Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 22. január 2024

Súd: Okresný súd Humenné
Spisová značka: 7C/32/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8323202173
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Tomášová

ECLI: ECLI:SK:OSHE:2024:8323202173.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Humenné sudkyňou JUDr. Janou Tomášovou v právnej veci žalobcu: A. B. C. D., nar.

XX.XX.XXXX, bytom XXX XX E. F. XXX, zast. Advokátskou kanceláriou prof. JUDr. Jánom Klučkom,
CSc, s.r.o. so sídlom Ku Potoku 4, 040 16 Košice, IČO: 54 725 542, proti žalovanému: Slovenská
republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72
Bratislava, IČO: 00 151 866, v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5 000,- eur, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 2 500,- eur, a to v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

Žalobu vo zvyšnej časti z a m i e t a.

Žalobcovi voči žalovanému p r i z n á v a náhradu trov konania v plnom rozsahu z prisúdenej sumy s tým,
že o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa XX.XX.XXXX domáhal vydania rozhodnutia,
ktorým by súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 5 000,- eur a zaviazal žalovaného na
náhradu trov konania.

Podaniežalobyodôvodniltým,žejepríslušníkomHasičskéhoazáchrannéhozboruSlovenskejrepubliky
s miestom výkonu štátnej služby v G. a okolí, pričom vykonáva štátnu službu v služobnom pomere v
súlade s ustanoveniami zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore. Štátnu službu
aktuálne vykonáva v hodnosti nadporučík, vo funkcii technik - špecialista Záchrannej brigády HaZZ v
G.. Touto žalobou sa proti žalovanému domáha zaplatenia nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu,
že do právneho poriadku Slovenskej republiky nebola správne transponovaná smernica Európskej
únie č. 2003/88/ES, v dôsledku čoho vzniká žalobcovi škoda. Na jeho strane dochádza k porušeniu

práva garantovaného mu právom Európskej únie, keďže jeho týždenný pracovný čas ako príslušníka
Hasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky presiahol dĺžku týždenného pracovného času
určeného smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 04. novembra 2003 a prekročenie
limitu pracovného času členským štátom Európskej únie zakladá zodpovednosť štátu pre osoby
postihnuté týmto prekročením. Uplatňuje si nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za obdobie 3 rokov
pred podaním žaloby, t.j. od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX.

V ďalšom uviedol, že jeho týždenný pracovný čas sa skladá zo 16,5 hodinových pracovných zmien,
po ktorých nasleduje 7,5 hodinová pohotovosť (t.j. 24 hodinové zmeny) v takom rozsahu, že súhrn
takto „naskladaného“ týždenného pracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín. Úprava dovoleného
rozsahu týždenného pracovného času zamestnancov (vrátane hasičov) tvorí predmet úpravy právaEurópskej únie, ktoré záväzne určuje maximálnu dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín. Jedná
sa o Smernicu 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, pričom jej porušenie
členským štátom EÚ vyvoláva jeho zodpovednosť podľa práva EÚ a pre osoby postihnuté takýmto

porušením zakladá právo na náhradu.

Poukázal, že služobný (pracovný) čas príslušníka HaZZ je rozvrhnutý nerovnomerne (§ 86 zákona o
Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov). Jeho jeden služobný deň sa skladá zo
štátnej služby, t.j. pracovnej zmeny v trvaní 16 hodín alebo 17 hodín a na ňu bezprostredne nadväzujúcej

určenej služobnej pohotovosti na pracovisku (§ 92 ZoHaZZ) v trvaní 7 alebo 8 hodín. Počas rokov
XXXX-XXXXsajednaloo17hodinovépracovnézmeny(výkonštátnejslužby),poktorýchbezprostredne
nasledovala určená 7 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku. Počas roku 2022 sa jednalo o 16
hodinové pracovné zmeny (výkon služby), po ktorých bezprostredne nasledovala určená 8 hodinová
služobná pohotovosť na pracovisku. Celkovo strávil na pracovisku sústavne (minimálne) 24 hodín v
jednom služobnom dni.

Služobná pohotovosť bola určovaná počas služobného dňa na čas nočných hodín nasledovne:
- rokoch XXXX-XXXX na čas od 22:30 hod. do 5:30 hod., t.j. 7 hodín (od 7:00 do 22:30 a od 5:30 do
7:00 – štátna služba, t.j. pracovná zmena v trvaní 17 hodín).
- roku XXXX a XXXX na čas od 22:00 hod. do 6:00 hod., t.j. 8 hodín (od 7:00 do 22:00 a od 6:00 do 7:00

– štátna služba, t.j. pracovná zmena v trvaní 16 hodín).
V prípade, že je počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, režim
služobnej pohotovosti sa mení na prácu nadčas.

Keďže v mieste výkonu jeho služby sa strieda niekoľko hasičských zmien, každý tretí deň odslúži

každá pracovná zmena 24 hodín a následne majú príslušníci v tejto zmene dva dni voľna. Ide teda
o už spomínané nerovnomerné rozvrhnutie služobného času. Teda každý tretí deň odslúži 24 hodín
a následne má dva dni voľna. Mesačne odslúži každá hasičská zmena 10 pracovných zmien, pričom
každý tretí mesiac je to až 11 zmien, čo je v priemere 10,4 zmeny mesačne. Nakoľko na každú zmenu
bezprostredne nasleduje určená služobná pohotovosť, strávi na pracovisku bežne 240 až 264 hodín za

mesiac, pričom do tohto rozsahu nie sú zahrnuté hodiny nadčasov.

Poukázal, že počas služobnej pohotovosti sa ako príslušník HaZZ musí zdržiavať na pracovisku, z tohto
sa nesmie vzdialiť a musí byť vždy počas celej doby pohotovosti pripravený na vykonanie zásahu.
Ak je vyhlásený výjazd, vykonáva sa do 1 minúty od vyhlásenia, teda musí byť počas celej doby

služobnej pohotovosti, ktorá mu je nariaďovaná v noci, okamžite pripravený na vykonanie zásahu.
Napriek tejto skutočnosti sa mu však čas pracovnej pohotovosti nezapočítava do fondu pracovného
času. Táto skutočnosť sa potom v konečnom dôsledku prejavuje tak, že aj keď reálne v súvislosti so
služobnou činnosťou na pracovisku napr. v mesiaci október 2022 strávil viac než 236 hodín, v rámci
fondu pracovného času mu je vykázaných len 172,50 hodín. Z takto vykazovaného fondu pracovného

času,ktorénezohľadňujeskutočnýčaspracovnejpohotovosti,sapotomjaví,žejehopriemernýtýždenný
pracovný čas neprekračuje 48 hodín, čo je však v absolútnom rozpore so skutočnosťou.

Vzhľadom na uvedené nemá dostatočný čas na regeneráciu a odpočinok a jeho určený čas služieb v
jednotlivých týždňoch mu neumožňuje dostatočný odpočinok a regeneráciu, čo je v rozpore s právom

Európskej únie. Vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom (služobným úradom), musí tam
byť fyzicky prítomný, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti (výjazd
do 1 minúty od nahlásenia). Je oddelený od svojho vlastného súkromného sociálneho prostredia, jeho
rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť venovať sa svojim vlastným potrebám a organizovať
si svoj súkromný čas a program je prakticky vylúčená. Plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy a

preto je dôležité, aby mal možnosť si po práci odpočinúť, no napriek tomu bolo jeho právo na odpočinok
ustavične niekoľko rokov porušované.

Uviedol, že jeho služobný čas mal byť rozvrhnutý tak, aby nedochádzalo k porušovaniu jeho práv
vyplývajúcich zo Smernice 2003/88/ES. K porušeniu jeho práv pritom dochádzalo práve výkonom

služobnej pohotovosti. Uplynutý čas mu vrátiť možné nie je a nemôže ho stráviť inak, preto si uplatňuje
nemajetkovú ujmu voči žalovanému.V príčinnej súvislosti s porušením práva Únie zo strany žalovaného došlo u neho k vzniku škody
(nemajetkovej ujmy) v dôsledku :
1. zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy Slovenskej republiky), pretože účelom

stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia smernice 2003/88/
ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania alebo iného
nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a
aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie,
2. a súčasne zásahu do práva na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej

republiky), pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES,
na úkor svojich blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať
svojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným
zaradením.

Nakoľko smernica 2003/88/ES je určená štátu, ktorý zodpovedá za jej správnu transpozíciu, v konaní

o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice 2003/88/ES do právneho poriadku je
pasívne vecne legitimovaná žalovaná Slovenská republika (štát). Za Slovenskú republiku, ktorá je vecne
pasívne legitimovaným subjektom v konaní o náhradu škody pre nesprávnu transpozíciu smernice EÚ,
v konaní koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy pre Hasičský
a záchranný zbor v zmysle ust. § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a

organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov, a ktoré bolo garantom právnej úpravy
podľa zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov.

Žalovaná Slovenská republika ako členský štát Európskej Únie neprijala opatrenia nevyhnutné
na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného

pracovného času podľa článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. Predmetná smernica bola prijatá v
záujme zamedzenia pracovných úrazov a chorôb z povolania a jej cieľom bolo zaviesť alebo zlepšiť
preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň
ich ochrany, a to bez podriaďovania sa ekonomickým úvahám. Porušenie článku 6 písm. b) Smernice
2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej

normy Únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času neponecháva
členským štátom priestor na voľnú úvahu, a súčasne ide o porušenie práva Únie, ktoré je v zjavnom
rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (napr. C-429/09).

Poukázal, že napriek tomu, že Príloha č. 4 k Zákonu o Hasičskom a záchrannom zbore uvádza, že

do jeho znenia bola prebratá Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4.novembra
2002 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (bod 6. Prílohy č. 4), znenie jeho príslušných
ustanovení túto skutočnosť nepotvrdzuje. Žiadne ustanovenie Zákona o Hasičskom zbore nepotvrdzuje,
že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich týždenného
pracovného času v zmysle úniového práva. V tomto smere sa Zákon o Hasičskom zbore ako právna

úprava lex specialis odlišuje od § 96 Zákonníka práce, ktorý zohľadňuje uvedenú Smernicu ES a na ňu
nadväzujúcu judikatúru ESD. Zákonník práce sa však na právnu kvalifikáciu pohotovosti na príslušníkov
Hasičského zboru nevzťahuje. Ďalším nedostatkom zákona o Hasičskom a záchrannom zbore je, že zo
Smernice 2003/88/ES nepreberal ustanovenia jej Článku 6 písmeno b) stanovujúce dĺžku týždenného
pracovného času na 48 hodín napriek tomu, že podrobne definuje termíny služobná doba, služobná

pohotovosť, spôsoby ich finančného ohodnotenia a pod.

