Uznesenie – Zmluvy ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. november 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/104/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1717207980
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1717207980.2

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predseda senátu JUDr. Branislav Král a členovia senátu
JUDr. Darina Kriváňová a JUDr. Michaela Krajčová, v spore žalobcu: BENCONT COLLECTION, a. s.,
so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 47 967 692, právne zast. advokátskou kanceláriou JUDr.
Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., so sídlom Martinčekova 13, Bratislava, proti žalovanej: M. S., H..
XX.XX.XXXX, C. R. XXXX/XX, S., zast. Občianske združenie OPOS, so sídlom A. Hlinku 1084/24A,

914 01 Trenčianska Teplá, o zaplatenie 4.842,73 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti
rozsudku Okresného súdu Pezinok č.k. 8Csp/145/2017-97 zo dňa 28.11.2018, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Pezinok č.k. 8Csp/145/2017-97 zo dňa 28.11.2018
v napadnutom prvom výroku z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia v r a c i
a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Pezinok (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom č.k. 8Csp/145/2017-97 zo dňa
28.11.2018 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) rozhodol tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu
3.942,21 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 3.942,21 Eur od 01.11.2017
do zaplatenia (výrok I). Vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.) a žalobcovi priznal nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 7 % (výrok III.).

2. Právny predchodca žalobcu sa žalobou domáhal od žalovanej zaplatenia istiny vo výške 4.842,73
Eur, úrokov vo výške 1.570,97 Eur, úrokov vo výške 947,88 Eur, úrokov zo zostatku nesplatenej istiny,
t.j. zo sumy 4.842,73 Eur vo výške 12,9 % ročne od 01.11.2017 do zaplatenia, úrokov z omeškania
vo výške 5,05 % ročne zo sumy 4.842,73 Eur od 01.11.2017 do zaplatenia, poplatkov vo výške 41,42
Eur a taktiež aj priznania nároku na náhradu trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 05.11.2013
bola medzi stranami sporu uzavretá zmluva o úvere č. 2678463286 (ďalej len Zmluva). Na základe

predmetnej Zmluvy bol žalovanej poskytnutý zo strany žalobcu úver vo výške 5.050,- Eur. Žalovaná sa
podľa Zmluvy zaviazala vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky v splátkach vo výške uvedenej v Zmluve.
V dobe od uzatvorenia Zmluvy žalovaná splnila svoj záväzok len čiastočne. V zmysle Obchodných
podmienok žalobcu pre úver, ak je klient v omeškaní s plnením čo i len jednej splátky, veriteľovi vzniká
nárok požadovať predčasné splatenie úveru vrátane príslušenstva. Žalobca pred zosplatnením úveru
aplikoval voči žalovanej postup podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) a zaslal

žalovanej upozornenie pred zosplatnením úveru. Vzhľadom na to, že žalovaná úhradu pohľadávky
nevykonala do 15 kalendárnych dní od doručenia upozornenia, žalobca pristúpil k zosplatneniu úveru
listom Výzva na úhradu dlžnej sumy. Žalovaná aj napriek tomuto dlžnú pohľadávku neuhradila. Právnym
titulom, na základe ktorého si žalobca uplatňuje voči žalovanej nárok na zaplatenie žalovanej sumy s
príslušenstvom je zmluva o úvere uzatvorená v súlade s § 497 a nasl. Obchodného zákonníka (ďalej len
ObZ). V súlade s Obchodnými podmienkami žalobcu vznikla žalovanej povinnosť zaplatiť za poskytnutý

úver úroky. Úroková sadzba je v Zmluve dojednaná vo výške 12,9 % ročne. V súdnom konaní si žalobca
uplatňoval ďalej aj zákonné úroky z omeškania vo výške 5,05 % ročne odo dňa 01.11.2017 (odo dňanasledujúceho po dni vystavenia listiny Aktuálny stav úveru), nakoľko do predchádzajúceho času sú
úroky vyčíslené.

3. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe uviedla, že s návrhom žaloby v celom rozsahu nesúhlasí, popiera
skutkové tvrdenia protistrany, nárok v žalobe neuznáva a zároveň vzniesla námietku premlčania.
Žalovaná vo vyjadrení poprela uzatvorenie Zmluvy so žalobcom, tvrdí, že žalobca nijako nepreukázal, že
na účet žalovanej poskytol peňažné prostriedky vo výške 5.050,- Eur. Podľa jej vyjadrení Zmluva nebola
medzi stranami nikdy platne uzatvorená, nakoľko jej chýbajú náležitosti podľa zákona č. 129/2010 Z.

z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, a takisto obsahuje neprijateľné podmienky podľa § 39 Občianskeho zákonníka.
Žalovaná zároveň vzniesla námietku premlčania, nakoľko, ako je vidieť z priložených dokumentov zo
strany žalobcu bola síce posledná uhradená splátka dňa 24.04.2014, čo však poprela v plnom rozsahu
na základe listinného dôkazu ňou predloženého - výpis z účtu úveru, z ktorého je zrejmé, že žalobca si
mohol svoje právo uplatniť už omnoho skôr a to nasledovne: uhradená splátka dňa 24.04.2014 a potom

ďalšia úhrada bola vykonaná až skoro 3 mesiace po tejto, a to až dňa 17.07.2014, čiže žalobca si mohol
podľa žalovanej uplatniť svoje právo už 21.05.2014. Podľa vyjadrenia žalovanej, žalobca si už v máji
mohol uplatniť svoj nárok, nakoľko už po nezaplatení prvej splátky mal vedomosť o výške dlhu. Nakoľko
ide o spotrebiteľskú zmluvu, táto sa riadi ust. Občianskeho zákonníka. Keďže si žalobca žalobu uplatnil
až 06.12.2017, po uplynutí premlčacej doby, tak táto žaloba je nedôvodná, a preto žalovaná žiadala,

aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol.

4. Súd prvej inštancie predmetný spor právne posúdil podľa ustanovení § 52, § 53, § 101, § 103, § 517,
§ 565 Občianskeho zákonníka; § 497, § 506 Obchodného zákonníka; § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), c), g),
§ 9 ods. 1, ods. 2 písm. j), k), y), § 11 ods. 1 písm. b), d) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských

úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
zneníúčinnomvčaseuzatvoreniaZmluvy(ďalejlen„zákonospotrebiteľskýchúveroch“)a§3nariadenia
vlády č. 87/1995 Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.

