Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. november 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10CoCsp/47/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121281653
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Varga

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:6121281653.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a

členov senátu - sudcov JUDr. Martiny Mochnáčovej (sudca –spravodajca) a JUDr. Róberta Urbana,
v spore žalobcu: MINIHOTOVOST, SE so sídlom Břeclav, Náměstí T. G. Masaryka 2392/17, Česká
republika,IČO:04355211,právnezastúpenéhoMgr.ZuzanouBírovou,advokátkousosídlomBratislava
– mestská časť Nové Mesto, Americká 2, proti žalovanej: A. B., nar. XX. X. XXXX, bytom C. D. E.,
F. XXXX/XX, o zaplatenie 100 eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Žilina č. k. 4Csp/67/2021-114 zo dňa 26. mája 2023, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd (ďalej v texte aj ako súd prvej inštancie) žalobu zamietol.
O trovách konania rozhodol tak, že v spore úspešnej žalovanej nárok na ich náhradu nepriznal, keďže
jej žiadne trovy nevznikli.
2. V dôvodoch svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca je (a bol aj v čase poskytnutia
peňažných prostriedkov žalovanej) osobou registrovanou v Českej republike a zároveň zmluva je
vyhotovenápodľaprávnehoporiadkuČeskejrepubliky,pretoprimárneposudzovalmedzinárodnoprávne

aspekty sporu. V tejto spojitosti konštatoval, že v zmysle čl. 17 ods. 1 písm. c) v spojení s čl. 18 ods. 2
Nariadenia č. 1215/2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných
veciach (ďalej len „Nariadenie“) má právomoc rozhodovať vo veci, pretože žalovaná spotrebiteľka má
bydlisko v Slovenskej republike.
3. Ako rozhodné právo okresný súd aplikoval právny poriadok Slovenskej republiky, a to na základe
ustanovení Nariadenia č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (ďalej len „Nariadenie Rím
I“). Argumentoval, že voľba českého práva zakotvená v bode 04 Všeobecných podmienok poskytnutia

úveru, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, pretože ide o ustanovenie, ktoré nebolo individuálne
dojednané. Predmetné znenie uvádza žalovanú do omylu, pretože z neho nevyplýva, že ochranu
spotrebiteľke poskytujú aj imperatívne normy právneho poriadku Slovenskej republiky, kde má svoje
bydlisko.
4. Okresný súd tu tiež zdôraznil, že žalobca poskytuje svoje služby prostredníctvom internetových
stránok, ktoré majú doménu .sk, stránky sú vedené v slovenskom jazyku a pôžičky sa poskytujú v mene
Euro. V danom prípade nepovažoval za podstatné, že zmluvná dokumentácia je uzavretá v českom

jazyku a že v zmluve bolo uvedené, že sa uzatvára podľa právnych predpisov o spotrebiteľských úveroch
platných Českej republike. Z predmetných internetových stránok je totiž zrejmé, že žalobca sa orientuje
aj na slovenský trh, kde poskytuje pôžičky, t. j. vyvíja svoju činnosť smerom k Slovenskej republike.5. Súd prvej inštancie tak považoval voľbu právneho poriadku Českej republiky za neplatnú, pretože
zbavila žalovanú ako spotrebiteľku ochrany zaručenej podľa právneho poriadku Slovenskej republiky.
Preto bolo potrebné určiť rozhodné právo v súlade s čl. 6 ods. 1 Nariadenia Rím I. Vzťah medzi stranami

je spotrebiteľský, obvyklý pobyt žalovanej je na území Slovenskej republiky, ide o občianku Slovenskej
republiky s trvalým pobytom na našom území. Zároveň žalobca ako podnikateľ smeruje svoju činnosť
na územie Slovenskej republiky. Rozhodným právom je tak právo Slovenskej republiky.

6. Nadväzne, čo do vecného posúdenia, považoval okresný súd Zmluvu o úvere za absolútne

neplatný právny úkon. Aj napriek tomu, že nejde o zmluvu o spotrebiteľskom úvere (ide o inú pôžičku
poskytovanú spotrebiteľom), platí totiž ustanovenie § 24 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z., podľa
ktorého na poskytovanie iných úverov a pôžičiek, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom, je potrebné
povolenie Národnej banky Slovenska. V § 24b ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. je formulovaný zákaz pre
kohokoľvek poskytovať iné úvery a pôžičky bez povolenia Národnej banky Slovenska alebo nad rozsah
povolenia. Ustanovenie § 11 zákona č. 129/2010 Z. z. pritom zmluvu uzavretú v rozpore s uvedeným