Pokiaľ ide o uplatnenie práva na náhradu škody ako aj spôsob jej výpočtu uviedol, že Smernica 2003/88/
ES neobsahuje ustanovenia týkajúce sa samotného procesu náhrady škody vzniknutej porušením jej
ustanovení. V prípade neexistencie ustanovení práva EÚ v tejto oblasti, je na vnútroštátnom práve

každéhočlenskéhoštátu,abyprirešpektovanízásadrovnocennostiaefektivityurčilo,čiškodavzniknutá
pracovníkovi v dôsledku porušenia právnej normy EÚ má byť nahradená udelením dodatočného
náhradného voľna alebo finančným odškodnením a tiež aby definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu a
výpočtu tejto náhrady. Rozsudky ESD sa v tejto súvislosti obmedzujú na formulovanie zásad, ktoré je
potrebné rešpektovať pred súdnymi orgánmi členských štátov v konaniach o náhradu škody vzniknutej

v dôsledku porušenia práva EÚ. Pokiaľ sa jedná o rozsah náhrady škody spôsobenej porušením práva
EÚ jednotlivcovi, táto musí byť primeraná, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho úniových práv.Vzhľadom na procesnú absenciu ako úniovej tak aj špeciálnej vnútroštátnej právnej úpravy by sa
mal postup súdu v konaní o náhradu škody jemu spôsobenej porušením úniového práva spravovať
existujúcimi vnútroštátnymi pravidlami, t.j. že súd priznáva peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch, vrátane jej konkrétnej výšky, na základe vlastnej úvahy a pri zohľadnení všetkých okolností
prípadu. Do úvahy je potrebné brať primeranosť takto poskytovanej náhrady, ktorou sa má zabezpečiť
účinné zmiernenie vzniknutej nemajetkovej ujmy.

2. Žalovaný s podanou žalobou nesúhlasil a žiadal ju v celom rozsahu zamietnuť. Pri svojom prvom

úkonenamietalmiestnunepríslušnosťtunajšiehosúdunaprejednaniearozhodnutievdanejprávnejveci
a na tejto námietke zotrval. Súd sa preto v prvom rade musel s touto námietkou žalovaného vyporiadať.

Žalobca sa v konaní domáha náhrady nemajetkovej ujmy ako škody ktorá na jeho strane vznikla
v dôsledku porušenia práva garantovaného mu právom európskej únie.

Podľa§17zákonač.160/2015Z.z.Civilnéhosporovéhoporiadku(ďalejlen,,CSP“)všeobecnýmsúdom
štátu je súd, v ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá uplatnené právo.

Podľa § 42 CSP, ak je námietka miestnej nepríslušnosti nedôvodná alebo ak nie je uplatnená včas, súd
na ňu neprihliadne a spor prejedná a rozhodne. Neprihliadnutie na námietku súd odôvodní v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.

Skutočnosť zakladajúca právo žalobcu na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) nastala v obvode
Okresného súdu G., pretože škoda vznikla v mieste výkonu jeho služobnej činnosti v G. a okolí.
Posúdenieotázky,čisajednáalebonejednáonesprávnutranspozíciusmernice,patrítedasúdumiestne

príslušnému na konanie o náhradu takto spôsobenej škody a nie súdu, v obvode ktorého má sídlo
ústredný orgán štátnej správy zodpovedný za transpozíciu Smernice č. 2003/88/ES.

Námietka miestnej nepríslušnosti tunajšieho súdu teda zo strany žalovaného nebola vznesená dôvodne.

3. V ďalšom žalovaný namietal nedostatok procesných podmienok na konanie v danej právnej veci
a žiadal konanie zastaviť.

Podľa § 161 ods. 1 CSP, ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na
to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len "procesné podmienky").

Podľa§161ods.2CSP,akideonedostatokprocesnejpodmienky,ktorýnemožnoodstrániť,súdkonanie
zastaví.

Podľa 161 ods. 3 CSP, ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý možno odstrániť, súd urobí

vhodné opatrenia na jeho odstránenie. Pritom spravidla môže pokračovať v konaní, ale nesmie vydať
rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok procesnej podmienky odstrániť, súd
konanie zastaví.

Žalobcom vznesená námietka nedostatku procesných podmienok by bola dôvodná vtedy, ak by

neboli splnené procesné podmienky, za ktorých môže súd konať a rozhodnúť, ktoré spočívajú v
neexistencii žaloby, nedostatku právomoci, či príslušnosti súdu, nedostatku právnej subjektivity a
procesnej spôsobilosti, v prekážke litispendencie alebo prekážke res iudicata. Existenciu procesných
podmienok v konaní súd skúma aj bez námietok strany sporu, ako jednu zo základných predpokladov
pre vedenie spravodlivého súdneho procesu.

Súd je toho názoru, že v danej veci nemožno konštatovať nesplnenie procesných podmienok na
konanie a rozhodnutie. Právomoc a príslušnosť na konanie je daná, vo veci neexistujú žiadne procesné
nedostatky konania, ktoré by boli dôvodom pre zastavenie konania alebo postúpenie veci inému súdu
alebo orgánu.

4. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že pôsobnosť Smernice 2003/88/ES je v zmysle článku
1 ods. 3 Smernice 2003/88/ES a článku 1 ods. 4 Smernice 2003/88/ES vymedzená s odkazom na
článok 2 smernice Rady 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšeniabezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Rozsah pôsobnosti Smernice 2003/88/ES je
pozitívne vymedzený v článku 2 ods. 1 Smernice 89/391/EHS ako aj negatívne vymedzený v článku 2
ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Smernica 2003/88/ES sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú

určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru vykonávajúcich zásahovú činnosť, (ktorá je špecifická nerovnomerným rozvrhnutím služobného
času, na ktorý priamo nadväzuje určená služobná pohotovosť), možno jednoznačne subsumovať pod
negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS v článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS.
Oproti štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného

zboru vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov Policajného zboru ako aj profesionálnych vojakov
(napr. v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia, prísnej subordinácii a pod.). Rovnako úlohy,
ktoré príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov
týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného záchranného systému ako aj právnej úpravy samotného
Hasičského a záchranného zboru, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem „osobitné
činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Uviedol, že žalobcovi

nemohla vzniknúť škoda, nakoľko ustanovenia Smernice sa na neho nevzťahujú, a teda nie je splnený
základný predpoklad zodpovednosti za škodu.

V ďalšom uviedol, že namieta nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie v súdenom spore. Žalobu
pre nestransponovanie Smernice, resp. pre nesprávnu transpozíciu smernice môže podať: 1. Európska

Komisia na Súdny dvor Európskej únie, 2. Fyzická / právnická osoba, ktorá bola týmto priamo dotknutá,
t.j. došlo k porušeniu / poškodeniu jej práv a to na vnútroštátny súd členského štátu Európskej únie.
Žalobca však nezažaloval svojho zamestnávateľa, ale štát, v mene ktorého koná ten ústredný orgán
verejnej správy, do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor, čo je
zásadný rozdiel v označení žalovaného, teda v jeho pasívnej vecnej legitimácii.

Poukázal, že navyše, ak mal žalobca za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad Smernicou
povolený limit, mal na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného v súlade s § 69 ods. 4 zákona
č. 315/2001 Z. z. a žiadať, aby mu táto nebola určovaná z dôvodov, ktoré v žalobe uvádza. Uviedol,
že Súdny dvor vo svojom rozsudku v spojených veciach C-46/93 a 48/93 B. H. C. uviedol, cit.: „Zvlášť

je vhodné upresniť, že na účel stanovenia škody, za ktorú možno priznať náhradu, môže vnútroštátny
súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť
jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu. V súlade so všeobecnou
zásadou spoločnou pre právne poriadky členských štátov musí poškodená osoba preukázať primeranú
snahu obmedziť rozsah škody, inak jej hrozí, že škodu bude znášať sama.“ (bod 84 a 85 rozsudku). V

zmysle rozhodnutia Súdneho dvora C- 46/93 B. H. C. (bod 84) by mal teda vnútroštátny súd preveriť,
či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či
včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu. Žalovaný by chcel zdôrazniť, že žalobca
žiadnym spôsobom neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť,
resp. do dňa podania žaloby zamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť o tom, že výkon služobnej

pohotovosti (za ktorú každý mesiac žalobca dostáva odmenu), považuje za resp. pociťuje ako výraznú
ujmu. Z vyššie uvedeného dôvodu nebolo možné, aby zamestnávateľ včas zamedzil prípadnému vzniku
takejto ujmy alebo aspoň obmedzil jej rozsah.

Podľa neho sa miera zodpovednosti za prípadný vznik škody musí medzi dvomi samostatnými subjektmi

(Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, resp. Hasičským a záchranným
zborom) rozlišovať. Nie je prípustné, aby sa zodpovednosť Slovenskej republiky odvodzovala od
individuálnehoprístupuinejosobykpracovnoprávnymvzťahomkonkrétnehozamestnanca.Malzato,že
Slovenská republika a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky sú dva samostatné a nezávislé subjekty
právnych vzťahov, preto nie je možné dospieť k inému záveru než, že posúdenie ich zodpovednosti

za prípadný vznik škody ako dôsledok výkonu určitých práv, nie je možné zamieňať. Preto aj keby súd
prvej inštancie konštatoval, že aplikácia Smernice na služobný pomer žalobcu bola nesprávna, nijako
táto skutočnosť nesúvisí s jeho zodpovednosťou za správnosť prebratia Smernice do právneho poriadku
Slovenskej republiky. S ohľadom na zamieňanie Slovenskej republiky a Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky ako dvoch samostatných subjektov je tu ďalší dôvod nedostatku pasívnej vecnej legitimácie

na jeho strane.

K transpozícii relevantných článkov Smernice 2003/88/ES uviedol, že z hľadiska vhodnosti transpozície
Smernice do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky je potrebné zohľadniť aj výpočet(za tri roky, nakoľko ide o osobné právo majetkovej povahy, ktoré (na rozdiel od práv osobnostných)
podlieha režimu premlčania v trojročnej premlčacej lehote vyplývajúcej z § 101 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a žalobca ho aj takto uplatňuje. Smernica 2003/88/

ES v zásade ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu
pracovného času, pokiaľ ide o doby denného odpočinku, prestávok v práci, týždenného odpočinku,
maximálneho týždenného pracovného času, ročnej dovolenky a aspekty nočnej práce, práce na zmeny
a rozvrhnutie práce. Smernica upravujúca minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia
pre organizáciu pracovného času bola transponovaná do slovenského právneho poriadku okrem

iného zákonom č. 315/2001 Z. z., čo je uvedené aj v transpozičnej prílohe č. 4 zákona pod bodom
6. V uvedenom výpočte je možné ďalej zohľadniť aj dni služobného voľna poskytnuté na základe
kolektívnej zmluvy (napr. čl. 4 ods. 14 Kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru na rok 2021 – uplatňuje sa v období január - jún príslušného kalendárneho roka, a
teda spôsobuje zlepšenie výpočtu v týchto referenčných obdobiach), čoho dôsledkom je konštatovanie
o vhodnosti transpozície Smernice vzhľadom na dodržiavanie práv žalobcu v zmysle žaloby.

