnú pohotovosť
dostatočne ohodnotený a nie v tom, že mal byť prekračovaný 48 hodinový týždenný pracovný čas;

žalobca touto formou iba maskuje svoje mzdové nároky voči svojmu zamestnávateľovi; z uvedeného
dôvodu žalovaný nie je pasívne vecne legitimovaný subjekt, nakoľko mzdových nárokov je možné
domáhať sa len od žalobcovho služobného úradu, ktorým je ministerstvo vnútra a nie štát;
(18) rozhodujúcou skutočnosťou nie je plán služieb hasičských jednotiek (striedanie troch zmien v 24
hodinových intervaloch), ale to, koľko času konkrétny príslušník skutočne strávil vykonaním štátnej

služby za týždeň priemerne v rámci konkrétneho referenčného obdobia; z tohto dôvodu je pre zistenie,
či skutočne došlo k porušeniu práv žalobcu, nevyhnutné vypočítať čas, ktorý naozaj strávil vykonávaním
štátnej služby, prípadne v služobnej pohotovosti bezprostredne nadväzujúcej na vykonávanie štátnej
služby v rámci rozvrhnutia služobného času; čo sa týka posúdenia, či v prípade žalobcu došlo k
porušeniu práva nad maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas, je potrebné zo strany žalobcu
preukázať, či žalobca skutočne pracoval nad takýto limit za rozhodné obdobie; nie všetky hodiny

odpracovanej pohotovosti sú totiž hodinami nad maximálny limit pracovného času; takisto je potrebné
zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie služobného času u hasičov v referenčnom období 6 mesiacov;
pri výpočte týždenného pracovného času treba teda počítať na základe referenčných období, a nie
každý jeden mesiac jednotlivo, tak ako to počíta a následne uvádza samotný žalobca v žalobe a jeho
vyjadreniach; súd prvej inštancie síce zobral do úvahy nerovnomerné rozvrhnutie služobného času u

hasičov v referenčnom období 6 mesiacov, avšak súd prvej inštancie nevychádzal z výpočtov v rámci
šesť mesačného referenčného obdobia, ale vychádzal z výpočtov žalobcu, ktoré nie sú v súlade so
smernicou;
(19) nesúhlasil ani s priznaním nároku na náhradu trov konania žalobcovi v plnom rozsahu; nárok
žalobcu bol podľa jeho názoru nesprávne uplatnený a v tomto prípade sa jedná o nesprávne právne

posúdenie veci;
(20) na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že
žalobu žalobcu v plnom rozsahu zamietne.

2.2 Žalobca vo vyjadrení zo dňa 20.06.2024 (č.l. 214-217 spisu) prostredníctvom svojho právneho

zástupcu k odvolaniu žalovaného uviedol, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považuje za
vecne správny; nesúhlasil s názorom žalovaného, že konanie a napadnutý rozsudok trpí uplatnenými
odvolacími vadami; na základe uvedeného navrhol potvrdenie napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie.

2.3 Žalovaný v odvolacej replike zo dňa 01.07.2024 (č.l. 225-227 spisu) k vyjadreniu žalobcu
uviedol, že žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu reagoval na niektoré právne aspekty namietané
v odvolaní, pričom vo vyjadrení žalobca poukázal na svoju predchádzajúcu argumentáciu; nakoľko
však rozsiahla právna argumentácia prezentovaná žalovaným v konaní nebola zo strany súdu prvej
inštancie správne aplikovaná, žalovaný sa v plnom rozsahu pridržiava svojho odvolania a všetkých

svojich predchádzajúcich vyjadrení a podaní; na základe uvedeného zotrval na podanom odvolaní a
svojej odvolacej argumentácii.

2.4 Žalobca sa viac v odvolacom konaní nevyjadril.

3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie (§ 393 ods. 2 prvá veta tretia rubrika C.s.p.).

3.1 V prejednávanom spore nevykonal odvolací súd v odvolacom konaní žiadne dôkazy a pri
rozhodovaní bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).

4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax
(§ 393 ods. 2 prvá veta štvrtá rubrika C.s.p.).

4.1 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 C.s.p., preskúmal vec bez
potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania podľa

§ 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej
inštancievovýrokuouloženípovinnostižalovanémuzaplatiťžalobcovisumu2.000,-€(prvývýrok)podľa
§ 387 ods. 1 a 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.4.2 Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

4.3 Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

4.4.1 Odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

4.4.2 Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalovaného ako aj predchádzajúce
konanie spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a udáva, že sa v plnom rozsahu stotožňuje
so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie vo vzťahu k vyhoveniu žalobe žalobcu (prvý
výrok), v tomto smere si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v zmysle

§ 387 ods. 2 C.s.p. na tieto v plnom rozsahu poukazuje; na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozsudku a reagujúc na odvolacie dôvody odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie na základe
vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie
právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil; z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom
a dôvodmi odvolania viazaný (§ 379 C.s.p.; § 380 C.s.p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal len

námietkami uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal
vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré sa týkajú procesných podmienok (§
380 ods. 2 C.s.p.).