sankcionuje neplatnosťou. Žalobca je zapísaný ako podnikateľský subjekt v príslušnom registri v Českej
republike a na území Slovenskej republiky poskytuje pôžičky bez povolenia Národnej banky Slovenska,
t. j. nefiguruje v zozname veriteľov. Z dôvodu konštatovanej neplatnosti zmluvy žalobcovi neprislúcha
nárok na vrátenie úveru, resp. ďalších plnení (zmluvnej pokuty), dojednaných v zmluve o úvere.
7. Žalobcovi by podľa súdu prvej inštancie teoreticky prislúchal nárok na vrátenie bezdôvodného

obohatenia. V súlade s § 54a Občianskeho zákonníka ale (súd) skúmal, či uplatňovaný nárok nie je
premlčaný. Žalobca poskytol peňažné prostriedky žalovanej dňa 21. 3. 2018, nasledujúci deň začala
plynúť subjektívna premlčacia lehota a uplynula najneskôr 21. 3. 2020, pričom konanie sa začalo až dňa
26. 3. 2021, z čoho vyplýva, že pohľadávka žalobcu je premlčaná a nemožno ju vymáhať.

8. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci na
ďalšie konanie. Nenamietal právomoc slovenských súdov, ani postavenie žalovaného ako spotrebiteľa.
Nesúhlasilvšaksposúdenímvecipodľaslovenskéhopráva.Odvolateľpoukazovalnato,žejesubjektom
registrovaným v ČR a vykonáva svoju činnosť na základe riadneho povolenia Českej národnej banky;
čo je podstatné aj z hľadiska slobody poskytovania služieb v rámci Európskej únie.

9. Odvolateľ mal za to, že súd je povinný aplikovať právo české, na použití ktorého sa strany v zmluve
dohodli. Zdôraznil, že právo spotrebiteľských úverov je v Európskej únii plne harmonizované príslušnou
Smernicou, preto aplikácia českého práva v danom prípade nie je pre spotrebiteľa menej výhodná.
10. Ďalej namietal, že v zmysle Nariadenia Rím I sa použije právo krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa
(v tomto prípade slovenské právo) iba v prípade, ak veriteľ vykonáva svoju činnosť v danej krajine (čo v

súdenejvecisplnenénieje)alebosvojučinnosťsmeruje(aj)natútokrajinu.Samotnáinternetovástránka
ešte neznamená, že podnikateľ smeruje svoju činnosť aj ku krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa.
Nerozhodujeanito,vakejmenesúvyjadrenéponúkanéslužby,anijazykstránky.Pretožesaalezmluvné
strany dohodli na voľbe českého práva, považoval posudzovanie otázky smerovania jeho činnosti na
krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa za irelevantnú.

11. Podľa odvolateľa súd prvej inštancie ignorujúc ústavnoprávny princíp favor contractus konštatoval
absolútnu neplatnosť zmluvy len na základe skutočnosti, že žalobca nemá v Slovenskej republike
udelené povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov, pričom sa vôbec nevysporiadal s prípadnou
nevýhodnosťou českého práva týkajúceho sa spotrebiteľských úverov, v dôsledku čoho je rozsudok
nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Naviac tak konal v priamom rozpore s primárnym právom

EÚ, a to so slobodou voľného pohybu služieb.
12. Vo vzťahu k absencii povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov v Slovenskej republike,
s poukazom na kapitolu 2 čl. 49, čl. 54, č. l. 56 Zmluvy o fungovaní EÚ a citujúc z rozhodnutí
Súdneho dvora Európskej únie C-76/90, Cassis de Dijon, C-384/93 žalobca uviedol, že názory Súdneho
dvora Európskej únie smerujú k tomu, že členské štáty nemôžu zakazovať spoločnostiam vykonávať

podnikateľskú činnosť na ich území z dôvodu, že nespĺňajú vnútroštátne požiadavky tohto členského
štátu, pokiaľ tieto spoločnosti spĺňajú podmienky štátu, v ktorom majú sídlo. Mal za to, že neexistuje
žiaden priestor pre prijatie názoru, že k cezhraničnému poskytovaniu spotrebiteľských úverov na
základe oprávnenia udeleného Českou národnou bankou prostredníctvom internetu je potrebné navyše
udelenie povolenia zo strany Národnej banky Slovenska. Odvolací súd preto musí pristúpiť k výkladu

práva EÚ, prípadne sa s prejudiciálnou otázkou obrátiť na Súdny dvor EÚ. S poukazom na § 11
ods. 2 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách žalobca dodal, že v prípade zahraničných bánk, ktorých
regulácia je podstatne prísnejšia ako v prípade „nebankových“ poskytovateľov spotrebiteľských úverov,postačuje obyčajné oznámenie domovského orgánu dohľadu Národnej banke Slovenska. V prípade
spotrebiteľských úverov právny predpis nič také nepožaduje.