Poukázal, že z uvedeného výpočtu a ďalších skutočností vyplýva, že z hľadiska maximálneho
priemerného počtu odslúžených hodín týždenne vzhľadom na referenčné obdobia, bola Smernica
2003/88/ES transponovaná správne. V zmysle článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je teda
pracovným (služobným) časom akýkoľvek čas, počas ktorého zamestnanec pracuje podľa pokynov

zamestnávateľa1 a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi
predpismi. Do služobného času teda spadá samotný výkon pracovných úloh na pracovisku na základe
pokynov zamestnávateľa ako aj zdržiavanie sa na pracovisku k dispozícii zamestnávateľa na základe
jeho nariadenia, napr. vo forme pracovnej pohotovosti. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora
Európskej únie je totiž rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky

pojmu „pracovný čas“ aj v pohotovostnej službe, ktorú pracovník vykonáva na svojom pracovisku,
skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k
dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby. Tieto povinnosti je preto
potrebné považovať za výkon činnosti tohto pracovníka. Pracovný čas teda v sebe zahŕňa riadny
pracovný čas, prácu nadčas a pracovnú pohotovosť na pracovisku. V prípade domácej pohotovosti

Súdny dvor rozhodol, že do maximálneho týždenného pracovného času sa zarátava iba čas skutočného
výkonu práce pre zamestnávateľa. Zmysel článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je transponovaný
v štvrtej hlave zákona č. 315/2001 Z. z. v ustanoveniach § 85 a nasl. upravujúcich služobný
čas hasičov, služobnú pohotovosť, štátnu službu nadčas a dovolenku. Predmetné ustanovenia teda
definujúslužobnýčaspríslušníkaHasičskéhoazáchrannéhozboruakočasovýúsek,vktorompríslušník

vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom umožňuje rozvrhnúť služobný čas aj
nerovnomerne a súčasne jasne definuje pojem služobný deň, za ktorý sa považuje vykonávanie štátnej
služby podľa rozvrhu služobného času. Z ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. ďalej jasne vyplýva, že
okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom čase sa za výkon štátnej služby považuje aj
služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste výkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne

nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho rozvrhnutia služobného času podľa § 91
zákona č. 315/2001 Z. z. a štátna služba nadčas podľa § 92 zákona č. 315/2001 Z. z. Ustanovenia § 86
ods. 2 a § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. rozhodne nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej
službe je výkonom štátnej služby, ale ako už bolo uvedené vyššie, svojou formuláciou účelovo vystihujú
rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.

z.) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001
Z. z.). Pri nariadenej služobnej pohotovosti v štátnej službe podľa § 92 ods. 2 písm. a) zákona č.
315/2001 Z. z. ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ale
mimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené napríklad aj vo výške peňažnej náhrady za čas
tejto služobnej pohotovosti v štátnej službe. Žalobca zrejme v tejto súvislosti opomenul, že ním citované

ustanovenia zákona, najmä § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1, rozhodne nepopierajú, že služobná pohotovosť v
štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou
služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a nariadenou služobnou
pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z.) a slová v § 92 ods. 1
zákona č. 315/2001 Z. z. len vystihujú časovú kontinuitu medzi výkonom štátnej služby a služobnou

pohotovosťou. V oboch prípadoch je však nesporné, že ide o výkon štátnej služby v rámci služobného
času.V ďalšom uviedol, že podľa Smernice 2003/88/ES teda priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní
nesmie prekročiť 48 hodín vrátane nadčasov, pričom týždenný pracovný čas pre každého zamestnanca
musí byť ustanovený zákonom, správnym opatrením alebo kolektívnou zmluvou. Smernica 2003/88/

ES tiež umožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné ako 7 dní, čo prichádza do úvahy najmä
pri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Článok 16 Smernice 2003/88/ES stanovuje na účely
uplatnenia maximálneho týždenného pracovného času referenčné obdobie na 4 mesiace. Článok 17
ods. 3 Smernice 2003/88/ES poskytuje protipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky a určiť
dlhšie referenčné obdobie prípadne na 6 mesiacov, alebo ak je to uvedené v Kolektívnych zmluvách,

tak na celých 12 mesiacov. Podmienkou uplatnenia takéhoto iného referenčného obdobia navyše je,
že príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo (vo výnimočných
prípadoch), kde z objektívnych dôvodov nie je možné poskytnúť taký čas odpočinku, sa príslušným
pracovníkom poskytne primeraná ochrana. Zákon č. 315/2001 Z. z. upravuje limity dĺžky služobného
času tak, že pri rovnomernom služobnom čase je služobný čas príslušníka 40 hodín týždenne v zmysle
§ 85 zákona č. 315/2001 Z. z. Podľa § 91 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z. možno hasičovi prikázať v

kalendárnom roku službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín, čo je v priemere 5,7 hodín týždenne. Ako
vyplýva z ustanovenia § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. môže byť služobný čas hasičov rozvrhnutý
aj nerovnomerne. Pri nerovnomernom rozvrhnutí však nesmie byť dĺžka riadneho služobného času v
jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na
ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je

najviac24hodínvslužobnomdnipodľa§86ods.2zákonač.315/2001Z.z.VzmysleKolektívnejzmluvy
XXXX – XXXX ako aj Kolektívnej zmluvy XXXX, Kolektívnej zmluvy XXXX či Kolektívnej zmluvy XXXX
hasiči vykonávajúci štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom majú výkon štátnej
služby v rámci 12 hodinového riadneho služobného času alebo služobný čas rozvrhnutý na 17 hodín /
16 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na

vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby v trvaní 7 / 8 hodín v jednej 24 hodinovej
zmene v zmysle vyššie citovaného čl. 3 ods. 1 Kolektívnej zmluvy XXXX – XXXX, čl. 3 ods. 3 Kolektívnej
zmluvy XXXX, čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy XXXX a čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy XXXX.

Čo sa týka referenčného obdobia uviedol, že nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý

na obdobie 6 mesiacov podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. Uvedené referenčné obdobie
však neodporuje tomu, aby bolo dodržané zákonné ustanovenie 40 hodín priemerného týždenného
služobného času v súlade s rozvrhnutými službami. Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že napriek
tomu,ževnútroštátneprávoneupravujeexplicitnemaximálnypriemernýtýždennýslužobnýčasuvedený
konkrétnym počtom hodín, tak ako je tomu v Smernici 2003/88/ES, zákon č. 315/2001 Z. z. a Kolektívne

zmluvy dostatočne ustanovujú počty hodín služobného času hasičov, počas ktorého hasiči vykonávajú
štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby nadčas za príslušný rok. Z uvedeného vyplýva, že dotknuté
právne predpisy sú transponované v článku 6 Smernice 2003/88/ES správne.

V ďalšom poukázal, na všeobecné podmienky vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora, ktoré musia byť

kumulatívne splnené na úspešné uplatnenie si nároku na náhradu škody za porušenie práva Európskej
únie. Tieto podmienky sú definované nasledovne:
1. cieľom porušenej právnej normy Európskej únie je priznať jednotlivcom práva
2. porušenie práva je dostatočne závažné a
3. medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť. má za

to, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym spôsobom.

Poukázal, že v prvom rade mu nie je zrejmé ako žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda.
Sám žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával
nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú mimochodom, bol žalobca v zmysle platnej vnútroštátnej

legislatívy odmeňovaný. Zdôraznil, že počas tejto služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v
zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie
svojho zamestnávateľa. Pokiaľ nie je zásah, v takom prípade žalobca môže odpočívať alebo sa venovať
inej činnosti (teda v čase, keď sa od neho nežiada výkon práce). Rovnako tak v zmysle platnej
legislatívy pri takto nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený resp.

vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ si je vedomý a dokonca vytvára
podmienky na oddych (spánok) zamestnanca, t.j. žalobcu. To znamená, že v čase služobnej pohotovosti
sa od žalobcu nevyžaduje „aktívna činnosť“ a teda mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca
odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Počas služobnej pohotovosti žalobca nemusí uskutočňovaťžiaden výkon práce z vlastnej iniciatívy, ale iba na základe pokynu svojho zamestnávateľa. V zhrnutí
to znamená, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti.
Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t.j. nie len za

vykonanúprácu,aleajzatakútoneaktívnučasťpráce.Žalobcadostávazataktostanovenýčaspracovnú
odmenu, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby (zásahu) bude k dispozícií.
Žalobca neuvádza konkrétne skutočnosti, čím a aká škoda mu bola spôsobená. Služobné dni žalobcu
sú vopred plánované. S plánovaným rozvrhom služobného času je žalobca každý mesiac oboznámený
najneskôrtridnipredzačiatkomnasledujúcehokalendárnehomesiaca.Žalobcapočassvojhopôsobenia

v Hasičskom a záchrannom zbore nijakým spôsobom nenamietal rozvrh služobného času (písomne ani
ústne) a teda má za to, že svoj súhlas s rozvrhnutím služobného času vyjadril (okrem podpisu plánu
výkonuslužieb)ajkonkludentnetak,žekonalpodľaplánovanéhorozvrhnutiaslužobnéhočasu,navýkon
práce sa vždy riadne a včas dostavil a služobný úrad nemal pochybnosti o tom, že s takýmto rozvrhnutím
služobným časom súhlasí. O spokojnosti s rozvrhom služobného času svedčí aj skutočnosť, že žalobca
nikdy neprejavil záujem o preradenie na funkciu s rovnomerne rozvrhnutým služobným časom.

V ďalšom uviedol, že z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-742/19 (bod 98) vyplýva,
že článok 2 Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby sa doba, ktorú príslušník
strávi zdržiavaním sa na svojom útvare počas služobnej pohotovosti bezprostredne nadväzujúcej na
vykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom nevykonáva skutočnú prácu,

odmeňovala iným spôsobom ako doba štátnej služby, počas ktorej tento príslušník plní služobné úlohy.
Vzhľadom na uvedené má za to, že žalobca, z hľadiska odmeny vyplatenej v predmetnom období za
vykonanú štátnu službu, nebol na svojich právach ukrátený.

