Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 1. október 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/26/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8323202173
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8323202173.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu

JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Kataríny Krochtovej v spore žalobcu: X. L. J. B., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom E. XXX, XXX XX E., právne zastúpený Advokátska kancelária prof. JUDr. Ján Klučka, CSc,
s.r.o., so sídlom Ku Potoku 4, 040 16 Košice - mestská časť Myslava, IČO: 54 725 542, proti žalovanému:
Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova
2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866, o zaplatenie nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Humenné, č.k. 7C/32/2023-94 zo dňa 22. januára 2024, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť

žalobcovi sumu 2 500,-eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku o náhrade o trov konania.

II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol
(cit.):
„Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 2 500,-eur, a to v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Žalobu vo zvyšnej časti zamieta.
Žalobcovi voči žalovanému priznáva náhradu trov konania v plnom rozsahu z prisúdenej sumy s tým,

že o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. Rozhodnutie právne zdôvodnil druhou a treťou vetou čl. 7, čl. 19 ods. 2, čl. 40, čl. 144 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky; čl. 1 bod 2, čl. 1 bod 3, čl. 2 ods. 1, čl. 6 písm. b), čl. 16 písm. b), čl. 17 bod. 1, čl.
17 bod 3 písm. iii) Smernice 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo dňa 04. novembra 2003 o
niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „Smernica“); § 1 ods. 2, § 85 ods. 1 a 2, §
86 ods. 1 a 2, § 91 ods. 1 až 3, § 92 ods. 1, § 97 ods. 1 písm. h), § 122 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z.

o hasičskom a záchrannom zbore v znení účinnom v rozhodnom období (ďalej len „zákon č. 315/2001
Z. z.“); § 11 a § 13 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka; § 1 písm. a), § 4 ods. 1 písm. e) zákona č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), čl. 24 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, čl. 3 ods. 1
zákona 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).

3. Vychádzal zo zistenia, že žalobca sa podanou žalobou na tamojšom súde domáhal vydania

rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 5 000 eur a zaviazal by ho na
náhradu trov konania. Žalobca sa proti žalovanému domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy v peniazoch
z dôvodu, že do právneho poriadku Slovenskej republiky nebola správne transponovaná Smernica
Európskej únie č. 2003/88/ES v dôsledku čoho tento zákon neobsahuje maximálne vymedzenie dĺžkytýždenného pracovného času v rozsahu 48 hodín, ktorý nemôže byť prekročený. Uplatňoval si nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy za obdobie 3 rokov pred podaním žaloby, t.j. od 11.07.2020 do 10.07.2023.
Žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru SR s miestom výkonu štátnej služby v

Humennom a okolí. Z tvrdení žalobcu, ktoré neboli sporné, vyplývalo, že v rokoch XXXX-XXXX pracoval
na 17 hodinové zmeny, na ktoré bezprostredne nadväzovala 7 hodinová služobná pohotovosť. V rokoch
2022-2023 pracoval na 16 hodinové zmeny a na ne nadväzovala 8 hodinová služobná pohotovosť.
V období od 11.07.2020 do 10.07.2023 týždenný pracovný čas žalobcu prekročil dĺžku týždenného
pracovného času v rozsahu 48 hodín určeného Smernicou EP a R č. 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 a

to v súhrne 39 krát počas 15 mesiacov. Do služobného pracovného času žalobcu v uvedených rokoch
nebol započítavaný čas služobnej pohotovosti.

Vprvomradesasúdprvejinštancievysporiadalsnámietkoumiestnejpríslušnostivznesenoužalovaným
pri jeho prvom procesnom úkone. Žalovaný namietal miestnu nepríslušnosť súdu prvej inštancie na
prejednanie a rozhodnutie v danej právnej veci a na tejto námietke zotrvával. Súd s poukazom na

ust. § 17 a § 42 CSP posúdil námietku miestnej nepríslušnosti žalovaného ako nedôvodnú. Uviedol,
že skutočnosť zakladajúca právo žalobcu na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) nastala v obvode
Okresného súdu Humenné, pretože škoda vznikla v mieste výkonu jeho služobnej činnosti v P. a
okolí. Posúdenie otázky, či sa jedná alebo nejedná o nesprávnu transpozíciu smernice patrí miestne
príslušnému súdu na konanie o náhradu takto spôsobenej škody a nie súdu v obvode ktorého sídli

ústredný orgán štátnej správy zodpovedný za jej transpozíciu.

Knámietkežalovanéhoonedostatkupasívnejvecnejlegitimáciesúdprvejinštancieuviedol,žežalovaný
je v danej právnej veci pasívne vecne legitimovaný. Slovenská republika, v zastúpení Ministerstva
vnútra SR, predstavuje garanta riadnej transpozície Smernice do zákona č. 315/2001 Z.z., keďže

nesprávna resp. absentujúca transpozícia Smernice EÚ do noriem vnútroštátneho práva je výsledkom
zákonodarného a legislatívneho procesu. Jedná sa o objektívnu zodpovednosť štátu, ktorá tu existuje
bez ohľadu na to, ktorý konkrétny orgán sa porušenia práva EÚ dopustil. Za dodržiavanie, rešpektovanie
a zabezpečenie dodržiavania práva Európskej únie sú zodpovedné jednotlivé členské štáty EÚ a v
danom prípade je týmto zodpovedným subjektom Slovenská republika. Zároveň uviedol, že vnútroštátna

právna úprava Slovenskej republiky neobsahuje špeciálne ustanovenia o konaní o náhradu škody v
dôsledku nesprávnej transpozície smernice, teda práva EÚ do právneho poriadku SR, v dôsledku
uvedeného je nevyhnutné na vec aplikovať podľa zásady analógie právnu úpravu, ktorá upravuje právne
vzťahy obsahom a účelom najbližšie. Otázku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci upravuje zákon č. 514/2003 Z.z.. Keďže predmetný zákon na vec nie je možné aplikovať

z dôvodu, že do pôsobnosti tohto zákona patria iba právne vzťahy založené na nesprávnom úradnom
postupe alebo nezákonnom rozhodnutí štátu alebo orgánu územnej samosprávy, pričom výslovne v §
9 zákona č. 514/2003 Z.z. je vylúčená zodpovednosť štátu v dôsledku nesprávneho zákonodarného
a legislatívne procesu, tunajší súd analogicky na vec aplikoval iba ustanovenie § 4 písm. e) zákona
č. 513/2003 Z.z., ktoré upravuje okruh štátnych orgánov, ktoré sú oprávnené konať v mene SR pri

vzniku zodpovednosti za škodu, a to poukazujúc na povinnosť vnútroštátneho súdu rešpektovať princípy
rovnocennosti a účinnosti. Žalovaný teda disponuje pasívnou vecnou legitimáciou a žalobca dôvodne
uplatnil nárok na náhradu škody z dôvodu porušenia práva Európskej únie voči Slovenskej republike
ako pasívne legitimovanej strane sporu, v mene ktorej koná ústredný orgán verejnej správy, do ktorého
pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor SR.

Žalovaný ďalej namietal nesprávne prebratie smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky
a tvrdil, že zákonné znenie neodporuje dotknutej smernici. Argumentoval, že nemožno výkon
neaktívnej služobnej pohotovosti započítavať do pracovného služobného času. Z ust. § 86 o HaZZ
pri nerovnomernom rozvrhnutí služobného času vyplýva, že zákon rozlišuje medzi dĺžkou vykonávania

štátnej služby a na ňu nadväzujúcou služobnou pohotovosťou v mieste vykonávania štátnej služby.
Súd dospel k záveru, že žalovaný v rámci preberania Smernice 2003/88/ES p vstupe do Európskej
únie nezohľadnil skutočnosť, že pracovná (služobná) pohotovosť predstavuje pracovný (služobný) čas
pracovníka. Cieľ zamýšľaný čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88 ES nebol v prípade zákona č. 315/2001
Z.z. dosiahnutý. Z hľadiska prejednávaného sporu čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES jednoznačne

stanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí
48 hodín. Poukázal na judikatúru Súdneho dvora EÚ, z ktorej vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci
pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný
na pracovisku je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovnýčas ustanovený Smernicou 2003/88/ES Vzhľadom a to, že žalobca musí byť počas výkonu služobnej
pohotovosti je potrebné celý čas služobnej pohotovosti započítavať do pracovného času žalobcu. Súdny
dvor EÚ v rámci svojich rozhodnutí uviedol, že ak povaha a rozsah povinností a režim zodpovednosti,

ktorý sa vzťahuje na pracovníka, vyžaduje jeho fyzickú prítomnosť na mieste výkonu práce, predstavuje
táto doba služobnej pohotovosti pracovný čas pracovníka.