4.4.3Odvolacísúdsapopreskúmanívecistotožnilsozáveromsúduprvejinštancie,ževprejednávanom

spore boli splnené zákonné podmienky na vyhovenie žalobe žalobcu; pre rozhodnutie odvolacieho súdu
o podanom odvolaní bol postačujúci skutkový stav veci, ako ho zistil súd prvej inštancie, z ktorého pri
rozhodovaní vychádzal aj odvolací súd (§ 383 C.s.p.); pre rozhodnutie odvolacieho súdu o podanom
odvolaní tak nebolo v tomto rozsahu potrebné opakovať ani dopĺňať dokazovanie (§ 384 C.s.p.); zo
skutkových zistení súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca ako príslušník Hasičského a záchranného

zboru (hasič) v služobnom pomere mal v spornom období (24.04.2019 až 24.03.2022) služobný čas
rozvrhnutý nerovnomerne tak, že týždenný pracovný čas sa skladal zo 16,50 hodinových pracovných
zmien (výkon služby), po ktorých nasledovala určená 7,50 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku
(t.j. v rámci jednej pracovnej zmeny strávil žalobca na pracovisku sústavne minimálne 24 hodín); výkon
služobnej pohotovosti bol rozdelený na (a) aktívnu časť služobnej pohotovosti (práca nadčas) a (b)

neaktívnu časť služobnej pohotovosti; miestom výkonu služby bolo v okrese Rimavská Sobota; žalobca
v spornom období od 24.04.2019 do 24.03.2022 pravidelne odpracoval nad právom únie povolený limit
hodín služobnej pohotovosti (konkrétne v mesiacoch 07/2019, 08/2019, 01/2020, 04/2020, 07/2020,
09/2020, 11/2020, 12/2020, 05/2021, 09/2021, 10/2021, 02/2022 a 03/2022); priemerný týždenný
pracovný čas počas celého žalovaného obdobia od apríla 2019 do marca 2022 u žalobcu dosiahol viac

ako 48 hodín týždenne; žalobca pracoval na zmeny a do fondu pracovného času sa mu zo zmeny v
trvaní 24 hodín započítal iba čas služby v trvaní 16,50 hodín, na ktorý však bezprostredne nadväzovala
služobná pohotovosť v trvaní 7,50 hodín, počas ktorej bol stále fyzicky prítomný na hasičskej stanici
a pripravený na prípadný výjazd; počas jednej zmeny bol k dispozícii svojmu zamestnávateľovi celých
24 hodín napriek tomu, že do fondu pracovného času sa mu počítala iba časť v rozsahu 16,50 hodín a

prípadný nadčas počas služobnej pohotovosti, ale nie celá služobná pohotovosť.

4.4.4 V prejednávanom spore je predmetom konania nárok žalobcu ako hasiča na náhradu nemajetkovej
ujmy, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku výkonu služby v rozsahu priemerného týždenného služobného
času presahujúceho limit stanovený v článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v spornom období

od apríla 2019 do marca 2022. Súd prvej inštancie žalobe žalobcu čiastočne vyhovel, keď žalobu
žalobcu vyhodnotil ako dôvodnú čo do základu a výšky v rozsahu 2.000,- €. Žalovaný v priebehu
konania a v podanom odvolaní ťažiskovo namietal nedostatok právomoci súdu v prejednávanom spore
na posúdenie otázky súladu vnútroštátneho práva s právom únie, nepreukázanie nesúladu smernice
2003/88/ES s vnútroštátnou právnou úpravou (nesúlad s konkrétnym ustanovením zákona č. 315/2001

Z. z.), nepreukázanie, že smernica 2003/88/ES sa v celom rozsahu vzťahuje aj na žalobcu ako hasiča
a nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie v spore; nesúhlasil ani s výškou uplatnenej a prisúdenej
náhrady nemajetkovej ujmy a namietal nepreukázanie splnenia predpokladov na jej priznanie žalobcovi.4.4.5 Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie vo
vzťahu k vyhoveniu žalobe žalobcu (bod 4.4.2 odôvodnenia); pokiaľ ide o konkrétne odvolacie námietky
žalovaného (§ 387 ods. 3 C.s.p.) odvolací súd v podrobnostiach udáva, že:

(1.1) súd prvej inštancie mal právomoc na prejednanie sporu; podľa § 3 ods. 1 C.s.p. súdy prejednávajú
a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a
nerozhodujú iné orgány; podľa § 21 Občianskeho zákonníka, pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych
vzťahov štát, je právnickou osobou; spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva
únie v dôsledku nesprávneho prebratia (transpozície) smernice do vnútroštátneho právneho poriadku

možno zaradiť medzi súkromnoprávne spory (skutočnosť, že žalovaným v takomto spore je štát je tu
bez právneho významu); z judikatúry súdneho dvora jednoznačne vyplýva, že spory o náhradu škody
spôsobenej porušením práva únie medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne
súdy; súd prvej inštancie mal preto právomoc prejednať a rozhodnúť prejednávaný spor žalobcu a
žalovaného o náhradu škody (nemajetkovej ujmy);
(1.2) nakoľko jedným z predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu žalobcovi spôsobenú

porušením práva únie je „dostatočne závažné porušenie právnej normy únie, ktorej cieľom je priznanie
práv jednotlivcom“, súd prvej inštancie bol nepochybne v rámci svojej právomoci v prejednávanom
spore oprávnený a povinný skúmať, či zo strany žalovaného došlo k tvrdenému porušeniu práva únie
pri preberaní smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky (zákon č. 315/2001
Z. z.), t.j. v konkrétnostiach bol oprávnený a povinný skúmať, či zákon č. 315/2001 Z. z. zodpovedá

cieľom článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES (bez oprávnenia súdu prvej inštancie posúdiť túto otázku
by v podstate nebolo možné rozhodnúť prejednávaný spor); odvolacia argumentácia žalovaného, že
súd prvej inštancie nebol oprávnený (nemal právomoc) posudzovať súlad zákona č. 315/2001 Z. z. so
smernicou 2003/88/ES je preto podľa odvolacieho súdu nedôvodná;
(2.1) súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že cieľ článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES

(t.j. neprekročenie priemerného týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane
nadčasov) nebol v prípade zákona č. 315/2001 Z. z. dosiahnutý (naplnený); vo všeobecnosti platí, že
smernica ako špecifický prameň práva únie vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný
smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku; na tento účel musia byť
ustanovenia smernice prebraté tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná, aby sa zachovala ich

konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby sa prebratím smernice do vnútroštátneho práva dosiahol stav,
ktorý je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť v členskom štáte;
z hľadiska prejednávaného sporu článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES jednoznačne stanovuje,
že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín;
žalovaný prebral smernicu 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z.; podľa § 85 ods. 1 zákona č.

315/2001 Z. z., služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu
a je k dispozícii služobnému úradu; podľa § 85 ods. 2 prvá veta zákona č. 315/2001 Z. z., služobný
čas príslušníka je 40 hodín týždenne; podľa § 86 ods. 1 a 2 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas
príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne; nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov
je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov; pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného

času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín; celková dĺžka vykonávania štátnej služby
a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej
služby je najviac 24 hodín v služobnom dni; podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný
úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby,
ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia

služobného času; z uvedených ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. vyplýva, že zákon oddeľuje (a)
vykonávanie štátnej služby hasiča v rámci služobného času a (b) vykonávanie štátnej služby hasiča
v rámci určenej služobnej pohotovosti, pretože služobná pohotovosť hasiča bezprostredne nadväzuje
na služobný čas hasiča; výsledkom uvedenej úpravy je záver, že hoci v obidvoch prípadoch ide o výkon
štátnej služby hasiča, služobná pohotovosť hasiča sa nezapočítava do služobného času hasiča;

(2.2) podľa článku 2 body 1 a 2 smernice 2003/88/ES však pracovný čas predstavuje akýkoľvek
čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo
povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a (alebo) praxou a naproti tomu čas odpočinku
je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom; z uvedeného vyplýva, že čas určenej služobnej
pohotovosti hasiča má byť súčasťou služobného času, pretože nejde o čas odpočinku; zákon č.

315/2001 Z. z. tak jednoznačne v rozpore so smernicou 2003/88/ES zo služobného (pracovného)
času hasiča vyčleňuje čas určenej služobnej pohotovosti; uvedený záver vyplynul aj z vykonaného
dokazovania, podľa ktorého žalobca po zohľadnení času určenej služobnej pohotovosti odpracoval
v spornom období priemerne viac ako 48 hodín týždenne (bod 4.4.3 odôvodnenia); smernica 2003/88/ES pritom neumožňuje, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný
čas“, ako je definícia uvedená v smernici;
(2.3) je zrejmé, že posudzované ustanovenia (§ 85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 1 a 2 a § 92 ods. 1) boli

prakticky v totožnom znení súčasťou zákona č. 315/2001 Z. z. už v pôvodne prijatom znení účinnom
od 01.04.2002; po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie dňa 01.05.2004 došlo k zmene
uvedených ustanovení zákonom č. 82/2009 Z. z. s účinnosťou od 01.04.2009, kedy sa v ustanovení §
86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. zakotvilo, že nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov
je rozvrhnutý na obdobie štyroch mesiacov (z pôvodného rozvrhnutia na obdobie celého kalendárneho