Poukázal, že ani samotný žalobca v žalobe netvrdí, ani bližšie nepopisuje, že by sa tento zásah

negatívne odrazil napr. v medziľudských vzťahoch či to, že by mal negatívny dopad na jeho zdravotný
stav. Žalobca v žalobe žiadnym spôsobom nepreukázal, že by mu vznikol nárok na náhradu škody.

Pokiaľ žalobca ďalej opiera svoju žalobu aj o Rozsudok Súdneho dvora vo veci I. J., pričom tvrdí, že
ide o skutkovo a právne identickú vec, aká je predmetom tohto sporu, tak uviedol, že s týmto tvrdením

nemôžeme súhlasiť, nakoľko v danom prípade išlo o mestského hasiča, ktorého výkon služby sa
značne odlišuje od príslušníka Hasičského a záchranného zboru, ktorého zriaďovateľom je štát, pričom
príslušníci Hasičského a záchranného zboru požívajú rozsiahle výhody a osobitný systém sociálneho
zabezpečenia. Žalobca pri vzniku služobného pomeru akceptoval všetky podmienky, ktoré sa vzťahujú
na výkon štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru v zmysle zákona č. 315/2001 Z. z.

S plánovaným rozvrhom služobného času bol žalobca vždy oboznámený v súlade s § 86 ods. 4 zákona
č. 315/2001 Z. z. čo potvrdzoval svojim podpisom. Rovnako bol žalobca vždy riadne oboznámený so
všetkými internými predpismi a Kolektívnymi zmluvami, a to aj s tými, ktoré upravujú rozsah výkonu
služby. Na základe uvedeného je zrejmé, že žalobca vedel o všetkých podmienkach výkonu služby a
nikdy nedošlo k tomu, že by tieto podmienky namietal, a ani nikdy nepožiadal o ich vysvetlenie a ani

iným spôsobom sa nedomáhal svojich práv, a rovnako nikdy neprišlo zo strany žalobcu k námietkam,
ako sú jeho služby plánované.

V ďalšom uviedol, že žalobca ani neodôvodnil výšku požadovanej peňažnej náhrady, pretože neuviedol
v čom tento „údajný neoprávnený“ zásah spočíval. Nestačí totiž, aby zásah mohol vyvolať určitú

reakciu, ale musí aj konkrétnu reakciu v živote fyzickej osoby vyvolať, čo v prípade žalobcu nie je
žiadnym spôsobom preukázané. Chýbajúce skutkové tvrdenia nie je možné nahradiť odvolávaním sa na
rozhodovaciu činnosť iných súdov v obdobných prípadoch. Vzhľadom na to, že ide o osobnostné práva,
je potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať v každom jednom prípade individuálne. žalobca, ako ani
jeho právny zástupca, v konaní nepreukázali zásah do súkromného, rodinného života či nepriaznivosť

zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej miere, ktorá by odôvodňovala výšku
náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje.

Na záver žalovaný vzniesol aj námietku premlčania žalobcom uplatneného nároku a uviedol, že zo
žaloby vyplýva, že žalobca si uplatňuje svoje domnelé nároky, ktoré mali vzniknúť z porušenia jeho

práv vyplývajúcich z práva Európskej únie v časovom období od júna 2020 do mája 2023. K podaniu
žaloby však došlo v júli 2023, t.j. viac ako 3 roky od momentu, kedy malo dôjsť k údajnému zásahu
do žalobcových práv, čo znamená, že si žalobca svoj nárok uplatnil o uplynutí všeobecnej trojročnej
premlčacej lehoty.5. Súd sa oboznámil so žalobou a jej prílohami, listinnými dokladmi predloženými stranami konania,
písomnými vyjadreniami strán konania, výpoveďou žalobcu, prednesmi právnych zástupcov strán sporu

a zistil nasledovný skutkový stav:

6. Z prehľadov predložených žalobcom vyplýva, že v období od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX týždenný
pracovný čas žalobcu prekročil dĺžku týždenného pracovného času v rozsahu 48 hodín určeného
Smernicou EP a R č. 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 a to v období XX/XXXX počas 1 týždňa – 14

hodín, XX/XXXX počas 2 týždňov – 35 hodín, XX/XXXX počas 1 týždňa - 7 hodín, XX/XXXX počas 2
týždňov – 28 hodín, XX/XXXX počas 3 týždňov – 49 hodín, XX/XXXX počas 1 týždňa – 21 hodín, XX/
XXXX počas 1 týždňa – 14 hodín, XX/XXXX počas 1 týždňa – 21 hodín, XX/XXXX počas 1 týždňa – 21
hodín, XX/XXXX počas 1 týždňa – 21 hodín, XX/XXXX počas 3 týždňov - 49 hodín, XX/XXXX počas
3 týždňov – 35 hodín, XX/XXXX počas 3 týždňov – 57 hodín, XX/XXXX počas 1 týždňa – hodín, XX/
XXXX počas 2 týždňov – 32 hodín, XX/XXXX počas 2 týždňov – 40 hodín, XX/XXXX počas 1 týždňa –

24 hodín, XX/XXXX počas 1 týždňa – 16 hodín, XX/XXXX počas 2 týždňov – 32 hodín, XX/XXXX počas
1 týždňa – 24 hodín, XX/XXXX počas 2 týždňov - 40 hodín, XX/XXXX počas 2 týždňov – 32 hodín, XX/
XXXX počas 1 týždňa – 16 hodín, XX/XXXX počas 1 týždňa – 24 hodín. Celkovo bol týždenný pracovný
čas 48 hodín v uvedenom období prekročený 39 krát.

Podľa prehľadu o počte odpracovaných hodín žalobcu za jednotlivé kalendárne mesiace vrátane
služobnej pohotovosti za žalované obdobie, v mesiaci XX/XXXX odpracoval 209 hodín, priemerný
týždenný pracovný čas bol 48,77 hodín, v mesiaci XX/XXXX odpracoval 210 hodín, priemerný týždenný
pracovný čas bol 50,69 hodín, v mesiaci XX/XXXX odpracoval 173 hodín, priemerný týždenný pracovný
čas bol 46,58 hodín, v mesiaci XX/XXXX odpracoval 208 hodín, priemerný týždenný pracovný čas

bol 52 hodín, v mesiaci XX/XXXX odpracoval 161 hodín, priemerný týždenný pracovný čas bol 40,25
hodín, v mesiaci XX/XXXX odpracoval 273,50 hodín, priemerný týždenný pracovný čas bol 61,76
hodín, v mesiaci XX/XXXX odpracoval 161 hodín, priemerný týždenný pracovný čas bol 43,35 hodín,
v mesiaci XX/XXXX odpracoval 213,60 hodín, priemerný týždenný pracovný čas bol 49,84 hodín,
v mesiaci XX/XXXX odpracoval 192 hodín, priemerný týždenný pracovný čas bol 482 hodín, v mesiaci

XX/XXXX odpracoval 192 hodín, priemerný týždenný pracovný čas bol 46,34 hodín, v mesiaci XX/
XXXX odpracoval 145 hodín, priemerný týždenný pracovný čas bol 35 hodín, v mesiaci XX/XXXX
odpracoval 168 hodín, priemerný týždenný pracovný čas bol 42 hodín, v mesiaci XX/XXXX odpracoval
192,60 hodín, priemerný týždenný pracovný čas bol 46,49 hodín, v mesiaci XX/XXXX odpracoval
245,18 hodín, priemerný týždenný pracovný čas bol 57,21 hodín, v mesiaci XX/XXXX odpracoval

140,65 hodín, priemerný týždenný pracovný čas bol 35,16 hodín, v mesiaci XX/XXXX odpracoval
199,35 hodín, priemerný týždenný pracovný čas bol 49,84 hodín, v mesiaci XX/XXXX odpracoval
216,57 hodín, priemerný týždenný pracovný čas bol 52,27 hodín, v mesiaci XX/XXXX odpracoval 203,50
hodín, priemerný týždenný pracovný čas bol 50,88 hodín, v mesiaci XX/XXXX odpracoval 154,45 hodín,
priemerný týždenný pracovný čas bol 60,06 hodín, v mesiaci XX/XXXX odpracoval 88 hodín, priemerný

týždenný pracovný čas bol 26,64 hodín, v mesiaci XX/XXXX odpracoval 195,50 hodín, priemerný
týždenný pracovný čas bol 48,88 hodín, v mesiaci XX/XXXX odpracoval 168 hodín, priemerný týždenný
pracovný čas bol 43,56 hodín, v mesiaci XX/XXXX odpracoval 187,72 hodín, priemerný týždenný
pracovný čas bol 45,31 hodín, v mesiaci XX/XXXX odpracoval 162,33 hodín, priemerný týždenný
pracovný čas bol 42,09 hodín, v mesiaci XX/XXXX odpracoval 150,67 hodín, priemerný týždenný

pracovný čas bol 40,56 hodín, v mesiaci XX/XXXX odpracoval 133 hodín, priemerný týždenný pracovný
čas bol 33,25 hodín, v mesiaci XX/XXXX odpracoval 237,67 hodín, priemerný týždenný pracovný čas
bol 53,67 hodín, v mesiaci XX/XXXX odpracoval 218,33 hodín, priemerný týždenný pracovný čas bol
52,70 hodín, v mesiaci XX/XXXX odpracoval 193,17 hodín, priemerný týždenný pracovný
čas bol 46,63 hodín, v mesiaci XX/XXXX odpracoval 102,17 hodín, priemerný týždenný pracovný

čas bol 47,68 hodín, v mesiaci XX/XXXX odpracoval 164,67 hodín, priemerný týždenný pracovný čas
bol 44,33 hodín, v mesiaci XX/XXXX odpracoval 219,83 hodín, priemerný týždenný pracovný čas bol
53,06 hodín, v mesiaci XX/XXXX odpracoval 166 hodín, priemerný týždenný pracovný čas bol 43,04
hodín, v mesiaci XX/XXXX odpracoval 216 hodín, priemerný týždenný pracovný čas bol 50,40 hodín.
V uvedených obdobiach došlo celkovo počas 15 mesiacov k prekročeniu týždenného pracovného času

nad 48 hodín ( celkový počet mesiacov bol 35, teda iba počas 20 mesiacov nedošlo k prekročeniu
týždenného pracovného času nad 48 hodín).Tieto skutočnosti v konaní sporné neboli, žalovaný predmetné prehľady a výpočty žalovaného
nerozporoval.

7. Žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že v hasičskom zbore v služobnom pomere je od XX.XX.XXXX.
Je na pozícii technik-špecialista pre strojovú službu. Okrem klasických činnosti, ktoré vykonávajú hasiči,
oni zabezpečujú aj odbornú prípravu ostatným strojníkom, pretože v záchrannom zbore majú aj ťažkú
techniku a za účelom zaškolenia práce s touto technikou, on tieto odborné prípravy aj vedie. Pokiaľ sa
jedná o jeho pracovnú zmenu tak uviedol, že sa jedná o zmenu, ktorá začína o 7. hodine ráno a končí

ďalší deň o 7. hodine ráno, pričom táto zmena pozostáva zo služobného času, ktorý trvá od 7. hodiny do
22. hodiny. Potom do 6. hodiny ráno je služobná pohotovosť a od 6. hodiny do 7. hodiny je zase výkon
alebo služobný čas, kde v tomto čase odovzdávajú zmenu ďalšej zmene.

Pokiaľ sa jedná o náplň jeho služobnej činnosti poukázal, že v hasičskom zbore je veľa odbornosti, kde
prebieha veľa školení, či sú to už školenia na bagre, na píly, ohľadom zdravotnej prípravy a tieto sa

vykonávajú práve mimo zmeny. Skončí sa im zmena a následne oni absolvujú tieto prípravné podujatia.
On je zaradený do modulu HCP. Je to veľkokapacitné odčerpávanie vody, kde v tomto smere aj v prípade
takýchto situácií zasahujú hasiči, kde poukazuje na to, naposledy to bolo vo J., keď tam boli tie veľké
záplavy, kde museli byť pripravení v prípade, aby tento zásah bol potrebný aj mimo územia SR.

V ďalšom uviedol, že vykonáva aj inštruktáž vodičov ministerstva vnútra, pretože oni predtým, ako
získajú oprávnenie na vedenie takéhoto motorového vozidla, musia prejsť takýmto školením a toto
školenie sa vykonáva periodicky každé dva roky. Ich zásahová brigáda je zaradená aj aká výcvikové
stredisko pre vodičov pre celý tento kraj, pre celé východné Slovensko, pre Košický a Prešovský kraj,
čiže aj v tomto smere vykonáva inštruktážnu činnosť. Jedná o 3-dňové školenie, 3-krát po 8 hodín a

väčšinou sa tieto vykonávajú až po ukončení zmeny, poprípade začnú počas zmeny a dokončia sa
následne. Pokiaľ sa jedná o tento čas strávený na školeniach mimo zmeny, tak nezarátava sa to im
do pracovného času, ale majú za výkon tejto činnosti nárok na náhradné voľno, poprípade, keď takúto
činnosť vykonávajú aj v čase, keď je nariadená služobná pohotovosť, tak o čas tohto školenia sa táto
služobná pohotovosť im kráti.

Poukázal, že pokiaľ sa jedná o to, že musí zostávať v práci aj po nariadenej zmene, tak toto má vplyv
na jeho rodinný život. Jeho rodičia, aj svokrovci sú už ľudia po 80-tich rokoch, ktorí majú zdravotné
problémy. Svokra má Parkinsonovu chorobu. Svokor je onkologický pacient a vzhľadom na uvedené
potrebujú, aby bolo o nich ohľadom poskytovania zdravotnej starostlivosti postarané a v tomto smere

im vlastne túto súčinnosť poskytuje on. Je ženatý a má dve už dospelé deti, a to syna a dcéru, ktoré
sú už takisto vydatá a ženatý. Syn zatiaľ deti nemá, dcéra má dve deti, dvojročnú a jednoročnú dcérku,
pričom býva v B. a vzhľadom na to, že po zmene takisto musí zostávať v práci, a ja na vzdialenosť,
je obmedzený aj jeho styk s dcérou a s vnúčatami. Takisto manželke takéto rozvrhnutie zmien vadí,
pretože nie sú v tom čase, kedy by mohli byť spolu a tráviť spoločný čas. V zbore je už 21 rokov, a to

sa prejavuje aj v jeho živote. Zdravotné problémy však nemá, trpí však nespavosťou.

V ďalšom uviedol, že pokiaľ sa jedná o priateľov, tak s priateľmi sa už dávno nestretol. Pokiaľ sa jedná o
jeho koníčky, tak nakoľko býva v rodinnom dome, je potrebné zabezpečovať starostlivosť o tento rodinný
dom a práce okolo. Pokiaľ sa jedná o koníčky, tak mu zostáva už iba čas na prechádzky, poprípade ísť

na huby do lesa.

Ešte uviedol, že pokiaľ sa jedná o rozvrhnutie zmien, tak na túto skutočnosť upozorňovali aj svojho
zamestnávateľa a to viackrát vzhľadom na to, že oni prichádzajú ráno, odchádzajú na druhý deň ráno,
avšak doposiaľ k žiadnej náprave nedošlo.

8. Žalobca a aj žalovaný v písomných vyjadreniach predložených súdu počas prebiehajúceho konania
zotrvali na svojich stanoviskách uvedených v žalobe a k vyjadreniu k žalobe, ktoré v nich zopakovali,
poprípade rozviedli, súd preto nepovažoval za účelné a hospodárne (vzhľadom na ich obsiahlosť),
aby ich opätovne uvádzal v písomnom vyhotovení rozsudku. Predmetné vyjadrenia boli stranám sporu

doručené, strany sporu a tiež súd sa nimi v priebehu konania oboznámili.9. Podľa Článku 7, druhá, tretia veta Ústavy SR, právne záväzné akty európskych spoločenstiev a
európskej únie majú prednosť pred zákonmi SR. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú
implementáciu sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa článku 120 ods. 5.

Podľa Článku 19. ods. 2 Ústavy SR, každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do
súkromného a rodinného života.

Podľa Článku 40. Ústavy SR, každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia

majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok,
ktoré ustanoví zákon.

Podľa Článku 144 ods. 1 Ústavy SR, sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí, a pri rozhodovaní
sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa článku 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

10. Minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času
ustanovuje Smernica 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 4. novembra 2003 o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „smernica“) .

Podľa článku 1. bod 2. smernice, táto smernica sa vzťahuje na: a) minimálnu dobu denného odpočinku,

týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na prvý týždenný pracovný čas a b) určité
aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.

Podľa článku 1. bod 3. smernice, táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia, verejné a súkromné, v
zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice.

Táto smernica sa nevzťahuje na námorníkov definovaných v smere 1999/63/ES bez toho, aby bol
dotknutý článok 2 ods. 8 tejto smernice.

Podľačlánku2.ods.1smernicenaúčelytejtosmerniceplatiatietodefinície:1."pracovnýčas"jepríslušný
čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo

povinnosti v súlade s príslušnými právnymi predpismi a/alebo praxou.

Podľa článku 6 písm. b) smernice členské štáty musia zabezpečiť zabezpečenie toho, že v súlade
s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: a) týždenný pracovný čas bude obmedzený
zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo

dohodami medzi sociálnymi partnermi; b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní
vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

Podľa článku 16. písm. b) smernice, členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny
týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace.

Podľa článku 17. bod 1. smernice, pri zachovaní náležitého zreteľa na všeobecné zásady ochrany
bezpečnosti a zdravia pracovníkov sa členské štáty môžu odchýliť od uplatňovania článkov 3 až 6, 8 a
16, keď vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činností sa trvanie pracovného času nemeria a/alebo
nie je vopred určené alebo si ho môžu určiť sami pracovníci a najmä v prípade:

a) vrcholových riadiacich pracovníkov alebo iných osôb s právomocou nezávislého rozhodovania;
b) rodinných pracovníkov alebo
c) pracovníkov slúžiacich náboženské obrady v kostoloch a náboženských spoločenstvách.

Podľačlánku17.bod3.písm.iii)smernice,vsúladesodsekom2tohtočlánkusamôžuvykonaťodchýlky

článkov 3, 4, 5, 8 a 16: služby tlače, rádia, televízie, filmovej tvorby, pôšt a telekomunikácií, sanitky,
protipožiarne služby a služby civilnej ochrany.

11. Podľa § 1 od. 2 zákona č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore v znení účinnom
v rozhodnom období ( ďalej len „Zákon“), tento zákon upravuje aj štátnu službu a právne vzťahy, ktoré

súvisia so vznikom, zmenami a so skončením štátnej služby príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru a príslušníkov Horskej záchrannej služby.Podľa § 85 ods. l Zákona, služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu
službu a je k dispozícii služobnému úradu.

Podľa § 85 ods. 2 Zákona, služobný čas príslušník je 40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného
služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.

Podľa § 86 ods. 1 a 2 Zákona, služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne.
Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Pri

nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia
ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej
služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.

Podľa § 91 ods. 1 až ods. 3 Zákona, štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná nad rámec
určeného služobného času. Štátna služba nadčas sa môže písomne nariadiť v naliehavom záujme

štátnej služby, a to aj na dni služobného pokoja; ak ju nie je možné vopred písomne nariadiť, nariadi
sa ústne a po jej skončení sa bezodkladne o tom urobí písomný záznam. Nepretržitý odpočinok medzi
dvoma služobnými dňami sa nesmie pritom skrátiť na menej ako osem hodín. V kalendárnom roku
možno príslušníkovi prikázať štátnu službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín.

Podľa § 92 ods. 1 Zákona, služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v
mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa
§ 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

Podľa ustanovenia § 97 ods. l písm. h) Zákona, ako vykonávanie štátnej služby sa posudzuje čas

náhradného voľna za štátnu službu nadčas a náhradného voľna za štátnu službu vo sviatok.

Podľa § 122 ods. 3 Zákona, náhrada za služobnú pohotovosť podľa odsekov 1 a 2 nepatrí za čas, v
ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu štátnej služby; takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou
službou nadčas.

12. Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“), fyzická
osobamáprávonaochranusvojejosobnosti,najmäživotaazdravia,občianskejctiaľudskejdôstojnosti,
ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa ustanovenia § 13 ods. 1 až ods. 3 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä
sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa
odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo
postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť
fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy
a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

13. Podľa Čl. 3. ods. 1 CSP, každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať v súlade
s Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento zákon,

s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom,
judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s trvalým zreteľom
na hodnoty, ktoré sú nimi chránené.

14. V konaní sa žalobca domáhal nahradenia škody formou nemajetkovej ujmy, ktorá mu podľa jeho

tvrdení vznikla tým, že žalovaný nesprávne transponoval Smernicu EP a R č. 2003/88/ES do zákona č.
315/2001 Z.z. o Hasičskom záchrannom zbore, tento zákon neustanovuje maximálne vymedzenie dĺžky
týždenného pracovného času v rozsahu 48 hodín. V zmysle tohto zákona ani služobná pohotovosť nie
je súčasťou týždenného služobného času.

Žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru SR s miestom výkonu štátnej služby
v Humennom a okolí. V období od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX týždenný pracovný čas žalobcu
prekročildĺžkutýždennéhopracovnéhočasuvrozsahu48hodínurčenéhoSmernicouEPaRč.2003/88/
ES zo dňa 04.11.2003 a to celkovo 39 krát počas 15 mesiacov.V rokoch XXXX-XXXX žalobca pracoval na 17 hodinové zmeny a na ne nadväzovala 7 hodinová
služobná pohotovosť, v rokoch XXXX-XXXX pracoval na 16 hodinové zmeny a na ne nadväzovala 8

hodinová služobná pohotovosť. Do služobného času žalobcu zo strany v uvedených rokoch nebol
započítavaný čas služobnej pohotovosti.

Tieto skutočnosti v konaní neboli sporné.

15. Žalovaný v konaní v prvom rade namietal nedostatok pasívnej vecnej legitimácie na jeho strane
a z uvedeného dôvodu žiadal žalobu zamietnuť.

Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu
- navrhovateľovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento
hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného

práva na strane navrhovateľa), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane odporcu) je
imanentnou súčasťou súdneho konania (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
29.06.2010, sp. zn. 2Cdo/205/2009).

Predpokladom úspešnosti žaloby je preukázanie toho, že strany sporu sú vecne legitimované (t.j. že

žalobu podal nositeľ určitého hmotnoprávneho oprávnenia proti tomu, kto je z hľadiska hmotnoprávneho
nositeľom tomu zodpovedajúcej povinnosti).

16. Súd je toho názoru, že žalovaný je v danej právnej veci pasívne vecne legitimovaný. Slovenská
republika, v zastúpení Ministerstvom vnútra SR, predstavuje garanta riadnej transpozície Smernice do

zákona č. 315/2001 Z.z., pokiaľ ide o nezarátanú pracovnú pohotovosť hasiča na pracovisku počas
jej neaktívnej časti do pracovného času, keďže absentujúca alebo nesprávna transpozícia Smernice
EÚ do noriem vnútroštátneho práva je výsledkom zákonodarného a legislatívneho procesu. Ide teda
o objektívnu zodpovednosť štátu, ktorá tu existuje bez ohľadu na to, ktorý konkrétny verejný orgán sa
porušenia práva EÚ dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu podľa vnútroštátnych noriem

nahradiť.

Za dodržiavanie, rešpektovanie a zabezpečenie dodržiavania a rešpektovania práva Európskej únie
sú zodpovedné jednotlivé členské štáty EÚ a v prejednávanej veci je týmto zodpovedným subjektom
Slovenská republika. Zo samotného rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci I. J. vyplýva, že v prípade

porušenia práva na dodržiavanie 48 hodinového pracovného času poškodený má právo domáhať sa
náhrady škody proti členskému štátu. Žalovaný teda disponuje pasívnou legitimáciou a žalobca teda
dôvodne uplatnil nárok na náhradu škody z dôvodu porušenia práva Európskej únie voči Slovenskej
republike ako pasívne legitimovanej strane sporu, v mene ktorej koná ústredný orgán verejnej správy,
do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor SR.

Súd v tomto smere ešte poukazuje, že v otázkach neupravených normami komunitárneho práva, resp.
judikatúrou SDEÚ v sporoch o nárokoch na náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva
Únie členským štátom, sa subsidiárne použije vnútroštátne právo pri zachovaní princípu rovnocennosti
(ekvivalencie) a účinnosti (efektivity). Zásada rovnocennosti znamená, že vnútroštátny súd nemôže v

prípade konania s úniovým prvkom aplikovať prísnejšie procesnoprávne alebo hmotnoprávne pravidlá
ako tie, ktoré by aplikoval v konaniach bez úniového prvku s podobným predmetom, čo znamená, že
dotknutý subjekt musí mať možnosť uplatniť si nárok, ktorý mu vyplýva z úniovej právnej normy za
takých podmienok, za akých by si mohol nárok uplatniť založený na podobnej vnútroštátnej právnej
norme bez úniového prvku. Zásada účinnosti - efektivity znamená, že procesné predpisy, ktoré platia

vo vnútroštátnych konaniach určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré zakladá úniové právo v
prospechprávnychsubjektov,nemôžebyťupravenétakýmspôsobom,ktorýbyvýkonprávpriznávaných
úniovým právnym poriadkom prakticky znemožňoval alebo nadmerne sťažoval.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že pokiaľ pre takto vymedzenú oblasť zodpovednosti štátu neexistuje

špecializovaná vnútroštátna právna úprava, namieste je využitie právnej úpravy obsahom a účelom
čo najbližšej v zmysle zásad analógie iuris a analógie legis rešpektujúc princípy úniového práva.
Vo všeobecnosti otázku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci upravuje
zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmeneniektorých zákonov, ktorý v § 4 písm. e) vymedzuje ako za škodu zodpovedný orgán konajúci v
mene štátu ministerstvo, či iný ústredný orgán štátnej správy, ak v dôsledku nesprávneho prebratia
smernice EÚ alebo v dôsledku nedodržania lehoty určenej na prebratie, vznikla škoda pri výkone

verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného
orgánu štátnej správy. Zodpovednosť štátu, za ktorý koná zákonom označený orgán je však daná len
v prípade, ak existuje nezákonné rozhodnutie, či nesprávny úradný postup, v príčinnej súvislosti s
ktorými vznikla škoda. Sporová vec sa týka porušenia práva Únie pre absentujúcu, resp. nesprávnu
transpozíciu Smernice do zákona č. 315/2001 Z.z., pretože do pracovného času hasiča sa nezarátava

aj jeho pracovná pohotovosť na pracovisku počas jej neaktívnej časti (§ 12 ods. 6 v spojení s § 193
zákona č. 315/2001 Z.z vylúčil aplikáciu § 96 ods. 2 Zákonníka práce na služobné pomery hasičov).
Absentujúca alebo nesprávna transpozícia Smernice EÚ do noriem vnútroštátneho práva je výsledkom
zákonodarnéhoalegislatívnehoprocesu,ktorýjevzmysle§9vylúčenýzpôsobnostizákonač.514/2003
Z.z., keďže za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady
SR pri výkone jej pôsobnosti podľa Článku 86 písm. a), d) Ústavy SR a postup alebo výsledok postupu

vlády SR pri výkone jej pôsobnosti podľa Článku 119 písm. b/Ústavy SR.

17. Žalovaný v konaní tiež vzniesol námietku premlčania žalobcom uplatneného nároku a s touto
námietkou sa tiež súd ako prvoradou musel v konaní vysporiadať.

Podľa § 101 OZ, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a
plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Súd dospel k záveru, že nárok žalobcu uplatnený žalobou nie je premlčaný a teda námietka premlčania
zo strany žalovaného nebola vznesená dôvodne. Žalobca si v konaní uplatňuje nárok na náhradu

nemajetkovej ujmy za obdobie od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX, ktorý je potrebné posúdiť ako právo
majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe. Nárok žalobcu
súd posudzoval v uvedenej trojročnej premlčacej dobe, a nakoľko žaloba bola podaná na súd dňa
XX.XX.XXXX, uplatňovaný nárok žalobcu premlčaný nie.

18. Žalovaný v konaní ďalej namietal, že dotknutá smernica bola do právneho poriadku Slovenskej
republiky transponovaná správne a tvrdil, že paragrafové znenie zákona o HaZZ neodporuje dotknutej
smernici. Z citovaných paragrafových znení zákona o HaZZ však nevyplýva, že by služobná pohotovosť
hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť služobného času. Čas služobnej
pohotovosti, pokiaľ nedochádza k služobným výjazdom, sa do služobného času nezapočítava a práve

v tom spočíva rozpor s právom Európskej únie. Žalovaný argumentoval, že nemožno výkon neaktívnej
služobnej pohotovosti započítať do pracovného služobného času. Služobnú pohotovosť zákon explicitne
nezaraďuje do výkonu štátnej služby, práve naopak, z § 86 zákona o HaZZ pri nerovnomernom
rozvrhnutí služobného času vyplýva, že zákon rozlišuje medzi dĺžkou vykonávania štátnej služby a na
ňu nadväzujúcou služobnou pohotovosťou v mieste vykonávania štátnej služby. Rozlíšenie vyplýva z §

122 ods. 3 zákona o HaZZ, pretože ak počas trvania služobnej pohotovosti dôjde k vykonaniu výjazdu,
až takéto vykonávanie je štátnou službou. Podľa citovanej smernice je pracovný čas aj čas pracovnej
pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorej je pracovník fyzicky prítomný na pracovisku a 48-
hodinová hranica pre priemerný týždenný pracovný čas zahŕňa nadčasy aj pracovnú pohotovosť. Zákon
o HaZZ umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného

času a rozvrhnúť žalobcovi služobný pracovný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú
v článku 6 písm. b) smernice.

Súd dospel k záveru, že žalovaný v rámci preberania smernice 2003/88/ES po vstupe do Európskej
únie nezohľadnil skutočnosť, že pracovná (služobná) pohotovosť predstavuje pracovný (služobný)

čas pracovníka. Cieľ článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nebol v prípade zákona č. 315/2001
Z. z. dosiahnutý. Vo všeobecnosti platí, že smernica ako špecifický prameň práva Únie vyžaduje od
členských štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom
právnom poriadku. Na tento účel musia byť ustanovenia smernice prebraté tak, aby bola ich záväznosť
nespochybniteľná, aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby sa prebratím smernice

do vnútroštátneho práva dosiahol stav, ktorý je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje
jej úplnú účinnosť v členskom štáte. Z hľadiska prejednávaného sporu článok 6 písm. b) smernice
2003/88/ES jednoznačne stanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane
nadčasov neprekročí 48 hodín.Súdny dvor EU potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe,
počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas

a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou 2003/88/ES. Nakoľko aj
žalobca musí byť počas výkonu služobnej pohotovosti k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku,
celý čas služobnej pohotovosti je potrebné započítavať do pracovného času žalobcu. Bez vplyvu na
porušenie článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES je preto aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť
je žalobcovi vyplácaná náhrada. Súdny dvor EU dodal, že ak povaha a rozsah povinností a režim

zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka, vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na mieste výkonu
práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomuto
pracovníkovi počas doby pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú
možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon
práce nepožaduje, a venovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje táto doba služobnej
pohotovosti pracovný čas pracovníka (C-214/20 zo dňa 11.11.2021, C-580/19 zo dňa 09.03.2021,

C-107/19 zo dňa 09.09.2021 a C-344/19 zo dňa 09.03.2021).