S poukazom na judikatúru Súdneho dvora EÚ reagoval aj na námietku žalovaného o tom, že na
štátnu službu hasičov sa daná Smernica nevzťahuje. Súdny dvor EÚ sa predmetnou otázkou zaoberal v

rozhodnutiach vo veciach Fuß (C-429/09), Pfeiffer (C-397/01 až C-403/01), Personalrat der Feuerwehr
Hamburg (C-52/04). Vyslovil, že čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES má priamy účinok, keďže priznáva
jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. V tejto súvislosti
uviedol, že je potrebné upriamiť pozornosť na rozsiahlu judikatúru Súdneho dvora EÚ, napr. na rozsudok
vo veci C-429 z 25.11.2020 G. Fus, kde Súdny dvor EÚ uviedol, že z rozsahu úpravy Smernice nie
sú vyňatí ani hasiči. V bode 33 predmetného rozsudku Súdny dvor konštatuje, že článok 6 písm. b)

Smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má
mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti
a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre
priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a
od ktorej sa v prípade neprebratia článku 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho práva nemožno v

žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti ako je činnosť hasičov, o ktorú ide v prejednávanej
veci, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. (obdobne aj rozsudky
z 5.októbra 2004, Pfeifferai. C-379/01 až 103/01, s. I-8835, body 98 a 100, C-518/15 vo veci Matzak)
Na účely Smernice nemôže byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa vnútroštátnych právnych
predpisov, ale má autonómny význam vlastný právu Únie, keď za pracovníka sa považuje každý,

kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa a právna povaha pracovnoprávneho
vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie pracovníka v zmysle
práva Únie. Vzhľadom na uvedené boli irelevantné námietky žalovaného o tom, že Smernica sa
nevzťahuje na postavenie žalobcu ako príslušníka hasičského zboru, a bez právneho významu je aj
fakt, či hasič plní svoje úlohy v pracovnom (služobnom) pomere ako hasič dobrovoľný, mestský alebo

štátny. Článok 6 písm. b/ Smernice predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským štátom maximálnu
hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná
každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek
podmienke, alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu
dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi. Zároveň podľa rozsudku Súdneho dvora C-518/2015

Matzar, členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských
služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení predmetnej Smernice. Článok 2
Smernice sa má vykladať tak, že čas pracovnej pohotovosti, ktorú pracovník trávi doma s povinnosťou
reagovať na výzvu zamestnávateľa do ôsmich minút sa má považovať za pracovný čas, pričom čl.
15 Smernice bráni členským štátom aby ponechali v platnosti reštriktívnu definíciu pracovného času.

Uvedený názor vyplýva aj z uznesenia Súdneho dvora EÚ vo veci C-52/04 Hamburg podľa ktorých
čl. 2 Smernice 89/391/EHS a čl. 1 ods. 3 Smernice 2003/88/ ES, sa majú vykladať v tom zmysle, že
činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby, akou je verejná služba, o ktorú
ide v konaní vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže čl. 6 bod 2 Smernice
2003/88/ES v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny týždenný

čas, vzťahujúcej sa aj na služby hliadky. Súdny dvor EÚ aj v tomto uznesení dospel k záveru, že jediným
cieľom výnimky uvedenej v čl. 2 odsek 2 prvého pododseku Smernice 89/391/EHS bolo zabezpečenie
riadnej činnosti služieb nevyhnutných na účely ochrany bezpečnosti, zdravia, tiež verejného poriadku
v prípade závažných a svojim rozsahom mimoriadnych okolností. Zároveň súd prvej inštancie uviedol,
že o porušení čl. 6 písm. b) Smernice nemá vplyv ani skutočnosť, že žalovaný v zmysle článku 16

písm. b) Smernice 2003/88/ES v spojení s článkom 17 ods. 3 písm. b) bod iii) Smernice 2003/88/ES
uplatnil na výpočet priemerného pracovného času žalobcu referenčné obdobie 6 mesiacov (§ 86 ods. 1
druhá veta zákona č. 315/2001 Z. z.), pretože podľa výsledkov dokazovania v spornom období žalobcov
priemerný služobný čas viackrát mesačne presiahol hranicu 48 hodín (za žalované obdobie to bolo 21
krát). Porušenie článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné,

pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného
týždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o
porušenie práva Únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho dvora (napr. C-429/09). Súdprvej inštancie sa nestotožnil ani so záverom žalovaného, že čl. 17 ods. 1 Smernice umožňuje odklon
od čl. 6 Smernice 2003/48/ES v prípade príslušníkov Hasičského a záchranného zboru.

4. Následne súd prvej inštancie pristúpil ku skúmaniu dôvodnosti uplatneného nároku žalobcu na
náhradu nemajetkovej ujmy. Zodpovednosť členského štátu za vzniknutú škodu podľa judikatúry
Súdneho dvora Európskej únie nastáva, ak sú splnené tri predpoklady: 1/ porušená úniová norma
priznáva právo fyzickým alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát, 2/
porušenie práva Únie je dostatočné závažné a 3/ medzi porušením úniového práva členským štátom a

škodou spôsobenou fyzickým a právnickým osobám existuje príčinná súvislosť. Súd dospel k záveru,
že žalovaný zodpovedá za škodu spôsobenú žalobcovi porušením jeho práva vyplývajúceho z noriem
Únie a jeho námietku o tom, že medzi porušením práva Európskej únie a vznikom škody žalobcu nie je
príčinná súvislosť, z dôvodu, že žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa na porušovanie jeho práva
a nepožiadal ho o nápravu škody vyhodnotil za nedôvodnú. Zároveň uviedol že čl. 6 písm. b) Smernice
nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požadovali od svojho zamestnávateľa o dodržiavanie minimálnych

požiadaviek upravených predmetným ustanovením. Naopak, takýto postup by bol v rozpore so zásadou
efektivity.

5. Pre vznik nároku žalobcu na náhradu škody sa vyžaduje splnenie vyššie vymienených troch
podmienok, pričom súd prvej inštancie po preskúmaní okolností daného prípadu a s prihliadnutím na

judikatúru Súdneho dvora Európskej únie mal za to, že tieto podmienky sú v danej právnej veci splnené,
a teda nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je daný.

6. Nemajetková uja je ujmou v osobnej sfére poškodeného, pričom jej náprava nesleduje primárne cieľ
navrátenia do pôvodného stavu, či poskytnutie peňažného zadosťučinenia, ale skôr určité zmiernenie

následkov vzniknutej ujmy. Vnútroštátna právna úprava v zmysle zákona č. 315/2001 Z.z. v dôsledku
nedostatočného transponovania Smernice 2003/88/ES umožnila zamestnávateľovi rozvrhnúť služobný
čas žalobcu tak, že tento presiahol maximálnu hranicu stanovenú v čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES,
čo malo za následok, že žalobca vykonával prácu nad čas povolený právom Únie. Došlo tak k zásahu do
práva žalobcu na súkromie, ktorého súčasťou je aj právo na rodinný život, teda právo vytvárať, udržiavať

a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny založené na silných citových väzbách. Nedostatok času spôsobil
to, že žalobca nemal čas oddychovať, hoci oddych a relax sú vzhľadom na vážnosť a rizikovosť jeho
povolania nesmierne potrebné. V súlade s princípom rovnocennosti komunitárneho a vnútroštátneho
práva, súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, priznávanej
fyzickýmosobámvprípadezásahudoichosobnostnýchprávvzmysle§13vspojenís§11Občianskeho

zákonníka, keďže v dôsledku konania, resp. nekonania žalovaného došlo k porušeniu práva žalobcu na
súkromnýarodinnýživot,právanaodpočinok,ajdoprávanaochranujehozdravia,atedazatentozásah
mu patrí nárok na primerané odškodnenie, pričom pri stanovení konkrétnej výšky náhrady prihliadal
na kritéria stanovené zákonom a rozhodovacou činnosťou súdov. Účelom ustanovenia maximálneho
týždenného pracovného času podľa Smernice 2003/88/ES je zabezpečenie potreby odpočinku. Pokiaľ

došlo k zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (čl. 19 ods. 2 Ústavy SR) došlo k zásahu
do jeho osobnostných práv. Občiansky zákonník prostriedky ochrany osobnosti v ust. § 13 ods. 1 a ods.
2 Občianskeho zákonníka uvádza len príkladmo. Berúc do úvahy judikatúru Súdneho dvora EÚ posúdil
súd prvej inštancie nárok na náhradu takto vzniknutej škody podľa úniového práva ako nemajetkovú
ujmu v zmysle slovenského práva.

