Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 4. december 2024

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/35/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123326967
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2024:6123326967.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň JUDr.

Márie Vrtochovej a JUDr. Zuzany Slušnej v spore žalobkyne Pokoj v duši, n.o. so sídlom Kuzmányho
903/3, Považská Bystrica, IČO: 45 732 264, zastúpenej spoločnosťou ARIES LEGAL s.r.o. so sídlom
Skalná 7622/9, Bratislava, IČO: 54 726 417, proti žalovanej Obec Domaniža so sídlom Domaniža
426, IČO: 00 317 195, zastúpenej LEGAL POINT s.r.o., advokátskou kanceláriou so sídlom Považská
Bystrica, Nemocničná 979, IČO: 47 253 495, o zaplatenie 8.311,02 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 21. decembra 2023, č. k. 82C/32/2023-122,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaná m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol. Žalovanej priznal proti žalobkyni nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktorú náhradu trov konania je žalobkyňa povinná zaplatiť
žalovanejdotrochdníodprávoplatnostiuzneseniaovýškenáhradytrovkonania,ktorépoprávoplatnosti
tohto rozhodnutia vydá súdny úradník.

2. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou voči žalovanej domáhala
zaplatenia sumy 8.311,02 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 828,54
eur od 01.03.2023 do zaplatenia, zo sumy 3.741,24 eur od 01.03.2023 do zaplatenia a zo sumy
3 741,24 eur od 01.03.2023 do zaplatenia a nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume
120,- eur. Žalovaná navrhla žalobu zamietnuť a poprela pohľadávku žalobkyne v celom rozsahu. Súd
prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 6 ods. 1, § 8 ods. 1, ods. 2, ods. 4, ods. 6, ods. 10,
§ 72 ods. 1, § 74, § 75 ods. 1 písm. a) bod 2, ods. 5, ods. 8, ods. 9, ods. 11, ods. 12, ods. 14,

ods. 16, ods. 17, § 77 ods. 1, ods. 2, § 78 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 80 písm. a), b) a c), § 110aq
ods. 13 zákona č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách (ďalej len „zákon o sociálnych službách“) a
dospel k záveru, že žalobu je potrebné v celom rozsahu zamietnuť. V odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol, že predmetom konania bol nárok žalobkyne voči žalovanej na dofinancovanie sociálnej služby,
ktorú poskytla žalobkyňa 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, 2/ A. C., nar. XX.XX.XXXX a 3/ D. E., nar.
XX.XX.XXXX s trvalým pobytom v žalovanej obci v Zariadení pre seniorov KATKA, a to vyplatením
príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej služby za rok 2023. Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť

dôvodiac, že neboli splnené zákonné predpoklady pre to, aby žalobkyni mohla poskytnúť žalované
plnenie, a to predovšetkým s poukazom na § 75 ods. 14 zákona o sociálnych službách, keď medzi
stranami sporu absentuje uzatvorená písomná zmluva. Tiež tvrdila, že žalobkyňa sa mala so žiadosťou
o príspevok prioritne obrátiť na vyšší územný celok a až po zamietnutí tejto žiadosti, sa mala obrátiťso žiadosťou na žalovanú obec. Zároveň namietala aj žiadanú výšku plnenia. Súd prvej inštancie
uviedol, že bolo nesporné, že žalobkyňa je neverejným poskytovateľom sociálnej služby, ktorý poskytuje
sociálnu službu bez cieľa dosiahnuť zisk v Zariadení pre seniorov KATKA. Žalovaná je obec, ktorej

obyvateľom 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, 2/ A. C., nar. XX.XX.XXXX a 3/ D. E., nar. XX.XX.XXXX sú
(resp. v prípade A. B. boli do 20.03.2023) zo strany žalobkyne poskytované sociálne služby v zariadení
pre seniorov žalobkyne pobytovou formou. Tiež nebolo sporným, že dňa 22.03.2019, 14.03.2022
a 22.08.2022 žalovaná obec vydala rozhodnutia o odkázanosti na sociálnu službu menovaných v
zariadení pre seniorov. Menovaní nevyužili svoje právo a nepožiadali žalovanú obec o zabezpečenie

poskytovania sociálnej služby, ale sami dňa 26.03.2019, dňa 17.03.2022 a dňa 24.08.2022 uzatvorili
so žalobkyňou Zmluvu o poskytovaní sociálnych služieb pobytovou formou. Sporným nebolo ani
to, že dňa 23.01.2023 menovaní písomne požiadali žalovanú obec o zabezpečenie poskytovania
sociálnej služby u neverejného poskytovateľa sociálnej služby. Rovnako tak nebolo sporným, že
žalobkyňa žiadosťou neverejného poskytovateľa sociálnej služby (aj samotný klienti) požiadala žalovanú
o poskytnutie finančného príspevku na prevádzku na zabezpečenie poskytovania sociálnej služby pre

klientov žalobkyne v súlade s § 8 ods. 1 zákona o sociálnych službách, pričom predložila žalovanej
obci aj zmluvy o poskytnutí sociálnych služieb ako aj návrh zmluvy o poskytnutí finančného príspevku
na prevádzku poskytovanej sociálnej služby. Nebolo tiež sporné, že medzi stranami sporu nebola
uzatvorená písomná zmluva o poskytnutí finančného príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej
služby. Spornou otázkou bolo, či je pre poskytnutie finančného príspevku na prevádzku poskytovanej

sociálnej služby nevyhnutná písomná zmluva medzi žalobkyňou (ako neverejným poskytovateľom)
a žalovanou (obcou) o poskytnutí finančného príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej služby,
či bola žalobkyňa povinná najskôr žiadať VÚC o poskytnutie finančného príspevku na prevádzku
poskytovanej sociálnej služby a tiež samotná výška finančného príspevku na prevádzku poskytovanej
sociálnej služby. Súd prvej inštancie v prvom rade uviedol, že právne vzťahy pri poskytovaní sociálnych

služieb, financovanie sociálnych služieb a dohľad nad poskytovaním sociálnych služieb upravuje zákon
o sociálnych službách s tým, že financovanie sociálnych služieb je právne upravené v jeho štvrtej časti
v § 71 až § 78e. Základnými podmienkami, na ktoré sa viaže povinnosť obce poskytovať finančný
príspevok na prevádzku poskytovanej sociálnej služby neverejnému poskytovateľovi sociálnej služby,
sú: poskytovanie sociálnej služby neverejným poskytovateľom sociálnej služby vo verejnom záujme

podľa § 75 ods. 9 a 10 zákona (poskytovanie sociálnej služby prijímateľovi na ňu odkázanému), ďalej
neposkytovanie sociálnej služby s cieľom dosiahnuť zisk (§ 75 ods. 1 s poukazom na § 64 ods.
12 zákona), písomná žiadosť neverejného poskytovateľa sociálnej služby o poskytnutie finančného
príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej služby (§ 75 ods. 11 zákona o sociálnych službách),
ktorej prílohou sú písomné zmluvy o poskytovaní sociálnej služby medzi poskytovateľom a prijímateľom

(§ 74 ods. 2), alebo zoznam osôb, ktorým sa sociálna služba poskytuje, ak sa písomná zmluva
neuzatvára (§ 75 ods. 5 zákona), uzatvorená písomná zmluva o poskytnutí finančného príspevku na
prevádzku poskytovanej sociálnej služby medzi obcou a neverejným poskytovateľom sociálnej služby (§
75ods.14zákonaosociálnychslužbách).Pokiaľniektorázvyššieuvedenýchpodmienoksplnenánieje,
povinnosť obce poskytnúť finančný príspevok na prevádzku poskytovanej sociálnej služby neverejnému

poskytovateľovi sociálnej služby, ktorý neposkytuje sociálnu službu s cieľom dosiahnuť zisk nevzniká.
Je zrejmé, že p. 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, 2/ A. C., nar. XX.XX.XXXX a 3/ D. E., nar. XX.XX.XXXX boli
poskytované sociálne služby v zariadení pre seniorov žalobkyne, avšak bez finančného príspevku na
prevádzku poskytovanej sociálnej služby zo strany žalovanej obce. Od 01.01.2022 vstúpila do účinnosti
zmena zákona č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách (§ 110aq ods.13 cit. zákona), ktorá vzhľadom

na problémy interpretačnej a aplikačnej praxe explicitne ustanovuje právnu možnosť pre odkázanú
fyzickú osobu, ktorej sa už poskytuje sociálna služba neverejným poskytovateľom, avšak bez finančnej
podpory z verejných prostriedkov podľa tohto zákona, t. j. bez finančného príspevku na prevádzku
poskytovanej sociálnej služby, kedykoľvek aj počas poskytovania tejto sociálnej služby neverejným
poskytovateľom,prejaviťsvojzáujemozabezpečenieposkytovaniasociálnejslužbynovoužsfinančnou

podporou jej poskytovania z verejných prostriedkov. To znamená, že fyzická osoba môže kedykoľvek, i
počas poskytovania sociálnej služby, požiadať o poskytnutie alebo zabezpečenie tejto sociálnej služby
príslušnou obcou, resp. vyšším územným celkom, a to po zabezpečení realizácie práva tejto fyzickej
osoby touto obcou, resp. vyšším územným celkom na informovaný výber poskytovateľa tejto sociálnej
služby, novo už s finančnou podporou poskytovania tejto sociálnej služby z verejných prostriedkov