Podľa rozsudku Súdneho dvora C-518/2015 K. členské štáty sa nemôžu pokiaľ ide o určité kategórie
hasičov prijatých do verejných hasičských služieb odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z
ustanovení tejto smernice, ktorá definuje pojmy pracovný čas a čas odpočinku. Článok 15 smernice

neumožňuje, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali menej reštriktívnu definíciu pojmu
pracovný čas. Článok 2 smernice sa má vykladať tak, že čas pracovnej pohotovosti, ktorú pracovník
trávi doma s povinnosťou reagovať na výzvu zamestnávateľa do ôsmich minút, čo do značnej miery
ovplyvňuje jeho možnosti venovať sa iným činnostiam sa má považovať za pracovný čas.

Uvedený názor je podporený tiež závermi uznesenia Súdneho dvora EÚ vo veci C-52/04 C. H. J. G.,
podľa ktorých čl. 2 Smernice 89/391/EHS a čl. 1 ods. 3 Smernice 2003/88/ ES, sa majú vykladať v
tom zmysle, že činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby, akou je verejná
služba, o ktorú ide v konaní vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže
čl. 6 bod 2 Smernice 2003/88/ES v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej

ako maximálny týždenný čas, vzťahujúcej sa aj na služby hliadky. Jeho prekročenie je však možné v
prípade výnimočných okolností takej závažnosti a rozsahu, ktoré dočasne prevážia cieľ smerujúci k
zabezpečeniu riadneho fungovania služieb nevyhnutných pre ochranu takých verejných záujmov, ako sú
verejný poriadok, zdravie a bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim v zabezpečení bezpečnosti a zdravia
pracovníkov pridelených do zásahových a záchranných jednotiek. Súdny dvor EÚ aj v tomto uznesení

dospel k záveru, že jediným cieľom výnimky uvedenej v čl. 2 odsek 2 prvého pododseku Smernice
89/391/EHS bolo zabezpečenie riadnej činnosti služieb nevyhnutných na účely ochrany bezpečnosti,
zdravia,tiežverejnéhoporiadkuvprípadezávažnýchasvojimrozsahommimoriadnychokolností,napr.v
prípade katastrofy, pre ktoré je charakteristická najmä skutočnosť, že môžu pracovníkov vystaviť rizikám,
ktoré nie sú zanedbateľné, pokiaľ ide o ich bezpečnosť alebo zdravie, a ktoré, vzhľadom na ich povahu,

nie je možné zohľadniť pri rozvrhu pracovného času zásahových a bezpečnostných zložiek.

Ohľadom uvedenej žalovaným namietanej skutočnosti súd ešte uvádza, že na záver o porušení článku
6 písm. b) Smernice 2003/88/ES nemá vplyv ani skutočnosť, že žalovaný v zmysle článku 16 písm.
b) Smernice 2003/88/ES v spojení s článkom 17 ods. 3 písm. b) bod iii) Smernice 2003/88/ES uplatnil

na výpočet priemerného pracovného času žalobcu referenčné obdobie 6 mesiacov (§ 86 ods. 1 druhá
veta zákona č. 315/2001 Z. z.), pretože podľa výsledkov dokazovania v spornom období žalobcov
priemerný služobný čas viackrát mesačne presiahol hranicu 48 hodín (za žalované obdobie to bolo 21
krát). Porušenie článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné,
pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného

týždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o
porušenie práva Únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho dvora (napr. C-429/09).

Súd sa okrem toho nestotožňuje ani so záverom žalovaného, že článok 17 ods. 1 Smernice 2003/88/ES
umožňuje odklon od článku 6 Smernice 2003/88/ES v prípade príslušníkov Hasičského a záchranného

zboru. Tento článok sa vzťahuje sa len na a) vrcholových riadiacich pracovníkov alebo iných osôb
s právomocou nezávislého rozhodovania, b) rodinných pracovníkov alebo c) pracovníkov slúžiacich
náboženské obrady v kostoloch a náboženských spoločenstvách. Pracovníkov protipožiarnej služby aslužby civilnej ochrany sa týka článok 17 ods. 3 Smernice 2003/88/ES, ktorý neumožňuje odklon od
článku 6 Smernice 2003/88/ES).

19. Ako nedôvodnú súd tiež vyhodnotil žalovaným namietanú skutočnosť, že ustanovenia Smernice EP
a R č. 2003/88/ES sa na žalobcu ako hasiča nevzťahujú.

Čl. 6 písm. a) Smernice má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcovi práva, ktoré môžu jednotlivci
uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi, a teda poškodený pracovník má právo sa domáhať

náhrady škody v prípade porušenia práva na dodržiavanie 48 hodinového týždenného pracovného času
vyplývajúceho z čl. 6 písm. b) Smernice priamo proti členskému štátu.

K uvedenej argumentácii žalovaného súd tiež uvádza, že vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora EÚ
je potrebné konštatovať, že z rozsahu úpravy Smernice nie sú vyňatí ani hasiči.

Súdny dvor EÚ v rozsudku C-429/09 z 25.11.2010 I. J. uviedol, že z rozsahu úpravy tejto smernice
nie sú vyňatí ani hasiči. V bode 33 konštatuje, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje
pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník,
keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré
ukladáčlenskýmštátompovinnosťstanoviť48hodinovúhranicuprepriemernýtýždennýpracovnýčas,v

súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia článku
22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také
činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom
súhlasu dotknutého pracovníka. Členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6
písm. b) smernice 2003/88 tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný

pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým
spôsobom obmedzia ( obdobne aj rozsudky z 5. októbra 2004, C.. C-397/01 až 103/01, s. I-8835, body
98 a 100, C-518/15 vo veci K.).

Smernica sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v

teréne a nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným
osobám, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným a to aj vtedy, keď
zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť
pracovníkov určitým rizikám. Na účely Smernice nemôže byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa
vnútroštátnych právnych predpisov, ale má autonómny význam vlastný právu Únie, keď za pracovníka

sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa a právna povaha
pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie
pracovníka v zmysle práva Únie. Vzhľadom na uvedené sú irelevantné námietky žalovaného o tom,
že Smernica sa nevzťahuje na postavenie žalobcu ako príslušníka hasičského zboru, a bez právneho
významu je aj fakt, či hasič plní svoje úlohy v pracovnom (služobnom) pomere ako hasič dobrovoľný,

mestský alebo štátny Článok 6 písm. b/ Smernice predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským
štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna
požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemožno
podrobiť akejkoľvek podmienke, alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva,
ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi.

Na účely Smernice nemôže byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa vnútroštátnych právnych
predpisov, ale má autonómny význam vlastný právu Únie, keď za pracovníka sa považuje každý, kto
vykonávaskutočnéakonkrétnečinnostiprezamestnávateľaaprávnapovahapracovnoprávnehovzťahu
z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva

Únie.

20. Po vysporiadaní sa s vyššie uvedenými skutočnosťami tvrdenými žalovaným, súd následne pristúpil
kposúdeniudôvodnostinárokužalobcunanáhradunemajetkovejujmy,kposúdeniasplneniazákonných
predpokladov nároku uplatneného žalovaným na náhradu nemajetkovej ujmy a k posúdeniu výšky

žalobcom uplatneného nároku.

Na základe vyššie uvedených skutočností súd dospel k záveru, že žalovaný zodpovedá za škodu
spôsobenú žalobcovi porušením jeho práva vyplývajúceho z noriem Únie, predpoklady zodpovednostivyplývajú z judikatúry Súdneho dvora, podľa ktorej štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú
porušením práva Únie, ak:
a) porušená norma práva Únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám alebo

zakladá povinnosti pre členský štát,
b) porušenie práva Únie je dostatočne závažné a
c) medzi porušením práva Únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť
s tým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd.

Predpoklady, že žalovaný zodpovedá za škodu spôsobenú žalobcovi porušením jeho práva
vyplývajúceho z noriem EÚ, súd mal splnené, pretože:
1. článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES priznáva pracovníkom právo na priemerný týždenný pracovný
čas vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín,
2. uvedené ustanovenie nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, pretože
slovenský právny poriadok umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov

presiahol 48 hodín,
3. porušenie uvedeného článku vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie
jasnej a konkrétnej normy EÚ, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného
času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva, ktoré je
v zjavnom rozpore aj s judikatúrou Súdneho dvora EU (napr. C-429/09) a

4. porušenie tejto normy malo za následok ukrátenie času na odpočinok žalobcu resp. času tráveného
inak ako v mieste jeho pracoviska.

Súd vyhodnotil ako nedôvodnú námietku žalovaného, že medzi porušením práva Európskej únie
a vznikom škody žalobcu nie je príčinná súvislosť z dôvodu, že žalobca neupozornil svojho

zamestnávateľanaporušovaniejehoprávaanepožiadalhoonáhraduškody,atedanevyvinulprimerané
úsilie na zamedzenie vzniku škody. Na postavenie žalobcu ako hasiča sa vzťahuje judikatúra súdneho
dvora (rozsudky C-429/09 a C-445/06), z ktorej vyplýva, že Článok 6 písm. b/ smernice nevyžaduje, aby
dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržanie minimálnych požiadaviek upravených
týmto ustanovením a takýto postup by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám

povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo
nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať, výkon práv priznaných
jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva Európskej únie by bol znemožnený alebo
nadmerne sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody založené na porušení práva Európskej únie
museli byť zamietnuté alebo čiastočne zamietnuté iba z dôvodu, že sa jednotlivci nedomáhali práva,

ktoré im priznáva právo Európskej únie, a ktoré im vnútroštátny zákon odoprel.

21. Ujma môže nastať tak v majetkovej, ako i v nemajetkovej sfére osoby poškodenej. Nemajetková
ujma je ujmou v osobnej sfére poškodeného. Náprava nesleduje cieľ navrátenia do pôvodného stavu či
poskytnúť poškodenému peňažné zadosťučinenie, ale predstavuje skôr určité spravodlivé zmiernenie

následkov vzniknutej ujmy.