7. Pri posúdení výšky nemajetkovej ujmy sú vzal na zreteľ, že nemajetková ujma žalobcovi nevznikla
len tým, že pracovná pohotovosť je ohodnotená nižšie ako výkon v rámci pracovného času (Smernica
uvedené nerieši), ale tým, že v dôsledku vnútroštátnej úpravy musel reálne fyzicky odpracovať viac, ako
by bol povinný v tom prípade, ak by bola Smernica prebratá do zákona správne. Pre súd prvej inštancie

bol pri stanovení výšky nároku dôležitý rozsudok ESD vo veci C 429/09 G- Fus a jednoznačné znenie
Smernicesmerodajný.Pretosúdprihliadalpristanovenínáhradyzazásahyžalovanéhodonemajetkovej
sféry žalobcu na kritéria uvedené v spomínanom rozsudku, a na závažnosť ujmy, ktorá žalobcovi takým
zásahom vznikla na následky takým zásahom vyvolané, okolnosti zásahu a v neposlednom rade aj
na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá je priznávaná všeobecnými súdmi v iných prípadoch, keď súdy

aplikujú ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka. Práca žalobcu ako hasiča je nielen náročná a
riziková, ale aj veľmi dôležitá, nakoľko v súčasnosti okrem požiarov zasahujú hasiči aj pri dopravných
nehodách, hromadných haváriách, živelných pohromách, úniku nebezpečných, rádioaktívnych látok,
množstve rôznych technických zásahov a rôznych záchranných prácach, pričom nezanedbateľná je ajich osvetová činnosť ohľadom poučenia obyvateľstva a kontroly požiarneho zabezpečenia budov. O to
viac sa javí potreba, aby žalobca ako hasič mal dostatok času na odpočinok, regeneráciu, súkromie,
rodinný život, aby sa mohol venovať svojim záľubám, príp. aj aktivitám ktoré priamo, či nepriamo súvisia

s výkonom jeho povolania.

8. Vzhľadom na uvedené závery, súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca bol v žalobca bol v období
od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX ukrátený o čas odpočinku, ktorý by mohol tráviť regeneráciou
svojich psychických a fyzických síl, ako aj budovaním vzťahov v rámci rodiny, keď tento čas musel

tráviť výkonom pracovnej pohotovosti nad rámec stanovený Smernicou. Tento stav trval dlhodobo.
Zohľadnenímvšetkýchskutočností,akoajdoterajšejsúdnejpraxevobdobnýchveciachdospelkzáveru,
že primeranou výškou nemajetkovej ujmy za posudzované obdobie je suma 2 500 eur, v ktorej časti
žalobe vyhovel a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

9. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, a keďže výška plnenia závisela od úvahy

súdu, priznal žalobcovi právo na plnú náhradu trov konania, avšak výlučne iba z prisúdenej sumy.

10. Proti I. a III. výroku rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365
ods. 1 písm. d), f) a h) CSP a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu
zamietne a prizná mu náhradu trov konania.

Aby mohol súd prvej inštancie skonštatovať, že došlo k porušeniu práva únie Slovenskou republikou,
musel by najskôr rozhodnúť, že zákon č. 315/2001 Z. z. nesprávne prebral Smernicu 2003/88/ES do
slovenského právneho poriadku. Žalovaný dáva do pozornosti odvolacieho súdu, že uvedené nie je
v medziach právomocí vnútroštátnych súdov, a to ani pre individuálne posúdenie prípadu. Súd prvej
inštancie sa v tomto súdnom konaní vôbec nezaoberal otázkou, či do jeho právomoci vôbec patrí

posudzovanie takto nastolenej otázky.
K námietke o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie nevzal do
úvahy potrebu rozlišovania medzi „prebratím smernice“ a „aplikáciou smernice“ a následne nesprávnym
právnym posúdením aplikoval tento záver na vznik zodpovednosti kompetentných orgánov za porušenie
predpisov v procese preberania a následnej aplikácie smernice. K prebratiu smernice žalovaný uviedol,

že na to, aby bolo možné konštatovať, že Smernica 2003/88/ES bola prebratá nesprávne, musí dôjsť
k porovnaniu zákona č. 315/2001 Z. z. v jeho znení pred účinnosťou ako aj po účinnosti (t. j. po
prebratí) Smernice 2003/88/ES. Len takouto konfrontáciou by bolo možné zaoberať sa správnosťou
alebo nesprávnosťou prebratia Smernice 2003/88/ES. V súvislosti s aplikáciou smernice žalovaný
uviedol, že žalobca namietal nesprávne prebratie Smernice 2003/88/ES, nie však jej aplikáciu v

individuálnom prípade žalobcu. Slovenská republika teda nemôže niesť zodpovednosť za prípadnú
nesprávnu aplikáciu Smernice 2003/88/ES na pracovnoprávny vzťah žalobcu u jeho zamestnávateľa.
Žalovaným je v tomto súdnom konaní Slovenská republika, ktorá má podľa žalobcu zodpovedať za
škodu, ktorá mala vzniknúť nesprávnym prebratím (nie aplikáciou) Smernice 2003/88/ES. Slovenská
republika však nie je zamestnávateľom žalobcu a nie je ani orgánom, ktorá by sa na aplikácii Smernice

2003/88/ES podieľal. Ak by aj súd prvej inštancie konštatoval, že aplikácia smernice na služobný pomer
žalobcu bola nesprávna, nijako táto skutočnosť nesúvisí so zodpovednosťou žalovaného za správnosť
prebratia smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky. S ohľadom na zamieňanie Slovenskej
republiky a Ministerstva vnútra Slovenskej republiky ako dvoch samostatných subjektov pristupuje
ďalší dôvod nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. Podľa žalovaného súd prvej inštancie

nesprávne právne posúdil otázku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v tomto konaní ako jednu z
rozhodujúcich skutočností, čo bez ďalšieho predstavuje odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm.
h) CSP.
Podľa žalovaného súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil aj pôsobnosť Smernice 2003/88/ES,
ktorá sa na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, vzhľadom na charakter

vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času, nevzťahuje v plnom rozsahu. Rozsah
pôsobnosti Smernice 2003/88/ES je pozitívne vymedzený v článku 2 ods. 1 Smernice 89/391/EHS, ako
aj negatívne vymedzený v článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Podľa žalovaného Smernica 2003/88/
ES sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany.
Štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú činnosť (ktorá je

špecifická nerovnomerným rozvrhnutím služobného času, na ktorý priamo nadväzuje určená služobná
pohotovosť) možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/
EHS v článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Podľa žalovaného rozhodnutie vo veci V-429/09 G.
Fuss sa týka „mestského hasiča“ - zamestnanca StadtHalle, preto ho nie je možné považovať zasmerodajné, nakoľko režim výkonu hasičských činností v takomto zriadení a štruktúre mestských
hasičov sú absolútne odlišné od režimu, v akom fungujú príslušníci Hasičského a záchranného zboru
v Slovenskej republike, ktorého zriaďovateľom je štát (nie obec) a sú im poskytnuté rôzne osobitné

výhodyod„definitívy“ažposystémsociálnehozabezpečenia,takakovprípadepríslušníkovPolicajného
zboru. Nakoľko Smernica 2003/88/ES sa na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru v prípade
služobného času ako aj ich odmeňovania nevzťahuje, je táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti
vnútroštátnej právnej úpravy. Vzhľadom na uvedené sa príslušné ustanovenia Smernice 2003/88/ES na
prípad žalobcu nemôžu aplikovať, preto žalobcovi v zmysle žaloby nemohla vzniknúť žiadna škoda.