13. Žalovaná sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

14. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie podala subjektívne
legitimovaná (neúspešná) strana sporu (§ 359 CSP), v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP),
preskúmal vec v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP) a bez

nariadeniapojednávania(§385ods.1CSPacontrario)totorozhodnutiepodľa§387ods.1CSPpotvrdil.

15. Krajský súd, zhodne s okresným súdom, konštatuje, že v súdenej veci medzi stranami nedošlo
k relevantnej voľbe práva – právneho poriadku ČR. Za takúto dohodu (súhlasný prejav vôle oboch strán)
určite nemožno považovať odkaz v úvode zmluvy o úvere, že táto je uzatvorená podľa tam označených
predpisov účinných v Českej republike. Uvedené si (zrejme) uvedomuje i samotný žalobca, ktorý na

rozdiel od, v minulosti v iných obdobných veciach formulovaných (odvolacích) námietok, smeruje svoju
argumentácii k tvrdenej dohode o voľbe práva. V odvolaní však neuvádza, ktoré konkrétne dojednanie
zmluvy o úvere má predstavovať dohodu o voľbe práva; v žalobe sa dotknutej otázke nevenuje vôbec.
16. Nadväzne v podstate až nad rámec odvolacích námietok je vo vzťahu k bodu 04 Všeobecných
obchodných podmienok (ktorý by sa mohol čiastočne javiť, ako dohoda o voľbe práva) nutné zdôrazniť,

že ide o dokument v plnej miere pripravený vopred dodávateľom bez akejkoľvek možnosti spotrebiteľa
dosiahnuť zmenu jeho znenia. Ak má byť tak zásadná okolnosť, akou je voľba práva, rešpektovaná
ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná
vôľa však vyžaduje náležité informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a predovšetkým
informácie o tom, čo tá-ktorá voľba konkrétne (pre spotrebiteľa) znamená.

17. V posudzovanej veci niet ani konkrétneho skutkového tvrdenia žalobcu o tom, že takýmto spôsobom
bolo postupované. Navyše, z formulácie spomínaného bodu 04 Všeobecných obchodných podmienok
ani nevyplýva jednoznačný a jasný záver o (údajnej) voľbe práva. V zmysle čl. 3 ods. 1 Nariadenia Rím
I pritom voľba práva musí byť urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy alebo
okolnosťami prípadu.

18. Opäť až nad rámec odvolacieho prieskumu definovaného konkrétnymi odvolacími námietkami,
krajský súd dodáva, že žalobca prehliada formuláciu „...akýmkoľvek spôsobom smeruje svoju
podnikateľskú činnosť“ v čl. 6 ods. 1 písm. b) Nariadenia Rím I. Súčasne zo skutočností známych
odvolaciemu súdu z jeho činnosti (§ 186 ods. 1 CSP), vrátane faktického pokračovania žalobcu v činnosti

obchodnej spoločnosti MINIHOTOVOSŤ, a. s., so sídlom Bratislava, Pribinova 25 (IČO: 35 852 453),
ktorá zanikla v dôsledku cezhraničného zlúčenia práve so žalobcom, je nepochybné, že žalobca
smeruje svoju podnikateľskú činnosť (aj) na územie SR. Smerovaniu činnosti žalobcu aj do iných krajín
nasvedčuje nielen poskytovanie finančných služieb prostredníctvom internetu vo viacerých jazykových
verziách, vrátane slovenského jazyka, ale aj ich poskytovanie prostredníctvom domény s koncovkou

označenia príslušnosti k určitej lokalite, v danom prípade Slovenskej republike (zo žaloby vyplýva,
že so žalovanou bola uzavretá zmluva o úvere prostredníctvom internetovej stránky G.). Na základe
uvedeného možno s kvalifikovanou mierou istoty dospieť k záveru, že zo strany žalobcu dochádza
prostredníctvom jeho internetových stránok k podnecovaniu uzatvárania zmlúv na diaľku, a to aj do
krajiny obvyklého pobytu žalovanej. Potvrdením uvedeného smerovania podnikateľskej činnosti žalobcu

je napokon i značné množstvo ním iniciovaných súdnych sporov voči spotrebiteľom – osobám, pre ktoré
je Slovenská republika krajinou ich obvyklého pobytu.

19. Vzhľadom na to, že medzi žalobcom a žalovanou nedošlo k platnej voľbe českého práva a zároveň
žalobca svoju činnosť smeruje na územie SR, posudzovaná úverová zmluva sa v zmysle čl. 6 ods.