Vnútroštátna právna úprava v zmysle zákona č. 315/2001 Z.z. v dôsledku nedostatočného
transponovania smernice 2003/88/ES umožnila zamestnávateľovi, resp. služobnému úradu rozvrhnúť
žalobcovi služobný čas tak, že tento presiahol maximálnu hranicu, stanovenú v čl.6 písm. b) smernice

2003/88/ES, v dôsledku čoho žalobca v rozhodnom období vykonával prácu nad čas povolený právom
Únie, kedy sa vyžadovalo, aby bol nepretržite dostupný a plne k dispozícii svojmu zamestnávateľovi,
pričom došlo k zásahu do práva žalobcu na súkromie, ktorého súčasťou je aj právo na rodinný život, teda
právo utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny založené na silných citových väzbách.
Žalobca sa objektívne nemohol venovať rodine v rozsahu, v akom by chcel, ale najmä nemohol zo

svojim časom voľne nakladať, nemohol sa venovať svojim záľubám. Pre nedostatok času nemohol ani
oddychovať, hoci relax je vzhľadom na rizikovosť jeho práce nesmierne potrebný. Právo na odpočinok
bolo u žalobcu permanentne niekoľko rokov porušované, napriek tomu, že plní v spoločnosti veľmi
zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života.

Súd nárok na náhradu nemajetkovej ujmy preto posúdil podľa právnej úpravy, ktorá je svojou povahou a
účelom najbližšia uplatnenému nároku žalobcu, teda v zmysle ust. §§ 11 až 13 Občianskeho zákonníka.
Žalobcovi vznikla ujma v nemajetkovej sfére tým, že v dôsledku vnútroštátnej úpravy žalobca musel
reálne odpracovať viac, ako by bol povinný, ak by bola Smernica implementovaná správne. Súdmi SRpritom už bolo ustálené, že v zmysle slovenského právneho poriadku náhradu ujmy v nemajetkovej sfére
možno zabezpečiť len cez inštitút ochrany osobnosti v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a
nie cez inštitút náhrady škody, čo bude platiť aj pre prípad porušenia práva jednotlivca garantovaného

právom EÚ.

22. Žalobca bol teda ukrátený v nemajetkovej sfére o čas odpočinku, ktorý mohol stráviť s blízkymi,
fyzicky a psychicky regenerovať. V súlade s princípom rovnocennosti komunitárneho a vnútroštátneho
práva, súd preto aplikoval ustanovenia o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej fyzickým

osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv v zmysle § 13 v spojení s § 11 Občianskeho
zákonníka zohľadniac pri určení výšky náhrady kritéria stanovené zákonom a vyplývajúce z judikatúrnej
praxe.

Účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času podľa Smernice 2003/88/ES je
zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania alebo iného

nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a
aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie. Pokiaľ súčasne došlo k zásahu do práva žalobcu
na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), pretože musel reálne
odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle Smernice 2003/88/ES a na úkor svojich blízkych musel tráviť
čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším, rodine, priateľom,

záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením, došlo k zásahu do práv
osobnostných práv žalobcu.

So zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené a jeho okolnosti
nemožno podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým je

zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti. Občianskoprávne prostriedky ochrany
osobnosti uvedené v § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka sú uvedené len príkladmo, právna
úprava nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Z ustanovenia § 13 ods.
1Občianskeho zákonníka vyplýva, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané

zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením sa rozumie morálna satisfakcia. Vychádzajúc z povahy
porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo (t. j. žalovaný ako členský štát Únie
neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica
priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES) je dôvodný
záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov

nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Rovnako neprichádza
do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie,
odvolanie výrokov a podobne. Aj z formulácie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie
dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti je len príkladom, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť
právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Berúc do úvahy judikatúru Súdneho dvora EU možno

nárok na náhradu takto vzniknutej škody podľa úniového práva posúdiť ako nemajetkovú ujmu v zmysle
slovenského práva.

23. Posúdenie výšky nemateriálnej ujmy je závislé od úvahy súdu. Súd vo svojom rozhodnutí musí
uviesť dôvody, pre ktoré bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v konkrétnej výške. Aj keď výška

nemateriálnej ujmy je predmetom voľnej úvahy súdu, táto úvaha sa musí opierať o preskúmateľné
hľadiská. Výška náhrady nemajetkovej ujmy je určovaná základnými zákonnými kritériami, a to
predovšetkým závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami za ktorých k porušeniu práva došlo. Za
závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu
práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú, pritom

nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, te dato, či by predmetnú ujmu takto
v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. Samotná závažnosť ujmy v dôsledku
neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným a výlučným kritériom pre určenie
výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd musí prihliadnuť aj na okolnosti za ktorých k porušeniu práva
došlo.

Súd konštatuje, že nemajetková ujma žalobcovi nevznikla tým, že pracovná pohotovosť je ohodnotená
nižšie ako výkon v rámci pracovného času (Smernica uvedené nerieši), ale tým, že v dôsledku
vnútroštátnej úpravy musel reálne fyzicky odpracovať viac, ako by bol povinný v tom prípade, ak by bolaSmernica prebratá do zákona správne. Akékoľvek matematické výpočty vychádzajúce z výšky mzdy,
resp. doplatku peňažnej náhrady, by preto neboli pre súd tým správnym meradlom pre stanovenie výšky
nároku. Pre rozhodnutie súdu bol dôležitý rozsudok ESD vo veci C 429/09 I. J. a jednoznačné znenie

Smernice z ktorých vyplynula povinnosť žalovaného k náhrade škody ako nemajetkovej ujmy, ktorá
žalobcovi vznikla.

Všeobecné okolnosti, za ktorých k porušeniu práva Európskej únie došlo, ktoré aj ESD v rozhodnutí vo
veci C - 429/09 J. považoval za vážne, zakladajú v spojitosti s objektom zásahu (vnútorné prežívanie

dôsledkov nerešpektovania limitu pracovného času žalobcom), intenzitou porušenia (prekračovanie
limitu 48 hodín pravidelne vždy o niekoľko hodín týždenne – priemerne okolo 5 až 10 hodín) a jeho
trvanie (v posudzovanom období 3 roky), potrebu odškodniť tým vzniknutú ujmu peňažnou náhradou.

Pri stanovení náhrady za zásahy žalovaného do nemajetkovej sféry žalobcu - práva na odpočinok,
súkromie a rodinný život, súd prihliadal na vyššie uvedené kritéria v Rozsudku J., a na závažnosť

ujmy, ktorá mu takým (dostatočne závažným) zásahom vznikla, na následky takým zásahom vyvolané,
okolnosti zásahu a v neposlednom rade aj na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá je priznávaná
všeobecnými súdmi v iných prípadoch, keď súdy aplikujú ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka.

Žalobca do súčasnej doby vykonáva náročnú prácu nad čas povolený právom únie, ktorá vyžaduje

aby bol nepretržite dostupný a plne k dispozícii svojmu zamestnávateľovi. Tým dochádza k zásahu do
jeho práva na súkromie, ktorého súčasťou je aj právo na rodinný život, teda právo utvárať, udržiavať
a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny založené na silných citových väzbách. Žalobca sa objektívne
nemôže venovať rodine v rozsahu v akom by chcel, ale najmä nemôže zo svojim časom voľne nakladať,
nemôže sa venovať svojim záľubám. Pre nedostatok času nemôže v dostatočnom rozsahu oddychovať,

hoci relax je vzhľadom na rizikovosť jeho práce nesmierne potrebný. Právo na odpočinok je u žalobcu
permanentne niekoľko rokov porušované, napriek tomu, že plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy,
ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života. Súd považuje pracovnú pozíciu žalobcu za vysoko
zodpovednú, rizikovú a fyzicky aj psychicky náročnú.

Práca žalobcu ako hasiča je nielen náročná a riziková, ale aj veľmi dôležitá, nakoľko v súčasnosti
okrem požiarov zasahujú hasiči aj pri dopravných nehodách, hromadných haváriách, živelných
pohromách, úniku nebezpečných, rádioaktívnych látok, množstve rôznych technických zásahov a
rôznych záchranných prácach, pričom nezanedbateľná je aj ich osvetová činnosť ohľadom poučenia
obyvateľstvaakontrolypožiarnehozabezpečeniabudov.Otoviacsajavípotreba,abyžalobcaakohasič

mal dostatok času na odpočinok, regeneráciu, súkromie, rodinný život, aby sa mohol venovať svojim
záľubám, príp. aj aktivitám ktoré priamo, či nepriamo súvisia s výkonom jeho povolania

Aplikujúc vyššie uvedené kritériá súd v okolnostiach prípadu uzavrel, že žalobca bol v období od
XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX ukrátený o čas odpočinku, ktorý by mohol tráviť regeneráciou svojich

psychických a fyzických síl, ako aj budovaním vzťahov v rámci rodiny, keď tento čas musel tráviť
výkonom pracovnej pohotovosti nad rámec stanovený Smernicou. Tento stav trval dlhodobo. Zároveň
súd zohľadnil, že žalobca v konaní nepreukázal reálny trvalý, resp. závažný dopad tohto zásahu na
jeho medziľudské vzťahy, rodinné vzťahy, prípadne na zhoršenie zdravotného stavu. Zohľadniac túto
skutočnosť, ako aj doterajšiu súdnu prax v obdobných veciach súd dospel k záveru, že primeranou

výškou nemajetkovej ujmy za posudzované obdobie je suma 2 500,- eur, v ktorej časti žalobe vyhovel
a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

24. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Súd žalobcovi priznal nemajetkovú ujmu vo výške 2 500,- eur z uplatnenej sumy 5 000,- eur a vo

zvyšku žalobu žalobcu zamietol, pričom rozhodnutie o výške ujmy bola na úvahe konajúce súdu a to po
zohľadnený konkrétnych okolností prejednávaného prípadu.Zásadu úspechu treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu. V týchto
prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou
uplatneného nároku. Nebolo by celkom spravodlivé požadovať od žalobcu, aby svoju ujmu podceňoval

iba preto, aby potom nemusel hradiť trovy konania. V takom prípade, je pri rozhodovaní o náhrade trov
konania potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce (pozri nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS
170/99). Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Nemožno však
opomenúť ani fakt, že zo strany žalobcu môže dôjsť k značnému nadhodnoteniu výšky sporu. Vhodným
riešením v takom prípade bude, že žalobca má právo na plnú náhradu trov konania, avšak výlučne

iba z prisúdenej sumy ( k vyššie uvedenému pozri Števček, M., Ficová, S.. Baricová, J., Mesiarkinová,
S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C.H. Beck, 2016,
926-927 s.)

Vzhľadom na uvedené súd mal za to, že žalobca bol v konaní plne úspešný pokiaľ sa jedná o
základné právo a samotný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobcovi tak patrí proti neúspešnému

žalovanému nárok na plnú náhrada trov konania, avšak iba z prisúdenej sumy.

Súd preto o trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi priznal nárok na plnú náhradu trov konania
z prisúdenej sumy, pričom o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po
právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia
prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)

a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred

súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia
domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.