poskytovaním finančných príspevkov na spolufinancovanie tejto sociálnej služby v pôsobnosti obce
a vyššieho územného celku podľa tohto zákona (z všeobecnej časti dôvodovej správy k zákonu č.
484/2021 Z. z.). V súlade s touto zákonnou zmenou p. 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, 2/ A. C., nar.
XX.XX.XXXX a 3/ D. E., nar. XX.XX.XXXX ako odkázané osoby, ktorým už v danom čase bolaposkytovaná sociálna služba neverejným poskytovateľom, požiadali žalovanú obec o poskytovanie
sociálnej služby alebo zabezpečenie sociálnej služby s finančnou podporou poskytovania tejto sociálnej
služby z verejných prostriedkov (žiadosť podľa § 8 ods. 1 zákona č. 448/2008 Z. z.). Povinnosťou obce

je (po zabezpečení práva odkázanej osoby na výber sociálnej služby a výber poskytovateľa sociálnej
služby) poskytnúť sociálnu službu, ak je obec sama poskytovateľom tejto sociálnej služby, alebo
zabezpečiť poskytovanie sociálnej služby u iného poskytovateľa sociálnej služby zapísanej do registra
(§ 8 ods. 4 zákona č. 448/2008 Z. z.). Ako však ustanovuje § 8 ods. 6 zákona č. 448/2008 Z. z., obec
poskytne fyzickej osobe sociálnu službu alebo zabezpečí poskytovanie sociálnej služby uvedenej v § 34

až 41 (teda aj sociálnej služby v zariadení pre seniorov - pozn. súdu) podľa poradia na základe vopred
určených a zverejnených podrobností vedenia tohto poradia. Uvedené vysvetľuje dôvodová správa
k zákonu č. 484/2021 Z. z. nasledovne: ak to v konkrétnom čase rozpočtové možnosti samosprávy
neumožňujú (nemá vo svojom rozpočte vyčlenenú dostatočnú sumu finančných prostriedkov na
možnosť začatia poskytovania finančného príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej služby), je
povinná obec a vyšší územný celok v rozsahu svojej pôsobnosti doručenú písomnú žiadosť odkázanej

fyzickej osoby o zabezpečenie poskytovania sociálnej služby (s finančnou podporou poskytovania
tejto sociálnej služby z verejných prostriedkov) zaradiť do poradia (poradia uspokojovania žiadostí o
zabezpečenie sociálnej služby, a ak je toto zabezpečenie realizované u neverejných poskytovateľov
sociálnej služby, spojené aj s poskytnutím finančného príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej
služby), a tejto žiadosti vyhovieť na základe vopred určených a zverejnených podrobností vedenia tohto

poradia uspokojovania žiadostí. Preto len v prípade, ak to obci dovoľujú rozpočtové a iné okolnosti, môže
poskytnúť fyzickej osobe sociálnu službu alebo zabezpečiť poskytovanie sociálnej služby a súčasne aj
uzatvoriťzmluvuoposkytnutítohtofinančnéhopríspevkusneverejnýmposkytovateľomsociálnejslužby.
Základnou podmienkou, na ktorú sa viaže povinnosť obce poskytovať finančný príspevok na prevádzku
poskytovanej sociálnej služby neverejnému poskytovateľovi sociálnej služby, ktorý neposkytuje sociálnu

službu s cieľom dosiahnuť zisk, je písomná zmluva o poskytnutí finančného príspevku na prevádzku
poskytovanej sociálnej služby uzatvorená medzi obcou a neverejným poskytovateľom sociálnej služby
(§ 75 ods. 14 zákona o sociálnych službách). Keďže bolo nesporne preukázané, že medzi žalovanou
obcou a žalobkyňou ako neverejným poskytovateľom sociálnej služby nebola uzatvorená písomná
zmluva o poskytnutí finančného príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej služby, žalovanej

obci doposiaľ nevznikla žalovaná povinnosť. Povinnosť obce poskytovať finančný príspevok na
prevádzku poskytovanej sociálnej služby vzniká najskôr až uzatvorením zmluvy o poskytnutí finančného
príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej služby, k uzatvoreniu ktorej dôjde po splnení zákonných
podmienok, a až v prípade, ak to dovoľujú rozpočtové a iné zákonom stanovené okolnosti. Ako správne
uviedla žalovaná, bez zmluvy nevznikol záväzkový vzťah medzi žalovanou obcou a žalobkyňou ako

poskytovateľom sociálnej služby, neexistuje teda povinnosť obce plniť. Na uvedenom právnom závere
súdu nemení nič ani rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 5Cob/46/2017, na ktorý odkazovala
žalobkyňa, v zmysle ktorého „pokiaľ žalobca (obec) požiadal o sociálnu službu pre svojho obyvateľa, tak
sa svojej povinnosti uhrádzať finančných príspevok nemohol zbaviť len z formálnych dôvodov“. Citované
rozhodnutie nepredstavuje ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, ktorá by bola pre

súd záväzná. Vyššie uvedený právny záver súdu je napokon podporený aj novšími rozhodnutiami - napr.
uznesenímNajvyššiehosúduSRsp.zn.1KO/8/2020zodňa08.09.2020,ktorývpredmetnomrozhodnutí
uviedol, že „finančný príspevok na prevádzku poskytovanej sociálnej služby sa poskytuje na základe
písomnej zmluvy“ a rovnaký právny názor vyjadril i Krajský súd v Trnave v rozsudku zo dňa 29.11.2022
sp. zn. 32Cob/9/2022, keď uviedol, že „bez uzatvorenej zmluvy o poskytnutí finančného príspevku sa

tento nevypláca“ a ďalej „názor žalobcu, že povinnosť, ktorej uloženia sa domáha v tomto konaní,
žalovanému vyplýva priamo zo zákona, a to § 75 ods.5 ZoSS odvolací súd nepovažuje za správny“.
Pokiaľ žalobkyňa namietala, že citovaný rozsudok nemožno podporne použiť na daný prípad, keďže
sa jednalo o uplatnený nárok na náhradu škody, toto tvrdenie žalobkyne nie je správne. Vychádzajúc
z citovaného rozsudku je zrejmé, že jeho predmetom bol rovnako ako v danom prípade nárok na

dofinancovaniesociálnejslužby.Súdprvejinštancieďalejuviedol,ženepopiera,žesajednalooskutkový
stav vychádzajúci z právnej úpravy do prijatej novely zákona č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách
(účinnej od 01.01.2022), avšak z citovaného rozhodnutia poukázal len na podmienku nevyhnutnosti
písomnej zmluvy (§ 75 ods. 14 zákona o sociálnych službách), ktorá podmienka bola stanovená
tak pred prijatou novelou ako i po nej, teda v tejto časti možno právne názory v ňom vyjadrené

aplikovať aj na daný právny stav. V ostatnom súd prvej inštancie na citované rozhodnutie neodkázal.
K argumentácii žalovanej, že žalobkyňa si mala nárok na finančný príspevok uplatniť prednostne u VÚC
uviedol, že takáto povinnosť žalobkyni nevyplýva zo žiadneho zákonného ustanovenia. Vychádzajúc z
ustanovenia § 75 ods. 8 zákona o sociálnych službách, VÚC môže poskytovať tento finančný príspevok,ak tento finančný príspevok neposkytuje obec. Z uvedeného možno vyvodiť záver o prednostnom
poskytovaní finančného príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej služby obcou a až následne, v
prípade nemožnosti poskytovania tohto finančného príspevku zo strany obce, prichádza do úvahy jeho

poskytovanie VÚC. S ohľadom na neexistenciu písomnej zmluvy o poskytnutí finančného príspevku
na prevádzku poskytovanej sociálnej služby medzi žalovanou obcou a žalobkyňou ako neverejným
poskytovateľom sociálnej služby, súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania
súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej
len „CSP“).

3. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, z dôvodov podľa § 365
ods. 1 písm. b), e), f), g) a h) CSP. Uviedla, že má za to, že napadnuté rozhodnutie je v celom
rozsahu arbitrárne a nepreskúmateľné. Súd prvej inštancie v rozpore so zákonom o sociálnych službách
podmienil zákonom uloženú povinnosť poskytovať finančný príspevok na prevádzku poskytovanej
sociálnej služby (ďalej len „finančný príspevok“) neverejnému poskytovateľovi v § 75 ods. 1 písm.