roka) a v ustanovení § 92 zákona č. 315/2001 Z. z. sa rozčlenil výkon služobnej pohotovosti na služobnú
pohotovosť, ktorá bezprostredne nadväzuje na služobný čas (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.)
a služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času (§ 92 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.); podľa
dôvodovej správy k zákonu č. 82/2009 Z. z. dôvodom úpravy malo byť zosúladenie s právom únie;
k ďalšej zmene uvedených ustanovení došlo zákonom č. 400/2011 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2012,
kedy sa v ustanovení § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. zakotvilo, že nerovnomerne rozvrhnutý

služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov (z dôvodovej správy k zákonu
č. 400/2011 Z. z. nevyplýva dôvod tejto zmeny); z uvedeného vyplýva, že žalovaný v rámci preberania
smernice 2003/88/ES po vstupe do únie nezohľadnil skutočnosť, že pracovná (služobná) pohotovosť
predstavuje pracovný (služobný) čas pracovníka;
(2.4) odvolacia argumentácia žalovaného, že nebolo preukázané nesprávne prebratie (transpozícia)

smernice 2003/88/ES, resp. že žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z. z. nie je v rozpore so
smernicou 2003/88/ES, je podľa odvolacieho súdu tiež nedôvodná;
(3) odvolacia argumentácia žalovaného, v rámci ktorej poukazoval na rozdiel medzi prebratím smernice
2003/88/ES na jednej strane a aplikáciou smernice 2003/88/ES na strane druhej s tým, že na aplikácii
smernice 2003/88/ES sa nepodieľa, tiež nie je podľa odvolacieho súdu dôvodná; odvolací súd sa

stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o nesprávnom prebratí smernice 2003/88/ES do právneho
poriadku Slovenskej republiky; skutočnosť, že žalovaný sa priamo nepodieľa na aplikácii smernice
2003/88/ES, resp. zákona č. 315/2001 Z. z. vo vzťahu k žalobcovi, je podľa odvolacieho súdu z hľadiska
prejednávaného sporu bez právneho významu; podľa článku 29 smernice 2003/88/ES táto smernica
je adresovaná členským štátom; žalovaný (ako členský štát a adresát smernice 2003/88/ES po vstupe

Slovenskej republiky do Európskej únie) je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj
faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice; v prípade nesplnenia tejto povinnosti je štát
(žalovaný) zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu smernice 2003/88/ES, pokiaľ k nesprávnej aplikácii
smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku; nakoľko smernica 2003/88/
ES je určená žalovanému (štátu), ktorý zodpovedá za jej správne prebratie, v konaní o náhradu

škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice 2003/88/ES do právneho poriadku je pasívne vecne
legitimovaný žalovaný (štát); námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v spore
považuje odvolací súd v tomto smere za nedôvodnú;
(4.1) súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na žalobcu
ako hasiča; žalovaný nedôvodne namietal, že v prípade žalobcu nejde o mestského hasiča (ako vo

veci C-429/09), resp. že smernica 2003/88/ES sa na žalobcu nevzťahuje v plnom rozsahu, pretože to
neumožňuje charakter vykonávaných činností a rozvrh služobného času (činnosť žalobcu patrí medzi
odvetvia a činnosti, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany); súd prvej inštancie
popri znení smernice 2003/88/ES správne pri rozhodovaní vychádzal aj z príslušnej judikatúry súdneho
dvora, pretože súd je povinný plne uplatňovať výklad práva únie, ktorý podal súdny dvor (rozsudok

C-261/21 zo dňa 07.07.2022); obrana žalovaného je založená na všeobecnej polemike so závermi
súdu prvej inštancie bez dopadu na záväznosť rozhodnutí súdneho dvora, od ktorých niet dôvod (ani
možnosť) sa odchýliť vzhľadom na obdobné skutkové okolnosti prípadu; súdny dvor rozhodol, že článok
6 písm. b) smernice 2003/88/ES má priamy účinok, teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu
uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi; súdny dvor tiež rozhodol, že smernica 2003/88/

ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a
nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak
sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným a to aj vtedy, keď zásahy, ku
ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov
určitým rizikám; na účely smernice 2003/88/ES nemôže byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa

vnútroštátnych právnych predpisov, ale má autonómny význam vlastný právu únie, keď za pracovníka
sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa a právna povaha
pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie
pracovníka v zmysle práva únie; skutočnosť, či je niekto podľa vnútroštátneho práva profesionálnyalebo dobrovoľný hasič nie je relevantná na účely charakteristiky pracovníka, na ktorého sa vzťahujú
ustanovenia smernice 2003/88/ES (C-397/01 až C-403/01 vo veci Pfeiffer, body 52 a 55, C-429/09 vo
veci Fuß, bod 27 až 30, C-518/15 vo veci Matzak); vzhľadom na uvedené je nedôvodná odvolacia

námietka žalovaného o tom, že smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na žalobcu ako hasiča a bez
právneho významu je aj fakt, či hasič plní svoje úlohy v pracovnom (služobnom) pomere ako hasič
dobrovoľný, mestský alebo štátny; článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje v rozsahu, v
akom ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá
musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho

práva únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré
jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (C-429/09
vo veci Fuß, body 33 až 35); členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6
písm. b) smernice tak, aby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na nejakú podmienku alebo ho
určitým spôsobom obmedzovali (C-397/01 vo veci Pfeiffer bod 99, C-429/09 vo veci Fuß, body 35 a 52);
súdny dvor tiež opakovane judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom

rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 vo
veci Pfeiffer, bod 95) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej
prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho,
akú prácu skutočne pracovník vykonáva (C-437/05 vo veci Vorel, bod 27); osobitne v prípade hasičov
súdny dvor potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby,

počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas
a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou 2003/88/ES (C-429/09 vo
veciFuß,C-52/04voveciPersonalratderFeuerwehrHamburg);nakoľkožalobcamusíbyťpočasvýkonu
služobnej pohotovosti k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, celý čas služobnej pohotovosti je
potrebné započítať do pracovného času žalobcu; bez vplyvu na porušenie článku 6 písm. b) smernice

2003/88/ES je preto aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada (§ 122
ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.);
(4.2) záver, že čas služobnej pohotovosti žalobcu je potrebné započítať do jeho pracovného času
vyplýva aj z aktuálnej judikatúry súdneho dvora, podľa ktorej ak povaha a rozsah povinností a režim
zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na mieste výkonu

práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomuto
pracovníkovi počas doby pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú
možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon
práce nepožaduje, a venovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje táto doba služobnej
pohotovosti pracovný čas pracovníka (pozri rozsudky C-214/20 zo dňa 11.11.2021, C-580/19 zo dňa

09.03.2021, C-107/19 zo dňa 09.09.2021 a C-344/19 zo dňa 09.03.2021); tento záver sa vzhľadom na
skutkové okolnosti prejednávaného sporu plne vzťahujú aj na žalobcu;
(4.3) žalovaný nesprávne argumentuje, že článok 17 ods. 1 smernice 2003/88/ES umožňuje odklon
od článku 6 smernice 2003/88/ES v prípade hasičov, pretože tento článok sa na hasičov nevzťahuje
(vzťahuje sa len na a/ vrcholových riadiacich pracovníkov alebo iných osôb s právomocou nezávislého

rozhodovania, b/ rodinných pracovníkov alebo c/ pracovníkov slúžiacich náboženské obrady v kostoloch
anáboženskýchspoločenstvách);pracovníkovprotipožiarnejslužbyaslužbycivilnejochrany,naktorých
poukazuje žalovaný v podanom odvolaní, sa týka článok 17 ods. 3 smernice 2003/88/ES, ktorý však na
druhej strane neumožňuje odklon od článku 6 smernice 2003/88/ES (len odklon od článkov 3, 4, 5, 8
a 16 smernice 2003/88/ES); ani táto odvolacia argumentácia žalovaného nebola dôvodná;

(5) súd prvej inštancie dospel aj k správnemu záveru ohľadne splnenia predpokladov zodpovednosti
žalovanéhozaškoduspôsobenúporušenímprávaúnievprejednávanomspore;predmetnépredpoklady
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú porušením práva únie vyplývajú z judikatúry súdneho dvora;
podľa judikatúry súdneho dvora štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva
únie ak: (a) porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám

alebo zakladá povinnosti pre členský štát, (b) porušenie práva únie je dostatočne závažné a (c) medzi
porušením práva únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým,
že o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd; aj podľa odvolacieho súdu boli predpoklady
zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi v dôsledku porušenia práva únie splnené,
pretože:

(5.1) článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES priznáva pracovníkom právo na priemerný týždenný
pracovný čas vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín; uvedené ustanovenie smernice 2003/88/ES
má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred
vnútroštátnymi súdmi; ako bolo uvedené vyššie uvedené ustanovenie článku 6 písm. b) smernice2003/88/ES nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, pretože umožňuje,
aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov presiahol 48 hodín (bod 4.4.5 časť
2.1 až 2.4 odôvodnenia); na záver o porušení článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nemá vplyv

ani skutočnosť, že žalovaný v zmysle článku 16 písm. b) smernice 2003/88/ES v spojení s článkom
17 ods. 3 písm. b) bod iii) smernice 2003/88/ES uplatnil na výpočet priemerného pracovného času
žalobcu referenčné obdobie 6 mesiacov (§ 86 ods. 1 druhá veta zákona č. 315/2001 Z. z.), pretože podľa
výsledkov dokazovania v spornom období od apríla 2018 do marca 2021 žalobcov priemerný služobný
čas každý mesiac presiahol hranicu 48 hodín;

(5.2) porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné,
pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy únie, ktorá pokiaľ ide o hodnú hranicu priemerného
týždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide
o porušenie práva únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho dvora (napr. C-429/09);
(5.3.1) v príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo strany žalovaného došlo u žalobcu k vzniku
škody (nemajetkovej ujmy) v dôsledku (a) zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy

Slovenskej republiky), pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo
podľa odôvodnenia smernice 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca)
v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani
spolupracovníkomaleboinýmosobámaabysikrátkodoboalebodlhodobonepoškodilzdravieasúčasne
v dôsledku (b) zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej

republiky), pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES, na
úkor seba a svojich blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať
svojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným
zaradením;
(5.3.2) odvolacia argumentácia žalovaného, že medzi porušením práva únie a vznikom škody žalobcu

nie je príčinná súvislosť, pretože žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa na porušovanie jeho
práv a nepožiadal ho o náhradu škody (t.j. nevyvinul primerané úsilie na zamedzenie vzniku škody),
nie je podľa odvolacieho súdu dôvodná; na postavenie žalobcu ako hasiča sa vzťahuje judikatúra
súdneho dvora (C-429/09 a C-445/06), z ktorej vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity
uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k

dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať;
výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva únie by bol znemožnený
alebonadmernesťažený,akbyichnávrhynanáhraduškodyzaloženénaporušeníprávaúniemuselibyť
zamietnuté alebo čiastočne zamietnuté iba z toho dôvodu, že sa jednotlivci nedomáhali práva, ktoré im
priznáva právo únie a ktoré im vnútroštátny zákon odoprel; pracovník sa má považovať za slabšiu stranu

v rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné zabrániť tomu, aby ho mal zamestnávateľ možnosť
v jeho právach obmedzovať; vzhľadom na toto slabšie postavenie môže byť totiž takýto pracovník
odradený od otvoreného uplatňovania svojich práv voči zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto
práv ho môže vystaviť opatreniam zamestnávateľa, ktoré môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah v
neprospechtohtopracovníka;okremtohotrebazdôrazniť,ževtakejveciakovovecisamej,ktorásatýka

porušenia ustanovenia práva únie s priamym účinkom zo strany zamestnávateľa, vyžadovanie splnenia
podmienky, aby dotknutí pracovníci najprv požiadali svojho zamestnávateľa o skončenie porušovania
práva únie na účely získania náhrady škody vzniknutej v dôsledku tohto porušenia, by malo za následok,
žeorgánomdotknutéhočlenskéhoštátubysaumožnilo,abybolapovinnosťdbaťododržovanietakýchto
noriem systematicky prenášaná na jednotlivca, čím sa týmto orgánom môže umožniť, aby boli v prípade

nepodania takejto žiadosti vyňaté z ich dodržovania; vyžadovanie takejto podmienky by znamenalo
spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku únie a povinnosti členských
štátov zabezpečiť jeho dodržovanie bez toho, aby ju mohli preniesť na jednotlivcov; článok 6 písm.
b) smernice 2003/88/ES teda nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa
o dodržovanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením; za týchto podmienok treba

dospieť k záveru, že nemožno považovať za primerané požadovať od žalobcu, ktorému vznikla škoda
z dôvodu, že jeho zamestnávateľ porušil práva priznané článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, aby
na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady tejto škody najprv vyvíjal iniciatívu vo vzťahu k svojmu
zamestnávateľovi;
(5.4) odvolacia námietka žalovaného ohľadne nesplnenia predpokladov zodpovednosti za škodu, ktorá

vznikla porušením práva únie preto podľa odvolacieho súdu tiež nie je dôvodná;
(6.1) súd prvej inštancie napokon dospel k správnemu právnemu názoru, že boli splnené podmienky na
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi v konkrétnej sume;(6.2) smernica 2003/88/ES neobsahuje žiadne ustanovenia o práve na náhradu škody v prípade jej
porušenia; náhrada škody spôsobená jednotlivcovi porušením práva únie musí byť primeraná vzniknutej
škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv; je na vnútroštátnom práve členských štátov,

aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme
udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a jednak definovali
pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady;
(6.3) náš právny poriadok tiež nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody
proti štátu spôsobenej porušením práva únie; takúto právnu úpravu neobsahuje ani zákon č. 514/2003

Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov, pretože podľa tejto úpravy štát v zásade zodpovedá za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, pričom podľa § 9 ods. 1 zákona č.
514/2003Z.z.zanesprávnyúradnýpostupsanepovažujepostupalebovýsledokpostupuNárodnejrady
Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a
postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm.