5. Po vykonanom dokazovaní mal súd prvej inštancie za preukázané, že medzi stranami nie je sporným,

že uzavreli Zmluvu o úvere - pôžička na bývanie vo výške 5.050,- Eur, ktorú treba posudzovať ako
spotrebiteľskú zmluvu, ktorou sa žalovaná zaviazala dlžnú sumu splácať k 20. dňu v mesiaci s počtom
splátok 120, s výškou mesačnej splátky 84,27 Eur, výška úrokovej sadzby 12,9 % ročne, RPMN 14,27 %,
priemerná RPMN 18,84 %, celková výška nákladov 4.051,11 Eur, poistenie - základný súbor poistenia.
Dátum prvej splátky 20.12.2013, dátum konečnej splátky 20.11.2023. Tak, ako je zrejmé z obsahu

formulárovej zmluvy, spotrebiteľ nemal možnosť rozhodnúť sa, či využije službu poistenia alebo nie,
ale podpisom Zmluvy mu bolo poistenie prostredníctvom tejto časti nanútené. Mohol si vybrať iba
konkrétny súbor poistenia. Uzatvorenie poistenia bolo podmienkou získania úveru, a preto podľa § 2
písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch náklady súvisiace s poistením mali byť zahrnuté do výšky
RPMN. Žalobca výzvou zo dňa 27.03.2015 oznámil žalovanej, že úverová pohľadávka k 27.03.2015 sa

stane predčasne splatnou v celom rozsahu. Výška dlžnej sumy, ktorú žalobca eviduje je istina 4.842,73
Eur, úrok 258,70 Eur, poplatky za upomienku 39,61 Eur a poistné 24,81 Eur. Podľa aktuálneho stavu
úveru, žalobca preukázal, že žalovaná vykonala dňa 20.11.2014 poslednú splátku v časti 2,04 Eur s
poistením 8,27 Eur, kde následne dňa 20.12.2014 z výpisu vyplýva, že uhradila sumu 8,27 Eur, ako aj
dňa 20.01.2015, čo bolo zarátané na poistné.

6. Vznesenú námietku premlčania žalovanou súd prvej inštancie považoval za nedôvodnú, čo odôvodnil
tým, že začiatok plynutia premlčacej doby je potrebné stanoviť v súlade s § 103 Občianskeho zákonníka.
Vzhľadom na skutočnosť, že v predmetnom spore došlo k predčasnému zosplatneniu úveru až dňa
27.03.2015 a žaloba bola podaná na súde dňa 06.12.2017, do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti celého

dlhu sa premlčujú jednotlivé splatné splátky. Nepremlčanými splátkami sú tak splátky splatné tri roky
spätne od podania žaloby, teda splátky splatné po 20.12.2014. Jedná sa tak o 108 nepremlčaných
splátok. Žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť dňa 27.03.2015, premlčacia doba však nezačala plynúť
od tohto zosplatnenia, ale už od zročnosti nesplnenej splátky, ktorá založila právo veriteľa žiadať
predčasnésplatenie.Žalovanásadostaladonepretržitéhoomeškaniaodsplátkyz20.12.2014,uvedené

vyplýva aj z dokumentu Aktuálny stav úveru, ktorý tvorí prílohu žaloby. V tomto prípade nebola zaplatená
riadne a včas v plnej výške splátka splatná dňa 20.12.2014 a odvtedy začala plynúť premlčacia doba
pre splatnosť celého zvyšku dlhu žalovanej, ktorá uplynula najneskôr dňa 20.12.2017. Žaloba bola na
súde podaná 06.12.2017, preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že nárok žalobcu nie je premlčaný.V prípade spotrebiteľskej zmluvy môže veriteľ uplatniť právo podľa § 565 Občianskeho zákonníka po
uplynutí trojmesačného omeškania s niektorou splátkou bez ohľadu na to, že medzičasom boli zročné
ďalšie splátky, ale to nemá vplyv na plynutie premlčania. Preto aj v prípade spotrebiteľských zmlúv

platí, že premlčacia doba začína plynúť od zročnosti splátky, pri ktorej nezaplatenie sa predčasné
splatenie žiada, nie od okamihu predčasného splatenia. Vzhľadom na to, že § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka umožňuje predčasné splatenie uplatniť až po 3 mesačnom omeškaní s niektorou splátkou,
je práve táto splátka tou splátkou pre nesplnenie ktorej sa stane zročným celý dlh v zmysle § 103
Občianskeho zákonníka. Preto od jej zročnosti plynie premlčacia doba v zmysle tohto ustanovenia.

Nakoľkonárokžalobcunepovažovalsúdprvejinštanciezapremlčaný,preskúmalZmluvuoúvereazistil,
že neobsahuje všetky náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Podľa ust. § 9 ods.
2 písm. j) predmetného zákona, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa
Občianskeho zákonníka musí obsahovať aj RPMN a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť,
vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy. V predmetnej Zmluve absentuje
údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, pričom v Zmluve je uvedená len celková výška

nákladov v sume 4.051,11 Eur. Tento údaj je však nepostačujúci, nakoľko podľa názoru súdu prvej
inštancie údaj o celkovej čiastke musí byť v zmluve riadne vyčíslený a nie je možné používať iba odkaz
na súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom. Žalobca síce v Zmluve uvádza celkovú
výšku nákladov vo výške 4.051,11 Eur, avšak uvedený údaj nekorešponduje s ďalšími údajmi v Zmluve
uvedenými. Nakoľko podľa údajov uvedených v Zmluve je celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ uhradiť

súhrnne 9.101,11 Eur, avšak pokiaľ mala žalovaná zaplatiť 120 mesačných splátok po 84,27 Eur, tak
to celkovo predstavuje sumu 10.112,40 Eur a keďže úver bol poskytnutý vo výške 5.050,- Eur náklady
potom predstavujú sumu 5.062,40 Eur. Celková výška nákladov má ďalej vplyv aj na vyčíslenie samotnej
RPMN, kde je základom výpočtu výška nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom a
pokiaľ tento údaj nie je správny, tak ani výška RPMN nemôže byť správne stanovená. V prípade, ak

by sa pri výpočte RPMN zobrala do úvahy výška splátky uvedená v Zmluve - 84,27 Eur, tak RPMN by
predstavovala 17,11 % a nie 14,27 % ako je uvedené v predmetnej Zmluve. Z tohto vyplýva, že v Zmluve
je taktiež nesprávne uvedená výška RPMN. Údaje uvedené v Zmluve nekorešpondujú so skutočnosťou,
čoho dôsledkom je bezúročnosť a bezpoplatkovosť celého úveru pre absenciu obligatórnych náležitostí
Zmluvy v súlade s § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch. Z listinného dôkazu Aktuálny stav úveru ku

dňu 31.10.2017, ktorý žalobca predložil k žalobe vyplýva, že žalovaná uhradila sumu vo výške 1.107,79
Eur. Podľa názoru súdu prvej inštancie absencia celkovej čiastky, ktorú má žalovaná zaplatiť, ako aj
nesprávne uvedený údaj RPMN má za následok, že daný úverový vzťah sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov, a preto žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 3.942,21 Eur, čo predstavuje
rozdiel medzi úverom vo výške 5.050,- Eur a zaplatenou sumou vo výške 1.107,79 Eur, a z toho dôvodu

súd prvej inštancie v tejto časti žalobe vyhovel a zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 3.942,21 Eur
s 5,05 % ročným úrokom z omeškania od 01.11.2017 do zaplatenia, ako požadoval žalobca vo svojej
žalobe s poukazom na § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Vo zvyšnej časti týkajúcej sa zaplatenia
istiny 900,52 Eur, úrokov vo výške 1.570,97 Eur, úrokov vo výške 947,88 Eur, úrokov zo zostatku
nesplatenej istiny, t. j. zo sumy 4.842,73 Eur vo výške 12,90 % ročne od 01.11.2017 do zaplatenia,

poplatkov 41,42 Eur súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. O náhrade trov konania súd prvej inštancie
rozhodol v zmysle § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len C.s.p.), § 256 ods. 1 C.s.p. a
konštatoval, že žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov konania voči žalovanej z dôvodu čiastočného
úspechuvspore(žalobabolazamietnutávčastiistiny900,52Eur,akoajvčastiúrokovvovýške1.570,97
Eur, úrokov vo výške 947,88 Eur, poplatkov 41,42 Eur, úroky zo zostatku 4.842,73 Eur vo výške 12,90 %

ročne od 01.11.2017 do zaplatenia, čo predstavuje sumu bez úrokov 3.460,79 Eur, keď v tejto časti bola
úspešná žalovaná, to znamená, že žalobca mal úspech 53 %, žalovaná 46 %. Na základe uvedeného
možno skonštatovať, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu trov konania v rozsahu 7 %.