1 písm. a) Nariadenia Rím I. spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľky, t. j.
právnym poriadkom SR.
20. Z titulu neexistencie dohody o voľbe práva je nadbytočné viesť polemiky ohľadne toho, či
voľba právneho poriadku ČR zbavovala spotrebiteľku zvýšenej, resp. výhodnejšej ochrany. Aj v tejto
súvislosti nad rámec odvolacieho prieskumu krajský súd dopĺňa, že takouto zvýšenou ochranou

je práve zohľadňovanie premlčania nároku z úradnej povinnosti a svojím spôsobom tiež celkový
kontext povoľovacieho procesu Národnej banky Slovenska v oblasti poskytovania nebankových
spotrebiteľských úverov.21. Obdobne do určitej miery až tendenčne odvolateľ poukazuje na okolnosť, že udelenie povolenia
poskytovať spotrebiteľské úvery je otázkou práva verejného a v spore sa má vychádzať len z noriem
súkromného práva. Zo znenia § 20 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. je zrejmé, že podmienka

spájajúca nedostatok (verejnoprávneho) povolenia s neplatnosťou zmluvy je výslovnou súčasťou práve
súkromného práva. Nie zanedbateľnú tendenčnosť dotknutej odvolacej argumentácie potvrdzuje i to,
že vo vzťahu k povoleniu Národnej banky Slovenska by podľa odvolateľa malo ísť o neakceptovateľné
zohľadňovanie noriem verejného práva, súčasne však sám žalobca akcentuje udelenie licencie/
povolenia Českou národní bankou, ktoré je rovnako výsledkom aplikácie verejného práva.

22. Taktiež pri argumentácii harmonizáciou práva EÚ v otázke spotrebiteľských úverov nie je
žalobca dôsledný. Smernica 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere predstavuje síce
úplnú harmonizáciu práva Európskej únie, ale prioritne v ustanoveniach o náležitostiach zmluvy
o spotrebiteľskom úvere. Povedané inak, kým Smernica 87/102/EHS umožňovala členským štátom, aby
prijímali prísnejšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa (vrátane prípadných požiadaviek na obsah zmlúv

o spotrebiteľských úveroch), Smernica 2008/48/ES neumožňuje žiadne pridávanie ďalších povinných
náležitostí zmlúv o spotrebiteľských úveroch nad rámec smernicou uvádzaných požiadaviek (bližšie
napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/266/2021 z 25.10.2023).
23. Zároveň v odôvodnení (recitáli) Smernice 2008/48/ES sa konštatuje, že touto smernicou
nie je dotknuté právo členských štátov obmedziť v súlade s právom Spoločenstva poskytovanie

spotrebiteľského úveru len na právnické osoby alebo len na určité právnické osoby; či v záujme
zabezpečenia transparentnosti a stability trhu a až do ďalšej harmonizácie by členské štáty mali
zabezpečiť, aby sa zaviedli vhodné opatrenia na reguláciu činnosti veriteľov alebo dohľad nad ňou.
24. K námietke odvolateľa, že aplikácia českého právneho poriadku nemôže byť, vzhľadom na
harmonizáciu poskytovania spotrebiteľských úverov v Európskej únii, menej výhodná, odvolací súd

uvádza, že právo Európskej únie v oblasti spotrebiteľského práva je síce harmonizované, čo ale
neznamená, že je vo všetkých krajinách úplne totožné, nakoľko členská krajina si môže upraviť
v rámci svojho právneho poriadku práva spotrebiteľa aj v širšom rozsahu, teda môže rozšíriť
ochranu spotrebiteľa, avšak pri zachovaní účelu smernice. Z tohto dôvodu teda nemožno súhlasiť s
argumentáciou žalobcu, že pre žalovanú ako spotrebiteľku vôbec nie je podstatné, aký právny poriadok

bude na prejednávanú vec aplikovaný. Spotrebiteľská ochrana je zároveň širším právnym inštitútom,
ako vyplýva len zo skutočne výrazne harmonizovaného práva spotrebiteľských úverov, napr. v súvislosti
so zohľadňovaním premlčania nároku. Súd prvej inštancie preto správne aplikoval ako rozhodné právo
Slovenskej republiky.