b) Ústavy Slovenskej republiky; súd prvej inštancie správne ustálil, že vzhľadom na zistený skutkový stav
má ujma žalobcu najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu (analógia podľa § 11 až § 13 Občianskeho
zákonníka);
(6.4) žalovaný nesprávne namieta, že žalobca nepreukázal spôsobenú ujmu, pretože z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že žalobca v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v období

od 24.04.2019 do 24.03.2022 pravidelne odpracoval nad právom únie povolený limit hodín služobnej
pohotovosti (konkrétne v mesiacoch 07/2019, 08/2019, 01/2020, 04/2020, 07/2020, 09/2020, 11/2020,
12/2020, 05/2021, 09/2021, 10/2021, 02/2022 a 03/2022), keď priemerný týždenný pracovný čas počas
uvedeného obdobia u žalobcu presiahol 48 hodín týždenne; žalobca na preukázanie svojho tvrdenia
o počte odpracovaných hodín predložil doklady od svojho zamestnávateľa, ktoré žalovaný žiadnym

spôsobom nespochybnil a nenavrhol vykonať žiadne dokazovanie; navyše s nesprávnosťou výpočtu
priemerného pracovného času žalobcu produkovaného zo strany žalovaného v priebehu konania sa súd
prvej inštancie riadne vysporiadal (body 16.3 až 16.5 odôvodnenia napadnutého rozsudku);
(6.5) dokazovaním bol preukázaný zásah do osobnosti žalobcu, konkrétne (a) do jeho práva na ochranu
zdravia (článok 40 Ústavy Slovenskej republiky), pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného

pracovného času bolo podľa odôvodnenia smernice 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby
pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil
úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil
zdravie a súčasne (b) do jeho práva na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky), pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES, na

úkor seba a svojich blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať
svojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným
zaradením;
(6.6) zásah do osobnosti žalobcu bol tak spôsobený jednak skutočnosťou, že (a) žalobca priemerne
každý týždeň odpracoval viac ako 48 hodín podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES (súčasne viac

ako 40 hodín týždenne podľa § 85 ods. 2 prvá veta zákona č. 615/2001 Z. z.) a jednak skutočnosťou, že
(b) žiadna z odpracovaných 2.075,47 hodín v období od apríla 2019 do marca 2022 nebola v rozpore
sčlánkom6písm.b)smernice2003/88/ESvspojenísčlánkom2bod1smernice2003/88/ESzapočítaná
do pracovného času žalobcu;
(6.7) odvolací súd nesúhlasí s námietkou žalovaného, že neboli splnené podmienky pre uplatnenie

nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
v zmysle ktorého možno žiadať peňažné odškodnenie len vtedy, ak nie je postačujúce zadosťučinenie
podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka a neoprávneným zásahom bola v značnej miere znížená
dôstojnosť, resp. vážnosť žalobcu v spoločnosti; so zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo
v danom prípade porušené (právo na ochranu zdravia a právo na súkromie) a jeho okolnosti nemožno

podľa odvolacieho súdu podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie požadovaním následku,
ktorým je zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti; občianskoprávne prostriedky
ochrany osobnosti uvedené v § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka sú uvedené len príkladmo, právna
úprava nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany;
(6.8) z ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že fyzická osoba má právo najmä sa

domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov
a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením sa rozumie morálna
satisfakcia; peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa § 13 ods. 1
Občianskeho zákonníka nejavila ako postačujúca; vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností,za ktorých k porušeniu došlo (t.j. žalovaný ako členský štát únie neprijal opatrenia nevyhnutné
na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného
pracovného času podľa článku 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES) je dôvodný záver, že žaloba na

upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov, nie je na mieste
vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát); rovnako neprichádza do úvahy ani
morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie
výrokov a podobne; uvedené prostriedky nápravy podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka za takýchto
okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v takomto nemožno vylúčiť možnosť bez ďalšieho

uplatniť finančné zadosťučinenie; aj z formulácie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že
zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti nie je jediným príkladom, kedy fyzickej osobe
môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch;
(6.9) neobstojí ani argumentácia žalovaného, že pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca
počas služobnej pohotovosti odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, má vymedzený priestor na
odpočinok (spánok) a nevyžaduje sa jeho aktívna činnosť, nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky

trvania služobnej pohotovosti, pretože žalobca vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom
(služobný úrad), musí tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť „aktívny“ počas
celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok, musí
byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti; je oddelený od svojho vlastného
sociálneho súkromného prostredia a rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si

svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám, je prakticky vylúčená;
(6.10) právo na odpočinok žalobcu je permanentne niekoľko rokov porušované; žalobca plní v
spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života, preto je
dôležité, aby mal možnosť si po práci odpočinúť, venovať sa svojím záľubám, rodine, resp. aj
vykonávaniu aktivít, ktoré priamo, či nepriamo súvisia s výkonom jeho povolania; práca žalobcu je

vysoko zodpovedná, riziková, náročná a nenahraditeľná; práca žalobcu ako hasiča je náročná, riziková,
nezameniteľná a veľmi dôležitá, nakoľko v súčasnosti okrem požiarov zasahujú hasiči aj pri dopravných
nehodách,hromadnýchhaváriách,živelnýchpohromách,únikunebezpečnýchlátokamnožstverôznych
technických zásahov a rôznych záchranných prácach; preto je nevyhnutná potreba odpočinku žalobcu
akohasiča,regenerácia,súkromiearodinnýživot,doktorejboloporušenímprávaúnievprípadežalobcu