Odvolateľ tiež namietal, že žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť
tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol žalobca v zmysle platnej legislatívy
odmeňovaný. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú vykonáva
žalobca, a za ktorú je riadne odmeňovaný, je pracovným časom, a teda má sa zarátavať do pracovného
fondu, samo o sebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. V zmysle rozhodnutia
Súdneho dvora C- 46/93 Brasserie du Pecheur (bod 84) by mal teda vnútroštátny súd preveriť, či

poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas
využilavšetkydostupnéprostriedkynaprávnuochranu.Žalobcanevyvinulsnahunato,abyvznikuškody
(ujmy) predišiel. Žalobca nepreukázal, že oznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať
služobnú pohotovosť, resp. do dňa podania žaloby zamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť o tom, že
výkon služobnej pohotovosti (za ktorú každý mesiac žalobca dostáva odmenu), považuje resp. pociťuje

ako výraznú ujmu. Poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude musieť znášať škodu, musí
vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila rozsah škody (rozsudky Mulder a i /Rada a komisia, C-104/89
a C-37/90).
Podľa žalovaného žalobca nepreukázal, že pracoval nad limit 48 - hodinového týždenného pracovného
času za rozhodné obdobie. Takisto bolo potrebné zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie služobného

času u hasičov v referenčnom období 6 mesiacov, čím sa súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku
nezaoberal. Žalovaný má za to, že tabuľky priložené k žalobe, nemožno považovať za dôkaz, ktorý
by preukazoval výšku ujmy, ktorú žalobca požaduje. Žalovaný má za to, že žalobca nepreukázal a ani
riadne neodôvodnil výšku ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú
súd vo svojom rozhodnutí žalobcovi priznal, žalovaný považuje za neprimeranú, a to aj s porovnaním

výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou
ujmou žalobcu podstatne vyššia. Žalovaný argumentoval aj tým, že Európsky súd pre ľudské práva
zdôrazňuje, že pri určovaní výšky „náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená
výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných
činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných

a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo
násilné činy“ (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko). Podľa žalovaného žalobca nepreukázal zásah
do súkromného a rodinného života, či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil napr. v medziľudských
vzťahoch, či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej značnej
miere, ktorá by odôvodňovala výšku priznanej sumy súdom prvej inštancie. Zo strany žalobcu nebolo

žiadnymspôsobompreukázané,žebyutrpelujmu,ktorábyvznačnejmiereznížilajehodôstojnosť,resp.
vážnosť v spoločnosti. Žalovaný súčasne poukázal na to, že žalobca sa žalobou nedomáha upustenia
od neoprávneného zásahu do práva na ochranu jeho osobnosti, ani aby sa odstránili následky takéhoto
zásahu, ale domáha sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Podaná žaloba tak vôbec nerieši
(údajný protiprávny) stav do budúcnosti, ale naopak vytvára priestor pre opätovné čiastkové žaloby.

Podľa žalovaného výkon práce žalobcu nijako negatívne nezasahuje do jeho voľného času, nijako
negatívne ho neobmedzuje pri sebarealizácii v súvislosti s jeho obľúbenou voľnočasovou aktivitou, resp.
aktivitami. Žalobca nijako bližšie nepopísal, v čom mu jeho práca bráni v súvislosti so starostlivosťou o
svoju rodinu a nepopísal ani to, ako zvykol tráviť voľný čas s rodinou a v akých ich spoločných aktivitách
mu jeho práca bráni, resp. ho obmedzuje. Žalobca tiež nepreukázal, aby mu výlučne práca bránila

v pomoci rodičom alebo svokrovcom. Žalovaný tiež zdôraznil, že žalobca podanou žalobou nechce
dosiahnuť zlepšenia, či úpravy svojej pracovnej pozície u zamestnávateľa. Žalobca nežiadal o upustenie
od zásahu u svojho zamestnávateľa v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ale domáha sa len
finančnej kompenzácie.
Odvolateľ súčasne namietal neprimeranosť priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v sume 2 500,- eur

a dodal, že žalobca neodôvodnil výšku požadovanej peňažnej náhrady, pretože neuviedol v čom tento
„údajný neoprávnený“ zásah spočíval. Chýbajúce skutkové tvrdenia nie je možné nahradiť odvolávaním
sa na rozhodovaciu činnosť iných súdoch v obdobných prípadoch. Vzhľadom na to, že ide o osobnostné
práva, je potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať v každom jednom prípade individuálne. Žalovanýzdôrazňuje, že zo strany žalobcu nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by utrpel ujmu, ktorá by
v značnej miere znížila jeho dôstojnosť resp. vážnosť v spoločnosti. V tomto súdnom konaní nebolo
ani na základe výpovede žalobcu, ani iným dôkazným prostriedkom preukázané, ako súčasný stav

zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu ako základný predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy. Žalovaný
tvrdil aj zmätočnosť uplatneného nároku, nakoľko podľa neho žalobca namieta organizáciu pracovného
času, a nie nesprávne prebratie Smernice. Žalobca ani netvrdil a ani nepreukázal, aby jeho práca bola
výlučným dôvodom, pre ktorý sa rodine, blízkym, priateľom, prípadne voľnočasovým aktivitám venuje
menej. Uvedené považuje žalovaný za kľúčové, nakoľko ak sa z posudzovania vplyvu faktorov na

zníženie času na voľnočasové aktivity, rodinu, blízkych, priateľov nedá abstrahovať jedine jeden (a to
práca žalobcu), ktorý by ako jediný bránil slobodnému nakladaniu s voľným časom, tak nie je možné
jednoznačne tvrdiť, že nesprávne prebratie Smernice je tým jediným a výlučným faktorom, v dôsledku
ktorého žalobca rodine, priateľom či koníčkom venuje menej času. Súd prvej inštancie sa tvrdeniami
žalobcu v tomto smere nijako bližšie nezaoberal a tento súvis neskúmal, čo žalovaný považuje za
vadu konania. Zároveň súd nezohľadnil námietky žalovaného o nepreukázaní ujmy žalobcovi a jej

výšky, nijako sa s nimi nevysporiadal, čím mu odňal právo na spravodlivé súdne konanie a presvedčivé
zdôvodnenie právneho názoru súdu prvej inštancie. To zakladá vadu podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP.
Súdybypriurčovaníkonkrétnejvýškynáhradyzaspôsobenúujmu,malizohľadňovaťnielenprimeranosť
k iným finančným kompenzáciám, ale naďalej prihliadať napríklad na osobu poškodeného, jeho doterajší
život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej

došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
Žalovaný odvolaním napadol aj III. výrok rozsudku, ktorým súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov
konania voči žalovanému v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy. Žalovaný sa s týmto názorom súdu prvej
inštancie nestotožňuje a má za to, že nárok žalobcom bol nesprávne uplatnený, a teda aj v tejto súvislosti

ide o nesprávne právne posúdenie veci.
Na základe uvedených skutočností žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti
zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná mu nárok na náhradu trov konania.

11. K odvolaniu sa vyjadril žalobca, ktorý v úvode zdôraznil, že predmetom konania je žaloba žalobcu o

zaplatenie nemajetkovej ujmy za porušenie práva EÚ Slovenskou republikou, pričom zo žaloby vyplýva,
že do zákona o Hasičskom a záchrannom zbore (zákon č. 315/2001 Z. z.) sa v dôsledku nesprávneho
prebratia smernice nepremietlo ustanovenie jej Čl. 6 písmeno b) o 48-hodinovej týždennej pracovnej
dobe pre hasičov, čím došlo k porušeniu úniového práva žalobcu.

K námietke právomoci súdu žalobca uviedol, že každý vnútroštátny súd členského štátu EÚ je v rámci
svojich právomocí a voľnej úvahy, ktorú mu priznáva vnútroštátne právo, povinný vykladať vnútroštátne
ustanovenia čo najviac v súlade s právom únie. Ak takáto interpretácia nie je možná súd je povinný
bezodkladne neaplikovať nezlučiteľné vnútroštátne ustanovenie bez toho, aby požiadal alebo vyčkal na
predchádzajúcu legislatívnu úpravu, ktorou by sa mala uviesť vnútroštátna právna norma do súladu s

úniovým právom (C 231 - 233/06,C 128-131/07). Každý vnútroštátny súd musí rešpektovať prednosť
úniového práva pred vnútroštátnym právom a vo svojej rozhodovacej činnosti sa nemôže zbaviť
povinnosti uprednostniť úniovú normu pred vnútroštátnou normou.

K námietke nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného žalobca uviedol, že žalovaný ako člensky štát a

adresát Smernice 2003/88/ES po vstupe do Európskej únie je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení
legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. Nakoľko Smernica 2003/88/ES
je určená štátu, ktorý zodpovedá za jej správnu transpozíciu, v konaní o náhradu škody spôsobenej
nesprávnymprebratímSmernice2003/88/ESdoprávnehoporiadkujepasívnevecnelegitimovanýpráve
žalovaný.