a) bod 2 zákona o sociálnych službách neexistujúcou podmienkou, na základe čoho dospel k
nesprávnemu a nezákonnému právnemu posúdeniu veci. Ustanovenie § 75 ods. 1 zákona o sociálnych
službách však ukladá obci (žalovanej) obligatórnu zákonnú povinnosť poskytovať finančný príspevok
žalobkyni. V predmetnom ustanovení sa neuvádza podmienka, ktorá by podmieňovala
vznik zákonom uloženej povinnosti obci poskytovať finančný príspevok až momentom uzavretia

zmluvy o poskytnutí finančného príspevku. Zákon o sociálnych službách však žiadnym
spôsobomnepodmieňujepovinnosťobceposkytovaťfinančnýpríspevokkumulatívnymsplnenímsúdom
prvej inštancie vymedzených podmienok a v prípade ich nesplnenia nesankcionuje žalobkyňu z
nároku na poskytnutie finančného príspevku. Zákonom vymedzené kumulatívne podmienky pre vznik
právneho dôvodu žalobkyňou uplatňovanej pohľadávky sú nasledovné: a) finančný príspevok sa

poskytuje neverejnému poskytovateľovi sociálnej služby, ktorý neposkytuje sociálnu službu s cieľom
dosiahnuť zisk a b) poskytuje vymedzený druh sociálnej služby pod písm. a) - f), v konkrétnom
prípade - a) sociálnu službu v zariadení, ktorým je zariadenie pre seniorov. Žiadne ďalšie kumulatívne
podmienky z uvedeného ustanovenia pre vznik nároku žalobkyne nevyplývajú a tieto si nemôže súd
prvej inštancie svojvoľne (arbitrárne) a bez opory v zákone rozširovať. Úvahy súdu prvej inštancie

o neexistujúcich (domnelých) kumulatívnych podmienkach zákona o sociálnych službách sú arbitrárne
a nepreskúmateľne tak isto ako výklad ustanovení zákona o sociálnych službách súdom prvej inštancie
je arbitrárny, nesprávny, nezodpovedá povahe a účelu zákona ako ani cieľu prijatej novely zákona
č. 484/2021 Z. z. Žalobkyňa ďalej uviedla, že súd prvej inštancie vôbec nerozlišuje medzi právnymi
povinnosťamiuloženýmiobci(aVÚC)vust.§75ods.1aods.5zákonaosociálnychslužbách,nedokáže

identifikovať a nesprávne identifikuje ním uvádzané domnelé kumulatívne podmienky vzniku právneho
dôvodu pohľadávky uplatňovanej v konaní, neaplikuje gramatický a logický výklad predmetných
ustanovení a nerozlišuje medzi neverejnými poskytovateľmi, ktorý neposkytujú sociálnu službu s cieľom
dosiahnuť zisk a ktorý ju poskytujú práve za týmto účelom a už vôbec pri výklade predmetných
ustanovení nezohľadňuje prijatú novelu č. 484/2021 Z. z., ktorej účelom bolo odstránenie akejkoľvek

podmienenosti vzniku nároku na finančný príspevok. Súd prvej inštancie sa žiadnym spôsobom
nevysporiadal s predloženou dôvodovou správou k novele zákona č. 484/2021 Z. z., ktorú žalobkyňa
predložila ako dôkaz, na ktorú žalobkyňa vo svojich podaniach a prednesoch opakovane poukazovala a
žiadnym spôsobom nevysvetlil prečo sa s uvedeným dôkazom, ktorý má zásadnú povahu pre správny
právny výklad aplikovaných ustanovení zákona o sociálnych službách pri posudzovaní vzniku nároku

žalobkyne nevysporiadal, tento nezohľadnil a neaplikoval, čo odôvodňuje podanie odvolania nielen
pre nesprávne právne posúdenie veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, ale aj pre odňatie práva
na spravodlivý súdny proces podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP ako aj pre nevykonanie navrhnutých
dôkazov, potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) CSP). Arbitrárny
a nepreskúmateľný postup súdu, ktorý pre účely výkladu príslušných ustanovení zákona nezohľadňuje

pri svojom rozhodovaní ani rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5Cob/46/2017, vo vzťahu
ku ktorému uvádza, že nejde o rozhodnutie, ktorým by bol viazaný, bez toho, aby sa s jeho obsahom
argumentačne vysporiadal, najmä ak tam uvedený právny názor súdu vyššej inštancie vyvracia právnu
argumentáciu súdu prvej inštancie vo vzťahu k domnelej kumulatívnej podmienke podľa § 75 ods. 14
zákona o sociálnych službách, a na iné rozhodnutie (KS Trnava sp. zn. 32Cob/9/2022) bez ďalšieho

prihliadne. Ustanovenie § 75 ods. 1 zákona o sociálnych službách ukladá obci (žalovanej) obligatórnu
zákonnú povinnosť poskytovať finančný príspevok žalobkyni. V predmetnom ustanovení sa neuvádza,
súdom identifikovaná zákonná podmienka podľa § 75 ods. 14 zákona o sociálnych službách, ktorá
by podmieňovala zákonom uloženú povinnosť obci poskytovať finančný príspevok, a rovnako zákonnehovorí, ako nesprávne konštatuje súd, že nárok na finančný príspevok vzniká až momentom uzavretia
zmluvy, tento nárok vzniká ex lege. Žalobkyňa ďalej uviedla, že ak by aj pripustila (čo žalobkyňa
naďalej namieta) existenciu domnelej podmienky vzniku nároku žalobkyne, zákonodarca, v prípade jej

nesplnenia nesankcionuje žalobkyňu zánikom či neexistenciou jej nároku, teda ak nedôjde k uzavretiu
zmluvy žalovaná sa nemôže zbaviť svojej zákonom uloženej povinnosti plniť finančný príspevok. Súd
prvej inštancie nielenže vec nesprávne právne posúdil a na základe vykonaného dokazovania dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam, ale aj svojim procesným postupom odňal žalobkyni právo na
spravodlivý súdny proces tým, že závažným spôsobom zasiahol do princípu právnej istoty žalobkyne

s poukazom na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, keďže obec je orgánom samosprávy, o.i. štátnym orgánom,
ktorý explicitne hovorí, že „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v
rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“. V tomto smere žalobkyňa mala za potrebné zdôrazniť
najmä ust. čl. 67 ods. 2 Ústavy SR, na základe ktorého sa povinnosti obci ukladajú zákonom v
spojení s ust. § 1 ods. 2 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení podľa ktorého „Základnou
úlohou obce pri výkone samosprávy je starostlivosť o všestranný rozvoj jej územia a o potreby jej

obyvateľov. Obci pri výkone samosprávy možno ukladať povinnosti a obmedzenia len zákonom a
na základe medzinárodnej zmluvy.“. Žalobkyňa rovnako poukázala na ust. § 4 ods. 3 písm. p)
zákona č. 369/1990 Zb., ktoré vyslovene ukladá obci plniť úlohy na úseku sociálnej pomoci v rozsahu
podľa osobitného predpisu. Súd prvej inštancie nielenže uvedené ustanovenia ústavných zákonov a
zákonov neaplikoval, s týmito sa pri posúdení veci ani len nevysporiadal, ale arbitrárne v rozpore

s dikciou ust. § 75 ods. 1 zákona o sociálnych službách podmienil zákonom uloženú obligatórnu
povinnosť obci poskytovať finančný príspevok neexistujúcimi kumulatívnymi podmienkami, na základe
ktorých v rozpore so zákonom sankcionoval žalobkyňu (takúto sankciu zákon neukladá) tým, že
odmietol priznať súdnu ochranu žalobkyňou uplatňovanému nároku. Obligatórna povinnosť poskytnúť
žalobkyni finančný príspevok je obci explicitne uložená zákonom o sociálnych službách v § 75 ods. 1

a súdom určené domnelé kumulatívne podmienky, nemajú na vznik uvedenej povinnosti žiaden vplyv,
ergo záver súdu prvej inštancie, že pre nesplnenie súdom prvej inštancie domnelých kumulatívnych
podmienok nevznikla právna povinnosť žalovanej je nesprávny a nemá oporu v zákone. Nakoľko novela
zákona č. 484/2021 Z. z. zásadným spôsobom zmenila spôsob dofinancovania sociálnych služieb
poskytovaných o.i. žalobkyňou z fakultatívnej povinnosti obce poskytovať finančný príspevok na jej

obligatórnu (nepodmienenú) povinnosť poskytovať finančný príspevok, bol súd prvej inštancie bez
ďalšieho povinný pri výklade príslušných ustanovení zákona o sociálnych službách a ich interpretácii
zohľadniť a vysporiadať sa s výkladom príslušných ustanovení zákona, poskytnutého zákonodarcom
v dôvodovej správe tak, aby pri svojej interpretácii príslušných ustanovení zákona rešpektoval cieľ
a zámer zákonodarcu pri prijatí predmetnej novely. Súd prvej inštancie svojím procesným postupom

odňal žalobkyni právo na spravodlivý súdny proces, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na
riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, z ktorého obsahu musí byť zrejmé, ako sa súd prvej
inštancie vysporiadal s podstatnými skutočnosťami dôležitými pre jeho rozhodnutie. Uzavretie zmluvy
nemá iný účel ako ten, ktorý ustálil aj rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5Cob/46/2017,
ktorý explicitne uvádza, že účelom potreby uzavretia zmluvy nie je zavedenie možnosti obce vyhnúť

sa plneniu zákonných povinností, ale len deklarovanie zmluvného vzťahu aj formálne z dôvodu
následného preukazovania vynaložených finančných prostriedkov z verejných zdrojov podľa osobitných
predpisov. Žalobkyňa súhlasí s tým, že rozhodnutie Krajského súdu v Prešove nepredstavuje ustálenú
rozhodovaciu prax, ale tú nepredstavuje ani rozhodnutie KS Trnava sp. zn. 32Cob/9/2022, na ktoré súd
bez odôvodnenia prihliada. Ak by aj uzavretie písomnej zmluvy podľa § 75 ods. 14 zákona o sociálnych