7. Proti rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalovaná a žiadala, aby odvolací

súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Žalovaná
v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Súd nesprávne právne posúdil Zmluvu uzatvorenú medzi sporovými stranami a
neprihliadol na všetky procesné úkony ako ani na námietku premlčania. Uvedené rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko nebol podľa žalovanej úplne zistený skutkový stav,

keďže sa súd prvej inštancie nevysporiadal s námietkou premlčania podľa Občianskeho zákonníka
v súlade s platnou judikatúrou. Napádané rozhodnutie je príliš formalistické, a odôvodnenie je pre
žalovanú ako spotrebiteľa miestami dosť chaotické, nezrozumiteľné a nie je v súlade so zákonmi SR.
Podľa názoru žalovanej je konanie zaťažené vadou a to tým, že jej dôvodná námietka premlčanianebola akceptovaná v rámci zákonných predpisov. V odvolaní žalovaná ďalej namieta, že žalobca mohol
uplatniť svoje právo na zosplatnenie úveru dňa 20.06.2014, a to, že ho neuplatnil včas, nemôže mať
za následok spočívanie plynutia premlčacej lehoty. Žalobca si podľa žalovanej mohol nárok uplatniť už

po prvej nezaplatenej splátke, a takisto neskorá úhrada splátok sa posúva do predošlých mesiacov,
kde úhrada nebola vykonaná, a takisto trvá na tom, že jej neuhradené splátky sa priraďujú spätne do
mesiacov, a od toho posledného plynie premlčacia lehota presne tak, ako uviedla vo svojich skorších
vyjadreniach. Ďalej v odvolaní žalovaná žiada, aby jej bola priznaná náhrada trov konania. Žalovaná v
odvolaní nesúhlasí s tým, že má zaplatiť 3.942,21 Eur spolu s úrokom z omeškania od 01.11.2017 do

zaplatenia.ZoZmluvyjezrejmé,žejespotrebiteľská,úverjespotrebiteľský,každájednainformáciavnej
je zavádzajúca a klamlivá, čo v konečnom dôsledku spôsobuje porušenie zákona zo strany žalobcu. Je
preto irelevantné, aby žalovaná ako spotrebiteľ mala zaplatiť úroky z omeškania za klamstvo a podvod,
ktorý na nej dokázateľne spravil žalobca, nakoľko využil jej neznalosť zákona, a dal jej podpísať Zmluvu,
ktorá hrubo porušuje a obchádza právne predpisy.

8. Odvolanie žalovanej bolo doručené žalobcovi, ktorý sa k nemu vyjadril tak, že sa stotožňuje s
rozhodnutím súdu prvej inštancie. Zosplatnenie úveru vo svojej podstate znamená zmenu termínu
všetkých nesplatených splátok, na ktoré má veriteľ nárok. V uvedenom prípade teda nejde o odstúpenie
od zmluvy, nakoľko zmluva ostáva i naďalej v platnosti, avšak v dôsledku využitia veriteľovho práva
dôjde k zmene termínu splatnosti splátok úveru, a to všetkých tých, ktoré ku dňu vyhlásenia predčasnej

splatnosti neboli uhradené, či už minulých alebo budúcich. Z dikcie ustanovenia § 565 Občianskeho
zákonníka je zrejmé, že v danom prípade zo strany žalobcu nedošlo k odstúpeniu od Zmluvy, ale k
vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru, čo vo svojej podstate predstavuje stratu výhody splátok pre
dlžníka, nie však zánik, resp. zrušenie samotnej Zmluvy. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, sp.
zn.: 33 Odo/1630/2005 súčasťou podmienok splatnosti jednotlivých splátok môže byť aj určenie, že

pre nesplnenie niektorej splátky je veriteľ oprávnený žiadať celý zvyšok pohľadávky naraz. Splatnosť
celej pohľadávky (strata výhody splátok) nenastáva priamo zo zákona, ale záleží na veriteľovi, či
toto právo uplatní, teda či vyzve dlžníka na zaplatenie celého zvyšku, príp. či podá na súde žalobu
na plnenie. Na základe vyššie uvedeného má žalobca za to, že v danom prípade nedošlo k zániku
Zmluvy odstúpením, naopak, Zmluva je naďalej platná a účinná, avšak žalovaný svojím konaním,

resp. nekonaním stratil výhodu splátok, na základe čoho si žalobca uplatňuje svoje práva na súde.
Navyše, vyhlásením predčasnej splatnosti úveru sa premlčuje celý úverový vzťah naraz, tzn. v jednotnej
premlčacej dobe, a to odo dňa vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru. V nadväznosti na vyššie uvedené
preto žalobca žiada, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

9. Vyjadrenie žalobcu bolo doručené žalovanej, ktoré svoje právo repliky nevyužila.

10. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) rozsudkom z 22. novembra
2022 sp. zn. 14Co/40/2019 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil vo výroku I., ktorým uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.942,21 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne

zo sumy 3.942,21 Eur od 01.11.2017 do zaplatenia a vo výroku III. o trovách konania (prvý výrok),
odvolanie žalovanej voči druhému výroku odmietol (druhý výrok) a žalobcovi priznal voči žalovanej nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

11. Odvolací súd považoval rozsudok súdu prvej inštancie v prvom výroku za vecne a právne správny,

a preto ho potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2 C. s. p.). Odvolateľka v odvolaní neuvádzala podstatné,
rozhodujúce, konkrétne, právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
K námietkam odvolateľky uviedol, že právny predchodca žalobcu vyhlásil mimoriadnu splatnosť ku dňu
27.03.2015.Premlčaciadobavšaknezačalaplynúťodtohtozosplatnenia,aleužodzročnostinesplnenej
splátky, ktorá založila právo veriteľa žiadať predčasné splatenie. V prípade žalovanej nebola zaplatená

riadne a včas splátka splatná dňa 20.12.2014 a odvtedy začala plynúť premlčacia doba pre splatnosť
celého zvyšku dlhu žalovanej, ktorá uplynula najneskôr dňa 20.12.2017. Žalobca podal žalobu na súd
dňa06.12.2017,t.j.preduplynutímpremlčacejdoby,apretojehonárokniejepremlčaný.Prirozhodovaní
o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1, v spojení s § 255 ods.
1, § 262 ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, a preto mu vznikol nárok na náhradu trov