K pôsobnosti Smernice 2003/88/ES aj pre hasičov žalobca uviedol, že významom a výkladom článku
2 ods. 2 Smernice 89/391/ES, na ktorý odkazuje Smernica 2003/88/ES, sa zaoberali viaceré rozsudky
Súdneho dvora EÚ (tiež ako „SD EÚ“), výklad ktorých je všeobecne záväzný a s ktorými je tvrdenie
žalovaného v nesúlade. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Pfeiffer (C 397/01, bod 53 a 55),

rozhodnutie Personalrat der Feuerwehr Hamburg, v ktorom SD EÚ potvrdil, že na „činnosti zásahových
síl verejnej hasičskej služby sa nevzťahuje výnimka uvedená v Čl. 2 ods. 2 smernice č. 89/131/EHS,
ale tieto činnosti naopak patria do pôsobnosti tejto smernice, pokiaľ sú vykonávané za obvyklých
podmienok“ (C 52/04, bod 57) a na rozhodnutie R. Matzak (C 518/15, bod 27), pričom aj samotnáSmernica 2003/88/ES v článku 17 ods. 3 bode iii) výslovne uvádza aj protipožiarne služby a služby
civilnej ochrany. Takáto úprava by nemala žiadny zmysel, ak by bola takáto činnosť ako celok vylúčená
zo smernice 89/391/EHS, nakoľko v takomto prípade by sa na ňu nevzťahovala ani Smernica 2003/88/

ES. Preto nie je možné súhlasiť s tvrdením žalovaného, že Smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na
protipožiarne služby a služby civilnej ochrany vykonávané Hasičským a záchranným zborom SR a aj
pre výkon týchto služieb garantuje 48 hodinový priemerný týždenný pracovný čas podľa Čl. 6 písmeno
b) Smernice 2003/88/ES.

Pokiaľ ide o čas pracovnej pohotovosti, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že čas, v rámci ktorého
pracovník skutočne nevykonáva žiadnu činnosť v prospech svojho zamestnávateľa, nepredstavuje
nevyhnutne „čas odpočinku“ na účely uplatnenia Smernice 2003/88 (rozsudok C 514/20 bod 32). Súdny
dvor dospel k záveru, že v rámci tohto času pracovnej pohotovosti sa pracovník, ktorý je povinný
zdržiavať sa na svojom pracovisku a byť okamžite k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, musí zdržiavať
mimosvojhorodinnéhoasociálnehoprostrediaamálenmalýpriestororganizovaťsičas,vrámciktorého

sa od neho výkon práce nepožaduje. Celú túto dobu treba preto kvalifikovať ako „pracovný čas“ v zmysle
smernice 2003/88 bez ohľadu na pracovnú činnosť skutočne vykonávanú pracovníkom počas uvedenej
doby (rozsudky Jaeger, C 151/02, EU:C:2003:437, bod 65; Pfeiffer a i., C 397/01 až C 403/01, bod 93,
ako aj Dellas a i., C 14/04, body 46 a 58). Z vyššie uvedených skutočností ako aj z potreby, podľa ktorej
sa má článok 2 bod 1 Smernice 2003/88 vykladať s prihliadnutím na článok 31 ods. 2 Charty základných

práv Európskej únie vyplýva, že pod pojem „pracovný čas“ v zmysle smernice 2003/88 spadajú všetky
časy pracovnej pohotovosti vrátane tých, ktoré boli zabezpečované vo forme nepretržitej dostupnosti,
v rámci ktorých majú obmedzenia uložené pracovníkovi takú povahu, že objektívne a veľmi významne
ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať počas týchto období s časom, v ktorom sa od
neho výkon práce nepožaduje a venovať tento čas svojim vlastným záujmom (rozsudok C 514/20, bod

37). Navyše stanovením práva každého pracovníka na obmedzenie maximálneho pracovného času a na
doby denného a týždenného odpočinku, smernica 2003/88 spresňuje základné právo, ktoré je výslovne
zakotvené v článku 31 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie, a preto sa má vykladať v súlade
s týmto článkom 31 ods. 2. Z toho najmä vyplýva, že ustanovenia Smernice 2003/88 nemožno vykladať
reštriktívne v neprospech práv, ktoré pracovníkovi vyplývajú z tejto smernice (rozsudok zo 14. mája

2019, CCOO, C 55/18, body 30 až 32.
Žalovaný považoval za neopodstatnenú aj námietku žalovaného o tom, že „tabuľky priložené k žalobe
nemožno považovať za dôkaz...“. V tejto súvislosti uviedol, že z predloženého výpisu z dochádzkového
systému SAP, je zjavné, že evidencia pracovného času žalobcu obsahuje plánované hodiny (skratka
“PH”) ako aj skutočne odpracované hodiny (bez času služobnej pohotovosti - skratka “OH“). Výpis

z dochádzkového systému SAP predložený súdu zo strany žalobcu za ten-ktorý mesiac prestal byť
plánovaným rozvrhom služobného času hneď po ukončení daného mesiaca, keď nadriadený žalobcu
potvrdil do evidencie softvéru SAP skutočne odpracované hodiny žalobcu za daný mesiac (bez času
služobnej pohotovosti). Údaj o rozdiele medzi plánovaným a skutočne odpracovaným časom (skratka
“RO”), ktorý je uvedený v predloženom výpise za každý mesiac odpracovaný žalobcom, potvrdzuje

jeho reálne odpracované hodiny (bez času služobnej pohotovosti), a teda neopodstatnenosť námietky
žalovaného. Údaje zo softvéru SAP, t.j. údaje z dochádzkového systému používaného zamestnávateľom
žalobcu, žalovaný zavádzajúco označuje len za „tabuľky priložené k žalobe“, a to napriek tomu, že práve
na základe týchto údajov z predmetného softvéru SAP sa u príslušníkov HaZZ SR vypočítava každý
mesiac jeho služobný príjem.

Žalobca súčasne uviedol, že peňažná satisfakcia podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka prichádza
do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nejavila ako postačujúca.
Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo (t.j. žalovaný ako
členský štát Únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená
maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b) smernice

2003/88/ES), je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ani žaloba na
odstránenie trvajúcich následkov, nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený
zásah (štát). Rovnako neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe
rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a podobne. Aj z formulácie § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti je len

príkladom, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
K námietkam žalovaného k výške škody a náhrade nemajetkovej ujmy žalobca uviedol, že na jeho
postavenie ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru sa vzťahuje judikatúra SD EÚ (C-429/09
a C-445/06), z ktorej vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobámpovinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo
nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať. Podľa názoru SD EÚ by
bol výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva Únie znemožnený

alebo nadmerne sťažený, ak by sa od žalobcov ako slabšej strany v pracovnoprávnych vzťahoch
vyžadovalo najprv uplatniť svoje práva voči zamestnávateľovi. Znamenalo by to aj spochybnenie
práva na náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku Únie a povinnosti členských štátov
zabezpečiť jeho dodržiavanie. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES teda nevyžaduje, aby dotknutí
pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržiavanie minimálnych požiadaviek upravených týmto

ustanovením. Predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi, boli splnené.
Žalobca v tejto súvislosti poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax Krajského súdu v Banskej Bystrici,
ktorý k stanoveniu výšky nemajetkovej ujmy v skutkovo obdobných veciach vo svojich rozsudkoch
uvádza, že: „vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva únie
a trvanie zásahu nie je dobre možné porovnanie s inými obdobnými prípadmi zásahov (napr. v prípade
zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny ide o rozdielne skutkové

okolnosti)“ - bod 6.11 rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 17Co/71/2022 z 26.10.2022,
bod 24. rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 17Co/78/2022 z 23.11.2022, bod 24.
rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 17Co/77/2022 zo dňa 23.11.2022.
Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a
priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania.

12. V odvolacej replike žalovaný zdôraznil, že rozsudok súdu prvej inštancie nepovažuje za správy a
vôbecsasnímnestotožňuje.Ďalejuviedol,žesavplnomrozsahupridržiavasvojhoodvolaniaavšetkých
svojich vyjadrení a podaní. Navrhol, ay odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že celú žalobu
zamietne a prizná žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

13. Ďalšie vyjadrenia neboli v odvolacom konaní podané.

14. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie
§ 34 CSP, preskúmal napadnuté rozhodnutie vo vyhovujúcom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť

žalobcovi sumu 2 500,-eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku o náhrade o trov konania,
ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP,
bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 385 CSP a contrario) tým, že miesto a čas vyhlásenia
rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke
najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

15. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a

povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

16. So zreteľom na obsah odvolania žalovaného, v odvolacom konaní bol preskúmavaný len napadnutý
I.výrokopovinnostižalovanéhozaplatiťžalobcovisumu2500,-euraIII.výrokotrováchkonania,apreto
II. výrok rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobu žalobcu v prevyšujúcej časti zamietol, v odvolacom

konaní preskúmavaný nebol a ako taký nadobudol právoplatnosť.

17. Odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav,
zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie zdôvodnil v rozsahu, ktorý
obstojí v konfrontácii s požiadavkami kladenými na kvalitu súdnych rozhodnutí. Z napadnutého rozsudku

ani konania mu predchádzajúceho súd neidentifikoval takú vadu, ktorá by mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité odôvodnenie súdu prvej inštancie. Vzhľadom
k tomu, že odôvodnenia rozhodnutí súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu nemožno posudzovať
izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvoinštančné konanie a odvolacie

konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, odvolací súd v plnom rozsahu odkazuje na
odôvodnenie napadnutého rozsudku a len na zdôraznenie dodáva:18. V prejednávanej veci je nesporné, že žalobca bol príslušníkom Hasičského a záchranného zboru s
miestom výkonu služby v P.. Žalobca výpisom z dochádzkového systému za obdobie od XX.XX.XXXX
do XX.XX.XXXX preukazoval, že v danom období bolo porušované jeho právo na 48 hodinový týždenný

pracovný čas vyplývajúci z článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES a právo na primeraný odpočinok
po práci, za čo požadoval od Slovenskej republiky ako členského štátu Európskej únie náhradu
nemajetkovej ujmy vo forme finančného plnenia. Žalovaný nerozporoval skutočnosť, že žalobca v
uvedenom období bol v rámci výkonu štátnej služby a služobnej pohotovosti v mieste výkonu služby k
dispozícii zamestnávateľovi pripravený na prípadný zásah viac ako 48 hodín týždenne, avšak namietal,

že by žalobcovi nárok na škodu voči nemu z dôvodov ním uvádzaných vôbec vznikol.

19. Žalovaný namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie v súvislosti s vyriešením
otázky, či prejednanie danej žaloby patrí do právomoci súdov SR. Žalovaný súčasne namietal, že
súd prvej inštancie na uvedenú otázku nereflektoval. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na
odôvodnenie napadnutého rozsudku, kde v rámci bodu 2. a 3. odôvodnenia súd prvej inštancie súd

o.i. preskúmaval aj námietku žalovaného o nedostatku procesných podmienok a konštatoval, že o
danom nároku rozhoduje vnútroštátny súd. Právomoc a príslušnosť bola v tomto prípade daná, a vo veci
neexistujú také procesné nedostatky, ktoré by boli dôvodom pre zastavenie konania.

20. V súvislosti s touto odvolacou námietkou je potrebné uviesť, že podľa § 3 ods. 1 CSP súdy

prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona
neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením
práva únie v dôsledku nesprávneho prebratia - transpozície smernice Európskej únie do vnútroštátneho
právneho poriadku, je potrebné zaradiť medzi súkromnoprávne spory, pričom odvolací súd poukazuje
na to, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva

únie medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. Súd prvej inštancie
bol v rámci svojej právomoci v prejednávanom spore oprávnený a povinný skúmať, či zo strany
žalovaného došlo k tvrdenému porušeniu práva únie pri preberaní Smernice 2003/88/ES do právneho
poriadku Slovenskej republiky, a to konkrétne vo vzťahu k zákonu č. 315/2001 Z. z., čo znamená, že v
jednotlivostiach bol oprávnený a povinný skúmať, či zák. č. 315/2001 Z. z. zodpovedá cieľom čl. 6 písm.

b) Smernice 2003/88/ES. Na základe toho odvolací súd námietku žalovaného o nedostatku právomoci
všeobecného súdu prejednať a rozhodnúť daný spor, vyhodnotil ako nedôvodnú.

21. Nesprávne právne posúdenie veci žalovaný namietal, aj pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu, ktorá
podľa jeho názoru nie je daná. Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie obsiahnutými

v bode 16 a nasl. napadnutého rozsudku. Zároveň k tejto námietke žalovaného uvádza, že článok 6
písm. b) Smernice 2003/88 má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo
uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Zodpovednosť za nesprávnu transpozíciu smernice do
vnútroštátneho právneho poriadku znáša členský štát, v danom prípade Slovenská republika. V mene
Slovenskej republiky nepochybne koná orgán štátu, do ktorého pôsobnosti patrí Hasičský a záchranný

zborSR[§11písm.c)zákonač.575/2001Z.z.oorganizáciičinnostivládyaorganizáciiústrednejštátnej
správy] a ktorý bol garantom právnej úpravy vykonanej zákonom č. 315/2001 Z. z. Týmto orgánom
štátu je Ministerstvo vnútra SR, t. j. žalovaný. Bez právneho významu je v tejto súvislosti aj odvolacia
argumentácia žalovaného spočívajúca v poukazovaní na rozdiel medzi prebratím a aplikáciou smernice
č. 2003/88/ES. Hoci sa žalovaný na aplikácií smernice č. 2003/88/ES, resp. zákona č. 315/2001 Z.z.

voči žalobcovi priamo nepodieľa, daná skutočnosť je z hľadiska prejednávaného sporu bez právneho
významu.Predpokladyzodpovednostizaškoduvychádzajúzobjektívnejzodpovednostičlenskéhoštátu
za takto vzniknutú škodu. V zmysle čl. 29 smernice č. 2003/88/ES je táto adresovaná členským štátom;
žalovaný ako členský štát Európskej únie, a teda adresát smernice, bol povinný prijať opatrenia za
účelom dosiahnutia smernicou sledovaného cieľa, t.j. bol povinný zabezpečiť jednotlivcovi smernicou

priznané právo na bezpečnosť a ochranu zdravia pri organizácií pracovného času.

22. Ďalšou námietkou žalovaného o nesprávnom právnom posúdení veci bola pôsobnosť Smernice
2003/88/ES. Aj touto otázkou sa súd prvej inštancie zaoberal v dôvodoch rozhodnutia (viď body 19 a
nasl.)

23. Článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným
významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou
na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené,
že zahŕňa tak nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť, a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade
odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom

súhlasu dotknutého pracovníka. Súdny dvor vo svojich rozhodnutiach konštatoval, že členské štáty
nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice 2003/88 tak, že uplatnenie
tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu
hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia. Tu je potrebné
upriamiť pozornosť na to, že vnútroštátna právna úprava v zmysle zákona č. 315/2001 Z. z. umožňuje

zamestnávateľovi, resp. služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný čas tak, že tento
presiahne maximálnu hranicu, stanovenú v čl. 6 písm. b) cit. Smernice Európskeho parlamentu a
rady 2003/88/ES. Povinnosťou členských štátov vyplývajúcou zo smernice je dosiahnuť výsledok
stanovený smernicou, ako aj ich povinnosť prijať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy
na zabezpečenie splnenia tejto povinnosti. Vzťahuje sa to na všetky orgány členských štátov. Zákon
č. 315/2001 Z. z. v § 85 až § 94 upravuje podmienky výkonu štátnej služby so zameraním na

pojmy týždenný služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe,
nepretržitý odpočinok medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného
pokoja, štátna služba nadčas, služobná pohotovosť a dovolenka. Podľa prílohy č. 4 bod 6 cit. zákona
bola do jeho znenia prebratá Smernica č. 2003/88/ES. Napriek zdaniu, že vnútroštátna právna úprava
je v súlade s právom Únie, z ustanovenia citovaného zákona nevyplýva, že by služobná pohotovosť

hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času, v čom spočíva rozpor s
právomÚnie.Súdnydvoropakovanekonštatoval,žepojem„pracovnýčas“uvedenývSmernici2003/88/
ES je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom
na systém a účel tejto smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov.
Čl. 2 ods. 1 a 2 Smernice 2003/88/ES vymedzuje „pracovný čas“ ako „akýkoľvek čas, počas ktorého

pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti…“ a „čas
odpočinku“ ako „akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“. Súdny dvor v rozsudku vo veci C-518/15
VilledeNivelles/RudyMatzakzdôraznil,žečlenskéštátysanemôžu,pokiaľideourčitékategóriehasičov
prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení
smernice vrátane pojmov „pracovný čas“ a „čas odpočinku“. Smernica neumožňuje ani to, aby členské

štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v tejto
smernici. To potvrdzuje aj účel tejto smernice, ktorým je neprekročenie maximálnej hranice priemerného
týždenného pracovného času, stanovenej v čl. 6 písm. b) cit. Smernice.

24. Podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci D. J. proti Radiotelevizija Slovenija, sp.zn. C-344/19 z

9.3.2021, článok 2 bod 1 Smernice 2003/88 sa má vykladať v tom zmysle, že čas pracovnej pohotovosti
vo forme nepretržitej dostupnosti, počas ktorého musí byť pracovník len telefonicky zastihnuteľný a ak
je to potrebné, dostaviť sa na pracovisko v lehote jednej hodiny, pričom môže bývať v služobnom byte,
ktorý mu dal k dispozícii jeho zamestnávateľ v mieste tohto pracoviska, ale nemusí sa v ňom zdržiavať,
predstavujevcelomrozsahupracovnýčasvzmysletohtoustanovenia,lenpokiaľzcelkovéhoposúdenia

všetkých okolností veci, predovšetkým z dôsledkov takej lehoty, a prípadne z priemernej pravidelnosti
zásahovpočastejtodoby,vyplýva,žeobmedzeniauloženétomutopracovníkovipočasuvedenejdobysú
takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať
v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje, a venovať tento čas svojim
vlastným záujmom. Slabá dostupnosť voľnočasových aktivít v najbližšom okolí predmetného miesta nie

je na účely takéhoto posúdenia relevantná.

25. Zo záverov uznesenia Súdneho dvora vo veci C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg vyplýva,
že článok 2 smernice Rady 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a
ochrany zdravia pracovníkov pri práci, ako aj článok 1 ods. 3 Smernice Rady 2003/88/ ES o niektorých

aspektoch organizácie pracovného času, sa majú vykladať v tom zmysle, že činnosti vykonávané
zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby, ako je verejná služba, o ktorú ide v konaní vo veci
samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže článok 6 bod 2 Smernice 2003/88/ES
v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny týždenný pracovný
čas, vzťahujúci sa aj na služby hliadky. Jeho prekročenie je však možné v prípade výnimočných

okolností takej závažnosti a rozsahu, ktoré dočasne prevážia cieľ smerujúci k zabezpečeniu riadneho
fungovania služieb nevyhnutných pre ochranu takých verejných záujmov, ako sú verejný poriadok,
zdravie, bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim v zabezpečení bezpečnosti a zdravia pracovníkov
pridelených do zásahových a záchranných jednotiek; aj v takejto výnimočnej situácii však musia byť v čonajväčšom rozsahu zachované ciele Smernice 89/391. Čl. 1 ods. 3 Smernice 2003/88/EHS definuje svoj
rozsah pôsobnosti na všetky odvetvia činností, verejné i súkromné, pričom výslovne odkazuje na článok
2 Smernice 89/391/EHS. Smernica 89/391 sa v zmysle čl. 2 ods. 1 uplatňuje „na všetky odvetvia činnosti

a to verejné aj súkromné“, ku ktorým okrem iného patria všeobecne uvedené činnosti služieb (priemysel,
poľnohospodárstvo, obchod, administratíva, služby, vzdelávanie, kultúra, voľný čas, atď.) Ako vyplýva z
ods. 2 prvého pododseku, neuplatňuje sa uvedená smernica tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore
charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napríklad v oblasti služieb civilnej
ochrany.

26. V prejednávanom spore sa na činnosť, vykonávanú žalobcom v rámci služobného pomeru, táto
výnimka nevzťahuje. Je potrebné poukázať na cieľ smernice 89/391, ktorý je zameraný na podporu
zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Rovnako aj zo znenia jeho čl. 2 ods.1
vyplýva, že rozsah jej pôsobnosti je nutné chápať širšie. Z toho vyplýva, že výnimky z pôsobnosti
uvedené v čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku, je potrebné vykladať zužujúco. Čl. 2 ods. 2 prvý pododsek

Smernice 89/391 nevylučuje z pôsobnosti smernice služby civilnej ochrany ako také, ale len „určité
osobitné činnosti“ týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu
ustanovení tejto smernice. Táto výnimka zo široko vymedzeného rozsahu pôsobnosti Smernice 89/391
sa musí vykladať tak, že jej rozsah pôsobnosti sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov,
ktoré dovoľuje smernica členským štátom chrániť. Z tohto hľadiska bola výnimka uvedená v čl. 2

ods. 2 prvom pododseku Smernice 89/391 prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb
nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia
alebo situácia osobitného rozsahu - napríklad katastrofa - pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť
pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. Takto popísaná služba civilnej ochrany v užšom zmysle
slova, na ktorú sa vzťahuje uvedené ustanovenie, sa jasne odlišuje od štandardnej, základnej obsahovej

náplne činnosti a plnenia úloh žalobcu ako príslušníka Záchranného a hasičského zboru. Služobná
činnosť žalobcu teda patrí do pôsobnosti Smernice 2003/88/ES.

27. Žalobca ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora,
odpracoval priemerný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený

v článku 6 písm. b) Smernice 2003/88. Preto sa môže dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti
orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia
tohto ustanovenia. Zodpovednosť členského štátu nastupuje v prípade splnenia troch predpokladov,
ktorými sú: 1. Došlo k porušeniu úniovej normy, ktorá priznáva fyzickým alebo právnickým osobám právo
alebo zakladá povinnosti pre členský štát. 2. Ide o dostatočnú závažnosť porušenia úniového práva.

3. Je daná príčinná súvislosť medzi porušením úniového práva členským štátom únie a škodou, ktorá
bola spôsobená fyzickej alebo právnickej osobe. Pokiaľ ide o prvú z uvedených podmienok, táto je
naplnená, keďže ako už odvolací súd uviedol, čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES ukladá členským
štátom povinnosť stanoviť 48- hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas zahŕňajúci aj
nadčasy a tiež pracovnú pohotovosť. Vo vzťahu k druhej podmienke je potrebné uviesť, že porušenie

úniového práva je dostatočne závažné, ak je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej
oblasti. V danom prípade z predloženého výpisu z dochádzkového systému vyplýva, že za necelé 3
roky došlo u žalobcu 39krát k prekročeniu týždenného pracovného času počas 15 mesiacov zo žalobou
uplatneného celkového obdobia 3 rokov. V súvislosti s treťou podmienkou je potrebné konštatovať, že
príčinná súvislosť medzi (ne)konaním štátu zabezpečiť transpozíciu smernice do právneho poriadku SR

a následkom na osobnostných právach žalobcu je daná, pretože v dôsledku toho u žalobcu došlo k
prekročeniu týždenného pracovného času, čím utrpel jeho súkromný a rodinný život.

28. V súvislosti s už uvedeným žalovaný argumentujúc rozsudkami Mulder a i /Rada a komisia, C-104/89
a C-37/90 uviedol, že poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude musieť znášať škodu, musí

vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila rozsah škody. Podľa žalovaného žalobca nepreukázal, aby
vyvinul úsilie a predišiel následku na svojich osobnostných právach. Odvolací súd však považuje za
potrebné poukázať na neskoršiu judikatúru Súdneho dvora, predovšetkým na rozsudok vo veci G. Fuß
v spojení s rozsudkom C-445/06 vo veci Danske Slagterier. Bolo by v rozpore so zásadou efektivity
uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im

k dispozícii, aj keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne
vyžadovať. Súdny dvor už teda rozhodol, že výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými
ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by ich návrhy na náhradu
škody založené na porušení práva Únie, museli byť zamietnuté alebo čiastočne zamietnuté iba z tohodôvodu, že sa jednotlivci nedomáhali práva, ktoré im priznáva právo Únie a ktoré im vnútroštátny zákon
odoprel. Pracovník sa má považovať za slabšiu stranu v rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné
zabrániť tomu, aby ho mal zamestnávateľ možnosť v jeho právach obmedzovať. Článok 6 písm. b)

Smernice 2003/88 nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržovanie
minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením, ale naopak, zamestnávateľovi nariaďuje, aby
v prípade, ak je do vnútroštátneho práva prebratá výnimka upravená v článku 22 tej istej smernice,
získal osobný, výslovný a slobodne vyjadrený súhlas uvedeného pracovníka s tým, že sa vzdáva práv
priznaných týmto článkom 6 písm. b), čo v danom prípade preukázané nebolo.