službách malo predstavovať akúsi domnelú (odkladaciu) podmienku (§ 36 ods. 5 OZ) vzniku nároku
žalobkyne, žalobkyňa poukazuje na ust. § 36 ods. 3 OZ, podľa ktorého platí, že ak účastník, ktorému je
nesplnenie podmienky (uzavretie písomnej zmluvy podľa § 75 ods. 14 zákona o sociálnych službách)
na prospech, jej splnenie zámerne zmarí (zmluvu so žalobkyňou neuzavrie), stane sa právny úkon
nepodmieneným. V konaní je nesporné, že žalovaná odmietla uzavrieť so žalobkyňou písomnú zmluvu

podľa § 75 ods. 14 zákona o sociálnych službách a neuzavretie zmluvy je žalovanej na prospech,
keďže sa tak vyhýba splneniu svojej zákonnej povinnosti poskytovať žalobkyni finančný príspevok v
zákonom určenej výške (ktorú výšku bezdôvodne popiera). Skutočnosť, že žalovaná odmietla uzavrieť
predmetnú zmluvu (len preto, že popiera zákonom určenú výšku, nie samotný nárok) nemôže byť
na ťarchu žalobkyne, napriek tomu, že má žalobkyňa prostredníctvom odkázanej osoby zákonom

priznaný nárok na poskytnutie finančného príspevku pre odkázanú osobu a žalovaná povinnosť tento
finančný príspevok poskytovať, ktorú skutočnosť navyše žalovaná ani nepopiera, a nárok žalobkyne čo
do jeho právneho dôvodu vzniku uznáva v celom rozsahu. Vo vzťahu k rozhodnutiu Krajského súdu
v Trnave zo dňa 29.11.2022 sp. zn. 32Cob/9/2022 súd prvej inštancie selektívne vyberá zo znenianapadnutého rozhodnutia argumentáciu, ktorá sa mu nápadne hodí na dokreslenie ním prezentovaného
nesprávneho právneho posúdenia veci, ale navyše sám priznáva, že predmetné rozhodnutie KS Trnava
vychádza z právnej úpravy ZSS účinnej do 31.12.2021, ktorú skutočnosť pri výklade predmetného ust.

§ 75 ods. 14 zákona o sociálnych službách žiadnym spôsobom nezohľadňuje, nepodrobuje právnemu
(kritickému) posúdeniu (najmä v kontexte prijatej novely zákona č. 484/2021 Z. z. a jej účelu) a už
vôbec sa nezaoberá (historickým) výkladom znenia ust. § 75 ods. 14 zákona o sociálnych službách
v kontexte predchádzajúcich právnych úprav. Vo vzťahu k rozhodnutiu NS SR sp. zn. 1KO/8/2022 zo
dňa 08.09.2020 žalobkyňa uvádza, že ani toto nepredstavuje ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších

súdnych autorít vo vzťahu k prejednávanej otázke, t. j. potrebe uzavretia zmluvy na vznik povinnosti
obce poskytovať finančný príspevok. V predmetnom rozhodnutí sa Najvyšší súd SR žiadnym spôsobom
nevyjadril v rámci právneho posúdenia k obsahu a účelu ust. § 75 ods. 14 zákona o sociálnych službách
a povahe zmluvy. Riešil výlučne kompetenciu správneho súdu rozhodovať a v rámci odôvodnenia iba
citoval predmetné ustanovenie § 75 ods. 14 zákona o sociálnych službách, z ktorého mal za to, že
predmetné konanie v ním posudzovanom spore nemôže byť predmetom prieskumu správneho súdu a

ide o súkromnoprávny spor. Predmetné rozhodnutie NS SR s výnimkou určenia právomoci súdu prvej
inštancie rozhodovať predmetný spor nie je použiteľné pre vyriešenie sporných otázok v prejednávanom
spore žalobkyne a žalovanej. Žalobkyňa ďalej uviedla, že z dôvodu záujmu zákonodarcu mať prehľad
o obligatórnej finančnej podpore neverejných poskytovateľov zo strany samosprávy (obec/VÚC), za
ktorým účelom bola prijatá novela zákona č. 484/2021 Z. z., bol vydaný Metodický postup pre vedenie

evidencie finančnej podpory neverejných poskytovateľov sociálnych služieb v Informačnom systéme
sociálnych služieb (IS SoS), vydaný MPSVaR, máj 2022, a vedený Informačný systém sociálnych
služieb, ktorý metodický postup rovnako v Prílohe č. 1 – Možné druhy FP podľa druhu sociálnej služby,
označuje poskytovanie finančného príspevku obcou (O) ako obligatórne (O - vyznačené červenou
farbou), v prípade druhu sociálnej služby – ZPS (Zariadenie pre seniorov). Výška finančného príspevku

sa podľa Prílohy č. 2 – Jednotky FP podľa druhu a formy sociálnej služby, v prípade ZPS – Zariadenia
pre seniorov riadi miestom poskytovania sociálnej služby (obdobne Tekeli). Len pre poriadok žalobkyňa
uvádza, že ako dôvod neposkytnutia finančného príspevku metodický postup neuvádza „neuzavretie
zmluvy podľa § 75 ods. 14 ZSS“, a to práve vzhľadom na obligatórnosť poskytovania tohto finančného
príspevku. Záverom žalobkyňa uviedla, že súd prvej inštancie v celom rozsahu abstrahoval nielen od

účelu predmetnej právnej úpravy predpokladanej novelou č. 484/2021 Z. z. t. j. obligatórna povinnosť
poskytovať finančný príspevok, ale žiadnym spôsobom sa nevysporiadal s tým, že tento finančný
príspevok sa poskytuje na obdobie príslušného rozpočtového roka (t. j. v danom prípade roka 2023) a
ust. § 78 ods. 1 zákona o sociálnych službách okrem iného určuje povinnosť poskytnutia finančného
príspevku preddavkovo a prvý preddavok je obec povinná poskytnúť do konca februára príslušného

rozpočtového roka (2023). Je teda zrejmé, že konštatovanie súdu o tom, že „Povinnosť obce poskytovať
finančný príspevok na prevádzku poskytovanej sociálnej služby vzniká najskôr až uzatvorením zmluvy
o poskytovaní finančného príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej služby, k uzatvoreniu ktorej
dôjde po splnení zákonných podmienok, až v prípade, ak to dovoľujú rozpočtové a iné zákonom
stanovené okolnosti.“ (bod 56 odôvodnenia rozhodnutia), nemôže obstáť a ide rovnako o arbitrárne

a právne neudržateľné právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, keďže zákonodarca explicitne
v ust. § 78 ods. 1 zákona o sociálnych službách určil splatnosť prvého preddavku do konca februára
príslušného rozpočtového roka (bez ohľadu na skutočnosť, či je alebo nie je uzavretá medzi žalobkyňou
a obcou deklaratórna zmluva podľa § 75 ods. 14 zákona o sociálnych službách), pričom splatnosť
akéhokoľvekďalšiehopreddavkunastávadeňnasledujúci,keďžetátoniejeurčenáažalobkyňasamôže

bez ďalšieho vzhľadom na obligatórnu zákonnú povinnosť obce poskytovať finančný príspevok domáhať
jeho zaplatenia. Finančný príspevok sa poskytuje na obdobie rozpočtového roka 2023, v ktorom je
žalobkyňa povinná výšku takto poskytnutého finančného príspevku vynaložiť na sociálnu starostlivosť
pre odkázané osoby a v prípade ak nie je v danom rozpočtovom roku a na daný rozpočtový rok finančný
príspevok obcou poskytnutý, vzniká na strane obce (žalovanej) bezdôvodné obohatenie, keďže si na

úkor žalobkyne ponecháva finančné prostriedky, ktoré by inak bola povinná v danom rozpočtovom
roku vyplatiť žalobkyni a na úkor žalobkyne je poskytovaná sociálna služba odkázanej osobe s trvalým
pobytom v obci žalovanej, ktorá obec má povinnosť zabezpečiť sociálnu starostlivosť tejto odkázanej
osobe. Žalobkyňa len zdôraznila, že je úlohou súdu prvej inštancie podradiť príslušný skutkový stav
pod relevantné zákonné ustanovenia. Je zrejmé, že v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie si obec

ponechala peňažné prostriedky zodpovedajúce výške finančného príspevku za uplatňované obdobie
vzniku nároku pre rozpočtový rok 2023, ktoré bola žalobkyni povinná poskytnúť a v predmetnom
rozpočtovom roku 2023 tieto žalobkyni neuhradila. S uvedenou skutočnosťou sa súd prvej inštancie
žiadnym spôsobom nevysporiadal, napriek uvedenému má žalobkyňa za to, že existencia nárokužalobkyne z bezdôvodného obohatenia je v celom rozsahu po uplynutí predmetného rozpočtového
roka (od 01.01.2024) preukázaná. Povinnosť vydania bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená
povinnosť toho, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor

bol predmet bezdôvodného obohatenia získaný (§ 451 OZ). Právny vzťah bezdôvodného obohatenia
je samostatným vzťahom (nezávislým od domnelých kumulatívnych podmienok identifikovaných súdom
prvej inštancie), ktorý vznikne v dôsledku porušenia iného právneho vzťahu alebo na základe určitej
právnej skutočnosti. Na základe uvedených skutočností žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a priznal žalobkyni nárok na

náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

4. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedla, že napadnutý rozsudok považuje
za vecne správny a dostatočne zrozumiteľne odôvodnený a nie je naplnený žiaden z odvolacích
dôvodov, ktoré vo svojom odvolaní označila žalobkyňa. Žalobkyňa svoj nárok vykladá len na základe
jedného zákonného ustanovenia (§ 75 ods. 1 písm. a) bod 2 zákona o sociálnych službách) a