odvolacieho konania, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie s poukazom
na ustanovenie § 262 ods. 2 CSP.12. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie, ktoré dovolací súd vyhodnotil
ako dôvodné a uznesením z 25.9.2024 sp. zn. 5Cdo/142/2023 rozsudok odvolacieho súdu vo výroku,
ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania zrušil

a vec mu vrátil v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia dovolací
súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 4Cdo/162/2020 uverejnený v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR pod poradovým číslom 6/2022, z ktorého
vyplýva, že „V sporoch s ochranou slabšej strany súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ
nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí

taký dôkaz (§ 295 C.s.p.). Zároveň je potrebné v individuálnych spotrebiteľských sporoch dôsledne
aplikovať aj ustanovenie § 132 ods. 3 C.s.p., lebo nemôže byť na ťarchu spotrebiteľa, ak žalobca v
žalobe iba označí, ale nepripojí všetky dôkazy na podporu svojich tvrdení. V dôsledku informačného
deficitu, ktorý je pre spotrebiteľa v spotrebiteľských sporoch obvyklý, musí dôkaznú povinnosť za
spotrebiteľa suplovať súd, a to aj v prípade, ak spotrebiteľ nepredložil alebo nemôže predložiť dôkazy
vlastnou vinou. Z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (C-40/08, C-618/10, C-243/08) vyplýva, že v

spotrebiteľských sporoch je revitalizovaná nielen dôkazná povinnosť spotrebiteľa, ale aj jeho povinnosť
tvrdenia. Toto pravidlo neplatí jedine vtedy, ak spotrebiteľ s takýmto postupom nesúhlasí, teda prejaví
vôľu byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou naďalej viazaný (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,
Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M.,a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.
H. Beck, 2016, 1030-1031 s.). Zásada koncentrácie konania sa uplatňuje výlučne v sporovom konaní.

Jej použitie v sporoch s ochranou slabšej strany je limitované. Zo základného princípu zakotveného
v článku 6 Základných princípov C.s.p. vyplýva, že ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú
ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu, je prípustné
modifikovať všeobecné pravidlo, že strany sporu majú možnosť uplatňovať prostriedky procesného
útoku a prostriedky procesnej obrany v rovnakej miere. Slabšia strana (vo význame ustanovení § 290

až 323 C.s.p.) je zvýhodnená pri realizácii tohto procesného práva. Procesné úkony slabšej strany
nepodliehajú sudcovskej koncentrácii konania, zákonná koncentrácia v materiálnom význame de facto
existuje aj v konaniach s ochranou slabšej strany (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová,
S., Bajánková, J., Tomašovič, M.,a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016,
579 s., 584 s.). Pasivita žalovaného v konaní nemôže mať za následok aplikáciou ustanovenia § 151

ods. 1 a 2 C.s.p. povinnosť všeobecného súdu priznať akýkoľvek uplatnený nárok (uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 11. júna 2019, sp. zn. I. ÚS 246/2019).“

13. Dovolací súd následne uviedol, že v danej veci bol predmet konania skutkovo obdobný (nárok
nebankového subjektu na dlh z úverovej zmluvy postúpený bankou po vyhlásení mimoriadnej splatnosti

celého dlhu). Dovolací súd vyslovil názor, že žalobca (nebankový subjekt) v spore nepreukázal aktívnu
vecnú legitimáciu z dôvodu nepreukázania splnenia podmienok pred postúpením pohľadávky bankou
podľa § 92 ods. 8 vety prvej Zákona o bankách na nebankový subjekt, bez splnenia ktorých je postúpenie
pohľadávky v zmysle § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka vylúčené a následne postúpenie pohľadávky
banky, ku ktorému došlo v rozpore s týmto ustanovením je neplatným právnym úkonom v zmysle § 39

Občianskeho zákonníka. Na absolútnu neplatnosť postúpenia musí súd prihliadnuť aj bez námietky (z
úradnej povinnosti) (R 60/2018). Zároveň aj vecnú legitimáciu súd skúma z úradnej povinnosti, ktorej
nedostatok má za následok zamietnutie žaloby bez vecného prejednania. V posudzovanom prípade
obsah spisu dával podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým
založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) C.s.p.. Odvolací súd potvrdil vyhovujúci

rozsudok súdu prvej inštancie bez toho, aby sa zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu
ako predbežnou, napriek tomu, že ide o spor s ochranou slabšej strany, pričom z judikatúry najvyšších
súdnych autorít vyplýva, že túto otázku skúma z úradnej povinnosti. Tým, že odvolací súd a rovnako aj
súd prvej inštancie otázku vecnej legitimácie neskúmali, porušili právo žalovanej na súdnu ochranu a
spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd. V ďalšom konaní bude preto povinnosťou preskúmať aktívnu
legitimáciu žalobcu z hľadiska splnenia podmienok pred postúpením pohľadávky bankou podľa § 92
ods. 8 vety prvej Zákona o bankách, ako aj z hľadiska splnenia podmienok vyhlásenia mimoriadnej
splatnosti dlhu právnym predchodcom žalobcu, predovšetkým výzvy podľa § 53 ods.8 OZ (s odkazom
na rozhodnutie sp. zn. 5Cdo/2/2023).

14. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací, viazaný pri preskúmaní veci rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 CSP) a viazaný právnym názorom dovolacieho súdu
(§ 455 CSP), vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky prejeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný
záujem; § 385 ods. l CSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutom
výroku zrušiť. Odvolací súd sa oboznámil s obsahom spisu, vrátane všetkých písomných podaní strán

doručených súdu aj v priebehu odvolacieho konania, preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky
žalovanej spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a dospel k záveru, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutom výroku zrušiť a v rozsahu zrušenia mu vec vrátiť na
ďalšie konanie, keď súd prvej inštancie vychádzal pri svojom rozhodovaní z nedostatočne zisteného a
preukázaného skutkového stavu.

15. V danej veci sa žalobca podanou žalobou domáhal proti žalovanej zaplatenia istiny vo výške
4.842,73 Eur, úrokov vo výške 1.570,97 Eur, úrokov vo výške 947,88 Eur, úrokov zo zostatku nesplatenej
istiny, t.j. zo sumy 4.842,73 Eur vo výške 12,9 % ročne od 01.11.2017 do zaplatenia, úrokov z
omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 4.842,73 Eur od 01.11.2017 do zaplatenia, poplatkov
vo výške 41,42 Eur. Išlo o spor zo spotrebiteľského úveru, a teda o spor s ochranou slabšej strany

(žalovanej), kde zo strany predchodkyne žalobcu došlo k zosplatneniu úveru a následnému postúpeniu
žalovanej pohľadávky na žalobcu. Dovolací súd tu však vyslovil záver, že žalobca (nebankový subjekt)
doposiaľ v spore nepreukázal aktívnu vecnú legitimáciu z dôvodu nepreukázania splnenia podmienok
pred postúpením pohľadávky bankou podľa § 92 ods. 8 vety prvej Zákona o bankách na nebankový
subjekt, bez splnenia ktorých je postúpenie pohľadávky v zmysle § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka

vylúčené a následne postúpenie pohľadávky banky, ku ktorému došlo v rozpore s týmto ustanovením je
neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Poukázal na to, že na absolútnu
neplatnosť postúpenia musí súd prihliadnuť aj bez námietky (z úradnej povinnosti) (R 60/2018). Súd
je teda povinný vecnú legitimáciu skúmať z úradnej povinnosti, ktorej nedostatok má za následok
zamietnutie žaloby bez vecného prejednania. V danej veci sa podľa názoru dovolacieho súdu, súdy (tak

prvoinštančný ako aj odvolací) nezaoberali (predbežne) otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v
konaní, a teda neskúmali (hoci tak mali ex offo urobiť), či v danej veci došlo k platnému postúpeniu
žalovanej pohľadávky bankou na žalobcu podľa § 92 ods. 8 vety prvej Zákona o bankách, a to najmä
z pohľadu, či boli splnené podmienky vyhlásenia mimoriadnej splatnosti dlhu právnym predchodcom
žalobcu, predovšetkým výzvy podľa § 53 ods. 8 OZ.