zasiahnuté;
(6.11) prisúdenú náhradu nemajetkovej ujmy považuje odvolací súd za primeranú; odvolací súd
sa stotožnil so súdom prvej inštancie, že hodiny, ktoré žalobca odpracoval nad limit maximálneho
priemerného týždenného pracovného času, je možné analogicky posúdiť ako odpracované mimo
rozvrhnutia služobného času, keďže služobný čas by mal byť rozvrhnutý tak, aby k porušovaniu práv

nedochádzalo, pričom k porušeniu práv žalobcu dochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti;
nemajetkovú ujmu nie je ani podľa odvolacieho súdu možné nahradiť inak, pretože uplynutý čas
žalobca nemôže stráviť inak (ide o nezvrátiteľný stav); žalobca počas trojročného sporného obdobia
odpracoval množstvo hodín služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do služobného času,
ktorú musel v rámci služobnej pohotovosti nezahrnutej do pracovného času naviac stráviť v práci

a nemohol ju venovať rodine, priateľom, osobným záľubám, regenerácii či odpočinku; prisúdenú
náhradu nemajetkovej ujmy nepovažuje odvolací súd za neprimeranú; samotný žalobca odvolanie proti
výroku napadnutého rozsudku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti nepodal, preto odvolací súd
mohol na podklade odvolania žalovaného preskúmať len správnosť výroku napadnutého rozsudku
o vyhovení žalobe; vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva

únie a trvanie zásahu nie je dobre možné porovnanie s inými obdobnými prípadmi zásahov, ako to
namietal žalovaný v podanom odvolaní (v prípade zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp.
usmrtením člena rodiny ide o rozdielne skutkové okolnosti); v každom prípade však prisúdená náhrada
nemajetkovej ujmy neprevyšuje ani náhrady priznávané v týchto prípadoch, resp. v prípadoch obetí
trestných činov.

4.4.6 Na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o priznaní
nemajetkovej ujmy žalobcovi ako vecne správny potvrdil.

5. Podstatné vyjadrenia strán prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení

rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s
§ 387 ods. 3 prvá veta C.s.p.).5.1 V prejednávanom spore odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie
ani v obsahu spisu neidentifikoval žiadne podstatné vyjadrenia strán, s ktorými by sa súd prvej inštancie
nevysporiadal.

6. Podstatné tvrdenia strán uvedené v odvolaní (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení
s § 387 ods. 3 druhá veta C.s.p.).

6.1 Žalovaný podané odvolanie ťažiskovo odôvodnil tým, že súd prvej inštancie nevykonal dospel na

základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a
napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.);
skutkové zistenia súdu prvej inštancie ako aj právne posúdenie veci ohľadne dôvodnosti žaloby žalobcu
považuje odvolací súd za správne a odvolacími dôvodmi sa žalovanému správnosť napadnutého
rozsudku vo výroku o vyhovení žalobe nepodarilo spochybniť (body 4.4.2 až 4.4.5 odôvodnenia). Pokiaľ
žalovaný ako odvolací dôvod uplatnil aj inú vadu konania (§ 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.) túto žiadnym

spôsobom bližšie nešpecifikoval.

7.Nazákladeuvedenéhoodvolacísúdnapadnutérozhodnutiesúduprvejinštancievovýrokuovyhovení
žalobe ako vecne správne potvrdil a to vrátane výroku o náhrade trov konania (tretí výrok), ktorý bol tiež
vecne správny a zodpovedal výsledku konania; žalobca mal prejednávanom spore plný úspech, pretože

základ nároku bol daný a len výška plnenia (nemajetkovej ujmy) závisela od úvahy súdu; zamietnutie
žaloby žalobcu v prevyšujúcej časti preto nemalo vplyv na plný úspech žalobcu v spore; súd prvej
inštancie správne prisúdil žalobcovi aj nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z prisúdenej
sumy.

8. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p., podľa
ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie
v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru
jej úspechu vo veci a v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania
rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nakoľko žalobca bol v odvolacom

konaní v plnom rozsahu úspešný, priznal mu odvolací súd proti žalovanému nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu (100 %); z dôvodu vykonateľnosti rozhodnutia o trovách konania
formuloval odvolací súd výrok o nároku na náhradu trov odvolacieho konania do povinnosti ich náhrady
(porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/222/2016 zo dňa
23.03.2017, sp. zn. 6Cdo/57/2017 zo dňa 30.05.2017, sp. zn. 6Cdo/196/2016 zo dňa 22.06.2017 a sp.

zn. 7Cdo/123/2016 zo dňa 04.04.2017). O samotnej výške náhrady trov odvolacieho konania žalobcu
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

9. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)
až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 C.s.p. (§ 425 C.s.p.).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania podľa § 127 ods. 1 C.s.p. (t.j. ktorému súdu je
určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo sa obrátiť na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C.s.p.). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvozmeškania lehoty, môže súčasne so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 C.s.p. a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.