ignoruje ostatné ustanovenia, dokonca aj tie, ktoré sa nachádzajú v rovnakom paragrafe. Žalovaná
nepopiera fakt a existenciu právnej úpravy povinnosti obce poskytovať finančný príspevok na prevádzku
poskytovanej sociálnej služby neverejnému poskytovateľovi sociálnej služby, ktorý neposkytuje sociálnu
službu s cieľom dosiahnuť zisk a poskytuje sociálnu službu. Žalobkyňa však „ignoruje“ všetky ďalšie
predpoklady a podmienky rovnako upravené v totožnom zákone, ktoré musia byť splnené k tomu,

aby sa stal príspevok splatným a povinná obec bola viazaná ho vyplatiť poskytovateľovi v zákonnej
(alebo inak dohodnutej) výške. Pre poskytnutie finančného príspevku je potrebné splniť kumulatívne
podmienky ustanovené v zákone o sociálnych službách. Žalobkyňa v odvolaní poukazuje na rozsudok
Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 5Cob/46/2017, ktorý hovorí o tom, že obec, ktorá sama požiadala
neverejného poskytovateľa o poskytovanie sociálnej služby, sa nemôže svojej povinnosti prispievať

na prevádzku poskytovanej sociálnej služby zbaviť len z formálnych dôvodov. Toto rozhodnutie hovorí
o tom, že ak obec zabezpečí poskytovanie sociálnej služby podľa zákona č. 448/2008 Z. z., teda
preukázateľným spôsobom požiada poskytovateľa sociálnej služby o poskytovanie tejto sociálnej
služby (§ 8 ods. 10 zákona č. 448/2008 Z. z.) a tento poskytovateľ sociálnej služby je povinný (§
8 ods. 11 zákona č. 448/2008 Z. z.) uzatvoriť s odkázanou osobou zmluvu o poskytovaní sociálnej

služby (ak má voľné miesto a poskytuje službu, na ktorú je táto osoba odkázaná), musí platiť aj
finančný príspevok na prevádzku poskytovanej sociálnej služby. Rozhodnutie nie je aplikovateľné na
predmetnú vec, keďže v konaní nebolo tvrdené a ani preukázané, že by žalovaná obec zabezpečila
poskytovanie sociálnej služby, teda že by preukázateľným spôsobom požiadala poskytovateľa sociálnej
služby – žalobkyňu – o poskytovanie tejto sociálnej služby. Podľa výkladu žalobkyne by sa malo

aplikovať na vec len jedno ustanovenie, pričom sa striktne drží len výkladu, ktorý jej vyhovuje. Je
však absolútne logické a odôvodniteľné postupovať pri poskytovaní finančného príspevku v súlade s
viacerými ustanoveniami zákona o sociálnych službách ako aj dodržiavania príslušných ustanovení
podľa zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a zákona č. 583/2004
Z. z. o rozpočtových pravidlách územnej samosprávy. Čo je podstatné pre správne vyhodnotenie

argumentov žalobkyne je fakt, že nie je možné vnímať úpravu povinnosti obce uhrádzať finančný
príspevok neverejnému poskytovateľovi sociálnej služby ako ultimátnu povinnosť bez akéhokoľvek
vyhodnotenia a akceptácie existencie úpravy zákonných podmienok, ktoré sú v rovnakom zákone
rovnako špecifikované a spolu predstavujú komplexnú úpravu daného inštitútu a povinnosti obce v
zmysle „novej“ právnej úpravy od roku 2022. Žalovaná poukázala na časť dôvodovej správy k zákonu č.

484/2021Z.z.,podľaktorejjejednoznačnedanázákonnápovinnosťposkytovaniafinančnéhopríspevku
len za predpokladu, ak to umožňuje rozpočet obce, za dodržania ďalších zákonných podmienok. Len
v prípade, ak to obci dovoľujú rozpočtové a iné okolnosti, môže poskytnúť fyzickej osobe sociálnu
službu alebo zabezpečiť poskytovanie sociálnej služby a súčasne aj uzatvoriť zmluvu o poskytnutí tohto
finančného príspevku s neverejným poskytovateľom sociálnej služby. Žalovaná poukázala aj na ďalší

doložený dôkaz materiál z mesiaca jún 2023 zverejnený Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny
Slovenskej republiky označený ako: ,,Základné východiská pri poskytovaní finančného príspevku na
prevádzkuposkytovanejsociálnejslužby(FPP)neverejnémuposkytovateľovisociálnychslužieb(NPSS)
v zariadeniach podmienených odkázanosťou“. V označenom materiáli je v obrazovo-prílohovej časti
uvedený postup poskytnutia finančného príspevku na prevádzku, pričom po podaní žiadosti odkázanej

fyzickej osoby v zmysle ustanovenia § 8 ods. 1 zákona č. 448/2008 Z. z. je druhým krokom: Vyčlenenie
finančných prostriedkov z rozpočtu obce na poskytovanie FPP (v súlade s § 8 ods. 6 uspokojovanie
žiadostí podľa poradia vedeného na základe určených a zverejnených podrobností vedenia poradia, ak
nejde o preukázanú bezodkladnosť). Žalovaná ďalej uviedla, že s argumentáciou žalobkyne, ktorá jevýlučne postavená na jedinom zákonnom ustanovení, sa nestotožňuje. Obec je povinná neverejnému
poskytovateľovi sociálnej služby poskytovať finančný príspevok na prevádzku poskytovanej sociálnej
služby len za predpokladu splnenia všetkých zákonných podmienok. Uzavretie zmluvy o poskytnutí

finančného príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej služby má vplyv na poskytovanie finančného
príspevku. Z dôvodu zákonnej úpravy, kedy je priamo v predmetnom ustanovení (§ 75 ods. 14 zákona
o sociálnych službách) jednoznačne uvedené, že splatnosť nastáva až po podpise zmluvy, bude plniť
až po jej podpise zo strany žalobkyne. K tomuto však nedošlo - žalobkyňa neposkytla súčinnosť a na
podpis návrhu rezignovala. Žalobkyňa naopak pristúpila k podaniu žaloby, o ktorej bolo rozhodnuté

v tomto konaní. Žalovaná teda absolútne popiera tvrdenie žalobkyne o tom, že nárok na zaplatenie
finančného príspevku je medzi stranami nesporný. Nárok žalobkyne je viazaný na splnenie ostatných
zákonných podmienok, ktoré žalobkyňa svojvoľne a nedôvodne ignorovala, preto jej predmetný nárok
nevznikol. Žalovaná od začiatku konania namietala absenciu písomne uzatvorenej zmluvy o poskytnutí
finančného príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej služby, bez ktorej nie je žalovaná povinná
poskytovať finančný príspevok žalobkyni, lebo jej táto povinnosť nevznikla. Žalovaná preukázateľne

neodmietla uzavrieť zmluvu o poskytovaní finančného príspevku. Práve naopak, dokonca preukázala a
doložila v tomto konaní, že práve žalobkyňa odmietla uzatvoriť ňou zaslaný návrh zmluvy o poskytovaní
finančného príspevku. Žalovaná ako obec by si splnila svoju zákonom stanovenú povinnosť poskytnutia
finančnéhopríspevku,akbyajzostranyžalobkynebolisplnenézákonomstanovenépodmienkyprejeho
poskytnutie. Zo strany žalovanej nedošlo k svojvoľnému rozhodnutiu, ignorácii zákona, alebo nečinnosti.

Keďže na poskytnutie finančného príspevku neboli splnené zákonné predpoklady, nemohla objektívne
finančný príspevok poskytnúť, keďže jej táto povinnosť nevznikla (absencia titulu). Žalovaná nemohla
pristúpiť k podpisu zmluvy, keď žalobkyňa odmietla rokovať o výške finančného príspevku, ktorého
výška je podstatnou náležitosťou predmetnej zmluvy. Žalovaná ďalej ohľadom poskytovania finančného
príspevku uloženej v zmysle zmluvy poukazuje na informácie uverejnené v metodike Ministerstva práce

sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky označená ako: ,,Informácia k poskytovaniu finančných
príspevkov obcou podľa zákona o sociálnych službách na poskytovanie sociálnej služby neverejným
poskytovateľom sociálnej služby“ (ďalej ako ,,metodika“). Z uvedeného materiálu, na ktorý odkazuje
vo svojej argumentácii aj samotná žalobkyňa jednoznačne vyplýva, že uzatvorená písomná zmluva o
poskytnutí FPP medzi obcou a neverejným poskytovateľom sociálnej služby (§ 75 ods. 14 zákona o

sociálnych službách) predstavuje základnú podmienku, ktorá musí byť splnená. Žalovaná sa opakovane
nestotožňuje s výkladom žalobkyne, podľa ktorého nárok na vyplatenie finančného príspevku nie je
podmienený uzavretím zmluvy. Je pravdou, že žalobkyňa má nárok na finančný príspevok na prevádzku
poskytovanej sociálnej služby, avšak tento príspevok je podmienený splnením ostatných zákonných
ustanovení. Žalobkyňa účelovo neposudzuje svoj nárok komplexne. Žalobkyňa žiadnym spôsobom