16. Nakoľko ku skúmaniu vyššie uvedených skutočností (danosti aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v
konaní s ohľadom na to, či došlo k postúpeniu splatnej (riadne zosplatnenej) pohľadávky predchodkyne
žalobcu (a teda k platnému postúpeniu žalovanej pohľadávky), najmä s ohľadom na splnenie všetkých
podmienok pre vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru a jeho včasnosti a v nadväznosti na to, či bola

námietka premlčania vznesená žalovanou dôvodná), ku ktorým bol súd povinný prihliadať ex offo,
nedošlo ani zo strany súdu prvej inštancie (viď závery dovolacieho súdu), nesprávnym procesným
postupom aj súdu prvej inštancie došlo u žalovanej k znemožneniu uskutočňovať jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. Nakoľko tento nedostatok
(dokazovanie v naznačenom rozsahu) presahuje rámec konania pred odvolacím súdom, odvolací súd

rozsudok v napadnutom výroku zrušil (§ 389 ods. 1 písm. b/ CSP) a v rozsahu zrušenia mu vec
vrátil na ďalšie konanie. Ak by mal odvolací súd za tohto stavu meritórne spor posúdiť, strany sporu
by objektívne nemali žiadnu možnosť reagovať, a to či už z hľadiska potreby doplnenia skutkových
tvrdení, prípadne dôkazných návrhov, alebo iných prostriedkov procesného útoku alebo obrany, a
meritórne prejednanie rozhodnutia vo veci samej odvolacím súdom by v rozhodujúcej miere nahrádzalo

prvoinštančné rozhodnutie bez toho, aby bola sporovým stranám riadne poskytnutá možnosť tvrdiť
a preukázať všetky rozhodujúce skutočnosti, no zároveň namietať správnosť skutkových a právnych
záverov na inštančne vyššom súde, a tým aj možnosť preskúmania správnosti záverov odvolacieho
súdu, ku ktorým by dospel právnym posúdením skutkových zistení z hľadiska tých rozhodujúcich
skutočností, ktoré považoval za významné, no najmä tých, ktorými sa súd prvej inštancie nezaoberal.

Meritórne rozhodnutie v spore odvolacím súdom by tak vzhľadom na okolnosti veci mohlo viesť k
porušeniu práva strán na súdnu ochranu a spravodlivý proces.

17. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov
a ich vyhodnotení) skutkový stav, a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za

predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné, a že neboli prijaté v zrejmom
omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. O arbitrárnosti
(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať len v
prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprelich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06). Jedným z týchto
princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní
je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy, a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť,

pritom spravodlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo vrátane toho, čo uviedli účastníci.

18. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami
pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by
mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú

presvedčivosť, teda na to, aby jeho závery, ku ktorým na základe zhodnotenia skutkového stavu
veci dospel, boli prijateľné, racionálne a v neposlednom rade aj spravodlivé a najmä presvedčivé.
Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní
materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených
záujmov účastníkov (§ 1 OSP, IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 332/09).

19. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku zrušil podľa § 389
ods. 1 písm. b/, c/ CSP a v rozsahu zrušenia mu vec vrátil na ďalšie konanie podľa § 391 ods. 1
CSP. V ďalšom konaní súd prvej inštancie vec opätovne prejedná, predovšetkým ustáli, či na základe
predložených dôkazov v konaní možno dospieť k záveru, že predchodkyňa žalobcu platne postúpila
na žalobcu žalovanú pohľadávku, a teda či žalobcovi v spore svedčí aktívna vecná legitimácia (t.j. či v

prípade postúpenia išlo o pohľadávku splatnú (riadne zosplatnenú), a teda, či v danej veci boli splnené
všetky podmienky pre zosplatnenie úveru, či k zosplatneniu došlo včas) a v nadväznosti na to nanovo
vyhodnotí aj námietku premlčania vznesenú žalovanou. Súd prvej inštancie následne zhodnotí zistený
skutkový stav veci, dôsledne vyhodnotí jednotlivé vykonané dôkazy a následne vo veci znovu rozhodne,
svoje rozhodnutie riadne a zrozumiteľne odôvodní, v odôvodnení svojho rozsudku aj riadne vysvetlí

všetky dôvody svojho rozhodnutia tak, aby toto rozhodnutie bolo v súlade s uvedenými zákonnými
ustanoveniami, s poukazom na ustanovenie § 220 ods. 2 CSP.

20. Odvolací súd ku skúmaniu (aktívnej) vecnej legitimácie uvádza, že „v sporoch s ochranou slabšej
strany súd skúma vecnú legitimáciu z úradnej povinnosti. Dôkazné bremeno preukázania splnenia

podmienok podľa § 92 ods. 8 vety prvej Zákona o bankách pred postúpením pohľadávky zaťažuje
veriteľa, a to aj v prípade, že spotrebiteľ nepoprel s tým súvisiace skutkové tvrdenia veriteľa. (rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. októbra 2021, sp. zn. 4Cdo/162/2020)“. „Ustanovenie § 92
ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách oprávňuje banku postúpiť tretej osobe (ktorá nie je bankou)
len pohľadávku, ktorá bola v čase postúpenia už splatná (R 4/2021, sp. zn. 5Cdo/36/2020)“.

21. Aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/75/2020 vyplýva, že „otázkou platnosti/
neplatnosti postúpenia pohľadávky v zmysle zákona o bankách sa už zaoberalo viacero rozhodnutí
Najvyššieho súdu SR. Napr. z rozsudku Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2018 sp. zn. 7Cdo/26/2017
vyplýva, že zákon o bankách definuje podmienky, za akých možno, resp. nemožno postúpiť pohľadávku

patriacu banke. Prvá veta ustanovenia § 92 ods. 8 citovaného zákona definuje dve takéto podmienky
(nad rámec písomnej formy zmluvy o postúpení a nepotrebnosti súhlasu klienta s takýmto krokom,
ktoré predpokladá už § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka), z ktorých prvou je písomná výzva banky
uvažujúcej o postúpení riadne nesplnenej úverovej pohľadávky klientovi, aby pohľadávku splnil a druhou
nepretržite viac než 90 dní trvajúce omeškanie klienta so splnením čo i len časti jeho peňažného

záväzku zodpovedajúceho pohľadávke banky. Obdobne k takým istým záverom dospel Najvyšší súd
SR aj v rozsudku z 24. apríla 2018 sp. zn. 1Cdo/147/2017. V danom prípade dovolací súd vec uzatváral
konštatovaním, že v prípade kde neboli splnené podmienky podľa § 92 ods. 8 prvá veta zákona o
bankách pri postúpení bankovej pohľadávky na nebankový subjekt jednalo by sa o postúpenie v rozpore
so zákonom, (v tomto prípade so zákonom o bankách), kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle § 525

ods. 2 Občianskeho zákonníka vylúčené/zakázané. Išlo by teda o neplatný právny úkon v zmysle §
39 Občianskeho zákonníka“. Vo veci sp. zn. 4Cdo/75/2020 dovolací súd potom uviedol, že na základe
zisteného skutkového stavu odvolací súd konštatoval, že písomná výzva banky (zo dňa 10. júla 2013,
značka 0292/141/2013) uvažujúcej o postúpení (Slovenskej sporiteľne, a. s.) riadne nesplnenej úverovej
pohľadávky klientovi, aby pohľadávku splnil, nebola riadne doručená (čo aj dostatočne zrozumiteľným

a presvedčivým spôsobom odôvodnil), nebola teda splnená jedna zo základných podmienok na
postúpenie pohľadávky. Z uvedeného vyplýva aj správnosť záveru odvolacieho súdu o neplatnosti
postúpenia pohľadávky v zmysle zákona o bankách.22. V rozhodnutí sp. zn. 2Cdo/266/2020 z 31. marca 2022, v ktorom dovolací súd riešil otázku, či
výzvu, ktorou sa zároveň vyhlasuje okamžitá splatnosť pohľadávky možno považovať za výzvu podľa
ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách, najvyšší súd dospel k záveru „že obsah ustanovenia § 92

ods. 8 veta prvá zákona o bankách predpokladá výlučnú a samostatnú písomnú výzvu banky, že je klient
v omeškaní so splnením čo i len časti svojho záväzku. Skrz spotrebiteľského charakteru dojednanej
zmluvy o úvere nemožno prisvedčiť oznámeniu o mimoriadnej splatnosti úveru aj charakter výzvy v
zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách“.

23. Odvolací súd uvádza, že pre spotrebiteľské vzťahy, ktorým je i ten v prejednávanej veci mohol
veriteľ (predchodca žalobcu) žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky
až najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil
spotrebiteľa (žalovanú) v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva (§ 53 ods. 9). V súvislosti
s úpravou režimu straty výhody splátok zákonodarca v § 53 ods. 9 OZ zavádza nové pravidlo, z ktorého
vyplýva, že veriteľ (v postavení dodávateľa) môže požadovať splnenie celého dlhu pre nesplnenie

niektorej zo splátok za podmienok, že uplynuli 3 mesiace od omeškania so zaplatením príslušnej splátky
a že upozornil dlžníka (v postavení spotrebiteľa) v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto
práva. Účinnosť uplatnenia práva veriteľa podľa § 565 Občianskeho zákonníka je teda podmienená
tým, že veriteľ v uvedenej lehote pred uplatnením tohto práva upozornil dlžníka na to, že toto právo
využije. Bez takéhoto včasného upozornenia je uplatnenie neúčinné. Z § 565 veta druhá Občianskeho

zákonníka vyplýva iba to, že veriteľ môže žiadosť o jednorazové vrátenie nesplatenej dlžnej sumy využiť
najneskôr do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky a môže tak urobiť až po uplynutí troch mesiacov
od omeškania so zaplatením zmeškanej splátky (§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka). V prípade, ak zo
strany veriteľa dôjde k vyhláseniu úveru za predčasne splatný, a to v súlade s ustanovením § 565 OZ a
§ 53 ods. 9 OZ, pre platný úkon zosplatnenia je zo strany veriteľa nevyhnutné, aby v tomto zosplatnení

presne špecifikoval konkrétnu splátku, pre ktorú jednorazovo a predčasne zosplatnil celý dlh.

V tejto súvislosti odvolací súd dáva súdu prvej inštancie do pozornosti, že v spise sa nachádza iba
oznámenie žalobcu, respektíve jeho právneho predchodcu o omeškaní zo dňa 10. marca 2015 ku
dňu 10. marca 2015 vo výške 362,88 eura s upozornením na mimoriadnu splatnosť úveru (č. l. 22),

ďalej potom vyhlásenie o mimoriadnej splatnosti zo dňa 27. marca 2015 (č. l. 20) - vyčíslenie dlhu
5.165,85 eura s tým, že ak predmetná pohľadávka nebude uhradená, banka pristúpi k vymáhaniu
dlžnej sumy súdnou cestou, podaním žaloby na rozhodcovský súd a následne podaním návrhu na
vykonanie exekúcie, ako aj oznámenie zo 17.08.2018, že pohľadávka bola postúpená s prílohou Zmluvy
o postúpení pohľadávky (č. l. 45-52). Z predmetných listín potom nebolo zrejmé, akým spôsobom

súd prvej inštancie (a zrejme aj predchodca žalobcu) došiel k záveru, že predchodca žalobcu vyhlásil
mimoriadnu splatnosť úveru pre nezaplatenie splátky splatnej dňa 20.12.2014, keď táto skutočnosť
nevyplýva zo žiadnych listín doložených žalobcom, prečo oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti
zo dňa 27. marca 2015 neobsahuje konkrétnu splátku, pre ktorú jednorazovo a predčasne právny
predchodca žalobcu zosplatnil celý dlh. Naviac z listiny označenej ako „Aktuálny stav úveru“, ktorá tvorí

prílohu žaloby (č. l. 19), vyplýva, že žalovaná bola nepretržite v omeškaní už so splátkou splatnou
20.11.2014 (kde zo splátky vo výške 76 eur uhradila len sumu 2,04 eur a sumu poistného 8,27 eur,
a teda už táto splátka nebola uhradená včas a riadne). Nakoľko veriteľ môže žiadosť o jednorazové
vrátenie nesplatenej dlžnej sumy využiť najneskôr do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky a môže
tak urobiť až po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením zmeškanej splátky, v danej veci tak

predchodca žalobcu mohol urobiť najskôr 21.02.2015 (t.j. po uplynutí troch mesiacov od omeškania so
zaplatením zmeškanej splátky, ktorou bola splátka splatná 20.11.2014, prvý deň omeškania tak pripadá
na 21.11.2014) a najneskôr do 20.03.2015 (t.j. do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky). Predchodca
žalobcu však úver zosplatnil (vyhlásil predčasnú splatnosť) až listom zo dňa 27.03.2015.

24. Pokiaľ ide o premlčanie (namietané žalovanou), odvolací súd tiež poukazuje na to, že Najvyšší súd
predmetnú otázku vyriešil, a to v rozhodnutiach (až) z 29. novembra 2022 sp. zn. 7Cdo/268/2020, z 30.
novembra 2022 sp. zn. 5Cdo/224/2021, z 15. decembra 2022 sp. zn. 4Cdo/132/2021, s nasledovnými
závermi:

Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.Podľa § 103 Občianskeho zákonníka, ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia
doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným
celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.

Podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má
vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od
omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní
na uplatnenie tohto práva.

Podľa § 565 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej
pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto
právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

Premlčacou dobou sa rozumie časový úsek, v ktorom musí byť právo vykonané, inak môžu nastať účinky

premlčania podľa § 100 Občianskeho zákonníka. Premlčacia doba je ustanovená konkrétnym časovým
úsekom, ktorý má určený začiatok plynutia. Dĺžku premlčacej doby určuje zákon. Ustanovenie § 101
Občianskeho zákonníka upravuje trojročnú všeobecnú premlčaciu dobu. Občiansky zákonník stanovuje
objektívny začiatok plynutia premlčacej doby. Za tento deň sa všeobecne považuje deň, keď sa právo
mohlo po prvý raz uplatniť na súde, teda len čo mohla byť dôvodne podaná žaloba na súd (actio nata).

Trojročná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Rozhodujúcou
skutočnosťou z hľadiska možnosti uplatniť právo na súde a začiatku plynutia (všeobecnej) premlčacej
doby je okamih splatnosti (zročnosti) záväzku (dlhu), ktorý je konkrétnym momentom, kedy je dlžník
povinný záväzok (dlh) splniť, a nie momentom, kedy je dlžník k splneniu iba oprávnený.

Splatnosť úverovej pohľadávky žalobcu je daná spotrebiteľskou úverovou zmluvou, v ktorej si banka
(právna predchodkyňa žalobcu) s dlžníkom (žalovanou) dohodli plnenie v splátkach, s oprávnením
banky pre prípad neuhradenia dlžníkom splatné peňažné záväzky v termíne, vyhlásiť úver za splatný.
Ide o postupné čiastkové plnenie, ktoré nie je ani opakujúcim sa, či trvajúcim plnením, ani čiastočným
plnením. V prípade takéhoto čiastkového plnenia, ktoré je v literatúre prevažne označované ako plnenie

v splátkach, je plnenie vopred rozvrhnuté do čiastkových úsekov, ktoré až ako spoločný celok tvoria dlh.
Splatnosťtýchtoúsekovjevšakdanásamostatne(oddelene),tedakaždýdielmáurčenúsvojukonkrétnu
splatnosť. Celkový predmet záväzku je však vopred kvantitatívne určený, pričom jednotlivo plnenými
dielmi sa rozsah celej pohľadávky postupne znižuje. Ide teda o rozloženie zamýšľaného jednorazového
plnenia v niekoľkých postupných čiastkových plneniach, taktiež jednorazových, pričom dobu splnenia

treba rozlišovať jednak pre plnenie celého záväzku, jednak pre jednotlivé čiastkové plnenie. Dobou
splnenia čiastkového plnenia je doba jednorazového splnenia jednotlivej dávky, dobou splnenia celého
záväzku je doba splnenia poslednej dávky - teda poslednej splátky. V prípade čiastkového plnenia veriteľ
nemôže žiadať dlžníka o splnenie jednorazové; to však neplatí pre situáciu uvedenú v ustanovení § 565
Občianskeho zákonníka, v ktorej dlžník včas a riadne nesplnil niektorú zo splátok, ak to bolo dohodnuté

alebo určené v rozhodnutí - tu je veriteľ oprávnený žiadať dlžníka o zaplatenie celej pohľadávky, s ktorou
sa dlžník ocitol v omeškaní, pričom toto oprávnenie môže veriteľ uplatniť iba do splatnosti najbližšej
budúcej splátky. V takomto prípade dlžník stráca výhodu čiastkového plnenia.

Počet mesačných splátok, ich výška aj doba splatnosti jednotlivých splátok bola v zmluve o

spotrebiteľskom úvere vopred stanovená, pričom splatnosť, prípadné omeškanie a premlčanie je pri
plnení v splátkach treba posudzovať samostatne ohľadom každej zo splátok, premlčacia doba plynie pri
každom čiastkovom plnení odo dňa jeho splatnosti. Ak pri takto dojednanom plnení sa pre nesplnenie
niektorého čiastkového plnenia stane splatný celý dlh, začne pre celý dlh plynúť premlčacia doba
odo dňa splatnosti nesplneného čiastkového plnenia (t. j. splátky). Splnením jednotlivých splátok dlh,

čo do príslušnej čiastky zaniká, úplne zanikne až splnením poslednej čiastky (poslednej splátky).
Vo svojej podstate je dlh splátkami rozdelený do niekoľkých čiastkových, zreteľne oddelených a
relatívne samostatných dlhov, ktoré majú určitú vzájomnú súvislosť a v celku predstavujú súhrnnú výšku
pohľadávky.Vprípadedojednaniastratyvýhodysplátok(akojetopodľadanejúverovejzmluvy),ktorá sa
prejaví v špecifickej zmluvnej sankcii za omeškanie s niektorou zo splátok, dôjde k zosplatneniu celého

zvyšku dlhu. Omeškaním splatnosti jednej splátky si tak dlžník privodí splatnosť aj všetkých budúcich
splátok.Podľa § 103 Občianskeho zákonníka plynie pri strate výhody splátok premlčacia doba celého zvyšného
dlhu už od splatnosti splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatný celý dlh. Zákonodarca týmto zákonným
ustanovením mienil modifikovať, aby sa pri strate výhody splátok počítala premlčacia doba celého

dlhu už odo dňa splatnosti splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh, čo je v súlade s
cieľom, resp. zámerom inštitútu premlčania ako stimulácie veriteľa k rýchlemu (včasnému) uplatneniu
jeho práv (podľa zásady vigilantibus iura) ako aj snahy predchádzať v konkrétnych prípadoch dôkaznej
núdzi na strane veriteľa v súdnom konaní a prispieť tým k právnej istote účastníkov občianskoprávnych
vzťahov (pozri rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/146/2008). Názor, že premlčacia doba zvyšku

dlhu plynie až od jeho splatnosti, teda po tom, čo veriteľ svoje právo podľa § 565 uplatnil (§ 563)
by neprípustne umožňoval odsúvať začiatok plynutia premlčacej doby nečinnosťou veriteľa, čo mu
zabraňuje skutočnosť, že toto právo môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej
splátky (druhá veta § 565), čo je v súlade i s tým legitímnym podkladom vyplývajúcim z § 101 veta druhá
Občianskeho zákonníka, že premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Pre spotrebiteľské vzťahy, ktorým je i ten v prejednávanej veci, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej
pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky až najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so
zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie
tohto práva (citovaný § 53 ods. 9). V súvislosti s úpravou režimu straty výhody splátok zákonodarca v
§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka zavádza nové pravidlo, z ktorého vyplýva, že veriteľ (v postavení

dodávateľa) môže požadovať splnenie celého dlhu pre nesplnenie niektorej zo splátok za podmienok,
že už uplynuli tri mesiace od omeškania so zaplatením príslušnej splátky a že upozornil dlžníka (v
postavení spotrebiteľa) v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Účinnosť uplatnenia
práva veriteľa podľa § 565 Občianskeho zákonníka je teda podmienená tým, že veriteľ v uvedenej lehote
pred uplatnením tohto práva upozornil dlžníka na to, že toto právo využije. Bez takéhoto včasného

upozornenia je uplatnenie neúčinné (pozri Jaroslav Krajčo: Občiansky zákonník pre prax, Eurounion,
máj 2015, komentár k § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka).