29. Odvolateľ predostrel aj námietku o tom, že bolo potrebné zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie
služobného času hasičov v referenčnom období 6 mesiacov. Vo vzťahu k námietke žalovaného, v
ktorej poukazuje na čl. 16 písm. b) Smernice 2003/88/ ES, odvolací súd konštatuje, že smernica
umožňuje členským štátom ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny týždenný pracovný čas)
referenčné obdobie, nepresahujúce štyri mesiace. V tejto súvislosti je nevyhnutné si uvedomiť, že na

to, aby sa takéto ustanovenie mohlo uplatňovať, bolo nevyhnutné, aby bolo prevzaté do právneho
poriadku Slovenskej republiky. Zo zákona č. 315/2001 Z.z. nevyplýva, aby Slovenská republika uvedené
ustanovenie, ako aj ustanovenie čl. 6 písm. b) Smernice prevzala do vnútroštátneho poriadku, a teda že
by maximálny týždenný pracovný čas bolo možné dodržiavať a skúmať v rámci referenčného obdobia 4
mesiacov, resp. za splnenia smernicou stanovených podmienok, aj v dlhšom období. Keďže Slovenská

republika neprevzala v zákone č. 315/2001 Z. z. a ani v inom zákone, upravujúcom právne postavenie
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, články smernice o stanovení maximálneho týždenného
pracovného času, nemožno konštatovať ani to, že by prevzala, resp. že by do právneho poriadku
Slovenskej republiky boli transponované ustanovenia smernice o možnosti určenia referenčného
obdobia, v ktorom by sa maximálny týždenný pracovný čas posudzoval. Ustanovenia § 86 zákona

č. 315/2001 Z.z. sa týkajú nerovnomerného rozvrhnutia služobného času, avšak uvedené nesúvisí
s maximálnym obmedzením týždenného pracovného času podľa smernice. Vzhľadom na uvedené
námietka žalovaného o zisťovaní splnenia podmienok v rámci referenčného obdobia bola nedôvodná,
nakoľkoustanovenieoreferenčnomobdobí,súvisiacomsmaximálnouvýmeroutýždennéhopracovného
času, taktiež nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky riadne prevzaté, a preto sa žalovaný

nemôže dovolávať jeho aplikácie.

30. Odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie konštatuje, že žalobcovi vznikla nemajetková
ujma spočívajúca v porušení práva na súkromný a rodinný život, práva na ochranu zdravia, telesnej
a psychickej integrity, keďže právo na primeranú dobu odpočinku bolo porušené. Nakoľko slovenský

právny poriadok neobsahuje úpravu ohľadom práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobenej
porušením práva únie, ujma žalobcu má najbližšie k zásahu do osobnostných práv, a preto súd
prvej inštancie správne analogicky aplikoval § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka. Nemožno sa
stotožniť s argumentáciou žalovaného, že nebola splnená podmienka pre uplatnenie nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, že v zmysle

uvedeného ustanovenia je možné žiadať peňažné odškodnenie len vtedy, ak nie je postačujúce
zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 a že neoprávneným zásahom bola v značnej miere znížená
dôstojnosť, resp. vážnosť žalobcu v spoločnosti. Keďže členský štát Únie neprijal opatrenia nevyhnutné
na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného
pracovného času, resp. prijala vnútroštátnu právnu úpravu v zmysle zákona č. 315/2001 Z.z., ktorý

umožňuje zamestnávateľovi resp. služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný čas tak, že
tento presiahne maximálnu hranicu, stanovenú v článku 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu
a rady 2003/88/ES, neprichádza do úvahy morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie
predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie difamujúcich výrokov a pod. Prostriedky nápravy podľa § 13
ods.1 Občianskeho zákonníka (popri morálnej satisfakcii požiadavka, aby sa upustilo od neoprávnených

zásahovdoprávanaochranuosobnosti,abysaodstránilinásledkytýchtozásahov)zatakýchtookolností
strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v takomto prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho
uplatniť finančné zadosťučinenie.

31. Žalovaný tiež namietal, že žalobca nepreukázal zásah do svojho súkromného a rodinného života,

nepreukázal výšku škody a v tejto súvislosti namietal aj nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia.
Dôkazom o neopodstatnenosti týchto námietok žalovaného je odôvodnenie súdu prvej inštancie
obsiahnuté v bodoch 21. až 24. napadnutého rozsudku. Výšku peňažného zadosťučinenia súd určuje
na základe voľnej úvahy, ktorá nesmie byť arbitrárna. Odvolací súd zdôrazňuje, že právo na odpočinoku žalobcu bolo dlhšiu dobu porušované, keďže za necelé 3 roky došlo uňho k prekročeniu týždenného
pracovného času počas 15 mesiacov celkovo 39-krát. V zhode s názorom súdu prvej inštancie je aj
odvolací súd toho názoru, že práca žalobcu je veľmi zodpovedná. Práve skutočnosť, že u žalobcu

došlo k 39-násobnému prekročeniu limitu týždenného pracovného času počas 15 mesiacov žalovaného
obdobia, znamená, že žalobca tento čas nemohol venovať odpočinku, načerpaniu energie, udržaniu
kondície, svojim záľubám, rodine a pomoci najbližším (rodičom a svokrovcom). V tejto súvislosti
žalovaný namietal, že žalobca nepreukázal, že daný čas mohol tráviť aj naznačeným spôsobom a že
nekonkretizoval skutkové okolnosti tvoriace obsah iného ako pracovného využitia času. Odvolací súd je

toho názoru, že všeobecnejšie popísanie istých skutočností samo o sebe neznamená nekvalitu súdneho
rozhodnutia. Mimo rozumných pochybností možno uzavrieť, že skutkové okolnosti uvedené súdom
prvej inštancie sú dostatočne zrozumiteľné a určité a nepotrebujú bližšiu interpretáciu. S poukazom na
uvedené je aj odvolací súd toho názoru, že priznaná nemajetková ujma 2500,- eur je, vychádzajúc najmä
z dĺžky obdobia nežiadúceho stavu a zníženia kvality žitia v dôsledku zásahu do osobnostných práv
žalobcu, primeraná.

32. V súvislosti s námietkou žalovaného, v rámci ktorej spochybňoval dôkazy preukazujúce prekročenie
maximálneho prípustného týždenného pracovného času žalobcu, ktoré označil ako „tabuľky“, odvolací
súd uvádza, že ide o výpis zo systému slúžiaceho pre riadenie ľudských zdrojov a evidenciu dochádzky.
Zároveň sa z neho vychádza pri výpočte mesačného služobného príjmu žalobcu. Ide o relevantný dôkaz,

ktorý v naznačených súvislostiach nevyvoláva pochybnosti o jeho hodnovernosti. Preto aj táto námietka
žalovaného nie je dôvodná.

33. S poukazom na princíp právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí spočívajúcu v tom,
aby v skutkovo obdobných veciach súdy rozhodovali rovnako, odvolací súd poukazuje na obsiahlu

rozhodovaciu činnosť odvolacích súdov, ktoré prijali obdobné závery, ako v tejto veci (napr. rozsudky
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10Co/11/2024 zo dňa 28.03.2024, 1Co/11/2024 zo dňa 18.06.2024,
11Co/19/2024 zo dňa 27.06.2024, 14Co/6/2024 zo dňa 27.06.2024, 9Co/20/2024 zo dňa 04.07.2024,
rozsudky Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co/62/2023 zo dňa 31.07.2024, 15Co/130/2023
zo dňa 14.08.2024, rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/53/2024 zo dňa 18.07.2024, etc.)

34. Pokiaľ žalovaný namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie aj vo vzťahu
k výroku o trovách konania, odvolací súd uvádza, že civilný sporový proces je v otázke náhrady trov
konania ovládaný zásadou zodpovednosti za úspech v spore. Ak žalobca podal dôvodnú žalobu a bol
úspešný v základe nároku, má nárok na náhradu trov konania. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania

je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do
žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Súd prvej inštancie
rozhodol správne, keďže žalobca bol úspešný v základe nároku, a preto správne v zhode so zásadou
zodpovednosti za úspech v spore aplikoval § 255 ods. 1 CSP.

35. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku I. a v súvisiacom výroku III.
o trovách konania potvrdil ako vecne správny postupom podľa § 387 CSP.

36. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP. Na základe toho úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému náhradu trov odvolacieho

konania v plnom rozsahu (100 %).

37. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 CSP).Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).