nepreukázala, že zo strany žalovanej došlo k odmietnutiu uzavretia zmluvy o poskytnutí finančného
príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej služby. Naopak z vyjadrení žalovanej, ako aj z listinných
dôkazov predložených v konaní je jednoznačné, že žalovaná bola ochotná pristúpiť k uzavretiu zmluvy
o poskytnutí finančného príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej služby, avšak za úpravy
zmluvnýchustanovení,predovšetkýmvýškyfinančnéhopríspevku,ktorejsprávnosťžalovanárelevantne

popierala. V odvolaní žalobkyňa poukazuje na FAQ, v tomto smere argumentácia žalobkyne absolútne
neobstojí, a reflektuje jej mylný a opakovane nesprávny výklad a odkazovanie na zmluvu o zabezpečení
sociálnej služby, ktorú však upravuje § 74 zákona č. 448/2008 Z. z. Žalovaná a ani súd samotný ale nikdy
neargumentoval absenciou povinnosti mať uzatvorenú zmluvu o zabezpečení sociálnej služby (§ 74)
ale práve absenciou povinnosti mať uzatvorenú zmluvu o poskytovaní finančného príspevku podľa (§ 75

ods. 14 zákona o sociálnych službách). Splatnosť finančného príspevku je viazaná na vznik písomnej
zmluvy § 75 ods. 14 zákona č. 448/2008 Z. z. Keďže doposiaľ nebola uzatvorená písomná zmluva o
poskytnutífinančnéhopríspevkunaprevádzkuposkytovanejsociálnejslužbymedziobcouaneverejným
poskytovateľom sociálnej služby, žalovanej obci doposiaľ nevznikla žalovaná povinnosť. Články, na
ktoré poukazuje žalobkyňa nie sú právne záväzné. Žalobkyňa tvrdí, že na strane obce (žalovanej)

vzniká bezdôvodné obohatenie, keďže si na úkor žalobkyne ponecháva finančné prostriedky, ktoré by
inak bola povinná v danom rozpočtovom roku vyplatiť žalobkyni. S takouto argumentáciou sa žalovaná
nestotožňuje, nakoľko žalovanej právna povinnosť platiť finančný príspevok nevznikla, a to vzhľadom na
neuzatvorenie príslušnej zmluvy so žalobkyňou, a preto sa žalovaná nemohla bezdôvodne obohatiť. Pre
dôvodnosť uplatňovaného titulu bezdôvodného obohatenia bolo treba, aby žalobkyňa preukázala, že

medzi ňou a žalovanou právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikol. V konaní nebolo preukázané,
že žalovaná porušila akúkoľvek povinnosť, v dôsledku ktorej by vznikla žalobkyni ujma, žalobkyňa
nepreukázala výšku ujmy. Nemožno nárok žalobkyne odvodzovať z titulu bezdôvodného obohatenia.
Povinnosť poskytovať príspevok teda nie je uložená zákonom, ale zakladá sa zmluvou, k uzatvoreniuktorej dôjde po splnení zákonných podmienok, a až v prípade, ak to dovoľujú rozpočtové a iné zákonom
stanovené okolnosti. Bez zmluvy nevznikol záväzkový vzťah medzi obcou a poskytovateľom sociálnej
služby, neexistuje teda povinnosť obce plniť a podaná žaloba je nedôvodná a podaná predčasne.

Žalobkyňou uvádzané skutočnosti v odvolaní nie sú relevantné a väčšina z nich ani nie je aplikovateľná
nadanýskutkovýstav.Vzhľadomnauvedenéskutočnostižalovanánavrhla,abyodvolacísúdnapadnutý
rozsudok potvrdil a priznal jej náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

5. Žalobkyňa v písomnej replike k vyjadreniu žalovanej uviedla, že aj naďalej má za to, že

napadnuté rozhodnutie je v celom rozsahu arbitrárne a nepreskúmateľné. Žalobkyňa si svoj nárok
nevykladá len na základe jedného zákonného ustanovenia a neignoruje ostatné ustanovenia a už vôbec
nie tie, ktoré sú uvedené v totožnom ustanovení zákona. Ani samotná žalovaná nepopiera existenciu
nároku žalobkyne, čo do právneho dôvodu jeho vzniku. Žalobkyňa opätovne poukázala na rozsudok
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5Cob/46/2017 a ďalej uviedla, že tvrdenie žalovanej, že uvedené
rozhodnutie nie je aplikovateľné na predmetnú vec, je zavádzajúce a nepravdivé, nakoľko sa vyslovene

vyjadruje k aplikácii a výkladu ust. § 75 ods. 14 zákona o sociálnych službách, s ktorého obsahom
sa súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nevysporiadal a neuviedol, prečo uvedené rozhodnutie
nie je možné na danú vec aplikovať okrem tvrdenia, že nepredstavuje ustálenú rozhodovaciu súdnu
prax. Argumentácia žalovanej o vzniku nároku žalobkyne až v momente, ak to dovoľujú rozpočtové
možnosti obce, nemá oporu v zákone. V právnom štáte musí mať prednosť princíp právnej istoty

a ochrana práv a právom chránených záujmov jednotlivcov (odkázaných osôb) pred nezákonným
výkonom štátnej správy obcou. Z predmetu právnej regulácie zákona o sociálnych službách vyplýva, že
ide o zákon, ktorý časťou svojho normatívneho obsahu smeruje aj k vytvoreniu právnych podmienok na
zabezpečenie základného práva podľa čl. 39 ods. 2 ústavy, t. j. práva každého (každej fyzickej osoby). V
tomto smere neobstojí ani argumentácia žalovanej, že mala preukázateľne schválený rozpočet, keďže

žiaden rozpočet nepredložila, nepreukázala kedy došlo k jeho schváleniu, ide o novú skutočnosť, na
ktorú odvolací súd nemôže prihliadať tzv. novotu, a už len z jej vlastných tvrdení vyplýva, že takto
schválený rozpočet (bez ohľadu na dátum jeho schválenia), odporuje zákonu. Žalobkyňa na potvrdenie
svojej argumentácie poukázala tiež na odbornú literatúru (Konečná Veverková, I. 2023. Rozpočet obce
avyššiehoúzemnéhocelku2.vydanie.Bratislava:WoltersKluwerSRs.r.o.2023.s.68.)„Prizostavovaní

rozpočtu má obec a VÚC povinnosť prednostne zabezpečiť financovanie všetkých záväzkov, ktoré pre
nich vyplývajú z plnenia povinností ustanovených osobitnými predpismi. Nemôže nastať situácia, že
obecaVÚCzostavírozpočet,vktoromnebudúzabezpečenévýdavkynaúhradunákladovnaprenesený
výkon štátnej správy, na výkon samosprávnych pôsobností, ako aj na úhradu záväzkov vyplývajúcich
z uplatnenia osobitných predpisov...“. Záverom uviedla, že z obsahu žaloby a jej príloh je preukázané,

že žalobkyňa pred podaním žaloby vyzvala žalovanú na dobrovoľné uzavretie zmluvy o poskytnutí
finančného príspevku, ktorú však žalovaná neuzavrela. Za účelom mimosúdnych rokovaní zároveň
žalobkyňa vyzvala žalovanú na osobné stretnutie za účelom rokovania o výške finančného príspevku, na
čo však žalovaná žiadnym spôsobom nereagovala a na osobné stretnutie sa nedostavila. Skutočnosť,
že žalovaná odmietla uzavrieť zmluvu, nebola v konaní sporná. Tvrdenie žalovanej, že nemohla pristúpiť

k podpisu zmluvy, keď žalobkyňa odmietla rokovať o výške finančného príspevku, ktorého výška je
podstatnou náležitosťou predmetnej zmluvy, je rovnako zavádzajúce a svedčí iba o nepochopení
zákonných ustanovení. Výšku finančného príspevku neurčuje žalobkyňa a ani žalovaná, ale je určená
podľa § 75 ods. 16, ods. 17 písm. a) v spojení s § 77 ods. 1 a 2 zákona o sociálnych službách. Ani
žalobkyňa a ani žalovaná nemajú možnosť výšku finančného príspevku ovplyvniť. Žalobkyňa zotrvala

na odvolacom návrhu.

6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods.
1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po

skonštatovaní, že podané odvolanie má základné zákonom predpísané náležitosti (§ 127 a § 363 CSP),
a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), e), f), g) a h) CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie podľa § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa § 385 ods. 1 CSP, keď nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani
dôležitý verejný záujem v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu

prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.

7. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na tom právnom závere, že žalovaná obec nemala
so žalobkyňou uzatvorenú zmluvu o poskytovaní finančného príspevku podľa § 75 ods. 14 zákona osociálnych službách a bez jej uzatvorenia nie je možné tento príspevok poskytnúť, nakoľko na okamih
uzatvorenia danej zmluvy je dokonca naviazaný najskorší možný okamih začatia poskytovania tohto
finančného príspevku.

8. Podstata odvolacích argumentov žalobkyne bola sústredená najmä na tvrdenia o
arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku, nesprávnom právnom posúdení v otázke
viazanosti poskytnutia finančného príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej služby neverejnému
poskytovateľovi - žalobkyni neexistujúcou podmienkou uzatvorenia zmluvy, tvrdenia o tom, že súd prvej

inštancie sa nevysporiadal s dôvodovou správou k novele zákona č. 484/2021 Z. z., ktorú žalobkyňa
predložila ako dôkaz, nezohľadnení rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5Cob/46/2017 a
tvrdení o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej.