25. Odvolateľ ani nespochybňoval podstatu výkladu čl. 6 ods. 2 Nariadenia Rím I okresným súdom,
podľa ktorého aj v prípade, keď by medzi zmluvnými stranami došlo k voľbe rozhodného práva,
sa na ňu neprihliada a použije sa právo rozhodné v zmysle čl. 6 ods. 1 označeného nariadenia,
ak takáto voľba zbavuje spotrebiteľa ochrany, ktorú mu poskytuje jeho tuzemský právny poriadok
(právny poriadok krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa). Žalobca namieta „len“ bližšie nevymedzenie

nevýhodnosti českého práva pre žalovanú spotrebiteľku. Odvolateľ pritom ani netvrdí, že by identickú
ochranu spotrebiteľovi poskytovali aj právne normy účinné v Českej republike, „iba“ značne všeobecne
poukazuje na harmonizáciu práva spotrebiteľských úverov „Smernicou“.

26. Rozoberané východiská korešpondujú s dôvodmi vedúcimi Slovenskú republiku (Národnú radu

SR) k prijatiu novelizácie zákona o spotrebiteľských úveroch zákonom č. 35/2015 Z. z., ktorá do
právnej úpravy zaviedla povolenie Národnej banky Slovenska na poskytovanie spotrebiteľských úverov.
V zmysle dôvodovej správy (správnejšie predkladacej správy) sa dotknutá novelizácia zameriava na
prijatie krokov, ktoré prispejú k transparentnosti a zvýšeniu výkonu dohľadu na trhu poskytovateľov
spotrebiteľskýchúverov.Obsahovoideotienaliehavédôvody,ktoréužboliuznanévjudikatúreSúdneho

dvora: profesijné pravidlá na ochranu prijímateľa služby (C288/89), dobrá povesť finančného sektora
(C384/93), či ochrana spotrebiteľov (C265/12).
27. Nadväzne nie je možné konštatovať neprimerané obmedzenie slobodného poskytovania služieb;
osobitne, ak povinnosť mať dotknuté povolenie sa bez výnimky (t. j. bez akéhokoľvek zvýhodnenia
napr. tuzemských nebankových spoločností) vzťahuje na všetkých potenciálnych poskytovateľov

mimobankových úverov spotrebiteľom. V tejto súvislosti odvolateľ v podanom opravnom prostriedku
zmieňuje časť rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-76/90 (Manfred Säger), konkrétne cituje odsek 12. Aj
napriek absencii prezentovania kontextu tohto rozhodnutia odvolací súd uvádza, že v danej veci Súdny
dvor EÚ akcentoval zákaz diskriminácie. Ako už bolo uvedené, požiadavka povolenia na poskytovaniespotrebiteľských úverov platí na území Slovenskej republiky pre tuzemské i zahraničné spoločnosti,
preto je akákoľvek diskriminácia žalobcu vylúčená. Ani žalobcom zmienený prípad Casis de Dijon
nemá relevantnú súvislosť s aktuálne posudzovanou veci (netýka sa trhu so spotrebiteľskými úvermi) a

skutkové tvrdenia k uvedenému žalobca ani neprezentuje
28. Neobstojí ani žalobcom akcentovaná paralela s činnosťou a pôsobením zahraničných bánk, ktoré
povolenie na poskytovanie úverov nepotrebujú. Práve podstatne prísnejšia reguláciu bánk, na ktorú
poukazuje i sám odvolateľ, je totiž garanciou náležitého pôsobenia jednotlivých bánk aj mimo svojho
„domovského“ členského štátu.

29. Pokiaľ žalobca poukazoval na potrebu výkladu práva EÚ aj prostredníctvom predloženia
prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ, tento jeho návrh nebol nijako špecifikovaný z hľadiska
vymedzenia spornosti výkladu konkrétnej právnej normy konkrétneho predpisu EÚ.

30. Pretože odvolacie námietky vymedzené žalobcom, ktorými je odvolací súd viazaný, neboli dôvodné

a odvolací súd nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré prihliada z úradnej
povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), v meritórnej časti napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny.
V záujme komplexnosti krajský súd dopĺňa, že žalobca nespochybňoval záver okresného súdu o tom,
že nebolo preukázané jeho povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov na území SR; rovnako
nespochybňoval aplikáciu jednotlivých zákonných ustanovení, vrátane rozhodujúcich časových údajov.

31. Žalobca síce odvolaním napadol rozsudok okresného súdu v celom rozsahu, ale vo vzťahu k výroku
o trovách prvoinštančného konania nevymedzil žiadnu konkrétnu námietku. Potvrdenie posudzovaného
rozhodnutia v meritórnej časti, od ktorej je výrok o trovách konania priamo závislý, preto zakladá vecnú
správnosť aj výroku o nároku na náhradu trov.

32. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1
CSP. V odvolacom konaní bola úspešná žalovaná, ktorej však žiadne trovy nevznikli.

33. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 ods. 1 CSP.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov
od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.