Z hľadiska vzťahu medzi „trojmesačnou dobou“ a „lehotou nie kratšou ako 15 dní“, ktoré rámce spomína
§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, zákonodarca výslovne neupravuje, či môžu plynúť súbežne alebo

či uvedená minimálne 15-dňová lehota môže začať plynúť až po uplynutí trojmesačnej doby. Z § 565
veta druhá Občianskeho zákonníka vyplýva iba to, že veriteľ môže žiadosť o jednorazové vrátenie
nesplatenej dlžnej sumy využiť najneskôr do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky a môže tak urobiť
až po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením zmeškanej splátky (§ 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka). Jednoznačným je iba to, že v čase uplatnenia práva je spotrebiteľ v omeškaní s plnením

niektorej zo splátok tri mesiace a uplynula lehota 15 dní na uplatnenie práva po upozornení dlžníka.

Najvyšší súd v označených rozhodnutiach zastáva názor, že 15-dňová lehota na upozornenie
spotrebiteľa by mala byť realizovaná ešte pred uplynutím troch mesiacov od omeškania so zaplatením
splátky, vychádzajúc z charakteru upozornenia na možnosť zosplatnenia ako vytvorenia príležitosti pre

dlžníka ho ešte odvrátiť, navyše pokiaľ uplatneniu tohto práva nebráni, ak spotrebiteľ zaplatí niektorú
zo skorších splátok.

Z § 103 Občianskeho zákonníka tiež vyplýva, že premlčacia doba začína plynúť spätne od splatnosti
omeškanej splátky, čo má podstatu v právnej logike, keďže je nesporné, že veriteľ môže svoje právo

požadovať, okamžité splnenie celého dlhu vykonať už na druhý deň po splatnosti splátky, pre ktorej
nesplnenie bol dlh zosplatnený. Inak je tomu ale pri strate výhody splátok v spotrebiteľských vzťahoch.
Tam podľa § 53 ods. 9 vo všeobecnosti začne premlčacia doba plynúť prvý deň nasledujúci po uplynutí
troch mesiacov od omeškania so splnením splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh. Až
vtedy sa totiž môže veriteľ s úspechom obrátiť na súd po prvýkrát (§ 101 Občianskeho zákonníka).

Veriteľovitýmzostanenauplatneniesvojhoprávanasúdemenejakocelétrirokyvšeobecnejpremlčacej
doby (§ 101 Občianskeho zákonníka), pretože tomu bráni práve znenie § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka“.

25. Najvyšší súd v označených rozhodnutiach zastáva názor, že veriteľ sa na súde môže po prvý raz

domáhať svojho práva prvý deň nasledujúci po uplynutí trojmesačnej doby plynúcej od
omeškania spotrebiteľa so splnením splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh (za
súčasného splnenia upozornenia na zosplatnenie). Práve tento deň je teda najskorším dňom, kedy sa
právo mohlo vykonať po prvý raz (§ 101 Občianskeho zákonníka), čo v danom kontexte znamená, žetento deň je aj začiatkom plynutia premlčacej doby práva požadovať splnenie celého dlhu, čím sa naplní
i zámer zákonodarcu, aby premlčacia doba pri zosplatnení celého dlhu nezávisela od vôle veriteľa (§
103 Občianskeho zákonníka). Možno teda uzavrieť, že podľa § 103 Občianskeho zákonníka plynie pri

strate výhody splátok premlčacia doba celého zvyšného dlhu už od splatnosti splátky, pre nesplnenie
ktorej sa stal splatný celý dlh. Inak je tomu ale pri strate výhody splátok v spotrebiteľských vzťahoch,
v ktorých podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka (všeobecne) začne premlčacia doba plynúť prvý
deň nasledujúci po uplynutí troch mesiacov od omeškania so splnením splátky, pre nesplnenie ktorej sa
stal splatným celý dlh. Na tomto závere sa ustálila aktuálna rozhodovacia prax dovolacieho súdu (por.

9Cdo/368/2021, 1Cdo/53/2021, 2Cdo/298/2021, 4Cdo/250/2021, R 7/2023).

26. Úlohou súdu prvej inštancie tak bude nielen vyhodnotiť platnosť úkonu postúpenia žalovanej
pohľadávky predchodcom žalobcu na žalobcu (t.j. či predchodca žalobcu postúpil riadne a včas
zosplatnenú pohľadávku zo spotrebiteľského úveru s ohľadom na závery vyššie označených rozhodnutí
Najvyššieho súdu a skutkového stavu popísaného v bode 22. tohto rozhodnutia), ale aj to, či žalovanú

pohľadávku uplatnil na súde včas (v premlčacej lehote). Odvolací súd aj v tejto súvislosti dáva súdu prvej
inštancie do pozornosti, že súdy doposiaľ vychádzali z toho, že „...žalovaná sa dostala do nepretržitého
omeškania od splátky z 20.12.2014 (súdy v tomto smere vychádzali z listiny - Aktuálny stav úveru,
ktorá tvorila prílohu žaloby (č.l. 19), a bola vypracovaná predchodcom žalobcu (táto skutočnosť, ako
už bolo uvedené vyššie, sa z listín právneho predchodcu žalobcu - oznámenia o omeškaní zo dňa

10. marca 2015 (č.l. 22), a vyhlásenia mimoriadnej splatnosti zo dňa 27. marca 2015 (č.l. 20)) zistiť
nedala), t.j. podľa súdov riadne a včas nebola v plnej výške uhradená splátka splatná dňa 20.12.2014
a odvtedy začala plynúť premlčacia doba pre splatnosť celého zvyšku dlhu, ktorá uplynula najneskôr
dňa 20.12.2017 a keďže žaloba bola na súd podaná 6.12.2017 bola podaná včas (viď str. 3 rozsudku
súdu prvej inštancie, str. 6 rozsudku odvolacieho súdu) “, avšak z tejto listiny (Aktuálny stav úveru) je

zrejmé, že žalovaná bola nepretržite v omeškaní už so splátkou splatnou 20.11.2014 (kde zo splátky
vo výške 76 eur uhradila len sumu 2,04 eur a sumu poistného 8,27 eur, a teda už táto splátka nebola
uhradená včas a riadne). Tu potom bude platiť, že premlčacia doba začala žalobcovi (predchodcovi
žalobcu) plynúť prvý deň nasledujúci po uplynutí troch mesiacov od omeškania so splnením splátky, pre
nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh (t.j. od 22.2.2015). Žaloba tak zrejme bola podaná včas.

27. O náhrade trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie
v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 CSP).

28. Výrok, ktorým súd prvej inštancie žalobu vo zvyšnej časti zamietol (výrok II.) zostal právoplatným

v spojení s rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorým bolo odvolanie žalovanej proti tomuto výroku
odmietnuté.

29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 C.s.p. nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej

v tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v

nesprávnom právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435

C.s.p.).