9. Žalobkyňa v podanom odvolaní výslovne označila a tým uplatnila odvolacie dôvody spočívajúce v
tom, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej

patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd
prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. b), e), f), g) a h) CSP).

10. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré

tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku
všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na
relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae

(odmietnutie spravodlivosti).
11. V prípade odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP ide o vadu skutkovú, keď strana
navrhla dôkaz, ktorý je potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, ale súd prvej inštancie takýto
dôkaz nevykonal.

12. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom
postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne

skutkovézisteniamôžubyťajvýsledkomlogickýchrozporovprihodnotenídôkazovsosobitnýmzreteľom
na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

13. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. g) nemožno vnímať ako reálnu vadu rozhodnutia v zmysle
chybného procesného postupu súdu pri zisťovaní skutkového stavu. V tomto prípade ide o stav, keď

je možné doteraz zistený skutkový stav (skutkový základ neprávoplatného rozhodnutia) aktivitou strany
sporu viac priblížiť „pravde“, čím sa rozhodnutie vo veci samej môže vo väčšej miere
priblížiť ideálu spravodlivého rozhodnutia. Prípustnosť tohto odvolacieho dôvodu je potrebné vnímať v
spojitosti s ust. § 366 písm. d) CSP, z ktorého vyplýva, že novoty môže odvolateľ použiť v tomto prípade
len vtedy, ak ich v konaní pred súdom prvej inštancie nemohol použiť bez vlastnej viny.

14. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo

správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

15. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal do úvahy
všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu vyplynuli, neopomenulrozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo,
výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191
CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný

skutkovýstavhoajsprávneaplikoval.Odvolacísúdsapretostotožňujesoskutkovýmiiprávnymizávermi
súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v
celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP a s poukazom na obsah odvolania žalobkyne
uvádza nasledovné:

16. Predmetom konania je žaloba o zaplatenie sumy 8.311,02 eur s príslušenstvom titulom nároku
žalobkyne voči žalovanej na dofinancovanie sociálnej služby, ktorú žalobkyňa poskytovala v roku 2023
(do 20.03.2023) obyvateľke žalovanej A. B. a po celý rok 2023 obyvateľom žalovanej A. C. a D. E.
v zariadení pre seniorov, a to vyplatením finančného príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej
služby za rok 2023. Súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu, že doposiaľ medzi stranami sporu
nedošlo k uzatvoreniu zmluvy o poskytovaní tohto finančného príspevku, a teda neexistuje medzi nimi

záväzkový vzťah, na základe ktorého by žalovaná bola povinná žalovanú sumu žalobkyni zaplatiť.

17. Žalobkyňa v podanom odvolaní namietala nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, čo
spadá pod odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Tento odvolací dôvod však naplnený
nebol. Súd prvej inštancie jasne, zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil, prečo žalobkyni uvedený finančný

príspevok nemožno priznať, keďže zákon o sociálnych službách jeho poskytnutie viaže na uzatvorenie
zmluvy a dokonca sa stáva splatným až po uzatvorení zmluvy, čo zodpovedá
nielen zneniu zákona, ale aj jeho logickému a gramatickému výkladu. Skutočnosť, že žalobkyňa sa
nestotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, ktorý je v jej neprospech, neznamená že rozsudok
jenedostatočneodôvodnený,resp.žeodlišnéprávneposúdenie(právnaargumentáciaavýkladzákona)

zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Z napadnutého rozsudku je zrejmé, čoho sa
žalobkyňa domáhala, z akých dôvodov, čo navrhovala, z ktorých skutočností a dôkazov súd vychádzal,
akými úvahami sa riadil. Súd prvej inštancie náležite vysvetlil prijaté rozhodnutie a zaoberal sa všetkými
podstatnými argumentami strán sporu. Samotná polemika žalobkyne s napadnutým rozsudkom, alebo
prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, či kritika jeho prístupu zvoleného

pri právnom posudzovaní veci významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 365 ods. 1 písm. b)
CSP. Do práva na spravodlivý proces totiž nepatrí právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným
súdom úspešná, teda aby sa súd stotožnil s jej právnymi názormi, prebral a riadil sa ňou predkladaným
výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale
ani právo dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď napr. IV. ÚS

252/04, II. ÚS 251/03).

18. Vo vzťahu k vyššie uvedenému naviac odvolací súd dodáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd síce ukladá
súdom povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, túto požiadavku však nemožno chápať tak, že súdy

majú povinnosť dať podrobnú odpoveď na každý argument (napr.: rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk
v. Holandsko z 19.04.1994, č. 16034/90, bod 61). I Ústavný súd SR v tomto smere konštatoval, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované
základné právo účastníka na spravodlivý proces (rozhodnutie sp.zn. IV. ÚS 115/03 zo dňa 03.07.2003).
V rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 358/09 zo dňa 15.10.2009 Ústavný súd SR uviedol, že všeobecný súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (nález sp. zn.
II. ÚS 410/06 zo dňa 02.08.2007).

19. Súd prvej inštancie v zmysle uvedeného nebol povinný uvádzať a podávať výklad všetkých
zákonných noriem, ktoré sa čo i len okrajovo týkajú právneho vzťahu medzi stranami a ktorých aplikácia
v konaní nebola pre rozhodnutie vo veci samej podstatná. V súdenej veci predsa nebolo medzi stranami
sporným, že v zmysle čl. 67 ods. 2 Ústavy SR možno povinnosti a obmedzenia pri výkone územnejsamosprávy obci a vyššiemu územnému celku ukladať zákonom a na základe medzinárodnej zmluvy
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy; že základnou úlohou obce pri výkone samosprávy je starostlivosť o všestranný
rozvoj jej územia a o potreby jej obyvateľov a že obci pri výkone samosprávy možno ukladať povinnosti

a obmedzenia len zákonom a na základe medzinárodnej zmluvy (§ 1 ods. 2 zákona č. 369/1990 Zb.
o obecnom zriadení); že obec pri výkone samosprávy o.i. plní úlohy na úseku sociálnej pomoci v
rozsahu podľa osobitného predpisu (§ 4 ods. 3 písm. p/ zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení).
Ďalej nemožno v tomto ohľade súdu prvej inštancie vytýkať, že sa nezaoberal, resp. nevyhodnocoval
zdroje informácií týkajúce sa spornej problematiky, ktoré nemožno v žiadnom prípade považovať za

pramene práva (napr. odpovede MPSVaR SR na často kladené otázky, prezentované na webovom sídle
ministerstva). Zhrnúc uvedené možno konštatovať, že je nedôvodná odvolacia argumentácia žalobkyne
ohľadne nedostatku odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie.

20. Čo sa týka odvolacej námietky arbitrárnosti napadnutého rozsudku, vo všeobecnosti možno uviesť,
že arbitrárny rozsudok je taký rozsudok, ktorý je založený na svojvôli súdu, neopierajúci sa o zákon,

založený na ľubovôli súdu. Podľa judikatúry Ústavného súdu SR, arbitrárne rozhodnutie všeobecné-
ho súdu znamená najmä extrémny nesúlad právnych záverov s vykonaným dokazovaním skutkovými a
právnymi zisteniami, interpretácia, ktorá je v extrémnom nesúlade s obsahom právnej praxe (odklon od
ustálenej judikatúry), bez toho, aby boli dostatočne odôvodnené dôvody, na základe ktorých súd od-
mietol stabilizovanú výkladovú prax, nerešpektovanie kogentnej normy, interpretácia, ktorá je v extrém-

nom rozpore s prioritami spravodlivosti (predpojatý formalizmus), hodnotenie dôkazov vykonané bez
akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že z nich pri žiadnej možnej interpretácii ne-
vyplývajú prijaté skutkové základy.

21. Odvolací súd po preskúmaní veci samej zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu

potrebnom na správne zistenie skutkového stavu veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré
majú oporu vo vykonaných dôkazoch a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne
vyložil. Prijaté závery vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa riadil. Z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a

zmyslu a táto odvolacia námietka žalobkyne je taktiež nedôvodná.

22. Ďalšie námietky žalobkyne uvedené v odvolaní boli v zásade totožné s námietkami, ktoré uplatnila
pred súdom prvej inštancie, a ktoré nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom
konaní neboli tvrdené a ani preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné

rozhodnutie vo veci.

23. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že i keď zákon o
sociálnych službách v ust. §-u 75 ukladá povinnosť obci poskytovať finančný príspevok na prevádzku
poskytovanej sociálnej služby neverejnému poskytovateľovi sociálnej služby, ktorý neposkytuje sociálnu

službu s cieľom dosiahnuť zisk, tak táto povinnosť je viazaná na splnenie ďalších podmienok, uvedených
v odseku 5 tohto zákonného ustanovenia, pričom v odseku 14 zákon výslovne stanovuje, že finančný
príspevoksaposkytujenazákladepísomnejzmluvyanajskôrododňauzatvoreniazmluvyoposkytovaní
tohto finančného príspevku. Z uvedeného znenia zákona žalovanej vznikne povinnosť platiť predmetný
finančný príspevok až po uzatvorení zmluvy medzi sporovými stranami, k čomu doposiaľ nedošlo, a

preto súd správne žalobu na zaplatenie žalovanej sumy zamietol. Pokiaľ teda nebola medzi stranami
sporu uzatvorená zmluva o poskytovaní predmetného finančného príspevku, žalobkyňa pred žalobou
na plnenie musí zvoliť iný druh žaloby, ak strany sporu nie sú schopné sa na obsahu zmluvy dohodnúť
a uzatvoriť ju. Zákonné ustanovenie (§ 75 ods. 14 zákona o sociálnych službách), podľa ktorého
sa finančný príspevok na prevádzku poskytovanej sociálnej služby poskytuje na základe písomnej

zmluvy a najskôr odo dňa uzatvorenia zmluvy o poskytovaní tohto finančného príspevku, je tak jasné
a zrozumiteľné, že žiadnym výkladom nemožno dospieť k záverom, ktoré prezentuje žalobkyňa, t.
j. že by finančný príspevok bolo možné poskytnúť aj bez takejto zmluvy. Výklad podávaný žalobkyňou
je skutočne izolovaným výkladom jednotlivých ustanovení zákona a je výslovne v rozpore so znením
zákona. Na správnosti výkladu súdu prvej inštancie nič nemení ani dôvodová správa k novele zákona,

ktorou argumentovala žalobkyňa. Zámer, cieľ alebo účel, za ktorým je podľa zákonodarcu konkrétny
právny predpis prijímaný, neznamená, že konkrétnym znením schváleného právneho predpisu bol
tento aj dosiahnutý. Dôvodová správa taktiež nepredstavuje žiaden dôkaz, ktorý by bolo potrebné
vykonať, pretože ním nemožno zistiť rozhodujúce skutočnosti. Dôvodová správa je výkladom právnejnormy subjektom, ktorý ju prijal. Súd ňou v konaní nie je viazaný a sám aplikuje a podáva výklad
právnych noriem relevantných vo vzťahu k meritu veci. Rovnako to platí aj o odborných článkoch k
danej problematike. Neoboznámením dôvodovej správy ako dôkazu a jej nezohľadnením pri právnom

posúdení veci zo strany súdu nedošlo k naplneniu uplatneného odvolacieho dôvodu. Pokiaľ žalobkyňa
argumentovala rozhodnutím Krajského súdu v Prešove, odvolací súd sa s takouto argumentáciou
nestotožňuje, pretože ako bolo uvedené vyššie, samotná splatnosť finančného príspevku je viazaná na
uzatvorenie zmluvy, a preto zmluva nemôže byť iba formálnou a deklaratórnou. Uvedené rozhodnutie
navyše nepredstavuje ani ustálenú súdnu prax, čo síce nepredstavujú ani súdom prvej inštancie

uvádzané rozhodnutia Krajského súdu v Trnave a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, avšak súd
prvej inštancie, ako vyplýva z napadnutého rozsudku, neodôvodnil svoje rozhodnutie tým, že by na
uvedené rozhodnutia iba odkázal ako na ustálenú rozhodovaciu prax, ale iba na ne podporne poukázal,
avšak vlastné právne posúdenie sám, podrobne a presvedčivo zdôvodnil. Pokiaľ žalobkyňa argumentuje
ustanovením čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na
základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, tak odvolací súd k tejto

argumentácii uvádza, že pokiaľ by žalovaná obec vyplatila žalobkyňou žiadaný finančný príspevok bez
uzatvorenej zmluvy, až vtedy by konala v rozpore so zákonom, ktorý jednoznačne hovorí, že finančný
príspevoknaprevádzkuposkytovanejsociálnejslužbysaposkytujenazákladepísomnejzmluvy,najskôr
odo dňa uzatvorenia zmluvy o poskytovaní tohto finančného príspevku. Keďže súd prvej inštancie vec
po právnej stránke správne posúdil, odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) nie je daný.

24. Námietka žalobkyne, že ak by uzatvorenie zmluvy bolo podmienkou poskytnutia finančného
príspevku, tak ju zmarila žalovaná neuzatvorením zmluvy, a preto by malo byť jeho poskytnutie
nepodmienené, je nedôvodná. Podmienka uzatvorenia zmluvy na poskytnutie
príspevku je zákonnou podmienkou a pokiaľ žalovaná nesúhlasila s podstatnou náležitosťou, ktorou je

výška príspevku a táto bola spornou, nebolo dôvodné domáhať sa úhrady príspevku, ktorého splatnosť v
dôsledku neexistujúcej zmluvy nenastala. Okrem toho tým, že uvedený finančný príspevok sa poskytuje
zo zákona, avšak až na základe zmluvy, nemožno na daný stav aplikovať ustanovenia Občianskeho
zákonníka o odkladacej podmienke a o jej zmarení, t. j. argumentáciu žalobkyne o tom, že ak účastník,
ktorému je nesplnenie podmienky (uzavretie písomnej zmluvy podľa § 75 ods. 14 zákona o sociálnych

službách) na prospech, jej splnenie zámerne zmarí (zmluvu so žalobkyňou neuzavrie), stane sa právny
úkon nepodmieneným. Tu zjavne absentuje právny úkon, ktorý by sa mal stať nepodmieneným, pretože
príspevok patrí zo zákona po uzavretí zmluvy, ktorá uzatvorená nebola.

25. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní namietala, že súd mal vec posudzovať podľa ustanovení o

bezdôvodnom obohatení, ani táto jej námietka nie je dôvodná. Súdom prvej inštancie bol zistený ten
skutkový stav, že obyvatelia žalovanej p. A. C., p. A. B. a p. D. E. boli odkázaní na poskytovanie sociálnej
službyvzariadenípreseniorovnazákladerozhodnutíobce-žalovanej,pocelýrok2023(up.A.B.lendo
20.03.2023) im túto sociálnu službu poskytovala žalobkyňa v zariadení pre seniorov KATKA na základe
písomných zmlúv uzatvorených s týmito klientami a žalobkyňa je neziskovou organizáciou poskytujúcou

všeobecne prospešnú sociálnu službu vo verejnom záujme na základe § 35 zákona č. 448/2008 Z. z.
Medzi stranami sporu nebola uzatvorená zmluva o poskytovaní finančného príspevku na prevádzku na
zabezpečenie sociálnej služby v zmysle zákona č. 448/2008 Z. z. Tieto skutkové okolnosti nie sú sporné,
žalobkyňa ich v podanom odvolaní nespochybňuje, a preto z tohto hľadiska nie je naplnený ani odvolací
dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP. Zároveň odvolací súd uvádza, že uvedené skutkové zistenia sú

relevantné aj pre dané právne posúdenie veci, pričom iné právne posúdenie veci neprichádza do úvahy.
Pokiaľžalobkyňavodvolacomkonanítrvalanaposúdenísvojhonárokuajztituluvydaniabezdôvodného
obohatenia, odvolací súd v tejto časti uvádza, že podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom
stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, toto obohatenie vydať tomu,
na koho úkor bol predmet bezdôvodného obohatenia získaný (§ 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

Právny vzťah bezdôvodného obohatenia je samostatným vzťahom, ktorý vznikne v dôsledku porušenia
iného právneho vzťahu alebo na základe určitej právnej skutočnosti (podľa zákonom definovaného
pojmu bezdôvodného obohatenia). Záväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikne však
len za splnenia určitých (zákonných) predpokladov, ktorými sú získanie bezdôvodného obohatenia
na strane určitej osoby (obohateného), protiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia, majetková

ujma, ktorá postihuje inú určitú osobu (postihnutého) a príčinná súvislosť medzi protiprávnym získaním
bezdôvodného obohatenia určitou osobou a majetkovou ujmou inej určitej osoby. Splnenie týchto
predpokladov musí preukázať ten, kto tvrdí, že na jeho úkor bolo bezdôvodné obohatenie získané.
Pre záver o (ne) dôvodnosti nároku uplatňovaného žalobkyňou voči žalovanej titulom bezdôvodnéhoobohatenia plnením bez právneho dôvodu (ako jednej z foriem bezdôvodného obohatenia upravenej
v § 454 Občianskeho zákonníka) bolo treba, aby žalobkyňa preukázala, že medzi ňou a žalovanou
právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikol, t. j. aby preukázala, že žalovaná (v akej konkrétnej

výške) bezdôvodné obohatenie získala, že jej (v akej konkrétnej výške) vznikla majetková ujma, ako
aj príčinnú súvislosť medzi získaním bezdôvodného obohatenia a vznikom majetkovej ujmy. V konaní
nebolo vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti preukázané, že obec porušila akúkoľvek povinnosť,
v dôsledku ktorej by vznikla žalobkyni ujma, žalobkyňa nepreukázala výšku ujmy, preto nemožno
akceptovať ani nárok žalobkyne odvodzovaný z titulu bezdôvodného obohatenia.

26. Pokiaľ žalobkyňa uplatnila aj odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. g) CSP, tak ani tento odvolací
súdnepovažovalzadaný,dokoncahovpodanomodvolaníaniniejemožnéargumentačneidentifikovať.

27. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku o
náhrade trov konania, o ktorých rozhodol súd prvej inštancie, vychádzajúc zo zásady zodpovednosti za

výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu, pričom svoje rozhodnutie zrozumiteľne odôvodnil.

28. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd nepovažoval námietky žalobkyne za opodstatnené a
rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s §
262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnej žalovanej odvolací súd priznal nárok na
náhradutrovodvolaciehokonaniavočižalobkynivrozsahu100%stým,žeovýškenáhradytrovkonania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

30. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh; § 428 CSP).